Vec C‑304/09
Európska komisia
proti
Talianskej republike
„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Štátna pomoc – Pomoc v prospech spoločností nedávno kótovaných na burze cenných papierov – Vymáhanie“
Abstrakt rozsudku
1. Žaloba o nesplnenie povinnosti – Nedodržanie povinnosti vymáhať protiprávnu pomoc – Prostriedky na obranu – Absolútna nemožnosť vykonania
(Článok 10 ES, článok 88 ods. 2 ES a článok 249 ES)
2. Pomoc poskytovaná štátmi – Vymáhanie protiprávnej pomoci – Uplatnenie vnútroštátneho práva – Prijatie predbežných opatrení na odklad výkonu – Prípustnosť – Podmienky
(Nariadenie Rady č. 659/1999, článok 14 ods. 3)
1. Členský štát, ktorému je určené rozhodnutie, ktoré ho zaväzuje vymáhať protiprávnu pomoc, je povinný v zmysle článku 249 ES prijať všetky vhodné opatrenia na zabezpečenie vykonania tohto rozhodnutia. Členský štát musí dosiahnuť účinné vymáhanie dlžných súm. Oneskorené vymáhanie po uplynutí stanovených lehôt, ako aj legislatívne opatrenia, ktoré majú zaručiť, že vnútroštátne súdy vykonajú rozhodnutie Komisie ukladajúce členskému štátu vymáhanie protiprávnej pomoci, v prípade, že sú prijaté oneskorene alebo sa ukážu ako neúčinné, nespĺňajú požiadavky Zmluvy.
Členský štát, ktorý neprijme v stanovených lehotách všetky opatrenia nevyhnutné na zrušenie schémy pomoci vyhlásenej rozhodnutím Komisie za protiprávnu a nezlučiteľnú so spoločným trhom a na vymáhanie pomoci od príjemcov, ktorá im bola poskytnutá na základe uvedenej schémy, si totiž neplní povinnosti, ktoré mu vyplývajú z tohto rozhodnutia.
Členský štát sa na obranu proti žalobe o nesplnenie povinnosti podanej Komisiou na základe článku 88 ods. 2 ES môže odvolávať na jedinú skutočnosť, a to na absolútnu nemožnosť riadneho výkonu dotknutého rozhodnutia.
Podmienka absolútnej nemožnosti vykonania nie je splnená, ak sa žalovaný členský štát obmedzí na to, že Komisii uvedie právne, politické alebo praktické ťažkosti spojené s vykonaním rozhodnutia bez toho, aby prijal skutočné opatrenia vo vzťahu k predmetným podnikom na účely vymáhania pomoci a Komisii navrhol alternatívne možnosti vykonania rozhodnutia, ktoré by umožnili prekonať uvedené ťažkosti.
Členský štát, ktorý pri výkone rozhodnutia Komisie v oblasti štátnej pomoci narazí na neočakávané a nepredvídateľné ťažkosti alebo si uvedomí dôsledky, ktoré Komisia nepredpokladala, musí oznámiť tieto problémy Komisii, aby ich mohla posúdiť, pričom navrhne vhodné zmeny a doplnenia predmetného rozhodnutia. V takom prípade členský štát a Komisia musia v zmysle pravidla ukladajúceho členským štátom a inštitúciám Únie vzájomnú povinnosť lojálnej spolupráce, ktoré má základ najmä v článku 10 ES, spolupracovať v dobrej viere s cieľom prekonať tieto ťažkosti pri úplnom rešpektovaní ustanovení Zmluvy a najmä tých, ktoré sa týkajú štátnej pomoci.
(pozri body 31, 32, 35 – 37, 42, 58 a výrok)
2. Vnútroštátne súdy sú podľa článku 14 ods. 3 nariadenia č. 659/1999 povinné najmä zaručiť plnú účinnosť rozhodnutia nariaďujúceho vymáhanie protiprávnej pomoci a dosiahnuť riešenie, ktoré bude v súlade s cieľom sledovaným týmto rozhodnutím.
Pokiaľ ide o predbežné opatrenia na odklad výkonu prijímané vnútroštátnymi súdmi, také opatrenia môžu byť nariadené za predpokladu, že sú splnené určité podmienky, t. j.: po prvé, ak má tento súd vážne pochybnosti týkajúce sa platnosti aktu Únie a pristúpil priamo k podaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prípade, ak Súdnemu dvoru ešte nebola položená otázka o platnosti napadnutého aktu; po druhé, ak existuje naliehavá potreba v tom zmysle, že predbežné opatrenie je nevyhnutné na zabránenie tomu, aby účastník konania, ktorý nariadenie takéhoto opatrenia navrhuje, utrpel vážnu a nenapraviteľnú ujmu; po tretie, ak súd primerane zohľadní záujem Únie; po štvrté, ak vnútroštátny súd pri posudzovaní všetkých týchto podmienok rešpektuje rozhodnutia Súdneho dvora alebo Všeobecného súdu o zákonnosti aktu Únie alebo o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sledujúcom nariadenie podobných predbežných opatrení na úrovni Európskej únie. V tomto ohľade treba zdôrazniť, že vnútroštátny súd sa nemôže obmedziť na to, že na Súdny dvor podá návrh na začatie prejudiciálneho konania v súvislosti s posúdením platnosti, ale musí uviesť ku dňu nariadenia predbežného opatrenia dôvody, na základe ktorých dospel k záveru, že Súdny dvor by mal konštatovať neplatnosť aktu Únie.
(pozri body 44 – 46)
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 22. decembra 2010 (*)
„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Štátna pomoc – Pomoc v prospech spoločností nedávno kótovaných na burze cenných papierov – Vymáhanie“
Vo veci C‑304/09,
ktorej predmetom je žaloba o nesplnenie povinnosti podľa článku 88 ods. 2 ES, podaná 30. júla 2009,
Európska komisia, v zastúpení: L. Flynn, V. Di Bucci a E. Righini, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalobkyňa,
proti
Talianskej republike, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalovanej,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory A. Tizzano, sudcovia J.‑J. Kasel, A. Borg Barthet, E. Levits a M. Safjan (spravodajca),
generálna advokátka: V. Trstenjak,
tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 29. septembra 2010,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Komisia Európskych spoločenstiev sa svojou žalobou domáha, aby Súdny dvor určil, že Talianska republika si tým, že neprijala v stanovených lehotách všetky opatrenia nevyhnutné na zrušenie schémy pomoci vyhlásenej za protiprávnu a nezlučiteľnú so spoločným trhom rozhodnutím Komisie 2006/261/ES zo 16. marca 2005 o schéme štátnej pomoci C 8/2004 (ex NN 164/2003), ktorú zaviedlo Taliansko v prospech spoločností nedávno kótovaných na burze cenných papierov [oznámeným pod číslom K(2005) 591] (Ú. v. EÚ L 94, 2006, s. 42), a na vymáhanie pomoci od príjemcov, ktorá im bola poskytnutá na základe uvedenej schémy, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo Zmluvy ES a z ustanovení článkov 2 až 4 tohto rozhodnutia.
Právny rámec
2 Odôvodnenie č. 13 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) znie takto:
„keďže v prípadoch protiprávnej pomoci, ktorá nie je zlučiteľná so spoločným trhom, by sa mala obnoviť efektívna súťaž; keďže na tento účel je potrebné, aby sa pomoc vrátane úrokov bez meškania vrátila; keďže je náležité, aby sa vrátenie realizovalo v súlade s postupmi vnútroštátneho práva; keďže uplatnenie týchto postupov by nemalo brániť okamžitému a efektívnemu vykonaniu rozhodnutia Komisie a obnove efektívnej súťaže; keďže, aby sa dosiahol tento výsledok, členské štáty by mali podniknúť všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie účinnosti rozhodnutia Komisie“.
3 Článok 14 nariadenia č. 659/1999 nazvaný „Vymáhanie pomoci“ uvádza:
„1. Kde sa prijímajú záporné rozhodnutia v prípadoch protiprávnej pomoci, Komisia rozhodne, že daný členský štát podnikne všetky potrebné opatrenia, aby vymohol pomoc od príjemcu (ďalej sa označuje len ako ,rozhodnutie o vymáhaní‘). Komisia nebude vyžadovať vymáhanie pomoci, ak by to bolo v rozpore so všeobecnou zásadou práva spoločenstva.
2. Pomoc, ktorá sa má vymáhať podľa rozhodnutia o vymáhaní, bude zahŕňať úrok s príslušnou sadzbou stanovenou Komisiou. Úrok bude splatný od dátumu, kedy protiprávna pomoc bola k dispozícii príjemcovi, do dátumu jej vymáhania.
3. Bez toho, aby bolo dotknuté akékoľvek nariadenie Súdneho dvora Európskych spoločenstiev podľa článku [242 ES], vymáhanie sa bude realizovať bez meškania a v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva daného členského štátu za predpokladu, že umožnia okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie. Na tento účel a v prípade konania na národných [vnútroštátnych – neoficiálny preklad] súdoch dané členské štáty podniknú všetky potrebné kroky, ktoré sú k dispozícii v ich príslušných právnych systémoch, vrátane predbežných opatrení, bez dopadu na právo spoločenstva.“
4 Článok 23 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:
„Ak daný členský štát nepostupuje v súlade s podmienečnými alebo zápornými rozhodnutiami najmä v prípadoch, na ktoré sa odvoláva článok 14, Komisia môže túto záležitosť predložiť priamo Súdnemu dvoru európskych spoločenstiev v súlade s článkom [88 ods. 2 ES].“
Skutkový rámec a rozhodnutie 2006/261
5 V článku 1 svojho rozhodnutia 2006/261 Komisia vyhlásila, že schéma štátnej pomoci poskytnutá v podobe daňových výhod v prospech spoločností prijatých na kótovanie na niektorom európskom regulovanom trhu, ktorú zaviedla Talianska republika, je nezlučiteľná so spoločným trhom.
6 Ako vyplýva z uvedeného rozhodnutia, dotknutá schéma pomoci poskytuje dva druhy hospodárskych výhod. V prvom rade zaviedlo v prospech spoločností kótovaných na burze cenných papierov zníženú sadzbu dane z príjmov právnických osôb vo výške 20 %, čím zvyšuje počas troch rokov čistý vykazovaný zisk týchto spoločností zo všetkej hospodárskej činnosti. Po druhé táto schéma mala za následok zníženie zdaniteľného príjmu počas daňového obdobia, v ktorom nastalo uvedenie spoločnosti na burzový trh. Tieto zníženia sa okrem toho premietali do uplatňovania nižšej reálnej daňovej sadzby z príjmov v roku 2004.
7 Potom, čo Komisia začala konanie vo veci formálneho zisťovania, talianske orgány verejne upozornili potenciálnych príjemcov pomoci v rámci schémy o možných následkoch zistenia tejto inštitúcie, že uvedená schéma predstavuje pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom. Komisia zastávala názor, že je v každom prípade nevyhnutné vymáhať pomoc, ktorá už bola prípadne poskytnutá príjemcom.
8 Konkrétnejšie články 2 až 4 rozhodnutia 2006/261 stanovili toto:
„Článok 2
Taliansko zruší schému štátnej pomoci... s účinkom od daňového obdobia, do ktorého spadá oznámenie o tomto rozhodnutí.
Článok 3
1. Taliansko príjme všetky potrebné opatrenia, aby príjemcovia vrátili pomoc..., ktorá im boli poskytnutá nelegálne.
2. Vrátenie sa vykoná okamžite a podľa postupov štátneho práva za predpokladu, že tieto postupy umožňujú okamžité a efektívne vykonanie tohto rozhodnutia.
3. Vrátenie sa vykoná čo najrýchlejšie. Najmä v prípade, že pomoc už bola poskytnutá prostredníctvom zníženia preddavkov za dane splatné v bežnom daňovom období, Taliansko musí vymáhať celkovú čiastku splatnej dane prostredníctvom poslednej splátky za rok 2004. Vo všetkých ostatných prípadoch Taliansko získa daň späť najneskôr na konci daňového obdobia, do ktorého spadá dátum oznámenia tohto rozhodnutia.
4. Pomoc, ktorú je potrebné vrátiť obsahuje úroky, ktoré bežia odo dňa poskytnutia pomoci príjemcom až do skutočného vrátenia pomoci.
5. Úroky sa počítajú na základe pravidla uvedeného v kapitole V nariadenia (ES) č. 794/2004.
6. Do dvoch mesiacov odo dňa oznámenia tohto rozhodnutia Taliansko prikáže všetkým príjemcom pomoci uvedenej v článku 1 vrátiť nelegálnu pomoc vrátane úrokov.
Článok 4
Taliansko bude informovať Komisiu po uplynutí dvoch mesiacov odo dňa oznámenia tohto rozhodnutia o prijatých a plánovaných opatreniach, ktoré sú určené na splnenie tohto rozhodnutia. Tieto informácie budú oznamované prostredníctvom dotazníka uvedeného v prílohe 1 tohto rozhodnutia. Taliansko predloží v tejto istej lehote dokumenty potvrdzujúce začatie postupu vrátenia voči príjemcom nelegálnej pomoci.“
Žaloba podaná proti rozhodnutiu 2006/261
9 Talianska republika podala 26. mája 2005 na Súde prvého stupňa Európskych spoločenstiev žalobu, ktorou sa domáha zrušenia rozhodnutia 2006/261. Talianska republika nepodala návrh na nariadenie predbežných opatrení.
10 Súd prvého stupňa rozsudkom zo 4. septembra 2009, Taliansko/Komisia (T‑211/05, Zb. s. II‑2777) vyššie uvedenú žalobu zamietol. Talianska republika podala 16. novembra 2009 odvolanie proti tomuto rozsudku. Odvolanie k tomuto rozsudku, zapísané pod číslom C‑458/09 P, v súčasnosti prebieha na Súdnom dvore.
Konanie pred podaním žaloby
11 Rozhodnutie 2006/261 bolo 17. marca 2005 oznámené Talianskej republike.
12 Na účely vykonania tohto rozhodnutia talianske orgány prijali niekoľko opatrení a informovali o tom Komisiu. Vykonanie prebiehalo najmä takto:
– bol vypracovaný návrh zákona na vykonanie rozhodnutia 2006/261,
– talianske orgány vzhľadom na komplikácie v legislatívnom procese pri prijímaní zákona zvolili v júli 2006 vymáhanie protiprávnej pomoci v správnom konaní,
– Agenzia delle Entrate (ďalej len „Agenzia“) predbežne zaslala dotknutým daňovníkom oznámenie obsahujúce platobný výmer na dlžné čiastky so 60 dňovou lehotou na zaplatenie, pričom uviedla príslušné identifikačné údaje pre tieto platby, aby umožnila príjemcom dobrovoľne vrátiť získanú pomoc aj s úrokmi a riaditeľstvám a úradom povereným vykonávaním príslušných kontrol a vymáhania pred 30. septembrom 2006 zaslala administratívne usmernenia,
– dve spoločnosti podali žalobu na talianske daňové súdy proti platobným výmerom na vymáhanie pomoci, pričom jedna spoločnosť neuspela v prvom stupni a v nadväznosti na to v celosti poukázala dlžné čiastky 1 apríla 2009; v prípade druhej spoločnosti, ktorá bola hlavným príjemcom pomoci, Commissione tributaria provinciale di Modena nariadil odklad výkonu platobného výmeru z dôvodu, že uvedený výmer bol vydaný bez právneho základu, a Commissione tributaria regionale di Bologna, ktorý rozhoduje v druhom stupni o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bol uvedený výmer zrušený, konanie prerušil najmä vzhľadom na prebiehajúce konanie na Súde prvého stupňa (konanie T‑211/05) na základe žaloby o neplatnosť rozhodnutia 2006/261,
– taliansky zákonodarca sa snažil vyriešiť procesný problém s odkladom výkonu výmerov na vymáhanie pomoci v dôsledku rozhodnutí vnútroštátnych súdov a to legislatívnou cestou prijatím zákonného dekrétu č. 59 z 8. apríla 2008 (GURI č. 84 z 9. apríla 2008, s. 3, ďalej len „zákonný dekrét č. 59/2008“), zmeneného na zákon zákonom č. 101 zo 6. júna 2008 (GURI č. 132 zo 7. júna 2008, s. 4).
13 Komisia počas celého konania pred podaním žaloby trvala na okamžitom a účinnom vykonaní rozhodnutia 2006/261. Okrem toho Komisia opakovane požadovala dodatočné informácie a objasnenia o príjemcoch a spôsoboch prijatia právnych ustanovení na vymáhanie pomoci. Žiadosti Komisie sa opakovali jednak z dôvodu, že informácie poskytované talianskymi orgánmi sa jej nezdali byť dostatočné a jednak z dôvodu, že chcela byť informovaná o aktuálnom stave postupu vymáhania pomoci. Talianske orgány informovali Komisiu pokračujúcou korešpondenciou o stave a spôsoboch vykonávania rozhodnutia 2006/261.
14 Komisia upozornila Taliansku republiku na nedostatočný charakter postupu vymáhania protiprávnej pomoci, keďže výška pomoci neoprávnene získanej a ešte nevrátenej dosahovala v októbri 2008 celkom 4 365 265,04 eura (pomoc a úroky). Vymáhanie pomoci teda podľa názoru Komisie nenapredovalo napriek legislatívnym zásahom. Za týchto podmienok sa Komisia rozhodla podať túto žalobu.
O žalobe
Argumentácia účastníkov konania
15 Komisia vo svojej žalobe tvrdí, že členský štát, ktorému je určené rozhodnutie, ktoré ho zaväzuje vymáhať protiprávnu pomoc, je povinný v zmysle článku 249 ES prijať všetky vhodné opatrenia na zabezpečenie vykonania uvedeného rozhodnutia.
16 Podľa názoru Komisie povinnosť vymáhania predstavuje skutočnú povinnosť dosiahnuť výsledok. Okrem toho vymáhanie má byť nielen účinné, ale tiež okamžité.
17 Pokiaľ ide o pôvodný návrh zákona, ktorý Talianska republika plánovala prijať na vykonanie rozhodnutia 2006/261, Komisia opakovane uviedla, že voľba legislatívneho nástroja nepredstavuje najvhodnejší spôsob na zaručenie okamžitého a účinného vykonania tohto rozhodnutia.
18 Použitie vnútroštátnych postupov by pritom nemalo byť prekážkou obnovenia efektívnej hospodárskej súťaže. Tieto postupy by naopak mali byť prijaté s cieľom zabezpečiť účinnosť rozhodnutia 2006/261.
19 Komisia ďalej uvádza, že jediným dôvodom, na ktorý by sa Talianska republika mohla v tejto veci odvolávať, je absolútna nemožnosť riadneho výkonu rozhodnutia 2006/261. Talianske orgány pritom nikdy neuplatňovali v tejto súvislosti žiadnu absolútnu nemožnosť.
20 Podmienka týkajúca sa existencie absolútnej nemožnosti vykonania nie je splnená, ak sa žalovaný členský štát obmedzí na to, že Komisii uvedie, ako v danom prípade, právne, politické alebo praktické ťažkosti spojené s vykonaním rozhodnutia 2006/261 bez toho, aby prijal skutočné opatrenia vo vzťahu k predmetným podnikom na účely vymáhania pomoci a Komisii navrhol alternatívne možnosti vykonania tohto rozhodnutia, ktoré by umožnili prekonať uvedené ťažkosti.
21 Pokiaľ ide o rozhodnutia vnútroštátnych súdov, ktorými boli nariadené opatrenia na odklad výkonu, Komisia zdôrazňuje, že zásada efektivity sa má taktiež vzťahovať na vnútroštátne súdy. Vnútroštátny súd, pokiaľ rozhoduje o prípadnom návrhu na odklad výkonu opatrenia na vymáhanie pomoci, ktorý podal príjemca tejto pomoci, by mal uplatňovať podmienky stanovené judikatúrou, aby sa tak predišlo tomu, že rozhodnutie o vymáhaní bude zbavené svojho potrebného účinku. V prejednávanej veci však opatrenia na odklad výkonu uplatnené vnútroštátnymi súdmi nespĺňali požiadavky vyplývajúce z uvedenej judikatúry.
22 Hoci podľa zákonného dekrétu č. 59/2008 uvedeného v bode 12 tohto rozsudku v prípade odkladu výkonu vychádzajúceho z protiprávnosti rozhodnutia o vymáhaní je vnútroštátny súd v zásade povinný bezodkladne podať návrh na začatie prejudiciálneho konania v danej veci na Súdny dvor, Komisia zastáva názor, že sa nezdá, že by táto vnútroštátna právna úprava mala veľký vplyv na procesnú prax vnútroštátnych súdov. Ako uvádza Komisia, viac než štyri roky po prijatí rozhodnutia 2006/261 totiž talianske orgány vymohli len 25,91 % pomoci, v súvislosti s ktorou bol vydaný platobný výmer.
23 Pokiaľ ide o žalobu o neplatnosť rozhodnutia 2006/261 podanú na Súde prvého stupňa, Komisia uvádza, že Talianska republika napadla toto rozhodnutie, avšak bez toho, aby navrhla odklad jeho výkonu. Uznesenie Commissione tributaria provinciale di Modena pritom vôbec neodkazuje na prebiehajúce konanie na Súde prvého stupňa, ani na prípadné vady uvedeného rozhodnutia, ale vychádza výlučne z údajnej neexistencie právneho základu pre vymáhanie pomoci prijatej talianskymi orgánmi.
24 Napokon čo sa týka dvoch spoločností, ktoré sú príjemcami pomoci, Komisia uvádza, že od 31. októbra 2008 nie je priebežne oboznamovaná o stave prejednávania žaloby na druhom stupni a ani o stave vymáhania. Táto situácia predstavuje porušenie povinnosti informovania, ktorú majú talianske orgány v zmysle článku 4 rozhodnutia 2006/261, ako aj článku 10 ES.
25 Talianska republika uvádza, že právo Únie nepredpisuje žiadne konkrétne konanie na účely vymáhania štátnej pomoci, ale iba požaduje, aby uplatnenie vnútroštátnych postupov spĺňalo podmienku, že umožní okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia 2006/261.
26 Podľa talianskej ústavy môže len normatívne opatrenie upraviť administratívny postup vymáhania pomoci a sumy, ktoré majú byť v rámci neho vrátené. Okrem toho návrh zákona uvedený v bode 17 tohto rozsudku presadzuje dobrovoľné vrátenie pomoci práve s cieľom zrýchliť fázu vymáhania.
27 Talianska republika tiež uvádza, že skutočnosť, že členský štát, ktorému je rozhodnutie určené, nemôže uplatniť iné dôvody, než existenciu absolútnej nemožnosti výkonu, nebráni tomu, aby členský štát, ktorý pri výkone rozhodnutia, akým je rozhodnutie vo veci samej, narazí na neočakávané a nepredvídateľné ťažkosti alebo si uvedomí dôsledky, ktoré Komisia nepredpokladala, prednesie tieto problémy Komisii, aby ich mohla posúdiť, pričom navrhne vhodné zmeny a doplnenia predmetného rozhodnutia.
28 V rozsiahlej korešpondencii s Komisiou pritom talianske orgány uviedli tak dôvody, na základe ktorých dospeli k záveru, že musia prikročiť k prijatiu osobitnej právnej úpravy, ako aj nepredvídané okolnosti, ktoré neskôr viedli k prijatiu postupu vymáhania odlišného od pôvodne zamýšľaného postupu, a to konanie prostredníctvom správneho konania.
29 Pokiaľ ide o súdne opatrenia o odklade výkonu, Talianska republika tvrdí, že rozhodnutie Commissione tributaria provinciale di Modena o odklade výkonu platobného výmeru bolo vydané aj napriek tomu, že Agenzia zdôrazňovala legálnosť vymáhania, ako aj priamu uplatniteľnosť rozhodnutia 2006/261 v talianskom právnom poriadku. Čo sa týka konania na Commissione tributaria regionale di Bologna, Agenzia podala na tomto súde návrh na zrušenie uznesenia, ktoré tento súd prijal. Po vyhlásení už citovaného rozsudku Súdu prvého stupňa Taliansko/Komisia, ktorým Súd prvého stupňa zamietol žalobu podanú proti rozhodnutiu 2006/261, Agenzia znovu navrhla zrušenie predmetného uznesenia.
30 Napokon čo sa týka žalobného dôvodu Komisie založeného na porušení povinnosti informovania, Talianska republika vo svojom vyjadrení k žalobe predložila doplňujúci prehľad o výške získaných súm, ako aj o prebiehajúcich sporoch v danej oblasti.
Posúdenie Súdnym dvorom
31 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že členský štát, ktorému je určené rozhodnutie, ktoré ho zaväzuje vymáhať protiprávnu pomoc, je povinný v zmysle článku 249 ES prijať všetky vhodné opatrenia na zabezpečenie vykonania tohto rozhodnutia (pozri rozsudok z 5. októbra 2006, Komisia/Francúzsko, C‑232/05, Zb. s. I‑10071, bod 42 a citovanú judikatúru).
32 Členský štát musí dosiahnuť účinné vymáhanie dlžných súm (pozri rozsudok Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 42). Oneskorené vymáhanie po uplynutí stanovených lehôt nemôže zodpovedať požiadavkám Zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. februára 2008, Komisia/Grécko, C‑419/06, body 38 a 61).
33 Podľa článku 3 ods. 3 rozhodnutia 2006/261 Talianska republika zruší predmetnú schému pomoci čo najskôr. Najmä v prípade, že pomoc už bola poskytnutá prostredníctvom zníženia preddavkov za dane splatné v bežnom daňovom období, tento členský štát musí vymáhať celkovú čiastku splatnej dane aj s úrokmi prostredníctvom poslednej splátky za rok 2004. Vo všetkých ostatných prípadoch musí byť dlžná daň vrátane úrokov získaná späť najneskôr do konca daňového obdobia, do ktorého spadá dátum oznámenia uvedeného rozhodnutia, t. j. 17. marec 2005.
34 V prejednávanej veci je pritom nepochybné, že niekoľko rokov po oznámení rozhodnutia 2006/261 Talianskej republike a po uplynutí všetkých lehôt stanovených uvedeným rozhodnutím tento členský štát ešte nevymohol značnú časť protiprávnej pomoci. Taká situácia je zjavne nezlučiteľná s povinnosťou členského štátu dosiahnuť účinné vymáhanie dlžných súm a predstavuje porušenie povinnosti okamžitého a účinného vykonania rozhodnutia 2006/261.
35 Pokiaľ ide o argumenty Talianskej republiky, ktoré predložila na svoju obranu, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry sa členský štát na obranu proti žalobe o nesplnenie povinnosti podanej Komisiou na základe článku 88 ods. 2 ES môže odvolávať na jedinú skutočnosť, a to na absolútnu nemožnosť riadneho výkonu dotknutého rozhodnutia (pozri najmä rozsudky z 20. septembra 2007, Komisia/Španielsko, C‑177/06, Zb. s. I‑7689, bod 46, a z 13. novembra 2008, Komisia/Francúzsko, C‑214/07, Zb. s. I‑8357, bod 44).
36 Podmienka absolútnej nemožnosti vykonania nie je splnená, ak sa žalovaný členský štát obmedzí na to, že Komisii uvedie právne, politické alebo praktické ťažkosti spojené s vykonaním rozhodnutia bez toho, aby prijal skutočné opatrenia vo vzťahu k predmetným podnikom na účely vymáhania pomoci a Komisii navrhol alternatívne možnosti vykonania tohto rozhodnutia, ktoré by umožnili prekonať uvedené ťažkosti (pozri najmä rozsudky zo 14. decembra 2006, Komisia/Španielsko, C‑485/03 až C‑490/03, Zb. s. I‑11887, bod 74, a z 13. novembra 2008, Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 46).
37 Súdny dvor tiež rozhodol, že členský štát, ktorý pri výkone rozhodnutia Komisie v oblasti štátnej pomoci narazí na neočakávané a nepredvídateľné ťažkosti alebo si uvedomí dôsledky, ktoré Komisia nepredpokladala, musí oznámiť tieto problémy na posúdenie Komisii, pričom navrhne vhodné zmeny a doplnenia predmetného rozhodnutia. V takom prípade členský štát a Komisia musia v zmysle pravidla ukladajúceho členským štátom a inštitúciám Únie vzájomnú povinnosť lojálnej spolupráce, ktoré má základ najmä v článku 10 ES, spolupracovať v dobrej viere s cieľom prekonať tieto ťažkosti pri úplnom rešpektovaní ustanovení Zmluvy a najmä tých, ktoré sa týkajú štátnej pomoci (pozri najmä rozsudky zo 4. apríla 1995, Komisia/Taliansko, C‑348/93, Zb. s. I‑673, bod 17; z 1. apríla 2004, Komisia/Taliansko, C‑99/02, Zb. s. I‑3353, bod 17; z 1. júna 2006, Komisia/Taliansko, C‑207/05, bod 47, a zo 6. decembra 2007, Komisia/Taliansko, C‑280/05, bod 20).
38 V tejto súvislosti treba uviesť, že Talianska republika pri svojej komunikácii s Komisiou, ako aj v rámci konania na Súdnom dvore, neuplatnila absolútnu nemožnosť vykonania rozhodnutia 2006/261, čo je jediný prípustný dôvod obrany podľa judikatúry uvedenej v bode 35 tohto rozsudku.
39 Talianska vláda v skutočnosti len uviedla Komisii právne, politické alebo praktické ťažkosti vykonania uvedeného rozhodnutia.
40 Je pravda, že taliansky zákonodarca vyvinul v priebehu konania o vymáhaní pomoci skutočné úsilie v snahe zaručiť účinnosť tohto vymáhania a to prostredníctvom prijatia zákonného dekrétu č. 59/2008. Zo spisu najmä vyplýva, že cieľom tohto zákonného dekrétu, ktorý mal vyriešiť procesný problém s odkladom výkonu výmerov na vymáhanie pomoci v dôsledku rozhodnutí vnútroštátnych súdov, bolo urýchliť vyriešenie už prebiehajúcich sporov.
41 Uvedený zákonný dekrét č. 59/2008 však nemohol napraviť omeškanie pri vymáhaní pomoci uvedenej v rozhodnutí 2006/261. Bol totiž prijatý 8. apríla 2008, teda po 7. februári 2007, kedy bolo vydané rozhodnutie Commissione tributaria provinciale di Modena, ktorým bol nariadený odklad výkonu platobného výmeru určeného hlavnému príjemcovi protiprávnej pomoci. Okrem toho napriek nadobudnutiu účinnosti tohto zákonného dekrétu bolo konanie týkajúce sa hlavného príjemcu pomoci prerušené odvolacím súdom.
42 Treba pritom uviesť, že legislatívne opatrenia, ktoré majú zaručiť, že vnútroštátne súdy vykonajú rozhodnutie Komisie ukladajúce členskému štátu vymáhanie protiprávnej pomoci, v prípade, že sú prijaté oneskorene alebo sa ukážu ako neúčinné, nespĺňajú požiadavky vyplývajúce z judikatúry uvedenej v bodoch 31 a 32 tohto rozsudku.
43 V každom prípade treba dodať, že talianske orgány nepodali návrh na zmenu alebo zrušenie rozhodnutia Commissione tributaria provinciale di Modena zo 7. februára 2007, ktorým bolo nariadený odklad výkonu platobného výmeru, hoci, ako pripustila Talianska republika na pojednávaní, na ktorom boli vypočuté prednesy účastníkov konania, taký návrh môže byť v rámci takéhoto typu konania podaný. Napokon ku dňu pojednávania v tejto veci Talianska republika ešte neurobila žiadne úkony, aby sa mohlo pokračovať v odvolacom konaní, ktorého prerušenie nariadil Commissione tributaria regionale di Bologna 21. januára 2010.
44 Čo sa okrem toho týka argumentu Komisie v súvislosti s možnosťou vnútroštátnych súdov prijímať opatrenia na odklad výkonu v priebehu konania o vymáhaní pomoci, treba uviesť, že uvedené súdy sú podľa článku 14 ods. 3 nariadenia č. 659/1999 povinné najmä zaručiť plnú účinnosť rozhodnutia nariaďujúceho vymáhanie protiprávnej pomoci a dosiahnuť riešenie, ktoré bude v súlade s cieľom sledovaným týmto rozhodnutím (pozri rozsudok z 20. mája 2010, Scott a Kimberly Clark, C‑210/09, Zb. s. I‑4613, bod 29).
45 Pokiaľ ide o predbežné opatrenia na odklad výkonu prijímané Talianskymi súdmi, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry [pozri najmä rozsudky z 21. februára 1991, Zuckerfabrik Süderdithmarschen a Zuckerfabrik Soest, C‑143/88 a C‑92/89, Zb. s. I‑415, ako aj z 9. novembra 1995, Atlanta Fruchthandelsgesellschaft a i. (I), C‑465/93, Zb. s. I‑3761], také opatrenia môžu byť nariadené za predpokladu, že sú splnené určité podmienky, t. j.:
– ak má tento súd vážne pochybnosti týkajúce sa platnosti aktu Únie a pristúpil priamo k podaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prípade, ak Súdnemu dvoru ešte nebola položená otázka o platnosti napadnutého aktu,
– ak existuje naliehavá potreba v tom zmysle, že predbežné opatrenie je nevyhnutné na zabránenie tomu, aby účastník konania, ktorý nariadenie takéhoto opatrenia navrhuje, utrpel vážnu a nenapraviteľnú ujmu,
– ak súd primerane zohľadní záujem Únie,
– ak vnútroštátny súd pri posudzovaní všetkých týchto podmienok rešpektuje rozhodnutia Súdneho dvora alebo Všeobecného súdu o zákonnosti aktu Únie alebo o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sledujúcom nariadenie podobných predbežných opatrení na úrovni Európskej únie.
46 Treba tiež zdôrazniť, že vnútroštátny súd sa nemôže obmedziť na to, že na Súdny dvor podá návrh na začatie prejudiciálneho konania v súvislosti s posúdením platnosti, ale musí uviesť ku dňu nariadenia predbežného opatrenia dôvody, na základe ktorých dospel k záveru, že Súdny dvor by mal konštatovať neplatnosť aktu Únie [rozsudok Atlanta Fruchthandelsgesellschaft a i. (I), už citovaný, bod 36].
47 Požiadavky uvedené v predchádzajúcich dvoch bodoch sú tiež uplatniteľné na akékoľvek konanie majúce sa cieľ prerušenie odvolacieho konania, v rámci ktorého je spochybňované prvostupňové zrušenie vnútroštátneho aktu na vymáhanie protiprávnej pomoci.
48 Treba preskúmať, či rozhodnutia Talianskych súdov v prejednávanej veci spĺňajú uvedené požiadavky.
49 K odkladu výkonu v rámci konania o vymáhaní pomoci týkajúceho sa hlavného príjemcu protiprávnej pomoci došlo na základe rozhodnutí talianskych súdov z dvoch dôvodov. Po prvé, Commissione tributaria provinciale di Modena rozhodnutím zo 7. februára 2007 nariadil odklad výkonu výmeru na vymáhanie pomoci, pričom rozhodujúcim dôvodom tohto odkladu bola skutočnosť, že uvedený výmer bol vydaný bez právneho základu. Po druhé, Commissione tributaria provinciale di Bologna rozhodnutiami z 26. mája 2009 a z 21. januára 2010 prerušil odvolacie konanie, v rámci ktorého je namietané zrušenie uvedeného výmeru v prvom stupni z dôvodu, že na Súde prvého stupňa je prejednávaná žaloba o neplatnosť rozhodnutia 2006/261 (konanie T‑211/05).
50 V tejto súvislosti treba uviesť, že prvý z vyššie uvedených dôvodov nemôže z hľadiska judikatúry v dôsledku už citovaného rozsudku Zuckerfabrik Süderdithmarschen a Zuckerfabrik Soest, ako aj už citovaného rozsudku Atlanta Fruchthandelsgesellschaft a i. (I) odôvodniť odklad výkonu výmeru na vymáhanie protiprávnej pomoci.
51 Čo sa týka druhého z uvedených dôvodov, treba konštatovať, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré by chcelo prerušiť konanie nevyhnutné na zabezpečenie účinného vykonania rozhodnutia Komisie, ktoré ukladá členskému štátu povinnosť vymáhať protiprávnu pomoc, z dôvodu, že zákonnosť uvedeného rozhodnutia je napadnutá na Všeobecnom súde, má odôvodniť toto prerušenie, podobne ako v situácii uvedenej v bode 46 tohto rozsudku, tým, že uvedie argumenty, ktorými by sa mala preukázať neplatnosť predmetného rozhodnutia.
52 Táto požiadavka je potvrdená skutočnosťou, že žaloba o neplatnosť podaná na Všeobecnom súde proti rozhodnutiu nariaďujúcemu vymáhanie pomoci nemá odkladný účinok na povinnosť vykonať toto rozhodnutie (pozri rozsudok zo 6. decembra 2007, Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 21). To isté platí aj v prípade, keď rozsudok Všeobecného súdu vyhlásený vo veci takejto žaloby je predmetom odvolania na Súdnom dvore. V tejto súvislosti treba dodať, že Talianska republika v danom prípade nepodala v rámci uvedenej žaloby o neplatnosť návrh na nariadenie predbežného opatrenia.
53 V danom prípade pritom talianske súdy vo svojich rozhodnutiach neuvádzajú dôvody, na základe ktorých by súdy Únie mali konštatovať neplatnosť rozhodnutia 2006/261. Navyše konanie bolo prerušené rozhodnutím z 21. januára 2010 z dôvodu podania žaloby na Súd prvého stupňa proti rozhodnutiu 2006/261, a to napriek skutočnosti, že Súd prvého stupňa zamietol túto žalobu rozsudkom zo 4. septembra 2009.
54 Napokon, pokiaľ ide o ostatné podmienky, ktoré musia byť podľa judikatúry uvedenej v bode 45 tohto rozsudku splnené, stačí uviesť, že predmetné vnútroštátne rozhodnutia sa neodvolávajú na záujem Európskej únie a že Commissione tributaria regionale di Bologna sa vo svojich rozhodnutiach z 26. mája 2009 a z 21. januára 2010 nezaoberal otázkou naliehavej potreby nariadených opatrení.
55 Za týchto podmienok treba konštatovať, že rozhodnutia o odklade výkonu a prerušení konania boli prijaté talianskymi súdmi v zjavnom rozpore s požiadavkami práva Únie v oblasti vymáhania štátnej pomoci.
56 Z vyššie uvedeného vyplýva, že prejednávaná žaloba je dôvodná v rozsahu, v akom Komisia vytýka Talianskej republike, že neprijala v stanovených lehotách všetky opatrenia nevyhnutné na zrušenie schémy pomoci vyhlásenej rozhodnutím 2006/261 za protiprávnu a nezlučiteľnú so spoločným trhom a na vymáhanie pomoci od príjemcov, ktorá im bola poskytnutá na základe uvedenej schémy.
57 Vzhľadom na závery uvedené v predchádzajúcom bode netreba rozhodnúť o žalobnom návrhu Komisie požadujúcom určenie, že Talianska republika si tým, že neinformovala Komisiu o opatreniach uvedených v uvedenom bode, nesplnila povinnosti, keďže tento členský štát správne nevykonal rozhodnutie 2006/261 v stanovených lehotách (pozri rozsudky zo 4. apríla 1995, Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 31; zo 14. decembra 2006, Komisia/Španielsko, už citovaný, bod 82; z 20. septembra 2007, Komisia/Španielsko, bod 54; zo 6. decembra 2007, Komisia/Taliansko, bod 30, a z 13. novembra 2008, Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 67).
58 Treba preto konštatovať, že Talianska republika si tým, že neprijala v stanovených lehotách všetky opatrenia nevyhnutné na zrušenie schémy pomoci vyhlásenej rozhodnutím 2006/261 za protiprávnu a nezlučiteľnú so spoločným trhom a na vymáhanie pomoci od príjemcov, ktorá im bola poskytnutá na základe uvedenej schémy, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článkov 2 a 3 tohto rozhodnutia.
O trovách
59 Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Talianska republika nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom, ktorý v tomto zmysle podala Komisia.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil:
1. Talianska republika si tým, že neprijala v stanovených lehotách všetky opatrenia nevyhnutné na zrušenie schémy pomoci vyhlásenej za protiprávnu a nezlučiteľnú so spoločným trhom rozhodnutím Komisie 2006/261/ES zo 16. marca 2005 o schéme štátnej pomoci C 8/2004 (ex NN 164/2003), ktorú zaviedlo Taliansko v prospech spoločností nedávno kótovaných na burze cenných papierov, a na vymáhanie pomoci od príjemcov, ktorá im bola poskytnutá na základe uvedenej schémy, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článkov 2 a 3 tohto rozhodnutia.
2. Talianska republika je povinná nahradiť trovy konania.
Podpisy
* Jazyk konania: taliančina.