Vec C‑194/09 P

Alcoa Trasformazioni Srl

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Štátna pomoc – Preferenčná sadzba za elektrickú energiu – Konštatovanie neexistencie pomoci – Zmena a predĺženie opatrenia – Rozhodnutie začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES – Existujúca pomoc alebo nová pomoc – Nariadenie (ES) č. 659/1999 – Článok 1 písm. b) bod v) – Povinnosť odôvodnenia – Zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery“

Abstrakt rozsudku

1. Odvolanie – Dôvody – Preskúmanie posúdenia skutkových okolností a dôkazných prostriedkov Súdnym dvorom – Vylúčenie okrem prípadov skreslenia

(Článok 225 ES; Štatút Súdneho dvora, článok 58)

2. Pomoc poskytovaná štátmi – Preskúmanie Komisiou – Skutočnosti, ktoré treba zohľadniť

(Články 87 ES a 88 ES)

3. Pomoc poskytovaná štátmi – Rozhodnutie Komisie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania o štátnom opatrení – Súdne preskúmanie – Hranice

(Článok 88 ods. 2 a 3 ES; nariadenie Rady č. 659/1999, článok 6)

4. Právo Únie – Zásady – Ochrana legitímnej dôvery – Rozhodnutie Komisie v oblasti štátnej pomoci, ktorým sa nespochybňuje jej posúdenie obsiahnuté v skoršom rozhodnutí – Porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery – Neexistencia

5. Pomoc poskytovaná štátmi – Rozhodnutie Komisie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania o štátnom opatrení predbežne kvalifikovanom ako nová pomoc – Povinnosť odôvodnenia – Rozsah

(Článok 88 ods. 2 ES a článok 253 ES)

6. Pomoc poskytovaná štátmi – Existujúca pomoc a nová pomoc – Zmena ovplyvňujúca podstatu opatrenia, ktoré pôvodne uniklo označeniu za pomoc

(Články 87 ES a 88 ES)

7. Pomoc poskytovaná štátmi – Existujúca pomoc a nová pomoc – Rozlíšenie na základe objektívnych skutočností

(Články 87 ES a 88 ES)

1. Súdny dvor v rámci odvolania v súlade s článkom 225 ES a článkom 58 Štatútu Súdneho dvora nemá právomoc zisťovať a posúdiť relevantné skutkové okolnosti, s výnimkou prípadu ich skreslenia. Pokiaľ Všeobecný súd neskreslil skutkové okolnosti, má ako jediný právomoc ich posúdiť.

(pozri body 39, 42)

2. Spôsob financovania pomoci môže spôsobiť nezlučiteľnosť celého systému pomoci, ktorú má financovať, so spoločným trhom. V takom prípade je Komisia povinná pomoc preskúmať a zároveň zohľadniť účinky jej financovania.

(pozri bod 48)

3. Fáza predbežného preskúmania pomoci stanovená v článku 88 ods. 3 ES, ktorej priebeh je vymedzený v článkoch 4 a 5 nariadenia č. 659/1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy ES, má za cieľ umožniť Komisii, aby vyjadrila svoje prvé stanovisko k čiastočnej alebo úplnej zlučiteľnosti predmetnej pomoci so spoločným trhom. Táto fáza sa líši od fázy preskúmania stanovenej v článku 88 ods. 2 ES, ktorej priebeh je vymedzený v článkoch 6 a 7 uvedeného nariadenia, ktorá má Komisii umožniť získať úplné informácie o všetkých okolnostiach veci. Ako vyplýva z článku 6 nariadenia č. 659/1999, rozhodnutie začať konanie vo veci formálneho zisťovania bude zahŕňať predbežné zhodnotenie Komisie, ktoré sa týka charakteru pomoci navrhovaného opatrenia, a vysvetlí pochybnosti, čo sa týka jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom.

Ak počas prvého preskúmania Komisia nemohla dospieť k presvedčeniu, že predmetné opatrenie je zlučiteľné so spoločným trhom, je povinná prijať rozhodnutie o začatí konania, ktoré má za následok, že preskúmanie zákonnosti takéhoto rozhodnutia Všeobecným súdom sa musí nevyhnutne obmedziť v tom zmysle, že ak žalobcovia spochybňujú posúdenie Komisie, pokiaľ ide o kvalifikáciu sporného opatrenia ako štátnej pomoci, preskúmanie súdom Únie sa obmedzuje na preskúmanie toho, či sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho právneho posúdenia.

(pozri body 57, 58, 60, 61)

4. Právo dovolávať sa zásady ochrany legitímnej dôvery sa vzťahuje na každú osobu podliehajúcu súdnej právomoci v situácii, keď inštitúcia Európskej únie spôsobila vznik dôvodných očakávaní tým, že tejto osobe poskytla konkrétne záruky. Pokiaľ je však pozorný a obozretný hospodársky subjekt schopný predvídať prijatie opatrenia Únie spôsobilého ovplyvniť jeho záujmy, nemôže sa v prípade prijatia tohto opatrenia tejto zásady dovolávať.

V oblasti štátnej pomoci môže byť zásada ochrany legitímnej dôvery porušená, ak Komisia zmení svoje posúdenie predmetného opatrenia len na základe prísnejšieho uplatnenia pravidiel Zmluvy v oblasti štátnej pomoci. V tomto prípade totiž žalobcovia môžu očakávať, že im rozhodnutie Komisie, ktorým sa mení jej predchádzajúce posúdenie, poskytne čas potrebný na účinné zohľadnenie tejto zmeny posúdenia.

Túto situáciu treba odlišovať od situácie, keď Komisia v spornom rozhodnutí nespochybňuje svoje posúdenie opatrenia skúmaného v skoršom rozhodnutí, ale má pochybnosti o dotknutom opatrení jednak z dôvodu, že jej závery v skoršom rozhodnutí boli časovo obmedzené, keďže súviseli s okolnosťami existujúcimi v danom okamihu, a jednak z dôvodu zmien opatrenia, ktorého sa toto rozhodnutie týkalo. V takom prípade skoršie rozhodnutie nemôže vyvolať legitímnu dôveru, že sa závery Komisie obsiahnuté v tomto rozhodnutí budú vzťahovať aj na nový mechanizmus financovania.

(pozri body 71 – 74)

5. Požiadavka odôvodnenia podľa článku 253 ES musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka.

Pokiaľ ide o predbežné preskúmanie opatrenia, ktoré nebolo predmetom skoršieho preskúmania, Komisia sa môže obmedziť na zhrnutie relevantných skutkových a právnych okolností, uvedenie predbežného posúdenia dotknutého štátneho opatrenia s cieľom určiť, či má povahu pomoci, a na vyjadrenie dôvodov, ktoré vedú k pochybnostiam o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom.

(pozri body 96, 102)

6. Samotná okolnosť, že opatrenie, ktoré sa nepovažovalo za pomoc, je naďalej vykonávané v niektorých prípadoch po predĺžení právneho aktu, ktorý ho zaviedol, nemôže toto opatrenie zmeniť na štátnu pomoc, konkrétnejšie na novú pomoc. Naproti tomu, ak bolo toto opatrenie zmenené vo svojej samotnej podstate, k jeho preskúmaniu môže dôjsť len vo vzťahu k pravidlám uplatňovaným na novú pomoc.

(pozri body 110 – 112)

7. Pojem „pomoc“, či už existujúca, alebo nová, zodpovedá objektívnej situácii a nemôže závisieť od správania alebo vyhlásení inštitúcií.

(pozri bod 125)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

z 21. júla 2011 (*)

Vo veci C‑194/09 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora, podané 29. mája 2009,

Alcoa Trasformazioni Srl, so sídlom v Portoscuse (Taliansko), v zastúpení: M. Siragusa, avvocato, T. Müller‑Ibold a T. Graf, Rechtsanwälte, F. Salerno, avocat,

odvolateľka,

ďalší účastník konania:

Európska komisia, v zastúpení: N. Khan, splnomocnený zástupca, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predseda druhej komory J. N. Cunha Rodrigues, sudcovia A. Rosas, U. Lõhmus, A. Ó Caoimh a P. Lindh (spravodajkyňa),

generálny advokát: N. Jääskinen,

tajomník: C. Strömholm, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 24. júna 2010,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 23. septembra 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Alcoa Trasformazioni Srl (ďalej len „Alcoa“) sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 25. marca 2009, Alcoa Trasformazioni/Komisia (T‑332/06, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým tento súd zamietol jej žalobu o čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie 2006/C 214/03, oznámeného Talianskej republike listom z 19. júla 2006, ktorým sa začalo konanie, ktoré upravuje článok 88 ods. 2 ES, týkajúceho sa štátnej pomoci C 36/06 (ex NN 38/06) – Preferenčná sadzba elektrickej energie priznaná niektorým priemyselným veľkoodberateľom elektrickej energie v Taliansku (Ú. v. EÚ C 214, s. 5, ďalej len „sporné rozhodnutie“), v časti, v ktorej sa toto rozhodnutie týka sadzieb za elektrickú energiu, ktoré sú určené závodom na výrobu hliníka patriacim spoločnosti Alcoa.

Právny rámec

2 Článok 1 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88] Zmluvy ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) nazvaný „Definície“ stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

a) ‚pomoc‘ bude znamenať akékoľvek opatrenie, ktoré spĺňa všetky kritériá stanovené v článku [87] (1) [ES];

b) ‚existujúca pomoc‘ bude znamenať:

i) … všetky pomoci, ktoré existovali pred nadobudnutím účinnosti zmluvy v príslušných členských štátoch, to znamená schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktoré nadobudli účinnosť predtým a ďalej platia po nadobudnutí účinnosti zmluvy;

ii) autorizovanú pomoc, to znamená schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktoré boli schválené Komisiou alebo Radou;

…

v) pomoc, ktorá sa považuje za existujúcu pomoc, pretože možno stanoviť, že v čase, keď nadobudla účinnosť, nepredstavovala pomoc a následne sa stala pomocou v dôsledku vývoja spoločného trhu a bez toho, aby ju členský štát upravoval. Pokiaľ sa určité opatrenia stanú pomocou po liberalizácii činnosti podľa práva spoločenstva, tieto opatrenia sa nebudú považovať za existujúcu pomoc po dátume stanovenom pre liberalizáciu;

c) ‚nová pomoc‘ bude znamenať všetku pomoc, to znamená schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktorá nie je existujúcou pomocou vrátane úprav existujúcej pomoci;

…

f) ‚protiprávna pomoc‘ bude znamenať novú pomoc realizovanú v rozpore s článkom [88] (3) [ES];

…“

3 Podľa článku 2 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 „akékoľvek plány poskytnúť novú pomoc bude daný členský štát oznamovať Komisii v dostatočnom časovom predstihu“. Článok 3 tohto nariadenia stanovuje, že nová pomoc „nenadobudne účinnosť prv ako Komisia prijme alebo sa má za to, že prijala rozhodnutie, ktoré túto pomoc schvaľuje“.

4 Článok 4 ods. 1 až 4 uvedeného nariadenia stanovuje:

„1. Komisia preskúma oznámenie akonáhle jej bude doručené. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 8, Komisia prijme rozhodnutie podľa odsekov 2, 3 alebo 4.

2. Keď Komisia po predbežnom preskúmaní zistí, že úradne oznámené [že oznámené – neoficiálny preklad] opatrenie nepredstavuje pomoc, zaznamená toto zistenie formou rozhodnutia.

3. Keď Komisia po predbežnom preskúmaní zistí, že nevznikli žiadne pochybnosti o zlučiteľnosti oznamovaného opatrenia so spoločným trhom, pokým spadá do rámca článku [87] (1) [ES], rozhodne, že opatrenie je zlučiteľné so spoločným trhom… Rozhodnutie bude špecifikovať, ktorá výnimka zo zmluvy sa použila.

4. Keď Komisia po predbežnom preskúmaní zistí, že vznikli pochybnosti, čo sa týka zlučiteľnosti oznamovaného opatrenia so spoločným trhom, rozhodne o začatí konania podľa článku [88] (2) [ES] (ďalej sa označuje len ako ‚rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania‘).“

5 Článok 6 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Rozhodnutie začať konať [o začatí konania – neoficiálny preklad] vo veci formálneho zisťovania zhrnie príslušné záležitosti faktov a práva [relevantné skutkové a právne okolnosti – neoficiálny preklad], bude zahrnovať predbežné zhodnotenie Komisie, ktoré sa týka charakteru pomoci navrhovaného opatrenia a vysvetlí pochybnosti, čo sa týka jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom. Rozhodnutím sa vyzve daný členský štát a iné zainteresované strany [dotknuté osoby – neoficiálny preklad], aby predložili pripomienky v rámci predpísaného obdobia, ktoré by za normálnej situácie nemalo presahovať jeden mesiac. V riadne odôvodnených prípadoch Komisia môže predĺžiť predpísané obdobie.“

6 Podľa článku 7 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 „konanie vo veci formálneho zisťovania sa ukončí prostredníctvom rozhodnutia, ako to upravuje odsek 2 až 5 tohto článku“. V uvedených odsekoch sa stanovuje, že Komisia môže rozhodnúť, že oznamované opatrenie nepredstavuje pomoc, že oznamovaná pomoc je zlučiteľná so spoločným trhom, že oznamovanú pomoc možno považovať za zlučiteľnú so spoločným trhom, ak sú dodržané určité podmienky, alebo že oznamovaná pomoc je nezlučiteľná so spoločným trhom.

7 Pokiaľ ide o neoznámené opatrenia, článok 10 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 stanovuje, že „ak Komisia vlastní informácie z akéhokoľvek zdroja týkajúce sa údajnej protiprávnej pomoci, preskúma tieto informácie bez meškania“. V článku 13 ods. 1 tohto nariadenia je stanovené, že toto preskúmanie vedie v prípade potreby k prijatiu rozhodnutia začať konanie vo veci formálneho zisťovania.

8 Postup vzťahujúci sa na existujúce schémy pomoci je stanovený v článkoch 17 až 19 nariadenia č. 659/1999. Podľa článku 18 tohto nariadenia, ak Komisia „dospeje k záveru, že existujúca schéma pomoci nie je, alebo už nie je ďalej zlučiteľná so spoločným trhom, vydá odporúčanie navrhujúce príslušné opatrenia pre daný členský štát“. Ak dotknutý členský štát neakceptuje navrhované opatrenia, Komisia môže začať podľa článku 19 ods. 2 toho istého nariadenia konanie vo veci formálneho zisťovania.

Okolnosti predchádzajúce sporu

9 Skutkové okolnosti, ako vyplývajú z napadnutého rozsudku a pripomienok účastníkov konania pred Súdnym dvorom, možno na účely tohto rozsudku zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

10 Odvolateľka, Alcoa, je spoločnosť založená podľa talianskeho práva, ktorá je v Taliansku vlastníkom dvoch závodov vyrábajúcich primárny hliník, ktoré sa nachádzajú v Portovesme na Sardínii a vo Fusine v Benátsku. Tieto závody previedla spoločnosť Alumix SpA v rámci svojej privatizácie na odvolateľku.

11 Rozhodnutím 96/C 288/04 oznámeným Talianskej republike a uverejneným 1. októbra 1996 (Ú. v. ES C 288, s. 4, ďalej len „rozhodnutie Alumix“) Komisia ukončila konanie, ktoré začala 23. decembra 1992 a rozšírila 16. novembra 1994, najmä pokiaľ ide o sadzbu za dodávku elektrickej energie, ktorú spoločnosť ENEL, dlhodobý dodávateľ elektrickej energie v Taliansku, fakturovala týmto dvom závodom. Táto sadzba bola stanovená rozhodnutím č. 13 z 24. júla 1992 Comitato interministeriale dei prezzi (Medzirezortný výbor pre ceny, ďalej len „MVC“). Komisia dospela k záveru, že táto sadzba, ktorá sa podľa článku 2 zákonného dekrétu z 19. decembra 1995 (GURI č. 39 zo 16. februára 1996, s. 8, ďalej len „zákonný dekrét z roku 1995“) uplatňovala až do 31. decembra 2005, nepredstavovala štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

12 Táto sadzba za elektrickú energiu bola založená na medzných výrobných nákladoch a časti fixných nákladov spoločnosti ENEL.

13 Komisia dospela k záveru, že spoločnosť ENEL sa uplatnením takejto sadzby pri výrobe primárneho hliníka na závody v Portovesme a vo Fusine správala ako hospodársky subjekt konajúci za normálnych trhových podmienok, pretože táto sadzba umožňuje dodávať elektrickú energiu jeho najdôležitejším priemyselným zákazníkom v regiónoch, v ktorých existuje značná nadmerná kapacita súvisiaca s výrobou elektrickej energie.

14 Rozhodnutím Autorità per l’energia elettrica e il gas (Úrad pre elektrickú energiu a plyn) č. 204/99 z 29. decembra 1999 sa správa sadzby za elektrickú energiu previedla na miestnych distribútorov elektrickej energie. Dodávku elektrickej energie tak spoločnosti Alcoa fakturovala spoločnosť ENEL, jej miestny distribútor elektrickej energie, podľa štandardnej sadzby, a teda už nie podľa sadzby stanovenej zákonným dekrétom z roku 1995. Spoločnosť ENEL jej priznala náhradu, uvedenú na jej faktúre za elektrickú energiu, ktorá bola financovaná prostredníctvom parafiškálneho odvodu uloženého všetkým spotrebiteľom elektrickej energie v Taliansku, ktorý zodpovedal rozdielu medzi fakturovanou sadzbou a sadzbou stanovenou v zákonnom dekréte z roku 1995.

15 Rozhodnutím Úradu pre elektrickú energiu a plyn č. 148/04 z 9. augusta 2004 bol verejnoprávny orgán Cassa Conguaglio per il settore elettrico (Vyrovnávací fond v elektroenergetickom odvetví, ďalej len „vyrovnávací fond“) poverený správou sadzby za elektrickú energiu namiesto miestnych distribútorov. Z tohto dôvodu samotný vyrovnávací fond vrátil spoločnosti Alcoa rozdiel medzi výškou sadzby, ktorú jej fakturovala spoločnosť ENEL, a sadzbou stanovenou v zákonnom dekréte z roku 2005, a to prostredníctvom rovnakého parafiškálneho odvodu.

16 V roku 2005 bol zákonný dekrét č. 35 zo 14. marca 2005 (GURI č. 111 zo 14. mája 2005, s. 4) prevedený po zmenách a doplneniach na zákon, a to zákonom č. 80 zo 14. mája 2005 (riadna príloha GURI č. 91 zo 14. mája 2005, ďalej len „zákonný dekrét z roku 2005“) prijatým talianskymi orgánmi. Vo svojom článku 11 ods. 11 stanovuje, že preferenčná sadzba uplatňujúca sa na dva závody spoločnosti Alcoa sa predlžuje až do 31. decembra 2010. Toto ustanovenie nebolo oznámené Komisii.

17 Zákonný dekrét z roku 2005 tiež stanovuje, že Úrad pre elektrickú energiu a plyn každoročne preskúma preferenčnú sadzbu. V súlade s rozhodnutím Úradu pre elektrickú energiu a plyn č. 217/05 z 13. októbra 2005 sa táto sadzba musí každý rok s účinnosťou od 1. januára 2006 zvýšiť maximálne o 4 % ročne v závislosti od prípadného zvýšenia cien na európskych burzách v Amsterdame (Holandsko) a vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko).

18 Komisia si v spornom rozhodnutí kládla otázku, či sadzba poskytnutá spoločnosti Alcoa nepredstavuje štátnu pomoc, a mala pochybnosti o jej zlučiteľnosti so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 1 ES. Uviedla, že o článku 11 ods. 11 zákonného dekrétu z roku 2005 sa dozvedela počas iného konania, a síce konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia 2005/C 30/06 oznámeného Talianskej republike listom zo 16. novembra 2004, ktorým sa začalo konanie, ktoré upravuje článok 88 ods. 2 ES, týkajúceho sa štátnej pomoci C 38/2004 (ex NN 58/04) – Pomoc v prospech spoločnosti Portovesme Srl (Ú. v. EÚ C 30, 2005, s. 7, ďalej len „rozhodnutie Portovesme“).

19 V odôvodneniach č. 40 až 46 sporného rozhodnutia Komisia uviedla, že musela overiť, či predmetná sadzba predstavovala štátnu pomoc. Podľa názoru Komisie zníženie ceny za elektrickú energiu predstavovalo pre podnik vyrábajúci hliník značnú hospodársku výhodu. Toto zníženie bolo financované prostredníctvom štátnych zdrojov, a síce prostredníctvom parafiškálneho odvodu, ktorý vyrovnávací fond vyberá od všetkých spotrebiteľov elektrickej energie v Taliansku. Uvedené zníženie hrozilo narušením hospodárskej súťaže a mohlo ovplyvniť obchod v rámci Spoločenstva. Z toho vyvodila, že na toto zníženie sa vzťahuje článok 87 ods. 1 ES.

20 Komisia v odôvodnení č. 47 sporného rozhodnutia uviedla, že keďže jej nebol oznámený článok 11 ods. 11 zákonného dekrétu z roku 2005, predmetné opatrenie sa musí v zmysle článku 1 písm. f) nariadenia č. 659/1999 považovať za protiprávne a že jej predchádzajúce závery v rozhodnutí Alumix, podľa ktorých preferenčná sadzba poskytnutá spoločnosti Alcoa nepredstavovala existujúcu pomoc, bránili tomu, aby sa toto opatrenie považovalo za existujúcu pomoc.

21 Komisia následne v odôvodneniach č. 49 a 78 sporného rozhodnutia vyslovila pochybnosti týkajúce sa zlučiteľnosti predmetného opatrenia so spoločným trhom, pokiaľ ide o pomoc poskytnutú závodu vo Fusine a pomoc poskytnutú závodu v Portovesme.

22 Napokon v odôvodneniach č. 80 a 81 sporného rozhodnutia Komisia vyzvala Taliansku republiku, aby predložila svoje prípadné pripomienky a aby jej poskytla všetky informácie potrebné na posúdenie predmetnej pomoci, a to do jedného mesiaca od doručenia sporného rozhodnutia. Pripomenula, že článok 88 ods. 3 ES mal odkladný účinok a že podľa článku 14 nariadenia č. 659/1999 mohla členskému štátu uložiť, aby od príjemcu vymáhal protiprávnu pomoc.

Žaloba na Súde prvého stupňa a napadnutý rozsudok

23 Dňa 29. novembra 2006 spoločnosť Alcoa podala na Súd prvého stupňa žalobu o zrušenie sporného rozhodnutia v časti, v ktorej sa týka sadzby za dodávku elektrickej energie, ktorá bola fakturovaná jej závodom nachádzajúcim sa vo Fusine a v Portovesme, alebo subsidiárne k jeho zrušeniu v časti, v ktorej túto sadzbu kvalifikuje ako protiprávnu novú pomoc.

24 Na podporu svojej žaloby spoločnosť Alcoa uviedla tri žalobné dôvody. Po prvé tvrdila, že Komisia v spornom rozhodnutí nesprávne kvalifikovala sadzbu za elektrickú energiu uplatňovanú na jej závody ako štátnu pomoc, a to aj napriek tomu, že uvedená sadzba, ktorá zodpovedá trhovej sadzbe, im nepriznáva nijakú výhodu. Po druhé Komisii vytýkala, že porušila zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, lebo uvedené rozhodnutie odporuje rozhodnutiu Alumix. Napokon po tretie subsidiárne tvrdila, že Komisia nesprávne preskúmala predmetné opatrenie v rámci konania uplatňujúceho sa na novú pomoc, pričom ho mala preskúmať v rámci konania uplatňujúceho sa na existujúcu pomoc.

25 Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol.

26 Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod, Súd prvého stupňa najprv konštatoval, že kvalifikácia opatrenia ako štátnej pomoci v rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania nemá konečnú povahu a že preskúmanie zákonnosti takéhoto rozhodnutia, ktoré vykonal Súd prvého stupňa, sa musí obmedziť na overenie toho, či sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že usúdila, že počas prvého preskúmania dotknutého opatrenia nemohla prekonať všetky súvisiace ťažkosti.

27 Súd prvého stupňa po tom, čo uviedol, že spoločnosť Alcoa nespochybňuje posúdenie Komisie, že zdroje umožňujúce financovať predmetnú sadzbu predstavujú štátne zdroje, spresnil, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že predbežne usúdila, že preferenčná sadzba priznáva závodom spoločnosti Alcoa výhodu. V tejto súvislosti dospela tiež k záveru, že tvrdenia uvedené spoločnosťou Alcoa, podľa ktorých Komisia mala určiť, či predmetná sadzba zodpovedala trhovej sadzbe a či naďalej platili kritériá, na ktorých založila svoj záver o neexistencii výhody v rozhodnutí Alumix, sa musia zamietnuť ako irelevantné. Súd prvého stupňa zamietol tvrdenie spoločnosti Alcoa, že Komisia si nesplnila svoju povinnosť odôvodnenia najmä tým, že nepreskúmala tieto kritériá, a pripomenul, že otázka, či sadzba poskytnutá dotknutým závodom predstavuje alebo nepredstavuje trhovú sadzbu, vyžadovala komplexné ekonomické posúdenie, ktoré mala Komisia vykonať v rámci konania vo veci formálneho zisťovania.

28 Pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod, Súd prvého stupňa skúmal, či Komisia tým, že kvalifikovala preferenčnú sadzbu ako novú pomoc, porušila zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, ktorých sa spoločnosť Alcoa mohla vzhľadom na rozhodnutie Alumix dovolávať.

29 Súd prvého stupňa konštatoval, že zo žaloby, ako aj z rozhodnutia Alumix vyplýva, že toto rozhodnutie sa týka zákonného dekrétu z roku 1995, ktorého platnosť bola obmedzená na desať rokov. Dodal, že Komisia v spornom rozhodnutí uvádza, že predĺženie sadzby poskytovanej až do roku 2010, ktoré jej nebolo oznámené, môže predstavovať štátnu pomoc. Súd prvého stupňa uviedol, že Komisia nespochybnila jeho posúdenie opatrenia skúmaného v rozhodnutí Alumix, a dospel k záveru, že spoločnosť Alcoa nemohla mať nijakú istotu, že Komisia rozhodne, že sadzba, ktorá jej bola poskytnutá, nepredstavovala štátnu pomoc.

30 Pokiaľ ide o tretí žalobný dôvod, Súd prvého stupňa pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry, ak by sa existujúca pomoc podstatne zmenila a doplnila alebo predĺžila, musela by sa považovať za novú pomoc. Z toho vyvodil, že pokiaľ sa opatrenie, ktoré Komisia považuje za opatrenie nepredstavujúce štátnu pomoc, predĺži alebo sa podstatne zmení a doplní, Komisia ho môže preskúmať len v rámci procesných noriem, ktoré sa uplatňujú na novú pomoc.

31 Súd prvého stupňa v prejednávanej veci rozhodol, že predmetné opatrenie nemožno považovať za existujúcu pomoc, a to nielen z dôvodu, že sa týka iného obdobia, ako je obdobie skúmané v rozhodnutí Alumix, ale tiež preto, že podmienky financovania tohto opatrenia boli zmenené oproti opatreniu, ktoré bolo skúmané v uvedenom rozhodnutí.

Návrhy účastníkov konania

32 Svojím odvolaním sa spoločnosť Alcoa domáha, aby Súdny dvor:

– zrušil napadnutý rozsudok,

– zrušil sporné rozhodnutie v časti, v ktorej sa týka sadzieb za elektrickú energiu uplatňujúcich sa na závody vyrábajúce hliník, ktoré jej patria,

alebo subsidiárne,

– vrátil vec Všeobecnému súdu na opätovné preskúmanie v súlade s rozsudkom Súdneho dvora,

a v obidvoch prípadoch

– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

33 Komisia navrhuje odvolanie zamietnuť a zaviazať spoločnosť Alcoa na náhradu trov konania.

O odvolaní

34 Na podporu svojho odvolania spoločnosť Alcoa uvádza dva odvolacie dôvody. V prvom odvolacom dôvode sa Alcoa domáha, aby sa rozhodlo, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že zastával názor, že Komisia mohla začať konanie vo veci formálneho zisťovania bez toho, aby preskúmala, či závery uvedené v rozhodnutí Alumix stratili platnosť. Druhý odvolací dôvod je založený na nesprávnom uplatnení konania týkajúceho sa existujúcej pomoci.

35 Oba tieto odvolacie dôvody sú úzko späté s časovou a vecnou pôsobnosťou rozhodnutia Alumix, ktoré Súd prvého stupňa nerešpektoval. Spoločnosť Alcoa sa zaoberá časovou pôsobnosťou tohto rozhodnutia v štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu, ako aj v druhej časti druhého odvolacieho dôvodu a jeho vecnou pôsobnosťou v tvrdení týkajúcom sa nedostatku podstatných zmien sadzby za elektrickú energiu, ktoré je uvedené v štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu a v tretej časti druhého odvolacieho dôvodu.

36 Toto odvolanie treba preskúmať tak, že sa najskôr posúdia tieto časti a toto tvrdenie.

O štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu a druhej časti druhého odvolacieho dôvodu, týkajúcich sa časovej pôsobnosti rozhodnutia Alumix

Argumentácia účastníkov konania

37 Spoločnosť Alcoa v štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu, ako aj v druhej časti druhého odvolacieho dôvodu vytýka Súdu prvého stupňa, že v bodoch 105 až 107 napadnutého rozsudku zastával názor, že rozhodnutie Alumix bolo časovo obmedzené. Súd prvého stupňa tak nesprávne posúdil toto rozhodnutie a dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia. Spoločnosť Alcoa tvrdí, že v rozhodnutí Alumix sa výslovne neodkazuje na zákonný dekrét z roku 1995, v ktorom sa uvádza, že v ňom stanovená sadzba za elektrickú energiu sa uplatňuje desať rokov, a neobsahuje nijaké výslovné alebo implicitné obmedzenie dĺžky jeho platnosti. Spoločnosť Alcoa dodáva, že aj za predpokladu, že by rozhodnutie Alumix bolo časovo obmedzené, zistenie o neexistencii pomoci, ktoré je v ňom uvedené, má všeobecnú platnosť, ktorá nepozná časové obmedzenia.

38 Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa správne preskúmal rozhodnutie Alumix z hľadiska zákonného dekrétu z roku 1995, ktorý výslovne obmedzil predmetnú sadzbu na desať rokov.

Posúdenie Súdnym dvorom

39 Treba pripomenúť, že v rámci odvolania v súlade s článkom 225 ES a článkom 58 Štatútu Súdneho dvora Súdny dvor nemá právomoc zisťovať a posúdiť relevantné skutkové okolnosti, s výnimkou prípadu ich skreslenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C‑136/92 P, Zb. s. I‑1981, body 49 a 66, ako aj zo 7. novembra 2002, Glencore a Compagnie Continentale/Komisia, C‑24/01 P a C‑25/01 P, Zb. s. I‑10119, bod 65).

40 Posúdenie Súdu prvého stupňa v bode 107 napadnutého rozsudku týkajúce sa časovo obmedzenej povahy rozhodnutia Alumix je v tejto súvislosti založené na určitých konštatovaniach. Súd prvého stupňa najprv v bode 105 tohto rozsudku konštatoval, že Komisia sa v rozhodnutí Alumix vyjadrila k sadzbe za dodávku elektrickej energie, ktorú spoločnosť ENEL fakturovala závodom spoločnosti Alcoa v rokoch 1996 až 2005. Následne v tom istom bode Súd prvého stupňa uviedol, že hoci sa v rozhodnutí Alumix nezmieňuje zákonný dekrét z roku 1995, ktorého článok 2 stanovoval dĺžku platnosti sadzby uvedenej v rozhodnutí CIP č. 13/92, spoločnosť Alcoa výslovne odkázala na tento zákonný dekrét vo svojej žalobe, a považoval za vhodné citovať časť tohto dekrétu, ktorá odzrkadľuje jej pripomienky. Podľa tejto časti dekrétu privatizácia spoločnosti Alumix SpA vyžadovala podporu zo strany talianskej vlády s cieľom dojednať so spoločnosťou ENEL sadzbu za elektrickú energiu pre dva predmetné závody pravdepodobne prostredníctvom uzatvorenia budúcej dlhodobej zmluvy (10 rokov) na ceny, ktoré sú konkurencieschopné na európskej úrovni. Súd prvého stupňa ďalej citoval túto časť dekrétu, pričom dodal, že režim príplatkov stanovených v rozhodnutí CIP č. 13/92 bol zrušený s účinnosťou od 31. decembra 2005 a že po tomto dátume by mal byť tento režim v súlade s režimami stanovenými pre všetkých odberateľov. Súd prvého stupňa v bodoch 14 a 65 napadnutého rozsudku napokon uviedol, že sadzba za elektrickú energiu fakturovaná dvom závodom spoločnosti Alcoa bola zákonným dekrétom z roku 2005 predĺžená až do 31. decembra 2010.

41 Spoločnosť Alcoa tieto zistenia nespochybňuje ani netvrdí, že Súd prvého stupňa skreslil skutkové okolnosti.

42 Treba zdôrazniť, že pokiaľ Súd prvého stupňa neskreslil skutkové okolnosti, mal ako jediný právomoc ich posúdiť. Mohol tak bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, v bode 106 napadnutého rozsudku konštatovať, že posúdenie Komisie týkajúce sa predmetnej sadzby za elektrickú energiu v rokoch 1996 až 2005 bolo formulované s ohľadom na trhové podmienky, v prípade ktorých Komisia dospela k záveru, že existovali v danom období. Súd prvého stupňa mohol tiež bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, v bode 107 tohto rozsudku potvrdiť stanovisko Komisie a prevziať slová, ktoré Komisia použila v spornom rozhodnutí, a síce že jej schválenie uvedenej sadzby v rozhodnutí Alumix bolo časovo obmedzené práve preto, lebo spočívalo na ekonomickom posúdení okolností existujúcich v danom okamihu, a že v dôsledku toho nebolo možné sa dovolávať toho, aby sa toto schválenie vzťahovalo na predĺženie opatrenia stanoveného v zákonnom dekréte z roku 2005.

43 Štvrtú časť prvého odvolacieho dôvodu a druhú časť druhého odvolacieho dôvodu treba preto zamietnuť.

O tvrdení týkajúcom sa neexistencie podstatných zmien sadzby za elektrickú energiu skúmanej v rozhodnutí Alumix, ktoré je uvedené v štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu a v tretej časti druhého odvolacieho dôvodu

Argumentácia účastníkov konania

44 Spoločnosť Alcoa tvrdí, že Súd prvého stupňa pochybil, keď zamietol ako nedôvodné jej tvrdenie, že zmeny vykonané v rokoch 1999 a 2004, pokiaľ ide o správu sadzby za elektrickú energiu, neboli podstatnej, ale čisto technickej povahy. Domnieva sa, že náhrada uskutočnená spoločnosťou ENEL a prevod správy sadzby na vyrovnávací fond neodporovali analýze vykonanej v rozhodnutí Alumix, podľa ktorej predmetná sadzba nepredstavovala pomoc. Tieto zmeny sa výlučne týkajú spôsobu, akým bola sadzba poskytnutá a kto ju poskytol, pričom výška sadzby, ktorá je kľúčovou otázkou, nebola nikdy zmenená.

45 Komisia odpovedá, že prechod zo situácie, v ktorej spoločnosť Alcoa platila svojmu dodávateľovi podľa preferenčnej sadzby schválenej v rozhodnutí Alumix, k situácii, v ktorej spoločnosť Alcoa najprv platí cenu voľne stanovenú jej dodávateľom a až následne jej vyrovnávací fond poskytne náhradu s cieľom znížiť jej čisté náklady na úroveň uvedenej preferenčnej sadzby, nemožno kvalifikovať len ako technické zmeny.

Posúdenie Súdnym dvorom

46 V bodoch 64 a 65 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uviedol, že s cieľom dospieť k provizórnemu záveru o existencii zvýhodnenia na strane spoločnosti Alcoa Komisia vychádzala jednak z predĺženia sadzby stanovenej v zákonnom dekréte z roku 1995 až do roku 2010 s možnosťou jej zvýšenia maximálne o 4 % a jednak z prevodu správy tejto sadzby na vyrovnávací fond, ktorý spoločnosti Alcoa priamo vrátil rozdiel medzi sadzbou za elektrickú energiu, ktorá bola fakturovaná jej závodom, a sadzbou stanovenou v tomto zákonnom dekréte. Spoločnosť Alcoa obe tieto skutkové zistenia týkajúce sa zmien a doplnení zavedených článkom 11 ods. 11 zákonného dekrétu z roku 2005, ako aj rozhodnutiami Úradu pre elektrickú energiu a plyn č. 148/04 z 9. augusta 2004 a č. 217/05 z 13. októbra 2005 nespochybňuje.

47 V bode 68 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uviedol, že tento mechanizmus náhrady sa dotýka samotnej povahy preferenčnej sadzby, ktorej príjemcom bola spoločnosť Alcoa, a že Komisia preto nebola oprávnená vylúčiť, že predstavuje poskytnutie výhody, čo je jedna z podmienok umožňujúcich definovať opatrenie ako pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

48 Toto posúdenie Súdu prvého stupňa odráža prístup Súdneho dvora, podľa ktorého spôsob financovania pomoci môže spôsobiť nezlučiteľnosť celého systému pomoci so spoločným trhom, čo v takom prípade vyžaduje preskúmanie pomoci, pri ktorom sa zohľadnia účinky jej financovania (pozri rozsudok z 21. októbra 2003, van Calster a i., C‑261/01 a C‑262/01, Zb. s. I‑12249, bod 49).

49 V prejednávanej veci Súd prvého stupňa v bodoch 107 a 131 napadnutého rozsudku konštatoval, že zo sporného rozhodnutia vyplýva, že mechanizmus financovania sadzby stanovenej v zákonnom dekréte z roku 2005 zahŕňal oproti sadzbe stanovenej v zákonnom dekréte z roku 1995 prechod od trhovej sadzby k zníženej sadzbe financovanej prostredníctvom štátnych zdrojov.

50 Vzhľadom na prípadné následky súvisiace so zmenami mechanizmu financovania s ohľadom na pravidlá o štátnej pomoci, ktoré boli jasne preukázané v spornom rozhodnutí, treba konštatovať, že Súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bode 130 napadnutého rozsudku zastával názor, že opatrenie skúmané v spornom rozhodnutí bolo odlišné od opatrenia skúmaného v rozhodnutí Alumix, ani tým, že v bode 134 tohto rozsudku zamietol tvrdenie spoločnosti Alcoa, že tieto zmeny boli nepodstatné, ako nedôvodné.

51 Tvrdenie spoločnosti Alcoa uvedené v štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu a v tretej časti druhého odvolacieho dôvodu, ktoré sa týka nepodstatnej povahy uvedených zmien, sa preto musí zamietnuť ako nedôvodné.

52 Prvý a druhý odvolací dôvod treba preskúmať s ohľadom na tieto zistenia.

O prvom odvolacom dôvode, založenom na nedostatočnom zohľadnení rozhodnutia Alumix

53 V prvom odvolacom dôvode spoločnosť Alcoa usiluje o to, aby sa rozhodlo, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že zastával názor, že Komisia mohla začať konanie vo veci formálneho zisťovania bez toho, aby preskúmala, či závery uvedené v rozhodnutí Alumix stratili platnosť. Tento odvolací dôvod je rozdelený na šesť častí. V prvej časti spoločnosť Alcoa Súdu prvého stupňa vytýka, že svoje preskúmanie obmedzil na zjavne nesprávne posúdenie, pokiaľ ide o kvalifikáciu predmetného opatrenia ako štátnej pomoci. Druhá časť je založená na nerešpektovaní judikatúry a zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery. Tretia časť má za cieľ, aby sa rozhodlo, že dve hlavné skutočnosti, na základe ktorých Súd prvého stupňa dospel k záveru, že Komisia bola oprávnená začať konanie vo veci formálneho zisťovania, sú nepostačujúce. Štvrtá časť týkajúca sa časovej pôsobnosti rozhodnutia bola v bode 43 tohto rozsudku zamietnutá ako nedôvodná. Piata časť je založená na porušení zásad riadnej správy veci verejných a práva byť vypočutý. Napokon šiesta časť je založená na nerešpektovaní rozsahu povinnosti odôvodnenia.

O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, založenej na tvrdení, že preskúmanie Súdu prvého stupňa je chybne obmedzené na zjavne nesprávne posúdenie

– Argumentácia účastníkov konania

54 V rámci prvej časti prvého odvolacieho dôvodu spoločnosť Alcoa tvrdí, že Súd prvého stupňa sa osobitne v bode 61 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že svoje preskúmanie sporného rozhodnutia obmedzil len na zjavné nesprávne posúdenie, pokiaľ ide o kvalifikáciu predmetného opatrenia ako štátnej pomoci. Súd prvého stupňa sa tak vzdal výkonu súdneho preskúmania v situácii, keď súdna ochrana je na účely ochrany podnikov proti zneužívajúcim konaniam vo veci formálneho zisťovania nevyhnutná.

55 Spoločnosť Alcoa zdôrazňuje, že existuje rozdiel medzi začatím konania vo veci formálneho zisťovania proti opatreniam, v súvislosti s ktorými sa osobitne rozhodlo, že nepredstavujú pomoc, a začatím konania v súvislosti s opatreniami, ktoré neboli predmetom takéhoto záveru. Uvádza, že Komisia v prvom prípade podlieha prísnejším povinnostiam v oblasti predbežného preskúmania a odôvodnenia, aby mohla odôvodniť začatie konania vo veci formálneho zisťovania.

56 Komisia odpovedá, že podľa jej názoru Súd prvého stupňa uplatnil primeranú mieru skúmania, čiže mieru, ktorá sa uplatňuje na dočasné rozhodnutie.

– Posúdenie Súdnym dvorom

57 Treba pripomenúť, že fáza predbežného preskúmania pomoci stanovená v článku 88 ods. 3 ES, ktorej priebeh je vymedzený v článkoch 4 a 5 nariadenia č. 659/1999, má za cieľ umožniť Komisii, aby vyjadrila svoje prvé stanovisko k čiastočnej alebo úplnej zlučiteľnosti predmetnej pomoci so spoločným trhom. Táto fáza sa líši od fázy preskúmania stanovenej v článku 88 ods. 2 ES, ktorej priebeh je vymedzený v článkoch 6 a 7 uvedeného nariadenia, ktorá má Komisii umožniť získať úplné informácie o všetkých okolnostiach veci (pozri rozsudok z 15. apríla 2008, Nuova Agricast, C‑390/06, Zb. s. I‑2577, bod 57).

58 Ako vyplýva z článku 6 nariadenia č. 659/1999, rozhodnutie začať konanie vo veci formálneho zisťovania bude zahŕňať predbežné zhodnotenie Komisie, ktoré sa týka charakteru pomoci navrhovaného opatrenia, a vysvetlí pochybnosti, čo sa týka jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom.

59 V tejto súvislosti treba konštatovať, že Súd prvého stupňa v bodoch 58 až 60 napadnutého rozsudku správne pripomenul úlohu predbežnej fázy preskúmania, pričom zdôraznil, že sa odlišuje od konania vo veci formálneho zisťovania.

60 Súd prvého stupňa v bode 58 napadnutého rozsudku správne pripomenul, že Komisia je povinná začať konanie vo veci formálneho zisťovania, ak počas prvého preskúmania nemohla dospieť k presvedčeniu, že dotknuté opatrenie je zlučiteľné so spoločným trhom.

61 Súd prvého stupňa z toho v bode 61 napadnutého rozsudku správne vyvodil, že preskúmanie zákonnosti rozhodnutia začať konanie vo veci formálneho preskúmania Súdom prvého stupňa musí byť nevyhnutne obmedzené, a v bode 62 uvedeného rozsudku dospel správne k záveru, že v rámci žaloby podanej proti takémuto rozhodnutiu v prípade, ak žalobcovia spochybňujú posúdenie Komisie, pokiaľ ide o kvalifikáciu sporného opatrenia ako štátnej pomoci, preskúmanie súdom Únie sa obmedzuje na preskúmanie toho, či sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho právneho posúdenia.

62 Tvrdenie spoločnosti Alcoa, že Súd prvého stupňa mal v prejednávanej veci vykonať podrobnejšiu analýzu a neobmedziť svoje preskúmanie na zjavne nesprávne posúdenie z dôvodu, že existuje skoršie rozhodnutie Komisie týkajúce sa spoločnosti Alcoa, a síce rozhodnutie Alumix, nemôže uspieť, keďže ako bolo uvedené v bode 50 tohto rozsudku, Súd prvého stupňa správne rozhodol, že predmetné opatrenie v spornom rozhodnutí predstavuje opatrenie, ktoré sa odlišuje od opatrenia skúmaného v rozhodnutí Alumix.

63 Z toho vyplýva, že prvú časť prvého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, založenej na nerešpektovaní judikatúry a zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery

– Argumentácia účastníkov konania

64 Bez ohľadu na uplatňovanú mieru preskúmania spoločnosť Alcoa v druhej časti prvého odvolacieho dôvodu tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nezohľadnil judikatúru a zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, ktoré ukladali povinnosť zohľadniť jej skoršie rozhodnutia v rovnakej veci.

65 Podľa názoru spoločnosti Alcoa z rozsudku z 5. októbra 1994, Taliansko/Komisia (C‑47/91, Zb. s. I‑4635), vyplýva, že Komisii prislúchalo zohľadniť rozhodnutie Alumix a opätovne preskúmať, či faktory, na ktorých bolo toto rozhodnutie založené, boli alebo neboli zmenené. Súd prvého stupňa sa v bode 70 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že zastával názor, že Komisia nebola povinná určiť, „či naďalej platili kritériá, na ktorých založila svoj záver o neexistencii výhody v rozhodnutí Alumix“. Spoločnosť Alcoa opierajúc sa o rozsudok z 22. júna 2006, Belgicko a Forum 187/Komisia (C‑182/03 a C‑217/03, Zb. s. I‑5479), dodáva, že bola oprávnená spoliehať sa na domnienku, podľa ktorej by sa závery Komisie v rozhodnutí Alumix nezmenili, ak by skutkové okolnosti, na ktorých sa rozhodnutie zakladalo, zostali naďalej platné.

66 Komisia tvrdí, že neexistovala povinnosť zohľadniť rozhodnutie Alumix.

– Posúdenie Súdnym dvorom

67 Súdny dvor v bode 24 už citovaného rozsudku Taliansko/Komisia rozhodol, že keď je Komisia konfrontovaná s individuálnou pomocou, o ktorej sa tvrdí, že bola uskutočnená podľa vopred schválenej schémy, nemôže ju na začiatku skúmať priamo vo vzťahu k Zmluve. Pred začatím akéhokoľvek konania musí byť najprv preskúmané, či sa na pomoc vzťahuje všeobecná schéma a či zodpovedá podmienkam uloženým v rozhodnutí o jej schválení. Ak by tak Komisia nepostupovala, mohla by pri skúmaní každej individuálnej pomoci zrušiť svoje rozhodnutie o schéme schválenej pomoci a porušiť zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty.

68 Treba však konštatovať, že v tejto veci nie je predmetné opatrenie na rozdiel od opatrenia stanoveného v už citovanom rozsudku Taliansko/Komisia, individuálnou pomocou, ktorá patrí do rámca všeobecnej schémy pomoci. Ako bolo uvedené v bode 50 tohto rozsudku, predmetné opatrenie sa odlišuje od opatrenia skúmaného v skoršom rozhodnutí Komisie, a síce v rozhodnutí Alumix.

69 Z toho vyplýva, že úvahy uvedené v už citovanom rozsudku Taliansko/Komisia týkajúce sa individuálnej pomoci, ktoré boli prijaté v rámci všeobecnej schémy pomoci, sú irelevantné.

70 Spoločnosť Alcoa sa následne opiera o už citovaný rozsudok Belgicko a Forum 187/Komisia, aby obhájila to, že podľa zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery mohla očakávať, že Komisia zotrvá na svojich záveroch obsiahnutých v rozhodnutí Alumix.

71 Podľa ustálenej judikatúry zásada právnej istoty vyžaduje, aby bola právna úprava Únie jasná a aby bolo jej uplatňovanie predvídateľné pre osoby podliehajúce súdnej právomoci (pozri najmä rozsudky Belgicko a Forum 187/Komisia, už citovaný, bod 69, ako aj zo 14. októbra 2010, Nuova Agricast a Cofra/Komisia, C‑67/09 P, Zb. s. I‑9811, bod 77). Pokiaľ ide o právo dovolávať sa zásady ochrany legitímnej dôvery, vzťahuje sa na každú osobu podliehajúcu súdnej právomoci v situácii, keď inštitúcia Európskej únie spôsobila vznik dôvodných očakávaní tým, že tejto osobe poskytla konkrétne záruky. Pokiaľ je však pozorný a obozretný hospodársky subjekt schopný predvídať prijatie opatrenia Únie spôsobilého ovplyvniť jeho záujmy, nemôže sa v prípade prijatia tohto opatrenia tejto zásady dovolávať (pozri rozsudky Belgicko a Forum 187/Komisia, už citovaný, bod 147; zo 17. septembra 2009, Komisia/Koninklijke FrieslandCampina, C‑519/07 P, Zb. s. I‑8495, bod 84, ako aj zo 16. decembra 2010, Kahla Thüringen Porzellan/Komisia, C‑537/08 P, Zb. s. I‑12917, bod 63).

72 Z bodu 71 už citovaného rozsudku Belgicko a Forum 187/Komisia vyplýva, že Komisia zmenila svoje posúdenie predmetného opatrenia v tomto rozsudku len na základe prísnejšieho uplatnenia pravidiel Zmluvy v oblasti štátnej pomoci. V bodoch 161 a 167 uvedeného rozsudku Súdny dvor rozhodol, že žalobcovia mohli očakávať, že im rozhodnutie Komisie, ktorým sa mení jej predchádzajúce posúdenie, poskytne čas potrebný na účinné zohľadnenie tejto zmeny posúdenia, a vyvodil záver, že žalobný dôvod založený na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery je dôvodný.

73 Táto judikatúra sa však v prejednávanej veci neuplatní, keďže ako Súd prvého stupňa v bode 107 napadnutého rozsudku správne rozhodol, Komisia v spornom rozhodnutí nespochybňuje svoje posúdenie opatrenia skúmaného v rozhodnutí Alumix. Súd prvého stupňa v tom istom bode správne uviedol, že Komisia mala pochybnosti, pokiaľ ide o sadzbu za elektrickú energiu stanovenú v zákonnom dekréte z roku 2005 z dôvodu skutočnosti, že jej závery v rozhodnutí Alumix boli časovo obmedzené, keďže súviseli s okolnosťami existujúcimi v danom okamihu, ako aj skutočnosti, že sadzba stanovená v tomto rozhodnutí podliehala zmenám.

74 Rozhodnutie Alumix preto nemohlo vyvolať legitímnu dôveru, že sa závery Komisie obsiahnuté v tomto rozhodnutí budú vzťahovať aj na sadzbu stanovenú v zákonnom dekréte z roku 2005.

75 Z toho vyplýva, že Súd prvého stupňa nezasiahol do legitímnej dôvery spoločnosti Alcoa tým, že v bode 70 napadnutého rozsudku zastával názor, že Komisia nemala povinnosť overiť, či naďalej platili kritériá, na ktorých založila svoj záver o neexistencii výhody v rozhodnutí Alumix.

76 Pokiaľ ide o tvrdenie, že došlo k porušeniu zásady právnej istoty, treba konštatovať, že spoločnosť Alcoa len uvádza túto zásadu bez toho, aby identifikovala odôvodnenie napadnutého rozsudku alebo analýzu Súdu prvého stupňa, ktoré túto zásadu porušujú. Toto tvrdenie preto treba zamietnuť.

77 Druhú časť prvého odvolacieho dôvodu preto treba zamietnuť.

O tretej časti prvého dôvodu, týkajúcej sa nepostačujúcich skutočností, ktoré boli zohľadnené na odôvodnenie začatia konania vo veci formálneho zisťovania

– Argumentácia účastníkov konania

78 V tretej časti prvého odvolacieho dôvodu spoločnosť Alcoa tvrdí, že Súd prvého stupňa sa v bodoch 67 a 68 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že sa oprel len o dve skutočnosti, aby dospel k záveru, že Komisia bola oprávnená začať konanie vo veci formálneho preskúmania proti sadzbám, ktoré boli schválené spoločnosti Alcoa. Prvou z uvedených skutočností je financovanie týchto sadzieb zo štátnych zdrojov a druhou vyplatenie náhrady spoločnosti Alcoa prostredníctvom mechanizmu uplatňovaného vyrovnávacím fondom, ktorý vedie k zníženiu konečnej sadzby za dodávku elektrickej energie, ktorú by spoločnosť Alcoa musela zaplatiť, ak by sa na ňu nevzťahoval uvedený mechanizmus. Spoločnosť Alcoa tvrdí, že tieto dve skutočnosti sú nepostačujúce, keďže už existovali v okamihu rozhodnutia Alumix a nebránili Komisii dospieť k záveru o neexistencii pomoci. V tejto súvislosti zdôrazňuje po prvé, že preferenčné sadzby, ktoré jej boli priznané v danom období, boli spoločnosti ENEL uložené zo strany štátu, ktorý bol jej 100 %‑ným vlastníkom, čiže boli financované štátom, a po druhé, že tieto sadzby viedli čisto formálne k „zníženiu“ všeobecne uplatňovaných sadzieb.

79 Komisia zastáva názor, že spoločnosť Alcoa v tejto tretej časti len znova opakuje ostatné tvrdenia.

– Posúdenie Súdnym dvorom

80 Treba konštatovať, že spoločnosť Alcoa pri uvedení aspektov, ktoré považuje za spoločné pre sadzby založené na zákonnom dekréte z roku 1995 a sadzby založené na zákonnom dekréte z roku 2005 opomenula zmieniť zmeny, ktoré neboli spochybnené a ku ktorým došlo v prípade prvých uvedených sadzieb v rokoch 1999 a 2004.

81 Opomenula tak uviesť, ako vyplýva z bodov 15, 65 a 66 napadnutého rozsudku, že sadzba, ktorá jej bola fakturovaná na základe zákonného dekrétu z roku 1995, bola nahradená sadzbou, ktorej výška bola znížená prostredníctvom náhrady financovanej z parafiškálnej dane, ktorú spravuje vyrovnávací fond.

82 Ako to bolo spomenuté v bode 50 tohto rozsudku, vzhľadom však na relevantnosť týchto charakteristík pri kvalifikácii opatrenia ako pomoci sa Súd prvého stupňa nedopustil neprávneho právneho posúdenia tým, že na tieto charakteristiky upozornil.

83 Súd prvého stupňa tak v bode 68 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že samotné konštatovanie predmetného mechanizmu náhrady odôvodňuje, prečo Komisia nemohla v rámci predbežného preskúmania dospieť k záveru, že spoločnosti Alcoa bola poskytnutá výhoda v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

84 Navyše Súd prvého stupňa v bode 58 napadnutého rozsudku správne uviedol, že ak prvé preskúmanie neumožňuje Komisii prekonať všetky ťažkosti vyvolané otázkou, či skúmané opatrenie predstavuje pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, je povinná začať konanie vo veci formálneho zisťovania, a to prinajmenšom vtedy, ak počas tohto prvého preskúmania nemôže dospieť k presvedčeniu, že predmetné opatrenie je za predpokladu, že predstavuje pomoc, v každom prípade zlučiteľné so spoločným trhom (pozri analogicky tiež rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 39 a citovanú judikatúru, ako aj z 2. apríla 2009, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia, C‑431/07 P, Zb. s. I‑2665, bod 61). Za týchto podmienok Súd prvého stupňa v podstate mohol v bode 70 napadnutého rozsudku s odvolaním sa najmä na uvedený bod 58 platne vyvodiť záver, že otázka, či sadzba poskytnutá závodom predstavovala, alebo nepredstavovala trhovú sadzbu, vyžaduje komplexné ekonomické posúdenie vyvolávajúce pochybnosti, ktoré by boli najúčinnejšie posúdené v rámci konania vo veci formálneho zisťovania.

85 Tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.

O piatej časti prvého odvolacieho dôvodu, založenej na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a práva byť vypočutý

– Argumentácia účastníkov konania

86 Spoločnosť Alcoa tvrdí, že Talianska republika nemala možnosť predložiť počas predbežného preskúmania svoje pripomienky ku kvalifikácii predmetného opatrenia ako novej pomoci a že Súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď opomenul uznať, že Komisia tým porušila zásady riadnej správy vecí verejných a práva byť vypočutý.

87 Komisia tvrdí, že spoločnosť Alcoa tak uviedla nový dôvod, ktorý neuviedla pred Súdom prvého stupňa, a ktorý je preto neprípustný. Navyše tvrdí, že Talianska republika bola v každom prípade vypočutá v súvislosti s kvalifikáciou predmetného opatrenia ako novej pomoci, ako to vyplýva z bodu 40 napadnutého rozsudku.

– Posúdenie Súdnym dvorom

88 Treba pripomenúť, že v rámci odvolania je právomoc Súdneho dvora v zásade obmedzená na posúdenie právnych riešení žalobných dôvodov prejednávaných pred súdmi rozhodujúcimi vo veci samej (pozri najmä rozsudok z 1. februára 2007, Sison/Rada, C‑266/05 P, Zb. s. I‑1233, bod 95 a citovanú judikatúru). Účastník konania preto nemôže predložiť po prvýkrát až v konaní pred Súdnym dvorom taký dôvod, ktorý nebol predložený v konaní pred Všeobecným súdom, pokiaľ by to znamenalo, že Súdny dvor by mohol preskúmavať zistenia Všeobecného súdu so zreteľom na dôvody, ktoré Všeobecný súd nemal možnosť spoznať.

89 Z napadnutého rozsudku v tejto súvislosti vyplýva, že problematika nastolená spoločnosťou Alcoa v piatej časti prvého odvolacieho dôvodu nebola po predložení argumentu spoločnosťou Alcoa Súdom prvého stupňa preskúmaná.

90 Súd prvého stupňa v bodoch 39 a 40 napadnutého rozsudku síce preskúmal, či Talianska republika zaujala stanovisko ku kvalifikácii predmetného opatrenia ako novej pomoci, avšak vykonal toto preskúmanie v rámci analýzy tvrdenia Komisie smerujúceho k tomu, aby bola uznaná neprípustnosť žaloby z dôvodu, že Talianska republika voči tejto kvalifikácii dostatočne jasne nenamietala.

91 Treba preto konštatovať, že piata časť prvého odvolacieho dôvodu je neprípustná.

O šiestej časti prvého odvolacieho dôvodu, založenej na nedodržaní rozsahu povinnosti odôvodnenia

– Argumentácia účastníkov konania

92 V šiestej časti prvého odvolacieho dôvodu spoločnosť Alcoa tvrdí, že Súd prvého stupňa nedodržal rozsah povinnosti odôvodnenia, ktorá prislúchala Komisii. Vzhľadom na nezvratné následky začatia konania vo veci formálneho zisťovania a na to, že v prejednávanej veci existovalo skoršie rozhodnutie Komisie, a síce rozhodnutie Alumix, Súd prvého stupňa pochybil, keď tvrdil, že skutočnosť, že sa rozlišuje medzi týmto rozhodnutím a sporným rozhodnutím, nevyžadovala odôvodnenie. Toto nepostačujúce odôvodnenie sťažilo právnu analýzu a preskúmanie sporného rozhodnutia. Spoločnosť Alcoa tvrdí, že sporné rozhodnutie malo obsahovať dôkladné predbežné posúdenie prípadných ekonomických zmien vo vzťahu k rozhodnutiu Alumix.

93 Komisia zastáva názor, že táto časť sa musí zamietnuť ako nedôvodná.

– Posúdenie Súdnym dvorom

94 Na rozdiel od tvrdenia spoločnosti Alcoa, Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku netvrdil, že nebolo treba odôvodniť skutočnosť, že sa rozlišovalo medzi rozhodnutím Alumix a sporným rozhodnutím.

95 Pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa nedodržania rozsahu povinnosti odôvodnenia, zdá sa, že spoločnosť Alcoa v tejto výhrade poukazuje na body 78 až 89 napadnutého rozsudku. Ako to v bode 127 svojich návrhov uviedol generálny advokát, zdá sa, že spomedzi týchto bodov spoločnosť Alcoa konkrétnejšie poukazuje na bod 88 tohto rozsudku, v ktorom Súd prvého stupňa zamietol jej tvrdenie, že Komisia nesplnila svoju povinnosť odôvodniť sporné rozhodnutie vzhľadom na kritériá uplatňované v rozhodnutí Alumix.

96 Podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie, ktoré vyžaduje článok 253 ES, prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Požiadavka odôvodnenia musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka (pozri najmä rozsudok z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, Zb. s. I‑11245, bod 77 a citovanú judikatúru).

97 Treba pripomenúť, ako to rovnako uznala samotná spoločnosť Alcoa, že v bode 78 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa správne odkázal na povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 253 ES a na požiadavky, ktoré zahŕňa.

98 Spoločnosť Alcoa však Súdu prvého stupňa vytýka, že neuznal nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia z hľadiska rozhodnutia Alumix. Podľa názoru spoločnosti Alcoa mala Komisia vysvetliť, v čom sa sporné rozhodnutie odlišovalo od rozhodnutia Alumix.

99 Treba konštatovať, že táto výhrada sa zakladá na predpoklade, že predmetom sporného rozhodnutia bola rovnaká sadzba, ako je sadzba, ktorá bola skúmaná v rozhodnutí Alumix, čo vyžaduje podrobné preskúmanie skutočností, ktoré viedli k odlišnému záveru.

100 Ako však bolo konštatované v bode 50 tohto rozsudku, Súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho posúdenia tým, že v bode 130 napadnutého rozsudku zastával názor, že opatrenie skúmané v spornom rozhodnutí je odlišné od opatrenia skúmaného v rozhodnutí Alumix.

101 Z toho vyplýva, ako sa uvádza v bode 88 napadnutého rozsudku, že podrobné preskúmanie ekonomických posúdení Komisie v rozhodnutí Alumix a dôvodov, pre ktoré sa toto rozhodnutia už neuplatňuje, nebolo nevyhnutné.

102 Pokiaľ ide o predbežné preskúmanie opatrenia, ktoré nebolo predmetom skoršieho preskúmania, Súd prvého stupňa v bode 79 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že Komisia sa mohla obmedziť na zhrnutie relevantných skutkových a právnych okolností, uvedenie predbežného posúdenia dotknutého štátneho opatrenia s cieľom určiť, či má povahu pomoci, a na vyjadrenie dôvodov, ktoré vedú k pochybnostiam o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom.

103 Z tohto dôvodu sa Súd prvého stupňa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bodoch 81 a 82 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia dostatočne odôvodnila sporné rozhodnutie a jasne zdôvodnila, prečo dospela k predbežnému záveru, že predmetné opatrenie predstavuje pomoc, a prečo mala vážnu pochybnosť, pokiaľ ide o jeho zlučiteľnosť so spoločným trhom.

104 Šiestu časť prvého odvolacieho dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.

105 Keďže nijaké z tvrdení uvedených spoločnosťou Alcoa nemalo v rámci jej prvého odvolacieho dôvodu úspech, treba tento odvolací dôvod v celom rozsahu zamietnuť.

O druhom odvolacom dôvode, založenom na nesprávnom uplatnení konania týkajúceho sa novej pomoci

106 Tento druhý odvolací dôvod sa delí na štyri časti. Prvá časť je založená na nesprávnom uplatnení judikatúry týkajúcej sa časového predĺženia pomoci, ktorá je zlučiteľná so spoločným trhom. V druhej časti, skúmanej v bodoch 37 až 43 tohto rozsudku, spoločnosť Alcoa Súdu prvého stupňa vytýka, že nesprávne vyložil časovú pôsobnosť rozhodnutia Alumix. V tretej časti sa navrhuje, aby sa rozhodlo, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho posúdenia tým, že vychádzal z technických zmien, ku ktorým došlo v rokoch 1999 a 2004, aby potvrdil uplatnenie konania týkajúceho sa novej pomoci. Štvrtá časť je založená na porušení zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.

O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu, založenej na nesprávnom uplatnení judikatúry týkajúcej sa časového predĺženia pomoci, ktorá je zlučiteľná so spoločným trhom

– Argumentácia účastníkov konania

107 Spoločnosť Alcoa tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bode 128 napadnutého rozsudku zastával názor, že jeho rozsudok zo 6. marca 2002, Diputación Foral de Álava a i./Komisia (T‑127/99, T‑129/99 a T‑148/99, Zb. s. II‑1275), bol uplatniteľný a umožňoval sa domnievať, že samotné časové predĺženie mohlo zmeniť opatrenie na novú pomoc. Spoločnosť Alcoa zdôrazňuje, že tento rozsudok sa týkal pomoci, o ktorej sa rozhodlo, že je zlučiteľná so spoločným trhom. Existuje však zásadný rozdiel medzi opatrením, ktoré bolo kvalifikované ako pomoc zlučiteľná so spoločným trhom, a opatrením, ktoré sa považovalo za opatrenie nepredstavujúce pomoc. Časové obmedzenie je v prípade pomoci, ktorá je zlučiteľná so spoločným trhom, jedným z dôvodov, na základe ktorého je možné dospieť k záveru o zlučiteľnosti tejto pomoci. Jej predĺžením sa opatrenie môže zmeniť len na novú pomoc. Naopak, ak sa dospeje k záveru o neexistencii pomoci, zmenou trhových podmienok sa opatrenie môže zmeniť na pomoc, avšak predĺženie opatrenia ako takého uvedený účinok vyvolať nemôže. Za takýchto okolností článok 1 písm. b) bod v) nariadenia č. 659/1999 vyžaduje, aby sa s opatrením zaobchádzalo skôr ako s existujúcou pomocou než ako s novou pomocou.

108 Komisia odpovedá, že Súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho posúdenia tým, že uznal, že predĺženie sadzby stanovenej v zákonnom dekréte z roku 1995 odôvodňovalo, aby sa predmetné opatrenie považovalo za novú pomoc.

– Posúdenie Súdnym dvorom

109 Treba konštatovať, že už citovaný rozsudok Diputación Foral de Álava a i./Komisia sa týkal pomoci zavedenej pred vstupom dotknutého členského štátu na spoločný trh, ktorá z tohto dôvodu predstavovala existujúcu pomoc. Súd prvého stupňa v tomto rozsudku rozhodol, že z dôvodu zmeny trvania tejto pomoci, ktorá bola predĺžená, sa táto pomoc mala považovať za novú pomoc.

110 Z tejto judikatúry Súdu prvého stupňa týkajúcej sa predĺženia opatrenia predstavujúceho existujúcu pomoc však nevyplýva, že sa mohla vzťahovať na opatrenie, ktoré sa naopak považovalo za opatrenie nepredstavujúce pomoc. Samotná okolnosť, že takéto opatrenie je naďalej vykonávané v niektorých prípadoch po predĺžení právneho aktu, ktorý ho zaviedol, nemôže toto opatrenie zmeniť na štátnu pomoc.

111 Súd prvého stupňa však netvrdí, že samotné predĺženie opatrenia, ktoré Komisia považuje za opatrenie nepredstavujúce pomoc, mení toto opatrenie na novú pomoc. V bode 129 napadnutého rozsudku len uvádza, že k skúmaniu predĺženého opatrenia Komisiou môže dôjsť len v rámci novej pomoci.

112 Treba konštatovať, že Súd prvého stupňa v prejednávanej veci nevychádzal len z predĺženia preferenčnej sadzby na základe zákonného dekrétu z roku 2005, ktorá bola poskytnutá spoločnosti Alcoa, aby v bode 133 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že predmetné opatrenie skúmala vo vzťahu k pravidlám uplatňovaným na novú pomoc, ale že v bodoch 131 a 132 tohto rozsudku dáva tiež dôraz na zmenu samotnej podstaty tohto opatrenia, ktorú vykonala Talianska republika.

113 Z toho vyplýva, že článok 1 písm. b) bod v) nariadenia č. 659/1999, podľa ktorého existujúca pomoc znamená každú pomoc, pretože možno stanoviť, že v čase, keď nadobudla účinnosť, nepredstavovala pomoc, ale stala sa pomocou v dôsledku vývoja spoločného trhu a bez toho, aby ju členský štát upravoval, sa neuplatní.

114 Za týchto podmienok a v súlade s článkom 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999 sa táto pomoc mala preskúmať vo vzťahu ku konaniu uplatňovanému na novú pomoc, lebo Komisia mala podozrenie, že sadzba uvedená v zákonnom dekréte z roku 2005 predstavovala pomoc.

115 V dôsledku toho treba zastávať názor, že Súd prvého stupňa v bode 133 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že predmetné opatrenie skúmala v rámci konania uplatňovaného na novú pomoc a nie v rámci konania uplatňovaného na existujúcu pomoc.

116 Prvú časť druhého odvolacieho dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.

O tretej časti druhého odvolacieho dôvodu, smerujúcej k tomu, aby sa rozhodlo, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že vychádzal z technických zmien, ku ktorým došlo v rokoch 1999 a 2004, aby potvrdil uplatnenie konania týkajúceho sa novej pomoci

– Argumentácia účastníkov konania

117 Spoločnosť Alcoa tvrdí, že Súd prvého stupňa pochybil, keď potvrdil dôvodnosť uplatnenia konania týkajúceho sa novej pomoci zo strany Komisie z dôvodu, že sadzby schválené spoločnosti Alcoa už nespočívali v uplatnení sadzby stanovenej v zákonnom dekréte z roku 1995 spoločnosťou ENEL, ale v poskytnutí náhrady zo strany vyrovnávacieho fondu. Súd prvého stupňa tým rozšíril dosah sporného rozhodnutia, ktoré výlučne smerovalo proti predĺženiu trvania sadzieb schválených spoločnosti Alcoa v súlade so zákonným dekrétom z roku 2005, a nie proti týmto čisto technickým zmenám, ku ktorým došlo v rokoch 1999 a 2004.

118 Spoločnosť Alcoa dodáva, že Komisia bola o týchto zmenách informovaná a že proti nim nenamietala. Komisia tak v spornom rozhodnutí opomenula uviesť, že technické zmeny, ku ktorým došlo v rokoch 1999 a 2004, odôvodňovali nové preskúmanie. Neuviedla to ani v inom rozhodnutí zaoberajúcom sa preferenčnou sadzbou poskytnutou spoločnosti Alcoa, a síce v rozhodnutí Portovesme. Komisia navyše v rozhodnutí o štátnej pomoci z 1. decembra 2004, N/490/2000 – Taliansko, uviaznuté náklady sektoru elektriny (Ú. v. EÚ C 250, 2005, s. 9, ďalej len „rozhodnutie o uviaznutých nákladoch“), zastávala názor, že také sadzby, ako sú tie, ktoré boli priznané spoločnosti Alcoa, predstavujú všeobecné výdavky, na ktoré sa už vzťahovala schéma existujúcej pomoci. Spoločnosť Alcoa tak Súdu prvého stupňa vytýka, že rozhodnutie o uviaznutých nákladoch zamietol ako irelevantné a že vychádzal z uvedených technických zmien, aby odôvodnil uplatnenie konania týkajúceho sa novej pomoci zo strany Komisie.

119 Komisia tvrdí, že spoločnosť Alcoa popiera samotný obsah sporného rozhodnutia, keď zastáva názor, že sa týka len predĺženia sadzby stanovenej v zákonnom dekréte z roku 1995. Súd prvého stupňa nerozšíril rozsah sporného rozhodnutia, keď rozhodol, že prechod od skutočnej sadzby, t. j. sadzby, ktorá je základom rozhodnutia Alumix, k teoretickej sadzbe, t. j. sadzbe skúmanej v spornom rozhodnutí, predstavovalo podstatnú zmenu. Navyše na rozdiel od tvrdení spoločnosti Alcoa Komisia zdôrazňuje, že už v rozhodnutí Portovesme namietala voči technickým zmenám, ku ktorým došlo v rokoch 1999 a 2004, práve tým, že začala konanie vo veci formálneho zisťovania v danej veci, ktorá je základom tohto rozhodnutia. Pokiaľ ide o rozhodnutie o uviaznutých nákladoch, Komisia tvrdí, že sa týka uviaznutých nákladov, ktoré znášala spoločnosť ENEL, a že je irelevantné, pokiaľ ide o výhody priznané spoločnosti Alcoa v oblasti sadzby za elektrickú energiu.

– Posúdenie Súdnym dvorom

120 Skutkový stav veci a uvedenie sporného rozhodnutia v napadnutom rozsudku spoločnosť Alcoa v rámci svojho odvolania nespochybnila. Poskytla len upresnenie, voči ktorému Komisia nenamietala a ktoré je spomenuté v bode 14 tohto rozsudku, že k zmenám v sadzbe stanovenej v zákonnom dekréte z roku 1995 došlo v roku 1999, teda pred prijatím zákonného dekrétu z roku 2005.

121 Z uvedenia sporného rozhodnutia v napadnutom rozsudku vyplýva, že v tomto rozhodnutí sa zmieňuje nielen predĺženie sadzby stanovenej v zákonnom dekréte z roku 1995, ale aj zmeny, ku ktorým došlo pri správe tejto sadzby, a síce skutočnosť, že došlo k čiastočnej náhrade sadzby fakturovanej prostredníctvom parafiškálneho odvodu a že uvedenú sadzbu spravoval vyrovnávací fond.

122 Súd prvého stupňa v bode 17 napadnutého rozsudku uviedol, že tieto zmeny priviedli Komisiu v odôvodneniach č. 40 až 46 sporného rozhodnutia k záveru, že musela preskúmať, či preferenčná sadzba schválená spoločnosti Alcoa predstavovala štátnu pomoc vzhľadom na zníženie sadzby, ktoré z nej vyplývalo, na hospodársku výhodu, akú predstavovala pre spoločnosť Alcoa, na financovanie tohto zníženia prostredníctvom štátnych zdrojov, ako aj na účinky uvedenej sadzby na konkurenciu a na obchod v rámci Spoločenstva.

123 Z toho vyplýva, že Súd prvého stupňa tým, že v bode 68 napadnutého rozsudku posúdil dôsledky, pokiaľ ide o pojem „výhoda“, ktoré Komisia vyvodila z vrátenia rozdielu medzi sadzbou fakturovanou spoločnosti ENEL a sadzbou predĺženou zákonným dekrétom z roku 2005, nerozšíril dosah sporného rozhodnutia.

124 Dosah tohto rozhodnutia nerozšíril ani tým, že v bode 132 napadnutého rozsudku konštatoval, že predmetné opatrenie už nespočívalo v uplatnení sadzby stanovenej v zákonnom dekréte z roku 1995 spoločnosťou ENEL, ktorá zodpovedala trhovej sadzbe, ale v poskytnutí náhrady vyrovnávacím fondom z verejných prostriedkov s cieľom vyrovnať rozdiel medzi sadzbou fakturovanou spoločnosťou ENEL a sadzbou stanovenou v zákonnom dekréte z roku 1995, ktorá bola predĺžená zákonným dekrétom z roku 2005.

125 Tvrdenia spoločnosti Alcoa, že po prvé k uvedeným zmenám došlo pred prijatím dekrétu z roku 2005, a po druhé, že Komisia sa o nich dozvedela a nenamietala voči nim, nemôžu brániť tomu, aby ich táto inštitúcia preskúmala v rámci novej pomoci, tak ako je definovaná v článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999. Súdny dvor totiž predtým rozhodol, že pojem „pomoc“, či už existujúca, alebo nová, zodpovedá objektívnej situácii a nemôže závisieť od správania alebo vyhlásení inštitúcií (pozri rozsudok Komisia/Írsko a. i., už citovaný, bod 72).

126 Pokiaľ ide o relevantnosť rozhodnutia o uviaznutých nákladoch, treba konštatovať, že Súd prvého stupňa v bode 113 napadnutého rozsudku správne uviedol, že sa netýkalo poskytnutia náhrady závodom spoločnosti Alcoa, ale schémy, ktorou boli spoločnosti ENEL nahradené jej uviaznuté náklady vyplývajúce z liberalizácie trhu s elektrickou energiou.

127 Navyše Súd prvého stupňa v bode 114 napadnutého rozsudku v podstate tiež správne dodal, že aj za predpokladu, že by Komisia bola v rámci konania týkajúceho sa rozhodnutia o uviaznutých nákladoch informovaná o schéme, ktorá sa vzťahovala na závody spoločnosti Alcoa, táto spoločnosť by nemohla, pokiaľ neexistujú presné uistenia, ktoré by jej poskytla Komisia, z toho vyvodiť nijakú istotu, že predĺženie preferenčnej sadzby by nepredstavovalo novú pomoc.

128 Z toho vyplýva, že Súd prvého stupňa sa v bodoch 112 až 114 napadnutého rozsudku nedopustil neprávneho posúdenia vplyvu rozhodnutia o uviaznutých nákladoch na sporné rozhodnutie tým, že v bode 112 uvedeného rozsudku rozhodol, že tvrdenie spoločnosti Alcoa je irelevantné.

129 Preto treba tretiu časť druhého odvolacieho dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú.

O štvrtej časti druhého odvolacieho dôvodu, založenej na porušení zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery

– Argumentácia účastníkov konania

130 V štvrtej časti druhého odvolacieho dôvodu spoločnosť Alcoa tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery tým, že potvrdil uplatnenie konania týkajúceho sa novej pomoci zo strany Komisie. Vzhľadom na skoršie konštatovania Komisie, podľa ktorých sadzba, ktorá bola priznaná spoločnosti Alcoa, nepredstavovala pomoc, mala Komisia prinajmenšom uplatniť konanie týkajúce sa existujúcej pomoci. Spoločnosť Alcoa v tejto súvislosti cituje viaceré rozhodnutia Komisie a opiera sa o judikatúru vyplývajúcu z už citovaného rozsudku Belgicko a Forum 187/Komisia.

131 Komisia odpovedá, že Súd prvého stupňa neporušil všeobecné právne zásady a že spoločnosť Alcoa znovu vychádza z chybného predpokladu, že článok 11 ods. 11 zákonného dekrétu z roku 2005 je len predĺžením opatrenia skúmaného v rozhodnutí Alumix. Rozhodnutia Komisie, na ktoré odkazuje spoločnosť Alcoa, sú irelevantné buď preto, lebo sa týkajú prípadov, v ktorých vrátenie pomoci nebolo možné, teda otázky, ktorá nebola rámci tohto sporu položená, alebo preto, lebo sa týkajú pokračovania v schémach tým istým spôsobom, aký bol stanovený pri ich schválení, k čomu však v prejednávanej veci nedošlo.

– Posúdenie Súdnym dvorom

132 Treba konštatovať, že v štvrtej časti druhého odvolacieho dôvodu spoločnosť Alcoa v podstate opakuje tvrdenia, ktoré uviedla v rámci druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, pričom ich uplatňuje na konanie týkajúce sa novej pomoci.

133 Na jednej strane treba uviesť, že Súd prvého stupňa v bodoch 102 a 103 napadnutého rozsudku správne citoval relevantnú judikatúru pripomenutú v bode 71 tohto rozsudku.

134 Na druhej strane z dôvodov uvedených v bodoch 71 až 75 tohto rozsudku zistenia Komisie v rozsudku Alumix nemohli viesť spoločnosť Alcoa k legitímnej domnienke, že závery tohto rozhodnutia sa vzťahujú na sadzbu skúmanú v spornom rozhodnutí.

135 V dôsledku toho Súd prvého stupňa v bode 108 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že rozhodnutie Alumix nemohlo u spoločnosti Alcoa vyvolať legitímnu dôveru, že závery uvedené v tomto rozhodnutí zostanú zachované. Súd prvého stupňa z toho v bode 109 toho istého rozsudku správne vyvodil, že Komisia neporušila zásadu ochrany legitímnej dôvery tým, že prijala sporné rozhodnutie, ktoré spočíva v konaní týkajúcom sa novej pomoci.

136 Čo sa týka tvrdenia o porušení zásady právnej istoty, toto tvrdenie sa musí zamietnuť z toho istého dôvodu, aký je uvedený v bode 76 tohto rozsudku.

137 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba štvrtú časť druhého odvolacieho dôvodu, ako aj celý druhý odvolací dôvod zamietnuť.

138 Keďže nemožno prijať nijaký z odvolacích dôvodov, predmetné odvolanie musí byť zamietnuté.

O trovách

139 Podľa článku 122 prvého odseku rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 118 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať spoločnosť Alcoa na náhradu trov konania a táto spoločnosť nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov tohto konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol a vyhlásil:

1. Odvolanie sa zamieta.

2. Alcoa Trasformazioni Srl je povinná nahradiť trovy konania.

Podpisy

* Jazyk konania: angličtina.