NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NIILO JÄÄSKINEN
prednesené 23. septembra 2010 1(1)
Vec C‑194/09 P
Alcoa Trasformazioni Srl
„Odvolanie – Režimy preferenčných sadzieb za elektrickú energiu priznané niektorým priemyselným veľkoodberateľom elektrickej energie v Taliansku – Opatrenie nepredstavujúce pomoc – Predĺženie platnosti režimov talianskymi orgánmi – Rozhodnutie začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES“
1. Svojím odvolaním sa Alcoa Trasformazioni Srl (ďalej len „Alcoa“) domáha zrušenia rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 25. marca 2009, Alcoa Trasformazioni/Komisia (T‑332/06, ďalej len „napadnutý rozsudok“)(2) a čiastočného zrušenia rozhodnutia Komisie 2006/C 214/03, ktorým sa začalo konanie, ktoré upravuje článok 88 ods. 2 ES o štátnej pomoci C 36/06 (ex NN 38/06) – Preferenčná sadzba elektrickej energie priznaná niektorým priemyselným veľkoodberateľom elektrickej energie v Taliansku(3) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), v časti, v ktorej sa toto rozhodnutie týka sadzieb za elektrickú energiu, ktoré sú určené závodom na výrobu hliníka patriacim spoločnosti Alcoa.
2. Osobitosť tejto veci spočíva v tom, že odvolanie, ktoré podala Alcoa, sa týka rozhodnutia Komisie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania voči opatreniu, ktorým sa predlžuje platnosť mechanizmu priznaného spoločnosti Alcoa, spočívajúceho v preferenčnej sadzbe, ktorú Komisia v roku 1995 považovala za opatrenie nepredstavujúce pomoc, a nie konečného rozhodnutia prijatého podľa článku 88 ods. 2 ES.
3. V tejto súvislosti má Súdny dvor preskúmať najmä právne účinky rozhodnutia Komisie, ktorá opatrenie považovala za nepredstavujúce štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, ako aj uplatnenie zásady ochrany legitímnej dôvery.
I – Právny rámec
4. Článok 1 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), ktoré nadobudlo účinnosť 16. apríla 1999, obsahuje tieto relevantné definície:
„a) ‚pomoc‘ bude znamenať akékoľvek opatrenie, ktoré spĺňa všetky kritériá stanovené v článku [87] (1) [ES];
b) ‚existujúca pomoc‘ bude znamenať:
i) …všetky pomoci, ktoré existovali pred nadobudnutím účinnosti zmluvy v príslušných členských štátoch, to znamená schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktoré nadobudli účinnosť predtým a ďalej platia po nadobudnutí účinnosti zmluvy;
ii) autorizovanú pomoc, to znamená schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktoré boli schválené Komisiou alebo Radou;
…
v) pomoc, ktorá sa považuje za existujúcu pomoc, pretože možno stanoviť, že v čase, keď nadobudla účinnosť, nepredstavovala pomoc a následne sa stala pomocou v dôsledku vývoja spoločného trhu a bez toho, aby ju členský štát upravoval. Pokiaľ sa určité opatrenia stanú pomocou po liberalizácii činnosti podľa práva spoločenstva, tieto opatrenia sa nebudú považovať za existujúcu pomoc po dátume stanovenom pre liberalizáciu;
c) ‚nová pomoc‘ bude znamenať všetku pomoc, to znamená schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktorá nie je existujúcou pomocou vrátane úprav existujúcej pomoci;
…
f) ‚protiprávna pomoc‘ bude znamenať novú pomoc realizovanú v rozpore s článkom [88] (3) [ES];
…“
5. Podľa článku 2 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 „akékoľvek plány poskytnúť novú pomoc bude daný členský štát oznamovať Komisii v dostatočnom časovom predstihu“. Článok 3 tohto nariadenia stanovuje, že nová pomoc „nenadobudne účinnosť prv ako Komisia prijme alebo sa má za to, že prijala rozhodnutie, ktoré túto pomoc schvaľuje“.
6. Článok 4 ods. 4 uvedeného nariadenia stanovuje:
„Keď Komisia po predbežnom preskúmaní zistí, že vznikli pochybnosti, čo sa týka zlučiteľnosti oznamovaného opatrenia so spoločným trhom, rozhodne o začatí konania podľa článku [88] (2) [ES] (ďalej sa označuje len ako ‚rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania‘).“
7. Článok 6 ods. 1 toho istého nariadenia stanovuje:
„Rozhodnutie začať konať vo veci formálneho zisťovania zhrnie príslušné záležitosti faktov a práva [relevantné skutkové a právne okolnosti – neoficiálny preklad], bude zahrnovať predbežné zhodnotenie Komisie, ktoré sa týka charakteru pomoci navrhovaného opatrenia a vysvetlí pochybnosti, čo sa týka jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom. Rozhodnutím sa vyzve daný členský štát a iné zainteresované strany, aby predložili pripomienky v rámci predpísaného obdobia, ktoré by za normálnej situácie nemalo presahovať jeden mesiac. V riadne odôvodnených prípadoch Komisia môže predĺžiť predpísané obdobie.“
8. Pokiaľ ide o neoznámené opatrenia, článok 10 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 stanovuje, že „ak Komisia vlastní informácie z akéhokoľvek zdroja týkajúce sa údajnej protiprávnej pomoci, preskúma tieto informácie bez meškania“. V článku 13 ods. 1 toho istého nariadenia je stanovené, že toto preskúmanie vedie v prípade potreby k prijatiu rozhodnutia začať konanie vo veci formálneho zisťovania.
9. Postup vzťahujúci sa na existujúce schémy pomoci je stanovený v článkoch 17 až 19 nariadenia č. 659/1999. Podľa článku 18 tohto nariadenia, ak Komisia „dospeje k záveru, že existujúca schéma pomoci nie je, alebo už nie je ďalej zlučiteľná so spoločným trhom, vydá odporúčanie navrhujúce príslušné opatrenia pre daný členský štát“. Ak členský štát neakceptuje navrhované opatrenia, Komisia môže začať podľa článku 19 ods. 2 toho istého nariadenia konanie vo veci formálneho zisťovania.
II – Skutkový stav, konanie a napadnutý rozsudok
10. Alcoa je spoločnosťou založenou podľa talianskeho práva, ktorá je predovšetkým vlastníkom dvoch závodov vyrábajúcich primárny hliník, ktoré sa nachádzajú v Portovesme na Sardínii a vo Fusine v Benátsku. Tieto závody previedol Alumix SpA v rámci svojej privatizácie na odvolateľku.
11. Rozhodnutím 96/C 288/04 oznámeným Talianskej republike a uverejneným 1. októbra 1996(4) (ďalej len „rozhodnutie Alumix“) Komisia dospela najmä k záveru, že preferenčná sadzba za dodávku elektrickej energie, ktorú ENEL fakturoval závodom, ktoré nadobudla Alcoa, nepredstavovala štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Táto preferenčná sadzba bola v roku 1992 stanovená rozhodnutím č. 13 z 24. júla 992 Comitato interministeriale dei prezzi (Medzirezortný výbor pre ceny, ďalej len „MVC“). Podľa článku 2 zákonného dekrétu z 19. decembra 1995(5) (ďalej len „zákonný dekrét z roku 1995“) sa uvedená sadzba uplatňovala až do 31. decembra 2005. V tejto súvislosti sa Komisia predovšetkým domnievala, že „fakturovaním určitej sadzby za výrobu primárneho hliníka [závodom, ktoré nadobudla odvolateľka], ktorá pokrýva jej variabilné náklady a ktorá sa podieľa na jej fixných nákladoch, sa ENEL správal [ako hospodársky subjekt konajúci za normálnych trhových podmienok], keďže tieto sadzby umožňujú dodávať elektrickú energiu jeho najdôležitejším priemyselným zákazníkom v regiónoch, v ktorých existuje značná nadmerná kapacita súvisiaca s výrobou elektrickej energie“ [neoficiálny preklad].
12. Zo spisu vyplýva, že rozhodnutím č. 148/04 z 9. augusta 2004 Úradu pre elektrickú energiu a plyn (ďalej len „Úrad“) bol verejnoprávny orgán Cassa Conguaglio per il settore elettrico (Vyrovnávací fond v elektroenergetickom odvetví, ďalej len „Vyrovnávací fond“) poverený riadením preferenčnej sadzby. Z tohto dôvodu vrátil priamo spoločnosti Alcoa rozdiel medzi výškou sadzby, ktorú jej fakturoval ENEL, a preferenčnou sadzbou stanovenou v zákonnom dekréte z roku 1995, a to prostredníctvom parafiškálneho odvodu uloženého všetkým spotrebiteľom elektrickej energie v Taliansku.
13. V roku 2005 bol zákonný dekrét č. 35 zo 14. marca 2005 prevedený na zákon č. 80 zo 14. mája 2005 (riadna príloha GURI č. 91 zo 14. mája 2005, ďalej len „zákonný dekrét z roku 2005“) prijatý talianskymi orgánmi. Podľa jeho článku 11 ods. 11 bola preferenčná sadzba uplatňujúca sa na dva závody spoločnosti Alcoa predĺžená až do 31. decembra 2010.
14. Rozhodnutie príslušného orgánu zodpovedného za oblasť elektrickej energie (rozhodnutie Úradu č. 217/05 z 13. októbra 2005, ktoré bolo prijaté na základe uvedeného článku 11 ods. 11 a 13 zákonného dekrétu z roku 2005), spresnilo podrobné pravidlá na uplatňovanie uvedeného článku 11 ods. 11. Tieto podrobné pravidlá stanovovali, že sadzba z roku 2004 sa uplatňuje aj v roku 2005 a že sadzba priznaná závodom spoločnosti Alcoa by sa mohla v prípade zvýšenia ročných referenčných cien na burze s energiou vo Frankfurte nad Mohanom a v Amsterdame zvýšiť maximálne o 4 % ročne.
15. Vzhľadom na tieto skutočnosti Komisia prijala sporné rozhodnutie začať konanie stanovené v článku 88 ods. 2 ES týkajúce sa novej pomoci.
16. Návrhom z 29. novembra 2006 podala Alcoa na Súd prvého stupňa žalobu na zrušenie sporného rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. Po prvé tvrdí, že Komisia nesprávne považovala sadzbu za elektrickú energiu, ktorá sa uplatňuje na jej závody, za štátnu pomoc, aj napriek tomu, že uvedená sadzba, ktorá zodpovedá trhovej sadzbe, im nepriznáva nijakú výhodu. Po druhé Komisii vytýka, že porušila zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, keďže uvedené rozhodnutie odporuje rozhodnutiu Alumix. Po tretie subsidiárne tvrdí, že Komisia nesprávne preskúmala predmetné opatrenie v rámci konania uplatňujúceho sa na novú pomoc, pričom ho mala preskúmať v rámci konania uplatňujúceho sa na existujúcu pomoc.
17. Rozsudkom z 25. marca 2009 Súd prvého stupňa žalobu zamietol.
III – O odvolaní
18. Na podporu svojho odvolania Alcoa uvádza dva odvolacie dôvody pozostávajúce z viacerých konkrétnych výhrad.
19. Vo svojom prvom odvolacom dôvode Alcoa Súdu prvého stupňa vytýka, že vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že Komisia mohla začať konanie bez toho, aby preskúmala, či závery uvedené v rozhodnutí Alumix stratili platnosť. Súd prvého stupňa vychádzal teda z nesprávneho právneho posúdenia, a to po prvé tým, že obmedzil svoje preskúmanie sporného rozhodnutia len na zjavné nesprávne posúdenie; po druhé tým, že neuplatnil judikatúru a základné zásady práva Únie, podľa ktorých musí Komisia v tej istej veci zohľadniť svoje skoršie rozhodnutia; po tretie tým, že vychádzal z nepostačujúcich skutočností, aby konštatoval, že Komisia mohla odôvodniť začatie konania vo veci formálneho zisťovania; po štvrté tým, že sa domnieval, že rozhodnutie Alumix bolo časovo obmedzené; po piate tým, že nepriznal, že Komisia porušila v spornom rozhodnutí zásadu riadnej správy vecí verejných a zásadu práva byť vypočutý; a po šieste tým, že dospel k záveru, že sporné rozhodnutie bolo dostatočne odôvodnené.
20. Vo svojom druhom odvolacom dôvode Alcoa tvrdí, že Súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že na prejednávanú vec sa vzťahovalo konanie uplatniteľné na novú pomoc. Na podporu tohto odvolacieho dôvodu Alcoa vytýka Súdu prvého stupňa po prvé, že vychádzal z judikatúry týkajúcej sa časového predĺženia zlučiteľnej pomoci; po druhé, že vykladal rozhodnutie Alumix ako časovo obmedzené rozhodnutie; po tretie, že konal nesprávne, keď vychádzal z technických zmien, ku ktorým došlo v rokoch 1999 a 2004; a po štvrté, že v rámci začatia konania vo veci formálneho zisťovania nerešpektoval potrebu chrániť právnu istotu a legitímnu dôveru.
21. Alcoa teda navrhuje zrušiť napadnutý rozsudok a zrušiť rozhodnutie Komisie 2006/C 214/03, ktoré bolo oznámené Talianskej republike 19. júla 2006, v časti, v ktorej sa týka sadzieb za elektrickú energiu uplatňujúcich sa na závody vyrábajúce hliník, ktoré patria spoločnosti Alcoa. Subsidiárne navrhuje zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec Súdu prvého stupňa na opätovné preskúmanie v súlade s rozsudkom Súdneho dvora. Alcoa navrhuje zaviazať Komisiu na náhradu trov konania, vrátane vrátenia súm, ktoré jej boli zaplatené ako trovy konania vynaložené v súvislosti s prvostupňovým konaním.
22. Komisia navrhuje zamietnuť odvolanie a zaviazať odvolateľku na náhradu trov konania, a to vrátane trov prvostupňového konania.
IV – Úvod
23. Na úvod poznamenávam, že otázkou, ktorá sa nastoľuje v rámci tohto odvolania je otázka, za akých podmienok možno opatrenie, ktoré Komisia považovala za opatrenie nepredstavujúce štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, pokiaľ ho vnútroštátne orgány čiastočne zmenia a rozhodnú o jeho predĺžení, považovať za odlišné opatrenie.
24. Konštatujem, že základný rozdiel medzi postavením spoločnosti Alcoa a postavením Komisie spočíva v tom, že podľa spoločnosti Alcoa ide o predĺženie opatrenia, ktoré už Komisia preskúmala, zatiaľ čo podľa Komisie ide o odlišné opatrenie, a preto ho možno preskúmať len z hľadiska novej pomoci.
25. V tejto súvislosti treba najskôr uviesť, že úvahy Súdu prvého stupňa sa zakladajú na konštatovaní uvedenom v bode 132 napadnutého rozsudku, podľa ktorého predmetné opatrenie nemožno považovať za existujúcu pomoc, a to nielen z dôvodu, že sa týka iného obdobia, ako je obdobie skúmané v rozhodnutí Alumix, ale tiež preto, že nespočíva v uplatnení sadzby stanovenej v zákonnom dekréte z roku 1995 spoločnosťou ENEL, ktorá zodpovedá trhovej sadzbe, ale v poskytnutí náhrady zo strany Vyrovnávacieho fondu s cieľom vyrovnať rozdiel medzi sadzbou fakturovanou spoločnosťou ENEL a sadzbou ustanovenou v zákonnom dekréte z roku 1995, ktorá bola predĺžená zákonným dekrétom z roku 2005. Podľa Súdu prvého stupňa ide teda o odlišné opatrenie.
V – Všeobecné pripomienky k opatreniam nepredstavujúcim štátnu pomoc a k prípadným zmenám ich kvalifikácie
26. Zmluva ES vo svojom článku 88 stanovila a upravila priebežné skúmanie a kontrolu štátnej pomoci Komisiou. Podľa článku 88 ods. 1 ES je Komisia povinná priebežne skúmať schémy pomoci existujúce v členských štátoch. Pokiaľ ide o novú pomoc, ktorú by členské štáty zamýšľali zaviesť, Zmluva stanovuje predbežné preskúmanie, bez ktorého sa nebude žiadna pomoc považovať za riadne priznanú. Podľa článku 88 ods. 3 prvej vety ES sa zámery súvisiace s poskytnutím alebo upravením pomoci musia pred ich vykonaním oznámiť Komisii.
27. V tejto súvislosti je teda potrebné odlíšiť na jednej strane fázu predbežného preskúmania pomoci zavedenú článkom 88 ods. 3 ES, ktorá slúži len na to, aby si Komisia mohla urobiť prvý názor o čiastočnej alebo úplnej zlučiteľnosti pomoci, a na druhej strane konanie vo veci formálneho zisťovania uvedené v článku 88 ods. 2 ES. Toto druhé konanie umožňuje dôkladne preskúmať štátne opatrenia a plní dva účely. Má za cieľ jednak chrániť práva tretích potenciálne dotknutých osôb a jednak umožniť Komisii dostatočne sa oboznámiť so všetkými údajmi týkajúcimi sa danej veci predtým, ako prijme rozhodnutie.(6)
28. Súdny dvor už mal príležitosť rozhodnúť vo veci Belgicko a Forum 187/Komisia(7) o následkoch rozhodnutia Komisie, ktorým sa mení a dopĺňa posúdenie skoršieho rozhodnutia, v ktorom sa konštatovalo, že opatrenie nepredstavuje štátnu pomoc.
29. Okrem toho generálny advokát Léger vo svojich návrhoch v uvedenej veci uviedol, že rozhodnutie, v ktorom Komisia konštatuje, že opatrenie nepredstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES nezakladá právnu situáciu, ktorá môže prechádzať častými zmenami na základe voľnej úvahy inštitúcií, ako tak môže byť v takej oblasti, ako je spoločná organizácia trhu, ktorej predmet zahŕňa ustavičné prispôsobenia v závislosti od zmien hospodárskej situácie.(8)
30. Z toho podľa generálneho advokáta Légera vyplýva, že ak bolo vnútroštátne opatrenie oznámené Komisii podľa článku 88 ods. 3 ES, ktorá vydala rozhodnutie, podľa ktorého toto opatrenie nepredstavuje pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, tak štát, ktorý zaviedol toto opatrenie, ako aj jeho príjemcovia, môžu mať po uplynutí lehoty na podanie žaloby proti tomuto rozhodnutiu istotu, že táto schéma nie je v rozpore s pravidlami Spoločenstva v oblasti štátnej pomoci. Dotknutí účastníci konania preto môžu oprávnene veriť tomu, že takéto rozhodnutie v zásade nemožno spochybniť, okrem prípadu vývoja spoločného trhu.(9)
31. S touto argumentáciou sa stotožňujem a poznamenávam, že podstatné odlišnosti medzi touto vecou a už citovanou vecou Belgicko a Forum 187/Komisia neumožňujú obmedziť analýzu tejto veci na toto konštatovanie.
32. V už citovanej veci Belgicko a Forum 187/Komisia sa konštatovalo, že opatrenie nebolo po jeho oznámení podstatným spôsobom zmenené.(10) V rámci tohto odvolania je však hlavnou otázkou otázka následkov zmien a doplnení opatrenia, ktoré sa predtým považovalo za opatrenie, ktoré nepatrí do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES.
33. V tejto súvislosti možno z nasledujúcej judikatúry odvodiť užitočné informácie.
34. Na jednej strane poznamenávam, že v rámci oznámených opatrení Súdny dvor rozhodol, že zákaz vykonania, ktorý je stanovený v článku 93 ods. 3 poslednej vete Zmluvy ES (teraz článok 88 ods. 3 posledná veta ES) sa uplatňuje na celú plánovanú schému pomoci v jej konečnej verzii, ktorú určili vnútroštátne orgány. Aj keď bol pôvodne oznámený zámer medzičasom zmenený, o čom Komisia nebola informovaná, na takto zmenený zámer sa uplatní zákaz, pokiaľ údajná zmena v skutočnosti nepredstavuje odlišné opatrenie pomoci, ktoré by malo byť predmetom samostatného posudzovania, a ktoré by teda nemohlo ovplyvniť posúdenie Komisiou už uskutočneného pôvodného zámeru. V tomto poslednom uvedenom prípade sa zákaz uplatňuje len na opatrenie pomoci zavedené na základe tejto zmeny.(11)
35. Na druhej strane podľa Súdneho dvora tak z obsahu, ako aj z účelu ustanovení článku 93 Zmluvy ES (teraz článok 88 ES) vyplýva, že za novú pomoc, ktorá podlieha povinnosti oznámenia upravenej týmto posledným uvedeným ustanovením sa musia považovať opatrenia, ktoré smerujú k zavedeniu alebo zmene pomoci, pričom je potrebné spresniť, že zmeny sa môžu týkať buď existujúcej pomoci, alebo zámerov, ktoré boli pôvodne oznámené Komisii.(12)
36. Ďalej uvádzam, že Súd prvého stupňa sa vo svojej judikatúre pokúsil vymedziť povahu úpravy existujúcej pomoci.(13) Domnievam sa však, že povaha predĺženia alebo úpravy, ako aj z toho vyplývajúce dôsledky sa musia preskúmať v každom jednotlivom prípade, čo podľa môjho názoru vylučuje definícia pravidla alebo všeobecných kritérií týkajúcich sa povahy uskutočnených zmien.
37. Zastávam názor, že opatrenie, ktoré Komisia predtým považovala za opatrenie nepredstavujúce štátnu pomoc, môže patriť do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES, a to najmä v nasledujúcich prípadoch.
38. Predovšetkým pri uplatnení pojmu „vývoj spoločného trhu“, ktorý je uvedený v článku 1 písm. b) bode v) nariadenia č. 659/1999 a ktorý spresňuje, že opatrenie nepredstavujúce pomoc v čase, keď nadobudlo svoju účinnosť, sa musí považovať za existujúcu pomoc, pokiaľ sa stalo „pomocou v dôsledku vývoja spoločného trhu“. Opatrenie sa teda stáva existujúcou pomocou.
39. Po druhé v prípade, ak by sa Komisia vrátila k svojmu posúdeniu opatrenia, a to najmä na základe prísnejšieho uplatnenia pravidiel Zmluvy v oblasti štátnej pomoci, môže opatrenie podliehať konaniu týkajúcemu sa existujúcej pomoci.(14)
40. Nakoniec, ak členský štát upravuje opatrenie takým spôsobom, že má charakteristiky ustanovené v článku 87 ods. 1 ES a stáva sa opatrením, ktoré je odlišné od predtým skúmaného opatrenia, toto opatrenie sa tak stáva novou pomocou.
41. Mám tendenciu domnievať sa, že v prejednávanej veci ide o tento posledný uvedený prípad.
42. Nepochybne, pokiaľ ide o prípad, keď Komisia považuje opatrenie za opatrenie nepredstavujúce štátnu pomoc, samotné predĺženie tohto opatrenia nemôže viesť k zmene posúdenia Komisie. Je totiž jasné, že na mechanizmus, ktorý zostáva v podstate rovnaký, a síce, že opatrenie vždy nevykazuje charakteristiky štátnej pomoci, sa vzťahujú ubezpečenia, pokiaľ ide o jeho zlučiteľnosť s právom Únie, ktorú Komisia vyjadrila vo svojom rozhodnutí týkajúcom sa tohto opatrenia.
43. Pokiaľ ide o samotné predĺženie schémy alebo opatrenia, je zrejme pre prípad vývoja trhu vhodnejšie uplatniť analogicky ustanovenia článku 1 písm. b) bodu v) a článkov 17 až 19 nariadenia č. 659/1999.
44. Akékoľvek predĺženie, spojené s podstatnou zmenou, ku ktorému dôjde po prijatí rozhodnutia Komisie, v ktorom sa opatrenie považuje za nepredstavujúce pomoc, však predstavuje podstatnú zmenu tohto opatrenia a môže viesť k preskúmaniu kvalifikácie uplatňovaného mechanizmu. Opatrenie sa totiž môže zmeniť na také, ktoré môže patriť do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES. Takéto opatrenie sa nevyhnutne odlišuje od predtým existujúceho mechanizmu.
45. V tejto súvislosti povinnosť vykonať prierezovú analýzu povahy uskutočnených zmien prislúcha Komisii. V prípade, ak by sa totiž daný mechanizmus považoval za mechanizmus nepredstavujúci štátnu pomoc, Komisia by pred začatím predbežného preskúmania musela zaručiť prostredníctvom dostatočne dôkladného preskúmania, že ide o predĺženie bez zmeny alebo o podstatnú zmenu.
46. Táto požiadavka je podľa môjho názoru spojená s ochranou legitímnej dôvery a právnej istoty.
47. Ako to teda zdôraznil generálny advokát Léger, otázka, či vnútroštátne opatrenie patrí alebo nepatrí do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES, nezávisí od posúdenia na základe voľnej úvahy. Skutočnosť, že Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy v rozhodovaní, či vnútroštátne opatrenie patrí do pôsobnosti tohto ustanovenia, ak skúmanie ním ustanovených podmienok zahŕňa komplexné ekonomické posúdenie, neznamená, že táto inštitúcia môže kedykoľvek zmeniť na základe voľnej úvahy svoje posúdenie existencie pomoci.(15)
48. V tejto súvislosti uvádzam, že k zmene opatrenia môže dojsť na viacerých úrovniach.
49. Treba zdôrazniť, že v prípade zmeny orgánu verejnej moci, ktorý nariaďuje opatrenie, čiže orgánu, ktorý zaviedol určitý mechanizmus, ktorý sa považoval za mechanizmus nepredstavujúci pomoc, môže byť predmetná zmena čisto formálnej povahy. Pri konštatovaní, že išlo o podstatnú zmenu, by mal byť obvykle rozhodujúci hospodársky dopad takejto zmeny.
50. Zmena môže mať aj materiálnu povahu v rozsahu, v akom sa týka podmienok vykonávania opatrenia, čiže podmienok o smerovaní prostriedkov slúžiacich na financovanie opatrenia.
51. V prejednávanej veci zastávam názor, že nejde o čisto formálnu zmenu. Dvojitá zmena týkajúca sa jednak pôvodu údajného zvýhodnenia, čiže prechodu verejného podniku majúceho historický monopol na verejnoprávny subjekt a jednak mechanizmu jeho financovania, ktorý sa odráža v prechode z preferenčnej sadzby na parafiškálne zaťaženie všetkých spotrebiteľov elektrickej energie, môže prispieť k tomu, aby sa táto zmena považovala za podstatnú. Táto kvalifikácia môže viesť k tomu, že sa predmetné opatrenie bude považovať za odlišné opatrenie, a je spôsobilá odôvodniť rozhodnutie Komisie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania.
52. Navyše skutočnosť, že právna kvalifikácia opatrenia bola preskúmaná, by nemala príslušnému orgánu brániť opätovne preskúmať predmetný mechanizmus, pokiaľ má uvedený orgán na základe nových relevantných informácií pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s uplatňujúcimi sa pravidlami. Keďže opatrenie, ktoré sa považovalo za nepredstavujúce štátnu pomoc, je možné zmeniť spôsobom, ktorý z neho robí odlišné opatrenie, musí mať Komisia v takomto prípade možnosť takýto postup využiť.
53. Po skončení predbežného preskúmania týkajúceho sa vnútroštátneho opatrenia má Komisia tri možnosti: buď rozhodne, že predmetné štátne opatrenie nepredstavuje štátnu pomoc, alebo rozhodne, že toto opatrenie, aj keď nepredstavuje pomoc, nevyvoláva pochybnosti, pokiaľ ide o jeho zlučiteľnosť so spoločným trhom, alebo rozhodne začať konanie vo veci formálneho zisťovania.(16)
54. Pokiaľ ide v prejednávanej veci o preferenčnú sadzbu, ktorá bola poskytnutá spoločnosti Alcoa, zo spisu vyplýva, že Komisia prijala sporné rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania po tom, čo mala vo fáze predbežného preskúmania pochybnosti. Dňa 19. novembra 2009 bolo prijaté konečné rozhodnutie konštatujúce nezlučiteľnosť schémy cenovej subvencie v prospech spoločnosti Alcoa.(17)
VI – O prvej výhrade druhého odvolacieho dôvodu
55. Navrhujem najskôr preskúmať túto výhradu, keďže podľa môjho názoru odhalila skutočnosti, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie tohto sporu.
A – Pripomienky účastníkov konania
56. Alcoa Súdu prvého stupňa vytýka, že založil svoje úvahy na rozsudku Tribunal Diputación Foral de Álava a i.(18), aby tvrdil, že samotným časovým predĺžením sa môže opatrenie zmeniť na novú pomoc. Uvedený rozsudok sa však týka predĺženia opatrenia, ktoré sa považovalo za zlučiteľnú pomoc, zatiaľ čo v prejednávanej veci ide o opatrenie, v prípade ktorého Komisia uznala, že nepredstavuje pomoc. Podľa názoru spoločnosti Alcoa sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nezohľadnil existujúce právne rozdiely medzi prijatím záveru o zlučiteľnosti pomoci a prijatím záveru o neexistencii pomoci.
57. Podľa názoru spoločnosti Alcoa, ak sa dospeje k záveru o neexistencii pomoci, zmenou trhových podmienok sa môže opatrenie zmeniť na pomoc, avšak predĺženie tohto opatrenia takýto účinok vyvolať nemôže. Uplatňuje sa teda článok 1 písm. b) bod v) nariadenia č. 659/1999, pričom sa vyžaduje, aby sa s opatrením zaobchádzalo skôr ako s existujúcou pomocou než ako s novou pomocou.
58. Komisia zdôrazňuje, že sporné rozhodnutie sa nezakladá len na predĺžení opatrenia, ale aj na zmene opatrenia na teoretickú sadzbu. Táto zmena opatrenia je postačujúca na odôvodnenie dočasnej kvalifikácie článku 11 ods. 1 zákonného dekrétu z roku 2005 ako novej pomoci.
B – Posúdenie
59. Na základe tejto hlavnej výhrady Alcoa Súdu prvého stupňa vytýka, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že svoje úvahy založil na judikatúre, ktorú podľa jej názoru nemožno uplatniť na opatrenia nepredstavujúce pomoc, aby sa mohol domnievať, že na prejednávanú vec sa vzťahovalo konanie uplatňujúce sa na novú pomoc.
60. V tejto súvislosti poznamenávam, že v bode 128 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa v odpovedi na tvrdenie spoločnosti Alcoa, že Komisia mala preskúmať predmetné opatrenie v rámci konania uplatňujúceho sa na existujúcu pomoc a nie konania uplatňujúceho sa na novú pomoc, a to z dôvodu, že uvedené opatrenie nepredstavuje podstatnú zmenu opatrenia upraveného rozhodnutím Alumix, správne pripomenul judikatúru týkajúcu sa úprav existujúcej pomoci. Odkázal tiež na judikatúru týkajúcu sa už vykonaného predĺženia pomoci.
61. Súd prvého stupňa potom v bode 129 rozsudku uplatnil túto judikatúru na prejednávanú vec, pričom sa domnieval, že predĺženie alebo zmena opatrenia nepredstavujúceho štátnu pomoc musia viesť k vykonaniu konania vzťahujúceho sa na novú pomoc.
62. Na podporu svojho konštatovania Súd prvého stupňa v bodoch 130 a 131 podrobne preskúmal povahu uskutočnených zmien. V bode 134 rovnako zamietol tvrdenie spoločnosti Alcoa, že v prejednávanej veci išlo o nepodstatné zmeny.
63. V tejto súvislosti konštatujem, že z bodu 129 napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že po predĺžení opatrenia, o ktorom sa Komisia domnievala, že nepredstavuje štátnu pomoc, je Komisia oprávnená uplatniť len konanie o novej pomoci.
64. Takéto zásadné konštatovanie však priamo nevyplýva z judikatúry, ktorú Súd prvého stupňa citoval v predchádzajúcom bode svojho rozsudku a ktorá sa týka prípadu zmeny existujúcej pomoci. Navyše podľa môjho názoru odporuje vyššie uvedeným úvahám o účinkoch spojených s rozhodnutím, podľa ktorého sa Komisia domnieva, že opatrenie nepatrí do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES.
65. Takéto zásadné konštatovanie nezohľadňuje ani úvahy vyplývajúce zo zásady ochrany legitímnej dôvery, keďže v prípade, ak nedôjde k podstatným zmenám opatrenia alebo výnimočne v prípade nedostatku nových relevantných informácií, ktoré nie sú k dispozícii v okamihu zaujatia postoja Komisiou, sú príjemcovia a hospodárske subjekty oprávnení spoliehať sa na posúdenie Komisie uvedené v skoršom rozhodnutí za predpokladu, že sa v súvislosti s účinkami vývoja spoločného trhu na opatrenie, ktoré sa stalo štátnou pomocou, analogicky neuplatí článok 1 písm. b) bod v) nariadenia č. 659/1999.
66. Posúdenie, ktorému sa Súd prvého stupňa venoval v bode 129 napadnutého rozsudku, predstavuje podľa môjho názoru nesprávne právne posúdenie. Zastávam však názor, že toto posúdenie nevedie k zrušeniu napadnutého rozsudku.
67. V skutočnosti sa Súd prvého stupňa neoprel o toto konštatovanie, aby potvrdil uplatnenie konania o novej pomoci. Ako vyplýva z bodu 130 napadnutého rozsudku, odôvodnenia Súdu prvého stupňa sa nezakladajú na predpoklade predĺženia dotknutého opatrenia, ale na odlišnej povahe tohto opatrenia v porovnaní s opatrením, ktoré Komisia predtým preskúmala v rámci rozhodnutia Alumix.
68. Ako vyplýva z bodov 131 a 132 napadnutého rozsudku, opatrenie skúmané v spornom rozhodnutí sa podľa Súdu prvého stupňa vzťahuje na odlišné obdobie a je založené na odlišnom mechanizme riadenia.
69. Z bodov 30 až 133 tak vyplýva, že Súd prvého stupňa vykonal analýzu všetkých okolností, ktoré viedli Komisiu k prijatiu sporného rozhodnutia v predmetnej veci. Toto posúdenie Súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o podstatnú povahu zmien, ku ktorým došlo v rámci predmetného opatrenia a ktoré mohli viesť k názoru, že ide o odlišné opatrenie, teda predstavuje otázku skutkového posúdenia.
70. Treba však pripomenúť, že odvolanie podané proti rozsudku, ktorý bol vydaný v prvom stupni, sa podľa všeobecnej zásady zakotvenej v článku 58 Štatútu Súdneho dvora obmedzuje len na právne otázky. Okrem prípadu skreslenia skutkových okolností a dôkazných prostriedkov tak Súdny dvor nemôže preskúmavať posúdenie skutkového stavu, ktoré vykonal Súd prvého stupňa.(19)
71. Keďže Súdu prvého stupňa nemožno vytýkať žiadne skreslenie, je opodstatnené vyvodiť záver o nedôvodnosti tejto výhrady v rozsahu, v akom mala prípadne za cieľ spochybniť posúdenie Súdu prvého stupňa, ktorý zastával názor, že opatrenie skúmané v spornom rozhodnutí predstavuje odlišné opatrenie, než je to, ktoré Komisia predtým skúmala v rámci rozhodnutia Alumix.
72. Treba tiež pripomenúť, že pokiaľ Súd prvého stupňa zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe článku 225 ES právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právnych následkov, ktoré z neho vyvodil Súd prvého stupňa.(20)
73. Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia skutkového stavu tak Súd prvého stupňa mohol v bode 132 napadnutého rozsudku zvrchovane konštatovať na to, aby odôvodnil uplatnenie konania o novej pomoci na dotknuté opatrenie, ktoré sa považuje za odlišné opatrenie, že toto opatrenie sa vzťahovalo na odlišné obdobie a spočívalo v zavedení nového mechanizmu.
74. Aj keď je teda prvá výhrada druhého odvolacieho dôvodu dôvodná v časti, v ktorej sa týka nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa Súd prvého stupňa dopustil tým, že v odôvodnení napadnutého rozsudku zásadne konštatoval, že Komisia môže preskúmať opatrenie, ktoré bolo výlučne predĺžené v rámci konania vzťahujúceho sa na novú pomoc, táto výhrada nemôže viesť k spochybneniu napadnutého rozsudku.
VII – O prvom odvolacom dôvode
A – O prvej výhrade prvého odvolacieho dôvodu
1. Pripomienky účastníkov konania
75. V prvej výhrade prvého odvolacieho dôvodu Alcoa tvrdí, že Súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že prvý odvolací dôvod, ktorý uviedla Alcoa, sa týka dočasných otázok, v súvislosti s ktorými sa malo preskúmanie Súdom prvého stupňa obmedziť na zjavnú nesprávnosť.
76. Alcoa, ktorá uviedla, že existuje rozdiel medzi začatím konania vo veci formálneho zisťovania proti opatreniam, v súvislosti s ktorými sa osobitne rozhodlo, že nepredstavujú pomoc, a začatím konania proti opatreniam, ktoré neboli predmetom takéhoto konštatovania, tvrdí, že na to, aby predchádzajúce závery o neexistencii pomoci neboli irelevantné, je Komisia pri svojom predbežnom preskúmaní pred začatím konania vo veci formálneho zisťovania prinajmenšom povinná určiť, či existuje dôvod domnievať sa, že úvahy, na základe ktorých dospela k týmto záverom, sa stali bezvýznamné a vo svojom rozhodnutí o začatí konania uviesť dôvody týchto záverov.
77. Komisia odpovedá, že podľa jej názoru Súd prvého stupňa uplatnil primeranú mieru skúmania, čiže mieru, ktorá sa uplatňuje na dočasné rozhodnutie.(21)
2. Posúdenie
78. Keďže ide o problematiku rozšírenia preskúmania rozhodnutí o začatí konania, podľa názoru spoločnosti Alcoa Súd prvého stupňa presunul a obmedzil predmet jej výhrady.
79. V tejto súvislosti by som rád poznamenal, že všeobecná zásada správneho práva, ktorú uznávajú právne systémy viacerých členských štátov, svedčí v prospech obmedzenia možnosti napadnúť prostredníctvom žaloby o neplatnosť akty, ktoré majú len prípravnú povahu.(22) Zdôrazňujem, že predmetom samostatného súdneho konania môžu byť len prípravné akty, ktoré spôsobujú samostatné právne účinky. Rozhodnutia o začatí predbežného preskúmania však môžu mať pre dotknutých účastníkov osobitné a významné právne účinky, a teda môžu byť napadnuteľné. Aby sa zachoval potrebný účinok nevyhnutného rozdielu medzi predbežným preskúmaním a vecným preskúmaním stanoveným v článku 88 ES, nie je v prvom prípade možné uplatniť tak prísne právne požiadavky ako v druhom prípade.
80. Vzhľadom na predbežnú povahu rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho preskúmania zahŕňajúceho predbežné posúdenie navrhovaného opatrenia Komisiou, ktorého cieľom je určiť, či sa uvedené opatrenie vyznačuje charakteristikami štátnej pomoci, sa musí preskúmanie zákonnosti súdom Spoločenstva zúžiť, keďže len na základe konečného rozhodnutia vychádzajúceho z informácií získaných vo fáze predbežného preskúmania sa umožní, aby všetky relevantné skutočnosti boli prejednané a spochybnené dotknutými osobami.
81. V dôsledku toho Súd prvého stupňa v bodoch 60 a 61 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o začatí konania o veci formálneho preskúmania Súdom prvého stupňa sa musí zúžiť.
82. Prvú výhradu prvého odvolacieho dôvodu je teda potrebné považovať za nedôvodnú.
83. Zostáva preskúmať otázku krokov, ktoré bola Komisia povinná podniknúť pred prijatím rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, čiže otázku, ktorú preskúmam spolu s druhou výhradou prvého odvolacieho dôvodu.
B – O druhej výhrade prvého odvolacieho dôvodu
1. Pripomienky účastníkov konania
84. V tejto výhrade Alcoa tvrdí, že neuplatnením judikatúry, podľa ktorej musí Komisia zohľadniť svoje skoršie rozhodnutia, ktoré prijala v tej istej veci, tak Súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia.(23) Rozsudok je nesprávny, keďže sa v ňom dospelo k záveru, že Komisia nebola povinná určiť, či naďalej platili kritériá, na ktorých založila svoj záver o neexistencii výhody v rozhodnutí Alumix.
85. Komisia odpovedá, že nejasné odvolávanie sa spoločnosti Alcoa na „opatrenie“ je nesprávne. Komisia navyše zdôrazňuje rozdiel oproti skutkovým okolnostiam, na ktorých spočíva rozhodnutie Alumix, a podľa ktorých by samotný podnik ENEL dodával spoločnosti Alcoa elektrickú energiu za dohodnutú sadzbu. Sporné rozhodnutie je však založené na tom, že štát by uhrádzal spoločnosti Alcoa časť ceny, ktorá bola zaplatená spoločnosti ENEL. Už citovaný rozsudok Italgrani II sa teda neuplatňuje a Súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho posúdenia, keď rozhodol, že tvrdenia spoločnosti Alcoa, podľa ktorých sadzba, ktorá jej bola priznaná, zodpovedala trhovej cene, boli irelevantné.
2. Posúdenie
86. Na úvod pripomínam, že v rozsudku Italgrani I(24) Súdny dvor konštatoval, že ak existuje všeobecná schéma pomoci, Komisia musí zohľadniť skoršie rozhodnutie týkajúce sa tejto schémy, keď skúma individuálnu pomoc, ktorá patrí do predmetného systému. Súdny dvor v rozsudku Italgrani II(25) dodal, že ak by Komisia mohla kedykoľvek spochybniť svoje rozhodnutia, viedlo by to k trvalej neistote, ktorá by mohla porušiť zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty.
87. V rozsudkoch Italgrani I a Italgrani II sa síce zdôrazňuje, že je nevyhnutné, aby Komisia pred začatím konania vo veci formálneho zisťovania preskúmala zistenia uvedené v skoršom rozhodnutí. Uvedené rozsudky však odkazujú na prípady existujúcej pomoci a týkajú sa vzťahu medzi predtým schválenou schémou pomoci a uplatňovanou individuálnou pomocou. Individuálna pomoc je teda iba vykonávacím opatrením všeobecnej schémy pomoci. To zrejme nie je prípad prejednávanej veci, keďže ide o opatrenie, ktoré Súd prvého stupňa považoval za odlišné opatrenie.
88. V dôsledku toho, aj keď je Komisia pri skúmaní zmeny existujúcej pomoci povinná zohľadniť svoje skoršie rozhodnutie, toto konštatovanie by nemalo obmedzovať rozsah jej posúdenia, pokiaľ ide o preskúmanie neoznámených opatrení, ktoré vyplývajú z podstatných zmien opatrenia, ktoré sa predtým považovalo za štátnu pomoc. V takomto prípade sa musí uplatniť článok 10 ods. 1 nariadenia č. 659/1999.
89. Navyše, pokiaľ ide o podmienky prijatia formálneho rozhodnutia, pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry je konanie podľa článku 88 ods. 2 ES nevyhnutné, pokiaľ má Komisia vážne ťažkosti pri posúdení, či je pomoc zlučiteľná so spoločným trhom. Komisia sa preto pri prijímaní rozhodnutia priaznivého pre štátne opatrenia môže obmedziť na štádium predbežného preskúmania podľa článku 88 ods. 3 ES a prijať rozhodnutie len vtedy, ak po prvom preskúmaní môže dospieť k presvedčeniu, že táto pomoc je zlučiteľná so spoločným trhom. Ak po tomto prvom preskúmaní dôjde Komisia k opačnému presvedčeniu, alebo aj vtedy, keď sa jej nepodarilo prekonať všetky ťažkosti, ktoré sa vyskytli pri posudzovaní zlučiteľnosti tejto pomoci so spoločným trhom, je povinná vyžiadať si všetky potrebné stanoviská a na tento účel začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES.(26)
90. Z judikatúry jasne vyplýva, že ak má Komisia na konci predbežného preskúmania ešte vážne pochybnosti o povahe opatrenia ako pomoci alebo o jeho zlučiteľnosti, nemá žiadnu právomoc voľnej úvahy, pokiaľ ide o začatie konania vo veci formálneho zisťovania.
91. Rovnaké zásady sa musia uplatniť aj vtedy, ak má Komisia naďalej pochybnosti o prípadnej kvalifikácii skúmaného opatrenia ako pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Nemožno teda Komisii vytýkať začatie uvedeného konania aj vtedy, ak v rozhodnutí prijatom na tento účel vyjadrí pochybnosti o tom, či opatrenia, ktoré sú jeho predmetom, majú charakter pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
92. Nakoniec, pokiaľ ide o odôvodnenia Súdu prvého stupňa, z bodu 70 napadnutého rozsudku vyplýva, že s odvolaním sa na komplexné posúdenie, ktoré Komisii prislúcha vykonať v rámci konania vo veci formálneho preskúmania, Súd prvého stupňa považoval tvrdenie spoločnosti Alcoa, že Komisia bola povinná určiť, či naďalej platili kritériá, na ktorých založila svoj záver o neexistencii výhody v rozhodnutí Alumix, za nedôvodné.
93. Vzhľadom na dočasnú povahu sporného rozhodnutia, ktorá odráža pochybnosti Komisie a netýka sa podrobnej analýzy skúmaného opatrenia, je takáto odpoveď podľa môjho názoru z právneho hľadiska dôvodná.
94. V dôsledku toho navrhujem zamietnuť túto výhradu ako nedôvodnú.
C – O tretej výhrade prvého odvolacieho dôvodu
1. Pripomienky účastníkov konania
95. Alcoa tvrdí, že Súd prvého stupňa sa oprel len o dve skutočnosti, aby dospel k záveru, že Komisia bola oprávnená začať konanie vo veci formálneho preskúmania proti sadzbám, ktoré boli schválené spoločnosti Alcoa, a to po prvé o zistenie, že zdroje umožňujúce financovať zníženie sadzieb predstavujú štátne zdroje, a po druhé o skutočnosť, že vyplatenie náhrady spoločnosti Alcoa prostredníctvom mechanizmu Vyrovnávacieho fondu viedlo k zníženiu všeobecne uplatňovanej sadzby na dodávku elektrickej energie.
96. Podľa spoločnosti Alcoa však tieto dve skutočnosti nepostačujú na odôvodnenie začatia konania Komisiou, keďže uvedené skutočnosti už existovali v čase prijatia rozhodnutia Alumix.
97. Komisia sa domnieva, že táto výhrada len opakuje ďalšie tvrdenia. Spresňuje, že tvrdenie spoločnosti Alcoa týkajúce sa normálnych trhových podmienok Súd prvého stupňa zamietol a že toto zamietnutie nebolo v odvolaní spochybnené.
2. Posúdenie
98. Poznamenávam, že odôvodnenia Súdu prvého stupňa, ktoré Komisia spochybnila v rámci tejto výhrady, sa týkajú posúdenia prípadne zjavného pochybenia zo strany Komisie.
99. Vzhľadom na odpoveď na prvú výhradu prvého odvolacieho dôvodu sa domnievam, že je potrebné túto výhradu zamietnuť ako nedôvodnú.
D – O štvrtej výhrade prvého odvolacieho dôvodu a druhej výhrade druhého odvolacieho dôvodu
100. Keďže štvrtá výhrada prvého odvolacieho dôvodu sa výrazne zhoduje s druhou výhradou druhého odvolacieho dôvodu, treba ich preskúmať spoločne.
1. Pripomienky účastníkov konania
101. Podľa názoru spoločnosti Alcoa sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zastával názor, že posúdenie Komisie v rozhodnutí Alumix bolo časovo obmedzené.
102. Podľa názoru spoločnosti Alcoa sa Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku domnieval, že rozhodnutie Alumix bolo časovo obmedzené. Uvedené rozhodnutie však podľa jej názoru neobsahuje nijaké výslovné časové obmedzenie, pokiaľ ide o dĺžku jeho platnosti. Na rozdiel od toho, čo bolo uvedené v napadnutom rozsudku, aj keď bol zákonný dekrét z roku 1995 časovo obmedzený, nemožno z toho logicky vyvodiť, že rozhodnutie Alumix tiež podlieha takémuto obmedzeniu.
103. Alcoa uvádza, že tri skutočnosti, na ktorých Komisia založila svoje rozhodnutie Alumix, a to i) samotná sadzba, ii) podmienky trhu s elektrickou energiou v regiónoch Sardínia a Benátsko, ktorý sa vyznačuje nadmernou kapacitou, a iii) Alcoa ako klient, ktorý zastupuje jedného z najväčších spotrebiteľov v Taliansku, sa nezmenili. Okrem toho, keďže Komisia neuviedla, že tieto podmienky sa podľa jej názoru zmenili, Talianska republika a Alcoa mali všetky dôvody domnievať sa, že boli oprávnené túto sadzbu zachovať.
104. Komisia odpovedá, že ak sa aspekty trhu nezmenili, je ťažké pochopiť, prečo ENEL nemohol jednoducho naďalej uplatňovať predmetnú sadzbu v rozhodnutí Alumix, a prečo náklady sadzby schválenej spoločnosti Alcoa kvalifikovali talianske právne predpisy ako „onere“. Analýza výhod, ktorá bola vykonaná v rozhodnutí Alumix, sa zakladala na zásade hospodárskeho subjektu v trhovom hospodárstve a Alcoa sa nikdy nepokúsila vysvetliť, ako boli platby uskutočnené Vyrovnávacím fondom v súlade s uvedenou zásadou.
105. Komisia rovnako uvádza, že také rozhodnutie, akým je rozhodnutie Alumix nebolo v právnom vákuu nikdy prijaté. Zákonný dekrét z roku 1995 totiž predchádzal rozhodnutiu Alumix a je nesporné, že sadzba za elektrickú energiu bola týmto dekrétom stanovená na desať rokov.
2. Posúdenie
106. Najskôr poznamenávam, že Súd prvého stupňa v bode 106 napadnutého rozsudku správne uviedol, že posúdenie Komisie vykonané v rozhodnutí, podľa ktorého sadzba, ktorú ENEL fakturoval podnikom v rokoch 1996 až 2005, nepredstavovala štátnu pomoc, bolo formulované s ohľadom na také trhové podmienky, ktoré mohla Komisia na toto obdobie predvídať.
107. V bode 132 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa takisto zdôraznil, že opatrenie uvedené v spornom rozhodnutí sa vzťahovalo na obdobie, ktoré je odlišné od rozhodnutia Alumix, čo Alcoa vo svojom odvolaní nespochybnila.
108. Podľa môjho názoru toto samotné konštatovanie účinne zodpovedá výhrade spoločnosti Alcoa, podľa ktorej Súd prvého stupňa nesprávne konštatoval, že rozhodnutie Alumix bolo časovo obmedzené. Zdá sa totiž, že Alcoa si v tejto súvislosti napadnutý rozsudok nesprávne vyložila.
109. Navyše v bodoch 105 a 107 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa v skutočnosti neskúmal, či rozhodnutie Alumix bolo časovo obmedzené, ale v rámci preskúmania prípadného porušenia zásady legitímnej dôvery citoval relevantné časti sporného rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že Komisia sa oprela o takéto konštatovanie.
110. Keďže sú citácie sporného rozhodnutia presné, Súd prvého stupňa sa nedopustil žiadneho skreslenia žaloby alebo napadnutého aktu.(27)
111. Nakoniec je pravda, že Súdny dvor má právomoc preskúmať spôsob, akým Súd prvého stupňa číta a vykladá taký právny akt, akým je rozhodnutie Komisie, pokiaľ ide o prípadné nesprávne právne posúdenie. Žiadna chyba v znení odôvodnení č. 44 a 47 sporného rozhodnutia nebola v prejednávanej veci vytýkaná, ani ju nemožno zistiť.
112. Poznamenávam, že časová pôsobnosť rozhodnutia Alumix je obmedzená na skutočnosti, ktoré boli preskúmané v čase, keď Komisia prijala uvedené rozhodnutie. Pokiaľ ide o konštatovanie, že preferenčné sadzby nepredstavovali štátnu pomoc, nemyslím si, že Komisia musela presnejšie určiť časovú pôsobnosť. Ak by to však urobila, musela by doplniť nevyhnutné podmienky vyplývajúce zo všeobecnej právnej zásady rebus sic stantibus(28), keďže podstatná zmena okolností, ktorá zohrávala úlohu pri prijímaní stanoviska Komisie, mohla vyžadovať rekvalifikáciu štatútu opatrenia.
113. Pri výklade rozhodnutia Alumix a napadnutého rozsudku sa domnievam, že vzhľadom na tvrdenia týkajúce sa jednak spojitosti s vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá bola jasne časovo obmedzená, a jednak odlišnej povahy opatrenia stanoveného zákonným dekrétom z roku 2005, nijaký uvážlivý a obozretný hospodársky subjekt nemohol očakávať, že na opatrenie, ktoré je predmetom sporného rozhodnutia, sa bude vzťahovať rozhodnutie Alumix. Tvrdenia spoločnosti Alcoa, že tento mechanizmus bol zavedený v rokoch 1999 – 2004, nemôžu spochybniť platnosť tohto konštatovania.(29)
114. V dôsledku toho navrhujem zamietnuť štvrtú výhradu prvého odvolacieho dôvodu a druhú výhradu druhého odvolacieho dôvodu ako nedôvodné.
E – O piatej výhrade prvého odvolacieho dôvodu
1. Pripomienky účastníkov konania
115. Alcoa tvrdí, že sporné rozhodnutie je postihnuté procesnými chybami týkajúcimi sa toho, že Komisia v priebehu konania vedúceho k prijatiu sporného rozhodnutia porušila zásady riadnej správy veci verejných a zásadu práva byť vypočutý, čo mal Súd prvého stupňa zohľadniť. Talianska republika teda nemala počas predbežného preskúmania možnosť predložiť pripomienky ku kvalifikácii opatrenia ako novej pomoci.
116. Komisia odpovedá, že táto výhrada sa musí vyhlásiť za neprípustnú, pretože Alcoa ju neuviedla vo svojej žalobe na Súde prvého stupňa. Výhrada by bola v každom prípade nedôvodná. V odvolaní Alcoa pripustila, že Talianska republika mala príležitosť predložiť pripomienky ku kvalifikácii pomoci. Navyše Talianska republika využila túto možnosť, ako je to uvedené v bode 40 napadnutého rozsudku.
2. Posúdenie
117. Treba pripomenúť, že v rámci odvolania je právomoc Súdneho dvora v zásade obmedzená na posúdenie právnych riešení žalobných dôvodov prejednávaných pred súdmi rozhodujúcimi vo veci samej.(30) Účastník konania preto nemôže predložiť po prvýkrát až v konaní pred Súdnym dvorom taký dôvod, ktorý nebol predložený v konaní pred Všeobecným súdom, pokiaľ by to znamenalo, že Súdny dvor by mohol preskúmavať zistenia Všeobecného súdu so zreteľom na dôvody, ktoré Všeobecný súd nemal možnosť spoznať.
118. Na základe výkladu napadnutého rozsudku však nemožno platne tvrdiť, že táto problematika bola preskúmaná Súdom prvého stupňa následne po predložení argumentu spoločnosťou Alcoa.
119. Súd prvého stupňa nepochybne posúdil, a to najmä v bodoch 39 a 40 napadnutého rozsudku, skutočnosti týkajúce sa stanoviska Talianskej republiky. Tejto problematike sa však venoval z hľadiska prípustnosti žaloby na prvom stupni.
120. V dôsledku toho navrhujem považovať piatu výhradu prvého odvolacieho dôvodu za zjavne neprípustnú.
F – O šiestej výhrade prvého odvolacieho dôvodu
1. Pripomienky účastníkov konania
121. Vzhľadom na nezvratné následky začatia konania vo veci formálneho preskúmania Alcoa tvrdí, že Súd prvého stupňa nerešpektoval rozsah povinnosti odôvodnenia, ktorá prislúcha Komisii. Táto povinnosť by mala byť primeraná závažnosti následkov začatia konania stanoveného v článku 88 ods. 2 ES.
122. Súd prvého stupňa teda nesprávne tvrdil, že nebolo nevyhnutné odôvodniť rozdiel medzi rozhodnutím Alumix a sporným rozhodnutím. So zreteľom na vytvorenú neistotu bola Komisia prinajmenšom povinná vysvetliť, v čom sú obe rozhodnutia odlišné, aby sa dotknutým osobám poskytla možnosť identifikovať základ a rozsah následkov sporného rozhodnutia.
123. Komisia odpovedá, že Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku nedopustil nesprávneho posúdenia, keď dospel k záveru, že sporné rozhodnutie je dostatočne odôvodnené.
2. Posúdenie
124. V odpovedi na túto výhradu treba uviesť dva druhy poznámok.
125. V súlade s článkom 225 ES a článkom 58 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora sa odvolanie obmedzuje len na právne otázky a musí sa zakladať na dôvodoch nepríslušnosti Všeobecného súdu, vadách konania pred Všeobecným súdom, ktoré sa nepriaznivo dotýkajú záujmov odvolateľa, alebo na porušení práva Únie Všeobecným súdom.(31) Z tých istých ustanovení, ako aj z článku 112 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní musí byť presne uvedené, ktoré časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, sa napádajú, ako aj právne argumenty, ktoré tento návrh osobitne podporujú.(32)
126. V rámci odpovede na tretiu výhradu prvého odvolacieho dôvodu, ako aj na druhý odvolací dôvod sa však Súd prvého stupňa zaoberal problematikou vzťahu medzi rozhodnutím Alumix a sporným rozhodnutím. Keďže Alcoa presne neuvádza problémy, ktoré by mohli predstavovať pochybenie Súdu prvého stupňa, túto výhradu by bolo možné považovať za zjavné neprípustnú.
127. Zdá sa však, že výhrada spoločnosti Alcoa sa týka najmä bodu 88 napadnutého rozsudku, v ktorom Súd prvého stupňa zamietol tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého si Komisia nesplnila svoju povinnosť odôvodniť sporné rozhodnutie.
128. Ak musí byť povinnosť odôvodnenia aktu Spoločenstva, stanovená článkom 253 ES, prispôsobená povahe tohto aktu a jasne a jednoznačne odhaľovať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, takým spôsobom, ktorý umožní zúčastneným osobám pochopiť dôvodnosť tohto opatrenia a príslušnému súdu vykonať jeho preskúmanie, nie je potrebné, aby Komisia uviedla dôvody, pre ktoré predmetný režim vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach posúdila inak. Pojem štátna pomoc totiž zodpovedá objektívnej situácii, ktorá sa posudzuje v okamihu, keď Komisia prijíma svoje rozhodnutie.(33)
129. V dôsledku toho je potrebné zamietnuť dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Súd prvého stupňa tým, že nerešpektoval rozsah povinnosti odôvodnenia rozhodnutí Komisie. Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že šiesta výhrada prvého odvolacieho dôvodu je zjavne neprípustná a v každom prípade nedôvodná.
VIII – O druhom odvolacom dôvode
A – O tretej výhrade druhého odvolacieho dôvodu
1. Pripomienky účastníkov konania
130. Alcoa Súdu prvého stupňa vytýka, že svoje odôvodnenia založil na technických zmenách, ktoré neboli predmetom sporného rozhodnutia. Podľa názoru spoločnosti Alcoa Vyrovnávací fond poskytol v rokoch 1999 a 2004 náhrady prostredníctvom rôznych právnych nástrojov, ktoré nie sú predmetom sporného rozhodnutia. Súd prvého stupňa teda protiprávne rozšíril rozsah tohto rozhodnutia. Navyše prevod správy preferenčnej sadzby zo spoločnosti ENEL na Vyrovnávací fond nemal za následok žiadnu podstatne výraznú zmenu právnej povahy, pokiaľ ide o sadzby priznané spoločnosti Alcoa. Táto spoločnosť zdôrazňuje, že Komisia nevzniesla námietku voči technickým zmenám z rokov 1999 a 2004. Okrem toho sa Súdny dvor dopustil pochybenia, keď v bodoch 112 a 113 napadnutého rozsudku nezohľadnil rozhodnutie N/490/2000 o štátnej pomoci z 1. decembra 2004 – Taliansko, uviaznuté náklady sektoru elektriny(34).
131. Komisia opakuje, že Súd prvého stupňa správne rozhodol, že prechod na čisto teoretickú sadzbu predstavoval podstatnú zmenu opatrenia, ktoré bolo schválené v rozhodnutí Alumix. Predmetná schéma upravuje cenu fakturovanú súkromnými subjektmi prostredníctvom poskytnutia priamej kompenzačnej platby. Pokiaľ ide o rozhodnutie z roku 2004 o uviaznutých nákladoch, Komisia tvrdí, že uvedené rozhodnutie sa týka uviaznutých nákladov, ktoré znášal ENEL, a neobsahuje výslovný záver o správe schémy preferenčnej sadzby v Taliansku, pokiaľ ide o výhody priznané spoločnosti Alcoa, ktorá u nej mohla vyvolať legitímnu dôveru. Navyše Komisia začala konanie vo veci formálneho preskúmania týkajúce sa štátne pomoci C 38/2004 (ex NN 58/04) – Pomoc v prospech spoločnosti Portovesme SRL(35), a osobitne kvalifikovala platby uskutočnené Vyrovnávacím výborom ako novú pomoc s cieľom zachovať sadzbu, ktorá bola priznaná spoločnosti Alcoa.
2. Posúdenie
132. Najskôr poznamenávam, že Alcoa, citujúc bod 132 napadnutého rozsudku, kritizuje odôvodnenia Súdu prvého stupňa uvedené vo viacerých ďalších bodoch rozsudku, ktoré sa venujú odpovedi na žalobný dôvod, v rámci ktorého sa Súd prvého stupňa venoval problematike prípadného porušenia zásad na ochranu legitímnej dôvery a právnej istoty.
133. Ak by sa však táto výhrada mala vykladať ako výhrada vytýkajúca Súdu prvého stupňa nesprávny výklad sporného rozhodnutia, bolo by potrebné zdôrazniť nasledujúce.
134. Jednak podľa môjho názoru postačuje konštatovať, že v bode 131 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa správne uviedol skutočnosti, ktoré viedli Komisiu k pochybnostiam, pokiaľ ide o kvalifikáciu sadzby, ktorú ENEL fakturoval podnikom spoločnosti Alcoa v rokoch 2005 až 2010, bez toho, aby boli jeho odôvodnenia rozšírené nad rámec skutočností skúmaných v spornom rozhodnutí.
135. Jednak, pokiaľ ide o účinky rozhodnutia z roku 2004, ktoré zaviedli mechanizmus náhrady zo strany Vyrovnávacieho výboru, ako to zdôrazňuje Komisia, článok 11 ods. 11 zákonného dekrétu z roku 2005 nepredstavuje autonómne ustanovenie, ale nachádza svoju celkovú užitočnosť v kontexte ďalších ustanovení, a to najmä tých, ktoré vymedzujú správu sadzby zo strany Vyrovnávacieho výboru.
136. V tejto súvislosti z bodov 64 a 65 napadnutého rozsudku vyplýva, že Súd prvého stupňa zhrnul skutkový stav, ktorý Alcoa nespochybnila, a pripomenul jednak, že článok 11 ods. 11 zákonného dekrétu z roku 2005 a rozhodnutie č. 217/05 Úradu, ktorým sa vykonáva uvedený zákonný dekrét až do 31. decembra 2010, predlžujú odvolateľke poskytnutie sadzby za elektrickú energiu, ktorá jej bola priznaná v roku 2004 na základe zákonného dekrétu z roku 1995, a jednak zdôrazňuje, že podľa rozhodnutia č. 148/04 bol správou sadzby poverený Vyrovnávací výbor, čo malo za následok vznik parafiškálnej dane uplatňovanej na spotrebiteľoch.
137. Pokiaľ ide o následky zmien opatrenia, ktoré bolo preskúmané v spornom rozhodnutí, je potrebné, a to vzhľadom na odpoveď, ktorá bola poskytnutá v rámci preskúmania prvej výhrady druhého odvolacieho dôvodu, túto časť tejto výhrady zamietnuť.
138. Nakoniec, ako vyplýva zo záverov odvolateľky uvedených v bode 28 napadnutého rozsudku, v rámci žaloby na prvom stupni išlo len o sadzbu za elektrickú energiu, ktorá bola poskytnutá podnikom spoločnosti Alcoa. Toto konštatovanie vylučuje akýkoľvek odkaz na sadzby vzťahujúce sa na ďalšie hospodárske subjekty.
139. Preto vzhľadom na predmet rozhodnutia o uviaznutých nákladoch, ktoré bolo zamerané na náklady znášané spoločnosťou ENEL a nie spoločnosťou Alcoa a ktoré sa týka mechanizmu, ktorý je podstatne odlišný od problematiky sadzby priznanej spoločnosti Alcoa, Súd prvého stupňa v bode 112 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že tvrdenie odvolateľky bolo bezpredmetné.
140. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem túto výhradu zamietnuť ako nedôvodnú.
B – O štvrtej výhrade druhého odvolacieho dôvodu
1. Pripomienky účastníkov konania
141. Alcoa Súdu prvého stupňa vytýka, že vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď v rámci začatia konania o formálnom zisťovaní nerešpektoval potrebu chrániť právnu istotu a legitímnu dôveru.
142. Zdôrazňuje, že zásady zakotvené v článku 88 ES a vyplývajúce z uvedených zásad prinajmenšom vyžadovali, aby Komisia považovala sadzby, ktoré boli priznané spoločnosti Alcoa, za existujúcu pomoc.
143. Komisia odpovedá, že tvrdenia spoločnosti Alcoa sú založené na chybnom predpoklade, že článok 11 ods. 11 zákonného dekrétu z roku 2005 je len predĺžením samotného opatrenia, ktoré bolo schválené v rozhodnutí Alumix. Podľa Komisie nie je rozhodnutie Alumix relevantné, pretože sporné rozhodnutie sa nevzťahuje iba na predĺženia preferenčnej sadzby poskytnutej v roku 2005, ktorá bola predmetom rozhodnutia Alumix, ale tiež na radikálnu zmenu súvisiacu so správou sadzby za elektrickú energiu, čo Súd prvého stupňa podľa jej názoru správne zohľadnil.
2. Posúdenie
144. Odvolací dôvod spoločnosti Alcoa je založený na zásade ochrany legitímnej dôvery v spojení so zásadou právnej istoty.
145. Zásada právnej istoty, ktorá je základnou zásadou práva Únie,(36) osobitne vyžaduje, aby právna úprava, ktorá má nepriaznivé dôsledky pre jednotlivcov, bola jasná a presná a jej uplatnenie bolo predvídateľné pre tých, ktorí jej podliehajú.(37) Inými slovami, jednotlivci musia jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho konať.(38)
146. Právo domáhať sa uplatnenia legitímnej dôvery predpokladá, že inštitúcia poskytla presné záruky, ktoré môžu vzbudiť legitímnu dôveru u toho, komu sú určené, a že tieto záruky sú v súlade s uplatniteľnými normami.(39)
147. V tejto súvislosti pripomínam, že Súd prvého stupňa sa problematike prípadného porušenia uvedených zásad venoval v rámci druhého odvolacieho dôvodu, a to osobitne v bodoch 104 až 109 napadnutého rozsudku.
148. Ako vyplýva z bodov 105 až 107, Súd prvého stupňa objasnil z hľadiska judikatúry, ktorú správne pripomenul v bodoch 102 a 103 uvedeného rozsudku, jednak hlavné aspekty rozhodnutia Alumix a jednak pochybnosti, ktoré priviedli Komisiu k záveru, že predĺženie sadzby, ktorá bola udelená podnikom spoločnosti Alcoa na základe zákonného dekrétu z roku 2005, až do roku 2010, mohlo predstavovať štátnu pomoc.
149. V prejednávanej veci je nesporné, ako správne rozhodol Súd prvého stupňa, že Komisia prijala rozhodnutie Alumix s ohľadom na také trhové podmienky, ktoré mohla na dané obdobie predvídať.
150. Ďalej poznamenávam, že Súdny dvor sa už vyslovil, pokiaľ ide o uplatnenie zásady ochrany legitímnej dôvery, ako aj o potrebe prijatia prechodných opatrení v rámci rozhodnutia, ktorým sa mení skoršie posúdenie Komisie.(40) Súdny dvor osobitne zohľadnil významné investície, ktoré uskutočnili subjekty, ktoré boli držiteľmi povolenia na využívanie schémy, o obnovu ktorej žiadali, ako aj dlhodobé záväzky prijaté týmito subjektmi.(41) V prejednávanej veci však na rozdiel od vecných podmienok už citovanej veci Belgicko a Forum 187/Komisia prešlo skoršie opatrenie výraznými zmenami, ktoré viedli k pripusteniu existencie novej pomoci vo forme odlišného opatrenia. V dôsledku toho sa Alcoa nemôže dovolávať legitímnej dôvery, opierajúc sa o rozhodnutie Alumix, ktoré sa týka mechanizmu, ktorého predmet je odlišný od predmetu sporného rozhodnutia.
151. Vzhľadom na tieto úvahy Súd prvého stupňa v bodoch 107 a 108 napadnutého rozhodnutia správne rozhodol, že Komisia nespochybňuje jeho posúdenie opatrenia, ktoré bolo skúmané v rozhodnutí Alumix, a že v dôsledku toho nemožno platne tvrdiť, že došlo k nejakému porušeniu zásady ochrany legitímnej dôvery.
152. Pokiaľ ide o zásadu právnej istoty, ako vyplýva z bodov 105 a 107 napadnutého rozsudku, v ňom uvedené tvrdenia svedčia v prospech teórie, podľa ktorej Alcoa mohla jasne predvídať právnu kvalifikáciu sadzobných podmienok, ktoré jej boli priznané podľa zákonného dekrétu z roku 2005. Ako som to už vysvetlil v bode 114 týchto návrhov, podľa výkladu rozhodnutia Alumix by žiaden uvážlivý a obozretný hospodársky subjekt nemohol očakávať, že na opatrenie, ktoré je predmetom sporného rozhodnutia, sa bude vzťahovať rozhodnutie Alumix.
153. V dôsledku toho navrhujem zamietnuť túto výhradu ako nedôvodnú.
IX – Návrh
154. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:
– odvolanie sa zamieta v plnom rozsahu,
– Alcoa Trasformazioni Srl je povinná nahradiť trovy konania.
1 – Jazyk prednesu: francúzština.
2 – Keďže napadnutý rozsudok bol vydaný 25. marca 2009, odkazy na ustanovenia Zmluvy sa riadia číslovaním, ktoré sa uplatňovalo pred nadobudnutím platnosti Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
3 – Ú. v. EÚ C 214, s. 5.
4 – Neoficiálny preklad. Ú. v. ES C 288, s. 4.
5 – GURI č. 39 zo 16. februára 1996, s. 8.
6 – Pozri najmä rozsudky z 20. marca 1984, Nemecko/Komisia, 84/82, Zb. s. 1451, s. 1492, a z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C‑487/06 P, Zb. s. I‑10505, bod 27.
7 – Rozsudok z 22. júna 2006, C‑182/03 a C‑217/03, Zb. s. I‑5479.
8 – Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger 9. februára 2006 vo veci Belgicko a Forum 187/Komisia, už citovanej, body 403 až 405.
9 – Tamže, bod 404.
10 – Pozri bod 77.
11 – Rozsudok z 9. októbra 1984, Heineken Brouwerijen, 91/83 a 127/83, Zb. s. 3435, bod 22.
12 – Rozsudok zo 17. júna 1999, Piaggio, C‑295/97, Zb. s. I‑3735, bod 48. Pozri tiež rozsudky z 23. februára 2006, Atzeni a i., C‑346/03 a C‑529/03, Zb. s. I‑1875, bod 51 a citovanú judikatúru, ako aj z 20. mája 2010, Todaro Nunziatina & C., C‑138/09, Zb. s. I‑4561.
13 – Rozsudky Súdu prvého stupňa z 28. novembra 2008, Hôtel Cipriani/Komisia, T‑254/00, T‑270/00 a T‑277/00, Zb. s. II‑3269, bod 358, a z 30. apríla 2002, Government of Gibraltar/Komisia, T‑195/01 a T‑207/01, Zb. s. II‑2309, bod 111.
14 – Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger vo veci Belgicko a Forum 187/Komisia, už citované, body 36 a 208. Pozri rozsudok Belgicko a Forum 187/Komisia, už citovaný, bod 77.
15 – Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger vo veci Belgicko a Forum 187/Komisia, už citované, bod 401.
16 – Pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. septembra 1998, Gestevisión Telecinco/Komisia, T‑95/96, Zb. s. II‑3407, bod 55; z 3. júna 1999, TF1/Komisia, T‑17/96, Zb. s. II‑1757, bod 28, ako aj Government of Gibraltar/Komisia, už citovaný, bod 73.
17 – Toto rozhodnutie je odteraz predmetom žaloby, ktorú podala spoločnosť Alcoa na Všeobecný súd vo veci T‑177/10.
18 – Rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. marca 2002, T‑127/99, T‑129/99 a T‑148/99, Zb. s. II‑1275, bod 128.
19 – Rozsudok z 22. novembra 2007, Španielsko/Lenzing, C‑525/04 P, Zb. s. I‑9947, bod 54 a citovaná judikatúra.
20 – Pozri rozsudky zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia, C‑551/03 P, Zb. s. I‑3173, bod 51; z 22. mája 2008, Evonik Degussa/Komisia a Rada, C‑266/06 P, bod 72, a zo 6. novembra 2008, Holandsko/Komisia, C‑405/07 P, Zb. s. I‑8301, bod 44.
21 – V tejto súvislosti sa opiera o rozsudok Belgicko Forum 187/Komisia, už citovaný.
22 – Pozri v tejto súvislosti rozsudky z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, body 9 a 10, a Súdu prvého stupňa z 10. júla 1990, Automec/Komisia, T‑64/89, Zb. s. II‑367, bod 42.
23 – Pozri rozsudky z 30. júna 1992, Taliansko/Komisia, nazývaný „Italgrani I“, C‑47/91, Zb. s. I‑4145, a z 5. októbra 1994, Taliansko/Komisia, nazývaný „Italgrani I“, C‑47/91, Zb. s. I‑4635.
24 – Rozsudok, už citovaný, bod 25.
25 – Rozsudok, už citovaný, bod 24.
26 – Rozsudky Cour British Aggregates/Komisia, už citovaný, body 185 až 187, ako aj bod 113, a Súdu prvého stupňa z 15. marca 2001, Prayon‑Rupel/Komisia, T‑73/98, Zb. s. II‑867, bod 42.
27 – Pozri v opačnom zmysle rozsudok z 27. januára 2000, DIR International Films a i./Komisia, C‑164/98 P, Zb. s. I‑447.
28 – Podľa môjho názoru táto zásada, ktorej rozsah je sám osebe spochybnený v záväzkovom práve a v medzinárodnom práve, jasne inšpirovala ustanovenia článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999. Kvalifikácia opatrenia ako „opatrenie nepredstavujúce pomoc“ musí teda podliehať tejto zásade, a to najmä v medziach vyplývajúcich zo zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.
29 – Podľa názoru spoločnosti Alcoa Vyrovnávací fond poskytol náhrady v rokoch 1999 a 2004 prostredníctvom rôznych právnych nástrojov, ktoré nie sú predmetom sporného rozhodnutia.
30 – Pozri najmä rozsudok z 1. februára 2007, Sison/Rada, C‑266/05 P, Zb. s. I‑1233, bod 95 a citovanú judikatúru.
31 – Pozri rozsudok zo 16. marca 2000, Parlament/Bieber, C‑284/98 P, Zb. s. I‑1527, bod 30, ako aj uznesenia z 9. novembra 2007, Lavagnoli/Komisia, C‑74/07 P, bod 20, a z 3. februára 2009, Giannini/Komisia, C‑231/08 P, bod 43.
32 – Pozri rozsudok z 27. februára 2007, Segi a i./Rada, C‑355/04 P, Zb. s. I‑1657, bod 22, a uznesenie z 23. októbra 2009, Komisia/Potamianos, C‑561/08 P a C‑4/09 P, bod 58.
33 – Rozsudok Belgicko a Forum 187/Komisia, už citovaný, bod 137.
34 – Ú. v. EÚ C 250, 2005, s. 9.
35 – Ú. v. EÚ C 30, 2005, s. 7.
36 – Rozsudky zo 14. apríla 2005, Belgicko/Komisia, C‑110/03, Zb. s. I‑2801, bod 30; z 12. februára 2008, Kempter, C‑2/06, Zb. s. I‑411, bod 37, ako aj z 10. septembra 2009, Plantanol, C‑201/08, Zb. s. I‑8343, body 43 a 44.
37 – Rozsudok zo 14. januára 2010, Stadt Papenburg, C‑226/08, Zb. s. I‑131, bod 45; v tom istom zmysle rozsudky z 15. februára 1996, Duff a i., C‑63/93, Zb. s. I‑569, bod 20, a zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, C‑76/06 P, Zb. s. I‑4405, bod 79.
38 – Rozsudky z 21. júna 2007, ROM‑projecten, C‑158/06, Zb. s. I‑5103, bod 25, a z 10. marca 2009, Heinrich, C‑345/06, Zb. s. I‑1659, bod 44.
39 – Pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2000, Komisia/Hamptaux, C‑207/99 P, Zb. s. I‑9485, bod 47, a z 25. marca 2010, Sviluppo Italia Basilicata/Komisia, C‑414/08 P, Zb. s. I‑2559, bod 107.
40 – V rozsudkoch Belgicko a Forum 187/Komisia, už citovanom, a zo 17. septembra 2009, Komisia/Koninklijke Friesland Campina, C‑519/07 P, Zb. s. I‑8495, bod 94.
41 – Pozri vec Komisia/Koninklijke Friesland Campina, už citovanú.