NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NIILO JÄÄSKINEN
prednesené 2. decembra 2010 (1)
Vec C‑148/09 P
Belgické kráľovstvo
proti
Deutsche Post,
DHL International
„Odvolanie – Žaloba o neplatnosť – Štátna pomoc – Rozhodnutie Komisie o nevznesení námietok prijaté na základe článku 88 ods. 3 ES – Zmena predmetu žaloby – Pojem ‚vážne ťažkosti‘“
1. Týmto odvolaním sa belgická vláda, ktorú podporuje Európska komisia, domáha zrušenia rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 10. februára 2009, Deutsche Post a DHL International/Komisia (T‑388/03, Zb. s. II‑199, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie Komisie z 23. júla 2003 o nevznesení námietok v nadväznosti na konanie vo veci predbežného zisťovania podľa článku 88 ods. 3 ES proti viacerým opatreniam, ktoré prijali belgické orgány v prospech La Poste SA, belgického verejnoprávneho poštového podniku [K(2003) 2508 v konečnom znení, ďalej len „sporné rozhodnutie“].
2. Základná otázka v prejednávanej veci sa týka rozsahu právomoci Súdu prvého stupňa v oblasti zmeny predmetu sporu, o ktorom rozhoduje. Súdny dvor sa má tiež vyjadriť k výkladu pojmu „vážne ťažkosti“, pri ktorých môže Komisia začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES.
I – Skutkové okolnosti sporu
3. La Poste SA (ďalej len „La Poste“) bola v roku 1992 zmenená na verejnoprávnu akciovú spoločnosť, ale naďalej zostala prevádzkovateľom všeobecnej poštovej služby v Belgicku a musela plniť osobitné povinnosti v rámci služieb všeobecného hospodárskeho záujmu (ďalej len „SVHZ“). Pravidlá kompenzácie dodatočných čistých nákladov na SVHZ sú stanovené v zmluve o výkone správy uzatvorenej s Belgickom.
4. Odvetvie expresných balíkov predstavuje 4 % obratu spoločnosti La Poste, čo zodpovedá 18 %-nému podielu na trhu v tomto odvetví. Deutsche Post AG (ďalej len „Deutsche Post“) a jej belgická dcérska spoločnosť DHL International majú podiel na tomto trhu vo výške 35 až 45 %.
5. Listom z 3. decembra 2002 belgické orgány oznámili Komisii plán zvýšenia základného imania spoločnosti La Poste o 297,5 milióna eur.
6. Podľa belgickej vlády toto zvýšenie základného imania zodpovedalo plánu súkromného investora v trhovom hospodárstve, a teda vôbec nepredstavovalo štátnu pomoc.
7. Počas skúmania uvedeného opatrenia vyšlo najavo, že bolo potrebné preskúmať šesť skorších neoznámených opatrení súvisiacich s plnením úloh SVHZ, keďže tieto opatrenia podľa Komisie podmieňovali zákonnosť oznámeného zvýšenia základného imania. Tieto opatrenia spočívali v oslobodení od dane z príjmu právnických osôb, v zmene účelového určenia rezervy na dôchodky vo výške 100 miliónov eur v roku 1997, v možnosti využitia štátnej záruky na dohodnuté úvery, v oslobodení od dane z nehnuteľností pre nehnuteľnosti slúžiace na výkon služieb vo verejnom záujme, v nadmernej kompenzácii finančných služieb všeobecného záujmu v rámci prvej zmluvy o výkone správy (1992 – 1997) a v dvoch neoznámených zvýšeniach základného imania uskutočnených v roku 1997 v celkovej výške 62 miliónov eur.
8. Dňa 22. júla 2003 Deutsche Post a DHL International požiadali Komisiu o informácie týkajúce sa stavu konania vo veci skúmania oznámeného opatrenia s cieľom prípadne vstúpiť do tohto konania.
9. Dňa 23. júla 2003 Komisia po ukončení konania vo veci predbežného zisťovania podľa článku 88 ods. 3 ES prijala sporné rozhodnutie, keďže dospela k záveru, že oznámené zvýšenie základného imania ani ostatné prešetrované opatrenia nepredstavujú štátnu pomoc.
II – Konanie pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok
10. Dňa 27. novembra 2003 Deutsche Post a DHL International podali žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia.
11. Komisia v konaní pred Súdom prvého stupňa vzniesla námietku neprípustnosti založenú na nedostatku aktívnej legitimácie a záujmu na konaní žalobkýň v prvostupňovom konaní. Pokiaľ ide o prípustnosť, Súd prvého stupňa skúmal aktívnu legitimáciu žalobkýň v prvostupňovom konaní a následne aj ich záujem na konaní. Na základe tejto analýzy Súd prvého stupňa odmietol námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, pričom v bode 57 napadnutého rozsudku uviedol, že žalobkyne v prvostupňovom konaní majú aktívnu legitimáciu na ochranu svojich procesných práv. Súd prvého stupňa v bodoch 61 až 64 uviedol, že žalobkyne ako dotknuté osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES majú záujem na konaní.
12. Pokiaľ ide o vecnú stránku, Súd prvého stupňa pripomenul, že pojem „vážne ťažkosti“ je objektívnej povahy, a následne v bodoch 96 až 107 napadnutého rozsudku poukázal na niekoľko zistení preukazujúcich takéto vážne ťažkosti, založených na dĺžke a okolnostiach predbežného zisťovania, ako aj na nedostatočnom a neúplnom zisťovaní a na obsahu sporného rozhodnutia.
13. Súd prvého stupňa na základe toho v bode 106 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že konanie vedené Komisiou išlo zjavne nad rámec toho, čo bežne spadá do prvotného zisťovania uskutočneného v rámci článku 88 ods. 3 ES.
14. Súd prvého stupňa následne skonštatoval, že Komisia dostatočne nepreskúmala druhé opatrenie v prospech spoločnosti La Poste, čiže zmenu účelového určenia rezervy na dôchodky, pretože nemala k dispozícii skutočnosti potrebné na posúdenie výhody vyplývajúcej z bezodplatného poskytnutia nehnuteľností zo strany Belgicka.
15. Nakoniec Súd prvého stupňa po tom, čo pripomenul, že podľa rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg(2), ktorý bol vyhlásený po prijatí sporného rozhodnutia, Komisia mala skúmať, či sú náklady na SVHZ kompenzované štátom rovnaké, alebo nižšie ako náklady priemerného dobre riadeného podniku (kritérium „benchmarking“), skonštatoval, že Komisia uvedenú skutočnosť v tomto prípade neskúmala. Preto dospel k záveru, že skúmanie oznámeného opatrenia bolo neúplné.
16. V dôsledku toho Súd prvého stupňa zrušil sporné rozhodnutie na základe druhého, štvrtého a siedmeho žalobného dôvodu.
III – O odvolaní
17. Belgické kráľovstvo, ktoré podporuje Komisia, sa svojím odvolaním domáha, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a zaviazal žalobkyne v prvostupňovom konaní na náhradu trov konania. Belgická vláda svoje odvolanie odôvodňuje troma odvolacími dôvodmi.
18. Komisia vo svojom vyjadrení k odvolaniu, hoci sa vyjadrila k týmto trom odvolacím dôvodom, uviedla „samostatný“ odvolací dôvod založený na neprípustnosti žaloby v konaní pred Súdom prvého stupňa.(3)
19. Deutsche Post a DHL International navrhujú odvolanie zamietnuť a zaviazať Belgické kráľovstvo a Komisiu na náhradu trov konania.
IV – O samostatnom odvolacom dôvode, ktorý uviedla Komisia
20. Vzhľadom na rozhodujúci význam tohto odvolacieho dôvodu navrhujem, aby sa Súdny dvor najprv zaoberal týmto odvolacím dôvodom.
A – Tvrdenia účastníkov konania
21. Podľa Komisie Súd prvého stupňa tým, že vyhlásil žalobu žalobkýň v prvostupňovom konaní za prípustnú na základe toho, že sa dovolávali ochrany procesných práv, ktoré vyvodzujú z článku 88 ods. 2 ES, porušil článok 230 štvrtý odsek ES. Je zrejme jasné, že žaloba, o ktorej rozhodoval Súd prvého stupňa, neobsahovala údajný druhý žalobný dôvod založený na ochrane procesných práv. Komisia teda Súdu prvého stupňa vytýka, že zmenil žalobu, o ktorej mal rozhodnúť.
22. Komisia zdôrazňuje, že otázka ochrany procesných práv bola spomenutá iba raz, v bode 17 žaloby, v stati venovanej prípustnosti žalobných dôvodov, ktoré už boli uvedené a ktoré smerovali proti opodstatnenosti rozhodnutia. Podľa Komisie teda nejde o osobitný žalobný dôvod.
23. Žalobkyne v prvostupňovom konaní namietajú neprípustnosť samostatného odvolacieho dôvodu Komisie ako doplňujúceho odvolacieho dôvodu v zmysle článku 117 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uvedeného vedľajším účastníkom konania. Okrem toho žalobkyne považujú za nesprávny názor Komisie, podľa ktorého žalobný dôvod týkajúci ochrany procesných práv nebol uplatnený v prvostupňovom konaní. V tejto súvislosti uvádzajú rôzne state svojej žaloby, ktoré poukazujú na túto otázku, a preto zastávajú názor, že Súd prvého stupňa sa pri posudzovaní predmetných argumentov nedopustil právneho pochybenia.
B – Posúdenie
1. Pripomienky o prípustnosti odvolacieho dôvodu
24. Na úvod k otázke preskúmania z úradnej moci poznamenávam, že podľa ustálenej judikatúry Súdny dvor môže z úradnej moci skúmať akúkoľvek otázku týkajúcu sa prípustnosti odvolania podaného proti rozhodnutiu Súdu prvého stupňa.(4)
25. Pokiaľ ide o prípustnosť žaloby o neplatnosť podanej na Súde prvého stupňa, Súdny dvor, ktorý rozhoduje o odvolaní na základe článku 56 svojho štatútu, je povinný vyjadriť sa v prípade potreby aj z úradnej moci k odvolaciemu dôvodu verejného poriadku založenému na porušení podmienky vyjadrenej v článku 230 štvrtom odseku ES, podľa ktorej sa žalobca môže domáhať zrušenia rozhodnutia, ktoré mu nie je určené, iba ak sa ho toto rozhodnutie priamo a osobne týka.(5)
26. Dôvody, na ktoré možno prihliadať z úradnej moci, možno vzniesť v ktoromkoľvek štádiu konania.(6) Dôvod, na ktorý možno prihliadnuť z úradnej moci, teda môžu vzniesť účastníci konania alebo ho môže vzniesť Súdny dvor.
27. Zastávam však názor, že v tomto prípade prípustnosť samostatného odvolacieho dôvodu Komisie môže byť založená na primeranom použití zásad upravujúcich podanie vzájomného odvolania. Z článku 115 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora totiž jasne vyplýva, že každý účastník konania pred Súdom prvého stupňa môže podať svoje vyjadrenie k odvolaniu v lehote dvoch mesiacov od doručenia odvolania. V tejto súvislosti treba uviesť, že Komisia bola v konaní pred Súdom prvého stupňa žalovanou.
28. Okrem toho podľa judikatúry článok 40 štvrtý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie nebráni tomu, aby vedľajší účastník konania uviedol tvrdenia odlišné od tvrdení účastníka konania, ktorého v konaní podporuje, pokiaľ je jeho cieľom podporiť návrhy tohto účastníka konania.(7) Pokiaľ ide o dôvody, ktoré možno uviesť, nerozlišuje sa medzi účastníkmi konania, ktorí majú právo podať svoje vyjadrenie k odvolaniu, pričom pre týchto účastníkov konania platia požiadavky vyplývajúce z článkov 115 a 116 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora rovnako. Vedľajší účastník konania, ktorý má právo podať svoje vyjadrenie k odvolaniu na základe článku 115 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, musí mať právo uviesť odvolacie dôvody týkajúce sa akejkoľvek právnej otázky, z ktorej napadnutý rozsudok vychádza, pokiaľ nie je toto jeho právo výslovne obmedzené.(8)
29. Toto právo treba o to skôr priznať Komisii, ktorá bola žalovanou v prvostupňovom konaní a ktorá je účastníkom odvolacieho konania pred Súdnym dvorom.
30. Preto treba samostatný odvolací dôvod Komisie vyhlásiť za prípustný.
2. O veci samej
31. Tento odvolací dôvod vyvoláva dôležité otázky týkajúce sa rozsahu právomocí Súdu prvého stupňa pri výklade žalobných dôvodov, o ktorých rozhoduje. Odpoveď na tento odvolací dôvod úzko súvisí s otázkou zákazu zmeny predmetu žaloby podľa už citovaného rozsudku Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia. Touto otázkou som sa už zaoberal vo svojich návrhoch týkajúcich sa veci Komisia/Kronoply a Kronotex, v ktorých som vyzval Súdny dvor, aby vychádzal z rozsudkov Cook/Komisia a Matra/Komisia(9), a zároveň som spresnil pravidlá ich uplatňovania.(10)
32. Uvedené rozsudky sa totiž týkajú prípadov, v ktorých Komisia bez začatia konania podľa článku 88 ods. 2 ES, na základe odseku 3 tohto článku konštatovala, že oznámené opatrenie nepredstavuje štátnu pomoc alebo že štátna pomoc je zlučiteľná so spoločným trhom. Osoby, podniky alebo združenia, ktorých záujmy by mohli byť dotknuté poskytnutím pomoci, najmä konkurenčné podniky a profesijné organizácie, ktoré majú ako dotknuté osoby procesné práva v prípade uskutočnenia konania podľa článku 88 ods. 2 ES, teda môžu podať žalobu o neplatnosť tohto rozhodnutia, ktoré obsahuje toto konštatovanie.
33. Prípustnosť takejto žaloby teda podľa už citovaných rozsudkov Cook/Komisia a Matra/Komisia závisí jednak od povahy žalobných dôvodov a jednak od postavenia žalobcu. Podmienky prípustnosti sa posudzujú odlišne v závislosti od toho, či chce žalobca napadnúť vecnú stránku rozhodnutia Komisie, alebo brániť svoje procesné práva. Po vydaní rozsudku Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum toto jasné rozlíšenie určuje podmienky, ktoré sa vzťahujú na skúmanie prípustnosti.(11)
34. V tomto prípade je na poskytnutie odpovede na predmetný odvolací dôvod potrebné porovnať žalobu podanú v prvostupňovom konaní s výkladom tejto žaloby Súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku.
35. V bode 36 uvedeného rozsudku Súd prvého stupňa pripomenul judikatúru, na ktorú sa odvolávali účastníci konania, týkajúcu sa postavenia konkurentov príjemcu opatrenia pomoci, ktorí majú právo napadnúť rozhodnutie vydané po skončení konania vo veci predbežného zisťovania.(12)
36. V bode 45 predmetného rozsudku Súd prvého stupňa uviedol všetky žalobné dôvody vznesené v konaní pred Súdom prvého stupňa, pričom okrem iného uviedol, že druhý žalobný dôvod bol výslovne založený na porušení článku 88 ods. 3 ES.(13)
37. Zo žaloby v prvostupňovom konaní však vyplýva, že žalobkyne v prvostupňovom konaní vymedzili predmet sporu vznesením žalobných dôvodov uvedených v bodoch 3 a 4 tejto žaloby.
38. V bode 3 žaloby žalobkyne v prvostupňovom konaní najprv poukázali na porušenie práva na obranu spočívajúce v odstránení informácií, ktoré považovali za podstatné, v nedôvernej verzii rozhodnutia.
39. V bode 4 žaloby žalobkyne v prvostupňovom konaní vytkli Komisii, že neposúdila ako štátnu pomoc tieto opatrenia: po prvé oslobodenie spoločnosti La Poste od dane z príjmu právnických osôb, po druhé zmenu účelového určenia rezervy na dôchodky a po tretie možnosť spoločnosti La Poste využiť štátnu záruku za jej úvery. Napokon v tomto bode 4 žaloby žalobkyne v prvostupňovom konaní spochybnili spôsob a obsah výpočtu rozdielu medzi finančnými výhodami poskytnutými spoločnosti La Poste a nákladmi na SVHZ, ktorý uskutočnila Komisia, pretože Komisia nezohľadnila vyššie uvedené opatrenia. Nakoniec vytkli Komisii, že paušálne odpočítala od náhrad čisté dodatočné náklady určené na poskytovanie SVHZ bez toho, aby overila, či sa náhrada poskytovala práve za obdobie, počas ktorého tieto náklady vznikli.
40. Je teda zrejmé, že ani jeden z uvedených žalobných dôvodov výslovne neodkazuje na porušenie práv vyplývajúcich z článku 88 ods. 2 ES.
41. Hoci v časti svojich písomných podaní týkajúcej sa prípustnosti žaloby podanej na Súde prvého stupňa ako celku, najmä v bode 17 žaloby, žalobkyne v prvostupňovom konaní pripomenuli judikatúru týkajúcu sa rešpektovania procesných práv, ani jeden z vyššie uvedených žalobných dôvodov výslovne neodkazuje na porušenie procesných práv v zmysle už citovaných rozsudkov Cook/Komisia a Matra/Komisia. Zdá sa teda, že žalobkyne v prvostupňovom konaní pripomenuli judikatúru týkajúcu sa podmienok prípustnosti, pričom neodlíšili podmienky prípustnosti, pokiaľ ide o vecnú stránku, od podmienok prípustnosti v prípade ochrany procesných práv.
42. Okrem toho je pravdou, že v bode 22 žaloby, v ktorom ide o prvý žalobný dôvod týkajúci sa porušenia práva na obranu, žalobkyne v prvostupňovom konaní tvrdia, že „v rámci náležitého zisťovania Komisia mala začať hlavné konanie vo veci zisťovania upravené článkom 88 ods. 2 ES. Keďže to neurobila, jej rozhodnutie je nezákonné“. Toto samotné tvrdenie však nepostačuje na vytvorenie osobitného žalobného dôvodu. Navyše je uvedené v časti žaloby v prvostupňovom konaní, ktorá sa týka opodstatnenosti žaloby.
43. Napokon v bode 14 žaloby žalobkyne v prvostupňovom konaní pripomínajú, že požiadali Komisiu, aby ich považovala za zainteresované strany v zmysle článku 1 písm. h) a článku 20 nariadenia (ES) č. 659/1999(14).
44. Tieto skutočnosti však samy osebe nemôžu predstavovať žalobný dôvod.
45. Vzhľadom na vyššie uvedené treba námietky Komisie týkajúce sa odôvodnenia Súdu prvého stupňa považovať za opodstatnené, pretože Súd prvého stupňa zrejme vyvodil zo žaloby, o ktorej rozhodoval, skutočnosti, ktoré mu na základe čiastkových údajov uvedených vo viacerých častiach žaloby umožnili vytvoriť osobitný žalobný dôvod nazvaný „druhý žalobný dôvod“.
46. V tejto súvislosti pripomínam, že podľa už citovaného rozsudku Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia Súdny dvor považoval skutočnosť, že Súd prvého stupňa zmenil samotný predmet žaloby, o ktorej rozhodoval, a na základe toho dospel k nesprávnemu záveru, že žalobkyne sa domáhali ochrany svojich procesných práv, za právne pochybenie, hoci návrhy predložené v konaní pred Súdom prvého stupňa a všetky žalobné dôvody uvedené na podporu týchto návrhov smerovali k zrušeniu sporného rozhodnutia vo veci samej.
47. V prejednávanej veci Súd prvého stupňa v rozpore s uvedeným rozsudkom zmenil predmet žaloby, čo predstavuje právne pochybenie. Súd prvého stupňa tým prekročil svoje právomoci, hoci podľa uvedeného rozsudku je viazaný predmetom sporu vyplývajúcim zo žaloby, o ktorej rozhoduje.
48. Vzhľadom na to, že jednak z predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobkyne v prvostupňovom konaní výslovne neuviedli nijaký žalobný dôvod týkajúci sa ochrany procesných práv, a jednak že Súd prvého stupňa v bodoch 47 a 51 napadnutého rozsudku rozhodol, že žalobkyne nesplnili kritériá rozsudku Plaumann/Komisia(15), zastávam názor, že Súd prvého stupňa mal vyhlásiť žalobné dôvody týkajúce sa veci samej za neprípustné. Súd prvého stupňa však v bodoch 67 a 68 napadnutého rozsudku vyhlásil za neprípustné iba žalobné dôvody, ktorými sa žalobkyne v prvostupňovom konaní domáhali, aby sa Súd prvého stupňa vyjadril k existencii pomoci alebo k jej zlučiteľnosti so spoločným trhom, a žalobný dôvod týkajúci sa porušenia práva na obranu.
49. Preto navrhujem, aby Súdny dvor uznal odvolací dôvod vznesený Komisiou a v dôsledku toho zrušil rozsudok Súdu prvého stupňa, keďže Súd prvého stupňa zmenil predmet sporu, ktorý prejednával, bez toho, aby bolo potrebné skúmať ostatné odvolacie dôvody hlavného odvolania.
50. Okrem toho zastávam názor, že Súdny dvor by mohol rozhodnúť spor aj bez vrátenia veci Súdu prvého stupňa tak, že by žalobu v prvostupňovom konaní v celom rozsahu zamietol ako neprípustnú.
51. Pre prípad však, že by sa Súdny dvor rozhodol pre iné riešenie, subsidiárne zanalyzujem tvrdenia vyplývajúce z hlavného odvolania belgickej vlády.
V – O druhom odvolacom dôvode hlavného odvolania
52. Vzhľadom na to, že tento odvolací dôvod úzko súvisí s predchádzajúcim odvolacím dôvodom, budem ho skúmať pred ostatnými odvolacími dôvodmi hlavného odvolania.
A – Tvrdenia účastníkov konania
53. Belgická vláda tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vyhlásil štvrtý a siedmy žalobný dôvod v prvostupňovom konaní za prípustné, hoci žalobkyne v prvostupňovom konaní týmito žalobnými dôvodmi spochybnili dôvodnosť sporného rozhodnutia.
54. Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku analyzoval vecnú stránku sporného rozhodnutia.
55. Podľa žalobkýň v prvostupňovom konaní Súd prvého stupňa iba zohľadnil všetky skutočnosti relevantné pre posúdenie prípadnej existencie vážnych ťažkostí.
B – Posúdenie
56. Na úvod zdôrazňujem, že odpoveď na tento odvolací dôvod závisí jednak od odpovede na otázku platnosti už citovaných rozsudkov Cook/Komisia a Matra/Komisia, ktorú Súdny dvor poskytne v rámci už citovanej veci Komisia/Kronoply a Kronotex, a jednak od jeho odpovede na samostatný odvolací dôvod, ktorý Komisia vzniesla v rámci tohto odvolania.
57. V prvom rade, pokiaľ ide osobitne o siedmy žalobný dôvod vznesený žalobkyňami v prvostupňovom konaní pred Súdom prvého stupňa, poznamenávam, že žalobkyne vo svojej žalobe vôbec nespomenuli otázku relevantnosti už citovaného rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg. Táto otázka bola spomenutá až v odpovedi na písomné podania Komisie.(16) Súd prvého stupňa teda skúmal tento žalobný dôvod v bodoch 70 až 73 napadnutého rozsudku s prihliadnutím na judikatúru, podľa ktorej žalobný dôvod, ktorý priamo alebo nepriamo dopĺňa žalobný dôvod už predtým uvedený v žalobe, treba považovať za prípustný.(17) Ak však Súd prvého stupňa usúdil, že otázku skúmania kritérií vymedzených v už citovanom rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg nemožno pripojiť k žalobnému dôvodu uvedenému v žalobe, táto otázka mohla predstavovať nový žalobný dôvod, ktorého uplatnenie je podľa článku 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa zakázané, pokiaľ tento žalobný dôvod nie je založený na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.
58. V tejto súvislosti poukazujem na to, že v bode 73 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že siedmy žalobný dôvod v prvostupňovom konaní je úzko spojený s druhým žalobným dôvodom založeným na porušení ustanovení článku 88 ods. 3 ES. Keďže zastávam názor, že druhý žalobný dôvod v prvostupňovom konaní, ktorý Súd prvého stupňa vymedzil ako žalobný dôvod procesnej povahy, neexistuje, navrhujem konštatovať, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že siedmy žalobný dôvod predstavuje doplnenie hypotetického druhého žalobného dôvodu, hoci uvedený siedmy žalobný dôvod mal byť vyhlásený za neprípustný. Pre prípad však, že sa Súdny dvor nestotožní s takým radikálnym návrhom, považujem za potrebné uviesť k tejto otázke nasledujúce pripomienky.
59. V bode 45 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uviedol žalobné dôvody uvedené na podporu žaloby, pričom konštatoval, že štvrtý žalobný dôvod sa týka posúdenia opatrení zodpovedajúcich zmene účelového určenia rezervy, zatiaľ čo siedmy žalobný dôvod sa týkal neoverenia nákladov, ktoré boli podľa kritérií už citovaného rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg určené na SVHZ.
60. V prípade teda, že Súd prvého stupňa správne označil a opísal predmetné žalobné dôvody, treba v prvom rade konštatovať, že uvedené žalobné dôvody sa týkajú veci samej. Podľa už citovaných rozsudkov Cook/Komisia a Matra/Komisia, ktoré sú ešte stále relevantné, Súd prvého stupňa bol teda povinný skúmať, či sa žalobkyne nachádzali v osobitnej situácii v zmysle už citovaného rozsudku Plaumann/Komisia. Súd prvého stupňa v bodoch 47 a 51 napadnutého rozsudku správne uviedol, že skutočnosti, ktoré uviedli účastníci konania, neumožnili preukázať, že ich konkurenčné postavenie bolo v porovnaní s postavením iných konkurentov spoločnosti La Poste podstatne ovplyvnené.
61. Po tom, čo v bode 52 napadnutého rozsudku rozhodol, že žalobkyne v prvostupňovom konaní sú dotknutými osobami v zmysle článku 88 ods. 2 ES, Súd prvého stupňa analyzoval otázku ochrany procesných práv v reakcii na údajný druhý žalobný dôvod.
62. Súd prvého stupňa totiž po tom, čo v bode 55 napadnutého rozsudku charakterizoval druhý žalobný dôvod ako žalobný dôvod, ktorým žalobkyne výslovne namietajú porušenie procesných práv, v bode 56 tohto rozsudku rozhodol, že tretí až piaty a siedmy žalobný dôvod obsahujú skutočnosti na podporu uvedeného druhého žalobného dôvodu. V dôsledku toho v bode 57 napadnutého rozsudku rozhodol, že žalobkyne v prvostupňovom konaní majú aktívnu legitimáciu.
63. Súd prvého stupňa teda spojil prípustnosť štvrtého a siedmeho žalobného dôvodu s prípustnosťou druhého žalobného dôvodu týkajúceho sa ochrany procesných práv, na ktorý by sa v prípade, ak by existoval, vzťahovali podľa už citovaných rozsudkov Cook/Komisia a Matra/Komisia menej prísne kritériá prípustnosti.
64. Takýto postup Súdu prvého stupňa predstavuje dvojnásobné nesprávne právne posúdenie.
65. Po prvé treba uviesť, že Súd prvého stupňa použil tvrdenia uvedené na podporu štvrtého a siedmeho žalobného dôvodu, ktoré sa týkali veci samej, v rámci analýzy druhého žalobného dôvodu, ktorý podľa môjho názoru neexistoval.
66. Okrem toho aj v prípade, že by bol tento druhý žalobný dôvod skutočne uplatnený v konaní pred Súdom prvého stupňa, takýto prístup nepovažujem za správny. V rámci žaloby o neplatnosť rozhodnutia Komisie žalobcovi prináleží, aby vymedzil rámec sporu a jasne označil argumentáciu na preukázanie existencie vážnych ťažkostí v rámci uplatňovania článku 88 ods. 3 ES, ktoré odôvodňujú začatie konania vo veci formálneho zisťovania zo strany Komisie. Žalobca, ktorý uplatňuje žalobný dôvod „procesnej povahy“, sa môže teda zároveň odvolávať na skutočnosti týkajúce sa veci samej. Podľa môjho názoru však Súd prvého stupňa nemá nahrádzať účastníkov konania a hľadať v žalobe skutočnosti, ktoré môžu predstavovať žalobný dôvod založený na porušení procesných práv.(18) Druhý žalobný dôvod v konaní pred Súdom prvého stupňa, pokiaľ bol uplatnený, mal byť teda vyhlásený za neprípustný, keďže nebola uvedená nijaká konkrétna argumentácia na jeho podporu.
67. Po druhé vzhľadom na to, že štvrtý a siedmy žalobný dôvod sa týkali veci samej, a vzhľadom na odôvodnenie Súdu prvého stupňa uvedené v bodoch 47 a 51 napadnutého rozsudku, podľa ktorého žalobkyne v prvostupňovom konaní nepreukázali, že ich konkurenčné postavenie na trhu bolo podstatne ovplyvnené, štvrtý a siedmy žalobný dôvod mal byť vyhlásený za neprípustný v súlade s relevantnou judikatúrou, ktorú predstavujú už citované rozsudky Cook/Komisia a Matra/Komisia.
68. Preto navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, a aby preto uznal druhý odvolací dôvod hlavného odvolania za dôvodný. Na základe tohto odvolacieho dôvodu Súdny dvor bude musieť v celom rozsahu zrušiť rozsudok Súdu prvého stupňa a rozhodnúť s konečnou platnosťou tak, že vyhlási žalobu v prvostupňovom konaní za neprípustnú.
VI – O prvom odvolacom dôvode hlavného odvolania
A – Tvrdenia účastníkov konania
69. Belgická vláda tvrdí, že Súd prvého stupňa nesprávne považoval niektoré okolnosti konania vo veci predbežného zisťovania za objektívne a zhodujúce sa zistenia „vážnych ťažkostí“, ktoré vyžadujú začatie konania vo veci formálneho zisťovania upraveného v článku 88 ods. 2 ES.
70. Pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých sa uskutočnilo konanie vo veci zisťovania, referenčná dvojmesačná lehota, z ktorej vychádzal Súd prvého stupňa, je podľa belgickej vlády iba orientačná, takže jej presiahnutie nemôže automaticky znamenať, že Komisia sa stretla s vážnymi ťažkosťami. Nemožno teda pripustiť, že sedemmesačná lehota zjavne presahuje lehotu, v ktorej by Komisia mala v zásade dokončiť predbežné zisťovanie. Komisia dodáva, že za daných okolností tohto prípadu dĺžka predbežného zisťovania nebola neprimeraná.
71. Okrem toho podľa belgickej vlády vecný a/alebo časový rozsah konania vo veci zisťovania nevyhnutne nepredstavuje vážne ťažkosti, pokiaľ ide o vecnú stránku. Súd prvého stupňa v danom prípade nezisťoval vzťah medzi širokým rozsahom šetrenia, ktoré si vyžadovalo skúmanie oznámenej pomoci, ako aj jeho zjavnou zložitosťou na jednej strane a existenciou vážnych ťažkostí na druhej strane. Podľa Komisie ťažkosti spočívajúce na skutkových okolnostiach nemusia nevyhnutne spôsobovať vážne ťažkosti.
72. Belgická vláda nakoniec zdôrazňuje, že nerozhodnosť, pokiaľ ide o právny základ, svedčí skôr o možnostiach voľby Komisie pri ukončení konania vo veci, než o vážnych ťažkostiach.
73. Pokiaľ ide o obsah sporného rozhodnutia, belgická vláda zastáva názor, že Súd prvého stupňa vo svojej analýze dostatočného preskúmania oznámenej pomoci dospel z vecnej stránky k inému záveru ako Komisia. Z toho však nemožno vyvodzovať existenciu vážnych ťažkostí. Okrem toho Komisia zdôrazňuje, že skúmanie tzv. kritéria „benchmarking“ uvedeného v už citovanom rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg nie je relevantné v rámci skúmania ochrany procesných práv stanovených v článku 88 ods. 2 ES.
74. Žalobkyne v prvostupňovom konaní sa vo všeobecnosti domnievajú, že konania vo veci zisťovania, ktoré Komisia uskutočňuje v súvislosti s privatizáciou štátnych poštových podnikov, majú spravidla podobu konania vo veci formálneho zisťovania. Tieto opatrenia sa totiž vyznačujú zložitými skutkovými súvislosťami, ktoré nevyhnutne spôsobujú vážne ťažkosti.
75. Žalobkyne v prvostupňovom konaní poukazujú v prvom rade najmä na to, že počas konania vo veci zisťovania Komisia sama zdôraznila zložitosť veci, ktorá jej bola predložená. Belgická vláda navyše neodpovedala na konštatovania Súdu prvého stupňa, podľa ktorých Komisia nedisponovala všetkými skutkovými informáciami potrebnými na preskúmanie prevodu nehnuteľností a zmeny účelového určenia rezervy na dôchodky. Napokon žalobkyne zdôrazňujú význam kritéria „benchmarking“, pokiaľ ide o náklady na SVHZ, v zmysle štvrtého kritéria stanoveného už citovaným rozsudkom Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg.
B – Posúdenie
76. Na úvod treba pripomenúť, že aj napriek tomu, že Súdny dvor nemá právomoc rozhodovať v rámci odvolania o skutkových otázkach, na základe článku 225 ES má právomoc preskúmať právne posúdenie týchto skutočností a právne následky, ktoré z nich vyvodil Súd prvého stupňa.(19) Súdny dvor sa teda môže vyjadriť k pojmu „vážne ťažkosti“, ktorý vyložil Súd prvého stupňa na základe skutkových okolností, ktoré mu boli predložené.
77. Podľa judikatúry Súdneho dvora má pojem štátna pomoc, ktorý je definovaný v Zmluve ES, právnu povahu a musí sa vykladať na základe objektívnych skutočností. Z tohto dôvodu súdy Únie v zásade musia so zreteľom tak na osobitné črty sporu, o ktorom rozhodujú, ako aj zložitosť hodnotení Komisie, dôkladne preskúmať, či opatrenie patrí do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES.(20)
78. Podľa článku 88 ods. 3 prvej vety ES musia byť zámery v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci oznámené Komisii pred ich realizáciou. Komisia teda uskutoční prvotné preskúmanie navrhovanej pomoci. Ak po tomto preskúmaní usúdi, že zámer nie je zlučiteľný so spoločným trhom, bezodkladne začne konanie podľa článku 88 ods. 2 prvého pododseku ES.(21)
79. Treba zdôrazniť, že Komisia je povinná v závislosti od skutkových a právnych okolností danej veci určiť, či si ťažkosti, s ktorými sa stretla pri skúmaní zlučiteľnosti pomoci, vyžadujú začatie tohto konania. Pri svojom posudzovaní je Komisia povinná po prvé dodržiavať požiadavky týkajúce sa obmedzenia jej právomoci vyjadriť sa k zlučiteľnosti pomoci iba na opatrenia, ktoré nevyvolávajú vážne ťažkosti, takže toto kritérium má výlučnú povahu.(22) Po druhé, ak Komisia zistí vážne ťažkosti, nemá diskrečnú právomoc, pokiaľ ide o začatie konania vo veci formálneho zisťovania.(23) Po tretie pojem vážne ťažkosti je objektívnej povahy.(24) Nakoniec preskúmavanie zákonnosti, ktoré uskutočňuje Súd prvého stupňa, pokiaľ ide o existenciu vážnych ťažkostí, svojou povahou presahuje zisťovanie zjavne nesprávneho posúdenia.(25)
80. Podľa ustálenej judikatúry sa teda Komisia môže obmedziť na predbežnú fázu podľa článku 88 ods. 3 ES na účely prijatia priaznivého rozhodnutia o pomoci, len ak môže po prvotnom preskúmaní nadobudnúť presvedčenie, že táto pomoc je zlučiteľná so Zmluvou ES alebo že oznámené opatrenie nepredstavuje štátnu pomoc. Naopak, ak toto prvotné preskúmanie vedie Komisiu k opačnému presvedčeniu alebo jej neumožní prekonať všetky ťažkosti pri posúdení zlučiteľnosti tejto pomoci so spoločným trhom, Komisia je povinná získať všetky potrebné stanoviská a začať na tento účel konanie podľa článku 88 ods. 2 ES.(26)
81. Komisia disponuje určitou mierou voľnej úvahy pri posudzovaní okolností na určenie toho, či tieto okolnosti vyvolávajú vážne ťažkosti.(27) Naopak, pojem vážne ťažkosti je objektívnej povahy. Otázku ich existencie treba skúmať nielen v kontexte okolností prijatia napadnutého aktu, ale aj na základe posúdení, o ktoré sa Komisia opierala.(28)
82. V tomto prípade sa belgická vláda snaží preukázať, že ani z jednej z uvedených skutočností nemožno vyvodiť záver o existencii vážnych ťažkosti. Poukazuje na dĺžku konania, na rozsah vyšetrenia v prvotnom konaní, na nerozhodnosť, pokiaľ ide o výber právneho základu rozhodnutia Komisie, ako aj na obsah sporného rozhodnutia.
83. Pripomínam, že hoci Súdny dvor presne nevymedzil skutočnosti, ktoré môžu predstavovať zistenia o existencii vážnych ťažkostí, judikatúra stanovila tri druhy zistenia, ktoré aj generálna advokátka Trstenjak zhrnula vo svojich návrhoch. Tieto zistenia môžu vyplývať po prvé z obsahu diskusií medzi Komisiou a členským štátom počas predbežnej fázy, po druhé z doby, ktorá uplynula počas predbežného zisťovania v danom prípade, a po tretie z posúdení, na základe ktorých Komisia prijala rozhodnutie po ukončení predbežnej fázy. Tieto posúdenia môžu spôsobiť ťažkosti odôvodňujúce začatie fázy formálneho zisťovania.(29)
84. Treba uviesť, že Súd prvého stupňa sa po tom, čo správne poukázal na pravidlá upravujúce konanie podľa článku 88 ES, v bodoch 96 až 110 napadnutého rozsudku skúmal okolnosti prejednávanej veci, ktoré by mohli preukázať existenciu vážnych ťažkostí.
85. Súd prvého stupňa v bode 94 napadnutého rozsudku zdôraznil, že plynutie doby značne presahujúcej lehotu, ktorá sa bežne vzťahuje na prvotné preskúmanie v rámci ustanovení článku 88 ods. 3 ES, môže spolu s ostatnými skutočnosťami viesť k uznaniu toho, že Komisia sa pri posúdení stretla s vážnymi ťažkosťami vyžadujúcimi začatie konania podľa článku 88 ods. 2 ES.(30)
86. Podľa Súdu prvého stupňa teda o existencii vážnych ťažkostí svedčí viacero zistení posudzovaných ako celok.
87. V tejto súvislosti by som chcel zdôrazniť, že v prejednávanej veci treba zachovať rozdiel medzi pojmom zistenie a pojmom dôkaz. Skutočnosti, na ktoré poukazuje Súd prvého stupňa, spočívajúce v skutkovej okolnosti, udalosti alebo v osobitnej okolnosti treba vykladať ako skutočnosti, ktoré so všetkou pravdepodobnosťou svedčia o pravdivosti obhajovaného tvrdenia, čiže o existencii vážnych ťažkostí.
88. Uvedené skutočnosti však nemožno považovať za dôkazy chápané ako skutočnosti preukazujúce obhajované tvrdenie, ktoré má vykonať Súd prvého stupňa. Súd prvého stupňa teda nemusí preukázať niektoré skutočnosti, ale na základe objektívnych skutočností, ktoré mu boli predložené, musí vedieť k opodstatnenému a odôvodnenému záveru.
89. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa najprv analyzoval ťažkosti týkajúce sa dĺžky trvania a okolností predmetného konania. Následne sa Súd prvého stupňa v bodoch 107 až 118 analyzoval ťažkosti, ktorých odôvodnenosť je založená na samotnom obsahu rozhodnutia Komisie.
90. Po prvé zastávam názor, že posúdenie pojmu „vážne ťažkosti“ si nevyhnutne nevyžaduje analýzu iných vecí, aby sa zistila priemerná dĺžka trvania predbežného zisťovania vo veciach, v ktorých sa Komisia nestretla s ťažkosťami. Zistenia o vážnych ťažkostiach treba skôr skúmať jednotlivo, a to najmä so zreteľom na povahu opatrenia, ktoré má Komisia preskúmať.
91. Je zrejmé, že jednoduchá priama pomoc si nevyžaduje rovnako dlhé skúmanie ako zložitý mechanizmus, akým je kompenzácia za poskytovanie SVHZ. Samotný bežný rozdiel v dĺžke trvania skúmania nemôže teda predstavovať rozhodujúcu skutočnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť existenciu vážnych ťažkostí. Ako však uviedla generálna advokátka Trstenjak, tento aspekt môže predstavovať zistenie o ich existencii.
92. Okrem toho lehota týkajúca sa „rozhodnutia o nevznesení námietok“, ktorá je stanovená v článku 4 ods. 3 nariadenia č. 659/1999 pre oznámené pomoci, je dvojmesačná. Túto lehotu možno predĺžiť podľa odseku 5 tohto článku so vzájomným súhlasom alebo v prípade, ak Komisia potrebuje doplňujúce informácie.
93. Treba však uviesť, že podľa žalobkýň v prvostupňovom konaní konania vo veci preskúmania začaté v prípade privatizácie podnikov verejného sektora Komisia vo všeobecnosti uskutočňuje v rámci konania vo veci formálneho zisťovania.
94. Po druhé, pokiaľ ide o relevantnosť okolností, za ktorých sa uskutočnilo konanie vo veci predbežného zisťovania, analyzovaných v bodoch 99 až 105 napadnutého rozsudku, zastávam názor, že vyžiadanie informácií od členského štátu je súčasťou povinností starostlivosti prináležiacich Komisii v rámci konania, ktorého predmetom je skúmanie oznámených opatrení, takže ak je opatrenie mimoriadne zložité, môže zo spôsobu výmeny týchto informácií vyplynúť existencia vážnych ťažkostí.
95. V prejednávanej veci Súd prvého stupňa zdôraznil rozsah vyšetrovania zo strany Komisie. Ak však Komisia napriek zložitosti veci bola schopná preskúmať v pomerne krátkom čase viaceré oznámené a neoznámené opatrenia týkajúce sa viacerých rokov, môže to skôr svedčiť o schopnostiach útvarov Komisie ako o existencii ťažkostí, ktoré sa vyskytli počas skúmania predloženého opatrenia.
96. Podľa môjho názoru nie je sporné, že zložitosť veci sama osebe neznamená existenciu vážnych ťažkostí pre Komisiu, na základe ktorých by musela začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES. Ak je však táto zložitosť spojená s dlhým trvaním skúmania, tieto okolnosti nasvedčujú o existencii vážnych ťažkostí.
97. Najväčší význam má však podľa môjho názoru skutočnosť, ktorú Súd prvého stupňa uviedol v bode 102 napadnutého rozsudku v súvislosti s posudzovaním opatrení skúmaných Komisiou. V tejto súvislosti Súd prvého stupňa uviedol, že zo spisu vyplýva, že Komisia viackrát vyhlásila, že je potrebné začať konanie vo veci formálneho zisťovania. Domnievam sa, že neexistencia vážnych ťažkostí je ťažko zlučiteľná s takýmto záverom po skončení konania vo veci predbežného zisťovania.
98. Po tretie, pokiaľ ide o nerozhodnosť Komisie v súvislosti s výberom právneho základu, táto skutočnosť je podľa môjho názoru čisto formálnej povahy, keďže Komisia váhala, či rozhodne o neexistencii pomoci, alebo o prijatí rozhodnutia o vyhlásení skúmaných opatrení za zlučiteľné podľa článku 88 ods. 3 ES.
99. Poukazujem však na to, že Komisia spojila zákonnosť oznámeného opatrenia so zákonnosťou šiestich neoznámených opatrení prijatých od roku 1992 do roku 1997. Preto je podľa môjho názoru ťažké popierať existenciu vážnych ťažkostí vzhľadom na neistotu pri kvalifikácii kompenzačných opatrení za poskytovanie SVHZ za obdobie, ktoré môže odôvodniť záver, že neoznámené, a teda nezákonné opatrenia mohli patriť do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES.
100. Komisia vo svojom rozhodnutí totiž tvrdí, že vzhľadom na to, že La Poste dosahovala čistú stratu, opatrenie spočívajúce v oslobodení od dane z príjmu právnických osôb neprinieslo spoločnosti La Poste výhody ani poskytnutie štátnych prostriedkov.
101. Treba však uviesť, že hodnotenie tohto neoznámeného opatrenia sa uskutočnilo po skončení skúmaných účtovných období. Otázkou teda je, či predchádzajúce oznámenie a preskúmanie tohto opatrenia mohlo zmeniť záver Komisie, pokiaľ ide o existenciu štátnej pomoci. Táto skutočnosť vyvoláva pochybnosť, ktorá odôvodňuje záver, že Komisia mala začať konanie vo veci formálneho zisťovania v zmysle článku 88 ods. 2 ES.
102. Po štvrté, pokiaľ ide o obsah sporného rozhodnutia, vzhľadom na skutočnosti uvedené v bodoch 108 až 110 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa oprávnene dospel k záveru, že Komisia prijala napadnuté rozhodnutie bez toho, aby mala k dispozícii informácie, na základe ktorých by mohla posúdiť existenciu výhody.
103. Napokon, pokiaľ ide o chýbajúce posúdenie výšky nákladov na SVHZ v porovnaní s kritériami stanovenými Súdnym dvorom v už citovanom rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, navrhujem, aby sa táto otázka skúmala mimo rámca tohto odvolacieho dôvodu. Bola už totiž skúmaná z hľadiska prípustnosti v rámci odpovede na druhý odvolací dôvod hlavného odvolania. Pokiaľ však ide o vecnú stránku, otázka relevantnosti už citovaného rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg na účely posúdenia zákonnosti sporného rozhodnutia bude analyzovaná v odpovedi na tretí odvolací dôvod hlavného odvolania.
104. Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že Súd prvého stupňa správne uznal existenciu skutočností, na základe ktorých mala Komisia začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES. Podľa môjho názoru však mohol dospieť k záveru, že Komisia mala začať toto konanie, iba so zreteľom na všetky ťažkosti, s ktorými sa Komisia stretla pri skúmaní predmetných opatrení. Zdá sa, že ani jedna zo skutočností skúmaných Súdom prvého stupňa nie je pri samostatnom posúdení dostatočne presvedčivá. Rovnaké stanovisko vyjadril Súd prvého stupňa v bodoch 98 a 99 napadnutého rozsudku.
105. Preto pre prípad, že sa Súdny dvor nestotožní s mojím návrhom týkajúcim sa posudzovania samostatného odvolacieho dôvodu Komisie a druhého odvolacieho dôvodu hlavného odvolania, navrhujem, aby Súdny dvor odmietol prvý odvolací dôvod ako nedôvodný.
VII – O treťom odvolacom dôvode hlavného odvolania
A – Úvodné pripomienky
106. Otázka nedostatočného skúmania zo strany Komisie so zreteľom na kritériá stanovené už citovaným rozsudkom Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg bola podľa Súdu prvého stupňa predmetom siedmeho žalobného dôvodu v prvostupňovom konaní. Ako som už uviedol vyššie v odpovedi na druhý odvolací dôvod hlavného odvolania, tento siedmy žalobný dôvod mal byť vyhlásený za neprípustný. Pre prípad, že sa Súdny dvor s týmto návrhom nestotožní, sa poskytnem analýzu tohto odvolacieho dôvodu z vecného hľadiska.
B – Tvrdenia účastníkov konania
107. Belgická vláda a Komisia vytýkajú Súdu prvého stupňa, že porušil zásadu právnej istoty tým, že štvrté kritérium už citovaného rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg uplatnil so spätným účinkom. Belgická vláda v tejto súvislosti vychádza z rozsudku Súdu prvého stupňa Sarrió/Komisia(31), podľa ktorého Komisia musí dodržiavať iba judikatúru uplatniteľnú v čase prijatia svojich rozhodnutí.
108. Žalobkyne v prvostupňovom konaní poukazujú na rozdiely medzi týmto prípadom a už citovanou vecou Sarrió/Komisia s cieľom spochybniť relevantnosť tvrdení, ktoré uvádza belgická vláda.
C – Posúdenie
109. Belgická vláda svojím odvolacím dôvodom namieta porušenie zásady právnej istoty Súdom prvého stupňa. Na náležité zodpovedanie jej námietok je však potrebné stručne pripomenúť otázku účinkov výkladových rozsudkov vydaných Súdnym dvorom v rámci prejudiciálneho konania, ako aj pravidlá upravujúce časovú pôsobnosť noriem práva Únie.
110. Poznamenávam, že spätná účinnosť judikatúry („judge‑made law“) ako prameňa práva je klasickým prvkom právnej náuky.(32)
111. Súdny dvor vo svojej judikatúre výslovne pripustil zásadu spätnej účinnosti svojich výkladových rozsudkov podľa článku 234 ES.(33) Výklad podaný Súdnym dvorom v zásade iba vyjadruje obsah uplatniteľnej normy práva Únie ab initio.(34)
112. Výklad pravidla práva Únie, ktorý podáva Súdny dvor v rámci výkonu svojej právomoci podľa článku 267 ZFEÚ, teda v prípade potreby objasňuje a spresňuje význam a dosah tohto pravidla tak, ako sa má alebo sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť. Z toho vyplýva, že takto vykladané pravidlo súd môže a musí uplatňovať aj na právne vzťahy vzniknuté a založené pred vydaním rozsudku na základe žiadosti o výklad, pokiaľ sú splnené ostatné podmienky umožňujúce predložiť príslušným súdom spor týkajúci sa uplatňovania uvedeného pravidla.(35)
113. Súdny dvor však po zohľadnení vážnych dôsledkov, ktoré by jeho rozsudok mohol spôsobiť vo vzťahu k minulosti, môže výnimočne rozhodnúť o obmedzení možnosti dotknutých osôb odvolávať sa na výklad určitého ustanovenia, ktorý Súdny dvor podal pri rozhodovaní o prejudiciálnej otázke.(36)
114. Uplatniteľnosť kritérií stanovených v už citovanom rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg bola predmetom rozsiahlej analýzy v rozsudku Súdu prvého stupňa BUPA a i./Komisia(37). V tomto rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že pokiaľ nie je stanovené nijaké časové obmedzenie, zásady uvedené v už citovanom rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg týkajúce sa výkladu článku 87 ods. 1 ES sa v celom rozsahu vzťahujú na skutkový a právny stav veci, aký sa javil Komisii v čase, keď prijala napadnuté rozhodnutie, aj keď predmetný rozsudok bol vyhlásený až po prijatí rozhodnutia Komisie, a preto Komisia nemohla v čase prijatia svojho rozhodnutia poznať jeho obsah.(38)
115. Zastávam názor, že v už citovanom rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg Súdny dvor spresnil kritériá, ktoré sa vzťahujú na skúmanie opatrenia v správnom konaní, ktoré môže predstavovať štátnu pomoc, v súvislosti s poskytovaním SVHZ. Súdny dvor tak vyložil ustanovenie práva Únie, konkrétne článok 86 ES, v snahe spresniť pravidlá jeho výkladu a uplatňovania.
116. Súdny dvor sa teda obmedzil na uplatnenie účinnej normy bez toho, aby vytvoril novú normu. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že rozsudok vydaný v prejudiciálnom konaní nemá konštitutívny, ale len deklaratórny účinok, a preto v zásade pôsobí spätne odo dňa nadobudnutia účinnosti vykladanej normy.(39)
117. Okrem toho zastávam názor, že právny poriadok Únie neposkytuje nijakú záruku neomylnosti Komisie pri uplatňovaní noriem práva Únie. Vzhľadom na to, že jediným záujmom Komisie je ochrana zákonnosti práva Únie, skutočnosť, že Súdny dvor jej poskytne užitočné usmernenie na účely uplatňovania sporného ustanovenia, predstavuje pre Komisiu účinný zdroj informácií v rámci výkonu jej právomocí. Komisia je totiž povinná uplatňovať právo Únie v jeho objektívnom zmysle.
118. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa dospel k záveru, že neúplné preskúmanie predmetného opatrenia so zreteľom na jedno z kritérií stanovených v už citovanom rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg svedčí o existencii vážnych ťažkostí, s ktorými sa stretla Komisia. Komisia totiž nezohľadnila pravidlo, ktoré nemohla poznať v čase prijatia sporného rozhodnutia.(40)
119. Odôvodnenie Súdu prvého stupňa v už citovanom rozsudku BUPA a i./Komisia sa teda mierne odlišuje od argumentácie, ktorú použil Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku. V uvedenej veci sa totiž Súd prvého stupňa vzhľadom na to, že dospel k záveru o uplatniteľnosti kritérií stanovených v už citovanom rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, ktorého účinky Súdny dvor časovo neobmedzil, rozhodol skúmať, či bolo napadnuté rozhodnutie zlučiteľné s kritériami stanovenými v uvedenom rozsudku. Skúmal teda zákonnosť uvedeného rozhodnutia, pričom použil kritériá stanovené v tomto rozsudku v súlade so zmyslom a účelom ich stanovenia, ktoré prispôsobil konkrétnej prejednávanej veci.
120. Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku Asklepios Kliniken/Komisia v rámci posudzovania doby vybavenia sťažnosti navyše pripustil, že Komisia vzhľadom na význam už citovanej veci Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg bola oprávnená odložiť skúmanie skutkových otázok vyplývajúcich zo sťažnosti až do objasnenia právneho rámca, v rámci ktorého mala žiadosť posúdiť. Súd prvého stupňa teda v podstate rozhodol, že Komisia tým, že čakala na rozhodnutie v už citovanej veci Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, neporušila svoju povinnosť náležitej starostlivosti.(41)
121. Nakoniec, hoci sa podľa ustálenej judikatúry zákonnosť rozhodnutia vo veci štátnej pomoci musí posudzovať podľa informácií, ktorými Komisia mohla disponovať v čase jeho prijatia(42), treba opätovne poukázať na základný rozdiel medzi skutkovými zisteniami, ktoré má Komisia k dispozícii, a výkladom práva, čiže normatívnym referenčným rámcom, ktorý podlieha výkladu súdov Únie. Tento rámec predstavuje prvok objektívnej zákonnosti, ktorou je Komisia viazaná.
122. Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že výklad platného ustanovenia Súdnym dvorom musí viesť k zrušeniu rozhodnutia Komisie, proti ktorému možno podať žalobu, prijatého pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora, pretože Komisia neuplatnila kritériá skúmania v sporovom konaní vyplývajúce z tohto nového výkladu s výhradou, že sa žalobca dovolával ustanovenia, ktoré bolo predmetom tohto výkladu.
123. Nejde teda o spochybnenie právneho posúdenia Komisie, ale o potvrdenie jej úlohy strážkyne Zmlúv podliehajúcej súdnemu preskúmaniu Súdnym dvorom v súlade so zásadou právneho štátu zakotvenou v článku 2 Zmluvy o Európskej únii.
124. Preto navrhujem odmietnuť tretí odvolací dôvod hlavného odvolania.
VIII – Návrh
125. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:
– zrušil rozsudok Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 10. februára 2009, Deutsche Post a DHL International/Komisia (T‑388/03), v celom rozsahu buď na základe samostatného odvolacieho dôvodu Európskej komisie, alebo na základe druhého odvolacieho dôvodu hlavného odvolania, a
– rozhodol s konečnou platnosťou tak, že vyhlási žalobu v prvostupňovom konaní za neprípustnú v celom rozsahu.
126. Ak by sa však Súdny dvor nestotožnil s týmto návrhom, subsidiárne navrhujem, aby Súdny dvor v celom rozsahu odmietol tak samostatný odvolací dôvod, ako aj hlavné odvolanie.
127. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o trovách konania bude závisieť od toho, pre ktoré riešenie sa Súdny dvor rozhodne, nepredkladám moje stanovisko k tejto otázke.
1 – Jazyk prednesu: francúzština.
2 – Rozsudok z 24. júla 2003, C‑280/00, Zb. s. I‑7747.
3 – Poznamenávam, že nie je jasné, či sa má odvolací dôvod, ktorý uviedla Komisia, považovať za vzájomné odvolanie, alebo za „samostatný odvolací dôvod“. Z procesného hľadiska toto posúdenie, prirodzene, nebude mať nijaký vplyv na hodnotenie konkrétnej argumentácie Komisie. Keďže Komisia nikde vo svojom vyjadrení k odvolaniu nepoužíva pojem „vzájomné odvolanie“, pričom obhajuje prípustnosť svojho osobitného odvolacieho dôvodu, navrhujem, aby sa tento odvolací dôvod považoval za „samostatný odvolací dôvod“.
4 – Rozsudok z 28. februára 2008, Neirinck/Komisia, C‑17/07 P, bod 38.
5 – Rozsudok z 29. novembra 2007, Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia, C‑176/06 P, bod 18.
6 – Rozsudok z 20. februára 1997, Komisia/Daffix, C‑166/95 P, Zb. s. I‑983, bod 25.
7 – Pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 1999, Chemie Linz/Komisia, C‑245/92 P, Zb. s. I‑4643, bod 32.
8 – Rozsudok z 11. februára 1999, Antillean Rice Mills a i./Komisia, C‑390/95 P, Zb. s. I‑769, body 21 a 22.
9 – Rozsudky z 19. mája 1993, Cook/Komisia, C‑198/91, Zb. s. I‑2487, a z 15. júna 1993, Matra/Komisia, C‑225/91, Zb. s. I‑3203.
10 – Vec Komisia/Kronoply a Kronotex (C‑83/09 P), v ktorej som predniesol návrhy 25. novembra 2010 (rozsudok z 24. mája 2011, Zb. s. I‑4441).
11 – Rozsudok z 13. decembra 2005 (C‑78/03 P, Zb. s. I‑10737), v ktorom sa Súdny dvor podujal vysvetliť riešenie, ktoré si zvolil v už citovaných rozsudkoch Cook/Komisia a Matra/Komisia.
12 – Už citované rozsudky Cook/Komisia a Matra/Komisia, ako aj rozsudok z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719.
13 – V bode 35 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uviedol stanovisko Komisie, podľa ktorého žaloba v prvostupňovom konaní nebola prípustná, pretože žalobkyne sa na porušenie svojich procesných práv odvolali iba veľmi všeobecným spôsobom a vo svojich návrhoch sa domáhali zrušenia napadnutého rozhodnutia, a nie začatia konania vo veci formálneho zisťovania.
14 – Nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339).
15 – Rozsudok z 15. júla 1963, 25/62, Zb. s. 197.
16 – Bod 15 a nasl. repliky v konaní pred Súdom prvého stupňa.
17 – Rozsudky z 19. mája 1983, Verros/Parlament, 306/81, Zb. s. 1755, bod 9, a z 22. novembra 2001, Holandsko/Rada, C‑301/97, Zb. s. I‑8853, bod 169.
18 – Pozri návrhy, ktoré som predniesol 25. novembra 2010 v už citovanej veci Komisia/Kronoply a Kronotex, body 112 a 113.
19 – Pozri rozsudky zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia, C‑551/03 P, Zb. s. I‑3173, bod 51; z 22. mája 2008, Evonik Degussa/Komisia a Rada, C‑266/06 P, bod 72, a zo 6. novembra 2008, Holandsko/Komisia, C‑405/07 P, Zb. s. I‑8301, bod 44.
20 – Rozsudok z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C‑487/06 P, Zb. s. I‑10505, bod 111.
21 – Rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, body 35 a 36.
22 – Podľa judikatúry Súdu prvého stupňa Komisia nemôže odmietnuť začať konanie vo veci formálneho zisťovania na základe iných okolností, než sú záujmy tretích osôb, dôvody hospodárnosti konania alebo akýkoľvek iný dôvod administratívnej vhodnosti; pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2001, Prayon‑Rupel/Komisia, T‑73/98, Zb. s. II‑867, bod 44.
23 – Rozsudok Prayon‑Rupel/Komisia, už citovaný, bod 45.
24 – Pozri rozsudok z 2. apríla 2009, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia, C‑431/07 P, Zb. s. I‑2665, body 61 až 63.
25 – Rozsudok Prayon‑Rupel/Komisia, už citovaný, bod 47.
26 – Pozri najmä rozsudky z 20. marca 1984, Nemecko/Komisia, 84/82, Zb. s. 1451, bod 13; Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, bod 39; Prayon‑Rupel/Komisia, už citovaný, bod 42; zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia, C‑521/06 P, Zb. s. I‑5829, bod 34; Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia, už citovaný, bod 61, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1995, SIDE/Komisia, T‑49/93, Zb. s. II‑2501, bod 58.
27 – Rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2006, Asociación de Estaciones de Servicio de Madrid a Federación Catalana de Estaciones de Servicio/Komisia, T‑95/03, Zb. s. II‑4739, bod 139.
28 – Rozsudok Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia, už citovaný, bod 63.
29 – Pozri návrhy prednesené v už citovanej veci Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia, body 210 a nasl.
30 – Rozsudky Nemecko/Komisia, už citovaný, body 15 a 17, a Prayon‑Rupel/Komisia, už citovaný, bod 93, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. mája 2000, SIC/Komisia, T‑46/97, Zb. s. II‑2125, bod 102; pozri aj bod 94 napadnutého rozsudku.
31 – Rozsudok zo 14. mája 1998, T‑334/94, Zb. s. II‑1439.
32 – Pozri CROSS, R., HARRIS, J. W.: Precedent in English Law. Clarendon Law Series, 1991, s. 30 až 32.
33 – Rozsudky z 27. marca 1980, Denkavit italiana, 61/79, Zb. s. 1205; z 27. marca 1980, Meridionale Industria Salumi a i., 66/79, 127/79 a 128/79, Zb. s. 1237; z 29. novembra 2001, Griesmar, C‑366/99, Zb. s. I‑9383, a z 20. septembra 2001, Grzelczyk, C‑184/99, Zb. s. I‑6193.
34 – Pozri v tejto súvislosti PESCATORE, P.: Art. 177. In: Traité instituant la CEE. Commentaire article par article. Paris : Economica, 1992, s. 1120.
35 – Pozri najmä rozsudky z 13. januára 2004, Kühne & Heitz, C‑453/00, Zb. s. I‑837, bod 21, a z 13. apríla 2010, Bressol a i., C‑73/08, Zb. s. I‑2735, bod 90 a nasl. a citovanú judikatúru.
36 – Pozri najmä rozsudky z 8. apríla 1976, Defrenne, 43/75, Zb. s. 455; Denkavit italiana, už citovaný, bod 17; zo 6. marca 2007, Meilicke a i., C‑292/04, Zb. s. I‑1835, body 36 a 37, a zo 17. mája 1990, Barber, C‑262/88, Zb. s. I‑1889, body 41 a 44. Pozri tiež rozsudok z 1. apríla 2008, Maruko, C‑267/06, Zb. s. I‑1757, bod 77.
37 – Rozsudok z 12. februára 2008, T‑289/03, Zb. s. II‑81.
38 – Poznamenávam, že proti už citovanému rozsudku BUPA a i./Komisia nebolo podané odvolanie.
39 – Pozri najmä rozsudok z 12. februára 2008, Kempter, C‑2/06, Zb. s. I‑411, bod 35.
40 – Sporné rozhodnutie je z 23. júla 2003 a už citovaný rozsudok Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg je z 24. júla 2003.
41 – Rozsudok z 11. júla 2007, Asklepios Kliniken/Komisia, T‑167/04, Zb. s. II‑2379, body 87 až 89 (tento rozsudok sa netýka oznámenia, ale sťažnosti).
42 – Pozri najmä rozsudky z 10. júla 1986, Belgicko/Komisia, 234/84, Zb. s. 2263, bod 16; z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C‑74/00 P a C‑75/00 P, Zb. s. I‑7869, bod 168; zo 14. septembra 2004, Španielsko/Komisia, C‑276/02, Zb. s. I‑8091, bod 31, a z 15. apríla 2008, Nuova Agricast, C‑390/06, Zb. s. I‑2577, bod 54.