NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NIILO JÄÄSKINEN

prednesené 25. novembra 2010 (1)

Vec C‑83/09 P

Európska komisia

proti

Kronoply GmbH & Co. KG,

Kronotex GmbH & Co. KG

„Odvolanie – Štátna pomoc – Žaloba o neplatnosť rozhodnutia Komisie o nevznesení námietok podľa článku 88 ods. 3 ES – Podmienky prípustnosti – Pojem ‚dotknutá osoba‘ v zmysle článku 88 ods. 2 ES“

1.        Svojím odvolaním sa Komisia Európskych spoločenstiev domáha zrušenia rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 10. decembra 2008, Kronoply a Kronotex/Komisia (T‑388/02, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým uvedený súd vyhlásil za prípustnú žalobu o neplatnosť, ktorú podali Kronoply GmbH & Co. KG (ďalej len „Kronoply“) a Kronotex GmbH & Co. KG (ďalej len „Kronotex“) proti rozhodnutiu Komisie K(2002) 2018 v konečnom znení z 19. júna 2002 o nevznesení námietok vo vzťahu k pomoci poskytnutej nemeckými orgánmi v prospech Zellstoff Stendal GmbH na účely výstavby továrne na výrobu papieroviny (ďalej len „sporné rozhodnutie“). Komisia sa tiež domáha, aby žaloba o neplatnosť podaná na Súde prvého stupňa proti uvedenému spornému rozhodnutiu bola vyhlásená za neprípustnú.

2.        V rámci prejednávanej veci Komisia vyzýva Súdny dvor, aby sa odklonil od svojej aktuálnej judikatúry nazývanej „Cook a Matra“(2) týkajúcej sa podmienok prípustnosti žalôb podaných proti rozhodnutiam Komisie prijatých v rámci konania vo veci skúmania štátnej pomoci podľa článku 88 ods. 3 ES.(3)

3.        Napriek tomu, že som zástancom účinnej ochrany procesných práv dotknutých osôb v zmysle článku 88 ods. 2 ES, v tejto súvislosti navrhujem, aby Súdny dvor judikatúru Cook a Matra spresnil s cieľom objasniť konanie a zároveň vyhovel základnej požiadavke právnej istoty, ktorou sa spravuje výkon spravodlivosti.

I –    Skutkové okolnosti, konanie a napadnutý rozsudok

A –    Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie

4.        Nemecké spoločnosti Kronoply a Kronotex vyrábajú vo svojich továrňach v Heiligengrabe, spolková krajina Brandenbursko (Nemecko), výrobky na báze dreva.

5.        Listom z 9. apríla 2002 nemecké orgány oznámili Komisii návrh štátnej pomoci v prospech Zellstoff Stendal GmbH (ďalej len „ZSG“) určenej na financovanie výstavby továrne na výrobu vysokokvalitnej papieroviny a na výstavbu podniku na zásobovanie drevom a logistického podniku v Arneburgu, spolková krajina Sasko-Anhaltsko (Nemecko).

6.        Listom z 19. júna 2002 Komisia prijala sporné rozhodnutie. Dňa 28. septembra 2002 Komisia v súlade s článkom 26 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. EÚ L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) uverejnila v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev súhrnné oznámenie o spornom rozhodnutí.(4)

7.        Vzhľadom na absenciu nadbytočnej kapacity v tomto odvetví a na počet priamo vytvorených pracovných miest (580 priamo vytvorených pracovných miest v továrni na výrobu papieroviny) a nepriamo vytvorených pracovných miest (približne 1 000 nepriamo vytvorených pracovných miest v dotknutom regióne alebo v susedných oblastiach) sa Komisia rozhodla schváliť oznámené opatrenia, ktoré spočívali v poskytnutí nenávratnej pôžičky, daňového zvýhodnenia v súvislosti s investíciou a záruky.

B –    O napadnutom rozsudku

8.        Podaním doručeným do kancelárie 23. decembra 2002 Kronoply a Kronotex podali na Súd prvého stupňa žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia.

9.        Samostatným podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 25. februára 2003 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti založenú na dvoch žalobných dôvodoch, ktoré vychádzali po prvé z oneskoreného podania žaloby a po druhé z chýbajúcej aktívnej legitimácie žalobkýň. Uznesením zo 14. júna 2005 Súd prvého stupňa rozhodol o spojení konania o námietke neprípustnosti s konaním vo veci samej.

10.      V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa odmietol námietku neprípustnosti založenú na oneskorenom podaní žaloby, pričom uznal dôvod, podľa ktorého žalujúce spoločnosti nie sú aktívne legitimované na napadnutie dôvodnosti sporného rozhodnutia. Súd prvého stupňa však vyhlásil uvedenú žalobu žalobkýň v časti týkajúcej sa ochrany ich procesných práv za prípustnú, ale rozhodol, že nie je dôvodná.

11.      Po prvé Súd prvého stupňa v bodoch 57 až 59 napadnutého rozsudku poukázal na rozdiel medzi predbežnou fázou zisťovania a konaním vo veci formálneho zisťovania v rámci skúmania zlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom zo strany Komisie. Po druhé Súd prvého stupňa v bodoch 60 a 61 uvedeného rozsudku vychádzal z judikatúry, podľa ktorej žalobu dotknutej osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES proti rozhodnutiu Komisie o nevznesení námietok v závere predbežnej fázy treba vyhlásiť za prípustnú, pokiaľ sa touto žalobou domáha ochrany procesných práv vyplývajúcich z tohto ustanovenia.

12.      Súd prvého stupňa však po tom, čo v bode 62 napadnutého rozsudku uviedol, že ak žalobca napáda dôvodnosť sporného rozhodnutia, musí preukázať svoje osobitné postavenie v zmysle rozsudku Plaumann/Komisia(5), v bode 63 uvedeného rozsudku rozhodol, že žalobkyne svojou žalobou napádajú tak odmietnutie začatia konania vo veci formálneho zisťovania zo strany Komisie, ako aj dôvodnosť sporného rozhodnutia. Zaoberal sa teda aktívnou legitimáciou žalobkýň.

13.      Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu žalobkýň na napadnutie dôvodnosti sporného rozhodnutia, Súd prvého stupňa odoprel žalobkyniam aktívnu legitimáciu, keďže nepreukázali, že majú osobitné postavenie v zmysle už citovaného rozsudku Plaumann/Komisia, a v dôsledku toho v bodoch 64 až 69 napadnutého rozsudku túto časť žaloby zamietol ako neprípustnú.

14.      Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu na ochranu procesných práv, Súd prvého stupňa v bode 77 napadnutého rozsudku uviedol, že žalobkyne z právneho hľadiska dostatočne preukázali konkurenčný vzťah a hrozbu ovplyvnenia ich postavenia na trhu, aby sa mohli považovať za dotknuté osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES, a v dôsledku toho vyhlásil ich žalobu za prípustnú v rozsahu, v akom sa domáhali ochrany svojich procesných práv.

15.      Na tomto základe Súd prvého stupňa skúmal každý žalobný dôvod, ktorý uviedli žalobkyne.

16.      Po tom, čo v bode 80 napadnutého rozsudku uviedol, že iba druhý žalobný dôvod sa týka nezačatia konania vo veci formálneho zisťovania, Súd prvého stupňa v bodoch 81 až 83 uvedeného rozsudku rozhodol, že hoci mu podľa judikatúry neprislúcha vykladať žalobné dôvody, ktorými je spochybnená výlučne dôvodnosť rozhodnutia, a ktoré sú v skutočnosti zamerané na ochranu procesných práv, je oprávnený overiť, či z vecných tvrdení nevyplývajú skutočnosti na podporu žalobného dôvodu týkajúceho sa existencie vážnych ťažkostí, ktoré odôvodňujú začatie konania uvedeného v článku 88 ods. 2 ES. Preto vyhlásil prvý a druhý žalobný dôvod za prípustné, pričom tretí žalobný dôvod odmietol ako neprípustný. Nakoniec Súd prvého stupňa rozhodol, že Komisia oprávnene nezačala konanie vo veci formálneho zisťovania.

II – O hlavnom odvolaní

A –    O odvolaní Komisie

17.      Na podporu svojho odvolania Komisia uvádza tri odvolacie dôvody.

18.      Svojím prvým odvolacím dôvodom založeným na porušení článku 88 ES a článku 230 štvrtého odseku ES Komisia vytýka Súdu prvého stupňa, že vychádzal z judikatúry odporujúcej uvedeným článkom Zmluvy. Súd prvého stupňa teda pri svojom posúdení nesprávne vychádzal zo zásady vyjadrenej v bode 60 napadnutého rozsudku, podľa ktorej v prípade, že Komisia bez toho, aby začala konanie vo veci formálneho zisťovania, rozhodne o zlučiteľnosti pomoci v rozhodnutí vydanom na základe článku 88 ods. 3 ES, procesné práva uvedené v článku 88 ods. 2 ES sa môžu uplatniť, len ak nositelia týchto práv majú možnosť napadnúť toto rozhodnutie na súde Spoločenstva.(6)

19.      Svojím druhým odvolacím dôvodom, ktorý je založený na obsahových rozporoch pri výklade žalobných dôvodov žalobkýň, Komisia kritizuje prístup Súdu prvého stupňa, ktorý podľa jej názoru viedol k zotreniu rozdielu medzi žalobnými dôvodmi týkajúcimi sa procesných práv a vecnými žalobnými dôvodmi, ktoré môžu uplatňovať len dotknuté osoby, ktorých práva sú podstatne ovplyvnené rozhodnutím Komisie. Výklad, ktorý uviedol Súd prvého stupňa v bodoch 82 a 83 napadnutého rozsudku, rozšíril teda pojem aktívnej legitimácie.

20.      Svojím tretím odvolacím dôvodom založeným na nesprávnom právnom posúdení pri výklade pojmu dotknutá osoba Komisia vytýka Súdu prvého stupňa, že sa odchýlil od zaužívanej praxe, keď rozhodol, že konkurentom príjemcu pomoci len na trhu so surovinami treba priznať postavenie dotknutých osôb v zmysle článku 88 ods. 2 ES.

III – O vyjadrení spoločnosti ZSG k odvolaniu

21.      Komisiu v jej odvolaní podporuje ZSG, ktorá podala vyjadrenie k odvolaniu 23. februára 2009, pričom uviedla vlastnú argumentáciu, ktorá sa však do veľkej miery zhoduje s odvolacími dôvodmi Komisie.

22.      ZSG navrhuje, aby Súdny dvor po prvé zrušil napadnutý rozsudok v časti, v ktorej vyhlásil žalobu spoločností Kronoply a Kronotex za prípustnú, a po druhé v celom rozsahu zamietol žalobu o neplatnosť, ktorú podali Kronoply a Kronotex, ako neprípustnú.

23.      Poznamenávam, že ZSG vo svojom vyjadrení výslovne uvádza, že predkladá iba niekoľko doplňujúcich úvah týkajúcich sa hlavných odvolacích dôvodov, ktoré uviedla Komisia. V dôsledku toho bude musieť Súdny dvor v rámci tvrdení predložených spoločnosťou ZSG zistiť, ktoré z nich môžu predstavovať odvolacie dôvody vzájomného odvolania.

24.      V tejto súvislosti pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry z článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že vedľajší účastníci v konaní pred Súdom prvého stupňa sa považujú za účastníkov konania pred týmto súdom. Preto ak bolo proti rozsudku Súdu prvého stupňa podané odvolanie, vzťahuje sa na nich článok 115 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, a teda nemusia podať nový návrh vedľajšieho účastníka na vstup do konania na Súdnom dvore v súlade s článkami 93 a 123 uvedeného rokovacieho poriadku.(7)

25.      Článok 40 štvrtý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie teda nebráni tomu, aby vedľajší účastník konania uviedol tvrdenia odlišné od tvrdení účastníka konania, ktorého podporuje, pokiaľ je jeho cieľom podporiť návrhy tohto účastníka konania.(8) Vedľajší účastník, ktorý má právo podať svoje vyjadrenie k odvolaniu podľa článku 115 rokovacieho poriadku, musí mať v prípade absencie výslovného obmedzenia právo uviesť odvolacie dôvody týkajúce sa akejkoľvek právnej otázky, z ktorej vychádza napadnutý rozsudok.(9)

26.      Preto nič nebráni tomu, aby sa niektoré tvrdenia spoločnosti ZSG posudzovali ako odvolacie dôvody vzájomného odvolania.

IV – Všeobecné poznámky k povahe práva, ktoré dotknutým osobám priznáva článok 88 ods. 2 ES

27.      Skôr, než preskúmam odvolacie dôvody uvedené v odvolaní, chcel by som pripomenúť niektoré relevantné pravidlá systému kontroly štátnej pomoci vytvoreného Zmluvou o ES.

28.      Článok 88 ES ustanovuje osobitný postup priebežného skúmania a kontroly štátnej pomoci zo strany Komisie. Nové opatrenia pomoci, ktoré chcú členské štáty zaviesť, podliehajú predbežnému postupu, bez ktorého nijaké opatrenie nemožno považovať za zákonné. Podľa článku 88 ods. 3 prvej vety ES zámery v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci treba oznámiť Komisii pred ich uskutočnením. Komisia teda vykoná prvotné preskúmanie navrhovanej pomoci. Ak po ukončení tohto skúmania usúdi, že zámer nie je zlučiteľný so spoločným trhom, bezodkladne začne konanie upravené v článku 88 ods. 2 prvom pododseku ES.(10)

29.      Ako poznamenal generálny advokát Mengozzi vo veci British Aggregates/Komisia, rozhodnutia prijaté bez začatia konania vo veci formálneho zisťovania sú aktmi prijatými na záver skráteného preskúmania vykonávaného v obmedzených lehotách a spravidla v rámci výlučného dialógu medzi Komisiou a dotknutým členským štátom. Úmyslom normotvorcu bolo, aby tieto akty umožnili Komisii vyhnúť sa dlhotrvajúcemu úplnému zisťovaniu v prípadoch zjavnej neexistencie pomoci alebo jej zlučiteľnosti so spoločným trhom.(11)

30.      Treba zdôrazniť, že Komisia je pri svojom posudzovaní povinná dodržiavať požiadavky týkajúce sa po prvé obmedzenia jej právomoci rozhodovať o zlučiteľnosti pomoci iba na opatrenia, ktoré nevyvolávajú vážne ťažkosti, takže toto kritérium je výlučné.(12) Po druhé, ak sa Komisia stretne s vážnymi ťažkosťami, nedisponuje diskrečnou právomocou, pokiaľ ide o začatie konania vo veci formálneho zisťovania.(13) Po tretie pojem vážne ťažkosti je objektívnej povahy.(14)

31.      Podľa ustálenej judikatúry sa teda Komisia pri prijímaní rozhodnutia v prospech pomoci môže obmedziť na fázu predbežného preskúmania podľa článku 88 ods. 3 ES len vtedy, ak po skončení prvotného preskúmania môže dospieť k presvedčeniu, že táto pomoc je zlučiteľná so Zmluvou. Naopak ak toto prvotné preskúmanie priviedlo Komisiu k opačnému presvedčeniu, alebo neumožnilo prekonať všetky ťažkosti, ktoré sa vyskytli pri posudzovaní zlučiteľnosti tejto pomoci so spoločným trhom, Komisia má povinnosť získať všetky potrebné stanoviská a na tento účel začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES.(15)

32.      Len v rámci tohto posledného uvedeného konania, ktoré má Komisii umožniť získať úplné informácie o všetkých okolnostiach veci, ukladá Zmluva Komisii povinnosť vyzvať dotknuté osoby, aby predložili svoje pripomienky.(16)

33.      V tejto súvislosti zdôrazňujem, že právo predložiť pripomienky vyplývajúce z článku 88 ods. 2 ES si nemožno vzhľadom na povahu tohto práva zamieňať s právom byť vypočutý, ktoré sa vykladá v pravom zmysle slova ako právo na obhajobu.

34.      Charta základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) zaraďuje medzi základné prvky zásady riadnej správy vecí verejných právo každého byť vypočutý pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať, právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, a povinnosť správneho orgánu odôvodniť svoje rozhodnutia.(17)

35.      Dodržiavanie práva byť vypočutý v každom konaní, ktoré môže viesť k prijatiu aktu spôsobujúceho ujmu určitej osobe, totiž predstavuje základnú zásadu práva Spoločenstva, ktorá musí byť dodržaná, hoci neexistuje nijaká právna úprava týkajúca sa tohto konania.(18)

36.      Ak je však jediným adresátom rozhodnutia Komisie vydaného podľa článku 88 ods. 2 ES členský štát(19), uvedenú zásadu treba na účely jej uplatnenia v rámci konania vo veci formálneho zisťovania zo strany Komisie vykladať reštriktívne.

37.      Treba totiž poukázať na to, že hoci článok 88 ods. 2 ES oprávňuje dotknuté osoby, aby predložili svoje pripomienky, toto ustanovenie sa vykladá v judikatúre v tom zmysle, že dotknuté osoby majú právo zúčastniť sa na správnom konaní iba v rozsahu primeranom okolnostiam posudzovanej veci.(20)

38.      V tomto konaní je podľa môjho názoru rozhodujúce, že článok 88 ods. 2 ES upravuje iba právo predložiť pripomienky a nie právo na obhajobu.(21)

39.      Z judikatúry jasne vyplýva, že iné dotknuté osoby než členský štát zodpovedný za poskytnutie pomoci sa nemôžu zapojiť do kontradiktórnej diskusie s Komisiou, ako to môže urobiť uvedený členský štát.(22) Ako rozhodol Súdny dvor v rozsudku SFEI a i., „oznamovacia povinnosť a predbežný zákaz realizácie navrhovaných opatrení pomoci, ktoré sú upravené v článku 93 ods. 3, sú určené členskému štátu. Členský štát je navyše adresátom rozhodnutia, ktorým Komisia rozhodne o nezlučiteľnosti pomoci a vyzve ho, aby v lehotách, ktoré stanoví, túto pomoc zrušil“(23).

40.      Treba mať totiž na zreteli, že postup kontroly štátnej pomoci je správnym konaním, ktorý nemá znaky podobné súdnemu konaniu.

V –    O prvom odvolacom dôvode

A –    Argumentácia Komisie

41.      V rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa pri posudzovaní aktívnej legitimácie žalobkýň vychádzal z judikatúry, ktorá odporuje článku 88 ES a článku 230 štvrtému odseku ES, keďže umožňuje prístup ku konaniu pred Súdnym dvorom žalobcom, ktorí bez toho, aby splnili podmienky prípustnosti, ktoré stanovuje článok 230 štvrtý odsek ES, napádajú rozhodnutie vydané na základe článku 88 ES, pričom sa dovolávajú ochrany procesných práv, ktoré im údajne priznáva odsek 2 tohto článku.

42.      Komisia zdôrazňuje rozdiel medzi konaniami upravenými v odsekoch 2 a 3 článku 88 ES a uvádza, že dotknuté osoby môžu uviesť svoje tvrdenia iba na základe článku 88 ods. 2 ES.

43.      Okrem toho podľa Komisie z hľadiska Zmluvy nie je vôbec potrebné zaviesť osobitnú súdnu ochranu, ktorá by odôvodňovala odchýlku od článku 230 štvrtého odseku ES na dodržanie zásady zákonnosti konania Komisie a zabezpečenie úplnej súdnej ochrany v prípade prijatia rozhodnutia o zlučiteľnosti bez začatia konania vo veci formálneho zisťovania. Ak sa totiž preukáže príčinná súvislosť medzi nekonaním Komisie (nezačatie konania vo veci formálneho zisťovania) a údajnou nezákonnosťou jej rozhodnutia, preskúmanie súdom tohto rozhodnutia je zabezpečené, pokiaľ žalobca splní uvedené podmienky prípustnosti.

44.      Napokon podľa Komisie z napadnutého rozsudku, najmä z jeho bodu 70, vyplýva, že Súd prvého stupňa zastáva názor, že aktívna legitimácia na ochranu procesných práv nevyžaduje, aby bol žalobca priamo a osobne dotknutý sporným rozhodnutím. Na odôvodnenie tohto stanoviska by bolo potrebné preukázať, že článok 88 ods. 2 ES neukladá iba právnu povinnosť Komisii, ale priznáva aj právo dotknutým osobám.

45.      Článok 88 ods. 2 ES je však administratívno‑právnym ustanovením, ktoré upravuje osobitný postup kontroly štátnej pomoci a nie podmienky prístupu ku konaniu pred Súdnym dvorom. Okrem toho vzhľadom na to, že normotvorca Spoločenstva výslovne stanovil podmienky prípustnosti v článku 230 štvrtom odseku ES, bolo by absurdné domnievať sa, že sa chcel od týchto podmienok implicitne odchýliť prostredníctvom článku 88 ES.

B –    Prípustnosť žalôb vo veci štátnej pomoci a uplatnenie riešenia Cook a Matra

46.      Na úvod(24) stačí pripomenúť, že podľa článku 230 štvrtého odseku ES fyzická alebo právnická osoba môže podať žalobu proti rozhodnutiu určenému inej osobe, iba ak sa jej uvedené rozhodnutie priamo a osobne týka.(25)

47.      Pokiaľ ide o prvú takto formulovanú podmienku, z ustálenej judikatúry vyplýva, že jednotlivec je priamo dotknutý, ak predmetné opatrenie Spoločenstva má priame účinky na jeho právnu situáciu a neponecháva priestor na voľnú úvahu adresátom tohto opatrenia povereným jeho uplatňovaním, keďže má výlučne automatickú povahu a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Spoločenstva bez uplatnenia iných vykonávacích ustanovení.(26)

48.      Pokiaľ ide o druhú podmienku stanovenú v článku 230 ES, Súdny dvor vymedzil rozsah pojmu „osobne“ dotknutý v rozsudku Plaumann/Komisia(27), z ktorého vyplýva, že fyzická alebo právnická osoba, ktorá nie je adresátom napadnutého rozhodnutia, sa môže považovať za osobne dotknutú len vtedy, ak sa jej sporné ustanovenie dotýka v dôsledku určitých jej vlastných špecifík alebo istých skutkových okolností, ktoré ju odlišujú od iných osôb.(28)

49.      Je nesporné, že v oblasti štátnej pomoci Súdny dvor zaviedol osobitné riešenia týkajúce sa prípustnosti žalôb tretích osôb s cieľom zohľadniť osobitosti konania vzťahujúceho sa na túto oblasť. Vo všeobecnosti v tejto oblasti platia odlišné podmienky prípustnosti podľa toho, či bolo napadnuté rozhodnutie prijaté po skončení predbežnej fázy, alebo po skončení formálnej fázy zisťovania.

50.      Pokiaľ ide o žaloby o neplatnosť rozhodnutia Komisie o nezačatí konania vo veci formálneho zisťovania, prístup Súdneho dvora, ktorý právna náuka označuje za liberálny, sa zameriava na ochranu procesných práv dotknutých osôb v zmysle článku 88 ods. 2 ES, čiže osôb, ktoré majú možnosť predložiť pripomienky v rámci konania začatého podľa článku 88 ods. 2 ES, ale boli pozbavené tejto možnosti v dôsledku konečného rozhodnutia prijatého Komisiou na základe článku 88 ods. 3 ES.

51.      V rozsudku Cook/Komisia(29) Súdny dvor v súlade s návrhmi, ktoré predniesol generálny advokát Tesauro(30), namiesto použitia kritérií stanovených v rozsudku Cofaz a i./Komisia(31) rozhodol o prípustnosti žaloby konkurenta, pričom pojem dotknutej tretej osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES povýšil na pravidlo judikatúry uplatniteľné v kontexte rozhodnutia Komisie prijatého podľa článku 88 ods. 3 ES, a o mesiac neskôr potvrdil tento prístup v rozsudku Matra/Komisia.(32)

52.      Podľa judikatúry Cook a Matra, ak Komisia bez začatia konania podľa článku 93 ods. 2 Zmluvy o EHS (teraz článok 88 ods. 2 ES) na základe odseku 3 tohto článku rozhodne, že oznámené opatrenie nepredstavuje štátnu pomoc alebo že je pomocou zlučiteľnou so spoločným trhom, osoby, podniky alebo združenia, ktorých záujmy sú prípadne dotknuté poskytnutím pomoci, najmä konkurenčné podniky a profesijné združenia, ktoré majú ako dotknuté osoby procesné práva v rámci konania podľa článku 88 ods. 2 ES, musia mať právo podať žalobu o neplatnosť tohto rozhodnutia.

53.      Prípustnosť žaloby v súlade s právnou náukou Cook a Matra teda závisí jednak od povahy žalobných dôvodov a jednak od postavenia žalobcu. Podmienky prípustnosti sa overujú vymedzením rozdielu medzi účastníkmi konania, ktorí napádajú vecnú stránku rozhodnutia Komisie, a účastníkmi konania, ktorí sa domáhajú ochrany svojich procesných práv. V nadväznosti na rozsudok Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum tento celkom jasný rozdiel určuje uplatnený test.(33)

54.      Na riešenie, ktoré prijal Súdny dvor v už citovaných rozsudkoch Cook/Komisia a Matra/Komisia, existujú v právnych náukách rôzne názory. Na tomto mieste je vhodné pripomenúť najdôležitejšie prvky diskusie vyvolanej týmto riešením.(34)

55.      Niektorí autori poukazujú na to, že v už citovanom rozsudku Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum Súdny dvor išiel nad rámec návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Unión de Pequeños Agricultores/Rada(35), a tým zmiernil podmienky prístupu fyzických a právnických osôb ku konaniu pred Súdnym dvorom.(36)

56.      Po vydaní uvedených rozsudkov Cook/Komisia a Matra/Komisia je totiž okruh osôb, ktoré sú oprávnené napadnúť rozhodnutie Komisie, širší ako okruh osôb, ktoré môžu napadnúť predmetný akt na základe článku 88 ods. 2 ES. Všetky dotknuté osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES sa teda považujú za „osobne dotknuté“ rozhodnutím Komisie o nezačatí konania vo veci formálneho zisťovania.(37) Súd prvého stupňa dokonca jasne skonštatoval, že samotná skutočnosť, že účastníci konania mali možnosť uplatniť svoje tvrdenia už v konaní vo veci predbežného zisťovania na základe článku 88 ods. 3 ES, ich nemôže zbavovať práva na dodržanie procesnej záruky, ktorú im výslovne priznáva článok 88 ods. 2 ES.(38)

57.      Je pritom nesporné, že v rámci rozhodnutia prijatého podľa článku 88 ods. 2 ES samotná skutočnosť, že žalobkyne možno považovať za „dotknuté“ osoby, nemá za následok prípustnosť žaloby, keďže táto skutočnosť im sama osebe nepriznáva aktívnu legitimáciu. Naopak, vzhľadom na to, že napádajú rozhodnutie Komisie o ukončení konania vo veci formálneho zisťovania, účastníci konania musia mať osobitné postavenie v súlade s už citovaným rozsudkom Plaumann/Komisia, ktoré vyžaduje najmä preukázanie podstatného ovplyvnenia ich konkurenčného postavenia z dôvodu poskytnutia pomoci schválenej rozhodnutím Komisie.

58.      Z toho vyplýva, že za súčasného stavu judikatúry majú žalobkyne aktívnu legitimáciu, pokiaľ sa domáhajú ochrany procesných práv, ktoré im vyplývajú z článku 88 ods. 2 ES, bez toho, aby boli povinné preukázať, že ich postavenie na príslušnom trhu bolo podstatne ovplyvnené prijatím sporného rozhodnutia.(39)

59.      Viacerí generálni advokáti už vyjadrili vážnu kritiku v súvislosti s dôsledkami judikatúry Cook a Matra.

60.      Generálny advokát Jacobs označil judikatúru založenú na už citovaných rozsudkoch Cook/Komisia a Matra/Komisia za neuspokojivú, zložitú a očividne nelogickú a nejednotnú.(40) Poukázal na zmätočné stotožnenie kritérií aktívnej legitimácie podľa článku 88 ods. 2 ES a podľa článku 88 ods. 3 ES a spochybnil aj samotnú existenciu odchýlky od článku 230 štvrtého odseku ES. Generálny advokát preto navrhol, aby sa vo všetkých prípadoch, v ktorých žalobca napáda rozhodnutie vydané podľa článku 88 ods. 3 ES, uplatňovalo kritérium priamej a osobnej dotknutosti bez ohľadu na žalobné dôvody, na ktorých je žaloba založená, pričom kritérium osobnej dotknutosti sa má vykladať menej reštriktívne ako v už citovanom rozsudku Plaumann/Komisia.(41)

61.      Vzhľadom na povahu aktov prijatých podľa článku 88 ods. 3 ES generálny advokát Mengozzi(42) si zasa položil otázku, či by nebolo vhodnejšie, aby sa preskúmanie takýchto aktov súdom Spoločenstva v každom prípade, a teda bez ohľadu na základ aktívnej legitimácie žalobcu, obmedzilo na zistenie existencie podmienok, ktoré odôvodňujú nezačatie konania vo veci formálneho zisťovania, čiže na konštatovanie neexistencie závažných pochybností pokiaľ ide o skutočnosť, že opatrenie nepredstavuje pomoc, alebo je v každom prípade zlučiteľná so spoločným trhom. Rozhodnutie o „vecných otázkach“ by tak v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia bolo súčasťou preskúmania žaloby prípadne podanej proti konečnému rozhodnutiu prijatému Komisiou po skončení uvedeného konania.

62.      Rozlišovanie podmienok prípustnosti žalôb podaných proti rozhodnutiu prijatému na základe článku 88 ods. 3 ES súdom Spoločenstva tiež viedlo ku kritike, ktorú vyjadril generálny advokát Bot(43). Podľa jeho názoru judikatúra Cook a Matra vedie k obmedzeniu práv priznaných dotknutým osobám v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci. Generálny advokát Bot po tom, čo zdôraznil, že platná judikatúra je umelo stavaná, uviedol, že cieľ, ktorý sleduje žalobca, je rovnaký, keď sa dovoláva ochrany svojich procesných práv, ako aj keď napáda dôvodnosť rozhodnutia o posúdení pomoci, keďže chce dosiahnuť, aby sa začala formálna fáza zisťovania. Preto navrhol, aby Súdny dvor pripustil, že ak niekto napáda dôvodnosť posúdenia Komisie prijatého po predbežnom preskúmaní, nevyhnutne tým napáda nezačatie konania vo veci formálneho zisťovania, čím chce dosiahnuť ochranu svojich procesných práv.(44)

63.      Napokon vo veci 3F/Komisia(45) generálna advokátka Sharpston vyjadrila námietky proti formalistickému prístupu, ktorý sankcionuje žalobcu predkladajúceho subsidiárne pripomienky k obsahu sporných opatrení.

C –    O platnosti judikatúry Cook a Matra

64.      Po prvé treba podľa môjho názoru vychádzať z toho, že Zmluva jasne priznáva dotknutým osobám právo predložiť pripomienky v rámci konania vo veci formálneho zisťovania.

65.      Dotknutá osoba musí byť schopná účinne vyjadriť svoje stanovisko k existencii a k relevantnosti skutočností a okolností, ktoré skúma Komisia, ak zastáva názor, že Komisia prijala rozhodnutie o nevznesení námietok podľa článku 88 ods. 3 ES bez toho, aby bola úplne informovaná o všetkých skutočnostiach, ktoré by mohli spôsobiť ťažkosti pri posudzovaní predmetného opatrenia.

66.      Zastávam teda názor, že ide o samostatné procesné právo, ktoré si vyžaduje osobitnú súdnu ochranu a na ktoré nemôže mať vplyv chýbajúca aktívna legitimácia na napadnutie dôvodnosti rozhodnutia.

67.      Táto aktívna legitimácia však nemôže postačovať na napadnutie dôvodnosti rozhodnutia ako takého. Na tento účel musí mať žalobca osobitné postavenie vymedzené už citovaným rozsudkom Plaumann/Komisia.

68.      Po druhé generálny advokát Mengozzi v návrhoch, ktoré predniesol v už citovanej veci British Aggregates/Komisia, poukázal na to, že judikatúra Cook a Matra, ktorá je osobitne zložitá a dosť formalistická, je odôvodnená potrebou zabezpečiť, aby v prípade žaloby podanej osobou, ktorá uplatňuje výlučne svoje postavenie dotknutej osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES, neprekračovalo preskúmanie napadnutého rozhodnutia súdom Spoločenstva mieru nevyhnutnú na zabezpečenie dodržiavania procesných práv priznaných týmto ustanovením.(46)

69.      V každom prípade je podľa môjho názoru potrebné vychádzať z administratívno‑právnej povahy konania Komisie s cieľom odlíšiť otázku aktívnej legitimácie na napadnutie zákonnosti právneho aktu Únie od otázky existencie procesných práv v konaní pred správnym orgánom.

70.      Poznamenávam totiž, že článok 88 ods. 2 ES stanovuje pravidlo európskeho správneho konania, zatiaľ čo článok 230 ES stanovuje pravidlo európskeho konania vo veciach správneho súdnictva.

71.      V tejto súvislosti treba zdôrazniť relevantnosť zásady dobrej správy vecí verejných. Táto zásada vyplývajúca z judikatúry, ktorá bola nedávno vyjadrená v článku 41 Charty, je všeobecnou zásadou práva Spoločenstva.(47)

72.      Keďže uvedená zásada vyžaduje dôkladné a nestranné preskúmanie(48), zastávam názor, že právo žalobcu domáhať sa začatia konania upraveného v článku 88 ods. 2 ES na ochranu svojich procesných práv vyplýva z povinnosti Komisie prijať v prípade neexistencie vážnych ťažkostí rozhodnutie podľa článku 88 ods. 3 ES.

73.      Súdny dvor nedávno rozhodol, že účasť na rozhodovacom procese vo veciach životného prostredia za podmienok stanovených smernicou 85/337/EHS(49) je odlišná a slúži inému účelu ako žaloba, keďže žalobu možno prípadne podať proti rozhodnutiu prijatému po skončení tohto procesu. Táto účasť preto nemá vplyv na podmienky podania žaloby.(50) Bez toho, aby som prirovnával právo zúčastniť sa konania podľa článku 88 ods. 2 ES k právu zúčastniť sa správneho konania vo veciach životného prostredia, by som chcel zdôrazniť, že posledné uvedené právo je vymedzené širšie ako právo konať vo veci samej.

74.      Po tretie poznamenávam, že nehrozí, aby v dôsledku uplatňovania už citovaného rozsudku Matra/Komisia došlo k rozšíreniu procesných práv, ktoré Zmluva a sekundárne právo priznávajú dotknutým osobám v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci.

75.      Naopak, ide o potvrdenie práva, ktoré výslovne priznáva Zmluva v rámci konania, v ktorom sa plne uplatňuje pojem dotknutá osoba. Cieľ uvedeného rozsudku Matra/Komisia teda spočíva v potvrdení práva priznaného v rámci konania vo veci formálneho zisťovania a nie v priznaní nového práva v rámci predbežného konania.

76.      Okrem toho, ako vyplýva z už citovanej judikatúry, povaha práva vyplývajúceho z článku 88 ods. 2 ES je daná účasťou na konaní vo veci zisťovania a nepriznáva dotknutým osobám postavenie, ktoré by malo vplyv na podmienky stanovené v článku 230 ods. 4 ES.

77.      Po štvrté vzhľadom na kritiku právnej náuky, ako aj na výzvy viacerých generálnych advokátov, zastávam názor, že nadišiel čas, aby Súdny dvor, ochraňujúc vedúcu myšlienku súdnej ochrany práv dotknutých osôb v rámci konania vo veci formálneho zisťovania, definitívne objasnil pravidlá týkajúce sa prípustnosti žalôb proti rozhodnutiam Komisie prijatým podľa článku 88 ods. 3 ES.

78.      V súčasnosti je nesporné, že pravidlá týkajúce sa aktívnej legitimácie fyzických a právnických osôb, ktoré napádajú rozhodnutia prijaté Komisiou podľa článku 88 ods. 3 ES, sú nejasné a zmätočné. Podľa môjho názoru totiž v súčasnosti účastníci konania ani Súd prvého stupňa nie sú schopní v spleti žalobných dôvodov jasne odlíšiť žalobné dôvody týkajúce sa ochrany procesných práv od žalobných dôvodov týkajúcich sa vecnej stránky.

79.      Viaceré príklady vybrané z judikatúry svedčia o určitej neistote, pokiaľ ide o výsledok skúmania a pokiaľ ide o zaobchádzanie(51). Okrem toho posledné rozsudky Súdu prvého stupňa, ako sú rozsudky vydané vo veciach Kronoply(52), Deutsche Post a DHL International/Komisia(53) a Scheucher-Fleisch a i./Komisia(54), vyvolali v právnej vede pochybnosti týkajúce sa dodržiavania právnej istoty, keďže Súd prvého stupňa má tendenciu vyberať si z tvrdení týkajúcich sa vecnej stránky tie, ktoré sa podľa jeho názoru týkajú žalobných dôvodov zameraných na ochranu procesných práv.(55) Komisia navyše vo svojom odvolaní tvrdí, že tento prístup porušuje právo na obhajobu a zásadu rovnosti prostriedkov obrany.

80.      V tejto súvislosti poznamenávam, že podľa judikatúry uvedenej v bodoch 30 a 31 týchto návrhov Komisia môže rozhodnúť o zlučiteľnosti pomoci, iba ak nemá o tejto zlučiteľnosti nijaké pochybnosti. Žalobca musí teda preukázať, že Komisia sa pri posudzovaní predmetných opatrení stretla s vážnymi ťažkosťami. Cieľom žalobcu, ktorý napáda rozhodnutie Komisie prijaté po skončení konania vo veci predbežného zisťovania, je pritom začatie formálnej fázy podľa článku 88 ods. 2 ES. Hoci cieľ, ktorý sleduje žalobca, môže spočívať v zrušení rozhodnutia Komisie z vecných dôvodov, z procesného hľadiska chce žalobca dosiahnuť, aby bola Komisii uložená povinnosť vykonať podrobnejšie skúmanie, ktoré by mohlo viesť k zmene jej posúdenia.

81.      Uznávam, že pojem vážne ťažkosti je zložitý, dokonca umelo uplatňovaný, pretože skutočnou otázkou je, či by Komisia na základe konania vo veci formálneho zisťovania prijala odlišné rozhodnutie. Nie je však sporné, že všeobecná štruktúra ustanovení upravujúcich skúmanie štátnej pomoci sa jednoznačne vyznačuje istou mierou formalizmu. Tento formalizmus, ktorý vyvolal kritiku právnej náuky(56) a prejavil sa v judikatúre Cook a Matra, môže paradoxne prispieť k objasneniu príslušných pravidiel a k posilneniu právnej istoty žalobcov pri formulácii žalobných dôvodov v konaní pred súdom Únie.

82.      Podľa môjho názoru žalobný dôvod uplatnený v konaní pred Súdom prvého stupňa na základe ochrany procesných práv musí byť výslovne procesnej povahy, čiže žalobca musí namietať, že sa malo začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES, ale tvrdenia uvedené na podporu tohto žalobného dôvodu sa môžu týkať skutočností alebo údajov, ktoré museli vyvolať u Komisii vážne pochybnosti. Tieto skutočnosti sú nevyhnutne hmotnoprávnej povahy, keďže predstavujú vecnú stránku správneho konania. Test stanovený v už citovanom rozsudku Plaumann/Komisia sa plne uplatní, ak sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia na základe toho, že opatrenie predstavuje protiprávnu pomoc alebo pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom.

83.      K tomuto riešeniu sa priblížil Súdny dvor v rozsudku 3F/Komisia.(57) Súdny dvor totiž rozhodol, že „ako vyplýva z článku 4 ods. 3 nariadenia č. 659/1999, rozhodnutie o nevznesení námietok Komisia prijme vtedy, keď zistí, že oznámené opatrenie nevyvoláva pochybnosti, pokiaľ ide o jeho zlučiteľnosť so spoločným trhom. Ak sa žalobca domáha zrušenia takéhoto rozhodnutia, napáda predovšetkým skutočnosť, že rozhodnutie týkajúce sa pomoci bolo prijaté bez toho, aby Komisia začala konanie vo veci formálneho zisťovania, čím došlo k porušeniu jeho procesných práv. Aby žalobca uspel so svojou žalobou, môže sa snažiť preukázať, že zlučiteľnosť sporného opatrenia musela vyvolávať pochybnosti. Použitie takýchto tvrdení však napriek tomu nemá za následok zmenu predmetu žaloby ani zmenu podmienok jej prípustnosti.“

84.      Nakoniec z ústavného hľadiska zastávam názor, že ak najvyšší súd umožní súdnu ochranu jednotlivcov, ktorá ide nad rámec znenia právneho predpisu, túto ochranu vyplývajúcu z judikatúry môže definitívne odmietnuť iba samotný zákonodarca. Súdny dvor by sa mal teda pokúsiť spresniť pravidlá uplatňovania práva priznaného v jeho judikatúre, ale nemal by úplne odmietnuť takýto spôsob súdnej ochrany. Dvere otvorené judikatúrou Cook a Matra môže zatvoriť iba samotný normotvorca Únie.

85.      Vzhľadom na vyššie uvedené má Súdny dvor viaceré možnosti, ktorými môže preformovať uvedenú judikatúru Cook a Matra.

86.      Pokiaľ ide o test prípustnosti, ktorý sa má použiť, Súdny dvor môže výslovne rozhodnúť, že bez ohľadu na povahu žalobného dôvodu sa vyžaduje iba splnenie jednej podmienky, ktorou môže byť buď prísne kritérium založené na už citovanom rozsudku Plaumann/Komisia, alebo oveľa miernejšie kritérium dotknutej osoby.(58) Uplatnenie rozsudku Plaumann/Komisia by viedlo k tomu, že riešenie, ktoré priznáva dotknutým osobám v zmysle článku 88 ods. 2 ES aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti rozhodnutiam Komisie prijatým podľa odseku 3 tohto článku, by sa stalo jednoducho neplatným.

87.      Pokiaľ ide o povahu žalobných dôvodov, ktoré možno uplatniť, Súdny dvor by mohol upustiť od rozlišovania medzi procesnými žalobnými dôvodmi a vecnými žalobnými dôvodmi.

88.      Pokiaľ ide o okruh potenciálnych žalobcov, Súdny dvor by mohol vymedziť pojem dotknutá osoba tak, aby sa zabránilo nárastu počtu súdnych konaní vyplývajúcich z článku 88 ods. 3 ES.

D –    O napadnutom rozsudku

89.      V prejednávanej veci Súd prvého stupňa po tom, čo v bodoch 57 až 59 napadnutého rozsudku poukázal na rozdiel medzi predbežnou fázou zisťovania a konaním vo veci formálneho zisťovania, ktorý je charakteristický pre skúmanie zlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom zo strany Komisie, v bode 60 tohto rozsudku zdôraznil, že žalobu o neplatnosť podanú dotknutou osobou v zmysle článku 88 ods. 2 ES proti rozhodnutiu Komisie o nevznesení námietok po skončení predbežnej fázy treba vyhlásiť za prípustnú, pokiaľ sa žalobca touto žalobou domáha ochrany procesných práv, ktoré mu toto ustanovenie priznáva.

90.      Po tom, čo v bode 62 napadnutého rozsudku uviedol, že dotknutá osoba má aktívnu legitimáciu iba v konaní o žalobe, ktorou sa domáha ochrany procesných práv, pričom aktívna legitimácia žalobcu na napadnutie dôvodnosti rozhodnutia musí zodpovedať podmienkam stanoveným v už citovanom rozsudku Plaumann/Komisia, Súd prvého stupňa skonštatoval, že žalobkyne svojimi žalobnými dôvodmi v prejednávanej veci napádajú tak odmietnutie začatia konania vo veci formálneho zisťovania zo strany Komisie, ako aj dôvodnosť sporného rozhodnutia.

91.      Vzhľadom na to, že som zástancom zákonnosti riešenia, ktoré Súdny dvor prijal v už citovaných rozsudkoch Cook/Komisia a Matra/Komisia, pokiaľ ide o uznanie ochrany procesných práv, navrhujem, aby Súdny dvor zamietol prvý odvolací dôvod Komisie, keďže odôvodnenie Súdu prvého stupňa je založené na správnom uplatnení uvedenej judikatúry. Je však zrejmé, že ak by sa Súdny dvor rozhodol odchýliť od predmetnej judikatúry, odôvodnenie Súdu prvého stupňa by vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia.

92.      Napokon druhým a tretím odvolacím dôvodom sa treba zaoberať, iba ak Súdny dvor zotrvá na judikatúre Cook a Matra. Naopak, ak by Súdny dvor uznal prvý odvolací dôvod, musel by zrušiť napadnutý rozsudok a mohol by sa vyjadriť k prípustnosti žaloby spoločností Kronoply a Kronotex.

VI – O druhom odvolacom dôvode

A –    Argumentácia Komisie

93.      Komisia, ktorú podporuje ZSG, vytýka Súdu prvého stupňa, že napriek tomu, že v bode 81 napadnutého rozsudku uviedol, že mu neprináleží vykladať žalobné dôvody žalobkýň s cieľom určiť, do akej miery napádajú dôvodnosť sporného rozhodnutia alebo sa domáhajú ochrany svojich procesných práv, pristúpil práve k takému výkladu v bode 82 napadnutého rozsudku.

94.      V tejto súvislosti Komisia cituje rozsudok Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia(59), z ktorého jasne vyplýva, že Súd prvého stupňa nebol oprávnený zmeniť predmet žaloby, ako to urobil v bode 51 napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa tým jednak prekročil svoje právomoci, keďže je viazaný žalobou vyplývajúcou z podaní predložených v konaní, a jednak týmto prístupom zvýhodnil žalobkyne, čím porušil zásadu rovnosti zbraní účastníkov konania pred Súdom prvého stupňa.

95.      Komisia najmä zdôrazňuje, že vzhľadom na bod 83 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa zamýšľal zohľadniť všetky žalobné dôvody, čím zmazal rozdiel medzi dovolávaním sa procesných práv a uplatnením vecných žalobných dôvodov.

96.      ZSG dodáva, že Súd prvého stupňa tým neoprávnene predbehol skúmanie rozhodnutia Komisie prijatého po skončení konania vo veci formálneho zisťovania.

B –    O napadnutom rozsudku a o problematike rekvalifikovania pôvodnej žaloby v prvostupňovom konaní

97.      Na úvod treba zdôrazniť, ako pripomenul generálny advokát Mengozzi v návrhoch, ktoré predniesol vo veci British Aggregates/Komisia, že Súdny dvor vylučuje akúkoľvek možnosť napraviť neexistenciu žalobných dôvodov výslovne založených na porušení procesných záruk priznaných článkom 88 ods. 2 ES alebo na porušení povinnosti Komisie začať konanie vo veci formálneho zisťovania. Súdny dvor navyše vylučuje prakticky akúkoľvek možnosť napraviť neuplatnenie týchto žalobných dôvodov rekvalifikovaním žalobných dôvodov, ktoré boli výslovne uplatnené.(60)

98.      Súdny dvor považoval za právne pochybenie skutočnosť, že Súd prvého stupňa rekvalifikoval samotný predmet žaloby, o ktorej rozhodoval, hoci návrhy predložené v konaní pred Súdom prvého stupňa a všetky žalobné dôvody uvedené na podporu týchto návrhov smerovali k zrušeniu sporného rozhodnutia z vecných dôvodov, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu záveru, že žalobkyne sa domáhajú ochrany svojich procesných práv.(61)

99.      Súdny dvor takýto odlišný výklad žaloby, ktorý vedie k rekvalifikovaniu jej predmetu, odmietol v rozsudku Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum. Súdny dvor totiž rozhodol, že zistenia Súdu prvého stupňa, podľa ktorých aj v prípade neexistencie žalobného dôvodu výslovne založeného na porušení povinnosti Komisie začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES treba žalobu vzhľadom na dôvody zrušenia uplatňované na jej podporu vykladať v tom zmysle, že sa ňou Komisii vytýka, že napriek vážnym ťažkostiam pri posudzovaní zlučiteľnosti predmetných opatrení pomoci so spoločným trhom nezačala konanie vo veci formálneho zisťovania, takže sa ňou sleduje len ochrana procesných práv priznaných týmto ustanovením, nemajú objektívny základ.(62)

100. V prejednávanej veci Súd prvého stupňa po tom, čo správne poukázal na judikatúru týkajúcu sa skúmania žaloby Súdom prvého stupňa, v bode 82 napadnutého rozsudku rozhodol, že takéto obmedzenie právomoci Súdu prvého stupňa vykladať žalobné dôvody mu nebráni v skúmaní tvrdení z hľadiska vecnej stránky uvedených žalobcom s cieľom overiť, či z nich nevyplývajú skutočnosti na podporu žalobného dôvodu, ktorý žalobca tiež uviedol a ktorým výslovne poukazuje na existenciu vážnych ťažkostí, ktoré odôvodňovali začatie konania podľa článku 88 ods. 2 ES.

101. Okrem toho v bode 83 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že pre rozhodnutie o prípustnosti druhého žalobného dôvodu je potrebné skúmať všetky ostatné žalobné dôvody, ktoré uviedli žalobkyne proti spornému rozhodnutiu, s cieľom posúdiť, či tvrdenia uvedené v rámci prvého a tretieho žalobného dôvodu možno pripojiť k žalobnému dôvodu založenému na porušení procesných práv, pokiaľ nimi žalobkyne poukazujú na vážne ťažkosti, na základe ktorých mala Komisia začať konanie vo veci formálneho zisťovania.

102. Je zrejmé, že Súd prvého stupňa takto hľadal vo všetkých ostatných žalobných dôvodoch uplatnených v danom konaní, ktorými žalobkyne napádali dôvodnosť sporného rozhodnutia, skutočnosti, ktoré by mohli predstavovať žalobný dôvod založený na porušení procesných práv.

103. Hoci postup v prejednávanej veci nie je totožný s postupom, ktorého sa týka už citovaný rozsudok Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia, mám voči nemu výhrady a zastávam názor, že môže predstavovať nesprávne právne posúdenie vzhľadom na uvedenú judikatúru.(63)

104. V tejto súvislosti poznamenávam, že podľa ustálenej judikatúry má súd Spoločenstva vykladať žalobné dôvody žalobcu skôr podľa ich podstaty než kvalifikácie(64) a že Súd prvého stupňa už použil tento prístup s cieľom overiť, či žalobca neuvádza aj skutočnosti na podporu žalobného dôvodu, ktorými poukazuje na existenciu vážnych ťažkostí odôvodňujúcich začatie konania podľa článku 88 ods. 2 ES.(65)

105. Je nesporné, že Súd prvého stupňa je povinný uplatňovať známu zásadu „daj mi fakty a dám ti právo“(66). Kladiem si však otázku, či sa osoba, ktorá sa dovolávala postavenia dotknutej osoby a namietala porušenie svojich procesných práv, môže obmedziť na súhrnné opísanie údajne nesprávnych skutkových zistení Komisie bez toho, aby vysvetlila, prečo a do akej miery tieto zistenia môžu odôvodňovať okrem protiprávnosti sporného rozhodnutia aj existenciu vážnych ťažkosti v zmysle ustálenej judikatúry. V prejednávanej veci Súd prvého stupňa skúmal, či tvrdenia uvedené v rámci tretieho žalobného dôvodu možno pripojiť k žalobnému dôvodu založenému na porušení procesných práv, hoci obsah druhého žalobného dôvodu nemožno vykladať tak, že sa okrem prvého žalobného dôvodu týka aj tretieho žalobného dôvodu žaloby podanej na Súde prvého stupňa.

106. Chcel by som zdôrazniť, že v rámci uplatnenia judikatúry Cook a Matra treba jasne rozlišovať na jednej strane medzi priznaním práva dotknutým osobám, čiže možnosťou uplatniť žalobný dôvod zameraný na ochranu procesných práv, a súdnou ochranou poskytovanou z úradnej moci na druhej strane, čiže povinnosťou Súdu prvého stupňa usilovať sa nájsť medzi skutkovými tvrdeniami, ktorými žalobca spochybňuje dôvodnosť sporného rozhodnutia, skutočnosti, ktoré by mohli odôvodňovať aj žalobný dôvod založený na procesnom práve priznanom judikatúrou. Podľa môjho názoru je zrejmé, že Súdny dvor dotknutým osobám v zmysle článku 88 ods. 2 ES nepriznal takto chápaný nástroj súdnej ochrany.

107. V takom prípade by teda súd mal rozhodovať len na návrh účastníkov konania, ktorým prináleží vymedziť rámec sporu a jasne označiť skutkovú argumentáciu na preukázanie existencie vážnych ťažkostí pri uplatňovaní článku 88 ods. 3 ES, ktoré odôvodňujú začatie konania vo veci formálneho zisťovania zo strany Komisie. Nie je úlohou Súdu prvého stupňa nahrádzať účastníkov konania a namiesto nich hľadať v žalobe skutočnosti, ktoré by mohli predstavovať žalobný dôvod založený na porušení procesných práv.

108. Preto zastávam názor, že je úlohou žalobcu, aby jasne uviedol „procesný“ žalobný dôvod tak, že špecifikuje povahu vážnych ťažkostí, ktoré mohli odôvodňovať začatie konania vo veci formálneho zisťovania zo strany Komisie, a tak uvedie skutočnosti týkajúce sa vecnej stránky.

109. Napokon treba zdôrazniť, že Súd prvého stupňa nedávno vo viacerých veciach vyložil žalobné dôvody odlišne. Je potrebné, aby sa Súdny dvor jednoznačne vyjadril k zákonnosti tohto prístupu.(67)

110. Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, a preto treba vyhovieť druhému odvolaciemu dôvodu Komisie.

VII – O treťom odvolacom dôvode

A –    Argumentácia Komisie

111. Týmto odvolacím dôvodom založeným na právnom pochybení pri výklade pojmu dotknutá osoba Komisia vytýka Súdu prvého stupňa, že sa odchýlil od zaužívanej praxe, keď rozhodol, že postavenie dotknutých osôb v zmysle článku 88 ods. 2 ES treba priznať konkurentom príjemcu pomoci len na trhu so surovinami.

112. Výklad uvedený v napadnutom rozsudku podľa Komisie vedie k tomu, že prostredníctvom pojmu dotknutá osoba je proti rozhodnutiam vo veci štátnej pomoci dostupná určitá forma ľudovej žaloby. Komisia zdôrazňuje, že priznanie žalobného práva údajným konkurentom na iných trhoch, ako sú trhy, na ktorých pôsobí podnik, ktorý je príjemcom pomoci, vedie k nebezpečenstvu prudkého nárastu počtu súdnych konaní na súdoch Spoločenstva.

113. ZSG v tejto súvislosti uvádza, že na jeho činnosť je potrebná najmä papierovina, ale že vo výrobnom procese používa aj iné suroviny. Ak by sa za dotknuté osoby mali považovať aj spotrebitelia vody alebo elektrickej energie, napadnutý rozsudok by mal za následok neprimerané rozšírenie okruhu podnikov, ktoré sú oprávnené napadnúť rozhodnutie vo veci štátnej pomoci. Preto by mal byť tento pojem obmedzený na priamych konkurentov príjemcu štátnej pomoci pôsobiacich na trhu, na ktorom pôsobí uvedený príjemca.

B –    Posúdenie

1.      O pojme „dotknutá osoba“

114. Pojem „dotknutá osoba“(68) je predmetom výkladov, ktoré sa v judikatúre Súdneho dvora rozvíjajú. Najmä v oblasti hospodárskej súťaže boli dotknutým osobám priznané pomerne široké možnosti napadnúť rozhodnutia Komisie.(69)

115. V prvom rade treba poukázať na rozsudok Eridania a i./Komisia(70), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že samotná skutočnosť, že právny akt môže mať vplyv na konkurenčné vzťahy na príslušnom trhu, nepostačuje na to, aby sa každý hospodársky subjekt, ktorý sa nachádza v akomkoľvek konkurenčnom vzťahu s adresátom tohto právneho aktu, mohol považovať za priamo a osobne dotknutý týmto aktom. Iba existencia osobitných okolností teda môže oprávňovať subjekt, ktorý tvrdí, že právny akt má vplyv na jeho postavenie na trhu, aby podal žalobu podľa článku 173 Zmluvy EHS (zmenený, teraz článok 230 ES).

116. Pojem „dotknutá osoba“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES bol spresnený v rozsudku Intermills/Komisia.(71) V súčasnosti je nesporné, že dotknuté osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES, ktoré môžu podľa článku 230 štvrtého odseku ES podať žalobu o neplatnosť pre porušenie svojich procesných práv, sú osoby, podniky alebo združenia, ktorých záujmy môžu byť dotknuté poskytnutím pomoci, čiže najmä podniky, ktoré sú konkurentmi príjemcov tejto pomoci, a profesijné organizácie.(72)

117. Uvedený pojem v zmysle článku 88 ods. 2 ES teda Súdny dvor vyložil veľmi široko. Z tohto výkladu vyplýva, že každému podniku, ktorý tvrdí, že je konkurentom, dokonca aj potenciálnym, možno priznať postavenie „dotknutej osoby“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES a na základe tohto postavenia môže disponovať procesnými právami, ktoré mu umožňujú predložiť pripomienky.(73)

118. Judikatúra založená na už citovanom rozsudku Intermills/Komisia bola premietnutá do znenia článku 1 písm. h) nariadenia č. 659/1999.(74)

119. Je potrebné zdôrazniť, že judikatúra stanovuje určité obmedzenia pojmu dotknutá osoba v tom zmysle, že aby mala fyzická alebo právnická osoba postavenie dotknutej osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES(75), musí byť schopná preukázať oprávnený záujem na uskutočnení alebo neuskutočnení predmetných opatrení pomoci alebo na ich zachovaní, ak už boli schválené. Pokiaľ ide o podnik, takýto oprávnený záujem môže spočívať najmä v ochrane jeho konkurenčného postavenia na trhu v rozsahu, v akom je dotknutý opatreniami pomoci.(76)

120. Podľa Súdu prvého stupňa by priznanie postavenia dotknutej osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES každej osobe, ktorá je napadnutými štátnymi opatreniami iba všeobecne alebo nepriamo dotknutá, predstavovalo výklad, ktorý je zjavne nezlučiteľný so znením článku 88 ods. 2 ES, a v dôsledku toho by bol pojem „osobne dotknutá osoba“ v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES v žalobách o neplatnosť rozhodnutí prijatých na základe článku 88 ods. 3 ES(77) zbavený akéhokoľvek právneho významu, keďže tento druh žaloby by sa zmenil na určitý druh actio popularis.

121. Poznamenávam však, že už citovaný rozsudok Waterleiding Maatschappij/Komisia, ktorý bol implicitne potvrdený rozsudkom BP Chemicals/Komisia(78), svedčí v prospech širokého výkladu pojmu dotknutá osoba na rozdiel od rozsudku Kahn Scheepvaart/Komisia(79), v ktorom bola žaloba vyhlásená za neprípustnú z dôvodu všeobecnej pôsobnosti opatrenia schváleného Komisiou. Táto všeobecná pôsobnosť teda tiež nebráni tomu, aby dotknuté subjekty v zmysle článku 88 ods. 2 ES boli aktívne legitimované na napadnutie rozhodnutia Komisie o schválení opatrení pomoci vo vnútroštátnej právnej úprave, ktoré prijala bez začatia konania vo veci formálneho zisťovania.

122. Pokiaľ ide o najnovší vývoj, Súd prvého stupňa uviedol, že nie je nevyhnutné, aby žalobca preukázal existenciu konkrétneho a priameho konkurenčného vzťahu s každým príjemcom napadnutých opatrení pomoci na to, aby sa považoval za dotknutú osobu v zmysle článku 88 ods. 2 ES. Stačí totiž, ak preukáže existenciu takéhoto konkurenčného vzťahu s príjemcami pomoci.(80) Dokonca aj budúci alebo iba potenciálny konkurent príjemcu napadnutej pomoci sa tak považoval za dotknutú osobu v zmysle článku 88 ods. 2 ES(81).

123. Napokon, pokiaľ ide o judikatúru Súdneho dvora, Súdny dvor v rozsudku 3F/Komisia uznal, že organizácie zastupujúce zamestnancov podnikov, ktoré sú príjemcami pomoci, možno považovať za dotknuté osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES.(82)

2.      O napadnutom rozsudku

124. V prvom rade poukazujem na to, že odpoveď na tento odvolací dôvod závisí od odpovede na prvý odvolací dôvod.

125. Ak sa teda Súdny dvor vysloví v prospech stanoviska, podľa ktorého treba judikatúru Cook a Matra vyhlásiť za neplatnú – pričom sa s týmto stanoviskom nestotožňujem –, automaticky by to viedlo k prijatiu zúženej definície aktívne legitimovanej osoby. Koncepcia, podľa ktorej dotknuté osoby na to, aby sa mohli domáhať ochrany svojich procesných práv, musia splniť tradičné kritériá stanovené v už citovanom rozsudku Plaumann/Komisia v súlade s požiadavkami článku 230 ES, podstatne zúži okruh aktívne legitimovaných žalobcov.

126. Zastávam názor, že v opačnom prípade analýza Súdu prvého stupňa neodporuje línii judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa pojmu dotknutá osoba. Skôr si myslím, že odôvodnenie Súdu prvého stupňa predstavuje v istom zmysle prirodzený a logický dôsledok veľmi širokého prístupu judikatúry Súdneho dvora, a ako vyplýva z jeho znenia, toto odôvodnenie sa zdá byť z ekonomického hľadiska logické.

127. Súd prvého stupňa po tom, čo v bode 74 napadnutého rozsudku uviedol, že môže dôjsť k nezanedbateľnému ovplyvneniu hospodárskej súťaže na hlavných alebo nadväzujúcich trhoch, a preto môže byť ovplyvnené postavenie podnikov pôsobiacich na týchto trhoch, v bodoch 75 a 76 tohto rozsudku uviedol skutkové okolnosti, na základe ktorých dospel k záveru o potenciálnom ovplyvnení postavenia spoločností Kronoply a Kronotex na trhu. V dôsledku toho rozhodol, že žalobkyne sú dotknutými osobami a že ich žaloba, ktorou sa domáhajú ochrany procesných práv, je prípustná.

128. Hoci je nesporné, že Súdny dvor vymedzil pojem dotknutá osoba veľmi široko, skutočnosť, že Súd prvého stupňa v prejednávanej veci zohľadnil hlavný trh, nepovažujem hneď za irelevantnú.

129. Úvaha, na ktorej je založený tento prístup, totiž vychádza z pojmu „byť prípadne ovplyvnený“. Nemožno teda vylúčiť, že trh so surovinami môže mať význam v rámci takejto analýzy v hospodárskych odvetviach, v ktorých výnosnosť činnosti závisí od sústavného zásobovania na diaľku. Pokiaľ ide o odvetvie lesníctva, výrobca papieroviny pôsobí na viacerých hlavných i nadväzujúcich trhoch. V tomto odvetví je pri dodávkach dreva rozhodujúca vzdialenosť, ako aj prístup k stabilným zdrojom energie za primerané ceny.

130. Zastávam názor, že odôvodnenie prístupu Súdu prvého stupňa je uvedené v bode 75 napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva, že žalobkyne a príjemca pomoci nie sú síce skutočnými ani potenciálnymi konkurentmi na tých istých trhoch výrobkov, ale vo svojom výrobnom procese používajú rovnaké suroviny, ktoré nie sú neobmedzene dostupné v regióne, ktorého sa týka predmetný investičný projekt. Keďže treba dostupnosť týchto surovín posudzovať v závislosti od príslušných zásobovacích zón jednotlivých subjektov, ktoré sídlia v tomto regióne, ako aj v závislosti od nákladov na prepravu týchto surovín, treba konštatovať, že existuje súvislosť medzi postavením žalobkýň a spoločnosti ZSG na trhu.

131. Chcel by som však uviesť niekoľko poznámok k dôsledkom tohto posúdenia Súdu prvého stupňa.

132.  Súd prvého stupňa napriek tomu, že dospel k záveru, že žalobkyne a príjemca pomoci nie sú skutočnými ani potenciálnymi konkurentmi na tých istých tovarových trhoch, konštatoval, že existuje konkurenčný vzťah, pokiaľ ide o prístup k surovinám. Nezvolil si teda konkurenciu v predaji výrobkov, ale v ich nákupe.

133. Takéto rozšírenie prípadného konkurenčného vzťahu však jednoznačne vedie k rozšíreniu práva podať žalobu podľa článku 88 ods. 3 ES. Vyvstáva teda otázka vymedzenia rozsahu pojmu konkurencia v judikatúre týkajúcej sa dotknutých osôb v zmysle článku 88 ods. 2 ES, teda otázka, či ide o priamu alebo nepriamu konkurenciu a či sa má brať do úvahy iba konkurencia na trhu, ktorého sa týka dané opatrenie.

134. Judikatúra poskytuje k uvedenej otázke málo usmernení. Vyplýva z nej, že Súd prvého stupňa nie je povinný vyžadovať od osoby, ktorá sa dovoláva postavenia dotknutej osoby na príslušnom trhu, aby preukázala, že bola podstatne ovplyvnená sporným rozhodnutím.(83) Okrem toho judikatúra Súdu prvého stupňa smeruje k potenciálnej konkurencii.(84)

135. Postačuje všeobecne uviesť, že o priamu konkurenciu ide, ak podniky pôsobia na tom istom trhu a existuje konkurenčný vzťah medzi predávanými výrobkami.(85) Priamy konkurenčný vzťah však môže existovať aj medzi nákupcami, čo vysvetľuje existenciu nákupných kartelov.(86) Nepriama konkurencia existuje medzi podnikmi, ktoré pôsobia na odlišných trhoch, aj keď ide o príbuzné trhy.(87) Okrem toho zohľadnenie globálnejšej konkurencie môže byť odôvodnené aj v prípade, že by Komisia musela zohľadniť pri posudzovaní konkurenčného postavenia podniku „efekt portfólia“.(88)

136. Na účely skúmania pojmu „dotknutá osoba“ však podľa môjho názoru predajné a nákupné trhy nie sú z hľadiska konkurencie podstatne odlišné.(89) Konkurencia môže existovať na trhu nákupu výrobkov (konkurujúci si nákupcovia na hlavnom trhu).(90) Najmä na trhu s drevom existujú príklady v americkom a fínskom práve hospodárskej súťaže.(91)

137. Priamy konkurenčný vzťah totiž predstavuje osobitnú problematiku priameho účinku opatrenia, ktoré môže predstavovať štátnu pomoc. Nákupcovia sú priamymi konkurentmi ostatných nákupcov a predajcovia sú priamymi konkurentmi ostatných predajcov. Nákupcovia alebo predajcovia výrobku A môžu byť nepriamymi konkurentmi nákupcov alebo predajcov výrobku B, ak sú výrobky A a B zameniteľné.

138. Z hľadiska citovanej judikatúry treba zdôrazniť, že pojem dotknutá osoba uvedený v článku 88 ods. 2 ES nie je obmedzený na konkurentov, ale môže sa vzťahovať aj na rôzne organizácie alebo orgány verejnej moci, ktoré môžu byť dotknutými osobami v zmysle správneho konania, aj keď nie sú aktívne legitimované, pokiaľ ide o vecnú stránku.

139. Za súčasného stavu judikatúry by teda podľa môjho názoru bolo možné pripustiť odvolací dôvod Komisie, len ak by sa Súdny dvor rozhodol pre reštriktívnejší výklad pojmu dotknutá osoba.

140. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj vzhľadom na to, že Komisia nevytýka Súdu prvého stupňa, že konkurenčný vzťah medzi žalobkyňami a príjemcom pomoci vyvodil zo skreslených skutkových okolností, navrhujem, aby Súdny dvor zamietol tretí odvolací dôvod ako nedôvodný.

VIII – O vyjadrení spoločnosti ZSG k odvolaniu

141. ZSG vo svojom vyjadrení k odvolaniu okrem viacerých pripomienok všeobecnej povahy uviedla na podporu Komisie tvrdenia, ktoré možno považovať za samostatné odvolacie dôvody. Tieto tvrdenia sú však podľa môjho názoru sčasti neprípustné a sčasti sa týkajú problematiky, na ktorú poukazuje Komisia.

142. V tejto súvislosti poukazujem na to, že podľa ustálenej judikatúry z článku 225 ES, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora a článku 112 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku vyplýva, že v odvolaní musí byť presne uvedené, ktoré časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, sa napádajú, ako aj právne tvrdenia, ktoré tento návrh osobitným spôsobom podporujú.(92)

143. Požiadavky odôvodnenia vyplývajúce z týchto ustanovení nespĺňa odvolanie, ktoré sa obmedzuje na opakovanie alebo doslovné prevzatie žalobných dôvodov a tvrdení už raz uvedených v konaní pred Súdom prvého stupňa. Takéto odvolanie v skutočnosti predstavuje iba návrh na opätovné posúdenie žaloby podanej na Súd prvého stupňa, čo nepatrí do právomocí Súdneho dvora.(93)

144. Pokiaľ však odvolateľ spochybňuje výklad alebo uplatnenie práva Spoločenstva vykonané Súdom prvého stupňa, môžu sa právne otázky skúmané na prvom stupni nanovo prejednať v rámci odvolacieho konania. Ak by totiž odvolateľ nemohol založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už použitých v konaní pred Súdom prvého stupňa, stratilo by odvolacie konanie čiastočne svoj zmysel.(94)

145. Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa chýbajúcej aktívnej legitimácie žalobkýň, keďže nie sú osobne dotknuté v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES, poukazujem na to, že tejto problematiky sa týkala námietka neprípustnosti vznesená Komisiou, ktorú podporila ZSG. Najmä z bodu 37 napadnutého rozsudku vyplýva, že tieto subjekty spoločne tvrdili, že spĺňajú kritériá vyplývajúce z už citovaného rozsudku Plaumann/Komisia. Na túto otázku Súd prvého stupňa jasne odpovedal, že v bode 69 napadnutého rozsudku vyhlásil žalobu spoločností Kronoply a Kronotex, pokiaľ ide o vecnú stránku, za neprípustnú. Argumentáciu týkajúcu sa aktívnej legitimácie teda treba považovať za neprípustnú.

146. Pokiaľ ide o široký výklad pojmu konkurenti na účely vymedzenia pojmu dotknutá osoba v zmysle článku 88 ods. 2 ES, vzhľadom na úvahy týkajúce sa tretieho odvolacieho dôvodu Komisie nie je potrebné ho preskúmať.

147. Po druhé ZSG poukazuje na to, že Súd prvého stupňa sa neobmedzil na posudzovanie procesných práv, a vytýka Súdu prvého stupňa, že rekvalifikoval žalobu napádajúcu dôvodnosť sporného rozhodnutia na žalobu smerujúcu k ochrane procesných práv. Napokon uvádza, že judikatúru Cook a Matra treba vykladať reštriktívne.

148. V tejto súvislosti uvádzam, že vzhľadom na odpoveď na túto otázku v rámci skúmania druhého odvolacieho dôvodu, z ktorého vyplynulo, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, nie je potrebné ju samostatne preskúmať.

IX – O náhrade trov konania

149. Vo svojich odvolacích návrhoch Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zaviazal spoločnosti Kronoply a Kronotex na náhradu trov konania. ZSG navrhuje zaviazať spoločnosti Kronoply a Kronotex spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania.

150. Preto by som sa chcel vyjadriť k náhrade trov konania o odvolaní podanom orgánom Spoločenstva, ktorý už bol úspešný vo veci samej v prvostupňovom konaní a ktorého odvolanie smeruje iba proti tej časti napadnutého rozsudku, ktorá sa týka prípustnosti žaloby. Za týchto osobitných okolností si totiž kladiem otázku, aký rozsah právnej ochrany má poskytnúť Súdny dvor účastníkovi konania, ktorý nemal úspech v prvostupňovom konaní vo veci samej a ktorý nemá záujem byť účastníkom odvolacieho konania.

151. V tomto prípade sú podľa výroku napadnutého rozsudku Kronoply a Kronotex povinné nielen znášať svoje vlastné trovy konania, ale aj nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii a dvom ďalším účastníkom konania.

152. V dôsledku podania odvolania Komisie sa Kronoply a Kronotex stali automaticky účastníkmi konania pred Súdnym dvorom, ktorého výsledok má iba objasniť alebo upraviť judikatúru týkajúcu sa prípustnosti žalôb vo veci štátnej pomoci a nie spochybniť výrok napadnutého rozsudku.

153. Preto v prípade, ak Komisia koná „v záujme zákona“, ako je to v prejednávanej veci, je podľa môjho názoru spravodlivé, aby Súdny dvor bez ohľadu na výsledok odvolacieho konania oslobodil účastníka konania, ktorý sa z vlastného podnetu neobrátil na Súdny dvor ani nepredložil pripomienky v odvolacom konaní, od povinnosti nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii a ostatným účastníkom odvolacieho konania.

154. Zastávam názor, že takéto riešenie, ktoré možno vyvodiť zo znenia článku 69 ods. 3 rokovacieho poriadku, skôr zodpovedá požiadavkám týkajúcim sa práva na spravodlivý proces.

X –    Návrh

155. Vzhľadom na vyššie uvedené a vzhľadom na to, že vyzývam Súdny dvor Európskej únie, aby potvrdil judikatúru založenú na rozsudkoch z 19. mája 1993, Cook/Komisia (C‑198/91), a z 15. júna 1993, Matra/Komisia (C‑225/91):

Navrhujem zamietnuť prvý a tretí odvolací dôvod hlavného odvolania Komisie Európskych spoločenstiev.

Navrhujem však, aby Súdny dvor Európskej únie vyhovel druhému odvolaciemu dôvodu hlavného odvolania a zrušil rozsudok Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 10. decembra 2008, Kronoply a Kronotex/Komisia (T‑388/02), v rozsahu, v akom vyhlásil za prípustný druhý žalobný dôvod týkajúci sa ochrany procesných práv žalobkýň, hoci žalobkyne jasne a spôsobom, ktorý je v súlade s ustálenou judikatúrou, neuviedli dôvody, pre ktoré Komisia Európskych spoločenstiev mala začať konanie vo veci formálneho zisťovania v zmysle článku 88 ods. 2 ES. Keďže možno uznať, že žalobkyne nepodali žalobu, ktorá môže byť prípustná z dôvodu ochrany ich procesných práv, zastávam názor, že Súdny dvor môže vydať vo veci rozsudok s konečnou platnosťou, a z dôvodov hospodárnosti konania navrhujem, aby Súdny dvor bez toho, aby sa vec vrátila späť Všeobecnému súdu Európskej únie, vyhlásil pôvodnú žalobu v prvostupňovom konaní za neprípustnú.

Pokiaľ ide o trovy konania, navrhujem, aby Európska komisia a Zellstoff Stendal GmbH znášali svoje vlastné trovy konania.

1 – Jazyk prednesu: francúzština.

2 – Rozsudky z 19. mája 1993, Cook/Komisia, C‑198/91, Zb. s. I‑2487; z 15. júna 1993, Matra/Komisia, C‑225/91, Zb. s. I‑3203, a z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719.

3 – Vzhľadom na to, že napadnutý rozsudok bol vydaný 10. decembra 2008, odkazy na ustanovenia Zmluvy ES vychádzajú z číslovania platného pred nadobudnutím účinnosti Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

4 – Ú. v. ES C 232, s. 2.

5 – Rozsudok z 15. júla 1963, 25/62, Zb. s. 197.

6 – Komisia poukazuje na judikatúru Cook a Matra, ako aj na už citovaný rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France a kritizuje bod 60 napadnutého rozsudku.

7 – Rozsudok z 11. februára 1999, Antillean Rice Mills a i./Komisia, C‑390/95 P, Zb. s. I‑769, bod 20.

8 – Rozsudok z 8. júla 1999, Chemie Linz/Komisia, C‑245/92 P, Zb. s. I‑4643.

9 – Rozsudok Antillean Rice Mills a i./Komisia, už citovaný, body 21 a 22.

10 – Rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, body 35 a 36.

11 – Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 22. decembra 2008, C‑487/06 P, Zb. s. I‑10505, bod 74.

12 – Podľa judikatúry Súdu prvého stupňa Komisia nemôže odmietnuť začať konanie vo veci formálneho zisťovania na základe iných okolností, než sú záujmy tretích osôb, dôvody hopsodárnosti konania alebo akýkoľvek iný dôvod administratívnej vhodnosti. Pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2001, Prayon‑Rupel/Komisia, T‑73/98, Zb. s. II‑867, bod 44.

13 – Rozsudok Prayon‑Rupel/Komisia, už citovaný, bod 45.

14 – Pozri rozsudok z 2. apríla 2009, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia, C‑431/07 P, Zb. s. I‑2665, body 61 a 63.

15 – Pozri najmä rozsudky z 20. marca 1984, Nemecko/Komisia, 84/82, Zb. s. 1451, bod 13; Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, bod 39; zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia, C‑521/06 P, Zb. s. I‑5829, bod 34; Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia, už citovaný, bod 61; Prayon‑Rupel/Komisia, už citovaný, bod 42, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1995, SIDE/Komisia, T‑49/93, Zb. s. II‑2501, bod 58.

16 – Rozsudky Cook/Komisia, už citovaný, bod 22; Matra/Komisia, už citovaný, bod 16; z 13. decembra 2005, Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, C‑78/03 P, Zb. s. I‑10737, bod 34, a Athinaïki Techniki/Komisia, už citovaný, body 34 a 35 a citovaná judikatúra.

17 – Charta vyhlásená v Nice 7. decembra 2000 (Ú. v. ES C 364, s. 1). Podľa článku 41 ods. 1 Charty nazvaného „Právo na riadnu správu vecí verejných“ [neoficiálny preklad] „každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote“ [neoficiálny preklad].

18 – Rozsudky z 24. októbra 1996, Komisia/Lisrestal a i., C‑32/95 P, Zb. s. I‑5373, bod 21, a z 29. júna 2010, Komisia/Alrosa, C‑441/07 P, Zb. s. I‑5949.

19 – Pozri napríklad bod 81 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Nemecko a i./Kronofrance (rozsudok z 11. septembra 2008, C‑75/05 P a C‑80/05 P, Zb. s. I‑6619).

20 – Rozsudky Súdu prvého stupňa z 25. júna 1998, British Airways a i./Komisia, T‑371/94 a T‑394/94, Zb. s. II‑2405, bod 60; zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein‑Westfalen/Komisia, T‑228/99 a T‑233/99, Zb. s. II‑435, bod 125; z 12. septembra 2007, Olympiaki Aeroporia Ypiresies/Komisia, T‑68/03, Zb. s. II‑2911, bod 42, a z 26. júna 2008, SIC/Komisia, T‑442/03, Zb. s. II‑1161, body 222 až 225.

21 – Pozri najmä rozsudok Olympiaki Aeroporia Ypiresies/Komisia, už citovaný, bod 43. Na rozdiel od dotknutých osôb má členský štát v rámci tohto konania úplné právo na obhajobu, ktoré mu patrí a ktorého porušenie môže odôvodniť zrušenie rozhodnutia Komisie, ak sa preukáže, že v prípade, ak by nedošlo k tomuto porušeniu, konanie mohlo viesť k odlišnému výsledku. Pozri body 53 až 56 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Komisia/Scott (rozsudok z 2. septembra 2010, C‑290/07 P, Zb. s. I‑7763).

22 – Rozsudky Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, bod 59; z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C‑74/00 P a C‑75/00 P, Zb. s. I‑7869, bod 82, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 1. júla 2010, ThyssenKrupp Acciai Speciali Terni/Komisia, T‑62/08, Zb. s. I‑1279, bod 162.

23 – Rozsudok z 11. júla 1996, C‑39/94, Zb. s. I‑3547, bod 73.

24 – Poznamenávam, že zmeny zavedené Lisabonskou zmluvou nemali vplyv na posudzovanie prejednávanej veci.

25 – Rozsudok zo 17. septembra 2009, Komisia/Koninklijke FrieslandCampina, C‑519/07 P, Zb. s. I‑8495, body 47 až 54.

26 – Rozsudky z 5. mája 1998, Dreyfus/Komisia, C‑386/96 P, Zb. s. I‑2309, bod 43 a citovaná judikatúra, a Komisia/Koninklijke FrieslandCampina, už citovaný, body 47 až 54.

27 – Už citovaný rozsudok, ktorý bol neskôr potvrdený ustálenou judikatúrou. Pozri rozsudky z 19. októbra 2000, Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, C‑15/98 a C‑105/99, Zb. s. I‑8855, bod 33 a citovanú judikatúru, a Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, už citovaný, bod 33.

28 – Rozsudok z 22. júna 2006, Belgicko a Forum 187/Komisia, C‑182/03 a C‑217/03, Zb. s. I‑5479, bod 59.

29 – Už citovaný rozsudok.

30 – Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tesauro v tejto veci Cook/Komisia.

31 – Test, ktorý stanovuje kritérium, aby bol účastník konania „podstatne ovplyvnený“ opatrením. Pozri rozsudok z 28. januára 1986, 169/84, Zb. s. 391.

32 – Už citovaný rozsudok.

33 – Už citovaný rozsudok, v ktorom sa Súdny dvor podujal vysvetliť riešenie Cook a Matra.

34 – K tomu všeobecne WINTER, J.: The rights of complainants in State aid cases: judicial review of Commission decisions adopted under article 88 (ex 93) EC. In: Common Market Law Review, 1999, č. 36.

35 – Rozsudok z 25. júla 2002, C‑50/00 P, Zb. s. I‑6677.

36 – Pozri HONORÉ, M.: The standing of third parties in State aid cases: the lessons to be drawn from the judgement case C‑78/03 P, Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum v. Commission. In: European state aid law quarterly, EStAL, zv. 5 (2006), č. 2, s. 269 až 284, najmä s. 274.

37 – Pozri napríklad rozsudky Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, bod 41; Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, už citovaný, bod 35, a British Aggregates/Komisia, už citovaný, bod 28. Pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 21. marca 2001, Hamburger Hafen‑ und Lagerhaus a i./Komisia, T‑69/96, Zb. s. II‑1037, bod 37, a z 13. januára 2004, Thermenhotel Stoiser Franz a i./Komisia, T‑158/99, Zb. s. II‑1, bod 73.

38 – Rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia, T‑289/03, Zb. s. II‑81, bod 76.

39 – Pozri rozsudok Nemecko a i./Kronofrance, už citovaný, bod 44.

40 – Návrhy prednesené vo veci Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, už citované, bod 138.

41 – Tamže, body 139 a 141.

42 – Pozri návrhy prednesené vo veci British Aggregates/Komisia, už citované, bod 75.

43 – Návrhy prednesené vo veci Nemecko a i./Kronofrance, už citované, body 106 a 109.

44 – Tamže, bod 104 a nasl.

45 – Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston v tejto veci (rozsudok z 9. júla 2009, C‑319/07 P, Zb. s. I‑5963, body 39 až 43).

46 – Podľa generálneho advokáta Mengozziho by k tomu došlo vtedy, keby sa tento súd neobmedzil na zisťovanie existencie podmienok, ktoré odôvodňujú nezačatie konania vo veci formálneho zisťovania − čiže neexistencie závažných ťažkostí pri posudzovaní toho, či opatrenie je pomocou, a/alebo pri posudzovaní zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom −, ale keby zistil existenciu pomoci (alebo jednotlivých prvkov tvoriacich pomoc, ktoré podľa Komisie neexistovali) alebo neexistenciu podmienok, na ktoré sa odvoláva Komisia, aby sa mohlo rozhodnúť o zlučiteľnosti pomoci so Zmluvou. V takom prípade by totiž žalobca mohol dosiahnuť nielen prípadné začatie konania vo veci formálneho zisťovania, ale aj dodatočný výsledok, na základe ktorého by bola Komisia viazaná zisteniami súdu Spoločenstva, a vopred by sa určila aspoň časť rozhodnutia, ktoré bude prijaté po skončení takéhoto konania, čiže aktu, ktorý by žalobca nemohol napadnúť iba na základe svojho postavenia dotknutej osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES (bod 71 návrhov).

47 – Pozri znenie vysvetliviek k úplnému zneniu Charty: http://www.europarl.europa.eu/charter/pdf/04473_fr.pdf. Pozri návrhy prednesené vo veci Komisia/Scott, už citované, bod 60 a citovanú judikatúru, a rozsudok z 22. februára 2005, Komisia/max.mobil, C‑141/02 P, Zb. s. I‑1283, bod 72. Pozri aj rozsudky z 19. októbra 1983, Lucchini Siderurgica/Komisia, 179/82, Zb. s. 3083, bod 27, a z 31. marca 1992, Burban/Parlament, C‑255/90 P, Zb. s. I‑2253.

48 – Rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, bod 62, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. januára 2002, max.mobil/Komisia, T‑54/99, Zb. s. II‑313, bod 48.

49 – Smernica Rady z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (Ú. v. ES L 175, s. 40; Mim. vyd. 15/001, s. 248), zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/35/ES z 26. mája 2003 (Ú. v. EÚ L 156, s. 17; Mim. vyd. 15/007, s. 466).

50 – Rozsudok z 15. októbra 2009, Djurgården‑Lilla Värtans Miljöskyddsförening, C‑263/08, Zb. s. I‑9967, bod 38.

51 – Pozri komparatívnu analýzu vecí, ktorú uvádza HONORÉ, M.: c. d., s. 275 a nasl.

52 – Napadnutý rozsudok.

53 – Rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. februára 2009, T‑388/03, Zb. s. II‑199, ktorý je predmetom odvolacieho konania pred Súdnym dvorom vo veci Belgicko/Deutsche Post a i., C‑148/09 P.

54 – Rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. novembra 2009, T‑375/04, Zb. s. II‑4155.

55 – MAITREPIERRE, A.: Aides d’État – Qualité et intérêt à agir: Le TPICE admet la recevabilité d’un recours mixte contre une décision de la Commission de ne pas soulever d’objections à l’encontre d’une prétendue mesure d’aide d’État, dès lors que les requérantes ont la qualité de concurrentes directes du bénéficiaire de cette mesure (Deutsche Post AG – DHL). In: Concurrences, č. 2-2009, č. 25983, s. 154 a 155; PEYTZ, H., MYGIND, T.: Direct Action in State Aid Cases – Tightropes and Legal Protection. In: EStAL, 2/2010, body 331 a nasl.

56 – Pozri návrhy prednesené vo veci Komisia/Scott, už citované, bod 55.

57 – Už citovaný rozsudok, bod 35. V tejto súvislosti pozri HAASBEEK, L.: A Step in the Right Direction. In: EStAL, 1/2010, s. 147.

58 – BUENDIA SIERRA, J.‑L.: Standing before the Community Courts in the context of State aid litigation. In: EStAL, november 2007, s. 11.

59 – Rozsudok z 29. novembra 2007, C‑176/06 P.

60 – Už citované návrhy, bod 70.

61 – Rozsudok Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia, už citovaný, bod 25.

62 – Už citovaný rozsudok, body 44 a 45.

63 – Jednak porušenie rozsudku Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia a jednak porušenie judikatúry Cook a Matra.

64 – Rozsudok z 15. decembra 1961, Fives Lille Cail a i./Vysoký úrad, 19/60, 21/60, 2/61 a 3/61, Zb. s. 559, 588.

65 – Rozsudok Thermenhotel Stoiser Franz a i./Komisia, už citovaný, body 148, 155, 161 a 167, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. septembra 2007, Fachvereinigung Mineralfaserindustrie/Komisia, T‑254/05, Zb. s. II‑124.

66 – Zásada „da mihi factum, dabo tibi ius“, podľa ktorej súd musí uplatniť na skutkový stav uvedený účastníkmi konania príslušné právne normy. Táto zásada vyplýva zo všeobecnej zásady „jura novit curia“, ktorá platí v kontinentálnom práve. Pozri bod 33 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci van Schijndel a van Veen (rozsudok zo 14. decembra 1995, C‑430/93 a C‑431/93, Zb. s. I‑4705).

67 – Už citované rozsudky Scheucher-Fleisch a i./Komisia a Deutsche Post a DHL International/Komisia.

68 – O úlohe dotknutých osôb v rámci správneho konania podľa článku 88 ods. 2 ES pozri článok 20 nariadenia č. 659/1999 a rozsudky z 12. júla 1973, Komisia/Nemecko, 70/72, Zb. s. 813, bod 19; Nemecko/Komisia, už citovaný, bod 13; Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, bod 59, a zo 6. októbra 2005, Scott/Komisia, C‑276/03 P, Zb. s. I‑8437, bod 34.

69 – O vývoji týkajúcom sa článkov 81 ES a 82 ES pozri KAPTEYN, P. J. G., VERLOLEN VAN THEMAAT, P.: The Law of the European Union and the European Communities. Kluwer, 2008, s. 462.

70 – Rozsudok z 10. decembra 1969, 10/68 a 18/68, Zb. s. 459, bod 7.

71 – Rozsudok zo 14. novembra 1984, 323/82, Zb. s. 3809.

72 – Rozsudky Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, bod 41, a Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, už citovaný, bod 36.

73 –      Pozri návrhy prednesené vo veci Nemecko a i./Kronofrance, už citované, bod 89.

74 –      Podľa tohto nariadenia pojem dotknutá osoba zahŕňa „akýkoľvek členský štát a akúkoľvek osobu, podnikateľa alebo združenie podnikateľov, ktorých záujmy možno ovplyvniť poskytnutím pomoci, najmä príjemca pomoci, konkurujúci si podnikatelia a obchodné združenia [najmä príjemcu pomoci, konkurujúcich si podnikateľov a profesijné združenia – neoficiálny preklad]“.

75 – Rozsudky Cook/Komisia, už citovaný, bod 23; Matra/Komisia, už citovaný, bod 17, a Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, bod 47, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. septembra 1998, Gestevisión Telecinco/Komisia, T‑95/96, Zb. s. II‑3407, bod 64.

76 – Pozri v tomto zmysle rozsudky Cook/Komisia, už citovaný, bod 25; Matra/Komisia, už citovaný, bod 19, a Gestevisión Telecinco/Komisia, už citovaný, bod 66.

77 – Rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. septembra 1998, Waterleiding Maatschappij/Komisia, T‑188/95, Zb. s. II‑3713, bod 68, a uznesenie Súdu prvého stupňa z 25. júna 2003, Pérez Escolar/Komisia, T‑41/01, Zb. s. II‑2157, bod 36.

78 – Rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2000, T‑184/97, Zb. s. II‑3145, body 33 až 40.

79 – Rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. júna 1996, T‑398/94, Zb. s. II‑477.

80 – Rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júla 2007, Asklepios Kliniken/Komisia, T‑167/04, Zb. s. II‑2379, bod 55.

81 – Tamže, bod 50.

82 – Už citovaný rozsudok, bod 70.

83 – Rozsudok Nemecko a i./Kronofrance (už citovaný, bod 44), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že Súd prvého stupňa nebol v nijakom prípade povinný, so zreteľom najmä na už citované rozsudky Cook/Komisia a Matra/Komisia, vyžadovať, aby bolo preukázané aj to, že konkurenčné postavenie spoločnosti Kronofrance na trhu bolo podstatne ovplyvnené prijatím sporného rozhodnutia. Pozri QUIGLEY, C.: European State Aid Law and Policy. Oxford: Hart Publishing, 2009, s. 522.

84 – Rozsudky Súdu prvého stupňa z 10. mája 2006, Air One/Komisia, T‑395/04, Zb. s. II‑1343, a Asklepios Kliniken/Komisia, už citovaný.

85 – O konkurenčnom vzťahu v rámci rozhodnutia podľa článku 88 ods. 2 ES pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Sniace/Komisia (rozsudok z 22. novembra 2007, C‑260/05 P, Zb. s. I‑10005, body 34 a nasl.).

86 – „Nákupné alebo predajné ceny“ sú totiž uvedené ako predmet obmedzení hospodárskej súťaže v článku 81 ods. 1 ES a článku 82 ods. 2 ES.

87 – Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano vo veci Komisia/Tetra Laval (rozsudok z 15. februára 2005, C‑12/03 P, Zb. s. I‑987, bod 152).

88 – Rozsudok Súdu prvého stupňa z 3. apríla 2003, BaByliss/Komisia (T‑114/02, Zb. s. II‑1279, bod 343), podľa ktorého „Komisia môže mať povinnosť zohľadniť pri posudzovaní konkurenčného postavenia podniku jeho portfólio ochranných známok alebo to, že podnik má významné trhové podiely na veľkom počte relevantných tovarových trhov (ďalej len ‚efekt portfólia‘)“.

89 – Napríklad Súdny dvor v 70. rokoch uznal zneužitie dominantného postavenia na trhu so surovinami, čiže „upstream monopoly“. Pozri rozsudok zo 6. marca 1974, Istituto Chemioterapico Italiano a Commercial Solvents/Komisia (6/73 a 7/73, Zb. s. 223), podľa ktorého „zneužitie dominantného postavenia na trhu so surovinami môže ovplyvňovať a obmedzovať hospodársku súťaž na trhu, na ktorom sa predávajú odvodené výrobky, ktoré treba zohľadniť pri posudzovaní účinkov porušenia, aj keď trh s odvodenými výrobkami nepredstavuje samostatný trh“.

90 – Pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2002, M6/Komisia (T‑185/00, T‑216/00, T‑299/00 a T‑300/00, Zb. s. II‑3805, bod 63), podľa ktorého „pokiaľ ide o účinky systému Eurovízie na hospodársku súťaž, ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia (body 71 až 80), ten zahŕňa dva druhy obmedzení. Jednak spoločný nákup vysielacích práv na športové podujatia, ich zdieľanie a výmena signálu obmedzujú či dokonca vylučujú hospodársku súťaž medzi členmi EBU, ktorí sú konkurentmi tak na hlavnom trhu, čiže na trhu, na ktorom sa nakupujú vysielacie práva, ako aj na nadväzujúcom trhu, čiže na trhu televízneho prenosu športových podujatí. Jednak tento systém spôsobuje obmedzenia hospodárskej súťaže voči tretím osobám, pretože tieto práva, ako sa uvádza v bode 75 napadnutého rozhodnutia, sa všeobecne predávajú ako výhradné práva, v dôsledku čoho k nim nečlenovia EBU v zásade nemajú prístup“.

91 – Pokiaľ ide o Fínsku republiku, pozri rozsudok Korkein hallinto‑oikeus (najvyšší správny súd) z 20. decembra 2001 (KHO 20.12.2001/3179) týkajúci sa kartelu nákupu dreva medzi troma veľkými lesníckymi podnikmi. Rovnaký kartel skúmal markkinaoikeus (súd pre hospodársku súťaž) v rozsudku z 3. decembra 2009 (MAO: 614/09). Pokiaľ ide o americké právo, pozri rozsudok Najvyššieho súdu Spojených štátov (U.S. Supreme Court) z 20. februára 2007, Weyerhaeuser Co. v. Ross‑Simmons Hardwood Lumber Co., č. 05‑381. Komentár je dostupný na stránke tohto Najvyššieho súdu: http://www.oyez.org/cases/2000‑2009/2006/2006_05_381, ako aj http://www.calt.iastate.edu/predatorybuying.html.

92 – Pozri najmä rozsudok z 19. januára 2006, Comunità montana della Valnerina/Komisia, C‑240/03 P, Zb. s. I‑731, bod 105.

93 – Tamže, bod 106.

94 –      Už citovaný rozsudok British Aggregates/Komisia, bod 121 a nasl.