Vec T‑53/08

Talianska republika

proti

Európskej komisii

„Štátna pomoc – Náhrada za vyvlastnenie vo verejnom záujme – Predĺženie platnosti zvýhodnenej tarify na dodávku elektrickej energie – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom – Pojem výhoda – Zásada kontradiktórnosti“

Abstrakt rozsudku

1. Pomoc poskytovaná štátmi – Pojem – Náhrada poskytnutá za vyvlastnenie aktív – Vylúčenie

(Článok 87 ods. 1 ES)

2. Právo Únie – Zásady – Právo na obhajobu – Uplatnenie na správne konania začaté Komisiou – Preskúmanie plánovanej pomoci – Rozsah

(Článok 88 ods. 2 ES)

3. Pomoc poskytovaná štátmi – Rozhodnutie Komisie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania o štátnom opatrení – Predmet a účel konania

(Článok 88 ods. 2 ES)

1. Zvýhodnenia v zmysle článku 87 ods. 1 ES sú opatrenia, ktoré v rôznych formách znižujú náklady obvykle zaťažujúce rozpočet podniku a tým sú porovnateľné so subvenciou, akými sú najmä poskytnutie tovaru alebo služieb za preferenčných podmienok. Naopak náhrada škody, ktorú sú vnútroštátne orgány povinné prípadne zaplatiť jednotlivcom ako náhradu za ujmu, ktorú im spôsobili, má úplne inú právnu povahu a nepredstavuje pomoc v zmysle článkov 87 ES a 88 ES.

Ako štátna pomoc naopak musí byť kvalifikované opatrenie, ktoré predstavuje predĺženie opatrenia, ktorým bola podniku poskytnutá zvýhodnená tarifa na dodávky elektriny, a to ako náhrada za vyvlastnenie v rámci znárodnenia v odvetví elektroenergetiky, pokiaľ bola táto zvýhodnená tarifa priznaná ako náhrada na presne stanovené obdobie a bez možnosti predĺženia. Navyše opatrenie, ktoré je len jednou z výhodných tarifných podmienok, ktorých predĺženie má za cieľ „umožniť rozvoj a reštrukturalizáciu výroby dotknutých podnikov“, nemôže byť považované za právne pokračovanie v náhrade poskytnutej podniku po znárodnení.

(pozri body 49, 52, 55, 63, 65, 75, 77)

2. V oblasti kontroly štátnej pomoci si zásada rešpektovania práva na obhajobu vyžaduje, aby daný členský štát mohol účinne vyjadriť svoje názory na pripomienky predložené dotknutými tretími osobami podľa článku 88 ods. 2 ES, na ktorých chce Komisia založiť svoje rozhodnutie, a pokiaľ členskému štátu nebola daná príležitosť vyjadriť sa k uvedeným pripomienkam, Komisia ich nemôže použiť v rozhodnutí proti tomuto štátu. Na to, aby takéto porušenie práva na obhajobu viedlo k zrušeniu rozhodnutia, je však potrebné, aby neexistencia uvedenej vady mohla viesť k odlišnému výsledku konania.

(pozri bod 115)

3. Cieľom konania vo veci formálneho zisťovania je umožniť dotknutým osobám vyjadriť sa a Komisii úplne objasniť všetky skutočnosti týkajúce sa veci pred prijatím svojho rozhodnutia. Konanie vo veci formálneho zisťovania nemôže mať iný účel a predovšetkým v ňom nie je možné s konečnou platnosťou rozhodnúť o niektorých skutočnostiach v spise už pred prijatím konečného rozhodnutia. Navyše zo žiadneho ustanovenia týkajúceho sa štátnej pomoci ani z judikatúry nevyplýva povinnosť Komisie vypočuť príjemcu štátnych prostriedkov s ohľadom na jej právne posúdenie predmetného opatrenia ani povinnosť informovať dotknutý členský štát – alebo a fortiori príjemcu pomoci – o svojom stanovisku pred vydaním rozhodnutia, pokiaľ dotknuté osoby a daný členský štát vyzvala na predloženie pripomienok.

(pozri body 122, 123)

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (piata komora)

z 1. júla 2010 (*)

Vo veci T‑53/08,

Talianska republika, v zastúpení: S. Fiorentino, avvocato dello Stato,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: C. Giolito a G. Conte, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2008/408/ES z 20. novembra 2007 o štátnej pomoci C 36/A/06 (ex NN 38/06), ktorú Taliansko poskytlo spoločnostiam ThyssenKrupp, Cementir a Nuova Terni Industrie Chimiche (Ú. v. EÚ L 144, 2008, s. 37),

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),

v zložení: predseda komory M. Vilaras (spravodajca), sudcovia M. Prek a V. M. Ciucă,

tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 2. júla 2009,

vyhlásil tento

Rozsudok

Skutkové okolnosti

1 Talianska republika znárodnila odvetvie elektrickej energie zákonom č. 1643 zo 6. decembra 1962, ktorým sa zriaďuje Ente nazionale per l’energia elettrica (ENEL) a prevádzajú sa na tento štátny podnik spoločnosti pôsobiace v oblasti elektroenergetiky (GURI č. 316 z 12. decembra 1962, s. 5007, ďalej len „zákon č. 1643/62“). Uvedeným zákonom priznala štátnemu podniku ENEL na svojom štátnom území monopol na výrobu, dovoz, vývoz, prenos, premenu, distribúciu a predaj elektrickej energie pochádzajúcej z akéhokoľvek zdroja, avšak s určitými výnimkami.

2 Podľa článku 4 ods. 6 zákona č. 1643/62 boli podniky, ktoré vyrábali elektrickú energiu najmä pre vlastnú spotrebu (ďalej len „výrobcovia pre vlastnú spotrebu“), vylúčené z postupu znárodnenia v odvetví elektroenergetiky.

3 Spoločnosť Terni, v ktorej bol štát väčšinovým spoločníkom, v tom čase pôsobila v oblastiach výroby ocele, chemických látok a cementu. Navyše vlastnila a prevádzkovala vodnú elektráreň, ktorej väčšina vyrobenej elektrickej energie sa používala na dodávku energie pre výrobné procesy spoločnosti.

4 Vzhľadom na strategický význam spoločnosti Terni pri dodávaní elektrickej energie štátu bola jej divízia hydroenergetiky zahrnutá do znárodnenia, napriek postaveniu tejto spoločnosti ako výrobcu pre vlastnú spotrebu.

5 Dekrétom prezidenta republiky č. 1165 z 21. augusta 1963 o prevode časti podniku určenej na činnosti uvedené v článku 1 prvom odseku zákona č. 1643/62 a prevádzkované spoločnosťou „Terni: Società per l’Industria e l’Elettricità“ SpA na ENEL (riadna príloha GURI č. 230 z 31. augusta 1963, s. 58, ďalej len „dekrét č. 1165/63“) Talianska republika poskytla spoločnosti Terni náhradu za prevod jej aktív tým, že jej priznala zvýhodnenú tarifu na dodávku elektrickej energie (ďalej len „tarifa pre Terni“) na obdobie rokov 1963 až 1992.

6 V roku 1964 sa spoločnosť Terni rozdelila na tri spoločnosti: výrobcu ocele Terni Acciai Speciali, výrobcu chemikálií Nuova Terni Industrie Chimiche a výrobcu cementu Cementir (ďalej len spoločne „bývalé spoločnosti Terni“). Tieto podniky boli neskôr v uvedenom poradí sprivatizované a nadobudli ich spoločnosti ThyssenKrupp, Norsk Hydro a Caltagirone, čo viedlo k vytvoreniu spoločností ThyssenKrupp Acciai Speciali Terni SpA, Nuova Terni Industrie Chimiche SpA a Cementir SpA, ktoré naďalej využívali tarifu pre Terni.

7 Zákonom č. 9 z 9. januára 1991, ktorým sa upravuje aktualizácia nového Štátneho energetického plánu: inštitucionálne aspekty, vodné a iné elektrárne, geotermálne elektrárne, výrobcovia pre vlastnú spotrebu a daňové ustanovenia (riadna príloha GURI č. 13 zo 16. januára 1991, s. 3, ďalej len „zákon č. 9/91“), Talianska republika predĺžila platnosť existujúcich povolení na výrobu elektriny z vodnej energie do 31. decembra 2001, čo sú povolenia, na základe ktorých pôsobia spoločnosti využívajúce verejné vodné zdroje na výrobu elektrickej energie.

8 Podľa článku 20 ods. 4 tohto zákona Talianska republika predĺžila takisto platnosť tarify pre Terni do 31. decembra 2001. Okrem toho bolo stanovené, že množstvo dotovanej elektrickej energie dodávanej bývalým spoločnostiam Terni sa bude počas nasledujúcich šiestich rokov (2002 – 2007) postupne znižovať tak, aby sa výhoda vo forme tarify odstránila do konca roka 2007.

9 Talianske orgány oznámili zákon č. 9/91 Komisii, ktorá prijala 6. augusta 1991 rozhodnutie o nevznesení námietok (rozhodnutie týkajúce sa štátnej pomoci NN 52/91).

10 Legislatívnym dekrétom č. 79 zo 16. marca 1999 týkajúcim sa smernice 96/92/ES o spoločnej právnej úprave vnútorného trhu s elektrickou energiou (GURI č. 75 z 31. marca 1999, s. 8, ďalej len „dekrét č. 79/99“) Talianska republika predĺžila existujúce povolenia na výrobu elektriny z vodnej energie. Článok 12 ods. 7 a 8 tohto dekrétu stanovuje:

„7. Povoleniam, ktorých platnosť sa skončila alebo sa skončí pred 31. decembrom 2010, sa predlžuje platnosť do 31. decembra 2010 a držitelia týchto povolení môžu pokračovať vo svojej činnosti bez toho, aby bolo potrebné prijať akýkoľvek správny akt, pričom uvedenú skutočnosť oznámia príslušnému správnemu orgánu do 80 dní od nadobudnutia účinnosti tohto dekrétu…

8. Na povolenia, ktorých platnosť sa skončí 31. decembra 2010, sa uplatnia podmienky skončenia platnosti uvedené v akte o udelení povolenia.“

11 V súlade s článkom 11 ods. 11 zákonného dekrétu č. 35 zo 14. marca 2005, ktorým sa stanovujú naliehavé opatrenia o akčnom pláne pre hospodársky, sociálny a územný rozvoj (GURI č. 62 zo 16. marca 2005, s. 4), zmeneného na zákon č. 80 zo 14. mája 2005 (ďalej len „zákon č. 80/05“), Talianska republika opätovne predĺžila platnosť tarify pre Terni do roku 2010, pričom toto opatrenie nadobudlo platnosť 1. januára 2005 (ďalej len „sporné opatrenie“). Zákon č. 80/05 spresnil, že až do roku 2010 budú bývalé spoločnosti Terni využívať rovnaké výhody, aké sa poskytovali do 31. decembra 2004 v súvislosti s dodávanými množstvami (spolu 926 GWh pre tri spoločnosti) a cenami (1,32 eurocenta/kWh). V krátkej dobe potom boli bežné povolenia na výrobu elektriny z vodnej energie predĺžené zákonom č. 266 z 23. decembra 2005 až do roku 2020.

12 Komisia sa o tomto opatrení o predĺžení dozvedela v rámci vyšetrovania v inej veci a listom z 23. decembra 2005 požiadala talianske orgány o informácie, ktoré jej boli oznámené v liste z 24. februára 2006 a následne v ďalších dvoch listoch z 2. marca 2006 a 27. apríla 2006.

13 Komisia oznámila Talianskej republike listom z 19. júla 2006 svoje rozhodnutie začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES. Uvedené rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ C 214, s. 5) a Komisia vyzvala dotknuté tretie osoby, aby k predmetným opatreniam predložili svoje pripomienky.

14 Talianska republika predložila svoje pripomienky listom z 25. októbra 2006 a poskytla ďalšie informácie listami z 9. novembra 2006 a zo 7. decembra 2006.

15 Komisii boli doručené pripomienky od dotknutých tretích osôb, ktoré zaslala na vyjadrenie talianskym orgánom. Pripomienky Talianskej republiky jej boli doručené listom z 22. decembra 2006.

16 Listom z 20. februára 2007 si Komisia vyžiadala ďalšie informácie, ktoré jej talianske orgány poskytli listami zo 16. apríla 2007, z 10. mája 2007 a zo 14. mája 2007.

17 Dňa 20. novembra 2007 Komisia prijala rozhodnutie o štátnej pomoci C 36/A/06 (ex NN 38/06), ktorú Taliansko poskytlo spoločnostiam ThyssenKrupp, Cementir a Nuova Terni Industrie Chimiche (Ú. v. EÚ L 144, 2008, s. 37, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

18 Odôvodnenie č. 163 napadnutého rozhodnutia stanovuje:

„Komisia dospela k záveru, že [Talianska republika] v rozpore s článkom 88 ods. 3 [ES] nezákonne zaviedl[a] ustanovenie článku 11 ods. 11 [zákonného dekrétu 35/2005], zmeneného na zákon [č. 80/05], ktorým sa stanovuje zmena a predĺženie zvýhodnenej tarify za elektrickú energiu, uplatniteľnej na tri [bývalé] spoločnosti [Terni] až do roku 2010. Komisia zastáva názor, že takéto opatrenie, ktoré predstavuje čistú pomoc na prevádzku podnikov, nie je oprávnené na žiadnu výnimku podľa Zmluvy o ES, a je preto nezlučiteľné so spoločným trhom. Časti uvedeného opatrenia, ktoré ešte neboli poskytnuté alebo zaplatené, sa preto nesmú realizovať. Pomoc, ktorá sa už zaplatila, sa musí vrátiť. Sumy, na ktoré by boli príjemcovia oprávnení v rokoch 2005, 2006 a 2007 podľa zákona č. 9/91, sa môžu odpočítať od celkovej sumy, ktorá sa má vrátiť.“

19 Výrok napadnutého rozhodnutia obsahuje tieto ustanovenia:

„Článok 1

1. Štátna pomoc, ktorú [Talianska republika] zaviedl[a] v prospech spoločností ThyssenKrupp, Cementir a Nuova Terni Industrie Chimiche, nie je zlučiteľná so spoločným trhom.

2. Štátna pomoc, ktorú [Talianska republika] poskytl[a], ale ešte nezaplatil[a] v prospech spoločností ThyssenKrupp, Cementir a Nuova Terni Industrie Chimiche, je tiež nezlučiteľná so spoločným trhom a nesmie sa preto realizovať.

Článok 2

1. [Talianska republika] vyžiada od príjemcov vrátenie protiprávnej a nezlučiteľnej pomoci uvedenej v článku 1 ods. 1.

…“

Konanie a návrhy účastníkov konania

20 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 31. januára 2008 podala Talianska republika žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

21 Talianska republika navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie.

22 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

– zamietol žalobu,

– zaviazal Taliansku republiku na náhradu trov konania.

Právny stav

23 Talianska republika predkladá tri žalobné dôvody, založené po prvé na porušení článku 87 ods. 1 ES a článku 88 ods. 3 ES, pretože sporné opatrenie malo kompenzačný charakter, po druhé na porušení tých istých ustanovení, pretože sporné opatrenie sa netýkalo prevodu verejných prostriedkov, a po tretie na porušení podstatných formálnych náležitostí, ako aj zásad kontradiktórnosti a ochrany legitímnej dôvery.

24 Na pojednávaní však Talianska republika výslovne vzala späť svoj druhý žalobný dôvod, čo bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania. Všeobecný súd teda preskúma len prvý a tretí žalobný dôvod.

O prvom žalobnom dôvode založenom na údajne kompenzačnom charaktere sporného opatrenia

Tvrdenia účastníkov konania

25 Talianska republika tvrdí, že Komisia nesprávne označila sporné opatrenie za štátnu pomoc a v dôsledku toho sa domnievala, že uvedené opatrenie jej malo byť oznámené.

26 Talianska republika uvádza, že poskytnutie prostriedkov, ktoré predstavujú náhradu za majetkovú ujmu spôsobenú dotknutej osobe vzdaním sa niečoho vo verejnom záujme, nepredstavuje finančnú výhodu, ak bezdôvodne neprekročí prospech, ktorý by táto osoba získala z prevádzkovania veci, ktorá je predmetom uvedenej majetkovej ujmy, ako investor pôsobiaci v trhovom hospodárstve.

27 Záver Komisie, podľa ktorého bola sporným opatrením bývalým spoločnostiam Terni priznaná výhoda, sa zakladá na nepresnom zvážení toho, čo bolo predmetom vyvlastnenia spoločnosti Terni v roku 1962. Predmetom tohto vyvlastnenia nebol len hmotný majetok, ale aj právo vyrábať elektrickú energiu, ktoré bolo predmetom povolení na výrobu elektriny z vodnej energie existujúcich v čase nadobudnutia platnosti zákona č. 1643/62.

28 Vzhľadom na tieto okolnosti bolo podľa Talianskej republiky potrebné zohľadniť hodnotu tohto povolenia, ktoré treba považovať za samostatný nehmotný majetok zahrnutý do majetku spoločnosti, pričom jeho hodnota narastala v závislosti od dĺžky platnosti tohto povolenia. Je teda nesprávne tvrdiť, ako navrhuje Komisia, že problémom v prejednávanom prípade bolo poskytnúť spoločnosti Terni náhradu za „trhovú hodnotu vyvlastneného majetku“ v súlade so zásadou, že náhrada za vyvlastnenie majetku musí byť určená s ohľadom na hodnotu tohto majetku v čase jeho vyvlastnenia.

29 Opísaný predmet vyvlastnenia spoločnosti Terni viedol talianske orgány k navrhnutiu kompenzačného mechanizmu, podľa ktorého výška náhrady závisela priamo od dĺžky platnosti povolenia. Dĺžka trvania tarifného režimu bola teda stanovená na zostávajúcu dĺžku platnosti povolenia, teda do 31. decembra 1992.

30 Talianska republika uvádza, že priamy pomer medzi dĺžkou trvania tarify pre Terni, ktorej cieľom bolo to, aby náklady spoločnosti Terni za energiu boli podobné ako tie, ktoré by mala, keby si mohla ponechať právo vyrábať elektrickú energiu, a dĺžkou platnosti povolení zabezpečovala, že žiadna zo strán nebude vystavená nebezpečenstvu nadmernej či nedostatočnej náhrady. Tento priamy pomer bol základným prvkom kompenzačného balíka dohodnutého medzi stranami, ako ho označila Komisia v napadnutom rozhodnutí, pretože zaručoval jeho hospodársku rovnováhu.

31 Sama Komisia v napadnutom rozhodnutí považovala tento systém poskytnutia náhrady za prijateľný, pričom položila skutočne rozhodujúcu otázku či je predĺženie osobitného tarifného režimu možné považovať za neoddeliteľnú súčasť náhrady.

32 Talianska republika v tejto súvislosti tvrdí, že poskytnutie doplnkovej náhrady sa nezakladá na podmienkach, ktoré sa vytvorili na trhu s elektrickou energiou, ktorého zmeny by patrili medzi bežné riziká kompenzačného balíka. Dve predĺženia, o ktorých sa rozhodlo v rokoch 1991 a 2005, boli v skutočnosti odôvodnené tým, že neskoršie legislatívne zmeny, ktoré neboli predvídateľné v čase prijatia kompenzačného balíka, predĺžili dĺžku platnosti povolení výrobcov pre vlastnú spotrebu.

33 Úplne výnimočná povaha vyvlastnenia spoločnosti Terni spôsobila, že pre ňu bolo potrebné vytvoriť postavenie, ktoré by bolo čo najpodobnejšie postaveniu, v akom by sa nachádzala, keby nebola takto vyvlastnená, čo vysvetľuje skutočnosť, že so spoločnosťou Terni sa zaobchádzalo ako s „virtuálnym výrobcom pre vlastnú spotrebu“ v rámci kompenzačného mechanizmu zavedeného talianskymi orgánmi. Talianska republika tvrdí, že v tejto súvislosti nie je rozhodujúce ani tak overiť, či existoval vzťah medzi kompenzačným mechanizmom zavedeným pre spoločnosť Terni a povoleniami ostatných výrobcov pre vlastnú spotrebu, ale skôr preskúmať, či by sa zákony o predĺžení platnosti na spoločnosť Terni uplatnili, ak by nebola predmetom vyvlastnenia.

34 Pritom je nepochybné, že zákonné ustanovenia, ktorými bola predĺžená platnosť povolení, by sa týkali aj tých, ktoré mala Terni, ak by zostala ich držiteľkou. Ak by sa bývalým spoločnostiam Terni bránilo využiť tieto predĺženia v podobe pokračovania v tarife Terni, spochybnilo by sa ich postavenie „virtuálneho výrobcu pre vlastnú spotrebu“, ktoré bolo voči týmto spoločnostiam vhodné zachovať, s čím súhlasila aj Komisia.

35 Dve predĺženia v rokoch 1991 a 2005 preto nepredstavovali revíziu pomeru uvedeného v pôvodných opatreniach, ale práve naopak, podľa Talianskej republiky predstavovali práve použitie tohto pomeru, ako vyplýva zo zásady spoločnej pre zmluvné právo členských štátov, podľa ktorej je v neprerušených právnych vzťahoch potrebné zohľadniť zmenu zmluvnej rovnováhy, ktorá nie je spôsobená naplnením bežného rizika, ktoré na seba strany prevzali pri uzavretí zmluvy, ale je dôsledkom okolnosti, ku ktorej došlo neskôr a ktorá nebola ani predvídaná, ani ju nebolo možné predpokladať v čase uzavretia zmluvy.

36 Talianska republika tiež poukazuje na zásady dobrej viery a spravodlivého zaobchádzania a dodáva, že zásada uvedená v bode 35 vyššie bola zakotvená v tzv. klauzule „hardship“ upravenej v zásadách týkajúcich sa medzinárodných obchodných zmlúv, ako aj európskeho zmluvného práva. Predpoklady na uplatnenie týchto zásad boli v tejto veci údajne splnené.

37 Talianska republika uvádza, že tvrdenie Komisie, podľa ktorého mohla spoločnosť Terni spochybniť mechanizmus poskytnutia náhrady, ak ho považovala za nevhodný, nie je relevantné. V čase prijatia dekrétu č. 1165/63 mohla Terni namietať len v prípade, že by dĺžka platnosti tarify pre Terni bola stanovená na kratšie obdobie, než bola platnosť povolení, ktorá sa mala podľa vtedajšej právnej úpravy skončiť 31. decembra 1992, čo bol dátum skončenia platnosti tarify pre Terni. Talianska republika dodáva, že ak by sa pripustilo, že dátum skončenia platnosti tarify pre Terni nebol určený na základe výpočtu celkových príjmov, ktoré by mala spoločnosť Terni dovtedy dosiahnuť, ale jeho cieľom bolo len prispôsobiť dĺžku platnosti tarify pre Terni dĺžke platnosti povolení, spoločnosť Terni nemala dôvod sťažovať sa na uvedený mechanizmus, pretože jeho uplatňovanie malo zahŕňať aj automatické predĺženie uvedenej tarify zároveň s predĺžením povolení.

38 Pokiaľ ide o pochybnosť, ktorú Komisia vyjadrila o skutočnom cieli ustanovení o predĺžení platnosti tarify pre Terni, ktorým bolo doplniť pôvodné poskytnutie náhrady s ohľadom na predĺženie vyvlastneného povolenia, i keď len virtuálne, Talianska republika tvrdí, že na označenie opatrenia za štátnu pomoc treba prihliadnuť len na jeho skutočné či potenciálne účinky, a ak je nesporné, že bývalé spoločnosti Terni mali nárok na predĺženie tarify pre Terni, ktorá mala riadne doplniť pôvodné poskytnutie náhrady, opatrenie, ktorého cieľom je priznať uvedené predĺženie, nemôže byť považované za štátnu pomoc, bez ohľadu na ciele, ktoré vnútroštátny zákonodarca sledoval pri jeho prijímaní.

39 Talianska republika napokon uviedla, že cieľom sporného opatrenia bolo zachovať hospodársku aktuálnosť mechanizmu, ktorý sa pod vplyvom času nevyhnutne mení, a vzhľadom na to, že sa nezmenili hlavné ustanovenia zmluvy, nepriznala bývalým spoločnostiam Terni žiadnu nenáležitú výhodu, ale práve naopak, zabránila tomu, aby tieto spoločnosti museli znášať nespravodlivú ujmu.

40 Komisia vo svojej odpovedi uviedla, že žalobný dôvod Talianskej republiky musí byť zamietnutý ako založený na nesprávnom predpoklade.

41 Podľa Komisie sa zdá, že Talianska republika neprihliadla na to, že článok 6 dekrétu č. 1165/63 stanovoval ako poskytnutie náhrady za prevod zariadení spoločnosti Terni na štátny podnik ENEL poskytovanie elektriny za zníženú tarifu až do 31. decembra 1992. Zo znenia tohto ustanovenia jasne vyplýva, že tarifa pre Terni bola priznaná ako poskytnutie náhrady na presne stanovené časové obdobie, ktoré bolo konkrétne určené v čase vyvlastnenia, pričom toto obdobie bolo pravdepodobne stanovené s ohľadom na zostávajúcu dĺžku platnosti povolenia spoločnosti Terni na výrobu elektrickej energie z vodnej energie, ktorá bola základným prvkom pri určení hodnoty vyvlastneného povolenia.

42 Komisia tvrdí, že dekrét č. 1165/63 ani zákon č. 9/91 nijako nespájali predĺženie tarify pre Terni s povoleniami na výrobu elektriny iných nevyvlastnených výrobcov pre vlastnú spotrebu. Neexistuje žiadny dôvod, pre ktorý by sa bolo možné domnievať, že predĺženie uvedenej tarify, ktoré bolo zavedené sporným opatrením v roku 2005, by súviselo s predĺžením platnosti povolení, ktoré bolo priznané dekrétom č. 79/99 už šesť rokov predtým. Naopak, zo zákona č. 80/05 jasne vyplýva, že predĺženie zvýhodnených taríf, a teda aj tarify pre Terni, bolo priznané najmä s cieľom „umožniť rozvoj a reštrukturalizáciu výroby dotknutých podnikov“.

43 Tvrdí, že ak by dekrét č. 1165/63 stanovoval automatické predĺženie tarify pre Terni v prípade predĺženia povolení ostatných výrobcov pre vlastnú spotrebu, bolo by to v rozpore so zásadou, že náhrada poskytnutá za vyvlastnenie majetku (vrátane nehmotného majetku, akým je povolenie) musí byť určená s ohľadom na hodnotu tohto majetku v čase jeho vyvlastnenia.

44 Okrem toho by bolo nesprávne tvrdiť, ako navrhuje Talianska republika, že „bývalé spoločnosti Terni sa mohli domáhať predĺženia taríf Terni ako oprávneného doplnenia pôvodne poskytnutej náhrady“. Podľa Komisie sa zdá, že talianske orgány chcú takto dokázať, že bývalé spoločnosti Terni majú „nárok“ na predĺženie tarify pre Terni len na základe toho, že ak by neboli vyvlastnené, boli by im predĺžené povolenia na výrobu elektriny z vodnej energie.

45 Podľa Komisie však bývalé spoločnosti Terni nemohli uplatňovať nijaký „nárok“ na predĺženie na základe dekrétu č. 1165/63, ktorý stanovoval dodávky elektriny v zníženej tarife do 31. decembra 1992 bez možnosti predĺženia. Neexistencia „nároku“ na predĺženie tarify pre Terni vyplýva aj zo skutočnosti, že predĺženia upravené zákonom č. 9/91 a sporným opatrením priznali jednostranne talianske orgány pri výkone svojej širokej diskrečnej právomoci, ktorá je charakteristická pre zákonodarnú činnosť.

46 Dôvodné nie sú ani tvrdenia, podľa ktorých sa zmeny platnosti tarify pre Terni zakladali na pravidlách súkromného práva týkajúcich sa neprimeranej výšky neskorších zmluvných plnení, pretože uvedené pravidlá sa neuplatňujú na vyvlastnenie z dôvodu verejného záujmu. Komisia tiež tvrdí, že aj keby bolo možné prirovnať vyvlastnenie k jednoduchému zmluvnému úkonu, povinnosť spoločnosti Terni previesť na ENEL povolenie na výrobu elektriny z vodnej energie s príslušnými zariadeniami by bolo potrebné považovať za „okamžité“ plnenie, a nie sústavné plnenie, ktoré by sa po uplynutí určitého času mohlo stať príliš nákladným. Okrem toho predĺženie povolení na výrobu elektriny z vodnej energie nie je možné považovať za „mimoriadnu a nepredvídateľnú“ okolnosť.

Posúdenie Všeobecného súdu

47 Podľa ustálenej judikatúry, ak sa má opatrenie kvalifikovať ako „pomoc“ v zmysle článku 87 ods. 1 ES, vyžaduje sa, aby boli splnené všetky podmienky uvedené v tomto ustanovení (rozsudky Súdneho dvora z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, nazývaný „Tubemeuse“, C‑142/87, Zb. s. I‑959, bod 25, a z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/Ufex a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, Zb. s. I‑4777, bod 121).

48 Po prvé musí ísť o intervenciu zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé tento zásah musí byť spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí poskytnúť výhodu tomu, v prospech koho bola vykonaná. Po štvrté musí narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením (rozsudky Súdneho dvora z 30. marca 2006, Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, C‑451/03, Zb. s. I‑2941, bod 56, a Chronopost a La Poste/Ufex a i., už citovaný v bode 47 vyššie, bod 122).

49 Treba pripomenúť, že zvýhodnenia v zmysle článku 87 ods. 1 ES sú opatrenia, ktoré v rôznych formách znižujú náklady obvykle zaťažujúce rozpočet podniku a tým sú porovnateľné so subvenciou (rozsudky Súdneho dvora z 29. júna 1999, DM Transport, C‑256/97, Zb. s. I‑3913, bod 19, a zo 14. septembra 2004, Španielsko/Komisia, C‑276/02, Zb. s. I‑8091, bod 24), akými sú najmä poskytnutie tovaru alebo služieb za preferenčných podmienok (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. septembra 2004, Valmont/Komisia, T‑274/01, Zb. s. II‑3145, bod 44 a tam citovanú judikatúru).

50 Talianska republika tvrdí, že sporné opatrenie nie je možné považovať za štátnu pomoc vzhľadom na to, že podmienka poskytnutia výhody príjemcom pomoci nebola splnená, keďže uvedené opatrenie má len kompenzačný charakter.

51 Je nesporné, že niektoré formy náhrad poskytnutých podnikom nepredstavujú pomoc.

52 Súdny dvor v rozsudku z 27. septembra 1988, Asteris a i. (106/87 až 120/87, Zb. s. 5515, body 23 a 24), spresnil, že verejné pomoci, ktoré sú opatreniami verejného orgánu zvýhodňujúceho niektoré podniky alebo výrobky, majú úplne inú právnu povahu ako náhrada škody, ktorú sú vnútroštátne orgány povinné prípadne zaplatiť jednotlivcom ako náhradu za ujmu, ktorú im spôsobili, pričom uvedená náhrada škody nepredstavuje pomoc v zmysle článkov 87 ES a 88 ES.

53 Súdny dvor takisto uviedol, že verejné dotácie, ktoré sa poskytnú podnikom výslovne povereným záväzkami služieb vo verejnom záujme s cieľom kompenzovať výdavky vynaložené pri realizácii týchto záväzkov, ak tieto dotácie vyhovujú určitým podmienkam, nepatria do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES (rozsudok Súdneho dvora z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C‑280/00, Zb. s. I‑7747, bod 94).

54 Komisia uvádza, že náhrada, ktorú štát poskytne za vyvlastnenie aktív, sa zvyčajne nekvalifikuje ako štátna pomoc (odôvodnenie č. 70 napadnutého rozhodnutia).

55 Sporné opatrenie v tejto veci predstavovalo predĺženie pôvodného opatrenia, ktorým bola spoločnosti Terni poskytnutá zvýhodnená tarifa na dodávky elektriny, a to ako náhrada po znárodnení divízie hydroenergetiky patriacej tejto spoločnosti v roku 1962.

56 Článok 6 dekrétu č. 1165/63, ktorý upravuje túto náhradu, stanovuje:

„Štátny podnik ENEL je povinný poskytnúť spoločnosti Terni… 1 025 000 000 (miliardu dvadsaťpäť miliónov) kWh každý rok s príkonom 170 000 (stosedemdesiattisíc) kW, čo je množstvo elektrickej energie spotrebovanej spoločnosťou Terni v roku 1961… na činnosti nezahrnuté medzi činnosti uvedené v článku 1 zákona č. 1643[/62], a 595 000 000 (päťstodeväťdesiatpäť miliónov) kWh ročne, priemerne s dodatočným príkonom 100 000 (stotisíc) kW, na činnosti, ktoré sa uskutočňujú v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 1643[/62].

Tieto dodávky sa budú poskytovať do 31. decembra 1992 v odberných miestach v divíziách spoločnosti Terni, ktoré stanoví spoločná dohoda zmluvných strán.“

57 Toto množstvo elektrickej energie musí byť poskytnuté v zvýhodnenej tarife stanovenej v článku 7 dekrétu č. 1165/63 takto:

„Na dodávku 1 025 000 000 kWh… ročne bude cena za kWh stanovená podľa priemernej ceny v rokoch 1959 až 1961 za vnútropodnikovú dodávku od divízie hydroenergetiky Terni… divíziám tejto spoločnosti pôsobiacim v iných odvetviach.

Na množstvo odobratej energie presahujúcej 1 025 000 000 kWh… ročne spotrebované spoločnosťou Terni až do prekročenia odberu o 595 000 000 kWh… ročne bude cena uvedená v predchádzajúcom odseku zvýšená o 0,45 [talianskej] líry za kWh.“

58 Opatrenie, ktoré bolo určené spoločnosti Terni, sa teda zdá výsledkom troch faktorov: množstva elektrickej energie, jej ceny a dĺžky trvania zvýhodneného režimu.

59 Komisia sa domnieva, že pôvodné opatrenie bolo dostatočnou náhradou a že tarifa pre Terni svojim príjemcom neposkytovala žiadnu výhodu počas celého obdobia stanoveného uvedeným opatrením, teda až do roku 1992. Komisia na základe doslovného znenia článku 6 dekrétu č. 1165/63 a jasného stanovenia dĺžky platnosti uvedenej tarify na 30 rokov tvrdí, že predĺženie platnosti tejto tarify nemôže byť považované za neoddeliteľnú súčasť poskytnutej náhrady, pričom dospela k záveru, že priznanie tejto tarify po 1. januári 2005 podľa ustanovení článku 11 ods. 11 zákona č. 80/05 predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES (odôvodnenia č. 78, 79, 94 a 117 napadnutého rozhodnutia).

60 Talianska republika tvrdí, že napadnuté rozhodnutie sa zakladá na nesprávnom posúdení Komisie, ktoré vykonala so zreteľom na skutočnú povahu a úlohu opatrenia o priznaní náhrady stanoveného právnou úpravou o znárodnení spoločnosti Terni. Cieľom tejto právnej úpravy bolo poskytnúť Terni náhradu za vyvlastnenie z roku 1962, ktoré bolo výnimkou s ohľadom na celkový kontext všeobecného režimu uplatňovaného na výrobcov pre vlastnú spotrebu a netýkalo sa len rôznych zariadení, ale aj práva vyplývajúceho z povolenia na výrobu elektriny z vodnej energie.

61 Podľa Talianskej republiky je túto situáciu možné vysvetliť tým, že vnútroštátny zákonodarca prijal mechanizmus poskytnutia osobitnej náhrady, ktorý spoločnosti Terni umožní počas určitého obdobia, ktoré zohľadňuje dĺžku platnosti povolenia, odoberať energiu za podobných ekonomických podmienok ako tých, ktoré by pre ňu platili, ak by nedošlo k znárodneniu.

62 Talianska republika v prvom rade uvádza, že vnútroštátny zákonodarca použitím 31. decembra 1992 ako dátumu skončenia platnosti tarify pre Terni rozhodol zosúladiť dĺžku trvania tejto tarify s dĺžkou platnosti povolení na výrobu elektriny z vodnej energie nevyvlastnených výrobcov pre vlastnú spotrebu, pričom tak zaviedol priamy vzťah medzi týmito dvoma prvkami. Tvrdí, že tieto dve predĺženia tarify pre Terni sú odôvodnené tým, že zákonné ustanovenia, ktoré neboli v žiadnom prípade zamýšľané pri úprave pôvodnej náhrady, predĺžili platnosť povolení výrobcov pre vlastnú spotrebu, pričom dĺžka platnosti týchto povolení bola prvkom, pre ktorý bola spoločnosti Terni poskytnutá náhrada. Tieto dve opatrenia predĺženia nepredstavovali revíziu pomeru pôvodného mechanizmu poskytnutia náhrady, ale práve naopak, uplatnenie tohto pomeru.

63 Treba však zdôrazniť, že tento spor patrí do celkového kontextu znárodnenia v odvetví elektroenergetiky v Taliansku založeného na článku 43 talianskej ústavy, ktorého normatívny vykonávací nástroj predstavuje zákon č. 1643/62, doplnený dekrétom č. 1165/63.

64 Preto na pochopenie predmetného znárodnenia s ohľadom na všetky jeho rozmery, spolu s poskytnutím náhrady, ktorá sa právne vyžaduje v takomto prípade prevodu majetku na základe jednostranného rozhodnutia štátu, treba odkázať na uvedené dva predpisy.

65 Zo znenia článku 6 dekrétu č. 1165/63, ktoré je úplne jednoznačné, vyplýva, že tarifa pre Terni bola priznaná ako náhrada na presne stanovené obdobie a bez možnosti predĺženia. Ten istý článok tiež stanovuje, že dodávky elektriny spoločnosti Terni „sa budú poskytovať do 31. decembra 1992“, pričom uvedenie presného dátumu a priori vylučuje akékoľvek pochybnosti týkajúce sa výkladu časovej pôsobnosti uvedeného ustanovenia.

66 Okrem toho Talianska republika nepoukázala na žiadne ustanovenie zákona č. 1643/62 či dekrétu č. 1165/63, ktoré by predpokladalo revíziu dĺžky platnosti tarify pre Terni v zmysle jej predĺženia po uplynutí tejto doby. Treba uviesť, že naopak možnosť revízie ceny za dodávky elektrickej energie spoločnosti Terni bola výslovne stanovená vnútroštátnym zákonodarcom v článku 8 dekrétu č. 1165/63.

67 Talianska republika zdôrazňuje, že dátum skončenia platnosti povolení na výrobu elektriny z vodnej energie výrobcov pre vlastnú spotrebu bol zohľadnený vnútroštátnym zákonodarcom v čase znárodnenia, keď sa v dekréte č. 1165/63 použil dátum 31. december 1992, pričom tvrdí, že neexistencia výslovného ustanovenia, ktoré by umožnilo zmeniť dĺžku platnosti tarify pre Terni podľa dĺžky platnosti týchto povolení, sa vysvetľuje tým, že predĺženie platnosti uvedených povolení predstavovalo pre tohto zákonodarcu v danom čase „absolútne nepredvídateľnú“ okolnosť.

68 Treba uviesť, že pôvodné stanovenie dĺžky platnosti povolení, ktoré už samo osebe otváralo otázku, čo sa stane s týmito povoleniami po skončení ich platnosti a či budú zachované prostredníctvom predĺženia zákonom alebo na základe výberového konania, predstavovalo možnosť, ktorá sa dala predpokladať, a nie „absolútne nepredvídateľnú“ okolnosť. Zo spisu vyplýva, že neexistencia výslovného ustanovenia vo vnútroštátnej právnej úprave, ktoré by upravovalo možnosť revízie dĺžky platnosti tarify pre Terni, sa javí len ako výsledok rozhodnutia zákonodarcu poskytnúť spoločnosti Terni náhradu tým, že jej prizná zvýhodnenú tarifu na dodávku elektriny na presne stanovené časové obdobie, konkrétne určené v čase znárodnenia.

69 Treba dodať, že neskoršia právna úprava týkajúca sa predĺženia povolení na výrobu elektriny z vodnej energie prijatá po zákone č. 1643/62 a dekréte č. 1165/63 protirečí výkladu týchto noriem navrhovanému Talianskou republikou, podľa ktorého tieto právne normy spájali dĺžku platnosti tarify pre Terni prostredníctvom určitého dynamického a implicitného odkazu na povolenia na výrobu elektriny z vodnej energie výrobcov pre vlastnú spotrebu, pričom predĺženie týchto povolení automaticky spôsobí predĺženie uvedenej tarify.

70 Tento výklad však naráža na skutočnosť, že predĺženia platnosti tarify pre Terni, ktoré nie sú vôbec automatické, vyžadovali na zmenu pôvodnej náhrady stanovenej v dekréte č. 1165/63 legislatívne zásahy.

71 Prvé predĺženie tarify pre Terni vyplýva z článku 20 ods. 4 zákona č. 9/91, ktorým predĺžili aj vtedy existujúce povolenia na výrobu elektriny z vodnej energie až do roku 2001. Tento zákon nie je možné zjednodušiť len na predĺženie platnosti tarify pre Terni súčasne s predĺžením povolení na výrobu elektriny z vodnej energie výrobcov pre vlastnú spotrebu do roku 2001, pretože malo dva ciele, t. j. predĺžiť platnosť tarify pre Terni, ale aj to, aby zanikla na konci roka 2007 (pozri odôvodnenie č. 19 napadnutého rozhodnutia), čo bol neskorší dátum, a teda nezávislý od skončenia platnosti vtedy existujúcich povolení na výrobu elektriny z vodnej energie. Tieto dva prvky sú neoddeliteľné a v skutočnosti dokazujú, že otázka dĺžky platnosti uvedenej tarify bola nezávislá od postavenia výrobcov pre vlastnú spotrebu.

72 Odlišnosť tohto zaobchádzania s bývalými spoločnosťami Terni od zaobchádzania s výrobcami pre vlastnú spotrebu bola potvrdená aj tým, že talianske orgány v roku 1999 svojím zásahom predĺžili platnosť vtedy existujúcich povolení na výrobu elektriny z vodnej energie do roku 2010.

73 Druhé predĺženie tarify pre Terni vyplýva z článku 11 ods. 11 zákona č. 80/05, ktorý stanovuje:

„s cieľom umožniť rozvoj a reštrukturalizáciu výroby dotknutých podnikov sa použitie výhodných tarifných podmienok na dodávku elektrickej energie uvedených v článku 1 ods. 1 [písm.] c) zákonného dekrétu č. 25 z 18. februára 2003, s úpravami zmeneného na zákon… č. 83 zo 17. apríla 2003, predlžuje na celý rok 2010 za tarifných podmienok platných 31. decembra 2004“.

74 Toto ustanovenie však neodkazuje na povolenia na výrobu elektriny z vodnej energie ani neobsahuje nič, na základe čoho by bolo možné sa domnievať, že zákonodarca chcel zosúladiť dĺžku platnosti tarify pre Terni s dĺžkou platnosti uvedených povolení.

75 Naopak, z toho istého ustanovenia vyplýva, že tarifa pre Terni je len jedna z výhodných tarifných podmienok, ktorých predĺženie má za cieľ „umožniť rozvoj a reštrukturalizáciu výroby dotknutých podnikov“. V odôvodnení č. 67 napadnutého rozhodnutia, v ktorom je uvedené zhrnutie pripomienok talianskych orgánov predložených v rámci konania vo veci formálneho zisťovania, bolo spresnené, že tieto orgány zdôrazňujú, že „sporné predĺženie tarify stanovené v článku 11 ods. 11 zákona č. 80/05 je spojené s rozsiahlym programom investícií, ktoré ThyssenKrupp realizuje v priemyselnej oblasti Terni-Narni,“ a že „na základe tohto akčného plánu sa v tejto oblasti vybuduje nová výrobná kapacita“. Okrem toho treba uviesť, že „tarifa je… určená ako dočasné riešenie, kým sa nevybuduje táto výrobná kapacita, a jej zrušenie by ohrozilo investície, ktoré sú v súčasnosti rozbehnuté“.

76 Ako bolo pripomenuté v odôvodnení č. 61 napadnutého rozhodnutia, týkajúceho sa „politických dôvodov druhého predĺženia“, talianske orgány uviedli:

„Tarifa je potrebná na vytvorenie podmienok spravodlivej hospodárskej súťaže medzi týmito spoločnosťami náročnými na energiu, ktoré pôsobia v Taliansku, a ich konkurentmi v [Európskej únii], ktoré tiež využívajú výhody zo znížených cien energie (na základe tarify alebo zmluvy), až do dokončenia prebiehajúcich infraštrukturálnych projektov týkajúcich sa výroby a dopravy [prenosu –neoficiálny preklad] elektrickej energie. Ak by bola tarifa zrušená, príslušné spoločnosti by premiestnili svoju činnosť mimo [Únie]. To by nutne viedlo k priemyselnej kríze a vážnemu zníženiu pracovných miest v dotknutých regiónoch. Podľa [Talianskej republiky] by sa predĺženie tarify malo preto považovať za dočasné riešenie.“

77 Nejde teda o otázku opatrenia, ktoré by bolo právnym pokračovaním v náhrade poskytnutej spoločnosti Terni po znárodnení jej divízie hydroenergetiky v roku 1962.

78 Po druhé Talianska republika v replike najskôr spresnila, že dĺžka trvania tarifného režimu bola stanovená na „zostávajúcu“ dĺžku platnosti povolenia spoločnosti Terni, a potom uviedla, že „v takejto súvislosti [nebolo] rozhodujúce ani tak overiť, či existoval vzťah medzi kompenzačným mechanizmom zavedeným pre spoločnosť Terni a povoleniami ostatných výrobcov pre vlastnú spotrebu, ale skôr preskúmať, či by sa zákony o predĺžení platnosti uplatnili na spoločnosť Terni, ak by jej neboli vyvlastnené zariadenia a povolenie na základe všeobecného predpisu“.

79 Podľa Talianskej republiky je nepochybné, že ustanovenia o predĺžení (t. j. článok 24 zákona č. 9/91 a článok 12 ods. 7 dekrétu č. 79/99) by sa týkali aj tých povolení, ktoré mala Terni, „ak by táto spoločnosť zostala ich držiteľkou“, a je tiež zrejmé, že zabránenie bývalým spoločnostiam Terni využiť tieto predĺženia by spochybnilo ich postavenie virtuálneho výrobcu pre vlastnú spotrebu, ktoré bolo voči týmto spoločnostiam vhodné zachovať, s čím súhlasila aj Komisia.

80 Treba však konštatovať, že týmto uvažovaním sa Talianska republika snaží podať výklad mechanizmu poskytnutia náhrady upravený v článku 6 dekrétu č. 1165/63 tak, ako keby sa zakladal na predpoklade neprihliadajúcom na situáciu vyvlastnenia v tejto veci ani na rozpravu o rozsahu pôsobnosti tohto mechanizmu.

81 Je možné, že ak by prevádzka spoločnosti Terni zaoberajúca sa výrobou elektriny z vodnej energie nebola znárodnená, povolenie tejto spoločnosti by bolo predĺžené rovnako ako povolenia ostatných výrobcov pre vlastnú spotrebu. Takisto je možné, že v takom prípade by otázka náhrady poskytnutej spoločnosti Terni priznaním zvýhodnenej tarify vôbec nevznikla.

82 Nič to však nemení na skutočnosti, že ide o čisto hypotetické úvahy, ktoré sa snažia obísť prekážku časového obmedzenia platnosti tarify pre Terni úplne jasne stanoveného v článku 6 dekrétu č. 1165/63 a ktoré musia byť zamietnuté.

83 Talianska republika navyše zdôrazňuje, že Komisia pochybuje o tom, že cieľom ustanovení o predĺžení tarify pre Terni bolo doplniť pôvodnú náhradu stanovenú v článku 6 dekrétu č. 1165/63, lenže podľa judikatúry treba na označenie opatrenia za štátnu pomoc prihliadnuť iba na jeho skutočné či potenciálne účinky.

84 Treba však konštatovať, že Komisia v odôvodnení č. 99 napadnutého rozhodnutia jasne uviedla, že poskytovanie elektrickej energie za nižšie ceny v porovnaní s bežnou tarifou za elektrickú energiu nepochybne predstavuje jasnú ekonomickú výhodu pre príjemcov, ktorí dosiahnu zníženie svojich výrobných nákladov a upevnenie svojho konkurenčného postavenia.

85 Odkaz na skutočný cieľ sporného opatrenia patrí do diskusie o presnom dosahu mechanizmu poskytnutia náhrady stanoveného v článku 6 dekrétu č. 1165/63, pričom Talianska republika tvrdí, že toto opatrenie bolo právnym pokračovaním v náhrade poskytnutej spoločnosti Terni po znárodnení jej divízie hydroenergetiky v roku 1962.

86 Tomuto tvrdeniu odporuje tak znenie článku 11 ods. 11 zákona č. 80/05, ktorým bola do roku 2010 predĺžená tarifa pre Terni, ako aj vyhlásenia talianskych orgánov počas správneho konania, ktoré boli zhrnuté v odôvodneniach č. 61 a 67 napadnutého rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že sporné predĺženie tarify pre Terni predstavuje v skutočnosti odplatu za rozsiahly program investícií, ktorý spoločnosť ThyssenKrupp realizovala v priemyselnej oblasti Terni-Narni.

87 Po tretie Talianska republika tvrdí, že dve predĺženia z rokov 1991 a 2005 predstavovali navyše uplatnenie zásady spoločnej pre zmluvné právo členských štátov, podľa ktorej je v neprerušených právnych vzťahoch potrebné zohľadniť zmenu zmluvnej rovnováhy, ktorá nie je spôsobená naplnením bežného rizika, ktoré na seba strany prevzali pri uzavretí zmluvy, ale je dôsledkom okolnosti, ku ktorej došlo neskôr a ktorá nebola ani predvídaná, ani ju nebolo možné predpokladať v čase uzavretia zmluvy, pričom v tomto prípade ide konkrétne o prijatie zákonných ustanovení predlžujúcich platnosť povolení na výrobu elektriny z vodnej energie výrobcov pre vlastnú spotrebu.

88 Okrem toho Talianska republika odkazom na zásadu dobrej viery a spravodlivého zaobchádzania dodáva, že zásada uvedená v bode 87 vyššie bola zakotvená v tzv. klauzule „hardship“ upravenej v zásadách týkajúcich sa medzinárodných obchodných zmlúv, ako aj európskeho zmluvného práva, ktoré vypracoval Výbor pre európske zmluvné právo.

89 Toto tvrdenie musí byť zamietnuté, pretože sa zakladá na nesprávnom predpoklade, t. j. na prirovnaní situácie znárodnenia rôznych aktív, za ktoré sa musí nevyhnutne poskytnúť náhrada, k obyčajnému zmluvnému vzťahu.

90 Je totiž potrebné pripomenúť, že tento spor patrí do celkového kontextu znárodnenia v odvetví výroby elektrickej energie v Taliansku založeného na článku 43 talianskej ústavy, ktorý stanovuje, že „vo verejnom záujme môže zákon prostredníctvom vyvlastnenia za primeranú náhradu stanoviť, že od svojho vzniku alebo prevodom na štát majú určité podniky alebo určité druhy podnikov, ktoré sa zaoberajú poskytovaním základných služieb vo verejnom záujme, dodávaním energie alebo v prípade, že majú monopolné postavenie a takéto vyvlastnenie je v základnom verejnom záujme, byť vo vlastníctve verejnoprávnych subjektov, odborových organizácií alebo spoločenstiev užívateľov“.

91 Právny nástroj, ktorým sa znárodnenie vykonalo, je iba zákon č. 1643/62, doplnený dekrétom č. 1165/63.

92 Z toho vyplýva, že o prevode majetku rozhodol vo verejnom záujme jednostranne štát a na pochopenie predmetného znárodnenia s ohľadom na všetky jeho rozmery, vrátane náhrady, ktorej poskytnutie sa právne vyžaduje v takejto situácii, je potrebné poukázať na ustanovenia daného zákona a dekrétu.

93 Talianska republika nijako nepreukázala, že by v takejto situácii bolo možné uplatniť pravidlá alebo zásady vzťahujúce sa na zmluvné vzťahy. Okolnosť, že dekrét č. 1165/63 stanovoval mechanizmus poskytnutia osobitnej náhrady vo forme dodávok elektriny za zvýhodnenú tarifu počas 30 rokov, nemôže byť dôvodom na prirovnanie prejednávanej veci k situácii pokračujúceho zmluvného vzťahu, ktoré urobila Talianska republika.

94 V každom prípade, aj keby také prirovnanie bolo možné, argumentáciu smerujúcu k odôvodneniu sporného opatrenia existenciou zásad umožňujúcich opätovne obnoviť rovnováhu pokračujúceho zmluvného vzťahu, ktorá bola údajne narušená okolnosťou, že nebola predvídaná a ani ju nebolo možné predpokladať v čase uzavretia zmluvy, nemožno prijať.

95 Okrem toho, že prevod aktív spoločnosti Terni na štátny podnik ENEL bolo vykonané v celom rozsahu krátko po prijatí dekrétu č. 1165/63, a teda musí byť považované za „okamžité“ plnenie, nie „sústavné“ plnenie, predĺženie povolení na výrobu elektriny z vodnej energie výrobcov pre vlastnú spotrebu nemôže byť považované za „nepredvídateľnú“ okolnosť.

96 Treba pripomenúť, že pôvodné stanovenie dĺžky platnosti povolení, ktoré už samo osebe otváralo otázku, čo sa stane s týmito povoleniami po skončení ich platnosti a či budú zachované prostredníctvom predĺženia zákonom alebo na základe výberového konania, predstavovalo teda okolnosť, ktorá sa bezpochyby dala predpokladať, a nie „nepredvídateľnú“ okolnosť. Prijatie ustanovení, ktorými boli predĺžené povolenia na výrobu elektriny z vodnej energie výrobcov pre vlastnú spotrebu v rokoch 1991, 1999 a 2005, tento fakt a posteriori potvrdzuje.

97 Z uvedeného vyplýva, že žalobný dôvod spochybňujúci posúdenie, ktorým bolo sporné opatrenie označené za štátnu pomoc, ktorý sa zakladá na kompenzačnom charaktere sporného opatrenia, musí byť zamietnutý.

O druhom dôvode založenom na porušení podstatných formálnych náležitostí, ako aj zásad kontradiktórnosti a ochrany legitímnej dôvery

Tvrdenia účastníkov konania

98 Talianska republika tvrdí, že na základe výslovnej žiadosti Komisie jej predložila štúdiu, v ktorej bola účtovná hodnota vyvlastneného majetku porovnaná s hodnotou výhod poskytnutých v priebehu rokov prostredníctvom tarify pre Terni, pričom z tejto štúdie vyplývalo, že nedošlo k nadmernej náhrade.

99 V napadnutom rozhodnutí však Komisia považovala túto štúdiu za irelevantnú z dôvodu, že analýzu primeranosti mechanizmu poskytnutia náhrady možno vykonať len ex ante, to znamená v čase vyvlastnenia. Komisia teda preskúmala obsah štúdie len podporne a rozhodla, že v nej uvedené závery sú nesprávne.

100 Talianska republika tvrdí, že táto zmena v postoji Komisie vo vzťahu k užitočnosti ex post posúdenia primeranej povahy mechanizmu poskytnutia náhrady mala viesť túto inštitúciu k opätovnému otvoreniu kontradiktórnej diskusie, prijatiu odlišného analytického pohľadu či dokonca prijatiu alternatívnych návrhov predložených Talianskou republikou, čo neurobila. Ak by Komisia mala takýto prístup, Talianska republika by určite mohla uplatniť tvrdenia predložené v prvom žalobnom dôvode.

101 Talianska republika dodáva, že ak by Komisia pred prijatím napadnutého rozhodnutia prejavila zmenu v postoji alebo pochybnosti o spôsobe analýzy v predloženej štúdii, mohla by tvrdiť, že ak uvedená inštitúcia podhodnocuje výhodu vyplývajúcu z poskytnutia tarify pre Terni, podhodnocuje tak aj hospodársku ujmu spôsobenú tejto spoločnosti, keď ju považuje len za cenu zariadení bez toho, aby ako predmet samostatného posúdenia zohľadnila vyvlastnené právo, t. j. povolenie na výrobu elektriny.

102 Táto procesná vada by mala dosah aj na vecné posúdenie predmetnej štúdie Komisiou.

103 Talianska republika v replike zdôraznila prinajmenšom rozporuplnú povahu správania Komisie, pričom tvrdila, že Komisia tým, že si vyžiadala predmetnú štúdiu s cieľom posúdiť prípadnú existenciu nadmernej náhrady, vyvolala v talianskych orgánoch legitímnu dôveru v tom zmysle, že očakávali, že výsledky tejto práce budú nejakým spôsobom zohľadnené pri prijímaní napadnutého rozhodnutia. Komisia údajne tým, že vyhlásila štúdiu v každom prípade za irelevantnú, pričom tento postoj vôbec neprejavila až do napadnutého rozhodnutia, a tým, že posúdila obsah uvedenej štúdie len podporne, porušila túto legitímnu dôveru, ktorú vyvolala žiadosťou o informácie uvedenou v liste z 20. februára 2007.

104 Komisia tvrdí, že v priebehu konania Talianskej republike nikdy nenaznačila, že posúdi primeranosť tarify pre Terni ex post bez toho, aby preskúmala, či predĺženie uvedenej tarify stanovené v spornom opatrení mohlo byť odôvodnené náhradou za vyvlastnenie spôsobené spoločnosti Terni v roku 1962, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že počas konania talianske orgány a bývalé spoločnosti Terni na preukázanie toho, že uvedené predĺženie je potrebné považovať za neoddeliteľnú súčasť kritéria stanoveného ex ante v dekréte č. 1165/63 pre poskytnutie náhrady spoločnosti Terni, predložili tvrdenia uvedené v rámci prvého žalobného dôvodu.

105 Komisia tvrdí, že vzhľadom na to, že talianske orgány v skutočnosti predložili dané tvrdenia v rámci správneho konania, a na to, že tieto tvrdenia boli v každom prípade nedôvodné, ako to dokazuje analýza prvého žalobného dôvodu, údajné porušenie práva na obhajobu, na ktoré sa odvoláva Talianska republika, nemôže mať žiadny vplyv na platnosť napadnutého rozhodnutia.

106 Tento záver nemôže byť spochybnený tvrdením Talianskej republiky, že ak by vedela o námietkach Komisie týkajúcich sa predmetnej štúdie, „aj ona sama by mohla prejaviť pochybnosti“. Podľa Komisie je totiž zrejmé, že vzhľadom na to, že štúdia bola preskúmaná len podporne, by prípadné pochybnosti Talianskej republiky o jej vierohodnosti v žiadnom prípade nemali vplyv na základné posúdenie, na ktorom sa zakladá napadnuté rozhodnutie. Navyše talianske orgány nijako nepreukázali, že by vecné posúdenie Komisie s ohľadom na spornú štúdiu obsahovalo akékoľvek skutkové či právne pochybenie.

107 Komisia napokon tvrdí, že výhrady založené na jej údajne rozporuplnom prístupe a porušení zásady ochrany legitímnej dôvery majú byť vyhlásené za neprípustné, pretože boli v rozpore s článkom 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu predložené prvýkrát až v replike. V žiadnom prípade nie je možné vyvodiť nijaké protirečenie ani porušenie uvedenej zásady zo skutočnosti, že Komisia preskúmala iba podporne štúdiu predloženú talianskymi orgánmi. Komisia napokon pripomína, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že k porušeniu zásady ochrany legitímnej dôvery dôjde len vtedy, keď dá správny orgán „konkrétne uistenia“ dotknutým osobám, k čomu s ohľadom na okolnosti v prejednávanom prípade celkom zjavne nedošlo.

Posúdenie Všeobecného súdu

108 Treba pripomenúť, že Komisia Talianskej republike listom z 19. júla 2006 oznámila svoje rozhodnutie začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES a uverejnením uvedeného rozhodnutia v Úradnom vestníku Európskej únie vyzvala dotknuté tretie osoby, aby predložili svoje pripomienky k spornému opatreniu.

109 V liste z 20. februára 2007 Komisia uviedla, že „na rozhodnutie sú potrebné ďalšie informácie“, a vyzvala Taliansku republiku, aby jej poskytla predovšetkým aktualizované informácie, ktoré jej umožnia objektívne porovnať hodnotu vyvlastnených aktív s hodnotou výhody poskytnutej priznaním tarify pre Terni od počiatku jej platnosti až do roku 2010.

110 V odpovedi na túto žiadosť Talianska republika v apríli 2007 predložila Komisii štúdiu vyhotovenú nezávislým znalcom na žiadosť bývalých spoločností Terni, ktorá stanovovala, že celková výhoda vyplývajúca z tarify pre Terni je nižšia ako účtovná hodnota majetku vyvlastneného z dôvodu znárodnenia (aktualizovaná v roku 2006), a teda z nej vyplývalo, že nedošlo k nadmernej náhrade.

111 Z odôvodnení č. 82 a 83 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia sa najskôr domnievala, že táto štúdia nebola relevantná, pretože akákoľvek analýza vyrovnanosti kompenzačného mechanizmu musí byť vykonaná len ex ante, to znamená v čase vyvlastnenia. V súlade s týmto prístupom Komisia dospela k záveru, že až do skončenia platnosti pôvodného opatrenia kompenzačnej tarify, a len do tohto dátumu, nebola príjemcom poskytnutá nijaká výhoda, pričom tento záver nie je možné spochybniť výpočtom ziskov a strát, najmä nie ich spočítaním a posteriori.

112 Komisia podporne vecne preskúmala štúdiu predloženú talianskymi orgánmi, pričom dospela k záveru, že metóda použitá v tejto štúdii bola nepresná a nesprávna, keďže systematicky podhodnocovala výhodu priznanú bývalým spoločnostiam Terni a pravdepodobne nadhodnocovala vyvlastnené aktíva (odôvodnenia č. 87 až 90 napadnutého rozhodnutia).

113 Po prvé výhradu Talianskej republiky uvedenú v bodoch 101 až 103 vyššie, založenú na tom, že Komisia údajne nedodržala zásadu kontradiktórnosti, čo údajne negatívne ovplyvnilo jej posúdenie štúdie predloženej talianskymi orgánmi týkajúcej sa hodnoty vyvlastneného majetku, nie je možné prijať.

114 V tejto súvislosti treba uviesť, že zásada kontradiktórnosti, ktorá je základnou zásadou práva Únie, patrí najmä medzi práva na obhajobu (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, Zb. s. I‑4951, bod 61). Dodržanie práva na obhajobu v akomkoľvek konaní začatom proti určitej osobe, ktoré môže viesť k aktu spôsobujúcemu jej ujmu, predstavuje základnú právnu zásadu, ktorá musí byť zaručená aj vtedy, ak neexistuje žiadna osobitná úprava (rozsudky Súdneho dvora z 10. júla 1986, Belgicko/Komisia, 234/84, Zb. s. 2263, bod 27, a z 11. novembra 1987, Francúzsko/Komisia, 259/85, Zb. s. 4393, bod 12).

115 V oblasti kontroly štátnej pomoci zásada rešpektovania práva na obhajobu vyžaduje, aby daný členský štát mohol účinne vyjadriť svoje názory na pripomienky predložené dotknutými tretími osobami podľa článku 88 ods. 2 ES, na ktorých chce Komisia založiť svoje rozhodnutie, a pokiaľ členskému štátu nebola daná príležitosť vyjadriť sa k uvedeným pripomienkam, Komisia ich nemôže použiť v rozhodnutí proti tomuto štátu. Na to, aby takéto porušenie práva na obhajobu viedlo k zrušeniu rozhodnutia, je však potrebné, aby neexistencia uvedenej vady mohla viesť k odlišnému výsledku konania (rozsudky Súdneho dvora Francúzsko/Komisia, už citovaný v bode 114 vyššie, body 12 a 13, a zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, C‑301/87, Zb. s. I‑307, body 30 a 31).

116 V prejednávanej veci stačí uviesť, že Komisii nebolo vôbec vytýkané, že napadnuté rozhodnutie založila na pripomienkach dotknutých tretích osôb, voči ktorým Talianska republika nemohla zaujať názor. V súlade s požiadavkami článku 88 ods. 2 ES a článku 6 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) bola Talianska republika vyzvaná predložiť svoje pripomienky k rozhodnutiu o začatí konania a pripomienky predložené v tejto súvislosti dotknutými osobami jej boli oznámené, na čo reagovala listom z 22. decembra 2006 (odôvodnenie č. 6 napadnutého rozhodnutia).

117 Treba pripomenúť, že Talianska republika v rámci pripomienok predložených Komisii počas konania vo veci formálneho zisťovania uviedla, že pôvodný tarifný režim, ktorý predstavoval legitímnu náhradu spoločnosti Terni za vyvlastnenie jej aktív, a jeho ďalšie predĺženia platnosti nepredstavujú štátnu pomoc. Na podporu tohto tvrdenia uviedla viaceré rozsudky Súdneho dvora, podľa ktorých niektoré formy náhrady pre podniky neboli pomocou, najmä v prípade náhrady škody a náhrady za služby všeobecného hospodárskeho záujmu (odôvodnenie č. 58 napadnutého rozhodnutia).

118 Odôvodnenie č. 59 napadnutého rozhodnutia tiež stanovuje:

„Pokiaľ ide o schválenie štátnej pomoci na tarify pre Terni, [Talianska republika] zdôrazňuje, že zákon č. 9/91, ktorým sa stanovuje prvé predĺženie tarify, bol Komisii riadne oznámený a schválený ňou. Následné predĺženia tarify, ktoré sú súbežné s predĺžením licencií [povolení – neoficiálny preklad] na výrobu elektriny z vodnej energie pre výrobcov elektriny z vodnej energie, sa riadia tou istou logikou, ktorú Komisia nikdy nespochybnila. Podľa [Talianskej republiky] by sa tarifa pre Terni mala považovať za existujúce opatrenie, ktoré sa netýka pomoci [nepredstavuje pomoc – neoficiálny preklad].“

119 Talianska republika teda počas konania vo veci formálneho zisťovania jasne vyjadrila svoj názor na kompenzačný charakter sporného opatrenia, čo bolo uvedené aj v prvom žalobnom dôvode. Práve z dôvodu tohto vyjadrenia Komisia rozhodla, že sporné opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

120 Keďže sa Komisia správne domnievala, že predĺženie zvýhodnenej tarify priznanej sporným opatrením v roku 2005 nebolo neoddeliteľnou súčasťou náhrady pre spoločnosť Terni za jej vyvlastnenie v roku 1962 a že zvýhodnená tarifa poskytnutá bývalým spoločnostiam Terni od 1. januára 2005 predstavovala štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES (pozri bod 97 vyššie), údajné porušenie práva na obhajobu nemôže mať v žiadnom prípade vplyv na platnosť sporného rozhodnutia.

121 Navyše námietka Talianskej republiky nesmeruje k tomu, čo je predmetom konania vo veci formálneho zisťovania, a vyplýva z nesprávneho pochopenia listu Komisie z 20. februára 2007, ktorý sa týkal žiadosti o informácie.

122 Komisia skutočne považovala za potrebné získať informácie o účtovnej hodnote majetku prevedeného na štát v čase znárodnenia. Nebola to však jediná vec, o ktorú išlo v žiadosti o informácie predloženej v liste z 20. februára 2007 a ktorá musí byť chápaná v súvislostiach konania vo veci formálneho zisťovania a jeho cieľov, t. j. umožniť dotknutým osobám vyjadriť sa a Komisii úplne objasniť všetky skutočnosti týkajúce sa veci pred prijatím svojho rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 20. marca 1984, Nemecko/Komisia, 84/82, Zb. s. 1451, bod 13).

123 Konanie vo veci formálneho zisťovania nemôže mať iný účel ako ten, ktorý bol uvedený vyššie, a predovšetkým v ňom nie je možné s konečnou platnosťou rozhodnúť o niektorých skutočnostiach v spise už pred prijatím konečného rozhodnutia. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zo žiadneho ustanovenia týkajúceho sa štátnej pomoci ani z judikatúry nevyplýva povinnosť Komisie vypočuť príjemcu štátnych prostriedkov s ohľadom na jej právne posúdenie predmetného opatrenia ani povinnosť informovať dotknutý členský štát – alebo a fortiori príjemcu pomoci – o svojom stanovisku pred vydaním rozhodnutia, pokiaľ dotknuté osoby a daný členský štát vyzvala na predloženie pripomienok (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Technische Glaswerke Ilmenau/Komisia, T‑198/01, Zb. s. II‑2717, bod 198).

124 Tvrdenie Talianskej republiky týkajúce sa „zmeny v postoji“ Komisie sa zakladá na nesprávnom pochopení listu z 20. februára 2007, z ktorého nevyplýva, že by táto inštitúcia v rámci rozhodovania o otázke, či treba predĺženie platnosti tarify pre Terni označiť za štátnu pomoc, považovala za rozhodujúce preukázať, či (aktualizovaná) hodnota tejto náhrady bola rovnaká alebo nižšia ako hodnota vyvlastneného majetku.

125 Komisia v každom prípade nikdy Talianskej republike ani bývalým spoločnostiam Terni nenaznačila, že posúdi primeranosť tarify pre Terni ex post bez toho, aby preskúmala, či predĺženie tejto tarify sporným opatrením môže byť odôvodnené ako náhrada za vyvlastnenie spôsobené spoločnosti Terni v roku 1962.

126 Po druhé Talianska republika v replike zdôraznila údajne rozporuplnú povahu správania Komisie, pričom tvrdila, že Komisia tým, že si vyžiadala predmetnú štúdiu s cieľom posúdiť prípadnú existenciu nadmernej náhrady, vyvolala v talianskych orgánoch legitímnu dôveru v tom zmysle, že očakávali, že „výsledky tejto práce budú nejakým spôsobom zohľadnené pri prijímaní napadnutého rozhodnutia“. Komisia údajne tým, že vyhlásila štúdiu v každom prípade za irelevantnú, pričom tento postoj vôbec neprejavila až do napadnutého rozhodnutia, a tým, že posúdila obsah uvedenej štúdie len podporne, porušila túto legitímnu dôveru, ktorú vyvolala žiadosťou o informácie uvedenou v liste z 20. februára 2007.

127 Pokiaľ ide o tvrdenie o rozporuplnej povahe správania Komisie, toto tvrdenie patrí do argumentácie týkajúcej sa výhrady založenej na porušení zásady kontradiktórnosti a práva Talianskej republiky na obhajobu, ktorá musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

128 Pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa porušenia zásady ochrany legitímnej dôvery, Komisia navrhla zamietnuť túto výhradu ako neprípustnú v súlade s článkom 48 ods. 2 rokovacieho poriadku, podľa ktorého je uvádzanie nových dôvodov prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

129 Je nesporné, že Talianska republika sa prvýkrát odvolala na porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery až v replike, pričom základom jej tvrdenia bol obsah listu z 20. februára 2007, ktorým jej bola doručená žiadosť o informácie, čo bola skutková okolnosť, ktorá už bola uvedená a prejednaná účastníkmi konania v žalobe a vo vyjadrení k žalobe.

130 Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod musí byť vyhlásený za neprípustný.

131 V každom prípade treba uvedený žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný. V liste z 20. februára 2007 neboli uvedené nijaké konkrétne uistenia správneho orgánu, čo je podmienkou toho, aby bolo možné platne sa odvolávať na porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 22. júna 2006, Belgicko a Forum 187/Komisia, C‑182/03 a C‑217/03, Zb. s. I‑5479, bod 147, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. októbra 2002, Diputación Foral de Álava a i./Komisia, T‑346/99 až T‑348/99, Zb. s. II‑4259, bod 93) vo vzťahu k tomu, že by výsledky práce, o ktorú sa žiadalo v tomto liste, mali byť nejakým spôsobom „zohľadnené pri prijímaní napadnutého rozhodnutia“. Okrem toho Komisia v napadnutom rozhodnutí skutočne zohľadnila a preskúmala uvedené výsledky, hoci ich analýzu vykonala len podporne.

132 Za týchto okolností musí byť zamietnutý žalobný dôvod založený na porušení podstatných formálnych náležitostí z dôvodu nedostatočného šetrenia a porušenia zásady kontradiktórnosti vzhľadom na to, že tvrdenie o nedostatočnom šetrení nie je samostatným žalobným dôvodom, ale v skutočnosti patrí do argumentácie týkajúcej sa porušenia zásady kontradiktórnosti.

133 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že žaloba musí byť zamietnutá.

O trovách

134 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Talianska republika vo veci nemala úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

rozhodol a vyhlásil:

1. Žaloba sa zamieta.

2. Talianska republika je povinná nahradiť trovy konania.

Vilaras

Prek

Ciucă

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 1. júla 2010.

Podpisy

* Jazyk konania: taliančina.