NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PEDRO CRUZ VILLALÓN
prednesené 9. septembra 2010 1(1)
Vec C‑507/08
Európska komisia
proti
Slovenskej republike
„Žaloba o nesplnenie povinnosti podaná Komisiou proti Slovenskej republike“
„Štátna pomoc – Odpísanie daňového dlhu správcom dane v rámci vyrovnacieho konania s veriteľmi – Rozhodnutie Komisie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom a nariaďuje sa jej vymáhanie – Nevykonanie rozhodnutia – Právna sila rozhodnutej veci – Dôvody preskúmania právoplatných rozsudkov“
1. V rámci konania o nesplnenie povinnosti podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ Komisia tvrdí, že Slovenská republika nevymohla štátnu pomoc, ktorú žalobkyňa vyhlásila za nezlučiteľnú so spoločným trhom a ktorá bola poskytnutá vo forme odpustenia daňového dlhu spoločnosti Frucona Košice a.s. (ďalej len „Frucona“) v rámci vyrovnania s veriteľmi a potvrdená právoplatným súdnym rozhodnutím. Znova tak vyvstáva otázka rozsahu povinnosti členských štátov vymáhať pomoc, ktorú Komisia vyhlásila za nezákonnú. Presnejšie povedané, tento prípad sa týka možnosti odôvodniť nesplnenie tejto povinnosti poukázaním na existenciu rozhodnutí vnútroštátnych súdov, ktoré majú právnu silu rozhodnutej veci a ktoré by tak na základe vnútroštátneho práva znemožňovali vymoženie pomoci.
I – Skutkový stav
2. V rozhodnutí zo 7. júna 2006 o štátnej pomoci C 25/2005 (ex NN 21/05) poskytnutej Slovenskou republikou v prospech spoločnosti Frucona(2) Komisia konštatuje, že opatrenia prijaté Slovenskou republikou v prospech spoločnosti Frucona predstavovali štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom.
3. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že Frucona, spoločnosť pôsobiaca v oblasti výroby liehu, liehovín, nealkoholických nápojov, konzervovaného ovocia a zeleniny a octu, získala štátnu pomoc, ktorá pozostávala v odpísaní daňového dlhu vo výške 416 515 990 SKK (11 miliónov eur) Daňovým úradom Košice (ďalej len „daňový úrad“) v rámci „vyrovnania“, ktoré táto spoločnosť uzavrela so svojimi veriteľmi, v súlade s konaním upraveným zákonom č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ktorého cieľom je, podobne ako v prípade konkurzného konania, usporiadať finančnú situáciu spoločnosti v úpadku. Cieľom vyrovnacieho konania, ktoré iniciuje spoločnosť v úpadku, je dosiahnuť dohodu s veriteľmi v tom zmysle, že spoločnosť uhradí časť svojho dlhu a zvyšok sa odpíše. Túto dohodu musí v každom prípade schváliť súd vykonávajúci dohľad nad konaním.
4. Dňa 8. marca 2004 sa spoločnosť Frucona obrátila na Krajský súd Košice, príslušný krajský súd, s návrhom na vyrovnanie niekoľkých dlhov, medzi ktorými bol zahrnutý aj daňový dlh týkajúci sa spotrebnej dane z liehu. Dňa 14. júla 2004 uvedený súd uznesením povolil vyrovnacie konanie, schválené daňovým úradom. Uznesenie krajského súdu bolo neskôr potvrdené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(3) z 25. októbra 2004.
5. Na základe vyrovnania mala spoločnosť Frucona zaplatiť 35 % dlhu do jedného mesiaca, pričom zostávajúcich 65 % dlhu sa veritelia zaviazali odpustiť. Celková výška daňového dlhu spoločnosti Frucona bola 640 793 831 SKK (16,86 milióna eur). Na základe uvedeného vyrovnania mohol daňový úrad získať sumu 224 277 841 SKK (5,86 milióna eur), čím sa poskytlo odpustenie dane vo výške 416 515 990 SKK (11 miliónov eur). Je potrebné poznamenať, že po zaplatení súm vyplývajúcich z vyrovnacieho konania pokračovala spoločnosť Frucona vo výkone podnikateľskej činnosti.
6. Po preskúmaní predmetného odpustenia dane dospela Komisia k záveru, že a) daňový úrad sa v porovnaní so súkromnými veriteľmi nachádzal vo výhodnejšej právnej a ekonomickej situácii a b) Slovenská republika poskytla odpísanie daňového dlhu spoločnosti Frucona protiprávne. V rozhodnutí zo 7. júna 2006 Komisia uviedla:
„Článok 1
Štátna pomoc, ktorú Slovenská republika poskytla v prospech FRUCONA Košice, a.s., vo výške 416515990 SKK, nie je zlučiteľná so spoločným trhom.
Článok 2
1. Slovenská republika prijme všetky opatrenia potrebné na vymáhanie nezákonne poskytnutej pomoci uvedenej v článku 1 od príjemcu späť.
2. Vymáhanie sa uskutoční bez odkladu a v súlade s postupmi uvedenými vo vnútroštátnych právnych predpisoch, pokiaľ umožňujú okamžité a účinné vykonanie tohto rozhodnutia.
3. Vymáhaná suma musí zahŕňať úroky za celé obdobie od dátumu, ku ktorému bola suma daná k dispozícii spoločnosti FRUCONA Košice, a.s., až do jej skutočného vrátenia.
4. Úroky sa vypočítajú v súlade s ustanoveniami uvedenými v kapitole V nariadenia Rady (ES) č. 794/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 659/1999… Úroková sadzba sa bude uplatňovať ako zložený úrok počas celého obdobia uvedeného v odseku 3.
Článok 3
Slovenská republika bude do dvoch mesiacov po oznámení tohto rozhodnutia informovať Komisiu o opatreniach prijatých na dosiahnutie súladu s týmto rozhodnutím. Tieto informácie poskytne formou použitia dotazníka uvedeného v prílohe I k tomuto rozhodnutiu.“
7. Dňa 12. januára 2007 podala spoločnosť Frucona žalobu na Súd prvého stupňa, v ktorej požadovala zrušenie rozhodnutia Komisie, pričom nepožadovala žiadne predbežné opatrenia. Slovenská republika žalobu nepodala. Verejné pojednávanie sa uskutočnilo v decembri 2009, pričom uvedená žaloba zostáva doposiaľ otvorená.
8. Čo sa týka vykonávacích opatrení prijatých dožiadaným štátom, 4. júla 2006 nariadil daňový úrad spoločnosti Frucona vrátiť do ôsmich dní protiprávnu pomoc vrátane úrokov. Keďže uvedená spoločnosť túto povinnosť nesplnila, daňový úrad podal 21. júla 2006 žalobu na Okresný súd Košice II.
9. Rozsudkom z 11. júna 2007 Okresný súd Košice II zamietol žalobu daňového úradu, pričom uviedol, že spoločnosť Frucona nie je povinná pomoc vrátiť. Uvedený súd dospel k záveru, že: a) dlh spoločnosti Frucona voči správcovi dane zanikol zo zákona, pretože predmetná spoločnosť zaplatila dlhovanú sumu v súlade s podmienkami vyrovnania s veriteľmi; b) aj keď Komisia zaviazala Slovenskú republiku, aby prijala všetky opatrenia potrebné na vymáhanie pomoci, takáto okolnosť nepriznáva správcovi dane nárok domáhať sa od príjemcu pomoci splatenia pohľadávky, a c) tvrdenie, že príjemca pomoci je zo zákona priamo povinný pomoc vrátiť, je nesprávne, pretože podľa § 26 ods. 1 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci sa predpokladá, že príjemca si je vedomý skutočnosti, že sa mu poskytla pomoc a z tohto dôvodu, keďže správca dane konal v medziach zákonnosti, príjemca nemohol predpokladať, že pomoc mu bola poskytnutá nezákonne.
10. Rozsudok okresného súdu bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu Košice z 21. apríla 2008, v ktorom okrem potvrdenia odôvodnenia prijatého v prvom stupni konania krajský súd konštatoval, že: a) uznesenie vzťahujúce sa na vyrovnanie s veriteľmi nemôže byť znovu preskúmané, keďže má právnu silu rozhodnutej veci; b) Komisia nedodržala vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú rozpor medzi vyrovnacím a exekučným konaním, a c) zásada nezávislosti súdov okrem iného spočíva na zásade konečného posúdenia skutočností, v rámci ktorého vnútroštátne súdy – na základe znaleckého posudku, ktorý Komisia zjavne nemala k dispozícii – dospeli k záveru, že výška pohľadávky správcu dane stanovená vo vyrovnaní s veriteľmi bola primeraná.
11. Listom z 2. júla 2008 sa správca dane domáhal mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Pri podaní tejto žaloby Komisia tvrdila, že v tejto veci nedisponuje presnejšími informáciami.
12. V priebehu konania sa Komisia opakovane odvolávala na okamžité a účinné vykonanie svojho rozhodnutia, pričom slovenským orgánom vytýkala skutočnosť, že namiesto priameho vykonania rozhodnutia podľa vnútroštátnych právnych predpisov považovali za nevyhnutný zásah súdneho orgánu.
13. V reakcii na tieto námietky uplatnili slovenské orgány v podstate dve hlavné tvrdenia: A) súdne konanie s cieľom vymáhať pomoc bolo nevyhnutné, pretože slovenské daňové právo neposkytuje právny základ na vymáhanie pohľadávky správcu dane, ktorá sa stala predmetom odpustenia dane v rámci vyrovnania s veriteľmi, čo bol dôvod, pre ktorý bolo nevyhnutné získať exekučný titul. Podľa slovenského práva nemôže správne rozhodnutie daňového úradu „zrušiť“ rozhodnutie súdu vykonávajúceho dohľad nad vyrovnaním medzi spoločnosťou Frucona a jej veriteľmi; B) rozhodnutie Komisie nezaväzuje priamo spoločnosť Frucona, ale keďže je adresované Slovenskej republike, zaväzuje Slovenskú republiku, aby prijala všetky opatrenia potrebné na vymáhanie nezákonne poskytnutej pomoci. Rozhodnutie Komisie, ktoré je „cudzím“ správnym rozhodnutím, teda nemôže zakladať povinnosť spoločnosti Frucona vrátiť pomoc, a nie je tak možné na vnútroštátnej úrovni pristúpiť k vykonaniu tohto rozhodnutia Komisie.
14. Po rozličných výmenách stanovísk a neskorších výzvach po uplynutí dvojmesačnej lehoty stanovenej v rozhodnutí na oznámenie opatrení prijatých a plánovaných na vykonanie rozhodnutia Komisia usúdila, že Slovenská republika stále nepristúpila k okamžitému a účinnému vykonaniu rozhodnutia, a preto sa rozhodla podať túto žalobu o nesplnenie povinnosti.
II – Tvrdenia účastníkov konania
15. Komisia na úvod poukazuje na judikatúru, podľa ktorej je zrušenie nezákonnej pomoci prostredníctvom jej vymáhania logickým dôsledkom vyhlásenia jej nezákonnosti (rozsudky z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia(4), bod 66, a z 21. marca 1991, Taliansko/Komisia(5), bod 41). Táto inštitúcia sa takisto odvoláva na judikatúru, podľa ktorej je povinnosť členského štátu zrušiť pomoc, ktorú Komisia považuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom, zameraná na navrátenie do predošlého stavu, pretože pokiaľ príjemca pomoc nevráti, môže požívať neoprávnenú výhodu, ktorá z jej poskytnutia vyplýva (rozsudok z 5. októbra 2006, Komisia/Francúzsko(6), bod 47).
16. Na základe článku 288 ZFEÚ Komisia pripomína záväzný charakter rozhodnutia a následky, ktoré z neho vyplývajú pre prijímajúci štát (rozsudok z 26. júna 2003, Komisia/Španielsko(7), bod 21) a zdôrazňuje, že napriek uplynutiu viac ako 29 mesiacov od doručenia rozhodnutia slovenským orgánom nebola pomoc poskytnutá spoločnosti Frucona doposiaľ vymožená, čo má za následok, že uvedená spoločnosť naďalej požíva výhodu, ktorá mala byť uvedeným rozhodnutím, podľa správnosti, zrušená.
17. Podľa názoru Komisie si Slovenská republika nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z daného rozhodnutia, ako aj z článku 14 ods. 3 nariadenia (ES) č. 659/1999, vzhľadom na to, že použité opatrenia majú viesť k bezodkladnému a účinnému vykonaniu rozhodnutia, zatiaľ čo prijatie všetkých vhodných opatrení na zabezpečenie vykonania rozhodnutia, ako tvrdia vnútroštátne orgány, sa ukázalo ako nedostatočné. V každom prípade podmienkou uplatnenia vnútroštátnych postupov na vykonanie rozhodnutia je, že umožnia vykonanie tohto rozhodnutia uvedeným spôsobom (rozsudky z 5. októbra 2006, Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 49) a z 12. mája 2005, Komisia/Grécko(8), body 35 a 44).
18. Komisia konštatuje, že keďže Súd prvého stupňa neprijal rozhodnutie, ktorým by bol v súlade s článkom 278 ZFEÚ nariadený odklad výkonu napadnutého rozhodnutia (k čomu nedošlo, keďže ani spoločnosť Frucona, ani slovenské orgány nepožiadali o nariadenie takého opatrenia), žaloba o neplatnosť podaná na Súd prvého stupňa nemá vplyv na účinné vykonanie doposiaľ nevykonaného rozhodnutia. V tomto prípade Komisia tvrdí, že dôvody uvádzané vnútroštátnymi súdmi predpokladajú existenciu prekážky, ktorá bráni účinnému a bezodkladnému vykonávaniu tohto rozhodnutia, a podrobuje kritike najmä tvrdenie, podľa ktorého spoločnosť Frucona nemohla vedieť, že odpustenie časti jej daňového dlhu predstavovalo štátnu pomoc, keďže bez ohľadu na relevantnosť uvedeného tvrdenia o takej forme neznalosti v oblasti štátnej pomoci (rozsudok z 20. septembra 1990, Nemecko/Komisia(9), bod 14) samotný zákon č. 231/1999 Z. z., na ktorý sa odvolávajú slovenské orgány, v znení účinnom v čase poskytnutia pomoci, prirovnáva poskytnutie daňových úľav k nepriamej forme štátnej pomoci.
19. Komisia tiež odmieta tvrdenie vzťahujúce sa k zániku daňového dlhu ex lege, pretože nesplnením povinnosti slovenské orgány odňali rozhodnutiu priamy účinok, čo je v rozpore s ustálenou judikatúrou (rozsudky z 19. júna 1973, Carmine Capolongo/Azienda Agricola Maya(10), a z 22. marca 1977, Steinike & Weinling/Spolková republika Nemecko(11)).
20. Komisia okrem toho považuje za irelevantnú okolnosť, že vnútroštátne súdy v rámci výkonu nezávislosti vyhodnotili vyššie uvedený znalecký posudok spôsobom, ktorý im ako subjektom s výlučnou právomocou hodnotenia skutkového stavu umožnil vyvodiť záver, podľa ktorého výška daňového dlhu upravená vyrovnaním s veriteľmi bola primeraná. Naopak, podľa názoru Komisie, hneď ako je štátna pomoc rozhodnutím Komisie vyhlásená za nezákonnú, úloha vnútroštátnych orgánov sa obmedzuje len na vykonanie takého rozhodnutia bez možnosti použitia voľnej úvahy (rozsudok z 20. marca 1997, Alcan Deutschland(12), bod 34).
21. Komisia takisto popiera, že právna sila rozhodnutej veci vyplývajúca zo súdnych rozhodnutí, ktoré boli vo veci doposiaľ vyhlásené, predstavuje dostatočné opodstatnenie na odôvodnenie napadnutého nesplnenia povinnosti a v tejto súvislosti cituje judikatúru stanovenú rozsudkom z 18. júla 2007, Lucchini(13), bod 63, pričom poukazuje na skutočnosť, že slovenské súdy sa k tejto judikatúre ani nevyjadrili.
22. Napokon, podľa názoru Komisie nebola v tomto prípade dodržaná zásada ekvivalencie, keďže jej rozhodnutie nebolo vykonateľné, pričom vykonateľnosť, ako možno predpokladať, je vlastná charakteru správnych aktov slovenskej daňovej správy. Potreba získať exekučný titul súdnou cestou je preto dôkazom skutočnosti, že predmetné rozhodnutie sa nemohlo vykonať spôsobom rovnocenným s rozhodnutiami vnútroštátnych orgánov.
23. Slovenská republika vo svojej obrane voči žalobe namietala, že doslovný výklad článku 2 ods. 1 a 2 rozhodnutia Komisie, najmä so zreteľom na použitie termínu „vymáhanie“ („récuperation“ vo francúzskom znení) namiesto „vymoženie“ („recouvrement“ vo francúzskom znení), neumožňuje v rozpore s názorom Komisie predpokladať, že Slovenská republika bola zaviazaná účinne vymôcť pomoc v stanovenom termíne, ale iba to, že bola povinná prijať všetky opatrenia potrebné na vymáhanie pomoci, čo aj v skutočnosti urobila, keď použila vhodné daňové a právne prostriedky vrátane podnetu daňového úradu z 2. júla 2008 na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky, z ktorého zjavne vyplýva, že prokurátor v období, keď Slovenská republika podala na tomto súde protižalobu (8. januára 2009), vo veci konal.
24. Slovenská republika sa domnieva, že niektoré okolnosti podstatne odlišujú daný prípad od bežných prípadov týkajúcich sa štátnej pomoci: A) pomoc sa udelila na základe súdneho, nie správneho rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, čo bráni uplatneniu doktríny stanovenej v rozsudku v prípade Lucchini, ktorý bol v každom prípade vynesený až po tom, ako Slovenská republika podnikla kroky potrebné na vymáhanie pomoci; B) hoci podľa rozhodnutia je na vymáhanie pomoci príslušný správny orgán, ktorý ju poskytol, nemožno sa domáhať (a nevyžaduje to ani právo Únie), aby tento orgán zrušil právoplatné rozhodnutie súdu. Toto zrušenie nie je možné ani v prípade, ak sa rozhodnutie Súdneho dvora uplatňuje so spätným účinkom (s výnimkou prípadov existencie výnimočných okolností, ktoré odôvodňujú odchýlku od zásady takej dôležitej pre právnu istotu, akou je nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia; rozsudky z 13. januára 2004, Kühne a Heitz(14), bod 28, a zo 16. marca 2006, Kapferer(15), body 20 a 21), takže Komisia sa domáhala účinkov svojho rozhodnutia, ktoré v podstate neprislúchajú ani rozsudkom Súdneho dvora.
25. Podľa Slovenskej republiky preto neexistovala iná možnosť okrem tej, ktorá sa použila, a síce, podanie žaloby proti spoločnosti Frucona. Uvedený spôsob vymáhania pomoci totiž neviedol k porušeniu zásady ekvivalencie, keďže, podľa Slovenskej republiky, toto tvrdenie okrem toho, že je založené na všeobecných a nesprávnych úvahách, je potrebné zamietnuť z dôvodu, že vymáhanie pomoci sa musí prispôsobiť zásade procesnej autonómie štátov. Napokon rozhodnutie nemohlo byť exekučným titulom, keďže a) nevzťahuje sa na jednotlivca, ale na členský štát; b) neukladá povinnosť príjemcovi pomoci, ale štátu, ktorý ju udelil; a c) nie je natoľko podrobné, aby mohlo byť exekučným titulom. Slovenské orgány navyše pripomínajú, že skutočným rámcom uplatňovania zásady ekvivalencie je oblasť ochrany práv jednotlivcov a nie povinnosti štátov voči Komisii.
26. Vo svojej replike Komisia odmieta tvrdenie slovenských orgánov vzťahujúce sa na doslovný výklad rozhodnutia, keďže nebolo pochýb o tom, že ich povinnosť spočívala v účinnom vymožení pomoci v stanovenej lehote, okrem prípadu, ak by pretrvávali výnimočné okolnosti, ktoré by znemožnili vymáhanie a na ktoré sa slovenská vláda v nijakom prípade neodvolala.
27. Komisia pripúšťa, že v prípade neexistencie ustanovení predpisov Spoločenstva týkajúcich sa postupu pri vymáhaní pomoci je v kompetencii členských štátov, aby určili spôsoby vymáhania, avšak s podmienkou, že pomoc bude efektívne vymožená a že zabezpečia, aby sa ustanovenia vnútroštátnych predpisov aplikovali takým spôsobom, aby sa zabránilo praktickej nemožnosti vymoženia pomoci, vyžadovaného právom Spoločenstva. Okrem toho Komisia nemala v úmysle nariadiť slovenským orgánom spôsob, akým by pomoc mala byť vymáhaná; najmä sa nedomáhala, aby daňový úrad zrušil súdne rozhodnutie, ale len navrhla ako jeden z možných procesných postupov zrušenie poskytnutia pomoci príslušným orgánom.
28. Komisia sa odvoláva na zásadu prednosti práva Únie a doktrínu obsiahnutú v prípade Lucchini (ktorá by v prípade obmedzenia sa na výklad platného práva bola dokonale aplikovateľná na tento prípad, na rozdiel od tvrdenia slovenských orgánov) a tvrdí, že uvedená zásada prikazuje neuplatniť akékoľvek vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bránilo účinnému a bezodkladnému vykonaniu rozhodnutia. S týmto cieľom nemožno urobiť výnimku, ak je spomínaným ustanovením právoplatné súdne rozhodnutie; v každom prípade by sa mal význam konečného charakteru súdneho rozhodnutia posudzovať podľa oblasti, v rámci ktorej bolo rozhodnutie vydané, a najmä v závislosti od rozsahu možnosti účastníkov disponovať predmetom súdneho konania. V tomto prípade bola taká možnosť minimálna vzhľadom na uplatňovanie právomocí Spoločenstva, ktorých uznanie a použitie nemôžu vnútroštátne súdy opomenúť. Nehovoriac napokon o skutočnosti, že samotné slovenské právo upravuje prípady zrušenia právoplatného rozhodnutia (§ 228 občianskeho súdneho poriadku).
29. Napokon Komisia spochybňuje, že v prejednávanej veci bola rešpektovaná zásada ekvivalencie, a odmieta tvrdenie Slovenskej republiky, podľa ktorého predstavuje oblasť uplatnenia tejto zásady oblasť ochrany práv jednotlivca, pretože práve vo veci štátnej pomoci sa Súdny dvor vyjadril inak, a to v rozsudkoch z 21. septembra 1983, Deutsche Milchkontrol(16), a z 20. marca 1997, Alcan Deutschland, už citovanom, bod 24. Na druhej strane Komisia považuje za postačujúce dovolávať sa použitia slovenského daňového práva s cieľom preukázať, že s predmetným rozhodnutím sa zaobchádzalo nevýhodnejšie.
30. Slovenské orgány vo svojej duplike zdôrazňujú, že pre vymáhanie pomoci urobili všetko, čo bolo možné a čo je v súlade s pôvodným znením rozhodnutia. Opätovne tvrdia, že je nemožné nezohľadniť existenciu právoplatného súdneho rozhodnutia, a napokon upresňujú, že nikdy nemali v úmysle dovolávať sa tejto okolnosti, aby odôvodnili nemožnosť vymoženia pomoci alebo aby sa zbavili povinnosti vymáhať ju, ale len preto, aby preukázali ťažkosti postupu pri vymáhaní v lehote dvoch mesiacov.
III – Právny rámec
31. Odôvodnenie č. 13 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES(17) uvádza:
„keďže v prípadoch protiprávnej pomoci, ktorá nie je zlučiteľná so spoločným trhom, by sa mala obnoviť efektívna súťaž; keďže na tento účel je potrebné, aby sa pomoc vrátane úrokov bez meškania vrátila; keďže je náležité, aby sa vrátenie realizovalo v súlade s postupmi vnútroštátneho práva; keďže uplatnenie týchto postupov by nemalo brániť okamžitému a efektívnemu vykonaniu rozhodnutia Komisie a obnove efektívnej súťaže; keďže, aby sa dosiahol tento výsledok, členské štáty by mali podniknúť všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie účinnosti rozhodnutia Komisie.“
32. Článok 14 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 stanovuje:
„Bez toho, aby bolo dotknuté akékoľvek nariadenie Súdneho dvora Európskych spoločenstiev podľa článku 185 zmluvy, vymáhanie sa bude realizovať bez meškania a v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva daného členského štátu za predpokladu, že umožnia okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie. Na tento účel a v prípade konania na národných súdoch dané členské štáty podniknú všetky potrebné kroky, ktoré sú k dispozícii v ich príslušných právnych systémoch, vrátane predbežných opatrení, bez dopadu na právo Spoločenstva.“
33. Článok 23 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 uvádza:
„1. Ak daný členský štát nepostupuje v súlade s podmienečnými alebo zápornými rozhodnutiami najmä v prípadoch, na ktoré sa odvoláva článok 14, Komisia môže túto záležitosť predložiť priamo Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev v súlade s článkom 93 (2) Zmluvy.
2. Ak Komisia zváži, že daný členský štát nepostupoval v súlade s rozsudkom Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, Komisia môže pokračovať v záležitosti podľa článku 171 zmluvy.“
IV – Právne posúdenie
34. Skutočnosť, že rozhodnutie, ktorého porušenie sa posudzuje v tomto konaní, je stále predmetom žaloby podanej na Súde prvého stupňa (vec T‑11/07) bez toho, aby sa v tejto súvislosti prijali predbežné opatrenia, nie je pre Súdny dvor prekážkou, aby v tejto veci rozhodol, čo znamená, že nie je potrebné čakať na rozhodnutie Všeobecného súdu (rozsudok z 5. októbra 2006, Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 60).
35. Jediným sporným bodom tohto konania je postup slovenských orgánov vo vzťahu k rozhodnutiu zo 7. júna 2006 o štátnej pomoci C 25/05, pretože Komisia spochybňuje, že si Slovenská republika splnila povinnosť vykonať uvedené rozhodnutie za podmienok stanovených článkom 288 ZFEÚ a článkom 14 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999. Podľa doktríny zmienenej vyššie sa problematika vo vzťahu k platnosti uvedeného rozhodnutia(18) v tomto konaní v nijakom prípade neposudzuje, platnosť je podľa môjho názoru nesporným predpokladom povinnosti vykonať rozhodnutie, ktoré je skutočným a jediným predmetom tohto konania.
36. Prvý problém, ktorý je potrebné vyriešiť, sa týka identifikácie nesplnenej povinnosti. Slovenská republika tvrdí, že vzhľadom na terminológiu použitú v rozhodnutí jej nevznikla povinnosť vymôcť pomoc za každých okolností, ale iba pokúsiť sa o jej vymáhanie. Aj keď pripustíme, že slovenské znenie rozhodnutia môže viesť k takémuto výkladu(19), je isté, že vzhľadom na platné právne predpisy a ustálenú judikatúru v tejto oblasti nemohli slovenské orgány nezohľadniť to, čo sa od nich skutočne žiadalo. Otázkou tu teda nie je, či bola alebo nebola splnená povinnosť urobiť všetko, čo bolo potrebné pre vymáhanie pomoci, ale či bola pomoc skutočne vymožená, pretože to bolo obsahom požadovanej povinnosti. Iná otázka vzniká v prípade, ak pomoc vymožená nebola, a to či okolnosť, že dotknutý členský štát prijal s cieľom vymáhať pomoc všetky potrebné opatrenia, môže zbaviť tento štát zodpovednosti za nesplnenie povinnosti, ak sa preukáže absolútna nemožnosť vykonať rozhodnutie (pozri najmä rozsudok z 26. júna 2003, Komisia/Španielsko, už citovaný, body 45 až 47), pričom však zostáva zjavné, že hlavnou povinnosťou bolo vždy skutočné vymoženie pomoci a nie iba zavedenie prostriedkov na účely jej vymáhania. Ide teda o typický záväzok, ktorého plnenie spočíva v dosiahnutí výsledku, a tým nie je nič iné ako obnovenie trhových podmienok narušených poskytnutím nezákonnej pomoci jednému z účastníkov trhu (rozsudok z 5. júna 2006, Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 47). V každom prípade, ako ďalej uvidíme, určeným účelom nie je dosiahnuť niečo za každú cenu, zvlášť ak by sa mali obetovať zásady vlastné právnemu štátu, ktoré ako také predstavujú základné zásady Únie.
37. Predovšetkým je zjavné, že povinnosť, o ktorú ide, nebola splnená, pretože skutočnosťou zostáva, že pomoc nebola vymožená. Ak vychádzame z tohto predpokladu, je potrebné ďalej preskúmať, či takéto nesplnenie povinnosti môže alebo nemôže byť odôvodnené, pričom pripomienka Slovenskej republiky týkajúca sa obmedzenosti lehoty na vymoženie pomoci nie je prípustná. Takáto námietka sa prípadne mala vzniesť, tak ako všetky poznámky týkajúce sa obsahu rozhodnutia, voči rozhodnutiu ako takému, a to v rámci osobitného opravného konania, nie vo fáze vykonávania. Slovenské orgány si napokon protirečia, keď na jednej strane tvrdia, že okolnosti prípadu znemožnili vymoženie pomoci a na strane druhej, že v skutočnosti išlo iba o značné ťažkosti (čo by bolo dôvodom na poskytnutie dlhšej lehoty). V každom prípade zásadný význam má tá skutočnosť, že, tak ako uvádza Komisia, táto žaloba bola podaná po tom, ako uplynulo 29 mesiacov od doručenia rozhodnutia slovenským orgánom a po opakovaných žiadostiach zo strany tejto inštitúcie.
38. Podľa ustálenej judikatúry sa v prípade neexistencie právnych predpisov Spoločenstva na vymáhanie súm, ktoré boli dotknutými orgánmi vyplatené neoprávnene, v zásade uplatňujú relevantné procesné ustanovenia vnútroštátneho práva (zásada procesnej autonómie; pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júna 2003, Komisia/Španielsko, už citovaný, bod 22), ktoré vnútroštátne orgány vrátane súdov vykladajú vždy takým spôsobom, aby sa uľahčilo vykonávanie práva Únie (rozsudok Lucchini, už citovaný, bod 60). Toto pravidlo je formulované v článku 14 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999, ktorý odkazuje na súlad „s postupmi podľa vnútroštátneho práva daného členského štátu“, ale za predpokladu, že „umožnia okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie“. Vzápätí je však potrebné poznamenať, že podľa odseku 1 toho istého článku sa vymáhanie pomoci nevyžaduje, „ak by to bolo v rozpore so všeobecnou zásadou práva Spoločenstva“.
39. Ako sme mali možnosť vidieť, následkom konania slovenských vnútroštátnych orgánov bola okolnosť, že nezákonná pomoc nebola doteraz vymožená. Je pravda, že Slovenská republika v nijakom prípade nevylučuje, že táto pomoc by sa napokon mohla vymôcť, pričom, ako uviedla na pojednávaní, nie je vylúčená možnosť podania návrhu na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 občianskeho súdneho poriadku – ku ktorému sa v nasledujúcich bodoch vrátim – a ktorého výsledkom by mohla byť zmena právoplatného rozsudku, ktorý bol doposiaľ prekážkou vymoženia príslušnej pomoci. V každom prípade aj v takom prípade by sa Slovenská republika už dopustila zavineného nesplnenia povinnosti, pretože nedostatok, ktorý sa jej vytýka, sa vzťahuje na záväzok, ktorého plnenie sa malo vykonať v lehote stanovenej rozhodnutím Komisie zo 7. júna 2006.
40. Skutočnou základnou otázkou tohto konania nie je podľa môjho názoru to, či boli alebo neboli vnútroštátne postupy Slovenskej republiky primerané cieľu, ktorým bolo vymoženie neoprávnene poskytnutej pomoci, ale skôr to, opakujem, či je v tomto prípade existencia rozsudku vnútroštátneho súdu, ktorý má právnu silu rozhodnutej veci, dostatočným dôvodom na to, aby – stručne povedané – nebolo potrebné uplatniť akékoľvek postupy. To všetko v rozsahu, v akom právna sila rozhodnutej veci v zásade znamená, presne povedané, neuskutočniteľnosť akéhokoľvek pokusu o revíziu obsahu právoplatných súdnych rozhodnutí alebo aspoň to, že táto operácia by bola mimoriadne zložitá, pretože by bola tiež v zásade nezlučiteľná s neodkladnosťou lehôt, ktoré sa zvyčajne poskytujú členským štátom na účely účinného vymoženia pomoci, ktorá bola vyhlásená za nezákonnú.
41. Mám tým na mysli, že v tomto prípade je existencia právoplatného súdneho rozhodnutia dôvodom na diskusiu o predpoklade, z ktorého bežne vychádzajú konania o nesplnenie povinnosti, a síce, či môžu byť vnútroštátne úkony a predpisy, ktoré sú prekážkou splnenia požadovanej povinnosti, odstránené bez väčších ťažkostí podľa postupov, ktoré sú na to potrebné. Keďže Slovenská republika sa odvoláva na právoplatný rozsudok, ktorý aj keď úplne nevylučuje možnosť vymoženia neoprávnene poskytnutej pomoci, dosiahnutie tohto cieľa v každom prípade mimoriadne sťažuje a vzhľadom na skutočnosť, že Komisia v tejto súvislosti odpovedala, že právnej sily rozhodnutej veci sa nemožno platne dovolávať pri nesplnení povinnosti uloženej rozhodnutím Komisie požadovaným spôsobom a v stanovenej lehote, je zjavné, že základný právny problém opäť raz spočíva v otázke týkajúcej sa významu právnej sily rozhodnutej veci, pokiaľ ide o definíciu zodpovednosti štátov za splnenie povinností, ktoré majú voči Únii. V konečnom dôsledku ide o otázku, ktorá svojou dôležitosťou nadväzuje na problematiku prepojenia medzi vnútroštátnym právom a právom Spoločenstva.
42. V prítomnosti právoplatného rozhodnutia sa črtajú nasledujúce možnosti: ak na jednej strane nezohľadníme právnu silu rozhodnutej veci ako určujúci faktor kvality konečných súdnych rozhodnutí, ktorý je dôvodom špecifického zaobchádzania s takýmito rozhodnutiami, odlišného od zaobchádzania s aktmi a právnymi predpismi štátu, ktoré nemajú tento charakter, dospejeme k záveru, že na vyriešenie tohto prípadu sa uplatní známa judikatúra v oblasti nesplnenia povinnosti, ktoré vyplýva z konania správnych a legislatívnych orgánov štátov. Ak, naopak, dospejeme k názoru, podľa ktorého je právna sila rozhodnutej veci zvlášť významnou okolnosťou pri určovaní zodpovednosti štátov, v takom prípade bude otázkou stanoviť jej mieru. Táto okolnosť by totiž mohla byť natoľko dôležitá, že by ako taká bola dôvodom nesplnenia povinnosti alebo menej radikálnym spôsobom, že by síce uznávala pretrvávajúcu povinnosť štátu, ale umožnila by mu iniciovať prípadné zrušenie právoplatných rozhodnutí, teda začať konanie, ktoré z dôvodu svojej komplexnosti vyžaduje dlhšie lehoty ako tie, ktoré sú obvykle stanovené.
43. Tento prípad je preto príležitosťou k ďalšiemu objasneniu definície prepojenia medzi právom Spoločenstva a právom členských štátov, a to z určitého hľadiska. Zatiaľ čo prednosť práva Únie spočíva na dostatočne pevných základoch, či už ako zásada sama osebe alebo vo vzťahu k jej účinkom(20), o niečo menej toho možno uviesť, pokiaľ ide o rozsah tejto zásady, keď je účastníkom prípadného rozporu medzi vnútroštátnym právom a právom Spoločenstva súdna moc štátu.
44. Je určite pravda, že súdna moc tvorí integrálnu zložku členského štátu vzhľadom na účinky zodpovednosti tohto štátu tak voči občanom vo veci porušenia práv jednotlivcov uznaných právom Únie (pozri najmä rozsudok z 30. septembra 2003, Köbler(21)), ako aj voči Únii samotnej podľa článku 258 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. decembra 2003, Komisia/Taliansko(22), bod 29), a preto v súlade s logikou týchto štrukturálnych zásad nemôže mať súdne rozhodnutie, aj keď ide o právoplatný rozsudok (ako dokazuje prípad, ktorý bol predmetom rozsudku z 12. novembra 2009, Komisia/Španielsko(23)), nikdy prednosť pred predpisom, ustanovením alebo aktom Spoločenstva, tak ako by nemal prednosť zákon alebo, ak by k tomu došlo, ani ústavné pravidlo.
45. Jednoduchosť zásady uvedenej vyššie je však zavádzajúca, a to z viacerých dôvodov: a) preto, lebo súdna moc členského štátu je z funkčného hľadiska aj súdnou mocou Únie, čo je dôvod, pre ktorý prepojenie, ktorému uvedené zásady zodpovedajú, nepôsobí rezolútnejšie vo vzťahu k oddeleným a samostatným normatívnym a administratívnym systémom, ale vo vzťahu k moci, kde sa v rámci jej úkonov predpisy konkurenčných systémov spájajú do celku; b) a významnejším spôsobom, lebo z dôvodu svojej inštitucionálnej a funkčnej nezávislosti stoja súdy mimo akéhokoľvek pokusu o zásah a ovplyvnenie zo strany vlád, teda subjektov, ktoré zastupujú štát v oblasti vzťahov s Úniou a ktoré sú pred Úniou bezprostredne zodpovedné vo veci prijímania vnútroštátnych opatrení potrebných na splnenie požadovaných povinností voči Spoločenstvu. Ide o záväzok, ktorý by sa mohol nepriamo týkať aj zákonodarnej moci – v rozsahu, v akom demokratické parlamentné systémy členských štátov stále zabezpečujú súlad medzi vôľou vlády a vôľou parlamentnej väčšiny –, a ktorý zostáva v podstate úplne mimo vôle súdov a súdnych orgánov. A napokon c) lebo zásady bezpečnosti a istoty, ktorým zodpovedá právna sila rozhodnutej veci, nie sú úplne nezávislé od práva Únie, ale naopak, tvoria jeho základné a neodvolateľné zásady.
46. Hoci rozsudok vynesený v prípade Lucchini, ku ktorému sa vrátim neskôr, môže viesť k rozdielnemu výkladu, je isté, že Súdny dvor nikdy neprestal vyzdvihovať hľadisko, ktoré náleží právnej sile rozhodnutej veci, ako charakteristickú zásadu právneho štátu a tým pádom aj Únie ako komunity štátov založených na rešpektovaní základných zásad právneho štátu. Ako príklad možno uviesť nedávny rozsudok z 3. septembra 2009, Fallimento Olimpiclub(24), bod 22 (ktorý odkazuje na rozsudky Köbler, už citovaný, bod 38, a Kapferer, už citovaný, bod 20), v ktorom Súdny dvor upriamuje pozornosť na „dôležitosť zásady právnej sily rozhodnutej veci tak v právnom poriadku Spoločenstva, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch“ a na to, že „aby sa zabezpečila tak stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je… dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených pre tieto opravné prostriedky“.
47. V tomto smere Súdny dvor dokonca uznal, že štáty nie sú v zásade povinné nerešpektovať konečné súdne rozhodnutia, a to ani v prípade, že by takéto nezohľadnenie rozhodnutia mohlo mať za následok nápravu porušenia práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júna 1999, Eco Swiss(25), a Kapferer, už citovaný). Na účely tejto nápravy sa vyžaduje použitie vnútroštátnych postupov na preskúmanie rozhodnutej veci, ktoré sú prípadne upravené príslušným vnútroštátnym právnym poriadkom (Kühne & Heitz, už citovaný). Nakoniec, ak sa tento spôsob ukázal ako nemožný, pred nezohľadnením res iudicata Súdny dvor uprednostnil posudzovať konečné súdne rozhodnutie ako predpoklad pochybenia, ktoré môže viesť k zodpovednosti štátu (pozri napríklad Köbler, už citovaný). Ani v takomto prípade to však nie je jednoznačné, pretože Súdny dvor konštatoval, že „vzhľadom na špecifickosť súdnej funkcie, ako aj na zákonné požiadavky právnej istoty nie je zodpovednosť štátu v takomto prípade neobmedzená“ a „táto zodpovednosť môže vzniknúť iba vo výnimočnom prípade, keď vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni porušil zjavným spôsobom uplatniteľné právne predpisy“ (rozsudok z 13. júla 2006, Traghetti del Mediterraneo(26), bod 32). Nakoniec bolo teda rozhodnuté o podmienečnej náprave škôd a nie o obnovení integrity právneho poriadku Spoločenstva za každú cenu, prostredníctvom čistého a jednoduchého zrušenia konečného rozhodnutia.
48. Vyššie uvedené je logickým dôsledkom skutočnosti, že právna istota sa považuje za jednu z uznaných všeobecných zásad práva Únie (pozri napríklad rozsudok z 12. februára 2008, Kempter(27), bod 37) a ako taká je súčasťou obmedzení, ktoré podľa článku 14 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 bránia potrebe vymáhať štátnu pomoc zo strany Komisie. Nejde pritom, ako som už naznačil, o doktrínu, pre ktorú bol prípad Lucchini príležitosťou na prehodnotenie zásadných stanovísk. Ako už bolo uvedené v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Geelhoed 14. septembra 2006 (bod 16), prípad Lucchini sa pre všetky právne a skutkové okolnosti javil ako „veľmi osobitý“(28). Nepochybne takým bol, pretože naproti tomu, čo sa prihodilo v iných veciach predložených Súdnemu dvoru, konečné súdne rozhodnutie sa v tomto prípade prijalo neskôr ako predpis Spoločenstva, s ktorým bolo v rozpore. Nešlo teda o predpis alebo ustanovenie Spoločenstva, ktoré nemohli byť vo vnútroštátnom práve vykonané pre už existujúce a konečné vnútroštátne rozhodnutie, ale naopak, o rozhodnutie Komisie, ktoré bolo prijaté v rámci výkonu výlučných právomocí Európskej únie a s ktorou sa dostal do rozporu právoplatný rozsudok vynesený ex post nepríslušným súdom. Za týchto okolností konflikt, ktorý bolo treba vyriešiť, nebol medzi istotou a právnou silou rozhodnutej veci na jednej strane a prednosťou a účinnosťou práva Únie na strane druhej. Rozpor sa týkal istoty a právnej sily rozhodnutej veci za podmienok, v akých je štruktúrovaný vzťah práva Únie a práva členských štátov na jednej strane a nezákonnej požiadavky zachovať vo vnútroštátnom poriadku rozhodnutie prijaté bez akéhokoľvek právneho základu, na strane druhej. Z tohto dôvodu vtedy Súdny dvor zameral svoju analýzu na rozdelenie právomocí medzi Úniu a členské štáty, pričom v širokej miere odhliadol od posúdenia prípadu z perspektívy res iudicata.
49. Ak by sme však chceli trvať na tomto druhom názore, museli by sme pripustiť, že, prísne vzaté, právoplatný rozsudok, ktorý sa stal základom prípadu Lucchini, bol časťou postupu, ktorý prekračoval formálne limity striktne vnútroštátneho súdneho konania. Môžeme konštatovať, že keďže predmetom tohto konania bola záležitosť, ktorá patrila pod výlučné právomoci Únie, všetky rozhodnutia súdnej moci týkajúce sa vykonania rozhodnutia Komisie boli časťou postupu, ktorý sa z funkčného hľadiska týkal Spoločenstva. V dôsledku toho môžeme konštatovať, že vnútroštátny súd, autor týchto rozhodnutí, bol oprávnený ich prijať iba ako súd Únie a z tohto dôvodu zostával prísne viazaný právnym poriadkom Spoločenstva. Z toho vyplýva, že v oblasti týchto rozhodnutí by sa nemohol nikdy sformulovať platný rozsudok ako ten, ktorý bol v tomto prípade v takom zrejmom rozpore s rozhodnutím Komisie. V rámci takéhoto súdneho konania, ktoré malo formálne vnútroštátny charakter, ale z funkčného a materiálneho hľadiska malo dimenziu Spoločenstva, mohol byť nepochybne vynesený právoplatný rozsudok z hľadiska vnútroštátneho práva, ale v každom prípade bez akejkoľvek právnej platnosti vo veci konania, ktoré sa z materiálnej stránky týkalo Spoločenstva. V takomto i v podobných prípadoch teda vždy patrí posledné (konečné a nemenné) slovo Súdnemu dvoru (je vhodné opäť pripomenúť nedávny rozsudok z 12. novembra 2009, Komisia/Španielsko).
50. Je pravda, že členský štát, ktorému bolo adresované rozhodnutie Komisie nariaďujúce vymáhanie nezákonne poskytnutej štátnej pomoci, je povinný podľa článku 288 ZFEÚ prijať všetky potrebné opatrenia na vykonanie takého rozhodnutia s cieľom bez meškania vymôcť neoprávnenú pomoc (pozri napríklad rozsudok z 5. októbra 2006, Komisia/Francúzsko, už citovaný, body 42 až 43). Táto povinnosť sa však s výnimkou úplne výnimočných prípadov ako bol ten, ktorý sme práve opísali, nemôže viesť do extrému, ktorý by znamenal obetovanie hodnôt bezpečnosti a istoty zabezpečených inštitútom res iudicata, iba ak by to bolo prostredníctvom stanovených postupov a za dodržania formalít a podmienok charakteristických pre procesnú zákonnosť a z toho dôvodu v súlade so zásadami istoty, bezpečnosti a predvídateľnosti, na ktorých je založená nedotknuteľnosť konečných súdnych rozhodnutí. Inými slovami, Únia nemohla nikdy požadovať, aby daný členský štát uskutočnil vymáhanie nezákonnej pomoci prostredníctvom porušenia zásady vlastnej procesnej zákonnosti, pretože v opačnom prípade by tomuto štátu nariadila poškodiť základný princíp právneho štátu. Únia preto nikdy nezanedbala základné hodnoty a zásady ústavných tradícií, ktoré sú spoločné všetkým členským štátom, a tým pádom vlastné aj jej. Úplne inou otázkou je, ako uvidíme ďalej, či Únia môže žiadať členské štáty, aby v súlade s procesnými vnútroštátnymi predpismi v určitých prípadoch znova preskúmali rozhodnutie, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, aj keď je toto rozhodnutie už právoplatné. Inak povedané, ich procesné predpisy musia stanovovať možnosť zrušiť toto rozhodnutie na základe zákona, nikdy však pre porušenie ad casum.
51. Vráťme sa teraz k nášmu prípadu: od štátov sa môže požadovať výsledok vymáhania pomoci, ale bez toho, aby sa obetovali základné garancie konania, ktoré vedie k tomuto cieľu. V podstate sa nesmie obetovať ani zásada procesnej nezávislosti štátov, a to za predpokladu, že ustanovenia vnútroštátneho práva sa uplatňujú tým spôsobom, že prakticky neznemožňujú vymoženie pomoci (Alcan Deutschland, už citovaný, bod 24) a za predpokladu, že predpisom a opatreniam Spoločenstva je priznané rovnaké zaobchádzanie ako vnútroštátnym predpisom a opatreniam (Fallimento Olimpiclub, už citovaný, bod 24).
52. V tomto smere zastávam názor, že záväzok členských štátov spočívajúci v dosiahnutí výsledku vymôcť nezákonne poskytnutú pomoc v konečnom dôsledku nevyhnutne zahŕňa povinnosť usporiadať svoju procesnú zákonnosť tak, aby sa umožnilo dosiahnuť uvedený výsledok všeobecným spôsobom a bez potreby spochybniť zásady, ktoré charakterizujú právny štát. Presnejšie povedané, v prípadoch, ako je ten v prejednávanej veci, by mali členské štáty vo svojej právnej úprave disponovať okrem štandardných ustanovení upravujúcich zrušenie právoplatných rozhodnutí aj ustanovením, ktoré sa týka nezákonnosti konečného aktu alebo rozhodnutia z hľadiska práva Spoločenstva.
53. V tejto súvislosti uvádzam obdivuhodnú tendenciu niektorých členských štátov, ktoré v obave o to, aby dodržiavali záväzky prevzaté na medzinárodnej úrovni, prijali na základe okolností niektoré opatrenia s cieľom uľahčiť vykonanie a vnútroštátnu účinnosť medzinárodných súdnych rozhodnutí napriek existencii právoplatných vnútroštátnych rozsudkov. Ako príklad môže slúžiť rozsudok talianskeho Corte di cassazione z 3. októbra 2006 (Somogyi), ktorý nariadil obnovu trestného konania uzavretého právoplatným rozsudkom s cieľom zabezpečiť správne uplatnenie rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva. Alebo, stále vo vzťahu k Rímskemu dohovoru, séria judikatúry započatá nálezom španielskeho Tribunal Constitucional zo 16. decembra 1991 (Bultó), ktorý vo výnimočných prípadoch povolil „recurso de amparo“ (žalobu na ochranu základných práv) ako nástroj na vnútroštátne vykonanie niektorých rozsudkov štrasburského súdu dovtedy, kým zákonodarca neukončí potrebnú reformu procesného práva, aby sa v určených prípadoch mohol taký rozsudok vykonať pred všeobecným súdom.
54. Ale predovšetkým, a presne v želanom zmysle, sa niektoré právne poriadky, osobitne ten slovenský, vydali cestou reformy vnútroštátneho procesného práva. Týmto spôsobom bolo nedávnou novelou z 15. októbra 2008 k § 228 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku Slovenskej republiky pridané písmeno e), podľa ktorého môže byť dôvodom na obnovu konania ukončeného právoplatným rozsudkom skutočnosť, že tento rozsudok „je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev“. Podobná úprava, zavedená novelou z 1. septembra 2005, sa vzťahuje na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva. Ide o príkladné riešenie, pretože berie ohľad tak na medzinárodné záväzky štátov, ako aj na formálne garancie zákonnosti vlastné právnemu štátu.
55. Z tohto hľadiska je možné konštatovať, že Slovenská republika vyvinula značné úsilie na plnenie záväzkov, ktoré pre ňu ako pre členský štát vyplývajú, a uľahčila štrukturálne prepojenie vnútroštátneho právneho poriadku s potrebami práva Únie vo veci štátnej pomoci. Do budúcnosti tak existuje vhodný a uspokojivý spôsob na zabezpečenie vykonania rozhodnutí Komisie v tejto oblasti odstraňujúci prekážku, ktorú doteraz predstavovala existencia právoplatných súdnych rozhodnutí.
56. Záver je však iný, ak sa budeme pridŕžať, ako je tu potrebné, okolností daného prípadu a prejdeme k preskúmaniu činnosti slovenských orgánov vo veci vykonania rozhodnutia Komisie zo 7. júna 2006. Nesporným faktom – ktorý je potrebné zopakovať a ktorý Slovenská republika nespochybňuje – je, že do dnešného dňa nebolo možné vymôcť pomoc, ktorá sa neoprávnene poskytla spoločnosti Frucona. Čas, ktorý medzitým uplynul, vedie nevyhnutne k záveru, že nesplnenie povinnosti, ktoré je dôvodom tejto žaloby, je istým faktom. Voči tomuto faktu sa nikdy ako odôvodnenie nenamietala nemožnosť vykonania vyplývajúca z konečného súdneho rozhodnutia, pretože ako sme mali možnosť vidieť, slovenské orgány sa odvolali iba na ťažkosti spojené s vymáhaním pomoci, nikdy netvrdili, že vymoženie je nemožné.
57. Ak pripustíme aj to, že na základe právneho režimu vyrovnania s veriteľmi existuje v slovenskom práve situácia, že dôsledkom súdneho potvrdenia takej dohody je odpísanie odpusteného daňového dlhu, čím podľa názoru Komisie bola neoprávnene poskytnutá pomoc, je isté, že vzhľadom na pozíciu, ktorú zastávali slovenské orgány pri ich doterajšej komunikácii a na pojednávaní, nebolo možné vylúčiť použitie procesných prostriedkov, ktoré ak by boli dôsledne uplatnené, veľmi pravdepodobne by umožnili vymoženie nezákonnej pomoci v primeranej lehote.
58. Nemožno teda vylúčiť, že predmetné súdne rozhodnutia, hoci mali právnu silu rozhodnutej veci, nemuseli brániť vymoženiu pomoci, ak by bola nárokovaná s odvolaním sa na žalobné dôvody, špecifické a odlišné od tých predchádzajúcich, pozostávajúce z rozhodnutia Komisie, ktorým sa žiada o vrátenie sumy poskytnutej ako pomoc, podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci, ktorý stanovuje, že „na základe rozhodnutia Komisie o neoprávnenej pomoci je poskytovateľ povinný vymáhať od príjemcu sumu zodpovedajúcu neoprávnenej pomoci“. Takisto nemožno vylúčiť, že ešte pred citovanou novelou Občianskeho súdneho poriadku z roku 2008 mohla skutková podstata tohto prípadu zodpovedať dôvodom na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) tohto súdneho poriadku, ktorý ako dôvod na obnovu súdneho konania uvádza „skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy“, ktoré účastník konania nemohol použiť v pôvodnom konaní a ktoré mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Nakoniec nemôže byť úplne vylúčená ani skutočnosť, že samotná novela občianskeho súdneho poriadku z roku 2008, ktorá zaviedla osobitný dôvod na obnovu konania spočívajúci v rozhodnutiach orgánov Únie, mohla byť s cieľom vymoženia pomoci použitá od okamihu, keď nadobudla účinnosť. Takto podľa všetkého uvažoval aj generálny prokurátor vo veci podnetu, ktorý mu adresoval daňový orgán s cieľom iniciovať mimoriadne dovolanie proti konečnému rozsudku.
V – Zhrnutie
59. Z predchádzajúceho vyplýva, že hoci Slovenská republika prijala niektoré legislatívne opatrenia, ktorých účinkom bude v budúcnosti uľahčenie správneho vykonania rozhodnutí Komisie v prípadoch, akým je tento, za okolností prejednávanej veci a z dôvodov uvedených vyššie si Slovenská republika nesplnila povinnosť vykonať rozhodnutie Komisie zo 7. júna 2006.
VI – Návrh
60. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:
1. rozhodol, že Slovenská republika si tým, že nevykonala rozhodnutie Komisie zo 7. júna 2006 o štátnej pomoci C 25/05 (ex NN 21/05) poskytnutej Slovenskou republikou v prospech spoločnosti Frucona Košice a.s., nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 288 ods. 4 ZFEÚ a z článku 2 tohto rozhodnutia;
2. zaviazal Slovenskú republiku na náhradu trov konania.
1 – Jazyk prednesu: španielčina.
2 – Oznámené pod číslom K(2006) 2082 a uverejnené v Ú. v. EÚ L 112, s. 14.
3 – Najvyšší súdny orgán Slovenskej republiky príslušný pre občianskoprávne veci.
4 – C‑142/87, Zb. s. I‑959.
5 – C‑305/89, Zb. s. I‑1603.
6 – C‑232/05, Zb. s. I‑1071.
7 – C‑404/00, Zb. s. I‑6695.
8 – C‑415/03, Zb. s. I‑3875.
9 – C‑5/89, Zb. s. I‑3437.
10 – 77/72, Zb. s. 611.
11 – 78/76, Zb. s. 595.
12 – C‑24/95, Zb. s. I‑1595.
13 – C‑119/95, Zb. s. I‑6199.
14 – C‑453/00, Zb. s. I‑837.
15 – C‑234/04, Zb. s. I‑2585.
16 – 205/82, Zb. s. 2633.
17 – Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339.
18 – Súdny dvor už niekoľkokrát uviedol, že dotknutý členský štát sa pri obrane vo veci žaloby o nesplnenie povinnosti z dôvodu nevykonania rozhodnutia nemôže dovolávať nezákonnosti rozhodnutia (pozri najmä rozsudok zo 6. marca 2008, Komisia/Španielsko, C‑196/07, Zb. s. I‑41, bod 34), s výnimkou vád, ktoré sú také závažné a evidentné, že rozhodnutie možno považovať za neexistujúce (rozsudok z 30. júna 1988, Komisia/Grécko, C‑226/87, Zb. s. I‑3611, bod 16).
19 – Napriek tomu je výklad nepochybný, ako uviedla Komisia v replike (bod 10), keď sa zohľadnia iné jazykové znenia toho istého rozhodnutia. Napríklad anglické: „to recover the aid“; francúzske: „récupérer l’aide“; nemecké: „Beihilfe zurückzufordern“, pričom ustanovenia rozhodnutí sa majú vykladať práve v takýchto multilingválnych súvislostiach (pozri najmä rozsudok zo 17. júla 1997, Ferriere Nord/Komisia, C‑219/95 P, Zb. s. I‑4411, bod 15).
20 – V dlhom výpočte, ktorý sa začal s takými exemplárnymi rozsudkami, ako sú tie vo veciach Costa/Enel (rozsudok z 15. júla 1964, 6/64, Zb. s. 1141) a Simmenthal (rozsudok z 9. marca 1978, 106/77, Zb. s. 629). Od toho okamihu bola v prípade konfliktu uznaná prednosť práva Únie pred právom členských štátov, ktoré sa proti tejto prednosti nemôžu postaviť ani pri odvolaní sa na právne predpisy s najvyššou právnou silou.
21 – C‑224/01, Zb. s. I‑10239.
22 – C‑129/00, Zb. s. I‑14637.
23 – C‑154/08, Zb. s. I‑187.
24 – C‑2/08, Zb. s. I‑7501.
25 – C‑126/97, Zb., s. I‑3055.
26 – C‑173/03, Zb. s. I‑5177.
27 – C‑2/06, Zb. s. I‑411.
28 – V tomto zmysle sa vyjadrila aj značná časť akademikov; pozri GERMELMANN, C. F.: EWS, 9/2007, s. 392; KREMER, C.: EuZW, 23/2007, s. 726. Dominantný je aj názor, že týmto rozsudkom Súdny dvor skôr potvrdil logiku svojej tradičnej doktríny, než by sa odklonil od predchádzajúcej judikatúry; pozri PERONI, G.: in Diritto del commercio internazionale, 22.1, 2008, s 221; BIONDI, A.: in Common Market Law Review, 2008, s. 1459; FONTANA, E.: in Diritto del commercio internazionale, 22.1, 2008, s. 193.