NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PAOLO MENGOZZI
prednesené 25. marca 2010 1(1)
Vec C‑439/08
Vlaamse federatie van verenigingen van Brood‑ en Banketbakkers, Ijsbereiders en Chocoladebewerkers VZW (VEBIC)
proti
Raad voor de Mededinging,
Minister van Economie
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Hof van beroep te Brussel (Belgicko)]
„Politika hospodárskej súťaže – Výklad článkov 2, 5, článku 15 ods. 3 a článku 35 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1/2003 – Vnútroštátne konanie – Predloženie písomných pripomienok a skutkových a právnych dôvodov vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže v rámci odvolacieho konania smerujúceho proti ich rozhodnutiu – Pluralita orgánov v členskom štáte – Zásady ekvivalencie a efektivity“
I – Úvod
1. Tento návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke sa týka výkladu článku 2, 5, článku 15 ods. 3 a článku 35 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy(2).
2. Vnútroštátny súd sa v zásade pýta, či vyššie uvedené ustanovenia povoľujú, prípadne zaväzujú vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže predložiť písomné pripomienky alebo vyjadrenie k odvolaniu v rámci konania o určenie neplatnosti smerujúceho proti rozhodnutiu prijatému jedným z týchto orgánov.
II – Právny rámec
A – Právo Únie
3. Článok 2 nariadenia č. 1/2003 nazvaný „Dôkazné bremeno“ uvádza:
„Vo všetkých vnútroštátnych konaniach alebo konaniach spoločenstva, ktoré sa týkajú uplatňovania článkov 81 a 82 Zmluvy, bremeno dokazovania porušenia článku 81 ods. 1 alebo článku 82 Zmluvy znáša strana alebo orgán, ktorý túto námietku vzniesol. Podnik alebo združenie podnikov nárokujúce si výhody článku 81 ods. 3 Zmluvy znáša dôkazné bremeno splnenia podmienok uvedeného odseku.“
4. Článok 5 nariadenia č. 1/2003 stanovuje:
„Orgány hospodárskej súťaže členských štátov majú právomoc na uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy v jednotlivých prípadoch. Na tento účel, konajúc zo svojho vlastného podnetu alebo na základe sťažnosti, môžu prijímať tieto rozhodnutia:
– nariadiť skončenie porušovania,
– nariadiť dočasné opatrenia,
– prijímať záväzky,
– ukladať pokuty, pravidelné penále alebo iné sankcie podľa vnútroštátneho práva.
Ak na základe informácií, ktoré majú k dispozícii, nie sú splnené podmienky pre zákaz, môžu tiež rozhodnúť, že nie sú žiadne dôvody na zásah z ich strany.“
5. Článok 15 toho istého nariadenia, nazvaný „Spolupráca s vnútroštátnymi súdmi“, uvádza:
„1. V rámci postupu, v ktorom sa uplatňuje článok 81 alebo 82 Zmluvy, súdy členských štátov môžu požiadať Komisiu o informácie, ktoré má k dispozícii, alebo o jej stanovisko k otázkam týkajúcim sa uplatňovania súťažných pravidiel spoločenstva.
2. Členské štáty pošlú Komisii kópiu každého písomného rozsudku vnútroštátnych súdov rozhodujúcich o uplatňovaní článku 81 alebo 82 Zmluvy. Také kópie sa pošlú bez meškania potom, čo bol stranám oznámený úplný písomný rozsudok.
3. Príslušné orgány členských štátov konajúc z vlastného podnetu môžu predložiť vnútroštátnym súdom svojich členských štátov písomné pripomienky k otázkam týkajúcim sa uplatňovania článku 81 alebo 82 Zmluvy. S povolením príslušného súdu sa môžu tiež ústne vyjadriť pred vnútroštátnymi súdmi svojich členských štátov. Keď si to koherentné uplatňovanie článku 81 alebo 82 Zmluvy vyžaduje, Komisia konajúc z vlastného podnetu môže predložiť písomné pripomienky súdom členských štátov. S povolením príslušného súdu sa môže tiež ústne vyjadriť.
Len na účely vyhotovenia svojich pripomienok orgány hospodárskej súťaže členských štátov a Komisia môžu príslušný súd členského štátu požiadať, aby im bol odovzdaný alebo bolo zabezpečené odovzdanie každého dokumentu potrebného na posúdenie prípadu.
4. Tento článok je bez dopadu na širšie právomoci týkajúce sa odovzdávania pripomienok súdom prislúchajúce orgánom hospodárskej súťaže členských štátov podľa práva ich členského štátu.“
6. Napokon článok 35 nariadenia č. 1/2003 uvádza:
„1. Členské štáty určia orgán alebo orgány hospodárskej súťaže zodpovedné za uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy tak, aby boli účinne splnené ustanovenia tohto nariadenia. Opatrenia potrebné na splnomocnenie týchto orgánov týkajúce sa uplatňovania uvedených článkov sa uskutočnia do 1. mája 2004. Medzi určené orgány môžu patriť aj súdy.
2. Keď je vynucovanie súťažného práva spoločenstva zverené vnútroštátnym správnym a súdnym orgánom, členské štáty môžu prideliť rôzne právomoci a funkcie týmto rôznym vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, či ide o orgány správne alebo súdne.
3. Účinok článku 11 ods. 6 sa vzťahuje na orgány určené členskými štátmi, vrátane súdov, ktoré vykonávajú funkcie týkajúce sa prípravy a prijatia typov rozhodnutí predpokladaných v článku 5. Účinok článku 11 ods. 6 sa nevzťahuje na súdy, pokiaľ tieto konajú ako odvolacie súdy vzhľadom na typy rozhodnutí predpokladaných v článku 5.
4. Bez ohľadu na odsek 3 v členských štátoch, v ktorých vzhľadom na prijatie určitých typov rozhodnutí predpokladaných v článku 5, orgán predloží prípad súdnemu orgánu, ktorý je samostatným orgánom a nie je trestným orgánom a za predpokladu, že sú splnené podmienky tohto odseku, účinnosť článku 11 ods. 6 sa obmedzí na vyšetrujúci orgán, ktorý stiahne svoju žiadosť pred súdnym orgánom, keď Komisia začne konanie, a toto stiahnutie žiadosti úplne ukončí vnútroštátne postupy.“
B – Vnútroštátna právna úprava
7. Článok 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže(3) (ďalej len „LPCE“), ktorý nadobudol účinnosť 1. októbra 2006, definuje belgický orgán hospodárskej súťaže nasledovne:
„4. Belgický orgán hospodárskej súťaže: Rada pre hospodársku súťaž a Služba pre hospodársku súťaž pri Service public fédéral Économie, P.M.E., Classes moyennes et Énergie, z ktorých každý koná v rámci svojich právomocí, ktoré sú definované v tomto zákone.
Belgický orgán hospodárskej súťaže je orgánom hospodárskej súťaže príslušným pre uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy, uvedeným v článku 35 nariadenia [č. 1/2003].“
8. Článok 2 ods. 1 LPCE uvádza:
„Bez toho, aby bolo v tomto zmysle nevyhnutné predchádzajúce rozhodnutie, sú zakázané akékoľvek dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže podstatným spôsobom na relevantnom belgickom trhu alebo na jeho podstatnej časti, najmä tie, ktoré spočívajú v:
1. priamom alebo nepriamom určovaní nákupných alebo predajných cien alebo iných obchodných podmienok,
…“
9. Článok 11 LPCE uvádza:
„§ 1: Zriaďuje sa [R]ada pre hospodársku súťaž. Táto rada je orgánom správneho súdnictva, ktorý má rozhodovaciu právomoc a ďalšie právomoci, ktoré mu zveruje tento zákon.
§ 2: Rada pre hospodársku súťaž pozostáva z:
1. valného zhromaždenia rady,
2. úradu audítora,
3. kancelárie.
…“
10. Článok 12 LPCE uvádza:
„§ 1: Valné zhromaždenie rady pozostáva z dvanástich poradcov. …“
11. Článok 20 uvedeného zákona uvádza:
„Každý senát rady a predseda alebo poradca poverený predsedom v prípade predbežných opatrení rozhoduje odôvodneným rozhodnutím o všetkých im prednesených veciach, a to po vypočutí návrhov dotknutých osôb, ako aj, na ich žiadosť, prípadných sťažovateľov alebo nimi vybratého poradcu.“
12. Článok 25 LPCE zriaďuje pri Rade pre hospodársku súťaž úrad audítora pozostávajúci najmenej zo šiestich a najviac z desiatich členov zahŕňajúcich generálneho audítora a audítorov alebo zástupcov audítorov.
13. Článok 29 toho istého zákona uvádza:
„§ 1: Úlohami audítorov je:
1. prijímať sťažnosti a návrhy na predbežné opatrenia vzťahujúce sa na postupy obmedzujúce hospodársku súťaž, ako aj oznámenia o koncentrácii,
2. riadiť a organizovať vyšetrovanie a dbať nad výkonom rozhodnutí prijatých Radou pre hospodársku súťaž,
3. vydávať úradníkom služby pre hospodársku súťaž poverenia…,
4. vypracúvať a Rade pre hospodársku súťaž predkladať odôvodnenú správu,
5. triediť sťažnosti a návrhy na predbežné opatrenia,
…
§ 2: … Bez toho, aby bol dotknutý článok 27, audítori nesmú požadovať ani prijať žiaden príkaz týkajúci sa posudzovania spisov predložených na základe článku 44 § 1 alebo zaujatia stanoviska na zasadnutiach úradu audítora, ktorých cieľom je určenie priorít politiky vykonávania zákona a určovanie poradia vybavovania spisov.
§ 3: Keď sa úrad audítora rozhodne začať vyšetrovanie na základe článku 44 § 1, úradník riadiaci službu pre hospodársku súťaž po dohode s generálnym audítorom určí úradníkov tejto služby, z ktorých bude pozostávať skupina poverená vyšetrovaním.
Úradníci, ktorí sú pridelení vyšetrovacej skupine, môžu prijímať príkazy iba od audítora, ktorý riadi toto vyšetrovanie.
…“
14. Podľa článku 34 LPCE je služba pre hospodársku súťaž poverená najmä vyhľadávaním a skúmaním postupov uvedených v kapitole II pod dozorom úradu audítora.
15. Podľa článku 45 ods. 4 prvého pododseku LPCE, ak úrad audítora zastáva názor, že sťažnosť alebo žiadosť alebo prípadne vyšetrovanie ex offo sú dôvodné, audítor v mene úradu audítora predloží senátu Rady pre hospodársku súťaž odôvodnenú správu. Táto správa zahŕňa správu z vyšetrovania, výhrady a návrh rozhodnutia. Je k nej pripojený vyšetrovací spis a zoznam listín v spise. Zoznam určuje dôvernosť listín vo vzťahu ku každému účastníkovi, ktorý má prístup k spisu.
16. Článok 75 LPCE uvádza:
„Proti rozhodnutiam Rady pre hospodársku súťaž a jej predsedu […] možno podať odvolanie na Cour d’appel de Bruxelles s výnimkou prípadu, keď Rada pre hospodársku súťaž rozhoduje podľa článku 79(4).
Cour d’appel rozhoduje v rámci svojej neobmedzenej právomoci o údajných obmedzujúcich postupoch a prípadne o uložených sankciách […]. Cour d’appel môže vziať do úvahy skutkové okolnosti, ktoré nastali po napadnutom rozhodnutí Rady.
Cour d’appel môže uložiť pokuty a penále podľa ustanovení uvedených v kapitole IV časti 8.“
17. Článok 76 LPCE uvádza:
„§ 1: Predmetom osobitného odvolania nemôžu byť rozhodnutia, ktorými Rada pre hospodársku súťaž postupuje vec audítorovi.
§ 2: Odvolania podľa článku 75 môžu podať dotknutí účastníci konania pred Radou [pre hospodársku súťaž], sťažovateľ, ako aj akákoľvek osoba, ktorá preukáže záujem v súlade s článkom 48 § 2 alebo článkom 57 § 2, ktorá požiadala Radu [pre hospodársku súťaž], aby bola vypočutá. Odvolanie môže rovnako podať minister bez toho, aby musel preukázať svoj záujem, a bez toho, aby bol pred Radou pre hospodársku súťaž zastúpený.
…
Do piatich dní po podaní návrhu musí navrhovateľ pod hrozbou neplatnosti odvolania zaslať kópiu návrhu doporučeným listom s doručenkou účastníkom, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie oznámené, ako to vyplýva z oznámenia uvedeného stanoveného v článku 67, Rade pre hospodársku súťaž, ako aj ministrovi, ak nie je navrhovateľom.
Možno podať vzájomné odvolanie. Vzájomné odvolanie je prípustné, iba ak bolo podané do jedného mesiaca po prijatí listu predpokladaného v predošlom pododseku.
…
[Cour d’appel de Bruxelles] môže od [ú]radu audítora pri Rade pre hospodársku súťaž požadovať, aby uskutočnil vyšetrovanie a aby mu predložil správu. V takom prípade má [ú]rad audítora vyšetrovacie právomoci stanovené v prvej časti kapitoly IV.
…
Minister môže predložiť písomné pripomienky do kancelárie cour d’appel de Bruxelles a nahliadnuť do spisu len v kancelárii. Cour d’appel de Bruxelles stanoví lehoty na predloženie týchto pripomienok. Kancelária informuje o nich účastníkov konania.
…“
III – Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
18. Po liberalizácii cien chleba v Belgicku 1. júla 2004 zaslal Minister van Economie (ministre de l’Économie; minister hospodárstva) Rade pre hospodársku súťaž list, ktorým ju žiadal, aby prednostne prešetrila existenciu možných dohôd o cenách medzi združeniami pekárov a pekármi.
19. Dňa 20. apríla 2005 zaslala služba pre hospodársku súťaž žiadosti o informácie, najmä neziskovému združeniu Vlaamse federatie van verenigingen van Brood- en Banketbakkers, Ijsbereiders en Chocoladebewerkers VZW (ďalej len „VEBIC“), ktoré bolo založené s cieľom zastupovať predovšetkým záujmy provinčných združení pekárov a remeselných cukrárov Flámskeho regiónu. VEBIC požadované informácie poskytlo.
20. Po niekoľkých ďalších vyšetrovacích opatreniach zaslal 8. júna 2007 generálny audítor pri Rade pre hospodársku súťaž jej predsedovi správu s výhradami a vyšetrovací spis, ktorý bol adresovaný VEBIC. Táto správa uvádzala, že rozhodnutia federácií pekárov nemajú možný vplyv na obchod medzi členskými štátmi, a že z tohto dôvodu sa pravidlá Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže na skúmané postupy nevzťahujú. Úrad audítora zasa dospel k záveru, že VEBIC je zodpovedné za porušenie článku 2 ods. 1 LPCE, keďže v zásade rozširovalo a zverejňovalo index ceny chleba, ako aj štruktúru nákladov svojim členom.
21. Generálny audítor tiež navrhol senátu Rady pre hospodársku súťaž, aby s ohľadom na priťažujúce okolnosti jednak uložila VEBIC pokutu, pretože VEBIC vedelo o nezákonnej povahe dohôd o cene a nevyužilo možnosť predložiť orgánu hospodárskej súťaže metódu výpočtu cien, a jednak zakázala napadnutý postup pod hrozbou sankcie.
22. Dňa 13. augusta 2007 predložilo VEBIC písomné pripomienky k správe úradu audítora.
23. Rozhodnutím z 25. januára 2008 Rada pre hospodársku súťaž konštatovala, že VEBIC sa medzi 1. júlom 2004 a 8. júnom 2007 dopustilo porušenia článku 2 LPCE, zakázala uvedené konanie a uložila VEBIC pokutu vo výške 29 121 eur.
24. Dňa 22. februára 2008 VEBIC podalo odvolanie, v ktorom sa domáhalo určenia neplatnosti uvedeného rozhodnutia na Hof van beroep te Brussel (odvolací súd v Bruseli) (Belgicko).
25. Podľa tohto súdu neumožňovali ustanovenia LPCE, najmä jeho články 75 a 76 ani úradu audítora, ani Rade pre hospodársku súťaž zúčastňovať sa konania pred hof van beroep. Také vylúčenie má byť implicitné, pokiaľ ide o úrad audítora, pretože tento môže byť poverený zo strany hof van beroep vyšetrovaním. Iba federálny minister hospodárstva by mohol požadovať zmenu rozhodnutia Rady pre hospodársku súťaž a stať sa účastníkom konania pred hof van beroep.
26. V spore vo veci samej však vnútroštátny súd uvádza, že účastníkom odvolacieho konania je výlučne VEBIC, lebo minister nevyužil svoju možnosť na predloženie písomných pripomienok.
27. Vzhľadom na problém, ktorý vznikol tým, že proti odvolateľovi v spore vo veci samej nestojí pri uplatňovaní LPCE žiadna protistrana, sa vnútroštátny súd pýta na zlučiteľnosť takého konania s ustanoveniami nariadenia č. 1/2003 najmä z toho dôvodu, že účinnosť pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže nie je zrejme zaručená a že predmetný zákon neumožňuje obranu všeobecného hospodárskeho záujmu.
28. Pokiaľ ide o relevantnosť týchto otázok vo vzťahu k právu Únie, ktorého výklad požaduje, vnútroštátny súd jednak spresňuje, že predmetné procesné pravidlá by mali byť uplatňované jednotne, nezávisle od skutočnosti, či je konanie otvorené Radou pre hospodársku súťaž založené na vnútroštátnych pravidlách hospodárskej súťaže alebo na článkoch 81 ES a 82 ES. Ďalej zastáva názor, že informácie v spise k sporu vo veci samej mu umožňujú zmeniť rozhodnutie Rady pre hospodársku súťaž tak, aby sa domnieval, že skúmaný postup skutočne ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi, a preto patrí do rozsahu pôsobnosti článku 81 ods. 1 ES.
29. Práve vo svetle týchto okolností Hof van beroep te Brussel prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev štyri prejudiciálne otázky:
„1. Majú sa [článok 2, článok 15 ods. 3 a článok 35 ods. 1 nariadenia č. 1/2003] vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže sú podľa nich priamo oprávnené predložiť písomné pripomienky k odvolacím dôvodom uvedeným v odvolaní proti ich rozhodnutiu a rovnako samy predložiť odvolacie dôvody, z čoho vyplýva, že členský štát túto možnosť nemôže odňať?
2. Majú sa tie isté ustanovenia vykladať v tom zmysle, že účinné uplatnenie pravidiel hospodárskej súťaže s cieľom chrániť všeobecný záujem vyžaduje, aby verejné dozorné orgány, ktoré sú určené ako orgány hospodárskej súťaže, mali nielen možnosť, ale aj povinnosť zúčastniť sa konaní o odvolaní proti ich rozhodnutiam a vyjadriť svoje stanovisko k uvedeným skutkovým a právnym dôvodom?
3. V prípade kladnej odpovede na otázku 1 a 2, majú sa tieto ustanovenia vykladať v tom zmysle, že pokiaľ neexistujú vnútroštátne ustanovenia týkajúce sa účasti orgánu hospodárskej súťaže na konaní pred orgánom rozhodujúcim o odvolaní a ak sú určené rôzne orgány, je orgánom, ktorý je oprávnený prijímať rozhodnutia vymenované v článku 5 nariadenia [č. 1/2003], tiež orgán, ktorý sa zúčastňuje na konaní o odvolaní proti svojmu rozhodnutiu?
4. Je odpoveď na predchádzajúce otázky odlišná v prípade, ak orgán hospodárskej súťaže koná podľa vnútroštátnej právnej úpravy ako súd, alebo ak je konečné rozhodnutie prijaté po vykonaní vyšetrovania, ktoré viedol orgán prislúchajúci k tomuto súdu, ktorý je poverený vypracovať výhrady a návrh rozhodnutia?“
IV – Konanie pred Súdnym dvorom
30. Svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania Hof van beroep te Brussel Súdny dvor požiadal, aby podrobil návrh na začatie prejudiciálneho konania skrátenému konaniu podľa článku 104a prvého pododseku Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
31. Uznesením z 3. decembra 2008 predseda Súdneho dvora túto žiadosť zamietol.
32. Písomné pripomienky boli predložené VEBIC, Radou pre hospodársku súťaž, belgickou a poľskou vládou, ako aj Komisiou. Tieto dotknuté osoby takisto predniesli svoje prednesy na pojednávaní 20. januára 2010.
V – Právna analýza
A – O prípustnosti a relevantnosti požadovaného výkladu práva Únie
33. Na pojednávaní pred Súdnym dvorom VEBIC namietlo neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania z toho dôvodu, že požadovaný výklad ustanovení nariadenia č. 1/2003 alebo všeobecnejšie práva Únie nemá pre rozhodnutie sporu vo veci samej význam. Podľa VEBIC je v zásade potrebné konštatovať, že buď sú všetky okolnosti sporu vo veci samej obmedzené na územie jediného členského štátu, alebo by Súdny dvor odpovedal na irelevantné alebo hypotetické otázky.
34. Táto argumentácia ma nepresvedčila.
35. Pokiaľ ide o prvú námietku, ochotne uznávam, ako to okrem iného zdôraznil vyššie zhrnutý opis sporu vo veci samej, že na vnútroštátny súd bolo podané odvolanie, v ktorom sa odvolateľ domáhal určenia neplatnosti rozhodnutia belgickej Rady pre hospodársku súťaž, ktoré sa zakladá výlučne na vnútroštátnom práve na ochranu hospodárskej súťaže, a to z dôvodu neexistencie vplyvu na obchod medzi členskými štátmi.
36. Predsa však a nezávisle od trochu kontroverznej otázky dôsledkov, ktoré by Súdny dvor mal vyvodiť z dôvodu skutočnosti, že konštatuje, že návrh na začatie prejudiciálneho konania spočíva na skutkových a právnych okolnostiach bez väzby na právo Únie(5), z návrhu na začatie prejudiciálneho konania tiež vyplýva, že množstvo skutočností uvedených v spise prednesených vnútroštátnemu súdu by ho malo viesť k tomu, aby využil právomoc zmeniť rozhodnutie, ktorú mu priznáva článok 75 LPCE vo vzťahu k rozhodnutiam Rady pre hospodársku súťaž spôsobom, ktorým uplatní článok 81 ES.
37. Podľa ustálenej judikatúry však v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi upravenej v článku 234 ES prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, ktoré má byť vydané, aby posúdil so zreteľom na osobitosti prípadu tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania pre vydanie rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru(6).
38. Ak sa vnútroštátnymi súdmi položené prejudiciálne otázky týkajú výkladu ustanovenia práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ nie je zjavné, že návrh na začatie prejudiciálneho konania v skutočnosti smeruje k rozhodovaniu o vykonštruovanom spore alebo k formulovaniu konzultatívnych názorov o všeobecných alebo hypotetických otázkach, alebo že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadny vzťah k realite alebo k predmetu sporu(7).
39. V tomto ohľade sa mi zdá, že by nemala uspieť ani druhá námietka VEBIC, podľa ktorej by skutočnosť, že vnútroštátny súd s konečnou platnosťou nerozhodol o uplatniteľnosti článku 81 ES pred podaním svojho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, Súdny dvor viedla k odpovediam na irelevantné alebo hypotetické otázky.
40. Vo všeobecnosti sa totiž domnievam, že vo fáze prípustnosti treba preskúmať, či sa zdá, že bez ohľadu na odpoveď, ktorú dá Súdny dvor na prejudiciálnu otázku, je táto odpoveď zjavne irelevantná pre rozhodnutie sporu vo veci samej, keďže v tom prípade by požadovaný výklad práva Únie nebol objektívne nevyhnutný na účely rozhodnutia, ktoré má prijať vnútroštátny súd(8).
41. To určite neplatí v tejto veci, pretože, ako pripustila Rada pre hospodársku súťaž a belgická vláda, požadovaný výklad nariadenia č. 1/2003 by prípadne mohol priznať vnútroštátnemu orgánu hospodárskej súťaže postavenie účastníka sporu vo veci samej pred vnútroštátnym súdom, čo až doteraz LPCE neumožňuje. Okrem toho skutočnosť, že vnútroštátny súd sa nerozhodol s konečnou platnosťou vyjadriť k uplatniteľnosti článku 81 ES, o ktorej mieni rozhodnúť z vlastného podnetu, možno veľmi náležite vysvetliť predmetom jeho návrhu, ktorý sa týka procesných práv, ktoré treba priznať vnútroštátnemu orgánu hospodárskej súťaže v rámci jeho úlohy zaistiť plnú účinnosť článkov 81 ES a 82 ES.
42. Na rozdiel od toho, čo tvrdí VEBIC, by teda podľa môjho názoru bolo prinajmenšom rozporné, aby vnútroštátny súd rozhodoval s konečnou platnosťou o otázke, o ktorej mieni rozhodnúť na základe svojho vlastného podnetu bez účasti vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže, hoci sa v zásade tieto otázky týkajú práve možnosti tohto orgánu získať postavenie účastníka sporu, ktorý prebieha pred vnútroštátnym súdom, a teda možnosti predniesť vyjadrenie k odvolaniu v tomto spore, čo je možnosť, ktorá by podľa Hof van beroep te Brussel mohla jedine vyplynúť z výkladu ustanovení nariadenia č. 1/2003.
43. Inými slovami, ak by vnútroštátny súd s konečnou platnosťou rozhodol o uplatniteľnosti článku 81 ES, o ktorom mieni rozhodnúť zo svojho vlastného podnetu, viedlo by ho to k nesprávnemu výkladu jedného z možných dôsledkov uplatnenia ustanovení práva Únie, ktorého výklad od Súdneho dvora požaduje, čiže dodržiavania práv na obhajobu jedného z účastníkov sporu. Preto skutočnosť, že vnútroštátny súd s konečnou platnosťou nerozhodol o uplatniteľnosti článku 81 ES, by vôbec nemala predstavovať prekážku prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
44. Preto navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.
B – O podstate
1. O dvoch prvých prejudiciálnych otázkach
45. Svojimi dvoma prvými otázkami, ktoré je podľa môjho názoru potrebné skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v zásade pýta, či článok 2, článok 15 ods. 3 a článok 35 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 povoľujú vnútroštátnemu orgánu hospodárskej súťaže, alebo ho priamo zaväzujú predložiť písomné pripomienky tým, že prednesie skutkové alebo právne odvolacie dôvody pred vnútroštátnym súdom, ktorý ako odvolací orgán rozhoduje o odvolaní proti jednému z jeho rozhodnutí.
46. Z odpovede na túto otázku vyplýva určenie rozsahu zásahu vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže pred vnútroštátnymi súdmi, pokiaľ tieto súdy uplatňujú právo hospodárskej súťaže Únie.
47. Ako som mal už príležitosť uviesť v bode 41 návrhov, ktoré som predniesol vo veci X BV(9), prechod od mimoriadne centralizovaného uplatňovania článkov 81 ES a 82 ES, tak ako existovalo pod záštitou nariadenia č. 17 Rady(10), na decentralizovaný režim uplatňovania pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, tak ako je zavedený nariadením č. 1/2003, vyžaduje zavedenie vlastných mechanizmov za zabezpečenie „účinného“ („effective“, „efficace“) a/alebo „jednotného“ („uniforme“, „cohérente“) uplatňovania ustanovení článkov 81 ES a 82 ES podľa rozličných výrazov použitých uvedeným nariadením(11).
48. Zatiaľ čo teda odôvodnenie č. 34 nariadenia č. 1/2003 uvádza, že jeho cieľom je „umožniť účinnejšie uplatňovanie súťažných pravidiel spoločenstva“, odôvodnenie č. 6 spresňuje, že na účely dosiahnutia takého cieľa „orgány hospodárskej súťaže členských štátov by mali pri ich uplatňovaní užšie spolupracovať“, pričom orgány hospodárskej súťaže členských štátov sú odteraz oprávnené uplatňovať všetky ustanovenia článkov 81 ES a 82 ES „vo verejnom záujme“(12) a v úzkej spolupráci s Komisiou v súlade s článkami 5 a 11 tohto nariadenia. Spolu s Komisiou tvoria tieto orgány sieť verejných orgánov, ktoré v úzkej spolupráci uplatňujú súťažné pravidlá Únie(13).
49. Ako Súdny dvor rozhodol v už citovanom rozsudku X BV, mechanizmy spolupráce zavedené kapitolou IV nariadenia č. 1/2003 medzi Komisiou, vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže a súdmi členských štátov tvoria súčasť rámca uplatňovania všeobecnej zásady lojálnej spolupráce zmieňovanej v článku 10 ES, ktorá upravuje vzťahy medzi členskými štátmi a inštitúciami Európskej únie(14).
50. Článok 15 ods. 3 prvý pododsek prvá a druhá veta nariadenia č. 1/2003, ktorý tvorí súčasť kapitoly IV uvedeného nariadenia, oprávňuje orgány hospodárskej súťaže členských štátov predložiť z vlastného podnetu písomné pripomienky, ako aj ústne pripomienky s povolením dotknutého vnútroštátneho súdu, súdom ich členského štátu k otázkam týkajúcim sa uplatňovania článkov 81 ES alebo 82 ES.
51. Vzhľadom na znenie tohto ustanovenia sa zdá, že táto možnosť je otvorená vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže vo všetkých situáciách, v ktorých vnútroštátny súd uplatňuje články 81 ES alebo 82 ES. Tak to môže byť v prípade, keď súd členského štátu rozhoduje o spore medzi osobami, alebo keď je na taký súd podané odvolanie proti rozhodnutiu vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže uplatňujúcemu články 81 ES alebo 82 ES, alebo, tak ako je to v spore vo veci samej, keď má tento súd v úmysle zmeniť také rozhodnutie tak, že uplatní jeden z týchto článkov.
52. Ako v zásade uviedla Komisia na pojednávaní pred Súdnym dvorom, tieto dva posledné prípady určite nepredstavujú typické prípady aktivácie mechanizmu predpokladaného v článku 15 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1/2003.
53. Zdá sa totiž, že keď uvádza, že „na účely vyhotovenia svojich pripomienok orgány hospodárskej súťaže členských štátov a Komisia môžu príslušný súd členského štátu požiadať, aby im bol odovzdaný alebo bolo zabezpečené odovzdanie každého dokumentu potrebného na posúdenie prípadu“, druhý pododsek uvedeného článku 15 ods. 3 predpokladá, že mechanizmus stanovený v prvom pododseku v prospech vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže sa vo všeobecnosti aktivuje v situáciách, keď tieto orgány nemajú z iného dôvodu výhodu čo i len čiastočného prístupu k spisu vo veci predloženej vnútroštátnemu súdu. Zdá sa, že toto posúdenie potvrdzuje na základe argumentácie a contrario odôvodnenie č. 21 uvedeného nariadenia, ktoré uvádza, že tieto vyjadrenia by sa mali predkladať v súlade s vnútroštátnymi procesnými pravidlami určenými na ochranu práv strán.
54. V prípade, keď je príslušnému vnútroštátnemu súdu predložené odvolanie proti rozhodnutiu vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže, by sa možnosť otvorená článkom 15 ods. 3 prvým pododsekom prvou vetou nariadenia č. 1/2003 vo všeobecnosti mohla považovať za nadbytočnú, pretože tento orgán v zásade môže ťažiť z postavenia účastníka sporu pred uvedeným súdom, čo mu umožňuje poznať celý obsah spisu (ktorého je tento orgán vlastne hlavným pôvodcom), a preto primerane plniť svoju funkciu verejného orgánu povereného zabezpečovaním účinného uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže Únie vo verejnom záujme tak, ako to vyžaduje nariadenie č. 1/2003.
55. To by vysvetľovalo dôvod, pre ktorý nariadenie č. 1/2003 výslovne neupravilo otázku zásahu vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže, pretože v okamihu prijatia tohto nariadenia normotvorca Únie vychádzal z predpokladu, že každý orgán hospodárskej súťaže členských štátov má právo obhajovať svoje vlastné rozhodnutia pred súdmi členského štátu, na území ktorého je zriadený. V tomto ohľade treba pripomenúť, že v okamihu prijatia nariadenia č. 1/2003 a nadobudnutia jeho účinnosti skutočne belgický orgán hospodárskej súťaže disponoval takým právom pred vnútroštátnymi súdmi a že toto právo bolo odňaté až v roku 2006, keď LPCE priznal Rade pre hospodársku súťaž postavenie súdu v zmysle belgického práva.
56. Po prvé sa však domnievam, že v takej situácii, o akú ide v spore vo veci samej, kde vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže nemá výhodu možnosti byť účastníkom sporu o odvolaní proti jednému zo svojich rozhodnutí, napriek tomu, že vnútroštátny súd rozhodujúci spor má v úmysle uplatniť článok 81 ES, uvedený orgán by mal jasne disponovať právom predniesť pripomienky pred týmto súdom, v súlade s mechanizmom stanoveným v článku 15 ods. 3 prvom pododseku nariadenia č. 1/2003.
57. V súlade so zásadou lojálnej spolupráce pripomenutej Súdnym dvorom v už citovanom rozsudku X BV a v súlade s cieľom smerujúcim k účinnému uplatňovaniu pravidiel hospodárskej súťaže Únie by mala existovať možnosť predniesť písomné pripomienky účinným spôsobom a vzhľadom na procesné osobitosti členských štátov.
58. V tejto súvislosti sa teda pýtam, či v takej veci, o akú ide v spore vo veci samej, vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže disponuje všetkými účinnými prostriedkami, aby bol skutočne schopný aktivovať svoje právo predniesť zo svojho vlastného podnetu písomné pripomienky vo veci uplatňovania článkov 81 ES alebo 82 ES v súlade s článkom 15 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1/2003, keďže, ako to bolo potvrdené na pojednávaní Radou pre hospodársku súťaž a belgickou vládou, žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva nezaväzuje Hof van beroep te Brussel informovať vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže o svojom úmysle vtedy, keď má v danom prípade v úmysle z vlastného podnetu uplatniť pravidlá hospodárskej súťaže Únie.
59. Pri neexistencii takejto predchádzajúcej informácie a vzhľadom na to, že vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže podľa LPCE a informácií poskytnutých v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nemôže byť účastníkom sporu prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdom, tento orgán bude podľa môjho názoru konkrétne zbavený práva aktivovať možnosť predpokladanú v článku 15 ods. 3 prvom pododseku nariadenia č. 1/2003(15).
60. Po druhé a ako to v zásade žiada vnútroštátny súd, taký nedostatok by mohol byť napravený, pokiaľ by ustanovenia nariadenia č. 1/2003 vyžadovali, aby mal vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže výhodu z postavenia účastníka sporu pred odvolacím súdom príslušným pre prejednanie odvolania podaného proti rozhodnutiam takého orgánu alebo jednej z jeho zložiek.
61. Dotknuté osoby, ktoré pred Súdnym dvorom predniesli pripomienky, sa v tejto problematike nezhodujú. Podľa poľskej vlády a Komisie by účinné uplatňovanie článkov 81 ES a 82 ES sledované ustanoveniami nariadenia č. 1/2003 v zásade vyžadovalo, aby vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže mohli disponovať právom v celom rozsahu konať ako účastníci na strane žalovaného v konaní vedenom proti jednému z ich rozhodnutí vtedy, keď vnútroštátny súd uplatňuje uvedené články bez toho, aby však takáto povinnosť existovala. Naopak belgická vláda, Rada pre hospodársku súťaž, ako aj VEBIC sa v zásade domnievajú, že keďže žiadne ustanovenie nariadenia č. 1/2003 sa touto otázkou nezaoberá, členské štáty by ju mohli na základe procesnej autonómie a zásady subsidiarity upraviť. V tomto ohľade sú tieto dotknuté osoby názoru, že okolnosť, že vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže nedisponuje právom obhajovať rozhodnutie napadnuté v spore vo veci samej pred vnútroštátnym súdom, sa vysvetľuje skutočnosťou, že LPCE zveril Rade pre hospodársku súťaž postavenie súdneho orgánu. Za týchto podmienok VEBIC dodáva, že udeliť takému súdnemu orgánu prvého stupňa, ako je Rada pre hospodársku súťaž, možnosť získať postavenie účastníka sporu pred súdom rozhodujúcim o odvolaní by predstavovalo porušenie jeho vlastných práv na obhajobu.
62. Osobne a z dôvodov, ktoré opíšem neskôr, sa prikláňam k názoru, že rešpektovanie plnej účinnosti článkov 81 ES a 82 ES musí viesť k priznaniu orgánu hospodárskej súťaže členského štátu s ohľadom na zodpovednosť, ktorá mu prináleží na základe nariadenia č. 1/2003, postavenia účastníka v spore, ktorý sa týka zákonnosti rozhodnutia prijatého jednou zo zložiek uvedeného orgánu a ktoré sa týka uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže Únie.
63. Predovšetkým treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora je dokonca aj v prípade neexistencie právnej úpravy Únie procesná autonómia, ktorú požívajú členské štáty, aby určili príslušné súdy a upravili procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, obmedzená dodržiavaním zásady ekvivalencie a efektivity.(16)
64. Podľa judikatúry takisto dodržiavanie zásady efektivity, ktorá je jediná v tejto veci relevantná, vyžadované od členských štátov, znamená, že procesné podmienky, ktoré tieto členské štáty určujú, nesmú viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie(17).
65. Súdny dvor navyše rozhodol, že každý prípad, v ktorom sa nastoľuje otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv osôb podliehajúcich súdnej právomoci priznaných právnym poriadkom Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, jeho priebeh a osobitosti na rôznych vnútroštátnych súdoch. Z tohto hľadiska Súdny dvor zastáva názor, že treba prípadne vziať do úvahy zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obranu, zásada právnej istoty a riadneho priebehu konania(18).
66. Prvá námietka prednesená Radou pre hospodársku súťaž k uplatniteľnosti tejto judikatúry v takej veci, ako je spor vo veci samej, ktorá by mala byť podľa môjho názoru zamietnutá, je tá, podľa ktorej by zásada efektivity chránila výlučne práva, ktoré osoby vyvodzujú z práva Únie.
67. Určite platí, že neexistuje súdny precedens, v rámci ktorého by Súdny dvor overoval uplatniteľnosť zásady efektivity v prospech vnútroštátnych orgánov z hľadiska vylúčenia uplatnenia vnútroštátnych procesných pravidiel.
68. To však v skutočnosti nie je otázka, ktorá vyvstala v tejto veci. Ide totiž skôr o otázku, či zásada efektivity práva Únie bráni uplatňovaniu vnútroštátnych procesných pravidiel, ktoré vedú k nadmernému sťaženiu alebo praktickej nemožnosti výkonu osobitných povinností, ktoré prináležia vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže na základe ustanovení práva Únie, v danom prípade ustanovení nariadenia č. 1/2003.
69. Ako už bolo uvedené, v rámci decentralizácie uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže Únie zveruje nariadenie č. 1/2003 vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže určeným každým z členských štátov starostlivosť o zabezpečenie účinného uplatňovania článkov 81 ES a 82 ES vo všeobecnom záujme. Tieto orgány sú teda spolu s Komisiou vybavené úlohou zabezpečiť účinné uplatňovanie základných ustanovení nevyhnutných na fungovanie vnútorného trhu.(19)
70. Táto povinnosť výslovne zahŕňa najmä právo z vlastného podnetu predniesť písomné pripomienky pred súdmi dotknutého členského štátu v súlade s článkom 15 ods. 3 uvedeného nariadenia vo veci uplatňovania článkov 81 ES a 82 ES, ako aj ústne pripomienky s povolením uvedených súdov.
71. Podľa môjho názoru táto povinnosť tiež vyžaduje, aby mohli byť tieto orgány vypočuté v každom súdnom konaní týkajúcom sa zákonnosti ich vlastných rozhodnutí, v ktorých sú tieto orgány alebo vnútroštátny súd názoru, že je potrebné uplatniť články 81 ES alebo 82 ES.
72. Ak by to tak totiž nebolo, potrebný účinok uvedených článkov by bol značne oslabený, pretože vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže by nijako nemohol pred vnútroštátnym súdom rozhodujúcim vo veci obhajovať stanovisko, ktoré zaujal vo všeobecnom záujme, ani by nemohol byť vypočutý týmto súdom ku všetkým otázkam, o ktorých by sa tento súd domnieval, že o nich musí z vlastného podnetu rozhodnúť.
73. V tomto prípade treba uviesť, že článok 75 LPCE priznáva Hof van beroep te Brussel neobmedzenú právomoc, ktorú možno uplatniť tak na posúdenie existencie porušenia článkov 81 ES a 82 ES, ako aj na úrovni prípadnej pokuty uloženej stíhaným podnikom, a ktorá zahŕňa možnosť, ako napokon výslovne pripomína ten istý článok LPCE, vziať do úvahy vývoj nasledujúci po rozhodnutí Rady pre hospodársku súťaž napadnutom na uvedenom hof van beroep.
74. Za takých okolností skutočnosť, že vnútroštátnemu orgánu hospodárskej súťaže nie je priznané postavenie účastníka sporu, a je mu tak zabránené obhajovať rozhodnutie, ktoré prijal vo všeobecnom záujme, zahŕňa riziko, že súd rozhodujúci o odvolaní bude úplne „pohltený“ dôvodmi a argumentmi rozvinutými týmto súdom alebo podnikmi podávajúcimi odvolanie proti rozhodnutiu Rady pre hospodársku súťaž.
75. V takej oblasti, ako je konštatovanie porušení pravidiel hospodárskej súťaže, ktorá zahŕňa zložité právne a hospodárske posúdenia, ako aj ukladanie pokút, ktoré sú často predmetom sporov prednášaných pred vnútroštátne súdy alebo pred súdy Únie, tak môže samotná existencia takého rizika ohroziť plnenie osobitnej povinnosti, ktorá na základe nariadenia č. 1/2003 prináleží vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže, zaručovať účinné uplatňovanie článkov 81 ES a 82 ES.
76. Navyše z upretia postavenia účastníka konania vnútroštátnemu orgánu hospodárskej súťaže v situácii, ako je situácia v spore vo veci samej, tiež vyplýva, že tento orgán nebude schopný uplatniť ďalšie opravné prostriedky, čiže podanie kasačného odvolania proti rozhodnutiu vydanému súdom rozhodujúcim o odvolaní zrušujúcemu a/alebo zmeňujúcemu rozhodnutie prijaté Radou pre hospodársku súťaž, ako to okrem iného pripustila belgická vláda a Rada pre hospodársku súťaž na pojednávaní pred Súdnym dvorom.
77. Za takých okolností by teda žiaden verejný orgán, ktorého úlohou je zaisťovať plnú účinnosť pravidiel hospodárskej súťaže Únie na základe nariadenia č. 1/2003, nemohol napadnúť prípadný nesprávny výklad uvedených pravidiel zo strany Hof van beroep te Brussel.
78. Nepochybne si možno predstaviť, že vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže sa bude môcť oprieť o právo predložiť pripomienky v súlade s článkom 15 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 pred Hof van Cassatie (Cour de cassation; Kasačný súd). Existencia takej možnosti by však neodstránila nedostatky spomenuté v predošlých bodoch týchto návrhov, pretože aktivácia mechanizmu stanoveného v článku 15 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 by bola v každom prípade podmienená predchádzajúcim podaním kasačného odvolania jedným z účastníkov sporu pred Hof van beroep te Brussel. Je teda zrejmé, že títo účastníci môžu byť z rôznych subjektívnych dôvodov názoru, že v ich záujme nie je také odvolanie podávať.
79. Preto by sa podľa môjho názoru vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže ocitol v situácii, v ktorej by sa stal výkon jeho povinností na základe nariadenia č. 1/2003 nadmerne sťaženým vnútroštátnymi procesnými pravidlami, ktoré mu neumožňujú zasiahnuť ako účastník súdneho konania týkajúceho sa jedného z jeho rozhodnutí a v ktorom ide o uplatnenie článkov 81 ES a/alebo 82 ES.
80. Okrem toho v rozpore s tvrdením belgickej vlády a Rady pre hospodársku súťaž, skutočnosť, že vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže nemôže byť účastníkom sporu pred Hof van beroep te Brussel, nemožno v tejto veci nahradiť možnosťou priznanou federálnemu ministrovi hospodárstva, aby sa stal takýmto účastníkom sporu. Je totiž nesporné, že federálny minister hospodárstva nebol označený Belgických kráľovstvom za „vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže“ v zmysle nariadenia č. 1/2003, a teda nie je na základe tohto nariadenia poverený úlohou zaistiť účinné uplatňovanie článkov 81 ES a 82 ES vo všeobecnom záujme.
81. Navyše nemôže byť zmiernená ani možnosťou danou Hof van beroep te Brussel požadovať od úradu audítora dodatočné vyšetrovanie, pretože také opatrenie má zo svojej povahy obmedzený dosah a jeho aktivácia závisí tak od stavu spisu vedeného týmto súdom, ako aj od jeho vôle.
82. Napokon ma nepresvedčil ani argument uplatnený VEBIC a belgickou vládou, podľa ktorého postavenie súdneho orgánu udelené Rade pre hospodársku súťaž prostredníctvom LPCE je prekážkou, aby vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže mohol byť účastníkom sporu pred Hof van beroep te Brussel. Ako to totiž vyplýva z článku 1 LPCE, Rada pre hospodársku súťaž predstavuje iba jednu zo zložiek vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže určeného Belgickým kráľovstvom v súlade s nariadením č. 1/2003, pričom vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže má, ako to pripustila belgická vláda na pojednávaní pred Súdnym dvorom, zmiešanú povahu, konkrétne povahu čiastočne súdneho a čiastočne správneho orgánu. Z toho istého dôvodu sa tvrdenie VEBIC presadzované na pojednávaní pred Súdnym dvorom, podľa ktorého by to predstavovalo porušenie jeho vlastných práv na obhajobu, keby sa vnútroštátnemu súdu prvého stupňa priznalo postavenie účastníka sporu vo veci samej, sa musí vylúčiť. To totiž nie je požiadavka, ktorá by vyplývala z nariadenia č. 1/2003.
83. Preto ak účinné uplatňovanie článkov 81 ES a 82 ES podľa mňa vyžaduje, aby sa vnútroštátny orgán poverený ich vykonávaním vo všeobecnom záujme na území členského štátu mohol stať účastníkom sporu pred vnútroštátnym súdom vyzvaným na rozhodovanie o týchto ustanoveniach, právo Únie tiež vyžaduje, aby mohol mať tento orgán výhody z práv, ktoré mu priznáva toto postavenie, predovšetkým práva vzťahujúce sa na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti.
84. V tomto ohľade pripomínam, že Súdny dvor rozhodol, že je v rozpore so základnou právnou zásadou, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutočností a dokumentov, s ktorými sa účastníci konania alebo ktorýkoľvek z nich nemohli oboznámiť, a ku ktorým sa teda nemohli vyjadriť(20), a že zo zásady kontradiktórnosti tiež vo všeobecnosti vyplýva právo účastníkov oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom uplatňovaným súdom z jeho vlastného podnetu, na ktorých súd chce založiť svoje rozhodnutie a diskutovať o nich(21), čo sú úvahy, ktoré vyplývajú ja z dodržiavania článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950(22).
85. Aj z tohto hľadiska možno plne pochopiť dôvody, ktoré viedli vnútroštátny súd, ktorý mal v úmysle založiť svoje rozhodnutie zasiahnuť na článku 81 ES bez toho, aby bol predtým vyzvaný odvolateľom k prerušeniu konania a k otázke adresovanej Súdnemu dvoru na potrebu zaručiť pred uvedeným súdom zastúpenie vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže a plný výkon práv na obhajobu vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže na základe ustanovení nariadenia č. 1/2003.
86. Obava vyjadrená vnútroštátnym súdom sa mi zdá byť pochopiteľnejšia tým skôr, že tento súd disponuje na základe LPCE neobmedzenou právomocou, a je teda oprávnený vziať do úvahy skutkové okolnosti, ktoré nastali po rozhodnutí prijatom Radou pre hospodársku súťaž, ako aj nahradiť svojím vlastným rozhodnutím rozhodnutie prijaté Radou pre hospodársku súťaž. Je nepochybne správne, že vnútroštátny súd má názor, že výkon takej právomoci nemôže oslabiť dodržiavanie procesných pravidiel vyplývajúcich zo zásady kontradiktórnosti(23).
87. Vzhľadom na všetky tieto úvahy sa domnievam, že vo svetle povinnosti, ktorá prináleží vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže zaistiť účinné uplatňovanie článkov 81 ES a 82 ES na základe nariadenia č. 1/2003, treba toto nariadenie vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže musia mať možnosť získať postavenie účastníka súdneho konania týkajúceho sa zákonnosti jedného z ich rozhodnutí, ako aj uplatňovania článkov 81 ES alebo 82 ES.
88. Naproti tomu v odpovedi na druhú otázku položenú vnútroštátnym súdom, a ako to tvrdili všetky zúčastnené osoby, účinné uplatňovanie článkov 81 ES a 82 ES by nemalo viesť až k núteniu vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže obhajovať zákonnosť svojich rozhodnutí vo všetkých prípadoch bez výnimky.
89. Treba však dodať, ako to Komisia právom uviedla, že takpovediac systematická neúčasť vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže by ohrozila dodržiavanie všeobecnej zásady lojálnej spolupráce, ako aj potrebný účinok článkov 81 ES a 82 ES.
2. O tretej a štvrtej prejudiciálnej otázke
90. Svojou treťou otázkou kladenou iba za predpokladu kladnej odpovede na dve prvé otázky sa vnútroštátny súd v zásade Súdneho dvora pýta, či vnútroštátnemu orgánu hospodárskej súťaže, ktorý je oprávnený na prijatie rozhodnutí vymenovaných v článku 5 nariadenia č. 1/2003, prináleží zúčastňovať sa na konaní o odvolaní. Svojou štvrtou otázkou sa tento súd pýta, či by odpovede na prvé tri otázky boli odlišné z dôvodu postavenia jednej zo zložiek vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže ako súdneho orgánu, alebo ak jeden z útvarov tohto orgánu vedie vyšetrovanie vedúce prípadne ku konečnému rozhodnutiu súdnej zložky tohto orgánu.
91. Hoci navrhujem odpovedať kladne iba na prvú otázku, tretia a štvrtá otázka zostáva aj v takom prípade celkom relevantná. Je teda potrebné na ne odpovedať.
92. Pokiaľ ide o znenie otázok, poznamenávam, že podľa LPCE určilo Belgické kráľovstvo jediný orgán hospodárskej súťaže v zmysle nariadenia č. 1/2003, ktorý sa skladá, v súlade s článkom 1 LPCE, z dvoch samostatných útvarov. Tretia a štvrtá otázka sa teda môžu týkať iba rozdelenia právomocí medzi rôznymi zložkami uvedeného orgánu.
93. Vzhľadom na to sa mi zdá, že odpoveď na tieto otázky spočíva v procesnej autonómii členských štátov.
94. Ako som už uviedol v predchádzajúcom výklade, pokiaľ musia členské štáty priznať vnútroštátnemu orgánu hospodárskej súťaže poverenému zabezpečovaním účinného uplatňovania článkov 81 ES a 82 ES vo všeobecnom záujme právo byť účastníkom sporu vzťahujúceho sa na jedno z jeho rozhodnutí, tieto isté členské štáty zostávajú zasa pri neexistencii právnej úpravy Únie oprávnené určiť útvar alebo útvary tohto orgánu, ktoré budú disponovať výsadou aktivovať také právo. Účinné uplatňovanie článkov 81 ES a 82 ES podľa mňa nevyžaduje v tomto ohľade obmedzovanie voľnosti členských štátov.
95. Obsah tejto odpovede, rovnako ako aj obsah odpovedí na prvé dve prejudiciálne otázky postúpené Súdnemu dvoru sa podľa môjho názoru nelíši vtedy, ak má jedna zo zložiek vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže postavenie súdneho orgánu v zmysle vnútroštátneho práva(24).
96. Ak by Súdny dvor súhlasil s mojimi návrhmi odpovedí na štyri prejudiciálne otázky, je pravdepodobné, že vnútroštátny zákonodarca by musel zmeniť a doplniť LPCE tak, že prizná jednej zo zložiek orgánu hospodárskej súťaže postavenie účastníka sporu pred Hof van beroep te Brussel.
97. V spore vo veci samej je však veľmi pravdepodobné, že vnútroštátny súd pri vyriešení tohto problému nebude môcť čakať na zásah vnútroštátneho zákonodarcu.
98. Ak by aj nebol vnútroštátny súd názoru, že musí prerušiť konanie až do nadobudnutia účinnosti zmeny a doplnenia LPCE, mal by v súlade s povinnosťou prijať všetky primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy spôsobilé zaistiť plnenie povinností vyplývajúcich z práva Únie, ktoré sú uložené orgánom členských štátov na základe článku 10 ES vykladať vnútroštátny zákon, ktorý má uplatniť v maximálne možnej miere v súlade s požiadavkami práva Únie.(25)
99. Povinnosť takto uložená vnútroštátnemu sudcovi je ohraničená na „možnú mieru“, čo znamená, že pôsobí iba v prípade, keď znenie predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy ponecháva priestor rôznym výkladom. Rozsah tejto povinnosti teda nesiaha tak ďaleko, aby vyžadovala vnútroštátnej právnej úpravy výklad contra legem(26).
100. Hoci také posúdenie prináleží vnútroštátnemu súdu, vykladať LPCE v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z rešpektovania plnej účinnosti článkov 81 ES a 82 ES sa mi nezdá byť nemožné jednak na základe skutočnosti, že vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže určený Belgickým kráľovstvom v súlade s nariadením č. 1/2003 má duálnu štruktúru, sčasti správneho a sčasti súdneho orgánu, a jednak na základe okolnosti pripomenutej v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, že jediným jasným úmyslom vnútroštátneho zákonodarcu bolo vylúčiť možnosť súdnej zložky uvedeného orgánu ťažiť z postavenia účastníka sporu pred Hof van beroep te Brussel v kontexte odvolania podaného proti rozhodnutiu prijatému Radou pre hospodársku súťaž.
101. Navrhujem teda odpovedať na tretiu a štvrtú otázku postúpenú vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že pokiaľ neexistuje právna úprava Únie, členským štátom zostáva právomoc určovať útvar, ktorý bude v rámci vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže určeného na základe ustanovení nariadenia č. 1/2003 disponovať výsadou aktivovať právo byť účastníkom sporu vzťahujúceho sa na jedno z rozhodnutí uvedeného orgánu a ktorý sa týka uplatňovania článku 81 ES alebo 82 ES nezávisle od otázky, či jedna zo zložiek tohto orgánu má postavenie súdneho orgánu v zmysle vnútroštátneho práva.
VI – Návrh
102. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na prejudiciálne otázky položené par Hof van beroep te Brussel takto:
1. Vo svetle povinnosti, ktorá prináleží vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže zaistiť účinné uplatňovanie článkov 81 ES a 82 ES na základe nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy, je potrebné toto nariadenie vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže musia mať možnosť získať postavenie účastníka súdneho konania týkajúceho sa zákonnosti jedného z ich rozhodnutí, ako aj uplatňovania článkov 81 ES alebo 82 ES. Účinné uplatňovanie článkov 81 ES a 82 ES by však nemalo viesť až k núteniu vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže obhajovať zákonnosť svojich rozhodnutí vo všetkých prípadoch bez výnimky.
2. Pokiaľ neexistuje právna úprava Únie, členským štátom zostáva právomoc určovať útvar, ktorý bude v rámci vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže určeného na základe ustanovení nariadenia č. 1/2003 disponovať výsadou aktivovať právo byť účastníkom sporu vzťahujúceho sa na jedno z rozhodnutí uvedeného orgánu a ktorý sa týka uplatňovania článku 81 ES alebo 82 ES nezávisle od otázky, či jedna zo zložiek tohto orgánu má postavenie súdneho orgánu v zmysle vnútroštátneho práva.
1 – Jazyk prednesu: francúzština.
2 – Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 13/031, s. 65.
3 – Moniteur belge z 29. septembra 2006, s. 50613.
4 – Podľa článku 79 LPCE (irelevantný v spore vo veci samej) Rada pre hospodársku súťaž prerokúva odvolania podané proti rozhodnutiam vydaným odvetvovými regulačnými orgánmi. Pri uplatnení článku 81 LPCE môžu byť rozhodnutia vydané Radou pre hospodársku súťaž na základe článku 79 LPCE predmetom kasačného odvolania na Cour de cassation.
5 – V tomto ohľade možno uviesť aspoň štyri koexistujúce prúdy judikatúry. Pokiaľ ide o prvý a najstarší spomedzi nich, Súdny dvor uvádza, že pravidlá Zmluvy ES nie sú uplatniteľné na situáciu, v ktorej sú všetky skutkové okolnosti obmedzené na jeden členský štát (pozri najmä rozsudok z 21. októbra 1999, Jägerskiöld, C‑97/98, Zb. s. I‑7319, bod 45, ako aj uznesenie z 19. júna 2008, Kurt, C‑104/08, bod 20). V rámci druhého prúdu Súdny dvor prináša odpoveď rozhodnutím, že relevantné právo Únie nebráni predmetnej vnútroštátnej právnej úprave (pozri najmä výrok uznesenia z 5. apríla 2004, Mosconi a Ordine degli Ingegneri di Verona e Provincia, C‑3/02; z 21. januára 2008, Mayeur, C‑229/07, bod 20, a zo 17. marca 2009, Mariano, C‑217/08, body 30 a 31). Podľa tretieho prúdu judikatúry Súdny dvor zastáva názor, že nemá právomoc odpovedať na položené otázky (pozri najmä rozsudok z 29. mája 1997, Kremzow, C‑299/95, Zb. s. I‑2629, bod 15, ako aj uznesenia zo 6. októbra 2005, Vajnai, C‑328/04, Zb. s. I‑8577, bod 13; z 25. januára 2007, Kovaľský, C‑302/06, body 20 a 23, a zo 16. januára 2008, Polier, C‑361/07, body 11 a 16). Podľa štvrtého prúdu judikatúry Súdny dvor uznáva prípustnosť prejudiciálnych otázok spočívajúcich na skutkových okolnostiach obmedzených na územie jediného členského štátu najmä za predpokladu, keď by vnútroštátne právo ukladalo vnútroštátnemu sudcovi povinnosť poskytnúť štátnemu príslušníkovi jeho členského štátu rovnaké práva, aké by štátny príslušník iného členského štátu vyvodzoval z práva Únie v rovnakej situácii (pozri tiež rozsudky z 5. decembra 2000, Guimont, C‑448/98, Zb. s. I‑10663, bod 23; z 15. mája 2003, Salzmann, C‑300/01, Zb. s. I‑4899, body 33 až 35, a z 31. januára 2008, Centro Europa 7, C‑380/05, Zb. s. I‑349, bod 69).
6 – Pozri najmä rozsudky zo 14. decembra 2006, Confederación Española de Empresarios de Estaciones de Servicio, C‑217/05, Zb. s. I‑11987, bod 16, a z 2. apríla 2009, Pedro IV Servicios, C‑260/07, Zb. s. I‑2431, bod 28.
7 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Confederación Española de Empresarios de Estaciones de Servicio, už citovaný, bod 17 a tam citovaná judikatúra.
8 – Pozri rozsudok z 21. júna 2001, SONAE, C‑206/99, Zb. s. I‑4679, body 45 a 46, ako aj bod 40 mojich návrhov vo veci, ktorá viedla k vyhláseniu už citovaného rozsudku Pedro IV Servicios.
9 – Rozsudok z 11. júna 2009, C‑429/07, Zb. s. I‑4833.
10 – Nariadenie Rady (EHS) č. 17 Prvé nariadenie implementujúce články [81] a [82] zmluvy (Ú. v. ES 13, 1962, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), v znení nariadenia (ES) č. 1216/1999 Rady z 10. júna 1999 (Ú. v. ES L 148, 1999, s. 5).
11 – Vo francúzskej jazykovej verzii nariadenia č. 1/2003 možno nájsť použitie pojmu „effectif[ve]“ v odôvodnení č. 5 a č. 8 a v podobe príslovky v článku 35 ods. 1 uvedeného nariadenia; pojem „efficace“ je použitý v odôvodneniach č. 6 a č. 34; pojem „uniforme“ je použitý v odôvodnení č. 22, ako aj v nadpise článku 16 nariadenia č. 1/2003; pojem „cohérent(e)“ je použitý v odôvodnení č. 14, č. 17, č. 18 a č. 21, ako aj v článku 15 ods. 3 nariadenia č. 1/2003. Ako som zdôraznil v bode 33 návrhov prednesených vo veci, ktorá viedla k vyhláseniu už citovaného rozsudku X BV, tieto odlišnosti nie sú nevyhnutne relevantné vo všetkých jazykových verziách nariadenia č. 1/2003.
12 – Pozri najmä odôvodnenie č. 35 nariadenia č. 1/2003.
13 – Odôvodnenie č. 15 nariadenia č. 1/2003.
14 – Body 20 a 21.
15 – Pre poriadok dodávam, že skutočnosť, že vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže bude v súlade s odôvodnením č. 21 nariadenia č. 1/2003 a článkom 76 LPCE informovaný o odvolaniach podaných proti jeho rozhodnutiu, na veci nič nemení, pretože v danom prípade VEBIC Rade pre hospodársku súťaž vôbec nevytýka, že neuplatnila článok 81 ES.
16 – Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. decembra 1995, van Schijndel et van Veen, C‑430/93 a C‑431/93, Zb. s. I‑4705, bod 17; z 9. decembra 2003, Komisia/Taliansko, C‑129/00, Zb. s. I‑14637, bod 25; z 13. júla 2006, Manfredi a i., C‑295/04 až C‑298/04, Zb. s. I‑6619, body 62 a 71; zo 7. júna 2007, van der Weerd a i., C‑222/05 až C‑225/05, Zb. s. I‑4233, bod 28, a z 15. apríla 2008, Impact, C‑268/06, Zb. s. I‑2483, body 44 až 46.
17 – Pozri v tomto zmysle najmä rozsudky van Schijndel et van Veen, už citovaný, bod 17; van der Weerd a i., už citovaný, bod 28, a Impact, už citovaný, bod 46.
18 – Pozri v tomto zmysle rozsudok van der Weerd a i., už citovaný, bod 33, a tam citovanú judikatúru.
19 – Pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júna 1999, Eco Swiss, C‑126/97, Zb. s. I‑3055, bod 36.
20 – Rozsudky z 22. marca 1961, Snupat/Vysoký úrad, 42/59 a 49/59, Zb. s. 101, 156; z 10. januára 2002, Plant a i./Commission et South Wales Small Mines, C‑480/99 P, Zb. s. I‑265, bod 24; z 2. októbra 2003, Corus UK/Komisia, C‑199/99 P, Zb. s. I‑11177, bod 19, ako aj z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, Zb. s. I‑11245, bod 52.
21 – Rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný, bod 55. Pozri tiež rozsudok zo 17. decembra 2009, Réexamen M/EMEA, C‑197/09 RX-II, Zb. s. I‑12033, bod 57.
22 – Pozri v tomto ohľade rozsudky zo 14. februára 2008, Varec, C‑450/06, Zb. s. I‑581, body 46 a 47, a Komisia/Írsko a. i., už citovaný, body 54 až 58.
23 – O dodržiavaní tejto zásady súdmi Únie pozri v tomto ohľade rozsudok Réexamen M/EMEA, už citovaný, bod 58.
24 – V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, že také postavenie nemá vplyv na pojem vnútroštátny súd v zmysle článku 234 ES. O povahe orgánu, ktorý nie je súdom na účely článku 234 ES, pokiaľ ide o grécky vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže, pozri tiež rozsudok z 31. mája 2005, Syfait a i., C‑53/03, Zb. s. I‑4609, body 30 až 37.
25 – Pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 27. októbra 2009, ČEZ, C‑115/08, Zb. s. I‑10265, bod 138.
26 – Pozri v tomto zmysle aj rozsudok zo 17. septembra 1997, Dorsch Consult, C‑54/96, Zb. s. I‑4961, bod 45.