NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JÁN MAZÁK

prednesené 11. februára 2010 ¹(1)

Vec C‑413/08 P

Lafarge SA

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartel – Trh so sadrokartónovými doskami – Porušenie článku 81 ES – Skreslenie skutkových okolností – Dôkazné bremeno – Povinnosť odôvodnenia – Zásada rovnosti zaobchádzania – Zásada proporcionality – Výpočet východiskovej sumy pokuty – Opakované porušovanie – Zvýšenie pokuty – Odstrašujúci účinok“

I –    Úvod

1.        Svojím odvolaním spoločnosť Lafarge SA (ďalej len „odvolateľka“ alebo „Lafarge“) navrhuje, aby Súdny dvor inter alia zrušil jednak rozsudok Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev (tretia komora) z 8. júla 2008, Lafarge SA/Komisia, T‑54/03 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a jednak rozhodnutie Komisie 2005/471/ES z 27. novembra 2002(2) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) v rozsahu, v akom ním bola odvolateľke uložená pokuta alebo, subsidiárne, aby napadnutý rozsudok zrušil čiastočne a znížil sumu pokuty, ktorú Komisia v spornom rozhodnutí uložila odvolateľke.

II – Okolnosti predchádzajúce odvolaniu

A –    Právny rámec

2.        Nariadenie Rady č. 17 zo 6. februára 1962, Prvé nariadenie implementujúce články [81] a [82] zmluvy(3), vo svojom článku 15 stanovuje:

„…

2.      Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty od 1 000 do 1 000 000 účtovných jednotiek alebo viac, ale nepresahujúcej 10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia, ak buď úmyselne, alebo z nedbalosti:

a)      porušili článok [81] (1) alebo článok [82] zmluvy;…

…

Pri stanovení pokuty sa bude posudzovať jednak závažnosť porušenia a tiež jeho trvanie.

…“

B –    Sporné rozhodnutie

3.        Komisia prijala 27. novembra 2002 sporné rozhodnutie, v ktorom konštatovala, že BPB plc (ďalej len „BPB“), Knauf Group (ďalej len „Knauf“), Lafarge a Gyproc Benelux NV (ďalej len „Gyproc“) porušili článok 81 ods. 1 ES tým, že sa zúčastnili na sérii dohôd a zosúladených postupov v sektore sadrokartónových dosiek.(4) Komisia usúdila, že BPB, Knauf, Lafarge a Gyproc uzavreli komplexnú a trvajúcu dohodu v rozpore s článkom 81 ods. 1 ES a bez prerušenia sa jej zúčastňovali, čo sa prejavovalo týmto správaním predstavujúcim dohody alebo zosúladené postupy:

–        zástupcovia spoločností BPB a Knauf sa stretli v Londýne v roku 1992 a vyjadrili spoločnú vôľu stabilizovať trh na území Nemecka (ďalej len „nemecký trh“), na území Spojeného kráľovstva (ďalej len „britský trh“), na území Francúzska (ďalej len „francúzsky trh“), na území Holandska, Belgicka a Luxemburska (ďalej len „trh Beneluxu“),

–        zástupcovia spoločností BPB a Knauf v roku 1992 zaviedli systémy výmeny informácií, do ktorých sa neskôr zapojili aj spoločnosti Lafarge a následne Gyproc, pokiaľ ide o objemy predaja na nemeckom, francúzskom, britskom trhu a na trhu Beneluxu so sadrokartónovými doskami,

–        zástupcovia spoločností BPB, Knauf a Lafarge sa niekoľkokrát vopred vzájomne informovali o zvyšovaní cien na britskom trhu,

–        vzhľadom na osobitný vývoj nemeckého trhu sa zástupcovia spoločností BPB, Knauf, Lafarge a Gyproc stretli vo Versailles v roku 1996, v Bruseli v roku 1997 a v Haagu v roku 1998 s cieľom rozdeliť si alebo aspoň stabilizovať nemecký trh,

–        zástupcovia spoločností BPB, Knauf, Lafarge a Gyproc sa v rokoch 1996 až 1998 niekoľkokrát vzájomne informovali a dohodli na uplatnení zvýšenia cien na nemeckom trhu.

4.        Porušovanie malo nasledujúce trvanie:

–        „BPB: najneskôr od 31. marca 1992 do 25. novembra 1998,

–        Knauf: najneskôr od 31. marca 1992 do 25. novembra 1998,

–        Lafarge: najneskôr od 31. augusta 1992 do 25. novembra 1998,

–        Gyproc: najneskôr od 6. júna 1996 do 25. novembra 1998.“(5)

5.        Komisia konštatovala, že vzhľadom na povahu dotknutého konania, jeho konkrétny dopad na trh so sadrokartónovými doskami, ktorý bol značne koncentrovaný a svojou povahou oligopolný, a vzhľadom na skutočnosť, že sa týkalo štyroch najvýznamnejších trhov v centre Európskeho spoločenstva, sa adresáti napadnutého rozhodnutia dopustili veľmi závažného porušenia článku 81 ods. 1 ES. Komisia zvolila v súvislosti s dotknutými podnikmi diferencovaný prístup, aby sa zohľadnila ich skutočná ekonomická kapacita značným spôsobom poškodiť hospodársku súťaž a aby sa výška pokuty určila na dostatočne odstrašujúcej úrovni. Najmä vzhľadom na značný nepomer vo veľkosti spoločností, ktoré sa na porušení zúčastnili, Komisia stanovila základnú výšku pokút podľa závažnosti takto:

–        „BPB: 80 miliónov eur,

–        Knauf Westdeutsche Gipswerke: 52 miliónov eur,

–        Lafarge: 52 miliónov eur,

–        Gyproc: 8 miliónov eur.“(6)

6.        Východisková suma pokuty pre spoločnosť Lafarge bola s cieľom zabezpečiť dostatočný odstrašujúci účinok pokút a vzhľadom na mimoriadnu veľkosť a celkové zdroje tejto spoločnosti zvýšená o 100 % na 104 miliónov eur. Komisia dospela k záveru, že porušenie bolo pri spoločnostiach Knauf, BPB a Lafarge dlhodobé (viac ako päť rokov) a v prípade spoločnosti Gyproc strednodobé (od jedného do piatich rokov) a preto zvýšila základnú výšku uloženej pokuty o 65 % pre spoločnosti BPB a Knauf Westdeutsche Gipswerke, o 60 % pre spoločnosť Lafarge a o 20 % pre spoločnosť Gyproc. Pokiaľ ide o priťažujúce okolnosti, Komisia uviedla, že v súvislosti so spoločnosťami BPB a Lafarge už boli vo veciach kartelov prijaté opatrenia Komisie, a to v rozhodnutí Komisie 94/601/ES(7), resp. v rozhodnutí Komisie 94/815/ES(8).

7.        Komisia poukázala, inter alia, na to, že v minulosti už prijala rozhodnutie o uložení pokút spoločnosti Lafarge (v tom čase Lafarge Coppée SA) za to, že sa zúčastnila na nezákonných dohodách v sektore cementu. Lafarge pokračovala v aktívnej účasti na karteli v sektore sadrokartónových dosiek po tom, čo jej bolo vyššie uvedené rozhodnutie oznámené. Okolnosť, že Lafarge zopakovala svoje správanie v inom sektore, ako je sektor, ktorého sa týkalo prvé rozhodnutie, podľa Komisie poukazuje na to, že sankcia uložená v prvom prípade túto spoločnosť nepriviedla k zmene správania, čo predstavuje priťažujúcu okolnosť.

8.        Komisia preto zvýšila základnú výšku pokuty uloženej spoločnostiam BPB a Lafarge o 50 %.

9.        Spoločnosti Gyproc bola základná výška pokuty znížená o 25 % z dôvodu poľahčujúcich okolností. Komisia znížila výšku pokuty o 30 % v prospech spoločnosti BPB a o 40 % v prospech spoločnosti Gyproc v súlade s oznámením Komisie o neukladaní alebo znižovaní pokút vo veciach kartelov (tzv. „oznámenie o zhovievavosti“)(9). Nižšie uvedeným podnikom teda boli uložené tieto pokuty:

–        „BPB: 138,6 milióna eur,

–        Knauf Westdeutsche Gipswerke: 85,8 milióna eur,

–        Lafarge: 249,6 milióna eur,

–        Gyproc: 4,32 milióna eur.“(10)

C –    Konanie pred Súdom prvého stupňa

10.      Spoločnosť Lafarge podala návrhom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 14. februára 2003 žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia sporného rozhodnutia a subsidiárne zrušenia alebo zníženiu pokuty, ktorá jej bola týmto rozhodnutím uložená. Na podporu svojej žaloby Lafarge uviedla šesť žalobných dôvodov. Po prvé porušenie práva na obranu. Po druhé Lafarge jednak tvrdila, že došlo k porušeniu článku 81 ods. 1 ES, jednak poukazovala na zjavne nesprávne posúdenie. Po tretie táto spoločnosť uviedla porušenie článku 81 ods. 1 ES v rozsahu, v akom sa v spornom rozhodnutí konštatuje, že došlo k jedinému a trvajúcemu porušeniu a že Lafarge sa na ňom zúčastnila. Po štvrté Lafarge poukázala na porušenie článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 z dôvodu obratu použitého na výpočet výšky pokuty. Po piate uviedla nezákonnosť sporného rozhodnutia vzhľadom na to, že jej bola uložená celková pokuta za samostatné porušenia. Po šieste poukázala na porušenie článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a všeobecných zásad výpočtu pokút.

11.      Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku z 8. júla 2008 zamietol žalobu spoločnosti Lafarge. Uvedená spoločnosť bola povinná znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania Komisie. V tomto odvolaní Lafarge napáda tie časti napadnutého rozsudku, ktoré sa týkajú druhého, tretieho a šiesteho žalobného dôvodu pred Súdom prvého stupňa.

III – Odvolacie konanie

12.      Dňa 22. septembra 2008 spoločnosť Lafarge podala proti napadnutému rozsudku odvolanie. Navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zrušil napadnutý rozsudok a

–        vyhovel návrhom spoločnosti Lafarge predloženým na prvom stupni, a teda zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom v ňom bola spoločnosti Lafarge uložená pokuta,

–        subsidiárne čiastočne zrušil napadnutý rozsudok a

–        vyhovel návrhom spoločnosti Lafarge predloženým na prvom stupni, a teda znížil výšku pokuty, ktorá jej bola uložená sporným rozhodnutí Komisie,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

13.      Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zamietol odvolanie,

–        zaviazal odvolateľku na náhradu trov konania.

14.      Pojednávanie sa uskutočnilo 22. októbra 2009.

15.      Odvolateľka uviedla šesť odvolacích dôvodov. V prvom a hlavnom odvolacom dôvode poukazuje na to, že pri konštatovaní, že Komisia riadne preukázala existenciu porušení, Súd prvého stupňa skreslil skutkové okolnosti systematickým poukazovaním na všeobecný kontext charakterizovaný súborom týchto porušení. Vo svojom druhom podpornom odvolacom dôvode odvolateľka uvádza, že došlo k porušeniu pravidiel o dôkaznom bremene, zásady prezumpcie neviny a z nej vyplývajúcej zásady in dubio pro reo tým, že Súd prvého stupňa rozhodol, že Komisia preukázala jej účasť na jedinom, komplexnom a trvajúcom porušení od 31. augusta 1992. Tretí podporný odvolací dôvod ja založený na tom, že Súd prvého stupňa porušil povinnosť odôvodnenia a zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že rozhodol, že Komisia riadne preukázala, že odvolateľka sa dopustila jediného, komplexného a trvajúceho porušenia od 31. augusta 1992. Vo svojom štvrtom podpornom odvolacom dôvode odvolateľka poukazuje na to, že Súd prvého stupňa porušil zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania určením východiskovej sumy uloženej pokuty. Piaty podporný odvolací dôvod je založený na tvrdení, že Súd prvého stupňa sa dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení a porušil svoju povinnosť odôvodnenia tým, že rozhodol, že Komisia bola oprávnená zvýšiť pokutu uloženú odvolateľke z dôvodu opakovaného porušovania. Napokon v šiestom podpornom odvolacom dôvode odvolateľka uvádza, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol, že Komisia odôvodnene zvýšila východiskovú sumu pokuty s cieľom zabezpečiť jej odstrašujúci účinok.

IV – Prvý odvolací dôvod: skreslenie skutkových okolností Súdom prvého stupňa

A –    Napadnutý rozsudok

16.      Vo svojom druhom žalobnom dôvode pred Súdom prvého stupňa s označením „porušenie článku 81 ods. 1 ES a zjavne nesprávne posúdenie“ spoločnosť Lafarge tvrdila, že stretnutie v Londýne v roku 1992, výmena informácií, výmena informácií týkajúca sa konkrétne Spojeného kráľovstva, zvýšenie cien v Spojenom kráľovstve, stabilizácia nemeckého trhu a zvýšenie cien v Nemecku nepredstavovali porušenie článku 81 ods. 1 ES. V rámci tohto odvolania odvolateľka nespochybňuje závery Súdu prvého stupňa v súvislosti so stretnutím v Londýne. V tejto súvislosti stačí uviesť, že ako vyplýva z bodu 212 napadnutého rozsudku, Súd prvého stupňa konštatoval, že Lafarge sa na uvedenom stretnutí nezúčastnila.

17.      Pokiaľ ide o výmenu informácií, Súd prvého stupňa konštatoval, že skutočnosť, že Lafarge vedela alebo mala vedieť o tom, že cieľom výmeny informácií o objeme predaja bolo monitorovanie trhu, aby sa zistilo, či sa cenová vojna skončila a či trhové podiely zostávajú relatívne stabilné, bola z právneho hľadiska dostatočne preukázaná na základe súboru objektívnych a vzájomne sa dopĺňajúcich dôkazov.(11)

18.      Pokiaľ ide o výmenu informácií týkajúcu sa konkrétne Spojeného kráľovstva, Súd prvého stupňa konštatoval, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala účasť spoločnosti Lafarge na výmene informácií o objeme predaja na britskom trhu.(12) Okrem toho, pokiaľ ide o zvýšenie cien v Spojenom kráľovstve týkajúce sa obdobia pred 7. septembrom 1996, Súd prvého stupňa v bode 316 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia nepredložila žiadne listinné dôkazy o kontaktoch medzi dotknutými podnikmi. Ďalej Súd prvého stupňa v bodoch 319 až 323 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že pokiaľ ide o toto obdobie, boli v štyroch prípadoch oznámenia o zvýšení cien v podstate simultánne. Súd prvého stupňa konštatoval, inter alia, že „aj keď obdobia medzi rôznymi oznámeniami o zvýšení cien mohli v prejednávanej veci podnikom umožniť oboznámiť sa s nimi na základe informácií z trhu a tieto zvýšenia neboli vždy presne v rovnakej výške, ich skoro súčasné oznámenia, ako aj podobnosť oznámených cien predstavujú vážne nepriame dôkazy zosúladeného konania pred týmito oznámeniami, keďže uvedené zvýšenia zapadajú do kontextu, ktorý je príznačný tým – ako to Komisia konštatovala v spornom rozhodnutí –, že Knauf a BPB sa na stretnutí v Londýne na začiatku roku 1992 dohodli ukončiť cenovú vojnu na štyroch európskych trhoch a že Lafarge vstúpila do tohto systému najneskôr na konci augusta 1992.“(13) Pokiaľ ide o obdobie po 7. septembri 1996, Súd prvého stupňa konštatoval, že existencia kontaktov medzi konkurentmi v súvislosti so zvyšovaním cien v Spojenom kráľovstve bola preukázaná listinnými dôkazmi.(14)

19.      V súvislosti so stabilizáciou nemeckého trhu Súd prvého stupňa v bode 402 napadnutého rozsudku konštatoval, že „vzhľadom na celkový kontext tejto veci“ a na základe nespochybnených skutkových okolností Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že aj keď sa dotknutým podnikom nepodarilo uzavrieť konkrétnu dohodu o vzájomnom rozdelení nemeckého trhu, vyjadrili spoločnú vôľu správať sa na tomto trhu určitým konkrétnym spôsobom, a síce obmedziť hospodársku súťaž jeho stabilizovaním.

20.      Pokiaľ ide o zvyšovanie cien v Nemecku, Súd prvého stupňa preskúmal dôkazy týkajúce sa existencie kontaktov a zosúladeného konania medzi konkurentmi. V bode 426 napadnutého rozsudku tento súd uviedol, že kontakty medzi dotknutými podnikmi je potrebné vnímať v kontexte obdobia, ktoré sa vyznačovalo viacerými protisúťažnými prejavmi potvrdzujúcimi spoločnú vôľu konkurentov stabilizovať trh so sadrokartónovými doskami na štyroch veľkých európskych trhoch vrátane nemeckého. Súd prvého stupňa tiež poukázal na to, že aj keď z izolovaného dokumentu, ktorý našla Komisia, nemusí jednoznačne vyplývať existencia protisúťažného správania, táto okolnosť nemôže zabrániť tomu, aby bol uvedený dokument vykladaný ako potvrdenie existencie takejto snahy, ak je súčasťou série ďalších dokumentov, z ktorých vyplývajú spoľahlivé nepriame dôkazy o existencii súbežných a podobných protisúťažných správaní. V tejto súvislosti Súd prvého stupňa pri konštatovaní, že spoločnosť Lafarge mala v súvislosti so zvýšením cien na nemeckom trhu priame kontakty so svojimi konkurentmi a že existovalo zosúladené konanie pri uplatňovaní zvýšenia cien, zohľadnil viacero dokumentov.

B –    Tvrdenia a posúdenie

21.      Odvolateľka tvrdí, že pri konštatovaní, že Komisia riadne preukázala existenciu porušení, Súd prvého stupňa skreslil skutkové okolnosti systematickým poukazovaním na všeobecný kontext charakterizovaný súborom týchto porušení. Odvolateľka sa teda domnieva, že Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku použil tautológiu tým, že poukazoval na všeobecný kontext porušenia s cieľom potvrdiť samotnú existenciu porušení, ktoré tvoria základ údajného všeobecného kontextu porušenia. Okrem toho Súd prvého stupňa systematicky uvádzal, že protisúťažný výklad skutkových okolností je pravdepodobnejší ako alternatívne vysvetlenia zo strany spoločnosti Lafarge. Súd prvého stupňa tak dospel k záveru, že okolnosti, ako sú protisúťažný cieľ výmeny informácií (body 270 a 271 napadnutého rozsudku), výmena informácií týkajúcich sa konkrétne Spojeného kráľovstva (bod 303 napadnutého rozsudku), existencia zosúladeného konania v súvislosti so zvyšovaním cien v Spojenom kráľovstve (bod 324 napadnutého rozsudku) a v Nemecku (bod 402 sporného rozhodnutia) a existencia dohody o stabilizovaní nemeckého trhu (bod 430 napadnutého rozsudku), boli preukázané s ohľadom na všeobecný kontext porušenia, pričom existencia tohto kontextu nebola preukázaná na základe dôkazov, ale na základe porušujúceho správania, ktoré bolo ako také kvalifikované len na základe uvedeného všeobecného kontextu. Súd prvého stupňa tak skreslil skutkové okolnosti, ktoré mu boli predložené.

22.      Je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor nemá právomoc zisťovať skutkový stav a v zásade ani skúmať dôkazy, ktoré Všeobecný súd uznal na účely preukázania tohto skutkového stavu. Pokiaľ totiž boli tieto dôkazy riadne získané a boli rešpektované všeobecné právne zásady a procesné pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena a vykonávania dôkazných prostriedkov, prislúcha len Všeobecnému súdu, aby posúdil hodnotu, ktorú treba pripísať jemu predloženým dôkazom. Toto posúdenie teda s výnimkou prípadu skreslenie jasného zmyslu dôkazov nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom.(15)

23.      Skreslenie skutkového stavu a dôkazov predložených Všeobecnému súdu musí zjavne vyplývať zo spisového materiálu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov.(16) Okrem toho, ak odvolateľka tvrdí, že sa Všeobecný súd dopustil skreslenia dôkazov, musí presne označiť dôkazy, ktoré ním boli skreslené, a poukázať na nesprávne právne posúdenie, ktoré podľa jej názoru viedlo Všeobecný súd k takémuto skresleniu.(17)

24.      Domnievam sa, že odvolateľka v rámci tohto odvolacieho dôvodu všeobecným spôsobom tvrdí, že Súd prvého stupňa skreslil skutkové okolnosti, a podrobne poukazuje na dôkazy, ktoré boli údajne skreslené.

25.      S výnimkou interného memoranda z októbra 1994, ktoré bolo objavené v priestoroch spoločnosti Rigip a spomína sa v bode 430 napadnutého rozsudku v rámci konštatovania Súdu prvého stupňa v súvislosti so zvýšením cien v Nemecku, však odvolateľka presne neuviedla prípady nesprávneho posúdenia, ktoré podľa nej viedli k skresleniu dôkazov. Odvolateľka preto okrem niektorých prvkov uvedených v bode 430 napadnutého rozsudku neidentifikovala nijakú vecnú nepresnosť súvisiacu s tým, ako Súd prvého stupňa vykladal dokumenty, ktoré mu boli predložené. Zastávam preto názor, že hoci odvolateľka poukazuje na údajné skreslenie skutkových okolností, v skutočnosti sa domáha nového posúdenia dôkazov predložených Súdu prvého stupňa. To ide zjavne nad rámec odvolacieho konania pred Súdnym dvorom.

26.      Pokiaľ ide o memorandum z októbra 1994, odvolateľka tvrdí, že z neho v nijakom zmysle nevyplýva, že konkurenti mali vzájomné kontakty. Lafarge v rámci konania na prvom stupni spochybňovala skutočnosť, že by uvedené memorandum zdôrazňovalo existenciu komunikácie medzi výrobcami týkajúcu sa zvýšenia cien vo februári 1995. Podľa spoločnosti Lafarge získal autor memoranda informácie o navrhovanom oznámení zvýšenia cien spoločnosťou Knauf z trhu.(18)

27.      Súd prvého stupňa v bode 430 sporného rozhodnutia konštatoval, že napriek tvrdeniu spoločnosti Lafarge, podľa ktorého autor memoranda bol o plánovanom zvýšení cien spoločnosťou Knauf informovaný z trhu, „je výklad uvedeného memoranda Komisiou presvedčivejší vzhľadom na ostatné podklady v spise, ktoré dokazujú, že v tom čase exitovalo medzi dotknutými podnikmi zosúladené konanie. Komisia sa správne domnieva, že toto memorandum dokazuje znalosť stratégie konkurentov a svedčí o kontaktoch medzi nimi. Autor tohto memoranda totiž najskôr zhrnul situáciu na trhu a následne uviedol, že obchodný riaditeľ podniku Gyproc sa sťažoval, že jeho podnik stratil podiel na trhu a musí ho získať späť. Okrem toho sa v memorande predpokladalo zmrazenie cien na v ňom uvedenej úrovni, pričom k zvyšovaniu cien malo dôjsť od 1. februára 1995. Práve táto posledná poznámka je osobitne odhaľujúca. Ak by zaslanie oznámenia o zvýšení cien bolo jednostranné a ostatní výrobcovia toto zvýšenie len nasledovali, BPB by v októbri 1994 nemohla vedieť, že zvyšovanie cien bolo stanovené na 1. február 1995, keďže Knauf oznámil toto zvyšovanie cien len v novembri 1994.“

28.      Z napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že dotknuté memorandum nebolo Súdom prvého stupňa preskúmané izolovane. V skutočnosti bolo preskúmané spolu s ďalšími spisovými dokumentmi. Z napadnutého rozsudku je preto zjavné, že skutočný význam memoranda z októbra 1994 bol objasnený ďalšími spisovými dokumentmi. V tejto súvislosti boli ďalšími dokumentmi, ktoré boli zohľadnené s cieľom preukázať existenciu zosúladeného konania dotknutých podnikov v relevantnom čase, po prvé vyhlásenie spoločnosti Knauf, že už dlho existuje prax, v rámci ktorej sa oznámenia o zvýšení cien spolu so zoznamom cien v rovnakom čase posielajú priamo konkurentom i zákazníkom (bod 430 napadnutého rozsudku), po druhé viaceré kópie oznámení o zvýšení cien konkurentov, ktoré boli objavené počas vyšetrovania Komisie v priestoroch spoločností BPB a Lafarge (bod 430 napadnutého rozsudku) a po tretie skutočnosť, že zvýšenie cien sa uskutočnilo 1. februára 1995 (bod 430 napadnutého rozsudku).

29.      Tieto dodatočné dôkazy odvolateľka nespochybnila.

30.      Domnievam sa, že vzhľadom na ďalšie nespochybnené dôkazy a na rozsudok Súdneho dvora vo veci Aalborg Portland a i./Komisia(19) odvolateľka nepreukázala, že Súd prvého stupňa zjavne skreslil memorandum z októbra 1994.

31.      Zastávam preto názor, že prvý odvolací dôvod by mal byť zamietnutý ako čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný.

V –    Druhý odvolací dôvod: porušenie pravidiel o dôkaznom bremene, zásady prezumpcie neviny a z nej vyplývajúcej zásady in dubio pro reo tým, že Súd prvého stupňa konštatoval, že Komisia preukázala účasť odvolateľky na jedinom, komplexnom a trvajúcom porušení od 31. augusta 1992

A –    Napadnutý rozsudok

32.      V spornom rozhodnutí Komisia zistila, že spoločnosť Lafarge sa zúčastňovala na dotknutom porušení od 31. augusta 1992 do 25. novembra 1998. V konaní na prvom stupni Lafarge tvrdila, že na systémoch výmeny informácií sa zúčastňovala nevyhnutne až po júni 1993 a pravdepodobne dokonca len od začiatku roka 1994.(20) Pri konštatovaní, že trvanie účasti spoločnosti Lafarge na porušení zodpovedalo zisteniam v spornom rozhodnutí, Súd prvého stupňa zohľadnil niekoľko vyhlásení spoločnosti BPB. V tejto súvislosti BPB vyhlásila, že postup výmeny informácií sa po stretnutí rozšíril aj na Lafarge.(21) Súd prvého stupňa usúdil, že formulácia „po stretnutí“, ktorú používa BPB, znamená, že k začiatku účasti spoločnosti Lafarge muselo dôjsť krátko po stretnutí v Londýne.(22) Okrem toho v odpovedi na oznámenie o výhradách BPB uviedla, že zariadila výmenu informácií so spoločnosťou Lafarge uprostred 1992.(23) Súd prvého stupňa dospel k záveru, že vyhlásenia spoločnosti BPB sú presnejšie ako vyhlásenia spoločnosti Lafarge. Lafarge sa odvolávala na vyhlásenie pána N. z naposledy spomenutej spoločnosti, podľa ktorého vzhľadom na závažný nedostatok informácií o relevantných trhoch v Európe mu konkurenti spoločnosti Lafarge navrhli výmenu niektorých všeobecných informácií o objemoch predaja.(24) V bode 508 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa poukázal na to, že Lafarge neposkytla ani presný dátum, ani podrobnosti o okolnostiach, ktoré viedli k jej účasti na tejto výmene, a najmä o kontaktoch, ktoré sa museli pred výmenou nadviazať s cieľom určiť jej základné podmienky, teda jej cieľ, strany, ktoré sa jej zúčastnia, a intervaly, v ktorých sa táto výmena bude uskutočňovať.(25) Súd prvého stupňa tiež zistil, že pravdivosť vyhlásení spoločnosti BPB má oporu v skutočnosti, že trhový podiel spoločnosti Lafarge na hlavných európskych trhoch je v tabuľkách pána [D. zo spoločnosti BPB] uvedený v absolútnych hodnotách a percentách počínajúc rokom 1991.(26)

B –    Tvrdenia

33.      Odvolateľka tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil pravidlá o dôkaznom bremene, zásadu prezumpcie neviny a z nej vyplývajúcu zásady in dubio pro reo tým, že rozhodol, že Komisia preukázala účasť odvolateľky na jedinom, komplexnom a trvajúcom porušení od 31. augusta 1992. Odvolateľka pripomína, že podľa ustálenej judikatúry má Súdny dvor právomoc overiť, či v konaní pred Súdom prvého stupňa došlo k procesným chybám poškodzujúcim záujmy odvolateľa, a musí sa uistiť, že boli rešpektované všeobecné zásady práva Spoločenstva a procesné pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena a vykonávania dôkazných prostriedkov.(27) Odvolateľka tiež uviedla, že podľa ustálenej judikatúry je povinnosťou Komisie dokázať porušenie pravidiel hospodárskej súťaže a jeho trvanie.(28) Podľa odvolateľky Súd prvého stupňa dospel k záveru, že Komisia riadne preukázala účasť spoločnosti Lafarge na porušení od 31. augusta 1992 napriek rozporuplným a nepresným vyhláseniam spoločnosti BPB na základe toho, že táto spoločnosť neuviedla presný dátum začiatku svojej účasti a ani okolnosti, ktoré ju viedli k tomu, aby sa na protisúťažnej výmene informácií zúčastnila.

34.      Komisia sa domnieva, že tento odvolací dôvod by mal byť zamietnutý.

C –    Posúdenie

35.      Podľa judikatúry Súdneho dvora vo veci Aalborg Portland a i./Komisia by mala strana alebo orgán, ktoré tvrdia, že došlo k porušeniu pravidiel hospodárskej súťaže, dokázať existenciu takéhoto porušenia a podnik alebo združenie podnikov, ktoré sa dovolávajú práva na obranu proti zisteniu porušenia, by mali preukázať splnenie podmienok na uplatnenie takejto obrany tak, aby uvedený orgán musel následne predložiť iný dôkaz. Aj keď podľa týchto zásad nesie dôkazné bremeno Komisia alebo dotknutý podnik či združenie, skutkové tvrdenie, o ktoré sa účastník konania opiera, môže svojou povahou vyžadovať vysvetlenie alebo odôvodnenie zo strany druhého účastníka konania, a ak tie nie sú poskytnuté, je možné dospieť k záveru, že dôkazné bremeno bolo unesené.(29)

36.      Z napadnutého rozsudku zjavne vyplýva, že podľa Súdu prvého stupňa Komisia riadne preukázala, že spoločnosť BPB informovala spoločnosť Lafarge najneskôr na konci augusta 1992 o dohovore medzi spoločnosťami BPB a Knauf o výmene informácií a že Lafarge sa pri tejto príležitosti k tomuto systému výmeny informácií pripojila.(30) Súd prvého stupňa vychádzal pri formulácii tohto záveru predovšetkým z viacerých vyhlásení spoločnosti BPB a zo skutočnosti, že trhový podiel spoločnosti Lafarge na hlavných európskych trhoch bol uvedený v tabuľkách spoločnosti BPB. Tento súd tiež usúdil, že vysvetlenia spoločnosti Lafarge v tejto súvislosti neboli presvedčivé.

37.      Súd prvého stupňa sa konštatovaním, že spoločnosť Lafarge neuviedla, inter alia, presný dátum začiatku svojej účasti a že mala reálne najlepšie predpoklady, aby tak urobila,(31) nedopustil porušenia pravidiel o dôkaznom bremene, zásady prezumpcie neviny a z nej vyplývajúcej zásady in dubio pro reo. Tento súd len poukázal na to, že spoločnosť Lafarge napriek svojmu tvrdeniu uvedenému v bode 494 napadnutého rozsudku, že jej účasť na výmene informácií nastala nevyhnutne po júni 1993 a pravdepodobne až začiatkom roka 1994, nepredložila na podporu tohto tvrdenia nijaký dôkaz.

38.      Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že druhý odvolací dôvod je nedôvodný a mal by byť zamietnutý.

VI – Tretí odvolací dôvod: porušenie povinnosti odôvodnenia a zásady rovnosti zaobchádzania zo strany Súdu prvého stupňa tým, že tento súd rozhodol, že Komisia riadne preukázala, že odvolateľka sa dopustila jediného, komplexného a trvajúceho porušenia od 31. augusta 1992

A –    Tvrdenia

39.      Odvolateľka tvrdí, že Súd prvého stupňa sa ani len implicitne nezaoberal jej tvrdením predneseným na prvom stupni, ktoré sa týkalo nerovnosti zaobchádzania so spoločnosťou Lafarge v porovnaní so spoločnosťou Gyproc. Odvolateľka sa preto domnieva, že napadnutý rozsudok nie je dostatočne odôvodnený. Tvrdí, že uvedené tvrdenie bolo prednesené s cieľom preukázať, že sa nezúčastnila na jedinom, komplexnom a trvajúcom porušení od 31. augusta 1992.

40.      V bodoch 500 až 518 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa konštatoval, že dôkazy, na ktoré poukázala Komisia, konkrétne údaje o trhovom podiele spoločnosti Lafarge uvedené v tabuľkách pána [D.] a niektoré vyhlásenia spoločnosti BPB, riadne preukázali účasť spoločnosti Lafarge na jedinom, komplexnom a trvajúcom porušení od 31. augusta 1992. Podľa odvolateľky sa aj samotná Komisia domnievala, že uvedené dôkazy nie sú dostatočné, pokiaľ ide o spoločnosť Gyproc. Odvolateľka preto tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil zásadu rovnosti zaobchádzania, keď dospel k záveru, že dôkazy, ktoré Komisia predložila, riadne preukázali účasť spoločnosti Lafarge na jedinom, komplexnom a trvajúcom porušení od 31. augusta 1992, hoci rovnaké dôkazy boli v súvislosti so spoločnosťou Gyproc považované za nedostatočné.

41.      Odvolateľka v replike uvádza, že tento odvolací dôvod je prípustný, keďže vo svojej žalobe na prvom stupni viackrát uviedla porušenie zásady rovnosti zaobchádzania zo strany Komisie.

42.      Komisia tvrdí, že spoločnosť Lafarge v konaní pred Súdom prvého stupňa neuviedla žalobný dôvod založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania. V príslušnej časti svoje žaloby na prvom stupni spoločnosť Lafarge len poukazovala na to, inter alia, že „Komisia usúdila, že prítomnosť spoločnosti Gyproc na rovnakých ‚prejavoch‘ nebola dostatočná na to, aby tým bola preukázaná účasť na jedinom, komplexnom a trvajúcom porušení“. Komisia sa preto domnieva, že napadnutý rozsudok je dostatočne odôvodnený. Navyše podľa Komisie nie je spoločnosť Gyproc v rovnakej situácii ako spoločnosť Lafarge.

43.      Komisia navyše uvádza, že odvolateľka nemôže v štádiu odvolania uplatniť odvolací dôvod založený na zásade zákazu diskriminácie, ktorý nebol uplatnený na prvom stupni. Takýto dôvod je preto neprípustný.

44.      Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky uvedené v jej replike, podľa ktorého sa vo svojej žalobe na prvom stupni viackrát odvolávala na porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, Komisia uvádza, že tieto odkazy sa nachádzali v úplne odlišných častiach žaloby a slúžili na podporu iných žalobných dôvodov, o ktorých odvolateľka netvrdila, že by v napadnutom rozsudku boli ponechané bez odpovede. Tvrdenie odvolateľky v jej replike preto predstavuje nový dôvod, ktorý je neprípustný, keďže Lafarge vo svojom odvolaní neuviedla, že by iné časti jej žaloby na prvom stupni boli ponechané bez odpovede.

B –    Posúdenie

45.      Odvolateľka vo svojom odvolaní poukázala na to, že časť napadnutého rozsudku(32), ktorá je predmetom tohto odvolacieho dôvodu, sa týka tretieho žalobného dôvodu, ktorý bol preskúmaný na prvom stupni a v ktorom odvolateľka uviedla porušenie článku 81 ods. 1 ES v rozsahu, v akom bolo v spornom rozhodnutí konštatované jediné, komplexné a trvajúce porušenie, ako aj účasť spoločnosti Lafarge na ňom. Táto časť uvedeného žalobného dôvodu sa vzťahuje konkrétne na trvanie účasti tejto spoločnosti na porušení.

46.      Podľa mňa môže byť tento odvolací dôvod rozdelený na dve časti. Po prvé odvolateľka tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil povinnosť odôvodnenia. Po druhé tento súd podľa odvolateľky porušil zásadu rovnosti zaobchádzania, lebo konštatoval, že Komisia riadne preukázala jej účasť na jedinom, komplexnom a trvajúcom porušení od 31. augusta 1992.

47.      Pokiaľ ide o tvrdenie, že Súd prvého stupňa porušil svoju povinnosť odôvodnenia, otázka, či je odôvodnenie rozsudku nedostatočné alebo rozporuplné, predstavuje právnu otázku, ktorá môže byť predmetom odvolania.(33)

48.      Navyše povinnosť Súdu prvého stupňa odôvodniť svoje rozhodnutia nemôže byť podľa ustálenej judikatúry vykladaná tak, že zahŕňa aj povinnosť tohto súdu detailne odpovedať na každé tvrdenie odvolateľky, najmä keď nie je dostatočne jasné a presné.(34)

49.      Tiež je potrebné pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia neukladá Všeobecnému súdu vypracovať vysvetlenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky tvrdenia prednesené účastníkmi konania, a teda že odôvodnenie môže byť implicitné, avšak pod podmienkou, že umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neprijal ich tvrdenia, a poskytne Súdnemu dvoru dostatok podkladov, aby ten mohol vykonať svoje preskúmanie.(35)

50.      Podľa môjho názoru odvolateľka tým, že vo svojej žalobe na prvom stupni tvrdila, že „Komisia usúdila, že prítomnosť spoločnosti Gyproc na rovnakých ‚prejavoch‘[(36)] nebola dostatočná na to, aby bola preukázaná účasť na jedinom, komplexnom a trvajúcom porušení“(37), jasne poukázala na diskrimináciu a Súd prvého stupňa bol povinný na to reagovať. Hoci spoločnosť Lafarge na prvom stupni v rámci svojho tretieho žalobného dôvodu nepoužila výrazy ako „diskriminácia“ alebo „nerovnosť zaobchádzania“, domnievam sa, že znenie žaloby spoločnosti Lafarge v časti týkajúcej sa tohto žalobného dôvodu bolo dostatočne jasné a presné na to, aby Súd prvého stupňa porozumel významu uvedeného dôvodu.

51.      Dôvod založený na diskriminácii bol podľa môjho názoru v rámci tretieho žalobného dôvodu preskúmaného na prvom stupni nepochybne uvedený. Domnievam sa preto, že nie je možné prijať tvrdenie Komisie, podľa ktorého spoločnosť Lafarge v konaní pred Súdom prvého stupňa neuviedla žalobný dôvod založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.

52.      Podľa mňa sa Súd prvého stupňa v rámci tretieho žalobného dôvodu na prvom stupni nezaoberal otázkou diskriminácie ani len implicitne, a to napriek tomu, že sám usúdil, ako to vyplýva z bodu 496 napadnutého rozsudku, že táto otázka predstavuje neoddeliteľnú súčasť tvrdení spoločnosti Lafarge na prvom stupni. Lafarge podľa môjho názoru poukázala na otázku diskriminácie s cieľom spochybniť dôkaznú hodnotu dôkazov, na ktoré sa v spornom rozhodnutí odvolávala Komisia pri konštatovaní, že Lafarge sa zúčastnila na jedinom, komplexnom a trvajúcom porušení od 31. augusta 1992, keďže rovnaké dôkazy Komisia údajne považovala za nedostatočné na to, aby mohla to isté konštatovať v súvislosti so spoločnosťou Gyproc. Zásada zákazu diskriminácie je navyše všeobecnou zásadou práva Spoločenstva a preto sa domnievam, že Súd prvého stupňa sa mal zaoberať žalobným dôvodom, ktorý Lafarge v tejto súvislosti uviedla, pokiaľ ide o dôkazy, na ktoré sa v spornom rozhodnutí odvolávala Komisia s cieľom preukázať účasť spoločnosti Lafarge na jedinom, komplexnom a trvajúcom porušení od 31. augusta 1992.(38)

53.      Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok sa dostatočne nevyrovnal s tvrdeniami žalobkyne na prvom stupni týkajúcimi sa diskriminácie a trvania porušenia. Napadnutý rozsudok najmä neumožňuje Súdnemu dvoru vykonať jeho súdne preskúmanie, takže prvá časť tohto odvolacieho dôvodu by mala byť podľa môjho názoru vyhlásená za dôvodnú.

54.      Pokiaľ ide o druhú časť tohto odvolacieho dôvodu založenú na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, domnievam sa, že na to, aby mohol Súdny dvor preskúmať rozsudok Súdu prvého stupňa, musí byť tento rozsudok dostatočne odôvodnený. Úplná absencia odôvodnenia Súdu prvého stupňa v súvislosti s otázkou diskriminácie vyplývajúcou z tretieho žalobného dôvodu, ktorý tento súd skúmal, v prejednávanej veci bráni Súdnemu dvoru, aby rozhodol, či napadnutý rozsudok je v tejto súvislosti v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania.

55.      Preto zastávam názor, že vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti musí byť napadnutý rozsudok zrušený, pokiaľ ide o zistenia týkajúce sa trvania účasti odvolateľky na jedinom, komplexnom a trvajúcom porušení od 31. augusta 1992. Domnievam sa, že vzhľadom na neexistenciu rozhodnutia o výhrade týkajúcej sa diskriminácie a trvania účasti spoločnosti Lafarge na jedinom, komplexnom a trvajúcom porušení Súdny dvor nemôže vo veci právoplatne rozhodnúť v zmysle článku 61 Štatútu Súdneho dvora a mal by vec v tomto rozsahu vrátiť na rozhodnutie Všeobecnému súdu.(39)

VII – Štvrtý odvolací dôvod: porušenie zásady proporcionality a zásady rovnosti zaobchádzania Súdom prvého stupňa pri určení východiskovej sumy uloženej pokuty

A –    Tvrdenia

56.      Odvolateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok porušuje zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania, lebo potvrdil východiskovú sumu pokuty stanovenú Komisiou, ktorá je v porovnaní s východiskovou sumou pokuty stanovenou pre ostatných adresátov napadnutého rozhodnutia neprimeraná. Odvolateľka spochybňuje vyjadrenie Súdu prvého stupňa uvedené v bode 634 napadnutého rozsudku, podľa ktorého suma pokuty môže byť vypočítaná bez ohľadu na obrat podniku. Aj keby toto vyjadrenie bolo správne, samotná Komisia sa v spornom rozhodnutí rozhodla pre rozdelenie podnikov do kategórií podľa ich trhových podielov. Ako vyplýva z rozsudku vo veci Tokai Carbon a i./Komisia(40), ak sa raz Komisia rozhodla vytvoriť kategórie na základe trhových podielov, musí táto inštitúcia, a teda aj Súd prvého stupňa v rámci súdneho preskúmania zabezpečiť proporcionálny vzťah medzi hranicami jednotlivých kategórií na jednej strane a trhovým podielom podniku a jeho klasifikáciou v tej-ktorej kategórii na strane druhej.

57.      Východisková suma stanovená pre spoločnosť Lafarge bola 6,5‑krát vyššia ako východisková suma spoločnosti Gyproc, hoci trhový podiel Lafarge (24 % – zaradenie do druhej kategórie) bol len 3,4‑krát vyšší ako trhový podiel Gyproc (7 % – zaradenie do tretej kategórie). Okrem toho, hoci bol trhový podiel spoločnosti Lafarge v roku 1997 menej ako 81 % trhového podielu spoločnosti Knauf, oba podniky boli zaradené do rovnakej kategórie a východisková suma pokuty bola stanovená na úrovni 52 miliónov eur.

58.      Odvolateľka v replike tvrdí, že tento odvolací dôvod je prípustný, lebo dotknuté tvrdenia boli prednesené na prvom stupni.

59.      Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa v bode 634 napadnutého rozsudku neuviedol, že výšku pokuty možno vypočítať nezávisle od obratu podniku. Komisia považuje tvrdenie odvolateľky, ktoré spochybňuje možnosť alebo minimálne metódu klasifikovania podnikov použitú Komisiou, za neprípustné, lebo nebolo prednesené na prvom stupni.

60.      Komisia uvádza, že toto tvrdenie je v každom prípade zjavne nedôvodné. Vo veci SGL Carbon/Komisia(41) Súdny dvor potvrdil, že členovia kartelu môžu byť pri stanovovaní východiskovej sumy pokuty rozdelení do viacerých kategórií. Na rozdiel od tvrdenia spoločnosti Lafarge, keď sa Komisia rozhodne rozdeliť podniky do kategórií na základe ich trhových podielov, nevyžaduje sa, aby boli východiskové sumy pokút pre každý podnik v presnom proporcionálnom vzťahu k jeho trhovému podielu. Keďže trhové podiely jednotlivých podnikov sú nevyhnutne rozdielne, Komisia by musela vytvoriť toľko kategórií, koľko je podnikov, ktorým sa má uložiť pokuta, čo by bolo v rozpore s cieľom rozdelenia do kategórií. Komisia tiež poukazuje na to, že sa rozhodla dotknuté podniky rozdeliť do troch kategórií na základe ich príslušných trhových podielov v roku 1997. Spoločnosť BPB bola vzhľadom na svoj trhový podiel vo výške 42 % a na svoje postavenie veľkého výrobcu zaradená do prvej kategórie. Spoločnosti Knauf a Lafarge, ktorých trhové podiely boli 28 %, resp. 24 %, boli zaradené do druhej kategórie. Spoločnosť Gyproc, ako veľmi malý hráč a držiteľ trhového podielu vo výške 7 %, bola zaradená do tretej kategórie.

B –    Posúdenie

61.      Podľa môjho názoru je tento odvolací dôvod neprípustný a mal by byť zamietnutý. Aj keď je pravda, že odvolateľka na prvom stupni spochybnila určenie východiskovej sumy pokuty, ktorá jej bola uložená, na úrovni 52 miliónov eur, tvrdila, že nemá ekonomickú kapacitu na ovplyvnenie britského a nemeckého trhu. Na rozdiel od tohto odvolacieho dôvodu Lafarge na prvom stupni nespochybnila možnosť alebo aspoň metódu, ktorú Komisia použila pri klasifikácii podnikov. Navyše odvolateľka na prvom stupni netvrdila, že keď sa raz Komisia rozhodla rozdeliť podniky do kategórií na základe ich trhových podielov s cieľom stanoviť východiskovú sumu pokuty, je povinná v prípade každého podniku zabezpečiť presný proporcionálny vzťah medzi uvedenou východiskovou sumou pokuty a jeho trhovým podielom.

62.      V každom prípade sa domnievam, že vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora vo veci SGL Carbon/Komisia(42) by tento odvolací dôvod mal byť zamietnutý. Z uvedeného rozsudku totiž jasne vyplýva, že pri rozdeľovaní podnikov zúčastnených na karteli do kategórií s cieľom určiť základnú výšku pokuty nie je nevyhnutné zohľadniť každý rozdiel medzi nimi vyplývajúci z ich obratu alebo trhových podielov.

63.      Okrem toho podľa ustálenej judikatúry má Komisia pri metóde výpočtu pokút širokú mieru voľnej úvahy a v tejto súvislosti môže zohľadniť množstvo faktorov, pričom musí rešpektovať hranicu obratu stanovenú v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Súdny dvor tiež konštatoval, že metóda výpočtu opísaná v usmerneniach z roku 1998(43) obsahuje rôzne premenné, ktoré Komisii umožňujú vykonávať jej voľnú úvahu v súlade s článkom 15 nariadenia č. 17 tak, ako ho vykladá Súdny dvor.(44)

64.      Aj keď je podľa môjho názoru zjavné, že medzi trhovými podielmi spoločnosti Lafarge a ostatných spoločností zúčastňujúcich sa na porušení na jednej strane a východiskovou sumou pokuty, ktorá im bola uložená, na strane druhej nie je nijaký presný proporcionálny vzťah, vo svetle tvrdení Komisie zhrnutých v bode 60 vyššie si nemyslím, že odvolateľka preukázala, že metóda klasifikácie, ktorú si zvolila Komisia na účely stanovenia základnej výšky pokuty, porušuje zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania.

VIII – Piaty odvolací dôvod: nesprávne právne posúdenie a porušenie povinnosti odôvodnenia v súvislosti so zvýšením pokuty z dôvodu opakovaného porušovania

65.      Tento odvolací dôvod je rozdelený na dve časti.

A –    Prvá časť

1.      Napadnutý rozsudok

66.      Spoločnosť Lafarge na prvom stupni tvrdila, inter alia, že vzhľadom na to, že neexistuje právny základ, ktorý by stanovoval podmienky zvyšovania pokút z dôvodu opakovaného porušovania, a na to, že v súvislosti s časovým intervalom medzi dvoma porušeniami nebola stanovená žiadna premlčacia doba, došlo zvýšením pokuty za týchto okolností k porušeniu zásady zákonnosti pokút a zásady právnej istoty.(45)

67.      Súd prvého stupňa konštatoval, že tak ako vyplýva z rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia(46), opakované porušovanie je jedným z faktorov, ktoré môžu byť pri posudzovaní závažnosti porušenia zohľadnené.(47) Pokiaľ ide o otázku premlčacej doby, Súd prvého stupňa v bode 724 napadnutého rozsudku pripomenul, že Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri výbere faktorov, ktoré vezme do úvahy na účely určenia výšky pokút, ako sú najmä osobitné okolnosti veci, jej kontext a odstrašujúci účinok pokút, pričom nie je potrebné odkazovať na záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré by sa povinne museli zohľadňovať. Z bodu 725 napadnutého rozsudku vyplýva, že Komisia nemôže byť pri posudzovaní opakovaného porušovania viazaná nijakou premlčacou dobou. Súd prvého stupňa konštatoval, že opakované porušovanie je dôležitým faktorom, ktorý Komisia musí vyhodnotiť, a že v každom individuálnom prípade môže vziať do úvahy nepriame dôkazy potvrdzujúce tendenciu porušovať pravidiel hospodárskej súťaže, vrátane času, ktorý uplynul medzi dotknutými porušeniami. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že ak medzi dvoma zistenými porušeniami uplynulo menej ako desať rokov, poukazuje to na sklon podniku nevyvodzovať náležité dôsledky zo zistenia, že porušil pravidlá Spoločenstva o hospodárskej súťaži.(48) Súd prvého stupňa konštatoval, že spoločnosť Lafarge takýto sklon vykazovala, keďže jej dcérska spoločnosť, adresát rozhodnutia 94/815, pokračovala počas štyroch rokov nasledujúcich po tom, ako jej toto rozhodnutie bolo oznámené, v aktívnej účasti na dotknutom karteli.(49)

2.      Tvrdenia

68.      Podľa odvolateľky napadnutý rozsudok tým, že Súd prvého stupňa dospel k záveru, že Komisia disponovala právnym základom na zvýšenie sumy pokuty z dôvodu opakovaného porušovania, porušuje všeobecnú zásadu nulla poena sine lege a všeobecné právne zásady spoločné členským štátom. Nariadenie č. 17 Komisii neumožňuje zvýšiť pokutu z dôvodu opakovaného porušovania.

69.      Odvolateľka tiež tvrdí, že napadnutý rozsudok porušuje všeobecnú zásadu právnej istoty, ktorá je spoločná pre členské štáty, lebo z neho vyplýva, že Komisia mohla konštatovať opakované porušovanie bez toho, aby existovala akákoľvek premlčacia doba. Nikoho nemožno bez obmedzenia trestať za skutky, ktorých sa dopustil v minulosti. V súvislosti s opakovanými porušovaniami zákon vo väčšine členských štátov stanovuje maximálne časové obdobie medzi skúmaným porušením a prípadným predchádzajúcim zistením porušenia, po prekročení ktorého viac nie je možné predchádzajúce porušenie zohľadniť. Odvolateľka teda Súdny dvor vyzýva na prehodnotenie jeho stanoviska v rozsudku Groupe Danone/Komisia(50).

70.      Komisia uvádza, že podobné tvrdenia Súdny dvor v rozsudku vo veci Groupe Danone/Komisia zamietol. Pokutu možno z dôvodu opakovaného porušovania na základe nariadenia č. 17 zvýšiť. Pokiaľ ide o premlčaciu dobu, v prejednávanej veci nie je potrebné posúdiť, či by zistenia Súdu prvého stupňa viedli k možnosti nekonečného ukladania sankcií za opakované porušovanie, keďže Súd prvého stupňa rozhodol, že dcérska spoločnosť odvolateľky pokračovala v aktívnej účasti na karteli počas štyroch rokov po oznámení rozhodnutia 94/815, pričom Súdny dvor v rozsudku vo veci Groupe Danone/Komisia považoval kratšie časové obdobie ako desať rokov za obdobie, ktoré poukazuje na sklon nevyvodzovať náležité dôsledky zo zistenia porušenia pravidiel Spoločenstva o hospodárskej súťaži.

3.      Posúdenie

71.      Je zjavné, že v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 sa nenachádza konkrétna zmienka o opakovanom porušovaní.(51) Súdny dvor však v rozsudku Groupe Danone/Komisia potvrdil, že práve toto ustanovenie je právnym základom, v zmysle ktorého Komisia môže z dôvodu porušenia článkov 81 ES a 82 ES ukladať pokuty podnikom a združeniam podnikov. Podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 musia byť pri stanovení výšky pokuty zohľadnené trvanie a závažnosť porušenia.(52) Súdny dvor následne potvrdil svoju judikatúru v tom zmysle, že kým základná výška pokuty sa určuje podľa porušenia, jeho závažnosť sa posudzuje s ohľadom na viaceré ďalšie faktory, v súvislosti s ktorými má Komisia širokú mieru voľnej úvahy. Podľa Súdneho dvora je zohľadnenie priťažujúcich okolností pri ukladaní pokuty v súlade s úlohou Komisie zabezpečiť dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže. Akékoľvek opakované porušovanie patrí medzi faktory, ktoré sa pri analýze závažnosti dotknutého porušenia musia vziať do úvahy. Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Groupe Danone/Komisia preto vyhodnotenie opakovaného porušovania ako priťažujúcej okolnosti neporušuje zásadu nulla poena sine lege.(53)

72.      Okrem toho v rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia Súdny dvor konštatoval, že opakované porušovanie je jedným z faktorov, ktoré možno vziať pri posudzovaní závažnosti porušenia do úvahy.(54)

73.      Okrem konštatovaní Súdneho dvora vo veciach Groupe Danone/Komisia a Aalborg Portland a i./Komisia by som ešte chcel poukázal na to, že podľa ustálenej judikatúry má Komisia povinnosť vyšetriť a potrestať individuálne porušenia, ako aj povinnosť implementovať všeobecnú politiku vytvorenú s cieľom uplatňovať vo veciach hospodárskej súťaže zásady zakotvené v Zmluve a usmerňovať konanie podnikov v zmysle týchto zásad. Komisia musí pri posudzovaní závažnosti porušenia na účely stanovenia výšky pokuty vziať do úvahy nielen konkrétne okolnosti veci, ale aj kontext, v rámci ktorého k porušenou došlo, a musí zabezpečiť, aby jej postup mal žiadúci odstrašujúci účinok.(55)

74.      Ak by sa Komisia pri posudzovaní závažnosti konkrétneho porušenia musela obmedziť na okolnosti tohto porušenia a musela by vylúčiť všetky relevantné súvisiace okolnosti, predovšetkým vrátane opakovaného porušovania, skutočná závažnosť dotknutého porušenia by podľa môjho názoru nemohla byť správne posúdená a úloha Komisie zabezpečiť súlad s pravidlami Spoločenstva o hospodárskej súťaži by bola sťažená. Domnievam sa, že takýto prístup by bol v rozpore s potrebou zabezpečiť odstrašujúci účinok sankcií uložených za porušenie pravidiel Spoločenstva o hospodárskej súťaži.(56)

75.      Zastávam preto názor, že odvolateľka neuviedla nijaký imperatívny dôvod, prečo by sa Súdny dvor mal odchýliť od svojho konštatovania v rozsudku Groupe Danone/Komisia, podľa ktorého je otázka opakovaného porušovania okolnosťou, ktorá má byť v súvislosti so závažnosťou porušenia podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 posúdená ako priťažujúca okolnosť. Napadnutý rozsudok teda tým, že v ňom Súd prvého stupňa dospel k záveru, že Komisia disponovala právnym základom na zvýšenie sumy pokuty z dôvodu opakovaného porušovania, podľa mňa neporušil všeobecnú právnu zásadu nulla poena sine lege ani všeobecné právne zásady spoločné členským štátom.

76.      Pokiaľ ide o otázku týkajúcu sa neexistencie premlčacej lehoty v súvislosti so zistením opakovaného porušovania, Súdny dvor v rozsudku Groupe Danone/Komisia potvrdil, že článok 15 ods. 2 nariadenie č. 17 a vlastne ani usmernenia(57) nestanovujú v súvislosti so zistením opakovaného porušovania nijakú konkrétnu premlčaciu dobu.(58) Okrem toho Súdny dvor v bode 38 uvedeného rozsudku zdôraznil, že zistenie a posúdenie osobitných vlastností opakovaného porušovania spadajú do rámca voľnej úvahy Komisie, ktorá nemôže byť pri takomto zisťovaní viazaná nijakou premlčacou dobou. Odvolateľka však Súdny dvor vyzvala, aby svoje zistenie v rozsudku Groupe Danone/Komisia prehodnotil.

77.      Súdny dvor v rozsudku Groupe Danone/Komisia usúdil, že opakované porušovanie predstavuje dôležitý prvok, ktorý Komisia musí posúdiť, keďže jeho zohľadnením sa sleduje motivácia podnikov, ktoré prejavili sklon k porušovaniu pravidiel hospodárskej súťaže, aby zmenili svoje správanie. Komisia preto môže v každom individuálnom prípade zohľadniť nepriame dôkazy, ktoré potvrdzujú takýto sklon, vrátane napríklad času, ktorý uplynul medzi predmetnými porušeniami.(59)

78.      Podľa mňa bod 38 rozsudku Groupe Danone/Komisia poukazuje na to, že pevne stanovená a neflexibilná premlčacia doba by oslabila diskrečnú právomoc Komisie pri určovaní výšku pokút. V tejto súvislosti zastávam názor, že veľmi vážne predchádzajúce porušenie môže byť súčasťou posúdenia závažnosti neskoršieho porušenia, napriek uplynutiu dlhého časového obdobia, kým predchádzajúce porušenie malého významu nemusí opodstatňovať takéto zohľadnenie ani po uplynutí oveľa kratšieho časového obdobia.

79.      Nemyslím si však, že by rozsudok vo veci Groupe Danone/Komisia podporoval tvrdenie, že subjekty je možné bez obmedzenia trestať za porušenia, ktorých sa dopustili v minulosti.

80.      Tento rozsudok skôr podľa mňa správne poukázal na to, že vzhľadom na skutkové okolnosti veci a na to, že medzi porušeniami uplynul relatívne krátky čas, konkrétne menej ako 10 rokov, zopakovanie nezákonného konania spoločnosťou Groupe Danone naznačilo jej sklon nevyvodzovať náležité dôsledky zo zistenia, že porušila pravidlá hospodárskej súťaže.(60)

81.      Je teda zrejmé, že hoci v súvislosti so zistením opakovaného porušovania nie je stanovená nijaká premlčacia doba, Súdny dvor môže na návrh preskúmať, či Komisia zohľadnením predchádzajúceho porušenia pravidiel hospodárskej súťaže prekročila rámec svojej voľnej úvahy. Domnievam sa preto, že odvolateľka neuviedla nijaký dôvod, pre ktorý by mal Súdny dvor prehodnotiť svoje zistenia vo veci Groupe Danone/Komisia, pokiaľ ide o neexistenciu pevnej premlčacej lehoty v súvislosti s opakovaným porušovaním.

82.      V záujme úplnosti by som tiež chcel poukázať na to, že odvolateľka v prejednávanej veci nespochybnila konštatovanie Súdu prvého stupňa, že jej dcérska spoločnosť napriek oznámeniu rozhodnutia 94/815 pokračovala počas štyroch rokov v aktívnej účasti na dotknutom porušení. Podľa mňa nemôže byť takéto krátke časové obdobie považované za neprimerane dlhé, a Komisia preto v tejto súvislosti rámec svojej voľnej úvahy neprekročila.

83.      Podľa môjho názoru napadnutý rozsudok neporušil všeobecnú zásadu právnej istoty, ktorá je členským štátom spoločná, keď konštatoval, že Komisia mohla rozhodnúť o existencii opakovaného porušovania bez akejkoľvek pevne stanovenej premlčacej doby.

84.      Preto sa domnievam, že Súdny dvor by mal prvú časť piateho odvolacieho dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú.

B –    Druhá časť

1.      Napadnutý rozsudok

85.      Spoločnosť Lafarge na prvom stupni tvrdila, že vo väčšine členských štátov by otázka opakovaného porušovania mohla byť zohľadnená len vtedy, ak by druhé porušenie nastalo po tom, čo rozsudok, v ktorom sa konštatuje prvé porušenie, nadobudne právoplatnosť.(61)

86.      V bode 734 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že postačuje, ak bol podnik uznaný vinným z porušenia rovnakého druhu, aj v prípade, že príslušné rozhodnutie môže byť stále predmetom súdneho preskúmania. Súd prvého stupňa konštatoval, že rozhodnutia Komisie sa považujú za zákonné až dovtedy, kým nie sú zrušené alebo odvolané a podanie žaloby nemá odkladný účinok. Súd prvého stupňa potom v bode 737 napadnutého rozsudku uviedol, že „je nutné pripustiť, že problém môže nastať v prípade, ak by skoršie rozhodnutie, ktoré bolo základom zvýšenia pokuty v neskoršom rozhodnutí, bolo zrušené po tom, ako sa neskoršie rozhodnutie stalo právoplatným. V takom prípade by vlastne opakované porušovanie neexistovalo. Ak by sa však malo preukázať, že prvé rozhodnutie, ktorým bolo sankcionované porušenie, je nedôvodné, táto okolnosť by predstavovala novú skutočnosť, ktorá by spôsobila nové plynutie lehoty na podanie odvolania“.

2.      Tvrdenia

87.      Odvolateľka tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a porušenia povinnosti odôvodnenia, keď dospel k záveru, že Komisia mohla zvýšiť sumu pokuty, ktorú odvolateľke uložila z dôvodu opakovaného porušovania, napriek tomu, že rozhodnutie o prvom porušení ešte nebolo v čase skutkových okolností relevantných pre sporné rozhodnutie právoplatné.

88.      V trestnoprávnych systémoch členských štátov sa vo všeobecnosti považuje osoba za recidivistu, ak sa po jej právoplatnom odsúdení za prvé porušenie dopustí ďalšieho porušenia. Jedným zo základných prvkov opakovaného porušovania je právoplatné konštatovanie porušenia, ktoré si vyžaduje vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov v čase spáchania druhého porušenia. V prejednávanej veci sa Komisia pri kvalifikácii spoločnosti Lafarge ako opakovaného porušovateľa odvolala na rozhodnutie 94/815. Spoločnosť Lafarge však proti tomuto rozhodnutiu podala žalobu o neplatnosť a Súd prvého stupňa vyhlásil svoj rozsudok 15. mája 2000(62). Tento rozsudok sa stal právoplatným dva mesiace po tom, ako bol oznámený spoločnosti Lafarge, keďže táto spoločnosť nepodala odvolanie. Podľa Komisie sa správanie, ktorého sa týkalo sporné rozhodnutie, skončilo v novembri 1998. V tom čase však spoločnosť Lafarge nebola v súvislosti s nijakým kartelom právoplatne odsúdená, lebo Súd prvého stupňa ešte nerozhodol vo veci Cimenteries CBR a i./Komisia.

89.      Tým, že Súd prvého stupňa Komisii umožnil svojvoľne zvýšiť výšku pokuty, porušil všeobecnú zásadu nulla poena sine lege.

90.      Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia konštatovaním, že lehota na podanie odvolania by začala plynúť odznova, ak by po prijatí druhého rozhodnutia bolo prvé rozhodnutie právoplatne zrušené. Zmluva ani iné ustanovenia práva Spoločenstva neupravujú možnosť opätovného začiatku plynutia lehoty v rámci žaloby o neplatnosť podanej proti rozhodnutiu Komisie. Súd prvého stupňa okrem toho ani neposkytol dostatočné odôvodnenie, keď odkázal na neexistujúce konanie, aby opodstatnil zistenie opakovaného porušovania, keď prvé rozhodnutie o zistení porušenia ešte nebolo právoplatné.

91.      Ak by mal byť rozsudok zrušujúci rozhodnutie Komisie považovaný za novú skutočnosť spôsobujúcu nové plynutie lehôt na podanie žaloby o neplatnosť proti druhému rozhodnutiu Komisie, ktorým bola podniku neoprávnene uložená sankcia za opakované porušovanie, takéto riešenie by pre dotknutý podnik predstavovalo neprimeranú a nespravodlivú záťaž a porušovalo by zásadu riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnosti konania.

92.      Vo svojej replike odvolateľka tvrdí, že v protiklade s tvrdeniami Komisie povaha a prísnosť sankcií v oblasti hospodárskej súťaže vyžadujú, aby sa na opakované porušovanie vo veciach týkajúcich sa hospodárskej súťaže uplatňovali rovnaké záruky, aké sa uplatňujú na recidívu podľa trestného práva. Súdny dvor konštatoval, že vzhľadom na charakter dotknutých porušení a na povahu a prísnosť následných pokút sa zásada prezumpcie neviny vzťahuje na konanie o porušení pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, teda na konanie, ktoré môže vyústiť do uloženia pokút alebo penále (pozri v tejto súvislosti najmä rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva Öztürk v. Nemecko z 21. februára 1984, séria A, 73, a Lutz v. Nemecko z 25. augusta 1987, séria A, 123‑A).(63) Súdny dvor tak implicitne prijal názor, že sankcie v oblasti hospodárskej súťaže sú vzhľadom na svoju povahu a prísnosť trestnými sankciami.

93.      Pokiaľ ide o argumenty Komisie(64) týkajúce sa veci Queenborough Rolling Mill Company/Komisia(65), odvolateľka poukazuje na to, že rozsudok Súdneho dvora sa týka osobitne uplatnenia rozhodnutia Komisie č. 1831/81/ESUO z 24. júna 1981 stanovujúceho pre podniky železiarskeho a oceliarskeho priemyslu monitorovací systém a nový systém výrobných kvót v súvislosti s niektorými výrobkami [neoficiálny preklad](66). Na rozhodnutie č. 1831/81, ktoré výslovne definuje podmienky, za ktorých môže byť výška pokuty za prekročenie kvót zvýšená v prípade opakovaného porušovania, sa však vo veci porušenia pravidiel hospodárskej súťaže nemožno odvolávať.

94.      Komisia poukazuje na to, že jej rozhodnutia sa pokladajú za zákonné až dovtedy, kým nie sú zrušené alebo odvolané, a podanie žaloby nemá odkladný účinok. Podľa Komisie je v prejednávanej veci potrebné vyhnúť sa akejkoľvek analógii s trestným právom. Súdny dvor potvrdil správnu povahu konania vo veciach hospodárskej súťaže.(67) Spoločnosť Lafarge okrem toho sama uznala, že rozhodnutie 94/815 bolo v čase prijatia sporného rozhodnutia právoplatné.

95.      Komisia tvrdí, že skutočnosť, že súdy Spoločenstva uplatňujú niektoré všeobecné zásady trestného práva, ktoré sú spoločné členským štátom, neznamená, že všetky takéto zásady platné v každom členskom štáte sú uplatniteľné a prenosné. Členské štáty sa v zmysle článku 15 ods. 4 nariadenia č. 17 rozhodli, že „rozhodnutia prijaté podľa odsekov 1 a 2 nebudú mať trestnoprávnu povahu“. Túto legislatívnu voľbu potvrdila Rada aj v článku 23 ods. 5 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy(68). Komisia poukazuje na to, že jediný súd členského štátu, ktorý o podobnej otázke rozhodol, a to španielsky Najvyšší súd v roku 2005, prijal v tejto súvislosti rovnaké stanovisko ako Komisia.

96.      Komisia uvádza, že právoplatnosť skoršieho rozhodnutia nie je nevyhnutnou zložkou „raison d’être“ opakovaného porušovania. Rozsudok Súdneho dvora vo veci Queenborough Rolling Mill Company/Komisia(69) potvrdzuje, že zvýšenie sumy pokuty z dôvodu opakovaného porušovania si nevyžaduje vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov. Komisia uvádza, že politika v oblasti hospodárskej súťaže a ciele, ktoré Komisia sleduje, by boli narušené, ak by žaloba podaná proti prvému rozhodnutiu Komisie zabránila zohľadneniu opakovaného porušovania v druhom rozhodnutí.

97.      Komisia však s odvolateľkou súhlasí v tom, že na rozdiel od konštatovania Súdu prvého stupňa v bode 737 sporného rozhodnutia z nijakého ustanovenia práva Spoločenstva nevyplýva možnosť nového začatia plynutia lehôt na podanie žaloby o neplatnosť proti rozhodnutiu Komisie. Berúc do úvahy význam tejto otázky sa Komisia domnieva, že Súdny dvor by mal nahradiť odôvodnenie Súdu prvého stupňa svojím vlastným odôvodnením. Komisia zastáva názor, že v prípade zrušenia prvého rozhodnutia, v ktorom sa zistilo porušenie, ju môže dotknutý podnik požiadať o prehodnotenie druhého rozhodnutia. Prípadné odmietnutie Komisie prehodnotiť toto rozhodnutie by mohlo byť predmetom konania o žalobe o neplatnosť na Všeobecnom súde. Takéto riešenie je v súlade s logikou systému vytvoreného Zmluvou a potvrdeného judikatúrou. Je tiež v súlade so zásadou riadnej správy vecí verejných a zásadou právnej istoty, keďže zamedzuje riziku žalôb, ktorými sa iba získava čas. Článok 233 ES stanovuje, že orgán, ktorého akt bol vyhlásený za neplatný, je povinný urobiť nevyhnutné opatrenia, aby vyhovel rozsudku Súdneho dvora. Okrem toho podľa ustálenej judikatúry existencia významných nových skutkových okolností môže odôvodňovať návrh na opätovné preskúmanie skoršieho rozsudku, ktorý sa stal právoplatným. Všeobecný súd by v rámci svojej neobmedzenej právomoci mohol výšku pokuty upraviť. Takéto riešenie bolo prijaté v rozsudku Usinor/Komisia(70). Komisia sa domnieva, že riešenie, ktoré navrhuje odvolateľka, by oslabilo zásadu, podľa ktorej sa akty inštitúcií Spoločenstva pokladajú za platné, a tiež pravidlo, že podanie žaloby nemá odkladný účinok.

C –    Posúdenie

98.      Odvolateľka tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil všeobecné právne zásady, ktoré sú spoločné členským štátom, zásadu nulla poena sine lege, zásadu riadneho výkonu spravodlivosti a dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia, keďže odkázal na neexistujúce konanie, a nesplnil si svoju povinnosť odôvodnenia, keď konštatoval, že Komisia mohla dospieť k záveru o opakovanom porušovaní, hoci rozhodnutie o zistení prvého porušenia ešte nebolo právoplatné.

99.      Podľa mňa sa Súd prvého stupňa zjavne dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 737 napadnutého rozsudku konštatoval, že ak by sa malo preukázať, že prvé rozhodnutie, ktorým sa sankcionuje porušenie, je nedôvodné, táto okolnosť by predstavovala novú skutočnosť, ktorá by spôsobila nové plynutie lehoty na podanie odvolania. Úplne sa stotožňujem s tvrdeniami odvolateľky a Komisie, podľa ktorých lehota na podanie žaloby o neplatnosť podanej proti rozhodnutiu Komisie, ktorá je stanovená v článku 230 ES, nemôže začať plynúť odznova.(71)

100. Keďže toto nesprávne konštatovanie predstavuje neoddeliteľnú súčasť odôvodnenia Súdu prvého stupňa, podľa mňa z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok musí byť zrušený v rozsahu, v akom ním bolo zamietnuté tvrdenie spoločnosti Lafarge, že Komisia sa dopustila chyby, keď dospela k záveru o opakovanom porušovaní, hoci rozhodnutie o zistení prvého porušenia ešte nebolo právoplatné.(72)

101. Podľa článku 61 Štatútu Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor rozhodnutie Všeobecného súdu zruší. V danej veci potom môže sám právoplatne rozhodnúť, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecnému súdu.

102. Domnievam sa, že v prejednávanej veci stav konania dovoľuje, aby Súdny dvor sám vo veci právoplatne rozhodol.

103. V tejto veci je nepochybné, že v čase, keď bolo prijaté sporné rozhodnutie, teda 27. novembra 2002, už spoločnosť Lafarge nemohla pomocou žaloby o neplatnosť podľa článku 230 ES napadnúť platnosť rozhodnutia 94/815, na ktorom Komisia založila svoje zistenie o opakovanom porušovaní v spornom rozhodnutí, vzhľadom na oznámenie rozsudku Cimenteries CBR a i./Komisia(73) v roku 2000 a nepodanie odvolania v rámci príslušných lehôt.

104. Odvolateľka však tvrdí, že Komisia nemala zvýšiť pokutu z dôvodu opakovaného porušovania, ak rozhodnutie o prvom porušení nebolo právoplatné(74) v čase skutkových okolností relevantných pre sporné rozhodnutie.

105. Pripomínam, že porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Lafarge a ktoré bolo identifikované v spornom rozhodnutí, pokračovalo do 25. novembra 1998. Vo svojich vyjadreniach na prvom stupni a pred Súdnym dvorom Lafarge tvrdila, že nemôže byť považovaná za opakovaného porušovateľa v súvislosti s konaním, ktorého sa dopustila pred júlom 2000.(75)

106. Vo svojich vyjadreniach pred Súdom prvého stupňa a pred Súdnym dvorom spoločnosť Lafarge dosť obsiahlym spôsobom poukazovala na trestné kódexy a judikatúru viacerých členských štátov, podľa ktorých pojem opakované porušovanie možno uplatniť až po tom, ako sa prvé odsúdenie stane právoplatným. Domnievam sa že tvrdenie žalobcu o tom, že povaha a prísnosť sankcií v oblasti hospodárskej súťaže vyžadujú, aby sa na opakované porušovanie vo veciach týkajúcich sa hospodárskej súťaže uplatňovali rovnaké záruky ako na recidívu podľa trestného práva, nemožno prijať.

107. Z článku 15 ods. 4 nariadenia č. 17 jasne vyplýva, že rozhodnutie Komisie, ktorým sa ukladá pokuta za protisúťažné postupy, nemá trestnoprávnu povahu.(76) Vzhľadom na jasnú a výslovnú vôľu normotvorcu Spoločenstva preto zastávam názor, že je potrebné vyhnúť sa akejkoľvek striktnej analógii medzi trestnoprávnymi sankciami a sankciami ukladanými Komisiou za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže.

108. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je však Komisia v rámci správneho konania, ktoré vedie vo veciach hospodárskej súťaže, povinná dodržiavať základné zásady práva Spoločenstva.(77) Otázku opakovaného porušovania je preto nevyhnutné preskúmať z tohto pohľadu.

109. Aj keď odvolateľka vo svojich vyjadreniach vo veľkej miere poukazovala na zásadu riadneho výkonu spravodlivosti, hospodárnosť konania a zásadu právnej istoty, domnievam sa, že sa jej vôbec nepodarilo ukázať, ako boli tieto zásady – ktoré sú podľa mňa súčasťou základných zásad práva Spoločenstva – porušené, pokiaľ ide o jej konkrétnu situáciu.

110. Je nepochybné, že odvolateľka sa v skutočnosti nikdy nenachádzala v situácii, kedy by jej bola druhým rozhodnutím uložená zvýšená pokuta z dôvodu opakovaného porušovania, keď rozhodnutie týkajúce sa prvého porušenia mohlo byť stále predmetom konania o žalobe o neplatnosť a následného odvolania. Odvolateľka teda reálne nikdy neniesla – podľa jej vlastných slov – „neprimeranú“ a „nespravodlivú záťaž“.(78) Nikdy nebola v postavení, v ktorom by napríklad musela Komisiu žiadať o zmenu sporného rozhodnutia vzhľadom na neprimerane vysokú pokutu alebo podať proti prípadnému odmietnutiu Komisie v tejto súvislosti žalobu na súdoch Únie. Tvrdenia odvolateľky v tomto ohľade sú preto abstraktné a hypotetické, lebo sa nevzťahujú na jej konkrétnu situáciu.

111. Domnievam sa preto, že otázka, o ktorej Súdny dvor rozhoduje, je svojou povahou dosť úzko vymedzená a Súdny dvor by sa mal pri jej posúdení obmedziť na nepochybné skutkové okolnosti, ktoré má k dispozícii.

112. V kontexte sankcií v oblasti hospodárskej súťaže, ktoré nemajú trestnoprávnu povahu, je podľa môjho názoru zúžený prístup navrhovaný odvolateľkou v súvislosti s otázkou opakovaného porušovania, teda prístup, podľa ktorého pokuta môže byť z dôvodu opakovaného porušovania zvýšená, len ak bolo rozhodnutie o prvom porušení právoplatné v čase skutkových okolností relevantných pre sporné rozhodnutie, nadmieru reštriktívny.

113. Tento prístup by nepotrebne a umelo obmedzil možnosť Komisie odvolať sa na opakované porušovanie, ktorá je prostriedkom na potláčanie nezákonných činností a zabránenie ich opätovnému výskytu. Z tohto prístupu by vyplývalo, že skutočná závažnosť niektorých porušení by zostala podcenená a nedostatočne potrestaná. Okrem toho zastávam názor, že je potrebné neustále zdôrazňovať dôležitosť domnienky, že akty Únie sú zákonné a majú právne účinky dovtedy, kým neboli odvolané, zrušené v konaní o žalobe o neplatnosť alebo vyhlásené za neplatné, inter alia v nadväznosti na návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo námietku nezákonnosti. Podľa môjho názoru je táto domnienka základným kameňom právneho poriadku Únie a existuje ako záruka právnej istoty. Aj keď uvedená domnienka môže byť v rámci konania na Všeobecnom súde alebo Súdnom dvore vyvrátená, v rámci prejednávanej veci nevidím dôvod na jej ďalšie zužovanie.

114. Vzhľadom na skutkové okolnosti, ktoré sú k dispozícii, sa preto domnievam, že prístup, ktorý navrhuje odvolateľka, nielen neprimerane obmedzuje právomoc Komisie ukladať pokuty s cieľom boja s protisúťažným správaním, ale narušuje aj domnienku zákonnosti aktov inštitúcií Spoločenstva bez akéhokoľvek preukázaného imperatívneho dôvodu.

115. V záujme úplnosti by som chcel navyše poukázať na to, že prijatie prístupu navrhovaného odvolateľkou – aj keby bol v prejednávanej veci relevantný – by mohlo viesť k situácii, v ktorej by sa porušovateľ vďaka dĺžke konania pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom(79) mohol vyhnúť dôsledkom opakovaného porušovania, čím by obmedzoval úlohu Komisie pri presadzovaní práva hospodárske súťaže. Porušiteľ pritom môže kedykoľvek Komisiu požiadať – inter alia v prípade zrušenia rozhodnutia, ktorým sa zistilo prvé porušenie – aby táto prehodnotila svoje neskoršie rozhodnutie, ktorým sa zistilo opätovné porušenie, a podať proti prípadnému odmietnutiu Komisie v tejto súvislosti žalobu o neplatnosť.

116. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací dôvod predložený spoločnosťou Lafarge, týkajúci sa porušenia zásady uznávanej členskými štátmi, podľa ktorej možno osobu považovať za opätovného porušovateľa len v prípade, že nové porušenie nasleduje po prvom právoplatne zistenom porušení, je podľa môjho názoru nedôvodný, a preto by mal byť zamietnutý.

IX – Šiesty odvolací dôvod: nesprávne právne posúdenie v súvislosti so zvýšením východiskovej sumy pokuty s cieľom zabezpečiť odstrašujúci účinok

A –    Napadnutý rozsudok

117. Spoločnosť Lafarge v konaní na prvom stupni tvrdila, že potreba zabezpečiť odstrašujúci účinok pokuty mala byť preskúmaná na záver jej výpočtu a ak by tak Komisia urobila, nevyhnutne by dospela k záveru, že zvýšenie sumy pokuty s cieľom zabezpečiť dostatočný odstrašujúci účinok nie je primerané. Súd prvého stupňa v bode 683 napadnutého rozsudku konštatoval, že „na rozhodnutie o potrebe uplatniť faktor odstrašenia so zreteľom na veľkosť a celkové zdroje, nemá vplyv štádium výpočtu pokuty, v ktorom je toto rozhodnutie urobené, z dôvodu, že uvedené rozhodnutie sa netýka primeranosti danej sumy“. Súd prvého stupňa v bode 684 tohto rozsudku dodal, že „zvýšenie pokuty z dôvodu zabezpečenia odstrašujúceho účinku nie je založené na závere, že východisková suma pokuty je primeraná jej odstrašujúcemu účelu, takže výška pokuty je v tomto kontexte irelevantná“.

B –    Tvrdenia

118. Odvolateľka tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil v bodoch 680 až 684 napadnutého rozsudku článok 81 ES a nariadenie č. 17, lebo konštatoval, že Komisia mohla posúdiť potrebu zvýšiť sumu pokuty s cieľom zabezpečiť odstrašujúci účinok v štádiu výpočtu základnej výšky pokuty a nie na záver výpočtu pokuty. Odvolateľka sa domnieva, že odstrašujúci účinok spočíva vo zvýšení sumy pokuty vypočítanej na základe závažnosti a trvania porušenia, ako aj akýchkoľvek priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností, v prípade, že konečná suma sa zdá byť nedostatočná na to, aby dotknutý podnik a iné hospodárske subjekty presvedčila o vážnosti porušenia a nevyhnutnosti nezopakovať ho. Aby bolo možné posúdiť, či konečná výška pokuty má odstrašujúci účinok, z podstaty veci vyplýva, že musí byť známa.

119. Odvolateľka poukazuje na to, že v usmerneniach z roku 2006 k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003(80) (ďalej len „usmernenia z roku 2006“) je rozhodnutie o uplatnení konkrétneho zvýšenia pokuty s cieľom zabezpečiť odstrašujúci účinok posudzované s ohľadom na konečnú sumu pokuty, a teda po posúdení základnej výšky pokuty a jej úprave na základe priťažujúcich a poľahčujúcich okolností.

120. Komisia sa domnieva, že v protiklade s tvrdeniami odvolateľky nemá sledovanie odstrašujúceho účinku za následok zvýšenie sumy pokuty výlučne v prípade, keď sa konečná suma pokuty zdá nedostatočná na to, aby dotknutý podnik a iné hospodárske subjekty presvedčila o neopakovaní porušenia. Odstrašujúci účinok je neoddeliteľnou súčasťou politiky hospodárskej súťaže a jeho cieľom je usmerňovať správanie podnikov. Komisia tiež poukazuje na to, že sporné rozhodnutie bolo prijaté podľa usmernení z roku 1998, a nie podľa usmernení z roku 2006. Usmernenia z roku 1998 stanovujú, že veľkosť a celkové zdroje podniku možno pri posudzovaní závažnosti porušenia vziať do úvahy (bod 1.A) predtým, ako sa zohľadní trvanie (bod 1.B) a prípadne akékoľvek priťažujúce alebo poľahčujúce okolnosti. Komisia môže v tejto súvislosti svoju politiku ukladania pokút v oblasti hospodárskej súťaže upraviť. Znenie usmernení z roku 1998 a usmernení z roku 2006 je podobné, keďže obe dávajú Komisii možnosť zohľadniť pri výpočte pokút veľkosť a celkové zdroje podniku. Okrem toho štádium, v ktorom sa veľkosť podniku zohľadní, nie je relevantné, keďže zvýšenie pokuty na tomto základe je nezávislé od konečnej výšky pokuty. Komisia tiež uvádza, že Súdny dvor nemôže v rámci odvolacieho konania nahradiť z dôvodu spravodlivého zaobchádzania posúdenie Všeobecného súdu, ktorý má v súvislosti s výškou pokút neobmedzenú právomoc, svojím vlastným posúdením.

C –    Posúdenie

121. Tento odvolací dôvod sa týka posúdenia, ku ktorému Súd prvého stupňa dospel v súvislosti s uplatnením násobiteľa odstrašujúceho účinku Komisiou pri výpočte pokuty uloženej odvolateľke vzhľadom na jej veľkosť a celkové zdroje a osobitne v súvislosti so štádiom výpočtu, v ktorom sa uvedený násobiteľ použil.

122. V súlade s ustálenou judikatúrou disponuje Komisia pri výbere faktorov, ktoré vezme do úvahy na účely určenia výšky pokút a medzi ktoré patria osobitné okolnosti veci, jej kontext a odstrašujúci účinok pokút, mimoriadne širokou mierou voľnej úvahy, pričom nie je potrebné odkazovať na záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré by sa povinne museli zohľadňovať.(81)

123. V rozsudku Showa Denko/Komisia Súdny dvor konštatoval, že „odstrašujúcu účinok“ je jednou z okolností, ktoré sa majú pri výpočte výšky pokuty zohľadniť.(82) Podľa ustálenej judikatúry je totiž cieľom pokút uložených z dôvodu porušenia článku 81 ES a stanovených v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 potrestať nezákonné konania dotknutých podnikov, ako aj odradiť tieto podniky a iné hospodárske subjekty od toho, aby v budúcnosti porušili normy práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže. Komisia tak pri výpočte výšky pokuty môže zohľadniť, inter alia, veľkosť a hospodársku silu dotknutého podniku.(83) V uvedenej veci Súdny dvor konštatoval, že Súd prvého stupňa dôvodne usúdil, že Showa Denko KK mohol vzhľadom na svoj „obrovský“ celosvetový obrat v porovnaní s obratom ostatných členov kartelu ľahšie zhromaždiť prostriedky potrebné na zaplatenie pokuty, čo z pohľadu jej dostatočného odstrašujúceho účinku odôvodňovalo použitie násobiteľa.(84) Súdny dvor ho označoval ako o „násobiteľa odstrašenia“.

124. Z rozsudku Showa Denko/Komisia jasne vyplýva, že podľa Súdneho dvora sa násobiteľ odstrašujúceho účinku môže uplatniť, aby sa zohľadnil relatívny účinok, ktorý pokuta môže mať na členov kartelu.

125. Keďže násobiteľ odstrašujúceho účinku sa za uvedených okolností vzťahuje na rozdielnu veľkosť a hospodársku silu dotknutých podnikov, domnievam sa, že Komisia môže vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou v danej oblasti disponuje, stanoviť násobiteľa odstrašujúceho účinku na základe tohto konkrétneho rozdielu.

126. V takom prípade vzhľadom na to, že násobiteľ odstrašujúceho účinku je založený na relatívnej veľkosti a hospodárskej sile členov kartelu, a nie na posúdení skutočnej, konkrétnej sumy pokuty, zastávam názor, že štádium výpočtu pokuty, v ktorom sa uvedený násobiteľ odstrašenia uplatňuje, možno považovať za irelevantné. Navyše otázku, či Komisia prijatím usmernení z roku 2006(85) zmenila štádium výpočtu pokuty, v ktorom sa takýto násobiteľ uplatňuje, preto podľa mňa tiež možno považovať za irelevantnú, ak sa uvedený násobiteľ vzťahuje na relatívnu veľkosť a hospodársku silu dotknutého podniku.(86)

127. Domnievam sa preto, že Súdny dvor sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že štádium výpočtu pokuty Komisiou, v ktorom sa uplatní násobiteľ odstrašujúceho účinku, aby bola zohľadnená veľkosť a celkové zdroje podniku a aby sa týmto spôsobom v pokute odrazila miera reálneho postihu členov kartelu, nie je relevantné.

128. Šiesty odvolací dôvod je preto podľa mňa potrebné zamietnuť ako nedôvodný.

X –    O trovách

129. Keďže vec je podľa môjho názoru potrebné vrátiť na rozhodnutie Všeobecnému súdu Európskej únie, o trovách konania by sa malo rozhodnúť neskôr.

XI – Návrhy

130. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa domnievam, že Súdny dvor by mal:

–        zrušiť rozsudok Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev (tretia komora) z 8. júla 2008, Lafarge SA/Komisia, T‑54/03, v rozsahu, v akom uvedený súd zamietol žalobný dôvod spoločnosti Lafarge založený na tom, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o účasť spoločnosti Lafarge na jedinom, komplexnom a trvajúcom porušení od 31. augusta 1992,

–        vrátiť vec na rozhodnutie Všeobecnému súdu Európskej únie, aby tento súd posúdil, či Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o účasť spoločnosti Lafarge na jedinom, komplexnom a trvajúcom porušení od 31. augusta 1992,

–        v zostávajúcej časti odvolanie zamietnuť,

–        vyhradiť rozhodnutie o trovách na neskôr.

1 – Jazyk prednesu: angličtina.

2 –      Rozhodnutie o konaní podľa článku 81 Zmluvy o ES proti BPB PLC, Gebrüder Knauf Westdeutsche Gipswerke KG, Société Lafarge SA a Gyproc Benelux N.V. (Vec COMP/E‑1/37.152 – Sadrokartónové dosky) [oznámené pod číslom K(2002) 4570], Ú. v. EÚ L 166, 2005, s. 8.

3 –      Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3.

4 –      Pozri článok 1 sporného rozhodnutia.

5 –      Tamže.

6 –      Pozri bod 549 sporného rozhodnutia. Komisia za východiskový bod zvolila trhové podiely podnikov založené na obrate z predaja výrobku na štyroch najvýznamnejších trhoch Spoločenstva (bod 546 sporného rozhodnutia).

7 –      Rozhodnutím z 13. júla 1994 o konaní podľa článku [81] Zmluvy ES (Vec IV/C/33.833 – Kartón) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 243, s. 1) bola uložená pokuta vo výške 1 750 000 ECU. Vo svojom rozsudku zo 14. mája 1998, Kartonfabriek de Eendracht/Komisia (T‑311/94, Zb. s. II‑1129), Súd prvého stupňa pokutu znížil na 750 000 ECU.

8 –      Rozhodnutím z 30. novembra 1994 o konaní podľa článku [81] Zmluvy ES (Veci IV/33.126 a 33.322 – Cement) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 343, s. 1) bola uložená pokuta vo výške 22 872 000 ECU. Vo svojom rozsudku z 15. marca 2000, Cimenteries CBR/Komisia (T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491), Súd prvého stupňa pokutu znížil na 14 248 000 eur (pozri vec T‑43/95).

9 –      Ú. v. ES C 207, s. 4.

10 –      Pozri článok 3 sporného rozhodnutia.

11 –      Pozri bod 282 napadnutého rozsudku.

12 –      Pozri bod 301 napadnutého rozsudku.

13 –      Bod 324 napadnutého rozsudku. Pozri tiež odôvodnenie v bode 325 napadnutého rozsudku.

14 –      Pozri bod 326 napadnutého rozsudku.

15 –      Pozri okrem iného rozsudky zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia, C‑551/03 P, Zb. s. I‑3173, bod 52; z 22. mája 2008, Evonik Degussa/Komisia, C‑266/06 P, bod 73, a z 18. decembra 2008, Coop de France bétail et viande a i./Komisia, C‑101/07 P a C‑110/07 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 59.

16 –      Pozri okrem iného rozsudky Evonik Degussa/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 15, bod 74, a Coop de France bétail et viande a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 15, bod 60.

17 –      Rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 50.

18 –      Bod 429 napadnutého rozsudku.

19 –      Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 17. V bodoch 55 a 57 Súdny dvor konštatoval, že vzhľadom na to, že zákaz zúčastňovať sa na protisúťažných postupoch a dohodách, ako aj sankcie, ktoré môžu byť porušiteľom uložené, sú všeobecne známe, je bežné, že činnosti, ktoré sú obsahom týchto postupov a dohôd, sa realizujú ilegálne, že stretnutia sa uskutočňujú tajne, najčastejšie v treťom štáte, a že dokumentácia vzťahujúca sa na ne je obmedzená na minimum. Ak aj Komisia objaví dôkazy výslovne preukazujúce nezákonný kontakt medzi hospodárskymi subjektmi, akými sú napríklad zápisnice zo stretnutia, tieto sú obyčajne len zlomkovité a zriedkavé do tej miery, že je často nutné rekonštruovať niektoré detaily prostredníctvom dedukcie. Vo väčšine prípadov sa existencia protisúťažného postupu alebo dohody musí odvodiť z množstva náhod a nepriamych dôkazov, ktoré v prípade neexistencie iného hodnoverného vysvetlenia môžu ako celok vytvárať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže.

20 –      Pozri bod 494 napadnutého rozsudku.

21 –      Pozri bod 127 sporného rozhodnutia a bod 503 napadnutého rozsudku.

22 –      Pozri body 503 a 504 napadnutého rozsudku.

23 –      Pozri bod 506 napadnutého rozsudku.

24 –      Pozri bod 507 napadnutého rozsudku.

25 –      Pozri tiež bod 510 napadnutého rozsudku.

26 –      Pozri bod 512 napadnutého rozsudku.

27 –      Uznesenie zo 17. septembra 1996, San Marco/Komisia, C‑19/95 P, Zb. s. I‑4435, bod 40, a rozsudok zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 19.

28 –      Rozsudky zo 7. júla 1994, Dunlop Slazenger/Komisia, T‑43/92, Zb. s. II‑441, bod 79, a z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 86.

29 –      Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 17, body 78 a 79.

30 –      Pozri bod 515 napadnutého rozsudku.

31 –      Pozri bod 510 napadnutého rozsudku.

32 –      Odvolateľka poukázala osobitne na bod 496 napadnutého rozsudku.

33 –      Pozri v tejto súvislosti okrem iného rozsudky zo 7. mája 1998, Somaco/Komisia, C‑401/96 P, Zb. s. I‑2587, bod 53, a z 11. januára 2007, Technische Glaswerke Ilmenau/Komisia, C‑404/04 P, bod 90.

34 –      Rozsudky zo 6. marca 2001, Connolly/Komisia, C‑274/99 P, Zb. s. I‑1611, bod 121, a z 11. septembra 2003, Belgicko/Komisia, C‑197/99 P, Zb. s. I‑8461, bod 81.

35 –      Pozri najmä rozsudky Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 17, bod 372, a z 25. októbra 2007, Komninou a i./Komisia, C‑167/06 P, bod 22.

36 –      Konkrétne údaje o trhových podieloch v tabuľkách pána C. a v niektorých vyhláseniach spoločnosti BPB.

37 –      V žalobe na prvom stupni Lafarge tiež citovala poznámku pod čiarou 413 sporného rozhodnutia, v ktorej sa uvádza, že „Komisia by rada poukázala na to, že existujú isté skutkové okolnosti, z ktorých vyplýva, že spoločnosť Gyproc sa zúčastnila na konaní, ktoré možno charakterizovať ako protisúťažné, a to pred uskutočnením stretnutia vo Versailles… V súvislosti s týmto konaním však Komisia nie je schopná predložiť potrebné dôkazy o tom, že Gyproc vedela alebo mala vedieť, že prijíma účasť na Londýnskej dohode o výmene informácií medzi [reprezentantmi na vysokej úrovni] na štyroch najvýznamnejších trhoch.

38 –      Podľa mňa sa spoločnosť Lafarge na prvom stupni skutočne odvolávala na zásadu procesnej rovnosti, podľa ktorej by rovnaké dôkazy vo vzťahu k rôznym účastníkom konania, ktorí sú v rovnakom procesnom postavení, mali byť posudzované rovnako.

39 –      Pozri analogicky rozsudky z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 89; zo 17. septembra 2009, Komisia/Koninklijke FrieslandCampina, C‑519/07 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 106 až 109; z 3. júla 2003, Chronopost a i./Ufex a i., C‑83/01 P, C‑93/01 P a C‑94/01 P, Zb. s. I‑6993, bod 45, a z 11. novembra 1997, Komisia a Francúzsko/Ladbroke Racing,C‑359/95 P a C‑379/95 P, Zb. s. I‑6265, bod 39.

40 –      Rozsudok z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181.

41 –      Rozsudok z 29. júna 2006, SGL Carbon/Komisia, C‑308/04 P, Zb. s. I‑5977, body 52 a 53.

42 –      Tamže, body 52 a 53.

43 –      Usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171).

44 –      Rozsudok SGL Carbon/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 41, body 46 a 47.

45 –      Pozri bod 701 napadnutého rozsudku.

46 –      Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 17; pozri bod 91.

47 –      Pozri body 721 a 722 napadnutého rozsudku.

48 –      Pozri body 725 a 726 napadnutého rozsudku.

49 –      Pozri bod 727 napadnutého rozsudku.

50 –      Rozsudok z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, Zb. s. I‑1331.

51 –      Vo svojich návrhoch vo veci Groupe Danone/Komisia generálny advokát Poiares Maduro uviedol: „Aj keď článok 15 ods. 2 stanovuje jasnú hornú hranicu, je formulovaný široko, pokiaľ ide o prvky, ktoré určujú presnú výšku pokuty. V kontexte práva hospodárskej súťaže sa však domnievam, že je spravidla rozumné a predvídateľné, aby Komisia pri výkone svojej právomoci voľnej úvahy posudzovala prvok opakovaného porušovania v súvislosti so závažnosťou porušenia. To je podľa všetkého názor Súdneho dvora vyplývajúci z judikatúry.“ Vec už citovaná v poznámke pod čiarou 50; pozri bod 21 návrhov.

52 –      Pozri bod 24.

53 –      Tamže. Pozri body 25, 26 a 30.

54 –      Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 17; pozri bod 91.

55 –      Rozsudok zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 106.

56 –      Súdny dvor zdôraznil potrebu zabezpečiť odstrašujúci účinok sankcií v oblasti hospodárskej súťaže v rozsudkoch zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, C‑76/06 P, Zb. s. I‑4405, a Coop de France bétail et viande a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 15.

57 –      V tomto prípade usmernenia z roku 1998.

58 –      Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 50; pozri body 36 a 37.

59 –      Tamže. Pozri bod 39.

60 –      Tamže. Pozri bod 40.

61 –      Pozri bod 704 napadnutého rozsudku.

62 –      Rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 8.

63 –      Rozsudok z 8. júla 1999, Montecatini/Komisia, C‑235/92 P, Zb. s. I‑4539, bod 176.

64 –      Pozri bod 96 nižšie.

65 –      Rozsudok z 20. júna 1985, C‑64/84 Zb. s.1829.

66 –      Ú. v. ES L 180, s. 1.

67 –      Rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 17, bod 200.

68 –      Ú. v. ES L 1, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205.

69 –      Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 65.

70 –      Rozsudok z 13. decembra 1984, Usinor/Komisia, 78/83, Zb. s. 4177, body 7 až 11.

71 –      Chcel by som však poznamenať, že v súlade s článkom 44 Štatútu Súdneho dvora je možné podať návrh na obnovu konania, ak boli zistené skutočnosti rozhodujúceho významu, ktoré v dobe vydania rozhodnutia neboli známe Súdnemu dvoru ani strane, ktorá obnovu požaduje. Podľa ustálenej judikatúry obnova konania nie je odvolacím konaním, ale osobitným opravným prostriedkom, ktorý umožňuje spochybniť účinky res iudicata právoplatného rozsudku, a to na základe skutkových zistení, o ktoré sa Súdny dvor opiera. Obnova konania predpokladá zistenie skutkových okolností, ktoré existovali už pred vydaním rozsudku alebo uznesenia a v tom čase neboli známe ani Súdnemu dvoru, ktorý vydal rozsudok alebo uznesenie, ani účastníkovi konania, ktorý obnovu konania požaduje, a ktoré –, ak by ich Súdny dvor bol mohol zohľadniť –, mohli viesť k inému výsledku konania. Pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 2009, Yedaş Tarim ve Otomotiv Sanayi ve Ticaret/Rada a Komisia, C‑255/06 P-REV, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 14 až 16. Súd prvého stupňa v relevantnej časti napadnutého rozsudku nespomenul obnovu konania.

72 –      Použitie výrazu „právoplatný“ zo strany Súdu prvého stupňa a tvrdenia účastníkov konania v súvislosti s rozhodnutím Komisie sú podľa mňa do istej miery zavádzajúce, keďže vyvolávajú predstavu vyčerpania možností adresáta rozhodnutia podať žalobu o neplatnosť a následne odvolanie. Podľa ustálenej judikatúry sa však na akty Spoločenstva vzťahuje domnienka zákonnosti. To znamená, že uvedené akty majú právne účinky dovtedy, kým neboli odvolané, zrušené v konaní o žalobe o neplatnosť alebo vyhlásené za neplatné v nadväznosti na návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo námietku nezákonnosti (pozri rozsudky Súdneho dvora z 5. októbra 2004, Komisia/Grécko, C‑475/01, Zb. s. I‑8923, bod 18, a z 12. februára 2008, CELF a Ministre de la Culture et de la Communication, C‑199/06, Zb. s. I‑469, bod 60). Domnievam sa preto, že akty Spoločenstva by mohli byť kvalifikované ako právoplatné hneď po ich prijatí, avšak s výhradou možnosti ich spochybnenia v rámci viacerých žalôb, vrátane (ale nielen) žaloby o neplatnosť a následného odvolania.

73 –      Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 8.

74 –      Rozumiem tomu tak, že nebola využitá možnosť podania žaloby o neplatnosť podľa článku 230 ES a následného odvolania.

75 –      Pozri bod 706 napadnutého rozsudku.

76 –      Pozri tiež článok 23 ods. 5 nariadenia č. 1/2003.

77 –      Rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 1983, Michelin/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, bod 7; pozri tiež rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 55, bod 8.

78 –      Pozri bod 91 vyššie.

79 –      Dĺžka, ktorá sa nedá predvídať ani vopred zistiť.

80 –      Ú. v. EÚ C 210, s. 2.

81 –      Pozri okrem iného rozsudok z 29. júna 2006, Showa Denko/Komisia, C‑289/04 P, Zb. s. I‑5859, bod 36; uznesenie z 25. marca 1996, SPO a i./Komisia, C‑137/95 P, Zb. s. I‑1611, bod 54, a rozsudok zo 17. júla 1997, Ferriere Nord/Komisia, C‑219/95 P, Zb. s. I‑4411, bod 33. Voľná úvaha Komisie však nie je úplne neobmedzená, pretože pri stanovovaní pokút sa musia dodržiavať všeobecné zásady práva Spoločenstva, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania a zásada proporcionality.

82 –      V bode 15 rozsudku vo veci Showa Denko/Komisia, už citovaného v poznámke pod čiarou 81, Súdny dvor poznamenal, že Komisia zohľadnila celosvetový obrat len na účely stanovenia „násobiteľa porušenia“. Na druhej strane, pri stanovení základnej výšky pokuty Komisia vzala do úvahy iba celosvetový obrat týkajúci sa výrobku, na ktorý sa vzťahoval kartel. Pokiaľ ide o toto konanie, pozri body 5 a 6 vyššie a poznámku pod čiarou 6.

83 –      Pozri rozsudky Showa Denko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 81, bod 16, a Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 55, body 119 až 121. Vo svojich návrhoch vo veci Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, už citovanej v poznámke pod čiarou 56, generálny advokát Bot v poznámke pod čiarou 21 uviedol, že „Súdny dvor veľmi skoro uznal v rozsudku z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia (41/69, Zb. s. 661), že sankcie stanovené v článku 15 nariadenia č. 17‚ majú za cieľ stíhať protiprávne konania, ako aj predchádzať ich opakovaniu‘ (bod 173)“.

84 –      Pozri rozsudok Showa Denko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 81, bod 18.

85 –      Je nepochybné, že v čase, keď bola spoločnosti Lafarge v zmysle sporného rozhodnutia uložená pokuta, platili usmernenia z roku 1998. Časť 1.A usmernení z roku 1998, teda časť týkajúca sa závažnosti, okrem iného stanovuje: „Taktiež bude nevyhnutné brať do úvahy efektívnu ekonomickú kapacitu vinníkov, ktorou môžu spôsobiť značnú škodu iným prevádzkovateľom, najmä spotrebiteľom; tiež je nevyhnutné stanoviť pokutu na úroveň, ktorá zabezpečí, aby mala pokuta dostatočne odstrašujúci účinok“. Obsah usmernení z roku 2006 teda z časového hľadiska nie je vo vzťahu k okolnostiam prejednávane veci relevantný. Okrem toho podľa ustálenej judikatúry riadne uplatňovanie pravidiel Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaži vyžaduje, aby Komisia mohla kedykoľvek upraviť výšku pokút tak, aby odrážali potreby tejto politiky. Pozri Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 55, bod 109 a rozsudok z 2. októbra 2003, Aristrain/Komisia (C‑196/99 P, Zb. s. I‑11005, bod 81). Komisia teda môže zmeniť svoje usmernenia, pričom ale nemusí spochybniť svoje predchádzajúce stanovisko k tejto otázke.

86 –      Chcel by som však poukázať na to, že v rozsudku Showa Denko/Komisia, už citovanom v poznámke pod čiarou 81, Súdny dvor konštatoval, že do výpočtu pokuty ukladanej podniku možno zahrnúť prvok odstrašenia a že tento prvok sa posudzuje zohľadnením veľkého množstva okolností a nielen osobitnej situácie dotknutého podniku (pozri bod 23). Je teda nepochybné, že veľkosť a hospodárska sila dotknutých podnikov môže byť pri určovaní násobiteľa odstrašujúceho účinku len jedným z faktorov. V tejto súvislosti usmernenia z roku 2006 v časti „Špecifické zvýšenie na účely odstrašujúceho charakteru“ stanovujú, že Komisia okrem obratu za istých okolností „takisto zohľadní nutnosť zvýšiť sankciu tak, aby prevýšila nezákonný zisk uskutočnený vďaka porušeniu, ak je takýto odhad možný“ (pozri body 30 a 31 usmernení z roku 2006, už citovaných v poznámke pod čiarou 80). Domnievam sa, že v prípadoch, v ktorých je násobiteľ odstrašujúceho účinku určený okrem iného podľa rozsahu zisku vyplývajúceho z porušenia, môže byť štádium výpočtu pokuty, v ktorom sa tento násobiteľ uplatňuje, relevantné. Otázka existencie a rozsahu zisku nezákonne dosiahnutého vďaka porušeniu však v prejednávanej veci nie je relevantná.