NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JÁN MAZÁK

prednesené 11. februára 2010 ¹(1)

Vec C‑407/08 P

Knauf Gips KG, pôvodne Gebr. Knauf Westdeutsche Gipswerke KG,

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartel – Trh so sadrokartónovými doskami – Porušenie článku 81 ES – Správne konanie – Porušenie práva na obhajobu – Prístup k spisu – Zamietnutie prístupu k dôkazom svedčiacim v neprospech – Zamietnutie prístupu k dôkazom svedčiacim v prospech – Dohody a zosúladené postupy predstavujúce jedno porušenie – Porušenie hornej hranice 10 % podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17/62 – Hospodársky celok“

I –    Úvod

1.        Spoločnosť Knauf Gips KG, pôvodne Gebrüder Knauf Gipswerke KG (ďalej aj „odvolateľka“), sa svojím odvolaním domáha, aby Súdny dvor inter alia zrušil rozsudok Súdu prvého stupňa (tretej komory) z 8. júla 2008, T‑52/03,(2) (ďalej len „napadnutý rozsudok“) v celom rozsahu. Subsidiárne sa odvolateľka domáha, aby Súdny dvor vrátil vec Súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie a podporne, aby znížil pokutu, ktorá jej bola uložená, v každom prípade aspoň o 54,51 milióna eur.

II – Právny rámec

2.        Nariadenie Rady č. 17 zo 6. februára 1962, Prvé nariadenie, ktorým sa implementujú články [81] a [82] Zmluvy(3), v článku 15 ods. 2 stanovuje:

„Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty od 1 000 do 1 000 000 účtovných jednotiek alebo viac, ale nepresahujúce 10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia, ak buď úmyselne, alebo z nedbalosti:

a)      porušili článok [81 ods. 1] alebo článok [82] Zmluvy; ….“

III – Skutkové a právne okolnosti odvolania

A –    Napadnuté rozhodnutie

3.        Dňa 27. novembra 2002 Komisia prijala rozhodnutie 2005/471/ES o konaní podľa článku 81 Zmluvy o ES proti BPB PLC, Gebrüder Knauf Westdeutsche Gipswerke KG, Société Lafarge SA a Gyproc Benelux N.V. (vec COMP/E‑1/37.152 – sadrokartónové dosky) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), v ktorom konštatovala, že spoločnosti BPB plc (ďalej len „BPB“), Knauf Group, Société Lafarge SA (ďalej len „Lafarge“) a Gyproc Benelux NV (ďalej „Gyproc“) porušili článok 81 ods. 1 ES, pretože sa zúčastnili na sérii dohôd a zosúladených postupov v sektore sadrokartónových dosiek.(4) Komisia konštatovala, že spoločnosti BPB, Knauf(5), Lafarge a Gyproc uzavreli komplexnú a trvajúcu dohodu v rozpore s článkom 81 ods. 1 ES a bez prerušenia sa na nej zúčastňovali, čo sa prejavovalo týmto správaním predstavujúcim dohody alebo zosúladené postupy:

–        zástupcovia spoločností BPB a Knauf sa stretli v Londýne v roku 1992 a vyjadrili spoločnú vôľu stabilizovať trh na území Nemecka (ďalej len „nemecký trh“), na území Spojeného kráľovstva (ďalej len „britský trh“), na území Francúzska (ďalej len „francúzsky trh“), na území Holandska, Belgicka a Luxemburska (ďalej len „trh Beneluxu“),

–        zástupcovia spoločností BPB a Knauf v roku 1992 zaviedli systémy výmeny informácií, do ktorých sa neskôr zapojili aj spoločnosti Lafarge a následne Gyproc, pokiaľ ide o objemy predaja na nemeckom, francúzskom, britskom trhu a na trhu Beneluxu so sadrokartónovými doskami,

–        zástupcovia spoločností BPB, Knauf a Lafarge sa niekoľkokrát vopred vzájomne informovali o zvyšovaní cien na britskom trhu,

–        vzhľadom na osobitný vývoj nemeckého trhu sa zástupcovia spoločností BPB, Knauf, Lafarge a Gyproc stretli vo Versailles v roku 1996, v Bruseli v roku 1997 a v Haagu v roku 1998 s cieľom rozdeliť si alebo aspoň stabilizovať nemecký trh,

–        zástupcovia spoločností BPB, Knauf, Lafarge a Gyproc sa v rokoch 1996 až 1998 niekoľkokrát vzájomne informovali a dohodli na uplatnení zvýšenia cien na nemeckom trhu.(6)

4.        Podľa článku 1 napadnutého rozhodnutia porušovanie trvalo:

–        „BPB: najneskôr od 31. marca 1992 do 25. novembra 1998,

–        Knauf: najneskôr od 31. marca 1992 do 25. novembra 1998,

–        Lafarge: najneskôr od 31. augusta 1992 do 25. novembra 1998,

–        Gyproc: najneskôr od 6. júna 1996 do 25. novembra 1998“.

5.        Komisia konštatovala, že vzhľadom na povahu dotknutého konania; jeho konkrétny dopad na trh so sadrokartónovými doskami, ktorý bol značne koncentrovaný a svojou povahou oligopolný, a vzhľadom na skutočnosť, že sa týkalo štyroch najvýznamnejších trhov v centre Európskeho spoločenstva, sa adresáti napadnutého rozhodnutia dopustili veľmi závažného porušenia článku 81 ods. 1 ES. Uvedeným podnikom boli uložené tieto pokuty:

–        BPB: 138,6 milióna eur,

–        Gebrüder Knauf Westdeutsche Gipswerke KG: 85,8 milióna eur,

–        Lafarge: 249,6 milióna eur,

–        Gyproc: 4,32 milióna eur.(7)

6.        Pokiaľ ide o pokutu uloženú odvolateľke, Komisia v bodoch 495 až 499 napadnutého rozhodnutia uviedla:

„495 Preukázalo sa, že [skupina] Knauf sa aktívne zúčastňovala na všetkých konaniach v rozpore s hospodárskou súťažou opísaných v tomto rozhodnutí a že [vysokí predstavitelia skupiny Knauf], [pán B a pán C] sa na tomto konaní osobne zúčastnili.

496 Rozhodnutie je určené spoločnosti Knauf Westdeutsche Gipswerke vzhľadom na osobitnú štruktúru skupiny Knauf. Komisia nedokáže identifikovať jednu osobu na čele skupiny spoločností, ktoré podnik tvoria. Neexistuje preto jeden právny subjekt na jej čele, ktorý by ako orgán koordinujúci činnosti skupiny mohol byť zodpovedný za porušenia spáchané rôznymi spoločnosťami, ktoré ju tvoria.

497 Knauf Westdeutsche Gipswerke, ktorej [vysokými predstaviteľmi] sú [pán B] a [pán C], je najreprezentatívnejšou spoločnosťou tejto skupiny. Pokiaľ ide konkrétne o Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG, ktorej úlohou je riadiť ostatné spoločnosti skupiny Knauf, treba uviesť, že je prinajmenšom čiastočne závislá od Knauf Westdeutsche Gipswerke, pokiaľ ide jednak o jej priestory a jednak o zamestnancov.

498 Za týchto okolností a aby čisto formálne otázky nebránili zisteniam o konaní [skupiny] Knauf na trhu so sadrokartónovými doskami na účely uplatnenia pravidiel hospodárskej súťaže, Komisia konštatuje, že Knauf Westdeutsche Gipswerke musí byť zodpovedná za celé konanie [skupiny] Knauf. Knauf Westdeutsche Gipswerke nenamietala voči tomu, že jej Komisia zaslala oznámenie o výhradách, napriek tomu, že z tejto skutočnosti jasne vyplývalo, že Komisia má v úmysle považovať ju za zodpovednú za celé konanie skupiny Knauf.

499 Komisia konštatuje, že vzhľadom na možné uloženie pokuty…, obrat, ktorý treba vziať do úvahy v tomto rozhodnutí, je obrat ‚podniku‘ v zmysle článku 81 ods. 1 Zmluvy, čiže v tomto prípade celosvetový obrat dosiahnutý všetkými spoločnosťami skupiny Knauf, ktorý Knauf oznámila Komisii.“(8)

7.        Komisia predtým v bodoch 38 a 39 napadnutého rozhodnutia takisto uviedla:

„38 Knauf, založená v roku 1932, má svoje sídlo a rozsiahlu továreň v Iphofene v Bavorsku (Nemecko) a v súčasnosti sa skladá z niekoľkých súkromných spoločností, ktoré sú stále vo vlastníctve… alebo akcionárov patriacich k rodine Knauf. Spoločnosť sa rada prezentuje ako spoločnosť v rodinnom vlastníctve, Knauf Westdeutsche Gipswerke: ‚Spoločnosť Gebr. Knauf Westdeutsche Gipswerke, Iphofen, založená v roku 1932, je v súčasnosti nielen jedným z najvýznamnejších výrobcov stavebných materiálov v Európe, ale aj skupinou pôsobiacou celosvetovo, ktorej činnosti sa neobmedzujú len na výrobu materiálov na báze sadrokartónu. Napriek svojmu rastu zostáva Knauf aj naďalej rodinným podnikom vo vlastníctve rodín Alfonsa a Karla Knaufovcov…‘.

39 Knauf Westdeutsche Gipswerke je v podstate najstaršou spoločnosťou skupiny Knauf a zamestnáva veľký počet (viac než 1 000) zamestnancov skupiny; v súčasnosti je komanditnou spoločnosťou, ktorej [vysokými predstaviteľmi] sú [páni B a C]… Spoločnosť prevádzkuje svoju činnosť v rovnakých priestoroch a s tými istými zamestnancami ako ďalšia spoločnosť, Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG, ktorá je takisto komanditnou spoločnosťou, jej [vysokými predstaviteľmi] sú takisto [pán B] a [pán C] a predmet jej činnosti spočíva v správe ostatných spoločností v skupine Knauf. Rovnako treba uviesť, že okrem spoločného vedenia majú obe komanditné spoločnosti úplne rovnakú štruktúru podielnikov (tie isté osoby vlastnia presne ten istý podiel na základnom imaní spoločnosti). Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG má veľmi málo zamestnancov, a to aj v prevádzke v Iphofene.“

B –    Konanie pred Súdom prvého stupňa

8.        Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 13. februára 2003 zaregistrovaným pod číslom T‑52/03 sa spoločnosť Knauf Gips KG domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej toto rozhodnutie týkalo, alebo subsidiárne primeraného zníženia pokuty, ktorá jej bola uložená v napadnutom rozhodnutí, a uloženia povinnosti Komisii nahradiť trovy konania.

9.        V žalobe pred Súdom prvého stupňa Knauf Gips KG uviedla osem žalobných dôvodov. V prvom žalobnom dôvode tvrdila, že napadnuté rozhodnutie porušuje jej právo na obhajobu. Tvrdila, inter alia, že napadnuté rozhodnutie sa zakladá na dôkaze, ku ktorému nemala prístup, hoci o to žiadala. Druhý žalobný dôvod spoločnosti Knauf Gips KG sa opieral o porušenie článku 81 ods. 1 ES. V treťom žalobnom dôvode spoločnosť tvrdila porušenie pojmu jediného porušenia. Vo štvrtom žalobnom dôvode tvrdila, že napadnuté rozhodnutie porušuje článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17, pokiaľ ide o hornú hranicu pokuty. V piatom žalobnom dôvode tvrdila, že pri výpočte výšky pokuty v napadnutom rozhodnutí došlo k porušeniu článku 253 ES a článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a všeobecných právnych zásad. V šiestom žalobnom dôvode spoločnosť Knauf Gips KG tvrdila, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, pretože neznížila uloženú pokutu napriek tomu, že s ňou spoločnosť spolupracovala v rovnakom rozsahu ako spoločnosť BPB, ktorej bola pokuta znížená o 30 %. V siedmom žalobnom dôvode spoločnosť tvrdila, že neprimeraná dĺžka správneho konania viedla k porušeniu článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zásady riadnej správy vecí verejných. V ôsmom a zároveň poslednom žalobnom dôvode tvrdila, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu pri stanovení úrokovej miery za oneskorenú platbu pokuty.

10.      Súd prvého stupňa vyhlásil svoj rozsudok 8. júla 2008 a žalobu spoločnosti Knauf Gips KG v ňom zamietol. Spoločnosť zaviazal na náhradu trov konania.

IV – Odvolacie konanie

11.      Dňa 19. septembra 2008 odvolateľka podala odvolanie proti napadnutému rozsudku. Domáha sa, aby Súdny dvor:

–        zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu,

–        subsidiárne vrátil vec na nové rozhodnutie Súdu prvého stupňa,

–        podporne primerane znížil pokutu uloženú podľa článku 3 napadnutého rozhodnutia, v každom prípade aspoň o 54,51 milióna eur,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

12.      Komisia tvrdí, že Súdny dvor by mal:

–        zamietnuť odvolanie v celom rozsahu,

–        zaviazať odvolateľku na náhradu trov konania.

13.      Odvolanie proti napadnutému rozsudku sa zakladá na troch odvolacích dôvodoch. V prvom odvolacom dôvode odvolateľka tvrdí, že bolo porušené jej právo na obhajobu. V druhom odvolacom dôvode tvrdí, že došlo k porušeniu článku 81 ods. 1 ES. V treťom odvolacom dôvode tvrdí, že bol porušený článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článok 81 ES.

14.      Pojednávanie sa uskutočnilo 22. októbra 2009.

V –    Prvý odvolací dôvod: porušenie práv na obhajobu

15.      Odvolateľka uvádza, že Súd prvého stupňa porušil jej práva na obhajobu, pretože nesprávne uplatnil pravidlá týkajúce sa, po prvé zamietnutia prístupu k dôkazom svedčiacim v neprospech a po druhé zamietnutia prístupu k dôkazom svedčiacim v prospech.

A –    Zamietnutie prístupu k dôkazom svedčiacim v neprospech

1.      Napadnutý rozsudok

16.      V prvostupňovom konaní spoločnosť Knauf Gips KG uviedla, že napadnuté rozhodnutie sa z veľkej časti zakladá na dôkazoch svedčiacich v jej neprospech, ku ktorým nemala prístup, hoci o to žiadala.

17.      Súd prvého stupňa v bode 41 napadnutého rozsudku potvrdil, že Knauf Gips KG nemala počas správneho konania pred Komisiou prístup k odpovediam ostatných subjektov, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách. Konštatoval, že vzhľadom na to, že dokumenty, ktoré dotknutým účastníkom konania neboli sprístupnené počas správneho konania, nie sú ako dôkazy prípustné, je potrebné – ak sa Komisia v záverečnom rozhodnutí opierala o dokumenty, ktoré neboli vo vyšetrovacom spise a neboli oznámené účastníkom konania – také dokumenty z dôkazov vylúčiť. Ak však existovali ďalšie listinné dôkazy, ktoré boli účastníkom konania známe počas správneho konania a ktoré osobitne podporovali zistenia Komisie, skutočnosť, že dokument svedčiaci v neprospech dotknutej osoby, ku ktorému táto osoba nemala prístup, bol neprípustný ako dôkaz, by neovplyvnila platnosť námietok, ktorým sa v napadnutom rozhodnutí vyhovelo. Súd prvého stupňa preto konštatoval, že dotknutý podnik má preukázať, že výsledok, ku ktorému Komisia dospela v rozhodnutí, by bol iný, keby dokument, ku ktorému nemal prístup a o ktorý sa Komisia opierala pri konštatovaní porušenia, musel byť ako dôkaz vylúčený.(9)

18.      Súd prvého stupňa v bode 49 napadnutého rozsudku uviedol, že spoločnosť Knauf Gips KG len vymenovala, s niekoľkými výnimkami, určité časti napadnutého rozhodnutia, v ktorých boli uvedené dokumenty, ku ktorým bol zamietnutý prístup. Súd prvého stupňa konštatoval, že to nestačilo na splnenie povinnosti, ktorú má spoločnosť Knauf Gips KG podľa judikatúry týkajúcej sa nesprístupnených dôkazov svedčiacich v neprospech. Následne preskúmal údajné porušenie prístupu k dôkazom svedčiacim v neprospech v súvislosti s námietkami výslovne vznesenými spoločnosťou Knauf Gips KG.(10) Po preskúmaní dotknutých dokumentov Súd prvého stupňa konštatoval, že zistenia Komisie v napadnutom rozhodnutí by neboli iné, keby boli dotknuté dokumenty odstránené zo spisu. Napriek tomu uviedol, že preskúma meritum veci tak, že pre úplnosť vylúči všetky skutočnosti svedčiace v neprospech vyplývajúce z odpovedí ostatných subjektov, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách, s cieľom preveriť, či posúdenie Komisie týkajúce sa existencie a účinkov porušenia je dostatočne preukázané aj v prípade absencie takýchto dôkazov.(11)

2.      Tvrdenia

19.      Odvolateľka tvrdí, že Súd prvého stupňa nesprávne odmietol preskúmať jednotlivé prípady nesprístupnených dôkazov, na ktoré odvolateľka poukázala. Odvolateľka zastáva názor, že keď cituje dotknuté dôkazy a časti napadnutého rozhodnutia, ktoré sa zakladajú výlučne na týchto dôkazoch, netreba už uviesť nič navyše, aby súd prijal záver, že keby sa uvedené dôkazy boli vylúčili, zmenili by sa prinajmenšom predmetné časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Keďže je zjavné, že časti uvedené odvolateľkou sa týkajú materiálnej stránky porušenia ako celku, je jasné, že napadnuté rozhodnutie by bolo úplne iné. Časti napadnutého rozhodnutia, ktoré Súd prvého stupňa skutočne preskúmal (pozri body 51 až 63 napadnutého rozsudku), nie sú rozhodujúce vzhľadom na to, že právo odvolateľky na obhajobu už bolo porušené v dôsledku toho, že Komisia sa v iných častiach napadnutého rozhodnutia opierala o nesprístupnené dôkazy svedčiace v neprospech, čo uvedený súd nepreskúmal.

20.      Komisia konštatuje, že vzhľadom na to, že odvolateľkina výhrada smeruje len voči odôvodneniu napadnutého rozsudku obsiahnutému v bodoch 49 a 50, táto výhrada nemôže viesť k zrušeniu predmetného rozsudku. Toto odôvodnenie bolo uvedené len pre úplnosť, keďže podľa bodu 63 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa nevzal do úvahy dotknuté dôkazy pri preskúmaní vecnej stránky napadnutého rozhodnutia. Komisia navyše zastáva názor, že odvolateľka nesplnila podmienky stanovené v rozsudku Súdneho dvora Aalborg Portland a i./Komisia(12) týkajúce sa dôkazov svedčiacich v neprospech. Podľa tohto rozsudku Súdny dvor vyžaduje, aby dotknutý účastník konania preukázal, že výsledok, ku ktorému Komisia dospela, by bol iný. Všeobecné odvolanie sa odvolateľa na rôzne časti napadnutého rozhodnutia, v ktorých sa len spomínajú dotknuté dokumenty, je nedostatočné, pretože by si vyžadovalo, aby Súd prvého stupňa preukázal príčinnú súvislosť medzi zamietnutím prístupu k dotknutým dôkazom a údajným porušením práv na obhajobu.

3.      Posúdenie

21.      V prvom rade by som chcel uviesť, že odvolateľka spochybňuje zistenia Súdu prvého stupňa uvedené v bodoch 49 a 50 napadnutého rozsudku. Nemá však žiadne námietky voči podrobným zisteniam Súdu prvého stupňa v bodoch 51 až 62 napadnutého rozsudku týkajúcim sa konkrétnych výhrad spoločnosti Knauf Gips KG k niektorým dôkazom.

22.      Okrem toho na rozdiel od tvrdenia Komisie zistenia Súdu prvého stupňa v bodoch 49 a 50 a samozrejme v bodoch 51 až 62 napadnutého rozsudku neboli uvedené pre úplnosť a túto vlastnosť Súd prvého stupňa výslovne pripísal svojmu stanovisku vyjadrenému v bode 63 predmetného rozsudku. Ustálená judikatúra, podľa ktorej Súdny dvor ihneď zamieta výhrady smerujúce proti odôvodneniu rozsudku Súdu prvého stupňa uvedenému len pre úplnosť, keďže nemôžu viesť k jeho zrušeniu,(13) sa preto podľa mňa priamo nevzťahuje na predmetný odvolací dôvod.

23.      Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky týkajúce sa toho, že Súd prvého stupňa nepreskúmal ňou uvedené prípady nesprístupnených dôkazov, zastávam názor, že je zjavne nedôvodné.

24.      Knauf Gips KG v podstate tvrdí, že Súd prvého stupňa prijal nesprávny záver, že vymenovanie jednotlivých častí napadnutého rozhodnutia, v ktorých boli uvedené nesprístupnené dôkazy, nestačí na splnenie povinnosti stanovenej v judikatúre, ktorá vyžaduje, aby účastník konania preukázal, že záver, ku ktorému dospela Komisia, by bol býval iný, keby dokument, ku ktorému tento podnik nemal prístup a o ktorý sa Komisia opierala pri konštatovaní porušenia, nebol ako dôkaz prípustný.

25.      Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že neoznámenie dokumentu je porušením práva na obhajobu iba vtedy, ak môže dotknutý podnik preukázať, po prvé, že Komisia vychádzala z tohto dokumentu na podporu svojej námietky týkajúcej sa existencie porušenia a po druhé, že námietka mohla byť preukázaná len odkazom na tento dokument. Ak existovali iné listinné dôkazy, o ktorých účastníci konania vedeli počas správneho konania a ktoré konkrétne podporili zistenia Komisie, skutočnosť, že dokument svedčiaci v neprospech dotknutej osoby, ku ktorému táto osoba nemala prístup, bol ako dôkaz neprípustný, by neovplyvnila platnosť výhrad potvrdených v napadnutom rozhodnutí. Je teda na dotknutom podniku, aby preukázal, že záver, ku ktorému Komisia dospela vo svojom rozhodnutí, by bol iný v prípade, ak by dokument, ktorý nebol tomuto podniku sprístupnený a z ktorého Komisia vychádzala pri zistení porušenia, nebol prípustný ako dôkaz.(14)

26.      Podľa môjho názoru sa Súd prvého stupňa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že samotné vymenovanie častí napadnutého rozhodnutia, v ktorých sa spomínajú nesprístupnené dôkazy, nestačí na splnenie jasnej povinnosti uloženej podniku podľa rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia(15).

B –    Zamietnutie prístupu k dôkazom svedčiacim v prospech a porušenie práva na obhajobu v súvislosti s výmenou informácií

27.      Z praktických dôvodov sa budem v tejto časti venovať druhej a tretej časti prvého odvolacieho dôvodu, keďže obe sa týkajú druhej časti prvého žalobného dôvodu spoločnosti Knauf Gips KG pred Súdom prvého stupňa o zamietnutí prístupu k dôkazom svedčiacim v prospech.(16)

1.      Napadnutý rozsudok

28.      V bode 67 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa pri citovaní rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia uviedol, že ak dokument svedčiaci v prospech nebol sprístupnený, dotknutý podnik musí preukázať len to, že neposkytnutie prístupu k dokumentu mohlo v jeho neprospech ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie. Postačuje, aby podnik preukázal, že uvedené dokumenty svedčiace v jeho prospech by mohol použiť na svoju obhajobu v tom zmysle, že ak by mal možnosť využiť ich počas správneho konania, mohol by sa dovolávať okolností, ktoré sa nezhodujú so závermi Komisie v tomto štádiu, a teda by mal možnosť nejakým spôsobom ovplyvniť posúdenie, ku ktorému Komisia v rozhodnutí dospela, prinajmenšom čo sa týka závažnosti a trvania správania, ktoré mu bolo vytýkané, a teda aj výšky pokuty. To, že nesprístupnený dokument mohol mať vplyv na priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie, možno preukázať iba po tom, čo z predbežného preskúmania určitých dôkazných prostriedkov vyplynie, že nesprístupnené dokumenty mohli mať – vzhľadom na tieto dôkazné prostriedky – význam, ktorý nemal byť opomenutý.(17)

29.      Po tom, čo bol odvolateľke poskytnutý prístup k odpovediam ostatných výrobcov, ktoré neboli dôverné, na oznámenie o výhradách Komisie, Súd prvého stupňa konštatoval, že aj keby Knauf Gips KG mala prístup k týmto dokumentom počas správneho konania, tie by nemohli ovplyvniť posúdenie Komisie.(18)

2.      Tvrdenia

30.      Odvolateľka zastáva názor, že Súd prvého stupňa v bode 65 napadnutého rozsudku nesprávne zhrnul jej tvrdenia v žalobe vo veci T‑52/03 a vyjadrenia obsiahnuté v osobitnom dokumente zo 7. júla 2006 týkajúce sa odmietnutia Komisie poskytnúť prístup k dôkazom svedčiacim v jej prospech. Zistenia Súdu prvého stupňa v bodoch 64 až 79 napadnutého rozsudku preto porušujú právo odvolateľky na obhajobu a sú nedôvodné.

31.      Odvolateľka ďalej zastáva názor, že Súd prvého stupňa nesprávne uplatnil judikatúru Súdneho dvora v oblasti dôkazov svedčiacich v prospech. Tvrdí, že nie je povinná preukázať, že keby bola mala prístup k odpovediam ostatných výrobcov na oznámenie o výhradách, rozhodnutie Komisie by bolo obsahovo odlišné, ale len to, že predmetné dokumenty mohla použiť na svoju obhajobu.(19) Zastáva názor, že v bodoch 70 až 78 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa nesprávne preskúmal, či niektoré dôkazy navrhnuté odvolateľkou, ktoré svedčili v jej prospech, mohli ovplyvniť výsledok napadnutého rozhodnutia.

32.      Odvolateľka okrem toho spochybňuje zistenie Súdu prvého stupňa, podľa ktorého odpoveď spoločnosti BPB na oznámenie o výhradách neobsahuje nijaké dôkazy svedčiace v jej prospech.(20) Tvrdí, že v súlade so všeobecnými zásadami dokazovania sa vyjadrenia dotknutých osôb považujú za dôkazy. Navyše skutočnosť, že odvolateľka uviedla tie isté tvrdenia, nič nemení na povahe tvrdení iných dotknutých osôb.

33.      Odvolateľka tvrdí, že Súd prvého stupňa nepreskúmal vyjadrenie v bode 4.1.16 odpovede spoločnosti BPB, podľa ktorého stretnutie v Londýne bolo nanajvýš spontánnou diskusiou. Súd prvého stupňa rovnako nepreskúmal vyjadrenie spoločnosti BPB v bode 4.2.3 jej odpovede, podľa ktorého číselné údaje, ktoré si medzi sebou vymenili spoločnosť BPB a jej konkurenti, neboli zahrnuté do plánovacieho procesu BPB. Okrem toho Súd prvého stupňa nepreskúmal dôležitosť dôkazu, ktorý sa týkal preukázania existencie stretnutí v Bruseli a Haagu v rokoch 1997 a 1998, ktoré nasledovali po údajnom prvom stretnutí vo Versailles. Spoločnosť Knauf Gips KG v dokumente zo 7. júla 2006 uviedla, že z bodov 4.3.28 a 4.3.34 odpovede BPB jednoznačne vyplýva, že na stretnutí vo Versailles nebola uzavretá nijaká dohoda v rozpore s hospodárskou súťažou. Pokiaľ ide o stretnutia v Bruseli a Haagu, Komisia jednoducho dospela k záveru, že strany konali v súlade s údajnou dohodou uzavretou vo Versailles. Na základe bodov 4.3.28 a 4.3.34 odpovede BPB týkajúcich sa stretnutia vo Versailles však bolo možné preukázať, že záver o stretnutiach v Bruseli a Haagu bol nedôvodný.

34.      Komisia znovu uvádza tvrdenie, ktoré uviedla aj pred Súdom prvého stupňa a ktorému sa Súd prvého stupňa nevenoval. Uvádza, že k dokumentu, ktorým zamietla prístup odvolateľky k odpovediam ostatných výrobcov na oznámenie o výhradách, pripojila poučenie o opravných prostriedkoch, ktoré má odvolateľka k dispozícii. Keďže odvolateľka nepredložila vec úradníkovi pre vypočutie, a nevyčerpala tak opravné prostriedky dostupné počas správneho konania, implicitne dala najavo, že v súvislosti so svojou žiadosťou nebude ďalej konať. Komisia preto zastáva názor, že vzhľadom na to, že otázka prístupu k spisu mala byť vyriešená počas správneho konania, odvolateľka nebola oprávnená uvádzať porušenie práva na obhajobu pred Súdom prvého stupňa.

35.      Komisia zastáva názor, že Súd prvého stupňa správne uplatnil kritérium stanovené v rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia(21) v súvislosti s dôkazmi svedčiacimi v prospech. Rovnako sa domnieva, že v napadnutom rozsudku neboli skreslené tvrdenia odvolateľky.

36.      Komisia zastáva názor, že tvrdenia odvolateľky uvedené v bode 31 vyššie sú neprípustné, pretože v nich len opakuje argumenty, ktoré už vzniesla pred Súdom prvého stupňa, a domáha sa nového posúdenia svojich tvrdení Súdnym dvorom. Okrem toho odvolateľka nepreukázala, ako jej dotknuté nesprístupnené dôkazy mohli pomôcť pri obhajobe. Komisia tiež zastáva názor, že tvrdenie odvolateľky uvedené v bode 33 je vecne nesprávne.

3.      Posúdenie

37.      Na úvod sa budem zaoberať tvrdením Komisie uvedeným v bode 34 vyššie. Komisia totiž tvrdí, že v súvislosti s druhou a treťou časťou prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka stratila žalobný nárok, pretože nevyčerpala všetky opravné prostriedky, ktoré mala v súvislosti s prístupom k sporným dokumentom k dispozícii v správnom konaní pred Komisiou.

38.      Myslím si, že toto tvrdenie by malo byť zamietnuté. Po prvé, Komisia nepreukázala, že ju odvolateľka úmyselne uviedla do omylu alebo počas správneho konania nekonala v dobrej viere v súvislosti s dotknutými nesprístupnenými dokumentmi. Len samotná skutočnosť, že odvolateľka nevyčerpala opravné prostriedky v konaní pred Komisiou, nemohla Komisiu priviesť k nesprávnemu záveru, že odvolateľka už nebude viac konať vo veci žiadosti o prístup k sporným dokumentom pred súdmi Spoločenstva.(22) Po druhé, ak neexistuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré by špecificky vyžadovalo, aby účastník konania vyčerpal opravné prostriedky, ktoré má k dispozícii v správnom konaní pred Komisiou, zastávam názor, že uloženie takej požiadavky Súdnym dvorom by neprimerane obmedzilo právo tohto účastníka konania na obhajobu a zabránilo by jeho úplnému prístupu k spravodlivosti.(23)

39.      Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky uvedené v bode 30 vyššie v tom zmysle, že v bode 65 napadnutého rozsudku boli nesprávne zhrnuté jej tvrdenia, treba uviesť, že tie isté tvrdenia sú uvedené v bode 43 správy sudcu spravodajcu pre pojednávanie pred Súdom prvého stupňa, ktoré sa uskutočnilo 23. januára 2007.

40.      Podľa judikatúry Súdneho dvora je účelom správy sudcu spravodajcu zhrnúť skutkové a právne okolnosti veci, žalobné dôvody a tvrdenia účastníkov konania a účastníci konania môžu pred pojednávaním alebo počas neho žiadať o opravy alebo vyjadriť výhrady. Okrem toho sudcovia Súdu prvého stupňa, ktorí sa zúčastnili na rozhodovaní, mali počas celého konania prístup ku všetkým dokumentom v spise.(24)

41.      Vo veci T‑52/03 kancelária Súdu prvého stupňa zaslala účastníkom konania správu sudcu spravodajcu 11. decembra 2006 a účastníci konania boli vyzvaní na predloženie pripomienok k tejto správe pred pojednávaním. Na rozdiel od Komisie, ktorá predložila písomné pripomienky 15. januára 2007, spoločnosť Knauf Gips KG pripomienky nepredložila. Okrem toho na pojednávaní 23. januára 2007 Knauf Gips KG nevzniesla žiadne námietky voči zhrnutiu svojich žalobných dôvodov a tvrdení, uvedenému v správe sudcu spravodajcu. Skutočnosť, že taká námietka nebola vznesená, je uvedená v zápisnici z pojednávania, ktorú vypracoval tajomník podľa článku 63 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa a ktorá bola podpísaná predsedom a tajomníkom a predstavuje úradný záznam.

42.      Vzhľadom na to, že spoločnosť Knauf Gips KG nevzniesla námietku voči správe sudcu spravodajcu vo veci T‑52/03 a že zloženie Súdu prvého stupňa malo počas celého konania prístup ku všetkým dokumentom, ktoré tvorili spis, zastávam názor, že tvrdenie odvolateľky uvedené v bode 30 vyššie by malo byť zamietnuté.

43.      Pre úplnosť by som okrem toho zdôraznil, že zo zistení Súdu prvého stupňa v bodoch 68 až 77 napadnutého rozsudku vyplýva, že tento súd podrobne preskúmal tvrdenia spoločnosti Knauf Gips KG(25) týkajúce sa zamietnutia prístupu k dôkazom svedčiacim v jej prospech Komisiou.

44.      Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky, že Súd prvého stupňa nesprávne uplatnil judikatúru Súdneho dvora vzťahujúcu sa na dôkazy svedčiace v jej prospech, stačí, aby podnik preukázal, že by bol mohol použiť dôkazy svedčiace v jeho prospech pri svojej obhajobe v tom zmysle, že ak by bol mal možnosť využiť ich počas správneho konania, mohol by uviesť dôkazy, ktoré sa nezhodujú so závermi Komisie v tomto štádiu, a teda by mal možnosť nejakým spôsobom ovplyvniť posúdenie, ku ktorému Komisia v rozhodnutí dospela, prinajmenšom čo sa týka závažnosti a trvania správania, ktoré mu bolo vytýkané, a teda aj výšky pokuty. To, že nesprístupnený dokument mohol mať vplyv na priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie, možno preukázať iba po tom, čo z predbežného preskúmania určitých dôkazných prostriedkov vyplynie, že nesprístupnené dokumenty mohli mať – vzhľadom na tieto dôkazné prostriedky – význam, ktorý nemal byť opomenutý.(26)

45.      Súd prvého stupňa osobitne odkázal na uvedenú judikatúru o nesprístupnených dôkazoch svedčiacich v prospech v bode 67 napadnutého rozsudku. Okrem toho v bode 78 napadnutého rozsudku konštatoval, že keby Knauf Gips KG bola mala prístup k dotknutým dokumentom počas správneho konania, posúdenie Komisie by nimi nemohlo byť ovplyvnené.

46.      Chcel by som uviesť, že napriek súhrnnému zisteniu Súdu prvého stupňa v bode 78 napadnutého rozsudku, znenie bodu 74 napadnutého rozsudku, v ktorom tento súd uviedol, že bod 4.2.1 odpovede spoločnosti BPB „nemohol zmeniť konečný výsledok“, nie veľmi vhodne zapadá do kontextu dôkazov svedčiacich v prospech a do istej miery pripomína judikatúru v oblasti nesprístupnených dôkazov svedčiacich v neprospech.(27) Podľa môjho názoru však použitie takej terminológie nespôsobuje neplatnosť napadnutého rozsudku. Domnievam sa, že len samotné vyjadrenie účastníka kartelovej dohody, bez akýchkoľvek podporných dôkazov, ktorým sa tento účastník usiluje poprieť predmet alebo účinok výmeny informácií v rozpore s hospodárskou súťažou, nemôže predstavovať dôkaz svedčiaci v prospech.

47.      Preto si myslím, že tvrdenie uvedené v bode 31 vyššie by malo byť zamietnuté.

48.      Pokiaľ ide o tvrdenia odvolateľky uvedené v bodoch 31 a 32 vyššie, ktorými spochybňuje zistenie Súdu prvého stupňa, že niektoré časti odpovede spoločnosti BPB na oznámenie o výhradách neobsahujú dôkazy svedčiace v prospech, treba mať na pamäti, že posúdenie skutkového stavu Súdom prvého stupňa nepredstavuje – s výnimkou skreslenia dôkazov – právnu otázku, ktorá je predmetom posúdenia zo strany Súdneho dvora.(28)

49.      Posúdenie Súdu prvého stupňa v bodoch 69 až 78 napadnutého rozsudku sa podľa mňa týkalo toho, či určité časti odpovede BPB na oznámenie o výhradách Komisie predstavujú dôkazy svedčiace v prospech a či ich Knauf Gips KG mohla použiť pri svojej obhajobe. Týkalo sa teda skutkovej otázky.(29) Ak neexistuje žiadne tvrdenie o skreslení dôkazov Súdom prvého stupňa, výhradu odvolateľky voči posúdeniu Súdu prvého stupňa treba podľa mňa zamietnuť ako neprípustnú.

50.      Pokiaľ ide o tvrdenie uvedené v bode 33 vyššie, že Súd prvého stupňa nepreskúmal tvrdenia spoločnosti Knauf Gips KG týkajúce sa bodu 4.1.16 odpovede BPB, zastávam názor, že ho nemožno prijať. Hlavným prínosom bodu 4.1.16 odpovede BPB na oznámenie o výhradách je, že „hospodárska súťaž na európskych trhoch zostala silná“ aj napriek „údajnému záväzku“ dosiahnutému na stretnutí v Londýne. Otázke trvajúcej hospodárskej súťaže sa Súd prvého stupňa v skutočnosti venoval v bodoch 72 a 75 napadnutého rozsudku. Tvrdenie, že Súd prvého stupňa nepreskúmal vyjadrenie spoločnosti Knauf Gips KG k bodu 4.2.3 odpovede BPB na oznámenie o výhradách, podľa ktorej číselné údaje, ktoré si medzi sebou vymenili spoločnosť BPB a jej konkurenti, neboli zahrnuté do plánovacieho procesu BPB, treba podľa mňa zamietnuť vo svetle bodu 74 napadnutého rozsudku. V bode 74 napadnutého rozsudku bolo osobitne posúdené tvrdenie spoločnosti BPB, podľa ktorého vymenené informácie boli známe len pánovi [D], riaditeľovi spoločnosti Gyproc a generálnemu riaditeľovi spoločnosti BPB.

51.      Okrem toho z bodu 76 napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že Súd prvého stupňa preskúmal body 4.3.28 a 4.3.34 odpovede BPB, týkajúce sa stretnutia vo Versailles, a konštatoval, že ich obsah nepredstavuje dôkazy svedčiace v prospech. Keďže tvrdenie spoločnosti Knauf Gips KG o stretnutiach v Bruseli a Haagu v rokoch 1997 a 1998 záviselo od konštatovania Súdu prvého stupňa, že body 4.3.28 a 4.3.34 odpovede BPB o stretnutí vo Versailles predstavujú dôkazy svedčiace v prospech, nemyslím si, že Súd prvého stupňa sa dopustil chyby, keď nepreskúmal tvrdenie spoločnosti Knauf Gips KG o stretnutiach v Bruseli a Haagu.

52.      Zastávam preto názor, že Súdny dvor by mal zamietnuť prvý odvolací dôvod v celom rozsahu.

VI – Druhý odvolací dôvod: porušenie článku 81 ES

A –    Tvrdenia

53.      Odvolateľka tvrdí, že body 140 až 298 napadnutého rozsudku sú nedostatočne vecne podložené, pretože Súd prvého stupňa vo svojom závere o porušení článku 81 ods. 1 ES vychádzal z dôkazov svedčiacich v jej neprospech, ku ktorým nemala prístup. Okrem toho Súd prvého stupňa nedodržal svoje vyjadrenie v bode 63 napadnutého rozsudku, že pri skúmaní merita napadnutého rozhodnutia nebude na dotknuté dôkazy prihliadať.

54.      Odvolateľka uvádza, že aj keby sa vzali do úvahy nezákonné dôkazy, konštatovania Súdu prvého stupňa v súvislosti s piatimi zložkami porušenia spáchaného odvolateľkou nepodporujú záver o porušení článku 81 ods. 1 ES. Podľa Súdu prvého stupňa sa dotknuté porušenie skladalo z piatich častí, konkrétne zo stretnutia v Londýne v roku 1992, výmeny informácií o objemoch predaja v Nemecku, vo Francúzsku, v Beneluxe a Spojenom kráľovstve od roku 1992 do roku 1998, výmeny informácií o cenových zvýšeniach v Spojenom kráľovstve od roku 1992 do roku 1998, dohôd o rozdelení trhu v Nemecku (stretnutia vo Versailles, v Bruseli a Haagu) od júna 1996 a dohody o cenových zvýšeniach v Nemecku od roku 1996. Na základe skutkových zistení Súdu prvého stupňa však ani jedna z týchto situácií nespĺňa kritériá pre konštatovanie porušenia podľa článku 81 ods. 1 ES. Odvolateľka kritizuje aj rôzne aspekty rozhodnutia Súdu prvého stupňa v súvislosti s piatimi zložkami alebo prejavmi porušenia obsiahnutými v bodoch 140 až 298 napadnutého rozsudku.

55.      Komisia zastáva názor, že druhý odvolací dôvod odvolateľky je neprípustný, keďže odvolateľka kritizuje len skutkové zistenia Súdu prvého stupňa. Ďalej uvádza, že odvolateľka nespochybňuje existenciu jediného trvajúceho porušovania, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené. Druhý odvolací dôvod odvolateľky sa zakladá na hypotéze, že ani jedna časť alebo zložka porušenia, ktoré posudzované spoločne predstavujú porušenie, sama osebe neporušuje článok 81 ES. Odvolateľka teda nesprávne pochopila základnú myšlienku napadnutého rozhodnutia a posúdenie dôkazov Súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa, odvolávajúc sa na rozsudok AalborgPortland a i./Komisia(30), konštatoval, že existencia protisúťažného postupu alebo dohody sa musí vyvodiť z určitého množstva zhôd okolností a nepriamych dôkazov, ktoré posudzované ako celok môžu v prípade neexistencie iného koherentného vysvetlenia predstavovať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže. Súd prvého stupňa rozhodol, že táto judikatúra je uplatniteľná na koncept jediného a nepretržitého porušovania, keďže každý prejav potvrdzuje existenciu takého porušovania.

56.      Komisia tiež zastáva názor, že tvrdenie odvolateľky uvedené v bode 53 vyššie je neprípustné, pretože odvolateľka nevymedzila časti napadnutého rozsudku, ktoré kritizuje, a odkázala len súhrnne na body 140 až 298 napadnutého rozsudku.

B –    Posúdenie

57.      Z bodu 299 napadnutého rozsudku je zrejmé, že spoločnosť Knauf Gips KG pred Súdom prvého stupňa tvrdila, že ju nemožno obviniť z účasti na jedinom porušení trvajúcom dlhé obdobie, čo by viedlo k zníženiu závažnosti porušenia a k premlčaniu jednotlivých izolovaných skutočností, ku ktorým údajne došlo viac než päť rokov pred začatím konania.

58.      Súd prvého stupňa v bode 306 napadnutého rozsudku konštatoval, že z bodu 479 napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, že „všetky tieto dohody a zosúladené postupy sú v prejednávanej veci súčasťou viacerých snáh dotknutých podnikov, ktoré sledujú rovnaký ekonomický cieľ, a síce obmedziť hospodársku súťaž, a predstavujú rôzne prejavy komplexnej a trvajúcej dohody, ktorá má za cieľ alebo za následok obmedzenie hospodárskej súťaže. Vzhľadom na to, že uvedené dohody a zosúladené postupy bez prerušenia od roku 1992 do roku 1998 zásadným spôsobom formovali spoločnú vôľu stabilizovať, a teda obmedziť hospodársku súťaž prinajmenšom na trhoch so sadrokartónovými doskami v Nemecku, vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve a Beneluxe, Komisia vymedzila porušenie ako jediné, komplexné a trvajúce porušenie“. Článok 1 napadnutého rozhodnutia tak inter alia stanovuje, že „odvolateľka porušila článok 81 ods. 1 Zmluvy tým, že sa zúčastnila na dohodách a zosúladených postupoch v sektore sadrokartónových dosiek“.(31) Uplatnením judikatúry vo veci Aalborg Portland a i./Komisia(32) Súd prvého stupňa zamietol žalobný dôvod spoločnosti Knauf Gips KG smerujúci proti kvalifikácii uvedených postupov ako jediného, trvajúceho porušenia.(33)

59.      V tomto odvolaní odvolateľka nespochybňuje uvedený záver Súdu prvého stupňa o existencii jediného, trvajúceho porušenia článku 81 ods. 1 ES. Namiesto toho sa snaží preukázať, že žiadna z piatich individuálnych častí alebo prejavov porušenia izolovane nepodporuje záver o porušení článku 81 ods. 1 ES. Vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie a vlastne aj napadnutý rozsudok sa zakladajú na existencii jediného, trvajúceho porušenia, aj keď zloženého z rôznych častí, zastávam názor, že odvolateľka márne tvrdí, že predmetné individuálne časti posudzované izolovane nepredstavujú porušenie článku 81 ods. 1 ES. Dotknuté tvrdenie by preto podľa mňa malo byť zamietnuté.

60.      Okrem toho zastávam názor, že keďže odvolateľka jasne neoznačila jednotlivé dôkazy svedčiace v jej neprospech, o ktoré Súd prvého stupňa údajne oprel svoje konštatovanie v bodoch 140 až 298 napadnutého rozsudku, predmetné tvrdenie by sa malo zamietnuť ako neprípustné pre jeho neurčitosti.

61.      Zastávam preto názor, že Súdny dvor by mal druhý odvolací dôvod zamietnuť.

VII – Tretí odvolací dôvod: porušenie článku 15 nariadenia č. 17 a článku 81 ES

A –    Tvrdenia

62.      Odvolateľka tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil článok 15 nariadenia č. 17, keď pri výpočte 10 %‑nej hornej hranice stanovenej v tomto ustanovení zohľadnil obrat spoločností v rámci skupiny Knauf. Zastáva názor, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že odvolateľka tvorila hospodársky celok s ďalšími spoločnosťami skupiny Knauf a bola zodpovedná za konanie skupiny Knauf.

63.      Odvolateľka zastáva názor, že v bode 348 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa nekonal objektívne a nestranne. Spochybňuje zistenie Súdu prvého stupňa, podľa ktorého Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG profitovala z predmetného porušenia.

64.      Odvolateľka tvrdí, že Súd prvého stupňa nesprávne usúdil, že spolu so spoločnosťou Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG a jej dcérskymi spoločnosťami tvoria hospodársky celok.

65.      Odvolateľka spochybňuje deväť faktorov, na ktorých Súd prvého stupňa založil svoj záver o hospodárskom celku. Zastáva názor, že rozsudok Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia(34) nemožno uplatniť, pretože odvolateľka nie je kontrolovaná inou spoločnosťou. Navyše odvolateľka nemá žiaden podiel v spoločnostiach, ktoré sú vo vzťahu s Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG. Ani judikatúra týkajúca sa obchodných zástupcov,(35) na ktorú odkazujú body 350, 351 a 355 napadnutého rozsudku, sa podľa nej na vec nevzťahuje. Odvolateľka zastáva názor, že rovnako nie je aplikovateľný ani rozsudok HFB a i./Komisia(36), na ktorý odkazujú body 343 až 346 napadnutého rozsudku, pretože v tomto rozsudku sa konštatovanie o hospodárskom celku zakladalo na skutočnosti, že akcie v rôznych spoločnostiach vlastnila tá istá osoba. V prejednávanej veci je odvolateľka a spoločnosť Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG vo vlastníctve 22 spoločníkov, z ktorých každý má menšinový podiel.

66.      Záver o hospodárskom celku sa nemôže zakladať ani na spoločnej kontrole odvolateľky a ďalších spoločností mnohými spoločníkmi patriacimi k rodine Knauf. O spoločnej kontrole nemožno hovoriť, ak môže dôjsť k pohybom alebo zmenám väčšinových podielov spoločníkov. Súd prvého stupňa v rozsudku Baustahlgewebe/Komisia(37) a Komisia vo svojom rozhodnutí v uvedenom prípade konštatovali, že v prípade štyroch menšinových spoločníkov nešlo o hospodársky celok. Na základe rodinnej zmluvy spomínanej v bode 349 napadnutého rozsudku sa dotknuté spoločnosti nedostali pod spoločnú kontrolu.

67.      Odvolateľka zastáva názor, že napadnutý rozsudok je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, najmä s rozsudkom Aristrain/Komisia(38), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že základné imanie dvoch samostatných obchodných spoločností patriace tej istej osobe alebo tej istej rodine nie je skutočnosť, ktorá by bola ako taká dostatočná na preukázanie existencie hospodárskeho celku utvoreného týmito dvoma spoločnosťami, majúce z hľadiska práva hospodárskej súťaže Spoločenstva za následok, že konanie prvého podniku by mohlo byť pripísané druhému podniku a že prvý podnik by mohol byť povinný uhradiť pokutu za druhý podnik.

68.      Odvolateľka zastáva názor, že neexistujú žiadne iné právne dôvody na konštatovanie o hospodárskom celku. Skutočnosť, že tí istí dvaja spoločníci viedli všetky spoločnosti Knauf, je irelevantná (bod 345 napadnutého rozsudku). V bode 346 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uviedol, že neexistuje dôkaz o tom, že dvaja bratranci Knaufovci, pán [B] a pán [C], nezastupovali skupinu Knauf v rámci rozličných prejavov porušenia. Odvolateľka tvrdí, že vyjadrenie Súdu prvého stupňa porušuje zásadu in dubio pro reo. Okrem toho skutočnosť, že tie isté osoby zastupujú rôzne spoločnosti, neznamená, že tieto spoločnosti nie sú z hľadiska hospodárskej súťaže samostatné. Odvolateľka sa tiež domnieva, že konštatovanie v bode 346 napadnutého rozsudku, podľa ktorého sa číselné údaje vymenené počas trvania porušovania týkali rozličných spoločností vo vnútri skupiny Knauf, nehovorí nič o štrukturálnych vzťahoch medzi účastníkmi alebo spoločnosťami, ktorých sa výmena týkala, a teda o existencii hospodárskeho celku. Okrem toho sa domnieva, že konštatovanie v bode 347 napadnutého rozsudku o tom, že existencia hospodárskeho celku sa tiež zakladá na skutočnosti, že spoločnosť Knauf Gips KG na základe žiadosti zaslala Komisii okrem údajov o vlastnom obrate aj údaje o obrate ďalších spoločností v skupine Knauf, je právne neúčinné. Dotknuté informácie boli zaslané po kontrolách a na účely toho, aby Komisia nedospela k záveru, že poskytnuté informácie boli nedostatočné. Odvolateľka sa domnieva, že vyjadrenie v bode 356 napadnutého rozsudku potvrdzujúce konštatovanie o hospodárskom celku je rozporuplné. Skutočnosť, že odvolateľka je jedinou spoločnosťou, ktorú Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG neriadi, nevysvetľuje, prečo bola pokuta uložená odvolateľke a nie spoločnosti Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG. Nie je jasné, prečo by odvolateľka mala byť považovaná za spoločnosť tvoriacu hospodársky celok so spoločnosťou Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG, keď je od nej odvolateľka nezávislá. Odvolateľka namieta voči konštatovaniu v bode 357 napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva, že keďže „väčšina“ dokumentov, ktoré boli nájdené počas kontrol, bola vypracovaná na jej hlavičkovom papieri, zastupuje skupinu Knauf. Zastáva názor, že výkladové pravidlo, podľa ktorého osoba, ktorá predloží „väčšinu“ dokumentov, automaticky „zastupuje“ ďalších účastníkov porušenia, nemá oporu v právnych systémoch členských štátov alebo kartelovom práve Spoločenstva. Navyše nie je jasné, ako Komisia vybrala dotknuté dokumenty spomedzi všetkých dokumentov, ktoré mala k dispozícii počas šetrenia. Odvolateľka sa domnieva, že vyjadrenie v bode 357 napadnutého rozsudku, podľa ktorého je nepochybné, že odvolateľka koordinovala operatívnu činnosť skupiny Knauf na relevantnom trhu, úplne odporuje vyjadreniu v bode 337 napadnutého rozsudku, kde sa uvádza, že „neexistuje preto jeden právny subjekt na jej čele, ktorý by ako orgán koordinujúci činnosti skupiny mohol byť zodpovedný za porušenia spáchané rôznymi spoločnosťami“. Vyjadrenie v bode 358 napadnutého rozsudku, podľa ktorého odvolateľka bola pre Komisiu jedinou kontaktnou osobou počas správneho konania, nevedie k žiadnym právnym záverom a vyplýva zo skutočnosti, že v sprievodnom liste k oznámeniu o výhradách z 19. apríla 2001 Komisia začala formálne konanie len voči odvolateľke napriek tomu, že sa kontroly uskutočnili aj v ostatných spoločnostiach. Odvolateľka tvrdí, že jej právnici odpovedali na oznámenie o výhradách v jej mene a ako jej zástupcovia.

69.      Odvolateľka ďalej namieta voči vyjadreniam v bodoch 359 a 360 napadnutého rozsudku, podľa ktorých mala počas správneho konania namietať voči domnienke Komisie o existencii hospodárskeho celku, aby v tejto súvislosti neprišla o žalobný nárok. Domnieva sa, že uvedené vyjadrenia porušujú zásadu in dubio pro reo. Vzhľadom na to, že oznámenie o výhradách bolo určené len odvolateľke, obhajovala sa len vo svojom mene. V oznámení o výhradách nebolo uvedené, že odvolateľke sa prisudzuje zodpovednosť aj za konanie ostatných spoločností s názvom Knauf.

70.      Komisia zastáva názor, že Súd prvého stupňa dospel k záveru o existencii hospodárskeho celku na základe viacerých skutočností (bod 342 napadnutého rozsudku), okrem iného najmä na základe toho, že počas trvania porušovania bratranci Knaufovci zastupovali celú skupinu Knauf, na základe toho, že údaje o objeme predaja, ktoré boli predmetom výmeny počas trvania porušovania, sa týkali všetkých spoločností Knauf, ktoré pôsobili na trhu so sadrokartónovými doskami (bod 346 napadnutého rozsudku), a toho, že podiely v spoločnostiach v rámci skupiny Knauf, ktoré vlastnila holdingová spoločnosť Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG, táto spoločnosť spravovala v mene rodinnej spoločnosti, ktorá ju viedla a kontrolovala. Vyjadrenie v bode 348 napadnutého rozsudku preto treba chápať v týchto súvislostiach. Vzhľadom na tieto súvislosti Súd prvého stupňa nekonal zaujato. Ak sa totiž preukáže, že bratranci Knaufovci zastupovali pri porušení celú skupinu, je jasné, že z porušenia profitovali všetky spoločnosti Knauf.

71.      Komisia uvádza, že Súd prvého stupňa sa neodvolal na rozsudok Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia(39), ale na všeobecné zásady upravujúce existenciu hospodárskeho celku. Rozsudok Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia(40) a judikatúra týkajúca sa obchodných zástupcov predstavujú prípady konkrétneho uplatnenia dotknutých všeobecných zásad. V každom prípade možno v tomto prípade nájsť analógiu s rozsudkom Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia(41), aj keď ho nemožno priamo uplatniť. Súd prvého stupňa konštatoval, že spoločnosti v rámci skupiny Knauf kontrolovala rodina Knauf na základe rodinnej zmluvy, podľa ktorej celá skupina patrila pod jedno vedenie. Bratranci Knaufovci viedli všetky spoločnosti v rámci skupiny vrátane dvoch materských spoločností a pri porušení zastupovali všetky spoločnosti Knauf, ktoré pôsobili na trhu so sadrokartónovými doskami. Komisia sa domnieva, že tvrdenia odvolateľky o rozsudku HFB a i./Komisia(42) sú irelevantné. V bodoch 342 a 343 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uviedol, že existencia hospodárskeho celku sa musí posúdiť z prípadu na prípad a že existenciu hospodárskeho celku možno konštatovať (ako vo veci HFB a i./Komisia) na základe série skutočností, ktoré preukazujú vzťah kontroly. Súd prvého stupňa videl analógiu medzi vecou HFB a i./Komisia a prejednávanou vecou v kontrole, ktorú spoločnosť rodiny Knauf vykonáva nad skupinou Knauf, v kľúčovom postavení bratrancov Knaufovcov, v spôsobe, akým sa prezentujú ako zástupcovia skupiny Knauf a v skutočnosti, že údaje o predaji vymenené počas trvania porušovania sa týkali celej skupiny. Súdny dvor schválil tieto kritériá vo svojom rozsudku Dansk Rørindustri a i./Komisia(43).

72.      Komisia zastáva názor, že pripomienky odvolateľky k možnosti zmien vo väčšinových podieloch spoločníkov odporujú rodinnej zmluve, ktorá zaručuje jedno vedenie a jeden sústredený výkon práv spoločníkov. Okrem toho sa Komisia domnieva, že skutočnosť, že sa väčšinové podiely medzi spoločníkmi menia, je irelevantná, pretože podľa rodinnej zmluvy kontrolu nad skupinou Knauf vykonávajú dva rozhodovacie orgány (spoločne s dvoma bratrancami, ktorí vedú celú skupinu Knauf), ktoré zaručujú, že skupina vystupuje na trhu ako jeden celok. Kontrolu zo strany rodinnej spoločnosti potvrdila aj odvolateľka v odpovedi na otázku Komisie 19. septembra 2002 (bod 347 napadnutého rozsudku).

73.      Komisia zastáva názor, že napadnutý rozsudok neodporuje konštatovaniu Súdneho dvora v rozsudku Aristrain/Komisia(44). Záver o existencii hospodárskeho celku v napadnutom rozsudku sa nezakladá len na skutočnosti, že dve materské spoločnosti v rámci skupiny Knauf majú rovnakých spoločníkov. Komisia rovnako tvrdí, že rozličné okolnosti, ktoré Súd prvého stupňa zistil, dokazujú existenciu hospodárskeho celku. V tejto súvislosti Komisia zdôrazňuje postavenie bratrancov Knaufovcov ako vedúcich spoločníkov, ktorí zabezpečovali jednotné vedenie skupiny (bod 345 napadnutého rozsudku). Bratranci Knaufovci boli osobne zapojení do porušenia a konkurenti skupiny považovali ich konanie za konanie skupiny Knauf (bod 346 napadnutého rozsudku). Komisia okrem toho uvádza, že odvolateľka nespochybňuje fakt, že číselné údaje o predaji, ktoré boli vymenené počas trvania porušovania, sa týkali všetkých spoločností Knauf, ktoré pôsobili na trhu so sadrokartónovými doskami. Súhrn týchto údajov dokázal, že celá skupina Knauf je zastúpená bratrancami Knaufovcami (alebo odvolateľkou). Pokiaľ ide o vyjadrenie odvolateľky týkajúce sa predloženia údajov o jej obrate a obrate ostatných spoločností v skupine Knauf Komisii, Komisia uvádza, že informácie boli predložené až po zaslaní oznámenia o výhradách. V oznámení o výhradách sa uvádza, že je určené len odvolateľke. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že skutočnosť, že odvolateľka z vlastnej vôle poskytla údaje o obrate skupiny Knauf a o obrate spoločností Knauf pôsobiacich na trhu so sadrokartónovými doskami, je ďalším dôkazom o tom, že samotná odvolateľka zastávala názor, že existoval hospodársky celok a že ona samotná zastupovala všetky spoločnosti Knauf, ktoré vyrábajú sadrokartónové dosky.

74.      Komisia zastáva názor, že tvrdenia odvolateľky o posúdení jej konkrétnej úlohy v rámci skupiny Knauf Súdom prvého stupňa (bod 354 napadnutého rozsudku) sú irelevantné, pretože odvolateľka len spochybňuje existenciu hospodárskeho celku. Nasledujúce poznámky preto slúžia len na doplnenie.

75.      Komisia zdôrazňuje osobitné postavenie odvolateľky ako spoločnosti Knauf zodpovednej za porušenie. Uvádza, že odvolateľka je jednou z dvoch materských spoločností v rámci skupiny. Na rozdiel od Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG odvolateľka nie je len holdingovou spoločnosťou a Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG je od odvolateľky závislá, pokiaľ ide o určité zdroje. Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG, ktorá je len holdingovou spoločnosťou, by nemohla byť zodpovedná za konanie skupiny (body 348 a 355 napadnutého rozsudku); táto zodpovednosť spočíva na odvolateľke. Súd prvého stupňa v bodoch 346 a 357 napadnutého rozsudku konštatoval, že odvolateľka koordinovala operatívnu činnosť skupiny Knauf na relevantnom trhu. Toto konštatovanie nie je v rozpore s vyjadrením v bode 361 napadnutého rozsudku, podľa ktorého nie je možné identifikovať nijaký právny subjekt na čele skupiny, ktorý koordinuje jej činnosti. Napriek tomu, že odvolateľka je len jednou z dvoch materských spoločností, mala postavenie koordinátora predovšetkým z toho dôvodu, že ju bratranci Knaufovci využívali ako nástroj na vedenie podniku.

76.      Pokiaľ ide o tvrdenia odvolateľky uvedené v bode 69 vyššie, týkajúce sa straty žalobného nároku, Komisia sa domnieva, že aj pred oznámením o výhradách, aj po ňom odvolateľka konala v mene ostatných spoločností Knauf. Komisia zastáva názor, že vyjadrenia Súdu prvého stupňa v bodoch 359 a 360 napadnutého rozsudku treba chápať v súvislosti s vyjadrením v bode 358. Počas správneho konania odvolateľka uviedla, že má v rámci podniku Knauf vedúce postavenie, a tým Komisii naznačila, že je na čele skupiny. Komisia preto zaslala oznámenie o výhradách odvolateľke a nie ostatným spoločnostiam v rámci skupiny, hoci pritom uviedla, že porušenie sa týka skupiny Knauf (bod 359 napadnutého rozsudku).

B –    Posúdenie

77.      Tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého Súd prvého stupňa v bode 348 napadnutého rozsudku nepostupoval objektívne a nestranne, je podľa mňa úplne neopodstatnené a nie je relevantné. Len samotná skutočnosť, že skutkové zistenie Súdu prvého stupňa v tomto bode sa líši od tvrdenia odvolateľky, v žiadnom prípade neznamená nedostatok objektivity a nestrannosti na strane Súdu prvého stupňa. Navyše, ako uviedla Komisia, z bodov 344 až 347 napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že konštatovanie Súdu prvého stupňa v bode 348 napadnutého rozsudku, podľa ktorého spoločnosť Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG a jej dcérske spoločnosti profitovali z dotknutého porušenia, sa zakladalo na viacerých dôvodoch, ktoré tento súd preskúmal a posúdil, čo znamená, že k nemu nedospel čisto teoreticky.

78.      Okrem toho konštatovanie, podľa ktorého spoločnosť Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG a jej dcérske spoločnosti profitovali z dotknutého porušenia, je skutkovým posúdením, ktoré s výnimkou skreslenia dôkazov, patrí podľa článku 225 ES a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora do výlučnej právomoci Súdu prvého stupňa.(45)

79.      V súvislosti so žalobným dôvodom spoločnosti Knauf Gips KG týkajúcim sa porušenia článku 15 nariadenia č. 17 Súd prvého stupňa preskúmal po prvé skutočnosť, či skupina Knauf predstavuje hospodársky celok na účely práva hospodárskej súťaže, a po druhé, či Knauf Gips KG bola zodpovedná za koordináciu konania skupiny Knauf. Na rozdiel od tvrdenia Komisie uvedeného v bode 74 vyššie sa nazdávam, že odvolateľka v odvolacom konaní pred Súdnym dvorom spochybňuje zistenia Súdu prvého stupňa v súvislosti s oboma uvedenými skutočnosťami.

80.      Pokiaľ ide o otázku existencie hospodárskeho celku, podľa ustálenej judikatúry sa právo Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže týka činností podnikov a pojem „podnik“ zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť bez ohľadu na jeho právne postavenie a spôsob financovania. Súdny dvor rovnako spresnil, že pod pojmom „podnik“ v tomto kontexte treba rozumieť hospodársky celok, aj keď je tento hospodársky celok z právneho hľadiska zložený z viacerých fyzických alebo právnických osôb.(46) Posúdenie toho, či skupina spoločností tvorí hospodársky celok, tak podľa mňa nie je otázkou právnej formy, ale vyžaduje si individuálnu analýzu a podrobné preskúmanie konkrétnych okolností každého prípadu. Okrem toho by som rád uviedol, že existenciu hospodárskeho celku možno konštatovať na základe niekoľkých rôznych skutočností, z ktorých ani jedna by jednotlivo taký záver neodôvodňovala.

81.      Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého sa rozsudok Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia(47) v tejto veci nemôže uplatniť, v prvom rade by som uviedol, že Súd prvého stupňa sa pri posúdení existencie hospodárskeho celku v napadnutom rozsudku neopieral o tento rozsudok. Okrem toho skutočnosť, že odvolateľka analogicky vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam vo veci StoraKopparbergs Bergslags/Komisia, inter alia, nekontroluje 100 %‑ný podiel inej spoločnosti, podľa mňa nebráni tomu, aby sa na základe iných dôvodov konštatovalo, že odvolateľka je súčasťou hospodárskeho celku na účely práva hospodárskej súťaže.

82.      Okrem toho, hoci Súd prvého stupňa citoval judikatúru v oblasti obchodných zástupcov v bodoch 350, 351 a 355 napadnutého rozsudku a rozsudok HFB a i./Komisia(48) v bode 343 napadnutého rozsudku, nič nenasvedčuje tomu, že sa Súd prvého stupňa domnieval, že špecifické okolnosti existujúce v týchto veciach sa zopakovali v prejednávanej veci.(49) Súd prvého stupňa chcel len všeobecne zdôrazniť niekoľko faktorov, ktoré môžu viesť k záveru o hospodárskom celku.

83.      Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky v bode 66, chcel by som uviesť, že vo veci Baustahlgewebe/Komisia Súd prvého stupňa posudzoval, či sa dohody majú považovať za interné dohody skupiny, teda za dohody, na ktoré sa nevzťahuje článok 81 ods. 1 ES. Súd prvého stupňa v tejto veci konštatoval, že článok 81 ES sa nevzťahuje na dohody a zosúladené postupy medzi podnikmi patriacimi k jednej skupine ako materská spoločnosť a dcérska spoločnosť, pokiaľ také podniky tvoria hospodársky celok, v ktorom dcérska spoločnosť v skutočnosti nemôže slobodne rozhodovať o svojom správaní na trhu. K takejto situácii nedochádza, ak podnik nevykonáva inú kontrolu nad podnikom ako kontrolu podielu na imaní, ktorý zďaleka nepredstavuje väčšinový podiel.(50)

84.      V rozsudku Baustahlgewebe/Komisia Súd prvého stupňa rozhodol na základe skutočnosti, že skutočná miera kontroly, ktorú Arbed vykonávala nad Baustahlgewebe, zodpovedala jej podielu na imaní, konkrétne 25,001 %, ktorý zďaleka nepredstavuje väčšinový podiel. Súd prvého stupňa konštatoval, že vlastníctvo takého podielu neodôvodňuje záver, že dotknuté spoločnosti patria ku skupine, v rámci ktorej tvoria hospodársky celok, v dôsledku čoho by dohoda medzi týmito dvoma podnikmi nespadala pod článok 81 ods. 1 ES.

85.      Podľa môjho názoru je zjavné, že Súd prvého stupňa sa v rozsudku Baustahlgewebe/Komisia(51) pri svojom závere o neexistencii kontroly neoprel výlučne o percentuálne vyčíslenie akciového podielu spoločnosti Arbed v spoločnosti Baustahlgwebe, ale preskúmal skutočnú úroveň alebo mieru tejto kontroly a dospel k záveru, že je nedostatočná. Súd prvého stupňa tak podľa mňa správne uprednostnil skutočnú realitu pred formou. Preto si myslím, že len samotná právna možnosť pohyblivých väčšinových podielov v rámci skupiny spoločností Knauf, vrátane odvolateľky a spoločnosti Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG, z dôvodu existencie 22 spoločníkov per se nevylučuje záver o hospodárskom celku.

86.      Zastávam tiež názor, že odvolateľka nepreukázala, že napadnutý rozsudok je v rozpore s rozsudkom Súdneho dvora Aristrain/Komisia(52). V uvedenej veci Súdny dvor konštatoval, že len samotná skutočnosť, že imanie dvoch samostatných obchodných spoločností vlastní tá istá osoba alebo tá istá rodina, sama osebe(53) nestačí na preukázanie, že tieto dve spoločnosti tvoria hospodársky celok s tým dôsledkom, že podľa práva hospodárskej súťaže možno konanie jednej spoločnosti pripísať druhej spoločnosti a že jednej by sa mohla uložiť povinnosť zaplatiť pokutu za druhú.(54) Z obsiahlych konštatovaní Súdu prvého stupňa v bodoch 337 až 362 napadnutého rozsudku vyplýva, že tento súd sa pri svojom závere o existencii hospodárskeho celku neoprel len o jednu jedinú, izolovanú skutočnosť.(55) V skutočnosti aj sama odvolateľka v odvolaní namietala voči „deviatim“ dôvodom,(56) o ktoré Súd prvého stupňa oprel svoj záver o existencii hospodárskeho celku.

87.      Na rozdiel od tvrdenia odvolateľky uvedeného v bode 68 vyššie podľa môjho názoru Súd prvého stupňa v bodoch 344 až 350 napadnutého rozsudku vymenoval niekoľko skutočností, ktoré, pokiaľ sa posudzujú spoločne a nie samostatne, vedú k záveru, že spoločnosti vo vlastníctve rodiny Knauf tvoria hospodársky celok na účely článku 81 ods. 1 ES.

88.      Z napadnutého rozsudku vyplýva, že všetky spoločnosti v skupine Knauf majú tých istých 22 spoločníkov, ktorí pochádzajú z dvoch vetiev rodiny Knauf,(57) a že všetky tieto spoločnosti viedli tí istí dvaja bratranci Knaufovci.(58)

89.      Súd prvého stupňa ďalej v bode 346 napadnutého rozsudku konštatoval, že neexistuje dôkaz o tom, že bratranci Knaufovci nezastupovali skupinu Knauf pri porušení, a je nesporné, že údaje vymenené počas dotknutého porušenia sa týkali všetkých spoločností v skupine Knauf, ktoré pôsobia na trhu so sadrokartónovými doskami. Zastávam názor, že Súd prvého stupňa neporušil zásadu in dubio pro reo svojím vyjadrením o neexistencii dôkazu, ktorý by naznačoval, že bratranci Knaufovci nezastupovali skupinu Knauf pri dotknutom porušení. Súd prvého stupňa len uviedol, že dôkazy poukazujú na to, že bratranci Knaufovci mali postavenie zástupcov a že nebol predložený dôkaz o opaku. Nič nenasvedčuje tomu, že Súd prvého stupňa mal pochybnosti o dôkaznej sile dôkazov, ktoré mal skutočne k dispozícii. Navyše podľa môjho názoru skutočnosť, že vymenené údaje sa týkali všetkých spoločností v rámci skupiny Knauf, ktoré pôsobia na trhu so sadrokartónovými doskami, predstavuje ďalší dôkaz o tom, že tieto spoločnosti konali ako hospodársky celok v spoločnom záujme. Na rozdiel od tvrdenia odvolateľky v bode 68 vyššie netreba, aby taká výmena preukázala nejaké formálne štrukturálne prepojenie medzi dotknutými spoločnosťami.

90.      V bode 347 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa takisto konštatoval, že odvolateľka vo svojej odpovedi z 19. septembra 2002 na žiadosť Komisie o informácie podľa článku 11 nariadenia č. 17 uviedla nielen údaje o svojom obrate, ako to od nej Komisia žiadala, ale zároveň dobrovoľne poskytla, inter alia, údaje o obrate všetkých spoločností v rámci skupiny Knauf. Zastávam názor, že Súd prvého stupňa správne považoval túto skutočnosť za ďalší dôkaz o tom, že spoločnosti patriace rodine Knauf tvoria hospodársky celok so spoločnými záujmami. Odvolateľkine tvrdenie o tom, že dotknuté informácie zaslala, aby Komisia nepovažovala poskytnuté informácie za nedostatočné, nie je podľa mňa presvedčivé.(59) Dotknuté informácie boli zaslané 19. septembra 2002, teda viac než rok po tom, čo Komisia 18. apríla 2001 špecificky zaslala oznámenie o výhradách, inter alia, odvolateľke.(60) Keďže v oznámení o výhradách sa musí jednoznačne uviesť právnická osoba, ktorej sa môžu uložiť pokuty, a tejto osobe musí byť oznámenie určené,(61) pri odoslaní dotknutých údajov o obrate 19. septembra 2002 odvolateľka vedela, že pokuta môže byť uložená skôr jej než ostatným spoločnostiam v rámci skupiny Knauf.(62) Súd prvého stupňa tiež konštatoval, že Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG bola len holdingovou spoločnosťou bez zamestnancov, ktorá mala to isté vedenie ako odvolateľka, pôsobiace v priestoroch odvolateľky.(63) Okrem toho Súd prvého stupňa v bode 349 napadnutého rozsudku citoval in extensio článok 1 zmluvy rodiny Knauf, podľa ktorej, inter alia, spoločnosti v rámci skupiny Knauf existujú pod jedným vedením so spoločným účelom.(64)

91.      Zastávam preto názor, že odvolateľka nepreukázala, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď prijal záver, že spoločnosti patriace rodine Knauf tvoria hospodársky celok.

92.      Pokiaľ ide o uloženie pokuty odvolateľke, podľa ustálenej judikatúry môže byť protisúťažné správanie podniku pripísané inému podniku v prípade, ak prvý uvedený podnik neurčoval svoje konanie na trhu samostatne, ale v podstate realizoval pokyny vydané druhým uvedeným podnikom, najmä so zreteľom na ekonomické a právne väzby, ktoré ich spájajú.(65)

93.      Navyše sa podľa mňa dá odvodiť z rozsudku Aristrain/Komisia, že za určitých okolností možno spoločnosti pripísať celé konanie skupiny, aj keď táto spoločnosť nebola označená ako právnická osoba na čele predmetnej skupiny so zodpovednosťou za koordinovanie činnosti skupiny.(66)

94.      Súd prvého stupňa konštatoval, že spoločnosť Knauf Gips KG bola zodpovedná za konanie skupiny Knauf na základe niekoľkých skutočností.(67)

95.      Ako neoddeliteľnú súčasť svojho odôvodnenia v predmetnej otázke Súd prvého stupňa v bode 359 napadnutého rozsudku uviedol, že Komisia v oznámení o výhradách konštatovala, že porušenie sa týkalo celej skupiny Knauf. Navyše podľa uvedeného súdu odvolateľka na základe oznámenia o výhradách mala vedieť, že bude pravdepodobne príjemcom konečného rozhodnutia Komisie. Napriek tomu odvolateľka odpovedala Komisii bez toho, aby spochybnila svoje postavenie spoločnosti zodpovednej za konanie skupiny počas trvania porušovania. Súd prvého stupňa, citujúc rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia(68) uviedol, že v takejto situácii spočívalo na odvolateľke bremeno konať v priebehu správneho konania – alebo sa pripraviť na to, že neskôr to už nebude možné –, a to tak, že preukáže, že napriek skutočnostiam uvádzaným Komisiou jej nemožno pripísať porušenie, ktorého sa dopustila skupina Knauf.(69)

96.      Zastávam názor, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď prijal záver, že keďže odvolateľka nekonala počas správneho konania, stratila nárok konať pred Súdom prvého stupňa. Podľa mňa, pokiaľ Súd prvého stupňa nezistil, že odvolateľka počas správneho konania vedome uvádzala Komisiu do omylu alebo nekonala v dobrej viere, pokiaľ ide o jej postavenie v rámci skupiny Knauf, samotná skutočnosť, že počas uvedeného konania nespochybnila konkrétne stanovisko Komisie, špecificky vyjadrené v oznámení o výhradách, nemôže obmedziť jej právo na obhajobu pred Súdom prvého stupňa a odoprieť jej plný prístup k spravodlivosti.

97.      Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok treba zrušiť v rozsahu, v akom sa v ňom konštatuje, že spoločnosť Knauf Gips KG je zodpovedná za konanie skupiny Knauf, a v rozsahu, v akom sa v ňom zamieta žalobný dôvod spoločnosti Knauf Gips KG založený na porušení článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.

98.      Podľa článku 61 Štatútu Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu. Následne môže sám právoplatne rozhodnúť o veci samej, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.

99.      Myslím si, že v prejednávanej veci stav konania dovoľuje, aby sa právoplatne rozhodlo vo veci samej. Súdny dvor preto má podľa mňa právoplatne rozhodnúť o návrhu odvolateľky na zníženie pokuty uloženej v napadnutom rozsudku.

100. Treba uviesť, že okrem zistení uvedených v bodoch 359 a 360 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa v bode 356 napadnutého rozsudku konštatoval, že odvolateľka bola jedinou spoločnosťou pôsobiacou na relevantnom trhu, ktorú neriadila holdingová spoločnosť Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG.(70) Táto skutočnosť sama osebe podľa mňa nevysvetľuje, prečo bola odvolateľke uložená pokuta.

101. Súd prvého stupňa však ešte v bode 348 napadnutého rozsudku konštatoval, že spoločnosť Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG bola len holdingovou spoločnosťou bez zamestnancov, ktorá mala rovnaké vedenie ako odvolateľka, pôsobiace v priestoroch odvolateľky. Tieto skutočnosti podľa mňa vedú k záveru, že hoci sú tieto dve spoločnosti právne odlišné, odvolateľka je v skutočnosti fakticky zodpovedná za koordináciu činností holdingovej spoločnosti Gebrüder Knauf Verwaltungsgesellschaft KG, a teda aj ostatných spoločností v skupine Knauf, ktoré táto spoločnosť vlastní.

102. Súd prvého stupňa v bode 357 napadnutého rozsudku takisto uviedol, že väčšina dokumentov, ktoré skupina Knauf zasielala Komisii počas šetrenia, bola na hlavičkovom papieri odvolateľky. Z rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia(71) vyplýva, že dôkazy, ktoré Komisia nájde počas šetrenia týkajúceho sa kartelu, sú zvyčajne len neúplné a obmedzené a niektoré podrobnosti treba často doplniť prostredníctvom dedukcie. Napriek skutočnosti, ako tvrdila odvolateľka, že tieto dôkazy môžu byť len vzorkou dokumentov, ktoré boli v skutočnosti počas šetrenia k dispozícii, považujem také listinné dôkazy za veľmi presvedčivé dôkazy o koordinačnej alebo kľúčovej úlohe, ktorú odvolateľka zohrávala pri operatívnej činnosti skupiny Knauf v súvislosti s porušením.

103. Podľa môjho názoru, ako tvrdí odvolateľka, konštatovanie uvedené v bode 358 napadnutého rozsudku, podľa ktorého odvolateľka bola jedinou kontaktnou osobou Komisie počas správneho konania, samo osebe nie je právne presvedčivé. Naznačuje však, že odvolateľka zohrala pri porušení kľúčovú úlohu(72) v skupine Knauf a túto skutočnosť potvrdzuje podľa mňa aj zistenie Súdu prvého stupňa v bode 347 napadnutého rozsudku, že odvolateľka dobrovoľne predložila údaje o obrate všetkých spoločností skupiny Knauf.

104. Odvolateľka tvrdí, že jej postavenie jedinej kontaktnej osoby vyplýva zo skutočnosti, že v sprievodnom liste k oznámeniu o výhradách z 19. apríla 2001 Komisia začala formálne konanie len voči odvolateľke napriek tomu, že sa kontroly uskutočnili aj v ostatných spoločnostiach. Toto tvrdenie podľa mňa nie je vierohodné, vzhľadom na to, že v odpovedi na oznámenie o výhradách, ktoré bolo zdanlivo napísané v jej mene, sa odvolateľka v skutočnosti odvoláva nielen na svoje vlastné správanie, ale viackrát aj na správanie skupiny Knauf a ostatných spoločností v skupine. Okrem toho, ako tvrdí Komisia, nič nenaznačuje, že v bode 358 napadnutého rozsudku sa odkazuje len na šetrenie v rámci správneho konania pred Komisiou, ktoré nasledovalo po oznámení o výhradách, a že šetrenie pred oznámením sa neberie do úvahy.

105. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v bodoch 100 až 104 týchto návrhov zastávam názor, že Súdny dvor by mal konštatovať, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že spoločnosť Knauf Gips KG bola zodpovedná za koordináciu skupiny Knauf pri porušení. Z uvedeného vyplýva, že žalobný dôvod, ktorý spoločnosť Knauf Gips KG uviedla na podporu svojej žaloby pred Súdom prvého stupňa, týkajúci sa porušenia článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, je podľa mňa nedôvodný, a preto ho treba zamietnuť.

VIII – Trovy konania

106. Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 118 uvedeného rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať odvolateľku na náhradu trov konania a odvolateľka nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania. Pokiaľ ide o trovy prvostupňového konania, ktoré viedlo k napadnutému rozsudku, podľa mňa ich treba nahradiť podľa podmienok stanovených v bode 2 výrokovej časti napadnutého rozsudku.

IX – Návrh

107. Zastávam názor, že Súdny dvor by mal:

–        zrušiť rozsudok Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev (tretia komora) z 8. júla 2008, Knauf Gips KG/Komisia, T‑52/03 v rozsahu, v akom v ňom bolo rozhodnuté, že spoločnosť Knauf Gips KG bola zodpovedná za konanie skupiny Knauf, a zamietnutý žalobný návrh založený na porušení článku 15 ods. 2 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, Prvého nariadenia, ktorým sa implementujú články [81] a [82] Zmluvy,

–        vo zvyšnej časti odvolanie zamietnuť,

–        zamietnuť žalobu o neplatnosť podanú spoločnosťou Knauf Gips KG na Súd prvého stupňa v rozsahu, v akom sa opiera o žalobný dôvod týkajúci sa údajného porušenia článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17,

–        zaviazať spoločnosť Knauf Gips KG na náhradu trov tohto konania. Trovy prvostupňového konania, ktoré viedlo k rozsudku Súdu prvého stupňa uvedenému v bode 1 výrokovej časti týchto návrhov, by mali byť nahradené spôsobom uvedeným v bode 2 výrokovej časti uvedeného rozsudku.

1 – Jazyk prednesu: angličtina.

2 –      Knauf Gips/Komisia.

3 –      Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3.

4 –      Ú. v. EÚ L 166, s. 8. Pozri článok 1 napadnutého rozhodnutia.

5 –      V poznámke pod čiarou 4 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že „Knauf“ označuje všetky spoločnosti patriace do skupiny Knauf.

6 –      Pozri bod 2 napadnutého rozhodnutia.

7 –      Pozri článok 3 napadnutého rozhodnutia.

8 –      Citácie boli z textu vynechané.

9 –      Pozri body 45 až 47 napadnutého rozsudku a tam citovanú judikatúru.

10 –      Pozri bod 50 a nasl.

11 –      Pozri bod 63 napadnutého rozsudku.

12 –      Rozsudok zo 7. januára 2004, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123.

13 –      Pozri v tomto zmysle uznesenie z 25. marca 1996, SPO a i./Komisia, C‑137/95 P, Zb. s. I‑1611, bod 47, a rozsudky zo 16. septembra 1997, Blackspur DIY a i./Rada a Komisia, C‑362/95 P, Zb. s. I‑4775, bod 23, a z 25. januára 2007, Sumitomo Metal Industries a Nippon Steel/Komisia, C‑403/04 P a C‑405/04 P, Zb. s. I‑729, bod 106.

14 –      Pozri rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 12, body 71 až 73 a tam citovanú judikatúru.

15 –      Tamže.

16 –      Pozri body 67 až 78 napadnutého rozsudku.

17 –      Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 12, body 74 až 76.

18 –      Pozri bod 78 napadnutého rozsudku.

19 –      Pozri najmä rozsudok z 8. júla 1999, Hercules Chemicals/Komisia, C‑51/92 P, Zb. s. I‑4235, bod 81.

20 –      Pozri body 70 až 77 napadnutého rozsudku.

21 –      Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 12.

22 –      Pozri analogicky rozsudok zo 16. novembra 2000, SCA Holding/Komisia, C‑297/98 P, Zb. s. I‑10101, bod 37. Okrem toho Súdny dvor v bodoch 101 až 106 rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaného v poznámke pod čiarou 12, uviedol, že Súd prvého stupňa v rámci konania o žalobe podanej proti rozhodnutiu, ktorým sa končí správne konanie, môže nariadiť opatrenia na zabezpečenie priebehu konania a zabezpečiť si úplný prístup k spisu, aby posúdil, či odmietnutie sprístupnenia určitého dokumentu môže poškodiť obranu dotknutého podniku. Keďže také prejednanie sa obmedzuje na súdne preskúmanie žalobných dôvodov, jeho cieľom ani výsledkom nie je nahradenie úplného vyšetrenia veci v kontexte správneho konania. Je nesporné, že oneskoreným sprístupnením dokumentov zo spisu sa podnik, ktorý podal žalobu proti rozhodnutiu Komisie, nedostáva späť do pozície, v akej by bol, keby sa bol mohol oprieť o predmetné dokumenty pri predložení písomných a ústnych vyjadrení Komisii. Vzhľadom na odlišný účel a rozsah prístupu k spisu pred Súdom prvého stupňa a pred Komisiou si nemyslím, že skutočnosť, že odvolateľ nevyčerpal všetky opravné prostriedky v správnom konaní, by mu mala brániť v tom, aby predložil záležitosť zamietnutia prístupu k spisu súdom Spoločenstva.

23 –      Pozri analogicky rozsudok z 12. decembra 1991, Hilti AG/Komisia, T‑30/89, Zb. s. II‑1439, bod 38. Okrem toho, v prípade, že by tvrdenie navrhovateľky, že nesprístupnené dokumenty svedčia v jej prospech, bolo úspešné a preukáže sa, že tento účastník konania nevyužil opravný prostriedok v správnom konaní, ku ktorému mal skutočný prístup, Súdny dvor by mohol akékoľvek preukázané zaváhanie tohto účastníka konania vziať do úvahy pri rozhodovaní o trovách podľa článku 69 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý stanovuje, inter alia, že Súdny dvor môže zaviazať aj účastníka, ktorý mal vo veci úspech, nahradiť trovy konania, ktoré vznikli druhému účastníkovi a ktoré Súdny dvor uzná za spôsobené jeho úmyselným zavinením.

24 –      Rozsudok z 22. apríla 1999, Kernkraftwerke Lippe-Ems/Komisia, C‑161/97 P, Zb. s. I‑2057, bod 58.

25 –      V jej žalobe vo veci T‑52/03 a v osobitnom dokumente, ktorý vypracovala 7. júla 2006. Na dotknutý dokument odkazuje bod 68 napadnutého rozsudku.

26 –      Rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 12, body 74 až 76.

27 –      Tá vyžaduje, aby podnik preukázal, že výsledok, ku ktorému Komisia vo svojom rozhodnutí dospela, by bol býval iný, keby dokument, ku ktorému nemal prístup a o ktorý sa Komisia opierala pri konštatovaní porušenia, nebol pripustený ako dôkaz.

28 –      Rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 330.

29 –      Tamže, bod 331.

30 –      Už citovaný v poznámke pod čiarou 12.

31 –      Pozri bod 307 napadnutého rozsudku.

32 –      Pozri bod 309 napadnutého rozsudku; rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 12.

33 –      Pozri bod 321 napadnutého rozsudku.

34 –      Rozsudok zo 16. novembra 2000, C‑286/98 P, Zb. s. I‑9925.

35 –      Rozsudok z 11. decembra 2003, Minoan Lines/Komisia, T‑66/99, Zb. s. II‑5515.

36 –      Rozsudok z 20. marca 2002, T‑9/99, Zb. s. II‑1487.

37 –      Rozsudok zo 6. apríla 1995, T‑145/89, Zb. s. II‑987.

38 –      Rozsudok z 2. októbra 2003, C‑196/99 P, Zb. s. I‑11005.

39 –      Už citovaný v poznámke pod čiarou 34.

40 –      Tamže.

41 –      Tamže.

42 –      Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 36.

43 –      Rozsudok z 28. júna 2005, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425.

44 –      Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 38.

45 –      Rozsudok z 18. decembra 2008, C‑101/07 P a C‑110/07 P, Coop de France bétail et viande a i./Komisia, Zb. s. I‑10193, bod 58; pozri tiež rozsudok z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, Zb. s. I‑7191, bod 52.

46 –      Rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, body 54 a 55.

47 –      Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 34.

48 –      Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 36.

49 –      Zo znenia bodu 343 napadnutého rozsudku v skutočnosti vyplýva, že rozsudok HFB a i./Komisia bol citovaný ako príklad (rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 36).

50 –      Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 37, bod 107.

51 –      Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 37.

52 –      Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 38.

53 –      Výrazy „len samotná“ a „sama osebe“ majú zásadný pre pochopenie významu rozhodnutia Súdneho dvora.

54 –      Tamže, bod 99.

55 –      Pozri bod 342 napadnutého rozsudku, kde samotný Súd prvého stupňa potvrdil, že hoci len samotná skutočnosť, že imanie dvoch samostatných obchodných spoločností vlastní tá istá osoba alebo tá istá rodina, nestačí, k záveru o existencii hospodárskeho celku možno dospieť na základe viacerých skutočností.

56 –      Pozri bod 65 vyššie.

57 –      Pozri bod 344 napadnutého rozsudku.

58 –      Pozri bod 345 napadnutého rozsudku.

59 –      Do istej miery to odporuje aj odvolateľkiným vyjadreniam v súvislosti s konštatovaním Súdu prvého stupňa v bode 358 napadnutého rozsudku, ktoré odvolateľka nespochybnila a podľa ktorého bola pre Komisiu jedinou kontaktnou osobou počas správneho konania.

60 –      Zo spoločností v rámci skupiny Knauf bola príjemcom oznámenia o výhradách len odvolateľka, hoci bolo jasné, že porušenie uvedené v oznámení sa týka skupiny Knauf.

61 –      Pozri rozsudky zo 16. marca 2000, Compagnie maritime belge transports a i./Komisia, C‑395/96 P a C‑396/96 P, Zb. s. I‑1365, body 143 a 146, a z 2. októbra 2003, ARBED/Komisia, C‑176/99 P, Zb. s. I‑10687, bod 21.

62 –      Pozri tvrdenia odvolateľky uvedené v bodoch 68 a 69 vyššie.

63 –      Pozri bod 348 napadnutého rozsudku.

64 –      Článok 1 s názvom „Cieľ zmluvy“ stanovuje: „1. Cieľom tejto zmluvy je zachovať spoločnosti Knauf ako rodinné spoločnosti. 2. Cieľom tejto zmluvy je zabezpečiť jednotné vedenie spoločností Knauf. 3. Cieľom tejto zmluvy je zaručiť jednotný, sústredený výkon práv vo všetkých spoločnostiach Knauf. 4. Cieľom tejto zmluvy je zabezpečiť, aby rozhodnutia potrebné pre budúce vedenie, organizáciu a právnu formu spoločnosti, boli aj naďalej možné a aby im nemohol zabrániť jeden spoločník alebo len malý počet spoločníkov.“ (Kurzívou zvýraznil generálny advokát)

65 –      Pozri najmä rozsudok zo 16. novembra 2000, Metsä-Serla a i./Komisia, C‑294/98 P, Zb. s. I‑10065, bod 27.

66 –      Pozri body 98 a 99 (rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 38). V uvedenej veci nebolo možné pripísať zodpovednosť pre nedostatok dôkazov.

67 –      Pozri body 354 až 361 napadnutého rozsudku.

68 –      Rozsudok z 27. septembra 2006, T‑330/01, Zb. s. II‑3389, bod 88.

69 –      Pozri bod 360 napadnutého rozsudku.

70 –      Táto skutočnosť je nesporná.

71 –      Pozri body 55 až 57 (rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 12).

72 –      Pozri analogicky rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 46, bod 50.