1. 

Landessozialgericht (vyšší súd pre oblasť sociálneho zabezpečenia), Sasko, žiada, aby Súdny dvor určil, či subjekt, akým je Maschinenbau- und Metall- Berufsgenossenschaft (ďalej len „MMB“), poskytujúci poistenie proti pracovným úrazom a chorobám z povolania, sa má považovať za podnik v zmysle článkov 81 ES a 82 ES. Okrem toho sa vnútroštátny súd domáha objasnenia, či povinné členstvo určitých zamestnávateľov v subjekte, akým je MMB ( 2 ) podľa nemeckého právneho systému, porušuje pravidlá Zmluvy, najmä pravidlá týkajúce sa slobodného poskytovania a/alebo prijímania služieb.

2.

Povinné úrazové poistenie je upravené v knihe VII zákonníka sociálneho zabezpečenia (Sozialgesetzbuch) (ďalej len „SGB VII“) ( 3 ). § 152 SGB VII nazvaný „Rozdelenie zodpovednosti“ stanovuje:

„1.   Poistné sa stanovuje po uplynutí kalendárneho roku, v ktorom vo všeobecnosti vzniká nárok na platbu poistného, na základe rozdelenia zodpovednosti. Takéto rozdelenie musí pokrývať požiadavky predchádzajúceho roku a zahŕňať poistné potrebné na vznik primeranej rezervy. Okrem uvedeného možno príspevky vyberať len na pokrytie prostriedkov prevádzkového kapitálu.“

3.

§ 153 SGB VII s názvom „Vymeriavací základ“ stanovuje:

„1.   Pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak, výška poistného sa stanovuje na základe požiadaviek financovania (vzhľadom na rozdelenie zodpovednosti), miezd a platov poistených osôb a kategórií rizík.

2.   Mzdy a platy poistených osôb sú základom výpočtu poistného až do výšky maximálnych ročných príjmov týchto osôb.

3.   V stanovách môže byť určená minimálna výška vymeriavacieho základu vzhľadom na minimálnu ročnú mzdu alebo plat poistených osôb, ktoré dovŕšili 18 rokov veku. …

4.   Pri výpočte poistného možno úplne alebo čiastočne nebrať do úvahy úrazové riziko v podniku v takom rozsahu, v akom sú náklady na dôchodky, dávky v prípade smrti a náhrady:

Celková výška nákladov, ktoré sú podľa prvej vety tohto odseku rozdelené podnikom bez ohľadu na stupeň úrazového rizika, nesmie prekročiť 30% celkových nákladov na dôchodky, dávky v prípade smrti a náhrady. Vykonávacie ustanovenia určí nariadenie.“

4.

§ 157 SGB VII nazvaný „Rizikové stupne“ stanovuje:

„1.   Podniky zodpovedné za poskytovanie úrazového poistného krytia z vlastnej iniciatívy vypracujú jednotlivé rizikové stupne. Tieto stupne spresňujú jednotlivé kategórie rizík, aby bolo možné vymerať poistné na progresívnom základe. …

2.   Rizikové stupne zodpovedajú sadzobníku podľa kategórií osôb vystavených riziku na základe porovnania rizík založeného na všeobecne uznávaných zásadách poistenia. …

3.   Rizikové kategórie sa stanovujú podľa vzťahu medzi vyplateným poistným plnením na jednej strane a mzdami a platmi na strane druhej.

…“

5.

§ 176 SGB VII, ktorý sa nazýva „Povinnosť vyrovnania“, stanovuje, že v rozsahu, v akom:

si združenia vykonávajúce poistenie zodpovednosti zamestnávateľa medzi sebou rozdelia prevyšujúce náklady. Pokiaľ suma, ktorá sa má zaplatiť prostredníctvom vyrovnania podľa odsekov 1 a 2, prevyšuje sumu, ktorú takéto združenie rozdeľuje podnikom bez ohľadu na stupeň úrazového rizika podľa odsekov 1 a 2, táto suma sa zníži na uvedenú sumu rozdelenú podnikom.“

6.

Kattner Stahlbau GmbH (ďalej len „Kattner“) je obchodnou spoločnosťou s ručením obmedzeným, ktorá bola založená 13. novembra 2003 a jej činnosť začala . Oznámením z MMB informoval Kattner, že MMB je pre uvedenú spoločnosť príslušným subjektom povinného úrazového poistenia. Kattner bola podľa § 136 SGB VII zapísaná ako člen s členským číslom 600212360. Dotknuté oznámenie takisto obsahovalo rozhodnutie o členstve Kattner v MMB.

7.

Listom z 1. novembra 2004 Kattner oznámila ukončenie jej povinného členstva v MMB s účinnosťou od konca roku 2004. Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania Kattner plánovala dohodnúť súkromné poistenie proti existujúcim rizikám.

8.

Oznámením z 15. novembra 2004 MMB informoval Kattner, že podľa ustanovení SGB VII MMB predstavuje pre Kattner príslušný subjekt povinného úrazového poistenia. Právne nie je možné vyhnúť sa úrazovému poisteniu alebo zrušiť povinné zákonné poistenie. Ukončenie členstva spoločnosti Kattner v MMB preto bolo zamietnuté. Oznámenie z bolo potvrdené rozhodnutím MMB z a rozsudkom Sozialgericht Leipzig (Súd sociálneho zabezpečenia Lipsko) z .

9.

Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania Kattner vo svojom odvolaní na vnútroštátny súd, ktorý podal tento návrh, uvádza, že jej povinné členstvo v MMB porušuje právo Spoločenstva, keďže je obmedzená jej sloboda prijímať služby. Kattner predložila ponuku dánskej poisťovacej spoločnosti, podľa ktorej táto spoločnosť poistí Kattner v súlade s nemeckým právom úrazového poistenia proti riziku pracovných úrazov, chorôb z povolania, alebo úrazov na ceste do práce alebo z práce za rovnakých podmienok, ako sú podmienky MMB. Okrem toho plnenia sú tiež striktne vymedzené v súlade so zoznamom plnení, ktorý uvádza Deutsche Gesetzliche Unfallversicherung (nemecké združenie vykonávajúce povinné úrazové poistenie). Kattner tvrdí, že postavenie MMB ako „jediného a výlučného poskytovateľa poistenia porušuje články 82 ES a 86 ES, pričom toto obmedzenie súťaže nemôže byť odôvodnené. To isté platí o obmedzení, ktoré z toho vyplýva pre slobodné poskytovanie služieb uvedené v článkoch 49 ES a nasl. Zjavne neexistuje žiadny naliehavý dôvod verejného záujmu, ktorý by odôvodňoval pozíciu monopolu nemeckých poskytovateľov úrazového poistenia v im prislúchajúcich oblastiach“.

10.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že medzi nemeckým a talianskym právnym systémom povinného poistenia proti pracovným úrazom existujú základné rozdiely, a preto rozsudok Súdneho dvora vo veci Cisal ( 4 ) neodpovedá na všetky otázky, ktoré sú podstatné vo veci prejednávanej vnútroštátnym súdom. Tento súd poukazuje na to, že druhý bod abstraktu rozsudku vo veci Cisal uvádza, že „pojem podnik v zmysle [článkov 81 ES a 82 ES] neoznačuje subjekt, ktorý je zákonom poverený správou systému povinného poistenia proti pracovným úrazom a chorobám z povolania, ak sumy plnení a sumy poistného podliehajú kontrole štátu a povinné členstvo, ktoré charakterizuje takýto systém poistenia, je nevyhnutné pre finančnú rovnováhu tohto systému, ako aj na uplatnenie zásady solidarity, ktorá predvída, že plnenia vyplatené poistencom nie sú proporcionálne poistnému, ktoré tieto osoby zaplatili. … Uvedený subjekt plní výlučne sociálnu funkciu. Preto jeho činnosť nie je ekonomickou činnosťou v zmysle práva hospodárskej súťaže“.

11.

Podľa vnútroštátneho súdu je sporné, či MMB je „subjektom, ktorý je zákonom poverený správou systému povinného poistenia proti pracovným úrazom a chorobám z povolania“. Okrem toho základný rozdiel medzi talianskym a nemeckým systémom spočíva podľa vnútroštátneho súdu v skutočnosti, že Istituto nazionale per l’assicurazione contro gli infortuni sul lavoro (INAIL), o ktorý išlo vo veci Cisal, je monopolom, zatiaľ čo nemecké povinné úrazové poistenie je štruktúrované ako oligopol. Navyše vnútroštátny súd uvádza, že MMB nie je poverený správou systému povinného poistenia proti pracovným úrazom a chorobám z povolania, ale priamo poskytuje toto poistenie. Podľa tohto vnútroštátneho súdu „činnosť správy“ MMB v podstate zodpovedá činnosti podnikateľských subjektov, a to poisťovacích spoločností.

12.

Za týchto okolností Landessozialgericht, Sasko, rozhodol prerušiť konanie a uznesením z 24. júla 2007 predložil Súdnemu dvoru podľa článku 234 ES tieto prejudiciálne otázky:

13.

Písomné pripomienky predložili Kattner, MMB, nemecká vláda a Komisia. Pojednávanie nebolo navrhnuté, ani sa nekonalo.

14.

Proti prípustnosti prejudiciálnych otázok, ktoré Súdnemu dvoru predložil Landessozialgericht, Sasko, boli vznesené viaceré námietky.

15.

Po prvé, MMB a Komisia sa domnievajú, že právomoc Súdneho dvora sa obmedzuje na výklad práva Spoločenstva, a preto Súdny dvor nemôže rozhodovať o súlade vnútroštátneho práva alebo opatrení s právom Spoločenstva. V tomto ohľade Komisia zastáva názor, že prvú otázku vnútroštátneho súdu je potrebné preformulovať, keďže sa v nej požaduje výklad vnútroštátneho práva a vnútroštátny súd nespresňuje okolnosti, za ktorých by subjekt, akým je MMB, podľa neho mohol byť považovaný za podnik v zmysle článkov 81 ES a 82 ES. Tieto okolnosti sú však uvedené v samotnom texte uznesenia vnútroštátneho súdu.

16.

V prvom rade je potrebné pripomenúť, že v konaní podľa článku 234 ES Súdny dvor nie je oprávnený uplatňovať pravidlá práva Spoločenstva na osobitný prípad alebo následne vzhľadom na toto pravidlo klasifikovať ustanovenia vnútroštátneho práva. Môže však vnútroštátnemu súdu poskytnúť výklad všetkých príslušných ustanovení práva Spoločenstva, ktorý mu môže pomôcť pri posudzovaní účinkov ustanovení vnútroštátneho práva. ( 5 )

17.

Zastávam názor, že vnútroštátny súd svojou prvou otázkou žiada Súdny dvor o uplatnenie článkov 81 ES a 82 ES na osobitný prípad. Preto sa domnievam, že je nevyhnutné, aby Súdny dvor preformuloval prvú otázku, ktorá je mu predložená. ( 6 ) Prvú otázku je teda potrebné vnímať tak, že sa ňou vnútroštátny súd pýta, či pojem podnik v zmysle článkov 81 ES a 82 ES zahŕňa subjekt, ktorý vykonáva poistenie proti pracovným úrazom a chorobám z povolania, akým je MMB. Okrem toho sa domnievam, že informácie, ktoré vnútroštátny súd poskytol vo svojom uznesení a ktoré vo svojich písomných pripomienkach doplnili Kattner, MMB, nemecká vláda a Komisia, Súdnemu dvoru dostatočne opisujú skutkový stav a právny rámec sporné v konaní vo veci samej, čím mu umožňujú, aby poskytol výklad pravidiel Spoločenstva týkajúcich sa hospodárskej súťaže vzhľadom na situáciu dotknutú v tomto prípade.

18.

Po druhé, pokiaľ ide o druhú otázku, Komisia sa domnieva, že vnútroštátny súd dostatočne nespresnil, ktoré ustanovenia práva Spoločenstva vyžadujú výklad Súdneho dvora.

19.

Hoci druhá otázka skutočne neuvádza pravidlá práva Spoločenstva, ktorých výklad má Súdny dvor podať, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania ako celku je zrejmé, že vnútroštátny súd žiada objasnenie, či sa články 49 ES a nasl. a články 82 ES a 86 ES majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje povinné členstvo podniku, akým je Kattner v subjekte, akým je MMB.

20.

Po tretie MMB zastáva názor, že otázky, ktoré Súdnemu dvoru predložil Landessozialgericht, Sasko, nemôžu viesť k „užitočnej“ odpovedi pre tento súd, keďže nie je oprávnený ukončiť povinné členstvo Kattner v MMB. Povinnosť Kattner byť členom v MMB možno ukončiť len zrušením alebo zmenou rozhodnutia o členstve z 27. januára 2004, ktoré nebolo napadnuté.

21.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že konanie podľa článku 234 ES je prostriedkom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi. V rámci tejto spolupráce práve vnútroštátny súd rozhodujúci o spore jediný bezprostredne pozná skutkový stav vo veci samej a musí niesť zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, a preto je v najlepšej pozícii posúdiť vzhľadom na osobitosti veci potrebu rozhodnutia o prejudiciálnej otázke, ktoré by mu umožnilo vyhlásiť rozsudok, ako aj význam otázok, ktoré predloží Súdnemu dvoru. To však nič nemení na skutočnosti, že Súdny dvor môže, ak je to potrebné, skúmať podmienky, za akých sa vnútroštátny súd na neho obrátil, s cieľom preveriť svoju vlastnú právomoc a najmä určiť, či požadovaný výklad práva Spoločenstva súvisí so skutkovými okolnosťami a predmetom sporu vo veci samej v takej miere, aby Súdny dvor nebol vedený k podávaniu poradných stanovísk k všeobecným alebo hypotetickým otázkam. Pokiaľ sa zdá, že zodpovedanie položenej otázky zjavne nie je potrebné na vyriešenie tohto sporu, Súdny dvor rozhodne o zastavení konania. ( 7 )

22.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne vyplýva, že spor vo veci samej sa týka najmä povinnosti byť členom MMB, ktorá bola uložená Kattner podľa vnútroštátneho právneho systému, a že vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či táto povinnosť je v súlade s právom Spoločenstva. Výklad práva Spoločenstva, ktorý žiada vnútroštátny súd, teda zjavne súvisí so skutkovými okolnosťami a predmetom sporu vo veci samej a myslím si, že nie je zjavne irelevantný na účely rozhodnutia tohto sporu.

23.

Námietky, ktoré boli vznesené proti prípustnosti, by preto podľa môjho názoru mali byť zamietnuté.

24.

Kattner tvrdí, že odpoveď na prvú otázku by mala byť kladná a poisťovacie združenie, akým je MMB, by sa malo považovať za podnik v zmysle článkov 81 ES a 82 ES.

25.

Na rozdiel od talianskeho poisťovacieho systému, ktorý bol skúmaný vo veci Cisal, v Nemecku nie je výška plnení a poistného stanovená zákonom, ale v súlade so štatútom alebo stanovami každého poisťovacieho združenia. Hoci základ výpočtu poistného je určený zákonom, Kattner sa domnieva, že tieto kritériá ponechávajú poisťovacím združeniam značnú slobodu. Kattner uvádza, že zákonodarca nemá vplyv na požiadavky poisťovacích združení v predchádzajúcom roku podľa § 152 SGB VII alebo na platy poistených osôb. Aj keď je pri výpočte poistného stanovená horná hranica platu poistených osôb, ( 8 ) túto hornú hranicu môže príslušné poisťovacie združenie zvýšiť podľa § 85 ods. 2 druhého pododseku SGB VII. V skutočnosti všetky poisťovacie združenia v Nemecku túto možnosť využili. Ďalej poisťovacie združenia môžu podľa § 153 ods. 3 SGB VII pri výpočte poistného zohľadniť prinajmenšom minimálny ročný plat. Požiadavky tohto ustanovenia sú však v podstate fakultatívne. Okrem toho, hoci právne predpisy nestanovujú minimálne poistné, § 161 SGB VII poskytuje možnosť, ktorú využili prakticky všetky poisťovacie združenia v Nemecku, vymerať jednotné minimálne poistné. Kattner takisto tvrdí, že zo znenia § 157 SGB VII jasne vyplýva, že stanovenie rizikových stupňov je výlučne úlohou príslušného poisťovacieho združenia a podlieha len obmedzenej kontrole súdov. Podľa § 158 SGB VII rizikové stupne stanovené poisťovacím združením podliehajú súhlasu príslušného úradu dohľadu. Tento súhlas je však výlučne formálny a neudelí sa len vo veľmi zriedkavých prípadoch. Navyše skutočnosť, že podľa § 162 SGB VII môže poistné združenie priznať dodatočné poistné prémie alebo zľavy a zvýhodnenia, podčiarkuje skutočnosť, že poistné nepodlieha regulácii štátu.

26.

Pokiaľ ide o plnenia vyplatené poisteným osobám, výška týchto plnení je stanovená skôr poisťovacími združeniami ako zákonodarcom. Zatiaľ čo § 26 a nasl. SGB VII vo všeobecnosti stanovujú plnenia, ktoré musia byť zaplatené poisťovacími združeniami, neexistuje ustanovenie právne zakotvujúce ich výšku. Napríklad poisťovacie združenie môže v súlade s § 85 ods. 2 SGB VII zvýšiť maximálny ročný plat, na základe ktorého sú vyplácané určité plnenia.

27.

Kattner sa domnieva, že prvky solidarity, ktoré sa nachádzajú v nemeckom systéme, nepostačujú na to, aby mohli byť poisťovacie združenia nepovažované za podniky v zmysle článkov 81 ES a nasl. V tomto ohľade Kattner po prvé uvádza, že v súlade s rozsudkom vo veci Cisal je sociálny cieľ poisťovacieho systému zdôraznený skutočnosťou, že plnenia sú vyplácané aj vtedy, ak splatné poistné nebolo zaplatené. Sociálny cieľ poisťovacieho systému však sám osebe nestačí na to, aby dotknutá činnosť nebola charakterizovaná ako ekonomická činnosť. Podľa Kattner v prípade, ak chýba akýkoľvek z údajov o výške nezaplateného poistného, tento prvok solidarity nemôže byť rozhodujúci. Okrem toho takéto nezaplatené poistné môže byť zaplatené dodatočne. Po druhé Kattner zastáva názor, že v súlade s 157 SGB VII sa poistné väčšinou počíta na základe skutočného stupňa úrazového rizika a nie na základe všeobecných kritérií. Po tretie Kattner tvrdí, že na rozdiel od situácie v prípade Cisal — kde výšku plnenia stanovuje talianske právo a toto plnenie sa vypláca bez ohľadu na zaplatené poistné a finančné výsledky investícií uskutočnených poisťovacím združením — neexistuje riziko, že budú vyplatené plnenia, ktoré nie sú pokryté poistným, keďže podľa § 152 ods. 1 SGB VII sa poistné stanovuje na základe rozdelenia zodpovednosti po uplynutí kalendárneho roku, v ktorom vzniká povinnosť zaplatiť poistné. Po štvrté Kattner uvádza, že kľúčovým faktorom pri rozhodnutí o existencii solidarity v prípade Cisal bol nedostatok priamej súvislosti medzi zaplateným poistným a priznaným plnením. Pokiaľ ide o vzťah medzi poistným a plnením v nemeckom právnom systéme, Kattner tvrdí, že nemecké právo nestanovuje žiadne oslobodenie od povinnosti platiť poistné v prípade, ak plat nedosiahol určitú úroveň. Navyše podľa § 161 SGB VII môžu poisťovacie združenia stanoviť jednotné minimálne poistné. Väčšina poisťovacích združení využila túto možnosť zjednotiť minimálnu výšku poistného a plnenia. Okrem toho maximálnu výšku poistného možno zvýšiť, ak sa pri jeho výpočte zohľadní inter alia zákonom stanovená maximálna ročná mzda. Maximálna ročná mzda je však tiež braná do úvahy pri výpočte plnení, teda pri zabezpečení primeraného vzťahu medzi poistným a plnením. Po piate sa Kattner takisto domnieva, že zásada solidarity znamená, že podniky, v ktorých je vysoké nebezpečenstvo úrazov, sú financované podnikmi s nižším rizikom. Kattner však tvrdí, že pravidlá o vyrovnaní rizika v Nemecku len zabezpečujú udržanie systému a neslúžia na zabezpečenie solidarity. Kattner uvádza, že k tomuto vyrovnaniu rizika dochádza v prvom rade v rámci tej istej rizikovej kategórie a akékoľvek vyrovnanie medzi jednotlivými oddeleniami toho istého poisťovacieho združenia alebo medzi združeniami slúži len na udržanie systému. Po šieste Kattner tvrdí, že vzhľadom na to, že je možné oddeliť staré poistné zaťaženia od súčasných, nie je potrebné udržiavať povinné poistenie na pokrytie týchto starých zaťažení, keďže sa predpokladá, že ich dôležitosť postupom času klesne.

28.

Kattner takisto uvádza, že spôsob, akým je subjekt financovaný, nie je rozhodujúci vzhľadom na určenie, či ide o podnik v zmysle článkov 81 ES a nasl. Kattner však tvrdí, že hoci poistné na povinné úrazové poistenie je stanovené prostredníctvom rozdelenia zodpovednosti, v nemeckom systéme existuje určitá miera kapitalizácie. Okrem toho podľa § 164 SGB VII a na účely zabezpečenia platieb poistného poisťovacie združenia môžu na pokrytie poistných požiadaviek stanoviť inter alia preddavkové platby poistného v priebehu kalendárneho roku. Financovanie týchto združení sa teda v skutočnosti nelíši od súkromných poisťovacích spoločností, ktoré takisto zohľadňujú predvídateľné ročné požiadavky a v súlade s nimi počítajú svoje poistné.

29.

MMB, nemecká vláda a Komisia sa domnievajú, že poisťovacie združenie, akým je MMB, nie je podnikom v zmysle článkov 81 ES a 82 ES. V súlade s rozhodnutím vo veci Cisal zastávajú názor, že takéto poisťovacie združenia nevykonávajú ekonomickú činnosť, ale sledujú len sociálne ciele a sú súčasťou systému sociálneho zabezpečenia v Nemecku. Okrem toho pracovníci môžu vykonávať svoje práva v rámci predmetného poisťovacieho systému nezávisle od toho, či ich zamestnávateľ riadne zaplatil poistné, alebo ho dokonca nezaplatil. MMB a nemecká vláda zdôrazňujú skutočnosť, že z predmetného poistného krytia nie je vylúčené žiadne riziko. MMB a Komisia takisto poukazujú na to, že dotknuté nemecké poisťovacie združenia nevykonávajú svoju činnosť na účely dosiahnutia zisku.

30.

MMB, nemecká vláda a Komisia tvrdia, že spôsob, akým sú platby poistného vyberané a plnenia vyplácané, preukazuje, že dotknutý systém povinného poistenia uplatňuje zásadu solidarity.

31.

Pokiaľ ide o poistné, MMB uvádza, že podľa § 150 SGB VII je za jeho platbu zodpovedný len zamestnávateľ, nie zamestnanec. Nemecká vláda tvrdí, že na rozdiel od prémií súkromného poistenia, ktoré sú založené na riziku poistenej osoby, podľa dotknutého nemeckého poisťovacieho systému faktory zvyšujúce riziko, napríklad predchádzajúce ochorenia zamestnanca, nemožno zohľadniť pri počítaní výšky poistného alebo nimi odôvodniť nevyplatenie poistného plnenia. Tieto plnenia sú vyplácané bez ohľadu na zavinenie zo strany zamestnávateľa alebo poškodenej osoby a nezávisle od toho, či bolo alebo nebolo zaplatené poistné.

32.

MMB, nemecká vláda a Komisia zastávajú názor, že systém úrazového poistenia v Nemecku je financovaný v súlade so zásadou následného pokrytia požiadaviek. Poistné členov poisťovacieho združenia sa teda počíta rozdelením celkových požiadaviek združenia vrátane akýchkoľvek nevyhnutných rezerv na možné náklady v budúcnosti za predchádzajúci rok medzi jeho členov. Nemecká vláda tvrdí, že výška poistného, ktoré platí podnik, je vzhľadom na rizikovú kategóriu priemyselného odvetvia dotknutého podniku založená na mzdách vyplatených poisteným osobám. Podľa § 153 ods. 1 SGB VII sú jednotlivé oddelenia priemyslu rozdelené do rizikových kategórií, ktoré odzrkadľujú počet a závažnosť úrazov v každom odvetví.

33.

Podľa nemeckej vlády pravidlá poistného sú uplatnením zásady solidarity v troch smeroch. Po prvé každé poisťovacie združenie musí zostaviť stupnicu rizík obsahujúcu jednotlivé kategórie rizík. Podniky osobitného odvetvia priemyslu patria do jednej rizikovej skupiny bez ohľadu na skutočné riziko existujúce v jednotlivých podnikoch. V súlade s tvrdením nemeckej vlády a Komisie vzhľadom na to, že poistné je založené na riziku spojenom s osobitným odvetvím priemyslu, zásada solidarity sa uplatňuje medzi podnikmi jedného odvetvia. Po druhé poisťovacie združenia vo všeobecnosti vytvárajú rizikovú stupnicu osobitného priemyselného odvetvia skôr na základe nedávnych úrazov než úrazov z minulosti, čím z posúdenia rizika osobitného priemyselného odvetvia vylučujú mnohé faktory. Medzi odvetviami priemyslu preto v rámci poisťovacieho združenia pôsobí zásada solidarity. Po tretie zásada solidarity pôsobí aj medzi poisťovacími združeniami. Podľa § 176 a nasl. SGB VII, pokiaľ určité platby plnení jedného poisťovacieho združenia prekročia určitú výšku, ostatné poisťovacie združenia sú povinné zaplatiť prekračujúcu sumu. V tomto ohľade MMB uvádza, že v súčasnosti je z dôvodu kompenzácie podľa § 176 a nasl. SGB VII vyplatených 500 až 600 miliónov eur. Nemecká vláda a Komisia sa domnievajú, že na účely zabezpečenia zásady solidarity nie je nevyhnutné, aby dotknutá poisťovacia schéma bola vykonávaná jedným centrálnym subjektom, keďže medzi poisťovacími združeniami existuje systém kompenzácie stanovený v § 176 a nasl. SGB VII.

34.

Komisia a MMB zdôrazňujú úlohu, ktorú zohráva dotknutý nemecký poisťovací systém pri predchádzaní úrazom. Komisia tiež poznamenáva, že nemecký systém ako preventívne opatrenie reguluje splatné poistné na základe úrazovosti v danom podniku, čím určitým spôsobom vyrovnáva úroveň poistného splatného za poistené riziko. Komisia však poukazuje na skutočnosť, že spojenie medzi poistným a rizikom je neúplné a požiadavka „striktnej proporcionality“ stanovená Súdnym dvorom nie je splnená.

35.

Čo sa týka plnení, MMB, nemecká vláda a Komisia tvrdia, že výška zaplatených plnení nemusí nevyhnutne zodpovedať zárobku poistenej osoby. Nemecká vláda a MMB zdôrazňujú skutočnosť, že viac ako 30% plnení vyplatených poisťovacími združeniami sú naturálne platby na, inter alia, prevenciu úrazov a náhradu liečebných nákladov, ktoré nezávisia od mzdy poistenej osoby a zaplateného poistného. Pokiaľ ide o platby, akými je ušlý zárobok a dôchodok, ktoré sú závislé od zárobku pred úrazom, nemecká vláda a Komisia uvádzajú, že minimálna a maximálna mzda, ktorú možno zohľadniť, je stanovená v § 85 SGB VII, čo vedie k rozdielu medzi zaplateným plnením a mzdou poistenej osoby.

36.

MMB, nemecká vláda a Komisia zdôrazňujú skutočnosť, že sporný nemecký systém úrazového poistenia podlieha dohľadu štátu. MMB tvrdí, že sa spravuje verejným právom, a preto musí plniť úlohy, ktoré mu ukladá zákon. Okrem toho podľa § 31 SGB I práva a povinnosti týkajúce sa plnení sociálneho zabezpečenia na základe SGB možno zriadiť, zmeniť alebo zrušiť len v rozsahu povolenom zákonom. MMB, nemecká vláda a Komisia uvádzajú, že plnenia a podmienky ich vyplatenia stanovuje zákon. Podľa nemeckej vlády závisí výpočet poistného vo veľkom rozsahu od poistných združení, najmä z toho dôvodu, že tieto združenia zostavujú rizikovú škálu. MMB a nemecká vláda však tvrdia, že zostavenie tejto škály podlieha výslovnému súhlasu úradu štátneho dohľadu. V súlade s tvrdením nemeckej vlády musia poisťovacie združenia pri zostavovaní týchto rizikových škál postupovať v súlade so zákonom, najmä so základným zákonom (nemeckou ústavou), a podľa § 157 SGB VII sú povinné vytvoriť rizikové kategórie, ktoré umožnia platby poistného na progresívnom základe. MMB namieta, že poistné je nutné počítať podľa § 150 SGB VII a jednotlivým podnikom nemožno priznať žiadne výnimky. Navyše poisťovacie združenia nemôžu navzájom súťažiť.

37.

Vnútroštátny súd sa domáha určenia, či subjekt, akým je MMB, možno na účely článkov 81 ES a 82 ES považovať za podnik. Treba pripomenúť, že spor prejednávaný vnútroštátnym súdom sa týka toho, či Kattner môže ukončiť svoje povinné členstvo v MMB. Kattner totiž v konaní pred vnútroštátnym súdom tvrdí, že postavenie MMB ako jediného a výlučného poskytovateľa poistenia porušuje články 82 ES a 86 ES.

38.

Zo spisu na Súdnom dvore je zrejmé, že zamestnávatelia v Nemecku sú v podstate povinní poistiť sa proti pracovným úrazom a chorobám z povolania. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd uviedol, že povinnosť členstva v rôznych združeniach poistenia zodpovednosti zamestnávateľa v Nemecku je založená na pravidlách, ktoré stanovujú odvetvovú a územnú príslušnosť jednotlivých poisťovacích združení.

39.

V kontexte práva hospodárskej súťaže Súdny dvor rozhodol, že pojem podnik zahŕňa každý právny subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od právneho postavenia tohto subjektu a spôsobu jeho financovania. ( 9 )

40.

Vo veci Albany ( 10 ) Súdny dvor zhrnutím svojich záverov z rozsudku Poucet a Pistre ( 11 ) uviedol, že pojem podnik nezahŕňa inštitúcie poverené spravovaním niektorých povinných systémov sociálneho zabezpečenia založených na zásade solidarity. V systéme nemocenského poistenia a poistenia v materstve, ktoré v rozsudku Poucet a Pistre posudzoval, boli totiž dávky rovnaké pre všetky osoby, ktorým boli určené, hoci príspevky boli proporcionálne vo vzťahu k výške príjmov; v systéme dôchodkového poistenia zabezpečovali financovanie starobných dôchodkov aktívni pracovníci; okrem toho dôchodkové nároky stanovené zákonom neboli proporcionálne vo vzťahu k príspevkom zaplateným v systéme dôchodkového poistenia; nakoniec sa systémy s prebytkom finančných prostriedkov podieľali na financovaní systémov, ktoré mali štrukturálne finančné problémy. Solidarita nutne znamenala to, že rôzne systémy boli spravované jedinou inštitúciou a účasť v týchto systémoch bola povinná. ( 12 )

41.

Vo veci Albany Súdny dvor takisto uviedol, že vo veci Fédération française des sociétés d’assurance a i. ( 13 ) naopak rozhodol, že nezisková inštitúcia spravujúca systém dôchodkového poistenia určený na doplnenie základného povinného poistenia a zriadený zákonom ako dobrovoľné poistenie, ktorý funguje na zásade zhodnotenia, je podnikom v zmysle článkov 81 ES a nasl. Dobrovoľná účasť, uplatnenie zásady zhodnotenia a skutočnosť, že dávky závisia iba od výšky príspevkov zaplatených poistencami a od finančných výsledkov investícií realizovaných správcovskou spoločnosťou, automaticky znamená, že táto inštitúcia vykonáva hospodársku činnosť a konkuruje poisťovniam sprostredkujúcim životné poistenie. ( 14 )

42.

V oblasti poistenia proti pracovným úrazom a chorobám z povolania Súdny dvor vo veci Cisal uviedol, že subjekt, konkrétne INAIL, ktorý je zákonom poverený správou systému povinného poistenia proti pracovným úrazom a chorobám z povolania, plní výlučne sociálnu funkciu a jeho činnosť nie je ekonomickou činnosťou v zmysle práva hospodárskej súťaže. Súdny dvor vyvodil záver, že INAIL nepredstavuje podnik v zmysle článkov 81 ES a 82 ES. ( 15 )

43.

Pri vyvodení tohto záveru vo veci Cisal Súdny dvor pripomenul, že pokrytie rizík pracovných úrazov a chorôb z povolania bolo dlho súčasťou sociálnej ochrany, ktorú členské štáty poskytovali všetkým alebo len niektorým obyvateľom. ( 16 ) Súdny dvor však uviedol, že sociálny cieľ poisťovacieho systému sám osebe nepostačuje na to, aby dotknutá činnosť nebola charakterizovaná ako ekonomická činnosť. ( 17 ) Preto poisťovací systém musí okrem sledovania sociálneho cieľa uplatňovať aj zásadu solidarity. ( 18 ) Keďže INAIL bol financovaný z poistného, ktorého sadzba vždy nezodpovedala poistenému riziku a výška vyplatených plnení nebola vždy primeraná príjmom poistených osôb, Súdny dvor rozhodol, že nedostatok priamej spojitosti medzi zaplateným poistným a priznaným plnením viedol k solidarite medzi lepšie zarábajúcimi pracovníkmi a tými, ktorí by v prípade existencie takejto spojitosti boli vzhľadom na svoj nízky príjem zbavení primeraného sociálneho krytia. ( 19 ) Súdny dvor uviedol, že povinné členstvo, ktoré charakterizuje tento poisťovací systém, je nevyhnutné pre finančnú rovnováhu systému a pre uplatnenie zásady solidarity, čo znamená, že plnenia vyplatené poisteným osobám presne nezodpovedajú poistnému, ktoré tieto osoby zaplatili. ( 20 )

44.

Vo veci Cisal Súdny dvor okrem pripomenutia, že dotknutý taliansky systém uplatňuje zásadu solidarity, zdôraznil skutočnosť, že dva základné prvky systému, ktorý spravoval INAIL, konkrétne výška zaplateného poistného a plnenie priznané poisteným osobám, podliehali štátnemu dohľadu. ( 21 )

45.

Hoci z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že sociálny cieľ poisťovacieho systému sám osebe zjavne nepostačuje na to, aby činnosť nebola kvalifikovaná ako hospodárska činnosť, domnievam sa, že tento cieľ je predsa len okrem iného na zistenie, či určitá činnosť nie je činnosťou ekonomickej povahy, relevantným faktorom. Preto je nevyhnutné preskúmať, či systém zákonného poistenia proti pracovným úrazom a chorobám z povolania, sporný vo veci samej, sleduje sociálny cieľ.

46.

Zdá sa, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, že z § 1 SGB VII vyplýva, že cieľom dotknutej poisťovacej schémy je, po prvé, všetkými dostupnými prostriedkami zabrániť vzniku pracovných úrazov a chorôb z povolania, ako aj všetkým zdravotným rizikám spojeným s pracovnou činnosťou, a po druhé, pri vzniku pracovných úrazov alebo chorôb z povolania všetkými dostupnými prostriedkami navrátiť zdravie a obnoviť pracovnú schopnosť poistených osôb a poskytnúť finančnú náhradu poisteným osobám alebo osobám, ktoré sú od nich závislé. Okrem toho a s výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa zdá, že na základe uvedenej schémy je poskytované poistné krytie nezávislé od akéhokoľvek zavinenia poistenej osoby alebo zamestnávateľa a bez ohľadu na poistné, ktoré zamestnávateľ skutočne zaplatil. Navyše z návrhu na začatie prejudiciálneho konania je zjavné, že poisťovacie združenia podliehajú verejnému právu a nevykonávajú svoju činnosť na účely dosiahnutia zisku.

47.

Takisto je nevyhnutné preskúmať, či sporný nemecký poisťovací systém uplatňuje zásadu solidarity a či základné prvky tohto systému sú predmetom štátneho dohľadu.

48.

Pri posudzovaní, či určitý systém sociálneho zabezpečenia uplatňuje zásadu solidarity, Súdny dvor venoval zvýšenú pozornosť úrovni zaplateného poistného a plnení priznaných podľa daného systému. Zásada solidarity nie je dodržaná, ak plnenia priznané osobám, na ktoré sa systém vzťahuje, priamo závisia od poistného zaplateného týmito osobami alebo v ich mene. Preto v prípade schémy sociálneho zabezpečenia poskytujúcej poistenie proti riziku pracovných úrazov alebo chorôb z povolania musí táto schéma podľa môjho názoru obsahovať redistribučné prvky, ktoré prekračujú redistribúciu v rámci súkromného poistenia. ( 22 )

49.

Pokiaľ ide o sadzby poistného podľa sporného nemeckého systému, Súdny dvor vo veci Cisal kládol dôraz najmä na skutočnosť, že predmetný taliansky poistný systém bol financovaný z poistného, ktorého sadzba nebola systematicky úmerná poistenému riziku. Zdá sa, že zo spisového materiálu vyplýva, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, že poistné platené zamestnávateľom podľa tohto nemeckého systému nie je počítané len na základe poistno-technického stanovenia rizika konkrétneho podniku, ( 23 ) ale inter alia aj podľa § 152 a 153 SGB VII v závislosti od, po prvé, požiadaviek financovania poistného združenia v predchádzajúcom kalendárnom roku, po druhé, mzdy poistených osôb, a po tretie, rizikovej kategórie priemyselného odvetvia, do ktorého podnik patrí.

50.

Okrem toho sa zdá, že podľa dotknutej nemeckej poisťovacej schémy sú priemyselné odvetvia rozdelené do rizikových kategórií podľa rizikového faktora spojeného s ich činnosťou a poistné sa počíta, inter alia, skôr na základe rizika v tomto priemyselnom odvetví než len na základe rizika konkrétneho podniku. Tvorba takýchto rizikových kategórií na účely stanovenia poistného podľa môjho názoru zabezpečuje, že medzi podnikmi toho istého priemyselného odvetvia sa uplatňuje zásada solidarity. Navyše sa zdá, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, že § 176 SGB VII stanovuje rozdelenie určitých nákladov poisťovacieho združenia, ktoré podstatne prekračujú priemerné náklady poisťovacích združení v Nemecku, medzi jednotlivé združenia. Možnosť takéhoto rozdelenia zabezpečuje, že sporný nemecký poisťovací systém vedie medzi všetkými poistenými osobami v Nemecku k určitému stupňu solidarity na celoštátnej úrovni.

51.

Výška plnení vyplatených podľa dotknutej nemeckej poisťovacej schémy takisto nie je nevyhnutne úmerná príjmu poistenej osoby, keďže určité platby sú v podstate jednotné bez ohľadu na skutočnosť, či v mene poistenej osoby bolo zaplatené relatívne vysoké alebo nízke poistné. Napriek tomu, že podľa § 153 SGB VII je príjem poistenej osoby faktorom pri stanovovaní poistného, vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uviedol, že 12,4% všetkých plnení vyplatených v roku 2002, akými je ambulantná a nemocničná starostlivosť, nezáviselo od príjmu poistenej osoby.

52.

V tomto ohľade, ako Súdny dvor uviedol vo veci Cisal, „neexistencia akejkoľvek priamej spojitosti medzi zaplateným poistným a priznaným plnením vedie k solidarite medzi lepšie zarábajúcimi pracovníkmi a tými, ktorí by vzhľadom na ich nízke príjmy boli v prípade existencie takejto spojitosti zbavení primeraného sociálneho krytia“ ( 24 ). Okrem toho sa domnievam, že vzhľadom na skutočnosť, že príspevky na poistenie nie sú založené len na rizikovosti určitého podniku alebo špecifického priemyselného odvetvia, medzi pracovníkmi v Nemecku je udržiavaná zásada solidarity bez ohľadu na povahu ich činnosti.

53.

Pokiaľ ide o otázku, či základné prvky dotknutej nemeckej poisťovacej schémy podliehajú štátnemu dohľadu, vnútroštátny súd uvádza, že poisťovacie združenie môže stanoviť minimálnu a maximálnu mzdu na základe vlastných pravidiel a tieto hodnoty sa uplatnia nielen na stanovenie poistného, ale aj na určenie výšky plnení, najmä dôchodkov. ( 25 ) Za zmienku takisto stojí, hoci táto skutočnosť nebola výslovne uvedená v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, že Kattner uvádza, že stanovenie rizikových stupňov je úlohou príslušného poistného združenia a podlieha len obmedzenej kontrole súdov. MMB a nemecká vláda však tvrdia, že zriadenie takýchto stupňov podlieha výslovnému súhlasu úradu štátneho dohľadu.

54.

Hoci poisťovacím združeniam v Nemecku je zjavne priznaná určitá voľnosť pri stanovovaní poistného a tieto združenia môžu do určitej miery ovplyvniť výšku niektorých vyplácaných plnení, zdá sa, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, že predmetná flexibilita je výslovne stanovená zákonom a prvky solidarity vo vyššie uvedenej schéme ( 26 ) sú v tomto flexibilnom systéme udržané. Preto sa zdá, že kľúčové parametre stanovenia výšky poistného plateného podľa dotknutej nemeckej poisťovacej schémy a povaha plnení vyplácaných podľa tejto schémy, spolu s podmienkami priznania týchto plnení, ( 27 ) sú stanovené zákonom a poisťovacie združenia ich musia dodržiavať.

55.

Preto sa domnievam, že sporný nemecký poisťovací systém uplatňuje zásadu solidarity a základné prvky tohto systému podliehajú štátnemu dohľadu. Je však potrebné vyjadriť sa k určitým osobitným črtám dotknutého systému zdôrazneným vnútroštátnym súdom, ktoré sa líšia od iných systémov predtým skúmaných Súdnym dvorom.

56.

Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie konania uviedol, že na rozdiel od situácie vo veci Cisal neexistuje v Nemecku predpis, ktorý by stanovil maximálne sadzby poistného s ohľadom na výšku rizík. ( 28 )

57.

Zastávam názor, že osobitné črty systému sociálneho zabezpečenia a ním uplatnenej zásady solidarity je potrebné posudzovať individuálne, vzhľadom na všetky relevantné faktory. Prítomnosť určitých charakteristických znakov systému, ktoré Súdny dvor uviedol vo svojej predchádzajúcej judikatúre ako dôkaz zásady solidarity, nemusí byť nevyhnutne rozhodujúca v iných prípadoch. Domnievam sa, že zistenie vnútroštátneho súdu týkajúce sa neexistencie výslovnej ( 29 ) maximálnej hornej hranice poistného v nemeckom poisťovacom systéme nemôže spochybniť alebo vylúčiť prvky solidarity, ktoré sú zjavne prítomné v tomto systéme. ( 30 ) Tento faktor je rozhodujúci len vtedy, ak podstatne ovplyvňuje vzťah medzi zaplateným poistným a priznaným plnením v dotknutom systéme, čo vedie k skutočnému neuplatneniu zásady solidarity. ( 31 ) Toto je však vecou, ktorej posúdenie je úlohou vnútroštátneho súdu.

58.

Vnútroštátny súd sa takisto domnieva, že medzi talianskym poisťovacím systémom vo veci Cisal a sporným nemeckým systémom existuje podstatný rozdiel, keďže INAIL je monopolom, zatiaľ čo nemecké povinné úrazové poistenie je štruktúrované ako oligopol. Okrem toho podľa vnútroštátneho súdu „činnosť správy“ MMB štruktúrou zodpovedá činnosti podnikateľských subjektov, a to poisťovacích spoločností. MMB „nespravuje systém, ale je jeho súčasťou“.

59.

Domnievam sa, že samotná skutočnosť, že členský štát sa rozhodol poveriť výkonom sociálneho poistenia rôzne subjekty na odvetvovom a/alebo územnom základe, nemôže sama osebe znamenať, že tieto subjekty vykonávajú hospodársku činnosť, pokiaľ sú prítomné prvky solidarity a štátneho dohľadu. Opačné rozhodnutie by kládlo neprimeraný dôraz na formu technického alebo organizačného usporiadania, ktoré si členský štát zvolí na vykonávanie časti svojho systému sociálneho zabezpečenia, na úkor obsahu tejto schémy.

60.

Súdny dvor v rozsudku Poucet a Pistre uviedol, že činnosť v rámci systému nemocenského poistenia, poistenia v materstve a starobného poistenia vo Francúzsku uskutočňovaná na regionálnom a odvetvovom základe nemá povahu ekonomickej činnosti. Okrem toho vo svojom rozsudku vo veci AOK ( 32 ) Súdny dvor rozhodol, že činnosť fondov nemocenského poistenia v Nemecku, ktorá bola organizovaná na regionálnom a odvetvovom základe, nie je ekonomickou činnosťou.

61.

Podobne skutočnosť, ktorú uviedol vnútroštátny súd, že nemecké poisťovacie združenia nie sú poverené správou systému povinného poistenia proti pracovným úrazom a chorobám z povolania, ale skôr poskytovaním služieb tohto poistenia, ( 33 ) sama osebe neznamená, že táto činnosť má ekonomickú povahu, ak sú prítomné prvky solidarity a štátneho dohľadu.

62.

Preto zastávam názor, že Súdny dvor by mal na prvú otázku odpovedať tak, že pojem podnik v zmysle článkov 81 ES a 82 ES nezahŕňa subjekty, akými je MMB, ktoré vykonávajú systém sociálneho zabezpečenia založený na zásade solidarity, pokiaľ základné prvky daného systému uvedené v týchto návrhoch podliehajú štátnemu dohľadu, pričom je úlohou vnútroštátneho súdu preukázať, že tomu tak je.

63.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či, po prvé, články 82 ES a 86 ES, a po druhé, články 49 ES a nasl. sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia uloženiu povinnosti podľa právneho poriadku členského štátu, ktorá vyžaduje, aby zamestnávatelia, akými je Kattner, boli členmi subjektu, akým je MMB, na účely poistenia proti pracovným úrazom a chorobám z povolania.

64.

Pokiaľ ide o otázku výkladu článkov 82 ES a 86 ES, podľa môjho názoru zo znenia týchto ustanovení jasne vyplýva, že sa vzťahujú na správanie podnikov. ( 34 ) Keďže zastávam názor, že v kontexte dotknutého nemeckého poisťovacieho systému subjekt, akým je MMB, nie je podnikom, nemyslím si, že články 82 ES a 86 ES sa majú vykladať tak, že bránia povinnému členstvu zamestnávateľa, akým je Kattner, v tomto subjekte.

65.

Kattner sa domnieva, že monopoly na služby predstavujú nediskriminačné prekážky slobodného poskytovania služieb a slobody usadiť sa, ktoré možno odôvodniť len naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu. Kattner tvrdí, že v dôsledku povinného členstva v poisťovacom združení je v skutočnosti nemožné, aby súkromní poisťovatelia súťažili s poisťovacími združeniami. Toto obmedzenie navyše neodôvodňujú naliehavé dôvody všeobecného záujmu, keďže poistenie proti pracovným úrazom a chorobám z povolania môžu poskytovať aj súkromné poisťovacie spoločnosti.

66.

MMB tvrdí, že ak by neexistovalo povinné členstvo, nemecké poisťovacie združenia by nemohli spĺňať ciele stanovené zákonom, keďže „výhodné poistné riziká“ by prešli k súkromným poisťovateľom, zatiaľ čo poistným združeniam alebo štátu by zostali „nevýhodné riziká“. Prechod poistných rizík by ohrozil finančnú rovnováhu celého systému, pretože „nevýhodné“ riziká by získali súkromné poistné krytie len za veľmi vysokých sadzieb poistného alebo by nebolo možné ich poistiť vôbec. Tvrdenie, že súkromní poisťovatelia môžu dotknuté poistné krytie poskytnúť, nezohľadňuje skutočnosť, že títo poisťovatelia nemusia byť ekonomicky spôsobilí zabezpečiť všetky služby, ktoré ponúka súčasný systém.

67.

Nemecká vláda tvrdí, že vzhľadom na to, že dotknuté poisťovacie združenia nie sú vzhľadom na výlučne sociálno-zabezpečovaciu povahu ich činnosti podnikmi, príslušný členský štát tým, že ukladá povinnosť členstva v týchto subjektoch sociálneho zabezpečenia, takisto neporušuje, inter alia, slobodu poskytovať služby.

68.

Komisia sa domnieva, že povinnosť byť členom poisťovacieho združenia uložená podnikom, akým je Kattner, nespadá do pôsobnosti uplatnenia slobodného poskytovania služieb. Jednotlivé členské štáty sú zodpovedné za predpisy upravujúce povinné členstvo v takýchto systémoch sociálneho zabezpečenia.

69.

Podľa ustálenej judikatúry právo Spoločenstva nezasahuje do právomoci členských štátov upraviť si ich systémy sociálneho zabezpečenia. V prípade neexistencie harmonizácie na úrovni Spoločenstva ( 35 ) musí právna úprava každého členského štátu stanoviť jednak podmienky práva alebo povinnosti poistiť sa v systéme sociálneho zabezpečenia a jednak podmienky nároku na dávky. ( 36 )

70.

Domnievam sa, že uvedené nemá za následok vyňatie systémov sociálneho zabezpečenia z pôsobnosti Zmluvy, keďže členské štáty musia pri výkone tejto právomoci dodržiavať právo Spoločenstva. ( 37 ) Súdny dvor rozhodol, že zvláštna povaha určitých služieb ich nevyníma z oblasti základnej zásady slobody pohybu. V dôsledku toho skutočnosť, že vnútroštátne pravidlá prerokovávané v konaní pred vnútroštátnym súdom sú pravidlami sociálneho zabezpečenia, v podstate nemôže vylúčiť použitie článkov 49 ES a 50 ES. ( 38 )

71.

Zo spisu na Súdnom dvore sa zdá, že daný zamestnávateľ v Nemecku je v podstate povinný nielen poistiť sa proti pracovným úrazom a chorobám z povolania, ale takisto dohodnúť toto poistenie s určitým poisťovacím združením. Povinnosť vyplývajúca z nemeckého právneho systému byť členom určitého poisťovacieho združenia na účely zákonom vyžadovaného poistného krytia a priori zjavne obmedzuje zamestnávateľovu voľbu poskytovateľa poistenia, keďže zamestnávateľ si nemôže vybrať, do ktorého poisťovacieho združenia vstúpi, ani nemôže získať toto poistenie len od súkromnej poisťovacej spoločnosti usadenej v Nemecku alebo v inom členskom štáte. ( 39 )

72.

Ako som však už načrtol vo svojej odpovedi na prvú položenú otázku, domnievam sa, s výhradou určitých overení vnútroštátnym súdom, že dotknutý nemecký poisťovací systém je založený na zásade solidarity a obsahuje redistribučné prvky, ktoré prekračujú redistribúciu v rámci súkromného poistenia. Mám teda vážne pochybnosti o tom, že súkromné poisťovacie spoločnosti v Nemecku by poskytovali poistenie proti pracovným úrazom a chorobám z povolania, ktoré by zahŕňalo dané prvky solidarity. ( 40 ) Preto zastávam názor, že povinné členstvo v poisťovacom združení, akým je MMB, v skutočnosti nepredstavuje prekážku slobodného poskytovania služieb. ( 41 )

73.

Za predpokladu, že Súdny dvor rozhodne, že povinné členstvo v poisťovacom združení, akým je MMB, predstavuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb, musí predtým, než rozhodne o tom, či články 49 ES a nasl. bránia tejto povinnosti, preskúmať, či túto povinnosť možno objektívne odôvodniť. V tomto ohľade Súdny dvor opakovane rozhodol, že nemožno vylúčiť, že riziko závažného ohrozenia finančnej rovnováhy systému sociálneho zabezpečenia môže samo osebe predstavovať naliehavý dôvod vo všeobecnom záujme, ktorý je spôsobilý odôvodniť prekážku slobodného poskytovania služieb. ( 42 )

74.

Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania stručne uviedol, že povinné členstvo nie je nevyhnutné pre finančnú rovnováhu dotknutého nemeckého systému, ani pre uplatnenie zásady solidarity. Podľa môjho názoru však z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je jasné, či sa vyjadrenie vnútroštátneho súdu týka toho, že podľa aktuálneho nemeckého systému povinné členstvo nie je nevyhnutné, alebo sa vnútroštátny súd domnieva, že povinné členstvo by nebolo nevyhnutné, ak by došlo k zmene existujúcej poisťovacej schémy.

75.

Za týchto okolností sa domnievam, že je úlohou vnútroštátneho súdu, aby na základe informácií, ktoré má k dispozícii, stanovil, či povinnosť byť členom poisťovacieho združenia, akým je MMB, je nevyhnutná pre finančnú rovnováhu existujúceho nemeckého systému poistenia proti pracovným úrazom a chorobám z povolania, alebo či je možné prijať menej obmedzujúce opatrenia.

76.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy a s výhradou určitých overení zo strany vnútroštátneho súdu sa domnievam, že články 49 ES a nasl. sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia povinnému členstvu zamestnávateľa, akým je Kattner, v subjekte, akým je MMB, na účely poistenia proti pracovným úrazom a chorobám z povolania.

77.

Na základe predchádzajúcich úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na položené otázky takto: