1. 

Predmetom tejto veci sú odvolania troch výrobcov samoprepisovacieho papiera Papierfabrik August Koehler AG (C-322/07 P, ďalej len „Koehler“), Bolloré SA (C-327/07 P, ďalej len „Bolloré“) a Distribuidora Vizcaína de Papeles SL (C-338/07 P, ďalej len „Divipa“), proti rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 26. apríla 2007, Bolloré a i./Komisia ( 2 ).

2. 

V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa zamietol žaloby o neplatnosť podané odvolateľmi proti rozhodnutiu Komisie 2004/337/ES ( 3 ), ktorým Komisia určila ich účasť na súbore dohôd a zosúladených postupov na trhu samoprepisovacieho papiera, ktoré sú v rozpore s článkom 81 ES.

3. 

V týchto odvolaniach odvolatelia najskôr spochybnili zákonnosť konania pred Súdom prvého stupňa. Najmä Bolloré vytýka Súdu prvého stupňa, že nevyvodil všetky nevyhnutné dôsledky, pokiaľ ide o zákonnosť sporného rozhodnutia, a to vzhľadom na porušenie jej práva na obhajobu počas správneho konania, ktorého sa dopustila Komisia Európskych spoločenstiev.

4. 

Odvolatelia ďalej vytýkajú Súdu prvého stupňa, že porušil článok 81 ods. 1 ES tým, že skreslil niektoré dôkazy týkajúce sa ich účasti na porušení a na jeho dĺžku trvania. Spochybňujú taktiež jeho posúdenie týkajúce sa výpočtu výšky pokút uložených Komisiou podľa článku 15 ods. 2 nariadenia Rady č. 17 ( 4 ) tým, že tvrdia, že sa dopustil najmä porušenia zásady rovnosti zaobchádzania a zásady proporcionality. Nakoniec jedna z odvolateliek kritizuje napadnutý rozsudok v tom, že mu chýba odôvodnenie týkajúce sa posúdenia poľahčujúcich okolností.

5. 

V týchto návrhoch Súdnemu dvoru navrhnem, aby zrušil napadnutý rozsudok z dôvodu, že sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nevyvodil všetky nevyhnutné dôsledky z porušenia práv na obhajobu Bolloré, ktorého sa dopustila Komisia. Tvrdím teda, že v rozsahu, v akom sa Bolloré nemohol brániť proti výhrade založenej na priamej a osobnej účasti na činnostiach kartelu, mal Súd prvého stupňa zrušiť sporné rozhodnutie z dôvodu, že bolo založené na tejto výhrade.

6. 

Naopak, navrhnem Súdnemu dvoru, aby zamietol odvolania podané podnikmi Koehler a Divipa.

7. 

Keďže to podľa mňa stav konania dovoľuje, navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol s konečnou platnosťou o žalobnom dôvode vznesenom podnikom Bolloré, založenom na porušení práva na obhajobu. Na záver tejto úvahy vyzvem Súdny dvor, aby zrušil sporné rozhodnutie, keďže je založené na skutočnostiach, ktoré osobne a priamo obviňujú Bolloré zo spáchania na porušení.

8.

Článok 81 ods. 1 ES zakazuje „všetky dohody medzi podnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu“.

9.

V prípade porušenia tohto ustanovenia môže Komisia podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 „uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty od najmenej [1000 eur] až do [1000000 eur], ale nepresahujúce 10% obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia“.

10.

Na účely zaistenia priehľadnosti a objektívnosti jej rozhodnutí tak vo vzťahu k podnikom, ako aj vo vzťahu k súdu Spoločenstva Komisia v roku 1998 vydala usmernenia, v ktorých stanovuje metódu stanovovania pokút podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 ( 5 ).

11.

Usmernenia vo svojom bode 1 stanovujú, že na účely výpočtu pokút sa základná suma určuje podľa kritérií uvedených v článku 15 ods. 2, teda závažnosti a dĺžky porušenia.

12.

Po prvé pri posudzovaní závažnosti porušenia pravidiel sa musí brať do úvahy ich povaha, skutočný dopad na trh, tam, kde je ho možné merať, a veľkosť relevantného zemepisného trhu (bod 1 A prvý odsek usmernení). V tomto rámci sa porušenia triedia do troch kategórií, a to na „mierne priestupky [menej závažné porušenia — neoficiálny preklad]“, pri ktorých môže byť suma pokút medzi 1000 eur a 1 milión eur, „závažné priestupky [porušenia — neoficiálny preklad]“, pri ktorých môže byť táto suma od 1 milióna do 20 miliónov eur, ako aj „veľmi závažné priestupky [porušenia — neoficiálny preklad]“, pri ktorých táto suma presahuje 20 miliónov eur (bod 1 A druhý odsek prvá a tretia zarážka usmernení).

13.

Po druhé závažnosť porušenia sa posudzuje vzhľadom na charakteristiky každého dotknutého podniku. Používaná škála sankcií umožňuje v rámci každej z týchto kategórií rozlišovať zaobchádzanie uplatňujúce sa na podniky podľa povahy porušenia, ktorého sa dopustili. Komisia berie do úvahy skutočnú hospodársku schopnosť dotknutých podnikov spôsobiť škodu a určuje výšku pokuty na úrovni, ktorá jej zabezpečí odstrašujúci účinok (bod 1 A štvrtý odsek usmernení). V tomto štádiu môže Komisia zaradiť podniky do rôznych kategórií a vyvážiť východiskovú sumu pokuty pre každý podnik.

14.

Po tretie Komisia zohľadní dĺžku trvania porušenia.

15.

Podľa bodov 2 a 3 usmernení môže Komisia ďalej prihliadať na priťažujúce a poľahčujúce okolnosti na účely zvýšenia alebo zníženia základnej sumy.

16.

Ďalej podľa bodu 4 týchto usmernení Komisia môže uplatniť jej oznámenie z 18. júla 1996 o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov [neoficiálny preklad]. ( 6 )

17.

Ako všeobecná poznámka, bod 5 písm. a) prvý odsek usmernení spresňuje, že konečná výška pokuty nesmie v žiadnom prípade prekročiť 10% celosvetového obratu daných podnikov, tak ako je to ustanovené v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.

18.

Skutkový stav, ktorý vyplýva z napadnutého rozsudku, je možné zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

19.

Okolnosti predchádzajúce tomuto sporu, tak ako sú vysvetlené v bodoch 1 až 21 napadnutého rozsudku, možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

20.

Komisia, ktorá bola informovaná o údajnej existencii tajného kartelu medzi podnikmi v odvetví samoprepisovacieho papiera, uskutočnila kontroly u viacerých výrobcov na základe článku 14 ods. 2 a 3 nariadenia č. 17. V roku 1999 Komisia v súlade s článkom 11 nariadenia č. 17 poslala žiadosti o informácie viacerým spoločnostiam, z ktorých niektoré uznali svoju účasť na mnohostranných rokovaniach kartelu.

21.

Mougeot SA (ďalej len „Mougeot“), ktorý súhlasil so spoluprácou pri šetrení na základe oznámenia o spolupráci, uznal existenciu kartelu, ktorého cieľom bolo určovanie cien samoprepisovacieho papiera, a poskytol Komisii informácie o štruktúre kartelu a najmä o rôznych stretnutiach, na ktorých sa zúčastnili jeho zástupcovia.

22.

Dňa 26. júla 2000 Komisia začala v tejto veci konanie a prijala oznámenie o výhradách, ktoré poslala 17 podnikom, medzi nimi Bolloré SA a jeho dcérskej spoločnosti Copigraph SA (ďalej len „Copigraph“), Divipa a Koehler. Väčšina podnikov predložila písomné pripomienky ako odpoveď na výhrady uvedené Komisiou. Vypočúvanie sa uskutočnilo a a Komisia prijala sporné rozhodnutie.

23.

Komisia v článku 1 prvom odseku tohto rozhodnutia konštatuje, že jedenásť podnikov tým, že sa zúčastnili na dohodách a zosúladených postupoch v odvetví samoprepisovacieho papiera, porušilo článok 81 ods. 1 ES a článok 53 ods. 1 Dohody EHP podpísanej 2. mája 1992 ( 7 ).

24.

V článku 1 druhom odseku toho istého rozhodnutia Komisia konštatuje, že najmä Arjo Wiggins Appelton plc (ďalej len „AWA“), Bolloré, Koehler, Sappi Ltd (ďalej len „Sappi“) a tri ďalšie podniky sa zúčastnili na porušení od januára 1992 do septembra 1995, Divipa od marca 1992 do januára 1995 a Mougeot od mája 1992 do septembra 1995.

25.

Podľa článku 3 prvého odseku sporného rozhodnutia Komisia uložila pokutu vo výške 33,07 milióna eur podniku Koehler, 22,08 milióna eur podniku Bolloré a 1,75 milióna eur podniku Divipa.

26.

Samostatnými návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa v apríli 2002 podniky Bolloré, Koehler a Divipa, ako aj šesť ďalších podnikov, ktoré boli adresátmi sporného rozhodnutia, podali žaloby o neplatnosť proti tomuto rozhodnutiu.

27.

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol najmä žaloby podané podnikmi Bolloré, Koehler a Divipa.

28.

Na základe článku 56 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora Koehler, Bolloré a Divipa návrhmi podanými do kancelárie Súdneho dvora postupne 12., a podali odvolania proti napadnutému rozsudku.

29.

Koehler vo veci C-322/07 P navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok; subsidiárne znížil pokutu, ktorá mu bola uložená; subsidiárne vrátil vec Súdu prvého stupňa, aby ten rozhodol v súlade s právnymi otázkami vyriešenými rozsudkom Súdneho dvora a aby v každom prípade zaviazal Komisiu na náhradu trov konania pred Súdom prvého stupňa a pred Súdnym dvorom.

30.

Vo veci C-327/07 P Bolloré navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok; rozhodol s konečnou platnosťou a zrušil sporné rozhodnutie alebo aby v každom prípade znížil pokutu, ktorá mu bola uložená; v prípade, ak by Súdny dvor nerozhodoval v tejto veci, aby rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr a vrátil vec Súdu prvého stupňa na opätovné posúdenie podľa rozsudku Súdneho dvora a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

31.

Vo veci C-338/07 P Divipa navrhuje, aby Súdny dvor rozhodol, že odvolanie je prípustné a dôvodné; zrušil v celom rozsahu alebo sčasti napadnutý rozsudok a výslovne rozhodol vo veci samej alebo vrátil vec Súdu prvého stupňa; zrušil alebo znížil pokutu, ktorá mu bola uložená v spornom rozhodnutí a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania pred Súdom prvého stupňa a pred Súdnym dvorom.

32.

Vo veciach C-322/07 P a C-338/07 P Komisia navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol a zaviazal odvolateľov na náhradu trov konania.

33.

Vo veci C-327/07 P Komisia navrhuje, aby Súdny dvor predovšetkým zamietol odvolanie ako sčasti neprípustné a nedôvodné; subsidiárne zamietol odvolanie ako nedôvodné a v každom prípade zaviazal odvolateľov na náhradu trov konania.

34.

Koehler vzniesol dva odvolacie dôvody na podporu svojho odvolania.

35.

V rámci prvého odvolacieho dôvodu spochybňuje posúdenie Súdu prvého stupňa týkajúce sa dĺžky trvania porušenia, ktorého sa dopustil. V tejto súvislosti mu vytýka, že skreslil dôkazy, ktoré mu boli predložené, že nesplnil svoju povinnosť odôvodnenia a že nakoniec porušil jeho právo na obhajobu.

36.

Na podporu druhého odvolacieho dôvodu Koehler tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil zásadu rovnosti zaobchádzania a zásadu proporcionality v rámci svojho posúdenia výšky pokuty uloženej Komisiou podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.

37.

Bolloré vzniesol dva odvolacie dôvody na podporu svojho odvolania.

38.

Na podporu prvého odvolacieho dôvodu Bolloré vytýka Súdu prvého stupňa, že nesprávne posúdil dôsledky, ktoré je potrebné vyvodiť z porušenia jej práva na obhajobu počas správneho konania, ktorého sa dopustila Komisia.

39.

Na podporu svojho druhého odvolacieho dôvodu Bolloré tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil článok 81 ods. 1 ES tým, že skreslil dôkazy, o ktoré sa opieral pri posudzovaní dĺžky trvania porušenia, a tým, že nesplnil svoju povinnosť odôvodnenia.

40.

Divipa vzniesol štyri odvolacie dôvody na podporu svojho odvolania.

41.

Na podporu prvého odvolacieho dôvodu vytýka Súdu prvého stupňa, že rozhodoval v neprimerane dlhej lehote, čím porušil zásadu primeranej lehoty konania.

42.

Svojím druhým odvolacím dôvodom Divipa tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil článok 81 ods. 1 ES tým, že skreslil niektoré dôkazy v rámci svojho posúdenia účasti na porušení.

43.

Na podporu svojho tretieho odvolacieho dôvodu Divipa okrem toho vytýka Súdu prvého stupňa, že porušil zásadu proporcionality v rámci svojho posúdenia výšky pokuty uloženej Komisiou podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.

44.

Nakoniec v rámci svojho štvrtého odvolacieho dôvodu Divipa tvrdí, že napadnutý rozsudok je vadný z dôvodu nedostatku odôvodnenia, pokiaľ ide o posúdenie poľahčujúcich okolností.

45.

Z dôvodu vzájomnej súvislosti boli prejednávané veci na účely rozsudku spojené podľa článku 43 rokovacieho poriadku. Keďže niektoré odvolacie dôvody zdôraznené žalobkyňami sa prekrývajú, rozhodol som sa z dôvodu prehľadnosti zaoberať sa nimi spoločne.

46.

Na účely analýzy preskúmam najprv odvolacie dôvody týkajúce sa údajných vád konania, ktorými môže byť postihnutý napadnutý rozsudok. V tejto súvislosti budem analyzovať odvolací dôvod predložený podnikom Bolloré, založený na porušení jeho práva na obhajobu pred tým, ako preskúmam odvolací dôvod podniku Divipa, založený na neprimeranej dĺžke konania.

47.

Po druhé preskúmam odvolacie dôvody založené na porušení článku 81 ods.1 ES spočívajúceho v tom, že Súd prvého stupňa sa mal dopustiť nesprávneho posúdenia dôkazov, na ktorých založil svoje posúdenie účasti odvolateliek na porušení a dĺžke jeho trvania.

48.

Po tretie budem v rámci posúdenia výšky pokút uložených Komisiou analyzovať odvolacie dôvody založené na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a zásady proporcionality Súdom prvého stupňa.

49.

Nakoniec po štvrté preskúmam, či napadnutý rozsudok je postihnutý nedostatkom odôvodnenia, pokiaľ ide o posúdenie poľahčujúcich okolností.

50.

Pred začatím analýzy vypracujem na úvod niekoľko pripomienok k rozsahu súdneho preskúmania, ktoré vykonáva Súdny dvor v rámci odvolania.

51.

V rámci odvolania sa povinnosť Súdneho dvora obmedzuje na zistenie, či sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v rámci výkonu súdneho preskúmania.

52.

Podľa článku 225 ods. 1 druhého pododseku ES a článku 58 prvého pododseku Štatútu Súdneho dvora sa musí odvolanie obmedzovať len na právne otázky a môže sa zakladať na dôvodoch nedostatku právomoci Súdu prvého stupňa, porušenia procesných pravidiel pred Súdom prvého stupňa, ako aj na porušení práva Spoločenstva týmto Súdom. Okrem toho, podľa článku 112 ods. 1 prvého pododseku písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, odvolanie musí špecifikovať právne dôvody a právne tvrdenia.

53.

Na základe týchto ustanovení Súdny dvor spresnil podmienky prípustnosti odvolaní proti rozsudkom Súdu prvého stupňa.

54.

Po prvé Súdny dvor rozhodne, že odvolanie musí presne uvádzať kritizované časti rozsudku, ktorých zrušenie je navrhované, ako aj právne tvrdenia, ktoré tento návrh konkrétne podporujú. ( 8 )

55.

Po druhé Súdny dvor sa domnieva, že odvolateľ nemôže pred ním vzniesť také dôvody a tvrdenia, ktoré nevzniesol pred Súdom prvého stupňa. V dôsledku by to znamenalo povoliť účastníkovi konania, aby predložil Súdnemu dvoru, ktorý má obmedzené právomoci v odvolacom konaní, vec širšiu, ako bola tá, ktorou sa zaoberal Súd prvého stupňa. ( 9 )

56.

Po tretie Súdny dvor rozhodne, že odvolanie nie je prípustné, pokiaľ sa žalobca obmedzuje len na opakovanie alebo doslovné uvedenie dôvodov a tvrdení už použitých pred Súdom prvého stupňa. V takýchto prípadoch sa Súdny dvor domnieva, že odvolanie je v skutočnosti návrhom umožňujúcim žalobcovi jednoducho opätovne preskúmať žalobu podanú na Súde prvého stupňa, čo je vyňaté z právomoci Súdneho dvora. ( 10 ) Naopak, pokiaľ odvolateľ napáda výklad alebo uplatnenie práva Spoločenstva Súdom prvého stupňa, možno opätovne v priebehu odvolacieho konania rozobrať právne otázky skúmané v prvostupňovom konaní. Podľa Súdneho dvora, ak by totiž odvolateľ nemohol založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už použitých pred Súdom prvého stupňa, predmetné konanie by bolo zbavené časti svojho zmyslu. ( 11 )

57.

Rovnako z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že odvolanie sa môže opierať iba o dôvody týkajúce sa porušenia právnych pravidiel. Dôvody týkajúce sa posúdenia skutkového stavu sa v zásade považujú za neprípustné, okrem dvoch hypotéz výslovne uvedených judikatúrou.

58.

V zásade iba Súd prvého stupňa má právomoc určiť a posúdiť skutkový stav. Rovnako prináleží iba Súdu prvého stupňa posúdiť dôkaznú silu prvkov, ktoré mu boli predložené, pokiaľ dôkazy, ktoré považoval za preukazujúce tieto skutočnosti, boli získané v súlade s právom a boli rešpektované všeobecné zásady práva a procesné pravidlá v oblasti dôkazných prostriedkov. ( 12 )

59.

V takomto prípade má Súdny dvor podľa článku 225 ES iba právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právnych následkov, ktoré z neho vyvodil Súd prvého stupňa. ( 13 )

60.

V rámci najmä vykonania článku 81 ES a článku 15 nariadenia č. 17 má preskúmanie Súdneho dvora dvojaký predmet. Na jednej strane musí Súdny dvor preskúmať, akým spôsobom Súd prvého stupňa vzal do úvahy, z právneho hľadiska správne, všetky faktory podstatné pre posúdenie závažnosti konania podniku vo svetle článku 81 ES a článku 15 nariadenia č. 17. Na strane druhej musí overiť, či Súd prvého stupňa z právneho hľadiska dostatočne odpovedal na všetky tvrdenia uvedené žalobcom, ktorých cieľom je zrušenie alebo zníženie pokuty. ( 14 ) Naopak, Súdny dvor nemôže z dôvodu spravodlivého zaobchádzania nahradiť svojím posúdením posúdenie Súdu prvého stupňa, ktorý rozhoduje v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci o výške pokút uložených podnikom. ( 15 )

61.

Ako som už uviedol, existujú dva prípady, v ktorých Súdny dvor môže rozhodovať o výhradách týkajúcich sa zistenia a posúdenia skutkového stavu. ( 16 )

62.

Prvý prípad je ten, v ktorom odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa dospel k zisteniam, ktorých vecná nesprávnosť vyplýva z písomností v spise.

63.

Druhý prípad je ten, v ktorom odvolateľ uvádza, že Súd prvého stupňa skreslil dôkazy, ktoré mu boli predložené. V takom prípade Súdny dvor, ktorý v zásade nemá právomoc preskúmať dôkazy, ktoré Súd prvého stupňa uviedol na podporu skutkového stavu, môže vykonať súdne preskúmanie. Odvolateľ musí tiež presne uviesť skutočnosti, ktoré boli Súdom prvého stupňa skreslené a preukázať neprávnu analýzu, ktorá podľa jeho posúdenia viedla Súd prvého stupňa k tomuto skresleniu. Podľa ustálenej judikatúry toto nesprávne posúdenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov, ako aj skúmať nové dôkazy. ( 17 )

64.

Na základe týchto úvah preskúmam prípustnosť odvolacích dôvodov a tvrdení, ktorých sa dovolávajú odvolatelia v týchto odvolaniach.

65.

Podľa článku 225 ods. 1 ES a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora je Súdny dvor oprávnený na skúmanie, či k porušeniam procesných pravidiel, ktoré sa nepriaznivo dotýkajú záujmov odvolateľa došlo na Súde prvého stupňa. Je povinný v tejto súvislosti zaistiť, aby všeobecné zásady práva Spoločenstva a procesné pravidlá uplatniteľné vo veci dôkazného bremena a hodnotenia dôkazov boli dodržané. ( 18 )

66.

Súdny dvor sa domnieva, že právo na spravodlivé súdne konanie, a najmä zásady dodržiavania práva na obranu a primeranej lehoty konania, možno uplatniť v rámci súdneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu Komisie, ktorým sa podniku ukladajú pokuty za porušenie práva hospodárskej súťaže. ( 19 )

67.

Prislúcha mi teraz preskúmať odvolacie dôvody vznesené podnikmi Bolloré a Divipa, založené na nezákonnosti konania pred Súdom prvého stupňa.

68.

Bolloré vytýka Súdu prvého stupňa, že pokiaľ ide o jeho priamu účasť na porušení, neuznal jeho právo na obranu tým, že nevyvodil všetky nevyhnutné dôsledky z porušenia jeho práva byť vypočutý a brániť sa v správnom konaní, ktorého sa dopustila Komisia.

69.

V prvej inštancii Bolloré tvrdil, že v štádiu oznámenia o výhradách Komisia uviedla jeho účasť na porušení len z dôvodu jeho zodpovednosti ako materskej spoločnosti za osobitné konanie dcérskej spoločnosti Copigraph. Naopak, sporné rozhodnutie obsahovalo novú výhradu, založenú na jeho osobnej a samostatnej účasti na karteli. Bolloré tvrdil, že tým, že mu Komisia neponúkla možnosť zaujať stanovisko k tejto výhrade počas správneho konania, porušila zásadu jeho práva na obhajobu.

70.

Po tom, ako v bodoch 66 až 68 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uviedol relevantnú judikatúru týkajúcu sa tejto zásady, v bode 79 tohto rozsudku konštatoval, že oznámenie o výhradách neumožnilo podniku Bolloré dozvedieť sa o výhrade založenej na jeho priamej účasti na porušení ani o skutočnostiach uvedených Komisiou v spornom rozhodnutí na podporu tejto výhrady, takže Bolloré nemohol v priebehu správneho konania účinne zabezpečiť svoju obhajobu voči tejto výhrade a týmto skutočnostiam.

71.

Následne však Súd prvého stupňa v analýze rozhodol, že porušenie zásady dodržania práva na obhajobu, ktorého sa dopustila Komisia, nestačí pre odôvodnenie zrušenia sporného rozhodnutia. Podľa neho táto vada konania nemá žiadny rozhodujúci vplyv na výrok tohto rozhodnutia, takže Komisia ho mohla oprávnene stanoviť zodpovedným za účasť jeho dcérskej spoločnosti Copigraph na karteli.

72.

Odôvodnenie Súdu prvého stupňa je nasledujúce:

73.

V bodoch 123 až 149 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa preukázal, že Bolloré musí zodpovedať za porušenie, ktorého sa dopustila jeho dcérska spoločnosť Copigraph účasťou na karteli. Z toho v bode 150 napadnutého rozsudku vyvodil, že „zodpovednosť Bolloré za porušenie je preto dokázaná bez ohľadu na jeho priamu účasť v tomto podniku, ktorá bola spochybnená (pozri body 66 až 81 [napadnutého rozsudku])“.

74.

Vzhľadom na súhrn týchto úvah Súd prvého stupňa zamietol odvolací dôvod uvedený Bolloré, založený na porušení práva na obhajobu a zásady kontradiktórnosti, ktorý vyplýva z nesúladu medzi oznámením o výhradách a sporným rozhodnutím.

75.

Bolloré tvrdí, že Súd prvého stupňa nesprávne zamietol jeho odvolací dôvod na zrušenie sporného rozhodnutia založený na tom, že Komisia ho po tom, čo mu zaslala oznámenie o výhradách, v ktorom mal výlučne zodpovedať za porušenie, ktorého sa dopustila jeho dcérska spoločnosť Copigraph, taktiež v spornom rozhodnutí potrestala z dôvodu priamej osobnej účasti na činnostiach kartelu. Súd prvého stupňa podľa Bolloré porušil zásadu dodržiavania práva na obranu jednak tým, že odmietol zrušiť voči nemu sporné rozhodnutie a tiež tým, že sa domnieval, že zistená chyba neovplyvnila výrok tohto rozhodnutia.

76.

Na podporu svojej výhrady sa Bolloré po prvé opiera o viaceré rozsudky Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa v oblasti protisúťažných postupov, ako aj v oblasti práva koncentrácií, aby obhájil to, že Súd prvého stupňa porušil právo na obranu tým, že nezrušil sporné rozhodnutie, aj keď oznámenie o výhradách nebolo úplné. ( 24 )

77.

Po druhé Bolloré tvrdí, že judikatúra, o ktorú sa opieral Súd prvého stupňa, je neúčinná. Na jednej strane prvá séria rozsudkov uvedených v bode 80 napadnutého rozsudku sa týkala predpokladu odlišného od predpokladu v prejednávanej veci. V týchto rozsudkoch súd Spoločenstva konštatoval nepresnosť v oznámení o výhradách, ktorá sa týkala nie určenia a presnej identifikácie zodpovedností, ale výlučne skutkového stavu, to znamená vytýkaného správania. Na strane druhej druhá séria rozsudkov uvedených rovnako v bode 80 napadnutého rozsudku je ešte viac odlišná od tohto konania. Tieto rozsudky sa teda týkali konaní o preskúmaní koncentrácií a štátnych pomocí.

78.

Po tretie Bolloré spochybňuje „účelový prístup“ práva na obranu, ktorý uviedol Súd prvého stupňa a podľa ktorého akt môže byť vyhlásený za neplatný len vtedy, ak porušenie dotknutého pravidla poškodí záujmy dotknutého účastníka konania. Takýto prístup nebude využitý pre všetky procesné porušenia a najmä nie v prejednávanej veci.

79.

Po štvrté Bolloré kritizuje posúdenie Súdu prvého stupňa, podľa ktorého nie je žiadny dôvod zrušiť výrok sporného rozhodnutia, ako to požaduje, lebo ten nemá žiadny vplyv na výšku pokuty 22,68 milióna eur, ktorá mu bola uložená. Bolloré tvrdí, že toto odôvodnenie obsahuje nesprávne právne posúdenie preto, lebo nezohľadňuje spôsob, akým táto suma bola vypočítaná.

80.

Komisia sa domnieva, že tvrdenia nie sú prípustné v tom, že preberajú tvrdenia už použité pred Súdom prvého stupňa a v každom prípade nie sú dôvodné, keďže Bolloré bolo pripísané konanie jeho dcérskej spoločnosti Copigraph, čo nie je predmetom konania. Bolloré uvádza, že základom sporného rozhodnutia, ako to potvrdil Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku je, pokiaľ ide o Bolloré, výlučne jeho zodpovednosť za konania dcérskej spoločnosti. Podľa Komisie Súd prvého stupňa iba uplatnil judikatúru Spoločenstva tradičným spôsobom.

81.

Myslím si, že napadnutý rozsudok obsahuje nesprávne právne posúdenie v tom, že Súd prvého stupňa nevyvodil všetky nevyhnutné dôsledky z porušenia práva na obhajobu, ktorého sa dopustila Komisia, o ktorom sa vie, že predstavuje základnú zásadu právneho poriadku Spoločenstva. ( 25 )

82.

Odôvodnenie Súdu prvého stupňa sa mi nezdá uspokojivé. Aj keď Súd prvého stupňa uznal základný charakter tejto zásady, ako aj požiadavky, ktoré sú s tým spojené, rozhodol, že porušenie práva na obhajobu Bolloré, ktorého sa dopustila Komisia, nestačí na odôvodnenie zrušenia sporného rozhodnutia, keďže nezákonný postup Komisie nemá rozhodujúci vplyv na výrok tohto rozhodnutia. Súd prvého stupňa sa uspokojí so zamietnutím výhrady založenej na osobnej a priamej účasti Bolloré na porušení v bode napadnutého rozsudku.

83.

Pokiaľ, ako to uvádza Súd prvého stupňa, právo na obranu predstavuje „základnú zásadu práva Spoločenstva“, nie je nevyhnutne sankciou neplatnosť sporného rozhodnutia alebo v každom prípade aspoň neplatnosť skutočností, proti ktorým sa podnik nemohol brániť?

84.

Privilegovaním efektívnosti správneho konania vyvoláva u mňa Súd prvého stupňa niekoľko výhrad. Vedie k spochybneniu základnej zásady dodržania práva na obhajobu v rámci konania, ktoré je možné kvalifikovať ako kvázi represívne a v ktorom Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy a kde je súdne preskúmanie obmedzené.

85.

Pred preskúmaním tvrdení, o ktoré opieram svoje posúdenie, by som chcel pripomenúť judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa dodržania práv na obhajobu v rámci konania na vykonanie článku 81 ES.

86.

Súdny dvor výslovne uznal všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, podľa ktorej má každý právo na spravodlivé súdne konanie. ( 26 ) Toto právo sa inšpiruje článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“). ( 27 )

87.

Pripomínam, že toto ustanovenie spresňuje, že „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“.

88.

Pokiaľ ide presne o právo na obhajobu, toto právo zaberá významné miesto v rámci priebehu správneho konania o vyšetrovaní vedeného Komisiou o porušení článkov 81 ES a 82 ES. ( 28 ) Súdny dvor mnohokrát zdôraznil, že dodržanie tohto práva predstavuje z tohto titulu základnú zásadu práva Spoločenstva. ( 29 )

89.

Obsah tohto práva bol v priebehu času neustále spresňovaný judikatúrou a konkretizovaný zákonodarcom Spoločenstva. ( 30 )

90.

Podľa Súdneho dvora dodržanie práva na obhajobu vyžaduje, aby mal dotknutý podnik možnosť v rámci správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti skutkového stavu a uvádzaných okolností, ako aj k dokumentom, o ktoré Komisia oprela svoje tvrdenie o existencii porušenia Zmluvy ES. ( 31 )

91.

V tomto zmysle článok 19 ods. 1 nariadenia č. 17 stanovuje zaslanie oznámenia o výhradách účastníkom konania. ( 32 )

92.

Podľa Súdneho dvora tento dokument predstavuje zásadnú procesnú záruku ( 33 ), ktorej požiadavky boli veľmi skoro spresnené v detailnej judikatúre. ( 34 ) Oznámenie o výhradách musí jasne formulovať všetky podstatné údaje, o ktoré sa Komisia v tomto štádiu konania opiera. Medzi týmito údajmi sa medzi iným nachádzajú skutočnosti vytýkané podniku, ich kvalifikácia, dôkazy, o ktoré sa opiera Komisia, ako aj skutočnosti, ktoré zohľadňuje pri stanovovaní pokuty, ako dĺžka porušenia. V už citovanom rozsudku ARBED/Komisia Súdny dvor taktiež uviedol, že oznámenie o výhradách musí jednoznačne spresniť právnickú osobu, ktorá môže byť odsúdená na zaplatenie pokuty.

93.

Tieto údaje však môžu byť vypracované súhrnne a rozhodnutie nemusí byť nevyhnutne kópiou výhrad. Podľa Súdneho dvora oznámenie o výhradách predstavuje prípravný dokument, ktorého skutkové a právne posúdenie má iba čisto predbežný charakter. ( 35 ) Komisia musí zohľadniť skutočnosti vyplývajúce zo správneho konania, najmä s cieľom upustiť od výhrad, ktoré sa ukázali ako nedôvodné, alebo upraviť či doplniť po skutkovej a právnej stránke svoje tvrdenie na podporu uplatnených výhrad za podmienky, že prihliadne iba na skutočnosti, ktoré mali dotknuté osoby možnosť vysvetliť a ku ktorým poskytla počas správneho konania informácie nevyhnutné na obhajobu.

94.

Podľa judikatúry Súdu prvého stupňa, pripomenutej v bode 68 napadnutého rozsudku, porušenie práva na obhajobu počas správneho konania treba posudzovať vo svetle výhrad, ktoré Komisia uviedla v oznámení o výhradách a v rozhodnutí.

95.

Tieto procesné záruky boli upravené v článku 19 ods. 1 nariadenia č. 17, ako aj v článkoch 2 a 4 nariadenia č. 99/63 ( 36 ) predtým, ako boli kodifikované v článkoch 27 nariadenia č. 1/2003 a článkoch 10 až 12 a článku 15 nariadenia č. 73/2004.

96.

Vo svetle týchto úvah je potrebné teraz preskúmať odôvodnenie odvolacích dôvodov predložených Bolloré.

97.

Ako som už uviedol, Súd prvého stupňa konštatoval porušenie práva na obhajobu Bolloré, keďže oznámenie o výhradách mu neumožnilo oboznámiť sa s výhradou založenou na jeho osobnej a priamej účasti na porušení, ani so skutočnosťami uvedenými Komisiou v spornom rozhodnutí na podporu tejto výhrady.

98.

Preto Súd prvého stupňa rozhodol, že protiprávnosť, ktorej sa dopustila Komisia, nie je dostačujúca pre odôvodnenie zrušenia sporného rozhodnutia, keďže nemá žiadny rozhodujúci vplyv na jeho výrok.

99.

Súd prvého stupňa v bode 81 napadnutého rozsudku rozhodol, že „podľa ustálenej judikatúry, ak niektoré z dôvodov určitého rozhodnutia môžu toto rozhodnutie samy osebe dostatočne odôvodňovať, potom chyby, ktorými môžu byť poznačené iné dôvody tohto aktu, v nijakom prípade nemajú vplyv na jeho výrok“. ( 37 )

100.

V bode 150 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa „vylúčil“ ( 38 ) výhradu založenú na zodpovednosti samotného Bolloré pri spáchaní porušenia a po preskúmaní súhrnu odvolacích dôvodov predložených týmto podnikom, zamietol jeho žalobu o zrušenie.

101.

Myslím si, že sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že uplatnil na prejednávanú vec túto judikatúru.

102.

Je pravda, že dôvody, o ktorých bol Bolloré vypočúvaný, sú samy osebe spôsobilé odôvodniť jeho potrestanie, keďže Bolloré musí zodpovedať za správanie svojej dcérskej spoločnosti.

103.

Výrok sporného rozhodnutia ostáva nezmenený pre dva dôvody. Po prvé Komisia sa domnievala, že Bolloré, ako materská spoločnosť skupiny, musí zodpovedať za porušenie, ktorého sa dopustila jeho dcérska spoločnosť. Je teda ako taký zodpovedný za porušenie článku 81 ES a znenie článku 1 sporného rozhodnutia ostáva skutočne rovnaké. Po druhé výška pokuty uvedená v článku 3 tohto rozhodnutia nie je tiež zmenená — hoci sa to môže zdať prekvapujúce — z dôvodu metódy výpočtu použitého Komisiou. Pokuta uložená dotknutým podnikom bola vypočítaná na základe obratu predaja samoprepisovacieho papiera v EHP. Okrem toho v prípade Bolloré len dcérska spoločnosť mala takýto obrat. Preto, ak sa dospeje k záveru, že Bolloré musí byť výlučne považovaný za zodpovedného za konanie, ktorého sa dopustila jeho dcérska spoločnosť, výška pokuty zostane rovnaká, ako je uvedená vo výroku sporného rozhodnutia.

104.

Zdá sa mi, že judikatúra uvedená Súdom prvého stupňa v bode 81 napadnutého rozsudku nemôže byť uplatnená na prejednávanú vec. Myslím si, že v takom prípade, aký je v prejednávanej veci, sa nemôže Súd prvého stupňa uspokojiť s vylúčením výhrady založenej na osobnej a priamej účasti Bolloré na karteli, ak by nevyvodil žiadny iný dôsledok týkajúci sa zákonnosti sporného rozhodnutia, a to z nasledujúcich dôvodov:

105.

Ďalej rozviniem každé z týchto tvrdení.

106.

Po prvé, zdá sa, že Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku neuznal povahu predmetného práva tým, že privilegoval efektívnosť konania Komisie a verejného súťažného poriadku.

107.

Pripomínam, že Komisia porušila nie iba obyčajné formálne pravidlo, ale právo podniku brániť sa voči jej obvineniu zo spáchania porušenia. Pripomínam, že zásada dodržania práva na obhajobu, predstavujúca základnú zásadu právneho poriadku Spoločenstva, je podstatnou formalitou. Preto porušenie tejto zásady musí byť podľa mňa ako také sankcionované súdom Spoločenstva podľa článku 230 ES a musí mať za následok zrušenie predmetného aktu alebo jeho časti.

108.

Po druhé, pokiaľ Súdny dvor konštatuje porušenie práva na obhajobu podnikov najmä z dôvodu nesúladu medzi oznámením o výhradách a rozhodnutím, Súdny dvor prijme ochranné stanovisko práv podnikov a jasné vo vzťahu ku Komisii tým, že zruší rozhodnutie alebo časť rozhodnutia týkajúceho sa skutkového stavu alebo výhrad, ku ktorým účastníci konania nemohli uplatniť svoje pripomienky.

109.

Preto uplatní tradične článok 230 ES, podľa ktorého môže Súdny dvor zrušiť všetky akty Komisie z dôvodu porušenia podstatných procesných predpisov. Súdny dvor taktiež uplatnil článok 4 nariadenia č. 99/63 a článok 11 ods. 2 nariadenia č. 773/2004, podľa ktorých, ako to pripomínam, sa Komisia bude vo svojich rozhodnutiach zaoberať len tými námietkami vznesenými voči podnikom a združeniam podnikov, ku ktorým im bola poskytnutá možnosť oznámiť svoje stanoviská.

110.

Súdny dvor sčasti zruší rozhodnutia, pokiaľ sú sporné skutočnosti, ak je ich predmet dôležitý, oddeliteľné od iných ustanovení. ( 39 )

111.

Môže ísť o skutočnosti, ktoré majú v konečnom rozhodnutí čisto vedľajší charakter vo vzťahu k vytýkanému porušeniu, napríklad, pokiaľ sa zistí, že Komisia nezaslala podnikom určité dokumenty, na základe ktorých mohla posúdiť ich správanie vo vzťahu k článku 81 ES. V takomto prípade Súdny dvor rozhodol, že takéto porušenie nemôže ovplyvniť platnosť rozhodnutia ako celku, ale je naopak potrebné nezohľadniť obsah týchto dokumentov pri preskúmaní dôvodnosti rozhodnutia. ( 40 )

112.

Môže taktiež ísť o podstatné skutočnosti týkajúce sa vytýkaného porušenia, akými sú jeho dĺžka trvania alebo identifikácia zodpovedných podnikov.

113.

Rovnako vo veci, ktorá viedla k vydaniu už citovaného rozsudku Musique Diffusion française a i./Komisia, Komisia opomenula uviesť žalobcom, že ich chce potrestať na základe článku 1 predmetného rozhodnutia za spáchanie porušenia, ktoré trvalo dlhšie ako porušenie uvedené v oznámení o výhradách. Súdny dvor zrušil toto rozhodnutie, „keďže konštatoval, že zosúladené postupy prekročili obdobie konca januára/začiatku februára 1976“, to znamená obdobie, ktoré podniky nemali príležitosť vysvetliť. ( 41 )

114.

V ďalších dvoch veciach, ktoré viedli k vydaniu už citovaných rozsudkov Compagnie maritime belge transports a i./Komisia a ARBED/Komisia, oznámenie o výhradách ponechalo nejednoznačnosť, pokiaľ ide o právnické osoby, ktorým by mohla byť udelená pokuta z dôvodu porušenia článku 81 ods. 1 ES.

115.

V prvej veci sa oznámenie o výhradách uspokojilo s identifikáciou kolektívneho subjektu, v prejednávanom prípade združenia lodných dopravcov, ako autora porušenia. Naopak, Komisia vo svojom rozhodnutí uložila individuálnu pokutu niektorým členom tohto združenia. Súd prvého stupňa prejednávajúci žalobu o neplatnosť proti tomuto rozhodnutí zamietol odvolací dôvod predložený týmito štátmi, založený na porušení ich procesných práv najmä z dôvodu, že boli oboznámení s oznámením o výhradách a odpovedali na výhrady vznesené Komisiou. ( 42 )

116.

Súdny dvor rozhodol, že sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ktoré má za následok zrušenie rozsudku. Domnieval sa, že oznámenie o výhradách zaslané združeniu lodných dopravcov neumožňuje dostatočnú informovanosť jeho členov o tom, že ak by bolo zistené porušenie, budú zaviazaní na zaplatenie individuálnej pokuty. Súdny dvor v rámci rozhodovania o spore zrušil ustanovenia rozhodnutia ukladajúce individuálne pokuty členom tohto združenia. ( 43 )

117.

V druhej veci oznámenie o výhradách neuvádzalo záujem Komisie stanoviť materskú spoločnosť ARBED SA zodpovednú za správanie jej dcérskej spoločnosti a zaviazať ju na zaplatenie pokuty vypočítanej na základe jej vlastného obratu. ( 44 ) Hoci došlo k poškodeniu práva tohto podniku na obhajobu, Súd prvého stupňa nesankcionoval túto procesnú vadu z dôvodu, pokiaľ ide o role a príslušné zodpovednosti materskej a dcérskej spoločnosti, určitá neistota pretrvávala počas celého správneho konania.

118.

V rámci odvolania podaného ARBED SA Súdny dvor zrušil rozsudok Súdu prvého stupňa. Aj keď táto spoločnosť bola oboznámená s oznámením o výhradách zaslaným jej dcérskej spoločnosti a o pokračovaní konania proti nej, Súdny dvor rozhodol, že nemožno z tejto skutočnosti vyvodiť, že právo na obhajobu tejto spoločnosti nebolo porušené. Domnieval sa, že „nejednoznačnosť, že samotné nové oznámenie o výhradách riadne zaslané žalobcovi by mohlo byť vyjasnené, pretrvávala až do konca správneho konania, pokiaľ ide o právnickú osobu, ktorej by boli uložené pokuty“. ( 45 ) Preto Súdny dvor v rámci rozhodovania sporu zrušil predmetné rozhodnutie, „keďže sa týkalo podniku ARBED SA“.

119.

Je pravda, že dôvody v týchto veciach, ktoré boli vadné, mali priamy vplyv na výrok predmetného rozhodnutia. V už citovanom rozsudku Musique Diffusion française a i./Komisia článok 1 rozhodnutia bol vadný, keďže uvádzal dobu, ku ktorej podniky nemali možnosť sa vyjadriť. V rozsudku Súdneho dvora Compagnie maritime belge transports a i./Komisia článok 6 rozhodnutia bol vadný, keďže zaviazal na zaplatenie individuálnej pokuty niektoré podniky, ktoré neboli riadne informované. Nakoniec v už citovanom rozsudku Súdneho dvora ARBED/Komisia článok 4 predmetného rozhodnutia bol vadný preto, lebo zaviazal materskú spoločnosť ARBED SA na zaplatenie pokuty.

120.

Predsa len si myslím, že nad rámec vplyvu, ktorý by vadný dôvod mohol mať na predmetné rozhodnutie, sa Súdny dvor viac zameral na základný alebo vedľajší charakter sporných dôvodov. V týchto veciach každý z vadných dôvodov predstavuje základný charakter vytýkaného porušenia.

121.

Taký je aj prípad v tejto veci, pokiaľ ide o identifikáciu zodpovedných podnikov. Sporná výhrada je založená na osobnej a priamej účasti Bolloré pri spáchaní porušenia. Uvádza tento podnik ako autora vytýkaného porušenia. Ak by táto výhrada mala byť zamietnutá, keďže uvedený podnik sa nemohol brániť, je potrebné z nej vyvodiť všetky dôsledky týkajúce sa zákonnosti sporného rozhodnutia založeného na týchto skutočnostiach.

122.

Po tretie Súd prvého stupňa tým, že sa domnieval, že porušenie práva Bolloré na obhajobu nemôže ovplyvniť platnosť sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ho týka, neuznal podľa mňa dôsledky, ktoré sa viažu na odsudzujúce rozhodnutie Komisie na základe článku 81 ods. 1 ES.

123.

Myslím si jednak, že Bolloré má morálny záujem na zrušení sporného rozhodnutia, keďže ho priamo a osobne obviňuje zo spáchania porušenia.

124.

Domnievam sa na druhej strane, že zrušenie sporného rozhodnutia, keďže je založené na vadnom dôvode, je nutné z dôvodu prehľadnosti a právnej istoty, najmä vo vzťahu k dôsledkom porušenia článku 81 ES v občianskom práve.

125.

Pokiaľ Komisia konštatuje porušenie článku 81 ES, môžu obete tohto porušenia podať pred vnútroštátnymi súdmi žalobu o náhradu škody podľa občianskeho práva voči autorom dotknutých protisúťažných postupov na účely náhrady spôsobenej škody. ( 46 ) Osobami podliehajúcimi súdnej právomoci, ktoré môžu mať prospech z tejto ochrany, sú nielen tretie osoby, teda spotrebitelia a súťažitelia, ktorí boli poškodení protisúťažnou dohodou, ale taktiež za mimoriadnych okolností účastník tejto dohody. ( 47 )

126.

V tomto smere predstavuje rozhodnutie Komisie, ako bolo potvrdené alebo zrušené súdom Spoločenstva, základ pre ich žalobu. Je teda potrebné, najmä ak ide o zložité kolektívne a nepretržité porušenie, aby toto rozhodnutie definovalo veľmi jasne zodpovednosti podnikov pri spáchaní porušenia. Ak by uvedené rozhodnutie malo spôsobiť občianskoprávnu zodpovednosť dotknutých podnikov, je to výlučne pre ich dokázanú účasť na sankcionovanom a správne vymedzenom kolektívnom správaní. To predstavuje nevyhnutný predpoklad pre správny výkon žaloby o náhradu škody, ktorý Komisia naliehavo obhajuje v jej bielej knihe o žalobách o náhradu škody pre porušenie antitrustových pravidiel ES. ( 48 )

127.

V prejednávanej veci a so zreteľom na tieto skutočnosti sa mi zdá, že Súd prvého stupňa sa teda nemôže uspokojiť so zamietnutím predmetnej výhrady bez toho, aby zo sporného rozhodnutia „odstránil“ skutočnosti, na ktorých Komisia založila zodpovednosť Bolloré. Zamietnutie výhrady sa ani v najmenšom nerovná jeho zrušeniu súdom Spoločenstva, a preto ju Súd prvého stupňa neodstráni z právneho poriadku, aj keď je z dôvodu zrušenia považovaný za nikdy neexistujúci. Takáto úvaha nezaisťuje dotknutému postupu o zistení porušenia prehľadnosť nevyhnutnú vo vzťahu k roli a zodpovednostiam Bolloré, ktorý podľa toho postupu riskuje, že bude znášať náklady za toto porušenie.

128.

Po štvrté si myslím, že preskúmanie súdom musí byť o to prísnejšie, že Komisia sa v rámci kvázi represívneho konania, na ktoré sa môžu vzťahovať ustanovenia článku 6 ods. 1 EDĽP, dopustila porušenia práva na obhajobu.

129.

Pripomínam, že podľa tohto ustanovenia „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“. ( 49 )

130.

Podľa ustálenej judikatúry Európsky súd pre ľudské práva nevyžaduje, aby všetky inštancie v týchto typoch konaní zodpovedali ustanoveniam článku 6 EDĽP. Pokiaľ je rozhodnutie prijaté správnym orgánom, ktorý neposkytuje všetky záruky súdneho konania, musí byť toto rozhodnutie predmetom následného preskúmania súdnym orgánom s neobmedzenou právomocou pri dodržaní ustanovení článku 6 ods. 1 EDĽP. ( 50 )

131.

Uplatnenie článku 6 EDĽP na postup vykonania článku 81 ES vyvolalo mnoho otázok, keďže najmä Komisia nemôže byť v zmysle tohto ustanovenia označená ako „súd“ ( 51 ) a keďže postup nespadá stricto sensu do trestnej oblasti.

132.

Zdá sa však, že pokuty uvedené v článku 15 nariadenia č. 17 sú z dôvodu ich povahy a dôležitosti porovnateľné s trestnou sankciou (aj keď majú pri striktnom výklade povahu správnej sankcie) a že so zreteľom na vyšetrovacie a rozhodovacie funkcie Komisie postup vykonania článku 81 ES nadobúda kvázi represívnu povahu. Súdny dvor taktiež výslovne zdôraznil špecifickosť tohto konania v rozsudku z 8. júla 1999 Hüls/Komisia ( 52 ) a neváhal pri tejto príležitosti odkázať na prezumpciu neviny zaručenú článkom 6 ods. 2 EDĽP. V tejto veci Súdny dvor zdôraznil, že „so zreteľom na povahu predmetných porušení, ako aj na povahu a stupeň prísnosti sankcií, ktoré sa na nich viažu, sa zásada prezumpcie neviny uplatní na postupy, ktoré môžu viesť k rozhodnutiu o pokutách a ktoré sa týkajú porušení pravidiel hospodárskej súťaže podnikmi“. ( 53 )

133.

Táto judikatúra sa mi zdá dokonale použiteľná na prejednávaný prípad, a teda postup vykonania článku 81 ES musí rovnakým spôsobom dodržiavať podmienky uvedené v článku 6 ods. 1 EDĽP. Nie je ani zrejmé, ako by sa dodržanie zásady prezumpcie neviny mohlo uviesť do súladu s porušením práva na obhajobu.

134.

To znamená, že v konaní s kvázi represívnou povahou, ako je v prejednávanom prípade, v ktorom Komisia používa voči podnikom vyšetrovacie a rozhodovacie funkcie, musí súd Spoločenstva vykonávať súdne preskúmanie pod tlakom dodržiavania procesných práv účastníkov konania vyžadovaného Komisiou. Inak povedané, myslím si, že musí vyvodiť všetky nevyhnutné dôsledky, pokiaľ Komisia pri výkone svojich práv nedodržiava základné práva uznané podnikom v rámci konania o vykonaní článku 81 ES.

135.

V prejednávanej veci vedie prístup Súdu prvého stupňa k obmedzeniu preskúmania, ktoré podľa mňa musí nad rozhodnutiami Komisie vykonávať súd v zmysle článku 6 ods.1 EDĽP. Tento prístup sa môže podľa môjho názoru ukázať nebezpečným. Domnievať sa v prípade, ktorý je prejednávaný, že porušenie práva podniku byť vypočutý Komisiou nepostihuje rozhodnutie, pokiaľ tento podnik musí v každom prípade zodpovedať za porušenie, ktorého sa dopustil iný, by znamenalo, že Komisia môže beztrestne opomenúť podstatné procesné predpisy.

136.

So zreteľom na tieto skutočnosti sa domnievam, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v rámci svojho posúdenia porušenia práva Bolloré na obhajobu tým, že nezrušil žiadnu z týchto skutočností sporného rozhodnutia obviňujúcich priamo a osobne tento podnik zo spáchania porušenia. Podľa mňa mal Súd prvého stupňa vyvodiť nevyhnutné dôsledky, a to zrušiť sporné rozhodnutie, keďže je založené na výhrade založenej na osobnej a priamej účasti Bolloré na porušení.

137.

Navrhujem Súdnemu dvoru, aby vyhlásil prvý odvolací dôvod predložený Bolloré za dôvodný.

138.

Ako záverečnú poznámku by som rád iba uviedol, že je evidentné, že oznámenie o výhradách je poznačené dôležitým opomenutím, pričom Komisia to môže napraviť len prijatím dodatočného oznámenia o výhradách, ktoré umožňuje účastníkom konania oboznámiť sa s ním a reagovať počas predbežného správneho konania.

139.

Divipa pripomína, že právo, aby vec bola prejednaná v primeranej lehote, sa uplatní v oblasti konkurencie správnych a súdnych konaní a v tejto súvislosti odkazuje na už citovaný rozsudok Baustahlgewebe/Komisia. Toto právo bolo porušené, keďže konanie pred Súdom prvého stupňa trvalo 5 rokov od podania žaloby do vydania napadnutého rozsudku.

140.

Komisia sa domnieva, že s prihliadnutím na okolnosti vlastné tejto veci nebola dĺžka trvania konania neprimeraná. V každom prípade zdôrazňuje, že ak sa preukáže procesná vada, ktorú vytýkala, nemôže to viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku v celom rozsahu.

141.

Ako som už uviedol, všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, podľa ktorej má každý právo na spravodlivé súdne konanie, a najmä právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, možno uplatniť v rámci súdneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu Komisie, ktorým sa podniku ukladajú pokuty za porušenie článku 81 ES.

142.

Aby bolo možné posúdiť primeranosť lehoty konania, Súdny dvor odkázal na kritériá, ktoré vyvodil Európsky súd pre ľudské práva v rámci uplatnenia článku 6 ods. 1 EDĽP. V už citovanom rozsudku Baustahlgewebe/Komisia taktiež rozhodol, že primeranosť lehoty sa posudzuje v závislosti od okolností vlastných každej veci a najmä v závislosti od významu sporu pre dotknutú osobu, zložitosti veci a od správania žalobcu a príslušných orgánov. ( 54 )

143.

Súdny dvor v tomto ohľade upresnil, že zoznam kritérií nie je vyčerpávajúci a že posúdenie primeranosti lehoty nevyžaduje systematické preskúmanie okolností prípadu vo vzťahu ku každému z nich, pokiaľ sa dĺžka konania zdá byť odôvodnená aspoň vo vzťahu k jednému z nich. Súdny dvor sa taktiež domnieval, že zložitosť veci možno prijať ako odôvodnenie na prvý pohľad príliš dlhej lehoty. ( 55 )

144.

V prejednávanej veci sa konanie pred Súdom prvého stupňa začalo 18. apríla 2002 návrhom podniku Divipa, ktorým sa podala žaloba o neplatnosť sporného rozhodnutia, a skončilo sa , dňom vyhlásenia napadnutého rozsudku. Konanie pred Súdom prvého stupňa teda trvalo približne päť rokov.

145.

Ak sa takáto doba môže zdať značná, zdá sa mi, že môže byť odôvodnená vzhľadom na mimoriadnu zložitosť veci.

146.

Preto väčšina skutočností, ktoré odôvodňovali sporné rozhodnutie, bola spochybnená v prvom stupni, a teda musela byť overená. Dôkazná hodnota vyhlásení a použiteľných dokumentov, týkajúcich sa najmä rôznych stretnutí, ktoré sa odohrali na vnútroštátnych a európskych trhoch, musí byť posúdená. Okrem toho, ako to vyplýva z bodov 40 až 63 a 109 až 117 napadnutého rozsudku, Súd prvého stupňa rozhodoval o rôznych námietkach týkajúcich sa prístupu k dokumentom správneho konania a o ich použiteľnosti. Ďalej dôkazné prostriedky nariadené Súdom prvého stupňa v rámci prípravy na toto konanie, a najmä rôzne písomné otázky položené účastníkom konania, predpokladali predchádzajúcu analýzu spisov alebo aspoň určitých ich častí.

147.

Rovnako pripomínam, že deväť podnikov podalo žalobu o neplatnosť proti spornému rozhodnutiu v štyroch jazykoch konania. Napadnutý rozsudok bol vydaný v ten istý deň ako osem iných rozsudkov rozhodujúcich o žalobách podaných proti tomuto rozhodnutiu.

148.

Vzhľadom na tieto konštatovania si myslím, že dĺžku konania, ktoré viedlo k napadnutému rozsudku, možno vysvetliť najmä počtom podnikov, ktoré sa zúčastnili vytýkaného kartelu a podali žalobu proti spornému rozhodnutiu, čo si vynútilo súbežné preskúmanie rôznych žalôb prostredníctvom detailného preskúmania spisu Súdom prvého stupňa a jazykovými požiadavkami stanovenými jeho pravidlami konania.

149.

So zreteľom na tieto skutočnosti som toho názoru, že vzhľadom na osobitnú zložitosť veci bola dĺžka konania pred Súdom prvého stupňa odôvodnená.

150.

Navrhujem teda Súdnemu dvoru, aby zamietol odvolací dôvod vznesený podnikom Divipa, ktorý je založený na porušení primeranej dĺžky konania, ako nedôvodný.

151.

Odvolatelia v zásade vytýkajú Súdu prvého stupňa, že skreslil dôkazy, na ktorých založil posúdenie podľa článku 81 ES o ich účasti na porušení a dĺžke jeho trvania.

152.

Pred preskúmaním prípustnosti a dôvodnosti týchto odvolacích dôvodov by som chcel v krátkosti pripomenúť judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa vykonávania dôkazov o porušení článku 81 ES.

153.

Podľa súdu Spoločenstva je Komisia povinná preukázať porušenia, ktoré konštatovala a musí určiť dôkazy, ktoré preukazujú existenciu skutkových znakov týchto porušení. ( 56 ) Komisia je na účel odôvodnenia pevného presvedčenia, že k porušeniu došlo, povinná uviesť presné a zhodujúce sa dôkazy. Každý dôkaz predložený Súdu Spoločenstva však nevyžaduje, aby každý dôkaz predložený Komisiou musel so zreteľom na každý bod porušenia nutne zodpovedať týmto kritériám. Podľa neho postačuje, ak súbor dôkazov, o ktoré sa inštitúcia opiera, tomu zodpovedá v celkovom posúdení. ( 57 ) Okrem toho, ako to pripomenul Súd prvého stupňa v bode 155 napadnutého rozsudku, dôkazy o účasti podniku na karteli je potrebné posudzovať ako celok s ohľadom na všetky relevantné skutkové okolnosti.

154.

Vykonávanie dôkazov vo veciach hospodárskej súťaže je charakterizované špeciálnymi problémami, ktoré Súdny dvor zhrnul v už citovanom rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia. Činnosti, ktoré obsahujú protisúťažné postupy, sa uskutočňujú nezákonným spôsobom, stretnutia sú tajné, najčastejšie v tretej krajine a príslušná dokumentácia je nesúrodá a v minimálnom rozsahu. Okrem toho vo väčšine prípadov musí byť existencia protisúťažného postupu vyvodená z určitého počtu zhodností a nepriamych dôkazov, ktoré posudzované vcelku môžu v prípade neexistencie iného logického vysvetlenia predstavovať dôkaz o porušení pravidiel hospodárskej súťaže. ( 58 )

155.

V tomto je nevyhnutné doplniť obmedzenia, ktorým podlieha Komisia pri výkone svojich právomocí vo veci vyšetrovania. O obmedzeniach, ktoré vyplývajú z práva dotknutých podnikov si myslím, že nebudú svedčiť proti nim ( 59 ) tak, ako aj ešte o tých, ktoré vyplývajú zo skutočnosti, že na účely získania relevantných informácií pre vyšetrovanie nemohla Komisia v čase platnosti nariadenia č. 17 vypočúvať osoby.

156.

V dôsledku toho, v rámci postupu vykonania článku 81 ES, hrajú písomné dokumenty vo vykonávaní dôkazov ústrednú úlohu, nech je ich zozbieranie v praxi akokoľvek ťažké.

157.

V prejednávanej veci Koehler, Bolloré a Divipa spochybňujú dôkaznú hodnotu určitých skutočností a dokumentov, ktoré viedli Súd prvého stupňa k záveru, že sa zúčastnili na tajných stretnutiach na vnútroštátnych trhoch a na európskych trhoch a k posúdeniu dĺžky trvania účasti.

158.

Podľa zásad, ktoré som vyzdvihol v bodoch 56 až 58 týchto návrhov, zamietam ako neprípustné tvrdenia podniku Divipa smerujúce jednoducho k tomu, aby Súdny dvor znova posúdil skutkový stav. Naopak, preskúmam tvrdenia odvolateľov, ktoré skutočne poukazujú na skreslenie dôkazov Súdom prvého stupňa.

159.

Preto pripomínam, že odvolatelia musia presne uviesť skutočnosti, ktoré boli skreslené Súdom prvého stupňa a preukázať chyby v analýze, ktoré po posúdení Súdom prvého stupňa viedli k ich skresleniu. Podľa ustálenej judikatúry sa toto skreslenie musí zreteľne objaviť v spisovom materiáli bez toho, aby Súdny dvor nevyhnutne vykonal nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov, ako aj skúmal nové dôkazy.

160.

V rámci môjho posúdenia je potrebné vziať do úvahy tieto skutočnosti a najmä mimoriadne ťažkosti, ktoré vyvolalo hodnotenie dôkazov v rámci postupu implementácie článku 81 ES.

161.

Divipa v rámci odvolania vytýka Súdu prvého stupňa, že skreslil dôkazy, ktoré mu boli predložené, keďže potvrdil jeho účasť po prvé na stretnutí z 5. marca 1992, po druhé na stretnutí z a po tretie na karteli na európskom trhu. Uvádza najmä body 156 až 171, 192 až 197, 205 až 207 a 216 napadnutého rozsudku.

162.

Divipa tvrdí, že Súd prvého stupňa najmä skreslil správu zamestnanca podniku Sappi z 9. marca 1992 z dôvodu, že v napadnutom rozsudku nezohľadnil, ani necitoval časť tejto správy, v ktorej by bolo uvedené, že podnik Sappi sa oboznámil s cenami podniku Divipa prostredníctvom klientov a nie priamo. Podľa neho nie je logické, že podnik, ktorý sa údajne zúčastnil na kartelovom spojení, v ktorom bola diskutovaná otázka cien, nedodá tieto ceny priamo pri tomto stretnutí.

163.

Komisia zamietla toto tvrdenie najmä z dôvodu, že každý dokument musí byť preskúmaný spoločne s ostatným spisovým materiálom. Okrem toho zdôrazňuje, že Divipa nespochybnil dôkaznú hodnotu vyhlásení podnikov AWA a Sappi, ani ich výklad Súdom prvého stupňa.

164.

Myslím si, že výhrady vypracované podnikom Divipa vo vzťahu k analýze Súdu prvého stupňa nie sú dôvodné.

165.

Podnik Divipa nepreukázal, čím Súd prvého stupňa skreslil správu zamestnanca Sappi, keď opomenul uviesť, že informácie o cenách, ktoré podal, pochádzali z informácií od klientov. Neviem, v čom toto opomenutie obsahuje analytickú chybu zo strany Súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o účasť podniku Divipa na stretnutí z 5. marca 1992. Divipa okrem toho nespochybnil dôkaznú hodnotu tejto správy.

166.

V každom prípade mal byť podnik Divipa schopný oboznámiť sa s obsahom tejto správy a podať k nej stanovisko preto, lebo ako to tiež vyplýva z bodu 162 napadnutého rozsudku, vyhlásenia podniku Sappi boli pripojené k oznámeniu o výhradách a boli oznámené Súdu prvého stupňa, takže Divipa k nim mal prístup.

167.

Navrhujem teda Súdnemu dvoru, aby zamietol túto prvú časť ako nedôvodnú.

168.

Divipa uvádza, že vyhlásenia podniku Mougeot, ktoré Súd prvého stupňa použil pre odôvodnenie údajnej účasti na stretnutí z 19. októbra 1994, nasledovali až po týchto skutočnostiach a boli podané na účely dovolania sa oznámenia o spolupráci.

169.

Súd prvého stupňa skreslil dôkazy tým, že sa hlavne opieral o svoju judikatúru, aby mohol podniku Divipa vytýkať jeho účasť na tomto stretnutí, čo predstavovalo zjavné porušenie zásady o spravodlivom súdnom konaní a flagrantnú vadu pri posudzovaní skutkového stavu.

170.

Komisia zamietla toto tvrdenie.

171.

Myslím si, že tvrdenia vznesené podnikom Divipa týkajúce sa vyhlásení podniku Mougeot musia byť taktiež zamietnuté.

172.

Skutočnosť, že tieto vyhlásenia nasledovali po tom, ako nastali predmetné skutočnosti a boli uvedené na účely uplatnenia oznámenia o spolupráci, bola zdôraznená Súdom prvého stupňa v bode 166 napadnutého rozsudku. Nie je možné mu vytýkať, že na ne neprihliadol. Ako to uvádza Súd prvého stupňa, tieto vyhlásenia by nemali nijakú dôkaznú hodnotu, keďže, ak sú v rozpore so záujmami toho, kto ich robí, musia sa v zásade považovať za zvlášť vierohodné dôkazy.

173.

Okrem toho Súd prvého stupňa v bode 168 napadnutého rozsudku konštatoval, že vyhlásenia podniku Mougeot boli potvrdené v mnohých bodoch vyhlásení podnikov Sappi a AWA. Podnik AWA vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách poskytol zoznam stretnutí na španielskom trhu, medzi ktorými sa nachádzalo aj to z 19. októbra 1994.

174.

V každom prípade, ako to zdôrazňuje Komisia, nemôže byť Súdu prvého stupňa vytýkané, že vykladal vyhlásenia podniku Mougeot nesprávnym spôsobom.

175.

Preto sa mi zdá, že táto druhá časť môže byť rovnako zamietnutá ako nedôvodná.

176.

Divipa tvrdí, že Súd prvého stupňa skreslil a opomenul niektoré dôkazy. Zdôrazňuje, že nie je výrobcom, že predával len na vnútroštátnom trhu, že bol jedinou nevyrábajúcou spoločnosťou, ktorej je vytýkaná jej údajná účasť na niektorých stretnutiach na vnútroštátnom trhu a že nepatrí v Španielsku k žiadnej distribučnej sieti veľkých európskych výrobcov samoprepisovacieho papiera. Žiadny dokument nepreukázal, že pri stretnutiach, na ktorých sa predpokladala jeho účasť, bolo odkázané na existenciu rozsiahleho tajného plánu.

177.

Komisia rovnako zamieta toto tvrdenie. Zdôrazňuje najmä, že Divipa neupresňuje body tvrdenia Súdu prvého stupňa, kde došlo ku skresleniu skutkového stavu.

178.

Som toho názoru, že Súdny dvor by mal posúdiť tieto tvrdenia ako neprípustné.

179.

Pokiaľ ide po prvé o tvrdenie založené na skreslení „určitých dôkazov“, pri posudzovaní odvolania konštatujem, že Divipa neidentifikoval skutočnosti, ktoré mali byť skreslené Súdom prvého stupňa.

180.

Pokiaľ ide po druhé o tvrdenie založené na tom, že Súd prvého stupňa opomenul zohľadniť niektoré dôkazy týkajúce sa jeho štatútu ako výrobcu, pripomínam, že prislúcha samotnému Súdu prvého stupňa posúdiť hodnotu, ktorú treba priznať predloženým dôkazom. Podľa mňa toto tvrdenie nie je prípustné. V každom prípade sa mi toto tvrdenie nezdá byť odôvodnené, keďže v rozpore s tým, čo tvrdí Divipa, Súd prvého stupňa mnohokrát v napadnutom rozsudku posúdil, a najmä v jeho bodoch 203, 605 a 628, hodnotu, ktorú je vhodné priznať štatútu distribútora podniku Divipa.

181.

Za týchto podmienok som toho názoru, že táto tretia časť je neprípustná.

182.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa domnievam, že sa Súd prvého stupňa nedopustil žiadneho skreslenia dôkazov, o ktoré sa opieral na účely konštatovania účasti podniku Divipa na predmetnej dohode a na opatreniach pre jej vykonanie.

183.

Navrhujem teda, aby Súdny dvor zamietol prvý odvolací dôvod ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

184.

Koehler v zásade spochybňuje analýzu Súdu prvého stupňa, týkajúcu sa jeho účasti na karteli počas obdobia pred septembrom alebo októbrom 1993. Tvrdí, že Súd prvého stupňa nedostatočne prešetril dôkazy a vyvodil z nich nesprávne závery, pokiaľ ide o systém tajných stretnutí, na strane jednej v rámci AEMCP (Association of European Manufacturers of Carbonless Paper), združenia európskych výrobcov samoprepisovacieho papiera pred septembrom alebo októbrom 1993 (prvá časť) a na strane druhej, na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni pred týmto obdobím (druhá časť).

185.

Komisia sa podľa podniku Koehler bude opierať o tri kategórie dôkazov, a to o vyhlásenia podniku Mougeot, svedectvo zamestnanca podniku Sappi a dôkazov preukazujúcich organizáciu vnútroštátnych alebo regionálnych stretnutí kartelu.

186.

Koehler najprv uvádza, že list podniku Mougeot zo 14. apríla 1999 neobsahuje žiadne priznanie o stretnutiach kartelu za obdobie pred októbrom 1993. Súd prvého stupňa okrem toho v bode 279 napadnutého rozsudku uviedol, že nebolo preukázané, že tajné dohody o cenách boli uzavreté od januára 1992, teda pred októbrom 1993. Úvahy Súdu prvého stupňa týkajúce sa údajných dohôd o cenách v rámci oficiálnych stretnutí AEMCP pred októbrom 1993 neboli dostatočné a obsahovali rozporné odôvodnenia, ktoré spôsobovali nesprávne právne posúdenie. Súd prvého stupňa nedodržal prezumpciu neviny tým, že chcel vo vyhláseniach podniku Mougeot vidieť priznanie porušenia za obdobie pred októbrom 1993.

187.

Koehler ďalej tvrdí, že pokiaľ ide o zamestnanca podniku Sappi, jeho svedectvo nehovorí nič o období, počas ktorého došlo ku stretnutiam kartelu. Súd prvého stupňa nemohol správne posúdiť, že neposkytnutím „protichodných údajov“ chcel tento zamestnanec implicitne potvrdiť, že porušenie začalo pred septembrom 1993. Súd prvého stupňa tiež skreslil obsah svedectva. Tým bolo porušené právo na spravodlivé súdne konanie uvedené v článku 6 ods. 1 EDĽP, ako aj v článku 47 druhom odseku Charty základných práv Európskej únie, vyhlásenej v Nice 7. decembra 2000 (Ú. v. ES C 364, s. 1).

188.

Nakoniec sa Koehler domnieva, že je možné priznať vážnosť vyhláseniam svedka obžaloby len vtedy, ak sú podporené ďalšími dôkazmi. V prejednávanej veci neexistuje žiadny potvrdzujúci dôkaz.

189.

Podľa Komisie nie je táto časť prípustná, keďže Koehler v skutočnosti chce nové posúdenie skutkového stavu.

190.

Kritiky podniku Koehler týkajúce sa relevantnosti vyhlásení podniku Mougeot a zamestnanca podniku Sappi sa mi nezdajú dôvodné.

191.

Zdá sa, že Koehler ignoruje skutočnosť, že Súd prvého stupňa sa v bodoch 261 až 310 napadnutého rozsudku opieral o súbor nepriamych dôkazov, pokiaľ ide o existenciu tajných stretnutí pred septembrom alebo októbrom 1993. Ak list podniku Mougeot zo 14. apríla 1999 skutočne tvorí, ako to uznal Súd prvého stupňa v bode 262 napadnutého rozsudku, hlavnú skutočnosť dokazovania Komisie k tomuto bodu, nič to nemení na tom, že je potrebné čítať a pochopiť vyhlásenia uvedené v tomto liste vo svetle ostatných dôkazov preskúmaných Súdom prvého stupňa, a to najmä svedectiev zamestnanca podniku Sappi a svedectiev podniku AWA. Okrem toho, ako to uviedol Súd prvého stupňa v bode 264 tohto rozsudku, zmysel tohto listu je skutočne obzvlášť jasný a jeho obsah nie je spochybnený žiadnou skutočnosťou, ktorá by mohla vyvolať pochybnosť o dôkaznej hodnote týchto vyhlásení.

192.

Pokiaľ ide o svedectvo zamestnanca podniku Sappi, zdá sa mi, že aj keď ten neupresňuje dobu, počas ktorej došlo k predmetným tajným stretnutiam, umožnil Súdu prvého stupňa, aby sa vzhľadom na všetky dôkazy domnieval, že tieto stretnutia mohli začať od februára 1993, teda od dátumu, kedy bol tento zamestnanec prijatý.

193.

Nakoniec by som chcel uviesť, že v rozpore s tým, čo tvrdí Koehler, skutočnosť, že nebolo preukázané, že tajné dohody o cenách boli uzavreté od januára 1992, neumožňuje nijako dospieť k záveru, že tieto dohody neboli uzavreté pred októbrom 1993.

194.

Na základe týchto skutočností sa mi zdá, že výhrady formulované podnikom Koehler mi neumožňujú domnievať sa, že Súd prvého stupňa zjavným spôsobom skreslil tieto dôkazy. Domnievam sa, že nie je potrebné preskúmať ostatné výhrady založené na porušení práva na spravodlivé súdne konanie.

195.

Za týchto podmienok navrhujem, aby Súdny dvor zamietol túto prvú časť ako nedôvodnú.

196.

Podľa podniku Koehler Súd prvého stupňa skreslil dôkazy, ktoré mali preukázať jeho účasť na tajných stretnutiach na španielskom trhu pred októbrom 1993.

197.

Pokiaľ ide o stretnutie zo 17. februára 1992 týkajúce sa španielskeho trhu, Súd prvého stupňa nemal dospieť k záveru o účasti podniku Koehler na tomto stretnutí, keďže zamestnanec podniku Sappi vo svojej správe zo odkazoval len na stretnutie „dotknutých účastníkov“ bez citovania mien týchto účastníkov. Súd prvého stupňa nevysvetlil presne dôvody, pre ktoré sa domnieval, že sa Koehler zúčastnil dohody.

198.

Pokiaľ ide o stretnutie zo 16. júla 1992 týkajúce sa španielskeho trhu, účasť podniku Koehler na ňom nebola preukázaná, na rozdiel od toho, ako rozhodol Súd prvého stupňa, keďže najmä AWA takúto účasť výslovne neuznal.

199.

Komisia sa domnieva, že Koehler sa nedovoláva skreslenia dôkazov, ale chce spochybniť posúdenie skutkového stavu Súdom prvého stupňa. Odvolací dôvod je teda neprípustný.

200.

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie podniku Koehler, týkajúce sa jeho účasti na stretnutí zo 17. februára 1992, myslím si, že nie je prípustné.

201.

Zdá sa mi, že analýza Súdu prvého stupňa uvedená v bode 321 napadnutého rozsudku, podľa ktorej bola Komisia oprávnená konštatovať, že Koehler figuroval medzi „dotknutými účastníkmi“ uvedenými v oznámení zamestnanca podniku Sappi, podlieha posúdeniu skutkového stavu, ktorý, ako som už uviedol, nemôže byť preskúmavaný Súdnym dvorom v rámci odvolania.

202.

V každom prípade, ak by Súdny dvor rozhodol, že táto výhrada je prípustná, myslím si, že nie je dôvodná. Ako to tiež jasne vyplýva z bodov 169 a 321 tohto rozsudku, Súd prvého stupňa vykladal tento údaj vo svetle ďalších údajov poskytnutých zamestnancom v tejto správe. V tejto správe zamestnanec uvádza svojmu nadriadenému zamestnancovi situáciu, v ktorej sa podnik nachádza z dôvodu neistoty vyvolanej správaním podnikov Koehler a Sarriopapel y Celulosa (ďalej len „Sarrió“). V tejto súvislosti uvádza, že „stretnutie dotknutých účastníkov“ sa uskutočnilo v ten istý deň. Preto so zreteľom na pojmy použité v správe si myslím, že Súd prvého stupňa mohol skutočne vyvodiť, že sa Koehler zúčastnil tohto stretnutia, a to bez toho, aby zjavne skreslil tento dokument. Okrem toho si myslím, že Súd prvého stupňa bol ďalej povinný upresniť dôvody, pre ktoré sa domnieval, že sa Koehler zúčastnil tejto dohody.

203.

Pokiaľ ide o druhé tvrdenie podniku Koehler, týkajúce sa účasti na stretnutí zo 16. júla 1992, myslím si, že musí byť zamietnuté ako neúčinné.

204.

Ako to jasne vyplýva z bodu 332 napadnutého rozsudku, Súd prvého stupňa založil svoje posúdenie týkajúce sa účasti podniku Koehler na tomto stretnutí najmä na základe vyhlásení M. B. G. ( 60 ) a výlučne na účely podpory týchto vyhlásení Súd prvého stupňa odkázal na všeobecné tvrdenia podniku AWA. Koehler teda nespochybňuje dôkaznú hodnotu vyhlásení M. B. G.

205.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru zamietnuť túto druhú časť ako sčasti neprípustnú a sčasti neúčinnú.

206.

Na podporu tohto tvrdenia Koehler kritizuje analýzu Súdu prvého stupňa uvedenú v bode 325 a nasl. napadnutého rozsudku, týkajúcu sa jej účasti na dvoch stretnutiach, ktoré sa uskutočnili na jar v rokoch 1992 a 1993 pre francúzsky trh. Koehler tvrdí, že neexistuje žiadny dôkaz, že jeden z jeho zamestnancov odcestoval do Paríža, aby sa zúčastnil stretnutia kartelu na jar v roku 1993. Úvahy Súdu prvého stupňa sú v tejto súvislosti tak vágne, že by nemohli splniť povinnosť odôvodnenia. V každom prípade Súd prvého stupňa nikde nekonštatoval, že sa Koehler zúčastnil na jar roku 1992 stretnutia týkajúceho sa francúzskeho trhu.

207.

Myslím si, že táto časť musí byť zamietnutá ako neúčinná. Výhrady podniku Koehler sa týkajú nadbytočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako to jasne vyplýva z bodu 320 tohto rozsudku.

208.

Koehler vytýka Súdu prvého stupňa, že na účely svojho posúdenia použil dokument, v danom prípade odpoveď podniku AWA z 30. apríla 1999 na žiadosť Komisie o poskytnutie informácií, zatiaľ čo jemu nebol sprístupnený. Na základe tohto dokumentu Súd prvého stupňa dokázal účasť podniku Koehler na tajnom stretnutí týkajúcom sa španielskeho trhu, a to z .

209.

Myslím si, že táto časť musí byť zamietnutá ako neprípustná podľa zásad pripomenutých v bode 56 týchto návrhov.

210.

Táto časť je iba doslovným prevzatím odôvodnenia, ktoré Koehler uviedol pred Súdom prvého stupňa ( 61 ) a neidentifikuje žiadne nesprávne právne posúdenie.

211.

Pripomínam, že v bode 59 napadnutého rozsudku ( 62 ) sa Súd prvého stupňa domnieval, že Koehler nepreukázal, že výslovne požiadal Komisiu o sprístupnenie skutočností, ktoré neboli uvedené vo vyšetrovacom spise. Okrem toho Súd prvého stupňa uviedol, že Koehler pripustil, že nepodal žiadosť o prístup k týmto dokumentom. Súd prvého stupňa teda rozhodol, že jeho výhrada je neprípustná.

212.

So zreteľom na vyššie uvedené som toho názoru, že odvolací dôvod uvedený podnikom Koehler musí byť zamietnutý ako sčasti neúčinný, sčasti nedôvodný a sčasti neprípustný.

213.

V rámci tretieho odvolacieho dôvodu Bolloré vytýka Súdu prvého stupňa, že skreslil dôkazy týkajúce sa po prvé existencie kartelu na európskej úrovni od januára 1992 a po druhé predmetu oficiálnych stretnutí AEMCP.

214.

Na podporu prvej časti vzniesol Bolloré štyri výhrady.

215.

Po prvé Bolloré vo svojich vyhláseniach zdôrazňuje, že AWA vylúčil všetky oficiálne stretnutia AEMCP zo svojej odpovede na žiadosť Komisie o poskytnutie informácií. Podmieňovací spôsob by v napadnutom rozsudku nemal byť použitý. Skreslenie vyhlásení AWA Súdom prvého stupňa je teda zjavné.

216.

Po druhé Bolloré tvrdí, že existencia dôvodnej pochybnosti musí svedčiť v prospech žalobcov, pričom podľa výpovedí Súdu prvého stupňa bolo prekvapujúce, že vyhlásenia AWA mohli tvoriť „podstatný“ nepriamy dôkaz existencie kartelu na európskej úrovni od začiatku roku 1992.

217.

Po tretie Bolloré tvrdí, že napadnutý rozsudok je založený na rozpornom odôvodnení. Aj keď sa Súd prvého stupňa v bode 275 napadnutého rozsudku domnieval, že vyhlásenia podniku AWA neumožňujú dospieť k záveru, že dotknuté stretnutie AEMCP slúžilo ako rámec pre tajnú dohodu o cenách, rozhodol však, že vyhlásenia sú podstatným nepriamym dôkazom existencie kartelu na európskej úrovni od začiatku roka 1992.

218.

Po štvrté Bolloré vytýka Súdu prvého stupňa, že v bode 274 napadnutého rozsudku sa zameral na zlúčenie vnútroštátnych a regionálnych stretnutí s európskymi stretnutiami AEMCP organizovanými medzi rokmi 1992 a 1995 tým, že zdôraznil, že Zürich figuroval na zozname miest citovaných podnikom AWA v jeho vyhláseniach.

219.

Pokiaľ ide o prvú výhradu, musí byť samozrejme zamietnutá ako nedôvodná, keďže použitie podmieňovacieho spôsobu Súdom prvého stupňa nemôže vyjadriť jeho zjavne nesprávne posúdenie vyhlásení podniku AWA.

220.

Pokiaľ ide o druhú výhradu, je potrebné ju podľa mňa zamietnuť ako neprípustnú. V súlade so zásadami uvedenými v bode 57 týchto návrhov, prislúcha samotnému Súdu prvého stupňa posúdiť hodnotu, ktorú treba priznať predloženým dôkazom, ledaže odvolateľ skutočne neuvádza skreslenie tohto dôkazu Súdom prvého stupňa. V prejednávanom prípade Súd prvého stupňa tým, že kvalifikoval toto vyhlásenie ako „podstatný nepriamy dôkaz“, posúdil hodnotu, ktorú je podľa neho potrebné prisúdiť vyhláseniam podnikov AWA a Bolloré, pričom nepreukázal, v čom toto posúdenie bolo zjavne nesprávne.

221.

Pokiaľ ide o tretiu výhradu založenú na rozpornom odôvodnení, domnievam sa, že nie je dôvodná. Ak vyhlásenia podniku AWA neumožňovali preukázať cieľ sledovaný stretnutím AEMCP z 23. januára 1992, nič to nemení na tom, že nemohli skutočne predstavovať nepriamy dôkaz. Ako som to už uviedol, skutočnosť, že tento nepriamy dôkaz bol Súdom prvého stupňa kvalifikovaný ako „podstatný“, nemôže byť predmetom preskúmania Súdnym dvorom v rámci odvolania.

222.

Pokiaľ ide o štvrtú výhradu, musí byť samozrejme zamietnutá ako nedôvodná. Z analýzy bodu 274 napadnutého rozsudku vyplýva, že Súd prvého stupňa vôbec nepristúpil k „zlúčeniu“ vnútroštátnych a európskych stretnutí tým, že by uviedol, že sa Zürich nachádzal na zozname miest uvedených v tabuľke A prílohy I sporného rozhodnutia. Súd prvého stupňa jednoducho konštatoval túto skutočnosť, ktorú Bolloré nespochybnil vo svojom odvolaní.

223.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhujem Súdnemu dvoru, aby zamietol túto prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu ako čiastočne neprípustnú a čiastočne nedôvodnú.

224.

Na podporu tejto druhej časti Bolloré vzniesol tri výhrady.

225.

Po prvé Bolloré vytýka Súdu prvého stupňa, že neuviedol v bodoch 295 a 304 napadnutého rozsudku skutočnosti, ktoré by mu umožnili potvrdiť, že dohody o vysokých cenách boli na európskej úrovni uzavreté od januára 1992.

226.

Po druhé Bolloré uvádza najmä, že Súd prvého stupňa neupresňuje v žiadnom okamihu, ktoré podniky sa priznali k účasti na európskom karteli od januára 1992. Žiadne z vyhlásení podnikov Mougeot, Sappi a AWA neumožnilo bez skreslenia preukázať, že tajné stretnutia sa na európskej úrovni uskutočnili od januára 1992.

227.

Po tretie žiadna skutočnosť nepreukazuje, že sa Copigraph zúčastnil na tajných stretnutiach, ktoré sa uskutočnili v Španielsku od februára 1992. Bez dokazovania a skreslením dôkazov dospel Súd prvého stupňa k zlúčeniu európskych stretnutí AEMCP a vnútroštátnych alebo regionálnych stretnutí.

228.

Komisia vzniesla neprípustnosť odvolacieho dôvodu v jeho prvých dvoch častiach v tom, že spochybňuje posúdenie skutkového stavu Súdom prvého stupňa.

229.

Pokiaľ ide o prvé dve výhrady, som toho názoru, že nie sú dôvodné. Údajné opomenutia, ktorým chýbalo odôvodnenie Súdu prvého stupňa v bodoch 295, 304 a 308 napadnutého rozsudku, boli vysvetlené skutočnosťou, že rozsudok odkazuje na dôkazy, ktoré boli uvedené a popísané v rámci jeho analýzy oficiálnych stretnutí AEMCP pred septembrom alebo októbrom 1993.

230.

„Dôkazy“, o ktoré sa Súd prvého stupňa opieral v bodoch 295 a 304 napadnutého rozsudku, odkazujú na dôkazy, ktoré uviedol v bodoch 261 až 280 tohto rozsudku. Okrem toho „podniky“, ktoré sa priznali a na ktoré Súd prvého stupňa odkazuje v bode 308 tohto rozsudku, sú podľa mňa podniky, ktoré zdôraznil v bodoch 272 až 279 napadnutého rozsudku, najmä podniky AWA a Sappi.

231.

Pokiaľ ide o tretiu výhradu, navrhujem Súdnemu dvoru, aby ju posúdil ako neúčinnú, keďže sa týka nadbytočného odôvodnenia napadnutého rozsudku.

232.

Za týchto podmienok som toho názoru, že druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu musí byť zamietnutá ako sčasti neúčinná a sčasti nedôvodná.

233.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti si myslím, že tretí odvolací dôvod vznesený podnikom Bolloré je sčasti neúčinný, sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

234.

S výnimkou špecifickostí spojených s ich situáciou podniky Koehler a Divipa v podstate Súdnemu dvoru vytýkajú, že nesprávne posúdil výšku pokuty, ktorá im bola uložená Komisiou v tom, že vôbec neprihliadol na zásadu rovnosti zaobchádzania a na zásadu proporcionality.

235.

V spornom rozhodnutí Komisia kvalifikovala porušenie, ktorého sa dopustili odvolatelia, ako veľmi závažné. Komisia s prihliadnutím na rozdiely vo veľkosti, existujúce medzi dotknutými podnikmi, zaujala k dotknutým podnikom rozdielny prístup a rozdelila ich do piatich kategórií. Komisia sa opierala o obrat založený na predaji výrobku v EHP, ako aj na podiely na trhu v odvetví samoprepisovacieho papiera. Pokiaľ ide o Koehler, domnievala sa, že je ho ako hospodársky subjekt strednej veľkosti na trhu potrebné zaradiť do druhej kategórie ako Mitsubishi HiTech Paper Bielefeld GmbH (ďalej len „MHTP“) a Zanders Feinpapiere AG devenant M real Zanders GmbH (ďalej len „Zanders“). Pokiaľ ide o podnik Divipa, Komisia sa domnievala, že je potrebné ho zaradiť do piatej kategórie, keďže hlavne uskutočňoval svoje obchody v jednej alebo niekoľkých krajinách EHP.

236.

V bodoch 486 až 497 a 500 až 522 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že Komisia posúdila výšku pokuty uloženej podnikom Koehler a Divipa podľa zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania.

237.

V rámci týchto odvolaní sa analýza Súdneho dvora obmedzila na otázku, či potvrdením kritérií použitých Komisiou na účely výpočtu pokuty uloženej podnikom Koehler a Divipa podľa článku 3 sporného rozhodnutia a preskúmavaním ich uplatnenia sa Súd prvého stupňa dopustil zjavnej chyby alebo nedodržal zásadu rovnosti zaobchádzania a zásadu proporcionality, ktoré upravujú uloženie pokút.

238.

Na podporu tohto odvolacieho dôvodu Koehler porovnal pokutu, ktorá mu bola uložená s pokutou, ktorá bola uložená podnikom Zanders, MHTP a AWA. Vytýka v zásade Súdu prvého stupňa, že ho posudzoval rovnako ako tieto podniky tým, že ho ako podniky Zanders a MHTP zaradil do druhej kategórie, zatiaľ čo existovali podstatné štrukturálne a finančné rozdiely medzi ním a týmito podnikmi.

239.

Po prvé vytýka Súdu prvého stupňa, že na účely posúdenia výšky pokuty nevhodne posúdil skutočnosť, že ide o rodinný podnik, ktorý nemá prístup na kapitálový trh na rozdiel od podnikov kótovaných na burze.

240.

Po druhé Koehler tvrdí, že sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia nebola povinná zohľadniť obrat skupiny, do ktorej patrí MHTP a Zanders, zatiaľ čo v jej prípade to tak urobila.

241.

Po tretie Koehler tvrdí, že bol potrestaný viac ako AWA, zatiaľ čo AWA mal úlohu vodcu v karteli a patrí do skupiny, takže sa môže dovolávať finančných zdrojov celej tejto skupiny.

242.

Myslím si, že kritiky formulované podnikom Koehler nie sú dôvodné. Zdá sa mi, že Súd prvého stupňa správne posúdil výkon voľnej úvahy Komisie vzhľadom na požiadavky, ktoré pre ňu vyplývajú z dodržiavania zásady rovnosti zaobchádzania.

243.

Je potrebné pripomenúť, že Komisia má širokú mieru voľnej úvahy pri posúdení metódy stanovovania výšky pokuty. ( 63 ) Usmernenia, ktoré stanovujú metodológiu Komisie v tejto oblasti, obsahujú flexibilné prvky, ktoré jej umožňujú zohľadniť niekoľko skutočností pri posudzovaní závažnosti porušenia a do pri dodržaní obmedzení stanovených v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. ( 64 )

244.

Medzi týmito skutočnosťami uvedenými v bode 1 A usmernení sa nachádzajú nielen skutočnosti, ktoré sú spojené s povahou porušenia, s jeho dopadom a jeho zemepisným rozsahom, ale taktiež skutočnosti, ktoré sú spojené s charakteristikami podnikov a nutnosťou zabezpečiť odstrašujúci účinok. ( 65 )

245.

Pokiaľ je porušenie kvalifikované ako závažné alebo veľmi závažné a pokiaľ zahŕňa najmä viacero podnikov, umožňujú usmernenia Komisii zvážiť stanovenú výšku pokút na základe závažnosti porušenia tak, aby bola zohľadnená špecifická záťaž, a teda aj skutočný dopad porušovania pravidiel každým podnikom v hospodárskej súťaži, najmä ak existuje značná disparita medzi veľkosťou dotknutých podnikov.

246.

Ako to uvádza bod 1 A usmernení, „princíp rovnakého postihu za to isté konanie môže za určitých okolností viesť k uvaleniu [uloženiu — neoficiálny preklad] rôznych pokút dotyčným podnikom bez toho, aby sa táto diferenciácia riadila aritmetickým výpočtom“.

247.

Hoci usmernenia nemôžu byť kvalifikované ako právne pravidlá, ktoré by bola inštitúcia povinná v každej situácii dodržiavať, Súdny dvor sa domnieva, že Komisia sa nemôže od nich odchýliť bez toho, aby nebola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnakého zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery. ( 66 )

248.

Ako to Súd prvého stupňa pripomenul v bode 501 napadnutého rozsudku, zásada rovnosti zaobchádzania je porušená len vtedy, ak sa s porovnateľnými situáciami zaobchádza rozdielne, alebo sa s rozdielnymi situáciami zaobchádza rovnako, ak takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodniteľné.

249.

Uplatnenie tejto zásady na postup vykonania článku 81 ES v rámci porušenia zahrnujúceho viacero podnikov dalo podnet k bohatej judikatúre.

250.

Pripomínam, že v tomto type postupu Komisia disponuje dôležitou mierou voľnej úvahy pri stanovovaní výšky pokuty, ktorá bude uložená dotknutým podnikom. Usmernenia umožňujú Komisii zohľadniť pri výpočte pokuty niekoľko skutočností a individuálne prispôsobiť sankcie v závislosti od samotného správania a charakteristík dotknutých podnikov, aby v každom jednotlivom prípade zabezpečila plnú účinnosť pravidiel Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže. ( 67 )

251.

Súd Spoločenstva tiež výslovne uznal, že „istý rozdiel v zaobchádzaní“ medzi dotknutými podnikmi je neoddeliteľne spätý s uplatňovaním metódy, ktorú si zvolili usmernenia, a výkonom právomocí, ktoré Komisii priznáva nariadenie č. 17. ( 68 )

252.

Koehler sa v rámci svojho odvolania v zásade domnieva, že rozdelenie do skupín, ktoré uskutočnila Komisia, porušuje zásadu rovnakého zaobchádzania, keďže je s ním zaobchádzané rovnakým spôsobom ako s podnikmi, ktoré sa nachádzajú v odlišnej situácii, ako sú Zanders alebo MHTP.

253.

Rozdelenie do skupín by mohlo skutočne porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, keďže táto metóda spôsobuje paušalizovanie úvodnej výšky pokuty a vedie k ignorovaniu rozdielov vo veľkosti medzi podnikmi patriacimi do tej istej skupiny.

254.

Súd Spoločenstva však pripúšťa túto metódu, ak určenie prahových hodnôt pre každú identifikovanú kategóriu je vo vnútornom súlade a objektívne zdôvodnené. Domnieva sa, že Komisia nie je povinná zabezpečiť, aby konečné výšky pokút, ku ktorým vedú jej výpočty, odrážali všetky rozdiely medzi dotknutými podnikmi, pokiaľ ide o ich celkový obrat na trhu dotknutého výrobku. ( 69 )

255.

V bodoch 506 až 513 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa preskúmal, či zaradenie do kategórií, ktoré uskutočnila Komisia, bolo skutočne vo vnútornom súlade a objektívne zdôvodnené.

256.

Súd prvého stupňa najskôr v bodoch 506 a 507 napadnutého rozsudku zdôraznil, že zaradenie do kategórií, ktoré uskutočnila Komisia, bolo v tomto prípade založené na dvoch kritériách, a to na obrate založenom na predaji výrobku v EHP a na podiele na trhu každého z podnikov. Súd prvého stupňa rozhodol, že použitie týchto kritérií bolo perfektne odôvodnené, keďže skutočne umožňovali posúdiť dôležitosť týkajúcu sa dotknutých podnikov na trhu, čo nie je spochybnené v rámci žaloby podniku Koehler. Okrem toho Súd prvého stupňa po tom, čo v bode 513 napadnutého rozsudku konštatoval spoľahlivosť údajov, o ktoré sa opierala Komisia, rozhodol, že tento systém je vo vnútornom súlade a objektívne zdôvodnený voči podniku Koehler.

257.

Táto analýza sa mi zdá úplne jasná a bez nesprávneho právneho posúdenia.

258.

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie podniku Koehler, myslím si, že nie je dôvodné. Súd prvého stupňa zamietol toto tvrdenie založené na povahe rodinného podniku Koehler, keďže kritériá zohľadnené Komisiou na účely zaradenia do kategórií podnikov sú založené výlučne na obratoch predaja samoprepisovacieho papiera, ako aj na podieloch na trhu dotknutých podnikov. Okrem toho tieto kritériá, ktorých odôvodnená povaha nie je spochybnená v rámci žaloby podniku Koehler, neumožňujú zohľadniť štrukturálne rozdiely medzi dotknutými podnikmi. Preto, a aj keď je Koheler rodinným podnikom, môže byť jeho zaradenie určené len so zreteľom na jeho obrat týkajúci sa samoprepisovacieho papiera, čo neumožňuje, a ako to tiež uviedol Súd prvého stupňa v bode 495 napadnutého rozsudku, zaradiť ho medzi malé podniky v odvetví.

259.

Pokiaľ ide o druhé tvrdenie vznesené podnikom Koehler, navrhujem rovnako Súdnemu dvoru, aby ho zamietol. Podľa mňa je zrejmé, že Súd prvého stupňa nemohol vyžadovať od Komisie, aby na účely zaradenia podnikov MHTP a Zanders do kategórií zohľadnila celkový obrat skupiny, do ktorej patria, keďže, ako to vyplýva jasne z bodu 478 napadnutého rozsudku, Komisia nenašla dostatočné nepriame dôkazy, aby mohla za porušenia, ktorých sa dopustili tieto spoločnosti, vyhlásiť za zodpovedné tieto skupiny.

260.

Pokiaľ ide nakoniec o tretie tvrdenie, myslím si, že je taktiež nedôvodné. Ako som to uviedol, zaradenie do kategórií vykonané Komisiou bolo uskutočnené s prihliadnutím na dôležitosť podnikov na dotknutom trhu bez ohľadu na štrukturálne rozdiely alebo rozdiely správania, ktoré medzi nimi existujú. Za týchto podmienok skutočnosť, že AWA bol vodcom kartelu a patril do skupiny, nemohla byť v tomto štádiu zohľadnená. To neznamená, že by táto metóda viedla Komisiu k stanoveniu výšky pokuty na základe výpočtu založeného na samotnom obrate podnikov bez toho, aby zohľadnila individuálne okolnosti vlastné každému z dotknutých podnikov. Ako to zdôraznil Súd prvého stupňa v bode 493 napadnutého rozsudku, v štádiu zvyšovania pokuty na účel odstrašenia Komisia zohľadnila rozdiely vo veľkosti a celkových zdrojov existujúcich medzi podnikmi Koehler a AWA. Okrem toho, ako to vyplýva z bodov 418 až 424 odôvodnenia sporného rozhodnutia, v štádiu posúdenia existencie priťažujúcich okolností Komisia zohľadnila rolu podnecovateľa podniku AWA.

261.

So zreteľom na vyššie uvedené si myslím, že Súd prvého stupňa sa mohol oprávnene domnievať, že Komisia neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania pri jej posúdení týkajúcom sa pokuty uloženej podniku Koehler.

262.

Preto navrhujem Súdnemu dvoru, aby zamietol odvolací dôvod podniku Koehler založený na porušení zásady rovnakého zaobchádzania ako nedôvodný.

263.

Z čítania odvolania vyplýva, že Divipa tvrdí, že pokuta, ktorá mu bola uložená, je so zreteľom na závažnosť porušenia neprimeraná jeho účasti na porušení, jeho finančnej schopnosti a jeho štatútu malého distribútora.

264.

Po prvé podľa podniku Divipa Súd prvého stupňa porušil zásadu proporcionality tým, že kvalifikoval porušenie ako veľmi závažné, zatiaľ čo sa Divipa nezúčastnil európskeho kartelu a že jeho účasť, ktorá nepokrývala všetky stretnutia týkajúce sa španielskeho trhu, trvala menej ako jeden rok.

265.

Po druhé Divipa vytýka Súdu prvého stupňa, že nezohľadnil skutočnosť, ktorá ho odlišuje od ostatných podnikov, a to jeho štatút distribútora.

266.

Po tretie sa domnieva, že Súd prvého stupňa nemohol schváliť krok Komisie smerujúci k neposúdeniu hospodárskej schopnosti dotknutého podniku na účely stanovenia výšky pokuty. V jeho prípade finančné dôsledky spôsobené zaplatením pokuty vyplývali jasne z údajov uvedených v jeho žalobe.

267.

Koehler vytýka Súdu prvého stupňa, že porušil zásadu proporcionality tým, že účely svojho posúdenia výpočtu pokuty ignoroval na rozdiely v zaobchádzaní, ktoré zistil. V tejto súvislosti Koehler spochybňuje analýzu Súdu prvého stupňa uvedenú v bodoch 486 až 497 napadnutého rozsudku. Spochybňuje, že to, čo môže byť primerané pre podnik kótovaný na burze, významne presahuje to, čo je nevyhnutné na zaručenie odstrašujúceho efektu pre rodinný podnik bez priameho prístupu na kapitálový trh.

268.

Podľa ustálenej judikatúry sa musí primeraná povaha pokuty posúdiť so zreteľom na všetky okolnosti porušenia, najmä na závažnosť a dĺžku jeho trvania, rozsah jeho protisúťažného vplyvu na trh, záujmy spotrebiteľov alebo poškodených súťažiteľov, ako aj na finančnú schopnosť dotknutých podnikov. ( 70 )

269.

Na podporu svojho odvolania sa Divipa domnieva, že pokuta, ktorá mu bola uložená, je neprimeraná so zreteľom na závažnosť a dĺžku porušenia, jeho účasť na tomto porušení, jeho finančnú schopnosť a jeho štatút distribútora.

270.

Po prvé, napriek nejasnosti napadnutého rozsudku k tomuto bodu, myslím si, že prvé dve tvrdenia podniku Divipa musia byť zamietnuté.

271.

Konštatoval som, že Súd prvého stupňa mohol oprávnene rozhodnúť o tom, že sa Divipa zúčastnil kartelu v európskom rozsahu, ako aj tajných stretnutí na španielskom trhu počas obdobia od marca 1992 do januára 1995. Nemožno teda Súdu prvého stupňa vytýkať, že porušil zásadu proporcionality tým, že vytýkal podniku Divipa účasť na európskom karteli, čo viedlo ku kvalifikácii porušenia ako veľmi závažného namiesto závažného. Tieto skutočnosti, spojené s kvalifikáciou porušenia, o ktoré sa Divipa opiera, aby sa dovolal porušenia zásady proporcionality, nemôžu teda obstáť.

272.

Okrem toho tvrdenie Divipa nezohľadňuje úvahy, ktoré pri stanovení výšky pokuty zohľadnila Komisia a ktoré viedli k rozhodnutiu o pomerne menej významnej pokute, ako bola uložená ostatným podnikom. V tejto súvislosti odkazujem na bod 208 sporného rozhodnutia, kde sa Komisia domnievala, že je potrebné zaradiť podnik Divipa do piatej kategórie, so zreteľom na skutočnosť, že uskutočňoval svoje predaje iba v jednom alebo vo viacerých štátoch EHP a na bod 426 tohto rozhodnutia, kde Komisia zohľadnila dĺžku trvania účasti Divipa na porušení tým, že zvýšila pokutu o 25%, v protiklade s ostatnými podnikmi.

273.

Nakoniec neviem, v čom by postavenie podniku Divipa ako distribútora mohlo ovplyvniť výšku pokuty, ktorá mu bola uložená.

274.

Po druhé si myslím, že tretie tvrdenie podniku Divipa založené na nezohľadnení jeho finančných schopností nie je prípustné. So zreteľom na zásady, ktoré som uviedol v bode 55 týchto návrhov, nemôže Divipa vzniesť pred Súdnym dvorom také tvrdenie, ktoré nevzniesol pred Súdom prvého stupňa.

275.

So zreteľom na tieto skutočnosti navrhujem Súdnemu dvoru, aby zamietol tvrdenia vznesené podnikom Divipa ako sčasti neprípustné a sčasti nedôvodné.

276.

Pokiaľ ide o tvrdenia vznesené podnikom Koehler myslím si, že je potrebné ich taktiež zamietnuť.

277.

V protiklade s tým, čo tvrdí Koehler, Súd prvého stupňa na účely posúdenia existencie porušenia zásady proporcionality „neignoroval“ štrukturálne a finančné rozdiely medzi ním a ostatnými podnikmi. Koehler pred Súdom prvého stupňa tvrdil, že pokuta, ktorá mu bola uložená, bola neprimeraná vzhľadom na jeho hospodársku silu. ( 71 ) V tejto súvislosti porovnal v percentách pokuty uložené Komisiou vzhľadom na celkové obraty dotknutých podnikov. ( 72 )

278.

V bode 494 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa oprávnene konštatoval, že takéto porovnanie nie je na účely stanovenia neprimeranej povahy pokuty uloženej podniku Koehler dostatočné. Podľa ustálenej judikatúry Súd prvého stupňa pripomenul v bode 468 tohto rozsudku, že stanovenie primeranej pokuty nemôže byť výsledkom jednoduchého výpočtu založenom na celkovom obrate podnikov. Ako som už uviedol, proporcionalita pokuty musí byť posúdená s prihliadnutím na všetky okolnosti porušenia, najmä na jeho závažnosť a dĺžku jeho trvania, rozsah jeho protisúťažného vplyvu, záujmy spotrebiteľov alebo poškodených súťažiteľov, ako aj na finančnú schopnosť dotknutých podnikov.

279.

V každom prípade nemožno Súdu prvého stupňa vytýkať porušenie zásady proporcionality, zatiaľ čo Koehler, ako to uvádza bod 495 napadnutého rozsudku, nedodal žiadny dôkaz spôsobilý preukázať, že základná výška pokuty, ktorá mu bola uložená, bola prehnaná vo vzťahu k jeho špecifickému významu.

280.

Za týchto podmienok zastávam názor, že tvrdenia vznesené podnikom Koehler musia byť zamietnuté ako nedôvodné.

281.

Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem Súdnemu dvoru, aby zamietol odvolací dôvod založený na porušení zásady proporcionality ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

282.

Komisia v spornom rozhodnutí neuznala žiadnu poľahčujúcu okolnosť v prospech dotknutých podnikov.

283.

Divipa pred Súdom prvého stupňa tvrdil, že Komisia mu mala priznať poľahčujúcu okolnosť založenú na nerealizovaní v praxi porušujúcich dohovorov alebo praktík. Súd prvého stupňa zamietol toto tvrdenie z dôvodov uvedených v bodoch 618 až 626, 628, 629 a 635 napadnutého rozsudku.

284.

V rámci svojho odvolania Divipa tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil svoju povinnosť odôvodnenia.

285.

Divipa tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil svoju povinnosť odôvodnenia tým, že nepreukázal jeden z dôkazov, o ktorý sa opieral pri zamietnutí jeho výhrady. Uvádza pojem „zisk“, ktorý dosiahol, uvedený v poslednej vete bodu 629 napadnutého rozsudku.

286.

Divipa zopakoval tento text:

„[Navyše] samotná skutočnosť, že podnik sa možno nesprával úplne v súlade s uzavretými dohodami, aj keby sa to preukázalo, nepostačuje na to, aby mu Komisia musela priznať poľahčujúce okolnosti. [Divipa] totiž mohol prostredníctvom svojej viac-menej nezávislej obchodnej politiky na trhu jednoducho skúšať využitie kartelu vo vlastný prospech“. ( 73 )

287.

Ako Komisia, tak aj ja si myslím, že tvrdenie vznesené podnikom Divipa je neúčinné. Dôvod, ktorý uviedol, je nadbytočným odôvodnením, ako to dokazuje výraz „navyše“ použitý Súdom prvého stupňa a použitie podmieňovacieho spôsobu.

288.

V každom prípade dva prvé dôvody uvedené Súdom prvého stupňa v bode 629 napadnutého rozsudku sú výrazne dostatočné na účely odpovede a pre zamietnutie tvrdenia vzneseného podnikom Divipa v jeho odvolaní.

289.

Ako som už uviedol, navrhujem Súdnemu dvoru, aby zrušil napadnutý rozsudok, keďže Súd prvého stupňa nezrušil sporné rozhodnutie, ktoré je založené na skutočnostiach obviňujúcich priamo a osobne Bolloré zo spáchania porušenia.

290.

Keďže to stav konania dovoľuje, navrhujem Súdnemu dvoru, aby podľa článku 61 prvého odseku štatútu Súdneho dvora rozhodol s konečnou platnosťou o dôvode zrušenia, ktorý vzniesol Bolloré pred Súdom prvého stupňa, založenom na porušení jeho práva na obranu.

291.

Na základe analýzy, ktorú som uviedol v bodoch 81 až 137 týchto návrhov, navrhujem Súdnemu dvoru, aby zrušil sporné rozhodnutie, ktoré je založené na skutočnostiach obviňujúcich priamo a osobne Bolloré zo spáchania porušenia.

292.

Navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol o trovách podľa článku 122 prvého odseku a článku 69 ods. 2 a 3 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

293.

Pokiaľ ide o podniky Koehler a Divipa, tie neboli úspešné vo všetkých svojich nárokoch. Navrhujem teda Súdnemu dvoru, aby ich zaviazal znášať ich vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou.

294.

Pokiaľ ide o Bolloré, tento podnik nemal úspech. Navrhujem teda Súdnemu dvoru, aby ho zaviazal znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť 50% trov konania vynaložených Komisiou.

295.

S ohľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol: