NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PAOLO MENGOZZI

prednesené 23. februára 2010 (1)

Vec C‑290/07 P

Európska komisia

proti

Scott SA

„Odvolanie – Štátna pomoc – Pomoc poskytnutá francúzskymi orgánmi spoločnosti Scott Paper – Preferenčná cena pozemku a preferenčná sadzba asanačného poplatku na účely zriadenia továrne na výrobu papiera na domáce použitie“

I –    Úvod

1.        Toto nie je prvý prípad, v ktorom má Súdny dvor rozhodnúť vo veci štátnej pomoci, ktorú Francúzsko poskytlo spoločnosti Scott, výrobcovi papiera na domáce použitie. Nie je to prvýkrát a nebude to ani posledný. Bez ohľadu na výsledok tejto veci, ešte aspoň dve ďalšie, o ktorých sa stále koná, sa týkajú rovnakých skutkových okolností. Vrátim sa k tomu neskôr.

2.        Skutkové okolnosti už sú Súdnemu dvoru známe, pochádzajú z roku 1987. V uvedenom roku previedli francúzske verejné orgány na súkromnú spoločnosť Scott pozemok za cenu, ktorú Komisia považovala za nižšiu ako trhovú. Tento pozemok sa použil na účely zriadenia továrne na výrobu papiera. V roku 1996 kúpila Scott iná spoločnosť, Kimberly-Clark Corp., ktorá v roku 1998, po rozhodnutí o zatvorení továrne, túto továreň previedla, spolu s pozemkom, na ktorom sa nachádza, na ďalšiu spoločnosť, Procter & Gamble.

3.        V súvislosti s týmito udalosťami prijala Komisia 12. júla 2000 rozhodnutie 2002/14/ES o štátnej pomoci poskytnutej Francúzskom v prospech Scott Paper SA/Kimberly‑Clark [neoficiálny preklad](2) (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

4.        Výrok sporného rozhodnutia znie:

„Článok 1

Štátna pomoc vo forme preferenčnej ceny pozemku a preferenčnej sadzby asanačného poplatku, ktorú Francúzsko poskytlo v prospech spoločnosti Scott vo výške 39,58 milióna FRF (6,03 milióna eur) alebo v aktualizovanej hodnote 80,77 milióna FRF (12,3 milióna eur), pokiaľ ide o preferenčnú cenu pozemku a vo výške, ktorú musia francúzske orgány určiť podľa metódy výpočtu stanovenej Komisiou, pokiaľ ide o druhý prvok, je nezlučiteľná so spoločným trhom.

Článok 2

1.      Francúzsko prijme všetky potrebné opatrenia na to, aby príjemca pomoci uvedenej v článku 1, ktorá už bola protiprávne poskytnutá, túto pomoc vrátil.

2.      Vrátenie sa uskutoční bez odkladu v súlade s postupmi vnútroštátneho práva, pokiaľ umožňujú okamžitý a účinný výkon tohto rozhodnutia. Pomoc, ktorá sa má vrátiť, zahŕňa úroky od času, kedy bola daná k dispozícii príjemcovi až do jej vrátenia. Úroky sa vypočítajú na základe referenčnej sadzby používanej pre výpočet ekvivalentu subvencie v rámci pomoci na regionálne účely.

Článok 3

Francúzsko bude informovať Komisiu v lehote dvoch mesiacov od oznámenia tohto rozhodnutia o opatreniach prijatých na jeho vykonanie.

Článok 4

Toto rozhodnutie je určené Francúzskej republike.“ [neoficiálny preklad]

5.        Sporné rozhodnutie bolo predmetom dvoch paralelných žalôb pred Súdom prvého stupňa. Prvú podal Département du Loiret (departement, v ktorom sa nachádza pozemok, ktorý je predmetom rozhodnutia), a bola zapísaná pod číslom konania T‑369/00, pričom konanie sa skončilo zrušením sporného rozhodnutia „v rozsahu, v akom sa týka pomoci poskytnutej vo forme preferenčnej ceny pozemku uvedeného v jeho článku 1“.(3) Konkrétne tento rozsudok Súdu prvého stupňa zrušil celé rozhodnutie (v časti týkajúcej sa preferenčnej ceny pozemku) z dôvodu chyby, ktorej sa dopustila Komisia pri výpočte úrokov, ktoré sa mali zaplatiť v súvislosti s vrátením pomoci. Komisia rozsudok napadla odvolaním a hoci Súdny dvor potvrdil správnosť úvah Súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o výpočet úrokov, uviedol, že tento dôvod nezákonnosti napadnutého aktu neumožňuje automaticky zrušiť rozhodnutie v celom rozsahu, ale len jeho osobitnú časť týkajúcu sa úrokov. V dôsledku toho bol rozsudok Súdu prvého stupňa zrušený a vec sa znova vrátila na konanie pred Súdom prvého stupňa.(4)

6.        Druhú žalobu podanú proti spornému rozhodnutiu a teda tú, ktorou sa zaoberá toto konanie, podala spoločnosť Scott Paper SA (ďalej len „Scott“), príjemca opatrení, ktoré Komisia kvalifikovala ako štátnu pomoc. Táto žaloba, zapísaná pod číslom konania T‑366/00, viedla k rozsudku vyhlásenému 29. marca 2007, v rovnaký deň ako bol vyhlásený rozsudok vo veci T‑369/00, ktorý zrušil len článok 2 sporného rozhodnutia „v rozsahu, v akom sa týka pomoci poskytnutej vo forme preferenčnej ceny pozemku uvedenej v jeho článku 1“.

7.        Okrem toho je pre úplnosť potrebné uviesť, že skutkové okolnosti prejednávanej veci sú predmetom ďalších konaní na Súdnom dvore. V prvom rade vo veci C‑276/03 P(5), Súdny dvor potvrdil úvahy Súdu prvého stupňa, ktorý dvoma čiastočnými rozsudkami zamietol námietky založené na premlčaní.(6) V druhom rade bolo rozsudkom vyhláseným v roku 2006 konštatované, že Francúzsko neprijalo v stanovených lehotách všetky opatrenia potrebné na vymáhanie pomoci.(7) Napokon v súčasnosti prebieha na Súdnom dvore konanie vo veci C‑210/09, ktoré vychádza z prejudiciálnej otázky položenej Cour administrative d’appel de Nantes v rámci vnútroštátneho konania s cieľom vymáhať pomoc.

II – Napadnutý rozsudok

8.        Na podporu svojej žaloby vo veci T‑366/00 uviedla spoločnosť Scott štyri žalobné dôvody, týkajúce sa porušenia procesných práv, porušenia zásady rovnosti zaobchádzania, porušenia zásady ochrany legitímnej dôvery a nesprávneho posúdenia pomoci.(8)

9.        Súd prvého stupňa predovšetkým preskúmal námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia v súvislosti s niektorými prílohami k žalobe spoločnosti Scott: podľa Komisie tieto dokumenty nemohli byť riadne pripojené k žalobe, keďže neboli súčasťou administratívneho spisu.

10.      V tejto súvislosti Súd prvého stupňa uviedol, že v skutočnosti nebolo problémom usúdiť, či je možné pripojiť tieto dokumenty k žalobe, ale pochopiť, či mohli byť použité v konaní na účely posúdenia zákonnosti sporného rozhodnutia. Po vylúčení tejto možnosti pre tri zo štyroch sporných dokumentov Súd prvého stupňa analyzoval list advokáta spoločnosti Scott Komisii z 24. decembra 1999. Komisia odmietla zobrať tento list do úvahy z dôvodu, že pochádza od tretej strany a bol podaný po lehote stanovenej rozhodnutím o začatí konania vo veci formálneho zisťovania.

11.      V súvislosti s týmto listom Súd prvého stupňa vykonal niekoľko úvah, ktoré sa sústredili najmä na úlohu príjemcu pomoci v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci. Úvahy, ktoré v tejto súvislosti vykonal Súd prvého stupňa, sa teraz nemusia zhrnúť, keďže sú predmetom početných odvolacích dôvodov Komisie, a preto sa o nich bude hovoriť neskôr v týchto návrhoch. Teraz je potrebné zdôrazniť len to, že Súd prvého stupňa usúdil, že Komisia nemala odmietnuť založenie citovaného listu do spisu v administratívnom konaní. Na jeho obsah preto Súd prvého stupňa prihliadal na účely posúdenia zákonnosti sporného rozhodnutia.

12.      Nie je však jasné, aký je záver, ku ktorému v konkrétnom prípade dospel Súd prvého stupňa na základe tejto úvahy, ani na základe čoho tak urobil. V prvom rade totiž z rozsudku nevyplýva, že spoločnosť Scott poukázala na neprihliadnutie na jej list ako na dôvod na zrušenie.(9) V druhom rade Súd prvého stupňa nezrušil sporné rozhodnutie na základe procesných dôvodov, ale na základe posúdení Komisie. Okrem toho z napadnutého rozsudku vyplýva, že ocenenia a odkazy uvedené v liste spoločnosti Scott, ktorý Komisia odmietla, boli prevzaté do listu francúzskej vlády adresovanému Komisii z 21. februára 2000 a v dôsledku toho sa predsa stali súčasťou spisu.(10)

13.      Zdá sa, že zo znenia napadnutého rozsudku podľa Súdu prvého stupňa vyplýva, že keďže Komisia mala prijať list spoločnosti Scott z 24. decembra 1999, jeho obsah sa môže použiť na posúdenie zákonnosti sporného rozhodnutia. Na druhej strane, ako bolo uvedené v predchádzajúcom bode, Súd prvého stupňa v podstate uviedol, že tvrdenia uvedené v tomto liste boli zahrnuté do spisu, keďže ich následne prevzalo Francúzsko. Nepopieram, že podľa môjho názoru je už aj táto úvaha problematická. Budem sa tým podrobne zaoberať neskôr, keď sa budem venovať odvolacím dôvodom týkajúcim sa úlohy, ktorá sa má priznať príjemcom pomoci.

14.      Po tomto úvode pristúpil Súd prvého stupňa priamo k preskúmaniu štvrtého žalobného dôvodu týkajúceho sa nesprávneho posúdenia pomoci Komisiou.

15.      V tejto súvislosti Súd prvého stupňa uviedol, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia tým, že na účely určenia hodnoty pozemku predaného spoločnosti Scott poukázala na náklady, ktoré vynaložili verejné orgány na nadobudnutie a úpravu tohto pozemku. Súd prvého stupňa uviedol, že náklady nepredstavujú najspoľahlivejšiu metódu na určenie hodnoty.(11) Na druhej strane, aj keby sa pripustilo, že použitie metódy nákladov je legitímne, Komisia sa dopustila niekoľkých chýb vo svojich výpočtoch. Niektoré z týchto chýb v konečnom dôsledku zvýhodnili spoločnosť Scott, keďže sa uviedli nižšie ako skutočné náklady, zatiaľ čo iné chyby boli opačného charakteru; okrem toho Komisia dostatočne nepreskúmala niektoré okolnosti, ktoré by jej umožnili určiť hodnotu pozemku spoľahlivým spôsobom. V dôsledku toho je ohodnotenie tohto pozemku, uvedené v spornom rozhodnutí, „poznačené vadami“.(12)

16.      Súd prvého stupňa potom kritizoval rozhodnutie Komisie neprihliadať pri svojom posúdení na niektoré posudky hodnoty, ktoré vykonala francúzska daňová správa, znalecká kancelária Galtier a Commissaire aux apports (ustanovený znalec) ustanovený predsedom Tribunal de commerce de Nanterre, a nevziať do úvahy ako relevantnú ani kúpnu cenu pozemku pri predaji spoločnosťou Scott spoločnosti Procter & Gamble v roku 1998. Hoci všetky tieto okolnosti, na ktoré sa poukazovalo jednak v liste spoločnosti Scott z 24. decembra 1999, ako aj v liste francúzskej vlády z 21. februára 2000, ako také nepreukazujú nesprávnosť posúdenia Komisie, malo sa na ne podľa Súdu prvého stupňa prihliadať napríklad tak, že sa malo žiadať od účastníkov konania, aby predložili úplné znenie citovaných znaleckých posudkov alebo obrátiť sa na služby nezávislého znalca.(13)

17.      Súd prvého stupňa napokon Komisii vytkol, že pred prijatím rozhodnutia vychádzajúceho z dostupných informácií nepoužila proti nedostatku spolupráce členského štátu právomoc prikázať tomuto štátu, aby poskytol určité osobitné informácie.(14) Všeobecná žiadosť adresovaná Francúzsku, aby poskytlo „dokumenty, informácie a údaje potrebné na umožnenie… skúmania zlučiteľnosti“ pomoci so spoločným trhom bola príliš všeobecná a nezodpovedá podmienkam uloženým v článku 10 ods. 3 nariadenia č. 659/99.(15)

18.      Na záver Súd prvého stupňa uviedol, že s prihliadnutím na „zjavn[ú] neistot[u]“, pokiaľ ide o hodnotu sporného pozemku predaného spoločnosti Scott, Komisia v tejto súvislosti nepristúpila k dostatočne dôkladnému preskúmaniu. V dôsledku toho Súd prvého stupňa zrušil článok 2 sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka pomoci poskytnutej vo forme preferenčnej ceny pozemku.(16)

III – O dosahu a logike rozhodnutia Súdu prvého stupňa

19.      Prvý problém, ktorým je potrebné sa zaoberať v rámci tohto konania, sa netýka odvolacích dôvodov, ktoré uviedla Komisia, ale celkovej súdržnosti rozsudku Súdu prvého stupňa.

20.      Ako bolo uvedené, Súd prvého stupňa totiž konštatoval, že Komisia sa dopustila niekoľkých omylov pri ohodnotení pozemku predaného francúzskymi orgánmi spoločnosti Scott: tieto omyly sa v dôsledku toho týkajú výšky štátnej pomoci. Okrem toho sa zdá, že na základe úvah Súdu prvého stupňa nie je vylúčené, že nové ohodnotenie pozemku môže viesť k vylúčeniu existencie pomoci: keby totiž bola kúpna cena pozemku spoločnosti Scott rovnaká ako trhová cena, je zrejmé, že by nešlo o žiadnu pomoc.

21.      Po týchto úvahách o posúdení pomoci však Súd prvého stupňa zrušil článok 2 sporného rozhodnutia.

22.      Výrok rozhodnutia bol citovaný vyššie. Ako bolo uvedené a ako je napokon typické pri tomto druhu rozhodnutí v oblasti štátnej pomoci, článok 2 rozhodnutia sa týka príkazu na vymáhanie pomoci a spôsobov, akými sa má uskutočniť. Konštatovanie nezlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom, ako aj jej vyčíslenie, sú však uvedené v článku 1 rozhodnutia, ktorý nebol zrušený.

23.      Ide teda prinajmenšom o zvláštny rozsudok. Po úvahách, ktoré by logicky mali viesť k zrušeniu článku 1 rozhodnutia alebo aj rozhodnutia v celom rozsahu, Súd prvého stupňa zrušil článok 2, ktorý obsahuje len príkaz na vymáhanie pomoci.

24.      Nie je jasné, prečo sa tak stalo(17), a ani aké z toho vyplývajú dôsledky.

25.      Pokiaľ ide o dôvody obmedzenia zrušenia len na článok 2 sporného rozhodnutia, rozsudok uvádza, že návrh na zrušenie, ktorý predložila spoločnosť Scott, obsahoval len návrh na zrušenie článku 2.(18) Preto sa zdá, že Súd prvého stupňa postupoval v zmysle tejto logiky: nedostatky rozhodnutia by odôvodňovali jeho zrušenie v celom rozsahu, ale návrh sa týkal len zrušenia článku 2; v dôsledku toho sa musel zrušiť článok 2.

26.      Vznikajú však dva problémy.

27.      V prvom rade, preskúmanie spisu vo veci pred Súdom prvého stupňa preukazuje, že návrh na zrušenie, ktorý podala spoločnosť Scott, sa týkal sporného rozhodnutia v celom rozsahu, a nie len jeho článku 2. Sama spoločnosť Scott potvrdila, že jej pôvodný návrh uvádzal zrušenie celého rozhodnutia. V tejto súvislosti je však potrebné podotknúť, že spoločnosť Scott sa neodvolala proti rozsudku Súdu prvého stupňa, keďže s ním bola zjavne spokojná.(19) Sama skutočnosť, že Súd prvého stupňa vyhovel pôvodným návrhom spoločnosti Scott len čiastočne, teda nespôsobuje žiadne ťažkosti a je na spoločnosti Scott, aby prípadne podala proti rozsudku prvého stupňa incidenčné odvolanie.

28.      Druhý, ale závažnejší problém sa týka praktických dôsledkov rozsudku Súdu prvého stupňa. Týmto rozsudkom sa zrušil, ako bolo uvedené, len článok 2 sporného rozhodnutia. Článok 1, ktorý konštatuje nezlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom a vymedzuje jej objem, však ostal „nedotknutý“, keďže sa ho výrok rozsudku netýka. V tejto súvislosti nie je jasné, čo by mala urobiť Komisia, aby prijala opatrenie na dosiahnutie súladu s napadnutým rozsudkom. Na jednej strane by totiž mala opraviť článok 2, ktorý bol Súdom prvého stupňa zrušený. Ale akým spôsobom by to mohla urobiť? Na základe akých usmernení? Ako bolo uvedené, rozsudok Súdu prvého stupňa sa zaoberal len vyčíslením hodnoty pozemku, a teda okolnosťou, ktorá sa odráža vo výroku rozhodnutia, v článku 1, a nie v článku 2.

29.      Dostali sme sa teda do slepej uličky. Z čisto formálneho hľadiska by v tejto súvislosti možno stačilo dodržať to, čo je uvedené v napadnutom rozsudku, a teda že Komisia má vydať nové rozhodnutie, ktoré má pozostávať len z nového príkazu na vymáhanie pomoci, adresovaného francúzskym orgánom. Paradoxné však je, že znenie „nového“ článku 2 by mohlo byť totožné so znením uvedeným v spornom rozhodnutí, keďže hoci rozsudok Súdu prvého stupňa zrušil článok 2, neuviedol žiadne kritériá na jeho zmenu. Jediné zmeny, ktoré má obsahovať „nový“ článok 2 vyplývajú z paralelnej veci (T‑369/00 a potom v odvolacom konaní C‑295/07 P), v ktorej, ako bolo uvedené, bola kritizovaná metóda použitá Komisiou na určenie úrokov, ktoré sa mali zaplatiť v súvislosti s vrátením pomoci.

30.      Keď sa to teda zhrnie, predmetom tohto odvolania je rozsudok Súdu prvého stupňa, ktorý a) vo svojich úvahách kritizoval časť rozhodnutia Komisie; b) zrušil však rozhodnutie v inej časti ako tej, ktorú kritizoval; c) v dôsledku toho nemôže mať pravdepodobne žiadny významný praktický účinok; d) v tejto súvislosti však nebol napadnutý odvolaním.

31.      Domnievam sa, že v tejto súvislosti je potrebné položiť si otázku, či sa táto situácia má považovať za pasívne akceptovanú, keďže predmet odvolania proti rozsudku Všeobecného súdu je vymedzený návrhmi predloženými účastníkmi konania, alebo či má Súdny dvor naopak k dispozícii nástroje, ktoré mu umožňujú riešiť tento problém. Inými slovami, je potrebné sa opýtať, či môže Súdny dvor bez návrhu poukázať na nedostatočné odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu, v ktorom je jasný rozpor medzi odôvodnením a výrokom.

32.      Pokiaľ viem, neexistujú predchádzajúce súdne rozhodnutia, ktoré by sa zaoberali týmto osobitným problémom. Napokon je známe, že problém preskúmateľnosti bez návrhu súdmi Únie je veľmi chúlostivý.

33.      Judikatúra Súdneho dvora vo všeobecnosti potvrdila možnosť v ktoromkoľvek štádiu konania uplatňovať prípadné vady, preskúmateľné aj bez návrhu.(20) V dôsledku toho je nepochybné, že vada, preskúmateľná aj bez návrhu, môže byť uplatnená účastníkmi konania a/alebo Súdnym dvorom po prvýkrát v odvolacom konaní, aj keď sa ňou Všeobecný súd nezaoberal.

34.      Okrem toho Súdny dvor potvrdil svoju právomoc ako odvolací súd v konaní proti rozsudku Všeobecného súdu aj bez návrhu preskúmať prípadný nedostatok záujmu účastníka na podaní odvolania alebo pokračovaní v odvolacom konaní z dôvodu skutočnosti, ktorá nastala po rozsudku Všeobecného súdu.(21) Všeobecnejšie povedané, Súdny dvor má právomoc preskúmať aj bez návrhu každú otázku, týkajúcu sa prípustnosti odvolania proti rozhodnutiu Všeobecného súdu.(22)

35.      V tomto prípade však nejde o jeden z dvoch práve uvedených prípadov. Na jednej strane totiž prípadnú vadu nemohol preskúmať Všeobecný súd: ide totiž o vadu, ktorá sa týka rozsudku samotného Všeobecného súdu. Na druhej strane nejde zjavne ani o problém prípustnosti odvolania.

36.      Je však potrebné uviesť, že Súdny dvor nevylúčil možnosť uplatniť proti rozsudku Všeobecného súdu prípadné námietky kogentnej povahy aj bez návrhu: konkrétne sa to stalo v súvislosti so správnosťou zostavenia rozhodovacieho zloženia Súdu prvého stupňa.(23)

37.      Okrem toho judikatúra Súdneho dvora pripustila v oblasti administratívnych opatrení možnosť preskúmať aj bez návrhu niektoré vady, ktorých vlastnosti sú v podstate podobné vade, ktorá v tomto prípade charakterizuje napadnutý rozsudok. Poukazujem najmä na vady odôvodnenia, ktoré bránia súdu Únie preskúmať v celom rozsahu zákonnosť určitého aktu. Judikatúra Súdneho dvora je ustálená v otázke, že chýbajúce či nedostatočné odôvodnenie aktu je preskúmateľné aj bez návrhu: požiadavka odôvodnenia je totiž ustanovená nielen v záujme adresátov aktu, ale aj na účely jeho súdneho preskúmania.(24) Toto súdne preskúmanie samozrejme predpokladá, že súd môže úplne pochopiť úvahy, z ktorých vychádzal napadnutý akt. Nedostatočné alebo dokonca chýbajúce odôvodnenie také preskúmanie neumožňuje.

38.      Aj v prípade vady preskúmateľnej aj bez návrhu je v každom prípade potrebné, aby v tejto súvislosti existovala kontradiktórnosť, v rámci ktorej by sa mohli účastníci konania vyjadriť.(25) V tomto prípade mali účastníci konania príležitosť vyjadriť sa k problému zrejmého rozporu medzi odôvodnením a výrokom rozsudku Súdu prvého stupňa jednak písomne, na základe osobitnej požiadavky Súdneho dvora v tejto súvislosti, ako aj ústne na pojednávaní.

39.      Pokiaľ viem, doteraz nikdy nenastala situácia, keď Súdny dvor preskúmal bez návrhu existenciu vady odôvodnenia rozhodnutia Všeobecného súdu. Je teda potrebné položiť si otázku, či je to možné.

40.      Je jasné, že ak sa vadou odôvodnenia rozumie akékoľvek nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Všeobecný súd, musí byť odpoveď záporná. Účastník konania, ktorý nebol úspešný, je vo všeobecnosti povinný znášať bremeno podania odvolania na Súdny dvor. To napokon platí aj vo vzťahu k správnym aktom: práve subjekt, ktorý má na tom záujem, musí napadnúť akt, pričom musí uviesť dôvody, ktoré môžu viesť súd Únie k jeho zrušeniu.

41.      V tomto prípade však nejde o bežnú vadu. Vada, ktorej sa dopustil Všeobecný súd, je totiž nesprávnym právnym posúdením, ktorého dosah v skutočnosti bráni Súdnemu dvoru preskúmať rozsudok, keďže jeho výrok neodráža odôvodnenie, ktoré mu predchádza. V takej situácii je podľa môjho názoru Súdny dvor oprávnený použiť rovnaký prístup, aký používa v súvislosti s administratívnymi aktmi, keď zruší bez návrhu napadnutý rozsudok, ktorého odôvodnenie mu neumožňuje preskúmať rozsudok.

42.      Prirodzenou námietkou, ktorá by sa dala vzniesť voči tomuto prístupu, je skutočnosť, že vo všeobecnosti konanie pred súdmi Únie charakterizuje zásada, podľa ktorej je konkrétny predmet sporu vymedzený návrhmi účastníkov. Proti tejto námietke je však možné oponovať v tomto prípade dvoma druhmi úvah.

43.      V prvom rade v niektorých prípadoch Súdny dvor rozhodol, že jediným obmedzením súdnej právomoci priznanej súdom Únie je predmet návrhov účastníkov konania a nie ich tvrdenia.(26) V prejednávanej veci je nepochybné, že Komisia navrhuje zrušenie napadnutého rozsudku.

44.      V druhom rade sa mi nezdá, že existujú dôvody na odlišný prístup Súdneho dvora pre prípady rozhodnutí Všeobecného súdu a rozhodnutí, ktoré sám ustáleným spôsobom prijíma už od počiatkov svojej existencie, pokiaľ ide o administratívne akty. Aj vo vzťahu k nim vo všeobecnosti platí zásada, podľa ktorej súd Únie môže zrušiť akt len v rozsahu, v akom bol akt pred ním napadnutý s tým, že sa uvedú dôvody, ktoré spôsobujú jeho nezákonnosť. V judikatúre sa však uvádza, že niektoré vady môžu byť preskúmané bez návrhu (pod jasnou podmienkou, že žaloba bola podaná, keďže neexistujú alternatívne nástroje na začatie súdneho konania pred súdmi Únie).

45.      Na záver tejto úvodnej časti mojich návrhov sa preto domnievam, že Súdny dvor môže aj bez návrhu, ak bolo podané odvolanie proti rozsudku Všeobecného súdu, preskúmať také vady odôvodnenia, ktoré mu neumožňujú v plnej miere uplatniť svoju právomoc preskúmať napadnutý rozsudok.(27) V dôsledku toho musí byť v prejednávanej veci rozsudok podľa môjho názoru zrušený už len na základe týchto úvah.

46.      Na základe uvedeného teraz pristúpim k preskúmaniu odvolacích dôvodov, ktoré uviedla Komisia.

IV – O odvolaní Komisie

47.      Na podporu svojho odvolania Komisia navrhla hneď pätnásť odvolacích dôvodov, pričom mnohé z nich sa v skutočnosti opakujú, alebo v každom prípade sú si navzájom veľmi podobné. Na účely preskúmania rozdelím dôvody na dve hlavné skupiny: v prvej skupine sa budem zaoberať dôvodmi týkajúcimi sa úlohy príjemcu pomoci a v druhej skupine dôvodmi týkajúcimi sa preskúmania vyčíslenia pomoci, ktoré vykonal Všeobecný súd v spornom rozhodnutí.

A –    Odvolacie dôvody týkajúce sa úlohy príjemcu pomoci

1.      Úvodné úvahy

48.      Prvé štyri odvolacie dôvody Komisie sa týkajú problému úlohy, ktorá sa má priznať príjemcom tejto pomoci v rámci konaní o preskúmaní štátnej pomoci.

49.      Ako som už uviedol vyššie, nie je jasné, aký je v rámci napadnutého rozsudku účel časti týkajúcej sa postavenia príjemcu. Som presvedčený, že v konkrétnom prípade musia byť zistenia Všeobecného súdu kvalifikované vo vzťahu k záverom, ku ktorým tento súd dospel, ako jednoduché obiter dicta. Zrušenie, o ktorom rozhodol Súd prvého stupňa, totiž v konkrétnom prípade vychádza z vád, ktorých sa dopustila Komisia pri odhade hodnoty pozemku predaného spoločnosti Scott francúzskymi orgánmi. Okrem toho základné okolnosti uvedené v liste spoločnosti Scott, ktorý Komisia odmietla, prevzala francúzska vláda a stali sa súčasťou spisu.(28)

50.      V dôsledku toho by sa mali odvolacie dôvody, ktoré odkazujú na úlohu príjemcu, považovať za neúčinné.

51.      V každom prípade ak Súdny dvor nebude súhlasiť s týmto prístupom, alebo bude súhlasiť, ale bude chcieť v tejto súvislosti ďalšie informácie, budem sa ďalej zaoberať úvahami k tomuto bodu.

2.      Vo všeobecnosti o úlohe príjemcu štátnej pomoci

52.      Problém úlohy, ktorá sa má priznať príjemcovi štátnej pomoci, je zložitý a je predmetom diskusií. V tejto súvislosti sa naproti dosť ustálenej a rigoróznej judikatúre Súdneho dvora nachádza menej jasná judikatúra Všeobecného súdu, charakterizovaná kolísaním a neistotou. Zvláštnosť situácie možno vysvetľuje trvanie Všeobecného súdu na tomto bode v napadnutom rozsudku. Je možné, že prvostupňový súd implicitne navrhuje, aby Súdny dvor zvážil svoju judikatúru v tejto oblasti. Podľa môjho názoru nie je vylúčené, že v budúcnosti sa Súdny dvor bude musieť vrátiť k svojim rozsudkom týkajúcim sa úlohy príjemcu pomoci. Nedomnievam sa však, že z dôvodov, ktoré sa pokúsim ďalej vysvetliť, je práve prejednávaná vec vhodnou príležitosťou na taký krok.

53.      Judikatúra Súdneho dvora je ustálená v tom, že pripomína, že konanie o preskúmaní štátnej pomoci sa vedie najmä medzi Komisiou a členským štátom bez toho, aby sa akákoľvek osobitná úloha priznávala príjemcovi pomoci.(29) Členský štát má skutočné a reálne právo na obranu v rámci tohto konania, porušenie ktorého môže spôsobiť zrušenie rozhodnutia Komisie, pokiaľ sa dá stanoviť, že ak by nedošlo k tejto nezrovnalosti, konanie mohlo viesť k odlišnému výsledku.(30)

54.      Iná je naopak úloha príjemcov pomoci. Nariadenie č. 659/1999, ktoré v podstate kodifikovalo judikatúru Súdneho dvora v tejto oblasti(31), sa totiž obmedzuje vo svojom článku 1 na zaradenie príjemcu pomoci do všeobecnej kategórie „zainteresovaná strana“, ktorá môže v zmysle článku 6 ods. 1 predkladať svoje pripomienky po rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, do uplynutia lehoty, ktorá nie je spravidla dlhšia ako mesiac. Pre príjemcu pomoci sa teda nestanovuje žiadne ďalšie právo na obranu alebo na účasť na konaní vedenom Komisiou.

55.      Je nepochybné, že toto všeobecné ustanovenie je charakteristické výrazným formalizmom, ktorý aj vyvolal značnú kritiku právnej vedy. Je silené a nie vždy uskutočniteľné vychádzať z predpokladu, ktorý sa zdá byť v rámci tohto výkladu konania o preskúmaní štátnej pomoci implicitný a podľa ktorého sa záujem štátu, ktorý poskytol pomoc, a záujem subjektu, ktorý je jej príjemcom, zhodujú. Na jednej strane je totiž jasné, že situáciu nemôže rovnako vnímať štát, ktorý môže byť maximálne zaviazaný na vymáhanie poskytnutej pomoci, a podnik, ktorý by mohol aj v prípade vrátenia pomoci dospieť do úpadku. Okrem toho, pomoc mohla byť poskytnutá nie centrálnou vládou štátu, ale regionálnym alebo oblastným orgánom štátu: v takom prípade nie je nevyhnutné, že centrálna vláda, ktorá je jediná účastníkom konania, má rovnaký záujem ako miestny orgán.

56.      Práve v dôsledku obmedzení tejto rigoróznej judikatúry sa Všeobecný súd pri rôznych príležitostiach pokúšal rozšíriť ochranu priznanú príjemcom pomoci. To sa stalo napríklad pri vyzdvihovaní povinnosti zaručiť účinnosť práva byť vypočutý, ktoré príjemcovi pomoci priznáva (rovnako ako všetkým ostatným zainteresovaným stranám) nariadenie č. 659/1999(32), alebo aj tým, že sa príjemcom pomoci priznalo právo poukázať na vadu, spočívajúcu v tom, že Komisia nevypočula dotknutý členský štát.(33)

57.      Napadnutý rozsudok teda zapadá do tohto „pokrokového“ prúdu judikatúry Všeobecného súdu.

58.      Som presvedčený, že v súvislosti s problémom úlohy, ktorá sa má priznať príjemcom pomoci, je možné a snáď aj nutné vyhnúť sa dualistickému konceptu, v ktorom si protirečia bez možnosti syntézy dva radikálne opačné pojmy, jeden, ktorý popiera akúkoľvek úlohu príjemcu pomoci, a druhý, ktorý ho stavia na rovnakú úroveň ako dotknutý členský štát.

59.      Osobitne sa mi zdá, že rovnováhu medzi týmito dvoma postojmi je možné nájsť s využitím zásady riadnej správy vecí verejných.

60.      Ako je známe, táto zásada vznikla ako výtvor judikatúry a len nedávno bola určitým spôsobom „ustálená“ v článku 41 Charty základných práv. Hoci súvislosti zásady riadnej správy vecí verejných ostávajú v určitom zmysle stále neisté, je už zrejmé, že sa má považovať za základnú zásadu práva Spoločenstva.(34)

61.      Táto zásada môže byť nájdená aj bez ohľadu na skutočnosť, či je výslovne citovaná v rôznych rozhodnutiach súdu Únie. Myslím napríklad na prípady, keď sa správnemu orgánu určila povinnosť, aby na účely vykonania „náležitého a nestranného“ preskúmania sťažnosti preskúmal bez návrhu niektoré okolnosti, ktoré sťažovateľ neuviedol výslovne;(35) na prípady, keď bola určená povinnosť vypočuť subjekt dotknutý nevýhodným opatrením, aj keď toto právo byť vypočutý nebolo ustanovené v uplatniteľnej právnej úprave;(36) a napokon na prípady, keď bola potvrdená povinnosť Komisie náležite prihliadnuť na všetky okolnosti, ktoré boli predložené v rámci konania.(37)

62.      Pokiaľ ide o Chartu základných práv, medzi podstatné prvky zásady riadnej správy vecí verejných zaraďuje právo každého jednotlivca, aby bol vypočutý skôr, ako sa vo vzťahu k nemu prijme opatrenie, ktoré mu spôsobuje ujmu, právo nahliadať do spisu a povinnosť odôvodnenia rozhodnutí. Okrem toho nejde o taxatívny zoznam, ktorého otvorená povaha je zrejmá z formulácie „toto právo zahŕňa najmä“.(38)

63.      Zdá sa mi, že aj keď zásada riadnej správy vecí verejných v oblasti štátnej pomoci neukladá povinnosť priznať príjemcovi pomoci formálne postavenie účastníka konania o preskúmaní štátnej pomoci, zabraňuje zároveň Komisii rigidne a bez výnimky odmietnuť akúkoľvek informáciu, ktorú poskytol tento príjemca pomoci, aj keď sa to stalo po uplynutí lehoty priznanej zainteresovaným stranám, aby mohli predložiť pripomienky.

64.      Nesmie sa totiž zabudnúť, že konanie o preskúmaní štátnej pomoci má administratívny a nie súdny charakter; okrem toho úloha príjemcu v tomto konaní je v podstate úlohou zdroja informácií pre Komisiu. Preto, zatiaľ čo pripomienky, ktoré doručil príjemca v lehote, ktorú má určenú na začiatku, musia byť súčasťou spisu a Komisia na ne musí prihliadať, prípadné pripomienky, ktoré príjemca alebo akýkoľvek iný subjekt poskytne následne, môžu byť predmetom povinnosti preskúmania správnym orgánom pod podmienkou, že to vyžaduje zásada riadnej správy vecí verejných. K tomu dochádza najmä vtedy, keď sú dotknuté informácie skutočne pre správny orgán potrebné na účely objasnenia alebo doplnenia jeho vedomostí, a pod podmienkou, že stav administratívneho konania ešte umožní aspoň na ne prihliadať bez toho, aby vzniklo omeškanie pri prijímaní konečného rozhodnutia.

65.      Napriek tomu nie je správny orgán povinný výslovne rozhodnúť o pripomienkach, ktoré predložil príjemca (alebo akýkoľvek iný subjekt) po počiatočnej lehote. Komisia teda nebude musieť nevyhnutne uviesť dôvody, pre ktoré by sa rozhodla neprihliadnuť na tieto okolnosti.

66.      V súlade s týmito pripomienkami je aj z hľadiska súdnej ochrany potrebné uviesť dôležité spresnenie: prináleží tomu, kto poskytol informácie, aby prípadne znášal povinnosť preukázať, že správny orgán mal na tieto informácie prihliadať.

67.      Na základe uvedeného je teraz konečne možné pristúpiť k podrobnému preskúmaniu odvolacích dôvodov.

3.      O prvom odvolacom dôvode týkajúcom sa odmietnutia Komisie založiť do spisu list spoločnosti Scott z 24. decembra 1999

a)      Tvrdenia účastníkov konania

68.      Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že list spoločnosti Scott z 24. decembra 1999 mal byť prijatý a mal sa stať súčasťou administratívneho spisu. Všeobecný súd najmä neuviedol právny predpis, ktorý bol porušený. Len porušenie podstatných formálnych náležitostí v zmysle článku 230 ES mohlo vyvolať zrušenie, ale podobné porušenie nebolo v odvolaní spoločnosti Scott namietané, a teda Všeobecný súd rozhodol ultra petita. Komisia okrem toho, a najmä, neporušila žiadne podstatné formálne náležitosti, keďže spoločnosť Scott bola tretím subjektom v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci a nemala žiadne právo predložiť pripomienky v tejto pokročilej fáze konania. Napokon Komisia uvádza, že pripomienky, ktoré uviedla spoločnosť Scott v odmietnutom liste, si v každom prípade osvojilo Francúzsko vo svojom nasledujúcom liste z 21. februára 2000 a ako také sa stali súčasťou spisu.

69.      Komisia uvádza, že rozsudok Súdu prvého stupňa by mohol mať závažný vplyv na prax v oblasti štátnej pomoci, podľa ktorej sa stále postupuje.

70.      Spoločnosť Scott tvrdí, že Súd prvého stupňa naopak neurčil vo všeobecnosti Komisii žiadnu povinnosť a vykonal niekoľko úvah úzko súvisiacich so skúmanou vecou a jej osobitosťami. Skutočnosť, že nariadenie č. 659/99 neupravuje úlohu príjemcu pomoci okrem možnosti predložiť pripomienky na začiatku administratívneho konania neznamená, ako sa naopak domnieva Komisia, že každý nasledujúci úkon príjemcu je zakázaný. Osobitne nariadenie nemôže zabrániť uplatňovaniu všeobecných zásad, ktoré ukladajú Komisii povinnosť konať s náležitou starostlivosťou a nestranne.

71.      Département du Loiret uvádza tvrdenia, ktoré sa v podstate prekrývajú s tvrdeniami spoločnosti Scott.

b)      Posúdenie

72.      Prvým odvolacím dôvodom je dôvod, ktorému Komisia venovala najviac pozornosti, keď naň sústredila podstatnú časť svojich pripomienok. Je zrejmé, že Komisia má v úmysle oponovať potvrdeniu judikatúry Všeobecného súdu Súdnym dvorom, ktorá sa prikláňa k posilneniu úlohy príjemcu v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci.

73.      Na základe úvah, ktoré som uviedol vyššie, keď som sa všeobecne zaoberal úlohou príjemcu, je možné uviesť, že v prípade, keď sám príjemca pošle Komisii niektoré dokumenty v okamihu, ktorý nasleduje po uplynutí lehoty, ktorá mu bola stanovená na predloženie pripomienok, môže byť Komisia povinná na základe zásady riadnej správy vecí verejných prihliadať na obsah citovaných dokumentov. To však pod podmienkou, že i) sú skutočne potrebné na vyplnenie prípadných medzier vo vedomostiach samotnej Komisie o skutkovom stave, a že ii) fáza, v ktorej sa nachádza konanie, to umožňuje. Je však potrebné, aby bola potreba dotknutých dokumentov skutočne preukázaná.

74.      Toto však nie je logika, podľa ktorej postupoval Súd prvého stupňa.

75.      Súd prvého stupňa predovšetkým implicitne správne nezaradil túto otázku do kategórie porušenia podstatných formálnych náležitostí, ako tvrdí Komisia, ale do kategórie dodržiavania zásady riadnej správy vecí verejných.(39) Po tejto úvahe mal však Súd prvého stupňa zistiť, či v konkrétnom prípade list obsahoval rozhodujúce informácie na účely objasnenia skutkových okolností prípadu. V prípade kladnej odpovede na túto otázku sa mohla potvrdiť povinnosť Komisie prihliadať na poskytnuté informácie. Súd prvého stupňa sa však obmedzil na to, že vo všeobecnosti posúdil okolnosti prípadu, pričom uviedol, že tieto okolnosti spôsobovali ťažkosti pri zistení skutkového stavu, najmä z dôvodu dlhého časového obdobia, ktoré prešlo od údajného poskytnutia pomoci do konania pred Komisiou. Na základe tohto všeobecného konštatovania Súd prvého stupňa vyvodil, že list spoločnosti Scott mala Komisia prijať a mal byť súčasťou spisu.

76.      S touto úvahou nemožno podľa môjho názoru súhlasiť. Hoci zásada riadnej správy vecí verejných môže, ako bolo uvedené a ako potvrdil aj Všeobecný súd, v niektorých prípadoch zaviazať Komisiu, aby prihliadla na dokumenty, ktoré jej boli zaslané po lehote a/alebo subjektmi, ktoré na to nie sú oprávnené, predpokladá to predchádzajúce zistenie skutočnej potreby informácií, ktoré sú uvedené v týchto dokumentoch. V časti rozsudku, ktorá sa venovala rozhodnutiu Komisie neprijať list spoločnosti Scott z 24. decembra 1999, však Súd prvého stupňa ani neprihliadol na obsah listu.

77.      Prvému odvolaciemu dôvodu Komisie je preto potrebné vyhovieť v rozsahu, v akom tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že tvrdil, že Komisia bola povinná prijať a zaradiť do spisu list zaslaný spoločnosťou Scott 24. decembra 1999.

4.      O druhom, treťom a štvrtom odvolacom dôvode týkajúcich sa údajnej povinnosti Komisie žiadať ďalšie informácie a/alebo obrátiť sa na nezávislého znalca

78.      Druhým, tretím a štvrtým odvolacím dôvodom sa možno zaoberať spoločne. Komisia v nich namieta proti tvrdeniam Súdu prvého stupňa, podľa ktorých mala s prihliadnutím na niektoré prvky obsiahnuté najmä v liste spoločnosti Scott z 24. decembra 1999 a v nasledujúcom liste francúzskych orgánov z 21. februára 2000 prehĺbiť svoju analýzu a získať ďalšie informácie.

a)      Tvrdenia účastníkov konania

79.      Svojím druhým odvolacím dôvodom Komisia kritizuje závery Súdu prvého stupňa, podľa ktorých mala žiadať francúzske orgány o poskytnutie ďalších údajov a spresnení po tom, čo tieto orgány, ako napokon aj spoločnosť Scott vo svojom liste z 24. decembra 1999, poukázali na existenciu dvoch ohodnotení, jedno obsiahnuté v znaleckom posudku znaleckej kancelárie Galtier a druhé vypracované ustanoveným znalcom, ktoré uviedli nižšiu hodnotu sporného pozemku oproti odhadu Komisie.(40)

80.      Tretím odvolacím dôvodom naopak Komisia namieta proti tvrdeniu Súdu prvého stupňa, podľa ktorého mala požiadať spoločnosť Scott o objasnenie rozdielu medzi stanovenou cenou (80 miliónov FRF) a skutočnou cenou (140 miliónov FRF) prác vykonaných na predmetnom pozemku na náklady verejných orgánov pred prevodom pozemku na spoločnosť Scott. Tento rozdiel mal podľa Súdu prvého stupňa viesť Komisiu k podozreniu, že náklady vynaložené verejnou správou na úpravy pozemku nevyhnutne neodrážajú jeho hodnotu.(41)

81.      Štvrtým odvolacím dôvodom napokon Komisia namieta proti úvahám Súdu prvého stupňa týkajúcim sa možnosti Komisie obrátiť sa na účely správneho určenia hodnoty pozemku na nezávislého znalca.

82.      Aj tieto odvolacie dôvody vychádzajú z predpokladu, podľa ktorého Komisia nemala z procesného hľadiska žiadnu povinnosť žiadať o ďalšie informácie, najmä francúzske orgány, na ktoré sa už okrem iného obrátila s príkazom poskytnúť všetky potrebné informácie na určenie hodnoty pozemku.(42) Okrem toho sa Komisia domnieva, že v spornom rozhodnutí sa aj tak prihliadlo na odhad, na ktorý poukazuje Súd prvého stupňa.

83.      Spoločnosť Scott uvádza, že Súd prvého stupňa neusúdil, že Komisia sa dopustila porušenia podstatných formálnych náležitostí, takže už len preto by mali byť tieto dôvody zamietnuté. V každom prípade podľa spoločnosti Scott Súd prvého stupňa preskúmal situáciu správne, keďže niektoré úvahy uvedené v liste z 24. decembra 1999, ktoré okrem toho neboli v celom rozsahu prevzaté do listu francúzskych orgánov z 21. februára nasledujúceho roku, mali viesť Komisiu k tomu, aby zvážila svoje ohodnotenie a požiadala o nové dokumenty.

b)      Posúdenie

84.      Druhý odvolací dôvod sa úzko spája s prvým a domnievam sa, že aj jemu je potrebné vyhovieť.

85.      Je potrebné uviesť, že v skutočnosti Komisia vychádza aj tu, ako bolo uvedené, z nesprávneho východiska, čiže z toho, že Súd prvého stupňa kritizoval porušenie podstatných formálnych náležitostí. V skutočnosti už bolo uvedené, že sa zdá, že jediným parametrom, na ktorý poukázal prvostupňový súd, je zásada riadnej správy vecí verejných.

86.      Okrem toho námietky Komisie, podľa ktorých táto inštitúcia prihliadala vo svojom rozhodnutí na ohodnotenia uvedené v listoch z decembra 1999 a februára 2000 vychádzajú z dosť krehkého základu. V rozhodnutí je totiž týmto ohodnoteniam venovaná stručná a slabo odôvodnená poznámka.

87.      Podstata je však iná. Tak list spoločnosti Scott, ako list francúzskych orgánov, ktoré vstúpili do konania vo výrazne pokročilej fáze, sa obmedzujú na poukázanie na existenciu ohodnotení (daňových orgánov, znaleckej kancelárie Galtier, ustanoveným znalcom) ktoré uviedli nižšiu hodnotu pozemku oproti hodnote, o ktorej sa Komisia domnievala, že ju môže vyvodiť na základe dôkazov, ktorými disponovala. Žiadny ďalší dokument nebol k listom pripojený a len sa uvádzalo, že v prípade potreby je možné Komisii uvedené ohodnotenia poskytnúť.

88.      Nezdá sa mi, že na základe zásady riadnej správy vecí verejných bola Komisia povinná v danom štádiu konania žiadať od francúzskych orgánov, aby poskytli ďalšie dokumenty a podrobnosti. Je totiž potrebné uviesť, že Komisia sa už obrátila na dotknuté orgány s dvoma príkazmi na poskytnutie dokumentov, pričom jeden z nich bol naformulovaný veľmi široko.(43) Pri tejto príležitosti neboli dôkazy, na ktoré sa poukazovalo v listoch z decembra 1999 a z februára 2000, predložené.

89.      Rovnako a na základe rovnakého druhu úvah nie je možné dospieť k záveru, že Komisia bola povinná prihliadať na obsah listu zaslaného spoločnosťou Scott v decembri 1999. Keby sa pripustila podobná povinnosť, vzniklo by nebezpečenstvo, že Komisia by sa stala potenciálnym väzňom taktík s cieľom prieťahov v konaní. Keby bolo k listu priložené napríklad úplné znenie ohodnotenia pozemku, na ktoré sa v ňom odkazuje, posúdenie by možno mohlo byť iné. Zásada riadnej správy vecí verejných však podľa môjho názoru nemôže byť rozširovaná až dovtedy, kým sa Komisia neprinúti k náprave medzier uvedených v pripomienkach a v dokumentoch, ktoré jej boli zaslané, bez akéhokoľvek časového obmedzenia.

90.      Pokiaľ potom ide o tretí odvolací dôvod, platia tie isté úvahy, ktoré som uviedol vo vzťahu k druhému odvolaciemu dôvodu. Komisia nebola vôbec povinná žiadať od spoločnosti Scott ďalšie informácie. Napokon, nie je jasné, prečo by mala žiadať spoločnosť Scott o objasnenie prekročenia predpokladaných nákladov za práce na pozemku, keď sa prihliadne na skutočnosť, že tieto náklady vynaložili francúzske orgány.

91.      V dôsledku toho sa domnievam, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že sa domnieval, že Komisia mala požiadať francúzske orgány a/alebo spoločnosť Scott o poskytnutie ďalších informácií o hodnote pozemku. Druhému a tretiemu odvolaciemu dôvodu je preto potrebné vyhovieť.

92.      Zdá sa mi, že naopak štvrtému odvolaciemu dôvodu týkajúcemu sa údajnej povinnosti Komisie obrátiť sa na nezávislého znalca nie je možné vyhovieť.

93.      V žiadnom bode napadnutého rozsudku totiž Súd prvého stupňa neuviedol, že Komisia sa mala obrátiť na služby nezávislého znalca. Pripomenul len existenciu tejto možnosti medzi nástrojmi, ktoré mohla Komisia využiť, aby získala ďalšie informácie.

94.      V dôsledku toho musí byť štvrtý odvolací dôvod zamietnutý.

B –    Odvolacie dôvody týkajúce sa preskúmania veci samej, ktoré vykonal Súd prvého stupňa

1.      O šiestom odvolacom dôvode, podľa ktorého Súd prvého stupňa odňal Komisii akúkoľvek mieru voľnej úvahy

95.      Šiesty odvolací dôvod nás vedie do jadra druhého základného problému, ktorý bol predložený Súdnemu dvoru v rámci tohto odvolania. Ide o problém týkajúci sa druhu preskúmania, ktoré môže súd Únie vykonať vo vzťahu k rozhodnutiam Komisie v oblasti štátnej pomoci.

a)      Tvrdenia účastníkov konania

96.      Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že preskúmal sporné rozhodnutie oveľa intenzívnejšie a dôkladnejšie, ako to mohol zákonne urobiť. Osobitne Súd prvého stupňa nahradil Komisiu tým, že jej odňal priestor na voľnú úvahu, ktorý sa jej musí v tejto oblasti priznať. Súd Únie by mal rozhodnutia Komisie v oblasti štátnej pomoci preskúmať len z hľadiska vád uvedených v článku 230 ES. Napokon tento súd nikdy nemá k dispozícii všetky dôkazy (dokumenty, atď.), ktoré Komisia použila pri prijatí svojho rozhodnutia: v dôsledku toho by bolo aj z praktického hľadiska pre tento súd nemožné nahradiť svojím posúdením posúdenia, ktoré vykonala Komisia.

97.      Podľa spoločnosti Scott tento odvolací dôvod vychádza z nesprávneho pochopenia napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa nenahradil svojím posúdením posúdenie Komisie, ale jasne uviedol, najmä v bode 100 napadnutého rozsudku, že jeho cieľom bolo len zistiť, či Komisia posúdila všetky dôkazy, ktoré mala k dispozícii s náležitou starostlivosťou.

98.      Obdobné argumenty ako uviedla spoločnosť Scott uplatnil aj Département du Loiret.

b)      Posúdenie

99.      Tento odvolací dôvod sa týka hraníc súdneho preskúmania rozhodnutí Komisie v oblasti štátnej pomoci. Judikatúra v tejto oblasti stanovila niektoré ustálené východiská, ktoré je vhodné pripomenúť.

100. Predovšetkým pojem štátna pomoc, ktorý je definovaný v Zmluve, má právnu povahu a musí sa vykladať na základe objektívnych skutočností. Z tohto dôvodu musí súd Únie vykonávať v zásade celkové preskúmanie, pokiaľ ide o povahu preskúmaných opatrení ako opatrení pomoci.(44)

101. Komisii je však potrebné priznať širšiu mieru voľnej úvahy v dvoch situáciách. V prvom rade na posúdenie zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 ES. V týchto prípadoch sa súdne preskúmanie musí obmedziť na skúmanie toho, či rozhodnutie Komisie nie je postihnuté zjavným nesprávnym posúdením alebo zneužitím právomoci.(45)

102. Širšia miera voľnej úvahy sa potom Komisii priznáva aj v prípade existencie pomoci (a teda v situácii, ktorá spadá pod článok 87 ods. 1 ES), pokiaľ si prijaté rozhodnutie vyžadovalo zložité technické alebo ekonomické posúdenie. V takých prípadoch je preskúmanie súdom vo všeobecnosti obmedzené na zistenie prípadnej existencie zjavného nesprávneho posúdenia alebo zneužitia právomoci pri dodržaní právnych predpisov o konaní a o odôvodnení, ako aj o vecnej presnosti skutkového stavu, ktorý Komisia použila ako základ rozhodnutia.(46)

103. Súd Únie má prakticky dosiahnuť chúlostivú rovnováhu pri preskúmavaní rozhodnutí Komisie v oblasti štátnej pomoci, ktoré so sebou nesú komplexné ekonomické posúdenia. Na jednej strane totiž nemôže nahradiť svojím ekonomickým posúdením posúdenie Komisie; na druhej strane však musí preskúmať výklad, ktorý Komisia pripísala okolnostiam ekonomickej povahy, najmä tým, že zistí, či údaje, ktoré Komisia použila na posúdenie zložitej situácie skutočne podporujú závery, ku ktorým táto inštitúcia dospela.(47)

104. V predmetnej veci sa mala Komisia pokúsiť určiť cenu, ktorú v roku 1987 mohol získať bežný hospodársky subjekt pri predaji pozemku, určeného na priemyselné použitie. Je teda zrejmé a zdá sa, že účastníci konania v tejto súvislosti súhlasia, že odhad, ktorý mala vykonať Komisia s mnohoročným časovým odstupom od okamihu, keď nastali skutkové okolnosti, mohol byť len približný. Podľa môjho názoru je okrem toho nepochybné, že išlo o postup, ktorý si vyžadoval komplexné ekonomické posúdenie. V dôsledku toho mal Súd prvého stupňa vykonať prieskum, ktorý bol v zásade úplný, nemohol však nahradiť vlastné nezávislé posúdenie ekonomických dôkazov, ktoré už vykonala Komisia.

105. Nedomnievam sa však, že Súd prvého stupňa v tomto prípade nahradil svojím posúdením posúdenie Komisie.

106. Je totiž potrebné uviesť, že v tej časti napadnutého rozsudku, v ktorej Súd prvého stupňa preskúmal sporné rozhodnutie z vecnej stránky, neposúdil autonómne hodnotu pozemku. Obmedzil sa len na konštatovanie, že niektoré okolnosti poukazujú na nedostatočne podrobné preskúmanie Komisiou, takže hodnota pozemku mohla byť určená nesprávne. Súd prvého stupňa poukazuje najmä na rozhodnutie Komisie ohodnotiť pozemok na základe využitia metódy nákladov, ako aj na skutočnosť, že Komisia neprihliadala na niektoré údaje, ktoré boli súčasťou spisu, osobitne na ohodnotenia, na ktoré sa poukazovalo v posledných listoch zaslaných francúzskymi orgánmi.

107. Šiesty odvolací dôvod sa preto musí zamietnuť.

2.      O siedmom odvolacom dôvode, podľa ktorého Súd prvého stupňa vychádzal zo špekulácií a nie z dôkazov

a)      Tvrdenia účastníkov konania

108. V siedmom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že aj keby sa pripustilo, že Súd prvého stupňa neprekročil hranice stanovené na účely súdneho preskúmania tak, ako sú uvedené v šiestom odvolacom dôvode, dopustil sa pochybenia, pretože svoje rozhodnutie neoprel o dôkazy, ktoré mal k dispozícii v rámci konania, ale len o špekulácie. Súd prvého stupňa najmä pochybil, keď uviedol, že Komisia mala prihliadať na ohodnotenie pozemku uvedené v liste spoločnosti Scott z decembra 1999 a v nasledujúcom liste francúzskych orgánov z februára 2000: v týchto listoch totiž neboli obsiahnuté dôkazy, ale len nepreukázané tvrdenia.

109. Podľa spoločnosti Scott bolo stanovisko Komisie úplne nesprávne. Tvrdenia uvedené v listoch spoločnosti Scott a francúzskych orgánov boli totiž v každom ohľade dôkazom. Priznanie povahy dôkazu takýchto tvrdení však samozrejme neznamená potvrdiť, že sú pravdivé: Súd prvého stupňa sa totiž obmedzil na kritiku skutočnosti, že na základe týchto údajov Komisia nepovažovala za potrebné ďalej preskúmať tento problém.

b)      Posúdenie

110. Odpoveď na siedmy odvolací dôvod si vyžaduje dva predpoklady.

111. V prvom rade podľa ustálenej judikatúry musí rozhodnutie Komisie na účely overenia jeho platnosti posúdiť súd Únie na základe informácií, ktoré Komisia mala k dispozícii v okamihu, keď toto rozhodnutie prijala.(48)

112. V druhom rade sa nesmie zabudnúť, že odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu sa môže na základe všeobecnej zásady ustanovenej v článku 58 Štatútu Súdneho dvora týkať len právnych otázok. A teda s výnimkou prípadu skreslenia skutkového stavu alebo dôkazov nemôže Súdny dvor skúmať posúdenia skutkových okolností, ktoré vykonal Všeobecný súd.(49)

113. Odvolací dôvod Komisie sa musí skúmať na základe týchto ustálených východísk. Preto je potrebné na jednej strane zisťovať, či Súd prvého stupňa prehodnotil rozhodnutie Komisie s prihliadnutím na prvky, ktoré táto inštitúcia nemala k dispozícii v okamihu, keď prijala sporné rozhodnutie. Na druhej strane je však potrebné zistiť, či Komisia nežiada, aby Súdny dvor preskúmal posúdenie skutkových okolností, ktoré vykonal Súd prvého stupňa.

114. Súd prvého stupňa kritizoval rozhodnutie Komisie v podstate na základe dvoch druhov posúdení.

115. V prvom rade uviedol, že v spornom rozhodnutí existujú niektoré osobitné problémy, ktoré spochybňujú jeho správnosť a spoľahlivosť. Osobitne sa Komisia dopustila jednak rôznych skutočných a vlastných chýb vo výpočte – okrem iného v prospech spoločnosti Scott, pretože ich oprava by spôsobila zvýšenie odhadu hodnoty pozemku oproti odhadu stanovenému Komisiou(50) – a jednak nepresností, najmä z dôvodu použitia, na účely určenia trhovej ceny pozemku v roku 1987, nákladov vynaložených v rôznych okamihoch, na účely kúpy jeho častí.(51)

116. V druhom rade Súd prvého stupňa uviedol, že alternatívne posúdenia hodnoty pozemku, na ktoré sa poukazuje v liste francúzskych orgánov z 21. februára 2000, ako aj skutočnosť, že v roku 1998 bol pozemok predaný spoločnosťou Scott inej súkromnej spoločnosti za oveľa nižšiu cenu, ako je hodnota uvedená v rozhodnutí, mali, na základe zásady, ktorá ukladá povinnosť náležite a nestranne preskúmať skutkový stav, viesť Komisiu k dôkladnejšiemu preskúmaniu otázky hodnoty pozemku napríklad tým, že mala požiadať Francúzsko o znenie znaleckých posudkov, na ktoré poukazovalo, alebo sa obrátiť na nezávislého znalca.(52)

117. Keď sa pristúpi k preskúmaniu odvolacieho dôvodu s poukazom na dva parametre, na ktoré som odkázal vyššie, je potrebné konštatovať, že Súd prvého stupňa nekritizoval Komisiu na základe dôkazov, ktorými nedisponovala v okamihu prijatia rozhodnutia. Všetky ním uvedené výhrady totiž, ako bolo uvedené, vychádzali z nepresností, ktorých sa Komisia dopustila, a z dôležitosti pripísanej niektorým informáciám uvedeným najmä v liste francúzskych orgánov z 21. februára 2000, ktorá bola podľa Súdu prvého stupňa nedostatočná. Je potrebné pripomenúť, že tento list Komisia založila do administratívneho spisu.

118. Ešte je potrebné zistiť, či predmetným odvolacím dôvodom Komisia nenavrhuje, aby Súdny dvor preskúmal posúdenie skutkového stavu, ktoré vykonal Súd prvého stupňa. Judikatúra Súdneho dvora dáva zápornú odpoveď. Súdny dvor totiž rozhodol, že právnou otázkou, ktorá patrí do právomoci Súdneho dvora v odvolacom konaní, je otázka zistenia, či Všeobecný súd na základe niektorých zistení skutkového stavu správne rozhodol o existencii porušenia povinnosti náležitej starostlivosti a povinnosti odôvodnenia.(53)

119. Domnievam sa, že v prejednávanej veci sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ako tvrdí Komisia, keď usúdil, že táto inštitúcia mala na základe ďalších informácií, ktoré poskytli najmä francúzske orgány, zvážiť svoje posúdenie týkajúce sa existencie a výšky pomoci.

120. Je totiž potrebné pripomenúť, že Súd prvého stupňa v podstate vytýkal Komisii, že nevykonala nové vyšetrovacie úkony po oznámení hodnôt pozemku, ktoré vyplývali z posudkov znaleckej kancelárie Galtier a ustanoveného znalca. Ako som už uviedol vyššie, list francúzskych orgánov, ako napokon aj list, ktorý v decembri 1999 odoslala spoločnosť Scott, sa obmedzili na konštatovanie existencie týchto posudkov a výsledku, ku ktorým dospeli. Presný obsah uvedených posudkov však nebol predložený.

121. Už som poznamenal, že v takej situácii nemohli tieto vágne údaje stačiť na to, aby z nich pre Komisiu na základe zásady riadnej správy vecí verejných vyplývala povinnosť prihliadať na list spoločnosti Scott. Rovnako a z tých istých dôvodov nie je možné sa domnievať, že Komisia mala na základe obsahu listu francúzskych orgánov z februára 2000 opätovne otvoriť vyšetrovaciu fázu konania, ktoré už malo skončiť.

122. Ako som už uviedol, situácia mohla byť iná, keby francúzske orgány predložili pádnejšie dôkazy na podporu týchto posúdení: osobitne keby priložili úplné znenie posudkov, čo muselo byť relatívne jednoduché, najmä vzhľadom na to, že posudok, ktorý vypracovala znalecká kancelária Galtier, si priamo objednala spoločnosť Scott.

123. To sa však nestalo, a preto by uloženie povinnosti ďalšieho podrobného preskúmania Komisii v tejto fáze konania vyvolalo nebezpečenstvo prieťahov v konaní v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci.

124. Inými slovami, za osobitných okolností prípadu mohla Komisia legitímne ukončiť svoje vyšetrovanie a rozhodnúť na základe informácií, ktoré mala k dispozícii. Rovnako aj súd musí posúdiť rozhodnutie na základe informácií, ktoré mohla mať Komisia k dispozícii v okamihu prijatia aktu. Siedmemu odvolaciemu dôvodu Komisie je teda potrebné vyhovieť a ako taký odôvodňuje zrušenie napadnutého rozsudku.

125. Pokiaľ ide o skutočnosť, že Komisia použila metódu nákladov, ako aj osobitnú chybu, uvedenú v bodoch 109 a 110 napadnutého rozsudku, budem sa tým zaoberať podrobnejšie pri analýze ďalších dôvodov, ktoré uviedla Komisia.

3.      O ôsmom odvolacom dôvode týkajúcom sa obrátenia dôkazného bremena

a)      Tvrdenia účastníkov konania

126. Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa obrátil dôkazné bremeno, keďže uložil Komisii, aby zhromaždila dôkazy, ktoré nepredložili účastníci konania, ktorí mali podľa predmetného dôvodu znášať dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti predložiť dôkazy potrebné na formuláciu prípadného iného rozhodnutia.

127. Spoločnosť Scott tvrdí, že Komisia si zle vysvetlila napadnutý rozsudok, keďže Súd prvého stupňa len konštatoval skutkové okolnosti a uviedol, že Komisia nedodržala svoju povinnosť náležitej starostlivosti.

b)      Posúdenie

128. Tento odvolací dôvod je nedôvodný a vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku.

129. Bez toho, aby som sa venoval samotnému problému dôkazného bremena v konaní v oblasti štátnej pomoci, je totiž potrebné uviesť, že Súd prvého stupňa neuložil Komisii povinnosť hľadať dôkazy na podporu stanoviska spoločnosti Scott a francúzskych orgánov. Tento súd sa naopak obmedzil, ako bolo uvedené, na konštatovanie, že všetky dôkazy, ktoré mala Komisia k dispozícii, nemohli odôvodniť také rozhodnutie, aké bolo prijaté.

130. Inými slovami, Súd prvého stupňa neuložil Komisii žiadnu dôkaznú povinnosť. Naopak, domnieval sa, že na základe dôkazov, ktoré jej už boli predložené, mala Komisia v zmysle zásady riadnej správy vecí verejných prehĺbiť svoju vyšetrovaciu činnosť.

131. V dôsledku toho sa domnievam, že ôsmy odvolací dôvod Komisie sa musí zamietnuť.

4.      O deviatom a dvanástom odvolacom dôvode týkajúcich sa oprávnenosti použitia metódy nákladov zo strany Komisie

a)      Tvrdenia účastníkov konania

132. Deviatym a dvanástym odvolacím dôvodom Komisia namieta proti dvom odlišným hľadiskám napadnutého rozsudku.

133. V prvom rade sa Súd prvého stupňa dopustil chyby v tom, že Komisii vytýkal použitie metódy nákladov na účely výpočtu hodnoty pomoci. Podľa Komisie naopak chýbajúci odhad hodnoty pozemku súčasne s poskytnutím pomoci spôsobil, že použitie metódy nákladov, ktoré odkazuje na náklady skutočne vynaložené verejnými orgánmi na účely uskutočnenia pomoci, bolo oprávnené a logické. Je pravda, že trhová cena veci nemusí zodpovedať cene tejto veci, ale je potrebné uvážiť, že v predmetnom prípade bol pozemok, ktorý je predmetom pomoci, pripravený „na mieru“ pre osobitné požiadavky spoločnosti Scott, čím sa cena, ktorú by tento pozemok mohol získať na slobodnom trhu, stáva menej významnou.

134. V druhom rade Komisia kritizuje konštatovania Súdu prvého stupňa o možnej potrebe odkázať na účely určenia hodnoty pomoci na cenu pri prevode pozemku, ktorý sa uskutočnil v roku 1998. Aj keby táto cena zodpovedala cene, ktorú by bolo možné v danom okamihu získať na trhu, nemôže poskytnúť žiadne informácie o hodnote pomoci pred jedenástimi rokmi. Na jednej strane bol totiž v roku 1987 sektor papiera pre domáce použitie v plnom rozmachu, zatiaľ čo v roku 1998 bol v silnej kríze s následným znížením hodnoty pozemku a továrne. Na druhej strane má akákoľvek vec sklon časom strácať hodnotu, a preto je normálne, že po jedenástich rokoch sa aj predmet pomoci, ktorá bola poskytnutá spoločnosti Scott, znehodnotil.

135. Podľa spoločnosti Scott vychádza dôvod Komisie z nesprávneho pochopenia napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa totiž neodňal Komisii možnosť použiť metódu nákladov na účely určenia hodnoty pomoci. V predmetnom prípade tento súd len uviedol, že porušením povinnosti náležitej starostlivosti Komisie je skutočnosť, že dôkladnejšie nepreskúmala možnú potrebu zohľadnenia kúpnej ceny v roku 1998 na účely určenia hodnoty.

136. Département du Loiret uvádza podobné tvrdenia ako spoločnosť Scott a dodáva tiež, že úvahy Komisie sú vo svojej podstate nesúdržné. Ak totiž, ako uvádza Komisia, nebola trhová hodnota veci v roku 1998 relevantná na účely určenia hodnoty pomoci v roku 1987, rovnako nemalo zmysel urobiť to, čo naopak Komisia urobila, a teda určiť túto hodnotu, vychádzajúc z priemernej kúpnej ceny pozemku počas troch samostatných fáz týkajúcich sa troch jeho samostatných častí, v roku 1975, v roku 1984 a v roku 1987.

b)      Posúdenie

137. Deviaty odvolací dôvod Komisie, rovnako ako dvanásty, ktorý sa s ním z veľkej časti prekrýva, namieta proti skutočnosti, že Súd prvého stupňa považoval za nepresné odhady Komisie týkajúce sa hodnoty pozemku predaného spoločnosti Scott v roku 1987. Tento odvolací dôvod sa nevzťahuje na zistenia Súdu prvého stupňa týkajúce sa skutočnosti, že Komisia mala vyvodzovať nevyhnutné závery z údajov uvedených v posledných listoch spoločnosti Scott a francúzskych orgánov (na tieto hľadiská sa sústredil siedmy odvolací dôvod, ktorý som už rozobral vyššie). Dôvod, ktorý je teraz predmetom skúmania, oproti tomu namieta proti všeobecnejším konštatovaniam Súdu prvého stupňa, podľa ktorých mala Komisia odhadnúť hodnotu pomoci s použitím spoľahlivejších metód, ako je metóda založená na nákladoch vynaložených francúzskymi orgánmi.

138. Je potrebné pripomenúť, ako to zdôraznil sám Súd prvého stupňa, že na účely určenia, či predaj pozemku verejnými orgánmi súkromnému subjektu predstavuje štátnu pomoc, je potrebné použiť kritérium súkromného investora, ktorý funguje v trhovej ekonomike.(54) Musí sa teda zistiť, či je cena, ktorú zaplatil údajný príjemca pomoci, v tomto prípade spoločnosť Scott, taká, aká by bola pravdepodobne zaplatená, keby pozemok nepredával verejný orgán, ale súkromný subjekt.

139. Vo všeobecnosti je test súkromného investora, ktorý funguje v trhovej ekonomike, komplexným ekonomickým posúdením, v ktorom sa musí Komisii priznať rozsiahla miera voľnej úvahy.(55) V dôsledku toho, ako som poznamenal vyššie, ide o oblasť, v ktorej je súdne preskúmavanie v zásade obmedzené na zistenie prípadnej existencie zjavne nesprávneho posúdenia alebo zneužitia právomoci, ako aj na preskúmanie dodržiavania procesných právnych predpisov a vecnej presnosti skutkových okolností, použitých ako východisko napadnutého administratívneho rozhodnutia.(56)

140. Domnievam sa, že v tomto prípade preskúmanie, ktoré Súd prvého stupňa vykonal vo vzťahu k rozhodnutiu Komisie, prekročilo tieto medze. Je totiž potrebné pripomenúť, že v čase pomoci nevykonali francúzske orgány žiadne nezávislé posúdenie pozemku, ani nepodmienili jeho predaj predchádzajúcim postupom súťažného typu, ktorý by umožnil zistiť, koľko sú potenciálni nadobúdatelia ochotní zaplatiť. Okrem toho aj v priebehu konania na účely zistenia existencie pomoci bolo správanie francúzskych orgánov a údajného príjemcu charakterizované, ako uviedla Komisia a potvrdil aj sám Súd prvého stupňa, slabou ochotou spolupracovať a sklonom uvádzať možné dôkazy skôr v náznakoch než konkrétne, v poslednej časti konania, keď bolo prijatie konečného rozhodnutia bezprostredne blízke.

141. Je skutočne možné, že v konkrétnom prípade nebol odhad hodnoty pozemku, ktorý vykonala Komisia v spornom rozhodnutí, úplne presný, ako napokon sama Komisia uznala. Platí však, že nebola preukázaná žiadna zjavná vada, ktorej by sa Komisia dopustila, a že pripomienky Súdu prvého stupňa, ktoré nepoukazovali na existenciu podobnej vady alebo porovnateľného porušenia právneho rámca zo strany Komisie, sa obmedzili na zdôraznenie niektorých vád, ktoré hoci boli potvrdené, neumožňujú zrušiť sporné rozhodnutie. Týka sa to najmä chyby vo výpočte, na ktorú sa poukazuje v bodoch 109 až 111 napadnutého rozsudku: ide napokon o chybu, ktorá zohrala úlohu v prospech spoločnosti Scott a ktorej oprava by mohla akurát viesť k ešte vyššej hodnote predaného pozemku (a v dôsledku toho pomoci). Skutočnosť, že táto chyba nemôže sama osebe odôvodniť zrušenie, samozrejme neznamená, že Súd prvého stupňa na ňu nemôže prihliadať: v tejto súvislosti odkazujem na moju analýzu desiateho odvolacieho dôvodu.

142. Domnievam sa teda, že aj deviatemu, aj dvanástemu odvolaciemu dôvodu je potrebné vyhovieť, a že Súdny dvor musí následne zrušiť napadnutý rozsudok.

5.      O desiatom, trinástom a štrnástom odvolacom dôvode, ktoré sa týkajú výšky pomoci, ktorú odhadla sama Komisia

a)      Tvrdenia účastníkov konania

143. Desiatym odvolacím dôvodom sa Komisia zameriava na niektoré osobitné hľadiská napadnutého rozsudku, ktoré tiež súvisia s uplatnením metódy nákladov na účely určenia výšky pomoci. Osobitne Komisia uvádza, že hodnota, ktorú použila ako odhad pozemku, vo výške o niečo viac ako 70 miliónov FRF je aj tak nižšia ako suma 80 miliónov FRF, ktoré boli uvedené v predbežnej dohode uzavretej v roku 1987 medzi spoločnosťou Scott a francúzskymi orgánmi ako výdavky na práce, ktoré sa majú vykonať na tomto pozemku na náklady verejných orgánov. Komisia okrem toho tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil chyby, keď sa domnieval, že za dôkaz na podporu zrušenia sporného rozhodnutia môže považovať aj možnú chybu vo výpočte v prospech spoločnosti Scott, uvedenú v bodoch 109 až 111 napadnutého rozsudku.

144. Trinásty odvolací dôvod preberá podobné tvrdenia ako tie, ktoré sú uvádzané v desiatom a v niektorých ďalších odvolacích dôvodoch, pričom ešte raz zdôrazňuje, že odhad hodnoty pozemku, ktoré vykonala Komisia, bol taký opatrný, že sa skutočne javí byť zlučiteľný s informáciami uvedenými v dokumentoch, na ktoré sa odvoláva spoločnosť Scott a francúzske orgány.

145. Obdobne ako trinásty, aj štrnásty odvolací dôvod znova uvádza tvrdenia, ktoré už boli uvedené v rôznych iných dôvodoch týkajúcich sa voľnej úvahy Komisie na účely určenia výšky pomoci.

146. Spoločnosť Scott sa domnieva, že už odpovedala na tvrdenia Komisie v rámci predchádzajúcich dôvodov a zdôrazňuje, že jadro, z ktorého vychádza rozsudok, v každom prípade spočíva v skutočnosti, že Komisia nekonala s náležitou starostlivosťou: preto by sa rôzne tvrdenia, na ktoré prihliadal Súd prvého stupňa, nemali chápať ako samostatné dôvody na zrušenie, ale ako indície tejto chýbajúcej náležitej starostlivosti.

b)      Posúdenie

147. Pokiaľ ide o prvú časť desiateho odvolacieho dôvodu, tak ako som uviedol aj v súvislosti s predchádzajúcimi dôvodmi, domnievam sa, že tvrdeniam Komisie je potrebné vyhovieť. Aj tu totiž ide o niekoľko úvah Súdu prvého stupňa, ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutia obsahujúceho veľmi komplexné ekonomické posúdenia, a to bez toho, aby sám Súd prvého stupňa v konkrétnom prípade zistil v rámci úvah Komisie existenciu nejakej zjavnej vady alebo porušenia procesných právnych predpisov.

148. Nie je však možné vyhovieť tvrdeniu Komisie týkajúcemu sa skutočnosti, že Súd prvého stupňa použil chybu vo výpočte, ktorý vykonala Komisia v prospech spoločnosti Scott, teda žalobcu. Je totiž potrebné poznamenať, že ako správne uviedla spoločnosť Scott, toto konštatovanie Súd prvého stupňa nepoužil na to, aby priamo pristúpil k zrušeniu, ale len ako jednoduchú indíciu existencie porušenia povinnosti náležitej starostlivosti Komisie. Preto aj keď, ako som uviedol vyššie, nesúhlasím so záverom, ku ktorému dospel Súd prvého stupňa, podľa ktorého Komisia nebola náležite starostlivá pri výkone svojho vyšetrovania tejto veci, platí, že Súdu prvého stupňa nemožno vytýkať, že zaradil chybu vo výpočte v prospech spoločnosti Scott medzi dôkazy, z ktorých vychádza jeho presvedčenie.

149. Ako som už uviedol, trinásty a štrnásty odvolací dôvod sa obmedzujú na opakované a dosť zmätočné uvádzanie pripomienok a tvrdení uvedených v rámci iných dôvodov. Ako také sa mi nezdajú tak významné, aby si zaslúžili osobitnú analýzu a o to menej, aby sa im vyhovelo. Diskusii týkajúcej sa rôznych častí dotknutých dôvodov som sa už venoval, keď som sa zaoberal dôvodmi, v ktorých boli tvrdenia uvedené po prvýkrát.

150. Pokiaľ ide o úvahy Komisie v rámci trinásteho odvolacieho dôvodu, na účely preukázania, že odhad hodnoty pozemku, ktorý vykonala, bol starostlivý a rozumný, tieto úvahy sa musia v rozsahu, v akom nespochybňujú hodnotenie skutkového stavu, ktoré vykonal Súd prvého stupňa, považovať len za tvrdenia na podporu predpokladu, ktorý už bol uvedený osobitne v súvislosti so siedmym odvolacím dôvodom, a podľa ktorého Súd prvého stupňa prekročil medze svojho súdneho preskúmania. Už som uviedol, že sa mi zdá, že tento predpoklad si zaslúži, aby sa mu vyhovelo, a nie je teda potrebné vracať sa späť k tejto otázke.

151. V dôsledku toho je potrebné vyhovieť prvej časti desiateho odvolacieho dôvodu, zatiaľ čo jeho druhá časť sa musí zamietnuť. Aj trinásty a štrnásty odvolací dôvod sa musia zamietnuť.

6.      O jedenástom odvolacom dôvode týkajúcom sa dôkaznej hodnoty opatrenia mestskej rady mesta Orléans

a)      Tvrdenia účastníkov konania

152. Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil chyby, keď usúdil, že Komisia na účely ohodnotenia pozemku predaného spoločnosti Scott pripísala neprimerane veľký význam hodnote, ktorú pozemku v máji 1994 priznala mestská rada mesta Orléans. Tento údaj je naopak veľmi spoľahlivý a Komisia ho správne použila pri výpočte pomoci.

153. Spoločnosť Scott tvrdí, že nepozná dokument, na ktorý Komisia odkazuje. V zápisnici z rokovania mestskej rady mesta Orléans z 27. mája 1994, ktorú má k dispozícii, totiž nie je stopa po pasážach citovaných Komisiou v jej odvolaní.

b)      Posúdenie

154. Je nepochybné, že pri príprave predmetného dôvodu sa Komisia dopustila nejakých formulačných chýb. Nie všetky pasáže, ktoré cituje, sú totiž prevzaté z opatrenia mestskej rady mesta Orléans, ktoré má k dispozícii Súdny dvor, a čísla strán uvedené v tejto súvislosti vo vyjadrení Komisie sú záhadné.(57)

155. Okrem početných nepresností, ktoré okrem iného charakterizujú všetky písomné vyjadrenia účastníkov konania v tejto veci však ostáva zachované jadro dôvodu Komisie.

156. Na pripomenutie, v roku 1994, v čase, keď ešte nezačalo konanie o preskúmaní štátnej pomoci, uviedla mestská rada mesta Orléans „prvotnú hodnotu“ pozemku vo výške 10,9 milióna FRF s tým, že spresnila, že ide viac‑menej o veľmi opatrný odhad.

157. Komisia použila túto informáciu ako údaj na účely výpočtu možnej štátnej pomoci spoločnosti Scott, pričom sa okrem iného dopustila chyby vo výklade, ako už uviedol Súd prvého stupňa v bodoch 109 až 111 napadnutého rozsudku, ktorý ju viedol k ďalšiemu zníženiu ceny za meter štvorcový v prospech spoločnosti Scott.

158. Všeobecný súd uviedol, že Komisia nemôže vychádzať z tejto hodnoty, keďže bod 2.2 opatrenia mestskej rady, v ktorom je tento odhad uvedený, predstavuje „veľmi krátke zhrnutie bez podrobného vysvetlenia“.(58) Súd prvého stupňa dodal, že keďže nepoznal spôsoby, akými došlo k nadobudnutiu pozemku zo strany francúzskych verejných orgánov, nedá sa vylúčiť, že pozemok bol predmetom vyvlastnenia, a teda že uvedená hodnota je vyššia ako trhová hodnota.

159. Uvažovanie Súdu prvého stupňa sa mi zdá nesprávne a dôvod Komisie si zaslúži, aby sa mu vyhovelo.

160. Ako bolo uvedené, v rámci svojho posúdenia týkajúceho sa existencie pomoci Komisia po mnohých rokoch odstupu zrekonštruovala hodnotu pozemku, pričom uplatnila kritérium súkromného investora, ktorý funguje v trhovej ekonomike, na účely určenia prípadnej existencie pomoci. Aj bez ohľadu na práve uvedený rozbor o voľnej úvahe, ktorá sa má priznať Komisii v podobnej situácii, domnievam sa, že postup tejto inštitúcie bol v predmetnom prípade úplne správny. Zdá sa mi totiž, že v takej situácii, aká bola práve opísaná, je použitie odhadu hodnoty pozemku i) vykonaného verejnými orgánmi, ktoré sú zainteresované na operácii, a ii) uvedeného v úradnom dokumente metodologicky správnou voľbou.

161. Zdá sa mi, že nedôvodná je aj námietka Súdu prvého stupňa týkajúca sa skutočnosti, že uvedená hodnota by mohla byť nespoľahlivá, pokiaľ verejné orgány nadobudli pozemky s použitím vyvlastnenia. Východiskom pre Súd prvého stupňa v tejto súvislosti je skutočnosť, že nadobudnutie prostredníctvom vyvlastnenia by mohlo byť drahšie oproti nadobudnutiu za normálnych trhových podmienok, keďže s ním je spojené zaplatenie osobitných kompenzačných poplatkov vlastníkom.

162. V tejto súvislosti je na jednej strane potrebné uviesť, že nástroj vyvlastnenia má na základe svojej povahy za úlohu zvýhodniť verejný záujem oproti súkromnému a ťažko môže predpokladať platenie výrazne významnejších súm vlastníkovi, ako je trhová cena vyvlastnenej veci. V praxi skôr môže nastať opak.

163. Na druhej strane však mestská rada mesta Orléans neuviedla cenu pozemku, ale odhad jeho hodnoty, a toto je podľa mňa podstatné. Okrem toho je potrebné pripomenúť, že tento odhad bol len jedným z prvkov, ktoré viedli ku konečnému rozhodnutiu Komisie o pomoci.

164. Z toho na záver vyplýva, že aj jedenásty odvolací dôvod Komisie je dôvodný a zaslúži si, aby sa mu vyhovelo.

7.      O pätnástom odvolacom dôvode týkajúcom sa skreslenia skutkového stavu a dôkazov zo strany Súdu prvého stupňa

165. V pätnástom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil skreslenia skutkového stavu veci.

166. Tento dôvod sa v skutočnosti obmedzuje len na šesť riadkov textu a neobsahuje žiadne ďalšie informácie oproti tým, ktoré sú uvedené v iných odvolacích dôvodoch.

167. Je jasné, že dôvodu, ktorý je takto formulovaný, nemožno vyhovieť, keďže chýba akýkoľvek argument na jeho podporu. O to viac, že existenciu skreslenia musí navrhovateľ preukázať veľmi podrobne, pričom musí presne uviesť okolnosti, ktoré mali byť skreslené, a preukázať nesprávne právne posúdenie, ktorého sa Súd prvého stupňa mal dopustiť.(59)

C –    Iné dôvody

1.      O piatom odvolacom dôvode, podľa ktorého Súd prvého stupňa rozhodol na základe okolností, na ktoré spoločnosť Scott nepoukázala

a)      Tvrdenia účastníkov konania

168. Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že súhlasil, že prihliadne(60) na „alternatívne“ posudky pozemku, napriek tomu, že spoločnosť Scott to osobitne vo svojej žalobe nenavrhla.

169. Podľa spoločnosti Scott nedošlo k žiadnemu nesprávnemu posúdeniu, keďže vo svojej žalobe namietala proti vyčísleniu pomoci a odkazovala osobitne na list z 24. decembra 1999, ktorý rozsiahlym spôsobom vychádzal z týchto alternatívnych odhadov hodnoty pozemku.

b)      Posúdenie

170. Odvolaciemu dôvodu, ktorý predložila Komisia, nie je možné vyhovieť.

171. Žaloba, ktorú podala spoločnosť Scott na Súd prvého stupňa obsahovala osobitné výhrady proti posúdeniu pozemku, ktoré vykonala Komisia, pričom obsahovala porovnanie s posúdením, ktoré vykonali francúzske daňové orgány, a odkázala na list z 24. decembra 1999, ktorý podľa spoločnosti Scott Komisia nesprávne odmietla.(61)

172. Na základe týchto námietok proti spornému rozhodnutiu, spolu s predložením listu obsahujúceho odkazy na „alternatívne“ posúdenia pozemku počas konania sa mohol Súd prvého stupňa správne považovať za oprávnený vykonať preskúmanie hodnoty pozemku na základe informácií, ktoré mu boli predložené.

V –    Návrh

173. S ohľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor najmä bez návrhu rozhodol, že napadnutý rozsudok je poznačený závažnou logickou chybou a v dôsledku toho ho zrušil. Subsidiárne navrhujem, aby sa vyhovelo siedmemu, deviatemu, desiatemu (v rozsahu prvej časti), jedenástemu a dvanástemu odvolaciemu dôvodu Komisie a v každom prípade, aby sa teda zrušil celý rozsudok. Subsidiárne v druhom rade sa domnievam, že aj prvý, druhý a tretí odvolací dôvod si zaslúžia, aby sa im vyhovelo.

174. Keďže sa Súd prvého stupňa obmedzil na preskúmanie len jedného zo štyroch dôvodov, ktoré spoločnosť Scott predniesla vo svojej žalobe, stav spisu neumožňuje Súdnemu dvoru, aby sám právoplatne rozhodol o veci samej. Je potrebné vrátiť vec na rozhodnutie Všeobecného súdu.

175. Na záver navrhujem, aby Súdny dvor:

–        zrušil napadnutý rozsudok,

–        vrátil vec Všeobecnému súdu,

–        rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

1 – Jazyk prednesu: taliančina.

2 – Ú. v. ES L 12, 2002, s. 1.

3 – Rozsudok z 29. marca 2007, Département du Loiret/Komisia, T‑369/00, Zb. s. II‑851.

4 – Rozsudok z 11. decembra 2008, Komisia/Département du Loiret, C‑295/07 P, Zb. s. I‑9363.

5 – Rozsudok zo 6. októbra 2005, Scott/Komisia, C‑276/03 P, Zb. s. I‑8437.

6 – Dva dotknuté rozsudky, vyhlásené v ten istý deň sú: rozsudok z 10. apríla 2003, Département du Loiret/Komisia (T‑369/00, Zb. s. II‑1789), proti ktorému nebolo podané odvolanie, a rozsudok z 10. apríla 2003, Scott/Komisia (T‑366/00, Zb. s. II‑1763), proti ktorému bolo podané odvolanie, a to viedlo k rozsudku citovanému v poznámke pod čiarou 5.

7 – Rozsudok z 5. októbra 2006, Komisia/Francúzsko, C‑232/05, Zb. s. I‑10071.

8 – Napadnutý rozsudok, bod 37.

9 – Je však potrebné povedať, že z rýchleho preskúmania žaloby pôvodne podanej spoločnosťou Scott na Súd prvého stupňa sa zdá, že v skutočnosti toto odmietnutie použila žalobkyňa na to, aby odôvodnila svoj prvý žalobný dôvod, ktorým sa tento súd výslovne nezaoberal, týkajúci sa porušenia procesných práv.

10 – Napadnutý rozsudok, bod 128.

11 – Napadnutý rozsudok, bod 106.

12 – Napadnutý rozsudok, bod 123.

13 – Napadnutý rozsudok, bod 137.

14 – Napadnutý rozsudok, bod 151.

15 – Napadnutý rozsudok, bod 154. Dotknutým nariadením je nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339).

16 – Je totiž potrebné uviesť, že sporné rozhodnutie sa týka aj pomoci poskytnutej vo forme preferenčnej sadzby asanačného poplatku. Dôvody týkajúce sa tejto časti rozhodnutia však v priebehu konania pred Všeobecným súdom žalobkyňa vypustila po vymedzení otázok týkajúcich sa premlčania. Pozri napadnutý rozsudok, bod 31.

17 – Je vhodné uviesť, že je zaujímavé porovnanie s iným rozsudkom o tej istej pomoci, týkajúcim sa veci T‑369/00, vyhlásenej v ten istý deň ako napadnutý rozsudok (pozri vyššie v poznámke pod čiarou 3), v ktorom Súd prvého stupňa zvolil presne opačný postup. Ako totiž zistil v rámci odvolania Súdny dvor (pozri vyššie v poznámke pod čiarou 4), Súd prvého stupňa zrušil celé napadnuté rozhodnutie na základe jediného dôvodu (nesprávny výpočet úrokov), ktoré by odôvodnilo len zrušenie článku 2 rozhodnutia alebo jeho časť.

18 – Napadnutý rozsudok, bod 34.

19 – Napokon sa nesmie zabudnúť, že „paralelný“ rozsudok vo veci T‑369/00, vyhlásený v ten istý deň, zrušil sporné rozhodnutie v celom rozsahu. Preto aspoň z praktického hľadiska spoločnosť Scott získala to, čo navrhovala.

20 – Rozsudok z 20. februára 1997, Komisia/Daffix, C‑166/95 P, Zb. s. I‑983, bod 25.

21 – Rozsudky z 19. októbra 1995, Rendo a i./Komisia, C‑19/93 P, Zb. s. I‑3319, bod 13, a z 3. septembra 2009, Moser Baer India/Rada, C‑535/06 P, Zb. s. I‑7051, bod 24. V tomto zmysle pozri aj rozsudok z 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C‑23/00 P, Zb. s. I‑1873, bod 46.

22 – Rozsudok z 28. februára 2008, Neirinck/Komisia, C‑17/07 P, neuverejnený v Zbierke, bod 38.

23 – Rozsudok z 1. júla 2008, Chronopost/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, Zb. s. I‑4777, body 46 až 49.

24 – Táto úvaha bola už uvedená v rozsudku z 20. marca 1959, Nold/Vysoký úrad (18/57, Zb. s. 87). Pozri nedávne rozsudky Komisia/Daffix, už citovaný v poznámke pod čiarou 20, bod 24; z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 67, a z 30. marca 2000, VBA/Florimex a i., C‑265/97 P, Zb. s. I‑2061, bod 114.

25 – Rozsudky z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, Zb. s. I‑11245, body 54 až 57, a zo 17. septembra 2009, M/EMEA, C‑197/09 RX-II, Zb. s. I‑12033, bod 57.

26 – Rozsudok z 19. novembra 1998, Parlament/Gutiérrez de Quijano y Lloréns, C‑252/96 P, Zb. s. I‑7421, body 29 až 34, a uznesenia Súdneho dvora z 27. septembra 2004, UER/M6 a i., C‑470/02 P, neuverejnený v Zbierke, bod 69, a z 13. júna 2006, Mancini/Komisia, C‑172/05 P, neuverejnený v Zbierke, bod 41.

27 – Pozri tiež moje návrhy z 15. septembra 2009 vo veci Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑362/08 P, vec v konaní, najmä bod 90 a poznámku pod čiarou 23.

28 – Napadnutý rozsudok, bod 128.

29 – Rozsudky z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C‑74/00 P a C‑75/00 P, Zb. s. I‑7869, body 81 až 83, a zo 6. októbra 2005, Scott/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 33. Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs v poslednej uvedenej veci, body 67 až 69.

30 – Rozsudky z 10. júla 1986, Belgicko/Komisia, 234/84, Zb. s. 2263, body 27 až 29, a zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, C‑301/07, Zb. s. I‑307, body 29 a 30.

31 – Pozri najmä odôvodnenie č. 2 nariadenia.

32 – Pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. februára 2006, Le Levant 001 a i./Komisia, T‑34/02, Zb. s. II‑267, body 91 až 96, a uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa zo 4. apríla 2002, Technische Glaswerke Illmenau/Komisia, T‑198/01 R, Zb. s. II‑2153, bod 85. Okrem iného je potrebné uviesť, že v rozsudku, ktorý sa týkal druhej uvedenej veci, Súd prvého stupňa nasledoval ortodoxnejšie klasickú judikatúru: pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Technische Glaswerke Ilmenau/Komisia, T‑198/01, Zb. s. II‑2717, body 191 až 195.

33 – Rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Spolková krajina Severné Porýnie-Vestfálsko/Komisia, T‑228/99 a T‑233/99, Zb. s. II‑435, body 131 až 143. Pri tejto príležitosti okrem toho Súd prvého stupňa kvalifikoval povinnosť vypočuť dotknutý členský štát ako podstatnú formálnu náležitosť, ktorej nedodržanie môže byť preskúmané aj bez návrhu.

34 – Pozri napríklad rozsudok z 22. februára 2005, Komisia/max.mobil, C‑141/02 P, Zb. s. I‑1283, bod 72. Pozri tiež rozsudky z 19. októbra 1983, Lucchini Siderurgica/Komisia, 179/82, Zb. s. 3083, bod 27, a z 31. marca 1992, Burban/Parlament, C‑255/90 P, Zb. s. I‑2253.

35 – Rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný v poznámke pod čiarou 24, bod 62.

36 – Rozsudok z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, Zb. s. I‑5469, body 23 až 25.

37 – Rozsudok z 22. októbra 1991, Nölle, C‑16/90, Zb. s. I‑5163, body 13 a 30 až 32.

38 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

39 – Pozri napadnutý rozsudok, bod 56.

40 – Pozri napadnutý rozsudok, bod 128.

41 – Pozri napadnutý rozsudok, bod 121.

42 – Pozri napadnutý rozsudok, bod 154.

43 – Pozri napadnutý rozsudok, body 152 a 154.

44 – Rozsudky zo 16. mája 2000, Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia, C‑83/98 P, Zb. s. I‑3271, bod 25, a z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C‑487/06 P, Zb. s. I‑10515, bod 111.

45 – Rozsudky zo 6. septembra 2006, Portugalsko/Komisia, C‑88/03, Zb. s. I‑7115, bod 99; z 15. decembra 2005, Taliansko/Komisia, C‑66/02, Zb. s. I‑10901, bod 135; z 12. decembra 2002, Francúzsko/Komisia, C‑456/00, Zb. s. I‑11949, bod 41, a zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C‑310/99, Zb. s. I‑2289, bod 46.

46 – Rozsudky British Aggregates/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 44, bod 114; z 8. mája 2003, Taliansko a SIM 2 Multimedia/Komisia, C‑328/99 a C‑399/00, Zb. s. I‑4035, bod 39, a z 29. februára 1996, Belgicko/Komisia, C‑56/93, Zb. s. I‑723, bod 11.

47 – Významný príklad tejto potenciálnej „dilemy“ súdu Únie je možné vidieť napríklad v rozsudku z 22. novembra 2007, Španielsko/Lenzing (C‑525/04 P, Zb. s. I‑9947, body 56 až 58 a v citovanej judikatúre).

48 – Pozri najmä rozsudky zo 14. septembra 2004, Španielsko/Komisia, C‑276/02, Zb. s. I‑8091, bod 31; z 29. apríla 2004, Nemecko/Komisia, C‑277/00, Zb. s. I‑3925, bod 39; z 3. októbra 2002, Francúzsko/Komisia, C‑394/01, Zb. s. I‑8245, bod 34; z 26. septembra 1996, Francúzsko/Komisia, C‑241/94, Zb. s. I‑4551, bod 33, a z 10. júla 1986, Belgicko/Komisia, 234/84, Zb. s. 2263, bod 16.

49 – Pozri napríklad v oblasti štátnej pomoci rozsudok Španielsko/Lenzing, už citovaný v poznámke pod čiarou 47, bod 54 a citovanú judikatúru.

50 – Napadnutý rozsudok, body 110 až 111.

51 – Napadnutý rozsudok, bod 115.

52 – Napadnutý rozsudok, body 124 až 142.

53 – Rozsudok zo 6. novembra 2008, Holandsko/Komisia, C‑405/07 P, Zb. s. I‑8301, bod 44 a tam citovaná judikatúra.

54 – Pozri napadnutý rozsudok, bod 105.

55 – Rozsudky Taliansko a SIM 2 Multimedia/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 46, body 38 až 39, a Belgicko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 46, body 10 a 11. Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs 27. októbra 2005 vo veci Cassa di Risparmio di Firenze a i., C‑222/04 (rozsudok z 10. januára 2006, Zb. s. I‑289), bod 109 a poznámka pod čiarou 35 návrhov.

56 – Porovnaj vyššie, bod 102.

57 – V septembri 2007 doručila Komisia zároveň so žiadosťou o predloženie repliky dokument, na ktorý odkazovala vo svojom odvolaní. Ide o úradný prepis rozpravy, ktorá sprevádzala prijatie uznesenia mestskej rady v máji 1994. Nie je však potrebné klásť si otázku prípustnosti tohto dokumentu, keďže sa zdá, že je len vedľajším dokumentom vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré prijala mestská rada a ktoré Komisia predložila Súdu prvého stupňa.

58 – Napadnutý rozsudok, bod 118.

59 – Rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 50, a uznesenie zo 16. decembra 2004, APOL a AIPO/Komisia, C‑222/03 P, neuverejnené v Zbierke, bod 40.

60 – Pozri napadnutý rozsudok, body 130 až 131.

61 – Pozri žalobu, ktorú podala spoločnosť Scott na Súd prvého stupňa, body 9.3 a 9.4.