Vec T‑217/06

Arkema France a i.

proti

Európskej komisii

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s metakrylátmi – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Povinnosť odôvodnenia – Zásada rovnosti zaobchádzania – Zásada riadnej správy vecí verejných – Pokuty – Závažnosť porušenia – Konkrétny dopad na trh – Odstrašujúci účinok pokuty – Opakované porušovanie – Zásada ne bis in idem – Zásada proporcionality – Poľahčujúce okolnosti – Neuplatnenie dohôd v praxi – Pripísanie zodpovednosti za zaplatenie v rámci skupiny spoločností – Neobmedzená právomoc“

Abstrakt rozsudku

1.      Hospodárska súťaž – Pravidlá Únie – Porušenia – Pripísanie – Materská spoločnosť a dcérske spoločnosti – Hospodárska jednotka – Kritériá posúdenia

(Články 81 ES a 82 ES; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23 ods. 2)

2.      Hospodárska súťaž – Pravidlá Únie – Porušenia – Pripísanie – Materská spoločnosť a dcérske spoločnosti – Hospodárska jednotka – Kritériá posúdenia

(Články 81 ES a 82 ES; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23 ods. 2)

3.      Hospodárska súťaž – Pravidlá Únie – Porušenia – Pripísanie – Materská spoločnosť a dcérske spoločnosti – Hospodárska jednotka – Kritériá posúdenia

(Články 81 ES a 82 ES; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23 ods. 2)

4.      Akty inštitúcií – Odôvodnenie – Povinnosť – Rozsah – Rozhodnutie o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže – Rozhodnutie, ktoré je určené viacerým osobám

(Články 81 ES, 82 ES a 253 ES)

5.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Závažnosť porušenia – Zohľadnenie konkrétneho dopadu na trh – Rozsah

(Článok 81 ES; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23 ods. 2; oznámenie Komisie 98/C 9/03, bod 1 A)

6.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Odstrašujúci charakter

(Článok 81 ES; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23; oznámenie Komisie 98/C 9/03, bod 1 A)

7.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Odstrašujúci charakter

(Články 81 ES a 82 ES; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23; oznámenie Komisie 98/C 9/03, bod 1 A)

8.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Voľná úvaha Komisie – Súdne preskúmanie – Neobmedzená právomoc súdu Únie

(Článok 81 ods. 1 ES a článok 229 ES; Rokovací poriadok Všeobecného súdu, článok 48; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 31)

9.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Odstrašujúci charakter

(Článok 81 ES; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23; oznámenie Komisie 98/C 9/03, bod 1 A)

10.    Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Obrat podniku, ktorý sa dopustil porušenia

(Nariadenie Rady č. 1/2003)

11.    Hospodárska súťaž – Správne konanie – Rozhodnutie Komisie, ktorým sa konštatuje porušenie, prijaté po iných odsudzujúcich rozhodnutiach, ktorými sa zohľadnilo opakované porušovanie – Porušenie zásady ne bis in idem – Neexistencia

(Charta základných práv Európskej únie, článok 50; článok 81 ES; nariadenie Rady č. 1/2003)

12.    Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Poľahčujúce okolnosti – Správanie odlišné od správania dohodnutého v rámci kartelu

(Článok 81 ES; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23 ods. 2; oznámenie Komisie 98/C 9/03, bod 3 druhá zarážka)

13.    Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Zohľadnený obrat – Hranica stanovená v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 – Spôsoby uplatnenia

(Nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23 ods. 2)

1.      Správanie dcérskej spoločnosti môže byť pripísané materskej spoločnosti najmä vtedy, keď si dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje správanie na trhu samostatne, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, berúc do úvahy najmä hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvomi právnymi subjektmi. Je to tak totiž preto, lebo v takej situácii sú materská spoločnosť a dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a preto tvoria jeden podnik, čo Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty, materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení.

V konkrétnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, jednak táto materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že táto materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti. Na domnienku, že materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, za týchto podmienok postačuje, ak Komisia preukáže, že materská spoločnosť vlastní podiel zodpovedajúci celému základnému imaniu dcérskej spoločnosti. V dôsledku toho môže Komisia voči materskej spoločnosti vyvodiť solidárnu zodpovednosť za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená jej dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátiť túto domnienku, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne.

Uplatnenie tejto domnienky nie je podmienené existenciou dodatočných dôkazov.

Materská spoločnosť, ktorá vlastní takmer celý kapitál svojej dcérskej spoločnosti, sa v zásade nachádza v rovnakej situácii, ako je situácia výlučného vlastníka, pokiaľ ide o jeho právomoc uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti so zreteľom na hospodárske, organizačné a právne väzby, ktoré ju s uvedenou dcérskou spoločnosťou spájajú. Komisia je preto oprávnená uplatniť na túto situáciu rovnaký dôkazný režim, a to uplatniť domnienku, že uvedená materská spoločnosť skutočne využíva svoju právomoc uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti.

(pozri body 43 – 46, 50, 53)

2.      Ak Komisia použije domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, aby materskej spoločnosti pripísala protiprávne správanie jej dcérskej spoločnosti v oblasti práva hospodárskej súťaže, môže materskú spoločnosť považovať za solidárne zodpovednú za zaplatenie pokuty uloženej jej dcérskej spoločnosti.

Na vyvrátenie uvedenej domnienky prináleží dotknutej spoločnosti predložiť „dostatočné dôkazy“ preukazujúce, že dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne. Pokiaľ ide o Komisiu, prináleží jej preskúmať tieto dôkazy, a nie predkladať skutočné dôkazy preukazujúce uplatňovanie takéhoto vplyvu. Navyše, ak by stačilo, aby dotknutá strana spochybnila uvedenú domnienku len uvedením nepodložených tvrdení, domnienka by bola zbavená užitočnosti.

(pozri body 101, 110)

3.      Okolnosť, že spoločnosť je holdingom, nemôžu postačovať na vylúčenie toho, že materská spoločnosť uplatňovala rozhodujúci vplyv na svoje dcérske spoločnosti najmä koordinovaním finančných investícií v rámci skupiny. V kontexte skupiny spoločností je totiž holding spoločnosťou, ktorej poslaním je zoskupovať podiely v rôznych spoločnostiach a ktorej úlohou je zabezpečiť jednotu ich riadenia.

Rozdelenie skupiny spoločností na odvetvia, ktoré navyše nezohľadňuje kapitálové väzby medzi spoločnosťami skupiny, je silným dôkazom, že koordinácia činností týchto odvetví prináleží materskej spoločnosti na čele skupiny. Takáto funkcia materskej spoločnosti môže vylúčiť autonómiu správania dcérskej spoločnosti na trhu.

Okolnosť, že materská spoločnosť musí schvaľovať veľké investície svojej dcérskej spoločnosti, predstavuje nepriamy dôkaz o tom, že dcérska spoločnosť sa na trhu správa s ohľadom na záujmy materskej spoločnosti.

(pozri body 107, 113, 114)

4.      Odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Požiadavka uvedenia dôvodov musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj s ohľadom na jeho kontext a na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť.

Ak sa rozhodnutie o uplatnení článku 81 ES týka viacerých subjektov a ide o otázku pripísateľnosti porušenia, musí obsahovať dostatočné odôvodnenie vo vzťahu ku každému zo subjektov, ktorým je určené, najmä vo vzťahu k tým z nich, ktoré podľa tohto rozhodnutia musia niesť zodpovednosť za toto porušenie. Aby bolo rozhodnutie Komisie dostatočne odôvodnené vo vzťahu k materským spoločnostiam podnikov stíhaných za porušenia práva hospodárskej súťaže, musí teda obsahovať najmä podrobné uvedenie dôvodov odôvodňujúcich pripísateľnosť porušenia týmto spoločnostiam. Okrem toho, pokiaľ má toto pripísanie vplyv na situáciu uvedených podnikov, keďže podniky toto pripísanie spochybnili počas správneho konania, a teda majú záujem v tomto bode spochybniť rozhodnutie prijaté voči nim, musí sa im, ako aj ich materských spoločnostiam umožniť poznať odôvodnenie stanoviska Komisie. Z uvedeného vyplýva, že ak Komisia založí pripísanie porušenia na domnienke uplatňovania rozhodujúceho vplyvu a ak dotknuté spoločnosti počas správneho konania predložili dôkazy smerujúce k vyvráteniu tejto domnienky, uvedené rozhodnutie musí obsahovať dostatočné uvedenie dôvodov odôvodňujúcich stanovisko, podľa ktorého tieto dôkazy neumožňovali vyvrátiť uvedené domnienku.

Hoci je Komisia podľa článku 253 ES povinná odôvodniť svoje rozhodnutia uvedením skutkových a právnych okolností, od ktorých závisí právne odôvodnenie opatrenia, a úvah, ktoré ju viedli k prijatiu svojho rozhodnutia, nevyžaduje sa, aby prejednávala všetky skutkové a právne otázky, ktoré vzniesla každá dotknutá osoba v priebehu správneho konania. Hoci teda Komisia musí vo svojom rozhodnutí uviesť, z akých dôvodov sa domnieva, že uvedené skutočnosti sú nedostatočné na vyvrátenie domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, nevyplýva z toho, že by bola v každom prípade povinná osobitne prejednať každú zo skutočností uvedených dotknutými podnikmi. Všeobecná odpoveď môže byť podľa okolností prejednávanej veci postačujúca na to, aby podnik mohol účinne brániť svoje práva a aby Všeobecný súd mohol vykonať svoje preskúmanie.

(pozri body 133 – 135, 141)

5.      Závažnosť porušení musí byť preukázaná na základe veľkého množstva faktorov, akými sú osobitné okolnosti prípadu, jeho kontext a odstrašujúci dosah pokút, pričom tu nejde o záväzný alebo taxatívny zoznam kritérií, ktoré treba povinne vziať do úvahy. Medzi faktory, na ktoré treba prihliadať pri posúdení závažnosti porušení, patrí konanie každého podniku, úloha každého z nich pri zavádzaní zosúladených postupov, zisk, ktorý z týchto postupov mohli mať, ich veľkosť a hodnota dotknutých tovarov, ako aj riziko, ktoré porušenia tohto typu predstavujú pre ciele Únie.

Z uvedeného vyplýva, že účinok protisúťažného postupu nie je sám osebe určujúcim kritériom pri posudzovaní primeranej výšky pokuty. Osobitne skutočnosti týkajúce sa úmyslu môžu byť dôležitejšie než tie, ktoré sa týkajú uvedeného účinku, najmä ak ide o porušenia, ktoré sú skutočne závažné. Kartely si už z dôvodu svojej povahy zasluhujú prísnejšie pokuty. Ich prípadný konkrétny dopad na trh, najmä otázka, nakoľko obmedzenie hospodárskej súťaže viedlo k vyššej cene na trhu, než aká by prevládala, pokiaľ by kartel neexistoval, nie je rozhodujúcim kritériom na určenie úrovne pokút. V takom prípade predstavuje konkrétny dopad porušenia len jednu z okolností, ktorá v prípade, že je merateľná, umožňuje Komisii zvýšiť východiskovú sumu pokuty nad úroveň zamýšľanej minimálnej sumy.

Navyše skutočnosť, že Komisia v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO spresnila svoj prístup k hodnoteniu závažnosti porušenia, nevylučuje, aby ju hodnotila ucelene, v závislosti od všetkých relevantných okolností danej veci vrátane skutočností, ktoré nie sú výslovne uvedené v týchto usmerneniach.

(pozri body 178 – 182)

6.      Odstrašenie predstavuje jednu z okolností, ktoré sa majú zohľadniť pri stanovovaní výšky pokuty. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že pokuty uložené z dôvodu porušení článku 81 ES, ktoré sú stanovené v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, majú za cieľ potrestať protiprávne akty dotknutých podnikov i odstrašiť tak predmetné podniky, ako aj ostatné hospodárske subjekty od porušovania pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže v budúcnosti. Komisia tak môže pri stanovovaní výšky pokuty zohľadniť najmä veľkosť a hospodársku silu dotknutého podniku.

Navyše celkový obrat podniku je ukazovateľom, hoci len približným a neúplným, veľkosti podniku a jeho hospodárskej sily. Na stanovenie pokuty na takej úrovni, ktorá zabezpečí, aby mala dostatočne odstrašujúci charakter, je Komisii dovolené zohľadniť celkový obrat dotknutého podniku.

Potreba zabezpečiť dostatočne odstrašujúci účinok pokuty, hoci neodôvodňuje zvýšenie celkovej výšky pokút v rámci vykonávania politiky hospodárskej súťaže, totiž vyžaduje upraviť pokutu tak, aby mala požadovaný dosah na podnik, ktorému je uložená, a to tak, aby sa nestala zanedbateľnou, alebo naopak, neprimerane vysokou, predovšetkým s ohľadom na finančné schopnosti dotknutého podniku v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi jednak z potreby zabezpečiť efektívnosť pokuty a jednak dodržiavania zásady proporcionality.

Z pohľadu dostatočného odstrašujúceho účinku pokuty preto môže byť uplatnenie násobiteľa odôvodnené najmä možnosťou dotknutého podniku ľahšie zhromaždiť prostriedky potrebné na zaplatenie svojej pokuty. Z uvedeného vyplýva, že od Komisie nemožno vyžadovať, aby preukázala dodatočnú väzbu medzi použitím zdrojov podniku a porušením, ktorého sa podnik dopustil, aby tieto zdroje mohli byť zohľadnené na účely stanovenia dostatočne odstrašujúcej úrovne pokuty, keďže v tomto kontexte sú faktormi, na ktorých záleží, samotná veľkosť a hospodárska sila podniku, ktorý sa dopustil porušenia.

(pozri body 210, 211, 213, 214)

7.      Nevyhnutnosť zabezpečiť odstrašujúci účinok pokút uložených za porušenia práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže je všeobecnou požiadavkou, ktorou sa má Komisia riadiť počas celého výpočtu pokút. To nevyhnutne nevyžaduje, aby sa tento výpočet vyznačoval osobitnou etapou určenou na celkové posúdenie všetkých okolností relevantných na dosiahnutie tohto účelu. Zvýšenie východiskovej sumy pokuty s cieľom, aby sa jej zabezpečil dostatočný odstrašujúci účinok vzhľadom na veľkosť a hospodársku silu každého podniku, predstavuje etapu výpočtu pokuty, ktorá vyplýva z potreby upraviť východiskovú sumu tak, aby pokuta mala dostatočne odstrašujúci charakter pri zohľadnení celkových zdrojov podniku a jeho schopnosti zhromaždiť zdroje potrebné na zaplatenie pokuty.

Pokiaľ ide o otázku, či je Komisia v rozhodnutí o uložení sankcie podniku povinná z dôvodu odstrašujúceho účinku zohľadniť pokuty uložené tomu istému podniku predtým za skutky, ku ktorým došlo v rovnakom čase ako k porušeniu, ktoré je predmetom tohto rozhodnutia, v tom zmysle, že dodatočné zvýšenie z dôvodu uvedeného odstrašujúceho účinku pokuty uloženej za nové porušenie by nebolo potrebné vzhľadom na dostatočný odstrašujúci účinok predchádzajúcich pokút, je nutné konštatovať, že takéto riešenie je v rozpore s cieľom odstrašenia, ktorý Komisia sleduje vo svojej politike v oblasti pokút. Toto riešenie by vyústilo do paradoxnej situácie, v ktorej by sa podniku opakovane sa zúčastňujúcemu na rôznych protiprávnych konaniach progresívne znižovali marginálne náklady na každú sankciu.

Navyše také riešenie je založené na predpoklade, že Komisia mala určiť výšku pokuty v závislosti od pravdepodobnosti, že sa dotknutý podnik v budúcnosti dopustí nových porušení, čo je pravdepodobnosť, ktorú mala posúdiť vzhľadom na celkovú výšku pokút uložených tomuto podniku počas určitého časového obdobia. Takýto predpoklad je však nezlučiteľný s pojmom odstrašenie v práve hospodárskej súťaže.

V tomto ohľade právomoc Komisie ukladať pokuty podnikom, ktoré sa úmyselne alebo z nedbanlivosti dopustili porušenia ustanovení článku 81 ods. 1 ES alebo článku 82 ES, predstavuje jeden z prostriedkov priznaných Komisii s cieľom umožniť jej plniť si úlohu vykonávania dohľadu, ktorú jej zveruje právo Únie. Táto úloha iste zahŕňa úlohu prešetrovať a sankcionovať jednotlivé porušenia, ale zahŕňa tiež povinnosť viesť všeobecnú politiku s cieľom uplatňovať v oblasti hospodárskej súťaže zásady stanovené Zmluvou a usmerňovať v tomto zmysle správanie podnikov. Pokuty uložené z dôvodu porušení článku 81 ES, ktoré sú stanovené v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, tak majú za cieľ potrestať protiprávne akty dotknutých podnikov i odstrašiť tak predmetné podniky, ako aj ostatné hospodárske subjekty od porušovania pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže v budúcnosti. Faktor odstrašenia sa teda hodnotí so zohľadnením viacerých okolností, nielen osobitnej situácie dotknutého podniku. Komisia pri posudzovaní potreby zvýšiť pokuty na účely zabezpečenia ich odstrašujúceho účinku takisto nemá žiadnu povinnosť hodnotiť pravdepodobnosť, že dotknuté podniky sa znovu dopustia porušenia. Táto etapa výpočtu pokuty preto spočíva vo zvýšení východiskovej sumy pokuty vzhľadom na objektívne okolnosti, ako sú veľkosť a hospodárska sila dotknutého podniku, a nie na subjektívne okolnosti týkajúce sa posúdenia pravdepodobnosti dopustenia sa nového porušenia v budúcnosti.

(pozri body 224, 225, 228, 231 – 235)

8.      Pokiaľ ide o preskúmavanie rozhodnutí Komisie v oblasti hospodárskej súťaže vykonávané súdmi Únie, z neobmedzenej právomoci, ktorú Všeobecnému súdu priznáva na základe článku 229 ES článok 31 nariadenia č. 1/2003, vyplýva oprávnenie tohto súdu zmeniť napadnutý akt, a to aj bez toho, aby ho zrušil, s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti s cieľom zmeniť napríklad výšku uloženej pokuty.

Ustanovenia článku 48 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu nemôžu brániť Všeobecnému súdu v tom, aby na základe svojej neobmedzenej právomoci zohľadnil tvrdenie uvedené žalobcom na pojednávaní s cieľom preskúmať, či zvýšenie pokuty uloženej podniku žalobcovi z dôvodu odstrašujúceho účinku bolo odôvodnené vzhľadom na skutkovú okolnosť ktorú uviedol, o to viac vtedy, keď Komisia mala možnosť predniesť pripomienky k tejto otázke.

(pozri body 252, 253)

9.      Cieľ odstrašenia, ktorý je Komisia oprávnená sledovať pri stanovovaní výšky pokuty uloženej za porušenie práva hospodárskej súťaže, možno platne dosiahnuť len zohľadnením situácie sankcionovaného podniku ku dňu uloženia pokuty. Celkové zdroje podniku, ktoré môžu značne kolísať nahor alebo nadol v relatívne krátkom čase, najmä v období od ukončenia porušenia do prijatia rozhodnutia ukladajúceho pokutu, sa tak musia posúdiť ku dňu uloženia pokuty, aby sa správne dosiahol odstrašujúci cieľ, a to pri dodržaní zásady proporcionality.

Pri stanovení výšky pokuty Komisia síce môže zohľadniť skutočnosť, že podniky veľkých rozmerov väčšinou disponujú právnymi a ekonomickými znalosťami a infraštruktúrami, ktoré im umožňujú lepšie posúdiť protiprávny charakter svojho správania a dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z hľadiska práva hospodárskej súťaže. Za tohto predpokladu sa obrat, na základe ktorého Komisia posudzuje veľkosť predmetných podnikov, a teda aj ich schopnosť rozpoznať povahu a dôsledky svojho správania, musí vzťahovať na ich situáciu v čase porušenia, a nie v čase prijatia napadnutého rozhodnutia.

Zohľadnenie okolnosti týkajúcej sa právnych a ekonomických infraštruktúr, ktoré umožňujú veľkému podniku rozpoznať protiprávnu povahu svojho správania, však v rámci zvýšenia pokuty predstavuje dôvod odlišný od dôvodu týkajúceho sa potreby zabezpečiť dostatočný odstrašujúci účinok pokuty a sleduje odlišné ciele.

Pritom pokiaľ jednak odôvodnenosť uplatnenia násobiteľa je pri stanovení výšky pokuty založená na požadovanom dosahu pokuty na sankcionovaný podnik, a nie na úvahách týkajúcich sa spomínaných právnych a ekonomických infraštruktúr, a jednak hospodárska jednotka, ktorá spája sankcionovaný podnik s jeho materskou spoločnosťou, je zrušená pred dátumom prijatia rozhodnutia, ktorým sa ukladá pokuta, zdroje materskej spoločnosti už nemôžu byť zohľadnené pri určení násobiteľa uplatniteľného na uvedený podnik.

Preto veľkosť a hospodárska sila takého podniku musia byť na účely uplatnenia násobiteľa posúdené ku dňu rozhodnutia, ktorým sa ukladá pokuta.

(pozri body 260, 263 – 265, 270 – 272)

10.    Aj keby chyba pri určení výšky pokuty, ktorú treba uložiť podniku, bola pripísateľná tomuto podniku, táto okolnosť nemôže odôvodniť zachovanie výšky pokuty, ktorá mu bola uložená, keďže vyplynula zo zohľadnenia vecne nesprávnej skutkovej okolnosti.

(pozri bod 274)

11.    Zásada ne bis in idem, základná zásada práva Únie, zakotvená aj v článku 50 Charty základných práv Európskej únie, v oblasti hospodárskej súťaže zakazuje, aby bol podnik znovu odsúdený alebo stíhaný za protisúťažné správanie, za ktoré mu už bola uložená sankcia, alebo vo vzťahu ku ktorému už bolo skorším rozhodnutím, proti ktorému už nemožno podať opravný prostriedok, určené, že zaň nie je zodpovedný. Uplatnenie tejto zásady podlieha trojitej podmienke totožnosti skutkových okolností, jednoty porušovateľa a jednoty chráneného právneho záujmu.

Uvedená zásada nie je nijako porušená skutočnosťou, že rozhodnutie, ktorým Komisia uložila podniku pokutu, je založené na predchádzajúcich odsúdeniach, ktorými už bolo odôvodnené uplatnenie zvýšenia pokuty uloženej tomuto podniku z dôvodu opakovaného porušovania vo viacerých predchádzajúcich rozhodnutiach. Skutočnosť, že Komisia vo viacerých rozhodnutiach založila zistenie opakovaného porušovania na tých istých predchádzajúcich odsúdeniach, totiž vôbec neznamená, že Komisia odsúdila dotknutý podnik viackrát za to isté porušenie.

Zohľadnenie opakovaného porušovania ako priťažujúcej okolnosti v rámci analýzy závažnosti každého z porušení, ktorého sa podnik dopustil, sa nevyhnutne vzťahuje na analýzu závažnosti každého z týchto porušení, ktoré jedno nezávisle od druhého predstavujú opakovanie protiprávneho správania proti pravidlám hospodárskej súťaže svedčiace o sklone uvedeného podniku nevyvodiť z týchto odsúdení primerané dôsledky.

Preto je zohľadnenie opakovaného porušovania v takom prípade odôvodnené potrebou ďalšieho odstrašenia, o ktorej svedčí skutočnosť, že rôzne skoršie zistenia porušenia nepostačovali na zabránenie novému porušeniu.

(pozri body 292, 293, 295, 296, 299)

12.    Okolnosť, že podnik pripustí čiastočné vykonanie niektorých protisúťažných dohôd, sama osebe nepostačuje na odôvodnenie zamietnutia priznať mu prospech z poľahčujúcej okolnosti. V tejto súvislosti na účely priznania poľahčujúcej okolnosti týkajúcej sa skutočného neuplatnenia protiprávnych dohôd je podľa bodu 3 druhej zarážky usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO dôležité overiť, či sa počas obdobia, keď sa dotknutý podnik pripojil k uvedeným dohodám, skutočne vyhýbal ich uplatňovaniu súťažným správaním na trhu, alebo prinajmenšom či jasne a významne porušoval povinnosti smerujúce k vykonávaniu tohto kartelu do tej miery, že narušil jeho samotné fungovanie.

(pozri body 308, 309)

13.    Podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 pokuta uložená každému podniku, ktorý sa zúčastnil na porušení, nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku.

Podľa judikatúry, len ak sa ukáže, že viaceré osoby, ktorým je rozhodnutie ukladajúce pokutu určené, tvoria podnik v zmysle hospodárskeho subjektu zodpovedného za sankcionované porušenie, a to ku dňu prijatia tohto rozhodnutia, sa môže horná hranica vypočítať na základe celkového obratu tohto podniku, teda všetkých jeho kumulovaných zložiek. Naopak, ak bola táto hospodárska jednotka medzičasom zrušená, každá osoba, ktorej je rozhodnutie určené, má právo na to, aby bola na ňu individuálne uplatnená predmetná horná hranica.

(pozri bod 352)

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)

zo 7. júna 2011 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s metakrylátmi – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Povinnosť odôvodnenia – Zásada rovnosti zaobchádzania – Zásada riadnej správy vecí verejných – Pokuty – Závažnosť porušenia – Konkrétny dopad na trh – Odstrašujúci účinok pokuty – Opakované porušovanie – Zásada ne bis in idem – Zásada proporcionality – Poľahčujúce okolnosti – Neuplatnenie dohôd v praxi – Pripísanie zodpovednosti za zaplatenie v rámci skupiny spoločností – Neobmedzená právomoc“

Vo veci T‑217/06,

Arkema France, so sídlom v Colombes (Francúzsko),

Altuglas International SA, so sídlom v Puteaux (Francúzsko),

Altumax Europe SAS, so sídlom v Puteaux,

v zastúpení: pôvodne A. Winckler, S. Sorinas Jimeno a P. Geffriaud, neskôr S. Sorinas Jimeno a E. Jégou, advokáti,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne F. Arbault a V. Bottka, neskôr V. Bottka a F. Castillo de la Torre, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 2098 v konečnom znení z 31. mája 2006 týkajúceho sa konania podľa článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP (prípad č. COMP/F/38.645 – Metakryláty) v rozsahu, v akom sa týka žalobkýň, a subsidiárne návrh na zrušenie alebo zníženie pokuty uloženej žalobkyniam v uvedenom rozhodnutí,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),

v zložení: predseda komory O. Czúcz, sudcovia I. Labucka (spravodajkyňa) a K. O’Higgins,

tajomník: T. Weiler, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 15. decembra 2009,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

 Úvod

1        Rozhodnutím Komisie K(2006) 2098 v konečnom znení z 31. mája 2006 týkajúcim sa konania podľa článku 81 ES a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) (prípad č. COMP/F/38.645 – Metakryláty) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Komisia uložila solidárne spoločnosti Arkema SA a jej dcérskym spoločnostiam Altuglas International SA (ďalej len „Altuglas“) a Altumax Europe SAS (ďalej len „Altumax“ a spoločne „Arkema“) pokutu 219 131 250 eur za ich účasť na karteli v odvetví metakrylátov v období od 23. januára 1997 do 12. septembra 2002 (ďalej len „dotknutý kartel“). Ich materské spoločnosti Total SA a Elf Aquitaine SA sa považovali za solidárne zodpovedné za zaplatenie pokuty vo výške 140,4 milióna a 181,5 milióna eur (článok 2 napadnutého rozhodnutia).

2        Arkema (predtým Atofina SA) je akciová spoločnosť založená podľa francúzskeho práva, ktorá združuje tri okruhy činností: vinylové produkty, priemyselná chémia a energeticky účinné produkty. V období uvedenom v napadnutom rozhodnutí bola Arkema vo vlastníctve spoločnosti Elf Aquitaine, ktorá v nej vlastnila najskôr 97,6 % a po tom, čo 17. apríla 2000 prevzala skupinu Elf spoločnosť Total Fina SA, 96,48 %. Od tohto dátumu a počas zvyšku dotknutého obdobia porušovania bolo 99,43 % samotnej Elf Aquitaine vo vlastníctve spoločnosti Total (predtým Total Fina, potom TotalFinaElf SA) (odôvodnenia č. 265 a 266 napadnutého rozhodnutia).

3        Arkema sa stala Arkema France 18. mája 2006 pri príležitosti jej vstupu na burzu.

4        Altuglas (predtým Atohaas a Atoglas SA) a Altumax sú hlavné dcérske spoločnosti Arkema činné v odvetví metakrylátov a osobitne polymetylmetakrylátu (ďalej len „PMMA“), ktoré postupovali zosúladene tak, ako bolo opísané v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie č. 259 napadnutého rozhodnutia). Spoločnosť Altumax bola počas celej dĺžky trvania porušenia v 100 % vlastníctve spoločnosti Arkema. Spoločnosť Altuglas bola v 100 % vlastníctve spoločnosti Arkema od roku 1998. Pred týmto dátumom vlastnila Elf Atochem SA len 50 % jej kapitálu, ale bola zodpovedná za jej bežnú prevádzku (odôvodnenie č. 263 napadnutého rozhodnutia).

 Správne konanie

5        Vyšetrovanie, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, sa začalo po tom, čo 20. decembra 2002 spoločnosť Degussa AG podala žiadosť o oslobodenie podľa oznámenia Komisie z 19. februára 2002 o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s.155, ďalej len „oznámenie o spolupráci“).

6        V dňoch 25 a 26. marca 2003 Komisia vykonala inšpekcie, najmä v priestoroch spoločnosti Arkema. Po týchto inšpekciách Arkema podala 3. apríla 2003 žiadosť o oslobodenie alebo zníženie pokuty podľa oznámenia o spolupráci (odôvodnenie č. 60 napadnutého rozhodnutia).

7        Dňa 17. augusta 2005 Komisia prijala oznámenie o výhradách týkajúce sa porušenia v odvetví metakrylátov a zaslala ho najmä spoločnostiam Total, Elf Aquitaine, Arkema, Altuglas a Altumax (odôvodnenie č. 85 napadnutého rozhodnutia).

8        Vypočutie sa konalo 15. a 16. decembra 2005 a zúčastnili sa na ňom všetky osoby, ktorým bolo oznámenie o výhradách určené (odôvodnenie č. 87 napadnutého rozhodnutia).

9        Dňa 31. mája 2006 Komisia prijala napadnuté rozhodnutie.

 Napadnuté rozhodnutie

10      Na účely tohto sporu sú obzvlášť relevantné dva aspekty napadnutého rozhodnutia: identifikácia osôb, ktorým bolo určené a výpočet pokuty.

 Osoby, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené

11      Komisia sa po tom, čo uviedla, že je potrebné určiť, ktorým právnym subjektom možno pripísať zodpovednosť za porušenie (odôvodnenie č. 245 napadnutého rozhodnutia), domnievala, že spoločnosti Altuglas, Altumax, Arkema a Elf Aquitaine sú solidárne zodpovedné za porušenie, ktorého sa dopustili Altuglas a Altumax počas obdobia od 23. januára 1997 do 12. septembra 2002. Spoločnosť Total sa solidárne považuje za zodpovednú za porušenie, ktorého sa Altuglas a Altumax dopustili od 1. mája 2000 do 12. septembra 2002 (odôvodnenie č. 277 napadnutého rozhodnutia).

12      Konkrétnejšie, pokiaľ ide o zodpovednosť spoločnosti Elf Aquitaine, Komisia vzhľadom na skutočnosť, že členovia správnej rady spoločnosti Arkema boli vymenovaní spoločnosťou Elf Aquitaine a že Elf Aquitaine vlastnila vo svojej dcérskej spoločnosti kapitálovú účasť 97,6 % a po apríli 2000 kapitálovú účasť 96,48 %, predpokladala, že spoločnosť Elf Aquitaine mala rozhodujúci vplyv a skutočnú kontrolu nad správaním spoločnosti Arkema (odôvodnenie č. 265 napadnutého rozhodnutia).

13      Pokiaľ ide o zodpovednosť spoločnosti Total, Komisia konštatovala, že od apríla 2000 až do konca trvania porušenia táto spoločnosť priamo alebo nepriamo kontrolovala kapitál všetkých prevádzkových spoločností skupiny, vrátane spoločností, ktoré zohrávali priamu úlohu v dotknutom karteli. Za týchto okolností Komisia predpokladala, že spoločnosť Total mala rozhodujúci vplyv na správanie svojich dcérskych spoločností Elf Aquitaine, Arkema, Altuglas a Altumax a zaslala oznámenie o výhradách všetkým týmto subjektom (odôvodnenie č. 267 napadnutého rozhodnutia).

14      Spoločnosti Arkema na jednej strane a Total a Elf Aquitaine na druhej strane samostatne doručili odpovede na oznámenie o výhradách, pričom tvrdili najmä, že Arkema mala byť jedinou osobou, ktorej malo byť napadnuté rozhodnutie určené (odôvodnenia č. 268 a 269 napadnutého rozhodnutia). Komisia zamietla ich tvrdenia a potvrdila zodpovednosť piatich subjektov uvedených v predchádzajúcom bode (odôvodnenia č. 270 až 277 napadnutého rozhodnutia). V ďalšej časti tohto rozsudku sa bude na všetky tieto spoločnosti odkazovať ako na spoločnosti tvoriace „skupinu Total“.

 Výpočet pokuty

15      Pokiaľ ide o výpočet pokuty, Komisia po prvé preskúmala závažnosť porušenia a konštatovala predovšetkým, že vzhľadom na povahu porušenia a skutočnosť, že toto porušenie sa vzťahovalo na celé územie EHP, ide o veľmi závažné porušenie v zmysle usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia“) (odôvodnenia č. 319 až 331 napadnutého rozhodnutia). Ďalej Komisia použila rozdielne zaobchádzanie na podniky, ktoré sa zúčastnili na porušení, pričom vzhľadom na obrat spoločnosti Arkema dosiahnutý v EHP pre tri výrobky z PMMA zaradila skupinu Total do prvej kategórie. Na tomto základe Komisia stanovila pre túto skupinu východiskovú sumu 65 miliónov eur (odôvodnenia č. 332 až 336 napadnutého rozhodnutia). Komisia nakoniec so zreteľom na celosvetový obrat skupiny Total uplatnila násobiteľa 3 na pokutu uloženú skupine Total, aby zabezpečila odstrašujúci účinok pokuty. Východisková suma pokuty tak predstavuje 195 miliónov eur (odôvodnenia č. 337 až 350 napadnutého rozhodnutia).

16      Po druhé Komisia preskúmala dĺžku trvania porušenia a konštatovala, že vzhľadom na to, že sa Arkema zúčastňovala na porušení počas piatich rokov a siedmich mesiacov, východisková suma sa musí zvýšiť o 55 %. Toto zvýšenie sa uplatnilo na spoločnosti Elf Aquitaine, Arkema, Altuglas a Altumax. Pokiaľ ide o spoločnosť Total, ktorá bola vlastníčkou kapitálu svojich dcérskych spoločností počas kratšieho obdobia, Komisia zvýšila pokutu o 20 % (odôvodnenia č. 351 až 353 napadnutého rozhodnutia). Základná suma pokuty vypočítaná pre spoločnosť Arkema (vrátane Elf Aquitaine) tak predstavuje 302,25 milióna eur. Spoločnosť Total sa solidárne považuje za zodpovednú za zaplatenie 234 miliónov eur z tejto sumy (odôvodnenie č. 354 napadnutého rozhodnutia).

17      Po tretie Komisia preskúmala prípadnú prítomnosť priťažujúcich okolností. Pokiaľ ide o spoločnosť Arkema, Komisia so zreteľom na existenciu troch predchádzajúcich rozhodnutí určených tejto spoločnosti konštatovala, že Arkema sa opakovane dopúšťala porušovania toho istého typu a rozhodla zvýšiť základnú sumu pokuty pre spoločnosť Arkema o 50 %. Komisia však spresnila, že spoločnosti Total a Elf Aquitaine sa nedopúšťali opakovaného porušovania a teda toto zvýšenie sa uplatňuje len na spoločnosti Arkema, Altuglas a Altumax (odôvodnenie č. 369 napadnutého rozhodnutia a s ním súvisiaca poznámka pod čiarou č. 250).

18      Po štvrté Komisia zamietla poľahčujúce okolnosti uvedené skupinou Total.

19      V tomto štádiu, so zreteľom na zohľadnenie alebo nezohľadnenie priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, bola výška pokuty 365 218 750 eur pre spoločnosti Arkema, Altuglas a Altumax. Pre spoločnosť Total zostala výška pokuty stanovená na 234 miliónov eur. Pre spoločnosť Elf Aquitaine zostala výška pokuty 302,25 milióna eur (odôvodnenie č. 397 napadnutého rozhodnutia). Podľa článku 23 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] Zmluvy (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) sa Komisia domnievala, že pokuta nepresahuje 10 % obratu dotknutého podniku (odôvodnenia č. 398 a 399 napadnutého rozhodnutia).

20      Po piate nakoniec Komisia uplatnila oznámenie o spolupráci a podľa bodu 23 písm. b) prvej zarážky tohto oznámenia rozhodla znížiť o 40 % sumu pokuty, ktorá by inak bola uložená skupine Total (odôvodnenia č. 403 až 410 napadnutého rozhodnutia).

21      V článku 2 písm. b) napadnutého rozhodnutia tak Komisia stanovila konečnú sumu pokuty takto:

„Arkema…, Altuglas… a Altumax… podliehajú spoločne a nerozdielne pokute vo výške: 219,13125 mil. EUR, z tejto celkovej sumy sa na spoločnosť Total… spoločne a nerozdielne vzťahuje čiastka 140,4 mil. EUR a na spoločnosť Elf Aquitaine SA spoločne a nerozdielne čiastka 181,35 mil. EUR“.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

22      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 10. augusta 2006 žalobkyne Arkema France, Altuglas a Altumax podali túto žalobu.

23      Keďže došlo k zmene zloženia komôr Všeobecného súdu, sudca spravodajca bol pridelený k štvrtej komore, ktorej bola v dôsledku toho prejednávaná vec pridelená.

24      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (štvrtá komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania jednak vyzval účastníkov konania, aby odpovedali na určité otázky a jednak vyzval Komisiu, aby predložila dokument. Účastníci konania vyhoveli týmto žiadostiam v stanovenej lehote.

25      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 15. decembra 2009. Po ukončení pojednávania bola ústna časť konania ukončená.

26      Uznesením z 26. novembra 2010 Všeobecný súd rozhodol o opätovnom začatí ústnej časti konania v súlade s článkom 62 svojho rokovacieho poriadku s cieľom vyzvať účastníkov konania v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania, aby predložili dokumenty a odpovedali na otázky. Účastníci konania vyhoveli týmto žiadostiam v stanovenej lehote. Ústna časť pojednávania bola následne ukončená 9. marca 2011.

27      Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka žalobkýň,

–        subsidiárne zrušil alebo znížil pokutu, ktorá im bola uložená v napadnutom rozhodnutí,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

28      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania.

 Právny stav

29      Žalobkyne na podporu svojej žaloby uvádzajú v podstate osem žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení pravidiel týkajúcich sa pripísateľnosti postupov dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti a na porušení zásady zákazu diskriminácie. Druhý žalobný dôvod je založený na skutkových omyloch, ktorých sa Komisia dopustila, keď pripísala porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Arkema, spoločnostiam Total a Elf Aquitaine. Tretí žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia a zásady riadnej správy vecí verejných pri uplatnení pravidiel pripísateľnosti. Štvrtý žalobný dôvod je založený na nedodržaní kritéria konkrétneho dopadu na trh pri stanovení východiskovej sumy pokuty na 65 miliónov eur. Piaty žalobný dôvod je založený na existencii nesprávneho právneho posúdenia a skutkových omylov pri zvýšení východiskovej sumy pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku. Šiesty žalobný dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení Komisie pri zvýšení pokuty z dôvodu opakovaného porušovania. Siedmy žalobný dôvod je založený na skutkovom omyle spočívajúcom v tom, že Komisia nepriznala žalobkyniam zníženie pokuty z dôvodu, že Arkema v skutočnosti nevykonala niektoré z dotknutých postupov. Ôsmy žalobný dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení a skutkovom omyle spočívajúcom v tom, že Komisia im zamietla priznať zníženie pokuty na základe „iných faktorov“. Navyše žalobkyne počas pojednávania taktiež uviedli dodatočnú výhradu smerujúcu k spochybneniu zvýšenia pokuty z dôvodu dostatočne odstrašujúceho účinku.

 O prvom žalobnom dôvode, založenom na porušení pravidiel týkajúcich sa pripísateľnosti postupov dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti a na porušení zásady zákazu diskriminácie

30      Žalobkyne uvádzajú, že použitím domnienky, podľa ktorej v prípade, ak materskej spoločnosti patrí celý alebo takmer celý kapitál dcérskej spoločnosti, uplatňuje materská spoločnosť skutočne rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť (ďalej len „domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu“) a bez predloženia dôkazu o skutočnom ovládaní sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia (prvá časť tohto žalobného dôvodu). Komisia týmto porušila tiež zásadu zákazu diskriminácie, keď na spoločnosť Arkema uplatnila odlišný dôkazný štandard v porovnaní so štandardom uplatneným na ostatné dcérske spoločnosti, ktoré sa zúčastnili dotknutých postupov (druhá časť tohto žalobného dôvodu).

 O prvej časti, založenej na nedodržaní pravidiel týkajúcich sa pripísateľnosti zodpovednosti za postupy dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti

–       Tvrdenia účastníkov konania

31      Žalobkyne tvrdia, že v súlade s ustálenou judikatúrou a rozhodovacou praxou Komisie ak podnik, ktorý sa dopustil porušenia, patrí do skupiny spoločností, v zásade je za vykonané porušenie zodpovedná len dotknutá dcérska spoločnosť. Konanie dcérskej spoločnosti možno pripísať materskej spoločnosti len za určitých okolností. Tak by tomu bolo v prípade, ak materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti vzhľadom na to, že dcérskej spoločnosti si svoju obchodnú politiku neurčujú autonómne, takže ak sa materská spoločnosť zúčastnila (aktívne alebo pasívne z dôvodu jednoduchej znalosti skutočností) na porušení, ktorého sa dopustila dcérske spoločnosť.

32      Žalobkyne uvádzajú, že podľa uplatniteľnej judikatúry samotná držba 100 % kapitálu (a a fortiori 99,43, 97,6 alebo 96,48 %) neumožňuje automaticky dospieť k záveru, že materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku svojej dcérskej spoločnosti. Podľa žalobkýň judikatúra v tejto súvislosti vždy vyžadovala dodatočné skutočnosti, ako sú skutočnosť, že materská spoločnosť počas správneho konania vystupovala ako jediný partner Komisie za skupinu, nespochybnenie existencie skutočného ovládania dcérskej spoločnosti a neexistencia ani najmenšieho dôkazu týkajúceho sa autonómie dcérskej spoločnosti.

33      V prejednávanej veci však okrem priamej alebo nepriamej držby takmer celého kapitálu spoločnosti Arkema jej vtedajšími materskými spoločnosťami Komisia v napadnutom rozhodnutí nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že spoločnosti Total a/alebo Elf Aquitaine počas dotknutého obdobia skutočne uplatňovali rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku spoločnosti Arkema alebo pri vykonávaní dotknutých postupov. Podľa žalobkýň osobitne skutočnosť, uvedená Komisiou v napadnutom rozhodnutí, že členovia správnej rady spoločnosti Arkema boli v čase skutkových okolností vymenovaní spoločnosťou Elf Aquitaine, je len logickým odrazom väčšinovej držby kapitálu spoločnosti Arkema a nemôže byť dôkazom o uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu na túto spoločnosť.

34      Žalobkyne sa preto domnievajú, že keď Komisia pri pripísaní postupov uvedených v napadnutom rozhodnutí spoločnostiam Total a Elf Aquitaine vychádzala z domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu spočívajúceho výlučne v priamej alebo nepriamej držbe takmer celého kapitálu spoločnosti Arkema, dopustila sa nesprávneho právneho posúdenia, ktoré odôvodňuje zrušenie napadnutého rozhodnutia.

35      Napokon keď sa ich Všeobecný súd opýtal na dôsledky rozsudku Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia (C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237) pre prejednávaný spor, žalobkyne na pojednávaní tvrdili, že skutočnosti vo veci, ktorá viedla k tomuto rozsudku a najmä kontrola vykonávané materskou spoločnosťou nad jej dcérskymi spoločnosťami, ktoré sa zúčastnili na porušení, boli odlišné od skutočností a kontroly v prejednávanej veci. Žalobkyne okrem iného pripomenuli, že v tejto veci bola úroveň kapitálovej účasti materskej spoločnosti v jej dcérskej spoločnosti 100 %, zatiaľ čo v prejednávanej veci táto úroveň nebola dosiahnutá (ide o 99,43, 97,6 a 96,48 %). V každom prípade žalobkyne tvrdia, že ak by sa mal rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný, vykladať tak, že umožňuje pripísať porušenie, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, jej materskej spoločnosti bez ďalšieho doplňujúceho prvku iného ako kapitálová súvislosť, potom by sa táto judikatúra mala opätovne preskúmať, keďže by vytvárala režim objektívnej zodpovednosti nezlučiteľný s nariadením č. 1/2003.

36      Komisia uvádza, že zastáva názor žalobkýň, podľa ktorého zodpovednosť vyplývajúcu z protiprávneho správania dcérskej spoločnosti možno pripísať materskej spoločnosti len za určitých okolností. Takáto možnosť by existovala, ak materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti. Podľa Komisie však z ustálenej judikatúry vyplýva, že je oprávnená domnievať sa, že spoločnosť vlastniaca celý alebo takmer celý kapitál svojej dcérskej spoločnosti skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť, ak materská spoločnosť nevyvrátila domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu tým, že predložila dôkaz o autonómii správania jej dcérskej spoločnosti.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

37      Treba pripomenúť, že z odôvodnení č. 245 až 252 a 259 až 277 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia pripísala sporné porušenie spoločnostiam Total a Elf Aquitaine z dôvodu, že predstavujú jednu spoločnosť s Arkema a jej dcérskymi spoločnosťami Altuglas a Altumax, ktoré sa zúčastnili na tajne dohodnutom správaní. Komisii k tomuto záveru dospela na základe domnienky uvedenej v oznámení o výhradách, podľa ktorej spoločnosti Total a Elf Aquitaine uplatňovali rozhodujúci vplyv na správanie ich dcérskych spoločností. Pokiaľ ide o spoločnosť Elf Aquitaine, domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu sa zakladala na skutočnosti, že členovia správnej rady spoločnosti Arkema boli vymenovaní spoločnosťou Elf Aquitaine a na skutočnosti, že Elf Aquitaine vlastnila v spoločnosti Arkema kapitálovú účasť 97,6 %, neskôr 96,48 % (odôvodnenie č. 265 napadnutého rozhodnutia). Pokiaľ ide o spoločnosť Total, uvedená domnienka sa zakladala na skutočnosti, že spoločnosť Total od apríla 2000 priamo alebo nepriamo kontrolovala kapitál všetkých spoločností skupiny, vrátane spoločností, ktoré zohrávali priamu úlohu v dotknutom porušení, z dôvodu jej kapitálovej účasti vo výške 99,43 % v spoločnosti Elf Aquitaine (odôvodnenia č. 266 a 267 napadnutého rozhodnutia). Z tohto rozhodnutia vyplýva, že dotknuté spoločnosti uviedli v ich odpovedi na oznámenie o výhradách určitý počet tvrdení smerujúcich k vyvráteniu domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, ale Komisia ich považovala za nedostatočné (pozri najmä odôvodnenia č. 272 a 274 napadnutého rozhodnutia).

38      Ďalej treba pripomenúť judikatúru Súdneho dvora v tejto oblasti.

39      V tejto súvislosti treba uviesť, že právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa týka činností podnikov a že pojem podnik zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť, bez ohľadu na jeho právne postavenie a spôsob financovania (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 54 a tam citovanú judikatúru).

40      Súdny dvor rovnako spresnil, že pod pojmom „podnik“ v tomto kontexte treba rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 55 a tam citovanú judikatúru).

41      Ak takýto hospodársky subjekt porušuje pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti zodpovedá za toto porušovanie (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 56 a tam citovanú judikatúru).

42      Porušenie práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže treba jednoznačne pripísať právnickej osobe, ktorej možno uložiť pokuty, a oznámenie o výhradách musí byť určené tejto osobe. Takisto je dôležité, aby v oznámení o výhradách bolo uvedené, v akom postavení sa právnickej osobe vytýkajú uvádzané skutočnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 57 a tam citovanú judikatúru).

43      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že správanie dcérskej spoločnosti môže byť pripísané materskej spoločnosti najmä vtedy, keď si dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje správanie na trhu samostatne, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, berúc do úvahy najmä hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvomi právnymi subjektmi (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 58 a tam citovanú judikatúru).

44      Je to tak preto, lebo v takej situácii sú materská spoločnosť a dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a preto tvoria jeden podnik vo vyššie uvedenom zmysle. Skutočnosť, že materská spoločnosť a dcérska spoločnosť tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES, Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty, materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 59).

45      Súdny dvor tiež rozhodol, že v konkrétnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, jednak táto materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že táto materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 60 a tam citovanú judikatúru).

46      Súdny dvor teda spresnil, že na domnienku, že materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, za týchto podmienok postačuje, ak Komisia preukáže, že materská spoločnosť vlastní podiel zodpovedajúci celému imaniu dcérskej spoločnosti. V dôsledku toho môže Komisia voči materskej spoločnosti vyvodiť solidárnu zodpovednosť za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená jej dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátiť túto domnienku, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 61 a tam citovanú judikatúru).

47      So zreteľom na túto judikatúru Súdneho dvora treba konštatovať, že metóda, ktorú Komisia použila v prejednávanej veci pre pripísanie sporného porušenia materským spoločnostiam žalobkýň, uvedená v bode 37 vyššie, je správna.

48      Jednak na rozdiel od toho, čo zrejme tvrdia žalobkyne, toto pripísanie nebolo založené len na vlastníckej štruktúre kapitálu, ale aj na zistení, že domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu nebola vyvrátená (pozri najmä odôvodnenia č. 272 a 274 napadnutého rozhodnutia).

49      Z tejto judikatúru tiež jasne vyplýva (pozri najmä body 45 a 46 vyššie), že vlastnícka štruktúra kapitálu je dostatočným kritériom na uplatnenie uvedenej domnienky bez toho, aby Komisia bola povinná uviesť dodatočné dôkazy týkajúce sa skutočného uplatňovania vplyvu materskej spoločnosti, ako to požadujú žalobkyne.

50      Tento záver nie je spochybnený tvrdeniami žalobkýň, že skutočnosti, ktoré viedli k rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia, už citovanému v bode 35 vyššie, a najmä kontrola vykonávaná materskou spoločnosťou dotknutou v tejto veci nad jej dcérskymi spoločnosťami, boli odlišné od skutočností prejednávanej veci. Predovšetkým bez ohľadu na skutočnosť, že takéto dodatočné dôkazy mohli v tejto veci byť uvedené (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, T‑112/05, Zb. s. II‑5049, body 13 a 54), tak z rozsudku z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaného (body 61 a 62), ako aj z rozsudku z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaného v bode 35 vyššie (body 61 a 62), jednoznačne vyplýva, že uplatnenie tejto domnienky nie je podmienené existenciou takýchto dodatočných dôkazov.

51      Treba ešte uviesť, že vyššie uvedená judikatúra sa týka osobitne „konkrétneho prípadu, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti“ (rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 60). V prejednávanej veci však spoločnosti Total a Elf Aquitaine nevlastnia celý kapitál svojich dcérskych spoločností.

52      Treba však zdôrazniť, že aj keď žalobkyne na pojednávaní uviedli túto skutkovú rozdielnosť (pozri bod 35 vyššie), neuviedli žiadne osobitné tvrdenie, ktorým by namietali uplatnenie toto istého dôkazného režimu v oboch situáciách, hoci problematika použitia domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu v iných prípadoch, než je držba celého kapitálu dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, bola predmetom písomnej otázky, ktorú Všeobecný súd položil Komisii, a neskôr predmetom diskusie na pojednávaní.

53      V každom prípade treba konštatovať, že materská spoločnosť, ktorá vlastní takmer celý kapitál svojej dcérskej spoločnosti, sa v zásade nachádza v rovnakej situácii, ako je situácia výlučného vlastníka, pokiaľ ide o jeho právomoc uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti so zreteľom na hospodárske, organizačné a právne väzby, ktoré ju s uvedenou dcérskou spoločnosťou spájajú. Komisia je preto oprávnená uplatniť na túto situáciu rovnaký dôkazný režim, a to uplatniť domnienku, že uvedená materská spoločnosť skutočne využíva svoju právomoc uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti. Zaiste, nie je vylúčené, že v určitých prípadoch môžu menšinoví spoločníci disponovať vo vzťahu k dcérskej spoločnosti právami umožňujúcimi spochybniť vyššie uvedenú analógiu. Okrem skutočnosti, že takéto práva sa vo všeobecnosti nevzťahujú na úplne zanedbateľné podiely, akými sú podiely dotknuté v prejednávanej veci, však žalobkyne v prejednávanej veci neuviedli nijaký dôkaz takejto povahy. Komisia teda správne uplatnila domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu vo vzťahu k materským spoločnostiam žalobkýň.

54      Pokiaľ ide o tvrdenie, že judikatúra vyplývajúca z rozsudku z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia (už citovaný v bode 35 vyššie), by mala byť opätovne preskúmaná, sa Všeobecný súd domnieva, že za okolností prejednávanej veci mu neprislúcha znova sa zaoberať právnou otázkou, o ktorej Súdny dvor jasne rozhodol v nedávnom rozsudku.

55      Prvá časť tohto žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť.

 O druhej časti, založenej na porušení zásady zákazu diskriminácie

–       Tvrdenia účastníkov konania

56      Žalobkyne tvrdia, že zatiaľ čo v ich prípade Komisia na účely pripísania porušenia materskej spoločnosti vychádzala výlučne z domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, vo väčšine ostatných dcérskym spoločností, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, zohľadnila dodatočné dôkazy. Žalobkyne v tejto súvislosti uvádzajú vyhradené zaobchádzanie Komisie so spoločnosťami Degussa, ICI plc a Lucite International Ltd v napadnutom rozhodnutí.

57      Komisia mala týmto uplatniť neodôvodnenú diskrimináciu pri zabezpečovaní dôkazov. Žalobkyne zdôrazňujú, že keby Komisia uplatnila na spoločnosť Arkema rovnaký dôkazný štandard ako vo vzťahu k ostatným podnikom, bola by nevyhnutne dospela k záveru, že porušenie možno pripísať len spoločnosti Arkema.

58      Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie založené na tom, že v napadnutom rozhodnutí sa spomína vymenovanie členov správnej rady spoločnosti Atofina spoločnosťou Elf Aquitaine, žalobkyne zdôrazňujú, že ide len o logický odraz väčšinovej držby kapitálu spoločnosti Arkema a tvrdia, že tento dôkaz je neporovnateľný s dôkazmi uvádzanými Komisiou, pokiaľ ide o spoločnosť Degussa, pri ktorej Komisia zohľadnila aktívnu účasť materskej spoločnosti na porušení. V každom prípade žalobkyne pripomínajú, že tento dôkaz platí len pre spoločnosť Elf Aquitaine a nie pre spoločnosť Total.

59      Komisia túto argumentáciu spochybňuje.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

60      Je potrebné pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania alebo zákazu diskriminácie vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rôznymi situáciami rovnako, pokiaľ to nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2007, Lindorfer/Rada, C‑227/04 P, Zb. s. I‑6767, bod 63 a tam citovanú judikatúru).

61      Treba sa domnievať, že žalobkyne nepreukazujú, že Komisia porušila túto zásadu, keď pripísala sporné porušenie osobám, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené.

62      Najskôr treba konštatovať, že situácia spoločnosti ICI Acrylics nie je porovnateľná so situáciou žalobkýň. Z napadnutého rozhodnutia totiž jasne vyplýva, že ICI Acrylics – subjekt, ktorý sa priamo zúčastnil na spornom porušení – bola len obchodnou jednotkou spoločnosti ICI bez právnej subjektivity a nie dcérskou spoločnosťou ICI, ktorú mala v 100 % alebo takmer 100 % vlastníctve (pozri najmä odôvodnenia č. 280, 287 a 288 napadnutého rozhodnutia). Komisia preto, pokiaľ ide o spoločnosť ICI, nepoužila domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu (podporenú alebo nepodporenú inými skutočnosťami), ale len identifikovala právnickú osobu, ktorej súčasťou bola v čase skutkových okolností obchodná jednotka, ktorá sa dopustila porušenia (odôvodnenia č. 288 a 289 napadnutého rozhodnutia).

63      Ďalej, pokiaľ ide o spoločnosť Degussa, treba uviesť, že Komisia v odôvodnení č. 255 napadnutého rozhodnutia konštatovala toto:

„Röhm GmbH & Co. KG (100 % dcérska spoločnosť spoločnosti Degussa) a Para-Chemie GmbH (100 % dcérska spoločnosť spoločnosti Röhm) sú nezávislé právne subjekty. Keďže tieto dva podniky boli priamo alebo nepriamo v 100 % vlastníctve spoločnosti Degussa… a dozorná rada spoločnosti Röhm je sčasti zložená z členov vedenia spoločnosti Degussa…, Komisia považuje spoločnosť Degussa za zodpovednú za protiprávne správanie spoločností Röhm… a Para-Chemie…“

64      Pokiaľ ide o spoločnosť Lucite International, Komisia v odôvodnení č. 294 napadnutého rozhodnutia tvrdila toto:

„Lucite International UK Ltd je jednou z jej 100 % dcérskych spoločností. Navyše členovia správnej rady spoločnosti Lucite International… boli počas dĺžky trvania porušenia taktiež členmi správnej rady spoločnosti Lucite International UK…“

65      Je tak správne, že Komisia pri pripísaní protiprávneho správania ich dcérskych spoločností spoločnostiam Degussa a Lucite International vychádzala z domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu vyplývajúceho z vlastníctva 100 % kapitálu dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, pričom uviedla dodatočnú skutočnosť, a to v prvom prípade prítomnosť členov vedenia materskej spoločnosti v dozornej rade dcérskej spoločnosti a v druhom prípade totožnosť členov správnej rady oboch spoločností.

66      Z toho však nevyplýva, že so spoločnosťami Degussa a Lucite International, ako aj s ich dcérskymi spoločnosťami, sa zaobchádzalo rozdielne ako so žalobkyňami a ich materskými spoločnosťami, čo by predstavovalo porušenie zásady rovnosti zaobchádzania.

67      Treba totiž zdôrazniť, že tak ako voči materským spoločnostiam žalobkýň, aj voči spoločnostiam Degussa a Lucite International bola vyvodená zodpovednosť za protiprávne správanie ich dcérskych spoločností (odôvodnenia č. 258 a 296 napadnutého rozhodnutia). Nič v napadnutom rozhodnutí však neumožňuje domnievať sa, že by ich Komisia zbavila tejto zodpovednosti, ak by neodhalila vyššie uvedené dodatočné skutočnosti.

68      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Komisia v odôvodneniach č. 245 až 252 napadnutého rozhodnutia uviedla zásady, ktorými sa riadila pri určení osôb, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené. Jasne z nich vyplýva, že pri existencii kontroly celého alebo takmer celého kapitálu dcérskej spoločnosti sa Komisia považovala za oprávnenú konštatovať, že táto dcérska spoločnosť nebola autonómna, len na základe domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, pod podmienkou, že táto domnienka nebola vyvrátená v priebehu správneho konania, a teda pripísať jej protiprávne správanie materskej spoločnosti z dôvodu, že materská spoločnosť bola súčasťou toho istého podniku (pozri najmä odôvodnenia č. 247 a 248 napadnutého rozhodnutia).

69      Treba teda konštatovať, že, ako to tvrdí Komisia, Komisia len nadbytočne uviedla existenciu iných skutočností ako je kapitálová väzba, pokiaľ boli dostupné. Okrem toho, pokiaľ ide o skupinu Total, Komisia tiež uviedla skutočnosť, že členovia správnej rady spoločnosti Arkema boli vymenovaní spoločnosťou Elf Aquitaine. Komisia však nijako nepodmienila pripísanie protiprávneho správania 100 % alebo takmer 100 % vlastnenej dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti existenciou takýchto dodatočných skutočností. Tento výklad je navyše potvrdený skutočnosťou, že pokiaľ ide o niektoré materské spoločnosti, napadnuté rozhodnutie uvádza výlučne kapitálovú väzbu. Tak je tomu v prípade spoločnosti Total (odôvodnenie č. 266) a spoločností skupiny Barlo, a to Barlo Plastics Europe NV, Barlo Plastics NV a Barlo Group plc (odôvodnenie č. 301).

70      Navyše treba pripomenúť, že metóda, ktorú Komisia použila v prejednávanej veci pre pripísanie sporného porušenia materským spoločnostiam žalobkýň, je správna, ako to vyplýva z vyššie uvedeného (pozri bod 47 vyššie).

71      Druhá časť tohto žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť, v dôsledku čoho sa musí zamietnuť aj prvý žalobný dôvod ako celok.

 O druhom žalobnom dôvode, založenom na skutkových omyloch, ktorých sa Komisia dopustila, keď pripísala porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Arkema, spoločnostiam Total a Elf Aquitaine

72      Žalobkyne tvrdia, že aj za predpokladu, že by metóda spočívajúca v použití domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu voči nim bola platná, Komisia nemohla z vecného hľadiska dôvodne pripísať porušenie spoločnostiam Total a Elf Aquitaine. Preukázali totiž jednak neexistenciu akejkoľvek účasti vedúcich predstaviteľov spoločností Elf Aquitaine a Total na predmetných postupoch a jednak autonómiu spoločnosti Arkema pri určovaní svojej obchodnej politiky.

 O prvej časti, založenej na nerešpektovaní neúčasti vedúcich predstaviteľov spoločností Total a Elf Aquitaine na postupoch uvedených v napadnutom rozhodnutí

–       Tvrdenia účastníkov konania

73      Žalobkyne zdôrazňujú, že Komisia v napadnutom rozhodnutí netvrdí, že vedúci predstavitelia spoločností Elf Aquitaine alebo Total sa akýmkoľvek spôsobom zúčastnili na predmetných postupoch alebo že by vedeli o porušeniach. Žalobkyne okrem iného uvádzajú, že v priebehu vyšetrovania Komisia nezaslala týmto podnikom žiadnu žiadosť o informácie, ani nevykonala šetrenia v ich priestoroch.

74      Podľa názoru žalobkýň však z rozhodovacej praxe Komisie vyplýva, že neexistencia aktívnej alebo pasívnej účasti materskej spoločnosti na porušení môže Komisiu viesť k vylúčeniu pripísateľnosti porušenia, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, materskej spoločnosti aj v prípadoch, keď materská spoločnosť vlastní väčšinu alebo celý kapitál uvedenej dcérskej spoločnosti.

75      Žalobkyne v tejto súvislosti okrem iného pripomínajú, že skupina, ku ktorej patrili v čase skutkových okolností, kládla dôraz na absolútne dodržiavanie pravidiel v oblasti hospodárskej súťaže, čo viedlo spoločnosť Arkema k zavedeniu programu dodržiavania práva hospodárskej súťaže od januára 2001, teda len niekoľko mesiacov po prevzatí skupiny Elf spoločnosťou Total Fina 17. apríla 2000. Žalobkyne sa teda domnievajú, že ak by spoločnosti Total a/alebo Elf Aquitaine mohli vedieť o protisúťažných postupoch uplatňovaných spoločnosťou Arkema, boli by bezodkladne prikázali ich zastavenie.

76      Podľa žalobkýň preto Komisia mohla vychádzať z tejto skutočnosti, aby dospela k záveru, že tieto spoločnosti, hoci počas dotknutého obdobia vlastnili takmer celý kapitál spoločnosti Arkema, neboli zodpovedné za jej protiprávne správanie na trhu s PMMA.

77      Komisia spochybňuje túto argumentáciu.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

78      Treba pripomenúť, že z odôvodnení č. 245 až 252 a 259 až 277 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia pripísala sporné porušenie spoločnostiam Total a Elf Aquitaine z dôvodu, že v čase skutkových okolností predstavovali jeden hospodársky subjekt, a teda v zmysle práva hospodárskej súťaže jeden podnik so spoločnosťou Arkema a jej dcérskymi spoločnosťami Altuglas a Altumax, ktoré sa zúčastnili na tajne dohodnutom správaní. Keď Komisia dospela k tomuto záveru, vychádzala z domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu a konštatovala, že táto domnienka nebola v priebehu správneho konania vyvrátená. Ako vyplýva z preskúmania prvého žalobného dôvodu, táto metóda bola použitá správne.

79      Ako však vyplýva z judikatúry, skutočnosť, že materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES, umožňuje Komisii určiť rozhodnutie ukladajúce pokuty materskej spoločnosti bez toho, aby sa vyžadovalo preukázanie jej osobnej účasti na porušení (rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 50). Nebolo preto potrebné, aby Komisia preukázala priamu účasť vedúcich predstaviteľov materskej spoločnosti alebo ich znalosť dotknutých skutočností. Rovnako tak správanie Komisie počas správneho konania a najmä skutočnosť, že materským spoločnostiam nezaslala žiadnu žiadosť o informácie ani nevykonala šetrenia v ich priestoroch, nemá vplyv na otázku, či materské spoločnosti tvoria s ich dcérskou spoločnosťou jeden podnik v zmysle článku 81 ES.

80      Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Komisie uvedenú žalobkyňami, treba konštatovať, že aj za predpokladu, že v nej Komisia podmienila pripísanie porušenia materskej spoločnosti priamou účasťou jej vedúcich predstaviteľov na porušení, nemá to žiaden vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v tejto otázke, keďže metóda použitá v prejednávanej veci bola správna. Navyše žalobkyne vo svojej replike spresňujú, že netvrdia, že samotná neúčasť materskej spoločnosti na porušení, ktorého sa dopustila jej dcérska spoločnosť, stačí pre vylúčenie zodpovednosti materskej spoločnosti, ale predstavuje len jednu skutočnosť, ktorú Komisia môže na tento účel zohľadniť.

81      Ako Komisia správne tvrdí, neexistencia priamej účasti vedúcich predstaviteľov materskej spoločnosti alebo ich neznalosť predmetných skutočností, aj za predpokladu, že môžu byť preukázané, nemôže stačiť pre vyvrátenie domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu.

82      Prvá časť tohto žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť.

 O druhej časti, založenej na nerešpektovaní skutočností preukazujúcich skutočnú autonómiu spoločnosti Arkema pri určovaní svojej obchodnej politiky

–       Tvrdenia účastníkov konania

83      Žalobkyne tvrdia, že spoločnosť Arkema v priebehu správneho konania preukázala, že jej obchodná politika nebola nikdy definovaná spoločnosťami Elf Aquitaine alebo Total počas obdobia uvedeného v napadnutom rozhodnutí. Skutočnosti, že v čase skutkových okolností bola z právneho hľadiska dcérskou spoločnosťou Elf Aquitaine a že členovia jej správnej rady boli vymenovaní spoločnosťou Elf Aquitaine, nemali vplyv na jej autonómiu pri určovaní svojej obchodnej politiky. Komisia sa preto pripísaním porušenia, ktorého sa dopustila spoločnosť Arkema, jej vtedajším materským spoločnostiam dopustila skutkového omyla.

84      Po prvé, žalobkyne uvádzajú, že skutočnosť, že ani spoločnosť Total ani spoločnosť Elf Aquitaine nedefinujú obchodnú politiku svojich dcérskych spoločností, vyplýva zo samotnej štruktúry skupiny. Tieto podniky sú totiž holdingovými spoločnosťami, akcionármi viacerých skupín spoločností konajúcich samostatne vo svojich odvetviach činnosti.

85      Po druhé, žalobkyne tvrdia, že spoločnosť Arkema preukázala, že pri určovaní svojej obchodnej politiky týkajúcej sa PMMA a najmä jej cenovej politiky a politiky výberu zákazníkov bola úplne autonómna. Žalobkyne uvádzajú, že práve Arkema bola materskou spoločnosťou odvetvia chémie a že práve ona dávala smernice svojim vlastným dcérskym spoločnostiam, ako sú Altuglas a Altumax. Pred vstupom spoločnosti Arkema bol vzťah len taký, aký bežne prevláda medzi akcionárom, ktorý chráni svoje finančné záujmy, a nezávislým manažmentom povereným riadením činnosti odvetvia chémie. Úloha spoločností Total a Elf Aquitaine sa tak obmedzovala na povoľovanie veľkých investícií a schvaľovanie účtovných a finančných informácií týkajúcich sa výsledkov ich dcérskej spoločnosti, ako to vyžaduje príslušná právna úprava. Žalobkyne v tejto súvislosti odkazujú na internú poznámku nazvanú „Interné právomoci a záväzky týkajúce sa výdavkov“, pripojenú k žalobe.

86      Žalobkyne v tejto súvislosti rozlišujú dve obdobia: od roku 1992 do roku 2000 a od roku 2001 do roku 2004.

87      Pokiaľ ide o obdobie od roku 1992 do roku 2000, žalobkyne uvádzajú, že obchodná politika týkajúca sa činností súvisiacich s PMMA, bola autonómne definovaná spoločnosťou Elf Atochem prostredníctvom divízie „Organické medziprodukty syntézy (ďalej len „DIOS“). Hlavné smery tejto politiky vo forme päťročného podnikateľského plánu boli najskôr každý rok schvaľované výborom generálneho riaditeľstva spoločnosti Elf Atochem, ktorý tiež odsúhlasoval rozpočet DIOS.

88      Pokiaľ ide o obdobie od roku 2001 do roku 2004, obchodná politika týkajúca sa činností súvisiacich s PMMA bola autonómne definovaná spoločnosťou Arkema prostredníctvom spoločnosti Atoglas (teraz Altuglas). Hlavné smery tejto politiky vo forme päťročného podnikateľského plánu boli najskôr každý rok schvaľované výborom riaditeľstva pre chémiu, ktorý bol výkonným orgánom odvetvia chémie. Rozpočet činností týkajúcich sa PMMA bol predkladaný výkonnému výboru spoločnosti Total v rámci predkladania celkového rozpočtu spoločnosti Atoglas. Tento výkonný výbor pôsobil v oblasti investícií pri rozhodnutiach týkajúcich sa sumy vyššej ako 10 miliónov eur a posudzoval úroveň rizika a rentability týchto investícií.

89      Žalobkyne osobitne zdôrazňujú, že ani spoločnosť Total ani spoločnosť Elf Aquitaine neurčovali obchodnú politiku spoločnosti Arkema pre činnosti, o aké ide v prejednávanej veci, ktoré boli len marginálnym zlomkom ich obratu. Žalobkyne v tejto súvislosti pripomínajú, že v roku 2002 (posledný rok trvania porušenia) bol celosvetový obrat dosiahnutý spoločnosťou Arkema v súvislosti s predajom PMMA 416 miliónov eur, čo predstavovalo 2,1 % celkového obratu odvetvia chémie a 0,4 % celkového obratu skupiny Elf Aquitaine/Total.

90      Žalobkyne okrem toho zdôrazňujú, že aj za predpokladu, že by domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu bola platná, dôkazné bremeno zaťažujúce dotknutý podnik by sa muselo týkať neexistencie skutočnej kontroly materskej spoločnosti nad obchodnou politikou dcérskej spoločnosti na dotknutom trhu, a teda v prejednávanej veci na trhu s PMMA, aby jej umožnilo vyvrátiť takúto domnienku. Podľa názoru žalobkýň by odlišné stanovisko spočívajúce vo vyžadovaní preukázania úplnej autonómie vo vzťahu k materskej spoločnosti a teda vyvrátenia abstraktnej možnosti materskej spoločnosti uplatňovať rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť v situácii, kedy v nej vlastní 100 % kapitálu, predstavovalo probatio diabolica a znamenalo by zavedenie nevyvrátiteľnej domnienky.

91      Po tretie, žalobkyne pripomínajú, že všeobecná kontrola vykonávaná spoločnosťami Total a Elf Aquitaine nad spoločnosťou Arkema je v protiklade s kontrolou vykonávanou spoločnosťou Arkema nad jej dcérskymi spoločnosťami Altuglas a Altumax, ktoré boli integrované v rámci spoločnosti Arkema tak na prevádzkovej úrovni, ako aj na funkčnej úrovni. Žalobkyne taktiež zdôrazňujú, že spoločnosť Arkema konala počas celého konania vo svojom vlastnom mene a v mene svojich dcérskych spoločností a v priebehu vyšetrovania nikdy nespochybnila existenciu skutočnej kontroly nad svojimi dcérskymi spoločnosťami.

92      Na jednej strane, na prevádzkovej úrovni tak Arkema, na rozdiel od spoločností Elf Aquitaine a Total, ktoré sa nezúčastňovali na výrobnom procese metakrylátov, vykonávala činnosť výroby metylmetakrylátu, suroviny používanej – čiastočne – jej dcérskymi spoločnosťami Altuglas a Altumax pre vlastnú spotrebu na výrobu a distribúciu PMMA.

93      Na druhej strane, na funkčnej úrovni činnosť týkajúca sa PMMA, hoci ju vykonávali dcérske spoločnosti Arkema (Altuglas a Altumax), bola vždy zahrnutá do obchodnej organizácie spoločnosti Arkema, najskôr v rámci DIOS do roku 2000, potom od roku 2001 prostredníctvom obchodnej jednotky osobitne venovanej PMMA. Navyše počas dotknutého obdobia väčšina členov správnej rady spoločnosti Altuglas bola zložená z predstaviteľov právneho a finančného riaditeľstva spoločnosti Arkema. Títo predstavitelia okrem toho vykonávali funkcie nielen v rámci spoločnosti Arkema, ale aj v rámci spoločnosti Altuglas, ktorá nemala vlastné právne a finančné oddelenia. Napokon všetci zamestnanci spoločnosti Altuglas, ktorí sa zúčastnili na postupoch uvedených v napadnutom rozhodnutí, pravidelne informovali člena manažmentu spoločnosti M. G., ktorý bol počas trvania porušenia najskôr riaditeľom DIOS do roku 2000 a potom od roku 2001 členom výboru riaditeľstva pre chémiu.

94      Žalobkyne okrem toho uvádzajú, že táto funkčná a prevádzková integrácia medzi spoločnosťou Arkema a jej dcérskymi spoločnosťami Altuglas a Altumax bola potvrdená v roku 2004 počas reorganizácie odvetvia chémie skupiny Total a vytvorením spoločnosti Arkema a následne v máji 2006 vstupom spoločnosti Arkema na burzu.

95      Po štvrté, žalobkyne zdôrazňujú, že žiaden z dokumentov získaných počas konania nepreukazuje, že spoločnosť Arkema priamo alebo nepriamo dostala akýkoľvek pokyn alebo odporúčanie zo strany spoločností Elf Aquitaine alebo Total týkajúce sa obchodnej politiky, ktorú má viesť na troch s metakrylátmi, hoci Komisia zadržala v sídle spoločnosti Arkema stovky dokumentov.

96      Po piate, žalobkyne tvrdia, že stanovisko prijaté Komisiou v napadnutom rozhodnutí je v rozpore s jej vlastnou predchádzajúcou praxou. V rozhodnutí Komisie K(2003) 4570 v konečnom znení z 10. decembra 2003 o konaní podľa článku 81 [ES] a podľa článku 53 Dohody o EHP (Prípad COMP/E-2/37.857 – Organické peroxidy), ďalej len „rozhodnutie Organické peroxidy“) totiž Komisia nepripísala zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Arkema, spoločnosti Elf Aquitaine napriek kapitálovej väzbe, ktorá existovala medzi týmito dvomi spoločnosťami. Komisia tým pripustila, že spoločnosť Arkema bola skutočne autonómna pri určovaní svojej obchodnej politiky. Podľa názoru žalobkýň keďže sa obdobie, na ktoré sa rozhodnutie Organické peroxidy vzťahuje, sčasti prekrýva s obdobím, ktoré je uvedené v napadnutom rozhodnutí a keďže hospodárske a finančné vzťahy spájajúce spoločnosti Arkema a Elf Aquitaine boli v oboch veciach striktne totožné, Komisia sa neodôvodnene odchýlila od stanoviska prijatého vo veci, ktorá viedla k rozhodnutiu Organické peroxidy.

97      Okrem toho obmedzená a všeobecná kontrola vykonávaná spoločnosťami Total a Elf Aquitaine nad ich dcérskymi spoločnosťami bola nedávno potvrdená francúzskym výborom pre hospodársku súťaž, ktorý v rozhodnutí týkajúcom sa trhu distribúcie palív na diaľnicach konštatoval, že spoločnosti Total Raffinage Distribution SA a Elf Antar France SA disponujú dostatočnou autonómiou pri určovaní svojej obchodnej politiky.

98      Žalobkyne napokon tvrdia, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia pri posúdení povahy a rozdelenia dôkazného bremena. Žalobkyne sa domnievajú, že vzhľadom na to, že domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu uvedená Komisiou nebola doplnená žiadnou dodatočnou skutočnosťou, ktorá by preukazovala skutočnú kontrolu materských spoločností nad obchodnou politikou spoločnosti Arkema v súvislosti s trhom s PMMA, samotná skutočnosť, že Arkema v priebehu správneho konania predložila dôkazy preukazujúce jej skutočnú autonómiu na trhu, postačuje pre vyvrátenie dôkazného bremena. Podľa nich teda prináleží Komisie, aby napriek týmto skutočnostiam preukázala, že spoločnosti Total a Elf Aquitaine uplatňovali rozhodujúci vplyv na svojimi dcérskymi spoločnosťami, pokiaľ ide o dotknutý trh.

99      Komisia tvrdí, že dôkazy predložené žalobkyňami v priebehu správneho konania a uvedené v žalobe nie sú ani pri ich zvážení ako celku dostatočné pre preukázanie autonómie správania spoločnosti Arkema na trhu vo vzťahu k spoločnosti Elf Aquitaine a teda pre vyvrátenie domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

100    Na úvod treba konštatovať, že v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne (pozri body 90 a 98 vyššie), Komisia v prejednávanej veci neporušila pravidlá v oblasti dôkazného bremena.

101    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z judikatúry prijatej v rozsudku z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia (už citovaný v bode 35 vyššie, bod 61), vyplýva, že na vyvrátenie domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu prináleží dotknutej spoločnosti predložiť „dostatočné dôkazy“ preukazujúce, že dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne. Pokiaľ ide o Komisiu, prináleží jej preskúmať tieto dôkazy, a nie predkladať skutočné dôkazy preukazujúce uplatňovanie takéhoto vplyvu. Navyše, ak by stačilo, aby dotknutá strana spochybnila uvedenú domnienku len uvedením nepodložených tvrdení, domnienka by bola zbavená užitočnosti.

102    Hneď na úvod treba uviesť, že žalobkyne vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách predložili veľmi málo konkrétnych dôkazov na podloženie svojich tvrdení o autonómii spoločnosti Arkema na trhu. Osobitne časť III.2 tejto odpovede, nazvaná „Arkema mala [počas obdobia trvania porušenia] skutočnú autonómiu pri určovaní svojej obchodnej politiky“ neodkazuje na žiaden dokument na podporu tvrdení, ktoré obsahuje. Zdá sa tak, že konštatovanie Komisie uvedené v odôvodnení č. 272 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého skutočnosti predložené žalobkyňami sú len tvrdeniami nepodopretými dostatočnými dôkazmi, je správne. Ako vyplýva z predchádzajúceho bodu, umožňuje tak správne sa domnievať, že domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu nebola vyvrátená.

103    Okrem toho, na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, stanovisko prijaté v napadnutom rozhodnutí nepredstavuje probatio diabolica. Z judikatúry totiž vyplýva, že pri zisťovaní, či dcérska spoločnosť určuje autonómne svoje správanie na trhu, treba zohľadniť vziať do úvahy všetky relevantné okolnosti súvisiace s hospodárskymi, organizačnými a právnymi väzbami, ktoré spájajú dcérsku spoločnosť s materskou spoločnosťou a ktoré sa môžu z prípadu na prípad meniť, a preto nemôžu byť predmetom taxatívneho výpočtu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, body 73 a 74). Žalobkyne mali preto uviesť akékoľvek okolnosti súvisiace s hospodárskymi, organizačnými a právnymi väzbami, ktoré spájajú dcérsku spoločnosť s materskou spoločnosťou a ktoré považujú za okolnosti preukazujúce, že netvoria jeden hospodársky subjekt (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, bod 65). Za predpokladu, že by žalobkyne v prejednávanej veci nemohli predložiť takéto dôkazy, neznamená to, že uvedenú domnienku nemožno v žiadnom prípade vyvrátiť.

104    V rámci týchto všeobecných pripomienok treba preskúmať osobitné tvrdenia uvedené žalobkyňami.

105    Po prvé, žalobkyne sa opierajú o skutočnosť, že spoločnosti Total a Elf Aquitaine sú holdingové spoločnosti a tvrdia, že autonómia ich dcérskych spoločností vyplýva zo samotnej štruktúry skupiny.

106    Na jednej strane treba konštatovať, že tvrdenia, podľa ktorých spoločnosti Total a Elf Aquitaine sú holdingové spoločnosti, nie sú podporené žiadnym dôkazom.

107    Na druhej strane aj za predpokladu, že tieto tvrdenia sú správne, nemôžu postačovať na vylúčenie toho, že predmetné materské spoločnosti uplatňovali rozhodujúci vplyv na svoje dcérske spoločnosti najmä koordinovaním finančných investícií v rámci skupiny. Bolo už totiž rozhodnuté, že v kontexte skupiny spoločností je holding spoločnosťou, ktorej poslaním je zoskupovať podiely v rôznych spoločnostiach a ktorej úlohou je zabezpečiť jednotu ich riadenia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, T‑69/04, Zb. s. II‑2567, bod 63). V prejednávanej veci samotné žalobkyne tvrdia, že ich materské spoločnosti zasahovali do najdôležitejších rozhodnutí, ktoré mohli mať dopad na úrovni celej skupiny. Tieto tvrdenia, ktoré ani zďaleka nevyvracajú tvrdenie o existencii jednej hospodárskej jednotky zloženej zo žalobkýň a z ich materských spoločností, skôr potvrdzujú, že úlohou materských spoločností bolo zabezpečiť jednotné riadenie a koordináciu, aby mohli ovplyvňovať správanie dcérskych spoločností na trhu.

108    Po druhé, žalobkyne tvrdia, že preukázali, že spoločnosť Arkema bola pri určovaní svojej obchodnej politiky súvisiacej s PMMA úplne autonómna. Arkema bola totiž materskou spoločnosťou odvetvia chémie a dávala smernice svojim vlastným dcérskym spoločnostiam, ako sú Altuglas a Altumax. Pokiaľ ide o spoločnosti Total a Elf Aquitaine, ich úloha sa obmedzovala na povoľovanie veľkých investícií a schvaľovanie účtovných a finančných informácií týkajúcich sa výsledkov ich dcérskej spoločnosti, ako to vyžaduje príslušná právna úprava.

109    V tejto súvislosti treba jednak uviesť, že tvrdenia žalobkýň nie sú podporené žiadnym dôkazom. Pokiaľ však ide o tvrdenia týkajúce sa organizácie a štruktúry skupiny Total a právomocí jednotlivých spoločností skupiny, konkrétny dôkaz mohol byť v zásade predložený.

110    Zaiste, žalobkyne v prílohe k žalobe predložili internú poznámku s názvom „Interné právomoci a záväzky týkajúce sa výdavkov“, smerujúcu k podporeniu ich tvrdenia o tom, že materská spoločnosť sa obmedzovala len na schvaľovanie najvýznamnejších investícií realizovaných spoločnosťou Arkema. Tento dokument však, ako tvrdí Komisia, pričom žalobkyne tomu neprotirečia, nebol uvedený v odpovedi na oznámenie o výhradách. Navyše keď bola žalobkyniam v tejto súvislosti položená otázka na pojednávaní, žalobkyne potvrdili, že tento dokument nebol predložený počas správneho konania. Z rozsudku z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaného v bode 35 vyššie (bod 61), však vyplýva, že ak Komisia použije domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, môže materskú spoločnosť považovať za solidárne zodpovednú za zaplatenie pokuty uloženej jej dcérskej spoločnosti, ibaže by dotknutá spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátenie tejto domnienky, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že dcérska spoločnosť sa na trhu správala samostatne. Komisia tak v odôvodnení č. 272 napadnutého rozhodnutia mohla platne dospieť k záveru, že predmetné tvrdenia neboli podporené dostatočnými dôkazmi.

111    Na druhej strane v každom prípade, aj za predpokladu, že by tieto tvrdenia boli preukázané, nie sú dostatočné pre vyvrátenie domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, keďže sa týkajú výlučne určovania obchodnej politiky súvisiacej s PMMA. Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, totiž pre zistenie, či dcérska spoločnosť určuje autonómne svoje správanie na trhu, treba zohľadniť nielen skutočnosti týkajúce sa obchodnej politiky v oblasti kartelom dotknutých výrobkov, ale aj všetky relevantné okolnosti súvisiace s hospodárskymi, organizačnými a právnymi väzbami, ktoré spájajú dcérsku spoločnosť s materskou spoločnosťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, body 67, 68, 73 a 74, a návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott k tomuto rozsudku, Zb. s. I‑8241).

112    Okrem toho niektoré tvrdenia žalobkýň obsahujú indície o tom, že tvorili jeden hospodársky subjekt so svojimi materskými spoločnosťami.

113    Žalobkyne tak pripúšťajú, že Total a Elf Aquitaine museli schvaľovať veľké investície svojej dcérskej spoločnosti. Vykonávanie takejto právomoci však predstavuje nepriamy dôkaz o tom, že dcérska spoločnosť sa na trhu správa s ohľadom na záujmy materskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, Lafarge/Komisia, T‑54/03, neuverejnený v Zbierke, bod 547).

114    Žalobkyne tiež opakovane pripomínajú existenciu odvetvia chémie spoločnosti Total. V odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu žalobkyne potvrdili, že od mája 2000 až do konca porušenia odvetvie chémie zahŕňalo nielen spoločnosť Arkema a jej dcérske spoločnosti, ale aj ostatné spoločnosti skupiny Total. Žalobkyne vysvetlili, že po ukončení fúzie medzi Total Fina a Elf Aquitaine prešli všetky chemické činnosti bývalých skupín z funkčného hľadiska pod záštitu Arkema (vtedy Atofina). Toto funkčné zoskupenie však nie je systematicky sprevádzané kapitálovým zoskupením. Takéto rozdelenie skupiny na odvetvia, ktoré navyše nezohľadňovalo kapitálové väzby medzi spoločnosťami skupiny, je silným dôkazom, že koordinácia činností týchto odvetví prináležala materskej spoločnosti na čele skupiny. Takáto funkcia materskej spoločnosti môže vylúčiť autonómiu správania dcérskej spoločnosti na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudky Lafarge/Komisia, už citovaný v bode 113 vyššie, bod 549, a Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, už citovaný v bode 107 vyššie, bod 64).

115    Pokiaľ ide o tvrdenia, podľa ktorých činnosť týkajúca sa PMMA predstavovala len veľmi malú časť celkového obratu spoločností Total a Elf Aquitaine, tieto tvrdenia nemôžu preukázať, že materská spoločnosť ponechala dcérskej spoločnosti úplnú autonómiu pre definovanie jej správania na trhu. Na vyše, ako bolo uvedené vyššie, autonómiu dcérskej spoločnosti vo vzťahu k materskej spoločnosti nemožno posudzovať výlučne s ohľadom na jej činnosť v oblasti výrobkov dotknutých kartelom. Preto aj za predpokladu, že by takéto tvrdenie bolo relevantné, treba posúdiť význam spoločnosti Arkema ako celku pre jej materské spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, už citovaný v bode 107 vyššie, bod 66). Žalobkyne však v tomto zmysle nepredložili žiadne tvrdenia.

116    Po tretie, treba zamietnuť tvrdenie, podľa ktorého by všeobecná kontrola vykonávaná spoločnosťami Total a Elf Aquitaine nad spoločnosťou Arkema bola v protiklade s kontrolou vykonávanou spoločnosťou Arkema nad jej dcérskymi spoločnosťami Altuglas a Altumax. Jednak ide opäť o tvrdenie, ktoré nie je podporené dostatočnými dôkazmi týkajúcimi sa vzťahov medzi dotknutými spoločnosťami. Jednak, aj za predpokladu, že by sa preukázalo, že spoločnosti Total a Elf Aquitaine neudržiavali so spoločnosťou Arkema tak úzke vzťahy ako mala Arkema so svojimi vlastnými dcérskymi spoločnosťami, nepostačovalo by to pre preukázanie autonómie správania spoločnosti Arkema na trhu.

117    Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie založené na tom, že reorganizácia odvetvia chémie spoločnosti Total a vytvorenie spoločnosti Arkema v roku 2004 a následne jej vstup na burzu v roku 2006 potvrdzovali autonómiu tejto spoločnosti, stačí konštatovať, že ide o skutočnosti, ktoré nastali až po období trvania porušovania a ktoré teda nemôžu potvrdzovať autonómiu uvedenej spoločnosti počas tohto obdobia. Navyše výraz „reorganizácia odvetvia chémie skupiny Total“ evokuje, že Total prevzal koordinačnú funkciu, pokiaľ ide o uvedené odvetvie chémie.

118    Po piate, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého žiaden dokument zo spisu nepreukazuje, že spoločnosť Arkema dostala od spoločností Elf Aquitaine alebo Total pokyn alebo odporúčanie týkajúce sa obchodnej politiky na trhu s metakrylátmi, toto tvrdenie ako také je neúčinné, keďže autonómiu spoločnosti Arkema nemožno posudzovať výlučne vo vzťahu k tomuto trhu. Okrem toho, ako už bolo rozhodnuté, skutočnosť, že zo spisových dokumentov nevyplýva, že materská spoločnosť dávala pokyny svojej dcérskej spoločnosti, nemôže dokazovať, že takéto pokyny neexistovali (pozri v tomto zmysle rozsudok Lafarge/Komisia, už citovaný v bode 113 vyššie, bod 545).

119    Po šieste a na záver, treba pristúpiť k tvrdeniu, podľa ktorého je stanovisko prijaté v napadnutom rozhodnutí v rozpore s predchádzajúcou praxou Komisie, aká vyplýva z rozhodnutia Organické peroxidy, v ktorej Komisia nepripísala porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Arkema, spoločnosti Elf Aquitaine.

120    V tejto súvislosti treba konštatovať, že z rozhodnutia Organické peroxidy (odôvodnenia č. 373 až 391), na ktoré sa žalobkyne odvolávajú, vyplýva, že Komisia v ňom neanalyzovala problematiku zodpovednosti materskej spoločnosti Arkema a osobitne že nerozhodovala o otázke jej autonómie vo vzťahu k materskej spoločnosti. Takže aj za predpokladu, že skutkové okolnosti v tejto veci boli podobné skutkovým okolnostiam v prejednávanej veci, nemožno tvrdiť, že toto rozhodnutie predstavuje akúkoľvek záruku týkajúcu sa spôsobu, akým Komisia vnímala vzťahy medzi spoločnosťou Arkema a jej materskými spoločnosťami, ani záruku týkajúcu sa kritéria pripísateľnosti uplatniteľnej na túto skupinu spoločností.

121    Okrem toho napadnuté rozhodnutie nie je prvé, v ktorom Komisia pripisuje zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Arkema, spoločnosti Elf Aquitaine. V rozhodnutí Komisie K(2004) 4876 Komisie z 19. januára 2005 týkajúcom sa konania podľa článku 81[ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec C 37.773 – MCAA), ďalej len „rozhodnutie MCAA“) už totiž Komisia vykonala takéto pripísanie spoločnosti Elf Aquitaine, a to taktiež na základe domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na jej dcérsku spoločnosť, ktorá nebola vyvrátená.

122    V každom prípade z judikatúry vyplýva, že Komisia nie je povinná systematicky overovať, či je možné pripísať protiprávne správanie dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, body 330 a 331, potvrdený rozsudkom Súdneho dvora z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 82). Preto aj za predpokladu, že žalobkyne a spoločnosť Elf Aquitaine tvorili jeden podnik aj v čase skutkových okolností dotknutých rozhodnutím Organické peroxidy, samotná skutočnosť, že Komisia nezamýšľala možnosť určiť toto rozhodnutie a uložiť sankciu materskej spoločnosti žalobkýň, nebráni tomu, aby tak urobila v prejednávanej veci v súlade so zásadami stanovenými judikatúrou v oblasti pripísateľnosti.

123    Navyše, aj keby Komisia bola povinná pripísať predmetné porušenie v rozhodnutí Organické peroxidy spoločnosti Elf Aquitaine, skutočnosť, že tak neurobila, svedčí len o nesprávnom posúdení, ktorého sa dopustila v uvedenej veci, a žalobkyne sa na ňu teda nemôžu v prejednávanej veci účinne odvolávať.

124    So zreteľom na vyššie uvedené treba dospieť k záveru, že dôkazy predložené žalobkyňami, hoci aj ako celok, nemôžu stačiť na účely vyvrátenia domnienky, podľa ktorej spoločnosti Total a Elf Aquitaine skutočne uplatňovali rozhodujúci vplyv na správanie ich dcérskych spoločností.

125    Druhá časť tohto žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť, v dôsledku čoho sa musí zamietnuť aj druhý žalobný dôvod ako celok.

 O treťom žalobnom dôvode, založenom na porušení povinnosti odôvodnenia a zásady riadnej správy vecí verejných pri uplatnení pravidiel pripísateľnosti

126    Tento žalobný dôvod je rozdelený na dve časti.

 O prvej časti, založenej na porušení povinnosti odôvodnenia

–       Tvrdenia účastníkov konania

127    Žalobkyne tvrdia, že v rozsahu, v akom napadnuté rozhodnutie neobsahuje odpoveď na všetky tvrdenia spoločnosti Arkema smerujúce k preukázaniu autonómie jej obchodnej politiky, Komisia porušila povinnosť odôvodnenia, ktorá jej prislúcha. Okrem toho vysvetlenia predložené Komisiou vo vyjadrení k žalobe nemôžu túto skutočnosť napraviť.

128    Žalobkyne uvádzajú, že Komisia neodpovedá na všetky tvrdenia uvedené spoločnosťou Arkema, ktoré sú zhrnuté v odôvodnení č. 269 napadnutého rozhodnutia. Komisia sa predovšetkým zdržala odpovede na tvrdenia, podľa ktorých vymenovanie členov správnej rady spoločnosti spoločnosťou Elf Aquitaine ako také nedokazovalo výkon skutočnej kontroly a spoločnosť Arkema bola pri určovaní svojej obchodnej politiky úplne autonómna, pričom zodpovednosť sa obmedzovala na všeobecné informácie oznamované v rámci bežného fungovania skupiny spoločností a týkala sa predovšetkým otázok účtovníctva, financií a auditu.

129    Žalobkyne tiež uvádzajú, že Komisia neodpovedá na niektoré tvrdenia predložené spoločnosťou Arkema v jej odpovedi na oznámenie o výhradách, ktoré nie sú ani zhrnuté v napadnutom rozhodnutí. Ide o tvrdenia, podľa ktorých sa vedúci predstavitelia spoločností Total a Elf Aquitaine nikdy nezúčastnili na dotknutých postupoch a kontrola vykonávaná materskými spoločnosťami sa obmedzovala len na schvaľovanie najvýznamnejších investícií a bola príliš všeobecná na to, aby obmedzovala autonómiu spoločnosti Arkema, najmä pokiaľ ide o určenie cien.

130    Žalobkyne sa domnievajú, že aj keď Komisia nie je povinná prejednať všetky skutkové a právne otázky posudzované počas správneho konania, je však povinná preskúmať dôvodnosť všetkých tvrdení uvedených pre vyvrátenie domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, a to v ich celku. Akýkoľvek iný prístup by viedol k zavedeniu nevyvrátiteľnej domnienky.

131    Navyše nedostatok odôvodnenia je v prejednávanej veci o to poškodzujúcejší, že jednak postoj zaujatý Komisiou je novátorský, ako to Komisia uznáva v odôvodnení č.271 napadnutého rozhodnutia, a jednak že Komisia vo vzťahu k ostatným dcérskym spoločnostiam spochybneným napadnutým rozhodnutím uviedla prítomnosť dodatočných dôkazov podporujúcich domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu ich materskými spoločnosťami. Žalobkyne zdôrazňujú, že podľa judikatúry je povinnosť odôvodnenia prislúchajúca Komisii posilnená, ak vo svojom rozhodnutí zachádza podstatne ďalej ako v predchádzajúcich rozhodnutiach (rozsudok Súdneho dvora z 8. novembra 2001, Silos, C‑228/99, Zb. s. I‑8401, bod 28; uznesenia Súdu prvého stupňa z 21. januára 2004, FNSEA a i./Komisia, T‑245/03, Zb. s. II‑271, bod 52, a FNCBV/Komisia, T‑217/03, Zb. s. II‑239, bod 66).

132    Komisia spochybňuje, že porušila povinnosť odôvodnenia, ktorá jej prislúcha.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

133    Pokiaľ ide o povinnosť odôvodnenia, ktorá prislúcha Komisii, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Požiadavka uvedenia dôvodov musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky uvedeného článku 253 ES, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj s ohľadom na jeho kontext a na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63 a tam citovanú judikatúru).

134    Bolo už rozhodnuté, že ak sa rozhodnutie o uplatnení článku 81 ES, tak ako v prejednávanom prípade, týka viacerých subjektov a ide o otázku pripísateľnosti porušenia, musí obsahovať dostatočné odôvodnenie vo vzťahu ku každému zo subjektov, ktorým je určené, najmä vo vzťahu k tým z nich, ktoré podľa tohto rozhodnutia musia niesť zodpovednosť za toto porušenie (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, SCA Holding/Komisia, T‑327/94, Zb. s. II‑1373, bod 78, a z 27. septembra 2006, Akzo Nobel/Komisia, T‑330/01, Zb. s. II‑3389, bod 93). Aby bolo napadnuté rozhodnutie dostatočne odôvodnené vo vzťahu k materským spoločnostiam žalobkýň, malo teda obsahovať najmä podrobné uvedenie dôvodov odôvodňujúcich pripísateľnosť porušenia týmto spoločnostiam (pozri v tomto zmysle rozsudok SCA Holding/Komisia, už citovaný, bod 80).

135    Okrem toho, pokiaľ má toto pripísanie vplyv na situáciu žalobkýň, keďže žalobkyne toto pripísanie spochybnili počas správneho konania, a teda majú záujem v tomto bode spochybniť napadnuté rozhodnutie, musí sa im, ako aj ich materských spoločnostiam umožniť poznať odôvodnenie stanoviska Komisie.

136    Z uvedeného vyplýva, že ak Komisia, tak ako v prejednávanej veci, založí pripísanie porušenia na domnienke uplatňovania rozhodujúceho vplyvu a ak dotknuté spoločnosti počas správneho konania predložili dôkazy smerujúce k vyvráteniu tejto domnienky, rozhodnutie musí obsahovať dostatočné uvedenie dôvodov odôvodňujúcich stanovisko, podľa ktorého tieto dôkazy neumožňovali vyvrátiť uvedené domnienku.

137    V prejednávanej veci žalobkyne vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách tvrdili najmä, že spoločnosť Arkema mala počas celého obdobia trvania porušenia skutočnú autonómiu pri určovaní svojej obchodnej politiky. Na podporu tohto tvrdenia žalobkyne uviedli v podstate tie isté tvrdenia, ako sú tvrdenia analyzované v rámci druhého žalobného dôvodu.

138    Z predchádzajúceho však vyplýva, že Komisia na tieto tvrdenia odpovedala v odôvodnení č. 272 napadnutého rozhodnutia, keď uviedla, že „ostatné tvrdenia boli len tvrdeniami nepodporenými dostatočnými dôkazmi pre vyvrátenie domnienky zodpovednosti spoločností Total a Elf Aquitaine za konanie, ktorého sa dopustila ich dcérska spoločnosť Atofina“ Žalobkyne teda nesprávne tvrdia, že Komisia neodpovedala na ich tvrdenie uvedené v odôvodnení č. 269 písm. c) napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého spoločnosť Arkema mala vo svojej obchodnej politike a vo svojom správaní na trhu úplnú autonómiu.

139    Navyše treba rozhodnúť, že za okolností prejednávanej veci toto tvrdenie uvedené v odôvodnení č. 272 napadnutého rozhodnutia spĺňa požiadavky stanovené judikatúrou.

140    Komisia tým totiž uviedla dôvod, prečo sa domnievala, že skutočnosti uvedené žalobkyňami a ich materskými spoločnosťami nie sú dostatočné pre vyvrátenie domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu. Napadnuté rozhodnutie im teda poskytlo potrebné údaje umožňujúce im brániť svoje práva. Predovšetkým žalobkyne mohli buď spochybniť presnosť tohto tvrdenia uvedením toho, že svoje tvrdenia podporili dostatočnými dôkazmi, alebo mohli spochybniť relevantnosť tohto tvrdenia tým, že predmetné tvrdenia, aj keď nepodporené, boli v prejednávanej veci dostatočné pre vyvrátenie uvedenej domnienky. Toto odôvodnenie je o to výstižnejšie, keď je konfrontované s dotknutou časťou odpovede na oznámenie o výhradách, ktorá je žalobkyniam známa a ktorá neodkazuje na žiaden dokument na podporu v nej obsiahnutých tvrdení (pozri body 102 a nasledujúce vyššie).

141    Okrem toho, ako Komisia správne uvádza, z judikatúry vyplýva, že hoci je podľa článku 253 ES povinná odôvodniť svoje rozhodnutia uvedením skutkových a právnych okolností, od ktorých závisí právne odôvodnenie opatrenia, a úvah, ktoré ju viedli k prijatiu svojho rozhodnutia, nevyžaduje sa, aby prejednávala všetky skutkové a právne otázky, ktoré vzniesla každá dotknutá osoba v priebehu správneho konania (rozsudok Súdneho dvora z 10. decembra 1985, Stichting Sigarettenindustrie a i./Komisia, 240/82 až 242/82, 261/82, 262/82, 268/82 a 269/82, Zb. s. 3831, bod 88, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. októbra 1991, Atochem/Komisia, T‑3/89, Zb. s. II‑1177, bod 222). Hoci teda Komisia musí vo svojom rozhodnutí uviesť, z akých dôvodov sa domnieva, že uvedené skutočnosti sú nedostatočné na vyvrátenie domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, nevyplýva z toho, že by bola v každom prípade povinná osobitne prejednať každú zo skutočností uvedených dotknutými podnikmi. Všeobecná odpoveď, aká bola poskytnutá v tejto veci, môže byť podľa okolností prejednávanej veci postačujúca na to, aby podnik mohol účinne brániť svoje práva a aby Všeobecný súd mohol vykonať svoje preskúmanie.

142    Pokiaľ ide o skutočnosť, že odôvodnenie č. 269 napadnutého rozhodnutia neuvádza všetky tvrdenia spoločnosti Arkema, táto skutočnosť nie je rozhodujúca.

143    Pokiaľ ide o tvrdenie, že kontrola vykonávaná materskými spoločnosťami sa obmedzovala na schvaľovanie najvýznamnejších investícií a bola príliš všeobecná na to, aby obmedzovala autonómiu spoločnosti Arkema, najmä pokiaľ ide o určenie cien, toto tvrdenie sa prelína s tvrdením, že „Atofina mala vo svojej obchodnej politike a svojom správaní na trhu úplnú autonómiu“, ktoré je uvedené v odôvodnení č. 269 písm. c) napadnutého rozhodnutia a na ktoré sa odpovedá v odôvodnení č. 272 napadnutého rozhodnutia. Navyše treba konštatovať, že body 115 a 117 odpovede žalobkýň na oznámenie o výhradách, v ktorých je toto tvrdenie uvedené, neodkazuje na žiaden dokument na ich podporu. Žalobkyne teda mohli pochopiť, že tvrdenie Komisie uvedené v odôvodnení č. 272 napadnutého rozhodnutia bolo tiež odpoveďou na toto tvrdenie.

144    Taktiež pokiaľ ide o tvrdenie, že vedúci predstavitelia spoločností Total a Elf Aquitaine sa nikdy nezúčastnili na dotknutých postupoch, z odpovede žalobkýň na oznámenie o výhradách (pozri najmä body 91 až 105) vyplýva, že toto tvrdenie uviedli v bodoch 99 až 101 svojej odpovede nie pre vyvrátenie domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, ale pre preukázanie toho, že „spoločnostiam Elf Aquitaine alebo Total nemožno… vytýkať žiadnu účasť, priamu ani nepriamu, na dotknutých postupoch“. Z vyššie uvedeného však vyplýva, že Komisia pri pripísaní sporného porušenia materským spoločnostiam žalobkýň nevychádzala z tejto skutočnosti. Skutočnosť, že Komisia nespomenula toto tvrdenie v napadnutom rozhodnutí, teda nemôže nijako predstavovať porušenie povinnosti odôvodnenia.

145    Pokiaľ ide o skutočnosť, že Komisia výslovne neodpovedala na tvrdenie uvedené v odôvodnení č. 269 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého vymenovanie členov správnej rady spoločnosti Arkema spoločnosťou Elf Aquitaine nepreukazovalo výkon skutočnej kontroly, treba zdôrazniť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí netvrdila, že táto skutočnosť je dostatočná pre odôvodnenie pripísania sporného porušenia materským spoločnostiam žalobkýň. Zaiste, Komisia v odôvodnení č. 264 napadnutého rozhodnutia uviedla, že „členovia správnej rady spoločnosti Arkema … boli vymenovaní spoločnosťou Elf Aquitaine…“ a že táto skutočnosť, ako aj kapitálová väzba medzi týmito dvomi spoločnosťami jej umožňuje predpokladať, že Elf Aquitaine mala rozhodujúci vplyv a skutočnú kontrolu nad správaním svojej dcérskej spoločnosti Arkema. Ako však bolo konštatované v bodoch 68 a 69 vyššie, zo štruktúry napadnutého rozhodnutia vyplýva, že táto skutočnosť bola spomenutá len nadbytočne a že nepodmienila pripísanie sporného porušenia materským spoločnostiam žalobkýň. Neuvedenie výslovnej odpovede na toto tvrdenie preto nebránilo žalobkyniam poznať odôvodnenia tohto pripísania ani spochybniť ho pred Všeobecným súdom.

146    Navyše pokiaľ ide o tvrdenie založené na znení odôvodnenia č. 271 napadnutého rozhodnutia, treba uviesť, že Komisia v ňom konštatovala toto:

„Skutočnosť, že Komisia v predchádzajúcej veci určila svoje rozhodnutie výlučne spoločnosti Atofina, jej ako taká nebráni určiť svoje rozhodnutie v prejednávanej veci tak spoločnosti Atofina, ako aj spoločnostiam Total/Elf Aquitaine. Komisia disponuje mierou voľnej úvahy pre pripísanie zodpovednosti materskej spoločnosti za okolností, aké sú v prejednávanej veci… a skutočnosť, že túto právomoc nevyužila v predchádzajúcom rozhodnutí, ju nezaväzuje neurobiť tak aj v prejednávanej veci“.

147    Treba konštatovať, že táto časť vôbec nepredstavuje pripustenie toho, že Komisia v prejednávanej veci zaujala novátorský postoj, ako tvrdia žalobkyne. Cieľom tvrdenia Komisie je len vyvrátiť tvrdenie uvedené v odôvodnení č. 268 napadnutého rozhodnutia, založené na nepripísaní správania spoločnosti Arkema jej materskej spoločnosti v predchádzajúcom rozhodnutí určenom spoločnosti Arkema (rozhodnutie Organické peroxidy). Okrem toho treba uviesť, že pred napadnutým rozhodnutím už Komisia uplatnila domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu založenú len na kapitálovej väzbe v rozhodnutí MCAA, v ktorom pripísala porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Arkema, spoločnosti Elf Aquitaine.

148    V každom prípade judikatúra, na ktorú sa žalobkyne odvolávajú, vyžaduje len, aby Komisia poskytla jednoznačné odôvodnenie, ak v rámci svojej rozhodovacej praxe prijíma rozhodnutie, ktorým zašla podstatne ďalej ako v predchádzajúcich rozhodnutiach. V takom prípade teda nestačí, ak poskytne súhrnné odôvodnenie, najmä odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (pozri v tomto zmysle rozsudok Silos, už citovaný v bode 131 vyššie, bod 28). Ako však vyplýva z vyššie uvedeného, Komisia v napadnutom rozhodnutí výslovne odpovedala na tvrdenia spoločnosti Arkema, ktorých cieľom bolo preukázať autonómiu jej obchodnej politiky.

149    Napokon skutočnosť, že vo vzťahu k ostatným dcérskym spoločnostiam, voči ktorým smeruje napadnuté rozhodnutie, Komisia uviedla, že existujú dodatočné dôkazy podporujúce domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu ich materskými spoločnosťami, nemôže mať vplyv na dostatočnosť odôvodnenia vo vzťahu k žalobkyniam. Navyše z vyššie uvedeného (pozri body 68 a 69 vyššie) vyplýva, že tieto dodatočné skutočnosti boli uvedené len pre doplnenie.

150    Z uvedeného vyplýva, že prvá časť tohto žalobného dôvodu sa musí zamietnuť.

 O druhej časti, založenej na porušení zásady riadnej správy vecí verejných

–       Tvrdenia účastníkov konania

151    Žalobkyne uvádzajú že podľa judikatúry má Komisia na základe zásady riadnej správy vecí verejných povinnosť starostlivo a nestranne preskúmať všetky skutočnosti relevantné pre prejednávaný prípad. Táto povinnosť má zásadný význam v správnych konaniach, v ktorých inštitúcie disponujú mierou voľnej úvahy, aby mohli plniť svoje funkcie, akými sú konania v oblasti hospodárskej súťaže.

152    V prejednávanej veci Komisia tým, že vychádzala len z domnienky ovládania a zdržala sa, ako je uvedené vyššie, odpovede na tvrdenia uvedené spoločnosťou Arkema pre vyvrátenie tejto domnienky (osobitne na tie, ktoré sa týkali irelevantnosti vymenovania členov správnej rady spoločnosťou Elf Aquitaine a obchodnej nezávislosti spoločnosti Arkema), starostlivo nepreskúmala skutočnosti relevantné pre prejednávaný prípad a porušila zásadu riadnej správy vecí verejných.

153    Okrem iného žalobkyne odmietajú tvrdenia Komisie, že táto výhrada sa zhoduje s výhradou týkajúcou sa nedostatku odôvodnenia. Žalobkyne zdôrazňujú, že zásada riadnej správy vecí verejných je odlišná od povinnosti odôvodnenia a sleduje odlišný cieľ.

154    Komisia spochybňuje túto argumentáciu.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

155    Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v prípadoch, kedy inštitúcie Spoločenstva disponujú mierou voľnej úvahy, aby mohli plniť svoje funkcie, má dodržanie záruk priznaných právnym poriadkom Únie počas správnych konaní ešte zásadnejší význam. Medzi tieto záruky patrí najmä povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti prejednávaného prípadu (rozsudky Súdneho dvora z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, Zb. s. I‑5469, bod 14, a Súdu prvého stupňa z 24. januára 1992, La Cinq/Komisia, T‑44/90, Zb. s. II‑1, bod 86). Táto povinnosť vychádza zo zásady riadnej správy vecí verejných (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia, T‑62/98, Zb. s. II‑2707, bod 269).

156    Na podporu tejto výhrady sa žalobkyne obmedzujú na tvrdenie, že Komisia vychádzala len z domnienky rozhodujúceho vplyvu uplatňovaného na žalobkyne ich materskými spoločnosťami a zdržala sa odpovede na tvrdenia uvedené spoločnosťou Arkema pre vyvrátenie takejto domnienky, osobitne na tie, ktoré sa týkali irelevantnosti vymenovania členov správnej rady spoločnosťou Elf Aquitaine a obchodnej nezávislosti spoločnosti Arkema.

157    Z vyššie uvedeného však predovšetkým vyplýva, že uplatnenie takejto domnienky je úplne legitímne. Ďalej, ako vyplýva z preskúmania prvej časti tohto žalobného dôvodu, prečítanie dotknutých častí odpovede na oznámenie o výhradách a napadnutého rozhodnutia umožňuje konštatovať, že Komisia odpovedala na príslušné tvrdenia uvedené žalobkyňami a najmä na tvrdenia týkajúce sa obchodnej nezávislosti spoločnosti Arkema [tvrdenie uvedené v odôvodnení č. 269 písm. c) napadnutého rozhodnutia, odpoveď na ktoré je uvedená v odôvodnení č. 272 napadnutého rozhodnutia]. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že samotná stručná povaha tam uvedeného odôvodnenia, podľa ktorého „ostatné tvrdenia boli len tvrdeniami [ne]podopretými dostatočnými dôkazmi pre vyvrátenie domnienky“, neumožňuje konštatovať porušenie povinnosti starostlivo a nestranne preskúmať relevantné skutočnosti vyplývajúce zo správneho konania. Navyše z predchádzajúceho vyplýva (pozri body 102 a nasledujúce vyššie), že tvrdenie spomenuté v odôvodnení č. 272 napadnutého rozhodnutia je správne, čo predpokladá starostlivé a nestranné posúdenie vykonané Komisiou.

158    Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého vymenovanie členov správnej rady spoločnosti Arkema spoločnosťou Elf Aquitaine ako také nie je dôkazom o skutočnom ovládaní, stačí konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí netvrdila opak. Rozhodujúci vplyv uplatňovaný materskými spoločnosťami žalobkýň na ne bol totiž konštatovaný na základe domnienky, ktorá nebola počas správneho konania vyvrátená. Ako bolo práve konštatované, vymenovanie členov správnej rady spoločnosti Arkema spoločnosťou Elf Aquitaine tak bolo v tomto kontexte spomenuté len pre doplnenie. Za týchto podmienok skutočnosť, že Komisia osobitne neodpovedala na toto tvrdenie, nepredstavuje porušenie povinnosti riadnej správy vecí verejných.

159    Navyše treba zdôrazniť, že okrem znenia napadnutého rozhodnutia žalobkyne neuvádzajú nijaký ďalší dôkaz na podporu svojej výhrady.

160    Druhá časť tohto žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť, v dôsledku čoho sa musí zamietnuť aj tretí žalobný dôvod ako celok.

 O štvrtom žalobnom dôvode, založenom na nedodržaní kritéria konkrétneho dopadu na trh pri stanovení východiskovej sumy pokuty na 65 miliónov eur

 Tvrdenia účastníkov konania

161    V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyne uvádzajú, že Komisia stanovením východiskovej sumy pokuty na 65 miliónov eur nedodržala kritérium skutočného dopadu na trh, uvedené v bode 1 A prvom odseku usmernení.

162    Po prvé, žalobkyne tvrdia, že východisková suma pokuty, teda 65 miliónov eur, je nadmerná, keďže porušenie malo len veľmi obmedzený dopad na trhy s dotknutými výrobkami.

163    V tejto súvislosti žalobkyne tvrdia, po prvé, že v rozpore s tým, čo Komisia tvrdí v odôvodnení č. 329 napadnutého rozhodnutia, dopad porušenia na trh bolo možné merať. Mal byť preto zohľadnený pri určení závažnosti porušenia v súlade s judikatúrou a usmerneniami.

164    Podľa ustálenej judikatúry má totiž Komisia pri posudzovaní konkrétneho dopadu porušenia na trh vychádzať z hospodárskej súťaže, aká by normálne existovala, keby k porušeniu nedošlo. Predpokladom toho je teda znalosť vývoja konkurenčnej situácie na dotknutom trhu počas obdobia dopúšťania sa porušenia a možnosť porovnať tento vývoj s vonkajšími údajmi o trhu.

165    Žalobkyne však vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách poskytli Komisii potrebné údaje na tento účel, a to podrobné informácie o vývoji cien troch dotknutých výrobkov z PMMA od roku 1995 do roku 2003, vrátane údajov súvisiacich s vývojom cien ich surovín. Navyše dopad porušenia na trh bolo tiež možné merať na základe informácií týkajúcich sa vývoja trhových podielov rôznych výrobcov počas trvania porušenia, ktoré mala Komisia k dispozícii, ako to dosvedčuje znenie oznámenia o výhradách.

166    Po druhé, žalobkyne uvádzajú, že keby Komisia vykonala kvantifikáciu dopadu porušenia na trh, nevyhnutne by dospela k záveru, že tento dopad bol obmedzený a uložila by spoločnosti Arkema pokutu nižšiu ako 65 miliónov eur.

167    V tejto súvislosti žalobkyne tvrdia, že konkrétny dopad porušenia bol nevyhnutne zanedbateľný, keďže vývoj cien dotknutých výrobkov sa striktne spájal s vývojom cien surovín používaných na ich výrobu, v prípade ktorých nebolo konštatované žiadne porušenia, ako to vyplýva zo schém poskytnutých spoločnosťou Arkema v prílohe k jej odpovedi na oznámenie o výhradách.

168    Navyše samotná Komisia v napadnutom rozhodnutí uznala, že porušenie malo len extrémne obmedzený dopad na dotknuté trhy. V odôvodnení č. 104 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa týkalo všeobecného opisu vykonávania dohôd, Komisia pripustila, že dohodnuté zvýšenia cien nemohli byť vždy realizované. Z viacerých odôvodnení napadnutého rozhodnutia, zaoberajúcich sa dotknutými tromi výrobkami, rovnako tak vyplýva, že zvýšenia cien dohodnuté počas rôznych stretnutí nebolo možné realizovať alebo mali len veľmi obmedzený účinok.

169    Navyše žalobkyne v replike na tvrdenia Komisie spresňujú, že nespochybňujú, že vykonanie, aj čiastočné, dohody môže predstavovať dôkaz o existencii konkrétneho dopadu takejto dohody na trh, ani že dotknutý kartel mohol mať určitý dopad na trh s PMMA. Žalobkyne však tvrdia, že tento dopad bolo možné merať a že keby Komisia vykonala kvantifikáciu tohto dopadu, nevyhnutne by dospela k záveru, že bol obmedzený.

170    Po druhé, žalobkyne tvrdia, že Komisia porušila povinnosť odôvodnenia a zásadu riadnej správy vecí verejných, keď sa domnievala, že konkrétny dopad porušenia nemal byť zohľadnený pri stanovení východiskovej sumy pokuty.

171    Po prvé, žalobkyne zdôrazňujú, že Komisia sa uspokojila s tvrdením, že dopad porušenia nebolo možné merať, bez toho, aby uviedla akýkoľvek dôkaz na podporu tohto tvrdenia, a to napriek mnohým skutočnostiam týkajúcim sa vývoja cien poskytnutým spoločnosťou Arkema počas správneho konania.

172    Podľa žalobkýň má však práve Komisia preukázať, či dopad porušenia na trh je alebo nie je možné merať, najmä ak, ako je tomu v prejednávanej veci, účastníci správneho konania predložia skutočnosti týkajúce sa účinkov porušenia na dotknuté trhy. Keby tomu tak nebolo, Komisii by stačilo tvrdiť, že dopad porušenia nie je možné merať, aby sa oslobodila od zohľadnenia tohto vplyvu pri stanovení východiskovej sumy pokuty.

173    Po druhé, žalobkyne tvrdia, že Komisia tiež porušila svoju povinnosť odôvodnenia a zásadu riadnej správy vecí verejných tým, že neodpovedala na tvrdenia uvedené spoločnosťou Arkema v odpovedi na oznámenie o výhradách, ktorých cieľom bolo preukázať, že dopad porušenia na dotknuté trhy bol obmedzený.

174    Na záver žalobkyne navrhujú Všeobecnému súdu, aby zrušil dotknuté ustanovenia napadnutého rozhodnutia a aby so zreteľom na obmedzený dopad porušenia na dotknuté trhy stanovil pri výkone svojej neobmedzenej právomoci nižšiu východiskovú sumu ich pokuty ako je východisková suma uložená Komisiou.

175    Komisia spochybňuje túto argumentáciu.

 Posúdenie Všeobecným súdom

176    Podľa bodu 1 A prvého odseku usmernení „pri posudzovaní závažnosti porušenia pravidiel sa musí brať do úvahy ich povaha, skutočný dosah na trh, tam, kde je ho možné merať a veľkosť relevantného zemepisného trhu“.

177    V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyne v podstate tvrdia, že v rozpore s tým, čo Komisia tvrdí v napadnutom rozhodnutí, dopad dotknutého kartelu na trh bolo možné merať. Podľa žalobkýň keby Komisia vykonala kvantifikáciu tohto dopadu, nevyhnutne by dospela k záveru, že bol veľmi obmedzený a stanovila by teda nižšiu východiskovú sumu pokuty spoločnosti Arkema ako 65 miliónov eur. Okrem toho žalobkyne uvádzajú porušenie povinnosti odôvodnenia a zásady riadnej správy vecí verejných tým, že Komisia nepodporila svoje tvrdenie, že dopad nebolo možné merať a neodpovedala na tvrdenia uvedené spoločnosťou Arkema v odpovedi na oznámenie o výhradách.

178    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora závažnosť porušení musí byť preukázaná na základe veľkého množstva faktorov, akými sú osobitné okolnosti prípadu, jeho kontext a odstrašujúci dosah pokút, pričom tu nejde o záväzný alebo taxatívny zoznam kritérií, ktoré treba povinne vziať do úvahy. Medzi faktory, na ktoré treba prihliadať pri posúdení závažnosti porušení, patrí konanie každého podniku, úloha každého z nich pri zavádzaní zosúladených postupov, zisk, ktorý z týchto postupov mohli mať, ich veľkosť a hodnota dotknutých tovarov, ako aj riziko, ktoré porušenia tohto typu predstavujú pre ciele Spoločenstva (pozri rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, body 241 a 242 a tam citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, bod 96).

179    Z uvedeného vyplýva, že účinok protisúťažného postupu nie je sám osebe určujúcim kritériom pri posudzovaní primeranej výšky pokuty. Osobitne skutočnosti týkajúce sa úmyslu môžu byť dôležitejšie než tie, ktoré sa týkajú uvedených účinkov, najmä ak ide o porušenia, ktoré sú skutočne závažné (pozri rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 178 vyššie, bod 96 a tam citovanú judikatúru).

180    V tomto ohľade treba pripomenúť, že bolo opakovane rozhodnuté, že kartely si už z dôvodu svojej povahy zasluhujú prísnejšie pokuty. Ich prípadný konkrétny dopad na trh, najmä otázka, nakoľko obmedzenie hospodárskej súťaže viedlo k vyššej cene na trhu, než aká by prevládala, pokiaľ by kartel neexistoval, nie je rozhodujúcim kritériom na určenie úrovne pokút (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. mája 2009, KME Germany a i./Komisia, T‑127/04, Zb. s. II‑1167, bod 64). Tri vyššie uvedené aspekty posúdenia závažnosti porušenia totiž nemajú rovnakú váhu pri celkovom skúmaní. Povaha porušenia má zásadný význam, a to najmä pri kvalifikácii porušenia ako veľmi závažného (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Carbone‑Lorraine/Komisia, T‑73/04, Zb. s. II‑2661, bod 91).

181    Ako Súdny dvor rozhodol, z usmernení vyplýva, že horizontálne kartely v oblasti cien alebo rozdelenia trhu môžu byť kvalifikované ako veľmi závažné priestupky výlučne na základe ich samotnej povahy, a bez toho, aby bola Komisia povinná preukázať konkrétny dopad porušenia na trh. V takom prípade predstavuje konkrétny dopad porušenia len jednu z okolností, ktorá v prípade, že je merateľná, umožňuje Komisii zvýšiť východiskovú sumu pokuty nad úroveň zamýšľanej minimálnej sumy 20 miliónov eur (rozsudky Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 178 vyššie, bod 75, a Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 122 vyššie, bod 103). Súdny dvor teda zdôraznil, že konkrétny dopad porušenia na trh je fakultatívnou okolnosťou, ktorú Komisia môže zohľadniť na účely výpočtu pokuty, ak to považuje za vhodné (pozri v tomto zmysle rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 178 vyššie, bod 82).

182    Navyše bolo rozhodnuté, že skutočnosť, že Komisia v usmerneniach spresnila svoj prístup k hodnoteniu závažnosti porušenia, nevylučuje, aby ju hodnotila ucelene, v závislosti od všetkých relevantných okolností danej veci vrátane skutočností, ktoré nie sú výslovne uvedené v usmerneniach (rozsudok Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovaný v bode 122 vyššie, bod 237).

183    So zreteľom na túto judikatúru tvrdenia predložené žalobkyňami nemôžu spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o stanovenie východiskovej sumy.

184    Z tejto judikatúry totiž vyplýva, že aj za predpokladu, že dopad sporného porušenia na vývoj cien bol obmedzený, ako to tvrdia žalobkyne, jeho kvalifikácia ako veľmi závažného porušenia zostáva naďalej primeraná vzhľadom na jeho povahu a geografický rozsah (t. j. územie EHP). Navyše treba zdôrazniť, že Komisia vo svojom závere týkajúcom sa závažnosti porušenia, ktorý je uvedený v odôvodnení č. 331napadnutého rozhodnutia, kvalifikovala porušenie ako veľmi závažné „s prihliadnutím na jeho povahu… a na skutočnosť, že sa vzťahovalo na celé územie EHP“. Kritérium konkrétneho dopadu na trh tak nehralo žiadnu úlohu pri kvalifikovaní porušenia.

185    Nič v napadnutom rozhodnutí taktiež nenaznačuje, že keby Komisia dospela k záveru, že dopad predmetného kartelu bol obmedzený, stanovila by východiskovú sumu pokuty spoločnosti Arkema nižšiu ako 65 miliónov eur.

186    Hoci Komisia v tejto súvislosti potvrdila, že predmetný kartel mal dopad na trh, vzhľadom na vykonanie dohôd a postupov týkajúcich sa cien (pozri odôvodnenia č. 321 a 329 napadnutého rozhodnutia), hneď spresnila, že „v tomto konaní [nebolo] možné merať konkrétny dopad [porušenia] na trh… a preto Komisia špecificky [nevychádzala] z konkrétneho dopadu, v zhode s usmerneniami, podľa ktorých konkrétny dopad na trh musí byť zohľadnený, pokiaľ ho možno merať“ (odôvodnenie č. 321) a že „účinky [predmetného kartelu na trh nebolo] možné presne merať“. Okrem toho, ako je uvedené vyššie, záver Komisie týkajúci sa závažnosti porušenia, uvedený v odôvodnení č. 331 napadnutého rozhodnutia, nespomína kritérium konkrétneho dopadu na trh.

187    Treba teda konštatovať, že táto okolnosť nebola na účely výpočtu pokuty zohľadnená.

188    Navyše treba zdôrazniť, že žalobkyne netvrdia, že Komisia mala na základe dokumentov, ktoré mala, konštatovať neexistenciu dopadu kartelu na trh. Žalobkyne pripúšťajú, že porušenie mohlo mať určitý dopad, pričom tvrdia, že tento dopad bol obmedzený (pozri bod 169 vyššie). Aj za predpokladu, že Komisia na účely výpočtu pokuty zohľadnila svoje konštatovanie, podľa ktorého mal kartel dopad na trh, však nič nenaznačuje, že zveličila jeho účinky.

189    Nemožno tiež tvrdiť, že východisková suma pokuty uplatnená na žalobkyne bola nevyhnutne založená na zohľadnení významného dopadu predmetného kartelu na trh, keďže táto suma je omnoho vyššia než minimálna suma stanovená v usmerneniach pre veľmi závažné porušenia (t. j. 20 miliónov eur). Ako totiž vyplýva z vyššie uvedeného, konkrétny dopad porušenia predstavuje len jednu spomedzi ďalších okolností, ktoré môžu umožniť Komisii zvýšiť východiskovú sumu pokuty nad túto sumu.

190    V prejednávanej veci je tak východisková suma založená najmä na povahe porušenia, ktorá bola stanovená so zreteľom na jeho hlavné charakteristiky uvedené v časti 4.2 napadnutého rozhodnutia (pozri odôvodnenie č. 320 napadnutého rozhodnutia), na veľkosti dotknutého geografického trhu, ktorým je územie EHP (pozri odôvodnenie č. 330 napadnutého rozhodnutia) a na uplatnení rozdielneho zaobchádzania s týmito podnikmi s cieľom zohľadniť ich skutočnú hospodársku schopnosť spôsobiť značnú ujmu hospodárskej súťaži, posudzovanú s ohľadom na obrat z predaja výrobkov z PMMA, v súvislosti s ktorými sa zúčastnili na predmetnom karteli (pozri odôvodnenia č. 332 až 334 napadnutého rozhodnutia). V tomto kontexte Komisia spomenula taktiež veľkosť celého trhu s výrobkami z PMMA v roku 2000 a v roku 2002, vyjadrenú objemom a hodnotou (pozri odôvodnenie č. 333 napadnutého rozhodnutia).

191    V rámci tohto odvolacieho dôvodu však žalobkyne uvádzajú nadmernosť východiskovej sumy pokuty výlučne v súvislosti s kritériom konkrétneho dopadu na trh. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, táto argumentácia je sama osebe nefunkčná pre spochybnenie východiskovej sumy pokuty prijatej vo vzťahu k žalobkyniam.

192    Z vyššie uvedeného tiež vyplýva, že skutočnosť, že zo znenia napadnutého rozhodnutia dostatočne podrobne nevyplývajú dôvody, z akých sa Komisia domnievala, že na základe údajov, ktorými disponovala, nebolo možné merať konkrétny dopad dotknutého porušenia na trh, nie je relevantná. Táto okolnosť nemá totiž žiaden vplyv na kvalifikovanie veľmi závažného porušenia ani na východiskovú sumu pokuty prijatú vo vzťahu k žalobkyniam.

193    Z vyššie uvedeného navyše vyplýva, že tvrdenia týkajúce sa obmedzenej povahy dopadu predmetného kartelu na trh nemôžu odôvodňovať zníženie pokuty v rámci výkonu neobmedzenej právomoci Všeobecného súdu.

194    Tento žalobný dôvod, ako aj návrh na zníženie pokuty podaný v z tohto dôvodu žalobkyňami sa preto musia zamietnuť.

 O piatom žalobnom dôvode, založenom na existencii nesprávneho právneho posúdenia a skutkových omylov pri zvýšení východiskovej sumy pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku

195    V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyne spochybňujú zvýšenie východiskovej sumy pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku a navrhujú, aby Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie v tomto bode alebo subsidiárne podstatne znížil zvýšenie vykonané z tohto dôvodu.

196    Tento žalobný dôvod je rozdelený na tri časti. Navyše žalobkyne na pojednávaní uviedli dodatočnú výhradu s cieľom spochybniť predmetné zvýšenie.

 O prvej časti, založenej na tom, že Komisia nebola oprávnená zvýšiť východiskovú sumu pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku na základe obratu spoločnosti Total, keďže porušenie nebolo tejto spoločnosti pripísateľné

–       Tvrdenia účastníkov konania

197    Žalobkyne tvrdia, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď z dôvodu odstrašujúceho účinku uplatnila násobiteľa 3 na základe obratu realizovaného spoločnosťou Total, pričom porušenie nebolo tejto spoločnosti pripísateľné. Podľa ich názoru prípadné zvýšenie pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku, za predpokladu, že bolo potrebné, mohlo byť založené len na veľkosti a zdrojoch spoločnosti Arkema.

198    Komisia by však bola za tohto predpokladu výslovne uznala, že násobiteľ 3 je neprimeraný. Žalobkyne totiž uvádzajú, že Komisia pri stanovení časti pokuty pripísateľnej samotnej spoločnosti Arkema z dôvodu opakovaného porušovania uviedla, že by uplatnila „násobiteľa 1,25“, keby spoločnosť Arkema bola jedinou osobou, ktorej bolo napadnuté rozhodnutie určené (poznámka pod čiarou č. 250 napadnutého rozhodnutia).

199    Komisia spochybňuje túto argumentáciu.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

200    Treba konštatovať, že táto časť tohto žalobného dôvodu spočíva v celom rozsahu na predpoklade, že sporné porušenie nebolo možné pripísať materským spoločnostiam spoločnosti Arkema. Z vyššie uvedeného však vyplýva, že tento predpoklad je nesprávny.

201    Prvá časť tohto žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť.

 O druhej časti, založenej na porušení zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania

–       Tvrdenia účastníkov konania

202    Žalobkyne tvrdia, že aj za predpokladu, že by porušenie bolo pripísateľné spoločnosti Total (alebo Elf Aquitaine), Komisia porušila zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania tým, že pri zvýšení sumy pokuty spoločnosti Arkema z dôvodu odstrašujúceho účinku zohľadnila obrat spoločnosti Total.

203    Podľa žalobkýň totiž aj za predpokladu, že by uplatnenie domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu mohlo stačiť pre pripísanie porušenia ich materským spoločnostiam, táto domnienka nie je dostatočná pre uplatnenie zvýšenia z dôvodu odstrašujúceho účinku na základe obratu realizovaného týmito materskými spoločnosťami. Žalobkyne sa domnievajú, že odstrašujúci charakter pokuty sa musí posudzovať podľa okolností, ktoré by mohli ovplyvniť správanie porušiteľa na trhu a osobitne podľa rozsahu zdrojov poskytnutých dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia na dotknutom trhu. Podľa názoru žalobkýň aby zvýšenie z dôvodu odstrašujúceho účinku mohlo byť vypočítané na základe obratu realizovaného na úrovni skupiny, príslušnosť k skupine spoločností musí byť doplnená dodatočnými okolnosťami umožňujúcimi preukázať, že dcérska spoločnosť skutočne použila zdroje skupiny pri dopúšťaní sa porušenia, z dôvodu účasti vedúcich predstaviteľov materskej spoločnosti na porušení a/alebo z dôvodu existencie skutočného ovládania dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou. Ak tomu tak nie je, zohľadnenie obratu materskej spoločnosti predstavuje neprimerané a diskriminačné použitie pojmu odstrašujúci účinok.

204    Žalobkyne okrem toho uvádzajú, že samotná Komisia sa vo svojej rozhodovacej praxi domnievala, že účasť materskej spoločnosti na porušení, ktorého sa dopustila jej dcérska spoločnosť, a použitie zdrojov skupiny pri dopúšťaní sa porušenia sú relevantné kritériá na účely uplatnenia odstrašujúceho účinku [rozhodnutie Komisie 1999/60/ES z 21. októbra 1998 týkajúce sa konania podľa článku 85 Zmluvy ES (IV/35.691/E-4, Izolované potrubia) [neoficiálny preklad] (ďalej len „rozhodnutie Izolované potrubia“)].

205    Komisia spochybňuje túto argumentáciu.

206    Komisia predovšetkým uvádza, že ak bol dosah podniku, voči ktorému musí byť vyvodená zodpovednosť za porušenie, dostatočne vymedzený z právneho hľadiska, potreba uplatnenia alebo neuplatnenia násobiteľa a prípadne určenie jeho primeranej úrovne závisia od celkových zdrojov tejto spoločnosti. Tieto zdroje sa primerane odrážajú v celkovom obrate podniku počas roka predchádzajúceho roku, v ktorom bolo prijaté rozhodnutie ukladajúce sankciu, a nemožno prihliadnuť na žiadnu z úvah uvedených žalobkyňami.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

207    Treba pripomenúť, že Komisia v odôvodnení č. 337 napadnutého rozhodnutia uviedla, že škála pokút, ktoré môžu byť uložené v kategórii veľmi závažných porušení, umožňuje tiež stanoviť sumu pokút na úrovni zabezpečujúcej, že budú mať dostatočne odstrašujúci účinok „s ohľadom na veľkosť a hospodársku silu každého podniku“. Pre posúdenie veľkosti a hospodárskej sily podniku, ku ktorému žalobkyne patrili, Komisia zohľadnila celosvetový obrat spoločnosti Total v roku 2005, ktorý bol posledným obchodným rokom predchádzajúcim roku, v ktorom bolo prijaté napadnuté rozhodnutie (143,168 miliárd eur) a rozhodla sa uplatniť násobiteľa 3 na pokutu uloženú spoločnosti Arkema (pozri najmä odôvodnenia č. 338 a 349 napadnutého rozhodnutia).

208    V rámci tejto časti piateho žalobného dôvodu žalobkyne spochybňujú tento spôsob konania, keď v podstate tvrdia, že aby zvýšenie z dôvodu odstrašujúceho účinku mohlo byť vypočítané na základe obratu realizovaného na úrovni skupiny, príslušnosť k skupine spoločností musí byť doplnená dodatočnými okolnosťami umožňujúcimi preukázať, že dcérska spoločnosť skutočne použila zdroje skupiny. Pripísanie zodpovednosti materským spoločnostiam na základe domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na ich dcérske spoločnosti, ktorá nebola vyvrátená, nie je v tejto súvislosti dostatočné.

209    Túto argumentáciu nemožno prijať.

210    Na úvod treba pripomenúť, že pokiaľ ide o pojem odstrašenie, tento pojem predstavuje jednu z okolností, ktoré sa majú zohľadniť pri stanovovaní výšky pokuty. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že pokuty uložené z dôvodu porušení článku 81 ES, ktoré sú stanovené v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, majú za cieľ potrestať protiprávne akty dotknutých podnikov i odstrašiť tak predmetné podniky, ako aj ostatné hospodárske subjekty od porušovania pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže v budúcnosti. Komisia tak môže pri stanovovaní výšky pokuty zohľadniť najmä veľkosť a hospodársku silu dotknutého podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2006, Showa Denko/Komisia, C‑289/04 P, Zb. s. I‑5859, bod 16 a tam citovanú judikatúru).

211    Súdny dvor sa navyše ustálene domnieva, že celkový obrat podniku je ukazovateľom, hoci len približným a neúplným, veľkosti podniku a jeho hospodárskej sily (pozri rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 178 vyššie, bod 243 a tam citovanú judikatúru). Bolo už rozhodnuté, že na stanovenie pokuty na takej úrovni, ktorá zabezpečí, aby mala dostatočne odstrašujúci charakter, je Komisii dovolené zohľadniť celkový obrat dotknutého podniku (rozsudky Súdneho dvora Showa Denko/Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, body 15 až 18, a z 22. mája 2008, Evonik Degussa/Komisia a Rada, C‑266/06 P, neuverejnený v Zbierke, bod 120; rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Cheil Jedang/Komisia, T‑220/00, Zb. s. II‑2473, bod 96).

212    V tomto kontexte treba pripomenúť, že podľa napadnutého rozhodnutia Total a Elf Aquitaine tvoria so žalobkyňami jeden podnik, ktorý sa dopustil sporného porušenia. Za týchto podmienok argumentácia žalobkýň znamená požiadavku zohľadniť na účely stanovenia dostatočne odstrašujúcej úrovne pokuty nie veľkosť a hospodársku silu toho podniku, ako sa odrážajú v jeho celkovom obrate, ale len časť jeho zdrojov, a to tých, ktoré boli „dané k dispozícii dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia na dotknutom trhu“. Treba však konštatovať, že toto tvrdenie je nezlučiteľné s cieľom odstrašenia sledovaným Komisiou.

213    Ako už totiž Súd prvého stupňa rozhodol, potreba zabezpečiť dostatočne odstrašujúci účinok pokuty, hoci neodôvodňuje zvýšenie celkovej výšky pokút v rámci vykonávania politiky hospodárskej súťaže, vyžaduje upraviť pokutu tak, aby mala požadovaný dosah na podnik, ktorému je uložená, a to tak, aby sa nestala zanedbateľnou, alebo naopak, neprimerane vysokou, predovšetkým s ohľadom na finančné schopnosti dotknutého podniku v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi jednak z potreby zabezpečiť efektívnosť pokuty a jednak dodržiavania zásady proporcionality (rozsudky Súdu prvého stupňa z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia, T‑279/02, Zb. s. II‑897, bod 283, a z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, T‑410/03, Zb. s. II‑881, bod 379). Z pohľadu dostatočného odstrašujúceho účinku pokuty preto môže byť uplatnenie násobiteľa odôvodnené najmä možnosťou dotknutého podniku ľahšie zhromaždiť prostriedky potrebné na zaplatenie svojej pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudky Showa Denko/Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, bod 18, a rozsudky Súdu prvého stupňa Degussa/Komisia, už citovaný, bod 284, a Hoechst/Komisia, už citovaný, bod 379).

214    Z uvedeného vyplýva, že od Komisie nemožno vyžadovať preukázanie dodatočnej väzby medzi použitím zdrojov podniku a porušením, ktorého sa podnik dopustil, aby tieto zdroje mohli byť zohľadnené na účely stanovenia dostatočne odstrašujúcej úrovne pokuty, keďže v tomto kontexte sú faktormi, na ktorých záleží, samotná veľkosť a hospodárska sila podniku, ktorý sa dopustil porušenia.

215    Napokon, pokiaľ ide o odkaz na rozhodnutie Izolované potrubia, stačí pripomenúť, že predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie neslúži ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. mája 2009, Wieland-Werke/Komisia, T‑116/04, Zb. s. II‑1087, bod 85 a tam citovanú judikatúru). Argumentáciu založenú na znení tohto rozhodnutia samu osebe preto nemožno prijať.

216    Druhá časť tohto žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť.

 O tretej časti, založenej na nepotrebnosti použitia odstrašujúceho účinku pokuty v prejednávanej veci

–       Tvrdenia účastníkov konania

217    Žalobkyne uvádzajú, že podľa usmernení musí byť pokuta stanovená na dostatočne odstrašujúcej úrovni a Komisia teda môže zvýšiť pokutu, ak takúto úroveň nedosahuje. Podľa žalobkýň je možné určiť potrebu zvýšenia pokuty len po stanovení konečnej sumy pokuty, v prípade potreby s prihliadnutím na nedávne odsúdenie podniku k zaplateniu pokút. Žalobkyne sa domnievajú, že vykonanie zvýšenia pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku ab initio a in abstracto bez zohľadnenia skutkových úvah vlastných dotknutého podniku a najmä pokút, ktoré dotknutý podnik zaplatil, je v rozpore s usmerneniami.

218    Žalobkyne v tejto súvislosti poznamenávajú, že spoločnosť Arkema bola v období menej než troch rokov opakovane odsúdená k pokutám v celkovej výške približne 180 miliónov eur z dôvodu jej účasti na karteloch, ktoré prebiehali súbežne, aspoň čiastočne, s postupmi sankcionovanými v napadnutom rozhodnutí. Tieto pokuty boli Komisiou uložené v rozhodnutiach Organické peroxidy a MCAA a v rozhodnutí Komisie K(2006) 1766 z 3. mája 2006 týkajúcom sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/C.38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) (ďalej len „rozhodnutie Peroxid vodíka a perboritan“). Komisia v každom z týchto troch rozhodnutí uplatnila na spoločnosť Arkema zvýšenie pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku, pričom postupne zvyšovala príslušný násobiteľ.

219    Podľa názoru žalobkýň sa teda Komisia musela domnievať, že predchádzajúce pokuty za skutky, ku ktorým došlo v rovnakom čase ako k dotknutého kartelu, mali dostatočne odstrašujúci charakter na to, aby zabránili spoločnosti Arkema v dopúšťaní sa nových porušení v budúcnosti a preto nebolo potrebné vykonať dodatočné zvýšenie pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku.

220    Žalobkyne navyše uvádzajú, že prijatie programu dodržiavania práva hospodárskej súťaže spoločnosťou Arkema krátko po nadobudnutí Elf spoločnosťou Total Fina potvrdzuje, že Arkema už bola dostatočne odstrašená od dopúšťania sa nových porušení.

221    Komisia túto argumentáciu spochybňuje.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

222    Na úvod treba pripomenúť, že pri stanovovaní výšky pokút prináleží Komisii miera voľnej úvahy s cieľom usmerňovať správanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, SGL Carbon/Komisia, T‑68/04, Zb. s. II‑2511, bod 49 a tam citovanú judikatúru).

223    Po prvé, treba zamietnuť tvrdenie, podľa ktorého Komisia mala v prejednávanej veci vykonať zvýšenie pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku ab initio, zatiaľ čo podľa žalobkýň je možné stanoviť potrebu zvýšenia pokuty len po stanovení konečnej sumy pokuty.

224    Ako už totiž bolo rozhodnuté, požiadavka zabezpečiť odstrašujúci účinok je všeobecnou požiadavkou, ktorou sa má Komisia riadiť počas celého výpočtu pokuty a ktorá nevyhnutne nevyžaduje, aby sa tento výpočet vyznačoval osobitnou etapou určenou na celkové posúdenie všetkých okolností relevantných na dosiahnutie tohto účelu (pozri rozsudok Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 180 vyššie, bod 131 a tam citovanú judikatúru). Žalobkyne teda nemôžu tvrdiť, že Komisia mala pristúpiť k určeniu odstrašujúceho účinku až po výpočte konečnej sumy pokuty.

225    Okrem toho treba konštatovať, že Komisia v odôvodneniach č. 337 až 350 napadnutého rozhodnutia v kontexte posúdenia závažnosti porušenia vykonala len zvýšenie východiskovej sumy pokuty s cieľom, aby jej zabezpečila „dostatočný odstrašujúci účinok vzhľadom na veľkosť a hospodársku silu každého podniku“ (odôvodnenie č. 337 napadnutého rozhodnutia). Táto etapa výpočtu pokuty vyplýva z potreby upraviť východiskovú sumu tak, aby pokuta mala dostatočne odstrašujúci charakter pri zohľadnení celkových zdrojov podniku a jeho schopnosti zhromaždiť zdroje potrebné na zaplatenie pokuty. Táto etapa však nie je totožná, ako tvrdia žalobkyne, so samotným posúdením odstrašujúcej povahy pokuty ab initio. Ako vyplýva z predchádzajúceho bodu, touto domnienkou sa má Komisia riadiť počas celého výpočtu pokuty.

226    Po druhé, treba taktiež zamietnuť tvrdenie, že Komisia vykonala zvýšenie pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku in abstracto bez toho, aby zohľadnila skutkové úvahy vlastné podniku, ktorý sa dopustil porušenia.

227    Toto tvrdenie nie je skutkovo podložené. Zohľadnenie veľkosti podniku, ku ktorému žalobkyne patrili, v odôvodneniach č. 337 až 350 napadnutého rozhodnutia a z toho vyplývajúce zvýšenie východiskovej sumy totiž presne predstavuje okolnosť určenú na prispôsobenie pokuty v závislosti od faktorov vlastných uvedenému podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, bod 362).

228    Po tretie treba pristúpiť k tvrdeniu, podľa ktorého mala Komisia zohľadniť pokuty predtým zaplatené spoločnosťou Arkema v tom zmysle, že sa mala domnievať, že tri predchádzajúce pokuty, ktoré jej boli uložené za skutky, ku ktorým došlo v rovnakom čase ako k dotknutému kartelu, mali dostatočne odstrašujúci charakter na to, aby zabránili spoločnosti Arkema dopúšťať sa nových porušení v budúcnosti, a preto nebolo potrebné vykonať dodatočné zvýšenie pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku.

229    Predovšetkým treba pripomenúť, že Komisia mohla legitímne uložiť spoločnosti Arkema štyri rôzne pokuty, z ktorých každá dodržiavala hranice stanovené článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, pod podmienkou, že sa táto spoločnosť dopustila štyroch rôznych porušení ustanovení článku 81 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 180 vyššie, bod 56). Každá z týchto pokút sa musela zakladať na posúdení konkrétnej dĺžky a závažnosti porušenia, ktoré sankcionovala.

230    Treba však konštatovať, že uloženie pokuty spoločnosti Arkema za rôzne protisúťažné činnosti týkajúce sa iných výrobkov nemá vplyv na existenciu porušenia, ktorého sa dopustila v prejednávanej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, BASF a UCB/Komisia, T‑101/05 a T‑111/05, Zb. s. II‑4949, bod 52). V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že rozhodnutie navrhované žalobkyňami by Komisii zabránilo stanoviť danú pokutu so zohľadnením všetkých okolností, ktoré môžu umožniť posúdenie závažnosti porušenia a najmä potreby zabezpečiť dostatočne odstrašujúcu úroveň tejto pokuty so zreteľom na hospodársku silu dotknutého podniku.

231    Okrem toho riešenie navrhované žalobkyňami je v rozpore s cieľom odstrašenia, ktorý sleduje Komisia, pokiaľ ide o jej politiku v oblasti pokút. Ako Komisia správne pripomenula, toto riešenie by vyústilo do paradoxnej situácie, v ktorej by sa podniku opakovane sa zúčastňujúcemu na rôznych karteloch progresívne znižovali marginálne náklady na každú sankciu.

232    Navyše treba uviesť, že argumentácia žalobkýň je založená na predpoklade, že Komisia mala určiť výšku pokuty v závislosti od pravdepodobnosti, že sa Arkema v budúcnosti dopustí nových porušení, čo je pravdepodobnosť, ktorú mala posúdiť vzhľadom na celkovú výšku pokút uložených tomuto podniku počas určitého časového obdobia. Takýto predpoklad je však nezlučiteľný s pojmom odstrašenie v práve hospodárskej súťaže.

233    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že právomoc Komisie ukladať pokuty podnikom, ktoré sa úmyselne alebo z nedbanlivosti dopustili porušenia ustanovení článku 81 ods. 1 ES alebo článku 82 ES, predstavuje podľa judikatúry jeden z prostriedkov priznaných Komisii s cieľom umožniť jej plniť si úlohu vykonávania dohľadu, ktorú jej zveruje právo Únie. Táto úloha iste zahŕňa úlohu prešetrovať a sankcionovať jednotlivé porušenia, ale zahŕňa tiež povinnosť viesť všeobecnú politiku s cieľom uplatňovať v oblasti hospodárskej súťaže zásady stanovené Zmluvou a usmerňovať v tomto zmysle správanie podnikov (rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 105, a rozsudok SGL Carbon/Komisia, už citovaný v bode 222 vyššie, bod 53).

234    Pokuty uložené z dôvodu porušení článku 81, ktoré sú stanovené v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, tak majú za cieľ potrestať protiprávne akty dotknutých podnikov i odstrašiť tak predmetné podniky, ako aj ostatné hospodárske subjekty od porušovania pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže v budúcnosti (rozsudok Showa Denko/Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, bod 16). Faktor odstrašenia sa teda hodnotí so zohľadnením viacerých okolností, nielen osobitnej situácie dotknutého podniku (rozsudok Showa Denko/Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, bod 23, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. apríla 2009, Nintendo a Nintendo of Europe/Komisia, T‑13/03, Zb. s. II‑947, bod 71). Komisia pri posudzovaní potreby zvýšiť pokuty na účely zabezpečenia ich odstrašujúceho účinku takisto nemá žiadnu povinnosť hodnotiť pravdepodobnosť, že dotknuté podniky sa znovu dopustia porušenia (rozsudok Nintendo a Nintendo of Europe/Komisia, už citovaný, bod 72).

235    Táto etapa výpočtu pokuty preto spočíva vo zvýšení východiskovej sumy pokuty vzhľadom na objektívne okolnosti, ako sú veľkosť a hospodárska sila dotknutého podniku, a nie na subjektívne okolnosti týkajúce sa posúdenia pravdepodobnosti dopustenia sa nového porušenia v budúcnosti. Z toho vyplýva, že skutočnosť, že Komisia v rámci rozhodnutí uvedených žalobkyňami už vykonala vo vzťahu k nim zvýšenia z dôvodu odstrašujúceho účinku a že postupne zvyšovala uplatnené násobitele, je irelevantná.

236    Napokon treba taktiež zamietnuť tvrdenie založené na tom, že prijatie programu zosúladenia s právom hospodárskej súťaže spoločnosťou Arkema potvrdzuje, že táto spoločnosť už bola dostatočne odstrašená od dopúšťania sa nových porušení, keďže táto okolnosť nie je v kontexte zvýšenia pokuty relevantná pre zohľadnenie veľkosti a hospodárskej sily dotknutého podniku. V každom prípade už bolo rozhodnuté, že samotné prijatie programu zosúladenia s pravidlami hospodárskej súťaže podnikom nemôže predstavovať platnú a spoľahlivú záruku budúceho dlhodobého dodržiavania uvedených pravidiel, takže takýto program nemôže Komisiu prinútiť k zníženiu pokuty z dôvodu, že by sa cieľ prevencie sledovaný touto inštitúciou už prinajmenšom čiastočne dosiahol (rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, bod 361; pozri tiež rozsudok BASF a UCB/Komisia, už citovaný v bode 230 vyššie, bod 52).

237    Tretia časť tohto žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť.

 O výhrade vznesenej na pojednávaní, založenej na tom, že v deň prijatia napadnutého rozhodnutia už žalobkyne neboli ovládané spoločnosťami Total a Elf Aquitaine

–       Tvrdenia účastníkov konania

238    Žalobkyne na pojednávaní tvrdili, že Komisia v každom prípade nemohla zvýšiť ich pokutu z dôvodu odstrašujúceho účinku s cieľom zohľadniť tak veľkosť skupiny Total, keďže Arkema už v čase prijatia napadnutého rozhodnutia nebola ovládaná touto skupinou. Z nových skutočností predložených Komisiou od skončenia písomnej časti konania však vyplýva, že existencia takéhoto ovládania v čase prijatia napadnutého rozhodnutia predstavuje nevyhnutnú podmienku na uplatnenie vo vzťahu k spoločnosti Arkema zvýšenia pokuty na účely jej odstrašenia, vzhľadom na veľkosť skupiny Total.

239    Tieto nové skutočnosti vyplývajú z odpovede Komisie na otázky Všeobecného súdu, ktoré položil v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania súvisiacich s vecou T‑206/06, ktorá sa týkala návrhu podaného materskými spoločnosťami žalobkýň proti napadnutému rozhodnutiu. Komisia vo svojej odpovedi vysvetlila, že v najnovších rozhodnutiach [rozhodnutie Komisie K(2008) 2626 v konečnom znení z 11. júna 2008 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38695 – Chlorečnan sodný) (ďalej len „rozhodnutie Chlorečnan sodný“) a rozhodnutie Komisie K(2009) 8682 v konečnom znení z 11. novembra 2009 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38589 – Tepelné stabilizátory) (ďalej len „rozhodnutie Tepelné stabilizátory“)] neuplatnila násobiteľa na účely odstrašenia, pretože spoločnosť Arkema už nebola v čase týchto rozhodnutí súčasťou skupiny Total.

240    Žalobkyne však zdôrazňujú, že spoločnosť Arkema vstúpila na burzu 18. mája 2006 a že od tohto dňa, teda takmer dva týždne pred prijatím napadnutého rozhodnutia 30. mája 2006, už Arkema nebola ovládaná skupinou Total.

241    Na tvrdenia Komisie, že ide o nový dôvod neprípustný podľa článku 48 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, žalobkyne odpovedajú, že ich argumentácia je založená na dôkazoch, ktoré boli odhalené po ukončení písomnej časti konania, a to na odpovedi Komisie na otázky Všeobecného súdu vo veci T‑206/06 a na rozhodnutiach Chlorečnan sodný a Tepelné stabilizátory. V každom prípade žalobkyne vyzývajú Všeobecný súd, aby preskúmal ex offo prípadný nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom Komisia v tomto rozhodnutí neuviedla, z akých dôvodov bolo potrebné vykonať zvýšenie ich pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku vzhľadom na veľkosť skupiny Total, pričom v čase napadnutého rozhodnutia už spoločnosť Arkema nebola súčasťou tejto skupiny.

242    Napokon žalobkyne v odpovedi na otázku Všeobecného súdu položenú v tomto zmysle pripustili, že v rámci tejto veci Komisiu osobitne neinformovali o skutočnosti, že od 18. mája 2006 už neboli ovládané zo strany Total a Elf Aquitaine. Počas správneho konania však žalobkyne tvrdili, že Komisia musela byť informovaná o procese vstupu na burzu, ktorý prebiehal podľa vopred určeného rozpisu. Žalobkyne navyše poznamenávajú, že Komisia v prílohe k vyjadreniu k žalobe predložila prospekt týkajúci sa tohto vstupu na burzu, takže nemôže tvrdiť, že o ňom nebola informovaná.

243    Komisia tvrdí, že výhrada založená na tom, že spoločnosť Arkema už nebola súčasťou skupiny Total v čase prijatia napadnutého rozhodnutia, je nová a musí sa zamietnuť ako neprípustná podľa článku 48 rokovacieho poriadku. Podľa názoru Komisie žalobkyne nemôžu tvrdiť, že táto výhrada je založená na novom dôkaze, keďže práve spoločnosť Arkema vstúpila na burzu pred prijatím napadnutého rozhodnutia, takže táto výhrada mohla byť vznesená v žalobe.

244    V každom prípade Komisia sa domnieva, že táto výhrada sa musí zamietnuť ako nedôvodná. Komisia pripúšťa, že ak zohľadňuje celkové zdroje podniku, na to, aby sa správne dosiahol odstrašujúci cieľ, musia sa tieto zdroje posúdiť ku dňu uloženia pokuty (rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, bod 285). Podľa ustálenej judikatúry a v súlade s usmerneniami však Komisia pri stanovení výšky pokuty môže taktiež zohľadniť skutočnosť, že podniky veľkých rozmerov väčšinou disponujú právnymi a ekonomickými znalosťami a infraštruktúrami umožňujúcimi im lepšie posúdiť protiprávny charakter ich správania a dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z hľadiska práva hospodárskej súťaže. Táto okolnosť sa však posudzuje v čase porušenia (rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, body 289 a 290). Osobitne pokiaľ ide o skupinu spoločností tvoriacich jednu hospodársku jednotku, dcérske spoločnosti majú prospech zo skutočnosti, že ich materská spoločnosť disponuje takými zdrojmi.

245    Hoci Komisia pripúšťa, že kritérium právnych a ekonomických infraštruktúr nie je v napadnutom rozhodnutí výslovne spomenuté, trvá na skutočnosti, že je uvedené v usmerneniach. Toto kritérium bolo preto Komisiou nevyhnutne použité v napadnutom rozhodnutí. V každom prípade Komisia sa domnieva, že ide nanajvýš o nedostatok odôvodnenia v tomto bode, ktorý Všeobecný súd môže doplniť ex offo, pričom dospeje k rovnakému záveru, pokiaľ ide o výšku pokuty.

246    Napokon, pokiaľ ide o rozhodnutia Chlorečnan sodný a Tepelné stabilizátory, na ktoré sa žalobkyne odvolávajú, Komisia zdôrazňuje, že tieto rozhodnutia uplatňujú usmernenia k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „nové usmernenia“), ktoré už neodkazujú na kritérium právnych a ekonomických infraštruktúr. To teda vysvetľuje odlišný prístup v týchto neskorších rozhodnutiach.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

247    Po prvé treba pripomenúť, že žalobkyne vo svojej žalobe sformulovali jeden žalobný dôvod rozdelený do troch častí, založený na existencii nesprávneho právneho posúdenia a skutkových omylov pri zvýšení východiskovej sumy pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku, ktorý bol preskúmaný vyššie. Okrem toho žalobkyne tiež uviedli skutočnosť, že spoločnosť Arkema sa od svojho vstupu na burzu 18. mája 2006 stala úplne nezávislou jednotkou skupiny Total, pričom jej kapitál už nebol touto skupinou ovládaný. Argumentácia smerujúca k spochybneniu zvýšenia východiskovej sumy pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku z osobitného dôvodu, že žalobkyne už neboli v čase prijatia napadnutého rozhodnutia ovládané skupinou Total, však nebola v ich písomnostiach výslovne uvedená. Ako Komisia správne tvrdí, táto argumentácia je však hypoteticky založená na skutkovej okolnosti predchádzajúcej žalobe a mohla byť teda uplatnená už v tomto štádiu.

248    V prejednávanej veci však nie je potrebné preskúmať, či táto argumentácia predstavuje nový žalobný dôvod, ktorý je podľa článku 48 rokovacieho poriadku neprípustný, alebo naopak či je len rozšírením žalobného dôvodu uvedeného v žalobe, s ktorou je úzko spojený, ktorý by potom musel byť vyhlásený za prípustný podľa tohto ustanovenia (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu tretej komory Súdneho dvora z 13. novembra 2001, Dürbeck/Komisia, C‑430/00 P, Zb. s. I‑8547, bod 17; rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb. s. I‑6351, bod 278, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. marca 2002, Joynson/Komisia, T‑231/99, Zb. s. II‑2085, bod 156).

249    Aj keby totiž žalobkyne vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách výslovne uviedli, že „zvýšenie pokuty [spoločnosti Arkema] z dôvodu odstrašujúceho účinku pre zohľadnenie veľkosti a zdrojov skupiny Elf Aquitaine/Total je o to menej odôvodnené, že podnik sa stane subjektom nezávislým od skupiny Total na jar roku 2006, čo je dátum stanovený pre jeho vstup na burzu“, ako to pripustili na pojednávaní, neinformovali Komisiu o konkrétnej skutočnosti, že od 18. mája 2006 už nie sú ovládané skupinou Total. Napadnuté rozhodnutie tak nie je v tomto bode postihnuté žiadnou nezákonnosťou, keďže Komisia mohla vychádzať zo skutkových okolností uvedených v oznámení o výhradách, ktoré preukazovali, že žalobkyne tvoria jeden podnik s ich materskými spoločnosťami, čo sú okolnosti, ktoré neboli dotknutými osobami výslovne spochybnené.

250    Výhrada vznesená na pojednávaní je preto v každom prípade nedôvodná v rozsahu, v akom je jej cieľom podporiť návrh na čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia.

251    Treba však pripomenúť, že v prejednávanej veci žalobkyne na základe článku 229 ES navrhli zrušiť alebo znížiť pokutu, ktorá im bola uložená v napadnutom rozhodnutí. Navyše žalobkyne osobitne navrhli Všeobecnému súdu, aby „podstatne znížil zvýšenie pokuty uloženej spoločnosti Arkema z dôvodu odstrašujúceho účinku“. Žalobkyne tým vyzvali Všeobecný súd, aby vykonal svoju neobmedzenú právomoc, ktorou disponuje na základe článku 31 nariadenia č. 1/2003, podľa článku 229 ES, a to aj osobitne v súvislosti so zvýšením pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku.

252    Ako už bolo rozhodnuté, uvedená neobmedzená právomoc však oprávňuje sudcu zmeniť napadnutý akt, a to aj bez toho, aby ho zrušil, s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti s cieľom zmeniť napríklad výšku uloženej pokuty (rozsudky Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 692; z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, bod 86, a Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 577).

253    Za okolností prejednávanej veci preto ustanovenia článku 48 rokovacieho poriadku nemôžu brániť Všeobecnému súdu v tom, aby na základe neobmedzenej právomoci zohľadnil argumentáciu vznesenú žalobkyňami na pojednávaní s cieľom preskúmať, či zvýšenie z dôvodu odstrašujúceho účinku bolo odôvodnené vzhľadom na uvedenú skutkovú okolnosť (pozri v tomto zmysle a analogicky, pokiaľ ide o návrhy uvedené na pojednávaní, rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 252 vyššie, body 575 a 578), keďže navyše Komisia mala možnosť predniesť pripomienky k tejto otázke (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 17. decembra 2009, Réexamen M/EMEA, C‑197/09 RX‑II, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 40 až 42 a 57 až 58).

254    Po druhé treba uviesť, že Komisia nespochybnila správnosť tvrdení žalobkýň, podľa ktorých od 18. mája 2006 už neboli ovládané zo strany Total a Elf Aquitaine. Ako je uvedené vyššie, táto skutková okolnosť bola uvedená už v žalobe. Okrem toho treba zdôrazniť, že správnosť tohto tvrdenia je potvrdená znením rozhodnutia Tepelné stabilizátory, ktoré bolo prejednané na pojednávaní, a neskôr predložené žalobkyňami (pozri bod 26 vyššie). Podľa tohto rozhodnutia totiž „od 18. mája 2006 už Arkema France nie je súčasťou skupiny Total/Elf Aquitaine“ (odôvodnenie č. 27) a „nepatrí už tomu istému podniku ako Elf Aquitaine…“ (odôvodnenie č. 740).

255    Navyše žalobkyne na žiadosť Všeobecného súdu (pozri bod 26 vyššie) predložili dôkazy s cieľom podporiť svoje tvrdenia. Komisia tieto dôkazy nespochybnila a v odpovedi na otázku Všeobecného súdu výslovne pripustila, že od 18. mája 2006 neboli žalobkyne súčasťou toho istého podniku ako Total a Elf Aquitaine.

256    Je teda potrebné konštatovať, že v deň prijatia napadnutého rozhodnutia už žalobkyne neboli súčasťou toho istého podniku ako Total a Elf Aquitaine.

257    Po tretie treba preskúmať prípadný vplyv tohto konštatovania na výšku pokuty, ktorú sú žalobkyne povinné zaplatiť podľa napadnutého rozhodnutia.

258    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že potreba zabezpečiť dostatočne odstrašujúci účinok pokuty, hoci neodôvodňuje zvýšenie celkovej výšky pokút v rámci vykonávania politiky hospodárskej súťaže, vyžaduje, aby pokuta bola upravená tak, aby mala požadovaný dosah na podnik, ktorému je uložená, a to tak, aby sa nestala zanedbateľnou alebo naopak neprimerane vysokou, predovšetkým s ohľadom na finančné schopnosti dotknutého podniku v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi jednak z potreby zabezpečiť efektívnosť pokuty a jednak dodržiavania zásady proporcionality (rozsudky Degussa/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, bod 283, a Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, bod 379). Z pohľadu dostatočného odstrašujúceho účinku pokuty môže byť preto uplatnenie násobiteľa odôvodnené najmä možnosťou dotknutého podniku ľahšie zhromaždiť prostriedky potrebné na zaplatenie svojej pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudky Showa Denko/Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, bod 18; Degussa/Komisia, už citovaný v bode 258 vyššie, bod 284, a Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, bod 379; pozri tiež body 210 až 213 vyššie).

259    Zohľadnenie veľkosti a celkových zdrojov dotknutého podniku s cieľom zabezpečiť dostatočný odstrašujúci účinok pokuty spočíva v zamýšľanom účinku na uvedený podnik, pričom sankcia nemôže byť zanedbateľná najmä s ohľadom na finančnú silu tohto podniku (rozsudok Súdneho dvora zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia, C‑413/08 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 104).

260    Z tohto dôvodu bolo teda rozhodnuté, že cieľ odstrašenia, ktorý je Komisia oprávnená sledovať pri stanovovaní výšky pokuty, možno platne dosiahnuť len zohľadnením situácie podniku ku dňu uloženia pokuty (rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, bod 278). Celkové zdroje podniku, ktoré môžu značne kolísať nahor alebo nadol v relatívne krátkom čase, najmä v období od ukončenia porušenia do prijatia rozhodnutia ukladajúceho pokutu, sa tak musia posúdiť ku dňu uloženia pokuty, aby sa správne dosiahol odstrašujúci cieľ, a to pri dodržaní zásady proporcionality (pozri v tomto zmysle rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, body 285 a 288).

261    Navyše Komisia tieto úvahy nespochybnila. Komisia však tvrdí, že v rámci stanovenia výšky pokuty môže tiež zohľadniť skutočnosť, že podniky veľkých rozmerov väčšinou disponujú právnymi a ekonomickými znalosťami a infraštruktúrami umožňujúcimi im lepšie posúdiť protiprávny charakter ich správania a dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z hľadiska práva hospodárskej súťaže, čo je okolnosť, ktorá sa posudzuje v čase porušenia.

262    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že závažnosť porušení musí byť preukázaná na základe veľkého množstva faktorov, akými sú osobitné okolnosti prípadu, jeho kontext a odstrašujúci dosah pokút, pričom tu nejde o záväzný alebo taxatívny zoznam kritérií, ktoré musia byť povinne vzaté do úvahy (pozri rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 178 vyššie, bod 241 a tam citovanú judikatúru).

263    Okrem toho, aj keď je na stanovenie pokuty na takej úrovni, ktorá zabezpečí, aby mala dostatočne odstrašujúci charakter, Komisii dovolené zohľadniť celkový obrat dotknutého podniku, ktorý poukazuje, hoci približne a neúplne, na veľkosť podniku a jeho hospodársku silu, netreba tomuto obratu pripisovať neprimeranú dôležitosť vo vzťahu k iným faktorom, ktoré je potrebné posúdiť, v dôsledku čoho teda stanovenie vhodnej pokuty nemôže byť výsledkom jednoduchého aritmetického výpočtu založeného na obrate (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 233 vyššie, bod 121; Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 178 vyššie, bod 243, a Evonik Degussa/Komisia a Rada, už citovaný v bode 211 vyššie, bod 120).

264    Ako Komisia správne tvrdí, pri stanovení výšky pokuty môže zohľadniť najmä skutočnosť, že podniky veľkých rozmerov väčšinou disponujú právnymi a ekonomickými znalosťami a infraštruktúrami, ktoré im umožňujú lepšie posúdiť protiprávny charakter svojho správania a dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z hľadiska práva hospodárskej súťaže (pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Evonik Degussa/Komisia a Rada, už citovaný v bode 211 vyššie, bod 121), ako je navyše stanovené v bode 1 A piatom odseku usmernení.

265    Zohľadnenie tejto skutočnosti má za cieľ väčšmi potrestať veľké podniky, o ktorých sa predpokladá, že majú dostatočné znalosti a štrukturálne prostriedky, ktoré im umožňujú rozpoznať protiprávnu povahu svojho správania a odhadnúť zisky, ktoré by z neho prípadne plynuli. Za tohto predpokladu sa preto obrat, na základe ktorého Komisia posudzuje veľkosť predmetných podnikov, a teda aj ich schopnosť rozpoznať povahu a dôsledky svojho správania, musí vzťahovať na ich situáciu v čase porušenia, a nie v čase prijatia napadnutého rozhodnutia (rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, body 289 a 290).

266    V prejednávanej veci však z napadnutého rozhodnutia nijako nevyplýva, že úvahy týkajúce sa právnych a ekonomických infraštruktúr prispeli k určeniu násobiteľa 3, ktorý bol uplatnený na pokutu uloženú žalobkyniam.

267    Treba totiž zdôrazniť, že táto okolnosť nie je spomenutá v odôvodneniach č. 337 až 350 napadnutého rozhodnutia, v ktorých Komisia odôvodňuje uplatnenie násobiteľa. Naopak, Komisia jasne uvádza, že treba stanovovať výšku pokút „na úrovni zabezpečujúcej, že budú mať dostatočný odstrašujúci charakter vzhľadom na veľkosť a hospodársku silu každého podniku“ (odôvodnenie č. 337 napadnutého rozhodnutia) a že treba uplatniť násobiteľ „pre stanovenie pokuty na úrovni zabezpečujúcej, že bude mať dostatočný odstrašujúci účinok“ (odôvodnenie č. 349 napadnutého rozhodnutia). Rovnako tak v odôvodnení č. 346 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza, že „rozdielne zaobchádzanie je založené na obrate každého z účastníkov na trhu, ktorých sa kartel týkal, čo poskytuje správny údaj o ich jednotlivej váhe počas porušenia, zatiaľ čo násobiteľ je [založený] na celkovom obrate podniku, ktorý odráža potrebu zvýšiť pokutu na úroveň, ktorá jej zabezpečí odstrašujúci charakter“.

268    Je teda potrebné konštatovať, že odôvodnenosť násobiteľa je jasne založená na odôvodneniach uvedených v bodoch 258 až 260 vyššie, a to v podstate na požadovanom dosahu pokút na dotknuté podniky.

269    Tento záver je navyše potvrdený skutočnosťou, že násobitele uplatnené na dotknuté podniky sú založené na ich celkových obratoch v roku 2005, teda v poslednom obchodnom roku predchádzajúcom napadnutému rozhodnutiu, a to nezávisle od dátumu ukončenia ich obdobia porušovania. Napríklad v prípade spoločnosti ICI, na ktorú bol uplatnený násobiteľ 1,5, je tak rozdiel medzi ukončením obdobia porušovania (1. novembra 1999 podľa napadnutého rozhodnutia) a rokom 2005 viac než päť rokov. Naopak, analyzovaná časť napadnutého rozhodnutia neobsahuje údaje týkajúce sa veľkosti týchto podnikov počas ich období porušovania. Okrem toho sa pripomína, že spoločnosť Total, ktorej obrat sa zohľadňuje pre uplatnenie násobiteľa, začala ovládať skupinu až v apríli 2000, zatiaľ čo obdobie porušovania zo strany žalobkýň trvalo od 23. januára 1997 do 12. septembra 2002.

270    Táto vec sa teda jasne líši od veci, ktorá viedla k rozsudku Degussa/Komisia, už citovanému v bode 213 vyššie, na ktorý sa Komisia odvolávala na pojednávaní. V rozhodnutí predmetnom v tejto veci totiž Komisia výslovne uviedla okolnosť týkajúcu sa právnych a ekonomických infraštruktúr (rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, najmä bod 275). Navyše z tohto rozsudku vyplýva, že potreba zohľadniť skutočnosť, že veľké podniky disponujú právnymi a ekonomickými infraštruktúrami, predstavuje v rámci zvýšenia pokuty dôvod odlišný od dôvodu týkajúceho sa potreby zabezpečiť dostatočný odstrašujúci účinok pokuty a sleduje odlišné ciele (rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, najmä body 277, 278 a 289). Nemožno teda tvrdiť, že uvedená okolnosť je nevyhnutne základom odôvodnenia Komisie v napadnutom rozhodnutí.

271    Treba tiež zamietnuť tvrdenie Komisie, že nutne zohľadnila okolnosť týkajúcu sa právnych a ekonomických infraštruktúr, keďže je stanovená v usmerneniach. V tejto súvislosti stačí uviesť, že bod 1 A piaty odsek usmernení nestanovuje systematické zohľadňovanie tejto okolnosti, ale len možnosť pre Komisiu, aby tak urobila („Všeobecne povedané, je potrebné brať do úvahy skutočnosť…“). Keďže táto okolnosť nie je uvedená záväzne, Komisia nie je povinná zohľadniť ju vo všetkých prípadoch (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, Daiichi Pharmaceutical/Komisia, T‑26/02, Zb. s. II‑713, bod 49).

272    Z uvedeného vyplýva, že veľkosť a hospodárska sila žalobkýň mali byť na účely uplatnenia násobiteľa posúdené v deň napadnutého rozhodnutia so zreteľom na celkový obrat spoločnosti Arkema. Osobitne, keďže zohľadnenie týchto okolností v prejednávanej veci spočíva v požadovanom dosahu pokuty na dotknutý podnik, ako bolo práve konštatované, a keďže hospodárska jednotka spájajúca spoločnosť Arkema so spoločnosťou Total bola zrušená pred dátumom prijatia napadnutého rozhodnutia, zdroje spoločnosti Total nemôžu byť zohľadnené pri určení násobiteľa uplatniteľného na spoločnosť Arkema (pozri v tomto zmysle a analogicky, pokiaľ ide o hornú hranicu 10 %, rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑71/03, T‑74/03, T‑87/03 a T‑91/03, neuverejnený v Zbierke, bod 390).

273    Navyše vzhľadom na úvahy uvedené v bode 260 vyššie tento záver nie je spochybnený skutočnosťou, že uvedená hospodárska jednotka bola zrušená len niekoľko dní pred prijatím napadnutého rozhodnutia.

274    Takisto, aj keby bola chyba, ktorou je zohľadnenie obratu spoločnosti Total pri určení násobiteľa, pripísateľná žalobkyniam (pozri bod 249 vyššie), táto okolnosť nemôže odôvodniť zachovanie výšky pokuty, ktorá im bola uložená, keďže vyplynula zo zohľadnenia vecne nesprávnej skutkovej okolnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 11. marca 1999, Aristrain/Komisia, T‑156/94, Zb. s. II‑645, bod 586, a z 27. septembra 2006, Roquette Frères/Komisia, T‑322/01, Zb. s. II‑3137, bod 293).

275    Navyše bez toho, aby Všeobecný súd mohol zohľadniť odpoveď Komisie na jej otázky vo veci T‑206/06, ktorá nie je súčasťou spisu v prejednávanej veci, treba zdôrazniť, že tento spôsob konania vyplýva z rozhodovacej praxe Komisie prejednávanej na pojednávaní (pozri rozhodnutia Chlorečnan sodný a Tepelné stabilizátory). Napríklad v rozhodnutí Tepelné stabilizátory Komisia uviedla, že „násobiteľ [založený na celosvetovom obrate Elf Aquitaine] sa nemôže uplatniť na spoločnosti Arkema France a CECA SA z dôvodu, že už nepatria rovnakému podniku ako Elf Aquitaine“ (pozri odôvodnenie č. 740 tohto rozhodnutia). Tvrdenie založené na tom, že v týchto rozhodnutiach boli uplatnené nové usmernenia a že tieto nové usmernenia výslovne nestanovujú kritérium týkajúce sa právnych a ekonomických infraštruktúr, nie je relevantné, keďže toto kritérium už nebolo v prejednávanej veci použité, ako bolo práve zdôraznené. Navyše, rovnaký prístup vyplýva aj z rozhodnutia Peroxid vodíka a perboritan, ktoré bolo prijaté v rovnakom období, ako napadnuté rozhodnutie a v ktorom boli uplatnené tie isté usmernenia, čo je rozhodnutie, na ktoré sa na pojednávaní odvolala samotná Komisia z dôvodu porovnania s napadnutým rozhodnutím, pokiaľ ide o úroveň pokút (pozri, pokiaľ ide o inú skupinu spoločností, odôvodnenia č. 31 a 463 rozhodnutia Peroxid vodíka a perboritan).

276    Záver uvedený v bode 272 vyššie nie je spochybnený skutočnosťou, že podľa napadnutého rozhodnutia zodpovednosť spoločnosti Arkema za zaplatenie pokuty v rozsahu, v akom je založená na uplatnení násobiteľa 3 v závislosti od obratu skupiny Total, je solidárne rozdelená medzi túto spoločnosť a jej bývalé materské spoločnosti. Platí totiž, že článok 2 písm. b) napadnutého rozhodnutia zveruje Komisii úplnú slobodu, pokiaľ ide o vymáhanie pokuty od jednej alebo druhej dotknutej právnickej osoby, do výšky uvedenej v rozhodnutí. Komisia tak môže rozhodnúť o vymáhaní celej pokuty od žalobkýň (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. septembra 2010, Trioplast Industrier/Komisia, T‑40/06, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 165).

277    Z napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že samotná Komisia sa domnievala, že násobiteľ 3 nie je primeraný vo vzťahu k obratu samotnej spoločnosti Arkema (okolo 5,7 miliardy eur v roku 2005, podľa odôvodnenia č. 14 napadnutého rozhodnutia). V poznámke pod čiarou č. 233, týkajúcej sa odôvodnenia č. 349 napadnutého rozhodnutia, totiž Komisia uvádza, že „pokiaľ ide o spoločnosti Arkema, Altuglas a Altumax…, samostatný násobiteľ 1,25 sa uplatní na ich východiskovú sumu 65 miliónov eur, na základe ktorej bude možné vypočítať zvýšenie o 55 % za dĺžku pred zvýšením o 50 % z dôvodu opakovaného porušovania…“ V tejto súvislosti sa pripomína, že Komisia nepovažovala spoločnosti Total a Elf Aquitaine za spoločnosti, ktoré sa dopúšťajú opakovaného porušovania (odôvodnenie č. 369 napadnutého rozhodnutia) a že teda použila násobiteľa 1,25, aby zabezpečila, že zvýšenie z dôvodu opakovaného porušovania sa uplatní len na prvky výpočtu pokuty vlastné spoločnosti Arkema a jej dcérskym spoločnostiam.

278    Navyše treba uviesť, že na spoločnosti ICI a Degussa s ich obratmi viac než 8 miliárd eur, resp. viac než 11 miliárd eur v roku 2005 bol uplatnený násobiteľ 1,5 a 1,75 (pozri odôvodnenie č. 349 napadnutého rozhodnutia). Za týchto podmienok bol násobiteľ 3 uplatnený voči spoločnosti Arkema odôvodnený len tou skutočnosťou, že podľa informácií, z ktorých Komisia vychádzala v napadnutom rozhodnutí, Arkema bola súčasťou skupiny Total, ktorá mala obrat oveľa vyšší ako ostatné dotknuté podniky, že sa teda v deň uloženia pokuty mohla spoľahnúť na svoje zdroje. Keďže však táto podmienka už nie je splnená, násobiteľ 3 je neprimerane vysoký vo vzťahu k násobiteľom uplatneným voči ostatným osobám, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené.

279    Treba však pripomenúť, že pri stanovení pokút podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 má Komisia povinnosť dodržiavať všeobecné právne zásady, osobitne zásadu rovnosti zaobchádzania a zásadu proporcionality, ako ich vymedzila judikatúra Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa (rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, bod 77).

280    Všeobecný súd sa preto domnieva, že za podmienok prejednávanej veci nie je násobiteľ 3 odôvodnený, pokiaľ ide o žalobkyne. Dôsledky tejto analýzy na stanovenie výšky pokuty, v súvislosti s ktorou bola voči žalobkyniam vyvodená zodpovednosť, budú preskúmané v ďalšej časti.

 O šiestom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnom právnom posúdení Komisie pri zvýšení pokuty z dôvodu opakovaného porušovania

281    Tento žalobný dôvod je rozdelený na dve časti.

 O prvej časti, založenej na porušení zásady zákonnosti trestných činov a trestov a zásady právnej istoty

282    Žalobkyne v žalobe tvrdili, že Komisia porušila zásadu zákonnosti trestných činov a trestov a zásadu právnej istoty, keď vychádzala z odsúdení z rokov 1984, 1986 a 1994, ktoré sa týkali skutkov spadajúcich do obdobia spred viac ako 20 rokov, dokonca takmer 30 rokov pred prijatím napadnutého rozhodnutia. Uplatnenie takéhoto prístupu Komisie by totiž znamenalo, že podniku, ktorý už bol odsúdený, by trvale hrozilo uplatnenie pravidiel týkajúcich sa opakovaného porušovania.

283    Žalobkyne však vo svojej replike pripomenuli, že sa oboznámili s rozsudkom Súdneho dvora z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia (C‑3/06 P, Zb. s. I‑1331), vyhláseným po podaní žaloby, a že považujú za „nepotrebné, so zreteľom na tento rozsudok, vracať sa k tvrdeniam“ uvedeným vyššie. V odpovedi na otázku položenú v tomto zmysle v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania a počas pojednávania žalobkyne potvrdili, že berú späť túto časť šiesteho žalobného dôvodu, pričom zachovávajú argumentáciu rozvinutú v rámci druhej časti uvedeného žalobného dôvodu, ktorá je založená na porušení zásady non bis in idem a zásady proporcionality.

284    Vzhľadom na toto späťvzatie už nie je potrebné preskúmať prvú časť šiesteho žalobného dôvodu.

 O druhej časti, založenej na porušení zásady non bis in idem a zásady proporcionality

–       Tvrdenia účastníkov konania

285    Žalobkyne pripomínajú, že Komisia založila odôvodnenie zvýšenia pokuty z dôvodu opakovaného porušovania v napadnutom rozhodnutí na predchádzajúcich odsúdeniach, ktoré už odôvodnili uplatnenie zvýšenia pokuty spoločnosti Arkema z dôvodu opakovaného porušovania v rozhodnutiach Organické peroxidy, MCAA a Peroxid vodíka a perboritan. Komisia týmto odsúdila spoločnosť Arkema štyrikrát za to isté porušenie a porušila teda zásadu non bis in idem.

286    Žalobkyne v tejto súvislosti pripomínajú, že k opakovanému porušovaniu dochádza, ak sa osoba po tom, čo bola právoplatne odsúdená za prvé porušenie, znova dopustí nového porušenia za podmienok definovaných zákonom a najčastejšie v stanovenej lehote. K opakovanému porušovaniu teda dochádza v skúšobnej dobe plynúcej od prvého odsúdenia. Podľa žalobkýň však táto skúšobná lehota nemôže byť stála a trvať dlhšie ako do druhého odsúdenia. Podľa žalobkýň ak sa odsúdený dopustí tretieho porušenia aj napriek zvýšeniu jeho sankcie z dôvodu jeho postavenia ako osoby, ktorá sa opakovane dopúšťa porušovania, nové zvýšenie sankcie možno z dôvodu opakovaného porušovania prijať len na základe druhého porušenia. Podľa názoru žalobkýň by akýkoľvek iný výklad viedol k tomu, že sankcia za jedno a to isté porušenie by bola zvýšená dvakrát.

287    Žalobkyne sa preto domnievajú, že Komisia sa mala v prejednávanej veci domnievať, že odsúdenia z rokov 1984, 1986, 1988 a 1994 už boli zohľadnené na účely stanovenia pokuty v rozhodnutí Organické peroxidy, takže na postavenie spoločnosti Arkema ako spoločnosti, ktorá sa opakovane dopúšťa porušovania, sa na základe týchto odsúdení už nemožno odvolávať v nasledujúcich veciach. Naopak, podľa žalobkýň Komisia mohla zachovať postavenie spoločnosti Arkema ako spoločnosti, ktorá sa opakovane dopúšťa porušovania, na prípadnom základe rozhodnutí Organické peroxidy, MCAA alebo Peroxid vodíka a perboritan. Žalobkyne však tvrdia, že keďže obdobie porušovania uvedené v napadnutom rozhodnutí predchádzalo odsudzujúcim rozhodnutiam v týchto troch veciach, opakované porušovanie nie je v prípade prejednávanej veci uplatniteľné.

288    Navyše na tvrdenie Komisie, podľa ktorého uplatnenie priťažujúcej okolnosti opakovaného porušovania bolo odôvodnené potrebou zabezpečiť odstrašujúci účinok pokút, žalobkyne odpovedajú, že Komisia už zohľadnila toto odôvodnenie pri zvýšení východiskovej sumy pokuty spoločnosti Arkema z dôvodu, že bola súčasťou veľkej skupiny. Žalobkyne sa tak domnievajú, že Komisia tým, že dvakrát zvýšila sumu pokuty z rovnakého dôvodu, znova porušila zásadu non bis in idem.

289    Komisia navyše tým, že uplatnila zvýšenie pokuty z dôvodu opakovaného porušovania na základe tých istých odsúdení v štyroch veciach, porušila zásadu proporcionality. Podľa žalobkýň cieľ odstrašenia, ktorému zodpovedá zvýšenie pokuty, bol dostatočne zabezpečený zvýšením o 50 % uplatneným v rozhodnutí Organické peroxidy a a fortiori novými zvýšeniami o 50 % uplatnenými v rozhodnutiach MCAA v roku 2005 a Peroxid vodíka a perboritan v roku 2006. Žalobkyne tvrdia, že teda nebolo potrebné znova uložiť podobné zvýšenie v napadnutom rozhodnutí, a to o to viac, že k skutočnostiam, ktoré viedli k štyrom rozhodnutiam, došlo v rovnakom období, takže spoločnosť Arkema nemala možnosť zmeniť svoje správanie pre zohľadnenie troch predchádzajúcich odsúdení z rokov 2003, 2005 a 2006.

290    Žalobkyne vo svojej replike zdôrazňujú, že keďže zvýšenie pokuty spoločnosti Arkema z dôvodu opakovaného porušovania bolo založené na rozhodnutiach Organické peroxidy, MCAA a Peroxid vodíka a perboritan, ako to vyplýva z tvrdení Komisie, bolo toto zvýšenie zjavne v rozpore so zásadou proporcionality. Takéto zvýšenie je totiž nepotrebné a neprimerané, ak porušenia vedúce k viacerým rozhodnutiam sú súbežné, takže podnik nemohol prispôsobiť svoje správanie, aby zohľadnil predchádzajúce odsúdenia.

291    Komisia spochybňuje túto argumentáciu.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

292    Treba pripomenúť, že zásada ne bis in idem, základná zásada práva Únie, zakotvená aj v článku 50 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s.1) v oblasti hospodárskej súťaže zakazuje, aby bol podnik znovu odsúdený alebo stíhaný za protisúťažné správanie, za ktoré mu už bola uložená sankcia, alebo vo vzťahu ku ktorému už bolo skorším rozhodnutím, proti ktorému už nemožno podať opravný prostriedok, určené, že zaň nie je zodpovedný (pozri v tomto zmysle rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 252 vyššie, bod 59). Uplatnenie zásady ne bis in idem podlieha trojitej podmienke totožnosti skutkových okolností, jednoty porušovateľa a jednoty chráneného právneho záujmu (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 338).

293    Treba konštatovať, že táto zásada nie je nijako porušená skutočnosťou, že napadnuté rozhodnutie je založené na predchádzajúcich odsúdeniach, ktorými už bolo odôvodnené uplatnenie zvýšenia pokuty spoločnosti Arkema z dôvodu opakovaného porušovania v rozhodnutiach Organické peroxidy, MCAA a Peroxid vodíka a perboritan. Skutočnosť, že Komisia v štyroch rozhodnutiach založila zistenie opakovaného porušovania na tých istých predchádzajúcich odsúdeniach, totiž vôbec neznamená, že Komisia „odsúdila spoločnosť Arkema štyrikrát za to isté porušenie“, ako tvrdia žalobkyne.

294    V tejto súvislosti sa pripomína, že medzi prvky, ktoré treba zohľadniť pri analýze závažnosti predmetného porušenia, patrí aj prípadné opakované porušovanie (rozsudok Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 283 vyššie, bod 26). Zohľadnením opakovaného porušovania sa sleduje stimulácia podnikov, ktoré prejavili sklon k porušovaniu pravidiel hospodárskej súťaže, aby zmenili svoje správanie. Komisia preto môže v každom prípade zohľadniť príznaky, ktoré môžu svedčiť o takomto sklone, vrátane napríklad času, ktorý uplynul medzi predmetnými porušeniami (rozsudok Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 283 vyššie, bod 39).

295    Dopustením sa každého z porušení uvedených žalobkyňami sa však Arkema dopúšťala opakovaného porušovania, čo odôvodňuje zohľadnenie tohto prvku v rámci analýzy závažnosti každého z týchto porušení. Konkrétne každé z uvedených porušení, jedno nezávisle od druhého, predstavovalo opakovanie protiprávneho správania proti pravidlám hospodárskej súťaže, ako je konštatované v rámci rozhodnutí z rokov 1984, 1986 a 1994, svedčiace o sklone spoločnosti Arkema nevyvodiť z týchto odsúdení primerané dôsledky (pozri v tomto zmysle rozsudok Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 283 vyššie, bod 40).

296    Zohľadnenie prvku súvisiaceho s opakovaným porušovaním v rámci vecí uvedených žalobkyňami sa preto nevyhnutne vzťahovalo na analýzu závažnosti každého z dotknutých porušení. Komisia tak v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, odsúdila spoločnosť Arkema za štyri rôzne porušenia a podmienka týkajúca sa totožnosti skutkových okolností (pozri bod 292 vyššie) tak nie je v predmetnej veci zjavne splnená.

297    Navyše riešenie navrhované žalobkyňami by viedlo k tomu, že Komisia by nebola oprávnená zohľadniť opakované porušovanie v rámci daného rozhodnutia len z toho dôvodu, že dotknutý podnik sa súbežne dopúšťal ďalších porušení práva hospodárskej súťaže. Takéto riešenie by bolo v rozpore s cieľom, ktorý je sledovaný zohľadnením opakovaného porušovania v rámci stanovenia pokuty.

298    Okrem toho treba zamietnuť aj tvrdenie, že Komisia porušila zásadu non bis in idem tým, že odôvodnila uplatnenie priťažujúcej okolnosti opakovaného porušovania potrebou zabezpečiť odstrašujúci účinok pokút, pričom toto odôvodnenie už bolo zohľadnené. Komisia sa totiž na účely výpočtu sumy pokuty obmedzila na zohľadnenie všetkých skutkových okolností, ktoré považovala za relevantné na účely stanovenia pokuty vo výške, ktorá jej zabezpečí dostatočne odstrašujúci účinok a nijako neodsúdila žalobkyne dvakrát za to isté porušenie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, bod 358). V tejto súvislosti treba poznamenať, že požiadavka zabezpečiť odstrašenie je všeobecnou požiadavkou, ktorou sa má Komisia riadiť počas celého výpočtu pokuty (rozsudok Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 180 vyššie, bod 131).

299    V každom prípade treba zdôrazniť, že zohľadnenie každého z týchto kritérií posúdenia závažnosti porušenia má odlišné dôvody. Zohľadnenie celkového obratu dotknutého podniku je tak odôvodnené potrebou stanoviť pokuty na takej úrovni, ktorá bude dostatočne odstrašujúca vzhľadom na jeho veľkosť a hospodársku silu. Pokiaľ ide o zohľadnenie opakovaného porušovania, to je odôvodnené potrebou ďalšieho odstrašenia, o ktorej svedčí skutočnosť, že tri skoršie zistenia porušenia nepostačovali na zabránenie opakovanému štvrtému porušeniu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 298 vyššie, bod 358).

300    Pokiaľ ide o výhradu založenú na tom, že Komisia porušila zásadu proporcionality, žalobkyne zdá sa tvrdia, že Komisia mala zohľadniť odstrašujúci účinok, ktorý mali na žalobkyne zvýšenia vykonané v rozhodnutiach Organické peroxidy, MCAA a Peroxid vodíka a perboritan. Treba však pripomenúť, že z dôvodov uvedených v bodoch 228 až 235 vyššie Komisia vo svojej snahe dosiahnuť odstrašujúci účinok pokuty nie je povinná zohľadniť pokuty, ktoré uložila tomu istému podniku v rámci iných vecí. Tento záver platí aj pre zvýšenia vykonané z dôvodu opakovaného porušovania. Bolo by predovšetkým v rozpore s cieľom odstrašenia nezohľadniť skutočnosť, že dotknutý podnik sa dopustil opakovaného porušovania, len z toho dôvodu, že súčasne so sporným porušením sa podnik zúčastňoval aj na inom protiprávnom správaní, ktoré Komisia taktiež sankcionovala.

301    Navyše za okolností prejednávanej veci nie je úroveň zvýšenia o 50 % neprimeraná vo vzťahu k tomuto cieľu.

302    Napokon v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne (pozri bod 290 vyššie), z odôvodnení č. 358 a 369 napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, že zistenie opakovaného porušovania nebolo v prejednávanej veci založené na rozhodnutiach Organické peroxidy, MCAA a Peroxid vodíka a perboritan.

303    Druhá časť šiesteho žalobného dôvodu, ktorá ako jediná zostala predmetom sporu, sa preto musí zamietnuť.

 O siedmom žalobnom dôvode, založenom na skutkovom omyle spočívajúcom v tom, že Komisia nepriznala žalobkyniam zníženie pokuty z dôvodu, že Arkema „v skutočnosti nevykonala“ niektoré z dotknutých postupov

 Tvrdenia účastníkov konania

304    Žalobkyne uvádzajú, že spoločnosť Arkema preukázala v priebehu správneho konania, že niektoré zo sporných dohôd vykonala len čiastočne, ako napokon samotná Komisia uznala v napadnutom rozhodnutí. Žalobkyne sa preto domnievajú, že v súlade s usmerneniami a ustálenou judikatúrou mala Komisia zohľadniť túto poľahčujúcu okolnosť pri stanovení výšky pokuty. Navrhujú teda Všeobecnému súdu, aby podstatne znížil pokutu s cieľom zohľadniť „skutočné nevykonanie“ niektorých dotknutých postupov spoločnosťou Arkema.

305    V tejto súvislosti žalobkyne uvádzajú, že spoločnosť Degussa sa opakovane sťažovala na nedodržiavanie dohôd o zvýšeniach cien dohodnutých medzi výrobcami zo strany spoločnosti Arkema, čo potvrdzuje opis viacerých stretnutí v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia č. 123, 128 a 133 napadnutého rozhodnutia).

306    Žalobkyne tiež zdôrazňujú, že podľa rozhodovacej praxe Komisie možno zníženie pokuty priznať z dôvodu čiastočného nevykonania protiprávnych dohôd. Domnievajú sa preto, že v rozpore s tým, čo Komisia tvrdí vo svojom vyjadrení k žalobe, samotná skutočnosť, že podnik vykonal len niektoré dotknuté postupy, ako taká nemôže vylúčiť priznanie poľahčujúcich okolností.

307    Komisia spochybňuje túto argumentáciu.

 Posúdenie Všeobecným súdom

308    Ako vyplýva z judikatúry, na účely priznania poľahčujúcej okolnosti týkajúcej sa skutočného neuplatnenia protiprávnych dohôd je dôležité overiť, či žalobcom uplatňované okolnosti môžu preukázať, že sa počas obdobia, keď sa dotknutý podnik pripojil k uvedeným dohodám, skutočne vyhýbal ich uplatňovaniu súťažným správaním na trhu, alebo prinajmenšom že jasne a významne porušoval povinnosti smerujúce k vykonávaniu tohto kartelu do tej miery, že narušil jeho samotné fungovanie (rozsudky Súdu prvého stupňa Daiichi Pharmaceutical/Komisia, už citovaný v bode 271 vyššie, bod 113, a Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 180 vyššie, bod 196).

309    V prejednávanej veci tak v rozpore s tým, čo Komisia tvrdí vo svojich písomnostiach, okolnosť, že žalobkyne pripúšťajú čiastočné vykonanie niektorých sporných dohôd, sama osebe nepostačuje na odôvodnenie zamietnutia priznať im prospech z uvedenej poľahčujúcej okolnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky Daiichi Pharmaceutical/Komisia, už citovaný v bode 308 vyššie, body 102 a 116, a Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 180 vyššie, body 197 a 223). Je totiž dôležité ešte overiť, či žalobkyne preukázali, že jasne a významne porušovali povinnosti smerujúce k vykonávaniu predmetného kartelu do tej miery, že narušili jeho samotné fungovanie.

310    Treba pripomenúť, že žalobkyne vo svojej žalobe zakladajú svoje tvrdenia na troch presných podmienkach, ktorých cieľom je preukázať, že spoločnosť Degussa sa opakovane sťažovala na nedodržiavanie dohôd o zvýšeniach cien dohodnutých medzi výrobcami zo strany spoločnosti Arkema.

311    Po prvé, žalobkyne v odôvodnení č. 123 napadnutého rozhodnutia uvádzajú, že Komisia konštatovala, že stretnutie konané v priebehu leta 1999 malo za cieľ „vrátiť dôveru spoločnosti Degussa v spoľahlivosť správania [spoločnosti Arkema] a ICI na trhu, ktorá bola v minulosti narušená, keď ciele v oblasti cien neboli vykonávané, alebo boli vykonávané len čiastočne“ týmito dvomi podnikmi.

312    Po druhé, žalobkyne sa odvolávajú na odôvodnenie č. 128 napadnutého rozhodnutia, v ktorom Komisia konštatovala, že stretnutie z 24. februára 2000, týkajúce sa formovacích zmesí, zvolala spoločnosť Degussa ako reakciu na správanie spoločnosti Arkema voči niektorým zákazníkom automobilového sektora. Komisia spresňuje, že počas tohto stretnutia „[Degussa] nepriamo vytýkala spoločnosti [Arkema], že nedodržala zvýšenie v oblasti automobilov“.

313    Po tretie, žalobkyne sa opierajú o znenie odôvodnenia č. 129 napadnutého rozhodnutia, v ktorom je odkaz na stretnutie z 27. júna 2000, týkajúce sa formovacích zmesí, ktoré sa konalo po tom, čo spoločnosť Arkema uzavrela zmluvu o dlhodobej dodávke s hlavným zákazníkom na trhu na nižšej cenovej úrovni ako bola stanovená cieľmi v oblasti cien, ktoré boli dohodnuté medzi súťažiteľmi počas stretnutia v Dubline (Írsko) v októbri 1999. Komisia v tomto odôvodnení konštatuje, že „skutočnosť, že sa Arkema vedome zdržala vykonania cieľov v oblasti cien, bola spoločnosťou Degussa považovaná za závažné narušenie dôvery“. V odôvodnení č. 133 napadnutého rozhodnutia Komisia taktiež odkázala na „veľký konflikt“ medzi spoločnosťami Degussa a Arkema na tomto stretnutí.

314    Treba však rozhodnúť, že samotné uvedenie týchto pasáží napadnutého rozhodnutia nepostačuje pre preukázanie toho, že podmienky pripomenuté v bode 308 vyššie sú splnené.

315    Predovšetkým treba zdôrazniť, že všetky vyššie uvedené pasáže sa týkajú stretnutí zameraných na formovacie zmesi z PMMA, teda len na jeden z troch výrobkov, ktoré boli predmetom jediného porušenia spochybneného Komisiou v napadnutom rozhodnutí. Žalobkyne však nepredložili nijaký objektívny dôkaz, ktorý by Všeobecnému súdu umožňoval posúdiť vplyv nedodržania dohôd týkajúcich sa tohto výrobku na fungovanie celého predmetného kartelu. Navyše, ako vyplýva z odôvodnenia č. 5 napadnutého rozhodnutia, formovacie zmesi z PMMA predstavujú len 36 % celkového trhu s PMMA, pokiaľ ide o rozdelenie metakrylátu medzi tri výrobky z PMMA.

316    Ďalej, pokiaľ ide o konkrétnejšie o tvrdenie uvedené v odôvodnení č. 123 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého „v minulosti… ciele v oblasti cien neboli vykonávané, alebo boli vykonávané len čiastočne“ spoločnosťami Arkema a ICI, treba konštatovať, že žalobkyne nepredkladajú nijaký dôkaz, ktorý by umožnil pochopiť jeho konkrétny dosah tak z hľadiska obsahu, ako aj dĺžky trvania.

317    Na jednej strane treba zdôrazniť, že z odôvodnenia č. 123 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že ciele v oblasti cien boli vykonávané čiastočne. Žalobkyne však nespresňujú, aký bol rozsah tohto „čiastočného nevykonávania“. Žalobkyne predovšetkým netvrdia, že by toto nevykonávanie dosahovalo takú úroveň, aby bolo narušené samotné fungovanie dotknutého kartelu. Z napadnutého rozhodnutia navyše vyplýva, že počas toho istého stretnutia účastníci vykonali jednu z častí predmetného kartelu, týkajúcu sa výmeny informácií citlivých z obchodného hľadiska (pozri poslednú vetu odôvodnenia č. 123 napadnutého rozhodnutia, ako aj odôvodnenie č. 117 napadnutého rozhodnutia, na ktoré sa odkazuje).

318    Na druhej strane žalobkyne nespresňujú, o aké obdobie išlo. Hoci predmetné stretnutie sa konalo počas leta 1999, porušenie sa začalo 23. januára 1997 (pozri odôvodnenie č. 109 napadnutého rozhodnutia). Medzitým sa spoločnosť Arkema zúčastnila na viacerých protisúťažných stretnutiach, ktorých opis v napadnutom rozhodnutí nepreukazuje žiadne narušenia, najmä pokiaľ ide o fungovanie predmetného kartelu (pozri odôvodnenia č. 111 až 119 napadnutého rozhodnutia).

319    Pokiaľ ide o tvrdenia žalobkýň založené na odôvodneniach č. 128, 129 a 133 napadnutého rozhodnutia, tieto sú v podstate založené na zmluve o dlhodobej dodávke, ktorá bola uzavretá na nižšej cenovej úrovni ako bola stanovená cieľmi v oblasti cien, ktoré boli dohodnuté medzi súťažiteľmi počas stretnutia v Dubline konanom v októbri 1999. Hoci Komisia kvalifikuje tento podnik ako „veľkého zákazníka“ (odôvodnenie č. 129 napadnutého rozhodnutia) a uvádza, že ide o „5 000 T/rok“ (poznámka pod čiarou č. 131 napadnutého rozhodnutia), žalobkyne nepredkladajú nijaký konkrétny dôkaz, ktorý by umožnil posúdiť dôležitosť tejto zmluvy z hľadiska spolupráce medzi účastníkmi predmetného kartelu v oblasti formovacích zmesí z PMMA ani a fortiori v rámci jediného porušenia týkajúceho sa troch výrobkov z PMMA.

320    Navyše treba zdôrazniť, že ide o zmluvu podpísanú počas prvého polroka roka 2000 (pozri odôvodnenia č. 128 a 129 napadnutého rozhodnutia), ktorá nedodržiava zvýšenia cien, o ktorých bolo rozhodnuté len v v októbri 1999, zatiaľ čo Arkema sa zúčastňovala na karteli od 23. januára 1997 do 12. septembra 2002. Treba taktiež zdôrazniť, že hoci napadnuté rozhodnutie uvádza „veľký konflikt“ (odôvodnenie č. 133) a „závažné narušenie dôvery“ (odôvodnenie č. 129), jasne sa ukazuje, že spolupráca medzi spoločnosťami Atofina a ostatnými účastníkmi pokračovala aj napriek tomuto konfliktu (pozri osobitne odôvodnenia č. 131 a 134 napadnutého rozhodnutia) a počas stretnutia z 9. februára 2001 sa týkala aj výmeny informácií o cenách toho istého zákazníka (pozri odôvodnenie č. 131 napadnutého rozhodnutia v súvislosti so stretnutím z 9. februára 2001).

321    So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné domnievať sa, že okolnosti uvedené žalobkyňami preukazujú nanajvýš určité nedostatky v efektívnosti predmetného kartelu, pokiaľ ide o formovacie zmesi z PMMA, a jeden prípad nevykonania cieľov týkajúcich sa cien, ktoré boli dohodnuté v oblasti tohto výrobku, u jedného zákazníka zo strany spoločnosti Arkema. Navyše samotná Komisia uznala, že boli obdobia, počas ktorých sa účastníci predmetného kartelu odklonili od uzavretých dohôd (pozri odôvodnenie č. 329 napadnutého rozhodnutia) a že niektoré rozhodnutia neboli úplne vykonané (odôvodnenie č. 379 napadnutého rozhodnutia). Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné porušenie je podľa napadnutého rozhodnutia jediným porušením týkajúcim sa troch výrobkov, že toto porušenie trvalo od 23. januára 1997 do 12. septembra 2002 a že malo viacero zložiek, vrátane výmeny dôverných informácií o trhoch a podnikoch (pozri odôvodnenie č. 3napadnutého rozhodnutia), však tieto okolnosti nie sú dostatočné pre splnenie podmienok uvedených v bode 308 vyššie. Okrem toho žalobkyne ani netvrdia, že porušovali povinnosti smerujúce k vykonávaniu predmetného kartelu do tej miery, že narušili jeho samotné fungovanie, ako to vyžaduje judikatúra.

322    Treba dospieť k záveru, že Komisia správne nepoužila poľahčujúcu okolnosť týkajúcu sa skutočného nevykonania protiprávnych dohôd a tiež že zníženie pokuty z tohto dôvodu nie je odôvodnené v rámci neobmedzenej právomoci Všeobecného súdu.

323    Tento žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť a taktiež sa musí zamietnuť aj návrh na zníženie pokuty sformulovaný z tohto dôvodu žalobkyňami.

 O ôsmom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnom právnom posúdení a skutkovom omyle spočívajúcom v tom, že Komisia zamietla priznať žalobkyniam zníženie pokuty na základe „iných faktorov“

 Tvrdenia účastníkov konania

324    Žalobkyne uvádzajú, že spoločnosť Arkema vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách požiadala o priznanie zníženia pokuty, ktoré jej môže byť uložené na základe „iných faktorov“ v zmysle usmernení, aby sa tak zohľadnili vysoké pokuty, ktoré jej boli nedávno uložené Komisiou. Komisia sa tým, že zamietla priznať toto zníženie z dôvodu, že Arkema „neuviedla nijaké tvrdenie s cieľom naznačiť, že sa nachádza vo veľmi zložitej situácii“ (odôvodnenie č. 396 napadnutého rozhodnutia), dopustila nesprávneho právneho posúdenie a skutkového omylu.

325    Žalobkyne uvádzajú, že Komisia v dvoch nedávnych rozhodnutiach znížila konečnú sumu pokuty na základe bodu 5 písm. b) usmernení z dôvodu, že dotknutý podnik už bol len nedávno odsúdený k zaplateniu vysokých pokút. Ide o rozhodnutie Komisie K(2002) 5083 v konečnom znení zo 17. decembra 2002 týkajúce sa konania podľa článku [81 ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/E-2/37.667 – Špeciálne grafity) (ďalej len „rozhodnutie Špeciálne grafity“) a rozhodnutie Komisie K(2003) 4457 z 3. decembra 2003 týkajúce sa konania podľa článku 81 Zmluvy [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38.359 – Výrobky na báze uhlíka a grafitu pre elektrické a mechanické aplikácie) [neoficiálny preklad] (ďalej len „rozhodnutie Výrobky na báze uhlíka a grafitu pre elektrické a mechanické aplikácie“). Podľa žalobkýň hoci Komisia v každom z týchto rozhodnutí zdá sa uviedla, že zníženie bolo založené aj na finančnej situácii dotknutého podniku, zníženie pokuty mohlo v skutočnosti vyplynúť len zo zohľadnenia nedávnych odsúdení k zaplateniu vysokých pokút.

326    Z tých istých rozhodnutí totiž vyplýva, že Komisia sa domnievala, že zohľadnenie finančnej situácie podniku pre zníženie jeho pokuty by znamenalo priznanie neodôvodnenej konkurenčnej výhody podnikom najhoršie prispôsobeným podmienkam trhu a mohlo by viesť k diskriminácii vo vzťahu k ostatným podnikom, ktorých sa konanie týka. Žalobkyne sa teda domnievajú, že Komisia nebola oprávnená odvolať sa na finančnú situáciu dotknutého podniku, a to aj spoločne s inými faktormi, aby mu priznala zníženie pokuty.

327    Žalobkyne uvádzajú, že spoločnosti Arkema boli nedávno Komisiou uložené po sebe idúce pokuty v celkovej výške okolo 180 miliónov eur z dôvodu jej účasti na tajne dohodnutých činnostiach, ktoré prebiehali, prinajmenšom čiastočne, súbežne s postupmi sankcionovanými v napadnutom rozhodnutí. Ide o rozhodnutia Organické peroxidy, MCAA a Peroxid vodíka a perboritan.

328    Vzhľadom na tieto odsúdenia sa žalobkyne domnievajú, že nebolo potrebné uložiť im celú konečnú sumu pokuty (teda 219,13125 milióna eur), aby sa zabezpečil odstrašujúci účinok. Podľa ich názoru to Komisia teda mala zohľadniť na základe „iných faktorov“. Žalobkyne preto navrhujú Všeobecnému súdu, aby znížil ich pokutu s cieľom zohľadniť pokuty nedávno zaplatené spoločnosťou Arkema.

329    Komisia spochybňuje túto argumentáciu.

 Posúdenie Všeobecným súdom

330    Predovšetkým treba pripomenúť, že rozhodovacia prax Komisie neslúži ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže. Komisia má totiž v oblasti stanovovania pokút širokú mieru voľnej úvahy a nie je viazaná posúdeniami, ktoré vykonala predtým (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Archer Daniels Midland/Komisia, T‑329/01, Zb. s. II‑3255, body 108 až 110 a tam citovanú judikatúru). Jednoduchý odkaz zo strany žalobkýň na rozhodnutia Špeciálne grafity a Výrobky na báze uhlíka a grafitu pre elektrické a mechanické aplikácie nie je sám osebe použiteľný, keďže Komisia nebola povinná vykonať také isté posúdenie v prejednávanej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok Archer Daniels Midland/Komisia, už citovaný, bod 111).

331    Okrem iného treba konštatovať, že v týchto dvoch rozhodnutiach Komisia znížila pokutu uloženú spoločnosti dotknutej v tejto veci z dôvodu jej vážnych finančných ťažkostí spojených najskôr s jedným a následne s dvomi nedávnymi odsúdeniami tejto spoločnosti k zaplateniu pokút za porušenia práva hospodárskej súťaže, ktorých sa dopustila súčasne. Žalobkyne však netvrdia, že sa nachádzali v situácii v porovnateľnej so situáciou tejto spoločnosti, osobitne z hľadiska finančného zdravia (pozri odôvodnenia č. 556 až 559 rozhodnutia Špeciálne grafity a odôvodnenie č. 360 rozhodnutia Výrobky na báze uhlíka a grafitu).

332    Pokiaľ ide o tvrdenie, že zníženie pokuty mohlo byť založené len na nedávnych odsúdeniach tohto podniku, pretože Komisia nebola oprávnená vzhľadom na judikatúru a podľa vlastného znenia týchto rozhodnutí zohľadniť finančnú situáciu dotknutého podniku, samotnú alebo spolu s inými okolnosťami, treba zdôrazniť, že toto tvrdenie je v rozpore so samotným znením týchto rozhodnutí. Navyše v tejto súvislosti treba odkázať na rozsudok Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 180 vyššie (body 311 až 317), v ktorom bolo to isté tvrdenie, uvedené jednou z osôb, ktorým bolo rozhodnutie Výrobky na báze uhlíka a grafitu určené, zamietnuté.

333    Komisia sa preto v odôvodnení č. 396 nedopustila žiadneho nesprávneho posúdenia, keď zamietla tvrdenie žalobkýň uvedené v časti „Iné faktory“ z dôvodu, že spoločnosť Arkema neuviedla nijaké tvrdenie s cieľom naznačiť, že sa nachádzala vo veľmi zložitej finančnej situácii.

334    Okrem toho nie je potrebné vykonať v rámci výkonu neobmedzenej právomoci Všeobecného súdu zníženie pokuty navrhované žalobkyňami.

335    Samotná skutočnosť, že žalobkyne boli nedávno odsúdené k ďalším trom pokutám za čiastočne súbežné porušenia, totiž nemôže odôvodniť zníženie pokuty uloženej v prejednávanej veci. Navyše, ak by skutočnosť predchádzajúceho uloženia sankcie odôvodňovala zníženie neskôr uloženej pokuty, vyústilo by to do paradoxnej situácie, v ktorej by sa podniku opakovane sa zúčastňujúcemu na rôznych karteloch postupne znižovali marginálne náklady každej sankcie. Takáto situácia by bola zjavne v rozpore s cieľom odstrašenia sledovaným pokutami.

336    Žalobkyne však neuvádzajú nijaký dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že uloženie pokuty v prejednávanej veci, v kombinácii s ostatnými nedávno uloženými pokutami, by ich uviedlo do osobitnej situácie. Navyše treba zdôrazniť, že s výnimkou pokuty uloženej v rozhodnutí Organické peroxidy je zodpovednosť spoločnosti Arkema za zaplatenie týchto pokút z veľkej časti solidárne rozdelená medzi túto spoločnosť a spoločnosti Elf Aquitaine a Total. V každom prípade celková suma pokút uložených spoločnosti Arkema na základe týchto štyroch rozhodnutí zostáva aj tak pod hranicou 10 % obratu spoločnosti Arkema v roku 2005, uvedenou v odôvodnení č. 14 napadnutého rozhodnutia, ktorá je stanovená v nariadení č. 1/2003 pre jednu pokutu.

337    Tento žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť a taktiež sa musí zamietnuť aj návrh na zníženie pokuty sformulovaný z tohto dôvodu žalobkyňami.

 Záver

338    Zo všetkého vyššie uvedeného vyplýva, že žaloba sa musí zamietnuť v celom svojom rozsahu, s výnimkou návrhu žalobkýň smerujúceho k zníženiu zvýšenia pokuty, ktoré bolo na ne uplatnené z dôvodu odstrašujúceho účinku.

339    Vzhľadom na predchádzajúce odôvodnenia (pozri body 247 až 280 vyššie) sa Všeobecný súd domnieva, že v rámci jeho neobmedzenej právomoci treba znížiť pokutu, v súvislosti s ktorou bola voči žalobkyniam vyvodená zodpovednosť, s cieľom zohľadniť skutočnosť, že v deň uloženia pokuty už neboli ovládané skupinou Total.

340    Na účely prepočítania tejto sumy Všeobecný súd považuje za vhodné riadiť sa metodikou použitou v napadnutom rozhodnutí, pričom sa násobiteľ 3 uplatnený voči žalobkyniam v odôvodnení č. 349 napadnutého rozhodnutia nahradí násobiteľom 1,25. Za podmienok prejednávanej veci a vzhľadom na zvýšenia uplatnené voči ostatným osobám, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, sa totiž Všeobecný súd domnieva, že takéto zvýšenie je primerané pre zabezpečenie dostatočného odstrašujúceho účinku pokuty uloženej žalobkyniam.

341    Nie je potrebné osobitne sa zaoberať návrhom Komisie sformulovaným počas pojednávania, ktorého cieľom v podstate bolo, aby Všeobecný súd zohľadnil okolnosti týkajúce sa právnych a ekonomických infraštruktúr predmetného podniku v čase porušenia pre zachovanie násobiteľa 3 uplatneného na žalobkyne.

342    Treba pripomenúť, že výkon neobmedzenej právomoci nemôže pri stanovení výšky pokuty viesť k diskriminácii medzi podnikmi, ktoré sa zúčastnili na tajnej dohodnutej dohode alebo postupe v rozpore s článkom 81 ods. 1 ES (rozsudky Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia, C‑291/98 P, Zb. s. I‑9991, bod 97, a z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, Zb. s. I‑829, bod 152). Keďže však táto okolnosť nebola zohľadnená v súvislosti s ostatnými osobami, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené (pozri body 266 až 271 vyššie), nebolo by odôvodnené zvýšiť sumu pokuty pripísateľnej žalobkyniam z tohto dôvodu.

343    V každom prípade aj keby bolo potrebné zohľadniť túto okolnosť pri stanovení výšky pokuty, uplatnenie násobiteľa 3 z dôvodu dostatočne odstrašujúceho účinku voči žalobkyniam by nebolo odôvodnené. Viedlo by to totiž k uplatneniu toho istého násobiteľa voči žalobkyniam ako je násobiteľ uplatniteľný na ich bývalé materské spoločnosti, pričom žalobkyne sa nachádzajú v zjavne odlišnej situácii vzhľadom na podstatné ciele sledované uložením takéhoto zvýšenia (pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, bod 340).

344    Okrem toho bolo rozhodnuté, že nie je potrebné rozlišovať medzi dvomi podnikmi, ktorých obraty v každom prípade odôvodňujú ich kvalifikovanie ako veľkých podnikov disponujúcich právnymi a ekonomickými znalosťami a infraštruktúrami umožňujúcimi im lepšie posúdiť protiprávny charakter ich správania a dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z hľadiska práva hospodárskej súťaže (rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, bod 340). V prejednávanej veci však bolo možné považovať všetky podniky spomenuté v odôvodnení č. 349 napadnutého rozhodnutia, takže aj spoločnosť Arkema vzhľadom na jej vlastný obrat, za veľké podniky disponujúce právnymi a ekonomickými infraštruktúrami umožňujúcimi im lepšie posúdiť protiprávny charakter ich správania (pozri v tomto zmysle rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, bod 294). V prejednávanej veci je preto vzhľadom na násobitele uplatnené na ostatné podniky (1,75 na spoločnosť Degussa, 1,5 na spoločnosť ICI a „hypotetický“ násobiteľ 1,25 na spoločnosť Arkema) násobiteľ 3 odôvodnený len so zreteľom na veľmi vysoký obrat skupiny Total ku dňu uloženia pokuty.

345    Pokiaľ ide o nový výpočet pokuty, v súvislosti s ktorou je voči žalobkyniam vyvodená zodpovednosť, treba pripomenúť znenie článku 2 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého „za porušenia uvedené v článku 1 sa ukladajú tieto pokuty: … b) Arkema…, Altuglas International… a Altumax Europe… podliehajú spoločne a nerozdielne pokute vo výške: [219 131 250] eur, z tejto celkovej sumy sa na spoločnosť Total… spoločne a nerozdielne vzťahuje čiastka 140,4 milióna eur a na spoločnosť Elf Aquitaine… spoločne a nerozdielne čiastka 181,35 milióna eur“.

346    Vzhľadom na toto znenie, ako aj na dôvody napadnutého rozhodnutia týkajúce sa výpočtu pokuty, treba rozlišovať medzi dvomi časťami pokuty.

347    Po prvé, voči žalobkyniam bola vyvodená solidárna zodpovednosť za zaplatenie pokuty vo výške 37 781 250 eur, pričom na zodpovednosť spoločností Elf Aquitaine a Total sa táto sumu nevzťahuje.

348    Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, ide o sumu, ktorá vzišla zo zvýšenia z dôvodu opakovaného porušovania, za ktoré nebola voči spoločnostiam Elf Aquitaine a Total vyvodená zodpovednosť, a ktorá bola následne Komisiou znížená o 40 % na základe oznámenia o spolupráci. Treba však pripomenúť, že na účely stanovenia výšky zvýšenia z dôvodu opakovaného porušovania samotná Komisia vychádzala z „hypotetického“ násobiteľa 1,25 z dôvodu dostatočne odstrašujúceho účinku (pozri poznámku pod čiarou č. 233, týkajúcu sa odôvodnenia č. 349 napadnutého rozhodnutia). Odôvodnenia uvedené v bodoch 247 až 280 vyššie tak nemajú vplyv na túto sumu a preto suma 37 781 250 eur, za zaplatenie ktorej sú žalobkyne zodpovedné s vylúčením ich bývalých materských spoločností, musí zostať nezmenená.

349    Po druhé, voči žalobkyniam spoločne so spoločnosťou Elf Aquitaine bola vyvodená solidárna zodpovednosť za zaplatenie sumy 181,35 milióna eur, z toho sa na spoločnosť Total solidárne vzťahuje suma vo výške 140,4 milióna eur. Ide teda o sumu pokuty, ktorá nevyplýva zo zohľadnenia opakovaného porušovania.

350    Táto suma 181,35 milióna eur vyplýva najmä z uplatnenia násobiteľa 3. Keďže uplatnenie tohto násobiteľa voči žalobkyniam nie je odôvodnené, táto suma sa teda musí prepočítať v rozsahu, v akom sa ich týka, na základe násobiteľa 1,25 a s dodržaním metodiky použitej Komisiou v napadnutom rozhodnutí.

351    Solidárna zodpovednosť žalobkýň za zaplatenie tejto časti pokuty sa preto znižuje na 75 562 500 eur.

352    Napokon treba pripomenúť, že podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 pokuta uložená každému podniku nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku. Podľa judikatúry, len ak sa ukáže, že viaceré osoby, ktorým je rozhodnutie ukladajúce pokutu určené, tvoria podnik v zmysle hospodárskeho subjektu zodpovedného za sankcionované porušenie, a to ku dňu prijatia tohto rozhodnutia, sa môže horná hranica vypočítať na základe celkového obratu tohto podniku, teda všetkých jeho kumulovaných zložiek. Naopak, ak bola táto hospodárska jednotka medzičasom zrušená, každá osoba, ktorej je rozhodnutie určené, má právo na to, aby bola na ňu individuálne uplatnená predmetná horná hranica (rozsudok Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 272 vyššie, bod 390).

353    Treba tak ešte overiť, či suma pokuty, za zaplatenie ktorej je voči žalobkyniam vyvodená zodpovednosť, nepresahuje 10 % celkového obratu spoločnosti Arkema v roku 2005. Voči žalobkyniam je naďalej vyvodená zodpovednosť za zaplatenie pokuty vo výške 113 343 750 eur (suma 37 781 250 eur uvedená v bode 348 vyššie plus suma 75 562 500 eur uvedená v bode 351 vyššie). Treba teda konštatovať, že táto suma nepresahuje 10 % obratu spoločnosti Arkema v roku 2005, ako vyplýva z odôvodnenia č. 14 napadnutého rozhodnutia. To isté navyše platí aj pokiaľ ide o čiastkovú sumu stanovenú pred uplatnením zníženia na základe oznámenia o spolupráci.

 O trovách

354    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov znáša svoje vlastné trovy konania, ak mali úspech len v časti predmetu konania.

355    V prejednávanej veci sa čiastočne vyhovelo návrhom žalobkýň. Keďže však argumentácia vedúca k zníženiu pokuty bola vznesená len v štádiu pojednávania, pričom mohla byť uvedená už v žalobe (pozri bod 247 vyššie), spravodlivým posúdením okolností prípadu bude rozhodnutie, že žalobkyne znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Suma pokuty, za ktorej zaplatenie je vyvodená solidárna zodpovednosť voči Arkema SA (teraz Arkema France), Altuglas International SA a Altumax Europe SAS podľa článku 2 písm. b) rozhodnutia Komisie K(2006) 2098 v konečnom znení z 31. mája 2006 týkajúceho sa konania podľa článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP (prípad č. COMP/F/38.645 – Metakryláty), sa znižuje na 113 343 750 eur.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      Arkema France, Altuglas International a Altumax Europe sú povinné nahradiť trovy konania.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 7. júna 2011.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

Úvod

Správne konanie

Napadnuté rozhodnutie

Osoby, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené

Výpočet pokuty

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O prvom žalobnom dôvode, založenom na porušení pravidiel týkajúcich sa pripísateľnosti postupov dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti a na porušení zásady zákazu diskriminácie

O prvej časti, založenej na nedodržaní pravidiel týkajúcich sa pripísateľnosti zodpovednosti za postupy dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti

– Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Všeobecným súdom

O druhej časti, založenej na porušení zásady zákazu diskriminácie

– Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Všeobecným súdom

O druhom žalobnom dôvode, založenom na skutkových omyloch, ktorých sa Komisia dopustila, keď pripísala porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Arkema, spoločnostiam Total a Elf Aquitaine

O prvej časti, založenej na nerešpektovaní neúčasti vedúcich predstaviteľov spoločností Total a Elf Aquitaine na postupoch uvedených v napadnutom rozhodnutí

– Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Všeobecným súdom

O druhej časti, založenej na nerešpektovaní skutočností preukazujúcich skutočnú autonómiu spoločnosti Arkema pri určovaní svojej obchodnej politiky

– Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Všeobecným súdom

O treťom žalobnom dôvode, založenom na porušení povinnosti odôvodnenia a zásady riadnej správy vecí verejných pri uplatnení pravidiel pripísateľnosti

O prvej časti, založenej na porušení povinnosti odôvodnenia

– Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Všeobecným súdom

O druhej časti, založenej na porušení zásady riadnej správy vecí verejných

– Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Všeobecným súdom

O štvrtom žalobnom dôvode, založenom na nedodržaní kritéria konkrétneho dopadu na trh pri stanovení východiskovej sumy pokuty na 65 miliónov eur

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O piatom žalobnom dôvode, založenom na existencii nesprávneho právneho posúdenia a skutkových omylov pri zvýšení východiskovej sumy pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku

O prvej časti, založenej na tom, že Komisia nebola oprávnená zvýšiť východiskovú sumu pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku na základe obratu spoločnosti Total, keďže porušenie nebolo tejto spoločnosti pripísateľné

– Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Všeobecným súdom

O druhej časti, založenej na porušení zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania

– Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Všeobecným súdom

O tretej časti, založenej na nepotrebnosti použitia odstrašujúceho účinku pokuty v prejednávanej veci

– Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Všeobecným súdom

O výhrade vznesenej na pojednávaní, založenej na tom, že v deň prijatia napadnutého rozhodnutia už žalobkyne neboli ovládané spoločnosťami Total a Elf Aquitaine

– Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Všeobecným súdom

O šiestom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnom právnom posúdení Komisie pri zvýšení pokuty z dôvodu opakovaného porušovania

O prvej časti, založenej na porušení zásady zákonnosti trestných činov a trestov a zásady právnej istoty

O druhej časti, založenej na porušení zásady non bis in idem a zásady proporcionality

– Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Všeobecným súdom

O siedmom žalobnom dôvode, založenom na skutkovom omyle spočívajúcom v tom, že Komisia nepriznala žalobkyniam zníženie pokuty z dôvodu, že Arkema „v skutočnosti nevykonala“ niektoré z dotknutých postupov

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O ôsmom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnom právnom posúdení a skutkovom omyle spočívajúcom v tom, že Komisia zamietla priznať žalobkyniam zníženie pokuty na základe „iných faktorov“

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

Záver

O trovách

* Jazyk konania: francúzština.