Vec T‑197/06

FMC Corp.

proti

Európskej komisii

„Hospodárska súťaž – Kartely – Peroxid vodíka a perboritan sodný – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Právo na obhajobu – Povinnosť odôvodnenia“

Abstrakt rozsudku

1. Akty inštitúcií – Odôvodnenie – Povinnosť – Rozsah – Rozhodnutie o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže

(Články 81 ES a 253 ES)

2. Hospodárska súťaž – Pravidlá Spoločenstva – Porušenia – Pripísanie – Materská spoločnosť a dcérske spoločnosti – Hospodárska jednotka – Kritériá posúdenia

(Článok 81 ES)

3. Hospodárska súťaž – Kartely – Dôkaz – Vyhlásenia zamestnancov podniku urobené výlučne v jeho záujme

(Článok 81 ES)

4. Hospodárska súťaž – Správne konanie – Rešpektovanie práva na obhajobu – Prístup k spisu – Rozsah – Neoznámenie skutočnosti, ktorú Komisia uviedla na účely potvrdenia zodpovednosti podniku – Vplyv na zákonnosť konštatovania zodpovednosti – Neexistencia

(Článok 81 ods. 1 ES)

1. Pokiaľ sa rozhodnutie o uplatnení článku 81 ES týka viacerých subjektov a ide o otázku pripísateľnosti porušenia, musí obsahovať dostatočné odôvodnenie vo vzťahu ku každému zo subjektov, ktorým je určené, najmä vo vzťahu k tým z nich, ktoré podľa tohto rozhodnutia musia niesť zodpovednosť za toto porušenie. Také rozhodnutie teda musí vo vzťahu k materskej spoločnosti považovanej za solidárne zodpovednú za porušenie obsahovať podrobné uvedenie dôvodov, ktoré odôvodňujú pripísateľnosť porušenia tejto spoločnosti.

Komisia však nie je povinná zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, ktoré pred ňou uvádzajú dotknuté subjekty, ale stačí, ak uvedie skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre rozhodnutia zásadný význam.

(pozri body 45, 59)

2. Správanie dcérskej spoločnosti môže byť pripísané materskej spoločnosti najmä vtedy, keď si dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje správanie na trhu samostatne, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, najmä vzhľadom na hospodárske, organizačné a právne väzby, ktoré tieto dva právne subjekty spájajú. V takej situácii sú totiž materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a preto tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES.

V konkrétnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % kapitálu svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, jednak táto materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje domnienka, že uvedená materská spoločnosť skutočne vykonáva rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti.

Za týchto podmienok stačí, ak Komisia na účely domnienky, že materská spoločnosť vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku tejto dcérskej spoločnosti, preukáže, že celý kapitál dcérskej spoločnosti vlastní jej materská spoločnosť. Následne môže Komisia materskú spoločnosť považovať za zodpovednú za predmetné porušenie, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátiť túto domnienku, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne. V tomto ohľade samotný počiatočný dôkaz nemôže stačiť na vyvrátenie predmetnej domnienky.

Pokiaľ teda materská spoločnosť predloží súbor dôkazov, ktoré sú spôsobilé preukázať samostatnosť jej dcérskej spoločnosti, a preukáže, že táto dcérska spoločnosť v podstate neuplatňuje pokyny, ktoré jej materská spoločnosť dáva, a preto sa na trhu správa samostatne, Komisia jej nebude môcť pripísať správanie dcérskej spoločnosti, ibaže by tento opačný dôkaz vyvrátila.

Na účely posúdenia, či si dcérska spoločnosť určuje správanie na trhu samostatne, treba vziať do úvahy všetky relevantné okolnosti týkajúce sa hospodárskych, organizačných a právnych väzieb, ktoré spájajú túto dcérsku spoločnosť s materskou spoločnosťou a ktoré môžu byť v jednotlivých prípadoch odlišné, a preto nemôžu byť predmetom taxatívneho výpočtu. Toto posúdenie sa najmä nemá obmedziť len na okolnosti súvisiace s obchodnou politikou dcérskej spoločnosti v prísnom zmysle slova, ako je distribučná alebo cenová stratégia. Domnienku týkajúcu sa vykonávania rozhodujúceho vplyvu najmä nemožno vyvrátiť iba preukázaním toho, že dcérska spoločnosť riadi tieto konkrétne aspekty svojej obchodnej politiky bez toho, aby v tejto súvislosti dostávala pokyny. Z toho vyplýva, že samostatnosť dcérskej spoločnosti nemožno preukázať len dôkazom o tom, že samostatne riadi špecifické aspekty svojej politiky týkajúcej sa obchodovania s výrobkami, ktorých sa týka porušenie. Rovnako vzhľadom na to, že samostatnosť dcérskej spoločnosti sa neposudzuje iba s ohľadom na aspekty prevádzkového riadenia podniku, skutočnosť, že dcérska spoločnosť v prospech materskej spoločnosti nikdy nevykonávala konkrétnu informačnú politiku na dotknutom trhu, nemôže stačiť na preukázanie jej samostatnosti.

Navyše skutočnosť, že predmet podnikania materskej spoločnosti umožňuje dospieť k záveru, že bola holdingom, ktorého úlohou podľa stanov bolo riadiť svoje podiely na kapitáli iných spoločností, sama osebe nestačí na vyvrátenie predmetnej domnienky.

Ani neexistencia prekrývania zamestnancov zapojených do riadenia prevádzky podniku nemôže potvrdiť samostatnosť jeho dcérskej spoločnosti, keďže posúdenie tejto samostatnosti sa netýka iba obchodnej politiky podniku stricto sensu.

Naopak totožnosť osôb, ktoré sú členmi správnej rady dotknutých spoločností, je relevantným nepriamym dôkazom o nesamostatnosti dcérskej spoločnosti. To isté platí aj o priamej účasti jednej z dotknutých osôb na protiprávnych kontaktoch. Účasť zamestnanca materskej spoločnosti na tajných stretnutiach totiž môže predstavovať skutočnosť, ktorá môže preukázať, že materská spoločnosť vedela o účasti svojej dcérskej spoločnosti na porušení, a teda bola aktívne zapojená do protiprávnych konaní, takže túto skutočnosť možno tým skôr zohľadniť ako nepriamy dôkaz o jej rozhodujúcom vplyve na dcérsku spoločnosť.

(pozri body 96 – 100, 104 – 106, 108, 109, 117, 118, 130, 143, 145)

3. V oblasti hospodárskej súťaže vyplýva priznanie významnej dôkaznej hodnoty vyhláseniam, ktoré boli urobené v rámci žiadosti o zhovievavosť, v konkrétnom prípade z úvahy, že ide o priznanie porušenia, a teda v zásade o vyhlásenia, ktoré sú v rozpore so záujmami toho, kto ich urobil. Ak sú teda vyhlásenia zamestnancov podniku urobené výlučne v jeho záujme, nemôže im byť priznaná osobitne vysoká dôkazná hodnota porovnateľná s hodnotou priznanou niektorým vyhláseniam, ktoré urobili podniky, ktoré podali žiadosť o zhovievavosť, lebo tieto vyhlásenia nepatria do rovnakého kontextu ako žiadosť o zhovievavosť.

(pozri body 156, 157)

4. Pokiaľ žalobca nemal v priebehu správneho konania pre porušenie pravidiel hospodárskej súťaže možnosť predložiť svoje pripomienky ku skutočnostiam, ktoré uviedla Komisia na podporu konštatovania solidárnej zodpovednosti, je potrebné ich ako dôkazné prostriedky zamietnuť. Čo sa však týka porušenia práva na obhajobu, žalobcovi ešte prináleží preukázať, že výsledok, ku ktorému Komisia vo svojom rozhodnutí dospela, by bol iný, ak by tieto neoznámené skutočnosti museli byť vylúčené.

Pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré Komisia uviedla iba na účely potvrdenia, skutočnosť, že ich treba ako dôkazy zamietnuť, nemôže mať vplyv na zákonnosť konštatovania zodpovednosti žalobcu, ak z právneho hľadiska dostatočne vyplýva z ostatných úvah uvedených v rozhodnutí Komisie.

(pozri body 162 – 166)

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta rozšírená komora)

zo 16. júna 2011 (*)

Vo veci T‑197/06,

FMC Corp., so sídlom vo Philadelphii, Pensylvánia (Spojené štáty), v zastúpení: C. Stanbrook, QC, a Y. Virvilis, advokát,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne F. Arbault, neskôr V. Di Bucci, V. Bottka a X. Lewis, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci M. Gray, barrister,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 1766 v konečnom znení z 3. mája 2006 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne, a subsidiárne návrh na zníženie pokuty,

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora),

v zložení: sudcovia V. Vadapalas (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu komory, A. Dittrich a L. Truchot,

tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 19. mája 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

Skutkové okolnosti

1 Žalobkyňa FMC Corp. je spoločnosť so sídlom v Spojených štátoch, ktorá prostredníctvom spoločnosti FMC Chemicals Netherlands BV, predtým FMC Chemical Holding BV, kontroluje 100 % základného imania spoločnosti FMC Foret SA založenej podľa španielskeho práva. Táto posledná uvedená spoločnosť v čase skutkových okolností obchodovala s peroxidom vodíka (ďalej len „PV“) a s perboritanom sodným (ďalej len „PS“).

2 V novembri 2002 Degussa AG informovala Komisiu Európskych spoločenstiev o existencii kartelu na trhoch s PV a s PS a požiadala o uplatnenie oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155).

3 Degussa poskytla Komisii hmotné dôkazy, ktoré jej umožnili vykonať v dňoch 25. a 26. marca 2003 šetrenia v priestoroch niektorých podnikov.

4 Dňa 26. januára 2005 Komisia zaslala žalobkyni a ostatným dotknutým podnikom oznámenie o výhradách.

5 Po vypočutí dotknutých podnikov Komisia prijala rozhodnutie K(2006) 1766 v konečnom znení z 3. mája 2006 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP proti Akzo Nobel NV, Akzo Nobel Chemicals Holding AB, EKA Chemicals AB, Degussa, Edison SpA, žalobkyni, FMC Foret, Kemira Oyj, Air liquide SA, Chemoxal SA, SNIA SpA, Caffaro Srl, Solvay SA, Solvay Solexis SpA, Total SA, Elf Aquitaine SA a Arkema SA (vec COMP/F/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 13. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 353, s. 54). Rozhodnutie bolo oznámené žalobkyni listom z 8. mája 2006.

Napadnuté rozhodnutie

6 Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podniky, ktorým je rozhodnutie určené, sa podieľali na jedinom a nepretržitom porušení článku 81 ES a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) týkajúceho sa PV a z neho vyrábaného PS (odôvodnenie č. 2 napadnutého rozhodnutia).

7 Zistené porušenie spočívalo najmä v tom, že súťažitelia si medzi sebou vymieňali dôležité obchodné a dôverné informácie o trhoch a podnikoch, obmedzovali a kontrolovali výrobu a jej možné i skutočné kapacity, rozdeľovali si podiely na trhu a zákazníkov a stanovovali a monitorovali dodržiavanie cenových cieľov.

8 Bolo konštatované, že žalobkyňa je zodpovedná za porušenie „spoločne a nerozdielne“ so spoločnosťou FMC Foret (odôvodnenia č. 389 až 395 napadnutého rozhodnutia).

9 Na účely stanovenia výšky pokút Komisia použila spôsob uvedený v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [ESUO] (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia“).

10 Komisia určila základné sumy pokút v závislosti od závažnosti a dĺžky trvania porušenia (odôvodnenie č. 452 napadnutého rozhodnutia), ktoré bolo posúdené ako veľmi závažné (odôvodnenie č. 457 napadnutého rozhodnutia).

11 Na základe rozdielneho zaobchádzania boli žalobkyňa a FMC Foret zaradené do tretej a predposlednej kategórie zodpovedajúcej východiskovej sume 20 miliónov eur (odôvodnenia č. 460 až 462 napadnutého rozhodnutia).

12 Vzhľadom na to, že žalobkyňa a FMC Foret sa podľa Komisie podieľali na porušení od 29. mája 1997 do 13. decembra 1999, čiže počas obdobia dvoch rokov a siedmich mesiacov, východisková suma ich pokuty bola zvýšená o 25 % (odôvodnenie č. 467 napadnutého rozhodnutia).

13 Vo vzťahu k žalobkyni nebola zohľadnená nijaká priťažujúca alebo poľahčujúca okolnosť.

14 Článok 1 písm. f) napadnutého rozhodnutia stanovuje, že žalobkyňa porušila článok 81 ods. 1 ES a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa podieľala na dotknutom porušení od 29. mája 1997 do 13. decembra 1999.

15 Komisia v článku 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia uložila žalobkyni spoločne a nerozdielne so spoločnosťou FMC pokutu vo výške 25 miliónov eur.

Konanie a návrhy účastníkov konania

16 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 18. júla 2006 žalobkyňa podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

17 Keďže zloženie komôr Súdu prvého stupňa sa zmenilo, sudca spravodajca bol pridelený do šiestej komory a po vypočutí účastníkov konania bola táto vec pridelená šiestej rozšírenej komore.

18 Vzhľadom na prekážku na strane sudcu, predseda Súdu prvého stupňa určil na základe článku 32 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa na doplnenie komory iného sudcu.

19 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný rozhodol o otvorení ústnej časti konania. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 19. mája 2010.

20 Vzhľadom na to, že jeden člen komory sa nemohol zúčastniť na porade, v súlade s článkom 32 rokovacieho poriadku sa služobne najmladší sudca v zmysle článku 6 rokovacieho poriadku vzdal účasti na porade a na porade Všeobecného súdu sa zúčastnili traja sudcovia, ktorých podpisy sú uvedené v tomto rozsudku.

21 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

– zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne,

– subsidiárne znížil pokutu, ktorá jej bola uložená,

– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

22 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

– zamietol žalobu,

– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

Právny stav

O návrhoch na zrušenie

23 Na podporu návrhov na zrušenie žalobkyňa uvádza dva žalobné dôvody založené po prvé na porušení povinnosti odôvodnenia a po druhé na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení skutkového stavu, ktoré postihujú konštatovanie jej zodpovednosti za predmetné porušenie.

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

– Tvrdenia účastníkov konania

24 Žalobkyňa tvrdí, že pokiaľ ide o rozhodnutie, v ktorom sa konštatuje zodpovednosť spoločnosti za konania inej spoločnosti, najmä prostredníctvom uplatnenia domnienky, ktorá súvisí s kontrolou kapitálu dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, odôvodnenie musí byť obzvlášť úplné.

25 Komisia sa teda nemohla obmedziť iba na uvedenie domnienky, ale bola povinná poskytnúť primerané odôvodnenie, ktorým by vysvetlila, prečo nebola táto domnienka vyvrátená opačnými tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalobkyňou.

26 Dôvody, ktoré Komisia v tejto súvislosti uvádza v napadnutom rozhodnutí, sú však „formálne nedostatočné“ a nespĺňajú požiadavky článku 253 ES.

27 Hoci Komisia poukazuje na väzby medzi dotknutými spoločnosťami týkajúce sa funkcií, ktoré vykonávali tri osoby v rámci žalobkyne a spoločností FMC Foret a FMC Chemical Holding (odôvodnenia č. 391 a 394 napadnutého rozhodnutia), nevysvetlila, prečo boli tieto okolnosti spôsobilé spochybniť opačné tvrdenia uvedené žalobkyňou.

28 Žalobkyňa okrem toho uvádza tvrdenia smerujúce k spochybneniu okolností uvedených v odôvodnení č. 391 napadnutého rozhodnutia. V odôvodnení č. 394 napadnutého rozhodnutia Komisia tieto tvrdenia iba odmietla bez toho, aby vysvetlila dôvody ich odmietnutia.

29 Komisia iba zopakovala dôkazy, ktoré boli predložené na oboch stranách, pričom neuviedla úvahy, ktoré ju viedli k záveru, že žalobkyňa predmetnú domnienku nevyvrátila.

30 Navyše dôvody, ktoré uviedla Komisia v odôvodnení č. 394 napadnutého rozhodnutia, nestačia na konštatovanie spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti žalobkyne.

31 Žalobkyňa po prvé poukázala na existenciu oddelených organizačných štruktúr, aby preukázala, že materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť pôsobili nezávisle v oblastiach činností, ktorých sa porušenie týkalo. Komisia však nevysvetlila, prečo táto skutočnosť v prejednávanej veci nestačila na vyvrátenie predmetnej domnienky.

32 Žalobkyňa po druhé predložila vyhlásenia svojich zamestnancov, podľa ktorých FMC Foret vykonávala svoje činnosti nezávisle. Sama Komisia v odôvodnení č. 394 napadnutého rozhodnutia uznala, že tieto vyhlásenia boli dôkazom o nezávislom postavení spoločnosti FMC Foret. Napadnuté rozhodnutie však neobsahuje žiadny dôvod na podporu ich odmietnutia.

33 Po tretie konštatovanie Komisie, že žalobkyňa bola tiež zapojená do výroby PV a PS (odôvodnenie č. 394 napadnutého rozhodnutia), je jednak nepresné a jednak nedostatočné na konštatovanie záveru, že žalobkyňa uplatňovala na spoločnosť FMC Foret rozhodujúci vplyv. Samotná skutočnosť, že spoločnosti vyrábajú rovnaké výrobky, neznamená, že prijali spoločnú obchodnú politiku. Žalobkyňa okrem toho predložila opačný dôkaz, ktorý Komisia nespochybnila, pokiaľ ide o odlišnú geografickú povahu trhov, rozdielne umiestnenie výrobných miest, historický vývoj obchodnej činnosti a profil spotrebiteľov.

34 Po štvrté konštatovanie Komisie, že FMC Foret je európskou dcérskou spoločnosťou žalobkyne (odôvodnenie č. 394 napadnutého rozhodnutia), nijako nedopĺňa skutočnosť, že ide o stopercentne kontrolovanú dcérsku spoločnosť. Dôkazy predložené žalobkyňou preukazujú, že sa neuskutočnili žiadne konzultácie ani spolupráca, pokiaľ ide o činnosti oboch spoločností týkajúce sa PV.

35 Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nielen „nedostatočné“, ale neobsahuje ani žiadne vysvetlenie, pokiaľ ide o zamietnutie dôkazov predložených žalobkyňou. Hoci Komisia v rámci svojej obhajoby tvrdí, že tieto dôkazy nestačia na vyvrátenie predmetnej domnienky, toto konštatovanie nie je v napadnutom rozhodnutí uvedené.

36 Vzhľadom na skutočnosti, ktoré Komisia uvádza v odôvodnení č. 391 napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa najmä uviedla, že aj keď bol jeden zo zamestnancov spoločnosti FMC Foret, pán A. B., vymenovaný za zástupcu prezidenta spoločnosti, nešlo o riadiace miesto a jeho funkcia v rámci žalobkyne a spoločnosti FMC Foret bola čisto administratívna. Pán A. B. bol iba poverený dohľadom nad obchodnou a celkovou stratégiou podniku a nepodieľal sa na jeho bežnom riadení. Rovnako nie je významná ani skutočnosť, že ďalšie dve osoby boli počas obmedzenej doby riaditeľmi spoločností FMC Foret, ako aj FMC Chemical Holding, keďže jediným cieľom tejto poslednej uvedenej spoločnosti bolo vlastniť podiely a nie vykonávať akúkoľvek obchodnú činnosť.

37 Predložením tohto opačného dôkazu žalobkyňa preniesla dôkazné bremeno na Komisiu. Napadnuté rozhodnutie však neobsahuje žiadny dôvod zamietnutia týchto tvrdení.

38 Podľa žalobkyne treba odmietnuť dôvody, ktoré Komisia uviedla po prvýkrát pred Všeobecným súdom, podľa ktorých zodpovednosť zverená pánovi A. B. dohliadať na obchodnú a celkovú stratégiu dcérskej spoločnosti svedčí o skutočnom uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu. V každom prípade sa tieto nové dôvody týkajú iba teoretickej schopnosti žalobkyne vykonávať rozhodujúcu kontrolu nad spoločnosťou FMC Foret, zatiaľ čo žalobkyňa tvrdila, že dotknutá osoba, pán A. B., v skutočnosti nevykonával rozhodujúcu kontrolu v každodenných činnostiach ani v oblastiach týkajúcich sa údajného porušenia.

39 Otázku rozhodujúceho vplyvu treba analyzovať, pokiaľ ide o činnosť týkajúcu sa porušenia. Nezapojenie sa do činností bežného riadenia svedčí o tom, že vo vzťahu k takej činnosti nebol vykonávaný žiadny rozhodujúci vplyv. Samotná zodpovednosť jedného zamestnanca povereného dohľadom nad obchodnou a celkovou stratégiou podniku nestačí na konštatovanie záveru o skutočnom vykonávaní rozhodujúceho vplyvu.

40 Pán A. B. ako generálny riaditeľ dcérskej spoločnosti nebol nevyhnutne zapojený do činností bežného riadenia. V prejednávanej veci z dôkazov predložených žalobkyňou jasne vyplýva, že mal za úlohu iba dohliadať na obchodnú a celkovú stratégiu podniku. Ani pozícia pána W. B. ako člena správnej rady spoločnosti FMC Chemical Holding nie je relevantná vzhľadom na to, že jediným cieľom tejto spoločnosti je vlastniť podiely v spoločnosti FMC Foret. Pán G. W., ktorý je jedným z riaditeľov spoločnosti FMC Chemical Holding, nebol zamestnancom žalobkyne.

41 Podľa žalobkyne v prípade, že rozhodnutie, v ktorom sa konštatuje porušenie, vychádza z existencie vzťahu kontroly jedného podniku nad druhým, je Komisia povinná uviesť úvahy, ktoré umožňujú dospieť k záveru o existencii takej kontroly. V prejednávanej veci Komisia túto požiadavku nesplnila vzhľadom na to, že iba zopakovala postoj, ktorý zaujala v oznámení o výhradách, bez toho, aby vysvetlila, prečo zamietla tvrdenia a opačné dôkazy uvedené žalobkyňou.

42 Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

– Posúdenie Všeobecným súdom

43 V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí neuviedla dostatočné dôvody, pokiaľ ide o zodpovednosť za predmetné porušenie, a najmä že výslovne neuviedla dôvody zamietnutia dôkazov predložených na účely vyvrátenia domnienky vyplývajúcej zo skutočnosti, že žalobkyňa vlastnila celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa podieľala na porušení.

44 Podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie, ktoré vyžaduje článok 253 ES, prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj s ohľadom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63 a tam citovanú judikatúru).

45 Pokiaľ sa – tak ako je to v tomto prípade – rozhodnutie o uplatnení článku 81 ES týka viacerých subjektov a ide o otázku pripísateľnosti porušenia, musí obsahovať dostatočné odôvodnenie vo vzťahu ku každému zo subjektov, ktorým je určené, najmä vo vzťahu k tým z nich, ktoré podľa tohto rozhodnutia musia niesť zodpovednosť za toto porušenie. Také rozhodnutie teda musí vo vzťahu k materskej spoločnosti považovanej za solidárne zodpovednú za porušenie obsahovať podrobné uvedenie dôvodov, ktoré odôvodňujú pripísateľnosť porušenia tejto spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, SCA Holding/Komisia, T‑327/94, Zb. s. II‑1373, body 78 až 80).

46 V prejednávanej veci Komisia v odôvodneniach č. 370 až 379 napadnutého rozhodnutia s poukazom na judikatúru Únie zhrnula zásady, ktoré mala v úmysle uplatniť na určenie subjektov, ktorým má byť napadnuté rozhodnutie určené.

47 Komisia najmä pripomenula, že materská spoločnosť môže byť považovaná za zodpovednú za protiprávne správanie dcérskej spoločnosti v rozsahu, v akom dcérska spoločnosť neurčovala svoje správanie na trhu samostatne, ale v podstate uplatňovala pokyny, ktoré jej dávala materská spoločnosť. Komisia uviedla, že je v podstate oprávnená predpokladať, že stopercentná dcérska spoločnosť v zásade uplatňuje pokyny, ktoré jej dáva jej materská spoločnosť, a že materská spoločnosť môže túto domnienku vyvrátiť predložením dôkazu o opaku (odôvodnenie č. 374 napadnutého rozhodnutia).

48 Pokiaľ ide o konštatovanie zodpovednosti žalobkyne za predmetné porušenie, Komisia uviedla, že v oznámení o výhradách vyvodila tento záver zo skutočnosti, že FMC Foret bola dcérskou spoločnosťou, ktorú žalobkyňa, aj keď nepriamo, stopercentne kontrolovala (odôvodnenie č. 390 napadnutého rozhodnutia).

49 Komisia spresnila, že v tomto oznámení vychádzala tiež z totožnosti niektorých vedúcich zamestnancov dotknutých spoločností, ktorá vyplývala z pozícií, ktoré zastávali páni A. B., W. B. a G. W. Komisia navyše poukázala na úlohu pána A. B., ktorý bol súčasne generálnym riaditeľom spoločnosti FMC Foret a viceprezidentom žalobkyne a ktorý sa zúčastnil na niektorých stretnutiach kartelu (odôvodnenie č. 391 napadnutého rozhodnutia).

50 Komisia ďalej poukázala na skutočnosti, ktoré žalobkyňa uviedla na účely preukázania samostatnosti svojej dcérskej spoločnosti (v odôvodneniach č. 392 a 393 napadnutého rozhodnutia). Uviedla, že tvrdenia žalobkyne nemôže prijať vzhľadom na to, že uplatňovanie predmetného rozhodujúceho vplyvu nevyplýva iba z vlastnenia 100 % základného imania dcérskej spoločnosti, ale tiež z väzieb medzi dotknutými spoločnosťami, ktoré sú uvedené v odôvodnení č. 391 napadnutého rozhodnutia, že argumentácia žalobkyne nestačí na preukázanie samostatnosti jej dcérskej spoločnosti a že všetky informácie, ktoré mala, v každom prípade potvrdili záver, že žalobkyňa uplatňovala taký vplyv na svoju dcérsku spoločnosť (odôvodnenie č. 394 napadnutého rozhodnutia).

51 Komisia napokon uviedla, že vzhľadom na tieto úvahy trvá na svojom závere, pokiaľ ide o solidárnu zodpovednosť žalobkyne za predmetné porušenie (odôvodnenie č. 395 napadnutého rozhodnutia).

52 Je potrebné konštatovať, že z vyššie uvedených dôvodov jasne a jednoznačne vyplýva odôvodnenie, na základe ktorého bola konštatovaná zodpovednosť žalobkyne za porušenie.

53 Pokiaľ ide po prvé o výhradu žalobkyne založenú na nejednoznačnosti odôvodnenia, ktoré viedlo ku konštatovaniu jej zodpovednosti, je potrebné poukázať na to, že z odôvodnení č. 390 až 395 napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, že Komisia zotrvala na závere uvedenom v oznámení o výhradách, podľa ktorého rozhodujúci vplyv, ktorý žalobkyňa vykonávala nad svojou dcérskou spoločnosťou, vyplýval z domnienky založenej na stopercentnej kontrole tejto dcérskej spoločnosti, keďže skutočnosti, ktoré žalobkyňa uviedla počas správneho konania, nestačili na preukázanie samostatnosti jej dcérskej spoločnosti, a teda ani na vyvrátenie tejto domnienky.

54 Komisia v odôvodneniach č. 391 a 394 napadnutého rozhodnutia navyše pripomenula, že existujú určité ďalšie nepriame dôkazy, ktoré vyplývajú z osobných väzieb medzi dotknutými spoločnosťami a najmä z pozície pána A. B., ktorý sa zúčastnil na protiprávnych kontaktoch.

55 Je potrebné konštatovať, že tieto dôvody uvádzajú dostatočným spôsobom podmienky, za ktorých bola konštatovaná zodpovednosť žalobkyne za porušenie.

56 Pokiaľ ide po druhé o výhradu založenú na nedostatočných dôvodoch zamietnutia skutočností, ktoré žalobkyňa uviedla na vyvrátenie predmetnej domnienky, treba v prvom rade poznamenať, že z odôvodnení č. 392 až 394 napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, že Komisia predmetné skutočnosti zohľadnila.

57 Totiž po tom, ako Komisia v odôvodneniach č. 392 a 393 napadnutého rozhodnutia opísala argumentáciu, ktorú žalobkyňa uviedla vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, v odôvodnení č. 394 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že skutočnosti vyplývajúce z tejto argumentácie nepredstavujú dostatočný dôkaz o samostatnosti dcérskej spoločnosti a že okrem toho všetky uvedené informácie potvrdili záver založený na predmetnej domnienke, a preto treba na tomto závere zotrvať.

58 Je potrebné konštatovať, že Komisia v tomto odôvodnení odpovedala na podstatné body tvrdení žalobkyne a zohľadnila ňou predložené dôkazy.

59 Komisii nemožno vytýkať, že neposkytla presnú odpoveď na každé jednotlivé tvrdenie uvedené žalobkyňou. Komisia totiž nie je povinná zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, ktoré pred ňou uvádzajú dotknuté subjekty, ale stačí, ak uvedie skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre rozhodnutia zásadný význam (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Corsica Ferries France/Komisia, T‑349/03, Zb. s. II‑2197, bod 64; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 64).

60 Ďalej je potrebné poznamenať, že výhrada žalobkyne založená na „nedostatočnosti“ predmetného odôvodnenia spočíva sčasti na jej tvrdení, že sa jej podarilo vyvrátiť predmetnú domnienku.

61 Toto tvrdenie sa však týka hmotnoprávnej zákonnosti napadnutého rozhodnutia a nemožno ho zohľadniť v rámci preskúmania odôvodnenia.

62 Pokiaľ teda žalobkyňa z vecného hľadiska kritizuje zamietnutie tvrdení a dôkazov uvedených na účely vyvrátenia predmetnej domnienky, treba jej argumentáciu analyzovať v rámci preskúmania druhého žalobného dôvodu založeného na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení skutkového stavu.

63 Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, treba prvý žalobný dôvod zamietnuť.

O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení skutkového stavu

– Tvrdenia účastníkov konania

64 Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je tak právne, ako aj skutkovo nesprávne v rozsahu, v akom v ňom Komisia konštatovala jej zodpovednosť.

65 Po prvé Komisia nesprávne posúdila dôkazy, keď vyhláseniam, ktoré poskytla žalobkyňa, pripísala inú váhu, ako je váha, ktorú priznala vyhláseniam predloženým podnikmi, ktoré podali žiadosť o zhovievavosť. Po druhé Komisia vychádzala z nesprávneho kritéria v rámci posúdenia kontroly, ktorú žalobkyňa vykonávala nad svojou dcérskou spoločnosťou. Po tretie Komisia zohľadnila dôkazy, ktoré nesúviseli s relevantným obdobím. Po štvrté Komisia použila dôkazy, ktoré neboli oznámené žalobkyni, čím porušila jej právo na obhajobu.

66 Komisia nesprávne posúdila každý dôkaz oddelene namiesto toho, aby vykonala celkové posúdenie.

67 Komisia nezohľadnila skutočnosť, že vykonávanie rozhodujúceho vplyvu sa má posudzovať vo vzťahu k činnosti týkajúcej sa porušenia. Dôkazy predložené žalobkyňou preukazujú, že FMC Foret bola sama zodpovedná za svoje vlastné obchodovanie s PV a PS, pričom žalobkyňa s PS ani neobchodovala.

68 Z odôvodnenia č. 394 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia pripustila, že bola povinná preukázať viac ako iba stopercentnú kontrolu základného imania dcérskej spoločnosti. Hlavnou otázkou teda je, či ostatné skutočnosti odôvodňovali záver, že žalobkyňa vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť FMC Foret.

69 Po prvé Komisia v tejto súvislosti nesprávne uviedla, že skutočnosť, že žalobkyňa „mala samostatné oddelenie na výrobu [PV] dodávaného na americký trh, nestačí na preukázanie toho, že nad svojou európskou dcérskou spoločnosťou nevykonávala žiadnu kontrolu“ (odôvodnenie č. 394 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyňa netvrdila, že mala samostatné „oddelenie“, ale tvrdila, že existovali „dve úplne oddelené organizačné štruktúry pre výrobu a predaj PV“.

70 Komisia teda skreslila tvrdenie žalobkyne a vychádzala z nesprávneho konštatovania, ktoré nebolo podložené dôkazom.

71 Podľa žalobkyne boli jej činnosti rozdelené na úseky, pričom tieto úseky mali na starosti trhy určené podľa umiestnenia a povahy výrobku. V prípade PV sa jeho produkcia predávala lokálne, keďže logistika prepravy neumožňovala jeho prepravu zo Spojených štátov do Európy ani naopak. FMC Foret nebola „oddelením“ žalobkyne a ani nemala štruktúru na to, aby žalobkyňu informovala o svojich činnostiach. Nijaký dôkaz v spise nepoukazuje na existenciu „štruktúry oddelení“ medzi činnosťami žalobkyne a spoločnosti FMC Foret týkajúcimi sa PV.

72 Zo svedeckých výpovedí zamestnancov, ktoré predložila žalobkyňa, vyplýva, že FMC Foret vyvíjala svoje činnosti a škálu výrobkov úplne oddelene od činností a sortimentu žalobkyne. Vo väčšine oblastí sa výrobky oboch spoločností neprekrývali. V prípade PV sa trhy a spotrebitelia úplne odlišovali z dôvodu špecifických vlastností výrobku a umiestnenia výroby. Žalobkyňa poskytla výročné zoznamy zamestnancov spoločnosti, ktoré preukazujú, že zamestnanci žalobkyne a spoločnosti FMC Foret sa v akejkoľvek oblasti alebo kedykoľvek počas relevantného obdobia neprekrývali. Tieto svedecké výpovede preukazujú nezávislý a samostatný charakter činností spoločnosti FMC Foret.

73 Vzhľadom na úplnú oddelenosť oboch organizačných štruktúr pre obchodovanie s PV nie je žiadny dôvod predpokladať, že vedúci zamestnanci jednej z týchto štruktúr vykonávali rozhodujúci vplyv na riadenie druhej štruktúry. Komisia pritom nepreukázala, že žalobkyňa napriek existencii dvoch oddelených štruktúr skutočne vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť FMC Foret v rámci obchodovania s PV.

74 Po druhé Komisia sa dopustila zjavného pochybenia tým, že konštatovala, že obchodné činnosti spoločnosti FMC Foret boli „neoddeliteľnou súčasťou“ činností žalobkyne vzhľadom na to, že žalobkyňa „[bola] tiež zapojená do výroby [PV] a PS“ a že FMC Foret „[pôsobila] v tomto ohľade ako jej európska dcérska spoločnosť“ (odôvodnenie č. 394 napadnutého rozhodnutia).

75 Prekrývanie výroby neumožňuje vyvodiť vykonávanie rozhodujúceho vplyvu. Nemožno predpokladať, že dvaja nezávislí výrobcovia, ktorí sa nachádzajú v odlišných krajinách, sa kontrolujú alebo jeden na druhého vykonávajú rozhodujúci vplyv iba preto, lebo jeden z vyrábaných výrobkov je rovnaký.

76 V každom prípade prekrývanie výroby existuje iba pri PV, a nie pri PS. Potvrdzujú to svedecké výpovede preložené žalobkyňou.

77 Keď Komisia konštatovala, že žalobkyňa vyrábala PV, ako aj PS, vychádzala pravdepodobne z vyhlásenia zamestnanca žalobkyne, pána T. B., ktoré znelo takto:

„[FMC] Foret navyše predáva sortiment výrobkov, ktorý sa odlišuje od sortimentu, ktorý predáva [žalobkyňa]. [Žalobkyňa] napríklad skutočne vyrába [PS] v Spojených štátoch, zatiaľ čo [FMC Foret] vyrába a predáva počas mnohých rokov [PS] v Európe.“

78 Toto vyhlásenie obsahuje podľa žalobkyne zjavnú „tlačovú chybu“ a treba ho čítať takto: „[Žalobkyňa] napríklad skutočne [ne]vyrába [PS]“. Komisia nesprávne vychádzala z tohto vyhlásenia, ktoré je postihnuté zjavnou „tlačovou chybou“, pričom neuznala ostatné svedecké výpovede, ktoré potvrdzujú opak.

79 Skutočnosť, že jediným výrobkom, ktorý vyrábajú obe predmetné spoločnosti, bol PV a že tieto spoločnosti nepôsobili na rovnakých geografických trhoch, umožňuje podľa žalobkyne dospieť k záveru, že nemuseli koordinovať svoje činnosti.

80 Konštatovanie Komisie, že FMC Foret konala ako dcérska spoločnosť žalobkyne, nie je taktiež relevantné, keďže niektoré dcérske spoločnosti, ako je FMC Foret, sa považujú za „investície“, ktoré nie sú súčasťou činností materskej spoločnosti.

81 Skutočnosť, že veľká spoločnosť, akou je žalobkyňa, získa inú spoločnosť iba na účely investovania, znamená, že nemá v úmysle podieľať sa na jej bežnom riadení. Vzťah medzi žalobkyňou a spoločnosťou FMC Foret je typickým príkladom prípadov, akými sú akvizície investičnými fondmi, keď spoločnosť získa 100 % základného imania inej spoločnosti bez vykonávania rozhodujúceho vplyvu na jej riadenie.

82 Po tretie, keď Komisia konštatovala, že žalobkyňa sama predstavila činnosti spoločnosti FMC Foret „ako [neoddeliteľnú súčasť] svojich činností“, nesprávne vychádzala z nových dôkazov v neprospech, a to z informácií získaných z internetovej stránky žalobkyne (odôvodnenie č. 394 a poznámka pod čiarou č. 379 napadnutého rozhodnutia).

83 Tieto informácie týkajúce sa rokov 2005 a 2006 neboli spôsobilé preukázať, že žalobkyňa vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť FMC Foret od roku 1997 do roku 1999. Žalobkyňa ďalej nemala možnosť vyjadriť sa k týmto informáciám v priebehu správneho konania. Použitím predmetných informácií Komisia teda uviedla nové dôkazy v neprospech, ktoré sa navyše týkajú obdobia po porušení.

84 Po štvrté Komisia tým, že uviedla, že vyhlásenia zamestnancov žalobkyne nestačia na preukázanie toho, že FMC Foret fungovala samostatne (odôvodnenie č. 394 napadnutého rozhodnutia), zamietla tieto dôkazy iba z dôvodu, že vyplývali z vyhlásení zamestnancov žalobkyne. Toto zamietnutie je nepochopiteľné, keďže informácie týkajúce sa samostatnosti spoločnosti FMC Foret musia nevyhnutne pochádzať od tých, ktorí boli zapojení do jej riadenia.

85 Navyše konštatovaním, že samostatné postavenie spoločnosti FMC Foret bolo preukázané „iba [predmetnými] vyhláseniami“, Komisia pripustila, že tieto vyhlásenia skutočne preukazujú samostatnosť spoločnosti FMC Foret, a stačili teda na vyvrátenie domnienky.

86 Okrem toho zamietnutie predmetných dôkazov iba z dôvodu, že vyplývali z vyhlásení zamestnancov žalobkyne, nie je zlučiteľné so skutočnosťou, že Komisia použila vyhlásenia zamestnancov predložené podnikmi, ktoré podali žiadosť o zhovievavosť.

87 Komisia tak zaobchádzala s dôkazmi predloženými žalobkyňou „diskriminačne“ tým, že neuplatnila rovnaké pravidlá, aké uplatnila na svedecké výpovede podnikov, ktoré podali žiadosť o zhovievavosť. Komisia mala priznať osobitnú vierohodnosť vyhláseniam zamestnancov žalobkyne vzhľadom na to, že pochádzali od priamych svedkov, pričom títo boli vedúcimi zamestnancami dotknutého podniku, že informácia bola poskytnutá po zrelej úvahe a že existoval súbor zhodných dôkazov.

88 Komisia neposúdila objektívne hodnotu predmetných svedeckých výpovedí a najmä nezohľadnila skutočnosť, že išlo o priame dôkazy, že svedkovia prijali osobnú zodpovednosť za svoje svedecké výpovede a boli pripravení podrobiť sa otázkam na pojednávaní.

89 Okrem toho dôkaz o samostatnosti spoločnosti FMC Foret nepochádza výlučne z vyhlásení zamestnancov žalobkyne, ale vyplýva tiež z ostatných uvádzaných skutočností, najmä:

– zo skutočnosti, že všetky zápisnice správnej rady spoločnosti FMC Foret boli spísané v španielčine, čo je ojedinelý prípad v rámci žalobkyne, a že z obsahu týchto zápisníc tiež vyplýva, že o otázkach prevádzky sa nikdy nerokovalo, keďže skutočná a praktická kontrola spoločnosti FMC Foret bola zverená jej riadiacim zamestnancom,

– zo skutočnosti, že výročné zoznamy zamestnancov každej spoločnosti, ktoré žalobkyňa predložila za každý predmetný rok, preukazujú, že žiadni zamestnanci nepracovali v rovnakom čase pre obe spoločnosti, a teda že neexistovali oblasti, v ktorých by obe spoločnosti organizačne spolupracovali,

– zo skutočnosti, že činnosti a škála výrobkov spoločnosti FMC Foret sa vyvíjali nezávisle od činností a škály výrobkov žalobkyne a že zodpovedajú osobitným možnostiam spoločnosti FMC Foret, ako aj požiadavkám jej zákazníkov: FMC Foret začala vyrábať PS pred tým, ako sa žalobkyňa stala jej akcionárom, a v dôsledku toho vlastní jedinečnú škálu výrobkov, ktorá sa iba veľmi slabo prekrýva so škálou výrobkov žalobkyne, keďže vývoj týchto výrobkov nebol výsledkom spolupráce medzi oboma spoločnosťami a interná dokumentácia (corporate brochure) spoločnosti FMC Foret potvrdzuje nezávislosť činností,

– zo skutočnosti, že zákazníci každej spoločnosti sa geograficky odlišovali.

90 Komisia v napadnutom rozhodnutí neskúmala niektoré tvrdenia, ktoré uviedla žalobkyňa. Komisia sa totiž ani nezmienila o skutočnosti, že zápisnice správnej rady spoločnosti FMC Foret boli spísané v španielčine, že žiadny zamestnanec nepracoval v tom istom okamihu pre obe spoločnosti, že FMC Foret vyvíjala svoje činnosti nezávisle od činností žalobkyne, že žalobkyňa vyvíjala svoju škálu výrobkov nezávislým spôsobom a že každá spoločnosť pôsobila na geograficky odlišných trhoch. Komisia skúmala tieto otázky po prvýkrát až vo vyjadrení k žalobe.

91 Pokiaľ ide napokon o dôkazné bremeno, žalobkyňa na účely vyvrátenia domnienky tvrdí, že nebola povinná predložiť dôkaz preukazujúci, že na svoju dcérsku spoločnosť nevykonávala rozhodujúci vplyv. Stačí, ak preukáže, že vychádzať z domnienky nie je v súlade s právnou istotou, pričom predloží dôkazy, z ktorých mohlo byť „zrejmé, že úplne logickým záverom je“, že nevykonávala rozhodujúci vplyv.

92 Komisia okrem toho nemôže zamietnuť opačný dôkaz z dôvodu, že nestačí na preukázanie toho, že žalobkyňa nevykonávala „žiadnu“ kontrolu nad svojou európskou dcérskou spoločnosťou. Určité druhy kontroly nesúvisia s riadením činností žalobkyne, napríklad povinnosť poskytnúť účty alebo prijať určité pravidlá riadnej správy.

93 Žalobkyňa v tejto súvislosti tvrdí, že jednak predložila dostatočné dôkazy na vyvrátenie predmetnej domnienky a ďalej že Komisia nepoužila vhodné právne kritérium, pokiaľ ide o stanovenie vykonávania rozhodujúceho vplyvu.

94 Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

– Posúdenie Všeobecným súdom

95 Na úvod je potrebné pripomenúť podmienky stanovené judikatúrou Únie, pokiaľ ide o zodpovednosť materskej spoločnosti za protiprávne správanie jej dcérskej spoločnosti.

96 Podľa ustálenej judikatúry správanie dcérskej spoločnosti môže byť pripísané materskej spoločnosti najmä vtedy, keď si dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje správanie na trhu samostatne, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, najmä vzhľadom na hospodárske, organizačné a právne väzby, ktoré tieto dva právne subjekty spájajú (pozri rozsudok Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, bod 58 a tam citovanú judikatúru).

97 V takej situácii sú totiž materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a preto tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 96 vyššie, bod 59).

98 V konkrétnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % kapitálu svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, jednak táto materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že uvedená materská spoločnosť skutočne vykonáva rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 96 vyššie, bod 60 a tam citovanú judikatúru).

99 Za týchto podmienok stačí, ak Komisia na účely domnienky, že materská spoločnosť vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku tejto dcérskej spoločnosti, preukáže, že celý kapitál dcérskej spoločnosti vlastní jej materská spoločnosť. Následne môže Komisia materskú spoločnosť považovať za zodpovednú za predmetné porušenie, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátiť túto domnienku, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne (pozri v tomto zmysle rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 96 vyššie, bod 61 a tam citovanú judikatúru).

100 Na účely posúdenia, či si dcérska spoločnosť určuje správanie na trhu samostatne, treba vziať do úvahy všetky relevantné okolnosti týkajúce sa hospodárskych, organizačných a právnych väzieb, ktoré spájajú túto dcérsku spoločnosť s materskou spoločnosťou a ktoré môžu byť v jednotlivých prípadoch odlišné, a preto nemôžu byť predmetom taxatívneho výpočtu (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 96 vyššie, bod 74; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, T‑112/05, Zb. s. II‑5049, bod 65).

101 Je potrebné poznamenať, že žalobkyňa nespochybňuje právo Komisie dovolávať sa v prejednávanej veci domnienky, ktorá vyplýva zo skutočnosti, že žalobkyňa vlastnila celý kapitál svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa podieľala na predmetnom porušení.

102 Žalobkyňa však uvádza určité tvrdenia týkajúce sa uplatnenia tejto domnienky, ktoré je potrebné preskúmať ako prvé.

103 Žalobkyňa jednak tvrdí, že vplyv, ktorý vykonávala materská spoločnosť na správanie svojej dcérskej spoločnosti, treba analyzovať vo vzťahu k riadeniu obchodnej činnosti podniku, ktorej sa predmetné porušenie týka.

104 Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry citovanej v bode 100 vyššie je na účely posúdenia, či dcérska spoločnosť určuje svoje správanie na trhu samostatne, potrebné zohľadniť všetky skutočnosti uvádzané s ohľadom na organizačné, hospodárske a právne väzby medzi dotknutými spoločnosťami, ktorých význam je v jednotlivých prípadoch odlišný.

105 Toto posúdenie sa najmä nemá obmedziť len na okolnosti súvisiace s obchodnou politikou dcérskej spoločnosti v prísnom zmysle slova, ako je distribučná alebo cenová stratégia. Predmetnú domnienku najmä nemožno vyvrátiť iba preukázaním toho, že dcérska spoločnosť riadi tieto konkrétne aspekty svojej obchodnej politiky bez toho, aby v tejto súvislosti dostávala pokyny (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12 decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, body 63 a 64, potvrdený rozsudkom z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 96 vyššie, body 65 a 75).

106 Z toho vyplýva, že samostatnosť dcérskej spoločnosti v zmysle vyššie citovanej judikatúry nemožno preukázať len dôkazom o tom, že samostatne riadi špecifické aspekty svojej politiky týkajúcej sa obchodovania s výrobkami, ktorých sa týka porušenie.

107 Žalobkyňa ďalej tvrdí, že na účely vyvrátenia predmetnej domnienky stačilo, aby predložila dôkazy, ktoré „vzbudia pochybnosť“ o závere vyplývajúcom z tejto domnienky, pričom je zrejmé, že „úplne logickým záverom“ bolo, že nevykonávala rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť.

108 Z ustálenej judikatúry citovanej v bode 99 vyššie vyplýva, že predmetnú domnienku možno vyvrátiť iba prostredníctvom dostatočných dôkazov preukazujúcich samostatnosť dcérskej spoločnosti. Preto na rozdiel od toho, čo predpokladá tvrdenie žalobkyne, samotný počiatočný dôkaz nemôže stačiť na vyvrátenie tejto domnienky.

109 Pokiaľ teda materská spoločnosť predloží súbor dôkazov, ktoré sú spôsobilé preukázať samostatnosť jej dcérskej spoločnosti (rozsudky Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Avebe/Komisia, T‑314/01, Zb. s. II‑3085, bod 136, a z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, T‑69/04, Zb. s. II‑2567, bod 56), a preukáže, že táto dcérska spoločnosť v podstate neuplatňuje pokyny, ktoré jej materská spoločnosť dáva, a preto sa na trhu správa samostatne (rozsudok z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, bod 62), Komisia jej nebude môcť pripísať správanie dcérskej spoločnosti, ibaže by tento opačný dôkaz vyvrátila.

110 Práve vzhľadom na tieto úvahy treba preskúmať tvrdenia, ktoré žalobkyňa uvádza v rámci tohto žalobného dôvodu.

111 Žalobkyňa po prvé spochybňuje relevantnosť okolností konštatovaných v odôvodnení č. 391 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa týkajú osobných väzieb medzi dotknutými spoločnosťami.

112 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na podporu konštatovania zodpovednosti žalobkyne sa Komisia odvolala nielen na domnienku súvisiacu s celkovou kontrolou, ktorú žalobkyňa vykonávala nad spoločnosťou FMC Foret prostredníctvom spoločnosti FMC Chemical Holding, ale uplatnila tiež iné okolnosti.

113 Komisia v odôvodnení č. 391 napadnutého rozhodnutia poukázala najmä na to, že v čase skutkových okolností vykonávali svoje funkcie v rámci viacerých dotknutých spoločností tri osoby. Pán A. B., ktorý sa priamo zúčastnil na niektorých protiprávnych kontaktoch, bol v čase skutkových okolností súčasne zástupcom prezidenta žalobkyne a generálnym riaditeľom spoločnosti FMC Foret. Pán W. B. bol počas časti obdobia porušovania členom správnej rady spoločnosti FMC Foret a správnej rady spoločnosti FMC Chemical Holding, ako aj výkonným viceprezidentom žalobkyne. Pán G. W. bol počas časti obdobia porušovania členom správnej rady spoločnosti FMC Foret a správnej rady spoločnosti FMC Chemical Holding.

114 V prvom rade treba poznamenať, že žalobkyňa neoprávnene tvrdí, že Komisia uplatnením týchto ďalších okolností pripustila, že predmetná domnienka bola vyvrátená.

115 Z odôvodnení č. 391, 394 a 395 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že Komisia zotrvala na svojom závere uvedenom v oznámení o výhradách, podľa ktorého je konštatovanie zodpovednosti žalobkyne založené na domnienke vyplývajúcej z úplnej – aj keď nepriamej – kontroly zo strany spoločnosti FMC Foret.

116 Tento záver nie je vôbec v rozpore s tým, že Komisia uviedla ďalšie okolnosti týkajúce sa vykonávania vplyvu žalobkyne na jej dcérsku spoločnosť, teda v danom prípade osobné väzby medzi dotknutými spoločnosťami a úlohu pána A. B. v rámci tajných kontaktov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 96 vyššie, bod 62).

117 Pokiaľ ide ďalej o relevantnosť okolností uvedených v odôvodnení č. 391 napadnutého rozhodnutia, treba poznamenať, že totožnosť osôb, ktoré sú členmi správnej rady dotknutých spoločností, je relevantným nepriamym dôkazom o nesamostatnosti dcérskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, Lafarge/Komisia, T‑54/03, neuverejnený v Zbierke, body 550 až 558).

118 To isté platí aj o priamej účasti jednej z dotknutých osôb na protiprávnych kontaktoch. Účasť zamestnanca materskej spoločnosti na tajných stretnutiach môže predstavovať skutočnosť, ktorá môže preukázať, že materská spoločnosť vedela o účasti svojej dcérskej spoločnosti na porušení, a teda bola aktívne zapojená do protiprávnych konaní (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, KNP BT/Komisia, T‑309/94, Zb. s. II‑1007, body 47 a 48), takže túto skutočnosť možno tým skôr zohľadniť ako nepriamy dôkaz o jej rozhodujúcom vplyve na dcérsku spoločnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Lafarge/Komisia, už citovaný v bode 117 vyššie, bod 546).

119 Žalobkyňa v tomto ohľade nespochybňuje správnosť skutočností uvedených v odôvodnení č. 391 napadnutého rozhodnutia, ale jednak tvrdí, že predmetné osoby, najmä pán A. B., vykonávali čisto administratívne funkcie a nepodieľali sa na bežnom riadení podniku a jednak že pozícia pánov W. B. a G. W. v rámci holdingu, prostredníctvom ktorého žalobkyňa kontrolovala spoločnosť FMC Foret, nie je relevantná, keďže jediným cieľom holdingu bolo vlastniť podiely.

120 Tieto tvrdenia však nemôžu spochybniť relevantnosť predmetných skutočností vo vzťahu k posúdeniu samostatnosti dcérskej spoločnosti.

121 Tvrdenie žalobkyne založené na čisto administratívnych funkciách dotknutých osôb spočíva totiž na nesprávnom predpoklade, že vplyv materskej spoločnosti sa má skúmať vo vzťahu ku „každodennému riadeniu“ spoločnosti a samotný „dohľad nad obchodnou stratégiou“ tejto spoločnosti nie je v tomto smere relevantný.

122 Keďže predmetný vplyv sa posudzuje s ohľadom na obchodnú politiku podniku v širšom zmysle a nie iba s ohľadom na konkrétne aspekty jeho „každodenného“ riadenia (pozri body 104 a 105 vyššie), totožnosť predmetných zamestnancov predstavuje relevantnú skutočnosť aj za predpokladu, že by ich úloha bola obmedzená na koordináciu a kontrolu obchodnej stratégie podniku.

123 Pokiaľ ide ďalej o skutočnosť, že páni W. B. a G. W. tiež zastávali funkcie v rámci spoločnosti FMC Chemical Holding, je potrebné poznamenať, že hoci túto okolnosť nemožno považovať za významný nepriamy dôkaz o vykonávaní vplyvu, nie je irelevantná, pokiaľ ide o holding, prostredníctvom ktorého žalobkyňa kontrolovala spoločnosť FMC Foret. Okrem toho je nesporné, že pán W. B. vykonával funkciu v rámci každej z troch dotknutých spoločností.

124 Žalobkyňa preto neoprávnene tvrdí, že Komisia nemala na účely potvrdenia predmetnej domnienky zohľadniť ďalšie nepriame dôkazy uvedené v odôvodnení č. 391 napadnutého rozhodnutia. Komisia v odôvodneniach č. 392 až 394 napadnutého rozhodnutia rovnako oprávnene zamietla podobné tvrdenia žalobkyne, ktoré táto uviedla v priebehu správneho konania a ktoré boli založené na irelevantnosti dotknutých spoločností.

125 Po druhé žalobkyňa uvádza, že vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách predložila súbor dôkazov, ktoré stačia na preukázanie samostatnosti jej dcérskej spoločnosti, a tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia a nesprávneho posúdenia skutkového stavu tým, že dospela k opačnému záveru.

126 Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách v podstate tvrdila, že jej podiel na kapitáli dcérskej spoločnosti, ktorý postupne získala od roku 1966 do roku 1992, bol iba finančnou investíciou bez vplyvu na samostatnosť tejto dcérskej spoločnosti. Žalobkyňa najmä tvrdila, že nevykonávala žiadny vplyv na spoločnosť FMC Foret, ktorej záležitosti riadili nezávislým spôsobom jej vlastní vedúci zamestnanci.

127 Toto tvrdenie bolo podľa žalobkyne preukázané týmito dôkazmi pripojenými k jej odpovedi na oznámenie o výhradách, ako aj k žalobe: po prvé interné výročné zoznamy zamestnancov dotknutých spoločností vzťahujúce sa na obdobie porušovania, ktoré podľa žalobkyne potvrdzujú, že pokiaľ ide o zamestnancov, títo sa medzi spoločnosťami neprekrývali, po druhé vyhlásenia štyroch zamestnancov dotknutých spoločností, a síce pánov T. B., A. B., G. W. a S. S., ktoré podľa žalobkyne potvrdzujú, že medzi oboma spoločnosťami neexistovala nijaká koordinácia, najmä pokiaľ ide o obchodovanie s predmetnými výrobkami, po tretie interná dokumentácia (corporate brochure) spoločnosti FMC Foret, z ktorej vyplýva, že táto spoločnosť vyvinula svoje výrobky historicky skôr, ako ich prevzala žalobkyňa, a následne svoje činnosti riadila nezávisle, a po štvrté výňatky zo zápisníc správnej rady dcérskej spoločnosti podľa žalobkyne preukazujú, že stretnutia tejto rady sa konali v španielčine a že o riadiacich činnostiach sa nikdy nerokovalo. Zo spisu okrem toho vyplýva, že žalobkyňa predložila Komisii aj svoju výročnú správu z roku 1995, ktorá je dôkazom, na ktorý sa žalobkyňa pred Všeobecným súdom neodvoláva.

128 Je teda potrebné preskúmať z pohľadu kritérií uvedených v bodoch 96 až 109 tvrdenia žalobkyne, v ktorých sa odvoláva na predmetné skutočnosti.

129 Po prvé treba poukázať na to, že tvrdenie žalobkyne, že jej dcérska spoločnosť, ktorá bola kontrolovaná prostredníctvom sprostredkovateľského holdingu, bola považovaná iba za investíciu, je iba tvrdením, a nepredstavuje teda samé osebe dôkaz o dostatočnej samostatnosti.

130 Skutočnosť, že predmet podnikania materskej spoločnosti umožňuje dospieť k záveru, že bola holdingom, ktorého úlohou podľa stanov bolo riadiť svoje podiely na kapitáli iných spoločností, sama osebe totiž nestačí na vyvrátenie predmetnej domnienky (pozri v tomto zmysle rozsudok Schunk a Schunk Kohlenstoff Technik/Komisia, už citovaný v bode 109 vyššie, bod 70). Táto skutočnosť je nedostačujúca o to viac, že žalobkyňa v prejednávanej veci netvrdí, že jej spoločnosť bola holdingom, ale že jej dcérska spoločnosť bola kontrolovaná prostredníctvom holdingu, a okrem toho neuvádza nijaký dôkaz potvrdzujúci úlohu tohto holdingu.

131 Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, ktoré potvrdzujú vyhlásenia pánov T. B., A. B., G. W. a S. S. a ktoré sa zakladá na existencii „dvoch úplne oddelených organizačných štruktúr pre výrobu a predaj PV“ v rámci skupiny, je potrebné poukázať na to, že okolnosť, že materská spoločnosť nepôsobí na tom istom trhu ako jej dcérska spoločnosť, nepotvrdzuje samostatnosť tejto dcérskej spoločnosti.

132 Predmetný rozhodujúci vplyv sa totiž posudzuje s ohľadom na všetky hospodárske, organizačné a právne väzby, ktoré spájajú materskú a jej dcérsku spoločnosť, pričom skutočnosť, že dcérska spoločnosť každodenne riadila činnosť súvisiacu s porušením, aj keby bola preukázaná, nie je dostatočným nepriamym dôkazom o jej samostatnosti (pozri bod 105 vyššie). Predovšetkým rozdelenie úloh je v rámci skupiny, o akú v prejednávanej veci ide, normálnym javom, pričom žiadny záver nemožno založiť na skutočnosti, že materská a jej dcérska spoločnosť pôsobia na odlišných trhoch a nemajú dodávateľsko‑odberateľské vzťahy.

133 Tieto úvahy sa vzťahujú tým skôr na prejednávanú vec vzhľadom na to, že žalobkyňa obchodovala – hoci na odlišnom geografickom trhu – s jedným z predmetných výrobkov, a to s PV, pričom táto okolnosť prinajmenšom naznačuje, že mohla ovplyvňovať obchodnú politiku svojej dcérskej spoločnosti v tej istej oblasti.

134 Je teda potrebné zamietnuť argumentáciu žalobkyne smerujúcu k preukázaniu, že FMC Foret organizovala svoju výrobnú a predajnú činnosť s PV v Európe nezávisle od podobnej činnosti, ktorú vykonávala žalobkyňa v Spojených štátoch, teda na odlišnom trhu vzhľadom na dopravné obmedzenia, že predmetné spoločnosti mali odlišné škály výrobkov a že ich zákazníci sa nijako neprekrývali.

135 Keďže tieto okolnosti, aj keby boli dokázané, nemôžu preukázať samostatnosť dotknutej dcérskej spoločnosti, Komisia v odôvodnení č. 394 napadnutého rozhodnutia rovnako správne zamietla argumentáciu založenú na predmetných skutočnostiach ako nedostatočný dôkaz o samostatnosti spoločnosti FMC Foret.

136 Žalobkyňa okrem toho nesprávne tvrdí, že Komisia skreslila jej tvrdenie tým, že ho jednak uviedla ako tvrdenie založené na existencii „samostatného oddelenia na výrobu [PV] dodávaného na americký trh“ a jednak tým, že uviedla, že žalobkyňa bola „tiež zapojená do výroby… [PS]“ (odôvodnenie č. 394 napadnutého rozhodnutia).

137 Aj keď totiž Komisia neuviedla tvrdenie žalobkyne založené na existencii dvoch odlišných organizačných štruktúr v presnom znení, v akom bol sformulované, toto uvedenie nemohlo mať vplyv na jeho posúdenie, keďže v každom prípade ide o skutočnosť, ktorá nie je spôsobilá preukázať samostatnosť spoločnosti FMC Foret.

138 Pokiaľ ide ďalej o uvedenie skutočnosti, že žalobkyňa obchodovala s PS, je potrebné poznamenať, že Komisia pripúšťa, že tu ide o pochybenie, a zároveň spresňuje, že toto pochybenie vychádza z vyhlásenia pána T. B., ktoré poskytla žalobkyňa, čo táto nespochybňuje.

139 Treba poznamenať, že vzhľadom na znenie predmetného vyhlásenia uvedené v bode 77 vyššie žalobkyňa nemôže tvrdiť, že ide o zjavnú „tlačovú chybu“.

140 Komisii teda nemožno vytýkať, že citovala skutočnosť, ktorá hoci bola nesprávna, vychádzala z informácií poskytnutých žalobkyňou v rámci opačných dôkazov, ktoré mala predložiť. Keďže z okolnosti, že obe spoločnosti pôsobili na odlišných trhoch, v každom prípade nemožno vyvodiť nijaký záver, nemôže tým byť postihnutá zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

141 Po tretie tvrdenie žalobkyne založené na údajnej neexistencii prekrývania zamestnancov predmetných spoločností, ktoré vychádza jednak z mien uvedených v ich výročných zoznamoch zamestnancov, ako aj z vyhlásenia pána T. B., podľa ktorého si tieto spoločnosti ponechali „svojich vlastných obchodných riaditeľov, kontrolórov, vedúcich ľudských zdrojov, obchodných a marketingových vedúcich, svojich vedúcich výroby, svojich vedúcich v oblasti technológie, ako aj svoju prevádzkovú pracovnú silu“, nie je významným nepriamym dôkazom o samostatnosti dcérskej spoločnosti.

142 Predmetné tvrdenie spochybňujú jednak väzby medzi dotknutými spoločnosťami, ktoré vyplývajú z totožnosti niektorých členov ich správnych rád a ktoré sú uvedené v odôvodnení č. 391 napadnutého rozhodnutia.

143 Ďalej neexistencia prekrývania zamestnancov zapojených do riadenia prevádzky podniku uvádzaná žalobkyňou nemôže potvrdiť samostatnosť jej dcérskej spoločnosti, keďže predmetné posúdenie sa netýka iba obchodnej politiky podniku stricto sensu (pozri bod 105 vyššie).

144 Po štvrté žalobkyňa tvrdí, že medzi ňou a spoločnosťou FMC Foret neexistuje systém informácií a správ, s výnimkou finančných správ a iných informácií porovnateľných s informáciami, ktoré sa poskytujú obyčajnému investorovi, pričom sa odvoláva jednak na vyhlásenia pánov A. B. a G. W. v tomto zmysle a jednak na skutočnosť, že na rozdiel od ostatných dcérskych spoločností žalobkyne boli zápisnice správnej rady spoločnosti FMC Foret spísané iba v španielčine a ich obsah navyše potvrdzuje, že o „prevádzkových“ otázkach podniku sa nerokovalo.

145 V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že vzhľadom na to, že samostatnosť dcérskej spoločnosti sa neposudzuje iba s ohľadom na aspekty prevádzkového riadenia podniku, skutočnosť, že dcérska spoločnosť v prospech materskej spoločnosti nikdy nevykonávala konkrétnu informačnú politiku na dotknutom trhu, nemôže stačiť na preukázanie jej samostatnosti.

146 Okrem toho tvrdenie žalobkyne smerujúce k preukázaniu neexistencie konkrétneho informačného systému je irelevantné vzhľadom na skutočnosť uvedenú v odôvodnení č. 391 napadnutého rozhodnutia, že pán A. B., ktorý bol PDG spoločnosti FMC Foret, bol tiež viceprezidentom žalobkyne, a mohol teda informovať žalobkyňu o obchodnej politike dcérskej spoločnosti.

147 Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že Komisia správne konštatovala, že skutočnosti uvádzané žalobkyňou posúdené ako celok neobsahujú dostatočné dôkazy na preukázanie samostatnosti spoločnosti FMC Foret a že súbor dôkazov, ktoré mala Komisia k dispozícii, najmä dôkazy uvedené v odôvodnení č. 391 napadnutého rozhodnutia, svedčia o opaku (odôvodnenie č. 394 napadnutého rozhodnutia).

148 Toto konštatovanie nespochybňujú ani tvrdenia žalobkyne, ktoré vo všeobecnosti smerujú proti úvahám, ktoré uviedla Komisia, pokiaľ ide o predmetné tvrdenia a dôkazy.

149 Po prvé, keďže samostatnosť dcérskej spoločnosti sa posudzuje s ohľadom na všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa hospodárskych, organizačných a právnych väzieb medzi dotknutými spoločnosťami, Komisia v tomto smere mohla v rámci tohto posúdenia oprávnene poukázať na ďalšie nepriame dôkazy uvedené v odôvodnení č. 391 napadnutého rozhodnutia.

150 V rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia predovšetkým nebola povinná podrobne spochybniť argumentáciu žalobkyne založenú na neexistencii prekrývania zamestnancov a neexistencii systému informácií a správ, keďže Komisia v odôvodnení č. 394 napadnutého rozhodnutia správne konštatovala, že túto argumentáciu spochybňujú nepriame dôkazy uvedené v odôvodnení č. 391 uvedeného rozhodnutia, ktoré sa týkajú osobných väzieb medzi dotknutými spoločnosťami a úlohy pána A. B. v rámci tajných kontaktov.

151 Po druhé žalobkyňa neoprávnene tvrdí, že Komisia sa dopustila pochybení v rámci posúdenia vyhlásení zamestnancov, ktoré jej žalobkyňa predložila v priebehu správneho konania.

152 V prvom rade v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, odôvodnenie č. 394 napadnutého rozhodnutia nepripúšťa skutočnosť, že predmetné vyhlásenia sú dostatočným dôkazom o samostatnosti spoločnosti FMC Foret. V uvedenom odôvodnení Komisia totiž poukázala na to, že „,samostatné postavenie‘ spoločnosti FMC Foret preukazujú okrem toho iba vyhlásenia zamestnancov“. Z kontextu tejto vety, ktorá patrí do rámca posúdenia tvrdení žalobkyne, ako aj z použitia úvodzoviek však vyplýva, že Komisia iba poukázala na také tvrdenie, aké uviedla žalobkyňa, bez toho, aby konštatovala, že žalobkyňa v skutočnosti preukázala „samostatné postavenie“ spoločnosti FMC Foret.

153 Ďalej žalobkyňa nesprávne vytýka Komisii, že predmetné vyhlásenia zamietla iba z dôvodu, že pochádzali od zamestnancov dotknutých spoločností a že týmto dôkazom nepriznala dôkaznú hodnotu porovnateľnú s hodnotou, akú priznala vyhláseniam zamestnancov podnikov, ktoré požiadali o zhovievavosť.

154 Z odôvodnenia č. 394 napadnutého rozhodnutia ako celku totiž vyplýva, že Komisia správne posúdila predmetné vyhlásenia ako vyhlásenia obsahujúce dôkazy, ale po posúdení všetkých relevantných informácií dospela k záveru, že tieto dôkazy nestačia na preukázanie samostatnosti spoločnosti FMC Foret.

155 Žalobkyňa preto nemôže oprávnene tvrdiť, že Komisia odmietla predmetným vyhláseniam priznať dôkaznú hodnotu.

156 Žalobkyňa okrem toho tým istým tvrdením nesprávne tvrdí, že predmetné vyhlásenia majú osobitne vysokú dôkaznú hodnotu, ktorá je porovnateľná s hodnotou priznanou niektorým vyhláseniam, ktoré urobili podniky, ktoré podali žiadosť o zhovievavosť.

157 Priznanie významnej dôkaznej hodnoty v konkrétnom prípade vyhláseniam, ktoré boli urobené v rámci žiadosti o zhovievavosť, vyplýva totiž z úvahy, že ide o priznanie porušenia, a teda v zásade o vyhlásenia, ktoré sú v rozpore so záujmami toho, kto ich urobil (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 211). Vyhlásenia zamestnancov, ktoré zamestnankyňa v prejednávanej veci predložila, boli však urobené výlučne v jej záujme, a teda nepatria do rovnakého kontextu ako žiadosť o zhovievavosť.

158 Po tretie žalobkyňa tvrdí, že Komisia nezohľadnila určité skutočnosti, a to výročné zoznamy zamestnancov spoločností, internú dokumentáciu (corporate brochure) spoločnosti FMC Foret a zápisnice jej správnej rady.

159 Je potrebné poukázať na to, že z odôvodnení č. 392 až 394 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia posúdila argumentáciu žalobkyne, ktorá sa odvoláva na samostatnosť svojej dcérskej spoločnosti, s ohľadom na všetky skutočnosti, ktoré jej boli predložené.

160 Keďže posúdenie vyplývajúce z odôvodnení č. 392 až 394 napadnutého rozhodnutia v tomto smere z právneho hľadiska dostatočne odpovedá na argumentáciu žalobkyne posúdenú ako celok, skutočnosť, že Komisia nespomenula niektoré skutočnosti predložené žalobkyňou, nemôže sama osebe viesť k spochybneniu tohto posúdenia.

161 Po štvrté žalobkyňa kritizuje použitie skutočnosti, ktorú Komisia uviedla v odôvodnení č. 394 napadnutého rozhodnutia, v znení predchádzajúcej poznámky pod čiarou č. 379, podľa ktorého vo svojej výročnej správe z roku 2004 a vo svojej tlačovej správe zo 6. februára 2006 „[sama] predstavuje spoločnosť FMC Foret ako [neoddeliteľnú súčasť] svojich činností“, a z ktorého podľa Komisie vyplýva, že „FMC pôsobí v tomto ohľade ako európska dcérska spoločnosť“.

162 Je potrebné poznamenať, že Komisia v nadväznosti na otázku k tejto skutočnosti na pojednávaní pripustila, že žalobkyňa nemala v priebehu správneho konania možnosť predložiť svoje pripomienky ku skutočnostiam uvedeným v poznámke pod čiarou č. 379 napadnutého rozhodnutia.

163 Predmetné skutočnosti je teda potrebné ako dôkazné prostriedky zamietnuť.

164 Čo sa však týka porušenia práva na obhajobu, žalobkyni ešte prináleží preukázať, že výsledok, ku ktorému Komisia vo svojom rozhodnutí dospela, by bol iný, ak by tieto neoznámené skutočnosti museli byť vylúčené (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 73).

165 Žalobkyňa v tejto súvislosti tvrdí, že vady, ktorými sú predmetné úvahy postihnuté, mali nevyhnutne vplyv na obsah napadnutého rozhodnutia, a to vzhľadom na nedostatočnú hodnotu ostatných skutočností, ktoré uviedla Komisia na podporu konštatovania solidárnej zodpovednosti.

166 Pokiaľ však ide o skutočnosti, ktoré Komisia uviedla iba na účely potvrdenia, ako vyplýva z poslednej vety odôvodnenia č. 394 napadnutého rozhodnutia, treba poukázať na to, že skutočnosť, že ich treba ako dôkazy zamietnuť, nemôže mať vplyv na zákonnosť konštatovania zodpovednosti žalobkyne, ktorá z právneho hľadiska dostatočne vyplýva z ostatných úvah uvedených v napadnutom rozhodnutí.

167 Úvahy, ktoré uviedla Komisia, a síce domnienka vykonávania rozhodujúceho vplyvu žalobkyne na jej stopercentne kontrolovanú dcérsku spoločnosť, ktorú žalobkyňa nevyvrátila a ktorá bola navyše potvrdená skutkovými okolnosťami uvedenými v odôvodnení č. 391 napadnutého rozhodnutia, boli totiž dostatočné na konštatovanie predmetnej zodpovednosti.

168 Napokon vzhľadom na to, že z odôvodnení č. 391 až 394 napadnutého rozhodnutia celkovo vyplýva, že Komisia správne vychádzala z vykonávania rozhodujúceho vplyvu žalobkyne na jej dcérsku spoločnosť, žalobkyňa nemôže oprávnene tvrdiť, že Komisia uplatnila nesprávne kritérium iba na základe skutočnosti, že vo štvrtej vete odôvodnenia č. 394 uvedeného rozhodnutia sa poukazuje na to, že jedno konkrétne tvrdenie žalobkyne nestačí na preukázanie, že nad svojou dcérskou spoločnosťou nevykonávala „nijakú kontrolu“.

169 Vzhľadom na všetky tieto úvahy je potrebné dospieť k záveru, že Komisia správne konštatovala, že skutočnosti predložené žalobkyňou a posúdené ako celok nemôžu preukázať samostatnosť spoločnosti FMC Foret, a teda spochybniť z domnienky vyplývajúce konštatovanie, že vykonávala rozhodujúci vplyv na správanie jej dcérskej spoločnosti.

170 Toto konštatovanie je navyše posilnené ďalšími nepriamymi dôkazmi, ktoré sa zakladajú na osobných väzbách medzi dotknutými spoločnosťami, ako aj na úlohe pána A. B. na porušení (odôvodnenie č. 391 napadnutého rozhodnutia), ktoré žalobkyňa taktiež nespochybnila.

171 Okrem toho žalobkyňa nepreukázala, že Komisia sa dopustila pochybenia pri posúdení dôkaznej hodnoty alebo obsahu skutočností, ktoré boli predložené na účely vyvrátenia domnienky, ani že neposúdila dôkazy ako celok (pozri body 153 až 155 a 158 až 160 vyššie).

172 Žalobkyňa taktiež nepreukázala, že údajné porušenie práva na obhajobu, ktoré vyplýva z použitia neoznámených skutočností, mohlo mať akýkoľvek dopad na závery konštatované v napadnutom rozhodnutí (pozri body 166 a 167 vyššie).

173 Vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie, treba konštatovať, že tento žalobný dôvod nie je dôvodný, a preto treba návrhy na zrušenie zamietnuť.

O návrhoch na zníženie pokuty

Tvrdenia účastníkov konania

174 Žalobkyňa spochybňuje stanovenie výšky svojej pokuty. Tvrdí, že Komisia v rámci posúdenia povahy porušenia, a teda jeho závažnosti, obmedzila počet subjektov, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, na jednu a tú istú kategóriu, a uviedla, že sa tieto subjekty sa dohodli na vytvorení tajne dohodnutého a inštitucionalizovaného projektu, pričom vedeli o protiprávnosti svojich konaní (odôvodnenie č. 454 napadnutého rozhodnutia).

175 Žiadny dôkaz neumožňuje potvrdiť konštatovanie, že FMC Foret sa dohodla s ostatnými na vytvorení tajnej inštitucionalizovanej dohody. Skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí neumožňujú preukázať, že FMC Foret bola zapojená do vytvorenia plánu tajnej dohody, ale nanajvýš, že ju do tajnej inštitucionalizovanej tajnej dohody zatiahli najväčšie podniky a vo veľkej miere proti jej vlastným záujmom. Jej úloha bola hlavne pasívna a jej účasť na stretnutiach bola svojou povahou ojedinelá.

176 Žalobkyňa tvrdí, že podľa samotnej Komisie sa FMC ku kartelu iba pripojila približne tri roky po jeho začiatku. Ostatní účastníci dohody boli už predtým zapojení do rovnakej dohody na tom istom trhu.

177 FMC Foret ako nový pristupujúci účastník nemala v rámci kartelu čo získať, ale mohla získať všetko uplatnením hospodárskej súťaže. Komisia sama pripustila, že medzi ostatnými účastníkmi kartelu a spoločnosťou FMC Foret existoval rozdiel, pričom uviedla, že účasť spoločnosti FMC Foret „mala často iné formy ako účasť ostatných podnikov“ (odôvodnenie č. 323 napadnutého rozhodnutia).

178 Pasívna úloha spoločnosti FMC Foret bola tiež zrejmá z jej oveľa ojedinelejšej účasti na tajných stretnutiach, pričom jej zástupcovia sa fyzicky zúčastnili na 14 z 30 stretnutí, ktoré sa konali od mája 1997 do decembra 1999, zo 73 stretnutí, ktoré sa uskutočnili počas celej dĺžky trvania kartelu. FMC Foret sa do niektorých ďalších stretnutí zapojila alebo bola o nich informovaná telefonicky, a nemohla teda ovplyvniť rokovania.

179 Žalobkyňa spochybňuje tvrdenie Komisie, že vzhľadom na to, že dĺžka trvania účasti spoločnosti FMC Foret na porušení bola zohľadnená v odôvodnení č. 467 napadnutého rozhodnutia, nebolo potrebné zohľadniť ju znova v okamihu posúdenia závažnosti tohto porušenia. Okolnosť, že podnik vstúpi na trh neskôr, môže preukázať jeho menej aktívnu úlohu pri porušení, a rovnaká zásada sa má uplatniť na situácie, kedy podnik vstúpi do kartelu až po tom, ako bol vytvorený. Dĺžka trvania účasti podniku na porušení je inou otázkou, ako je otázka týkajúca sa aktívnej alebo pasívnej úlohy, ktorú tento podnik zohráva (rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Cheil Jedang/Komisia, T‑220/00, Zb. s. II‑2473, body 171 až 174).

180 Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

Posúdenie Všeobecným súdom

181 Na podporu svojho návrhu na zníženie pokuty sa žalobkyňa odvoláva na okolnosti účasti svojej dcérskej spoločnosti na porušení, pričom tvrdí, že závažnosť účasti tejto dcérskej spoločnosti na porušení je menej významná ako účasť ostatných podnikov a ďalej že Komisia mala uznať v jej prospech poľahčujúcu okolnosť založenú na jej pasívnej úlohe pri porušení.

182 Pokiaľ ide v prvom rade o údajné nezohľadnenie predmetných okolností v rámci posúdenia závažnosti porušenia a stanovenia východiskovej sumy pokuty, treba pripomenúť, že uvedené posúdenie sa vykonáva s ohľadom na celkové porušenie, na ktorom sa podieľali všetky podniky.

183 Argumentáciu žalobkyne založenú na okolnostiach účasti spoločnosti FMC Foret na predmetnom porušení možno preto preskúmať iba v rámci skúmania výhrad týkajúcich sa posúdenia poľahčujúcich okolností (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Carbone Lorraine/Komisia, T‑73/04, Zb. s. II‑2661, body 102 a 104).

184 Pokiaľ ide ďalej o výhradu založenú na odmietnutí priznať v prospech spoločnosti FMC Foret poľahčujúcu okolnosť súvisiacu s jej údajnou pasívnou úlohou pri porušení, je potrebné poukázať na to, že Všeobecný súd vo svojom rozsudku z dnešného dňa FMC Foret/Komisia (T‑191/06, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 334 až 341) konštatoval, že súbor skutočností porovnateľných so skutočnosťami, ktoré uvádza žalobkyňa v prejednávanej veci, nepotvrdzuje výlučne pasívnu alebo nasledovateľskú úlohu spoločnosti FMC Foret v rámci kartelu, najmä pokiaľ ide o údajnú ojedinelosť jej účasti na tajných stretnutiach, konkrétne spôsoby tejto účasti, ako aj skutočnosti týkajúce sa jej údajnej konkurenčnej stratégie na trhu.

185 Predovšetkým treba pripomenúť, že FMC Foret bola zastúpená alebo informovaná, pokiaľ ide o väčšinu tajných stretnutí uvedených v napadnutom rozhodnutí, a to počas obdobia od 29. mája 1997 do 13. decembra 1999. Žalobkyňa preto nemôže v tomto smere oprávnene tvrdiť, že účasť spoločnosti FMC Foret bola oveľa ojedinelejšia ako účasť ostatných účastníkov kartelu. Keďže žalobkyňa sa odvoláva na osobitné spôsoby účasti spoločnosti FMC Foret na niektorých tajných stretnutiach, konkrétne na skutočnosť, že FMC Foret sa na nich fyzicky nezúčastnila, ale že bola o nich informovaná telefonicky, je potrebné poznamenať, že tieto spôsoby sú v súlade s tajnou povahou kartelu a nesvedčia o výlučne pasívnej alebo nasledovateľskej úlohe.

186 Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na dĺžke trvania účasti spoločnosti FMC Foret na karteli, treba poukázať na to, že táto skutočnosť bola zohľadnená v rámci stanovenia výšky pokuty (odôvodnenie č. 467 napadnutého rozhodnutia).

187 Žalobkyňa sa okrem toho nemôže oprávnene domáhať riešenia prijatého v rozsudku Cheil Jedang/Komisia, už citovanom v bode 179 vyššie (bod 171), v ktorom Súd prvého stupňa pri posudzovaní pasívnej úlohy zohľadnil neskorší vstup dotknutého podniku na trh. Na rozdiel od okolností veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, v prejednávanej veci bola FMC Foret prítomná na dotknutých trhoch od začiatku kartelu a skutočnosť, že jej účasť na tomto karteli bola preukázaná iba od 29. mája 1997, nepotvrdzuje jej pasívnu úlohu najmä vzhľadom na ostatné okolnosti daného prípadu.

188 Vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie, nemožno prijať výhradu založenú na údajnej poľahčujúcej okolnosti súvisiacej s výlučne pasívnou alebo nasledovateľskou úlohou spoločnosti FMC Foret v rámci kartelu.

189 V dôsledku toho je potrebné návrhy na zníženie pokuty, a teda aj prejednávanú žalobu ako celok zamietnuť.

O trovách

190 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

1. Žaloba sa zamieta.

2. FMC Corp. je povinná nahradiť trovy konania.

Vadapalas

Dittrich

Truchot

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. júna 2011.

Podpisy

* Jazyk konania: angličtina.