Vec T‑196/06

Edison SpA

proti

Európskej komisii

„Hospodárska súťaž – Kartely – Peroxid vodíka a perboritan sodný – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Povinnosť odôvodnenia“

Abstrakt rozsudku

1.      Hospodárska súťaž – Pravidlá Spoločenstva – Porušenia – Pripísanie – Materská spoločnosť a dcérske spoločnosti – Hospodárska jednotka – Kritériá posúdenia

(Článok 81 ES)

2.      Akty inštitúcií – Odôvodnenie – Povinnosť – Rozsah – Rozhodnutie o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže – Rozhodnutie, ktoré je určené viacerým osobám – Nevyhnutnosť dostatočného odôvodnenia osobitne vo vzťahu k subjektu, ktorý má niesť zodpovednosť za porušenie

(Články 81 ES a 253 ES)

3.      Akty inštitúcií – Odôvodnenie – Povinnosť – Rozsah – Rozhodnutie o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže – Odôvodnenie založené na skutočnosti, ktorá nebola uvedená v oznámení o výhradách – Neprípustnosť

(Články 81 ES a 253 ES)

4.      Akty inštitúcií – Odôvodnenie – Povinnosť – Rozsah – Rozhodnutie o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže – Náprava nedostatku odôvodnenia počas sporového konania – Neprípustnosť

(Články 81 ES a 253 ES)

5.      Akty inštitúcií – Odôvodnenie – Povinnosť – Rozsah – Rozhodnutie o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže – Zohľadnenie informácií neuvedených v rozhodnutí, ktorým sa stanovuje zodpovednosť podniku, na účely posúdenia zákonnosti odôvodnenia rozhodnutia – Neprípustnosť

(Články 81 ES a 253 ES)

1.      Správanie dcérskej spoločnosti môže byť pripísané materskej spoločnosti najmä vtedy, keď si dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje správanie na trhu samostatne, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, najmä vzhľadom na hospodárske, organizačné a právne väzby, ktoré tieto dva právne subjekty spájajú. V takej situácii sú totiž materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a preto tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES.

V konkrétnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % kapitálu svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, jednak táto materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že táto materská spoločnosť skutočne vykonáva rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti.

Za týchto podmienok stačí, ak Komisia na účely domnienky, že materská spoločnosť vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku tejto dcérskej spoločnosti, preukáže, že celý kapitál dcérskej spoločnosti vlastní jej materská spoločnosť. Následne môže Komisia materskú spoločnosť považovať za zodpovednú za predmetné porušenie, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátiť túto domnienku, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne.

Na účely posúdenia, či si dcérska spoločnosť určuje správanie na trhu samostatne, treba vziať do úvahy všetky relevantné okolnosti týkajúce sa hospodárskych, organizačných a právnych väzieb, ktoré spájajú túto dcérsku spoločnosť s materskou spoločnosťou a ktoré môžu byť v jednotlivých prípadoch odlišné, a preto nemôžu byť predmetom taxatívneho výpočtu.

(pozri body 26 – 30)

2.      Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia Komisie, ktorým sa uplatňuje článok 81 ES, Komisia nie je povinná zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, ktoré pred ňou uvádzajú dotknuté subjekty, ale stačí, ak uvedie skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre rozhodnutia zásadný význam. Komisia najmä nie je povinná zaujať stanovisko k skutočnostiam, ktoré sú zjavne nepodstatné, bezvýznamné alebo jasne druhoradé.

Pokiaľ sa rozhodnutie o uplatnení článku 81 ES týka viacerých subjektov a ide o otázku pripísateľnosti porušenia, musí obsahovať dostatočné odôvodnenie vo vzťahu ku každému zo subjektov, ktorým je určené, najmä vo vzťahu k tým z nich, ktoré podľa tohto rozhodnutia musia niesť zodpovednosť za toto porušenie. Také rozhodnutie teda musí vo vzťahu k materskej spoločnosti považovanej za zodpovednú za protiprávne správanie svojej dcérskej spoločnosti obsahovať podrobné uvedenie dôvodov, ktoré odôvodňujú pripísateľnosť porušenia tejto spoločnosti.

V tomto kontexte, ak sa materská spoločnosť odvoláva nielen na skutočnosť, že bola holdingom, ktorý riadil svoju dcérsku spoločnosť ako obyčajnú finančnú investíciu prostredníctvom prostrednej holdingovej spoločnosti, ale uvádza tiež súbor konkrétnych okolností, ktoré charakterizujú väzby medzi dotknutými spoločnosťami v čase porušenia, a ak sa skutočnosti, ktoré predkladá, neobmedzujú len na tvrdenia, ale obsahujú podrobné informácie o fungovaní holdingu doplnené o vyhlásenia vedúcich zamestnancov dotknutých spoločností, výmenu korešpondencie s tretími subjektmi, ako aj určitý počet vnútorných dokumentov dotknutých spoločností pochádzajúcich z obdobia porušenia, je Komisia povinná vyjadriť sa k tejto argumentácii a preskúmať, či vzhľadom na všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa hospodárskych, organizačných a právnych väzieb medzi dotknutými spoločnosťami materská spoločnosť preukázala, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správala nezávisle, a prípadne uviesť dôvody, pre ktoré dospela k záveru, že dôkazy, ktoré materská spoločnosť predložila, nestačia na vyvrátenie predmetnej domnienky. Povinnosť Komisie odôvodniť svoje rozhodnutie vo vzťahu k tejto otázke jasne vyplýva z vyvrátiteľnej povahy domnienky týkajúcej sa vykonávania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou, ktorá vlastní 100 % kapitálu dcérskej spoločnosti, ktorej vyvrátenie si vyžaduje, aby materská spoločnosť predložila dôkaz o všetkých hospodárskych, organizačných a právnych väzbách medzi ňou a jej dcérskou spoločnosťou.

(pozri body 57, 58, 71, 73, 75 – 77)

3.      Skutočnosť, ktorá nebola uvedená v oznámení o výhradách a ku ktorej sa podnik, ktorému je určené rozhodnutie Komisie o porušení pravidiel hospodárskej súťaže, nemal možnosť vyjadriť počas správneho konania, treba považovať za neuplatniteľnú voči tomuto podniku. Komisia sa preto na túto skutočnosť nemôže odvolávať v odôvodnení svojho rozhodnutia.

(pozri bod 83)

4.      Odôvodnenie rozhodnutia Komisie, ktorým sa uplatňuje článok 81 ES, musí byť v zásade oznámené dotknutej osobe v rovnakom čase ako rozhodnutie, ktoré jej spôsobuje ujmu. Neexistencia odôvodnenia teda nemôže byť napravená tým, že dotknutá osoba sa oboznámi s dôvodmi rozhodnutia v priebehu súdneho konania. Chýbajúce odôvodnenie preto nemožno napraviť v priebehu súdneho konania.

(pozri body 89, 90)

5.      Pokiaľ ide o žaloby proti rozhodnutiam Komisie, ktorými sa podnikom ukladajú pokuty za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, Všeobecný súd je v rámci svojej neobmedzenej právomoci príslušný posúdiť primeranosť výšky pokút. Zatiaľ čo toto posúdenie môže za určitých podmienok odôvodniť zohľadnenie ďalších skutočností, toto zohľadnenie sa neuplatní v rámci preskúmania dodržania povinnosti odôvodnenia rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie, pokiaľ je toto rozhodnutie podrobené preskúmaniu zákonnosti.

Hoci Všeobecný súd môže konštatovať porušenie povinnosti odôvodnenia, ktorého sa dopustila Komisia v rámci stanovenia pokút uložených za porušenia článku 81 ods. 1 ES, a zároveň uviesť, že toto porušenie nemá za následok ani zrušenie napadnutého rozhodnutia, ani zmenu výšky pokút vzhľadom na to, že riešenie prijaté Komisiou musí byť v merite veci potvrdené, toto posúdenie nemožno preniesť na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Komisie v rozsahu, v akom Komisia konštatovala zodpovednosť dotknutého podniku.

(pozri body 91 – 93)

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta rozšírená komora)

zo 16. júna 2011 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Peroxid vodíka a perboritan sodný – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Povinnosť odôvodnenia“

Vo veci T‑196/06,

Edison SpA, so sídlom v Miláne (Taliansko), v zastúpení: M. Siragusa, R. Casati, M. Beretta, P. Merlino a E. Bruti Liberati, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne V. Di Bucci a F. Amato, neskôr V. Di Bucci a V. Bottka, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 1766 v konečnom znení z 3. mája 2006 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne, a subsidiárne návrh na zníženie pokuty,

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora),

v zložení: sudcovia V. Vadapalas (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu komory, M. Prek, A. Dittrich, L. Truchot a K. O’Higgins,

tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 2. septembra 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkové okolnosti

1        Žalobkyňa Edison SpA (predtým Montedison SpA) je spoločnosť založená podľa talianskeho práva, ktorá do 20. decembra 2000 prostredníctvom spoločnosti Montecatini SpA kontrolovala 100 % základného imania spoločnosti Ausimont SpA, ktorá vyrábala peroxid vodíka (ďalej len „PV“) a perboritan sodný (ďalej len „PS“).

2        Od decembra 2000 do mája 2002 žalobkyňa mala väčšinovú kontrolu nad spoločnosťou Ausimont. V máji 2002 bola Ausimont predaná skupine Solvay SA a od 1. januára 2003 sa stala spoločnosťou Solvay Solexis SpA.

3        V novembri 2002 Degussa AG informovala Komisiu Európskych spoločenstiev o existencii kartelu na trhoch s PV a s PS a požiadala o uplatnenie oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155).

4        Degussa poskytla Komisii hmotné dôkazy, ktoré jej umožnili vykonať v dňoch 25. a 26. marca 2003 šetrenia v priestoroch niektorých podnikov.

5        Komisia 26. januára 2005 zaslala žalobkyni a ostatným dotknutým podnikom oznámenie o výhradách.

6        Po vypočutí dotknutých podnikov Komisia prijala rozhodnutie K(2006) 1766 v konečnom znení z 3. mája 2006 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP proti spoločnostiam Akzo Nobel NV, Akzo Nobel Chemicals Holding AB, EKA Chemicals AB, Degussa, žalobkyni, FMC Corp., FMC Foret SA, Kemira Oyj, Air liquide SA, Chemoxal SA, SNIA SpA, Caffaro Srl, Solvay, Solvay Solexis, Total SA, Elf Aquitaine SA a Arkema SA (vec COMP/F/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 13. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 353, s. 54). Rozhodnutie bolo oznámené žalobkyni listom z 8. mája 2006.

 Napadnuté rozhodnutie

7        Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podniky, ktorým je rozhodnutie určené, sa podieľali na jedinom a nepretržitom porušení článku 81 ES a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) týkajúceho sa PV a z neho vyrábaného PS (odôvodnenie č. 2 napadnutého rozhodnutia).

8        Zistené porušenie spočívalo najmä v tom, že súťažitelia si medzi sebou vymieňali dôležité obchodné a dôverné informácie o trhoch a podnikoch, obmedzovali a kontrolovali výrobu a jej možné i skutočné kapacity, rozdeľovali si podiely na trhu a zákazníkov a stanovovali a monitorovali dodržiavanie cenových cieľov.

9        Žalobkyňa bola zodpovedná za porušenie „spoločne a nerozdielne“ so spoločnosťou Solvay Solexis (odôvodnenie č. 423 napadnutého rozhodnutia).

10      Na účely stanovenia výšky pokút Komisia použila spôsob uvedený v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [ESUO] (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171).

11      Komisia určila základné sumy pokút v závislosti od závažnosti a dĺžky trvania porušenia (odôvodnenie č. 452 napadnutého rozhodnutia), ktoré bolo posúdené ako veľmi závažné (odôvodnenie č. 457 napadnutého rozhodnutia).

12      Na základe rozdielneho zaobchádzania boli žalobkyňa a Solvay Solexis zaradené do tretej a predposlednej kategórie zodpovedajúcej východiskovej sume 20 miliónov eur (odôvodnenia č. 460 až 462 napadnutého rozhodnutia).

13      S cieľom zabezpečiť dostatočný odstrašujúci účinok bol na túto východiskovú sumu vzhľadom na veľký obrat žalobkyne uplatnený násobný koeficient 1,5. Keďže spoločnosť Solvay Solexis bola prevedená na iný podnik, tento koeficient sa na jej pokutu neuplatnil (odôvodnenie č. 463 napadnutého rozhodnutia).

14      Vzhľadom na to, že žalobkyňa sa podľa Komisie podieľala na porušení od 12. mája 1995 do 31. decembra 2000, čiže počas obdobia piatich rokov a siedmich mesiacov, jej pokuta sa z dôvodu dĺžky trvania zvýšila o 55 % (odôvodnenie č. 467 napadnutého rozhodnutia).

15      Z dôvodu priťažujúcich okolností Komisia zvýšila pokutu žalobkyne o 50 % vzhľadom na opakované porušenie vo vzťahu k porušeniu konštatovanému v rozhodnutí Komisie 94/599/ES z 27. júla 1994 týkajúcom sa konania podľa článku [81 ES] (vec 31.865 – PVC) (Ú. v. ES L 239, s. 14) (odôvodnenia č. 469 a 496 napadnutého rozhodnutia).

16      Komisia na základe článku 23 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. EÚ L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) znížila pokutu uloženú spoločne a nerozdielne spoločnosti Solvay Solexis na sumu predstavujúcu 10 % jej celkového obratu v roku 2005 (odôvodnenie č. 498 napadnutého rozhodnutia).

17      Článok 1 písm. e) a n) napadnutého rozhodnutia stanovujú, že žalobkyňa a Solvay Solexis porušili článok 81 ods. 1 ES a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa podieľali na dotknutom porušení od 12. mája 1995 do 31. decembra 2000.

18      Komisia v článku 2 písm. c) napadnutého rozhodnutia uložila žalobkyni pokutu vo výške 58,125 milióna eur, za ktorú Solvay Solexis zodpovedá „spoločne a nerozdielne“ do výšky 25,619 milióna eur.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

19      Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 19. júla 2006 žalobkyňa podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

20      Keďže zloženie komôr Súdu prvého stupňa sa zmenilo, sudca spravodajca bol pridelený do šiestej komory a po vypočutí účastníkov konania bola táto vec pridelená šiestej rozšírenej komore.

21      Vzhľadom na prekážku na strane dvoch sudcov predseda Súdu prvého stupňa na základe článku 32 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa určil iných dvoch sudcov na doplnenie komory.

22      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd rozhodol o otvorení ústnej časti konania. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 2. septembra 2010.

23      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa jej týka,

–        subsidiárne zrušil alebo znížil pokutu, ktorá jej bola uložená,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

24      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

 Úvodné pripomienky

25      Keďže argumentácia žalobkyne na podporu návrhov na zrušenie smeruje v podstate proti konštatovaniu jej zodpovednosti za protiprávne správanie jej dcérskej spoločnosti, treba na úvod pripomenúť relevantnú judikatúru v tomto ohľade.

26      Podľa ustálenej judikatúry správanie dcérskej spoločnosti môže byť pripísané materskej spoločnosti najmä vtedy, keď si dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje správanie na trhu samostatne, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, najmä vzhľadom na hospodárske, organizačné a právne väzby, ktoré tieto dva právne subjekty spájajú (pozri rozsudok Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, bod 58 a tam citovanú judikatúru).

27      V takej situácii sú totiž materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a preto tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 26 vyššie, bod 59).

28      V konkrétnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % kapitálu svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, jednak táto materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že táto materská spoločnosť skutočne vykonáva rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 26 vyššie, bod 60 a tam citovanú judikatúru).

29      Za týchto podmienok stačí, ak Komisia na účely domnienky, že materská spoločnosť vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku tejto dcérskej spoločnosti, preukáže, že celý kapitál dcérskej spoločnosti vlastní jej materská spoločnosť. Následne môže Komisia materskú spoločnosť považovať za zodpovednú za predmetné porušenie, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátiť túto domnienku, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne (pozri v tomto zmysle rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 26 vyššie, bod 61 a tam citovanú judikatúru).

30      Na účely posúdenia, či si dcérska spoločnosť určuje správanie na trhu samostatne, treba vziať do úvahy všetky relevantné okolnosti týkajúce sa hospodárskych, organizačných a právnych väzieb, ktoré spájajú túto dcérsku spoločnosť s materskou spoločnosťou a ktoré môžu byť v jednotlivých prípadoch odlišné, a preto nemôžu byť predmetom taxatívneho výpočtu (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 26 vyššie, bod 74; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, T‑112/05, Zb. s. II‑5049, bod 65).

31      Komisia v prejednávanej veci v odôvodneniach č. 370 až 379 napadnutého rozhodnutia pripomenula, že materská spoločnosť môže byť považovaná za zodpovednú za protiprávne správanie dcérskej spoločnosti v rozsahu, v akom táto dcérska spoločnosť neurčuje samostatne svoje správanie na trhu. Komisia uviedla, že oprávnene predpokladala, že stopercentne kontrolovaná dcérska spoločnosť sa v zásade riadi pokynmi svojej materskej spoločnosti, pričom materská spoločnosť môže však túto domnienku vyvrátiť opačným dôkazom.

32      Pokiaľ ide o pripísanie protiprávneho správania spoločnosti Ausimont žalobkyni, Komisia v odôvodnení č. 416 napadnutého rozhodnutia v prvom rade uviedla, že išlo o jej dcérsku spoločnosť, ktorá bola v čase porušenia „priamo kontrolovaná“.

33      V odôvodnení č. 417 napadnutého rozhodnutia Komisia poukázala na tvrdenia, ktorými žalobkyňa toto pripísanie spochybnila.

34      V odôvodnení č. 418 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že na rozdiel od tvrdení, ktoré uvádza žalobkyňa na podporu samostatnosti spoločnosti Ausimont, úplná kontrola dcérskej spoločnosti stačí na stanovenie zodpovednosti materskej spoločnosti, pokiaľ neexistuje tvrdenie vyvracajúce domnienku, ktorá z tejto kontroly vyplýva.

35      Pokiaľ ide ďalej o tvrdenia, ktoré uviedla žalobkyňa na podporu samostatnosti spoločnosti Ausimont, Komisia v odôvodneniach č. 419 až 421 napadnutého rozhodnutia poukázala na to, že „iné skutočnosti naznačujú opak“, pričom odkázala jednak na podmienky účasti vedúcich zamestnancov žalobkyne na stretnutí so zástupcami spoločnosti Degussa v marci 1994 a ďalej na totožnosť člena správnej rady spoločnosti Ausimont a správnej rady spoločnosti Montecatini, ako aj na podmienky reštrukturalizácie skupiny v decembri 2000. Komisia v odôvodnení č. 422 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že „iné skutočnosti“ predložené žalobkyňou, najmä nevedomosť o karteli, nestačia na vyvrátenie domnienky.

36      Komisia napokon konštatovala zodpovednosť žalobkyne vzhľadom na jej „zapojenie sa... do obchodných operácií spoločnosti Ausimont“ a jej stopercentný podiel na základnom imaní tejto spoločnosti (odôvodnenie č. 423 napadnutého rozhodnutia).

37      Žalobkyňa toto posúdenie spochybňuje a uvádza v podstate tri žalobné dôvody založené po prvé na porušení jej práva na obhajobu, po druhé na porušení povinnosti odôvodnenia a po tretie na porušení článku 81 ES.

38      Všeobecný súd sa domnieva, že je potrebné preskúmať najskôr druhý žalobný dôvod.

 O údajnom porušení povinnosti odôvodnenia

 Tvrdenia účastníkov konania

39      V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že konštatovanie stopercentnej účasti na základnom imaní spoločnosti Ausimont nie je dostatočným dôvodom na vysvetlenie, prečo jej môže byť pripísaná zodpovednosť za predmetné porušenie, a že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je rozporné a nedostatočné, pokiaľ ide o dve ďalšie skutočnosti uvedené v odôvodneniach č. 419 až 421 tohto rozhodnutia.

40      Najmä pokiaľ ide o stretnutie zo 16. marca 1994 uvedené v odôvodnení č. 420 napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa vo svojej odpovedi z 13. apríla 2006 poskytla Komisii určitý počet skutočností preukazujúcich, že podmienky predmetného stretnutia nemohli založiť jej zodpovednosť za predmetné porušenie, ale naopak, že potvrdili samostatnosť jej dcérskej spoločnosti.

41      Žalobkyňa ďalej tvrdí, že v odpovedi na oznámenie o výhradách predložila dôkazy o samostatnosti spoločnosti Ausimont. Komisia zamietla tieto dôkazy ako nedostatočné bez toho, aby uviedla dôvody tohto zamietnutia. Napadnuté rozhodnutie je v tomto ohľade postihnuté absolútnou neexistenciou odôvodnenia. Komisia totiž neskúmala ani jednu zo skutkových a právnych otázok, ktoré uviedla žalobkyňa na účely preukázania samostatnosti spoločnosti Ausimont.

42      V prípade týchto dôkazov nemohla Komisia založiť svoje závery na „čisto formálnej skutočnosti“, a to na nepriamom vlastnení celého základného imania spoločnosti Ausimont, a iba na dvoch skutkových okolnostiach, a to na stretnutí zo 16. marca 1994 a na totožnosti jedného z členov správnych rád spoločností Ausimont a Montecatini. Tvrdenia, ktoré Komisia po prvýkrát uviedla v priebehu konania, nemožno v tomto smere zohľadniť.

43      Vzhľadom na to, že Komisia pripísala žalobkyni zodpovednosť na základe domnienky, mala s osobitnou pozornosťou analyzovať skutočnosti uvedené žalobkyňou. Ich neodôvodnené zamietnutie má za následok, že predmetná vyvrátiteľná domnienka sa zmenila na nevyvrátiteľnú domnienku, ktorá zahŕňa objektívnu zodpovednosť žalobkyne.

44      Komisia naopak uvádza, že úplná kontrola spoločnosti Ausimont žalobkyňou vyvoláva domnienku vykonávania jej rozhodujúceho vplyvu na správanie tejto dcérskej spoločnosti. Skutočnosti citované v odôvodneniach č. 420 a 421 napadnutého rozhodnutia slúžili ako ďalšie nepriame dôkazy takého vplyvu, ktorý vyplýva už z predmetnej domnienky.

45      Pokiaľ ide o prvú skutočnosť, z informácií od spoločnosti Degussa a od žalobkyne vyplýva, že spoločne zorganizovali stretnutie zo 16. marca 1994, pričom generálny riaditeľ spoločnosti Ausimont bol pozvaný „neplánovane“. Jeho hlavným cieľom bolo rokovať o možnom nákupe činností spoločnosti Ausimont v predmetnom odvetví spoločnosťou Degussa, ako aj o pláne spoločnosti Ausimont postaviť novú továreň v Bitterfelde (Nemecko). Skutočnosť, že toto stretnutie zorganizovala žalobkyňa, predstavuje nepriamy dôkaz o jej vplyve na činnosti spoločnosti Ausimont.

46      Na rozdiel od tvrdenia žalobkyne z poznámky spoločnosti Degussa vyplýva, že sa rokovalo vo všeobecnosti aj o odvetví PV a PS. Tento údaj potvrdil generálny riaditeľ spoločnosti Ausimont. Hoci sa predmetné stretnutie konalo približne rok pred začiatkom porušenia, nie je dôvod domnievať sa, že nevypovedá o vzťahoch medzi žalobkyňou a spoločnosťou Ausimont počas porušovania, keďže štruktúra skupiny sa medzičasom nezmenila.

47      Pokiaľ ide o druhú skutočnosť, to, že generálny riaditeľ spoločnosti Ausimont bol členom správnej rady spoločnosti Montecatini, predstavuje nepriamy dôkaz o vôli žalobkyne zabezpečiť stabilitu kontrolného reťazca medzi ňou a spoločnosťou Ausimont.

48      Tvrdenie žalobkyne založené na neexistencii osobnej väzby medzi ňou a spoločnosťou Ausimont je okrem toho v rozpore so skutočnosťou vyplývajúcou z odpovede spoločnosti Solvay Solexis na žiadosť o informácie, že generálny riaditeľ a člen správnej rady žalobkyne boli členmi správnej rady spoločnosti Ausimont počas časti obdobia porušovania. Aj keď ide o skutočnosť, ktorá nie je zahrnutá v napadnutom rozhodnutí, Komisia tvrdí, že je oprávnená odvolať sa na ňu v rámci odpovede na tvrdenie žalobkyne.

49      Pokiaľ ide o dôvody zamietnutia opačného dôkazu, Komisia uvádza, že jej povinnosť odôvodnenia nezahŕňa povinnosť preskúmať všetky skutkové a právne otázky, ktoré boli prejednané v priebehu správneho konania. Komisia tvrdí, že žiadna zo skutočností, ktoré uviedla žalobkyňa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, nepreukazuje samostatnosť spoločnosti Ausimont.

50      Komisia tvrdí, že svoje rozhodnutie z právneho hľadiska dostatočne odôvodnila, najmä dostatočne vysvetlila dôvody, pre ktoré zamietla tvrdenia žalobkyne. Konkrétne v odôvodneniach č. 419 až 421 napadnutého rozhodnutia odpovedala na tvrdenia žalobkyne, podľa ktorých bola Ausimont samostatná, pričom zdôraznila v tejto súvislosti existenciu opačných nepriamych dôkazov, a to stretnutie zo 16. marca 1994, ako aj funkciu vykonávanú generálnym riaditeľom spoločnosti Ausimont v správnej rade spoločnosti Montecatini.

51      Skutočnosti, ktoré žalobkyňa predložila, boli v každom prípade nedostačujúce. Skutočnosť, že činnosť dcérskej spoločnosti nepredstavuje hlavnú činnosť skupiny, nie je relevantným nepriamym dôkazom. Záväzok žalobkyne pri ozdravení skupiny logicky viedol k jej účasti na najdôležitejších strategických rozhodnutiach, aby sa konkrétne zabránilo tomu, že by tieto rozhodnutia mohli narušiť ozdravenie skupiny. Skutočnosť, že materská spoločnosť sa priamo alebo nepriamo nestará o bežné riadenie činností dcérskej spoločnosti, nepreukazuje samostatnosť tejto dcérskej spoločnosti. Na konštatovanie rozhodujúceho vplyvu stačí, aby materská spoločnosť vplývala na základné strategické rozhodnutia materskej spoločnosti.

52      Kontrola skupiny opísaná žalobkyňou, ktorá bola vykonávaná prostredníctvom troch výborov, ktoré sa stretávali každý štvrťrok s vedením dcérskych spoločností, nemožno prirovnať k činnosti správy akcií čisto finančným holdingom. Okrem toho podľa vyhlásenia generálneho riaditeľa spoločnosti Ausimont bola žalobkyňa informovaná o „plánoch a o rozpočte skupiny Ausimont“, o „všeobecných cieľoch“, ako aj o „všeobecných zásadách v oblasti ľudských zdrojov“, a starala sa o „pokrytie finančných potrieb“ spoločnosti Ausimont na realizáciu jej najdôležitejších strategických projektov.

53      Skutočnosť, že správna rada spoločnosti Ausimont mala na základe stanov spoločnosti širokú diskrečnú právomoc v oblasti obchodných činností, nie je dôkazom o jej samostatnosti, najmä s ohľadom na základné strategické rozhodnutia. Žalobkyňa totiž zasahovala do strategických rozhodnutí, pokiaľ ide o projekty spoločnosti Ausimont týkajúce sa novej továrne v Bitterfelde alebo spoločného podniku v Spojených štátoch.

54      Údajná neexistencia indícií o zasahovaní do zápisníc zo stretnutí správnych rád žalobkyne alebo spoločnosti Ausimont, ktoré navyše neboli predložené, nie je dostačujúca, keďže vykonávanie takého vplyvu sa nemusí nevyhnutne prejaviť v takých zápisniciach.

55      Teda aj za predpokladu, že by napadnuté rozhodnutie bolo postihnuté nedostatkom odôvodnenia, pokiaľ ide o zamietnutie tvrdení, ktoré žalobkyňa uviedla v odpovedi na oznámenie o výhradách, je podľa Komisie nevhodné ho zrušiť, keďže toto zrušenie by mohlo viesť iba k vydaniu vo svojej podstate zhodného nového rozhodnutia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2006, FNCBV a i./Komisia, T‑217/03 a T‑245/03, Zb. s. II‑4987, bod 363).

 Posúdenie Všeobecným súdom

56      Podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext, ako aj na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63 a tam citovanú judikatúru).

57      Komisia nie je povinná zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, ktoré pred ňou uvádzajú dotknuté subjekty, ale stačí, ak uvedie skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre rozhodnutia zásadný význam. Komisia najmä nie je povinná zaujať stanovisko k skutočnostiam, ktoré sú zjavne nepodstatné, bezvýznamné alebo jasne druhoradé (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Corsica Ferries France/Komisia, T‑349/03, Zb. s. II‑2197, bod 64; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný v bode 56 vyššie, bod 64).

58      Pokiaľ sa – tak ako je to v prejednávanej veci – rozhodnutie o uplatnení článku 81 ES týka viacerých subjektov a ide o otázku pripísateľnosti porušenia, musí obsahovať dostatočné odôvodnenie vo vzťahu ku každému zo subjektov, ktorým je určené, najmä vo vzťahu k tým z nich, ktoré podľa tohto rozhodnutia musia niesť zodpovednosť za toto porušenie. Také rozhodnutie teda musí vo vzťahu k materskej spoločnosti považovanej za zodpovednú za protiprávne správanie svojej dcérskej spoločnosti obsahovať podrobné uvedenie dôvodov, ktoré odôvodňujú pripísateľnosť porušenia tejto spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, SCA Holding/Komisia, T‑327/94, Zb. s. II‑1373, body 78 až 80).

59      Z odôvodnení č. 416 až 423 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pripísanie protiprávneho správania žalobkyni je založené na konštatovaní skutočného vykonávania jej rozhodujúceho vplyvu na spoločnosť Ausimont, ktorý vyplýva z domnienky súvisiacej s úplnou kontrolou tejto dcérskej spoločnosti prostredníctvom sprostredkujúcej spoločnosti, pričom žalobkyňa podľa Komisie túto domnienku nevyvrátila.

60      Žalobkyňa tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí neuviedla dostatočné dôvody, pokiaľ ide o konštatovanie jej zodpovednosti, najmä preto, lebo výslovne neuviedla dôvody zamietnutia skutočností predložených na vyvrátenie domnienky.

61      Je potrebné poznamenať, že zo spisu vyplýva, že žalobkyňa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách uviedla špecifickú argumentáciu na účely preukázania samostatnosti spoločnosti Ausimont.

62      Po prvé tvrdila, že v čase porušenia mala postavenie neprevádzkového holdingu mimoriadne rôznorodej skupiny, pričom uviedla, že svoju činnosť výrobcu a dodávateľa elektriny obnovila až v roku 2002. V tejto súvislosti predložila súhrn priznaní k DPH (daň z pridanej hodnoty) týkajúcich sa činnosti jej vlastnej spoločnosti, ako aj činnosti spoločnosti, prostredníctvom ktorej kontrolovala spoločnosť Ausimont, teda spoločnosti Monetcatini, v priebehu celej dĺžky trvania porušenia.

63      Žalobkyňa uviedla, že činnosť holdingu nezahŕňala účasť na riadení dcérskych spoločností, pričom ich kontrola sa obmedzila na overovanie finančných výsledkov prostredníctvom vnútorných a vonkajších auditov. Žalobkyňa v tomto smere vychádzala z dokumentov pochádzajúcich z obdobia porušovania, ktoré sa týkajú organizácie vnútorného auditu a ktoré vypracovalo jej vedenie.

64      Žalobkyňa sa ďalej odvolala na osobitné podmienky finančnej krízy skupiny a uviedla, že celé vedenie skupiny bolo nahradené v roku 1993 a že jej nové vedenie zaviedlo plán na upustenie od nestrategických činností skupiny v rokoch 1993 až 2001, ktorý bol určený na zníženie finančnej nerovnováhy, ako aj na zabránenie úpadku. Žalobkyňa uviedla, že tento plán zahŕňal úplnú samostatnosť riadenia spoločností v skupine a najmä spoločnosti Ausimont, keďže táto pôsobila v oblasti, ktorá sa nepovažovala za hlavnú a od ktorej sa postupne upúšťalo.

65      Žalobkyňa na podporu tejto argumentácie uviedla skutočnosti o fungovaní svojej skupiny, ktorá bola v roku 1995 zložená z 932 spoločností pôsobiacich v rôznych hospodárskych odvetviach a ktorá prešla významnou reorganizáciou dokončenou v roku 2002, ktorej cieľom bola koncentrácia činností v odvetví energetiky.

66      Žalobkyňa okrem toho predložila niekoľko dôkazov, a síce list jedného z jej vedúcich zamestnancov adresovaný tretím subjektom v roku 1995, v ktorom sa uvádza, že „ustálenou politikou [bolo] delegovať celé prevádzkové riadenie na spoločnosti [v skupine]“, vyhlásenie bývalého generálneho riaditeľa spoločnosti Ausimont svedčiace o jej samostatnosti v oblasti obchodnej politiky, kópiu stanov spoločnosti Ausimont, podľa ktorých mala jej správna rada „najširšie právomoci bežne a mimoriadne riadiť spoločnosť“ a „oprávnenie robiť všetky úkony, ktoré považuje za vhodné na realizáciu jej predmetu činnosti“, ako aj zápisnicu zo zasadnutia správnej rady spoločnosti Ausimont z 27. mája 1996, ktorá zveruje jej generálnemu riaditeľovi „úplné právomoci a oprávnenie riadne a mimoriadne riadiť spoločnosť“.

67      Žalobkyňa tiež uviedla, že Ausimont mala k dispozícii všetky štruktúry a všetky útvary potrebné na účely samostatného riadenia, že zápisnice zo stretnutí jej správnej rady neobsahovali žiadnu indíciu o rokovaní o obchodných politikách dcérskych spoločností a že zápisnice zo stretnutí správnej rady spoločnosti Ausimont sa nijako nezmieňovali o prípadných pokynoch, ktoré by žalobkyňa dostala ohľadne obchodných politík, pričom ponúkla, že na žiadosť Komisie všetky tieto dokumenty predloží.

68      Žalobkyňa napokon poukázala na vyhlásenia spoločnosti Solvay Solexis, ktoré uviedla vo svojej odpovedi na žiadosť Komisie o informácie, ktorá je súčasťou správneho spisu, z ktorých vyplýva, že správna rada spoločnosti Ausimont mala širokú diskrečnú právomoc, pokiaľ ide o obchodné činnosti v čase porušenia.

69      V odôvodnení č. 417 napadnutého rozhodnutia Komisia analyzovala argumentáciu predloženú žalobkyňou.

70      Komisia ďalej v odôvodnení č. 419 napadnutého rozhodnutia uviedla, že „tvrdenie predložené [žalobkyňou] týkajúce sa samostatnosti [jej dcérskej spoločnosti]“ je v rozpore so skutočnosťami uvedenými v odôvodneniach č. 420 a 421 napadnutého rozhodnutia. V odôvodnení č. 422 napadnutého rozhodnutia Komisia napokon dospela k záveru, že „iné skutočnosti“ predložené žalobkyňou nestačia na vyvrátenie predmetnej domnienky.

71      Je potrebné poukázať na to, že toto odôvodnenie sa nezaoberá argumentáciou, ktorú uvádza žalobkyňa, ale iba odkazuje na ďalšie nepriame dôkazy uvedené v odôvodneniach č. 420 a 421 napadnutého rozhodnutia. V dôsledku toho vyššie uvedené odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje dôvody, pre ktoré Komisia konštatuje, že dôkazy predložené žalobkyňou nestačia na vyvrátenie predmetnej domnienky.

72      Okrem toho treba konštatovať, že aj keď Komisia nie je povinná vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, na ktoré sa dotknutý subjekt odvoláva, najmä pokiaľ sú zjavne irelevantné, bezvýznamné alebo sú jasne druhoradé (pozri bod 57 vyššie), v prejednávanej veci nemožno, na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, považovať skutočnosti uvedené žalobkyňou za bezvýznamné vo vzťahu k posúdeniu samostatnosti spoločnosti Ausimont.

73      Je totiž potrebné poznamenať, že žalobkyňa sa odvolala nielen na skutočnosť, že bola holdingom, ktorý riadil svoju dcérsku spoločnosť ako obyčajnú finančnú investíciu prostredníctvom prostrednej holdingovej spoločnosti, ale uviedla tiež súbor konkrétnych okolností, ktoré charakterizovali väzby medzi dotknutými spoločnosťami v čase predmetného porušenia.

74      Žalobkyňa najmä podrobne tvrdila, že nové vedenie holdingu, ktoré sa dostalo na čelo skupiny po finančnej kríze v roku 1993, prijalo reorganizačné opatrenia, ktoré zahŕňali rozhodnutie ponechať spoločnostiam v skupine samostatnosť správania, a to tak vzhľadom na ciele holdingu v súvislosti s krízou, ako aj na veľkú rôznorodosť činností skupiny.

75      Skutočnosti, ktoré predložila žalobkyňa, sa navyše neobmedzovali len na tvrdenia, ale obsahovali podrobné informácie o fungovaní holdingu doplnené o vyhlásenia vedúcich zamestnancov dotknutých spoločností, výmenu korešpondencie s tretími subjektmi, ako aj určitý počet vnútorných dokumentov dotknutých spoločností pochádzajúcich z obdobia porušenia.

76      Za týchto okolností bola Komisia povinná vyjadriť sa k opačnej argumentácii žalobkyne a preskúmať, či vzhľadom na všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa hospodárskych, organizačných a právnych väzieb medzi dotknutými spoločnosťami žalobkyňa preukázala, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správala nezávisle.

77      Povinnosť Komisie odôvodniť svoje rozhodnutie vo vzťahu k tejto otázke jasne vyplýva z vyvrátiteľnej povahy predmetnej domnienky, ktorej vyvrátenie si vyžaduje, aby žalobkyňa predložila dôkaz o všetkých hospodárskych, organizačných a právnych väzbách medzi ňou, sprostredkujúcou spoločnosťou a dcérskou spoločnosťou.

78      Okrem toho nedostatok predmetného odôvodnenia nemožno napraviť poukázaním na nepriame dôkazy uvedené v odôvodneniach č. 420 a 421 napadnutého rozhodnutia.

79      Pokiaľ ide o podmienky účasti zástupcov žalobkyne na stretnutí 16. marca 1994, ktoré viedlo predovšetkým k rokovaniam o pokračovaní investičného projektu spoločnosti Ausimont, ako aj o prípadnom zastavení jej činností (odôvodnenie č. 420 napadnutého rozhodnutia), treba poznamenať, že nemožno vylúčiť, že zasahovanie materskej spoločnosti do strategických rozhodnutí dcérskej spoločnosti naznačuje vykonávanie rozhodujúceho vplyvu.

80      Hoci Komisia uviedla predmetné stretnutie ako dôkaz vykonávania vplyvu na spoločnosť Ausimont, nevyjadrila sa k opačným tvrdeniam, ktoré žalobkyňa uviedla vo svojej odpovedi z 13. apríla 2006 na žiadosť o informácie, ktorá jej bola zaslaná 4. apríla 2006, čiže menej ako mesiac pred prijatím napadnutého rozhodnutia.

81      V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že žalobkyňa v uvedenej odpovedi s poukazom na poznámku spoločnosti Degussa týkajúcu sa predmetného stretnutia, na vyhlásenie jedného z jej bývalých vedúcich zamestnancov, ako aj na vyhlásenie bývalého generálneho riaditeľa spoločnosti Ausimont najmä uviedla, že jej zodpovední zamestnanci, ktorí sa zúčastnili na predmetnom stretnutí, práve nastúpili do funkcie v dôsledku vážneho narušenia finančnej rovnováhy, že považovali toto stretnutie za zdvorilostné stretnutie a že neboli schopní viesť kvalifikované rokovania. Žalobkyňa tvrdila, že jej spoločnosť sa v čase skutkových okolností nachádzala pod správou „kontrolovanou“ veriteľskými bankami, ktoré sa stali jej hlavnými akcionármi a ktoré museli schváliť každú investíciu prevyšujúcu určitý prah, čo v každom prípade odôvodňovalo prítomnosť vedúcich zamestnancov holdingu na rokovaniach týkajúcich sa predmetného investičného projektu a tým skôr na rokovaniach týkajúcich sa prípadného ukončenia činností spoločnosti Ausimont. Napokon poznamenala, že predmetné stretnutie predchádzalo o viac ako rok začiatku porušovania, a teda nemohlo slúžiť ako priamy dôkaz o uplatňovanom vplyve v priebehu obdobia porušovania.

82      Komisia však neodpovedala na tieto tvrdenia a obmedzila sa iba na konštatovanie, že žalobkyňa síce „potvrdila, že záujem na spoločnosti Ausimont bol iba čisto finančný, ale predložila iba vyhlásenie [bývalého prezidenta spoločnosti Ausimont], ktoré neprináša nové skutočnosti vedúce k zmene [jej] presvedčenia“ (odôvodnenie č. 420 a poznámka pod čiarou č. 391 napadnutého rozhodnutia).

83      Pokiaľ ide ďalej o skutočnosť uvedenú v odôvodnení č. 421 napadnutého rozhodnutia, konkrétne totožnosť člena správnej rady spoločnosti Ausimont a správnej rady spoločnosti Montecatini, je potrebné poukázať na to, ako to pripúšťa Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe, že čo sa týka skutočnosti, ktorá nebola uvedená v oznámení o výhradách a ku ktorej sa žalobkyňa nemala možnosť vyjadriť počas správneho konania, treba ju považovať za neuplatniteľnú voči žalobkyni (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98, T‑212/98 až T‑214/98, Zb. s. II‑3275, bod 162 a tam citovanú judikatúru). Komisia sa preto na túto skutočnosť nemôže odvolávať v odôvodnení svojho rozhodnutia.

84      Okrem toho, aj keď Komisia v odôvodnení č. 421 napadnutého rozhodnutia poukázala aj na určité okolnosti reštrukturalizácie skupiny v decembri 2000, je potrebné poznamenať, že tieto skutočnosti sa týkajú hlavne prevodu spoločnosti Ausimont na skupinu Solvay, ktorý sa uskutočnil po skončení porušenia. Komisia však neuvádza, v akom zmysle okolnosti tohto postúpenia obsahujú akúkoľvek indíciu vplyvu, ktorý žalobkyňa vykonávala na správanie spoločnosti Ausimont v čase porušenia.

85      Za týchto podmienok poukázanie Komisie na skutočnosti uvedené v odôvodneniach č. 420 a 421 napadnutého rozhodnutia nemôže spochybniť relevantnosť argumentácie žalobkyne založenej na samostatnosti spoločnosti Ausimont, a preto nemôže byť dostatočným dôvodom na zamietnutie tejto argumentácie.

86      Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie založené na existencii ďalších nepriamych dôkazov o vplyve žalobkyne na spoločnosť Ausimont, a síce na skutočnosti, že generálny riaditeľ a člen správnej rady žalobkyne boli členmi správnej rady spoločnosti Ausimont počas časti obdobia porušovania, ako aj účasť žalobkyne na projekte spoločnosti Ausimont týkajúcom sa spoločného podniku v Spojených štátoch, treba poznamenať, že tieto skutočnosti neboli v napadnutom rozhodnutí uvedené, a teda nemôžu napraviť nedostatok odôvodnenia tohto rozhodnutia.

87      Vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie, je potrebné konštatovať, že Komisia sa podrobne nevyjadrila k dôkazom predloženým žalobkyňou na účely vyvrátenia domnienky vyplývajúcej z jej účasti na základnom imaní spoločnosti Ausimont, a z právneho hľadiska tak dostatočne neodôvodnila svoj záver, pokiaľ ide o pripísateľnosť predmetného porušenia žalobkyni.

88      Vzhľadom na to, že Komisia vo vyjadrení k žalobe tvrdí, že opačné dôkazy uvádzané žalobkyňou boli v každom prípade nedostatočné na preukázanie samostatnosti spoločnosti Ausimont, treba uviesť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva nijaký náznak posúdenia predmetných dôkazov Komisiou, čo v tomto ohľade bráni preskúmaniu dôvodnosti napadnutého rozhodnutia.

89      Okrem toho treba pripomenúť, že odôvodnenie musí byť v zásade oznámené dotknutej osobe v rovnakom čase ako rozhodnutie, ktoré jej spôsobuje ujmu, pričom neexistencia odôvodnenia teda nemôže byť napravená tým, že dotknutá osoba sa oboznámi s dôvodmi rozhodnutia v priebehu súdneho konania (rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 463, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, González y Díez/Komisia, T‑25/04, Zb. s. II‑3121, bod 220).

90      Predmetné chýbajúce odôvodnenie preto nemožno napraviť v priebehu súdneho konania.

91      Komisia sa v tejto súvislosti nemôže oprávnene odvolávať na rozsudok FNCBV/Komisia (už citovaný v bode 55 vyššie, body 362 až 363), v ktorom Súd prvého stupňa konštatoval porušenie povinnosti odôvodnenia, ktorého sa dopustila v rámci stanovenia pokút uložených za porušenia článku 81 ods. 1 ES, pričom zároveň uviedol, že vzhľadom na to, že riešenie prijaté touto inštitúciou muselo byť v merite veci potvrdené, toto porušenie nemá za následok ani zrušenie napadnutého rozhodnutia, ani zmenu výšky pokút.

92      Treba poznamenať, že toto posledné uvedené posúdenie, ktoré patrilo do rámca vykonávania neobmedzenej právomoci, ktorú má Všeobecný súd v oblasti peňažných sankcií, nemožno použiť v prejednávanej veci, pokiaľ ide o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom v ňom Komisia konštatovala zodpovednosť žalobkyne za predmetné porušenie.

93      Zatiaľ čo totiž posúdenie primeranosti výšky pokút, ktoré Všeobecný súd vykonáva v rámci neobmedzenej právomoci, môže za určitých podmienok odôvodniť zohľadnenie ďalších informácií, toto zohľadnenie sa neuplatní v rámci preskúmania dodržania povinnosti odôvodnenia rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie, pokiaľ je toto rozhodnutie podrobené preskúmaniu zákonnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, SCA Holding/Komisia, C‑297/98 P, Zb. s. I‑10101, body 54 a 55).

94      Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, treba prijať žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia a vyhovieť návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne.

95      V dôsledku toho nie je potrebné rozhodnúť o prvom a treťom žalobnom dôvode.

 O trovách

96      Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom žalobkyne.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Rozhodnutie Komisie K(2006) 1766 v konečnom znení z 3. mája 2006 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) sa zrušuje v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti Edison SpA.

2.      Európska komisia je povinná nahradiť trovy konania.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. júna 2011.

Podpisy

* Jazyk konania: taliančina.