1

Oxid hlinitý je v zásade biely prášok, ktorý sa používa najmä v taviacich peciach na výrobu hliníka. Vyrába sa z bauxitovej rudy rafináciou, ktorej posledným krokom je kalcinácia. Viac ako 90 % kalcinovaného oxidu hlinitého sa používa na tavenie hliníkového kovu. Zvyšok sa ďalej spracúva a používa sa v chemických aplikáciách. Existujú dva samostatné trhy výrobkov, a síce trh s oxidom hlinitým určeným na tavenie a trh s oxidom hlinitým na chemické aplikácie. Na výrobu oxidu hlinitého sa ako palivo môžu použiť minerálne oleje.

2

V Írsku, Taliansku a vo Francúzsku je len jeden výrobca oxidu hlinitého. Vo Francúzsku je to Alcan Inc., so sídlom v regióne Gardanne. Výrobcovia oxidu hlinitého pôsobia aj v Nemecku, Španielsku, Grécku, Maďarsku a v Spojenom kráľovstve.

3

Od roku 1997 sú vo Francúzsku minerálne oleje používané na výrobu oxidu hlinitého v regióne Gardanne oslobodené od spotrebnej dane (ďalej len „sporné oslobodenie od dane“). Sporné oslobodenie od dane bolo do francúzskeho práva zavedené článkom 6 zákona č. 97‑1239 z 29. decembra 1997 o opravnom zákone o štátnom rozpočte na rok 1997 (loi no 97‑1239, portant loi de finances rectificative pour 1997) (JORF z 30. decembra 1997, s. 19101).

4

Uplatňovanie francúzskeho oslobodenia od dane v regióne Gardanne bolo do 31. decembra 1998 povolené rozhodnutím Rady 97/425/ES z 30. júna 1997, ktorým sa členským štátom povoľuje uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch používaných na osobitné účely v súlade s postupom uvedeným v smernici 92/81/EHS [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 182, s. 22). Následne ho Rada Európskej únie predĺžila do 31. decembra 1999 rozhodnutím 1999/255/ES z 30. marca 1999, ktorým sa niektorým členským štátom povoľuje uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch v súlade so smernicou 92/81/EHS a ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 97/425 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 99, s. 26). Rozhodnutím 1999/880/ES zo 17. decembra 1999, ktorým sa členským štátom povoľuje uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch používaných na osobitné účely v súlade s postupom uvedeným v smernici 92/81/EHS [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 331, s. 73), Rada toto povolenie znovu predĺžila do 31. decembra 2000.

5

Rozhodnutie Rady 2001/224/ES z 12. marca 2001 o znížených sadzbách spotrebnej dane a oslobodení od takých daní z určitých minerálnych olejov použitých na zvláštne účely (Ú. v. ES L 84, s. 23; Mim. vyd. 09/001, s. 342), ktoré je posledným rozhodnutím Rady týkajúcim sa sporného oslobodenia od dane, predĺžilo uvedené oslobodenie až do 31. decembra 2006. Toto rozhodnutie je podľa svojho odôvodnenia 5 „bez vplyvu na výsledok postupov o narušení fungovania jednotného trhu, ktoré môžu prebehnúť na základe článkov 87 [ES] a 88 [ES]“ a „nemá ani vplyv na povinnosť členských štátov oznámiť Komisii zamýšľané poskytnutie štátnej podpory podľa článku 88 [ES]“.

6

Listom z 2. júna 1998 Komisia Európskych spoločenstiev požiadala francúzske orgány o informácie s cieľom overiť, či sporné oslobodenie od dane patrí do pôsobnosti článkov 87 ES a 88 ES. Francúzska republika po žiadosti o predĺženie lehoty na odpoveď z 10. júla 1998, ktorej sa vyhovelo 24. júla 1998, odpovedala listom zo 7. augusta 1998.

7

Listom zo 17. júla 2000 Komisia požiadala Francúzsku republiku, aby jej oznámilo sporné oslobodenie od dane. Listom zo 4. septembra 2000 francúzske orgány odpovedali, že podľa ich názoru sporné oslobodenie od dane nepredstavuje štátnu pomoc a nebolo preto oznámené. Listom z 27. septembra 2000 Komisia vyzvala Francúzsku republiku, aby predložila ďalšie informácie. Francúzske orgány po tom, ako Komisia listom z 20. novembra 2000 túto žiadosť pripomenula, 8. decembra 2000 odpovedali.

8

Rozhodnutím K (2001) 3295 z 30. októbra 2001 Komisia začala konanie podľa článku 88 ods. 2 ES vo veci sporného oslobodenia od dane (ďalej len „konanie vo veci formálneho zisťovania“). Toto rozhodnutie bolo oznámené Francúzskej republike listom z 5. novembra 2001 a 2. februára 2002 bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 30, s. 21).

9

Listami z 26. a 28. februára a 1. marca 2002 boli Komisii doručené pripomienky spoločností Aughinish Alumina Ltd, Eurallumina SpA, Alcan a Európskej hliníkovej asociácie. Tieto pripomienky boli Francúzskej republike oznámené 26. marca 2002.

10

Francúzska republika po tom, čo listom z 21. novembra 2001 požiadala o predĺženie lehoty na odpoveď, ktoré bolo povolené 29. novembra 2001, predložila svoje pripomienky listom z 12. februára 2002.

11

Komisia 7. decembra 2005 prijala rozhodnutie 2006/323/ES o oslobodení od spotrebnej dane z minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého v Gardanne, v regióne Shannon a na Sardínii, implementovanom Francúzskom, Írskom a Talianskom v uvedenom poradí (Ú. v. EÚ L 119, 2006, s. 12, ďalej len „rozhodnutie oxid hlinitý I“).

12

Rozhodnutie oxid hlinitý I sa týka obdobia pred 1. januárom 2004, teda dňom, keď nadobudla účinnosť smernica Rady 2003/96/ES z 27. októbra 2003 o reštrukturalizácii právneho rámca spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny (Ú. v. EÚ L 283, s. 51; Mim. vyd. 09/001, s. 405), ktorou sa zrušuje smernica Rady 92/81/EHS z 19. októbra 1992 o zosúladení štruktúr spotrebných daní z minerálnych olejov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 316, s. 12), ako aj smernica Rady 92/82/EHS z 19. októbra 1992 o aproximácii sadzieb spotrebných daní z minerálnych olejov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 316, s. 19), s účinnosťou od 31. decembra 2003 (odôvodnenie 57). Rozširuje však konanie vo veci formálneho zisťovania aj na obdobie po 31. decembri 2003 (odôvodnenie 92).

13

Výrok rozhodnutia oxid hlinitý I predovšetkým stanovuje:

„Článok 1

Oslobodenia od spotrebnej dane poskytnuté Francúzskom, Írskom a Talianskom v súvislosti s výrobou oxidu hlinitého do 31. decembra 2003 [Oslobodenia ťažkých vykurovacích olejov používaných na výrobu oxidu hlinitého od spotrebnej dane poskytnuté Francúzskom, Írskom a Talianskom do 31. decembra 2003 – neoficiálny preklad] predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 [ES].

Článok 2

Ak pomoc poskytnutá od 17. júla 1990 do 2. februára 2002 nie je zlučiteľná so spoločným trhom, nebude vrátená, keďže by to bolo v rozpore so všeobecnými zásadami práva Spoločenstva.

Článok 3

Pomoc uvedená v článku 1, poskytnutá od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003, je zlučiteľná so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 [ES], pokiaľ príjemcovia platili sadzbu najmenej 13,01 eur na 1000 kg [platili aspoň 13,01 eura za 1000 kg – neoficiálny preklad] ťažkých vykurovacích olejov.

Článok 4

Pomoc… poskytnutá od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003, nie je zlučiteľná so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 [ES], pokiaľ príjemcovia neplatili sadzbu 13,01 eur na 1000 kg [neplatili najmenej 13,01 eura za 1000 kg – neoficiálny preklad] ťažkých vykurovacích olejov.

Článok 5

1.   Francúzsko, Írsko a Taliansko prijmú všetky potrebné opatrenia, aby príjemcovia vrátili nezlučiteľnú pomoc uvedenú v článku 4.

…

5.   Do dvoch mesiacov od dátumu oznámenia tohto rozhodnutia nariadi Francúzsko, Írsko a Taliansko, aby príjemcovia nezlučiteľnej pomoci uvedenej v článku 4, splatili nezákonne poskytnutú pomoc spolu s úrokmi.“

14

Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 17. februára 2006 Francúzska republika podala žalobu, ktorá bola zapísaná do registra pod číslom T‑56/06.

15

Podľa článku 14 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa z 2. mája 1991 a na návrh druhej komory Súd prvého stupňa rozhodol po vypočutí účastníkov konania v súlade s článkom 51 uvedeného rokovacieho poriadku, že táto vec bude postúpená širšiemu rozhodovaciemu zloženiu.

16

Uznesením z 24. mája 2007 predseda druhej rozšírenej komory Súdu prvého stupňa po vypočutí účastníkov konania spojil vec T‑56/06 a veci T‑50/06, T‑60/06, T‑62/06 a T‑69/06 (ďalej len „veci oxid hlinitý I“) na účely ústnej časti konania podľa článku 50 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991.

17

Rozsudkom z 12. decembra 2007, Írsko a i./Komisia (T‑50/06, T‑56/06, T‑60/06, T‑62/06 a T‑69/06, EU:T:2007:383), Súd prvého stupňa spojil veci oxid hlinitý I na účely vyhlásenia rozsudku, zrušil rozhodnutie oxid hlinitý I a vo veci T‑62/06 v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

18

Návrhom z 26. februára 2008 Komisia podala odvolanie proti tomuto rozsudku Súdu prvého stupňa.

19

Súdny dvor rozsudkom z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i. (C‑89/08 P, Zb., EU:C:2009:742) zrušil rozsudok Írsko a i./Komisia, už citovaný v bode 17 vyššie (EU:T:2007:383), v rozsahu, v akom Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie oxid hlinitý I, vrátil veci oxid hlinitý I Všeobecnému súdu a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

20

V nadväznosti na rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 19 vyššie (EU:C:2009:742), a v súlade s článkom 118 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 boli veci oxid hlinitý I pridelené druhej rozšírenej komore rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 18. decembra 2009.

21

Podľa článku 119 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 účastníci konania podali svoje písomné pripomienkové vyjadrenia, a to 16. februára 2010 Francúzska republika a 28. apríla 2010 Komisia. Vo svojich písomných pripomienkových vyjadreniach Francúzska republika uviedla, že vzhľadom na rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 19 vyššie (EU:C:2009:742), netrvá na druhom žalobnom dôvode žaloby založenom na porušení povinnosti odôvodnenia.

22

Uznesením predsedu druhej rozšírenej komory z 1. marca 2010 boli veci oxid hlinitý I spojené na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a na účely vyhlásenia rozsudku. Rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 20. septembra 2010 boli veci oxid hlinitý I pridelené štvrtej rozšírenej komore.

23

Rozsudkom z 21. marca 2012, Írsko/Komisia (T‑50/06 RENV, T‑56/06 RENV, T‑60/06 RENV, T‑62/06 RENV a T‑69/06 RENV, Zb., EU:T:2012:134), Všeobecný súd zrušil rozhodnutie oxid hlinitý I v rozsahu, v akom konštatovalo alebo vychádzalo z konštatovania, že oslobodenia od spotrebných daní z minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého, ktoré poskytla Francúzska republika, Írsko a Talianska republika do 31. decembra 2003 (ďalej len „oslobodenia od spotrebnej dane“), predstavovali štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, a v rozsahu, v akom ukladalo Francúzskej republike, Írsku a Talianskej republike povinnosť prijať všetky opatrenia, aby vymohli uvedené oslobodenia od jej príjemcov, pokiaľ príjemcovia neplatili spotrebnú daň najmenej 13,01 eura za 1000 kg ťažkých vykurovacích olejov.

24

Návrhom z 1. júna 2012 Komisia podala odvolanie proti tomuto rozsudku Všeobecného súdu.

25

Súdny dvor rozsudkom z 10. decembra 2013, Komisia/Írsko a i. (C‑272/12 P, Zb., EU:C:2013:812), zrušil rozsudok Írsko/Komisia, už citovaný v bode 23 vyššie (EU:T:2012:134), vrátil veci oxid hlinitý I Všeobecnému súdu a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

26

V nadväznosti na rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), boli veci oxid hlinitý I pridelené prvej komore rozhodnutiami predsedu Všeobecného súdu z 21. januára a 10. marca 2014.

27

V súlade s článkom 119 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 účastníci konania podali svoje písomné pripomienkové vyjadrenia, a to 20. februára 2014 Francúzska republika a 8. apríla 2014 Komisia. Vo svojich písomných pripomienkových vyjadreniach Francúzska republika uviedla, že vzhľadom na rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), netrvá na prvom žalobnom dôvode žaloby založenom na porušení pojmu štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES a obmedzuje návrhy uvedenej žaloby na zrušenie článku 5 rozhodnutia oxid hlinitý I v rozsahu, v akom jej ukladá vymáhať nezlučiteľnú štátnu pomoc, ktorú poskytla medzi 3. februárom 2002 a 31. decembrom 2003 na základe sporného oslobodenia od dane (ďalej len „sporná pomoc“), ako aj na zaviazanie Komisie na náhradu trov konania. Komisia to vo svojich písomných pripomienkových vyjadreniach vzala na vedomie.

28

Rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 30. septembra 2014 boli veci oxid hlinitý I pridelené prvej rozšírenej komore v súlade s článkom 118 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991.

29

Všeobecný súd na základe správy sudkyne spravodajkyne rozhodol o otvorení ústnej časti konania.

30

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 6. marca 2015.

31

Francúzska republika v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

32

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

33

Na podporu tejto žaloby uvádza Francúzska republika iba jeden žalobný dôvod, ktorý zodpovedá tretiemu žalobnému dôvodu žaloby založenému na tvrdení, že Komisia tým, že prijala sporné rozhodnutie, porušila zásady ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty a dodržiavania primeranej lehoty.

34

Na podporu svojho žalobného dôvodu založeného na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty a dodržiavania primeranej lehoty Francúzska republika uvádza po prvé odôvodnenia 98 a 99 rozhodnutia oxid hlinitý I, v ktorých Komisia pripúšťa v súlade s článkom 14 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) a ustálenou judikatúrou existenciu výnimočných okolností brániacich vráteniu spornej pomoci.

35

Francúzska republika uvádza po druhé rozhodnutie 2001/224, ktorým jej bolo povolené pokračovať v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane až do 31. decembra 2006, ako aj článok 18 ods. 1 smernice 2003/96 potvrdzujúci rozhodnutie 2001/224, ktoré bránia tomu, aby sa Komisia domnievala, že uverejnenie rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania v úradnom vestníku 2. februára 2002 ukončilo legitímnu dôveru príjemcu spornej pomoci, teda spoločnosti Alcan, spočívajúcu v tom, že je táto pomoc zákonná.

36

Francúzska republika po tretie uvádza, že legitímna dôvera spoločnosti Alcan, spočívajúca v tom, že je sporná pomoc zákonná, vyplýva z oneskoreného prijatia rozhodnutia oxid hlinitý I Komisiou, ktoré nastalo až 7. decembra 2005, zatiaľ čo Komisia uverejnila rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania a dostala posledné pripomienky účastníkov konania vo februári 2002 a zásady právnej istoty a dodržiavania primeranej lehoty bránia tomu, aby Komisia mohla nekonečne odďaľovať výkon svojich právomocí v oblasti štátnej pomoci.

37

Po štvrté Francúzska republika poukazuje na nemožnosť toho, aby Komisia odôvodnila túto lehotu na preskúmanie v dĺžke skoro štyroch rokov osobitnou komplexnosťou spisu, keďže nespresnila, v čom pri posudzovaní zlučiteľnosti oslobodení od spotrebnej dane s článkom 87 ES a osobitne s usmerneniami Spoločenstva o štátnej pomoci na ochranu životného prostredia z rokov 1994 a 2001 spočívali výrazné ťažkosti, a vzhľadom na dlhú vedomosť, ktorú Komisia o oslobodeniach od spotrebnej dane mala.

38

Po piate Francúzska republika odkazuje na judikatúru, ktorá zavádza možnosť, aby súd Európskej únie posúdil primeranosť doby trvania konania vo veci formálneho zisťovania Komisie, a to aj po nadobudnutí účinnosti nariadenia č. 659/1999. Podľa Francúzskej republiky nemožno vykladať článok 15 nariadenia č. 659/1999, ktorý zavádza premlčaciu dobu pri vymáhaní pomoci desať rokov, tak, že umožňuje Komisii vykonať posúdenie zlučiteľnosti pomoci v tej istej lehote, bez zohľadnenia orientačnej lehoty na posúdenie v dĺžke 18 mesiacov, ktorá je výslovne stanovená v článku 15 tohto nariadenia.

39

Komisia tvrdí, že tento žalobný dôvod nie je dôvodný.

40

Na úvod treba pripomenúť, že v súlade s článkom 14 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 Komisia nebude vyžadovať vymáhanie štátnej pomoci, ak by to bolo v rozpore so všeobecnou zásadou práva Únie.

41

Francúzska republika sa práve v prejednávanej veci domnieva, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore so zásadami ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty a dodržiavania primeranej lehoty.

42

V tejto súvislosti je najskôr potrebné pripomenúť, že zásada ochrany legitímnej dôvery ako základná zásada práva Únie (rozsudok zo 14. októbra 1999, Atlanta/Európske spoločenstvo,C‑104/97 P, Zb., EU:C:1999:498, bod 52) umožňuje každému hospodárskemu subjektu, v ktorom vzbudila inštitúcia odôvodnené očakávania, aby sa ich dovolával [rozsudky z 11. marca 1987, Van den Bergh en Jurgens a Van Dijk Food Products (Lopik)/EHS, 265/85, Zb., EU:C:1987:121, bod 44; z 24. marca 2011, ISD Polska a i./Komisia, C‑369/09 P, Zb., EU:C:2011:175, bod 123, a z 27. septembra 2012, Producteurs de légumes de France/Komisia,T‑328/09, EU:T:2012:498, bod 18]. Ak však opatrný a obozretný hospodársky subjekt môže predvídať prijatie aktu, ktorý by sa mohol dotknúť jeho záujmov, inštitúciami, nemôže sa po prijatí tohto opatrenia odvolávať na túto zásadu (rozsudky z 1. februára 1978, Lührs,78/77, Zb., EU:C:1978:20, bod 6, a z 25. marca 2009, Alcoa Trasformazioni/Komisia,T‑332/06, EU:T:2009:79, bod 102). Právo odvolávať sa na legitímnu dôveru predpokladá splnenie troch kumulatívnych podmienok. Po prvé dotknutej osobe museli byť dotknutou inštitúciou poskytnuté presné, nepodmienečné a zhodné záruky pochádzajúce z oprávnených a spoľahlivých zdrojov. Po druhé tieto záruky musia byť takej povahy, že z nich u osoby, ktorej sú určené, vznikne legitímna dôvera. Po tretie poskytnuté záruky musia byť v súlade s uplatniteľnými predpismi (pozri rozsudok Producteurs de légumes de France/Komisia, už citovaný, EU:T:2012:498, bod 19 a citovanú judikatúru).

43

Pokiaľ ide konkrétnejšie o uplatniteľnosť zásady ochrany legitímnej dôvery v oblasti štátnej pomoci, je potrebné pripomenúť, že členský štát, ktorého orgány poskytli pomoc v rozpore s pravidlami postupu stanovenými v článku 88 ES, sa môže odvolávať na legitímnu dôveru podniku, ktorý je príjemcom, aby na súde Únie napadol platnosť rozhodnutia Komisie, ktoré mu nariaďuje vymáhať pomoc, nie však na to, aby sa vyhol povinnosti prijať opatrenia potrebné na účely jeho vykonania (pozri rozsudok zo 14. januára 1997, Španielsko/Komisia,C‑169/95, Zb., EU:C:1997:10, body 48 a 49 a citovanú judikatúru). Z judikatúry navyše vyplýva, že vzhľadom na podstatnú úlohu, akú má oznamovacia povinnosť v súvislosti s umožnením účinného preskúmania štátnej pomoci Komisiou, ktorá má kogentnú povahu, príjemcovia pomoci môžu mať v zásade legitímnu dôveru, pokiaľ ide o zákonnosť uvedenej pomoci, len vtedy, keď bola poskytnutá v súlade s postupom stanoveným v článku 88 ES a starostlivý hospodársky subjekt musí byť za bežných okolností schopný sa ubezpečiť, že uvedený postup bol dodržaný. Konkrétne ak sa pomoc vykonala bez predchádzajúceho oznámenia Komisii, teda keď je protiprávna podľa článku 88 ods. 3 ES, príjemca pomoci nemôže mať v danom čase legitímnu dôveru, pokiaľ ide o zákonnosť jej poskytnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok Producteurs de légumes de France/Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, EU:T:2012:498, body 20 a 21 a citovanú judikatúru), iba ak by existovali výnimočné okolnosti (rozsudok z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko,C‑5/89, Zb., EU:C:1990:320, bod 16; pozri rovnako rozsudky z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia,C‑298/00 P, Zb., EU:C:2004:240, bod 86 a citovanú judikatúru, a z 30. novembra 2009, Francúzsko/Komisia,T‑427/04 a T‑17/05, Zb., EU:T:2009:474, bod 263).

44

Ďalej je potrebné pripomenúť, že dodržanie primeranej lehoty pri vedení správneho konania predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie (rozsudok z 27. novembra 2003, Regione Siciliana/Komisia,T‑190/00, Zb., EU:T:2003:316, bod 136). Navyše základná požiadavka právnej istoty, ktorá bráni tomu, aby Komisia mohla nekonečne odďaľovať výkon svojich právomocí, vedie súd k tomu, aby preskúmal, či priebeh správneho konania vykazuje existenciu obzvlášť oneskoreného konania zo strany tejto inštitúcie (rozsudky z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C‑74/00 P a C‑75/00 P, Zb., EU:C:2002:524, body 140 a 141, a zo 14. januára 2004, Fleuren Compost/Komisia,T‑109/01, Zb., EU:T:2004:4, body 145 až 147).

45

Oneskorenie sa Komisie s rozhodnutím, že určitá pomoc je protiprávna a členský štát ju musí zrušiť a vymáhať, môže za určitých okolností vyvolať v príjemcoch uvedenej pomoci legitímnu dôveru, ktorá môže brániť Komisii uložiť uvedenému členskému štátu povinnosť, aby nariadil vrátenie tejto pomoci (rozsudok z 24. novembra 1987, RSV/Komisia,223/85, Zb., EU:C:1987:502, bod 17). V prípade neoznámenej štátnej pomoci však môže byť takéto zdržanie pripísané Komisii iba od okamihu, keď sa dozvedela o existencii pomoci nezlučiteľnej so spoločným trhom (rozsudok Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, EU:C:2004:240, bod 91).

46

Samotná skutočnosť, že nariadenie č. 659/1999 okrem premlčacej lehoty 10 rokov (od poskytnutia pomoci), po uplynutí ktorej už nemožno nariadiť vrátenie pomoci, nestanovuje žiadnu lehotu, a to ani orientačnú, na to, aby Komisia preskúmala protiprávnu pomoc, pričom podľa článku 13 ods. 2 uvedené nariadenie stanovuje, že Komisia nie je viazaná lehotou stanovenou v článku 7 ods. 6 tohto nariadenia, nebráni tomu, aby súd Únie overil, či táto inštitúcia dodržala primeranú lehotu alebo nekonala mimoriadne neskoro (pozri v tomto zmysle analogicky, pokiaľ ide o orientačnú lehotu, rozsudky z 15. júna 2005, Regione autonoma della Sardegna/Komisia,T‑171/02, Zb., EU:T:2005:219, bod 57, a z 9. septembra 2009, Diputación Foral de Álava a i., T‑230/01 až T‑232/01 a T‑267/01 až T‑269/01, EU:T:2009:316, body 338 a 339, a Diputación Foral de Álava a i./Komisia, T‑30/01 až T‑32/01 a T‑86/02 až T‑88/02, Zb., EU:T:2009:314, body 259 a 260).

47

Napokon je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry zásada právnej istoty vyžaduje, že ak Komisia z dôvodu porušenia svojej povinnosti náležitej starostlivosti vytvorila nejasnú situáciu tým, že do uplatniteľnej právnej úpravy zaviedla prvky neistoty a nejasnosti v spojení s okolnosťou, že napriek svojej vedomosti o dotknutej pomoci dlhodobo nekonala, prináleží jej vyjasniť uvedenú situáciu skôr, než podnikne akékoľvek opatrenia s cieľom nariadiť vrátenie už poskytnutej pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 1970, Komisia/Francúzsko,26/69, Zb., EU:C:1970:67, body 28 až 32).

48

Tvrdenia účastníkov konania je potrebné v prejednávanej veci posúdiť vzhľadom na pravidlá pripomenuté v bodoch 42 až 47 vyššie.

49

Francúzska republika nespochybňuje skutočnosť, že spornú pomoc Komisii nikdy neoznámila. Táto pomoc teda bola v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES poskytnutá bez toho, aby bola vopred oznámená Komisii.

50

Francúzska republika sa v prejednávanej veci odvoláva na existenciu výnimočných okolností, ktoré mohli vo vzťahu k spoločnosti Alcan vzbudiť legitímnu dôveru, že sporné oslobodenie od dane, a teda sporná pomoc, je zákonné.

51

Francúzska republika sa však nemôže v prejednávanej veci dôvodne odvolávať na existenciu výnimočných okolností, a to z dôvodov vyjadrených v bodoch 52 až 86 nižšie.

52

V rozpore s tým, čo tvrdí Francúzska republika, uverejnenie rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania v úradnom vestníku bolo spôsobilé ukončiť legitímnu dôveru, ktorú mohla mať Alcan, pokiaľ ide o zákonnosť sporného oslobodenia od dane, vzhľadom na nejasnú situáciu, ktorá bola skôr vytvorená znením rozhodnutí Rady o povolení prijatých na návrh Komisie, vrátane znenia rozhodnutia 2001/224 účinného počas doby, na ktorú sa vzťahuje napadnuté rozhodnutie.

53

V bodoch 52 a 53 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), ktoré Všeobecný súd zaväzujú podľa článku 61 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, Súdny dvor rozhodol, že okolnosť, že rozhodnutia Rady o povolení boli prijaté na návrh Komisie, pričom Komisia vôbec nevyužila právomoci, ktoré mala na základe článku 8 ods. 5 smernice 92/81 alebo článkov 230 ES a 241 ES, aby dosiahla zrušenie alebo zmenu týchto rozhodnutí, sa mala zohľadniť, pokiaľ ide o povinnosť vymáhať nezlučiteľnú pomoc, podľa zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, ako to urobila Komisia v rozhodnutí oxid hlinitý I, keď nenariadila vrátenie pomoci poskytnutej do 2. februára 2002, teda dňa uverejnenia rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania v úradnom vestníku. Tento dôvod bol rozhodujúci pre konštatovanie Súdneho dvora v bode 54 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), že odôvodnenia uvedené v bodoch 39 až 44 tohto rozsudku nemôžu byť právnym podkladom záveru Všeobecného súdu, podľa ktorého rozhodnutie oxid hlinitý I spochybňuje platnosť rozhodnutí Rady o povolení, a tým porušuje zásady právnej istoty a prezumpcie zákonnosti aktov inštitúcií a záver, ktorý vychádza z tých istých odôvodnení, podľa ktorého Komisia vo veci T‑62/06 RENV porušila zásadu riadnej správy vecí verejných.

54

Vzhľadom na požiadavky vyplývajúce zo zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty bránila nejasná situácia vytvorená znením rozhodnutí Rady o povolení prijatých na návrh Komisie len vymáhaniu pomoci poskytnutej na základe sporného oslobodenia od dane do dňa uverejnenia rozhodnutia o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES v úradnom vestníku. Od uvedeného uverejnenia však Alcan musela vedieť, že ak sporné oslobodenie od dane predstavovalo štátnu pomoc, malo byť povolené Komisiou v súlade s článkom 88 ES.

55

Z toho vyplýva, že v rozpore s tým, čo tvrdí Francúzska republika, uverejnenie rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania skutočne ukončilo legitímnu dôveru, ktorú mohla predtým Alcan mať, pokiaľ ide o zákonnosť sporného oslobodenia od dane vzhľadom na rozhodnutia Rady o povolení, ktoré boli skôr prijaté na návrh Komisie.

56

Komisia teda správne v odôvodnení 98 rozhodnutia oxid hlinitý I zohľadnila, že okolnosti prejednávanej veci boli výnimočné, keď vytvorila a ponechala určitú dvojzmyselnosť pri predložení návrhov Rade, a že vzhľadom na to, že nemohla určiť, či a prípadne kedy boli jednotliví príjemcovia skutočne informovaní členskými štátmi o jej rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania, nebolo možné vylúčiť, aby sa príjemcovia dovolávali zásady legitímnej dôvery do 2. februára 2002, keď boli jej rozhodnutia o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES vo vzťahu k oslobodeniam od spotrebnej dane uverejnené v úradnom vestníku, pričom platí, že najneskôr toto uverejnenie odstránilo akúkoľvek neistotu súvisiacu so znením rozhodnutí Rady o povolení, pokiaľ ide o skutočnosť, že predmetné opatrenia vyžadovali jej povolenie v súlade s článkom 88 ES, ak predstavovali štátnu pomoc.

57

Ostatné tvrdenia predložené Francúzskou republikou nespochybňujú dôvodnosť takéhoto riešenia.

58

Na jednej strane skutočnosť, že článok 18 ods. 1 smernice 2003/96 v spojení s článkom 28 ods. 2 tej istej smernice povolil Francúzskej republike, aby pokračovala s uplatňovaním sporného oslobodenia od dane od 1. januára 2003, je irelevantné na účely prípadnej legitímnej dôvery, ktorú mohla Alcan mať, pokiaľ ide o zákonnosť tohto oslobodenia od dane na obdobie od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003. K dátumu, keď článok 18 ods. 1 smernice 2003/96 nadobudol účinnosť, teda 1. januára 2003, musela byť totiž Alcan informovaná o existencii prebiehajúceho konania vo veci formálneho zisťovania týkajúceho sa sporného oslobodenia od dane a o tom, že ak sporné oslobodenie od dane predstavuje štátnu pomoc, musela byť schválená Komisiou v súlade s článkom 88 ES. Túto situáciu nemohlo zmeniť prijatie a nadobudnutie účinnosti smernice 2003/96 27. a 31. októbra 2003, ktorej odôvodnenie 32 výslovne stanovuje, že táto smernica „sa nedotýka výsledku akéhokoľvek budúceho konania štátnej pomoci podľa článkov 87 [ES] a 88 [ES]“ (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 25 vyššie, EU:C:2013:812, bod 51). Článok 18 ods. 1 smernice 2003/96 teda nemohol po uverejnení rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania vzbudiť v spoločnosti Alcan legitímnu dôveru, pokiaľ ide o zákonnosť sporného oslobodenia od dane vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci.

59

Na druhej strane oneskorenie Komisie pri prijatí rozhodnutia oxid hlinitý I nie je výnimočná okolnosť, ktorá by mohla na strane spoločnosti Alcan založiť legitímnu dôveru, že sporné oslobodenie od dane je zákonné, a to vzhľadom na všetky dôvody uvedené v bodoch 60 až 86 nižšie.

60

V prvom rade je potrebné preskúmať, či lehota konania vo veci formálneho zisťovania v prejednávanej veci presiahla primerané hranice.

61

V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku RSV/Komisia, už citovanom v bode 45 vyššie (EU:C:1987:502), na ktorý sa odvoláva Francúzska republika, zastával názor, že lehota 26 mesiacov, ktorú Komisia potrebovala na prijatie svojho rozhodnutia, presiahla primerané hranice.

62

Navyše podľa článku 7 ods. 6 nariadenia č. 659/1999 je referenčná lehota na ukončenie konania vo veci formálneho zisťovania v rámci oznámenej štátnej pomoci 18 mesiacov. Táto lehota, aj keď sa neuplatňuje na protiprávnu pomoc v súlade s článkom 13 ods. 2 nariadenia č. 659/1999 (pozri bod 46 vyššie), poskytuje užitočný referenčný bod na posúdenie primeranosti doby trvania konania vo veci formálneho zisťovania týkajúceho sa neoznámeného opatrenia ako v prejednávanej veci.

63

V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že Komisia 17. júla 2000 požiadala Francúzsku republiku, Írsko a Taliansku republiku, aby jej oznámili oslobodenia od spotrebných daní podľa ustanovení v oblasti štátnej pomoci. Odpovede, ktoré nemali povahu oznámenia, jej boli doručené v septembri, októbri a decembri 2000. Následne začala konanie vo veci formálneho zisťovania rozhodnutím z 30. októbra 2001, oznámeným dotknutým členským štátom 5. novembra 2001 a uverejneným v úradnom vestníku 2. februára 2002. Nakoniec jej boli doručené pripomienky spoločnosti Aughinish Alumina (listy z 26. februára a 1. marca 2002), spoločnosti Eurallumina (listy z 28. februára 2002), spoločnosti Alcan (list z 1. marca 2002) a Európskej hliníkovej asociácie (list z 26. februára 2002). Tieto pripomienky boli oznámené Írsku, Talianskej republike a Francúzskej republike 26. marca 2002.

64

Írsko predložilo svoje poznámky k rozhodnutiu o začatí konania vo veci formálneho zisťovania 8. januára 2002. Komisia požiadala Írsko o dodatočné informácie 18. februára 2002, ktoré odpovedalo 26. apríla 2002 po tom, ako požiadalo o predĺženie lehoty stanovenej na odpoveď. Francúzska republika po tom, ako tiež požiadala o predĺženie lehoty na odpoveď 21. novembra 2001, predložila poznámky k rozhodnutiu o začatí konania 12. februára 2002. Talianska republika predložila svoje poznámky 6. februára 2002.

65

Rozhodnutie oxid hlinitý I bolo prijaté 7. decembra 2005.

66

Medzi prijatím rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania a prijatím rozhodnutia oxid hlinitý I teda uplynulo niečo viac ako 49 mesiacov.

67

A priori sa takáto lehota, ktorá bola takmer dvojnásobok lehoty zohľadnenej v rozsudku RSV/Komisia, už citovanom v bode 45 vyššie (EU:C:1987:502), a niečo viac ako dvojnásobok lehoty stanovenej v článku 7 ods. 6 nariadenia č. 659/1999 na ukončenie konania vo veci formálneho zisťovania v rámci oznámenej štátnej pomoci, zdá byť neprimeraná. V súlade s judikatúrou je však potrebné preskúmať, či táto lehota nemohla byť odôvodnená vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci.

68

V tejto súvislosti však okolnosti uvádzané Komisiou nemôžu odôvodniť lehotu preskúmania v trvaní 49 mesiacov.

69

Je pravda, že táto lehota zohľadňuje jednak lehotu, ktorú majú členské štáty a príjemcovia na predloženie svojich pripomienok, a jednak skutočnosť, že francúzska, írska a talianska vláda požiadali Komisiu o predĺženie lehoty na predloženie svojich pripomienok a odpovedí v rámci konania vo veci formálneho zisťovania. Vzhľadom na úzke súvislosti, ktoré v prejednávanej veci existujú medzi oslobodeniami od spotrebnej dane, pokiaľ ide o podobné opatrenia, ktoré boli povolené v rámci paralelne vedených konaní tým istým rozhodnutím Rady, je potrebné zohľadniť všetky procesné akty, ku ktorým došlo v rámci predmetných spisov a osobitne skutočnosť, že 26. apríla 2002 Írsko odpovedalo na poslednú žiadosť Komisie o dodatočné informácie.

70

Po 26. apríli 2002 však uplynulo ešte niečo viac ako 43 mesiacov než Komisia prijala rozhodnutie oxid hlinitý I. Takáto lehota preskúmavania predmetných spisov nie je vzhľadom na všetky pripomienky predložené dotknutými štátmi a dotknutými osobami za okolností prejednávanej veci opodstatnená.

71

Po prvé, pokiaľ ide o údajnú zložitosť spisov, táto sa nepreukázala, a aj keby existovala, nemohla by odôvodniť takú dlhú lehotu preskúmavania, o akú ide v prejednávanej veci. Žiadny náznak totiž neumožňuje prísť k záveru, že by Komisia čelila právnym problémom osobitného významu, pričom rozhodnutie oxid hlinitý I má okrem iného primeranú dĺžku (112 odôvodnení) a z jeho ustanovení nevyplývajú žiadne zrejmé ťažkosti. Ďalej Komisia, ako to správne uvádza Francúzska republika, vedela o oslobodeniach od spotrebnej dane ešte pred začatím konania vo veci formálneho zisťovania, keďže prvé žiadosti o oslobodenie od dane sa objavili v roku 1992 v prípade Írska, v roku 1993 v prípade Talianskej republiky a v roku 1997 v prípade Francúzskej republiky. Okrem toho to bola Komisia, ktorá predložila Rade následné návrhy rozhodnutí o povolení oslobodení od spotrebnej dane, a to po tom, ako jej boli doručené žiadosti v tomto zmysle zo strany Francúzskej republiky, Írska a Talianskej republiky. Napokon v rámci svojich správ týkajúcich sa štátnej pomoci Komisia informovala Svetovú obchodnú organizáciu (WTO) o existencii írskeho oslobodenia od dane.

72

Navyše samotná Komisia uviedla, že od roku 1999 považovala oslobodenia od spotrebnej dane za situácie, ktoré sú v rozpore s pravidlami v oblasti štátnej pomoci. Od tohto času sa teda mohla hlbšie zaoberať zákonnosťou uvedených oslobodení od dane vzhľadom na pravidlá v tejto oblasti.

73

Okrem toho skutočnosť, že Komisia už nepožiadala o žiadne dodatočné informácie Francúzsku republiku, Írsko, ani Taliansku republiku počas 43 mesiacov pred prijatím rozhodnutia oxid hlinitý I, preukazuje, že v danom čase už mala k dispozícii všetky dôkazy, ktoré boli potrebné na vydanie rozhodnutia týkajúceho sa oslobodení od spotrebnej dane.

74

Napokon, pokiaľ ide o údajné ťažkosti vyplývajúce z vývoja režimu zdaňovania minerálnych olejov Spoločenstva a najmä z prijatia smernice 2003/96, Komisia sa ich, ako to správne tvrdí Francúzska republika, nemôže dovolávať. Rozhodnutie oxid hlinitý I sa totiž týka právnej situácie, ktorá nebola upravená novým režimom zdaňovania minerálnych olejov podľa smernice 2003/96, ktorá nadobudla účinnosť až od 1. januára 2004, ale režimom zdaňovania minerálnych olejov, ktorý sa uplatňoval skôr. Preto vývoj právnych predpisov Spoločenstva uvádzaný Komisiou nemal v prejednávanej veci žiadny vplyv. Toto je potvrdené skutočnosťou, že v rozhodnutí oxid hlinitý I Komisia začala nové konanie vo veci formálneho zisťovania týkajúce sa oslobodení od spotrebnej dane z minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého v regióne Gardanne, v regióne Shannon a na Sardínii v období od 1. januára 2004, ktorý je dátumom začatia uplatňovania nového režimu zdaňovania minerálnych olejov podľa smernice 2003/96. V každom prípade je potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie oxid hlinitý I bolo prijaté takmer dva roky po prijatí smernice 2003/96. Samotná nevyhnutnosť zohľadniť v rozhodnutí oxid hlinitý I nový režim zdaňovania minerálnych olejov podľa smernice 2003/96, uvádzaná Komisiou, nemohla postačovať na odôvodnenie tak dlhej lehoty, akou je lehota v prejednávanej veci.

75

Za týchto podmienok Komisia dobre poznala právny a skutkový kontext oslobodení od spotrebnej dane a nečelila žiadnym zjavným ťažkostiam týkajúcim sa ich preskúmania podľa pravidiel v oblasti štátnej pomoci.

76

Po druhé, pokiaľ ide o ťažkosti praktického a lingvistického charakteru uvádzané Komisiou, aj keby boli preukázané, nemôžu odôvodniť tak dlhú lehotu, o akú ide v prejednávanej veci. V každom prípade Komisia mala k dispozícii služby, ktoré jej umožňovali čeliť lingvistickým ťažkostiam, ktoré uvádza, ako aj paralelnému preskúmaniu oslobodení od spotrebnej dane v oveľa kratších lehotách, než o aké ide v prejednávanej veci, najmä vďaka dobrej koordinácii svojich služieb.

77

Lehota preskúmania spornej pomoci je teda v prejednávanej veci neprimeraná.

78

V druhom rade je potrebné preskúmať, či sa na základe tohto prekročenia primeranej lehoty Komisiou v rámci konania vo veci formálneho zisťovania, ako to tvrdí Francúzska republika, mohla Alcan rozumne domnievať, že Komisia už nemala pochybnosti a že voči spornému oslobodeniu od dane nebudú žiadne námietky, a či toto oneskorenie mohlo brániť Komisii žiadať vymáhanie pomoci poskytnutej od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003 na jeho základe, ako bolo rozhodnuté v rozsudku RSV/Komisia, už citovanom v bode 45 vyššie (EU:C:1987:502, bod 16), na ktorý sa Francúzska republika odvoláva.

79

V rozsudku RSV/Komisia, už citovanom v bode 45 vyššie (EU:C:1987:502), sa Súdny dvor skutočne domnieval, že lehota 26 mesiacov na prijatie rozhodnutia Komisiou mohla vyvolať v žalobcovi ako príjemcovi pomoci legitímnu dôveru, ktorá by mohla brániť inštitúcii uložiť dotknutým vnútroštátnym orgánom povinnosť, aby nariadili vrátenie dotknutej pomoci.

80

Hoci je potrebné dbať na rešpektovanie požiadaviek právnej istoty chrániacich súkromné záujmy, rovnako je však potrebné tieto požiadavky vyvážiť požiadavkami na ochranu verejných záujmov, medzi ktoré patrí v oblasti štátnej pomoci záujem vyhnúť sa tomu, aby fungovanie trhu bolo narušené štátnou pomocou, ktorá škodí hospodárskej súťaži, čo si podľa ustálenej judikatúry vyžaduje, aby protiprávna pomoc bola vrátená s cieľom obnoviť predchádzajúci stav [pozri rozsudok z 5. augusta 2003, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, T‑116/01 a T‑118/01, Zb., EU:T:2003:217, body 207 a 208 a citovanú judikatúru].

81

Judikatúra teda vyložila rozsudok RSV/Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie (EU:C:1987:502) v tom zmysle, že konkrétne okolnosti veci, v ktorej bola vydaná, hrali rozhodujúcu úlohu v rozhodovaní Súdneho dvora (pozri v tomto zmysle rozsudky Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, EU:C:2004:240, bod 90; z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia,C‑372/97, Zb., EU:C:2004:234, bod 119; Diputación Foral de Álava a i./Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, EU:T:2009:314, bod 286, a Diputación Foral de Álava a i., už citovaný v bode 46 vyššie, EU:T:2009:316, bod 344). Konkrétne pomoc, o ktorú išlo v rozsudku RSV/Komisia, už citovanom v bode 45 vyššie (EU:C:1987:502), bola poskytnutá predtým, ako Komisia začala s ňou súvisiace konanie vo veci formálneho zisťovania. Navyše bola formálne oznámená Komisii, aj keď po jej poskytnutí. Okrem toho sa vzťahovala na dodatočné náklady súvisiace s pomocou schválenou Komisiou a týkala sa sektoru, do ktorého bola od roku 1977 poskytovaná pomoc schválená Komisiou. Napokon preskúmanie zlučiteľnosti pomoci si nevyžadovalo dôkladné preskúmanie.

82

Všetky výnimočné okolnosti vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok RSV/Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie (EU:C:1987:502), sa však v tejto veci nenachádzajú. Je pravda, že ako vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok RSV/Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie (EU:C:1987:502), v čase, keď Komisia zostala zjavne nečinná, dobre vedela o spornom oslobodení od dane, a teda mohla zaujať stanovisko k jeho zákonnosti vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci, takže už nemusela v tejto súvislosti vykonať dôkladné preskúmanie. Ostatné podstatné okolnosti uvedené v rozsudku RSV/Komisia, už citovanom v bode 45 vyššie (EU:C:1987:502), však v prejednávanej veci chýbajú. Konkrétne v tejto veci bola sporná pomoc poskytnutá po tom, ako Komisia začala konanie vo veci formálneho zisťovania týkajúce sa sporného oslobodenia od dane.

83

To podstatne odlišuje konkrétne okolnosti veci, v ktorej bol vydaný rozsudok RSV/Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie (EU:C:1987:502), od okolností tejto veci. Francúzska republika sa tak nemôže v prejednávanej veci úspešne dovolávať rozsudku RSV/Komisia, už citovaného v bode 45 vyššie (EU:C:1987:502).

84

Okrem toho je potrebné zohľadniť, že v bode 52 rozsudku z 11. novembra 2004, Demesa a Territorio Histórico de Álava/Komisia (C‑183/02 P a C‑187/02 P, Zb., EU:C:2004:701), Súdny dvor uviedol, že pokiaľ ide o výnimočné okolnosti, na základe ktorých mohla oprávnene vzniknúť legitímna dôvera príjemcu protiprávnej pomoci, táto pomoc je zákonná a osobitne, že táto legitímna dôvera by mohla vyplývať z nečinnosti Komisie, a že pokiaľ nebol tejto inštitúcii oznámený režim pomoci, je irelevantné hovoriť o akejkoľvek jej zjavnej nečinnosti. V prejednávanej veci však zjavná nečinnosť Komisie počas 43 mesiacov po odpovedi Írska na poslednú žiadosť Komisie o poskytnutie dodatočných informácií (pozri bod 70 vyššie), aj keby odporovala zásade dodržania primeranej lehoty, nemá osobitný význam z hľadiska uplatňovania pravidiel v oblasti štátnej pomoci na spornú pomoc. V prejednávanej veci teda nepostačuje na konštatovanie existencie výnimočných okolností, ktoré mohli vo vzťahu k spoločnosti Alcan vzbudiť legitímnu dôveru, že sporná pomoc je zákonná vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci. Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci samotné porušenie zásady dodržania primeranej lehoty na prijatie rozhodnutia oxid hlinitý I nebránilo tomu, aby Komisia v tomto rozhodnutí nariadila vrátenie spornej pomoci.

85

Tvrdenia založené na nedodržaní primeranej lehoty musia byť teda odmietnuté.

86

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že Francúzska republika nepreukázala existenciu výnimočných okolností, ktoré mohli spoločnosti Alcan umožniť rozumne sa domnievať, že pochybnosti Komisie už neexistujú a že voči spornému oslobodeniu od dane neexistujú výhrady, čo by bránilo tomu, aby Komisia v odôvodnení 5 rozhodnutia oxid hlinitý I nariadila vymáhanie spornej pomoci.

87

Žalobný dôvod založený na tom, že Komisia porušila zásady ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty a dodržiavania primeranej lehoty, treba teda zamietnuť, ako aj celú žalobu, ktorá nie je na základe tohto jediného žalobného dôvodu dôvodná.

88

V súlade s článkom 219 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v rozhodnutiach Všeobecného súdu vydaných po zrušení a vrátení veci Všeobecný súd rozhodne jednak o trovách konania na Všeobecnom súde a jednak o trovách odvolacieho konania na Súdnom dvore. Keďže v rozsudkoch Komisia/Írsko a i., už citovanom v bode 19 vyššie (EU:C:2009:742), a Komisia/Írsko a i., už citovanom v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), Súdny dvor vyhradil rozhodnutie o náhrade trov konania na neskôr, prináleží Všeobecnému súdu, aby v tomto rozsudku rozhodol aj o trovách týchto odvolacích konaní.

89

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 135 ods. 1 rokovacieho poriadku však platí, že ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, Všeobecný súd môže výnimočne rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť iba časť trov konania druhého účastníka. Navyše podľa článku 135 ods. 2 toho istého rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže účastníkovi konania uložiť povinnosť nahradiť časť alebo celé trovy konania, aj keď mal vo veci úspech, pokiaľ to odôvodňuje jeho správanie vrátane správania pred podaním žaloby. Všeobecný súd najmä môže uložiť povinnosť nahradiť trovy konania inštitúcii, ktorej rozhodnutie nebolo zrušené, z dôvodu jeho nedostatočnosti, ktorá mohla viesť žalobcu k tomu, aby podal žalobu (pozri analogicky rozsudok z 9. septembra 2010, Evropaïki Dynamiki/Komisia,T‑387/08, EU:T:2010:377, bod 177 a citovanú judikatúru).

90

Francúzska republika nemala v prejednávanej veci úspech. Z bodu 77 vyššie však vyplýva, že Komisia pri prijímaní napadnutého rozhodnutia porušila zásadu dodržania primeranej lehoty, čo mohlo viesť Francúzsku republiku k podaniu tejto žaloby s cieľom, aby sa konštatovalo uvedené porušenie. Za týchto okolností Všeobecný súd zastáva názor, že je správne a spravodlivé, pokiaľ ide o veci T‑56/06, T‑56/06 RENV I a T‑56/06 RENV II, aby Francúzska republika bola povinná znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť tri štvrtiny trov konania vynaložených Komisiou, pričom Komisia je povinná znášať jednu štvrtinu svojich vlastných trov konania. Pokiaľ ide o veci C‑89/08 P a C‑272/12 P, keďže v každej z nich vystupovali proti Komisii piati účastníci konania, podľa kľúča na rozdelenie uvedeného vo veciach T‑56/06, T‑56/06 RENV I a T‑56/06 RENV II je potrebné, aby Francúzska republika bola povinná znášať svoje vlastné trovy konania, a nahradiť tri dvadsatiny, teda jednu pätinu z troch štvrtín, trov konania vynaložených Komisiou, a aby Komisia bola povinná znášať jednu pätinu svojich vlastných trov konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil: