Vec T‑12/06

Deltafina SpA

proti

Európskej komisii

„Hospodárska súťaž – Kartely – Taliansky trh nákupu a prvotného spracovania surového tabaku – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Určenie cien a rozdelenie trhu – Oslobodenie od pokút – Spolupráca – Pokuty – Proporcionalita – Závažnosť porušenia – Poľahčujúce okolnosti “

Abstrakt rozsudku

1.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Zníženie pokuty výmenou za spoluprácu obvineného podniku – Poskytnutie podmienečného oslobodenia od pokút pred prijatím konečného rozhodnutia Komisie – Rozsah

[Nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23; oznámenie Komisie 2002/C 45/03, bod 8 písm. a) a b), bod 11 písm. a) až c), body 15, 16, 18 a 19]

2.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Zníženie pokuty výmenou za spoluprácu obvineného podniku – Úplné oslobodenie – Podmienky

[Nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23; oznámenie Komisie 2002/C 45/03, bod 11 písm. a)]

3.      Hospodárska súťaž – Správne konanie – Rešpektovanie práva na obhajobu – Oznámenie o výhradách – Dočasná povaha

(Článok 81 ES; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 27 ods. 1)

4.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Zníženie pokuty výmenou za spoluprácu obvineného podniku – Poskytnutie podmienečného oslobodenia od pokút pred prijatím konečného rozhodnutia Komisie – Odmietnutie Komisie poskytnúť konečné oslobodenie – Porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery – Neexistencia

(Článok 81 ES; oznámenie Komisie 2002/C 45/03, bod 11)

5.      Akty inštitúcií – Usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených pri porušení pravidiel hospodárskej súťaže – Akt, ktorý má mať vonkajšie účinky – Rozsah

(Nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23; oznámenie Komisie 98/C 9/03)

6.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Porušenia považované za veľmi závažné len na základe ich samotnej povahy

(Nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23; oznámenie Komisie 98/C 9/03)

7.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty – Povinnosť odôvodnenia – Rozsah

(Článok 253 ES; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23)

8.      Hospodárska súťaž – Správne konanie – Prístup k spisu – Povinnosť Komisie sprístupniť interné dokumenty – Neexistencia

(Článok 81 ES)

1.      Keď Komisia dostane žiadosť o oslobodenie od pokút podľa oznámenia o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov, preskúma dôkazy predložené dotknutým podnikom na podporu uvedenej žiadosti, aby overila, či tento podnik spĺňa podmienky stanovené v bode 8 písm. a) alebo v bode 8 písm. b) oznámenia o spolupráci. Ak je tento podnik prvým podnikom, ktorý tieto podmienky spĺňa, Komisia mu písomne poskytne podmienečné oslobodenie od pokút.

Poskytnutím podmienečného oslobodenia od pokút sa teda vytvára osobitné procesné postavenie v priebehu správneho konania v prospech podniku spĺňajúceho podmienky stanovené v bode 8 oznámenia o spolupráci, čo vyvoláva určité právne účinky. Toto podmienečné oslobodenie však nie je nijako porovnateľné s konečným oslobodením od pokút, ktoré sa poskytne až na konci správneho konania.

Presnejšie, poskytnutie podmienečného oslobodenia od pokút svedčí jednak o tom, že dotknutý podnik ako prvý splnil podmienky uvedené v bode 8 písm. a) alebo b) oznámenia o spolupráci, takže Komisia nezaujme stanovisko k iným žiadostiam, kým nerozhodne o jeho žiadosti o oslobodenie od pokút, a jednak dáva uvedenému podniku záruku, že mu Komisia poskytne oslobodenie od pokút, ak na konci správneho konania dospeje k záveru, že tento podnik splnil podmienky uvedené v bode 11 písm. a) až c) oznámenia o spolupráci.

Až na konci správneho konania v rámci prijatia konečného rozhodnutia Komisia oslobodí v tomto rozhodnutí podnik, ktorému bolo poskytnuté podmienečné oslobodenie, od pokút v pravom zmysle slova, alebo ho od pokút neoslobodí. Práve v tomto momente sa skončia aj účinky procesného postavenia vyplývajúceho z podmienečného oslobodenia od pokút. Konečné oslobodenie od pokút sa však poskytne, len ak uvedený podnik spĺňal počas celého správneho konania a až do prijatia konečného rozhodnutia všetky tri kumulatívne podmienky stanovené v bode 11 písm. a) až c) oznámenia o spolupráci.

Zo systému stanoveného v oznámení o spolupráci teda vyplýva, že podniku, ktorý žiada o oslobodenie od pokút, sa do prijatia konečného rozhodnutia neposkytne oslobodenie od pokút v pravom zmysle slova, ale sa mu len prizná procesné postavenie, ktoré môže na konci správneho konania viesť k oslobodeniu od pokút, ak sú požadované podmienky splnené.

(pozri body 113 – 115, 117, 118)

2.      Poskytnutie úplného oslobodenia od pokút predstavuje výnimku zo zásady osobnej zodpovednosti podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ktorá je odôvodnená cieľom odhaľovania, vyšetrovania, sankcionovania a odrádzania od dopúšťania sa praktík, ktoré predstavujú najzávažnejšie obmedzenia hospodárskej súťaže. Za týchto okolností je teda logické požadovať, aby podnik, ktorý žiada o oslobodenie od pokút, výmenou za poskytnutie úplného oslobodenia od pokút spolupracoval s Komisiou pri vyšetrovaní porušenia, ktorého sa dopustil, pričom táto spolupráca musí byť podľa samotného znenia bodu 11 písm. a) oznámenia o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov „plná, trvalá a účinná“.

Z označenia spolupráce za „úplnú“ vyplýva, že aby mu oslobodenie mohlo byť priznané, spolupráca žiadateľa o oslobodenie od pokút s Komisiou musí byť úplná, absolútna a bezvýhradná. Označenie tejto spolupráce za „trvalú“ a „účinnú“ znamená, že táto spolupráca musí trvať počas celého správneho konania a že musí byť v zásade okamžitá.

Navyše zníženie pokuty na základe oznámenia o spolupráci môže byť odôvodnené len vtedy, ak poskytnuté informácie a všeobecnejšie správanie predmetného podniku môžu byť v danej súvislosti považované za preukazujúce skutočnú spoluprácu z jeho strany. Ako totiž vyplýva zo samotného pojmu spolupráca použitého v texte oznámenia o spolupráci, zníženie pokuty na základe uvedeného oznámenia môže byť priznané jedine vtedy, ak konanie dotknutého podniku svedčí o takom duchu spolupráce. To platí o to viac v prípade spolupráce, ktorá je nevyhnutná na odôvodnenie priznania úplného oslobodenia od pokút, pretože oslobodenie od pokút predstavuje ešte priaznivejšie zaobchádzanie než obyčajné zníženie pokuty.

Pojem „plná, trvalá a účinná“ spolupráca, ktorý odôvodňuje poskytnutie úplného oslobodenia od pokút, teda znamená, že spolupráca musí byť skutočná a úplná a musí sa vyznačovať skutočným duchom spolupráce.

V tejto súvislosti podnik, ktorý chce dosiahnuť úplné oslobodenie od pokút na základe svojej spolupráce pri vyšetrovaní, nemôže neinformovať Komisiu o rozhodujúcich skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel a ktoré môžu, i keď len potenciálne, ovplyvniť priebeh správneho konania a účinnosť vyšetrovania vedeného Komisiou. Ozajstná a úplná spolupráca teda znamená, že dotknutý podnik počas celého správneho konania včas informuje Komisiu o všetkých rozhodujúcich okolnostiach, ktoré môžu mať negatívny vplyv na riadny priebeh vyšetrovania a na účinné odhalenie a potrestanie daného kartelu. Táto informačná povinnosť je dôležitejšia, ak sa uvedená okolnosť týka vzťahov medzi daným podnikom a ostatnými účastníkmi kartelu, a ešte dôležitejšia, ak Komisia s týmto podnikom výslovne už predtým v rámci správneho konania prerokovala, že takáto okolnosť môže prípadne nastať.

Posúdenie toho, či sa subjekt správal tak, že toto správanie bolo výrazom ducha skutočnej spolupráce, možno vykonať len s ohľadom na okolnosti existujúce v okamihu, keď sa toto správanie uskutočnilo. Vzhľadom na „trvalú“ povahu vyžadovanej spolupráce, ktorá musí byť poskytovaná počas celého konania, totiž akékoľvek správanie v rozpore s duchom skutočnej spolupráce už samo osebe stačí na konštatovanie porušenia povinnosti spolupráce. Akákoľvek okolnosť, ku ktorej došlo po uvedenom správaní, nemôže teda odôvodniť také porušenie.

Z toho vyplýva, že prípadné konštatovanie ex post, že správanie, ktorým sa porušila povinnosť spolupráce, nemalo negatívne účinky, nemožno použiť na ospravedlnenie tohto správania.

(pozri body 125 – 130, 132 – 134)

3.      V oblasti hospodárskej súťaže Komisia môže v konečnom rozhodnutí, ktorým ukladá pokutu za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, upraviť tvrdenia, ktoré boli uvedené v oznámení o výhradách, ak rozhodnutie dodržiava právo účastníkov konania na obhajobu a nepripisuje dotknutým osobám iné porušenia, než sú porušenia uvedené v oznámení o výhradách, a obsahuje len skutočnosti, ku ktorým sa dotknuté osoby mali možnosť vyjadriť.

(pozri bod 176)

4.      Právo dovolávať sa zásady ochrany legitímnej dôvery predpokladá splnenie troch podmienok. Po prvé dotknutej osobe musia byť správnymi orgánmi poskytnuté presné, bezpodmienečné a súhlasné záruky pochádzajúce z oprávnených a spoľahlivých zdrojov. Po druhé, tieto záruky musia byť spôsobilé vyvolať legitímnu dôveru u tej osoby, ktorej sú určené. Po tretie, poskytnuté záruky musia byť v súlade s platnými predpismi.

V rámci správneho konania pre porušenie pravidiel hospodárskej súťaže Únie sa podnik, ktorý podal na Komisiu žiadosť o oslobodenie od pokút, nemôže dovolávať nijakých presných, bezpodmienečných a súhlasných záruk toho, že mu na konci správneho konania bude poskytnuté konečné oslobodenie od pokút. V súlade s bodom 19 oznámenia o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov Komisia totiž až v okamihu prijatia konečného rozhodnutia posúdi, či sú podmienky uvedené v bode 11 uvedeného oznámenia splnené. Z toho vyplýva, že Komisia nemôže v štádiu pred prijatím konečného rozhodnutia poskytnúť dotknutému podniku nijaké presné záruky o priznaní konečného oslobodenia.

Okrem toho Komisia nie je povinná informovať žiadateľov o oslobodenie o tom, že musia dodržiavať povinnosti vyplývajúce z oznámenia o spolupráci, a najmä povinnosť spolupráce, pretože samo oznámenie jasne uvádza dôsledky takého porušenia.

(pozri body 190 – 193)

5.      Usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO predstavujú nástroj určený na spresnenie kritérií – pri dodržiavaní právnych predpisov vyššej právnej sily –, ktoré Komisia mieni uplatniť pri výkone svojej diskrečnej právomoci v oblasti stanovenia výšky pokút, ktorú jej priznáva článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Uvedené usmernenia nepredstavujú právny základ rozhodnutia, ktorým sa ukladajú pokuty, pretože toto rozhodnutie sa zakladá na nariadení č. 1/2003, ale stanovujú všeobecným a abstraktným spôsobom metodológiu, ktorú sa Komisia zaviazala uplatňovať pri stanovení výšky pokút uložených týmto rozhodnutím, a v dôsledku toho zabezpečujú právnu istotu podnikov.

Hoci usmernenia nemôžu byť kvalifikované ako právna norma, ktorú musí správny orgán v každom prípade dodržať, vyjadrujú určité pravidlo správania, ktoré ukazuje, ako sa má v praxi postupovať, a od ktorého sa správny orgán nemôže v konkrétnom prípade odkloniť bez uvedenia dôvodov.

Obmedzenie diskrečnej právomoci Komisie, ktoré si sama stanovila prijatím usmernení, však nie je nezlučiteľné so zachovaním širokej miery voľnej úvahy Komisie. Skutočnosť, že Komisia v usmerneniach spresnila svoj prístup k hodnoteniu závažnosti porušenia, totiž nevylučuje, aby ju hodnotila ucelene, v závislosti od všetkých relevantných okolností vrátane skutočností, ktoré nie sú výslovne uvedené v usmerneniach.

(pozri body 217 – 219)

6.      Podľa metódy stanovenej v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO sa pri posudzovaní závažnosti porušenia berie do úvahy samotná povaha porušenia, jeho konkrétny dopad na trh, ak je merateľný, a veľkosť relevantného geografického trhu.

Tieto tri aspekty hodnotenia závažnosti porušenia však nemajú rovnakú dôležitosť pri celkovom posúdení. Povaha porušenia má zásadný význam, a to najmä pri kvalifikácii porušenia ako „veľmi závažného“. Konkrétny dopad na trh ani veľkosť geografického trhu naopak nepredstavujú skutočnosti potrebné na kvalifikáciu porušenia za veľmi závažné v prípade horizontálnych kartelov, ktoré sa predovšetkým týkajú určenia cien. Horizontálne kartely, ktoré sa predovšetkým týkajú určenia cien, môžu byť kvalifikované ako „veľmi závažné“ len na základe ich samotnej povahy bez toho, aby bola Komisia povinná preukázať konkrétny dopad porušenia na trh, a bez toho, aby malý rozsah dotknutého geografického trhu bránil takejto kvalifikácii.

Na posúdenie závažnosti porušenia je rozhodujúce vedieť, či členovia kartelu urobili všetko, čo bolo v ich možnostiach na dosiahnutie konkrétneho účinku svojich úmyslov. To, čo sa stalo potom, pokiaľ ide o ceny skutočne dosiahnuté na trhu, mohlo byť ovplyvnené inými faktormi mimo kontroly členov kartelu, pričom členovia kartelu nemôžu využívať vo svoj prospech nezávislé faktory, ktoré skrížili ich plány, a urobiť z nich skutočnosti odôvodňujúce zníženie pokuty.

Od Komisie nemožno požadovať, aby v prípade, že vykonávanie kartelu je preukázané, systematicky dokazovala, že dohody skutočne umožnili dotknutým podnikom dosahovať vyššiu úroveň transakčných cien, alebo v prípade nákupných kartelov, nižšiu ako je tá, ktorá by existovala bez kartelu. Bolo by neprimerané požadovať takéto dokazovanie, ktoré by si vyžadovalo značné zdroje, keďže by boli potrebné hypotetické výpočty na základe ekonomických modelov, ktorých presnosť môže súd len ťažko overiť a ktorých neomylnosť nie je vôbec dokázaná.

Rozsah geografického trhu navyše nie je autonómnym kritériom v tom zmysle, že za „veľmi závažné“ by mohli byť kvalifikované iba porušenia týkajúce sa väčšiny členských štátov. Na základe Zmluvy, nariadenia č. 1/2003, ani usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO nie je možné dospieť k záveru, že za „veľmi závažné“ môžu byť kvalifikované iba geograficky veľmi rozsiahle obmedzenia. Okrem toho dohody alebo zosúladené postupy, ktorých predmetom je predovšetkým určovanie nákupných cien a rozdelenie si vykupovaných množstiev, môžu byť kvalifikované ako veľmi závažné už na základe svojej povahy, a to bez toho, aby sa tieto správania museli vyznačovať osobitným geografickým rozsahom. Z toho vyplýva, že veľkosť dotknutého geografického trhu, aj keby bol malý, v zásade nebráni kvalifikácii zisteného porušenia ako „veľmi závažného“.

(pozri body 220, 222 – 224, 226, 248 – 250, 277, 279)

7.      V rámci určovania pokút z dôvodu porušenia práva hospodárskej súťaže je povinnosť odôvodnenia splnená, ak Komisia vo svojom rozhodnutí uvedie kritériá posúdenia, ktoré jej umožnili posúdiť závažnosť a dĺžku trvania porušenia. Čo sa týka rozhodnutia, ktorým sa ukladajú pokuty viacerým podnikom, rozsah povinnosti odôvodnenia musí byť posúdená najmä s ohľadom na skutočnosť, že závažnosť porušení musí byť stanovená na základe veľkého množstva skutočností, akými sú osobitné okolnosti prípadu, jeho kontext a odstrašujúci účinok pokút, a to bez toho, aby existoval záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré nutne musia byť vzaté do úvahy.

V prípade horizontálnych kartelov, ktoré sa predovšetkým týkajú určenia cien, konkrétny dopad na trh nepredstavuje skutočnosť, ktorá by bola potrebná na to, aby porušenie mohlo byť označené za veľmi závažné, a Komisia teda nie je povinná zohľadniť závažnosť porušenia pri určení pokút. Okolnosť, že Komisia neodôvodnila nezohľadnenie kritéria, ktoré nebola povinná zohľadniť a o ktorom sa domnievala, že ho v prejednávanej veci nebolo potrebné zohľadniť, nemôže pritom spôsobiť porušenie povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o určenie pokuty.

(pozri body 282, 284)

8.      Komisia nie je povinná sprístupniť počas správneho konania v oblasti hospodárskej súťaže interné dokumenty inštitúcie. Okrem toho v priebehu konania pred súdom Únie môžu byť interné dokumenty Komisie sprístupnené žalobcom len vtedy, ak z vážnych indícií, ktoré musí predložiť dotknutá osoba, vyplýva, že si to vyžadujú výnimočné okolnosti daného prípadu. Obmedzenie prístupu k interným dokumentom je odôvodnené potrebou zabezpečiť dobré fungovanie dotknutej inštitúcie v oblasti trestania porušení pravidiel hospodárskej súťaže.

(pozri bod 313)

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia komora)

z 9. septembra 2011 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Taliansky trh nákupu a prvotného spracovania surového tabaku – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Určenie cien a rozdelenie trhu – Oslobodenie od pokút – Spolupráca – Pokuty – Proporcionalita – Závažnosť porušenia – Poľahčujúce okolnosti“

Vo veci T‑12/06,

Deltafina SpA, so sídlom v Orviete (Taliansko), v zastúpení: R. Jacchia, A. Terranova, I. Van Bael, J.‑F. Bellis a F. Di Gianni, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne A. Whelan a F. Amato, neskôr A. Whelan a V. Di Bucci, a napokon É. Gippini Fournier a L. Malferrari, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie pokuty uloženej spoločnosti Deltafina v článku 2 rozhodnutia Komisie K(2005) 4012 v konečnom znení z 20. októbra 2005, ktoré sa vzťahuje na konanie podľa článku 81 ods. 1 [ES] (Vec COMP/C.38.281/B.2 – Surový tabak – Taliansko), subsidiárne návrh na zníženie pokuty uloženej spoločnosti Deltafina,

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora),

v zložení: predseda komory J. Azizi, sudcovia E. Cremona (spravodajkyňa) a S. Frimodt Nielsen,

tajomník: J. Palacio Gonzáles, hlavný referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 29. septembra 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyňa, Deltrafina SpA je talianskou obchodnou spoločnosťou, ktorej hlavnou činnosťou je prvotné spracovanie surového tabaku a predaj spracovaného tabaku. Spoločníkom so 100 % podielom v tejto spoločnosti je Universal Corp., spoločnosť sídliaca v Richmonde (Spojené štáty).

I –  Správne konanie

2        V dňoch 3., 4. a 5. októbra 2001 vykonala Komisia prešetrovanie podľa článku 14 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, Prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 13, 1962, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3) v sídlach Fédération européenne des transformateurs de tabac (Európske združenie spracovateľov tabaku) a Maison des métiers du tabac (Cech tabakových remesiel) v Bruseli (Belgicko). V ten istý deň Fédération européenne des transformateurs de tabac oboznámilo faxovou správou o tomto prešetrovaní všetkých svojich členov, medzi ktorými bolo aj Associazione professionale trasformatori tabacchi italiani (profesijné združenie talianskych spracovateľov tabaku, ďalej len „APTI“), ktorého členmi sú najväčšie podniky pôsobiace v tomto odvetví.

3        Dňa 3., 4. a 5. októbra 2001 Komisia vykonala prešetrovanie aj v sídlach troch najväčších španielskych spracovateľov surového tabaku, ako aj dvoch španielskych združení spracovateľov a producentov tabaku. Dňa 16. januára 2002 traja španielski spracovatelia surového tabaku, u ktorých sa uskutočnilo prešetrovanie, ako aj jedna spoločnosť patriaca do skupiny Universal predložili Komisii spoločnú žiadosť o oslobodenie od pokút podľa oznámenia Komisie o neuložení alebo znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 207, s. 4, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 1996“).

4        Komisia Európskych spoločenstiev zaslala 15. januára 2002 žiadosť o informácie dvom talianskym profesijným združeniam, t. j. APTI, ktoré zastupuje spracovateľov surového tabaku a Unione italiana tabacco (Talianska tabaková únia, ďalej len „Unitab“), ktoré zastupuje producentov surového tabaku. Dňa 12. februára 2002 APTI odpovedalo na uvedenú žiadosť o informácie. V ten istý deň došlo k stretnutiu jeho riadiaceho výboru a na tomto stretnutí prebehla diskusia o žiadosti Komisie.

5        Dňa 19. februára 2002 Deltafina predložila Komisii žiadosť o oslobodenie od pokút podľa bodu A oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2002“) a subsidiárne žiadosť o zníženie pokuty podľa bodu B toho istého oznámenia. Žiadosť o oslobodenie od pokút sa týkala údajného kartelu medzi spracovateľmi surového tabaku na talianskom trhu.

6        Dňa 28. februára 2002 sa uskutočnil telefonický rozhovor medzi advokátmi spoločnosti Universal a úradníkom generálneho riaditeľstva Komisie „Hospodárska súťaž“ povereným danou vecou.

7        Dňa 6. marca 2002 Komisia oznámila spoločnosti Deltafina, že jej žiadosť spĺňa podmienky stanovené v bode 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002 a že jej po skončení správneho konania prizná vzhľadom na predložené dôkazy oslobodenie od pokút za celé vytýkané porušenie zistené pri vyšetrovaní, ktoré Komisia vykoná, pod podmienkou, že Deltafina splní všetky podmienky stanovené v bode 11 uvedeného oznámenia.

8        Dňa 14. marca 2002 sa uskutočnilo stretnutie medzi útvarmi Komisie na jednej strane a zástupcami Deltafina a Universal na druhej strane, s cieľom prebrať spôsoby spolupráce spoločnosti Deltafina s Komisiou (ďalej len „stretnutie 14. marca 2002“). Na tomto stretnutí bolo najmä spomenuté dôverné zaobchádzanie so žiadosťou spoločnosti Deltafina o oslobodenie od pokút.

9        Deltafina poskytla Komisii ďalšie informácie 19., 21., 25. a 26. marca 2002.

10      Dňa 22. marca 2002 sa uskutočnil telefonický rozhovor medzi zástupcami spoločnosti Deltafina a úradníkom Komisie povereným danou vecou, ktorého predmetom boli viaceré otázky týkajúce sa spolupráce spoločnosti Deltafina s Komisiou.

11      Dňa 2. apríla 2002 externý právny poradca spoločnosti Universal oznámil externým právnym poradcom spoločnosti Standard Commercial Corp. (ďalej len „SCC“), ktorá je materskou spoločnosťou spoločnosti Transcatab SpA, ako aj spoločnosti Dimon Inc., ktorá je materskou spoločnosťou spoločnosti Dimon Italia Srl, pričom obe tieto dcérske spoločnosti sú talianskymi spoločnosťami pôsobiacimi ako prvotní spracovatelia surového tabaku, že Deltafina podala Komisii žiadosť o oslobodenie od pokút v súvislosti s kartelmi medzi spracovateľmi na talianskom trhu s tabakom.

12      Dňa 4. apríla 2002 ráno sa uskutočnilo stretnutie v priestoroch APTI. Riaditeľ spoločnosti Deltafina oznámil osobám zúčastneným na tomto stretnutí, že Deltafina začala spolupracovať s Komisiou v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 2002, a to tým spôsobom, že Komisii predložila dokumenty kompromitujúce spoločnosť.

13      V ten istý deň, t. j. 4. apríla 2002 poobede predložili Dimon Italia (o 16.15 h) a Transcatab (o 18.47 h), ktorých zástupcovia sa zúčastnili na vyššie uvedenom stretnutí APTI, žiadosti o zníženie pokút podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002.

14      V dňoch 18. a 19. apríla 2002 vykonala Komisia na základe článku 14 nariadenia č. 17 prešetrovanie v priestoroch spoločností Dimon Italia a Transcatab, ako aj v priestoroch spoločností Trestina Azienda Tabacchi SpA (ďalej len „Trestina“) a Romana Tabacchi SpA.

15      V dňoch 18. apríla a 17. mája 2002 Deltafina poskytla Komisii ďalšie informácie.

16      V dňoch 29. mája a 11. júla 2002 sa uskutočnili ďalšie dve stretnutia medzi zástupcami podniku Deltafina a útvarmi Komisie.

17      Dňa 8. októbra 2002 oznámila Komisia spoločnostiam Dimon Italia a Transcatab, že keďže boli v uvedenom poradí prvým a druhým podnikom, ktoré predložili dôkazy o porušení v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 2002, zamýšľa im na konci správneho konania znížiť pokutu ktorá im bude uložená za prípadné konštatované porušenia, a to o 30 až 50 % v prípade spoločnosti Dimon Italia a o 20 až 30 % v prípade spoločnosti Transcatab.

18      Dňa 25. februára 2004 Komisia zaslala oznámenie o výhradách viacerým podnikom a združeniam podnikov, medzi nimi aj spoločnosti Deltafina, Universal, Dimon Italia a Transcatab.

19      Ústne vypočutie, na ktorom sa Deltafina zúčastnila, sa uskutočnilo 22. júna 2004. Na tomto vypočutí zástupca spoločnosti Dimon Italia upozornil Komisiu na dva dokumenty založené v spise – fotokópie urobené pri prešetrovaní vykonanom Komisiou v priestoroch spoločnosti Dimon Italia 18. apríla 2002 a boli to rukou písané poznámky zástupcov tejto spoločnosti –, ktoré boli zhrnutím vyhlásení riaditeľa spoločnosti Deltafina zo stretnutia APTI 4. apríla 2002

20      Dňa 21. decembra 2004 Komisia prijala dodatok k oznámeniu o výhradách z 25. februára 2004 (ďalej len „dodatok“), ktorým spoločnosti Deltafina a ostatným dotknutým podnikom oznámila svoj úmysel nepriznať tejto spoločnosti oslobodenie od pokút, pretože porušila povinnosť spolupráce stanovenú v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002.

21      Vypočutie v súvislosti s prijatím dodatku sa konalo 1. marca 2005. Po tomto vypočutí Komisia získala ďalšie vyjadrenia od spoločností Universal, Deltafina, Dimon a SCC.

II –  Napadnuté rozhodnutie

22      Po konzultácii s poradným výborom pre reštriktívne postupy a monopoly a vzhľadom na záverečnú správu úradníka povereného vypočutím prijala Komisia 20. októbra 2005 rozhodnutie K(2005) 4012 v konečnom znení, ktoré sa vzťahuje na konanie podľa článku 81 ods. 1 [ES] (Vec COMP/C.38.281/B.2 – Surový tabak – Taliansko, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 13. februára 2006 (Ú. v. EÚ L 353, s. 45).

23      Napadnuté rozhodnutie bolo spoločnosti Deltafina oznámené 10. novembra 2005.

24      Napadnuté rozhodnutie obsahuje najmä tieto ustanovenia:

„Článok 1

1.      Deltafina…, Universal… sa dopustili porušenia článku 81 ods. 1 [ES] počas uvedených období tým, že uzavreli dohody a/alebo sa podieľali na zosúladených postupoch pri nákupe nespracovaného tabaku v Taliansku.

Dĺžka trvania porušenia bola takáto:

a)      Deltafina, Universal… od 29. septembra 1995 do 19. februára 2002;

…

Článok 2

Za porušenia uvedené v článku 1 sa ukladajú tieto pokuty:

a)      Deltafina a Universal spoločne a nerozdielne 30 000 000 EUR;

…“

25      Napadnuté rozhodnutie sa zakladá na nižšie uvedených úvahách.

A –  O porušení a pripísateľnosti protiprávneho správania

26      Po opise relevantných skutočností a ich právnom posúdení dospela Komisia v napadnutom rozhodnutí k záveru, že je preukázané, že Deltafina priamo uzavrela s viacerými ďalšími podnikmi dohody a/alebo sa podieľala na zosúladených postupoch, ktoré sú podľa článku 81 ods. 1 ES zakázané. Tento záver nie je v prejednávanej veci sporný.

27      Komisia ďalej preskúmala otázku pripísateľnosti protiprávneho správania podnikov, ktoré sa na ňom zúčastnili, a dospela k záveru, že spoločnosť Deltafina, ako aj jej materskú spoločnosť Universal treba považovať za zodpovedné za vytýkané porušenia a treba im adresovať napadnuté rozhodnutie.

B –  O výpočte pokuty

1.     Stanovenie základnej čiastky pokuty

28      Pokiaľ ide o výpočet pokuty, ktorá sa má uložiť spoločnosti Deltafina, Komisia najskôr v odôvodnení č. 357 napadnutého rozhodnutia pripomenula, že v súlade s článkom 23 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. EÚ L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) musí na účely stanovenia základnej čiastky zohľadniť všetky okolnosti prípadu a predovšetkým závažnosť a dĺžku trvania porušenia.

29      Komisia preto preskúmala najskôr závažnosť porušenia. Pripomenula, že pri posudzovaní závažnosti porušenia treba zohľadniť samotnú povahu porušenia, jeho konkrétny dopad na trh, ak je merateľný, a rozsah relevantného geografického trhu (odôvodnenie č. 365 napadnutého rozhodnutia).

30      Komisia tiež uviedla, že produkcia surového tabaku v Taliansku tvorí približne 38 % výrobnej kvóty v Európskej únii, čo predstavovalo 67 338 miliónov eur v roku 2001, teda v poslednom celom roku porušenia (odôvodnenie č. 366 napadnutého rozhodnutia).

31      Pokiaľ ide o povahu porušenia, Komisia ho považuje sa veľmi závažné, lebo sa týka určovania nákupných cien odrôd surového tabaku v Taliansku a rozdelenia nakupovaných množstiev (odôvodnenie č. 367 napadnutého rozhodnutia).

32      V odôvodnení č. 368 napadnutého rozhodnutia Komisia s odkazom na časť daného rozhodnutia, ktorá sa týkala preskúmania obmedzenia hospodárskej súťaže (odôvodnenie č. 277 a nasl.), uvádza, že nákupný kartel môže znižovať ochotu pestovateľov vytvárať produkciu, ako aj obmedzovať hospodársku súťaž medzi spracovateľmi na nadväznom trhu, pričom je to tak najmä v prípadoch, akým je tento prípad, keď produkt ovplyvnený nákupným kartelom (surový tabak) predstavuje dôležitú „súčasť“ činností vykonávaných účastníkmi na nadväznom trhu (v tomto prípade prvotné spracovanie a predaj spracovaného tabaku).

33      Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti Komisia dospela k záveru, že porušenie, ktorého sa Deltafina dopustila, treba považovať za veľmi závažné (odôvodnenie č. 369 napadnutého rozhodnutia).

34      Komisia ďalej tvrdí, že pri stanovení výšky pokuty treba zvážiť individuálnu váhu každého podniku a pravdepodobné dopady jeho protiprávneho konania. Komisia teda vychádzala z toho, že pokuty musia byť stanovené v závislosti od postavenia každého dotknutého účastníka na trhu. V tejto súvislosti uvádza, že východisková suma pokuty uložená spoločnosti Delafina musí byť najvyššia, pretože sa zdá byť najväčším nákupcom s približne 25% podielom na trhu v roku 2001 (odôvodnenia č. 370 až 372 napadnutého rozhodnutia).

35      Komisia však dospela k tomu, že východisková suma, ktorá odráža iba postavenie na trhu, nebude mať na spoločnosť Deltafina dostatočne odstrašujúci účinok, pretože aj napriek jej pomerne nízkemu obratu je súčasťou nadnárodnej skupiny so značnou hospodárskou a finančnou silou, ktorá patrí medzi hlavných svetových obchodníkov s tabakom a je rôznymi spôsobmi zapojená do obchodných činností v tabakovom priemysle a na jednotlivých geografických trhoch (odôvodnenie 374 napadnutého rozhodnutia).

36      Aby mala pokuta dostatočne odstrašujúci charakter, Komisia rozhodla, že na východiskovú sumu uplatní násobiteľ, ktorým sa zohľadní veľkosť dotknutých podnikov. Pre spoločnosť Deltafina použila Komisia násobiteľ 1,5. V odôvodnení č. 376 napadnutého rozhodnutia Komisia teda stanovila východiskovú sumu pokuty po vynásobení násobiteľom 37,5 milióna eur.

37      Komisia ďalej zvýšila túto sumu o 60 % z dôvodu dĺžky trvania porušenia (odôvodnenie č. 377 napadnutého rozhodnutia), takže základná čiastka pokuty spoločnosti Deltafina bola stanovená na 60 miliónov eur (odôvodnenie č. 379 napadnutého rozhodnutia).

2.     Poľahčujúce okolnosti

38      Komisia ďalej zohľadnila ako poľahčujúcu okolnosť v prospech spoločnosti Deltafina jej účinnú spoluprácu počas konania, ktorú poskytovala aj nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002. Komisia najskôr pripomenula, že z dôvodov uvedených v bode 43 a nasl. tohto rozsudku už spoločnosť Deltafina nespĺňa podmienky na priznanie úplného oslobodenia od pokút alebo zníženie pokuty podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 (odôvodnenie č. 385 napadnutého rozhodnutia).

39      Komisia ďalej uviedla, že v prípadoch, kedy sa môže uplatniť oznámenie o spolupráci z roku 2002, spolupráca podnikov, ktoré sú účastníkmi konania, musí byť v zásade posúdená v rámci uvedeného oznámenia. Komisia dodala, že len za výnimočných okolností možno spoluprácu niektorého účastníka považovať za spoluprácu, ktorá má podľa usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [UO] (Ú. v. ES C 9, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia“) poľahčujúci účinok na výšku ukladanej pokuty, ak by oznámenie o spolupráci z roku 2002 bolo v zásade uplatniteľné (odôvodnenia č. 386 a 387 napadnutého rozhodnutia).

40      Komisia sa domnieva, že v tejto veci týkajúcej sa spoločnosti Deltafina ide o taký prípad z dvoch dôvodov. Po prvé spoločnosť Deltafina bola prvým podnikom, ktorý predložil žiadosť o uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002 (len niekoľko dní po jeho prijatí) a tiež prvým podnikom, ktorému Komisia priznala podmienečné oslobodenie od pokút. Išlo zároveň aj o prvé rozhodnutie týkajúce sa dôsledkov porušenia povinností spolupráce uložené podnikom, ktoré podali žiadosť o oslobodenie podľa bodu 11 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Po druhé Komisia uznala, že spolupráca spoločnosti Deltafina bola skutočne významná a trvala počas celého jej konania, pričom výnimku tvoria len skutočnosti, ktoré odôvodňujú nepriznanie konečného oslobodenia od pokút (odôvodnenia č. 388 až 390 napadnutého rozhodnutia).

41      Z týchto dôvodov Komisia hodnotí spoluprácu spoločnosti Deltafina počas konania pozitívne. Komisia napokon dodala, že Deltafina nikdy nespochybnila skutočnosti, ktoré boli predmetom napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na tieto úvahy a všeobecne správanie sa spoločnosti Deltafina počas konania, dospela Komisia k záveru, že treba znížiť pokutu, ktorá jej bude uložená, o 50 % (odôvodnenia č. 391 až 398 napadnutého rozhodnutia).

42      Komisia s ohľadom na túto poľahčujúcu okolnosť stanovila výšku pokuty uloženej spoločne a nerozdielne spoločnostiam Deltafina a Universal na 30 miliónov eur.

C –  O žiadosti spoločnosti Deltafina o oslobodenie od pokút

43      Komisia ďalej uviedla dôvody, na základe ktorých dospela k záveru, že spoločnosti Deltafina nemôže byť poskytnuté oslobodenie od pokút v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 2002.

44      Vysvetlila, že po preskúmaní žiadosti o oslobodenie od pokút predloženej spoločnosťou Deltafina sa domnievala, že táto spoločnosť spĺňa podmienky stanovené v bode 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002, a preto jej priznala podmienečné oslobodenie pod podmienkou, že dodrží kumulatívne podmienky stanovené v bode 11 uvedeného oznámenia, pričom jednou z týchto podmienok bolo dodržanie povinnosti spolupráce (odôvodnenia č. 405 až 409 napadnutého rozhodnutia).

45      Komisia však v odôvodnení č. 410 napadnutého rozhodnutia uviedla, že na vypočutí z 22. júna 2004 sa ukázalo, že Deltafina o svojej žiadosti o oslobodenie od pokút informovala na stretnutí APTI, ktoré bolo spomenuté v bode 12 vyššie a na ktorom sa zúčastnili aj zástupcovia spoločností Dimon Italia, Transcatab, a Trestina, skôr, ako mala Komisia možnosť začať prešetrovanie týkajúce sa dotknutého kartelu. Komisia tiež uviedla, že tieto skutočnosti boli predmetom výhrad zaslaných spoločnosti Deltafina v dodatku (pozri tiež bod 20 vyššie).

46      Komisia teda najskôr podrobne preskúmala relevantné skutočnosti, pričom na základe toho dospela k záveru, že Deltafina nespĺňa podmienky stanovené v bode 11 oznámenia o spolupráci z roku 2002.

1.     Relevantné skutočnosti

47      Komisia uviedla, že na stretnutí 14. marca 2002 sa otvorila otázka dôvernej povahy žiadosti o oslobodenie od pokút podanej spoločnosťou Deltafina. Komisia tvrdí, že na tomto stretnutí jej útvary jasne spresnili, že plánujú vykonať neohlásené prešetrovanie v súvislosti s kartelom, ktorý Deltafina oznámila, že toto prešetrovanie sa nemôže uskutočniť pred 18. až 20. aprílom 2002 a že preto treba zachovávať mlčanlivosť až do tohto dátumu, aby sa konkurenti nemohli pripraviť a aby sa neohrozila jej účinnosť (odôvodnenie č. 412 napadnutého rozhodnutia).

48      Komisia tiež tvrdí, že Deltafina na tomto stretnutí vysvetlila útvarom Komisie, že bude veľmi ťažké zachovať mlčanlivosť o podaní žiadosti o oslobodenie od pokút až do dátumu určeného na vykonanie prešetrovania z viacerých dôvodov, a to jednak preto, že sa blíži čas stretnutí s konkurenciou v APTI, na ktorých je ťažké zachovať mlčanlivosť, jednak preto, že je potrebné informovať stredný manažment spoločnosti Deltafina o uvedenej žiadosti (približne 15 osôb) a jednak preto, že je potrebné oznámiť túto žiadosť o oslobodenie od pokút v rámci finančných operácií so spoločnosťou Universal v Spojených štátoch (odôvodnenie č. 412 napadnutého rozhodnutia).

49      V odôvodneniach č. 413 až 415 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla znenie jednej zápisnice zo stretnutia 14. marca 2002, ktorú vyhotovili útvary Komisie, ako aj poznámok, ktoré si na tomto stretnutí zapísal jeden zo zástupcov spoločnosti Universal.

50      Komisia navyše v odôvodnení č. 416 napadnutého rozhodnutia uviedla, že jej útvary na stretnutí 14. marca 2002 požiadali spoločnosť Deltafina, aby im predložila niektoré informácie, ktoré by im umožnili vykonať prešetrovanie na mieste. V odôvodnení č. 417 napadnutého rozhodnutia sa odkazuje na znenie interného memoranda útvarov Komisie z 15. marca 2002, v ktorom bol zhrnutý stav postupu vo veci s ohľadom na stretnutie, ktoré sa konalo deň predtým. V odôvodnení č. 418 napadnutého rozhodnutia je citované znenie zápisnice zo stretnutia predstavenstva spoločnosti Deltafina z 1. marca 2002, kde predstavenstvo rozhodlo o potrebe okamžite skončiť protiprávne konanie v rámci kartelu a vyzvalo zúčastnené osoby na zachovávanie najvyššej mlčanlivosti o podaní žiadosti o oslobodenie od pokút.

51      Komisia ďalej odkázala na vyhlásenie riaditeľa spoločnosti Deltafina vykonané 4. apríla 2002 na stretnutí APTI, pričom svoje rozhodnutie založila jednak na obsahu dvoch dokumentov, na ktoré poukázali advokáti Dimon Italia na vypočutí z 22. júna 2004, a jednak na memorande, ktoré podpísal sám zástupca spoločnosti Deltafina, v ktorom bolo uvedené znenie vyhlásenia, ktorým došlo na danom stretnutí k prezradeniu žiadosti o oslobodenie od pokút (odôvodnenia č. 421 až 426 napadnutého rozhodnutia).

52      Komisia uvádza, že v deň daného prezradenia Dimon Italia a Transcatab taktiež predložili žiadosti o uplatenie oznámenia o spolupráci z roku 2002 a že vyhlásenia vykonané riaditeľom Deltafina na stretnutí APTI neboli v týchto žiadostiach spomenuté (odôvodnenie č. 427 napadnutého rozhodnutia).

53      Napokon z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že 29. mája 2002 sa uskutočnilo ešte jedno stretnutie medzi útvarmi Komisie a spoločnosťou Deltafina, na ktorom Komisia ani Deltafina nenastolili otázku mlčanlivosti a ani Deltafina neoznámila, že prezradila predloženie žiadosti o oslobodenie od pokút spoločnostiam Dimon Italia a Transcatab na stretnutí APTI 4. apríla 2002.

2.     Nedodržanie podmienky stanovenej v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002 spoločnosťou Deltafina

54      V napadnutom rozhodnutí Komisia potvrdila, že povinnosť spolupráce stanovená v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002 predstavuje rozhodujúci prvok dohody uzavretej medzi Komisiou a žiadateľom, ak sa prizná podmienečné oslobodenie. Podľa Komisie sa musí táto povinnosť vykladať v súlade s logikou, na ktorej stojí jej politika v oblasti poskytovania oslobodenia od pokút, a to rozhodujúci prínos žiadateľa pre začatie vyšetrovania alebo zistenie porušení, ktorých sa dopustil kartel. S ohľadom na túto logiku sa teda podľa Komisie uvedená povinnosť neobmedzuje len na poskytnutie dôkazov o porušení, ale predpokladá aj upustenie od akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo narušiť jej schopnosť viesť vyšetrovanie a/alebo zistiť porušenie (odôvodnenia č. 431 a 432 napadnutého rozhodnutia).

55      V odôvodnení č. 433 napadnutého rozhodnutia sa uvádza, že keď Komisia rovnako ako v prejednávanej veci ešte nevykonala prešetrovanie a v odvetví sa o jej blížiacom prešetrovaní ešte nevie, akékoľvek prezradenie podania žiadosti o oslobodenie od pokút môže úplne a nezvratne narušiť jej schopnosť vykonať prešetrovanie a preukázať porušenie. Potrebný účinok oznámenia o spolupráci z roku 2002 podľa Komisie vyžaduje, aby prešetrovanie nebolo ohrozené konaním podnikov, ktoré žiadajú o zvýhodnené zaobchádzanie. Tieto podniky sa teda nemôžu dovolávať legitímneho očakávania, že bez výslovného stanovenia uvedenej povinnosti mlčanlivosť nemôže byť súčasťou podmienok stanovených v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Z toho podľa Komisie vyplýva, že skutočnosť, že žiadateľ o oslobodenie od pokút zámerne a svojvoľne prezradil túto informáciu svojim konkurentom, treba považovať za porušenie povinnosti spolupráce stanovenej v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002.

56      Komisia dodáva, že „vnútorné napätie“ medzi touto povinnosťou a povinnosťou stanovenou v bode 11 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002, podľa ktorej musí žiadateľ skončiť so svojou účasťou na porušovaní najneskôr v čase predloženia žiadosti o oslobodenie od pokút, nedovoľuje žiadateľovi, aby svojvoľne informoval ostatných účastníkov kartelu o tom, že podal žiadosť o oslobodenie od pokút. Táto situácia sa podľa Komisie líši od situácie, kedy je žiadateľ nútený prijať opatrenia, ktoré môžu viesť ostatných účastníkov kartelu k podozreniu, že takúto žiadosť podal (odôvodnenie č. 434 napadnutého rozhodnutia).

57      Komisia okrem toho tvrdí, že osobitné okolnosti prejednávanej veci nasvedčujú tomu, že spoločnosť Deltafina pochopila, že mlčanlivosť je súčasťou jej povinnosti spolupráce. Podľa Komisie to jasne vyplýva najmä z uznesenia predstavenstva spoločnosti Deltafina z 1. marca 2002, ktorým sa stanovila „maximálna miera mlčanlivosti“ o tejto veci (pozri odôvodnenie č. 418 napadnutého rozhodnutia a bod 50 vyššie), a z vlastných slov riaditeľa spoločnosti Deltafina, ktorý uviedol že rozhodnutie spoločnosti Deltafina spolupracovať s Komisiou „možno oznámiť ostatným podnikom len s veľkou obozretnosťou a len v prípade nevyhnutnosti“ (odôvodnenie č. 440 napadnutého rozhodnutia).

58      Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodujúce skutočnosti a na rozsah podmienky stanovenej v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002, Komisia dospela k záveru, že spoločnosť Deltafina túto podmienku nesplnila. Hoci spoločnosť Deltafina vedela, že Komisia má v úmysle vykonať prešetrovanie na mieste v období od 18. do 20. apríla 2002, jej riaditeľ svojvoľne informoval dvoch hlavných konkurentov o podaní žiadosti o oslobodenie od pokút pred uskutočnením tohto prešetrovania na mieste (odôvodnenie č. 441 napadnutého rozhodnutia).

59      Komisia tiež v odôvodnení č. 442 napadnutého rozhodnutia uvádza, že správanie spoločnosti Deltafina mohlo vo veľkej miere ohroziť výsledok tohto prešetrovania, čo spoločnosť Deltafina vedela, alebo aspoň vedieť mohla, najmä ak jej konkrétne Komisia oznámila blížiace sa prešetrovanie Komisiou a ak bola vyzvaná k zachovávaniu mlčanlivosti o podaní žiadosti o oslobodenie od pokút, aby nebol ohrozený výsledok tohto prešetrovania. Podľa Komisie nemožno určiť, či jej prešetrovanie bolo skutočne narušené, a táto okolnosť napokon nemôže byť rozhodujúcim kritériom na určenie zodpovednosti spoločnosti Deltafina (odôvodnenie č. 443 napadnutého rozhodnutia).

60      V tejto súvislosti Komisia uviedla, že rokovanie na stretnutí 14. marca 2002 ani jej následné správanie nemohlo vyvolať nijaké pochybnosti o tom, že nikdy nepripustila, že by spoločnosť Deltafina mala nevyhnutne prezradiť podanie žiadosti o uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002 svojim konkurentom, a že sa už teda prešetrovanie nemôže uskutočniť. Komisia naopak tvrdí, že náležite spresnila, že treba zachovávať mlčanlivosť ešte o mesiac dlhšie, aby sa mohla pripraviť na vykonanie daného prešetrovania, v súvislosti s ktorým si vyžiadala potrebné informácie a začala s prípravou hneď nasledujúci deň po konaní stretnutia (odôvodnenia č. 446 a 447 napadnutého rozhodnutia).

61      Komisia tvrdí, že si bola vedomá toho, že spoločnosť Deltafina môže mať so zachovaním mlčanlivosti o žiadosti o oslobodenie od pokút praktické ťažkosti, ako aj toho, že keby spoločnosť Deltafina bola nútená prezradiť konkurentom podanie žiadosti o oslobodenie od pokút, s veľkou pravdepodobnosťou by sa prešetrovanie neuskutočnilo. Komisia sa však domnieva, že v prejednávanej veci spoločnosť Deltafina prezradila na stretnutí APTI skutočnosť, že podala žiadosť o oslobodenie od pokút, svojvoľne a spontánne. Uvedené správanie nemožno v rámci takejto žiadosti o oslobodenie od pokút odôvodniť (odôvodnenia č. 444, 448 a 450 napadnutého rozhodnutia).

62      Z odôvodnenia č. 449 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že to, že spoločnosť Deltafina Komisii nikdy neoznámila prezradenie informácie o podaní žiadosti o oslobodenie od pokút svojim konkurentom, naznačuje, že nečakala, že Komisia bude s jej postupom súhlasiť.

63      Komisia uvádza, že Deltafina počas správneho konania tvrdila, že prezradenie nebolo svojvoľné, ale skôr vynútené tlakom, ktorý na ňu vyvíjali jej konkurenti. Komisia si však myslí, že ak skončenie s účasťou na porušovaní, ktoré sa vyžaduje po podaní žiadosti o oslobodenie od pokút, môže spôsobovať praktické ťažkosti, spoločnosť Deltafina nepreukázala, ako skončenie s účasťou na protiprávnom konaní a jej odmietnutie stretnúť sa s konkurentmi „mohlo narušiť jej legitímne obchodné správanie“. Komisia ďalej uviedla, že tlak vyvíjaný okolím, ktorý nepredstavuje vážnu a bezprostrednú hrozbu, nemôže svedčiť o tom, že vyzradenie nebolo svojvoľné. Keďže riaditeľ spoločnosti Deltafina nekonal pod vplyvom nijakej hrozby donútenia, Komisia dospela k záveru, že prezradenie podania žiadosti o oslobodenie od pokút na stretnutí APTI bolo svojvoľné (odôvodnenia č. 451 až 453 napadnutého rozhodnutia).

64      Napokon Komisia tvrdí, že skutočnosť, že po určitom tlaku zo strany externých právnych poradcov materských spoločností spoločnosti Dimon Italia a spoločnosti Transcatab externý právny poradca spoločnosti Universal 2. apríla 2002 potvrdil, že Deltafina podala Komisii žiadosť o oslobodenie od pokút, nemôže sama osebe odôvodniť porušenie povinnosti spolupráce zo strany spoločnosti Deltafina alebo toto porušenie napraviť. Komisia sa totiž domnieva, po prvé, že sa nepreukázal žiadny vzťah medzi vyzradením informácií v Spojených štátoch a správaním riaditeľa spoločnosti Deltafina, po druhé, že prípadné iné porušenie povinnosti spolupráce s Komisiou nie je možné použiť na ospravedlnenie neskoršieho porušenia tej istej povinnosti (ex iniuria non oritur ius), a po tretie, že neexistuje žiadny dôkaz o tlaku zo strany externých právnych poradcov spoločností SCC a Dimon okrem telefonického odkazu, ktorý externý právny poradca spoločnosti SCC zanechal v odkazovej schránke právneho poradcu spoločnosti Universal (odôvodenia č. 454 až 459 napadnutého rozhodnutia).

65      Komisia ďalej uviedla, že v každom prípade spoločnosť Universal neinformovala Komisiu okamžite po vyzradení informácií jej externým právnym poradcom (odôvodnenie č. 459 napadnutého rozhodnutia).

66      V odôvodnení č. 460 napadnutého rozhodnutia Komisia dospela k záveru, že na základe vyššie uvedených dôvodov spoločnosť Deltafina nesplnila svoju povinnosť spolupráce podľa bodu 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002, a že jej teda nemožno priznať oslobodenie od pokút, čo znamená, že jej musí byť za predmetné porušenia uložená pokuta.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

67      Deltafina návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 19. januára 2006 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

68      Listom z 26. júna 2006 Deltafina požiadala Súd prvého stupňa, aby Komisii uložil povinnosť predložiť celé znenie dokumentu uvedeného v prílohe k jej vyjadreniu k žalobe. Oznámením z 22. novembra 2006 kancelária Súdu prvého stupňa oznámila spoločnosti Deltafina rozhodnutie predsedu tretej komory zamietajúce túto žiadosť.

69      Listom zo 16. septembra 2010 Deltafina oznámila Všeobecnému súdu, že berie späť svoj šiesty žalobný dôvod.

70      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (tretia komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.

71      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 29. septembra 2010.

72      Deltafina navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil pokutu, ktorá jej bola uložená v článku 2 napadnutého rozhodnutia,

–        subsidiárne znížil výšku tejto pokuty,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

73      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        žalobu zamietol,

–        zaviazal spoločnosť Deltafina na náhradu trov konania.

 Právny stav

74      Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza sedem žalobných dôvodov.

75      Prvé štyri žalobné dôvody sú uvedené ako hlavné dôvody a smerujú k zrušeniu napadnutého rozhodnutia v rozsahu, akom ukladá spoločnosti Deltafina pokutu. Prvý žalobný dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení spočívajúcom v tom, že odobratie oslobodenia od pokút sa zakladalo na nesprávnom predpoklade. Druhý žalobný dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení spočívajúcom v tom, že Komisia sa domnievala, že Deltafina porušila povinnosť spolupráce stanovenú v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Tretí žalobný dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení spočívajúcom v tom, že Komisia odobrala oslobodenie od pokút, pretože sa domnievala, že prezradenie podania žiadosti o oslobodenie spoločnosťou Deltafina narušilo vyšetrovanie Komisie. Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, zásady riadnej správy vecí verejných a zásady proporcionality.

76      Posledné tri žalobné dôvody sú uvedené subsidiárne a smerujú k zníženiu pokuty uloženej spoločnosti Deltafina. Piaty žalobný dôvod je založený na porušení zásady proporcionality z dôvodu príliš vysokej východiskovej sumy pokuty. Šiesty žalobný dôvod je založený na pochybení spočívajúcom v tom, že Komisia považovala spoločnosť Universal za spoločne zodpovednú za konanie spoločnosti Deltafina, a preto tejto spoločnosti uložila príliš vysokú pokutu. Siedmy žalobný dôvod je založený na nesprávnom posúdení poľahčujúcich okolností.

77      Keďže Deltafina vzala listom zo 16. septembra 2010 svoj šiesty žalobný dôvod späť, nie je potrebné tento dôvod preskúmať.

I –  O hlavných žalobných dôvodoch

78      Na úvod treba uviesť, že z prvých troch žalobných dôvodov predložených spoločnosťou Deltafina sa všetky tri zakladajú na nesprávnych posúdeniach, ktoré údajne majú vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a ktoré spočívajú v tom, že Komisia jej nepriznala oslobodenie od pokút z dôvodu, že porušila povinnosť spolupráce stanovenú v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002.

79      Keďže tieto žalobné dôvody spolu úzko súvisia, treba ich preskúmať spoločne.

A –  O prvých troch žalobných dôvodoch založených na zjavne nesprávnych posúdeniach, ktoré viedli ku konečnému nepriznaniu oslobodenia od pokút spoločnosti Deltafina

1.     Tvrdenia účastníkov konania

80      V rámci svojho prvého žalobného dôvodu spoločnosť Deltafina tvrdí, že odňatie oslobodenia od pokút Komisiou vychádza zo zjavného skutkového omylu, lebo sa zakladá na nesprávnom predpoklade, že talianski spracovatelia surového tabaku o Komisiou vedenom vyšetrovaní nevedeli.

81      Podľa spoločnosti Deltafina z odôvodnenia č. 433 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia sa domnievala, že oznámenie jej riaditeľa na stretnutí 4. apríla 2002 bolo porušením povinnosti spolupráce, pretože hrozilo narušenie účinnosti vyšetrovania. Komisia v tomto odôvodnení údajne uviedla, že akýkoľvek únik informácií o podaní žiadosti o oslobodení od pokút môže viesť ostatných účastníkov kartelu k zničeniu alebo skresleniu dôkazov. Základným predpokladom toho, aby bol takýto postoj odôvodnený, je však podľa spoločnosti Deltafina to, že sa v danom odvetví o existencii vyšetrovania a o možnosti neohláseného prešetrovania ešte nevie. Len v takom prípade môže podľa nej oznámenie tretím osobám o podaní žiadosti o oslobodenie od pokút teoreticky ohroziť schopnosť Komisie viesť efektívnym spôsobom vyšetrovanie. Spoločnosť Deltafina tvrdí, že základným predpokladom pre odňatie oslobodenia od pokút teda musí byť to, že sa v danom odvetví o existencii vyšetrovania Komisiou ešte nevie.

82      Spoločnosť Deltafina však tvrdí, že talianski spracovatelia surového tabaku o existencii vyšetrovania Komisiou vedeli z dôvodu prešetrovania vykonaného Komisiou v októbri 2001 v Bruseli a v Španielsku a žiadostiam o informácie, ktoré Komisia zaslala 15. januára 2002 združeniam APTI a Unitab. Údajne existujú aj ďalšie skutočnosti, ktoré dokazujú, že v odvetví sa o konaní vyšetrovania vedelo, ktorými sú napríklad vyhlásenie spoločnosti Dimon uvedené vo formulári predloženom americkému orgánu pre dohľad nad finančnými trhmi, skutočnosť, že spoločnosť Dimon Italia i spoločnosť Transcatab začali s prípravou svojich žiadostí o zvýhodnené zaobchádzanie už pred prezradením z 4. apríla 2002, ako aj skutočnosť, že o vyšetrovaní Komisiou sa rokovalo na stretnutí APTI.

83      Okrem toho podanie žiadosti o oslobodenie od pokút nevedie podľa spoločnosti Deltafina bezprostredne k neohlásenému prešetrovaniu, pretože toto prešetrovanie sa nemusí nevyhnutne uskutočniť, ak žiadateľ predloží dôkazy, ktoré umožnia Komisii konštatovať porušenie. Neohlásené prešetrovanie je totiž potrebné na účely konštatovania porušenia len v prípade uvedenom v bode 8 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Naopak v prípadoch uvedených v bode 8 písm. b) tohto oznámenia nie je prešetrovanie nevyhnutné, pretože podnik, ktorý podal žiadosť o oslobodenie od pokút, už všetky potrebné dôkazy Komisii predložil. Keďže v prejednávanej veci žiadosť spoločnosti Deltafina o oslobodenie od pokút podľa samotnej Komisie spĺňala podmienky stanovené v bode 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002, táto spoločnosť tvrdí, že ide o prípad, v ktorom nie je nevyhnutné, aby Komisia vykonala neohlásené prešetrovanie.

84      Vzhľadom na všetky tieto okolnosti bolo odňatie oslobodenia od pokút spoločnosti Deltafina, ku ktorému pristúpila Komisia, založené na zjavnom skutkovom omyle.

85      V rámci druhého žalobného dôvodu, ktorý je založený na zjavne nesprávnom posúdení spočívajúcom v tom, že Komisia sa domnievala, že Deltafina porušila povinnosť spolupráce stanovenú v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002, Deltafina predkladá tri druhy výhrad.

86      Po prvé tvrdí, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, prísne dodržiavala svoju povinnosť spolupráce podľa bodu 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Spoločnosť Deltafina tvrdí, že na stretnutí 14. marca 2002 Komisiu upozornila, že sa nedá dosiahnuť, aby nedošlo k prezradeniu podania žiadosti o oslobodenie od pokút. Nemožnosť zachovať mlčanlivosť údajne vyplývala z týchto štyroch okolností: prebiehajúci postup predbežnej kontroly (due diligence) s ohľadom na jednu finančnú operáciu spoločnosti Universal vykonanú na americkom trhu; konanie prebiehajúce v Spojených štátoch na základe hromadnej žaloby pre porušenie pravidiel hospodárskej súťaže proti spoločnostiam Universal, Dimon a SCC; potreba informovať stredný manažment spoločnosti Deltafina o podaní žiadosti o zvýhodnené zaobchádzanie, aby sa zabránilo pokračovaniu v aktivitách kartelu; blížiace sa stretnutie združenia APTI, na ktorom sa mala spoločnosť Deltafina po prvýkrát od podania žiadosti o zvýhodnené zaobchádzanie zúčastniť spolu s ostatnými spracovateľmi surového tabaku.

87      Keďže relevantný trh sa vyznačuje tým, že je veľmi malý, transparentný a s úzkymi osobnými kontaktmi medzi účastníkmi kartelu, ak by sa spoločnosť Deltafina odmietla zúčastniť obvyklých rokovaní v nasledujúcich týždňoch po podaní žiadosti o oslobodenie od pokút, nevyhnutne by to prehĺbilo podozrenie u ostatných účastníkov kartelu. Z takého správania by sa dalo vyvodiť, že je ešte vyššie riziko, že podala žiadosť o oslobodenie od pokút, v prospech ktorého navyše svedčia aj skutkové okolnosti, za akých svoju žiadosť o oslobodenie od pokút podala, predovšetkým uskutočnenie prešetrovania v Španielsku a v Bruseli v októbri 2001, podanie spoločnej žiadosti o oslobodenie od pokút spoločnosťami Dimon, Deltafina a Transcatab, pokiaľ ide o protiprávne kartelové dohody na španielskom trhu, skutočnosť, že správanie spoločnosti Deltafina bolo typickým správaním žiadateľa o oslobodenie od pokút, tlak vyvíjaný jej konkurentmi, najmä spoločnosťami Dimon a SCC s cieľom získať potvrdenie o tom, že Deltafina podala žiadosť o oslobodenie od pokút. Deltafina tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí sa na tieto skutkové okolnosti vôbec neprihliada.

88      Spoločnosť Deltafina ďalej tvrdí, že do bezvýchodiskovej situácie sa dostala práve pre povinnosť okamžite skončiť s účasťou na porušovaní. Keby totiž Deltafina nebola nútená z kartelu vystúpiť hneď po podaní žiadosti o oslobodenie od pokút, nemusela by vykonať také oznámenie na stretnutí združenia APTI, aby skončila situáciu, ktorá sa stala neudržateľnou. Vzhľadom na okolnosti v prejednávanej veci bolo podľa spoločnosti Deltafina prezradenie podania žiadosti o oslobodenie od pokút priamym dôsledkom povinnosti skončiť s účasťou na porušovaní. Sama Komisia otvorene uznáva existenciu „vnútorného napätia“ medzi povinnosťou stanovenou v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002 a povinnosťou stanovenou v bode 11 písm. b) uvedeného oznámenia (odôvodnenie č. 434 napadnutého rozhodnutia), ale nevyvodzuje z toho potrebné dôsledky. Spoločnosť Deltafina sa pýta, či žiadateľ musí podľa bodu 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002 klamať, aby si zachoval nárok na podmienečné oslobodenie.

89      Navyše iné programy zhovievavosti v Spojených štátoch a v mnohých členských štátov, ako napr. v Spojenom kráľovstve, Nemecku a Francúzsku, umožňujú orgánom povoliť žiadateľom o oslobodenie od pokút pokračovať v účasti na karteli, čím si neskoršie prešetrovanie zachová svoj efekt prekvapenia. Táto možnosť bola zavedená aj do nového oznámenia o spolupráci z roku 2006 [oznámenie Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút kartelových prípadoch (Ú. v. EÚ C 298, s. 17, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2006“)]. Okrem toho, povinnosť zachovávať mlčanlivosť bola výslovne zavedená až v oznámení o spolupráci z roku 2006.

90      Po druhé spoločnosť Deltafina tvrdí, že Komisii úplne oznámila, že z praktických dôvodov oznámených na stretnutí 14. marca 2002 prezradila skutočnosť, že podala žiadosť o oslobodenie od pokút, pred obdobím od 18. do 20. apríla 2002, čo bolo obdobie, do ktorého nie je podľa Komisie možné vykonať prešetrovanie. Deltafina tvrdí, že Komisii oznámila jednak 28. februára 2002 pri telefonickom rozhovore advokáta spoločnosti Universal s úradníkom Komisie povereným touto vecou a jednak na stretnutí 14. marca 2002 svoje obavy, že podanie žiadosti o oslobodenie od pokút nedokáže dlho tajiť. Navyše Deltafina tvrdí, že pri vypočutí 22. júna 2004 uvedený úradník potvrdil, že „pripúšťa“, že k prezradeniu dôjsť musí a že „sa v žiadnom prípade nemožno dohodnúť na zachovaní mlčanlivosti“.

91      Zápisnica zo stretnutia 14. marca 2002, ktorú vyhotovila sama Komisia, ako aj poznámky advokáta spoločnosti Universal a advokátov spoločnosti Deltafina, ktorí boli na stretnutí prítomní, údajne dokazujú, že úradníci Komisie vzali na vedomie fakt, že spoločnosť Deltafina nedokáže zabrániť prezradeniu skutočnosti, že podala žiadosť o oslobodenie od pokút, na stretnutí združenia APTI. Obsah telefonického rozhovoru z 22. marca 2002 medzi advokátmi spoločnosti Deltafina a úradníkom povereným danou vecou potvrdzuje, že Komisia si bola plne vedomá toho, že spoločnosť Deltafina čoskoro svoju spoluprácu prezradí.

92      Zo zápisnice zo stretnutia 14. marca 2002, ktorú vyhotovila Komisia, navyše vyplýva, že úradník poverený danou vecou vyhlásil, že v prípade prezradenie žiadosti o oslobodenie od pokút „bude povinnosť spoločnosti Deltafina poskytnúť Komisii čo najrýchlejšie dôkazy ešte naliehavejšia“. Spoločnosť Deltafina však tvrdí, že si túto povinnosť splnila, čo údajne vyplýva z odôvodnení č. 389 až 397 napadnutého rozhodnutia. Dodržala teda povinnosť spolupráce, lebo poskytla dodatočné informácie, o ktoré útvary Komisie žiadali na stretnutí 14. marca 2002, čím súhlasila so znášaním tohto ťažšieho bremena, pretože nedokázala zachovať v tajnosti svoju spoluprácu. Navyše riaditelia spoločnosti Deltafina boli zdĺhavo vypočutí Komisiou 29. mája a 11. júla 2002. Najväčšia časť dôkazov použitých v napadnutom rozhodnutí pochádza v skutočnosti od spoločnosti Deltafina. Spoločnosť Deltafina teda úplne splnila požiadavky Komisie v rámci „druhej najprijateľnejšej možnosti“, ktorú jej Komisia ponúkla. Svojou výzvou o poskytnutie dodatočných informácií Komisia zabezpečila, že prezradenie podania žiadosti o oslobodenie od pokút nenaruší vyšetrovanie.

93      Deltafina tvrdí, že dôvod, prečo spoločnosť neinformovala Komisiu o prezradení podania žiadosti o oslobodenie od pokút je ten, že na stretnutí 14. marca 2002 Komisiu upozornila, že fyzicky nie je možné, aby na blížiacom sa stretnutí združenia APTI nebola táto skutočnosť prezradená. Podľa spoločnosti Deltafina teda úradníci Komisie poverení danou vecou boli v plnej miere informovaní, že Deltafina to na uvedenom stretnutí oznámi.

94      Navyše oba dokumenty týkajúce sa stretnutia združenia APTI 4. apríla 2002, na základe ktorých spoločnosť Dimon Italia obvinila spoločnosť Deltafina, že porušila svoju povinnosť spolupráce, boli už dlho založené v spise Komisie, a to od prešetrovania vykonaného v spoločnosti Dimon Italia 18. apríla 2002, pričom Komisia v nich nikdy nič nenašla, čo by sa dalo vytknúť.

95      Po tretie spoločnosť Deltafina tvrdí, že počiatočné nesprávne pochopenie jej správania zo strany Komisie malo vplyv na jej závery v napadnutom rozhodnutí. Tvrdí, že Komisia v dodatku vychádzala z predpokladu, že spoločnosti Deltafina, Dimon Italia a Transcatab postupovali spoločne pri svojom podaní žiadostí o oslobodenie od pokút. Toto konštatovanie údajne vyplýva z bodov 57 a 60 dodatku. V bode 60 dodatku Komisia najmä označila správanie spoločnosti Deltafina ako „zjavne podvodné“. Zo spisu však vyplýva, že Deltafina, Dimon Italia a Transcatab pripravili svoje žiadosti o oslobodenie od pokút samostatne a bez vzájomnej dohody o tom, v akom poradí budú žiadosti podané. Deltafina teda tvrdí, že jej správanie bolo v súlade s oznámením o spolupráci z roku 2002.

96      Hoci obvinenia voči spoločnosti Deltafina obsiahnuté v dodatku neboli prevzaté do napadnutého rozhodnutia, možno v uvedenom rozhodnutí údajne nájsť niektoré jeho časti, najmä v odôvodnení č. 441, v ktorom Komisia uviedla, že spoločnosť Deltafina prezradila podanie žiadosti „svojim dvom hlavným konkurentom“, ako v nadpise nachádzajúcom sa za bodom 420 napadnutého rozhodnutia („Vyhlásenia spoločnosti Deltafina pred spoločnosťami Dimon a Transcatab zo 4. apríla 2002“).

97      V rámci tretieho žalobného dôvodu spoločnosť Deltafina tvrdí, že pri prijatí napadnutého rozhodnutia došlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu tým, že Komisia sa domnievala, že prezradenie podania žiadosti o oslobodenie od pokút spoločnosťou Deltafina narušilo vyšetrovanie. Podľa spoločnosti Deltafina toto prezradenie totiž nemohlo nijako narušiť vyšetrovanie vedené Komisiou na rozdiel od jej tvrdenia uvedeného v odôvodnení č. 433 napadnutého rozhodnutia, lebo Deltafina ostatným účastníkom kartelu nemohla prezradiť nič, čo by už nevedeli.

98      Pokiaľ ide konkrétne o spoločnosti Dimon Italia a Transcatab, skutočnosť, že im právny poradca spoločnosti Universal oznámil, že spoločnosť Deltafina podala žiadosť o oslobodenie od pokút, mala za následok len rýchlejšie podanie ich žiadostí o zvýhodnené zaobchádzanie, ktoré v každom prípade už pripravovali. Deltafina sa domnieva, že spolupráca týchto dvoch spoločností vyšetrovanie nenarušila. Práve naopak, ich spolupráca Komisii zmenšila množstvo úsilia, ktoré musela vynaložiť pri vyšetrovaní. Zo spisu navyše vyplýva, že Komisia sa s týmito dvoma podnikmi dohodla na vykonaní prešetrovania.

99      Komisia údajne sama v odôvodnení č. 443 napadnutého rozhodnutia priznala, že „nemožno určiť, či bolo jej prešetrovanie skutočne narušené“. Okrem toho skutočnosť uvedená v tom istom bode napadnutého rozhodnutia, t. j. že prešetrovanie vykonané v priestoroch spoločnosti Trestina nebolo úspešné, nie je podľa spoločnosti Deltafina dôsledkom vyhlásenia, ktoré vykonal riaditeľ spoločnosti Deltafina, ale skôr toho, že sama Komisia svojim správaním vopred varovala celé talianske odvetvie o vyšetrovaní. V prípade spoločnosti Romana Tabacchi sa navyše Komisia nesťažovala na to, že prešetrovanie nebolo úspešné.

100    Na základe uvedených dôvodov spoločnosť Deltafina navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom ju zaväzuje na zaplatenie pokuty.

101    Komisia navrhuje prvé tri žalobné dôvody spoločnosti Deltafina zamietnuť.

2.     Posúdenie Všeobecným súdom

102    Pred preskúmaním jednotlivých tvrdení spoločnosti Deltafina treba uviesť právny rámec, do ktorého patria.

a)     O programe zhovievavosti

103    Komisia v rámci svojej činnosti pokutovania porušení článku 81 ES zaviedla program zhovievavosti, ktorým sa má poskytnúť zvýhodnené zaobchádzanie so spoločnosťami, ktoré s ňou spolupracujú pri vyšetrovaní tajných kartelových dohôd týkajúcich sa Únie.

104    Tento program zhovievavosti, ktorý bol pôvodne stanovený v oznámení o spolupráci z roku 1996, bol následne rozšírený v oznámení o spolupráci z roku 2002, ktoré sa uplatňuje na prejednávanú vec, a neskôr v oznámení o spolupráci z roku 2006.

105    Z oznámenia o spolupráci z roku 2002 vyplýva, že vytvorenie programu zhovievavosti je odôvodnené tým, že je v záujme Únie zabezpečiť zvýhodnené zaobchádzanie so spoločnosťami, ktoré s Komisiou spolupracujú pri vyšetrovaní tajných kartelov vzťahujúcich sa na praktiky, ktoré predstavujú najzávažnejšie porušenia článku 81 ES, t. j. kartelov, ktorých cieľom je najmä stanovenie cien, výrobných alebo predajných kvót, rozdelenie trhov alebo tiež obmedzenie dovozu či vývozu.

106    Komisia sa totiž domnieva, že záujem spotrebiteľov a občanov na tom, aby sa odhalili a potrestali tajné kartely, prevažuje nad záujmom pokutovať podniky, ktoré Komisii umožnia odhaliť a potrestať uvedené praktiky (pozri bod 4 oznámenia o spolupráci z roku 2002, ktorý bol prebraný do bodu 3 oznámenia o spolupráci z roku 2006).

107    Cieľom programu zhovievavosti je teda vyšetriť, potláčať a odradzovať od páchania praktík, ktoré predstavujú najzávažnejšie porušenia článku 81 ES. Tento program sa zakladá na určitej dohode medzi Komisiou a podnikmi, ktoré sa zúčastnili na uvedených protiprávnych karteloch a ktoré sa rozhodnú s Komisiou spolupracovať.

108    Tieto podniky totiž ponúkajú aktívnu a dobrovoľnú spoluprácu pri vyšetrovaní, čo Komisii uľahčuje jej úlohu spočívajúcu v zisťovaní a potláčaní porušení pravidiel hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, BASF a UCB/Komisia, T‑101/05 a T‑111/05, Zb. s. II‑4949, bod 90 a tam citovanú judikatúru). Za túto spoluprácu im môže byť poskytnuté zvýhodnené zaobchádzanie s ohľadom na pokuty, ktoré by im boli v opačnom prípade uložené, pod podmienkou, že splnia podmienky stanovené v oznámení o spolupráci.

109    Program zhovievavosti stanovený oznámením o spolupráci z roku 2002 upravuje možnosť Komisie priznať úplné oslobodenie od pokút podniku, ktorý ako prvý začne spolupracovať pri vyšetrovaní, ako aj zníženie pokuty podnikom, ktoré začnú spolupracovať neskôr. V prvom rade sa dotknutému podniku poskytne úplná výnimka zo zásady osobnej zodpovednosti, ktorá stanovuje, že ak podnik porušuje pravidlá hospodárskej súťaže, zodpovedá za toto porušovanie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 77). Miera uplatnenie tejto výnimky sa potom líši v závislosti od chronologického poradia, v akom boli žiadosti o spoluprácu podané, a od kvality poskytnutej spolupráce.

110    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že z logiky programu oslobodenia od pokút vyplýva, že len jednému z členov kartelu môže byť poskytnuté úplné oslobodenie, lebo cieľom je vytvoriť vnútri kartelov atmosféru neistoty, ktorá má povzbudzovať k oznamovaniu kartelov Komisii. Táto neistota pritom vyplýva práve zo skutočnosti, že členovia kartelu vedia, že len jednému z nich bude poskytnuté úplné oslobodenie od pokuty, ak nahlási ostatných účastníkov porušenia, čím ich vystaví riziku, že im budú uložené pokuty.

111    Z oznámenia o spolupráci z roku 2002 vyplýva, že v rámci programu zhovievavosti upraveného v tomto oznámení, ktorý z veľkej časti prebraný do oznámenia o spolupráci z roku 2006, sa postup poskytovania úplného oslobodenia od pokút určitému podniku skladá z troch rôznych fáz.

112    V rámci prvej fázy musí podnik, ktorý chce spolupracovať s Komisiou, kontaktovať Komisiu a predložiť jej dôkazy o údajnom karteli majúcom vplyv na hospodársku súťaž v Únii. Na základe týchto dôkazov musí byť Komisia schopná buď prijať rozhodnutie o vykonaní prešetrovania v prípade stanovenom v bode 8 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002, alebo konštatovať porušenie článku 81 ES v prípade upravenom v bode 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002.

113    V druhej fáze, t. j. po prijatí žiadosti o oslobodenie od pokút, Komisia preskúma dôkazy predložené na podporu uvedenej žiadosti, aby overila, či príslušný podnik spĺňa podmienky stanovené v bode 8 písm. a) alebo v bode 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Ak je tento podnik prvým podnikom, ktorý tieto podmienky spĺňa, Komisia mu písomne poskytne podmienečné oslobodenie od pokút (body 15 a 16 oznámenia o spolupráci z roku 2002).

114    Poskytnutím podmienečného oslobodenia od pokút sa teda vytvára osobitné procesné postavenie v priebehu správneho konania v prospech podniku spĺňajúceho podmienky stanovené v bode 8 oznámenia o spolupráci z roku 2002, čo vyvoláva určité právne účinky. Toto podmienečné oslobodenie však nie je nijako porovnateľné s konečným oslobodením od pokút, ktoré sa poskytne až na konci správneho konania.

115    Presnejšie, poskytnutie podmienečného oslobodenia od pokút svedčí jednak o tom, že dotknutý podnik ako prvý splnil podmienky uvedené v bode 8 písm. a) alebo b) oznámenia o spolupráci z roku 2002, takže Komisia nezaujme stanovisko k iným žiadostiam, kým nerozhodne o jeho žiadosti o oslobodenie od pokút (bod 18 oznámenia o spolupráci z roku 2002), a jednak dáva uvedenému podniku záruku, že mu Komisia poskytne oslobodenie od pokút, ak na konci správneho konania dospeje k záveru, že tento podnik splnil podmienky uvedené v bode 11 písm. a) až c) oznámenia o spolupráci z roku 2002.

116    V tejto súvislosti treba teda uviesť, že bod 11 písm. a) až c) oznámenia o spolupráci z roku 2002 stanovuje:

„Okrem podmienok stanovených v bode 8 písm. a) a v bode 9 alebo prípadne v bode 8 písm. b) a bode 10 musia byť v každom prípade splnené tieto kumulatívne podmienky s cieľom oprávnenia na oslobodenie od pokuty:

a)      podnik spolupracuje plne, trvalo a účinne počas celého správneho postupu Komisie a poskytne Komisii všetky dôkazy, ktoré vlastní, alebo ktoré má k dispozícii, pokiaľ ide o porušenie, pre ktoré existuje podozrenie. Je najmä k dispozícii Komisii s cieľom rýchleho zodpovedania akejkoľvek požiadavky, ktorá môže prispieť k stanoveniu daných skutočností;

b)      podnik skoncuje so svojim zapojením sa do porušovania, pre ktoré existuje podozrenie, najneskôr v čase, keď predkladá dôkaz podľa bodu 8 písm. a) alebo prípadne bodu 8 písm. b);

c)      podnik neprijal žiadne opatrenia na prinútenie iných podnikov, aby sa podieľali na tomto porušovaní.“

117    Napokon až v tretej fáze, t. j. na konci správneho konania v rámci prijatia konečného rozhodnutia Komisia oslobodí v tomto rozhodnutí podnik, ktorému bolo poskytnuté podmienečné oslobodenie, od pokút v pravom zmysle slova, alebo ho od pokút neoslobodí. Práve v tomto momente sa skončia aj účinky procesného postavenia vyplývajúceho z podmienečného oslobodenia od pokút. Konečné oslobodenie od pokút sa však poskytne, len ak uvedený podnik spĺňal počas celého správneho konania a až do prijatia konečného rozhodnutia všetky tri kumulatívne podmienky stanovené v bode 11 písm. a) až c) oznámenia o spolupráci z roku 2002 (bod 19 daného oznámenia).

118    Zo systému stanoveného v oznámení o spolupráci z roku 2002 teda vyplýva, že podniku, ktorý žiada o oslobodenie od pokút, sa do prijatia konečného rozhodnutia neposkytne oslobodenie od pokút v pravom zmysle slova, ale sa mu len prizná procesné postavenie, ktoré môže na konci správneho konania viesť k oslobodeniu od pokút, ak sú požadované podmienky splnené

119    Spoločnosť Deltafina sa vo svojich písomnostiach a na pojednávaní viackrát zmienila o údajnom rozhodnutí Komisie o „odňatí“ podmienečného oslobodenia, ktoré jej bolo poskytnuté na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002.

120    V tejto súvislosti treba uviesť, že v prejednávanej veci spoločnosť Deltafina podala svoju žiadosť o oslobodenie od pokút alebo o zníženie pokuty 19. februára 2002. Keďže sa Komisia domnievala, že Deltafina spĺňa podmienky stanovené v bode 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002, priznala jej listom z 6. marca 2002 procesné postavenie podmienečného oslobodenia. Napokon, keď na konci správneho konania Komisia dospela k názoru, že Deltafina nedodržala podmienku stanovenú v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002, rozhodla sa spoločnosti nepriznať konečné oslobodenie od pokút.

121    Z toho vyplýva, že napadnutým rozhodnutím nijako nedošlo, ako tvrdí spoločnosť Deltafina, k „odňatiu“ podmienečného oslobodenia, pretože zodpovedajúce procesné postavenie prestalo mať svoje účinky v momente, keď Komisia prijala konečné rozhodnutie. Uvedeným rozhodnutím teda Komisia „neodňala“ podmienečné oslobodenie, ale rozhodla, že spoločnosti Deltafina konečné oslobodenie od pokút neposkytne.

122    Keďže nešlo o nijaké „odňatie“ podmienečného oslobodenia, tvrdenia spoločnosti Deltafina treba vykladať tak, že sa vzťahujú na rozhodnutie Komisie, ktorým sa jej neposkytlo konečné oslobodenie od pokút.

b)     O rozsahu povinnosti spolupráce

123    Keďže Deltafina v prvom rade tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je protiprávne tým, že Komisia sa rozhodla nepriznať jej konečné oslobodenie od pokút z dôvodu porušenia povinnosti spolupráce stanovenej v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002, najskôr treba objasniť rozsah tejto povinnosti.

124    Zo samotného znenia bodu 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002 (pozri bod 116 vyššie), a najmä z označenia požadovanej spolupráce za „plnú, trvalú a účinnú“, vyplýva, že povinnosť spolupráce zo strany podniku, ktorý žiada o oslobodenie od pokút, predstavuje veľmi všeobecnú povinnosť, ktorej hranice nie sú presne vymedzené a ktorej presný rozsah možno chápať iba vzhľadom na súvislosti, za akých sa vykonáva, takže v rámci programu zhovievavosti.

125    Zo všetkého, čo bolo uvedené v bode 103 a nasl. vyššie vyplýva, že poskytnutie úplného oslobodenia od pokút predstavuje výnimku zo zásady osobnej zodpovednosti podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ktorá je odôvodnená cieľom odhaľovania, vyšetrovania, sankcionovania a odrádzania od dopúšťania sa praktík, ktoré predstavujú najzávažnejšie obmedzenia hospodárskej súťaže. Za týchto okolností je teda logické požadovať, aby podnik, ktorý žiada o oslobodenie od pokút, výmenou za poskytnutie úplného oslobodenia od pokút spolupracoval s Komisiou pri vyšetrovaní porušenia, ktorého sa dopustil, pričom táto spolupráca musí byť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 „plná, trvalá a účinná“.

126    Z označenia spolupráce za „úplnú“ vyplýva, že aby mu oslobodenie mohlo byť priznané, spolupráca žiadateľa o oslobodenie od pokút s Komisiou musí byť úplná, absolútna a bezvýhradná. Označenie tejto spolupráce za „trvalú“ a „účinnú“ znamená, že táto spolupráca musí trvať počas celého správneho konania a že musí byť v zásade okamžitá.

127    Navyše z ustálenej judikatúry vyplýva, že zníženie pokuty na základe oznámenia o spolupráci môže byť odôvodnené len vtedy, ak poskytnuté informácie a všeobecnejšie správanie predmetného podniku môžu byť v danej súvislosti považované za preukazujúce skutočnú spoluprácu z jeho strany (pozri s ohľadom na oznámenie o spolupráci z roku 1996 rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 395; z 29. júna 2006, Komisia/SGL Carbon, C‑301/04 P, Zb. s. I‑5915, bod 68, a Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 109 vyššie, bod 281).

128    Ako totiž vyplýva zo samotného pojmu spolupráca použitého v texte oznámenia o spolupráci z roku 2002, zníženie pokuty na základe uvedeného oznámenia môže byť priznané jedine vtedy, ak konanie dotknutého podniku svedčí o takom duchu spolupráce (pozri v tomto zmysle s ohľadom na oznámenie o spolupráci z roku 1996 rozsudky Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 127 vyššie, bod 396, a Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 109 vyššie, bod 282).

129    To platí o to viac v prípade spolupráce, ktorá je nevyhnutná na odôvodnenie priznania úplného oslobodenia od pokút, pretože oslobodenie od pokút predstavuje ešte priaznivejšie zaobchádzanie než obyčajné zníženie pokuty.

130    Z vyššie uvedeného vyplýva, že pojem „plná, trvalá a účinná“ spolupráca, ktorý odôvodňuje poskytnutie úplného oslobodenia od pokút, znamená, že spolupráca musí byť skutočná a úplná a musí sa vyznačovať skutočným duchom spolupráce.

131    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že keď určitý podnik predloží Komisii neúplný alebo nepresný opis skutkového stavu, nemožno v zmysle uvedenej judikatúry považovať jeho správanie za prejav ducha skutočnej spolupráce (pozri v tomto zmysle rozsudky Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 127 vyššie, bod 397; Komisia/SGL Carbon, už citovaný v bode 127 vyššie, bod 69, a Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 109 vyššie, bod 283).

132    Taktiež podnik, ktorý chce dosiahnuť úplné oslobodenie od pokút na základe svojej spolupráce pri vyšetrovaní, nemôže neinformovať Komisiu o rozhodujúcich skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel a ktoré môžu, i keď len potenciálne, ovplyvniť priebeh správneho konania a účinnosť vyšetrovania vedeného Komisiou. Ozajstná a úplná spolupráca teda znamená, že dotknutý podnik počas celého správneho konania včas informuje Komisiu o všetkých rozhodujúcich okolnostiach, ktoré môžu mať negatívny vplyv na riadny priebeh vyšetrovania a na účinné odhalenie a potrestanie daného kartelu. Táto informačná povinnosť je dôležitejšia, ak sa uvedená okolnosť týka vzťahov medzi daným podnikom a ostatnými účastníkmi kartelu, a ešte dôležitejšia, ak Komisia s týmto podnikom výslovne už predtým v rámci správneho konania prerokovala, že takáto okolnosť môže prípadne nastať.

133    Treba tiež pripomenúť, že posúdenie toho, či sa subjekt správal tak, že toto správanie bolo výrazom ducha skutočnej spolupráce v súlade s požiadavkami uvedenými v bode 124 až 132 vyššie, a najmä v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 127 a 128 vyššie, možno vykonať len s ohľadom na okolnosti existujúce v okamihu, keď sa toto správanie uskutočnilo. Vzhľadom na „trvalú“ povahu vyžadovanej spolupráce, ktorá musí byť poskytovaná počas celého konania, totiž akékoľvek správanie v rozpore s duchom skutočnej spolupráce už samo osebe stačí na konštatovanie porušenia povinnosti spolupráce. Akákoľvek okolnosť, ku ktorej došlo po uvedenom správaní, nemôže teda odôvodniť také porušenie.

134    Z toho vyplýva, že prípadné konštatovanie ex post, že správanie, ktorým sa porušila povinnosť spolupráce, nemalo negatívne účinky, nemožno použiť na ospravedlnenie tohto správania.

135    Práve vzhľadom na tieto úvahy treba posúdiť relevantné skutočnosti a tvrdenia predložené spoločnosťou Deltafina.

c)     O porušení povinnosti spolupráce spoločnosťou Deltafina

136    Deltafina v rámci prvých troch žalobných dôvodov v podstate tvrdí, že Komisia sa dopustila viacerých chýb tým, že jej po skončení správneho konania nepriznala oslobodenie od pokút z dôvodu porušenia povinnosti spolupráce stanovenej v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002.

137    V tejto súvislosti je po prvé preukázané, že riaditeľ spoločnosti Deltafina urobil spontánne vyhlásenie na stretnutí združenia APTI 4. apríla 2002, ktorým prítomným osobám oznámil, že Deltafina podala Komisii žiadosť o oslobodenie od pokút v rámci programu zhovievavosti týkajúceho sa existujúcich kartelov medzi spracovateľmi na talianskom trhu s tabakom, a že Deltafina teda začala spolupracovať s Komisiou. Toto oznámenie podrobne opísal sám riaditeľ spoločnosti Deltafina v jednom písomnom vyhlásení, ktoré bolo doslovne uvedené v odôvodnení č. 426 napadnutého rozhodnutia. Z tohto vyhlásenia vyplýva, že riaditeľ spoločnosti Deltafina uviedol, že sa sám rozhodol vykonať toto oznámenie na stretnutí 4. apríla 2002.

138    Deltafina nespochybňuje skutočnosť, ktorá je spomenutá najmä v odôvodnení č. 449 napadnutého rozhodnutia, že hoci sa po tomto prezradení ešte viackrát stretla s útvarmi Komisie, nikdy ich neinformovala o oznámení vykonanom jej riaditeľom na stretnutí združenia APTI 4. apríla 2002. Vo svojej žalobe túto skutočnosť dokonca výslovne potvrdzuje.

139    Okrem toho sa preukázalo, že Komisia sa o prezradení riaditeľom spoločnosti Deltafina dozvedela až potom, ako ju o tom informovala spoločnosť Dimon Italia na vypočutí 22. júna 2004, teda viac než dva roky po tomto prezradení (pozri odôvodnenia č. 410, 422, 423 a 449 napadnutého rozhodnutia).

140    Po druhé sa tiež preukázalo, že 2. apríla 2002 externý právny poradca spoločnosti Universal, ktorá je materskou spoločnosťou spoločnosti Deltafina, informoval externých právnych poradcov spoločnosti SCC a Dimon, ktoré sú materskými spoločnosťami spoločností Transcatab a Dimon Italia, a konkurentmi spoločnosti Deltafina na talianskom trhu, že Deltafina podala Komisii žiadosť o oslobodenie od pokút v súvislosti s kartelmi medzi spracovateľmi na talianskom trhu s tabakom. Táto okolnosť, ktorú spoločnosť Deltafina nespochybnila, vyplýva z vyhlásenia externého právneho poradcu spoločnosti Universal, ktoré bolo uvedené v odôvodnení č. 455 napadnutého rozhodnutia, a najmä z poslednej vety tohto vyhlásenia, v ktorej výslovne tvrdí, že „právny poradca informoval 2. apríla 2002 ostatných účastníkov“.

141    Deltafina nespochybňuje okolnosť, že hoci sa ona sama, ako aj spoločnosť Universal, po tomto oznámení s útvarmi Komisie ešte niekoľkokrát stretla, o oznámení vykonanom externým právnym poradcom spoločnosti Universal 2. apríla 2002 Komisiu informovali až vo februári 2005, po doručení dodatku Komisie (pozri odôvodnenie č. 454 napadnutého rozhodnutia). Vo svojej žalobe túto skutočnosť dokonca výslovne potvrdzuje.

142    Komisia sa teda o oznámení vykonanom externým právnym poradcom spoločnosti Universal dozvedela až takmer tri roky potom, ako k nemu došlo. Okolnosť, že Komisia nebola o tomto oznámení urýchlene informovaná, je výslovne uvedená v odôvodnení č. 459 in fine napadnutého rozhodnutia.

143    Keďže Deltafina podala žiadosť o oslobodenie od pokút 19. februára 2002 a Komisia jej procesné postavenie podmienečného oslobodenia priznala 6. marca 2002, bola táto spoločnosť povinná, aby jej na konci správneho konania mohlo byť poskytnuté konečné oslobodenie od pokút, úplne dodržiavať povinnosti vyplývajúce z bodu 11 oznámenia o spolupráci z roku 2002, najmä povinnosť plnej, trvalej a účinnej spolupráce podľa bodu 11 písm. a) tohto oznámenia.

144    Ako bolo uvedené v bodoch 127, 128 a 131 vyššie, z ustálenej judikatúry vyplýva, že podniku, ktorý požiadal o zvýhodnené zaobchádzanie stanovené v oznámení o spolupráci z roku 2002, možno také zvýhodnené zaobchádzanie poskytnúť, len ak správanie tohto podniku má všetky prvky ducha skutočnej spolupráce. Okrem toho, keď určitý podnik predloží Komisii neúplný alebo nepresný opis skutkového stavu, nemožno jeho správanie v zmysle uvedenej judikatúry považovať za prejav ducha skutočnej spolupráce.

145    V prejednávanej veci sa preukázalo, že Deltafina neinformovala Komisiu o okolnostiach dôležitých pre vyšetrovanie, teda o tom, že na stretnutí združenia APTI 4. apríla 2002 jej riaditeľ prezradil, že podala žiadosť o oslobodenie od pokút a že externý právny poradca jej materskej spoločnosti Universal oznámil 2. apríla 2002 to isté materským spoločnostiam niektorých jej konkurentov. Rovnako je preukázané, že Komisia o týchto okolnostiach relevantných pre vyšetrovanie viac ako dva roky nevedela.

146    Z napadnutého rozhodnutia a zo spisu navyše vyplýva, že téma požiadavky zachovať mlčanlivosť o podaní žiadosti o oslobodenie od pokút, aby konkurenti neboli upozornení a aby vyšetrovanie nestratilo svoju účinnosť, bola medzi účastníkmi konania výslovne prerokovaná počas ich spoločných stretnutí v rámci programu zhovievavosti, a najmä na stretnutí 14. marca 2002 (pozri body 8 a 47 až 49 vyššie, ako aj zápisnice z tohto stretnutia, ktoré sú spomenuté v odôvodneniach č. 413 až 415 napadnutého rozhodnutia a ktoré predložila do spisu Deltafina). Z týchto dokumentov konkrétne vyplýva, že Komisia výslovne požiadala spoločnosť Deltafina, aby zachovala podanie žiadosti o oslobodenie od pokút v tajnosti, lebo mala v úmysle vykonať prešetrovanie. Spoločnosti Deltafina teda bolo zdôraznené, že prípadné prezradenie podania žiadosti o oslobodenie od pokút sa bude považovať za relevantnú okolnosť, ktorá môže, aspoň potenciálne, ovplyvniť riadny priebeh vyšetrovania a schopnosť Komisie úspešne zistiť, vyšetriť a pokutovať predmetný kartel.

147    Napokon nemožno poprieť, že v danom okamihu bolo prípadné prezradenie žiadosti o oslobodenie od pokút vnímané spoločnosťou Deltafina i Komisiou ako okolnosť, ktorá môže mať, aspoň potenciálne, negatívny vplyv na vyšetrovanie. To potvrdzuje jednak tá okolnosť, že samotná Deltafina považovala za potrebné zachovať o podaní žiadosti o oslobodenie od pokút maximálnu mlčanlivosť (pozri bod 50 in fine vyššie), čo dokazuje, že si bola vedomá možných negatívnych vplyvov prezradenia tejto informácie, ako aj okolnosť, že sama tvrdí, že súhlasila so znášaním ťažšieho bremena, lebo nedokázala udržať svoju spoluprácu v tajnosti (pozri bod 92 vyššie a bod 163 nižšie), čo dokazuje, že pripustila, že prezradenie tejto informácie prestavuje problém, ktorý je potrebné napraviť pomocou nejakého riešenia. Deltafina teda nemôže tvrdiť, že nevedela, že zachovanie mlčanlivosti o žiadosti o oslobodenie od pokút sa považuje za významný prvok na úspešné vykonanie vyšetrovania.

148    Za týchto okolností treba konštatovať, že ak by išlo o správanie, ktoré by sa nieslo v duchu skutočnej spolupráce, Deltafina by mala urýchlene informovať Komisiu o tom, že podanie jej žiadosti o oslobodenie od pokút bolo prezradené.

149    Keďže Deltafina neinformovala Komisiu o tom, že žiadosť o oslobodenie od pokút bola 2. a 4. apríla 2002 prezradená, hoci tieto skutočnosti mohli, aspoň potenciálne, ovplyvniť riadny priebeh vyšetrovania, Deltafina nemôže tvrdiť, že jej správanie dokazovalo skutočnú spoluprácu z jej strany v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 127, 128 a 131 vyššie, a že teda neporušila povinnosť spolupráce vyplývajúcu z bodu 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002, ktorú mala ako žiadateľ o oslobodenie od pokút.

150    Konkrétne tvrdenia uvedené spoločnosťou Deltafina v rámci prvých troch žalobných dôvodov nemôžu tento záver spochybniť.

d)     O konkrétnych tvrdeniach spoločnosti Deltafina založených na chybách, ktorými je napadnuté rozhodnutie postihnuté, pretože jej Komisia neposkytla konečné oslobodenie od pokút

 O tvrdení založenom na tom, že Komisia súhlasila s tým, že Deltafina prezradí na stretnutí združenia APTI podanie žiadosti o oslobodenie od pokút

151    Najskôr je potrebné preskúmať tvrdenie spoločnosti Deltafina uvedené v rámci druhého žalobného dôvodu, podľa ktorého Komisia vedela o tom, že Deltafina na blížiacom sa stretnutí združenia APTI prezradí podanie žiadosti o oslobodenie od pokút, a súhlasila s tým. V žalobe totiž Deltafina tvrdí, že Komisiu o tomto prezradení neinformovala, pretože ju upozornila už predtým, na stretnutí 14. marca 2002, že na stretnutí združenia APTI nedokáže danú skutočnosť neprezradiť. Útvary Komisie tak boli informované o tom, že Deltafina na uvedenom stretnutí danú skutočnosť prezradí.

–       O údajnom oznámení Komisii vopred

152    V tejto súvislosti treba konštatovať, že z napadnutého rozhodnutia ani z písomností založených v spise nevyplýva, že by spoločnosť Deltafina výslovne a jasne vopred oznámila Komisii, že na blížiacom sa stretnutí združenie APTI niektorý z jej zástupcov prezradí spontánne podanie žiadosti o oslobodenie od pokút, ako to prezradil riaditeľ spoločnosti Deltafina 4. apríla 2002.

153    V zápisnici zo stretnutia konaného 14. marca 2002, ktorú vyhotovili útvary Komisie, ani v poznámkach, ktoré si na tomto stretnutí zapísal jeden zo zástupcov spoločnosti Universal, nie je uvedená skutočnosť, že by na ňom Deltafina výslovne Komisiu upozornila, že danú skutočnosť prezradí (pozri odôvodnenia č. 413 až 415 napadnutého rozhodnutia).

154    Deltafina na tomto stretnutí uviedla štyri dôvody, pre ktoré sa domnievala, že nedokáže ešte ďalší mesiac zachovať v tajnosti to, že podala žiadosť o oslobodenie od pokút, pričom jedným z nich bolo blížiace sa stretnutie združenia APTI. Zo zápisnice z tohto stretnutia, ktorú vypracoval samotný zástupca spoločnosti Universal, však vyplýva, že spoločnosť Deltafina len zdôraznila, že bude pre ňu ťažké zachovať v tajnosti svoju žiadosť o oslobodenie od pokút, lebo ak sa bude na blížiacom sa stretnutí združenia APTI správať inak ako na predchádzajúcich stretnutiach, môže to u jej konkurentov prehĺbiť podozrenie, že takú žiadosť podala (pozri najmä odôvodnenie č. 415 napadnutého rozhodnutia). Deltafina však na tomto stretnutí vôbec nespomenula zámer spontánne prezradiť podanie žiadosti o oslobodenie od pokút.

155    Navyše Deltafina v odpovedi na otázku Všeobecného súdu na pojednávaní sama v podstate uznala, že na stretnutí s útvarmi Komisie 14. marca 2002 tieto útvary výslovným spôsobom neinformovala, že na blížiacom sa stretnutí združenia APTI prezradí podanie svojej žiadosti o oslobodenie od pokút.

156    Navyše zo žiadnej z písomností založených v spise nevyplýva, že by spoločnosť Deltafina kedykoľvek inokedy vopred a výslovne upozornila Komisiu, že takéto spontánne vyhlásenie urobí.

157    Najmä nemožno prijať tvrdenie spoločnosti Deltafina, že o prezradení svojej žiadosti o oslobodenie od pokút informovala Komisiu 22. marca 2002 v telefonickom hovore medzi úradníkom povereným danou vecou a zástupcami spoločnosti Deltafina, t. j. približne desať dní pred prezradením danej skutočnosti 4. apríla 2002 (pozri body 10 a 91 vyššie).

158    Zo zhrnutia obsahu tohto telefonického hovoru, ktoré vyhotovil jeden z advokátov spoločnosti Deltafina pre vlastné použitie, totiž vyplýva, že v tomto hovore zástupcovia spoločnosti Deltafina „poukázali“ na to, že sa blíži stretnutie združenia APTI, a že mlčanlivosť dosahuje svoju maximálnu mieru možností („tenuta confidenzialità era conseguentemente alla fine“). Treba pritom konštatovať, že takéto „poukázanie“ nepredstavuje výslovné a jasné oznámenie vopred o tom, že riaditeľ spoločnosti Deltafina na blížiacom sa stretnutí združenia APTI spontánne prezradí podanie žiadosti o oslobodenie od pokút. Deltafina tak nemôže zo skutočnosti, že úradník povereným danou vecou na toto „poukázanie“ odpovedal, oprávnene vyvodiť, že „daná záležitosť bola dostatočne prejednaná v Bruseli a že je zrejmá“, že Komisia akceptovala, že spoločnosť Deltafina spontánne prezradí svoju žiadosť o oslobodenie od pokút. Takéto posúdenie potvrdzuje aj zhrnutie obsahu toho istého telefonického hovoru vyhotovené Komisiou pre vlastné použitie, z ktorého vyplýva iba to, že v tomto hovore sa diskusia o možnosti zachovať žiadosť o oslobodenie od pokút v tajnosti týkala, rovnako ako na stretnutí 14. marca 2002, nebezpečenstva, že ostatní účastníci kartelu pochopia na najbližšom stretnutí združenia APTI, že Deltafina spolupracuje s Komisiou.

159    Navyše úradník poverený danou vecou, ktorý sa zúčastnil na stretnutí 14. marca 2002 a ktorý bol aj účastníkom telefonického hovoru 22. marca 2002, na pojednávaní potvrdil, že si nikdy neuvedomil, že by Deltafina chcela na blížiacom sa stretnutí združenia APTI vykonať také spontánne vyhlásenie, a že keby Komisia pochopila, že úmysel spoločnosti Deltafina bol taký, nikdy by s tým nesúhlasila, čo napokon vyplýva z odôvodnenia č. 449 napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o vyhlásenie toho istého úradníka na vypočutí 22. júna 2004, ktorý spomenula Deltafina (pozri bod 90 vyššie), toto vyhlásenie takisto nemôže jej tvrdenie podporiť. Z tohto vyhlásenia totiž vôbec nevyplýva, ako sa to snaží tvrdiť Deltafina, že by uvedený úradník súhlasil s tým, že spontánne prezradenie žiadosti o oslobodenie od pokút treba urobiť.

160    S ohľadom na všetky tieto úvahy treba konštatovať, že sa spoločnosti Deltafina nepodarilo preukázať, že riadne vopred informovala Komisiu o tom, že podanie žiadosti o oslobodenie od pokút spontánne prezradí na stretnutí združenia APTI 4. apríla 2002. Z toho vyplýva, že keďže Komisia nevedela o tom, že spoločnosť Deltafina také spontánne prezradenie urobí, nemohla s tým vopred súhlasiť alebo to povoliť. Tvrdenie spoločnosti Deltafina založené na tom, že Komisia vedela, že Deltafina na stretnutí združenia APTI 4. apríla 2002 prezradí podanie žiadosti o oslobodenie od pokút, preto musí byť odmietnuté.

161    Spoločnosť Deltafina však navyše tvrdí, že oba dokumenty týkajúce sa stretnutia združenia APTI 4. apríla 2002, na ktoré spoločnosť Dimon Italia odkázala na vypočutí 22. júna 2004, aby Komisiu upozornila na to, že spoločnosť Deltafina prezradila podanie žiadosti o oslobodenie od pokút, boli založené v spise už od okamihu, keď Komisia vykonala prešetrovanie v priestoroch spoločnosti Dimon Italia.

162    V tejto súvislosti treba uviesť, že oba tieto dokumenty sú iba rukou písanými poznámkami, ktoré sú ťažko čitateľné, a sú v nich uvedené vyhlásenia urobené na stretnutí združenia APTI 4. apríla 2002, pričom sa z nich nedá zistiť, kto je ich autorom. Deltafina teda nemôže Komisii vytýkať, že si na základe týchto poznámok nevšimla, že riaditeľ spoločnosti Deltafina prezradil na stretnutí združenia APTI 4. apríla 2002 podanie žiadosti o oslobodenie od pokút. V každom prípade skutočnosť, že Komisia si nevšimla, že existujú dokumenty svedčiace o tomto prezradení, nemôže nijako nahradiť to, že nebola informovaná, a nemožno tak ani ospravedlniť správanie, ktoré predstavovalo porušenie povinnosti spolupráce.

–       O údajnej dohode o tom, že prezradenie je nevyhnutné

163    Deltafina tvrdí, že na stretnutí 14. marca 2002, na ktorej mali byť stanovené „pravidlá hry“, a to podmienky jej spolupráce, uzavrela s Komisiou určitú formu dohody. Podľa tejto dohody Komisia jednak súhlasila s tým, že vzhľadom na štyri okolnosti uvedené v bode 86 vyššie Deltafina nedokáže zachovať svoju žiadosť o oslobodenie od pokút v tajnosti, a že k prezradeniu tejto informácie teda musí dôjsť. Výmenou za uznanie nevyhnutnosti tohto prezradenia spoločnosť Deltafina podľa svojich slov akceptovala ťažšie bremeno, keď sa zaviazala čo najrýchlejšie predložiť dôkazy. Deltafina teda tvrdí, že dodržiavala svoju povinnosť spolupráce, lebo poskytla dodatočné informácie, ktoré Komisia požadovala.

164    V tejto súvislosti treba uviesť, že aj keby sa pripustilo, že tvrdenie spoločnosti Deltafina bolo preukázané, toto tvrdenie nemôže vyvrátiť záver, že neinformovaním Komisie o prezradení žiadosti o oslobodenie od pokút porušila Deltafina svoju povinnosť spolupráce a Komisia teda bola oprávnená nepriznať jej konečné oslobodenie od pokút (pozri bod 149 vyššie).

165    Aj za predpokladu, že Komisia na stretnutí 14. marca 2002 pripustila, že pre okolnosti uvedené v bode 86 vyššie bolo nemožné, aby spoločnosť Deltafina zachovala svoju žiadosť o oslobodenie od pokút v tajnosti, čo navyše Komisia popiera, táto okolnosť nemá vplyv na zistenie, že v rámci správania, ktoré by sa nieslo v duchu skutočnej spolupráce, by mala spoločnosť Deltafina Komisiu urýchlenie informovať o tom, že došlo k prezradeniu žiadosti o oslobodenie od pokút (pozri body 145 až 149 vyššie).

166    To platí aj v prípade, ak by Deltafina bola skutočne nútená svoju žiadosť o oslobodenie od pokút prezradiť z dôvodov, ktoré uviedla v správnom konaní, a najmä vtedy, ak by sa skutočne ocitla, ako sama tvrdí, pod takým „tlakom“, že by bolo nutné túto skutočnosť prezradiť, na základe oprávneného záujmu neporušiť svoju povinnosť skončiť svoju účasť na porušovaní, ktorá je stanovená v bode 11 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Deltafina totiž ako žiadateľka o oslobodenie od pokút podliehala v každom prípade povinnosti spolupráce, tak ako je uvedená v bodoch 123 až 134 vyššie, podľa ktorej mala Komisiu o prezradení urýchlene informovať.

167    Aj keby by sa preukázala skutočnosť, ktorú uviedla Deltafina, že vyhovela „druhej najprijateľnejšej možnosti“, na ktorej sa údajne s Komisiou dohodla s cieľom pokúsiť sa zmierniť negatívne dôsledky prezradenia tým, že poskytne Komisiou požadované informácie, ani táto skutočnosť nemôže spoločnosť Deltafina zbaviť povinnosti urýchlene informovať Komisiu o prezradení svojej žiadosti o oslobodenie od pokút.

168    Pokiaľ ide o odkaz na programy zhovievavosti upravené v práve Spojených štátov, ako aj iných krajín Únie, stačí uviesť, že tento odkaz nie je relevantný, lebo prístup uplatnený v práve Únie sa nemôže riadiť prístupom, aký majú tieto právne poriadky (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98, T‑212/98 až T‑214/98, Zb. s. II‑3275, bod 1407). Napokon čo sa týka tvrdení, ktoré Deltafina založila na novom oznámení o spolupráci z roku 2006, stačí uviesť, že toto oznámenie sa neuplatní na skutočnosti, ktoré tvoria skutkové okolnosti tohto sporu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia, C‑413/08 P, Zb. s I‑5361, bod 108).

 O vedomosti o vyšetrovaní a neexistencii účinku na vyšetrovanie

169    Vo svojom prvom žalobnom dôvode Deltafina tvrdí, že rozhodnutie neposkytnúť jej oslobodenie od pokút vychádza z pochybenia, lebo sa zakladá na nesprávnom skutkovom predpoklade, že ostatní účastníci kartelu o vyšetrovaní Komisie na talianskom trhu surového tabaku ešte nevedeli. Ani toto tvrdenie nemôže spochybniť záver uvedený v bode 149 vyššie, podľa ktorého Deltafina porušila svoju povinnosť spolupráce stanovenú v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Aj za predpokladu, že by sa preukázalo, že ostatní účastníci kartelu o vyšetrovaní vedenom Komisiou vedeli, táto okolnosť by spoločnosť Deltafina neoslobodzovala od povinnosti spolupráce, podľa ktorej mala urýchlene informovať Komisiu o dvoch prezradeniach žiadosti o oslobodenie od pokút uvedených v bodoch 137 a 140 vyššie. Záver o porušení povinnosti spolupráce totiž nesúvisí s tým, či konkurenti spoločnosti Deltafina o vyšetrovaní vedeli alebo nevedeli.

170    V rámci tretieho žalobného dôvodu Deltafina tvrdí, že pri prijatí napadnutého rozhodnutia došlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu tým, že Komisia sa domnievala, že prezradenie podania žiadosti o oslobodenie od pokút spoločnosťou Deltafina narušilo vyšetrovanie. Ani toto tvrdenie však nemôže spochybniť záver o porušení povinnosti spolupráce spoločnosťou Deltafina. Aj za predpokladu, že by dve vyššie uvedené prezradenia nemali na vyšetrovanie negatívny vplyv, čo sa napokon nepreukázalo, nemôže táto okolnosť ospravedlniť a posteriori to, že Deltafina o tomto prezradení Komisiu neinformovala, hoci vedela, ako vyplýva z bodov 146 a 147 vyššie, že prípadné prezradenie podania žiadosti o oslobodenie od pokút sa bude považovať za okolnosť, ktorá môže mať negatívny vplyv na vyšetrovanie, pretože o tom s Komisiou výslovne rokovala (pozri body 133 a 134 vyššie).

171    Napokon treba zamietnuť aj tvrdenie uvedené v rámci prvého žalobného dôvodu, založené na tom, že Komisia podľa spoločnosti Deltafina nesprávne prehliadla rozdiel medzi bodom 8 písm. a) a bodom 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Po prvé z daného oznámenia totiž vôbec nevyplýva, ako tvrdí Deltafina, že neohlásené prešetrovanie sa vyžaduje len v prípade uvedenom v bode 8 písm. a) tohto oznámenia a že v prípade uvedenom v tom istom bode písm. b) Komisia nie je povinná také prešetrovanie vykonať. Po druhé z judikatúry vyplýva, že hoci Komisia má k dispozícii indície, či dokonca dôkazy o existencii porušenia, ako v prípade podania žiadosti o oslobodenie od pokút podľa bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002, môže sa oprávnene domnievať, že je nevyhnutné nariadiť doplňujúce prešetrovanie, ktoré jej umožní lepšie preukázať porušenie, dĺžku jeho trvania alebo okruh zapojených podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 22. októbra 2002, Roquette frères, C‑94/00, Zb. s. I‑9011, bod 78).

172    Tvrdenia uvedené v rámci prvého a tretieho žalobného dôvodu preto treba zamietnuť.

173    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že Komisia sa nedopustila pochybenia, keď spoločnosti Deltafina v napadnutom rozhodnutí neposkytla konečné oslobodenie od pokút, pretože sa domnievala, že Deltafina porušila svoju povinnosť spolupráce stanovenú v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002.

e)     O výhrade založenej na tom, že Deltafina nepodala svoju žiadosť o zvýhodnené zaobchádzanie po vzájomnej dohode so svojimi hlavnými konkurentmi

174    Napokon v rámci svojho druhého žalobného dôvodu Deltafina tvrdí, že pri prijatí napadnutého rozhodnutia došlo k nesprávnemu posúdeniu, pretože spôsob, akým Komisia najskôr údajne mylne pochopila jej správanie, ktoré bolo uvedené v bodoch 57 a 60 oznámenia o výhradách, ovplyvnil závery uvedené v napadnutom rozhodnutí.

175    V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že z tvrdení uvedených v bodoch 57 a 60 dodatku, ani z ostatných bodov tohto dodatku nevyplýva, že by Komisia v tomto dokumente vychádzala z predpokladu, že spoločnosti Deltafina, Dimon Italia a Transcatab postupovali spoločne pri svojom podaní žiadostí o oslobodenie od pokút. Pokiaľ ide o vetu citovanú spoločnosťou Deltafina a uvedenú v bode 57 dodatku, treba konštatovať, že má len hypotetickú povahu. Čo sa týka vety uvedenej v bode 60 dodatku, v ktorej Komisia označila správanie spoločnosti Deltafina ako „podvodné“, táto veta neodkazuje na odôvodnenie obsiahnuté v bode 57 toho istého dokumentu, ale skôr na porušenie povinností vyplývajúcich z oznámenia o spolupráci z roku 2002. Tvrdenie spoločnosti Deltafina sa teda zakladá na nesprávnom pochopení dodatku.

176    Po druhé treba uviesť, že ak rozhodnutie dodržiava právo účastníkov konania na obhajobu a nepripisuje dotknutým osobám iné porušenia, než sú porušenia uvedené v oznámení o výhradách, a obsahuje len skutočnosti, ku ktorým sa dotknuté osoby mali možnosť vyjadriť, môže Komisia v rozhodnutí upraviť tvrdenia, ktoré boli uvedené v oznámení o výhradách (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. januára 2007, France Télécom/Komisia, T‑340/03, Zb. s. II‑107, bod 18 a tam citovanú judikatúru).

177    V tejto súvislosti treba konštatovať, že s ohľadom na uvedené rozhodnutie Deltafina nijako nepoukázala na porušenie svojho práva na obhajobu a že ako sama pripúšťa vo svojich písomnostiach, argumenty, na ktoré v tomto svojom tvrdení poukazuje, neboli v každom prípade prebraté do napadnutého rozhodnutia.

178    Deltafina navyše presne nevysvetlila, ako majú mať tvrdenia uvedené v dodatku vplyv na platnosť napadnutého rozhodnutia. Poukazuje len na to, že v napadnutom rozhodnutí sa nachádzajú niektoré časti týchto tvrdení a že sa zdá, že spôsob, aký Komisia najskôr nesprávne pochopila jej správanie, ovplyvnil závery uvedené v napadnutom rozhodnutí.

179    V tejto súvislosti z napadnutého rozhodnutia po prvé vôbec nevyplýva, že by sa rozhodnutie Komisie nepriznať spoločnosti Deltafina oslobodenie od pokút zakladalo na predpoklade, že jej správanie bolo podvodné z toho dôvodu, že svoju žiadosť o zvýhodnené zaobchádzanie podala po vzájomnej dohode so svojimi hlavnými konkurentmi. Naopak, rozhodnutie Komisie nepriznať spoločnosti Deltafina oslobodenie od pokút sa zakladalo na zistení, že Deltafina nesplnila jednu z podmienok stanovených v bode 11 oznámenia o spolupráci z roku 2002, lebo porušila svoju povinnosť spolupráce v zmysle uvedeného oznámenia.

180    Po druhé v širšej rovine len poukázanie na argumenty a tvrdenia obsiahnuté v dodatku k oznámeniu o výhradách, ktoré neboli prebraté do napadnutého rozhodnutia, nemôže spochybniť platnosť napadnutého rozhodnutia, ak sa nepreukáže rozsah, v akom mali pôvodné nesprávne úvahy vplyv na napadnuté rozhodnutie. Treba pritom uviesť, že všeobecné tvrdenia, ako sú tvrdenia uvedené spoločnosťou Deltafina, nemôžu spochybniť platnosť napadnutého rozhodnutia.

181    Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba aj túto výhradu zamietnuť.

182    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba prvé tri žalobné dôvody zamietnuť v celom rozsahu.

B –  O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, zásady riadnej správy vecí verejných a zásady proporcionality

1.     Tvrdenia účastníkov konania

183    Štvrtý žalobný dôvod spoločnosť Deltafina rozdelila na tri časti.

184    Po prvé tvrdí, že odňatie Komisiou podmienečného oslobodenia, ktoré jej predtým priznala, porušuje zásadu ochrany legitímnej dôvery. V tejto súvislosti odkazuje na bod 29 oznámenia o spolupráci z roku 2002.

185    Deltafina tvrdí, že Komisia nemohla odňať oslobodenie od pokút bez toho, aby ju predtým jasne informovala, že prezradenie jej žiadosti o oslobodenie od pokút na stretnutí združenia APTI bude považovať za porušenie povinnosti spolupráce. Oznámenie o spolupráci z roku 2002 ani list zo 6. marca 2002, ktorým jej Komisia poskytla podmienečné oslobodenie, nezmieňujú povinnosť zachovať žiadosť o oslobodenia od pokút v tajnosti. Deltafina uvádza, že v tejto súvislosti nemohla dôvodne predpokladať, že príde o oslobodenie, ak prezradí, že podala žiadosť o zvýhodnené zaobchádzanie. Navyše úradník poverený danou vecou sám na vypočutí 22. júna 2004 údajne uznal, že nevedel, či podnik žiadajúci o oslobodenia od pokút má takúto povinnosť.

186    Okrem toho Komisia spoločnosti Deltafina priznala podmienečné oslobodenie na základe bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002, pričom uznala, že dôkazy, ktoré jej Deltafina predložila, boli dostatočné na rozhodnutie o existencii porušenia bez nutnosti vykonať prešetrovanie. Deltafina teda tvrdí, že nemohla predpokladať, že nárok na oslobodenie od pokút stratila z toho dôvodu, že narušila schopnosť Komisie vykonať prešetrovanie.

187    Deltafina tiež tvrdí, že Komisiu urýchlene informovala o ťažkostiach spojených s uchovaním svojej žiadosti o oslobodenie od pokút v tajnosti a že splnila „ešte ťažšiu“ povinnosť (higher burden), ktorú jej Komisia uložila, a to tým, že predložila dodatočné konzistentné dôkazy. Až po vyhlásení spoločnosti Dimon Italia na vypočutí 22. júna 2004 zmenila náhle Komisia svoj postoj a uložila spoločnosti Deltafina najvyššiu pokutu.

188    Po druhé Deltafina tvrdí, že odňatie Komisiou podmienečného oslobodenia, ktoré jej bolo predtým poskytnuté, je v rozpore so zásadou riadnej správy vecí verejných, pretože hoci Komisiu vopred informovala, že podanie žiadosti o oslobodenie od pokút prezradí na stretnutí združenia APTI, Komisia jej jasne neoznámila, že toto prezradenie spôsobí stratu jej oslobodenia.

189    Po tretie Deltafina tvrdí, že odňatie Komisiou oslobodenia od pokút, ktoré jej bolo predtým poskytnuté, je v rozpore aj so zásadou proporcionality, pretože s ohľadom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci je pokuta, ktorá jej bola uložená – najvyššia z pokút uložených napadnutým rozhodnutím, a to 30 miliónov eur – úplne neprimeraná.

2.     Posúdenie Všeobecným súdom

190    Pokiaľ ide o prvú časť tohto žalobného dôvodu spoločnosti Deltafina, treba najprv pripomenúť, že zásada ochrany legitímnej dôvery patrí medzi základné zásady Únie (rozsudok Súdneho dvora z 5. mája 1981, Dürbeck, 112/80, Zb. s. 1095, bod 48). Podľa judikatúry právo dovolávať sa zásady ochrany legitímnej dôvery predpokladá splnenie troch podmienok. Po prvé dotknutej osobe musia byť správnymi orgánmi poskytnuté presné, bezpodmienečné a súhlasné záruky pochádzajúce z oprávnených a spoľahlivých zdrojov. Po druhé, tieto záruky musia byť spôsobilé vyvolať legitímnu dôveru u tej osoby, ktorej sú určené. Po tretie, poskytnuté záruky musia byť v súlade s platnými predpismi (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. februára 2009, Omya/Komisia, T‑145/06, Zb. s. II‑145, bod 117 a tam citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. apríla 2009, Nintendo a Nintendo of Europe/Komisia, T‑13/03, Zb. s. II‑947, bod 203 a tam citovanú judikatúru).

191    Prvá podmienka stanovená judikatúrou zjavne nie je v prejednávanej veci splnená. Deltafina sa totiž nemôže dovolávať nijakých presných, bezpodmienečných a súhlasných záruk toho, že jej na konci správneho konania bude poskytnuté konečné oslobodenie od pokút.

192    V tejto súvislosti treba najprv uviesť, že v súlade s bodom 19 oznámenia o spolupráci z roku 2002, ako už bolo uvedené v bode 117 vyššie, Komisia až v okamihu prijatia konečného rozhodnutia posúdi, či sú podmienky uvedené v bode 11 uvedeného oznámenia splnené. Z toho vyplýva, že Komisia nemohla v štádiu pred prijatím konečného rozhodnutia poskytnúť spoločnosti Deltafina nijaké presné záruky o priznaní konečného oslobodenia. (pokiaľ ide o oznámenie o spolupráci z roku 1996, pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 9. júla 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑511/06 P, Zb. s. I‑5843, bod 118).

193    Okrem toho treba uviesť, že Komisia nie je povinná informovať žiadateľov o oslobodenie o tom, že musia dodržiavať povinnosti vyplývajúce z oznámenia o spolupráci z roku 2002, a najmä povinnosť spolupráce, pretože samo oznámenie jasne uvádza dôsledky takého porušenia.

194    Z bodu 30 tohto oznámenia totiž vyplýva, že nesplnenie akýchkoľvek požiadaviek stanovených v oznámení, a to v ktoromkoľvek štádiu správneho konania, môže viesť k strate zvýhodneného zaobchádzania stanoveného v danom dokumente. Komisia teda nemala nijakú povinnosť upozorniť spoločnosť Deltafina na dôsledky, aké bude pre ňu mať porušenie povinnosti spolupráce stanovenej v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Deltafina teda nemôže tvrdiť, že sa Komisia dopustila pochybenia v tejto súvislosti.

195    Okrem toho treba konštatovať, že Komisia výslovne upozornila spoločnosť Deltafina na to, že poskytnutie oslobodenia od pokút je podmienené dodržaním kumulatívnych podmienok uvedených v bode 11 daného oznámenia. Toto upozornenie vyplýva nielen z vyššie uvedeného bodu 30 oznámenia o spolupráci z roku 2002, ktorý mala spoločnosť Deltafina ako žiadateľ o oslobodenia od pokút poznať, ale aj výslovne z rozhodnutia zaslaného spoločnosti Deltafina 6. marca 2002, ktorým jej Komisia priznala postavenie podmienečného oslobodenia (pozri bod 7 vyššie). V odôvodnení č. 6 tohto rozhodnutia totiž Komisia spoločnosť Deltafina výslovne informovala, že „nedodržanie podmienok uvedených [v bode 11] písm. a) až c) kedykoľvek počas správneho konania môže viesť k strate nároku na akékoľvek zvýhodnené zaobchádzanie“.

196    Ako už bolo uvedené v bodoch 149 a 173 vyššie, Komisia sa nedopustila pochybenia, keď sa domnievala, že správanie spoločnosti Deltafina nemožno považovať za prejav ducha skutočnej spolupráce a že v dôsledku toho porušila povinnosť spolupráce stanovenú v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002.

197    V prejednávanej veci teda spoločnosť Deltafina prestala spĺňať jednu z podmienok stanovených oznámením o spolupráci z roku 2002 pre priznanie konečného oslobodenia od pokút, hoci jej bolo pôvodne poskytnuté podmienečné oslobodenie. V dôsledku toho mohla stratiť nárok na zvýhodnené zaobchádzanie v zmysle bodu 30 uvedeného oznámenia. Za týchto okolností nemôže Deltafina tvrdiť, že z oznámenia o spolupráci z roku 2002 mohla vyvodzovať legitímnu dôveru.

198    Deltafina sa navyše nemôže odvolávať na porušenie svojej legitímnej dôvery ani na základe toho, že vyhovela „druhej najprijateľnejšej možnosti“, na ktorej sa s Komisiou dohodla, tým, že jej predloží dodatočné dôkazy. Ako už totiž bolo uvedené v bode 167 vyššie, aj keby táto okolnosť bola preukázaná, nemôže spoločnosť Deltafina zbaviť povinnosti urýchlene informovať Komisiu o tom, že jej žiadosť o oslobodenie od pokút bola prezradená. Keďže Deltafina Komisiu o týchto okolnostiach urýchlene neinformovala, nespĺňala na konci konania jednu z podmienok stanovených v oznámení o spolupráci z roku 2002 na to, aby jej bolo priznané konečné oslobodenie od pokút, takže Komisia bola oprávnená, či dokonca povinná jej konečné oslobodenie od pokút nepriznať.

199    Napokon z bodu 171 vyššie vyplýva, že Deltafina nemohla vyvodzovať nijakú legitímnu dôveru zo skutočnosti, že jej bolo priznané procesné postavenie podmienečného oslobodenia na základe bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002, a nie na základe bodu 8 písm. a) uvedeného oznámenia.

200    Z toho vyplýva, že táto časť žalobného dôvodu založená na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery musí byť zamietnutá.

201    Pokiaľ ide o druhú časť tohto žalobného dôvodu týkajúcu sa údajného porušenia zásady riadnej správy vecí verejných tým, že hoci Deltafina Komisiu vopred informovala, že podanie žiadosti o oslobodenie od pokút prezradí na stretnutí združenia APTI, Komisia jej jasne neoznámila, že toto prezradenie spôsobí stratu jej oslobodenia, treba uviesť bez toho, aby bolo potrebné sa v tejto súvislosti vyjadrovať k relevantnosti odkazu na zásadu dobrej správy vecí verejných, že sa zakladá na nesprávnych predpokladoch. Už bolo totiž uvedené, že počas kontaktov medzi Komisiou a spoločnosťou, ku ktorým došlo pred stretnutím združenia APTI 4. apríla 2002, Deltafina Komisiu vôbec neinformovala o tom, že na uvedenom stretnutí spontánne a svojvoľne prezradí, že podala žiadosť o oslobodenie od pokút (pozri body 152 až 160 vyššie). V bodoch 193 a 194 vyššie už bolo uvedené aj to, že Komisia nebola povinná informovať spoločnosť Deltafina o dôsledkoch prípadného porušenia jej povinnosti spolupráce.

202    Z toho vyplýva, že táto časť žalobného dôvodu založená na porušení zásady riadnej správy vecí verejných musí byť zamietnutá.

203    Pokiaľ ide o tretiu časť tohto žalobného dôvodu založenú na porušení zásady proporcionality, treba pripomenúť, že podľa tejto zásady sa vyžaduje, aby akty inštitúcií neprekračovali hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom pokiaľ sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu, a spôsobené zásahy nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (rozsudok Súdneho dvora z 5. mája 1998, Spojené kráľovstvo/Komisia, C‑180/96, Zb. s. I‑2265, bod 96, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, T‑30/05, neuverejnený v Zbierke, bod 223).

204    Spoločnosť Deltafina tvrdí, že vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci Komisia túto zásadu porušila tým, že jej nepriznala oslobodenia od pokút.

205    V tejto súvislosti však treba uviesť, že v súlade s logikou programu zhovievavosti, ako je opísaný v bodoch 103 a nasl. vyššie, priznanie úplného oslobodenia od pokút, ktoré je úplnou výnimkou zo zásady osobnej zodpovednosti podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, je odôvodnené tým, že spolupráca podniku uľahčuje úlohu Komisie pri zisťovaní a potrestaní porušení uvedených pravidiel. Komisia teda úplné oslobodenie od pokút prizná len výmenou za skutočnú, úplnú a účinnú spoluprácu. Poskytnutie úplného oslobodenia od pokút na konci správneho konania je teda podmienené dodržaním povinnosti spolupráce stanovenej v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002 (pozri body 116 a 117 vyššie).

206    V tejto súvislosti nie je vôbec neprimerané stanoviť, ako je stanovené v bode 30 oznámenia o spolupráci z roku 2002, že nesplnenie akýchkoľvek požiadaviek stanovených v oznámení môže v ktoromkoľvek štádiu správneho konania viesť k strate zvýhodneného zaobchádzania stanoveného v danom dokumente. Keby totiž podnik, ktorý žiada o poskytnutie zvýhodneného zaobchádzania, mohol nedodržiavať stanovené podmienky, a najmä povinnosť spolupráce, pričom by mu nehrozila strata nároku na toto zaobchádzanie, základ a ciele programu zhovievavosti by boli spochybnené.

207    Keďže už bolo rozhodnuté, že Komisia sa nedopustila pochybenia, keď rozhodla, že Deltafina porušila povinnosť spolupráce, ktorá jej vyplývala z bodu 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002, Deltafina nemôže vzhľadom na dané okolnosti tvrdiť, že Komisia porušila zásadu proporcionality tým, že jej na konci správneho konania nepriznala úplné oslobodenie od pokút.

208    Pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa neprimeranosti pokuty vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, spoločnosť Deltafina túto výhradu uplatnila v rámci piateho a siedmeho žalobného dôvodu. Táto výhrada bude teda preskúmaná v rámci preskúmania uvedených žalobných dôvodov.

209    Za týchto podmienok treba štvrtý žalobný dôvod zamietnuť v celom rozsahu.

II –  O subsidiárne uplatnených žalobných dôvodoch

A –  O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality z dôvodu príliš vysokej východiskovej sumy pokuty, ako aj nedostatku odôvodnenia

210    Deltafina vo svojom piatom žalobnom dôvode, ktorý sa delí na tri časti, uvádza viaceré výhrady, ktorými sa snaží preukázať, že základná čiastka pokuty vo výške 25 miliónov eur stanovená Komisiou je príliš vysoká a zjavne neprimeraná vzhľadom na závažnosť porušenia. Deltafina teda navrhuje, aby Všeobecný súd stanovil novú výšku pokuty.

211    Treba najskôr uviesť, že Deltafina formálne napáda „základnú čiastku“ pokuty, ktorá podľa bodu 1 B štvrtého odseku usmernení zodpovedá sčítaniu súm určených na základe závažnosti a dĺžky trvania porušenia. Z jej tvrdenia však vyplýva, že napáda tú výšku pokuty, ktorá vyplýva zo závažnosti porušenia, takže suma, o ktorú ide v rámci tohto žalobného dôvodu, je východisková suma pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, T‑161/05, Zb. s. II‑3555, bod 107).

1.     Všeobecné úvahy

212    Na úvod treba pripomenúť všeobecné zásady, ktoré upravujú postup určenia výšky pokút, a presnejšie posúdenie závažnosti porušenia, ako aj zásadu proporcionality v oblasti pokút.

213    Podľa článku 81 ods. 1 písm. a) a b) ES sú výslovne nezlučiteľné so spoločným trhom všetky dohody a zosúladené postupy, ktoré priamo alebo nepriamo určujú nákupné alebo predajné ceny alebo iné obchodné podmienky, alebo také, ktoré obmedzujú alebo kontrolujú výrobu či odbyt. Porušenia tohto typu, najmä pokiaľ ide o horizontálne kartely, judikatúra kvalifikuje ako obzvlášť závažné, pretože majú priamy vplyv na základné podmienky hospodárskej súťaže na relevantnom trhu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. marca 1999, Thyssen Stahl/Komisia, T‑141/94, Zb. s. II‑347, bod 675), alebo predstavujú zjavné porušenia pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Tréfilunion/Komisia, T‑148/89, Zb. s. II‑1063, bod 109, a zo 14. mája 1998, BPB de Eendracht/Komisia, T‑311/94, Zb. s. II‑1129, bod 303).

214    Podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 sa pri stanovení výšky pokuty, ktorá sa uloží za porušenie článku 81 ods. 1 ES, zohľadní okrem závažnosti porušovania aj doba trvania.

215    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že závažnosť porušení práva hospodárskej súťaže musí byť stanovená na základe veľkého množstva skutočností, akými sú osobitné okolnosti prípadu, jeho kontext a odstrašujúci účinok pokút, a to bez toho, aby existoval záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré nutne musia byť vzaté do úvahy (rozsudky Súdneho dvora Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 127 vyššie, bod 241; z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, bod 54, a Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 109 vyššie, bod 91).

216    Na zabezpečenie transparentnosti a nestrannosti rozhodnutí, ktorými sa stanovujú pokuty za porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, prijala Komisia usmernenia (prvá veta usmernení).

217    Usmernenia predstavujú nástroj určený na spresnenie kritérií – pri dodržiavaní právnych predpisov vyššej právnej sily –, ktoré Komisia mieni uplatniť pri výkone svojej diskrečnej právomoci v oblasti stanovenia výšky pokút, ktorú jej priznáva článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Hoci usmernenia nepredstavujú právny základ rozhodnutia, ktorým sa ukladajú pokuty, pretože toto rozhodnutie sa zakladá na nariadení č. 1/2003, stanovujú všeobecným a abstraktným spôsobom metodológiu, ktorú sa Komisia zaviazala uplatňovať pri stanovení výšky pokút uložených týmto rozhodnutím, a v dôsledku toho zabezpečujú právnu istotu podnikov (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 127 vyššie, body 209 až 213, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, body 219 a 223).

218    Hoci usmernenia nemôžu byť kvalifikované ako právna norma, ktorú musí správny orgán v každom prípade dodržať, vyjadrujú určité pravidlo správania, ktoré ukazuje, ako sa má v praxi postupovať, a od ktorého sa správny orgán nemôže v konkrétnom prípade odkloniť bez uvedenia dôvodov (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 127 vyššie, body 209 a 210, a z 18. mája 2006, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, C‑397/03 P, Zb. s. I‑4429, bod 91).

219    Obmedzenie diskrečnej právomoci Komisie, ktoré si sama stanovila prijatím usmernení, však nie je nezlučiteľné so zachovaním širokej miery voľnej úvahy Komisie (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Mannesmannröhren‑Werke/Komisia, T‑44/00, Zb. s. II‑2223, body 246, 274 a 275). Skutočnosť, že Komisia v usmerneniach spresnila svoj prístup k hodnoteniu závažnosti porušenia, totiž nevylučuje, aby ju hodnotila ucelene, v závislosti od všetkých relevantných okolností vrátane skutočností, ktoré nie sú výslovne uvedené v usmerneniach (rozsudok Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovaný v bode 217 vyššie, bod 237).

220    Podľa metódy stanovenej v usmerneniach Komisia pri výpočte sumy pokút, ktoré uloží dotknutým podnikom, vychádza zo sumy určenej v závislosti od „vnútornej“ závažnosti porušenia. Pri posudzovaní uvedenej závažnosti sa berie do úvahy samotná povaha porušenia, jeho konkrétny dopad na trh, ak je merateľný, a veľkosť relevantného geografického trhu (bod 1 A prvý odsek).

221    V tejto súvislosti sú porušenia rozčlenené do troch kategórií, a to „mierne“, pri ktorých môže byť uložená pokuta od 1000 eur do 1 milióna eur, „závažné“, pri ktorých suma pokuty môže byť v rozmedzí od 1 do 20 miliónov eur, a „veľmi závažné“, pri ktorých je možné uložiť pokutu nad 20 miliónov eur (bod 1 A druhý odsek prvá až tretia zarážka). Pokiaľ ide o veľmi závažné porušenia, tento bod spresňuje, že ide vo všeobecnosti o horizontálne obmedzenia, ako sú cenové kartely a kvóty podielu na trhu, alebo iné praktiky, ktoré ohrozujú náležité fungovanie jednotného trhu, ako napríklad delenie národných trhov a nesporné zneužívanie dominantného postavenia zo strany podnikov, ktoré držia faktický monopol (bod 1 A druhý odsek tretia zarážka).

222    Okrem toho treba uviesť, že tieto tri aspekty hodnotenia závažnosti porušenia, uvedené v bode 220 vyššie, nemajú rovnakú dôležitosť pri celkovom posúdení. Povaha porušenia má zásadný význam, a to najmä pri kvalifikácii porušenia ako „veľmi závažného“ (rozsudok Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 109 vyššie, bod 101, a rozsudok Všeobecného súdu z 28. apríla 2010, Gütermann a Zwicky/Komisia, T‑456/05 a T‑457/05, Zb. s. II‑1443, bod 137).

223    Konkrétny dopad na trh ani veľkosť geografického trhu naopak nepredstavujú skutočnosti potrebné na kvalifikáciu porušenia za veľmi závažné v prípade horizontálnych kartelov, ktoré sa predovšetkým týkajú, ako v prejednávanej veci, určenia cien. Ak sú tieto dve skutočnosti takými skutočnosťami, ktoré treba zohľadniť pri posudzovaní závažnosti porušenia, pri posudzovaní celkovej závažnosti predstavujú jedny z viacerých skutočností (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 215 vyššie, body 74 a 81, a rozsudky Súdu prvého stupňa Raiffeisen Zentralbank Österreich/Komisia, už citovaný v bode 217 vyššie, body 240 a 311, a z 8. októbra 2008, Carbone-Lorraine/Komisia, T‑73/04, Zb. s. II‑2661, bod 91).

224    Taktiež podľa už rovnako dobre ustálenej judikatúry z usmernení vyplýva, že horizontálne kartely, ktoré sa predovšetkým, ako v prejednávanej veci, týkajú určenia cien, môžu byť kvalifikované ako „veľmi závažné“ len na základe ich samotnej povahy bez toho, aby bola Komisia povinná preukázať konkrétny dopad porušenia na trh (rozsudok z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 215 vyššie, bod 75; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 27. júla 2005, Brasserie nationale a i./Komisia, T‑49/02 až T‑51/02, Zb. s. II‑3033, bod 178, a z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, bod 150), a bez toho, aby malý rozsah dotknutého geografického trhu bránil takejto kvalifikácii (pozri v tomto zmysle rozsudky Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 109 vyššie, bod 103, a Carbone-Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 223 vyššie, bod 91).

225    Tento záver je potvrdený skutočnosťou, že aj keď opis závažných porušení výslovne uvádza dopad na trh a účinky na veľké oblasti spoločného trhu, opis veľmi závažných porušení naopak neuvádza požiadavku konkrétneho dopadu na trh ani účinkov na osobitnú geografickú oblasť (rozsudky Gütermann a Zwicky/Komisia, už citovaný v bode 222 vyššie, bod 137; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky Brasserie nationale a i./Komisia, už citovaný v bode 224 vyššie, bod 178, a Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 224 vyššie, bod 150).

226    Okrem toho tieto tri kritériá posúdenia závažnosti porušenia vzájomne od seba závisia v tom zmysle, že zvýšený stupeň závažnosti z hľadiska jedného alebo druhého z týchto kritérií môže nahradiť menšiu závažnosť porušenia podľa iných kritérií (rozsudok Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovaný v bode 217 vyššie, bod 241).

227    Čo sa konkrétne týka tejto veci, z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia určila výšku pokuty uloženej rôznym osobám, ktorým bolo rozhodnutie určené, na základe všeobecnej metódy, ktorú stanovila v usmerneniach, a to aj napriek tomu, že to výslovne neuviedla v uvedenom rozhodnutí

228    V rozsahu, v akom sa Deltafina v rámci tohto žalobného dôvodu odvoláva na porušenie zásady proporcionality, treba tiež pripomenúť, že ako už bolo uvedené v bode 203 vyššie, podľa tejto zásady sa vyžaduje, aby akty inštitúcií neprekračovali hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou.

229    Uplatnenie tejto zásady v rámci konaní začatých Komisiou na potrestanie porušení pravidiel hospodárskej súťaže znamená, že pokuty nesmú byť neprimerané vzhľadom na sledované ciele, t. j. vzhľadom na dodržanie týchto pravidiel, a že výška pokuty uloženej podniku za porušenie v oblasti hospodárskej súťaže musí byť primeraná porušeniu posudzovanému v celkových súvislostiach a musí najmä prihliadať na jeho závažnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 203 vyššie, body 223 a 224 a tam citovanú judikatúru). Zásada proporcionality vedie najmä k tomu, že Komisia musí pokutu stanoviť proporcionálne ku kritériám, ktoré zohľadnila pri posudzovaní závažnosti porušenia, a z tohto dôvodu musí tieto kritériá uplatňovať koherentným a objektívne odôvodneným spôsobom (rozsudky Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, body 226 až 228, a Všeobecného súdu z 28. apríla 2010, Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia, T‑446/05, Zb. s. II‑1255, bod 171).

2.     O prvej časti piateho žalobného dôvodu založenej na porušení zásady proporcionality s ohľadom na obmedzenú veľkosť trhu a malý obrat spoločnosti Deltafina

a)     Tvrdenia účastníkov konania

230    Deltafina tvrdí, že východisková suma pokuty je neprimeraná, pretože zodpovedá 37,1 % celkovej hodnoty nákupu na dotknutom trhu, t. j. 67,3 milióna eur, 52,2 % hodnoty jej predaja spracovaného talianskeho tabaku, t. j. 47,9 milióna eur, a 82,5 % hodnoty jej nákupu surového alebo predspracovaného tabaku, t. j. 30,2 milióna eur. Prvý a tretí údaj majú osobitnú dôležitosť, pretože porušenie sa týka zosúladených postupov pri nákupe. Deltafina okrem toho uvádza, že východisková suma je ešte vyššia ako bol celkový zisk po zdanení, ktoré vykonala v rokoch 1996 až 2002, t. j. 23,5 milióna eur. Z porovnania týchto údajov s údajmi v prípadoch iných kartelov vyplýva, že východisková suma stanovená Komisiou v tomto prípade bola neprimerane vysoká.

231    Komisia navrhuje tvrdenia spoločnosti Deltafina zamietnuť.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

232    V prvom rade, čo sa týka tej časti tohto žalobného dôvodu, ktorá sa zakladá na neprimeranosti pokuty vzhľadom na celkovú hodnotu nákupu na dotknutom trhu, z nariadenia č. 1/2003 ani z usmernení nevyplýva, že výška pokút sa musí určiť priamo v závislosti od rozsahu dotknutého trhu, pretože táto skutočnosť nepredstavuje povinnú skutočnosť, ale len jednu z viacerých relevantných skutočností slúžiacich na posúdenie závažnosti porušenia (rozsudky Súdneho dvora z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, Zb. s. I‑829, bod 132, a z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 215 vyššie, bod 55). Tieto ustanovenia teda Komisii samé osebe neukladajú povinnosť zohľadniť obmedzenú veľkosť trhu s dotknutým výrobkom (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Roquette Frères/Komisia, T‑322/01, Zb. s. II‑3137, bod 148).

233    Ako bolo uvedené v bode 215 vyššie, podľa judikatúry je Komisia povinná pri posudzovaní závažnosti porušenia zohľadniť veľké množstvo skutočností, ktorých povaha a význam sa líšia v závislosti od typu sporného porušenia a konkrétnych okolností dotknutého porušenia. Nemožno vylúčiť, že medzi tieto skutočnosti preukazujúce závažnosť porušenia môže v závislosti od konkrétneho prípadu patriť aj veľkosť trhu s dotknutým výrobkom (rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 120, a rozsudok Gütermann a Zwicky/Komisia, už citovaný v bode 222 vyššie, bod 267).

234    V dôsledku toho veľkosť trhu síce môže predstavovať skutočnosť, ktorú treba zohľadniť pri určovaní závažnosti porušenia, jej význam sa však líši v závislosti od druhu porušenia a konkrétnych okolností dotknutého porušenia.

235    V prejednávanej veci, najskôr čo sa týka druhu porušenia, treba uviesť, že predmetom daného kartelu bolo najmä spoločné určenie cien, ktoré spracovatelia platili za surový tabak, ako aj rozdelenie si dodávateľov a množstiev odobratého tabaku. Takéto praktiky predstavujú horizontálne obmedzenia typu „cenový kartel“ v zmysle usmernení, a teda sú svojou povahou „veľmi závažnými“ porušeniami. Pre tento typ kartelov, ktoré sú podľa judikatúry považované za zjavné porušenia pravidiel hospodárskej súťaže alebo za obzvlášť závažné porušenia, pretože majú priamy vplyv na základné podmienky hospodárskej súťaže na relevantnom trhu (pozri bod 213 vyššie), môže byť podľa usmernení uložená pokuta, ktorej východisková suma začína na 20 miliónov eur.

236    Po druhé pokiaľ ide o osobitné okolnosti dotknutého porušenia, treba konštatovať, že veľkosť relevantného trhu nebola vôbec zanedbateľná, pretože z odôvodnenia č. 366 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že produkcia surového tabaku v Taliansku tvorí približne 38 % výrobnej kvóty v Európskej únii. Z poznámky pod čiarou 290 napadnutého rozhodnutia navyše vyplýva, že kartel sa vzťahoval aj na nákup od „tretích baliarní“ – t. j. sprostredkovateľov, ktorí sami nakupujú surový tabak a vykonávajú jeho prvotné spracovanie – týkal sa nákupu v hodnote, ktorá prekračovala obyčajnú hodnotu nákupu surového tabaku vyrobeného v Taliansku.

237    Za týchto okolností nemôže Deltafina tvrdiť, že jej pokuta je neprimeraná vzhľadom na celkovú hodnotu nákupu na dotknutom trhu.

238    V druhom rade, čo sa týka časti žalobného dôvodu, ktorý Deltafina založila na neprimeranej povahe pokuty vzhľadom na hodnotu svojho nákupu na dotknutom trhu, ako aj vzhľadom na svoj obrat vyplývajúci z jej vlastných činností na nadväznom trhu, a na celkový zisk dosiahnutý v období od roku 1996 do roku 2002, treba hneď na úvod zdôrazniť, že v platnom práve nie je upravená všeobecná právna zásada, na základe ktorej by výška pokuty mala byť proporcionálna k obratu dosiahnutému podnikom na dotknutom trhu (pozri rozsudok Gütermann a Zwicky/Komisia, už citovaný v bode 222 vyššie, bod 277 a tam citovanú judikatúru), či obratu realizovanému na nadväznom trhu alebo zisku dosiahnutému počas trvania kartelu.

239    V tejto súvislosti treba poznamenať, že podľa ustálenej judikatúry je pri určení výšky pokuty dovolené zohľadniť tak celkový obrat podniku, ktorý je ukazovateľom, i keď iba približným a nepresným, veľkosti podniku a jeho hospodárskej sily, ako aj časť tohto obratu, ktorá pochádza z predaja tovaru, na ktorý sa porušenie vzťahuje, a ktorá je spôsobilá naznačiť rozsah tohto porušenia. Ani jednému z týchto obratov nemožno pripísať neprimeranú dôležitosť v porovnaní s inými posudzovanými kritériami a z toho dôvodu stanovenie primeranej pokuty nemôže byť výsledkom jednoduchého výpočtu založeného na celkovom obrate. Osobitne to platí v prípade, ak dotknuté tovary predstavujú iba nepatrný zlomok tohto obratu (rozsudky Súdneho dvora Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 233 vyššie, bod 121; Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 127 vyššie, bod 243, a z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, Zb. s. I‑7191, bod 114).

240    Treba uviesť, že ako vyplýva z bodu 34 vyššie, Komisia v napadnutom rozhodnutí stanovila pokutu podľa podielu každého podniku na dotknutom trhu vzhľadom na nákup dotknutého výrobku na trhu, na ktorom došlo k porušeniu. Hodnota nákupu na dotknutom trhu bola teda kritériom, ktoré bolo zohľadnené pri stanovení pokuty v tomto prípade.

241    Okrem toho treba pripomenúť, že maximálna výška 10 % stanovená v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 sa vzťahuje na výšku celkového obratu dotknutého podniku a že túto hranicu musí rešpektovať len konečná výška pokuty. V prejednávanej veci z odôvodnení č. 374 a 401 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že keďže sa preukázalo, že Universal, a teda materská spoločnosť spoločnosti Deltafina, vykonávala nad spoločnosťou Deltafina rozhodujúci vplyv, Komisia s cieľom stanoviť pokutu na úroveň, ktorá zabezpečí, aby mala dostatočne odstrašujúci účinok, zohľadnila obrat spoločnosti Universal. Z údajov uvedených v odôvodnení č. 374 napadnutého rozhodnutia, ktoré Deltafina nespochybnila, vyplýva, že pokuta uložená spoločnostiam Deltafina a Universal je nižšia ako 2 % obratu spoločnosti Universal, a teda je podstatne nižšia ako je maximálna výška stanovená v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Za týchto okolností Deltafina nemôže tvrdiť, že by východisková suma stanovená Komisiou bola neprimeraná vzhľadom na veľkosť jej podniku (pozri v tomto zmysle rozsudky Dalmine/Komisia, už citovaný v bode 232 vyššie, bod 146, a z 12. septembra 2007, Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 203 vyššie, bod 229).

242    Z judikatúry navyše vyplýva, že v rozsahu, v akom výška konečnej pokuty nepresahuje 10 % celkového obratu dotknutého podniku počas posledného roka porušenia, nemožno ju považovať za neproporcionálnu len z toho dôvodu, že presahuje obrat dosiahnutý na dotknutom trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Ingredients/Komisia, T‑224/00, Zb. s. II‑2597, bod 200). To isté platí aj pokiaľ ide o obrat dosiahnutý na nadväznom trhu. V prejednávanej veci je však potrebné konštatovať, že východisková suma pokuty uloženej spoločnosti Deltafina, o ktorej tvrdí, že je neprimeraná, nie je vyššia ako obrat dosiahnutý na dotknutom trhu ani obrat dosiahnutý na nadväznom trhu. Navyše aj konečná výška pokuty je nižšia ako oba tieto obraty.

243    Okrem toho vzhľadom na veľmi závažnú povahu porušenia nie je okolnosť, že pokuta zodpovedá 52,2 % hodnoty predaja spracovaného talianskeho tabaku spoločnosťou Deltafina a 82,5 % hodnoty jej nákupu surového alebo predspracovaného tabaku, ako ani okolnosť, že prekračuje celkový zisk po zdanení dosiahnutý spoločnosťou Deltafina, ktorá je talianskou pobočkou skupiny Universal, za obdobie od roku 1996 do roku 2002, natoľko neprimerané, aby v ich dôsledku bola aj pokuta neprimeraná.

244    Napokon, čo sa týka odkazov na nedávnu rozhodovaciu prax Komisie, treba pripomenúť, že rozhodovacia prax Komisie nepredstavuje sama osebe právny rámec pre ukladanie pokút v oblasti hospodárskej súťaže, keďže uvedený právny rámec tvorí len nariadenie č. 1/2003, uplatňované v súlade s usmerneniami, a že Komisia disponuje v oblasti stanovenia súm pokút širokou mierou voľnej úvahy a nie je viazaná predchádzajúcimi posúdeniami (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 19. marca 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑510/06 P, Zb. s. I‑1843, bod 82, a Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 109 vyššie, bod 123). Z toho vyplýva, že tvrdenia spoločnosti Deltafina týkajúce sa rozhodovacej praxe Komisie nemožno prijať.

245    Vzhľadom na tieto úvahy treba prvú časť piateho žalobného dôvodu zamietnuť.

3.     O druhej časti piateho žalobného dôvodu, založenej na porušení zásady proporcionality vzhľadom na malý rozsah dotknutého geografického trhu

a)     Tvrdenia účastníkov konania

246    Deltafina tiež tvrdí, že Komisia neprihliadla na malý rozsah geografického trhu dotknutého porušením, ktorý sa obmedzoval len na Taliansko, alebo presnejšie, ktorý sa v zásade týka len štyroch talianskych regiónov (v ktorých sa koncentruje 87,5 % talianskej výroby). Vo veľkom množstve predchádzajúcich prípadov sa Komisia pritom domnievala, že vzhľadom na to, že k porušeniu došlo na malej časti spoločného trhu, treba ho považovať za „závažné“ porušenie namiesto „veľmi závažného“ porušenia.

247    Komisia navrhuje tvrdenia spoločnosti Deltafina zamietnuť.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

248    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že rozsah geografického trhu nie je autonómnym kritériom v tom zmysle, že za „veľmi závažné“ by mohli byť kvalifikované iba porušenia týkajúce sa väčšiny členských štátov. Na základe Zmluvy, nariadenia č. 1/2003, usmernení ani judikatúry nie je možné dospieť k záveru, že za „veľmi závažné“ môžu byť kvalifikované iba geograficky veľmi rozsiahle obmedzenia (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 18. júla 2005, Scandinavian Airlines System/Komisia, T‑241/01, Zb. s. II‑2917, bod 87, a Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovaný v bode 217 vyššie, bod 311).

249    Okrem toho dohody alebo zosúladené postupy, ktorých predmetom je ako v prejednávanej veci predovšetkým určovanie nákupných cien a rozdelenie si vykupovaných množstiev, môžu byť kvalifikované ako „veľmi závažné“ už na základe svojej povahy, a to bez toho, aby sa tieto správania museli vyznačovať osobitným geografickým rozsahom (pozri v tejto súvislosti už citovanú judikatúru v bodoch 222 až 225 vyššie).

250    Z toho vyplýva, že veľkosť dotknutého geografického trhu, aj keby bol malý, v zásade nebráni kvalifikácii porušenia zisteného v prejednávanej veci ako „veľmi závažného“.

251    Navyše treba uviesť, že keďže v prejednávanej veci bola výroba surového tabaku koncentrovaná do určitých regiónov Talianska, pôsobnosť kartelu nebola obmedzená na tieto regióny, ale sa vzťahovala na nákup surového tabaku na celom talianskom území. Podľa ustálenej judikatúry pritom celé územie členského štátu predstavuje podstatnú časť spoločného trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 1983, Nederlandsche Banden-Industrie-Michelin/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, bod 28, a rozsudok Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 224 vyššie, bod 150).

252    Preto treba dospieť k záveru, že východisková suma 25 miliónov eur nie je v tejto veci neprimeraná vzhľadom na geografický rozsah dotknutého trhu.

253    Pokiaľ ide o odkazy na predchádzajúce rozhodnutia Komisie, z judikatúry uvedenej v bode 244 vyššie vyplýva, že tvrdenia spoločnosti Deltafina vzťahujúce sa na predchádzajúcu rozhodovaciu prax Komisie nemožno prijať.

254    Vzhľadom na vyššie uvedené treba druhú časť piateho žalobného dôvodu zamietnuť.

4.     O tretej časti piateho žalobného dôvodu založenej na porušení zásady proporcionality vzhľadom na neexistenciu dopadu porušenia na trh, ako aj na nedostatku odôvodnenia

a)     Tvrdenia účastníkov konania

255    Deltafina tvrdí, že základná čiastka pokuty je zjavne neprimeraná vzhľadom na skutočnosť, že porušenie nemalo nijaký dopad alebo malo len malý dopad na dotknutý trh. Komisii vytýka, že nezohľadnila tú skutočnosť, že z údajov, ktoré mala k dispozícii, vyplývalo, že zosúladené postupy, ktorých cieľom bolo určiť nákupné ceny surového tabaku, nemali na trh so surovým tabakom vplyv. Sama Komisia totiž v napadnutom rozhodnutí údajne uznala, že nákupné ceny surového tabaku sa neznižovali, ale v Taliansku sa v rokoch 1999 až 2000 zvýšili o 53,5 %, hoci ceny iných poľnohospodárskych výrobkov sa za rovnaké obdobie zvýšili len o 15,9 %. Okrem toho, v období od roku 1993 do roku 2000 došlo, pokiaľ ide o ceny odrôd tabaku, ktoré sa v Taliansku najviac vyrábajú (t. j. Bright a Burley) v Taliansku k najväčšiemu nárastu spomedzi členských štátov. Komisia musela teda dospieť k záveru, že sankcionované praktiky, ktorými sa malo obmedziť alebo predísť zvýšeniu cien talianskeho surového tabaku, boli neúčinné. Keďže tieto údaje boli výslovne uznané v napadnutom rozhodnutí, mali byť zohľadnené pri posúdení závažnosti porušenia a mali Komisiu viesť k stanoveniu nižšej východiskovej sumy pokuty.

256    Na rozdiel od toho, čo Komisia uviedla prvýkrát vo vyjadrení k žalobe, v prejednávanej veci bol dopad porušenia na trh zjavne merateľný. Informácie, ktoré podľa Komisie boli nevyhnutné, aby bolo možné merať tento dopad, nepredstavovali informácie, ktoré by sa nedali získať a takýto druh posúdenia sa navyše často vykonáva v kartelových rozhodnutiach. Podľa judikatúry teda Komisia bola povinná porovnať stav vyplývajúci z tohto porušenia so stavom, ktorý by existoval, ak by k porušeniu nedošlo. Napadnuté rozhodnutie je navyše v dôsledku toho, že sa v ňom nenachádza nič o dôvodoch, na základe ktorých Komisia dospela k záveru, že dopad porušenia nebol merateľný, postihnuté aj nedostatkom odôvodnenia v tomto ohľade.

257    Deltafina tvrdí, že aj keby nebol v prejednávanej veci dopad porušenia skutočne merateľný, quod non, pri určení východiskovej sumy pokuty mala napriek tomu dospieť k záveru, že porušenie nemalo nijaký dopad na trh. Na základe prípadnej nemožnosti merať dopad totiž nie je možné predpokladať jeho existenciu.

258    Deltafina vo svojej replike spresnila, že jej žalobný dôvod sa nevzťahuje na označenie porušenia za „veľmi závažné“, ale zvýšenie východiskovej sumy z dôvodu dopadu porušenia na trh.

259    Deltafina sa teda domáha zníženia pokuty v náležitom rozsahu, keďže Komisia nezohľadnila pri stanovení východiskovej sumy pokuty skutočnosť, že porušenie buď nemalo nijaký dopad alebo že dopad porušenia na trh bol len veľmi malý.

260    Komisia navrhuje tvrdenia spoločnosti Deltafina zamietnuť.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

261    Najskôr treba pripomenúť, že medzi tromi kritériami uvedenými v usmerneniach, na základe ktorých sa posúdi závažnosť porušenia (pozri bod 220 vyššie), povaha porušenia má zásadný význam pri kvalifikácii porušenia ako veľmi závažného. Dohody alebo zosúladené postupy, ktorých predmetom je určovanie cien alebo rozdelenie si trhov, môžu byť kvalifikované ako „veľmi závažné“ už na základe svojej povahy, a to bez toho, aby sa tieto správania museli vyznačovať konkrétnym dopadom na osobitnom geografickom trhu (pozri v tejto súvislosti už citovanú judikatúru v bodoch 222 až 225 vyššie).

262    Ako bolo už uvedené v bode 235 vyššie, v prejednávanej veci bolo predmetom dotknutého kartelu najmä spoločné určenie cien, ktoré spracovatelia platili za surový tabak, ako aj rozdelenie si dodávateľov a množstiev odobratého tabaku a výmena informácii. Takéto praktiky predstavujú horizontálne obmedzenie typu „cenový kartel“ v zmysle usmernení a teda sú svojou povahou „veľmi závažné“.

263    Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci Komisia mohla považovať kartel za veľmi závažné porušenie bez toho, aby bolo nútená preukázať jeho konkrétny dopad na trh (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 215 vyššie, bod 76, a Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 109 vyššie, bod 103).

264    Zo znenia napadnutého rozhodnutia navyše vyplýva, že Komisia síce v odôvodnení č. 365 tohto rozhodnutia uviedla, pričom citovala ustanovenia usmernení, že pre posúdenie závažnosti porušenia treba zohľadniť tri skutočnosti uvedené v prvom odseku bodu 1 A daných usmernení (pozri bod 220 vyššie), následne však nezaložila posúdenie závažnosti porušenia na konkrétnom dopade porušenia.

265    V časti napadnutého rozhodnutia týkajúcej sa posúdenia závažnosti porušenia (odôvodnenia č. 365 až 369) ani jedno z týchto odôvodnení neodkazuje na uvedenú skutočnosť. V odôvodnení č. 368 napadnutého rozhodnutia Komisia presnejšie odkázala na tú časť svojho rozhodnutia, v ktorej bol preskúmaný obmedzujúci dopad dohôd medzi spracovateľmi, pričom jednak uviedla všeobecné úvahy o karteloch v oblasti nákupu a ich schopnosť mať dopad na hospodársku súťaž, presne ako typický príklad „predajného kartelu“, a jednak uviedla, že táto schopnosť je závažnejšia v prípade, že ide o taký tovar ako v prejednávanej veci. Tieto úvahy však nemožno vykladať ako posúdenie konkrétneho dopadu porušenia na trh, ale predstavujú skôr úvahy týkajúce sa schopnosti nákupného kartelu narušiť hospodársku súťaž v danej veci.

266    Z uvedeného vyplýva, že posúdenie porušenia ako veľmi závažného nemôžu tvrdenia predložené spoločnosťou Deltafina v rámci tejto časti žalobného dôvodu spochybniť.

267    Okrem toho treba uviesť, že v replike Deltafina vysvetlila rozsah tvrdení uvedených v rámci tejto časti žalobného dôvodu, pričom uviedla, že nespochybňuje kvalifikáciu porušenia ako veľmi závažného, ale Komisii vytýka, že stanovená východisková suma pokuty je zjavne neprimeraná vzhľadom na to, že porušenie nemalo konkrétny dopad na trh.

268    Po prvé v tejto súvislosti treba konštatovať, že zo systému sankcií za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ako bol zavedený nariadením č. 1/2003 a ako ho vykladá judikatúra, vyplýva, že kartely si už z dôvodu svojej podstaty zasluhujú prísnejšie pokuty. Pritom ich prípadný skutočný dopad na trh, najmä otázka, do akej miery obmedzenie hospodárskej súťaže viedlo k vyššej cene na trhu než aká by bola, ak by kartel neexistoval, nie je rozhodujúcim kritériom na určenie úrovne pokút (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 233 vyššie, body 120 a 129; zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, C‑286/98 P, Zb. s. I‑9925, body 68 až 77; pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mischo vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Mo och Domsjö/Komisia, C‑283/98 P, Zb. s. I‑9855, I 9858, body 95 až 101).

269    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pre posúdenie výšky pokuty môžu skutočnosti týkajúce sa úmyslu byť dôležitejšie ako tie, ktoré sa týkajú účinkov protisútažných praktík, najmä ak ide o porušenia, ktoré sú skutočne závažné, ako sú porušenia týkajúce sa stanovenia cien (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Thyssen Stahl/Komisia, C‑194/99 P, Zb. s. I‑10821, bod 118; z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 215 vyššie, bod 96, a z 12. novembra 2009, Carbonne-Lorraine/Komisia, C‑554/08 P, neuverejnený v Zbierke, bod 44).

270    V tejto veci z preskúmania časti napadnutého rozhodnutia týkajúcej sa sporných skutkových okolností vyplýva, že spracovatelia sa vedome dopúšťali protisúťažných praktík, za ktoré boli sankcionovaní (pozri napríklad odôvodnenia č. 111, 124, 125, 141 a 158 napadnutého rozhodnutia). Tento záver je navyše potvrdený okolnosťou, že kartel mal tajnú povahu, ako vyplýva z odôvodnení č. 363 a 473 napadnutého rozhodnutia.

271    Okrem toho z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že spracovatelia sa viackrát dohodli na opatreniach, ktoré mali zabezpečiť účinné fungovanie kartelu, ako vzájomné zasielanie si faktúr, ktoré im vystavili ich dodávatelia (odôvodnenia č. 122 a 129 napadnutého rozhodnutia), povinnosť konzultácií v prípade nákupu množstiev nad dohodnuté množstvá (odôvodnenie č. 139 napadnutého rozhodnutia), povinnosť kontrolovať svojich zamestnancov, aby nepostupovali z vlastnej iniciatívy bez potrebnej vzájomnej spolupráce (odôvodnenie č. 140 napadnutého rozhodnutia), vytvorenie štruktúry, ktorá mala zabezpečovať sledovanie protisúťažných cieľov (odôvodnenie č. 187 napadnutého rozhodnutia). V tejto súvislosti treba ešte dodať, že z odôvodnenia č. 383 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisii sa podarilo preukázať fungovanie kartelu, čo je okolnosť, ktorú Deltafina nespochybnila.

272    Po druhé treba konštatovať, že pri určení východiskovej sumy pokuty Komisia zobrala do úvahy pravdepodobné účinky protiprávneho konania každého dotknutého podniku. Z odôvodnení č. 370 a 371 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že Komisia považovala za primerané stanoviť pokuty podľa postavenia každého z podnikov na trhu, aby okrem individuálnej váhy každého podniku zohľadnila aj pravdepodobné dopady protiprávneho konania každého z nich.

273    Z judikatúry totiž vyplýva, že podiel každého z dotknutých podnikov na trhu, ktorý bol predmetom reštriktívneho postupu, predstavuje aj v prípade neexistencie dôkazu o konkrétnom dopade porušenia na trh objektívne kritérium, ktoré udáva spravodlivú mieru zodpovednosti každého z nich, pokiaľ ide o potenciálnu škodlivosť uvedeného postupu pre riadnu hospodársku súťaž (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, body 196 až 198, a najmä bod 197). Podľa judikatúry sú na určenie výšky pokuty relevantné trhové podiely podniku, ktoré stanovujú vplyv, ktorý tento podnik mohol na trh vykonávať (rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 139, a z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 215 vyššie, bod 62).

274    Treba preto konštatovať, že tým, že Komisia v prejednávanej veci stanovila východiskovú sumu pokuty podľa podielov na trhu každého z podnikov, použila relevantné kritérium na stanovenie vplyvu, aký mohlo mať správanie spoločnosti Deltafina na trh.

275    Za týchto podmienok a keďže išlo o veľmi závažné porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ako aj to, že existovali skutočnosti týkajúce sa úmyslu, akými boli skutočnosti uvedené v bodoch 270 a 271, aj v prípade že dohoda nespôsobila účinky na trhu, ako tvrdí Deltafina, treba uviesť, že určenie východiskovej sumy pokuty pre spoločnosť Deltafina, ktorá bola subjektom so zjavne väčším podielom na trhu ako mali ostatní súčasníci kartelu na dotknutom trhu, na úroveň prekračujúcu 20 miliónov eur, ako vyplýva z usmernení, a to na 25 miliónov eur, nie je neprimeraná.

276    Vzhľadom na tieto úvahy nemôže uspieť tvrdenie spoločnosti Deltafina, podľa ktorého je východisková suma pokuty zjavne neprimeraná, lebo porušenie nemalo na trh nijaký vplyv.

277    Navyše, čo sa konkrétne týka údajov uvedených v napadnutom rozhodnutí, ktoré údajne preukazujú, že kartel nemal na trhu nijaké účinky (pozri bod 255 vyššie), treba uviesť, že z judikatúry vyplýva, že na posúdenie závažnosti porušenia je rozhodujúce vedieť, či členovia kartelu urobili všetko, čo bolo v ich možnostiach na dosiahnutie konkrétneho účinku svojich úmyslov. To, čo sa stalo potom, pokiaľ ide o ceny skutočne dosiahnuté na trhu, mohlo byť ovplyvnené inými faktormi mimo kontroly členov kartelu, pričom členovia kartelu nemôžu využívať vo svoj prospech nezávislé faktory, ktoré skrížili ich plány, a urobiť z nich skutočnosti odôvodňujúce zníženie pokuty (pozri rozsudky Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovaný v bode 217 vyššie, bod 287; z 8. októbra 2008, Carbone-Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 223 vyššie, bod 86, a Gütermann a Zwicky/Komisia, už citovaný v bode 222 vyššie, bod 130 a tam citovanú judikatúru).

278    V súvislostiach, o aké ide v prejednávanej veci, v ktorej členovia kartelu prijali opatrenia, ktoré mali viesť ku konkrétnemu účinku ich protisúťažných cieľov (pozri bod 270, a najmä bod 271 vyššie), tak vývoj cien na trhu, ako napríklad zvýšenie cien tabaku, na ktoré poukázala Deltafina, nemôže sám osebe odôvodniť zníženie pokuty. Nemožno totiž vylúčiť, že by v prípade neexistencie kartelu nebolo zvýšenie cien vyššie ako toto uvedené zvýšenie.

279    Okrem toho z judikatúry vyplýva, že od Komisie nemožno požadovať, aby v prípade, že vykonávanie kartelu je preukázané, systematicky dokazovala, že dohody skutočne umožnili dotknutým podnikom dosahovať vyššiu úroveň transakčných cien, alebo ako v prejednávanej veci, v prípade nákupných kartelov, nižšiu ako je tá, ktorá by existovala bez kartelu. Bolo by neprimerané požadovať takéto dokazovanie, ktoré by si vyžadovalo značné zdroje, keďže by boli potrebné hypotetické výpočty na základe ekonomických modelov, ktorých presnosť môže súd len ťažko overiť a ktorých neomylnosť nie je vôbec dokázaná (pozri v tomto zmysle rozsudky Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovaný v bode 217 vyššie, bod 286; z 8. októbra 2008, Carbone-Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 223 vyššie, bod 85, a Gütermann a Zwicky/Komisia, už citovaný v bode 222 vyššie, bod 129 a tam citovanú judikatúru).

280    Aj keď teda Komisia mala k dispozícii údaje, ktoré preukazovali, že zvýšenie cien surového tabaku prekračovalo priemer cien ostatných poľnohospodárskych výrobkov, táto okolnosť neznamená, že Komisia bola povinná preukázať, že dohody medzi spracovateľmi im skutočne umožnili dosiahnuť nižšiu cenu, ako je cena, ktorá by bola dosiahnutá v prípade neexistencie kartelu.

281    Spoločnosť Deltafina nakoniec tiež tvrdí, že pri prijatí napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu povinnosti odôvodnenia tým, že Komisia neuviedla dôvody, pre ktoré dospela k záveru, že dopad porušenia nebol merateľný.

282    Pokiaľ ide o povinnosť odôvodnenia, treba pripomenúť, že z judikatúry vyplýva, že v rámci určovania pokút z dôvodu porušenia práva hospodárskej súťaže je uvedená povinnosť splnená, ak Komisia vo svojom rozhodnutí uvedie kritériá posúdenia, ktoré jej umožnili posúdiť závažnosť a dĺžku trvania porušenia. Čo sa týka rozhodnutia, ktorým sa ukladajú pokuty viacerým podnikom, rozsah povinnosti odôvodnenia musí byť posúdená najmä s ohľadom na skutočnosť, že závažnosť porušení práva hospodárskej súťaže musí byť stanovená na základe veľkého množstva skutočností, akými sú osobitné okolnosti prípadu, jeho kontext a odstrašujúci účinok pokút, a to bez toho, aby existoval záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré nutne musia byť vzaté do úvahy (rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, body 463 a 465).

283    V tomto prípade Komisia v odôvodneniach č. 365 až 376 napadnutého rozhodnutia uviedla skutočnosti, ktoré zohľadnila pri určení východiskových súm pokút uložených jednotlivým dotknutým podnikom. Komisia v nich najmä uviedla kritériá, na základe ktorých jednak posúdila v súlade s usmerneniami závažnosť porušenia a jednak stanovila východiskovú sumu pokuty tak, že zoradila podniky podľa ich významu na základe ich podielov na trhu, pričom vzala do úvahy individuálnu váhu každého podniku a pravdepodobné dopady protiprávneho konania každého z nich. Podmienky stanovené judikatúrou s ohľadom na povinnosť odôvodnenia boli teda splnené.

284    Čo sa konkrétne týka výhrady spoločnosti Deltafina, treba uviesť, že v prípade horizontálnych kartelov, ktoré sa predovšetkým týkajú ako v prejednávanej veci určenia cien, konkrétny dopad na trh nepredstavuje skutočnosť, ktorá by bola potrebná na to, aby porušenie mohlo byť označené za veľmi závažné, a Komisia teda nebola povinná zohľadniť závažnosť porušenia pri určení pokút (pozri body 222 až 224 a 261 až 265 vyššie). V prejednávanej veci, ako už bolo uvedené v bodoch 264 a 265 vyššie, posúdenie závažnosti porušenia nezaložila na tomto kritériu. Okolnosť, že Komisia neodôvodnila nezohľadnenie kritéria, ktoré nebola povinná zohľadniť a o ktorom sa domnievala, že ho v prejednávanej veci nebolo potrebné zohľadniť, nemôže pritom spôsobiť porušenie povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o určenie pokuty spoločnosti Deltafina.

285    Navyše treba pripomenúť, že z judikatúry vyplýva, že v rámci preskúmania týkajúceho sa porušení článku 81 ES nemožno článok 253 ES vykladať v tom zmysle, že Komisii nariaďuje, aby vo svojich rozhodnutiach objasnila dôvody, pre ktoré v súvislosti s výpočtom výšky pokuty nepoužila iné skutočnosti namiesto tých, ktoré použila v napadnutom rozhodnutí (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 19. mája 2010, IMI a i./Komisia, T‑18/05, Zb. s. II‑1769, bod 153 a tam citovanú judikatúru).

286    Komisii preto nie je možné vyčítať nijaké porušenie povinnosti odôvodnenia.

287    Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že tretiu časť piateho žalobného dôvodu treba zamietnuť.

288    Za týchto podmienok treba piaty žalobný dôvod zamietnuť v celom rozsahu.

B –  O siedmom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení poľahčujúcich okolností, ako aj na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality

1.     Tvrdenia účastníkov konania

289    V rámci svojho siedmeho žalobného dôvodu spoločnosť Deltafina v prvom rade Komisii vytýka, že pri posúdení jej správania nezohľadnila poľahčujúcu okolnosť, ktorá by inak viedla k zníženiu pokuty. Komisia údajne nezohľadnila to, že v rozhodujúcej dobe bol príslušný právny rámec v odvetví dotknutom kartelom úplne neistý a že teda bolo neisté aj uplatnenie článku 81 ES na medziodvetvové dohody. Zákon upravujúci tento druh dohôd, t. j. legge n° 88 sulle norme sugli accordi interprofessionali e sui contratti di coltivazione e vendita dei prodotti agricoli (zákon č. 88 o právnej úprave medziodvetvových dohôd, pestovateľských zmlúv a zmlúv o predaji poľnohospodárskych výrobkov) zo 16. marca 1988 (GURI č. 69 z 23. marca 1988, ďalej len „zákon č. 88/88“) totiž podľa spoločnosti Deltafina povzbudil horizontálne zosúladenie postupov medzi spracovateľmi. Z odôvodnení č. 315 a 359 až 362 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia vedela o týchto súvislostiach, ale nevyvodila z toho pri stanovení výšky pokuty žiadne dôsledky.

290    Deltafina tiež tvrdí, že vo veci, v ktorej bolo prijaté rozhodnutie z 20. októbra 2004 K(2004) 4030 v konečnom znení týkajúce sa konania o uplatnení článku 81 ods. 1 [ES] (Vec COMP/C.38.238/B.2 – Surový tabak – Španielsko, ďalej len „rozhodnutie Surový tabak – Španielsko“, v ktorej bol právny rámec značne podobný s tým v prejednávanej veci, Komisia priznala spracovateľom zníženie uložených pokút o 40 %.

291    Okrem toho Deltafina tvrdí, že pokuta, ktorá jej bola uložená, je neprimeraná vzhľadom na skutočnosti, ktoré Komisiu viedli k tomu, že jej nepriznala oslobodenie od pokút. Zdôrazňuje, že prezradenie žiadosti o oslobodenie od pokút nespôsobilo ujmu vyšetrovaniu Komisie, že jej dobrú vieru počas správnej časti konania nie je možné spochybniť, že aj sama Komisia uznala, že Deltafina výrazne prispela pri vyšetrovaní a že táto vec vykazuje „osobitné prvky“ v tom, že spoločnosť Deltafina bola prvým podnikom, ktorý požiadal o oslobodenie od pokút podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 a že išlo o prvý prípad, v ktorom došlo k odňatiu podmienečného oslobodenia. Napriek tomu Komisia uložila mimoriadne vysokú pokutu za správanie, o ktorom sa aj samotný úradník poverený danou vecou aj 26 mesiacov po skutkových okolnostiach nevedel, či skutočne predstavovalo porušenie povinnosti spolupráce (pozri bod 185 vyššie). Deltafina rovnako pripomína prax Komisie spočívajúcu v ukladaní symbolických pokút v tých prípadoch, v ktorých sú pochybnosti o existencii porušenia.

292    Napokon na pojednávaní Deltafina odkázala na bod 169 rozsudku rozsudku Nintendo a Nintendo of Europe/Komisia, už citovaný v bode 190 vyššie, pričom Komisii vytkla, že jej za spoluprácu priznala rovnaké zníženie pokuty ako spoločnosti Dimon Italia, a to 50 %, hoci Dimon Italia začala spolupracovať neskôr ako ona a že jej spolupráca bola oveľa lepšia ako spolupráca poskytnutá spoločnosťou Dimon Italia.

293    Komisia navrhuje tvrdenia spoločnosti Deltafina zamietnuť.

2.     Posúdenie Všeobecným súdom

294    Pokiaľ ide o výhradu založenú na nezohľadnení poľahčujúcej okolnosti, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry sa pri určovaní miery, v akej sa uloží sankcia, konanie daného podniku môže posudzovať s prihliadnutím na poľahčujúcu okolnosť, ktorú predstavoval vnútroštátny právny rámec (rozsudky Súdneho dvora z 9. septembra 2003, CIF, C‑198/01, Zb. s. I‑8055, bod 57, a Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 109 vyššie, body 228 a nasl.).

295    Navyše treba uviesť, že v bode 3 usmernení nazvanom „Poľahčujúce okolnosti“ je uvedený exemplifikatívny zoznam okolností, ktoré môžu viesť k zníženiu východiskovej sumy pokuty, pričom jednou z nich je existencia primeraných pochybností zo strany podniku o tom, či reštriktívne konania naozaj predstavujú porušenie.

296    V prejednávanej veci treba konštatovať, že Komisia zohľadnila v napadnutom rozhodnutí vnútroštátny právny rámec a najmä zákon č. 88/88, ktorý spomína Deltafina. Komisia konkrétne preskúmala dopad tohto zákona v odôvodneniach č. 315 až 324 a 358 až 362 napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti Komisia potvrdila, že vnútroštátny právny rámec mohol vyvolať neistotu, pokiaľ ide o zákonnosť praktík APTI a Unitab. Práve z tohto dôvodu Komisia uložila uvedeným združeniam symbolické pokuty (pozri najmä odôvodnenie č. 362 napadnutého rozhodnutia).

297    Pokiaľ však ide o kartel spracovateľov, na ktorom sa Deltafina zúčastnila, treba konštatovať, že v odôvodnení č. 323 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že „sa naň v plnej miere vzťahuje článok 81 ods. 1 [ES], pretože prekračoval rámec ustanovení zákona č. 88/88 tým, že sa zameriaval najmä na určenie maximálnych a priemerných cien dodávok, ako aj rozdelenie množstiev a dodávateľov“. Deltafina toto tvrdenie nijako nespochybnila. Uviedla len, pričom svoje tvrdenia nijako nepodložila, že vnútroštátny právny rámec povzbudil horizontálne zosúladenie postupov medzi spracovateľmi.

298    Za týchto okolností Deltafina nemôže tvrdiť, že Komisia mala zohľadniť referenčný právny rámec ako poľahčujúcu okolnosť.

299    Pokiaľ ide o výhradu založenú na rozhodnutí Surový tabak – Španielsko, treba uviesť, že hoci to Deltafina výslovne netvrdí, v podstate sa odvoláva na porušenie zásady rovnosti zaobchádzania tým, že v prípade, ktorý sa podobá prípadu v prejednávanej veci, Komisia uplatnila danú poľahčujúcu okolnosť v prospech spracovateľov.

300    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou je zásada rovnosti zaobchádzania porušená iba vtedy, ak sa s porovnateľnými situáciami zaobchádza rozdielne alebo ak sa s rozdielnymi situáciami zaobchádza rovnako, pokiaľ také zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok Súdneho dvora z 13. decembra 1984, Sermide, 106/83, Zb. s. 4209, bod 28, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, T‑161/05, Zb. s. II‑3555, bod 79).

301    V prejednávanej veci z porovnania týchto dvoch predmetných rozhodnutí, pokiaľ ide o vplyv vnútroštátneho právneho rámca na sporné praktiky, vyplýva, že medzi danými situáciami existovali značné rozdiely najmä v dopade uvedeného právneho rámca na protiprávne správanie. Konkrétne v odôvodnení č. 52 a nasl., 349 a nasl., 426 až 429, 437 a 438 rozhodnutia Surový tabak – Španielsko bolo uvedené, že verejné orgány v Španielsku mali dôležitú úlohu pri rokovaniach o dohodách medzi producentmi a spracovateľmi. Išlo o rokovania, ktoré boli označené ako „verejné“. V Španielsku, dokonca existuje „prax ministerstva, ktorá povoľuje a podnecuje účastníkov k tomu, aby kolektívne vyjednávali podmienky nákupu a predaja tabaku, a aj jeho cien“ (odôvodnenie č. 60 rozhodnutia Surový tabak – Španielsko). Komisia na základe toho dospela k záveru, že „verejné vyjednávania a dohody medzi zástupcami producentov a spracovateľmi stanovili aspoň do určitej miery vecný rámec (osobitne pokiaľ ide o príležitosti dohodnúť sa a prijať spoločný postoj), v ktorom mohli spracovatelia rozvinúť okrem spoločného postoja, ktorý prijali v kontexte verejných vyjednávaní, svoju tajnú stratégiu týkajúcu sa (maximálnych) priemerných dodacích cien a množstiev“ (odôvodnenie č. 438 rozhodnutia Surový tabak – Španielsko). V podstate z tohto dôvodu Komisia priznala zníženie východiskovej sumy pokút uložených španielskym spracovateľom o 40 %.

302    V prejednávanej veci však verejné orgány nemali takú významnú úlohu pri vyjednávaniach medzi spracovateľmi a producentmi. Deltafina teda nemôže tvrdiť, že tým, že Komisia neuplatnila v jej prípade spornú poľahčujúcu okolnosť, porušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

303    Navyše treba pripomenúť, že zo samotnej skutočnosti, že Komisia vo svojej skoršej rozhodovacej praxi usúdila, že určité skutočnosti predstavujú poľahčujúce okolnosti na účely stanovenia výšky pokuty, nevyplýva, že je povinná pridŕžať sa rovnakého posúdenia v neskoršom rozhodnutí (rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, T‑23/99, Zb. s. II‑1705, bod 337, a Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 224 vyššie, bod 395). Deltafina sa teda nemôže odvolávať na uplatnenie poľahčujúcej okolnosti v inej veci, aby z toho vyvodila, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia v tejto veci.

304    Ďalej treba preskúmať výhradu založenú na tom, že pokuta je neprimeraná vzhľadom na skutočnosti, ktoré Komisiu viedli k tomu, že spoločnosti Deltafina nepriznala konečné oslobodenie od pokút.

305    V tejto súvislosti treba uviesť, že na základe toho, že Komisia dospela v napadnutom rozhodnutí k záveru o porušení povinnosti spolupráce zo strany spoločnosti Deltafina, pričom sa nedopustila nesprávneho posúdenia, rozhodla sa nepriznať tejto spoločnosti na konci konania konečné oslobodenie od pokút. Preto tým, že sa na spoločnosť Deltafina už nevzťahovalo zvýhodnené zaobchádzanie, bola jej uložená pokuta za jej účasť na protiprávnom karteli medzi spracovateľmi, ktorej základná čiastka bola stanovená na 60 miliónov eur (pozri odôvodnenie č. 379 napadnutého rozhodnutia).

306    Napriek porušeniu podmienky potrebnej na priznanie oslobodenia podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 spoločnosťou Deltafina sa však Komisia rozhodla znížiť pokutu z dôvodu poľahčujúcej okolnosti založenej na významnej spolupráci, ktorú počas konania poskytla. Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 38 až 42 vyššie sa teda Komisia rozhodla priznať spoločnosti Deltafina zníženie pokuty o 50 %.

307    Treba však konštatovať, že Komisia pri vyčíslení zníženia, ktoré sa uplatní na pokutu, zohľadnila a uznala tak osobitné okolnosti v tejto veci, ako aj dôležitosť spolupráce poskytovanej spoločnosťou Deltafina počas celého konania, na ktoré sa Deltafina odvoláva pri podpore svojej výhrady. Na základe týchto úvah a bez ohľadu na porušenie povinnosti spolupráce zo strany spoločnosti Deltafina jej Komisia priznala veľmi významné zníženie pokuty, ktorá by inak bola uložená.

308    S prihliadnutím na okolnosti v prejednávanej veci Deltafina nemôže vzhľadom zníženie pokuty, ktoré jej bolo priznané, tvrdiť, že pokuta je neprimeraná vzhľadom na skutočnosti, ktoré Komisiu viedli k tomu, že jej odňala oslobodenie od pokút. Ani ostatné tvrdenia spoločnosti Deltafina nemôžu tento záver spochybniť.

309    Pokiaľ ide o tvrdenie založené na tom, že nedošlo k narušeniu vyšetrovania, nielen že sa nepreukázalo, ale v prejednávanej veci je navyše irelevantné pre záver o porušení povinnosti spolupráce (pozri bod 171 vyššie), ako aj je pre posúdenie úrovne tejto spolupráce. Okrem toho, vzhľadom na preukázané porušenie povinnosti spolupráce sa spoločnosť Deltafina nemôže odvolávať na údajnú dobrú vieru počas správnej časti konania, a žiadať na základe toho ešte ďalšie zníženie pokuty. Napokon pokiaľ ide o spomenutie rozhodovacej praxe Komisie spočívajúcej v ukladaní symbolických pokút, táto prax tiež nemôže spochybniť sporné rozhodnutie vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 244 vyššie.

310    Napokon čo sa týka toho, že Deltafina na pojednávaní uviedla po prvý krát v rámci konania porušenie zásady rovnosti zaobchádzania zo strany Komisie z dôvodu zníženia pokuty uloženej spoločnosti Dimon Italia, predložila nový žalobný dôvod bez toho, aby ho oprela o skutkové a právne okolnosti, ktoré vyšli najavo počas konania. V súlade s článkom 48 ods. 2 prvým pododsekom rokovacieho poriadku musí byť preto taký žalobný dôvod odmietnutý ako neprípustný.

311    S ohľadom na vyššie uvedené je potrebné zamietnuť siedmy žalobný dôvod v celom rozsahu.

312    Návrhy na čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia preto treba zamietnuť v celom rozsahu. Čo sa týka subsidiárne predložených žalobných dôvodov, ktoré smerujú k zmene napadnutého rozhodnutia, Všeobecný súd sa domnieva, že keďže žiadny nesvedčí v prejednávanej veci v prospech zníženia pokuty, nie je dôvodné tejto žiadosti vyhovieť. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žaloba musí byť zamietnutá v celom rozsahu.

III –  O žiadosti o predloženie dokumentu

313    Pokiaľ ide o žiadosť spoločnosti Deltafina uložiť Komisii povinnosť predložiť celé znenie dokumentu uvedeného v prílohe k jej vyjadreniu k žalobe (pozri bod 68 vyššie), treba najprv pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry nie je Komisia povinná sprístupniť počas konania interné dokumenty inštitúcie (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, T‑7/89, Zb. s. II‑1711, bod 54, a z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 420). Okrem toho podľa ustálenej judikatúry v priebehu konania pred súdom Únie môžu byť interné dokumenty Komisie sprístupnené žalobcom len vtedy, ak z vážnych indícií, ktoré musí predložiť dotknutá osoba, vyplýva, že si to vyžadujú výnimočné okolnosti daného prípadu. Obmedzenie prístupu k interným dokumentom je odôvodnené potrebou zabezpečiť dobré fungovanie dotknutej inštitúcie v oblasti trestania porušení pravidiel hospodárskej súťaže (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, bod 40 a tam citovanú judikatúru).

314    Treba preto konštatovať, že spoločnosť Deltafina nepreukázala existenciu výnimočných okolností, na základe vážnych indícií, ktoré by vyžadovali predloženie celého dokumentu, na ktorý odkazuje vo svojej žiadosti, a nevysvetlila dôvody, pre ktoré môže mať tento dokument význam z hľadiska dodržania práva na obhajobu. Za týchto okolností nemožno žiadosti o predloženie celého daného dokumentu vyhovieť.

 O trovách

315    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

316    Keďže Deltafina nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Deltafina SpA je povinná nahradiť trovy konania.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. septembra 2011.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

I –  Správne konanie

II –  Napadnuté rozhodnutie

A –  O porušení a pripísateľnosti protiprávneho správania

B –  O výpočte pokuty

1.  Stanovenie základnej čiastky pokuty

2.  Poľahčujúce okolnosti

C –  O žiadosti spoločnosti Deltafina o oslobodenie od pokút

1.  Relevantné skutočnosti

2.  Nedodržanie podmienky stanovenej v bode 11 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002 spoločnosťou Deltafina

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

I –  O hlavných žalobných dôvodoch

A –  O prvých troch žalobných dôvodoch založených na zjavne nesprávnych posúdeniach, ktoré viedli ku konečnému nepriznaniu oslobodenia od pokút spoločnosti Deltafina

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Všeobecným súdom

a)  O programe zhovievavosti

b)  O rozsahu povinnosti spolupráce

c)  O porušení povinnosti spolupráce spoločnosťou Deltafina

d)  O konkrétnych tvrdeniach spoločnosti Deltafina založených na chybách, ktorými je napadnuté rozhodnutie postihnuté, pretože jej Komisia neposkytla konečné oslobodenie od pokút

O tvrdení založenom na tom, že Komisia súhlasila s tým, že Deltafina prezradí na stretnutí združenia APTI podanie žiadosti o oslobodenie od pokút

–  O údajnom oznámení Komisii vopred

–  O údajnej dohode o tom, že prezradenie je nevyhnutné

O vedomosti o vyšetrovaní a neexistencii účinku na vyšetrovanie

e)  O výhrade založenej na tom, že Deltafina nepodala svoju žiadosť o zvýhodnené zaobchádzanie po vzájomnej dohode so svojimi hlavnými konkurentmi

B –  O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, zásady riadnej správy vecí verejných a zásady proporcionality

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Všeobecným súdom

II –  O subsidiárne uplatnených žalobných dôvodoch

A –  O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality z dôvodu príliš vysokej východiskovej sumy pokuty, ako aj nedostatku odôvodnenia

1.  Všeobecné úvahy

2.  O prvej časti piateho žalobného dôvodu založenej na porušení zásady proporcionality s ohľadom na obmedzenú veľkosť trhu a malý obrat spoločnosti Deltafina

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

3.  O druhej časti piateho žalobného dôvodu, založenej na porušení zásady proporcionality vzhľadom na malý rozsah dotknutého geografického trhu

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

4.  O tretej časti piateho žalobného dôvodu založenej na porušení zásady proporcionality vzhľadom na neexistenciu dopadu porušenia na trh, ako aj na nedostatku odôvodnenia

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

B –  O siedmom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení poľahčujúcich okolností, ako aj na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Všeobecným súdom

III –  O žiadosti o predloženie dokumentu

O trovách

* Jazyk konania: taliančina.