1

Svojou žalobou Komisia Európskych spoločenstiev navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Španielske kráľovstvo si tým, že v stanovenej lehote neprijalo všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s ustanoveniami článkov 2 a 3 rozhodnutí:

alebo v každom prípade tým, že o týchto opatreniach neinformovalo Komisiu v súlade s článkom 4 týchto rozhodnutí, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z uvedených ustanovení.

2

Baskické provincie Álava, Vizcaya a Guipúzcoa prijali v roku 1993 daňové opatrenia zamerané na podporu zakladania podnikov.

3

Článok 14 zákona provincie Álava č. 18/1993 z 5. júla, zákona provincie Vizcaya č. 5/1993 z 24. júna a zákona provincie Guipúzcoa č. 11/1993 z 26. júna, všetky tri spoločne nazvané „Naliehavé daňové opatrenia na podporu investovania a na stimulovanie ekonomickej činnosti“ (Medidas Fiscales Urgentes de Apoyo a la Inversión e impulso de la Actividad Económica), oslobodzuje od dane z príjmov právnických osôb na obdobie desiatich po sebou nasledujúcich daňových účtovných rokov podniky, ktoré boli založené v období medzi dátumom nadobudnutia účinnosti provinčného zákona a 31. decembrom 1994, najmä pod podmienkou, že tieto podniky:

4

Listom z 28. novembra 2000 Komisia začala voči Španielskemu kráľovstvu konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES vo vzťahu ku každému z týchto troch daňových režimov (ďalej spoločne len „sporné daňové opatrenia“).

5

Návrhmi podanými 9. februára 2001 Diputación Foral de Álava (vec T-30/01), Diputación Foral de Guipúzcoa (vec T-31/01) a Diputación Foral de Vizcaya (vec T-32/01) podali na Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev tri žaloby o neplatnosť, pričom každá z nich smerovala proti dotknutému rozhodnutiu o začatí uvedeného konania.

6

Po ukončení konaní vo veci formálneho zisťovania Komisia prijala sporné rozhodnutia.

7

Článok 1 každého z týchto rozhodnutí kvalifikuje dotknutý daňový režim ako štátnu pomoc, ktorú označuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom.

8

Články 2 až 4 týchto rozhodnutí znejú takto:

„Článok 2

Španielsko je povinné zrušiť schému štátnej pomoci uvedenú v článku 1 v rozsahu, v ktorom sa ešte uplatňuje.

Článok 3

1.   Španielsko prijme všetky potrebné opatrenia, ktorými zabezpečí, aby od príjemcov štátnej pomoci bola vymáhaná štátna pomoc uvedená v článku 1, ktorá im už bola protiprávne poskytnutá. Pokiaľ ide o štátnu pomoc, ktorá ešte poskytnutá nebola, Španielsko musí zastaviť akékoľvek poskytovanie tejto pomoci.

2.   K vymáhaniu dôjde bezodkladne v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva, pokiaľ tieto postupy dovoľujú okamžitý a účinný výkon tohto rozhodnutia. …

Článok 4

Do dvoch mesiacov od oznámenia tohto rozhodnutia Španielsko informuje Komisiu o opatreniach, ktoré prijalo na dosiahnutie súladu s týmto rozhodnutím.“

9

Všetky tri sporné rozhodnutia boli Španielskemu kráľovstvu oznámené listom z 28. decembra 2001.

10

Lehota dvoch mesiacov stanovená v článku 4 rozhodnutí uplynula bez toho, aby Komisia bola informovaná o prijatí vykonávacích opatrení, ako to sama tvrdí.

11

Návrhmi podanými 26. marca 2002 Diputación Foral d’Álava (vec T-86/02), Diputación Foral de Vizcaya (vec T-87/02) a Diputación Foral de Guipúzcoa (vec T-88/02) podali na Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev tri žaloby o neplatnosť smerujúce proti dotknutému negatívnemu rozhodnutiu.

12

Súd prvého stupňa spojil veci T-30/01 až T-32/01 a T-86/02 až T-88/02 na spoločné konanie a v súčasnosti ich prejednáva tento súd.

13

Po rozličných výmenách stanovísk a neskorších výzvach z 1. marca 2002 sa Komisia, keďže sa domnievala, že Španielske kráľovstvo jej neoznámilo informácie o výkone sporných rozhodnutí, rozhodla podať túto žalobu o nesplnenie povinnosti.

14

Dňa 27. februára 2007 Súdny dvor zamietol návrh, ktorý podalo Španielske kráľovstvo na základe článku 82a rokovacieho poriadku a v ktorom žiadalo prerušiť konanie až do vyhlásenia rozsudkov v šiestich veciach prejednávaných Súdom prvého stupňa.

15

Komisia sa odvoláva na článok 249 ES a článok 88 ods. 2 ES.

16

Komisia uvádza, že Španielske kráľovstvo porušilo články 2 a 3 sporných rozhodnutí, keďže v lehote dvoch mesiacov stanovenej v článku 4 týchto rozhodnutí nezrušilo schémy štátnej pomoci v rozsahu, v ktorom sa ešte uplatňovali, ako ani nezastavilo štátnu pomoc, ktorá ešte poskytnutá nebola, a rovnako ani nezabezpečila vymáhanie už poskytnutej štátnej pomoci.

17

Komisia zdôrazňuje, že ani ku dňu podania tejto žaloby neboli rozhodnutia stále ešte vykonané, a to napriek opakovaným upozorneniam.

18

Komisia tvrdí, že členský štát sa na obranu proti žalobe o nesplnenie povinnosti podanej Komisiou podľa článku 88 ods. 2 ES môže odvolať iba na jedinú skutočnosť, a to na absolútnu nemožnosť výkonu rozhodnutia. V prejednávanej veci však táto podmienka nebola splnená.

19

V žiadnom prípade Španielske kráľovstvo nie je oprávnené odvolávať sa na protiprávnosť sporných rozhodnutí, keďže proti týmto rozhodnutiam nepodalo žalobu o neplatnosť.

20

Španielska vláda uplatňuje predovšetkým námietku založenú na protiprávnosti sporných rozhodnutí. Subsidiárne spochybňuje, že jej možno vytýkať nesplnenie povinnosti týkajúce sa vykonania týchto rozhodnutí.

21

Španielska vláda, odkazujúc na rozsudok z 1. apríla 2004, Komisia/Taliansko (C-99/02, Zb. s. I-3353, bod 16 a tam citovanú judikatúru), analyzovaný metódou a contrario, sa domnieva, že sa môže odvolávať na protiprávnosť negatívnych rozhodnutí Komisie napriek tomu, že nepodala žalobu o neplatnosť. Tieto rozhodnutia totiž nie sú konečnými rozhodnutiami, keďže boli napadnuté žalobami o neplatnosť, ktoré na Súd prvého stupňa podali dotknuté provinčné vlády.

22

Uvádzaná námietka je rozdelená do šiestich častí spočívajúcich v zneužití právomoci, v uplatnení usmernení, ktoré neboli v čase prijatia sporných daňových opatrení účinné, v porušení článku 14 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), v porušení práv na obranu v rámci konania vo veci predbežného zisťovania a v porušení povinnosti odôvodnenia.

23

Španielska vláda popiera existenciu nesplnenia povinnosti, pokiaľ ide o povinnosť zrušiť schémy štátnej pomoci v rozsahu, v ktorom sa ešte uplatňovali, povinnosť zastaviť štátnu pomoc, ktorá ešte nebola poskytnutá, a povinnosť vymáhať už poskytnutú štátnu pomoc.

24

Španielska vláda pripomína, že sporné daňové opatrenia spočívajú v oslobodení od dane z príjmov právnických osôb na obdobie desiatich po sebe nasledujúcich daňových účtovných rokov od dňa založenia novej spoločnosti.

25

Tieto opatrenia, aj keď formálne neboli zrušené, mali časovo obmedzenú platnosť, keďže boli uplatniteľné na spoločnosti založené medzi dátumom nadobudnutia účinnosti provinčných zákonov č. 18/1993, 5/1993 a 11/1993 v roku 1993 a 31. decembrom 1994 a mohli odôvodňovať oslobodenie iba do vyhlásenia podaného najneskôr v júli 2005.

26

Za týchto podmienok dotknuté daňové schémy stratili svoju účinnosť.

27

Španielska vláda sa domnieva, že Komisia jej neoprávnene vyčítala, že na účely vymáhania už poskytnutej štátnej pomoci si ako postup podľa vnútroštátneho práva zvolila postup vyhlásenia napadnuteľných aktov za akty, ktorými vznikla škoda, ktorý podľa Komisie mohol mimoriadne skomplikovať vymáhanie štátnej pomoci.

28

Postupom, ktorý bol zvolený, bolo v skutočnosti revízne konanie smerujúce k náprave neplatných aktov, pričom toto konanie bolo postupom vhodným pre riadny výkon sporných rozhodnutí.

29

V dôsledku toho, keďže Komisia neoprávnene vyčítala Španielskemu kráľovstvu, že si zvolilo postup vymáhania štátnej pomoci, ktorý nijako nedovoľuje vykonať sporné rozhodnutia, nemožno tomuto členskému štátu pripisovať nesplnenie povinnosti.

30

Systém opravných prostriedkov zavedený Zmluvou ES rozlišuje medzi žalobami podľa článkov 226 ES a 227 ES, ktoré smerujú k určeniu, že členský štát si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú, a žalobami podľa článkov 230 ES a 232 ES, ktoré smerujú k preskúmaniu zákonnosti aktov alebo opomenutí orgánov Spoločenstva. Tieto opravné prostriedky sledujú rozličné ciele a uplatňujú sa rozličnými spôsobmi. Ak teda neexistuje ustanovenie Zmluvy, ktoré by to výslovne dovoľovalo, členský štát nie je oprávnený odvolávať sa na protiprávnosť rozhodnutia, ktorého je adresátom, ako prostriedok obrany proti žalobe o nesplnenie povinnosti spočívajúce v nevykonaní tohto rozhodnutia (pozri najmä rozsudky z 22. marca 2001, Komisia/Francúzsko, C-261/99, Zb. s. I-2537, bod 18, a z 26. júna 2003, Komisia/Španielsko, C-404/00, Zb. s. I-6695, bod 40).

31

Inak by to mohlo byť iba v prípade, ak by bol dotknutý akt postihnutý osobitne závažnými a zjavnými vadami, čím by mohol byť kvalifikovaný ako ničotný akt (rozsudky Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 19, a Komisia/Španielsko, už citovaný, bod 41).

32

Takýto záver sa ponúka rovnako, pokiaľ ide o žalobu o nesplnenie povinnosti na základe článku 88 ods. 2 druhého pododseku ES (rozsudky Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 20, a Komisia/Španielsko, už citovaný, bod 42).

33

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že Španielske kráľovstvo vo svojich vyjadreniach neuvádzalo, že sporné rozhodnutia sú postihnuté vadou spôsobilou spochybniť samotnú existenciu týchto aktov.

34

V každom prípade sa španielska vláda, ktorá odkazuje na už citovaný rozsudok Komisia/Taliansko, nemôže odvolávať na žaloby o neplatnosť, prejednávané pred Súdom prvého stupňa, ktoré podali dotknuté provincie.

35

Samotná skutočnosť, že Súdny dvor chcel v tomto, ako aj v iných rozsudkoch zdôrazniť, že vo veci, o ktorej rozhodoval, nebola v stanovenej lehote podaná žaloba o neplatnosť alebo že takáto žaloba bola zamietnutá, neumožňuje priviesť k záveru, že protiprávnosť aktu Spoločenstva môže byť naopak uvádzaná na obranu v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti iba z dôvodu, že o žalobe o neplatnosť podanej proti uvedenú aktu doposiaľ nebolo rozhodnuté.

36

Je totiž potrebné pripomenúť, že na sporné rozhodnutia sa vzťahuje prezumpcia zákonnosti a že napriek existencii žaloby o neplatnosť zostávajú tieto rozhodnutia vo všetkých aspektoch pre Španielske kráľovstvo záväzné (pozri rozsudok Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 26).

37

Z toho vyplýva, že v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti na základe článku 88 ods. 2 druhého pododseku ES, odhliadnuc od predpokladu ničotnosti aktu, členskému štátu nemôže byť dovolené namietať protiprávnosť negatívneho rozhodnutia Komisie, ak o priamej žalobe proti tomuto rozhodnutiu sudca Spoločenstva doteraz nerozhodol (pozri, pokiaľ ide o veci, v ktorých nebolo rozhodnuté o žalobách o neplatnosť, rozsudky z 27. júna 2000, Komisia/Portugalsko, C-404/97, Zb. s. I-4897, a z 1. júna 2006, Komisia/Taliansko, C-207/05, neuverejnený v Zbierke).

38

Z vyššie uvedeného vyplýva, že skúmaná námietka musí byť zamietnutá ako neprípustná.

39

Článok 2 každého z napadnutých rozhodnutí ukladá Španielskemu kráľovstvu povinnosť zrušiť dotknutú schému štátnej pomoci v rozsahu, v ktorom sa ešte uplatňuje. Článok 3 ods. 1 druhá veta týchto rozhodnutí prikazuje zastaviť štátnu pomoc, ktorá ešte nebola poskytnutá.

40

Ako španielska vláda zdôrazňuje, schémy štátnej pomoci sú uplatniteľné iba na spoločnosti založené pred 31. decembrom 1994.

41

Tieto schémy však musia stratiť svoju účinnosť po uplynutí desiatich daňových účtovných rokov, teda niekoľko rokov po prijatí sporných rozhodnutí.

42

Na základe článkov 2 a 3 ods. 1 druhej vety týchto rozhodnutí je Španielske kráľovstvo následne povinné zabezpečiť zrušenie schém štátnej pomoci, ako aj pozastavenie zatiaľ neuplatnených práv na oslobodenie od dane.

43

Španielska vláda nepopiera, že schémy štátnej pomoci neboli zrušené a že v čase prijatia sporných rozhodnutí ešte neuplatnené práva na oslobodenie od dane neboli ešte pozastavené.

44

Z toho vyplýva, že výhrady Komisie týkajúce sa článkov 2 a 3 ods. 1 druhej vety napadnutých rozhodnutí sú dôvodné.

45

V prípade negatívneho rozhodnutia týkajúceho sa protiprávnej štátnej pomoci k vymoženiu tejto pomoci, ktoré nariadi Komisia, dôjde za podmienok stanovených v článku 14 ods. 3 nariadenia č. 659/1999, podľa ktorého:

„… vymáhanie sa bude realizovať bez meškania a v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva daného členského štátu za predpokladu, že umožnia okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie. Na tento účel a v prípade konania na vnútroštátnych súdoch dané členské štáty podniknú všetky potrebné kroky, ktoré sú k dispozícii v ich príslušných právnych systémoch vrátane predbežných opatrení, bez dopadu na právo Spoločenstva.“

46

Podľa ustálenej judikatúry sa členský štát na obranu proti žalobe o nesplnenie povinnosti podanej Komisiou podľa článku 88 ods. 2 ES môže odvolávať na jedinú skutočnosť, a to na absolútnu nemožnosť riadneho výkonu rozhodnutia (pozri najmä rozsudky Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 23; Komisia/Španielsko, už citovaný, bod 45, a z 12. mája 2005, Komisia/Grécko, C-415/03, Zb. s. I-3875, bod 35).

47

V predmetnej veci je povinnosť vymáhania štátnej pomoci stanovená v článku 3 odseku 1 prvej vete a v odseku 2 napadnutých rozhodnutí.

48

Španielske kráľovstvo sa neodvoláva na absolútnu nemožnosť výkonu týchto ustanovení.

49

Obmedzuje sa akurát na tvrdenie, že postup zvolený na vymáhanie už poskytnutej štátnej pomoci je postupom vhodným na riadny výkon rozhodnutí.

50

Neprekladá však žiaden dôkaz, najmä o totožnosti príjemcov štátnej pomoci, o sumách poskytnutej pomoci a o skutočne rýchlych postupoch smerujúcich k vymoženiu uvedenej pomoci.

51

Španielske kráľovstvo teda nijako nepreukázalo skutočnosť, že v lehote stanovenej v článku 4 napadnutých rozhodnutí skutočne prijalo opatrenia, ktoré by v zmysle článku 14 ods. 3 nariadenia č. 659/1999 umožňovali okamžitý a účinný výkon sporných rozhodnutí, pokiaľ ide o štátnu pomoc, ktorá už bola poskytnutá.

52

V dôsledku uvedeného sú výhrady Komisie týkajúce sa článku 3 odseku 1 prvej vety a odseku 2 napadnutých rozhodnutí dôvodné.

53

Z vyššie uvedeného vyplýva, že žaloba, ktorou Komisia Španielskemu kráľovstvu vytýka, že neprijalo všetky opatrenia nevyhnutné na zrušenie dotknutých schém štátnej pomoci, zastavenie štátnej pomoci, ktorá ešte nebola poskytnutá, a vymáhanie už poskytnutej štátnej pomoci, je dôvodná.

54

Súdny dvor neskúmal bod návrhov požadujúci odsúdenie Španielskeho kráľovstva za to, že neinformovalo Komisiu o prijatých opatreniach uvedených v predchádzajúcom bode, keďže uvedený členský štát tieto povinnosti v stanovenej lehote nesplnil (pozri rozsudky zo 4. apríla 1995, Komisia/Taliansko, C-348/93, Zb. s. I-673, bod 31, a z 1. júna 2006, Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 53).

55

Je teda potrebné konštatovať, že Španielske kráľovstvo si tým, že v stanovenej lehote neprijalo všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s ustanoveniami článkov 2 a 3 každého zo sporných rozhodnutí, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z týchto ustanovení.

56

Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Španielske kráľovstvo nemalo úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania v súlade s návrhom, ktorý v tomto zmysle podala Komisia.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol a vyhlásil: