1. 

Táto vec by mala viesť Súdny dvor k dodatočnému spresneniu práv sťažovateľov v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci.

2. 

Ide o otázku, či odloženie sťažnosti uvádzajúcej existenciu štátnej pomoci nezlučiteľnej so zmluvou ES, Komisiou Európskych spoločenstiev, z dôvodu, že nemá k dispozícii dostatočné podklady na zaujatie stanoviska k existencii tejto štátnej pomoci alebo jej zlučiteľnosti so spoločným trhom a ani na začatie konania vo veci formálneho zisťovania, predstavuje rozhodnutie, ktoré môže byť predmetom žaloby zo strany sťažovateľa.

3. 

V uznesení z 26. septembra 2006, Athinaïki Techniki/Komisia ( 2 ), Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev v súlade so stanoviskom, ktoré zastávala Komisia, rozhodol, že takéto odloženie sťažnosti nepredstavuje rozhodnutie, a zamietol žalobu proti tomuto opatreniu ako neprípustnú. Túto analýzu spochybňuje spoločnosť Athinaïki Techniki AE ( 3 ) v rámci tohto odvolania.

4. 

V týchto návrhoch vysvetľujem, že odvolanie, ktoré podala spoločnosť Athinaïki Techniki, je podľa môjho názoru dôvodné, a že takéto odloženie sťažnosti týkajúcej sa údajnej štátnej pomoci prestavuje napadnuteľný akt.

5. 

Skúmanie druhého žalobného dôvodu uvádzaného Komisiou na podporu jej námietky neprípustnosti žaloby o neplatnosť, založenej na uplynutí lehoty na podanie žaloby, ma vedie k preskúmaniu ustanovení Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, ktoré stanovujú možnosť podať návrh na začatie konania na tento súd zaslaním žaloby telefaxom, a spresniť rozsah podmienky týkajúcej sa totožnosti znenia žaloby doručenej faxom s originálom, ktorý musí byť doručený do kancelárie Súdu prvého stupňa do desiatich dní.

6.

Jedno po druhom predstavím príslušné ustanovenia Zmluvy, ustanovenia nariadenia (ES) č. 659/1999 ( 4 ), ktoré kodifikovalo prax právomocí zverených Komisii Zmluvou, ako aj hlavné smery judikatúry týkajúcej sa na jednej strane povinností Komisie, keď jej je doručená sťažnosť, ktorou sa oznamujú také vnútroštátne opatrenia, ako sú opatrenia štátnej pomoci, ktoré sú v rozpore so Zmluvou, a na druhej strane práv sťažovateľov.

7.

Podľa článku 87 ES pomoc poskytovaná členskými štátmi alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže, je predmetom zásadného zákazu, ktorý dopĺňajú výnimky vymenované v odsekoch 2 a 3 tohto článku. ( 5 )

8.

Na účely zaistenia vykonania týchto ustanovení a zosúladenia intervenčného práva členských štátov so zárukou neskreslenej hospodárskej súťaže v Európskej únii Zmluva stanovila konanie o preskúmaní a predbežnom povolení štátnej pomoci, v ktorom je ústredná úloha priznaná Komisii.

9.

V súlade s článkom 88 ods. 1 ES tak Komisii prislúcha v spolupráci s členskými štátmi priebežne skúmať systémy pomoci poskytovanej v týchto štátoch a navrhovať im príslušné opatrenia, ktoré si vyžaduje postupný rozvoj alebo fungovanie spoločného trhu.

10.

Článok 88 ods. 2 prvý pododsek ES dáva Komisii taktiež za úlohu posudzovať zlučiteľnosť štátnej pomoci s článkom 87 ES a v prípade nezlučiteľnosti pomoci rozhodnúť o tom, že príslušný členský štát túto pomoc zruší. Článok 88 ods. 2 prvý pododsek ES totiž stanovuje, že „ak Komisia po výzve, aby príslušné strany predložili pripomienky, zistí, že pomoc poskytnutá štátom alebo zo štátnych zdrojov je nezlučiteľná so spoločným trhom podľa článku 87, alebo ak zistí, že táto podpora sa zneužíva, rozhodne o tom, že príslušný štát túto pomoc v lehote stanovenej Komisiou zruší alebo upraví“.

11.

Nakoniec článok 88 ods. 3 ES ukladá členským štátom povinnosť oznamovať Komisii svoje zámery v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci a zakazuje im vykonať takéto zámery, pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou v súlade s článkom 88 ods. 2 prvým pododsekom ES.

12.

Prieskumné konanie stanovené v článku 88 ES bolo vykladané tak, že môže zahŕňať dve fázy, a síce prvé preskúmanie, a v prípade potreby, ak má Komisia pochybnosti o zlučiteľnosti navrhovanej pomoci so spoločným trhom alebo sa domnieva, že táto pomoc je s ním nezlučiteľná, podrobnejšie skúmanie, ktoré jej má umožniť získať úplné informácie o všetkých údajoch týkajúcich sa daného prípadu. V tejto súvislosti v súlade s článkom 88 ods. 2 ES musí Komisia vyzvať príslušné strany, aby predložili pripomienky. ( 6 )

13.

Nariadenie č. 659/1999 kodifikovalo prax výkonu právomocí, ktoré Komisii priznáva článok 88 ES. Podľa odôvodnenia č. 2 tohto nariadenia bolo vypracované v súlade s judikatúrou Súdneho dvora.

14.

Podľa tohto nariadenia musí príslušný členský štát v zásade oznámiť Komisii každý plán poskytnutia novej pomoci a poskytnúť jej všetky informácie potrebné nato, aby mohla prijať rozhodnutie o tomto pláne. ( 7 )

15.

Jednotlivé rozhodnutia, ktoré môžu byť prijaté Komisiou, sú vymenované v článkoch 4 a 7 uvedeného nariadenia.

16.

Článok 4 nariadenia č. 659/1999 cituje rozhodnutia, ktoré môžu byť prijaté na záver „predbežného preskúmania“ oznámenia. Komisia má tak tri možnosti. Môže rozhodnúť, že oznámené opatrenie nepredstavuje štátnu pomoc, alebo že predstavuje štátnu pomoc zlučiteľnú so spoločným trhom (rozhodnutie, ktoré nevyvolalo námietky), alebo že oznámené opatrenie vyvoláva pochybnosti, pokiaľ ide o jeho zlučiteľnosť s uvedeným trhom, a začať konanie vo veci formálneho zisťovania (rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania).

17.

Tieto rozhodnutia musia byť prijaté v lehote dvoch mesiacov odo dňa nasledujúceho po dni oznámenia plánov, ak sa toto oznámenie považuje za úplné. Ak sa Komisia domnieva, že oznámenie je neúplné, môže príslušný členský štát požiadať o akékoľvek dodatočné informácie, ktoré potrebuje. ( 8 )

18.

Ak Komisia rozhodla o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, článok 6 nariadenia č. 659/1999 stanovuje, že Komisia vyzve príslušný členský štát a zainteresované strany, aby predložili pripomienky v lehote, ktorú určí.

19.

„Zainteresované strany“ sú vymedzené v článku 1 písm. h) tohto nariadenia ako „akýkoľvek členský štát a akákoľvek osoba, podnikateľ alebo združenie podnikateľov, ktorých záujmy možno ovplyvniť poskytnutím pomoci, najmä príjemca pomoci, konkurujúci si podnikatelia a obchodné združenia.“

20.

Po skončení konania vo veci formálneho zisťovania Komisia podľa článku 7 uvedeného nariadenia vydá rozhodnutie, ktorým konštatuje, že oznámené opatrenie nepredstavuje štátnu pomoc, alebo že toto opatrenie predstavuje štátnu pomoc zlučiteľnú so spoločným trhom, alebo že ide o štátnu pomoc nezlučiteľnú s týmto trhom.

21.

Nariadenie č. 659/1999 vo svojich článkoch 10 až 15 stanovuje takisto konanie Komisie v prípade protiprávnej pomoci. Pomoc je protiprávna, ak bola príslušným členským štátom vykonaná bez predbežného oznámenia Komisii, v rozpore s ustanoveniami článku 88 ods. 3 ES. ( 9 )

22.

Článok 10 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Ak Komisia vlastní informácie z akéhokoľvek zdroja týkajúce sa údajnej protiprávnej pomoci, preskúma tieto informácie bez meškania.“

23.

Článok 13 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Výsledkom preskúmania možnej protiprávnej pomoci bude rozhodnutie podľa článku 4…. V prípade rozhodnutí na začatie konania vo veci formálneho zisťovania, konanie bude ukončené prostredníctvom rozhodnutia podľa článku 7. …“

24.

Článok 20 nariadenia č. 659/1999 sa týka osobitne práv zainteresovaných strán. Vo svojom odseku 1 pripomína, že ktorákoľvek zainteresovaná strana môže predložiť pripomienky po rozhodnutí Komisie začať konanie vo veci formálneho zisťovania. Dodáva, že každá zainteresovaná strana, ktorá predložila také pripomienky, a každý príjemca individuálnej pomoci, získa kópiu rozhodnutia prijatého Komisiou po skončení tohto konania.

25.

Článok 20 ods. 2 tohto nariadenia je v centre tohto sporu. Je formulovaný takto:

„Akákoľvek zainteresovaná strana môže informovať Komisiu o akejkoľvek údajnej protiprávnej pomoci a akomkoľvek údajnom nesprávnom použití pomoci. Keď Komisia zvažuje, že na základe informácií, ktoré má, existujú nedostatočné dôvody na zaujatie stanoviska k prípadu, bude informovať o tom zainteresovanú stranu. Keď Komisia prijme rozhodnutie o prípade, týkajúce sa predmetu poskytnutých informácií, zašle kópiu tohto rozhodnutia zainteresovanej strane.“

26.

Článok 20 ods. 3 tohto nariadenia ďalej stanovuje, že ktorákoľvek zainteresovaná strana na požiadanie získa kópiu akéhokoľvek rozhodnutia prijatého v rámci článkov 4 a 7 tohto nariadenia.

27.

Okrem toho podľa článku 25 nariadenia č. 659/1999 sú rozhodnutia prijaté podľa tohto nariadenia adresované príslušnému členskému štátu.

28.

Povinnosti Komisie, keď jej je doručená sťažnosť, ktorou sa oznamuje štátna pomoc, ktorá je v rozpore so Zmluvou, a práva sťažovateľov v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci boli judikatúrou vyvodené z článkov 87 ES a 88 ES v čase, keď ešte nariadenie č. 659/1999 nebolo prijaté alebo nebolo uplatniteľné.

29.

Keďže toto nariadenie, ktoré bolo prijaté na účely uplatňovania týchto článkov Zmluvy, nemôže zúžiť ich pôsobnosť ( 10 ) a vzhľadom na to, že preberá existujúcu judikatúru tým, že ju kodifikuje, je táto judikatúra pre výklad týchto ustanovení relevantná.

30.

Povinnosti Komisie, keď jej je doručená sťažnosť, ktorou sa oznamuje údajná štátna pomoc, sú odôvodnené dvomi nasledujúcimi skutočnosťami. Tieto povinnosti vyplývajú na jednej strane zo skutočnosti, že táto inštitúcia, odhliadnuc od právomocí priznaných Rade Európskej únie článkom 88 ods. 2 tretím pododsekom ES, disponuje výlučnou právomocou, pokiaľ ide o posúdenie zlučiteľnosti štátnej pomoci so Zmluvou. Na druhej strane spočívajú na zásadnom zákaze štátnej pomoci. V súlade s touto výlučnou právomocou a týmto zásadným zákazom má Komisia povinnosť dbať na to, aby sa neposkytovala štátna pomoc, ktorá je v rozpore so Zmluvou. ( 11 )

31.

Keď je Komisii predložená sťažnosť, judikatúra z toho vyvodzuje nasledujúce dôsledky týkajúce sa jej vybavenia, ktoré sa týkajú vecného a časového hľadiska.

32.

Z vecného hľadiska je Komisia povinná predovšetkým vykonať náležité a nestranné preskúmanie sťažnosti. ( 12 ) Táto povinnosť náležitej starostlivosti môže viesť až k povinnosti preskúmať skutkové a právne okolnosti, ktoré neboli výslovne uvedené sťažovateľom. ( 13 )

33.

Na druhej strane Komisia nie je v tomto štádiu konania povinná vypočuť sťažovateľa alebo iné „príslušné strany“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES. Tejto povinnosti podlieha výlučne v rámci konania vo veci formálneho zisťovania. ( 14 )

34.

Ďalej, ak Komisia rozhodne, že opatrenie oznámené v sťažnosti nepredstavuje štátnu pomoc, je povinná dostatočným spôsobom vysvetliť dôvody, pre ktoré skutkové a právne okolnosti uvádzané v sťažnosti nepostačovali na preukázanie existencie takejto pomoci. ( 15 ) Tá istá požiadavka odôvodnenia sa by sa logicky mala uplatniť, ak Komisia rozhodne, že oznámené opatrenie predstavuje štátnu pomoc zlučiteľnú so spoločným trhom.

35.

Okrem toho, ak po skončení fázy predbežného preskúmania Komisia nadobudla presvedčenie, že oznámené opatrenie prestavuje štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom, alebo ak má závažné ťažkosti pri rozhodovaní o zlučiteľnosti tejto štátnej pomoci s týmto trhom, je povinná začať konanie vo veci formálneho zisťovania, rovnako, ako keď jej je predmetné opatrenie oznámené dotknutým členským štátom. ( 16 )

36.

Z časového hľadiska Súd prvého stupňa z výlučnej právomoci Komisie a zo zásadného zákazu štátnej pomoci tiež vyvodil, že ak je tejto inštitúcii doručená sťažnosť, nemôže donekonečna predlžovať predbežné preskúmanie štátnych opatrení, ktoré sú v nej oznámené. Podľa Súdu prvého stupňa je povinná ukončiť toto predbežné preskúmanie v primeranej lehote. ( 17 )

37.

Primeranosť tejto lehoty sa musí posudzovať podľa okolností vlastných každej veci, najmä podľa jej kontextu a komplexnosti, ako aj podľa rôznych procesných štádií. ( 18 )

38.

Judikatúra týkajúca sa práv sťažovateľov v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci spočíva na predpoklade, podľa ktorého sú adresátmi rozhodnutí prijatých Komisiou v tomto rámci členské štáty, a to aj vtedy, ak sú tieto rozhodnutia vydané na základe sťažnosti, ktorou sa oznamujú určité opatrenia ako štátna pomoc v rozpore so Zmluvou. ( 19 )

39.

V tejto súvislosti je namieste pripomenúť, že v súlade s článkom 230 štvrtou vetou ES fyzická alebo právnická osoba môže podať žalobu proti rozhodnutiu adresovanému inej osobe, len ak sa jej toto rozhodnutie priamo a osobne týka.

40.

Práva sťažovateľov v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci, tak ako boli spresnené judikatúrou, závisia na jednej strane od otázky, či títo sťažovatelia majú postavenie „príslušnej strany“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES, a na druhej strane od predmetu ich žaloby.

41.

Predovšetkým, pokiaľ ide o pojem „príslušná strana“ v zmysle tohto ustanovenia, tento pojem bol vymedzený tak, že sa vzťahuje na osoby, podnikateľov alebo združenia podnikateľov, ktorých záujmy môžu byť poskytnutím pomoci dotknuté, teda najmä na konkurenčné podniky a profesijné organizácie. ( 20 ) Táto definícia bola prevzatá do článku 1 písm. h) nariadenia č. 659/1999.

42.

Z toho vyplýva, že každému podniku, ktorý sa odvoláva aj keď len na potenciálny konkurenčný vzťah, možno priznať postavenie „príslušnej strany“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES.

43.

Ďalej, pokiaľ ide o právo týchto príslušných strán podať žalobu, základom tohto práva sú procesné práva, ktoré im priznáva toto ustanovenie. V súlade s týmto ustanovením je Komisia pri začatí konania vo veci formálneho zisťovania a jedine v tomto štádiu povinná prijať ich pripomienky. ( 21 )

44.

Judikatúra z toho vyvodila záver, že ak sa Komisia bez toho, aby začala toto konanie, domnieva, že opatrenie oznámené sťažovateľom nepredstavuje štátnu pomoc alebo predstavuje štátnu pomoc zlučiteľnú so spoločným trhom, tento sťažovateľ, pokiaľ je „príslušnou stranou“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES, má právo napadnúť toto rozhodnutie na súde Spoločenstva. ( 22 )

45.

Súdny dvor však spresnil, že predmetom tejto žaloby môže byť len ochrana procesných práv uvedených v tomto ustanovení, teda že táto žaloba musí spochybniť nezačatie konania vo veci formálneho zisťovania. ( 23 )

46.

Z toho vyplýva, že postavenie „príslušnej strany“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES umožňuje domnievať sa, že sťažovateľ je napadnutým rozhodnutím priamo a osobne dotknutý v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES, ak napáda nezačatie konania vo veci formálneho zisťovania.

47.

Naproti tomu, ak sťažovateľ napáda dôvodnosť rozhodnutia o posúdení pomoci ako takého, alebo ak napáda rozhodnutie prijaté po skončení konania vo veci formálneho zisťovania, tak sa nachádza v rovnakej situácii, ako každá iná súkromná osoba, ktorá má v úmysle napadnúť rozhodnutie, ktoré jej nie je určené. Prípustnosť jej žaloby sa teda viaže na podmienku, že preukáže, že je týmto rozhodnutím dotknutá v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Plaumann/Komisia ( 24 ), teda že toto rozhodnutie sa jej týka z dôvodu určitých vlastností, ktoré sú pre ňu osobitné, alebo z dôvodu skutkových okolností, ktoré ju odlišujú od akejkoľvek inej osoby. ( 25 )

48.

Judikatúra pripustila, že tak to môže byť najmä vtedy, ak je postavenie sťažovateľa na trhu podstatne zasiahnuté štátnou pomocou, ktorá je predmetom sporného rozhodnutia. ( 26 ) Skutočnosť, že táto osoba je potenciálnym konkurentom a má postavenie „príslušnej strany“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES teda nestačí nato, aby jej bolo priznané právo podať žalobu na súd Spoločenstva, ktorou spochybňuje dôvodnosť rozhodnutia o posúdení štátnej pomoci ako takého. ( 27 )

49.

Napokon Súd prvého stupňa v už citovanom rozsudku Air One/Komisia rozšíril práva sťažovateľa „príslušnej strany“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES o právo podať žalobu na základe článku 232 ES tým, že vyslovil prípustnosť žaloby na nečinnosť podanej týmto sťažovateľom proti Komisii, ak opomenula prijať rozhodnutie na základe sťažnosti. ( 28 )

50.

Súd prvého stupňa zamietol tvrdenie Komisie, podľa ktorého mala Air One preukázať, že jej konkurenčné postavenie by bolo opatrením uvedeným v sťažnosti podstatne zasiahnuté.

51.

Súd prvého stupňa vyvodil záver o prípustnosti žaloby na nečinnosť, ktorú podala Air One, zo skutočnosti, že táto spoločnosť vo svojom postavení konkurenta príjemcu oznámenej štátnej pomoci na leteckých linkách s destináciami v niekoľkých talianskych mestách, má postavenie „príslušnej strany“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES, a je teda oprávnená napadnúť rozhodnutie prijaté Komisiou bez začatia konania vo veci formálneho zisťovania, na účely ochrany svojich procesných práv. ( 29 )

52.

Okolnosti predchádzajúce sporu sú v napadnutom uznesení predstavené takto:

53.

Dňa 11. februára 2005 spoločnosť Athinaïki Techniki doručila do kancelárie Súdu prvého stupňa kópiu žaloby telexafom. Dňa 18. februára 2005 bol do tejto kancelárie podaný podpísaný originál žaloby.

54.

V tomto návrhu na začatie konania spoločnosť Athinaïki Techniki navrhovala zrušenie rozhodnutia Komisie o odložení sťažnosti a zaviazanie Komisie na náhradu trov konania. Na podporu svojej žaloby sa dovolávala dvoch žalobných dôvodov založených po prvé na porušení povinnosti Komisie začať konanie vo veci formálneho zisťovania a po druhé na porušení ustanovení článku 87 ods. 1 ES. Spoločnosť Athinaïki Techniki sa takisto odvolávala na nedostatočné odôvodnenie v rámci každého z týchto žalobných dôvodov.

55.

Listom z 1. marca 2005 tajomník Súdu prvého stupňa informoval spoločnosť Athinaïki Techniki, že zistil, že znenie žaloby zaslané telefaxom 11. februára 2005 nie je úplne totožnou kópiou podpísaného originálu, podaného 18. februára 2005, a teda že dňom, ktorý sa bude považovať za deň podania tohto dokumentu, je deň doručenia tohto originálu.

56.

Listom zo 16. marca 2005 zástupca spoločnosti Athinaïki Techniki tajomníkovi Súdu prvého stupňa vysvetlil, že počas odosielania žaloby telefaxom bola jej posledná strana poškodená, takže ju musel nahradiť, ale že nezmenil jej obsah.

57.

Samostatným podaním zapísaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 21. apríla 2005 Komisia v súlade s článkom 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa vzniesla námietku neprípustnosti.

58.

Uznesením z 8. septembra 2005 Súd prvého stupňa vyhovel návrhu na vstup Athens Resort Casino AE Symmetochon ( 30 ) ako vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie.

59.

Na podporu svojej námietky neprípustnosti Komisia predložila dva dôvody, z ktorých prvý bol založený na oneskorenom podaní žaloby a druhý na nenapadnuteľnosti listu z 2. decembra 2004, ako aj na neexistencii rozhodnutia.

60.

Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení preskúmal len druhý žalobný dôvod. Vyslovil jeho dôvodnosť pre nasledujúce dôvody.

61.

Súd prvého stupňa citoval článok 20 ods. 2 prvú a druhú vetu nariadenia č. 659/1999. Pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry sú aktmi a rozhodnutiami, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 230 ES, len opatrenia, ktoré vyvolávajú záväzné právne účinky spôsobilé zasiahnuť záujmy žalobcu tým, že podstatným spôsobom menia jeho právnu situáciu.

62.

Súd prvého stupňa uviedol, že podľa článku 25 tohto nariadenia sú adresátmi rozhodnutí prijatých Komisiou v tomto rámci členské štáty, a to aj vtedy, ak sú tieto rozhodnutia vydané na základe oznámenia štátnej pomoci, ktorá je údajne v rozpore so Zmluvou, a že práve rozhodnutie adresované členskému štátu a nie list adresovaný sťažovateľovi musí byť v prípade potreby predmetom žaloby o neplatnosť.

63.

Potom Súd prvého stupňa rozhodol:

64.

Súd prvého stupňa ďalej zamietol tvrdenie spoločnosti Athinaïki Techniki, podľa ktorého by nenapadnuteľnosť listu, ktorým sa zamieta sťažnosť, zbavila subjekty prístupu k spravodlivosti v Spoločenstve. Jednak vysvetlil, že sťažovateľ môže na podporu svojej sťažnosti predložiť dodatočné informácie, a že ak sú tieto informácie dostatočné, bude Komisia povinná zaujať k predmetnému opatreniu stanovisko formou aktu, ktorý je napadnuteľný žalobou, a tiež uviedol, že sťažovateľ má takisto možnosť podať žalobu na nečinnosť podľa článku 232 tretieho odseku ES.

65.

Nakoniec Súd prvého stupňa odpovedal na argumentáciu, podľa ktorej list o odložení veci vydaný v konaní týkajúcom sa uplatňovania článkov 81 ES a 82 ES má povahu rozhodnutia. Uviedol, že na rozdiel od pravidiel, ktoré upravujú toto konanie, nariadenie č. 659/1999 nepriznáva sťažovateľom pred začatím konania vo veci formálneho zisťovania žiadne procesné právo.

66.

Súd prvého stupňa zamietol žalobu ako neprípustnú a zaviazal spoločnosť Athinaïki Techniki na náhradu trov konania.

67.

Spoločnosť Athinaïki Techniki podala proti napadnutému uzneseniu odvolanie návrhom z 18. decembra 2006 podaným do kancelárie Súdneho dvora 21. decembra 2006.

68.

Komisia a Athens Resort Casino, vedľajší účastník konania, podali svoje vyjadrenia 5. februára a 15. marca 2007.

69.

Žiadny z účastníkov konania nepožiadal o otvorenie pojednávania.

70.

Listami z 15. októbra 2007 Súdny dvor vyzval účastníkov konania, aby zaujali písomné stanovisko, či sú na účely vyriešenia sporu relevantné:

71.

Odvolateľka predložila svoje odpovede Súdnemu dvoru 21. novembra 2007, Komisia 5. novembra 2007 a Athens Resort Casino 20. novembra 2007.

72.

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnuté uznesenie, vyhovel jej návrhom predneseným na prvom stupni a zaviazal Komisiu, ako aj vedľajšieho účastníka konania, na náhradu trov konania.

73.

Komisia a Athens Resort Casino navrhujú zamietnuť odvolanie ako nedôvodné a zaviazať odvolateľku na náhradu trov konania.

74.

Odvolateľka uvádza, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdeniam, keď v bodoch 29 a 30 napadnutého uznesenia rozhodol, že odloženie sťažnosti Komisiou nepredstavuje rozhodnutie.

75.

Odvolateľka vysvetľuje, že v oblasti štátnej pomoci Komisia prijme rozhodnutie vtedy, keď zaujme konečné a odôvodnené stanovisko ku kvalifikácii oznámeného opatrenia.

76.

Spoločnosť Athinaïki Techniki, pokiaľ ide o konečnú povahu odloženia sťažnosti, tvrdí, že tá nie je spochybnená možnosťou sťažovateľa predkladať nové dôkazy.

77.

Pokiaľ ide o odôvodnenie, tvrdí, že sporné odloženie musí byť chápané vo svojom kontexte. V prejednávanej veci Komisia odložila sťažnosť na základe úvahy, podľa ktorej sa počas zadávania verejnej zákazky neposkytuje žiadna štátna pomoc, ak je predmetný postup verejného obstarávania transparentný a nediskriminačný. Strohosť Komisie v liste z 2. decembra 2004 bola teda úmyselná, pretože keby v ňom uviedla toto odôvodnenie, bolo by zrejmé, že odloženie sťažnosti má povahu rozhodnutia. Analýza Súdu prvého stupňa je teda čisto formálna, pretože sa viaže na znenie uvedeného listu bez toho, aby prihliadala na jeho rozsah a na kontext veci.

78.

Komisia napáda túto argumentáciu. Tvrdí, že list z 2. decembra 2004 obsahuje len informáciu oznámenú spoločnosti Athinaïki Techniki na základe článku 20 nariadenia č. 659/1999. Komisia uvádza, že takáto informačná povinnosť bola stanovená, aby sa zabránilo spusteniu rozhodovacieho mechanizmu, keď neexistuje žiadny závažný a konkretizovaný dôkaz.

79.

Komisia okrem toho vysvetľuje, že podľa článku 25 nariadenia č. 659/1999 sú rozhodnutia vo veci štátnej pomoci adresované členským štátom a že toto sú rozhodnutia, ktoré môžu byť prípadne napadnuté „príslušnými stranami“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES, a nie list, ktorý ich informuje o obsahu tohto rozhodnutia.

80.

Komisia takisto uvádza, že rozlíšenie medzi rozhodnutiami a informačnými listami sa opäť nachádza v judikatúre, tak v oblasti štátnej pomoci, ako aj v oblasti hospodárskej súťaže.

81.

Komisia okrem toho poukazuje na to, že list z 2. decembra 2004 je podpísaný úradníkom inštitúcie, a nie jedným z jej členov, a že neuvádza dôvody odloženia sťažnosti.

82.

Podľa Komisie argumentácia odvolateľky v skutočnosti spočíva v tvrdení, že dotknutý členský štát nerešpektoval pravidlá v oblasti verejného obstarávania, a že cieľom žaloby bolo obísť to, že jednotlivec nemôže napadnúť odmietnutie začať konanie o nesplnení povinnosti proti členskému štátu.

83.

Athens Resort Casino takisto tvrdí, že list z 2. decembra 2004 nepredstavuje napadnuteľný akt pre rovnaké dôvody, aké uviedla Komisia.

84.

Okrem toho uvádza, že žaloba spoločnosti Athinaïki Techniki pred Súdom prvého stupňa je neprípustná, pretože originál tejto žaloby bol prijatý kanceláriou tohto súdu až 18. februára 2005.

85.

V odpovedi na otázku položenú Súdnym dvorom všetci účastníci konania uviedli, že zásady vyplývajúce z už citovaného rozsudku Komisia/Sytraval a Brink’s France sú na účely tohto sporu relevantné.

86.

Odvolateľka ďalej uvádza, že v súlade s týmito zásadami sa má na ňu hľadieť ako na „príslušnú stranu“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES a tiež ako na priamo a osobne dotknutú osobu, keďže jej postavenie na trhu je značne zasiahnuté štátnou pomocou oznámenou v sťažnosti.

87.

Odvolateľka takisto uviedla, že sťažovateľ v prípade odloženia jeho sťažnosti v rámci konania týkajúceho sa uplatňovania článku 81 ES a 82 ES, ako aj vo veciach antidumpingu, je oprávnený získať odôvodnené rozhodnutie. Odvolateľka tvrdila, že takéto právo by malo existovať a fortiori v oblasti štátnej pomoci, keďže Komisia v tejto oblasti disponuje výlučnou právomocou a začatie konania vo veci formálneho zisťovania nezávisí od posúdenia vhodnosti.

88.

Komisia zo zásad vyplývajúcich z už citovaného rozsudku Komisia/Sytraval a Brink's France vyvodila záver, že odloženie sťažnosti nie je rozhodnutím.

89.

Komisia takisto tvrdila, že práva sťažovateľov v rámci konania o uplatnení článkov 81 ES a 82 ES, ako v oblasti antidumpingu, nemožno použiť v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci, pretože každá oblasť má svoje vlastné pravidlá. V tejto súvislosti sa odvolala na rozsudok z 22. februára 2005, Komisia/max.mobil ( 31 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že práva, ktoré sťažovateľovi priznáva nariadenie Rady č. 17 ( 32 ), nie sú uplatniteľné na článok 86 ES. ( 33 )

90.

Komisia zdôraznila, že skutočnosť, že zamietnutie sťažností v rámci článkov 81 ES a 82 ES má povahu rozhodnutia, bola judikatúrou vyvodená z nariadení, ktoré kodifikujú konanie v tejto oblasti. ( 34 ) Uviedla, že nariadenie č. 659/1999 neobsahuje porovnateľné ustanovenia. Pripomenula, že toto nariadenie neupravuje postavenie sťažovateľov, a stanovuje, že adresátom všetkých rozhodnutí je členský štát, ktorý vydal predmetné opatrenie.

91.

Komisia uviedla, že jej analýza platí aj pre pravidlá v oblasti antidumpingu.

92.

Athens Resort Casino predložilo rovnaké odpovede ako Komisia.

93.

Na úvod je potrebné uviesť, že v rozpore s tým, čo vyplýva z napadnutého uznesenia, žalobkyňa nepodala na Súd prvého stupňa návrh na zrušenie listu z 2. decembra 2004, ale návrh na zrušenie odloženia jej sťažnosti Komisiou, o ktorom ju Komisia informovala uvedeným listom.

94.

Žaloba o neplatnosť podaná žalobkyňou na Súd prvého stupňa sa teda nevzťahuje na list z 2. decembra 2004 ako taký, ktorý je naozaj len čisto informatívnej povahy, ako to zdôraznila Komisia, ale na odloženie sťažnosti, ku ktorému došlo 2. júna 2004.

95.

Rovnako ako odvolateľka zastávam názor, že toto odloženie predstavuje napadnuteľný akt. Pri tejto analýze vychádzam z troch nasledujúcich bodov, a to jednak z obsahu článku 20 nariadenia č. 659/1999 chápanom v kontexte ostatných ustanovení tohto nariadenia, ďalej z vymedzenia pojmu „napadnuteľný akt“ v judikatúre, a nakoniec z judikatúry týkajúcej sa práv sťažovateľov v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci.

96.

Pripomeniem, že článok 20 ods. 2 nariadenia č. 659/1999 stanovuje:

„Akákoľvek zainteresovaná strana môže informovať Komisiu o akejkoľvek údajnej protiprávnej pomoci a akomkoľvek údajnom nesprávnom použití pomoci. Keď Komisia zvažuje, že na základe informácií, ktoré má, existujú nedostatočné dôvody na zaujatie stanoviska k prípadu, bude informovať o tom zainteresovanú stranu. Keď Komisia prijme rozhodnutie o prípade, týkajúce sa predmetu poskytnutých informácií, zašle kópiu tohto rozhodnutia zainteresovanej strane.“

97.

Je zrejmé, že toto ustanovenie nie je formulované rovnako ako ustanovenia uplatniteľné na vybavenie sťažnosti v rámci článkov 81 ES a 82 ES, ako je článok 7 nariadenia č. 773/2004. ( 35 ) Je takisto nesporné, že nariadenie č. 659/1999 neupravuje osobitné práva sťažovateľov ako takých, ale len ak sú zainteresovanými stranami. Takisto sa zdá byť nepopierateľné, že pravidlá týkajúce sa práv sťažovateľov uvedených v nariadeniach, ktoré upravujú vykonanie článkov 82 ES a 82 ES, ako je nariadenie č. 773/2004, nemôžu byť ako také použité v konaní o preskúmaní štátnej pomoci, ktoré je predmetom osobitnej kodifikácie.

98.

Som však toho názoru, že tieto skutočnosti nepostačujú na preukázanie, že článok 20 nariadenia č. 659/1999 sa nutne musí vykladať v tom zmysle, že odloženie sťažnosti vo veci štátnej pomoci nepredstavuje rozhodnutie a musí byť len dané sťažovateľovi na vedomie, ako to tvrdí Komisia a vedľajší účastník konania.

99.

Znenie článku 20 ods. 2 tohto nariadenia a neexistencia práv sťažovateľov v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci musia byť totiž podľa mňa chápané vo svetle skutočnosti, že toto konanie, na rozdiel od konania uplatniteľného na vykonanie článkov 81 ES a 82 ES, spočíva v dialógu medzi Komisiou a dotknutým členským štátom.

100.

Ako som uviedol, aj keď Komisia prijme rozhodnutie na základe sťažnosti, ktorou sa oznamuje pomoc, ktorá jej nebola oznámená, adresátom tohto rozhodnutia je členský štát dotknutý opatrením uvedeným v sťažnosti a nie samotný sťažovateľ.

101.

Vo svetle týchto úvah sa musí článok 20 ods. 2 druhá veta nariadenia č. 659/1999 chápať v tom zmysle, že ak sa Komisia na základe informácií, ktoré má k dispozícii, domnieva, že neexistujú dostatočné dôvody na začatie konania vo veci formálneho zisťovania, je povinná informovať o tom sťažovateľa tak, aby mohol prípadne predložiť dodatočné podklady. Ďalej v súlade s článkom 20 ods. 2 treťou vetou tohto nariadenia, keď Komisia prijme rozhodnutie o odložení sťažnosti, je na účely riadnej správy vecí verejných povinná poslať kópiu tohto rozhodnutia sťažovateľovi, keďže ten nie je jeho adresátom.

102.

Okrem toho tento výklad článku 20 ods. 2 nariadenia č. 659/1999 sa zdá byť v súlade s postupom prijatým Komisiou v tejto veci.

103.

Podľa opisu skutkového stavu v napadnutom uznesení Komisia listom zo 16. septembra 2003 informovala spoločnosť Athinaïki Techniki o tom, že na základe informácií, ktoré má k dispozícii, neexistujú dostatočné dôvody na pokračovanie v skúmaní tejto veci, a požiadala túto spoločnosť, aby jej oznámila dodatočné informácie týkajúce sa každej inej štátnej pomoci, ktorá nesúvisí s verejným obstarávaním vo veci kasína. Potom vzhľadom na to, že takéto informácie neboli oznámené, Komisia dala sťažovateľovi listom z 2. decembra 2004 na vedomie, že z dôvodu nepredloženia dodatočných informácií odôvodňujúcich pokračovanie v konaní vec administratívne odložila 2. júna 2004.

104.

V tomto štádiu analýzy sa mi zdá, že článok 20 ods. 2 nariadenia č. 659/1999 možno vykladať v tom zmysle, že Komisia je oprávnená odložiť sťažnosť, ktorou sa oznamuje protiprávna štátna pomoc, ak nemá k dispozícii dostatočné podklady na rozhodnutie. Obsah tohto ustanovenia však podľa môjho názoru neumožňuje potvrdiť, že toto odloženie je aktom, ktorý nemá povahu rozhodnutia.

105.

Naopak, ostatné relevantné ustanovenia nariadenia č. 659/1999 svedčia skôr o tom, že toto odloženie má povahu rozhodnutia.

106.

Článok 10 ods. 1 tohto nariadenia tak ukladá Komisii povinnosť bez zbytočného odkladu preskúmať sťažnosť, ktorá ju informuje o protiprávnej štátnej pomoci. Toto ustanovenie takto preberá judikatúru, podľa ktorej je Komisia povinná vykonať náležité a nestranné preskúmanie sťažnosti. Už som spomenul, že táto povinnosť môže viesť až k uloženiu povinnosti Komisii preskúmať skutkové a právne okolnosti, ktoré neboli výslovne uvádzané sťažovateľom.

107.

Okrem toho článok 13 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že výsledkom preskúmania možnej protiprávnej pomoci bude rozhodnutie podľa článku 4 ods. 2, 3 alebo 4 toho istého nariadenia.

108.

Iste, tieto dva články neupravujú prípad odloženia sťažnosti. Tento nedostatok právnej úpravy v článku 4 nariadenia č. 659/1999 je úplne logický vzhľadom na skutočnosť, že tento posledný menovaný článok vymenúva rozhodnutia, ktoré môžu byť prijaté na základe oznámenia členského štátu. Oznámenie štátnej pomoci a konanie o preskúmaní štátnej pomoci stanovené nariadením č. 659/1999 majú totiž umožniť dotknutému členskému štátu a príslušným podnikom poznať, či je zamýšľané opatrenie zlučiteľné so spoločným trhom a či môže byť vykonané. V dôsledku toho musí po tomto oznámení nevyhnutne nasledovať rozhodnutie Komisie, ktorým konštatuje, že oznámené opatrenie nie je štátnou pomocou, alebo predstavuje pomoc zlučiteľnú so spoločným trhom, alebo vyvoláva pochybnosti o tejto zlučiteľnosti a vyžaduje začatie konania vo veci formálneho zisťovania.

109.

Komisia teda nie je oprávnená odložiť oznámenie členského štátu. Ak je toto oznámenie neúplné, článok 5 nariadenia č. 659/1999 stanovuje, že Komisia musí dotknutý členský štát požiadať o dodatočné informácie, ktoré potrebuje, a ak sa tieto informácie neposkytnú, oznámenie sa bude považovať za stiahnuté.

110.

Naproti tomu musí byť možné odložiť sťažnosť, ktorou sa oznamuje protiprávna štátna pomoc, v prípade, ak Komisia nemá k dispozícii podklady dostatočné na to, aby rozhodla formou jedného z rozhodnutí vymenovaných v článku 4 nariadenia č. 659/1999, pretože sťažovateľ nemá rovnaké postavenie ako členský štát, ktorý oznamuje štátnu pomoc.

111.

Aj keď možnosť odloženia sťažnosti nie je stanovená v článku 4 tohto nariadenia, na ktorý odkazuje jeho článok 13 ods. 1, to nič nemení na tom, že uvedený článok 4 a článok 10 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 podľa môjho názoru potvrdzujú, že toto odloženie má povahu rozhodnutia, tým, že stanovujú, že každá sťažnosť, ktorou sa oznamuje údajne protiprávna štátna pomoc, musí byť náležite preskúmaná, a že výsledkom tohto preskúmania musí byť rozhodnutie.

112.

Zdá sa mi, že túto analýzu potvrdzuje definícia pojmu „napadnuteľný akt“ v judikatúre.

113.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že aktmi a rozhodnutiami, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 230 ES, sú len opatrenia, ktoré vyvolávajú záväzné právne účinky spôsobilé zasiahnuť záujmy žalobcu. ( 36 )

114.

Je takisto nesporné, že na účely určenia, či akt vyvoláva takéto účinky, je potrebné oprieť sa o jeho podstatu. ( 37 )

115.

V rozsudku zo 16. júna 1994 SFEI a i./Komisia ( 38 ), Súdny dvor rozhodol, že akt odloženia sťažnosti založenej na článku 82 ES predstavuje napadnuteľný akt pre nasledujúce dôvody. Predovšetkým inštitúcia, ktorej je priznaná právomoc konštatovať porušenie a ukladať zaň sankcie, na ktorú môžu jednotlivci podať sťažnosť, ako je to v prípade Komisie v práve hospodárskej súťaže, nevyhnutne prijíma akt, ktorý vyvoláva právne účinky, keď ukončuje konanie, ktoré začala na základe tejto sťažnosti. Ďalej akt odloženia sťažnosti nemožno kvalifikovať ako predbežný alebo prípravný. Totiž na rozdiel od oznámenia, ktoré má poskytnúť dotknutým podnikom možnosť uviesť svoje stanovisko k výhradám vyjadreným Komisiou a ktoré definitívne nestanovuje jej postoj, predstavuje akt odloženia sťažnosti posledné štádium konania: po ňom nebude nasledovať žiadny ďalší akt, ktorý by bol napadnuteľný žalobou o neplatnosť. ( 39 )

116.

Zdá sa mi, že tieto dôvody možno dokonale použiť na odloženie sťažnosti v rámci konania vo veci štátnej pomoci.

117.

Predovšetkým tak v rámci tohto konania môže jednotlivec podať na Komisiu sťažnosť a Komisia má právomoc skonštatovať porušenie a uložiť zaň sankcie, ak sa preukáže, že oznámené opatrenie skutočne predstavuje štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom.

118.

Ďalej, ak Komisia odloží sťažnosť, ktorou sa oznamuje údajná štátna pomoc, nevyhnutne tak prijíma akt, ktorý vyvoláva právne účinky v tom zmysle, že týmto odložením sa ukončuje predbežné preskúmanie, ktoré musela začať na základe tejto sťažnosti v súlade s judikatúrou a článkom 10 nariadenia č. 659/1999.

119.

Napokon je zjavné, že také odloženie sťažnosti, ktorou sa oznamuje údajná štátna pomoc, akú podala žalobkyňa, predstavuje posledné štádium predbežného preskúmania začatého na základe tejto sťažnosti. Po tomto odložení, práve tak ako po odložení sťažnosti založenej na článku 82 ES, nebude nasledovať žiadny ďalší akt, ktorý by bol napadnuteľný žalobou o neplatnosť.

120.

Skutočnosť, že toto odloženie môže byť opätovne preskúmané, ak žalobkyňa predloží nové dôkazy, nespochybňuje túto analýzu, keďže v prípade nedostatku takýchto dôkazov je predbežné preskúmanie skutočne ukončené.

121.

Vzhľadom na dôvody, pre ktoré Súdny dvor priznal odloženiu sťažnosti založenej na článku 82 ES povahu napadnuteľného aktu, sa mi zdá, že odloženie sťažnosti, ktorou sa oznamuje údajná štátna pomoc, si zasluhuje rovnakú kvalifikáciu.

122.

Táto analýza sa mi zdá odôvodnená tým väčšmi, že Komisia disponuje výlučnou právomocou v oblasti štátnej pomoci a že štátna pomoc je predmetom zásadného zákazu. Videli sme, že judikatúra na základe toho vyvodila záver, že táto inštitúcia má povinnosť náležitého preskúmania každej sťažnosti a je povinná začať konanie vo veci formálneho zisťovania, ak sa preukáže, že oznámené opatrenie predstavuje pomoc, ktorá je alebo by mohla byť v rozpore so spoločným trhom. Pripomenul som, že tieto povinnosti majú zaručiť, aby žiadna štátna pomoc, ktorá je v rozpore so spoločným trhom, nemohla byť vykonaná.

123.

Z toho vyplýva, že Komisia svojím rozhodnutím odložiť sťažnosť nevyhnutne rozhodla, že nie je opodstatnené začať konanie vo veci formálneho zisťovania a ani prijať jedno z dvoch rozhodnutí uvedených v článku 4 nariadenia č. 659/1999.

124.

Okrem toho skutočnosť, že toto odloženie nebolo v rozpore s ustanoveniami článku 25 tohto nariadenia formalizované v rozhodnutí doručenom dotknutému členskému štátu, nemožno uvádzať na podporu tvrdenia, že uvedené odloženie nemá povahu rozhodnutia. Táto kvalifikácia musí závisieť od samotnej podstaty skúmaného aktu a nie od rešpektovania povinností týkajúcich sa jeho oznámenia Komisiou.

125.

Napokon zastávam názor, že uznanie toho, že odloženie sťažnosti, ktorou sa oznamuje údajná štátna pomoc, má povahu rozhodnutia, je v súlade s judikatúrou týkajúcou sa práv sťažovateľov v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci.

126.

Ako sme videli, ak sa Komisia bez toho, aby začala konanie vo veci formálneho zisťovania, domnieva, že opatrenie oznámené sťažovateľom nepredstavuje štátnu pomoc alebo predstavuje štátnu pomoc zlučiteľnú so spoločným trhom, tento sťažovateľ, pokiaľ je „príslušnou stranou“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES, má právo napadnúť toto rozhodnutie na súde Spoločenstva, aby tak chránil svoje procesné práva. ( 40 ) Toto právo podať žalobu, ktoré vyplýva z rozsudkov Cook/Komisia ( 41 ) a Matra/Komisia ( 42 ), bolo od tej doby opakovane potvrdzované.

127.

Zavedením tohto opravného prostriedku Súdny dvor chcel, aby procesné práva zaručené článkom 88 ods. 2 ES boli predmetom osobitnej ochrany a mohli byť podkladom pre súdne preskúmanie. Rozšírením prístupu do súdnej siene Spoločenstva Súdny dvor tiež posilnil dohľad nad účinným uplatňovaním práva v oblasti štátnej pomoci a umožnil dokonca aj potenciálnemu príjemcovi sporného opatrenia napadnúť posúdenie Komisie, podľa ktorého zlučiteľnosť tohto opatrenia so Zmluvou nevyvoláva závažné pochybnosti.

128.

Účinky tejto judikatúry by boli značne oslabené, ak by sťažovateľ nebol oprávnený napadnúť aj odloženie svojej sťažnosti prostredníctvom žaloby o neplatnosť.

129.

Totiž takéto odloženie vyvoláva vo vzťahu k sťažovateľovi účinky porovnateľné s účinkami rozhodnutia, ktorým sa konštatuje, že sporné opatrenie je štátnou pomocou zlučiteľnou so spoločným trhom alebo že nepredstavuje štátnu pomoc. Odloženie umožňuje pokračovanie výkonu tohto opatrenia alebo jeho účinkov bez toho, aby sťažovateľ mohol predložiť Komisii svoje pripomienky.

130.

Vnútorná súdržnosť systému zavedeného judikatúrou týkajúcou sa procesných práv teda podľa môjho názoru vyžaduje, aby sťažovateľ mohol napadnúť aj posúdenie Komisie, podľa ktorého podklady, ktorými Komisia disponuje, nie sú dostatočné na začatie konania vo veci formálneho zisťovania. Okrem toho záujem o súdny dohľad nad účinným uplatňovaním práva Spoločenstva v tomto prípade nie je menší, ako keď Komisia prijme rozhodnutie o kvalifikácii opatrenia alebo jeho zlučiteľnosti so Zmluvou.

131.

Z toho vyvodzujem, že odloženie sťažnosti sa rovnako ako rozhodnutia prijaté podľa článku 4 ods. 2 a 3 nariadenia č. 659/1999 musí považovať za napadnuteľný akt, aby sa sťažovateľ mohol domáhať rešpektovania procesných práv, ktoré mu priznáva článok 88 ods. 2 ES.

132.

Napriek tejto analýze Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí rozhodol, že nenapadnuteľnosť tohto odloženia nezbavuje subjekty prístupu k spravodlivosti v Spoločenstve, keďže sťažovateľ môže predložiť dodatočné informácie na podporu svojej sťažnosti. Uviedol, že v prípade, keby tieto informácie boli dostatočné, bola by Komisia povinná zaujať stanovisko k predmetnému štátnemu opatreniu prijatím rozhodnutia v zmysle článku 4 nariadenia č. 659/1999, a tak ponúknuť sťažovateľovi možnosť podať žalobu o neplatnosť podľa článku 230 štvrtého odseku ES. Súd prvého stupňa okrem toho uviedol, že sťažovateľ má takisto možnosť podať žalobu na nečinnosť podľa článku 232 tretieho odseku ES. ( 43 )

133.

Táto analýza ma nepresvedčila. Možnosť sťažovateľa predložiť Komisii dodatočné podklady a tvrdenie, podľa ktorého je Komisia preto povinná prijať rozhodnutie, ak sú tieto informácie dostatočné, neponúkajú rovnocennú ochranu, pretože jadrom otázky skúmanej v tejto veci je práve súdne preskúmanie posúdenia Komisie, pokiaľ ide o dostatočnosť informácií, ktoré má dispozícii.

134.

Taktiež obhajoba procesných práv sťažovateľa v prípade, že Komisia rozhodla o odložení jeho sťažnosti, nespadá do pôsobnosti žaloby na nečinnosť.

135.

Ako som už uviedol, v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci, ak je Komisii doručená sťažnosť, musí mať táto inštitúcia právo odložiť ju, ak sa domnieva, že nemá k dispozícii dostatočné podklady na prijatie iného rozhodnutia uvedeného v článku 4 nariadenia č. 659/1999, aj keď táto možnosť nie je výslovne uvedená.

136.

Odloženie sťažnosti predstavuje teda zaujatie stanoviska, ktorým sa s konečnou platnosťou ukončuje konanie o preskúmaní tejto sťažnosti.

137.

Za týchto podmienok žaloba na nečinnosť nepredstavuje vhodný opravný prostriedok proti tomuto odloženiu. V systéme opravných prostriedkov upravených právom Spoločenstva je poslaním žaloby na nečinnosť súdne skonštatovať opomenutie inštitúcie Spoločenstva konať, ak je toto opomenutie v rozpore so Zmluvou. ( 44 ) Ak pripustíme, že odloženie sťažnosti predstavuje prípustné zaujatie stanoviska v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci, tak žaloba na nečinnosť smerujúca proti tomuto odloženiu nie je prípustná. ( 45 ) Inými slovami, Súd prvého stupňa nemôže rozhodnúť, že odloženie sťažnosti je zaujatie stanoviska v súlade s nariadením č. 659/1999, a zároveň tvrdiť, že takéto odloženie predstavuje opomenutie konať, ktoré spadá do pôsobnosti žaloby na nečinnosť.

138.

V tejto súvislosti poukazujem na to, že vo veci, ktorá dala podnet k už citovanému rozsudku Air One/Komisia, nebola sťažnosť odložená a bola práve preskúmavaná. Komisia túto sťažnosť doručila talianskym orgánom a stanovila im lehotu na odpoveď. Táto lehota ešte neuplynula, keď Air One formálne vyzval túto inštitúciu, aby zaujala stanovisko na základe článku 232 ES.

139.

Práve vo svetle všetkých týchto úvah sa domnievam, že odloženie sťažnosti, ktorú podala žalobkyňa, Komisiou, predstavuje napadnuteľný akt. Odvolanie, ktoré podala žalobkyňa, je teda dôvodné a napadnuté uznesenie preto treba zrušiť.

140.

V súlade s článkom 61 prvým odsekom druhou vetou štatútu Súdneho dvora je Súdny dvor v prípade neplatnosti rozhodnutia Súdu prvého stupňa oprávnený sám s konečnou platnosťou o spore rozhodnúť, ak to stav konania dovoľuje.

141.

Komisia uviedla druhý dôvod na podporu svojej námietky neprípustnosti žaloby o neplatnosť, podanej spoločnosťou Athinaïki Techniki, založený na oneskorenom podaní žaloby.

142.

Som toho názoru, že Súdny dvor disponuje všetkými podkladmi potrebnými na rozhodnutie o tomto dôvode.

143.

Komisia pripomína, že kancelária Súdu prvého stupňa vo svojom liste z 1. marca 2005 žalobkyni oznámila, že dňom doručenia žaloby, na ktorý sa bude prihliadať, je deň doručenia originálu, teda 18. február 2005, z dôvodu, že exemplár doručený telefaxom 11. februára 2005 nie je kópiou totožnou s týmto originálom, ako to preukazuje porovnanie podpisov uvedených na každom z týchto dokumentov.

144.

Komisia podporovaná spoločnosťou Athens Resort Casino z toho vyvodzuje, že žaloba bola podaná po uplynutí lehoty dvoch mesiacov a desiatich dní, pretože táto lehota začala plynúť od prijatia listu z 2. decembra 2004, teda najneskôr 6. decembra 2004.

145.

Komisia a spoločnosť Athens Resort Casino takisto uvádzajú, že žalobkyňa implicitne uznala, že svoju žalobu podala po uplynutí lehoty, keď listom zo 16. marca 2005 požiadala kanceláriu Súdu prvého stupňa, aby prihliadala na znenie žaloby doručené do kancelárie Súdu prvého stupňa telefaxom 11. februára 2005.

146.

Žalobkyňa spochybňuje oneskorené podanie svojej žaloby z dôvodu, že v súlade s judikatúrou prislúcha účastníkovi konania, ktorý sa odvoláva na oneskorené podanie žaloby, predložiť dôkaz o tom, v ktorý deň bol napadnutý akt oznámený. Komisia v prejednávanej veci nepreukázala, v ktorý deň sa žalobkyňa oboznámila s napadnutým aktom.

147.

Na rozdiel od Komisie si nemyslím, že musí byť vyslovená neprípustnosť žaloby podanej žalobkyňou z dôvodu, že bola podaná po uplynutí stanovenej lehoty. Túto analýzu zakladám na nasledujúcich úvahách.

148.

Je nesporné, že podľa článku 230 piateho odseku ES musí byť žaloba jednotlivca o neplatnosť rozhodnutia, ktoré mu nie je určené, podaná podľa okolností prípadu v lehote dvoch mesiacov od uverejnenia aktu, od jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak akt nebol uverejnený ani oznámený, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel. Okrem toho podľa článku 102 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa sa k procesným lehotám pripočíta 10-dňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť.

149.

Keďže rozhodnutie o odložení sťažnosti Komisiou nebolo ani uverejnené, ani oznámené spoločnosti Athinaïki Techniki, ale bolo jej len dané na vedomie listom z 2. decembra 2004, je potrebné vyriešiť otázku, či bola žaloba o neplatnosť podaná v lehote dvoch mesiacov a desiatich dní od doručenia tohto listu.

150.

Komisia zakladá svoje tvrdenia na dvoch nasledujúcich bodoch, a to jednak na tom, že doručenie listu z 2. decembra 2004, od ktorého začala plynúť lehota na podanie žaloby, sa uskutočnilo najneskôr 6. decembra 2004, a jednak na tom, že žaloba bola podaná až 18. februára 2005, pretože na zaslanie žaloby telefaxom 11. februára 2005 nemožno prihliadať.

151.

Zastávam názor, že žiadny z týchto dvoch bodov nemožno prijať.

152.

Po prvé na znenie žaloby doručené do kancelárie Súdu prvého stupňa telefaxom 11. februára 2005 sa podľa mňa musí prihliadať na účely stanovenia dňa podania žaloby.

153.

Je potrebné pripomenúť, že v súlade s článkom 21 štatútu Súdneho dvora sa konanie pred Súdnym dvorom začína podaním návrhu adresovaného tajomníkovi, ktorý obsahuje niekoľko náležitostí a musí byť sprevádzaný niekoľkými dokumentmi.

154.

V súlade s článkom 43 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa musí byť originál každého podania podpísaný splnomocneným zástupcom alebo advokátom účastníka konania. Tento istý článok v odseku 3 stanovuje, že pre počítanie procesných lehôt je rozhodujúci len dátum doručenia do kancelárie Súdu prvého stupňa.

155.

Článok 43 ods. 6 uvedeného rokovacieho poriadku stanovuje možnosť doručiť žalobu do tejto kancelárie inými technickými komunikačnými prostriedkami. Stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odsekov 1 až 5, sa deň, keď bola kópia podpísaného originálneho podania spolu… doručená kancelárii faxom alebo inými technickými komunikačnými prostriedkami dostupnými Súdu prvého stupňa, považuje za deň doručenia podania na účely zachovania procesných lehôt za predpokladu, že podpísaný originál podania spolu s prílohami a kópiami uvedenými v ods. 1 druhom pododseku sa predloží kancelárii najneskoršie do desiatich dní po tejto skutočnosti. Na túto desaťdňovú lehotu sa článok 102 ods. 2 nepoužije.“

156.

Článok 43 ods. 6 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa teda stanovuje, že prijatie kópie žaloby zaslanej telefaxom kancelárii Súdu prvého stupňa je rovnocenné s doručením originálu žaloby za predpokladu, že tento originál je kancelárii Súdu prvého stupňa skutočne doručený do desiatich dní.

157.

Okrem toho dodržanie tejto podmienky logicky vyžaduje, aby znenie doručené do kancelárie Súdu prvého stupňa telefaxom bolo kópiou, ktorá je v súlade s neskôr podaným originálnom. Dôležité je teda to, aby znenie doručené telefaxom bolo fotografickou kópiou pôvodného znenia a nie dokumentom, ktorý má rovnaký obsah, ale inú formu.

158.

Tieto požiadavky sú veľmi jasne vyjadrené v Praktických pokynoch pre účastníkov konania. ( 46 ) Bod I A ods. 2 a 3 týchto pokynov tak stanovujú:

„V prípade podania elektronickou poštou bude uznaná iba naskenovaná kópia podpísaného originálu. Jednoduchý elektronický súbor, súbor podpísaný elektronicky alebo počítačovo vytvorená imitácia podpisu nespĺňajú požiadavky článku 43 ods. 6 rokovacieho poriadku….

…

Podľa článku 43 ods. 6 rokovacieho poriadku podanie písomnosti faxom alebo elektronickou poštou sa považuje za deň doručenia podania na účely zachovania procesných lehôt za predpokladu, že sa podpísaný originál podania predloží do kancelárie najneskoršie do desiatich dní po tejto skutočnosti. Podpísaný originál musí byť po podaní kópie bez meškania odoslaný a nemožno ho ani v minimálnej miere meniť alebo upravovať. Ak existuje rozdiel medzi podpísaným originálom a predtým podanou kópiou, zohľadní sa iba dátum doručenia podpísaného originálu.“

159.

Tajomníkovi Súdu prvého stupňa prislúcha v súlade s článkom 7 ods. 1 Pokynov pre tajomníka Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev ( 47 ), dohliadať na dodržiavanie týchto požiadaviek.

160.

V prejednávanej veci sa tajomník Súdu prvého stupňa domnieval, že znenie žaloby doručené do kancelárie Súdu prvého stupňa telefaxom 11. februára 2005 nie je kópiou totožnou s originálom podaným 18. februára 2005, pretože podpis nachádzajúci sa na poslednej strane tohto znenia nebol presne na tom istom mieste ako podpis nachádzajúci sa v origináli.

161.

Advokát žalobkyne v liste zo 16. marca 2005 vysvetlil, že tento rozdiel bol dôsledkom toho, že posledná strana originálu bola počas odosielania telefaxom poškodená, takže ju musel nahradiť. Je nesporné, že znenie žaloby doručené 11. februára 2005 nevykazuje v porovnaní s originálom žiadny iný rozdiel, okrem tohto posunutého umiestnenia podpisu advokáta na jej poslednej strane.

162.

Na rozdiel od Komisie a Athens Resort Casino zastávam názor, že podmienka súvisiaca s totožnosťou znenia doručeného telefaxom s originálom žaloby podanej do kancelárie Súdu prvého stupňa, ktorá vyplýva z článku 43 ods. 6 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, sa musí považovať za splnenú.

163.

Podľa mňa sa rozsah tejto podmienky musí posudzovať podľa dvoch ňou sledovaných cieľov, a to vecného a formálneho.

164.

Z vecného hľadiska je cieľom tejto podmienky zaručiť, že možnosť podať návrh na začatie konania na súd Spoločenstva niektorým z nových komunikačných prostriedkov stanovených v článku 43 ods. 6 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa nespochybní kogentnú povahu týchto procesných lehôt ani požiadavky právnej istoty a rovnosti osôb podliehajúcich súdnej právomoci, ktoré majú tieto lehoty zaručiť. Je totiž nesporné, že uvedené lehoty a ich striktné uplatňovanie majú za cieľ zaručiť právnu istotu a vyhnúť sa akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti. ( 48 )

165.

Cieľom článku 43 ods. 6 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa je teda umožniť žalobcovi, aby podal žalobu do kancelárie Súdu prvého stupňa telefaxom v lehote dvoch mesiacov a desiatich dní bez toho, aby táto možnosť v skutočnosti viedla k poskytnutiu dodatočnej lehoty na vylepšenie alebo akúkoľvek zmenu žaloby.

166.

Podmienka súvisiaca s totožnosťou znenia doručeného telefaxom s originálom žaloby podanej do kancelárie Súdu prvého stupňa má z formálneho hľadiska umožniť tejto kancelárii, keď jej je doručený originál žaloby, preveriť jeho úplnú zhodu so znením doručeným telefaxom, a to jednoduchým rýchlym a povrchným preskúmaním, bez dôkladného skúmania ich obsahu.

167.

V prejednávanej veci si však nemyslím, že obyčajné posunutie podpisov na znení doručenom telefaxom a na origináli podanom do kancelárie Súdu prvého stupňa ohrozuje tieto dva ciele tejto podmienky.

168.

Na jednej strane tento rozdiel sa netýka podstaty žaloby doručenej v rámci lehoty na podávanie žalôb. Na druhej strane nejde ani o zmenu strojopisového obsahu dokumentu, ktorá by mohla spochybniť totožnosť oboch znení a primäť kanceláriu Súdu prvého stupňa, aby ho podrobne preskúmal od strany ku strane. Obyčajné posunutie umiestnenia podpisu na poslednej strane originálu žaloby nie je spôsobilé vyvolať podozrenie o žalobe ako celku.

169.

Za týchto podmienok zastávam názor, že žalobkyňa neporušila ustanovenia článku 43 ods. 6 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa a že na zaslanie znenia žaloby telefaxom 11. februára 2005 sa musí prihliadať na účely stanovenia dňa podania žaloby. Zdá sa teda, že táto žaloba bola podaná v lehote dvoch mesiacov a desiatich dní nasledujúcich po 2. decembri 2004, takže je prípustná bez ohľadu na dátum, keď bol žalobkyni doručený list Komisie z uvedeného dňa.

170.

Po druhé predpokladám, že dátum začiatku plynutia lehoty dvoch mesiacov a desiatich dní na podanie žaloby nemôže byť stanovený najneskôr na 6. decembra 2004, ako to tvrdí Komisia.

171.

Z judikatúry vyplýva, že účastníkovi konania, ktorý sa odvoláva na oneskorené podanie žaloby, prislúcha predložiť dôkaz o dni, kedy začala lehota plynúť. ( 49 ) Z toho vyplýva, že keď nie je možné s istotou určiť deň, počínajúc ktorým bol žalobca presne oboznámený s obsahom a dôvodmi aktu, ktorý napáda, ak tento akt nebol ani uverejnený, ani oznámený, je potrebné sa domnievať, že lehota na podanie žaloby začala plynúť najneskôr v deň, keď možno preukázať, že žalobca už bol takto oboznámený. ( 50 )

172.

V prejednávanej veci je zrejmé, že list z 2. decembra 2004, ktorý informoval žalobkyňu o odložení jej sťažnosti, jej nebol doručený doporučene s doručenkou. Deň, keď žalobkyňa skutočne dostala tento list, teda nie je známy, a zdá sa byť obtiažne presne ho vyvodiť z korešpondencie doručenej žalobkyňou tajomníkovi Súdu prvého stupňa 16. marca 2005.

173.

Z toho dôvodu je žaloba o neplatnosť podaná spoločnosťou Athinaïki Techniki prípustná, a to i za predpokladu, že by musel byť deň podania žaloby stanovený na 18. februára 2005.

174.

Vzhľadom na tieto úvahy zastávam názor, že námietka neprípustnosti žaloby vznesená Komisiou musí byť zamietnutá.

175.

Takisto vyzývam Súdny dvor, aby vrátil vec Súdu prvého stupňa na rozhodnutie o návrhoch spoločnosti Athinaïki Techniki smerujúcich k zrušeniu rozhodnutia Komisie z 2. júna 2004 týkajúceho sa odloženia jej sťažnosti, a aby určil, že o trovách konania sa rozhodne neskôr. ( 51 )

176.

Vo svetle predchádzajúcich úvah navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol takto: