I — Úvod

II — Právny rámec

A — Nariadenie č. 17

B — Usmernenia

III — Skutkový stav

IV — Konanie pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok

V — Konanie pred Súdnym dvorom

VI — Odvolanie

A — Neprihliadnutie na údajne obligatórne kritérium pre výpočet pokút, konkrétne na kritérium „nevyhnutnosti“ pri zvýšení sumy pokuty, a v tejto súvislosti nedodržanie povinnosti odôvodnenia (prvý a druhý odvolací dôvod)

1. Úvodné poznámky

2. Povinnosť odôvodnenia v súvislosti s potrebou zvýšenia pokút

a) Tvrdenia účastníkov konania

b) Právne posúdenie

B — Neprihliadnutie na obrat výrobku v rámci EHP ako východiska pre výpočet pokút (tretí odvolací dôvod)

1. Úvodné poznámky

2. Tvrdenia účastníkov konania

3. Napadnutý rozsudok a právne posúdenie

C — Porušenie rovnosti zaobchádzania pri výpočte pokuty (štvrtý odvolací dôvod)

1. Tvrdenia účastníkov konania

2. Právne posúdenie

D — Nesprávne právne posúdenie pri určení trhového vplyvu kartelu (piaty, šiesty a siedmy odvolací dôvod)

1. Úvodné poznámky

2. Tvrdenia účastníkov konania

3. Napadnutý rozsudok

4. Právne posúdenie

E — Nesprávne právne posúdenie pri určení dátumu ukončenia kartelu (ôsmy, deviaty, desiaty a jedenásty odvolací dôvod)

1. Úvodné poznámky

2. Porušenie článku 81 ES nesprávnym uplatnením pravidiel o ukončení účasti na kartelovej dohode

a) Tvrdenia účastníkov konania

b) Napadnutý rozsudok a právne posúdenie

3. Porušenie článku 81 ES v súvislosti so stretnutím v Anaheime

a) Tvrdenia účastníkov konania

b) Napadnutý rozsudok a právne posúdenie

4. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov týkajúcich sa dátumu ukončenia kartelovej dohody alebo dátumu stiahnutia sa ADM z kartelovej dohody

a) Posúdenie dokumentov ostatných účastníkov kartelovej dohody

i) Tvrdenia účastníkov konania

ii) Napadnutý rozsudok a právne posúdenie

b) Poznámka pripisovaná Roquette

i) Tvrdenia účastníkov konania

ii) Právne posúdenie

F — Nesprávne právne posúdenie pri preskúmaní poľahčujúcich okolností ukončenia porušenia — nedodržanie zásady dodržiavania pravidiel, ktoré si orgán sám uložil (dvanásty odvolací dôvod uvádzaný alternatívne)

1. Tvrdenia účastníkov konania

2. Napadnutý rozsudok a právne posúdenie

VII — Trovy konania

VIII — Návrh

1.

Táto vec sa týka odvolania, ktoré podala spoločnosť Archer Daniels Midland Company (ďalej len „ADM“ alebo „odvolateľka“) proti rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 27. septembra 2006 vo veci Archer Daniels Midland/Komisia, T-329/01 (ďalej len „napadnutý rozsudok“). Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku zamietol žalobu o neplatnosť spoločnosti ADM, ktorá v zásade smerovala proti dvom článkom v rozhodnutí Komisie K(2001) 2931 konečné znenie z o konaní, ktorým sa uplatňuje článok 81 ES a článok 53 Zmluvy EHP (COMP/E-1/36.756 — Glukonát sodný; ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2.

Táto vec sa týka dôsledkov v zásade nespornej účasti spoločnosti ADM na kartelovej dohode v prvej polovici 90-tych rokov na trhu s glukonátom sodným, konkrétne vo forme cenového kartelu. Do určitej miery sa podobá veci C-397/03 P Archer Daniels Midland a i./Komisia, ktorá sa týkala kartelovej dohody — takisto v prvej polovici 90-tych rokov — na trhu s aminokyselinami, konkrétne lyzínom. ( 2 )

3.

Žalobné dôvody, ktoré spoločnosť ADM uviedla pred Súdom prvého stupňa, z ktorých všetky sa týkajú stanovenia pokuty, ktorá im bola uložená, sa týkajú i) toho, či sa príslušné Usmernenia Komisie ( 3 ) k metóde stanovovania pokút (ďalej len „usmernenia z roku 1998“) v tejto veci uplatňujú; ii) závažnosti porušenia; iii) trvania porušenia; iv) existencie poľahčujúcich okolností; v) spolupráce spoločnosti ADM počas administratívneho konania a vi) dodržiavania práva na obranu.

4.

Spoločnosť ADM vo svojom odvolaní navrhuje čiastočné zrušenie napadnutého rozsudku a zrušenie alebo podstatné zníženie pokuty stanovenej sporným rozhodnutím.

5.

Usmernenia z roku 1998 sa síce priamo a formálne nenapádajú, ale opäť ( 4 ) sú hlavnou témou výhrad. ( 5 )

6.

Článok 81 ES zakazuje „všetky dohody medzi podnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu“.

7.

Článok 15 ods. 2 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, Prvé nariadenie implementujúce články [81] a [82] zmluvy (ďalej len „nariadenie č. 17“) ( 6 ), pod názvom „Pokuty“ stanovuje:

„Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty od 1000 do 1000000 účtovných jednotiek alebo viac, ale nepresahujúcej 10% obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia, ak buď úmyselne, alebo z nedbalosti:

…

Pri stanovení pokuty sa bude posudzovať jednak závažnosť porušenia a tiež jeho trvanie.“

8.

Nariadenie č. 17 bolo nahradené nariadením Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy ( 7 ), ktoré sa podľa svojho článku 45, uplatňuje od .

9.

V úvode usmernení Komisie z roku 1998 ( 8 ) sa uvádza:

„Zásady tu načrtnuté by mali zabezpečiť priehľadnosť a nestrannosť rozhodnutí Komisie rovnako v očiach podnikov, ako aj v očiach Súdneho dvora, pričom právomoci Komisie stanovovať pokuty v rozmedzí 10% celkového obratu, ktoré jej prislúchajú na základe relevantnej legislatívy, ostávajú zachované. Tieto právomoci sa však musia riadiť koherentnou a nediskriminačnou politikou, konzistentnou s cieľmi sledovanými penalizáciou porušení pravidiel súťaže.“

10.

Ďalej sa vysvetľuje, že nová metóda stanovovania výšky pokuty sa bude pridŕžať pravidiel, ktoré budú vychádzať zo základnej čiastky, ktorá sa bude zvyšovať s ohľadom na priťažujúce okolnosti alebo znižovať s ohľadom na poľahčujúce okolnosti. Pravidlá stanovovania pokút pozostávajú z viacerých krokov:

11.

Podľa časti 1 usmernení z roku 1998 Komisia určí základnú čiastku pokuty „podľa závažnosti a dĺžky trvania porušovania pravidiel“. V súvislosti s prvým aspektom sa porušenia začlenia do jednej z troch kategórií: „mierne“, „závažné“ a „veľmi závažné“ v závislosti od ich povahy, skutočného dosahu na trh a veľkosti relevantného zemepisného trhu, ak je možné ho merať (časť 1A usmernení z roku 1998). V týchto kategóriách sú stanovené kritériá pre zaradenie jednotlivých porušení. Pokiaľ ide o dĺžku trvania, v časti 1B týchto usmernení sa rozlišujú porušenia krátkodobé (vo všeobecnosti kratšie ako jeden rok), strednodobé (vo všeobecnosti jeden až päť rokov) a dlhodobé (vo všeobecnosti viac ako päť rokov).

12.

Usmernenia z roku 1998 v častiach 2 a 3 stanovujú, že po stanovení základnej čiastky treba preskúmať, či sa táto čiastka má zvýšiť z dôvodu priťažujúcich okolností ( 9 ) alebo znížiť z dôvodu poľahčujúcich okolností, vrátane „ukončenia porušovania akonáhle zasiahne Komisia (konkrétne v prípadoch, keď realizuje kontroly)“. ( 10 ) Ďalším krokom (časť 4 usmernení z roku 1998) je uplatnenie oznámenia z 18. júla 1996 o neuplatňovaní alebo znížení pokút ( 11 ).

13.

Časť 5a) usmernení z roku 1998 okrem iného stanovuje:

„Je samozrejmé, že konečná výška pokuty vypočítaná podľa tejto metódy (základná výška zvýšená alebo znížená na percentuálnom základe) nesmie v žiadnom prípade prekročiť 10% celosvetového obratu daných podnikov, tak ako je to ustanovené v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.“

14.

V roku 2006 boli usmernenia z roku 1998 nahradené novou verziou ( 12 ) (ďalej len „usmernenia z roku 2006“). Tieto usmernenia sa uplatňujú v tých prípadoch, ak bolo oznámenie o výhradách oznámené po dátume uverejnenia usmernení v Úradnom vestníku (1. septembra 2006). ( 13 )

15.

Z napadnutého rozsudku vyplýva tento skutkový stav:

16.

Spoločnosť ADM je materskou spoločnosťou skupiny podnikov, ktorá pôsobí v odvetví spracovania obilia a olejnatých semien. Na trhu s glukonátom sodným podniká od roku 1990.

17.

Glukonát sodný je súčasťou chelátových činidiel, ktoré sú látkami deaktivujúcimi ióny kovov v priemyselných postupoch. Tieto postupy zahŕňajú najmä priemyselné čistenie (čistenie fliaš alebo náradia), úpravu povrchov (antikorózna ochrana, odmasťovanie, leptanie hliníku) a čistenie vôd. Chelátové činidlá sú teda používané v potravinárskom, kozmetickom, farmaceutickom, papierenskom, betonárskom priemysle a aj v iných priemyselných odvetviach. Glukonát sodný sa predáva na celom svete a na svetových trhoch pôsobí viacero konkurenčných podnikov.

18.

V roku 1995 dosiahol predaj glukonátu sodného na celosvetovej úrovni hodnotu približne 58,7 milióna eur, pričom predaj v Európskom hospodárskom priestore (EHP) dosiahol hodnotu približne 19,6 milióna eur. V čase rozhodnom vo veci samej bola takmer celá svetová výroba glukonátu sodného ovládaná piatimi podnikmi, konkrétne spoločnosťami Fujisawa Pharmaceutical Co. Ltd (ďalej len „Fujisawa“), Jungbunzlauer AG (ďalej len „Jungbunzlauer“), Roquette Frères SA (ďalej len „Roquette“), Glucona vof (ďalej len „Glucona“) [spoločný podnik, ktorý až do decembra 1995 spoločne ovládali spoločnosti Akzo Chemie BV, dcérska spoločnosť, ktorej 100% obchodných podielov vlastní Akzo Nobel NV (ďalej len „Akzo“), a Coöperatieve Verkoop- en Productievereniging van Aardappelmeel en Derivaten Avebe BA (ďalej len „Avebe“)] a ADM.

19.

V marci 1997 americké ministerstvo spravodlivosti informovalo Komisiu, že po vyšetrovaní zameranom na trh lyzínu a kyseliny citrónovej bolo začaté vyšetrovanie takisto v súvislosti s trhom glukonátu sodného. V októbri a decembri 1997 a vo februári 1998 bola Komisia informovaná, že spoločnosti Akzo, Avebe, Glucona, Roquette a Fujisawa priznali, že boli účastníkmi kartelu, v rámci ktorého boli dohodnuté ceny glukonátu sodného a rozdelený predaj tohto výrobku v Spojených štátoch a inde. Po dohodách uzatvorených s americkým ministerstvom spravodlivosti americké orgány uložili pokuty týmto spoločnostiam, ako aj spoločnosti ADM. Pokuta uložená ADM v súvislosti s kartelom na trhu glukonátu sodného bola zahrnutá v celkovej pokute 100 miliónov amerických dolárov (USD), zaplatenej v rámci konaní týkajúcich sa lyzínu a kyseliny citrónovej.

20.

Dňa 18. februára 1998 Komisia zaslala žiadosti o informácie hlavným výrobcom, dovozcom, vývozcom a kupujúcim glukonátu sodného v Európe. Táto žiadosť nebola určená ADM. Na základe žiadosti o informácie sa spoločnosť Fujisawa skontaktovala s Komisiou a ponúkla jej spoluprácu, v rámci ktorej poskytla písomné stanovisko a spis obsahujúci súhrn histórie kartelu a ďalšie dokumenty. V septembri 1998 Komisia vykonala kontroly v priestoroch spoločností Avebe, Glucona, Jungbunzlauer a Roquette.

21.

Dňa 10. novembra 1998 Komisia zaslala žiadosť o informácie spoločnosti ADM. ADM oznámila svoj zámer spolupracovať s Komisiou. V priebehu stretnutia, ktoré sa konalo , ADM odovzdala „prvú časť informácií v rámci [svojej] spolupráce“. Vyhlásenie podniku a dokumenty vzťahujúce sa na túto vec boli následne Komisii odovzdané .

22.

Dňa 2. marca 1999 Komisia zaslala žiadosti o podrobné informácie spoločnostiam Glucona, Roquette a Jungbunzlauer. Tieto spoločnosti listami zo 14., 19. a oznámili, že sú ochotné spolupracovať s Komisiou, a poskytli jej určité informácie o karteli. Komisia zaslala žiadosti o dodatočné informácie spoločnostiam ADM, Fujisawa, Glucona, Roquette a Jungbunzlauer.

23.

Dňa 17. mája 2000 Komisia na základe informácií, ktoré jej boli oznámené, zaslala oznámenie o výhradách spoločnosti ADM a ostatným spoločnostiam, ktorých sa týkalo porušenie článku 81 ods. 1 ES a článku 53 ods. 1 Dohody o EHP (ďalej len „dohoda EHP“). ADM a všetky ostatné dotknuté spoločnosti odovzdali písomné pripomienky ako odpoveď na výhrady uvádzané Komisiou. Ani jeden z týchto účastníkov konania nepožiadal o vypočutie, ani v podstatnej miere nepopieral skutočnosti uvedené v oznámení o výhradách.

24.

Po zaslaní doplňujúcich žiadostí o informácie spoločnosti ADM a ostatným dotknutým spoločnostiam, Komisia2. októbra 2001 prijala sporné rozhodnutie, ktoré vo výrokovej časti stanovuje:

„Článok 1

[Akzo], [ADM], [Avebe], [Fujisawa], [Jungbunzlauer] a [Roquette] porušili článok 81 ods. 1 ES a — v období od 1. januára 1994 — článok 53 ods. 1 dohody EHP tým, že boli účastníkmi dohody a/alebo zosúladeného postupu v odvetví glukonátu sodného.

Porušenie trvalo:

…

Článok 3

Za porušenie uvedené v článku 1 sa ukladajú tieto pokuty:

…“

25.

V rozhodnutí Komisia použila pri výpočte výšky pokuty metódy uvedené v usmerneniach z roku 1998 a v oznámení o spolupráci.

26.

Komisia najskôr určila základnú čiastku pokuty v závislosti od závažnosti a trvania porušenia.

27.

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o závažnosť porušenia, Komisia najprv konštatovala, že dotknuté podniky sa dopustili veľmi závažného porušenia, vzhľadom na jeho povahu, jeho konkrétny vplyv na trh glukonátu sodného v EHP a rozsah dotknutého geografického trhu.

28.

Komisia následne dospela k záveru, že je potrebné zohľadniť skutočnú ekonomickú schopnosť podnikov spôsobiť závažné narušenie hospodárskej súťaže a stanoviť pokutu vo výške, ktorá by zabezpečila jej dostatočný odstrašujúci účinok. V dôsledku toho Komisia zaradila dotknuté podniky do dvoch kategórií, vychádzajúc z celosvetového obratu dosiahnutého dotknutými podnikmi, pokiaľ ide o predaj glukonátu sodného v priebehu roka 1995, čo bol posledný rok trvania porušenia, pričom tieto údaje účastníci konania odovzdali Komisii po tom, ako dostali žiadosti o informácie, a Komisia na ich základe vypočítala príslušné podiely týchto podnikov na trhu. Do prvej kategórie zaradila podniky, ktoré podľa údajov, ktoré mala k dispozícii, mali podiel na svetovom trhu glukonátu sodného vyšší ako 20%, teda Fujisawa (35,54%), Jungbunzlauer (24,75%) a Roquette (20,96%). V prípade týchto podnikov Komisia stanovila východiskovú sumu na 10 miliónov eur. Do druhej kategórie zaradila podniky, ktoré podľa údajov, ktoré mala k dispozícii, mali podiel na svetovom trhu glukonátu sodného nižší ako 10%, teda Glucona (približne 9,5%) a ADM (9,35%). V prípade týchto podnikov Komisia stanovila východiskovú sumu pokuty na 5 miliónov eur, teda pre Akzo a Avebe, ktoré spoločne ovládali spoločnosť Glucona, na 2,5 milióna eur pre každého z nich.

29.

Na zabezpečenie toho, aby na jednej strane mala pokuta dostatočný odrádzajúci účinok, a aby sa na druhej strane zohľadnila skutočnosť, že veľké podniky majú k dispozícii informácie a právno-ekonomickú infraštruktúru, ktorá im umožňuje lepšie posúdiť porušenie, ktoré predstavuje ich správanie, a dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z hľadiska práva hospodárskej súťaže, Komisia navyše pristúpila k úprave tejto východiskovej sumy. V dôsledku toho, zohľadňujúc veľkosť a globálne zdroje dotknutých podnikov, Komisia uplatnila násobný koeficient 2,5 na východiskové sumy pre ADM a Akzo, a tým zvýšila východiskovú sumu, takže v prípade ADM bola stanovená na 12,5 milióna eur a v prípade Akzo na 6,25 milióna eur.

30.

Pokiaľ ide o dĺžku trvania porušenia v prípade jednotlivých podnikov, východisková suma bola okrem toho zvýšená o 10% za rok, teda došlo k zvýšeniu o 80% v prípade Fujisawa, Akzo, Avebe a Roquette, o 70% v prípade Jungbunzlauer a o 35% v prípade ADM.

31.

Komisia teda stanovila základnú čiastku pokuty na 16,88 milióna eur, pokiaľ ide o ADM. Pokiaľ ide o Akzo, Avebe, Fujisawa, Jungbunzlauer a Roquette, základná čiastka bola stanovená, v príslušnom poradí, na 11,25 milióna eur, 4,5 milióna eur, 18 miliónov eur, 17 miliónov eur a 18 miliónov eur.

32.

V druhom rade bola na základe priťažujúcich okolností základná čiastka pokuty uloženej spoločnosti Jungbunzlauer zvýšená o 50% z toho dôvodu, že táto spoločnosť mala úlohu vodcu v rámci kartelu.

33.

V treťom rade Komisia preskúmala a odmietla tvrdenia niektorých podnikov, vrátane ADM, podľa ktorých sa na tieto podniky mali uplatniť poľahčujúce okolnosti.

34.

V štvrtom rade, na základe časti B oznámenia o spolupráci Komisia poskytla spoločnosti Fujisawa „veľmi veľké zníženie“ (konkrétne 80%) zo sumy pokuty, ktorá by jej bola uložená v prípade, keby nebola spolupracovala. Okrem toho Komisia dospela k záveru, že ADM nesplnila podmienky stanovené v časti C tohto oznámenia, aby jej mohlo byť poskytnuté „podstatné zníženie“ zo sumy pokuty. Napokon, na základe časti D tohto oznámenia Komisia poskytla „výrazné zníženie“ zo sumy pokuty v prípade ADM a Roquette (40% pre každú z nich) a v prípade Akzo, Avebe a Jungbunzlauer (20% pre každú z nich).

35.

Päť spoločností, ktorým boli uložené pokuty, vrátane ADM, podalo v roku 2001 žaloby proti spornému rozhodnutiu. Spoločnosť ADM podala návrh do kancelárie Súdu prvého stupňa 21. decembra 2001.

36.

Vo svojom návrhu spoločnosť ADM navrhuje, aby Súd prvého stupňa zrušil článok 1 sporného rozhodnutia v rozsahu, v ktorom sa jej týka, alebo aspoň v rozsahu, v ktorom konštatuje, že sa zúčastňovala na porušení po 4. októbri 1994. Okrem toho navrhuje, aby zrušil článok 3 sporného rozhodnutia v rozsahu, v ktorom sa jej týka; alternatívne navrhuje, aby zrušil pokutu alebo podstatne znížil sumu pokuty, ktorá jej bola uložená. Nakoniec navrhuje, aby zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

37.

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a zaviazal ADM na náhradu trov konania. Podľa potvrdenia o doručení bol rozsudok doručený ADM 2. októbra 2006.

38.

V odvolaní podanom do kancelárie Súdneho dvora 11. decembra 2006 ( 14 ) ADM navrhuje, aby Súdny dvor:

39.

Komisia navrhuje, aby bolo odvolanie zamietnuté a aby odvolateľka — ADM — bola zaviazaná na náhradu trov konania.

40.

Voči napadnutému rozsudku spoločnosť ADM uvádza 12 odvolacích dôvodov. Tieto výhrady, ktoré sa týkajú výšky uloženej pokuty, boli v odvolaní rozdelené do štyroch kategórií podľa ich obsahu: porušenie rôznych zásad pri výpočte pokuty, porušenie v súvislosti s kritériom vplyvu kartelu na trh, porušenie v súvislosti s otázkou ukončenia kartelu a napokon alternatívne porušenie v súvislosti s prihliadnutím na poľahčujúce okolnosti.

41.

Na účely preskúmania považujem za vhodné zoskupiť 12 odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľka uvádza, inak ako navrhla, a to z dôvodu ich tematickej podobnosti (ktorú v krátkosti uvediem nižšie v jednotlivých bodoch) bez toho, aby došlo k podstatnej zmene poradia, ktoré odvolateľka pri odvolaní zvolila.

42.

Odvolacie dôvody zhrniem a preskúmam v týchto šiestich tematických okruhoch:

43.

Na úvod by som chcela uviesť niekoľko všeobecných poznámok k rozsahu preskúmania v odvolacom konaní, najmä vzhľadom na skutočnosť, že všetky uvádzané odvolacie dôvody sa koniec koncov týkajú stanovenia výšky pokuty spoločnosti ADM.

44.

V zásade sa podľa článku 225 ods. 1 ES a prvého odseku článku 58 Štatútu Súdneho dvora odvolanie pred Súdnym dvorom obmedzuje na právne otázky. V zásade teda nie je možné opätovne preskúmavať skutkový stav. ( 15 )

45.

V súvislosti s pokutami uloženými podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 treba poznamenať, že podľa článku 229 ES má Súdny dvor neobmedzenú právomoc. V odvolacom konaní Súdny dvor nemôže z dôvodu spravodlivého zaobchádzania nahradiť svojím posúdením posúdenie Súdu prvého stupňa rozhodujúceho v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci o výške pokút uložených podniku z dôvodu porušenia práva Spoločenstva. ( 16 ) Aj v tejto súvislosti sa môže preskúmanie týkať len právnych otázok.

46.

V rámci odvolania je predmetom preskúmania vykonávaného Súdnym dvorom na jednej strane preskúmanie toho, do akej miery Súd prvého stupňa z právneho hľadiska správne zohľadnil všetky faktory podstatné na posúdenie závažnosti správania konkretizovaného vo vzťahu k článkom 81 ES a 82 ES, ako aj k článku 15 nariadenia č. 17, a na druhej strane overenie toho, či Súd prvého stupňa v právom požadovanom rozsahu odpovedal na všetky tvrdenia žalobcu smerujúce k zrušeniu alebo zníženiu pokuty. ( 17 )

47.

V ďalšom texte zhrniem prvé dva odvolacie dôvody: výhradu nedodržania povinnosti odôvodnenia pokiaľ ide o nevyhnutnosť zvýšenia pokút v porovnaní s predchádzajúcou praxou a neprihliadnutie k obligatórnemu kritériu, ktoré údajne vypracoval Súdny dvor v rozsudku Musique Diffusion française a i./Komisia ( 18 ) (ktorý odvolateľka uvádza ako rozsudok „Pioneer“).

48.

Pokiaľ ide o výpočet pokút, treba mať v prvom rade na pamäti, že príslušný rámec — pre čas rozhodný v tejto veci ( 19 ) — je v zásade stanovený v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Podľa tohto ustanovenia Komisia môže uložiť pokuty podnikom, ktoré porušili článok 81 ES buď úmyselne alebo z nedbanlivosti. Z článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 navyše jednoznačne vyplýva, že pri stanovovaní výšky pokuty sa prihliada na závažnosť a trvanie porušenia.

49.

Podľa judikatúry Súdneho dvora majú sankcie stanovené v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 dvojaký účel, ktorým je najmä potláčanie protiprávnych činností ( 20 ) a predchádzanie týmto činnostiam ( 21 ). Oprávnenie Komisie — v súvislosti s jej úlohou dohľadu podľa článku 81 ES — ukladať pokuty podnikom, ktoré úmyselne alebo z nedbanlivosti porušili článok 81 ods. 1 ES alebo 82 ES nepozostáva totiž iba z povinnosti vyšetrovania a stíhania individuálnych porušení, ale zahŕňa tiež povinnosť sledovať všeobecnú politiku smerujúcu k uplatňovaniu zásad v oblasti hospodárskej súťaže stanovených Zmluvou a orientovať týmto smerom aj konanie podnikov. ( 22 )

50.

Článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 obsahuje menej konkrétnych požiadaviek; ako už bolo uvedené, ide v zásade o kritériá týkajúce sa „závažnosti“ a „trvania porušenia“. Okrem toho stanovuje hornú hranicu pokuty vo výške 10% obratu za predchádzajúci obchodný rok. V individuálnych prípadoch je určenie výšky pokuty predmetom voľnej úvahy Komisie; na tento účel sa Komisii výslovne priznáva „široká voľná úvaha“ alebo „mimoriadne široká voľná úvaha“ ( 23 ), ktorá napriek tomu podlieha určitým pravidlám stanoveným jednak v nariadení č. 17, ako aj takým pravidlám, ktoré vychádzajú zo všeobecných zásad stanovených judikatúrou ( 24 ), ktorých dodržiavanie musí Súdny dvor zabezpečovať.

51.

V súlade s ustálenou judikatúrou Komisia disponuje takou voľnou úvahou pri výbere skutočností, ktoré zohľadní na účely určenia výšky pokút, akými sú najmä osobitné okolnosti veci, jej kontext a odrádzajúci vplyv pokút, a to bez toho, aby bolo potrebné odkazovať na záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré by sa povinne museli zohľadňovať. ( 25 )

52.

Ako už bolo uvedené, určovanie výšky pokút podlieha neobmedzenej právomoci Súdu prvého stupňa a preskúmanie Súdneho dvora je potom obmedzené len na právne otázky. ( 26 )

53.

Prijatím rozhodnutia, ktoré bolo základom pre rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia ( 27 ), Komisia na konci 70-tych rokov zaviedla prax ukladania vysokých pokút za závažné porušenia hospodárskej súťaže. ( 28 ) Súdny dvor vo svojom rozsudku v uvedenej veci rozhodol v súvislosti so zvyšovaním pokút takto: „skutočnosť, že Komisia v minulosti uložila pokuty na určitej úrovni pri niektorých druhoch porušenia, ju nezbavuje možnosti zvýšiť túto úroveň v hraniciach nariadenia č. 17, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie realizácie politiky Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže. Účinné uplatnenie pravidiel Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže naopak vyžaduje, aby Komisia mohla vždy prispôsobiť úroveň pokút potrebám tejto politiky.“ ( 29 )

54.

Pokiaľ ide o stanovovanie výšky pokút, Komisia v roku 1998 prijala svoje prvé usmernenia — usmernenia z roku 1998 — a neskôr usmernenia z roku 2006. Po prijatí usmernení z roku 2006 bola výška ukladaných pokút opäť zvýšená. ( 30 )

55.

Tieto usmernenia síce v judikatúre nie sú kvalifikované ako právne pravidlá, ktoré by administratíva bola povinná v každej situácii dodržiavať, ale napriek tomu sa považujú za konvenčné pravidlá postupu, ktorých sa administratíva musí vo svojej praxi pridŕžať a od ktorých sa nemôže v individuálnom prípade odkloniť bez udania dôvodov, ktoré by neboli v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania. Súdny dvor poukázal na to, že Komisia sa prijatím takýchto pravidiel postupu a zverejnením, že ich odteraz bude uplatňovať na príslušné prípady, sama obmedzila pri výkone svojej voľnej úvahy. Nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby nebola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú rovnosť zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery. Nie je preto vylúčené, že také pravidlá postupu, ktoré majú všeobecnú platnosť, môžu za určitých podmienok a v závislosti od svojho obsahu vykazovať právne účinky. ( 31 )

56.

V judikatúre Súdneho dvora sa usmernenia z roku 1998 posudzovali vždy priaznivo: skutočnosť, že tieto usmernenia všeobecne a teoreticky stanovujú metódu stanovovania pokút ukladaných podľa článku 15 nariadenia č. 17, poskytuje právnu istotu podnikom. ( 32 ) Usmernenia síce nie sú právnym základom pre stanovenie pokuty, ale poskytujú vysvetlenie pri uplatňovaní článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. ( 33 ) A sú zlučiteľné nielen s článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17, ale aj so zásadami zákazu retroaktivity, rovnosti zaobchádzania a proporcionality. ( 34 )

57.

Prvé dva odvolacie dôvody sa do značnej miery prelínajú, a preto ich preskúmam spoločne.

58.

S odvolaním na body 38 až 50 napadnutého rozsudku, žalobkyňa tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keďže bez odôvodnenia zamietol tvrdenie spoločnosti ADM, že na zabezpečenie uskutočňovania politiky hospodárskej súťaže ES nie je potrebné zvyšovať pokuty ako to vyplýva z usmernení. Vzhľadom na také závažné a retroaktívne zvýšenie ako v tomto prípade, je navyše potrebné obzvlášť presvedčivé odôvodnenie. O porušenie zákazu retroaktivity v trestnom práve nejde len v tom prípade, ak sa zvýšenie pokút dalo predpokladať. V tomto prípade však Komisia nepoužila nevyhnutnosť zvýšenia pokuty ako svoje kritérium, ale postupovala výlučne podľa článku 15 nariadenia č. 17. Navyše ani podľa samotných usmernení z roku 1998 sa na kritérium nevyhnutnosti zvýšenia pokuty neprihliadalo na účely uskutočňovania politiky hospodárskej súťaže ES.

59.

Vo svojom druhom odvolacom dôvode odvolateľka spája toto tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení s ďalším tvrdením, že okrem toho sa z vecného hľadiska nedodržali kritériá, ktoré Súdny dvor vypracoval v rozsudku Musique Diffusion française a i./Komisia. ( 35 ) Súd prvého stupňa v tomto prípade uplatnil tieto kritériá nesprávnym spôsobom. Komisia ako žalobný dôvod neuviedla požiadavku uskutočňovania politiky hospodárskej súťaže, ktorá by odôvodňovala zvýšenie pokút vo všeobecnosti alebo v tomto konkrétnom prípade a Súd prvého stupňa tieto požiadavky nepreukázal.

60.

Odvolateľka nakoniec dopĺňa svoje dve výhrady odkazom na usmernenia z roku 2006, ktoré sú výsledkom skúseností Komisie v tejto oblasti činnosti a podľa Komisie sú napokon aj najvhodnejšou metódou. Podľa odvolateľky je nedostatočné odôvodnenie stanovenej výšky pokút podľa usmernení z roku 1998 zrejmé, okrem iného, vzhľadom na aktuálne usmernenia z roku 2006. Tvrdí, že podľa týchto usmernení by v prípade ako je tento, výška pokuty predstavovala len 25% sumy, ktorá bola uložená. Aj keby Komisia uviedla uskutočňovanie politiky hospodárskej súťaže ES ako základ pre zvýšenie pokút, toto zvýšenie by sa podľa usmernení z roku 2006 nemohlo považovať za odôvodnené — a rovnako ani podľa nižších pokút, ktoré sú v ňom stanovené.

61.

Komisia zastáva názor, že oba odvolacie dôvody sú nedôvodné. Druhý odvolací dôvod je neprípustný jednoducho preto, lebo je naformulovaný príliš neurčito a všeobecne; v každom prípade sú tvrdenia v zásade rovnaké ako tvrdenia pri prvom odvolacom dôvode. Súd prvého stupňa odpovedal v napadnutom rozsudku na tvrdenia odvolateľky týkajúce sa uplatnenia usmernení z roku 1998 v tejto veci. Rozhodol, že tieto usmernenia sa v zásade v tejto veci uplatňovali a potom preskúmal, či boli skutočne správne uplatnené z právneho hľadiska. Je nelogické a nepotrebné, aby sa vyžadovalo ďalšie, dodatočné preskúmanie toho, či bolo konečné zvýšenie pokút nevyhnutné.

62.

Nesúhlasím s pochybnosťami Komisie, pokiaľ ide o prípustnosť druhého odvolacieho dôvodu. Odvolateľka zjavne namieta, že Súd prvého stupňa v tomto prípade neuplatnil relevantnú judikatúru, konkrétne kritérium posúdenia vyplývajúce z rozsudku Musique Diffusion française a i./Komisia. ( 36 )

63.

Pokiaľ ide o odvolací dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia, treba pripomenúť, že účelom tejto povinnosti, kodifikovanej v článku 253 ES, je zabezpečiť na jednej strane, aby sa dotknuté osoby mohli pri obrane svojich práv určitým a jednoznačným spôsobom zoznámiť s dôvodmi prijatých opatrení a na druhej strane, aby súd Spoločenstva mohol na tomto základe vykonávať svoju prieskumnú právomoc. ( 37 ) Konkrétny rozsah povinnosti odôvodnenia závisí od okolností každého prípadu. ( 38 )

64.

Treba mať napokon na pamäti, že rozsah povinnosti odôvodnenia predstavuje právnu otázku, na ktorú sa vzťahuje preskúmanie Súdneho dvora v rámci odvolania, keďže pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia v tejto súvislosti sa musia nevyhnutne vziať do úvahy skutočnosti, na základe ktorých Súd prvého stupňa dospel k záveru, že odôvodnenie je alebo nie je dostačujúce. ( 39 )

65.

V tomto rámci treba preskúmať, čo sa v tejto súvislosti rozumie pod dostatočne určitým a jednoznačným odôvodnením, aby bolo možné určiť, či to v napadnutom rozsudku bolo splnené.

66.

Tvrdenie o porušení povinnosti odôvodnenia sa tu vzťahuje na kritérium „nevyhnutnosti“ pri zvýšení pokút. Odvolateľka zastáva názor, že povinnosť odôvodnenia v tejto súvislosti vyplýva z rozsudku Musique Diffusion française a i./Komisia ( 40 ), ktorý cituje.

67.

Z analýzy rozsudku Musique Diffusion française a i./Komisia vyplýva, že Komisia v uvedenej veci odôvodnila zvýšenie sumy pokút: dôvodom zvýšenia pokuty bola povaha porušenia. Zvýšenie pokuty bolo nevyhnutné najmä pre najzávažnejšie porušenia, ktorých hlavným cieľom, ako v uvedenej veci, bolo udržať vysokú úroveň spotrebiteľských cien. Mnohé podniky pokračovali v konaní, o ktorom vedeli, že je v rozpore s právom Spoločenstva, z toho dôvodu, že ich zisk z takého protiprávneho konania prevyšoval čiastku uloženej pokuty. Od takéhoto konania možno podniky odradiť len pokutami, ktoré budú vyššie ako v minulosti.

68.

Vo svojom následnom právnom posúdení Súdny dvor odvodil z úlohy dohľadu Komisie ( 41 ) a najmä z povinnosti, ktorá jej z toho vyplýva, teda z povinnosti usmerňovať konanie podnikov na základe pravidiel práva hospodárskej súťaže Spoločenstva ( 42 ), „že pri posudzovaní závažnosti porušenia na účely stanovenia sumy pokuty musí Komisia zohľadniť nielen osobitné okolnosti danej veci, ale aj kontext, v ktorom sa porušenie stalo, a musí dbať na odrádzajúci účinok svojej činnosti, hlavne pri typoch porušení, ktoré osobitne ohrozujú uskutočnenie cieľov Spoločenstva“ ( 43 ). Komisia správne klasifikovala tieto porušenia ako veľmi závažné porušenia. Komisia tiež mohla prihliadnuť na skutočnosť, že také postupy síce sú už dlhodobo považované za protiprávne, napriek tomu sú však relatívne časté z dôvodu zisku, ktorý prostredníctvom nich možno dosiahnuť. Komisia bola preto oprávnená zvýšiť sumu pokút s cieľom posilniť ich odrádzajúci účinok. ( 44 ) Predchádzajúca úroveň pokút nebola záväzná do budúcnosti; naopak, riadne uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva si vyžadovalo, aby Komisia mohla kedykoľvek v rámci obmedzení nariadenia č. 17 upraviť túto úroveň podľa potrieb politiky hospodárskej súťaže Spoločenstva. ( 45 )

69.

V súlade s tým preto Súdny dvor posúdil aspekt „nevyhnutnosti zvýšenia pokút“, ktorý sa má aj tu preskúmať, podľa kritéria „závažnosti porušenia“ vyplývajúceho z článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Okrem „konkrétnych okolností prípadu“ Súdny dvor pri posúdení tohto kritéria prihliadol aj na „okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo“ a na potrebu zabezpečiť odrádzajúci účinok. Akceptoval pritom všeobecné dôvody politiky hospodárskej súťaže ako vysvetlenie zvýšenia pokút, možnosť zvýšenia pokút dokonca považoval za nevyhnutnú v záujme riadneho uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva.

70.

Vzhľadom na to, že Súdny dvor v tejto súvislosti od Komisie nevyžadoval, aby predložila podrobnejšiu analýzu nevyhnutnosti alebo aby poskytla odôvodnenie týkajúce sa individuálneho prípadu, ponechal otázku nevyhnutnosti prakticky na voľnú úvahu Komisii ( 46 ), ktorá ju má uplatňovať v rámci kritéria „závažnosti porušenia“, ktoré vyplýva z článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.

71.

Na túto judikatúru, ktorá bola prijatá v roku 1983 v súvislosti so skorším rozhodnutím Komisie (to znamená, v dobe, keď ešte neexistovali usmernenia z roku 1998 ani nič podobné), Súdny dvor nadviazal po nadobudnutí účinnosti usmernení a prispôsobil ju zmenenej situácii.

72.

V najvýznamnejšom rozsudku týkajúcom sa usmernení z roku 1998 Dansk Rørindustri a i./Komisia ( 47 ), Súdny dvor zopakoval svoju judikatúru, že predchádzajúca úroveň pokút nebola záväzná do budúcnosti. ( 48 ) Podniky nemohli nadobudnúť legitímne očakávania ani pokiaľ ide o výšku pokút uložených v minulosti ani pokiaľ ide o metódu ich stanovovania. ( 49 )

73.

Súdny dvor tento aspekt zdôraznil v bode 229 uvedeného rozsudku: „Podniky preto musia počítať s možnosťou, že Komisia môže kedykoľvek rozhodnúť o zvýšení výšky pokút v porovnaní s výškou uplatňovanou v minulosti.“

74.

Súdny dvor ďalej jednoznačne v bode 230 uvedeného rozsudku uplatnil uvedenú judikatúru na situácie, na ktoré sa uplatnili usmernenia z roku 1998: „Uvedené platí nielen vtedy, keď Komisia pristúpi k zvýšeniu pokút stanovením pokút v individuálnych rozhodnutiach, ale tiež vtedy, ak sa zvýšenie v konkrétnych prípadoch uskutoční uplatnením pravidiel postupu všeobecnej platnosti, ako sú napríklad usmernenia.“ ( 50 )

75.

Okrem toho, podľa ustálenej judikatúry sa pri posudzovaní kritéria „závažnosti porušenia“ musí prihliadať na viacero faktorov, medzi ktoré patrí aj „odrádzajúci účinok pokút“. ( 51 ) To platí jednak pre ukladanie pokút pri individuálnych rozhodnutiach, ako aj pre ukladanie pokút pri uplatnení pravidiel postupu všeobecnej platnosti, ako sú napríklad usmernenia z roku 1998.

76.

Na základe uvedeného možno pri skúmaní prvých dvoch odvolacích dôvodov dospieť k medzitýmnemu záveru, že podľa rozsudku Musique Diffusion française a i./Komisia ( 52 ), ktorý odvolateľka cituje, Komisia nie je povinná podrobne odôvodniť nevyhnutnosť zvýšenia pokút alebo dokonca poskytnúť odôvodnenie týkajúce sa konkrétneho prípadu, ktoré by Súd prvého stupňa musel vziať do úvahy. Preukázala to aj analýza následnej judikatúry, najmä najvýznamnejšieho rozsudku v súvislosti s usmerneniami z roku 1998 Dansk Rørindustri a i./Komisia. ( 53 )

77.

Na základe uvedených požiadaviek sa musí rozsudok Súdu prvého stupňa teraz analyzovať v súvislosti s tvrdením o nedostatočnom odôvodnení.

78.

Ako vyplýva z napadnutého rozsudku ( 54 ), v konaní pred Súdom prvého stupňa boli otázky súvisiace so zvýšením pokút súčasťou základnej otázky, či sa usmernenia uplatňujú, konkrétne súčasťou tvrdení o porušení zásady právnej istoty a zákazu retroaktivity sankcií.

79.

V bodoch 38 až 50 napadnutého rozsudku, ktoré odvolateľka cituje, sa Súd prvého stupňa najskôr zaoberal zákazom retroaktivity, najmä vzhľadom na usmernenia z roku 1998 ako nástroj politiky hospodárskej súťaže a ich právne účinky. Následne poukázal na to, že najvýznamnejšou zmenou, ktorú usmernenia priniesli, je metóda určovania pokút na základe tarifikácie. ( 55 ) V bodoch 44 až 46 zopakoval judikatúru, ktorá tu už bola podrobne uvedená ( 56 ) a podľa ktorej Komisii nemožno zabrániť, aby zvýšila úroveň pokuty oproti úrovni, ktorú stanovila v minulosti, v hraniciach, ktoré stanovuje nariadenie č. 17 a ak je to potrebné na zabezpečenie uskutočňovania politiky hospodárskej súťaže Spoločenstva, a to jednak v súvislosti s individuálnymi rozhodnutiami, ale aj v tých prípadoch, ak k zvýšeniu dôjde uplatnením pravidiel postupu všeobecnej platnosti, akými sú napríklad usmernenia, v konkrétnych prípadoch. V bode 47 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa napokon uvádza: “s výnimkou vývoja uvedeného v bode 99 a nasl. nižšie, ADM teda v podstate neprávom uviedol, že zvýšenie úrovne pokút Komisiou v kontexte kartelu je zjavne neproporcionálne k cieľu zabezpečiť realizáciu politiky hospodárskej súťaže.“

80.

Uvedený bod 99 a nasl. obsahujú preskúmanie žalobného dôvodu založeného na porušení zásady proporcionality. Úvahy Súdu prvého stupňa sa týkajú stanovenia pokuty na základe závažnosti a trvania porušenia, najmä pokiaľ ide o význam trhového faktora. Je pravdou, že uvedené body neobsahujú výslovné úvahy o nevyhnutnosti zvýšenia pokuty. Uvedená analýza však naznačuje, že v súlade s ustálenými požiadavkami ( 57 ), Súd prvého stupňa preskúmal otázku zvýšenia úrovne pokút v súvislosti s kritériom „závažnosti porušenia“.

81.

Na základe všetkých týchto úvah Súd prvého stupňa v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora správne preskúmal kritérium „nevyhnutnosti zvýšenia úrovne pokút“ vyplývajúce z rozsudku Musique Diffusion française a i./Komisia ( 58 ) v rámci kritéria „závažnosti porušenia“ a toto kritérium nespojil s dodatočnou požiadavkou odôvodnenia, ktorá by presahovala rámec usmernení z roku 1998. Rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia dokazuje, že tomu nebránil ani zákaz retroaktivity v trestnom práve.

82.

Okrem toho treba poukázať na to, že oba preskúmavané odvolacie dôvody v skutočnosti spochybňujú, aj keď to odvolateľka výslovne neuviedla, zákonnosť metódy výpočtu pokút podľa usmernení z roku 1998. Súdny dvor však uznal zlučiteľnosť týchto usmernení s článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17 so zákazom retroaktivity, rovnosťou zaobchádzania a zásadou proporcionality. ( 59 )

83.

Keby sa navyše vyžadovalo, aby sa v každom individuálnom rozhodnutí nanovo a vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu odôvodňovala všeobecná a teoretická politika vychádzajúca z usmernení, v zásade by to znamenalo, že by sa úplne ignorovali metódy výpočtu stanovené v usmerneniach. ( 60 )

84.

Len na okraj by som napriek tomu chcela poznamenať, že bez ohľadu na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej je metóda výpočtu pokút podľa usmernení z roku 1998 zlučiteľná s požiadavkami článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 ( 61 ), kritika tejto metódy, najmä z dôvodu nedostatočnej transparentnosti, neutíchla ( 62 ), aj keď v aplikačnej praxi možno zaznamenať určitú systematizáciu ( 63 ). Po nadobudnutí účinnosti usmernení z roku 2006 mnohé kritické výhrady stratili svoj význam, pretože metóda sa zmenila; týka sa to najmä začlenenia porušení v časti 1A usmernení z roku 1998 do jednej z kategórií „mierne“, „závažné“ a „veľmi závažné“ porušenie, tzv. tarifikácie ( 64 ). Skutočnosť, že Komisia má naozaj široký priestor pre voľnú úvahu však zostala bez zmeny. ( 65 ) Podľa článku 229 ES a článku 15 nariadenia č. 17 Súdny dvor síce má neobmedzenú právomoc preskúmavať túto voľnú úvahu ( 66 ), ale napriek tomu je žiaduce, aby pri správnej voľnej úvahe existovali jednoznačné kritériá pre posúdenie pokút ( 67 ).

85.

V súvislosti s tvrdením odvolateľky, že by sa mali uplatniť usmernenia z roku 2006, treba dodať, že neexistuje nijaký dôvod nato, aby sa popri usmerneniach z roku 1998 uplatnili aj usmernenia z roku 2006, ktoré ich neskôr nahradili, a aby sa zvýšenie posudzovalo na základe usmernení z roku 2006 ( 68 ). Sporné rozhodnutie Komisie bolo prijaté 2. októbra 2001. V tom čase platili usmernenia z roku 1998. Usmernenia z roku 2006 sa na prípady kartelov začali uplatňovať až od , a preto sú v tomto odvolacom konaní nepodstatné.

86.

Nemôžu ani spätne objasňovať voľnú úvahu Komisie v očakávaní neskoršej zmeny jej politiky.

87.

A napokon, ak by ich Súdny dvor vzal do úvahy, viedlo by to len k tomu, že súd rozhodujúci o odvolaní by svojím posúdením nahradil posúdenie Súdu prvého stupňa z dôvodu rovnosti. ( 69 )

88.

Súd prvého stupňa sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, rozhodol v súlade s požiadavkami judikatúry Súdneho dvora a poskytol dostatočne jasné a určité odôvodnenie svojho rozhodnutia. Navrhujem preto, aby sa prvý a druhý odvolací dôvod zamietli ako nedôvodné.

89.

Treba poukázať na ustálenú judikatúru, podľa ktorej metóda výpočtu stanovená v usmerneniach, pokiaľ sú jej východiskovou sumou základné čiastky, ktoré nie sú určené na základe relevantného obratu, nie je v rozpore s článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17. ( 70 )

90.

Najvýznamnejšia zmena v usmerneniach z roku 1998 oproti predchádzajúcej praxi spočíva v tom, že ako východisková suma pre výpočet sa berie základná čiastka, určená podľa rozpätí, ktoré na tento účel stanovujú uvedené usmernenia, pričom tieto rozpätia odrážajú rôzne stupne závažnosti porušenia, ale samy osebe nemajú vzťah k relevantnému obratu. Táto metóda teda spočíva v podstate v tarifikácii pokút, aj keď relatívnej a pružnej. ( 71 )

91.

Výraz „obrat“ je v uvedených usmerneniach použitý len v súvislosti so zohľadnením 10% hranice celkového obratu podniku podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 ( 72 ). Na druhej sa tam však nachádzajú implicitné odkazy, ktoré okrem iného súvisia s obratom podnikov. ( 73 ) Usmernenia teda nevylučujú, aby sa obrat zohľadnil nielen ako horná hranica, ale aj pri výpočte pokút. Obrat, aj keď predstavuje „užitočnú a dôležitú informáciu o hospodárskej sile podniku (celkovom obrate) a dosahu jeho správania na hospodársku súťaž (obrate na relevantnom trhu)“ ( 74 ), predstavuje totiž iba jedno z mnohých kritérií hodnotenia, ktoré má Komisia k dispozícii. ( 75 )

92.

V tomto odvolacom dôvode spoločnosť ADM namieta obrat na relevantnom trhu, ktorý Komisia v napadnutom rozhodnutí posudzovala ako „celosvetový“ obrat výrobku, zatiaľ čo odvolateľka považuje za relevantný obrat výrobku v rámci „EHP“.

93.

Odvolateľka poukazuje najmä na body 75 až 81 napadnutého rozsudku a namieta, že Súd prvého stupňa porušil právne zásady platné pre výpočet pokút, a tým umožnil, aby Komisia v spornom rozhodnutí úplne ignorovala relevantný obrat výrobku v rámci EHP ako náležité východisko pre výpočet pokuty. Komisia sa totiž dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že v spornom rozhodnutí nepoužila obrat výrobku v rámci EHP buď ako východisko pre výpočet pokuty alebo v ktorejkoľvek inej fáze. V dôsledku toho je pokuta oveľa vyššia ako obrat výrobku v rámci EHP. ( 76 )

94.

Odvolateľka uznáva, že v bode 78 napadnutého rozsudku sú správne zhrnuté zásady pre stanovovanie pokút. Tvrdí však, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že svoje zistenia v prejednávanej veci neuplatnil.

95.

Odvolateľka tvrdí, že v usmerneniach z roku 2006 sa stanovuje, ako sa má obrat výrobku v rámci EHP použiť ako náležité východisko pre posúdenie ujmy spôsobenej na hospodárskej súťaži na relevantnom trhu výrobku v rámci Spoločenstva a relatívny význam účastníkov kartelu vo vzťahu k dotknutému výrobku. Keby sa bola použila uvedená metóda, spoločnosti ADM by sa uložila len nepatrná časť spornej pokuty.

96.

Komisia zdôrazňuje, že len Súd prvého stupňa má právomoc preskúmať, ako Komisia posúdila závažnosť protiprávneho konania v každom individuálnom prípade. ( 77 ) Súd prvého stupňa prihliadol na všetky relevantné faktory v súlade s právom a odpovedal na všetky tvrdenia spoločnosti ADM. Odvolací dôvod by sa preto mal zamietnuť.

97.

V bodoch 75 až 81 napadnutého rozsudku, ktoré odvolateľka cituje, Súd prvého stupňa preskúmava žalobný dôvod založený na porušení zásady proporcionality v tom rozsahu, v akom uložená pokuta presahuje obrat spoločnosti ADM v predaji uvedeného výrobku v EHP počas trvania kartelovej dohody, a zamieta ho. V bodoch 76 a 77 odkazuje na ustálenú judikatúru o posúdení závažnosti porušenia a poukazuje na to, že pri určení výšky pokuty je dovolené zohľadniť tak celkový obrat podniku, ako aj podiel dotknutých podnikov na relevantnom trhu, aj keď je dôležité, aby sa ani jednému z týchto číselných údajov nepripisovala neprimeraná dôležitosť v porovnaní s inými kritériami posúdenia, pretože stanovenie primeranej výšky pokuty nemôže byť výsledkom jednoduchého výpočtu založeného na celkovom obrate.

98.

V bodoch 78 a 79 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uvádza, že obrat relevantného výrobku je iba jedným z viacerých kritérií, ktoré treba zohľadniť. ADM, Na rozdiel od tvrdenia spoločnosti ADM by obmedzenie posúdenia súvislosti medzi uloženou pokutou a obratom predmetného výrobku na účely posúdenia jej primeranosti znamenalo skôr prisúdenie neprimeraného významu tomuto kritériu.

99.

V bode 80 sa uvádza: “v každom prípade, samotná skutočnosť uvádzaná ADM, že uložená pokuta prekračuje výšku obratu dosiahnutého v EHP predajom tohto výrobku v priebehu obdobia, ktorého sa týka kartel, alebo ho prekračuje podstatným spôsobom, nepostačuje na preukázanie, že pokuta je neproporcionálna. V skutočnosti je potrebné posúdiť primeranosť tejto úrovne pokuty v závislosti od súboru kritérií, ktoré musí Komisia zohľadniť pri posudzovaní závažnosti porušenia, konkrétne samotnú povahu porušenia, jeho skutočný dopad na relevantný trh a rozsah geografického trhu. Opodstatnenosť Rozhodnutia vzhľadom na niektoré z týchto kritérií je preskúmaná nižšie, sledujúc pritom tvrdenia ADM.“

100.

Je teda zjavné, že na účely posúdenia významu tejto výhrady odvolateľky nestačí preskúmať len namietané body 75 až 81 napadnutého rozsudku.

101.

Pre lepšie pochopenie treba v prvom rade vychádzať z toho, čo Súd prvého stupňa odvodil zo sporného rozhodnutia, pokiaľ ide o otázky, o ktorých sa tu diskutuje. V tejto súvislosti sa v bode 59 napadnutého rozsudku k posúdeniu závažnosti porušenia Komisiou uvádza:

„Na účely posúdenia týchto prvkov sa Komisia rozhodla vychádzať z obratov, ktoré dotknuté strany dosiahli predajom glukonátu sodného na celosvetovej úrovni počas posledného roku, v ktorom trvalo porušenie, teda roku 1995. Komisia sa v tejto súvislosti domnievala, že ‚keďže [trh s glukonátom sodným je] globálny, tieto obraty [dávali] vernejší obraz o kapacite zúčastnených podnikov spôsobiť významnú škodu iným subjektom na spoločnom trhu a/alebo v EHP‘ … Komisia dodala, že podľa nej je táto metóda potvrdená skutočnosťou, že išlo o celosvetový kartel, ktorého predmetom bolo najmä rozdelenie trhov na celosvetovej úrovni a zamedzenie hospodárskej súťaži v určitých častiach na trhu EHP. Navyše sa domnievala, že celosvetový obrat účastníka kartelu poskytuje takisto predstavu o jeho príspevku k efektívnosti kartelu v jeho celku alebo naopak o nestabilite, ktorou by sa vyznačoval, ak by sa ho uvedený účastník nezúčastnil …“.

102.

V bodoch 82 až 87 napadnutého rozsudku ďalej Súd prvého stupňa dospel k záveru, že usmernenia nestanovujú, že obraty dotknutých podnikov — či už celkový obrat alebo obrat relevantného výrobku — predstavujú východiskový bod pre výpočet pokút a už vôbec nie, že tieto kritériá sú jedinými relevantnými kritériami pre posúdenie závažnosti porušenia. Komisia však môže na obrat prihliadnuť ako na jeden z relevantných faktorov, najmä ak upraví výšku pokuty s cieľom zabezpečiť dostatočný odrádzajúci účinok v súlade s tretím až šiestym odsekom časti 1 A usmernení z roku 1998.

103.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí ADM, z bodov 378 až 382 rozhodnutia Komisie vyplýva, že Komisia v skutočnosti zohľadnila obrat relevantného výrobku, ktorý dotknuté podniky v tejto súvislosti získali. Aby mohla rozdielne posúdiť dotknuté podniky, vychádzala z ich celosvetového obratu glukonátu sodného počas posledného roku porušenia, teda v roku 1995.

104.

V bode 87 napadnutého rozsudku sa stanovuje: “v prejednávanom prípade ide o kartel združujúci podniky ovládajúce takmer všetky podiely na trhu s relevantným výrobkom na celosvetovej úrovni. Okrem toho je kartel založený na určovaní cien a na rozdelení trhu pridelením predajných kvót. V takomto prípade sa Komisia môže v rámci rozdielneho zaobchádzania s dotknutými podnikmi, ako urobila v prejednávanom prípade, oprávnene oprieť o obraty, ktoré členovia tohto kartelu dosiahli predajom glukonátu sodného na celosvetovej úrovni. Keďže účelom tohto rozdielneho zaobchádzania je zhodnotiť efektívnu ekonomickú kapacitu porušiteľov spôsobiť škodu hospodárskej súťaži svojím protiprávnym správaním, a teda zohľadniť ich osobitnú váhu v rámci kartelu, Komisia neprekročila svoj široký rozsah voľnej úvahy, keď usúdila, že podiel jednotlivých členov kartelu na svetovom trhu je vhodným opisným ukazovateľom.“

105.

Vo svojom ďalšom preskúmaní v bodoch 113 a 114 sa Súd prvého stupňa zaoberá tvrdením o nezohľadnení obratu výrobku v EHP. V súvislosti s posúdením, či došlo k porušeniu rovnosti zaobchádzania v porovnaní s rozhodnutím Fosfáty zinku ( 78 ), ktorý žalobkyňa na porovnanie cituje, Súd prvého stupňa v bode 113 okrem iného uvádza, že „okolnosti kartelu, ktoré sú predmetom Rozhodnutia, sú odlišné od tých, ktoré sa vyskytovali v rozhodnutí nazývanom Fosfáty zinku. V skutočnosti kartel na trhu fosfátov zinku pokrýval len územie EHP, kým kartel týkajúci sa glukonátu sodného sa týkal celosvetového trhu.“ V bode 114 Súd prvého stupňa ďalej okrem iného uvádza, že „základná čiastka stanovená Komisiou za porušenie, ktorého sa dopustil ADM v prejednávanom prípade, je primeraná vzhľadom na celok okolností uvedených Komisiou v Rozhodnutí a vzhľadom na posúdenie niektorých z týchto okolností v tomto rozsudku“.

106.

Z toho vyplýva, že na rozdiel od tvrdenia odvolateľky, Súd prvého stupňa nielenže zhrnul relevantné zásady, ale výsledné zistenia aj v predmetnom prípade uplatnil. Odpovedal tak na tvrdenie v súvislosti so zohľadnením obratu výrobku v EHP ( 79 ), a pritom ho v súlade s právom považoval len za jedno z viacerých kritérií. Následne vysvetlil, že (a prečo) obrat účastníkov kartelu z celosvetového predaja glukonátu sodného je vhodným východiskovým bodom pre výpočet pokuty, a tým aj výslovne objasnil, prečo sa ako východiskový bod nepoužil obrat relevantného výrobku v EHP. Súd prvého stupňa sa teda v právom požadovanom rozsahu vysporiadal s tvrdením odvolateľky.

107.

Napokon posúdenie Súdu prvého stupňa, že „základná čiastka stanovená Komisiou za porušenie, ktorého sa dopustil ADM v prejednávanom prípade, je primeraná vzhľadom na celok okolností uvedených Komisiou v Rozhodnutí a vzhľadom na posúdenie niektorých z týchto okolností v tomto rozsudku“ nemožno v tomto odvolacom konaní preskúmať. ( 80 )

108.

Ako odpoveď na opätovný pokus spoločnosti ADM o uplatnenie usmernení z roku 2006 ako korektívu usmernení z roku 1998 treba ešte raz uviesť, že usmernenia z roku 2006 sú v tejto veci irelevantné. ( 81 )

109.

Na základe uvedeného by sa tento odvolací dôvod mal vyhlásiť za neprípustný v tom rozsahu, v akom je jeho cieľom zabezpečenie opätovného posúdenia pokuty, a vo zvyšnej časti za nedôvodný.

110.

Odvolateľka s odvolaním sa na body 107 až 113 napadnutého rozsudku namieta, že Súd prvého stupňa porušil rovnosť zaobchádzania, keď konštatoval, že objektívne rozdiely odôvodňujú rozdiely vo výške pokút vo vzťahu k priamo porovnateľnej veci Fosfáty zinku. ( 82 )

111.

Po prvé, rozsudky, ktoré Súd prvého stupňa cituje v bodoch 108 až 110 sú irelevantné. Podľa ustálenej judikatúry, najmä podľa bodu 209 rozsudku Dansk Rørindustri, Komisia porušuje usmernenia, ak sa po ich prijatí od nich odkloní bez uvedenia odôvodnenia.

112.

Po druhé, Súd prvého stupňa neurčil ani jediný relevantný faktor, na základe ktorého by sa veci Fosfáty zinku a Glukonát sodný od seba odlišovali, pokiaľ ide o aspekty, na ktoré Komisia prihliadla vo svojom rozhodnutí o pokute. Pri výpočte základnej výšky pokuty Komisia v oboch veciach zohľadnila zhodné faktory. Na rozdiel od toho, čo tvrdil Súd prvého stupňa, pri výpočte základnej čiastky sa nepoužil celosvetový obrat. Až v neskoršej fáze sa vo veci Glukonát sodný celosvetový obrat zohľadnil ako kritérium pre rozdelenie do troch skupín so zreteľom na odrádzajúci účinok. Pokuta, ktorá bola stanovená v spornom rozhodnutí, diskriminuje spoločnosť ADM v porovnaní s pokutou stanovenou vo veci Fosfáty zinku.

113.

ADM napokon namieta, že Súd prvého stupňa v rámci svojej neobmedzenej právomoci v bode 114 napadnutého rozsudku konštatoval na základe faktorov, ktoré Komisia zohľadnila, že pokuta je primeraná. ( 83 ) Túto konštatáciu môže Súdny dvor výnimočne preskúmať z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Aj keby sa posúdili len tie faktory, z ktorých vychádzala Komisia pri svojom rozhodnutí, ako to urobil Súd prvého stupňa, prijal by sa záver, že táto vec je priamo porovnateľná s vecou Fosfáty zinku. Súd prvého stupňa nevymedzil nijaký ďalší dodatočný relevantný faktor, v dôsledku ktorého by nastal iný výsledok. ADM ďalej uvádza, že Súd prvého stupňa v rámci svojej neobmedzenej právomoci nemôže porušiť rovnosť zaobchádzania a umožniť Komisii, aby spoločnosti ADM uložila diskriminačnú pokutu, zatiaľ čo k ostatným podnikom by takto nepristupovala. Napokon, ak Súd prvého stupňa konštatoval dodatočný relevantný faktor, ktorý v tomto prípade odôvodňoval vyššiu pokutu, mal ho dostatočne presne vymedziť. V tejto súvislosti je nedostatočné odôvodnenie, ktoré len odkazuje na všetky faktory, ktoré Komisia posúdila vo svojom rozhodnutí.

114.

Komisia uvádza, že Súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí nedopustil nesprávneho právneho posúdenia. Predovšetkým odvolateľka samotná v konaní na prvom stupni nepredložila dostatočné dôkazy na preukázanie toho, v ktorých konkrétnych ohľadoch je táto vec porovnateľná s rozhodnutím Fosfáty zinku a ako presne bola porušená rovnosť zaobchádzania.

115.

Rovnosť zaobchádzania je všeobecnou zásadou práva Spoločenstva, ktorá sa preto v konaní podľa článku 81 ES musí dodržiavať.

116.

Podľa ustálenej judikatúry rovnosť zaobchádzania vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rôznym spôsobom a aby sa s rôznymi situáciami nezaobchádzalo rovnakým spôsobom, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. ( 84 )

117.

Pokiaľ sa teda odvolateľka odvoláva v súvislosti s porušením rovnosti zaobchádzania na situáciu v inom kartele a na rozhodnutie Komisie v súvislosti s takou situáciou, treba poukázať na to, ako to urobil aj Súd prvého stupňa v bodoch 108 až 112 napadnutého rozsudku, že predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie nemôže slúžiť ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže a že rozhodnutia týkajúce sa iných vecí majú iba orientačný charakter, pokiaľ ide o existenciu údajnej diskriminácie, keďže je veľmi málo pravdepodobné, že by okolnosti týchto rozhodnutí, ako sú trhy, výrobky, podniky a dotknuté obdobia, boli rovnaké. ( 85 )

118.

Za týchto okolností zostávalo na odvolateľke, aby pred Súdom prvého stupňa preukázala, prečo bola situácia, na ktorú sa odvolávala, porovnateľná v zmysle uvedenej judikatúry.

119.

Bez toho, aby to odvolateľka namietala, napadnutý rozsudok obsahuje zhrnutie jej vyjadrenia pred Súdom prvého stupňa, ktoré znie takto: „Uvádza totiž, že hoci tieto dve veci sú sčasti súbežné a že sú porovnateľné nielen z hľadiska veľkosti predmetných trhov, ale aj z hľadiska závažnosti a dĺžky trvania porušenia, Komisia vzala do úvahy obmedzenú veľkosť trhu fosfátu zinku v Európe a v druhej uvedenej veci stanovila celkovú pokutu na 11,95 milióna eur (alebo 75% celkovej výšky predaja predmetného výrobku) oproti 40 miliónom eur celkovej pokuty vo veci týkajúcej sa glukonátu sodného (čo znamená viac ako 200% predaja predmetného výrobku v EHP). Okrem toho ADM uvádza, že vo veci nazvanej „Fosfáty zinku“ základná čiastka bola stanovená na 3 milióny eur v prípade podnikov, ktoré mali podiel na trhu väčší ako 20%, a na 0,75 milióna eur v prípade podniku, ktorý mal trochu menší podiel na trhu. Pripomína, že v prípade glukonátu sodného Komisia stanovila východiskovú sumu pre výpočet pokuty na 10 miliónov eur v prípade podnikov, ktorých podiel na trhu bol vyšší ako 20%, a na 5 miliónov eur v prípade tých, ktoré mali trocha menší podiel na trhu.“ ( 86 )

120.

Súd prvého stupňa na toto vyjadrenie odpovedal v napadnutých bodoch 113 a 114:

121.

V prvom z uvedených dvoch bodov Súd prvého stupňa v právom požadovanom rozsahu odpovedal na všetky tvrdenia spoločnosti ADM. Okrem toho treba v súvislosti s prejednávanou vecou poznamenať, že odvolateľka — ako vyplýva z jej vyjadrenia v napadnutom rozsudku — nepodala ucelenejšie vysvetlenie toho, v akých konkrétnych ohľadoch by sa oba prípady mali považovať za porovnateľné, pokiaľ ide o rozsah relevantných trhov a závažnosť a trvanie porušenia.

122.

Pokiaľ ide o posúdenie, ktoré Súd prvého stupňa urobil v druhom uvedenom bode, treba nakoniec poznamenať, že Súdny dvor nemôže z dôvodu rovnosti nahradiť svojím posúdením posúdenie Súdu prvého stupňa rozhodujúceho v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci o výške pokút. ( 87 )

123.

Treba napokon poukázať na to, že súvislosť s rozsudkom Dansk Rørindustri a i./Komisia ( 88 ), na ktorú odvolateľka poukazuje, nevedie k žiadnemu výsledku. Odvolateľka tvrdila, že Komisia porušuje usmernenia, ak sa od nich odchýli bez odôvodnenia. Odvolateľka nepreukázala súvislosť medzi týmto tvrdením a rovnosťou zaobchádzania vo vzťahu k prípadu Fosfáty zinku.

124.

Na základe uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor zamietol tento odvolací dôvod ako nedôvodný.

125.

V časti 1A usmernení z roku 1998 sa na účely stanovenia základnej čiastky rozlišuje medzi troma kategóriami závažnosti porušenia, ku ktorým sú priradené rôzne základné sumy, pričom ide o kategórie „mierne“, „závažné“ a „veľmi závažné“ porušenie. Suma je určená na základe viacerých kritérií, medzi inými aj „skutočného dosahu na trh, ak je možné ho merať“.

126.

V tejto súvislosti odvolateľka tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o stanovenie trhového vplyvu kartelu. Namieta porušenie zásady dodržiavania vlastných pravidiel, chýbajúcu odpoveď Súdu prvého stupňa na otázku vplyvu v prípade zmeny vymedzenia trhu a neprípustnosť obracania dôkazného bremena.

127.

Vzhľadom na to, že tieto odvolacie dôvody sa do značnej miery prekrývajú, preskúmam ich spoločne.

128.

Spoločným východiskovým bodom týchto odvolacích dôvodov je skutočnosť, že spoločnosť ADM zastáva názor, že Komisia vymedzila relevantný trh výrobku príliš reštriktívne a že s tým súvisiace zistenia vzhľadom na skutočný trhový vplyv sú nesprávne. Komisia vymedzila relevantný trh výrobku ako „trh glukonátu sodného v tuhej a tekutej forme a jeho základného výrobku, kyseliny glukónovej“. ( 89 )

129.

V odpovedi na tvrdenia, ktoré ADM uviedla v správnom konaní, Komisia pripustila, že existovalo určité množstvo čiastočne substitučných výrobkov pre glukonát sodný v závislosti od jeho použitia, ale uznala, že nič nedokazuje, že tieto výrobky vytvárali skutočný tlak na cenu glukonátu sodného. Naopak, Komisia usúdila, že viaceré dôkazy svedčili proti tvrdeniu, ktoré zastávala ADM. Uviedla, že neexistovali výrobky úplnej substitúcie glukonátu sodného a že vzhľadom na to, že tento výrobok bol vhodnejší pre životné prostredie, niektorí používatelia ho uprednostnili pred možnými substitučnými výrobkami. Okrem toho považovala tento názor za potvrdený jednak odpoveďami, ktoré poskytli klienti účastníkov kartelu a jednak samotnou existenciou kartelu obmedzeného na glukonát sodný, čo podľa nej naznačovalo, že sami účastníci považovali trh za obmedzený na glukonát sodný. ( 90 )

130.

Odvolateľka tvrdí, že v bode 238 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa nesprávne zamietol výhradu založenú na nesprávnom vymedzení relevantného trhu.

131.

Poukazuje na body 226 až 239 napadnutého rozsudku a tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil zásadu, podľa ktorej Komisia musí dodržiavať svoje vlastné pravidlá, teda v tomto prípade usmernenia o stanovovaní pokút. Pri skúmaní vplyvu kartelu na relevantný trh je správne vymedzenie relevantného trhu výrobku nevyhnutným východiskovým bodom. Pokiaľ je, ako v tomto prípade, relevantný trh výrobku vymedzený príliš reštriktívne, závery, ktoré sa na základe takého vymedzenia urobia vzhľadom na vplyv kartelu, budú takisto nesprávne. Komisia vymedzila relevantný trh nesprávne, čo viedlo k nesprávnemu posúdeniu v súvislosti s trhovým vplyvom. Keďže glukonát sodný je len jedným z mnohých chelátových činidiel a je ľahko nahraditeľný, kartel nemal trhovú silu, ktorá sa mu prisudzovala.

132.

Odvolateľka uvádza, že Súd prvého stupňa sa dopustil právneho omylu, keď vo svojej odpovedi na jej súvisiace tvrdenie uviedol, že ADM mala preukázať, že relevantný trh sa mal vymedziť inak, ako ho vymedzila Komisia. ADM v tejto súvislosti namieta, že je naopak vecou Komisie, aby preukázala vplyv kartelu na relevantný trh, súčasťou čoho je podľa usmernení aj vymedzenie relevantného trhu výrobku. Ak také vymedzenie neexistuje, dôkazné bremeno nemožno preniesť na druhého účastníka, teda na ADM.

133.

Po druhé, odvolateľka s poukázaním na body 234 a 236 napadnutého rozsudku uvádza, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď neodpovedal na tvrdenie spoločnosti ADM o tom, že dôkazy preukazujú, že pri širšom vymedzení trhu by kartel nemal na trh nijaký vplyv.

134.

ADM tvrdí, že vo svojej žalobe pred Súdom prvého stupňa preukázala, okrem iného na základe tabuliek, že glukonát sodný predstavuje len 20% podiel relevantných chelátových činidiel. Podľa nej to je silný argument na podporu jej záveru, že kartelová dohoda nemala žiaden vplyv na kontrolu cien. ADM preukázala, že vývoj cien substitútov chelátových činidiel v čase pred, počas a po kartelovej dohode, ukazoval veľmi úzku cenovú koreláciu vo vzťahu ku glukonátu sodnému. Podľa ADM z týchto dôkazov jednoznačne vyplýva, že za cenový vývoj boli zodpovedné iné faktory ako kartelová dohoda.

135.

Po tretie, s odvolaním na body 230, 234, 236 a 237 napadnutého rozsudku odvolateľka namieta, že Súd prvého stupňa prevrátil dôkazné bremeno, keď od ADM vyžadoval, aby preukázala, že pri neexistencii kartelovej dohody by ceny zostali rovnaké.

136.

V odpovedi na tvrdenie spoločnosti ADM, že Komisia má povinnosť preukázať vývoj cien pri neexistencii kartelu, konkrétne že ceny by pri kartelovej dohode boli vyššie ako bez nej, Súd prvého stupňa v bodoch 177 a 184 napadnutého rozsudku uviedol, že táto úloha je nesmierne náročná. Napriek tomu v bode 237 vyžadoval od spoločnosti ADM, aby preukázala, že kartel nemal žiaden vplyv. Podľa ADM tým Súd prvého stupňa v rozpore s právom prevrátil dôkazné bremeno. Podľa usmernení je Komisia povinná preukázať vplyv. Usmernenia však nestanovujú, že ADM je povinná preukázať, že vplyv neexistuje.

137.

Komisia uvádza, že uvedené tvrdenie ADM je nedôvodné a vyplýva z nepochopenia napadnutého rozsudku. Ako Súd prvého stupňa objasnil v bode 229 napadnutého rozsudku, otázka vymedzenia trhu v tomto prípade nevzniká v súvislosti s konštatovaním porušenia, ale v súvislosti s posúdením závažnosti porušenia. Súd prvého stupňa konštatoval, že ADM v prvostupňovom konaní nepreukázala, že pri použití iného vymedzenia trhu by sa vplyv na relevantný trh musel posudzovať odlišne. ADM žiada, aby Súdny dvor v odvolacom konaní posúdil skutkovú okolnosť, ktorú spoločnosť sama nepreukázala v prvostupňovom konaní.

138.

V bodoch 228 až 237 napadnutého rozsudku sa Súd prvého stupňa zaoberá podstatou tvrdenia ADM, že Komisia definovala relevantný trh výrobkov veľmi zužujúco, keď vylúčila substitúty glukonátu sodného, a preto nesprávne.

139.

Súd prvého stupňa v prvom rade poukazuje na to, že ADM netvrdí, že relevantný trh výrobkov bol vymedzený nesprávne, s tým cieľom, aby preukázala, že Komisia porušila článok 81 ods. 1 ES. ADM nepopiera, že svojou účasťou na kartelovej dohode v súvislosti s glukonátom sodným sa dopustila porušenia v zmysle uvedeného ustanovenia. ( 91 )

140.

Súd prvého stupňa ďalej uvádza, že v tejto veci ide naopak o výhradu, že Komisia uložila spoločnosti ADM veľmi vysokú pokutu, najmä preto, že uznala existenciu konkrétneho vplyvu kartelu na relevantný trh a že túto skutočnosť zohľadnila pri určení výšky pokuty. Túto argumentáciu je však možné prijať iba vtedy, ak ADM preukáže, že keby Komisia inak vymedzila relevantný trh výrobkov, musela by konštatovať, že porušovanie nemalo konkrétny vplyv na trh definovaný ako trh glukonátu sodného a jeho substitútov. ( 92 )

141.

Súd prvého stupňa v tejto súvislosti objasňuje, že skúmanie vplyvu kartelu na trh podľa časti 1A usmernení z roku 1998 so sebou nevyhnutne prináša potrebu uchýliť sa k domnienkam, najmä s cieľom preskúmať, aká by bola cena relevantného výrobku, pokiaľ by kartel neexistoval. ( 93 ) Predovšetkým Komisia — a rovnako aj jej protistrana, ak to popiera ( 94 ) — má povinnosť posúdiť, aká by bola cena relevantného výrobku, pokiaľ by kartel neexistoval, pričom sa nevyhne riskantným špekuláciám, ktoré však musí vyvážiť dostatočne pravdepodobnými dôkazmi, ktorých množstvo sa nedá presne určiť. ( 95 )

142.

ADM sa nepodarilo vyvrátiť analýzu uskutočnenú Komisiou v jej rozhodnutí, pokiaľ ide o trh glukonátu sodného, a neposkytla ani hrubé porovnanie úrovne cien, ktoré sa skutočne uplatňovali v období kartelu na širšom trhu chelátových činidiel, a úrovne, ktorá by s najväčšou pravdepodobnosťou prevládala na tom istom širšom trhu, keby kartel obmedzený na glukonát sodný nevznikol. ( 96 )

143.

Z predložených troch odvolacích dôvodov sa budem najskôr zaoberať posledným z nich, pretože som toho názoru, že objasnením otázky „dôkazného bremena“ aspoň čiastočne odpoviem aj na zvyšné dva odvolacie dôvody — porušenie zásady dodržiavania vlastných pravidiel a neposkytnutie odpovede na otázku vplyvu v prípade zmeny vymedzenia trhu.

144.

Použitie výrazu „dôkazné bremeno“ je na tomto mieste nevhodné a zavádzajúce. V tomto prípade ide totiž predovšetkým o procesnú povinnosť tvrdenia skutočností a ich odôvodnenia. Myslí sa tým príslušná zodpovednosť účastníkov konania za odôvodnenie skutočností, ktoré môžu predložiť na podporu svojho konkrétneho stanoviska. Každý účastník konania musí najskôr presvedčivo tvrdiť jednotlivé, preňho priaznivé skutočnosti, pričom tvrdenia jednej strany sú kritériom protitvrdení druhej strany.

145.

Presnejšie povedané, odôvodnené tvrdenie Komisie môže byť vyvrátené iba rovnako odôvodneným tvrdením protistrany alebo protistrán. Iba v prípade, ak obaja účastníci použijú presvedčivú argumentáciu a dospejú k rozdielnym záverom, použijú sa pravidlá o dôkaznom bremene. ( 97 )

146.

V tomto prípade Komisia pri posúdení závažnosti porušenia na účely stanovenia pokuty vychádzala z vymedzenia relevantného trhu výrobkov.

147.

Súd prvého stupňa zjavne považoval toto vymedzenie za presvedčivé podľa uvedených pravidiel o dôkaznom bremene, pretože tento prístup prijal ako základ pre svoje ďalšie posúdenie. V tom nemožno vidieť žiadne nesprávne právne posúdenie.

148.

Súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení jednoznačne vysvetlil, že nestačí, ak ADM len tvrdí, prípadne podľa potreby preukáže, že pôvodné vymedzenie trhu je nesprávne; treba tiež preukázať, ako z toho vyplýva podstatne odlišné posúdenie závažnosti porušenia. Súd z toho implicitne vyvodzuje, že nie je úplne jednoznačné — ako tvrdí ADM — že nesprávne vymedzenie relevantného trhu v takom prípade ako je tento má za následok nesprávne posúdenie vplyvu kartelu. Súd prvého stupňa preto metodicky ukladá účastníkovi, ktorý spochybňuje posúdenie Komisie, v tomto prípade ADM, povinnosť vykonať a predložiť tie isté analytické kroky, ktoré musí Komisia dodržať vo svojom posúdení.

149.

Súd prvého stupňa preto od odvolateľky žiadal, aby vo svojich vyjadreniach predložila analýzu prinajmenšom s rovnakým odôvodnením. Ak ADM chcela úspešne namietať vyjadrenia Komisie, ktoré Súd prvého stupňa považoval za úplne presvedčivé, spolu so zisteniami v spornom rozhodnutí — takisto rovnako presvedčivými — mohla tak urobiť len na základe tvrdení, ktoré mali byť rovnako presvedčivé a odôvodnené. Vzhľadom na okolnosti tejto veci to potom zahŕňa nielen vyjadrenia o pôvodnom vymedzení trhu, ale aj tie, ktoré sa týkajú všetkých ostatných posúdení zo strany Komisie.

150.

V bodoch 230 a 237 napadnutého rozsudku slovami „nemalo konkrétny dopad“ a „neexistoval“ a „alebo bol zanedbateľný“, Súd prvého stupňa jednoznačne uvádza, že len v tom prípade, keby existujúci kartel nemal vplyv na širší trh s chelátovým činidlami, ktorý existoval podľa ADM, bola by dostatočne preukázaná nesprávnosť názoru Komisie v súvislosti s vplyvom kartelu na relevantný trh. Tvrdenie, že sa vymedzenie trhu zmenilo, preto malo byť doplnené o odôvodnené tvrdenie, že kartelová dohoda nemala vplyv na relevantný trh, to znamená, že bola neúspešná, pretože sa ňou nedosiahol žiaden výsledok.

151.

Súd prvého stupňa zastáva názor, že ADM zostáva povinnosť to „preukázať“ alebo predložiť dôkazy, ktoré by spolu predstavovali „súbor navzájom súvisiacich dôkazov preukazujúcich s primeranou pravdepodobnosťou“ ( 98 ), a to porovnaním cien pri existencii kartelu s cenami pri neexistencii kartelu ( 99 ), pričom ceny pri neexistencii kartelu možno preukázať, ako to Súd prvého stupňa uviedol v bodoch 175 až 178, len na základe domnienok.

152.

Touto analýzou Súd prvého stupňa preukázal platne a bez právnych omylov, v súlade so všeobecnými pravidlami bremena tvrdenia a dôkazného bremena, prečo sa ADM nepodarilo vyvrátiť zistenia Komisie, ktoré sú v tejto veci sporné.

153.

Ale aj keby Súdny dvor vo svojom rozsudku nemohol prijať tieto tvrdenia Súdu prvého stupňa, rozsudok Súdu prvého stupňa by sa napriek tomu nemusel zamietnuť. Jeho výroková časť je totiž správna aj z ďalších právnych dôvodov, čo znamená, že odvolanie sa musí zamietnuť. ( 100 ) Subsidiárne by som chcela zhrnúť úvahy, na ktorých sa toto konštatovanie zakladá:

154.

Tri odvolacie dôvody, ktoré treba preskúmať, obsahujú vnútornú, zjavne rozporuplnú argumentáciu, ktorá neobstojí pred preskúmaním podľa logických pravidiel a na základe skúseností, a preto nemôže vyvrátiť zistenia Komisie, ktoré sú v tejto veci sporné. Presnejšie povedané, ADM pripúšťa, že kartelové dohody sa uzatvárali počas niekoľkých rokov, ale nedosahovali vraj žiaden výsledok, pretože taká dohoda nemohla mať žiaden vplyv na „širšom trhu“. Neexistuje však ani najmenší náznak toho, že táto argumentácia je správna. Účasť na postupoch v rozpore s hospodárskou súťažou má totiž vo všeobecnosti za cieľ maximalizovať zisky podniku. ( 101 ) ADM však napriek tomu tvrdí, že v tomto prípade investovala čas, energiu a peniaze počas niekoľkých rokov do kartelu, ktorý nemal žiaden ziskový vplyv. Samotné toto tvrdenie nie je vierohodné. Vzhľadom na dobre známu protiprávnosť kartelových dohôd a hrozbu pokút by bolo paradoxné, keby sa takáto nezisková kartelová dohoda roky zachovávala. ( 102 ) Vzhľadom na to, že tomuto tvrdeniu spolu s predloženým vymedzením trhu chýba akákoľvek logika, nemožno ním vyvrátiť zistenia Komisie v súvislosti s vplyvom kartelu na relevantný trh, vrátane vymedzenia takého trhu.

155.

V dôsledku toho treba odvolací dôvod založený na porušení pravidiel dôkazného bremena v každom prípade zamietnuť.

156.

Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o zásadu dodržiavania vlastných pravidiel, ktorej nedodržanie ADM namietala, Súd prvého stupňa sa ani v tomto ohľade nedopustil nesprávneho právneho posúdenia. Povinnosťou Komisie nebolo preukázať vplyv kartelu na „širší“ trh, ktorý ADM vymedzila. Nebol na to dôvod, pretože ADM sa nepodarilo vyvolať pochybnosti o správnosti vymedzenia a analýze predloženej Komisiou.

157.

Rovnako nemožno uznať ani posledný z troch odvolacích dôvodov, ktoré tu preskúmavam, konkrétne že Súd prvého stupňa sa nevysporiadal s tvrdeniami spoločnosti ADM, že keby bolo vymedzenie trhu iné, dôkazy by preukázali, že kartel nemal vplyv na trh.

158.

Ako už bolo uvedené ( 103 ), podľa pravidiel týkajúcich sa dôkazného bremena a bremena tvrdenia, je jednoznačné, a preto právne nenapadnuteľné, že Súd prvého stupňa od ADM žiadal, aby odôvodnenými tvrdeniami spochybnila sporné zistenia Komisie, vrátane vymedzenia trhu, v takom rozsahu, aby ich vyvrátila. V tejto súvislosti je vecou Súdu prvého stupňa, aby posúdil hodnotu, ktorú treba prisúdiť jednotlivým dôkazom, ktoré sú mu predkladané ( 104 ), čo znamená, že s výnimkou nesprávneho vyhodnotenia dôkazov ( 105 ), ktoré v tejto veci nebolo napadnuté, je významné to, či sa ADM podarilo Súd prvého stupňa presvedčiť. Preto nemožno nič namietať voči tomu, že Súd prvého stupňa od ADM žiada, aby porovnala cenové úrovne: porovnala vývoj cien s kartelovou dohodu a bez nej ( 106 ), čo je nedeliteľnou súčasťou posúdenia vplyvu kartelu na relevantný trh. Na tento účel je nevyhnutné vykonať a predložiť tie isté analytické kroky, ktoré musí aj Komisia dodržiavať vo svojom posúdení.

159.

Odvolateľka nepochybne ( 107 ) predložila jednu z týchto cenových úrovní ( 108 ), ale určite nie obe. Nič v jej tvrdeniach nenaznačuje, že by tvrdila, že vychádzala z nevyhnutných hypotéz ( 109 ), ktoré by mohli preukázať takú úroveň cien, „ktorá by s najväčšou pravdepodobnosťou prevládala na širšom trhu, keby neexistovala kartelová dohoda obmedzená na glukonát sodný“.

160.

V bodoch 234 a 236 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa toto zistenie dostatočne odôvodnil a žiadne pochybenie nie je zjavné.

161.

Na základe uvedeného by sa mal skúmaný odvolací dôvod zamietnuť v celom rozsahu.

162.

Podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 dĺžka trvania porušenia ovplyvňuje výpočet pokuty, konkrétne vo forme zvýšenia podľa časti 1B usmernení z roku 1998. ( 110 )

163.

V súvislosti so štyrmi odvolacími dôvodmi, ktoré odvolateľka špecifikovala vo vzťahu k otázke dátumu ukončenia kartelovej dohody, tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď prijal záver Komisie o tom, že ADM bola účastníčkou kartelovej dohody tri roky a 11 mesiacov, od júna 1991 do júna 1995, v dôsledku čoho sa jej pokuta zvyšuje o 35%. V skutočnosti však účasť ADM trvala len tri roky a štyri mesiace, od októbra/novembra 1991 do 4. októbra 1994. ( 111 ) Podľa toho preto treba pokutu znížiť.

164.

Odvolateľka pred Súdom prvého stupňa konkrétne tvrdila, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že porušovanie pretrvávalo až do júna 1995. Tvrdila jednak, že svoju účasť na karteli ukončila počas stretnutia 4. októbra 1994 v Londýne a že stretnutie, ktoré sa uskutočnilo v dňoch 3. až v Anaheime (Kalifornia) nemôže byť považované za pokračovanie porušovania. ( 112 )

165.

Odvolateľka nasmerovala svoje štyri odvolacie dôvody proti posúdeniu, ktoré v tejto súvislosti urobil Súd prvého stupňa: porušenie článku 81 ES nesprávnym uplatnením pravidiel o ukončení účasti na kartele, nesprávne vyhodnotenie dôkazov v súvislosti s ukončením účasti ADM, porušenie článku 81 ES v súvislosti so stretnutím v Anaheime a nesprávne vyhodnotenie dôkazov v súvislosti s údajnou poznámkou spoločnosti Roquette.

166.

Skôr než podrobne preskúmam tieto odvolacie dôvody, chcela by som najskôr opäť uviesť niekoľko poznámok v súvislosti s procesným rozložením dôkazného bremena a bremena tvrdenia, keďže otázka, ktorá stojí pred nami, sa sčasti odlišuje od toho, čo už bolo uvedené. ( 113 )

167.

Je pravda, že aj odvolací dôvod, ktorý sa tu má preskúmať, sa v konečnom dôsledku týka stanovenia pokuty. Táto časť stanovovania pokuty však vychádza z kritéria trvania kartelu. Toto kritérium je obsahovo naplnené zisteniami Komisie týkajúcimi sa existencie porušení pravidiel hospodárskej súťaže a jej závermi v tejto súvislosti.

168.

Pokiaľ ide o dĺžku trvania kartelovej dohody alebo individuálnu účasť podnikov na tejto dohode, ako v tomto prípade, je Komisia povinná uviesť dôkazy o dátumoch, ktoré stanovila v spornom rozhodnutí. ( 114 ) V sporoch o porušenie pravidiel hospodárskej súťaže je totiž Komisia povinná preukázať porušenia, ktoré zistila a predložiť dôkazy, ktoré v právom požadovanom rozsahu preukážu existenciu okolností zakladajúcich porušenie. ( 115 )

169.

V tejto súvislosti nie je nezvyčajné, keď sa existencia postupov alebo dohôd v rozpore s hospodárskou súťažou odvodí len z niekoľkých indícií alebo zo zhody okolností, ktoré vo svojej vzájomnej súvislosti môžu predstavovať dôkaz o porušení pravidiel hospodárskej súťaže, ak neexistuje nijaké iné vierohodné vysvetlenie. ( 116 )

170.

Ak je účasť podnikov na stretnutiach majúcich zjavne protisúťažnú povahu preukázaná, pre dôkazné bremeno platí pravidlo, že je vecou dotknutého podniku, aby preukázal, že sa na týchto stretnutiach nezúčastnil s úmyslom porušovania hospodárskej súťaže, tým, že preukáže, že svojim konkurentom oznámil, že sa na týchto stretnutiach zúčastňuje s iným cieľom ako oni. ( 117 ) Za riadnu obranu sa nepovažuje, ak podnik tvrdí, že sa potajomky alebo skryto z kartelovej dohody stiahol. ( 118 )

171.

Po tomto objasnení dôkazného bremena však nemožno stratiť zo zreteľa aspekt bremena tvrdenia a odôvodnenia, ktorý už bol skôr preskúmaný. ( 119 ) Lebo aj keď Komisia má dôkazné bremeno v súvislosti so svojimi zisteniami, ktoré urobila v spornom rozhodnutí, napriek tomu je to predovšetkým žalobca — v tomto prípade ADM — ktorý má tvrdiť okolnosti a indície, spôsobilé vyvolať pochybnosti o správnosti zistení, z ktorých vychádza napadnuté opatrenie ( 120 ), pričom presvedčivosť tvrdení Komisie je kritériom pre silu jeho protitvrdení.

172.

Posúdenie skutkového stavu a dôkazov je v zásade vecou Súdu prvého stupňa ( 121 ), pričom logicky sem patrí aj posúdenie váhy vyjadrení, a v odvolacom konaní ho možno namietať len obmedzene, najmä v súvislosti s nesprávnym vyhodnotením dôkazov. ( 122 )

173.

Odvolateľka s poukázaním na body 247 až 253 napadnutého rozsudku namieta, že Súd prvého stupňa porušil článok 81 ES tým, že nesprávne uplatnil pravidlá o ukončení účasti na kartelovej dohode. Súd prvého stupňa síce správne uplatnil test „verejného dištancovania sa“, ktorý je relevantný v súvislosti s ukončením účasti na kartelovej dohode, napriek tomu však mal zo skutočnosti, že ADM odišla zo stretnutia kartelu 4. októbra 1994 v Londýne, vyvodiť záver, že ukončila svoju účasť v kartele.

174.

Súd prvého stupňa však nevyvodil tento záver z týchto skutočností — že ADM počas uvedeného stretnutia (i) pohrozila, že sa z dohody stiahne, ak nebudú splnené jej podmienky; (ii) stanovila ultimátum a (iii) odišla zo stretnutia, keď jej ultimátum nebolo splnené. Súd prvého stupňa nesprávne zahrnul do testu verejného dištancovania sa subjektívny prvok, a to posudzovaním úmyslov ADM. Jej odchod zo stretnutia považoval za negociačnú stratégiu a 4. október 1994 preto podľa neho nebol dňom ukončenia.

175.

Test verejného dištancovania sa však musí chápať ako výlučne objektívny test. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že koncept protiprávnej dohody alebo zosúladeného postupu má objektívny cieľ, vyžaduje „vedomý konsenzus“ ( 123 ) a „jednoznačný prejav vôle“. ( 124 ) ( 125 ) Podľa judikatúry ani tajné stiahnutie sa z kartelovej dohody sa nepovažuje za riadnu obranu. ( 126 ) Odvolateľka uvádza, že rovnako ani skrytý úmysel naďalej sa zúčastňovať na kartelovej dohode po verejnom dištancovaní sa nemožno považovať za priťažujúcu okolnosť. Keby išlo o negociačnú stratégiu, tak ňou bola tá, ktorá zlyhala. V každom prípade článok 81 ES postihuje zjavné konanie, nie protiprávne myšlienky.

176.

Okrem toho po odchode odvolateľky zo stretnutia, a teda po jej stiahnutí sa z dohody, sa táto dohoda aj tak ukončila pre nevyriešené rozpory. Následne už nedošlo k nijakým ďalším konaniam v súvislosti s dohodou, čo naznačuje aj skutočnosť, že sa skončilo odovzdávanie údajov o predajoch, čo samotný Súd prvého stupňa uznal v bode 252 napadnutého rozsudku.

177.

Skutočnosti v bodoch 248 a 249 napadnutého rozsudku sú napokon podľa odvolateľky po prvé nesprávne a po druhé irelevantné, pretože ich Komisia neuvádza vo svojom rozhodnutí ani vo svojom vyjadrení k žalobe.

178.

Komisia bráni napadnutý rozsudok.

179.

Súd prvého stupňa v bode 246 napadnutého rozsudku zdôrazňuje test „verejného dištancovania sa“. Záver, že ADM definitívne ukončila svoju účasť na kartelovej dohode, možno prijať len vtedy, „ak sa verejne dištancovala od obsahu stretnutí“. Následne v bode 247 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa nepovažuje odchod ADM zo stretnutia 4. októbra 1994 v Londýne za definitívne ukončenie jej účasti na kartelovej dohode, pretože ADM sa verejne nedištancovala od cieľov kartelovej dohody, ale naopak, jej snahy o vyriešenie nezhôd medzi účastníkmi kartelu a o dosiahnutie kompromisu svedčia o tom, že uznala skutočnosť, že kartelová dohoda sa bude ďalej vykonávať. Súd prvého stupňa v dôsledku toho súhlasí s názorom Komisie, že toto konanie možno považovať za negociačnú stratégiu a nie za ukončenie účasti na kartelovej dohode.

180.

Vzhľadom na to, že odvolací súd nemôže nanovo posudzovať skutkový stav ( 127 ), pri skúmaní tohto odvolacieho dôvodu sa treba obmedziť na otázku, či pri posúdení skutkového stavu možno prihliadnuť na pohnútky spoločnosti ADM, ktoré ju viedli k tomu, aby odišla zo stretnutia 4. októbra 1994 v Londýne.

181.

Odvolateľka nepopiera, že 4. októbra 1994 sa v Londýne uskutočnilo jedno zo stretnutí, ktoré „majú zjavne protisúťažnú povahu“. ( 128 ) V tomto prípade je vecou odvolateľky, ako už bolo uvedené vyššie, aby predložila dôkazy o tom — a v prípade potreby preukázala — že pri svojej účasti na týchto stretnutiach nemala protisúťažný úmysel alebo pred svojimi konkurentmi dala najavo, že sa na stretnutí zúčastňuje s odlišným cieľom ako oni. ( 129 )

182.

Na rozdiel od toho, čo odvolateľka tvrdí, „úmysel“ alebo „pohnútky“ sa berú do úvahy a majú svoj význam. Významné sú aj vyhliadky príjemcu. Ide totiž o to, či jeho konkurenti boli upozornení na to, že jeho cieľ je odlišný od ich cieľa. Myslí sa tým taký cieľ, ktorý (už) nemá protisúťažnú povahu.

183.

Takýto názor sa zdôrazňuje najmä v rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia:

184.

Na inom mieste uvedeného rozsudku sa okrem toho uvádza, že ide o to, aby podnik otvorene preukázal svoj nesúhlas s protisúťažnými postupmi alebo informoval ostatných zúčastnených, že sa stretnutia zúčastňuje s „odlišným“ — to znamená, iným ako protisúťažným — cieľom. ( 130 )

185.

Vzhľadom na uvedené sa teda Súd prvého stupňa nedopustil nesprávneho posúdenia v súvislosti s testom; správne ho stanovil aj uplatnil.

186.

V súvislosti so skutočnosťami uvedenými v bodoch 248 a 249 napadnutého rozsudku, ktoré odvolateľka považuje za nesprávne a irelevantné, treba uviesť, že stratili na význame, pretože posúdenie v bodoch 246 a 247 napadnutého rozsudku stačí na zamietnutie žalobného dôvodu.

187.

Na základe uvedeného navrhujem, aby sa aj tento odvolací dôvod zamietol ako nedôvodný.

188.

V mierne pozmenenom poradí sa teraz vrátim k stretnutiu v Anaheime v júni 1995 a potom sa budem venovať spoločne obom tvrdeniam o nesprávnom vyhodnotení dôkazov.

189.

Odvolateľka tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil článok 81 ES, keď dospel k záveru, že stretnutie v Anaheime v júni 1995 malo protisúťažnú povahu. Stretnutie v Anaheime nemalo protisúťažnú povahu, pretože na ňom došlo k výmene len takých údajov o trhu, ktoré nemajú osobitný vzťah k firmám. Na základe premisy, že kartelová dohoda bola ukončená 4. októbra 1994, mohlo ísť nanajvýš o začiatok nového kartelu. Pokus o zistenie celkovej veľkosti trhu prostredníctvom anonymnej výmeny informácií nie je sám osebe zakázaný. Komisia v rozpore s článkom 265 napadnutého rozsudku ani nepreukázala, že tým došlo k obmedzeniu hospodárskej súťaže. Súd prvého stupňa sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď prijal záver, že stretnutie v júni 1995 bolo pokračovaním kartelovej dohody.

190.

Komisia na toto tvrdenie odpovedala v tom zmysle, že odvolateľka neukončila svoju účasť na kartele stretnutím v októbri 1994 a že stretnutie v Anaheime bolo ďalším stretnutím kartelu. Súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia.

191.

V bodoch 258 až 268 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa posúdil charakter stretnutia Anaheime od 3. do 5. júna 1995. S týmto cieľom posúdil predložené skutočnosti v sérii piatich krokov. V bodoch 258 až 262 sa nachádzajú prvé dva kroky, ktoré sú predmetom tohto odvolacieho dôvodu a týkajú sa priebehu stretnutia:

…

192.

Nasledujúci krok v posúdení („na treťom mieste“) sa týka poznámky pripisovanej spoločnosti Roquette, čo je otázka, ktorú treba preskúmať neskôr. Štvrtý krok sa týka vyhlásení členov kartelu, ktoré treba rovnako preskúmať neskôr. V bode začínajúcom slovami „na piatom mieste“ je skutočnosť, že stretnutie sa konalo v rámci všeobecného stretnutia zástupcov priemyslu, označená za irelevantnú. Súd prvého stupňa uvádza, že táto skutočnosť nevylučuje možnosť, že dotknuté podniky využili uvedené všeobecné stretnutie, aby diskutovali o veciach týkajúcich sa kartelu.

193.

Úvahy Súdu prvého stupňa v bodoch 258 až 262, ktoré tu budem skúmať, sa v zásade týkajú posúdenia skutkového stavu, ktorý sa už principiálne nesmie znovu preskúmavať v odvolacom konaní. ( 131 ) Súd prvého stupňa vychádzal z predpokladu, že stretnutie v Anaheime nebolo začiatkom nového kartelu, ale pokračovaním toho pôvodného. Tvrdenie odvolateľky, že kartel bol ukončený na stretnutí 4. októbra 1994 v Londýne, je podľa zistenia Súdu prvého stupňa nesprávne. Obe uvedené konštatácie sú výsledkom posúdenia skutkového stavu Súdom prvého stupňa, a preto je vylúčené, aby v tejto súvislosti Súdny dvor nahradil jeho posúdenie svojím vlastným posúdením.

194.

Tvrdenie odvolateľky, že na stretnutí v júni 1995 nedošlo k protiprávnej výmene informácií, pretože cieľom pokusu o zistenie celkovej veľkosti trhu prostredníctvom anonymnej výmeny informácií nebolo obmedzenie hospodárskej súťaže, predstavuje hraničný prípad medzi posúdením skutkového stavu a právnou otázkou.

195.

Pri samostatnom posúdení sa otázka, či takú výmenu informácií možno považovať za konanie v rozpore s hospodárskou súťažou, dá v zásade považovať za právnu otázku. Z toho podľa všetkého vychádza odvolateľka, ktorá poukazuje na rôzne zdroje, ktoré majú jej tvrdenie podporiť. ( 132 )

196.

V prejednávanej veci však Súd prvého stupňa nebol postavený pred túto otázku izolovane, ale v súvislosti so zaradením a posúdením jedného z mnohých stretnutí — pokiaľ vieme posledného — účastníkov kartelu. Predmetné súvislosti sa vyznačujú tým, že neexistuje spor o tom, že kartel existoval počas niekoľkých rokov. Preto ide v tejto súvislosti o otázku zaradenia a posúdenia konania účastníkov na tomto zjavne poslednom stretnutí.

197.

Súd prvého stupňa doposiaľ posúdil predložený skutkový stav a konštatoval, že stretnutia sa zúčastnili všetci členovia kartelu a rovnako ako na ostatných stretnutiach v minulosti diskutovali o objemoch predaja za predchádzajúci rok. Prihliadol aj na to, že bol navrhnutý a zavedený do praxe nový systém výmeny informácií o objemoch predaja. V tejto súvislosti si všimol aj to, že tento systém mal umožniť anonymné zisťovanie celkového objemu trhu s glukonátom sodným, t. j. tak, aby žiaden z členov kartelu nemohol zistiť číselné údaje ostatných členov. Neurobil však analýzu toho, či tento systém mal protisúťažnú povahu — to by bola právna otázka — ale posúdil, či Komisia oprávnene považovala konanie účastníkov kartelu na uvedenom stretnutí za pokračovanie ich predchádzajúceho konania, len v novej forme a s novými metódami. Ani tu teda nie je prípustné nové preskúmanie Súdneho dvora.

198.

V prospech tohto odvolacieho dôvodu nehovorí ani ďalšia výhrada odvolateľky, podľa ktorej Komisia nepreukázala, že anonymná výmena informácií o zisťovaní celkovej veľkosti trhu s glukonátom sodným mala obmedzujúce účinky na hospodársku súťaž.

199.

V tejto súvislosti v bode 265 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa správne poukázal na to, že podľa ustálenej judikatúry na účely uplatnenia článku 81 ods. 1 ES je zohľadnenie konkrétnych účinkov dohody zbytočné, ak je zjavné, že jej cieľom je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže. ( 133 ) Ako vyplýva z uvedeného bodu 262 napadnutého rozsudku podľa posúdenia Súdu prvého stupňa bola Komisia oprávnená dospieť k záveru, že cieľom zavedenia nového systému výmeny informácií účastníkmi kartelu bolo pokračovanie v ich protisúťažných dohodách zameraných na kontrolu trhu.

200.

Preto by mal byť aj tento odvolací dôvod zamietnutý.

201.

Na tomto mieste by som chcela preskúmať ďalšie dve výhrady odvolateľky v súvislosti s nesprávnym vyhodnotením dôkazov.

202.

O nesprávne vyhodnotenie dôkazov ide vtedy, ak bez toho, aby sa odvolávalo na nové dôkazy, sa hodnotenie existujúcich dôkazov javí ako zjavne nesprávne ( 134 ); môže k tomu dôjsť napríklad vtedy, ak je posúdenie v rozpore s logickými zákonitosťami alebo ak je zmysel dôkazov úplne prekrútený ( 135 ), to znamená, ak sa určitým dôkazom prisúdil objektívne nesprávny obsah. ( 136 )

203.

S poukázaním na body 248 až 250 napadnutého rozsudku odvolateľka namieta, že Súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil dôkazy tým, že neprihliadol na dokumenty ostatných účastníkov kartelovej dohody, konkrétne spoločností Roquette a Jungbunzlauer, ktoré sa v uvedených bodoch spomínajú, ako na dôkaz podporujúci tvrdenie spoločnosti ADM, že sa z kartelovej dohody stiahla už 4. októbra 1994. Spoločnosť Jungbunzlauer uviedla: „Keď Roquette v Londýne vyhlásil, že nebude rešpektovať žiadnu z dohôd kartelu, tieto dohody boli ukončené“. A spoločnosť Roquette vyhlásila: „Roquette vyjadrila svoj nesúhlas s pokračovaním“ a „tým bola dohoda ukončená“. Roquette a Jungbunzlauer teda uviedli rovnaký dátum ukončenia dohody ako ADM. Opačný výklad Súdu prvého stupňa nemá oporu ani v spornom rozhodnutí, ani vo vyjadrení Komisie k žalobe.

204.

Komisia namieta voči týmto tvrdeniam. Uvedený dôkaz nepreukazuje, že sa celá kartelová dohoda ukončila 4. októbra 1994. Vyplýva z neho len to, že v uvedený deň sa z kartelovej dohody stiahla spoločnosť Roquette, nie však odvolateľka. Súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že neexistoval dôkaz o tom, že odvolateľka ukončila svoju účasť na kartelovej dohode .

205.

Body 248 až 250, ktoré odvolateľka cituje, tvoria spolu s bodom 251 už uvedený ( 137 ) štvrtý z piatich krokov odôvodnenia Súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Celá príslušná časť rozsudku znie takto:

206.

V tejto časti napadnutého rozsudku teda Súd prvého stupňa vyvodil záver o pokračovaní existencie kartelu od 4. októbra 1994 do júna 1995 z troch listov účastníkov kartelu. Na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, nie je zrejmé, že by hodnotenie dôkazov bolo zjavne nesprávne. Dôkazom sa neprisúdil objektívne nesprávny obsah.

207.

Naopak zistenie uvedené v bode 250 („Naopak v tomto liste Fujisawa uviedol, že kartel sa skončil až v roku 1995.“), spolu so zistením, že neexistuje dôkaz o predčasnom stiahnutí sa ADM z kartelu, hovoria jednoznačne v prospech posúdenia Súdu prvého stupňa.

208.

Vzhľadom na tieto súvislosti je úplne legitímne, že sa svedectvá, na ktoré odvolateľka odkazuje („keď Roquette 4. októbra 1994 v Londýne vyhlásil, že nebude rešpektovať žiadnu z dohôd kartelu, tieto dohody boli ukončené“, „Roquette vyjadrila svoj nesúhlas s pokračovaním“ a „tým bola dohoda ukončená“), vykladajú len ako stiahnutie sa spoločnosti Roquette, ale nie ako ukončenie kartelovej dohody.

209.

Z toho vyplýva, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na tento odvolací dôvod, pretože z dôvodu spravodlivého zaobchádzania nemôže nahradiť svojím posúdením posúdenie Súdu prvého stupňa.

210.

Vzhľadom na to, že tvrdenia ADM neobsahujú také hľadiská, ktorými by sa dalo preukázať, že Súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil sporné dôkazy, aj tento odvolací dôvod by sa mal zamietnuť ako neprípustný.

211.

Odvolateľka s odvolaním sa na bod 263 napadnutého rozsudku namieta, že Súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil dôkazy, keď poznámku v uvedenom bode pripísal spoločnosti Roquette a následne ju považoval za jediný dôkaz o charaktere stretnutia v júni 1995. Túto (jedinú) poznámku o tom, že o témach ako „kompenzácia“, „výroba“ alebo „cena“ sa na stretnutí diskutovalo, v skutočnosti nepripravila spoločnosť Roquette, ale generálna prokuratúra Spojených štátov amerických, a to ako základ pre rozhovory so svedkami spoločnosti Roquette, nie ako poznámku na stretnutí. Pôvod informácie, ktorá je v nej obsiahnutá, je neznámy.

212.

Komisia poukazuje na to, že Roquette síce nebola autorkou tejto poznámky, ale poskytla ju Komisii ako sa uvádza v bode 233 sporného rozhodnutia. Ak sa aj Súd prvého stupňa dopustil chyby v súvislosti s autorstvom tejto poznámky, je to úplne irelevantné. Poznámka je dôkazom toho, že stretnutie v júni 1995 v Anaheime malo protisúťažnú povahu. Zistenia Súdu prvého stupňa v bode 263 napadnutého rozsudku sú len jedným článkom v reťazi. Z ďalších častí jednoznačne vyplýva, že stretnutie v Anaheime malo protisúťažnú povahu.

213.

Pokiaľ ide o uvedenú spornú poznámku, skutočne neexistuje žiaden dôkaz na podporu autorstva spoločnosti Roquette v bode 263 napadnutého rozsudku. Roquette pravdepodobne len poskytla túto poznámku Komisii. Vyplýva to aj z tvrdení účastníkov konania uvedených v bode 255 napadnutého rozsudku. ( 138 )

214.

V konečnom dôsledku sú však táto poznámka aj jej pôvod úplne irelevantné. Štvrtý krok odôvodnenia je len jedným zo série krokov. Výsledok od neho nezávisí.

215.

Ako vyplýva z mojich predchádzajúcich poznámok, posúdenie Súdu prvého stupňa týkajúce sa povahy stretnutia v Anaheime postačuje nato, aby sa toto stretnutie dalo v napadnutom rozsudku chrakterizovať ako „protisúťažné“. Na zistenie Komisie týkajúce sa dĺžky trvania kartelu teda poukazujú viaceré dostatočné indície, ktorých hodnotu odvolateľka nedokázala spochybniť, konkrétne (i) vyhodnotenie stretnutia v Anaheime ako pokračovania predchádzajúceho konania v zmenenej forme a (ii) posúdenie dokumentov ostatných účastníkov kartelu. V bode 263 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa označil spornú poznámku len za „potvrdzujúcu“ tvrdenie Komisie a jej predchádzajúceho tvrdenia.

216.

V dôsledku toho by sa mal ôsmy, deviaty, desiaty a jedenásty odvolací dôvod zamietnuť.

217.

Na úvod treba pripomenúť, že podľa časti 3 usmernení z roku 1998 sa základná čiastka pokuty zníži z dôvodu poľahčujúcich okolností, vrátane „ukončenia porušovania akonáhle zasiahne Komisia (konkrétne v prípadoch, keď realizuje kontroly)“.

218.

Pri posudzovaní poľahčujúcich okolností, ktorých výpočet v usmerneniach z roku 1998 nie je taxatívny ( 139 ), Komisia disponuje širokou voľnou úvahou ( 140 ).

219.

Odvolateľka v zásade tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil v bodoch 272 až 287 napadnutého rozsudku nesprávneho právneho posúdenia, keď Komisii umožnil, aby ignorovala ukončenie porušenia ako relevantnú poľahčujúcu okolnosť. To je v rozpore so zásadou, že Komisia musí dodržiavať pravidlá, ktoré si sama uložila. Pokuta preto musí byť primerané znížená.

220.

Komisia obhajuje zodpovedajúcu časť napadnutého rozsudku.

221.

Na úvod treba uviesť, že odvolateľka si protirečí vo svojich poznámkach k poľahčujúcim okolnostiam a vo svojich vyjadreniach týkajúcich sa dňa ukončenia kartelu, ako uvidíme aj ďalej v texte.

222.

Z bodu 270 napadnutého rozsudku vyplýva tvrdenie ADM, že podľa tretej zarážky časti 3 usmernení sa „ukončenie porušovania akonáhle zasiahne Komisia (konkrétne v prípadoch, keď realizuje kontroly)“ považuje za poľahčujúcu okolnosť. V tomto bode sa ďalej uvádza, že ADM „sa domnieva, že v predmetnej veci mu mala byť táto poľahčujúca okolnosť na prospech, keďže ukončil svoje správanie predstavujúce porušovanie po prvom zásahu amerických orgánov hospodárskej súťaže“.

223.

Odvolateľka tieto tvrdenia účastníkov konania vôbec v odvolacom konaní nenamieta, napriek tomu, že zjavne protirečia jej ďalšiemu tvrdeniu v odvolaní, že svoju účasť v karteli ukončila už na stretnutí 4. októbra 1994. ( 141 ) Rozpor spočíva najmä v tom, že ukončenie po zásahu amerických orgánov bolo bez výhrad stanovené na  ( 142 ), teda deň, ktorý sa zhoduje so zistením Komisie — ktoré odvolateľka namieta — že kartelová dohoda bola ukončená v „júni 1995“.

224.

Bez ohľadu na tento rozporuplný opis skutkového stavu, ktorý odvolateľka podáva, zastávam názor, že Súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia v súvislosti s otázkou zohľadnenia poľahčujúcich okolností.

225.

V bodoch 272 až 287 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uvádza a odôvodňuje, že dotknutá právna úprava, stanovená v časti 3 usmernení z roku 1998, sa musí vykladať zužujúco takým spôsobom, aby nebola v rozpore s potrebným účinkom článku 81 ods. 1 ES a Komisia si teda nemôže sama uložiť povinnosť, aby samotné ukončenie porušovania po svojich prvých zásahoch považovala za poľahčujúcu okolnosť ( 143 ).

226.

V napadnutom rozsudku sa stanovuje:

227.

Zastávam názor, že toto odôvodnenie nemá právne vady a kritérium, z ktorého vychádza, je správne.

228.

Analýza vychádzajúca z čisto doslovného znenia ustanovenia bodu 3 tretej zarážky usmernení by skutočne mohla vyvolávať dojem, že vo všeobecnosti a bez výnimky je poľahčujúcou okolnosťou už samotná skutočnosť, že porušovateľ ukončí porušovanie po prvých zásahoch Komisie. ( 144 )

229.

Takýto doslovný výklad dotknutého ustanovenia by však nebol v súlade s cieľmi práva hospodárskej súťaže Spoločenstva, medzi ktoré patrí predovšetkým ochrana pred narušením hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu.

230.

Súd prvého stupňa správne uviedol, že poľahčujúca okolnosť na účely práva Spoločenstva so sebou musí niesť „zásluhu“ alebo „vlastnú iniciatívu porušovateľa“ ( 145 ). Aj táto konštatácia je podľa mňa správna, pretože výsledné zníženie pokuty napokon predstavuje odmenu, ktorú nemožno len tak poskytnúť, ak bolo protiprávne konanie ukončené ako reakcia na zásah orgánov pre hospodársku súťaž. Okrem toho, vzhľadom na zabezpečenie žiaducej reakcie, ktorou má byť ukončenie protiprávneho konania, už samotné usmernenia z roku 1998 stanovujú dostatočný stimul, konkrétne klasifikáciu trvania porušenia po zásahu Komisie ako priťažujúcu okolnosť. ( 146 )

231.

V tomto zmysle je navyše logické, že podľa judikatúry Súdu prvého stupňa v iných prípadoch tajných kartelových dohôd, nie je pri ukončení po zásahu Komisie dôvod na zníženie základnej čiastky, keďže pri takýchto postupoch v rozpore s hospodárskou súťažou je ich ukončenie nevyhnutným dôsledkom zásahu Komisie. ( 147 )

232.

Nemožno preto namietať voči názoru Súdu prvého stupňa, že pre uznanie poľahčujúcej okolnosti treba predpokladať snahu dotknutého podniku, ktorá presahuje samotné ukončenie porušovania po zásahu Komisie. ( 148 ) Neexistuje ani zjavný právny dôvod, na základe ktorého by sa dalo namietať proti posúdeniu skutkového stavu Súdom prvého stupňa v tejto veci, teda, že odvolateľka neprejavila nijakú podobnú iniciatívu, a preto nemôže byť zvýhodnená dotknutými poľahčujúcimi okolnosťami.

233.

Z hľadiska obsahu sa navyše toto chápanie poľahčujúcich okolností na základe posúdenia konania zhoduje s judikatúrou týkajúcou sa poľahčujúcich okolností, ktorá v súvislosti so situáciami pred uplatňovaním usmernení z roku 1998, predpokladala spoluprácu počas administratívneho konania ako podmienku zníženia pokuty. ( 149 )

234.

Treba však poukázať na to, že odôvodnenie, ktoré sa tu obhajuje a ktoré porovnáva vlastné pravidlá Komisie v usmerneniach z roku 1998 s článkom 81 ods. 1 ES, ide nad rámec odôvodnenia Súdneho dvora v rozsudku Dalmine/Komisia. ( 150 ) V uvedenej veci — ako napríklad aj v rozsudku Súdu prvého stupňa ( 151 ) v tej istej veci — sa jednoducho vychádza len z potreby príčinnej súvislosti s prvým zásahom Komisie.

235.

Pre úplnosť treba dodať, že aj keby sa vychádzalo len z príčinnej súvislosti s prvým zásahom Komisie, v tejto veci poľahčujúce okolnosti neexistujú. Zo skutkového stavu, ktorý zistil Súd prvého stupňa, totiž vyplýva, že Komisia zasielala žiadosti o informácie hlavným výrobcom, dovozcom, vývozcom a spotrebiteľom glukonátu sodného v Európe od februára 1998 ( 152 ), to znamená v čase, keď sa ADM podľa svojich vlastných slov ( 153 ) už pár rokov na kartelovej dohode nezúčastňovala.

236.

V dôsledku toho sa aj tento odvolací dôvod, predložený alternatívne, musí zamietnuť ako nedôvodný.

237.

Vzhľadom na to, že žiadny odvolací dôvod nebol úspešný, navrhujem, aby sa odvolanie zamietlo v celom rozsahu.

238.

Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku, ktorý sa uplatňuje na základe článku 118 uvedeného rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať odvolateľku na náhradu trov konania a odvolateľka nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

239.

Na základe uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor: