1. 

V tomto odvolacom konaní British Aggregates Association (ďalej len „BAA“ alebo „odvolateľka“) navrhuje zrušenie rozsudku Súdu prvého stupňa z 13. septembra 2006 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ( 2 ) ktorý zamietol jej žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia Komisie z 24. apríla 2002 nevzniesť námietky proti dani z kameniva zavedenej v Spojenom kráľovstve ( 3 ) (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2. 

Ten istý rozsudok je tiež predmetom vzájomného odvolania podaného Komisiou, ktorého predmetom je rozhodnutie Súdu prvého stupňa v časti, v ktorej rozhodol o prípustnosti žaloby na prvom stupni.

3.

Skutkový stav, z ktorého vychádza toto konanie o odvolaní, je opísaný v napadnutom rozsudku takto.

4.

Kamenivo je chemicky inertný zrnitý materiál používaný v stavebníctve a vo verejných prácach. Samotné môže byť použité napríklad ako násyp alebo štrková drvina, alebo môže byť pridané do spojív, ako je cement (čo umožňuje výrobu betónu) alebo asfalt.

5.

Aggregates Levy (daň z kameniva; ďalej len „AGL“) bola v Spojenom kráľovstve zavedená niektorými ustanoveniami Finance Act 2001 (finančný zákon na rok 2001), ktoré nadobudli účinnosť 1. apríla 2002.

6.

Finance Act 2002 bol zmenený a doplnený v niektorých častiach týkajúcich sa dane, medziiným pokiaľ ide o stanovenie oslobodenia pre odpad vznikajúci pri ťažbe niektorých nerastov, najmä bridlice, ball clay a kaolínu, a ustanovení o prechodnom období na zavedenie dane v Severnom Írsku.

7.

AGL sa vyberá v sadzbe 1,60 britskej libry (GBP) za tonu kameniva, keď je zdaňovaný materiál uvedený na trh v Spojenom kráľovstve. Kamenivo vyvezené alebo prepravené bez ďalšieho spracovania mimo územia Spojeného kráľovstva, je od dane oslobodené.

8.

Zákon stanovuje, že kamenivo sa nezdaňuje v štyroch prípadoch: ak je od dane výslovne oslobodené, ak bolo predtým použité na stavebné účely, ak bolo už zdanené daňou z kameniva alebo ak sa v deň nadobudnutia účinnosti zákona nenachádzalo na mieste, kde bolo vyťažené.

9.

BAA je združenie zoskupujúce malé nezávislé podniky prevádzkujúce kameňolomy v Spojenom kráľovstve.

10.

Listom z 24. septembra 2001 Komisia prijala sťažnosť dvoch podnikov, ktoré nie sú s odvolateľkou v nijakom vzťahu, ktoré namietali niektoré aspekty AGL, najmä to, že vylúčenie mnohých materiálov z jej pôsobnosti, oslobodenie vývozu od dane a odchýlky týkajúce sa Severného Írska sú podľa ich názoru nezlučiteľné s ustanoveniami Zmluvy v oblasti štátnej pomoci.

11.

Listom z 20. decembra 2001 Spojené kráľovstvo oznámilo Komisii režim štátnej pomoci nazvaný „Postupné zavedenie dane z kameniva v Severnom Írsku“.

12.

Listom zo 6. februára 2002 Komisia vyzvala Spojené kráľovstvo, aby jednak predložilo svoje pripomienky a jednak poskytlo dodatočné informácie o AGL. Spojené kráľovstvo odpovedalo listom z 19. februára 2002.

13.

Dňa 11. februára 2002 odvolateľka podala proti AGL žalobu na High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division.

14.

Žalobkyňa listom z 15. apríla 2002 doručila Komisii sťažnosť, v ktorej uviedla, že vylúčenie niektorých materiálov z pôsobnosti AGL, ako aj oslobodenie vývozu od dane predstavujú štátnu pomoc a že odchýlky týkajúce sa Severného Írska oznámené orgánmi Spojeného kráľovstva nie sú zlučiteľné so spoločným trhom.

15.

Rozsudkom z 19. apríla 2002 High Court of Justice žalobu BAA zamietol.

16.

Dňa 24. apríla 2002 Komisia prijala sporné rozhodnutie. Uviedla jednak, že AGL neobsahuje prvky štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, a jednak, že oslobodenie priznané Severnému Írsku je zlučiteľné so spoločným trhom.

17.

Žalobkyňa podala proti rozsudku High Court of Justice odvolanie na Court of Appeal (England & Wales), ktorý nariadil prerušenie konania až do rozhodnutia Súdu prvého stupňa o žalobe, ktorú proti spornému rozhodnutiu medzitým podala BAA.

18.

BAA návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 12. júla 2002 podala žalobu, na základe ktorej navrhuje zrušenie sporného rozhodnutia okrem časti o preskúmaní oslobodenia priznaného Severnému Írsku. Vyhovelo sa návrhu Spojeného kráľovstva na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov žalovanej.

19.

Žaloba sa opierala o štyri žalobné dôvody. Prvým žalobkyňa namietala porušenie článku 87 ods. 1 ES zo strany Komisie. Druhým uviedla nedostatok odôvodnenia sporného rozhodnutia. Tretím a štvrtým žalobným dôvodom žalobkyňa namietala porušenie povinnosti Komisie začať konanie vo veci formálneho zisťovania a nesplnenie povinností tejto inštitúcie týkajúcich sa predbežného preskúmania.

20.

Komisia najskôr namietala neprípustnosť žaloby z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES. Uviedla, že žalobkyňa nepreukázala, že je osobne dotknutá napadnutým rozhodnutím, keďže nepredložila dôkaz o podstatnom ovplyvnení konkurenčného postavenia aspoň jedného z jej členov z dôvodu AGL. Z meritórneho hľadiska Komisia namietla nedôvodnosť žalobných dôvodov uvedených žalobkyňou.

21.

V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa najskôr rozhodol, že žaloba je prípustná, a následne meritórne zamietol žalobu v celom rozsahu a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

22.

Odvolateľka podala návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 27. novembra 2006 odvolanie proti uvedenému rozsudku.

23.

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok. Navrhuje tiež, aby Súdny dvor zrušil sporné rozhodnutie, s výnimkou časti týkajúcej sa oslobodenia priznaného Severnému Írsku. Napokon odvolateľka navrhuje, aby zaviazal Komisiu na náhradu trov konania o odvolaní, ako aj konania pred Súdom prvého stupňa.

24.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a rozhodol, že žaloba podaná na prvom stupni je neprípustná. Subsidiárne navrhuje, aby rozhodol, že odvolanie je neprípustné, alebo aby ho zamietol ako nedôvodné. Napokon navrhuje, aby Súdny dvor zaviazal odvolateľku na náhradu trov konania.

25.

Spojené kráľovstvo ako vedľajší účastník konania na prvom stupni navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol.

26.

Komisia vo vzájomnom odvolaní spochybňuje rozsudok Súdu prvého stupňa v časti, v ktorej rozhodol o prípustnosti žaloby na prvom stupni. Z údajnej neprípustnosti tejto žaloby Komisia vyvodzuje neprípustnosť hlavného odvolania. Preto je potrebné preskúmať vzájomné odvolanie skôr ako hlavné odvolanie.

27.

Komisia sa v prvom rade domnieva, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol, že žaloba BAA je prípustná. AGL je opatrením so všeobecnou pôsobnosťou, ktoré sa dotýka potenciálne neobmedzeného počtu subjektov v Spojenom kráľovstve, a preto sa nemôže považovať za také, ktoré sa dotýka osobne členov BAA. V dôsledku toho má aj rozhodnutie Komisie, ktorým sa schválilo toto opatrenie, všeobecnú pôsobnosť.

28.

V druhom rade Komisia namieta, že Súd prvého stupňa nesprávne posúdil podmienku týkajúcu sa existencie podstatného ovplyvnenia konkurenčného postavenia členov BAA z dôvodu AGL.

29.

Po stručnom zhrnutí judikatúry týkajúcej sa podmienok prípustnosti žalôb proti rozhodnutiam prijatým v rámci konania o štátnej pomoci následne preskúmam oba dôvody neprípustnosti žaloby na prvom stupni, ktoré uviedla Komisia.

30.

V rámci konania o štátnej pomoci sú adresátmi rozhodnutí Komisie výlučne dotknuté členské štáty.

31.

Podľa ustálenej judikatúry, počínajúc rozsudkom Plaumann/Komisia, ( 4 ) môžu iné osoby než príjemcovia rozhodnutia tvrdiť, že sú osobne dotknuté v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES, len keď sa ich toto rozhodnutie týka z dôvodu ich určitých osobných vlastností alebo zvláštnych okolností, ktoré ich vynímajú z okruhu všetkých ostatných osôb, a takto ich individualizuje podobným spôsobom ako adresátov takéhoto rozhodnutia.

32.

V oblasti štátnej pomoci bolo toto pravidlo najprv spresnené v rozsudku Cofaz. ( 5 ) Vychádzajúc z judikatúry týkajúcej sa žalôb proti rozhodnutiam Komisie prijatým na základe nariadenia č. 17/62 ( 6 ), Súdny dvor v tomto rozsudku uznal, že aktívne legitimovaní proti konečným rozhodnutiam prijatým v konaní vo veci formálneho zisťovania sú príjemcovia štátnej pomoci, ktorí sú aktívnymi účastníkmi konania, pod podmienkou, že ich konkurenčné postavenie na trhu je podstatne ovplyvnené pomocou. ( 7 ) V nasledujúcich rozsudkoch okolnosť účasti žalujúceho podniku na konaní postupne stratila význam a súd Spoločenstva sa v podstate sústredil na preskúmanie hospodárskeho dopadu opatrenia na trh, pričom uznal, že ovplyvnenie konkurenčného postavenia žalobcu je základným kritériom, na základe ktorého sa má posudzovať prípustnosť žaloby.

33.

Na začiatku deväťdesiatych rokov, keď Súdny dvor v známych rozsudkoch Matra ( 8 ) a Cook ( 9 ) po konštatovaní rozdielnosti cieľov, ktorá v rámci konania o štátnej pomoci charakterizuje predbežné konanie podľa článku 88 ods. 3 ES a konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES, položil základy rozlíšenia podmienok prípustnosti podľa fázy konania, v ktorej závere bolo sporné rozhodnutie prijaté. Bez toho, aby Súdny dvor citoval rozsudok Cofaz, pohol sa v podstate v rovnakej línii uvažovania tak, že v týchto rozsudkoch uviedol, že v prípade rozhodnutia Komisie nezačať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES môžu adresáti procesných záruk, ktoré sú v tomto ustanovení upravené, dosiahnuť ich dodržiavanie iba vtedy, ak sa im prizná právo spochybniť takéto rozhodnutie pred súdom Spoločenstva. V oboch rozsudkoch teda Súdny dvor dospel k záveru, že žaloby sú prípustné, pretože ich podali subjekty, ktorým bolo potrebné priznať postavenie dotknutých osôb v zmysle článku 88 ods. 2 ES.

34.

Ako je známe, v rámci nedávneho odvolacieho konania, v ktorom Komisia vyzývala na prehodnotenie zásad stanovených v rozsudkoch Cook a Matra a ich neskoršieho uplatňovania Súdom prvého stupňa, Súdny dvor túto judikatúru potvrdil a spresnil. V bodoch 34 až 37 rozsudku Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum (ARE) ( 10 ) Súdny dvor zhrnul podmienky prípustnosti, ktoré sa momentálne uplatňujú na podanie žaloby proti rozhodnutiu prijatému bez začatia konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES. Tieto podmienky sa líšia podľa cieľa sledovaného žalobcom. Pokiaľ tento cieľ spočíva v ochrane procesných práv, ktoré žalobca vyvodzuje z článku 88 ods. 2 ES a v podstate sleduje dosiahnutie začatia formálneho zisťovania Komisiou, žaloba sa považuje za prípustnú pod jedinou podmienkou, že žalobca preukáže, že má postavenie dotknutej osoby v zmysle uvedeného ustanovenia. Pokiaľ však žalobca spochybňuje „dôvodnosť rozhodnutia, ktorým bola posúdená táto pomoc“, samotná skutočnosť, že sa môže považovať za dotknutú osobu, nestačí a žalobca musí preukázať, že spĺňa prísnejšie podmienky prípustnosti stanovené judikatúrou Plaumann, napríklad tak, že predloží dôkaz, že jeho postavenie na trhu je podstatne ovplyvnené pomocou, ktorá je predmetom sporného rozhodnutia.

35.

Keď sa to zhrnie, na základe už spomenutej judikatúry sa podmienky prípustnosti žalôb proti rozhodnutiam Komisie v oblasti štátnej pomoci líšia podľa štádia konania, v ktorom sú prijaté, a cieľa sledovaného žalobcom a rozdiel spočíva v podstate v odlišnej intenzite porušenia vlastných záujmov, ktoré musí žalobca preukázať.

36.

V týchto súvislostiach vyplývajúcich z judikatúry je potrebné preskúmať dôvody, ktoré vzniesla Komisia v rámci svojho vzájomného odvolania.

37.

Komisia sa domnieva, že pri skúmaní prípustnosti žaloby podanej na prvom stupni Súd prvého stupňa správne vylúčil uplatnenie vyššie uvedenej judikatúry Cook a Matra, keď predtým uviedol, že žalobkyňa sa neobmedzila na „námiet[ky] voči odmietnutiu Komisie otvoriť konanie vo veci formálneho zisťovania“, ale „spochybňuje tiež dôvodnosť napadnutého rozhodnutia“. ( 11 ) Prvostupňový súd sa však dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že dospel k záveru, že toto rozhodnutie sa osobne dotýka žalobkyne. Komisia pripomína, že AGL je normatívnym aktom so všeobecnou pôsobnosťou, ktorým sa ustanovuje daňová povinnosť, ktorej podmienky výberu sú stanovené objektívnym a abstraktným spôsobom. AGL ako taká je spôsobilá negatívne ovplyvniť potenciálne neobmedzený počet podnikov, a nielen členov odvolateľky. Súd prvého stupňa teda neprihliadol na povahu tohto opatrenia a obmedzil sa iba na posúdenie jeho účinkov na troch členov odvolateľky, okrem iného bez toho, aby bol výber týchto podnikov odôvodnený pre ne osobitnými okolnosťami, ktoré sú spôsobilé ich charakterizovať voči každému ďalšiemu daňovníkovi. Komisia sa domnieva, že keby mal byť prístup Súdu prvého stupňa potvrdený Súdnym dvorom, znamenalo by to, že rozhodnutia v oblasti štátnej pomoci týkajúce sa opatrení so všeobecnou pôsobnosťou by mohli byť napadnuté neurčitým počtom subjektov s tým dôsledkom, že by sa odňal zmysel podmienke osobnej dotknutosti podľa článku 230 ES.

38.

Zdá sa, že vzhľadom na to, že skúmaný dôvod je odlišný od dôvodu týkajúceho sa nesprávneho posúdenia, ktorého sa dopustil Súd prvého stupňa pri posudzovaní vplyvu AGL na konkurenčné postavenie členov odvolateľky, musí sa logicky vykladať v tom zmysle, že Komisia ním má v úmysle tvrdiť, že pokiaľ má sporné opatrenie všeobecnú pôsobnosť, kritérium stanovené rozsudkom Cofaz týkajúce sa podstatného ovplyvnenia postavenia žalobcu na trhu spôsobeného opatrením štátnej pomoci samo osebe nestačí na posúdenie prípustnosti žaloby.

39.

Hneď poviem, že sa mi nezdá, že tento predpoklad má podporu v judikatúre Súdneho dvora alebo Súdu prvého stupňa.

40.

Predovšetkým sa nezdá, že rozsudky, na ktoré sa odvoláva Komisia, majú určujúci význam. Tieto rozsudky sa týkajú na jednej strane žalôb podaných potenciálnymi adresátmi opatrení vyhlásených za nezlučiteľné so spoločným trhom a na druhej strane žaloby podniku, ktorý konal v postavení konkurenta potenciálnych príjemcov schváleného režimu štátnej pomoci. Týkajú sa teda odlišných právnych a skutkových situácií, ako je situácia, ktorá je predmetom tohto konania.

41.

Okrem toho sa mi nezdá, že tieto precedensy sa môžu vykladať v tom zmysle, aký navrhuje Komisia.

42.

V rozsudkoch Kwekerij van der Kooy a i./Komisia ( 12 ) a Arbeitsgemeinschaft Deutscher Luftfahrt-Unternehmen a Hapag-Lloyd/Komisia ( 13 ) Súdny dvor a Súd prvého stupňa zamietli žaloby, o ktorých rozhodovali, s konštatovaním, že napadnuté rozhodnutia vo vzťahu k potenciálnym adresátom vnútroštátnych predpisov vyhlásených za nezlučiteľné so spoločným trhom predstavovali „opatrenie so všeobecnou pôsobnosťou vzťahujúce sa na situácie, ktoré sú určené objektívne, a prináša so sebou právne účinky pre kategórie osôb ponímané všeobecným a abstraktným spôsobom“ a v dôsledku toho sa tieto rozhodnutia dotýkali žalobcov výhradne na základe ich objektívnej spôsobilosti ako potenciálnych adresátov týchto predpisov. ( 14 ) V rozsudku Kahn Scheepvaart/Komisia ( 15 ) Súd prvého stupňa rozhodol, že žaloba, ktorú podal podnik, ktorý bol konkurentom potenciálnych adresátov opatrení prijatých v rámci všeobecného režimu štátnej pomoci schválenej Komisiou, je neprípustná. V odôvodnení tohto rozsudku okrem iného uviedol, že konkurenčné postavenie žalobcu mohlo byť „prijatím napadnutého rozhodnutia ovplyvnené len potenciálne a nepriamo“, keďže išlo o „schválenie všeobecného režimu pomoci, ktorého potenciálni príjemcovia boli definovaní len všeobecne a abstraktne, skutočný príjemca, a teda skutočný konkurujúci podnik, mohol existovať len v prípade, keď sa uplatnil konkrétny režim pomoci prostredníctvom individuálneho poskytnutia pomoci“. ( 16 )

43.

Na rozdiel od tvrdení Komisie sa nedomnievam, že z týchto rozsudkov je možné vyvodiť, že rozhodnutie, ktorým sa rozhoduje o zlučiteľnosti štátneho opatrenia, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, s článkom 87 ES, jeho adresáti alebo konkurečné podniky v zásade nemôžu napadnúť. Dá sa z nich podľa môjho názoru vyvodiť len to, že za takýchto okolností nemusí stačiť postavenie príjemcu a konkurenta na to, aby sa ním odôvodnila aktívna legitimácia žalujúceho podniku, a že ten bude musieť na tento účel preukázať, že má postavenie, ktoré ho môže odlíšiť od všeobecného postavenia hospodárskych subjektov dotknutých opatrením a individualizovať ho v zmysle judikatúry Plaumann.

44.

Ďalej je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor výslovne uviedol, a to počínajúc rozsudkom Codorniu, ( 17 ) že okolnosť, že akt Spoločenstva je všeobecne platným aktom, nebráni tomu, aby sa priamo a osobne dotýkal niektorých hospodárskych subjektov. Vychádzajúc práve z tohto rozsudku, Súdny dvor nedávno potvrdil rozsudok, v ktorom Súd prvého stupňa rozhodol, že žaloba podaná niektorými belgickými koordinačnými centrami proti rozhodnutiu Komisie, ktorá sa domnievala, že daňový režim uplatňovaný na tieto centrá je nezlučiteľný s právom Spoločenstva, je prípustná. ( 18 )

45.

Skutočnosť, že tak ako v prípade, ktorý je predmetom tohto preskúmania, rozhodnutie Komisie predstavuje opatrenie so všeobecnou pôsobnosťou, keďže sa ním schvaľuje daňový režim uplatniteľný na kategóriu hospodárskych subjektov označených všeobecným a abstraktným spôsobom, teda nebráni tomu, aby sa mohlo priamo a osobne dotýkať niektorých týchto subjektov z dôvodu charakteristík, ktoré sú im vlastné.

46.

Ako bolo teda uvedené vyššie, počínajúc rozsudkom Cofaz sa Súdny dvor domnieval, že pokiaľ ide o žaloby proti rozhodnutiam v oblasti štátnej pomoci, podmienky ustanovené judikatúrou Plaumann sa majú považovať za splnené, ak konkurujúci podnik preukáže, že opatrenie, ktoré je predmetom sporného rozhodnutia, môže podstatne ovplyvniť jeho postavenie na trhu. Na základe vyššie uvedeného sa mi zdá, že toto pravidlo sa musí uplatniť tak v prípade, keď je predmetom napadnutého rozhodnutia individuálna štátna pomoc, ako aj v prípade, keď je predmetom tohto rozhodnutia všeobecný režim štátnej pomoci alebo iné opatrenie so všeobecnou pôsobnosťou. ( 19 ) Takéto riešenie okrem iného výslovne potvrdzuje aj bod 70 už citovaného rozsudku ARE. ( 20 )

47.

Okrem toho je potrebné uviesť, že vplyv, na ktorý sa sťažuje BAA, nevyplýva z okolnosti, že jej členovia sú povinní platiť AGL, ale z konkurenčnej nevýhody, ktorá im vyplýva zo skutočnosti, že niektoré konkurenčné výrobky sú od uvedenej dane oslobodené. Odvolateľka sa teda neodvoláva na poškodenie záujmov svojich členov v postavení osôb podliehajúcich AGL, ale ako podnikov, ktoré čelia konkurenčnému tlaku výrobcov oslobodených od tejto dane. Inými slovami, odvolateľka nespochybňuje uplatňovanie dane ako takej, ale prvok pomoci, ktorý je obsiahnutý v spôsobe, akým bol upravený jej rámec pôsobnosti.

48.

Za týchto okolností sa mi zdá, že obava Komisie z rizika, že keby sa pripustila prípustnosť žaloby BAA, rozšírila by sa možnosť podať žalobu proti rozhodnutiam týkajúcim sa daňových opatrení všeobecnej povahy na potenciálne neobmedzený počet subjektov „tak, že by sa odňal význam pojmu,osobnej dotknutosti‘ podľa článku 230 ES“, ( 21 ) sa musí vylúčiť.

49.

Komisia napokon tvrdí, že sa zdá, že výber troch členov odvolateľky, na ktorých konkurenčné postavenie prihliadol Súd prvého stupňa, je svojvoľný a neodôvodnený. Zdá sa mi, že takýto argument na jednej strane určitým spôsobom opakuje vyššie kritizované tvrdenie uvedené žalovanou inštitúciou, na základe ktorého, pokiaľ má dotknuté opatrenie všeobecnú pôsobnosť, nestačí na účely určenia prípustnosti žaloby, že žalobca preukáže, že jeho postavenie na trhu bolo podstatne ovplyvnené, a na druhej strane predbieha druhý odvolací dôvod Komisie proti napadnutému rozsudku týkajúci sa nesprávneho a neúplného charakteru posúdenia Súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o dopad AGL na konkurenčné postavenie členov odvolateľky. V každom prípade v tejto súvislosti stačí uviesť, tak ako je správne uvedené v bode 47 napadnutého rozsudku, že na základe judikatúry je prípustná žaloba podaná združením, ktoré koná v mene jedného alebo viacerých svojich členov oprávnených podať prípustnú žalobu. ( 22 ) Teda žalujúcemu združeniu prináleží predložiť dôkaz existencie aktívnej legitimácie konať v mene jedného alebo viacerých svojich členov a súdu prináleží posúdiť, či tento dôkaz bol predložený. Za týchto okolností skutočnosť, či je charakter voľby vykonanej žalujúcim združením pri výbere informácií, ktoré sa majú na tento účel predložiť súdu na preskúmanie, odôvodnený, závisí napokon výlučne od výsledku takéhoto preskúmania.

50.

Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov sa nedomnievam, že prvému dôvodu, ktorý Komisia uviedla v rámci svojho vzájomného odvolania, možno vyhovieť.

51.

Pristúpim teda k preskúmaniu druhého dôvodu, ktorý uviedla Komisia proti napadnutému rozsudku.

52.

Komisia predovšetkým tvrdí, že pri skúmaní existencie podstatného vplyvu na konkurenčné postavenie členov BAA sa Súd prvého stupňa v rozpore s judikatúrou a najmä s už citovaným rozsudkom Cofaz obmedzil na tvrdenie existencie konkurenčného vzťahu medzi tromi podnikmi podliehajúcimi AGL a oslobodenými podnikmi.

53.

Ako už bolo uvedené, v súčasnom stave judikatúry bude žaloba podaná proti rozhodnutiu prijatému na základe článku 88 ods. 3 ES konkurujúcim podnikom, ktorý koná za okolností mimo rámca pôsobnosti rozsudkov Cook a Matra, vyhlásená za prípustnú, pokiaľ žalobca preukáže, že opatrenie, ktoré je predmetom napadnutého rozhodnutia, podstatným spôsobom ovplyvnilo jeho postavenie na trhu. Preto sa za takýchto okolností nemôže podnik odvolávať iba na svoje postavenie konkurenta vo vzťahu k podniku, ktorý je príjemcom, ale okrem toho musí preukázať, že sa nachádza v situácii, ktorá ho individualizuje obdobným spôsobom ako adresáta rozhodnutia. ( 23 )

54.

V bodoch 55 až 63 napadnutého rozsudku pri preskúmaní námietky neprípustnosti vznesenej Komisiou Súd prvého stupňa zistil, že žalobkyňa „uvádza relevantné dôvody, pre ktoré AGL môže podstatne ovplyvniť postavenie aspoň jedného z jej členov na trhu kameniva“. ( 24 ) V prvom rade uviedol, že cieľom tejto dane je presunúť časť dopytu po čistom kamenive smerom k iným výrobkom, ktoré sú oslobodené od dane, a že britské orgány od tohto zásahu očakávali zníženie dopytu po čistom kamenive v priemere zhruba o 8 až 9 % ročne. V druhom rade zdôraznil, že niektorí členovia žalobkyne, konkrétne Torrington Stone, Sherburn Stone Co. Ltd a Cloburn Quarry, boli v priamej konkurencii s výrobcami materiálov oslobodených od dane, ktorí sa stali konkurencieschopnými vďaka zavedeniu AGL. V treťom rade v bodoch 59 až 61 napadnutého rozsudku a v bode 65, pokiaľ ide o oslobodenie vývozu od dane, prihliadal na individuálnu situáciu týchto troch podnikov. Na základe preskúmaných okolností Súd prvého stupňa námietku Komisie zamietol.

55.

Z odôvodnenia rozsudku, pokiaľ ide o skúmaný bod, vyplýva, že Súd prvého stupňa sa neobmedzil na všeobecné konštatovanie existencie konkurenčného vzťahu medzi výrobkami podliehajúcimi AGL a výrobkami oslobodenými od dane, ale založil svoje závery týkajúce sa ovplyvnenia postavenia členov žalobkyne na trhu na niekoľkých okolnostiach, čiastočne vychádzajúcich z povahy a účelu AGL a čiastočne prednesených žalobkyňou. Tieto posledné najmä preukazovali na jednej strane nárast konkurenčného tlaku, ktorému boli vystavení členovia žalobkyne, podniky menšej veľkosti, z dôvodu uplatňovania dane, ako aj ťažkosti spravovania zásob, ktoré z toho vyplývali, a na druhej strane dopad, aký malo oslobodenie vývozu od dane na ceny uplatňované na vnútornom trhu podnikmi, ktoré boli aktívne aj na trhu vývozu.

56.

Na rozdiel od tvrdení Komisie sa teda Súd prvého stupňa neobmedzil na zdôraznenie existencie konkurenčného vzťahu medzi zdaňovanými výrobkami a výrobkami oslobodenými od dane. Pokiaľ ide o rozsudky, na ktoré sa odvoláva Komisia, zdá sa, že nepredstavujú takú analógiu s týmto prípadom, ktorá by umožnila porovnanie s napadnutým rozsudkom. ( 25 )

57.

Komisia okrem toho namieta proti nedostatočnosti analýzy Súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o situáciu Torrington Stone, pretože neboli predložené spresnenia týkajúce sa dôsledkov „na ceny, podiely na trhu alebo výnosnosť podniku“, ktoré vznikli na základe zvýšeného konkurenčného tlaku, ktorému mal byť tento podnik vystavený z dôvodu uplatňovania AGL. Obdobnú kritiku vzniesla aj voči posúdeniu Súdu, pokiaľ ide o situáciu Sherburn Stone.

58.

V tejto súvislosti môže stačiť pripomenutie, že Súdny dvor nedávno spresnil, že konkurenčný vplyv spôsobilý individualizovať žalujúci podnik v zmysle judikatúry Plaumann a Cofaz nemusí „nevyhnutne vyplývať zo skutočností, akými sú podstatné zníženie obratu, nezanedbateľné finančné straty, ako aj značné zníženie podielu na trhu po poskytnutí danej štátnej pomoci“, ( 26 ) ale tento vplyv môže spočívať aj v „spôsobení ušlého zisku alebo menej priaznivého vývoja, ako by bol v prípade neexistencie takej pomoci“. ( 27 )

59.

Napokon Komisia uvádza, že počet podnikov, ktoré sú príjemcami údajnej pomoci, ako aj konkurujúcich podnikov týchto podnikov je potenciálne neobmedzený a že účinky AGL na hospodársku súťaž majú dosah na celé odvetvie. Za takýchto okolností vedú závery, ku ktorým dospel Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, k tvrdeniu, že podnik môže preukázať, že je podstatným spôsobom ovplyvnený opatrením pomoci, a teda môže byť uznaný za osobne dotknutý v zmysle článku 230 ES rozhodnutím, ktoré schvaľuje pomoc, aj vtedy, ak sa jeho situácia vôbec neodlišuje od situácie ďalších početných podnikov.

60.

Ide o rovnaké argumenty, aké boli uplatnené v rámci prvého dôvodu vzájomného odvolania a ktoré sa v súvislosti s druhým dôvodom vzájomného odvolania majú podľa môjho názoru vykladať ako výzva Súdnemu dvoru, aby uplatnil prísnejšie kritériá posúdenia vplyvu na postavenie žalujúceho podniku na trhu, keď ide o opatrenie so všeobecnou pôsobnosťou.

61.

Zdá sa, že judikatúra určitým spôsobom podporuje tento prístup. Ako uviedol generálny advokát Jacobs vo svojich návrhoch prednesených vo vyššie uvedenej veci ARE, „judikatúra, i keď nie jednotne, vyžaduje prísnejšie kritériá na preukázanie vplyvu na žalobcovo postavenie v hospodárskej súťaži, keď má režim pomoci všeobecnú povahu“. ( 28 ) Generálny advokát Jacobs citoval napríklad už citovaný rozsudok Khan Scheepvaart. V tomto zmysle by sa mohol chápať aj bod 72 rozsudku ARE. ( 29 )

62.

Bez ohľadu na to, čo bolo práve uvedené, sa však domnievam, že prístup navrhnutý Komisiou nemožno, aspoň pokiaľ ide o prejednávanú vec, použiť.

63.

Vo všeobecnosti je predovšetkým potrebné uviesť, že rozsudok Cofaz pri vymedzení podmienok, ktoré musí splniť podnik, aby bol aktívne legitimovaný na konanie proti rozhodnutiu, ktorým sa schvaľuje udelenie pomoci konkurenčným podnikom, uľahčil dôkazné bremeno, ktoré na základe rozsudku Plaumann znáša žalobca, ktorý nie je adresátom napadnutého aktu. Počínajúc rozsudkom Cofaz sa dôkaz podstatného vplyvu na konkurenčné postavenie žalujúceho podniku spôsobeného opatrením pomoci považuje za dostatočný na to, aby umožnil takémuto podniku aktívnu legitimáciu konať proti rozhodnutiu, ktorým sa schvaľuje toto opatrenie, bez ohľadu na okolnosť, že neurčitý počet iných konkurentov môže prípadne namietať analogický vplyv. ( 30 )

64.

Pokiaľ ide konkrétne o prejednávanú vec, treba ju odlíšiť od skutkových okolností, ktoré boli predmetom vecí Khan Scheepvaart a ARE. V prvej veci sa napadnutým rozhodnutím schválil režim pomoci, ktorý musela holandská vláda vykonať prostredníctvom poskytnutia individuálnej pomoci. Ako uviedol Súdny dvor, za takých okolností nebolo možné individualizovať ani skutočných príjemcov opatrení schválených Komisiou, ani následne ich konkurentov. Súdny dvor teda dospel k záveru, že vplyv, ktorý namietajú žalujúce podniky, bol čisto potenciálny. Analogicky vo veci, ktorá sa skončila rozsudkom ARE, sa sporný program nadobúdania pozemkov obmedzoval na zistenie kategórií potenciálnych príjemcov. Nebolo teda možné určiť ani totožnosť, ani počet budúcich nadobúdateľov a v dôsledku toho ani totožnosť a počet ich konkurentov. Naproti tomu v prejednávanej veci má sporné vnútroštátne opatrenie všeobecnú pôsobnosť, avšak jeho rozsah pôsobnosti je vymedzený tak, že je možné zistiť podniky, ktoré podliehajú dani, ako aj tie, ktoré sú od dane oslobodené, a preto sú podľa názoru odvolateľky zvýhodnené.

65.

Podľa môjho názoru by sa mala vziať do úvahy aj okolnosť, že sporné vnútroštátne opatrenie sleduje výslovný cieľ presunúť časť dopytu po čistom kamenive smerom k náhradným výrobkom. Ide teda o opatrenie, ktorého cieľom je priamo ovplyvniť štruktúru trhu daného výrobku, a teda konkurenčné postavenie podnikov aktívnych na tomto trhu. ( 31 ) Vo viackrát spomínanom rozsudku Lenzing Súdny dvor okrem iného uviedol, že „rozsah [vplyvu na postavenie žalobcu na trhu] môže byť rozdielny, v závislosti od viacerých faktorov, akými sú najmä štruktúra dotknutého trhu alebo povaha spornej štátnej pomoci“. Zdá sa mi, že medzi faktormi týkajúcimi sa povahy pomoci sa musí prihliadať aj na účinky, ktoré chcú vnútroštátne orgány dosiahnuť prostredníctvom svojho zásahu, a to bez ohľadu na odvetvovú povahu týchto účinkov.

66.

Na základe všetkých predchádzajúcich úvah sa domnievam, že aj druhý dôvod vzájomného odvolania Komisie proti napadnutému rozsudku sa musí zamietnuť.

67.

Navrhujem preto, aby Súdny dvor zamietol vzájomné odvolanie v celom rozsahu.

68.

Ešte je potrebné preskúmať argument vznesený odvolateľkou ako odpoveď na vzájomné odvolanie, podľa ktorého okolnosť, že na podporu žaloby na prvom stupni sa odvolala na porušenie povinnosti Komisie začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES, sama osebe stačila na to, aby sa celá žaloba na základe judikatúry Cook a Matra vrátane dôvodov spochybňujúcich napadnuté rozhodnutie z meritórneho hľadiska ( 32 ) považovala za prípustnú. Tento argument nadobudne význam len vtedy, ak Súdny dvor na rozdiel od toho, čo navrhujem, dospeje k záveru, že odvolateľka nespĺňa podmienky prípustnosti podľa rozsudkov Plaumann a Cofaz. V takom prípade bude totiž Súdny dvor musieť posúdiť, či a v akom rozsahu by sa mohla žaloba považovať za prípustnú na základe kritérií stanovených v rozsudkoch Cook a Matra.

69.

Preskúmanie tohto argumentu mi ponúka možnosť na krátku reflexiu širšej povahy. Najskôr uvediem, že nie je mojím zámerom vstupovať do diskusie o možnosti preskúmať súčasnú judikatúru o podmienkach prípustnosti žalôb podaných proti rozhodnutiam Komisie prijatých v rámci konania o štátnej pomoci. ( 33 ) Obmedzím sa teda na pár krátkych poznámok.

70.

Ako bolo uvedené vyššie, na základe judikatúry sa podmienky prípustnosti, ktoré musí spĺňať autor žaloby proti rozhodnutiu prijatému na základe článku 88 ods. 3 ES bez toho, aby sa začalo konanie podľa článku 88 ods. 2 ES, líšia podľa toho, či žaloba smeruje k ochrane procesných práv, ktoré žalobcovi vyplývajú z tohto posledného ustanovenia, alebo k spochybneniu „dôvodnosti rozhodnutia, ktorým bola posúdená táto pomoc“. V prvom prípade stačí preukázať postavenie dotknutej osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES, v druhom bude potrebné preukázať, že napadnuté rozhodnutie sa dotýka osobne žalobcu v zmysle judikatúry Plaumann. Okrem toho, keď žalobca koná v postavení dotknutej osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES, je povinný v žalobe výslovne uviesť dôvod, ktorým sa namieta porušenie procesných záruk, ktoré mu toto ustanovenie priznáva, alebo porušenie povinnosti Komisie začať konanie vo veci formálneho zisťovania. Súdny dvor preto vylučuje vlastne akúkoľvek možnosť napraviť neuvedenie týchto žalobných dôvodov prekvalifikovaním skutočne uvedených žalobných dôvodov.

71.

Zdá sa mi, že dôvody tejto osobitne zložitej a dosť formalistickej judikatúry môžu spočívať v požiadavke zabezpečiť, aby v prípade žaloby podanej subjektom, ktorý uplatňuje výlučne svoje postavenie dotknutej osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES, neprekračovalo preskúmanie napadnutého rozhodnutia súdom Spoločenstva mieru nevyhnutnú na zabezpečenie dodržiavania procesných práv priznaných týmto ustanovením. To by nastalo, keby sa tento súd neobmedzil na zisťovanie existencie podmienok, ktoré odôvodňujú nezačatie konania vo veci formálneho zisťovania — čiže neexistencie závažných ťažkostí pri posudzovaní toho, či opatrenie je pomocou, ( 34 ) a/alebo pri posudzovaní jej zlučiteľnosti so spoločným trhom, ale keby zistil existenciu pomoci (alebo jednotlivých prvkov tvoriacich pomoc, ktoré Komisia považovala za neprítomné) alebo neexistenciu podmienok, na ktoré sa odvoláva Komisia, aby sa mohlo rozhodnúť o zlučiteľnosti pomoci so Zmluvou. V takom prípade by totiž odvolateľ mohol dosiahnuť nielen prípadné začatie konania vo veci formálneho zisťovania, ale aj dodatočný výsledok, na základe ktorého by bola Komisia viazaná zisteniami súdu Spoločenstva, ( 35 ) a vopred by sa určila aspoň časť rozhodnutia, ktoré bude prijaté pri skončení takéhoto konania, čiže aktu, ktorý by žalobca nemohol napadnúť iba na základe svojho postavenia dotknutej osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES.

72.

Nezdá sa mi však, že vyššie uvedená požiadavka prispôsobiť rozsah súdneho preskúmania napadnutého aktu aktívnej legitimácii uplatňovanej žalobcom vyžaduje, aby žalobca pri formulácii dôvodov svojej žaloby musel dodržať určité pravidlá ustanovené pod sankciou neprípustnosti žaloby. Na tento účel postačí považovať dôvody, ktoré formálne sledujú dosiahnutie rozhodnutia o existencii pomoci alebo jej nezlučiteľnosti so spoločným trhom, za dôvody, ktoré sa v podstate obmedzujú na tvrdenie, že existujú závažné ťažkosti, pokiaľ ide o posúdenie opatrenia alebo posúdenie jeho zlučiteľnosti, alebo prinajmenšom na spochybnenie vhodnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia na to, aby sa takéto ťažkosti vylúčili.

73.

Aj tak som presvedčený, že zložitosť doposiaľ preskúmavanej judikatúry a ťažkosti spojené s jej konkrétnym uplatňovaním vyplývajú napokon z osobitnej povahy rozhodnutí podľa článku 88 ods. 3 ES.

74.

Tieto rozhodnutia, prijaté bez toho, aby bolo začaté konanie vo veci formálneho zisťovania, sú aktmi prijatými na záver krátkeho preskúmania vykonávaného v obmedzených lehotách a navyše v rámci výlučného dialógu medzi Komisiou a dotknutým členským štátom. Úmyslom zákonodarcu bolo, aby tieto akty umožnili Komisii vyhnúť sa dlhotrvajúcemu úplnému zisťovaniu v prípade, v ktorom je už prima facie zjavná neexistencia pomoci alebo jej zlučiteľnosť so spoločným trhom.

75.

Vzhľadom na ich povahu sa pýtam, či by nebolo vhodnejšie, aby sa preskúmanie takýchto aktov súdom Spoločenstva v každom prípade, a teda bez ohľadu na základ aktívnej legitimácie žalobcu, obmedzilo na zistenie existencie podmienok, ktoré odôvodňujú nezačatie konania vo veci formálneho zisťovania, čiže na konštatovanie neexistencie závažných pochybností o tom, že opatrenie nepredstavuje pomoc, alebo o skutočnosti, že pomoc je aj tak zlučiteľná so spoločným trhom. Rozhodnutie o „otázkach vo veci samej“, čiže konštatovanie existencie alebo neexistencie pomoci alebo jej zlučiteľnosti, by sa tak v prípade neplatnosti odkázalo na preskúmanie žaloby prípadne podanej proti konečnému rozhodnutiu prijatému Komisiou, ktorým sa toto konanie končí. Tak by sa mohlo vyhnúť tomu, aby súd Spoločenstva rozhodnutím s konečnou platnosťou o otázkach, o ktorých Komisia rozhodla len prima facie na záver predbežného zisťovania, prekročil hranice normálneho preskúmania zákonnosti, ktoré zaväzujú tento súd v rámci konania o neplatnosť.

76.

Napokon, pokiaľ ide o argument BAA uvedený v bode 68 týchto návrhov, z vyššie uvedeného vyplýva, že keďže BAA sa môže opierať výlučne o svoje postavenie dotknutej osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES, iba tá okolnosť, že dôvody žaloby na prvom stupni obsahujú aj dôvod týkajúci sa porušenia povinnosti Komisie začať konanie vo veci formálneho zisťovania, jej na rozdiel od toho, čo sama tvrdí, nezakladá právo dosiahnuť rozhodnutie Súdu prvého stupňa o posúdení AGL na základe článku 87 ods. 1 ES.

77.

Sporné rozhodnutie nekvalifikovalo AGL ako štátnu pomoc, keďže neposkytovala žiadnu selektívnu výhodu. Prvý, tretí a štvrtý dôvod na podporu hlavného odvolania kritizujú napadnutý rozsudok, pretože potvrdil posúdenie Komisie v tomto bode. Preskúmal som ich nižšie (v častiach 2, 3 a 4). Tomuto preskúmaniu predchádzajú niektoré poznámky o judikatúre v oblasti selektívnosti (bod 1).

78.

Druhý odvolací dôvod sa týka rozsahu preskúmania sporného rozhodnutia Súdom prvého stupňa a bude preskúmaný v časti 5.

79.

V bode 6 sa napokon preskúmajú piaty a šiesty odvolací dôvod, ktorými sa Súdu prvého stupňa vytýka nesprávne právne posúdenie povinnosti Komisie začať konanie vo veci formálneho zisťovania a charakteru dostatočne odôvodneného sporného rozhodnutia.

80.

Aby sa podľa článku 87 ods. 1 ES mohlo opatrenie považovať za štátnu pomoc, musí zvýhodňovať určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, a teda musí mať selektívny charakter.

81.

Na základe podmienky selektívnosti sú z uplatňovania ustanovení o štátnej pomoci vylúčené tzv. všeobecné opatrenia, ktoré nemajú za cieľ podporiť osobitné činnosti alebo podniky, ale všetky hospodárske subjekty pôsobiace na území štátu. V tejto súvislosti judikatúra na jednej strane spresnila, že zásah verejnej moci v prospech neurčitého počtu príjemcov identifikovaných na základe viacerých objektívnych kritérií sa musí považovať za režim pomoci predstavujúci selektívne opatrenie, pokiaľ z dôvodu kritérií jeho uplatňovania poskytuje výhodu určitým podnikom alebo výrobným odvetviam a vylučuje ostatné. ( 36 ) Na druhej strane objasnila, že aj na opatrenia, ktoré sa javia ako všeobecné opatrenia na základe toho, že nie sú odvetvovo ani územne obmedzené a nie sú určené obmedzenej kategórii podnikov, sa môže vzťahovať zákaz uvedený v článku 87 ods. 1 ES, pokiaľ je ich vykonanie, predovšetkým čo sa týka výberu adresátov, sumy a podmienok finančného zásahu, ponechané na voľnú úvahu vnútroštátnych orgánov. Súdny dvor okrem toho uviedol, že pomoc môže byť selektívna, aj keď sa týka celého hospodárskeho odvetvia. ( 37 )

82.

Vo všeobecnosti z judikatúry vyplýva, že existencia požiadavky selektívnosti musí byť predmetom posúdenia z prípadu na prípad, ktorého cieľom je zistenie, či dotknuté opatrenie vzhľadom na jeho povahu, jeho rámec pôsobnosti, jeho spôsoby vykonávania a jeho účinky má za následok výhody výlučne v prospech určitých podnikov alebo určitých odvetví činnosti. ( 38 ) Ak sa zistí existencia takejto výhody, aj neuloženie novej dane určitým hospodárskym subjektom môže predstavovať pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES. ( 39 )

83.

Konkrétnejšie, pokiaľ ide o štátne zásahy daňového charakteru, judikatúra spresnila, že aj opatrenia, ktoré majú selektívny charakter, keďže zavádzajú rozlišovanie medzi podnikmi, sa nemusia považovať za pomoc, pokiaľ toto rozlišovanie vyplýva z povahy alebo zo štruktúry systému poplatkov, do ktorého tieto opatrenia patria. ( 40 ) Z toho podľa Súdneho dvora vyplýva, že na posúdenie selektívnosti opatrenia na účely uplatnenia článku 87 ods. 1 ES „je potrebné preskúmať, či v rámci daného právneho režimu predstavuje toto opatrenie zvýhodnenie istých podnikov oproti iným, ktoré by sa vzhľadom na cieľ sledovaný týmto režimom nachádzali v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii“. ( 41 )

84.

Najmä z hľadiska už citovanej judikatúry je potrebné posúdiť, či sa Súd prvého stupňa dopustil viacerých prípadov nesprávneho právneho posúdenia, ktoré odvolateľka namietala v rámci prvého, tretieho a štvrtého odvolacieho dôvodu.

85.

Prvým odvolacím dôvodom BAA vytýka napadnutému rozsudku, že obsahuje viaceré právne vady, ktorých sa dopustil Súd prvého stupňa pri uplatňovaní článku 87 ods. 1 ES. Odvolateľka uvádza najmä tri výhrady.

86.

V prvom rade Súd prvého stupňa uplatnil pojem štátnej pomoci neobjektívne. Odvolateľka uvádza, že na základe judikatúry okolnosť, že daňové opatrenie sleduje ciele všeobecnej politiky, nepredstavuje prekážku jeho posúdenia ako štátnej pomoci, ale má význam len pre určenie, či je rozlíšenie, ktoré vykonal zákonodarca pri vymedzovaní jeho pôsobnosti, odôvodnené na základe povahy a všeobecnej štruktúry tohto opatrenia. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa naopak zvolil iný prístup tým, že priznal členským štátom širokú mieru voľnej úvahy pri vymedzení pôsobnosti daňových opatrení sledujúcich ciele ochrany životného prostredia, a tým, že tvrdil, že tieto opatrenia nemajú selektívny charakter, aj keď rozlišujú medzi podnikmi, ktoré sa nachádzajú v porovnateľných situáciách, a toto rozlíšenie nie je odôvodnené environmentálnymi cieľmi.

87.

Po druhé Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že posúdil selektívnosť pomoci inak, než bola posúdená v rozsudku Adria-Wien Pipeline. ( 42 )

88.

Napokon Súd prvého stupňa vylúčil selektívny charakter AGL bez toho, aby disponoval jasným vymedzením odvetvia, na ktoré sa uplatňuje. Túto tretiu výhradu treba podľa môjho názoru považovať za neprípustnú, lebo jej cieľom je v podstate spochybniť posúdenie skutkového stavu, ktoré vykonal Súd prvého stupňa.

89.

Teraz teda preskúmam len prvú a druhú výhradu, ktoré sa musia podľa môjho názoru posudzovať spoločne.

90.

Na tento účel prichádzajú do úvahy najmä body 114 až 118 a 120 a 121 napadnutého rozsudku. Rôzne pasáže úvah Súdu prvého stupňa môžu byť zhrnuté takto.

91.

Súd prvého stupňa predovšetkým definuje ekodaň ako „autonómne daňové opatrenie“, ( 43 ) ktoré nie je zaradené do všeobecného systému zdanenia a je „charakterizované svojimi environmentálnymi cieľmi a osobitným základom“. ( 44 ) Z tejto definície vyplýva, že na nezdanenie obdobných činností, ako sú činnosti, ktoré majú porovnateľný dopad na životné prostredie, ekodaňou, nie je možné hľadieť rovnako ako na daňovú úľavu, ktorá vychádza zo systému zvyčajného daňového zaťaženia podnikov. ( 45 )

92.

Súd prvého stupňa potom uvádza, že členské štáty pri výkone svojich právomocí v oblasti politiky životného prostredia „zachovávajú svoju právomoc zavádzať v oblasti environmentálnej politiky sektorové ekodane na účel dosiahnutia určitých environmentálnych cieľov“. Členské štáty najmä „môžu pri zvážení prítomných záujmov vymedziť svoje priority pri ochrane životného prostredia a následne určiť tovary alebo služby, ktoré budú podliehať ekodani“. ( 46 )

93.

V bode 117 napadnutého rozsudku dospel Súd prvého stupňa k záveru, že v tomto právnom rámci „prináleží Komisii, aby pri posudzovaní ekodane vo vzťahu k pravidlám Spoločenstva týkajúcim sa štátnej pomoci zvážila požiadavky ochrany životného prostredia podľa článku 6 ES“. Tento záver je podľa Súdu prvého stupňa odôvodnený vzhľadom na ustanovenie tohto článku, ktorý „stanovuje, že tieto požiadavky musia byť začlenené najmä do vymedzenia a uskutočňovania režimu zabezpečujúceho, aby na vnútornom trhu nebola narušená hospodárska súťaž“.

94.

V bodoch 120 a 121 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa zamietol argument žalobkyne, ktorý vychádza z rozsudku Adria-Wien Pipeline. Uvádza, že v citovanom rozsudku „sa Súdny dvor nezaoberal preskúmaním vymedzenia vecnej pôsobnosti ekodane, ako je to v predmetnom prípade, ale čiastočným oslobodením od platenia tejto dane… priznaným výlučne podnikom vyrábajúcim hmotné výrobky“. ( 47 ) Súd prvého stupňa pokračuje zdôraznením, že „sporné rozlišovanie sa netýkalo druhu výrobku podliehajúceho ekodani, ale priemyselných spotrebiteľov podľa toho, či pôsobili v primárnych alebo sekundárnych odvetviach národného hospodárstva“.

95.

Prístup zvolený Súdom prvého stupňa, ktorý vyplýva z preskúmania vyššie zhrnutých bodov napadnutého rozsudku, sa zdá byť hlboko inovatívny vzhľadom na judikatúru Spoločenstva o uplatňovaní požiadavky selektívnosti a všeobecnejšie pojmu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

96.

Práve podľa ustálenej judikatúry totiž ani daňový charakter, ani hospodársky alebo sociálny účel dotknutého štátneho opatrenia alebo ciele ochrany životného prostredia, ktoré sleduje, ( 48 ) nestačia na to, aby ho vylúčili z uplatňovania zákazu stanoveného v článku 87 ES. Ako totiž opakovane potvrdil súd Spoločenstva, toto ustanovenie nerozlišuje štátne opatrenia podľa ich dôvodov alebo cieľov, ale definuje ich v závislosti od ich účinkov. ( 49 )

97.

Ciele sledované opatrením teda v zásade prichádzajú do úvahy len po posúdení opatrenia ako štátnej pomoci, čiže po posúdení jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom. Ak v určitých prípadoch súd Spoločenstva v štádiu posúdenia opatrenia prihliadal na zámer vnútroštátneho zákonodarcu pri prijatí opatrenia a ciele, ktoré ním sledoval, stalo sa to výlučne na účel posúdenia, či boli splnené podmienky existencie pomoci, ( 50 ) a nie a priori vylúčenia opatrenia z rozsahu pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES.

98.

Tým, že Súd prvého stupňa odôvodňuje environmentálnymi cieľmi ekodane prípadné rozlišovanie medzi subjektmi (alebo výrobkami), ktoré sú v podobnej situácii vo vzťahu k týmto cieľom, svojou optikou jasne prekonáva uvedenú judikatúru. Tento prístup totiž a priori vylučuje možnosť zistiť v tom, že určité subjekty nepodliehajú ekodani, selektívnu výhodu podľa článku 87 ES, bez ohľadu na akékoľvek úvahy týkajúce sa konkurenčného vzťahu, ktorý prípadne existuje medzi týmito subjektmi a subjektmi, ktoré podliehajú dani, teda bez ohľadu na posúdenie účinkov dotknutého opatrenia. ( 51 )

99.

Preto napadnutý rozsudok v časti, v ktorej preskúmava tvrdenia BAA o existencii nesúladu vo vymedzení vecnej pôsobnosti AGL, ( 52 ) dospel k záverom, ktoré by neboli prípustné, keby sa toto posúdenie uskutočnilo podľa kritéria povahy a všeobecnej štruktúry dotknutého daňového systému v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 83 týchto návrhov. ( 53 ) Ak sa totiž vychádza z toho, že členské štáty môžu pri zvažovaní rôznych záujmov vymedziť rámec pôsobnosti ekodane, ( 54 ) Súd prvého stupňa nakoniec pripúšťa, že existencia prípadných nesúladov alebo rozdielov v zaobchádzaní môže byť odôvodnená, aj keď je založená na cieľoch nesúvisiacich s ochranou životného prostredia a v dôsledku toho s vnútornou logikou opatrenia. ( 55 )

100.

Pokiaľ napokon ide o časť dôvodov napadnutého rozsudku, ktorými sa zamieta argument BAA vychádzajúci z rozsudku Adria-Wien Pipeline, rozbor Súdu prvého stupňa sa sústreďuje na formálne hľadiská dotknutého opatrenia, ako je legislatívna technika použitá vnútroštátnymi orgánmi. Z hľadiska dopadu na hospodársku súťaž však nie je veľký rozdiel medzi zdanením všeobecnou daňou s oslobodením určitých príjemcov na jednej strane a daňovým zaťažením určitých daňovníkov s vylúčením iných, ktorí sú v podobnej situácii, na druhej strane. Aj v tomto prípade sa mi zdá, že napadnutý rozsudok sa vzďaľuje od prístupu, ktorý uprednostňuje analýzu vychádzajúcu z účinkov opatrenia.

101.

Hoci je riešenie navrhované Súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku obmedzené na štátne zásahy, ktoré spôsobujú zdanenie na ťarchu určitého odvetvia na environmentálne účely, nezdá sa mi, že by malo byť potvrdené Súdnym dvorom.

102.

Ani okolnosť, že štáty majú právomoc v daňovej oblasti alebo v oblasti životného prostredia, ani zásada začlenenia požiadaviek ochrany životného prostredia do vymedzenia a uskutočňovania politík Spoločenstva, uvedená v článku 6 ES, totiž neodôvodňuje, aby boli verejné zásahy potenciálne narušujúce hospodársku súťaž úplne vyňaté spod kontroly Komisie na základe pravidiel Zmluvy v oblasti štátnej pomoci. Najmä dodržiavanie článku 6 ES podľa môjho názoru nevyžaduje, aby sa prihliadalo na environmentálne ciele opatrenia v štádiu jeho posúdenia na základe článku 87 ods. 1 ES, požiadavka týkajúca sa začlenenia týchto cieľov do rámca kontroly štátnej pomoci zo strany Spoločenstva môže byť ľahko splnená tak, že sa na ne prihliadne v rámci posúdenia súladu tohto opatrenia so spoločným trhom na základe článku 87 ods. 3 ES.

103.

Z vyššie uvedených dôvodov sa domnievam, že prvý odvolací dôvod týkajúci sa porušenia článku 87 ods. 1 ES je dôvodný a že napadnutý rozsudok sa musí zrušiť v rozsahu, v akom sa rozhodlo, že pôsobnosť AGL môže byť odôvodnená iba na základe environmentálnych cieľov sledovaných touto daňou.

104.

V rámci svojho tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka uvádza tri výhrady.

105.

Po prvé BAA namieta, že Súd prvého stupňa považoval skutočnosť, že AGL podliehajú niektoré čisté materiály, pre ktoré neexistujú náhrady, za odôvodnenú, na základe zásady „znečisťovateľ platí“, hoci podľa sporného rozhodnutia nenahraditeľnosť je okolnosťou spôsobilou vyňať z pôsobnosti dane niektoré čisté materiály, ktoré by inak dani podliehali. BAA z toho vyvodzuje, že Súd prvého stupňa svojím posúdením v bodoch 135 a 136 napadnutého rozsudku nahradil posúdenie Komisiou. Okrem toho „selektívnym spôsobom uplatnil“ zásadu „znečisťovateľ platí“ a dostatočne neodôvodnil svoje závery. Zdá sa mi, že tento dôvod je v celom rozsahu prípustný, keďže na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia a Spojené kráľovstvo, nastoľuje právne otázky.

106.

Podľa môjho názoru sa odvolateľka nemýli, keď tvrdí, že zásada „znečisťovateľ platí“ nespadá do opisu cieľov AGL, ktorý vyplýva zo sporného rozhodnutia, výslovne odkazujúceho iba na čo najväčšie použitie recyklovaného kameniva alebo iných substitučných materiálov a na podporu racionálneho využívania čistého kameniva.

107.

V rozsudku DIR International, ktorý odvolateľka cituje, Súdny dvor najskôr pripomína, že v rámci preskúmavania zákonnosti podľa článku 230 ES súd Spoločenstva nemôže nahradiť svojím odôvodnením odôvodnenie vykonané autorom napadnutého aktu, a potom spresňuje, že „hoci v rámci žaloby o neplatnosť môže byť Súd prvého stupňa vedený k výkladu odôvodnenia napadnutého aktu iným spôsobom ako jeho autor, alebo dokonca v niektorých prípadoch k zamietnutiu formálneho odôvodnenia prijatého týmto orgánom, nemôže to urobiť, pokiaľ to neodôvodňuje žiadna hmotnoprávna okolnosť“. ( 56 ) Na rozdiel od úvahy Súdu prvého stupňa v bode 124 napadnutého rozsudku sa mi nezdá, že v tomto prípade trináste odôvodnenie sporného rozhodnutia, v ktorom Komisia tvrdí, že „the environmental costs of aggregate extraction that the United Kingdom seeks to address through the AGL include noise, dust, damage to biodiversity and visual amenity“ [environmentálne náklady na ťažbu kameniva, ktoré sa Spojené kráľovstvo snaží obmedziť prostredníctvom AGL, zahŕňajú hluk, prach, zásah do biodiverzity a vizuálnu degradáciu — neoficiálny preklad] sa môže vykladať ako odkaz, aj keď implicitný, na zásadu „znečisťovateľ platí“.

108.

Hoci vyššie uvedené úvahy vedú k tomu, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia nahradením odôvodnenia sporného rozhodnutia svojím odôvodnením, aj tak sa domnievam, že v tejto súvislosti sa nemá napadnutý rozsudok zrušiť, keďže je možné pristúpiť k nahradeniu dôvodov. Ako totiž podľa môjho názoru správne uviedla Komisia, tvrdenia odvolateľky zamietnuté Súdom prvého stupňa v bodoch 135 a 136 napadnutého rozsudku vychádzajú z nesprávneho východiska, a to z toho, že v spornom rozhodnutí Komisia uviedla, že vylúčenie čistých materiálov nepoužitých ako kamenivo z rámca pôsobnosti AGL je odôvodnené neexistenciou substitučných materiálov. V skutočnosti z dôvodov tohto rozhodnutia ( 57 ) vyplýva, že vylúčenie týchto materiálov bolo v súlade s odvetvovou povahou AGL a so zámerom zákonodarcu zdaniť výlučne kamenivo.

109.

Pokiaľ ide o ostatné tvrdenia odvolateľky v rámci tejto prvej výhrady, myslím si, že ich treba zamietnuť. Na jednej strane sa zdá, že napadnutý rozsudok je dostatočne odôvodnený v súvislosti s tým, čo uviedla odvolateľka. Na druhej strane z dôvodov už uvedených v predchádzajúcom bode nie je podľa môjho názoru možné vytýkať Súdu prvého stupňa, ako to robí odvolateľka, „selektívne uplatňovanie“ zásady „znečisťovateľ platí“.

110.

Po druhé odvolateľka namieta proti niektorým častiam napadnutého rozsudku, v ktorých Súd zamietol tvrdenia o nesúlade cieľov AGL so zdanením niektorých výrobkov pochádzajúcich z ťažby nezdanených materiálov. Táto výhrada sa týka konkrétne bodov 112 a 137 napadnutého rozsudku.

111.

V bode 112 Súd prvého stupňa vyložil niektoré pojmy nachádzajúce sa v spornom rozhodnutí a najmä v jeho odôvodnení č. 29, pričom dospel k záveru, že v tomto odôvodnení a v celom spornom rozhodnutí Komisia „použila pojem,primárne kamenivo‘ na označenie hlavne kameniva podliehajúceho AGL a pojem,sekundárne kamenivo‘ na označenie hlavne kameniva oslobodeného od dane presne vymenovaného v zákone“. Odvolateľka sa domnieva, že tento výklad je postihnutý právnou vadou výkladu.

112.

V odôvodnení č. 29 sporného rozhodnutia Komisia okrem iného uvádza, že „the AGL will be levied only on virgin aggregate. It will not be levied on aggregates extracted as a by-product or waste from other processes (secondary aggregates), nor will it be levied on recycled aggregates“ [AGL sa bude vyberať len z čistého kameniva. Nebude sa vzťahovať na kamenivo získané ako vedľajší produkt alebo odpad z iných postupov (sekundárne kamenivo) ani na recyklované kamenivo — neoficiálny preklad].

113.

Priznávam sa, že sa mi zdá ťažké priznať výrazu „secondary aggregates“ použitému v tomto odôvodnení iný význam než ten, ktorý vyplýva z definície, ktorá predchádza tomuto výrazu: „kamenivo získané ako vedľajší produkt alebo odpad z iných postupov“. Nezdá sa mi teda, že je možné súhlasiť s tvrdením Súdu prvého stupňa, podľa ktorého v odôvodnení č. 29 sporného rozhodnutia sa Komisia obmedzila na tvrdenie, že „AGL sa nebude vyberať z odvodených výrobkov alebo z odpadu prvej ťažby, pokiaľ sú oslobodené od dane zákonom v znení neskorších predpisov“.

114.

Okrem toho, ako podľa môjho názoru správne uviedla odvolateľka, výklad pojmu „secondary aggregates“, ktorý prijal Súd prvého stupňa, sa javí byť v rozpore s odôvodnením č. 32 sporného rozhodnutia — ktoré nadobúda základnú úlohu v štruktúre aktu, keďže vymedzuje štruktúru a pôsobnosť AGL, v ktorom Komisia uvádza, že „the structure and the scope of the tax reflect the clear distinction between the extraction of virgin aggregates, bearing with it undesirable environmental consequences, and the production of secondary or recycled aggregates, which makes an important contribution to the treatment of rock, gravel and sand incidentally arising from excavations or from other works or treatments lawfully carried out for different purposes“ [štruktúra a rozsah dane odrážajú rozdiel medzi ťažbou čistého kameniva, ktorá má nepriaznivé následky pre životné prostredie, a výrobou sekundárneho alebo recyklovaného kameniva, predstavujúcou významný prínos pre spracovanie kameňa, štrku a piesku získaného ťažbou, inou činnosťou alebo spracovaním zákonným spôsobom s rôznym účelom — neoficiálny preklad].

115.

V dôsledku toho sa domnievam, že v bode 112 napadnutého rozsudku sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho výkladu sporného rozhodnutia, ktorý treba považovať za nesprávne právne posúdenie.

116.

Okrem toho odvolateľka namieta proti bodu 137 napadnutého rozsudku, v ktorom Súd prvého stupňa považoval za odôvodnené zdanenie niektorých výrobkov odvodených z ťažby nezdanených materiálov. Podľa odvolateľky Súd prvého stupňa v tejto súvislosti pristúpil k nahradeniu dôvodov sporného rozhodnutia, prijal odôvodnenie postihnuté nesprávnym právnym posúdením a skreslil niektoré dôkazné prostriedky.

117.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pri odôvodnení zdanenia dotknutých vedľajších produktov sa Súd prvého stupňa neobmedzil na odkaz na zásadu „znečisťovateľ platí“, ale rovnako odkázal na cieľ podpory racionálnej ťažby a spracovania kameniva, ktorý sa nachádza medzi cieľmi AGL spomenutými v spornom rozhodnutí. Nedomnievam sa teda, že v tejto súvislosti je možné vytýkať Súdu prvého stupňa nahradenie odôvodnenia tohto rozhodnutia. Pokiaľ ide o ostatné výhrady, stačí uviesť jednak, že v rozsahu, v akom odvolateľka namieta proti okolnostiam, osobitne uvedeným Súdom prvého stupňa v bode 137 napadnutého rozsudku (nemožnosť znížiť objem týchto vedľajších produktov, rozdiel v cene a list Spojeného kráľovstva z 19. februára 2002), jej cieľom je v podstate dosiahnuť, aby Súdny dvor preskúmal posúdenie skutkového stavu uvedené v napadnutom rozsudku, a jednak, že nepreukázala, že Súd prvého stupňa sa dopustil skreslenia dôkazných prostriedkov, ktoré mu boli predložené na preskúmanie.

118.

Na základe predchádzajúcich úvah sa domnievam, že druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu treba vyhovieť v časti, v ktorej vytýka Súdu prvého stupňa, že sa dopustil nesprávneho výkladu sporného rozhodnutia. V zostávajúcej časti by sa podľa mojej mienky mala zamietnuť ako čiastočne nedôvodná a čiastočne neprípustná.

119.

Po tretie odvolateľka sa domnieva, že Súd prvého stupňa pochybil, keď nezdanenie niektorých druhov čistého kameniva, ako sú bridlica a íl, považoval za odôvodnené. Podľa BAA Súd prvého stupňa v tejto súvislosti nahradil odôvodnenie uvedené v spornom rozhodnutí svojím odôvodnením, pričom v bodoch 130, 131, 133 a 134 napadnutého rozsudku uviedol, že cieľom tohto oslobodenia je podporiť používanie tohto kameniva ako substitučných materiálov namiesto čistého kameniva, ktoré podlieha AGL. Okrem toho, že odôvodnenie, ktoré uviedol Súd prvého stupňa, nie je správne, vychádza zo skreslenia dôkazných prostriedkov vykonaných v priebehu konania (najmä listu Spojeného kráľovstva z 19. februára 2002), je nedostatočne odôvodnené a porušuje práva na obhajobu odvolateľky, ktorá v priebehu konania na prvom stupni nemohla v tejto súvislosti predložiť svoje pripomienky.

120.

V tejto súvislosti je predovšetkým potrebné uviesť, že v bode 130 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uviedol, že vyňatie niektorých materiálov, akými sú najmä bridlica nízkej kvality, íl, odpad z kaolínu a ball clay, spod pôsobnosti AGL „umožňuje ich použitie ako náhrady čistého kameniva, ktoré je predmetom ekodane, a môže takto prispieť k racionalizácii ťažby a použitia čistého kameniva“. Ako správne uviedla Komisia, Súd prvého stupňa dospel k tomuto záveru na základe konštatovania skutočnosti, ktorú Súdny dvor nemôže preskúmať, že tieto materiály sú „doposiaľ málo používané ako kamenivo z dôvodu vysokých nákladov na ich prepravu“.

121.

Okrem toho je potrebné pripomenúť, že racionalizácia ťažby a použitia čistého kameniva predstavuje jeden z cieľov AGL uvedených v spornom rozhodnutí. ( 58 ) Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, Súd prvého stupňa nepristúpil v tejto súvislosti k nahradeniu odôvodnenia.

122.

Domnievam sa, že nie je dôvodné ani tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého vymedzenie povahy a všeobecnej štruktúry AGL uvedené v spornom rozhodnutí je nezlučiteľné s oslobodením, ktoré má za cieľ podporiť používanie čistých materiálov, doposiaľ málo používaných ako kamenivo, namiesto iných, tradične používaných ako kamenivo. Ako podľa mňa správne uviedol Súd prvého stupňa, toto oslobodenie môže participovať na cieli uvedenom v spornom rozhodnutí, ktorým je racionalizácia používania kameniva.

123.

Zdá sa mi napokon, že bod 131 napadnutého rozsudku v časti, kde odkazuje na obsah listu Spojeného kráľovstva z 19. februára 2002, nevyhovuje výkladu, aký navrhuje odvolateľka, a že z tohto bodu nevyplýva žiadne skreslenie obsahu tohto dokumentu.

124.

V dôsledku toho sa domnievam, že tretia časť tretieho odvolacieho dôvodu sa musí zamietnuť ako nedôvodná.

125.

Na základe predchádzajúcich úvah sa domnievam, že tretí odvolací dôvod je dôvodný, pokiaľ ide o hľadiská uvedené v bodoch 108 a 118 týchto návrhov, a neprípustný alebo nedôvodný v zostávajúcej časti.

126.

Odvolateľka sa domnieva, že pri posúdení, či oslobodenie vývozu z pôsobnosti AGL predstavuje pomoc, Súd prvého stupňa umožnil Komisii a dotknutému členskému štátu so spätnou účinnosťou zlepšiť odôvodnenie sporného rozhodnutia, porušil články 91 ES a 92 ES tým, že posúdil AGL ako nepriamu daň a dostatočne neodôvodnil toto posúdenie.

127.

V bode 148 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uvádza, že v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie č. 33) Komisia odôvodnila oslobodenie vývozu „skutočnosťou, že orgány Spojeného kráľovstva nemôžu vykonávať dohľad nad použitím materiálu ako kameniva mimo ich územia“. V nasledujúcom bode 149 Súd prvého stupňa uvádza, že v priebehu konania „Komisia a vedľajší účastník konania… spresnili toto odôvodnenie“, pričom Komisia podčiarkla, že AGL predstavuje nepriamu spotrebnú daň, ktorá sa riadi zásadou zdanenia v štáte určenia, a vedľajší účastník konania uviedol, že toto oslobodenie bolo umožnené na základe článku 91 ES. Podľa Súdu prvého stupňa toto odôvodnenie založené na povahe AGL ako nepriamej dane treba vziať do úvahy, „keďže súvisí s dôvodmi uvedenými Komisiou v napadnutom rozhodnutí, a preto nemôže byť považované za doplňujúce odôvodnenie podané po prijatí predmetného rozhodnutia“.

128.

V bode 151 potom Súd prvého stupňa uviedol, že AGL sa „uplatňuje pri komercializácii kameniva a nepostihuje príjmy výrobcov, ale výrobky“, a že preto „predstavuje nepriamu daň“. V bode 153 Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v tomto prípade „oslobodeniu vývozu od dane nemožno rozumieť tak, že priznáva selektívnu výhodu vývozcom, keďže je odôvodnené tým, že AGL má povahu nepriamej dane“. Podľa Súdu prvého stupňa totiž dotknutý členský štát „môže uprednostniť úvahy týkajúce sa štruktúry skúmaného daňového režimu pred sledovanými environmentálnymi cieľmi“.

129.

Zdá sa mi, že predovšetkým treba zamietnuť argument odvolateľky, podľa ktorého sa má AGL považovať za priamu daň, vyňatú z pôsobnosti článku 91 ES, keďže sa uplatní na postup ťažby, a nie na výrobok ako taký. Ako je totiž spresnené inde v napadnutom rozsudku (pozri bod 136), AGL je stanovená na základe určitej sumy za tonu zdaneného výrobku, ktorý sa uvádza na trh na území štátu.

130.

Všeobecný zákaz priznávať oslobodenie od dane alebo vrátenie dane pri vývoze, stanovený v článku 92 ES, je v prípade priamych daní odôvodnený, keďže tieto dane neprechádzajú do nákladov výroby, čiže sa neodrážajú ihneď v cene výrobku, a preto je ťažké posúdiť, či oslobodenie od dane alebo vrátenie dane, respektíve umožnené v prípade vývozu, zodpovedá vnútroštátnemu zdaneniu, ktoré zaťažuje tento výrobok, alebo predstavuje daňovú subvenciu vývozu. Problém naopak nevzniká v prípade takej dane, akou je AGL, ktorá je splatná v okamihu uvedenia výrobku na trh. Zdá sa mi, že ako uviedol Súd prvého stupňa v bode 136 napadnutého rozsudku, okolnosť, že výška dane môže zodpovedať environmentálnym nákladom ťažby zdanených produktov, nie je relevantná a nič nemení na skutočnosti, že keďže sa táto suma uplatňuje na jednotné množstvo výrobku v okamihu jeho uvedenia na trh, môže sa ihneď odraziť na jeho cene.

131.

Domnievam sa teda, že výhrada, ktorú uviedla odvolateľka v rámci skúmaného odvolacieho dôvodu týkajúceho sa porušenia článkov 91 ES a 92 ES, sa musí zamietnuť ako nedôvodná.

132.

Rovnako sa mi zdá nedôvodná aj výhrada týkajúca sa nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa totiž v bode 153 vysvetľuje síce stručným, ale jasným spôsobom dôvody, na základe ktorých sa domnieva, že AGL by sa mala považovať za nepriamu daň, keďže sa „uplatňuje pri komercializácii kameniva a nepostihuje príjmy výrobcov, ale výrobky“.

133.

Ostáva teda ešte preskúmať výhradu týkajúcu sa retroaktívneho zlepšenia odôvodnenia sporného rozhodnutia. Domnievam sa, že táto výhrada je dôvodná.

134.

V odôvodnení č. 33 sporného rozhodnutia Komisia uvádza, že oslobodenie vývozu „is justified by the fact that aggregate in the United Kingdom may be exempted if it is used for exempt processes. Since the United Kingdom authorities have no control over the use of aggregate outside their jurisdiction, the exemption for exports is necessary in order to provide legal certainty to aggregate exporters and to avoid imposing an unequal treatment on exports of aggregate that would otherwise qualify for an exemption within the United Kingdom“ [je odôvodnené skutočnosťou, že kamenivo môže byť v Spojenom kráľovstve oslobodené od dane, ak sa použije na spracovanie, ktoré je oslobodené od dane (napríklad výroba skla, plastov, papiera, hnojív a pesticídov). Vzhľadom na to, že britské orgány nemôžu dohliadať na použitie kameniva mimo územia Veľkej Británie, oslobodenie vývozu od dane je nutné v záujme právnej istoty vývozcov kameniva a zamedzenia znevýhodnenia vývozu kameniva, ktoré by inak mohlo byť oslobodené od dane na území Spojeného kráľovstva — neoficiálny preklad].

135.

Toto odôvodnenie odkazuje na rozdielne zaobchádzanie, ku ktorému by došlo pri neexistencii oslobodenia vývozu, medzi kamenivom uvedeným na vnútroštátny trh, ktoré nie je zdanené, ak sa používa určitým spôsobom, a vyvezeným kamenivom, ktoré by bolo zdanené aj vtedy, keby bolo určené na použitie v oslobodenom výrobnom procese. Vôbec sa neuvádza požiadavka neznevýhodňovať vnútroštátne vyvážané kamenivo oproti kamenivu uvádzanému na trh v štáte určenia ani cieľ zabrániť dvojitému zdaneniu. V tejto súvislosti sa mi naozaj zdá ťažké v odôvodnení č. 33 zistiť, ako Súd prvého stupňa v bode 150 napadnutého rozsudku odkazuje, hoci implicitne, na úpravu článku 91 ES. Podľa môjho názoru Súd prvého stupňa nepovolil Komisii doplnenie alebo zlepšenie odôvodnenia sporného rozhodnutia so spätnou účinnosťou, ale skôr jej umožnil uviesť v tejto súvislosti podstatne odlišné odôvodnenie, než je odôvodnenie uvedené v citovanom rozhodnutí.

136.

Z vyššie uvedených dôvodov sa domnievam, že štvrtému odvolaciemu dôvodu treba vyhovieť v časti, v ktorej sa ním namieta, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že odôvodnenie týkajúce sa oslobodenia vývozu, ktoré uviedla Komisia v priebehu konania na prvom stupni, odrážalo dôvody uvedené v spornom rozhodnutí, a preto nepredstavovalo doplňujúce odôvodnenie podané po prijatí predmetného rozhodnutia.

137.

Odvolateľka uvádza, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vykonal len čisto okrajové preskúmanie posúdenia uvedeného v spornom rozhodnutí, a nie úplné preskúmanie, ako naopak vyžaduje judikatúra, keď ide o zistenie správneho uplatňovania pojmu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES zo strany Komisie.

138.

Podľa ustálenej judikatúry vykonáva súd Spoločenstva v rámci žaloby o neplatnosť proti rozhodnutiu prijatému Komisiou v rámci konania o štátnej pomoci v zásade úplné preskúmanie, keď preskúmava otázku posúdenia štátneho opatrenia na účely určenia, či sa naň vzťahuje zákaz uvedený v článku 87 ods. 1 ES. ( 59 ) Naopak, čisto okrajové posúdenie, a teda obmedzené na overenie dodržania procesných pravidiel a pravidiel odôvodnenia, vecnej správnosti skutočností, na ktoré sa prihliada na účely uskutočnenia namietanej voľby, neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia týchto skutočností, ako aj neexistencie zneužitia právomoci, súd Spoločenstva vykonáva, keď posudzuje zlučiteľnosť tohto opatrenia so spoločným trhom na základe článku 87 ods. 3 ES, čiže ustanovenia, ktoré priznáva Komisii širokú mieru voľnej úvahy. ( 60 )

139.

Ako však žalovaná inštitúcia správne uviedla, aj keď má súd Spoločenstva zistiť správne uplatňovanie pojmu štátna pomoc, rozsah jeho preskúmania môže byť obmedzený technickou alebo zložitou povahou posúdenia skutočností uvedených v napadnutom akte. ( 61 ) Napríklad judikatúra uznáva, že súd Spoločenstva vykonáva čisto okrajové preskúmanie zložitých hospodárskych posúdení, ktoré uskutočnila Komisia pri uplatňovaní zásady súkromného investora. ( 62 )

140.

V bode 118 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa pri určovaní medzí preskúmania napadnutého aktu uvádza, že vzhľadom na rozsiahlu „právomoc voľnej úvahy priznanú Komisii v článku 88 ods. 3 ES“ sa musí obmedziť na čisto okrajovú kontrolu. Zdá sa, že niektoré nasledujúce body rozsudku potvrdzujú uplatnenie tohto prístupu (najmä body 134, 139, 171).

141.

Komisia a Spojené kráľovstvo tvrdia, že vo vyššie uvedenom bode 118 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa v skutočnosti odkazuje na rozsah preskúmania vykonávaného súdom Spoločenstva v prípade rozhodnutí podľa článku 88 ods. 3 ES, a nie preskúmavania, ktoré súd vykonáva, keď posudzuje, či Komisia správne uplatnila pojem štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

142.

Argument, ktorý uvádzajú žalovaná a vedľajší účastník konania, sa mi nezdá byť presvedčivý.

143.

Po prvé z judikatúry jasne vyplýva, že ak má Komisia na konci predbežného preskúmania ešte vážne pochybnosti o povahe opatrenia ako pomoci alebo o jeho zlučiteľnosti, nemá žiadnu právomoc voľnej úvahy, pokiaľ ide o začatie konania vo veci formálneho zisťavania. ( 63 )

144.

Po druhé rozhodnutia podľa článku 88 ods. 3 ES zahŕňajú okrem procesného hľadiska aj preskúmanie dotknutého opatrenia na základe článku 87 ods. 1 ES a prípadne, pokiaľ sa toto opatrenie považuje za pomoc, preskúmanie na základe odseku 3 tohto článku. Nevidím dôvod, pre ktorý by kontrola súdom Spoločenstva týkajúca sa posúdenia vykonaného v rámci takého preskúmania nemala postupovať podľa vyššie uvedeného pravidla, na základe ktorého, pokiaľ ide o zistenie správneho uplatnenia pojmu štátna pomoc zo strany Komisie, je preskúmanie v zásade úplné, zatiaľ čo pokiaľ ide o posúdenie zlučiteľnosti opatrenia so spoločným trhom, preskúmanie je čisto okrajové, s prihliadnutím na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou Komisia disponuje pri uplatňovaní článku 87 ods. 3 ES. ( 64 ) Na rozdiel od odvolateľky sa okrem toho nedomnievam, že medzi povahou rozhodnutí podľa článku 88 ods. 3 ES a obmedzeným súdnym preskúmaním existuje nezlučiteľnosť, keďže toto preskúmanie je odôvodnené voľnou úvahou, ktorá sa priznáva Komisii, pokiaľ ide o posúdenie, ktoré má vykonať, bez ohľadu na procesný rámec, do akého tieto posúdenia patria.

145.

Nedomnievam sa, že v prejednávanej veci vysoká technická alebo osobitná zložitosť posúdení, ktoré vykonala Komisia, ( 65 ) odôvodňuje priznanie širokej miery voľnej úvahy žalovanej inštitúcii a súčasne obmedzenie rozsahu súdneho preskúmania, ktoré vzhľadom na to, že ide o zistenie správneho uplatnenia pojmu štátna pomoc, musí byť „v zásade a v rozsahu možného“ ( 66 ) úplné. Z toho vyplýva, že v bode 118 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa podľa môjho názoru nesprávne vymedzil rozsah súdneho preskúmania, ktoré sa má vykonať, pokiaľ ide o sporné rozhodnutie, a preto sa v tejto súvislosti dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

146.

Spojené kráľovstvo a Komisia okrem iného uvádzajú, že dôvody, na ktoré poukazovala BAA na prvom stupni, mali za cieľ preukázať, že sporné rozhodnutie bolo postihnuté niekoľkými zjavnými nesprávnymi posúdeniami. Konštatovaním, že tieto pochybenia neexistujú, však Súd prvého stupňa aj tak pristúpil k hľadisku navrhovanému odvolateľkou. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že okolnosť, že odvolateľka posúdila pochybenia, ktoré podľa jej názoru postihovali sporné rozhodnutie, ako zjavné, neznamená, že mala v úmysle neuplatniť tieto pochybenia, ktoré existovali, ale nebolo ich možné posúdiť ako zjavné, ani že mala v úmysle žiadať, aby Súd prvého stupňa vykonal menej rozsiahle preskúmanie tohto rozhodnutia, ako je preskúmanie, ktoré by bol bežne povinný urobiť. Okrem toho, keby bolo obmedzené preskúmanie sporného rozhodnutia spojené iba s preskúmaním zjavných nesprávnych posúdení len z dôvodu potreby neprekročiť návrh odvolateľky, Súd prvého stupňa by nemusel pristúpiť k tvrdeniam všeobecnej povahy, akými sú tvrdenia uvedené v článku 118 napadnutého rozsudku.

147.

Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že vo vyššie uvedenom bode 118 sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nesprávne vymedzil povahu preskúmania sporného rozhodnutia, ktoré sa malo vykonať.

148.

Konštatovanie takéhoto pochybenia, spôsobilého postihnúť celé posúdenie vo veci sporného rozhodnutia, musí viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku, a to bez ohľadu na skutočnosť, že v niektorých bodoch tohto rozsudku, ako uviedlo Spojené kráľovstvo, sa zdá, že Súd prvého stupňa skutočne prekročil medze čisto okrajového preskúmania.

149.

Na základe predchádzajúcich dôvodov sa domnievam, že druhému odvolaciemu dôvodu týkajúcemu sa rozsahu súdneho preskúmania vykonaného Súdom prvého stupňa treba vyhovieť.

150.

Argumenty, ktoré uviedla odvolateľka v rámci piateho a šiesteho odvolacieho dôvodu, sú podľa môjho názoru zjavne nevhodné na preukázanie existencie namietaných vád. Na jednej strane totiž, hoci sa predpokladá, že okolnosť, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je členitejšie oproti spornému rozhodnutiu a že Súd prvého stupňa vykonal iné posúdenie ako Komisia, aj keď dospel k rovnakým záverom, je relevantná, aj tak nestačí na preukázanie, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že Komisia nemala vôbec povinnosť začať konanie vo veci formálneho zisťovania. Na druhej strane skutočnosť, že Súd prvého stupňa rozvinul z viacerých hľadísk, ktorých sa sporné rozhodnutie týka, jedno podrobnejšie odôvodnenie, v určitých bodoch radikálne odlišné od odôvodnenia, ktoré bolo prijaté v tomto rozhodnutí, je zjavne bezvýznamné na účely preukázania, že tento súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že dospel k záveru, z hľadiska odôvodnenia prijatého v napadnutom akte, že tento akt bol dostatočne odôvodnený.

151.

Piaty a šiesty odvolací dôvod sa preto musia zamietnuť.

152.

Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor napadnutý rozsudok zrušil.

153.

Okrem toho vzhľadom na rozsah navrhovaného zrušenia sa domnievam, že je vhodné, aby Súdny dvor vrátil vec Súdu prvého stupňa podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora na nové rozhodnutie o žalobe na prvom stupni a určil, že o náhrade trov odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.