1. 

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka platnosti rozhodnutia Komisie SG(2000)D/105754 z 12. júla 2000, ktorým bol systém pomoci pri investovaní v menej rozvinutých regiónoch Talianska vyhlásený za zlučiteľný so Zmluvou ( 2 ) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. 

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol poddaný v priebehu konania o žalobe o náhradu škody, ktorú podala talianska spoločnosť Nuova Agricast proti Talianskej republike. Spoločnosť Nuova Agricast v podstate tvrdí, že jej bola spôsobená škoda, keďže nemohla byť príjemcom systému štátnej pomoci, ktorý schválila Komisia v napadnutom rozhodnutí, pričom žiada, aby bol vymedzený rozsah, v akom za to môže byť talianskym orgánom priznaná zodpovednosť.

3.

Talianska legislatíva zaviedla zákonom č. 488 z 19. decembra 1992 ( 3 ) (ďalej len „zákon č. 488/92“) finančné opatrenia, ktoré mali motivovať spoločnosti rozvíjať niektoré výrobné činnosti v menej rozvinutých regiónoch krajiny.

4.

Rozhodnutím z 21. mája 1997 ( 4 ) (ďalej len „rozhodnutie z roku 1997“) Komisia s účinnosťou do 31. decembra 1999 rozhodla, že nemá nijaké námietky k systému štátnej pomoci ( 5 ), ktorý vychádza zo zákona č. 488/92 a viacerých ustanovení, ktoré tento zákon vykonávajú.

5.

Systém pomoci schválený rozhodnutím z roku 1997 (ďalej len „starý systém pomoci“) mal tieto hlavné črty:

6.

Dňa 18. novembra 1999 oznámili talianske orgány Komisii ( 8 ) systém štátnej pomoci, ktoré tieto orgány prijali podľa zákona č. 488/92. Systém bol v skutočnosti zmeneným predĺžením starého systému pomoci od 1. januára 2000.

7.

V nadväznosti na zmeny systému zo strany talianskych orgánov vydala Komisia 12. júla 2000 napadnuté rozhodnutie, v ktorom sa uvádza, že s účinnosťou do 31. decembra 2006 nemá v úmysle podať voči oznámenému systému pomoci žiadnu námietku.

8.

Súčasťou napadnutého rozhodnutia je prechodné ustanovenie, v ktorom sa stanovuje:

„Iba pri prvom uplatnení predmetného systému pomoci, resp. pri prvej výzve na predloženie žiadostí o podporné opatrenia, ktorá sa uskutoční na základe predmetného systému, možno predpokladať, že žiadosti o pomoc musia byť v každom prípade predložené pred začiatkom vykonávania investičného projektu, pričom iba výnimočne budú oprávnené aj žiadosti, ktoré boli predložené pri poslednej výzve uskutočnenej na základe predchádzajúceho systému, ktorý Komisia schválila s účinnosťou do 31. decembra 1999, ktoré boli posúdené ako oprávnené na pomoc, no neboli vybavené vzhľadom na to, že na túto výzvu nebol pridelený dostatok finančných zdrojov“. [neoficiálny preklad]

9.

Po prijatí napadnutého rozhodnutia v Taliansku prijalo Ministero dell’Industria, Commercio e d’Artigianato (Ministerstvo priemyslu, obchodu a živnostenského podnikania) (ďalej len „MPOŽP“) vyhlášku zo 14. júla 2000 ( 9 ) a obežník č. 900315 zo 14. júla 2000, ( 10 ) v ktorom sa stanovovali pravidlá na uplatňovanie systému pomoci schváleného napadnutým rozhodnutím (ďalej len „nový systém pomoci“).

10.

V týchto vnútroštátnych pravidlách sa stanovuje, že podporné opatrenia môžu byť pridelené na základe „výdavkov, ktoré sa považujú za oprávnené v rámci programov vzťahujúcich sa na poslednú vhodnú výzvu na predloženie žiadostí o podporné opatrenia, ktoré boli preskúmané a schválené, avšak neboli podporené vzhľadom na nedostatok potrebných disponibilných finančných zdrojov“.

11.

Spoločnosť Nuova Agricast predložila žiadosť o štátnu pomoc podľa starého systému pomoci, pričom reagovala na tretiu vhodnú výzvu vzťahujúcu sa na prvý polrok roku 1998. Jej žiadosť bola začlenená do regionálneho zoznamu regiónu Apulia schváleného vyhláškou MPOŽP zo 14. augusta 1998.

12.

Táto spoločnosť vzhľadom na svoje hodnotenie v regionálnom zozname a nedostatok disponibilných finančných prostriedkov nezískala finančné prostriedky, o ktoré žiadala.

13.

Neskôr bola uverejnená štvrtá výzva vzťahujúca sa na druhý polrok roku 1998. Spoločnosť Nuova Agricast sa však rozhodla, že svoje právo na automatické začlenenie svojej žiadosti nevyužije pri tejto výzve, ale že počká na ďalšiu vhodnú výzvu, aby mohla predložiť svoju žiadosť v zmenenej forme.

14.

Takáto výzva bola uverejnená pred 31. decembrom 1999, teda pred dňom, keď mala uplynúť lehota, počas ktorej platilo schválenie starého systému pomoci zo strany Komisie. Ďalšia vhodná výzva, vo vzťahu ku ktorej mohla spoločnosť Nuova Agricast naposledy predložiť svoju zmenenú žiadosť, bola uverejnená až 14. júla 2000, teda v čase, keď už bol účinný nový systém pomoci.

15.

V novom systéme pomoci schválenom napadnutým rozhodnutím už neplatili podmienky týkajúce sa vymedzenia oprávnených výdavkov, ktoré platili pri pôvodnej žiadosti spoločnosti Nuova Agricast. Jej zmenená žiadosť bola zamietnutá, a teda nebola začlenená do príslušného regionálneho zoznamu.

16.

Spoločnosť Nuova Agricast podala na Tribunale ordinario di Roma (Okresný súd v Ríme) (Taliansko) proti príslušnému talianskemu ministerstvu (Ministero delle Attività Produttive, na ktoré prešli právomoci MPOŽP) žalobu o náhradu škody, ktorá jej bola týmto ministerstvom údajne spôsobená v dôsledku nevyplatenia štátnej pomoci, o ktorú táto spoločnosť požiadala.

17.

V tejto súvislosti sa spoločnosť Nuova Agricast domnieva, že prijatím nového systému pomoci talianske orgány riadne nechránili záujmy spoločností, medzi ktoré patrí aj spoločnosť Nuova Agricast, ktorá sa vzdala svojho práva na automatické začlenenie pri štvrtej výzve, aby mohla v podstate opätovne predložiť ten istý projekt s niektorými zmenami „hodnotiacich indikátorov“ pri ďalšej vhodnej výzve, ale ktorá tak nemohla urobiť, pretože štvrtá výzva bola vo vzťahu k príslušnému hospodárskemu sektoru poslednou vhodnou výzvou podľa starého systému pomoci.

18.

Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania existovali po uplynutí lehoty, počas ktorej platilo schválenie starého režimu pomoci, tri kategórie spoločností: i) spoločnosti, medzi ktoré patrí aj spoločnosť Nuova Agricast, ktorých žiadosť bola zaradená do jedného z regionálnych zoznamov pri tretej výzve a ktoré sa vzdali svojho práva na automatické opätovné začlenenie svojej žiadosti pri štvrtej výzve z toho dôvodu, aby mohli pri ďalšej vhodnej výzve predložiť preformulovanú žiadosť (ďalej len „spoločnosti prvej kategórie“); ii) spoločnosti, ktorých prvá žiadosť bola podaná pri štvrtej výzve a ktorých žiadosti boli začlenené do regionálnych zoznamov týkajúcich sa tejto výzvy, ktoré však požadovanú pomoc nezískali vzhľadom na nedostatočné finančné prostriedky; na tieto spoločnosti sa vzťahuje prechodné ustanovenie uvedené v napadnutom rozhodnutí (ďalej len „spoločnosti druhej kategórie“); a iii) spoločnosti, ktoré žiadosť ešte nepodali napriek tomu, že s realizáciou ich investičného projektu sa už začalo (ďalej len „spoločnosti tretej kategórie“).

19.

Podľa vnútroštátneho súdu by sa mohlo zdať, že Talianska republika neupozornila Komisiu na to, že spoločnosti prvej kategórie nadobudli práva podľa starého systému pomoci. Podľa nového systému pomoci sa tento nový systém môže vzťahovať iba na výdavky, ktoré vznikli po podaní žiadosti o pomoc. Dočasná a osobitná výnimka platí iba pre žiadosti podané pri štvrtej a poslednej výzve podľa starého systému. Vnútroštátny súd uvádza, že prijatím takto obmedzujúceho rozsahu tejto výnimky boli napadnutým rozhodnutím porušené legitímne očakávania spoločností prvej kategórie.

20.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že na účely posúdenia zodpovednosti talianskych orgánov je potrebné zistiť, či medzi údajným protiprávnym konaním Talianskej republiky a škodou, ktorá bola údajne spôsobená spoločnosti Nuova Agricast, existuje príčinná súvislosť.

21.

Podľa vnútroštátneho súdu napadnuté rozhodnutie vplýva na túto príčinnú súvislosť, pretože tá spočíva v správaní, z ktorého spoločnosť Nuova Agricast obviňuje talianske orgány, a v škode, ktorá vznikla spoločnosti Nuova Agricast. Vnútroštátny súd sa preto domnieva, že je potrebné vymedziť vplyv, aký malo správanie talianskych orgánov na rozhodnutie Komisie. Vzhľadom na to považuje vnútroštátny súd za potrebné zistiť, či prechodné ustanovenie uvedené v napadnutom rozhodnutí môže byť neplatné z dôvodu, že je v rozpore s pravidlami a zásadami právneho poriadku Spoločenstva.

22.

Vzhľadom na to, že spoločnosti prvej a druhej kategórie sa nachádzajú v rovnakých právnych situáciách, ale pokiaľ ide o ich možnú oprávnenosť v novom systéme pomoci, zaobchádza sa s nimi odlišným spôsobom, a to z dôvodu prechodného ustanovenia, sa vnútroštátny súd v prvom rade pýta, či je prechodné ustanovenie v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania.

23.

V druhom rade vyjadruje vnútroštátny súd aj pochybnosti o platnosti prechodného ustanovenia, keďže v súvislosti s týmto ustanovením nebola splnená povinnosť uviesť primerané odôvodnenie vylúčenia spoločností prvej kategórie.

24.

Vzhľadom na to Tribunale ordinario di Roma rozhodol 14. júna 2006 prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev túto prejudiciálnu otázku:

„Je rozhodnutie Komisie z 12. júla 2000, ktoré bolo talianskej vláde oznámené listom z 2. augusta 2000 č. SG(2000)D/105754, platné, a to iba pokiaľ ide o prechodné ustanovenie, v ktorom je upravená osobitná výnimka zo zásady ‚nevyhnutnosti pomoci‘ — pri prvom uplatnení predmetného systému —, výlučne pokiaľ ide o žiadosti ‚predložené v rámci poslednej výzvy na predloženie žiadostí o podporné opatrenia, ktorá sa uskutočnila podľa predchádzajúceho systému, ktorý Komisia schválila s účinnosťou do 31. decembra 1999, ktoré boli posúdené ako oprávnené na pomoc, ale neboli vybavené, pretože na túto výzvu nebol pridelený dostatok finančných zdrojov‘, čo malo za následok neodôvodnené opomenutie — v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania a povinnosťou odôvodnenia, na ktorých sa rozhodnutie zakladalo v zmysle článku 253 ES — žiadostí podaných na základe predchádzajúcich výziev, ktoré neboli podporené z dôvodu nedostatku finančných zdrojov a v prípade ktorých sa očakávalo, že budú automaticky začlenené v rámci ďalšej výzvy alebo že budú zmenené a opätovne predložené pri prvej ‚vhodnej‘ výzve uskutočnenej podľa nového systému.“

25.

Okrem žaloby na Tribunale ordinario di Roma v hlavnom konaní podala spoločnosť Nuova Agricast takisto dve žaloby na Súd prvého stupňa.

26.

Spoločnosť Nuova Agricast Srl a i. podali 15. marca 2004 žalobu o neplatnosť na Súd prvého stupňa. Súd prvého stupňa uznesením z 15. júna 2005, ktoré nie je uverejnené v Zbierke, túto žalobu zamietol ako neprípustnú z dôvodu, že bola podaná po uplynutí príslušnej lehoty. ( 11 )

27.

Okrem toho podala spoločnosť Nuova Agricast na Súd prvého stupňa žalobu o náhradu škody. ( 12 ) Požaduje náhradu škody, ktorá jej bola údajne spôsobená prijatím napadnutého rozhodnutia. Toto konanie, ktoré stále prebieha, sa v skutočnosti týka rovnakej škody, akou je škoda, o ktorú ide v hlavnom konaní na vnútroštátnom súde.

28.

Súdnemu dvoru boli predložené pripomienky spoločnosti Nuova Agricast, Komisie a talianskej vlády. Pojednávanie sa uskutočnilo 11. septembra 2007.

29.

Spoločnosť Nuova Agricast tvrdí, že otázky vnútroštátneho súdu týkajúce sa platnosti napadnutého rozhodnutia vzhľadom na zásadu rovnosti zaobchádzania vychádzajú z predpokladu, že spoločnosti prvej kategórie mali legitímne očakávania, že ich preformulovaná žiadosť bude začlenená do zoznamu pri ďalšej vhodnej výzve, ktorou bola prvá výzva podľa nového systému pomoci.

30.

Domnieva sa preto, že na účely preukázania platnosti tohto predpokladu je potrebné, aby Súdny dvor najprv zistil, či zriadením starého systému pomoci schváleného rozhodnutím z roku 1997 získali spoločnosti prvej kategórie právnym poriadkom Spoločenstva chránené právo získať pomoc aj v prípade, že lehota, počas ktorej bol schválený starý systém, uplynula. V tejto súvislosti sa spoločnosť Nuova Agricast domnieva, že schválením starého systému Komisia uznala, že spoločnosti prvej kategórie majú zákonom chránené právo preformulovať svoju žiadosť v rámci ďalšej vhodnej výzvy, pričom, pokiaľ ide o náklady, ktoré už vznikli, aj naďalej platia požiadavky oprávnenosti uplatňujúce sa na výzvu, v rámci ktorej predložili svoju pôvodnú žiadosť. Toto právo jednoducho nezaniklo v okamihu, keď skončila platnosť starého systému pomoci.

31.

Pokiaľ ide o možné porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, spoločnosť Nuova Agricast zastáva názor, že spoločnosti prvej a druhej kategórie sa nachádzali v rovnakej situácii, pretože všetky získali právo zúčastniť sa na prvej vhodnej výzve podľa nového systému pomoci. Preto sa na nich malo na základe zásady rovnosti zaobchádzania vzťahovať prechodné ustanovenie uvedené v napadnutom rozhodnutí.

32.

Pokiaľ ide o povinnosť odôvodnenia, ktorú má Komisia v zmysle článku 253 ES, spoločnosť Nuova Agricast tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí sa neuvádza, prečo bola zrušená právna ochrana, ktorú získali spoločnosti prvej kategórie podľa starého systému pomoci. Zastáva názor, že v prípade ustanovenia, ktoré značnému počtu spoločností spôsobí škodu v takomto rozsahu, sa vyžaduje osobitné odôvodnenie.

33.

Po prvé Talianska vláda zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, pretože spoločnosti prvej a druhej kategórie sa nenachádzajú v rovnakej situácii. Talianske správne súdy potvrdili, že spoločnosti prvej kategórie sa nemôžu spoliehať na legitímne očakávania, pokiaľ ide o možnosť žiadať o pomoc podľa nového systému pomoci za podmienok platných pri výzvach na predloženie žiadostí uverejnených podľa starého systému.

34.

Po druhé napadnuté rozhodnutie je primerane odôvodnené, a to vzhľadom na písomnú korešpondenciu medzi Talianskom a Komisiou v priebehu fázy predbežného preskúmania oznámeného systému pomoci, v ktorej sú špecifikované dôvody prijatia prechodného ustanovenia. Okrem toho sa v zmysle judikatúry Súdneho dvora v prípade všeobecne záväzného opatrenia, ktoré sa vzťahuje na veľký počet situácií, môže odôvodnenie obmedzovať na vymedzenie všeobecnej situácie, ktorá viedla k jeho prijatiu, a všeobecných cieľov, ktoré sa toto opatrenie snaží dosiahnuť.

35.

Komisia v prvom rade spochybňuje prípustnosť prejudiciálnej otázky. Domnieva sa, že návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa platnosti napadnutého rozhodnutia zjavne nesúvisí so žalobou o určenie zodpovednosti, ktorá bola podaná proti Talianskej republike, a rozhodne nie je nevyhnutný na vyriešenie sporu na vnútroštátnom súde.

36.

Pokiaľ ide o podstatu veci, Komisia v prvom rade uvádza, že na základe rozhodnutia, ktorým schválila systém pomoci na vymedzené obdobie, nemôže vzniknúť nijaké očakávanie ani nijaké zákonom chránené právo týkajúce sa možnosti udelenia a získania pomoci po uplynutí lehoty, počas ktorej platilo schválenie systému pomoci. Komisia preto pri skúmaní oznámeného nového systému pomoci, ktorý je v skutočnosti predĺžením predtým schváleného systému pomoci, nie je povinná vo svojom schválení nového systému zabezpečiť prechodný systém, aby niektoré spoločnosti, ktoré údajne získali práva podľa predchádzajúceho systému, mohli aj naďalej po nadobudnutí účinnosti nového systému získavať pomoc na základe starého systému.

37.

Komisia zdôrazňuje, že systém pomoci oznamuje členský štát a že Komisia tento systém pomoci nemôže zmeniť. Po začatí konania vo veci formálneho zisťovania môže Komisia ukladať podmienky, avšak aj v takom prípade má členský štát právo rozhodnúť sa, že tieto podmienky neuplatní, a to tak, že od takéhoto systému pomoci upustí. Ak Komisia dôjde k záveru, že kritériá prideľovania pomoci sú v rozpore s inými ustanoveniami Zmluvy, čo by malo za následok, že systém pomoci bude nezlučiteľný so spoločným trhom, môže iba vyhlásiť pomoc za nezlučiteľnú, nemôže však vykonať nápravu takejto nezlučiteľnosti napríklad tým, že by v rámci systému pomoci pozmenila skupinu príjemcov.

38.

Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, Komisia po prvé tvrdí, že talianske orgány sa slobodne rozhodli prijať predmetné prechodné ustanovenie. Napadnuté rozhodnutie preto nie je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania vo vzťahu k rozličným kategóriám spoločností, pretože samotná Komisia iba vzala na vedomie voľbu Talianskej republiky a schválila oznámený systém pomoci ako celok.

39.

Komisia po druhé uvádza, že podľa ustálenej judikatúry je potrebné posudzovať zákonnosť rozhodnutia v oblasti štátnej pomoci na základe informácií, ktoré mala Komisia k dispozícii pri jeho prijímaní. V prejednávanom prípade sa talianske orgány nezmienili o osobitnom prípade týkajúcom sa spoločností prvej kategórie, takže skutočnosť, že v prechodnom ustanovení nie je osobitne stanovené začlenenie týchto spoločností, nemôže spôsobovať neplatnosť napadnutého rozhodnutia.

40.

Komisia po tretie zastáva názor, že v každom prípade nedošlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania, pretože spoločnosti prvej a druhej kategórie sa nenachádzajú v rovnakej situácii.

41.

Pokiaľ ide o údajné porušenie povinnosti uviesť primerané odôvodnenie v zmysle článku 253 ES, Komisia tvrdí, že žiadne takéto vyhlásenie týkajúce sa situácie spoločností prvej kategórie sa nepožadovalo, pretože o ich situácii sa vnútroštátne orgány pred Komisiou nezmienili. Okrem toho je prechodné ustanovenie výsledkom slobodnej voľby Talianskej republiky, ktorej je napadnuté rozhodnutie určené.

42.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v kontexte spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zriadenej článkom 234 ES prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby vzhľadom na osobitné okolnosti prípadu rozhodol jednak o nevyhnutnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na účely umožnenia vydania rozsudku, a takisto o relevantnosti prejudiciálnych otázok, ktoré predkladá Súdnemu dvoru. Preto ak sa prejudiciálne otázky predkladané vnútroštátnym súdom týkajú výkladu práva Spoločenstva, Súdny dvor je v zásade povinný vydať rozhodnutie. ( 13 )

43.

Súdny dvor však takisto rozhodol, že v osobitných prípadoch môže na účely posúdenia svojej právomoci preskúmať podmienky, za akých vnútroštátny súd podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal vnútroštátny súd, iba vtedy, ak je takmer zrejmé, že výklad práva Spoločenstva, ktorý sa požaduje, nijako nesúvisí s skutočnými skutkovými okolnosťami hlavnej žaloby, resp. s jej cieľom, ak je problém hypotetický alebo ak Súdny dvor nemá k dispozícii potrebné dokumenty týkajúce sa skutkových a právnych okolností na to, aby mohol podať užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené. ( 14 )

44.

Pokiaľ ide o hlavné konanie, vnútroštátny súd sa snaží zistiť, či existuje príčinná súvislosť medzi údajne protiprávnym konaním na strane talianskych orgánov počas predbežného preskúmania nového systému pomoci zo strany Komisie a škodou, najmä nevyplatením pomoci, ktorá bola údajne spôsobená spoločnosti Nuova Agricast v dôsledku rozsahu pôsobnosti prechodného ustanovenia napadnutého rozhodnutia.

45.

Touto prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či by napadnuté rozhodnutie mohlo byť vzhľadom na to, že nezohľadňuje situáciu spoločností prvej kategórie, hoci je toto nezohľadnenie spôsobené nedostatkom presných informácií zo strany talianskych orgánov, postihnuté do takej miery, že by to spôsobovalo jeho neplatnosť. Zdá sa, že odpoveď na túto otázku by mohla prispieť k určeniu zodpovednosti talianskych orgánov v súvislosti s prijatím napadnutého rozhodnutia.

46.

Nie je preto pravda, že otázka vnútroštátneho súdu týkajúca sa platnosti napadnutého rozhodnutia zjavne nesúvisí s cieľom sporu na vnútroštátnom súde a vzhľadom na to je potrebné námietku neprípustnosti zamietnuť.

47.

Druhá námietka neprípustnosti sa týka toho, že spoločnosť Nuova Agricast už podala žalobu o neplatnosť napadnutého rozhodnutia na Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev. Ako už bolo skôr uvedené, Súd prvého stupňa zamietol žalobu o neplatnosť vo veci Nuova Agricast a i. ako neprípustnú z dôvodu, že bola podaná po uplynutí príslušnej lehoty. ( 15 ) Vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora vo veci TWD Textilwerke Deggendorf ( 16 ) je potrebné zistiť, či bola žaloba o neplatnosť spoločnosti Nuova Agricast vyhlásená za neprípustnú iba z dôvodu, že bola podaná po uplynutí príslušnej lehoty, pričom v takomto prípade by bol neprípustný aj návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa platnosti napadnutého rozhodnutia Komisie podaný na tento Súdny dvor.

48.

Vzhľadom na okolnosti, ktoré viedli k vydaniu rozsudku vo veci TWD Textilwerke Deggendorf, bolo celkom zrejmé, že žaloba o neplatnosť proti napadnutému rozhodnutiu podaná v lehote stanovenej podľa článku 230 ES by bola prípustná. ( 17 ) V prejednávanom prípade sa naproti tomu napadnuté rozhodnutie určené Talianskej republike týka systému pomoci plánovaného pre kategórie osôb definované všeobecným spôsobom a výslovne nevymedzených príjemcov. Okrem toho Súd prvého stupňa rozhodol, že žiadatelia, ktorí boli počas predbežného preskúmania iba tretími stranami, nemôžu byť osobne dotknutí rozhodnutím, ktorým sa schvaľuje systém pomoci. ( 18 ) Preto sa zdá byť sporné, že by bola spoločnosť Nuova Agricast oprávnená na podanie žaloby proti napadnutému rozhodnutiu podľa článku 230 ES.

49.

Preto na rozdiel od okolností, ktoré viedli k vydaniu rozsudku vo veci TWD Textilwerke Deggendorf, nebolo jasné, či by bola žaloba o neplatnosť spoločnosti Nuova Agricast prípustná, hoci by bola podaná v lehote stanovenej podľa článku 230 ES.

50.

Vzhľadom na to sa domnievam, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

51.

Vzhľadom na informácie, ktoré predložil vnútroštátny súd, sa zdá, že vnútroštátny súd sa pýta, či rozhodnutie Komisie môže byť z dôvodu, že sa v ňom nezohľadňuje situácia spoločností prvej kategórie, neplatné, keďže je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania a povinnosťou odôvodnenia, ktorú má Komisia v zmysle článku 253 ES.

52.

Na zodpovedanie tejto otázky je potrebné v krátkosti posúdiť druh predmetnej pomoci a rozhodnutia v prejednávanom prípade, ako aj rozsah súdneho preskúmania, ktoré môže v tomto kontexte vykonať Súdny dvor.

53.

Podľa článku 87 ods. 1 ES je vo všeobecnosti v Spoločenstve zakázaná štátna pomoc. Výnimky z tejto zásady sú uvedené v článku 87 ods. 2 ES, podľa ktorého niektoré druhy pomoci sú považované za zlučiteľné so spoločným trhom, a v článku 87 ods. 3 ES, podľa ktorého sa povoľuje, aby sa za zlučiteľné považovali ďalšie vymedzené kategórie pomoci.

54.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora patrí posúdenie zlučiteľnosti opatrení pomoci alebo systému pomoci so spoločným trhom do výlučnej právomoci Komisie, pričom môže byť predmetom preskúmania zo strany Súdneho dvora. ( 19 )

55.

Na účely kontroly zlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom musí byť Komisii v súlade s prvou vetou článku 88 ods. 3 Zmluvy oznámená „nová pomoc“ predtým, ako takéto plány nadobudnú účinnosť. „Nová pomoc“ je akékoľvek opatrenie na udelenie alebo zmenu pomoci, pričom zmeny sa môžu týkať existujúcej pomoci alebo pôvodných plánov oznámených Komisii. ( 20 ) Prejednávaný prípad sa týka novej pomoci, keďže pomoc predstavuje zmenu predchádzajúceho systému, pričom lehota, počas ktorej platilo schválenie tohto systému, uplynula 31. decembra 1999.

56.

Je takisto potrebné zdôrazniť, že opatrenie, o ktoré ide v napadnutom rozhodnutí, je systémom pomoci predstavujúcim opak individuálnej pomoci. Systém pomoci umožňuje členským štátom získať od Komisie samostatné schválenie na základe všeobecných vlastností systému. ( 21 )

57.

Napadnuté rozhodnutie je „rozhodnutím, ktoré nevyvolalo námietky“ ( 22 ), a preto ho Komisia prijala bez toho, aby začala konanie vo veci formálneho zisťovania. ( 23 )

58.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora má Komisia pri uplatňovaní článku 88 ods. 3 ES rozsiahlu diskrečnú právomoc, ktorej výkon zahŕňa posúdenie hospodárskej a sociálnej povahy, ktoré je potrebné vykonať v kontexte Spoločenstva. ( 24 )

59.

Samotný Súdny dvor sa preto musí pri svojom preskúmaní zákonnosti rozhodnutia Komisie o štátnej pomoci obmedziť na to, že určí, či Komisia prekročila rozsah svoje diskrečnej právomoci tým, že skreslila skutočnosti, resp. sa dopustila ich zjavne nesprávneho posúdenia, alebo tým, že zneužila právomoci, resp. postup. ( 25 ) To takisto znamená, že Súdny dvor nemôže nahradiť posúdenie zlučiteľnosti pomoci Komisie svojím posúdením. ( 26 )

60.

Pokiaľ ide o prvý údajný dôvod neplatnosti, vynára sa v podstate otázka, či rozhodnutie Komisie môže byť neplatné v dôsledku toho, že je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania medzi spoločnosťami prvej a druhej kategórie, a to vzhľadom na rozsah pôsobnosti svojho prechodného ustanovenia.

61.

Právomoc Komisie v oblasti štátnej pomoci sa obmedzuje na preskúmanie zlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom. Pokiaľ ide o rozsah tohto preskúmania, Súdny dvor zastáva jednoznačný názor, že článok 87 ES nemôže byť použitý spôsobom, ktorý je v rozpore s inými pravidlami Zmluvy. ( 27 ) Komisia je preto oprávnená zohľadniť pri posudzovaní zlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom možné porušenia iných pravidiel Zmluvy a základných zásad. ( 28 ) Medzi tieto zásady patrí aj zásada rovnosti zaobchádzania. ( 29 )

62.

Hoci má Komisia právomoc overovať zlučiteľnosť štátnej pomoci so spoločným trhom, systémy pomoci nekoncipuje ani nenavrhuje a pomoc ani neudeľuje. Okrem toho Komisia nemôže členský štát prinúť vyplatiť štátnu pomoc. Má iba právomoc členskému štátu nariadiť, aby nevyplatil pomoc, o ktorej sa Komisia domnieva, že je nezlučiteľná so spoločným trhom. Je to práve členský štát, kto zabezpečuje finančné prostriedky na pomoc, navrhuje systémy pomoci a oznamuje ich Komisii. Členský štát si ponecháva právo odvolať oznámenie systému pomoci a nezaviesť systém pomoci.

63.

Z toho vyplýva, že prípadné prechodné ustanovenie uvedené v oznámenom systéme štátnej pomoci navrhuje členský štát ako časť systému pomoci, ktorý oznamuje Komisii na účely schválenia. Komisia ho preto posúdi ako časť systému pomoci na účely zhodnotenia zlučiteľnosti systému ako celku so spoločným trhom.

64.

Zo zistení Súdu prvého stupňa vo veci súvisiacej s prejednávaným prípadom vyplýva, že znenie prechodného ustanovenia uvedeného v napadnutom rozhodnutí je výsledkom slobodnej voľby talianskych orgánov. ( 30 ) Kým sa nezačalo konanie vo veci formálneho zisťovania, Komisia nemá právomoc nariadiť členskému štátu zmenu systému pomoci. Počas neformálneho konania môže Komisia buď prijať rozhodnutie, ktoré nevyvolalo námietky, alebo rozhodnúť o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. ( 31 )

65.

V prejednávanom prípade je preto potrebné zistiť, či Komisia prekročila svoju diskrečnú právomoc tým, že po predbežnom preskúmaní považovala nový systém pomoci za zlučiteľný so spoločným trhom napriek tomu, že spoločnosti prvej kategórie boli vylúčené z rozsahu pôsobnosti prechodného ustanovenia napadnutého rozhodnutia a vzhľadom na to nezačala konanie vo veci formálneho zisťovania.

66.

Po prvé podľa môjho názoru existuje formálny dôvod, z ktorého vyplýva, že v prejednávanom prípade tomu tak nebolo. V skutočnosti neexistuje nijaký dôkaz, ktorý by preukazoval, že Komisia mala akúkoľvek vedomosť o existencii, resp. osobitnej situácii spoločností prvej kategórie, medzi ktoré patrí aj spoločnosť Nuova Agricast.

67.

Podľa ustálenej judikatúry je potrebné posudzovať platnosť rozhodnutia Komisie o štátnej pomoci na základe informácií, ktoré mala Komisia k dispozícii pri prijímaní rozhodnutia. ( 32 ) V prejednávanom prípade uvedené znamená, že od Komisie sa nemôže požadovať, aby zohľadnila situáciu spoločnosti Nuova Agricast a ostatných spoločností patriacich do prvej kategórie.

68.

Pred vyslovením tohto záveru je však potrebné zdôrazniť, že táto judikatúra vznikla a uplatňovala sa v prípadoch, keď Komisia prijala napadnuté rozhodnutie po konaní vo veci formálneho zisťovania. Tento prístup sa zdá byť v prípade takýchto rozhodnutí odôvodnený, pretože „dotknuté strany“ majú v zmysle článku 88 ods. 2 ES možnosť predložiť Komisii všetky relevantné informácie, hoci niektoré takúto možnosť nevyužili. ( 33 ) Tieto strany sú preto v značnom rozsahu zodpovedné za informácie, ktoré mala Komisia k dispozícii pri prijímaní svojho rozhodnutia. Ak sa takéto „dotknuté strany“ domáhajú v neskoršom štádiu určenia, že rozhodnutie Komisie je neplatné, je logické, že v takomto prípade môžu spochybniť platnosť rozhodnutia Komisie iba na základe informácií, ktoré mala Komisia k dispozícii pri prijímaní svojho rozhodnutia.

69.

Toto zdôvodnenie nie je možné uplatniť v prípade rozhodnutia, ktoré nevyvolalo námietky k systému pomoci a ktorým sa ukončuje fáza predbežného preskúmania pomoci, keď nebolo nikdy začaté konanie vo veci formálneho zisťovania. Takéto rozhodnutie je v zásade ( 34 ) prijaté na základe informácií, ktoré predložil oznamujúci členský štát. V prípade takéhoto konania nemajú tretie strany formálnu možnosť vstúpiť do konania a predložiť Komisii informácie, ktoré môže Komisia zohľadniť pri hodnotení zlučiteľnosti oznámenej pomoci so spoločným trhom. Spoločnosti, akými sú potenciálni príjemcovia pomoci alebo ich konkurenti, nie sú dokonca nevyhnutne informovaní o oznámení systému pomoci, o ktorý by mohli mať záujem, pretože Komisia je povinná uverejniť oznámenie o oznámenej pomoci až po začatí konania vo veci formálneho zisťovania. ( 35 ) Preto ak Komisia prijme rozhodnutie, ktoré nevyvolalo námietky, oznámenie o tomto rozhodnutí bude prvým aktom, ktorý sa uverejní v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev.

70.

Napriek tomu si však myslím, že Komisia by mala byť oprávnená spoliehať sa na informácie, ktoré má k dispozícii v čase prijímania rozhodnutia, aj v prípade, že strana, ktorá sa na predbežnom preskúmaní nezúčastnila, akou je v prejednávanom prípade spoločnosť Nuova Agricast, napadne rozhodnutie, ktoré nevyvolalo námietky.

71.

Z primárnej a sekundárnej legislatívy, najmä však z nariadenia č. 659/1999, jasne vyplýva, že predbežné preskúmanie sa uskutočňuje najmä medzi Komisiou a príslušným členským štátom. ( 36 ) Výsledkom toho je skutočnosť, že Komisia nemá právomoc zisťovať skutkový stav vyhľadávaním informácií okrem tých, ktoré jej počas predbežného preskúmania predloží najmä príslušný členský štát. Z takéhoto obmedzenia právomoci na strane Komisie nevyhnutne vyplýva, že zákonnosť jej rozhodnutí nie je možné napadnúť na základe iných informácií, ako sú informácie, ktoré mala k dispozícii v čase prijímania rozhodnutia. Okrem toho, ak by tretie strany mohli napádať platnosť rozhodnutí Komisie na základe iných informácií, ako sú informácie, ktoré má Komisia k dispozícii v čase prijímania rozhodnutia, Komisia by sa s najväčšou pravdepodobnosťou vyhýbala takémuto riziku tak, že by systematicky začínala konanie vo veci formálneho zisťovania, a tým by umožnila všetkým „dotknutým stranám“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES predložiť relevantné informácie. Tento záver je predsa len náročné zosúladiť so súčasným dvojštádiovým kontrolným konaním v oblasti štátnej pomoci vymedzeným v Zmluve ES a nariadení č. 659/1999.

72.

Platnosť rozhodnutia, ktoré nevyvolalo námietky a ktoré prijala Komisia, by sa preto mala posudzovať na základe informácií, ktoré mala Komisia k dispozícii v čase prijímania takéhoto rozhodnutia.

73.

Keďže v prejednávanom prípade neexistuje nijaký dôkaz, že Komisia bola informovaná o osobitnej situácii spoločností prvej kategórie, napadnuté rozhodnutie nie je možné považovať za neplatné na základe tvrdenia, že je údajne v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania vzhľadom na práva, ktoré tieto spoločnosti údajne získali.

74.

V každom prípade možno v zmysle ustálenej judikatúry uviesť, že Komisia sa môže pri preskúmaní zlučiteľnosti systému pomoci so spoločným trhom sama obmedziť na preskúmanie všeobecných charakteristík predmetného systému, pričom sa od nej nepožaduje, aby preskúmala každý konkrétny prípad, na ktorý sa systém vzťahuje. ( 37 )

75.

Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že prejednávaný prípad nie je jedným z osobitných prípadov, v ktorých by Komisia mala povinnosť zabezpečiť, aby jej rozhodnutie týkajúce sa štátnej pomoci obsahovalo prechodné ustanovenie, a v ktorých by mala povinnosť zabezpečiť, aby takéto ustanovenie bolo v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania. Takáto povinnosť môže vzniknúť iba za veľmi osobitných okolností, keď musia byť okrem iných skutočností chránené legitímne očakávania, ktoré vznikli na základe predchádzajúceho správania orgánov Spoločenstva. ( 38 )

76.

V prejednávanom prípade však samotná Komisia nikdy nekonala takým spôsobom, že by mohlo vzniknúť legitímne očakávanie, že starý systém pomoci, ktorého platnosť skončila 31. decembra 1999, by mal mať účinky aj po tomto dátume.

77.

Schválenie starého systému pomoci, ktorý bol časovo obmedzený a ktorého platnosť skončila 31. decembra 1999, nie je z hľadiska svojej povahy aktom, ktorý môže vzbudiť takéto legitímne očakávania. Pravidlo, že výnimky zo všeobecnej zásady, v zmysle ktorej je štátna pomoc zakázaná, je potrebné vykladať doslovne, vylučuje takéto rozšírenie dočasného rozsahu schváleného systému pomoci. ( 39 ) Okrem toho, ak by bolo možné domáhať sa práv údajne získaných podľa predchádzajúceho systému pomoci aj po uplynutí lehoty, počas ktorej bol tento systém schválený, spochybnilo by to samotný účel dočasných obmedzení takýchto schválení, ktoré umožňujú, aby sa posudzovanie štátnej pomoci prispôsobovalo podľa meniacich sa hospodárskych podmienok.

78.

Legitímne očakávania nemožno voči Komisii uplatňovať z dôvodu, že Komisia uplatňuje zásadu „nevyhnutnosti pomoci“, z ktorej okrem iného vyplýva, že žiadosť o získanie pomoci je zvyčajne potrebné predložiť pred začatím činnosti, ktorá je predmetom tejto pomoci. Túto zásadu Komisia používa ako všeobecné pravidlo pri posudzovaní zlučiteľnosti pomoci. ( 40 ) Na rozdiel od toho, čo uvádza vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sa táto zásada nezačala uplatňovať až po jej začlenení v roku 1998 do Usmernení Komisie o národnej regionálnej pomoci. ( 41 ) To postačuje na vylúčenie akéhokoľvek tvrdenia, že údajne „náhle“ uplatnenie tejto zásady by mohlo byť v rozpore s legitímnymi očakávaniami, ktoré vytvorilo Spoločenstvo, pokiaľ ide o možnosť žiadať o pomoc podľa nového systému pomoci za podmienok platných pri výzvach na predloženie žiadostí uverejnených podľa starého systému.

79.

Ani možné legitímne očakávania, ktoré vzbudili vnútroštátne orgány vo vzťahu k možnosti predĺženia účinkov ukončeného systému štátnej pomoci, nemôžu tvoriť základ pre povinnosť Komisie stanoviť prechodné ustanovenie. Potrebný účinok článkov 87 ES a 88 ES by sa podstatne znížil, ak by sa dotknutá strana pri domáhaní sa neplatnosti aktu Spoločenstva mohla opierať o legitímne očakávania, ktoré vytvorili členské štáty. ( 42 )

80.

Z toho vyplýva, že vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu Komisia nemala nijakú povinnosť zabezpečiť, aby sa v napadnutom rozhodnutí nachádzalo prechodné opatrenie, ktoré by zahŕňalo spoločnosti prvej kategórie. Komisia preto tým, že k oznámenému opatreniu nevzniesla žiadnu námietku z dôvodu, že by rozsah prechodného opatrenia, ktoré toto oznámené opatrenie obsahovalo, bol v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, neprekročila svoju diskrečnú právomoc. Napadnuté rozhodnutie preto nemôže byť považované za neplatné na tomto základe.

81.

Vnútroštátny súd sa takisto pýta, či Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí dostatočné odôvodnenie v zmysle článku 253 ES, pokiaľ ide o vylúčenie spoločností prvej kategórie z rozsahu pôsobnosti prechodného ustanovenia tohto rozhodnutia.

82.

Súdny dvor zastáva jednoznačný názor, že požiadavka uviesť dôvody závisí od povahy predmetného opatrenia a v prípade opatrenia, ktoré má byť všeobecne záväzné, čo platí v prípade systému pomoci, sa môže odôvodnenie obmedzovať jednak na vymedzenie všeobecnej situácie, ktorá viedla k jeho prijatiu, a takisto všeobecných cieľov, ktoré má toto opatrenie v úmysle dosiahnuť. ( 43 ) Bolo by preto neodôvodnené požadovať od Komisie, aby uviedla osobitné dôvody týkajúce sa presného rozsahu pôsobnosti prechodného opatrenia uvedeného v rozhodnutí, kvôli ktorým nemala námietky k systému pomoci. To platí najmä vtedy, keď Komisia ako v tomto prípade, pokiaľ ide o vhodný rozsah prechodného ustanovenia, vo svojom rozhodnutí len potvrdí rozhodnutie talianskych orgánov.

83.

Z toho vyplýva, že Komisia podľa môjho názoru tým, že neuviedla dôvody vylúčenia spoločností prvej kategórie z rozsahu pôsobnosti prechodného ustanovenia napadnutého rozhodnutia, neporušila svoju povinnosť uviesť primerané odôvodnenie.

84.

Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že na prejudiciálnu otázku je potrebné odpovedať takto:

Po preskúmaní prejudiciálnej otázky sa nezistilo nič, čo by mohlo ovplyvniť zákonnosť rozhodnutia Komisie SG(2000) D/105754 z 12. júla 2000, ktorým bol systém pomoci pri investovaní v menej rozvinutých regiónoch Talianska vyhlásený za zlučiteľný so Zmluvou.