1. 

Môže byť akciovej spoločnosti, ktorej základné imanie je v úplnom vlastníctve verejnej správy, priamo zverené poskytovanie vyhradených a nevyhradených poštových služieb bez toho, aby došlo k porušeniu pravidiel Spoločenstva týkajúcich sa verejného obstarávania a článku 86 ods. 1 ES v spojení s článkami 43 ES a 49 ES? To je podstata otázky, ktorú Súdnemu dvoru položila Audiencia Nacional (Španielsko).

2. 

V týchto návrhoch navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol, že právne predpisy o verejnom obstarávaní, ako aj článok 86 ods. 1 ES v spojení s článkami 43 ES a 49 ES bránia vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré priamo zverujú poskytovanie vyhradených a nevyhradených poštových služieb poskytovateľovi univerzálnej služby.

3.

Článok 43 ES zakazuje obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu. Pokiaľ ide o článok 49 ES, ten zakazuje obmedzenia slobody poskytovať služby v Spoločenstve vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sú usadení v inom členskom štáte ako príjemca služieb.

4.

Článok 86 ods. 1 ES stanovuje, že „v prípade verejnoprávnych podnikov a podnikov, ktorým členské štáty priznávajú osobitné alebo výlučné práva, tieto štáty neustanovia ani neponechajú v účinnosti opatrenia, ktoré sú v rozpore s pravidlami zmlúv, najmä s pravidlami uvedenými v článkoch 12 a 81 až 89“.

5.

Článok 86 ods. 2 ES upravuje výnimku zo zákazu stanovenia alebo ponechania osobitných alebo výlučných práv určitým podnikom, keď uplatňovanie pravidiel Zmluvy znemožňuje právne alebo skutočne plniť určitú úlohu, ktorá bola zverená podniku poverenému poskytovaním služby všeobecného hospodárskeho záujmu.

6.

S cieľom dokončenia vnútorného trhu, v rámci ktorého je zabezpečený najmä voľný pohyb služieb, a pri nevyhnutnosti zaručenia hospodárskej a sociálnej súdržnosti Spoločenstva ( 2 ), zaviedlo Spoločenstvo prijatím smernice 97/67 rámec fungovania minimálnej všeobecnej poštovej služby.

7.

Táto smernica zaručuje existenciu minimálnej univerzálnej poštovej služby a upresňuje jej rozsah, pričom poskytuje členským štátom možnosť vyhradiť určité služby jednému poskytovateľovi, v dôsledku čoho môžu tieto služby zostať monopolné.

8.

Uvedená smernica teda smeruje k postupnému a kontrolovanému otvoreniu poštového sektora hospodárskej súťaži. ( 3 )

9.

Podľa článku 2 bodu 1 smernice 97/67 poštové služby zahŕňajú vyberanie, triedenie, prepravu a doručovanie poštových zásielok.

10.

Podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice sa „univerzálnymi službami“ rozumie právo na „trvalé poskytovanie poštových služieb stanovenej kvality na všetkých miestach na… území za prijateľné ceny pre všetkých užívateľov“.

11.

Článok 3 ods. 4 uvedenej smernice stanovuje:

„Každý členský štát prijme opatrenia, ktorými zabezpečí, aby univerzálne služby zahŕňali minimálne nasledovné služby:

12.

V tejto súvislosti smernica 97/67 stanovuje zoznam služieb, ktoré môžu byť vyhradené poskytovateľovi alebo poskytovateľom univerzálnej služby v každom členskom štáte. Ide o vyberanie, rozdeľovanie, prepravu a doručovanie vnútroštátnej korešpondencie a prichádzajúcej medzinárodnej korešpondencie, či už ide o zrýchlené doručovanie, alebo nie, v rámci cenových a váhových limitov definovaných touto smernicou. ( 4 )

13.

Táto výnimka z liberalizácie poštových služieb sa uplatňuje výlučne na zásielku, ktorá váži menej ako 350 g a ktorej cena je menšia ako päťnásobok verejnej sadzby za korešpondenciu v prvej hmotnostnej triede najrýchlejšej štandardnej kategórie. ( 5 )

14.

Podľa článku 7 ods. 2 smernice 97/67 majú členské štáty v rozsahu potrebnom na zabezpečenie spravovania univerzálnych služieb možnosť naďalej vyhradiť prichádzajúce medzinárodné zásielky a priamu poštu ( 6 ) v rámci cenových a hmotnostných limitov stanovených pre služby, ktoré môžu byť vyhradené.

15.

Smernica 97/67 bola následne zmenená a doplnená smernicou 2002/39/ES. ( 7 )

16.

Smernica 2002/39 však nadobudla účinnosť dňom uverejnenia v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev, t. j. 5. júla 2002. V spore vo veci samej rozhodné skutočnosti nastali pred týmto dátumom. Smernica 2002/39 sa teda na prejednávaný prípad nepoužije.

17.

Vzhľadom na to, že neotvorenie verejných zmlúv hospodárskej súťaži predstavuje prekážku pre dokončenie vnútorného trhu a brzdí rozvoj európskych podnikov, ktoré by boli konkurencieschopné na svetových trhoch, sa Spoločenstvo rozhodlo podriadiť verejné zmluvy na poskytnutie služieb právnym predpisom z oblasti hospodárskej súťaže.

18.

Verejné zmluvy na poskytnutie služieb sú definované v článku 1 písm. a) smernice Rady 92/50/EHS z 18. júna 1992 o koordinácii postupov verejného obstarávania služieb ( 8 ), ako odplatné zmluvy uzavreté písomne medzi poskytovateľom služieb a verejným obstarávateľom.

19.

Táto smernica sa podľa článku 6 nevzťahuje na „verejné zmluvy na poskytnutie služieb uzatvárané so subjektom, ktorý je sám obstarávateľom [verejným obstarávateľom — neoficiálny preklad]… na základe výhradného práva, ktoré využíva v súlade s uverejneným zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením, ktoré je v súlade so Zmluvou“.

20.

Podľa článku 7 ods. 1 písm. a) druhej zarážky ii) smernice 92/50 sa táto smernica vzťahuje na verejné zmluvy na poskytnutie služieb uzatváraných verejnými obstarávateľmi, ktorých predmetom je najmä preprava zásielok pozemnou alebo leteckou dopravou a ktorých predpokladaná čistá hodnota bez DPH nie je nižšia ako hodnota zodpovedajúca sume 200000 zvláštnych práv čerpania (ďalej len „SDR“). ( 9 )

21.

Smernica 97/67 bola prebratá do španielskeho právneho poriadku zákonom 24/1998 z 13. júla 1998 o univerzálnej poštovej službe a liberalizácii poštových služieb (Ley 24/1998 del Servicio Postal Universal y de Liberalización de los Servicios Postales) ( 10 ).

22.

Podľa článkov 1 a 2 tohto zákona sa poštové služby považujú za služby vo všeobecnom záujme a všeobecná poštová služba podlieha záväzkom verejnej služby.

23.

Článok 18 tohto zákona vyhradzuje určité služby prevádzkovateľovi univerzálnej poštovej služby. Týmito vyhradenými službami sú:

24.

Podľa článku 11 zákona o verejnom obstarávaní (Ley de Contratos de las Administraciones Públicas), ktorého kodifikované znenie bolo schválené kráľovským legislatívnym dekrétom 2/2000 (Real Decreto Legislativo 2/2000) zo 16. júna 2000 ( 11 ), zmluvy orgánov verejnej správy musia byť okrem výnimiek stanovených v tomto zákone v súlade so zásadami uverejňovania a hospodárskej súťaže a v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie.

25.

Podľa článku 206 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní sa preprava pošty po zemi a vzduchom považuje za verejnú zmluvu v zmysle článku 11 tohto zákona, a teda je podriadená právnym predpisom o hospodárskej súťaži.

26.

Článok 3 ods. 1 písm. d) zákona o verejnom obstarávaní vylučuje z rozsahu jeho pôsobnosti dohody o spolupráci, ktoré uzavrie orgán verejnej správy s fyzickými alebo právnickými osobami súkromného práva, pod podmienkou, že predmet týchto dohôd sa netýka verejných zmlúv upravených týmto zákonom alebo osobitnými správnymi predpismi.

27.

Článok 58 zákona 14/2000 z 29. decembra 2000 o daňových, správnych a sociálnych opatreniach (Ley 14/2000 de Medidas Fiscales, Administrativas y del Orden Social) ( 12 ) zriadil spoločnosť Sociedad Estatal Correos y Telégrafos, Sociedad Anónima (ďalej len „Correos“). Toto ustanovenie upresňuje, že základné imanie tejto spoločnosti je vo vlastníctve verejnej správy. Okrem toho podľa tohto ustanovenia si akékoľvek nakladanie so základným imaním alebo nadobudnutie obchodných podielov, či už priame, alebo nepriame, osobami, alebo subjektmi mimo štátnej správy, vyžaduje schválenie formou právnej normy so silou zákona.

28.

Navyše podľa toho istého článku 58 môžu orgány verejnej správy uzavrieť dohody o spolupráci uvedené v článku 3 kráľovského dekrétu 2/2000 so spoločnosťou Correos na účely poskytovania služieb, ktoré patria do predmetu jej činnosti, t. j. najmä poštových služieb.

29.

Dohodou o spolupráci uzatvorenou medzi španielskym ministerstvom školstva, kultúry a športu (ďalej len „ministerstvo“) a spoločnosťou Correos, podpísanou 6. júna 2002 (ďalej len „dohoda o spolupráci“), bolo tejto spoločnosti zverené poskytovanie poštových a telegrafických služieb.

30.

Podľa článku 1 tejto dohody sa Correos zaväzuje poskytovať nasledujúce poštové služby:

31.

V tejto dohode bolo upresnené, že finančná protihodnota poskytovania služieb závisí od uskutočneného obratu. V každom prípade sa vnútroštátny súd domnieva, že ročná suma tejto protihodnoty je vyššia ako 12020,42 eur.

32.

Dohoda o spolupráci bola uzavretá bez vyhlásenia verejného obstarávania.

33.

To je dôvod, pre ktorý Asociación Profesional de Empresas de Reparto y Manipulado de Correspondencia (Združenie podnikov pôsobiacich v oblasti distribúcie a spracovania korešpondencie, ďalej „Asociación Profesional“) podala odvolanie u všeobecného technického tajomníka ministra proti správnemu rozhodnutiu, na základe ktorého bola verejná zmluva uzavretá so spoločnosťou Correos.

34.

Rozhodnutím z 20. marca 2003 všeobecný technický tajomník ministra toto odvolanie zamietol. Asociación Profesional podala proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok na Audiencia Nacional.

35.

Audiencia Nacional rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„Treba články 43 ES a 49 ES v spojení s článkom 86 ES pri ich aplikácii v rámci liberalizácie poštových služieb stanovenej smernicami 97/67 a 2002/39 a v rámci zásad, ktorým podlieha verejné obstarávanie podľa smerníc ‚ad hoc‘, vykladať tak, že nepripúšťajú dohodu, ktorej predmet zahŕňa poskytovanie vyhradených, ako aj nevyhradených, a teda liberalizovaných poštových služieb, uzavretú medzi štátnou spoločnosťou, ktorej základné imanie je úplne vo vlastníctve štátu a ktorá je navyše prevádzkovateľom univerzálnej poštovej služby a orgánom verejnej správy?“

36.

Španielska vláda spochybňuje prípustnosť položenej otázky. Domnieva sa, že otázka v skutočnosti smeruje k výkladu zákonnosti dohovoru, ktorý patrí do vnútroštátnej oblasti.

37.

Španielska vláda vo svojich pripomienkach tvrdí, že otázka skutočne položená Súdnemu dvoru zreteľne vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu. Audiencia Nacional totiž nepožiadala Súdny dvor o výklad smerníc 97/67 a 92/50, ale chce vedieť, či dohoda o spolupráci je v súlade s týmito právnymi predpismi Spoločenstva.

38.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, aj keď Súdnemu dvoru neprináleží vyjadrovať sa v konaní začatom podľa článku 234 ES k zlučiteľnosti noriem vnútroštátneho práva s ustanoveniami práva Spoločenstva, keďže výklad týchto noriem prináleží vnútroštátnym súdom, Súdny dvor má právomoc poskytnúť týmto súdom všetky informácie potrebné na výklad práva Spoločenstva, ktoré im umožnia posúdiť zlučiteľnosť týchto noriem s právnou úpravou Spoločenstva. ( 13 )

39.

V konaní vo veci samej nemôže Súdny dvor rozhodnúť o zlučiteľnosti zákona 14/2000 s právom Spoločenstva, ale môže poskytnúť informácie k výkladu práva Spoločenstva, ktoré umožnia vnútroštátnemu súdu rozhodnúť o tejto zlučiteľnosti.

40.

V dôsledku toho sa domnievam, že otázka je prípustná.

41.

Prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd chce v podstate dozvedieť, či smernice 97/67 a 92/50, ako aj článok 86 ES, v spojení s článkami 43 ES a 49 ES, sa majú vykladať tak, že bránia vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré umožňujú, aby verejné orgány zverili poskytovanie vyhradených a nevyhradených poštových služieb subjektu, ktorého základné imanie je úplne vo vlastníctve verejnej správy, bez toho, aby uzavretie takejto verejnej zmluvy podliehalo pravidlám upravujúcim verejné obstarávanie služieb.

42.

V tejto otázke ide o určenie, či právo Spoločenstva má byť vykladané tak, že nepripúšťa zákon, ktorý zbavuje potenciálnych poskytovateľov možnosti predložiť ponuku týkajúcu sa verejného obstarávania na poskytnutie vyhradených a nevyhradených poštových služieb a tým ich zbavuje možnosti, aby s nimi bola uzavretá verejná zmluva.

43.

Na účely tejto analýzy začnem posúdením, či článok 7 smernice 97/67 musí byť vykladaný tak, že služby, ktoré poskytuje Correos, sú vyhradenými službami.

44.

Potom v prípade, že služby vo veci samej sú nevyhradenými službami, a teda podliehajú pravidlám hospodárskej súťaže, určím, či sa smernica 92/50 vzťahuje na verejné zmluvy na poskytnutie služieb uzavreté so spoločnosťou Correos. Súdny dvor rozhodol, že ustanovenia Zmluvy o voľnom pohybe sa uplatňujú na verejné zmluvy, ktoré nespadajú do pôsobnosti tejto smernice. ( 14 ) Musím teda najprv overiť, či sa táto smernica uplatní na situáciu v konaní vo veci samej. Ak tomu tak nie je, táto situácia musí byť preskúmaná vo svetle primárneho práva.

45.

Nakoniec v prípade, že sa smernica 92/50 nepoužije, preskúmam situáciu vo veci samej vo svetle primárneho práva a zvlášť základných zásad stanovených Zmluvou.

46.

Nie je to prvýkrát, čo sa od Súdneho dvora žiada, aby sa vyslovil k výkladu článku 7 smernice 97/67. Vo svojom rozsudku z 11. marca 2004, Asempre a Asociación Nacional de Empresas de Externalización y Gestión de Envíos y Pequeña Paquetería, ( 15 ) dospel Súdny dvor k striktnému výkladu tohto ustanovenia. Bol toho názoru, že vzhľadom na cieľ tejto smernice, ktorým je liberalizácia poštových služieb, nemajú členské štáty možnosť stanoviť dodatočné podmienky na poskytovanie poštových služieb tým, že rozšíria zoznam služieb vyhradených poskytovateľovi univerzálnej služby. ( 16 )

47.

Zoznam vyhradených služieb musí byť teda považovaný za taxatívny. Za vyhradené služby tak možno považovať vyberanie, triedenie, prepravu a distribúciu vnútroštátnych poštových zásielok, ako aj priamu poštu a odchádzajúce medzinárodné zásielky v rozsahu potrebnom na zachovanie univerzálnej služby pre posledné uvedené.

48.

Ako som však uviedol, vyhradené služby sa týkajú výlučne korešpondencie, ktorá váži menej ako 350 g a ktorej cena je nižšia ako päťnásobok verejnej sadzby.

49.

Podľa vnútroštátneho súdu bolo v prejednávanom prípade predmetom dohody o spolupráci poskytovanie poštových služieb, ktoré idú nad rámec služieb považovaných za vyhradené.

50.

Zo spisu totiž vyplýva, že podľa článku 58 ods. 2 zákona 14/2000 zahŕňa predmet činnosti spoločnosti Correos správu a prevádzkovanie všetkých poštových služieb. Nerozlišuje sa teda medzi vyhradenými a nevyhradenými službami. Napokon na základe tohto zákona a podľa článku 1 dohody o spolupráci sa poskytovanie poštových služieb vyhradených spoločnosti Correos týka všetkých listových zásielok, všetkých balíčkov a balíkov bez hmotnostných alebo objemových obmedzení.

51.

Pritom ako som už uviedol vyššie, podľa článku 7 smernice 97/67 môže byť jednému poskytovateľovi vyhradené iba vyberanie, triedenie, preprava a distribúcia vnútroštátnych poštových zásielok v hmotnostných a cenových obmedzeniach definovaných touto smernicou. Jednému poskytovateľovi môže byť teda priamo bez vyhlásenia verejného obstarávania zverené iba poskytovanie uvedených služieb. Iné poštové služby v zmysle článku 2 tejto smernice musia teda podliehať pravidlám hospodárskej súťaže.

52.

Článok 7 ods. 1 smernice 97/67 má byť teda vykladaný tak, že bráni vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré vyhradzujú poskytovanie poštových služieb jednému poskytovateľov, pričom nerozlišujú medzi vyhradenými a nevyhradenými službami.

53.

Teraz zostáva otázkou, či zverenie poskytovania nevyhradených poštových služieb, ako sú služby uvedené v článku 58 zákona 14/2000, bez predchádzajúceho vyhlásenia verejného obstarávania a bez výberového konania je v rozpore so smernicou 92/50.

54.

Pokiaľ ide o smernicu 92/50, je nesporné, že sa uplatňuje na verejné zmluvy na poskytnutie služieb, ktorých hodnota bez DPH nie je nižšia ako 200000 SDR. ( 17 )

55.

Podľa vnútroštátneho súdu je hodnota dohody o spolupráci vyššia ako 12020,42 eur. Na pojednávaní žiaden z účastníkov konania nemohol určiť presnú hodnotu tejto zmluvy. Vnútroštátny súd teda bude musieť určiť túto sumu, aby zistil, či sa smernica 92/50 uplatní na situáciu vo veci samej.

56.

Na úvod predpokladajme, že suma dohody o spolupráci nie je nižšia ako 200000 SDR.

57.

V takomto prípade je zrejmé, že smernica 92/50 má byť vykladaná tak, že bráni vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré umožňujú orgánom verejnej správy, aby zverili poskytovanie nevyhradených poštových služieb subjektu, ktorého základné imanie je v úplnom vlastníctve verejnej správy, a to z nasledujúcich dôvodov.

58.

Podľa článku 1 písm. a) smernice 92/50 verejné zmluvy na poskytnutie služieb sú „odplatné zmluvy uzavreté písomne medzi poskytovateľom služieb a obstarávateľom [verejným obstarávateľom — neoficiálny preklad]“.

59.

Podľa judikatúry Súdneho dvora nie je možné kvalifikáciu zmluvy posudzovať podľa právneho poriadku členských štátov. ( 18 ) Na pojem „verejné zmluvy“ treba hľadieť ako na pojem práva Spoločenstva. Pre zistenie, či ide o verejné zmluvy, je teda nutné preskúmať, či kritériá definované v článku 1 písm. a) sú splnené.

60.

Na použitie smernice 92/50 musia byť splnené dve podmienky. Musí ísť o odplatnú zmluvu a táto zmluva musí byť uzatvorená medzi dvoma rôznymi subjektmi, t. j. medzi verejným obstarávateľom a poskytovateľom služieb.

61.

Pokiaľ ide o prvú podmienku, domnievam sa, že je splnená, pretože v prejednávanom prípade zákon 14/2000 stanovuje, že orgány verejnej správy môžu uzavrieť dohody o spolupráci so spoločnosťou Correos na účely poskytovania poštových služieb. Na základe tohto zákona bola okrem toho uzavretá dohoda o spolupráci medzi ministerstvom a spoločnosťou Correos výmenou za finančnú protihodnotu, ktorej suma závisí od obratu. Ide tu teda skutočne o odplatnú zmluvu.

62.

Pokiaľ ide o druhú podmienku, t. j. existenciu verejného obstarávateľa a poskytovateľa služieb, smernica 92/50 poskytuje ich definíciu. Článok 1 písm. b) smernice upresňuje, že verejnými obstarávateľmi sú „štátne, regionálne alebo miestne orgány, verejnoprávne inštitúcie, združenia tvorené jedným alebo viacerými takýmito orgánmi alebo verejnoprávnymi inštitúciami“. Článok 1 písm. c) tejto smernice definuje poskytovateľa služieb ako „fyzickú alebo právnickú osobu, vrátane verejnoprávnej inštitúcie, ktorá poskytuje služby“.

63.

V prejednávanom prípade by sa mohlo zdať, že ministerstvo je verejným obstarávateľom a spoločnosť Correos poskytovateľom služieb.

64.

Keďže je však spoločnosť Correos v úplnom vlastníctve orgánov verejnej správy, vzniká otázka, či sa použije výnimka stanovená v článku 6 smernice 92/50. Podľa tohto ustanovenia sa smernica nevzťahuje na verejné zmluvy na poskytnutie služieb uzatvárané so subjektom, ktorý je sám verejným obstarávateľom v zmysle článku 1 písm. b) uvedenej smernice na základe výhradného práva, ktoré využíva v súlade so zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením.

65.

V prejednávanom prípade je nesporné, že spoločnosti Correos prislúchajú výhradné práva, ktoré jej boli zverené zákonom 14/2000.

66.

Podľa môjho názoru je teda nutné zistiť, či dva dotknuté subjekty, teda verejný obstarávateľ a poskytovateľ služieb, sú v skutočnosti jedným a tým istým subjektom. V prípade kladnej odpovede nejde o odplatnú zmluvu uzavretú so subjektom, ktorý je z právneho hľadiska inou osobou ako verejný obstarávateľ, a neboli by splnené podmienky uvedené v článku 1 smernice 92/50. Nebolo by teda možné uplatniť pravidlá Spoločenstva v oblasti verejného obstarávania.

67.

Podľa môjho názoru je možné nájsť odpoveď v judikatúre Súdneho dvora.

68.

V rozsudku z 11. januára 2005, Stadt Halle a RPL Lochau ( 19 ), Súdny dvor v rámci smernice 92/50 použil podmienky stanovené v rozsudku z 18. novembra 1999, Teckal ( 20 ), ktorý sa týkal smernice Rady 93/36/EHS ( 21 ). Keďže smernica 93/36 neobsahuje podobnú výnimku, aká je stanovená v článku 6 smernice 92/50, Súdny dvor rozhodol, že pokiaľ ide o existenciu zmluvy, musí vnútroštátny súd overiť, či bol dohovor uzavretý medzi dvoma rôznymi osobami.

69.

Podľa Súdneho dvora nejde o tento prípad, ak verejný obstarávateľ vykonáva nad poskytovateľom služieb „obdobnú kontrolu ako nad svojimi vlastnými útvarmi“ a ak tento „[poskytovateľ] vykonáva podstatnú časť svojej činnosti s [verejným obstarávateľom alebo verejnými obstarávateľmi, v ktorých je vlastníctve]“ ( 22 ).

70.

Tieto dve podmienky, ktoré sa nachádzajú vo vzťahu nazvanom „in house“, predstavujú kumulatívne podmienky, pri ktorých splnení môžu orgány verejnej správy uzavrieť verejnú zmluvu s jediným poskytovateľom bez toho, aby túto verejnú zmluvu podriadili pravidlám hospodárskej súťaže. Avšak vzhľadom na to, že tieto podmienky predstavujú výnimku z pravidiel práva Spoločenstva, je potrebné vykladať ich reštriktívne. ( 23 )

71.

Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa obdobnej kontroly, akú vykonáva verejný obstarávateľ nad svojimi vlastnými útvarmi, Súdny dvor upresnil jej obsah v rozsudku z 13. októbra 2005, Parking Brixen ( 24 ). Na stanovenie, či verejný obstarávateľ vykonáva takúto kontrolu nad poskytovateľom služieb, je potrebné zistiť, či zo skúmania právnych predpisov a relevantných okolností vyplýva, že predmetný poskytovateľ služieb je podrobený kontrole umožňujúcej verejnému obstarávateľovi ovplyvňovať jeho rozhodnutia. Súdny dvor dodáva, že musí ísť o možnosť rozhodujúceho vplyvu, tak pokiaľ ide o strategické ciele, ako aj o významné rozhodnutia. ( 25 )

72.

Okolnosť, že základné imanie podniku, ktorý je poskytovateľom, je v úplnom vlastníctve verejného obstarávateľa, nie je podľa Súdneho dvora rozhodujúca. ( 26 )

73.

Naopak, Súdny dvor sa domnieva, že skutočnosť, že sa konkrétny podnik premení na akciovú spoločnosť, svedčí o tom, že táto spoločnosť získala trhový charakter, ktorý spravil kontrolu zo strany orgánu verejnej správy neistou. ( 27 )

74.

Súdny dvor tiež vzal do úvahy skutočnosť, že predstavenstvo podniku, ktorý je poskytovateľom, malo významné právomoci bez toho, aby bola vykonávaná kontrola zo strany orgánu verejnej správy, a že predmet činnosti tohto podniku mohol byť rozšírený. ( 28 ) Tieto dva prvky nasvedčovali tomu, že neexistovala obdobná kontrola, vykonávaná obstarávateľom nad spoločnosťou poskytujúcou služby.

75.

Keďže podmienka obdobnej kontroly musí byť predmetom striktného výkladu, myslím si, že sa touto podmienkou rozumie, že spoločnosť poskytujúca služby nemá žiaden priestor pre manévrovanie a že orgán verejnej správy je nakoniec jediný, kto o tejto spoločnosti môže rozhodovať. Ďalej, použitie pojmu „in house“ jasne preukazuje vôľu odlíšiť činnosti, ktoré orgán poskytuje priamo, prostredníctvom vnútornej štruktúry, „ktorá je súčasťou podniku“, od činností, ktorých výkon zverí tretiemu subjektu.

76.

V prejednávanom prípade viaceré prvky nasvedčujú tomu, že spoločnosť Correos, ktorej základné imanie je skutočne vo vlastníctve verejnej správy, si zachováva určitý manévrovací priestor, pokiaľ ide o prijímanie rozhodnutí.

77.

Aj keď je pravdou, že podľa článku 58 ods. 2 písm. g) zákona 14/2000 spoločnosť Correos, ktorá je poskytovateľom univerzálnej služby, musí dohodu o spolupráci povinne prijať, zo spisu vyplýva, že spoločnosť Correos môže ukončiť zmluvu, ktorá ju viaže s obstarávateľom, písomnou výpoveďou s mesačnou výpovednou lehotou.

78.

Navyše podľa toho istého zákona spoločnosť Correos, ktorá bola verejnoprávnym podnikom, sa premenila na akciovú spoločnosť, ktorá ponúka služby za úplatu. Je taktiež nesporné, že spoločnosť Correos môže byť vyzvaná, aby vykonávala akékoľvek iné činnosti alebo služby, ktoré dopĺňajú uvedené činnosti a služby alebo sú potrebné v rámci realizácie predmetu jej činnosti. ( 29 ) Zdá sa, že rovnaký záver vyplýva z jej výročnej správy za rok 2005, ktorá uvádza, že rastúca hospodárska súťaž v tomto sektore vyvolala nevyhnutnosť rozšírenia ponuky služieb a získavania ďalších trhov. ( 30 )

79.

Myslím si, že vzhľadom na to, že sa spoločnosť Correos stala akciovou spoločnosťou a má možnosť rozšíriť predmet svojej činnosti, ako aj vypovedať zmluvu, ktorá ju viaže s verejnou správou, získala spoločnosť Correos trhový charakter, ktorý spravil kontrolu zo strany verejnej správy neistou.

80.

Vzhľadom na tieto skutočnosti si myslím, že orgán verejnej správy, ktorý je obstarávateľom, nevykonáva v zmysle vyššie uvedenej judikatúry nad spoločnosťou Correos obdobnú kontrolu. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby preskúmal, či je táto podmienka v prejednávanom prípade riadne splnená.

81.

Pokiaľ ide o druhú podmienku, teda že poskytovateľ vykonáva podstatnú časť svojej činnosti s verejným obstarávateľom alebo verejnými obstarávateľmi, v ktorých je vlastníctve, Súdny dvor mal príležitosť upresniť jej obsah v rozsudku z 11. mája 2006, Carbotermo a Consorzio Alisei ( 31 ), ktorého predmetom bol výklad smernice 93/36.

82.

Podľa Súdneho dvora bude táto druhá podmienka splnená, len pokiaľ činnosť vykonávaná podnikom, ktorý je poskytovateľom, je zameraná hlavne na verejného obstarávateľa, ktorý ho vlastní, pričom akákoľvek iná činnosť má len okrajový význam. ( 32 ) Inými slovami, činnosť spoločnosti Correos musí byť zameraná takmer výlučne na orgán verejnej správy, ktorý ju vlastní.

83.

Aby posúdil, či tomu tak je, musí vnútroštátny súd zohľadniť všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a to tak kvalitatívne, ako aj kvantitatívne

84.

V prejednávanom prípade podľa zákona 14/2000 má spoločnosť Correos možnosť uzavrieť dohody o spolupráci s ktorýmkoľvek orgánom verejnej správy. Audiencia Nacional vo svojom vnútroštátnom rozhodnutí dokonca upresňuje, že spoločnosť Correos skutočne uzavrela viacero dohôd o spolupráci s rôznymi verejnými subjektmi.

85.

Okrem toho španielska vláda vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru uznala, že spoločnosť Correos je správcom univerzálnej poštovej služby, ktorej hlavnými príjemcami sú tretie osoby na celom španielskom území.

86.

Orgány verejnej správy nie sú teda hlavnými, ani jedinými príjemcami služieb poskytovaných spoločnosťou Correos.

87.

Následne s výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa mi zdá, že ani druhá podmienka nie je splnená.

88.

Preto za predpokladu, že hodnota verejnej zmluvy v prejednávanom prípade nie je nižšia ako 200000 SDR, som toho názoru, že by sa smernica 92/50 na prejednávaný prípad mala vzťahovať.

89.

Z tohto dôvodu si myslím, že verejná zmluva na poskytnutie poštových služieb, ktorá bola uzavretá so spoločnosťou Correos, mala byť podľa článku 8 tejto smernice uzavretá v súlade s ustanoveniami kapitol III až VI tejto smernice a najmä v súlade s ustanoveniami článku 11 ods. 1 tej istej smernice. Domnievam sa preto, že táto zmluva mala byť podrobená vyhláseniu verejného obstarávania a mala byť uverejnená príslušným spôsobom.

90.

Vo svojich pripomienkach sa španielska vláda domnieva, že keby mala podrobiť nevyhradené služby pravidlám hospodárskej súťaže, vyvolalo by to finančnú nevyrovnanosť a spoločnosť Correos by nemohla ďalej zabezpečiť minimálnu univerzálnu službu, ktorá jej bola zverená.

91.

Týmto tvrdením sa španielska vláda v skutočnosti dovoláva výnimky uvedenej v článku 86 ods. 2 ES.

92.

Toto tvrdenie však nemôže v prejednávanom prípade obstáť z nasledujúcich dôvodov.

93.

Podľa článku 86 ods. 2 ES podniky poverené správou služieb všeobecného hospodárskeho záujmu podliehajú pravidlám Zmluvy, najmä pravidlám týkajúcim sa hospodárskej súťaže, pokiaľ uplatnenie týchto pravidiel nebráni plneniu špeciálnej úlohy, ktorá im bola zverená.

94.

Predmet činnosti spoločnosti Correos v prejednávanom prípade spočíva v poskytovaní poštových služieb, ktoré sa neobmedzujú iba na univerzálnu službu, ale zahŕňajú správu a prevádzkovanie akejkoľvek poštovej služby.

95.

Myslím si, že vôľa zákonodarcu Spoločenstva liberalizovať poštový sektor tým, že odlíši vyhradené služby a nevyhradené služby, dokazuje, že plnenie špeciálnej úlohy, ktorá bola zverená poskytovateľom ako Correos, nie je ohrozené otvorením nevyhradených služieb hospodárskej súťaži.

96.

Smernica 97/67 totiž zaviedla právny rámec pre poštový sektor. Stanovila najmä povinnosť zabezpečiť univerzálnu službu v tomto sektore tým, že poskytla členským štátom možnosť vyhradiť určité poštové služby. Poskytovanie všetkých ostatných služieb, ktoré nemôžu byť vyhradené, musí byť otvorené hospodárskej súťaži.

97.

Ak by členské štáty mali možnosť uzavrieť verejnú zmluvu na poštové služby s jediným poskytovateľom bez predchádzajúceho vyhlásenia verejného obstarávania, bolo by to v rozpore s cieľom smernice 97/67, ktorým je liberalizácia poštového sektora.

98.

Okrem toho dodávam, že Komisia upresnila, že na vyhradené služby sa vzťahuje právna domnienka, podľa ktorej sú tieto služby odôvodnené na základe článku 86 ods. 2 ES. ( 33 )

99.

Podľa môjho názoru smernica aplikuje článok 86 ods. 2 ES tým, že rozlišuje medzi vyhradenými službami a nevyhradenými službami a dáva členskému štátu možnosť zveriť vyhradené služby jednému poskytovateľovi univerzálnej služby.

100.

V súvislosti s týmito úvahami zastávam názor, že v prípade, ak nie je hodnota verejnej zmluvy na poskytovanie služby nižšia ako 200000 SDR, má byť smernica 92/50 vykladaná tak, že bráni vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré vyhradzujú poskytovanie nevyhradených poštových služieb akciovej spoločnosti, ktorej základné imanie je v úplnom vlastníctve verejnej správy, pokiaľ verejný obstarávateľ nevykonáva nad poskytovateľom obdobnú kontrolu ako nad svojimi vlastnými útvarmi a zároveň poskytovateľ nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti so samosprávnym orgánom alebo so samosprávnymi orgánmi, ktoré ho vlastnia.

101.

V prípade, že nie je dosiahnutá prahová hodnota 200000 SDR, nemení to nič na tom, že uzavretie verejných zmlúv, na ktoré sa nevzťahujú smernice Spoločenstva, podlieha základným zásadám stanoveným Zmluvou. Je preto potrebné preskúmať situáciu vo veci samej aj vo svetle týchto zásad.

102.

Ako som uviedol v bode 44 týchto návrhov, Súdny dvor rozhodol, že aj keď hodnota verejnej zmluvy na poskytnutie služieb nedosiahne prahovú hodnotu stanovenú smernicou 92/50, sú verejní obstarávatelia povinní dodržiavať základné zásady Zmluvy.

103.

Vnútroštátny súd sa teda pýta, či článok 86 ods. 1 ES v spojení s článkami 43 ES a 49 ES bráni vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré umožňujú zveriť poskytovanie nevyhradených poštových služieb priamo akciovej spoločnosti, ktorej základné imanie je úplne vo vlastníctve verejnej správy.

104.

Podľa článku 86 ods. 1 ES nesmú členské štáty priznať ani ponechať v účinnosti žiadne opatrenie, ktoré je v rozpore s pravidlami Zmluvy, pokiaľ ide o verejnoprávne podniky, ktorým sa priznávajú osobitné alebo výlučné práva.

105.

V prejednávanom prípade sa článok 86 ods. 1 ES vzťahuje na situáciu vo veci samej, pretože spoločnosť Correos je verejnoprávnym podnikom v zmysle tohto ustanovenia, pričom jej základné imanie je úplne vo vlastníctve verejnej správy. Okrem toho zo spisu vyplýva, že spoločnosti Correos bolo priznané výlučné právo zabezpečiť poskytovanie poštových služieb, ktoré, ako už bolo uvedené, idú nad rámec služieb považovaných za vyhradené.

106.

Vzhľadom na to, že článok 86 ods. 1 ES nemá autonómny význam a musí byť vykladaný v spojení s relevantnými pravidlami Zmluvy ( 34 ), myslím si, že relevantnými pravidlami v prejednávanom prípade sú články 43 ES a 49 ES.

107.

V rozsahu, v akom prejednávaná verejná zmluva na poštové služby môže zaujímať podniky usadené v inom členskom štáte, by priame uzavretie tejto zmluvy bez vyhlásenia verejného obstarávania zbavilo tieto podniky akejkoľvek možnosti uchádzať sa o ňu. Navyše podniky poskytujúce podobné služby, ako poskytuje spoločnosť Correos, sú odradené od zámeru usadiť sa v dotknutom členskom štáte, pretože nebudú mať možnosť sa o verejnú zmluvu uchádzať.

108.

Článok 43 ods. 1 ES pritom stanovuje, že obmedzenia slobody usadiť sa pre štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu sú zakázané. Pokiaľ ide o článok 49 ods. 1 ES, ten zakazuje obmedzenia slobody poskytovať služby v Spoločenstve vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v inom štáte Spoločenstva ako príjemca služieb.

109.

Články 43 ES a 49 ES sú osobitným vyjadrením zásady rovnosti zaobchádzania, ktorá v sebe zahŕňa zásadu zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, vyjadrenú v článku 12 ES. ( 35 )

110.

V judikatúre týkajúcej sa verejných zmlúv už Súdny dvor rozhodol, že cieľom zásady rovnakého zaobchádzania s uchádzačmi je, aby všetci uchádzači mali rovnaké šance pri vypracovávaní svojich ponúk, a to nezávisle od ich štátnej príslušnosti. ( 36 )

111.

Súdny dvor sa domnieva, že dodržanie zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie v oblasti verejného obstarávania predpokladá, že verejný obstarávateľ dodržiava zásadu transparentnosti tým, že verejnú zmluvu podrobí určitému stupňu zverejnenia. Týmto spôsobom sa môžu všetci potenciálni uchádzači oboznámiť s existenciou takejto zmluvy a môžu reagovať na vyhlásenie verejného obstarávania. ( 37 )

112.

Inými slovami, diskriminácia v oblasti verejného obstarávania spočíva v nepodrobení verejnej zmluvy pravidlám zverejnenia a tiež v zbavení podnikov usadených v inom členskom štáte možnosti uchádzať sa o ňu.

113.

Ako bolo uvedené, predmetom verejnej zmluvy uzavretej so spoločnosťou Correos je jednak poskytovanie vyhradených služieb, ktoré môžu byť priamo zverené jednému poskytovateľovi, a jednak poskytovanie nevyhradených služieb, ktoré musia podliehať pravidlám hospodárskej súťaže.

114.

Vnútroštátny súd pripustil, že verejná zmluva na poštové služby nebola predmetom uverejnenia ani výzvy na účasť ďalších poskytovateľov na vnútroštátnom trhu a zahraničných trhoch, ale bola priamo uzavretá so spoločnosťou Correos.

115.

Takýmto postupom verejný obstarávateľ nielenže zbavil podniky usadené v inom členskom štáte práva predložiť ponuku na verejnú zmluvu a poskytovať služby v dotknutom členskom štáte, ale tiež odradil iné podniky s rovnakým predmetom činnosti ako Correos od zámeru usadiť sa v tomto členskom štáte, čo predstavuje prekážku slobody usadiť sa a slobody poskytovania služieb, ktorá je v rozpore s článkami 43 ES a 49 ES.

116.

Dve pripomienky však môžu byť vznesené.

117.

Po prvé, ak je pravdou, že podľa článku 86 ods. 1 ES nemôže byť s verejnoprávnymi podnikmi zaobchádzané lepšie ako so súkromnými podnikmi, je tomu inak, ak verejný obstarávateľ uzavrie verejnú zmluvu na poskytnutie služieb s podnikom, ktorý kontroluje. ( 38 )

118.

Ako však bolo uvedené v bodoch 69 až 88 týchto návrhov, vzťah medzi verejným obstarávateľom a spoločnosťou Correos v prejednávanom prípade nemôže byť kvalifikovaný ako „in house“. Táto pripomienka musí byť teda zamietnutá.

119.

Po druhé podľa článku 86 ods. 2 ES existuje výnimka zo zákazu uvedeného v odseku 1 toho istého článku.

120.

Ako však bolo uvedené vyššie, španielska vláda sa nemôže dovolávať článku 86 ods. 2 ES v rámci smernice 97/67.

121.

Táto druhá pripomienka musí byť teda tiež zamietnutá.

122.

Preto som toho názoru, že článok 86 ods. 1 ES v spojení s článkami 43 ES a 49 ES sa má vykladať tak, že bráni vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré umožňujú, aby orgány verejnej správy zverili poskytovanie nevyhradených poštových služieb subjektu, ktorého základné imanie je úplne vo vlastníctve verejnej správy, bez toho, aby uzavretie takejto verejnej zmluvy podliehalo základným zásadám upravujúcim verejné obstarávanie služieb.

123.

S ohľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálnu otázku položenú Audiencia Nacional odpovedal takto:

Ak nie je hodnota verejnej zmluvy na poskytnutie služieb nižšia ako 200000 zvláštnych práv čerpania, má sa smernica Rady 92/50/EHS z 18. júna 1992 o koordinácii postupov verejného obstarávania služieb, zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 97/52/EHS z 13. októbra 1997, vykladať tak, že bráni vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré umožňujú, aby orgány verejnej správy zverili poskytovanie nevyhradených poštových služieb subjektu, ktorého základné imanie je úplne vo vlastníctve verejnej správy, bez toho, aby takéto uzavretie verejnej zmluvy podliehalo pravidlám, ktoré upravujú verejné obstarávanie služieb, pokiaľ verejný obstarávateľ nevykonáva nad poskytovateľom obdobnú kontrolu ako nad svojimi vlastnými útvarmi a zároveň poskytovateľ nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti s verejným obstarávateľom alebo verejnými obstarávateľmi, v ktorých je vlastníctve.

V prípade, ak je hodnota verejnej zmluvy nižšia ako 200000 zvláštnych práv čerpania, má sa článok 86 ods. 1 ES v spojení s článkami 43 ES a 49 ES vykladať tak, že bráni vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré umožňujú, aby orgány verejnej správy zverili poskytovanie nevyhradených poštových služieb subjektu, ktorého základné imanie je úplne vo vlastníctve verejnej správy, bez toho, aby takéto uzavretie verejnej zmluvy podliehalo základným zásadám upravujúcim verejné obstarávanie, pokiaľ verejný obstarávateľ nevykonáva nad poskytovateľom obdobnú kontrolu ako nad svojimi vlastnými útvarmi a zároveň poskytovateľ nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti s verejným obstarávateľom alebo verejnými obstarávateľmi, v ktorých je vlastníctve.