1.

V tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd požaduje objasniť rozsah povinností vnútroštátnych orgánov podľa článku 88 ods. 3 ES pri vymáhaní vrátenia štátnej pomoci poskytnutej v rozpore s povinnosťami oznámenia a „standstill“, ktoré ukladá toto ustanovenie, v prípade, že Komisia následne vyhlási predmetnú pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom.

2.

Centre d’exportation du livre français („CELF“) prijímalo každoročne od roku 1980 do roku 2002 štátnu pomoc. Táto štátna pomoc bola poskytovaná bez predchádzajúceho oznámenia Komisii a jej účelom bolo znížiť náklady na spracovanie malých objednávok kníh napísaných vo francúzštine do zahraničia.

3.

Roku 1992 Société internationale de diffusion et d’édition („SIDE“), konkurent CELF-u, podala na Komisii sťažnosť týkajúcu sa predmetnej pomoci. Komisia rozhodnutím z 18. mája 1993 konštatovala, že pomoc je zlučiteľná so spoločným trhom. ( 2 )

4.

Súd prvého stupňa toto rozhodnutie čiastočne zrušil rozsudkom z 18. septembra 1995 z dôvodu procesných vád. ( 3 ) Súd prvého stupňa usúdil, že Komisia si nesplnila svoju povinnosť začať konanie inter partes upravené článkom 88 ods. 2 ES. Komisia v nadväznosti na uvedený rozsudok začala 30. júla 1996 úradné konanie.

5.

Dňa 10. júna 1998 Komisia prijala druhé rozhodnutie týkajúce sa pomoci v prospech CELF-u. Podľa článku 1 tohto rozhodnutia „pomoc priznaná CELF-u na spracúvanie malých objednávok kníh vo francúzskom jazyku predstavuje pomoc v zmysle článku [87 ods. 1] ES. Vzhľadom na to, že francúzska vláda neoznámila túto pomoc Komisii pred jej zrealizovaním, bola táto pomoc priznaná nezákonne. Pomoc je však zlučiteľná vzhľadom na skutočnosť, že spĺňa podmienky na udelenie výnimky stanovenej v článku [87 ods. 3 písm. d)] ES“ [neoficiálny preklad]. ( 4 )

6.

Na súdy Spoločenstva boli podané dve žaloby o neplatnosť uvedeného rozhodnutia. SIDE podal žalobu na Súd prvého stupňa. Francúzska republika podala žalobu na Súdny dvor z dôvodu, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že neuplatnila článok 86 ods. 2 ES.

7.

Vzhľadom na to, že obe uvedené žaloby napadli platnosť toho istého aktu, Súd prvého stupňa prerušil konanie vo svojej veci, kým Súdny dvor nevyhlási svoj rozsudok.

8.

Súdny dvor rozsudkom z 22. júna 2000 zamietol žalobu, ktorú podala Francúzska republika. ( 5 )

9.

Súd prvého stupňa rozsudkom z 28. februára 2002 zrušil poslednú vetu článku 1 rozhodnutia Komisie z 10. júna 1998, ktorá uvádzala, že pomoc v prospech CELF-u je zlučiteľná. Súd prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie o to, že Komisia sa dopustila zjavného nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu k definícii trhu. ( 6 )

10.

Komisia vo svojom treťom rozhodnutí z 20. apríla 2004 ( 7 ) uznala nezákonnosť pomoci ( 8 ) v prospech CELF-u, no zároveň znovu konštatovala, že pomoc je zlučiteľná so spoločným trhom. Súd prvého stupňa v súčasnosti prejednáva vec, ktorej predmetom je návrh na zrušenie tretieho rozhodnutia Komisie. ( 9 )

11.

Súbežne s konaniami na úrovni Spoločenstva bolo začatých niekoľko rôznych konaní týkajúcich sa pomoci v prospech CELF-u na francúzskych vnútroštátnych orgánoch a súdoch.

12.

SIDE v nadväznosti na rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1995 požiadal Ministre de la culture et de la communication (minister kultúry a komunikácie) o ukončenie vyplácania pomoci v prospech CELF-u a o vymáhanie vrátenia pomoci, ktorá už bola vyplatená.

13.

Ministre de la culture et de la communication rozhodnutím z 9. októbra 1996 zamietol žiadosť SIDE. SIDE napadol toto rozhodnutie na tribunal administrative (správny súd). Tribunal administrative rozsudkom z 26. apríla 2001 zrušil rozhodnutie Ministre de la culture et de la communication.

14.

Ministre de la culture et de la communication a CELF podali proti rozsudku tribunal administrative odvolanie na cour administrative d’appel (správny odvolací súd). Cour administrative d’appel rozsudkom z 5. októbra 2004 potvrdil rozsudok súdu nižšieho stupňa a nariadil francúzskemu štátu do troch mesiacov vymáhať vrátenie pomoci, ktorá bola zaplatená CELF-u od roku 1980 do roku 2002, s penále 1000 eur za každý deň omeškania.

15.

Ministre de la culture et de la communication a CELF podali proti rozsudku cour administrative d’appel opravné prostriedky na Conseil d’État (Štátna rada) (Francúzsko).

16.

Za týchto okolností Conseil d’État uznesením z 29. marca 2006 položil Súdnemu dvoru na prejudiciálne rozhodnutie tieto otázky:

17.

Písomné pripomienky predložili SIDE, CELF, francúzska, dánska, holandská, nemecká a maďarská vláda, ako aj Komisia a Dozorný orgán EZVO. Všetky tieto subjekty okrem holandskej a maďarskej vlády predložili ústne pripomienky na pojednávaní 27. februára 2007.

18.

Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či podľa článku 88 ods. 3 ES musí členský štát, ktorý poskytol nezákonnú pomoc, pričom nesplnil požiadavky oznámenia a „standstill“, ktoré upravuje toto ustanovenie, vymáhať od príjemcu tejto pomoci jej vrátenie, pokiaľ Komisia následne prijme rozhodnutie vyhlasujúce predmetnú štátnu pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom.

19.

CELF a zástupcovia Francúzska, Dánska a Nemecka vo svojich pripomienkach tvrdia, že členský štát by nemal vymáhať vrátenie pomoci poskytnutej predtým, ako Komisia prijala konečné rozhodnutie, pokiaľ toto rozhodnutie vyhlasuje pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom. Nemecká vláda svoje vyššie uvedené stanovisko zaujala až na pojednávaní a podstatne sa v ňom odklonila od stanoviska, ktoré mala vo svojich písomných pripomienkach. SIDE, holandská vláda a Dozorný orgán EZVO usudzujú, že podľa vyššie opísaných podmienok sa musí vymáhať vrátenie pomoci. Komisia usudzuje, že podľa uvedených podmienok vnútroštátny súd nie je povinný vymáhať vrátenie pomoci, ale nebráni sa mu v tom, pokiaľ je podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva vymáhanie vrátenia pomoci dôsledkom nesplnenia povinnosti jej oznámenia. Maďarská vláda, ktorá odpovedala na obe otázky spoločne, tvrdí, že v rozsahu, ktorý môže umožniť vnútroštátne právo, môže vnútroštátny súd vymáhať pomoc len za obdobie, za ktoré môže byť táto pomoc posúdená ako nezákonná. Preto vo veci, ktorú prejednáva vnútroštátny súd, ktorý položil prejudiciálne otázky, by sa predmetná pomoc mala považovať za nezákonnú od roku 1980 do roku 1993. Maďarsko tvrdí, že Komisia vzhľadom na to, že v uvedenom období nemala vedomosť o predmetnej pomoci, nemôže retroaktívne túto pomoc vyhlásiť za zákonnú.

20.

Systém kontroly štátnych pomocí vytvorený článkami 87 ES a 88 ES zahŕňa Komisiu i vnútroštátne súdy. Pri zabezpečovaní dodržiavania pravidiel Spoločenstva týkajúcich sa štátnej pomoci si plnia oddelené úlohy, ktoré sa však navzájom dopĺňajú. ( 10 )

21.

Pokiaľ ide o úlohu Komisie, články 87 ES až 89 ES inter alia upravujú procesný rámec, ktorý umožňuje Komisii určiť, či platby uskutočnené členským štátom alebo prostredníctvom štátnych zdrojov predstavujú pomoc v zmysle uvedených ustanovení. Článok 88 ES upravuje konanie, podľa ktorého Komisia neustále monitoruje a kontroluje existujúce a nové schémy pomoci. Toto konanie je doplnené nariadením č. 659/1999, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 88 ES. ( 11 )

22.

Článok 88 ods. 3 ES s cieľom zabezpečiť účinnosť úlohy Komisie pri monitorovaní a kontrole pomoci v záujme Spoločenstva ukladá členským štátom dve jednoznačné povinnosti pri ich zámere poskytnúť novú pomoc alebo upraviť existujúcu pomoc: povinnosť oznámenia a tzv. povinnosť „standstill“. Prvá veta článku 88 ods. 3 ES vyžaduje, aby členské štáty informovali Komisiu o plánovanej pomoci v primeranom čase. Posledná veta článku 88 ods. 3 ES ukladá dotknutým členským štátom dodatočnú povinnosť zdržať sa vykonania pomoci, kým konanie upravené v článku 88 ES nevyústi do konečného rozhodnutia Komisie. Tak ako Súdny dvor zdôraznil vo veci Adria-Wien Pipeline a Wieterdorfer & Peggauer Zementwerke ( 12 ), článok 88 ES „ukladá členským štátom osobitné povinnosti na uľahčenie úlohy Komisie a na zabránenie toho, aby bola Komisia postavená pred hotovú vec“.

23.

Členské štáty nemôžu poskytnúť štátnu pomoc, kým Komisia neprijme konečné rozhodnutie stanovujúce, že predmetná pomoc je zlučiteľná so spoločným trhom. V dôsledku nesplnenia týchto povinností sa štátna pomoc stáva nezákonnou. ( 13 )

24.

Posúdenie zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom patrí do výlučnej právomoci Komisie a podlieha preskúmaniu súdmi Spoločenstva. ( 14 ) Komisia však nemá právomoc vyhlásiť štátnu pomoc za nezákonnú len na základe toho, že boli porušené povinnosti oznámenia a „standstill“ podľa článku 88 ods. 3 ES. ( 15 ) Môže len nariadiť vrátenie pomoci v prípadoch, kedy po prešetrení zistí, že pomoc je nezlučiteľná so spoločným trhom. ( 16 )

25.

Dôležitosť podmienky „standstill“ v systéme kontroly pomoci v Spoločenstve je zdôraznená skutočnosťou, že zapojenie vnútroštátnych súdov do tohto systému je dôsledkom priameho účinku tejto podmienky. Vďaka podmienke „standstill“ teda vznikajú práva jednotlivcov, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť. ( 17 ) Je ustálenou judikatúrou, že ak dôjde k porušeniu článku 88 ods. 3 ES, vnútroštátne súdy musia v súlade so svojím vnútroštátnym právom vyvodiť potrebné dôsledky tak vo vzťahu k platnosti aktov vykonávajúcich pomoc, ako aj vo vzťahu k vymáhaniu vrátenia finančných prostriedkov poskytnutých v rozpore s uvedeným ustanovením. Najmä zistenie, že pomoc bola poskytnutá pri porušení poslednej vety článku 88 ods. 3 ES, musí v zásade viesť k jej vráteniu v súlade s procesnými pravidlami vnútroštátneho práva. ( 18 )

26.

Podľa ustálenej judikatúry má rozhodnutie Komisie vyhlasujúce pomoc za zlučiteľnú účinky len do budúcnosti. ( 19 )

27.

Súdny dvor potvrdil túto zásadu vo svojom nedávnom rozsudku Transalpine Ölleitung. Podľa neho „dôsledkom rozhodnutia Komisie vyhlasujúceho neoznámenú pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom nie je legalizácia a posteriori vykonávacích aktov, ktoré sú neplatné z dôvodu, že boli prijaté v rozpore so zákazom uvedeným v poslednej vete článku 88 ods. 3 ES, pretože inak by mohlo dôjsť k ohrozeniu priameho účinku uvedeného ustanovenia a popretiu záujmov jednotlivcov podliehajúcich právomoci vnútroštátnych súdov, ktorých úlohou je tieto záujmy chrániť. Akýkoľvek iný výklad by viedol k zvýhodneniu nedodržania tohto ustanovenia dotknutým členským štátom a bránil by jeho potrebnému účinku“. ( 20 )

28.

Viaceré zúčastnené subjekty v tejto veci požiadali Súdny dvor o prehodnotenie načrtnutej zásady a základu judikatúry, ktorá ju uplatnila, alebo prinajmenšom o odlíšenie tejto veci vzhľadom na jej osobitné okolnosti.

29.

Francúzsko okrem iného tvrdilo, že veci FNCE a Van Calster, ktoré sa týkali žiadosti o vrátenie poplatkov vyberaných na financovanie nezákonnej pomoci, sa podstatne líšia od veci, ktorú teraz prejednáva vnútroštátny súd. V tejto veci žiada konkurent príjemcu nezákonnej pomoci, aby vnútroštátny súd nariadil vymáhanie vrátenia nezákonnej pomoci. Dánsko tvrdilo, že túto vec treba odlíšiť od veci Transalpine Ölleitung, keďže táto druhá vec sa týkala rozšírenia okruhu príjemcov nezákonnej pomoci, a teda nie je relevantná pre vec, ktorú prejednáva vnútroštátny súd. Nemecko tvrdilo, že veci FNCE, Van Calster a Transalpine Ölleitung treba chápať tak, že ukladajú vnútroštátnemu súdu povinnosť nariadiť vymáhanie vrátenia nezákonnej pomoci aj v prípade, že bola následne vyhlásená za zlučiteľnú. Nemecko však vyzvalo Súdny dvor na prehodnotenie tejto judikatúry s prihliadnutím na návrhy Francúzska a Dánska. Komisia v tejto veci tvrdí, že nariadenie vymáhania vrátenia nezákonnej pomoci vnútroštátnymi súdmi by jej rozhodnutie o zlučiteľnosti zbavilo akéhokoľvek praktického účinku. Domnieva sa, že v tejto veci by nariadenie vymáhania vrátenia poskytnutej pomoci vnútroštátnym súdom malo rovnaký účinok ako rozhodnutie Komisie vyhlasujúce pomoc za nezlučiteľnú a nariaďujúce jej vrátenie.

30.

Povinnosti oznámenia a „standstill“ zavedené článkom 88 ods. 3 ES podľa môjho názoru predstavujú jeden zo základných kameňov pravidiel štátnej pomoci upravených Zmluvou ES. Aj generálny advokát Jacobs vo svojich návrhoch vo veci Boussac ( 21 ) poznamenal, že povinnosť oznámenia navrhovaných pomocí je pre fungovanie spoločného trhu tak zjavne dôležitá, že sa musí dôsledne dodržiavať aj z hľadiska obsahu, aj z hľadiska formy. ( 22 ) Súdny dvor vo svojom rozsudku Adria-WienPipeline a Wieterdorfer & Peggauer Zementwerke opätovne konštatoval, že povinnosť „standstill“„je ochrancom mechanizmu kontroly zavedeného článkom 88 ES, ktorý je zas podstatný pre ochranu správneho fungovania spoločného trhu“. ( 23 )

31.

Domnievam sa, že na to, aby sa zachoval starostlivo vypracovaný systém kontroly štátnych pomocí, musí nesplnenie požiadaviek článku 88 ods. 3 ES predstavovať viac ako len procesnú nesprávnosť, ktorú možno napraviť ex post facto rozhodnutím Komisie vyhlasujúcim pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom. Takýto prístup by značne obmedzil stimuláciu členských štátov podriadiť sa článku 88 ods. 3 ES a rozsah povinnosti Komisie skontrolovať štátnu pomoc predtým, než sa táto pomoc vykoná. Porušenia článku 88 ods. 3 ES musia preto viesť k uloženiu odradzujúcich sankcií.

32.

Na rozdiel od tvrdení mnohých zo zúčastnených subjektov si nemyslím, že účinnou sankciou za porušenie povinností oznámenia a „standstill“ upravených v článku 88 ods. 3 ES by okrem iného bolo, aby vnútroštátny súd nariadil príjemcovi nezákonnej pomoci, ktorá bola následne Komisiou vyhlásená za zlučiteľnú so spoločným trhom, zaplatiť úroky z pomoci za obdobie, v ktorom bola pomoc zaplatená predčasne. Okrem toho si nemyslím, že by účinnou sankciou bola možnosť súťažiteľov domáhať sa náhrady škody spôsobenej takouto predčasnou platbou. Je extrémne otázne, či by za takýchto okolností boli súkromní účastníci sporu motivovaní obrátiť sa na vnútroštátne súdy, ak by sa súčasná sankcia — vymáhanie vrátenia pomoci — mala nahradiť napríklad len povinnosťou zaplatiť úroky z predčasnej platby pomoci alebo žalobou o náhradu spôsobenej škody. Navyše na pojednávaní zástupca francúzskej vlády uviedol, že je nepravdepodobné, že by bol súťažiteľ schopný preukázať príčinnú súvislosť medzi predčasnou platbou pomoci a akoukoľvek údajnou utrpenou škodou. Takýto prístup by nebol presvedčivým prostriedkom odradzujúcim od porušenia článku 88 ods. 3 ES a značne by podlomil možnosť účinnej kontroly pomoci Komisiou v súlade s článkom 88 ES.

33.

Preto by sa podľa mňa malo pokračovať v tom, aby sa od vnútroštátnych súdov v zásade vyžadovala penalizácia, a to nariadením vymáhania vrátenia nezákonnej pomoci v súlade s vnútroštátnymi procesnými pravidlami nezávisle od následného rozhodnutia Komisie vyhlasujúceho pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom. Takýto postup, ktorý má ďaleko od zoslabenia úlohy Komisie z dôvodu, že by v niektorých prípadoch údajne spôsobil malú či žiadnu dôležitosť jej konečného rozhodnutia vyhlasujúceho pomoc za zlučiteľnú, ochraňuje úlohu Komisie v systéme kontroly štátnej pomoci upravenom článkami 87 ES a 88 ES a zabezpečuje, aby sa táto úloha nezmenšila.

34.

Navyše na rozdiel od tvrdení niektorých zúčastnených subjektov neverím, že je možné nanovo vyložiť či upraviť dlhodobú judikatúru Súdneho dvora v tejto oblasti tak, ako bola nedávno potvrdená vo veci Transalpine Ölleitung, alebo urobiť akýkoľvek významný rozdiel na základe skutkového stavu vo vnútroštátnom konaní v tejto veci a skutkových stavoch vo veciach FNCE, Van Calster alebo Transalpine Ölleitung. Napríklad zo štúdia vecí FNCE a Van Calster je úplne jasné, že Súdny dvor mal v úmysle rozšíriť všeobecnú zásadu, že rozhodnutie Komisie, vyhlasujúce pomoc za zlučiteľnú, nemôže retroaktívne legalizovať pomoc aj na poplatky vyberané na financovanie nezákonnej pomoci. Súdny dvor nemal v úmysle obmedziť uvedenú všeobecnú zásadu na vrátenie poplatkov. Pokiaľ ide o rozsudok vo veci Transalpine Ölleitung, Súdny dvor opätovne potvrdil dlhodobo ustálenú zásadu, že je úlohou vnútroštátnych súdov, aby podľa článku 88 ods. 3 ES ochraňovali práva osôb podliehajúcich ich právomoci pred prípadným nedodržaním zákazu uskutočnenia pomoci vnútroštátnymi orgánmi predtým, ako Komisia prijme konečné rozhodnutie o jej povolení. Navyše a bez vplyvu na predchádzajúci bod Súdny dvor usúdil, že vzhľadom na veľmi osobitné skutkové okolnosti veci, kde sa niektorí účastníci domáhali rozšírenia pomoci vo forme daňovej úľavy v ich prospech, musia vnútroštátne súdy pri ochrane práv jednotlivcov v plnom rozsahu zohľadniť záujem Spoločenstva a nesmú prijať opatrenie, ktorého jediným účinkom by bolo rozšírenie okruhu príjemcov pomoci. Súdny dvor tak v bode 50 svojho rozsudku rozhodol, že vnútroštátne súdy musia „dbať na zabezpečenie toho, aby opatrenia nápravy, ktoré ukladajú, mohli účinne odstrániť účinky pomoci poskytnutej v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES a nesmú jednoducho rozšíriť pomoc na väčšiu skupinu príjemcov“.

35.

Zástupcovia francúzskej, dánskej a nemeckej vlády na pojednávaní uviedli, že rozsudok Súdneho dvora v tejto veci by mohol mať ďalekosiahle finančné dôsledky. V období medzi rozsudkami Súdneho dvora Ferring ( 24 ) a Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg ( 25 ) členské štáty uskutočnili platby určené na poskytnutie náhrad za plnenie úloh verejnej služby, ktoré pri spätnom pohľade možno nespĺňajú štyri kritériá upravené v rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, a teda je možné, že sa na ne vzťahuje článok 87 ods. 1 ES. Je možné, že členské štáty na základe veci Ferring neoznámili určité platby, domnievajúc sa, že nepredstavujú pomoc.

36.

Podľa mňa sa žiadna údajná nejednoznačnosť, ktorá mohla vzniknúť v období medzi rozsudkom Súdneho dvora vo veci Ferring a jeho rozsudkom vo veci Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg v súvislosti s platbami členských štátov určenými na poskytnutie náhrad za plnenie úloh verejnej služby, nezdá byť akokoľvek relevantná pre osobitné okolnosti veci prejednávanej vnútroštátnym súdom, ktorý položil prejudiciálne otázky. Vzhľadom na to, že platby v prospech CELF-u sa uskutočňovali každoročne od roku 1980 do roku 2002, zdá sa byť nepravdepodobné, že by takéto dlhodobé platby mohli vzniknúť omylom ako výsledok rozsudku vo veci Ferring, ktorý bol vyhlásený 22. novembra 2001.

37.

Preto som dospel k záveru, že v súlade so znením článku 88 ods. 3 ES musí členský štát, ktorý poskytol nezákonnú pomoc, pričom nesplnil požiadavky oznámenia a „standstill“, ktoré upravuje toto ustanovenie, vymáhať od príjemcu tejto pomoci jej vrátenie, a to aj v prípade, že výsledkom konania podľa článku 88 ES je konečné rozhodnutie vyhlasujúce predmetnú štátnu pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom.

38.

Druhá otázka vnútroštátneho súdu ja nastolená pre prípad takej odpovede na prvú otázku, akú navrhujem v bode 37 vyššie. Touto otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa pri výpočte súm, ktoré sa majú vrátiť, musí zohľadniť nezákonná pomoc, ktorá bola zaplatená počas obdobia nasledujúceho po rozhodnutí Komisie vyhlasujúceho túto pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom a predchádzajúceho zrušeniu tohto rozhodnutia Súdom prvého stupňa Európskych spoločenstiev.

39.

Zdá sa, že túto otázku podnietila skutočnosť, že Komisia pri troch príležitostiach vyhlásila predmetnú pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom a Súd prvého stupňa k dnešnému dňu pri dvoch príležitostiach rozhodnutia Komisie zrušil. Vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či môže takáto situácia predstavovať osobitnú okolnosť, ktorá by mohla zabrániť vráteniu nezákonnej pomoci za určité obdobia.

40.

Druhá otázka podobne ako prvá otázka tiež vyvolala rôzne reakcie zúčastnených subjektov.

41.

Podľa ustálenej judikatúry požívajú akty inštitúcií Spoločenstva v zásade prezumpciu zákonnosti, a majú preto právne účinky dovtedy, kým nie sú derogované, zrušené v konaní o žalobe o neplatnosť alebo vyhlásené za neplatné v nadväznosti na návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo námietku nezákonnosti. ( 26 ) Podľa článku 231 ES však Súdny dvor v prípade, že žaloba o neplatnosť je opodstatnená, napadnutý akt zruší. Zrušenie aktu vedie k jeho retroaktívnemu zániku vo vzťahu ku všetkým osobám. ( 27 )

42.

V tejto veci Súd prvého stupňa svojimi rozsudkami z 18. septembra 1995 a 28. februára 2002 v tomto poradí zrušil rozhodnutia Komisie z 18. mája 1993 a 10. júna 1998 vyhlasujúce pomoc v prospech CELF-u za zlučiteľnú so spoločným trhom. Uvedené rozsudky preto viedli k retroaktívnemu zániku predmetných rozhodnutí. Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku uvedenú vyššie nemá tretie rozhodnutie Komisie z 20. apríla 2004, vyhlasujúce pomoc v prospech CELF-u zaplatenú od roku 1980 do roku 2002 za zlučiteľnú so spoločným trhom, účinok legalizácie uvedených nezákonných platieb ex post facto, a preto musí členský štát v zásade vymáhať ich vrátenie.

43.

Vnútroštátny súd však v tejto veci musí pred nariadením vymáhania vrátenia pomoci poskytnutej v prospech CELF-u skúmať, či CELF môže mať nejakú legitímnu dôveru alebo či existujú nejaké osobitné okolnosti, ktoré by svedčili proti vráteniu pomoci. V tejto súvislosti viaceré zúčastnené subjekty tvrdili, že vzhľadom na to, že Komisia v rámci svojej výlučnej právomoci v danej oblasti prijala viaceré rozhodnutia vyhlasujúce pomoc v prospech CELF-u za zlučiteľnú so spoločným trhom, by vnútroštátny súd pri výpočte sumy, ktorá sa má vrátiť, nemal zohľadniť sumy zaplatené počas obdobia nasledujúceho po rozhodnutí Komisie vyhlasujúceho pomoc za zlučiteľnú a predchádzajúceho zrušeniu tohto rozhodnutia Súdom prvého stupňa.

44.

Nezdieľam tento názor. Ako je uvedené vyššie, v normálnom slede udalostí by členský štát mal podľa článku 88 ods. 3 ES oznámiť akúkoľvek plánovanú štátnu pomoc a nemal by ju vykonať, kým Komisia neprijme konečné rozhodnutie vyhlasujúce pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom. Podľa ustálenej judikatúry, že vzhľadom na imperatívnu povahu kontroly štátnej pomoci vykonávanej Komisiou na základe článku 88 ES môžu mať podniky, ktorým bola poskytnutá pomoc, legitímnu dôveru v to, že pomoc je zákonná, v zásade len vtedy, ak sa táto pomoc poskytla v súlade s postupom stanoveným v uvedenom článku. Subjekt konajúci so starostlivosťou riadneho hospodára je totiž za normálnych okolností schopný určiť, či bol uvedený postup dodržaný. ( 28 )

45.

Navyše, ako uviedol generálny advokát Tizzano vo svojich návrhoch vo veci P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia ( 29 ), subjekt konajúci so starostlivosťou riadneho hospodára by si tiež mal byť vedomý, že rozhodnutie Komisie je možné napadnúť na súdoch Spoločenstva. Súdny dvor v rozsudku Taliansko/Komisia tiež konštatoval, že „… kým Komisia neprijala rozhodnutie schvaľujúce pomoc a kým neuplynula lehota na podanie žaloby proti takémuto rozhodnutiu, príjemca si nemôže byť istý zákonnosťou navrhovanej pomoci, ktorá jediná môže vyvolať z jeho strany legitímnu dôveru“. ( 30 )

46.

Okrem toho, ako poukázal Súd prvého stupňa, iný záver by spôsobil neúčinnosť preskúmavania zákonnosti rozhodnutia Komisie vyhlasujúceho štátnu pomoc za zlučiteľnú, ktoré vykonáva súdnictvo Spoločenstva. ( 31 ) Zrušenie takéhoto rozhodnutia by sa napokon stalo Pyrrhovým víťazstvom, pretože negatívne účinky pomoci by nebolo možné napraviť vymáhaním jej vrátenia. Ak by rozhodnutie Komisie vyhlasujúce nezákonnú pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom malo automaticky vyvolať legitímnu dôveru zo strany príjemcov pomoci, konkurenti takýchto príjemcov alebo iné tretie subjekty, ktorých by poškodilo rozhodnutie Komisie, by nemali žiadny záujem na domáhaní sa jeho zrušenia.

47.

Podľa mňa sa musí pod pojmom „konečné rozhodnutie“, na ktorý odkazuje článok 88 ods. 3 ES, v kontexte vymáhania vrátenia nezákonnej pomoci členským štátom a s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora rozumieť rozhodnutie Komisie vyhlasujúce pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom, ktoré nebolo predmetom preskúmania podľa článku 230 ES v lehote dvoch mesiacov upravenej v uvedenom ustanovení, alebo, pokiaľ došlo k takémuto preskúmaniu, ktorého platnosť potvrdili súdy Spoločenstva.

48.

Vzhľadom na to usudzujem, že na druhú otázku by sa malo odpovedať, že povinnosť vrátenia nezákonnej pomoci sa vzťahuje na ktorékoľvek obdobie predchádzajúce prijatiu konečného rozhodnutia Komisie vyhlasujúceho pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom v konaní podľa článku 88 ES, pričom pod pojmom „konečné rozhodnutie“ sa rozumie rozhodnutie, ktoré nebolo predmetom preskúmania podľa článku 230 ES v lehote dvoch mesiacov upravenej v uvedenom ustanovení, alebo, pokiaľ došlo k takémuto preskúmaniu, ktorého platnosť potvrdili súdy Spoločenstva.

49.

Preto usudzujem, že na otázky, ktoré položil položil Conseil d’État, by sa malo odpovedať takto: