1. 

Tribunal Supremo (Španielsko), správny senát, plénum tretieho senátu, kladie Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu článku 7 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/67/ES z 15. decembra 1997 o spoločných pravidlách rozvoja vnútorného trhu poštových služieb spoločenstva a zlepšovaní kvality služieb ( 2 ) pred tým, ako bola zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2002/39/ES z 10. júna 2002 ( 3 ).

2.

V článku 7 ods. 2 smernice 97/67 sa povoľuje zachovanie vyhradených služieb takto:

„…

2.   V rozsahu potrebnom na zabezpečenie spravovania [zachovania — neoficiálny preklad] univerzálnych služieb, môžu byť medzinárodné zásielky a priama pošta naďalej vyhradené v rámci cenových a hmotnostných limitov uvedených v odseku 1.

…“

3.

V článku 18 ods. 1 písm. C) zákona 24/1998 z 13. júla 1998 o univerzálnej poštovej službe a liberalizácii poštových služieb ( 4 ) platnom v rozhodnom období, ktorým bola prebratá smernica 97/67, sa stanovuje:

„1.   V súlade s článkom 128 ods. 2 Ústavy a s podmienkami stanovenými v ďalšej kapitole sú prevádzkovateľovi, ktorý je poverený poskytovaním univerzálnej poštovej služby, výlučne vyhradené nasledujúce služby patriace do sektora univerzálnej poštovej služby:

…

4.

V článku 41 ods. 2 písm. b) zákona 24/1998 sa veľmi závažný delikt definuje ako „poskytovanie poštových služieb vyhradených prevádzkovateľovi univerzálnej poštovej služby bez jeho povolenia, čím je ohrozené poskytovanie služieb z jeho strany“. V odseku 3 písm. a) sa stanovuje, že „za závažné delikty sa považujú: a) delikty uvedené v písm. a) až i) odseku 2 vyššie, ak k nim nedošlo za okolností, ktoré ich umožňujú kvalifikovať ako veľmi závažné“.

5.

Od roku 1988 poskytovala spoločnosť International Mail Spain SL (predtým TNT Express Worldwide Spain SL) odchádzajúce medzinárodné poštové služby týkajúce sa pohľadníc vyberaných v hlavných španielskych turistických lokalitách. Na tento účel boli v hoteloch, kempingoch, apartmánoch, supermarketoch atď. umiestnené listové schránky na vhadzovanie pohľadníc určených do zahraničia ofrankovaných nálepkami, ktoré sa predávali v tých istých predajniach ako pohľadnice.

6.

Secretaría General de Comunicaciones (Ministerio de Fomento) sa domnieval, že poskytovanie takýchto služieb je závažným správnym deliktom v zmysle článku 41 zákona 24/1998. Rozhodnutím zo 16. júna 1999 uložil spoločnosti International Mail Spain SL pokutu vo výške 10 miliónov ESP (+/– 60100 eur) a nariadil jej, aby sa zdržala ponúkania a poskytovania takýchto služieb.

7.

Spoločnosť International Mail Spain SL podala žalobu na Sala de los Contencioso-Administrativo (správny senát) del Tribunal Superior de Justicia de Madrid, ktorý túto žalobu 6. júna 2002 zamietol a okrem iného rozhodol, že zákon 24/1998 je v súlade so smernicou 97/67. Spoločnosť International Mail Spain SL podala kasačný opravný prostriedok na Tribunal Supremo, ktorý 7. marca 2006 položil túto prejudiciálnu otázku:

„Umožňuje článok 7 ods. 2 smernice 97/67…, ktorý členským štátom povoľuje zahrnúť medzi vyhradené poštové služby medzinárodnú poštu, týmto členským štátom stanoviť uvedenú výhradu len vtedy, ak preukážu, že bez nej by bola ohrozená finančná rovnováha poskytovateľa univerzálnej služby, alebo ju naopak môžu zachovať aj z iných dôvodov, napr. z dôvodov vhodnosti, ktoré sa týkajú celkovej situácie v poštovom sektore vrátane stupňa liberalizácie uvedeného sektora v čase prijatia rozhodnutia o výhrade?“

8.

Vnútroštátny súd sa domnieval, že v prípade, ak by bol článok 18 ods. 1 písm. C) zákona 24/1998 v rozpore s podmienkami stanovenými v článku 7 ods. 2 smernice 97/67, nedodržanie španielskeho zákonného ustanovenia zo strany súkromných prevádzkovateľov by nemohlo viesť k uloženiu správnej sankcie.

9.

Na doplnenie rámca, do ktorého spadá otázka položená Tribunal Supremo, môže byť užitočné zvážiť to, že obsah odseku 2 článku 7 predmetnej smernice bol preformulovaný (neskôr odsek 1) smernicou 2002/39 týmto spôsobom:

„…

V rozsahu potrebnom na zabezpečenie poskytovania univerzálnej služby, napríklad keď boli niektoré sektory poštovej činnosti už liberalizované alebo z dôvodu špecifických charakteristík poštových služieb v členskom štáte, môžu byť naďalej odchádzajúce cezhraničné listové zásielky vyhradené v rámci rovnakých hmotnostných a cenových limitov.

…“

10.

Španielske kráľovstvo výslovne namietalo neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného zo strany Tribunal Supremo. Je možné rozlíšiť dve námietky neprípustnosti uvádzané Španielskym kráľovstvom: (1) nesprávna formulácia návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorej predmetom sa zdá byť posúdenie platnosti vnútroštátneho normatívneho aktu; (2) nepotrebnosť otázky a jej hypotetická formulácia.

11.

Španielska vláda vo svojich pripomienkach uvádza, že vnútroštátny súd v prejednávanom prípade tým, že Súdnemu dvoru kladie predmetnú prejudiciálnu otázku resp. prejudiciálne otázky, žiada o posúdenie toho, či je článok 18 ods. 1 písm. c) zákona 24/1998 o poštových službách v súlade so smernicou 97/67/ES alebo či prekračuje hranice vymedzené touto smernicou.

12.

Domnievam sa, že táto námietka nie je dôvodná. Iba pripomínam, že „hoci Súdny dvor nemá v rámci článku 234 ES právomoc uplatňovať pravidlá práva Spoločenstva a v konkrétnom prípade ani posudzovať zlučiteľnosť ustanovení vnútroštátneho práva s týmito pravidlami, v každom prípade môže vnútroštátnemu súdu poskytnúť všetky výkladové prostriedky práva Spoločenstva, ktoré pre neho môžu byť užitočné pri posudzovaní účinkov jeho ustanovení“ ( 5 ). Úlohou Súdneho dvora je poskytnúť výklad práva Spoločenstva a dať vnútroštátnym súdom všetky údaje potrebné na vymedzenie zlučiteľnosti vnútroštátneho ustanovenia s právom Spoločenstva.

13.

Španielske kráľovstvo takisto namieta neprípustnosť položenej otázky resp. obidvoch položených otázok, keďže im chýba potrebný účinok na účely vyriešenia sporu vo veci samej, a okrem toho sú formulované hypoteticky. Toto tvrdenie nemožno uznať.

14.

Súdny dvor už niekoľkokrát pripomenul, že prístup rešpektujúci rozdelenie právomocí medzi Súdny dvor a vnútroštátny súd predpokladá, že „v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zavedenej článkom 234 ES prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý zodpovedá za súdne rozhodnutie, so zreteľom na osobitosti prípadu posúdiť tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania, aby mohol vyniesť rozsudok, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru“ ( 6 ). Následne, len čo sa otázky, ktoré položil vnútroštátny súd, týkajú výkladu ustanovení práva Spoločenstva, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. ( 7 )

15.

Ak by sa totiž postupovalo v súlade s úvahami, ktoré navrhuje Španielske kráľovstvo, podľa ktorých zo skutočnosti, že odpoveď Súdneho dvora sama osebe nemôže vyriešiť spor vo veci samej, vyplýva neprípustnosť otázky, je možné klásť si otázku, v akých prípadoch bude prejudiciálna otázka prípustná. Rozhodnutie v spore vo veci samej vždy závisí na posúdení založenom na skutkových okolnostiach a vnútroštátnych normách, ktoré prináleží vnútroštátnemu súdu. Skutočnosť, že odpoveď daná Súdnym dvorom sama osebe neumožňuje vyriešiť spor vo veci samej, neznamená, že nie je potrebná a užitočná na vyriešenie sporu. Domnievam sa teda, že prejudiciálna otázka je prípustná.

16.

Otázka položená španielskym súdom sa týka výkladu znenia článku 7 ods. 2 a najmä vymedzenia možnosti uvedenej v smernici 97/67, a síce vyhradiť niektoré služby, medzi ktoré patria aj „medzinárodné zásielky“, poskytovateľovi univerzálnej služby.

17.

Vnútroštátny súd chce vedieť, či sa smernica 97/67 má vykladať v tom zmysle, že členské štáty môžu stanoviť vyhradenie služieb len vtedy, ak preukážu, že bez vyhradených práv by bola ohrozená finančná rovnováha poskytovateľa univerzálnej služby, alebo či ho môžu zachovať aj z iných dôvodov, najmä z dôvodov týkajúcich sa vhodnosti resp. celkovej situácie v poštovom sektore vrátane stupňa liberalizácie uvedeného sektora v čase prijatia rozhodnutia o výhrade niektorých služieb.

18.

Vyjadrenia účastníkov, ktorí predložili pripomienky, je možné zhrnúť nasledujúcim spôsobom. Na jednej strane účastník, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania (International Mail Spain SL) a Komisia Európskych spoločenstiev obhajovali doslovný výklad článku 7 ods. 2 smernice 97/67. Podľa Komisie sa má uvedený článok 7 ods. 2 vykladať v tom zmysle, že vyhradenie služieb je povolené iba vtedy, ak je potrebné na zabezpečenie fungovania univerzálnej služby za finančne vyrovnaných podmienok. Na vymedzenie tejto potrebnosti je okrem iných faktorov potrebné zohľadniť stupeň liberalizácie poštovej činnosti a špecifické charakteristiky vnútroštátnych poštových služieb.

19.

Na druhej strane sa španielska a belgická vláda zhodujú na širšom výklade článku 7 ods. 2 smernice 97/67, pričom obhajujú možnosť členských štátov vychádzať na účely pridelenia vyhradených služieb z dôvodov týkajúcich sa celkovej situácie na trhu poštových služieb, ako sú napríklad stupeň liberalizácie sektora alebo špecifické charakteristiky poštových služieb predmetného členského štátu, a to podľa návodu, ktorý poskytuje smernica 2002/39. Španielske kráľovstvo zastáva názor, že táto smernica ponecháva štátom voľbu, či služby vymenované v článku 7 budú resp. nebudú vyhradené poskytovateľovi univerzálnej služby v rámci posúdenia vhodnosti (ktoré nie je spojené iba so zachovaním finančnej rovnováhy).

20.

V prvom rade, pokiaľ ide o dichotómiu medzi finančnou rovnováhou a inými zohľadňovanými dôvodmi, je potrebné uviesť, že na rozdiel od toho, čo by z otázky mohlo vyplývať, tieto dva názory nie sú nevyhnutne protichodné. Ako bude uvedené neskôr, dôležité je vymedziť podmienky, za akých je možné zohľadniť tieto iné dôvody. Podstatné je podať výklad výrazu „potrebn[ý] na zabezpečenie spravovania [zachovania — neoficiálny preklad] univerzálnych služieb“ a jeho vzťah k pojmu finančná rovnováha poskytovateľa univerzálnej služby.

21.

Poštový sektor prešiel procesom postupného otvárania sa a liberalizácie. Tento vývoj bol prvýkrát upravený predpisom sekundárneho práva, a síce smernicou 97/67. Možnosť vyhradenia niektorých služieb stanovená v článku 7 uvedenej smernice predstavuje výnimku z uplatňovania základných pravidiel právneho poriadku Spoločenstva nachádzajúcich sa v Zmluve ES. Tieto výnimky je potrebné vykladať doslovne. ( 8 ) Navyše je jasné, že prijatím smernice 97/67 nemôže byť zavedený právny rámec odlišný od právneho rámca vyplývajúceho zo zmluvy. V 41. odôvodnení predmetnej smernice sa napokon pripomína, že „smernica [sa] nevzťahuje na uplatňovanie pravidiel zmluvy a predovšetkým pravidiel súťaže a voľného poskytovania služieb“.

22.

Dynamický charakter procesu liberalizácie jasne vyplýva z odôvodnení č. 8 a 19 smernice 97/67. Podľa odôvodnenia č. 8 „sú potrebné opatrenia na zabezpečenie postupnej a riadenej liberalizácie trhu a primeranej rovnováhy pri jej [ich — neoficiálny preklad] uplatňovaní s cieľom zaručiť poskytovanie služieb zdarma [slobodné poskytovanie služieb — neoficiálny preklad] v samotnom sektore poštových služieb v celom spoločenstve pri dodržaní povinností a práv poskytovateľov univerzálnych služieb“. Odôvodnenie č. 19 pokračuje v tomto zmysle: „je primerané umožniť, na dočasnom základe, priame zásielky a medzinárodné zásielky, aby bolo možné naďalej uplatňovať výhrady cenových a hmotnostných limitov [je primerané umožniť, na dočasnom základe, aby služby priamych zásielok a medzinárodných zásielok boli naďalej vyhradenými v rámci stanovených cenových a hmotnostných limitov — neoficiálny preklad]; keďže je potrebné, ako ďalšie opatrenia k dokončeniu vnútorného trhu poštových služieb, aby… [bolo prijaté rozhodnutie] o ďalšej postupnej riadenej liberalizácii poštového trhu, predovšetkým z hľadiska liberalizácie medzinárodnej a priamej pošty, a o ďalšom prehodnotení cenových a hmotnostných limitov“.

23.

V článku 7 smernice 97/67 sa stanovuje možnosť vyhradiť „v potrebnom rozsahu“ niektoré služby, najmä, ako sa uvádza v odseku 2, službu medzinárodných zásielok v rámci cenových a hmotnostných limitov stanovených v tej istej smernici. V odôvodnení č. 42 smernice 97/67 sa takisto jasne stanovuje, že „nič nemôže zabrániť členským štátom v ďalšom uplatňovaní alebo zavádzaní opatrení pre odvetvie poštových služieb, ktoré sú liberálnejšie ako služby stanovené touto smernicou, ani táto smernica nespochybní uplatňovanie opatrení [ani v prípade, že sa táto smernica prestane uplatňovať, v zachovávaní opatrení — neoficiálny preklad], ktoré sa prijali s cieľom jej vykonávania, pričom takéto opatrenia musia byť v každom prípade v súlade so zmluvou“.

24.

Z toho je potrebné vyvodiť, že smernicou 97/67 sa vymedzujú limity na definovanie obmedzení hospodárskej súťaže zlučiteľných s právom Spoločenstva v poštovom sektore; otázka, ktorú je potrebné objasniť a ktorá bola predložená na posúdenie Súdnemu dvoru, sa týka presného výkladu výrazu použitého v uvedenej smernici, a teda „potrebn[é] na zabezpečenie spravovania [zachovania — neoficiálny preklad] univerzálnych služieb“. Odpoveď sa podľa môjho názoru nachádza v ustanoveniach tej istej smernice a jej odôvodneniach uprednostňujúcich výklad, ktorý uvádza ustanovenia sekundárneho práva do súladu so zmluvami. ( 9 )

25.

V smernici 97/67 sa vytyčuje konečný rámec celkovej liberalizácie trhu poštových služieb a súbor noriem stanovených v smernici neumožňuje členským štátom obmedziť uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže uvedených v zmluve. Odôvodnenie č. 16 je v tejto súvislosti veľmi explicitné, keďže sa v ňom uvádza, že „udržanie rozsahu týchto služieb, ktoré môžu byť vyhradené, v súlade s pravidlami zmluvy a bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie týchto pravidiel pri súťaži, je oprávnené na základe zabezpečenia [uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže, sa javí byť oprávnené na zabezpečenie — neoficiálny preklad] prevádzky univerzálnych služieb za finančne vyrovnaných podmienok“. Z toho vyplýva, že v tejto smernici sa počíta s veľmi úzkym vzťahom medzi fungovaním univerzálnej služby a stanovovaním vyhradených služieb; tieto vyhradenia zastávajú pri zachovaní univerzálnych služieb pomocnú funkciu, a teda umožňujú ich zavedenie za „finančne vyrovnaných“ podmienok ( 10 ).

26.

Zo znenia smernice 97/67 jasne vyplýva, že v prvom rade je nevyhnutné posúdiť potrebu zabezpečiť hospodársku a finančnú rovnováhu poskytovania univerzálnej služby. Je dôležité upresniť, že na to, aby mohli byť poskytovateľovi univerzálnej služby vyhradené niektoré služby, nie je potrebné, aby bola ohrozená hospodárska životaschopnosť podniku, ktorý je poverený úlohami vo verejnom záujme, ak sa toto vyhradenie zdá byť potrebné na zabezpečenie hospodárskej a finančnej rovnováhy poskytovania univerzálnej služby; podniku, ktorý je poverený poskytovaním univerzálnej služby, je iba potrebné umožniť, aby svoje úlohy vykonával a svoje povinnosti plnil za prijateľných hospodárskych podmienok tak, aby zabezpečil zachovanie univerzálnych služieb. Vyhradené práva musia byť priznané iba v závislosti od potrieb univerzálnych služieb. Pojem finančná rovnováha je potrebné vzťahovať na zachovanie univerzálnych služieb ako takých, a nie — ako bolo uvedené rovnako v prejudiciálnej otázke — na poskytovateľa služieb.

27.

Povinnosti spojené s univerzálnou službou, ktoré pre poskytovateľa predstavujú náklady, musia korešpondovať s prínosmi zaručenými priznaním výhradných práv, teda v prípade uvedenom v článku 7 smernice 97/67 vo forme služieb vyhradených poskytovateľovi univerzálnej služby. Podľa tejto koncepcie sa môže zdať užitočné a prijateľné umožniť kompenzáciu medzi sektormi činnosti, ktoré sú pre predstaviteľa univerzálnej služby výnosné a sektormi, ktoré sú pre neho menej výnosné. ( 11 ) Cieľom je vyhnúť sa tomu, aby u konkurenta, na ktorého sa nevzťahujú povinnosti týkajúce sa univerzálnej služby, došlo k tomu, čo sa označuje ako „zlízanie smotany“, to znamená k takej situácii, keď sa zameriava na hospodársky výhodné oblasti činnosti, medzi ktoré patrí aj univerzálna služba. Konkurenti poskytovateľa univerzálnej služby môžu uplatňovať konkurenčnejšie ceny z jednoduchého dôvodu, a síce preto, že na rozdiel od poskytovateľa univerzálnej služby nie sú povinní používať zisky dosiahnuté vo výnosnejších sektoroch na úplnú alebo čiastočnú kompenzáciu strát vzniknutých v nevýnosných sektoroch. ( 12 )

28.

Prostredníctvom priznania vyhradených služieb štáty zaručujú podniku poskytujúcemu univerzálnu službu možnosť plniť svoje úlohy (iba vo vzťahu k povinnostiam vyplývajúcim z univerzálnej služby) za prijateľných hospodárskych podmienok. To znamená, že priznanie vyhradených služieb sa umožňuje iba v prípade, ak je vyhradenie výnosných činností potrebné na kompenzáciu nákladov na vykonávanie nevýnosných činností, čo zaručuje finančne vyrovnané podmienky. Toto priznanie vyhradených práv nesmie mať „nepriaznivý vplyv na podmienky súťaže“ ako sa upresňuje v odôvodnení č. 28 smernice 97/67. To znamená, že krížové dotácie z vyhradeného sektora do nevyhradeného sektora nesmú nepriaznivo ovplyvňovať podmienky hospodárskej súťaže v nevyhradených sektoroch tých podnikov, ktoré nemajú osobitné práva.

29.

Ak je priznanie vyhradených služieb spojené so zachovaním univerzálnych služieb a nie s finančnou rovnováhou podniku poskytujúceho služby, vzniká záruka, že osobitné práva budú priznané podľa objektívneho kritéria úzko spätého s nákladmi vynaloženými pri univerzálnych službách. Uplatnenie tohto objektívneho kritéria povedie buď k priznaniu vyhradených služieb na účely kompenzácie nákladov spojených s plnením úloh univerzálnej služby, hoci táto kompenzácia nie je potrebná na hospodárske prežitie podniku poskytujúceho službu, alebo naopak k tomu, že vyhradenie niektorých služieb, ktoré nie sú nevyhnutne potrebné na hospodársku kompenzáciu nákladov, ktoré vznikli pri poskytovaní univerzálnej služby, ale smeruje k zabezpečeniu hospodárskej životaschopnosti podniku poskytujúceho služby, je v zásade vylúčené.

30.

V prvom prípade, ak neexistuje riziko vo vzťahu k hospodárskej životaschopnosti podniku poskytujúceho službu, plní kompenzácia priznaná prostredníctvom vyhradených služieb tú funkciu, že podnik poskytujúci službu sa nedostane do konkurenčne nevýhodného postavenia vo vzťahu k iným podnikom, ktoré nie sú povinné plniť povinnosti vyplývajúce z univerzálnej služby. Bez kompenzácie nevýnosných služieb, ktoré patria k univerzálnym službám, by totiž podniky nemali žiadne hospodárske podnety k tomu, aby tieto služby zabezpečovali a následne by bola ohrozená samotná existencia tejto univerzálnej služby.

31.

Druhý prípad smeruje k tomu, aby sa štátom zakázalo aj naďalej zneužívajúcim spôsobom financovať neefektívne podniky a narúšať tak hospodársku súťaž na trhu, keďže tieto podniky, majúce prospech z vyhradených služieb, sú okrem iného v konkurenčnom vzťahu k ostatným podnikom v sektoroch otvorených hospodárskej súťaži. V každom prípade, hoci je potrebné v zásade rozlišovať medzi hospodárskou rovnováhou univerzálnych služieb a hospodárskou rovnováhou podnikov poskytujúcich tieto služby, nie je možné vylúčiť, že v niektorých prípadoch môžu byť ciele zachovať univerzálne služby úzko spojené so zabezpečením prežitia poskytovateľa univerzálnej služby. Takéto obavy navyše vysvetľujú postupnosť liberalizácie v tomto sektore. V takomto prípade musí byť možné vyhradiť niektoré služby v závislosti od potreby zabezpečiť životaschopnosť určitého poskytovateľa, a to bez ohľadu na existenciu úzkej súvislosti s nákladmi vyplývajúcimi z poskytovania univerzálnej služby.

32.

Aby bolo možné overiť vzájomný vzťah medzi priznaním vyhradenia služieb a hospodárskou rovnováhou univerzálnych služieb, v smernici 97/67 sa priznanie vyhradených služieb podmieňuje úplnou finančnou transparentnosťou, ktorá umožní kedykoľvek overiť potrebu priznania osobitných práv a odchýlok od noriem zmluvy. Okrem toho tento názor potvrdzuje úprava pravidiel finančnej transparentnosti (články 12 až 15), keďže sa ňou nariaďuje, aby sa v účtovníctve striktne oddeľovali údaje týkajúce sa vyhradených služieb od údajov týkajúcich sa nevyhradených služieb, a pokiaľ ide o účtovníctvo nevyhradených služieb, aby sa služby, ktoré sú súčasťou univerzálnych služieb, oddeľovali od služieb, ktoré ich súčasťou nie sú.

33.

Tento výklad článku 7 smernice 97/67 zaoberajúci sa možnosťou vyhradiť odchádzajúce medzinárodné zásielky sa nemení z dôvodu nového znenia (okrem toho, že je prísnejšie) toho istého článku smernice 2002/39. Podľa formulácie uvedenej v tejto smernici je možné aj naďalej vyhradzovať medzinárodné zásielky, ak je to „potrebn[é]“ a napríklad: „keď boli niektoré sektory poštovej činnosti už liberalizované alebo z dôvodu špecifických charakteristík poštových služieb v členskom štáte“. Toto ustanovenie v skutočnosti iba uvádza príklady týkajúce sa faktorov, ktoré môžu ovplyvniť vykonávanie služieb vo všeobecnom záujme za finančne vyrovnaných podmienok. Ide o užitočnú indíciu na účely vykonávania hodnotenia týkajúceho sa priznania osobitných práv, ako aj na vyhradenie služieb. Tieto faktory je potrebné zohľadniť v rozsahu, v akom ovplyvňujú hospodársku životaschopnosť univerzálnych služieb.

34.

Odkaz na predchádzajúce faktory na účely hodnotenia zlučiteľnosti vyhradení vo vzťahu k právu Spoločenstva je takisto možné vysvetliť vzhľadom na odôvodnenie č. 16 smernice 2002/39 a proces prijímania tejto smernice.

35.

V prvom návrhu, ktorý vypracovala Komisia, sa neuvádza možnosť vyhradiť odchádzajúce medzinárodné zásielky, pričom sa v ňom predpokladala úplná liberalizácia služby. Až po zásahu Európskeho parlamentu ( 13 ) začalo byť pravdepodobné, že v znení návrhu zmeny smernice 97/67 bude uvedená možnosť vyhradenia v prípade medzinárodných zásielkových služieb.

36.

Odôvodnenie č. 16 smernice 2002/39 je vo vzťahu k osobitnej povahe možnosti vyhradiť medzinárodné zásielky jednoznačné: „úpln[á] liberalizáci[a] trhu odchádzajúcej cezhraničnej pošty s možnými výnimkami v rozsahu nevyhnutnom na zabezpečenie poskytovania univerzálnej služby, predstavuj[e] jednoduch[ú] a kontrolovan[ú] ďalši[u] fáz[u], ktor[á] [je] však predsa dôležit[á]“. Aby sa teda lepšie zdôraznilo, že vyhradenie medzinárodných zásielok je potrebné považovať za výnimku, ktorú odôvodňuje iba zabezpečenie finančnej rovnováhy univerzálnych služieb, boli v citovanom ustanovení uvedené faktory, ktoré je potrebné zohľadniť v okamihu hodnotenia potreby vyhradiť medzinárodné poštové služby.

37.

Je jasné, že z hľadiska postupnej liberalizácie poštového trhu musí byť zabezpečenie hospodárskej rovnováhy univerzálnych služieb posudzované dynamicky a že rôznym úrovniam liberalizácie zodpovedajú rozličné kontexty a rozličné hospodárske situácie podnikov poverených vykonávaním univerzálnej služby. Zúženie počtu vyhradených oblastí a otvorenie sa hospodárskej súťaži by teoreticky mohlo posilniť relatívny význam pridelenia, a to za monopolných podmienok, niektorých sektorov činnosti na zabezpečenie hospodárskej rovnováhy poskytovania univerzálnej služby. Rozšírenie oblasti podliehajúcej hospodárskej súťaži by mohlo v skutočnosti viesť k zvýšeniu rizík hospodárskej nerovnováhy poskytovania univerzálnej služby. Na jednej strane je odkaz na špecifické charakteristiky poštových služieb daného členského štátu pochopiteľný z dôvodu, že charakteristiky medzinárodnej služby sa v každom členskom štáte relevantným spôsobom odlišujú v závislosti od premenlivého hospodárskeho dosahu služby odchádzajúcej medzinárodnej zásielky a jej nákladov. Tieto rozdiely v štrukturálnych a hospodárskych charakteristikách vnútroštátnych poštových služieb teda vyžadujú hodnotenia vo vzťahu k potrebe vyhradenia na účely zachovania hospodárskej rovnováhy, ktoré sa v členských štátoch veľmi odlišujú.

38.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je možné dospieť k záveru, že článok 7 ods. 2 smernice 97/67 sa má vykladať v tom zmysle, že podmienka, ktorú je potrebné splniť na priznanie vyhradených služieb, sa má chápať tak, že má zabezpečiť finančnú rovnováhu úloh univerzálnej služby, tak ako sa stanovuje v samotnej uvedenej smernici. Dôvody týkajúce sa celkovej situácie poštového sektora a stupňa liberalizácie je možné zohľadniť v rozsahu, v akom môžu byť relevantné na vymedzenie potreby vyhradiť niektoré služby na účely zabezpečenia poskytovania univerzálnej služby za finančne vyrovnaných podmienok. Diskrečná právomoc štátu vo vzťahu k zavedeniu vyhradených služieb je obmedzená povinnosťou, ktorá sa mu ukladá, a síce preukázať potrebu vyhradených služieb na účely zachovania finančnej rovnováhy pri vykonávaní činností v rámci univerzálnej služby.

39.

Na záver navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku takto:

Článok 7 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/67/ES z 15. decembra 1997 o spoločných pravidlách rozvoja vnútorného trhu poštových služieb spoločenstva a zlepšovaní kvality služieb vo svojom pôvodnom znení a po zmene a doplnení zavedenom článkom 1 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/39/ES z 10. júna 2002 sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty môžu vyhradiť služby medzinárodných zásielok poskytovateľovi, resp. poskytovateľom univerzálnej služby v rozsahu potrebnom na zabezpečenie fungovania univerzálnej služby za finančne vyrovnaných podmienok.