1. 

Predmetom tejto veci je odvolanie podané spoločnosťou Britannia Alloys & Chemicals Ltd (ďalej len „Britannia“ alebo „odvolateľ“) proti rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 29. novembra 2005, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia (ďalej len „napadnutý rozsudok“) ( 2 ).

2. 

Napadnutým rozsudkom Súd prvého stupňa zamietol žalobu o neplatnosť podanú žalobcom proti rozhodnutiu Komisie 2003/437/ES ( 3 ), ktoré ukladalo Britannii sankcie na základe článku 81 ods. 1 ES a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3, ďalej len „dohoda EHP“), za to, že sa zúčastnila na trvajúcej dohode a/alebo na zosúladenom postupe v odvetví fosfátu zinku. Na podporu tejto žaloby žalobca uvádzal porušenie článku 15 ods. 2 nariadenia Rady č. 17 ( 4 ), ako aj porušenie zásad proporcionality, rovnosti zaobchádzania a právnej istoty: Britannia vytýkala Komisii Európskych spoločenstiev, že zohľadnila iný obchodný rok ako rok, ktorý predchádza prijatiu tohto rozhodnutia, na účely stanovenia stropu pokuty, ktorá jej bola uložená.

3. 

V tomto odvolaní odvolateľ v podstate Súdu prvého stupňa vytýka, že sa dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení, tým, že sa domnieval, že Komisia bola oprávnená použiť takúto metódu stanovovania. Vyzýva Súdny dvor, aby sa vyjadril k otázke, či týmto konaním Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku porušil článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania a právnej istoty.

4. 

V týchto návrhoch tvrdím, že Súd prvého stupňa sa nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol, že Komisia bola na účely stanovenia maximálnej výšky pokuty uplatniteľnej na žalobcu oprávnená použiť iný obchodný rok ako rok, ktorý predchádza prijatiu sporného rozhodnutia.

5. 

Naproti tomu konštatujem, že Súd prvého stupňa porušil povinnosť odôvodnenia, ktorá mu vyplýva z článkov 36 a 53 Štatútu Súdneho dvora tým, že neodpovedal na tvrdenie vznesené žalobcom v rámci žaloby o neplatnosť podanej na tento súd. V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok v tomto bode. Keďže v spore je možné rozhodnúť, vyzývam Súdny dvor, aby sám rozhodol s konečnou platnosťou o odvolacom dôvode smerujúcom k zrušeniu namietanom na prvom stupni. Tvrdím, že tento odvolací dôvod nie je dôvodný a s ohľadom na skutočnosti, ktoré už Súd prvého stupňa skonštatoval v napadnutom rozsudku, navrhujem, aby Súdny dvor zamietol žalobu o neplatnosť podanú Britanniou.

6.

Článok 81 ES zakazuje „všetky dohody medzi podnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu“.

7.

V prípade porušenia tohto ustanovenia je Komisia v súlade s článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17 oprávnená „uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty od 1000 [eur] do 1000000 [eur] alebo viac, ale nepresahujúcej 10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia“.

8.

Na účely zaistenia priehľadnosti a objektívnosti jej rozhodnutí tak vo vzťahu k podnikom, ako aj vo vzťahu k súdu Spoločenstva Komisia v roku 1998 vydala usmernenia, v ktorých stanovuje metódu stanovovania pokút podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 ( 5 ).

9.

Usmernenia vo svojom bode 1 stanovujú, že na účely výpočtu pokút sa základná čiastka určuje podľa kritérií uvedených v tomto ustanovení, teda závažnosti a dĺžky porušenia.

10.

Pri posudzovaní závažnosti porušenia pravidiel sa musí brať do úvahy ich povaha, skutočný dosah na trh, tam, kde je ho možné merať, a veľkosť relevantného zemepisného trhu (bod 1 A prvý odsek usmernení). V tomto rámci sa porušenia triedia do troch kategórií, a to na „mierne priestupky [menej závažné porušenia — neoficiálny preklad]“, pri ktorých môže byť suma pokút medzi 1000 eur a 1 milión eur, „závažné priestupky [porušenia — neoficiálny preklad]“, pri ktorých môže byť táto suma od 1 milióna do 20 miliónov eur, ako aj „veľmi závažné priestupky [porušenia — neoficiálny preklad]“, pri ktorých táto suma presahuje 20 miliónov eur (bod 1 A druhý odsek prvá a tretia zarážka). V rámci každej z týchto kategórií, predovšetkým však pri vážnych a veľmi vážnych porušeniach, bude navrhované rozpätie pokút umožňovať uplatnenie diferencovaného prístupu k podnikom, podľa povahy nimi spáchaného porušenia (bod 1 A tretí odsek). Taktiež bude nevyhnutné brať do úvahy efektívnu ekonomickú kapacitu páchateľov porušenia, ktorou môžu spôsobiť značnú škodu iným prevádzkovateľom, najmä spotrebiteľom, tiež je nevyhnutné stanoviť pokutu na úroveň, ktorá zabezpečí, aby mala pokuta dostatočne odstrašujúci účinok (bod 1 A štvrtý odsek).

11.

Možno taktiež prihliadať na skutočnosť, že veľké podniky majú obyčajne právnické a ekonomické znalosti a infraštruktúru, ktorá im umožní ľahšie rozpoznať, či ich konanie predstavuje porušenie pravidiel, a byť si vedomí následkov z toho plynúcich podľa práva hospodárskej súťaže (bod 1 A piaty odsek).

12.

V rámci každej z týchto troch kategórií uvedených vyššie je v určitých prípadoch Komisia oprávnená uvážiť stanovenú sumu na účely zohľadnenia osobitnej váhy, a teda aj reálneho dopadu porušenia každého podniku na hospodársku súťaž, najmä v prípade, ak existuje značný rozdiel vo veľkosti podnikov, ktoré sa dopustili porušenia rovnakej povahy, a v dôsledku toho upraviť základnú čiastku podľa špecifickej charakteristiky každého podniku (bod 1 A šiesty odsek).

13.

Pokiaľ ide o faktor týkajúci sa dĺžky trvania porušenia, usmernenia rozlišujú medzi „krátkodobými porušeniami“ (vo všeobecnosti v dĺžke trvania kratšej ako jeden rok), pri ktorých nemôže byť suma pokuty z dôvodu závažnosti zvýšená, „strednodobými porušeniami“ (vo všeobecnosti v dĺžke trvania od jedného do piatich rokov), pri ktorých môže byť táto suma zvýšená až do 50 %, a „dlhodobými porušeniami“ (vo všeobecnosti v dĺžke trvania viac ako päť rokov), pri ktorých môže byť táto suma zvýšená za každý rok o 10 % (bod 1 B prvý odsek prvá až tretia zarážka).

14.

Ďalej usmernenia ako príklad citujú zoznam priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, na ktoré možno prihliadať na účely zvýšenia alebo zníženia základnej čiastky, ďalej sa odvolávajú na oznámenie Komisie z 18. júla 1996 o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov [neoficiálny preklad] ( 6 ).

15.

Ako všeobecná poznámka, bod 5 písm. a) prvý odsek usmernení spresňuje, že konečná výška pokuty vypočítaná podľa tejto metódy (základná čiastka zvýšená alebo znížená na percentuálnom základe za priťažujúce a poľahčujúce okolnosti) nesmie v žiadnom prípade prekročiť 10 % celosvetového obratu daných podnikov, tak ako je to ustanovené v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Podľa bodu 5 písm. a) druhého odseku týchto usmernení účtovný rok, na základe ktorého sa stanovuje celosvetový obrat, musí byť, pokiaľ je to možné, rok predchádzajúci roku, v ktorom bolo prijaté rozhodnutie, alebo ak nie sú dostupné údaje za tento účtovný rok, potom jemu predchádzajúci rok.

16.

Navyše, bod 5 písm. b) týchto usmernení stanovuje, že v závislosti od okolností po prevedení vyššie uvedených výpočtov je potrebné brať do úvahy určité objektívne faktory, ako napríklad špecifický ekonomický kontext, akékoľvek ekonomické alebo finančné výhody, ktoré prípadne získali páchatelia porušenia, špecifické charakteristiky predmetných podnikov a ich reálnu platobnú schopnosť v osobitnom spoločenskom kontexte, a pokuty by mali byť týmto okolnostiam náležite prispôsobené.

17.

Z toho vyplýva, že v súlade s metódou stanovenou v týchto usmerneniach sa výška pokút stanoví podľa dvoch kritérií uvedených v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, teda závažnosti a trvania porušenia pri dodržaní hornej hranice vo vzťahu k obratu každého podniku, stanovenej týmto istým ustanovením.

18.

Skutkový stav, ktorý vyplýva z napadnutého rozsudku, je možné zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

19.

Spoločnosť Britannia, založená podľa anglického práva, je dcérskou spoločnosťou spoločnosti M. I. M. Holdings Ltd (ďalej len „MIM“), založenej podľa austrálskeho práva. Britannia vyrábala a predávala zinkové výrobky vrátane fosfátu zinku. V marci 1997 Trident Alloys Ltd (ďalej len „Trident“), autonómna spoločnosť vytvorená spoločnosťou Britannia, odkúpila činnosti spoločnosti Britannia v oblasti zinku za 14359072 GBP. Britannia stále existuje ako dcérska spoločnosť spoločnosti MIM, ale prestala vykonávať akúkoľvek hospodársku činnosť, a preto nemá žiadny obrat.

20.

V roku 2001 ovládalo najväčšiu časť svetového trhu s fosfátom zinku týchto päť európskych výrobcov: Dr Hans Heubach GmbH & Co. KG (ďalej len „Heubach“), James M. Brown Ltd (ďalej len „James Brown“), Société nouvelle des couleurs zinciques SA (ďalej len „SNCZ“), Trident (predtým Britannia) a Union Pigments AS (predtým Waardals AS) (ďalej len „Union Pigments“).

21.

V dňoch 13. a 14. mája 1998 Komisia uskutočnila simultánne a bez predchádzajúceho upozornenia šetrenia v priestoroch spoločností Heubach, SNCZ a Trident podľa článku 14 ods. 2 nariadenia Rady č. 17.

22.

Dňa 11. decembra 2001 Komisia vydala sporné rozhodnutie, ktorým uložila žalobkyni pokutu 3,37 milióna eur z dôvodu porušenia článku 81 ods. 1 ES a článku 53 ods. 1 dohody EHP.

23.

V tomto rozhodnutí Komisia uvádza, že od 24. marca 1994 do 13. mája 1998 existoval medzi spoločnosťami Britannia (Trident od 15. marca 1997), Heubach, James Brown, SNCZ a Union Pigments kartel. Tento kartel sa obmedzoval na štandardný fosfát zinku. Účastníci kartelu sa po prvé dohodli na rozdelení trhu s predajnými kvótami pre výrobcov. Po druhé určovali cenové „stropy“ alebo „odporúčané“ ceny na každom stretnutí a vo všeobecnosti ich dodržiavali. Po tretie v určitej miere dochádzalo k rozdeleniu zákazníkov.

24.

Výrok sporného rozhodnutia znie:

„Článok 1

Britannia…, Heubach…, James… Brown, [SNCZ], Trident… a [Union Pigments] porušili ustanovenia článku 81 ods. 1 Zmluvy a článku 53 ods. 1 Dohody EHP tým, že sa zúčastnili na trvajúcej dohode a/alebo na zosúladenom postupe v odvetví fosfátu zinku.

Dĺžka trvania porušenia je:

…

…

Článok 3

Za porušenie uvedené v článku 1 sa ukladajú tieto pokuty:

…“

25.

Na účely stanovenia základnej čiastky pokút Komisia v súlade s metodológiou vyjadreniu v usmerneniach zohľadnila všetky relevantné skutkové okolnosti a osobitne závažnosť, ako aj dĺžku trvania porušenia.

26.

V spornom rozhodnutí Komisia označila porušenie za „veľmi závažné“. Výrobcovia fosfátu zinku úmyselne vymysleli, viedli a podporovali kartel, ktorý mal obmedziť hospodársku súťaž na relevantnom trhu na úkor ich klientov, ako aj širokej verejnosti. Podľa tohto rozhodnutia porušenie takisto zasiahlo celé územie Európskeho hospodárskeho priestoru. Na záver a s prihliadnutím na relatívny význam odvolateľa na predmetnom trhu sa Komisia domnievala, že suma 3 milióny eur je primeraným základom pre stanovenie výšky pokuty.

27.

Pokiaľ ide o dĺžku trvania porušenia, Komisia sa domnievala, že trvalo dva roky a jedenásť mesiacov (od 24. marca 1994 do 15. marca 1997), čo predstavuje porušenie strednodobého trvania. Preto sa domnievala, že bolo odôvodnené zvýšiť základnú čiastku o 25 %, čo zvýšilo výšku pokuty na 3,75 milióna eur. ( 7 )

28.

Komisia ďalej pripomenula, že podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 nemôže pokuta uložená každému z podnikov presiahnuť 10 % ich celosvetového obratu. Na účely stanovenia stropu pokuty uloženej odvolateľovi Komisia „zohľadnila jeho celkový obrat za obchodný rok k 30. júnu 1996, ktorý predstavuje posledný dostupný obrat za celý rok riadnej činnosti“. ( 8 ) Keďže tento obrat bol 55713550 eur, ( 9 ) najvyššia hranica pokuty bola stanovená na približne 5,5 milióna eur. Keďže suma pokuty bola pred použitím oznámenia o spolupráci nižšia ako tento strop, Komisia ju z tohto dôvodu neznížila.

29.

Nakoniec Komisia priznala žalobcovi na základe oznámenia o spolupráci zníženie pokuty o 10 %. ( 10 )

30.

V dôsledku toho je konečná suma pokuty uložená žalobcovi 3,37 milióna eur. ( 11 )

31.

Britannia návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 21. februára 2002 podala žalobu smerujúcu k čiastočnému zrušeniu sporného rozhodnutia a subsidiárne k zníženiu pokuty, ktorá jej bola uložená týmto rozhodnutím.

32.

Bod 16 napadnutého rozsudku je formulovaný takto:

„Žalobca uvádza jediný žalobný dôvod. Skladá sa z troch častí, v ktorých žalobca uvádza, že Komisia tým, že na účely výpočtu maximálnej hranice 10 % obratu použila obrat dosiahnutý počas obchodného roka, ktorý sa skončil 30. júna 1996, porušila:

33.

Napadnutým rozsudkom Súd prvého stupňa túto žalobu zamietol.

34.

Vo svojom odvolaní podanom 7. februára 2006 Britannia navrhuje, aby Súdny dvor:

35.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

36.

Predpokladám, že odvolateľ sa dovoláva štyroch odvolacích dôvodov, založených, po prvé, na porušení článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, po druhé, na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, po tretie, na porušení zásady právnej istoty a, po štvrté, na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku.

37.

Postupne preskúmam tieto odvolacie dôvody.

38.

Prv než sa vyjadrím k dôvodnosti tohto odvolacieho dôvodu, chcel by som urobiť dve úvodné pripomienky.

39.

Prvá pripomienka sa týka medzí súdneho preskúmania vykonávaného Súdnym dvorom v rámci odvolania.

40.

Z článku 225 ods. 1 ES a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora vyplýva, že odvolanie sa obmedzuje na právne otázky.

41.

V súlade s ustálenou judikatúrou má len Súd prvého stupňa právomoc jednak zistiť skutkový stav okrem prípadu, keď by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, jednak tento skutkový stav posúdiť. Toto posúdenie s výnimkou prípadu skreslenia týchto dôkazov, ktoré mu boli predložené, teda nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom. ( 12 )

42.

Naopak je nepochybné, že pokiaľ Súd prvého stupňa zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe článku 225 ES právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právnych následkov, ktoré z neho vyvodil Súd prvého stupňa. ( 13 )

43.

Osobitne v rámci vykonania článku 81 ES a článku 15 nariadenia č. 17 z ustálenej judikatúry vyplýva, že Súdny dvor musí preskúmať, či Súd prvého stupňa odpovedal právne dostatočným spôsobom na všetky tvrdenia uvádzané odvolateľom, smerujúce k zrušeniu alebo k zníženiu pokuty. Naopak, Súdnemu dvoru neprináleží pri rozhodovaní o otázkach práva v rámci odvolania nahrádzať z dôvodov spravodlivosti svojím posúdením posúdenie Súdu prvého stupňa, ktorý rozhoduje o výške pokút udelených podnikom za porušenie práva Spoločenstva v rámci plnej rozhodovacej právomoci. ( 14 )

44.

Druhá pripomienka sa týka rozsahu voľnej úvahy, ktorou disponuje Komisia pri ukladaní pokuty na základe článku 15 nariadenia č. 17.

45.

Z dlhodobo ustálenej judikatúry vyplýva, že Komisia má širokú mieru voľnej úvahy pri posúdení metódy stanovovania výšky pokuty. V tomto rámci môže zohľadniť niekoľko skutočností pri dodržaní obmedzení stanovených v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. ( 15 )

46.

Výkon tejto právomoci je však obmedzený pravidlami správania sa, ktoré si stanovila samotná Komisia prijatím usmernení. Hoci usmernenia nemôžu byť kvalifikované ako právne pravidlá, ktoré by bola administratíva povinná v každej situácii dodržiavať, Súdny dvor sa domnieva, že Komisia sa nemôže od nich odchýliť bez toho, aby nebola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnakého zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery. ( 16 )

47.

Práve vo svetle týchto úvah je potrebné preskúmať, či Súd prvého stupňa správne posúdil výkon tejto voľnej úvahy Komisiou.

48.

Pripomínam, že týmto odvolacím dôvodom odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 tým, že rozhodol, že Komisia bola oprávnená použiť na účely stanovenia stropu pokuty obrat, ktorý je výsledkom iného obchodného roka ako rok, ktorý predchádza prijatiu sporného rozhodnutia.

49.

Na základe znenia odvolania zastávam názor, že Britannia uvádza niekoľko tvrdení na podporu tohto odvolacieho dôvodu.

50.

Pred skúmaním jeho dôvodnosti je vhodné pripomenúť, že v súlade s článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17 je Komisia oprávnená uložiť podniku z dôvodu porušenia článku 81 ods. 1 ES pokutu od 1000 do 1 milióna eur, pričom táto výška sa môže rovnať 10 % obratu dosiahnutého v predchádzajúcom obchodnom roku predmetného podniku.

51.

Po prvé, odvolateľ vytýka Súdu prvého stupňa, že sa odchýlil od znenia článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, ako aj od judikatúry súdu Spoločenstva, tým, že rozhodol, že Komisia za výnimočných okolností môže použiť iný obchodný rok ako rok, ktorý predchádza prijatiu sporného rozhodnutia. Pojem „predchádzajúci obchodný rok“ uvedený v tomto ustanovení sa totiž v súlade s ustálenou judikatúrou vzťahuje na posledný úplný finančný rok pred prijatím rozhodnutia Komisie. ( 17 ) Podľa Britannie sa teda Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia nezohľadnením obratu vyplývajúceho z obchodného roku uzavretého 30. júna 2001.

52.

Tak ako Komisia si myslím, že toto tvrdenie nie je dôvodné.

53.

Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že pri výklade ustanovenia práva Spoločenstva je potrebné prihliadať nielen na jeho znenie, ale aj na jeho kontext a ciele sledovaného právnou úpravou, ktorej je súčasťou. ( 18 )

54.

Pritom sa mi zdá, že v napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa správne vychádzal z cieľov sledovaných zákonodarcom Spoločenstva v rámci trestania porušení pravidiel hospodárskej súťaže, ako aj z judikatúry súdu Spoločenstva o výklade článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.

55.

Najskôr je potrebné uviesť, že v bode 37 napadnutého rozsudku sa Súd prvého stupňa odvolával na už citovaný rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, a na rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia ( 19 ), aby spresnil, že pojem „predchádzajúci obchodný rok“ uvedený v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 sa v zásade vzťahuje na posledný úplný obchodný rok každého z dotknutých podnikov v čase prijatia napadnutého rozhodnutia.

56.

Súd prvého stupňa pri svojej analýze v bodoch 35 a 36 napadnutého rozsudku vychádzal z účelu článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Pripomína, že toto ustanovenie „dáva Komisii právomoc ukladať pokuty, aby mohla plniť dozornú funkciu, ktorú jej zverilo právo Spoločenstva“. ( 20 ) Pripomínam, že sankcie stanovené v tomto ustanovení predstavujú kľúčový nástroj, ktorý má Komisia k dispozícii, aby mohla v súlade s článkom 3 ods. 1 písm. g) ES dohliadať na zavedenie „systému, ktorý zaručuje, aby nebola hospodárska súťaž na vnútornom trhu skreslená“ v rámci Európskeho spoločenstva. Tieto peňažné sankcie, ktoré sa uplatňujú na postupy vyžadujúce prísne potrestania, majú dvojitý účel. Predovšetkým musia umožniť stíhať podniky za spáchané porušenie a potom odradiť tie podniky, ktoré by sa pokúšali spáchať takéto porušenie, aby sa upravilo správanie v budúcnosti v záujme čo najväčšej ekonomickej efektívnosti. ( 21 )

57.

Pri stanovovaní výšky pokút musí Komisia, ktorá je takto poverená ochranou hospodárskeho verejného poriadku, zaistiť odrádzajúci účinok jej postupu. Na tento účel môže vo všeobecnosti rozhodnúť o zvýšení pokút ukladaných podnikom. Komisia môže tiež v každej prejednávanej veci zmeniť výšku pokuty na účely zohľadnenia sledovaného dopadu na podnik, ktorému je pokuta ukladaná.

58.

Na účely zaistenia dostatočného odrádzajúceho účinku je nevyhnutné, aby táto suma nebola ani zanedbateľná, ani naopak nadmerná najmä vzhľadom na finančnú kapacitu predmetného podniku. Preto je podľa mňa zásadné, aby Komisia mohla v rámci svojho výpočtu použiť obrat, ktorý odzrkadľuje skutočnú finančnú situáciu podniku.

59.

Práve s ohľadom na tieto ciele sa podľa môjho názoru Súd prvého stupňa v bode 38 napadnutého rozsudku správne domnieval, že stanovenie zákonného stropu pokuty predpokladá nielen to, že Komisia má k dispozícii obrat za posledný obchodný rok, ktorý predchádza prijatiu sporného rozhodnutia, ale aj to, že tieto údaje sa vzťahujú na úplné účtovné obdobie riadnej hospodárskej činnosti počas obdobia dvanástich mesiacov.

60.

Myslím si, že takýto výklad článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 nie je nesprávny. Podľa môjho názoru bráni prílišnej normatívnej skostnatenosti, ktorá je na ujmu účinnosti sankcie a potrebnému účinku článku 81 ES. Ako totiž ukážem, finančná situácia každého podniku môže vykazovať zvláštnosti a nabádať tak Komisiu v niektorých prípadoch k zvýšenej opatrnosti. Podľa môjho názoru metóda stanovenia zákonného stropu sankcie musí zohľadniť tieto zvláštnosti najmä na účely zachovania odrádzajúceho účinku pokuty.

61.

V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa podľa mňa pripomína tri typy situácií.

62.

Prvá situácia je situácia podniku, ktorý dosiahol počas obchodného roka, ktorý predchádza prijatiu rozhodnutia Komisie, obrat odrážajúci úplný rok riadnej hospodárskej činnosti. V tomto prípade, ako uvádza Súd prvého stupňa v bode 49 napadnutého rozsudku, je Komisia povinná použiť na účely stanovenia stropu pokuty tento obrat, a to napriek značnému zmenšeniu celkových prostriedkov podniku vo vzťahu k predchádzajúcim rokom v dôsledku zložitého ekonomického kontextu, nehody alebo štrajku.

63.

Druhá situácia je situácia podniku, v ktorom odvolávanie sa iba na obchodný rok predchádzajúci prijatiu rozhodnutia Komisie neumožňuje Komisii správne posúdiť prostriedky podniku. Ako uvádza Súd prvého stupňa v bode 39 napadnutého rozsudku, tak to môže byť v prípade podniku, ktorý neschválil alebo neoznámil svoju účtovnú závierku pred prijatím rozhodnutia. Tak to môže byť aj v prípade podniku, ktorý z dôvodu zmeny svojich účtovných metód spracoval účty len za obdobie kratšie ako dvanásť mesiacov. V týchto prípadoch a v súlade s bodom 5 písm. a) druhým odsekom usmernení je Komisia oprávnená použiť bezprostredne predchádzajúci obchodný rok, ktorý pokrýva obdobie dvanástich mesiacov.

64.

Nakoniec tretia situácia je situácia podniku, ktorý nemá žiadny obrat za obchodný rok prechádzajúci prijatiu rozhodnutia Komisie. Takáto situácia môže byť napríklad dôsledkom reštrukturalizácie podniku, ktorý zastavil všetky svoje obchodné činnosti, aj keď naďalej právne existuje. Pritom ak podnik nevykonával hospodársku činnosť počas obchodného roka predchádzajúceho prijatiu rozhodnutia, obrat za toto obdobie neumožňuje Komisii určiť význam tohto podniku v rozpore s tým, čo požaduje judikatúra. ( 22 ) Táto situácia môže byť tiež dôsledkom podvodného konania podniku, ktorý sa rozhodne skresliť svoj obrat, aby zabránil tomu, aby mu bola uložená pokuta z dôvodu jeho protiprávneho konania.

65.

Je potrebné skonštatovať, že v takejto situácii použitie samotného obchodného roka predchádzajúceho prijatiu rozhodnutia neumožňuje Komisii správne posúdiť prostriedky podniku a zaistiť odrádzajúci účinok pokuty.

66.

Plne teda súhlasím s analýzou Súdu prvého stupňa vyjadrenou v bode 48 napadnutého rozsudku, podľa ktorej Komisia musí na účely stanovenia stropu podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 „mať k dispozícii obrat za úplné účtovné obdobie riadnej hospodárskej činnosti počas obdobia dvanástich mesiacov“. Táto analýza je plne v súlade s judikatúrou Súdneho dvora ( 23 ) a podieľa sa na sledovaní cieľov trestania a odrádzania od porušení pravidiel hospodárskej súťaže.

67.

V dôsledku toho sa domnievam, že sa Súd prvého stupňa nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia rozhodnutím, že Komisia bola oprávnená použiť na základe článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 posledný úplný obchodný rok predchádzajúci prijatiu sporného rozhodnutia, teda rok, ktorý skončil 30. júna 1996.

68.

Po druhé, Britannia v podstate Súdu prvého stupňa vytýka, že neuplatňoval „alternatívny peňažný prah“ stanovený v prvej časti článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.

69.

Na jednej strane odvolateľ tvrdí, že v prípade neexistencie obratu mu bola Komisia oprávnená uložiť len pokutu od 1000 eur do 1 milióna eur ako alternatívne opatrenie. Tento výklad by bol v súlade s cieľom článku 15 ods. 2, ktorý má zabrániť tomu, aby boli pokuty neprimerané vo vzťahu k významu podniku. ( 24 ) Navyše, aj keď je strop 10 % stanovený s odkazom na obrat, prvá časť článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 výslovne nestanovuje, ani nepredpokladá, že obrat existuje.

70.

Na druhej strane Britannia vytýka Súdu prvého stupňa, že zohľadnil cieľ spočívajúci v odradení, uvedený v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 v rámci posúdenia stropu pokuty stanovenej Komisiou. Podľa odvolateľa totiž stanovenie základnej čiastky pokuty (podľa kritérií závažnosti a dĺžky trvania porušenia) a stanovenie jej stropu sledujú dva odlišné ciele. Z už citovaného rozsudku Dansk Rørindustri a i./Komisia totiž vyplýva, že strop podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 „smeruje k vylúčeniu pokuty nadmernej a neprimeranej výšky“, ako aj „odlišný a autonómny cieľ v porovnaní s kritériami závažnosti a dĺžky trvania porušenia“. ( 25 ) Súd prvého stupňa sa teda dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bode 44 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia bola oprávnená sa domnievať, že pokuta 1 milión eur nebola v prejednávanej veci dostatočná.

71.

Na jednej strane je potrebné uviesť, že tvrdenie Britannie týkajúce sa posúdenia Súdu prvého stupňa, čo sa týka odrádzajúceho účinku pokuty 1 milión eur, nie je podľa mňa prípustné.

72.

Rovnako ako Komisia si totiž myslím, že skúmanie tohto tvrdenia spadá do posúdenia skutkového stavu, ktoré Súdny dvor v súlade s tým, čo som už uviedol v bodoch 40 a 41 týchto návrhov, nemôže skúmať v rámci odvolania.

73.

Na druhej strane sa domnievam, že tvrdenia týkajúce sa uplatňovania alternatívneho peňažného prahu nie sú dôvodné.

74.

Myslím si totiž, že stanovenie stropu sankcie nie je jednoduchou otázkou voľby medzi maximálnou hranicou pokuty 1 milión eur a stropom stanoveným na základe obratu podniku. Je nepochybné, že v rámci metódy stanovovania pokút musí Komisia dodržiavať strop týkajúci sa obratu podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Napriek tomu v medziach obmedzení stanovených týmto ustanovením disponuje Komisia širokou mierou voľnej úvahy a ako to Súdny dvor pripomenul, je oprávnená prihliadať na „viaceré skutočnosti“. ( 26 ) Pritom v rozpore s tým, čo tvrdí odvolateľ, si myslím, že cieľ spočívajúci v odradení sa napĺňa tak v rámci stanovenia základnej čiastky pokuty, ako aj pri určení stropu tejto pokuty. Tento cieľ je totiž vlastný samotnému prijatiu nariadenia č. 17 ( 27 ) a dodatkom k zneniu článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Za týchto podmienok a pokiaľ sa výška pokuty nachádza pod maximálnym prahom podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 je podľa mňa Komisia oprávnená v rámci výkonu svojej voľnej úvahy prihliadať na cieľ spočívajúci v odradení pri predmetom stanovení pokuty.

75.

Podľa môjho názoru sa teda Súd prvého stupňa správne domnieval, že Komisia bola oprávnená prihliadať na cieľ spočívajúci v odradení podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 v rámci posúdenia stropu pokuty uplatniteľného na odvolateľa.

76.

Vo svetle týchto úvah sa domnievam, že druhé tvrdenie odvolateľa musí byť vyhlásené za čiastočne neprípustné a čiastočne nedôvodné.

77.

Navrhujem teda Súdnemu dvoru, aby zamietol prvý odvolací dôvod ako čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný.

78.

Na základe skúmania odvolania zastávam názor, že odvolateľ predkladá tri tvrdenia na podporu tohto odvolacieho dôvodu.

79.

Pred skúmaním ich dôvodnosti je potrebné pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania predstavuje všeobecnú právnu zásadu, ktorú je Komisia povinná dodržiavať v rámci konania podľa článku 81 ES.

80.

Podľa ustálenej judikatúry, na ktorú Súd prvého stupňa správne odkázal v bode 60 napadnutého rozsudku, táto zásada bráni tomu, aby sa s porovnateľnými situáciami zaobchádzalo rozdielne alebo s rozdielnymi situáciami zaobchádzalo rovnako, ak takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodniteľné. ( 28 )

81.

Po prvé, odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že sa domnieval, že Komisia s ním mohla zaobchádzať inak ako s podnikmi SNCZ a Union Pigments, ktoré sa tiež zúčastnili na karteli.

82.

Domnievam sa, že toto tvrdenie nie je dôvodné.

83.

Z napadnutého rozsudku totiž jednoznačne vyplýva, že tieto podniky stále vykonávali obchodnú činnosť na trhu fosfátu zinku v čase, keď Komisia prijala sporné rozhodnutie, a to na rozdiel od odvolateľa. Ich obrat v priebehu obchodného roku predchádzajúceho prijatiu tohto rozhodnutia tak umožňoval Komisii posúdiť finančné prostriedky týchto podnikov a stanoviť ich hospodársky význam, čo však neplatí v prípade Britannie.

84.

Tieto skutočnosti stačia na účely zistenia, že odvolateľ sa v skutočnosti nachádzal v inej situácii ako SNCZ a Union Pigments.

85.

Za týchto podmienok si myslím, že Súd prvého stupňa správne rozhodol, že Komisia mohla zaobchádzať s odvolateľom inak ako s uvedenými podnikmi.

86.

Okrem toho podotýkam, že súd Spoločenstva uznal, že v rámci stanovovania pokút ukladaných na základe článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 je určitý rozdiel v zaobchádzaní medzi podnikmi uvedenými v rozhodnutí Komisie vlastný uplatňovaniu metódy, ktorú si zvolili usmernenia. ( 29 ) Tieto usmernenia totiž umožňujú Komisii individualizovať sankciu v závislosti od konania a charakteristík vlastných podnikom, aby sa zaručila účinnosť pravidiel Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže.

87.

V dôsledku toho sa mi zdá, že toto tvrdenie možno zamietnuť ako nedôvodné.

88.

Po druhé, odvolateľ uvádza, že Súd prvého stupňa porušil zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že rozhodol, že Komisia bola oprávnená zaobchádzať s ním inak ako s takými podnikmi, ako sú Anic SpA, DSM a UCAR International Inc., uvedenými v skorších rozhodnutiach Komisie. ( 30 ) Podľa neho totiž Súd prvého stupňa v bode 61 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že jeho situácia nebola porovnateľná so situáciou týchto podnikov.

89.

Odvolateľ dodáva, že Komisia na účely stanovenia stropu pokuty vždy používala obchodný rok, ktorý predchádzal prijatiu rozhodnutia, bez ohľadu na to, či boli činnosti v rámci kartelu postúpené a či sa obrat dosiahnutý v priebehu tohto roku znížil v porovnaní s obratom dosiahnutým pred prevodom týchto činností. Komisia napríklad v rozhodnutí „grafitové elektródy“ stanovila maximálnu výšku pokuty uplatniteľnej na základe obratu dosiahnutého spoločnosťou UCAR International Inc. počas predchádzajúceho obchodného roka, teda 841 miliónov eur, aj keď bol tento obrat omnoho nižší ako obrat, ktorý dosiahla v priebehu posledného roka trvania porušenia, a to 1022 miliónov eur.

90.

Komisia tvrdí, že toto tvrdenie je neprípustné, pokiaľ patrí do posúdenia skutkového stavu, ktorý nemôže byť opätovne preskúmaný Súdnym dvorom v rámci odvolania. ( 31 )

91.

S touto analýzou nesúhlasím. Hoci je pravda, že jedine Súd prvého stupňa je oprávnený na zistenie a posúdenie skutkového stavu, z ustálenej judikatúry vyplýva, že Súdny dvor má právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právnych následkov, ktoré z neho vyvodil Súd prvého stupňa. ( 32 )

92.

Namietnutím tohto tvrdenia Britannia vyzýva Súdny dvor, aby preskúmal právne následky, ktoré mohol Súd prvého stupňa vyvodiť zo skutkového stavu zisteného v rozhodnutiach, ktoré sa na ňu vzťahujú, pokiaľ ide o porovnateľnosť situácií medzi podnikmi a rešpektovanie zásady rovnosti zaobchádzania.

93.

V rozsahu, v akom sa odvolateľ nedovoláva žiadneho skreslenia skutkového stavu Súdom prvého stupňa, prislúcha teda Súdnemu dvoru posúdiť, či bol tento súd oprávnený rozhodnúť, že situácia Britannie nebola porovnateľná so situáciou podnikov Anic SpA a DSM a že sa s ňou v dôsledku toho nemohlo zaobchádzať rovnako na základe zásady rovnosti zaobchádzania.

94.

Na rozdiel od Komisie teda navrhujem Súdnemu dvoru, aby vyhlásil toto tvrdenie za prípustné.

95.

Ako som už uviedol, odvolateľ sa domnieva, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bode 61 napadnutého rozsudku rozhodol, že jeho situácia nebola porovnateľná so situáciou týchto podnikov.

96.

Samotné čítanie tohto bodu 61 stačí, aby sme si uvedomili, že toto tvrdenie nie je dôvodné. Bod 61 je formulovaný takto:

„Prvé tvrdenie žalobcu týkajúce sa toho, že Komisia sa odchýlila od svojej doterajšej praxe, nie je dôvodné. Žalobca sa totiž nenachádza v situácii porovnateľnej so situáciou podnikov [uvedených v rozhodnutiach polypropylén a PVC] pretože nedosiahol žiadny obrat počas obchodného roka predchádzajúceho napadnutému rozhodnutiu. Nemôže preto požadovať rovnaké zaobchádzanie ako podniky v skorších veciach.“

97.

Odôvodnenie Súdu prvého stupňa umožňuje pochopiť dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu tvrdenia namietaného odvolateľom. ( 33 ) Takže ako Súd prvého stupňa uviedol, tento posledný menovaný nemal v priebehu obchodného roka prechádzajúceho prijatiu sporného rozhodnutia obrat. Pritom ide o rozhodujúcu skutočnosť, na základe ktorej sa, podľa mňa, Súd prvého stupňa môže domnievať, že odvolateľ sa naozaj nachádza v inej situácii ako podniky Anic SpA a DSM. Za týchto podmienok si myslím, že Súd prvého stupňa správne rozhodol, že Komisia bola oprávnená zaobchádzať s Britanniou inak ako s uvedenými podnikmi.

98.

V každom prípade sa mi zdá, že prípadných poznatkov, ktoré by mohli byť vyvodené z rozhodnutí „polypropylén“, „PVC“ a „grafitové elektródy“ sa nemožno v rámci tohto sporu dovolávať, a to z dvoch dôvodov.

99.

Na jednej strane z ustálenej judikatúry, ktorú Súdny dvor pripomenul vo svojom už citovanom rozsudku JCB Service/Komisia, vyplýva, že „predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie nepredstavuje právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže, a že rozhodnutia týkajúce sa iných vecí majú orientačný charakter, pokiaľ ide o existenciu diskriminácie“. ( 34 ) Súdny dvor totiž spresňuje, že poznatky vyvodené z tejto praxe „môžu mať iba orientačný charakter, keďže konkrétne údaje o veciach ako trhy, výrobky, krajiny, podniky a dotknuté obdobia nie sú zhodné“. ( 35 ) Navyše je potrebné uviesť, že rozhodnutia „polypropylén“ a „PVC,“ na ktoré sa odvoláva odvolateľ, boli prijaté ešte vtedy, keď usmernenia neboli uverejnené.

100.

Na druhej strane Súdny dvor opakovane rozhodol, že skutočnosť, že Komisia v minulosti uplatňovala pokuty v určitej výške na rôzne typy porušení, ju nemôže zbaviť možnosti zvýšiť túto výšku v rámci obmedzení stanovených nariadením č. 17, ak by to bolo potrebné pre zaručenie účinnosti pravidiel Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže. ( 36 ) Za týchto podmienok sa mi zdá, že podnik, ktorý je účastníkom správneho konania podľa článku 81 ES, nemôže nadobudnúť legitímnu dôveru v skutočnosť, že Komisia s ním bude zaobchádzať rovnako ako sa podnikom nachádzajúcim sa v porovnateľnej situácii.

101.

Za týchto podmienok navrhujem Súdnemu dvoru, aby zamietol toto tvrdenie ako nedôvodné.

102.

Po tretie, odvolateľ vytýka Súdu prvého stupňa, že v bode 63 napadnutého rozsudku rozhodol, že by dochádzalo k neodôvodnenej diskriminácii v jeho prospech vo vzťahu k spoločnosti Trident, ak by Komisia nepoužila obrat dosiahnutý počas skoršieho obchodného roka.

103.

Toto tvrdenie je zjavne neúčinné.

104.

Na účely zamietnutia druhej časti založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania sa totiž napadnutý rozsudok opiera výlučne o skutočnosť, že odvolateľ sa nachádza v inej situácii ako podniky, ktoré sú členmi kartelu, teda Union Pigments a SNCZ, ako aj podniky, ktoré dali podnet k skoršiemu konaniu Komisie, teda Anic SpA a DSM.

105.

V dôsledku toho si myslím, že tvrdenie Súdu prvého stupňa vyjadrené v bode 63 napadnutého rozsudku nemá na túto otázku vplyv.

106.

Keďže tento dôvod je podľa môjho názoru nadbytočný, námietky, ktoré odvolateľ podáva proti týmto zisteniam, nemôžu spôsobiť zrušenie napadnutého rozsudku, a preto sú irelevantné. ( 37 )

107.

Za týchto podmienok navrhujem Súdnemu dvoru, aby v celom rozsahu zamietol druhý odvolací dôvod ako nedôvodný.

108.

Odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil zásadu právnej istoty tým, že rozhodol, že Komisia sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že použila iný obchodný rok ako rok, ktorý predchádza spornému rozhodnutiu na účely stanovenia stropu 10 % obratu.

109.

Britannia pripomína, že táto zásada je upravená v článku 7 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“). Odvolateľ uvádza, že táto zásada je tiež uznaná v článku 11 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a v článku 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie slávnostne vyhlásenej v Nice 7. decembra 2000 ( 38 ).

110.

Britannia zdôrazňuje, že systém pokút stanovený nariadením č. 17 má „povahu trestných sankcií“, ( 39 ) na ktoré sa vzťahuje článok 7 ods. 1 EDĽP, a v tejto súvislosti existuje všeobecná právna zásada, ktorá vyžaduje, aby sa ustanovenia, ktoré upravujú trestné činy a tresty, nevykladali extenzívne v neprospech stíhanej osoby. ( 40 )

111.

Navyše Súd prvého stupňa rozhodol, že „sankcie uložené podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže zodpovedajú sankciám, ktoré boli stanovené v tom čase, keď k porušeniu došlo“. ( 41 ) Tiež sa domnieval, že „Komisia nemá právomoc zmeniť nariadenie č. 17, ani sa od neho odchýliť na základe pravidiel všeobecnej povahy, ktoré si sama sebe stanovila“. ( 42 )

112.

Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že zásada právnej istoty predstavuje požiadavku, ktorá je nastolená s osobitnou nevyhnutnosťou, pokiaľ ide o právnu úpravu, ktorá môže mať finančné následky. ( 43 )

113.

V dôsledku toho odvolateľ tvrdí, že Komisia nie je oprávnená prekročiť obmedzenia stanovené v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Podľa neho nebolo vzhľadom na jednoznačné znenie tohto ustanovenia predvídateľné, že Komisia použije iný obchodný rok ako rok, ktorý predchádza prijatiu sporného rozhodnutia. Naopak zásada právnej istoty vyžadovala, aby Komisia odvolateľovi uložila pokutu od 1000 eur do 1 milióna eur, tak ako to bolo stanovené v prvej časti tohto ustanovenia.

114.

Podľa Britannie Súd prvého stupňa vytvoril situáciu, v ktorej je pre podniky nemožné určiť relevantný referenčný rok na účely stanovenia príslušného stropu, a teda jasného a presného stropu pokuty, ktorá im môže byť uložená. ( 44 )

115.

Odvolateľ totiž zdôrazňuje, že posúdenie týkajúce sa existencie „riadnej hospodárskej činnosti“ podniku je subjektívne a že existuje značná neistota, pokiaľ ide o situácie týkajúce sa „výnimočných okolností“. Pritom tvrdí, že Komisia nemôže byť oprávnená svojvoľne si zvoliť referenčný rok podľa takýchto kritérií.

116.

Komisia sa domnieva, že tento odvolací dôvod musí byť zamietnutý, keďže len nanovo formuluje tvrdenia vyjadrené Britanniou v prvom odvolacom dôvode.

117.

V každom prípade Komisia uvádza, že výklad článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 bol úplne predvídateľný, pretože strop stanovený týmto ustanovením sa uplatňuje na obrat v obchodnom roku, ktorý predchádza prijatiu sporného rozhodnutia, a odvolateľ takýto obrat nedosiahol. Komisia zdôrazňuje, že zásada predvídateľnosti pokút znamená, že podniky musia byť schopné posúdiť následky svojho konania, predtým, než ho vykonajú. Podotýka, že v prejednávanej veci sa obrat Britannie v čase, keď sa rozhodla spáchať porušenie, veľmi nelíšil od obratu použitého na účely stanovenia maximálnej výšky pokuty (55,7 milióna eur v období, ktoré skončilo 30. júna 1996). Podľa Komisie odvolateľ mohol teda v okamihu porušenia posúdiť výšku pokuty, ktorú by musel zaplatiť, ak by bol kartel odhalený a stíhaný. Komisia okrem toho poukazuje na to, že osobitná situácia Britannie, teda pokračujúca právna existencia a nulový obrat, poukazovala na osobitý problém, ktorý táto posledná menovaná nemohla ignorovať. Napriek tomu sa odvolateľ zdržal vznesenia tejto otázky vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, ktoré mu bolo určené.

118.

Myslím si, že tento odvolací dôvod nie je dôvodný.

119.

Zdá sa mi totiž, že tvrdenia uvádzané Britanniou sú len novou formuláciou tvrdení, ktoré už boli uvádzané na podporu prvého odvolacieho dôvodu založeného na porušení článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Keďže som ich považoval za nedôvodné, myslím si, že aj tvrdenia namietané odvolateľom na podporu tohto tretieho odvolacieho dôvodu sú nedôvodné.

120.

V každom prípade, aj keby Súdny dvor s týmto stanoviskom nesúhlasil, preskúmam tieto tvrdenia len pre doplnenie.

121.

Britannia v podstate tvrdí, že metóda stanovovania používaná Komisiou v rámci uplatňovania článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 nebola predvídateľná v čase, keď k porušeniu došlo.

122.

Prv než preskúmam dôvodnosť tohto tvrdenia, by som rád pripomenul požiadavky vyplývajúce zo zásady právnej istoty.

123.

Táto zásada je dôsledkom zásady zákonnosti a predstavuje základnú zásadu práva Spoločenstva. Ako to uviedol Súd prvého stupňa v bode 69 napadnutého rozsudku, táto zásada „vyžaduje, aby právne pravidlá boli jasné a presné a jej cieľom je zabezpečiť predvídateľnosť situácií a právnych vzťahov týkajúcich sa práva Spoločenstva“. ( 45 ) Z ustálenej judikatúry vyplýva, že„táto požiadavka právnej istoty je osobitne prísna v prípade, ak môže mať právna úprava finančné následky“. ( 46 )

124.

Ako uviedol odvolateľ, uvedená zásada je upravená v článku 7 ods. 1 EDĽP, ako aj v článku 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, ktorá, pripomínam, nie je právne záväzná. ( 47 )

125.

Článok 7 ods. 1 EDĽP, ktorý preberá znenie článku 11 ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, je formulovaný takto:

„Nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.“

126.

Zdôrazňujem, že súd Spoločenstva nemá právomoc na posúdenie zákonnosti metódy stanovovania pokuty použitej Komisiou vo vzťahu k článku 7 ods. 1 EDĽP, keďže ustanovenia tohto dohovoru nie sú ako také súčasťou práva Spoločenstva. ( 48 )

127.

Súdny dvor však opakovane rozhodol, že základné práva sú súčasťou všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zaisťuje. ( 49 ) Pri plnení tejto úlohy sa Súdny dvor inšpiruje spoločnými ústavnými tradíciami členských štátov, ale aj poznatkami, ktoré vyplývajú z medzinárodných nástrojov ochrany ľudských práv, na ktorých tvorbe sa členské štáty podieľali, alebo ku ktorým pristúpili. ( 50 ) V tejto súvislosti sa Súdny dvor domnieval, že EDĽP má osobitný význam. ( 51 )

128.

S ohľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a súdu Spoločenstva musí norma, ktorou sa ukladá trest — norma trestnej povahy alebo správny nástroj ukladajúci správnu sankciu — vykazovať určité vlastnosti.

129.

Predovšetkým každé právne pravidlo, najmä ak ukladá alebo umožňuje ukladať sankcie, musí spočívať na zrozumiteľnom a jednoznačnom právnom základe. ( 52 )

130.

Ďalej táto norma musí byť jasná a presná. ( 53 )

131.

Súd Spoločenstva sa totiž domnieva, že osoby dotknuté predmetnou právnou úpravou musia byť spôsobilé jednoznačne poznať práva a povinnosti, ktoré im z tejto právnej úpravy vyplývajú, a to preto, aby mohli z týchto ustanovení vyvodiť následky. ( 54 ) Podľa Súdneho dvora sa táto požiadavka vzťahuje nielen na normy, ktoré stanovujú znaky, ktoré definujú skutkovú podstatu porušenia, ale aj na normy, ktoré vymedzujú následky, ktoré vyplývajú z porušení právnych pravidiel. ( 55 ) Zákon teda musí jasne vymedziť porušenia a tresty, ktoré sa za tieto porušenia ukladajú.

132.

Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva sa jasnosť zákona posudzuje nielen vzhľadom na znenie príslušného ustanovenia, ale aj na spresnenia vymedzené súčasnou a uverejnenou judikatúrou. ( 56 )

133.

Nakoniec musí byť táto právna úprava dostupná a predvídateľná. ( 57 )

134.

Európsky súd pre ľudské práva sa domnieva, že dotknutá osoba musí byť schopná, v miere primeranej predmetným okolnostiam, predvídať následky, ktoré môžu vyplynúť z určitého konania. ( 58 )

135.

Predvídateľnosť zákona nebráni tomu, aby bola táto osoba nabádaná k využitiu odborného poradenstva na účely posúdenia týchto následkov. ( 59 ) Nebráni ani tomu, aby zákon priznal správnemu orgánu voľnú úvahu. V tomto prípade požiadavka predvídateľnosti znamená, že rozsah a spôsoby výkonu tejto právomoci musia byť presne vymedzené vzhľadom na dotknutý legitímny cieľ poskytnúť jednotlivcovi primeranú ochranu proti svojvoľnému konaniu. ( 60 )

136.

Navyše článok 7 ods. 1 EDĽP nevyžaduje, aby znenie predmetného ustanovenia bolo presné do tej miery, že následky, ktoré môžu vyplynúť z porušenia tohto ustanovenia, sú predvídateľné s absolútnou istotou. ( 61 ) Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné zabrániť nadbytočnej normatívnej nepružnosti, aby sa umožnilo správnym orgánom prispôsobiť zmenám situácie. To umožňuje tiež individualizovať príslušný trest. Ak zásada zákonnosti vyžaduje presnú a objektívnu kvalifikáciu konania, potom zásada individualizácie vyžaduje, aby sa výber sankcie prispôsoboval okolnostiam vlastným každej osobe.

137.

Tieto vlastnosti, teda jasnosť právnych pravidiel, predvídateľnosť a individualizácia sankcií, sú potrebné pre zaistenie účinnosti politiky sledovanej zákonodarcom Spoločenstva.

138.

Po pripomenutí týchto skutočností je opodstatnené preskúmať, či metóda stanovovania pokút použitá Komisiou v tomto spore je primerane predvídateľná.

139.

V tejto súvislosti sa Súd prvého stupňa v bode 73 napadnutého rozsudku domnieval, že odvolateľ musel byť plne schopný predvídať, že mu bude uložená pokuta, keďže porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ktorého sa dopustil, bolo závažné. Takisto rozhodol, že bolo predvídateľné, že táto pokuta bude určená nielen v závislosti od závažnosti a dĺžky trvania porušenia, ale aj od okolností vlastných dotknutému podniku.

140.

S touto analýzou plne súhlasím a to z nasledujúcich dôvodov.

141.

Po prvé, ak článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 ponecháva Komisii širokú mieru voľnej úvahy, zdá sa mi, že aj tak obmedzuje jej výkon zavedením kritérií, ktorých sa Komisia musí pridŕžať. Na základe znenia uvedeného ustanovenia má pokuta, ktorá môže byť uložená, vyčísliteľný a absolútny strop, stanovený s ohľadom na každý podnik a každý prípad porušenia, takže maximálna výška pokuty, ktorú možno uložiť danému podniku, je podľa mňa vopred určiteľná.

142.

Po druhé, výkon voľnej úvahy Komisie je obmedzený pravidlami správania, ktoré si sama stanovila v usmerneniach. Hoci usmernenia nemôžu byť kvalifikované ako právne pravidlá, ktoré by bola administratíva povinná v každej situácii dodržiavať, Súdny dvor sa však domnieva, že napriek tomu stanovujú pravidlo správania, od ktorého sa Komisia nemôže odchýliť bez toho, aby nebola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásady rovnakého zaobchádzania, ochrany legitímnej dôvery alebo právnej istoty. ( 62 )

143.

Ako Súdny dvor rozhodol v už citovanom rozsudku Dansk Rørindustri a i./Komisia, usmernenia zaisťujú právnu istotu dotknutých podnikov a umožňujú im oboznámiť sa s metodológiou uplatňovanou Komisiou pri vykonávaní článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. ( 63 ) Pokiaľ bola Komisia kritizovaná za nepriehľadnosť, ktorú preukázala pri stanovovaní pokút, uverejnenie usmernení umožnilo zvýšiť priehľadnosť týchto rozhodnutí. ( 64 )

144.

Po tretie je potrebné pripomenúť, že podľa článku 229 ES a článku 17 nariadenia č. 17 majú Súdny dvor a Súd prvého stupňa plnú právomoc na rozhodovanie o žalobách namierených proti rozhodnutiam Komisie stanovujúcim pokutu. Sú tak oprávnené nielen zrušiť tieto rozhodnutia, ale aj zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu. Takže správna prax Komisie podlieha plnému preskúmaniu súdom Spoločenstva. V tejto súvislosti preskúmanie týmto súdom umožňuje prostredníctvom ustálenej a uverejnenej judikatúry objasniť kritériá a metódu výpočtu, ktorú je Komisia povinná uplatňovať pri stanovovaní výšky pokút. Súd Spoločenstva v ustálenej judikatúre, na ktorú sa okrem iného odvolával odvolateľ, spresnil, že pojem „predchádzajúci obchodný rok“ sa v zásade týka posledného úplného účtovného obdobia každého z dotknutých podnikov v čase prijatia napadnutého rozhodnutia.

145.

V rozpore s tým, čo tvrdí Britannia, si teda nemyslím, že Komisia disponuje neobmedzenou voľnou úvahou, ktorá jej umožňuje „svojvoľne“ sa rozhodnúť pre obchodný rok, na základe ktorého sa vypočíta strop pokuty. ( 65 )

146.

Vo svetle skutočností, ktoré som práve pripomenul, sa mi zdá, že odvolateľ bol schopný primerane predvídať metódu stanovovania pokút použitú Komisiou, v prípade potreby aj s využitím právnej rady.

147.

V každom prípade by som chcel dodať, že podľa mňa ciele spočívajúce v trestaní a odrádzaní sledované zákonodarcom Spoločenstva odôvodňujú zabránenie tomu, aby mohli podniky vopred presne poznať výšku pokuty, ktorá im môže byť uložená, a to z dvoch dôvodov.

148.

Na jednej strane sa mi zdá dôležité, aby podniky nemohli posúdiť výhody, ktoré by mohli vyvodiť zo svojej účasti na porušení s prihliadnutím na výšku tejto pokuty.

149.

Na druhej strane si myslím, že je potrebné zabrániť situáciám, v ktorých by mali podniky pokušenie skresľovať svoj kapitál v domnienke, že v prípade neexistencie obratu im bude uložená nižšia alebo nebude uložená žiadna pokuta.

150.

Súd prvého stupňa v bode 73 napadnutého rozsudku správne potvrdil, že v tomto spore nedáva zásada právnej istoty odvolateľovi záruku, že ukončenie jeho obchodných činností by malo za následok, že by sa vyhol pokute.

151.

Vo svetle týchto skutočností sa domnievam, že skutočnosť, že Britannia nemohla vopred a s „absolútnou istotou“ poznať príslušný referenčný rok na účely stanovenia príslušného stropu, a teda maximálnej pokuty, ktorá jej mohla byť uložená, nepredstavuje porušenie zásady právnej istoty.

152.

Navrhujem teda Súdnemu dvoru, aby zamietol tretí odvolací dôvod ako nedôvodný.

153.

Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok neodpovedal na jeho tvrdenie vyvodené z nerovného zaobchádzania s Karageorgisom, jedným z podnikov, uvedených v rozhodnutí Komisie 1999/271/ES ( 66 ). Toto tvrdenie pred Súdom prvého stupňa výslovne namietal a tento súd ho okrem iného spomenul v bode 55 napadnutého rozsudku.

154.

Britannia uvádza, že v rozhodnutí „grécke trajekty“ sa Karageorgis stiahol z trhu pred prijatím rozhodnutia Komisiou. Keďže obrat tohto podniku za prechádzajúci obchodný rok nebol dostupný, Komisia sa dovolávala prvej časti článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, aby mu stanovila pokutu 1 milión eur. Podľa odvolateľa sa jeho situácia v prejednávanej veci veľmi podobá situácii tohto podniku. V dôsledku toho sa Britannia domnieva, že by sa nemala nachádzať v nevýhodnejšej situácii ako Karageorgis a malo by sa s ňou v každom prípade zaobchádzať rovnako.

155.

Odvolací dôvod vznesený Britanniou sa zaoberá formálnou náležitosťou odôvodnenia. Jeho cieľom je sankcionovať nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku. Tento odvolací dôvod je prípustný, keďže v súlade s ustálenou judikatúrou je otázka, či Súd prvého stupňa odpovedal na žalobné dôvody účastníkov konania a riadne odôvodnil svoj rozsudok, právnou otázkou, ktorej sa, ako takej, možno dovolávať v rámci odvolania. ( 67 )

156.

Predovšetkým pripomínam, že v súlade s článkom 36 Štatútu Súdneho dvora, ktorý sa vzťahuje na Súd prvého stupňa podľa článku 53 tohto štatútu, „musia byť rozsudky odôvodnené“.

157.

Podľa Súdneho dvora musia z odôvodnenia rozsudku jasne a jednoznačne vyplývať úvahy Súdu prvého stupňa tak, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s odôvodnením prijatého rozhodnutia a aby mohol Súdny dvor vykonávať svoje súdne preskúmanie. ( 68 ) Pokiaľ ide o žalobu založenú na článku 230 ES, požiadavka odôvodnenia zjavne predpokladá, že Súd prvého stupňa skúma dôvody na zrušenie, ktorých sa dovoláva odvolateľ, a uvedie dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu žalobného dôvodu alebo k zrušeniu napadnutého aktu. Osobitne v rámci vykonania článku 81 ES a článku 15 nariadenia č. 17 sa Súdny dvor domnieva, že mu prislúcha preskúmať, či Súd prvého stupňa právne dostatočným spôsobom odpovedal na všetky tvrdenia uvádzané žalobcom smerujúce k zrušeniu alebo zníženiu pokuty. ( 69 )

158.

Súdny dvor však stanovil medze tejto povinnosti odpovedať na uvádzané žalobné dôvody v rozsudku zo 6. marca 2001, Connolly/Komisia ( 70 ). Domnieval sa, že odôvodnenie rozsudku sa musí posudzovať s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci ( 71 ) a nemožno od Súdu prvého stupňa vyžadovať, aby odpovedal „podrobne na každé tvrdenie uvádzané žalobcom, najmä ak nie je dostatočne jasné a presné a nespočíva na podrobných dôkazoch“. ( 72 )

159.

Po pripomenutí tejto skutočnosti je potrebné preskúmať, či Súd prvého stupňa opomenul odpovedať na predmetné tvrdenie namietané odvolateľom a či prípadne bol povinný na toto tvrdenie odpovedať.

160.

V konaní na prvom stupni odvolateľ uvádzal, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že s ním zaobchádzala inak ako, na jednej strane, s podnikmi uvedenými v rozhodnutiach „polypropylén“ a „PVC“ a, na druhej strane, s podnikom Karageorgis uvedeným v rozhodnutí „grécke trajekty“. Britannia Komisii takisto vytýkala, že s ňou zaobchádzala inak ako s podnikmi SNCZ a Union Pigments, ktoré sa tiež zúčastnili na karteli.

161.

Súd prvého stupňa spomenul tvrdenia namietané odvolateľom v bodoch 54 až 56 napadnutého rozsudku. Kým bod 54 uvedeného rozsudku je zhrnutím tvrdení, ktoré pochádzajú z rozhodnutí „polypropylén“ a „PVC“, bod 55 vyjadruje úvahy odvolateľa vyvodené z analýzy rozhodnutia „grécke trajekty“. Bod 56 je zhrnutím tvrdení Britannie týkajúcich sa zaobchádzania Komisie s podnikmi SNCZ a Union Pigments.

162.

Súd prvého stupňa zamietol tieto tvrdenia pre nasledujúce dôvody:

…

163.

Samotné prečítanie stačí na skonštatovanie, že Súd prvého stupňa opomenul odpovedať na tvrdenie odvolateľa založené na tvrdenom porušení zásady rovnosti zaobchádzania s ohľadom na situáciu podniku Karageorgis. Toto tvrdenie bolo napriek tomu výslovne namietané Britanniou v bodoch 3.3.3 až 3.3.6 jej žaloby podanej v konaní na prvom stupni a ako také spomenuté Súdom prvého stupňa v bode 55 napadnutého rozsudku.

164.

Súdny dvor sa určite domnieval, že Súd prvého stupňa nie je povinný odpovedať na tvrdenia, ktoré nie sú „dostatočne jasné a presné“. ( 73 )

165.

Napriek tomu sa mi v prejednávanej veci zdá, že predmetné tvrdenie spĺňa tieto požiadavky, a teda umožňuje Súdu prvého stupňa zaujať stanovisko.

166.

V žalobe, ktorú Britannia podala v konaní na prvom stupni, totiž jasne vyjadrila dôvody, pre ktoré považovala svoju situáciou za porovnateľnú so situáciou podniku Karageorgis, na ktorý sa vzťahuje rozhodnutie „grécke trajekty“. ( 74 ) Navyše na podporu svojich tvrdení presne označila body odôvodnenia uvedeného rozhodnutia, v ktorých Komisia vysvetlila metódu výpočtu použitú na účely stanovenia stropu pokuty uplatniteľnej na podnik Karageorgis. ( 75 )

167.

V dôsledku toho sa domnievam, že Súd prvého stupňa nesplnil povinnosť odôvodnenia, ktorá mu vyplýva z článkov 36 a 53 Štatútu Súdneho dvora, a to tým, že opomenul odpovedať na tvrdenie vznesené odvolateľom.

168.

Z tohto dôvodu teda navrhujem Súdnemu dvoru, aby vyhlásil tento odvolací dôvod za dôvodný a zrušil napadnutý rozsudok.

169.

Článok 61 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora stanovuje, že ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Súdu prvého stupňa. V danej veci môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Súdu prvého stupňa.

170.

V prejednávanej veci si myslím, že stav konania dovoľuje, aby sa rozhodlo o bode, ktorého zrušenie som navrhol. ( 76 ) Navrhujem teda Súdnemu dvoru, aby sám rozhodol s konečnou platnosťou o odvolacom dôvode uvádzanom Britanniou v konaní na prvom stupni.

171.

Britannia navrhuje zrušenie sporného rozhodnutia a uvádza niekoľko dôvodov, z ktorých jeden je založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.

172.

V rámci tohto dôvodu odvolateľ tvrdí, že Komisia nedodržala túto zásadu tým, že s ním zaobchádzala inak ako s podnikom Karageorgis, na ktorý sa vzťahuje rozhodnutie „grécke trajekty“.

173.

Britannia tvrdí, že jej situácia bola porovnateľná so situáciou uvedeného podniku v rozsahu, v akom sa oba podniky stiahli z trhu niekoľko rokov pred prijatím rozhodnutia Komisie. Napriek tomu v rozhodnutí „grécke trajekty“ Komisia po tom, čo zistila, že nemá k dispozícii žiadnu informáciu o obrate podniku Karageorgis za obchodný rok predchádzajúci prijatiu rozhodnutia, uložila tomuto podniku v súlade s článkom 19 ods. 2 nariadenia (EHS) č. 4056/86 ( 77 ) pokutu 1 milión ecu. ( 78 )

174.

Stanovením maximálneho stropu pokuty uplatniteľnej na odvolateľa použitím iného obchodného roka ako rok, ktorý predchádza prijatiu sporného rozhodnutia, sa teda Komisia odchýlila od svojej skoršej praxe, porušujúc tak v prejednávanej veci zásadu rovnosti zaobchádzania.

175.

Domnievam sa, že tento dôvod nie je dôvodný.

176.

Zastávam totiž názor, že poznatkov, ktoré možno vyvodiť z rozhodnutia „grécke trajekty“, sa nemožno dovolávať v rámci tohto sporu, a to z dôvodov, ktoré som už uviedol v bodoch 99 a 100 týchto návrhov.

177.

Aj keby bola situácia podniku Karageorgis blízka situácii Britannie, ( 79 ) z ustálenej judikatúry vyplýva, že skoršia rozhodovacia prax Komisie nemôže slúžiť ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže. Súdny dvor totiž opakovane rozhodol, že rozhodnutia týkajúce sa iných vecí majú iba orientačný charakter, keďže konkrétne údaje o veciach ako trhy, výrobky, krajiny, podniky a dotknuté obdobia nie sú zhodné. Tak je to aj v prípade veci uvádzanej odvolateľom.

178.

Navyše, Súdny dvor takisto rozhodol, že Komisia nie je viazaná výškou pokút uložených v minulosti pri rôznych typoch porušení a môže túto výšku zvýšiť v rámci medzí stanovených nariadením č. 17, ak je to potrebné pre zaručenie účinnosti pravidiel Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže. ( 80 ) V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že podniky zúčastnené na správnom konaní, na základe ktorého im môže byť uložená pokuta, nemôžu nadobudnúť legitímnu dôveru v skutočnosť, že Komisia neprekročí výšku pokút uložených v minulosti, ani v metódu ich stanovovania. ( 81 ) Podľa Súdneho dvora tak musia uvedené podniky „počítať s možnosťou, že Komisia môže kedykoľvek rozhodnúť o zvýšení výšky pokút v porovnaní s výškou uplatňovanou v minulosti“. ( 82 )

179.

Za týchto podmienok sa mi zdá, že podnik, akým je Britannia, ktorý je účastníkom správneho konania na základe článku 81 ES, nemôže nadobudnúť legitímnu dôveru v skutočnosť, že Komisia s ním bude zaobchádzať rovnako ako s podnikom Karageorgis, na ktorý sa vzťahuje skoršie rozhodnutie.

180.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že Komisia neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

181.

V dôsledku toho navrhujem Súdnemu dvoru, aby zamietol tento dôvod smerujúci k zrušeniu.

182.

Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 118 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže v prejednávanej veci Komisia navrhla zaviazať odvolateľa na náhradu trov konania a odvolateľ nemal úspech vo väčšine svojich dôvodov, podľa môjho názoru je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania, ktoré vznikli v tomto konaní o odvolaní.

183.

Navyše článok 122 rokovacieho poriadku stanovuje, že ak odvolanie nie je dôvodné alebo ak je dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania. V prejednávanej veci skúmanie dôvodu predloženého odvolateľom v konaní na prvom stupni založeného na porušení zásady rovnosti zaobchádzania s ohľadom na zaobchádzanie vyhradené podniku Karageorgis (uvedenému v rozhodnutí „grécke trajekty“) nepoukázalo na žiadny dôvod, ktorý by mohol viesť k zrušeniu sporného rozhodnutia. V dôsledku toho nenachádzam dôvody na zmenu výroku napadnutého rozsudku.

184.

Za týchto podmienok je opodstatnené zaviazať odvolateľa na náhradu trov konania súvisiacich s týmto konaním, ako aj s konaním pred Súdom prvého stupňa.

185.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy teda navrhujem Súdnemu dvoru, aby vyhlásil: