NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
M. POIARES MADURO
prednesené 16. novembra 2006 1(1)
Vec C‑3/06 P
Groupe Danone
proti
Komisii
„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Pokuta – Článok 15 ods. 2 nariadenia Rady č. 17 – Opakované porušovanie – Usmernenia k metóde stanovovania výšky pokút – Článok 229 ES – Článok 17 nariadenia Rady č. 17 – Neobmedzená právomoc – Pravidlo ‚non ultra petita‘ – Právo na obhajobu“
1. Predložené odvolanie, podané Groupe Danone (ďalej len „odvolateľ“), smeruje proti rozsudku Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)(2). Táto vec sa týkala rozhodnutia Komisie 2003/569/ES z 5. decembra 2001 (ďalej len „sporné rozhodnutie“),(3) ktorým bola odvolateľovi uložená pokuta za jeho účasť na karteli v oblasti pivovarníckeho priemyslu v Belgicku. Vo väčšej časti Súd prvého stupňa potvrdil sporné rozhodnutie, ale znížil pokutu. V tomto konaní, ktoré sa týka iba stanovenia výšky pokuty, odvolateľ argumentuje, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vychádzal z nesprávneho výkladu pojmu opakované porušovanie a keď protiprávne zmenil metódu stanovenia výšky pokuty použitú Komisiou.
I – Skutkový a právny základ odvolania
A – Právny rámec
2. V čase skutkových okolností bola implementácia článkov 81 ES a 82 ES vrátane aspektu pokút, ktoré môže Komisia uložiť v prípade porušenia, upravená nariadením Rady (EHS) č. 17(4).
3. Článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 stanovuje:
„Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty od 1 000 ?eur? do 1 000 000 ?eur? alebo viac, ale nepresahujúcej 10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia, ak buď úmyselne, alebo z nedbalosti:
a) porušili článok [81 ods. 1] alebo článok [82] Zmluvy; alebo
b) porušili ktorýkoľvek záväzok uložený na základe článku 8 ods. 1 [nariadenia].
Pri stanovení pokuty sa bude posudzovať jednak závažnosť porušenia a tiež jeho trvanie.“
4. Usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171) (ďalej len „usmernenia“) stanovujú metódu určovania výšky takých pokút, ktoré „začína?jú? od základnej čiastky, ktorá sa bude zvyšovať s ohľadom na priťažujúce okolnosti, alebo znižovať s ohľadom na poľahčujúce okolnosti“ (druhý odsek úvodnej časti usmernení).
5. Na základe usmernení „základná čiastka bude určená podľa závažnosti a dĺžky trvania porušovania, čo sú jediné kritériá uvedené v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17“ (bod 1 usmernení). Základná čiastka bude zvýšená v prípade priťažujúcich okolností, ako napríklad opakované porušovanie toho istého typu tým istým podnikom (bod 2 usmernení). Základná čiastka bude znížená v prípade poľahčujúcich okolností (bod 3 usmernení).
6. V zmysle článku 229 ES „nariadenia prijaté spoločne Európskym parlamentom a Radou alebo Radou… môžu Súdnemu dvoru priznať neobmedzenú právomoc vo veci ukladania sankcií podľa týchto nariadení“.
7. Vo vzťahu k tomuto ustanoveniu článok 17 nariadenia č. 17 stanovuje:
„Súdny dvor bude mať neobmedzenú právomoc v zmysle článku 229 ES pri revízii rozhodnutí, ktorými Komisia stanovila pokutu alebo periodickú penalizačnú platbu; môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo periodickú penalizačnú platbu.“
B – Okolnosti predchádzajúce sporu
8. Sporné rozhodnutie(5) je určené odvolateľovi, ako aj podnikom Interbrew, Alken‑Maes, Haacht a Martens. Rozhodnutie uvádza dve odlišné porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, a to jednak komplexný súbor dohôd a/alebo zosúladených postupov v oblasti pivovarníckeho priemyslu v Belgicku (ďalej len „kartel Interbrew/Alken‑Maes“) a jednak zosúladené postupy v oblasti piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora.
9. Odvolateľ bol v čase skutkových okolností materskou spoločnosťou Alken‑Maes. Vzhľadom na jeho aktívnu úlohu v karteli Interbrew/Alken‑Maes Komisia považovala odvolateľa za zodpovedného tak za vlastnú účasť, ako aj z dôvodu účasti Alken-Maes na uvedenom karteli.(6) Naopak, Komisia zastávala názor, že nebolo namieste prisúdiť odvolateľovi zodpovednosť za účasť jeho dcérskej spoločnosti na zosúladenom postupe v oblasti piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora, pretože odvolateľ samotný sa nepodieľal na tomto karteli.(7)
10. Z dôvodu jeho účasti na karteli Interbrew/Alken‑Maes od 28. januára 1993 do 28. januára 1998 bola sporným rozhodnutím odvolateľovi uložená pokuta vo výške 44,043 milióna eur.(8)
11. Pokuta sa počíta takto:
Závažnosť 25,00 milióna eur
Trvanie (+ 45 %) + 11,25 milióna eur
Základná čiastka = 36,25 milióna eur
Priťažujúce okolnosti (+ 50 %) + 18,125 milióna eur
Spolu po zohľadnení priťažujúcich okolností = 54,38 milióna eur
Poľahčujúce okolnosti (– 10 %) – 5,438 milióna eur
Spolu pred oznámením o spolupráci = 48,94 milióna eur
Zníženie na základe spolupráce (– 10 %) – 4,894 milióna eur
Záverečná suma = 44,043 milióna eur
12. Sporné rozhodnutie uvádza nasledujúce priťažujúce okolnosti: po prvé, porušenie článku 81 ES znamenalo opakované porušovanie, keďže odvolateľ bol sankcionovaný za podobné porušenie v dvoch prípadoch predtým;(9) po druhé, odvolateľ prinútil Interbrew rozšíriť spoluprácu pod hrozbou prijatia opatrení proti Interbrew pri neexistujúcej spolupráci.(10)
C – Napadnutý rozsudok
13. Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 22. februára 2002 odvolateľ podal žalobu o neplatnosť rozhodnutia. Subsidiárne žiadal o zníženie výšky pokuty.
14. Súd prvého stupňa zamietol všetky žalobné dôvody odvolateľa okrem piateho žalobného dôvodu, v ktorom namietal nedôvodnosť konštatovania, že nátlak vykonávaný na Interbrew zo strany odvolateľa tvoril priťažujúcu okolnosť.(11) Súd prvého stupňa konštatoval, že hoci odvolateľ vyslovil hrozbu Interbrew, nebolo preukázané, že v dôsledku predmetnej hrozby Interbrew súhlasil s rozšírením kartelu.(12) Na základe toho Súd prvého stupňa stanovil celkové zvýšenie základnej čiastky pokuty z dôvodu priťažujúcich okolností o 40 % namiesto 50 %.(13) Súd prvého stupňa, uplatňujúc metódu výpočtu odlišnú od metódy použitej v rozhodnutí, znížil pokutu na 42,4125 milióna eur a zamietol žalobu v zostávajúcej časti.
15. Dňa 4. januára 2006 odvolateľ podal odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupňa.
II – Analýza odvolania
16. Odvolateľ uvádza päť dôvodov odvolania na podporu svojho návrhu smerujúceho k čiastočnému zrušeniu napadnutého rozsudku. Tieto dôvody odvolania sa týkajú v prvom rade výkladu pojmu opakovaného porušovania zo strany Súdu prvého stupňa a v druhom rade zmeny metódy výpočtu pokuty.
A – Dôvody odvolania týkajúce sa uplatnenia opakovaného porušovania ako priťažujúcej okolnosti
Prvý dôvod odvolania: porušenie zásady „nulla poena sine lege“
17. Odvolateľ tvrdí, že potvrdením zvýšenia pokuty odvolateľa z dôvodu priťažujúcej okolnosti opakovaného porušovania Súd prvého stupňa nezohľadnil zásadu zákonnosti deliktov a trestov a následne zásadu zákazu retroaktivity prísnejších sankcií. Podľa odvolateľa v práve Spoločenstva neexistuje jasný a dostatočne predvídateľný právny základ na zohľadnenie opakovaného porušovania ako priťažujúcej okolnosti. Odvolateľ tvrdí, že v každom prípade takýto právny základ chýbal v čase predchádzajúcich porušení.
18. V bode 351 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že Komisia nemohla uplatnením opakovaného porušovania ako priťažujúcej okolnosti porušiť zásadu „nulla poena sine lege“, „keďže je nesporné, že táto možnosť sa nachádza v bode 2 prvej zarážke usmernení a nemožno usudzovať, že usmernenia idú nad právny rámec sankcií, ako je definovaný v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17“.
19. Toto znenie môže naznačovať, že Súd prvého stupňa posúdil bod 2 usmernení ako právny základ pre závery Komisie týkajúce sa opakovaného porušovania odvolateľa. Výklad usmernení týmto spôsobom by bol nesprávny. Usmernenia zabezpečujú právnu istotu, keďže stanovujú metódu výpočtu, ktorú sa Komisia zaviazala uplatňovať, ale netvoria právny základ pre stanovenie pokuty.(14) Napriek tomu si myslím, že Súdny dvor by mal zamietnuť prvý odvolací dôvod odvolateľa.(15)
20. Po prvé, tvrdenie odvolateľa, že Súd prvého stupňa porušil zásadu „nulla poena sine lege“, pretože chýbal dostatočný právny základ v čase predchádzajúcich porušení, vychádza z nesprávnej premisy. Rozhodný čas pre zistenie, či existuje dostatočný právny základ na zvýšenie pokuty vzhľadom na opakované porušovanie, je moment posledného porušenia – to znamená porušenia, ktoré viedlo k rozhodnutiu, ktoré zohľadňuje predchádzajúce porušovania ako priťažujúcu okolnosť. V tejto súvislosti je možné vyvodiť analógiu s rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva z 29. marca 2006 vo veci Achour, v ktorom uvedený súd rozhodol, že „prax zohľadňovania predchádzajúcich udalostí by sa mala líšiť od pojmu retroaktívneho uplatnenia práva stricto sensu“.(16) Rozhodujúce teda je, že v čase posledného porušenia mohol odvolateľ predpokladať právne dôsledky svojho konania a náležite tomu prispôsobiť svoje konanie.(17)
21. Existoval v čase posledného porušenia dostatočný právny rámec na zohľadnenie opakovaného porušovania ako priťažujúcej okolnosti? Príslušným právnym základom je článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17, ktorý jasne a jednoznačne uvádza,(18) že Komisia môže uložiť pokutu podniku, ktorý poruší článok 81 ES alebo 82 ES. Ďalej stanovuje, že pokuta nemá presiahnuť 10 % obratu podniku v predchádzajúcom obchodnom roku a že „pri stanovení pokuty sa bude posudzovať jednak závažnosť porušenia a tiež jeho trvanie“(19). Nesporne článok 15 ods. 2 je pri stanovení jasnej hornej hranice formulovaný široko, pokiaľ ide o prvky, ktoré určujú presnú výšku pokuty. V kontexte práva hospodárskej súťaže sa však domnievam, že je spravidla rozumné a predvídateľné, aby Komisia pri výkone svojej právomoci voľnej úvahy posudzovala prvok opakovaného porušovania v súvislosti so závažnosťou porušenia. To je podľa všetkého názor Súdneho dvora vyplývajúci z judikatúry.
22. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora „pri posúdení závažnosti porušenia na účel stanovenia výšky pokuty musí Komisia zohľadniť nielen osobitné okolnosti veci, ale aj kontext, v ktorom k porušovaniu dochádza, a musí zabezpečiť, že jej postup má potrebný odstrašujúci účinok, najmä na tie druhy porušení, ktoré sú osobitne škodlivé pre uskutočnenie cieľov Spoločenstva“(20). V rozsudku SGL Carbon Súdny dvor nedávno potvrdil svoju judikatúru takto: „Zatiaľ čo základná čiastka pokuty sa stanovuje v závislosti od porušenia, jeho závažnosť sa určuje s odkazom na množstvo iných okolností, v prípade ktorých disponuje Komisia voľnou úvahou. Zohľadnenie priťažujúcich okolností pri stanovení pokuty je v súlade s úlohou Komisie zabezpečiť súlad s pravidlami hospodárskej súťaže“(21). V rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia Súdny dvor potvrdil, že opakované porušovania musia byť zohľadnené ako prvok pri posudzovaní závažnosti porušenia.(22) V tomto ohľade zodpovedá judikatúra Súdneho dvora judikatúre Súdu prvého stupňa. V rozsudku zo 17. decembra 1991, Enichem Anic/Komisia, Súd prvého stupňa rozhodol, že „skutočnosť, že Komisia už v minulosti uznala podnik za zodpovedný z porušenia pravidiel hospodárskej súťaže a uložila mu sankciu za toto porušenie, možno považovať za priťažujúcu okolnosť proti tomuto podniku.“(23)
23. Odvolací dôvod odvolateľa teda smeruje proti tým rozhodnutiam, v ktorých Súdny dvor zastával názor, že článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 predstavuje dostatočný právny základ pre zohľadnenie takých priťažujúcich okolností, akou je napríklad opakované porušovanie.
24. Rovnako nepresvedčivá je aj argumentácia odvolateľa, podľa ktorej neexistoval dostatočný právny základ, pretože v čase posledného porušenia Komisia ešte neprijala usmernenia. Usmernenia nepredstavujú právny základ pre stanovenie pokuty. Spresňujú iba uplatnenie článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.(24) Odvolateľ by teda mal stále možnosť predvídať právne dôsledky svojho konania, aj keby usmernenia ešte neexistovali.
25. Napokon, ešte pred prijatím a zverejnením usmernení Komisia zohľadnila opakované porušovanie v niektorých svojich rozhodnutiach,(25) vrátane rozhodnutia, ktoré bolo prijaté vo vzťahu k odvolateľovi z dôvodu predposledného porušenia článku 81 ES na strane odvolateľa.(26)
26. Preto, najmä vo vzťahu k judikatúre citovanej v bode 22 vyššie, odvolateľ nemôže vážne tvrdiť, že nemohol predvídať uplatnenie opakovaného porušovania ako priťažujúcej okolnosti v čase, keď sa dopustil predmetného porušenia.(27)
Druhý dôvod odvolania: porušenie zásady právnej istoty
27. Druhým odvolacím dôvodom odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa odmietol obmedziť dobu, počas ktorej je možné zohľadniť opakované porušenie, čím nesprávne uplatnil zásadu právnej istoty. Odvolateľ zdôrazňuje, že prvé dve rozhodnutia, v ktorých Komisia zistila porušenie, pochádzajú z roku 1974 a 1984 a že k prvému rozhodnutiu došlo za veľmi špecifických okolností. Podľa odvolateľa Súd prvého stupňa v skutočnosti pripustil existenciu inštitútu „stáleho opakovaného porušovania“ v rozpore so všeobecnými zásadami spoločnými právnym poriadkom členských štátov.
28. Podľa môjho názoru tento dôvod vychádza z nesprávneho pochopenia napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa v podstate rozhodol, že keďže ani nariadenie č. 17, ani usmernenia nestanovujú premlčaciu lehotu, nedošlo k porušeniu zásady právnej istoty.(28) Inými slovami, Súd prvého stupňa uviedol, že v situácii, keď neexistuje premlčacia lehota, je možné predvídať, že akékoľvek porušovanie toho istého typu tým istým podnikom a formálne zistené Komisiou v minulosti môže viesť ku konštatovaniu opakovaného porušovania.(29)
29. Ako východisko je táto úvaha správna. Zásada právnej istoty nevyžaduje premlčaciu lehotu vo vzťahu k opakovanému porušovaniu. Komisia preto disponuje určitou mierou voľnej úvahy pri určení doby, počas ktorej bude zohľadňovať predchádzajúce zistenia porušenia. Najmä s ohľadom na možnosť dlhodobej existencie podnikov však Komisia musí vykonať právomoc voľnej úvahy tak, aby rešpektovala legitímne očakávania, pokiaľ ide o to, ktoré predchádzajúce porušenia sú dosiaľ relevantné a ktoré porušenia boli naopak vo všetkých ohľadoch zahladené.
30. Zohľadnenie opakovaného porušovania má za účel motivovať podniky, ktoré prejavili sklon k porušeniu pravidiel hospodárskej súťaže, k zmene svojho správania. Pri neexistencii premlčacej lehoty Komisia a súdy Spoločenstva musia v každom jednotlivom prípade zvážiť okolnosti, ktoré môžu svedčiť o takomto sklone, vrátane napríklad času, ktorý uplynul medzi porušeniami.
31. Presne takto sa Súd prvého stupňa vysporiadal s problémom právnej istoty v napadnutom rozsudku. V bodoch 354 až 355 uvedeného rozsudku Súd prvého stupňa pozorne preskúmal zdokumentovaný časový priebeh porušovania pravidiel hospodárskej súťaže a poukázal na to, že medzi každým z opakovaných porušení uplynul pomerne krátky časový odstup. Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, že „zopakovan[ie] protiprávneho správania zo strany žalobcu… svedčí o jeho sklone nevyvodiť príslušné dôsledky zo zistenia porušovania pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva na jeho strane“.
32. Na podporu svojej argumentácie, že Súd prvého stupňa mal uplatniť premlčaciu lehotu, odvolateľ poukazuje na ustálenú judikatúru počnúc rozsudkom Geigy/Komisia(30). V skutočnosti však uvedená judikatúra umožňuje použitie argumentu „a maiore ad minus“ v prospech názoru, že súdom Spoločenstva neprináleží obmedzovať dobu, počas ktorej je možné zohľadniť opakované porušovanie. Vo veci Geigy/Komisia bol Súdny dvor požiadaný, aby rozhodol, či Komisia tým, že začala konať o porušení článku 81 ES až po uplynutí niekoľkých rokov, prekročila premlčaciu lehotu. V takýchto prípadoch je potreba zachovania právnej istoty ešte naliehavejšia. Napokon, neexistencia premlčacej lehoty má za následok existenciu trvalej hrozby postihu kedykoľvek v budúcnosti za správanie, ktoré nastalo v plnom rozsahu v minulosti. Do tej doby nie je navyše formálne stanovené, či takéto konanie skutočne znamenalo porušovanie. Súdny dvor rozhodol, že „základná požiadavka právnej istoty bráni Komisii, aby na neurčito odložila výkon svojej právomoci ukladať pokuty“(31). Súdny dvor však nestanovil premlčaciu lehotu. Namiesto toho posúdil postup Komisie vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam veci,(32) čo je presne to, čo Súd prvého stupňa urobil v prerokúvanej veci.
33. Podľa názoru odvolateľa Súd prvého stupňa dostatočne nezohľadnil skutočnosť, že rozhodnutím z roku 1974 nebola odvolateľovi uložená sankcia, ale bolo mu iba nariadené, aby okamžite skončil predmetné porušovanie.(33)
34. Toto tvrdenie nie je dôvodné. Ako Súd prvého stupňa správne rozhodol, „pojem opakované porušovanie nevyhnutne neznamená s ohľadom na účel, ktorý sleduje, konštatovanie predchádzajúcej peňažnej sankcie, ale iba predchádzajúceho porušenia“(34). Naozaj samotná skutočnosť, že Komisia neukladá pri konštatovaní porušenia sankciu, nevytvára legitímne očakávanie, že na také porušovanie sa už nebude ďalej prihliadať.
35. Z týchto dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor zamietol druhý dôvod odvolania.
Tretí dôvod odvolania: porušenie povinnosti uviesť odôvodnenie
36. Tretí dôvod odvolania smeruje k tomu, že napadnutý rozsudok je založený na rozpornom odôvodnení, pokiaľ ide o vzťah medzi opakovaným porušovaním a potrebou zabezpečiť dostatočný odstrašujúci účinok pokút. Podľa odvolateľa Súd prvého stupňa na jednom mieste svojho rozsudku uviedol, že pri posúdení závažnosti porušenia sa prvok odstrašovania musí odlíšiť od prvku opakovaného porušovania, zatiaľ čo neskôr v tom istom rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že opakované porušovanie odôvodňuje zvýšenie pokuty vzhľadom na odstrašenie.
37. V napadnutom rozsudku nenachádzam žiadny takýto rozpor. Súd prvého stupňa totiž rozhodol, že Komisia legitímne posúdila rôzne prvky vrátane opakovaného porušovania ako okolnosti vypovedajúce o závažnosti porušenia s cieľom stanoviť pokutu, ktorá by mala dostatočne odstrašujúci účinok. Preto navrhujem, aby Súdny dvor zamietol tretí odvolací dôvod odvolateľa.
B – Dôvody odvolania týkajúce sa metódy výpočtu pokuty
38. Štvrtý a piaty dôvod odvolania sa týkajú skutočnosti, že Súd prvého stupňa použil metódu výpočtu, ktorá bola v porovnaní s metódou použitou v spornom rozhodnutí menej priaznivá. Komisia uložila pokutu vo výške 44,043 milióna eur. Po zistení, že Komisia nesprávne zohľadnila hrozbu vyslovenú voči Interbrew ako priťažujúcu okolnosť, Súd prvého stupňa stanovil zvýšenie z dôvodu priťažujúcich okolností na 40 % namiesto 50 %. Súd prvého stupňa potom stanovil celkovú výšku pokuty na 42,4125 milióna eur, pričom použil iný vzorec ako Komisia.
39. Napadnutým rozsudkom došlo teda k zníženiu celkovej výšky pokuty o 1,6305 milióna eur. Keby však Súd prvého stupňa bol použil rovnakú metódu výpočtu ako Komisia, zníženie by predstavovalo sumu 2,9355 milióna eur.
40. Štvrtý dôvod odvolania smeruje k tomu, že Súd prvého stupňa prekročil rozsah svojich právomocí podľa článku 229 ES a článku 17 nariadenia č. 17 zmenou metódy výpočtu pokuty. Subsidiárne, odvolateľ predkladá piaty dôvod odvolania založený na porušení práv na obhajobu a zásady zákazu retroaktivity. Oba dôvody odvolania sú úzko prepojené, ale budem sa nimi zaoberať postupne.
Štvrtý dôvod odvolania: prekročenie právomocí Súdu prvého stupňa
41. Odvolateľ tvrdí, že článok 230 ES ani článok 229 ES v spojení s článkom 17 nariadenia č. 17 neumožňujú Súdu prvého stupňa zmeniť metódu výpočtu Komisie. Odvolateľ v podstate tvrdí, že Súd prvého stupňa konal buď „ultra vires“ v oblasti svojej právomoci na základe článku 230 ES, alebo „ultra petita“ pri výkone svojich právomocí podľa článku 229 ES.
42. Komisia tvrdí, že tento dôvod odvolania je neprípustný. Podľa Komisie odvolateľ žiada Súdny dvor, aby nahradil posúdenie pokuty vykonané Súdom prvého stupňa svojím vlastným posúdením. Komisia upozorňuje, že keď Súd prvého stupňa pri výkone svojej neobmedzenej právomoci v zmysle článku 229 ES rozhodol o výške pokuty, „Súdnemu dvoru neprináleží pri rozhodovaní o otázkach práva v rámci odvolania nahrádzať z dôvodov spravodlivosti svojím posúdením posúdenie Súdu prvého stupňa“(35).
43. Nesúhlasím s tým, ako Komisia kvalifikovala tento dôvod odvolania. Domnievam sa, že odvolateľ vznáša právnu otázku týkajúcu sa hraníc právomoci Súdu prvého stupňa vo veci pokút. Dôvod odvolania je preto prípustný.
44. Tvrdenie odvolateľa, že podľa článku 230 ES Súd prvého stupňa nedisponoval dostatočnou právomocou na zmenu metódy výpočtu, však nie je relevantné. Pri stanovení novej pokuty Súd prvého stupňa nekonal v rámci článku 230 ES, ale v rámci výkonu svojej právomoci podľa článku 229 ES a článku 17 nariadenia č. 17. V dôsledku uvedeného upriamim svoju pozornosť na tvrdenie odvolateľa, že Súd prvého stupňa rozhodol „ultra petita“, keď nahradil metódu výpočtu Komisie svojou vlastnou metódou.
45. Podľa článku 17 nariadenia č. 17 majú súdne orgány Spoločenstva „neobmedzenú právomoc v zmysle článku [229 ES] pri revízii rozhodnutí, ktorými Komisia stanovila pokutu alebo periodickú penalizačnú platbu; môž[u] zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo periodickú penalizačnú platbu“. Právomoc súdov Spoločenstva podľa uvedeného ustanovenia je charakteristická v tom zmysle, že im umožňuje nielen preskúmať zákonnosť sankcie, ale aj zmeniť sankciu, a to aj pri neexistencii podstatného nesprávneho skutkového zistenia alebo nesprávneho právneho posúdenia zo strany Komisie.(36)
46. V dôsledku pravidla „non ultra petita“ môžu súdy vykonávať svoju právomoc iba v rozsahu, v akom ich na to formálne vyzval účastník predmetného konania. V súčasnosti vzniká otázka, aký dosah má pravidlo „non ultra petita“ v súvislosti s pojmom neobmedzená právomoc v zmysle článku 229 ES.
47. V súkromnom práve, z ktorého pravidlo „non ultra petita“ pôvodne pochádza, obmedzuje rozsah právomocí súdneho orgánu tak, aby bola zabezpečená suverenita a právna istota účastníkov konania.(37) V zásade to isté platí v oblasti správneho správa. V uvedenej oblasti má však pravidlo „non ultra petita“ priamy vplyv na vzťah medzi súdmi a správnymi orgánmi, pretože správne orgány sú z povahy veci účastníkmi konania.
48. Pojem neobmedzená právomoc sa týka práve tohto aspektu – rozdelenia právomocí medzi súdmi a správnymi orgánmi. Článok 229 ES a článok 17 nariadenia č. 17 umožňujú súdom Spoločenstva nahradiť posúdenie správneho orgánu, a rozhodnúť tak namiesto Komisie. Ide zjavne o významnú výnimku z obvyklého postavenia súdnych orgánov Spoločenstva, aj keď v obmedzenej oblasti.(38)
49. V tejto oblasti preto pravidlo „non ultra petita“ správne chápané ako obmedzenie výkonu súdnej právomoci zohráva iba okrajovú úlohu. Podľa mňa z neho iba vyplýva, že súdy Spoločenstva nesmú vykonávať svoju neobmedzenú právomoc bez toho, aby otázka pokuty bola predmetom návrhu. Len čo bola otázka výšky pokuty predložená na opätovné posúdenie, právomoc podľa článku 229 ES je naozaj „neobmedzená“ v tom zmysle, že vykonaním tejto právomoci je možné pokutu znížiť, ako aj zvýšiť.(39) Z toho vyplýva, že Súd prvého stupňa môže pri opätovnom posudzovaní pokuty použiť inú metódu výpočtu, a to aj vtedy, ak je táto metóda pre dotknutý podnik menej priaznivá.
50. Z toho vyplýva, že Súdny dvor by mal zamietnuť štvrtý dôvod odvolania.
51. Tu však musím zdôrazniť, že netvrdím, že Súd prvého stupňa disponuje neobmedzenou voľnou úvahou podľa článku 229 ES a článku 17 nariadenia č. 17. Takto sa dostávam k piatemu dôvodu odvolania.
Piaty dôvod odvolania: porušenie práva na obhajobu a zásady zákazu retroaktivity
52. Prvá časť piateho dôvodu odvolania je založená na porušení práva na obhajobu. Odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa mal svoj úmysel zmeniť metódu výpočtu predložiť na diskusiu. Tým, že odvolateľovi neumožnil vyjadriť svoje stanovisko k veci, Súd prvého stupňa porušil všeobecnú zásadu práva Spoločenstva.
53. Domnievam sa, že súdy Spoločenstva sú pri výkone svojej neobmedzenej právomoci viazané rovnakými právnymi požiadavkami, ktoré platia aj pre Komisiu pri ukladaní sankcií. Medzi tieto požiadavky patrí aj povinnosť uvádzať odôvodnenie, zásada rovnakého zaobchádzania,(40) zásada právnej istoty(41) a právo byť vypočutý(42).
54. V tejto súvislosti je potrebné mať na zreteli, že pokiaľ ide o právomoci Komisie prijímať rozhodnutia o uložení pokuty, Súd prvého stupňa vo svojej judikatúre správne uviedol, že právo byť vypočutý predstavuje „základnú zásadu práva Spoločenstva, ktorá musí byť zachovaná za všetkých okolností, najmä vo všetkých konaniach, v ktorých by mohli byť uložené sankcie, vrátane správnych konaní“(43).
55. Rovnako súdy Spoločenstva musia uvedené právo zachovať pri výkone svojej neobmedzenej právomoci. V prospech tohto názoru svedčia aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát VerLoren van Themaat vo veci Stichting Sigarettenindustrie/Komisia.(44) V danej veci generálny advokát usúdil, že Komisia nezistila ani nezohľadnila mieru zavinenia žalobcov. V dôsledku toho uplatnila sadzbu pokuty, ktorá bola podľa jeho názoru príliš nízka. Ďalej konštatoval:
„Podľa článku 17 nariadenia č. 17 to… môže predstavovať podnet pre Súdny dvor, aby aj bez návrhu zvýšil pokuty uložené niektorým podnikom. Nedomnievam sa však, že Súdny dvor by mal v tejto veci túto právomoc využiť… Ak by Súdny dvor uvažoval o výkone takejto právomoci, podľa môjho názoru by bolo vhodné upozorniť účastníkov konania písomne v dostatočnom časovom predstihu pred ústnou časťou konania na existenciu takejto právomoci, prípadne zároveň požiadať Komisiu o poskytnutie informácií nevyhnutných na výkon tejto právomoci a umožniť žalobcom, aby predložili svoje písomné vyjadrenia pred ústnou časťou konania.“(45)
56. Postup, ktorý navrhol generálny advokát, vychádza z oprávnenej obavy, že výkon neobmedzenej právomoci nesmie viesť k posúdeniu skutkových okolností alebo kritérií, proti ktorým účastníci konania nemali reálnu možnosť vzniesť námietky. Podľa môjho názoru má táto obava rovnaké opodstatnenie, pokiaľ ide o zmenu metódy výpočtu, ktorá je – ako v tejto veci – v neprospech dotknutého podniku. Vzhľadom na širokú právomoc súdov Spoločenstva podľa článku 17 nariadenia č. 17 a možné závažné finančné dôsledky takejto zmeny je nevyhnutné, aby súdy Spoločenstva vykonávali svoju neobmedzenú právomoc s maximálnym ohľadom na právo žalobcu byť vypočutý.
57. Príkladným rozhodnutím v tomto zmysle je rozsudok Súdu prvého stupňa Cheil Jedang/Komisia.(46) Komisia podobným spôsobom ako v tejto veci použila metódu výpočtu, ktorá sa líšila od metódy uvedenej v usmerneniach. Súd prvého stupňa sa domnieval, že metóda opísaná v usmerneniach je vhodnejšia.(47) Pri výkone svojej neobmedzenej právomoci preto použil metódu uvedenú v usmerneniach.(48) Z rozsudku Cheil Jedang však jasne vyplýva, že tak urobil iba po tom, čo umožnil žalobcovi vyjadriť sa k predmetnej otázke:
„225. Písomnou otázkou zaslanou 7. februára 2002 Súd prvého stupňa požiadal Komisiu okrem iného o podrobné vysvetlenie a zdôvodnenie metódy, ktorú použila pri výpočte pokút.
226. Vo svojej odpovedi z 27. februára 2002 Komisia uviedla, že správnou metódou na výpočet zvýšení a znížení určených na zohľadnenie priťažujúcich a poľahčujúcich okolností je výpočet percentuálneho podielu zo základnej čiastky pokuty. Zároveň uznala, že v rozhodnutí sa uvedenou metódou dôsledne neriadila…
227. Na pojednávaní žalobca uviedol, že nemá námietky proti metóde použitej pri výpočte pokút, ktorú Komisia opísala vo svojom liste z 27. februára 2002.“
58. Naopak, napadnutý rozsudok sa nezmieňuje o písomných otázkach týkajúcich sa metódy výpočtu. Neuvádza ani to, že by na pojednávaní došlo k výmene názorov o tejto otázke s odvolateľom. Za takýchto okolností Súdny dvor pri rozhodovaní o odvolaní nemôže považovať za preukázané, že v konaní pred Súdom prvého stupňa bolo zachované právo odvolateľa byť vypočutý.
59. Dospel som preto k záveru, že prvá časť piateho dôvodu odvolania je dôvodná a že v dôsledku toho by Súdny dvor mal zrušiť napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom stanovuje výšku pokuty na 42,4125 milióna eur.
C – Dôsledky zrušenia napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom stanovuje výšku pokuty
60. Podľa článku 61 Štatútu Súdneho dvora Súdny dvor „v danej veci môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje“. Po vypočutí argumentácie odvolateľa týkajúcej sa výšky pokuty navrhujem, aby Súdny dvor využil túto možnosť a uplatnil svoju právomoc podľa článku 229 ES a článku 17 nariadenia č. 17.
61. Odvolateľ sa domáha zníženia výšky pokuty na 41,11 milióna eur, čo je suma, ktorú by bol uložil Súd prvého stupňa pri použití tej istej metódy výpočtu ako Komisia.
62. V súvislosti s týmto návrhom je potrebné poznamenať, že v napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa použil metódu výpočtu stanovenú v usmerneniach. Odvolateľ nespochybňuje primeranosť tejto metódy výpočtu ako takej. Odvolateľ však trvá na tom, že jej použitie na túto vec vedie k porušeniu zásady zákazu retroaktivity.
63. Nesúhlasím s odvolateľom. Súdny dvor pozorne skúmal otázku spätnej účinnosti usmernení vo svojich rozsudkoch Dansk Rørindustri a i./Komisia(49) a Archer Daniels Midland(50). Dospel k záveru, že „usmernenia a osobitne nová, v nich obsiahnutá metóda stanovovania pokút za predpokladu, že sa v jej dôsledku uložené pokuty sprísnili, bola primerane predvídateľná podnikmi, ako sú žalobcovia v čase, keď boli spáchané príslušné porušenia“(51). Použitím pokynov vo vzťahu k porušeniam, ku ktorým došlo vo veci Dansk Rørindustri a i./Komisia už v roku 1990, teda Komisia neporušila zásadu zákazu retroaktivity.(52) Podobne v tejto veci nie je použitie metódy výpočtu uvedenej v usmerneniach v rozpore s touto zásadou.
64. Navrhujem preto, aby Súdny dvor použil metódu výpočtu uvedenú v usmerneniach a s prihliadnutím na všetky okolnosti tejto veci stanovil výšku pokuty na 42,4125 milióna eur.
III – O trovách
65. Podľa článku 69 ods. 3 rokovacieho poriadku, ktorý sa podľa článku 118 použije na konanie o odvolaní, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania, môže Súdny dvor rozdeliť náhradu trov konania. Vzhľadom na to, že Komisia nemala úspech v jednom odvolacom dôvode a odvolateľ nemal úspech v ostatných dôvodoch, navrhujem, aby bol odvolateľ zaviazaný na náhradu vlastných trov konania a na náhradu troch štvrtín trov konania, ktoré vznikli Komisii.
IV – Návrh
66. S prihliadnutím na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor:
1. zrušil prvý bod výroku rozsudku Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02;
2. stanovil výšku pokuty uloženej odvolateľovi na 42,4125 milióna eur;
3. v zostávajúcej časti odvolanie zamietol;
4. zaviazal odvolateľa na náhradu vlastných trov konania a na náhradu troch štvrtín trov konania, ktoré vznikli Komisii.
1 – Jazyk prednesu: portugalčina.
2 – Rozsudok z 25. októbra 2005, Zb. s. II‑4407.
3 – Týkajúce sa konania o uplatnení článku 81 Zmluvy ES [neoficiálny preklad] (IV/37.614/F3 PO/Interbrew a Alken‑Maes) (Ú. v. EÚ L 200, 2003, s. 1).
4 – Zo 6. februára 1962, Prvé nariadenie implementujúce články 81 a 82 ES (Ú. v. ES 13, 1962; Mim. vyd. 08/001, s. 87). Sporné rozhodnutie bolo prijaté pred nadobudnutím účinnosti nariadenia Rady č. 1/2003 (ES) zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. EÚ L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) a pred prijatím nových usmernení Komisie k metóde stanovovania výšky pokút podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2).
5 – Už citované v poznámke pod čiarou 3.
6 – Odôvodnenie č. 295 sporného rozhodnutia.
7 – Odôvodnenie č. 331 sporného rozhodnutia.
8 – Články 1 a 2 sporného rozhodnutia.
9 – Odôvodnenie č. 314 sporného rozhodnutia.
10 – Odôvodnenie č. 315 sporného rozhodnutia.
11 – Rozsudok Groupe Danone/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 2.
12 – Body 309 a 310 napadnutého rozsudku.
13 – Body 311až 313 napadnutého rozsudku.
14 – Rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 213. Pozri tiež rozsudok z 21. septembra 2006, JCB Service/Komisia, C‑167/04 P, Zb. s. I‑8935, body 207 až 209.
15 – Pozri rozsudky z 9. júna 1992, Lestelle/Komisia, C‑30/91 P, Zb. s. I‑3755, bod 28; z 30. septembra 2003, Biret International/Rada, C‑93/02 P, Zb. s. I‑10497, bod 60, a z 2. decembra 2004, José Martí Peix/Komisia, C‑226/03 P, Zb. s. I‑11421, bod 29.
16 – Európsky súd pre ľudské práva (Veľká komora), rozsudok z 29. marca 2006, Achour/Francúzsko, bod 59.
17 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Achour/Francúzsko, už citovaný, bod 53.
18 – Rozsudok z 25. septembra 1984, Könecke, 117/83, Zb. s. 3291, bod 11.
19 – Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Geelhoed vo veci SGL Carbon/Komisia (rozsudok z 29. júna 2006, C‑308/04 P, Zb. s. I‑5977), bod 78.
20 – Rozsudok zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 106. Pozri tiež z nedávneho obdobia rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 14, body 240 až 242.
21 – Rozsudok SGL Carbon/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 19, bod 71.
22 – Rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I–123, bod 91.
23 – Rozsudok zo 17. decembra 1991, Enichem Anic/Komisia, T‑6/89, Zb. s. II‑1623, bod 295. Pozri tiež rozsudok z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, T‑203/01, Zb. s. II‑4071, bod 293.
24 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 14, body 211, 213 a 214.
25 – Pozri rozhodnutie Komisie 86/398/EHS z 23. apríla 1986 týkajúce sa konania o uplatnení článku 85 Zmluvy EHS (IV/31.149 – Polypropylén) ?neoficiálny preklad? (Ú. v. ES L 230, 1986, s. 1, v odôvodnení č. 107), a rozhodnutie Komisie 91/297/EHS z 19. decembra 1990 týkajúce sa konania o uplatnení článku 85 Zmluvy EHS (IV/33.133‑A: Kalcinová voda – Solvay, ICI) ?neoficiálny preklad? (Ú. v. ES L 152, 1991, s. 1, v odôvodnení č. 65).
26 – Pozri rozhodnutie Komisie 84/388/EHS z 23. júla 1984 týkajúce sa konania o uplatnení článku 85 Zmluvy EHS (IV/30.988 – Dohody a zosúladené postupy v sektore plochého skla v krajinách Beneluxu) ?neoficiálny preklad? (Ú. v. ES L 212, 1984, s. 13, v odôvodnení č. 53).
27 – V rovnakom zmysle pozri rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 14, bod 231. Pozri tiež rozsudok z 18. mája 2006, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, C‑397/03 P, Zb. s. I‑4475, bod 25.
28 – Body 352 a 353 napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa odkázal v tejto súvislosti na rozsudok z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, bod 19.
29 – Pokiaľ ide o pojem opakovaného porušovania, pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. marca 1999, Thyssen Stahl/Komisia, T‑141/94, Zb. s. II‑347, bod 617, a rozsudok Michelin, už citovaný v poznámke pod čiarou 23, bod 284.
30 – Rozsudok zo 14. júla 1992, J. R. Geigy AG/Komisia, 52/69, Zb. s. 787.
31 – Rozsudok Geigy/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 30, bod 21.
32 – Rozsudok Geigy/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 30, bod 21. Pozri tiež rozsudky z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑298/00 P, Zb. s. I‑4087, body 89 až 92, a z 29. apríla 2004, Komisia/Taliansko, C‑372/97, Zb. s. I‑3679, body 116 až 119 (týkajúci sa preskúmavania podpory poskytnutej podľa Zmluvy ES), a z 24. septembra 2002, Falck and Acciaierie di Bolzano/Komisia, C‑74/00 P a C‑75/00 P, Zb. s. I‑7869, bod 140 (týkajúci sa preskúmavania podpory poskytnutej podľa Zmluvy ESUO). Príklady z judikatúry Súdu prvého stupňa: rozsudky zo 14. januára 2004, Fleuren Compost/Komisia, T‑109/01, Zb. s. II‑127, bod 145 (týkajúci sa preskúmavania podpory poskytnutej podľa Zmluvy ES); z 10. júna 2004, François/Komisia, T‑307/01, Zb. s. II‑1669, bod 46 (týkajúci sa začatia disciplinárneho konania podľa služobného poriadku), a zo 6. októbra 2006, Sumitomo Chemical a Sumika Fine Chemicals/Komisia, T‑22/02 a T‑23/02, Zb. s. II‑0000, bod 87 (týkajúci sa právomoci Komisie ukladať pokuty za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže).
33 – Článok 3 rozhodnutia Komisie 74/292/EHS z 15. mája 1974 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 85 Zmluvy EHS (IV/400 – Dohody medzi výrobcami sklenených obalov) ?neoficiálny preklad? (Ú. v. ES L 160, 1974, s. 1).
34 – Bod 363 napadnutého rozsudku.
35 – Rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 14, body 245 a 246. Pozri tiež napríklad rozsudok z 15. decembra 1994, Finsider/Komisia, C‑320/92 P, Zb. s. I‑5697, bod 46.
36 – Pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 692. Pozri takisto Commentaire Mégret, 1993, zväzok 10, s. 94, a naopak, pokiaľ ide o reštriktívnejší názor, návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Warner k rozsudku z 12. júla 1979, BMW/Komisia (32/78 a 36/78 až 82/78, Zb. s. 2435), na s. 2494.
37 – Ako Súdny dvor uviedol v rozsudku van Schijndel a van Veen: „Toto obmedzenie je odôvodnené zásadou, podľa ktorej v civilnom konaní iniciatíva prináleží účastníkom konania a súd môže konať bez návrhu iba vo výnimočných prípadoch, keď jeho zásah vyžaduje verejný záujem. Do tejto zásady sa premieta chápanie spoločné pre väčšinu členských štátov, pokiaľ ide o vzťahy medzi štátom a jednotlivcom; chráni práva na obhajobu a zabezpečuje riadny priebeh konania, a to najmä zabránením prieťahom v konaní v dôsledku posudzovania nových dôvodov (rozsudok zo 14. decembra 1995, Jeroen van Schijndel a Johannes Nicolaas Cornelis van Veen/Stichting Pensioenfonds voor Fysiotherapeuten, C‑430/93 a C‑431/93, Zb. s. I‑4705, bod 21). Z uvedeného rozsudku vyplýva, že v dôsledku pravidla „non ultra petita“ súdy nemôžu spravidla vzniesť žalobné dôvody bez návrhu a že po určitom momente v priebehu súdneho konania žalobca nemôže uplatňovať iné žalobné dôvody alebo sa opierať o iné skutkové okolnosti, ako sú tie, na ktorých založil svoju žalobu. Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs k rozsudku z 13. júna 2000, Salzgitter/Komisia (C‑210/98 P, s. I‑5843), body 129 až 143, pokiaľ ide o zásadu, že Súdny dvor nemôže vyhovieť odvolacím dôvodom, ktoré účastníci konania neuplatnili, a pokiaľ ide o výnimku týkajúcu sa dôvodov založených na verejnom poriadku.
38 – Okrem článku 17 nariadenia č. 17 pozri takisto článok 25 nariadenia Rady č. 11 z 27. júna 1960 o zrušení diskriminácie v dopravných sadzbách a podmienkach, ktorým sa vykonáva článok 79 ods. 3 Zmluvy o Európskom hospodárskom spoločenstve ?neoficiálny preklad? (Ú. v. ES 1960, 52, s. 1121); článok 24 nariadenia Rady (EHS) č. 1017/68 z 19. júla 1968 o uplatňovaní pravidiel súťaže na železničnú, cestnú a vnútrozemskú vodnú dopravu (Ú. v. ES L 175, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 6), a článok 21 nariadenia Rady (EHS) č. 4056/86 z 22. decembra 1986, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá uplatňovania článkov 85 a 86 Zmluvy na námornú dopravu (Ú. v. ES L 378, s. 4; Mim. vyd. 07/001, s. 241); článok 14 nariadenia Rady (EHS) č. 3975/87 zo 14. decembra 1987 stanovujúceho postup pri uplatňovaní pravidiel hospodárskej súťaže pre podniky leteckej dopravy (Ú. v. ES L 374, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 262); článok 17 nariadenia Rady (EHS) č. 2299/89 z 24. júla 1989 o kódexe správania pre používanie počítačových rezervačných systémov (Ú. v. ES L 220, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 277); článok 16 nariadenia Rady (EHS) č. 4064/89 z 21. decembra 1989 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. ES L 395, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 31).
39 – V tom istom zmysle: návrhy, ktoré predniesol generálny advokát VerLoren van Themaat k rozsudku z 10. decembra 1985, Stichting Sigarettenindustrie/Komisia (240/82 až 242/82, 261/82, 262/82, 268/82 a 269/82, Zb. s. 3831), na s. 3851. Je však potrebné uviesť, že v rozsudku z 10. decembra 1957, A.L.M.A./Vysoký úrad (8/56, Zb. s. 179), Súdny dvor rozhodol takto: „Aj v prípade neexistencie formálneho podania je Súdny dvor oprávnený znížiť neprimeranú pokutu, pretože takýto postup by nebol „ultra petita“, ale naopak by znamenal čiastočné vyhovenie návrhu.“ Na základe výkladu a contrario možno dospieť k záveru, že Súd prvého stupňa nemôže zvýšiť pokutu bez formálneho podania, ktorým sa účastník konania dožaduje opätovného preskúmania pokuty (t. j. jej zvýšenia alebo zníženia). Argumenty a contrario je však potrebné uplatňovať veľmi obozretne, ako to Súdny dvor jasne formuloval v rozsudku z 29. novembra 1956, Fédération Charbonnière de Belgique/Vysoký úrad (8/55, Zb. s. 291), na s. 300.
40 – Rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 36, bod 617.
41 – Pozri napríklad rozsudok z 15. decembra 1987, Holandsko/Komisia, 326/85, Zb. s. 5091, bod 24.
42 – Rozsudky z 13. februára 1979, Hoffmann‑La Roche/Komisia, 85/76, Zb. s. 461, bod 11, a Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 20, bod 10. Pozri takisto článok 19 nariadenia č. 17 a článok 27 nariadenia č. 1/2003.
43 – Rozsudok zo 16. decembra 2003, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, T‑5/00 a T‑6/00, Zb. s. II‑5761, bod 32. Pozri tiež napríklad rozsudky z 20. marca 2002, ABB Asea Brown Boveri/Komisia, T‑31/99, Zb. s. II‑1881, bod 53; z 10. marca 1992, Shell International Chemical Company/Komisia, T‑11/89, Zb. s. II‑757, bod 39, a zo 6. decembra 1994, Lisrestal a i./Komisia, T‑450/93, Zb. s. II‑1177, bod 42. Okrem toho pozri judikatúru Súdneho dvora citovanú v poznámke pod čiarou 42.
44 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 39.
45 – Tamže, s. 3851.
46 – Rozsudok z 3. júla 2003, Cheil Jedang/Komisia, T‑220/00, Zb. s. 2473.
47 – Tamže, bod 229.
48 – Tamže, bod 230.
49 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 14. Pozri najmä body 173 a 219 až 232.
50 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 27. Pozri body 20 až 26.
51 – Rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 14, bod 231. Pozri tiež rozsudok Archer Daniels Midland, už citovaný v poznámke pod čiarou 27, bod 25.
52 – Rozsudky Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 14, bod 232; Archer Daniels Midland, už citovaný v poznámke pod čiarou 27, bod 25.