1

Automobiles Peugeot SA (ďalej len „AP“), výrobca automobilov, je 100% dcérskou spoločnosťou holdingovej spoločnosti Peugeot SA. AP vyvíja, vyrába a distribuuje automobily značky Peugeot.

2

Peugeot Nederland NV (ďalej len „PNE“), 100% dcérska spoločnosť spoločnosti AP, organizuje a riadi distribučnú sieť výrobkov a služieb značky Peugeot v Holandsku. Činnosti PNE zahŕňajú dovoz, vývoz a distribúciu nových vozidiel značky Peugeot, náhradných dielov, príslušenstva a s tým súvisiaceho vybavenia a poskytovanie popredajného servisu.

3

Distribučná sieť výrobkov a služieb Peugeot v Holandsku sa skladá z koncesionárov, nezávislých spoločností viazaných s PNE koncesionárskou zmluvou, ako aj zo sprostredkovateľských agentov, ktorí sú zmluvne viazaní s koncesionármi.

4

Vereniging Peugeot Dealers Nederland (ďalej len „VPDN“) je združenie koncesionárov a agentov značky Peugeot v Holandsku.

5

V rokoch 1997 a 1998 sa Komisia Európskych spoločenstiev v rámci troch sťažností získala informácie, podľa ktorých AP spoločne s PNE (ďalej spolu len „žalobkyne“) v rozpore s článkom 81 ods. 1 ES uplatnili opatrenia s cieľom obmedziť súbežný vývoz z Holandska do iných členských štátov. čo predstavuje porušenie článku 81 ods. 1 ES.

6

Dňa 10. septembra 1999 a Komisia prijala rozhodnutia, ktorými sa nariaďuje vykonanie kontrol podľa článku 14 nariadenia Rady č. 17 zo Prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 13, s. 204). Tieto kontroly sa uskutočnili 22. a a 2. a .

7

Listom z 29. apríla 2004 zaslala Komisia žalobkyniam oznámenie o výhradách.

8

AP odpovedala na oznámenie o výhradách listom z 30. júla 2004.

9

Listami zo 17. novembra 2004 Komisia zaslala koncesionárom Peugeot v Holandsku žiadosti o informácie na základe článku 18 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1), ktorých cieľom bolo vyjasniť dôvodnosť niektorých tvrdení uvedených v odpovedi na oznámenie o výhradách.

10

Listom z 26. mája 2005 Komisia oznámila AP skutočnosti vyplývajúce z týchto žiadostí o informácie.

11

Listom z 27. júna 2005 AP odpovedala na list z .

12

Dňa 5. októbra 2005, Komisia prijala rozhodnutie K(2005) 3683 v konečnom znení o konaní podľa článku 81 [ES] (veci F-2/36.623/36.820/37.275 — SEP a i./Automobiles Peugeot SA; ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktoré bolo spoločnosti AP oznámené listom z . Zhrnutie napadnutého rozhodnutia bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z (Ú. v. EÚ L 173, s. 20).

13

Komisia v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, že žalobkyne na základe dohôd s koncesionármi, členmi siete Peugeot v Holandsku, porušili článok 81 ods. 1 ES tým, že vykonali opatrenia, ktorých cieľom bolo brániť súbežnému vývozu vozidiel z Holandska pre konečných spotrebiteľov usadených v iných členských štátoch (odôvodnenie č. 136 a článok 1 napadnutého rozhodnutia).

14

Komisia najskôr konštatovala existenciu systému odmeňovania uskutočňovaného prostredníctvom obežníkov v rokoch 1997 až 2003, ktorý stanovoval pre koncesionárov, ktorí sa priblížia k svojmu cieľu predaja, alebo ho dokonca prekročia, vyplatenie bonusu za každý predaj vozidla zaregistrovaného v Holandsku, a podľa Komisie teda s výnimkou predajov na vývoz (odôvodnenie č. 23 až 51 napadnutého rozhodnutia).

15

Komisia v odpovedi na námietku spoločnosti AP, že tieto obežníky už po roku 1997 neobsahovali odkaz na registráciu v Holandsku, ale len na registráciu „žltých značiek“ alebo „sivých značiek“, chápaných tak, že sa nimi rozlišuje bez ohľadu na miesto registrácie registrácia osobných automobilov a registrácia úžitkových automobilov, usúdila, že systém odmeňovania po roku 1997 naďalej vylučoval vývoz zo získania bonusu (odôvodnenia č. 52 až 59 napadnutého rozhodnutia).

16

Komisia ďalej uviedla, že žalobkyne nielenže zaviedli opísaný systém odmeňovania, ale aj vyvíjali na holandských koncesionárov nátlak, aby obmedzili predaj na vývoz (odôvodnenie č. 73 napadnutého rozhodnutia).

17

Komisia za tento nátlak označila po prvé iniciatívy smerujúce k zvýšeniu citlivosti koncesionárov na potrebu obmedziť vývoz (odôvodnenia č. 74 až 76 a 125 napadnutého rozhodnutia), po druhé priamy nátlak na jednotlivých koncesionárov (odôvodnenia č. 77 a 78, 126 a 127 napadnutého rozhodnutia), po tretie hrozby obmedzenia dodávok najviac vyvážaných modelov (odôvodnenia č. 79 až 81 a 128 napadnutého rozhodnutia) a po štvrté obmedzenia dodávok (odôvodnenia č. 82 až 85 a 128 napadnutého rozhodnutia).

18

Komisia sa na základe judikatúry Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa v oblasti obmedzení súbežného vývozu v odvetví distribúcie automobilov (odôvodnenia č. 102 až 104 napadnutého rozhodnutia) domnievala, že opatrenia prijaté žalobkyňami, ktoré spočívali v systéme odmeňovania a v nátlaku, boli protisúťažnými opatreniami na základe cieľa (pozri odôvodnenia č. 105 až 123 a 124 až 129 napadnutého rozhodnutia).

19

Pokiaľ ide o existenciu zhody vôle potrebnú na konštatovanie dohody v zmysle článku 81 ods. 1 ES, Komisia sa domnieva, že tieto opatrenia neboli jednostranným konaním žalobkýň, ale sa stali súčasťou zmluvných vzťahov s koncesionármi (odôvodnenie č. 89 napadnutého rozhodnutia).

20

Pokiaľ teda ide najskôr o systém odmeňovania, Komisia usúdila, že dôkaz o súhlase koncesionárov vyplýval zo skutočnosti, že pokračovali v nákupe vozidiel od PNE v rámci tohto systému (odôvodnenie č. 95 napadnutého rozhodnutia). Komisia tiež ako indície pripomenula existenciu kontrolného a sankčného systému a posteriori (odôvodnenie č. 96 napadnutého rozhodnutia) a skutočnosť, že systém odmeňovania bol výsledkom dlhých diskusií s VPDN, ktorých cieľom bolo získať súhlas členov holandskej siete s obchodnými podmienkami a prinajmenšom sprehľadniť stanovisko PNE u uvedených členov (odôvodnenie č. 97 a 98 napadnutého rozhodnutia). Podľa Komisie je okolnosť, že od roku 2000 žalobkyne požadovali od koncesionárov, aby výslovne vyjadrili akúkoľvek námietku k systému odmeňovania, len výslovným prejavom návrhu na uzavretie dohody, ktorý už viedol k skutočnej zhode vôle od roku 1997 (odôvodnenie č. 99 napadnutého rozhodnutia).

21

Pokiaľ ďalej ide o nátlak, Komisia sa domnievala, že návrh, ktorý žalobkyne adresovali koncesionárom a ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby si vývozná činnosť koncesionárov zachovala len výnimočnú povahu, získala principiálny súhlas všetkých členov siete s výhradou presných zásahov, ktorými konštruktér mohol udržiavať takto stanovenú disciplínu (odôvodnenie č. 100, in fine, napadnutého rozhodnutia). Domnievala sa teda, že nátlak na koncesionárov na účely zamedzenia súbežného vývozu bol neoddeliteľnou súčasťou distribučných dohôd uzatvorených medzi žalobkyňami a členmi siete v Holandsku (odôvodnenie č. 101 napadnutého rozhodnutia).

22

Komisia síce v zásade uviedla, že zohľadnenie konkrétnych účinkov dohody je zbytočné, pokiaľ je jej cieľom, ako v prejednávanej veci, obmedziť hospodársku súťaž (odôvodnenie č. 130 napadnutého rozhodnutia), preskúmala však tieto účinky, pričom aj tu rozlišovala medzi systémom odmeňovania (odôvodnenie č. 131 až 134 napadnutého rozhodnutia) a nátlakom (odôvodnenie č. 135 napadnutého rozhodnutia). Dospela k záveru, že nielen cieľom, ale aj účinkom stratégie prijatej žalobkyňami a uplatňovanej so súhlasom koncesionárov, ako aj každého z opatrení, ktoré ju tvoria, bolo obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 81 ods. 1 ES (odôvodnenie č. 136 napadnutého rozhodnutia).

23

Komisia tiež posúdila ovplyvnenie obchodu v rámci Spoločenstva (odôvodnenie č. 137 a 138 napadnutého rozhodnutia) a dospela k záveru, že výnimka stanovená v článku 81 ods. 3 ES zo zákazu uvedeného v odseku 1 tohto ustanovenia sa v prejednávanej veci nepoužije najmä vzhľadom na rozpor systému odmeňovania s článkom 6 ods. 1 bodom 8 nariadenia Komisie (ES) č. 1475/95 z 28. júna 1995 o uplatňovaní článku [81 ods. 3 ES] na kategórie dohôd o distribúcii a predajnom a popredajnom servise motorových vozidiel [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 145, s. 25) (odôvodnenia č. 139 až 148 napadnutého rozhodnutia), ktorý stanovuje, že „výnimka sa nepoužije, pokiaľ… dodávateľ bez objektívneho dôvodu poskytuje distribútorom odmeny vypočítané v závislosti od miesta určenia odpredaných motorových vozidiel alebo bydliska kupujúceho“. Komisia tiež preskúmala otázky týkajúce sa dĺžky trvania porušenia (odôvodnenia č. 149 až 153 napadnutého rozhodnutia), adresátov napadnutého rozhodnutia (odôvodnenia č. 155 a 156 napadnutého rozhodnutia) a uloženia pokuty (odôvodnenia č. 157 až 181 napadnutého rozhodnutia).

24

V tomto kontexte Komisia dospela k záveru, že došlo ku veľmi závažnému porušeniu, ktoré odôvodňuje stanovenie východiskovej sumy pokuty na 30 miliónov eur (odôvodnenia č. 163 až 173 napadnutého rozhodnutia), a ktoré trvalo šesť rokov a deväť mesiacov, čo odôvodňuje stanovenie dodatočnej sumy pokuty vo výške 10% za každý rok porušenia a 5% za dokončený polrok (odôvodnenia č. 174 až 178 napadnutého rozhodnutia).

25

Napadnuté rozhodnutie obsahuje tieto ustanovenia:

„Článok 1

[AP] a jej dcérska spoločnosť [PNE] porušili článok 81 ods. 1 [ES] tým, že uzatvorili dohody s koncesionármi distribučnej siete Peugeot v Holandsku, ktorých predmetom a cieľom bolo brániť predaju konečným spotrebiteľom iných členských štátoch, buď osobne, alebo v zastúpení sprostredkovateľov konajúcich v ich mene. Porušenie trvalo od začiatku januára 1997 do septembra 2003.

Článok 2

Ak to tak ešte neurobili, podniky menované v článku 1 ukončia porušenie uvedené v tomto článku. V budúcnosti nebudú uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní akéhokoľvek opatrenia, ktoré by bolo založené na uvedenom porušení, a neprijmú opatrenia s rovnakým cieľom alebo účinkom.

Článok 3

Za porušenie uvedené v článku 1 sa ukladá pokuta vo výške 49,5 miliónov EUR podniku [AP] a jeho dcérskej spoločnosti [PNE], ktoré nesú spoločne a nerozdielne zodpovednosť.

…“

26

Žalobkyne návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 21. decembra 2004 podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

27

Žalobkyne navrhujú, aby Súd prvého stupňa:

28

Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

29

Na podporu tejto žaloby uvádzajú žalobkyne päť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na neexistencii dohody v zmysle článku 81 ods. 1 ES. Druhý žalobný dôvod je založený na neexistencii protisúťažného cieľa systému odmeňovania koncesionárov a nátlaku. Tretí žalobný dôvod je založený na nesprávnom posúdení dĺžky trvania porušenia a rozporoch v odôvodnení. Štvrtý žalobný dôvod je založený na nesprávnom posúdení účinkov údajnej protisúťažnej dohody. Piaty žalobný dôvod je založený na porušení článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 a usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [UO] (Ú. v. ES C 9, s. 3; ďalej len „usmernenia“), sa týka zníženia sumy pokuty.

30

Súd prvého stupňa sa domnieva, že treba preskúmať najskôr druhý žalobný dôvod založený na neexistencii protisúťažného cieľa systému odmeňovania a nátlaku.

31

Žalobkyne tvrdia, že s výnimkou ich postrehov týkajúcich sa roku 1997 nemal systém odmeňovania koncesionárov protisúťažný cieľ a jeho jediným cieľom bol rozvoj trhových podielov PNE v Holandsku.

32

Obežníky zasielané koncesionárom vo veci tohto systému vôbec neumožňujú domnienku, že ich čo len druhoradým cieľom bolo obmedziť vývoz, ale len odrážali vôľu značky Peugeot rozvíjať sa v Holandsku. Tieto obežníky neobsahovali zmienku o obmedzení vývozu. Hoci je pravda, že obežníky týkajúce sa roku 1997 obsahovali zmienku o registrácii nových vozidiel na holandskom trhu, táto zmienka bola z neskorších obežníkov, ktoré boli v oblasti vývozu neutrálne, vynechaná. Neexistuje nijaký dôvod na to, aby boli poznámky o „registráciách“ alebo o „žltých značkách“ a „sivých značkách“, uvedené v obežníkoch, obmedzené na predaj na území Holandska.

33

PNE okrem toho vyplácala bonus za vyvezené vozidlá, pokiaľ o to koncesionár požiadal, a viacero koncesionárov potvrdilo, že vedeli o možnosti vyplatenia bonusu za vývoz, pokiaľ predložia doklady o registrácii v mene konečného zákazníka. Iní koncesionári prejavili nedostatok záujmu o vyplatenie bonusu za vývoz a ďalší konali pri svojich odpovediach Komisii so zlým úmyslom. Rozmanitosť odpovedí koncesionárov na otázky Komisie v každom prípade stačí na spochybnenie jej unáhlených záverov zoči-voči zložitejšej skutočnosti.

34

Informatický systém DIALOG používaný koncesionármi a žalobkyňami na vyhotovenie a správu objednávok vozidiel a informačný systém RDC poskytujúci žalobkyniam podrobné informácie o všetkých vozidlách značky Peugeot predaných v Holandsku sú neutrálnymi nástrojmi, ktoré sledujú riadiace a daňové ciele, a nie nástrojmi určenými na kontrolu a obmedzovanie toku vývozu.

35

Nedostatky v zásobovaní holandských koncesionárov vozidlami nevyplývali z vôle PNE obmedzovať vývoz, ale boli javom dotýkajúcim sa celej Európy, a zásobovanie vozidlami v Holandsku bolo až na málo výnimiek vždy citeľne vyššie než stanovené rozpočty. Jav nedostatku je svojou povahou nezávislý od systému odmeňovania a neumožňuje Komisii domnievať sa, že cieľom takého systému bolo obmedzenie vývozu.

36

Komisia nesprávne považovala za nátlak to, čo boli len jednoduché úvahy a vyhlásenia, ktoré často nepochádzali od samotnej PNE. PNE sa nepokúšala odradiť od vývozu, ale len pripomínala koncesionárom pravidlá predaja sprostredkovateľom.

37

Komisia tvrdí, že v prejednávanej veci nejde o stanovenie cieľov predaja na povolenom území, ale o vylúčenie bonusu v prípade predajov na vývoz. Z hľadiska práva hospodárskej súťaže by mohlo byť prípustné podnecovanie koncesionárov, aby maximalizovali úroveň prieniku na svojom vlastnom zmluvnom území, ale nie úroveň prieniku na celoštátnej úrovni.

38

Žalobkyne zjavne pripúšťajú, že obežník na rok 1997 počítal s uplatňovaním bonusu len za registrácie v Holandsku. Tvrdenie, že jediným cieľom bonusu bol rozvoj trhových podielov nie je podložené. Nakoniec v dôsledku obmedzujúceho cieľa, ktorý vyplýva z vylúčenia bonusu v prípade vývozu, strácajú prípadné ďalšie legitímne ciele tohto systému akúkoľvek váhu.

39

Pokiaľ ide obežníky týkajúce sa rokov 1998 až 2003, Komisia nerozumie tomu, ako by sa výrazy „žlté značky“ a „sivé značky“, ktoré tieto obežníky obsahovali, mohli chápať inak než tak, že označovali registrácie v Holandsku. Tieto obežníky nemožno chápať tak, že sú napísané neutrálne. Napadnuté rozhodnutie nezakrýva skutočnosť, že bonus mohol byť vyplatený vyvážajúcim koncesionárom, ktorí podali osobitnú žiadosť, ale to nezbavuje tieto obežníky ich obmedzujúceho cieľa, pretože prevažná väčšina koncesionárov také žiadosti nikdy nepodala. Podľa Komisie však PNE, ktorá si musela byť vedomá protiprávnosti vylúčenia bonusu za vývoz, mohla považovať za rozumné vyhovieť zriedkavým žiadostiam o bonus za vývoz. Stanovisko Komisie je potvrdené odpoveďami získanými od koncesionárov, ktorí boli známi vyvíjaním vývoznej činnosti počas predmetného obdobia, a žalobkyne ho nedokázali vyvrátiť.

40

Komisia zastáva názor, pokiaľ ide o informatické nástroje DIALOG a RDC, že uvádzaná skutočnosť, podľa ktorej slúžili na daňové účely, nevylučuje ich používanie, ako v prejednávanej veci, v takom zmysle, aký Komisia uviedla, teda na identifikáciu a kontrolu vývozu (odôvodnenie č. 122 napadnutého rozhodnutia).

41

Pokiaľ ide o nedostatok, žalobkyne nesprávne pochopili napadnuté rozhodnutie. V tomto rozhodnutí im Komisia nevytýka, že vyvolali nedostatok s cieľom obmedziť vývoz, ale sa obmedzila na konštatovanie, že tento nedostatok zosilnil účinok systému odmeňovania. Okrem nedostatku je potrebné zdôrazniť, že vo vzťahu k predajom na vývoz boli vyjadrené určité hrozby kontingentácie.

42

Pokiaľ ide o nátlak, je jasné, že jeho samotným cieľom bolo odradiť od vývozu.

43

Je potrebné pripomenúť, že na to, aby sa na dohodu vzťahoval zákaz uvedený v článku 81 ods. 1 ES, musí mať „za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu“. Podľa ustálenej judikatúry vedie alternatívna povaha tejto podmienky označená spojkou „alebo“ najskôr k nevyhnutnosti preskúmať samotný cieľ dohody vzhľadom na hospodársky kontext, v ktorom sa uplatňuje. No v prípade, že analýza ustanovení tejto dohody neodhalí dostatočný stupeň škodlivosti vo vzťahu k hospodárskej súťaži, bude potrebné skúmať jej následky a aby sa mohla zakázať, požadovať zhromaždenie dôkazov preukazujúcich, že hospodárska súťaž bola skutočne citeľným spôsobom vylúčená, obmedzená alebo skreslená (rozsudky Súdneho dvora z 30. júna 1966, LTM, 56/65, Zb. s. 337, 359, a z , Beef Industry Development Society et Barry Brothers, C-209/07, Zb. s. I-8637, bod 15).

44

Na posúdenie toho, či je dohoda zakázaná článkom 81 ods. 1 ES, je teda zbytočné zohľadňovať konkrétne následky, pokiaľ sa preukáže, že jej cieľom je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu (rozsudky Súdneho dvora z 13. júla 1966, Consten a Grundig/Komisia, 56/64 a 58/64, Zb. s. 429, 496, a z , Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C-105/04 P, Zb. s. I-8725, bod 125). Toto preskúmanie sa musí uskutočniť v duchu obsahu dohody a hospodárskeho kontextu, v ktorom došlo k jej uzavretiu (rozsudky Súdneho dvora z , CRAM a Rheinzink/Komisia, 29/83 a 30/83, Zb. s. 1679, bod 26; zo , General Motors/Komisia, C-551/03 P, Zb. s. I-3173, bod 66, a Beef Industry Development Society a Barry Brothers, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 16).

45

Rozlišovanie medzi „porušeniami na základe cieľa“ a „porušeniami na základe následku“ spočíva v tom, že určité formy dohôd medzi podnikmi možno považovať za škodlivé pre dobré fungovanie hospodárskej súťaže už z dôvodu ich povahy (rozsudok Beef Industry Development Society a Barry Brothers, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 17).

46

Z judikatúry vyplýva, že dohoda v oblasti distribúcie má obmedzujúci cieľ v zmysle článku 81 ES, pokiaľ vyjadruje úmysel znevýhodňovať predaj na vývoz oproti vnútroštátnemu predaju, a vedie tak k rozdeleniu dotknutého trhu (pozri rozsudok General Motors/Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 67, a tam citovanú judikatúru; pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 18. septembra 2003, Volkswagen/Komisia, C-338/00 P, Zb. s. I-9189, body 44 a 49).

47

Taký cieľ možno dosiahnuť nielen pomocou priamych obmedzení vývozu, ale aj pomocou takých nepriamych opatrení, akým je vylúčenie predaja na vývoz zo systému prémií, keďže pôsobia na ekonomické podmienky týchto transakcií (rozsudok General Motors/Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 68).

48

V napadnutom rozhodnutí sa Komisia, ktorá sa výslovne odvolala na vyššie uvedenú judikatúru (odôvodnenie č. 102 až 104 napadnutého rozhodnutia) a pripomenula, že „[táto] judikatúra…, ako aj [jej] prax…, jasne označujú opatrenia, ktorých cieľom je obmedziť súbežný vývoz automobilov, za obmedzenia na základe cieľa“ (odôvodnenie č. 102 napadnutého rozhodnutia), domnievala, že cieľom systému bonusu zavedeného v rokoch 1997 až 2003 bolo podnietiť koncesionárov, aby upustili od predaja, ktorý by bol možný, ak by mali k dispozícii dodatočnú maržu vyplývajúcu z bonusu (odôvodnenie č. 110 napadnutého rozhodnutia) a že cieľom tohto systému samotného bolo obmedziť hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ods. 1 ES (odôvodnenie č. 123 napadnutého rozhodnutia).

49

Súd prvého stupňa sa domnieva, že bez ohľadu na námietky žalobkýň je tento záver Komisie správny.

50

Na úrovni rokov 1997 až 2003 treba rozlišovať medzi predmetom napadnutého rozhodnutia v roku 1997 na jednej strane, a jeho predmetom v rokoch 1998 až 2003 na druhej strane.

51

Pokiaľ ide o rok 1997, v ktorom obežníky žalobkýň týkajúce sa systému odmeňovania výslovne hovorili o registráciách na území Holandska, žalobkyne napriek tomu, že požadujú zrušenie napadnutého rozhodnutia ako celku, nespochybňujú vážne skutočnosť, že systém bonusu platný v uvedenom roku odmeňoval koncesionárov na základe registrácií v Holandsku, že predaj na vývoz bol teda vylúčený z tohto systému prémií a že teda mohol byť na základe toho v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže.

52

Toto vážne nespochybnenie tak konkrétnych podmienok systému odmeňovania v roku 1997, ako aj jeho objektívne protisúťažnej povahy, sa prejavuje niekoľko krát v písomných vyjadreniach žalobkýň pred Súdom prvého stupňa, v ktorých žalobkyne v skutočnosti uvádzajú svoje argumenty týkajúce sa rokov 1998 až 2003.

53

Žalobkyne tak uvádzajú, že „obežníky už od roku 1998 neobsahovali napadnuteľnú zmienku“, že „hoci sa v prípade obežníkov týkajúcich sa roka 1997 mohlo naozaj zdať, že obsahujú napadnuteľnú zmienku, táto bola od roku 1998 vypustená“, alebo ďalej že „obežníky stanovujúce bonus neobsahujú s výnimkou napadnuteľnej zmienky z obežníka na rok 1997, ktorá bola od roku 1998 opravená, nijakú zmienku, ktorá by vylučovala vyplácanie bonusu za vývoz“. Žalobkyne „zdôrazňujú neexistenciu protisúťažného cieľa systému odmeňovania systém odmeňovania (s výnimkou postrehov týkajúcich sa roku 1997)“. Uznávajú, že „je pravda, že obežníky týkajúce sa systému odmeňovania na rok 1997 obsahovali zmienku o [registráciách] nových vozidiel na holandskom trhu“. Žalobkyne „spochybňujú existenciu akéhokoľvek protisúťažného charakteru systému odmeňovania spoločnosti PNE v Holandsku v období rokov 1998 až 2003“. V štádiu spochybňovania dĺžky trvania porušenia žalobkyne tvrdia, pokiaľ ide o systém odmeňovania, že „dôkazy predložené Komisiou… nepreukazujú [ich] účasť… na porušení článku 81 ods. 1 ES v období od roku 1998 do septembra 2003“. Žalobkyne, ktoré sa domnievajú, že „preukázali…, že odkaz na Holandsko v systéme odmeňovania na rok 1997 bol od roku 1998 vypustený“, tvrdia, že „Komisia sa teda dopúšťa pochybenia… pokiaľ ide o dĺžku trvania porušenia, ktorá musí byť obmedzená len na rok 1997, keďže v tomto roku existovala dohoda v zmysle článku 81 ods. 1 ES“.

54

Žalobkyne na svoju obranu nanajvýš uvádzajú, že systém odmeňovania nebol výsledkom protisúťažného úmyslu z ich strany, ale len vôle podnietiť holandských koncesionárov, aby čo najlepšie využívali svoje zmluvné územia s cieľom zvýšiť trhový podiel značky Peugeot v Holandsku.

55

Okrem skutočnosti — ako v podstate uvádza Komisia v odôvodnení č. 142 napadnutého rozhodnutia —, že tento argument sa zle zosúlaďuje s ustálenou skutočnosťou, že právo na bonus sa nezískava iba na základe predajov na zmluvnom území koncesionára, ale širšie na základe predajov tohto koncesionára na úrovni štátu, však tento argument neuznáva pojem protisúťažnej dohody na základe cieľa, ktorý sa uplatňuje bez ohľadu na prípadnú okolnosť, že účastníci dohody nemali v úmysle narušiť hospodársku súťaž, alebo si dokonca neuvedomovali, že ju môžu narušiť. Dôkaz o úmysle obmedziť hospodársku súťaž totiž nie je prvkom nevyhnutným na určenie toho, či je cieľom dohody také obmedzenie (rozsudky Súdneho dvora z 1. februára 1978, Miller International Schallplatten/Komisia, 19/77, Zb. s. 131, bod 18; CRAM a Rheinzink/Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 26, a General Motors/Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 77; pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano k rozsudku General Motors/Komisia, už citovanému v bode 44 vyššie, Zb. s. I-3177, bod 77).

56

Treba ďalej pripomenúť, že podľa judikatúry možno dohodu považovať za dohodu s obmedzujúcim cieľom aj vtedy, ak jej cieľom nie je len obmedziť hospodársku súťaž, ale sleduje aj iné, legitímne ciele (pozri rozsudok General Motors/Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 64, a tam citovanú judikatúru).

57

Z toho vyplýva, že argument žalobkýň založený na tom, že údajne sledovali len cieľ dynamizovať predaj v Holandsku, neodporuje skutočnosti, ktorá navyše nebola vážne spochybnená, že systém odmeňovania platný v roku 1997 svojim spôsobom vyjadroval vôľu zaobchádzať s predajom nových vozidiel značky Peugeot na vývoz menej priaznivo než s vnútroštátnym predajom a mal teda podľa judikatúry uvedenej v bodoch 46 a 47 vyššie protisúťažný cieľ.

58

Ako je uvedené nižšie, Komisia v napadnutom rozhodnutí v každom prípade správne konštatovala, že žalobkyne si boli úplne vedomé protisúťažnej povahy systému odmeňovania, ktorý zaviedli.

59

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že čo sa týka roku 1997, žalobkyne pred Súdom prvého stupňa okrem dovolávania sa dobrej viery, čo je napokon irelevantné, neuvádzajú žiaden solídny argument na spochybnenie skutočnosti, že systém odmeňovania na tento rok vylučoval vývoz z možnosti poskytnutia bonusu a obsahoval tak obmedzenie hospodárskej súťaže na základe cieľa.

60

Pokiaľ ide o roky 1998 až 2003, žalobkyne tvrdia, že systém odmeňovania už nebolo možné považovať za protisúťažný, lebo problematická zmienka uvedená v obežníkoch platných na rok 1997, ktorá sa týkala registrácií v Holandsku, sa už v obežníkoch zasielaných koncesionárom od roku 1998 nenachádzala. Posledné uvedené obežníky už obsahovali len zmienky, ktoré sa mohli uplatniť tak na registrácie v Holandsku, ako aj na registrácie v cudzine. Tak to bolo aj v prípade odkazov na „sivé značky“ a „žlté značky“ obsiahnutých v obežníkoch, pričom tieto odkazy sa považovali za generické odkazy na úžitkové vozidlá a osobné vozidlá bez ohľadu na miesto ich registrácie. Žalobkyne tiež zdôrazňujú okolnosť, že niektorí koncesionári požiadali o vyplatenie bonusu za predaje na vývoz a aj ho získali.

61

Súd prvého stupňa uvádza, že je pravda, že zmienky nachádzajúce sa v obežníkoch týkajúcich sa roku 1997, ktoré výslovne odkazovali na registrácie na území Holandska, sa už nenachádzajú ani v obežníku z 24. decembra 1997 týkajúcom sa systému bonusu na rok 1998, ani v obežníkoch týkajúcich sa nasledujúcich rokov. Odteraz používaný výraz opisuje cieľ systému bonusu v zmysle „lepšieho odmeňovania koncesionára značky Peugeot, ktorý zabezpečuje dobré obchody a je aktívny z obchodného hľadiska“.

62

Žalobkyne však nikde vo svojom obežníku na rok 1998, a okrem toho ani v žiadnom z ďalších obežníkov na nasledujúce roky neuvádzajú, že systém bonusu sa odteraz bude uplatňovať aj na predaj na vývoz, a už vôbec v nich neposkytujú údaje, pokiaľ ide o prípadné procesné podmienky, ktoré treba splniť na získanie bonusu za tieto predaje. V obežníku z 24. decembra 1997 naopak koncesionárom píšu, že „v zásade nedôjde v roku 1998 k žiadnej zmene systému“ a opakujú zmienky rovnakého druhu v obežníkoch na každý ďalší rok.

63

Pokiaľ ide o výrazy „sivé značky“ a „žlté značky“, je síce pravda, že sa v obežníkoch na roky 1998 až 2003 používajú na označenie ľahkých úžitkových vozidiel na jednej strane, a osobných automobilov na druhej strane, ktoré podliehajú odlišným bonusom a treba ich nevyhnutne rozlišovať, nič to však nemení na tom, že použitie týchto výrazov vôbec neprináša koncesionárom informáciu, že odteraz sa bude bonus poskytovať aj za vozidlá predané na vývoz.

64

Ako naopak Komisia správne usúdila v druhej vete odôvodnenia č. 54 napadnutého rozhodnutia, Súd prvého stupňa sa domnieva, že skutočnosť, že žalobkyne použili túto terminológiu „žltých značiek“ a „sivých značiek“ ktorá zodpovedá holandskému systému rozlišovania typov vozidiel podľa toho, ako vyzerá ich poznávacia značka, čo je systém, ktorý sa v iných členských štátoch nepoužíva, ako aj farebný kód charakteristický pre Holandsko, odkazuje koncesionárov na registrácie vykonávané na vnútroštátnom území.

65

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy žalobkyne neoprávnene napádajú závery Komisie tvrdením, že obežníky na obdobie po roku 1997 boli vo vzťahu k vývozu formulované neutrálnym spôsobom, čo bráni tomu, aby sa im pripísal protisúťažný cieľ. Cieľom týchto obežníkov, ktoré sú napísané takým spôsobom, aby sa vyhli akejkoľvek príliš zreteľnej protisúťažnej formulácii, je naopak v skutočnosti zachovať v mysli koncesionárov, ktorým boli zaslané, systém v takej podobe, v akej bol zavedený v roku 1997, teda v podobe obmedzujúcej poskytovanie bonusu len na predaje na vnútroštátnom území.

66

Konkrétna prezentácia tohto systému uskutočnená PNE, ktorú Komisia znázorňuje v odôvodnení č. 55 napadnutého rozhodnutia a ktorá vôbec nezvažuje zaúčtovanie vývozu na účelu bonusu, mohla iba podporiť toto chápanie systému bonusu koncesionármi.

67

Pokiaľ ide o okolnosť, že PNE presne vyhovela žiadostiam o vyplatenie bonusu za vývoz (pozri najmä odôvodnenie č. 57 poslednú zarážku a odôvodnenie č. 109 štvrtú a šiestu vetu napadnutého rozhodnutia), nemôže sama osebe spochybniť záver Komisie, že pravidlom bolo, že systém odmeňovania v rokoch 1998 až 2003 naďalej vylučoval vývoz zo systému bonusu.

68

Treba totiž uviesť na jednej strane, že keďže žalobkyne nemohli oficiálne stanoviť odmietnutie vyplácania bonusu za predaje na vývoz, lebo by tým otvorene vyjadrili protisúťažný charakter systému odmeňovania, skutočnosť, že presne vyhoveli žiadostiam o bonus, nemá sama osebe dôkaznú hodnotu.

69

Na druhej strane boli prípady žiadosti o vyplatenie bonusu za vývoz, a prípadne žiadosti o vyplatenie tohto bonusu spoločnosťou PNE, úplne izolované v kontexte chápania, z veľkej časti zdieľaného na úrovni koncesionárov, podľa ktorého sa uplatňovaný systém bonusu nevzťahoval na vývoz.

70

V tomto ohľade treba pripomenúť, že Komisia zaslala žiadosť o informácie zo 17. novembra 2004 šestnástim koncesionárom, ktorí boli identifikovaní ako vývozcovia a podľa Komisie tvorili približne 40% vývozu v rámci obdobia vyšetrovania. Komisia v odôvodnení č. 56 štvrtej vete napadnutého rozhodnutia konštatovala, že „z [trinástich] podnikov, ktoré odpovedali na [túto] žiadosť o informácie…, deväť… výslovne odpovedalo, že z pokynov PNE dostatočne jasne vyplýva, že vyvezené vozidlá nie sú spôsobilé na získanie výkonnostného bonusu, a bonus za vyvezené vozidlá teda nepožadovali“. Táto skupina deviatich koncesionárov sa skladá z koncesionárov [dôverné] ( 1 ).

71

Toto konštatovanie, ku ktorému Komisia dospela vo svetle odpovedí koncesionárov na túto žiadosť o informácie, jej umožnilo sa uistiť, že jej vlastné pochopenie mechanizmu bonusu po roku 1997 nevychádzalo z nesprávneho a izolovaného výkladu tohto mechanizmu, ale že ho chápe rovnako ako ho chápu ak nie všetci koncesionári, tak aspoň veľká väčšina z nich.

72

Žalobkyne sa pokúšajú spochybniť platnosť toho konštatovania dvomi argumentmi. Jednak rôznorodosť odpovedí koncesionárov preukazuje, že politika PNE v oblasti bonusu nebola jasne pochopená. Okrem toho odpovede poskytnuté koncesionármi nepotvrdzujú analýzu systému odmeňovania vykonanú Komisiou.

73

Pokiaľ ide najskôr o prvý argument žalobkýň založený na rôznorodosti odpovedí koncesionárov, stačí uviesť, že nespochybňuje konštatovanie uvedené v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého veľká väčšina koncesionárov, ktorí odpovedali na žiadosť o informácie, výslovne uviedla, že systém bonusu sa na vývoz nevzťahuje.

74

Pokiaľ ide ďalej o druhý argument, podľa ktorého odpovede koncesionárov nepotvrdzujú analýzu systému odmeňovania vykonanú Komisiou, žalobkyne tvrdia po prvé, že „viacero koncesionárov potvrdilo, že vedia o možnosti vyplatenia bonusu za vývoz, pokiaľ môžu predložiť doklady o registrácii v mene konečného zákazníka“, po druhé, že „ďalší [koncesionári] jasne potvrdili svoj nedostatok záujmu na vyplatení bonusu za vyvezené vozidlá“, a po tretie, že „koncesionári vylúčení zo siete Peugeot“ konali so „zlým úmyslom“.

75

Čo sa najskôr týka prvého z týchto tvrdení, založeného na bode 3 listu AP z 27. júna 2005, koncesionármi, ktorých sa toto tvrdenie implicitne týka sú [dôverné] (bod 3.1 listu z ), [dôverné] (bod 3.2 tohto listu), [dôverné] (bod 3.3 tohto listu) a [dôverné] (bod 3.4 tohto listu).

76

Pokiaľ ide o [dôverné], [dôverné] a [dôverné], títo koncesionári v žiadnom prípade nepatria do skupiny deviatich koncesionárov spomínanej v odôvodnení č. 56 štvrtej vete napadnutého rozhodnutia a v bode 70 vyššie.

77

Aj keby teda prvé tvrdenie žalobkýň bolo, pokiaľ ide o týchto koncesionárov, správne, nijako nespochybňuje konštatovanie Komisie uvedené v odôvodnení č. 56 napadnutého rozhodnutia.

78

Napokon a subsidiárne, pokiaľ ide o [dôverné], treba uviesť, že AP vo svojom liste z 27. júna 2005 diskutabilným spôsobom vykladá odpovede tohto koncesionára na dotazník Komisie, keď tvrdí, že znamenali, že tento koncesionár chápal systém odmeňovania tak, že sa vzťahuje aj na vývoz.

79

Okolnosť, že tento koncesionár sa s cieľom získať kvalitatívny bonus počas trvania výpovednej lehoty vyplývajúcej z vypovedania jeho koncesionárskej zmluvy, vzdal po dohode s PNE kvantitatívneho bonusu, totiž vôbec neznamená, že tento koncesionár sa domnieval, že uvedený kvantitatívny bonus sa vzťahoval na vývoz.

80

Navyše je síce pravda, že [dôverné] začal s vývozom až v roku 2002 a jeho odpoveď v dotazníku, podľa ktorej nežiadal o bonus pred rokom 2000, „lebo na to nepomyslel“, môže byť teda prekvapivá, nič to nemení na tom, že táto odpoveď vyjadruje skôr myšlienku, že [dôverné] sa domnieval, že bonus sa nevzťahuje na vývoz.

81

Treba tiež uviesť, že Komisia má pravdu, keď vo svojej obrane uvádza, pokiaľ ide o [dôverné], že tvrdenie AP uvedené v bodoch 3.2.31 a 3.2.32 listu z 27. júna 2005, podľa ktorého tento koncesionár odovzdal žiadosť o bonus bez toho, aby k nej pripojil potrebné doklady, nie je preukázané. Body 3.2.31 a 3.2.32 listu z totiž nie sú podložené.

82

Pokiaľ ide o [dôverné], tento koncesionár patrí do skupiny deviatich koncesionárov, o ktorých sa Komisia domnievala, že vo svojich odpovediach na žiadosť o informácie zo 17. novembra 2004 výslovne odpovedali, že z pokynov PNE dostatočne jasne vyplývalo, že vyvezené vozidlá nemohli bonus získať.

83

Argumentom žalobkýň sa v podstate tvrdí, že hoci je pravda, že [dôverné] požadoval bonus až od roku 2003, nič to nemení na tom, že z listu tohto koncesionára z 2. mája 2001 vyplýva, že bol už predtým „informovaný o tejto možnosti“ žiadať o bonus.

84

Z vysvetlení poskytnutých [dôverné] v jeho odpovedi na žiadosť o informácie zo 17. novembra 2004 však doslovne vyplýva, že aj keď tento koncesionár začal požadovať bonus za svoj vývoz až v roku 2003, je to tak preto, že predtým „nevedel o možnosti žiadať oň“ a o tejto možnosti „sa dozvedel až v roku 2003“.

85

Súd prvého stupňa sa rovnako ako Komisia domnieva, že túto odpoveď možno chápať iba v tom zmysle, že [dôverné] sa pred rokom 2003 domnieval, že bonus sa na vývoz nevzťahuje.

86

Toto chápanie je v rozpore s tvrdením žalobkýň podporené listom tohto koncesionára spoločnosti Peugeot z 2. mája 2001, ktorý Komisia predložila vo svojej obrane. Z tohto listu totiž vyplýva, že tento koncesionár nielenže nebol údajne „informovaný o možnosti“ žiadať o bonus za vývoz, ale chápal systém bonusu tak, že sa neuplatňuje na vývoz, sťažoval sa u spoločnosti Peugeot a žiadal, aby bolo toto vylúčenie v jeho prípade prehodnotené.

87

Pokiaľ ide o existenciu, spomínanú AP v jej odpovedi z 30. júla 2004 na oznámenie o výhradách a v jej liste z , rukou písanej poznámky „in principe wel! Jc“ (v zásade áno! Jc) uvedenej na okraji tohto listu z , ktorá podľa AP znamená „v zásade áno“ na vyplatenie bonusu za vývoz, nemôže spochybniť stanovisko Komisie.

88

Zmysel tejto rukou písanej poznámky je totiž v rozpore s tvrdením AP neurčitý. Táto poznámka je okrem toho len internou vysvetlivkou, ktorú AP uviedla na okraji listu, s ktorým nebol [dôverné] pravdepodobne nikdy oboznámený. Žalobkyne navyše netvrdia — a už vôbec to nedokazujú — že s ním bol oboznámený, ani že s ním bol oboznámený v takom význame, aký mu pripisuje AP. Keby to tak bolo, [dôverné] by určite nečakal, ako v prejednávanej veci, so žiadosťou o bonus za svoj vývoz až do roku 2003.

89

Pokiaľ ide o poznámky AP uvedené v bode 3.3.33 jej listu z 27. júna 2005, ktoré sa týkali skutočnosti, že [dôverné] uznal, že formuloval svoje žiadosti o bonus nevhodným spôsobom, vzťahujú sa hypoteticky na rok 2003, v priebehu ktorého tento koncesionár začal žiadať o bonus, a nespochybňujú teda záver Komisie, podľa ktorého [dôverné] pred rokom 2003 chápal, že bonus sa na vývoz neuplatňuje.

90

Z úvah obsiahnutých v bodoch 75 až 89 vyššie vyplýva, že prvé tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého „viacerí koncesionári potvrdili, že vedeli o možnosti vyplatenia bonusu za vývoz, pokiaľ môžu predložiť doklady o registrácii v mene konečného zákazníka“, a skutočnosti, na ktoré toto tvrdenie odkazuje, nespochybňujú konštatovanie Komisie uvedené v odôvodnení č. 56 štvrtej vete napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého veľká väčšina koncesionárov, ktorí odpovedali na žiadosť o informácie, uviedla, že zo pokynov PNE jasne vyplývalo, že vyvezené vozidlá nie sú spôsobilé na získanie bonusu.

91

Čo sa ďalej týka druhého tvrdenia žalobkýň, podľa ktorého iní koncesionári jasne potvrdili nedostatok záujmu na vyplatení bonusu za vyvezené vozidlá, odkazuje na bod 1 listu z 27. júna 2005. Koncesionári, ktorých sa toto tvrdenie implicitne týka sú koncesionári [dôverné], [dôverné] a [dôverné].

92

Pokiaľ ide o [dôverné], tento koncesionár v žiadnom prípade nepatrí do skupiny deviatich koncesionárov uvedenej v odôvodnení č. 56 štvrtej vete napadnutého rozhodnutia a v bode 70 vyššie. Druhé tvrdenie žalobkýň je preto vo vzťahu k [dôverné] a z rovnakých dôvodov, aké sú uvedené v bodoch 76 a 77 vyššie, pokiaľ ide o [dôverné], [dôverné] a [dôverné], irelevantné na účely spochybnenia konštatovania Komisie uvedeného v odôvodnení č. 56 štvrtej vete napadnutého rozhodnutia.

93

Pokiaľ ide o [dôverné], tento koncesionár patrí do tejto skupiny deviatich koncesionárov.

94

[Dôverné] vo svojej odpovedi na žiadosť o informácie zo 17. novembra 2004 v podstate odpovedal, že chápal systém bonusu tak, že jeho cieľom bolo, aby koncesionári dosahovali svoje ciele v sektore, ktorý im bol zverený, a že preto nebolo logické žiadať o bonus za vývoz. Ako správne uvádza Komisia, skutočnosť, že [dôverné] uviedol, že uskutočnenie maxima predajov v jeho sektore zodpovedá jeho stratégii, neznamená, že by ho nezaujímal bonus za vývoz. Jeho odpoveď dobre vyjadruje skutočnosť, že sa domnieval, že na bonus za vývoz nemá právo.

95

[Dôverné] tak v rozpore s tvrdeniami žalobkýň neprejavil nedostatok záujmu o bonus, ale oznámil, že chápal bonus tak, že sa logicky nevzťahuje na vývoz. [Dôverné] teda vnímal systém odmeňovania presne v tom zmysle, v akom si žalobkyne želali, aby ho koncesionári vnímali.

96

Pokiaľ ide o [dôverné], ktorý tiež patrí do vyššie uvedenej skupiny deviatich koncesionárov, hovorí sa o ňom v bode 1.13 listu z 27. júna 2005.

97

Tento koncesionár vo svojej odpovedi na otázku č. 6 uvedenú v žiadosti o informácie Komisie uviedol, že okolnosť, že nežiadal o bonus „je vysvetlená tým, že čísla preňho neznamenajú veľa a vývoz nie je centrálnou činnosťou [jeho] podniku“.

98

Vzhľadom na túto odpoveď je zrejme nesprávne, že Komisia zaradila tohto koncesionára medzi tých koncesionárov, ktorí podľa nej jasne uviedli, že chápali systém bonusu tak, že sa neuplatňuje na vývoz.

99

Z úvah obsiahnutých v bodoch 91 až 98 vyššie teda vyplýva, že druhé tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého „ďalší koncesionári jasne potvrdili svoj nezáujem na vyplatení bonusu za vyvezené vozidlá“, je správne, pokiaľ ide o [dôverné], ale že pokiaľ ide o [dôverné] a [dôverné], je na účely spochybnenia tvrdenia Komisie obsiahnutého v odôvodnení č. 56 štvrtej vete napadnutého rozhodnutia irelevantné a nesprávne.

100

Čo sa nakoniec týka tretieho tvrdenia žalobkýň, ktoré odkazuje na bod 4 listu z 27. júna 2005, toto tvrdenie naznačuje, že niektorí koncesionári so zlým úmyslom poskytli vo svojich odpovediach na žiadosť o informácie zo nesprávne údaje nepriaznivé pre Peugeot. Koncesionári, ktorých sa toto tvrdenie implicitne týka, sú koncesionári [dôverné] a [dôverné].

101

Pokiaľ ide o [dôverné], AP sa v bodoch 4.1.38 a 4.1.39 svojho listu z 27. júna 2005 domnieva, že odpoveď tohto koncesionára, podľa ktorej nežiadal o bonus (za vývoz, ktorý uskutočnil v rokoch 1997 a 1998) zo strachu pred odvetnými opatreniami, ktoré by mohli nadobudnúť podobu predĺžených dodacích lehôt, obmedzených dodávok alebo straty jeho koncesionárskej zmluvy, je zlomyseľným a nepodloženým obvinením. AP založila svoje stanovisko na skutočnosti, že podmienky, s ktorými bolo v rokoch 2000 až 2003 spojené vypovedanie koncesionárskej zmluvy, [dôverné] dodržiaval a netýkala sa ich žiadna hrozba, na základe ktorej by sa mohol obávať odvetných opatrení v prípade vývozu počas tejto výpovednej lehoty (bod 4.1.39, in fine, a body 4.1.40 až 4.1.42 listu z ).

102

Ako však v podstate uvádza Komisia vo svojej obrane, toto vysvetlenie AP, ktoré odkazuje na podmienky vypovedania koncesionárskej zmluvy [dôverné], sa týka obdobia rokov 2000 až 2003, ktoré sa líši od obdobia rokov 1997 až 1998, na ktoré sa odpoveď [dôverné] v dotazníku Komisie nevyhnutne vzťahuje, pretože [dôverné] vyvážal iba počas obdobia rokov 1997 až 1998.

103

Vysvetlenie AP, že [dôverné] sa nemohol bez zlého úmyslu na jeho strane odvolávať na riziko odvetných opatrení za jeho činnosti v rokoch 2000 až 2003, nijako nepodopiera tvrdenie žalobkýň pred Súdom prvého stupňa, podľa ktorého odpoveď [dôverné] na žiadosť o informácia bola poskytnutá so zlým úmyslom.

104

Žalobkyne však v replike nijako nevyvracajú úvahy uvedené Komisiou v obrane. Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že žalobkyne vo svojich písomných vyjadreniach z právneho hľadiska nedostatočne podložili svoje obvinenie [dôverné] zo zlého úmyslu.

105

Rovnaký záver sa vnucuje v prípade koncesionára [dôverné], vo vzťahu ku ktorému Komisia vo svojej obrane v podstate uvádza rovnaké úvahy, ako pokiaľ ide o [dôverné], pričom žalobkyne ich v replike opäť nevyvracajú.

106

Z úvah obsiahnutých v bodoch 100 až 105 vyššie teda vyplýva, že tretie tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého niektorí koncesionári so zlým úmyslom poskytli vo svojich odpovediach na žiadosť o informácie zo 17. novembra 2004 nepravdivé odpovede, ktoré sú nepriaznivé pre Peugeot, nebolo pred Súdom prvého stupňa dostatočne preukázané z právneho hľadiska.

107

S ohľadom na všetky úvahy uvedené v bodoch 73 až 106 vyššie nespochybňujú tvrdenia žalobkýň, hoci sú zrejme čiastočne odôvodnené, ako v prípade koncesionára [dôverné] uvedenom v bodoch 96 až 98 vyššie, konštatovanie Komisie uvedené v odôvodnení č. 56 štvrtej vete napadnutého rozhodnutia.

108

Pokiaľ ide o argument žalobkýň založený na tom, že informatické systémy DIALOG a RDC boli neutrálnymi nástrojmi sledujúcimi riadiace a daňové ciele, treba uviesť, že okolnosť, že tieto systémy skutočne sledovali také ciele nijako nebránila tomu, aby žalobkyne používali informácie, ktoré tieto systémy obsahovali, aj s cieľom sledovať a kontrolovať vývoznú činnosť koncesionárov. V tomto ohľade sa vážne nespochybňuje, že tieto nástroje umožňovali žalobkyniam identifikovať prípady vývozu uskutočneného koncesionármi a že sa využívali na potreby uplatňovania systému odmeňovania, a najmä, ako uviedla Komisia (odôvodnenie č. 37 štvrtá zarážka, odôvodnenie č. 57 prvá zarážka, odôvodnenia č. 60 až 72 a 122 napadnutého rozhodnutia), na identifikáciu vyvezených vozidiel a ich vylúčenie zo poskytnutia bonusu.

109

Pokiaľ ide o argument žalobkýň, podľa ktorého nedostatky v zásobovaní holandských koncesionárov nevychádzali z úmyslu obmedziť vývoz, stačí odpovedať, že Komisia v odôvodneniach č. 117 až 120 napadnutého rozhodnutia nepovažovala tieto nedostatky za obmedzenie hospodárskej súťaže, ale len za jav, ktorý de facto posilnil účinok systému odmeňovania zavedeného žalobkyňami.

110

Nakoniec treba uviesť, že žalobkyne v bode 115 žaloby prezentujú úvahy, ktoré potvrdzujú záver, že cieľom tohto systému bolo obmedziť súbežný vývoz.

111

Žalobkyne tak tvrdia, že európsky automobilový trh je podstatne deformovaný národnými nerovnosťami v zdanení nákupu nových vozidiel, že tieto nerovnosti vedú konštruktérov k zvyšovaniu ich cien v krajinách s nízkym zdanením a k ich znižovaniu v krajinách s vysokým zdanením, čo potom spôsobuje záplavu súbežného vývozu. Žalobkyne dodávajú, že Komisia útokom na konštruktérov automobilov, a nie na daňové systémy, riskuje, že podnieti konštruktérov, aby zvýšili svoje ceny v krajinách s vysokým daňovým zaťažením, a to na škodu miestnych spotrebiteľov.

112

Ak je teda pravda, ako napokon tvrdia žalobkyne (pozri bod 54 vyššie), že cieľom mechanizmu bonusu je len zdynamizovať predaje koncesionárov na ich zmluvných územiach, neexistuje nijaký dôvod na to, aby žalobkyne vnímali odsúdenie tohto mechanizmu Komisiou ako okolnosť, ktorá ich môže podnietiť, aby práve na účely boja proti súbežnému vývozu zvýšili ceny v krajinách s vysokým daňovým zaťažením. Inak povedané, vnímanie odsúdenia systému bonusu žalobkyňami ako skutočnosti, ktorá ich môže dotlačiť prehodnotili smerom nahor svoje ceny v krajinách, v ktorých mali až doteraz nízke ceny, posilňuje záver, podľa ktorého bolo cieľom tohto systému obmedzenie súbežného vývozu.

113

Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že Komisia v napadnutom rozhodnutí v rozpore s tvrdeniami žalobkýň správne dospela k záveru o existencii systému odmeňovania, ktorého zjavný a navyše vo vzťahu k roku 1997 vážne nespochybnený protisúťažný cieľ žalobkyne po tomto roku nezrušili, ale ho naopak zachovali. Za týchto podmienok treba tento žalobný dôvod, pokiaľ ide o systém odmeňovania, zamietnuť.

114

Výraz „nátlak“, použitý Komisiou v napadnutom rozhodnutí, označuje po prvé iniciatívy smerujúce k zvýšeniu citlivosti koncesionárov na potrebu obmedziť vývoz, po druhé priamy nátlak na jednotlivých koncesionárov, po tretie hrozby obmedzenia dodávok, najmä pokiaľ ide o najviac vyvážané modely, a po štvrté obmedzenia dodávok.

115

Žalobkyne spochybňujú, že nátlak identifikovaný Komisiou v napadnutom rozhodnutí sledoval protisúťažný cieľ.

116

Po prvé, pokiaľ ide o iniciatívy, ktorých cieľom bolo zvýšiť citlivosť koncesionárov na potrebu obmedziť vývoz (odôvodnenia č. 74 až 76 napadnutého rozhodnutia a poznámky pod čiarou č. 127 až 130 k týmto odôvodneniam), žalobkyne tvrdia, že za nátlak nemožno považovať jednoduché úvahy alebo vyhlásenia a že niektoré z vyhlásení zohľadnených Komisiou boli formulované v neprítomnosti koncesionárov alebo ich nemožno pripísať PNE. Cieľom obežníka spomenutého na konci odôvodnenia č. 75 napadnutého rozhodnutia je len pripomenúť prísne pravidlá platné pre predaje prostredníctvom sprostredkovateľov.

117

Túto argumentáciu nemožno prijať.

118

Ako totiž v podstate uvádza Komisia, žalobkyne tvrdením, že za nátlak nemožno považovať jednoduché úvahy alebo vyhlásenia, alebo že niektoré zo sporných vyhlásení boli formulované v neprítomnosti koncesionárov, nijako nespochybňujú protisúťažný cieľ týchto iniciatív, ale sa nanajvýš obmedzujú na spochybnenie toho, že tieto iniciatívy boli predmetom dohody.

119

Napokon ťažko možno spochybniť, že konkrétne príklady uvedené Komisiou v poznámkach pod čiarou č. 127 až 130 k odôvodneniam č. 75 a 76 napadnutého rozhodnutia zodpovedajú iniciatívam žalobkýň, ktorých cieľom je obmedziť vývoz z Holandska, alebo ich aspoň odrážajú.

120

Pokiaľ teda ide po prvé o dokument nazvaný „Rýchla správa zo služobnej cesty v Holandsku 4. a 5. septembra 1996“, ktorého sa týka poznámka pod čiarou č. 127 k odôvodneniu č. 75 prvej vete napadnutého rozhodnutia, je síce pravda, že ide o internú správu AP, ktorá bezpochyby nebola určená pre koncesionárov, nič to nemení na tom, že výťah z tohto dokumentu citovaný v tejto poznámke pod čiarou, podľa ktorého „stúpajúci počet prípadov spätného vývozu vedie [PNE] k tomu, aby minimalizovala tento objem na [koncesionára] pri prísnom dodržaní zákonov“, dobre odráža existenciu iniciatív PNE, ktorých cieľom je zabrániť stúpajúcemu objemu spätného vývozu uskutočňovaného holandskými koncesionármi.

121

Pokiaľ ide po druhé o predposlednú a poslednú vetu odôvodnenia č. 75 napadnutého rozhodnutia a poznámku pod čiarou č. 128 k tomuto odôvodneniu, výťah z protokolu zo stretnutia z 24. septembra 1996 medzi PNE a poradnou komisiou VPDN, citovaný v tejto poznámke pod čiarou č. 128, takisto jasne vyjadruje iniciatívu PNE, ktorej cieľom je obmedziť vývoz. Z tohto výťahu totiž vyplýva, že „vedenie [PNE] vyhlasuje, že je rozladené z konštatovania, že… na holandskom trhu sa vyskytujú problémy s dodávkami v dôsledku (spätného) vývozu uskutočňovaného koncesionármi“, že „[PNE] súhlasí [s tým, že objednávky na dodávky na holandský trh musia mať vždy prednosť] a [že] urobí súpis nevybavených objednávok v tomto ohľade“.

122

Stále podľa tohto výťahu „[PNE] ešte koncesionárom prostredníctvom obežníka pripomenie striktné pravidlá dodávok mimo Holandska… a má v úmysle uložiť v tejto oblasti prísne sankcie, pokiaľ sa zistí, že koncesionár nepostupoval dôsledne v súlade s týmito pravidlami“.

123

Tvrdenie žalobkýň, že cieľom tohto posledného obežníka ohláseného PNE bolo iba zabezpečiť dodržiavanie postupov predaja prostredníctvom sprostredkovateľov, a nie obmedziť vývoz, nespochybňuje záver uvedený v bode 121 vyššie, ktorý je dostatočne podložený znením prvých viet výťahu z protokolu z 24. septembra 1996, ktoré je pripomenuté v tom istom bode.

124

Okrem toho, aj keby bolo cieľom tohto obežníka to, čo uviedli žalobkyne, skutočnosť, že PNE sa rozhodla koncesionárom pripomenúť pravidlá, ktoré treba dodržiavať pri predaji prostredníctvom sprostredkovateľov, nie je vôbec nezlučiteľná s úmyslom obmedziť vývoz. Čo viac, úmysel PNE „uložiť v tejto oblasti prísne sankcie, pokiaľ sa zistí, že koncesionár nepostupoval dôsledne v súlade s týmito pravidlami“, formulovaný v protokole zo stretnutia z 24. septembra 1996 neskrývane výhražným spôsobom, mohol predstavovať súčasť celkovej stratégie smerujúcej v konečnom dôsledku k odradeniu koncesionárov od toho, aby sa zamerali na vývoznú činnosť.

125

Pokiaľ ide po tretie o odôvodnenie č. 76 napadnutého rozhodnutia, je pravda, a Komisia sa voči tomu vôbec neohradzuje, že príklady uvedené v tomto odôvodnení a poznámke pod čiarou č. 129 k tomuto odôvodneniu odkazujú na stanoviská a iniciatívy vyjadrené na úrovni VPDN. Hoci však tieto konkrétne príklady skutočne nepochádzajú od samotných žalobkýň, ale od členov VPDN, nič to nemení na tom, že ako správne uviedla Komisia (odôvodnenie č. 100 druhá veta napadnutého rozhodnutia), žalobkyne v skutočnosti využívali VPDN na odovzdávanie správ, že koncesionári majú obmedziť vývoz.

126

Pokiaľ ide po štvrté o konkrétny príklad poskytnutý Komisiou v odôvodnení č. 76 in fine napadnutého rozhodnutia a v poznámke pod čiarou č. 130 k tomuto odôvodneniu, ktorý sa týka želania konštruktéra vyjadreného [dôverné], generálnym riaditeľom PNE, aby nedochádzalo k vývozu, takisto jasne vyjadruje obmedzujúcu vôľu žalobkýň.

127

Po druhé, pokiaľ ide o priamy nátlak na jednotlivých koncesionárov (odôvodnenia č. 77 a 78 napadnutého rozhodnutia), žalobkyne tvrdia, že skutočnosť, že koncesionár sa vyjadruje o vývoze pred svojím Account Managers Dealernets (manažér účtov koncesionárov, ďalej len „AMD“), nemusí znamenať, že ide o nátlak. Vývoz je súčasťou obvyklej činnosti koncesionárov a je teda logické, že AMD sa môžu touto otázkou zaoberať, čo sa napokon robilo neutrálnym spôsobom.

128

Tento argument nie je presvedčivý a treba ho odmietnuť. V tomto ohľade treba uviesť, že zo znenia odôvodnenia č. 77 napadnutého rozhodnutia, ako aj z preskúmania poznámok pod čiarou k tomuto odôvodneniu, najmä z poznámok pod čiarou č. 132 až 134, ktoré odkazujú na správy z návštev AMD u koncesionárov, ako aj na internú poznámku Peugeot, vyplýva, že AMD počas svojich návštev u koncesionárov vyvíjali nátlak s cieľom odradiť ich od vývozu. Ako uvádza Komisia v odôvodnení č. 77 napadnutého rozhodnutia, poznámky AMD zhrnuté v ich správach z návštev nachádzajú svoj zmysel len v kontexte, že vývoz si musí z pohľadu žalobkýň zachovávať výnimočný charakter.

129

Pokiaľ ide o odôvodnenie č. 78 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa týka nátlaku, ktorého vykonávanie sa neopieralo o AMD, jediným zistiteľným argumentom v argumentácii žalobkýň, ktorý sa týka údajného nesprávneho posúdenia nátlaku Komisiou, je to, že príklady poskytnuté v tomto odôvodnení č. 78 a v poznámkach pod čiarou č. 136 až 140 k tomuto odôvodneniu nepochádzajú od PNE. Je síce pravda, že tieto príklady vychádzajú z listov koncesionárov, v prejednávanej veci z listu [dôverné] (poznámky pod čiarou č. 136, 137 a 138, už citované vyššie), listu [dôverné] (poznámka pod čiarou č. 139, už citovaná vyššie) a listu [dôverné] (poznámka pod čiarou č. 140, už citovaná vyššie). Nič to však nemení na tom, že tieto listy, v ktorých sa spomínajú obavy z „problémov s Peugeot Holandsko“ a „strach z odvetných opatrení“ v prípade vykonávania vývozu, alebo aj „veľký nátlak“ vykonávaný spoločnosťou Peugeot a perspektíva „veľmi prísnych sankcií“, najmä „vypovedania koncesionárskej zmluvy“, jasne vyjadrujú existenciu nátlaku zo strany PNE.

130

Po tretie, pokiaľ ide o hrozby obmedzenia dodávok najmä v prípade najviac vyvážaných modelov (odôvodnenia č. 79 až 81 napadnutého rozhodnutia), žalobkyne vážne nespochybňujú konštatovania v tomto zmysle, ku ktorým Komisia dospela na základe zápisníc zo stretnutí medzi obchodnou komisiou VPDN a zástupcami PNE (pozri poznámky pod čiarou č. 141 a 142 k odôvodneniu č. 79 napadnutého rozhodnutia, č. 143 k odôvodneniu 80 napadnutého rozhodnutia a č. 144 k odôvodneniu č. 81 napadnutého rozhodnutia).

131

Jediné argumenty žalobkýň, ktoré možno identifikovať v tomto ohľade, sa obmedzujú po prvé na tvrdenie, že citácie obsiahnuté v poznámkach pod čiarou č. 142 a 144 k odôvodneniam č. 79 a 81 napadnutého rozhodnutia nemožno pripísať PNE, ale VPDN a koncesionárom, a po druhé na tvrdenie, že citácia v poznámke pod čiarou č. 143 k odôvodneniu č. 80 napadnutého rozhodnutia zodpovedá vyhláseniu PNE urobenému v neprítomnosti koncesionárov.

132

Pokiaľ však ide o prvé tvrdenie, zo zápisnice zo stretnutia obchodnej komisie VPDN zo 16. júna 1997 jasne vyplýva, že výťah z tejto zápisnice, ktorý je reprodukovaný v poznámke pod čiarou č. 142, zodpovedá vyjadreniam PNE predneseným prostredníctvom jej zástupcov, a nie vyjadreniam koncesionárov. Pokiaľ ide o citáciu uvedenú v poznámke pod čiarou č. 144, teda „Požaduje sa nevyvážať 206-tky a nechať ich pre holandský trh!“, zo zápisnice zo stretnutia VPDN z vyplýva, že táto citácia je vyňatá z odpovedí, ktoré [dôverné], riaditeľ predaja a zástupca PNE na druhej časti tohto stretnutia, poskytol na otázky, ktoré preňho pripravili koncesionári a ktoré sú v zápisnici uvedené v italike.

133

Pokiaľ ide o druhé tvrdenie, podľa ktorého citácia uvedená v poznámke pod čiarou č. 143 k odôvodneniu č. 80 napadnutého rozhodnutia, ktorá je vyňatá z „poznámky plánu siete Holandsko z 30. mája 1997“ a podľa ktorej „[PNE] uvažuje o zmenšení svojej ponuky 806-tiek vyškrtnutím modelov, ktoré sa najviac vyvážajú“, zodpovedá vyhláseniu, ktoré PNE urobila v neprítomnosti koncesionárov, tento argument je vecne správny, ale to nič nemení na skutočnosti, že predmetná citácia dobre odráža vôľu PNE obmedziť svoju ponuku pre koncesionárov, pokiaľ ide o najviac vyvážané modely.

134

Z vyššie uvedeného vyplýva, že argumenty žalobkýň nestačia na spochybnenie posúdení Komisie.

135

Pokiaľ ide po štvrté o obmedzenia dodávok vozidiel určených na vývoz (odôvodnenia č. 82 až 85 napadnutého rozhodnutia), Komisia poskytla príklady takých obmedzení. Tieto obmedzenia dodávok nadobudli formu dlhých dodacích lehôt (odôvodnenie č. 82), uloženia osobitných finančných podmienok (odôvodnenie č. 83), alebo aj požiadaviek, aby objednávku sprevádzala žiadosť o registráciu v Holandsku (odôvodnenia č. 83 až 85).

136

Žalobkyne vážne nevyvracajú existenciu týchto obmedzení dodávok uplatňovaných na objednávky koncesionárov na vozidlá určené na vývoz.

137

Argument žalobkýň založený na tom, že dokumenty citované v poznámkach pod čiarou č. 145 až 147 a 150 k odôvodneniam č. 83 a 84 napadnutého rozhodnutia, ktorými sú sťažnosti kupujúcich a sprostredkovateľov a odpovede koncesionárov na tieto sťažnosti, obsahujú vyhlásenia, ktoré nemožno pripísať PNE, nemôže byť úspešný, lebo tento argument nespochybňuje existenciu obmedzení dodávok opísaných v týchto dokumentoch.

138

Treba zamietnuť aj argument žalobkýň, podľa ktorého sa dokument citovaný v poznámke pod čiarou č. 152 k odôvodneniu 85 napadnutého rozhodnutia týka diskusie medzi PNE a VPDN o nedostatku vozidiel, čo nemožno považovať za prejav nátlaku. Formálne správna skutočnosť, že tento dokument, zápisnica zo stretnutia medzi vedením PNE a konzultačným výborom VPDN z 2. novembra 1999, sa týka konkrétne diskusie medzi PNE a VPDN o nedostatku, nijako nespochybňuje existenciu obmedzení dodávok opísaných v odôvodnení č. 85 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa selektívne uplatňovali na vozidlá objednané koncesionármi pod počítačovým kódom zodpovedajúcim objednávkam na vývoz.

139

Nakoniec nemôžu mať úspech ani argumenty predložené žalobkyňami, pokiaľ ide o to, aký zmysel treba pripísať listu koncesionára [dôverné] z 31. júla 1997 spoločnosti Système européen promotion SARL (ďalej len „SEP“), francúzskemu sprostredkovateľovi pre nákup vozidiel a autorovi sťažností Komisii. Je jasné, že problémy, o ktorých [dôverné] v tomto liste uviedol, že hrozili v prípade ďalšieho vývozu pre SEP, vyplývali z obmedzujúcej politiky Peugeot a nie zo skutočnosti, že bolo možné [dôverné] vytýkať, že v rozpore so svojimi zmluvnými povinnosťami v rámci distribučnej siete Peugeot vykonával predaj predajcom mimo siete. SEP, adresát tohto listu, totiž nebol takým predajcom mimo siete, ale sprostredkovateľom konajúcim na účet konečných zákazníkov.

140

Z úvah uvedených v bodoch 116 až 139 vyššie vyplýva, že žalobkyne nedokázali spochybniť konštatovanie Komisie, podľa ktorého bolo cieľom rôznych iniciatív uvedených v napadnutom rozhodnutí, ktoré Komisia označila za nátlak, prinajmenšom obmedzenie, ak nie aj zrušenie súbežného vývozu, mali teda protisúťažný cieľ.

141

Za týchto podmienok, keďže žalobkyne nedokázali vyvrátiť konštatovania Komisie o protisúťažnom cieli tak systému odmeňovania, ako ani rôznych druhov nátlaku opísaných Komisiou v napadnutom rozhodnutí, treba tento žalobný dôvod zamietnuť.

142

Ďalej treba preskúmať prvý žalobný dôvod založený na neexistencii dohody v zmysle článku 81 ods. 1 ES z dôvodu, že systém odmeňovania a nátlak boli predmetom súhlasu zo strany koncesionárov.

143

Komisia podľa žalobkýň porušila článok 81 ods. 1 ES tým, že v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, že opatrenia uplatňované PNE možno kvalifikovať ako dohodu v zmysle tohto článku.

144

Pojem dohody sa sústreďuje na existenciu zhody vôle a Komisia teda bola povinná preukázať jednak výzvu, jednak výslovné alebo tiché prijatie tejto výzvy, čo neurobila.

145

Pokiaľ ide o systém odmeňovania koncesionárov, tento jednostranne presadila PNE. Okrem toho treba obežníky, ktoré sú napísané neutrálne, považovať za legálne, a porušenie by mohlo nanajvýš spočívať v prípadnej praxi PNE nevyplácať bonus za vývoz.

146

Neexistovala však dohoda na takej praxi, keďže pokračovanie v nákupe vozidiel koncesionármi nemožno samo osebe prirovnávať k takej dohode. Takú dohodu nemožno predpokladať, pretože nevyplácanie bonusu nie je v záujme koncesionára a taký protiprávny vývoj zmluvy nemožno považovať za prijatý vopred pri podpise koncesionárskej zmluvy.

147

Kontrola registrácií nesúvisí s vývozom, ale vyplýva z povinností uložených vnútroštátnou daňovou právnou úpravou, a jej cieľom je rozvoj predaja konečným zákazníkom.

148

Úloha VPDN, ktoré nezastupuje koncesionárov, nemôže viesť k záveru o existencii dohody medzi PNE a koncesionármi.

149

Medzi koncesionármi a PNE teda neexistuje dohoda o údajnom vylúčení bonusu v prípade vývozu. To vyplýva z rôznorodosti odpovedí koncesionárov na otázky, ktoré im Komisia položila v tomto ohľade.

150

Pokiaľ ide o nátlak, ktorý PNE údajne vyvíjala na svojich koncesionárov, tento nátlak, aj keby sa preukázal, predstavoval nanajvýš jednostranné konanie PNE a nie dohodu v zmysle článku 81 ods. 1 ES. Najlepší dôkaz o neexistencii súhlasu koncesionárov s týmto údajným nátlakom napokon spočíva vo veľkom objemu vývozu, ktorý vykonávali. Nakoniec súhlas s údajnou politikou PNE spočívajúcou v obmedzovaní alebo zákaze vývozu nemožno predpokladať, keďže taká politika je v rozpore so záujmom koncesionárov a je zjavne protisúťažná.

151

Iniciatívy prijaté VPDN a ním vyjadrené želania predstavujú len zaujatie konkrétnych stanovísk, ktoré aj za predpokladu, že by mohli mať nejaký vplyv, nezaväzovali koncesionárov a nepreukazovali ich súhlas.

152

Údajné obmedzenie zásobovania koncesionárov vozidlami zo strany PNE, ako aj zníženie ich počtu, sú jednostrannými opatreniami. K obmedzeniu zásobovania okrem toho nedošlo a zníženie počtu koncesionárov sa netýkalo hlavných vyvážajúcich koncesionárov.

153

Samotná existencia nátlaku alebo sankcií dokazuje nesúhlas koncesionárov a teda neexistenciu súhlasu z ich strany s hypotetickým návrhom PNE. Komisia nepreukázala existenciu výslovného alebo konkludentného súhlasu konkrétnych koncesionárov.

154

Komisia tvrdí, že obežníky a návrhy zasielané koncesionárom zo strany PNE, ktorých cieľom bolo ovplyvňovať koncesionárov pri plnení zmluvy o distribúcii a voči ktorým sa žiadny z koncesionárov zreteľne nebránil, predstavujú dohody, ktoré sú súčasťou pokračujúcich obchodných vzťahov spravujúcich sa vopred stanovenou všeobecnou dohodou a ktoré patria do pôsobnosti článku 81 ods. 1 ES.

155

Komisia identifikovala viacero skutočností, ktoré potvrdzujú aspoň konkludentný súhlas koncesionárov.

156

V napadnutom rozhodnutí nepotvrdila účasť VPDN na dotknutých dohodách, ale zohľadnila rezolúcie, oznámenia a diskusie vedené na úrovni tohto združenia, z ktorých vyplýva, že minimálne pokiaľ ide o koncesionárov priamo zapojených do vývozných transakcií, títo sa jasne vyjadrili vo veci záujmu sledovať politiku PNE v oblasti vývozu a s touto politikou teda súhlasili, pričom ju okrem toho považovali za súčasť zmluvných vzťahov s konštruktérom.

157

Pokiaľ ide o argument založený na údajnom neúspechu pokusov brzdiť súbežný vývoz, Komisia tvrdí, že neprijatie návrhu dodávateľa nevyvracia tézu o existencii dohody, keďže dôkaz o konkludentnom prijatí tohto návrhu nie je potvrdený len na základe správania distribútorov v dotknutom období. Komisia však netvrdila, že cieľom systému bonusu samého osebe je zákaz predajov na vývoz. Domnievala sa, že spôsobuje výrazne obmedzenie hospodárskeho manévrovacieho priestoru koncesionárov na vykonávanie takého vývozu.

158

Hoci je pravda, že PNE v prvom rade rozhodla o nových podmienkach navrhnutých koncesionárom jednostranne, tieto podmienky sa po tom, ako boli prostredníctvom každoročných obežníkov oznámené koncesionárom, zahrnuli do zmluvy o distribúcii. V období rokov 2000 až 2003, počas ktorého systém odmeňovania výslovne stanovoval, že sa považuje za prijatý koncesionárom, pokiaľ proti nemu koncesionár nevznesie výslovnú námietku, boli proti tomuto systému vznesené len dve námietky od koncesionárov, ktoré boli neskôr vzaté späť. Ťažko možno predpokladať, že by sa ten istý systém mohol v rokoch 1997 až 1999 uplatňovať jednostranne.

159

Komisia sa domnieva, že znenie obežníkov PNE nebolo neutrálne v žiadnom okamihu obdobia vyšetrovania a konkrétne uplatňovanie systému odmeňovania PNE iba potvrdzuje jej chápanie týchto obežníkov. Pokiaľ ide o uplatňovanie tohto systému koncesionármi, drvivá väčšina z nich o bonus za vyvezené vozidlá nepožiadala.

160

Nakoniec je potrebné jasne rozlišovať medzi návrhom týkajúcim sa konečnej ceny predaja koncesionármi, a, ako v prejednávanej veci, ustanovením stanovujúcim kúpnu cenu pre koncesionárov u konštruktéra. Najmä z tohto dôvodu mohla Komisia v prejednávanej veci dospieť k záveru o existencii dohody o cenách na základe viacerých nákupných aktov koncesionárov.

161

Údajná absencia záujmu koncesionárov o dohodu nemôže brániť konštatovaniu existencie tejto dohody. Nestačí totiž spomenúť záujem každého koncesionára zvýšiť krátkodobo svoje predaje (prostredníctvom vývozu), ak je očividné, že odporovanie politike konštruktéra by mohlo viesť k neblahým dôsledkom pre koncesionára v zmysle ceny, zásobovania, či dokonca pokračovania zmluvného vzťahu. Okrem toho možnosť PNE ľahko odhaliť akýkoľvek predaj na vývoz podnecoval koncesionárov k tomu, aby sa pripojili k systému.

162

To, že kontrolné systémy PNE mohli sledovať aj iné ciele než odhaľovanie predajov na vývoz, nebráni myšlienke, že mohli mať aj túto odhaľovaciu funkciu. Žalobkyne, ktoré ľutujú neexistenciu databázy registrácií na úrovni Spoločenstva, vôbec nenaznačujú, že by na svojej úrovni niečo robili na zacelenie tejto medzery, aby zaistili vyplácanie bonusu na predaje na vývoz.

163

Pokiaľ ide o úlohu VPDN, táto bola „ozvučnou skrinkou“ diskusií o systéme odmeňovania. Napadnuté rozhodnutie sa opiera o zásahy tohto združenia len podporne. Obežníky alebo aspoň objednávky podané v rámci systému odmeňovania stačia na konštatovanie existencie dohody. Komisia by mohla napriek tomu na potvrdenie existencie súhlasu koncesionárov zohľadniť skutočnosť, že združenie, ktoré zastupuje ich záujmy, sa podieľalo na vypracovaní a zmenách systému odmeňovania. Ak by koncesionári nesúhlasili s týmto systémom, muselo by sa to prejaviť na poradách VPDN.

164

Pokiaľ ide o údajnú rozdielnosť výkladu obežníkov koncesionármi, stačí uviesť, že väčšina z nich, vrátane tých, ktorí najviac vyvážali, poskytli odpovede, ktoré potvrdzujú stanovisko Komisie.

165

Pokiaľ ide o nátlak vyvíjaný na niektorých koncesionárov, ten iba dopĺňal všeobecnejšiu dohodu, ktorá sama osebe obmedzovala vývozu a s ktorou konkludentne súhlasila väčšina koncesionárov. Existencia kontrol a nátlaku, ako aj reakcia niektorých koncesionárov potvrdzuje hodnovernosť takého súhlasu so systémom odmeňovania. Existovalo pochopenie, tak z pohľadu PNE, ako aj pohľadu koncesionárov, že nedodržiavanie pokynov PNE predstavuje prípad nedodržiavania zmluvy o distribúcii.

166

Argument, podľa ktorého po nátlaku došlo k vrcholom vývozu, nie je presvedčivý. Je obvyklé, že nátlak sa zosilňuje v obdobiach, v ktorých sa konštatuje zvýšenie súbežného vývozu. Skutočnosť, aj napriek tomu dochádzalo k vývozu, neumožňuje dospieť k záveru, že dohoda neexistovala. Nátlak bol uvádzaný ako skutková okolnosť potvrdzujúca už existujúcu dohodu. Zníženie vývozu od roku 1997 a potom jeho prepad od roku 1999 naopak svedčia o účinnosti dohody.

167

Komisia v napadnutom rozhodnutí nekonštatovala ani existenciu všeobecnej dohody medzi koncesionármi a konštruktérom na kontingentácii zásobovania, aby sa vyhovelo len potrebám domáceho trhu, ani uzavretie kartelovej dohody o vylúčení najviac vyvážajúcich koncesionárov. Napadnuté rozhodnutie však uvádza, že moc konštruktéra v oblasti zásobovania mu umožnila vytvoriť podnety na to, aby sa koncesionári podriadili jeho všeobecnej obmedzujúcej politike a upustili od vývozu. Podľa Komisie nemohla politika drastickej redukcie distribučnej siete nevyvolať obavy u koncesionárov, predovšetkým u tých, ktorým sa vyhrážali miestni zástupcovia PNE z dôvodu nimi vykonávaného vývozu.

168

Podľa ustálenej judikatúry stačí na to, aby išlo o dohodu v zmysle článku 81 ods. 1 ES, že predmetné podniky vyjadrili svoju spoločnú vôľu správať sa na trhu určeným spôsobom (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, T-7/89, Zb. s. II-1711, bod 256; z , Bayer/Komisia, T-41/96, Zb. s. II-3383, bod 67, a z , Volkswagen/Komisia, T-208/01, Zb. s. II-5141, bod 30; pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z , ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, bod 112, a z , van Landewyck a i./Komisia, 209/78 až 215/78 a 218/78, Zb. s. 3125, bod 86).

169

Čo sa týka formy vyjadrenia uvedenej spoločnej vôle, stačí, aby dohovor bol výrazom vôle dotknutých strán správať sa na trhu podľa neho (rozsudky Bayer/Komisia, už citovaný v bode 168 vyššie, bod 68, a z 3. decembra 2003, Volkswagen/Komisia, už citovaný v bode 168 vyššie, bod 31; pozri v tomto zmysle rozsudky ACF Chemiefarma/Komisia, už citovaný v bode 168 vyššie, bod 112; van Landewyck a i./Komisia, už citovaný v bode 168 vyššie, bod 86).

170

Z toho vyplýva, že pojem dohoda v zmysle článku 81 ods. 1 ES, tak ako ho vyložila judikatúra, sa viaže na existenciu zhody vôle najmenej dvoch strán, ktorej forma prejavu nie je dôležitá, pokiaľ ju verne vyjadruje (rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 2006, Komisia/Volkswagen, C-74/04 P, Zb. s. I-6585, bod 37; rozsudky Bayer/Komisia, už citovaný v bode 168 vyššie, bod 69, a z , Volkswagen/Komisia, už citovaný v bode 168 vyššie, bod 32).

171

Z judikatúry tiež vyplýva, že ak je rozhodnutie výrobcu jednostranným konaním podniku, nepatrí toto rozhodnutie pod zákaz uvedený v článku 81 ods. 1 ES (rozsudky Bayer/Komisia, už citovaný v bode 168 vyššie, bod 66; z 21. októbra 2003, General Motors Nederland a Opel Nederland/Komisia, T-368/00, Zb. s. II-4491, body 58 a 79, a z , Volkswagen/Komisia, už citovaný v bode 168 vyššie, bod 33; pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z , AEG-Telefunken/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, bod 38; zo , Ford-Werke et Ford of Europe/Komisia, 25/84 a 26/84, Zb. s. 2725, bod 21; rozsudky Súdu prvého stupňa zo , Dunlop Slazenger/Komisia, T-43/92, Zb. s. II-441, bod 56).

172

Za určitých okolností sa však opatrenia, ktoré zdanlivo jednostranne prijal alebo uložil výrobca v rámci pokračujúcich obchodných vzťahov, ktoré udržiava so svojimi distribútormi, považovali za tvoriace dohodu v zmysle článku 81 ods. 1 ES (rozsudky Súdneho dvora z 12. júla 1979, BMW Belgium a i./Komisia, 32/78, 36/78 až 82/78, Zb. s. 2435, body 28 až 30; AEG-Telefunken/Komisia, už citovaný v bode 171 vyššie, bod 38; Ford/Komisia, už citovaný v bode 171 vyššie, bod 21; z , Sandoz prodotti farmaceutici/Komisia, C-277/87, Zb. s. I-45, body 7 až 12, a z , Bayerische Motorenwerke, C-70/93, Zb. s. I-3439, body 16 a 17; rozsudok Bayer/Komisia, už citovaný v bode 168 vyššie, bod 70).

173

Z tejto judikatúry vyplýva, že je potrebné rozlišovať prípady, keď určitý podnik prijme skutočne jednostranné opatrenie bez výslovnej alebo konkludentnej spoluúčasti iného podniku, od prípadov, keď jednostranný charakter je iba zdanlivý. Kým prvý prípad nespadá pod článok 81 ods. 1 ES, druhý prípad musí byť považovaný za dohodu medzi podnikateľmi, a teda môže patriť do pôsobnosti tohto článku. Tak to je najmä v prípade postupov a opatrení obmedzujúcich hospodársku súťaž, ktoré výrobca zdanlivo prijal jednostranne v rámci svojich zmluvných vzťahov s predajcami, avšak tí s nimi minimálne konkludentne súhlasili (rozsudky Bayer/Komisia, už citovaný v bode 168 vyššie, bod 71, a z 3. decembra 2003, Volkswagen/Komisia, už citovaný v bode 168 vyššie, bod 35).

174

Z tejto judikatúry však tiež vyplýva, že Komisia sa nemôže domnievať, že zdanlivo jednostranný postup výrobcu prijatý v rámci zmluvných vzťahov so svojimi predajcami môže byť v skutočnosti zdrojom dohody medzi podnikmi v zmysle článku 81 ods. 1 ES, ak sa nepreukáže, že ostatné zmluvné strany výslovne alebo mlčky s postupom prijatým výrobcom súhlasili (rozsudky Bayer/Komisia, už citovaný v bode 168 vyššie, bod 72, a z 3. decembra 2003, Volkswagen/Komisia, už citovaný v bode 168 vyššie, bod 36; pozri v tomto zmysle rozsudky BMW Belgium a i./Komisia, už citovaný v bode 172 vyššie, body 28 až 30; AEG-Telefunken/Komisia, už citovaný v bode 171 vyššie, bod 38; Ford/Komisia, už citovaný v bode 171 vyššie, bod 21; Sandoz prodotti farmaceutici/Komisia, už citovaný v bode 172 vyššie, body 7 až 12).

175

Nakoniec treba pripomenúť, že Komisia musí na odôvodnenie pevného presvedčenia, že došlo k uvádzanému porušeniu, zhromaždiť dostatočne presné a súhlasné dôkazy (rozsudok CRAM a Rheinzink/Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 20, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. januára 1999, Riviera Auto Service a i./Komisia, T-185/96, T-189/96 a T-190/96, Zb. s. II-93, bod 47).

176

V prejednávanej veci treba uviesť, že Komisia v rozpore s tým, čo naznačujú žalobkyne, na konštatovanie existencie dohody v prejednávanej veci neuplatnila na rozdiel od veci, ktorá viedla k rozsudku z 3. decembra 2003, Volkswagen/Komisia, už citovanému v bode 168 vyššie, úvahy, ktoré by sa obmedzovali na odôvodnenie súhlasu koncesionárov iba s ich príslušnosťou k distribučnej sieti.

177

Komisia naopak po tom, čo v napadnutom rozhodnutí výslovne pripomenula potrebu takého, čo i len konkludentného súhlasu koncesionárov so spornými iniciatívami (pozri najmä odôvodnenie č. 90. in fine, a odôvodnenie č. 91 druhú vetu, in fine, napadnutého rozhodnutia), hľadala dôkazy o takom súhlase (odôvodnenia č. 94 až 101 napadnutého rozhodnutia).

178

Pokiaľ ide najskôr o systém odmeňovania, Komisia v odôvodnení č. 95 napadnutého rozhodnutia vyvodila tento súhlas zo skutočnosti, že koncesionári naďalej podávali objednávky na vozidlá v rámci systému zavedeného žalobkyňami v roku 1997. Komisia na základe indícií o tejto dohode konštatovala existenciu systému kontroly a posteriori a možnosť sankcií (odôvodnenie č. 96 napadnutého rozhodnutia). Zdôraznila tiež úlohu VPDN minimálne v podobe „ozvučnej skrinky“ a informačného orgánu koncesionárov, keď uviedla, že „podrobné informácie, ktoré VPDN rozširovala medzi svojimi členmi, im sprehľadnili stanovisko PNE oblasti uplatňovania systému odmeňovania“ (odôvodnenie č. 98 napadnutého rozhodnutia).

179

Komisia dospela k záveru, že od roku 1997 existovala medzi žalobkyňami a koncesionármi dohoda. Podľa Komisie je teda okolnosť, že AP v obežníkoch od roku 2000 špecifikovala, že neexistencia výslovného nesúhlasu s obežníkmi platí ako súhlas, len výslovným vyjadrením návrhu na dohodu, ktorý už viedol k skutočnej zhode vôle od roku 1997 (odôvodnenie č. 99 napadnutého rozhodnutia).

180

Súd prvého stupňa sa domnieva, že tento záver Komisie o existencii dohody vo veci systému odmeňovania nie je spochybnený argumentáciou žalobkýň.

181

Pokiaľ teda ide o argument, podľa ktorého boli obežníky po roku 1997 napísané neutrálne, čo bráni tomu, aby boli označené za protiprávne, v dôsledku čoho možno považovať za konanie, ktoré by mohlo byť predmetom dohody v zmysle článku 81 ods. 1, len údajnú jednostrannú prax PNE spočívajúcu v nevyplácaní bonusu, nemožno ho prijať.

182

Bolo už totiž konštatované, v rámci preskúmavania druhého žalobného dôvodu, že obežníky po roku 1997 neboli napísané neutrálnym spôsobom, ale spôsobom, ktorý zachovával obmedzenie hospodárskej súťaže zavedené v roku 1997. Obmedzenie hospodárskej súťaže teda skutočne vychádza zo samotného systému odmeňovania, tak ako ho vytvorili žalobkyne a ako bol uvedený v týchto obežníkoch, a nie z postupu, ktorým sa PNE odchýlila od legálnych zmluvných ustanovení. Argument žalobkýň založený na údajnej zákonnosti obežníkov preto treba zamietnuť.

183

Vzhľadom na to, že obmedzenie hospodárskej súťaže vyplývalo zo samotného systém odmeňovania a tento systém s konečnou platnosťou určoval cenu, za ktorú koncesionári kupovali vozidlá Peugeot, Komisia oprávnene vyvodila súhlas koncesionárov s týmto systémom z okolnosti, že naďalej podávali objednávky na vozidlá v rámci tohto systému a jeho finančných podmienok.

184

Koncesionári by totiž nepokračovali bez námietok z ich strany s nákupom vozidiel za podmienok stanovených v systéme odmeňovania, ak by nesúhlasili s týmito podmienkami a najmä s tým, že pri poskytovaní bonusu sa berú do úvahy len predaje na vnútroštátnej úrovni.

185

Okolnosť, že vylúčenie bonusu v prípade vývozu bolo samo osobe nevýhodné pre finančné záujmy koncesionárov nič nemení na skutočnosti, že koncesionári naďalej pokračovali s objednávkami. Ako uvádza Komisia, existencia dohody nemôže byť vylúčená z dôvodu, že zrejme ide proti niektorým záujmom jednej zo strán, pokiaľ existuje, ako v prejednávanej veci, dôkaz o súhlase tejto strany.

186

Pokiaľ ide ďalej o rôzne iniciatívy označené v napadnutom rozhodnutí za nátlak, Komisia sa domnievala, že tieto iniciatívy, ktoré žalobkyne vyvíjali u koncesionárov a ktorých cieľom bolo zachovať výnimočný charakter vývozu, získali principiálny súhlas všetkých členov siete s výhradou presných zásahov, ktorými konštruktér mohol udržiavať takto stanovenú disciplínu (odôvodnenie č. 100, in fine, napadnutého rozhodnutia).

187

Žalobkyne spochybňujú, že nátlak mohol viesť k dohode. Tento nátlak bol jednostranným aktom a uplatňovanie sankcií posilňovalo tento jednostranný charakter, lebo preukazuje odpor koncesionárov proti opatreniam, ktoré sú im uložené. Komisia nepredložila dôkaz o súhlase koncesionárov s údajnou politikou žalobkýň týkajúcou sa obmedzenia vývozu.

188

V odôvodnení č. 100 napadnutého rozhodnutia sa Komisia zmieňuje o troch konkrétnych prejavoch konkludentného súhlasu koncesionárov s iniciatívami žalobkýň, ktorých cieľom je obmedziť vývoz.

189

Tieto tri prípady sa týkajú koncesionára [dôverné], koncesionára [dôverné] (pozri odôvodnenie č. 100 piatu a ôsmu vetu napadnutého rozhodnutia) a koncesionárov, ktorí sa na valnom zhromaždení VPDN vyjadrili v prospech zákazu vývozu (odôvodnenie č. 100 desiata veta napadnutého rozhodnutia).

190

Pokiaľ ide, po prvé o koncesionára [dôverné], je pravda, že iniciatívy žalobkýň viedli tohto koncesionára k zmene jeho obchodných vzťahov s jeho zákazníkmi.

191

Zo spisu tak vyplýva, že PNE poznámkou zo 16. júla 1997, ktorou odpovedala na objednávku koncesionára [dôverné], ktorá sama vyplynula z objednávky francúzskeho sprostredkovateľa SEP u tohto koncesionára konkrétne na štyri vozidlá 306 break, informovala tohto koncesionára, že „306 break budú dodané len so žiadosťou o registráciu“, pričom túto žiadosť o registráciu treba chápať, ako pripúšťa aj AP, registráciu v Holandsku. PNE k tejto poznámke zo pripojila zoznam, ktorý koncesionárovi spresňoval dodacie lehoty, ale nebola v ňom uvedená žiadna dodacia lehota na vozidlá 306 break objednané SEP.

192

Po tejto poznámke PNE zo 16. júla 1997 koncesionár [dôverné], ktorý voči nej vôbec nenamietal, listom z iba zopakoval francúzskemu sprostredkovateľovi SEP obmedzenia pochádzajúce od PNE, poslal mu aj uvedenú poznámku vyžadujúcu registráciu v Holandsku, ako aj pripojený zoznam, a v rámci tejto poznámky okrem toho odkázal na časť zoznamu týkajúcu sa vozidiel 306 break.

193

Okolnosť uvedená žalobkyňami, že všetky vozidlá, ktoré koncesionár [dôverné] objednal pre SEP, boli nakoniec dodané, nemôže spochybniť skutočnosť, že tento koncesionár sa uspokojil s tým, že tomuto sprostredkovateľovi zopakoval obmedzenia dodávok, ktoré mu oznámil PNE.

194

V tomto ohľade treba poznamenať, že vzhľadom na to, že [dôverné] oznámil SEP skutočné protisúťažné dôvody obmedzenia dodávok, AP nemohla v snahe napraviť situáciu robiť nič iné, než sa „zhodnúť s PNE, že samozrejme neexistuje iné riešenie, než nechať koncesionára, aby bez meškania… oznámil dodaciu lehotu, aby sa rýchlo napravil omyl, ku ktorému nedobrovoľne došlo“ (interný list PNE z 18. júla 1997, štvrtý odsek).

195

Pokiaľ ide po druhé o koncesionára [dôverné], Komisia uvádza, že „v roku 1997 bol [tento] koncesionár… povinný odmietať dodávanie vozidiel konečným spotrebiteľov v zahraničí“ (odôvodnenie č. 100 ôsma veta napadnutého rozhodnutia). Komisia odkazuje aj na odôvodnenie č. 78 napadnutého rozhodnutia (tretiu a štvrtú vetu), v ktorom uvádza, že tento koncesionár na základe nátlaku vyvíjaného PNE vedený k „zrušeniu alebo neprijatiu objednávok… nových vozidiel“ pochádzajúcich od SEP a potom k „mimoriadne drastickému zníženiu objemu svojho vývozu v roku 1998 a k jeho ukončeniu v roku 1999“.

196

Žalobkyne nedokázali spochybniť tento príklad. Obmedzujú sa na tvrdenie, že tento koncesionár aj tak v roku 1997 vyviezol 30 vozidiel, čo však podľa Komisie v podstate nie je v rozpore ani s konštatovaním, že tento koncesionár sa rozhodol, že sa nebude brániť nátlaku žalobkýň a radšej odmietne predaj v tomto roku, ani so skutočnosťou, že od roku 1998 až do konca tejto činnosti v roku 1999 sa vývoz [dôverné] znižoval.

197

Pokiaľ ide po tretie o žiadosť formulovanú v rámci VPDN, Komisia v odôvodnení č. 100 druhej vete napadnutého rozhodnutia správne konštatovala, že koncesionári sa na úrovni VPDN dohodli na návrhu zaslať obežník požadujúci, aby sa už nevykonával vývoz. Ide konkrétne o návrh urobený na všeobecnom zhromaždení VPDN z 11. novembra 1997, „zaslať členom združenia koncesionárov obežník, v ktorom sa uvádza, že nie je dovolené zapájať sa do spätného vývozu“.

198

Zdá sa síce, že tento návrh koncesionárov nebol nakoniec uskutočnený, keďže prezident VPDN počas tohto valného zhromaždenia poznamenal, že „to nie je pri súčasnej európskej právnej úprave možné“. Nič to však nemení na tom, že formulácia tohto návrhu na tomto zhromaždení mohla vyjadrovať principiálny súhlas koncesionárov s politikou obmedzovania vývozu uplatňovanou spoločnosťou PNE.

199

Pokiaľ ide o skutočnosť, že tento návrh stanovoval, že koncesionári boli vyzvaní na podpísanie tohto listu, aby tak prejavili svoj súhlas, nemožno z nej vyvodiť, ako sa žalobkyne pokúšajú tvrdiť, že konkludentný súhlas s politikou obmedzovania vývozu nemožno brať do úvahy. Ako tvrdí Komisia, judikatúra Spoločenstva spomínaná v bodoch 168 až 174 vyššie skutočne predpokladá možnosť konkludentného súhlasu s návrhom dohody v zmysle článku 81 ods. 1 ES.

200

Pokiaľ ide všeobecnejšie o úlohu VPDN, treba rovnako ako Komisia uviesť, že žalobkyne vážne nespochybňujú konštatovanie uvedené v podstate v odôvodnení č. 100 druhej vete napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého PNE použila VPDN na odovzdanie správy, že koncesionári musia obmedziť vývoz. Ako pritom poznamenáva aj Komisia, skutočnosť, že VPDN tým povzbudila koncesionárov, aby obmedzili svoj vývoz, pričom v tomto ohľade nedošlo k žiadnej námietke alebo dištancovaniu sa zo strany koncesionárov, môže vyjadrovať súhlas koncesionárov s obmedzujúcou politikou spoločnosti PNE.

201

Okrem týchto troch konkrétnych prejavov súhlasu koncesionárov s iniciatívami žalobkýň, ktorých cieľom bolo ak nie ukončiť, tak aspoň obmedziť vývoz, Komisia ešte v odôvodnení č. 100 napadnutého rozhodnutia (šiesta veta) pripomína okrem koncesionára [dôverné] aj koncesionárov [dôverné] a [dôverné], a odkazuje v tomto ohľade na odôvodnenie č. 78 napadnutého rozhodnutia.

202

Pokiaľ ide o [dôverné], z odôvodnenia č. 78 šiestej vety napadnutého rozhodnutia a z odpovede tohto koncesionára na žiadosť o informácie zo 17. novembra 2004, na ktorú odkazuje poznámka pod čiarou č. 139 k tomuto odôvodneniu, vyplýva, že tento koncesionár „z dôvodu veľkého nátlaku, ktorý naňho vyvíjala spoločnosť Peugeot, prestal od druhého štvrťroka 1997 vyvážať vozidlá značky Peugeot“. Tento koncesionár teda uprednostnil ukončenie svojej vývoznej činnosti, než by sa bránil proti iniciatívam žalobkýň. Treba pripomenúť, pokiaľ ide o tohto koncesionára, že zlý úmysel, z ktorého ho obvinili žalobkyne, nebol potvrdený.

203

Pokiaľ ide o [dôverné], žalobkyne vo vzťahu k otázke, či tento koncesionár súhlasil s nátlakom, tvrdia, že list [dôverné] z 19. novembra 2001 adresovaný spoločnosti Peugeot, ktorý sa spomína v odôvodnení č. 78 napadnutého rozhodnutia, svedčí o tom, že tento koncesionár robil svoje rozhodnutia samostatne. Žalobkyne tým tvrdia, že pokiaľ ide o tohto koncesionára, nepreukázala sa existencia súhlasu s nátlakom spoločnosti Peugeot.

204

Ako však oprávnene konštatuje Komisia, odpoveď [dôverné] treba brať s rezervou, keďže ide o koncesionára postaveného do defenzívy pre jeho vývoz, ktorý je preňho zrejme nevyhnutný na zvládnutie jeho nákladov. V tomto liste z 19. novembra 2001 sa tak tento koncesionár zrejme snaží zároveň brániť svoje okamžité záujmy, keď tvrdí, že predaje na vývoz sú preňho nevyhnutné, aspoň z krátkodobého hľadiska, a uistiť Peugeot, že táto situácia sa odchyľuje od jeho predošlej politiky a nie je teda súčasťou dlhodobej stratégie. List [dôverné] teda neumožňuje dospieť k záveru, že tento koncesionár je skutočne nezávislý od nátlaku žalobkýň, ale skôr z neho okrem krátkodobého odôvodnenia vývozu vyplýva principiálny súhlas z dlhodobého hľadiska s obmedzením, alebo dokonca zánikom súbežného vývozu.

205

Tento záver je úplne podopretý znením internej poznámky PNE z 2. novembra 2001, ktorá len o niekoľko dní predchádzala tento list [dôverné] a v ktorej [dôverné], AMD spoločnosti PNE, informuje PNE o reakcii „[dôverné]“, zariadenia závislého od toho istého koncesionára, ale nachádzajúceho sa v [dôverné] (Holandsko) a nie v [dôverné] (Holandsko). Z tejto internej poznámky PNE totiž vyplýva, že vedúci, s ktorým sa AMD stretol na mieste [dôverné] „nie je vôbec hrdý na svoje vývozné činnosti[, ale] nevidí iné možnosti vzhľadom na nesmierne problémy v [dôverné] (najmä finančné)“. AMD v tejto poznámke dodáva, že tento vedúci upresnil, že „to však robí len počas krátkeho obdobia a dúfa, že bude môcť s týmito činnosti na budúci rok rýchlo skončiť“, že „si uvedomuje závažnosť svojho konania“, pretože „znevýhodňuje svojich vlastných zákazníkov a značku Peugeot vo všeobecnosti“, ale že „ešte raz opakuje, že nemá v tomto okamihu inú možnosť, ako vytvoriť krátkodobé peňažné zdroje“.

206

Z úvah uvedených v bodoch 186 až 205 vyššie vyplýva, že žalobkyne nedokázali vyvrátiť konkrétne dôkazy o súhlase koncesionárov s nátlakom, ktoré Komisia poskytla v napadnutom rozhodnutí.

207

Pokiaľ ide nakoniec o argument založený na tom, že veľkosť objemu vývozu vyvracia záver Komisie, podľa ktorého koncesionári súhlasili s nátlakom, treba uviesť po prvé, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nekonštatovala existenciu dohody o jednoduchom zrušení vývozu, ale dohody o obmedzení vývozu (odôvodnenia č. 100 a 136 napadnutého rozhodnutia). Po druhé, je nesporné, že po roku 1997 došlo k zníženiu vývozu, zatiaľ čo v rovnakom čase sa celkové predaje v Holandsku s výnimkou osobitného prípadu roku 1998, ktorý zodpovedal výraznému, ale dočasnému zníženiu domáceho dopytu po vozidlách Peugeot (pozri poznámku pod čiarou č. 28 k odôvodneniu č. 17 napadnutého rozhodnutia), pravidelne zvyšovali.

208

Z toho vyplýva, že skutočnosť, že vývoz sa naďalej vykonával, hoci v nižšej miere v dôsledku rôznych iniciatív žalobkýň, nemôže spochybniť existenciu súhlasu koncesionárov s politikou žalobkýň preukázanú súborom presných a súhlasných indícií.

209

Keďže teda žalobkyne nedokázali spochybniť platnosť posúdení Komisie, tak pokiaľ ide o súhlas koncesionárov so systémom odmeňovania, ako aj pokiaľ ide o ich súhlas s nátlakom, tento žalobný dôvod treba zamietnuť.

210

Žalobkyne tvrdia, že porušenie treba považovať za obmedzené na rok 1997, keďže poznámka o registrácii v Holandsku bola z obežníkov po roku 1997 vypustená.

211

Okrem toho neexistuje dostatok dôkazov o existencii nátlaku v rokoch 1998 až 2000. Komisia predkladá hlavne dôkazy týkajúce sa rokov 1997 až 2001, ktoré sú nakoniec irelevantné, a v každom prípade sa týkajú oddelených skutočností zo štyroch rokov, takže neumožňujú charakterizovať porušovanie ako nepretržité. Dôkazy týkajúce sa rokov 1998 až 1999 toto stanovisko nevyvracajú, lebo z nich nevyplýva existencia nátlaku. Komisia sa teda dopustila pochybenia tým, že sa domnievala, že nátlak trval od roku 1997 do roku 2001. Prinajmenšom nemala uznať existenciu nátlaku počas rokov 1998 až 2000.

212

Pokiaľ ide o rozpory v odôvodnení, žalobkyne tvrdia, že je protirečivé uviesť, že porušenie trvalo vo všetkých jeho častiach od januára 1997 až do septembra 2003, a zároveň pripustiť, že nátlak sa skončil v novembri 2001.

213

Komisia tvrdí, pokiaľ ide o údajné rozpory v odôvodnení, že v rozpore s tým, čo implicitne tvrdia žalobkyne, nikde v napadnutom rozhodnutí neuviedla, že možnosť konštatovať porušenie závisí od možnosti konštatovať zároveň v danom čase existenciu systému odmeňovania diskriminačného vo vzťahu k vývozu a existenciu nátlaku na koncesionárov.

214

Po prvé konštatovanie uvedené v odôvodnení č. 175 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého k porušovaniu vo všetkých jeho častiach dochádzalo od začiatku januára 1997 do konca septembra 2003, znamená, že k porušovaniu v tej alebo onej jeho časti dochádzalo počas celého tohto obdobia.

215

Po druhé Komisia netvrdí, že k porušeniu dochádza len spojením oboch obmedzujúcich opatrení (politiky odmeňovania a nátlaku). Hoci tieto dva aspekty porušovania pre väčšiu jasnosť rozlišovala, nevyplýva z toho, že neexistencia nátlaku preukázaného počas určitého obdobia musí viesť k neexistencii porušenia v tomto období. K porušeniu naopak dochádza už z dôvodu samotnej existencie systému odmeňovania. Nátlak len sprevádzal a podporoval tento systém.

216

Pokiaľ ide o argument týkajúci sa dĺžky trvania porušenia založený na vynechaní niektorých poznámok z obežníkov po roku 1997, Komisia už preukázala, že systém odmeňovania zavedený žalobkyňami predstavoval porušenie na základe jeho cieľa a účinku, ktoré sa teda rozprestieralo od januára 1997 do septembra 2003.

217

Pokiaľ ide o údajnú absenciu dôkazov o nátlaku v rokoch 1998 a 2000, Komisia pripomína, že dôkaz o protiprávnom charaktere systému odmeňovania od januára 1997 do septembra 2003 stačí na konštatovanie existencie porušenia počas celého tohto obdobia. Existencia nátlaku a dôkaz o ňom nie sú na toto konštatovanie nevyhnutné, ale predstavujú len dodatočný prvok už vzniknutého porušenia.

218

Tento nátlak je však v každom prípade preukázaný, a to na základe dôkazov, ktoré súvisia so skutočnosťami dostatočne blízkymi z hľadiska času.

219

Podľa ustálenej judikatúry na jednej strane prislúcha účastníkovi konania alebo orgánu, ktorý sa domáha porušenia súťažných pravidiel, predložiť dôkaz o ňom, ktorý po právnej stránke dostatočne preukazuje skutkové okolnosti tvoriace porušenie, a na druhej strane prináleží podniku, ktorý uplatňuje prostriedok obrany proti konštatovaniu porušenia, predložiť dôkaz, že podmienky uplatnenia tohto prostriedku obrany sú splnené, takže uvedený orgán sa bude musieť oprieť o iné dôkazné prostriedky (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, T-120/04, Zb. s. II-4441, bod 50; pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo , Baustahlgewebe/Komisia, C-185/95 P, Zb. s. I-8417, bod 58, a zo , Aalborg Portland a i./Komisia, C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, Zb. s. I-123, bod 78).

220

Dĺžka trvania porušenia je okrem toho základnou zložkou pojmu porušenie v zmysle článku 81 ods. 1 ES, ktorej dôkazné bremeno zaťažuje v prvom rade Komisiu. V tejto súvislosti sa podľa judikatúry požaduje, aby sa Komisia pri neexistencii dôkazov spôsobilých priamo preukázať dĺžku trvania porušenia opierala prinajmenšom o dôkazy, ktoré súvisia so skutočnosťami dostatočne blízkymi z hľadiska času tak, aby bolo možné odôvodnene pripustiť, že toto porušenie trvalo neprerušene medzi dvoma konkrétnymi dátumami (rozsudky Dunlop Slazenger/Komisia, už citovaný v bode 171 vyššie, bod 79, a Peróxidos Orgánicos/Komisia, už citovaný v bode 219 vyššie, bod 51).

221

Pokiaľ ide o systém odmeňovania, žalobkyne sa v rámci tohto žalobného dôvodu obmedzujú na opakovanie svojho argumentu na spochybnenie protisúťažného cieľa systému odmeňovania, ktorý už bol zamietnutý v rámci preskúmavania druhého žalobného dôvodu. Nespochybňujú skutočnosť, že tento systém bol v platnosti počas obdobia uvedeného Komisiou v napadnutom rozhodnutí, teda od januára 1997 do septembra 2003 vrátane (odôvodnenie č. 151 prvá zarážka a článok 1 napadnutého rozhodnutia).

222

Pokiaľ ide o iniciatívy, ktoré Komisia kvalifikovala ako nátlak, žalobkyne sa v podstate obmedzujú na opakovanie svojich argumentov spochybňujúcich existenciu týchto iniciatív. Predovšetkým tvrdia, že z niektorých dôkazov, ktoré sa týkajú rokov 1998 a 1999, a to z protokolu zo stretnutia VPDN z 8. júna 1998 (citovaného v poznámke pod čiarou č. 144 k odôvodneniu č. 81 napadnutého rozhodnutia), zápisnice zo stretnutia PNE a VPDN z (citovanej v poznámke pod čiarou č. 152 k odôvodneniu č. 85 napadnutého rozhodnutia) a správy z návštevy AMD u koncesionára [dôverné] (citovanej v poznámke pod čiarou č. 132 k odôvodneniu č. 77 napadnutého rozhodnutia), nevyplýva existencia nátlaku, v dôsledku čo Komisia mohla nanajvýš dospieť k záveru, že k nátlaku došlo len v rokoch 1997 a 2001, a nie k záveru, že došlo k nepretržitému porušovaniu od roku 1997 do roku 2001.

223

Treba však konštatovať, že argumenty žalobkýň týkajúce sa relevantnosti a dôkazného charakteru týchto dôkazov, o ktoré sa Komisia opierala v napadnutom rozhodnutí, už boli preskúmané a zamietnuté pri preskúmavaní druhého žalobného dôvodu (pozri body 128, 132 a 138 vyššie).

224

Z toho vyplýva, že argumenty žalobkýň nespochybňujú konštatovanie Komisie uvedené v odôvodnení č. 151 druhej zarážke napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého žalobkyne vyvíjali na koncesionárov nátlak od roku 1997 do novembra 2001.

225

Žalobkyne okrem toho tvrdia, že je protirečivé uviesť, že porušenie trvalo vo všetkých jeho častiach od januára 1997 do septembra 2003, a zároveň pripustiť, že nátlak sa zastavil v novembri 2001.

226

Tento argument treba odmietnuť. Komisia totiž v napadnutom rozhodnutí neuznala existenciu protiprávnych správaní, ktorých spojenie v každom okamihu obdobia rokov 1997 až 2003 je potrebné na konštatovanie porušenia počas tohto obdobia.

227

Uznala na jednej strane existenciu systému odmeňovania, samu osebe dostatočnú na konštatovanie existencie porušenia, a na druhej strane nátlak, ktorý sprevádzal a dopĺňal opatrenia využívajúce odmeňovanie koncesionárov na obmedzenie súbežného vývozu (odôvodnenia č. 151 a 177 napadnutého rozhodnutia).

228

Nie je teda protirečivé uviesť, ako to robí Komisia v odôvodnení č. 175 napadnutého rozhodnutia, že k porušeniu „vo všetkých jeho častiach“, to znamená minimálne v jednej z nich, dochádzalo od januára 1997 do septembra. 2003. Okolnosť, že nátlak nebol vykonávaný počas celého obdobia porušovania, bola zohľadnená v rámci posudzovania závažnosti porušenia (odôvodnenie č. 172 predposledná veta napadnutého rozhodnutia).

229

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že Komisia neposúdila nesprávne dĺžku trvania porušenia, ani nepoškvrnila napadnuté rozhodnutie rozpormi v odôvodnení. Tento žalobný dôvod preto treba zamietnuť.

230

Žalobkyne na úvod pripomínajú, že európsky automobilový trh je deformovaný národnými daňovými nerovnosťami, ktoré dotlačili konštruktérov k zmene svojich cien, aby vyvážili daňovú záťaž spočívajúcu na spotrebiteľoch z niektorých krajín. Táto cenová diferenciácia spôsobuje záplavu súbežného dovozu. Komisia útokom na konštruktérov, a nie na daňové systémy, riskuje, že podnieti týchto konštruktérov, aby zvýšili svoje ceny v krajinách s vysokým daňovým zaťažením na škodu miestnych spotrebiteľov.

231

Komisia neuplatnila, čo sa týka účinkov uvádzanej praxe, ekonomický prístup, ale prístup formálny. Vyhla sa ekonomickej analýze a zároveň dospela k záveru, že vytýkané porušenie značne obmedzuje slobodu spotrebiteľov mať prospech z jednotného trhu. Účinky sporných opatrení nie sú v rozpore s tým, čo Komisia zveličujúcim spôsobom tvrdí v napadnutom rozhodnutí, značné, ale nepatrné.

232

Vývoz je v pomere k hlavnej činnosti koncesionára, ktorou je aktívny predaj na svojom území, pasívnym a vedľajším predajom. Komisia nemôže VPDN vytýkať, že dáva prednosť predaju v Holandsku pred vývozom.

233

Vývoz okrem toho predstavuje ziskový doplnkový predaj bez ohľadu na bonus. Jednotlivá priemerná marža pri vývoze je z dôvodu nákladov vzniknutých pri predaji na vývoz porovnateľná s maržou dosahovanou pri miestnom predaji. Komisia neoprávnene tvrdí, že koncesionár nadobúda dostatočnú všeobecnú známosť a veľkosť na pritiahnutie zákazníkov nerezidentov iba pomocou investícií na svojom území. Okrem toho sprostredkovatelia, ktorí sú pri vzniku väčšiny prípadov vývozu, pracujú najčastejšie s rovnakými koncesionármi a sú na tieto investície citlivejší.

234

Súvislosť medzi poskytnutím bonusu a možnosťou zvýšiť zľavy, a teda aj predaje, je síce teoreticky možná, ale nie je automatická, ani preukázaná. Suma bonusu ostáva v pomere k cene vozidla nízka a je teda málo pravdepodobné, že tento okrajový rozdiel by mohol mať vplyv na príval vývozu. Žalobkyne okrem toho preukázali, že úroveň zliav pri vývoze je rovnocenná s úrovňou zliav pri miestnych predajoch. Všetko smeruje k domnienke, že prípadný cenový rozdiel je v každom prípade spotrebovaný sprostredkovateľom. Nič však neumožňuje domnievať sa, ako to robí Komisia, že ide o „značný“ účinok.

235

Komisia sa neoprávnene domnieva, že zníženie vývozu treba pripísať vlastnostiam systému odmeňovania. Vývoj vývozu má v skutočnosti iné príčiny, a to vývoj príťažlivosti vozidiel značky Peugeot, ako aj výkyvy v cenových rozdieloch v priebehu času. Pád vývozu po roku 1997 teda nie je ničím neobvyklým. Atypickými sú práve vysoké objemy vývozu v rokoch 1997 a 1998, pretože súvisia s kombináciou na jednej strane príchodu trh veľmi vyhľadávaných modelov značky Peugeot, a na druhej strane výšky cenových rozdielov v tej dobe. Výška bonusu nemohla znížiť záujem o predaj na vývoz vzhľadom na malú výšku tejto sumy v porovnaní s cenovými rozdielmi daňového pôvodu.

236

Pokiaľ ide o internú poznámku PNE zo 14. októbra 2002 pripomenutú Komisiou v odôvodnení č. 134 napadnutého rozhodnutia, PNE sa v nej obmedzuje na hodnotenie rozpočtových dôsledkov prípadného zavedenia postupu automatického vyplácania bonusu. Táto poznámka teda nepreukazuje existenciu značného účinku systému odmeňovania na vývoz.

237

Nakoniec Komisia nesprávne hodnotí odpovede koncesionárov na jej otázky zo 17. novembra 2004. Traja koncesionári, ktorí uskutočnili skoro 72% celkového objemu vývozu všetkých opýtaných koncesionárov, poskytli odpovede podporujúce skutočnosť, že bonus mal pri vývozoch druhoradý význam. Vyšetrovanie Komisie sa napokon týkalo len malej časti koncesionárov.

238

Komisia, ktorá tvrdí, že nátlak mal priame negatívne účinky na vývoz, nevysvetľuje prečo bol vývoz napriek tomu, že k nátlaku údajne dochádzalo v rokoch 1997 a 1998, najväčší práve v týchto dvoch rokoch a prepadol sa až v roku 1999. Dvaja koncesionári po údajnom nátlaku značne zvýšili objem svojho vývozu.

239

Komisia teda vôbec nepreukázala, že systém odmeňovania alebo nátlak mali účinky na vývoz, alebo aspoň to, že také účinky boli značné.

240

Komisia sa mýli, keď tvrdí, že bonus sa vypláca v roku nasledujúcom po predaji, pretože v skutočnosti sa vypláca v štvrťroku nasledujúcom po predaji.

241

Všeobecne povedané Komisia vážne nevyvracia dôkaz žalobkýň, podľa ktorého údajný vplyv bonusu na vývoz mohol byť len nepatrný.

242

Komisia najskôr pripomína, že preukázanie účinkov protisúťažnej dohody na základe cieľa sa na konštatovanie existencie tejto dohody nevyžaduje. Aj keby sa ukázalo, že účinky protisúťažnej dohody konštatovanej v prejednávanej veci nie sú preukázané, konštatovanie porušenia to neovplyvní. Dôkazy o účinkoch systému odmeňovania a nátlaku na vývoz napriek tomu existujú, hoci je ťažké presne určiť ich rozsah.

243

Daňové rozdiely medzi členskými štátmi sú irelevantné, lebo sporný je práve systém bonusu a nie cenový rozdiel pred zdanením. Zavedenie systému bonusu, ktorý odmeňuje bez rozdielu aj za vývoz, teda nevytvára riziko, že bude podnecovať konštruktérov, aby zvýšili svoje ceny v štátoch s vysokým daňovým zaťažením.

244

Interná poznámka PNE zo 14. októbra 2002, vyčísľuje účinok prípadného vyplácania bonusu za vývoz v roku 2003 na [dôverné] dodatočných predajov na vývoz. Žalobkyne s cieľom obmedziť dôkaznú hodnotu tejto poznámky neoprávnene tvrdia, že sa týka zavedenia automatického bonusu, a pokúšajú sa obmedziť jej význam na jednoduché lineárne zobrazenie, ktoré sa ešte musí upraviť. Jasným cieľom tejto poznámky bolo zavedenie bonusu na vyvezené vozidlá, a nielen zavedenie automatickosti bonusu. Táto poznámka dokazuje nielen to, že bonus nebol za vývoz vyplácaný, ale predovšetkým aj to, že žalobkyne predvídali značný účinok tejto zmeny politiky vývozu.

245

Žalobkyne sa snažia minimalizovať účinky porušenia a obviňujú Komisiu, že ich zveličuje, ale pritom nedokážu poprieť všetky účinky a pripúšťajú účinky „kvalifikované nanajvýš ako veľmi obmedzené“.

246

Ich tvrdenia, že vývoz je ziskový bez ohľadu na bonus a nezávisí od investícií koncesionárov, nie sú podložené. Tým, že systém bonusu neodmeňuje vývoz, objektívne znižuje záujem na tomto vývoze v porovnaní s miestnymi predajmi. Je nepopierateľné, že na to, aby bol koncesionár úspešný pri predaji na vývoz, musí investovať do zamestnancov, marketingu a logistiky. Hoci je časť týchto investícií relevantná aj pre miestne predaje, nemá to vplyv na skutočnosť, že fixné náklady spojené s vývozom nie sú nulové. Len toto chcela Komisia vyjadriť v odôvodnení č. 115 napadnutého rozhodnutia a nie dokázať teóriu o priamom a lineárnom vzťahu medzi vnútroštátnymi predajmi a predajmi na vývoz.

247

Argument, podľa ktorého je bonus príliš malý na ovplyvnenie vývozu, nie je presvedčivý. Ak je bonus účinný na vnútroštátnej úrovni, je málo pravdepodobné, že by nemal žiaden dopad na úroveň vývozu. Nie je dôveryhodné tvrdiť, že bonus je bez účinku na výšku poskytovaných zliav, ani predpokladať, že poskytnutie prípadného bonusu by bolo spotrebované sprostredkovateľmi.

248

Argumenty žalobkýň týkajúce sa príčin prepadu vývozu z Holandska sa zakladajú na nesprávnom pochopení napadnutého rozhodnutia. Komisia netvrdila, že nevyplácanie bonusu bolo rozhodujúcim faktorom vývoja vývozu, ani to, že účinok bol okamžitý, ale tvrdila, že hral určitú rolu. Komisia uznáva, že posun vo vyplácaní bonusu nepredstavuje jeden rok, ale jeden štvrťrok, zároveň však uvádza, že to nevylučuje určitý posun obmedzujúcich účinkov systému odmeňovania v čase vzhľadom na interval potrebný na to, aby si koncesionári uvedomili obsah tohto systému z hľadiska obchodnej stratégie.

249

Žalobkyne však nemôžu poprieť veľmi silný prepad vývozu, o ktorom sa Komisia na základe viacerých indícií (svedectvá koncesionárov a interné dokumenty žalobkýň) domnieva, že systém odmeňovania a nátlak mohli byť jednou z jeho príčin, pričom však nemuseli byť jedinou príčinou.

250

Pokiaľ ide o význam cyklov uvádzania na trh nových modelov a účinky týchto cyklov na vývoz, nezdajú sa veľmi relevantnými pre vývoz, lebo k nim dochádza tak v Holandsku, ako aj v zahraničí, a argumentácia žalobkýň v tomto bode je v každom prípade veľmi selektívna. Pokiaľ ide o cenový rozdiel, skutočnosť, že sa od rokov 1997 a 1998 znížil, ho nezbavuje jeho veľkého významu po roku 1999 v zmysle podnecovania niektorých spotrebiteľov, aby chceli nakupovať v Holandsku.

251

Pokiaľ ide o jej vyšetrovanie u koncesionárov v Holandsku, Komisia poznamenáva, že z argumentu žalobkýň, podľa ktorého sa najvýznamnejší koncesionári domnievali, že bonus mal druhoradý význam, vyplýva, že časť koncesionárov mu naopak priznávala rozhodujúci význam. Toto vyšetrovanie preukázalo, že všetci koncesionári si uvedomovali, že nemajú právo na automatické vyplatenie bonusu, že väčšina z nich chápala, že nemajú na bonus nárok a že väčšina z niekoľkých koncesionárov, ktorí sa ho pokúšali získať, neuspela. Nakoniec Komisia, ktorá nemohla reálne vypočuť všetkých koncesionárov, bola oprávnená obmedziť svoje vyšetrovanie na reprezentatívnu vzorku koncesionárov, v prejednávanej veci šestnástich z nich, ktorí boli identifikovaní ako aktívni v oblasti vývozu a tvorili približne 40% vývozu v referenčnom období.

252

Pokiaľ ide o účinky nátlaku, Komisia poznamenáva, že tento nátlak bol skutočne vykonávaný v priebehu obdobia, ktoré nebolo obmedzené na rok 1997 a že skutočnosť, že k prudkému poklesu vývozu došlo v roku 1999 nespochybňuje, že tento nátlak mal určitý účinok. Iné príklady než príklady selektívne predložené žalobkyňami účinnosť nátlaku preukazujú. Pokiaľ však ide o porušenie na základe cieľa, dôkaz o konkrétnej účinnosti nátlaku nie je na konštatovanie porušenia potrebný.

253

Komisia tvrdí, že na to, aby bola otázka bonusu správne pochopená, netreba ju posudzovať v rámci problematiky podnecovania na vývoz, ako navrhujú žalobkyne, ale v rámci problematiky odrádzania od vývozu, kde sú objektívne účinky nevyplácania bonus zrejmé.

254

Keďže marže automobilových koncesionárov sú nízke, nemožno tvrdiť, že nevyplácanie bonusu za vývoz nemá na vývoz žiadny účinok, alebo že má len zanedbateľný účinok.

255

V rozpore s tým, čo naznačujú žalobkyne, treba v rámci jednotného trhu so zahraničnými zákazníkmi a miestnymi zákazníkmi zaobchádzať vo vzťahu ku koncesionárovi rovnocenne. Skutočnosť, že motiváciou zahraničného zákazníka nakupovať v Holandsku môže byť cenový rozdiel, by nemala žalobkyne vôbec znepokojovať, ibaže by sa uznalo, že ich cieľom je práve deliť trhy.

256

Napriek tomu, že to žalobkyne popierajú, je logické, že systém bonusu mal vplyv na obchodné rozhodnutia koncesionárov v neprospech vývozu. Žalobkyne sa stavajú do pozície zahraničného kupujúceho, keď tvrdia, že neexistencia bonusu mu je údajne ľahostajná. Okrem toho, že toto stanovisko je nesprávne a nepreukázané, Komisia sa domnieva, že sa treba postaviť do pozície koncesionára, aby bolo možné konštatovať, že ak je inak všetko rovnaké, koncesionár nemá nárok na bonus za vývoz a systém odmeňovania ho teda takým alebo onakým spôsobom podnecuje, aby uprednostnil miestne predaje.

257

Podľa ustálenej judikatúry nie je na účely uplatnenia článku 81 ods. 1 ES nevyhnutné zohľadňovať konkrétne účinky dohody, pokiaľ je zrejmé, že jej cieľom je vylúčiť, obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž (pozri rozsudky Súdneho dvora Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 136, a z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C-407/04 P, Zb. s. I-829, bod 84, a tam citovanú judikatúru; pozri rozsudky Súdu prvého stupňa General Motors Nederland a Opel Nederland/Komisia, už citovaný v bode 171 vyššie, bod 104, a z , Roquette Frères/Komisia, T-322/01, Zb. s. II-3137, bod 201, a tam citovanú judikatúru).

258

Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že Komisia v napadnutom rozhodnutí oprávnene dospela k záveru o existencii protisúťažnej dohody na základe cieľa (pozri body 113, 140 a 141 vyššie), tento žalobný dôvod treba v rozsahu, v akom sa ním spochybňuje existencia porušenia článku 81 ods. 1, zamietnuť ako irelevantný.

259

V rozsahu, v akom tento žalobný dôvod zahŕňa spochybnenie posúdenia závažnosti porušenia Komisiou, však bude potrebné preskúmať toto spochybnenie v rámci posudzovania piateho žalobného dôvodu, ktorý sa týka stanovenia výšky pokuty.

260

Žalobkyne tvrdia, že porušenie nemožno považovať za „veľmi závažné“ s ohľadom na znenie usmernení (bod 29 vyššie), keďže cieľom systému odmeňovania nebolo delenie trhov.

261

Jeho jediným cieľom bola účinnosť distribučného systému a rozvoj trhového podielu Peugeot v Holandsku. Okrem toho na rozdiel od iných vecí, ktoré sa týkali automobilového odvetvia, nezahŕňal žiadny formálny zákaz vývozu. PNE naopak rozširovala svojim koncesionárom obežníky, ktoré sa týkali postupu v prípade predaja sprostredkovateľom, a netrestala koncesionárov, ktorý vykonávali vývoz. Aj keby sa usúdilo, že systém odmeňovania obmedzil podnety vykonávať vývoz, treba dodať, že obmedzovanie vývozu sa nerovná deleniu trhov. Nezohľadnenie tohto rozdielu je v rozpore s usmerneniami. Porušenie vytýkané žalobkyniam môže byť nanajvýš kvalifikované ako „mierne“ alebo „závažné“. Komisia okrem toho zveličila účinky údajného porušenia.

262

Rozlišovanie medzi delením trhov a obmedzením vývozu nie je v rozpore s tvrdením Komisie umelé. Vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudkov General Motors/Komisia, už citovaného v bode 44 vyššie, et General Motors Nederland a Opel Nederland/Komisia, už citovaného v bode 171 vyššie, sa porušenie týkalo priamo zákazu vývozu alebo jasne oznámenej vôle deliť trh, čo nie je prípad prejednávanej veci.

263

Žalobkyne napádajú skutočnosť, že Komisia po tom, ako dlho analyzovala účinky porušenia, aby ich kvalifikoval ako značné, tvrdí, že taká kvalifikácia bola nepotrebná alebo že nemala vplyv na kvalifikáciu porušenia ako veľmi závažného a na stanovenie pokuty. Výšku pokuty preto treba prehodnotiť, lebo niektoré zo základných prvkov použitých na jej výpočet boli chybné, keďže žalobkyne preukázali absenciu účinkov systému odmeňovania na vývoz.

264

Pokiaľ ide o dĺžku trvania porušenia, túto Komisia zveličila. Dôkazy predložené Komisiou nepreukazujú porušenie na jednej strane v období od roku 1998 do septembra 2003, čo sa týka systému odmeňovania, a nad druhej strane v rokoch 1998 až 2000, čo sa týka nátlaku. Subsidiárne, ak by aj bolo potrebné pripustiť dĺžku trvania šesť a pol roka v prípade systému odmeňovania a štyri a pol roka v prípade nátlaku, zvýšenie uplatnené Komisiou nie je rovnomerné v celom období vzhľadom na výkyvy v intenzite porušenia počas tohto obdobia. Komisia mala zohľadniť tieto výkyvy v intenzite pri ňou vykonávanom posudzovaní dĺžky trvania porušenia.

265

Súd prvého stupňa by preto mal znížiť pokutu.

266

Komisia tvrdí, že usmernenia uplatnila riadne. Nič v týchto usmerneniach nebráni tomu, aby mohli byť vertikálne obmedzenia kvalifikované ako „veľmi závažné“.

267

Cieľom a účinkom systému odmeňovania bolo obmedziť vývoz. Uvádzaná skutočnosť, že jeho cieľom bola aj účinnosť distribučnej siete v Holandsku a prienik na tento trh nemôže spochybniť úvodné konštatovanie, a teda ani zmenšiť závažnosť konštatovaného porušenia.

268

Argument, podľa ktorého predmetná prax nezahŕňala formálny zákaz vývozu, treba odmietnuť. Táto skutočnosť totiž nijako neoslabuje konštatovanie, že cieľom predmetného systému bolo obmedzenie vývozu, a teda delenie trhov, a že ho preto bolo možné kvalifikovať ako veľmi závažné porušenie. Bolo by neprirodzené robiť rozdiel medzi obmedzením predaja kupujúcim, ktorí nemajú bydlisko v Holandsku, a delením trhov. Skutočnosť, že ide len o obmedzenie, nebráni označeniu za veľmi závažné porušenie.

269

Pokiaľ ide o účinky porušenia, ktorých preukázanie nie je koniec koncov na konštatovanie porušenia nevyhnutné, dokázalo sa, že boli značné. Komisia v každom prípade konštatovala, že porušenie bolo veľmi závažné svojou povahou. Komisia najmä konštatovala subjektívny úmysel žalobkýň obmedziť obchod medzi členským štátmi, hoci už v roku 1988 upresnila svoje stanovisko k politikám spočívajúcim vo vylúčení predaja nových vozidiel konečným spotrebiteľom nerezidentom.

270

Komisia poznamenáva, že jej predchádzajúca rozhodovacia prax neslúži ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže a že disponuje voľnou úvahou na určenie toho, či je dotknuté porušenie s ohľadom na okolnosti dotknutej veci veľmi závažné.

271

Komisia dodáva, že vzhľadom na to, že podľa usmernení je povinná zohľadniť na účely posúdenia závažnosti porušenia jeho skutočný dopad, iba ak ho možno zmerať, čo by v prejednávanej veci bolo ťažké, nie je povinná presne preukázať dopad kartelu na trhu a určiť jeho rozsah, ale sa môže obmedziť na odhad pravdepodobnosti takého účinku. Žalobkyne teda nie sú oprávnené odvolávať sa na neexistenciu účinkov dohody ani na ich obmedzenosť.

272

Čo sa týka posúdenia dĺžky trvania porušenia, Komisia opakuje, že preukázala existenciu porušenia počas celého posudzovaného obdobia. Pokiaľ ide o argument týkajúci sa skutočnosti, že zvýšenie pokuty malo byť rozdielne v závislosti od intenzity porušenia v priebehu času, Komisia uvádza, že intenzita sa nevzťahuje na dĺžku trvania, ale na závažnosť porušenia. Komisia presne zohľadnila rozdielnu intenzitu porušenia v rámci ňou vykonávaného posudzovania závažnosti.

273

Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry disponuje Komisia pri stanovení sumy každej pokuty voľnou úvahou (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Martinelli/Komisia, T-150/89, Zb. s. II-1165, bod 59, a zo , Mo och Domsjö/Komisia, T-352/94, Zb. s. II-1989, bod 268, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom Súdneho dvora zo , Mo och Domsjö/Komisia, C-283/98 P, Zb. s. I-9855, bod 47). Jej posúdenie sa však musí uskutočniť v súlade s právom Spoločenstva, ktoré nezahŕňa len ustanovenia Zmluvy, ale aj všeobecné právne zásady (rozsudok Súdneho dvora z , Unión de Pequeños Agricultores/Rada, C-50/00 P, Zb. s. I-6677, bod 38).

274

Podľa ustálenej judikatúry sa závažnosť porušenia určuje s ohľadom na viacero faktorov, akými sú konkrétne okolnosti veci, jej kontext a odstrašujúci dosah pokút (rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P až C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, bod 241, a z , SGL Carbon/Komisia, C-328/05 P, Zb. s. I-3921, bod 43).

275

Treba tiež konštatovať, že posúdenie primeranosti uloženej pokuty vo vzťahu k závažnosti a dĺžke trvania porušovania, čo sú kritériá uvedené pôvodne v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a teraz v článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, spadá do neobmedzenej právomoci pri preskúmaní zverenej Súdu prvého stupňa podľa článku 31 rovnakého nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. júla 2006, Hoek Loos/Komisia, T-304/02, Zb. s. II-1887, bod 69).

276

V prejednávanej veci z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia síce v napadnutom rozhodnutí usmernenia výslovne nespomenula, stanovila však výšku pokuty uloženej žalobkyni na základe všeobecnej metódy, ktorú si určila v týchto usmerneniach, ktoré vo svojom bode 1 prvom odseku na účely stanovenia výšky pokút uvádzajú, že „základná čiastka [pokuty] bude určená podľa závažnosti a dĺžky trvania porušovania pravidiel, čo sú jediné kritériá uvedené v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17“.

277

Usmernenia vo svojom bode 1 A upresňujú, že „pri posudzovaní závažnosti porušenia pravidiel sa musí brať do úvahy ich povaha, skutočný dosah na trh, tam, kde je ho možné merať a veľkosť relevantného zemepisného trhu“. Porušenia sú potom zaradené do troch kategórií, s ktorými sú spojené predpokladané sumy sankcií, a to mierne porušenia (od 1000 do 1 milióna eur), závažné porušenia (od 1 milióna do 20 miliónov eur) a veľmi závažné porušenia (nad 20 miliónov eur).

278

Žalobkyne namietajú voči kvalifikácii porušenia ako „veľmi závažného“ v zmysle bodu 1 A usmernení, keďže jediným cieľom, ktorý sledovali, bolo dynamizovať predaje značky Peugeot v Holandsku a jednoduché obmedzenie vývozu v žiadnom prípade nepredstavuje delenie trhov. Žalobkyne tiež tvrdia, že v prejednávanej veci na rozdiel od veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudkov General Motors/Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, a General Motors Nederland a Opel Nederland/Komisia, už citovaný v bode 171 vyššie, neexistovali obmedzenia hospodárskej súťaže, ktorých cieľom by bolo priamo zakázať vývoz, a teda ani jasná vyjadrená vôľa deliť trh.

279

Pokiaľ ide o argument založený na údajnom výlučne prosúťažnom cieli konania žalobkýň, treba v rozsahu, v akom sa ním opakovane spochybňuje existencia porušenia článku 81 ods. 1 ES, pripomenúť, že bol zamietnutý v rámci preskúmavania druhého žalobného dôvodu. Komisia totiž dospela k správnemu záveru, že systém odmeňovania a rôzne iniciatívy žalobkýň predstavovali protisúťažné opatrenia na základe cieľa (pozri body 113, 140 a 141 vyššie).

280

Pokiaľ tento argument treba chápať tak, že znamená, že žalobkyne v každom prípade konali v dobrej viere, tak z napadnutého rozhodnutia (pozri najmä odôvodnenia č. 58, 73 až 84, 145, 170 a 171), ako aj preskúmavania tejto žaloby (pozri najmä body 54 až 68 a 116 až 140 vyššie), vyplýva, že nie je pravda, že žalobkyne nevedeli o protisúťažnom dosahu svojich iniciatív, naopak v skutočnosti konali s plnou znalosťou veci.

281

Pokiaľ ide o argument, že o delenie trhov ide len v prípade dohody zahŕňajúcej formálny zákaz vývozu, treba ho zamietnuť. Snaha, ako v prejednávanej veci, odporovať prostredníctvom systému odmeňovania a nátlaku čo najviac súbežnému vývozu, predstavuje aj bez toho, aby dospela až k vyjadreniu formálneho zákazu vyvážať, iniciatívu, ktorej cieľom je delenie vnútorného trhu a ktorá je svojou povahou rovnako závažná a trestuhodná ako jednoduchý zákaz vývozu. Takéto odporovanie predstavuje rovnako ako zákaz (pozri v tomto zmysle rozsudok General Motors Nederland a Opel Nederland/Komisia, už citovaný v bode 171 vyššie, bod 191) zjavné porušenie práva hospodárskej súťaže. Je v rozpore s najzákladnejšími cieľmi Európskeho spoločenstva a zvlášť s dosiahnutím jednotného trhu.

282

Argument žalobkýň, podľa ktorého porušenie spáchané v prejednávanej veci nemôže byť z hľadiska jeho povahy kvalifikované ako veľmi závažné v zmysle usmernení, z dôvodu, že nezahŕňa formálny zákaz vývozu, je teda nesprávny a treba ho preto zamietnuť.

283

Treba dodať, že aj keď systém uplatňovaný v prejednávanej veci nezahŕňal jednoduchý zákaz vývozu, nie je to vôbec z dôvodu prosúťažných úvah zo strany žalobkýň, ale naopak z dôvodu úvah súvisiacich so snahou vyhnúť sa zavedeniu systému, ktorý by bol z dôvodu príliš explicitnej protisúťažnej povahy ľahšie odhaliteľný. Ako bolo konštatované (pozri body 51 až 68 a 113 vyššie), žalobkyne sa po tom, ako v roku 1997 zaviedli systém odmeňovania, ktorého protisúťažný charakter bol zjavný, od roku 1998 vyhýbali akejkoľvek príliš zjavnej protisúťažnej formulácii, zároveň však dbali na zachovanie systému obmedzujúceho hospodársku súťaž, ktorý bol zavedený v roku 1997 a dopĺňali ho rôznymi iniciatívami, ktorých cieľom v podstate bolo zaistiť, aby si vývoz zachoval výnimočný charakter.

284

V tomto ohľade treba dospieť k záveru, že porušenie vykazuje z hľadiska svojej povahy zvlášť výraznú závažnosť vzhľadom na mimoriadne pokrytecké spôsoby zachovávania systému odmeňovania do roku 2003, a práve v tomto kontexte, ako to uvádza Komisia (odôvodnenie č. 171 druhá veta napadnutého rozhodnutia) a ako už uviedol Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku General Motors Nederland a Opel Nederland/Komisia, už citovanom v bode 171 vyššie (bod 192), predchádzajúca prax Komisie a ustálená judikatúra v oblasti súbežného vývozu, a to najmä v automobilovom odvetví, predstavujú jasné výstrahy, pokiaľ ide o protiprávnosť takého systému.

285

Treba tiež rovnako ako Komisia uviesť, že žalobkyne sú členkami veľkej priemyselnej skupiny, ktorá má významné postavenie na dotknutých trhoch (pozri v tejto súvislosti odôvodnenie č. 167 napadnutého rozhodnutia), a majú právne oddelenia, ktoré sú schopné dokonale odhadnúť — ako to aj urobili — protisúťažnú povahu dotknutých konaní (pozri v tejto súvislosti odôvodnenie č. 170 napadnutého rozhodnutia).

286

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia sa pri vykonávaní svojej voľnej úvahy nedopustila pochybenia tým, že kvalifikovala povahu porušenia ako veľmi závažnú.

287

Žalobkyne spochybňujú zohľadnenie skutočného dopadu porušenia na trh v napadnutom rozhodnutí. Tvrdia, že Komisia zveličila účinky porušenia, keď ich označila za značné. V skutočnosti porušenie nemalo žiadne účinky alebo malo nanajvýš zanedbateľné účinky.

288

Komisia túto kritiku spochybňuje a v každom prípade sa domnieva, že veľká závažnosť porušenia bola dostatočne konštatovaná v napadnutom rozhodnutí na základe povahy porušenia, a že hoci spomenula účinok vo svojom odôvodnení posúdenia závažnosti porušenia, v žiadnom prípade sa neopierala výslovne o účinky porušenia, keď dospela k záveru, že má byť kvalifikované ako „veľmi závažné“.

289

Pokiaľ ide o tento ostatný argument Komisie, samotné znenie napadnutého rozhodnutia vyžaduje, aby bol zamietnutý.

290

Čokoľvek totiž o tom Komisia uvádza v štádiu konania o žalobe, nekvalifikovala v napadnutom rozhodnutí porušenie ako veľmi závažné len na základe jeho povahy. V odôvodnení č. 166 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že podnik svojím konaním prekážal uskutočňovaniu cieľa jednotného trhu, ako ho zakotvuje Zmluva, a že „povaha porušenia musí byť kvalifikovaná ako veľmi závažná už len z tohto dôvodu“. Komisia tým v tomto štádiu kvalifikovala nie porušenie samotné, ale jeho vlastnú povahu ako veľmi závažnú, pričom povaha porušenia predstavuje prvé kritérium stanovené v usmerneniach na posúdenie závažnosti porušenia, ktoré je pripomenuté v bode 277 vyššie.

291

Až po skončení preskúmavania, ktoré zohľadnilo aj iné skutočnosti vrátane úvah týkajúcich sa účinkov porušenia, ktoré Komisia kvalifikovala ako „značné“ (pozri najmä odôvodnenie č. 166 tretiu vetu a odôvodnenie č. 168 druhú vetu napadnutého rozhodnutia), Komisia v odôvodnení č. 172 napadnutého rozhodnutia vyjadrila názor, že „vzhľadom na vyššie uvedené treba porušenie článku 81 [ES], ktorého sa [žalobkyne] dopustili, kvalifikovať ako veľmi závažné“.

292

Treba preto preskúmať, či Komisia v napadnutom rozhodnutí dospela k zisteniam, ktoré by jej umožnili pri ňou vykonávanom posudzovaní závažnosti porušenia potvrdiť, že došlo k značným účinkom.

293

V odôvodnení č. 131 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla zníženie vývozu po roku 1997 a potom prepad o 50% po roku 1999. V odpovedi na argumentáciu AP, podľa ktorej nebol tento prepad spôsobený systémom odmeňovania, ale znížením cenových rozdielov, ktoré obmedzilo záujem zahraničných kupujúcich zaobstarať si svoje auto v Holandsku, Komisia najmä uviedla, že cenové rozdiely ostali počas posudzovaného obdobia značné (odôvodnenie č. 132 napadnutého rozhodnutia).

294

Uviedla tiež, že obmedzenie práva na bonus by v každom prípade, čo sa týka predaja na vývoz, zbavilo holandských koncesionárov časti ich pružnosti bez ohľadu na prípadné výkyvy v cenových rozdieloch (odôvodnenie č. 133, in fine, napadnutého rozhodnutia).

295

V odôvodnení č. 134 napadnutého rozhodnutia, Komisia najskôr pripomenula, že „vo všeobecnosti je ťažké presne určiť rozsah účinku takých opatrení, či dokonca nemožné určiť objem vývozu, ktorému skutočne zabránili“ a dodala, že „v prejednávanej veci však skutkové okolnosti zhromaždené v priebehu vyšetrovania… umožňujú preukázať existenciu značného účinku predmetného systému odmeňovania na vývoj toku súbežného vývozu s pôvodom v Holandsku“.

296

Komisia predovšetkým pripomenula internú poznámku PNE, ktorú napísal [dôverné], „Responsable Dealer Support“ (osoba zodpovedná za podporu koncesionárov) spoločnosti PNE, a ktorá je pripojená k napadnutému rozhodnutiu, z ktorej vyplýva, že ak by sa na rok 2003 zaviedlo vyplácanie bonusu za vývoz, spôsobilo by to veľmi výrazné zvýšenie objemu vývozu (odôvodnenie č. 134 prvá zarážka napadnutého rozhodnutia).

297

Najskôr treba preskúmať konštatovanie Komisie pripomenuté v bode 293 vyššie, ktoré sa týka zníženia vývozu po roku 1997 a potom jeho prepadu o 50% po roku 1999.

298

Žalobkyne v podstate v rámci svojho štvrtého žalobného dôvodu tvrdia (pozri bod 235 vyššie), že netypické boli práve vysoké objemy vývozu v rokoch 1997 a 1998. Tieto objemy totiž vyplývali z kombinácie na jednej strane príchodu na trh veľmi vyhľadávaných modelov značky Peugeot, a na druhej strane výšky cenových rozdielov v tej dobe, ktorých zníženie v nasledujúcich rokoch bolo základnou príčinou zníženia objemu vývozu.

299

Pokiaľ ide o prvé z týchto tvrdení, podľa ktorého bol vývoz v rokoch 1997 a 1998 neobvykle vysoký z dôvodu silnej príťažlivosti nových modelov pre kupujúcich (čo podľa žalobkýň bráni vo vyvodení akéhokoľvek užitočného záveru o znížení objemu vývozu v nasledujúcich rokoch), Súd prvého stupňa sa rovnako ako Komisia domnieva, že keďže k uvedeniu nových modelov dochádza tak v Holandsku, ako aj v zahraničí, účinok príťažlivosti týchto nových modelov na objem predaja je v Holandsku a v iných členských štátoch v zásade rovnaký. Hoci teda táto príťažlivosť určite môže zvýšiť objem predaja výrobcu, tak na vnútroštátnej úrovni, ako aj — pokiaľ je to zaujímavé vzhľadom na rozdiely v katalógových cenách a vyhliadky na zľavy — na vývoz, táto príťažlivosť sama osebe nevedie k zvýšeniu podielu súbežného vývozu v porovnaní s vnútroštátnym predajom. Žalobkyne v každom prípade neuviedli žiadnu skutočnosť, ktorá by v prejednávanej veci viedla k opačnému záveru.

300

Pokiaľ ide o okolnosť, že nový model by mohol byť príťažlivejší pre spotrebiteľov z iných štátov ako pre holandských spotrebiteľov, treba konštatovať, že ani táto okolnosť zrejme nemôže u holandských koncesionárov viesť k zvýšeniu podielu súbežného vývozu v porovnaní s vnútroštátnym predajom. Skutočnosť uvádzaná žalobkyňami, že dieselové motorizácie sú málo kupované holandskými spotrebiteľmi, ale veľmi kupované spotrebiteľmi francúzskymi, tak síce môže viesť k dôsledku, že väčšina prípadného súbežného vývozu do Francúzska sa bude dotýkať dieselových motorizácií, nezdá sa však, že by mohla viesť k zvýšeniu holandského súbežného vývozu v pomere k holandským vnútroštátnym predajom. Nič totiž neumožňuje sa a priori domnievať, a žalobkyne ani nepredkladajú dôkazy v tomto zmysle, že uvádzaná prednosť dieselových motorizácií u francúzskych spotrebiteľov ich osobitne motivovala, aby sa vyhli nákupu svojho vozidla u francúzskeho koncesionára. To, či tento spotrebiteľ uskutoční kúpu v zahraničí, bude nakoniec závisieť od finančnej výhody, ktorú z takej transakcie môže vyťažiť.

301

Pokiaľ ide o druhé tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého je hlavnou príčinou zníženia vývozu po roku 1997 zníženie cenových rozdielov — a nie vylúčenie bonusu v prípade vývozu — treba pripomenúť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí netvrdila, že vylúčenie bonusu bolo jedinou príčinou zníženia vývozu. Domnievala sa len, že je ťažké pripísať toto zníženie vývozu od roku 1997 jednoduchému zníženiu cenových rozdielov (odôvodnenie č. 132, in fine, napadnutého rozhodnutia).

302

Preto sa zdá, že Komisia síce v odôvodnení č. 131 prvej vete napadnutého rozhodnutia zaznamenala v rámci prvého vecného posúdenia účinkov systému odmeňovania „zníženie vývozu od roku 1997 a potom jeho prepad o približne 50% po roku 1999“, nezohľadnila však ďalej vo svojich úvahách a najmä v odôvodnení č. 132 napadnutého rozhodnutia v dostatočnej miere námietku AP založenú na tom, že tento vývoj vývozu bol v zásade spôsobený výkyvmi v cenových rozdieloch.

303

Komisia teda síce túto námietku spomenula v odôvodnení č. 131 napadnutého rozhodnutia, v odôvodnení č. 132 však uviedla len to, že „cenové rozdiely s Holandskom zostali počas posudzovaného obdobia v pomere k najdrahším trhom značné“, čo v podstate znamená, že bez ohľadu na vývoj týchto cenových rozdielov motivácia zahraničných spotrebiteľov kúpiť si svoje auto v Holandsku pretrvávala počas celého posudzovaného obdobia.

304

Hoci je táto posledná úvaha o pretrvávaní záujmu spotrebiteľov o súbežný vývoz počas celého posudzovaného obdobia správna, nič to nemení na skutočnosti, že to, že Komisia na začiatku svojho preskúmavania účinkov systému odmeňovania na hospodársku súťaž uviedla ako hlavnú myšlienku výrazné zníženie vývozu v posudzovanom období, a to bez toho, aby bola v ďalších úvahách venovaná dostatočná pozornosť úlohe, ktorú pri tomto znížení hral vývoj cenových rozdielov, viedlo k prezentácii skutočností, ktorá prakticky podcenila úlohu, ktorú tento vývoj hral pri znížení vývozu.

305

Treba sa preto domnievať, že skutočnosť, že Komisia nevenovala vo svojich vyjadreniach, ktoré sú uvedené v odôvodneniach č. 131 a 132 napadnutého rozhodnutia a týkajú sa zníženia vývozu, dostatočnú pozornosť úlohe vývoja cenových rozdielov pri znížení vývozu, odráža určité podcenenie tejto úlohy zo strany tejto inštitúcie.

306

Po druhé, pokiaľ ide o jej konštatovanie pripomenuté v bode 294 vyššie, Komisia, ktorá sa tento raz nepostavila do pozície kupujúceho, ale do pozície koncesionára, sa v odôvodnení č. 133 napadnutého rozhodnutia vyjadrila, že „obmedzenie práva na bonus, pokiaľ ide o vývoz, zbavilo holandských koncesionárov časti ich pružnosti bez ohľadu na prípadné výkyvy v cenových rozdieloch“.

307

Žalobkyne toto vyjadrenie spochybňujú tvrdením, že predaje na vývoz boli ziskovými predajmi aj bez ohľadu na bonus, že výška bonusu bola v pomere k predajnej cene vozidiel a cenovému rozdielu zanedbateľná a že teda nemohol hrať nijakú rolu (pozri v rámci štvrtého žalobného dôvodu body 233 a 234 vyššie).

308

Pokiaľ ide o argumenty založené na údajnom zanedbateľnom význame bonusu v pomere k predajnej cene vozidla alebo cenovému rozdielu, treba konštatovať, že tieto argumenty zmiešavajú pohľad kupujúceho a pohľad koncesionára. Hoci je pravda, že z pohľadu kupujúceho predstavoval bonus v absolútnom vyjadrení len malú časť z predajnej ceny vozidla, či cenového rozdielu, nič to nemení na tom, že z pohľadu koncesionára nemožno výšku tohto bonusu považovať za zanedbateľnú, pretože predstavoval významnú zložku marže dosahovanej koncesionárom pri predaji vozidla a jeho absencia v prípade predajov na vývoz teda hrala nezanedbateľnú úlohu voči týmto predajom (pozri v tejto súvislosti odôvodnenie č. 116 napadnutého rozhodnutia).

309

Okrem toho treba konštatovať, že námietky žalobkýň, ktorých cieľom, a to všetkých z nich, je v podstate prezentovať bonus ako finančný prvok, ktorý nemal skutočný dopad na koncesionára, sú v priamom rozpore s ich tvrdením, podľa ktorého je cieľom bonusu práve zdynamizovať predaj vozidiel značky Peugeot v Holandsku (pozri v tejto súvislosti, pokiaľ ide o podobné úvahy, návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano k rozsudku General Motors/Komisia, už citovanému v bode 55 vyššie, bod 76). Ako teda Komisia správne uvádza v odôvodnení č. 112 napadnutého rozhodnutia, ak, „ako upresnil [Peugeot], bolo cieľom tohto systému odmeňovania podnietiť holandských koncesionárov, aby sa čo najviac usilovali z pohľadu rozvoja predajov na území, ktoré im bolo zverené“, znamená to, že tento systém odmeňovania, a teda aj výška bonusu „bola tiež dostatočná na to, aby jeho odmietnutie odradilo od niektorých predajov na vývoz“.

310

Pokiaľ ide o argument predložený vo štvrtom žalobnom dôvode (pozri bod 237 vyššie), podľa ktorého traja koncesionári, ktorí vykonali viac než 72% vývozu opýtaných koncesionárov, poskytli odpovede podporujúce skutočnosť, že bonus mal pre vývoz druhoradý význam, treba konštatovať, že toto tvrdenie nie je nijako podopreté, ani odkazom na konkrétnych koncesionárov, ani odkazom na objemy vývozu a treba ho preto už len z tohto dôvodu odmietnuť.

311

Pokiaľ sa však toto tvrdenie implicitne týka koncesionárov [dôverné], [dôverné] a [dôverné], ktorí sú objektmi podobného tvrdenia AP pripomenutého v bode 91 vyššie, bolo konštatované, pokiaľ ide o [dôverné], že tento koncesionár, ktorý vyhlásil, že počas obdobia vyšetrovania vyviezol [dôverné] vozidiel, neprejavil nedostatok záujmu o bonus, ale len chápal, že bonus sa na vývoz nevzťahuje (pozri bod 95 vyššie). Tvrdenie žalobkýň by sa tak mohlo, za predpokladu, že sa skutočne týka troch koncesionárov spomínaných v predchádzajúcom bode, vzťahovať nanajvýš na dvoch z nich, ktorí reprezentujú, s ich [dôverné] kumulovanými vývozmi (pozri odpovede na žiadosť o informácie zo 17. novembra 2004) a pri zohľadnení ako základu výpočtu vlastného tvrdenia žalobkýň týkajúceho sa percentuálneho podielu [dôverné]%, iba [dôverné]% vývozu opýtaných koncesionárov.

312

Pokiaľ ide o úvahu uvedenú v rámci štvrtého žalobného dôvodu (pozri bod 237 vyššie), podľa ktorej bola žiadosť o informácie zo 17. novembra 2004 zaslaná len malej časti koncesionárov, z ničoho nevyplýva, a žalobkyne neuvádzajú dôkazy v tomto zmysle, že by skupina koncesionárov, ktorí sú adresátmi žiadosti o informácie, zložená z podnikov, ktoré podľa Komisie uskutočnili 40% vývozu v období vyšetrovania, nepredstavovala reprezentatívnu vzorku konkrétne na účely preskúmania skutočného dopadu porušenia na trh.

313

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že argumenty žalobkýň, podľa ktorých bol bonus príliš nízky na ovplyvnenie úrovne vývozu, treba zamietnuť.

314

Po tretie treba preskúmať vyjadrenia (pozri body 295 a 296 vyššie), ktorými Komisia po tom, čo pripomenula ťažkosti spojené s presným určením rozsahu účinku takých opatrení, ako je systém odmeňovania (odôvodnenie č. 134 napadnutého rozhodnutia), predsa prihliadla na skutkové okolnosti spôsobilé preukázať existenciu významného účinku tohto systému na vývoz, a konkrétne pripomenula internú poznámku PNE zo 14. októbra 2002, napísanú [dôverné] (odôvodnenie č. 134 prvá zarážka napadnutého rozhodnutia).

315

Žalobkyne v rámci svojho štvrtého žalobného dôvodu (pozri bod 236 vyššie) spochybňujú, že táto poznámka mala taký zmysel, aký jej pripisuje Komisia. Táto poznámka teda vôbec nesmerovala k vecnej zmene systému odmeňovania v tom zmysle, že by tento systém odteraz stanovil vyplácanie bonusu aj za vývoz, ale jej cieľom bola len procesná zmena systému, ktorý už predpokladal toto vyplácanie, pričom táto zmena spočívala v nahradení vyplácania po predchádzajúcom predložení dokladov o registrácii v zahraničí automatickým vyplácaním s overením týchto dokladov a posteriori.

316

Treba konštatovať, že predpoklad tohto argumentu žalobkýň, podľa ktorého systém odmeňovania už stanovoval vyplácanie bonusu za vývoz, je nesprávny. V tomto ohľade bolo v rámci preskúmavania druhého žalobného dôvodu konštatované, že tento systém, tak ako je v obežníkoch opísaný koncesionárom, nestanovoval vyplácanie bonusu za vývoz a už vôbec nie postup v tomto ohľade (pozri bod 62 vyššie).

317

V skutočnosti možno internú poznámku zo 14. októbra 2002, v ktorej [dôverné] odporúčal „vzhľadom na meniacu sa právnu úpravu… zobrať na účely prémie v budúcom roku do úvahy všetky vozidlá (vrátane registrácií, ku ktorým nakoniec dôjde v iných štátoch EÚ)“, chápať len ako interný návrh PNE, ktorého konečným cieľom bolo ukončiť vylúčenie vývozu zo získania bonusu, ktoré žalobkyne do tej doby zachovávali spôsobom opísaným Komisiou v napadnutom rozhodnutí a preskúmaným v bodoch 60 až 65 vyššie.

318

Vynára sa však otázka, či táto poznámka mimo svojho dosahu umožňovala Komisii domnievať sa, ako to Komisia uviedla v odôvodnení č. 134 prvej zarážke napadnutého rozhodnutia, že podľa samotnej PNE dopad zavedenia bonusu pre predaje na vývoz v roku 2003 predstavoval [dôverné] predajov navyše.

319

Komisia na účely určenia tohto údaja rozlišovala medzi predpoveďou, spomínanou v tejto poznámke, zvýšenia predajov na vývoz uvedenou v priemyselnom a obchodnom pláne (POP) na rok 2003, pri nezmenenom systéme odmeňovania ([dôverné] predajov), a predpoveďou zvýšenia predajov na vývoz uvedenou [dôverné] za predpokladu zmeny systému odmeňovania ([dôverné] predajov).

320

Žalobkyne tvrdia, že Komisia sa mýli a uvádzajú v tomto ohľade dve námietky. Jednak sú [dôverné] predaje stanovené [dôverné] len ním vykonaným lineárnym zobrazením stáleho zvyšovania objemov vývozu od roku 2000. Okrem toho [dôverné] predaje POP 2003, spomínané v poznámke zo 14. októbra 2002, boli len provizórnym vyčíslením, ktoré bolo založené na vývoze v roku 2001 a vylučovalo zásoby vozidiel už prítomných u koncesionárov. POP 2003, ktorý nebol v čase vypracovania tejto poznámky s konečnou platnosťou stanovený, nakoniec stanovoval objem vývozu, ktorý bol zároveň vyšší ([dôverné] vozidiel) a bližší skutočnosti, pretože v roku 2003 bolo vyvezených [dôverné] vozidiel.

321

Čo sa týka prvej námietky, ktorá sa týka skutočnosti, že údaj [dôverné] predajov je len jednoduchým, pisateľom poznámky vykonaným lineárnym zobrazením stáleho zvyšovania objemov vývozu od roku 2000, treba konštatovať, že spočíva implicitne, ale nevyhnutne, na nesprávnom tvrdení (pozri body 314 až 317 vyššie), podľa ktorého zmena navrhnutá týmto pisateľom bola len procesnou zmenou systému odmeňovania, ktorý od začiatku zaviedol vyplácanie bonusu za vývoz.

322

Napokon treba subsidiárne uviesť, rovnako ako to urobila Komisia, jednak, že táto námietka vychádza z jednoduchého tvrdenia zo strany žalobkýň, keďže nimi predložená tabuľka navrhujúca také zobrazenie vôbec neznamená, že taký bol postup použitý [dôverné] v jej poznámke, jednak, že ak [dôverné] použil taký postup, zdá sa nepochopiteľnou skutočnosť, že predbežné ([dôverné] predajov) a konečné ([dôverné] predajov) predpovede POP na rok 2003 boli stanovené prevažne pod týmto údajným zobrazením.

323

Pokiaľ ide o druhú námietku, podľa ktorej [dôverné] predajov POP na rok 2003, spomínaných v poznámke zo 14. októbra 2002, bolo len provizórnym údajom, ktorý bol neskôr zmenený smerom nahor, a podľa ktorej treba skôr vziať do úvahy údaj o [dôverné] predajov, nič to nemení na tom, že autor tejto poznámky v podstate predpovedal na základe POP na rok 2003 odhadnutého na [dôverné] predajov na vývoz, nárast vývozu o [dôverné] vozidiel v prípade zavedenia bonusu za vývoz. Zo skutočnosti, že POP na rok 2003 bol revidovaný smerom nahor, vôbec nevyplýva, že predpoveď [dôverné] týkajúca sa dopadu zavedenia bonusu za vývoz ([dôverné] vozidiel) musí byť nevyhnutne revidovaná smerom nadol.

324

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že žalobkyne nepreukázali, že Komisia sa dopustila pochybenia tým, že sa opierala o internú poznámku PNE zo 14. októbra 2002, aby z nej vyvodila, že zavedenie systému bonusu pre predaje na vývoz viedlo v roku 2003 k veľmi veľkému zvýšeniu objemu vývozu do iných členských štátov.

325

Nakoniec, pokiaľ ide o iniciatívy všeobecne označené Komisiou za nátlak, z konštatovaní Komisie uskutočnených v napadnutom rozhodnutí (pozri najmä odôvodnenia č. 126 až 128, 135 a 166), ktoré neboli v rámci tohto konania o žalobe vážne spochybnené, jasne vyplýva, že tento nátlak mal značný účinok na správanie koncesionárov v oblasti vývozu.

326

Pokiaľ ide v tomto ohľade predovšetkým o argument uvedený žalobkyňami v rámci štvrtého žalobného dôvodu (pozri bod 238 vyššie), podľa ktorého dvaja koncesionári, a to [dôverné] a [dôverné], v dôsledku nátlaku „značne“ zvýšili objem svojho vývozu, treba ho prinajmenšom relativizovať. Z poznámky [dôverné] z 2. novembra 2001 totiž vyplýva, že podľa [dôverné] zvýšenie objemu vývozu v skutočnosti spočívalo v jedinej vývoznej transakcii. Z tejto poznámky ďalej vyplýva, že pre týchto dvoch koncesionárov bol vývoz len krátkodobým riešením potrebným na riešenie ich bezprostredných finančných záväzkov (pozri, pokiaľ ide o [dôverné], body 204 a 205 vyššie). Zo spisu napokon vyplýva, že vývoz týchto koncesionárov sa v roku 2003 naozaj silno prepadol.

327

Z vyššie uvedených úvah, ktoré sa týkajú preskúmania skutočného dopadu porušenia na trh Komisiou, teda vyplýva, že Komisia sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ sa z hľadiska koncesionárov v podstate domnievala, že vylúčenie bonusu v prípade vývozu malo veľmi veľký dopad na schopnosť koncesionárov predávať na vývoz (odôvodnenie č. 169 napadnutého rozhodnutia), dopad, z ktorého poznámka zo 14. októbra 2002 robí opatrenie na rok 2003, a že nátlak prispel k obmedzeniu cezhraničného predaja vozidiel (odôvodnenie č. 135 napadnutého rozhodnutia).

328

Z týchto úvah však vyplýva aj to (pozri body 302 až 305 vyššie), že Komisia v odôvodneniach č. 131 a 132 napadnutého rozhodnutia predstavila a analyzovala skutočnosti smerujúce k zmenšeniu úlohy, ktorú hral vývoj cenových rozdielov pri zmenšovaní vývozu, s tým dôsledkom, že zveličila skutočný dopad porušenia na trh v tomto ohľade.

329

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy týkajúce sa posúdenia závažnosti porušenia Komisiou sa Súd prvého stupňa v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci domnieva, že síce treba potvrdiť kvalifikáciu porušenia ako veľmi závažného stanovenú Komisiou v napadnutom rozhodnutí, zároveň však treba napadnuté rozhodnutie zmeniť z dôvodov uvedených v bodoch 302 až 305 a 328 vyššie a o 10% znížiť sumu pokuty stanovenej v odôvodnení č. 173 napadnutého rozhodnutia podľa závažnosti porušenia.

330

Usmernenia vo svojom bode 1 B upresňujú, že pri zohľadnení dĺžky trvania porušenia treba rozlišovať medzi krátkodobými porušeniami (vo všeobecnosti v dĺžke trvania kratšej ako jeden rok) bez zvýšenia sumy pokuty, strednodobými porušeniami (vo všeobecnosti v dĺžke trvania od jedného do piatich rokov) so zvýšením pokuty až o 50% výšky pokuty stanovenej podľa závažnosti, a dlhodobými porušeniami (vo všeobecnosti v dĺžke trvania viac ako päť rokov) so zvýšením pokuty až do 10% za rok výšky pokuty stanovenej podľa závažnosti porušenia.

331

Pokiaľ ide o argument žalobkýň napádajúci posúdenie dĺžky trvania porušenia Komisiou, už bolo konštatované v rámci preskúmavania tretieho žalobného dôvodu (pozri bod 228 vyššie), že Komisia sa nedopustila pochybenia tým, že uviedla, že „porušovania vo všetkých jeho častiach sa [žalobkyne] dopúšťali od začiatku… januára 1997 do konca septembra 2003, teda počas šiestich rokov a deviatich mesiacov“ (odôvodnenie č. 175 napadnutého rozhodnutia).

332

Žalobkyne však tvrdia, že jednotné zvýšenie uplatnené počas celej tejto dĺžky trvania nie je odôvodnené vzhľadom na skutočnosť, že intenzita porušenia sa v priebehu času menila. Táto zmena intenzity mala byť zohľadnená v rámci posudzovania dĺžky trvania porušenia.

333

Treba pripomenúť, že podľa judikatúry sa zvýšenie sumy pokuty z dôvodu dĺžky trvania porušenia vykoná použitím určitého percenta na východiskovú sumu, ktorá je stanovená v závislosti od závažnosti celého porušenia, takže už zohľadňuje rôznu intenzitu porušenia. Nie je teda logické zohľadniť pre zvýšenie tejto sumy z dôvodu dĺžky trvania porušenia zmenu v intenzite porušenia počas dotknutého obdobia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, BPB/Komisia, T-53/03, Zb. s. II-1333, bod 364).

334

Z toho vyplýva, že Komisii nemožno vytýkať, že po tom, čo v rámci ňou vykonávaného posudzovania závažnosti zohľadnila výkyvy v intenzite porušovania v priebehu času (odôvodnenie č. 172 tretia veta napadnutého rozhodnutia) a konštatovala, že k porušovaniu dochádzalo počas 6 rokov a deviatich mesiacov (odôvodnenie č. 175 napadnutého rozhodnutia), uplatnila zvýšenie na základe dĺžky trvania stanovené v usmerneniach pre porušenia dlhšie než päť rokov.

335

Treba preto zamietnuť argumenty žalobkýň, ktorými sa spochybňuje posúdenie dĺžky trvania porušenia v napadnutom rozhodnutí na účely stanovenia pokuty.

336

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy, a predovšetkým bod 329 vyššie, sa konečná suma pokuty uloženej žalobkyniam stanovuje na 44,55 milióna eur. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

337

Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 3 prvého pododseku toho istého ustanovenia môže Súd prvého stupňa rozdeliť náhradu trov konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania.

338

Keďže žaloba bola v zásade zamietnutá, Súd prvého stupňa spravodlivo posúdil okolnosti veci, keď rozhodol, že žalobkyne znášajú deväť desatín svojich vlastných trov konania a sú povinné nahradiť deväť desatín trov konania vynaložených Komisiou, a Komisia znáša desatinu svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť desatinu trov konania vynaložených žalobkyňami.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (piata komora)

rozhodol a vyhlásil:

Okolnosti predchádzajúce sporu

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

1. O druhom žalobnom dôvode založenom na neexistencii protisúťažného cieľa systému odmeňovania a nátlaku

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

Protisúťažný cieľ systému odmeňovania

Protisúťažný cieľ nátlaku

2. O prvom dôvode založenom na neexistencii dohody v zmysle článku 81 ods. 1 ES

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

3. O treťom dôvode založenom na nesprávnom posúdení dĺžky trvania porušenia a na rozporoch v odôvodnení

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

4. O štvrtom dôvode založenom na nesprávnom posúdení účinkov údajnej protisúťažnej dohody

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

5. O piatom dôvode, ktorý je založený na porušení článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 a usmernení, týka sa zníženia sumy pokuty

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O spochybnení posúdenia závažnosti porušenia Komisiou na účely stanovenia pokuty

— O kritériu hodnotenia závažnosti porušenia týkajúcom sa samotnej povahy porušenia

— O kritériu hodnotenia závažnosti porušenia týkajúcom sa skutočného dopadu porušenia na trh

O spochybnení posúdenia dĺžky trvania porušenia vykonaného Komisiou na účely stanovenia výšky pokuty

O trovách