1

Rozhodnutím K(2004) 4876 v konečnom znení z 19. januára 2005 týkajúcim sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody EHP (vec COMP/E-1/37.773 — MCAA) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Komisia Európskych spoločenstiev konštatovala, že materská spoločnosť Akzo Nobel NV a jej dcérske spoločnosti Akzo Nobel Nederland BV, Akzo Nobel Chemicals BV, Akzo Nobel Functional Chemicals BV, Akzo Nobel Base Chemicals AB, Eka Chemicals AB a Akzo Nobel AB (ďalej spolu len „skupina Akzo Nobel“), spoločnosť Elf Aquitaine SA a jej dcérska spoločnosť Arkema SA (predtým Elf Atochem SA, neskôr Atofina SA), spoločnosť Clariant AG a jej dcérska spoločnosť Clariant GmbH, ako aj žalobkyňa, spoločnosť Hoechst AG, porušili článok 81 ods. 1 ES a článok 53 ods. 1 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP), keď sa zúčastnili na karteli týkajúcom sa trhu s kyselinou monochlóroctovou (článok 1 napadnutého rozhodnutia).

2

Kyselina monochlóroctová (ďalej len „KMCHO“) je silná organická kyselina, ktorá sa používa ako chemický medziprodukt najmä pri výrobe detergentov, lepidiel, pomocných textilných produktov a zahusťovadiel využívaných v potravinárskom, farmaceutickom a kozmetickom priemysle (odôvodnenia č. 3 až 6 napadnutého rozhodnutia).

3

Komisia začala šetrenie v súvislosti s trhom s KMCHO po tom, ako ju spoločnosť Clariant GmbH informovala listom zo 6. decembra 1999 o existencii kartelu na predmetnom trhu a predložila jej žiadosť o zhovievavosť v zmysle oznámenia Komisie o neuložení alebo znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4, ďalej len „oznámenie o spolupráci“) (odôvodnenie č. 43 napadnutého rozhodnutia).

4

Spoločnosť Clariant GmbH následne odovzdala Komisii dokumenty a informácie týkajúce sa kartelu (odôvodnenia č. 44 a 45 napadnutého rozhodnutia).

5

V dňoch 14. a 15. marca 2000 Komisia vykonala prehliadku priestorov spoločností Elf Atochem, Akzo Nobel Chemicals a Akzo Nobel Functional Chemicals (odôvodnenie č. 46 napadnutého rozhodnutia).

6

Dňa 28. mája 2003 Komisia zaslala spoločnosti Hoechst žiadosť o informácie o dohodách a jej účasti na nich a 10. júla 2003 jej bola doručená odpoveď. Dňa 19. novembra 2003 Komisia zaslala novú žiadosť o informácie, na ktorú spoločnosť Hoechst odpovedala 5. a 15. decembra 2003 (odôvodnenia č. 53 a 55 napadnutého rozhodnutia).

7

V rámci svojho šetrenia Komisia zaslala viacero žiadostí o informácie niektorým účastníkom kartelu a ich konkurentom (odôvodnenia č. 52 až 55 napadnutého rozhodnutia).

8

V dňoch 7. a 8. apríla 2004 Komisia zaslala oznámenie o výhradách týmto dvanástim adresátom: siedmim spoločnostiam skupiny Akzo Nobel, konkrétne, materskej spoločnosti Akzo Nobel NV a jej dcérskym spoločnostiam Akzo Nobel Nederland, Akzo Nobel Functional Chemicals, Akzo Nobel Chemicals, Akzo Nobel AB, Eka Chemicals a Akzo Nobel Base Chemicals, ako aj spoločnostiam Clariant GmbH a Clariant AG (ďalej spolu len „Clariant“), Hoechst, Elf Aquitaine a jej dcérskej spoločnosti Atofina. Všetky spoločnosti Komisii odpovedali.

9

Vzhľadom na dôkazy, ktoré mala k dispozícii, Komisia konštatovala, že dotknuté spoločnosti uzavreli dohodu s cieľom zachovať podiely na trhu prostredníctvom rozdelenia objemov predaja a zákazníkov, že si vymenili informácie o cenách a na pravidelných multilaterálnych stretnutiach skúmali skutočné objemy predaja a informácie o cenách s cieľom dohliadať na vykonávanie dohôd (odôvodnenia č. 84 až 90 napadnutého rozhodnutia).

10

Pokiaľ ide o spoločnosť Hoechst, Komisia konštatovala, že táto spoločnosť sa priamo zúčastnila na porušení od 1. januára 1984 do 30. júna 1997, teda až do okamihu, keď svoje činnosti v odvetví KMCHO predala spoločnosti Clariant AG (odôvodnenia č. 246 a 272 napadnutého rozhodnutia).

11

Komisia neprijala tvrdenie spoločnosti Hoechst uvedené v odpovedi na oznámenie o výhradách, podľa ktorého spoločnosť nemohla byť považovaná za zodpovednú za vytýkané porušenia v rozsahu, v akom bola zodpovednosť za tieto konania prenesená v plnom rozsahu na spoločnosť Clariant v zmysle výslovných zmluvných dohôd. Komisia jednak konštatovala, že spoločnosť Hoechst sa priamo zúčastnila na porušení a musí niesť zodpovednosť za celé obdobie, počas ktorého sa na tomto porušení zúčastňovala pred prevodom jej činnosti v odvetví KMCHO, a jednak, že zodpovednosť spoločnosti Hoechst za protiprávne správanie v zmysle práva hospodárskej súťaže nie je dotknutá prípadnými zmluvnými dohodami uzavretými medzi stranami a osobitnou štruktúrou operácie (odôvodnenie č. 248 napadnutého rozhodnutia).

12

Komisia stanovila výšku pokút podľa svojich usmernení k metóde stanovovania pokút na základe článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [UO] (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia“), ako aj podľa oznámenia o spolupráci.

13

V odôvodneniach č. 276 až 277 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla všeobecné kritériá, na základe ktorých určila výšku pokút. Spresnila, že vzala do úvahy všetky relevantné skutočnosti, najmä závažnosť a dĺžku trvania porušenia, teda kritériá, ktoré výslovne uvádza článok 15 ods. 2 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, Prvé nariadenie implementujúce články [81 ES] a [82 ES], (Ú. v. ES 13, 1962, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3) a článok 23 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), a na individuálnom základe posúdila úlohu každého z podnikov, ktoré sa na porušení zúčastnili. Zdôraznila, že v rámci stanovenia výšky pokút preto vzala do úvahy prípadné priťažujúce alebo poľahčujúce okolnosti a, prípadne, aj oznámenie o spolupráci.

14

Pokiaľ ide o závažnosť porušenia, Komisia konštatovala, že vzhľadom na charakter porušenia, ktoré sa vyznačovalo rozdelením trhov a určením cien, dobrovoľnosťou, skutočným dopadom na trh s KMCHO a skutočnosťou, že zahŕňalo celý spoločný trh a od jeho vzniku aj celý trh EHP, sa podniky, ktorým bolo rozhodnutie o porušení určené, dopustili veľmi závažného porušenia článku 81 ods. 1 ES a článku 53 ods. 1 Dohody EHP (odôvodnenia č. 280, 281 a 288 napadnutého rozhodnutia).

15

S cieľom stanoviť vychodiskovú sumu pokút Komisia spresnila, že za okolností prejednávanej veci, kde sú dotknuté viaceré podniky, treba vziať do úvahy mimoriadnu váhu, a teda skutočný dopad protiprávneho správania každého jedného podniku na hospodársku súťaž (odôvodnenie č. 290 napadnutého rozhodnutia).

16

S týmto zámerom Komisia konštatovala, že v prejednávanej veci by bolo vhodné použiť trhové podiely podnikov v EHP, ktoré sa porušenia zúčastnili, ako porovnávací základ na určenie ich príslušnej váhy. Porovnanie sa uskutočnilo na základe trhových podielov v EHP pre dotknutý výrobok počas posledného ukončeného kalendárneho roka trvania porušenia (1998). V prípade spoločnosti Hoechst sa však vzal do úvahy rok 1996 (odôvodnenia č. 291 a 292 napadnutého rozhodnutia).

17

Skupina Akzo Nobel, ktorej trhový podiel v EHP sa odhadoval na 44%, sa považovala za najväčšieho výrobcu, a preto bola zaradená do prvej kategórie dotknutých podnikov. Spoločnosti Hoechst a Clariant, považované za druhých dvoch najväčších výrobcov KMCHO, s trhovými podielmi vo výške 28% a 34%, boli zaradené do druhej kategórie. Spoločnosť Atofina s trhovým podielom odhadovaným na 17% bola zaradená do tretej kategórie (odôvodnenia č. 293 až 295 napadnutého rozhodnutia).

18

Východiskové sumy pokút sa teda stanovili takto: 30 miliónov eur pre skupinu Akzo Nobel, 21 miliónov eur pre Hoechst a Clariant, 12 miliónov eur pre Atofina/Elf Aquitaine a 1,33 milióna eur pre Eka Nobel (chybne sa uvádza, že ide o „základnú čiastku“, odôvodnenia č. 296 a 297 napadnutého rozhodnutia).

19

Komisia navyše zvýšila východiskovú sumu pokuty pre každý podnik v závislosti od dĺžky trvania porušenia, pričom zastávala názor, že východiskové sumy pokút, ktoré uložila, musia byť zvýšené o 10% za každý ukončený rok porušenia a o ďalších 5% za každé obdobie v trvaní minimálne šiestich mesiacov, ale kratšie ako rok. Východiskovú sumu pokuty uloženej skupine Akzo Nobel, ako aj spoločnosti Atofina/Elf Aquitaine tak zvýšila o 150%, východiskovú sumu pokuty uloženej spoločnosti Hoechst o 135% a východiskovú sumu pokuty uloženej spoločnosti Clariant o 15% (odôvodnenie č. 302 napadnutého rozhodnutia).

20

Na spoločnosti Hoechst a Atofina sa v dôsledku priťažujúcich okolností uplatnilo 50%-né zvýšenie základnej čiastky pokuty, ktoré sa im malo uložiť z dôvodu opakovaného porušovania, pretože voči obom týmto podnikom už boli vydané predchádzajúce rozhodnutia Komisie o ich účasti v karteloch (odôvodnenia č. 308 a 314 napadnutého rozhodnutia).

21

Komisia na tento účel uviedla, že voči spoločnosti Hoechst smerovalo rozhodnutie Komisie 94/599/ES z 27. júla 1994 týkajúce sa konania podľa článku [81 ES] (Ú. v. ES L 239, s. 14) (ďalej len „rozhodnutie PVC II“) a rozhodnutie Komisie 69/243/EHS z 24. júla 1969 týkajúce sa konania podľa článku [81 ES] (Ú. v. L 195, s. 11, ďalej len „rozhodnutie Farbivá“) (odôvodnenie č. 309 napadnutého rozhodnutia).

22

Komisia neprijala tvrdenia žalobkyne uvedené v odpovedi na oznámenie o výhradách, podľa ktorých sa činnosti, výrobky a osoby dotknuté citovanými rozhodnutiami odlišovali od činností, výrobkov a osôb spojených s odvetvím KMCHO a že rozhodnutie Farbivá bolo príliš staré. Kritérium porušenia toho istého druhu stanovené v usmerneniach bolo totiž podľa nej splnené, keďže citované skoršie rozhodnutia a napadnuté rozhodnutie sa týkali kartelov, pri ktorých išlo o podobné porušenie článku 81 ES. Nevyžaduje sa, aby činnosti, výrobky a osoby boli rovnaké, ale stačí, aby išlo o ten istý podnik, čo v prejednávanej veci bolo splnené (odôvodnenie č. 312 napadnutého rozhodnutia).

23

Komisia zamietla aj tvrdenie žalobkyne v odpovedi na oznámenie o výhradách, podľa ktorého bola v konaní porušená zásada ne bis in idem, pretože Komisia už prihliadla na skoršie rozhodnutia z dôvodu priťažujúcich okolností v rozhodnutí Komisie 2005/493/ES z 1. októbra 2003 týkajúcom sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody EHP (vec COMP/E-1/37.370 — Sorbáty), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku z 13. júla 2005 (Ú. v. ES L 182, s. 20). Pokiaľ podniky pokračujú v rovnakom druhu porušenia a pokiaľ ich predchádzajúce pokuty nepodnietili k tomu, aby svoje konanie zmenili, podľa Komisie to predstavuje priťažujúcu okolnosť bez ohľadu na to, či sa to za takú okolnosť považovalo v predchádzajúcich rozhodnutiach alebo nie (odôvodnenie č. 313 napadnutého rozhodnutia).

24

Pokiaľ ide o uplatnenie oznámenia o spolupráci, Komisia na základe jeho bodu B znížila pokutu uloženú spoločnosti Clariant o 100%, pretože táto spoločnosť ako prvá poskytla dôkazy o existencii, fungovaní, trvaní a vykonávaní kartelovej dohody. Komisia konštatovala, že spoločnosť Clariant GmbH ju informovala o tajnom karteli v čase, keď ešte nezačala šetrenie a nemala k dispozícii dostatočné informácie na jeho preukázanie (odôvodnenia č. 328 až 332 napadnutého rozhodnutia).

25

Komisia konštatovala, že spoločnosti Atofina sa mohlo poskytnúť podstatné zníženie pokuty, konkrétne 40%, keďže bola druhým podnikom, ktorý jej poskytol informácie a dôkazy ešte pred oznámením o výhradách, pričom tieto informácie prispeli k preukázaniu existencie kartelu, a nespochybnila vecnú správnosť skutkových zistení, o ktoré sa Komisia opierala pri preukázaní existencie kartelu v oznámení o výhradách (odôvodnenia č. 337, 338 a 340 napadnutého rozhodnutia).

26

Komisia uviedla, že skupina Akzo Nobel bola tretím podnikom, ktorý jej poskytol informácie a dôkazy pred oznámením o výhradách, a tým potvrdil existenciu kartelu v odvetví KMCHO, a nespochybnil vecnú správnosť skutkových zistení, o ktoré sa Komisia opierala pri preukázaní existencie kartelu v oznámení o výhradách. Dospela teda k záveru, že skupina Akzo Nobel splnila podmienky uvedené v bode D ods. 2 prvej a druhej zarážke oznámenia o spolupráci a mohlo sa jej priznať 25%-né zníženie pokuty, ktorá by sa jej uložila, keby s Komisiou nespolupracovala (odôvodnenia č. 342 až 346 napadnutého rozhodnutia).

27

Komisia naopak neprijala tvrdenie spoločnosti Hoechst, podľa ktorého táto spoločnosť nemohla podať žiadosť na základe oznámenia o spolupráci, pretože svoje činnosti v odvetví KMCHO predala spoločnosti Clariant AG ešte pred začatím konania v roku 1999, a navyše sa na ňu na tento účel vzťahovala žiadosť, ktorú podala spoločnosť Clariant GmbH. Komisia konštatovala, že spoločnosť Hoechst mala možnosť podať takú žiadosť v čase, keď ešte vlastnila svoje činnosti v odvetví KMCHO, a žiadosť spoločnosti Clariant GmbH sa na ňu nemohla vzťahovať, pretože obchodná jednotka v odvetví KMCHO patrila spoločnosti Hoechst a neskôr spoločnosti Clariant AG, teda dvom rozdielnym právnickým osobám (odôvodnenia č. 325 a 326 napadnutého rozhodnutia).

28

Komisia v článku 1 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že:

„Uvedené podniky porušili článok 81 [ES], a to prideľovaním výrobných kvót a zákazníkov, zvyšovaním cien dohodnutým spôsobom, vytváraním kompenzačných mechanizmov, výmenou informácií o objemoch predaja a cenách a účasťou na pravidelných stretnutiach a ďalších kontaktoch s cieľom dohodnúť a vykonávať uvedené obmedzenia. Konanie týchto podnikov predstavovalo porušenie článku 53 ods. 1 Dohody EHP od 1. januára 1994, t. j. odo dňa nadobudnutia účinnosti Dohody EHP.

…

…

29

V článku 2 napadnutého rozhodnutia boli pokuty stanovené takto:

…“

30

Podľa článku 3 napadnutého rozhodnutia:

„Podniky uvedené v článku 1 okamžite ukončia porušenie, pokiaľ tak ešte neurobili.

Zdržia sa opakovania akejkoľvek činnosti alebo akéhokoľvek konania uvedeného v článku 1, ako aj akejkoľvek činnosti alebo akéhokoľvek konania s rovnakým cieľom alebo účinkom.“

31

Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 25. apríla 2005 žalobkyňa podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

32

Po zmene zloženia komôr Súdu prvého stupňa bol sudca spravodajca pridelený do siedmej komory, v dôsledku čoho jej bola táto vec pridelená.

33

Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (siedma komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania.

34

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky položené Súdom prvého stupňa boli vypočuté na pojednávaní 18. júna 2008.

35

Žalobkyňa navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

36

Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

37

Žalobkyňa uvádza sedem žalobných dôvodov na podporu svojej žaloby. Prvý žalobný dôvod je založený na neexistencii zodpovednosti žalobkyne, pokiaľ ide o sankcionovaný kartel, z dôvodu predaja jej činností v odvetví KMCHO, druhý žalobný dôvod na protiprávnosti uloženej pokuty, tretí žalobný dôvod na nedodržaní oznámenia o spolupráci, štvrtý žalobný dôvod na nesprávnom posúdení pri výpočte základnej čiastky pokuty, piaty žalobný dôvod na nedôvodnom zvýšení pokuty za opakované porušenie, šiesty žalobný dôvod na procesných nedostatkoch a siedmy žalobný dôvod na protiprávnosti príkazu na ukončenie konania uvedeného v článku 3 napadnutého rozhodnutia.

38

Žalobkyňa tvrdí, že už nie je zodpovedná za spáchané porušenia v odvetví KMCHO, pretože zodpovednosť za tieto porušenia bola neobmedzene prenesená na spoločnosť Virteon GmbH pri rozdelení a predaji činností v tomto odvetví. Uvádza, že činnosti v odvetví KMCHO boli 30. mája 1997 právne rozdelené a predané 100% dcérskej spoločnosti Virteon v rovnakom čase, ako ďalšie štyri veľké oblasti činnosti spojené so špeciálnymi chemickými výrobkami. Spoločnosť Virteon teda pokračovala v prevádzkovaní obchodnej činnosti ako samostatný podnik za rovnakých podmienok. Táto spoločnosť preto vstúpila do postavenia žalobkyne jednak z právneho, ako aj z ekonomického hľadiska. Skutočnosť, že spoločnosť Virteon bola prevzatá spoločnosťou Clariant AG, nemení nič na zodpovednosti spoločnosti Virteon, ktorá sa neskôr stala spoločnosťou Clariant GmbH. Zmena akcionárov po prevzatí spoločnosti Virteon spoločnosťou Clariant AG nemala vplyv na zodpovednosť spoločnosti, pretože jej hospodárska identita, a teda aj kontinuita dotknutej spoločnosti zostali zachované. Spoločnosť Virteon, ktorá sa neskôr stala spoločnosťou Clariant GmbH, tak ďalej existovala v rámci skupiny s rovnakou právnou identitou, bez akéhokoľvek právneho alebo ekonomického prerušenia.

39

Podľa žalobkyne, pokiaľ sa podnik prevádza ako celok, teda keď nový právny subjekt nahradí svojho predchodcu a pokračuje v činnosti namiesto neho, zásada hospodárskej kontinuity so sebou nesie aj prechod zodpovednosti za kartelovú dohodu prevedeného podniku. Pri určení zodpovednosti teda ide o „sledovanie podniku v ekonomickom, nie právnom zmysle“. V prejednávanej veci boli po rozdelení a predaji činnosti v oblasti KMCHO za porušenia kartelového práva zodpovednými právne subjekty Virteon, neskôr Clariant GmbH, nie spoločnosť Hoechst.

40

Žalobkyňa rovnako uvádza, že skutočnosť, že spoločnosť Clariant pokračovala v účasti na kartelových dohodách, dokazuje kontinuitu podniku.

41

Rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, (C-49/92 P, Zb. s. I-4125) citovaný Komisiou neumožňuje vyvodiť iné závery. Podľa tohto rozsudku sa totiž zásada, podľa ktorej môže byť zodpovednosť podniku zachovaná bez ohľadu na predaj jeho činnosti, týka výlučne predaja podniku tretím osobám, ale nie právnemu subjektu, ktorý patrí, ako je to v tejto veci, ku skupine. V tejto súvislosti žalobkyňa na pojednávaní spresnila, že Súdny dvor potvrdil v jednom zo svojich nedávnych rozsudkov (rozsudok z 11. decembra 2007, ETI a i., C-280/06, Zb. s. I-10893), že kritérium hospodárskej kontinuity sa musí uplatniť s ohľadom na štrukturálne väzby medzi subjektom, ktorý sa dopustil porušenia, a jeho hospodárskym nástupcom v čase prevodu.

42

Rovnako uvádza, že prevod zodpovednosti sa objavuje v zmluve o prevode, kde zmluvné strany výslovne uznávajú, že spoločnosť Virteon na seba preberá zodpovednosť žalobkyne v rámci skupiny. Podľa žalobkyne z judikatúry vyplýva, že na takéto prevzatie zodpovednosti sa musí prihliadnuť pri uložení pokuty.

43

Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, že žalobkyňa sa pokúsila vyhnúť sa zodpovednosti, keď previedla svoju činnosť v odvetví KMCHO, žalobkyňa namieta, že reštrukturalizácia skupiny, ktorá prebiehala od roku 1996, bola procesom, ktorý nebol ovplyvnený alebo odôvodnený prípadnými osobitosťami určitých dotknutých oblastí činnosti. Reštrukturalizácia totiž spočívala v externalizácii všetkých činností, ktoré neboli spojené s farmaceutickým a poľnohospodárskym odvetvím.

44

Judikatúra a rozhodovacia prax Komisia tak potvrdzujú stanovisko žalobkyne. Keby Komisia mala diskrečnú právomoc v oblasti stanovenia príjemcov pokút, predstavovalo by to porušenie zásady, podľa ktorej je správny orgán viazaný svojimi vlastnými rozhodnutiami, čo je zásada uvedená v preambule a v článku 20 Charty základných práv Európskej únie, vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, 2000, s. 1).

45

Žalobkyňa na pojednávaní doplnila, že v rozpore s tvrdením Komisie, táto inštitúcia nemá diskrečnú právomoc na určenie subjektov, ktoré sa dopustili porušenia článku 81 ES, pretože tieto subjekty sa stanovujú podľa konkrétnych právnych predpisov.

46

Žalobkyňa rovnako tvrdí, že keď vlastnila činnosti v odvetví KMCHO, toto odvetvie malo nezávislú organizáciu a fungovanie a ona mala len zodpovednosť za výsledky. Okrem toho nevedela o porušeniach mimo rámca dotknutej činnosti, pričom správanie zamestnancov v rámci odvetvia činnosti KMCHO, ktorí sa porušenia zúčastnili, bolo navyše v rozpore s politikou skupiny Hoechst, ktorá presadzuje dodržiavanie práva hospodárskej súťaže.

47

Komisia v zásade namieta, že tvrdenie žalobkyne o tom, že ju reštrukturalizácia jej činnosti v odvetví KMCHO úplne zbavila zodpovednosti, nemožno prijať. Keby bol výklad žalobkyne správny, veľkým podnikom by sa tým totiž ponúkal prostriedok, ako sa vyhnúť právnym dôsledkom kartelu alebo prinajmenšom minimalizovať obchodné riziká v prípade jeho odhalenia.

48

Rovnako uvádza, že žalobný dôvod žalobkyne sa v skutočnosti vzťahuje na mesiac jún roku 1997 z celkového počtu 149 mesiacov trvania porušenia a že za takých okolností nie je zrušenie napadnutého rozhodnutia pre jeden mesiac odôvodnené.

49

V tejto súvislosti Komisia zastáva názor, že vzhľadom na ustálenú judikatúru možno predpokladať, že 100% dcérska spoločnosť, akou v prejednávanej veci bola spoločnosť Virteon od 30. mája 1997 do 30. júna 1997, v zásade vykonáva pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, bez potreby overiť, či materská spoločnosť skutočne vykonáva svoje právomoci. Spoločnosť Hoechst preto mala preukázať, že jej bývalá dcérska spoločnosť v júni 1997 skutočne nezávisle určovala svoje správanie na trhu, čo však neurobila.

50

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry za porušenie v zásade zodpovedá fyzická alebo právnická osoba, ktorá riadila dotknutý podnik v čase, keď došlo k porušeniu, aj keď ku dňu prijatia rozhodnutia konštatujúceho porušenie zodpovedala za prevádzku podniku iná osoba (rozsudky Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, C-286/98 P, Zb. s. I-9925, bod 37, a Cascades/Komisia, C-279/98 P, Zb. s. I-9693, bod 78; rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T-9/99, Zb. s. II-1487, bod 103).

51

Na účely účinného vykonávania právnych predpisov v oblasti hospodárskej súťaže však môže byť potrebné, aby sa zodpovednosť za protisúťažné správanie výnimočne pripísala nie pôvodnému prevádzkovateľovi, ale novému prevádzkovateľovi podniku, ktorý sa zúčastnil na karteli, za predpokladu, že sa môže skutočne považovať za nástupcu pôvodného prevádzkovateľa podniku, to znamená, keď aj naďalej prevádzkuje podnik, ktorý je účastníkom kartelu (pozri v tomto zmysle návrhy generálnej advokátky Kokott k rozsudku ETI a i., už citovanému, body 75 a 76). Keby totiž nebola upravená žiadna iná možnosť sankcionovania subjektu odlišného od toho subjektu, ktorý sa dopustil porušovania, podniky by sa mohli vyhýbať sankciám jednoduchou zmenou totožnosti v dôsledku reštrukturalizácií, prevodov, iných právnych či organizačných zmien (pozri v tomto zmysle rozsudok ETI a i., už citovaný, bod 41).

52

Súdny dvor tak zastával názor, že kritérium tzv. „hospodárskej kontinuity“ sa použije len v prípade, keď právnická osoba zodpovedná za prevádzkovanie podniku prestala po porušení právne existovať (rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný, bod 145, a HFB a i./Komisia, už citovaný, bod 104), alebo v prípade vnútorných reštrukturalizácií podniku, keď pôvodný prevádzkovateľ neprestane nevyhnutne existovať, ale nevykonáva už hospodársku činnosť na dotknutom trhu, a s ohľadom na štrukturálne väzby medzi pôvodným a novým prevádzkovateľom podniku (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, Zb. s. I-123, bod 359 a ETI a i., už citovaný, bod 41).

53

Z rozhodnutia a vyjadrení žalobkyne k oznámeniu o výhradách v prejednávanej veci vyplýva, že spoločnosť Hoechst sama vyrábala KMCHO prostredníctvom svojej chemickej divízie do 30. mája 1997. Táto divízia bola spolu s ostatnými divíziami prevedená 30. mája 1997 na spoločnosť Virteon, dcérsku spoločnosť v 100% vlastníctve spoločnosti Hoechst. Dňa 30. júna 1997 spoločnosť Hoechst prevodom všetkých akcií spoločnosti Virteon previedla celú svoju činnosť v oblasti KMCHO na spoločnosť Clariant AG.

54

Pokiaľ ide v prvom rade o zodpovednosť žalobkyne z dôvodu jej účasti na karteli v období do 30. mája 1997, žalobkyňa sa obmedzuje na tvrdenie, že odvetvie činnosti KMCHO malo nezávislú organizáciu a fungovanie a že o porušení nevedela. Rovnako tvrdí, že správanie zamestnancov, ktorí sa porušenia zúčastnili, nebolo v súlade s politikou skupiny, ktorá smerovala k dodržiavaniu práva hospodárskej súťaže.

55

Treba však konštatovať, že až do prevodu časti obchodnej činnosti v odvetví chémie na spoločnosť Virteon 30. mája 1997 bola žalobkyňa právnickou osobou priamo zodpovednou tak za prevádzkovanie odvetvia činnosti KMCHO, ako aj za zamestnancov, ktorí sa dopustili dotknutého porušenia. Za takých okolností žalobkyňa musela vedieť o ich konaní a nemôže sa dovolávať nefunkčnosti vnútornej organizácie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. mája 1991, Bayer/Komisia, T-12/90, Zb. s. II-219, bod 35). Protiprávne konanie jej zamestnancov v odvetví činnosti KMCHO preto treba pripísať žalobkyni.

56

Takisto treba zdôrazniť, že na účely uplatnenia a výkonu rozhodnutia Komisie v oblasti hospodárskej súťaže treba ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené, označiť subjekt, ktorý má právnu subjektivitu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, T-305/94 až T-307/94, T-313/94 až T-316/94, T-318/94, T-325/94, T-328/94, T-329/94 a T-335/94, Zb. s. II-931, bod 978). Komisia preto oprávnene pripísala zodpovednosť za porušenie, ku ktorému došlo v odvetví činnosti KMCHO, žalobkyni, ktorá bola právnickou osobou skutočne zodpovednou za túto činnosť.

57

Pokiaľ ide ďalej o obdobie od 30. mája do 30. júna 1997, žalobkyňa sa obmedzila na spresnenie, že počas tohto obdobia bolo odvetvie činnosti KMCHO spolu s ďalšími odvetviami činnosti prevedené na spoločnosť Virteon, dcérsku spoločnosť v 100% vlastníctve spoločnosti Hoechst, pred jej predajom spoločnosti Clariant AG 30. júna 1997.

58

V tejto súvislosti treba konštatovať, že Komisia toto obdobie zobrala do úvahy a v odôvodneniach č. 217 až 219 napadnutého rozhodnutia vychádzala z pojmu podnik v zmysle článku 81 ES a článku 53 Dohody EHP. S ohľadom na tento pojem, z ktorého vychádza celá judikatúra Spoločenstva týkajúca sa pripísateľnosti zodpovednosti za porušenie právnym subjektom tvoriacim jeden podnik, Komisia správne pripísala porušenie spoločnosti Hoechst v období od 30. mája do 30. júna 1997. Pojem podnik v zmysle článku 81 ES totiž zahŕňa hospodárske jednotky, ktoré pozostávajú z jednotnej organizácie osobných, hmotných a nehmotných prvkov, ktoré dlhodobo sledujú konkrétny hospodársky cieľ a môžu prispieť k spáchaniu takého porušenia, aké je uvedené v uvedenom ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, Shell/Komisia, T-11/89, Zb. s. II-757, bod 311, a HFB a i./Komisia, už citovaný, bod 54).

59

V osobitnom prípade, keď materská spoločnosť má 100% podiel na imaní svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila protiprávneho konania, existuje vyvrátiteľná domnienka, podľa ktorej má uvedená materská spoločnosť rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 25. októbra 1983, AEG-Telefunken/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, bod 50, a rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný, body 961 a 984), a tvoria tak jediný podnik v zmysle článku 81 ES (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T-71/03, T-74/03, T-87/03 a T-91/03, neuverejnený v Zbierke, bod 59). Z tohto dôvodu teda prináleží materskej spoločnosti, ktorá na súde Spoločenstva napáda rozhodnutie Komisie, ktorým sa jej ukladá pokuta za správanie jej dcérskej spoločnosti, aby vyvrátila túto domnienku tým, že predloží dôkazy preukazujúce nezávislosť tejto dcérskej spoločnosti (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Avebe/Komisia, T-314/01, Zb. s. II-3085, bod 136; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovaný, bod 29).

60

V prejednávanej veci treba konštatovať, že spoločnosť Virteon bola od 30. mája do 30. júna 1997 dcérskou spoločnosťou v 100% vlastníctve spoločnosti Hoechst. Keďže spoločnosť Hoechst pristúpila, ako sa uvádza v odpovedi na oznámenie o výhradách, k predaju spoločnosti Virteon spoločnosti Clariant AG, ktorý bol s konečnou platnosťou dohodnutý v zmluve zo 17. júna 1997 a vykonaný prevodom akcií 30. júna 1997, cieľom predaja akcií tejto dcérskej spoločnosti tretiemu podniku bolo zjavne prevedenie odvetvia činnosti KMCHO. Za týchto okolností treba považovať za preukázané, že žalobkyňa nevyvrátila domnienku, podľa ktorej ako materská spoločnosť vykonávala rozhodujúci vplyv na konanie dcérskej spoločnosti, ktorú mala v 100% vlastníctve (rozsudky AEG-Telefunken/Komisia, už citovaný, bod 50 a z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný, bod 59), aby preukázala samostatnosť dcérskej spoločnosti Virteon GmbH.

61

Rovnako treba zamietnuť tvrdenie žalobkyne, že prevod jej hospodárskej jednotky KMCHO na iný podnik so sebou niesol aj prevod zodpovednosti za protisúťažné konanie na nového prevádzkovateľa. Vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 50 totiž žalobkyňa, teda právnická osoba, ktorá prevádzkovala dotknutý podnik v čase spáchania porušenia, za toto konanie zodpovedá, aj keď ku dňu prijatia rozhodnutia konštatujúceho porušenie už za prevádzkovanie podniku zodpovedala spoločnosť Clariant AG. Zásada osobnej zodpovednosti nemôže byť spochybnená zásadou hospodárskej kontinuity v prípade, keď ako v prejednávanej veci podnik zapojený do kartelu previedol časť svojej činnosti na nezávislú tretiu osobu a keď neexistuje štrukturálna väzba medzi pôvodným a novým prevádzkovateľom (pozri v tomto zmysle návrhy generálnej advokátky Kokott k rozsudku ETI a i., už citovanému, bod 82).

62

V rozpore s tvrdením žalobkyne nejde pritom v jej prípade o výnimočnú situáciu, keď by Súdny dvor mohol zastávať názor, že treba použiť kritérium hospodárskej kontinuity, aby bolo možné pripísať protisúťažné správanie pôvodného prevádzkovateľa novému prevádzkovateľovi dotknutej činnosti. Hoci odvetvie KMCHO bolo v rámci skupiny najskôr prevedené na Virteon, dcérsku spoločnosť spoločnosti Hoechst, aby ho bolo možné ďalej previesť na spoločnosť Clariant AG, spoločnosť Hoechst existovala naďalej ako samostatná právnická osoba aj po tom, ako došlo k porušeniu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 2005, ThyssenKrupp/Komisia, C-65/02 P a C-73/02 P, Zb. s. I-6773, bod 88).

63

Navyše na rozdiel od toho, čo sama tvrdí, sa žalobkyňa nemôže odvolávať na judikatúru, podľa ktorej v prípade prevodu všetkých hospodárskych činností alebo časti týchto činností jedného právneho subjektu na iný, zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustil pôvodný prevádzkovateľ v rámci predmetných činností, môže byť pripísaná novému prevádzkovateľovi, ak tento prevádzkovateľ s pôvodným prevádzkovateľom tvorí na účely uplatnenia predpisov hospodárskej súťaže jedinú hospodársku jednotku, a to aj vtedy, ak pôvodný prevádzkovateľ aj naďalej existuje ako právny subjekt (rozsudok ETI a i., už citovaný, bod 48). Treba totiž konštatovať, že po prevode spoločnosti Virteon na spoločnosť Clariant AG 30. júna 1997 žiadne štrukturálne ani organizačné väzby nespájali spoločnosti Clariant AG a Hoechst, ktoré sú v zmysle článku 81 ES dvoma samostatnými podnikmi, pričom ich jediná hospodárska väzba spočíva v tom, že prvý z nich nadobudol celkový kapitál spoločnosti Virteon, teda činnosti odvetvia KMCHO spoločnosti Hoechst.

64

V každom prípade pripísanie porušenia, ktorého sa dopustil pôvodný prevádzkovateľ, novému prevádzkovateľovi je možnosťou, ktorú judikatúra za určitých okolností priznáva Komisii, ale nie povinnosťou, a to najmä v prípade ako je tento, keď pôvodný prevádzkovateľ, ktorý sa dopustil porušenia, existuje právne aj hospodársky naďalej (v zmysle rozsudku ETI a i., už citovaného, bod 40). Okrem toho v prejednávanej veci neexistuje riziko, že podnik, ktorý sa porušenia dopustil, sa sankciám vyhne, čomu má zamedziť zásada hospodárskej kontinuity (pozri bod 51 vyššie), pretože spoločnosť Hoechst naďalej existuje tak právne, ako aj hospodársky.

65

Žalobkyňa sa nemôže odvolávať na prevod zodpovednosti na základe zmluvy o prevode svojho odvetvia činnosti, ktorú uzavrela so spoločnosťou Virteon. Takúto zmluvu nemožno použiť proti Komisii s cieľom vyhnúť sa sankciám vyplývajúcim z práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže v rozsahu, v akom smeruje k rozdeleniu zodpovednosti medzi spoločnosťami za účasť v karteli. Ďalej údajný prevod zodpovednosti, ktorý sa v prejednávanej veci uskutočnil podľa ustanovení zmluvy o prevode, nemá vplyv na stanovenie zodpovednosti žalobkyne, keďže táto zmluva bola uzavretá medzi spoločnosťou Hoechst a dcérskou spoločnosťou v jej 100% vlastníctve a protiprávne správanie jej preto možno pripísať ako materskej spoločnosti. V každom prípade na rozdiel od veci, ktorá viedla k rozsudku z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia (T-45/98 a T-47/98, Zb. s. II-3757, bod 62), na ktorý sa žalobkyňa odvoláva, a kde Súd prvého stupňa konštatoval, že Komisia mala výnimočne právo pripísať spoločnosti zodpovednosť za protiprávne správanie jej predchodcu, zo spisu nevyplýva, že spoločnosť Clariant AG súhlasila s tým, aby bola považovaná za zodpovednú za konanie spoločnosti Hoechst pred prevodom jej odvetvia činnosti KMCHO.

66

Z toho vyplýva, že tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého bola zodpovednosť za protisúťažné správania v odvetví KMCHO pri predaji prevedená na spoločnosť Clariant AG, nemožno prijať.

67

Keďže Komisia oprávnene pripísala spoločnosti Hoechst zodpovednosť za porušenie, ku ktorému došlo v období od 1. júna 1984 do 30. júna 1997, treba prvý žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

68

Žalobkyňa tvrdí, že uložená pokuta je protiprávna v rozsahu, v akom bola nová materská spoločnosť spoločnosti Virteon, teraz spoločnosť Clariant GmbH, úplne oslobodená od pokuty a samotná žalobkyňa ako bývalá materská spoločnosť také oslobodenie nezískala. Komisia tak porušila zásadu rovnosti zaobchádzania stanovenú v článku 20 Charty základných práv, ako aj zmysel a cieľ oznámenia o spolupráci.

69

V rozsahu, v akom činnosť v oblasti KMCHO spoločnosti Hoechst, neskôr prevedená na Virteon, teraz Clariant GmbH, tvorila pred jej prevádzkovaním spoločnosťou Clariant AG hospodársku jednotku, sa žiadosť spoločnosti Clariant AG o oslobodenie vzťahuje na všetky právnické osoby patriace do „podniku Hoechst/Virteon/Clariant“. Túto analýzu potvrdzuje aj skutočnosť, že Komisia (odôvodnenie č. 332 napadnutého rozhodnutia) rozšírila oslobodenie od pokuty poskytnuté spoločnosti Clariant GmbH na jej materskú spoločnosť Clariant AG z dôvodu väzby existujúcej medzi touto spoločnosťou a spoločnosťou Virteon, teraz Clariant GmbH, Virteon a Clariant GmbH, ako aj z dôvodu svojej rozhodovacej praxe. Komisia nepovažovala žalobkyňu za súčasť tej istej hospodárskej jednotky ako spoločnosti Clariant GmbH a Clariant AG, a tým porušila koncepciu podniku v zmysle článku 81 ES, ako je vymedzený v judikatúre.

70

Žalobkyňa takisto uvádza, že kartel bol vykonávaný rovnakým spôsobom a tými istými osobami počas celého obdobia trvania porušenia, a preto sa žiadosť spoločnosti Clariant GmbH o oslobodenie od pokuty nevzťahuje len na obdobie po odkúpení spoločnosti Virteon. Skutočnosti, ktoré Clariant GmbH uvádzala na podporu svojej žiadosti o oslobodenie, sa tak týkali celého obdobia trvania porušenia. Vzhľadom na poskytnuté informácie a z dôvodu spolupráce sa taká výhoda mala poskytnúť práve žalobkyni. Navyše žiadosť o oslobodenie bola podaná v mene „podniku“.

71

Žalobkyňa spresňuje, že vlastnú žiadosť o oslobodenie nemohla podať skôr než v druhej polovici roka 1997, pretože o karteli nevedela. Takú žiadosť nemohla podať aj preto, lebo 30. júna 1997 previedla všetky svoje aktíva v oblasti KMCHO na spoločnosť Clariant AG.

72

Napokon keby sa poskytnutie oslobodenia vyplývajúce z oznámenia o spolupráci nevzťahovalo aj na obdobie, počas ktorého bola spoločnosť Hoechst vlastníkom činností KMCHO, toto oznámenie by nemalo zmysel, pretože osoba, ktorá sa porušenia dopustila, teda hospodárska jednotka v oblasti KMCHO, spolupracovala s Komisiou a odhalila protiprávne konanie.

73

Komisia navrhuje, aby sa tento žalobný dôvod zamietol.

74

Na úvod treba konštatovať, ako sa už preukázalo aj v rámci preskúmania prvého žalobného dôvodu týkajúceho sa údajnej protiprávnosti pripísania zodpovednosti za porušenie spoločnosti Hoechst, ku ktorému došlo v oblasti KMCHO (pozri body 53 až 60 vyššie), že nemožno zastávať názor, že zodpovednosť žalobkyne za obdobie od 1. januára 1984 do 30. júna 1997 bola prevedená na spoločnosť Clariant AG od okamihu, keď táto spoločnosť prevzala činnosti v oblasti KMCHO od spoločnosti Hoechst 30. júna 1997.

75

Preto vzhľadom na skutočnosť, že nemožno prijať tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého činnosť v oblasti KMCHO vo vlastníctve spoločnosti Hoechst, následne prevedená na spoločnosť Clariant AG, tvorila samostatnú hospodársku jednotku, sa žiadosť spoločnosti Clariant GmbH podaná listom zo 6. decembra 1999 (ďalej len „list o zhovievavosti“) na základe oznámenia o spolupráci netýkala spoločnosti, ktorá bola pôvodným vlastníkom činností v oblasti KMCHO, teda spoločnosti Hoechst. Treba totiž zdôrazniť, že Hoechst a Clariant AG sú dve spoločnosti s odlišnou právnou subjektivitou, ktoré boli postupne zapojené do kartelu s KMCHO a ktoré sú súčasťou dvoch samostatných podnikov v zmysle článku 81 ES (pozri bod 63). Žiadosť podaná spoločnosťou Clariant GmbH na základe oznámenia o spolupráci teda môže priniesť výhody len podniku, ktorého bola súčasťou, nie však spoločnosti Hoechst.

76

Tento záver nemôže oslabiť tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého zo znenia listu o zhovievavosti vyplýva, že sa vzťahuje na obdobie, keď žalobkyňa pôsobila na trhu s KMCHO. Z bodu B oznámenia o spolupráci týkajúceho sa neuloženia alebo veľmi významného zníženia pokuty totiž vyplýva, že znížiť alebo dokonca úplne odpustiť pokutu možno podniku, ktorý spĺňa podmienky uvedené v tomto bode. Ako sa pritom uvádza v bode 75, autorom listu nie je spoločnosť Hoechst, ale spoločnosť Clariant GmbH, ktorá v tom čase bola súčasťou podniku Clariant. Je nesporné, že v čase odoslania listu spoločnosť Hoechst nevykonávala žiadnu právomoc nad spoločnosťou, ktorá kartel ohlásila. V dôsledku toho a nezávisle od skutočnosti, že v liste odkazuje na obdobie, keď spoločnosť Hoechst pôsobila na trhu s KMCHO, spoločnosť Clariant GmbH nemohla takýmto spôsobom zahrnúť spoločnosť Hoechst ani jej umožniť, aby mohla využiť výhody stanovené v oznámení o spolupráci.

77

Rovnako treba zamietnuť tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého sama nemohla podať žiadosť na základe oznámenia o spolupráci počas obdobia, keď kontrolovala činnosť v oblasti KMCHO. Žalobkyňa totiž nepredložila žiaden dôkaz na podporu tohto tvrdenia a v každom prípade nepreukázala, že činnosť v oblasti KMCHO, ktorá pred 30. májom 1997 nebola prevedená na dcérsku spoločnosť, bola samostatná a nepatrila pod jej zodpovednosť.

78

Komisia, aj Súd prvého stupňa zastávajú názor, že napadnuté rozhodnutie vôbec nespochybňuje zmysel a účel oznámenia o spolupráci. V rozsahu, v akom spoločnosť Clariant AG a jej dcérska spoločnosť Clariant GmbH tvoria samostatnú hospodársku jednotku, môžu totiž ako podnik využívať výhody stanovené v oznámení o spolupráci bez ohrozenia jeho účelu. V prípade žalobkyne to tak nie je pre neexistenciu väzby s autorom listu, teda so spoločnosťou Clariant GmbH.

79

Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, treba pripomenúť, že táto zásada je porušená len vtedy, ak sa s porovnateľnými situáciami zaobchádza rozdielne alebo ak sa s rozdielnymi situáciami zaobchádza rovnako a takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudky Súdneho dvora z 13. decembra 1984, Sermide, 106/83, Zb. s. 4209, bod 28, a Súdu prvého stupňa zo 4. júla 2006, Hoek Loos/Komisia, T-304/02, Zb. s. II-1887, bod 96). Vzhľadom na to, že žalobkyňa ako podnik nezávislý od spoločnosti Clariant nie je v prejednávanej veci v porovnateľnej situácii ako Clariant, pretože Clariant bola prvou spoločnosťou, ktorá poskytla rozhodujúce dôkazy o existencii kartelu, výhradu o porušení zásady rovnosti zaobchádzania nemožno prijať.

80

Vzhľadom na uvedené treba druhý žalobný dôvod založený na protiprávnosti uloženej pokuty zamietnuť.

81

Žalobkyňa vytýka Komisii, že jej neznížila pokutu aspoň o 10% podľa oznámenia o spolupráci. Podľa bodu D ods. 2 druhej zarážky uvedeného oznámenia Komisii oznámila, že v odpovedi na oznámenie o výhradách nespochybnila vecnú správnosť skutkových zistení v súvislosti s porušením, a preto jej mala byť tak ako ostatným účastníkom kartelu pokuta znížená.

82

Uvádza, že z bodu 9 jej odpovede na oznámenie o výhradách vyplýva, že skutkové zistenia Komisie v tomto oznámení nenamieta. Neexistenciu námietok nemožno spochybniť skutočnosťou, že v tom istom bode 9 uviedla, že si vyhradzuje možnosť iného právneho posúdenia ako Komisia, pokiaľ ide o vecne uznané skutkové zistenia.

83

Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého skutkové zistenia neuznala, pretože tvrdila, že o nich nevedela, namieta, že neznalosť skutočností nemôže spochybniť ich uznanie.

84

Okrem toho tvrdí, že oznámenie o spolupráci ani rozhodovacia prax Komisie alebo judikatúra nevyžadujú, aby zníženie pokuty z dôvodu, že neboli spochybnené skutkové zistenia, záviselo od predloženia osobitnej žiadosti. Mohla preto legitímne očakávať zníženie pokuty na základe oznámenia o spolupráci.

85

Komisia navyše nevysvetlila, prečo pri stanovení pokuty nevzala do úvahy skutočnosť, že skutkové zistenia neboli spochybnené a nešpecifikovala svoj postup. V tejto súvislosti tvrdí, že Súd prvého stupňa konštatoval, že posúdenie týkajúce sa toho, že skutkové zistenia neboli spochybnené, sa má uviesť v odôvodnení týkajúcom sa spolupráce podniku (rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T-236/01, T-239/01, T-244/01 až T-246/01, T-251/01 a T-252/01, Zb. s. II-1181, bod 414 a nasl.).

86

Komisia namieta, že ak žalobkyňa chcela využiť oznámenie o spolupráci, mala v zmysle bodu E tohto oznámenia podať formálnu žiadosť. Počas celého správneho konania sa však bránila tým, že o existencii porušenia, ktoré sa jej vytýkalo, sa dozvedela až v roku 2003, a preto nemohla predložiť žiadosť vo vlastnom mene.

87

Komisia sa navyše domnieva, že žalobkyňa výslovne nevyhlásila, že nespochybňuje vecnú správnosť skutkových zistení v zmysle oznámenia o spolupráci. V tejto súvislosti uvádza, že spoločnosť Hoechst v bode 9 jej odpovede na oznámenie o výhradách síce tvrdila, že nespochybňuje skutkové zistenia, ale spresnila, že tieto zistenia nestačia na odôvodnenie niektorých právnych záverov Komisie. Okrem toho v predchádzajúcom bode svojej odpovede na oznámenie o výhradách vyhlásila, že s výnimkou informácií, ktoré mohla odvodiť z oznámenia o výhradách, sa nemôže vyjadriť k podrobnostiam údajného porušenia, pretože odvetvie činnosti KMCHO previedla v roku 1997 na spoločnosť Clariant spolu so všetkými zamestnancami a majetkovými hodnotami. Podľa Komisie žalobkyňa ani pred Súdom prvého stupňa výslovne neuznala, že sa na karteli zúčastnila.

88

Komisia pripomína, že podľa judikatúry zníženie pokuty na základe oznámenia o spolupráci môže byť odôvodnené len vtedy, ak poskytnuté informácie a všeobecnejšie konanie dotknutého podniku môžu byť v danej súvislosti považované za skutočnú spoluprácu z jeho strany. Žalobkyňa však neposkytla ani podrobnosti, ani dôkazy o svojej spolupráci s Komisiou a protirečí si aj vtedy, keď tvrdí, že nemala k dispozícii dokumenty ani kontakty, ktoré mohla využiť na objasnenie situácie.

89

Komisia napokon namieta voči tvrdeniu, že napadnuté rozhodnutie bolo nedostatočne odôvodnené. V odôvodneniach č. 324 až 326 napadnutého rozhodnutia totiž Komisia odkazuje na hlavné námietky žalobkyne, predovšetkým na tie, ktoré boli skutočne vznesené počas správneho konania a týkali sa uplatnenia oznámenia o spolupráci. Keďže žalobkyňa nespochybnila skutkové zistenia výslovne a jednoznačne, zastáva názor, že nebolo treba poskytnúť podrobnejšie odôvodnenie než to, ktoré sa už uviedlo v napadnutom rozhodnutí. Odkaz na už citovaný rozsudok z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia je, navyše, irelevantný.

90

Bod D oznámenia o spolupráci s názvom „Podstatné zníženie výšky pokuty“ stanovuje:

91

Treba pripomenúť, že na to, aby sa mohlo poskytnúť zníženie pokuty z dôvodu, že sa nepopierajú skutkové zistenia v súlade s bodom D ods. 2 druhou zarážkou oznámenia o spolupráci, podnik musí výslovne informovať Komisiu, že po tom, ako sa oboznámil s oznámením o výhradách, nemá v úmysle popierať vecnú správnosť skutkových zistení (rozsudok z 8. júla 2004, Mannesmannröhren-Werke/Komisia, T-44/00, Zb. s. II-2223, bod 303).

92

V prejednávanej veci z vyjadrení žalobkyne v odpovedi na oznámenie o výhradách vyplýva toto vyhlásenie:

„Spoločnosť Hoechst chce zdôrazniť, že nespochybňuje vecnú správnosť skutkových zistení Komisie v oznámení o výhradách. Spoločnosť Hoechst napriek tomu preukáže, že tieto skutkové zistenia nestačia na preukázanie niektorých právnych záverov Komisie. Body, ktoré spoločnosť Hoechst ďalej predloží, sa preto týkajú len právneho posúdenia skutkových zistení v prejednávanej veci.“

93

Treba tiež uviesť, že žalobkyňa v odpovedi na oznámenie o výhradách tvrdila toto:

„Spoločnosť Hoechst sa v nijakom prípade nemôže vyjadriť ku skutkovým podrobnostiam údajného porušenia inak, než z hľadiska informácií, ktoré mohla odvodiť zo samotného oznámenia o výhradách, pretože v roku 1997 previedla odvetvie činnosti KMCHO na spoločnosť Clariant vrátane celého svojho personálu a všetkých majetkových hodnôt. K dispozícii tak nemá nijaký zdroj informácií o údajnej účasti v karteli s výnimkou niektorých základných účtovných údajov, ako je obrat atď.“

94

Komisia napriek tomu zastáva názor, že vyhlásenie o tom, že nespochybňuje skutkové zistenia uvedené v oznámení o výhradách, sa nemôže považovať za výslovné, jasné, jednoznačné a také, ktoré by zo strany žalobkyne mohlo predstavovať skutočnú spoluprácu.

95

Napriek tomu však treba konštatovať, že žalobkyňa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách výslovne vyhlásila, že nespochybňuje skutkové zistenia uvedené v predmetnom oznámení. Skutočnosť, že nebola schopná sa vyjadriť k ostatným skutočnostiam, ktoré sa jej v oznámení o výhradách vytýkali, ani poskytnúť dôkazy o porušení, nemôže poprieť to, že žalobkyňa nespochybnila vecnú správnosť skutkových zistení uvedených v oznámení o výhradách. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého boli skutkové zistenia Komisie nedostatočné na odôvodnenie niektorých jej právnych záverov, treba uviesť, že toto tvrdenie v zásade nesmerovalo k spochybneniu vecnej správnosti vytýkaných skutkových zistení, ale k vyjadreniu námietok voči výkladu týchto skutočností, ktorý Komisia poskytla, a voči právnym záverom, ku ktorým dospela v súvislosti s vedúcou úlohou žalobkyne v karteli, vysokou hierarchickou úrovňou v karteli alebo vymedzením protiprávneho správania spoločnosti Hoechst ako opakovaného. Treba totiž zdôrazniť, že spochybnenie právneho posúdenia Komisie týkajúceho sa určitých skutkových zistení nemožno považovať za spochybnenie samotnej existencie týchto zistení. Okrem toho treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, žalobkyňa vo svojej žalobe pred Súdom prvého stupňa nespochybnila svoju účasť v karteli na trhu s KMCHO.

96

Ako tvrdí Komisia, nestačí však, aby podnik vo všeobecnosti tvrdil, že v súlade s oznámením o spolupráci uvádzané skutočnosti nepopiera, ak za okolností danej veci nie je toto tvrdenie Komisii nijako nápomocné (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Corus UK/Komisia, T-48/00, Zb. s. II-2325, bod 193). Na to, aby sa podniku mohla znížiť pokuta z dôvodu jeho spolupráce počas správneho konania, musí totiž jeho správanie uľahčovať úlohu Komisie spočívajúcu v objasňovaní a potláčaní porušení pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T-38/02, Zb. s. II-4407, bod 505 a tam citovanú judikatúru).

97

Aj keď v prejednávanej veci treba pripustiť, že žalobkyňa neposkytla Komisii pomoc pri objasňovaní jej účasti v karteli poskytnutím dôkazov, ktoré táto nemala, treba konštatovať, že keď skutkové zistenia uvedené v oznámení o výhradách nespochybnila v odpovedi na oznámenie o výhradách výslovným a jednoznačným spôsobom, úlohu Komisie tým mohla len uľahčiť. Komisia tak s cieľom vymedziť skutkové zistenia, na ktorých chcela založiť svoje obvinenia voči žalobkyni, totiž mohla vo svojom konečnom rozhodnutí odkázať na všetky skutkové zistenia uvedené v oznámení o výhradách, pre ich jednoznačné a výslovné uznanie, a nemusela najskôr preukázať ich existenciu. Navyše treba uviesť, že Komisia nespresnila, prečo pomoc žalobkyne nemožno považovať za takú, ktorá by jej uľahčila úlohu spočívajúcu v objasnení existencie porušenia a jeho ukončení.

98

Dôvody, pre ktoré Komisia vylúčila použitie bodu D ods. 2 oznámenia o spolupráci, tak nevyplývajú z napadnutého rozhodnutia, najmä z bodu 4 označeného ako „Uplatnenie oznámenia o spolupráci“. V rozpore s tvrdením Komisie však posúdenie týkajúce sa toho, že skutkové zistenia neboli zo strany žalobkyne spochybnené, malo byť uvedené v odôvodnení týkajúcom sa spolupráce (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný, bod 415).

99

Treba dodať, že Komisia síce disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri posúdení kvality a užitočnosti spolupráce, ktorú podnik poskytne (rozsudok Súdneho dvora z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C-328/05 P, Zb. s. I-3921, bod 88), ale napriek tomu sa bez uvedenia dôvodu nemôže odkloniť od smerodajných pravidiel postupu, ktoré si sama uložila (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora z 18. mája 2006, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, C-397/03 P, Zb. s. I-4429, bod 91).

100

Vzhľadom na uvedené sa žalobkyni neprávom odoprelo zníženie pokuty preto, lebo nespochybnila skutkové zistenia v súlade s bodom D ods. 2 druhou zarážkou oznámenia o spolupráci.

101

Za týchto okolností musí Súd prvého stupňa určiť primerané zníženie pokuty. Podľa článku 17 nariadenia č. 17 a článku 31 nariadenia č. 1/2003 má totiž Súd prvého stupňa neobmedzenú právomoc v zmysle článku 229 ES preskúmať rozhodnutia, v ktorých Komisia stanovila pokutu, a uloženú pokutu môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť. Na základe tejto neobmedzenej právomoci sa Súd prvého stupňa domnieva, že výšku pokuty treba znížiť o 10%.

102

Konkrétne dôsledky tejto zmeny budú preskúmané v ďalšej časti (pozri body 196 až 198).

103

V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyňa uvádza dve výhrady, pričom prvá sa týka neprimeranosti základnej čiastky pokuty s ohľadom na rozsah trhu a druhá sa neprimeranosti tejto čiastky s ohľadom na rozdelenie dotknutých podnikov do kategórií.

104

Žalobkyňa zastáva názor, že základná čiastka pokuty je úplne neprimeraná a neadekvátna s ohľadom na relatívne malý objem trhu. Vzhľadom na to, že tento objem predstavuje 106 miliónov eur sa jej totiž zdá ťažko pochopiteľné, že Komisia v napadnutom rozhodnutí stanovila základnú čiastku pokuty pre podniky prvej kategórie na 30 miliónov eur a pre podniky druhej kategórie na 21 miliónov eur. Okrem toho uvádza, že táto suma nemá žiadnu súvislosť s rozhodovacou praxou Komisie a v tejto súvislosti sa odvoláva na rozhodnutie Komisie K(2004) 4221 v konečnom znení z 26. októbra 2004 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] (vec COMP/F-1/38.338 — PO/Ihly) (ďalej len „rozhodnutie Ihly“).

105

Porovnanie Komisie v jej vyjadreniach nie je podľa žalobkyne presvedčivé, pretože ako porovnávacie kritérium používa len základné čiastky pre podniky prvej kategórie. Pri analýze základných čiastok v rovnakých rozhodnutiach uvádzaných Komisiou pre podniky druhej kategórie sa však ukazuje, že suma použitá v prípade žalobkyne je neprimeraná.

106

Komisia v zásade namieta, že základné sumy sú primerané objemu trhu a že porovnanie s rozhodnutím Ihly, ktoré žalobkyňa predložila, je neprípustné a v každom prípade nedôvodné. Žalobkyňa sa totiž opiera o toto rozhodnutie bez toho, aby ho pripojila k svojej žalobe, hoci ešte nebolo uverejnené v Úradnom vestníku, a cituje ho nesprávne. Komisia navyše pripomína, že nariadenie č. 1/2003, judikatúra alebo usmernenia nestanovujú, že pokuty sa musia určiť priamo v závislosti od rozsahu dotknutého trhu, keďže tento faktor je len jedným z viacerých faktorov. V rozhodnutí Ihly tak Komisia pri stanovení východiskových súm pokút vzala do úvahy nielen dosah porušenia na trh s ihlami, ale aj, prinajmenšom dočasne, na trh s ostatným galantérnym tovarom.

107

Na úvod treba uviesť, že žalobkyňa namieta voči základnej čiastke pokuty, ktorá v súlade s bodom 1 B štvrtým odsekom usmernení zodpovedá súčtu súm stanovených v závislosti od závažnosti a dĺžky trvania porušenia. Z jej tvrdení však vyplýva, že namietaná suma je suma určená v závislosti od závažnosti porušenia, takže suma, o ktorú pri tomto žalobnom dôvode ide, je východiskovou sumou pokuty.

108

Treba pripomenúť, že podľa článku 15 ods. 2 druhého odseku nariadenia č. 17 a článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 treba pri stanovení pokuty zohľadniť závažnosť a dĺžku trvania porušovania. Okrem toho podľa bodu 1 A prvého odseku usmernení treba pri posudzovaní závažnosti porušenia brať do úvahy povahu porušenia, skutočný dosah na trh, kde ho možno merať, a veľkosť relevantného geografického trhu.

109

Tento právny rámec neukladá Komisii povinnosť prihliadnuť pri stanovení východiskovej sumy pokuty na veľkosť trhu. Metóda Komisie, ktorá sa v zásade zakladá na tarifikácii pokút, hoci relatívnej a pružnej, nijako nevyžaduje, ale okrem toho ani nezakazuje, aby sa na účely určenia všeobecnej východiskovej sumy zohľadnila veľkosť dotknutého trhu, a teda tým menej vyžaduje od Komisie, aby túto sumu stanovila na základe pevného percenta celkového obratu na trhu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T-15/02, Zb. s. II-497, bod 134).

110

Z toho vyplýva, že v rámci voľnej úvahy pri určovaní výšky pokút sa Komisia mohla rozhodnúť, že nevezme do úvahy veľkosť dotknutého trhu, v prejednávanej veci veľkosť trhu s KMCHO.

111

Pokiaľ subjekty, ktoré sa na karteli zúčastnili, nenamietajú, že sa dopustili veľmi závažného porušenia, Komisia im vzhľadom na bod 1 A tretiu zarážku usmernení mohla uložiť východiskovú sumu pokuty vyššiu ako 20 miliónov eur.

112

Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimeranosti východiskovej sumy z hľadiska rozhodovacej praxe Komisie, treba pripomenúť, že sama osebe netvorí právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže, keďže tento právny rámec tvoria len nariadenia č. 17 a č. 1/2003 a usmernenia (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, T-203/01, Zb. s. II-4071, bod 292 a tam citovanú judikatúru).

113

Z toho vyplýva, že výhradu založenú na neprimeranosti východiskovej sumy pokuty uloženej žalobkyni s ohľadom na rozsah trhu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

114

Žalobkyňa vytýka Komisii, že sa dopustila nesprávneho posúdenia pri rozdelení podnikov, ktoré sa na karteli zúčastnili, do kategórií. Vzhľadom na judikatúru sa nižšia základná čiastka pokuty stanovená pre podniky prvej kategórie z dôvodu menšieho objemu trhu mala prejaviť aj pri podnikoch nižších kategórií.

115

Žalobkyňa sa rovnako domnieva, že tým, že ju Komisia zaradila do druhej kategórie, a vychádzala tak z neprimeranej, príliš vysokej základnej čiastky, nedodržala metódu, ktorú si sama stanovila na určenie relatívnej váhy účastníkov kartelu. Túto metódu mala uplatniť zodpovedajúcim spôsobom, koherentne a bez diskriminácie. Predmetné rozdelenie porušilo aj zásadu proporcionality.

116

Ak teda bola východisková suma uložená skupine Akzo Nobel stanovená na 20 miliónov eur s ohľadom na malý objem trhu, východisková suma žalobkyne mala byť rovnako znížená na 16 miliónov eur, aby sa zabezpečila primeranosť východiskových súm vo vzťahu k trhovým podielom podnikov zapojených do kartelu.

117

Žalobkyňa sa napokon domnieva, že Komisia porušila povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 253 ES, pretože v napadnutom rozhodnutí presne neuviedla kritériá, ktoré by žalobkyni umožnili posúdiť, či zaradenie podnikov do kategórií bolo primerané s ohľadom na ich trhové podiely.

118

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne týkajúce sa rozdielov medzi trhovými podielmi, Komisia v zásade odpovedá, že Súdny dvor rozhodol, že Súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď do tej istej kategórie zaradil podniky, u ktorých rozdiely medzi trhovými podielmi dosahovali až sedem percentných bodov (rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 2005, Acerinox/Komisia, C-57/02 P, Zb. s. I-6689, bod 76 až 78). Komisia preto zastáva názor, že kritérium použité v prejednávanej veci na vytvorenie troch kategórií, teda na základe trhových podielov členov kartelu na trhu s KMCHO počas posledného ukončeného kalendárneho roku porušenia (odôvodnenie 292 napadnutého rozhodnutia) je primerané a zaradenie žalobkyne do druhej kategórie, je preto odôvodnené.

119

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého nižšia východisková suma pokuty uloženej skupine Akzo Nobel mala viesť k zníženiu pokuty, ktorá jej bola uložená, Komisia zastáva názor, že toto tvrdenie je nedôvodné, pretože východisková suma stanovená žalobkyni za veľmi závažné porušenie predstavuje 20 miliónov eur a základná čiastka 21 miliónov eur. Usmernenia pritom špecifikujú, že základná čiastka pre veľmi závažné porušenia vo všeobecnosti prekračuje 20 miliónov eur.

120

Komisia rovnako zastáva názor, že si splnila svoju povinnosť odôvodnenia, pretože v napadnutom rozhodnutí uviedla v súlade s judikatúrou posudzované skutočnosti, ktoré jej umožnili určiť závažnosť spáchaného porušenia a nemusela pritom uviesť podrobnejší opis alebo číselné údaje o spôsobe výpočtu pokuty.

121

Na úvod treba pripomenúť, že z uvedených dôvodov (pozri bod 107 vyššie), keď žalobkyňa odkazuje na základnú čiastku, má na mysli východiskovú sumu pokuty.

122

Podľa usmernení v prípade porušení, ktoré sa týkajú viacerých podnikov, Komisia môže, tak ako to urobila aj v tomto prípade, zvážiť východiskové sumy, aby zohľadnila konkrétnu váhu každého podniku tak, že rozdelí účastníkov kartelu do skupín „predovšetkým tam, kde je značná disparita medzi veľkosťou podnikov, ktoré sa dopúšťajú tých istých priestupkov [porušení — neoficiálny preklad]“ (bod 1 A šiesty odsek usmernení). V usmerneniach je okrem toho stanovené, že „princíp rovnakého postihu za to isté konanie môže za určitých okolností viesť k uvaleniu rôznych pokút dotyčným podnikom bez toho, aby sa táto diferenciácia riadila aritmetickým výpočtom“ (bod 1 A siedmy odsek usmernení).

123

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdu prvého stupňa v prípade, ak sú pokuty uložené viacerým podnikom zúčastneným na tom istom porušení, nie je Komisia pri stanovovaní závažnosti porušenia povinná zaistiť, aby konečné sumy pokút udelených podnikom, ktoré sú výsledkom výpočtov, odrážali každý rozdiel medzi podnikmi vzhľadom na ich celkový obrat. Môže však vykonať rozdelenie do skupín (rozsudky Súdu prvého stupňa z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, T-213/00, Zb. s. II-913, body 385 a 386, a z 27. septembra 2006, Akzo Nobel/Komisia, T-330/01, Zb. s. II-3389, bod 57). Metóda spočívajúca v rozdelení členov kartelu do kategórií na účely diferencovaného zaobchádzania pri stanovení východiskových súm pokút, ktorej princíp bol potvrdený judikatúrou Súdu prvého stupňa, hoci ignoruje rozdiely vo veľkosti medzi podnikmi tej istej kategórie (rozsudky Súdu prvého stupňa CMA CGM, už citovaný, bod 385, a z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný, bod 217), vedie k paušalizácii východiskovej sumy stanovenej pre podniky patriace do tej istej kategórie.

124

Nič to však nemení na tom, že pri takom rozdelení do kategórií sa musí dodržiavať zásada rovnosti zaobchádzania, podľa ktorej je zakázané zaobchádzať s porovnateľnými situáciami rozdielne a s rozdielnymi situáciami rovnako, ak také zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. Ďalej musí byť podľa judikatúry výška pokút aspoň primeraná skutočnostiam zohľadneným pri posudzovaní závažnosti porušenia (pozri rozsudok Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný, bod 219).

125

V prejednávanej veci treba uviesť, že Komisia sa pri stanovovaní kategórií, ktoré jej umožnili zoskupiť dotknuté podniky, rozhodla, že zohľadní ich význam na relevantnom trhu, vychádzajúc z jediného kritéria, ktorým boli podiely na svetovom trhu s KMCHO počas posledného ukončeného kalendárneho roku 1998, s výnimkou spoločnosti Hoechst, pri ktorej sa vzal do úvahy rok 1996.

126

Na tomto základe Komisia vytvorila tri kategórie podľa trhového podielu skupiny Akzo Nobel vo výške 44%, spoločnosti Clariant vo výške 34%, spoločnosti Hoechst vo výške 28% a spoločnosti Atofina/Elf Aquitaine vo výške 17%. Východiskové sumy stanovila takto:

127

Treba konštatovať, že medzi trhovým podielom skupiny Akzo Nobel a spoločnosti Hoechst existoval rozdiel 16 percentných bodov a medzi trhovým podielom spoločnosti Hoechst a spoločnosti Atofina/Elf Aquitaine rozdiel 11 percentných bodov. Komisia tak oprávnene mohla vytvoriť strednú kategóriu, ktorá sa skladala z podnikov s veľmi podobným trhovým podielom, konkrétne zo spoločnosti Hoechst s 28%-ným a spoločnosti Clariant s 34%-ným trhovým podielom, a to medzi prvou kategóriou, kde patrila skupina Akzo Nobel s najväčším trhovým podielom, a treťou kategóriou, kde patril podnik Atofina/Elf Aquitaine, ktorému patril najmenší trhový podiel.

128

Postupujúc týmto spôsobom, Komisia vybrala koherentnú metódu rozdelenia účastníkov kartelu do troch kategórií, ktorá je objektívne odôvodnená rozdielmi medzi trhovými podielmi jednotlivých podnikov zaradených do týchto troch kategórií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný, bod 220). Navyše treba konštatovať, že na rozdiel od tvrdenia žalobkyne, sa tým Komisia neodchýlila od zvyčajnej metódy stanovenej v usmerneniach. Použitá metóda preto nebola diskriminačná.

129

Z analýzy obsahu usmernení vykonanej Súdom prvého stupňa tiež vyplýva, že nejde o metódu aritmetického výpočtu, ktorý neumožňuje individuálnu úpravu pokút pre každý dotknutý podnik v závislosti od relatívnej závažnosti jeho účasti na porušení. Usmernenia totiž obsahujú rôzne flexibilné faktory, ktoré Komisii umožňujú vykonávať jej diskrečnú právomoc v súlade s ustanoveniami článku 15 nariadenia č. 17 a článku 23 nariadenia č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P až C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, body 266 a 267).

130

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého stanovenie východiskovej sumy pokuty uloženej skupine Akzo Nobel na nízkej úrovni s ohľadom na malý objem trhu, malo viesť aj k zníženiu jej východiskovej sumy pokuty, treba pripomenúť, ako sa už uviedlo v bode 110, že Komisia v zmysle bodu 1 A usmernení nie je povinná vziať do úvahy veľkosť trhu pri stanovení východiskovej sumy pokuty. Treba teda konštatovať, že pre porušenie kvalifikované ako veľmi závažné podľa bodu 1 A druhého odseku tretej zarážky usmernení Komisia môže stanoviť východiskovú sumu pokuty na 30 miliónov eur pre prvú kategóriu, 21 miliónov eur pre druhú kategóriu a 12 miliónov eur pre tretiu kategóriu.

131

Pokiaľ ide o námietku, podľa ktorej Komisia neodôvodnila rozdelenie podnikov do kategórií, treba konštatovať, že v bodoch 290 až 296 napadnutého rozhodnutia Komisia spresnila, že v prejednávanej veci bolo treba ako porovnávací základ na určenie príslušnej váhy podnikov vziať do úvahy trhové podiely podnikov, ktoré sa zúčastnili na karteli, v EHP a následne, prihliadajúc na rozdiely medzi týmito trhovými podielmi, pristúpiť k rozdeleniu podnikov zúčastnených na karteli do troch kategórií. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ ide o stanovovanie výšky pokút uložených Komisiou za porušenie práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, požiadavky podstatných formálnych náležitostí, ktoré povinnosť odôvodnenia predstavuje, sú splnené, keď Komisia vo svojom rozhodnutí uvedie posudzované skutočnosti, ktoré jej umožnili vymedziť závažnosť a dĺžku trvania porušenia (rozsudky Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia, C-291/98 P, Zb. s. I-9991, bod 73, a z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschppij a i./Komisia, C-238/99 P, C-244/99 P, C-245/99 P, C-247/99 P, C-250/99 P až C-252/99 P a C-254/99 P, Zb. s. I-8375, ďalej len „rozsudok LVM “, bod 463). V rozpore s tvrdeniami žalobkyne však tieto náležitosti neukladajú Komisii povinnosť, aby vo svojom rozhodnutí uviedla číselné údaje o spôsobe výpočtu pokút, pričom treba v každom prípade zdôrazniť, že Komisia sa nemôže zbaviť svojej právomoci voľnej úvahy tým, že výlučne a mechanicky uvedie len aritmetické vzorce (rozsudok LVM, bod 464; pozri v tomto zmysle aj rozsudok Sarrió/Komisia, už citovaný, body 76 a 80).

132

Z toho vyplýva, že žalobkyňa nesprávne prijala záver o porušení zásady proporcionality v prípade východiskovej sumu jej pokuty, pretože použitá východisková suma pokuty je dôvodná z hľadiska kritéria, ktoré Komisia použila na posúdenie významu každého podniku na relevantnom trhu. Okrem toho je aj odôvodnenie v napadnutom rozhodnutí týkajúce sa zaradenia podnikov do kategórií dostatočné.

133

Výhrada týkajúca sa neprimeranosti východiskovej sumy pokuty s ohľadom na zaradenie dotknutých podnikov do kategórií sa preto musí zamietnuť.

134

Vzhľadom na uvedené treba zamietnuť žalobný dôvod založený na nesprávnom posúdení pri výpočte východiskovej sumy pokuty.

135

Žalobkyňa zastáva názor, že zvýšenie základnej čiastky pokuty o 50% z dôvodu údajného opakovaného porušenia je nedôvodné. Opakované porušenie z tých istých dôvodov sa u nej totiž konštatovalo v rozhodnutí Komisie 2005/493/ES z 1. októbra 2003 týkajúcom sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Zmluvy EHP proti Chisso Corporation, Daicel Chemical Industries Ltd, Hoechst AG, The Nippon Synthetic Chemical Industry Co. Ltd a Ueno Fine Chemicals Industry Ltd (vec COMP/E–1/37.370 — Sorbáty), ktorej zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku z 13. júla 2005 (Ú. v. EÚ L 182, s. 20, ďalej len „rozhodnutie Sorbáty“) a Komisia teda porušila zásadu ne bis in idem, keď v prejednávanej veci zvýšila pokutu druhýkrát.

136

Navyše, opakované porušenie je ako základ na zvýšenie málo hodnoverné, pretože rozhodnutia, z ktorých zvýšenie vychádza, sa týkajú iných činností skupiny Hoechst a v čase konštatovania porušenia ešte nemali účinok res judicata, alebo sú natoľko dávne, že už nepredstavujú dôvod na uloženie prísnejšej sankcie.

137

Zvýšenie pokuty z dôvodu opakovaného porušenia závisí od vecnej a časovej súvislosti medzi skoršími porušeniami a porušeniami, ktoré sú základom pokuty. Keď sa teda podnik dopustí nového porušenia po niekoľkých desaťročiach od prvého porušenia a po dlhom čase od uplynutia premlčacej lehoty, pričom subjekt, ktorý konal pri prvom porušení, už z podniku odišiel, tento podnik už nie je možné sankcionovať za opakované porušenie. Pokuta, ktorá bola žalobkyni uložená v rozhodnutí Farbivá, je preto príliš dávna a premlčaná a nemôže byť dôvodom na sprísnenie sankcie. Ani rozhodnutie PVC II nemôže viesť k zvýšeniu pokuty za opakované porušenie, jednak preto, lebo sa obmedzilo len na prevzatie skoršieho rozhodnutia, ktoré Súd prvého stupňa vyhlásil za neexistujúce a Súdny dvor ho zrušil, a jednak preto, lebo porušenia, ktoré boli základom oboch rozhodnutí, boli s konečnou platnosťou konštatované až v rozsudku LVM.

138

Žalobkyňa rovnako tvrdí, že ani jedno z rozhodnutí uvádzaných vo vzťahu k pôvodnému porušeniu nemá vecnú súvislosť s prejednávanou vecou. Neexistuje dôvod na to, aby sa porušenia, ku ktorým došlo v rámci samostatnej časti skupiny s odlišným predmetom činnosti a zahŕňali odlišné osoby, považovali za pôvodné porušenia na účely posúdenia, či došlo k opakovanému porušeniu. Článok 81 ES totiž porušila obchodná jednotka KMCHO a predchádzajúce rozhodnutia citované Komisiou sa tejto jednotky vôbec nedotýkali. Tým, že Komisia odkazuje na predchádzajúce konania iných dcérskych spoločností skupiny, opätovne ich pripisuje žalobkyni a sprísňuje jej sankciu, dopúšťa sa diskriminácie voči skupinám, ktoré sa venujú viacerým nezávislým oblastiam činnosti pod kontrolou jednej právnickej osoby.

139

Komisia navrhuje, aby bol tento žalobný dôvod zamietnutý.

140

Z judikatúry vyplýva, že zohľadnenie priťažujúcich okolností pri stanovení výšky pokuty je v súlade s úlohou Komisie zabezpečiť súlad s pravidlami hospodárskej súťaže (rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2006, SGL Carbon/Komisia, C-308/04 P, Zb. s. I-5977, bod 71). Medzi skutočnosti, ktoré treba zohľadniť pri analýze závažnosti predmetného porušenia, tak patrí aj prípadné opakované porušovanie (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 91).

141

Pokiaľ ide o námietku, podľa ktorej musí medzi pôvodným porušením a opakovaným porušením existovať časová súvislosť, a rozhodnutie Farbivá, v ktorom bola uložená pokuta za porušenie článku 81 ES, sa týka porušenia premlčaného a príliš dávneho, aby mohlo byť dôvodom sprísnenia sankcie v prejednávanej veci, treba pripomenúť, že zistenie a posúdenie osobitných charakteristík opakovaného porušovania tvoria súčasť voľnej úvahy Komisie a že Komisia nemôže byť pri takomto zistení viazaná prípadnou premlčacou lehotou. Opakované porušovanie totiž predstavuje dôležitý prvok, ktorý má Komisia posúdiť, keďže jeho zohľadnením sa sleduje stimulácia podnikov, ktoré prejavili sklon k porušovaniu pravidiel hospodárskej súťaže, aby zmenili svoje správanie (rozsudok Súdneho dvora z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C-3/06 P, Zb. s. I-1331, body 38 a 39).

142

Z toho vyplýva, že Komisia v každom prípade môže prihliadnuť na nepriame dôkazy, ktoré potvrdzujú také sklony. V tejto súvislosti sa Komisia v prejednávanom prípade oprela o dve skoršie rozhodnutia, konkrétne rozhodnutie Farbivá a PVC II (pozri bod 21 vyššie). Podobne ako Komisia, aj Súd prvého stupňa zastáva názor, že existencia uvedených rozhodnutí a konštatované porušenie žalobkyne svedčia o jej sklone nevyvodzovať príslušné dôsledky zo zistenia porušovania pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článku 81 ES, a to bez ohľadu na čas, ktorý uplynul od prijatia rozhodnutia Farbivá.

143

Pokiaľ ide o výhradu, podľa ktorej rozhodnutie PVC II nemohlo byť dôvodom na konštatovanie opakovaného porušenia, pretože konečné účinky nadobudlo až po ukončení porušenia v prejednávanej veci, treba zdôrazniť, že stačí, aby bol podnik predbežne považovaný za páchateľa porušenia toho istého druhu, a to aj v prípade, že rozhodnutie ešte môžu preskúmať súdy. Posúdenie osobitných vlastností opakovaného porušovania totiž závisí od výberu okolností prejednávanej veci, ktoré Komisia zohľadní v rámci svojej voľnej úvahy. Pri rozhodnutiach Komisie okrem toho platí domnienka ich platnosti tak dlho, kým nie sú zrušené alebo vzaté späť (rozsudok Súdneho dvora z 15. júna 1994, Komisia/BASF a i., C-137/92 P, Zb. s. I-2555, bod 48).

144

Hoci rozhodnutie PVC II, ktoré Komisia prijala po tom, ako bolo jej rozhodnutie 89/190/EHS z 21. decembra 1988 týkajúce sa konania podľa článku [81 ES] (IV/31.865, PVC) (Ú. v. ES L 174, 1989, s. 1) zrušené (rozsudok Komisia/BASF a i., už citovaný), bolo predmetom súdnych konaní, ktoré po ukončení dotknutého porušenia, v prípade žalobkyne 30. júna 1997, viedli k už citovanému rozsudku LVM, táto skutočnosť nemôže vyvrátiť domnienku platnosti tohto rozhodnutia až do vyhlásenia uvedeného rozsudku. Treba totiž zdôrazniť, že rozsudky Súdu prvého stupňa a Súdneho dvora boli vyhlásené pred prijatím napadnutého rozhodnutia. Preto aj napriek tomu, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia mohla vychádzať z rozhodnutia PVC II.

145

Komisia teda oprávnene mohla vychádzať z rozhodnutí Farbivá a PVC II pri konštatovaní opakovaného porušenia zo strany žalobkyne.

146

Rovnako treba zamietnuť tvrdenie, podľa ktorého rozhodnutia Farbivá a PVC II nemajú žiadnu vecnú súvislosť s prejednávanou vecou. Podľa usmernení sa totiž za opakované porušovanie toho istého podniku považuje porušenie toho istého druhu. Okrem toho, pojem opakované porušovanie, ako je chápaný v niektorých vnútroštátnych právnych poriadkoch, znamená, že osoba sa dopustila nových porušení po tom, ako bola sankcionovaná za podobné porušenia (rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný, bod 284).

147

Keďže v rozhodnutiach Farbivá a PVC II bola spoločnosti Hoechst uložená sankcia za porušenie článku 81 ES, v napadnutom rozhodnutí skutočne ide o ten istý podnik, ktorý bol odsúdený za ten istý typ porušenia spočívajúceho v účasti na kartelovej dohode na trhu s KMCHO, a to napriek tomu, že sa dotknuté porušenia týkajú dcérskych spoločností (pozri v tomto zmysle rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný, bod 290) alebo iných trhov (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, BASF/Komisia, T-101/05 a T-111/05, Zb. s. II-4949, bod 64). Aj napriek konštatovaniu porušenia práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže totiž podnik v zmysle článku 81 ES (pozri bod 58) pokračoval v porušovaní uvedeného ustanovenia.

148

Vzhľadom na uvedené Komisia oprávnene zvýšila základnú čiastku pokuty o 50%, aby žalobkyňu podnietila k dodržiavaniu ustanovení Zmluvy v oblasti hospodárskej súťaže.

149

Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady ne bis in idem, treba pripomenúť, že uplatnenie tejto zásady podlieha trojitej podmienke totožnosti, a to skutkových okolností, porušovateľa a chráneného právneho záujmu. Táto zásada teda zakazuje sankcionovať tú istú osobu viac ako jedenkrát za rovnaké nezákonné správanie, aby sa chránili tie isté právne záujmy (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 338).

150

V prípade prejednávanej veci treba uviesť, že tu chýba totožnosť skutkových okolností. Rozhodnutie Sorbáty, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva, keď tvrdí, že došlo k porušeniu zásady ne bis in idem, sa týka kartelu s odlišným predmetom, konkrétne porušenia týkajúceho sa odlišného trhu s výrobkami, teda trhu so sorbátmi, nie s KMCHO ako v prejednávanej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 339, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Archer Daniels Midland/Komisia, T-329/01, Zb. s. II-3255, bod 292).

151

Pri prijatí napadnutého rozhodnutia preto nebola porušená zásada ne bis in idem.

152

Vzhľadom na uvedené treba zamietnuť žalobný dôvod založený na protiprávnom zvýšení pokuty z dôvodu opakovaného porušenia.

153

Žalobkyňa rozdeľuje svoj žalobný dôvod týkajúci sa porušenia jej procesných práv na dve časti. Prvá časť je založená na nedostatočnom prístupe k spisu počas správneho konania, druhá časť na protiprávnosti správy úradníka povereného vypočutím.

154

Žalobkyňa na úvod tvrdí, že nemala prístup k vyjadreniam spoločnosti Clariant týkajúcim sa porušení v odvetví činnosti KMCHO, najmä k odpovedi skupiny Clariant na oznámenie o výhradách. Uvádza, že 22. mája 2004 podala žiadosť o nahliadnutie do odpovedí spoločností Clariant AG a Clariant GmbH na oznámenie o výhradách, ktorá bola zamietnutá listom Komisie z 9. júla 2004.

155

Toto zamietnutie jej podľa nej bránilo v spolupráci s Komisiou a vo výkone jej práv na obhajobu. Vzhľadom na svoju osobitnú situáciu z dôvodu predaja činností v odvetví KMCHO spoločnosti Clariant AG totiž nemohla nahliadnuť do relevantných obchodných písomností. Aj spoločnosť Clariant AG niekoľkokrát žiadala, aby jej umožnila nahliadnuť do písomností a informácií týkajúcich sa obdobia pred predajom činnosti v oblasti KMCHO, ale táto spoločnosť to odmietla.

156

Podľa žalobkyne adresát oznámenia o výhradách, ktorý sa dozvie, že Komisia má okrem jeho vyšetrovacieho spisu k dispozícii aj písomnosti, ktoré tento adresát môže použiť na svoju obhajobu, môže žiadať o prístup k týmto písomnostiam. Podľa judikatúry aj odpovede tretích osôb na oznámenie o výhradách, ale tiež písomnosti zo spisov Komisie týkajúcich sa iných konaní o karteloch alebo iných oblastí činnosti Komisie, sú súčasťou dokumentov, ku ktorým mohla mať prístup.

157

Žalobkyňa spresňuje, že prístup k spisu sa netýka len nahliadnutia do písomností, na ktorých sa zakladá oznámenie o výhradách, ale podniku musí umožniť, aby v spisoch Komisie vyhľadal dokumenty vo svoj prospech s cieľom vypracovať svoju obhajobu. Tvrdí, že v prejednávanej veci potrebovala prístup k odpovediam spoločností Clariant AG a Clariant GmbH, aby mohla určiť, či vzhľadom na neexistenciu vlastných spisov v odvetví KMCHO existovala možnosť posilnenej spolupráce s Komisiou. Navyše po predaji svojej činnosti v odvetví KMCHO spoločnosti Clariant AG v roku 1997 už nemohla nahliadnuť do obchodných písomností a nemala možnosť ďalej uskutočňovať vlastný prieskum dotknutých skutkových okolností.

158

Pokiaľ ide o tvrdenie, že vyjadrenia spoločností Clariant AG a Clariant GmbH mohli zahŕňať len písomnosti, ktoré svedčili v jej neprospech, žalobkyňa namieta, že Komisia, keďže nepozná stratégiu obhajoby žalobkyne, nemohla sama rozhodnúť o tom, ktoré písomnosti svedčili v jej prospech a ktoré v jej neprospech. Podľa judikatúry a rozhodovacej praxe Komisie totiž Komisia nemôže rozhodovať o tom, akú relevanciu má konkrétny dokument pre podnik a jeho stratégiu obhajoby.

159

Komisia namieta, že pokiaľ mala žalobkyňa po doručení oznámenia o výhradách prístup k vyšetrovaciemu spisu, jej právo na prístup k spisu v správnom konaní bolo dodržané. Upresňuje, že žalobkyňa nikdy nemala právo na prístup k iným písomnostiam, najmä k odpovediam iných osôb, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách. Podľa judikatúry sa totiž prístup k spisu obmedzuje na písomnosti obsiahnuté v spise, teda písomnosti, ktoré môžu svedčiť v prospech alebo v neprospech vo vzťahu k vzneseným výhradám.

160

Na úvod treba pripomenúť, že cieľom práva na prístup k spisu vo veciach hospodárskej súťaže je umožniť osobám, ktorým je oznámenie o výhradách určené, aby sa oboznámili s dôkazmi uvedenými v spise Komisie, aby sa na ich základe mohli vecne vyjadriť k záverom, ku ktorým Komisia dospela vo svojom oznámení o výhradách. Prístup k spisu tak vyplýva z procesných záruk určených na ochranu práv na obhajobu a osobitne na zabezpečenie účinného výkonu práva byť vypočutý (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T-191/98, T-212/98 až T-214/98, Zb. s. II-3275, bod 334 a tam citovanú judikatúru).

161

Toto právo znamená, že Komisia musí dotknutému podniku umožniť, aby preskúmal všetky písomnosti vo vyšetrovacom spise, ktoré môžu byť relevantné pre jeho obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Corus UK/Komisia, C-199/99 P, Zb. s. I-11177, bod 125, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, T-30/91, Zb. s. II-1775, bod 81). Ide o písomnosti svedčiace v prospech, ako aj v neprospech, s výnimkou obchodných tajomstiev iných podnikov, interných dokumentov Komisie a iných dôverných informácií (rozsudky Súdneho dvora z 13. februára 1979, Hoffmann-La Roche/Komisia, 85/76, Zb. s. 461, body 9 a 11, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 68).

162

V prejednávanej veci treba uviesť, že žalobkyňa nespochybňuje svoj prístup k spisu vrátane písomností a vyjadrení, ktoré sa predkladali Komisii, ako aj k písomnostiam, z ktorých Komisia vychádzala. Žalobkyňa sa obmedzuje na tvrdenie, že nemala prístup k vyjadreniam spoločnosti Clariant, predovšetkým k jej odpovedi na oznámenie o výhradách, napriek tomu, že prístup k nim potrebovala, aby mohla určiť, či by v prípade neexistencie vlastného spisu týkajúceho sa činnosti v odvetví KMCHO, ktorú previedla na spoločnosť Clariant AG, prichádzala do úvahy rozsiahlejšia spolupráca s Komisiou. Žalobkyňa totiž tvrdí, že ako bývalá majiteľka činnosti v odvetví KMCHO mala v porovnaní s ostatnými podnikmi, ktorým bola uložená pokuta na základe článku 81 ES, zvýšený záujem o prístup k týmto písomnostiam.

163

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že dotknutý podnik je až na začiatku kontradiktórnej fázy správneho konania informovaný prostredníctvom oznámenia o výhradách o všetkých podstatných skutkových okolnostiach, o ktoré sa Komisia v tejto fáze konania opiera, a že tento podnik má právo prístupu k spisu na účely zabezpečenia účinného výkonu svojho práva na obhajobu. Odpoveď ostatných účastníkov konania na oznámenie o výhradách preto v zásade nie je zahrnutá medzi písomnosti vo vyšetrovacom spise, do ktorých môžu účastníci konania nahliadnuť.

164

Napriek tomu, ak Komisia chce vychádzať z časti odpovede na oznámenie o výhradách alebo z dokumentu pripojeného k takej odpovedi, aby preukázala existenciu porušenia v konaní podľa článku 81 ods. 1 ES, ostatným subjektom, ktorých sa toto konanie týka, sa musí umožniť, aby sa vyjadrili k takému dôkazu. Za týchto okolností predmetná časť odpovede na oznámenie o výhradách alebo dokument pripojený k tejto odpovedi totiž predstavujú okolnosť v neprospech rôznych subjektov, ktoré sa podieľali na porušení (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T-25/95, T-26/95, T-30/95 až T-32/95, T-34/95 až T-39/95, T-42/95 až T-46/95, T-48/95, T-50/95 až T-65/95, T-68/95 až T-71/95, T-87/95, T-88/95, T-103/95 a T-104/95, Zb. s. II-491, bod 386, a Avebe/Komisia, už citovaný, bod 50 a tam citovanú judikatúru).

165

Dotknutý podnik tak má preukázať, že výsledok, ku ktorému Komisia dospela v rozhodnutí, by bol iný, ak by ako dôkazný prostriedok v jeho neprospech musel byť vylúčený dokument, ktorý mu nebol oznámený a o ktorý sa Komisia opierala pri obvinení tohto podniku (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 73).

166

Pokiaľ ide o neoznámenie dokumentu v jeho prospech, podľa ustálenej judikatúry musí dotknutý podnik preukázať len to, že toto neoznámenie mohlo v jeho neprospech ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hercules Chemicals/Komisia, C-51/92 P, Zb. s. I-4235, bod 81, a LMV, bod 318).

167

Uvedená judikatúra je však v prejednávanej veci irelevantná, pretože žalobkyňa mala v štádiu doručenia oznámenia o výhradách prístup ku všetkým písomnostiam, ktoré spis v tom čase obsahoval, vrátane písomností, ktoré jej umožňovali spolupracovať s Komisiou, ako sa uvádza v bode 163. Vzhľadom na rozsah prístupu k spisu, ako bol opísaný vyššie, treba konštatovať, že právo žalobkyne na obhajobu bolo v prejednávanej veci v plnom rozsahu dodržané.

168

Žalobkyňa v nijakom prípade nepreukazuje, ani vo svojich písomnostiach netvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí čiastočne vychádzala z odpovede spoločnosti Clariant na oznámenie o výhradách, aby podporila dôkazy o protiprávnom konaní žalobkyne, ani to, že keby mala prístup k dokumentom, ktoré neboli oznámené, rozhodnutie Komisie by malo iný obsah.

169

Skutočnosť, že dotknutá odpoveď nebola oznámená, jednak nemohla žalobkyni brániť v tom, aby sa účinne vyjadrila k záverom, ku ktorým dospela Komisia v oznámení o výhradách na základe dôkazov obsiahnutých vo vyšetrovacom spise, v súvislosti s ktorými svoj prístup k spisu nespochybňuje, a jednak nemohla mať vplyv na priebeh konania a obsah napadnutého rozhodnutia.

170

Nemožno preto konštatovať, že Komisia porušila právo žalobkyne na obhajobu, keď jej neoznámila odpoveď spoločnosti Clariant na oznámenie o výhradách.

171

Tento záver nespochybňujú ani okolnosti, o ktoré sa žalobkyňa opiera, teda skutočnosť, že po predaji svojich činností v odvetví KMCHO už nemala k dispozícii relevantné obchodné písomnosti a spoločnosť Clariant jej odmietla tieto dokumenty poskytnúť. Na základe všeobecnej povinnosti obozretnosti, ktorú má každý podnik, bola totiž žalobkyňa povinná dbať na to, aby sa v jej účtovných záznamoch a archívoch uchovali dokumenty, ktoré by aj v prípade predaja jej činností v odvetví KMCHO spoločnosti Clariant AG umožňovali spätne vyhľadať informácie o jej činnosti, najmä na účely dôkazov nevyhnutných v prípade súdnych alebo správnych konaní (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. decembra 2003, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, T-5/00 a T-6/00, Zb. s. II-5761, bod 87).

172

Túto časť žalobného dôvodu týkajúcu sa porušenia práv na obhajobu z dôvodu neumožnenia prístupu k spisu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.

173

Žalobkyňa tvrdí, že záverečná správa úradníka povereného vypočutím je neúplná a zjavne protiprávna v rozsahu, v akom sa v nej neuvádzajú výhrady žalobkyne voči procesným nedostatkom, a ani neposkytuje odôvodnenie tvrdení, ktoré žalobkyňa vzniesla.

174

Okrem toho záver správy úradníka povereného vypočutím, kde sa uvádza, že „právo podnikov, ktoré sa zúčastnili fúzie, na vypočutie bolo dodržané“, je nesprávny, pretože v prejednávanej veci išlo o konanie podľa článku 81 ES. Keby bola správa úradníka povereného vypočutím vypracovaná správne, Komisia mohla prijať odlišné rozhodnutie. Kolégium členov Komisie v každom prípade nemalo prijať rozhodnutie skôr, než bola správa úradníka povereného vypočutím opravená. Napadnuté rozhodnutie preto treba zrušiť z dôvodu závažného porušenia procesných predpisov.

175

Komisia navrhuje, aby táto časť žalobného dôvodu bola zamietnutá.

176

Na úvod treba pripomenúť, že správa úradníka povereného vypočutím je čisto interným dokumentom Komisie, ktorého účelom nie je doplniť alebo opraviť argumentáciu podnikov, a ktorý teda nemá žiaden rozhodujúci aspekt, ktorý by mal súd Spoločenstva zohľadniť pri výkone svojho prieskumu (rozsudky Súdu prvého stupňa Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný, bod 375, a HFB a i./Komisia, už citovaný, bod 40).

177

Pokiaľ ide o námietku, že predmetná správa bola neúplná, treba pripomenúť, že podľa článku 15 rozhodnutia Komisie 2001/462/ES, ESUO z 23. mája 2001 o pôsobnosti vyšetrovateľov [úradníkov poverených vypočutím — neoficiálny preklad] v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (Ú. v. ES L 162, s. 21; Mim. vyd. 08/002, s. 151) úradník poverený vypočutím vyhotoví záverečnú písomnú správu o rešpektovaní práva na vypočutie, teda najmä o sprístupnení dokumentov a prístupe k spisu, o lehotách na odpoveď na oznámenie o výhradách a riadnom priebehu výsluchu. Okrem toho sa tam stanovuje, že v správe sa preskúma, či sa návrh rozhodnutia zaoberá len námietkami, vo vzťahu ku ktorým bola stranám poskytnutá príležitosť dať najavo svoje stanoviská, a či šetrenie bolo objektívne.

178

V článku 16 rozhodnutia 2001/462 sa tiež spresňuje, že záverečná správa úradníka povereného vypočutím sa pripojí k návrhu rozhodnutia predloženému Komisii, aby sa zabezpečilo, že pri prijímaní rozhodnutia v konkrétnom prípade bude Komisia plne oboznámená so všetkými relevantnými informáciami, pokiaľ ide o priebeh konania a rešpektovanie práva na vypočutie.

179

Z uvedených ustanovení vyplýva, že úlohou úradníka povereného vypočutím nie je zhromaždiť všetky námietky procesnej povahy, ktoré dotknuté osoby vzniesli počas správneho konania. Kolégiu členov Komisie musí oznámiť len námietky, ktoré sú relevantné na posúdenie zákonnosti priebehu správneho konania (rozsudok z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný, bod 53).

180

V prejednávanej veci zo správy úradníka povereného vypočutím vyplýva, že účastníci konania mohli mať prístup k spisu prostredníctvom CD-ROMu, že hoci bola žalobkyni najskôr doručená neúplná verzia oznámenia o výhradách, neskôr jej bola zaslaná opravená verzia a že mala právo na predĺženie lehoty, aby naň odpovedala. Výslovne sa uvádza, že v listoch z 22. júna a 28. júla 2004 žalobkyňa žiadala o prístup k odpovedi spoločnosti Clariant AG na oznámenie o výhradách a že bola informovaná, že odpovede ostatných účastníkov konania na oznámenie o výhradách nie sú nedeliteľnou súčasťou vyšetrovacieho spisu, ku ktorému je vo všeobecnosti povolený prístup. Rovnako sa uvádza, že účastníci konania sa s výnimkou spoločnosti Elf Aquitaine a žalobkyne zúčastnili pojednávania a že návrh rozhodnutia predložený Komisii obsahuje len výhrady, ku ktorým sa účastníci konania mohli vyjadriť.

181

Treba preto konštatovať, že otázky procesnej povahy, ktoré boli v tejto veci vznesené, úradník poverený vypočutím uviedol vo svojej správe a podľa citovanej judikatúry (pozri bod 179 vyššie) v každom prípade nebol povinný zhromaždiť všetky námietky, ktoré boli vznesené počas správneho konania.

182

Z toho vyplýva, že výhrada založená na tom, že správa bola neúplná a protiprávna, pretože sa v nej neuvádzali tvrdenia o porušení procesných predpisov a neobsahuje odpoveď na predložené tvrdenia, nemôže byť prijatá.

183

Ďalej, pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa chyby v správe úradníka povereného vypočutím, v ktorej sa uvádza „Zusammenschluss“ (koncentrácia), treba konštatovať, ako zdôrazňuje aj Komisia, že táto chyba sa vyskytla len v nemeckej jazykovej verzii. Ako Komisia preukázala, existovali aj iné jazykové verzie, konkrétne francúzska a anglická, ktoré boli takisto odovzdané členom kolégia a predmetnú chybu neobsahovali.

184

V každom prípade treba uviesť, že správa vo všetkých jazykových verziách uvádza v druhom odseku „prípadné porušenie článku 81 ods. 1 ES a článku 53 ods. 1 EHP v odvetví KMCHO“.

185

Z toho vyplýva, že vzhľadom na obsah predmetnej správy, ktorá špecifikuje právny rámec, do ktorého prejednávaná vec patrí a vzhľadom na to, že vytýkaná chyba sa objavuje len v nemeckej jazykovej verzii, táto výhrada musí byť zamietnutá.

186

Preto treba zamietnuť šiesty žalobný dôvod založený na procesných nedostatkoch správneho konania.

187

Žalobkyňa uvádza, že príkaz na ukončenie konania, ktorý bol uvedený v článku 3 napadnutého rozhodnutia, porušuje článok 3 nariadenia č. 17, pretože sa týka nemožného plnenia. Vzhľadom na to, že v roku 1997 úplne ukončila svoje činnosti na trhu s KMCHO, je príkaz na ukončenie konania protiprávny. Okrem toho, že tento príkaz môže u tretích osôb vyvolávať falošnú predstavu o tom, že v čase prijatia napadnutého rozhodnutia existovali ďalšie nepreskúmané dôkazy, žalobkyňa zastáva názor, že týmto príkazom môžu byť poškodzované občianske práva adresátov napadnutého rozhodnutia.

188

Pokiaľ podnik na trhu už nepôsobí, ako je to v prejednávanej veci, a teoreticky ani nie je možné, aby sa znovu zúčastnil kartelu na relevantnom trhu, podľa žalobkyne mu nemožno takýto príkaz adresovať.

189

Komisia navrhuje, aby bol tento žalobný dôvod zamietnutý.

190

V zmysle článku 3 ods. 1 nariadenia č. 17 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 sa stanovuje, že keď Komisia na návrh alebo z vlastnej iniciatívy zistí, že ide o porušenie článku [81 ES] alebo článku [82 ES], môže rozhodnutím príslušným podnikom alebo združeniam podnikov nariadiť, aby takéto porušovanie ukončili.

191

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že uplatnenie článku 3 ods. 1 nariadenia č. 17 môže obsahovať zákaz pokračovať v niektorých činnostiach, praktikách a situáciách, ktorých protiprávnosť bola konštatovaná, ale tiež zákaz uplatniť podobné správanie v budúcnosti. Navyše, keďže sa článok 3 ods. 1 nariadenia č. 17 musí uplatňovať podľa zisteného porušenia, Komisia je oprávnená spresniť rozsah povinností stanovených dotknutým podnikom v záujme ukončenia porušenia (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný, body 1249 a 1250 a tam citovanú judikatúru).

192

Podľa článku 3 napadnutého rozhodnutia v prejednávanej veci:

„Podniky uvedené v článku 1 okamžite ukončia porušenie, pokiaľ tak ešte neurobili.

Zdržia sa opakovania akejkoľvek činnosti alebo akéhokoľvek konania, uvedeného v článku 1, ako aj akejkoľvek činnosti alebo akéhokoľvek konania s rovnakým cieľom alebo účinkom.“

193

Podobné príkazy zjavne patria do pôsobnosti Komisie na základe článku 3 ods. 1 nariadenia č. 17, teda článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003. Tým, že Komisia uložila podnikom, ktoré sa zúčastnili na karteli, povinnosť zdržať sa alebo ukončiť činnosti alebo konania uvedené v článku 1, to znamená prideľovanie výrobných kvót alebo zákazníkov, dohodnuté zvyšovanie cien, zavedenie kompenzačných mechanizmov, výmena informácií o objemoch predaja a cenách, účasť na pravidelných stretnutiach a ďalšie kontakty, s cieľom vykonávať uvedené obmedzenia, ako aj všetky ďalšie činnosti alebo konania s rovnakým cieľom alebo účinkom, vyjadrila len dôsledky konštatovania protiprávnosti v článku 1 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o ich konanie v budúcnosti.

194

Navyše treba uviesť, že v článku 3 prvom odseku napadnutého rozhodnutia sa upresňuje, že podniky sú povinné ukončiť porušenie len v prípade, ak to ešte neurobili. Preto ak žalobkyňa predala svoje činnosti v oblasti KMCHO a porušovanie ukončila ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia, uvedený odsek článku 3 napadnutého rozhodnutia sa na ňu nevzťahuje.

195

Žalobný dôvod založený na protiprávnosti článku 3 napadnutého rozhodnutia preto nemožno prijať.

196

Vzhľadom na záver uvedený v bode 101 treba zmeniť napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v ktorom Komisia neprihliadla na základe bodu D ods. 2 druhej zarážky oznámenia o spolupráci na skutočnosť, že žalobkyňa nespochybnila skutkové zistenia. Z toho dôvodu treba pokutu uloženú žalobkyni znížiť o 10%.

197

Úvahy Komisie vo zvyšnej časti napadnutého rozhodnutia, ako aj použitý spôsob výpočtu zostávajú nezmenené.

198

Konečná suma pokuty uložená žalobkyni sa teda vypočíta takto: východisková suma pokuty vo výške 21 miliónov eur sa zvýši o 135%, aby sa vzala do úvahy dĺžka trvania porušenia. Základná čiastka pokuty sa tak stanovuje na 49,35 milióna eur. Táto základná čiastka sa zvýši o 50% z dôvodu opakovaného porušenia žalobkyne, čo predstavuje sumu 74,03 milióna eur. Táto celková suma sa napokon musí znížiť o 10% na základe bodu D ods. 2 druhej zarážky oznámenia o spolupráci, čo predstavuje zníženie o 7,403 milióna eur. Konečná suma pokuty tak predstavuje 66,627 milióna eur.

199

Podľa článku 87 ods. 3 svojho rokovacieho poriadku môže Súd prvého stupňa rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania. Za daných okolností je opodstatnené rozhodnúť, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (siedma komora)

rozhodol a vyhlásil:

Okolnosti predchádzajúce sporu a napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O prvom žalobnom dôvode založenom na neexistencii zodpovednosti žalobkyne, pokiaľ ide o sankcionovaný kartel, z dôvodu predaja jej činností v odvetví KMCHO

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O druhom žalobnom dôvode založenom na protiprávnosti uloženej pokuty

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O treťom žalobnom dôvode založenom na nedodržaní oznámenia o spolupráci

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení pri výpočte základnej čiastky pokuty

O prvej výhrade založenej na neprimeranosti základnej čiastky pokuty s ohľadom na rozsah trhu

— Tvrdenia účastníkov konania

— Posúdenie Súdom prvého stupňa

O druhej výhrade založenej na neprimeranosti základnej čiastky pokuty s ohľadom na rozdelenie dotknutých podnikov do kategórií

— Tvrdenia účastníkov konania

— Posúdenie Súdom prvého stupňa

O piatom žalobnom dôvode založenom na protiprávnom zvýšení pokuty z dôvodu opakovaného porušenia

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O šiestom žalobnom dôvode založenom na procesných nedostatkoch správneho konania

O prvej časti založenej na nedostatočnom prístupe k spisu

— Tvrdenia účastníkov konania

— Posúdenie Súdom prvého stupňa

O druhej časti žalobného dôvodu založenej na protiprávnosti správy úradníka povereného vypočutím

— Tvrdenia účastníkov konania

— Posúdenie Súdom prvého stupňa

O siedmom žalobnom dôvode založenom na protiprávnosti príkazu na ukončenie konania

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O konečnej sume pokuty uloženej žalobkyni

O trovách