1. 

Predmetom tohto konania o prejudiciálnej otázke je umožniť vnútroštátnemu súdu posúdiť zlučiteľnosť vnútroštátnych predpisov, ktoré zakazujú poskytovateľom zubnej starostlivosti robiť akúkoľvek reklamu na svoje služby určenú verejnosti, s právom Spoločenstva.

2. 

Jeho základom je trestné stíhanie začaté v Belgicku proti pánovi Doulamisovi, ktorý v tomto štáte prevádzkuje zubné laboratórium a kliniku a ktorému je vytýkané, že do telefónneho zoznamu Belgacomu vložil reklamu týkajúcu sa tohto laboratória a kliniky.

3. 

Tribunal de première instance de Bruxelles (Belgicko) rozhodujúci v trestnoprávnej oblasti si kladie otázku, či je právna úprava, ktorá je podkladom pre tieto stíhania, zlučiteľná s článkom 81 ES v spojení s článkom 3 ods. 1 písm. g) ES a článkom 10 druhým odsekom ES a obracia sa na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa týchto ustanovení.

4. 

V týchto návrhoch uvediem, že dotknutá právna úprava nepatrí podľa môjho názoru do pôsobnosti uvedených ustanovení, takže tieto ustanovenia treba vykladať v tom zmysle, že tejto právnej úprave nebránia.

5. 

Takisto v nich uvediem, že zlučiteľnosť tejto právnej úpravy s právom Spoločenstva treba preskúmať z hľadiska článkov 43 ES a 49 ES týkajúcich sa slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb.

6. 

Uvediem, že zákaz akejkoľvek reklamy v oblasti zubnej starostlivosti určenej verejnosti predstavuje obmedzenie výkonu týchto slobôd. Vysvetlím, v čom je podľa môjho názoru toto obmedzenie odôvodnené ochranou verejného zdravia, nakoľko predmetná vnútroštátna právna úprava nemá za cieľ zakázať poskytovateľovi zubnej starostlivosti uviesť jednoduchým, neatraktívnym a nepodnecujúcim spôsobom v telefónnom zozname alebo v iných informačných prostriedkoch prístupných verejnosti údaje umožňujúce dozvedieť sa o ňom ako o odborníkovi.

7.

Článok 3 zákona z 15. apríla 1958 týkajúceho sa reklamy v oblasti zubnej starostlivosti ( 2 ) trestá konanie, ktoré porušuje článok 1 uvedeného zákona, ktorý znie:

„Nikto nemôže priamo či nepriamo robiť akúkoľvek reklamu na účely liečenia chorôb, poranení alebo anomálií ústnej dutiny a zubov kvalifikovanou alebo nekvalifikovanou osobou v Belgicku alebo v zahraničí, najmä prostredníctvom výkladov alebo vývesných tabulí, nápisov alebo štítkov, ktoré môžu uviesť do omylu, pokiaľ ide o zákonnosť inzerovanej činnosti, prospektov, obežníkov letákov a brožúr, prostredníctvom tlače, rádia alebo kina, sľubom alebo poskytnutím výhod akejkoľvek povahy ako napríklad zľavy, bezplatného prevozu pacientov alebo prostredníctvom obchodných alebo iných agentov.

Reklamu definovanú v tomto ustanovení nepredstavuje skutočnosť, že vzájomné kliniky a polikliniky oznamujú svojim členom ordinačné dni a hodiny jednotlivých lekárov a ich zmeny.“

8.

Podľa článku 81 ods. 1 ES sú nezlučiteľné so spoločným trhom a zakázané všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu.

9.

Článok 10 druhý odsek ES ukladá členským štátom povinnosť zdržať sa prijatia akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy.

10.

Článok 3 ods. 1 písm. g) ES stanovuje, že činnosti Európskeho spoločenstva zahŕňajú, ako to vyplýva z ustanovení Zmluvy a z časového plánu v nej stanovenom, aj systém, ktorým sa zabezpečí, aby sa na vnútornom trhu nenarušila hospodárska súťaž.

11.

Článok 43 ES zakazuje obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu. Podľa článku 43 druhého odseku ES sloboda usadiť sa zahŕňa právo začať vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, ako aj založiť a viesť podniky.

12.

Podľa článku 47 ods. 3 ES závisí postupné zrušenie obmedzení slobody usadiť sa, pokiaľ ide o lekárske povolania, zdravotnícke povolania a povolania lekárnika od koordinácie podmienok pre výkon povolania v jednotlivých členských štátoch. Oblasť zubnej starostlivosti je upravená v smerniciach 78/686/EHS ( 3 ) a 78/687/EHS ( 4 ).

13.

Článok 49 ES zakazuje obmedzenia slobody poskytovať služby v Spoločenstve vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom inom štáte Spoločenstva ako príjemca služieb.

14.

Podľa článkov 46 ES a 55 ES nebránia články 43 ES a 49 ES obmedzeniam odôvodneným dôvodmi verejného zdravia.

15.

Sekundárne právo v oblasti reklamy obsahuje všeobecný systém a osobitné ustanovenia uplatniteľné jednak na určité výrobky a jednak na osobitné informačné prostriedky.

16.

V čase, keď nastali skutkové okolnosti vo veci samej, bol všeobecný systém upravený smernicou 84/450/EHS ( 5 ), ktorej cieľom bolo harmonizovať vnútroštátne ustanovenia na ochranu proti klamlivej reklame. Tento akt bol zmenený smernicou 97/55/ES ( 6 ), ktorá rozšírila jej pôsobnosť na porovnávaciu reklamu a smernicou 2005/29/ES ( 7 ). Smernica 84/450 bola zrušená a nahradená smernicou 2006/114/ES ( 8 ).

17.

Smernica 84/450 definuje „reklamu“ ako každé predvedenie súvisiace s obchodom, živnosťou, remeslom alebo slobodným povolaním, ktorého cieľom je podpora odbytu tovaru alebo poskytnutie služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov. ( 9 )

18.

Podľa tejto smernice je „klamlivou reklamou“ každá reklama, ktorá akýmkoľvek spôsobom vrátane predvedenia klame alebo pravdepodobne môže klamať osoby, ktorým je určená alebo ktoré zasiahne, a ktorá pre svoj klamlivý charakter pravdepodobne ovplyvní ich ekonomické správanie, alebo ktorá z týchto dôvodov poškodí alebo môže poškodiť iného súťažiteľa. ( 10 )

19.

Čo sa týka porovnávacej reklamy, ide o akúkoľvek reklamu, ktorá explicitne alebo ako samozrejmý dôsledok identifikuje súťažiteľa alebo tovary, alebo služby ponúkané súťažiteľom. ( 11 ) Je povolená len vtedy, ak spĺňa niekoľko podmienok. ( 12 )

20.

Členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby existovali primerané a účinné prostriedky na boj proti klamlivej reklame a na dodržiavanie zákonnosti porovnávacej reklamy. Okrem toho sú v súvislosti s bojom proti klamlivej reklame oprávnené prijať širšie ochranné opatrenia, ako opatrenia stanovené v smernici 84/450.

21.

Uvedené pojmy a ustanovenia boli prebraté do smernice 2006/114.

22.

Súčasne s týmto všeobecným systémom prijal zákonodarca Spoločenstva právne predpisy, ktoré upravujú reklamu uplatniteľnú na určené výrobky, akými sú tabak a lieky. ( 13 ) Prijaté opatrenia, pokiaľ ide o lieky, sú založené na ochrane verejného zdravia. Stanovujú jednoduchý zákaz reklamy určenej verejnosti pre určité kategórie liekov, akými sú lieky predávané výhradne na lekársky predpis, ako aj podmienky, ktoré musí spĺňať reklama na ostatné lieky a reklama určená pre zdravotníckych odborníkov.

23.

Zákonodarca Spoločenstva tiež zjednotil vnútroštátne predpisy upravujúce reklamu vysielanú v televízii ( 14 ) a elektronickú reklamu ( 15 ). Smernica 89/552 najmä stanovuje, že televízna reklama a teleshopping nesmú podporovať správanie na ujmu zdravia alebo bezpečnosti. ( 16 ) Podľa článku 14 ods. 1 tejto smernice je v členských štátoch, ktorých právomoc sa vzťahuje na prevádzkovateľa vysielania, televízna reklama liekov a lekárskeho ošetrenia, ktoré sú dostupné iba na lekársky predpis, zakázaná. Podľa článku 14 ods. 2 uvedenej smernice je zakázaná televízna ponuka liekov, ktoré podliehajú marketingovému oprávneniu, ako aj televízna ponuka lekárskeho ošetrenia. Podľa článku 3 ods. 1 smernice 89/552 majú členské štáty možnosť požadovať od prevádzkovateľov televízneho vysielania patriacich do ich právomoci, aby vyhoveli podrobnejším a prísnejším pravidlám v oblastiach pôsobnosti tejto smernice.

24.

Pán Doulamis prevádzkuje zubné laboratórium a kliniku v obci Saint Gilles v regióne Brusel — Hlavné mesto v Belgicku.

25.

V priebehu novembra 1996 vstúpil Union des dentistes et stomatologistes de Belgique (Belgický zväz zubárov a stomatológov) ako poškodený do konania proti pánovi Doulamisovi, ktorému vytýkal, že neoprávnene vykonával zubársku profesiu a vložil reklamu do telefónneho zoznamu Belgacomu.

26.

V rámci policajného vyšetrovania, ktoré sa uskutočnilo v nadväznosti na uplatnenie tohto občianskoprávneho nároku náhradu škody, pán Doulamis uviedol, že je zubným technikom, že v priebehu roku 1981 zložil skúšku zubného technika, v roku 1985 získal diplom v odbore riadenia podnikov a že je držiteľom povolenia obchodnej a živnostenskej komory provincie Brabant, ktorá potvrdzuje, že spĺňa podmienky požadované pre výkon povolania zubného technika.

27.

Uvedené vyšetrovanie ukázalo, že pán Doulamis nechal v telefónnom zozname Belgacomu uverejniť tri reklamné oznamy, pričom jeden oznam sa týkal zubného laboratória a zvyšné dva kliniky. Tieto oznamy, ktoré sú uvedené v rozhodnutí vnútroštátneho súdu, vyzerajú takto.

28.

Oznam týkajúci sa zubného laboratória obsahuje v rámčeku veľkom približne 10 cm x 7 cm pod nadpisom „Jean Doulamis“ a „Zubné laboratórium“ napísaným tučným písmom vedľa znaku zmienku „Okamžitá oprava za hodinu“, ktorá je vytlačená na farebnom podklade a ďalej údaje: „Všetky protézy snímacie a pevné — Keramické — Kostné — Odstraňovanie zubného kameňa — Nastavovanie nových protéz — Bezplatné kontroly a porady — Osobný prístup — Ošetrenie doma“, za ktorými nasleduje adresa laboratória, telefónne číslo a otváracie hodiny.

29.

Prvý oznam týkajúci sa zubnej kliniky v rámčeku veľkom približne 4 cm x 8 cm obsahuje zhora dolu nápisy širokým písmom „Jean Doulamis“, „Zubná klinika“ a „Porte de Hal“, rovnaký znak ako predchádzajúci oznam a ďalej údaje „Starostlivosť pre dospelých a deti — Pevné a snímacie protézy — Estetická ortodoncia — Paradontológia“, pod ktorými sa nachádza adresa kliniky, dve telefónne čísla, zmienka „Laboratórium v mieste kliniky“ a otváracie hodiny.

30.

Druhý oznam týkajúci sa kliniky obsahuje v rámčeku približne 4 cm x 2 cm nadpisy širokým písmom „Doulamis Jean“ a „Zubná klinika“, potom údaje „Starostlivosť: dospelí a deti — Protézy — Ortodoncia“, za ktorými sú uvedené otváracie hodiny, adresa a telefónne číslo.

31.

Pán Doulamis na svoju obranu uviedol, že zákon z roku 1958 bráni voľnej hospodárskej súťaži ako na vnútroštátnej, tak na medzinárodnej úrovni. Odvolával sa na článok 81 ES a na rozsudok z 21. septembra 1988, Van Eycke ( 17 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že článok 81 ES v spojení s článkom 10 ES ukladajú členským štátom, aby neprijímali alebo nezachovávali v účinnosti opatrenia, a to ani vo forme zákonov alebo iných právnych predpisov, spôsobilé zmariť potrebný účinok pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré sa uplatňujú na podniky. ( 18 ) Takisto sa zmienil o správe o hospodárskej súťaži v odvetví slobodných povolaní ( 19 ), ktorú vypracovala Komisia Európskych spoločenstiev.

32.

Vnútroštátny súd uvádza, že si kladie tieto otázky.

33.

Z článku 81 ES v spojení s článkom 3 ods. 1 písm. g) ES a článkom 10 druhým odsekom ES vyplýva, že členský štát má povinnosť zdržať sa prijatia opatrení alebo zachovania ich účinnosti, pokiaľ sú spôsobilé narušiť potrebný účinok pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky.

34.

Pána Doulamisa, ktorý vykonáva slobodné povolanie a ktorý prevádzkuje zubnú kliniku, možno považovať za podnik.

35.

Nemožno vylúčiť, že právna úprava, akou je zákon z roku 1958, je spôsobilá ovplyvniť slobodu obchodu spôsobom, ktorý je v rozpore s uskutočňovaním spoločného trhu. V tomto ohľade z návrhov generálneho advokáta Jacobsa vo veci, o ktorej sa rozhodlo rozsudkom z 12. septembra 2000, Pavlov a i. ( 20 ) vyplýva, že pokiaľ ide o rôznorodosť slobodných povolaní a osobitné vlastnosti trhov, na ktorých pôsobia, nemožno uplatniť všeobecný vzorec. ( 21 ) Zdá sa teda nevyhnutné posúdiť v každom jednotlivom prípade, či obmedzenie slobody pôsobiť na dotknutom trhu vedie k obmedzeniu hospodárskej súťaže v zmysle článku 81 ES a prípadne zohľadniť potrebu ochrany zdravia a spotrebiteľov.

36.

Pokiaľ ide o tieto úvahy Tribunal de première instance de Bruxelles rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 81 ES v spojení s článkom 3 ods. 1 písm. g) ES a článkom 10 druhým odsekom ES vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore, aby vnútroštátny zákon, v prejednávanej veci zákon [z roku 1958], zakázal (akejkoľvek osobe a) poskytovateľom zubnej starostlivosti v rámci slobodného povolania alebo zubnej ordinácie, aby robili priamo alebo nepriamo akúkoľvek reklamu v oblasti zubnej starostlivosti?“

37.

Belgická a talianska vláda tvrdia, že prejudiciálna otázka je neprípustná.

38.

Belgická vláda zakladá túto neprípustnosť na tvrdení, že sa článok 81 ES neuplatňuje na zákon z roku 1958, pretože zákaz reklamy v oblasti zubnej starostlivosti má sociálny charakter a jeho cieľom je chrániť blaho obyvateľstva.

39.

Táto vláda z toho odvodzuje, že otázka položená vnútroštátnym súdom nie je na účely rozhodnutia sporu vo veci samej relevantná a má čisto hypotetický charakter.

40.

Talianska vláda uvádza, že prejudiciálna otázka je hypotetická, pretože jej predmetom je spresniť, či je všeobecný zákaz akejkoľvek reklamy v oblasti zubnej starostlivosti v súlade s článkom 81 ES, hoci zákon z roku 1958 nezakazuje všetky formy reklamy, ale len reklamy uvedené v článku 1 tohto zákona.

41.

Domnievam sa, že tvrdenia uvedené týmito vládami nie sú spôsobilé preukázať, že prejudiciálna otázka je neprípustná.

42.

Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil potrebu rozhodnutia o prejudiciálnej otázke pre vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru. Z toho vyplýva, že pokiaľ sa otázky položené Súdnemu dvoru týkajú výkladu práva Spoločenstva, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. ( 22 )

43.

Je síce pravdou, že Súdny dvor tiež rozhodol, že mu za výnimočných okolností prináleží skúmať podmienky, za akých mu bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania. Ako býva v prejudiciálnych konaniach často pripomínané, duch spolupráce, v ktorom má byť konanie o prejudiciálnej otázke vedené, totiž znamená, že vnútroštátny súd berie ohľad na funkciu zverenú Súdnemu dvoru, ktorou je prispievanie k výkonu spravodlivosti v členských štátoch, a nie podávanie poradných stanovísk k všeobecným alebo hypotetickým otázkam. ( 23 )

44.

Súdny dvor však dospel k záveru, že nemôže rozhodovať o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom, pokiaľ je zjavné, že výklad alebo posúdenie platnosti predpisu Spoločenstva, o ktoré žiada vnútroštátny súd, nemajú žiadny vzťah k existencii alebo predmetu sporu vo veci samej, alebo pokiaľ Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové alebo právne skutočnosti potrebné pre užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené.

45.

To isté platí v prípade, že problém predložený vnútroštátnym súdom je hypotetický. ( 24 ) To môže nastať napríklad v prípade, že prejudiciálna otázka položená týmto súdom sa týka právnej alebo skutkovej situácie, ktorá sa nezhoduje s realitou sporu vo veci samej. ( 25 )

46.

To môže platiť tiež v prípade, keď vnútroštátny súd položí Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, ktorá má za cieľ umožniť mu posúdiť súlad právnej úpravy iného členského štátu s právom Spoločenstva, keď tento súd zakladá svoju otázku na výklade tejto právnej úpravy, ktorý je založený len na domnienkach. ( 26 )

47.

Nedomnievam sa, že by prejudiciálna otázka položená Tribunal de première instance de Bruxelles zodpovedala niektorému z týchto rôznych prípadov neprípustnosti.

48.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí belgická vláda, táto otázka nie je na účely rozhodnutia sporu vo veci samej zjavne irelevantná a nemá čisto hypotetický charakter. V podstate taký výklad článku 3 ods. 1 písm. g) ES a článku 10 druhého odseku ES v spojení s článkom 81 ES, podľa ktorého tieto články bránia vnútroštátnej právnej úprave, akou je zákon z roku 1958, by viedol vnútroštátny súd k tomu, že by tento zákon nepoužil a oslobodil by pána Doulamisa. Prejudiciálna otázka je teda na účely rozhodnutia sporu vo veci samej relevantná.

49.

Ďalej okolnosť, že sa článok 81 ES v spojení s článkom 3 ods. 1 písm. g) ES a článkom 10 druhým odsekom ES na tento zákon prípadne neuplatní neznamená, že prejudiciálna otázka má hypotetický charakter. Vnútroštátny súd uviedol dôvody, prečo pochybuje o uplatnení tohto článku na prejednávanú vec, pričom tieto dôvody sú založené na skutkových a právnych okolnostiach, ktoré sú v súlade s právnym a skutkovým kontextom opísaným týmto súdom.

50.

Skutočnosť, že článok 81 ES v spojení s článkom 3 ods. 1 písm. g) ES a článkom 10 druhým odsekom ES sa prípadne na vnútroštátnu právnu úpravu, akou je zákon z roku 1958, neuplatňuje, vyplýva z výkladu týchto ustanovení a nemôže spochybniť prípustnosť prejudiciálnej otázky.

51.

Ďalej, pokiaľ ide o argumentáciu talianskej vlády, podľa ktorej je prejudiciálna otázka hypotetická, pretože nezodpovedá obsahu zákona z roku 1958, treba pripomenúť, že v rámci postupu spolupráce medzi súdmi podľa článku 234 ES, sú činnosti Súdneho dvora a vnútroštátneho súdu oddelené a výklad vnútroštátnych právnych predpisov prináleží výhradne vnútroštátnemu súdu. ( 27 )

52.

Súdny dvor totiž musí brať do úvahy rámec právnej úpravy, v ktorom sa prejudiciálna otázka kladie tak, ako je vymedzený vnútroštátnym súdom, a to aj v prípade, že tento kontext právnej úpravy je spochybnený v pripomienkach, ktoré Súdnemu dvoru predložil samotný štát tohto vnútroštátneho súdu. ( 28 )

53.

Tribunal de première instance de Bruxelles vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uviedol, že zákon z roku 1958 treba chápať v tom zmysle, že zakazuje akúkoľvek reklamu v oblasti zubnej starostlivosti, a Súdnemu dvoru a ani talianskej vláde neprináleží tento výklad spochybňovať.

54.

Na základe týchto dôvodov sa domnievam, že posudzovaná prejudiciálna otázka je prípustná a treba na ňu odpovedať.

55.

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či bráni článok 81 ES v spojení s článkom 3 ods. 1 písm. g) ES a článkom 10 druhým odsekom ES, aby vnútroštátny zákon zakázal poskytovateľom zubnej starostlivosti v rámci slobodného povolania alebo zubnej ordinácie, aby robili priamo alebo nepriamo akúkoľvek reklamu na svoje služby.

56.

Zákonodarca Spoločenstva doteraz neprijal žiaden akt upravujúci alebo harmonizujúci možnosť zdravotníckych povolaní robiť reklamu na svoje služby, najmä pokiaľ ide o zubnú starostlivosť. Smernica 78/686, ktorá má za cieľ uľahčiť efektívne uplatňovanie práva usadiť sa a voľného poskytovania služieb zubných lekárov ( 29 ), neobsahuje žiadne ustanovenia týkajúce sa tejto otázky ( 30 ). Prípadnú zlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy, akou je zákon z roku 1958, s právom Spoločenstva teda treba posúdiť s ohľadom na ustanovenia Zmluvy.

57.

Ako odpoveď na stanovisko belgickej vlády treba v tomto štádiu uviesť, že skutočnosť, že zákon z roku 1958 si tým, že zakazuje poskytovateľom zubnej starostlivosti robiť priamo alebo nepriamo reklamu na svoje služby, kladie za cieľ chrániť verejné zdravie, nemôže odôvodňovať, aby tento zákon ohrozoval uskutočňovanie cieľov Zmluvy. V podstate pokiaľ podľa článku 152 ES patria činnosti v oblasti zdravia najmä do pôsobnosti členských štátov a Spoločenstvo má v tejto oblasti len právomoc doplniť ich činnosť, nemení to nič na skutočnosti, že členské štáty musia vykonávať svoje právomoci v súlade s právom Spoločenstva. ( 31 )

58.

Lekársky či zdravotnícky úkon, akým je poskytnutie zubnej starostlivosti, predstavuje hospodársku činnosť, na ktorú sa vzťahujú pravidlá vnútorného trhu. Opatrenia prijaté v členskom štáte, ktoré upravujú reklamu, ktorú môžu robiť poskytovatelia zubnej starostlivosti, teda nemôžu ohrozovať pravidlá Zmluvy v oblasti hospodárskej súťaže. Takisto nemôžu byť ani v rozpore so slobodou voľného pohybu. ( 32 )

59.

Cieľ sledovaný zákonom z roku 1958 teda nemôže sám osebe vylúčiť tento zákon z pôsobnosti článku 81 ES v spojení s článkom 3 ods. 1 písm. g) ES a článkom 10 druhým odsekom ES. S ohľadom na povahu tohto zákona a na okolnosti sporu vo veci samej ide o posúdenie, či tento zákon patrí, či nepatrí do pôsobnosti týchto ustanovení.

60.

Rovnako ako Komisia sa domnievam, že ustanovenia článku 81 ES v spojení s ustanoveniami článku 3 ods. 1 písm. g) ES a článku 10 druhého odseku ES sa na vnútroštátnu právnu úpravu, akou je zákon z roku 1958, neuplatňujú.

61.

Naopak, zákaz uložený poskytovateľom zubnej starostlivosti robiť reklamu určenú verejnosti na svoje služby podľa môjho názoru predstavuje obmedzenie slobody usadiť sa, ako aj slobodného poskytovania služieb. Uvediem však, že takýto zákaz môže byť odôvodnený ochranou verejného zdravia a v akom rozsahu je primeraný tomuto cieľu.

62.

Postupne teda preskúmam každý z týchto bodov.

63.

Treba pripomenúť, že článok 81 ES si kladie za cieľ stanoviť rámec správania podnikov a nie členských štátov. Zakazuje dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a sú v rozpore s hospodárskou súťažou.

64.

Je pravdou, že Súdny dvor pripustil, že tento článok v spojení s článkom 10 ES môže byť uplatnený voči normatívnemu aktu prijatému členským štátom. Takže aj keď podľa ustálenej judikatúry platí, že článok 81 ES sa sám osebe týka iba správania podnikov a nie zákonov alebo iných právnych predpisov členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že tento článok v spojení s článkom 10 ES ukladá členským štátom povinnosť neprijímať alebo nezachovávať v účinnosti opatrenia, a to ani vo forme zákonov alebo iných právnych predpisov, spôsobilé zmariť potrebný účinok pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré sa uplatňujú na podniky. ( 33 )

65.

Cieľom tohto rozšírenia pôsobnosti článku 81 ES na akty pochádzajúce z členského štátu však nie je rozšíriť túto pôsobnosť na všetky štátne akty, ktorých účinky by mohli byť v rozpore s hospodárskou súťažou.

66.

Súdny dvor už totiž rozhodol, že k porušeniu článkov 10 ES a 81 ES dochádza v dvoch prípadoch, jednak ak členský štát nariadi alebo zvýhodní uzatváranie kartelových dohôd v rozpore s článkom 81 ES alebo posilní účinky takýchto dohôd a jednak ak svoju vlastnú právnu úpravu zbaví štátneho charakteru tým, že prenesie zodpovednosť za prijatie rozhodnutí zasahujúcich do oblasti hospodárstva na súkromné subjekty. ( 34 )

67.

V týchto dvoch prípadoch je štátny akt v rozpore s ustanoveniami článku 81 ES na základe uplatnenia článku 10 ES, pretože stanovuje alebo legalizuje dohody alebo rozhodnutia podnikov, ktoré sú v rozpore s ustanoveniami článku 81 ES. Uplatnenie článkov 81 ES a 10 ES na štátne akty, na ktoré sa vzťahuje jeden alebo druhý z týchto prípadov, sa týmto spôsobom snaží zabrániť tomu, aby štátne opatrenie zrušilo alebo oslabilo dosah zákazov stanovených v článku 81 ES na podniky. Takisto má za cieľ zabrániť tomu, aby kartelové dohody alebo rozhodnutia podnikov vyvolávajúce účinky, ktoré sú v rozpore s hospodárskou súťažou, unikli sankciám vyplývajúcim z tohto článku iba z dôvodu ich právnej formy. ( 35 )

68.

Nič to však nemení na tom, že článok 81 ES v spojení s článkom 10 ES sa uplatňuje na právne alebo iné normatívne opatrenia členského štátu, len pokiaľ toto opatrenie zvýhodňuje, posilňuje alebo kodifikuje akt, ktorý je možné pripísať podnikom.

69.

Nedomnievam sa, že túto analýzu by mohla spochybniť skutočnosť, že vyššie uvedené prípady nie sú vyčerpávajúce, lebo vo viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora ( 36 ) je pred nimi uvedená príslovka „najmä“. S cieľom presvedčiť sa o tom stačí preskúmať výklad týchto dvoch prípadov Súdnym dvorom, ktorý ukazuje, že Súdny dvor chcel naopak udržať rozsah uplatnenia článku 81 ES v spojení s článkom 10 ES v úzkych medziach, ktoré som už uviedol.

70.

V rozsudku z 19. februára 2002, Arduino ( 37 ), sa Súdny dvor zaoberal aktom členského štátu, ktorým bol na základe návrhu vypracovaného advokátskou komorou schválený sadzobník minimálnych a maximálnych odmien členov komory. Potom ako konštatoval, že toto vnútroštátne opatrenie môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 81 ES ( 38 ), rozhodol, že uvedené opatrenie nepatrí do pôsobnosti tohto ustanovenia v spojení s článkom 10 ES. Súdny dvor sa domnieval, že na jednej strane sa nezdá, že by dotknutý členský štát preniesol zodpovednosť za prijatie rozhodnutí zasahujúcich do oblasti hospodárstva na súkromné subjekty, v dôsledku čoho by bolo jeho vnútroštátne opatrenie zbavené štátneho charakteru alebo na strane druhej, že by nariadil alebo zvýhodnil uzatvorenie dohôd obmedzujúcich súťaž v rozpore s článkom 81 ES alebo že by posilnil účinky takýchto dohôd. ( 39 )

71.

Treba konštatovať, že v prejednávanej veci neexistuje nijaká okolnosť, ktorá by dokazovala, že zákon z roku 1958 zvýhodňuje, posilňuje alebo kodifikuje kartel alebo dohodu podnikov.

72.

Tak ako uviedla Komisia, tento zákon tým, že zakazuje akúkoľvek reklamu v oblasti zubnej starostlivosti, neukladá ani nezvýhodňuje uzavretie kartelových dohôd v rozpore s článkom 81 ES.

73.

Takisto sa v spise neuvádza skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že uvedený zákon posilňuje už existujúci kartel. Napokon vnútroštátny súd nepredložil žiadne poznatky týkajúce sa okolností, za ktorých bol zákon z roku 1958 prijatý, na základe ktorých by bolo možné sa domnievať, že Belgické kráľovstvo prenieslo zodpovednosť za prijatie rozhodnutí týkajúcich sa reklamy v oblasti zubnej starostlivosti na hospodárske subjekty a zákon z roku 1958 tieto rozhodnutia len kodifikoval.

74.

V tejto súvislosti treba konštatovať, že dôvody, na základe ktorých položil vnútroštátny súd Súdnemu dvoru prejednávanú prejudiciálnu otázku, sa v žiadnom prípade netýkajú niektorého z prípadov uplatnenia článku 10 ES v spojení s článkom 81 ES stanovených judikatúrou. Pripomínam, že vnútroštátny súd sa v spore vo veci samej zaoberal uplatnením týchto zásad z dôvodu možných účinkov zákona z roku 1958 na hospodársku súťaž medzi členskými štátmi a skutočnosťou, že pána Doulamisa je možné považovať za podnik podľa definície pojmu „podnik“ uvádzanej judikatúrou.

75.

Z tohto dôvodu sa domnievam, že zákon z roku 1958 nepatrí do pôsobnosti článku 81 ES v spojení s článkom 10 ES. Navrhujem teda Súdnemu dvoru, aby vnútroštátnemu súdu odpovedal, že článok 81 ES v spojení s článkom 3 ods. 1 písm. g) ES a článkom 10 druhým odsekom ES je potrebné vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnemu zákonu, ktorý zakazuje poskytovateľom zubnej starostlivosti v rámci slobodného povolania alebo zubnej ordinácie, aby robili priamo alebo nepriamo akúkoľvek reklamu na svoje služby určenú verejnosti.

76.

Lekárske či zdravotnícke činnosti, najmä také, ktoré sa týkajú zubnej starostlivosti, patria do pôsobnosti ustanovení Zmluvy, ktoré zaručujú slobody voľného pohybu. Táto analýza sa zdá, pokiaľ ide o slobodu usadiť sa, potvrdená znením článku 47 ods. 3 ES. Takisto je v súlade s ustálenou judikatúrou týkajúcou sa tejto základnej slobody ( 40 ), ako aj slobodného poskytovania služieb ( 41 ).

77.

Je pravdou, že uplatnenie ustanovení Zmluvy týkajúcich sa týchto slobôd voľného pohybu je závislé na existencii cudzieho prvku. Podľa ustálenej judikatúry sa tieto ustanovenia neuplatňujú na situácie, v ktorých sa všetky prvky nachádzajú na území jedného členského štátu. ( 42 ) Štátny príslušník jedného členského štátu sa tak nemôže odvolávať na právo Spoločenstva, pokiaľ nevykonával svoju činnosť alebo nezískal vzdelanie v inom štáte Európskej únie. ( 43 )

78.

S ohľadom na informácie poskytnuté vnútroštátnym súdom sa nezdá, že by v spore vo veci samej existovala nejaká spojitosť s právom Spoločenstva. V podstate podľa týchto informácií pán Doulamis vykonáva svoje činnosti v Belgicku, kde je usadený, a v tomto štáte je stíhaný za to, že vo vnútroštátnom telefónnom zozname uverejnil reklamné oznamy. Okrem toho z procesných písomností vyplýva, že svoje diplomy zubného technika a vedúceho podniku získal v Belgicku. Konečne vnútroštátny súd neuvádza, či sa pán Doulamis na účely výkonu svojho povolania premiestňoval v rámci Spoločenstva.

79.

Jediná skutková okolnosť, ktorá je podľa údajov poskytnutých Súdnemu dvoru situovaná mimo Belgicko, je miesto narodenia pána Doulamisa, ktoré sa nachádza v Grécku. Samotné miesto narodenia bez uvedenia štátnej príslušnosti dotknutej osoby však nestačí na preukázanie toho, že sa nachádza v situácii štátneho príslušníka Spoločenstva, ktorý chce vykonávať nezávislú činnosť v inom členskom štáte ako v jeho štáte pôvodu. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť túto skutočnosť a preskúmať, či je pán Doulamis štátnym príslušníkom iného členského štátu ako Belgického kráľovstva.

80.

Pokiaľ to neplatí, skutočnosť, že v danom prípade neexistuje v spore vo veci samej cudzí prvok, by však nemala zbaviť Súdny dvor povinnosti poskytnúť vnútroštátnemu súdu skutočnosti potrebné na posúdenie zlučiteľnosti zákona z roku 1958 s článkami 43 ES a 49 ES.

81.

Z judikatúry Súdneho dvora v podstate vyplýva, že Súdny dvor súhlasí s tým, že poskytne výklad slobôd voľného pohybu zaručených Zmluvou, hoci spor vo veci samej neobsahuje cudzí prvok, keďže tento výklad môže byť pre vnútroštátny súd užitočný na vyriešenie sporu vo veci samej za predpokladu, že mu jeho vnútroštátne právo v takom konaní, akým je konanie vo veci samej, ukladá, aby vnútroštátnemu štátnemu príslušníkovi umožnil požívanie tých istých práv, aké požíva štátny príslušník iného členského štátu v rovnakej situácii na základe práva Spoločenstva. Táto judikatúra odvodená v rámci slobody voľného pohybu tovaru v rozsudku z 5. decembra 2000, Guimont ( 44 ), bola uplatnená v rámci ostatných slobôd voľného pohybu ( 45 ).

82.

Z dôvodov uvedených v rozhodnutí vnútroštátneho súdu je ďalej možné vyvodiť, že Tribunal de première instance de Bruxelles chce posúdiť súlad vnútroštátnych právnych predpisov nie len s ohľadom na článok 81 ES v spojení s článkom 3 ods. 1 písm. g) ES a článkom 10 druhým odsekom ES, ale tiež s pravidlami spoločného trhu, ktorých cieľom je zavedenie jednotného trhu a ktoré nevyhnutne zahŕňajú aj slobody týkajúce sa voľného pohybu.

83.

Nakoniec je potrebné pripomenúť, že v rámci konania na základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 234 ES prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorá mu bola predložená ( 46 ), a že podľa ustálenej judikatúry prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť výklad všetkých ustanovení práva Spoločenstva, ktoré vnútroštátny súd na tento účel potrebuje, aj keď tieto ustanovenia nie sú výslovne spomenuté v otázkach položených vnútroštátnym súdom, pokiaľ mu tento súd poskytol skutkové a právne okolnosti, ktoré tento výklad umožňujú. ( 47 )

84.

Domnievam sa preto, že vnútroštátnemu súdu treba na účely rozhodnutia sporu vo veci samej poskytnúť potrebné informácie týkajúce sa výkladu článkov 43 ES a 49 ES. Postupne teda uvediem, v čom zákon z roku 1958 tým, že poskytovateľom zubnej starostlivosti zakazuje robiť reklamu na svoje činnosti určenú verejnosti predstavuje obmedzenie v zmysle týchto článkov. Potom uvediem, do akej miery môže byť takéto obmedzenie odôvodnené.

85.

Sloboda usadiť sa zakotvená v článku 43 ES zahŕňa právo prístupu k samostatne zárobkovej činnosti v inom členskom štáte a trvalý výkon tejto činnosti v tomto štáte. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora tento článok neukladá len odstránenie diskriminačných opatrení; podľa širokého výkladu často uvádzaného Súdnym dvorom sa uplatňuje na „všetky opatrenia, ktoré zakazujú výkon tejto slobody, bránia mu alebo ho robia menej príťažlivým“ ( 48 ).

86.

Medzi obmedzeniami uvedenými v článku 43 ES sú uvedené opatrenia, ktoré, hoci sa uplatňujú bez rozdielu, sa dotýkajú spôsobu výkonu dotknutej činnosti a ktoré zbavujú hospodársky subjekt účinného súťažného prostriedku prístupu na trh. ( 49 )

87.

Zdá sa mi, že to platí v prípade právnej úpravy členského štátu, ktorá zakazuje akúkoľvek reklamu v oblasti zubnej starostlivosti.

88.

Význam reklamy v súvislosti s prístupom na trh už Súdny dvor v oblasti voľného pohybu tovaru viackrát zdôraznil.

89.

V rozsudku z 9. júla 1997, De Agostini a TV-Shop ( 50 ), Súdny dvor rozhodol, že nemožno vylúčiť, že úplný zákaz určitej formy propagácie výrobku legálne uvádzaného na trh v jednom členskom štáte má väčší dosah na výrobky pochádzajúce z iných členských štátov.

90.

V rozsudku z 8. marca 2001, Gourmet International Products ( 51 ), sa Súdny dvor vyjadril k právnym predpisom, ktoré zakazovali, až na niekoľko zanedbateľných výnimiek, distribuovať spotrebiteľom akúkoľvek reklamu na alkoholické nápoje. Domnieval sa, že takýto zákaz reklamy treba považovať za zákaz, ktorý sa závažnejšie dotýka obchodovania s výrobkami pochádzajúcimi z iných členských štátov, než obchodovania s domácimi výrobkami a že z tohto dôvodu predstavuje prekážku obchodu medzi členskými štátmi, na ktorú sa vzťahuje článok 28 ES. ( 52 )

91.

Súdny dvor založil túto analýzu na úvahe, že pokiaľ ide o výrobky, akými sú alkoholické nápoje, ktorých spotreba sa viaže na tradície určitej spoločnosti a na miestne obyčaje a zvyklosti, je zákaz akejkoľvek reklamy určenej spotrebiteľom prostredníctvom inzerátov v tlači, rádia alebo televízie, priameho zasielania nevyžiadaných materiálov alebo vyvesením na verejných miestach spôsobilý brániť v prístupe výrobkov pochádzajúcich z iných členských na trh vo väčšej miere, ako bráni v prístupe domácich výrobkov, s ktorými je spotrebiteľ prirodzene lepšie oboznámený. ( 53 )

92.

V rozsudku z 15. júla 2004, Douwe Egberts ( 54 ), dospel Súdny dvor k rovnakému záveru ako v už citovanom rozsudku Gourmet International Products týkajúcom sa vnútroštátneho zákona zakazujúceho používať v prípade reklamy na potraviny odkazy na chudnutie, ako aj na lekárske odporúčania, osvedčenia, vyhlásenia, správy alebo tiež súhlasy.

93.

Dôvody, na základe ktorých dospel Súdny dvor v rámci výkladu článku 28 ES k takémuto záveru v súvislosti so zákazom reklamy na tovary, sa mi zdajú použiteľné pri výklade článku 43 ES, pokiaľ ide o zákon členského štátu, ktorý zakazuje poskytovateľom zubnej starostlivosti robiť akúkoľvek reklamu na ich služby.

94.

V podstate vzťah, ktorý spája pacienta s poskytovateľom starostlivosti, podľa môjho názoru prekračuje, pokiaľ ide o jeho intenzitu, väzbu na výrobok, ktorá jednoducho vyplýva zo spotrebných zvyklostí. Tento vzťah je v oblasti starostlivosti založený na dôvere pacienta k poskytovateľovi alebo zariadeniu poskytujúcemu starostlivosť a týka sa služieb, v prípade ktorých je samozrejme najvyššia požiadavka na kvalitu. Táto dôvera je na začiatku založená na reputácii odborníka alebo zariadenia a postupne je posilňovaná výkonmi poskytnutými pacientovi.

95.

Táto miera požiadaviek v oblasti starostlivosti sa prejavuje najmä skutočnosťou, že zdravotnícke povolania boli tradične v rôznych členských štátoch veľmi regulované. Táto značná regulácia viedla zákonodarcu Spoločenstva k tomu, aby prijal prvé sektorové smernice týkajúce sa vzájomného uznávania diplomov potrebných na výkon týchto povolaní a harmonizácie vzdelávania potrebného na získanie týchto diplomov ( 55 ).

96.

Zdravie teda predstavuje oblasť, v ktorej voľný pohyb odborníkov narazil na významné prekážky a kde si vzájomné uznávanie vyžiadalo širokú harmonizáciu zo strany zákonodarcu Spoločenstva.

97.

Preto sa domnievam, že prístup odborníka, fyzickej alebo právnickej osoby z jedného členského štátu na trh lekárskej starostlivosti v inom členskom štáte je určite ťažší ako prístup k iným činnostiam, akými sú činnosti bánk a poisťovní, kde je v hre menej a kde nemá taký význam vzťah dôvery medzi poskytovateľom a príjemcom.

98.

Z tohto dôvodu sa domnievam, že zákaz akejkoľvek reklamy umožňujúcej propagovať poskytovanie služieb lekárskej starostlivosti predstavuje väčšiu prekážku pre odborníkov z iných štátov, než pre odborníkov z hostiteľského členského štátu. Zákon členského štátu, akým je zákon z roku 1958, predstavuje podľa môjho názoru obmedzenie v zmysle článku 43 ES.

99.

Takéto opatrenie môže byť takisto považované za obmedzenie slobodného poskytovania cezhraničných služieb.

100.

Tak článok 49 ES, ako aj článok 43 ES, požadujú zrušenie akéhokoľvek obmedzenia slobodného poskytovania služieb, aj keď sa toto obmedzenie uplatňuje bez rozdielu na vnútroštátnych poskytovateľov a na poskytovateľov z iných členských štátov, ak je spôsobilé zakázať alebo inak prekážať v činnosti poskytovateľom usadeným v inom členskom štáte, kde poskytujú obdobné služby. Okrem toho je sloboda poskytovania služieb prospešná ako pre poskytovateľov, tak aj pre príjemcov služieb. ( 56 )

101.

Zákaz akejkoľvek reklamy v oblasti zubnej starostlivosti, aký je stanovený zákonom z roku 1958, bráni poskytovateľom reklamy usadeným v iných členských štátoch ako v Belgicku, ponúknuť ich služby odborníkom usadeným v tomto členskom štáte. Takisto bráni odborníkom, akým je pán Doulamis, využívať služby týchto poskytovateľov.

102.

Teraz je potrebné preskúmať, či je takéto obmedzenie odôvodnené.

103.

Belgická vláda predložila dôvody, ktoré viedli k prijatiu zákazu akejkoľvek reklamy zo strany poskytovateľov zubnej starostlivosti. Podľa tejto vlády reklamná prax zameraná na získanie pacientov prostredníctvom reklamy odporuje požiadavkám ochrany verejného zdravia a dôstojnosti povolania. Takáto prax môže totiž narušiť dôveru, ktorá musí existovať medzi poskytovateľom zubnej starostlivosti a jeho pacientom, ako aj kvalitu a bezúhonnosť lekárov.

104.

V tom istom zmysle odkázala talianska vláda na ustanovenia smernice 2001/83, ktoré zakazujú reklamu pre verejnosť na lieky, ktoré sú dostupné len na lekársky predpis a ktoré oprávňujú členské štáty zakázať na svojom území reklamu liekov pre verejnosť, ktoré sú preplácané. Z týchto ustanovení odvodila, že členské štáty sú oprávnené zakázať akúkoľvek reklamu v oblastiach zdravia, v ktorých nebola táto otázka predmetom harmonizačného opatrenia.

105.

Podľa tejto vlády musí byť informovanie verejnosti v oblasti zdravia uskutočnené na základe objektívnych zdrojov a reklama uskutočnená samotnými poskytovateľmi túto podmienku objektivity nespĺňa.

106.

Domnievam sa, tak ako belgická a talianska vláda, že členské štáty sú oprávnené zakázať poskytovateľom zubnej starostlivosti robiť reklamu na svoje činnosti určenú verejnosti, pokiaľ sa tento zákaz vzťahuje len na propagáciu týchto činností. Túto analýzu opieram o tieto závery.

107.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že obmedzenie výkonu slobôd voľného pohybu, ktoré vyplýva z vnútroštátneho opatrenia, ktoré sa uplatňuje bez rozdielu, možno odôvodniť, pokiaľ zodpovedá naliehavým dôvodom všeobecného záujmu, pokiaľ je spôsobilé zaručiť uskutočnenie cieľa, ktorý sleduje, a pokiaľ nezachádza nad rámec toho, čo je potrebné na jeho dosiahnutie. ( 57 )

108.

Prvá z týchto podmienok je zjavne splnená. V podstate ochrana zdravia a života ľudí je uvedená medzi dôvodmi odôvodňujúcimi diskriminačné opatrenie proti štátnym príslušníkom z iných členských štátov. Súdny dvor v tomto smere uviedol, že zdravie a život ľudí patria medzi záujmy chránené ustanoveniami Zmluvy, ktoré stanovujú možné výnimky zo zákazu obmedzenia slobôd voľného pohybu. ( 58 ) Ochrana verejného zdravia je takisto uvedená medzi naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, ktoré môžu odôvodniť obmedzenie výkonu slobôd voľného pohybu zaručených Zmluvou. ( 59 )

109.

Rovnako nie je spochybniteľné, že aj druhá podmienka požadovaná judikatúrou je splnená. Zákaz uložený poskytovateľom robiť akúkoľvek reklamu na svoje činnosti určenú verejnosti im môže zabrániť v tom, aby použili reklamu, ktorá by ovplyvnením dôstojnosti ich povolania mohla poškodiť dôveru, ktorú k nim majú pacienti a ohroziť tak kvalitu starostlivosti.

110.

Otázka, ktorá je v prejednávanej veci rozhodujúca, sa v skutočnosti týka toho, či takýto zákaz nie je neprimeraný s ohľadom na takéto ciele alebo inými slovami, či môžu byť tieto ciele dosiahnuté rovnako účinným spôsobom menej obmedzujúcimi opatreniami.

111.

Táto otázka sa kladie tým skôr, že v čase, keď došlo k skutkovým okolnostiam vo veci samej, už existovali akty Spoločenstva, ktorých cieľom bolo chrániť spotrebiteľov pred negatívnymi účinkami reklamy, osobitne pred klamlivou reklamou a televíznou reklamou spôsobilou podporovať správanie na ujmu zdravia.

112.

Existencia tejto právnej úpravy ma teda vedie k preskúmaniu toho, či ochrana verejného zdravia a ochrana dôstojnosti povolania môžu odôvodňovať zákaz uložený poskytovateľom zubnej starostlivosti robiť reklamu za tých istých podmienok ako akýkoľvek iný poskytovateľ služieb, to znamená propagovať poskytovanie ich služieb akoukoľvek formou oznámenia s cieľom podnietiť spotrebiteľa, aby si ich služby kúpil. Takisto ide o to, či sú tieto dôvody spôsobilé odôvodniť zákaz akejkoľvek formy reklamy určenej verejnosti.

113.

Domnievam sa, že ochrana verejného zdravia môže odôvodňovať zákaz akejkoľvek formy atraktívneho alebo podnecujúceho oznámenia určeného verejnosti, a to z týchto dôvodov.

114.

Po prvé v prípade poskytnutia lekárskej starostlivosti nejde o poskytnutie akejkoľvek služby. Tieto služby majú vplyv na telesnú integritu príjemcu a na jeho psychickú rovnováhu. Inými slovami pacient, ktorý ich využíva, tým reaguje na skutočnú potrebu, ktorá súvisí s uzdravením a prípadne s ochranou jeho života. Vzhľadom na dôležitosť tohto plnenia nemá pacient, ktorý sa musí rozhodnúť, či požadovať poskytnutie starostlivosti, alebo nie, slobodnú vôľu, ktorú má, pokiaľ ide o iné služby. Pacient požadujúci poskytnutie starostlivosti tým neuspokojuje túžbu, ale potrebu.

115.

Po druhé sa domnievam, že oblasť zubnej starostlivosti, tak ako všetky činnosti v oblasti zdravia, predstavuje jednu z tých činností, v ktorých je podľa výrazu použitého Komisiou v jej už uvedenej správe o hospodárskej súťaži v sektore slobodných povolaní ( 60 )„asymetria informácií“ medzi poskytovateľom a príjemcom služby najvyššia. To znamená, že poskytovateľ disponuje vo svojom odbore oveľa vyššou úrovňou kompetencie ako príjemca, takže tento príjemca nie je reálne schopný posúdiť kvalitu služby, ktorú kupuje.

116.

Takže vzhľadom na túto asymetriu úrovne kvalifikácie a významu, ktorý pre pacienta predstavuje rozhodnutie požiadať či nepožiadať o poskytnutie starostlivosti, sa domnievam, že tým najdôležitejším je vzťah dôvery medzi pacientom a zdravotníckym odborníkom. Inými slovami pacient musí byť presvedčený, že ak mu lekár poradí alebo odporučí, aby požiadal o poskytnutie starostlivosti, táto rada alebo odporúčanie sú odôvodnené výlučne ochranou jeho zdravia.

117.

Preto súhlasím s belgickou a talianskou vládou, keď uvádzajú, že tento vzťah dôvery by bol nevyhnutne narušený, pokiaľ by poskytovatelia zubnej starostlivosti boli oprávnení robiť reklamu určenú verejnosti s cieľom propagovať svoje služby. V takom prípade by sa pacient mohol oprávnene obávať, že keď mu lekár poradí alebo odporučí požiadať o poskytnutie starostlivosti, táto rada alebo odporúčanie sú aspoň sčasti odôvodnené hospodárskym záujmom tohto lekára. Pacient by teda mohol relativizovať hodnotu tejto rady alebo odporúčania a odmietnutím alebo oddialením navrhnutých úkonov ohroziť svoj zdravotný stav.

118.

Z tohto dôvodu sa domnievam, že ochrana verejného zdravia môže platne odôvodňovať zákaz, aby poskytovatelia zubnej starostlivosti použili akúkoľvek formu reklamy na svoje služby určenú verejnosti. Keďže v prípade neexistencie spoločných alebo harmonizovaných pravidiel týkajúcich sa reklamy v oblasti zubnej starostlivosti prináleží každému členskému štátu rozhodnúť, na akej úrovni chce zabezpečiť ochranu verejného zdravia, ako aj rozhodnúť o spôsobe, ako túto úroveň dosiahnuť, a to v súlade so zásadou proporcionality ( 61 ), domnievam sa, že tento zákaz nie je v rozpore s článkami 43 ES a 49 ES.

119.

Tento zákaz však nemôže byť neobmedzený. Výkon činností poskytovateľmi zubnej starostlivosti, ako aj inými zdravotníckymi odborníkmi, vyžaduje, aby sa verejnosť o ich existencii dozvedela. To znamená, že verejnosť môže poznať totožnosť poskytovateľa, fyzickej alebo právnickej osoby, služby, ktoré je poskytovateľ oprávnený poskytovať, miesto, kde ich poskytuje, ordinačné hodiny a spôsob, ako sa s ním skontaktovať, teda telefónne číslo, fax alebo internetovú adresu.

120.

Prístup verejnosti k týmto objektívnym informáciám je teda na účely realizácie voľného pohybu odborníkov nevyhnutný. Prispieva tiež k lepšej ochrane verejného zdravia tým, že zvýhodňuje pohyb pacientov v rámci Únie. Vývoj judikatúry Súdneho dvora od už citovaných rozsudkov Decker ( 62 ) a Kohll ukazuje, že pacienti sa čím ďalej tým viac nechávajú ošetrovať v inom členskom štáte. Táto tendencia súvisí s rôznymi dôvodmi. Pacienti tým môžu sledovať poskytnutie starostlivosti za výhodnejších cenových podmienok alebo poskytnutie služieb, ktoré neexistujú v štáte ich bydliska, alebo sa nechať ošetriť rýchlejšie ako v štáte bydliska. Táto mobilita pacientov tiež prispieva tým, že umožňuje pacientom širší prístup k starostlivosti ako v ich členskom štáte, k ochrane verejného zdravia.

121.

Vnútroštátny zákon zakazujúci poskytovateľom zubnej starostlivosti robiť priamo alebo nepriamo reklamu na svoje služby určenú verejnosti by nemal viesť až k zákazu, aby títo poskytovatelia uviedli v telefónnom zozname alebo iných informačných prostriedkoch prístupných verejnosti jednoduchým, neatraktívnym a nepodnecujúcim spôsobom údaje umožňujúce dozvedieť sa o nich ako o odborníkoch, akými sú ich totožnosť, činnosti, ktoré sú oprávnení vykonávať, miesto, kde ich vykonávajú, a spôsoby, ako sa s nimi skontaktovať.

122.

Posúdenie, či oznamy, ktoré pán Doulamis nechal vložiť do telefónneho zoznamu Belgacomu, presahujú tento rámec s ohľadom najmä na vyobrazenie týchto oznamov a označení, akými sú „Okamžitá oprava za hodinu“, „Bezplatné kontroly a porady“, „Osobný prístup“ a „Ošetrenie doma“, prináleží vnútroštátnemu súdu.

123.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem Súdnemu dvoru, aby na otázku položenú vnútroštátnym súdom odpovedal tak, že vnútroštátny zákon, ktorý zakazuje poskytovateľom zubnej starostlivosti v rámci slobodného povolania alebo zubnej ordinácie, aby robili priamo alebo nepriamo akúkoľvek reklamu na svoje služby určenú verejnosti, predstavuje obmedzenie slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb v zmysle článkov 43 ES a 49 ES. Toto obmedzenie je však odôvodnené ochranou verejného zdravia, ak predmetná vnútroštátna právna úprava nezakazuje, aby títo poskytovatelia uviedli v telefónnom zozname alebo iných informačných prostriedkoch prístupných verejnosti jednoduchým, neatraktívnym a nepodnecujúcim spôsobom údaje umožňujúce dozvedieť sa o nich ako o odborníkoch, akými sú ich totožnosť, činnosti, ktoré sú oprávnení vykonávať, miesto, kde ich vykonávajú, a spôsoby, ako sa s nimi skontaktovať.

124.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na prejudiciálnu otázku položenú Tribunal de première instance de Bruxelles takto:

Článok 81 ES v spojení s článkom 3 ods. 1 písm. g) ES a článkom 10 druhým odsekom ES je potrebné vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnemu zákonu, ktorý zakazuje poskytovateľom zubnej starostlivosti v rámci slobodného povolania alebo zubnej ordinácie, aby robili priamo alebo nepriamo akúkoľvek reklamu na svoje služby určenú verejnosti.

Takáto právna úprava však predstavuje obmedzenie slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb v zmysle článkov 43 ES a 49 ES.

Toto obmedzenie je odôvodnené ochranou verejného zdravia, ak predmetná vnútroštátna právna úprava nezakazuje, aby títo poskytovatelia uviedli v telefónnom zozname alebo iných informačných prostriedkoch prístupných verejnosti jednoduchým, neatraktívnym a nepodnecujúcim spôsobom údaje umožňujúce dozvedieť sa o nich ako o odborníkoch, akými sú ich totožnosť, činnosti, ktoré sú oprávnení vykonávať, miesto, kde ich vykonávajú, a spôsoby, ako sa s nimi skontaktovať.