1

Spoločnosť France Télécom SA (teraz Orange, ďalej len „FT“), operátor a dodávateľ sietí a telekomunikačných služieb, bola založená v roku 1991 ako verejnoprávna právnická osoba a od 31. decembra 1996 má postavenie akciovej spoločnosti. Od októbra 1997 je FT kótovaná na burze. V roku 2002 účasť Francúzskej republiky na základnom imaní FT dosahovala 56,45 %, pričom zostávajúcu časť základného imania vlastnila verejnosť (32,25 %), samotná FT (8,26 %) a zamestnanci podniku (3,04 %).

2

V prvom štvrťroku 2002 FT uverejnila svoju ročnú účtovnú závierku za rok 2001, ktorá vykazovala čisté zadlženie vo výške 63,5 miliardy eur a stratu vo výške 8,3 miliardy eur.

3

V období od marca do júna 2002 ratingové agentúry Moody’s a Standard & Poor’s (ďalej len „S & P“) znížili rating FT a tiež ohodnotili negatívne jej perspektívu. Konkrétne 24. júna 2002 Moody’s znížila rating krátkodobých a dlhodobých dlhopisov FT na posledný stupeň kategórie bezpečná investícia. Súčasne došlo k výraznému poklesu kurzu akcií FT.

4

Vzhľadom na finančnú situáciu FT francúzsky minister hospodárstva, financií a priemyslu (ďalej len „minister hospodárstva“) v rozhovore uverejnenom 12. júla 2002 v denníku Les Echos (ďalej len „vyhlásenie z 12. júla 2002“) vyhlásil:

„Sme väčšinovým akcionárom s 55 % základného imania… Štát, ktorý je akcionárom, sa bude správať ako uvedomelý [obozretný – neoficiálny preklad] investor a keby [FT] mala ťažkosti, urobili by sme adekvátne opatrenia… Opakujem, keby [FT] mala finančné ťažkosti, čo v súčasnosti nie je aktuálne, štát by urobil opatrenia nutné na ich vyriešenie. Oživujete povesti o zvýšení imania… Nie, istotne nie! Iba tvrdím, že v príhodnom okamihu urobíme adekvátne opatrenia. Ak to bude potrebné…“

5

V ten istý deň S & P uverejnila tlačovú správu v tomto znení:

„FT by mohla mať isté ťažkosti s refinancovaním dlhov splatných v roku 2003. Vyjadrenie [francúzskeho] štátu však podporuje zaradenie FT do [bezpečného] investičného radu… Francúzsky štát, ktorý vlastní vo [FT] 55 %, sa pre [S & P] jasne vyslovil, že sa bude správať ako uvedomelý [obozretný – neoficiálny preklad] investor a keď bude mať FT ťažkosti, prijme adekvátne opatrenia. Dlhodobý rating [FT] znížený na BBB‑…“

6

Dňa 12. septembra 2002 francúzske orgány oznámili, že prijali demisiu predsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa FT.

7

Dňa 13. septembra 2002 FT zverejnila svoj polročný finančný výkaz, ktorý potvrdzoval, že k 30. júnu 2002 sa vlastné konsolidované finančné prostriedky FT dostali do záporu vo výške 440 miliónov eur a jej čisté zadlženie dosahovalo 69,69 miliardy eur, z toho dlh na dlhopisoch so splatnosťou v rokoch 2003 až 2005 predstavoval 48,9 miliardy eur. Podľa tohto polročného finančného výkazu obrat FT vykazoval vzrast o 10 % v porovnaní s rovnakým posudzovaným obdobím v roku 2001, pričom prevádzkový zisk pred započítaním amortizácie predstavoval 6,87 miliardy eur, teda vzrast o 13,3 % podľa existujúcich údajov a o 9,8 % podľa približných údajov, a zisk z operácií predstavoval 3,18 miliardy eur s nárastom podľa približných údajov o 15 %. Zisk po odpočítaní finančných nákladov (1,75 miliardy eur), avšak ešte pred započítaním daní, akcií a menšinových podielov, okrem mimoriadnych položiek, bol 718 miliónov eur oproti 271 miliónom k 30. júnu 2001. Voľný prevádzkový tok peňažných prostriedkov predstavoval 3,6 miliardy eur s nárastom o 15 % v porovnaní s prvým polrokom 2001.

8

V tlačovej správe o finančnej situácii FT z 13. septembra 2002 (ďalej len „vyhlásenie z 13. septembra 2002“) francúzske orgány vyhlásili:

„Po mimoriadnych stratách konštatovaných v prvom polroku naráža [FT] na problém nedostatku vlastného imania. Takáto finančná situácia oslabuje potenciál [FT]. [Francúzska] vláda je teda odhodlaná prevziať zodpovednosť v plnom rozsahu… Berúc do úvahy novú situáciu vzniknutú následkom výrazného zhoršenia stavu účtov, [predseda predstavenstva a generálny riaditeľ FT] navrhol [francúzskej] vláde svoje odstúpenie, pričom vláda s tým súhlasila. Odstúpenie nadobudne účinnosť na zasadnutí predstavenstva, ktoré sa bude konať v najbližších týždňoch a počas ktorého bude predstavený nový predseda predstavenstva… Nový predseda bezodkladne navrhne predstavenstvu plán oživenia účtov, ktorý by umožnil oddlženie [FT] a obnovu jeho finančnej štruktúry so zreteľom na strategické ciele. [Francúzsky] štát podporí [FT] pri realizácii tohto plánu a prispeje k veľmi výraznému zvýšeniu vlastného imania [FT] v časovom rozpätí a za podmienok, ktoré sa určia so zreteľom na trhové podmienky. Od tohto okamihu urobí [francúzsky] štát v prípade potreby opatrenia, ktoré [FT] umožnia vyhnúť sa akémukoľvek problému s financovaním.“

9

V ten istý deň agentúra Moody’s zmenila perspektívu dlhu FT z negatívnej na stabilnú v tlačovej správe, v ktorej sa najmä uvádzalo:

„Dôvera Moody’s sa posilnila vďaka vyhláseniu [francúzskej] vlády, ktorá znova potvrdila svoju silnú podporu [FT]. Aj keď obava Moody’s čo sa týka celkovej úrovne finančného rizika a predovšetkým nízkej likvidity pretrváva, Moody’s začal[a] viac veriť tomu, že francúzska vláda podporí [FT] v prípade, že sa tento podnik dostane do ťažkostí v súvislosti so splatením svojho dlhu.“

10

Dňa 2. októbra 2002 bol vymenovaný nový predseda predstavenstva a generálny riaditeľ FT. Tlačová správa, ktorá informovala o tomto vymenovaní (ďalej len „vyhlásenie z 2. októbra 2002“), znie:

„Na základe návrhu predstavenstva [FT] sa Rada ministrov rozhodla vymenovať… [nového predsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa FT]. Nový predseda ihneď zabezpečí výkon auditu [FT], ktorého výsledky budú predstavenstvu oznámené v nadchádzajúcich týždňoch a z ktorého bude vychádzať plán finančného oživenia a strategického rozvoja na zníženie dlhu [FT] so zreteľom na jej strategické ciele. V tomto ohľade získa [nový predseda predstavenstva a generálny riaditeľ FT] podporu akcionára štátu, ktorý je pripravený prevziať svoju zodpovednosť v plnom rozsahu. [Francúzsky] štát poskytne pomoc pri realizácii akcií na oživenie a prispeje k zvýšeniu vlastného imania [FT] podľa pravidiel, ktoré sa určia v úzkej spolupráci s predsedom predstavenstva [FT] a predstavenstvom. Ako už bolo uvedené, [francúzsky] štát urobí v medziobdobí opatrenia, ktoré [FT] umožnia vyhnúť sa akémukoľvek problému s financovaním.“

11

Dňa 19. novembra 2002 francúzske orgány zaslali Komisii Európskych spoločenstiev „oznámenie“, ktoré jednak opisuje aktuálnu finančnú situáciu FT, zdôrazňujúc, že „jej operačné výkony sú výborné“, a jednak informuje o ich úmysle zúčastniť sa na obnovení základného imania FT za trhových podmienok, pričom vysvetľujú, akým spôsobom prispejú k realizácii plánu oživenia FT. V tomto oznámení francúzske orgány predovšetkým spresnili, že:

„S cieľom poskytnúť [FT] potrebnú úroveň riadenia, aby sa čo najlepšie a v čo najvýhodnejšom čase presadila na trhu, [francúzsky] štát je pripravený čo najskôr sa podieľať na zvýšení základného imania formou akcionárskej pôžičky, ktorá v okamihu predaja nových akcií bude mať podobu základného imania. Výška tejto pôžičky bude zodpovedať úplnej alebo čiastočnej účasti [francúzskeho] štátu na budúcom zvýšení základného imania a môže dosiahnuť 9 [miliárd eur]. Tento úver bude dočasný a jeho konverzia sa musí uskutočniť prostredníctvom akcií. Použije sa len v prípade potreby [FT]. Tento úver bude navyše úročený za aktuálne platných trhových podmienok a úroky budú zahrnuté do základného imania.

[Francúzsky] štát na svoju účasť na pláne oživenia [FT] hodlá využiť ERAP, [francúzsky] verejný priemyselný a obchodný podnik, ktorý poskytne [FT] akcionársku pôžičku a predpokladá sa, že po tom, čo bude táto pôžička zmenená na základné imanie, sa stane dôležitým akcionárom [FT]. Keďže verejná účasť tohto verejného inštitútu vo [FT] bude predstavovať jeho aktíva, dlhy z dlhopisov budú jeho pasíva. Výber ERAP‑u odráža vôľu [francúzskeho] štátu jasne určiť schválené úsilie týkajúce sa štátneho majetku tým, že ho zadelí poverenej organizácii.“

12

Na zasadnutí predstavenstva FT 4. decembra 2002 nové vedenie FT predložilo akčný plán pod názvom „Ambition France Télécom 2005“ (ďalej len „plán Ambition 2005“) predovšetkým s cieľom vyvážiť bilanciu podniku na základe zvýšenia jeho imania vo výške 15 miliárd eur.

13

Predloženie plánu Ambition 2005 sprevádzala tlačová správa ministra hospodárstva zo 4. decembra 2002 (ďalej len „oznámenie zo 4. decembra 2002“), ktoré znie:

„Minister hospodárstva… potvrdzuje, že [francúzsky] štát bude podporovať akčný plán schválený predstavenstvom [FT] 4. decembra [2002]. 1. Skupina [FT] je súdržnou priemyselnou skupinou, ktorej výkonnosť je pozoruhodná. V súčasnosti však [FT] musí riešiť problém nevyváženej finančnej štruktúry, nedostatku vlastného kapitálu a nedostatku strednodobých zdrojov. Takáto situácia je výsledkom neúspešných, zle spravovaných investícií realizovaných v minulých obdobiach, spľasnutia telekomunikačnej ‚bubliny‘ a vo všeobecnosti sú výsledkom obratu na trhoch. Túto situáciu ešte zhoršila skutočnosť, že [FT] nemala inú možnosť financovania svojho rozvoja než zadlžením. 2. [Francúzsky] štát, ktorý je väčšinovým akcionárom, požiadal nové vedenie podniku, aby obnovilo finančnú rovnováhu [FT] pri zachovaní integrity skupiny… 3. So zreteľom na akčný plán vypracovaný vedením podniku a perspektívy návratnosti investície sa [francúzsky] štát bude podieľať na zvýšení vlastného kapitálu z 15 miliárd eur [o 15 miliárd eur – neoficiálny preklad] v pomere zodpovedajúcom jeho podielu na kapitále, čo predstavuje investíciu 9 miliárd eur. [Francúzsky] štát ako akcionár mieni takýmto spôsobom konať ako uvedomelý [obozretný – neoficiálny preklad] investor. [FT] musí stanoviť pravidlá a časový harmonogram zvýšenia svojho vlastného imania. [Francúzska] vláda má záujem na tom, aby táto operácia prebehla s maximálnym možným ohľadom na situáciu akcionárov jednotlivcov a akcionárov zamestnancov [FT]. S cieľom umožniť [FT] uskutočniť operáciu na trhu v čo najpríhodnejšom okamihu, je štát pripravený uvažovať o svojej účasti na zvýšení vlastného kapitálu poskytnutím [FT] dočasného úveru úročeného za trhových podmienok. 4. Celý podiel [francúzskeho] štátu vo [FT] sa prevedie na ERAP… Tento podnik sa zadlží na finančných trhoch z dôvodu financovania podielu [francúzskeho] štátu na zvýšení vlastného kapitálu [FT].“

14

V dňoch 11. a 12. decembra 2002 FT začala s dvomi následnými emisiami dlhopisov v celkovej výške 2,9 miliardy eur.

15

Dňa 20. decembra 2002 ERAP, francúzsky verejný priemyselný a obchodný podnik, zaslal FT parafovaný a podpísaný návrh zmluvy o akcionárskej pôžičke (ďalej len „návrh akcionárskej pôžičky“). FT tento návrh zmluvy nepodpísala a akcionárska pôžička nebola nikdy poskytnutá.

16

Dňa 15. januára 2003 si FT požičala vo forme emisií dlhopisov celkovú sumu 5,5 miliardy eur. Na tieto dlhopisové pôžičky sa nevzťahovala žiadna štátna zábezpeka ani záruka.

17

Dňa 10. februára 2003 FT predĺžila splatnosť časti združenej pôžičky vo výške 15 miliárd eur.

18

Dňa 4. marca 2003 sa začalo so zvyšovaním základného imania podľa plánu Ambition 2005. Dňa 24. marca 2003 FT uskutočnila zvýšenie základného imania o 15 miliárd eur. Francúzska republika na túto operáciu prispela sumou 9 miliárd eur v pomere k svojmu podielu na základnom imaní FT. Sumu vo výške 6 miliárd eur zabezpečilo bankové odborové združenie zložené z 21 bánk. Táto operácia sa skončila 11. apríla 2003.

19

FT uzavrela účtovné obdobie 2002 so stratou približne 21 miliárd eur a čistým finančným dlhom takmer 68 miliárd eur. Účtovná závierka za rok 2002, ktorú FT zverejnila 5. marca 2003, vykazovala zvýšenie obratu o 8,4 %, prevádzkového zisku pred započítaním amortizácie o 21,1 % a prevádzkového zisku o 30,9 %. K 14. aprílu 2003 Francúzska republika vlastnila 58,9 % základného imania FT, z toho 28,6 % prostredníctvom ERAP‑u.

20

Dňa 4. decembra 2002 Francúzska republika oznámila Komisii podľa článku 88 ods. 3 ES a článku 2 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) finančné opatrenia stanovené plánom Ambition 2005, vrátane návrhu akcionárskej pôžičky.

21

Dňa 22. januára 2003 spoločnosti Bouygues SA a Bouygues Télécom SA (spolu ďalej len „spoločnosti Bouygues“), dve spoločnosti založené podľa francúzskeho práva, pričom Bouygues Télécom SA vykonáva aktívnu činnosť na francúzskom trhu mobilných telefónov, podali Komisii sťažnosť týkajúcu sa pomoci, ktorú Francúzska republika v rámci vyrovnávania dlhov FT poskytla FT. Táto sťažnosť sa týkala jednak najmä oznámenia o poskytnutí investície zo strany Francúzskej republiky vo výške 9 miliárd eur a jednak vyhlásení z 12. júla, 13. septembra a 2. októbra 2002 (ďalej len „vyhlásenia prijaté od júla 2002“).

22

Dňa 12. marca 2003 bolo rozhodnutie Komisie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES najmä v súvislosti s finančnými opatreniami uplatnenými Francúzskou republikou na podporu FT (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania“) uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ C 57, s. 5). Komisia vyzvala dotknuté strany, aby k daným opatreniam predložili svoje pripomienky.

23

Po tomto uverejnení francúzske orgány a viaceré dotknuté osoby, vrátane spoločností Bouygues, Association française des opérateurs de réseaux et services de télécommunications (Francúzske združenie prevádzkovateľov sietí a telekomunikačných služieb – AFORS Télécom, ďalej len „AFORS“) a FT, predložili Komisii svoje pripomienky k rozhodnutiu o začatí konania.

24

Dňa 30. mája 2003 Komisia zverejnila oznámenie o vyhlásení verejného obstarávania na „poskytovanie asistenčných služieb na posúdenie súladu finančnej podpory, ktorú poskytla Francúzska republika FT, so zásadou súkromného investora v trhovom hospodárstve a prípadnej analýzy plánu oživenia FT“. Dňa 24. septembra 2003 bola táto zákazka zadaná poradcovi, ktorý 28. apríla 2004 predložil svoju správu o hospodárení (ďalej len „správa z 28. apríla 2004“). K správe z 28. apríla 2004 bolo pripojené právne stanovisko z 22. marca 2004 (ďalej len „stanovisko z 22. marca 2004“). Komisia listom z 3. mája 2004 zaslala tieto dve stanoviská francúzskym orgánom, pričom ich vyzvala, aby predložili svoje pripomienky. Tieto stanoviská zaslala zároveň aj FT.

25

Dňa 3. augusta 2004 Komisia doručila francúzskym orgánom rozhodnutie 2006/621/ES z 2. augusta 2004 o štátnej podpore, ktorú Francúzsko poskytlo spoločnosti France Télécom (Ú. v. EÚ L 257, s. 11, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

26

Článok 1 napadnutého rozhodnutia stanovuje, že „akcionárska pôžička, ktorú [Francúzska republika] poskytla [FT] v decembri 2002 vo forme úverovej linky vo výške 9 miliárd eur v spojitosti s vyhláseniami… od júla 2002 je štátnou pomocou, ktorá nie je zlučiteľná so spoločným trhom“.

27

Komisia vo svojej odpovedi na písomnú otázku, ktorú jej v tejto súvislosti položil Všeobecný súd, uviedla, že odkaz na „vyjadrenia… od júla 2002“ uvedený v článku 1 napadnutého rozhodnutia treba chápať ako odkaz zahŕňajúci nielen vyjadrenia z 12. júla, 13. septembra a 2. októbra 2002, ale aj oznámenie zo 4. decembra 2002. V bode 132 svojho rozsudku z 19. marca 2013, Bouygues a i./Komisia a i. (C‑399/10 P a C‑401/10 P, Zb., ďalej len „rozsudok o odvolaní“, EU:C:2013:175), Súdny dvor nepovažoval oznámenie zo 4. decembra 2002 len za okolnosť „kontextu“, ale rozhodol, že Komisia správne usúdila, že toto oznámenie a návrh akcionárskej pôžičky spolu poskytli FT výhodu zahŕňajúcu záväzok poskytnutia štátnych prostriedkov.

28

Článok 1 napadnutého rozhodnutia treba teda chápať tak, že kvalifikuje ako štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES oznámenie zo 4. decembra 2002 a návrh akcionárskej pôžičky spoločne, tak, ako spadajú do kontextu vyhlásení poskytnutých pred týmto dátumom, t. j. vyhlásení z 12. júla, 13. septembra a 2. októbra 2002.

29

Podľa článku 2 napadnutého rozhodnutia „vrátenie pomoci uvedenej v článku 1 nemožno požadovať“.

30

Komisia v časti 3 napadnutého rozhodnutia nazvanej „Chronologický opis faktov a finančnej situácie [FT]“ vykonala najmä nasledujúce konštatovania.

31

Po prvé Komisia v odôvodneniach 17 až 34 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že od júna 2002 bola finančná situácia FT charakterizovaná vážnymi štrukturálnymi ťažkosťami a nevyváženou bilanciou. Komisia v tejto súvislosti poukázala jednak najmä na rýchle zníženie ratingu FT v prvej polovici roka 2002 (odôvodnenia 20 až 27 napadnutého rozhodnutia) a jednak v nadväznosti na analýzu úverovej marže FT na zvýšenie rizík spojených s jej veľmi krátkodobým dlhom, a to najmä od júla 2002, v porovnaní s rizikami spojenými s jej strednodobým a dlhodobým dlhom (odôvodnenia 28 až 30 napadnutého rozhodnutia). Podľa Komisie zvyšovanie rizika spojeného s dlhom FT potvrdil prudký pokles cien dlhopisov FT v júni a v júli 2002, premietajúci sa do nižšej hodnoty dlhopisov z dôvodu zvýšenia rizika neschopnosti splácania z pohľadu trhov (odôvodnenie 31 napadnutého rozhodnutia). Komisia okrem toho poukázala na výrazný pokles kurzu akcie FT v prvej polovici roka 2002 (odôvodnenie 35 napadnutého rozhodnutia).

32

Po druhé Komisia konštatovala, že ku dňu vyhlásenia z 12. júla 2002 by akýkoľvek ďalší pokles ratingu dlhu FT spôsobil stratu jej bezpečnej investičnej úrovne a ratingové agentúry S & P a Moody’s boli pripravené znížiť tento rating na úroveň špekulatívneho dlhopisu (junk bond). Po uvedení obsahu tlačovej správy S & P z toho istého dňa Komisia v odôvodnení 39 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že FT prechádzala v júli 2002 krízou dôvery, v prípade ktorej hrozilo, že zabráni zamýšľanému refinancovaniu a vyvolá riziká pre jej likviditu v roku 2003. Komisia dodala, že ratingové agentúry udržali rating FT na bezpečnej investičnej úrovni vzhľadom na „vyhlásenia [francúzskeho] štátu“.

33

Po tretie Komisia uviedla, že záver uvedený v bode 32 vyššie sa spätne potvrdil v septembri 2002 po uverejnení polročného finančného výkazu FT (odôvodnenia 40 až 50 napadnutého rozhodnutia). So zreteľom na vyhlásenia z 13. septembra a 2. októbra 2002, ako aj na oznámenie zo 4. decembra 2002 ratingové agentúry Moody’s a S & P zmenili svoje hodnotenie týkajúce sa správy dlhu FT a zvýšili dôveru na trhu (odôvodnenia 51 až 58 napadnutého rozhodnutia). V tejto súvislosti Komisia predovšetkým uviedla, že v reakcii na oznámenie zo 4. decembra 2002 agentúra S & P 17. decembra 2002 potvrdila jednak, že podpora FT zo strany francúzskych orgánov tak, ako ju dôsledne potvrdzovala od júla 2002, bola kľúčovým faktorom na udržanie ratingu tohto podniku na bezpečnej investičnej úrovni a jednak že uvedené oznámenie bolo dôkazom tejto podpory a dostatočnej ochrany veriteľov FT (pozri odôvodnenie 58 a poznámky pod čiarou č. 56 a 57 napadnutého rozhodnutia).

34

Komisia okrem toho konštatovala, že v nadväznosti na zvýšenie základného imania FT vo februári 2003 ratingové agentúry prestali považovať pomoc francúzskeho štátu za kľúčový prvok ratingu FT (odôvodnenie 61 napadnutého rozhodnutia).Vo februári 2003 agentúra Moody’s vyhlásila (odôvodnenie 61 a poznámka pod čiarou č. 58 napadnutého rozhodnutia):

„Francúzska vláda dôsledne potvrdzovala svoju podporu [FT] a ochotu poskytnúť jej v prípade potreby finančnú podporu na vyriešenie potenciálnych problémov likvidity. Táto podpora sa stala reálnou, keď… poskytol [FT] úverovú linku vo výške 9 miliárd eur na 18 mesiacov, ktorá je úročená, ale je splatná výhradne v akciách [FT]. Moody’s zohľadnil [francúzsku] štátnu podporu stanovením ratingu Baa3… Finančné riziko spojené so značným zadlžením [FT] nezodpovedá jeho investičnému zaradeniu (ktoré je vykompenzované jej dobrými operačnými výkonmi/implicitnou podporou francúzskej vlády).“

35

V časti 6 napadnutého rozhodnutia nazvanej „Predmet tohto rozhodnutia“ Komisia v odôvodnení 185 tohto rozhodnutia v prvom rade uviedla, že oznámené opatrenia nemožno analyzovať „bez zohľadnenia vyhlásení [francúzskej] vlády z obdobia júl – december 2002“. Týmito vyhláseniami totiž francúzske orgány vyjadrili svoju vôľu prijať vhodné opatrenia na vyriešenie finančných problémov FT. Návrh akcionárskej pôžičky je uskutočnením ich vopred zamýšľaného zámeru.

36

V odôvodnení 186 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla:

„V tomto prípade Komisia konštatuje, že opatreniam z decembra 2002, ktorých sa oznámenie týka, predchádzalo viacero vyhlásení a opatrení francúzskych orgánov z obdobia od júla [2002]. Tieto vyhlásenia a opatrenia umožňujú na jednej strane lepšie pochopiť dôvody a dosah opatrení z decembra [2002]. Na druhej strane mali predchádzajúce oznámenia a opatrenia istotne dopad na to, ako trhy a hospodárske subjekty vnímali situáciu FT v mesiaci december [2002]. Keďže samotné správanie hospodárskych subjektov bolo zasa ovplyvnené správaním štátu, nie je objektívnym parametrom vhodným na posúdenie správania štátu. Preto je teda potrebné vziať tieto predchádzajúce intervencie do úvahy pri analýze existencie podpôr v… opatreniach [z decembra 2002].“

37

V odôvodnení 187 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že je totiž možné analyzovať vyhlásenia a postupné opatrenia francúzskych orgánov od júla 2002 ako „celok, ktorého okamihom konkretizovania sú vraj decembrové opatrenia [ktorých výsledkom sú opatrenia z decembra 2002 – neoficiálny preklad]“.

38

V odôvodneniach 188 až 191 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla:

39

V časti 7 napadnutého rozhodnutia nazvanej „Posúdenie predmetného opatrenia podľa článku 87 ods. 1 [ES]“ Komisia predovšetkým uviedla (odôvodnenie 194 napadnutého rozhodnutia):

„[Návrhom] akcionárskej pôžičky (ktorá je anticipáciou [predpokladom – neoficiálny preklad] účasti [francúzskeho] štátu na rekapitalizácii [FT]) sa FT poskytuje výhoda, pretože jej umožňuje zvýšiť finančné prostriedky a uistiť trh o jej platobnej schopnosti. Aj keď [zmluva] o [akcionárskej] pôžičke nebola nikdy podpísaná, samotná potenciálna existencia tejto pôžičky môže FT zvýhodniť, pretože na jej základe trh usúdil, že [FT] je finančne spoľahlivejš[ia]. To by mohlo mať vplyv na podmienky pôžičky FT.“

40

V odôvodnení 196 napadnutého rozhodnutia Komisia vo svojej analýze podmienky týkajúcej sa záväzku poskytnutia štátnych prostriedkov uviedla, že „potenciálny dodatočný výdavok zo štátnych zdrojov vznikol oznámením o poskytnutí akcionárskej pôžičky spojeným s vytvorením podmienok na poskytnutie tejto pôžičky…, čo vyvolalo na trhu zdanie, že k poskytnutiu pôžičky naozaj došlo… a takisto aj doručením FT zmluvy o pôžičke parafovanej a podpísanej ERAP‑om“. V tom istom odôvodnení Komisia dodala, že skutočnosť, že FT túto zmluvu o akcionárskej pôžičke nikdy nepodpísala, neznamená, že nevznikol potenciálny záväzok podpory zo štátnych zdrojov. FT ju totiž mohla kedykoľvek podpísať, čím by okamžite dosiahla vyplatenie sumy 9 miliárd eur.

41

Komisia po tom, čo konštatovala, že zvýhodnenie takto poskytnuté FT narušilo alebo hrozilo narušením hospodárskej súťaže a mohlo by narušiť obchod medzi členskými štátmi (odôvodnenia 198 až 201 napadnutého rozhodnutia), v časti 8 napadnutého rozhodnutia nazvanej „Zásada uvedomelého [obozretného – neoficiálny preklad] súkromného investora“ preskúmala otázku, či táto zásada bola dodržaná s prihliadnutím na všetky vyhlásenia francúzskych orgánov v mesiacoch, ktoré predchádzali predloženiu návrhu akcionárskej pôžičky (odôvodnenia 203 až 230 napadnutého rozhodnutia). Zo znenia týchto vyhlásení a ich účinku na trh totiž vyplýva, že Francúzska republika sa rozhodla podporiť FT už v júli 2002 (odôvodnenie 203 napadnutého rozhodnutia).

42

S prihliadnutím na vyhlásenia prijaté od júla 2002 a na oznámenie zo 4. decembra 2002 sa Komisia v podstate domnievala, že „tieto vyhlásenia možno vcelku považovať za zverejňujúce zámer [francúzskeho] štátu urobiť v prípade, keby mala [FT] problémy s financovaním alebo finančné ťažkosti, všetko potrebné na ich prekonanie“ a vyjadrujúce jeho záväzok v tejto súvislosti. Tieto opakované, podobné a Francúzskej republike pripísateľné verejné vyhlásenia sú dostatočne jasné, presné a jednoznačné, aby mohli byť dôkazom o vierohodnom záväzku tohto štátu, najmä vo vzťahu k finančnej a priemyselnej obci, ktorá ich takto pochopila (odôvodnenia 206 až 213 a 217 napadnutého rozhodnutia). Navyše popri týchto verejných vyhláseniach sa francúzske orgány tiež obrátili na „hlavné hospodárske subjekty na trhu“, akým je agentúra S & P, aby ich informovali o svojich zámeroch a čo najrýchlejšie uistili trh, aby sa zamedzilo poklesu hodnotenia dlhu FT na úroveň „junk bond“ (odôvodnenie 212 napadnutého rozhodnutia).

43

V odôvodneniach 214 až 218 napadnutého rozhodnutia Komisia preskúmala „otázku, či by súkromný investor, ktorý urobil rovnaké vyhlásenia ako [francúzsky] štát, bol v súkromnom práve povinný dodržať svoje sľuby“. Komisia sa predovšetkým domnievala, že v tomto štádiu nemôže vylúčiť, že predmetné vyhlásenia majú záväzný účinok na základe francúzskeho správneho, občianskeho, obchodného a trestného práva, ako aj na základe práva štátu New York (Spojené štáty americké). Ďalej uviedla, že takéto vyhlásenia môže trh považovať za plne dôveryhodné, takže vyvolávajú isté očakávanie trhu, že Francúzska republika „urobí všetko potrebné na vyriešenie finančných ťažkostí FT“. Podľa Komisie „keby [francúzsky] štát toto očakávanie nesplnil, malo by to dopad na jeho dobrú povesť ako vlastníka, akcionára alebo správcu kótovaných alebo nekótovaných firiem a takisto ako emitenta dlhopisov na financovanie verejného dlhu“ (odôvodnenie 217 napadnutého rozhodnutia). Uvedené vyhlásenia tak vyjadrujú stratégiu založenú na dobrej povesti štátu, spočívajúcu v dôveryhodnom prijatí krátkodobého a dlhodobého záväzku. Tieto prvky možno preto „chápať ako rizikové v tom zmysle, že ohrozujú štátne zdroje (buď založením zodpovednosti štátu voči investorom, alebo zvýšením nákladov na budúce transakcie štátu)“ a „téza, že vyhlásenia od júla 2002 sú podporami je… novátorská, ale pravdepodobne nepodložená [podložená – neoficiálny preklad]“ (odôvodnenie 218 napadnutého rozhodnutia).

44

V odôvodnení 219 napadnutého rozhodnutia však Komisia dospela k záveru, že „by na tomto základe [ne]mohla nezvratne dokázať existenciu podpôr“. Na druhej strane sa domnievala, „že bude môcť dokázať existenciu prvkov pomoci tradičnejším spôsobom na základe opatrení z decembra 2002, ktoré boli uvedené v oznámení“. V tejto súvislosti stačí „dokázať, že predbežné vyhlásenia skutočne ovplyvnili v decembri [2002] trhy a nebude potrebné kvalifikovať tieto… vyhlásenia ako zakladajúce štátne podpory“.

45

Opierajúc sa najmä o správu z 28. apríla 2004, ktorá konštatovala neprirodzený a nie zanedbateľný nárast hodnoty akcií a dlhopisov FT v nadväznosti na vyhlásenie z 12. júla 2002, o tlačovú správu S & P z toho istého dňa, ako aj o správu Deutsche Bank z 22. júla 2002 Komisia dospela k záveru, že „trh považoval vyhlásenia [francúzskych orgánov] za stratégiu dôveryhodného záväzku [francúzskeho] štátu podporiť FT“ (odôvodnenia 220 a 221 napadnutého rozhodnutia).

46

V odôvodnení 222 napadnutého rozhodnutia Komisia dodala, že tieto vyhlásenia mali na trh veľmi silné účinky. Prispeli totiž k opätovnému získaniu dôvery finančných trhov a boli určujúcim faktorom udržania bonitného zaradenia FT v investičnom rade. Zníženie ratingu by viedlo k nepravdepodobnosti akejkoľvek akcionárskej pôžičky a určite by spôsobilo jej oveľa väčšiu nákladovosť.

47

Podľa Komisie „skutočnosť, že opatrenia oznámené v decembri [2002] prijaté samostatne môžu vyvolať dojem celkom racionálnych operácií, nič nemení na tom, že správanie hospodárskych subjektov v decembri bolo evidentne ovplyvnené krokmi a vyhláseniami [francúzskeho] štátu formulovanými predbežne a hlavne od júla 2002, ktoré boli vyjadrením zámeru [francúzskeho] štátu vyriešiť problémy s financovaním [FT]“ (odôvodnenie 225 napadnutého rozhodnutia). V tomto zmysle je rozhodnutie francúzskych orgánov predvídať obnovenie kapitálu FT na základe poskytnutia úverovej linky v konečnom dôsledku výsledkom ich vyhlásení (odôvodnenie226 napadnutého rozhodnutia).

48

Podľa Komisie nie je rozhodujúce, že operácia obnovenia kapitálu FT, ktorá sa uskutočnila v apríli 2003, bola úspešná a že akcionárska pôžička nebola nikdy poskytnutá. Pri uplatnení kritéria obozretného súkromného investora treba totiž vychádzať z informácií, ktoré má investor k dispozícii v okamihu prijímania rozhodnutia investovať. Vzhľadom na to, že vyhlásenia francúzskych orgánov ovplyvnili trh a správanie hospodárskych subjektov, Komisia „nemôže pri posudzovaní správania štátu vychádzať zo správania ostatných hospodárskych subjektov a takto uplatniť kritérium spoluúčasti“. Podľa Komisie totiž „júlové vyhlásenia [francúzskeho] štátu, že urobí všetko pre to, aby [FT] prekonal[a] svoje problémy s financovaním, ktoré neskôr zopakoval, skresľujú moment spoluúčasti, pretože k súkromným investorom nemožno ešte pristupovať tak, ako keby sa rozhodovali iba na základe situácie [FT], a to nezávisle od toho, či tieto vyhlásenia [zahŕňajú] štátnu pomoc alebo nie“. Uplatnenie zásady obozretného súkromného investora v trhovej ekonomike nemôže vychádzať zo situácie na trhu v decembri 2002, ale logicky sa musí opierať „o situáciu na trhu neovplyvnenom skoršími vyhláseniami a verejnými oznámeniami“ (odôvodnenie 227 napadnutého rozhodnutia).

49

„Zdá sa“ však, že ak sa predmetné rozhodnutia investovať preskúmajú v so zameraním sa na situáciu pred júlom 2002, nerešpektujú uvedenú zásadu (odôvodnenie 228 napadnutého rozhodnutia). V uvedenom čase sa FT nachádzala v ťažkej ekonomickej situácii a stratila dôveru trhov, pričom francúzske orgány v tom čase ešte neprijali žiadne opatrenia na zlepšenie riadenia FT a jeho výsledkov a ani neobjednala hĺbkový audit, neutvorila nový manažment, ani nepripravila žiaden plán ozdravenia podniku. Za týchto okolností je „nepravdepodobné, že by súkromný investor urobil od júla 2002 podobné vyhlásenia ako vyhlásenia francúzskej vlády, ktorými vláda z čisto ekonomického hľadiska vystavila skúške svoju dôveryhodnosť a dobrú povesť a z právneho hľadiska sa vtedy v každom prípade zaviazala finančne podporiť [FT]“. Takýmto správaním by takýto investor zobral na seba veľmi veľké riziko vo vzťahu k FT bez akejkoľvek náhrady. Pritom ani hlavný akcionár, ktorý by mal vtedy rovnaké informácie ako francúzske orgány, by v júli 2002 neurobil vo vzťahu k FT takéto vyhlásenia bez uskutočnenia hĺbkového auditu jej finančnej situácie a prijatia nutných opatrení na ozdravenie podniku, aby mohol posúdiť riziko a perspektívy zisku, ktoré takýto záväzok prináša. Takýto hlavný akcionár by bol v každom prípade býval potreboval účasť finančných trhov na to, aby mohol ozdraviť situáciu FT. Uvedené trhy však „neboli vtedy ochotné investovať alebo poskytnúť FT veľký úver“ (odôvodnenie 229 napadnutého rozhodnutia).

50

Podľa Komisie „je len málo pravdepodobné, že by uvedomelý [obozretný – neoficiálny preklad] súkromný investor nachádzajúci sa v rovnakej situácii ako francúzsky štát bol býval urobil v júli 2002 vyhlásenia o podpore v prospech FT vzhľadom na ekonomickú situáciu FT a v tomto smere je nedostatok jasných a úplných informácií“. Ešte menej pravdepodobné je to, že by obozretný súkromný investor „poskytol akcionársku pôžičku a tým by na seba zobral veľmi veľké finančné riziko“ (odôvodnenie 229 napadnutého rozhodnutia).

51

Komisia na základe všetkých uvedených skutočností dospela k záveru, že „[kritérium] uvedomelého [obozretného – neoficiálny preklad] súkromného investora v trhovom hospodárstve nebol[o] splnen[é]“, a že „výhoda poskytnutá FT formou návrhu akcionárskej pôžičky – ktorý bol preskúmaný z hľadiska predbežných vyhlásení a intervencií francúzskych orgánov – [bola] štátnou pomocou, hoci rozsah výhody sa [dal] len ťažko vyčísliť“ (odôvodnenie 230 napadnutého rozhodnutia).

52

V časti 9 napadnutého rozhodnutia nazvanej „Účtovná evidencia podpory“ sa Komisia domnievala, že dotknuté podporné opatrenia nespĺňajú podmienky na ich povolenie stanovené oznámením Komisie o usmerneniach Spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach (Ú. v. ES C 288, 1999, s. 2) (odôvodnenia 231 až 255 napadnutého rozhodnutia). Komisia teda dospela k záveru, že tieto opatrenia predstavujú štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom (odôvodnenie 256 napadnutého rozhodnutia).

53

V časti 10 napadnutého rozhodnutia nazvanej „Vrátenie podpory“ Komisia vyhlásila, že nie je v tomto štádiu schopná presne stanoviť výšku predmetnej podpory alebo uviesť v napadnutom rozhodnutí parametre, ktoré Francúzskej republike umožnia stanoviť uvedenú sumu neskôr. Domnievala sa, že dodržiavanie práv na obhajobu a zásady legitímnej dôvery bráni vráteniu tejto podpory v súlade s článkom 14 nariadenia č. 659/1999 (odôvodnenia 257 až 264 napadnutého rozhodnutia).

54

Návrhmi doručenými do kancelárie Súdu prvého stupňa 13. októbra 2004 (vec T‑425/04), 5. novembra 2004 (vec T‑444/04) a 9. novembra 2004 (vec T‑450/04) Francúzska republika, FT a spoločnosti Bouygues podali každá jednotlivo žalobu, ktorou sa domáhali zrušenia napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu. Návrhom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 12. novembra 2004 (vec T‑456/04) AFORS podal žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia článku 2 tohto rozhodnutia.

55

Uznesením z 30. januára 2008 predseda tretej komory Súdu prvého stupňa povolil spoločnostiam Bouygues vstúpiť do konania vo veci T‑444/04 v rámci jeho ústnej časti ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Komisie.

56

Dňa 13. februára 2008 na základe článku 14 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa z 2. mája 1991 a na návrh tretej komory Súd prvého stupňa po vypočutí účastníkov konania v súlade s článkom 51 tohto rokovacieho poriadku rozhodol postúpiť veci T‑425/04, T‑444/04, T‑450/04 a T‑456/04 rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

57

Uznesením predsedu tretej rozšírenej komory Súdu prvého stupňa zo 17. februára 2009 boli všetky štyri veci v súlade s článkom 50 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 spojené na účely ústnej časti konania a rozsudku.

58

Rozsudkom z 21. mája 2010, Francúzsko a i./Komisia (T‑425/04, T‑444/04, T‑450/04 a T‑456/04, Zb., ďalej len „rozsudok z 21. mája 2010“, EU:T:2010:216), Všeobecný súd jednak zrušil článok 1 napadnutého rozhodnutia a jednak rozhodol, že konanie o návrhoch na zrušenie článku 2 tohto rozhodnutia sa zastavuje.

59

Pokiaľ ide o návrh na zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia, Všeobecný súd v prvom rade zamietol prekážky konania namietané Komisiou vo veciach T‑425/05, T‑444/04 a T‑450/04 a rozhodol, že nie je potrebné rozhodnúť o prekážke konania, na ktorú FT poukázala vo veci T‑456/04 v prípade návrhu AFORS‑u na zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia (rozsudok z 21. mája 2010, už citovaný v bode 58 vyššie, EU:T:2010:216, body 111 až 134).

60

Po druhé Všeobecný súd preskúmal spoločne druhý a tretí žalobný dôvod uvedený vo veciach T‑425/04 a T‑444/04, ako aj prvý a druhý žalobný dôvod uvedený proti článku 1 napadnutého rozhodnutia vo veci T‑450/04, pretože tieto žalobné dôvody sa v podstate týkali pojmu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES (rozsudok z 21. mája 2010, už citovaný v bode 58 vyššie, EU:T:2010:216, body 212 až 326).

61

V tejto súvislosti Všeobecný súd po prvé pripomenul niektoré zásady týkajúce sa pojmu pomoc, ako aj rozsahu súdneho preskúmania, ktoré sa má vykonať (rozsudok z 21. mája 2010, body 212 až 220). Uviedol najmä, že ako to pripustili aj účastníci konania na pojednávaní, uplatnenie kritéria súkromného investora si nevyhnutne vyžaduje, aby opatrenia prijaté štátom v prospech podniku poskytovali výhodu pochádzajúcu zo štátnych prostriedkov (rozsudok z 21. mája 2010, už citovaný v bode 58 vyššie, EU:T:2010:216, bod 217).

62

Po druhé Všeobecný súd preskúmal, či vyhlásenia prijaté od júla 2002 a návrh akcionárskej pôžičky, posudzované samostatne alebo ako celok, poskytli FT jednu alebo viacero výhod (rozsudok z 21. mája 2010, už citovaný v bode 58 vyššie, EU:T:2010:216, body 222 až 260).

63

V tejto súvislosti Všeobecný súd po uvedení určitých úvodných pripomienok a definovaní pojmu výhoda ako pojmu, ktorý vyžaduje, aby mal zásah štátu za následok zlepšenie hospodárskej alebo finančnej situácie príjemcu (rozsudok z 21. mája 2010, už citovaný v bode 58 vyššie, EU:T:2010:216, body 222 až 231), najskôr zisťoval, či vyhlásenia prijaté od júla 2002, ako aj oznámenie zo 4. decembra 2002 samé osebe poskytujú FT takúto výhodu (rozsudok z 21. mája 2010, už citovaný v bode 58 vyššie, EU:T:2010:216, body 232 až 242). Všeobecný súd sa v tejto súvislosti v podstate domnieval, že Komisia dostatočne preukázala, že tieto vyhlásenia a toto oznámenie, posudzované spoločne, poskytli FT významnú výhodu, lebo umožnili znovu získať dôveru zo strany finančných trhov, umožnili a uľahčili prístup FT k novým úverom potrebným na refinancovanie jej dlhov s krátkou dobou splatnosti vo výške 15 miliárd eur a znížili náklady na ne a napokon prispeli k stabilizácii jej veľmi slabej finančnej situácie. Všeobecný súd sa domnieval, že za týchto podmienok nie je potrebné rozhodnúť o otázke, či uvedené vyhlásenia obsahovali aj výhodu v prospech FT, ktorá kladne ovplyvnila kurzy jej akcií a dlhopisov.

64

Všeobecný súd ďalej preskúmal, či návrh akcionárskej pôžičky sám osebe poskytol FT dodatočnú a individuálnu výhodu, a následne dospel k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že to tak bolo (rozsudok z 21. mája 2010, už citovaný v bode 58 vyššie, EU:T:2010:216, body 243 až 258). Všeobecný súd sa jednak domnieval, že dodatočná výhoda, na ktorú Komisia poukázala v odôvodnení 194 napadnutého rozhodnutia, je zjavne ťažko odlíšiteľná od výhody, ktorá vyplýva z vyhlásení prijatých od júla 2002 a osobitne od výhody súvisiacej s oznámením zo 4. decembra 2002. Všeobecný súd v tejto súvislosti najmä uviedol, že zaslanie návrhu akcionárskej pôžičky 20. decembra 2002 nebolo verejnosti sprístupnené samostatne a nad rámec oznámenia o tomto návrhu zo 4. decembra 2002. Všeobecný súd sa tiež domnieval, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že samotná možnosť FT využiť jednostranne a bezpodmienečne úverovú linku vo výške 9 miliárd eur, ktorá bola predmetom návrhu akcionárskej pôžičky, je výhodou v jej prospech, hoci návrh zmluvy nebol ňou nikdy podpísaný ani vykonaný. Všeobecný súd v tejto súvislosti konštatoval, že Komisia neurčila ani nepreukázala prípadné zlepšenie ekonomickej situácie FT, ktoré by mohlo vyplývať zo „zmluvnej ponuky“, ktorou bol návrh akcionárskej pôžičky, v porovnaní so situáciou, v ktorej sa nachádzala najmä po tom, čo sa jej naskytla možnosť splatiť svoje dlhy vo výške 9 miliárd eur za podmienok, ktoré v tom čase existovali na trhu s obligáciami.

65

Po tretie Všeobecný súd preskúmal podmienku týkajúcu sa existencie prevodu štátnych prostriedkov (rozsudok z 21. mája 2010, už citovaný v bode 58 vyššie, EU:T:2010:216, body 262 až 313). V bode 262 rozsudku z 21. mája 2010, už citovaného v bode 58 vyššie (EU:T:2010:216), Všeobecný súd spresnil, že existuje požiadavka spojitosti medzi zistenou výhodou a záväzkom poskytnutia štátnych prostriedkov, pretože uvedená výhoda musí úzko súvisieť so zodpovedajúcim záväzkom zaťažujúcim štátny rozpočet alebo s vytvorením ekonomického rizika dostatočne konkrétneho pre tento rozpočet na základe právne záväzných záväzkov, ktoré štát prijal.

66

Všeobecný súd najskôr dospel k záveru, že vyhlásenia prijaté od júla 2002 nezahŕňajú záväzok poskytnutia štátnych prostriedkov a zamietol návrh spoločností Bouygues na zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom Komisia odmietla kvalifikovať tieto vyhlásenia ako štátnu pomoc (rozsudok z 21. mája 2010, už citovaný v bode 58 vyššie, EU:T:2010:216, body 268 až 290). Všeobecný súd dospel k tomuto záveru najmä po tom, čo konštatoval, že uvedené vyhlásenia nemožno z dôvodu ich otvorenej, nepresnej a podmienenej povahy, osobitne pokiaľ ide o povahu, rozsah a podmienky prípadného zásahu štátu v prospech FT, a vzhľadom na okolnosti, za akých boli prijaté, považovať za štátnu záruku ani vykladať ako vyjadrenie neodvolateľného záväzku poskytnúť presnú finančnú pomoc v prospech FT alebo ako vyjadrenia vystavujúce francúzske štátne prostriedky riziku, ktoré predstavuje prevod takýchto prostriedkov.

67

Všeobecný súd ďalej vykonal individuálne preskúmanie oznámenia zo 4. decembra 2002 (rozsudok z 21. mája 2010, už citovaný v bode 58 vyššie, EU:T:2010:216, body 293 až 298). Domnieval sa, že mu neprislúcha preskúmať, či toto oznámenie samo osebe obsahuje dostatočne presný, jednoznačný a bezpodmienečný, a teda právne záväzný záväzok, umožňujúci dospieť k záveru o existencii prevodu štátnych prostriedkov, pretože ani Komisia ani spoločnosti Bouygues neuviedli takéto tvrdenie ani nepredložili relevantné a dôkazné skutočnosti v tejto súvislosti (rozsudok z 21. mája 2010, už citovaný v bode 58 vyššie, EU:T:2010:216, body 293 až 295).

68

V bode 296 rozsudku z 21. mája 2010, už citovaného v bode 58 vyššie (EU:T:2010:216), Všeobecný súd dodal, že v každom prípade prevod štátnych prostriedkov vyplývajúci z uvedeného oznámenia môže spočívať len vo výhode otvorenia úverovej linky vo výške 9 miliárd eur, ktorú toto oznámenie výslovne predpokladalo. Komisia však na jednej strane túto výhodu v napadnutom rozhodnutí z právneho hľadiska dostatočne necharakterizovala a na druhej strane táto výhoda je odlišná od výhody vyplývajúcej z vyhlásení prijatých od júla 2002, ako je uvedená v napadnutom rozhodnutí. V bode 297 tohto rozsudku Všeobecný súd spresnil, že požiadavka spojitosti medzi zistenou výhodou a prevodom štátnych prostriedkov predpokladá, že táto výhoda zodpovedá rovnakému záväzku zaťažujúcemu štátny rozpočet, pričom ďalej uviedol, že v prejednávanej veci to tak nie je, pokiaľ ide o vzťah medzi výhodou uvedenou v napadnutom rozhodnutí, vyplývajúcou jednak z vyhlásení prijatých od júla 2002 a jednak z údajného prevodu verejných prostriedkov, ktorý spočíva v otvorení úverovej linky vo výške 9 miliárd eur, ako bola plánovaná v oznámení zo 4. decembra 2002.

69

Na základe toho Všeobecný súd v bode 298 rozsudku z 21. mája 2010, už citovaného v bode 58 vyššie (EU:T:2010:216), dospel k záveru, že Komisia nepreukázala, že oznámenie zo 4. decembra 2002 zahŕňalo prevod štátnych prostriedkov.

70

Okrem toho pokiaľ ide o návrh akcionárskej pôžičky, Všeobecný súd sa v bode 299 rozsudku z 21. mája 2010, už citovaného v bode 58 vyššie (EU:T:2010:216), domnieval, že vzhľadom na to, že Komisia dostatočne neurčila výhodu vyplývajúcu z tohto návrhu, už vôbec nemôže dospieť k záveru o existencii prevodu prostriedkov súvisiaceho s touto výhodou.

71

V bodoch 302 až 309 rozsudku z 21. mája 2010, už citovaného v bode 58 vyššie (EU:T:2010:216), Všeobecný súd preskúmal, či Komisia mohla na základe celkového preskúmania vyhlásení prijatých od júla 2002 spolu s oznámením zo 4. decembra 2002 a návrhom akcionárskej pôžičky dospieť k záveru, že kritérium prevodu štátnych prostriedkov bolo v prejednávanej veci splnené.

72

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 303 a 304 rozsudku z 21. mája 2010, už citovaného v bode 58 vyššie (EU:T:2010:216), konštatoval, že samotné vyhlásenia prijaté od júla 2002 nezhŕňali očakávanie osobitnej finančnej podpory, aká sa nakoniec realizovala v decembri 2002, ale na rozdiel od oznámenia zo 4. decembra 2002 mali otvorenú, nepresnú a podmienečnú povahu, pokiaľ ide o povahu, rozsah a podmienky prípadného budúceho zásahu Francúzska. Rozhodnutie Francúzska v decembri 2002 oznámiť a ponúknuť návrh akcionárskej pôžičky predstavuje teda dôležité prerušenie sledu udalostí, ktoré viedli k refinancovaniu FT. V bode 305 tohto rozsudku Všeobecný súd zamietol tvrdenie Komisie, podľa ktorého návrh akcionárskej pôžičky bol uskutočnením skorších vyhlásení Francúzskej republiky.

73

Všeobecný súd tiež v bode 307 rozsudku z 21. mája 2010, už citovaného v bode 58 vyššie (EU:T:2010:216), rozhodol, že Komisia sa nemôže zbaviť svojej povinnosti zistiť osobitnú výhodu, ktorá zahŕňa zodpovedajúci prevod štátnych prostriedkov. Všeobecný súd v bode 308 tohto rozsudku dodal, že vzhľadom na vážne prerušenie v slede udalostí a v konaní francúzskych orgánov v decembri 2002 Komisia nebola oprávnená vytvoriť súvislosť medzi prípadným záväzkom poskytnutia štátnych prostriedkov v tomto štádiu a výhodami poskytnutými na základe skorších opatrení, a to vyhlásení prijatých od júla 2002, najmä pokiaľ mali tieto opatrenia podstatne odlišnú povahu v porovnaní s opatreniami prijatými v decembri 2002. Uvedená súvislosť medzi prvkami zakladajúcimi pojem pomoc, pokiaľ ide o rozdielne skutkové okolnosti, ktoré vznikli v rozdielnych štádiách, je totiž v rozpore s požiadavkou spojitosti medzi výhodou a prevodom štátnych prostriedkov.

74

Všeobecný súd na základe toho v bode 309 rozsudku z 21. mája 2010, už citovaného v bode 58 vyššie (EU:T:2010:216), dospel k záveru, že hoci je Komisia oprávnená zohľadniť všetky udalosti, ktoré predchádzali a ovplyvnili konečné rozhodnutie, ktoré Francúzsko prijalo v decembri 2002 na podporu FT prostredníctvom návrhu akcionárskej pôžičky, aby mohla charakterizovať výhodu, nepodarilo sa jej preukázať existenciu prevodu štátnych prostriedkov, ktorý by súvisel s touto výhodou. Podľa názoru Všeobecného súdu okolnosť, že vyhlásenia prijaté od júla 2002, ako aj oznámenie zo 4. decembra 2002 zvýhodnili FT, lebo jej umožnili znovu získať dôveru finančných trhov a zlepšiť podmienky jej refinancovania, nemá za následok zodpovedajúce zníženie štátneho rozpočtu alebo dostatočne konkrétne ekonomické riziko výdavkov zaťažujúcich tento rozpočet. Všeobecný súd predovšetkým uviedol, že uvedená výhoda je odlišná od tej, ktorú môže zahŕňať návrh akcionárskej pôžičky a ktorú napadnuté rozhodnutie dostatočne neurčilo.

75

Všeobecný súd preto v bode 310 rozsudku z 21. mája 2010, už citovaného v bode 58 vyššie (EU:T:2010:216), dospel k záveru, že Komisia vykonala nesprávny výklad pojmu štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, keď usúdila, že návrh akcionárskej pôžičky v kontexte vyhlásení prijatých od júla 2002 obsahuje poskytnutie výhody v prospech FT spočívajúcej v prevode štátnych prostriedkov. Všeobecný súd teda prijal druhú časť druhého žalobného dôvodu, ako aj tretí žalobný dôvod Francúzskej republiky a FT v rozsahu, v akom uvedená časť a dôvod namietajú proti uplatneniu pojmu pomoc, a taktiež sa domnieval, že nie je potrebné preskúmať prvú časť druhého žalobného dôvodu ani tretí žalobný dôvod Francúzskej republiky a FT v rozsahu, v akom uvedená časť a dôvod spochybňujú zákonnosť uplatnenia kritéria obozretného súkromného investora Komisiou (rozsudok z 21. mája 2010, už citovaný v bode 58 vyššie, EU:T:2010:216, body 311 a 312). Všeobecný súd sa tiež domnieval, že vzhľadom na to, že treba zrušiť článok 1 napadnutého rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a zjavne nesprávneho posúdenia pri uplatnení článku 87 ods. 1 ES, nie je už potrebné preskúmať prvý žalobný dôvod Francúzskej republiky a FT ani štvrtý žalobný dôvod Francúzskej republiky (rozsudok z 21. mája 2010, už citovaný v bode 58 vyššie, EU:T:2010:216, bod 313).

76

Po tretie Všeobecný súd preskúmal a zamietol druhý žalobný dôvod uvedený spoločnosťami Bouygues vo veci T‑450/04, založený na rozpornom a nedostatočnom odôvodnení v rozpore s článkom 253 ES (rozsudok z 21. mája 2010, už citovaný v bode 58 vyššie, EU:T:2010:216, body 314 až 324).

77

So zreteľom na všetky predchádzajúce úvahy Všeobecný súd zrušil článok 1 napadnutého rozhodnutia z dôvodov nezákonnosti uvedených v druhom a treťom žalobnom dôvode Francúzskej republiky a FT (rozsudok z 21. mája 2010, už citovaný v bode 58 vyššie, EU:T:2010:216, bod 326).

78

V bodoch 327 až 330 rozsudku z 21. mája 2010, už citovaného v bode 58 vyššie (EU:T:2010:216), Všeobecný súd rozhodol, že vzhľadom na zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia na základe žalobných dôvodov, ktoré Francúzska republika a FT predložili vo veciach T‑425/04 a T‑444/04, sa ich návrhy, ako aj návrh spoločností Bouygues vo veci T‑450/04 a návrh AFORS‑u vo veci T‑456/04 na zrušenie článku 2 uvedeného rozhodnutia stali bezpredmetnými. Domnieval sa preto, že konanie o týchto návrhoch na zrušenie treba zastaviť.

79

Návrhmi doručenými do kancelárie Súdneho dvora 4. a 3. augusta 2010 spoločnosti Bouygues (C‑399/10 P) a Komisia (C‑401/10 P) podali odvolanie proti rozsudku z 21. mája 2010, už citovanému v bode 58 vyššie (EU:T:2010:216).

80

Uzneseniami z 28. februára 2011 predseda Súdneho dvora vyhovel návrhu Spolkovej republiky Nemecko na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Francúzskej republiky.

81

Uznesením z 8. septembra 2011 predseda Súdneho dvora spojil tieto veci na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

82

Súdny dvor rozsudkom o odvolaní zrušil rozsudok z 21. mája 2010, vrátil veci T‑425/04, T‑444/04 a T‑450/04 Všeobecnému súdu, aby rozhodol o žalobných dôvodoch a predložených návrhoch, o ktorých Súdny dvor nerozhodol, a rozhodol, že o trovách konania treba rozhodnúť neskôr.

83

Po prvé Súdny dvor rozhodol o odvolaniach.

84

V rámci toho Súdny dvor po prvé preskúmal prvý odvolací dôvod spoločností Bouygues založený na príliš reštriktívnom výklade pojmu štátna pomoc, skreslení francúzskeho práva a nesprávnej právnej kvalifikácii skutkových okolností, ktorých sa Všeobecný súd údajne dopustil tým, že odmietol ich argumentáciu, podľa ktorej sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď vyhlásenia prijaté od júla 2002 odmietla kvalifikovať ako štátnu pomoc (rozsudok o odvolaní, body 67 až 79).

85

V tejto súvislosti Súdny dvor v bode 76 rozsudku o odvolaní konštatoval, že napadnuté rozhodnutie sa nevyjadruje k sťažnosti spoločností Bouygues z 22. januára 2003 v rozsahu, v akom tieto spoločnosti tvrdia, že vyhlásenia prijaté od júla 2002 predstavujú samé osebe štátnu pomoc. Súdny dvor predovšetkým uviedol, že tieto vyhlásenia boli zohľadnené len v rozsahu, v akom sú objektívne relevantné na posúdenie návrhu akcionárskej pôžičky a Komisia ich tak skúmala len v rozsahu, v akom tvoria kontext konštatovanej pomoci (rozsudok o odvolaní, body 73 až 75).

86

Súdny dvor preto v bode 77 rozsudku o odvolaní vyhlásil, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 128 a 131 rozsudku z 21. mája 2010 rozhodol, že článok 1 napadnutého rozhodnutia zahŕňa odmietnutie Komisie kvalifikovať vyhlásenia prijaté od júla 2002 ako štátnu pomoc. Neexistenciu stanoviska Komisie, čo sa týka kvalifikácie samotných týchto vyhlásení ako štátnej pomoci po podaní sťažnosti spoločností Bouygues, totiž nemožno samu osebe stotožňovať s rozhodnutím, ktorým sa zamietajú požiadavky týchto sťažovateľov.

87

Súdny dvor dospel v bode 78 rozsudku o odvolaní k záveru, že týmto konaním tak Všeobecný súd posúdil otázky, ku ktorým sa Komisia ešte nevyslovila, a zamenil rôzne štádiá správnych a súdnych konaní, čo je v rozpore so systémom rozdelenia právomocí medzi Komisiou a Súdnym dvorom a so systémom prostriedkov nápravy stanovenými v Zmluve o FEÚ, ako aj s požiadavkami na riadny výkon spravodlivosti. Súdny dvor preto v bode 79 rozsudku o odvolaní rozhodol, že prvý odvolací dôvod spoločností Bouygues je bezpredmetný.

88

Po druhé Súdny dvor preskúmal prvú časť druhého odvolacieho dôvodu spoločností Bouygues v spojení s prvou časťou druhého odvolacieho dôvodu Komisie, ktoré boli založené na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa kvalifikácie oznámenia zo 4. decembra 2002 a návrhu akcionárskej pôžičky, ktoré sú posudzované spoločne, ako štátnej pomoci. Títo účastníci konania Všeobecnému súdu v podstate vytýkali, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď na účely konštatovania existencie štátnej pomoci vyžadoval úzku spojitosť medzi výhodou, ktorá mala byť samostatne identifikovaná v prípade oznámenia zo 4. decembra 2002 a v prípade návrhu akcionárskej pôžičky na jednej strane a rovnocenným záväzkom poskytnutia štátnych prostriedkov, ktorý zodpovedá jednej alebo druhej takto zistenej výhode na druhej strane.

89

V bode 97 rozsudku o odvolaní Súdny dvor uviedol, že Všeobecný súd zastával jednak názor, že Komisia bola v prípade každého zásahu štátu povinná samostatne preskúmať, či poskytoval zo štátnych prostriedkov osobitnú výhodu, ako aj názor, že podmienku týkajúcu sa financovania zo štátnych prostriedkov v zmysle článku 87 ods. 1 ES spĺňalo len zníženie štátneho rozpočtu alebo dostatočne konkrétne ekonomické riziko výdavkov zaťažujúcich tento rozpočet, ktoré úzko súvisí s takto zistenou výhodou alebo jej zodpovedá.

90

Súdny dvor najskôr preskúmal prvé posúdenie Všeobecného súdu uvedené v bode 89 vyššie (rozsudok o odvolaní, body 98 až 105). Súdny dvor v tejto súvislosti predovšetkým uviedol, že vzhľadom na to, že štátne zásahy majú rôzne formy a musia sa posúdiť na základe svojich účinkov, nemožno vylúčiť, že na účely uplatnenia článku 87 ods. 1 ES sa viacero po sebe nasledujúcich zásahov štátu musí považovať za jediný zásah (rozsudok o odvolaní, bod 103). Podľa Súdneho dvora k tomu môže dôjsť predovšetkým vtedy, ak po sebe nasledujúce zásahy vykazujú najmä z hľadiska ich časového rozvrhnutia, ich cieľa a situácie podniku v okamihu týchto zásahov tak úzke väzby medzi sebou, že ich nemožno od seba oddeliť (rozsudok o odvolaní, bod 104). Súdny dvor na základe toho dospel k záveru, že Všeobecný súd tým, že usúdil, že bolo nevyhnutné zistiť zníženie štátneho rozpočtu alebo dostatočne konkrétne ekonomické riziko výdavkov zaťažujúcich tento rozpočet, ktoré úzko súvisí s konkrétnou výhodou vyplývajúcou buď z oznámenia zo 4. decembra 2002, alebo z návrhu akcionárskej pôžičky, tejto výhode zodpovedá alebo je jej následkom, sa dopustil neprávneho právneho posúdenia, lebo uplatnil kritérium, ktoré mohlo od začiatku vylúčiť, aby sa tieto zásahy štátu mohli v závislosti od súvislosti medzi nimi a ich účinkov považovať za jediný zásah (rozsudok o odvolaní, bod 105).

91

Súdny dvor potom preskúmal druhé posúdenie uvedené v bode 89 vyššie (rozsudok o odvolaní, body 106 až 110). Súdny dvor v tejto súvislosti v podstate vyhlásil, že hoci Komisia musí na účely zistenia existencie štátnej pomoci preukázať dostatočne priamu súvislosť medzi výhodou poskytnutou príjemcovi na jednej strane a znížením štátneho rozpočtu, či dokonca dostatočne konkrétnym ekonomickým rizikom výdavkov zaťažujúcich tento rozpočet na druhej strane, nie je naopak nevyhnutné, aby takéto zníženie alebo takéto riziko zodpovedalo alebo bolo rovnocenné uvedenej výhode, ani aby táto výhoda mala za následok takéto zníženie alebo takéto riziko, ani aby mala rovnakú povahu ako záväzok poskytnutia štátnych prostriedkov, ktorý z toho vyplýva (rozsudok o odvolaní, body 109 a 110).

92

Súdny dvor tak v bode 111 rozsudku o odvolaní dospel k záveru, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tak pri svojej kontrole zistenia zásahu štátu poskytujúceho štátnu pomoc, ktoré vykonala Komisia, ako aj pri preskúmaní súvislosti medzi zistenou výhodou a záväzkom poskytnutia štátnych prostriedkov, ktorý zistila Komisia. Súdny dvor preto zrušil napadnutý rozsudok, pričom uviedol, že nie je potrebné preskúmať ostatné odvolacie dôvody (rozsudok o odvolaní, body 113 a 114).

93

Po druhé Súdny dvor sa domnieval, že má k dispozícii informácie potrebné na konečné rozhodnutie jednak o návrhu na zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o odmietnutie Komisie kvalifikovať vyhlásenia prijaté od júla 2002 ako štátnu pomoc vo veci T‑450/04, a jednak o druhej časti druhého žalobného dôvodu a treťom žalobnom dôvode, ktoré Francúzska republika a FT uviedli na podporu svojich žalôb vo veciach T‑425/04 a T‑444/04, v rozsahu, v akom táto časť a tento dôvod smerujú proti zisteniu existencie výhody poskytnutej FT zo strany francúzskeho štátu, ktoré bolo vykonané v napadnutom rozhodnutí (rozsudok o odvolaní, body 116 až 142).

94

Pokiaľ ide o prvú časť, Súdny dvor sa v bode 118 rozsudku o odvolaní domnieval, že žalobné dôvody vo veci T‑450/04 smerujúce k zrušeniu článku 1 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o odmietnutie Komisie kvalifikovať vyhlásenia prijaté od júla 2002 ako štátnu pomoc, sú irelevantné.

95

Pokiaľ ide o druhú časť, Súdny dvor po prvé v bode 126 rozsudku o odvolaní uviedol, že z odôvodnení 188 a 189 napadnutého rozhodnutia predovšetkým vyplýva, že Komisia nezaložila svoje konštatovanie o existencii štátnej pomoci na záväzku, ktorý Francúzska republika prijala vyhlásením z 12. júla 2002.

96

Po druhé Súdny dvor v bode 129 rozsudku o odvolaní dospel na základe niektorých častí odôvodnení 194 a 196 napadnutého rozhodnutia k záveru, že Komisia usúdila, že oznámenie zo 4. decembra 2002 a návrh akcionárskej pôžičky, ktoré sú posudzované spoločne, poskytujú výhodu zahŕňajúcu záväzok poskytnutia štátnych prostriedkov v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Ďalej v bodoch 130 a 131 tohto rozsudku Súdny dvor s odkazom na body 103 a 104 tohto rozsudku rozhodol, že Komisia správne spoločne preskúmala tieto dve opatrenia, keďže je zjavné, že prvé opatrenie nemožno oddeliť od druhého.

97

Po tretie Súdny dvor v bodoch 132 až 136 rozsudku o odvolaní rozhodol, že Komisia správne usúdila, že návrh akcionárskej pôžičky oznámený 4. decembra 2002 poskytol FT výhodu v zmysle článku 87 ods. 1 ES, keďže jej umožnil zvýšiť jej finančné prostriedky a uistiť trh o jej platobnej schopnosti. Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa záväzku poskytnutia štátnych prostriedkov, Súdny dvor v bode 137 rozsudku o odvolaní konštatoval, že návrh akcionárskej pôžičky sa týka otvorenia úverovej linky vo výške 9 miliárd eur a hoci je pravda, že FT nepodpísala zmluvu o pôžičke, ktorá jej bola adresovaná, mohla ju kedykoľvek podpísať, čím by okamžite dosiahla vyplatenie uvedenej sumy. V bode 138 tohto rozsudku Súdny dvor uviedol, že Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla, že od 5. decembra 2002 FT v prezentácii investorom opísala „úverovú linku“ Francúzskeho štátu ako bezprostredne disponibilnú, že v ten istý deň S & P oznámila, že Francúzska republika bezprostredne poskytne akcionársku pôžičku, že Commission des Finances de l’Assemblée Nationale française (Finančný výbor francúzskeho národného zhromaždenia) bol informovaný o tom, že akcionárska pôžička „už bola poskytnutá FT“ a že Moody’s 9. decembra 2002 oznámila, že bolo potvrdené, že „úverová linka vo výške 9 miliárd eur bola zavedená“. V bode 139 uvedeného rozsudku Súdny dvor dospel k záveru, že vzhľadom na potenciálny dodatočný výdavok zo štátnych prostriedkov vo výške 9 miliárd eur Komisia správne konštatovala, že vyššie uvedená výhoda bola poskytnutá zo štátnych prostriedkov v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

98

V bodoch 140 a 141 rozsudku o odvolaní Súdny dvor konštatoval, že v spore nemožno rozhodnúť, pokiaľ ide o druhý a tretí žalobný dôvod uvedený Francúzskou republikou a FT, keďže tieto žalobné dôvody smerujú proti uplatneniu kritéria obozretného súkromného investora zo strany Komisie. Podľa Súdneho dvora to isté platilo aj v súvislosti s prvým žalobným dôvodom uvedeným Francúzskou republikou a FT, ktorý bol založený na porušení podstatných formálnych náležitostí a práva na obhajobu, a štvrtým žalobným dôvodom Francúzskej republiky založeným na nedostatku odôvodnenia, a teda aj pokiaľ ide o návrh spoločností Bouygues smerujúci k zrušeniu článku 2 napadnutého rozhodnutia. Súdny dvor preto v bode 142 rozsudku o odvolaní rozhodol, že veci T‑425/04, T‑444/04 a T‑450/04 treba vrátiť Všeobecnému súdu, aby rozhodol o uvedenej časti a uvedených žalobných dôvodoch, ako aj o návrhu podanom pred ním, o ktorých Súdny dvor nerozhodol.

99

Po vydaní rozsudku o odvolaní boli veci T‑425/04 RENV, T‑444/04 RENV a T‑450/04 RENV pridelené prvej rozšírenej komore Všeobecného súdu.

100

Dňa 31. mája 2013 podali Francúzska republika vo veci T‑425/04 RENV a FT vo veci T‑444/04 RENV a 17. júla 2013 Komisia v oboch uvedených veciach písomné pripomienky podľa článku 119 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991. Spolková republika Nemecko sa zdržala podania takéhoto vyjadrenia v týchto veciach.

101

Listom z 22. júla 2013 FT informovala Všeobecný súd, že 1. júla 2013 došlo k zmene jej obchodného názvu na Orange.

102

Keďže sa zmenilo zloženie komôr Všeobecného súdu, sudca spravodajca bol pridelený k štvrtej komore Všeobecného súdu a veci T‑425/04 RENV, T‑444/04 RENV a T‑450/04 RENV boli pridelené štvrtej rozšírenej komore Všeobecného súdu.

103

Vzhľadom na prekážku na strane sudcu spravodajcu predseda Všeobecného súdu pridelil veci inému sudcovi spravodajcovi a uvedené veci boli pridelené šiestej rozšírenej komore Všeobecného súdu.

104

Uzneseniami predsedu šiestej rozšírenej komory Všeobecného súdu z 27. júna 2014 boli jednak spoločnosti Bouygues vymazané ako vedľajší účastníci konania vo veci T‑444/04 RENV na podporu návrhov Komisie a jednak vec T‑450/04 RENV bola vymazaná z registra Všeobecného súdu, keďže tieto spoločnosti vzali späť svoj návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník a vzali späť aj svoje žaloby.

105

Uznesením predsedu šiestej rozšírenej komory Všeobecného súdu z 15. júla 2014 boli veci T‑425/04 RENV a T‑444/04 RENV spojené na účely ústnej časti konania a rozsudku.

106

Na návrh sudcu spravodajcu Všeobecný súd (šiesta rozšírená komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania. V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 Všeobecný súd vyzval Francúzsku republiku a Komisiu, aby písomne odpovedali na určité otázky, čo obe urobili v stanovenej lehote.

107

Listom z 8. augusta 2014 Spolková republika Nemecko informovala Všeobecný súd, že sa nezúčastní pojednávania.

108

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 24. septembra 2014.

109

Vo veci T‑425/04 RENV Francúzska republika podporovaná Spolkovou republikou Nemecko navrhuje, aby Všeobecný súd:

110

Vo veci T‑425/04 RENV Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

111

Vo veci T‑444/04 RENV FT navrhuje, aby Všeobecný súd:

112

Vo veci T‑444/04 RENV Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

113

Na pojednávaní Komisia taktiež navrhla, aby Všeobecný súd zamietol žalobu vo veci T‑444/04 RENV ako neprípustnú.

114

Na pojednávaní Komisia namietala neprípustnosť žaloby podanej spoločnosťou FT vo veci T‑444/04 RENV z dôvodu neexistencie záujmu na konaní. Komisia tvrdila, že v nadväznosti na späťvzatie žalôb spoločností Bouygues a nevrátenie veci T‑456/04 pred Všeobecný súd rozsudkom o odvolaní už článok 2 napadnutého rozhodnutia nie je predmetom návrhu na zrušenie a FT už teda nečelí konkrétnemu skutočne existujúcemu riziku, že by jej bola uložená povinnosť vrátiť predmetnú pomoc.

115

V prvom rade treba uviesť, že na rozdiel od tvrdení Komisie je článok 2 napadnutého rozhodnutia stále predmetom návrhu na zrušenie, keďže tak Francúzska republika, ako aj FT sa domáhajú zrušenia napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu. Tento návrh na zrušenie článku 2 napadnutého rozhodnutia bude hlbšie preskúmaný v bodoch 264 až 270 nižšie.

116

Pokiaľ ide o návrh FT smerujúci k zrušeniu článku 1 napadnutého rozhodnutia, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry záujem na konaní musí pretrvávať až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, inak by muselo byť konanie zastavené, čo predpokladá, že výsledok konania prináša prospech účastníkovi konania, ktorý žalobu podal (rozsudok zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, Zb., EU:C:2007:322, bod 42, a uznesenie zo 7. decembra 2011, Fellah/Rada, T‑255/11, EU:T:2011:718, bod 12).

117

V prejednávanej veci treba jednak uviesť, že účelom článku 1 napadnutého rozhodnutia je vyvolať záväzné právne účinky voči FT v rozsahu, v akom táto spoločnosť je jediným príjemcom opatrenia pomoci, ktoré je v danom rozhodnutí vyhlásené za nezlučiteľné so spoločným trhom.

118

Tiež je potrebné domnievať sa, že nezávisle od toho, či FT ešte stále čelí akémukoľvek riziku povinnosti vrátiť predmetnú pomoc alebo nie, zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia na základe dôvodov uvedených týmto podnikom by malo za následok, že konštatovanie nezákonnosti tohto opatrenia pomoci, ktoré je individuálnym opatrením v jej prospech, by bolo neplatné, čo predstavuje právny následok, ktorým sa mení jej právne postavenie a ktorým získava výhodu.

119

V každom prípade z judikatúry vyplýva, že žalobca môže mať naďalej záujem na žalobe o neplatnosť aktu inštitúcie, jednak aby sa do budúcnosti zabránilo zopakovaniu protiprávnosti, ktorou je tento akt údajne postihnutý (pozri rozsudok zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, Zb., EU:C:2007:322, bod 50 a citovanú judikatúru), a jednak aby dosiahol konštatovanie súdu Únie o protiprávnosti, ktorá mu bola spôsobená, pričom takéto konštatovanie môže slúžiť ako základ prípadnej žaloby o náhradu škody podanej s cieľom získať primeranú náhradu ujmy spôsobenej napadnutým aktom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. marca 1980, Könecke Fleischwarenfabrik/Komisia, 76/79, Zb., EU:C:1980:68, body 8 a 9, a z 31. marca 1998, Francúzsko a i./Komisia, C‑68/94 a C‑30/95, Zb., EU:C:1998:148, bod 74).

120

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že FT má skutočne existujúci záujem na zrušení článku 1 napadnutého rozhodnutia. Dôvod neprípustnosti žaloby podanej týmto podnikom uvedený Komisiou na pojednávaní treba preto zamietnuť.

121

Vo veci T‑425/04 Francúzska republika uviedla na podporu svojej žaloby štyri žalobné dôvody, ktoré všetky smerovali proti článku 1 napadnutého rozhodnutia, a to po prvé porušenie podstatných náležitostí a práva na obhajobu, po druhé nesprávne právne posúdenie pri uplatnení pojmu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES a najmä kritéria obozretného súkromného investora, po tretie zjavne nesprávne posúdenie obsahu alebo údajných účinkov vyhlásení od júla 2002 a po štvrté nedostatok odôvodnenia v zmysle článku 253 ES. Vo svojich písomných pripomienkach z 31. mája 2013 Francúzska republika uvádza, že zachováva prvý a štvrtý žalobný dôvod v celom rozsahu a druhý a tretí žalobný dôvod v rozsahu, v akom sa týkajú uplatnenia kritéria obozretného súkromného investora.

122

Vo veci T‑444/04 FT uviedla na podporu svojej žaloby tri žalobné dôvody, ktoré taktiež všetky smerovali proti článku 1 napadnutého rozhodnutia a v podstate zodpovedali prvým trom žalobným dôvodom uvedeným Francúzskou republikou vo veci T‑425/04. Vo svojich písomných pripomienkach z 31. mája 2013 FT uvádza, že zachováva prvý žalobný dôvod v celom rozsahu, ako aj druhý a tretí žalobný dôvod v rozsahu, v akom sa týkajú uplatnenia kritéria obozretného súkromného investora.

123

Francúzska republika a FT vo svojich písomných pripomienkach z 31. mája 2013 a Komisia vo svojich písomných pripomienkach zo 17. júla 2013 v súvislosti s takto vymedzenými žalobnými dôvodmi odkazujú na tvrdenia, ktoré uviedli vo svojich písomných podaniach vo veciach T‑425/04 a T‑444/04 a s prihliadnutím na konštatovania Súdneho dvora uvedené v rozsudku o odvolaní uvádzajú niekoľko doplňujúcich tvrdení.

124

Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať najskôr prvý žalobný dôvod a potom druhý a tretí žalobný dôvod spoločne, keďže oba tieto žalobné dôvody sa týkajú uplatnenia kritéria obozretného súkromného investora.

125

Prvý žalobný dôvod uvedený Francúzskou republikou a FT pozostáva z dvoch častí, založených po prvé na porušení podstatných formálnych náležitostí a po druhé na porušení práva na obhajobu.

126

Francúzska republika a FT vytýkajú Komisii, že sa dopustila porušenia podstatných formálnych náležitostí tým, že nerozšírila konanie vo veci formálneho zisťovania tak, aby zahŕňalo vyhlásenie z 12. júla 2002. Tvrdia, že rozhodnutie o začatí konania sa nevzťahuje na toto vyhlásenie, hoci ako vyplýva z odôvodnení 192 až 230 napadnutého rozhodnutia, toto vyhlásenie je v prejednávanej veci „ústredným bodom“ preukázania existencie údajnej štátnej pomoci a teda „relevantnou skutkovou a právnou okolnosťou“ v zmysle článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999.

127

Francúzska republika dodáva, že Komisia nemôže argumentovať tým, že francúzske orgány sa obšírne vyjadrili k pripomienkam dotknutých tretích osôb, ako aj k správe z 28. apríla 2004, ktoré sa týkali vyhlásenia z 12. júla 2002, keďže takéto pripomienky alebo takáto správa nemôžu rozšíriť rozsah konania začatého Komisiou a nemôžu zbaviť Komisiu povinnosti formálne rozšírenie konanie.

128

Francúzska republika tiež tvrdí, že ak francúzske orgány mohli uviesť svoje stanovisko k vyhláseniu z 12. júla 2002, Komisia bola povinná zohľadniť toto stanovisko v napadnutom rozhodnutí, ktoré teda mohlo byť odlišné.

129

Komisia odmieta tvrdenia Francúzskej republiky a FT. Komisia v podstate tvrdí, že v prejednávanej veci dodržala procesné pravidlá stanovené nariadením č. 659/1999.

130

Treba pripomenúť, že Komisia musí začať konanie vo veci formálneho zisťovania a informovať dotknuté osoby, ak má ku koncu predbežného preskúmania vážne pochybnosti o zlučiteľnosti predmetného opatrenia so spoločným trhom. Z toho vyplýva, že Komisia nemôže mať povinnosť predložiť úplnú analýzu dotknutého opatrenia vo svojom oznámení o začatí tohto konania. Komisia naopak musí definovať dostatočným spôsobom rozsah svojho preskúmania, aby tak nezbavila právo dotknutých strán predložiť pripomienky jeho významu [rozsudok z 31. mája 2006, Kuwait Petroleum (Nederland)/Komisia, T‑354/99, Zb., EU:T:2006:137, bod 85].

131

Rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania musí teda umožniť dotknutým osobám účinne sa zúčastniť na tomto konaní, v rámci ktorého budú mať možnosť uplatniť svoje tvrdenia. Na tento účel stačí, ak sa dotknuté osoby môžu zoznámiť s úvahami, ktoré viedli Komisiu k predbežnej domnienke, že dotknuté opatrenie by mohlo byť novou pomocou nezlučiteľnou so spoločným trhom (rozsudky z 30. apríla 2002, Government of Gibraltar/Komisia, T‑195/01 a T‑207/01, Zb., EU:T:2002:111, bod 138, a z 23. októbra 2002, Diputación Foral de Guipúzcoa/Komisia, T‑269/99, T‑271/99 a T‑272/99, Zb., EU:T:2002:258, bod 105).

132

Z odôvodnenia 8 nariadenia č. 659/1999 a článku 6 ods. 1 toho istého nariadenia vyplýva, že rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania musí obsahovať zhrnutie príslušných skutkových a právnych prvkov a predbežné zhodnotenie predmetného opatrenia, prostredníctvom ktorého sa určí, či toto opatrenie má povahu pomoci, a uviesť dôvody, ktoré vyvolávajú pochybnosti o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom, aby dotknutý členský štát a iné zainteresované strany mohli riadne predložiť svoje pripomienky, a tým poskytnúť Komisii všetky informácie, ktoré potrebuje na účely posúdenia zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom.

133

Za týchto okolností výraz „príslušné záležitosti faktov a práva“ uvedený v článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 treba chápať ako výraz vzťahujúci sa na všetky podstatné skutočnosti, na základe ktorých sa Komisia v tomto štádiu konania domnieva, že predmetné opatrenie môže predstavovať pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom.

134

Okrem toho keďže cieľom konania vo veci formálneho zisťovania je umožniť Komisii preskúmať a objasniť otázky uvedené v rozhodnutí o začatí tohto konania, a to najmä zhromaždením pripomienok dotknutého členského štátu a ostatných dotknutých osôb, môže sa stať, že v priebehu tohto konania Komisia získa nové informácie alebo sa jej analýza zmení. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry konečné rozhodnutie Komisie môže obsahovať určité rozdielnosti v porovnaní s jej rozhodnutím o začatí konania vo veci formálneho zisťovania bez toho, aby tieto rozdielnosti spôsobovali neplatnosť tohto konečného rozhodnutia (rozsudok zo 4. marca 2009, Taliansko/Komisia, T‑424/05, EU:T:2009:49, bod 69). Hoci predpisy upravujúce konanie v oblasti štátnej pomoci výslovne neupravujú možnosť prijať rozhodnutie o zmene a rozšírení prebiehajúceho konania, judikatúra pripustila, že v prípade, ak Komisia po prijatí rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania zistí, že toto rozhodnutie je založené buď na neúplnom skutkovom stave alebo na nesprávnom právnom posúdení tohto stavu, musí mať možnosť prispôsobiť svoje stanovisko prijatím rozhodnutia o zmene (rozsudok z 20. septembra 2011, Regione autonoma della Sardegna a i./Komisia, T‑394/08, T‑408/08, T‑453/08 a T‑454/08, Zb., EU:T:2011:493, body 69 až 72). Takéto rozhodnutie však nie je odôvodnené, ak rámec preskúmania stanovený v rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania nie je citlivým spôsobom zmenený a ak skutkové a právne okolnosti, ktoré sú základom odôvodnenia Komisie, zostanú v podstate rovnaké.

135

V prejednávanej veci predovšetkým so zreteľom na článok 1 napadnutého rozhodnutia, odôvodnenia 185 až 230 tohto rozhodnutia, ako aj posúdenia vykonané Všeobecným súdom ďalej v rámci spoločného preskúmania druhého a tretieho žalobného dôvodu nemožno spochybniť, že vyhlásenia prijaté od júla 2002 a najmä vyhlásenie z 12. júla 2002, hoci ich Komisia zohľadnila len ako súčasť kontextu návrhu akcionárskej pôžičky oznámeného 4. decembra 2002, zohrali dôležitú úlohu v rámci kvalifikácie tohto opatrenia ako protiprávneho opatrenia pomoci.

136

Preto sa treba domnievať, ako správne tvrdí Francúzska republika a FT, že vyhlásenie z 12. júla 2002 je jednoznačne „príslušnou záležitosťou faktov a práva“ v zmysle článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 a z tohto dôvodu malo byť spomenuté v rozhodnutí o začatí konania.

137

Treba však konštatovať, že táto časť žalobného dôvodu je vecne nepodložená. Rozhodnutie o začatí konania totiž síce stručne, ale dostatočne odkazuje na vyhlásenia prijaté od júla 2002, vrátane vyhlásenia z 12. júla 2002, ako aj na ich úlohu v odôvodnení Komisie.

138

V bode 70 rozhodnutia o začatí konania tak Komisia uvádza všeobecné tvrdenie, podľa ktorého „záväzok poskytnutia štátnych prostriedkov mohol byť zahrnutý už v oznámení zo strany štátu o jeho záväzku, keby bol tento záväzok záväzný a vyvolával tak účinok očakávania a dôvery na trhu, odrážajúci sa v náraste hodnoty akcie FT a v pozitívnej reakcii ratingových agentúr“. V tom istom bode Komisia vzťahuje toto všeobecné tvrdenie konkrétnejšie na skutočnosti uvedené v oznámení francúzskych orgánov, ktoré sa týkali len opatrení z decembra 2002, pričom uvádza, že „oznámenie o záväzku [francúzskeho] štátu spolu so zdanlivým poskytnutím sumy pôžičky vedú Komisiu k vyhláseniu, že pomoc mohla byť v skutočnosti považovaná za poskytnutú ešte pred samotným podpisom prípadnej zmluvy medzi FT a ERAP‑om týkajúcej sa poskytnutia úverovej linky“.

139

Ako správne uvádza Francúzska republika a FT, týmto oznámením je nepochybne oznámenie zo 4. decembra 2002. Z poznámky pod čiarou č. 40 rozhodnutia o začatí konania, na ktorú sa odkazuje v bode 70 tohto rozhodnutia, však vyplýva, že Komisia mohla zahrnúť do svojej analýzy vyhlásenia prijaté od júla 2002 a najmä vyhlásenie z 12. júla 2002. Uvádza sa v nej totiž, že „už od júla 2002 a osobitne od septembra 2002 bol trh uistený podporou [francúzskeho] štátu v prospech FT“. V rovnakom zmysle treba uviesť, že v poznámke pod čiarou č. 39 rozhodnutia o začatí konania Komisia ilustruje účinok očakávania a dôvery na trhu, uvedený v bode 138 vyššie, najmä prostredníctvom citovania vyhlásenia S & P, podľa ktorého „od júla 2002 [agentúra] uvádzala, že očakávaná podpora 56 % akcionára FT, Francúzskej republiky, [bola] pravdepodobne faktorom zachovania ratingu skupiny v investičnom rade“.

140

Okrem toho Komisia v bodoch 83 až 85 rozhodnutia o začatí konania v rámci svojej analýzy existencie výhody, ktorú FT nezískala za normálnych trhových podmienok, odkazuje nielen na poskytnutie návrhu akcionárskej pôžičky, ale aj na oznámenie, ktoré mu predchádzalo, a následne v poznámke pod čiarou č. 48 tohto rozhodnutia uvádza, že „už v minulosti mali vyhlásenia francúzskych orgánov naznačujúce, že sa zúčastnia na rekapitalizácii, pozitívny účinok na trh zvýšením perspektívy ratingu FT“.

141

Na základe týchto rôznych zistení treba dospieť k záveru, že rozhodnutie o začatí konania dostatočne odkazuje na vyhlásenia prijaté od júla 2002, vrátane vyhlásenia z 12. júla 2002, a obsahuje podstatné okolnosti umožňujúce pochopiť, že Komisia sa na účely svojej analýzy neobmedzila len na opatrenia, ktoré jej boli oznámené 4. decembra 2002, ale mohla ich posúdiť v spojení s udalosťami, ktoré im predchádzali. Pokiaľ ide o tieto okolnosti, v rozhodnutí o začatí konania sa dostatočne jasne a presne spomína stratégia Francúzskej republiky, ktorá od júla 2002 spočívala vo verejnom oznamovaní svojej podpory voči FT s cieľom znova získať dôveru trhov a zabezpečiť udržanie ratingu tejto spoločnosti. Z rozhodnutia o začatí konania tak vyplýva, že Komisia mala v úmysle bližšie sa zaoberať presnou úlohou a presným vplyvom predchádzajúcich vyhlásení a oznámení francúzskej vlády.

142

Treba sa teda domnievať, že rozhodnutie o začatí konania umožnilo Francúzskej republike a FT dostatočne poznať relevantný rámec preskúmania, ako aj odôvodnenie, ktoré Komisiu viedlo k domnienke, že predmetné opatrenia mohli predstavovať pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom, a užitočne predložiť ich pripomienky v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania.

143

V každom prípade, ako bude podrobnejšie vysvetlené ďalej v rámci preskúmania druhej časti tohto žalobného dôvodu, v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania sa o otázke právnych a ekonomických dôsledkov vyhlásení prijatých od júla 2002 obšírne diskutovalo a tak Francúzska republika, ako aj FT mohli konkrétne a podrobne uviesť svoje stanovisko k tejto otázke. Preto aj v prípade, že by sa určilo, že rozhodnutie o začatí konania nedostatočne odkazovalo na vyhlásenie z 12. júla 2002 a Komisia protiprávne neprijala rozhodnutie o zmene a rozšírení konania vo veci formálneho zisťovania, treba dospieť k záveru, že právo týchto účastníkov konania byť vypočutí a zúčastniť sa na konaní bolo dodržané.

144

Prvú časť prvého žalobného dôvodu uvedeného Francúzskou republikou a FT treba preto zamietnuť ako nedôvodnú.

145

Francúzska republika a FT uvádzajú, že Komisia porušila ich právo na obhajobu tým, že im v priebehu správneho konania neumožnila riadne predložiť ich stanovisko k novátorskému prístupu, ktorý ju viedol k záveru o existencii štátnej pomoci v prejednávanej veci a ktorý spočíval v tom, že Komisia vychádzala pri kvalifikácii opatrení oznámených v decembri 2002 ako štátnej pomoci z vyhlásenia z 12. júla 2002. Komisia totiž po prvýkrát uviedla tento prístup až v napadnutom rozhodnutí. Žalobkyne sa teda nemohli vyjadriť k právnym a ekonomickým dôsledkom vyhlásenia z júla 2002 na kvalifikáciu návrhu akcionárskej pôžičky vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci pred prijatím tohto rozhodnutia.

146

Francúzska republika sa domnieva, že Komisia nemôže argumentovať tým, že francúzske orgány mali možnosť vyjadriť sa k pripomienkam dotknutých tretích osôb, ako aj k správam z 22. marca a 28. apríla 2004, ktoré sa z veľkej časti týkali právnej povahy vyhlásenia z 12. júla 2002 a jeho účinkov na trh, aby dospela k záveru, že ich právo na obhajobu bolo dodržané, keďže tvrdenia dotknutých tretích osôb a odborníkov sú záväzné len pre nich. V rovnakom zmysle Francúzska republika a FT uvádzajú, že cieľom pripomienok, ktoré predložili počas správneho konania k pripomienkam dotknutých tretích osôb a k uvedeným dvom správam, bolo len spochybniť tvrdenie, že uvedené vyhlásenie samo osebe predstavovalo štátnu pomoc.

147

Okrem toho Francúzska republika opätovne zdôrazňuje, že Komisia bola povinná rozšíriť konanie vo veci formálneho zisťovania tak, aby zahŕňalo vyhlásenie z 12. júla 2002. Komisia bola prinajmenšom povinná zaslať list francúzskym orgánom s cieľom informovať ich o predmetnom novátorskom prístupe a vyzvať ich k predloženiu pripomienok v tejto súvislosti.

148

Francúzska republika a FT tvrdia, že keby mali možnosť účinne uviesť svoje stanovisko k vyhláseniu z 12. júla 2002 a novátorskému prístupu Komisie, táto by ho musela zohľadniť v napadnutom rozhodnutí, ktoré by bolo určite odlišné. Z odôvodnenia 263 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že keby Komisia nebola mohla zohľadniť uvedené vyhlásenie pri analýze oznámených opatrení, bola by dospela k záveru o neexistencii štátnej pomoci.

149

Komisia odmieta tvrdenia Francúzskej republiky a FT.

150

Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry rešpektovanie práva na obhajobu v akomkoľvek konaní začatom proti určitej osobe, ktoré môže viesť k aktu spôsobujúcemu jej ujmu, predstavuje základnú zásadu práva Únie, ktorá musí byť zaručená aj vtedy, ak neexistuje žiadna osobitná právna úprava (rozsudky z 10. júla 1986, Belgicko/Komisia, 234/84, Zb., EU:C:1986:302, bod 27, a z 30. marca 2000, Kish Glass/Komisia, T‑65/96, Zb., EU:T:2000:93, bod 32).

151

V prvom rade treba preskúmať, či bolo porušené právo Francúzskej republiky na obhajobu.

152

Podľa ustálenej judikatúry rešpektovanie práva na obhajobu v rámci konania vo veci formálneho zisťovania v zmysle článku 88 ods. 2 ES vyžaduje, aby dotknutý členský štát mohol účinne prejaviť svoje stanovisko k existencii a relevantnosti prednesených skutočností a okolností a k dokumentom, ktoré získala Komisia na podporu svojho tvrdenia o existencii porušenia práva Únie, ako aj k pripomienkam predneseným tretími stranami v súlade s článkom 88 ods. 2 ES. Ak členský štát tieto pripomienky nemohol komentovať, Komisia ich vo svojom rozhodnutí nemôže použiť proti tomuto členskému štátu (pozri rozsudok z 15. novembra 2011, Komisia a Španielsko/Government of Gibraltar a Spojené kráľovstvo, C‑106/09 P a C‑107/09 P, Zb., EU:C:2011:732, bod 165 a citovanú judikatúru).

153

Treba konštatovať, že zo spisu vyplýva, že Francúzska republika obšírne vyjadrila svoje stanovisko k existencii a relevantnosti prednesených skutočností a okolností, ako aj k pripomienkam predloženým tretími stranami, takže povinnosti vyplývajúce z judikatúry pripomenutej v bode 152 vyššie boli v plnom rozsahu dodržané.

154

Pokiaľ ide osobitne o vyhlásenie z 12. júla 2002, okrem toho, že rozhodnutie o začatí konania naň dostatočne odkázalo (pozri body 130 až 142 vyššie), treba konštatovať, že Francúzskej republike bolo doručené a vo vyjadrení z 10. júna 2004 sa táto obšírne vyjadrila k správam externých konzultantov Komisie z 22. marca a 28. apríla 2004, ktoré sa v súlade s mandátom udeleným Komisiou týkali práve právnej povahy a účinkov na trh, ktoré mali vyhlásenia prijaté od júla 2002 a najmä vyhlásenie z 12. júla 2002.

155

Francúzska republika sa už predtým vo vyjadrení z 29. júla 2003 vyjadrila k pripomienkam predovšetkým spoločností Bouygues z 11. apríla 2003, ktoré obsahovali aj rozsiahle úvahy o právnych a ekonomických dôsledkoch vyhlásení prijatých od júla 2002, vrátane vyhlásenia z 12. júla 2002.

156

Okrem toho Francúzska republika, ako potvrdila v odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom na pojednávaní z 24. septembra 2014, sa k dôsledkom vyplývajúcim z vyhlásení prijatých od júla 2002 vyjadrila aj na dvoch stretnutiach so službami Komisie, ktoré sa konali 16. a 23. júna 2004.

157

Francúzska republika navyše nemôže užitočne argumentovať tým, že ústrednou myšlienkou, ktorú obhajovala správa z 28. apríla 2004, ako aj pripomienky niektorých dotknutých osôb, bolo, že vyhlásenie z 12. júla 2002 predstavovalo samo osebe štátnu pomoc, keďže táto okolnosť v skutočnosti len potvrdzuje, že otázka právnych a ekonomických dôsledkov tohto vyhlásenia bola predmetom diskusie a Komisia mala v úmysle objasniť ju.

158

Francúzska republika nemôže argumentovať ani tým, že Komisia nie je viazaná pripomienkami dotknutých osôb ani závermi svojich vlastných znaleckých posudkov. Aj keď totiž Komisia skutočne nie je viazaná týmito informáciami, nič to nemení na skutočnosti, že Komisia je v záujme riadnej kontroly základných pravidiel Zmluvy týkajúcich sa štátnej pomoci povinná preskúmať ich (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, zb., EU:C:1998:154, bod 62). Dôležité je, aby boli právne a ekonomické dôsledky vyjadrení prijatých od júla 2002 prediskutované v priebehu správneho konania, čo je v prejednávanej veci splnené.

159

Nie je možné prijať ani tvrdenie Francúzskej republiky založené na údajne novátorskej povahe prístupu, ktorý Komisia zaujala v prejednávanej veci na účely prijatia záveru o existencii protiprávnej štátnej pomoci. Komisia totiž nemôže byť povinná predložiť dotknutému členskému štátu alebo dotknutým osobám ešte pred prijatím konečného rozhodnutia právne posúdenie, ktoré má v úmysle prijať v tomto rozhodnutí, a to bez ohľadu na to, aké novátorské môže toto posúdenie byť. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zo žiadneho ustanovenia týkajúceho sa štátnej pomoci ani z judikatúry nevyplýva povinnosť Komisie vypočuť príjemcu pomoci s ohľadom na jej právne posúdenie predmetného opatrenia ani povinnosť informovať daný členský štát – alebo a fortiori príjemcu pomoci – o svojom stanovisku pred vydaním rozhodnutia, pokiaľ dotknuté osoby a daný členský štát vyzvala na predloženie pripomienok (pozri rozsudok z 8. júla 2004, Technische Glaswerke Ilmenau/Komisia, T‑198/01, Zb., EU:T:2004:222, bod 198 a citovanú judikatúru).

160

Z toho vyplýva, že Francúzska republika nie je oprávnená tvrdiť, že bolo porušené jej právo na obhajobu.

161

Po druhé, pokiaľ ide o FT, treba pripomenúť, že správne konanie v oblasti štátnej pomoci je začaté len proti dotknutému členskému štátu. Práva na obhajobu sa teda môže domáhať len tento členský štát ako adresát napadnutého rozhodnutia (pozri rozsudok z 1. júla 2009, Operator ARP/Komisia, T‑291/06, Zb., EU:T:2009:235, bod 35 a citovanú judikatúru). Podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, sa v tomto konaní považujú len za dotknuté osoby v zmysle článku 88 ods. 2 ES (rozsudok zo 16. decembra 1999, Acciaierie di Bolzano/Komisia, T‑158/96, Zb., EU:T:1999:335, bod 42). Judikatúra im priznáva predovšetkým úlohu zdroja informácií pre Komisiu v rámci správneho konania začatého na základe tohto ustanovenia. Z toho vyplýva, že dotknuté osoby sa vôbec nemôžu odvolávať na právo na obhajobu priznané osobám, voči ktorým sa vedie konanie, a majú len právo zúčastniť sa na správnom konaní v primeranom rozsahu so zreteľom na okolnosti prejednávaného prípadu (rozsudky z 25. júna 1998, British Airways a i./Komisia, T‑371/94 a T‑394/94, Zb., EU:T:1998:140, body 59 a 60, a zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein‑Westfalen/Komisia, T‑228/99 a T‑233/99, Zb., EU:T:2003:57, bod 125).

162

Okrem toho bolo rozhodnuté, že právo dotknutých osôb na informácie nemá väčší rozsah ako právo byť vypočutý Komisiou. Predovšetkým nemôže zahŕňať všeobecné právo vyjadriť sa ku všetkým potenciálne zásadným otázkam nastoleným v konaní vo veci formálneho zisťovania (pozri rozsudok z 30. novembra 2009, Francúzsko/Komisia, T‑427/04 a T‑17/05, Zb., EU:T:2009:474, bod 149 a citovanú judikatúru).

163

V prejednávanej veci treba konštatovať, že procesné práva FT ako dotknutej osoby boli plne dodržané. Komisia tak dala všetkým dotknutým osobám, vrátane FT, na vedomie, že začína konanie týkajúce sa predmetných opatrení pomoci, tým, že v Úradnom vestníku európskej únie z 12. marca 2003 uverejnila výzvu na predloženie pripomienok podľa článku 88 ods. 2 ES, rozhodnutie o začatí konania, ako aj jeho zhrnutie. Komisia v tomto rozhodnutí jasne uviedla dôvody, na základe ktorých dospela k predbežnému záveru, že predmetné opatrenia predstavujú štátnu pomoc (odôvodnenia 68 až 71, 81 až 106 a 109 až 115 rozhodnutia o začatí konania) a analyzovala prípadnú zlučiteľnosť tejto pomoci so spoločným trhom (odôvodnenia 121 až 132 rozhodnutia o začatí konania). FT mohla účinne vyjadriť svoje stanovisko k rôznym skutočnostiam a výhradám uvedeným Komisiou v tomto rozhodnutí, čo navyše aj sama výslovne uznala vo svojich písomných podaniach.

164

Okrem toho z úvah uvedených v bodoch 130 až 142 vyššie vyplýva, že rozhodnutie o začatí konania dostatočne odkázalo na vyhlásenie z 12. júla 2002 a Komisia nebola na základe procesných práv dotknutých osôb povinná prijať rozhodnutie o rozšírení konania ani detailnejšie vysvetliť svoje právne posúdenie tohto vyhlásenia počas konania vo veci formálneho zisťovania.

165

Okrem toho aj pri preskúmaní tvrdení, ktoré FT uviedla na podporu tejto časti žalobného dôvodu, z hľadiska práva na obhajobu v pravom zmysle slova treba konštatovať, že toto právo nebolo v prejednávanej veci porušené.

166

Zo spisu totiž vyplýva, že Komisia bez toho, aby bola povinná, oznámila FT správy z 22. marca a 28. apríla 2004 a tá sa k nim obšírne vyjadrila vo viacerých právnych a ekonomických štúdiách predložených počas konania vo veci formálneho zisťovania, ktorých cieľom bolo preukázať, že vyhlásenia prijaté od júla 2002 nemohli predstavovať štátnu pomoc. Zo spisu tiež vyplýva, že FT predložila Komisii správu z 12. januára 2004, napísanú jedným z jej právnych expertov predovšetkým na základe pripomienok dotknutých osôb. Vo zvyšnej časti treba odkázať na úvahy uvedené v bodoch 157 až 159 vyššie, ktoré platia aj pre FT.

167

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba druhú časť prvého žalobného dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú. Z tohto dôvodu treba prvý žalobný dôvod zamietnuť v celom rozsahu.

168

V rámci svojho druhého žalobného dôvodu Francúzska republika a FT predovšetkým tvrdia, že Komisia nesprávne uplatnila kritérium obozretného súkromného investora.

169

V tejto súvislosti po prvé Francúzska republika a FT vytýkajú Komisii, že uplatnila toto kritérium na vyhlásenia prijaté od júla 2002 – a hlavne na vyhlásenie z 12. júla 2002 – hoci nemohli byť kvalifikované ako štátna pomoc, keďže nezahŕňali neodvolateľný záväzok poskytnutia štátnych prostriedkov. Odmietajú tvrdenie Komisie, že tieto vyhlásenia a opatrenia z decembra 2002 sú súčasťou nepretržitého procesu záchrany FT, pričom tvrdia, že žiadnu z „udalostí“ tohto procesu jednotlivo nemožno kvalifikovať ako štátnu pomoc a východiskom uvedeného procesu nie je žiaden právny záväzok zo strany štátu. Dodávajú, že táto myšlienka vedie paradoxne k tomu, že zbavuje členský štát možnosti vykonávať jeho povinnosť obozretného investora s náležitou obozretnosťou ubezpečením sa ešte pred prijatím akéhokoľvek záväzku, že sú splnené všetky relevantné podmienky. Vyjadrenia, ktoré sú predmetom vyhlásenia z 12. júla 2002, sa nelíšia od vyjadrení, ktoré by za podobných okolností poskytol súkromný investor.

170

Po druhé Francúzska republika a FT tvrdia, že Komisia nemohla uplatniť kritérium obozretného súkromného investora na dve odlišné udalosti, akými sú vyhlásenia prijaté od júla 2002 a opatrenia z decembra 2002, ktoré neboli jediným zásahom. Zásahmi štátu, v súvislosti s ktorými Súdny dvor v rozsudku o odvolaní dospel k záveru, že nemožno hneď vylúčiť, že ich možno považovať za jediný zásah, sú oznámenie zo 4. decembra 2002 a návrh akcionárskej pôžičky. Súdny dvor sa teda nedomnieval, že vyhlásenia prijaté od júla 2002 a opatrenia z decembra 2002 predstavujú jediný zásah. V každom prípade kritériá stanovené Súdnym dvorom v bodoch 103 a 104 rozsudku o odvolaní na účely určenia prípadu, v ktorom po sebe nasledujúce zásahy vykazujú tak úzke väzby medzi sebou, že ich nemožno od seba oddeliť, nie sú v prejednávanej veci zjavne splnené.

171

Po tretie Francúzska republika a FT uvádzajú, že Komisia nesprávne uplatnila kritérium obozretného súkromného investora, keď sa domnievala, že opatrenia z decembra 2002 je potrebné analyzovať nie k dátumu, ku ktorému boli prijaté, ale na základe predchádzajúcej situácie spred júla 2002, a to navyše bez zohľadnenia udalostí, ktoré nastali medzi týmito dvomi dátumami. Spochybňujú tvrdenie Komisie, že situácia v decembri 2002 bola „nakazená“ vyhlásením z 12. júla 2002 a teda nezodpovedala normálnym trhovým podmienkam. Dodávajú, že taký prístup, aký v prejednávanej veci zaujala Komisia, je zjavne v rozpore so zásadou právnej istoty tým, že vystavuje členské štáty a dotknuté podniky subjektívnemu, neistému a svojvoľnému výkladu pojmu štátna pomoc.

172

V rámci svojho tretieho žalobného dôvodu Francúzska republika a FT vytýkajú Komisii, že sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia pri uplatnení kritéria obozretného súkromného investora.

173

V tejto súvislosti Francúzska republika v podstate vytýka Komisii jej názor, že vyhlásenia prijaté od júla 2002 mohli byť trhmi vnímané ako záväzok Francúzskeho štátu. Tvrdí, že v čase uskutočnenia vyhlásenia z 12. júla 2002 nebolo o povahe opatrení, ktoré mala Francúzska republika v úmysle prijať vo vzťahu k FT, ešte rozhodnuté a predovšetkým nebolo prijaté žiadne rozhodnutie o investovaní, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako výslovný záväzok Francúzskej republiky. Tvrdenie Komisie je navyše v rozpore s veľmi všeobecnými a nepresnými vyjadreniami ministra hospodárstva, prevzatými v tomto vyhlásení, z ktorých vyplýva, že k prípadnému zásahu štátu malo dôjsť za trhových podmienok a výlučne v prípade preukázania finančných ťažkostí podniku, čo nebolo k uvedenému dátumu splnené. Pokiaľ ide o kontakty francúzskej vlády s ratingovými agentúrami v júli 2002, neboli vôbec neobvyklé alebo výnimočné a spadali do zodpovednosti väčšinového akcionára, ktorého obozretné správanie zahŕňa najmä pravidelné a pozorné sledovanie ratingu jeho podnikov.

174

Pokiaľ ide o FT, tá v prvom rade tvrdí, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že hlavný akcionár nachádzajúci sa v rovnakej situácii ako Francúzska republika by nebol mohol urobiť vyhlásenia prijaté od júla 2002. FT tvrdí, že Francúzska republika sa vyhlásením z 12. júla 2002 jednoducho len snažila ovplyvniť reakciu trhov vďaka svojmu dobrému menu solventného a spoľahlivého veriteľa a dlžníka. Využila osobitné pravidlá fungovania finančných trhov, aby tak stabilizovala hospodárske situáciu FT, ako by to bol mohol urobiť súkromný akcionár nachádzajúci sa v porovnateľnej situácii. Z tohto vyhlásenia jasne vyplýva, že Francúzska republika ešte neprijala pevné a záväzné rozhodnutie zasiahnuť. Pokiaľ ide o vyhlásenia z 13. septembra a 2. októbra 2002, aj tie sú všeobecné a nepresné. FT predovšetkým dodáva, že Francúzska republika prijala primerané opatrenia od uverejnenia jej polročného finančného výkazu 12. septembra 2002, ktorý vykazoval dobré prevádzkové výsledky, ale nevyváženú finančnú štruktúru.

175

Po druhé FT tvrdí, že Komisia nepreukázala, že vyhlásenie z 12. júla 2002 malo negatívny vplyv na situáciu na trhoch, ktorý trval až do decembra 2002.

176

Pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod, Komisia vytýka Francúzskej republike a FT po prvé statický a „fotografický“ výklad dotknutej operácie, ako aj úzky, čiastočný a nesprávny výklad napadnutého rozhodnutia. Analýza jednotlivých udalostí, ktoré predchádzali návrhu akcionárskej pôžičky, však nebola možná. Komisia uvádza, že v odôvodneniach 187 a 222 a nasledujúcich napadnutého rozhodnutia okrem toho vysvetlila dôvody, prečo bola povinná analyzovať vyhlásenia prijaté od júla 2002 a návrh akcionárskej pôžičky ako jeden celok. Komisia tvrdí, že vzhľadom na vecnú a ekonomickú súvislosť medzi vyhlásením z 12. júla 2002 a návrhom akcionárskej pôžičky bolo potrebné preskúmať celkové správanie Francúzskej republiky od júla 2002. Dodáva, že stratégia francúzskych orgánov bola súčasťou nepretržitého procesu záchrany FT neobmedzeného na udalosti z decembra 2002.

177

V prejednávanej veci sled hlavných udalostí opísaných v odôvodneniach 36 až 56 napadnutého rozhodnutia jasne vyjadruje úmysel, ktorý prejavila Francúzska republika na podporu FT, aby zabránila akémukoľvek neskoršiemu zníženiu jej ratingu. V tejto súvislosti by si finančné trhy nekládli otázku, či vyhlásenia prijaté od júla 2002 sú alebo nie sú záväzné a či vyjadrujú odvolateľný alebo neodvolateľný záväzok. Je to skôr dojem vytvorený Francúzskom, že tento záväzok podporiť FT je pevne záväzný, ktorý rozhodol o jeho ponímaní tak ratingovými agentúrami, ako aj trhmi vzhľadom na zvýšenie kurzu akcie FT po vyhlásení prijatom 12. júla 2002. Preto otázka, či vyhlásenia prijaté od júla 2002 sú alebo nie sú pomocou, už nie je relevantná, pretože v okamihu uskutočnenia týchto vyhlásení v decembri 2002 vo forme návrhu akcionárskej pôžičky bolo jednak preukázané, že záväzok je už záväzným, a jednak, že nie je v súlade s kritériom súkromného investora, keďže sa už neuskutočnil za normálnych trhových podmienok.

178

Podľa Komisie by súkromný investor neposkytol také vyhlásenia, aké poskytovali francúzske orgány od júla 2002. Vzhľadom na veľmi nevyváženú finančnú situáciu FT v roku 2002, ďalej na skutočnosť, že plán oddlženia oznámený jej vedením v marci 2002 bol vyhodnotený ako nerealizovateľný, skutočnosť, že v danom období neboli prijaté nijaké opatrenia na zlepšenie jej riadenia a výsledkov a nebol objednaný hĺbkový audit, ako aj skutočnosť, že francúzska vláda podľa jej vlastných slov nemala jasnú predstavu, aké riešenie má prijať na účely vyriešenia krízy FT, by bol obozretný súkromný investor obozretnejší vo svojich vyhláseniach zameraných na uistenie trhov. Komisia pripomína, že v prejednávanej veci sa domnievala, že nemá k dispozícii dostatok informácií, aby mohla nevyvrátiteľne dokázať, že vyhlásenia prijaté od júla 2002 predstavujú neodvolateľný záväzok poskytnutia štátnych prostriedkov, a teda pomoci v zmysle článku 87 ES. Bola však oprávnená preskúmať, či za takých okolností, akými sú okolnosti z júla 2002, by obozretný súkromný investor podstúpil rovnaké riziko, ktoré zahŕňalo jednak hospodárske riziko spojené s hodnovernosťou týchto vyhlásení na trhu, a jednak právne riziko, pretože tieto vyhlásenia mohli byť vo viacerých vnútroštátnych právnych poriadkoch považované za záväzné. Z toho vyvodila, že od júla 2002 bolo nemožné porovnať konanie verejného investora s konaním súkromného investora v normálnej trhovej situácii, pretože žiaden súkromný investor by nemohol ovplyvniť trh tak, ako francúzske orgány prostredníctvom ich vyhlásení prijatých od júla 2002. Na základe toho Komisia dospela k záveru, že uplatnenie kritéria obozretného súkromného investora len na samotnú situáciu v decembri 2002 je nesprávne, lebo v tom čase už nebolo možné posúdiť situáciu FT za normálnych trhových podmienok.

179

Komisia odmieta tvrdenie, že jej postoj by bránil členským štátom správať sa ako obozretní investori. Komisia sa počas celého procesu, ktorý tento štát viedol k realizácii jeho podpory vo forme návrhu akcionárskej pôžičky, obmedzila na porovnanie konania Francúzska s konaním súkromného hospodárskeho subjektu, pričom tento návrh je len uskutočnením jeho zásadného rozhodnutia podporiť FT vhodnými opatreniami oznámenými vo vyhláseniach prijatých od júla 2002. Verejné vyjadrenie tohto jasného a kategorického záväzku vo vzťahu k trhu však zahŕňalo finančné riziká, ktoré by súkromný investor s takou neopatrnosťou neurobil, prinajmenšom nie predtým, ako by sa dostatočne informoval o ekonomickej situácii FT. Samotné francúzske orgány počas správneho konania pripustili, že k 12. júlu 2002 nepoznali ani presnú situáciu FT, ani účinné prostriedky na jej nápravu. V takejto situácii by sa každý obozretný akcionár vyhol prijímaniu vyhlásení, ktoré by ho zaväzovali, hoci aj do budúcnosti, a ktoré by mohli na trhoch ohroziť jeho vlastnú finančnú situáciu.

180

Po druhé Komisia tvrdí, že sa nedopustila nijakého pochybenia tým, že sa domnievala, že vyhlásenia prijaté od júla 2002 a návrh akcionárskej pôžičky oznámený 4. decembra 2002 museli byť vzhľadom na článok 87 ods. 1 ES analyzované spoločne. Tvrdí, že kritériá stanovené Súdnym dvorom v bodoch 103 a 104 rozsudku o odvolaní sú v prejednávanej veci splnené a z opisu skutkových okolností uvedeného v bodoch 3 až 19 tohto rozsudku zjavne vyplýva, že medzi týmito vyhláseniami a týmto návrhom existujú úzke a neoddeliteľné väzby. Komisia v tejto súvislosti tvrdí po prvé, že predmetné zásahy štátu boli vykonané v krátkom časovom slede za sebou a boli súčasťou celkovej stratégie záchrany FT, po druhé, že jediným cieľom týchto rôznych zásahov bolo zamedziť tomu, aby FT čelila vážnej kríze likvidity v roku 2003, a po tretie, že situácia FT sa v období od júla do decembra 2002 podstatným spôsobom nezmenila.

181

Po tretie Komisia spochybňuje tvrdenie Francúzskej republiky a FT založené na skutočnosti, že pri uplatnení kritéria obozretného súkromného investora na opatrenia z decembra 2002 nemohla vychádzať zo situácie v júli 2002. Odmieta ich tvrdenie, že zohľadnila iba situáciu z júla 2002, a teda že nezohľadnila opatrenia prijaté medzi týmto dátumom a decembrom 2002. Podľa Komisie všetky opatrenia, ktoré francúzske orgány prijali po júli 2002, boli prijaté v kontexte „ovplyvnenom“ vyhlásením z 12. júla 2002. Bankové združenie tak mohlo zasadnúť v septembri 2002 iba preto, lebo rating FT mohol byť zachovaný vďaka tomuto vyhláseniu. Opakuje, že návrh akcionárskej pôžičky je len uskutočnením zásadného rozhodnutia podporiť FT, verejne deklarovaného v júli 2002. Keďže kritérium obozretného súkromného investora bolo uplatnené na dátum tohto uskutočnenia, Komisii nemožno vytýkať, že porušila zásadu právnej istoty.

182

Pokiaľ ide o tretí žalobný dôvod, Komisia po prvé uvádza, že rozhodnutie Francúzskej republiky podporiť FT bolo „vo svojej zásade jasné“ už od 12. júla 2002, hoci podmienky jej záväzku neboli v danom období ešte špecifikované. Vyhlásenie z 12. júla 2002 bolo súčasťou „stratégie dôveryhodného záväzku štátu podporiť FT“ a tak bolo vnímané aj trhmi. Z doslovnej analýzy uvedeného vyhlásenia a z jeho kontextu vyplýva, že tento záväzok bol jasný a navyše opakovaný. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že francúzske orgány sa priamo obrátili na najdôležitejšie burzové subjekty, aby slúžili ako sprostredkovatelia vo vzťahu k investorom. Komisia dodáva, že preukázala, že toto vnímanie zo strany trhov bolo potvrdené ich reakciou, ako aj komentármi finančných analytikov.

183

Podľa Komisie skutočnosť, že Francúzsko kvalifikovalo svoje konanie ako obozretné, nespochybňuje nepodmienečnú povahu jeho záväzku. Takisto vyjadrenie o prípadnom vzniku finančných problémov FT nemožno vykladať ako odkladnú alebo zrušujúcu podmienku tohto záväzku. Neexistuje totiž žiadna skutočnosť, ktorá by umožnila preukázať, že trhy v tejto súvislosti vnímali nejakú podmienku. Ak chcel minister hospodárstva podmieniť svoj záväzok rešpektovaním práva Únie, mal vyjadriť výslovnú výhradu, podľa ktorej bude každý budúci zásah vopred oznámený Komisii a realizovaný len po tom, čo ho Komisia schváli.

184

Po druhé Komisia v odpovedi na tvrdenia FT predovšetkým uvádza, že Súdny dvor v bodoch 4, 6, 10, 15 a 133 rozsudku o odvolaní potvrdil jej analýzu, podľa ktorej malo vyhlásenie z 12. júla 2002 istý vplyv na situáciu na trhoch, keďže rating FT zostal zachovaný v bezpečnom investičnom rade len „vzhľadom na správy Francúzskej republiky“. Komisia tvrdí, že ak malo toto vyhlásenie takýto vplyv, je to nevyhnutne preto, že sa trhy domnievali, že vyjadrovalo dôveryhodný záväzok štátu. Komisia dodáva, že z argumentácie samotnej FT vyplýva, že Francúzska republika očakávala, že vyhlásenia prijaté od júla 2002 budú mať vplyv na trh a že tento vplyv bude rozhodujúci pre predloženie návrhu akcionárskej pôžičky.

185

Treba pripomenúť, že podľa článku 87 ods. 1 ES ak nie je Zmluvami ustanovené inak, pomoc poskytovaná členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.

186

Podľa ustálenej judikatúry kvalifikácia „pomoci“ v zmysle článku 87 ods. 1 ES si vyžaduje splnenie všetkých podmienok uvedených v tomto ustanovení (pozri rozsudok z 2. septembra 2010, Komisia/Deutsche Post, C‑399/08 P, Zb., EU:C:2010:481, bod 38 a citovanú judikatúru).

187

Na to, aby bolo teda možné vnútroštátne opatrenie kvalifikovať ako štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, musí po prvé ísť o zásah zo strany štátu alebo financovaný zo štátnych prostriedkov, po druhé tento zásah musí byť spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, po tretie musí priniesť príjemcovi selektívnu výhodu a po štvrté musí narúšať alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže (pozri rozsudok Komisia/Deutsche Post, už citovaný v bode 186 vyššie, EU:C:2010:481, bod 39 a citovanú judikatúru).

188

Pokiaľ ide o prvú z uvedených podmienok, z judikatúry vyplýva, že len výhody poskytované priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov alebo predstavujúce pre štát dodatočnú záťaž možno považovať za pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Zo samotného znenia tohto ustanovenia a z procesných pravidiel zavedených článkom 88 ES totiž vyplýva, že výhody poskytované iným spôsobom ako zo štátnych prostriedkov nespadajú do pôsobnosti predmetných ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. marca 1993, Sloman Neptun, C‑72/91 a C‑73/91, Zb., EU:C:1993:97, bod 19; z 1. decembra 1998, Ecotrade, C‑200/97, Zb., EU:C:1998:579, bod 35, a z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, Zb., EU:C:2001:160, bod 58).

189

Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že na to, aby sa výhoda poskytnutá jednému alebo viacerým podnikom mohla považovať za štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, nie je potrebné vo všetkých prípadoch dokázať, že došlo k prevodu štátnych prostriedkov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. marca 1994, Banco Exterior de España, C‑387/92, Zb., EU:C:1994:100, bod 14; z 19. mája 1999, Taliansko/Komisia, C‑6/97, Zb., EU:C:1999:251, bod 16, a zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, Zb., EU:C:2002:294, bod 36).

190

Pokiaľ ide o podmienku, podľa ktorej musí predmetné opatrenie priniesť výhodu jeho príjemcovi, treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že za štátnu pomoc sa považujú zásahy, ktoré sú bez ohľadu na formu spôsobilé priamo alebo nepriamo zvýhodniť podniky alebo ktoré treba považovať za ekonomickú výhodu, ktorú by prijímajúci podnik za normálnych trhových podmienok nezískal (pozri rozsudok Komisia/Deutsche Post, už citovaný v bode 186 vyššie, EU:C:2010:481, bod 40 a citovanú judikatúru).

191

Za pomoc sa tak predovšetkým považujú zásahy, ktoré rôznymi formami znižujú náklady, ktoré obvykle zaťažujú rozpočet podniku, a hoci nie sú subvenciami v úzkom zmysle slova, majú rovnakú povahu a rovnaké účinky (pozri v tomto zmysle rozsudky Banco Exterior de España, už citovaný v bode 189 vyššie, EU:C:1994:100, bod 13, a z 19. septembra 2000, Nemecko/Komisia, C‑156/98, Zb., EU:C:2000:467, bod 25).

192

Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že vklad zo strany orgánov verejnej moci do základného imania podniku v akejkoľvek forme môže predstavovať štátnu pomoc v zmysle článku 87 ES, pokiaľ sú splnené podmienky uvedené v tomto článku (pozri rozsudky zo 14. septembra 1994, Španielsko/Komisia, C‑278/92 až C‑280/92, Zb., EU:C:1994:325, bod 20 a citovanú judikatúru, a z 8. mája 2003, Taliansko a SIM 2 Multimedia/Komisia, C‑399/00 a C‑328/99, Zb., EU:C:2003:252, bod 36 a citovanú judikatúru).

193

Z ustálenej judikatúry však tiež vyplýva, že zo zásady rovnosti zaobchádzania s verejnými a súkromnými podnikmi vyplýva, že kapitál, ktorý podniku poskytuje priamo alebo nepriamo štát za okolností, ktoré zodpovedajú normálnym trhovým podmienkam, nemožno považovať za štátnu pomoc (pozri rozsudok Taliansko a SIM 2 Multimedia/Komisia, už citovaný v bode 192 vyššie, EU:C:2003:252, bod 37 a citovanú judikatúru). Podmienky, ktoré musí opatrenie splniť na to, aby patrilo pod pojem „pomoc“ v zmysle článku 87 ES, nie sú splnené, ak verejný podnik, ktorý je jej prijímateľom, môže získať tú istú výhodu, ako je tá, ktorá mu bola k dispozícii vo forme štátnych prostriedkov, za okolností zodpovedajúcich normálnym trhovým podmienkam, pričom toto posúdenie sa vykonáva v prípade verejných podnikov v zásade uplatnením kritéria obozretného súkromného investora (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2012, Komisia/EDF a i., C‑124/10 P, Zb., EU:C:2012:318, bod 78 a citovanú judikatúru).

194

Podľa judikatúry treba rozlišovať medzi úlohou členského štátu ako akcionára podniku na jednej strane a úlohou štátu konajúceho ako orgán verejnej moci na druhej strane. Uplatniteľnosť kritéria obozretného súkromného investora závisí v konečnom dôsledku od toho, či dotknutý členský štát prizná ekonomickú výhodu podniku ako akcionár a nie ako orgán verejnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/EDF a i., už citovaný v bode 193 vyššie, EU:C:2012:318, body 80 a 81).

195

Treba tak posúdiť, či by súkromný investor, ktorý je svojou veľkosťou porovnateľný so subjektmi spravujúcimi verejný sektor, mohol byť za podobných okolností motivovaný vykonať kapitálový vklad v takejto výške, najmä vzhľadom na dostupné informácie a vývoj, ktorý možno predvídať v čase týchto vkladov (pozri rozsudok Taliansko a SIM 2 Multimedia/Komisia, už citovaný v bode 192 vyššie, EU:C:2003:252, bod 38 a citovanú judikatúru).

196

Na účely tejto analýzy treba posúdiť, či by opatrenie bolo prijaté za normálnych trhových podmienok súkromným investorom nachádzajúcim sa v situácii čo najbližšej situácii dotknutého členského štátu, kde sa zohľadnia len výhody a povinnosti spojené so situáciou štátu v postavení akcionára s výnimkou tých, ktoré sú spojené s jeho postavením ako orgánu verejnej moci (rozsudok Komisia/EDF a i., už citovaný v bode 193 vyššie, EU:C:2012:318, bod 79).

197

Po pripomenutí týchto kritérií je potrebné stručne opísať odôvodnenie Komisie v napadnutom rozhodnutí, na základe ktorého dospela v odôvodnení 230 tohto rozhodnutia k záveru, že kritérium obozretného súkromného investora nebolo v prejednávanej veci splnené.

198

Komisia vychádza z predpokladu, že francúzske orgány prijali od júla 2002 prostredníctvom vyhlásenia z 12. júla 2002, ktorého obsah bol potvrdený a spresnený vyhláseniami z 13. septembra a 2. októbra 2002, zásadné rozhodnutie podporiť FT. Návrh akcionárskej pôžičky oznámený 4. decembra 2002 bol len „zhmotnením“ (alebo „konkretizovaním“) tohto zásadného rozhodnutia. Komisia sa preto domnieva, že nemohla analyzovať tento návrh bez zohľadnenia vyhlásení prijatých od júla 2002, ale musela v tejto súvislosti zaujať celkový prístup (pozri najmä odôvodnenia 185 až 187, 202 až 207, 213, 222 až 224 a 226 napadnutého rozhodnutia).

199

Komisia ďalej tvrdí, že najmä vzhľadom na zložitú finančnú situáciu, v ktorej sa FT nachádzala v júli 2002, stratu dôvery trhov v uvedenom období, neexistenciu auditu podniku do októbra 2002, ako aj neexistenciu realistického plánu oddlženia do decembra 2002 by obozretný súkromný investor verejne neurobil „od júla 2002“ (alebo „v júli 2002“) také vyhlásenia, ako vyhlásenia Francúzskej republiky, ktorými by z ekonomického hľadiska vystavil skúške svoju dôveryhodnosť a dobrú povesť a z právneho hľadiska by sa od uvedeného dátumu zaviazal finančne podporiť podnik (pozri najmä odôvodnenia 206, 210, 217, 221, 228 a 229 napadnutého rozhodnutia).

200

Podľa Komisie totiž vyhlásenia prijaté od júla 2002 boli dostatočne jasné, presné a jednoznačné na to, aby mohli byť dôveryhodným dôkazom o existencii pevného záväzku Francúzskej republiky podporiť FT od júla 2002. Dokazuje to najmä skutočnosť, že vyhlásenie z 12. júla 2002 vyvolalo „neobvyklý a nezanedbateľný“ nárast ceny akcií a dlhopisov FT, ako aj komentáre niektorých finančných analytikov, ktoré sa objavili po tomto vyhlásení, konkrétne vyhlásenia obsiahnuté v správe Deutsche Bank z 22. júla 2002 a v tlačovej správe S & P z 12. júla 2002 (pozri bod 5 vyššie). Komisia poukazuje aj na skutočnosť, že podpora Francúzskeho štátu zverejnená od júla 2002 bola rozhodujúca pre zachovanie ratingu FT v investičnom rade, pričom zníženie tohto ratingu „by malo veľmi negatívne dôsledky pre finančnú situáciu podniku“ (pozri najmä odôvodnenia 186, 190, 191, 207 až 212, 219 až 222, 225 a 227 napadnutého rozhodnutia).

201

Komisia sa domnieva, že vyhlásenia prijaté od júla 2002 tak „nakazili“ vnímanie zo strany trhov a „ovplyvnili“ správanie hospodárskych subjektov v decembri 2002. Na základe toho dospela k záveru, že trhové podmienky, za akých bol v decembri 2002 návrh akcionárskej pôžičky oznámený, nemožno považovať za normálne, pričom sa domnieva, že na posúdenie hospodárskej racionálnosti tohto opatrenia bolo teda potrebné vychádzať zo situácie na trhu „nenakazenej“ vplyvom vyhlásení prijatých od júla 2002, t. j. zo situácie spred tohto dátumu (pozri najmä odôvodnenia 186, 190, 191, 207 až 212, 219 až 222, 225, 227 a 228 napadnutého rozhodnutia). V takom kontexte je však nepravdepodobné, že by obozretný súkromný investor „poskytol akcionársku pôžičku a tým na seba zobral veľmi veľké finančné riziko“ (odôvodnenie 229 napadnutého rozhodnutia). V rovnakom zmysle Komisia uvádza, že „zníženie ratingu FT by viedlo k nepravdepodobnosti akejkoľvek akcionárskej pôžičky alebo prinajmenšom by spôsobilo jej oveľa väčšiu nákladovosť“ (odôvodnenia 222 a 225 napadnutého rozhodnutia).

202

Treba zdôrazniť, že uplatnenie kritéria obozretného súkromného investora si nevyhnutne vyžaduje, aby opatrenia prijaté štátom v prospech podniku poskytovali výhodu pochádzajúcu zo štátnych prostriedkov (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/EDF a i., už citovaný v bode 193 vyššie, EU:C:2012:318, bod 89, a Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein‑Westfalen/Komisia, už citovaný v bode 161 vyššie, EU:T:2003:57, body 180 a 181).

203

Na pojednávaní z 21. apríla 2009 v skoršom štádiu konania pred Všeobecným súdom navyše všetci účastníci konania v odpovedi na otázku tohto súdu výslovne uznali, že existencia výhody vyplývajúcej zo štátnych prostriedkov je podmienkou predchádzajúcou uplatneniu kritéria obozretného súkromného investora. Na pojednávaní z 24. septembra 2014 v tomto konaní sa Všeobecný súd opäť pýtal na tento aspekt, pričom Francúzska republika a FT zopakovali svoje stanovisko, zatiaľ čo Komisia sa snažila od svojho stanoviska odstúpiť, obhajujúc tým tvrdenie v rozpore s judikatúrou citovanou v bode 202 vyššie.

204

Je potrebné dodať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí zaujala prístup v súlade so zásadou uvedenou v bodoch 202 a 203 vyššie, keď sa najskôr v bodoch 194 až 196 zamerala na preukázanie existencie výhody poskytnutej prostredníctvom štátnych prostriedkov a potom v odôvodnení 197 uviedla, že musí preskúmať, či je táto výhoda „v zhode so zásadou uvedomelého [obozretného – neoficiálny preklad] súkromného investora“.

205

V prejednávanej veci z posúdení Súdneho dvora uvedených v bodoch 127 až 139 rozsudku o odvolaní, ako aj z úvah uvedených v bodoch 256 až 261 nižšie vyplýva, že oznámenie zo 4. decembra 2002 a návrh akcionárskej pôžičky posudzované spoločne boli v napadnutom rozhodnutí považované za štátne opatrenie, ktoré poskytlo FT ekonomickú výhodu vyplývajúcu zo štátnych prostriedkov a bolo kvalifikované ako štátna pomoc.

206

Preto ako správne tvrdia Francúzska republika a FT, Komisia mala uplatniť kritérium obozretného súkromného investora práve na tieto dve opatrenia posudzované spoločne.

207

Treba však konštatovať, že ako vyplýva najmä z bodov 198 až 201 vyššie, Komisia uplatnila uvedené kritérium predovšetkým na vyhlásenia prijaté od júla 2002, aby dospela k záveru, že návrh akcionárskej pôžičky tak, ako bol oznámený 4. decembra 2002, predstavoval štátnu pomoc.

208

Práve preto, že Komisia sa najskôr domnievala, že vyhlásenia prijaté od júla 2002 nie sú v súlade s uvedeným kritériom, mohla potom následne medziiným tvrdiť, že tento návrh nebol predložený za okolností zodpovedajúcich normálnym trhovým podmienkam a musí byť teda analyzovaný so zreteľom na situáciu spred júla 2002, t. j. situáciu, v ktorej by bol tento návrh veľmi nepravdepodobný.

209

Hoci je totiž napadnuté rozhodnutie v tejto otázke trochu nejasné, z neho, ako aj z vysvetlení poskytnutých Komisiou v jej písomných podaniach a na pojednávaní z 24. septembra 2014 (pozri bod 225 nižšie) vyplýva, že Komisia obhajuje myšlienku, že vyhlásenia prijaté od júla 2002 mali účinok „nakazenia“ situácie na trhu práve preto, že údajne neboli v súlade s kritériom obozretného súkromného investora.

210

Navyše ako správne zdôrazňujú Francúzska republika a FT, hoci Komisia tvrdila, že na účely svojej analýzy kritéria obozretného súkromného investora zohľadnila „vyhlásen[ia] [francúzskej] vlády z júla a [až – neoficiálny preklad] decembra 2002“ (odôvodnenie 203 napadnutého rozhodnutia) alebo „všetky [vyhlásenia] ako celok“ (odôvodnenie 213 napadnutého rozhodnutia), treba konštatovať, že v skutočnosti vychádzala v tejto súvislosti takmer výlučne zo samotného vyhlásenia z 12. júla 2002 (pozri najmä odôvodnenia 221 a 229 napadnutého rozhodnutia).

211

Toto zistenie zásadnej úlohy vyhlásenia z 12. júla 2002, pokiaľ ide o uplatnenie kritéria obozretného súkromného investora, potvrdzujú viaceré tvrdenia Komisie uvedené v jej písomných podaniach pred Všeobecným súdom. Komisia v nich totiž predovšetkým uvádza, že toto vyhlásenie zahŕňalo riziko, ktoré „by súkromný investor k tomuto dátumu nepodstúpil“ a že „od júla 2002 bolo nemožné porovnať správanie verejného investora so správaním súkromného investora v normálnej trhovej situácii“, „všetky udalosti, ktoré nastali po júli [2002], nastali v kontexte trhu ‚nakazeného‘ [uvedeným vyhlásením]“ (body 96 až 98 a 138 vyjadrenia k žalobe vo veci T‑425/04, body 69 až 74 a 82 dupliky vo veci T‑425/04, body 106 až 109 písomných pripomienok Komisie zo 17. júla 2013 vo veci T‑425/04 RENV, body 85 až 87 a 164 vyjadrenia k žalobe vo veci T‑444/04, body 59 až 64 a 73 dupliky vo veci T‑444/04, body 78 až 81 písomných pripomienok Komisie zo 17. júla 2013 vo veci T‑444/04 RENV).

212

Uplatnenie kritéria obozretného súkromného investora v zásade len na vyhlásenia prijaté od júla 2002 a najmä na vyhlásenie z 12. júla 2002 je o to nesprávnejšie, že Komisia, ako uviedla v odôvodneniach 188, 189, 218 a 219 napadnutého rozhodnutia, nemala k dispozícii dostatok informácií, aby mohla zaujať stanovisko k otázke, či mohli tieto vyhlásenia samé osebe predstavovať štátnu pomoc.

213

Samozrejme nemožno spochybniť, že vyhlásenia prijaté od júla 2002 poskytli FT ekonomickú výhodu.

214

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že tieto vyhlásenia dovolili predovšetkým udržať rating FT v investičnom rade, ako aj opätovne získať dôveru finančných trhov, umožnili a uľahčili prístup FT k novým úverom potrebným na refinancovanie jej dlhov s krátkou dobou splatnosti vo výške 15 miliárd eur a znížili náklady na ne a napokon prispeli k stabilizácii jej veľmi slabej finančnej situácie, ktorá sa v júni a júli 2002 podstatne zhoršila (pozri najmä odôvodnenia 212, 221, 222 a 225 napadnutého rozhodnutia).

215

Treba dodať, že na rozdiel od tvrdenia FT sa Komisia oprávnene domnievala, že zvýhodňujúce účinky vyplývajúce z opakovaných vyhlásení o podpore vydávaných od júla 2002 pretrvávali až do decembra 2002. Dôkazom toho je najmä vyhlásenie S & P zo 17. decembra 2002 vydané v reakcii na oznámenie zo 4. decembra 2002 (pozri bod 33 vyššie), ako aj z vyhlásenia Moody’s z februára 2003 (pozri bod 34 vyššie).

216

Naopak nie je preukázané, že výhoda identifikovaná v bode 214 vyššie vyplýva zo štátnych prostriedkov. Podľa judikatúry však Komisia musí na účely zistenia existencie štátnej pomoci preukázať dostatočne priamu súvislosť medzi výhodou poskytnutou príjemcovi na jednej strane a znížením štátneho rozpočtu, či dokonca dostatočne konkrétnym ekonomickým rizikom výdavkov zaťažujúcich tento rozpočet na druhej strane (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2011, Komisia/Holandsko, C‑279/08 P, Zb., EU:C:2011:551, bod 111).

217

V tejto súvislosti je postačujúce uviesť, že z odôvodnení 188, 189, 218 a 219 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že samotná Komisia sa domnievala, že nemá k dispozícii dostatok informácií, aby mohla nevyvrátiteľne dokázať, že vyhlásenia prijaté od júla 2002 mohli byť záväzkom poskytnutia štátnych prostriedkov. Okrem toho Komisia vo svojej odpovedi na písomnú otázku, ktorú jej Všeobecný súd položil v týchto veciach, s odkazom na už citované odôvodnenia spresnila, že „niet žiadnych pochýb, [že] sa nezaoberala otázkou, ako mohli byť tieto vyhlásenia, ktoré bolo možné považovať za právne a ekonomicky záväzné z hľadiska príslušného vnútroštátneho práva, na základe tejto skutočnosti kvalifikované samé osebe ako opatrenia pomoci obsahujúce záväzok poskytnutia štátnych prostriedkov“. Komisia doplnila, že tým mala v úmysle zdôrazniť existenciu „skutočných rizík“, že uvedené vyhlásenia by jednak mohli byť vnímané ako právne záväzné a jednak by mohli mať ekonomické dôsledky, ale z opatrnosti nechcela dospieť k záveru o existencii záväzku poskytnutia štátnych prostriedkov len na základe týchto rizík.

218

Na základe predchádzajúcich úvah treba dospieť k záveru, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že uplatnila kritérium obozretného súkromného investora prioritne a hlavne na vyhlásenia prijaté od júla 2002 a najmä na vyhlásenie z 12. júla 2002.

219

Podľa judikatúry pri posudzovaní opatrenia z hľadiska článku 87 ES je dôležité zohľadniť všetky relevantné skutočnosti a ich kontext (rozsudok z 15. decembra 2009, EDF/Komisia, T‑156/04, Zb., EU:T:2009:505, bod 221). Súdny dvor v rovnakom zmysle spresnil, že na účely zistenia, či sa štát správal, alebo nesprával ako obozretný investor v trhovom hospodárstve, je potrebné pri posúdení ekonomickej racionálnosti správania štátu vychádzať z kontextu obdobia, počas ktorého došlo k prijatiu opatrení finančnej pomoci (rozsudok Francúzsko/Komisia, už citovaný v bode 189 vyššie, EU:C:2002:294, bod 71).

220

Okrem toho treba pripomenúť, že podľa judikatúry na účely určenia, či má zásah verejných orgánov do základného imania podniku povahu štátnej pomoci, treba posúdiť, či by súkromný investor porovnateľnej veľkosti mohol byť za podobných okolností motivovaný vykonať kapitálový vklad v rovnakej výške, najmä vzhľadom na dostupné informácie a vývoj, ktorý možno predvídať v čase týchto vkladov (pozri bod 195 vyššie).

221

V súlade s judikatúrou spomenutou v bodoch 219 a 220 vyššie musí teda Komisia pri uplatnení kritéria obozretného súkromného investora vychádzať z obdobia, v ktorom bolo prijaté štátne opatrenie finančnej pomoci, ktoré môže byť kvalifikované ako štátna pomoc.

222

Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci Komisia nielenže mala uplatniť kritérium obozretného súkromného investora predovšetkým na oznámenie zo 4. decembra 2002 spolu s návrhom akcionárskej pôžičky (pozri body 202 až 218 vyššie), ale navyše bola na tento účel povinná vychádzať z kontextu obdobia, v ktorom bolo toto opatrenie prijaté Francúzskou republikou, t. j. konkrétne z decembra 2002.

223

Okrem toho, že Komisia uplatnila kritérium obozretného súkromného investora na uvedené opatrenie až v druhom rade a incidenčne, na tento účel tiež vychádzala z kontextu situácie spred júla 2002 (pozri najmä odôvodnenie 228 napadnutého rozhodnutia).

224

Komisia nemôže odôvodniť svoje stanovisko tým, že trhové podmienky v decembri 2002 boli „nakazené“ alebo neobvykle skreslené vyhláseniami prijatými od júla 2002 a predovšetkým vyhlásením z 12. júla 2002.

225

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Komisia v odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom na pojednávaní 24. septembra 2014 vyhlásila, že jediným právnym základom jej tvrdenia týkajúceho sa „nákazlivého“ účinku uvedených vyhlásení je článok 87 ES a konkrétnejšie kritérium obozretného súkromného investora.

226

Ako však už bolo konštatované v bodoch 212 až 217 vyššie, Komisia v napadnutom rozhodnutí nezaujala stanovisko k otázke, či vyhlásenia prijaté od júla 2002, v prípade ktorých nepreukázala záväzok poskytnutia štátnych prostriedkov, môžu samé osebe predstavovať štátnu pomoc.

227

Je pravda, že podľa judikatúry spomenutej v bode 220 vyššie sa musí porovnanie správania štátu so správaním súkromného investora vykonať so zohľadnením dostupných informácií a vývoja predvídateľného v čase predmetných finančných vkladov. To znamená, že nie je možné zohľadniť udalosti a informácie zistené po poskytnutí pomoci, avšak Komisii to vôbec nezakazuje zohľadniť skoršie udalosti, ktoré spadajú do kontextu predmetnej pomoci, a ich účinky. Pri posúdení ekonomickej racionálnosti správania Francúzskej republiky teda Komisia mohla zohľadniť všetky okolnosti charakterizujúce tento kontext, ktorý sa v prejednávanej veci neobmedzoval len na udalosti z decembra 2002.

228

Inými slovami Komisia bola plne oprávnená zahrnúť do svojej analýzy vyhlásenia prijaté od júla 2002 ako „skutočnosti z predošlého obdobia… objektívne právne relevantné“ (odôvodnenie 185 napadnutého rozhodnutia) a „[umožňujúce] na jednej strane lepšie pochopiť dôvody a dosah opatrení z decembra 2002“ (odôvodnenie 186 napadnutého rozhodnutia).

229

Hoci sa však „dostupné informácie“ môžu vzťahovať na objektívne udalosti a skutočnosti z minulosti, akými sú vyhlásenia prijaté od júla 2002, nemožno pripustiť, aby tieto skoršie udalosti a skutočnosti samé osebe tvorili rozhodujúcim spôsobom relevantný referenčný rámec na účely uplatnenia kritéria obozretného súkromného investora. Naopak vzhľadom na potrebu analýzy budúceho vývoja na základe dostupných informácií zohľadnenie udalostí a skutočností z minulosti neumožňuje vylúčenie analýzy neskorších objektívnych udalostí a skutočností v rozsahu, v akom môžu byť rozhodujúce pre túto analýzu budúceho vývoja, a to buď preto, že spôsobujú bezpredmetnosť predchádzajúcich skutočností, alebo preto, že sú rozhodujúce pre budúci vývoj ekonomickej situácie príjemcu a jeho postavenie na trhu. Skoršie udalosti, aj keď sú objektívnymi skutočnosťami, ktoré prinajmenšom sčasti viedli k vzniku neskorších udalostí, tak nemôžu úplne potlačiť význam týchto neskorších udalostí, ak sa ukáže, že tieto neskoršie udalosti mali, ako v prípade reštrukturalizačných opatrení, skutočný vplyv na tento vývoj.

230

V prejednávanej veci Komisia postupovala zjavne v rozpore s týmto predpokladom, keď nezohľadnila súbor relevantných skutočností, ktoré skutočne viedli k rozhodnutiu Francúzskej republiky v decembri 2002, a to konkrétne okrem obnovenia dôvery finančných trhov a udržania ratingu FT v prvom rade aj opatrenia na reštrukturalizáciu a opätovné nastolenie rovnováhy prijaté v tejto spoločnosti, vrátane plánu Ambition 2005 vypracovaného jej novým vedením v období od októbra do decembra 2002, ktorý predpokladal predovšetkým realizáciu plánu zlepšenia prevádzkovej výkonnosti podniku, tzv. „plán TOP“. Komisia nezohľadnila ani ďalšie podstatné skutočnosti, akými sú záväzok poskytnutý bankovým združením v septembri 2002 ručiť za úspešnú realizáciu zvýšenia základného imania FT v súvislosti s časťou určenou súkromným investorom, predaj nestrategických aktív touto spoločnosťou v období od júla do decembra 2002 vo výške približne 2,5 miliardy eur, dosadenie nového manažmentu podniku v októbri 2002 a rozhodnutie sporu medzi FT a nemeckým operátorom Mobilcom v novembri 2002. Okrem toho všetky tieto skutočnosti viedli k jednoznačnému zlepšeniu prevádzkových vyhliadok a výkonnosti FT počas druhého polroka 2002, čo Francúzska republika presvedčivým spôsobom preukázala vo svojej odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu v rámci tohto konania. Je potrebné dodať, že Komisia v odôvodnení 260 napadnutého rozhodnutia uvádza, že nie je vhodné opierať sa pri výpočte predmetnej podpory len o tieto vyhlásenia prijaté od júla 2002, keďže „využitie situácie na trhu pred [týmito] vyhláseniami…, ak umožňuje zohľadniť účinok predbežných vyhlásení francúzskych orgánov na trhy, neumožňuje izolovať tieto účinky od ostatných prípadných účinkov ďalších udalostí ako zmena vedenia FT alebo plán Ambition 2005“.

231

Z odôvodnenia 228 napadnutého rozhodnutia a z písomných podaní Komisie vyplýva, že Komisia v rámci svojho uplatnenia kritéria obozretného súkromného investora skutočne nezvážila tieto rôzne rozhodujúce skutočnosti. Dokonca ich vedome odmietla zohľadniť v tomto kontexte, lebo sa domnievala, že musí retroaktívne a na základe svojej tézy o „nakazení“ uprednostniť skutočnosti predovšetkým z júna a júla 2002.

232

Za týchto okolností sa treba domnievať, že prístup Komisie, ktorá na účely zohľadnenia údajného „nákazlivého“ účinku vyhlásení prijatých od júla 2002 považovala za potrebné stotožniť skutkovú situáciu, v ktorej Francúzska republika napokon v decembri 2002 prijala konkrétne opatrenia podpory, s ekonomickou a finančnou situáciou FT pred vyhlásením z 12. júla 2002, je umelý a zjavne nesprávny. Komisia preto nebola oprávnená tvrdiť, že nie je potrebné opierať sa o situáciu na trhu v decembri 2002, ale treba vychádzať zo situácie na trhu „nenakazenom“ uvedenými vyhláseniami.

233

Argumentácia Komisie, podľa ktorej by obozretný súkromný investor neurobil vyhlásenia typu vyhlásení francúzskej vlády poskytnutých od júla 2002, je založená na zjavne nesprávnom posúdení, čo je ďalší dôvod na zamietnutie tézy o „nakazení“, na ktorú sa Komisia odvoláva.

234

Treba pripomenúť, že táto argumentácia vychádza z predpokladu, že vyhláseniami prijatými od júla 2002 a predovšetkým vyhlásením z 12. júla 2002„vláda z čisto ekonomického hľadiska vystavila skúške… dôveryhodnosť a dobrú povesť [Francúzskej republiky] a z právneho hľadiska sa vtedy v každom prípade zaviazala finančne podporiť [FT]“ (odôvodnenie 229 napadnutého rozhodnutia). Podľa Komisie boli totiž tieto vyhlásenia „dostatočne jasné, presné a jednoznačné na to, aby mohli byť dôkazom o vierohodnom záväzku [francúzskeho] štátu“ podporiť FT (odôvodnenie 208 napadnutého rozhodnutia). Trhové subjekty prinajmenšom vnímali existenciu takéhoto pevného záväzku“ (odôvodnenia 206, 213, 220 a 221 napadnutého rozhodnutia). Podľa Komisie však vzhľadom na krízovú situáciu, v ktorej sa FT nachádzala v júli 2002, by obozretný súkromný investor verejne nesformuloval takéto vyhlásenia o podpore, ktoré môžu zahŕňať takéto finančné riziká, a to prinajmenšom kým by sa plne neinformoval o ekonomickej situácii tohto podniku (odôvodnenie 229 napadnutého rozhodnutia).

235

V tejto súvislosti treba predovšetkým uviesť, že nestačí, že vyhlásenia francúzskych orgánov môžu byť trhom jednoducho vnímané ako vyjadrenie ich pevného záväzku, aby bolo možné dospieť k záveru, že môžu mať také škodlivé ekonomické a právne dôsledky, na aké poukazuje Komisia. Predpokladom takéhoto záveru je, že dotknuté vyhlásenia sú dostatočne jasné, presné a jednoznačné na to, aby konkrétne zahŕňali takýto záväzok. Uznanie existencie pomoci musí byť totiž založené na objektívnych zisteniach a nie len na vnímaní trhových subjektov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júna 2008, SIC/Komisia, T‑442/03, Zb., EU:T:2008:228, bod 126). Skutočnosť, navyše preukázaná (pozri bod 214 vyššie), že vyhlásenia prijaté od júla 2002 mali pozitívny vplyv na vnímanie trhových subjektov, pričom umožnili najmä udržať rating FT v investičnom rade a opätovne získať dôveru finančných trhov, nemôže byť rozhodujúca.

236

Z analýzy povahy vyhlásení prijatých od júla 2002 ďalej vyplýva, že tieto vyhlásenia neobsahovali pevný záväzok Francúzskej republiky, ktorý mohol viesť k vzniku škodlivých dôsledkov uvádzaných Komisiou.

237

Po prvé pokiaľ ide o vyhlásenie z 12. júla 2002, treba konštatovať, že toto vyhlásenie urobil minister hospodárstva najmä z jeho pozície zástupcu Francúzskej republiky ako väčšinového akcionára FT („sme väčšinovým akcionárom“). Z tohto postavenia výslovne ubezpečil, že bez ohľadu na spôsob zásahu, Francúzsko sa bude správať ako obozretný investor („štát, ktorý je akcionárom, sa bude správať ako uvedomelý [obozretný – neoficiálny preklad] investor…“). V tejto súvislosti Komisia nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že tento úmysel podmieniť budúci zásah Francúzskej republiky dodržaním kritéria obozretného súkromného investora bol v čase tohto vyhlásenia len oznámený a nie skutočný a vážny.

238

Okrem toho vyhlásenie z 12. júla 2002 je nejasné a nepresné, pokiaľ ide o možné podporné opatrenia, ktoré mohlo Francúzsko neskoršie prijať, ešte presne nevymedzené („sa bude správať ako uvedomelý [obozretný – neoficiálny preklad] investor a… urobili by sme adekvátne opatrenia“). Vzhľadom na otvorenú a nejasnú povahu týchto vyhlásení Komisia nemala dôvod dospieť k záveru o jasnosti údajného záväzku zo strany Francúzska, pričom len „prostriedky intervencie…, t. j. pravidlá realizácie“ treba ešte špecifikovať (odôvodnenie209 napadnutého rozhodnutia), pretože takýto jasný záväzok si nevyhnutne vyžaduje určenie povahy a rozsahu tohto prípadného budúceho zásahu. Ako pritom potvrdzuje správa Deutsche Bank z 22. júla 2002, o ktorú sa opierala aj samotná Komisia v odôvodnení 221 a v poznámke pod čiarou č. 146 napadnutého rozhodnutia, vzhľadom na vyhlásenie z 12. júla 2002 trh ešte nemohol určiť povahu a rozsah tohto budúceho zásahu Francúzska („[FT] vyťažil[a] z rastúcej dôvery trhu [vzhľadom na skutočnosť], že [francúzska] vláda podporí tým či oným spôsobom úver“; túto „implicitnú štátnu podporu [Francúzska] [by mohla zohnať] vo forme pôžičiek, za podmienok na trhu [za trhových podmienok – neoficiálny preklad], ktoré by poskytli banky alebo [francúzska] vláda“). Navyše uistením o budúcom, nepodmienenom a nepresnom charaktere uvedeného zásahu vyhlásenie z 12. júla 2002 výslovne odmieta predpoklad o zvýšení základného imania FT, pričom Francúzsko túto možnosť doslova využilo v decembri 2002 („Nie, istotne nie! Iba tvrdím, že v príhodnom okamihu urobíme adekvátne opatrenia. Ak to bude potrebné…“).

239

Toto znenie je potvrdené z hľadiska skutkových okolností, v ktorých bolo vyhlásenie z 12. júla 2002 prijaté. Ako zjavne pripustila aj samotná Komisia (pozri bod 179 vyššie), v tomto štádiu, pre nedostatok potrebných informácií o presnom rozsahu finančných ťažkostí, ktorým FT čelila, o následnej reakcii finančných trhov vyvolanej týmto vyhlásením a o plánovanom vývoji po plánovanej reštrukturalizácii FT, Francúzsko nemohlo ešte vedieť a určiť s dostatočnou presnosťou povahu, rozsah a podmienky poskytnutia prípadného podporného opatrenia v prospech tohto podniku. Viac‑menej zo všetkých krokov francúzskych orgánov uskutočnených k 12. júlu 2002, vrátane skutočnosti, že priamo kontaktovali ratingové agentúry, vyplýva, že tieto orgány chceli urýchlene uistiť finančné trhy o prípadnej a budúcej podpore Francúzska v prospech FT len preto, aby zabránili ďalšiemu poklesu jej hodnotenia, ako aj uzavretiu jej prístupu k novým úverom na trhu s dlhopismi, bez toho, aby viac spresnili túto prípadnú podporu v danom čase. Predčasné spresnenie prípadných podporných opatrení by totiž mohlo spôsobiť riziko zbytočného obmedzenia možností refinancovania, ktoré by sa z dôvodu dlhu FT naskytli, pričom by bolo nevyhnutné oznámiť ich Komisii v zmysle článku 88 ods. 3 ES. Navyše z dôvodu svojho predčasného charakteru by takýto prístup mohol narušiť dôveru veriteľov a investorov, čo sa týka vierohodnosti konania Francúzska. Za týchto okolností na rozdiel od toho, čo je uvedené v odôvodnení 212 napadnutého rozhodnutia, skutočnosť, že Francúzsko kontaktovalo ratingové agentúry, nemožno chápať ako dôkaz preukazujúci jednoznačnú povahu údajného záväzku, ktorý tento štát prijal, ale len ako prvý krok smerujúci k uvoľneniu napätia, ktoré v júli 2002 zaťažovalo postavenie FT na finančných trhoch.

240

Na rozdiel od tvrdenia uvedeného Komisiou v odôvodnení 210 napadnutého rozhodnutia samotná skutočnosť, že v čase prijatia vyhlásenia z 12. júla 2002 FT čelila vážnym ťažkostiam s refinancovaním, nič nemení na otvorenom a nepresnom charaktere tohto vyhlásenia ako celku, ani na jeho význame z hľadiska skutkových okolností, za akých bolo urobené. Teda aj za predpokladu, že by uvedené ťažkosti existovali v tomto štádiu, skutočnosť, že toto vyhlásenie presne neodrážalo kritickú situáciu dlhu FT s krátkou dobou splatnosti v tom čase, nie je rozhodujúca („keby mala [FT] ťažkosti“; „keby mala [FT] problémy s financovaním, čo dnes neplatí, [Francúzsky] štát by urobil rozhodnutia [prijal opatrenia nevyhnutné – neoficiálny preklad] na ich prekonanie“).

241

Navyše Komisia v rámci svojho doslovného výkladu vyhlásenia z 12. júla 2002 nemôže oprávnene tvrdiť, že „nič nedokazuje, že by ho trh vnímal ako nejaký predpoklad“ (odôvodnenie 210 napadnutého rozhodnutia), keďže toto subjektívne vnímanie zo strany niektorých trhových subjektov nie je rozhodujúce pre charakteristiku povahy takéhoto vyhlásenia (pozri bod 235 vyššie). Okrem toho táto úvaha nezohľadňuje skutočnosť, že Deutsche Bank nebola v tomto štádiu schopná určiť povahu a rozsah prípadného budúceho zásahu Francúzska v prospech FT (pozri bod 238 vyššie).

242

Po druhé čo sa týka vyhlásenia z 13. septembra 2002, treba uviesť, že toto vyhlásenie je tiež zamerané do budúcna, podmienené a nepresné, pokiaľ ide o prípadné plánované dlhodobé opatrenia Francúzska („[francúzsky] štát podporí [FT] pri realizácii tohto plánu [oživenia účtov] a prispeje k veľmi výraznému zvýšeniu vlastného imania [FT] v časovom rozpätí a za podmienok, ktoré sa určia so zreteľom na trhové podmienky“), pričom jediné uistenie spočíva v potvrdení plánovanej podpory „k veľmi výraznému zvýšeniu vlastného imania“ FT a v skutočnosti, že toto sa uskutoční za „trhových podmienok“. Okrem toho, podobne ako vyhlásenie z 12. júla 2002, vyhlásenie z 13. septembra 2002 ešte menej spresňuje povahu, rozsah a podmienky budúceho zásahu Francúzska v prospech FT a prípadné dočasné podporné opatrenia podmieňuje kritériom potreby („od tohto okamihu urobí [Francúzsky] štát v prípade potreby opatrenia, ktoré [FT] umožnia vyhnúť sa akémukoľvek problému s financovaním“).

243

Po tretie čo sa týka vyhlásenia z 2. októbra 2002, treba konštatovať, že toto vyhlásenie nie je o nič presnejšie a neprináša žiadne spresnenie v porovnaní s vyhlásením z 13. septembra 2002 („[Francúzsky] štát poskytne pomoc pri realizácii akcií na oživenie a prispeje k zvýšeniu vlastného imania [FT] podľa pravidiel, ktoré sa určia… [Francúzsko] urobí v medziobdobí opatrenia, ktoré [FT] umožnia vyhnúť sa akémukoľvek problému s financovaním“). Na základe tohto vyhlásenia sa totiž Francúzsko nejasne zaväzuje poskytnúť ďalšiu a prípadnú pomoc s cieľom zvýšiť základné imanie FT, ktorej povaha, rozsah a podmienky poskytnutia nie sú ešte stanovené. Zároveň, podobne ako pri predchádzajúcich vyhláseniach, nová dočasná pomoc zo strany Francúzska, ktorej povaha nie je o nič viac spresnená, je podmienená potrebou vyriešiť prípadné finančné problémy FT.

244

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že na rozdiel od toho, čo uvádza Komisia, nemožno vyhlásenia prijaté od júla 2002 z dôvodu ich otvorenej, nepresnej a podmienenej povahy, osobitne pokiaľ ide o povahu, rozsah a podmienky prípadného zásahu štátu v prospech FT, a vzhľadom na skutkové okolnosti, za ktorých boli prijaté, vykladať ako vyjadrenie konkrétneho a neodvolateľného záväzku Francúzskej republiky poskytnúť presnú pomoc v prospech FT.

245

Vyhlásenia prijaté od júla 2002 nemôžu teda zakladať akýkoľvek právny záväzok Francúzskej republiky, predovšetkým jej záväzok finančne podporovať FT od 12. júla 2002.

246

Z rovnakých dôvodov nie je možné domnievať sa, že tieto vyhlásenia priniesli nezávisle od akéhokoľvek právneho záväzku skutočné očakávanie zo strany trhu a že nesplnením tohto prísľubu by Francúzska republika ako vlastník a správca podniku, hlavný hospodársky subjekt a dlžník na finančných trhoch, čelila určitým hospodárskym nákladom z dôvodu straty dôvery a dobrého mena na týchto trhoch (odôvodnenia 217 a 221 napadnutého rozhodnutia). Predovšetkým samotné očakávanie trhu nemôže samo osebe založiť akúkoľvek povinnosť konať v želanom zmysle (pozri bod 235 vyššie). Ďalej Komisia nepreukázala, že nedodržanie prípadného prísľubu podpory Francúzskej republiky v prospech podniku je spôsobilé ohroziť jej dôveryhodnosť a dobré meno na finančných trhoch. Navyše ako vyplýva z úvah uvedených v bode 238 vyššie a bode 247 nižšie, francúzske orgány chceli svojím správaním od júla 2002 predísť práve škodlivým dôsledkom uvádzaným Komisiou tým, že zachovali pochybnosti o povahe, rozsahu a presných podmienkach ich prípadného zásahu v budúcnosti. Napokon v každom prípade, ako uviedol generálny advokát Mengozzi vo svojich návrhoch v spojených veciach Bouygues a i./Komisia a i., C‑399/10 P a C‑401/10 P, Zb., EU:C:2012:392, bod 64), treba pripomenúť, že Komisia sa napokon rozhodla nezaujať konečné stanovisko k otázke, či vyhlásenia prijaté od júla 2002 mohli spôsobiť stratu dôveryhodnosti štátu na finančných trhoch, ktorá by pre štát znamenala finančné riziko v podobe zvýšenia nákladov na jeho budúce transakcie.

247

Je pravda, že Francúzska republika svojimi vyhláseniami prijatými od júla 2002, a teda využitím svojho dobrého mena platobne schopného a dôveryhodného dlžníka/veriteľa na finančných trhoch, mala dobrovoľne v úmysle ovplyvniť reakciu týchto trhov, obnoviť ich dôveru a osobitne snažiť sa dosiahnuť zachovanie ratingu FT s cieľom pripraviť jej spoľahlivé a menej nákladné refinancovanie v neskoršej fáze. Ako však FT správne uvádza vo svojich písomných pripomienkach z 31. mája 2013, Francúzska republika tak len využila osobitné pravidlá fungovania finančných trhov, aby tak krátkodobo stabilizovala hospodárske postavenie FT, a to najmä v záujme splnenia podnikových a finančných podmienok nevyhnutných na prijatie konkrétnejších podporných opatrení, ktoré sa mali prijať neskôr. Francúzska republika práve tým zaujala opatrný a starostlivý prístup súkromného investora, ktorý pred tým, než prijme neodvolateľný záväzok podpory alebo financovania, zabezpečí, aby boli splnené všetky požadované podmienky. V tomto kontexte nemožno prijať málo rozvinuté tvrdenie Komisie, podľa ktorého by súkromný investor nebol býval schopný ovplyvniť trh tak, ako to urobila Francúzska republika svojimi vyhláseniami prijatými od júla 2002. Nemožno totiž a priori vylúčiť, že súkromný investor prípadne medzinárodného rozmeru a značného hospodárskeho významu by uplatnil rovnakú stratégiu a dosiahol na finančných trhoch rovnaký výsledok.

248

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že postup Komisie, ktorá pri uplatnení kritéria obozretného súkromného investora vychádzala zo situácie od júla 2002, je z právneho aj skutkového hľadiska zjavne nesprávny.

249

Komisia nemôže odôvodniť svoje zjavne nesprávne uplatnenie kritéria obozretného súkromného investora tézou, uvedenou v podstate v odôvodneniach 185, 187 a 226 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej návrh akcionárskej pôžičky oznámený 4. decembra 2002 bol len uskutočnením skorších vyhlásení Francúzskej republiky a konkrétnejšie zásadného rozhodnutia finančne podporiť FT, ktoré prijala od 12. júla 2002.

250

Komisia sa touto tézou v podstate domnieva, že bola oprávnená posúdiť ako celok vyhlásenia prijaté od júla 2002, oznámenie zo 4. decembra 2002 a návrh akcionárskej pôžičky, aby dospela k záveru, že správanie Francúzskej republiky nespĺňa kritérium obozretného súkromného investora.

251

Návrh akcionárskej pôžičky oznámený 4. decembra 2002 je bezpochyby súčasťou logiky a stratégie Francúzskej republiky od júla 2002, ktorej cieľom a dôsledkom bolo opätovné získanie dôvery trhov, aby mohla za priaznivejších podmienok refinancovať dlh FT s krátkou dobou splatnosti (pozri bod 247 vyššie).

252

Z toho však vôbec nevyplýva, že samotné vyhlásenia prijaté od júla 2002 už zahŕňali očakávanie osobitnej finančnej podpory, aká sa nakoniec realizovala v decembri 2002.

253

Z úvah uvedených v bodoch 233 až 244 vyššie vyplýva, že na rozdiel od oznámenia zo 4. decembra 2002, ktoré zverejnilo ponuku otvoriť úverovú linku vo výške 9 miliárd eur v prospech FT, majú vyhlásenia prijaté od júla 2002 otvorenú, nepresnú a podmienečnú povahu, pokiaľ ide o povahu, rozsah a podmienky prípadného budúceho zásahu Francúzskej republiky. Nemožno sa teda domnievať, že Francúzska republika plánovala takúto konkrétnu finančnú podporu už od júla 2002. V skutočnosti vzhľadom na túto podstatne rozdielnu povahu vyhlásení prijatých od júla 2002 rozhodnutie Francúzska v decembri 2002 oznámiť a ponúknuť návrh akcionárskej pôžičky predstavuje dôležité prerušenie sledu udalostí, ktoré viedli k refinancovaniu FT.

254

Tvrdenie Komisie je o to menej pravdepodobné, že Francúzska republika mala najprv čakať a preskúmať, či v nadväznosti na vyhlásenia prijaté od júla 2002 a ich predpokladané účinky, a to znovu získanú dôveru finančných trhov a zachovanie hodnotenia FT, ako aj po reštrukturalizačných a vyrovnávajúcich opatreniach prijatých v rámci FT, boli skutočné splnené ekonomické podmienky na takýto zásah štátu. Ako bolo totiž konštatované v bode 239 vyššie, v štádiu prijatia týchto vyhlásení z dôvodu nedostatku relevantných informácií, najmä pokiaľ ide o reakciu trhov a úspešnosť prijatých opatrení, Francúzsko ešte nemohlo poznať a dostatočne určiť povahu, rozsah a podmienky prípadného podporného opatrenia v prospech FT, vrátane prípadného zvýšenia základného imania, čo minister hospodárstva ešte v júli 2002 výslovne zamietol. Francúzsko zjavne až v decembri 2002 usúdilo, že ekonomické podmienky na poskytnutie takejto finančnej pomoci sú splnené, čo potvrdzuje dôležité prerušenie sledu udalostí v tomto štádiu.

255

Komisia vo svojich písomných pripomienkach zo 17. júla 2013 tvrdí, že Súdny dvor nerozhodol o otázke, či vyhlásenia prijaté od júla 2002 a oznámenie zo 4. decembra 2002 spolu s návrhom akcionárskej pôžičky mohli byť ako celok považované za „jediný zásah“ v zmysle bodov 103 až 105 uvedeného rozsudku. Tvrdí, že kritériá uvedené v bodoch 103 a 104 rozsudku o odvolaní je však možné úplne prebrať na prejednávanú vec, lebo tieto rôzne po sebe nasledujúce zásahy treba považovať za neoddeliteľne spojené.

256

Súdny dvor v bodoch 127 až 131 rozsudku o odvolaní rozhodol, že na základe kritérií uvedených v bodoch 103 a 104 tohto rozsudku bola Komisia oprávnená považovať oznámenie zo 4. decembra 2002 a návrh akcionárskej pôžičky spoločne za jediný štátny zásah, keďže medzi týmito dvomi zásahmi existujú tak úzke väzby, že ich nemožno od seba oddeliť. Z toho tiež vyplýva, že Komisia v napadnutom rozhodnutí identifikovala tento jediný zásah ako dotknuté nezákonné opatrenie pomoci.

257

Treba konštatovať, že ako Francúzska republika a FT zdôraznili na pojednávaní z 24. septembra 2014, napadnuté rozhodnutie sa nezakladá na predpoklade, že vyhlásenia prijaté od júla 2002 sú tiež zahrnuté do rozsahu uvedeného jediného zásahu ako základné zložky dotknutého opatrenia pomoci.

258

V napadnutom rozhodnutí sú vyhlásenia prijaté od júla 2002 nepochybne analyzované v spojení s jediným štátnym zásahom kvalifikovaným ako štátna pomoc, a to konkrétne oznámením zo 4. decembra 2002 spolu s návrhom akcionárskej pôžičky, ale len ako okolnosti „kontextu“ uvedeného zásahu. Potvrdzuje to aj Súdny dvor v rozsudku o odvolaní, keď uvádza, že „z odôvodnenia 185 [napadnutého] rozhodnutia vyplýva, že jeho predmet sa týka akcionárskej pôžičky, ktorá bola oznámená Komisii a že vyhlásenia prijaté od júla 2002 sú zohľadnené len v rozsahu, v akom sú objektívne relevantné na posúdenie uvedenej pôžičky“ (rozsudok o odvolaní, bod 73), ďalej že „Komisia tak uvedené vyhlásenia skúmala len v rozsahu, v akom vytvárajú kontext tohto naposledy uvedeného opatrenia“ a že „z článku 1 [napadnutého] rozhodnutia vyplýva, že sa obmedzuje na kvalifikáciu akcionárskej pôžičky ako štátnej pomoci, ktorá je nezlučiteľná so spoločným trhom, a… vyhlásenia prijaté od júla 2002 uvádza len v tom zmysle, že tvoria kontext konštatovanej pomoci“ (rozsudok o odvolaní, bod 75).

259

Téza uvedená Komisiou v napadnutom rozhodnutí, navyše nesprávna (pozri body 249 až 254 vyššie), podľa ktorej návrh akcionárskej pôžičky predstavuje uskutočnenie zásadného rozhodnutia podporiť FT, prijatého od 12. júla 2002, nezachádza tak ďaleko, ako téza, podľa ktorej vyhlásenia prijaté od júla 2002 sú rovnako ako oznámenie zo 4. decembra 2002 a návrh akcionárskej pôžičky základnými zložkami jediného zásahu kvalifikovaného ako štátna pomoc.

260

Okrem toho hoci Komisia vo svojich písomných pripomienkach zo 17. júla 2013 a vo svojich odpovediach na písomné otázky, ktoré jej Všeobecný súd položil v tomto konaní, tvrdí, že kritériá stanovené v bodoch 103 a 104 rozsudku odvolaní sú splnené aj pokiaľ ide o vyhlásenia prijaté od júla 2002, nevyvodzuje z toho záver, že tieto vyhlásenia treba považovať za základné zložky opatrenia kvalifikovaného v napadnutom rozhodnutí ako štátna pomoc. Komisia zo skutočnosti, že tieto vyhlásenia a návrh akcionárskej pôžičky sú podľa jej názoru neoddeliteľne spojené, vyvodzuje, že bola oprávnená domnievať sa, že všetky tieto zásahy boli súčasťou toho istého nepretržitého procesu podpory FT zo strany Francúzskej republiky, prijať v prejednávanej veci „celkový prístup“ (pozri bod 176 vyššie) a analyzovať tak tieto rôzne zásahy spoločne so zreteľom na článok 87 ods. 1 ES. Vo zvyšnej časti Komisia trvá na tom, že vyhlásenia prijaté od júla 2002 zohľadnila len ako súčasť kontextu konštatovanej pomoci. Podobne na pojednávaní z 24. septembra 2004 Komisia tvrdila, že Súdny dvor v bodoch 102 až 104 rozsudku o odvolaní potvrdil celkový prístup k procesu, ktorý Komisia obhajovala už od začiatku. Uviedla tiež, že nemôže konkretizovať, či treba vyhlásenia prijaté od júla 2002 a oznámenie zo 4. decembra 2002 spolu s návrhom akcionárskej pôžičky považovať za prvky spoločne tvoriace „jediný zásah“ v zmysle rozsudku o odvolaní a či by takéto konštatovanie znamenalo, že všetky tieto po sebe nasledujúce zásahy sú jednou a tou istou štátnou pomocou, pričom rozhodnutie o týchto otázkach ponechala na Všeobecnom súde.

261

Inými slovami Komisia nezakladá na svojich tvrdeniach vychádzajúcich z bodov 103 a 104 rozsudku o odvolaní iné tvrdenia než tie, ktoré uviedla v skorších konaniach pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom, a ktoré už boli v bodoch 202 až 254 vyššie zamietnuté ako nesprávne alebo poznačené zjavne nesprávnym posúdením.

262

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že treba prijať druhý a tretí žalobný dôvod uvedený Francúzskou republikou a spoločnosťou FT v rozsahu, v akom smerujú ku konštatovaniu nesprávneho právneho posúdenia a zjavne nesprávneho posúdenia pri uplatnení kritéria obozretného súkromného investora a teda porušeniu pojmu štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES. V dôsledku toho treba článok 1 napadnutého rozhodnutia zrušiť.

263

Za týchto okolností už nie je potrebné preskúmať štvrtý žalobný dôvod Francúzskej republiky založený na nedostatku odôvodnenia.

264

Treba pripomenúť, že Francúzska republika a FT sa domáhajú zrušenia napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu, t. j. vrátane jeho článku 2, aj keď neuvádzajú nijaké konkrétne tvrdenie na podporu tohto aspektu ich žaloby.

265

V bodoch 141 a 142 rozsudku o odvolaní však Súdny dvor hovorí v súvislosti s týmto článkom 2 len o návrhu na jeho zrušenie, ktorý predložili spoločnosti Bouygues, a zamýšľa teda vrátiť Všeobecnému súdu len tento návrh.

266

Vzhľadom na rozsah predmetu žaloby Francúzskej republiky a FT, pripomenutý v bode 264 vyššie, ako aj na bod 2 výroku rozsudku o odvolaní, ktorý používa slovo „návrhy“ v množnom čísle, sa Všeobecný súd domnieva, že má rozhodnúť aj o návrhoch na zrušenie článku 2 napadnutého rozhodnutia, predložených týmito účastníkmi konania.

267

V tejto súvislosti sa treba domnievať, že vzhľadom na zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia na základe druhého a tretieho žalobného dôvodu, ktoré predložili Francúzska republika a FT, sa ich návrhy na zrušenie článku 2 uvedeného rozhodnutia, ktorý konštatuje neexistenciu potreby vrátiť pomoc uvedenú v článku 1, stali bezpredmetné.

268

Zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia má totiž účinok erga omnes, ktorý je spôsobilý priznať mu absolútnu právnu silu rozhodnutej veci [rozsudky z 1. júna 2006, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, C‑442/03 P a C‑471/03 P, Zb., EU:C:2006:356, bod 43, a zo 4. marca 2009, Tirrenia di Navigazione a i./Komisia, T‑265/04, T‑292/04 a T‑504/04, EU:T:2009:48, bod 159].

269

Toto zrušenie má za následok zánik konštatovania existencie pomoci nezlučiteľnej so spoločným trhom v článku 1 napadnutého rozhodnutia s účinkom ex tunc. Z toho vyplýva, že vyhlásenie o nevrátení tejto pomoci uvedené v článku 2 uvedeného rozhodnutia sa taktiež stáva bezpredmetné s účinkom ex tunc.

270

Za týchto podmienok už nie je potrebné rozhodnúť o návrhoch na zrušenie podaných Francúzskou republikou a spoločnosťou FT a smerujúcich proti článku 2 napadnutého rozhodnutia.

271

Súdny dvor vo svojom rozsudku o odvolaní vyhradil rozhodnutie o náhrade trov konania pre konanie vo veci samej. V súlade s článkom 219 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu teda prináleží Všeobecnému súdu rozhodnúť v tomto rozsudku o všetkých trovách konania spojených s jeho rozličnými štádiami.

272

Podľa článku 134 ods. 3 rokovacieho poriadku každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka.

273

V prejednávanej veci treba uviesť, že bolo vyhovené návrhom Francúzskej republiky a FT v rozsahu, v akom sa domáhajú zrušenia článku 1 napadnutého rozhodnutia, a to na základe nimi uvedeného druhého a tretieho žalobného dôvodu. Naopak ich prvý žalobný dôvod nebol prijatý. Okrem toho bolo rozhodnuté, že nie je potrebné rozhodnúť o ich návrhoch na zrušenie smerujúcich proti článku 2 napadnutého rozhodnutia. Spravodlivým posúdením okolností prípadu bude rozhodnutie, že Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť osem desatín trov konania vynaložených Francúzskou republikou a FT. Francúzska republika a FT znášajú každá dve desatiny svojich vlastných trov konania.

274

Spolková republika Nemecko, ktorá je vedľajším účastníkom konania, znáša podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

Okolnosti predchádzajúce sporu

1. Všeobecný kontext veci

2. Správne konanie

3. Napadnuté rozhodnutie

Predchádzajúce konania pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom

1. Predchádzajúce konanie pred Všeobecným súdom

2. Konanie pred Súdnym dvorom

Konanie a návrhy účastníkov konania po vrátení vecí

Právny stav

1. O prípustnosti žaloby vo veci T‑444/04 RENV

2. O návrhu na zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia

Úvodné pripomienky

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení podstatných formálnych náležitostí a práva na obhajobu

O porušení podstatných formálnych náležitostí

– Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Všeobecným súdom

O porušení práva na obhajobu

– Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Všeobecným súdom

O druhom a treťom žalobnom dôvode založených na nesprávnom právnom posúdení a zjavne nesprávnom posúdení v súvislosti s uplatnením kritéria obozretného súkromného investora

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

– Pripomenutie relevantnej judikatúry

– Pripomenutie odôvodnenia Komisie v napadnutom rozhodnutí

– O opatrení, na ktoré mala Komisia uplatniť kritérium obozretného súkromného investora

– O období, z ktorého mala Komisia vychádzať pri uplatnení kritéria obozretného súkromného investora

– O otázke, či je návrh akcionárskej pôžičky oznámený 4. decembra 2002 uskutočnením vyhlásení prijatých od júla 2002

– O otázke, či vyhlásenia prijaté od júla 2002 a oznámenie zo 4. decembra 2002 spolu s návrhom akcionárskej pôžičky predstavovali ako celok „jediný zásah“

3. O návrhu na zrušenie článku 2 napadnutého rozhodnutia

O trovách