NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
F. G. JACOBS
prednesené 29. novembra 2005 1(1)
Vec C‑368/04
Transalpine Ölleitung in Österreich GmbH
proti
Finanzlandesdirektion für Tirol
Planai-Hochwurzen-Bahnen GmbH
proti
Finanzlandesdirektion für Steiermark
a
Gerlitzen-Kanzelbahn-Touristik GmbH & Co. KG
proti
Finanzlandesdirektion für Kärnten
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania predložený rakúskym Verwaltungsgerichtshof (správny súd) nastoľuje niekoľko sporných otázok v oblasti štátnej pomoci.
2. V roku 1996 vrátilo Rakúsko podnikom vyrábajúcim hmotný majetok spotrebnú daň z energií v prípade, že výška tejto spotrebnej dane z energií presiahla úroveň 0,35 % čistej hodnoty ich výroby, avšak Komisii toto opatrenie ako pomoc neoznámilo. Keď v roku 2001(2) Súdny dvor rozhodol, že toto vrátenie dane predstavovalo pomoc, keďže nebolo dostupné podnikom poskytujúcim služby a bolo selektívne, Komisia toto opatrenie preskúmala a v roku 2002 rozhodla, že v období od roku 1996 do roku 2001 bolo zlučiteľné so spoločným trhom; v tejto fáze Komisia neskúmala, či hranica 0,35 % mohla takisto viesť k selektívnosti. Následne v roku 2004 opätovne preskúmala pomoc, ktorá bola medzitým rozšírená aj na podniky poskytujúce služby, no v tomto prípade rozhodla, že v dôsledku uplatňovania hranice 0,35 % zvýhodňujúcej podniky s vysokou spotrebou energií bola pomoc selektívna a v období rokov 2002 a 2003 nezlučiteľná so spoločným trhom.
3. Konania vo veci samej vznikli na základe žiadostí o vrátenie spotrebných daní z energií podaných niekoľkými podnikmi poskytujúcimi služby za obdobie rokov 1996 až 2001, počas ktorého táto štátna pomoc vo svojej pôvodnej podobe nebola oznámená.
4. Za týchto okolností sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či vo vzťahu k tomuto obdobiu článok 88 ods. 3 ES vylučuje uplatňovanie ustanovenia obmedzujúceho prípady vrátenia spotrebných daní z energií na výrobcov hmotného majetku a to i v prípade, že Komisia medzitým rozhodla, že táto pomoc bola v uvedenom období zlučiteľná so spoločným trhom; a ak áno, či článok 88 ods. 3 ES takisto vyžaduje vrátenie spotrebných daní z energií tým subjektom, ktoré z jeho uplatňovania boli vylúčené aj v prípade, že ich žiadosti boli predložené až po rozhodnutí Komisie o zlučiteľnosti.
5. Tým sa vlastne explicitne kladie otázka o oprávnení Komisie schváliť pomoc s retroaktívnou účinnosťou. Popri tom bude na mieste posúdiť úlohu vnútroštátnych súdov pri uplatňovaní zlučiteľnosti s pravidlami o štátnej pomoci, a to osobitne otázku, či tieto súdy môžu legalizovať pôvodne protiprávnu pomoc tým, že nariadia jej poskytnutie na neselektívnom základe a v prípade, že áno, za akých podmienok alebo obmedzení. V konaní pred Súdnym dvorom bola napokon položená otázka, či rozhodnutie Komisie z roku 2004 nejakým spôsobom ovplyvňuje jej rozhodnutie z roku 2002.
Pravidlá Spoločenstva týkajúce sa štátnej pomoci
6. Podľa článku 87 ods. 1 ES(3), s výnimkou ak je Zmluvou ustanovené inak, „pomoc poskytovaná členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi“.
7. Určité druhy pomoci sú však na základe článku 87 ods. 2 ES automaticky zlučiteľné so spoločným trhom a iné – tie, ktoré sú uvedené v článku 87 ods. 3 ES – možno za zlučiteľné považovať. Z týchto neskôr vymenovaných uvádza článok 87 ods. 3 písm. c) ES „pomoc na rozvoj určitých hospodárskych činností alebo určitých hospodárskych oblastí, za predpokladu, že táto podpora nepriaznivo neovplyvní podmienky obchodu tak, že by to bolo v rozpore so spoločným záujmom“.(4)
8. Článok 88 ods. 1 ES stanovuje právomoc Komisie preskúmavať všetky systémy pomoci poskytovanej podnikom. Podľa článku 88 ods. 2 ES môže Komisia v závislosti od stanoviska, ku ktorému dospeje po tom, čo umožní príslušným stranám predložiť ich pripomienky, požadovať, aby členský štát určitú pomoc zrušil alebo upravil.
9. Článok 88 ods. 3 ES stanovuje:
„Komisia musí byť v dostatočnom čase upovedomená o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci, aby mohla podať svoje pripomienky. Ak usúdi, že takýto zámer je nezlučiteľný so spoločným trhom podľa článku 87, začne konanie podľa odseku 2. Členský štát nemôže vykonať navrhované opatrenia, pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou.“
10. Nariadenie Rady (ES) č. 659/1999(5) kodifikuje prax vytvorenú pri uplatňovaní článku 88 ES. Účinnosť nadobudlo 16. apríla 1999.
11. Články 2 až 9 tohto nariadenia sa týkajú postupu v prípade oznámenej pomoci. Ak má Komisia pochybnosti o zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom, zaháji konanie vo veci formálneho zisťovania upravené v článkoch 6 a 7. Tam, kde dospeje k záveru, že pomoc nie je zlučiteľná so spoločným trhom, prijme „záporné rozhodnutie“.
12. Články 10 až 15 sa týkajú konania vo veci protiprávnej pomoci – t. j. v tomto kontexte v prípade uskutočnenia pomoci v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES. Podľa článku 10 ods. 1 a 2 tohto nariadenia, ak Komisia vlastní informácie z akéhokoľvek zdroja týkajúce sa údajnej protiprávnej pomoci, preskúma tieto informácie bez meškania. Podľa potreby požiada o informácie od daného členského štátu. Tam, kde je to na mieste, môže v zmysle článku 13 ods. 1 toto preskúmanie viesť k začatiu konania vo veci formálneho zisťovania upraveného v článkoch 6 a 7.
13. V prípade, že Komisia prijme za týchto okolností záporné rozhodnutie, má v súlade s článkom 14 uložiť členskému štátu povinnosť vymáhať pomoc s výnimkou toho, ak by vymáhanie pomoci bolo v rozpore so všeobecnou zásadou práva Spoločenstva.
Vnútroštátne konania a súvisiace okolnosti
14. S účinnosťou od 1. júna 1996 zaviedlo Rakúsko súčasne i) dane z dodávania a spotreby elektrickej energie a zemného plynu, a ii) postup, na základe ktorého podniky v pozícii spotrebiteľov mohli žiadať vrátenie časti daní presahujúcej 0,35 % čistej hodnoty výroby. Právo žiadať vrátenie dane však bolo obmedzené na podniky, ktorých hlavnou činnosťou je výroba hmotného majetku.(6) Toto usporiadanie budem ďalej označovať ako „pôvodná schéma“.
15. Rakúske orgány nepovažovali túto pôvodnú schému za štátnu pomoc, a preto ju neoznámili Komisii tak, ako to vyžaduje článok 88 ods. 3 ES.
16. Rakúsky Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd), ktorý bol vyzvaný, aby rozhodol o zákonnosti zamietnutí vrátenia spotrebných daní z energií viacerým podnikom poskytujúcim predovšetkým služby, položil 10. marca 1999 Súdnemu dvoru dve otázky týkajúce sa toho, či pôvodná schéma predstavovala štátnu pomoc.
17. Dňa 8. novembra 2001 vydal Súdny dvor v tejto veci rozsudok, v ktorom v zásade rozhodol, že ustanovenie o vrátení spotrebných daní z energií nepredstavuje štátnu pomoc v prípade, že sa vzťahuje na všetky podniky, avšak za takúto pomoc sa musí považovať v prípade, že sa vzťahuje len na podniky, ktorých hlavnou činnosťou je preukázateľne výroba hmotného majetku.(7)
18. Tento rozsudok viedol k vývoju vo viacerých oblastiach.
19. Po prvé, 13. decembra 2001, zrušil Verfassungsgerichtshof zamietavé rozhodnutia o vrátení spotrebných daní z energií za obdobie rokov 1996 až 2001 adresované viacerým účastníkom vrátane prvých dvoch účastníkov konania vo veci samej predchádzajúcemu tomuto konaniu o prejudiciálnej otázke. Na základe rozsudku Súdneho dvora vo veci Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke dospel k záveru, že vrátenie spotrebných daní z energií výrobným podnikom bolo prípustné, nie však zamietnutie týchto vrátení iným podnikom na základe ustanovenia, ktoré ich vylučovalo z takéhoto postupu a ktoré ako jediná časť tejto schémy, ktorej vykonanie bolo z dôvodu jej neoznámenia na základe článku 88 ods. 3 ES zakázané, malo byť zrušené.
20. Po druhé, v odpovedi na oficiálnu požiadavku poskytlo Rakúsko Komisii v listoch z 15. januára a 1. marca 2002 podrobnosti o pôvodnej schéme. Po jej preskúmaní prijala Komisia 22. mája 2002 rozhodnutie („rozhodnutie z roku 2002“)(8). Uviedla, že táto schéma bola zjavne selektívna a predstavovala pomoc, keďže sa vzťahovala len na výrobné podniky; (9) Komisia preto výslovne neposudzovala, či bola selektívna taktiež z dôvodu hranice 0,35 %. Následne Komisia posudzovala obsah pomoci z pohľadu pravidiel Spoločenstva o štátnej pomoci na ochranu životného prostredia [neoficiálny preklad](10), a dospela okrem iného k záveru, že táto pôvodná schéma bola zlučiteľná s bodom 3.4 týchto pravidiel(11) v tom zmysle, že dočasné oslobodenie z nových environmentálnych daní je prípustné v prípade, že je to nevyhnutné na kompenzáciu zníženej konkurencieschopnosti a to osobitne v medzinárodnom kontexte. Komisia preto konštatovala – s „poľutovaním“, že pomoc bola poskytnutá v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES – zlučiteľnosť pôvodnej schémy s článkom 87 ods. 3 písm. c) ES. Výslovne uviedla, že toto hodnotenie sa týka obdobia od 1. júna 1996 do 31. decembra 2001.
21. Po tretie, 8. októbra 2002, avšak s účinnosťou od 1. januára 2002 novelizovali rakúske orgány pôvodnú schému v tom zmysle, že odstránili obmedzenie práva žiadať vrátenie spotrebných daní z energií len na výrobné podniky (ďalej len „novelizovaná schéma“).(12) Táto zmena bola oznámená Komisii, ktorá 30. apríla 2003 oznámila Rakúsku svoje rozhodnutie začať vyšetrovacie konanie.
22. Všetci odvolatelia v konaniach predchádzajúcich tomuto návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú podniky, ktorých hlavnou činnosťou je poskytovanie služieb.
23. Prví dvaja, Transalpine Ölleitung in Österreich GmbH (ďalej len „TAL“) a Planai-Hochwurzen-Bahnen GmbH (ďalej len „Planai“) boli účastníkmi vyššie uvádzaných konaní pred Verfassungsgerichtshof. Zamietavé rozhodnutia o vrátení spotrebných daní z energií za obdobie rokov 1996 až 1998, resp. 1996 až 1997 v druhom prípade boli rozsudkom tohto súdu z 13. decembra 2001 zrušené. TAL a Planai následne na príslušných daňových orgánoch podali nové žiadosti o vrátenie spotrebných daní z energií, tie však boli na základe rozhodnutia z roku 2002 zamietnuté. Daňové orgány v zásade zastávali názor, že toto rozhodnutie zmenilo s retroaktívnou účinnosťou a všeobecnou záväznosťou právnu úpravu, ktorá bola východiskom pre rozsudok Verfassungsgerichtshof, ktorý v dôsledku toho už nebol v tejto časti relevantný.
24. Tretí odvolateľ, Gerlitzen-Kanzelbahn-Touristik GmbH & Co. KG (ďalej len „Gerlitzen“) podal v septembri 2002 žiadosť o vrátenie spotrebných daní z energií za obdobie rokov 1999 až 2001; jeho žiadosť bola obdobne zamietnutá.
25. Planai a Gerlitzen napadli tieto zamietavé rozhodnutia pred Verfassungsgerichtshof, ktorý zastával názor, že daná vec sa už nevyznačuje žiadnou zjavnou nezákonnosťou, o ktorej by mohol rozhodnúť, avšak ktorý na žiadosť odvolateľov postúpil vec na konanie pred Verwaltungsgerichtshof.(13) TAL sa vo svojom konaní odvolal priamo na Verwaltungsgerichtshof, ktorý 12. augusta 2004 položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Je zákaz uskutočnenia pomoci upravenej v článku 88 ods. 3 ES v rozpore s uplatnením vnútroštátnej právnej normy, ktorá vylučuje z vrátenia spotrebných daní z energií podniky, ktorých hlavnou činnosťou nie je preukázateľne výroba hmotného majetku a ktorá v dôsledku toho musí byť označená za štátnu pomoc v zmysle článku 87 ES, a to aj vtedy, ak táto norma nebola pred nadobudnutím účinnosti oznámená Komisii, avšak Komisia na základe uplatnenia článku 87 ods. 3 ES vyhlásila zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom v určitom období v minulosti a žiadosť o vrátenie sa týka daní vzťahujúcich sa na toto obdobie?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:
Vyžaduje zákaz uskutočnenia pomoci v takejto situácii vrátenie spotrebných daní z energií z energií aj v prípadoch, keď žiadosti podnikov poskytujúcich služby boli podané po prijatí rozhodnutia Komisie týkajúceho sa referenčných období predchádzajúcich tomuto prijatiu?“
26. Medzitým však Komisia prijala 9. marca 2004 ďalšie rozhodnutie týkajúce sa zlučiteľnosti novelizovanej schémy v období rokov 2002 a 2003 (ďalej len „rozhodnutie z roku 2004“)(14).
27. Dospela k záveru, že táto schéma bola selektívna a predstavovala pomoc vzhľadom na to, že i keď sa teoreticky vzťahovala na všetky podniky dosahujúce hranicu 0,35 % čistej hodnoty výroby, fakticky bola šitá na mieru energeticky náročných spotrebiteľov a navyše ani nezodpovedala vnútornej logickej štruktúre dane z energií.(15)
28. Komisia posúdila túto pomoc z hľadiska jej zlučiteľnosti s pravidlami Spoločenstva o štátnej pomoci na ochranu životného prostredia(16) a to osobitne s bodmi 45, 46(17) a 51 až 53 týchto pravidiel,(18) a dospela k záveru, že táto pomoc nespĺňala kritériá týchto pravidiel. Neexistoval žiaden dôkaz o tom, že táto daň mala významnejší pozitívny vplyv z hľadiska ochrany životného prostredia, alebo že sa toto vrátenie spotrebných daní z energií stalo nevyhnutným v dôsledku podstatných zmien ekonomických podmienok, ktoré stavali dotknuté podniky do osobitne zložitej situácie z hľadiska ich konkurencieschopnosti; uvedená daň nebola významnejším spôsobom zvýšená; vrátenie nebolo ani obmedzené na úroveň 50 % zvýšených nákladov, ani nebolo degresívne; a napokon neexistoval nijaký dôkaz o tom, že podniky platili významnejšiu časť tejto dane.(19)
29. Komisia preto rozhodla o nezlučiteľnosti novelizovanej schémy so spoločným trhom a Rakúsko zaviazala, aby ju zrušilo.
30. V súlade s článkom 14 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 však nepožadovala vrátiť pomoc v prípade, že toto vrátenie môže zasiahnuť do legitímnych očakávaní. Osobitne uviedla, že „si možno predstaviť, že… formulácia odpovede Súdneho dvora… v rozsudku Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke mohla viesť niektorých príjemcov v dobrej viere k presvedčeniu, že vnútroštátne opatrenia, ktoré boli predmetom konania pred vnútroštátnym súdom, prestanú byť selektívnymi a stratia charakter štátnej pomoci v prípade, ak by úžitok z nich plynúci bol rozšírený aj na iné oblasti ako výroba hmotného majetku“.(20)
31. Vo svojich písomných, ako aj ústnych pripomienkach sa TAL, Planai, Rakúsko a Komisia zaoberali nielen otázkami položenými vnútroštátnym súdom (alebo otázkami, o ktorých sa účastníci domnievali, že mali byť položené), ale aj významom rozhodnutia Komisie z roku 2004 o novelizovanej schéme.
Posúdenie
32. Z tejto systematiky možno odvodiť, že sporné problémy explicitne predložené v tomto konaní do určitej miery závisia od iných, súvisiacich otázok.
33. V tejto súvislosti sa mi zdá dôležité nestrácať zo zreteľa základnú otázku, ktorú Verwaltungsgerichtshof potrebuje v konaní pred ním zodpovedať: do akej miery je z pohľadu práva Spoločenstva oprávnený a/alebo povinný neuplatňovať ustanovenie vnútroštátneho práva obmedzujúce oprávnenie na vrátenie spotrebných daní z energií na podniky vyrábajúce hmotný majetok?
34. Navrhujem posúdiť túto otázku v niekoľkých krokoch.
Situácia pred rozhodnutím z roku 2002
35. Prvý krok spočíva v určení situácie, ktorá existovala počas obdobia od zavedenia pôvodnej schémy po prijatie rozhodnutia z roku 2002.
36. Počas celého tohto obdobia predstavovali vrátenia spotrebných daní z energií priznané na základe pôvodnej schémy neoznámenú pomoc.
37. Z toho vyplýva, že podľa článku 88 ods. 3 ES neboli rakúske orgány oprávnené túto pomoc uskutočniť.
38. Napriek tomu tak urobili, domnievajúc sa, že išlo o všeobecné opatrenie.
39. Po tom, ako Súdny dvor vo veci Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke rozhodol, že vrátenie spotrebných daní z energií bolo naozaj selektívne, a preto predstavovalo pomoc, obvyklý postup vyžadovaný od rakúskych orgánov mal spočívať v spätnom vymáhaní tejto pomoci.
40. Tie však takto nepostupovali a namiesto toho boli na rakúskych súdoch ešte predtým, než Komisia posúdila zlučiteľnosť tejto pomoci so spoločným trhom, iniciované súdne konania.
41. Ako uviedol Súdny dvor vo veci Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke(21), za týchto okolností sa vnútroštátne súdy podieľajú na systéme posudzovania štátnej pomoci na základe priamej účinnosti zákazu vykonania zamýšľanej pomoci stanoveného v poslednej vete článku 88 ods. 3 ES. Tieto súdy musia zabezpečiť vo vzťahu k individuálnym subjektom istotu, že z porušenia tohto ustanovenia budú v súlade s vnútroštátnym právom vyvodené všetky primerané dôsledky, pokiaľ ide o platnosť opatrení vykonávajúcich túto pomoc, vymoženie finančnej pomoci pridelenej v rozpore s týmto ustanovením a možné predbežné opatrenia.
42. Alebo ako to v poslednej dobe uviedol Súdny dvor v rozsudku Streekgewest Westelijk Noord-Brabant:(22)
„Je úlohou vnútroštátnych súdov, aby ochraňovali práva osôb podliehajúcich ich právomoci voči prípadnému porušovaniu zákazu vykonania navrhovaných opatrení, ktorého sa dopustia vnútroštátne orgány. Ak sa na takéto porušenie odvolajú osoby podliehajúce súdnej právomoci, ktoré sú na to oprávnené, a ak vnútroštátne súdy takéto porušenie skonštatujú, musí toto porušenie viesť dané vnútroštátne súdy k vyvodeniu všetkých dôsledkov v súlade s ich vnútroštátnym právom.“
43. Tieto výroky sú založené na veľmi jasnom výklade, podľa ktorého je posledná veta článku 88 ods. 3 ES „zárukou preskúmavacieho mechanizmu zavedeného týmto článkom, ktorý je zase nevyhnutný pre zabezpečenie riadneho fungovania spoločného trhu“.(23)
44. V tomto zmysle v období pred prijatím rozhodnutia z roku 2002 bolo úlohou rakúskych súdov zabezpečiť ochranu práv dotknutých subjektov tým, že zo skutočnosti, že pôvodná schéma bola uplatňovaná v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES vyvodia všetky primerané dôsledky a v zmysle vnútroštátneho práva prijmú všetky opatrenia vyplývajúce z tejto skutočnosti.
45. Otázka v tomto konaní však stojí tak, ako by mali súdy konať v súčasnej situácii a v tejto súvislosti je potrebné posúdiť možné účinky rozhodnutí Komisie z rokov 2002 a 2004.
Účinok rozhodnutia z roku 2002
46. Ďalšia otázka je teda tá, či, ako sa zjavne domnievajú rakúske daňové orgány, rozhodnutie Komisie z roku 2002 o zlučiteľnosti pôvodnej schémy so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 písm. c) ES v období od 1. júna 1996 do 31. decembra 2001, ovplyvnilo celkovú právnu situáciu vyplývajúcu zo skutočnosti, že táto schéma bola vykonaná v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES.
47. Z ustálenej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora vyplýva, že odpoveď na túto otázku musí byť záporná.
48. V prípade, že si je Komisia vedomá prípadu štátnej pomoci, ktorá nebola oznámená, musí posúdiť zlučiteľnosť takejto pomoci so spoločným trhom a nemôže rozhodnúť o jej nezlučiteľnosti len z dôvodu nesplnenia povinnosti oznámiť takúto pomoc.(24)
49. No rozhodnutie, ktoré za týchto okolností Komisia prijíma, „nemá za následok ex post facto konvalidáciu vykonávacích opatrení, ktoré boli neplatné, keďže boli prijaté v rozpore so zákazom uvedeným v poslednej vete článku [88 ods. 3 ES], vzhľadom na to, že inak by bola porušená priama účinnosť tohto zákazu a neboli by zohľadnené záujmy jednotlivcov, ktoré majú byť chránené vnútroštátnymi súdmi. Akýkoľvek iný výklad by mal za následok nesankcionovanie nedodržiavania tohto ustanovenia zo strany dotknutého členského štátu, čo by toto ustanovenie zbavovalo jeho účinnosti“.(25)
50. A naozaj, ak v prípade akéhokoľvek plánu pomoci, či už zlučiteľného so spoločným trhom alebo nie, nerešpektovanie článku 88 ods. 3 ES so sebou nenesie väčšie riziko alebo sankciu ako povinnosť uviesť vzniknutý stav do súladu s právnou úpravou, potom je motivácia členských štátov oznámiť túto pomoc a počkať na rozhodnutie o jej zlučiteľnosti značne znížená – rovnako, ako je v dôsledku toho znížený rozsah kontrolnej právomoci Komisie.
51. Tento záver nevyhnutne vyplývajúci zo systematiky pravidiel štátnej pomoci obsiahnutých v Zmluve nie je podľa môjho názoru spochybnený ani vo vyjadrení Súdu prvého stupňa v rozsudku RJB Mining(26), podľa ktorého povinnosť Komisie ex post facto posúdiť pomoc nevyhnutne znamená jej právomoc ex post facto schváliť pomoc vyplatenú ešte pred týmto schválením. Hoci sa toto vyjadrenie týkalo situácie spadajúcej v súčasnosti pod článok 88 ods. 3 ES, bolo len ilustratívnou zmienkou, keďže spor, ktorým sa Súd prvého stupňa v danom prípade zaoberal, sa týkal odlišných pravidiel podľa Zmluvy o ESUO a režimu pomoci prijatého zástupcami uhoľného priemyslu podľa tejto Zmluvy. Nemyslím si, že takéto vyjadrenie má väčšiu silu ako veľmi jasné právne vety Súdneho dvora predstavujúce nevyhnutný doplnok k účinnosti zákazu uvedeného v článku 88 ods. 3 ES.
52. Možno sa však pozastaviť nad tým, aký účel vlastne sleduje požiadavka, aby Komisia prijala rozhodnutie o zlučiteľnosti neoznámenej pomoci, keď takéto rozhodnutie nemôže napraviť pôvodnú protiprávnosť vyplývajúcu z neoznámenia tejto pomoci.
53. Po prvé, ak ide o pomoc poskytovanú priebežne, takéto rozhodnutie, bez ohľadu na jeho obsah, zabezpečí plnú účinnosť jeho dôsledkov do budúcnosti. Ak by sa v spore vo veci samej rakúske orgány nerozhodli novelizovať existujúcu schému od 1. januára 2002, rozhodnutie Komisie týkajúce sa obdobia do 31. decembra 2001 by zrejme bolo účinné aj vo vzťahu k nasledujúcemu obdobiu – čo je vo svetle rozhodnutia z roku 2004 istým spôsobom ironická hypotéza.
54. Po druhé, posúdenie určitého druhu pomoci, a to i už neaktuálnej pomoci, zo strany Komisie pomôže členským štátom pri rozhodovaní o tom, či budúca plánovaná pomoc rovnakého druhu je povolená.
55. Po tretie, procesné dôsledky sa na základe rozhodnutia Komisie môžu zmeniť aj vo vzťahu k obdobiu predchádzajúcemu tomuto rozhodnutiu. V prípadoch, kde došlo k vykonaniu pomoci v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES, musia vnútroštátne súdy zo záveru o jej protiprávnosti vyvodiť primerané dôsledky tak, ako bolo uvedené vyššie. Aké majú byť tieto dôsledky, je otázka, ktorou sa budem podrobnejšie zaoberať nižšie.(27) Akékoľvek dostupné možnosti sa však v prípade, že to Komisia vo svojom konečnom rozhodnutí požaduje, budú obmedzovať na vymáhanie pomoci.(28)
56. Preto nie je dôvod domnievať sa, že rozhodnutie Komisie z roku 2002, ktoré konštatovalo zlučiteľnosť spornej pomoci so spoločným trhom, a preto nenariadilo jej vymáhanie, malo v spore vo veci samej vplyv na právomoci alebo povinnosti rakúskych súdov vyvodzujúcich primerané dôsledky zo skutočnosti, že pôvodná schéma bola ešte v čase pred týmto rozhodnutím vykonaná v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES.
Účinok rozhodnutia z roku 2004
57. Ďalšia otázka, ktorá bola v priebehu konania nastolená, sa týkala toho, či rozhodnutie Komisie z roku 2004 o nezlučiteľnosti novelizovanej schémy so spoločným trhom má nejaké dôsledky na platnosť jej rozhodnutia z roku 2002, podľa ktorého bola pôvodná schéma zlučiteľná so spoločným trhom, a to vzhľadom na to, že okolnosti, z ktorých vychádzala Komisia pri svojom druhom posúdení sa v oboch verziách tejto schémy od seba podstatným spôsobom neodlišovali.
58. Domnievam sa, že žiadne takéto dôsledky neexistujú.
59. Rozhodnutie z roku 2002 bolo prijaté na základe pravidiel Spoločenstva o štátnej pomoci na ochranu životného prostredia z roku 1994, zatiaľ čo rozhodnutie z roku 2004 vychádzalo z pravidiel z roku 2001.(29) Tieto neskoršie pravidlá boli prijaté najmä s cieľom zohľadniť stále častejšie a rôznorodejšie druhy pomoci v energetickom sektore, a to obzvlášť vo forme daňových úľav a výnimiek.(30) Obsah týchto dvoch pravidiel sa navzájom značne líši. Osobitne pokiaľ ide o časť týkajúcu sa operačnej pomoci, ktorá v pravidlách z roku 1994 pozostáva z troch odsekov zaberajúcich menej než pol strany úradného vestníka, zatiaľ čo identická časť pravidiel z roku 2001 siaha od bodu 42 po bod 67 v rozsahu približne tri a pol strany úradného vestníka. Kritériá, na ktorých založila Komisia svoje rozhodnutie o nezlučiteľnosti z roku 2004, v rámci pravidiel z roku 1994 z veľkej časti chýbajú. Za týchto okolností sa mi nezdá, že by hodnotenie uvedené v rozhodnutí z roku 2004 mohlo akokoľvek spochybňovať rozhodnutie z roku 2002.
60. To však neznamená, že závery uvedené v rozhodnutí z roku 2004 nemôžu byť relevantné pre posúdenie situácie existujúcej v rokoch 1996 až 2001 a nemá sa na ne prihliadať v prípade, že sa týkajú okolností, ktoré sa v rámci pôvodnej, ako aj novelizovanej schémy nemenili. Konkrétne sa domnievam, že záver o tom, že daná schéma bola selektívna z dôvodu uplatňovania hranice 0,35 % čistej hodnoty výroby, môže byť do istej miery relevantný.(31)
Primerané dôsledky
61. Právo Spoločenstva v zásade nepredpisuje primerané následné opatrenia, ktoré majú vnútroštátne súdy prijať – tie záležia na druhoch nápravného prostriedku dostupného vo vnútroštátnom práve.(32)
62. Primeraný postup môže závisieť od povahy danej pomoci – či je poskytovaná napríklad v podobe dotácie, alebo výnimky z daňovej povinnosti. Takisto môže čiastočne závisieť aj od obmedzení vyplývajúcich z vnútroštátneho procesného práva a od druhu nápravy, o ktorú sa v danom prípade usiluje. Navyše je pravdepodobné, že ak sa má dosiahnuť konzistentný výsledok, priznanie jedného druhu nápravy v jednom prípade povedie k vylúčeniu priznávania iných druhov nápravy v iných konaniach.
63. Nech sa však zvolí akýkoľvek postup, mal by byť pokiaľ je to len možné taký, aby smeroval k dosiahnutiu cieľa odstránenia protiprávne poskytnutej pomoci, alebo aspoň jej dôsledkov, ako aj zabezpečenia účinnosti článku 88 ods. 3 ES a ochrany práv dotknutých tretích strán.
64. Zrejmou možnosťou tak v prípade selektívneho vrátenia spotrebných daní z energií obdobného tomu, ktorý je predmetom tohto sporu, môže byť zrušenie celého opatrenia alebo série opatrení zavádzajúcich toto vrátenie spotrebných daní z energií, čo by zrejme zahrňovalo spätné vrátenie takýchto už poskytnutých vrátení spotrebných daní z energií, a teda vymáhanie pomoci.
65. V tomto ohľade nesúhlasím s názorom Komisie, podľa ktorého sa po rozhodnutí z roku 2002 pomoc ďalej nemala vymáhať. Ako som už uviedol vyššie, toto stanovisko je v rozpore s judikatúrou týkajúcou sa účinnosti článku 88 ods. 3 ES, a to osobitne s rozsudkom Van Calster.(33)
66. Ďalšou možnosťou by mohlo byť priznanie náhrady škody tým subjektom, ktoré nemali podľa prijatých pravidiel nárok na vrátenie.
67. Sledované nápravné opatrenie v spore vo veci samej spočíva v zrušení ustanovení, ktoré viedli k selektívnosti vrátenia spotrebných daní z energií, čím by sa aj pre ostatné hospodárske subjekty otvorila možnosť žiadať vrátenie spotrebných daní z energií.
68. Zdôvodnenie takéhoto postupu zjavne spočíva v úvahe, potvrdenej v rozsudku Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, podľa ktorej vrátenie spotrebných daní z energií nepredstavuje štátnu pomoc v prípade, ak sa vzťahuje na všetky podniky na danom území štátu. Odstránením podmienky selektívnosti a sprístupnením možnosti vrátenia spotrebných daní z energií všetkým podnikom sledujú rakúske súdy zámer odstránenia pomoci.
69. Voči takémuto postupu však možno uplatniť dva druhy námietok.
70. Po prvé, zdá sa, že rakúske súdy mali v úmysle vyhlásiť za neplatnú len tú časť právnej úpravy, ktorá priznáva nárok na vrátenie spotrebných daní z energií len výrobným podnikom, hoci aj iné ustanovenie vedie z iných dôvodov k selektívnosti tohto vrátenia: hranica 0,35 % čistej hodnoty výroby.
71. Skutočnosť, že súdy nemali v úmysle vyhlásiť za neplatné aj toto druhé ustanovenie, však môže jednoducho vyplývať z toho, že takéto návrhy im neboli predložené na rozhodnutie. Rovnako je zrejme v tejto súvislosti relevantné, že hranica 0,35 % nebola predmetom posudzovania Súdneho dvora v rozsudku Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke ani Komisie v rozhodnutí z roku 2002.
72. Napriek tomu sa však zdá byť pravdepodobné, že pôvodná schéma bola z tohto hľadiska rovnako selektívna. Argumentácia Komisie uvedená v jej rozhodnutí z roku 2004, pokiaľ ide o selektívny charakter hranice 0.35 % obsiahnutej v novelizovanej schéme, je dostatočne presvedčivá a v tomto rozhodnutí, resp. v súvisiacom spise sa nenachádza nič také, čo by naznačovalo, že rozdiely medzi pôvodnou a novelizovanou schémou sú také, že na základe tohto dôvodu vedú len k selektívnosti novelizovanej schémy.
73. Preto ako uvádza Komisia, priznanie práva na vrátenie len podnikom poskytujúcim služby (popri výrobných podnikoch) nevylúčených z okruhu oprávnených subjektov na základe uplatnenia hranice 0,35 % by len jednoducho rozšírilo tento okruh príjemcov pomoci. Nezbavovalo by však túto pomoc jej charakteru ako takého, keďže kritérium selektívnosti by aj naďalej zostalo zachované.
74. Vnútroštátne súdy musia preto pri rozhodovaní o priznávaní nápravných opatrení venovať pozornosť tomu, aby tieto opatrenia naozaj viedli k odstráneniu účinkov pomoci priznanej v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES(34) a aby túto pomoc len jednoducho nerozširovali na širší, avšak stále obmedzený okruh príjemcov.
75. Po druhé, možno vzniesť námietku všeobecnejšieho charakteru. Komisia sa odvoláva na výrok Súdneho dvora v rozsudku Banks(35), v zmysle ktorého nemožnosť vymáhania pomoci priznanej vo forme výnimky z daňovej povinnosti nemôže viesť k spätnému oslobodeniu ostatných subjektov od tejto dane: „Osoby podliehajúce daňovej povinnosti sa nemôžu odvolávať na argument, že výnimka priznaná iným subjektom predstavuje štátnu pomoc, s cieľom vyhnutia sa platbe tejto dane.“ Komisia na podporu svojho stanoviska takisto cituje rozsudky EKW, Idéal Tourisme, a Sea-Land Service(36) a vyvodzuje, že umožnenie nárokovateľnosti vrátenia spotrebných daní z energií pre všetky podniky zrejme nebude v rámci práva Spoločenstva najvhodnejšie riešenie.
76. Z viacerých dôvodov sa mi naozaj zdá byť spochybniteľné, či zásada vyžadujúca od vnútroštátnych súdov zabezpečenie vymáhania neoznámenej pomoci bez ohľadu na jej dodatočné schválenie môže odôvodňovať možnosť iných podnikov požadovať výhody vyplývajúce z tej istej pomoci.
77. Po prvé, posledná veta článku 88 ods. 3 ES stanovuje povinnosť v zásade negatívneho charakteru alebo prikazujúcu zdržať sa určitého konania. Jej cieľom je zabezpečiť, aby až do rozhodnutia Komisie o jej zlučiteľnosti so spoločným trhom pomoc nebola poskytnutá, a nie požadovať od vnútroštátnych orgánov a súdov odstránenie tých znakov daného opatrenia, ktoré podľa ich názoru vedú k jeho klasifikácii ako štátnej pomoci.
78. Po druhé, právomoci zverené Komisii v prípade protiprávnej (t. j. neoznámenej) pomoci sa v zmysle článku 14 nariadenia č. 659/1999 obmedzujú na požadovanie vymáhania tejto pomoci. Možnosť požadovať, aby členský štát takúto pomoc v zmysle článku 88 ods. 2 ES upravil, je preto v takýchto prípadoch uvedeným nariadením explicitne vylúčená a možno ju považovať za implicitne vylúčenú už na základe štruktúry článku 88 ES. Bolo by zvláštne, ak by právomoci vnútroštátnych súdov vyplývajúce v zásade z preventívneho charakteru článku 88 ods. 3 ES mali byť širšie ako právomoci zverené Komisii vo fáze nasledujúcej po hmotnoprávnom posúdení.
79. Po tretie, cieľom článkov 87 ES a 88 ES je zabrániť narušeniu hospodárskej súťaže ovplyvňujúcemu obchod medzi členskými štátmi. Rozšírenie okruhu oprávnených subjektov na všetky podniky v danom členskom štáte takéto narušenie neodstraňuje, ale naopak rozširuje jeho rozsah.
80. Po štvrté, aj v prípade, že by takéto rozšírenie bolo inak zdôvodniteľné, jeho uskutočnenie prostredníctvom súdneho rozhodnutia sa nezdá byť najvhodnejším spôsobom na jeho efektívne dosiahnutie. Ľahko sa môže stať, že nie všetci možní „príjemcovia z rozšíreného okruhu“ dosiahnu, alebo sa vôbec budú usilovať o dosiahnutie súdnej alebo úradnej nápravy, alebo budú dotknutí opatrením, ktoré bude v tejto súvislosti prijaté. A naozaj, ako bude zreteľné z ďalej uvádzanej diskusie(37), môže byť zložité rozhodnúť o tom, kto má byť aktívne legitimovaný na uplatňovanie tohto nároku. V prípade, že by sa uvažovalo o možnosti takéhoto rozšírenia, potom by vhodnejším spôsobom jeho uskutočnenia bola skôr legislatívna úprava než súdne rozhodnutie.
81. Po piate, charakteristickým znakom oznamovacej povinnosti a povinnosti zdržať sa uskutočňovania ďalších úkonov uvedených v článku 88 ods. 3 ES v spojitosti s povinnosťou vymáhania pomoci podľa článku 14 nariadenia č. 659/1999 je, že hrozba takéhoto vymáhania motivuje podniky – príjemcov preveriť si, či pomoc, ktorú obdržali, bola oznámená Komisii. Ak by maximum toho, čoho sa títo príjemcovia môžu obávať, spočívalo v tom, že ostatní súťažitelia vo svojich členských štátoch môžu takisto profitovať z takejto pomoci, potom by táto motivácia a spolu s ňou celý systém monitorovania pomoci, boli oslabené.
82. Po šieste, hoci sa z tohto dôvodu uloženie povinnosti vymáhania neoznámenej pomoci môže javiť ako vhodné aj po tom, ako bolo rozhodnuté, že pomoc ako taká je zlučiteľná, ťažko možno rozumieť účelu, ktorý by sa takýmto rozšírením pomoci, či už za týchto okolností, alebo do prijatia rozhodnutia o zlučiteľnosti, sledoval.
83. A napokon, hoci ide o myšlienku na trochu inej úrovni, praktická úvaha aplikovateľná na spor vo veci samej môže byť tá, že rozšírenie možnosti uplatňovania vrátenia spotrebných daní z energií na všetky rakúske podniky by pravdepodobne malo značný dopad na systém spotrebných daní z energií a pravdepodobne aj na verejné financie, takže z tohto dôvodu by zrejme boli vhodnejšie iné prostriedky nápravy.
84. Pripúšťam, že možno nájsť aj iné argumenty proti obmedzovaniu úlohy vnútroštátnych súdov na nariaďovanie vymáhania pomoci priznanej v spore vo veci samej namiesto toho, aby iným podnikom bolo takisto umožnené požadovať toto vrátenie.
85. Po prvé, z vyjadrení Súdneho dvora o úlohe vnútroštátnych súdov v prípade porušenia článku 88 ods. 3 ES sa možno domnievať, že prostriedky nápravy, ktoré sa v takých prípadoch majú priznať, sú stanovené vnútroštátnym právom; výrok Súdneho dvora o tom, že takéto súdy musia prijať „všetky vhodné opatrenia“, možno vnímať tak, že naznačuje, že takéto opatrenia nemožno obmedzovať na jeden druh. Takéto opatrenie však musí byť primerané; pričom z už uvádzaných dôvodov sa rozšírenie možnosti vrátenia spotrebných daní z energií nejaví byť vhodným prostriedkom nápravy v zmysle článku 88 ods. 3 ES.
86. Po druhé, za určitých okolností – napríklad v prípade, že sa pomoc v skutočnosti nedá vymáhať späť – možno za najvhodnejšie opatrenie považovať priznanie náhrady škody v prospech súťažiteľa negatívne postihnutého poskytnutou pomocou, pričom však z ekonomického hľadiska môže byť vcelku zložité rozlišovať medzi takouto náhradou škody a rozšírením okruhu subjektov oprávnených na príjem pomoci. Takýto ekonomický rozdiel tam však existuje, keďže je nepravdepodobné, že výška kompenzácie potrebná na náhradu vzniknutej škody sa bude rovnať výške nevrátenej dane a zároveň sú oba prostriedky nápravy výrazne odlišné, pokiaľ ide o ich právnu povahu – priznanie náhrady škody nemá nijakú súvislosť s priamym účinkom článku 88 ods. 3 ES.
87. Po tretie, v spore vo veci samej možno rozsudok Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke považovať za rozhodnutie schvaľujúce – hoci len implicitne – postup, ktorý stanovil Verfassungsgerichtshof a ktorého si bol Súdny dvor v plnej miere vedomý. V každom prípade sa zdá, že to je záver, ku ktorému dospeli a na základe ktorého konali nielen odvolatelia v konaní vo veci samej (a nepochybne aj iní nachádzajúci sa v obdobnej situácii), ale aj Verfassungsgerichtshof a Verwaltungsgerichtshof. Napriek tomu však ťažko z tejto skutočnosti odvodzovať nejaký záver vzhľadom na to, že tento problém nebol v rozsudku Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke ani len nastolený.
88. Na základe uvedeného sa domnievam, že dôvody pre vylúčenie možnosti rozširovania okruhu príjemcov neoznámenej štátnej pomoci prostredníctvom súdneho rozhodnutia sú oveľa presvedčivejšie ako dôvody svedčiace v prospech takéhoto rozšírenia. Takéto rozšírenie sa zdá byť v rozpore so systematikou pravidiel Spoločenstva o štátnej pomoci, a to osobitne s ich základnými cieľmi spočívajúcimi v zabezpečení toho, aby pomoc nebola poskytnutá predtým, ako sa rozhodne o jej zlučiteľnosti so spoločným trhom a aby nebola poskytnutá vôbec v prípade, že by mohla viesť k narušeniu hospodárskej súťaže v obchode medzi členskými štátmi.
89. V tomto štádiu preto dospievam k názoru, že pokiaľ ide o obdobie platnosti pôvodnej schémy, rakúske súdy majú aj naďalej povinnosť priznávať v adekvátnych prípadoch také prostriedky nápravy, ktoré sú spôsobilé viesť k odňatiu pomoci vykonanej v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES, alebo aspoň k odstráneniu jej dôsledkov; a že rozsah povinností, ktoré súdy v tomto smere majú a ani rozsah prostriedkov nápravy, ktoré môžu priznať, nie sú nijako dotknuté rozhodnutím Komisie z roku 2002, resp. z roku 2004. Tieto prostriedky nápravy však nezahŕňajú možnosť priznať podnikom vylúčeným z pôvodnej schémy nárok na vrátenie spotrebných daní z energií.
90. Ak by však na druhej strane Súdny dvor považoval takýto prostriedok nápravy za prípustný, musel by byť dostupný všetkým podnikateľským subjektom a nielen tým, ktoré spĺňajú podmienku 0,35 % hranice. Navyše by vnútroštátne súdy pri prijímaní svojho rozhodnutia mali vziať do úvahy značné hospodárske dôsledky, ktoré z ich konania veľmi pravdepodobne vyplynú.
Individuálna aktívna legitimácia na uplatňovanie nároku na vrátenie spotrebných daní z energií
91. V každom prípade však zostáva posúdiť, ktoré subjekty by mohli byť oprávnené na začatie konania s cieľom ochrany svojich práv.
92. Rakúska vláda a Komisia uvádzajú, že vrátenia spotrebných daní z energií priznané výrobným podnikom sa nedotýkajú ani odvolateľov v konaní vo veci samej, ani iných subjektov v obdobnom postavení a žiadne z práv priznaných právom Spoločenstva neboli porušené. Ako podniky poskytujúce služby neboli v postavení súťažiteľov s výrobnými podnikmi, ktoré získali oprávnenie na vrátenie spotrebných daní z energií; neboli povinní platiť akékoľvek dane alebo príspevky vyberané na účely financovania týchto vrátení;(38) spotrebná daň z energií, ktorú boli povinní uhradiť, sama osebe nebola v rozpore s právom Spoločenstva.
93. V tejto súvislosti platí, že rozhodnutie o aktívnej legitimácii určitého subjektu ako aj o právnom záujme na začatí konania je vecou vnútroštátneho práva; právo Spoločenstva iba vyžaduje, aby vnútroštátna právna úprava neobmedzovala právo na účinnú právnu ochranu.(39)
94. Otázka aktívnej legitimácie je preto, osobitne v prípade, že vyplýva z postavenia súťažiteľa, vecou rozhodnutia vnútroštátneho súdu posudzujúceho túto problematiku individuálne prípad od prípadu.
95. Vôbec sa mi však nezdá byť zrejmé, tak ako to tvrdia Rakúsko a Komisia, že podniky vylúčené zo zvýhodnenia vyplývajúceho z možnosti vrátenia spotrebných daní z energií nemôžu byť súťažiteľmi s podnikmi, ktoré si takéto zvýhodnenie môžu uplatniť.
96. V pôvodnej schéme spočívalo kritérium rozlišujúce výrobné podniky od podnikov poskytujúcich služby v činnosti pozostávajúcej primárne z výroby hmotného majetku. Preto môžu byť dva podniky, ktoré vyrábajú rovnaký hmotný majetok a poskytujú rovnaké služby, vzájomnými súťažiteľmi v celom rozsahu ich činnosti a napriek tomu získajú vrátenie spotrebných daní z energií v závislosti od ich primárnej činnosti. Iné prípady čiastočnej vzájomnej súťaže budú podstatne častejšie a jej narušenie nastane aj v prípade, že oprávnenie na vrátenie spotrebných daní z energií nezávisí od vykonávania činnosti v odvetví, v rámci ktorého sú podniky vzájomnými súťažiteľmi. V každom prípade však môžu existovať odvetvia, v rámci ktorých predstavujú určité služby náhradu za určitý hmotný majetok, a teda sa nachádzajú vo vzájomnej súťaži. Pritom je zrejmé, že podniky vylúčené na základe uplatňovania 0,35 % hranice budú pravdepodobne v pozícii súťažiteľov s tými, ktorí nie sú takto vylúčení. Navyše v rozsahu, v ktorom budú niektoré zvýhodnené podniky súťažiteľmi (aj keď i čiastočnými) s niektorými nezvýhodnenými podnikmi, tieto nezvýhodnené podniky budú ďalej súťažiteľmi (aj keď i čiastočnými) s inými nezvýhodnenými podnikmi, čo povedie k „reťazovej reakcii“ zasahujúcej všetky hospodárske subjekty.
97. Ak teda možno dospieť k záveru, že v dôsledku vykonania pomoci v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES došlo k znevýhodneniu určitého podniku v porovnaní s iným podnikom – k čomu dôjde vždy v prípade, že jeden profitoval z možnosti vrátenia spotrebných daní z energií a druhý nie – a obaja sa nachádzajú vo vzájomnej súťaži – teda situácii, ktorá pravdepodobne v dôsledku už spomínanej reťazovej reakcie bude mať všeobecný charakter, potom sa mi zdá, že znevýhodnený podnik musí požívať práva vyplývajúce z práva Spoločenstva, ktoré sú vnútroštátne súdy povinné chrániť.
98. V prípade, že z týchto úvah vyplýva, že všetky podniky so sídlom na území daného členského štátu sú aktívne legitimované namietať zamietavé rozhodnutia nepriznávajúce im možnosť vrátenia spotrebných daní z energií, je takýto záver v súlade s podmienkou vyjadrenou vyššie, podľa ktorej by súdy prostredníctvom obmedzeného rozširovania možnosti uplatňovať vrátenie spotrebných daní z energií, nemali rozširovať okruh príjemcov namiesto toho, aby odstraňovali dopady tejto pomoci.
99. Význam takéhoto záveru však závisí od toho, či sa zrušenie ustanovení obmedzujúcich okruh subjektov oprávnených na vrátenie spotrebných daní z energií bude považovať za prípustný prostriedok nápravy a ja som sa vyjadril v tom smere, že nejde o takýto prostriedok.
Časové obmedzenia
100. Verwaltungsgerichtshof vo svojej druhej otázke nastoľuje problematiku týkajúcu sa toho, či by sa žiadosť o vrátenie spotrebných daní z energií podaná podnikom vylúčeným z pôvodnej schémy mala posudzovať odlišne v závislosti od toho, či bola podaná pred rozhodnutím z roku 2002 alebo po ňom.
101. Táto otázka vyvstáva len v prípade, že z článku 88 ods. 3 ES vyplýva, že vrátenie spotrebných daní z energií sa musí priznať aj subjektom vylúčeným z pôvodnej schémy.
102. V každom prípade som však už objasnil, že podľa môjho názoru rozhodnutie z roku 2002 nemá žiaden vplyv na právomoci a povinnosti vnútroštátnych súdov, a teda ani na situáciu individuálnych subjektov uplatňujúcich si svoje nároky, pokiaľ ide o nároky týkajúce sa obdobia, v rámci ktorého táto pomoc nebola oznámená alebo s konečnou platnosťou schválená, a počas ktorého teda rakúske orgány neboli oprávnené ju vykonať.
103. Otázka časového ohraničenia možnosti podania návrhu na začatie konania – nech už by jeho povaha bola akákoľvek – však môže napriek tomu vzniknúť, osobitne vzhľadom na to, že od zavedenia spotrebných daní z energií a systému vracania spotrebných daní z energií uplynulo v súčasnosti už takmer desať rokov.
104. Možno poznamenať, že neistota existujúca v súvislosti s touto schémou ako aj v súvislosti s právami, ktorých sa bolo možné v súvislosti s ňou domáhať, bola rozsudkom Súdneho dvora vo veci Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, ako aj následnými rozsudkami Verfassungsgerichtshof z decembra 2001 odstránená, neskôr však v dôsledku rozhodnutia Komisie z roku 2002 a druhého kola zamietavých rozhodnutí rakúskych daňových orgánov odmietajúcich priznať vrátenia spotrebných daní z energií vyvstala znovu.
105. Navyše o selektívnej povahe 0,35 % hranice, o ktorej sa bolo možné domnievať, že ju Súdny dvor v rozsudku Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke odmietol,(40) Komisia až do svojho rozhodnutia z roku 2004 nerozhodla.
106. Práva mnohých žiadateľov, resp. potenciálnych žiadateľov tak až do doby, pokiaľ Súdny dvor v tomto prípade rozhodne a Verwaltungsgerichtshof vynesie rozsudok vo veci samej, nebudú jasné.
107. Za týchto okolností by možno bolo vhodné zvážiť, či by niektorý, alebo viaceré z práve uvádzaných udalostí nemali byť dôvodom na opätovné začatie plynutia lehôt stanovených pre podanie návrhov na začatie konania. A skutočne sa z toho, čo bolo na ústnom pojednávaní prezentované právnym zástupcom TAL a Planai, zdá, že následne po vynesení rozsudkov Verfassungsgerichtshof v roku 2001 rakúske orgány predĺžili lehotu na podanie žiadosti o vrátenie spotrebných daní z energií.
108. Rozhodnutie o tejto otázke je vecou vnútroštátnych súdov v súlade s vnútroštátnym právom. Pritom však musia pamätať na to, že vnútroštátne pravidlá nemôžu mať za následok praktické znemožnenie alebo neprimerané sťaženie možnosti uplatňovania práv vyplývajúcich z práva Spoločenstva a takisto tieto pravidlá nemôžu byť menej priaznivé než pravidlá týkajúce sa obdobných nárokov vyplývajúcich z vnútroštátneho práva.
Návrh
109. Vo svetle uvedených úvah sa domnievam, že Súdny dvor by mal na otázky položené Verwaltungsgerichtshof odpovedať takto:
V prípade, že je vnútroštátne opatrenie upravujúce vrátenie spotrebných daní z energií selektívne z dôvodu, že z neho majú prospech iba určité podniky, a preto musí byť v zmysle článku 87 ES klasifikované ako pomoc a zároveň takéto opatrenie v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES nebolo pred jeho nadobudnutím účinnosti oznámené Komisii, sú vnútroštátne súdy povinné priznať také prostriedky nápravy, ktoré odstránia protiprávne poskytnutú pomoc, alebo aspoň jej účinky a poskytnú ochranu právam dotknutých tretích strán.
Rozsah ich povinností v tomto ohľade ani rozsah prostriedkov nápravy, ktoré môžu priznať, nie sú, pokiaľ ide o obdobie, počas ktorého bola pomoc protiprávne vykonaná v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES, dotknuté neskorším rozhodnutím Komisie o zlučiteľnosti tejto pomoci so spoločným trhom.
Takýto rozsah prostriedkov nápravy však nezahŕňa možnosť priznať podnikom vylúčeným z pôvodnej schémy nárok na vrátenie spotrebných daní z energií.
1 – Jazyk prednesu: angličtina.
2 – Rozsudok z 8. novembra 2001, Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, C‑143/99, Zb. s. I‑8365.
3 – Články 87 ES a 88 ES boli pred vstupom Amsterdamskej zmluvy do platnosti 1. mája 1999, čiže počas väčšej časti pre tento prípad relevantného obdobia, označené ako články 92 a 93 Zmluvy ES. V rámci celého textu však budem používať nové číslovanie; hoci došlo k určitým zmenám, keď bol článok 92 prečíslovaný na článok 87 ES, žiaden podstatný rozdiel na účely tohto prípadu medzi oboma verziami neexistuje.
4 – Rovnako ako článok 93 ods. 3 Zmluvy ES zahŕňa takisto iné druhy pomoci, ktoré však pre tento prípade nie sú relevantné.
5 – Z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339).
6 – O niečo podrobnejší výklad pozri v rozsudku Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, v bodoch 3 až 8 rozsudku a v bodoch 2 až 7 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Mischo.
7 – Rozsudok Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, už citovaný v poznámke pod čiarou 2.
8 – K(2002) 1890 v konečnom znení; Štátna pomoc NN 165/2001 – Rakúsko.
9 – Domnienka Komisie, podľa ktorej sa vzťahovala na výrobcov v primárnych odvetviach poľnohospodárstva, lesníctva a rybolovu, sa nezdá byť celkom v súlade s používaním spojenia „výroba hmotného majetku“ v rozsudku Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke („fabrication de biens corporels“ vo francúzštine; namiesto „Herstellung von körperlichen Gütern“ používaného v rakúskej právnej úprave), nemá však nijaký vplyv na skutočnosť, že podniky poskytujúce služby boli vylúčené.
10 – Ú. v. ES C 72, 1994, s. 3.
11 – Konkrétne časťou označenou ako „Operačná pomoc“.
12 – Bundesgetsetz Nr 158/2002, BGBl. I 1643.
13 – Na vysvetlenie vnútroštátnej procesnej situácie pozri rozsudok Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 15.
14 – Rozhodnutie Komisie z 9. marca 2004 o úprave pomoci uplatnenej v Rakúsku v súvislosti s náhradou dane za energie na zemný plyn a elektrinu v rokoch 2002 a 2003 [oznámené pod číslom dokumentu K(2004) 325] (Ú. v. EÚ L 190, 2005, s. 13).
15 – Body 45 až 55 rozhodnutia, osobitne body 46 a 53.
16 – Ú. v. ES C 37, 2001, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 76.
17 – V časti pravidiel „pre každú operatívnu pomoc na podporu… úsporu energie“.
18 – V časti pravidiel „pre operatívnu pomoc vo forme daňovej úľavy alebo oslobodenia od dane“.
19 – Body 56 až 59 rozhodnutia, osobitne body 57 a 58.
20 – Bod 66 rozhodnutia.
21 – V bodoch 26 a 27, citujúc rozsudok z 21. novembra 1991, Fédération Nationale du Commerce Extérieur des Produits Alimentaires a Syndicat National des Négociants et Transformateurs de Saumon (ďalej len „FNCE“), C‑354/90, Zb. s. I‑5505, bod 12.
22 – Rozsudok z 13. januára 2005, C‑174/02, Zb. s. I‑85, bod 17.
23 – Rozsudok Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 25.
24 – Pozri napríklad rozsudky zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, nazývaný „Boussac“, C‑301/87, Zb. s. I‑307, body 21 až 23, a FNCE, už citovaný v poznámke pod čiarou 21, body 13 a 14.
25 – Rozsudky FNCE, už citovaný v poznámke pod čiarou 21, bod 16, a z 21. októbra 2003, Van Calster a i., C‑261/01 a C‑262/01, Zb. s. I‑12249, bod 63.
26 – Rozsudok z 9. septembra 1999, RJB Mining/Komisia, T‑110/98, Zb. s. II‑2585, bod 78.
27 – V bode 61 a nasl.
28 – Samozrejme bez toho, aby tým boli dotknuté možné predbežné opatrenia brániace uhradeniu ešte nevykonanej pomoci, čo je ale odlišná situácia.
29 – Pravidlá z roku 2001 boli účinné už v čase prijatia rozhodnutia z roku 2002, avšak v zmysle bodu 82 týchto pravidiel sa nevzťahovali na neoznámenú pomoc priznanú ešte pred zverejnením týchto pravidiel.
30 – Pozri bod 2 pravidiel z roku 2001, už citovaného v poznámke pod čiarou 16.
31 – Pozri bod 69 a nasl.
32 – Pozri napríklad rozsudok z 11. decembra 1973, Lorenz, 120/73, Zb. s. 1471, bod 4 (a v troch nasledujúcich veciach rozhodnutých Súdnym dvorom v ten istý deň).
33 – Bod 46 a nasl.
34 – Pamätajúc na to, že tento prípad sa týka len pomoci priznanej do konca roku 2001 a nie oznámenej pomoci riešenej v rozhodnutí z roku 2004.
35 – Rozsudok z 20. septembra 2001, C‑390/98, Zb. s. I‑6117, bod 80.
36 – Rozsudky z 9. marca 2000, EKW a Wein & Co., C‑437/97, Zb. s. I‑1157, body 51 až 53; z 13. júla 2000, Idéal Tourisme, C‑36/99, Zb. s. I‑6049, body 26 až 29 (obe veci citované aj v rozsudku Banks), a z 13. júna 2002, Sea-Land Service a Nedlloyd Lijnen, C‑430/99 a C‑431/99, Zb. s. I‑5235, body 45 až 48 (ktorý sa samotný odvoláva na rozsudok Banks).
37 – Pozri bod 91 a nasl.
38 – Pozri rozsudok Van Calster a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 25, bod 54.
39 – Rozsudky z 11. júla 1991, Verholen a i., C‑87/90 až C‑89/90, Zb. s. I‑3757, bod 24; z 11. septembra 2003, Safalero, C‑13/01, Zb. s. I‑8679, bod 50, a Streekgewest, už citovaný v poznámke pod čiarou 22, bod 18.
40 – Pozri bod 30 vyššie.