NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 8. decembra 2005 ¹(1)

Vec C‑113/04 P

Technische Unie BV

proti

Komisii Európskych spoločenstiev,

ďalší účastníci konania:

CEF City Electrical Factors BV,

CEF Holdings Ltd,

Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied

„Odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupňa – Právo hospodárskej súťaže – Článok 81 ods. 1 ES – Trh s elektrotechnikou v Holandsku – Združenie veľkoobchodných podnikov – Kolektívna dohoda o výhradnom obchodovaní a dohody o cenách a zľavách – Neprimeraná dĺžka konania“

I –    Úvod

1.        Táto vec vychádza z protimonopolného konania, ktoré začala Komisia vo veci veľkoobchodného trhu s elektrotechnikou v Holandsku. V uvedenom konaní, ktorého dĺžka od prvého vyšetrovania až po rozhodnutie Komisie presiahla osem rokov, uložila Komisia Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied (ďalej len „FEG“), ako aj Technische Unie BV (ďalej len „TU“), ktorá je jedným z členov tohto združenia, pokuty za porušenie článku 81 ods. 1 ES.

2.        Toto rozhodnutie Komisie z 26. októbra 1999(2) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Súd prvého stupňa rozsudkom zo 16. decembra 2003 v spojených veciach T‑5/00 a T‑6/00(3) v celom rozsahu potvrdil (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

3.        TU podala na Súdny dvor proti tomuto prvostupňovému rozsudku(4) odvolanie. Okrem viacerých odvolacích dôvodov, ktorými TU v podstate namieta nedostatok odôvodnenia a porušenie článku 81 ES, vytýka Súdu prvého stupňa najmä, že nevyvodil nevyhnutné dôsledky z neprimeranej dĺžky konania pred Komisiou.

II – Právny rámec

4.        Článok 81 ES zakazuje „všetky dohody medzi podnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu…“.

5.        Komisia môže takéto správanie potrestať uložením pokuty podnikom, ktoré boli účastníkmi týchto dohôd. V tejto súvislosti článok 15 ods. 2 nariadenia Rady č. 17(5) (ďalej len „nariadenie č. 17“) stanovuje:

„Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty od 1 000 do 1 000 000 účtovných jednotiek alebo viac, ale nepresahujúcej 10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia, ak buď úmyselne, alebo z nedbalosti:

a) porušili článok [81 ods. 1 ES]...

…

Pri stanovení pokuty sa bude posudzovať jednak závažnosť porušenia a tiež jeho trvanie.“

III – Skutkový stav a konanie

A –    Skutkový stav a konanie pred Komisiou

6.        Otázka práva hospodárskej súťaže, z ktorej vychádza tento spor sa týka holandského veľkoobchodného trhu s elektrotechnikou, ako napríklad drôtov a káblov a tiež trubiek z polyvinylchloridu (PVC). Zo zistení Komisie vyplýva, že na tomto trhu existoval tzv. kolektívny režim výlučného obchodovania, na ktorom sa združenie podnikov FEG dohodlo okrem iného so združením podnikov NAVEG(6) v podobe tzv. „gentlemen’s agreement“, a že jeho cieľom bolo zabrániť dodávkam podnikom nepatriacim do FEG. Okrem iného sa zistilo, že FEG obmedzilo možnosť svojich členov slobodne a nezávisle si určovať svoje predajné ceny.

7.        V bodoch 3 až 5 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa zhrňuje skutkové okolnosti tejto veci takto:

„3      Spoločnosť CEF Holdings Ltd (ďalej len ,CEF UK‘), veľkoobchodník s elektrotechnickým materiálom, usadená v Spojenom kráľovstve sa rozhodla pôsobiť na holandskom trhu, kde si na ten účel založila v máji 1989 dcérsku spoločnosť CEF City Electrical Factors BV (ďalej len ,CEF BV‘). Keďže sa CEF BV a CEF UK domnievali, že majú problémy so zásobovaním v Holandsku, 18. marca 1991 predložili Komisii Európskych spoločenstiev sťažnosť, ktorá bola do registra zapísaná nasledujúci deň.

4      Táto sťažnosť sa vzťahovala na tri združenia podnikov pôsobiacich na trhu s elektrotechnikou, ako aj na ich členov. Okrem FEG išlo o Nederlandse Vereniging van Alleenvertegenwoordigers op Elektrotechnisch Gebied (ďalej len ,NAVEG‘) a o Unie van de Elektrotechnische Ondernemers (ďalej len ,UNETO‘).

5      CEF sa domnievala, že tieto združenia a ich členovia uzavreli kolektívne dohody o vzájomnom výlučnom obchodovaní na všetkých úrovniach distribučných kanálov elektrotechnického materiálu v Holandsku. V dôsledku toho sa vstup veľkoobchodníka s elektrotechnickým materiálom, ktorý nebol členom FEG, na holandsky trh stal takmer nemožným. Výrobcovia a ich obchodní zástupcovia alebo dovozcovia dodávali elektrotechnický materiál len členom FEG a elektroinštalatéri sa mohli zásobovať len u nich. Listom z 22. októbra 1991 CEF rozšírila rozsah svojej sťažnosti s cieľom zrušenia dohôd o cenách a znížení cien uzavretých medzi FEG a jej členmi, ako aj dohôd, ktorých cieľom bolo zabrániť CEF zúčastniť sa na určitých projektoch. Od januára 1992 CEF namietala tiež vertikálne dohody o cenách medzi určitými výrobcami elektrotechnického materiálu a veľkoobchodníkmi, ktorí sú členmi FEG.“

8.        Okrem toho v bodoch 6 až 14 napadnutého rozsudku sa vo vzťahu k vykonávaniu vyšetrovania a ku konaniu pred Komisiou uvádza toto:

„6      [Komisia v období od júna do augusta 1991 poslala FEG okrem iného rôzne žiadosti o informácie na základe článku 11 nariadenia č. 17].

7      Dňa 16. septembra 1991 zaslala Komisia FEG upovedomenie týkajúce sa najmä tlaku, vyvíjaného na mnohých dodávateľov elektrotechnického materiálu, aby nezásobovali CEF, dohôd o cenách a znížení cien uplatňovaných členmi FEG, ako aj úrovne obratu použitej ako kritérium na vstup do FEG.

8      Dňa 27. apríla 1993 Komisia vypočula niektorých dodávateľov elektrotechnického materiálu podľa článku 11 nariadenia č. 17.

9      Dňa 10. júna 1994 požiadala Komisia FEG o informácie podľa článku 11 nariadenia č. 17.

10      V dňoch 8. a 9. decembra 1994 vykonala Komisia podľa článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17 niektoré vyšetrovania u FEG a niektorých jej členov, medzi ktorými aj TU.

11      Dňa 3. júla 1996 oznámila Komisia svoje výhrady FEG a jej siedmim členom [medzi ktorými bola aj TU] (ďalej len „oznámenie o výhradách“). FEG a TU poslali v uvedenom poradí vyjadrenie k tomuto oznámeniu 13. decembra 1996 a 13. januára 1997.

12      FEG a TU poslali Komisii niekoľko žiadostí o nahliadnutie do spisu. Po tom, ako im boli 16. septembra 1997 doručené niektoré ďalšie dokumenty nachádzajúce sa v spise, obaja zaslali Komisii 10. októbra 1997 doplňujúce vyjadrenie k oznámeniu o výhradách.

13      Dňa 19. novembra 1997 sa konalo vypočutie za prítomnosti všetkých adresátov oznámenia o výhradách ako aj CEF.

14      Preto Komisia prijala 26. októbra 1999 napadnuté rozhodnutie…“

B –    Napadnuté rozhodnutie

9.        V napadnutom rozhodnutí Komisia v podstate zistila, že FEG dvomi konaniami porušilo článok 81 ods. 1 ES, na základe čoho mu uložila pokutu. Súčasne zistila, že TU sa aktívne zúčastnila na porušeniach FEG. Výňatok z výroku napadnutého rozhodnutia znie:

„Článok 1

FEG porušilo článok 81 ods. 1 [ES] tým, že na základe zmluvy uzavretej s NAVEG, ako aj na základe zosúladeného postupu s dodávateľmi nezastúpenými v NAVEG vytvorilo kolektívny režim výlučného obchodovania s cieľom zabrániť dodávkam podnikom nepatriacim do FEG.

Článok 2

FEG porušilo článok 81 ods. 1 [ES] tým, že priamo či nepriamo obmedzilo možnosť svojich členov slobodne a nezávisle si určovať svoje predajné ceny. S týmto cieľom prijalo záväzné rozhodnutie o pevných cenách a záväzné rozhodnutie o zverejňovaní cien, ktoré rozšírilo medzi svojimi členmi prostredníctvom odporúčaní týkajúcich sa hrubých a čistých cien a vytvorilo im fórum, ktoré im umožňovalo viesť diskusie o cenách a zľavách.

Článok 3

TU svojou aktívnou účasťou na porušeniach uvedených v článkoch 1 a 2 sporného rozhodnutia porušila článok 81 ods. 1 ES.

Článok 4

…

2.      TU je povinné bez zbytočného odkladu ukončiť protiprávne konanie uvedené v článku 3, ak tak už neurobila.

Článok 5

1.      Za porušenia uvedené v článkoch 1 a 2 bola FEG uložená pokuta vo výške 4,4 milióna eur.

2.      Za porušenia uvedené v článku 3 bola TU uložená pokuta vo výške 2,15 milióna eur.

…“

10.      Pokiaľ ide o výpočet pokuty, Komisia sa vzhľadom na pochybenia v správnom konaní, ktoré sama pripustila, ako aj vzhľadom na značnú dĺžku konania rozhodla znížiť výšku pokuty o 100 000 eur.(7)

C –    Konanie na Súde prvého stupňa

11.      Proti napadnutému rozhodnutiu podali FEG(8) aj TU(9) žalobu na Súd prvého stupňa, v ktorých obe navrhovali, aby Súd prvého stupňa:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie(10),

–        subsidiárne zrušil napadnuté rozhodnutie v časti, v ktorej určovalo výšku príslušných pokút,

–        ďalej subsidiárne znížil sumu uloženej pokuty a

–                 zaviazal Komisiu a vedľajších účastníkov, ktorí vstúpili do konania na podporu návrhov Komisie nahradiť trovy konania.

12.      Návrh na predbežné opatrenie, ktoré podalo FEG, bol zamietnutý.(11)

13.      Predseda prvej komory Súdu prvého stupňa rozhodol o povolení vstupu CEF BV a CEF UK (ďalej len spolu „CEF“) na podporu návrhov Komisie.(12)

14.      Po tom, ako boli veci T‑5/00 a T‑6/00 spojené na účely spoločného ústneho konania a rozsudku, vyhlásil Súd prvého stupňa 16. decembra 2003 napadnutý rozsudok, v ktorom

–        zamietol žaloby a

–        zaviazal každého žalobcu znášať vlastné trovy konania.

15.      Odvolaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 3. marca 2004 TU navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zrušil napadnutý rozsudok v spojených veciach T‑5/00 a T‑6/00 alebo aspoň vo veci T‑6/00, a s prihliadnutím na petit uvedený v druhej zarážke aby rozhodol o návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia, alebo subsidiárne zrušil tento rozsudok a vrátil vec na rozhodnutie Súdu prvého stupňa,

–        zrušil sporné rozhodnutie ako celok, alebo aspoň v časti, alebo sám v novom rozhodnutí rozhodol o podstatnom znížení pokuty, ktorá jej bola uložená a

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania, vrátane trov viažucich sa na konanie na Súde prvého stupňa.

16.      Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zamietol odvolanie ako celok ako neprípustné alebo prinajmenšom ako nedôvodné,

–        zaviazal odvolateľa na náhradu trov konania.

17.      Vedľajší účastníci konania CEF navrhujú, aby Súdny dvor:

–        zamietol odvolanie ako celok ako zjavne neprípustné alebo prinajmenšom ako nedôvodné a 

–        zaviazal odvolateľa na náhradu trov konania.

18.      Konanie vo veci sa uskutočnilo na Súdnom dvore najskôr v rámci písomnej časti a následne pokračovalo 22. septembra 2005 spoločne s vecou C‑105/04 P ústnou časťou konania.

IV – Druhý, tretí a štvrtý odvolací dôvod, ako aj prvá a tretia časť piateho odvolacieho dôvodu

19.      Druhým, tretím a štvrtým odvolacím dôvodom, ako aj prvou a treťou časťou piateho odvolacieho dôvodu TU namieta proti rôznym častiam napadnutého rozsudku, v ktorých Súd prvého stupňa jednotlivo analyzuje zistenia Komisie týkajúce sa porušení právnej úpravy v oblasti hospodárskej súťaže, ako aj dĺžku ich trvania.

20.      Skôr ako pristúpim k rozboru jednotlivých odvolacích dôvodov je vhodné pripomenúť hodnotiace kritérium, ktoré vyplýva z článku 225 ods. 1 ES a z článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, ktoré Súdny dvor vo svojej ustálenej judikatúre používa v konaniach o odvolaní(13): odvolanie sa obmedzuje na právne otázky. Súd prvého stupňa je preto výlučne príslušný na konštatovanie a posúdenie relevantného skutkového stavu, ako aj na posúdenie dôkazných prostriedkov. Posúdenie tohto skutkového stavu a dôkazných prostriedkov teda nezakladá, s výnimkou ich skreslenia, právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania.

21.      Okrem toho odvolanie, kde sa iba opakujú žalobné dôvody a tvrdenia už raz uvedené pred Súdom prvého stupňa a ktoré neobsahuje argumentáciu smerujúcu osobitne k odstráneniu právnych vád, ktoré má napadnutý rozsudok, túto požiadavku nespĺňa. Takéto odvolanie totiž v skutočnosti sleduje iba opakované posúdenie žaloby podanej na Súd prvého stupňa, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora.(14)

22.      Na základe toho je potrebné ďalej pristúpiť k preskúmaniu druhého, tretieho a štvrtého odvolacieho dôvodu, ako aj prvej a tretej časti piateho odvolacieho dôvodu.

A –    Druhý odvolací dôvod: nezohľadnenie dôkazov svedčiacich v prospech žalobcu pred doručením oznámenia o výhradách

23.      Svojím druhým odvolacím dôvodom TU zdôrazňuje, že Súd prvého stupňa odôvodnil svoj rozsudok nedostatočne a vnútorne odporujúcim si spôsobom, keďže neuznal ako dôkazy v prospech žalobcu dokumenty, ktoré boli vyhotovené po začatí vyšetrovania Komisie alebo po zaslaní jej upovedomenia, ale v každom prípade pred oznámením o výhradách.

24.      Tento odvolací dôvod, ktorý úzko súvisí s prvým, odkazuje najmä na body 196 a 208 napadnutého rozsudku. V týchto bodoch Súd prvého stupňa skúma dôkaznú hodnotu rôznych dokumentov vyhotovených tretími osobami a predložených Komisii, ktoré podľa názoru TU svedčia proti dôvodom uvedeným v súvislosti s kolektívnym režimom výlučného obchodovania. Súd prvého stupňa tu dospel k záveru, že dotknuté dokumenty nemajú vplyv na tvrdenie Komisie, podľa ktorej sa „gentlemen’s agreement“, existujúca medzi FEG a NAVEG, naozaj realizovala.(15)

25.      TU proti tomuto záveru namieta a tvrdí, že napadnutý rozsudok je vnútorne rozporný. Na jednej strane totiž Súd prvého stupňa neuznal ako dôkazy v prospech žalobcu dokumenty, ktoré boli vyhotovené po začatí vyšetrovania Komisie alebo po zaslaní jej upovedomenia. V rámci hodnotenia dôkazov sa teda TU považovala za obvinenú už od okamihu upovedomenia. Na druhej strane však Súd prvého stupňa nepovažuje TU za formálne obvinenú, pokiaľ ide o určenie počiatočného okamihu na účely uplatnenia zásady primeranej dĺžky konania. V tejto súvislosti považuje Súd prvého stupňa za rozhodujúce iba oznámenie o výhradách. Závery Súdu prvého stupňa týkajúce sa okamihu upovedomenia teda nie sú vo vnútornom súlade. Súd prvého stupňa pri hodnotení nepoužíva rovnaký meter.

26.      Posúdenie rozporu v odôvodnení rozsudku Súdu prvého stupňa je právnou otázkou, ktorej sa ako takej možno dovolávať v rámci konania o odvolaní.(16) Z tohto hľadiska je teda odvolanie TU prípustné.

27.      Na rozdiel od toho, čo, ako sa zdá, navrhuje TU, však nemá posúdenie dôkaznej hodnoty dokumentov nič spoločné s posúdením primeranosti dĺžky konania. V súlade s tým dve časti napadnutého rozsudku, v ktorých sa Súd prvého stupňa zaoberá dĺžkou konania a dôkaznou hodnotou sporných dokumentov, spolu logicky nesúvisia, a teda na rozdiel od toho, čo tvrdí TU, nemôžu si ani protirečiť, pokiaľ ide o ich obsah.

28.      Najmä samotná skutočnosť, že určitý dokument bol vyhotovený pred oznámením o výhradách nevyhnutne nespôsobuje, že tento dokument je dôkazom v prospech obvineného. Ani dokument, ktorý bol vyhotovený po oznámení o výhradách nie je nevyhnutne dôkazom v neprospech žalobcu. Naopak, dôkazná hodnota dokumentu sa musí vždy skúmať s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. V dôsledku toho môže byť údajný dôkaz v prospech obvineného neplatný napríklad preto, že bol vyhotovený na základe iniciatívy adresátov obvinení a v okamihu, keď už bolo jasné, že Komisia mala počiatočné podozrenie z porušenia protimonopolnej právnej úpravy, a teda že dotknuté podniky už boli oboznámené („in tempore suspecto“). V tomto prípade Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku vykonal práve takéto posúdenie bez toho, aby sa dopustil akéhokoľvek nesprávneho právneho posúdenia.

29.      V konečnom dôsledku je preto druhý odvolací dôvod síce prípustný, ale nedôvodný.

B –    Tretí odvolací dôvod: posúdenie dôkazov týkajúcich sa zodpovednosti TU za zistené porušenia

30.      Svojím tretím odvolacím dôvodom TU namieta, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo prinajmenšom, že odôvodnil napadnutý rozsudok nezrozumiteľným spôsobom v časti, kde rozhodol, že Komisia odôvodnene považovala TU za zodpovednú za porušenia vytýkané v článkoch 1 a 2 napadnutého rozhodnutia.

31.      Tento odvolací dôvod sa vzťahuje najmä na časť napadnutého rozsudku týkajúcu sa nadpisu „o návrhoch na zrušenie [napadnutého rozhodnutia]“ a jeho časti III. Tam Súd prvého stupňa dôkladne skúma otázku, či sa mohli porušenia článku 81 ods. 1 ES uvedené v článkoch 1 a 2 napadnutého rozhodnutia pripísať TU. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že Komisia odôvodnene vytýkala TU jej aktívnu účasť, a to konkrétne nielen na kolektívnom režime výhradného obchodovania medzi FEG a NAVEG („gentlemen’s agreement“), ale aj na zosúladených postupoch týkajúcich sa rozšírenia tohto režimu na podniky, ktoré nie sú členmi NAVEG, ako aj systému určovania cien.(17)

32.      Proti týmto záverom TU predkladá v podstate tri argumenty, ktoré zároveň tvoria tri časti tohto odvolacieho dôvodu.

1.      Účasť TU na kolektívnom režime výhradného obchodovania (prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu)

33.      V prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu TU v podstate tvrdí, že Súd prvého stupňa pri posudzovaní otázky, či Komisia správne vytýkala TU jej aktívnu účasť na kolektívnom režime výhradného obchodovania nezohľadnil mnohé hľadiská.

34.      V prvom rade Súd prvého stupňa nezobral do úvahy skutočnosť, že zástupcovia TU v správnej rade FEG boli v skutočnosti nezávislí a boli viazaní iba záujmom tohto združenia, ale nie záujmom TU; Súd prvého stupňa nezohľadnil ustanovenia štatútu FEG ani holandskú právnu úpravu uplatňujúcu sa v oblasti združení. V druhom rade Súd prvého stupňa nesprávne predpokladal, že medzi FEG a jedným z podnikov, ktoré sú jej členmi, TU, existovala už od začiatku rozsiahla zhoda záujmov.(18) V treťom rade pre predpoklad osobnej a aktívnej účasti TU na kolektívnom režime výhradného obchodovania nestačí skutočnosť, že TU roky nominovala člena správnej rady FEG, čím sa tak zúčastňovala na väčšine príslušných schôdzí, aj keď nie na všetkých; medzi stálou prítomnosťou v riadiacich orgánoch FEG a priamou účasťou na výkone politiky FEG je významný rozdiel. TU zároveň vytýka Súdu prvého stupňa, že primerane neodôvodnil napadnutý rozsudok, ako aj že sa dopustil zjavného omylu, keď v bode 351 napadnutého rozsudku tvrdil, že TU mala vo FEG „kľúčovú úlohu v rámci kolektívneho režimu výhradného obchodovania“: Komisia nepoužila výraz „kľúčovú úlohu“ v napadnutom rozhodnutí.

35.      Komisia, ktorú podporila CEF, namieta prípustnosť takéhoto tvrdenia TU, pretože sa ním domáha, aby Súdny dvor iba opätovne preskúmal skutkový stav, ktorý už posúdil Súd prvého stupňa.

36.      Tvrdenia TU sa totiž v podstate týkajú posúdenia konkrétnych okolností tohto prípadu, ktoré vykonal Súd prvého stupňa: či TU bola alebo nebola jedným z najvýznamnejších podnikov, ktoré sú členmi FEG, a či zohrávala kľúčovú úlohu v rámci tohto združenia, či mala bez ohľadu na platné ustanovenia štatútu a práva v oblasti združení roky vplyv na riadiacich zamestnancov FEG a či by sa dala predpokladať podstatná zhoda jej záujmov so záujmami FEG, všetky tieto otázky sa týkajú posúdenia skutkového stavu a dôkazných prostriedkov, ktoré v rámci odvolacieho konania nemôžu byť preskúmané Súdnym dvorom.(19) Z tohto dôvodu je teda tvrdenie TU neprípustné.(20)

37.      Pri dôkladnejšom rozbore sa však tvrdenie TU nevyčerpá iba kritikou posúdenia skutkového stavu, vykonaného Súdom prvého stupňa, ani opakovaním dôvodov, uvedených na prvom stupni.(21) TU naopak tvrdí, že Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku nezohľadnil zákonné náležitosti dôkazov účasti žalobkyne na porušeniach článku 81 ods. 1 ES, a že preto Súd svoj rozsudok správne neodôvodnil. Aké sú náležitosti dôkazov, ktoré musí Komisia splniť pri rozhodnutí v oblasti protimonopolného práva, a najmä, o aký druh dôkazov môže oprieť zistenie aktívnej účasti podniku na kartelovej dohode, je právna otázka, ktorú možno Súdnemu dvoru predložiť v rámci konania o odvolaní.

38.      Takto vykladaná prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu je teda prípustná. Nedá sa jej však vo svojej podstate vyhovieť.

39.      Súd prvého stupňa sa totiž správne domnieva, že členom profesijného združenia nemožno automaticky pripísať zodpovednosť za prípadné protiprávne správanie združenia.(22) Naopak, Komisia musí predložiť dôkaz, že podnik, ktorý je členom profesijného združenia, sa aktívne zúčastňoval na protiprávnom správaní združenia, a teda sám sa dopustil porušenia článku 81 ods. 1 ES.

40.      Dôkaz o takejto účasti však môže byť v neposlednom rade predložený aj na základe indícií. Súdny dvor totiž výslovne uznáva, že z dôvodu svojej povahy sú často protisúťažné postupy a dohody utajované a že dokumentácia, ktorá sa ich týka, sa obmedzuje na nevyhnutné minimum. Napríklad také dokumenty, ako sú zápisnice zo schôdze, sú vo všeobecnosti nielen zriedkavo dostupné, ale nevyhnutne sú aj neúplné, a teda často je potrebné rekonštruovať určité rozhodujúce osobitosti pomocou dedukcií. Preto vo väčšine prípadov musí byť existencia protisúťažného postupu alebo dohody vyvodená z indícií a z určitého množstva zhôd okolností, ktoré skúmané ako celok môžu v prípade absencie iného rozumného vysvetlenia predstavovať dôkaz o porušení pravidiel hospodárskej súťaže.(23)

41.      Podľa ustálenej judikatúry ako dostatočný dôkaz účasti podniku na karteli stačí, ak Komisia preukáže, že dotknutý podnik sa zúčastnil na stretnutiach, počas ktorých boli uzatvorené dohody protisúťažného charakteru, bez toho, aby ich zjavným spôsobom odmietol. Ak je dokázaná účasť podniku na takých stretnutiach, podniku prináleží predostrieť skutočnosti potvrdzujúce, že jeho účasť na daných stretnutiach nemá protisúťažný charakter, a preukázať, že oznámil svojim konkurentom, že sa zúčastnil na týchto stretnutiach z iných dôvodov ako oni.(24)

42.      Na schôdzach, ktoré sa konajú v rámci správnej rady združenia, napríklad profesijného združenia, môže byť prípadne podnik nepriamo zastúpený „svojím členom správnej rady“. Takýto prípad je dostatočný napríklad, keď má člen správnej rady profesijného združenia osobitne úzky vzťah s dotknutým podnikom, napríklad z dôvodu, že v tomto podniku vykonáva svoju hlavnú pracovnú činnosť, že má od tohto podniku svoj mandát v správnej rade a že tam aj keď nie v právnom zmysle, aspoň fakticky zastupuje záujmy tohto podniku. V skutočnosti nezáleží na tom, či zastáva oficiálne miesto zástupcu podniku, na existencii riadiacej právomoci alebo dokonca na preukázaní, že podnik tomuto členovi správnej rady udeľuje konkrétne pokyny.

43.      Súd prvého stupňa sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď považoval dôkazy formou indícií predložené Komisiou o aktívnej účasti TU na porušení protisúťažných predpisov, ktorých sa dopustil FEG, za dôvodné. Na rozdiel od tvrdení TU nebolo ani nesprávne považovať účasť zamestnancov TU na schôdzach správnej rady FEG, ako aj týmto spôsobom vykonávaný vplyv na určovanie politiky FEG, za aktívnu a nielen za pasívnu účasť na jeho porušeniach právnych predpisov v oblasti hospodárskej súťaže. Všetko ostatné je otázkou, týkajúcou sa posúdenia skutkového stavu a dôkazných prostriedkov v konkrétnom prípade, na preskúmanie ktorých nemá Súdny dvor právomoc.

44.      Prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu je preto čiastočne neprípustná a čiastočne nedôvodná.

2.      Účasť na rozšírení kolektívneho režimu výlučného obchodovania na podniky, ktoré nie sú členmi NAVEG (druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu)

45.      Druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu zhruba zodpovedá tvrdeniam uvedeným v prvej časti toho istého odvolacieho dôvodu. TU sa domnieva, že aj pokiaľ ide o rozšírenie kolektívneho režimu výlučného obchodovania na podniky, ktoré nie sú členmi NAVEG, sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo prinajmenšom odôvodnil napadnutý rozsudok nezrozumiteľným spôsobom, keď považoval aktívnu účasť TU za preukázanú. TU najmä kritizuje Súd prvého stupňa, že za indície vedúce k jej účasti na protiprávnom správaní považoval tieto okolnosti: okolnosť, že TU bola jedným z najvýznamnejších podnikov, ktoré sú členom FEG a že bez prestávky počas dlhého obdobia mala svojich zástupcov v správnej rade FEG a prispela k určovaniu jeho politiky bez toho, aby sa od nej verejne dištancovala. Samotná prítomnosť zástupcov TU v správnej rade FEG nemôže v žiadnom prípade preukázať účasť samej TU na protiprávnom správaní po roku 1991.

46.      Rovnako ako prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu, aj táto druhá časť v podstate sleduje dosiahnutie opätovného preskúmania skutkového stavu a dôkazov, ktoré posúdil Súd prvého stupňa. Z tohto dôvodu je teda tvrdenie TU neprípustné.(25)

47.      Keby však TU chcela tvrdiť, že Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku nezohľadnil zákonné náležitosti dôkazu účasti na zistených porušeniach, jej tvrdenie by bolo síce prípustné, ale vo svojej podstate nedôvodné. Použitie indícií je totiž, ako už bolo uvedené, legitímne.(26) Medzi takéto indície patrí v tomto prípade najmä účasť TU na schôdzach prebiehajúca prostredníctvom účasti jej blízkych osôb v správnej rade FEG a v tejto súvislosti tiež jej účasť na určovaní politiky FEG, a to nepochybne aj po roku 1991.(27)

48.      Aj druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu je preto čiastočne neprípustná a čiastočne nedôvodná.

3.      Účasť TU na systéme určovania cien (tretia časť tretieho odvolacieho dôvodu)

49.      Treťou časťou svojho tretieho odvolacieho dôvodu TU vytýka Súdu prvého stupňa, že neodôvodnene potvrdil dokazovanie Komisie týkajúce sa aktívnej účasti žalobkyne na systéme určovania cien.

50.      TU najmä uvádza, že jej bola len z dôvodu jej členstva vo FEG pripísaná zodpovednosť za záväzné rozhodnutia tohto združenia podnikov o pevných cenách a o zverejňovaní cien. Podľa TU mala byť jej aktívna účasť na týchto rozhodnutiach, ako aj na každom ďalšom protiprávnom správaní FEG týkajúcom sa určovania cien, konkrétne preukázaná.

51.      Tento predpoklad sa opiera o nesprávny výklad napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa totiž vôbec nevychádzal z predpokladu automatickej zodpovednosti TU za protiprávne správanie združenia, akým je FEG, pretože je podnikom, ktorý je jeho členom. Súd prvého stupňa sa naopak k otázke aktívnej účasti TU výslovne vyjadril. Zdôraznil predovšetkým účasť TU prostredníctvom členov správnej rady FEG, ktorí sú na ňu naviazaní,(28) a okrem toho zvýraznil, že konkrétnou účasťou na protiprávnom správaní boli informácie o cenách, ktoré TU poskytla FEG.(29)

52.      Aj tretia a posledná časť tretieho odvolacieho dôvodu je preto nedôvodná.

C –    Štvrtý odvolací dôvod: posúdenie dĺžky správania v rozpore s hospodárskou súťažou

53.      Štvrtým odvolacím dôvodom TU vytýka Súdu prvého stupňa, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, alebo prinajmenšom že odôvodnil napadnutý rozsudok nezrozumiteľným spôsobom, pokiaľ ide o tvrdenia o dĺžke zistených porušení a ich pokračujúcej povahe.

54.      Tento odvolací dôvod sa odvoláva predovšetkým na body 406 až 413 napadnutého rozsudku, v ktorých sa Súd prvého stupňa zaoberá dĺžkou sporných porušení právnej úpravy v oblasti hospodárskej súťaže. Súd prvého stupňa tam v podstate potvrdil konštatovania Komisie a predpokladá existenciu jednotných a svojím charakterom pokračujúcich porušení.(30)

55.      TU proti týmto tvrdeniam namieta v troch bodoch, ktoré tvoria jej štvrtý odvolací dôvod.(31) V rozsahu, v akom TU v iných bodoch svojho odvolania uvádza podobné tvrdenia, najmä v rámci druhej časti svojho tretieho odvolacieho dôvodu,(32) ako aj v rámci prvej časti piateho odvolacieho dôvodu, sa budem ďalej venovať týmto tvrdeniam spoločne.

56.      TU v podstate tvrdí, že napadnutý rozsudok Súdu prvého stupňa vychádzal z nesprávneho názoru o dĺžke a pokračujúcom charaktere porušení a neprihliada najmä na rôznorodý charakter jednotlivých okolností, ktoré tvoria systém určovania cien. Okrem toho účasť TU na systéme určovania cien bola mimoriadne obmedzená.

57.      Je zrejmé, že TU sa týmto spôsobom snaží najmä predložiť posúdenie skutkového stavu vykonané Súdom prvého stupňa na opätovné preskúmanie Súdnym dvorom. Jej tvrdenie je preto neprípustné.(33)

58.      Ale kritika TU sa tu nevyčerpáva. Uvádza totiž ešte dve tvrdenia týkajúce sa právnych kritérií, ktoré by mal Súd prvého stupňa dodržiavať pri posudzovaní dĺžky trvania porušení. Keďže ich predmetom sú právne otázky, sú jej tvrdenia prípustné.

59.      TU v prvom rade tvrdí, že Súd prvého stupňa nešpecifikoval, v čom spočíva „spoločný plán“ a „rovnaký cieľ“, výlučne prostredníctvom ktorého sa môžu rôzne činnosti stať jediným pokračujúcim správaním.

60.      Aby sa rôzne činnosti mohli považovať za jedno porušenie, je totiž potrebné, aby boli „súčasťou ,spoločného plánu‘ z dôvodu ich rovnakého cieľa narušenia hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu“.(34)

61.      Súd prvého stupňa nepozabudol na toto kritérium. Naopak, v bodoch 340 až 343 napadnutého rozsudku venoval príslušnú časť celkovému posúdeniu dotknutých porušení. Súd prvého stupňa tam najmä uviedol, že obe porušenia vytýkané TU, a teda aj kolektívna dohoda o výlučnom obchodovaní aj zosúladený postup týkajúci sa určenia cien „sledujú rovnaký protisúťažný cieľ“, ktorý spočíva v „udržaní cien na mimosúťažnej úrovni“.(35) Zároveň s týmto konštatovaním Súd prvého stupňa implicitne vyvodzuje, že každé z porušení, konkrétne kolektívny režim výlučného obchodovania a zosúladené postupy v oblasti cien, sleduje samo osebe tento jediný cieľ. Na to odkazuje Súd prvého stupňa, keď napríklad v bode 406 napadnutého rozsudku zdôrazňuje jednotnosť sporných porušení.

62.      Tvrdenia TU týkajúce sa „spoločného plánu“ a „rovnakého cieľa“ sú preto nedôvodné.

63.      TU v druhom rade namieta, že Súd prvého stupňa neodôvodnene potvrdil dokazovanie Komisie týkajúce sa dĺžky porušení, ktoré sa opieralo výlučne o neúplné a nepriame dôkazy.

64.      Ako som už uviedla o treťom odvolacom dôvode, v konaní vo veci hospodárskej súťaže je dokazovanie pomocou dôkazov opierajúcich sa o indície a zhody okolností prípustné.(36) Je zrejmé, že takéto indície a zhody okolností, v tomto prípade trvalá účasť zamestnancov TU na schôdzach v rámci správnej rady FEG, ktorá sa uskutočnila aj po roku 1991, môže objasniť nielen samotnú existenciu správania alebo dohôd v rozpore s hospodárskou súťažou, ale aj dĺžku pokračujúceho protisúťažného správania alebo dĺžku uplatňovania protisúťažných dohôd.

65.      Aj z tohto hľadiska sú teda tvrdenia TU nedôvodné.

66.      Štvrtý odvolací dôvod TU je preto čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný.

D –    Prvá a tretia časť piateho odvolacieho dôvodu: úvahy o výške pokuty

67.      Svojím piatym odvolacím dôvodom TU namieta proti úvahám Súdu prvého stupňa o výške pokuty. Tento odvolací dôvod má tri časti, pričom nasledujúce úvahy sa obmedzujú na prvú a tretiu časť. Druhá časť, ktorá sa týka možných dopadov na výšku pokuty za neprimeranú dĺžku správneho konania, bude ďalej osobitne preskúmaná v súvislosti s prvým odvolacím dôvodom.(37)

1.      Rozsah preskúmania

68.      Keď sú Súdnemu dvoru v súvislosti s odvolaním predložené námietky voči výške pokuty, ktoré patria do neobmedzenej súdnej právomoci Súdu prvého stupňa (článok 229 ES v spojení s článkom 17 nariadenia č. 17), je potrebné, pokiaľ ide o rozsah preskúmania, prihliadať na toto.

69.      Je pravda, že podľa ustálenej judikatúry v rámci odvolacieho konania Súdnemu dvoru neprináleží pri rozhodovaní o otázkach práva nahrádzať z dôvodov spravodlivého zaobchádzania svojím posúdením posúdenie Súdu prvého stupňa, ktorý rozhoduje o výške pokút uložených v rámci svojej rozhodovacej právomoci.(38) Súdny dvor však môže zistiť, či sa Súd prvého stupňa nedopustil zjavného omylu alebo či neporušil povinnosť zásady proporcionality alebo rovnosti zaobchádzania.(39)

2.      Vplyv dĺžky porušení na výšku pokuty (prvá časť piateho odvolacieho dôvodu)

70.      V prvej časti piateho odvolacieho dôvodu, v ktorej namieta najmä proti bodu 413 napadnutého rozsudku, TU tvrdí, že pri určovaní výšky pokuty sa dostatočne neprihliadalo na dĺžku porušení. Preto Komisia a Súd prvého stupňa porušili článok 15 nariadenia č. 17, ako aj príslušné metodické usmernenia.(40) TU v tejto súvislosti vytýka Súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie alebo prinajmenšom nedostatok odôvodnenia.

71.      Pri dôkladnejšom preskúmaní však TU vytýka aj v tomto prípade v podstate podľa jej názoru nesprávne posúdeniedĺžky porušení a ich pokračujúceho charakteru, ktoré vykonal Súd prvého stupňa. V dôsledku toho sa tvrdenia prednesené TU, pokiaľ ide o ich obsah, rozsiahlym spôsobom zhodujú s tvrdeniami, ktoré uviedla vo vzťahu k štvrtému odvolaciemu dôvodu. Ako som už uviedla skôr,(41) toto tvrdenie TU neobsahuje žiadny dôvodný odkaz na nesprávne právne posúdenie Súdu prvého stupňa. Preto mohol Súd prvého stupňa aj vo svojich úvahách o výške pokuty odkázať na svoje úvahy o dĺžke a pokračujúcom charaktere porušení. Z tohto hľadiska sa nezisťuje žiadne zjavné nesprávne právne posúdenie Súdu prvého stupňa.

72.      Na rozdiel od toho, čo tvrdí TU, Súd prvého stupňa nemusel vo svojich úvahách o výške pokuty vychádzať z predpokladu, že účasť TU na systéme určovania cien mala výlučne okrajový význam. Súd prvého stupňa totiž výslovne uviedol konštatovanie o aktívnej účasti TU na tomto porušení, pričom tak dospel k vylúčeniu čisto „pasívnej úlohy“ TU.(42) V dôsledku toho sa aj z tohto hľadiska nezisťuje žiadne zjavné nesprávne právne posúdenie Súdu prvého stupňa.

73.      Napokon TU nepredložila žiadne indície, z ktorých by sa dal vyvodiť zjavný omyl, porušenie zásady proporcionality alebo porušenie zásady rovnosti zaobchádzania.

74.      Prvá časť piateho odvolacieho dôvodu je preto nedôvodná.

3.      Vzťah medzi pokutou uloženou FEG a pokutou uloženou TU (tretia časť piateho odvolacieho dôvodu)

75.      Treťou časťou piateho odvolacieho dôvodu sa TU sťažuje, že uložená pokuta je neprimeraná oproti pokute uloženej FEG.

76.      Na jednej strane TU znova zdôrazňuje, ako to už urobila vo vzťahu k prvej časti piateho odvolacieho dôvodu, že jej aktívna účasť na kolektívnom režime výlučného obchodovania bola obmedzená na obdobie do 2. júla 1991 a napokon z hľadiska významu bola vedľajšia.

77.      Ako však už bolo uvedené vyššie, Súd prvého stupňa bez toho, aby sa dopustil akéhokoľvek nesprávneho právneho posúdenia, uviedol, že aktívna účasť TU trvala aj po roku 1991 a nebola obmedzená iba na vedľajšiu a pasívnu úlohu.(43) V dôsledku toho mohol tento súd vychádzať z tohto konštatovania aj pri preskúmaní otázky týkajúcej sa výšky pokuty. V tejto súvislosti sa nezisťuje žiadne zjavné nesprávne právne posúdenie Súdu prvého stupňa.

78.      Na druhej strane TU namieta najmä proti bodom 431 až 434 napadnutého rozsudku, v ktorých Súd prvého stupňa popiera, že by došlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania.

79.      TU však v tejto súvislosti podrobne nevysvetľuje, v čom by mala spočívať diskriminácia medzi FEG a ňou a v akom rozsahu Súd prvého stupňa neprihliadol na tvrdenia, ktoré uvádzala na prvom stupni.

80.      Jednoduchý percentuálny rozdiel v zaťažení uloženom TU oproti zaťaženiu uloženom FEG s prihliadnutím na ich príslušný obrat však nepredstavuje sám osebe porušenie zásady rovnosti zaobchádzania.(44) Ako totiž správne uviedol Súd prvého stupňa,(45) Komisia nie je povinná zaručiť, aby pri ukladaní pokút viacerým podnikom alebo združeniam podnikov, ktoré sú účastníkmi rovnakého porušenia, konečné čiastky pokút vyplývajúce z jej výpočtov pre dotknuté podniky presne zodpovedali ich príslušnému obratu. Naopak, v takej súvislosti zohrávajú úlohu mnohé faktory, pričom sa hodnotiacemu kritériu založenému na obrate nesmie pripisovať väčší význam, ako je potrebné.

81.      Na základe toho je tretia časť piateho odvolacieho dôvodu nedôvodná.

V –    O prvom odvolacom dôvode, ako aj o druhej časti piateho odvolacieho dôvodu: neprimeraná dĺžka konania

82.      Prvý odvolací dôvod TU, ako aj druhá časť jej piateho odvolacieho dôvodu zaberajú v kontexte odvolania najväčší priestor. Venujú sa dôsledkom, ktoré sa musia vyvodiť z neprimeranej dĺžky niektorých častí správneho konania pred Komisiou, ktoré zistil Súd prvého stupňa. Tieto dva dôvody sa teda musia preskúmať spoločne.

83.      TU v podstate vytýka Súdu prvého stupňa, že porušil právo Spoločenstva a EDĽP,(46) alebo prinajmenšom nezrozumiteľne odôvodnil napadnutý rozsudok, keď neprihliadal na to, že prekročenie primeranej dĺžky konania môže odôvodniť zrušenie sporného rozhodnutia alebo dodatočné zníženie výšky pokuty.

A –    Napadnutý rozsudok

84.      Všetky tri časti prvého odvolacieho dôvodu odkazujú najmä na body 73 až 94 napadnutého rozsudku.

85.      Súd prvého stupňa v nich najmä potvrdzuje povinnosť Komisie rozhodnúť v primeranej lehote v správnych konaniach, ktoré sa začínajú v oblasti hospodárskej súťaže na základe nariadenia č. 17 a ktoré môžu vyústiť do tam uvedených postihov. Súd prvého stupňa okrem toho pripomína, že ak je prekročenie tejto lehoty preukázané, neodôvodňuje nevyhnutne zrušenie napadnutého rozhodnutia. Zrušenie je možné iba pod podmienkou, že sa preukáže, že porušenie zásady primeranej dĺžky konania poškodilo práva dotknutých podnikov na obhajobu.(47)

86.      V konkrétnom prípade Súd prvého stupňa rozlišuje v rámci správneho konania pred Komisiou tri fázy, pričom každú z nich posudzuje osobitne.

–        Súd prvého stupňa považuje za neprimerane dlhú časť konania predchádzajúcu oznámeniu o výhradách z 3. júla 1996, pričom výslovne uznáva, že došlo aj k nečinnosti zapríčinenej Komisiou, ktorá trvalo dlhšie ako tri roky.(48) Podľa jeho názoru však neprimeraná dĺžka tejto časti konania nebola sama o sebe spôsobilá ovplyvniť práva na obhajobu, pretože v tom čase ešte účastníkom neboli oznámené žiadne výhrady. Až po oznámení o výhradách existovalo formálne obvinenie a mohlo nastať poškodenie práva na obhajobu.(49)

–        Súd prvého stupňa nepovažuje časť konania medzi oznámením a vypočutím dotknutých podnikov v  trvaní šestnástich mesiacov za neprimerane dlhú.(50)

–        Súd prvého stupňa považuje naopak za neprimerane dlhú časť konania v celkovej dĺžke dvadsaťtri mesiacov – ktorá uplynula od vypočutia účastníkov až do prijatia napadnutého rozhodnutia.(51) Po dôkladnejšom posúdení však tento súd dospel k záveru, že práva žalobcov na obhajobu neboli dĺžkou tejto časti konania poškodené.(52)

87.      Následne v bode 438 napadnutého rozsudku, na ktorý sa odkazuje v druhej časti piateho odvolacieho dôvodu, rozhodol Súd prvého stupňa o možnosti súdneho zníženia pokuty uloženej Komisiou. Súd prvého stupňa zdôrazňuje, že žalobcovia nepreukázali žiadne hľadisko, ktoré by mohlo odôvodniť prípadné ďalšie zníženie pokuty, a teda zníženie presahujúce zníženie o 100 000 eur, ktoré už vykonala sama Komisia. V dôsledku toho sa príslušnej žiadosti žalobcov nemôže vyhovieť.

B –    Hlavné tvrdenia účastníkov konania

88.      TU tvrdí, že Súd prvého stupňa nemal pri posudzovaní dĺžky konania rozlišovať medzi fázami konania pred a po oznámení o výhradách. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru súdov Spoločenstva, ale najmä na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.(53) Vzhľadom na túto judikatúru(54) je v tomto prípade pre posúdenie primeranosti dĺžky konania určujúci už okamih zaslania prvej žiadosti o informácie FEG a TU v roku 1991 alebo aspoň okamih zaslania prvého upovedomenia FEG zo16. septembra 1991.

89.      Ako tvrdí TU, už iba na základe neprimeranej dĺžky konania mal Súd prvého stupňa vyhlásiť napadnuté rozhodnutie za neplatné. Ďalšie poškodenie práv na obhajobu nemôže byť predpokladom na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

90.      Okrem toho Súd prvého stupňa neprihliadal na ťažkosti, ktoré vznikli TU pokiaľ ide o prípravu svojej obhajoby z dlhej dĺžky vyšetrovania (prvá fáza konania). Už nebolo možné vysledovať dokumenty, ktoré mohli umožniť preukázanie jej činnosti a z dôvodu zmien, ktoré mohli nastať v zložení riadiacich orgánov a presunov týkajúcich sa ostatných zamestnancov podniku z dôvodu striedania členov ich vedenia a iných zamestnancov na základe plynutia času sa stáva stále ťažším rekonštruovať udalosti, ktoré sa stali v minulosti a zaradiť ich do správneho časového rámca. Okrem toho TU popiera, že porušenia, ktoré sa jej vytýkajú trvali aj po roku 1991.

91.      V každom prípade mal Súd prvého stupňa umožniť TU ďalšie zníženie jej pokuty s prihliadnutím na neprimeranú dĺžku správneho konania. Súd prvého stupňa nezohľadnil, že také zanedbateľné zníženie pokuty v napadnutom rozhodnutí Komisie sa opieralo o domnienku spoločnej zodpovednosti Komisie a dotknutých podnikov.(55) Práve jej námietka, že zodpovednosť za neprimeranú dĺžku konania sa mala pripísať v celom rozsahu Komisii mala viesť Súd prvého stupňa k ďalšiemu zníženiu pokuty.

92.      Komisia sa naopak domnieva, že Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku vychádzal z ustálenej judikatúry, ktorú tiež na tento prípad správne použil. Súd prvého stupňa posúdil najmä dĺžku konania pred a po oznámení o výhradách.

93.      Podľa Komisie sa nemôžu kritériá EDĽP vypracované judikatúrou ESĽP uplatňovať bez rozdielu na právo hospodárskej súťaže. Až do okamihu oznámenia o výhradách ešte neexistovalo formálne obvinenie. Upovedomenie, akým bolo upovedomenie zaslané službami Komisie v tomto prípade sa jasne odlišuje od oficiálneho oznámenia o výhradách, a je preto irelevantné pre skúmanú otázku, od ktorého okamihu môže neprimeraná dĺžka konania poškodiť práva na obhajobu dotknutých osôb.

94.      Komisia zdôrazňuje, že podľa judikatúry nemôže dĺžka správneho konania sama osebe určovať nezákonnosť, a teda mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Naopak, bol by potrebný konkrétny dôkaz, že práva účastníkov na obhajobu boli poškodené. Žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno, presvedčivým spôsobom nepreukázal existenciu takéhoto poškodenia. Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa sám vyčerpávajúco rozobral vplyv dlhého trvania konania na práva obhajoby TU, a to vo vzťahu k dĺžke všetkých častí konania.

95.      Pokiaľ ide o prípadné zníženie pokuty, Komisia sa domnieva, že Súd prvého stupňa primerane odôvodnil napadnutý rozsudok a že v rámci svojej neobmedzenej súdnej právomoci dospel k záveru, že uložená pokuta je primeraná.

96.      Tvrdenia, ktoré predložila CEF, sú v súlade s tvrdeniami Komisie. Podľa názoru CEF je k tomu potrebné dodať, že TU nesie hlavnú zodpovednosť za samotné konanie a že tomuto konaniu sa mohlo predísť, keby TU včas ukončila vytýkané porušenia.

C –    Posúdenie

97.      Podľa už ustálenej judikatúry sa musí dodržiavať zásada primeranej dĺžky konania v oblasti hospodárskej súťaže, keď sa začne v zmysle nariadenia č. 17 správne konanie spôsobilé dospieť k uloženiu sankcií, ktoré sa v tomto nariadení upravujú.(56)

98.      Zásada primeranej dĺžky konania je všeobecnou zásadou práva Spoločenstva, ktorá vychádza z článku 6 ods. 1 EDĽP(57) a ktorá bola medzi tým ustanovená aj do článku 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie(58) (právo na dobrú správu).(59)

1.      O rozlíšení dvoch fáz konania (prvá časť prvého odvolacieho dôvodu)

99.      Prvou časťou svojho prvého odvolacieho dôvodu TU vytýka Súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o posúdenie dĺžky konania, že neodôvodnene rozlíšil dve fázy konania a uplatnil zásadu primeranej dĺžky konania iba od okamihu oznámenia o výhradách, a teda v rámci druhej fázy konania.

100. Hoci nemajú protimonopolné konania podľa nariadenia č. 17 trestnoprávny charakter(60) a nesmerujú proti jednotlivcom, ale proti podnikom, Súdny dvor sa pri uplatňovaní zásady primeranej dĺžky konania voči nim orientuje striktne podľa ustálenej judikatúry ESĽP týkajúcej sa článku 6 ods. 1 EDĽP.(61) Na jej základe sa môže zásada primeranej dĺžky konania uplatniť oveľa skôr, ako sa vznesie formálne obvinenie. Stačí totiž, aby bola osoba oficiálne obvinená z  dôvodu určitého správania, alebo aby opatrenia, ktoré sa prijímajú z dôvodu indícií v jej neprospech, mali významný vplyv na jej postavenie.(62)

101. V súlade s tým sa aj v protimonopolnom konaní môže uplatniť zásada primeranej dĺžky konania už oveľa skôr ako od oznámenia o výhradách, čo je podobné formálnemu obvineniu. Okrem toho je teraz možné vynechať otázku, či a prípadne kedy pred oznámením o výhradách je možné hovoriť o oficiálnom obvinení. V každom prípade totiž už pri príležitosti predbežného vyšetrovania Komisie mohlo mať jej zisťovanie na základe článku 14 nariadenia č. 17, ako aj jej žiadosti o informácie v zmysle článku 11 nariadenia č. 17 „významný vplyv“ na postavenie dotknutých podnikov.(63)

102. Tieto vyšetrovacie nástroje totiž spravidla vyvolávajú u dotknutých osôb dojem, že Komisia ich podozrieva z porušenia článku 81 ES alebo článku 82 ES. O to viac to platí, keď Komisia tak ako v tomto prípade upovedomí, že jej bola predložená sťažnosť tretej osoby a že táto sťažnosť mohla vyvolať dostatočné počiatočné podozrenie spôsobilé odôvodniť začatie takýchto vyšetrovaní. Za takýchto okolností je žiadosť o informácie adresovaná dotknutému podniku porovnateľná už s prvým vypočutím adresáta výhrad, pričom zisťovania v dotknutom podniku sa môžu prirovnať k prehliadke priestorov adresáta výhrad.

103. V dôsledku takýchto vyšetrovacích úkonov adresáti spravidla už odvtedy vyvíjajú značné úsilie, aby si pripravili svoju obhajobu, pričom najmä vyhľadávajú právnu pomoc. Ak je to ten prípad, je potrebné tiež vytvárať rezervy pre prípadné platenie pokuty, ako aj prihliadať na možné reakcie obchodných partnerov a verejnej mienky. Od tohto momentu musia dotknuté osoby čeliť aj neistote súvisiacej jednak s dĺžkou a jednak s výsledkom konania, pričom sa teda nachádzajú pod značným tlakom. V takom postavení im zásada primeranej dĺžky konania zaručuje väčšiu ochranu, rozsiahlejšiu ako ochranu, ktorú im ponúka premlčanie postihnuteľného konania.(64)

104. Na základe toho pokiaľ ide o otázku, či trvanie protimonopolného konania pred Komisiou bolo alebo nebolo neprimerané, začína rozhodné obdobie plynúť nie od okamihu oznámenia o výhradách, ale už od prvých vyšetrovacích úkonov Komisie, ktoré mali významný vplyv na postavenie dotknutých podnikov.(65)

105. Pokiaľ však ide o posúdenie dĺžky správneho konania, je potrebné rozlišovať dve po sebe nasledujúce časti: prvá časť, ktorá začína výkonom vyšetrovacích právomocí zverených Komisii a trvá až do oznámenia o výhradách a druhá časť, ktorá plynie od oznámenia o výhradách do prijatia konečného rozhodnutia.(66)

106. Ako vyplýva z rozsudku PVC II(67), je síce pravda, že v oboch častiach konania sa uplatňuje zásada primeranej dĺžky konania. Každá z týchto dvoch častí však má svoju vlastnú vnútornú logiku: časť predchádzajúca oznámeniu o výhradách, ktorá začína výkonom vyšetrovacích právomocí, musí umožniť Komisii na záver vyšetrovacej činnosti zaujať stanovisko týkajúce sa pokračovania konania, pričom nasledujúca časť jej musí umožniť, aby po vypočutí dotknutých osôb rozhodla s konečnou platnosťou o namietanom porušení. Tento rozdiel v cieľoch má vplyv na posúdenie primeranosti dĺžky konania v každej časti konania, čo je dôvod, pre ktorý sa musí vždy vykonať dôkladné posúdenie všetkých okolností jednotlivého skúmaného prípadu.(68)

107. S ohľadom na prvú časť konania sa pri príležitosti tohto posúdenia musí prihliadať na skutočnosť, že Komisia potrebuje pre svoje predbežné vyšetrovanie dostatočný čas, aby mohla dôkladne zistiť existenciu porušenia článku 81 ES alebo článku 82 ES. V opačnom prípade by hrozilo nenapraviteľné oslabenie úlohy Komisie, aby ako inštitúcia zaručujúca hospodársku súťaž a trh dohliadala na dodržiavanie protimonopolnej právnej úpravy uvedenej v zmluve. Okrem toho je potrebné priznať Komisii možnosť rozhodnúť o uprednostnení určitých konaní, ktoré sa pred ňou vedú, pred inými konaniami(69); a to najmä, ale nielen platí v obdobiach dočasného nadmerného pracovného zaťaženia príslušných služieb.

108. Pokiaľ ide o druhú časť konania, pri posúdení je potrebné prihliadať na to, že od oznámenia o výhradách sú spravidla vyšetrovania Komisie ukončené a neostáva iná možnosť ako pri formulácii rozhodnutia prihliadať na informácie získané pri vypočutí dotknutých podnikov. V tomto štádiu Komisia dospela do tak ďalekého bodu, že od tohto okamihu by bolo nespravodlivé ponechať dotknuté podniky v neistote o ich výsledku dlhšie ako nevyhnutne dlhý čas. Tomu teda zodpovedajú prísnejšie kritériá posúdenia, ktoré je potrebné použiť pri posúdení dĺžky konania.

109. Preto sa musí tvrdenie TU, podľa ktorého Súd prvého stupňa vo svojom posúdení dĺžky konania neodôvodnene rozlíšil dve fázy konania, zamietnuť ako nedôvodné. Je potrebné tiež zamietnuť kritiku TU, podľa ktorej Súd prvého stupňa uplatnil zásadu primeranej dĺžky konania iba pokiaľ ide o druhú časť konania, a teda po oznámení o výhradách. Súd prvého stupňa totiž otvorene uviedol, že s prihliadnutím na nečinnosť, ktorá trvala viac ako tri roky, aj predbežné vyšetrovanie Komisie bolo neprimerane dlhé.(70)

110. V tomto prípade je nepochybné, že dĺžka trvania každej časti konania pred Komisiou, ktorú zistil Súd prvého stupňa(71) – jednak časť predchádzajúca oznámeniu o výhradách a jednak časť od vypočutia účastníkov do prijatia napadnutého rozhodnutia – bola neprimeraná.

111. Pri dôkladnom uvážení preto nie je ani tak sporná otázka, či bolo legitímne rozlíšiť dve fázy konania a ako mala byť posúdená dĺžka konania v týchto dvoch fázach. Naopak, sporné sú dôsledky, ktoré sa mali vyvodiť z neprimeranej dĺžky správneho konania. Je teda potrebné objasniť, či mohol Súd prvého stupňa rozhodnúť bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, že neprimeraná dĺžka správneho konania pred aj po oznámení o výhradách nespôsobovala ani zrušenie, ani ďalšie zníženie pokuty. Tieto otázky sa kladú v súvislosti s druhou a treťou časťou prvého odvolacieho dôvodu, ako aj s druhou časťou piateho odvolacieho dôvodu, a preto sa musia posudzovať spoločne.

2.      O vzťahu medzi neprimeranou dĺžkou konania a zrušením (druhá a tretia časť prvého odvolacieho dôvodu)

112. Druhá a tretia časť prvého odvolacieho dôvodu sa venujú otázkam, za akých predpokladov, ktoré keď sú splnené v prípade neprimerane dlhého správneho konania, treba zrušiť rozhodnutie Komisie.

a)      Zrušenie iba v prípade poškodenia možnosti obhajoby (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu)

113. Druhou časťou prvého odvolacieho dôvodu TU namieta právne vady alebo prinajmenšom nedostatok odôvodnenia, pretože hoci Súd prvého stupňa uznal, že konanie malo neprimeranú dĺžku, aj tak nezrušil napadnuté rozhodnutie.

114. Východiskom úvah by mala byť skutočnosť, že akékoľvek neprimerané prieťahy v priebehu konania spôsobené Komisiou predstavujú porušenie procesného práva dotknutých podnikov chráneného ako základné právo. Potvrdenie takéhoto porušenia nepredpokladá preukázanie nejakej škody.(72)

115. Nie všetky vady konania však musia nevyhnutne spôsobovať rovnaké dôsledky.(73)Zrušenie rozhodnutia Komisie pre porušenie procesných práv účastníkov je nevyhnutné iba v prípade, ak by absencia takéhoto porušenia mohla spôsobiť iný výsledok(74) konania.(75)

116. Podľa ustálenej judikatúry v oblasti práva hospodárskej súťaže má porušenie procesných práv vždy vplyv na výsledok konania, keď toto porušenie zabránilo dotknutým podnikom v ich obhajobe.(76)

117. Preto sa aj zrušenie rozhodnutia Komisie pre neprimeranú dĺžku konania berie do úvahy iba vtedy, keď dotknuté podniky môžu podrobne preukázať, že z dôvodu neprimeranej dĺžky konania bolo poškodené ich právo na obhajobu.(77) Hoci Súdny dvor ešte nemal príležitosť o tom výslovne rozhodnúť vo veci v oblasti hospodárskej súťaže(78), môžu sa úvahy v takomto zmysle vyvodiť z jeho judikatúry v podobných konaniach, v ktorých už stanovil takúto súvislosť medzi zásadou primeranej dĺžky konania a právami na obhajobu.(79)

118. A teda argumentujúc a contrarionie je zrušenie rozhodnutia Komisie aj v prípade neprimeranej dĺžky konania právne nevyhnutné, pokiaľ sa podrobne nepreukáže poškodenie možnosti obhajoby dotknutých podnikov a ak teda neexistujú okolnosti, na základe ktorých sa dá domnievať, že neprimeraná dĺžka konania môže mať vplyv na obsah rozhodnutia Komisie.(80) V takých prípadoch je však vždy možné uvažovať o znížení pokuty z dôvodu spravodlivého zaobchádzania(81), alebo prípadného priznania primeranej náhrady(82) na základe príslušnej žiadosti.

119. Preto nie je možné vyhovieť tvrdeniu TU, podľa ktorého je zrušenie napadnutého rozhodnutia automatické už len z dôvodu neprimeranej dĺžky konania, a teda bez ohľadu na prípadné poškodenie jeho možnosti obhajoby. Druhá časť jej prvého odvolacieho dôvodu je teda nedôvodná.

b)      O porušení možnosti obhajoby v tomto prípade (tretia časť prvého odvolacieho dôvodu)

120. Ostáva však zistiť, či Súd prvého stupňa v tomto prípade môže bez toho, aby sa dopustil akéhokoľvek nesprávneho právneho posúdenia, posúdiť, či TU nebola poškodená vo svojich možnostiach obhajoby. Táto otázka je predmetom tretej časti prvého odvolacieho dôvodu TU, ktorým vytýka Súdu prvého stupňa, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo prinajmenšom nezrozumiteľne odôvodnil napadnutý rozsudok. V časti, kde uviedol, že práva TU na obhajobu neboli dotknuté neprimerane dlhým trvaním správneho konania. TU v podstate tvrdí, že jej práva na obhajobu boli poškodené už z dôvodu neprimeranej dĺžky prvej fázy správneho konania, a teda v období medzi prvými vyšetrovacími úkonmi alebo medzi upovedomením Komisie a oznámením o výhradách. Okrem toho objasňuje, akým spôsobom podľa jej názoru Súd prvého stupňa podcenil konkrétne ťažkosti, ktorým je podnik vystavený pri príprave svojej obhajoby.

121. V napadnutom rozsudku sa Súd prvého stupňa správne domnieva, že zainteresované podniky sa v prípade protimonopolného konania môžu brániť voči dôvodom, ktoré im adresovala Komisia iba po oznámení o výhradách. Iba v tejto (druhej) časti konania, v ktorej sú vyšetrovania Komisie ukončené a správne konanie nadobúda kontradiktórny charakter, môžu sa práva na obhajobu konečne vykonávať.(83) Osobitne iba v tejto časti majú dotknuté podniky možnosť nahliadať do spisu a môžu tiež zaujať postoj pokiaľ ide o výhrady Komisie. Naopak, prvá časť konania je venovaná vyšetrovaniu Komisie a v dôsledku toho neposkytuje dotknutým podnikom žiadne právo na obhajobu. Pokiaľ sa Komisia počas tejto prvej časti konania obracia na dotknuté podniky napríklad vo forme žiadosti o informácie, ide o čisto vyšetrovací úkon a nie o úkon vypočúvania. Aj pripustenie nahliadnutia do spisu nie je v tomto štádiu konania zo zrejmých dôvodov upravené, lebo by mohlo vážne ohroziť vyšetrovanie a prispieť k spomaleniu a nie k zrýchleniu konania.

122. Aj keď práva na obhajobu dotknutých podnikov nepochybne nadobúdajú význam iba po oznámení o výhradách, a teda výlučne počas druhej časti konania, predchádzajúca prvá časť správneho konania má vplyv, hoci vždy len v určitom rozsahu, na možnosti obhajoby dotknutých podnikov.

123. Čím viac času totiž uplynie od prvých vyšetrovacích úkonov a od oznámenia o výhradách, tým stúpa možnosť, že sa zvýšia ťažkosti pri zisťovaní prípadných dôkazov v prospech obvinených, ktorými sa môžu brániť proti obvineniam vzneseným vo výhradách. Nepochybne je možné uchovávať v knihách a v archívoch dôkazy, ktoré umožňujú dokumentovať vlastnú činnosť najmä na účel nakladania s nevyhnutnými dôkazmi v prípade správneho alebo súdneho konania.(84) Ako však správne naznačila TU, plynutím času bez ohľadu na skutočnosť, či plynie pred alebo po oznámení o výhradách, sa môže sťažiť predkladanie dôkazov svedkami svedčiacimi v jej prospech, a to najmä z dôvodu zmien, ktoré mohli nastať v zložení riadiacich orgánov dotknutých podnikov a presunov týkajúcich sa ostatných zamestnancov týchto podnikov. Súd prvého stupňa na toto hľadisko napadnutého rozsudku dostatočne neprihliadol.(85)

124. Práve neprimeraná dĺžka prvej časti konania môže mať vplyv na budúce možnosti obhajoby dotknutých podnikov a v konečnom dôsledku môže uprieť význam ich právu na obhajobu, keď sa tieto práva skutočne stanú vykonateľnými v druhej časti konania. Súd prvého stupňa sa dopúšťa nesprávneho právneho posúdenia, keď tvrdí, že neprimeraná dĺžka prvej časti konania „nie je sama osebe spôsobilá“ poškodiť práva na obhajobu dotknutých podnikov.(86)

125. Preto sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 86 až 93 napadnutého rozsudku obmedzil rozsah svojho zisťovania na otázky, či boli práva obhajoby poškodené [neprimeranou] dĺžkou tejto [poslednej] časti konania“.(87) Súd prvého stupňa mal okrem toho zistiť, či by neprimeraná dĺžka prvej časti konania, ktorá sa uskutočnila pred oznámením o výhradách, mohla spôsobiť škodu na budúcich možnostiach obhajoby dotknutých podnikov a najmä, či TU presvedčivým spôsobom preukázala takéto poškodenie.

126. Takýto spôsob konania nie je vôbec porovnateľný s časovým predstihom výkonu práv na obhajobu. Vypočutie dotknutých podnikov a ich právo na nahliadnutie do spisu sú a ostanú vyhradené druhej časti konania, a teda tej, ktorá nasleduje po oznámení o výhradách. To však nevylučuje, že poškodenie možností obhajoby a spolu s ním aj porušenie práv na obhajobu majú svoj pôvod práve v neprimeranej dĺžke predbežných vyšetrovaní alebo dokonca v dlhej nečinnosti Komisie počas prvej časti konania.

127. Keďže napadnutý rozsudok neobsahuje v tejto súvislosti žiadne konštatovanie, musí sa zrušiť a keďže sa vec nemôže rozhodnúť s týmto stavom spisu, je potrebné, aby sa vrátila na Súd prvého stupňa v zmysle článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora na účely rozhodnutia.

3.      O znížení pokuty (záverečné pripomienky v prvom odvolacom dôvode, ako aj v druhej časti piateho odvolacieho dôvodu)

128. Keďže na základe predchádzajúcich tvrdení už tretia časť prvého odvolacieho dôvodu spôsobuje zrušenie napadnutého rozsudku v celom rozsahu, predkladám ďalej svoj názor na otázku prípadného zníženia pokuty, ktorá tvorí predmet druhej časti piateho odvolacieho dôvodu len subsidiárne.

129. TU vytýka Súdu prvého stupňa, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo prinajmenšom nedostatočným spôsobom v tomto bode odôvodnil napadnutý rozsudok v časti výšky pokuty. Podľa TU mal Súd prvého stupňa znížiť túto výšku z dôvodu neprimeranej dĺžky správneho konania. Súd prvého stupňa najmä nevzal do úvahy okolnosť, že zodpovednosť za neprimeranú dĺžku konania znáša výlučne Komisia a nemôže byť rozdelená medzi ňu a dotknuté podniky, ako to najprv tvrdila táto inštitúcia.(88)

130. Ako už bolo predtým uvedené, je síce pravda, že v rámci odvolacieho konania Súdnemu dvoru neprináleží pri rozhodovaní o otázkach práva v rámci odvolania nahrádzať z dôvodov spravodlivého zaobchádzania svojím posúdením posúdenie Súdu prvého stupňa, ktorý rozhoduje o výške pokút uložených v rámci svojej rozhodovacej právomoci.(89) Súdny dvor však môže zistiť, či sa Súd prvého stupňa nedopustil zjavného omylu alebo či neporušil povinnosť zásady proporcionality alebo rovnosti zaobchádzania.(90)

131. Vo veci samej je v prvom rade možné predpokladať takýto zjavný omyl iba vtedy, keď Súd prvého stupňa nesprávne posúdi rozsah svojej súdnej právomoci podľa článku 229 ES v spojení s článkom 17 nariadenia č. 17. V druhom rade ide o zjavný omyl aj vtedy, ak Súd prvého stupňa ešte pred svojím rozhodnutím o výške pokuty podrobne neposúdi každú skutočnosť alebo tvrdenie, ktoré je v konkrétnom prípade podstatné pre jeho rozhodnutie o výške pokuty.(91)

132. Pokiaľ ide o to, čo sa týka rozsahu právomoci Súdu prvého stupňa v  zmysle článku 229 ES, je potrebné vziať do úvahy, že neobmedzená súdna právomoc nepodlieha rovnakým kritériám, ktoré platia pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. Najmä v prípade neobmedzenej súdnej právomoci nejde iba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Komisie. Naopak, pri výkone tejto právomoci možno prihliadať aj na hľadiská primeranosti a spravodlivosti. O to viac je potrebné prihliadať na vady konania, akými je napríklad porušenie zásady primeranej dĺžky konania, ktorá ako už bolo predtým uvedené,(92) predstavuje porušenie základných práv, aj keď nemali vplyv na obsah rozhodnutia Komisie, a teda nespôsobujú ich zrušenie.

133. V tomto prípade Súd prvého stupňa vzal toto hľadisko podrobne do úvahy, keď vyhlásil, že môže pripustiť ďalšie zníženie uloženej pokuty už iba z dôvodu neprimeranej dĺžky správneho konania, za ktorú je zodpovedná Komisia.(93) V dôsledku toho sa v tejto súvislosti Súd prvého stupňa nedopustil žiadneho zjavného omylu.

134. Iné je však jeho postavenie pokiaľ ide o jeho povinnosť prihliadať celkovo na všetky okolnosti a všetky tvrdenia podstatné na účely rozhodnutia.

135. Medzi okolnosti, ktoré sa majú posudzovať v rámci neobmedzenej súdnej právomoci na účely rozhodnutia, patrila v tomto prípade najmä zodpovednosť Komisie za neprimeranú dĺžku dvoch častí správneho konania, a teda nielen z dôvodu prekročenia bežne potrebného času od vypočutia účastníkov konania do prijatia sporného rozhodnutia, ale aj pre fázu nečinnosti, ktorá trvala viac ako tri roky počas predbežného vyšetrovania pred oznámením o výhradách.

136. Hoci Súd prvého stupňa na začiatku napadnutého rozsudku ešte uvádza zodpovednosť Komisie za neprimeranú dĺžku oboch častí správneho konania,(94) následne však pri výkone svojej neobmedzenej súdnej právomoci berie do úvahy iba zodpovednosť Komisie za neprimeranú dĺžku jednej z  dvoch častí, najmä za čas, ktorý uplynul medzi vypočutím účastníkov a prijatím napadnutého rozhodnutia. To je zrejmé najmä z bodu 436 napadnutého rozsudku, v ktorom sa začínajú úvahy Súdu prvého stupňa o výške pokuty. Odkazuje sa tam iba na bod 85 napadnutého rozsudku, a teda na tú časť, ktorá je venovaná zodpovednosti Komisie za neprimeranú dĺžku konania po oznámení o výhradách. Naproti tomu chýba akýkoľvek odkaz na bod 77 napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva zodpovednosť Komisie za neprimeranú dĺžku konania pred oznámením o výhradách.

137. Keďže teda Súd prvého stupňa neprihliadol vo vzťahu k možnému súdnemu zníženiu pokuty aj na neprimeranú dĺžku konania pred oznámením o výhradách, dopustil sa pri výkone svojej neobmedzenej súdnej právomoci v zmysle článku 229 ES v spojení s článkom 17 nariadenia č. 17 zjavného nesprávneho právneho posúdenia.

138. Preto aj v prípade, že by na rozdiel od toho, čo tu tvrdím,(95) nebol napadnutý rozsudok zrušený v celom rozsahu už na základe prvého odvolacieho dôvodu, bude musieť byť aj tak zrušený v časti, kde Súd prvého stupňa zamietol návrh TU na zníženie uloženej pokuty. V takom prípade by sa mohol spor rozhodnúť podľa stavu spisu a Súdny dvor by na základe článku 61 prvého odseku štatútu mohol sám s konečnou platnosťou rozhodnúť o spore, Súdny dvor by mohol najmä sám rozhodnúť s konečnou platnosťou o znížení pokuty uloženej Komisiou.(96)

139. V tomto prípade Komisia pri výpočte výšky pokuty v napadnutom rozhodnutí už vykonala zo svojej iniciatívy zníženie o 100 000 eur. Nerozlišovala však medzi rôznymi vadami konania uvedenými v napadnutom rozhodnutí, takže nie je jasné, aká je časť sumy 100 000 eur, ktorá odkazuje najmä na neprimeranú dĺžku konania. Komisia ani nerozlišovala medzi dvoma časťami správneho konania. A ani nepripustila svoju výlučnú zodpovednosť za neprimeranú dĺžku oboch častí konania,(97) ako to naopak zistil Súd prvého stupňa. Na základe toho sa nezdá, že porušenie procesných práv TU bolo dostatočne odškodnené znížením, ktoré vykonala sama Komisia pri príležitosti výpočtu pokuty.

140. Na základe tohto predpokladu sa zdá, že ďalšie zníženie pokuty je legitímne. Východiskom by mohla byť suma 25 000 eur, a teda zníženie, ktoré sám Súdny dvor vykonal vo veci Baustahlgewebe(98); v tom prípade bola pokuta pôvodne uložená Komisiou v približne v dvojnásobnej výške ako pokuta uložená TU v tomto prípade.

141. Okrem toho je v tomto prípade potrebné prihliadať na skutočnosť, že Komisia je podľa toho, čo uviedol Súd prvého stupňa, zodpovedná za fázu nečinnosti, ktorá trvala viac ako tri roky. Zdalo by sa teda vhodné vykonať zníženie pokuty v rovnakom rozsahu ako v spomínanej sume 25 000 eur za každý celý rok nečinnosti počas časti konania pred oznámením o výhradách, a teda spolu o 75 000 eur. Okrem toho by sa malo uznať ďalších 25 000 eur aj po zohľadnení neprimeranej dĺžky časti konania nasledujúcej po oznámení o výhradách. Z toho by vyplývalo, že by Súdny dvor mohol ďalej znížiť pokutu, ktorá sa momentálne rovná výške 2 150 000 eur o celkovú sumu vo výške 100 000 eur.

D –    Predbežný návrh pokiaľ ide o prvý odvolací dôvod a druhú časť piateho odvolacieho dôvodu

142. Podľa odpovede, ktorú tu navrhujem vo vzťahu k prvému odvolaciemu dôvodu,(99) sa musí napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu a vec sa musí vrátiť Súdu prvého stupňa.

143. Keď Súdny dvor na rozdiel od odlišného názoru, aký je tu uvedený, dospeje k záveru, že táto časť odvolania je nedôvodná, tak by mal aj tak zrušiť napadnutý rozsudok v časti, kde zamietol návrh TU o zníženie uloženej pokuty.(100) V tomto prípade by mal Súdny dvor znížiť pokutu a vo zvyšnej časti odvolanie zamietnuť.

VI – O trovách

144. Podľa článku 122 prvého odseku rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné alebo ak je dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.

145. Keďže sa má táto vec na základe tu navrhnutého riešenia vo vzťahu k prvému odvolaciemu dôvodu vrátiť v celom rozsahu na Súd prvého stupňa, Súdny dvor by mal o trovách konania rozhodnúť v rozhodnutí vo veci samej.(101)

VII – Návrh

146. Na základe predchádzajúcich úvah navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:

1.      Rozsudok Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev zo 16. decembra 2003 v spojených veciach T‑5/00 a T‑6/00 sa zrušuje.

2.      Vec sa vracia Súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3.      O trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej.

1 – Jazyk prednesu: nemčina.

2 – Rozhodnutie Komisie 2000/117/ES z 26. októbra 1999, týkajúce sa konania o uplatnení článku 81 Zmluvy ES, vec IV/33.884 – Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie (FEG a TU) [neoficiálny preklad], oznámené pod číslom K(1999) 3439 (Ú. v. ES L 39, 2000, s. 1).

3 – Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a i./Komisia, T‑5/00 a T‑6/00, Zb. s. II‑5761.

4 – Proti tomu istému rozsudku bolo podané na Súdny dvor aj odvolanie, ktoré podalo FEG (vec C‑105/04 P); pozri v tejto súvislosti návrhy, ktoré som dnes predniesla.

5 – Nariadenie Rady (EHS) č. 17 zo 6. februára 1962, Prvé nariadenie implementujúce články 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3). Toto nariadenie bolo v skutočnosti medzičasom nahradené nariadením Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205). Toto druhé uvedené nariadenie sa však uplatňuje od 1. mája 2004, a teda na tento prípad sa uplatňuje výlučne nariadenie č. 17.

6 – Nederlandse Vereniging van Alleenvertegenwoordigers op Elektrotechnisch Gebied (Holandské združenie výhradných zástupcov v oblasti elektrotechniky).

7 – Pozri odôvodnenia č. 151 až 153 napadnutého rozhodnutia.

8 – Vec T‑5/00.

9 – Vec T‑6/00.

10 – Vo veci T‑6/00 TU okrem toho subsidiárne navrhovala zrušenie tvrdenia, že porušila článok 81 ES, uvedené v článku 3 napadnutého rozhodnutia.

11 – Pozri uznesenia predsedu Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2000, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, T‑5/00 R, Zb. s. II‑4121, a predsedu Súdneho dvora z 23. marca 2001, FEG/Komisia, C‑7/01 P (R), Zb. s. I‑2559.

12 – Pozri uznesenie zo 16. októbra 2000, spojené veci T‑5/00 a T‑6/00.

13 – Pozri rozsudky zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, nazývaný „Cement“, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, body 47 až 49, a z 15. septembra 2005, BioID/ÚHVT, C‑37/03 P, Zb. s. I‑7975, body 43 a 53.

14 – Rozsudky zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, Zb. s. I‑5291, bod 35; z 23. marca 2004, Európsky ombudsman/Lamberts, C‑234/02 P, Zb. s. I 2803, bod 77, a z 30. júna 2005, Eurocermex/ÚHVT, C‑286/04 P, Zb. s. I 5797, bod 50.

15 – Pozri tiež bod 209 napadnutého rozsudku.

16 – Rozsudky zo 7. mája 1998, Somaco/Komisia, C‑401/96 P, Zb. s. I‑2587, bod 53, a zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 25. Pozri tiež v rovnakom zmysle rozsudok zo 7. júla 2005, Le Pen/Parlament, C‑208/03 P, Zb. s. I‑6051, bod 45.

17 – Pozri najmä body 360, 367 a 379 napadnutého rozsudku.

18 – V odôvodnení č. 69 napadnutého rozhodnutia, ako aj v bode 353 napadnutého rozsudku bol použitý výraz „viac menej zhodné záujmy“.

19 – Pozri bod 20 týchto návrhov.

20 – V každom prípade, ak by sa aj malo prihliadať na tvrdenie TU týkajúce sa použitia výrazu „kľúčová úloha“ ako na obvinenie zo skreslenia skutkového stavu, a preto by považovalo za prípustné, v každom prípade by bolo nedôvodné. Výraz „kľúčová úloha“, ktorý použil Súd prvého stupňa je totiž v podstate zhodný s výrazom, ktorý použila Komisia v napadnutom rozhodnutí „významná úloha, ktorá sa ma posudzovať jednotlivo“ (pozri v tejto súvislosti odôvodnenie č. 69 napadnutého rozhodnutia).

21 – Pozri v tejto súvislosti bod 351 napadnutého rozsudku, v ktorom Súd prvého stupňa vychádza z podobných dôvodov uvedených TU na prvom stupni pri svojich úvahách týkajúcich sa účasti TU na kolektívnom režime výlučného obchodovania.

22 – Bod 355 napadnutého rozsudku.

23 – Pozri rozsudok Cement, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, body 55 až 57.

24 – Pozri rozsudky z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri/Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, body 142, ako aj 143 a 144, a Cement, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, najmä bod 81, ako aj body 82 až 85, ako aj rozsudky z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazione, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4145, body 87 a 96, a Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, bod 155.

25 – Pozri body 20 a 36 týchto návrhov.

26 – Pozri body 40 až 43 týchto návrhov.

27 – Pozri v tejto súvislosti napríklad bod 365 napadnutého rozsudku.

28 – Pozri bod 377 napadnutého rozsudku; pozri tiež bod 42 týchto návrhov.

29 – Bod 378 napadnutého rozsudku.

30 – Pozri najmä body 406 a 413 napadnutého rozsudku.

31 – Prvá časť štvrtého odvolacieho dôvodu sa zaoberá dĺžkou trvania kolektívneho režimu výlučného obchodovania (článok 1 napadnutého rozhodnutia), druhá časť dĺžkou trvania systému určovania cien (článok 2 napadnutého rozhodnutia) a tretia časť dĺžkou trvania účasti TU na oboch porušeniach (článok 3 napadnutého rozhodnutia).

32 – Bod 61 odvolania.

33 – Pozri bod 20 týchto návrhov.

34 – Pozri rozsudok Cement, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, body 258 a 260.

35 – Pozri bod 342 napadnutého rozsudku.

36 – Pozri v tejto súvislosti body 40 a 41 týchto návrhov.

37 – Pozri v tejto súvislosti body 128 až 141 týchto návrhov.

38 – Pozri rozsudok Dansk Rørindustri/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 24, bod 245; pozri tiež rozsudky zo 6. apríla 1995, BPB Industries a British Gypsum/Komisia, C‑310/93 P, Zb. s. I‑865, bod 34; zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia, C‑291/98 P, Zb. a. I‑9991, bod 73, a Baustahlgewebe/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 16, bod 129.

39 – Pozri rozsudok Cement, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 365.

40 – Oznámenie Komisie – Usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (98/C 9/03) Text s významom pre EHP (Ú. v. ES C 9, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171).

41 – Body 53 až 66 týchto návrhov.

42 – Bod 415 v spojení s bodmi 377 až 379 napadnutého rozsudku; pozri tiež bod 51 týchto návrhov.

43 – Pozri body 51 a 72 týchto návrhov.

44 – Pozri rozsudok Dansk Rørindustri/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 24, body 243, 315 a 316.

45 – Bod 432 napadnutého rozsudku.

46 – Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný 4. novembra 1950 v Ríme.

47 – Body 73 a 74 napadnutého rozsudku.

48 – Bod 77 napadnutého rozsudku.

49 – Body 78 a 79 napadnutého rozsudku.

50 – Bod 84 napadnutého rozsudku.

51 – Body 85 a 93 napadnutého rozsudku.

52 – Body 86 až 93 napadnutého rozsudku.

53 – Ďalej aj „ESĽP“.

54 – Vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach TU odkazuje najmä na rozsudky ESĽP z 5. februára 1980, Deweer, séria A, č. 35, s. 24, bod 46; z 15. júla 1982, Eckle, séria A, č. 51, s. 33, bod 73, a z 10. decembra 1982, Corigliano, séria A, č. 57, bod 34.

55 – Odôvodnenie č. 152 napadnutého rozhodnutia.

56 – Pozri rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, nazývaný „PVC II“, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 179.

57 – Pozri v tomto zmysle rozsudky Baustahlgewebe/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 16, bod 21, a PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 56, body 170 a 171. Súdny dvor však upozornil aj na skutočnosť, „že rešpektovanie zásady kontradiktórnosti ako zásady iných procesných záruk uvedených v článku 6 ods. 1 EDĽP sa týka iba súdneho konania pred ,súdom‘ (rozsudok Ciment, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 70). Z toho je možné vyvodiť, že v rámci správneho konania pred Komisiou vôbec neprichádza do úvahy priame uplatnenie článku 6 ods. 1 EDĽP.

58 – Ú. v. ES 2000, C 364, s. 1. Charta základných práv ešte nemá sama právne záväzné účinky porovnateľné s účinkami primárneho práva, avšak ako prameň právneho vedomia objasňuje rozsah základných práv zaručených právom Spoločenstva. Pozri v tejto súvislosti moje návrhy z 8. septembra 2005, vo veci Parlament/Rada, C‑540/03, vec v konaní, bod 108, a zo 14. októbra 2004 vo veci Berlusconi a i., C‑387/02, C‑391/02 a C‑403/02 (rozsudok z 3. mája 2005, Zb. s. I‑3565), bod 83; v rovnakom zmysle pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro 29. júna 2004 vo veci Nardone/Komisia, C‑181/03 P (rozsudok z 13. januára 2005, Zb. s. I‑199), bod 51; generálny advokát Mischo 20. septembra 2001 vo veci Booker Aquaculture a Hydro Seafood, C‑20/00 a C‑64/00 (rozsudok z 10. júla 2003, Zb. s. I‑7411), bod 126; generálny advokát Tizzano 8. februára 2001 vo veci BECTU, C‑173/99 (rozsudok z 26. júna 2001, Zb. s. I‑4881 a I‑4883), bod 28, a generálny advokát Léger 10. júla 2001 vo veci Rada/Hautala, C‑353/99 P (rozsudok zo 6. decembra 2001, Zb. s. I‑9565), body 82 a 83; pozri tiež nedávne návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Alber 24. októbra 2002 vo veci Evans, C‑63/01 (rozsudok zo 4. decembra 2003, Zb. s. I‑14447), bod 80.

59 – V tomto prípade sa ešte z časových dôvodov neuplatňuje Charta základných práv, pretože bola vyhlásená iba po prijatí napadnutého rozhodnutia. V budúcnosti však bude potrebné prihliadať na skutočnosť, že v konaniach v oblasti hospodárskej súťaže sa Komisia slávnostne zaviazala dodržiavať Chartu základných práva, čím na seba jednostranne prevzala povinnosť v tomto zmysle (vyhlásenie Predsedu Európskej komisie Romana Prodiho zo 7. decembra 2000 pri príležitosti Európskej rady v Nice); okrem toho pozri odôvodnenie č. 37. nariadenia č. 1/2003.

60 – Pozri v tejto súvislosti článok 15 ods. 4 nariadenia č. 17.

61 – Pozri rozsudok PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 56, bod 182.

62 – Francúzska verzia: „La période à prendre en considération… débute dès qu’une personne se trouve officiellement inculpée ou lorsque les actes effectués par les autorités de poursuite en raison des soupçons qui pèsent contre elle ont des répercussions importantes sur sa situation“; anglická verzia: „The period to be taken into consideration… begins at the time when formal charges are brought against a person or when that person has otherwise been substantially affected by actions taken by the prosecuting authorities as a result of a suspicion against him“; pozri rozsudok ESĽP Pedersen & Baadsgaard v. Dánsko zo 17. decembra 2004, č. 49017/99, § 44; pozri tiež v tom istom zmysle rozsudky ESĽP Ringeisen zo 16. júla 1971, séria A č. 13, § 110, a Corigliano z 10. decembra 1982, séria A, č. 57, § 34, a judikatúru už citovanú v poznámke pod čiarou 54.

63 – Pozri rozsudok PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 56, bod 182.

64 – O premlčaní postihnuteľného konania v protimonopolnom práve pozri pre doterajšie prípady nariadenie Rady (EHS) č. 2988/74 z 26. novembra 1974 o premlčacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej súťaže Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 319, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 61) a pre budúce prípady článok 25 nariadenia č. 1/2003.

65 – Pozri rozsudok PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 56, bod 182. Opačný názor má generálny advokát Mischo, ktorý sa vo svojich návrhoch prednesených 25. októbra 2001 vo veci PVC II, C‑250/99 P (rozsudok z 15. októbra 2002, Zb. s. I‑8375), bod 40 a nasl., nedomnieva, že sa má prihliadať na časové obdobie predchádzajúce oznámeniu o výhradách.

66 – Pozri rozsudok PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 56, body 181 až 183.

67 – Tamže, body 182 až 184.

68 – O uplatniteľných kritériách pozri rozsudky PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 56, body 187 a 188, a Baustahlgewebe, už citovaný v poznámke pod čiarou 16, najmä bod 29.

69 – Pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. septembra 1992, Automatec/Komisia, T‑24/90, Zb. s. II‑2223, bod 77, a zo 4. marca 1999, Ufex a i./Komisia, C‑199/97 P, Zb. s. I‑1341, bod 88.

70 – Bod 77 napadnutého rozsudku.

71 – V tejto súvislosti pozri bod 86 týchto návrhov.

72 – Pozri rozsudky PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 56, body 191 až 200, a Baustahlgewebe/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 16, body 26 až 48, ktorých predmetom posúdenia je výlučne primeranosť dĺžky konania. Pozri tiež judikatúru ESĽP, napríklad rozsudok Corigliano, už citovaný v poznámke pod čiarou 62, § 31.

73 – Aj ESĽP (rozsudok Schouten & Meldrum v. Holandsko z 9.decembra 1994, séria A č. 304, § 75) v zásade uznáva, že primeraný postih za porušenie zásady primeranej dĺžky konania sa musí hľadať v rámci príslušného právneho poriadku: francúzska verzia: „… il appartient en principe aux juridictions nationales de juger ce que doit être, en vertu de leur système juridique, la sanction appropriée pour une violation, imputable à l’une des parties, de l’exigence d’un ‚délai raisonnable‘…“; anglická verzia: „… it is in principle for the national courts to decide what the appropriate sanction should be under their legal system for a breach attributable to one of the parties of the ‚reasonable time‘ requirement…“.

74 – Takýto rozdielny výsledok môže napríklad spočívať v zistení menej závažných porušení, v menšej pokute alebo aj v odmietnutí ďalšieho pokračovania v konaní.

75 – Pozri medzi inými rozsudok z 10. júla 1980, Distillers Company/Komisia, 30/78, Zb. s. 2229, bod 26, o vypočutí poradnej komisie; zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, C‑301/87, Zb. s. I‑307, bod 31, týkajúci sa porušenia zásady kontradiktórnosti; z 25. októbra 2005, Nemecko a Dánsko/Komisia, C‑465/02 a C‑466/02, Zb. s. I‑9115, body 36 až 40, týkajúce sa jazykového režimu v regulačnom výbore, a PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 56, body 315 až 328, týkajúce sa práva na nahliadnutie do spisu. Pozri tiež, pokiaľ ide o voľbu správneho právneho základu a legislatívneho postupu, rozsudok z 11. septembra 2003, Komisia/Rada, C‑211/01, Zb. s. I‑8913, bod 52, ako aj moje návrhy prednesené 26. mája 2005 vo veci Komisia/Rada, C‑94/03 (vec v konaní), bod 53.

76 – Pokiaľ ide o porušenia práva na nahliadnutie do spisu, pozri napríklad rozsudky z 8. júla 1999, Hercules Chemicals/Komisia, C‑51/92 P, Zb. s. I‑4235, body 77 a 82, a PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 56, body 315 až 317 a 321 až 323.

77 – V rovnakom zmysle pokiaľ ide o porušenia práva na nahliadnutie do spisu napríklad rozsudok PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 56, body 318 a 324, a rozsudok Cement, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, body 73 až 75 a 131.

78 – Pozri však návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mischo 25. októbra 2001 vo veci Degussa/Komisia, C‑250/99, body 76, 80 a 83.

79 – Pozri rozsudky z 15. júla 2004, Španielsko/Komisia, C‑501/00, Zb. s. I‑6717, body 52, 57 a 58, týkajúci sa prípadu pomoci na základe zmluvy ESUO, ako aj rozsudky vydané pri príležitosti konaní o nesplnenie povinnosti z 21. januára 1999, Komisia/Belgicko, C‑207/97, Zb. s. I‑275, body 25 až 27, a zo 16. mája 1991, Komisia/Holandsko, C‑96/89, Zb. s. I‑2461, body 15 a 16.

80 – Pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Baustahlgewebe (už citovaný v poznámke pod čiarou 16, bod 49), v ktorom Súdny dvor dospel k záveru, že rozsudok Súdu prvého stupňa napriek neprimeranej dĺžke konania na prvom stupni nemusí byť zrušený, keď chýba akákoľvek indícia o skutočnosti, že dĺžka konania mala vplyv na výsledok sporu. Okrem toho pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mischo, už citované v poznámke pod čiarou 65, body 75 až 78 a 84 až 85.

81 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Baustahlgewebe/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 16, body 48 a 141 až 143. Pozri tiež body 130 až 146 týchto návrhov.

82 – Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mischo vo veci Degussa/Komisia, už citované v poznámke pod čiarou 65, bod 79. O prípadnej možnosti žaloby o náhradu škody pozri rozsudok z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, bod 122, potvrdený rozsudkom Súdneho dvora PVC II, už citovaným v poznámke pod čiarou 56, body 173 až 178.

83 – Pozri v tomto zmysle ustálenú judikatúru, najmä rozsudky Hercules Chemicals/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 76, bod 75, a PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 56, body 315 a 316.

84 – V tomto zmysle pozri bod 87 napadnutého rozsudku.

85 – Problém striedania zamestnancov už TU uvádzala na prvom stupni (vec T‑6/00) v bodoch 213 a 214 svojej žaloby, ako aj v bodoch 235 a 237 až 239 svojej repliky, ale Súd prvého stupňa sa o tom v napadnutom rozsudku nezmieňuje ani nepriamo v bodoch 86 až 93.

86 – Body 78 a 79 napadnutého rozsudku.

87 – Bod 86 napadnutého rozsudku; k rozsahu preskúmania pozri aj bod 93 napadnutého rozsudku.

88 – Odôvodnenie č. 152 napadnutého rozsudku.

89 – Pozri judikatúru už citovanú v poznámke pod čiarou 38, ako aj rozsudok PVC II, už citovaný v poznámke pod čiarou 56, bod 614.

90 – Pozri rozsudok Cement, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 365.

91 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Dansk Rørindustri/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 24, body 244 a 303, a Baustahlgewebe/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 16, bod 128.

92 – Pozri body 114 až 118 týchto návrhov.

93 – Pozri bod 436 napadnutého rozsudku.

94 – Pozri body 77 a 85 napadnutého rozsudku.

95 – V tejto súvislosti pozri moje úvahy o prvom odvolacom dôvode v bodoch 120 až 127 týchto návrhov.

96 – Ako sa to stalo napríklad vo veci Cement, už citovanej v poznámke pod čiarou 13, body 384 a 385.

97 – Odôvodnenia č. 151 až 153 napadnutého rozhodnutia.

98 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 16, najmä bod 141.

99 – Body 120 až 127 týchto návrhov.

100 – Pozri v tejto súvislosti moje úvahy o záverečných pripomienkach k prvému odvolaciemu dôvodu, ako aj k druhej časti piateho odvolacieho dôvodu, uvedené v bodoch 128 až 141 týchto návrhov.

101 – Pozri v tejto súvislosti napríklad rozsudky zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia, C‑279/98 P, Zb. s. I‑9693, bod 82; z 3. júla 2003, Chronopost a i./Ufex a i., C‑83/01 P, C‑93/01 P a C‑94/01 P, Zb. s. I‑6993, bod 45, a z 29. apríla 2004, Parlament/Reynolds,C‑111/02 P, Zb. s. I‑5475, bod 3 výroku.