Vec C‑552/03 P
Unilever Bestfoods (Ireland) Ltd, predtým Van den Bergh Foods Ltd
proti
Komisii Európskych spoločenstiev
„Odvolanie – Články 85 a 86 Zmluvy ES (teraz články 81 ES a 82 ES) – Zmrzlinové výrobky určené na okamžitú spotrebu – Dodávka mraziacich pultov maloobchodným predajcom – Doložka výhradnosti – Právo na spravodlivé súdne konanie – Dôkazné bremeno“
Abstrakt uznesenia
1. Hospodárska súťaž – Kartely – Narušenie hospodárskej súťaže
[Zmluva ES, článok 85 ods. 1 (teraz článok 81 ods. 1 ES)]
2. Hospodárska súťaž – Kartely – Narušenie hospodárskej súťaže
[Zmluva ES, článok 85 ods. 1 (teraz článok 81 ods. 1 ES)]
3. Hospodárska súťaž – Kartely – Zákaz – Výnimka
[Zmluva ES, článok 85 ods. 3 (teraz článok 81 ods. 3 ES)]
4. Hospodárska súťaž – Pravidlá Spoločenstva – Posúdenie zlučiteľnosti doložky výhradnosti s právom Spoločenstva vykonané vnútroštátnymi súdmi
5. Hospodárska súťaž – Dominantné postavenie – Zneužitie – Pojem
[Zmluva ES, článok 86 (teraz článok 82 ES)]
1. Zmluvné obmedzenia vnútené maloobchodným predajcom skupinou distribučných dohôd zahŕňajúcich doložku výhradnosti a umožňujúcich maloobchodným predajcom kedykoľvek vypovedať svoje dohody s veľmi krátkou výpovednou lehotou musia byť preskúmané nielen čisto formálnym spôsobom z právneho pohľadu, ale treba vziať do úvahy aj špecifický ekonomický kontext, v ktorom tieto distribučné dohody vznikli. Z toho vyplýva, že pokiaľ možnosť vypovedať distribučné dohody absolútne neprekáža ich účinnému uplatňovaniu tak dlho, ako nebola využívaná, pri posudzovaní účinkov týchto dohôd na relevantný trh je potrebné vziať do úvahy ich účinné trvanie.
(pozri body 2, 54, 55)
2. Posúdiť účinky dohody na hospodársku súťaž znamená vziať do úvahy ekonomický a právny kontext, v ktorom sa táto dohoda nachádza a v ktorom môže spolu s inými faktormi prispievať ku kumulatívnemu účinku na chod hospodárskej súťaže. Na posúdenie, či niektoré distribučné dohody zahŕňajúce doložku výhradnosti bránia prístupu na predmetný trh, je tak potrebné stanoviť charakter a význam komplexu podobných zmlúv, ktoré spájajú s niektorými vnútroštátnymi výrobcami značné množstvo predajných miest. V tomto smere dosah tejto skupiny zmlúv na prístup na trh závisí predovšetkým od množstva predajní takto zviazaných s výrobcami vo vzťahu k tým, ktorí takto zviazaní nie sú, od dĺžky trvania podpísaných záväzkov a množstva výrobkov, ktorých sa tieto záväzky týkajú.
(pozri body 84, 85)
3. V prípade, keď sa niekto dožaduje oslobodenia na základe článku 85 ods. 3 Zmluvy (teraz článok 81 ods. 3 ES), prislúcha predovšetkým zainteresovaným spoločnostiam prezentovať Komisii také dôkazné prostriedky, ktoré by preukázali, že predmetná dohoda spĺňa podmienky stanovené v tomto ustanovení.
(pozri bod 102)
4. Súdy Spoločenstva nemôžu byť viazané posúdením zlučiteľnosti doložky výhradnosti distribučnej dohody s právom Spoločenstva vykonaným vnútroštátnym súdom.
(pozri bod 128)
5. Pojem zneužitie dominantného postavenia je objektívnym pojmom, ktorý sleduje také konanie podniku s dominantným postavením, ktoré môže ovplyvniť štruktúru trhu, kde práve z dôvodu prítomnosti takéhoto podniku je úroveň hospodárskej súťaže už oslabená, a ktoré má vo svojom dôsledku zabrániť zachovaniu existujúcej úrovne hospodárskej súťaže na trhu alebo rozvoju tejto hospodárskej súťaže, a to s použitím iných prostriedkov, než ktoré ovládajú obvyklú súťaž výrobkov alebo služieb na základe dodávok hospodárskych subjektov. V tejto súvislosti skutočnosť, že zmluvy boli uzavreté na žiadosť zmluvných partnerov podniku, ktorý zaujíma dominantné postavenie, nemôže vylúčiť takúto kvalifikáciu.
(pozri bod 129)
UZNESENIE SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)
z 28. septembra 2006 (*)
„Odvolanie – Články 85 a 86 Zmluvy ES (teraz články 81 ES a 82 ES) – Zmrzlinové výrobky určené na okamžitú spotrebu – Dodávka mraziacich pultov maloobchodným predajcom – Doložka výhradnosti – Právo na spravodlivé súdne konanie – Dôkazné bremeno“
Vo veci C‑552/03 P,
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora, podané 24. decembra 2003,
Unilever Bestfoods (Ireland) Ltd, predtým Van den Bergh Foods Ltd, so sídlom v Dubline (Írsko), v zastúpení: M. Nicholson a M. Rowe, solicitors, za právnej pomoci M. Biesheuvel a M. De Grave, advocaten, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
odvolateľ,
ďalší účastníci konania:
Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: W. Wils, B. Doherty a A. Whelan, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalovaná v prvostupňovom konaní,
Masterfoods Ltd, so sídlom v Dubline, v zastúpení: P. Collins a M. Levitt, solicitors,
Richmond Ice Cream Ltd, predtým Richmond Frozen Confectionery Ltd, so sídlom v Northallertone (Spojené kráľovstvo), v zastúpení: I. Forrester, QC, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
vedľajší účastníci konania v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (šiesta komora),
v zložení: predseda šiestej komory J. Malenovský, sudcovia J.‑P. Puissochet (spravodajca) a U. Lõhmus,
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: R. Grass,
po vypočutí generálnej advokátky,
vydal toto
Uznesenie
1 Spoločnosť Unilever Bestfoods (Ireland) Ltd, pôvodne Van den Bergh Foods Ltd., ešte predtým nazvaná HB Ice Cream Ltd. (ďalej len „HB“) svojím odvolaním navrhuje zrušenie rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 23. októbra 2003, Van den Bergh Foods/Komisia (T‑65/98, Zb. s. II‑4653, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Súd prvého stupňa zamietol jeho žalobu smerujúcu k zrušeniu rozhodnutia Komisie 98/531/ES z 11. marca 1998, týkajúceho sa konania o uplatnení článkov 85 a 86 Zmluvy (Veci č. IV/34.073, č. IV/34.395 a č. IV/35.436 – Van den Bergh Foods Limited) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 246, s. 1, ďalej len „sporné rozhodnutie“). HB tiež navrhuje, aby Súdny dvor zrušil sporné rozhodnutie alebo subsidiárne, aby vrátil vec Súdu prvého stupňa.
Skutkové okolnosti
2 Skutkové okolnosti, ako aj sporné rozhodnutie, konanie a návrhy pred Súdom prvého stupňa sú zhrnuté v bodoch 2 až 40 napadnutého rozsudku, na ktorý sa odkazuje. Podstata vyplýva z týchto bodov uvedeného rozsudku:
„2 [HB], 100 %-ná dcérska spoločnosť skupiny Unilever, je hlavným výrobcom potravinárskych zmrzlinových výrobkov v Írsku, a to hlavne zmrzlinových výrobkov určených na okamžitú spotrebu predávaných v individuálnych obaloch. Už niekoľko rokov dodáva HB maloobchodným predajcom zmrzlinových výrobkov ‚zdarma‘ alebo za nepatrné nájomné mraziace pulty, ku ktorým si ponecháva vlastníctvo, a to s podmienkou, že sú používané výlučne na skladovanie zmrzlinových výrobkov dodaných od HB (ďalej len ‚doložka výhradnosti‘). Z ustanovení typovej zmluvy týkajúcej sa mraziacich pultov vyplýva, že túto zmluvu môže kedykoľvek ktorákoľvek strana vypovedať s dvojmesačnou výpovednou lehotou. HB zabezpečuje na svoje náklady údržbu svojich mraziacich pultov okrem prípadu nedbalosti zo strany maloobchodného predajcu.
3 Masterfoods Ltd. (ďalej len ‚Mars‘), dcérska spoločnosť americkej spoločnosti Mars Iin.), prenikla na írsky trh s potravinárskymi zmrzlinovými výrobkami v roku 1989.
4 Od leta 1989 mnohí maloobchodní predajcovia, ktorí disponujú mraziacimi pultmi dodanými od HB, začali v týchto pultoch skladovať a ponúkať výrobky od spoločnosti Mars, čo viedlo HB k tomu, že žiadala dodržiavať doložku výhradnosti.“
3 Nasledoval spor medzi spoločnosťami Mars a HB, ktorý bol predložený írskym súdom a ktorý okrem iného viedol v rámci prejudiciálneho konania na návrh Supreme Court (Írsko) k rozsudku Súdneho dvora zo 14. decembra 2000, Masterfoods a HB (C‑344/98, Zb. s. I‑11369).
4 Napadnutým rozsudkom Súd prvého stupňa tiež konštatoval toto:
„9 Súčasne s konaním pred írskymi súdnymi orgánmi podala spoločnosť Mars 18. septembra 1991 sťažnosť na Komisiu [Európskych spoločenstiev] podľa článku 3 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962 prvého nariadenia implementujúceho články 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3). Táto sťažnosť smerovala proti dodávke mraziacich pultov veľkému množstvu maloobchodných predajcov zo strany HB, ktoré mali byť použité výlučne na výrobky tejto značky.
10 Dňa 22. júla 1992 podala aj spoločnosť Valley Ice Cream (Ireland) Ltd. na Komisiu sťažnosť proti HB.
11 V oznámení o výhradách z 29. júla 1993 adresovanom spoločnosti HB Komisia dospela k názoru, že distribučný systém tejto spoločnosti bol v rozpore s článkami 85 a 86 Zmluvy [ES, teraz články 81 ES a 82 ES]…
12 Po rozhovoroch s Komisiou HB síce popierala stanovisko Komisie, no navrhla zmeny týkajúce sa hlavne jej distribučného systému s cieľom umožniť jej využiť možnosť oslobodenia na základe článku 85 ods. 3 Zmluvy. Dňa 8. marca 1995 boli tieto zmeny oznámené Komisii, ktorá v tlačovom komuniké z 10. marca 1995 zaujala názor, že na prvý pohľad by tieto zmeny mohli spoločnosti HB umožniť oslobodenie. Dňa 15. augusta 1995 bolo oznámenie, urobené na základe článku 19 ods. 3 nariadenia č. 17, uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 211, s. 4).
13 Dňa 22. januára 1997 Komisia po tom, čo usúdila, že zmeny nepriniesli predpokladaný výsledok v zmysle voľného prístupu k miestam predaja, adresovala spoločnosti HB nové oznámenie o výhradách… . Spoločnosť HB vyjadrila svoje stanovisko k prijatým výhradám.
14 Dňa 11. marca 1998 prijala Komisia sporné rozhodnutie.
…
15 V spornom rozhodnutí Komisia konštatuje, že distribučné dohody HB obsahujúce doložky výhradnosti nie sú v zhode s článkami 85 a 86 Zmluvy. Charakterizuje trh s relevantnými výrobkami ako trh so zmrzlinárskymi výrobkami určenými na okamžitú spotrebu a predávanými v individuálnych obaloch a ako geografický relevantný trh označuje Írsko (odôvodnenia č. 138 a 140). Konštatuje, že postavenie spoločnosti HB na relevantnom trhu je obzvlášť silné, ako to predovšetkým dokazuje podiel, ktorý zaujíma na tomto trhu už veľa rokov (pozri ďalej bod 21). Táto sila je tiež ilustrovaná veľkosťou distribúcie predmetných výrobkov HB z hľadiska počtu (79 %) a hodnoty (94 %) v mesiacoch august a september 1995, ako aj všeobecnou známosťou ochrannej známky a dôležitosťou a popularitou škály jej produktov. Postavenie HB na tomto trhu je okrem iného posilnené silou spoločnosti Unilever nielen na ďalších trhoch so zmrzlinovými výrobkami v Írsku (zmrzlina cez ulicu a reštauračný sektor), ale aj na medzinárodných trhoch so zmrzlinovými výrobkami a na trhoch s mrazenými výrobkami a spotrebnými statkami všeobecne (odôvodnenie č. 141).
16 Komisia zdôrazňuje, že všetky distribučné dohody HB týkajúce sa mraziacich pultov inštalovaných v predajniach obmedzujú kapacitu maloobchodných predajcov, ktorí podpísali tieto dohody, skladovať a dávať do predaja vo svojich obchodoch výrobky okamžitej spotreby vyrobené konkurenčnými dodávateľmi, keď jediný alebo jediné mraziace pulty určené na skladovanie zmrzlinových výrobkov určených na okamžitú spotrebu boli dodané spoločnosťou HB, keď je málo pravdepodobné, že mraziaci pult alebo mraziace pulty od spoločnosti HB, ktoré už boli umiestnené, budú nahradené mraziacim pultom alebo mraziacimi pultmi patriacimi predajcovi alebo dodanými konkurentom a ak by nebolo rentabilné vyčleniť plochu na umiestnenie dodatočného mraziaceho pultu. Domnieva sa, že toto obmedzenie bráni konkurenčným dodávateľom predávať ich výrobky v týchto predajniach, čo obmedzuje hospodársku súťaž medzi dodávateľmi na relevantnom trhu (odôvodnenie č. 143). … Pri posudzovaní týchto obmedzujúcich účinkov boli vzaté do úvahy účinky všetkých skupín podobných zmlúv o dodávke mraziacich pultov uzatvorených ostatnými dodávateľmi zmrzlinárskych výrobkov na relevantnom trhu, ako aj všetky ostatné podmienky charakterizujúce tento trh (odôvodnenia č. 144 a 145).
17 Komisia ďalej kvantifikovala obmedzujúce účinky distribučných zmlúv HB s cieľom dokázať ich rozsah. Zdôrazňuje, pokiaľ ide o toto, že obmedzujúce účinky skupín zmlúv o dodávke mraziacich pultov vyhradených výlučne pre výrobky dodávateľa sú následkom priestorových obmedzení, ktorým predajne nevyhnutne čelia. …
18 Komisia tvrdí, že len malá časť maloobchodných predajcov v Írsku, a to 17 % podľa štúdie Lansdowne, vlastní mraziace pulty, ktoré nie sú podriadené podmienke výhradnosti. … Pokiaľ ide o ďalšie predajne, a to 83 % podľa štúdie Lansdowne, v ktorých dodávatelia inštalovali mraziace pulty, zastáva Komisia názor, že iní dodávatelia nemajú priamy prístup k predaju svojich výrobkov v týchto predajniach bez toho, aby najskôr museli prekonať značné prekážky. Komisia tvrdí, že ‚takto bude každý výrobca, ktorý ešte nie je usadený v predajni, z tejto predajne vylúčený‘, a že ‚hoci vylúčenie nie je úplné v zmysle, že maloobchodnému predajcovi nie je zmluvne bránené predávať výrobky iných dodávateľov, možno aj tak povedať, že predajňa je nedostupná v tom zmysle, že pre konkurenčných dodávateľov je veľmi ťažko prístupná‘ (odôvodnenie č. 149).
19 Komisia konštatuje, že približne v 40 %-nej časti predajní v Írsku jediný alebo jediné mraziace pulty určené na skladovanie zmrzlinových výrobkov na okamžitú spotrebu inštalované v predajni boli dodané spoločnosťou HB (odôvodnenie č. 156). Zdôrazňuje, že‚dodávateľ, ktorý chce začať predávať zmrzlinové výrobky v predajni (čiže niekto, ktorý práve prichádza do tejto predajne), ktorá je už vybavená aspoň jedným mraziacim pultom vyhradeným inému dodávateľovi, to môže urobiť len s podmienkou, že táto predajňa má mraziaci pult, ktorý nie je podriadený podmienke výhradnosti..., alebo ak môže presvedčiť maloobchodného predajcu, aby nahradil už umiestnený vyhradený mraziaci pult alebo nainštaloval dodatočný mraziaci pult popri už umiestnenom alebo umiestnených vyhradených mraziacich pultoch‘ (odôvodnenie č. 157). Na základe štúdie Lansdowne usudzuje (odôvodnenia č. 158 až 183), že je málo pravdepodobné, že maloobchodní predajcovia prijmú jedno alebo druhé z týchto opatrení, ak majú jeden alebo viac mraziacich pultov dodaných spoločnosťou HB, a dospela k záveru, že 40 % predmetných predajní je fakticky zviazaných so spoločnosťou HB (odôvodnenie č. 184). Prístup k týmto predajniam je vzhľadom na to uzavretý voči ostatným dodávateľom v rozpore s článkom 85 ods. 1 Zmluvy.
20 V spornom rozhodnutí sa tiež konštatuje, že dohody obsahujúce doložku výhradnosti nemôžu byť oslobodené podľa článku 85 ods. 3 Zmluvy, pokiaľ neprispievajú k zlepšeniu distribúcie výrobkov (odôvodnenia č. 222 až 238), nevyhradzujú spotrebiteľom spravodlivú časť z toho plynúceho zisku (odôvodnenia č. 239 a 240), nie sú nevyhnutné na dosiahnutie uvádzaných výhod (odôvodnenie č. 241) a dávajú spoločnosti HB možnosť eliminovať veľkú časť konkurencie na relevantnom trhu (odôvodnenia č. 242 až 246).
21 Čo sa týka aplikácie článku 86 Zmluvy, Komisia usudzuje, že spoločnosť HB zaujíma dominantné postavenie na relevantnom trhu najmä z toho dôvodu, že počas dlhého obdobia mala objemovo a hodnotovo viac ako 75 %-ný podiel na tomto trhu (odôvodnenia č. 259 a 261).
22 Komisia zastáva názor, že ‚spoločnosť HB zneužíva svoje dominantné postavenie na relevantnom trhu v tom zmysle, že predajcov..., ktorí na účely skladovania zmrzlinových výrobkov určených na okamžitú spotrebu nevlastnia vlastný mraziaci pult alebo nedisponujú mraziacim pultom (pultmi) pochádzajúcim od dodávateľa zmrzlinových výrobkov iného ako HB, nabáda, aby súhlasili s dohodami o poskytnutí mraziacich pultov podriadených podmienke výhradnosti‘ a že ‚toto porušenie článku 86 nadobúda formu ponuky dodávky mraziacich pultov maloobchodným predajcom, ako aj údržby týchto prístrojov bez priamych nákladov pre maloobchodných predajcov‘ (odôvodnenie č. 263).“
Napadnutý rozsudok
5 Podľa bodu 41 napadnutého rozsudku HB uviedla sedem dôvodov na zrušenie sporného rozhodnutia „vychádzajúcich po prvé zo zjavne nesprávneho posúdenia skutkových okolností, čo viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, po druhé z porušenia článku 85 ods. 1 Zmluvy, po tretie z porušenia článku 85 ods. 3 Zmluvy, po štvrté z porušenia článku 86 Zmluvy, po piate z porušenia vlastníckych práv pri nedodržaní všeobecných právnych zásad a článku 222 Zmluvy [ES, teraz článok 295 ES], po šieste z porušenia článku 190 Zmluvy ES (teraz článok 253 ES) a po siedme z nedodržania základných zásad práva Spoločenstva a z porušenia podstatných náležitostí“.
6 Súd prvého stupňa spolu preskúmal prvé dva dôvody, ktoré uvádzala HB a ktorými táto spoločnosť vytýka Komisii, že sa dopustila série zjavných chýb v analýze existencie a stupňa uzavretia relevantného trhu vyplývajúceho z distribučných dohôd uzavretých touto spoločnosťou s maloobchodnými predajcami usadenými v Írsku (ďalej len „distribučné dohody“).
7 V bode 80 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa usúdil, že má predovšetkým overiť, či Komisia dostatočne preukázala, že doložka výhradnosti skutočne pôsobila ako výhradnosť kúpy vnútená určitým predajniam, a či správne zhodnotila stupeň uzavretia relevantného trhu, ktoré z toho vyplývalo. Spresnil, že v druhom rade je tiež potrebné prípadne overiť, či je stupeň uzavretia dostatočne vysoký na porušenie článku 85 ods. 1 Zmluvy. Čo sa tohto týka, v bode 82 uvedeného rozsudku Súd prvého stupňa usúdil, že nebolo správne obmedzovať sa na účinky doložky výhradnosti zvažované jednotlivo a odvolávať sa iba na zmluvné obmedzenia vnútené distribučnými dohodami. V bode 83 toho istého rozsudku rozhodol:
„… je potrebné v súlade so súdnou praxou skúmať, či všetky podobné dohody uzavreté na relevantnom trhu a ďalšie prvky ekonomického a právneho kontextu, v ktorom boli predmetné dohody uzavreté, ukazujú, že ich kumulatívnym účinkom je uzavretie prístupu na tento trh novým súťažiteľom. Ak z tohto skúmania vyplýva, že to tak nie je, jednotlivé dohody zakladajúce zväzok dohôd nemôžu nezasahovať do chodu hospodárskej súťaže v zmysle článku 85 ods. 1 Zmluvy. Na druhej strane ak skúmanie odhalí, že prístup na trh je ťažký, potom treba analyzovať, v akej miere sporné dohody prispievajú k vytváraniu kumulatívneho efektu; pochopiteľne sú neprípustné len zmluvy, ktoré prispievajú k prípadnému uzavretiu trhu významnou mierou (pozri [rozsudok Súdneho dvora z 28. februára 1991], Delimitis, [C‑234/89, Zb. s. I‑935], body 23 a 24, a [rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júna 1995,] Langnese-Iglo/Komisia, [T‑7/93, Zb. s. II‑1533], bod 99).“
8 Opierajúc sa o nepopreté údaje štúdií, z ktorých Komisia vychádzala, Súd prvého stupňa v bode 86 napadnutého rozsudku konštatoval, že len 17 % maloobchodných predajní zmrzlinových výrobkov na okamžitú spotrebu disponovalo mraziacimi pultmi patriacimi predajcovi, v ktorých teda mohli byť skladované zmrzlinové výrobky akejkoľvek značky. V ostatných predajniach, ktoré predstavovali 83 % ich celkového počtu, boli mraziace pulty vlastníctvom dodávateľa zmrzlinových výrobkov, v ktorých mohli byť uložené len zmrzlinové výrobky značky dodávateľa. Okrem toho podľa dokumentácie, z ktorej vychádzal Súd prvého stupňa, spoločnosť HB držala viac ako 60 % mraziacich pultov patriacich jednému dodávateľovi.
9 Súd prvého stupňa v bode 87 napadnutého rozsudku taktiež konštatoval, že najväčšie predaje zmrzlinových výrobkov určených na okamžitú spotrebu sa uskutočnili v malých predajniach, ktoré vzhľadom na ich malú rozlohu mohli len veľmi ťažko inštalovať druhý mraziaci pult. Čo sa tohto týka, Súd prvého stupňa zamietol tvrdenia spoločnosti HB, ktoré mali ukázať, že Komisia precenila nedostatok priestoru. V bodoch 89 a 90 uvedeného rozsudku potvrdil posúdenie Komisie, podľa ktorého dodávka mraziacich pultov spoločnosťou HB „zdarma“, popularita jej výrobkov, ako aj rozsah škály výrobkov a zisk dosiahnutý ich predajom nepodnecovali maloobchodných predajcov majúcich jeden alebo viac mraziacich pultov patriacich spoločnosti HB zmeniť svoju situáciu, podčiarkujúc v tomto smere dominantné postavenie tejto spoločnosti na trhu.
10 Na potvrdenie toho, že doložka výhradnosti spôsobovala obmedzenie hospodárskej súťaže, sa Súd prvého stupňa v bodoch 93 až 98 napadnutého rozsudku oprel o rôzne skutkové dôkazy, predovšetkým o skutočnosť, že spoločnosti Mars sa v roku, keď spomenutú doložku maloobchodní predajcovia vôbec nerešpektovali, podarilo dosiahnuť 42 % podielu na trhu, pričom tento podiel klesol na menej ako 20 % v dôsledku nariadenia predbežného opatrenia proti spoločnosti Mars, ktoré vydal High Court (Írsko) v roku 1990 a ktoré tejto spoločnosti zakazovalo nabádať maloobchodných predajcov skladovať jej zmrzlinu v mraziacich pultoch patriacich spoločnosti HB. V spomenutom bode 98 konštatoval toto:
„… Komisia právom zvážila, so zreteľom na osobitné vlastnosti predmetného výrobku a na ekonomický kontext danej veci, že skupina distribučných dohôd spoločnosti HB a dodávka mraziacich pultov ‚zdarma‘ podriadené podmienke výhradnosti značným spôsobom odrádzajú maloobchodných predajcov od inštalácie ich vlastného mraziaceho pultu alebo mraziaceho pultu iného výrobcu a de facto pôsobia ako puto, pokiaľ ide o predajne, ktoré disponujú iba mraziacimi pultmi spoločnosti HB, teda 40 % relevantných predajní. Napriek skutočnosti, že maloobchodní predajcovia disponujúci iba mraziacimi pultmi spoločnosti HB, majú teoreticky možnosť predávať zmrzlinu ostatných výrobcov, je totiž účinkom doložky výhradnosti obmedzenie obchodnej slobody maloobchodných predajcov vybrať si výrobky na predaj v ich predajniach.“
11 Súd prvého stupňa okrem toho v bodoch 99 až 104 napadnutého rozsudku zamietol viaceré tvrdenia spoločnosti HB, ktoré mali preukázať, že časť predajní uzavretých konkurencii so zmrzlinou inou ako od HB nebola 40%-ná, ako to tvrdí Komisia v spornom rozhodnutí, ale iba 6 %-ná, a nezapríčinila citeľné obmedzenie fungovania hospodárskej súťaže na relevantnom trhu.
12 V bode 105 toho istého rozsudku Súd prvého stupňa dodal:
„Pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti HB vychádzajúce z toho, že výhradnosť mraziaceho pultu vnútená doložkou výhradnosti by nemala byť považovaná za výhradnosť vnútenú predajniam, lebo predajcovia majú možnosť kedykoľvek odstúpiť od distribučnej dohody s HB, Súd prvého stupňa zastáva názor, že táto možnosť nie je žiadnou prekážkou účinného uplatňovania predmetných dohôd tak dlho, ako sa nevyužila. Preto musí Súd prvého stupňa pri posudzovaní účinkov distribučných dohôd na relevantný trh brať do úvahy ich účinné trvanie (pozri analogicky rozsudok Langnese-Iglo/Komisia, už citovaný, bod 111). ... Ako Komisia preukázala,... distribučné dohody spoločnosti HB sú vypovedané v priemere každých osem rokov. Z toho plynie, že argument vychádzajúci z možnosti vypovedať distribučné dohody spoločnosti HB nie je presvedčivý, keďže táto možnosť v skutočnosti nehrala žiadnu úlohu pri znížení stupňa uzavretia relevantného trhu.“
13 Súd prvého stupňa takisto zamietol tvrdenie spoločnosti HB, podľa ktorého porušenie článku 85 ods. 1 Zmluvy možno konštatovať až po overení, že podľa „pravidla rozumu“ prípadné obmedzenie slobody správania sa maloobchodných predajcov skutočne zakladá obmedzenie hospodárskej súťaže.
14 Okrem toho v bodoch 108 až 111 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa konštatoval, že nad určenú časť skupiny distribučných dohôd týkajúcu sa približne 40 % všetkých predajní na trhu takisto uzatvárajú tento trh skupiny dohôd uplatnených na relevantnom trhu dodávateľmi zmrzliny inými ako HB tým, že podrobujú maloobchodných predajcov podobným podmienkam, hoci títo dodávatelia nemajú na relevantnom trhu rovnaké postavenie ani popularitu ako HB. Súd prvého stupňa na základe toho dospel k záveru, že tieto skupiny dohôd sa v skutočnosti dotýkajú 83 % predajní spomenutého trhu.
15 Súd prvého stupňa takisto usúdil v bodoch 113 až 118 napadnutého rozsudku, že okrem stupňa závislosti, ktorý vyplýva zo skupiny distribučných dohôd, preukazujú aj iné prvky ekonomického a právneho kontextu, do ktorého tieto dohody patria, ako najmä investícia, ktorú predstavuje nadobudnutie súboru mraziacich pultov, ktoré majú byť inštalované v predajniach na zabezpečenie stabilnej distribúcie výrobkov jedného dodávateľa, a skutočnosť, že ostatní dodávatelia zmrzlinových výrobkov určených na okamžitú spotrebu ovládajú len veľmi obmedzenú časť relevantného trhu, že distribučné dohody sú schopné dotýkať sa citeľným spôsobom chodu hospodárskej súťaže v zmysle článku 85 ods. 1 Zmluvy a prispievajú značným spôsobom k uzavretiu relevantného trhu.
16 Preto Súd prvého stupňa zamietol prvé dva dôvody HB, ktoré uvádzala na podporu svojej žaloby.
17 Pokiaľ ide o tretí žalobný dôvod predložený spoločnosťou HB vychádzajúci z existencie nesprávneho právneho posúdenia pri uplatňovaní článku 85 ods. 3 Zmluvy, Súd prvého stupňa konštatoval v bode 138 napadnutého rozsudku, že Komisia analyzovala distribučné dohody z hľadiska každej zo štyroch podmienok vyjadrených v uvedenom ustanovení.
18 Pokiaľ ide o prvú z týchto podmienok, podľa ktorej dohody schopné byť oslobodené od zákazu vyjadreného v článku 85 ods. 1 Zmluvy majú „prispievať k zlepšeniu produkcie alebo distribúcie výrobkov alebo podpore technického alebo hospodárskeho pokroku“, Súd prvého stupňa v bode 139 uviedol:
„… zlepšenie nemožno stotožniť s každou výhodou, ktorú partneri vyťažia z dohody, pokiaľ ide o ich výrobné alebo distribučné činnosti. Toto zlepšenie musí predovšetkým predstavovať také znateľné objektívne výhody, ktoré by kompenzovali nevýhody obsiahnuté v dohode o pláne hospodárskej súťaže (pozri rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 1966, Consten a Grundig/Komisia, 56/64 a 58/64, Zb. s. 429, 502, a rozsudok Langnese-Iglo/Komisia, už citovaný, bod 180).“
19 Súd prvého stupňa v bodoch 140 a 141 napadnutého rozsudku usúdil, že Komisia preto správne zobrala do úvahy prekážky na relevantnom trhu spôsobené doložkou výhradnosti a z toho vyplývajúce oslabenie hospodárskej súťaže, aby tak posúdila distribučné dohody z hľadiska prvej podmienky vyjadrenej v článku 85 ods. 3 Zmluvy. Súd prvého stupňa v bode 142 uvedeného rozsudku podčiarkol, že výhody zabezpečené týmito dohodami vyplývajú z poskytovania mraziacich pultov maloobchodným predajcom „zdarma“ a môžu byť realizované pri neexistencii doložky výhradnosti.
20 Súd prvého stupňa tiež v bode 143 napadnutého rozsudku konštatoval, že analýza Komisie, podľa ktorej v prípade, ak by mala byť možnosť vnútiť doložku výhradnosti obmedzená, sa zdá málo pravdepodobné, že HB prestane definitívne dodávať predajcom mraziace pulty, nebola zjavne chybná.
21 Preto Súd prvého stupňa v bode 144 napadnutého rozsudku rozhodol, že prvá z podmienok vyjadrených v článku 85 ods. 3 Zmluvy nebola naplnená, a zamietol tretí žalobný dôvod, ktorého sa HB dovolávala na podporu svojej žaloby.
22 Pokiaľ ide o štvrtý žalobný dôvod predložený spoločnosťou HB vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení článku 86 Zmluvy, Súd prvého stupňa v bode 156 napadnutého rozsudku potvrdil analýzu Komisie, podľa ktorej je táto spoločnosť pre mnohých maloobchodných predajcov na relevantnom trhu partnerom, ktorého nemožno obísť, a má na tomto trhu dominantné postavenie. Preto v bode 158 uvedeného rozsudku pripomenul, že spoločnosti HB prináleží mimoriadna zodpovednosť nezasahovať svojím správaním do účinnej a nenarušenej hospodárskej súťaž na spoločnom trhu.
23 Súd prvého stupňa v bode 159 napadnutého rozsudku rozhodol, že hoci je poskytnutie mraziacich pultov s podmienkou výhradnosti bežnou praxou na relevantnom trhu, ktorú nemožno v normálnej situácii konkurenčného trhu zakázať, analýza je odlišná, keď je z dôvodu dominantného postavenia, ktoré zaujíma jeden z hospodárskych subjektov, hospodárska súťaž na uvedenom trhu obmedzená. Preto zaujal názor, že Komisia oprávnene usúdila, že HB zneužíva svoje dominantné postavenie na relevantnom trhu nabádaním maloobchodných predajcov akceptovať dohody o poskytovaní mraziacich pultov, ktoré podliehajú doložke výhradnosti.
24 Súd prvého stupňa v bode 161 napadnutého rozsudku zamietol tvrdenie vychádzajúce z návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci vedúcej k rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, Zb. s. I‑7791), pretože Komisia v spornom rozhodnutí nezastávala názor, že mraziace pulty patriace spoločnosti HB sú „podstatným zariadením“ a že toto rozhodnutie nenúti spoločnosť HB previesť aktíva alebo uzavrieť zmluvy s osobami, ktoré si nevybrala.
25 Súd prvého stupňa v bode 162 napadnutého rozsudku tiež zamietol tvrdenie spoločnosti HB, podľa ktorého Komisia jednoducho v rámci svojej analýzy článku 86 Zmluvy „recyklovala“ skutočnosti predstavujúce porušenie článku 85 ods. 1 Zmluvy.
26 Pokiaľ ide o piaty žalobný dôvod vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia Komisiou vzhľadom na nerešpektovanie vlastníckych práv a porušenie článku 222 Zmluvy, Súd prvého stupňa v bode 171 napadnutého rozsudku rozhodol, že sporné rozhodnutie nezbavuje spoločnosť HB vlastníckeho práva na súbor mraziacich pultov a nebráni jej využívať tieto aktíva tým, že ich dá do prenájmu za obchodných podmienok, a rovnako neobsahuje neprimerané obmedzenie uplatňovania jej vlastníckeho práva.
27 Okrem toho Súd prvého stupňa v bode 172 napadnutého rozsudku odmietol tvrdenie spoločnosti HB založené na nevýhodách spojených s uložením oddeleného nájomného za používanie mraziacich pultov patriacich tejto spoločnosti. Súd prvého stupňa takisto zamietol tvrdenie spoločnosti HB, podľa ktorého je znevýhodnená vo vzťahu ku svojim konkurentom, ktorí by mohli pokračovať v bezodplatnom poskytovaní mraziacich pultov maloobchodným predajcom, podčiarkujúc, že na rozdiel od distribučných dohôd jej konkurentov dohody spoločnosti HB prispievajú značným spôsobom k uzavretiu relevantného trhu a navyše zasahujú v rámci dominantného postavenia jedného z aktérov.
28 Súd prvého stupňa zamietol šiesty dôvod, ktorého sa dovolávala HB na podporu svojej žaloby, vychádzajúci z porušenia článku 190 Zmluvy. Súd prvého stupňa v bode 178 napadnutého rozsudku predovšetkým zdôraznil, že Komisia dostatočne právne zdôvodnila zmenu svojho prvotného priaznivého rozhodnutia obsiahnutého v jej oznámení z 15. augusta 1995 s odôvodnením, že zmeny systému distribúcie HB navrhnuté touto HB nepriniesli očakávané výsledky v zmysle slobodného prístupu k predajniam.
29 Súd prvého stupňa taktiež zamietol siedmy odvolací dôvod, ktorého sa dovolávala spoločnosť HB na podporu svojej žaloby, vychádzajúci z neznalosti základných zásad práva Spoločenstva.
30 V tomto smere v bodoch 193 a 194 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa predovšetkým zamietol argument HB týkajúci sa porušenia legitímnej dôvery, zdôrazňujúc najmä to, že Komisia neposkytla spoločnosti HB presné záruky, pokiaľ ide o osud záväzkov oznámených listom z 8. marca 1995, a to, že oznámenie z 15. augusta 1995 predstavovalo iba predbežné stanovisko Komisie schopné zmeny hlavne po prihliadnutí na pripomienky tretích osôb.
31 V bodoch 197 až 200 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa takisto zamietol výhrady spoločnosti HB týkajúce sa porušenia zásad subsidiarity, lojálnej spolupráce a právnej istoty.
32 Súd prvého stupňa v bode 202 napadnutého rozsudku vyjadril názor, že sporné rozhodnutie neobsahuje neprimerané alebo neúmerné obmedzenie vlastníckeho práva spoločnosti HB k jej mraziacim pultom a ani nezakladá arbitrážny alebo diskriminačný zásah do schopnosti vytvárať konkurenciu iným dodávateľom. V bode 205 uvedeného rozsudku Súd prvého stupňa zamietol aj tvrdenie spoločnosti HB, podľa ktorého je bod 4 sporného rozhodnutia, ktorý od spoločnosti žiada, aby sa okamžite prestala dopúšťať konštatovaných porušení a aby sa zdržala prijatia opatrení, ktoré by mali rovnaký účel alebo účinok, neprimeraný.
33 Nakoniec v bode 207 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa zamietol tvrdenie HB, že boli porušené podstatné náležitosti a že sporné rozhodnutie bolo nedostatočne odôvodnené, ako aj tvrdenie týkajúce sa potreby predĺžiť vyjednávanie s cieľom nájsť riešenie neúspechu „trhu z roku 1995“.
34 Preto Súd prvého stupňa zamietol žalobu spoločnosti HB v celom rozsahu a zaviazal ju na náhradu trov konania vynaložených Komisiou. Súd prvého stupňa takisto zaviazal spoločnosti Mars a Richmond Ice Cream Ltd (ďalej len „Richmond“) na znášanie vlastných trov konania.
Návrhy účastníkov konania
35 Svojím odvolaním spoločnosť HB navrhuje, aby Súdny dvor:
– úplne alebo čiastočne zrušil napadnutý rozsudok s výnimkou bodu 3 výroku tohto rozsudku, zaväzujúceho spoločnosti Mars a Richmond znášať ich vlastné trovy konania,
– úplne alebo čiastočne zrušil rozhodnutie Komisie alebo subsidiárne vrátil vec Súdu prvého stupňa a
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania v oboch stupňoch.
36 Komisia navrhuje zamietnuť odvolanie ako neprípustné a nedôvodné a zaviazať HB na náhradu trov tohto konania.
37 Spoločnosti Mars a Richmond tiež navrhujú zamietnuť odvolanie a zaviazať spoločnosť HB na náhradu trov konania.
O odvolaní
38 Na základe článku 119 rokovacieho poriadku ak je odvolanie čiastočne alebo úplne zjavne neprípustné, alebo zjavne nedôvodné, Súdny dvor ho môže odôvodneným uznesením kedykoľvek na základe správy sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta čiastočne alebo úplne zamietnuť.
O prvom odvolacom dôvode vychádzajúcom z porušenia článku 85 ods. 1 Zmluvy
39 Prvým odvolacím dôvodom spoločnosť HB popiera analýzu Súdu prvého stupňa, podľa ktorej je doložka výhradnosti schopná značným spôsobom dotknúť sa chodu hospodárskej súťaže a prispieva k uzavretiu relevantného trhu. Tento odvolací dôvod obsahuje dve časti. Prostredníctvom prvej časti HB tvrdí, že analýza týkajúca sa účinku doložky výhradnosti na hospodársku súťaž je chybná a že napadnutý rozsudok je v tomto smere nedostatočne zdôvodnený. Prostredníctvom druhej časti uvedeného odvolacieho dôvodu argumentuje, že Súd prvého stupňa sa vo svojej analýze posúdenia podielu konkurentov HB na uzavretí trhu dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
40 HB popiera analýzu Súdu prvého stupňa, podľa ktorej doložka výhradnosti umožňuje narušovanie rovnováhy vo výbere maloobchodných predajcov.
41 HB tvrdí, že skutočnosť, že možnosť maloobchodných predajcov odstúpiť od distribučných dohôd v praxi predajcovia využívajú zriedkavo, nie je relevantná pri skúmaní reštriktívneho účinku doložky výhradnosti na hospodársku súťaž. V tomto smere sa odvoláva predovšetkým na už citovaný rozsudok Delimitis.
42 HB popiera „presné a objektívne indície“, o ktoré sa Súd prvého stupňa opiera v bodoch 93 až 95 napadnutého rozsudku v snahe preukázať, že v Írsku je dopyt po zmrzlinových výrobkov iných výrobcov, ak sú také k dispozícii, ako aj skutočnosť, uvedenú v bode 97 uvedeného rozsudku, že značné množstvo maloobchodných predajcov je ochotných skladovať zmrzlinové výrobky určené na okamžitú spotrebu pochádzajúce od viacerých výrobcov s podmienkou, že tak môžu urobiť v jednom mraziacom pulte. HB sa v tomto smere ďalej odvoláva na absenciu odôvodnenia. Zdôrazňuje tiež, že dôkazy predložené spoločnosťou Richmond na pojednávaní pred Súdom prvého stupňa týkajúce sa jej skúseností na trhu Spojeného kráľovstva boli predložené neskoro a sú tak nielen neprípustné, ale aj nepresné a nevhodné na analýzu relevantného trhu.
43 HB taktiež poukazuje na rozpor medzi bodom 92 napadnutého rozsudku, ktorý uvádza, že maloobchodní predajcovia skladujú zmrzlinové výrobky iných značiek vedľa zmrzlinových výrobkov spoločnosti HB v jednom mraziacom pulte, ak je im to umožnené, a bodom 94 toho istého rozsudku, ktorý sa odvoláva na štúdiu, podľa ktorej by takmer 40 % maloobchodných predajcov bolo ochotných skladovať iné zmrzlinové výrobky ako výrobky spoločnosti HB, ak by už v distribučných dohodách nebola obsiahnutá doložka výhradnosti, čiže podľa nej 60 % maloobchodných predajcov uviedlo, že by neboli ochotní skladovať zmrzlinové výrobky iných výrobcov ako HB, ak by doložka výhradnosti neexistovala.
44 HB tvrdí, že výpoveď doložiek výhradnosti v žiadnom prípade nezahŕňa výpoveď distribučných dohôd alebo dohôd o dodávke dohodnutých s dotknutými predajcami, ako to podľa nej Súd prvého stupňa uviedol v bodoch 89 a 111 napadnutého rozsudku.
45 HB okrem toho zdôrazňuje, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený z dôvodu chýbajúceho preskúmania systému prémií, ktoré uplatňuje voči maloobchodným predajcom, ktorí disponujú vlastným mraziacim pultom (ďalej len „systém prémií“). Vo svojej replike tvrdí, že existencia tohto systému prémií nie je prezentovaná ako osobitný odvolací dôvod, ale ako časť širšieho odvolacieho dôvodu proti spornému rozhodnutiu, podľa ktorého Komisia a Súd prvého stupňa nevzali správne do úvahy možnosti konkurentov dosiahnuť prístup na trh. HB zdôrazňuje dôležitosť, akú tomuto tvrdeniu prikladala v uvedenom vyjadrení a v priebehu pojednávania pred Súdom prvého stupňa.
46 Komisia, Mars a Richmond usudzujú, že tvrdenia spoločnosti HB sú čisto faktické, a preto neprípustné, pričom sú zároveň nedôvodné.
47 Mars a Richmond podotýkajú, že v súlade s už citovaným rozsudkom Delimitis má byť vzhľadom na článok 85 ods. 1 Zmluvy posúdené účinné trvanie distribučných dohôd. Richmond takisto zdôrazňuje, že Súd prvého stupňa sa neuspokojil so zistením teoretickej možnosti maloobchodných predajcov skladovať konkurenčné výrobky v ich predajniach, ale právom skúmal existenciu reálnych a konkrétnych možností konkurentov vstúpiť na relevantný trh.
48 Richmond tvrdí, že výpočet jeho podielu na trhu v Spojenom kráľovstve je presný.
49 Komisia pripomína, že systém prémií sa uplatňuje od roku 1995 na jej podnet, pretože napadla skutočnosť, že spoločnosť HB fakturuje cenu jedného mraziaceho pultu všetkým maloobchodným predajcom bez ohľadu na to, či používajú alebo nepoužívajú mraziaci pult patriaci tejto spoločnosti.
50 Komisia a Richmond tvrdia, že až do tohto štádia konania sa spoločnosť HB nikdy neodvolávala na systém prémií ako prvku, ktorý by sám osebe odôvodňoval zrušenie sporného rozhodnutia, a že v tomto zmysle je takéto tvrdenie neprípustné. Komisia dodáva, že v skutočnosti spoločnosť HB použila existenciu tohto systému prémií len na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého táto spoločnosť neviazala dodávku zmrzlinových výrobkov na dodávku mraziacich pultov; Súd prvého stupňa analyzoval toto tvrdenie v bodoch 113 a 114 napadnutého rozsudku. Mars pripomína, že odkazy spoločnosti Mars na uvedené rozhodnutie a na žalobu sa týkajú výlučne skutočného fungovania systému prémií a neobsahujú žiadne právne tvrdenie.
51 Komisia a Richmond zdôrazňujú, že Súd prvého stupňa nie je povinný úplne odpovedať na všetky tvrdenia každého účastníka konania. Komisia sa v tomto smere odvoláva na rozsudky z 10. decembra 1998, Schroeder a i./Komisia (C‑221/97 P, Zb. s. I‑8255, bod 24), a zo 6. marca 2001 Conolly/Komisia (C‑274/99 P, Zb. s. I‑1611, bod 121).
52 Mars okrem toho zdôrazňuje, že systém prémií nemá ten účinok, na aký sa odvoláva HB v súvislosti s otvorením relevantného trhu, a že už citovaný rozsudok Delimitis nevyžaduje, aby Komisia alebo Súdny dvor skúmali situáciu vo vzťahu k predajniam, ktoré nie sú uzavreté. Richmond sa tiež domnieva, že prémia poskytovaná v rámci tohto systému je nedostatočná na to, aby podnietila maloobchodných predajcov na získanie vlastného mraziaceho pultu.
– Posúdenie Súdnym dvorom
53 Posúdenie účinkov dohody na hospodársku súťaž musí nevyhnutne vziať do úvahy ekonomický a právny kontext, v ktorom sa táto dohoda nachádza a v ktorom môže spolu s inými faktormi prispievať ku kumulatívnemu účinku na chod hospodárskej súťaže (pozri najmä rozsudky z 12. decembra 1967, Brasserie de Haecht, 23/67, Zb. s. 525, 537, a Delimitis, už citovaný, bod 14).
54 Z toho plynie, že tak, ako to Súd prvého stupňa uvádza v bode 84 napadnutého rozsudku, zmluvné obmedzenia vnútené maloobchodným predajcom musia byť preskúmané nielen čisto formálnym spôsobom z právneho pohľadu, ale treba vziať do úvahy aj špecifický ekonomický kontext, v ktorom distribučné dohody vznikli.
55 Súd prvého stupňa sa preto nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 105 napadnutého rozsudku rozhodol, že pokiaľ možnosť vypovedať distribučné dohody absolútne neprekáža ich účinnému uplatňovaniu tak dlho, ako nebola využívaná, pri posudzovaní účinkov týchto dohôd na relevantný trh je potrebné vziať do úvahy ich účinné trvanie.
56 V tomto smere je následne argument spoločnosti HB zjavne nedôvodný.
57 Okrem toho Súdnemu dvoru v rámci odvolacieho konania neprináleží vyslovovať sa k hodnoteniu skutkového stavu a dôkazov vykonaných Súdom prvého stupňa s výhradou prípadu zjavného skreslenia uvedených prvkov týmto súdnym orgánom (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 29. apríla 2004, Parlament/Ripa di Meana a i., C‑470/00 P, Zb. s. I‑4167, bod 40 a citovanú judikatúru).
58 Spoločnosť HB pritom popieraním rozličných skutkových okolností, o ktoré sa Súd prvého stupňa v bodoch 93 až 95 oprel s cieľom zistiť účinok doložky výhradnosti na relevantnom trhu, spochybňuje posúdenie skutkového stavu vykonané Súdom prvého stupňa bez toho, aby ďalej dokázala, že Súd prvého stupňa nepresne zistil skutkový stav alebo v tomto smere skreslil dôkazné prostriedky.
59 Okrem toho otázka znalosti, či výpoveď doložky výhradnosti v praxi znamená alebo neznamená aj výpoveď distribučných zmlúv, takisto predstavuje otázku skutkového stavu.
60 Z toho plynie, že argumenty spoločnosti HB k týmto bodom sú zjavne neprípustné.
61 Spoločnosť HB neuvádza ani seriózny podklad spôsobilý dokázať rozpor medzi bodom 92 napadnutého rozsudku, v ktorom sa tvrdí, že maloobchodní predajcovia skladujú zmrzlinové výrobky iných značiek ako od HB, keď majú možnosť tak urobiť, a bodom 94 toho istého rozsudku, ktorý okrem iného opiera toto potvrdenie o zistenie, podľa ktorého významný rozsah maloobchodných predajcov, a to podľa štúdie B&A takmer 40 %, tvrdilo, že by skladovali širšiu škálu výrobkov, ak by boli doložky výhradnosti zrušené.
62 Z toho plynie, že toto tvrdenie je zjavne neodôvodnené.
63 Čo sa týka tvrdenia spoločnosti HB, že Súd prvého stupňa nepreskúmal systém prémií, treba pripomenúť, že Súd prvého stupňa nie je povinný, ako správne Komisia pripomína, odpovedať detailne na každé tvrdenie, na ktoré sa účastníci konania odvolávajú, zvlášť ak nemá dostatočne jasný a presný charakter a nezakladá sa na podrobných dôkazoch (pozri najmä rozsudok Conolly/Komisia, už citovaný, bod 121).
64 Z tohto pohľadu zo spisu nevyplýva, že systém prémií bol hlavným argumentom HB pred Súdom prvého stupňa na dokázanie neexistencie antikonkurenčného účinku doložky výhradnosti.
65 Okrem toho HB sa dovoláva dôležitosti systému prémií uplatňovaného voči maloobchodným predajcom, ktorí disponovali vlastným mraziacim pultom, no neposkytuje presné dôkazy takého charakteru, ktoré by mohli preukázať, že existencia tohto systému mohla zmeniť zhodnotenie účinku doložky výhradnosti na relevantný trh Súdom prvého stupňa.
66 Súdu prvého stupňa teda nemožno vytýkať, že neodpovedal presnejšie na tvrdenie, ktoré sa musí posudzovať ako neúčinné vzhľadom na posúdenie účinku doložky výhradnosti na obchodnú slobodu maloobchodných predajcov vybrať si výrobky predávané v ich predajniach, ktoré vykonal.
67 Preto je toto tvrdenie zjavne neprípustné.
68 Z toho plynie, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu musí byť zamietnutá ako sčasti zjavne neprípustná a sčasti zjavne nedôvodná.
O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu
– Argumentácia účastníkov konania
69 Spoločnosť HB tvrdí, že Súd prvého stupňa nesprávne posúdil vplyv distribučných dohôd uzavretých konkurentmi HB na uzavretie relevantného trhu. Podľa nej Súd prvého stupňa nemohol usúdiť, že skupina dohôd uplatnených na tomto trhu sa dotýka 83 % predajní, keďže 27 % z nich nie sú objektívne zavreté vzhľadom na to, že predajcovia sa rozhodli zobrať mraziace pulty patriace viac ako jednému výrobcovi. HB takisto zdôrazňuje, že Súd prvého stupňa nemohol dať na jednu rovinu jej distribučné dohody a dohody jej konkurentov, keďže okrem iného títo konkurenti nepožívali rovnaké postavenie ani rovnakú popularitu na trhu. Domnieva sa, že Súd prvého stupňa mal skúmať dĺžku zmluvného obdobia a prax uvedených dohôd. Spoločnosť HB taktiež popiera tvrdenie, podľa ktorého mala uznať, že 83 % maloobchodov v Írsku bolo zavretých.
70 Vo svojej replike spoločnosť HB tvrdí, že značné zveličenie Súdu prvého stupňa, týkajúce sa kumulatívneho účinku uzavretia uvedeného trhu vyplývajúceho zo skupiny distribučných dohôd, zodpovedá skresleniu dôkazných prostriedkov.
71 HB popiera tvrdenie Súdu prvého stupňa týkajúce sa absencie objektívnej spojitosti medzi výlučným využívaním mraziacich pultov a dodávkou zmrzlinových výrobkov určených na okamžitú spotrebu. Domnieva sa, že toto tvrdenie je v rozpore s tvrdením uvedeným v bode 143 napadnutého rozsudku, podľa ktorého dodávka týchto mraziacich pultov do veľkého počtu predajní pokrývajúca celý geografický trh vytvára objektívny zisk. HB okrem toho tvrdí, že prax spočívajúca vo fakturovaní nájomného maloobchodným predajcom za používanie jej mraziacich pultov v Severnom Írsku má za následok platenie nominálnej sumy, ktorá najčastejšie ani nie je vybraná, a v dôsledku toho takáto prax neumožňuje potvrdiť analýzu Súdu prvého stupňa, podľa ktorej by táto spoločnosť mohla rovnakým spôsobom žiadať od maloobchodných predajcov usadených v Írsku nájomné, ktoré by bolo schopné uhradiť náklady vzniknuté poskytnutím mraziaceho pultu a jeho údržbou.
72 HB takisto popiera tvrdenie Súdu prvého stupňa uvedené v bode 113 napadnutého rozsudku, podľa ktorého v kontexte relevantného trhu má byť dodávateľ pripravený poskytnúť mraziaci pult bezodplatne a zabezpečiť jeho údržbu. Zdôrazňuje, že Súd prvého stupňa neberie dostatočne do úvahy na jednej strane skutočnosť, že v 17 % predajní predajcovia disponujú vlastným mraziacim pultom, a na druhej strane existenciu systému prémií použitého vo vzťahu k írskym maloobchodným predajcom, ktorí skladujú zmrzlinové výrobky vyrobené spoločnosťou HB, ale neinštalujú mraziace pulty patriace tejto spoločnosti.
73 HB napokon tvrdí, že Súd prvého stupňa dostatočne nepreukázal, že slabé podiely na trhu, ktoré majú v rukách konkurenti, možno čiastočne pripísať doložke výhradnosti, a tvrdí, že Súd prvého stupňa právne pochybil, keď dospel k záveru, že politika výhradného používania mraziacich pultov patriacich spoločnosti HB predstavuje bariéru pre vstup uvedených konkurentov na trh.
74 Komisia zastáva názor, že tvrdenia spoločnosti HB sa zakladajú na posúdení skutkového stavu a majú byť posúdené ako neprípustné. Dodáva, že sú za každých okolností nedôvodné.
75 Zdôrazňuje, že konštatovanie Súdu prvého stupňa uvedené v bode 111 napadnutého rozsudku, podľa ktorého skupina dohôd uplatnených na relevantnom trhu sa dotýka 83 % predajní, odráža skutočnosť, že iba 17 % maloobchodných predajcov má vlastný mraziaci pult, čo zakladá relevantný prvok, pokiaľ ide o existenciu prekážky vstupu na tento trh.
76 Komisia popiera existenciu objektívnej spojitosti medzi výhradným používaním mraziaceho pultu patriaceho spoločnosti HB a dodávkou zmrzlinových výrobkov. Usudzuje, že argumentácia HB je nesúvislá, keď tvrdí, že toto výlučné používanie je hlavné, uznajúc, že je možné dodávať zmrzlinové výrobky bez tejto doložky výhradnosti. Komisia zdôrazňuje, že výhody spočívajúce vo veľkej disponibilite zmrzlinových výrobkov určených na okamžitú spotrebu sú spôsobené poskytnutím mraziaceho pultu a nie uvedenou doložkou výhradnosti. Zdôrazňuje tiež, že je málo prijateľné tvrdiť, že spoločnosť ako HB nemôže vnútiť svojim maloobchodným predajcom platenie ekonomicky zdôvodneného nájomného za využívanie jej mraziacich pultov.
77 Komisia zastáva názor, že sporné rozhodnutie založilo príčinnú súvislosť medzi doložkou výhradnosti a slabým podielom konkurentov HB na relevantnom trhu. V tejto súvislosti odkazuje predovšetkým na body 143 až 184 a 185 až 200 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia.
78 Spoločnosti Mars a Richmond v podstate uvádzajú obdobnú argumentáciu ako Komisia.
79 Spoločnosť Mars tiež zdôrazňuje, že spoločnosť HB nepreukázala, že napriek existencii skupiny distribučných dohôd týkajúcich sa výhradného používania mraziacich pultov tejto spoločnosti, ktoré sa týkajú 83 % predajní relevantného trhu, existujú reálne a konkrétne možnosti pre dodávateľov preniknúť na tento trh alebo sa na ňom rozmiestniť.
80 Mars popiera analýzu rozvinutú spoločnosťou HB, podľa ktorej existencia objektívnej spojitosti medzi doložkou výhradnosti a dodávkou zmrzlinových výrobkov dovoľuje nepovažovať túto doložku za prekážku vstupu konkurentov na uvedený trh. Zdôrazňuje, že každá prípadná výhoda v súvislosti s väčšou disponibilitou zmrzlinových výrobkov určených na okamžitú spotrebu má byť posudzovaná v rámci všeobecného účinku skupiny distribučných dohôd.
81 Mars sa domnieva, že záver Súdu prvého stupňa týkajúci sa slabých podielov na trhu, ktoré majú v rukách konkurenti HB, vyplýva z analýzy škodlivých účinkov doložky výhradnosti vykonanej v napadnutom rozsudku.
82 Zdôrazňuje, že HB neposkytla žiadny právny argument na podporu tvrdenia, podľa ktorého Súd prvého stupňa skreslil dôkazné prostriedky tým, že značným spôsobom nadhodnotil stupeň uzavretia relevantného trhu.
83 Richmond zdôrazňuje, že v protiklade s tvrdením spoločnosti HB Súd prvého stupňa nezastáva názor, že 83 % predajní bolo „zavretých“ konkurencii, ale že skupiny distribučných dohôd uplatnených na trhu „ovplyvňujú“ tieto predajne. Preto usudzuje, že toto tvrdenie má byť zamietnuté ako bezpredmetné. Tiež tvrdí, že skutočnosť, že iní dodávatelia ako HB nemajú rovnakú popularitu ako HB na relevantnom trhu, nevyhnutne neznamená, že úroveň uzavretia, ktoré sa ich týka, má byť znížená.
– Posúdenie Súdnym dvorom
84 Posúdiť účinky dohody na hospodársku súťaž znamená vziať do úvahy ekonomický a právny kontext, v ktorom sa táto dohoda nachádza a v ktorom môže spolu s inými faktormi prispievať ku kumulatívnemu účinku na chod hospodárskej súťaže (rozsudky Brasserie de Haecht, už citovaný, 537, a Delimitis, už citovaný, bod 14).
85 Na posúdenie, či niektoré zmluvy bránia prístupu na predmetný trh, je potrebné stanoviť charakter a význam komplexu podobných zmlúv, ktoré spájajú s niektorými vnútroštátnymi výrobcami značné množstvo predajných miest. V tomto smere dosah tejto skupiny zmlúv na prístup na trh závisí predovšetkým od množstva predajní takto zviazaných s výrobcami vo vzťahu k tým, ktorí takto zviazaní nie sú, od dĺžky trvania podpísaných záväzkov a množstva výrobkov, ktorých sa tieto záväzky týkajú (pozri v tomto zmysle rozsudok Delimitis, už citovaný, bod 19).
86 V bode 111 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa konštatoval, že Komisia pri analýze prípadného kumulatívneho účinku správne zohľadnila nielen distribučné dohody uzavreté spoločnosťou HB, ale takisto dohody týkajúce sa mraziacich pultov podriadených doložke výhradnosti podpísané ďalšími dodávateľmi v Írsku. Podľa názoru Súdu prvého stupňa skutočnosť, že títo dodávatelia poskytujú mraziace pulty maloobchodným predajcom za podmienok podobných podmienkam schváleným spoločnosťou HB a s rovnakým nátlakom v súvislosti s priestorom, umožňuje predpokladať, že ťažkosti vyskytujúce sa v predajniach vybavených výlučne mraziacimi pultmi patriacimi spoločnosti HB, ku ktorým dochádza pri presviedčaní predajcov nahradiť tieto mraziace pulty alebo inštalovať dodatočné mraziace pulty, platia aj pre každý mraziaci pult podriadený podmienke výhradnosti, aj ak ostatní dodávatelia nemajú rovnaké postavenie ani rovnakú popularitu na relevantnom trhu ako táto spoločnosť.
87 Spoločnosť HB sa popieraním tejto analýzy v skutočnosti snaží spochybniť posúdenie skutočností, ktoré urobil Súd prvého stupňa. Okrem toho neuvádza také dôkazy, ktoré by preukázali, že Súd prvého stupňa skreslil skutkové okolnosti alebo dôkazné prostriedky týkajúce sa charakteristík zmlúv iných dodávateľov ako HB.
88 Z toho plynie, že táto časť druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, ktorej sa spoločnosť HB dovoláva, je zjavne neprípustná.
89 Okrem toho HB neuvádza presné dôkazy takého charakteru, ktoré by preukázali, že Súd prvého stupňa právne pochybil, keď usúdil, že platenie osobitného nájomného za dodávku mraziacich pultov maloobchodnými predajcami usadenými v Severnom Írsku je relevantným podkladom pre posúdenie možnosti vyberať nájomné za podobné zmluvy uzavreté spoločnosťou HB s predajcami usadenými v Írsku. Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že Súd prvého stupňa sa ani neopieral výlučne len o prax uplatňovanú spoločnosťou HB v severnom Írsku, ale tiež konštatoval v bode 114 napadnutého rozsudku, že spoločnosť HB dostatočne právne nepreukázala, že by nebolo praktické ukladať osobitné nájomné za dodávku mraziacich pultov do Írska, čo spoločnosť HB nepopiera.
90 HB rovnako neuvádza také dôkazy, ktoré by spochybnili posúdenie Súdom prvého stupňa uvedené v bode 113 napadnutého rozsudku, podľa ktorého v kontexte relevantného trhu má byť dodávateľ pripravený poskytnúť mraziaci pult bezodplatne a zabezpečiť jeho údržbu. V každom prípade skutočnosť, ktorú HB pripomína, že v 17 % predajní majú predajcovia vlastný mraziaci pult, nie je takého charakteru, aby preukázala, že skutkový stav a dôkazy predložené Súdu prvého stupňa boli skreslené. Okrem toho sa spoločnosť HB uspokojila s odvolaním sa na existenciu systému prémií bez poskytnutia takých dôkazov, ktoré by preukázali, že Súd prvého stupňa sa dopustil právneho pochybenia tým, že ho v tomto ohľade nevzal do úvahy vo svojej analýze.
91 Súd prvého stupňa zdôvodnil analýzu, podľa ktorej slabé podiely na trhu, ktoré majú v rukách konkurenti spoločnosti HB, možno aspoň sčasti pripísať jej praxi spočívajúcej v poskytovaní mraziacich pultov maloobchodným predajcom s doložkou výhradnosti, konštatovaním, podľa ktorého sa časti trhu spoločnosti Mars, ako aj časti trhu spoločností Valley a Leadmore znížili počas rokov predchádzajúcich prijatiu sporného rozhodnutia. Okrem toho HB nepredložila také dôkazy, ktoré by preukázali, že absencia presných vyjadrení Súdu prvého stupňa o príčinnej súvislosti medzi doložkou výhradnosti a slabými podielmi konkurencie tejto spoločnosti na trhu, ako aj o iných potenciálnych faktoroch, ktoré spoločnosť HB ostatne ani nespomenula a ktoré by mohli vysvetliť nízku hodnotu týchto podielov na trhu, by mali byť považovaná za právne pochybenie.
92 V skutočnosti sa týmito rozdielnymi tvrdeniami spoločnosť HB pokúša spochybniť posúdenie skutkového stavu Súdom prvého stupňa.
93 Z toho plynie, že druhá časť prvého odvolacieho dôvodu, ktorej sa HB dovoláva s cieľom podporiť svojej odvolanie, je zjavne neprípustná a že tento odvolací dôvod musí byť zamietnutý v celom rozsahu.
O druhom odvolacom dôvode vychádzajúcom z porušenia článku 85 ods. 3 Zmluvy
Argumentácia účastníkov konania
94 Spoločnosť HB tvrdí, že Súd prvého stupňa právne pochybil pri uplatnení prvej podmienky vyslovenej v článku 85 ods. 3 Zmluvy, keď nesprávne uplatnil dôkazné bremeno.
95 Zastáva názor, že sa jej podarilo preukázať, že doložka výhradnosti vytvára pre maloobchodných predajcov výhodu spočívajúcu v širšej geografickej disponibilite zmrzlinových výrobkov určených na okamžitú spotrebu a že táto výhoda v prípade zákazu uvedenej doložky nebude realizovaná v rovnakom rozsahu.
96 HB zastáva názor, že v tejto situácii prislúcha Komisii preukázať, že objektívna výhoda distribučných dohôd je kompenzovaná ich negatívnymi účinkami na hospodársku súťaž a že Komisia sa má opierať len o dostatočne presné a súladné dôkazné prostriedky.
97 HB zvlášť popiera zhodnotenie Komisie, podľa ktorého aj keby bola doložka výhradnosti zakázaná, je okrem malého počtu prípadov málo pravdepodobné, že táto spoločnosť prestane dodávať mraziace pulty svojim klientom. V tomto smere tvrdí, že napadnutý rozsudok je aj v tomto bode nedostatočne zdôvodnený.
98 Komisia zdôrazňuje, že tento odvolací dôvod popiera zhodnotenie skutkového stavu urobené Súdom prvého stupňa, a to spôsob, akým by sa spoločnosť HB správala, keby bola doložka výhradnosti zakázaná, a že má byť následne považovaný za neprípustný.
99 Komisia tvrdí, že uvedený odvolací dôvod je navyše nedôvodný. Podčiarkuje, že spoločnosti, ktorá žiada využiť oslobodenie na základe článku 85 ods. 3 Zmluvy, prislúcha preukázať, že komplex podmienok stanovených v tomto ustanovení je rešpektovaný a že na udelenie oslobodenia nestačí konštatovať existenciu určitých výhod, keďže podľa judikatúry má byť preukázané, že výhody zapríčinené dohodou majú prevahu nad nevýhodami. V tomto smere sa odvoláva na už citovaný rozsudok Consten a Grundig/Komisia. Podľa Komisie mala teda spoločnosť HB dokázať, že obmedzenia vnútené distribučnými dohodami boli predbežnou podmienkou získaných výhod a že tieto výhody mali prevahu nad nevýhodami vzhľadom na konkurenciu. Komisia zastáva názor, že spoločnosť HB nesplnila toto dôkazné bremeno.
100 Komisia odkazuje na body 222 až 247 odôvodnenia sporného rozhodnutia, v ktorých sú analyzované viaceré kumulatívne podmienky uvedené v článku 85 ods. 3 Zmluvy, a podčiarkuje, že spoločnosť HB nepoprela analýzu, podľa ktorej uvedené dohody nezabezpečujú užívateľom spravodlivú časť zisku, ktorý z toho plynie.
101 Spoločnosti Mars a Richmond v podstate argumentujú analogicky ako Komisia.
Posúdenie Súdnym dvorom
102 Tak, ako to Súd prvého stupňa správne uviedol v bode 136 napadnutého rozsudku, v prípade, keď sa niekto dožaduje oslobodenia na základe článku 85 ods. 3 Zmluvy, prislúcha predovšetkým zainteresovaným spoločnostiam prezentovať Komisii také dôkazné prostriedky, ktoré by preukázali, že predmetná dohoda spĺňa podmienky stanovené v tomto ustanovení (pozri najmä rozsudok zo 17. januára 1984, VBVB a VBBB/Komisia, 43/82 a 63/82, Zb. s. 19, bod 52).
103 Spoločnosť HB mala preto preukázať, že doložka výhradnosti zodpovedala kumulatívnym podmienkam uvedeným v článku 85 ods. 3 Zmluvy. Čo sa týka prvej z týchto podmienok, spoločnosť HB mala hlavne dokázať, že doložka výhradnosti prispievala k zlepšeniu produkcie alebo distribúcie predmetných výrobkov takým spôsobom, že v prípade, ak by bola možnosť uplatnenia tejto doložky obmedzená, toto zlepšenie by už nemohlo byť zrealizované.
104 V bode 143 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uznal, že existencia mraziacich pultov určených na predaj zmrzlinových výrobkov určených na okamžitú spotrebu vo veľkom množstve predajní pokrývajúcich celý geografický trh a pochádzajúcich z veľkej časti zo siete mraziacich pultov HB mohla byť považovaná za objektívnu výhodu v oblasti distribúcie týchto výrobkov. Súd prvého stupňa však tiež usúdil, že v prípade, ak by bola možnosť uplatňovať doložku výhradnosti obmedzená, je málo pravdepodobné, že by spoločnosť HB prestala definitívne dodávať mraziace pulty maloobchodným predajcom, s výnimkou malého množstva prípadov. Súd prvého stupňa okrem iného zdôraznil, že spoločnosť HB nepreukázala, že Komisia zjavne pochybila, keď usúdila, že obchodnou realitou pre spoločnosť, ako je HB, ktorá chce udržať svoje postavenie na relevantnom trhu, je byť prítomná v čo najväčšom množstve predajní. Taktiež zdôraznil, že v rozpore s tým, čo tvrdí HB, sa Komisia neuspokojila s predpokladom kontinuity dodávok mraziacich pultov spoločnosťou HB na uvedený trh, ale urobila perspektívnu analýzu fungovania tohto trhu po prijatí sporného rozhodnutia.
105 Z napadnutého rozsudku teda vyplýva, že Komisia poskytla presné dôkazy s cieľom dokázať, že doložka výhradnosti neprispievala k zlepšeniu produkcie alebo distribúcie zmrzlinových výrobkov určených na okamžitú spotrebu a že HB nebola schopná dokázať, že prvá podmienka uvedená v článku 85 ods. 3 Zmluvy bola splnená.
106 Z toho plynie, že dôkazné bremeno nebolo Súdom prvého stupňa uplatnené chybným spôsobom a že odvolací dôvod vychádzajúci z nesprávneho uplatnenia článku 85 ods. 3 Zmluvy je zjavne nedôvodný.
O treťom odvolacom dôvode vychádzajúcom z porušenia článku 86 Zmluvy
Argumentácia účastníkov konania
107 Spoločnosť HB tvrdí, že analýza Súdu prvého stupňa je rozporná v tom, že uznáva skutočnosť, že cieľom doložky výhradnosti nie je obmedziť fungovanie hospodárskej súťaže (bod 80 napadnutého rozsudku), že zakladá prax bežnú na relevantnom trhu (bod 159 uvedeného rozsudku) a že bola prijatá na žiadosť maloobchodných predajcov (bod 60 toho istého rozsudku), aby následne konštatoval zneužitie dominantného postavenia v zmysle článku 86 Zmluvy. HB tiež zastáva názor, že Súd prvého stupňa dostatočne nezdôvodnil dôvody, pre ktoré dospel k záveru odlišnému od záveru High Court, ktorý uznal, že doložka výhradnosti bola z obchodného hľadiska opodstatnená.
108 HB takisto tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil dvoch právnych pochybení pri uplatnení článku 86 Zmluvy a jeho analýza je následne tiež nedostatočne odôvodnená.
109 Na jednej strane HB zastáva názor, že Súd prvého stupňa nevysvetľuje dôvody svojej analýzy, podľa ktorej doložka výhradnosti narúša výber predajcov, a že tento aspekt argumentácie Súdu prvého stupňa „je odvodený“ zo záverov, ktoré prijal s ohľadom na článok 85 ods. 1 Zmluvy. HB tvrdí, že doložka výhradnosti zakladá normálnu obchodnú prax, ktorá sama osebe ani neobmedzuje hospodársku súťaž, ani jej neodporuje a ktorú v skutočnosti Súd prvého stupňa popiera iba na základe jej domnelého vplyvu na uzavretie relevantného trhu, a preto by mal byť relevantným kontrolným kritériom výlučne článok 85 Zmluvy a nie jej článok 86.
110 HB dodáva, že vzhľadom na to, že dodávka mraziaceho pultu zakladá príležitosť na predaj zmrzlinových výrobkov určených na okamžitú spotrebu a táto príležitosť by v prípade takej dodávky neexistovala, je záver, že takáto prax odporuje právu, chybný.
111 HB zastáva názor, že dôkazy predložené Súdu prvého stupňa nedokazovali predpoklad, podľa ktorého distribučné dohody bránili maloobchodným predajcom využívať ich slobodu výberu do tej miery, že by vylučovali dopyt po konkurenčných výrobkoch.
112 HB tvrdí, že napadnutý rozsudok si odporuje v tom zmysle, že v jeho bode 108 Súd prvého stupňa konštatoval, že skutočnosť, že 40 % predajní je ovplyvnených distribučnými dohodami, nepredstavuje dostatočný základ na vyslovenie záveru, že došlo k narušeniu hospodárskej súťaže, zatiaľ čo v bode 160 uvedeného rozsudku dospel k záveru, že HB v skutočnosti spôsobila narušenie hospodárskej súťaže tým, že porušila svoju zvláštnu zodpovednosť, keď k sebe pripútala 40 % predajní.
113 Ďalej HB usudzuje, že sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vyslovil záver, že už citovaný rozsudok Bronner sa svojím dosahom obmedzuje iba na podstatné zariadenia. Domnieva sa totiž, že hoci z tohto rozsudku vyplýva, že vlastník môže byť povinný umožniť prístup tretím osobám iba vtedy, ak je možné na distribučný systém hľadieť tak, že predstavuje podstatné zariadenie, vyplýva z neho tiež, že v prípade, ak taký systém nie je podstatným zariadením, musí byť povinnosť vlastníka uľahčiť hospodársku súťaž tým, že tretím osobám umožní prístup do tohto systému, menej zaväzujúca. Keďže bolo uznané, že súbor mraziacich pultov HB nie je podstatným zariadením, podľa názoru HB Komisia nemôže ukladať tejto spoločnosti povinnosť presadzovať hospodársku súťaž a uľahčovať prístup tretím osobám, ktorá by bola minimálne rovnocenná povinnosti uloženej vlastníkom podstatných zariadení, a to tak, že by svojim súťažiteľom dovolila prístup do podstatnej časti svojho súboru mraziacich pultov.
114 HB tiež tvrdí, že sa Súd prvého stupňa v bode 161 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že na splnenie sporného rozhodnutia nie je potrebné, aby táto spoločnosť previedla aktíva alebo uzavrela zmluvy s osobami, ktoré si sama nezvolila, pretože sa od nej požaduje, aby súťažiteľom, ktorých si sama nezvolila, poskytla aktíva v podobe umiestnenia mraziacich pultov.
115 HB okrem toho poukazuje na to, že napadnutý rozsudok je v tomto ohľade nedostatočne odôvodnený.
116 Komisia oponuje, že tieto tvrdenia sú sčasti nedôvodné a sčasti neprípustné.
117 Najskôr zdôrazňuje, že úlohou Súdu prvého stupňa je preskúmavať zákonnosť sporného rozhodnutia z hľadiska jeho odôvodnenia, ako aj tvrdení účastníkov konania, a že nie je viazaný rozsudkom vnútroštátneho súdu.
118 Komisia sa ďalej domnieva, že HB nespresňuje dôvody, na základe ktorých sa mal Súd prvého stupňa dopustiť pochybenia, keď tvrdil, že analýza článku 86 Zmluvy obsiahnutá v spornom rozhodnutí iba „recyklovane“ využíva analýzu týkajúcu sa článku 85 Zmluvy.
119 Komisia nakoniec dodáva, že vzhľadom na to, že toto tvrdenie smeruje k preukázaniu toho, že bežnú obchodnú prax vedúcu k zablokovaniu podstatnej časti relevantného trhu, vykonávanú dominantným podnikom, možno analyzovať iba z hľadiska článku 85 Zmluvy a nie článku 86 Zmluvy, ide o nový dôvod opravného prostriedku, ktorý je z tohto dôvodu neprípustný a aj zjavne nedôvodný.
120 Komisia tvrdí, že tvrdenia HB týkajúce sa jednak toho, že dodávanie mraziacich pultov vytvára príležitosti na predaj, a jednak vnútorných rozporností analýzy Súdu prvého stupňa, sú neprípustné, keďže odkazujú na kontrolu hospodárskeho posúdenia skutkového stavu.
121 Komisia tiež zdôrazňuje, že Súd prvého stupňa neposudzoval to, že prax dominantného podniku, ktorá spôsobuje uplatňovanie doložky výhradnosti na 40 % predajní, nemôže bez ďalšieho predstavovať zneužitie, ale že je zjavným zneužitím, ak sa takýto podnik usiluje o zabezpečenie výhradnosti svojich výrobkov v takom veľkom podiele dostupných predajní, ktorý zodpovedá obdobnému podielu celkového predaja uvedených výrobkov. Za týchto podmienok je tvrdenie HB nedôvodné.
122 Komisia usudzuje, že tvrdenie HB o „podstatných zariadeniach“ je zjavne nedôvodné, keďže zmrzlinárske výrobky vyrobené touto spoločnosťou sú distribuované prostredníctvom nezávislých maloobchodných predajcov, ktorým táto spoločnosť poskytuje za odplatu mraziace pulty. V tejto súvislosti Komisia zdôrazňuje, že nejde o aktíva, ktoré si HB ponecháva pre vlastnú potrebu, a že zneužitie vyplýva z jej snahy o získanie kontroly nad užívaním mraziacich pultov zo strany týchto nezávislých predajcov. Dodáva, že Súd prvého stupňa správne podotkol, že sporné rozhodnutie neukladá HB povinnosť previesť aktívum alebo uzavrieť zmluvy s osobami, ktoré si sama nezvolila.
123 Podľa Komisie článok 86 Zmluvy zakazuje prax vyplývajúcu zo spôsobu uvádzania výrobkov alebo služieb na trh podnikom v dominantnom postavení, ak uvedená prax smeruje k tomu, aby kupujúcemu odňala nebo obmedzila možnosť voľby, pokiaľ ide o jeho zdroje zásobovania, a aby bránila zachovaniu existujúcej úrovne hospodárskej súťaže na trhu alebo rozvoju tejto hospodárskej súťaže, alebo ak hrozí nebezpečenstvo vylúčenia súťažiteľov. V tomto ohľade cituje predovšetkým rozsudky z 13. februára 1979, Hoffmann-La Roche/Komisia (85/76, Zb. s. 461), a zo 14. novembra 1996, Tetra Pak/Komisia (C‑333/94 P, Zb. s. I‑5951, bod 44).
124 Mars zdôrazňuje, že Súd prvého stupňa v bode 96 napadnutého rozsudku pripustil, ako tiež konštatovala Komisia, že skupina Unilever, ktorá je materskou spoločnosťou HB, považovala zachovanie doložky výhradnosti pri užívaní mraziacich pultov za kľúčové pre obchodný úspech HB a že jej cieľom bolo obmedziť hospodársku súťaž. V tomto ohľade odkazuje na dokumenty citované v bodoch 65 až 68 odôvodnenia sporného rozhodnutia, na ktoré Súd prvého stupňa odkazuje v bode 96 napadnutého rozsudku.
125 Mars okrem toho tvrdí, že aj keď je určitá prax na trhu bežná alebo doložka výhradnosti je uzatvorená na žiadosť maloobchodných predajcov, neznamená to, že nemôže ísť o zneužitie v zmysle článku 86 Zmluvy. V tomto ohľade odkazuje na už citovaný rozsudok Hoffmann-La Roche/Komisia, bod 89, ako aj na rozsudky z 3. júla 1991, AKZO/Komisia (C‑62/86, Zb. s. I‑3359, bod 149), a zo 6. apríla 1995, BPB Industries a British Gypsum/Komisia (C‑310/93 P, Zb. s. I‑865).
126 Mars sa domnieva, že Súd prvého stupňa dostatočne odôvodnil svoju analýzu, podľa ktorej doložka výhradnosti narušuje maloobchodným predajcom ich možnosť voľby, a odkazuje v tomto ohľade predovšetkým na body 92, 102 a 160 napadnutého rozsudku. Okrem toho tvrdí, že medzi analýzou vykonanou Súdom prvého stupňa na základe článku 86 Zmluvy a bodom 108 uvedeného rozsudku nemôže byť rozpor, pretože tento bod je zaradený do analýzy článku 85 Zmluvy, ktorá je v tomto smere samostatná a nezávislá.
127 Mars a Richmond tvrdia, že už citovaný rozsudok Bronner je pre prejednávanú vec irelevantný, pretože nejde o vec týkajúcu sa prístupu tretích osôb k „podstatným zariadeniam“. Richmond rovnako zdôrazňuje, že zneužitie vyzdvihnuté v spornom rozhodnutí je odlišné, pretože sa týka praxe zavedenej HB v snahe podnietiť maloobchodných predajcov, aby používali jej mraziace pulty, a nie skutočnosti, že by maloobchodní predajcovia, ktorí nepristúpili na doložku výhradnosti, nemohli tieto mraziace pulty používať. Mars a Richmond sa okrem toho domnievajú, že uvedené rozhodnutie neukladá HB, aby previedla majetok alebo uzavrela zmluvy s osobami, ktoré si nezvolila. Richmond dodáva, že Komisia je dotovaná právomocou nariadiť akékoľvek pozitívne opatrenie nevyhnutné na to, aby protiprávne konanie skončilo.
Posúdenie Súdnym dvorom
128 Je dôležité uviesť, že súdy Spoločenstva nemôžu byť viazané posúdením zlučiteľnosti doložky výhradnosti s právom Spoločenstva vykonaným vnútroštátnym súdom.
129 Pojem zneužitie dominantného postavenia je objektívnym pojmom, ktorý sleduje také konanie podniku s dominantným postavením, ktoré môže ovplyvniť štruktúru trhu, kde práve z dôvodu prítomnosti takéhoto podniku je úroveň hospodárskej súťaže už oslabená, a ktoré má vo svojom dôsledku zabrániť zachovaniu existujúcej úrovne hospodárskej súťaže na trhu alebo rozvoju tejto hospodárskej súťaže, a to s použitím iných prostriedkov, než ktoré ovládajú obvyklú súťaž výrobkov alebo služieb na základe dodávok hospodárskych subjektov (Hoffmann-La Roche/Komisia, už citovaný, bod 91). Súdny dvor v tomto ohľade usúdil, že aj keď boli zmluvy uzavreté na žiadosť zmluvných partnerov podniku, ktorý zaujíma dominantné postavenie, nemôže táto skutočnosť vylúčiť kvalifikáciu takéhoto konania ako zneužitia v zmysle článku 86 Zmluvy (pozri najmä rozsudok Hoffmann-La Roche/Komisia, už citovaný, bod 89).
130 Rovnako je potrebné spresniť, že Súd prvého stupňa v bode 80 napadnutého rozsudku stanovil nie to, že doložka výhradnosti nemá za cieľ obmedziť hospodársku súťaž na relevantnom trhu, ale konkrétnejšie to, že nezakladá „formálne“ povinnosť výhradnej kúpy, ktorá by sledovala takýto cieľ.
131 Tvrdenie HB týkajúce sa údajného rozporu v napadnutom rozsudku musí byť preto zamietnuté ako zjavne nedôvodné.
132 Z ustálenej judikatúry okrem toho vyplýva, že odvolanie musí presným spôsobom uvádzať kritizované časti rozsudku, zrušenia ktorého sa odvolateľ domáha, ako aj právne tvrdenia, ktoré tento návrh podporujú špecifickým spôsobom (pozri najmä uznesenie zo 17. septembra 1996, San Marco/Komisia, C‑19/95 P, Zb. s. I‑4435, bod 37).
133 Z tohto hľadiska tvrdenie HB, že analýza Súdu prvého stupňa, podľa ktorej distribučné dohody narušujú maloobchodným predajcom ich možnosť voľby, je v skutočnosti „odvodená“ od záverov, ku ktorým Súd prvého stupňa dospel v súvislosti s článkom 85 ods. 1 Zmluvy, takže nemá žiadny samostatný dosah či predmet, nespĺňa podmienky pripomenuté v predchádzajúcom bode. Osobitne takýto argument neumožňuje jednoznačne zistiť, či má HB v úmysle spochybniť nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, „recyklované“ použitie analýzy článku 85 Zmluvy alebo samotnú zásadu použitia článku 86 Zmluvy na prejednávanú vec. HB rovnako pre obidva posledne uvedené prípady nepredkladá právne argumenty, ktoré by tento návrh špecifickým spôsobom podporili.
134 Uvedené tvrdenie HB musí byť preto považované za zjavne neprípustné.
135 Tvrdenie HB, podľa ktorého doložka výhradnosti nie je zneužitím v zmysle článku 86 Zmluvy, pretože vytvára príležitosť na predaj zmrzlinárskych výrobkov, ktorá by inak neexistovala, okrem toho predstavuje žiadosť, aby Súdny dvor opätovne posúdil skutkové okolnosti, a preto musí byť považované za zjavne neprípustné.
136 Medzi bodmi 108 a 160 napadnutého rozsudku okrem toho nie je rozpor, keďže sa vzťahujú na odlišné analýzy, ktoré sa týkajú článkov 85 a 86 Zmluvy. Analýza Súdu prvého stupňa obsiahnutá v bode 160 uvedeného rozsudku musí byť okrem toho vykladaná vo svojom kontexte, predovšetkým v spojení s bodmi 158 a 159 toho istého rozsudku, v ktorých je kladený dôraz na existenciu zvláštnej zodpovednosti podniku v situácii dominantného postavenia a na skutočnosť, že na relevantnom trhu je hospodárska súťaž už obmedzená z dôvodu tohto dominantného postavenia. Z toho vyplýva, že toto tvrdenie HB je rovnako zjavne nedôvodné.
137 Nakoniec tvrdenie HB tykajúce sa nesprávneho uplatnenia právnych zásad stanovených v už citovanom rozsudku Bronner je zjavne nedôvodné, keďže sporné rozhodnutie neukladá HB povinnosť previesť aktívum alebo uzavrieť zmluvy s osobami, ktoré si táto spoločnosť sama nezvolila, čo tiež konštatoval Súd prvého stupňa v bode 161 napadnutého rozsudku. Ako zdôrazňuje Komisia, na rozdiel od skutkového stavu veci, na základe ktorého bol vydaný už citovaný rozsudok Bronner, mraziace pulty nepredstavujú aktíva, ktoré si HB ponecháva pre svoje vlastné potreby, ale ich užívanie je dobrovoľne prenechané nezávislým podnikom, ktoré platia za ich užívanie odplatu. Tvrdenie HB, že jej uvedené rozhodnutie ukladá povinnosť minimálne rovnako zaväzujúcu, ako keby išlo o vlastníka podstatného zariadenia, je teda zjavne nedôvodné. V tomto ohľade sa rovnako nejaví, že by Súd prvého stupňa svoju analýzu založil iba na zistení, že tu nejde o podstatné zariadenie, ani že by v tomto bode napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil.
138 Z toho vyplýva, že tretí odvolací dôvod je sčasti zjavne neprípustný a sčasti zjavne nedôvodný a musí byť zamietnutý.
O štvrtom odvolacom dôvode vychádzajúcom z porušenia podstatných procesných náležitostí
Argumentácia účastníkov konania
139 HB najprv tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil článok 48 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku, ako aj právo na spravodlivý proces tým, že pripustil, aby spoločnosť Richmond na pojednávaní predložila dôkazy týkajúce sa jej skúseností zo Spojeného kráľovstva bez toho, aby HB mala možnosť sa k nim vyjadriť a bez toho, aby Richmond podala vysvetlenia k dôvodom ich oneskoreného predloženia.
140 HB ďalej zdôrazňuje, že ak vychádzal Súd prvého stupňa z praxe tejto spoločnosti spočívajúcej vo vyberaní nájomného za mraziace pulty poskytnuté maloobchodným predajcom usadeným v Severnom Írsku, porušuje tento postup jej právo na spravodlivý proces, keďže tomuto argumentu doposiaľ nebol prikladaný zvláštny význam ani v spornom rozhodnutí, ani vo vyjadrení Komisie pred Súdom prvého stupňa.
141 HB nakoniec tvrdí, že Súd prvého stupňa vo svojej analýze podmienok uplatnenia článku 85 ods. 3 Zmluvy nesprávne uplatnil dôkazné bremeno.
142 Pokiaľ ide o dôkazy, ktoré poskytla spoločnosť Richmond, Komisia tvrdí, že článok 48 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa sa nepoužije na dôkazné návrhy vedľajších účastníkov konania. Domnieva sa, že článok 116 ods. 6 uvedeného poriadku, ktorý vedľajším účastníkom umožňuje predkladať jedine ústne pripomienky, by stratil svoje opodstatnenie, keby vedľajší účastníci nemohli predložiť v súvislosti s týmito vyjadreniami dôkazy.
143 Komisia tvrdí, že článok 48 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa v každom prípade stanovuje iba povinnosť odôvodnenia, ak dôjde k prípadnému oneskorenému predloženiu dôkazných návrhov, a nie všeobecný zákaz ich predloženia, takže i keby toto ustanovenie malo byť použité na vedľajších účastníkov konania, nespôsobilo by žiadne nedostatky v prejednávanej veci, pretože dôkazy boli navrhnuté vedľajším účastníkom konania, ktorý sa na Súd prvého stupňa obracal po prvýkrát.
144 Komisia a Mars zdôrazňujú, že HB mala v priebehu pojednávania možnosť odpovedať na dôkazy, ktoré predložila spoločnosť Richmond, a že v každom prípade tvrdenie Súdu prvého stupňa, podľa ktorého by boli mnohí maloobchodní predajcovia ochotní uchovávať zmrzlinárske výrobky inej značky ako HB v tom istom mraziacom pulte, ak by im bolo umožnené tak urobiť, je každopádne dostatočne podopreté ostatnými dôkazmi, ktoré boli Súdu prvého stupňa predložené.
145 Pokiaľ ide o skutočnosť, že HB stanovuje nájomné za poskytnutie mraziacich pultov maloobchodným predajcom usadeným v Severnom Írsku, Komisia uvádza, že táto spoločnosť v žiadnom zo štádií konania nespochybnila údaje o tejto praxi uvedené v bode 127 sporného rozhodnutia. Komisia zdôrazňuje, že bod 219 tohto rozhodnutia rovnako zmieňuje možnosť HB žiadať od maloobchodných predajcov usadených v Írsku úhradu nájomného a že všeobecná otázka možnosti vyberať odplatu za používanie mraziaceho pultu bola v plnom rozsahu prejednaná medzi účastníkmi konania. Domnieva sa ďalej, že Súd prvého stupňa nie je povinný dopredu oznamovať záver, ku ktorému by mohol dospieť, alebo konkrétne skutočnosti zo spisu, o ktoré sa oprie.
146 Mars usudzuje, že otázka praxe HB spočívajúca vo fakturácii nájomného maloobchodným predajcom usadeným v Severnom Írsku nemá žiadny vplyv na meritórnu stránku napadnutého rozsudku, keďže sporné rozhodnutie je v tomto ohľade plne a správne odôvodnené. Ďalej považuje tvrdenie HB, podľa ktorého Súd prvého stupňa porušil pravidlá v oblasti dôkazného bremena v rámci článku 85 ods. 3 Zmluvy, za nedôvodné.
147 Richmond tvrdí, že skutočnosti týkajúce sa jej postavenia na britskom trhu nemožno považovať za nový dôkaz a že boli uplatnené iba na dokreslenie a posilnenie tvrdenia, podľa ktorého by si značný počet maloobchodných predajcov prial ukladať zmrzlinárske výrobky ďalšej značky v tom istom mraziacom pulte, ak by im to bolo umožnené. Zdôrazňuje, že úlohou Súdu prvého stupňa je posúdiť všetky dôkazy, ktoré sú mu predložené, s výhradou ich prípadného skreslenia. Richmond v tomto ohľade cituje rozsudok z 28. mája 1998, Deere/Komisia (C‑7/95 P, Zb. s. I‑3111, bod 118). Domnieva sa, že článok 116 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa dovoľuje vedľajším účastníkom konania predložiť dôkazy na podporu ich tvrdení tak v písomnej, ako aj v ústnej časti konania, a že dôkazy, ktoré predložila na pojednávaní, neboli zo strany HB spochybnené.
Posúdenie Súdnym dvorom
148 V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora platí, že ak niektorý z dôvodov použitých Súdom prvého stupňa stačí na odôvodnenie výroku jeho rozsudku, vady spôsobilé poškodiť iný dôvod, ktorý je rovnako v predmetnom rozsudku použitý, nemajú v každom prípade na uvedený výrok žiadny vplyv, takže odvolací dôvod, ktorý na ne poukazuje, je irelevantný a musí byť zamietnutý (pozri najmä rozsudok z 29. apríla 2004, Komisia/CAS Succhi di Frutta, C‑496/99 P, Zb. s. I‑3801, bod 68 a citovanú judikatúru).
149 V napadnutom rozsudku je tvrdenie vychádzajúce zo skúseností Richmond zo Spojeného kráľovstva iba jedným z mnohých tvrdení na podporu analýzy Súdu prvého stupňa, podľa ktorej veľký počet maloobchodných predajcov ukladá v rovnakom mraziacom pulte zmrzlinárske výrobky iných značiek ako HB, ak je im to umožnené.
150 Toto tvrdenie sa totiž javí byť dostatočne podporené ostatnými skutkovými okolnosťami, o ktoré sa Súd prvého stupňa opieral v bodoch 93 až 97 napadnutého rozsudku.
151 Preto je potrebné toto tvrdenie HB zamietnuť ako irelevantné.
152 Ako zdôrazňuje Komisia, skutočnosť, že HB fakturuje predajcom v Severnom Írsku za užívanie mraziacich pultov nájomné, už bola zmienená v bode 127 odôvodnenia sporného rozhodnutia a všeobecná otázka možnosti tejto spoločnosti stanoviť nájomné maloobchodným predajcom, ktorí používajú jej mraziace pulty, bola predmetom rozsiahlej diskusie medzi účastníkmi konania. Ako je okrem toho už spresnené v bode 89 tohto uznesenia, Súd prvého stupňa nevychádzal iba z praxe HB v Severnom Írsku, aby preukázal možnosť tejto spoločnosti stanoviť nájomné maloobchodným predajcom, ktorí používajú niektorý z jej mraziacich pultov na relevantnom trhu, ale tiež v bode 114 napadnutého rozsudku konštatoval, že uvedená spoločnosť právne dostačujúcim spôsobom nepreukázala, že by nebolo praktické stanoviť osobitné nájomné za poskytovanie mraziacich pultov v Írsku, čo HB nespochybňuje.
153 Preto je potrebné toto tvrdenie HB zamietnuť ako zjavne nedôvodné.
154 Nakoniec vzhľadom na to, že Súdny dvor v bode 106 tohto uznesenia zamietol tvrdenie HB, pokiaľ ide o obrátenie dôkazného bremena Súdom prvého stupňa v rámci článku 85 ods. 3 Zmluvy, nie je namieste ho znova posudzovať.
155 Štvrtý odvolací dôvod musí byť preto zamietnutý ako zjavne nedôvodný.
156 Vzhľadom na to, že žiadny z dôvodov uplatnených na podporu odvolania HB nemôže obstáť, zostáva toto odvolanie zamietnuť.
O trovách
157 Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 118 uvedeného rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia, spoločnosti Mars a Richmond navrhli zaviazať spoločnosť HB na náhradu trov konania a spoločnosť HB nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) nariadil:
1. Odvolanie sa zamieta.
2. Spoločnosť Unilever Bestfoods (Ireland) Ltd je povinná nahradiť trovy konania.
Podpisy
* Jazyk konania: angličtina.