NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
ANTONIO TIZZANO
prednesené 25. októbra 2005 1(1)
Vec C‑551/03 P
General Motors BV (predtým General Motors Nederland BV a Opel Nederland BV)
„Hospodárska súťaž – Distribúcia osobných automobilov – Článok 81 ES – Delenie jednotného trhu – Systém obmedzujúci prémie – Obmedzenia vývozu – Pokuta – Usmernenia k metóde stanovovania pokút“
I – Úvod
1. V tejto veci sa General Motors Nederland B.V. a Opel Nederland B.V. odvolali proti rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 21. októbra 2003, General Motors Nederland a Opel Nederland/Komisia, T‑368/00 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)(2), ktorým bolo vo veľkej časti potvrdené rozhodnutie Komisie 2001/146/ES z 20. septembra 2000 „týkajúce sa konania podľa článku 81 Zmluvy ES“ [neoficiálny preklad] (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)(3), ktoré postihovalo Opel Nederland za to, že uzavrel s koncesionármi, ktorí patrili do jeho distribučnej siete v Holandsku, dohody, ktorými sa sledovalo obmedzenie alebo zabránenie predaja automobilov značky Opel konečným užívateľom a koncesionárom Opel v iných členských štátoch.
II – Právny rámec
2. Ako je známe, článok 81 ES zakazuje „všetky dohody medzi podnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu“.
3. Pre prípad porušenia tohto ustanovenia môže Komisia podľa článku 15 ods. 2 nariadenia Rady č. 17/62(4) uložiť pokuty podnikom, ktoré sa dopustili správania obmedzujúceho hospodársku súťaž. Výška pokuty môže dosiahnuť „10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia“, a pre jej výpočet sa musí posudzovať „jednak závažnosť porušenia a tiež jeho trvanie“.
4. Komisia na zabezpečenie transparentnosti a objektívnosti pri ukladaní pokút vydala v roku 1998 usmernenia v tejto oblasti (ďalej len „usmernenia“)(5), podľa ktorých sa výška pokuty v zásade určí vo viacerých po sebe nasledujúcich fázach.
5. Na účely tejto veci stačí spomenúť, že usmernenia okrem iného upravujú možnosť Komisie znížiť výšku pokuty s ohľadom na prípadné poľahčujúce okolnosti, ako napríklad nerealizovanie v praxi porušujúcich dohôd a praktík, ukončenie porušovania, akonáhle zasiahne Komisia, existencia primeraných pochybností zo strany podniku o tom, či reštriktívne konanie naozaj predstavuje porušenie, a nezámerná povaha porušenia.(6)
III – Skutkový stav a konanie
A – Skutkový stav v okamihu začatia sporu
6. V napadnutom rozsudku je skutkový stav, ktorý nastal v okamihu začatia sporu, opísaný takto:
„2 Opel Nederland [100 % kontrolovaný spoločnosťou General Motors Nederland] je jediná vnútroštátna spoločnosť, ktorá predáva značku „Opel“ v Holandsku… Opel Nederland uzavrela dohody o predaji a asistencii asi so 150 koncesionármi, ktorí sa podľa týchto dohôd považujú za autorizovaných predajcov distribučnej siete Opel Europe…
5 [Ako odpoveď na náznaky] vývozu vo veľkom rozsahu, ktoré uskutočnili títo jej koncesionári, Opel Nederland preštudoval a prijal niekoľko opatrení od druhej polovice roku 1996.
6 Opel Nederland zaslal 28. a 29. augusta 1996 list osemnástim koncesionárom, ktorí v priebehu prvého polroka 1996 vyviezli aspoň desať automobilov. V tomto liste sa uvádza:
‚… Zistili sme, že Vaša spoločnosť predala v priebehu prvej polovice roku 1996 do zahraničia značné množstvo vozidiel Opel. Z nášho pohľadu sú tieto množstvá značné preto, že máme silné podozrenie, že tieto predaje sú v rozpore so znením a duchom súčasnej alebo budúcej koncesionárskej zmluvy Opel. … Máme v úmysle porovnať vašu odpoveď s údajmi uvedenými vo vašom účtovníctve. Budeme vás informovať o ďalšom postupe. Vyššie uvedené nemení nič na skutočnosti, že ste hlavne povinní dosahovať dobré obchodné výsledky vo vašej konkrétnej oblasti pôsobnosti...‘
7 Na schôdzi konanej 26. septembra 1996 sa vedenie Opel Nederland rozhodlo prijať určité opatrenia týkajúce sa vývozu z Holandska. Zápisnica z tohto stretnutia opisuje tieto opatrenia takto:
,… Prijaté rozhodnutia:
1. Opel Nederland vykoná audit u všetkých koncesionárov (20), o ktorých sa vie, že uskutočňujú vývozy. …
2. Pán de Heer [riaditeľ predaja a marketingu] odpovie všetkým koncesionárom, ktorí odpovedali na prvý list o činnostiach týkajúcich sa vývozu, ktorý im Opel poslal. Budú informovaní o organizácii auditov a aj o ťažkostiach pri dodávkach, ktorých následkom je obmedzené prideľovanie vozidiel.
3. Vedúci oblasti predajných služieb v nasledujúcich dvoch týždňoch prediskutujú činnosti týkajúce sa vývozu s vyvážajúcimi koncesionármi. Koncesionári budú informovaní, že z dôvodu problémov dostupnosti výrobkov budú dostávať (až do odvolania) len také množstvo výrobkov, ktoré určí ich norma hodnotenia predaja. Budú vyzvaní, aby vedúcemu oblasti oznámili, ktoré z objednaných výrobkov si skutočne želajú dostať. Je na samotných koncesionároch, aby vyriešili problémy, ktoré by mohli vzniknúť vo vzťahu k ich kupujúcim.
4. Koncesionári, ktorí oznámia vedúcemu oblasti, že neplánujú prestať s vývozom vozidiel vo veľkom rozsahu, budú pozvaní na stretnutie s pánom De Leeuwom [generálny riaditeľ] a pánom De Heerom 22. októbra 1996.
5. Pán Noteboom [riaditeľ oddelenia predaja] požiada GMAC, aby overil stav zásob koncesionára s cieľom určiť presný počet výrobkov, ktoré sa u neho ešte nachádzajú. Je potrebné počítať s tým, že veľká časť bola medzitým vyvezená.
6. Do budúcna sa nebudú brať do úvahy vozidlá predané v rámci predajných akcií, ktoré nebudú zaregistrované v Holandsku. Naši konkurenti uplatňujú podobné podmienky.
7. Pán Aukema [vedúci distribúcie tovaru] vypustí mená vyvážajúcich koncesionárov zo zoznamov vytvorených na účely propagačných akcií. Ich ďalšia účasť bude závisieť od výsledkov auditov.
8. Pán Aelen [riaditeľ finančného oddelenia] napíše koncesionárom list, v ktorom ich informuje, že Opel Nederland bude od 1. októbra 1996 účtovať 150 NLG za poskytnutie úradných dovozných vyhlásení na požiadanie, ako je typové schválenie vozidla, ako aj za prípravu colných dokumentov, pre niektoré vozidlá oslobodené od dane (určené napríklad pre diplomatov).‘
…
9 Plánované audity sa uskutočnili v čase od 19. septembra do 27. novembra 1996.
10 Dňa 24. októbra 1996 Opel Nederland rozposlal všetkým koncesionárom obežník o predaji konečným užívateľom v zahraničí. Podľa tohto obežníka môžu koncesionári predávať konečným užívateľom s bydliskom v Európskej únii a títo užívatelia môžu použiť aj služby sprostredkovateľa.“
7. Po získaní informácií, podľa ktorých Opel Nederland sledoval stratégiu spočívajúcu v systematickom sťažovaní vývozu nových vozidiel z Holandska do iných členských štátov, Komisia nariadila vykonať administratívne vyšetrovanie, aby zistila prípadné porušovanie práva hospodárskej súťaže. V rámci tohto vyšetrovania vykonali služby Komisie 11. a 12. decembra 1996 inšpekciu v sídle Opel Nederland a jedného jeho koncesionára.
8. Práve v tento posledný deň „Opel Nederland rozposlal koncesionárom usmernenia o predaji nových vozidiel predajcom a sprostredkovateľom“. Následne „obežníkom z 20. januára 1998 Opel Nederland informoval svojich koncesionárov, že vylúčenie vyplácania prémií v prípade predaja na vývoz bolo so spätnou účinnosťou zrušené“(7)..
B – Napadnuté rozhodnutie
9. Na záver svojho šetrenia prijala Komisia 20. septembra 2000 napadnuté rozhodnutie, v ktorom:
– zistila porušenie článku 81 ods. 1 ES zo strany Opel Nederland, ktoré spočíva v uzatváraní zmlúv s koncesionármi Opel so sídlom v Holandsku „smerujúc[ich] k obmedzeniu alebo zákazu priameho predaja alebo predaja prostredníctvom splnomocneného sprostredkovateľa konečným používateľom s bydliskom v iných členských štátoch a koncesionárom distribučnej siete Opel so sídlom v iných členských štátoch“[neoficiálny preklad] (článok 1),
– uložila spoločnosti Opel Nederland povinnosť „bez zbytočného odkladu prestať s porušovaním uvedeným v článku 1, ak sa tak ešte nestalo“ [neoficiálny preklad] (článok 2),
– uložila spoločnostiam Opel Nederland a General Motors Nederland pokutu vo výške 43 miliónov eur (článok 3).
10. Obmedzením sa na podstatné časti, a pokiaľ ide o to, čo je dôležité pre tento prípad, napadnuté rozhodnutie možno v krátkosti zhrnúť nasledujúcim spôsobom.
11. V odôvodnení rozhodnutia Komisia predovšetkým zistila, že od roku 1996 Opel Nederland vypracoval a zaviedol stratégiu s cieľom zabrániť alebo obmedziť svojim koncesionárom predaj na vývoz(8). Na podporu tohto tvrdenia Komisia predovšetkým poukazuje na zápisnicu zo schôdze vedenia spoločnosti, ktorá sa konala 26. septembra 1996 (bod 6 vyššie), počas ktorej sa rozhodlo o prijatí „obmedzujúcej politiky zásobovania a obmedzujúcej politiky v oblasti prémií [ako aj o odoslaní] pokynov koncesionárom, aby sa vo všeobecnosti zdržali vykonávania predaja na vývoz“ [neoficiálny preklad](9).
12. Po zistení obmedzujúcej politiky v oblasti vývozu Komisia uviedla, že táto politika sa vykonávala pomocou viacerých individuálnych opatrení, ktoré sa uskutočňovali po spoločnej dohode s koncesionármi v rámci plnenia koncesionárskych zmlúv. V rozpore s tým, čo tvrdili spoločnosti, ktoré boli predmetom šetrenia, nešlo o jednostranný úkon spoločnosti Opel Nederland, ale o opatrenia, ktoré v rámci už existujúcich zmluvných vzťahov medzi automobilovou spoločnosťou a jej predajcami tvorili dohody v zmysle článku 81 ES(10).
13. Pokiaľ ide o obsah týchto dohôd, napadnuté rozhodnutie upresňuje, že sa týkali:
a) zásobovania koncesionárov: „zásobovanie koncesionárov dovozcom bolo podmienené tým, že sa dodávajú iba automobily potrebné na predaj zákazníkom na zmluvnom území a že sa pre tieto objednávky dohodne prednostné zaobchádzanie“ [neoficiálny preklad](11);
b) platenia prémií: „politika prémií prijatá vo vzťahu k rôznym programom podpory predaja bola štruktúrovaná tak, že predaj zahraničným konečným užívateľom bol z nej výlučný“ [neoficiálny preklad](12);
c) zákazu priamych obmedzení vývozu: „koncesionári boli opakovane a naliehavo vyzývaní, aby všetok vývoz ukončili. Mnohí koncesionári sa výslovne zaviazali spoločnosti Opel Nederland BV, že túto činnosť v budúcnosti ukončia“(13).
14. Pokiaľ ide o posledné podstatné hľadisko na účely rozboru tohto podania, a teda o určenie výšky pokuty, Komisia predovšetkým kvalifikovala porušenie ako veľmi vážne, pretože Opel Nederland úmyselne bránil alebo vytváral prekážky vývozom, a teda bránil uskutočneniu cieľa jednotného trhu. Keď sa potom pristúpi k dĺžke porušenia, Komisia konštatovala, že trvalo 17 mesiacov (od konca augusta 1996 – začiatku septembra 1996 do januára 1998), a preto ho kvalifikovala ako stredne dlhé. Komisia po zohľadnení trvania jednotlivých troch opatrení usúdila, že je opodstatnené zvýšiť sumu 40 miliónov eur o 7,5 %, teda o 3 milióny eur, v dôsledku čoho sa pokuta zvýšila na 43 miliónov eur. Napokon, s prihliadnutím najmä na to, že Opel Nederland pokračoval v uskutočňovaní podstatného prvku porušovania, a teda v politike v oblasti obmedzujúcich prémií aj po zisteniach vykonaných 11. a 12. decembra 1996, sa Komisia domnievala, že v tejto veci neexistujú žiadne poľahčujúce okolnosti.(14)
C – Konanie na Súde prvého stupňa a napadnutý rozsudok
15. Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 30. novembra 2000 podali General Motors Nederland a Opel Nederland žalobu, ktorou sa domáhali, aby Súd prvého stupňa zrušil napadnuté rozhodnutie, a subsidiárne, aby zrušil alebo znížil pokutu uloženú napadnutým rozhodnutím.
16. Na podporu svojej žaloby vzniesli žalujúce spoločnosti päť žalobných dôvodov, na ktoré napadnutý rozsudok analyticky reagoval.
17. V krátkosti teda ďalej prejdem príslušné časti napadnutého rozsudku, pričom sa najmä pristavím pri bodoch, ktoré sú podstatné na účely tohto rozhodnutia v odvolacom konaní.
18. a) Súd prvého stupňa predovšetkým preskúmal prvý žalobný dôvod týkajúci sa údajného nedostatku dôkazov o tom, že Opel Nederland prijal všeobecnú politiku s cieľom obmedziť množstvo vývozu.
19. V tejto súvislosti Súd prvého stupňa v prvom rade uviedol, že tvrdenia Komisie o prijatí takejto stratégie „sa opiera[li] o zápisnicu zo schôdze vedenia z 26. septembra 1996, ktorá je konečným dokumentom týkajúcim sa opatrení prijatých najvyšším vedením Opel Nederland“(15).
20. Keď sa potom pristúpi k „posúdeniu, či dotknuté rozhodnutie z 26. septembra 1996, ako to tvrdí Komisia, odráža existenciu všeobecnej stratégie spoločnosti Opel Nederland s cieľom zabrániť alebo obmedziť vývoz v celom rozsahu, alebo skôr tak, ako to tvrdia žalobcovia, odráža existenciu dovolenej stratégie s cieľom obmedziť predaj, ktorý je v rozpore s pravidlami“, Súd prvého stupňa zdôraznil, že „v znení zápisnice ne[bol] uvedený žiadny rozdiel medzi vývozmi v súlade koncesionárskymi zmluvami a tými, ktoré sú s nimi v rozpore. Podľa tohto znenia sa prijaté opatrenia týkajú všetkých vývozov. Tvrdenie žalobcov, podľa ktorého sa Opel Nederland snažil iba obmedziť vývozy, ktoré nie sú v súlade s koncesionárskymi zmluvami, sa vôbec neodrá[žalo] v znení zápisnice“(16).
21. Súd prvého stupňa ďalej dodal, že „takýto výklad, ktorý sa opiera o znenie zápisnice, [bol] potvrdený znením troch interných dokumentov ktoré predchádzali rozhodnutiu z 26. septembra 1996“(17).
22. Obdobne Súd prvého stupňa podotkol, že „rozhodnutie Opel Nederland ukončiť poskytovanie prémií za predaj na vývoz sa vzhľadom na svoju povahu mohlo vzťahovať iba na predaje, ktoré sú v súlade s koncesionárskymi zmluvami, keďže prémie neboli nikdy udeľované za predaje iným príjemcom než konečným spotrebiteľom“, a že „výklad Komisie je podporený skutočnosťou, že audity u koncesionárov, ktorí boli podozrievaní z predaja na vývoz, neboli v okamihu prijatia rozhodnutia ešte vykonané a že Opel Nederland tak nemohol vedieť, či „vyvážajúci“ koncesionári skutočne umožnili predaj neautorizovaným predajcom“(18).
23. Vzhľadom na tieto úvahy sa Súd prvého stupňa domnieval, že „Komisia oprávnene prišla k záveru, že Opel Nederland 26. septembra 1996 prijal všeobecnú stratégiu s cieľom sťažiť akýkoľvek vývoz“(19), a teda zamietol prvý žalobný dôvod.
24. b) Súd prvého stupňa naopak vyhovel druhému žalobnému dôvodu, ktorým žalobcovia tvrdili, že napadnuté rozhodnutie obsahovalo skutkové a právne vady, keď dospel k záveru, že Opel Nederland vykonával politiku obmedzovania zásobovania v rozpore s článkom 81 ES.
25. V tejto súvislosti Súd prvého stupňa predovšetkým zdôraznil, že ak „nebolo medzi účastníkmi sporné, že sa vedenie Opel Nederland rozhodlo oznámiť koncesionárom označeným ako vývozcovia, že množstvá zásob sa obmedzia, aby sa dosiahol počet ustanovený normou predaja každého koncesionára…, bolo však otázne, či toto opatrenie obsahovalo dohodu v zmysle článku 81 ods. 1 ES. Jednostranné správanie podniku [totiž] nespadá do pôsobnosti tohto ustanovenia“(20).
26. Podľa Súdu prvého stupňa teda na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, „v napadnutom rozhodnutí nie je žiadny priamy dôkaz o oznámení opatrenia, o ktoré ide, koncesionárom“ a „ani ostatné dokumenty v spise nedovoľujú dospieť k záveru, že opatrenie, o ktoré ide, sa skutočne uplatnilo alebo vykonalo“(21).
27. Pri neexistencii týchto prvkov sa Súd prvého stupňa domnieval, že „sa dostatočne z právneho hľadiska nepreukázalo, že opatrenie obmedzenia zásobovania bolo oznámené koncesionárom, a ešte menej sa preukázalo, že toto opatrenie sa stalo súčasťou zmluvných vzťahov medzi Opel Nederland a jeho koncesionármi“(22), a preto vyhovel skúmanému žalobnému dôvodu a zrušil príslušnú časť napadnutého rozhodnutia.
28. c) Súd prvého stupňa potom zamietol tretí žalobný dôvod, ktorým sa namietalo, že Komisia sa dopustila skutkového a právneho omylu, keď sa domnievala, že Opel Nederland zaviedol obmedzujúci systém prémií v maloobchode, čím sa porušil článok 81 ES.
29. V prvom rade Súd prvého stupňa neuznal tvrdenia žalobcov, podľa ktorých nič nepreukazovalo, že koncesionári prijali obmedzenie dovoleného predaja na vývoz ako odpoveď na novú politiku v oblasti prémií. Podľa jeho názoru naopak, „ako zdôraznila Komisia vo svojich písomných pripomienkach, od 1. októbra 1996 sa žiadosti o prémie posudzovali podľa v tom čase uplatniteľných podmienok, ktoré vylučovali predaj na vývoz z pôsobnosti systému prémií“(23). Tieto podmienky sa teda „stali integrálnou súčasťou koncesionárskych zmlúv medzi Opel Nederland a jeho koncesionármi a začlenili sa do celku pokračujúcich obchodných vzťahov upravených všeobecnou dohodou, ktorá bola uzavretá v minulosti. Opatrenie, o ktoré ide, teda nepredstavuje jednostranný úkon, ale dohodu v zmysle článku 81 ods. 1 ES“(24).
30. Podľa názoru žalujúcich spoločností však predmetný systém prémií nemal „ako jediný účel obmedzenie hospodárskej súťaže“(25) a nemal ani taký účinok, pretože rôzne dokumenty „naopak preukázali, že objem pravidelných vývozov neutrpel citeľný pokles“(26).
31. Aj tieto žalobné dôvody Súd prvého stupňa zamietol.
32. Pokiaľ ide o účel skúmaného opatrenia, Súd prvého stupňa podotkol toto:
„100 V tejto súvislosti Komisia oprávnene tvrdí, že vzhľadom na to, že ak sa prémie za predaj na vývoz už neposkytovali, ekonomický manévrovací priestor koncesionárov pri vykonávaní takého predaja sa v porovnaní s manévrovacím priestorom, ktorý mali k dispozícii pri vnútroštátnom predaji, zmenšil. Koncesionári sú totiž nútení buď uplatňovať voči zahraničným zákazníkom nevýhodnejšie podmienky ako voči domácim zákazníkom, alebo sa uspokojiť v prípade predajov na vývoz s nižším ziskom. Zrušením prémií za predaj na vývoz sa tento predaj stal menej zaujímavým pre zahraničných zákazníkov alebo pre koncesionárov. Toto opatrenie mohlo samo osebe negatívne ovplyvniť predaj na vývoz aj v prípade, že by nebolo obmedzené zásobovanie.
101 Okrem toho z preskúmania prvého žalobného dôvodu vyplýva, že opatrenia prijaté vedením Opel Nederland boli vyvolané zvýšením predaja na vývoz a ich cieľom bolo jeho zníženie.
102 S ohľadom tak na povahu opatrenia, ako aj ním sledované ciele a vo svetle ekonomických súvislostí, v rámci ktorých sa malo uplatňovať, je potrebné sa domnievať, že podľa ustálenej judikatúry predstavuje toto opatrenie dohodu, ktorej cieľom je obmedzovanie hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 1. februára 1978, Miller/Komisia, 19/77, Zb. s. 131, bod 7; z 8. novembra 1983, IAZ a i./Komisia, 96/82 až 102/82, 104/82, 105/82, 108/82 a 110/82, Zb. s. 3369, body 23 až 25, a [z 28. marca 1984,] CRAM a Rheinzink/Komisia [29/83 a 30/83, Zb. s. 1679], bod 26)“.
33. Po tomto konštatovaní Súd prvého stupňa pripomenul, že „podľa ustálenej judikatúry nie je potrebné prihliadať na konkrétne účinky dohody…, pokiaľ z nej vyplýva, že jej predmetom je obmedzenie, zabránenie alebo narušenie hospodárskej súťaže“, a preto sa domnieval, že nie je potrebné „preskúmať tvrdenia účastníkov týkajúce sa konkrétnych účinkov opatrenia“(27).
34. Súd prvého stupňa však dodal, že „ad abundantiam sa musí zamietnuť tvrdenie žalobcov, podľa ktorého… predaj na vývoz nepocítil opatrenie, o ktoré ide. Čísla, ktoré uvádzajú, že predaj na vývoz nebol v období od októbra 1996 do januára 1998 ukončený, totiž nevylučujú, že bez skúmaného opatrenia by bol predaj na vývoz významnejší. V odôvodnení č. 135 napadnutého rozhodnutia sa správne uvádzalo, že nie je možné ustanoviť, akému objemu predaja na vývoz bolo skutočne zabránené opatreniami, ktoré prijal Opel Nederland“(28).
35. d) Štvrtým žalobným dôvodom žalujúce spoločnosti poukázali na skutkový a právny omyl, keď Komisia tvrdila, že Opel Nederland priamo zakázal vývoz v rozpore z článkom 81 ES.
36. Súd prvého stupňa zamietol tento žalobný dôvod, pričom prihliadol najmä na to, „že Komisia zhromaždila dostatočne presné a súhlasné dôkazy na to, aby založili pevné presvedčenie, že deviati koncesionári skutočne od konca augusta/začiatku septembra 1996 prevzali záväzok nevykonávať predaj na vývoz, a to v nadväznosti na výzvu, ktorú Opel Nederland zaslal na tento účel“(29). Toto obmedzenie bolo teda „výsledkom zhody vôle Opel Nederland a koncesionárov, o ktorých ide, a opatrenie predstavovalo „dohodu“ v zmysle článku 81 ods. 1 ES, ktorá sa začlenila do existujúcich zmluvných vzťahov medzi účastníkmi“(30).
37. e) Napokon Súd prvého stupňa vylúčil, že Komisia pri určení uloženej pokuty žalujúcim spoločnostiam porušila zásadu proporcionality, článok 15 nariadenia č. 17/62 a svoje usmernenia.
38. V tejto súvislosti Súd prvého stupňa v podstate súhlasil so spôsobom, podľa ktorého Komisia vypočítala základnú výšku pokuty na základe závažnosti a dĺžky trvania porušenia.(31) Okrem toho podčiarkol, že „v tomto prípade neexistoval predpoklad neúčinného uplatňovania dohôd, na ktorý prihliadal Súd prvého stupňa, ukončenia porušovania od prvých zásahov Komisie alebo neúmyselné porušenie“, a teda poľahčujúce okolnosti, ktoré by mohli odôvodniť zníženie pokuty.(32)
39. Súd prvého stupňa však aj tak znížil výšku pokuty, aby prihliadol na prijatie druhého žalobného dôvodu(33).
40. Na záver tohto rozboru Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku: a) potvrdil posúdenie porušenia, ktoré vykonala Komisia v rozhodnutí, pokiaľ ide o existenciu i) všeobecnej stratégie s cieľom obmedziť vývoz; ii) obmedzujúceho systému v oblasti prémií, ako aj iii) priameho zákazu vývozov; b) zrušil však rozhodnutie v časti, v ktorej sa konštatovala existencia opatrenia obmedzujúceho zásobovanie v rozpore s článkom 81 ods. 1 ES, a c) v dôsledku toho znížil výšku pokuty uloženej spoločnostiam General Motors Nederland a Opel Nederland, ktorú určil na 35 475 000 eur.
D – Konanie pred Súdnym dvorom
41. Odvolaním podaným 29. decembra 2003 General Motors Nederland a Opel Nederland navrhli, aby Súdny dvor:
– zrušil i) napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom sa týka stratégie obmedzujúcej vývoz, ako aj politiky prémií, a v rozsahu, v akom potvrdzuje pokutu v týchto bodoch; ii) ako aj rozhodnutie napadnuté na prvom stupni s odkazom na rovnaké body,
– nezávisle na rozhodnutí Súdneho dvora o predchádzajúcich žiadostiach znížil pokutu, ktorú potvrdil Súd prvého stupňa,
– subsidiárne, zrušil napadnutý rozsudok v uvedených častiach a vrátil vec Súdu prvého stupňa a
– v každom prípade zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
42. Komisia s týmito návrhmi prirodzene nesúhlasila a navrhla, aby Súdny dvor odvolanie zamietol a odvolateľov zaviazal na náhradu trov konania.
43. Po skončení písomnej časti konania, v rámci ktorej sa uskutočnila aj druhá výmena pripomienok, boli účastníci vypočutí na pojednávaní 14. júla 2005.
IV – Právny rozbor
44. Odvolacie dôvody, ktoré odvolatelia uviedli proti rozsudku Súdu prvého stupňa, sa v podstate týkajú právnych omylov, ktorých sa dopustil prvostupňový súd: i) pri potvrdení konštatovaní Komisie, podľa ktorých Opel Nederland uplatnil všeobecnú obmedzujúcu stratégiu na všetky vývozy, a ii) zaviedol obmedzujúci systém prémií v maloobchode, iii) ako aj pri obmedzení sa na iba čiastočné zníženie výšky pokuty.
45. Teraz pristúpim k postupnému posúdeniu týchto odvolacích dôvodov.
i) O existencii všeobecnej stratégie s cieľom obmedziť vývoz
46. Ako som práve pripomenul, prvým odvolacím dôvodom namietajú odvolávajúce sa spoločnosti tvrdenie Súdu prvého stupňa, podľa ktorého Komisia „oprávnene prišla k záveru, že Opel Nederland 26. septembra 1996 prijal všeobecnú stratégiu s cieľom sťažiť akýkoľvek vývoz“(34).
47. Podľa názoru odvolateľov je toto posúdenie postihnuté nasledujúcimi vadami:
– skreslenie dôkazov týkajúcich sa údajného prijatia tejto stratégie, najmä znenia zápisnice zo schôdze z 26. septembra 1996 (pozri bod 6 vyššie). Z tejto zápisnice totiž vyplýva, že Opel Nederland sa obmedzil na prijatie osobitných a individuálnych opatrení, ktoré nemožno zamieňať za stratégiu obmedzujúcu vývozy. Okrem toho, keďže predmetom rozhodnutí prijatých v priebehu tejto schôdze (ďalej len „rozhodnutia z 26. septembra 1996“) nebolo obmedzenie vývozov, konštatovanie Súdu prvého stupňa o neexistencii rozlíšenia medzi dovolenými a nedovolenými vývozmi v zápisnici (pozri bod 20 vyššie) je úplne nepodstatné,
– rozporné odôvodnenie, pokiaľ ide o dôkaznú hodnotu priznávanú niektorým interným pracovným dokumentom, ktoré nereprezentujú politiku spoločnosti Opel Nederland. Aj keď sa totiž vylúčilo, že Komisia opierala svoj rozbor o takéto interné dokumenty, Súd prvého stupňa potom použil rovnaké dokumenty na to, aby dospel k záveru, že automobilová spoločnosť skutočne prijala obmedzujúcu stratégiu vývozov,
– logický omyl vyplývajúci z úvah „v kruhu“ týkajúcich sa politiky prémií. Súd prvého stupňa sa totiž najskôr na túto politiku odvoláva na podporu obmedzujúcej povahy stratégie prijatej rozhodnutím z 26. septembra 1996 a potom sa odvoláva na existenciu takejto stratégie, aby preukázal, že účel systému prémií bol tiež obmedzujúci,
– logický omyl vyplývajúci z „nezmyselného“ odkazu na dátum prijatia rozhodnutí z 26. septembra 1996 na potvrdenie, že sledovali obmedzenia všetkých vývozov a nielen tých, ktoré neboli v súlade s koncesionárskymi zmluvami. Podľa názoru odvolateľov neposkytol Súd prvého stupňa žiadne odôvodnenie o podstatnosti tohto dátumu na účely konštatovania existencie takejto obmedzujúcej stratégie a nevzal do úvahy dôkazy, ktoré preukazujú, že na rozdiel od toho, čo sa tvrdí v napadnutom rozsudku, v okamihu prijatia sporného rozhodnutia už Opel Nederland mal vedomosť o vývozoch, ktoré boli v rozpore s pravidlami, a teda mohol prijať cielené opatrenia.
48. Komisia sa domnieva, že tento odvolací dôvod je v celom rozsahu neprípustný, keďže sa ním namieta posúdenie skutkového stavu, ktoré vykonal Súd prvého stupňa.
49. Skôr ako pristúpim k rozboru tohto odvolacieho dôvodu, zdá sa mi vhodné pripomenúť, že podľa článku 225 ES a článku 51 Štatútu Súdneho dvoru sa proti rozsudkom vydaným Súdom prvého stupňa možno odvolať „len v právnych otázkach“. Z toho podľa ustálenej judikatúry vyplýva, že „Súdny dvor preto nie je oprávnený zisťovať skutkový stav a v zásade ani preskúmavať dôkazy, o ktoré Súd prvého stupňa opiera vlastné zistenie skutkového stavu. Ak sú totiž tieto dôkazy vykonané riadne a boli dodržané všeobecné právne zásady a procesné predpisy týkajúce sa dôkazného bremena a zhromažďovania dôkazov, patrí výlučne do právomoci Súdu prvého stupňa hodnotiť dôkazy, ktoré boli pred ním vykonané… Toto hodnotenie preto nie je právnou otázkou, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom, okrem prípadu skreslenia týchto dôkazov“(35).
50. Vo svetle tejto ustálenej judikatúry sa mi teda zdá, že skúmaný odvolací dôvod je prípustný, iba pokiaľ ide o časť, v ktorej namieta skreslenie dôkazov.
51. Inými odvolacími dôvodmi sa totiž odvolatelia obmedzujú na namietanie posúdenia Súdu prvého stupňa vo veci dôkaznej hodnoty niektorých skutkov a dokumentov, najmä možnosti odvolávať sa na takéto dôkazy, aby sa preukázalo, že Opel Nederland prijal obmedzujúcu stratégiu v oblasti vývozu.
52. Tvrdenia odvolateľov, ktoré sú teda vzdialené od preukázania, že Súd prvého stupňa skreslil údaje o skutkovom stave alebo dôkazy, v skutočnosti spochybňujú posúdenie skutkového stavu vykonané Súdom prvého stupňa, ktoré je napokon výsledkom pozorného preskúmania dokumentov a iných prvkov, na ktoré sa Komisia a odvolatelia odvolávali.(36)
53. Keď sa potom pristúpi k namietanému skresleniu zápisnice zo schôdze z 26. septembra 1996, podotýkam, že odvolatelia na prvom stupni výslovne pripustili, že účelom stratégie prijatej počas schôdze bolo zabrániť alebo aspoň obmedziť predaj na vývoz, aj keď iba pokiaľ ide o predaje, ktoré sú v rozpore s pravidlami(37). Zdá sa mi teda zrejmé, že odvolatelia nemôžu v odvolaní tvrdiť, že táto stratégia nemala vôbec obmedzujúci účel a že Súd prvého stupňa, ktorý dospel k inému záveru, skreslil obsah tohto dokumentu.
54. Po tomto objasnení myslím, že Súd prvého stupňa mohol dôvodne dospieť k záveru, že obmedzujúca stratégia prijatá 26. septembra 1996 sa mala týkať všetkých vývozov a nielen tých, ktoré neboli v súlade s koncesionárskymi zmluvami. Zo znenia zápisnice totiž nevyplýva žiadny druh rozlíšenia medzi dovolenými a nedovolenými vývozmi.
55. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa teda domnievam, že prvý odvolací dôvod je čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný.
ii) O systéme prémií
56. Druhým odvolacím dôvodom vytýkajú odvolatelia Súdu prvého stupňa, že sa dopustil právneho omylu pri potvrdení, že systém prémií pre maloobchodný predaj predstavuje porušenie článku 81 ES.
Tvrdenia účastníkov konania
57. Kritizujú najmä rôzne hľadiská úvah, na základe ktorých Súd prvého stupňa dospel k záveru, že tento systém tým, že vyhradzuje udelenie prémií iba pre vnútroštátne predaje, sám osebe poškodzoval hospodársku súťaž a že preto nebolo potrebné skúmať jeho účinky na trh, aby sa zistilo porušenie článku 81 ES.(38)
58. a) Podľa odvolateľov je kvalifikácia systému prémií ako dohody, ktorej cieľ je v rozpore s hospodárskou súťažou a najmä pojem obmedzujúci „cieľ“, príliš rozširujúcim uplatňovaním článku 81 ES. Podľa ich názoru je totiž možné zistiť existenciu porušenia článku 81 ES výlučne z dôvodu cieľa dohody iba vtedy, ak je jej jediným cieľom a je zrejmým dôsledkom citeľného obmedzenia hospodárskej súťaže. Systém prémií, ktorý je predmetom tejto veci, naopak sleduje úplne legitímne ciele obchodnej politiky (podpora predaja modelov OPEL v Holandsku) a stimuluje hospodársku súťaž medzi rôznymi automobilovými spoločnosťami, ktoré pôsobia na holandskom trhu.
59. b) Naopak, domnievať sa, ako to urobili Súd prvého stupňa a Komisia, že tento systém sleduje obmedzujúci cieľ, je nielen v rozpore s článkom 81 ES, ale keďže takéto posúdenie vyvoláva absolútny predpoklad toho, že predmetné opatrenie nie je dovolené, porušuje aj zásadu prezumpcie neviny a práva odvolateľov na obhajobu.
60. c) Odvolatelia potom poukazujú, že na účely tejto veci je nepodstatná judikatúra, na ktorú odkazuje Súd prvého stupňa na podporu tvrdenia, podľa ktorého politika prémií tvorí dohodu s cieľom, ktorý je v rozpore s hospodárskou súťažou. Skúmané opatrenie sa totiž jasne odlišuje od opatrení, z ktorých vychádzali rozsudky Miller(39), CRAM(40) a IAZ(41), už citované v bode 102 napadnutého rozsudku. Zatiaľ čo tieto rozsudky spočívali v zákaze predaja na vývoz, zabránenie súbežného obchodovania a hromadný bojkot, skúmané opatrenie sa obmedzuje na vyhradenie dočasného finančného zvýhodnenia vnútroštátnym obchodom.
61. d) V tejto súvislosti je nepodstatné aj porovnanie uvedené v bode 100 napadnutého rozsudku medzi zaobchádzaním vyhradeným podľa politiky prémií pre predaj automobilov v Holandsku a zaobchádzaním vyhradeným pre predaj automobilov na vývoz, podľa ktorého Súd prvého stupňa vyvodil, že tým, že predmetné opatrenie vedie k tomu, že druhé uvedené predaje sú „menej zaujímavé pre zahraničných zákazníkov alebo pre koncesionárov“(42), sleduje obmedzujúci cieľ.
62. V rámci zachovania správneho postupu sa podľa odvolateľov mal Súd prvého stupňa naopak opýtať, či predmetné opatrenie nejakým spôsobom odradilo holandských koncesionárov od uskutočňovania týchto predajov oproti obdobiu, keď sa systém prémií vzťahoval aj na predaje na vývoz. Keby si položil takú otázku, nemohol by Súd prvého stupňa odpovedať inak ako záporne, keďže nový systém prémií nesprevádzalo žiadne obmedzenie zásobovania automobilmi a výnos z vývozov aj tak nezávisel na platení prémií. Inými slovami, aj pri zákaze poskytovania prémií pre vývoz ostala holandským koncesionárom úplná sloboda vykonávať tento typ predaja a tieto činnosti ostali ziskové.
63. Odvolatelia pokračujú, že v každom prípade aj keby sme chceli prijať logiku porovnania, ktorá bola použitá v napadnutom rozsudku, uvažovanie Súdu prvého stupňa je aj tak nesprávne, pretože neprihliada na dôležité existujúce rozdiely medzi vnútroštátnymi predajmi a vývozmi, týkajúce sa hospodárskych a finančných podmienok; tieto rozdiely vyplývajú najmä z vysokej úrovne holandskej dane z automobilov a zo skutočnosti, že vnútroštátny predaj často zahŕňa spätný odber automobilov. Neprihliadaním na tieto rozdiely Súd prvého stupňa nesprávne posúdil, že zrušením prémií za predaj na vývoz boli nevyhnutne holandskí koncesionári „nútení buď uplatňovať voči zahraničným zákazníkom nevýhodnejšie podmienky ako voči domácim zákazníkom, alebo sa uspokojiť v prípade predajov do cudziny s nižším ziskom“(43).
64. e) Pri posúdení predmetu systému prémií potom nemal podľa názoru odvolateľov Súd prvého stupňa prihliadať na predpokladané úmysly účastníkov, ktoré vyplývajú z prijatia rozhodnutia z 26. septembra 1996. Na účely uplatňovania článku 81 ES by sa totiž predmet dohody mal vždy posudzovať objektívne, bez poukazu na subjektívne úmysly účastníkov.
65. Odvolatelia napokon s odkazom na to, čo už bolo uvedené v rámci prvej polovice odvolania, uvádzajú, že Súd prvého stupňa v tejto súvislosti sledoval úvahu v kruhu tým, že odkázal na rozhodnutia z 26. septembra 1996 na potvrdenie obmedzujúceho cieľa politiky prémií, aby sa na ňu potom odvolával na podporu tiež obmedzujúcej povahy uvedeného rozhodnutia (bod 47 vyššie).
Posúdenie
66. Pokiaľ ide o mňa, hneď poviem, že sa mi zdá, že uvedené tvrdenia odvolateľov vychádzajú z viacerých nesprávnych predpokladov.
67. a) V prvom rade pripomínam, že na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia, zo Zmluvy alebo z judikatúry vôbec nevyplýva, že na to, aby bolo možné zistiť existenciu porušenia článku 81ES výlučne z dôvodu cieľa dohody, je nevyhnutné, aby jej jediným cieľom bolo obmedzenie hospodárskej súťaže.
68. Zdá sa mi totiž, že tento predpoklad vychádza z prevrátenej logiky oproti logike, z ktorej vychádza toto ustanovenie tak, ako to vykladá judikatúra Spoločenstva. Naopak, práve skutočnosť, že dohoda má zjavne cieľ, ktorý je v rozpore s hospodárskou súťažou, spôsobuje, že okolnosť, že sleduje aj iné ciele, sa stáva nepodstatnou a bezvýznamnou. Súdny dvor už totiž kvalifikoval ako dohody v rozpore s článkom 81 ES také dohody, ktoré majú obmedzujúci cieľ a ktoré zároveň sledovali aj dosiahnutie iných úplne legitímnych cieľov.(44)
69. b) Aj keď teda dohody, ktorých jediným cieľom nie je obmedzenie hospodárskej súťaže, môžu svojím cieľom porušiť zákaz uvedený v článku 81 ES, nie je ani možné vyčítať súdu prvého stupňa, že v takom prípade porušil zásadu prezumpcie neviny a práva odvolateľov na obhajobu. Tento súd totiž iba uplatnil ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej „nie je potrebné prihliadať na konkrétne účinky dohody, pokiaľ z nej vyplýva, že jej predmetom je obmedzenie, zabránenie alebo narušenie hospodárskej súťaže“(45). Okrem toho, ako zdôrazňuje Komisia, odvolatelia mohli vyjadriť svoj názor na cieľ dohody jednak v priebehu správneho konania, ako aj pred súdom Spoločenstva.
70. c) Keď pristúpim ku kritike, ktorú vyslovili odvolatelia, pokiaľ ide o spôsob, akým Súd prvého stupňa posúdil cieľ predmetného opatrenia, v prvom rade sa mi nezdá, že judikatúra, na ktorú sa v tejto súvislosti odvoláva napadnutý rozsudok, je nepodstatná.
71. V rozpore s tým, ako uvádzajú odvolatelia, sa mi totiž nezdá, že sa rozsah rozsudkov, ktoré citoval Súd prvého stupňa, obmedzuje na prípady opatrení, ktoré zakazujú alebo úplne zabraňujú distribútorovi vykonávať predaj na vývoz alebo akokoľvek tieto činnosti znevýhodňujú. Z judikatúry naopak, okrem osobitostí každého jednotlivého prípadu, ktorý posudzoval súd Spoločenstva, vyplýva, že to, čo je rozhodujúce pre určenie, či dohoda v oblasti distribúcie má alebo nemá cieľ, ktorý je v rozpore s hospodárskou súťažou, je skutočnosť, že opatrenie tým, že umelo mení podmienky hospodárskej súťaže, zjavne vedie hospodárske subjekty k uprednostňovaniu vnútroštátneho trhu oproti vývozom, čím umožňuje rozdelenie jednotného trhu v rozpore s hospodárskou prepojenosťou, ktorú sleduje Zmluva.
72. Zdá sa mi teda jasné, že tento cieľ sa môže dosiahnuť nielen pomocou priamych obmedzení vývozu, ale aj pomocou nepriamych opatrení zameraných na odradenie distribútora od vykonávania predaja do zahraničia pôsobením najmä na hospodárske a finančné podmienky týchto činností. Súdny dvor tak považoval také opatrenia za obmedzujúce hospodársku súťaž, ktoré na základe svojej povahy, rovnako ako opatrenia, ktorými sa teraz zaoberáme, „sťažovali súbežné dovozy“(46) tým, že ich podmieňovali uplatňovaním menej priaznivého zaobchádzania oproti tomu, aké bolo vyhradené pre oficiálny dovoz, alebo „obmedzovali slobodu kupujúceho nakladať s tovarom podľa svojich vlastných hospodárskych záujmov“(47) (48).
73. d) Po tomto objasnení sa mi teda nezdá, že je možné vyčítať súdu prvého stupňa, že na účel určenia protisúťažnej povahy skúmaného opatrenia porovnal zaobchádzanie v oblasti prémií uplatňované na vnútroštátne predaje so zaobchádzaním vyhradeným pre predaj na vývoz.
74. Pripomínam totiž, že na účel zistenia, či je určitá dohoda spôsobilá obmedziť hospodársku súťaž, „podľa ustálenej judikatúry je na posúdenie… potrebné preskúmať hospodársku súťaž v medziach, v akých by skutočne fungovala, ak by neexistovala sporná dohoda“(49). Keď sa to uplatní na tento prípad, tento test by teda vyžadoval posúdenie, ako by sa správali holandskí koncesionári a ako by sa vytvorila rovnováha v hospodárskej súťaži na predmetnom trhu, keby predaj na vývoz nebol vylúčený z politiky v oblasti prémií.
75. Zdá sa mi teda, že Súd prvého stupňa vykonal práve také posúdenie, keď uviedol, že „ak [by] sa prémie za predaj na vývoz už neposkytovali, ekonomický manévrovací priestor koncesionárov pri vykonávaní takého predaja [by] sa v porovnaní s manévrovacím priestorom, ktorý mali k dispozícii pri vnútroštátnom predaji, zmenšil. Koncesionári [by] totiž [boli] nútení buď uplatňovať voči zahraničným zákazníkom nevýhodnejšie podmienky ako voči domácim zákazníkom, alebo sa uspokojiť v prípade predajov na vývoz s nižším ziskom. Zrušením prémií za predaj na vývoz [by] sa tento predaj stal menej zaujímavým pre zahraničných zákazníkov alebo pre koncesionárov“(50).
76. Inými slovami, keby neboli predaje na vývoz výslovne vylúčené z prémií, holandskí koncesionári by boli mohli ponúknuť potenciálnym kupujúcim, ktorí nemajú bydlisko v Holandsku, lepšie podmienky ako tie, ktoré sa uplatňovali pri neexistencii prémií, bez toho, aby to malo vplyv na ich vlastný priestor pre zisk, alebo keby si zvolili nezmenenú cenu pri predaji na vývoz, mohli by zväčšiť tento priestor. Zdá sa mi, že je napokon ťažko možné proti tomuto tvrdeniu namietať, pokiaľ nechceme tvrdiť, že udeľovanie prémií koncesionárom nemalo žiadny obchodný vplyv! Tento predpoklad sa musí vylúčiť vo svetle tvrdení samotných odvolateľov, ktoré odôvodňujú nový systém v oblasti prémií tým, že vysvetľujú, že touto finančnou podporou vnútroštátnemu predaju chcel Opel Nederland viesť svojich koncesionárov k tomu, aby sa viac venovali holandskému trhu.
77. e) Tvrdenie odvolateľov, podľa ktorého sa nemalo prihliadať na predpokladané úmysly účastníkov na určenie cieľa dohody, sa mi napokon zdá byť úplne nedôvodné. Je pravdou, že podľa Súdneho dvora „je nepodstatné…, či si [podnik] [je] alebo nie je vedomý porušovania zákazu uvedeného v článku [81 ods. 1 ES]“(51). Inými slovami, dôkaz úmyslu účastníkov obmedziť hospodársku súťaž nie je nevyhnutnou náležitosťou na účely určenia obmedzujúceho cieľa dohody. To iba znamená, že dohoda, ktorou účastníci sledujú cieľ, ktorý vedie k obmedzeniu hospodárskej súťaže, je sama osebe porušovaním článku 81 ES nezávisle na skutočnosti, či si boli účastníci vedomí zákazu uloženého týmto ustanovením (ignorantia legis non excusat!).(52)
78. Z toho teda vyplýva, že v rámci posúdenia dohody je možné prihliadať na úmysel účastníkov. Napokon, práve Súdny dvor spresnil, že protisúťažná povaha dohody môže byť, samozrejme okrem z obsahu jej ustanovení, vyvodená aj z rôznych faktorov, medzi ktorými je práve aj úmysel účastníkov, ako vyplýva z „genézy“ dohody alebo ako sa prejavuje z „okolností, za ktorých bola prijatá“, ako aj zo „správania“ dotknutých spoločností“(53).
79. Zdá sa mi preto, že sa Súd prvého stupňa po preskúmaní znenia dohody a vlastností dotknutého opatrenia mohol oprávnene opierať aj o ciele sledované odvolávajúcimi sa spoločnosťami, ktoré vyvodil najmä z prijatia všeobecnej stratégie obmedzujúcej vývoz na to, aby potvrdil záver, ku ktorému dospel, pokiaľ ide o protisúťažný cieľ dohody.(54)
80. Napokon, pokiaľ ide o údajnú povahu uvažovania v „kruhu“, ktoré v tejto súvislosti sledoval súd prvého stupňa, obmedzím sa na odkaz na úvahy uvedené v rámci preskúmania prvého odvolacieho dôvodu v predchádzajúcich bodoch 49 až 52, v ktorých som uviedol, že považujem tento odvolací dôvod za neprípustný.
81. Zdá sa mi preto, že žiadna kritika odvolateľov nemôže spochybniť záver, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, keď potvrdil, že sporné opatrenie tým, že zrušilo prémie za predaj na vývoz, bolo svojou povahou spôsobilé negatívne ovplyvniť tieto predaje, a teda obmedziť hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ods. 1 ES.
82. Preto je potrebné tento odvolací dôvod zamietnuť.
iii) O výške pokuty
83. Tretím odvolacím dôvodom odvolatelia tvrdia, že hoci Súd prvého stupňa znížil výšku pokuty v dôsledku čiastočného uznania žaloby na prvom stupni, aj tak sa dopustil právneho omylu z dôvodu, že vo zvyšku potvrdil výpočet, ktorý vykonala Komisia.
84. Podľa ich názoru totiž tento výpočet porušuje predovšetkým článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17/62, keďže sa opiera o nesprávne konštatovania vo veci údajnej existencie politiky prémií, ktorá je v rozpore s článkom 81 ES, ako aj stratégie obmedzujúcej vývoz.
85. Odvolatelia ďalej tvrdia, že Súd prvého stupňa zjavne skreslil dôkazy, keď posúdil, že v tomto prípade „neexistoval predpoklad… skončenia porušovania od prvých zásahov Komisie“(55) a že táto inštitúcia preto nebola povinná prihliadať na poľahčujúce okolnosti, ktorých sa dovolávali odvolatelia. Tvrdia, že naopak Opel Nederland prijal všetky nevyhnutné opatrenia na nápravu v okamihu prvých zistení služieb Komisie, a tak ukončil porušovanie. Prestal totiž uplatňovať dva zákazy vývozu, a teda jediné dve opatrenia, ktoré neboli v súlade s článkom 81 ES, a to 24. októbra a 12. decembra 1996.
86. Napokon na účely použitia poľahčujúcich okolností ustanovených v usmerneniach Súd prvého stupňa nemusel prihliadať na dátum (ktorý nasledoval po práve uvedených dátumoch), keď sa zrušil systém prémií. Keďže totiž išlo o dovolené opatrenie, jeho dĺžka uplatňovania by nemala žiaden význam na účely určenia výšky pokuty.
87. Pokiaľ ide o mňa, hneď poviem, že tvrdenia, ktoré uviedli odvolatelia, úzko súvisia s tvrdeniami, ktoré boli uvedené v rámci iných odvolacích dôvodov. Skúmaný odvolací dôvod sa totiž opiera o predpoklad, že systém prémií nie je porušením článku 81 ES.
88. Ako som sa však už skôr snažil preukázať, tento predpoklad nie je dôvodný. Ak sa teda považuje opatrenie v oblasti prémií za opatrenie, ktoré je porušením práva hospodárskej súťaže, z toho zjavne vyplýva, že nie je možné vyčítať Komisii, že prihliadala na toto porušenie pri výpočte pokuty, a Súdu prvého stupňa, že súhlasil s týmto prístupom.
89. Z tých istých dôvodov sa potom domnievam, že Súd prvého stupňa správne vylúčil možnosť, že by sa voči odvolateľom v prípade ukončenia „porušovania, akonáhle zasiahne Komisia (konkrétne v prípade kontrol)“,(56) malo z dôvodu poľahčujúcich okolností uplatniť zníženie upravené v usmerneniach.
90. Zo spisu totiž vyplýva a v tomto bode odvolatelia nenamietali proti rozsudku vyhlásenému na prvom stupni, že hneď po inšpekcii vykonanej službami Komisie ukončil Opel Nederland iba priame zákazy predaja na vývoz a naopak, sporný systém prémií ponechal v platnosti až do 20. januára 1998. Inými slovami, iba tento posledný dátum, a teda viac ako rok po „po prvých úkonoch Komisie“,(57) sa úplne ukončilo porušovania.
91. Zdá sa mi teda, že Súd prvého stupňa správne posúdil, že v tomto prípade nie je zníženie výšky pokuty ako odmena za účinnú ľútosť podniku, ktorý sa dopustil porušenia, dôvodné.
92. Aj tretí odvolací dôvod je teda potrebné zamietnuť.
93. Na záver uvádzam, že žiadny z odvolacích dôvodov, ktoré uviedli odvolatelia, nie je podľa môjho názoru dôvodný a v dôsledku toho nie je možné odvolaniu vyhovieť.
V – O trovách
94. Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku a vzhľadom na závery, ku ktorým som dospel v otázke odmietnutia odvolaní, sa domnievam, že by odvolatelia mali byť zaviazaní na náhradu trov konania.
VI – Návrh
95. S prihliadnutím na vyššie uvedené závery navrhujem, aby Súdny dvor:
1. odvolanie zamietol;
2. zaviazal General Motors Nederland a Opel Nederland na náhradu trov konania.
1 – Jazyk prednesu: taliančina.
2 – T‑368/00, Zb. s. II‑4491.
3 – Rozhodnutie 2001/146/ES z 20. septembra 2000 týkajúce sa konania podľa článku 81 Zmluvy ES (vec COMP/36.356 – Opel, Ú. v. ES L 59, 2001, s. 1).
4 – Prvé nariadenie implementujúce články 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES 1962, č. 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3). Pripomínam, že v roku 2002 bolo toto nariadenie nahradené nariadením Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002 s. 205).
5 – Oznámenie Komisie – Usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171).
6 – Pozri usmernenia, bod 3.
7 – Napadnutý rozsudok, body 12 a 13.
8 – Napadnuté rozhodnutie, body 17 až 22.
9 – Napadnuté rozhodnutie, bod 17.
10 – Napadnuté rozhodnutie, body 103 a 111.
11 – Napadnuté rozhodnutie, body 22 až 42.
12 – Napadnuté rozhodnutie, body 22 a 43 až 54.
13 – Napadnuté rozhodnutie, body 22 a 43 až 54.
14 – Napadnuté rozhodnutie, body 173 až 202.
15 – Napadnutý rozsudok, bod 45.
16 – Napadnutý rozsudok, body 46 a 47.
17 – Napadnutý rozsudok, bod 48.
18 – Napadnutý rozsudok, body 49 a 50.
19 – Napadnutý rozsudok, bod 56.
20 – Napadnutý rozsudok, body 78 a 79.
21 – Napadnutý rozsudok, body 81 a 87.
22 – Napadnutý rozsudok, bod 88.
23 – Napadnutý rozsudok, bod 98.
24 – Tamže.
25 – Napadnutý rozsudok, bod 93.
26 – Napadnutý rozsudok, bod 94.
27 – Napadnutý rozsudok, bod 104.
28 – Napadnutý rozsudok, bod 105.
29 – Napadnutý rozsudok, bod 146.
30 – Napadnutý rozsudok, bod 147.
31 – Napadnutý rozsudok, body 191 až 199 a 201 až 203.
32 – Napadnutý rozsudok, bod 204.
33 – Napadnutý rozsudok, bod 200.
34 – Napadnutý rozsudok, bod 56.
35 – Rozsudok z 28. mája 1998, Deere/Komisia, C‑7/95 P, Zb. s. I‑3111, body 21 a 22. Pozri tiež v tom istom zmysle okrem iného rozsudky z 21. júna 2001, Moccia Irme a i../Komisia, C‑280/99 P až C‑282/99 P, Zb. s. I‑4717, bod 78; z 8. mája 2003, T. Port/Komisia, C‑122/01 P, Zb. s. I‑4261, bod 27; zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, body 47 až 49, a uznesenie z 9. júla 2004, Fichtner/Komisia, C‑116/03 P, neuverejnené v Zbierke, bod 33.
36 – Pozri najmä body 44, 48, 54 a 55 napadnutého rozsudku.
37 – Pozri body 33 až 35 napadnutého rozsudku, ktoré správne zhrnujú tvrdenia uvedené v žalobe podanej na súd prvého stupňa (body 19, 26, 33 a 34).
38 – Pozri najmä body 99 až 104 napadnutého rozsudku. Odvolatelia naopak na rozdiel od toho, čo tvrdili pred Súdom prvého stupňa, nenamietali, že predmetný systém sa môže kvalifikovať ako „dohoda“ v zmysle článku 81 ods. 1 ES.
39 – Rozsudok Súdneho dvora z 1. februára 1978, Miller/Komisia, 19/77, Zb. s. 131.
40 – Rozsudok Súdneho dvora z 28. marca 1984, CRAM a Rheinzink/Komisia, 29/83 a 30/83, Zb. s. 1679.
41 – Rozsudok Súdneho dvora z 8. novembra 1983, IAZ International Belgium a i./Komisia, 96/82 až 102/82, 104/82, 105/82, 108/82 a 110/82, Zb. s. 3369.
42 – Napadnutý rozsudok, bod 100.
43 – Tamže.
44 – Pozri najmä rozsudok IAZ International Belgium a i./Komisia, už citovaný, kde sa uvádza, že „dohoda má za cieľ výrazne obmedziť hospodársku súťaž na spoločnom trhu, hoci sleduje zároveň aj ochranu verejného zdravia a zníženie nákladov na kontrolu súladu“ (bod 25).
45 – Pozri spomedzi mnohých rozsudky z 13. júla 1966, Consten a Grundig/Komisia, 56/64 a 58/64, Zb. s. 429, najmä s. 496; z 8. júla 1999, Montecatini/Komisia, C‑235/92 P, Zb. s. I‑4539, bod 122, a z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C 250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 491.
46 – Rozsudok IAZ International Belgium a i./Komisia, už citovaný, bod 6.
47 – Rozsudok zo 14. decembra 1983, Société de vente de ciments et bétons de l’Est, 319/82, Zb. s. 4173, bod 6.
48 – Tieto zásady sa uvádzajú aj v právnych predpisoch Spoločenstva, ktoré upravujú uplatňovanie článku 81 ES na distribučné dohody.
Článok 4 ods. 2 nariadenia Komisie (ES) č. 2790/1999 z 22. decembra 1999 o uplatňovaní článku 81 ods. 3 Zmluvy na kategórie vertikálnych dohôd a zosúladených postupov (Ú. v. ES L 336, s. 21; Mim. vyd. 08/001, s. 364) totiž ustanovuje, že výnimka zákazu uvedeného v článku 81 ods. 1 ES „neplatí pre vertikálne dohody, ktoré priamo alebo nepriamo, samostatne alebo v kombinácii s inými faktormi pod kontrolou strán, majú za cieľ… obmedzenie predaja…“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).
Okrem toho výkladové oznámenie, ktoré prijala Komisia – Usmernenia k vertikálnym obmedzeniam [neoficiálny preklad] (2000/C 291/01) (Ú. v. ES C 291, 2000, s. 1) ‑ upravuje výslovne druh opatrení, ktorým sa teraz zaoberáme, pričom upresňuje:
„Závažné obmedzenie uvedené v článku 4… nariadenia o výnimkách pre kategórie sa týka zosúladených dohôd alebo praktík, ktorých priamym alebo nepriamym cieľom je obmedzenie predaja zo strany kupujúceho s odkazom na územie alebo na zákazníkov, ktorým môže nadobúdateľ predať tovar alebo poskytnúť služby, ktoré sú predmetom zmluvy. Toto závažné obmedzenie sa týka rozdelenia trhu podľa územia alebo podľa zákazníkov. To môže vyplývať z priamych záväzkov, akým je záväzok distribútora nepredávať určitým zákazníkom alebo zákazníkom na určitých územiach… Rovnaký výsledok sa môže dosiahnuť pomocou nepriamych opatrení, ktoré vedú distribútora k tomu, aby nevykonával predaj takýmto zákazníkom, akými sú odmietnutia alebo zníženia zliav alebo prémií…“ [neoficiálny preklad] (bod 49) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).
49 – Rozsudok z 21. januára 1999, Bagnasco a i., C‑215/96 a C‑216/96, Zb. s. I‑135, bod 33; kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri tiež rozsudky Deere/Komisia, už citovaný, bod 76, a z 28. mája 1998, New Holland Ford/Komisia, C‑8/95 P, Zb. s. I‑3175, bod 90.
50 – Napadnutý rozsudok, bod 100.
51 – Rozsudok Miller/Komisia, už citovaný, bod 18.
52 – Skutočnosť, že sledovaný cieľ sa nedosiahol a že teda dohoda nevyvolala obmedzujúce účinky na hospodársku súťaž, je, ako bolo uvedené vyššie, nepodstatné na účely zistenia porušenia článku 81 ES (bod 69 vyššie).
53 – Rozsudok IAZ International Belgium a i./Komisia, už citovaný, body 23 a 25. Pozri tiež v tomto zmysle napríklad rozsudky z 30. júna 1966, Société technique minière, 56/65, Zb. s. 337, a CRAM a Rheinzink/Komisia, už citovaný, bod 26.
54 – Napadnutý rozsudok, body 101 a 102.
55 – Napadnutý rozsudok, bod 204.
56 – Bod 3 usmernení.
57 – Okrem iného na rozdiel od toho, čo sa stalo vo veci Michelin, na ktorú sa odvolávajú odvolatelia na podporu svojich predpokladov, nevyplýva, že počas tohto obdobia Opel Nederland spolupracoval so službami Komisie na účel ukončenia porušovania [pozri rozhodnutie Komisie 2002/405/ES z 20. júna 2001 (Ú. v. ES L 143, 2002, s. 1, body 350 a 364)].