NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
F. G. JACOBS
prednesené 14. apríla 2005 (1)
Vec C‑276/03 P
Scott SA
proti
Komisii Európskych spoločenstiev
1. Hlavnou spornou otázkou v tomto odvolaní proti rozsudku Súdu prvého stupňa(2) je otázka, čím môže byť prerušená premlčacia doba v konaní o štátnej pomoci podľa článku 15 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES [teraz článok 88 ES].(3)
2. Konkrétne, môže byť táto doba prerušená žiadosťou Komisie o poskytnutie informácií adresovanej vnútroštátnym orgánom, ktoré poskytli štátnu pomoc podniku, ktorý nemá vedomosť o takejto žiadosti?
3. Základom sporu je rozdielnosť názorov, pokiaľ ide o postavenie príjemcu štátnej pomoci, ktorá nebola oznámená, v kontexte preskúmania tejto štátnej pomoci Komisiou.
Príslušné právne predpisy
4. Článok 88 ES stanovuje, že Komisia má byť informovaná o každej štátnej pomoci poskytnutej podnikom a kontrolovať ju. Podľa článku 88 ods. 2 po tom, ako dotknuté strany dostanú možnosť predložiť svoje pripomienky, Komisia môže, podľa toho, k akému názoru dospeje, vyžadovať od členského štátu, aby zrušil alebo upravil príslušnú štátnu pomoc.
5. Nariadenie č. 659/1999 bolo prijaté s cieľom kodifikovať a tým pádom zvýšiť prehľadnosť a právnu istotu zavedeného postupu vyvinutého a vytvoreného Komisiou na uplatnenie článku 88 ES.(4) Nadobudlo účinnosť 16. apríla 1999.
6. Články 2 až 9 tohto nariadenia sa týkajú konania o oznámenej štátnej pomoci. Podľa článku 4 ods. 4, pokiaľ má Komisia po predbežnom preskúmaní pochybnosti o zlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom, má začať formálne prieskumné konanie. Toto konanie, ktoré je upravené článkami 6 a 7, poskytuje možnosť členským štátom a iným zainteresovaným osobám predložiť pripomienky. Podľa článku 7 ods. 5, keď Komisia zistí, že pomoc nie je zlučiteľná so spoločným trhom, má vydať „záporné rozhodnutie“.
7. Články 10 až 15 sa týkajú konania o protiprávnej – to znamená, v tomto kontexte, neoznámenej – pomoci. Podľa článku 10 ods. 1 a 2, ak má Komisia informácie z akéhokoľvek zdroja týkajúce sa údajnej protiprávnej pomoci, preskúma tieto informácie bez meškania. Podľa potreby požiada o informácie daný členský štát. V zmysle článku 13 ods. 1 môže mať preskúmanie v prípade potreby za následok začatie formálneho prieskumného konania podľa článkov 6 a 7.
8. Ak Komisia vydá za týchto okolností záporné rozhodnutie, musí požadovať od členského štátu, aby v zmysle článku 14 vymáhal pomoc späť.
9. Článok 15 stanovuje:
„1. Právomoci Komisie vymáhať pomoc[(5)] budú predmetom vymedzeného obdobia [premlčacej doby – neoficiálny preklad] desiatich rokov.
2. Vymedzené obdobie [Premlčacia doba – neoficiálny preklad] začína dňom, kedy sa protiprávna pomoc udelila príjemcovi buď ako individuálna pomoc alebo ako pomoc podľa schémy pre pomoc. Akýkoľvek akt [úkon – neoficiálny preklad] vykonaný Komisiou alebo členským štátom, konajúcim na žiadosť Komisie v súvislosti s protiprávnou pomocou preruší vymedzené obdobie [premlčaciu dobu – neoficiálny preklad]. Po každom prerušení sa začne čas počítať od začiatku. Vymedzené obdobie sa pozastaví na [Premlčacia doba prestáva plynúť – neoficiálny preklad] také dlhé obdobie, na aké je rozhodnutie Komisie predmetom konania na Súdnom dvore Európskych spoločenstiev.
3. Akákoľvek pomoc, v súvislosti s ktorou vymedzené obdobie uplynulo [premlčacia doba uplynula – neoficiálny preklad], sa bude považovať za existujúcu pomoc.“
10. Premlčacia doba stanovená v článku 15 nebola súčasťou predchádzajúcej praxe kodifikovanej v nariadení.(6) Uvádza sa to v preambule: „Z dôvodov právnej istoty je náležité stanoviť obdobie obmedzenia [premlčaciu dobu – neoficiálny preklad] na 10 rokov v súvislosti s protiprávnou pomocou, po uplynutí ktorej nemožno nariadiť žiadne vymáhanie.“(7)
Skutkový a procesný rámec
11. Scott SA (do novembra 1987 Bouton Bouchard Scott SA, ďalej len „Scott“) je spoločnosť so sídlom vo Francúzsku, ktorá vyrába produkty z papiera pre domácnosť a hygienu.
12. Dohodou z 31. augusta 1987 mesto Orléans a département Le Loiret predali spoločnosti Scott za zvýhodnených podmienok 48 hektárový pozemok v priemyselnom parku La Saussaye (ďalej len „predmetná štátna pomoc“).
13. V reakcii na sťažnosť z decembra 1996 Komisia svojím listom zo 17. januára 1997 žiadala francúzske orgány o poskytnutie ďalších informácií. Nasledovala výmena korešpondencie.
14. Rozhodnutím z 20. mája 1998 Komisia rozhodla o začatí konania upraveného v článku 88 ods. 2 ES. Listom z 10. júla 1998 informovala francúzske orgány o tomto rozhodnutí.
15. Ďalšie zainteresované strany boli informované o tomto rozhodnutí 30. septembra 1998 publikáciou listu uvedeného ako posledného v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev.(8) Spoločnosť Scott bola takisto v ten istý deň telefonicky informovaná francúzskymi orgánmi.
16. Dňa 16. apríla 1999 nadobudlo nariadenie č. 659/1999 účinnosť.
17. Dňa 12. júla 2000 Komisia prijala rozhodnutie č. 2002/14/ES(9) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým vyhlásila predmetnú pomoc za nezlučiteľnú so spoločným trhom a nariadila jej vymáhanie.
18. V napadnutom rozhodnutí(10) Komisia usúdila, že akýkoľvek jej úkon vo vzťahu k protiprávnej pomoci prerušil premlčaciu dobu stanovenú v článku 15 nariadenia č. 659/1999. Predmetná pomoc bola poskytnutá 31. augusta 1987. Prvým úkonom Komisie bola formálna žiadosť o informácie adresovaná francúzskym orgánom 16. januára(11) 1997. Desaťročná premlčacia doba bola preto prerušená predtým, ako uplynula.
19. Komisia odmietla tvrdenie spoločnosti Scott, že premlčacia doba bola navrhnutá s cieľom chrániť príjemcu pomoci a je následne prerušená len vtedy, keď bol jej príjemca upovedomený o preskúmaní.
20. Komisia ďalej tvrdila vo svojom rozhodnutí, že otázka, kto má v konečnom dôsledku prospech z premlčacej doby, je oddelená od otázky, akým spôsobom je táto doba počítaná. Článok 15 nariadenia č. 659/1999 nespomína tretie strany, ale je obmedzený na vzťahy medzi Komisiou a členskými štátmi. Komisia nemá žiadnu povinnosť poskytnúť informácie tretím stranám, ktoré nemôžu odvodiť z článku 15 žiadne osobitné právo. V konaniach týkajúcich sa štátnej pomoci majú tretie strany iba procesné práva odvodené z článku 88 ods. 2 ES. Článok 15 nariadenia č. 659/1999 sa vzťahuje na príjemcu pomoci iba na účely určenia dňa začatia plynutia premlčacej doby – „dňa kedy bola protiprávna pomoc poskytnutá príjemcovi“.
21. Ďalej, príjemca si musí overiť, či poskytnutá štátna pomoc bola oznámená. Ak nebola oznámená a nebola schválená, neexistuje žiadna právna istota.
Napadnutý rozsudok
22. Dňa 30. novembra 2000 podala spoločnosť Scott na Súd prvého stupňa žalobu, v ktorej navrhovala zrušenie napadnutého rozhodnutia v tej časti, v ktorej bolo rozhodnuté o vymáhaní predmetnej štátnej pomoci.
23. Tvrdila, medzi iným, že Komisia porušila článok 15 nariadenia č. 659/1999 tým, že považovala premlčaciu dobu stanovenú v tomto článku za prerušenú žiadosťou o poskytnutie informácií zo 17. januára 1997, žiadosťou, o ktorej spoločnosť Scott nebola informovaná.
24. Komisia opätovne potvrdila svoj postoj, ktorý zaujala v napadnutom rozhodnutí, ale takisto alternatívne tvrdila, že premlčacia doba nie je uplatniteľná, pretože rozhodnutie o začatí formálneho preskúmania bolo prijaté 20. mája 1998, predtým, ako nariadenie č. 659/1999 nadobudlo účinnosť.
25. Dňa 10. apríla 2003 Súd prvého stupňa vyhlásil rozsudok, ktorý sa obmedzoval na tvrdené porušenie článku 15 nariadenia č. 659/1999.
26. V bodoch 51 až 54 preskúmal uplatniteľnosť tohto ustanovenia, poznamenávajúc, že podľa ustálenej judikatúry sa procesné pravidlá vo všeobecnosti uplatňujú na všetky prebiehajúce konania v čase, keď nadobudnú účinnosť; že článok 15 neobsahuje žiadne prechodné ustanovenie týkajúce sa svojho uplatnenia ratione temporis, a že z napadnutého rozhodnutia je jasné, že Komisia považovala nariadenie č. 659/1999 za uplatniteľné.
27. V bodoch 56 a 57 dospel k názoru, že aj keď nariadenie nebolo uplatniteľné v čase, keď bola predmetná pomoc poskytnutá, teda 31. augusta 1987, takže premlčacia doba stanovená v článku 15 nemohla v tom čase začať plynúť, bol to napriek tomu deň, ktorý musí byť považovaný za začiatok plynutia doby pri uplatnení článku 15 na skutkový stav, ktorý existoval 12. júla 2000. To znamená, že udalosti, ktoré nastali počas tejto doby, musia byť takisto posúdené na základe tohto nariadenia.
28. V bodoch 58 až 62 Súd prvého stupňa uvažoval týmto spôsobom:
„58. Pokiaľ ide o žalobcov argument, že opatrenia, ktoré vydala Komisia medzi januárom a augustom 1997, nemohli mať za následok prerušenie premlčacej doby podľa článku 15 nariadenia č. 659/1999 z dôvodu, že žalobca nevedel v tom čase o týchto opatreniach, je potrebné poukázať na to, že článok 15 zaviedol jedinú premlčaciu dobu na vymáhanie pomoci, ktorá sa uplatňuje rovnako voči dotknutému členskému štátu a tretím osobám.
59. V tomto ohľade, konanie podľa článku 88 ES prebieha v prvom rade medzi Komisiou a dotknutými členskými štátmi, kým dotknuté osoby, vrátane príjemcov pomoci, majú právo na to, aby boli upozornené a aby mohli predložiť svoje vyjadrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 14. novembra 1984, Intermills/Komisia, 323/82, Zb. s. 3809, body 16 a 17). Podľa ustálenej judikatúry, dotknuté osoby majú v podstate úlohu informačných zdrojov pre Komisiu v správnom konaní začatom podľa článku 88 ods. 2 ES (rozsudky Súdu prvého stupňa z 22. októbra 1996, Skibsværftsforeningen a i./Komisia, T‑266/94, Zb. s. II‑1399, bod 256, a z 25. júna 1998, British Airways a i./Komisia, T‑371/94 a T‑394/94, Zb. s. II‑2405, bod 59). Komisia nemá povinnosť upozorniť potenciálne dotknuté osoby, vrátane príjemcov pomoci, o opatreniach, ktoré vydáva v súvislosti s protiprávnou pomocou predtým, ako začne správne konanie.
60. Z tohto vyplýva, že samotný fakt, že žalobca nevedel o existencii žiadosti Komisie o poskytnutie informácií francúzskymi orgánmi zo 17. januára 1997… ju nezbavuje právneho účinku vo vzťahu k žalobcovi. Následne, list zo 17. januára 1997, poslaný Komisiou pred začatím správneho konania a požadujúci ďalšie informácie od francúzskych orgánov, tvorí v zmysle článku 15 nariadenia č. 659/1999 opatrenie, ktoré prerušuje desaťročnú premlčaciu dobu, ktorá v tomto prípade začala plynúť 31. augusta 1987, predtým, ako táto doba uplynula, aj keď žalobca v tomto čase nevedel o existencii takejto korešpondencie.
61. Ďalej treba brať ohľad aj na to, že pomoc nebola Komisii oznámená. Je ustálenou judikatúrou, že s výnimkou výnimočných situácií, príjemca nemôže mať oprávnené očakávanie, že pomoc bola poskytnutá riadne, kým nebola poskytnutá v súlade s ustanoveniami článku 88 ES (rozsudky Súdneho dvora z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko, C‑5/89, Zb. s. I‑3437, bod 14, a zo 14. januára 1997, Španielsko/Komisia, C‑169/95, Zb. s. I‑135, bod 51). Rozvážny hospodársky subjekt by mal byť obyčajne schopný zaistiť, aby tento proces bol dodržaný.
62. Nakoniec by malo byť poznamenané, že pred 16. aprílom 1999 právne predpisy Spoločenstva nestanovovali žiadnu premlčaciu dobu vo vzťahu k úkonom Komisie, pokiaľ ide o neoznámenú štátnu pomoc. Z toho vyplýva, že pred týmto dňom žalobca nemohol mať oprávnené očakávanie vo vzťahu k premlčacej dobe týkajúcej sa neoznámenej pomoci poskytnutej roku 1987. Preto výklad článku 15 nariadenia č. 659/1999, uvedený v bodoch 50 až 57 vyššie, a jeho uplatnenie na opatrenie prijaté Komisiou 17. januára 1997 nemá za následok, že by zbavoval žalobcu právnej istoty alebo akéhokoľvek oprávneného očakávania, ktoré mohlo vzniknúť počas desiatich rokov po poskytnutí predmetnej štátnej pomoci.“
29. Súd prvého stupňa preto zamietol žalobu v časti, v ktorej tvrdila porušenie článku 15 nariadenia č. 659/1999 a pokračoval v ďalšom konaní – to znamená, pokiaľ išlo o inú pomoc, ktorej sa týkalo napadnuté rozhodnutie a ďalšie tvrdené dôvody pre jeho zrušenie. Dňa 6. februára 2004 bolo predmetné konanie prerušené do doby vyhlásenia rozsudku v tomto odvolacom konaní.
Odvolacie dôvody
30. Svojím odvolaním spoločnosť Scott navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, vyhlásil napadnuté rozhodnutie za neplatné v časti, v ktorej nariaďuje vymáhanie predmetnej pomoci, a zaviazal Komisiu zaplatiť trovy odvolacieho konania a konania na prvom stupni. Komisia navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol a poukazuje na to, že Súd prvého stupňa sa v každom prípade nezaoberal početnými otázkami, o ktorých nebolo rozhodnuté.
31. Hlavným predmetom sporu je tvrdenie spoločnosti Scott, že účelom premlčacej doby je ochrániť právne postavenie príjemcov pomoci, a tvrdenie Komisie, že slovné znenie a kontext nariadenia č. 659/1999 ukazujú, že konanie, ktoré upravuje, sa snaží o reguláciu vzťahov medzi Komisiou a členskými štátmi a nie o poskytnutie ochrany príjemcom.
32. Konkrétnejšie, spoločnosť Scott – aj keď uznáva, že odvolanie sa týka jedinej otázky („či premlčacia doba môže byť prerušená úkonom, aj keď o ňom nevie príjemca“) – predkladá množstvo argumentov zoskupených pod šiestimi nadpismi. Tieto vyjadrenia môžu byť zrekapitulované nasledujúcim spôsobom.
33. Po prvé, spoločnosť Scott tvrdí, že Súd prvého stupňa pochybil, keď uplatnil novoprijaté ustanovenia článku 15 nariadenia č. 659/1999 tak, ako keby sa na ne vzťahovala predchádzajúca judikatúra týkajúca sa postupu v správnom konaní a takisto pochybil, keď považoval príjemcov pomoci za prosté zdroje informácií a nebral do úvahy fakt, že špecifickým účelom článku 15 bolo zavedenie premlčacej doby zabezpečujúcej právnu istotu pre príjemcu.
34. Toto, reaguje Komisia, neoznačuje žiadne konkrétne právne pochybenie. V každom prípade Súd prvého stupňa správne vyložil ustanovenia nariadenia a takisto správne zohľadnil existujúcu judikatúru. Ani článok 15, ani žiadne iné ustanovenie nariadenia č. 659/1999 alebo pravidlá štátnej pomoci vo všeobecnosti neupravujú ukladanie sankcií podnikom alebo ochranu ich práv. Okrem toho, napadnutý rozsudok nepovažoval príjemcov pomoci za „prosté“ informačné zdroje, ale iba znovu zopakoval existujúcu a stále platnú judikatúru v tom zmysle, že hrajú „v podstate“ túto rolu.
35. Po druhé, spoločnosť Scott tvrdí, že Súd prvého stupňa pochybil, keď sa domnieval, že z toho dôvodu, že Komisia nemá povinnosť upovedomiť príjemcu o úkonoch, ktoré vykonala vo vzťahu k pomoci pred publikáciou oznamu v zmysle článku 88 ods. 2, takýto úkon, o ktorom príjemca nevedel, môže prerušiť premlčaciu dobu vo vzťahu k príjemcovi.
36. Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa odvodil svoj záver uvedený v bode 60 napadnutého rozsudku o tom, že udalosť, o ktorej príjemca nevie, môže prerušiť premlčaciu dobu, nie iba z poslednej vety bodu 59, podľa ktorej Komisia nemá povinnosť upovedomiť príjemcu o svojej žiadosti, ale zo všetkých úvah týkajúcich sa systému štátnej pomoci uvedených prinajmenšom v celom tomto bode.
37. Po tretie, podľa názoru spoločnosti Scott Súd prvého stupňa pochybil, keď sa domnieval, že článok 15 zaviedol jedinú premlčaciu dobu, ktorá sa uplatňuje rovnakým spôsobom vo vzťahu k dotknutému členskému štátu a tretím osobám alebo aspoň v tom, keď sa domnieval, že takýto princíp znamená, že rozhodujúca v tomto smere je vedomosť členského štátu skôr ako vedomosť príjemcu.
38. Komisia tvrdí, že existuje iba jediná premlčacia doba, ktorá je prerušená vo vzťahu ku všetkým zainteresovaným stranám v tom istom čase. Všetky úkony Komisie upravené v nariadení č. 659/1999 sú určené členskému štátu, a preto sú to práve tieto úkony, ktoré prerušujú plynutie premlčacej doby vo vzťahu ku všetkým.
39. Po štvrté, spoločnosť Scott tvrdí, že Súd prvého stupňa pochybil, keď považoval za relevantné, že nemohla mať oprávnené očakávania, že pomoc bola pôvodne udelená v súlade s právom; účelom článku 15 je skôr zaručiť právnu istotu po uplynutí doby desiatich rokov v prípadoch, kde bola pomoc poskytnutá protiprávne.
40. Podľa názoru Komisie, aj keď odkaz na oprávnené očakávania nie je relevantný, ich existencia by nebola dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku. V každom prípade nie je možné nadobudnúť právnu istotu, dokiaľ predpis, ktorý ju poskytuje, nebol prijatý a nenadobudol účinnosť.
41. Po piate, spoločnosť Scott sa sťažuje, že Súd prvého stupňa nepreskúmal jej argument týkajúci sa znenia článku 15. Článok 15 uvádza „akt [úkon – neoficiálny preklad] vykonaný… členským štátom, konajúcim na žiadosť Komisie“ ako udalosť prerušujúcu plynutie premlčacej doby. Tento odkaz môže byť pochopený iba vtedy, ak žiadosť Komisie sama osebe nepreruší plynutie tejto doby.
42. Komisia zdôvodňuje existenciu tohto ustanovenia napríklad možnosťou, že jediná žiadosť z jej strany môže viesť k niekoľkým úkonom členského štátu, ktoré sa týkajú rôznych individuálnych pomocí poskytnutých podľa schémy pomoci implementovanej počas určitého obdobia.
43. Po šieste, spoločnosť Scott tvrdí, že Súd prvého stupňa pochybil, keď považoval za relevantné, že nemohla mať žiadnu právnu istotu pred zavedením premlčacej doby 16. apríla 1999; takýto postup je v rozpore s tvrdením, že nariadenie č. 659/1999 sa uplatnilo na skutkový stav, ktorý je predmetom napadnutého rozhodnutia.
44. Komisia opätovne zdôrazňuje, že nemôže vzniknúť žiadna právna istota dokiaľ predpis, ktorý ju zakladá, nenadobudne účinnosť.
Posúdenie
Predbežné poznámky
45. V napadnutom rozhodnutí Komisia zaujala postoj, že premlčacia doba upravená v článku 15 nariadenia č. 659/1999 sa má uplatniť na skutkové okolnosti prípadu.
46. Zo zrejmých dôvodov to spoločnosť Scott nespochybňuje. Vo svojom vyjadrení k žalobe na prvom stupni Komisia mierne pozmenila svoje stanovisko, ale nenapadla uplatniteľnosť článku 15 na situáciu, v ktorej doba 10 rokov počítaná od poskytnutia pomoci uplynula predtým, ako nariadenie nadobudlo účinnosť.
47. Súd prvého stupňa sa napriek tomu venoval tejto otázke predtým, ako skúmal tvrdenia týkajúce sa prerušenia premlčacej doby. Samozrejme, ak by sa premlčacia lehota neuplatnila, nebolo by potrebné skúmať, či bola prerušená alebo nie. Súd prvého stupňa rozhodol, že premlčacia doba sa uplatnila a následne dospel k záverom, ktoré boli napadnuté týmto odvolaním.
48. Možno si klásť otázku, či toto bol skutočne správny postup. Aj keď je vo všeobecnosti nepochybne pravda, že procesné pravidlá sa uplatňujú na všetky konania, ktoré prebiehajú v čase, keď nadobudnú účinnosť, existujú vážne koncepčné a praktické ťažkosti, ako je zrejmé z veľkej časti argumentácie v tomto prípade, s posudzovaním minulých udalostí na základe pravidiel, ktoré neexistovali v čase, keď nastali – toto je pravdivé hlavne v prípade, keď vyvstanú otázky právnej istoty, ktorá je v tomto prípade dôležitá z hľadiska posudzovania premlčacej doby.
49. Uplatniteľnosť článku 15 na okolnosti tohto prípadu však nie je predmetom tohto odvolania. Z tohto dôvodu obmedzím svoje posúdenie na tie časti napadnutého rozsudku, ktoré boli dotknuté odvolaním.
Predmet odvolania
50. Tak ako obidve strany uznávajú, v tomto prípade je iba jediný sporný problém, s rôznymi argumentmi, ktoré sa dotýkajú rozličných aspektov tohto problému. V kontexte odvolania je možno vhodné vyjadriť predmet sporu o niečo jasnejšími výrazmi, ako to vyjadrila spoločnosť Scott, teda:
Bol správny záver Súdu prvého stupňa, že premlčacia doba môže byť prerušená žiadosťou Komisie adresovanou členskému štátu o poskytnutie informácií týkajúcich sa predmetnej pomoci, aj keď príjemca pomoci nevedel o tejto žiadosti; a bolo odôvodnenie, o ktoré sa pri tomto závere opieral, správne?
51. Venujúc sa tejto otázke, spoločnosť Scott spochybňuje rôzne aspekty bodov 58 až 62 napadnutého rozsudku. Jej argumenty sú zoskupené pod šiestimi nadpismi, ktoré nesledujú poradie týchto bodov, ale obsahujú množstvo vnútorných krížových odkazov. Podľa môjho názoru je najjednoduchšie ich preveriť v poradí, v akom boli uvedené v napadnutom rozsudku.
Jediná premlčacia doba
52. Prvý bod, ktorý spoločnosť Scott napáda, je tvrdenie v bode 58, že „článok 15 zaviedol jedinú premlčaciu dobu na vymáhanie pomoci, ktorá sa uplatňuje rovnako voči dotknutému členskému štátu a tretím osobám“.
53. Na podporu svojho tvrdenia, že „právo Spoločenstva uznáva, že pre strany, ktoré majú rôzny záujem vo veci, môžu platiť rôzne premlčacie doby“, spoločnosť Scott cituje návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Gand vo veci ACF Chemiefarma/Komisia(12), v tom zmysle, že – v kontexte jeho názoru, že právomoc Komisie ukladať sankcie za porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré nastali v minulosti, by mala byť obmedzená premlčacou dobou odvodenou zo všeobecnej zásady uznávanej v právnych poriadkoch členských štátov – „premlčacia doba môže byť prerušená v rôznom čase vzhľadom na to, kedy bolo predložené plnomocenstvo každému z podnikov počas vyšetrovania“.
54. Myslím si však, že tento názor nemôže byť považovaný za smerodajný výklad práva Spoločenstva v tom zmysle, v akom ho použila spoločnosť Scott. Aj keď nijako nekritizujem úvahu generálneho advokáta Ganda, zdôrazňujem, že jeho návrh na premlčaciu dobu Súdny dvor v tomto prípade vôbec neprevzal a že sám poznamenal, že jeho názor týkajúci sa rôznych prerušení pre rôzne podniky by spôsobil „poľutovaniahodné“ a „zvláštne“ následky v tom zmysle, že pri jednom z predmetných porušení by uloženie pokuty dvom z troch podnikov bolo neprípustné, ale nie tretiemu podniku, a nakoniec uzavrel: „Keďže však Súdny dvor má neobmedzenú právomoc, má nepochybne právo upraviť uloženú pokutu každému z podnikov podľa ich vlastnej zodpovednosti, neberúc do úvahy náhodnú anomáliu“. Takisto nepriznal žiadnu dôležitosť tejto anomálii, keďže odporúčal rovnaké zníženie pokuty pre všetky tri podniky. Nakoniec je potrebné si uvedomiť, že na porušenie hospodárskej súťaže a uložené pokuty na jednej strane a na vymáhanie štátnej pomoci na druhej strane sa môžu uplatňovať rôzne úvahy.
55. Pokiaľ ide o porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, premlčacia doba bola vskutku následne zavedená nariadením č. 2988/74(13) a spoločnosť Scott sa ďalej odvoláva na články 2 a 3 tohto nariadenia, ktoré stanovujú:
„Článok 2
Prerušenie premlčacej doby v konaní
1. Každý úkon Komisie alebo členského štátu, ktorý koná na požiadanie Komisie s cieľom predbežného šetrenia alebo konania vo veci porušenia, preruší premlčaciu lehotu v konaní. Premlčacia lehota sa preruší s účinnosťou odo dňa oznámenia úkonu aspoň jednému podniku alebo združeniu podnikov, ktoré boli na porušení zúčastnené.
Úkony, ktoré prerušujú plynutie tejto lehoty, zahrňujú najmä:
a) písomné žiadosti o informácie predložené Komisiou alebo príslušným orgánom členského štátu, ktorý koná na požiadanie Komisie, alebo rozhodnutie Komisie, ktoré požaduje stanovené informácie;
b) písomné poverenie vykonať šetrenie, ktoré vydá Komisia ich úradníkom alebo príslušné orgány členského štátu na požiadanie Komisie; alebo rozhodnutie Komisie nariaďujúce takéto šetrenie;
c) začatie konania Komisiou;
d) oznámenie námietok Komisie.
2. Prerušenie premlčacej lehoty bude platiť pre všetky podniky alebo združenia podnikov, ktoré sa zúčastnili na porušení.
3. Každým prerušením začína plynúť premlčacia lehota nanovo. Avšak premlčacia lehota uplynie najneskôr v deň, keď uplynie doba rovnajúca sa dvojnásobku premlčacej lehoty bez toho, že by Komisia vyrubila pokutu alebo periodickú sankciu – táto lehota sa predĺži o lehotu, počas ktorej je premlčanie zastavené podľa článku 3.
Článok 3
Zastavenie plynutia premlčacej lehoty v stíhaní
Plynutie premlčacej lehoty v stíhaní je zastavené na dobu, počas ktorej je rozhodnutie Komisie predmetom prebiehajúceho konania pred Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev.“
56. Z konkrétneho odkazu v druhej vete článku 2 ods. 1 a v článku 2 ods. 2 na jedinú premlčaciu dobu, ktorej prerušenia platia tým istým spôsobom pre všetky zúčastnené podniky, spoločnosť Scott argumentuje, že neexistencia tohto odkazu v inak veľmi podobne štylizovanom článku 15 nariadenia č. 659/1999 musí znamenať, že v neskoršie menovanom ustanovení sa prerušenia môžu uplatňovať rozličným spôsobom na rozličné strany.
57. Ja si však nemyslím, že spoločnosť Scott môže odvodiť záver, o ktorý sa usiluje, z týchto rozdielov v slovnom znení. Tam, kde je premlčacia doba zavedená na účely právnej istoty – čo môže byť chápané vo viacerých smeroch ako objektívny náprotivok subjektívnejšieho pojmu oprávnené očakávanie –, tam istotne vždy musí byť prezumpcia, že táto doba platí tým istým spôsobom erga omnes. Fakt, že táto prezumpcia je výslovne stanovená v jednom prípade, ju nemôže zrušiť v iných prípadoch, kde zostáva implicitná. Navyše, ak by takéto a contrario argumenty mohli byť platne odvodené z porovnania s nariadením č. 2988/74, premlčacia doba stanovená v nariadení č. 659/1999 by sa v žiadnom prípade nemohla uplatniť na predmetnú pomoc, pretože posledné menované nariadenie neobsahuje výslovné ustanovenie porovnateľné s článkom 7 nariadenia č. 2988/74, ktorý spresňuje: „Toto nariadenie sa taktiež vzťahuje na porušenia, ku ktorým došlo pred nadobudnutím jeho účinnosti“.
58. Skutočne sú tu veľmi vážne dôvody procesnej logiky, ktoré vylučujú možnosť, aby premlčacia doba bola prerušená vo vzťahu k členskému štátu, ale aby stále plynula vo vzťahu k príjemcovi. Predstava, že by Komisia podľa práva Spoločenstva mohla vyžadovať vymáhanie pomoci, zatiaľ čo v tom istom čase by členský štát nemohol vyhovieť tejto požiadavke, je absurdná, ale žiadny iný výsledok sa pri tomto predpoklade nezdá byť možný.
59. Preto nevidím žiadny dôvod na odchýlku od znenia článku 15, ktorý upravuje výlučne „premlčaciu dobu“ v jednotnom čísle, alebo na jeho doplnenie, alebo na zníženie stupňa právnej istoty, ktorú predpokladalo toto ustanovenie, čo by sa nevyhnutne stalo, ak by premlčacia doba mohla skončiť v rozličnom čase pre rôzne strany. Nijaká skutočnosť vyplývajúca z argumentov spoločnosti Scott v tomto smere ani znenie článku 15 alebo ciele nariadenia č. 659/1999 nespochybňujú správnosť záveru v bode 58 napadnutého rozsudku, že existuje jediná premlčacia doba, ktorá sa uplatňuje tým istým spôsobom voči všetkým dotknutým stranám.
60. Hlavné smerovanie argumentácie spoločnosti Scott – na ktorom trvá bez ohľadu na to, či existuje jediná premlčacia doba alebo osobitné doby – je však to, že vo vzťahu k príjemcovi pomoci – a teda v prípade jedinej premlčacej doby takisto vo vzťahu k členskému štátu – premlčacia doba nemôže byť prerušená udalosťou, o ktorej príjemca nebol informovaný. Spoločnosť Scott preto spochybňuje opačný záver, ku ktorému sa dospelo v bodoch 59 a 60 napadnutého rozsudku, pričom v tomto ohľade predkladá rad konkrétnych argumentov.
Uplatnenie staršej judikatúry na nové právne predpisy
61. V bode 59 svojho rozsudku Súd prvého stupňa odkázal na judikatúru spred roka 1999. Spoločnosť Scott tvrdí, že systém, ktorý zaviedlo nariadenie č. 659/1999 je vo viacerých smeroch – hlavne v zavedení premlčacej doby – nový, a preto nemôže byť vykladaný vo svetle judikatúry, ktorá sa týka predchádzajúcej praxe.
62. V tomto ohľade spoločnosť Scott odkazuje na moje návrhy vo veci Rakúsko/Komisia(14) – čo je vec, v ktorej bolo predmetné konanie ukončené pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 659/1999 a ktorá sa teda týkala len skôr existujúceho právneho stavu – v ktorých som povedal, že nový systém „vytvára do istej miery novú a odlišnú rovnováhu medzi záujmami Spoločenstva, členských štátov, a iných zainteresovaných strán.“
63. Toto je skutočne pravda, ale záver, ktorý som z tohto odvodil, nebol v tom zmysle, že predchádzajúca judikatúra už nie je relevantná, ale že pokiaľ nariadenie č. 659/1999 zaviedlo nové pravidlo, nemožno sa naň odvolať na objasnenie predchádzajúcej praxe a že by bolo nebezpečné izolovať jeho jednotlivé ustanovenia a tvrdiť, že kodifikovali predchádzajúci právny stav.
64. V skutočnosti je nepochybné, že nariadenie č. 659/1999 nevytvorilo úplne nový rámec monitorovania štátnej pomoci, ale z veľkej časti kodifikuje a vyjasňuje, v záväznej právnej forme, predchádzajúci rámec. V tomto rozsahu predchádzajúca judikatúra nepochybne zostáva relevantnou. Aj keď sú do skôr existujúceho rámca pridané zmeny, je možné legitímne odkázať na túto judikatúru, práve preto, lebo zmena musí byť vykladaná v kontexte, do ktorého bola vložená.
65. Judikatúra, na ktorú odkázal Súd prvého stupňa v bode 59 svojho rozsudku, sa týkala výkladu článku 88 ods. 2 ES. Aj keď neskoršia legislatíva, týkajúca sa uplatnenia ustanovení Zmluvy, môže za určitých okolností nahradiť predchádzajúcu judikatúru o tomto ustanovení alebo odstrániť jej relevanciu, musí existovať prezumpcia, že toto sa nestalo, kým nie je jasne preukázaný opak.
66. Podľa môjho názoru spoločnosť Scott nepreukázala, že nariadenie č. 659/1999 prináša zmeny takého rozsahu, aby nahradilo judikatúru, na ktorú Súd prvého stupňa odkázal, alebo závery, ktoré z nej odvodil. Tvrdenia spoločnosti Scott rozoberám nižšie.
Ochrana príjemcu pomoci
67. Hlavným argumentom spoločnosti Scott je, že nariadenie č. 659/1999 alebo aspoň viacero jeho ustanovení a hlavne premlčacia doba v článku 15 sú určené na ochranu príjemcu pomoci, čo je veľká zmena v dôraze, ktorá vyžaduje zmenu v postupe výkladu.
68. Toto tvrdenie podľa môjho názoru znenie nariadenia nepotvrdzuje. Je pozoruhodné, že v úplnom súlade s ustálenou judikatúrou, na ktorú odkázal Súd prvého stupňa, sa text prevažne venuje konaniu ako záležitosti medzi Komisiou a členskými štátmi.
69. Článok 1 písm. h) definuje „zainteresovanú stranu“ ako „akýkoľvek členský štát a akúkoľvek osobu, podnikateľa alebo združenie podnikateľov, ktorých záujmy možno ovplyvniť poskytnutím pomoci, najmä príjemca pomoci, konkurujúci si podnikatelia a obchodné združenia“. Príjemca je jeden spomedzi zainteresovaných strán a nie je vyčlenený na špeciálne zaobchádzanie.
70. Práva zainteresovaných osôb sú uvedené v odôvodneniach č. 8, 9 a 21 preambuly, ale iba v kontexte predkladania pripomienok v priebehu formálneho konania a informovania o rozhodnutiach prijatých v priebehu tohto konania (odôvodnenie č. 21 však výslovne spomína „zachovávanie princípu, že rozhodnutia v prípadoch štátnej pomoci sa zasielajú [sú určené – neoficiálny preklad] danému členskému štátu“). Odôvodnenie č. 14, ktoré sa týka premlčacej doby, jednoducho odkazuje na právnu istotu. Odôvodnenie č. 16 uvádza, že „je náležité definovať všetky možnosti, v ktorých tretie strany majú chrániť svoje záujmy v postupoch [konaniach o – neoficiálny preklad] štátnej pomoci“, čo naznačuje, že normatívna časť bude obsahovať vyčerpávajúcu úpravu okolností, za ktorých sa má prihliadať na tieto záujmy.(15)
71. V tejto normatívnej časti sú zainteresované strany spomenuté najprv v článku 6 („Konanie vo veci formálneho zisťovania“) ako oprávnené predložiť pripomienky – po začatí formálneho konania – a požadovať, aby ich identita nebola prezradená dotknutému členskému štátu – čo je možnosť, ktorá sa celkom jasne netýka príjemcu pomoci.
72. Nikde v preambule, ani v normatívnej časti nie je žiaden odkaz na postavenie iných strán ako dotknutého členského štátu počas predbežnej etapy pred začatím formálneho konania – a tento prípad sa týka práve tejto etapy.
73. Okrem toho jedine článok 20 upravuje práva zainteresovaných strán. Jeho znenie je:
„1. Akákoľvek zainteresovaná strana môže predložiť pripomienky podľa článku 6 po rozhodnutí Komisie začať konanie vo veci formálneho zisťovania. Akákoľvek zainteresovaná strana, ktorá predložila také pripomienky a akýkoľvek príjemca individuálnej pomoci, obdrží kópiu rozhodnutia prijatého Komisiou podľa článku 7.
2. Akákoľvek zainteresovaná strana môže informovať Komisiu o akejkoľvek údajnej protiprávnej pomoci a akomkoľvek údajnom nesprávnom použití pomoci. Keď Komisia zvažuje, že na základe informácií, ktoré má, existujú nedostatočné dôvody na zaujatie stanoviska k prípadu, bude informovať o tom zainteresovanú stranu. Keď Komisia prijme rozhodnutie o prípade, týkajúce sa predmetu poskytnutých informácií, zašle kópiu tohto rozhodnutia zainteresovanej strane.
3. Na požiadanie akákoľvek zainteresovaná strana obdrží kópiu akéhokoľvek rozhodnutia podľa článkov 4 a 7, článku 10 (3) a článku 11.“
74. Nevidím v tom nič, čo by naznačovalo systematický záujem na ochrane záujmov príjemcov. V skutočnosti, samotný fakt, že práva zainteresovaných osôb – medzi ktorými sa príjemcom neposkytuje žiadne osobitné zaobchádzanie – sú upravené v takom malom rozsahu v kontexte jediného článku, je významný, keď sa porovná so všadeprítomnými odkazmi v zostávajúcej časti nariadenia na právomoci a povinnosti Komisie a členských štátov a na vzťahy a komunikáciu medzi nimi. Taký istý vzorec je navyše rovnako jasný zo znenia článku 88 ES.
75. Všetky ďalšie odkazy na príjemcu v nariadení sú čisto faktického rázu, bez zmienky o akejkoľvek ochrane jeho práv.
76. To je najmä prípad článku 15, kde je príjemca spomenutý iba na účely určenia začiatku plynutia premlčacej doby. Ináč je jeho znenie neutrálne, tak ako sa dá očakávať od ustanovenia, ktoré má za cieľ zabezpečiť právnu istotu pre všetkých.
77. Spoločnosť Scott napriek tomu argumentuje, že zmyslom premlčacej doby musí byť ochrana záujmu príjemcu, pretože to je v podstate jediný záujem, ktorý vyžaduje ochranu po uplynutí desiatich rokov od poskytnutia pomoci a je to takisto jediný záujem, ktorý fakticky profituje z uplynutia tejto doby. Desať rokov potom, čo bola pomoc poskytnutá, nie je jej vymáhanie za normálnych okolností nevýhodné pre členský štát, ktorý ju poskytol, ale bude vždy na ujmu príjemcu.
78. Ak však ponechám bokom fakt, že vymáhanie aj po uplynutí 10 rokov môže byť proti záujmom členského štátu – ktorý neočakáva, že by niečo vymohol, ale pravdepodobne si neželá vidieť, aby podnik, hospodársky sektor alebo zemepisný priestor, ktoré podporil, boli ohrozené – a celkom odhliadnuc od faktu, že záujem konkurenta alebo inej zainteresovanej strany na tom, aby sa pomoc vymohla, môže byť práve taký veľký ako príjemcov záujem na jej zachovaní, tento argument je založený na premise – podľa mňa nesprávnej – že cieľom premlčacej doby musí byť ochrana záujmu niektorej zo strán.
79. Naopak, ako je jasné z nariadenia a ako zdôraznila samotná spoločnosť Scott na inom mieste vo svojich tvrdeniach, cieľom je vytvorenie právnej istoty. Tento cieľ je neutrálny a objektívny, nie čiastkový a subjektívny.
80. Uplynutie – jedinej – premlčacej doby mení právne postavenie nielen príjemcu a členského štátu, ale aj Komisie a všetkých ostatných, ktorí patria do kategórie „zainteresovaných osôb“, široko, ale nie vyčerpávajúco definovanej v článku 1 písm. h) nariadenia č. 659/1999.(16) Nielen dotknutý členský štát a príjemca, ale aj Komisia, ostatné členské štáty, obchodní konkurenti a miestne a regionálne úrady, ktoré mali prospech alebo boli nepriaznivo dotknuté poskytnutím pomoci, si môžu byť isté, že táto musí byť naďalej považovaná za existujúcu pomoc.
81. V tomto svetle musí byť preskúmaný argument spoločnosti Scott, že udalosť, ktorá preruší plynutie premlčacej doby, musí byť oznámená príjemcovi, aby mala akékoľvek účinky.
82. Prirodzenou vlastnosťou časových lehôt a premlčacích dôb je, že pôsobia priamo alebo nepriamo na právne postavenie určitého množstva strán. Presný čas udalostí, na základe ktorých začne plynúť alebo je prerušený beh lehoty, nebude nevyhnutne automaticky a okamžite oznámený všetkým stranám. Naopak je nevyhnutné, aby takáto udalosť mohla byť ľahko zistiteľná a objektívne preukázateľná.
83. Udalosť, akou je žiadosť Komisie o informácie od členského štátu, aj keď možno spočiatku známa iba týmto stranám, môže každá ďalšia zainteresovaná strana zistiť prostredníctvom otázky adresovanej – v závislosti od záujmu strany o diskrétnosť – buď Komisii alebo členskému štátu. Jej existencia môže byť takisto objektívne preukázaná, prinajmenšom vtedy, ak je písomná. (Samozrejme, ak nemôže byť objektívne preukázaná, nemožno sa na ňu vôbec odvolávať.)
84. Je pravdou, že v tomto prípade nebolo možné od žiadnej zo strán očakávať, že sa informovala o možnom prerušení premlčacej doby v príslušnom čase, pretože nariadenie, ktoré zaviedlo túto dobu a stanovilo udalosti, ktoré ju prerušujú, bolo prijaté až približne o dva roky neskôr. Táto zvláštnosť, ktorá je nevyhnutným výsledkom uplatnenia premlčacej doby vo vzťahu k udalostiam, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti nariadenia, však nemôže v žiadnom smere ovplyvniť spôsob, akým sa má toto nariadenie vykladať.(17)
„… alebo členským štátom konajúcim na žiadosť Komisie“
85. Ďalší argument predložený spoločnosťou Scott, a veľmi podstatný, je založený na špecifickom znení článku 15. Pripomínam, že tento článok uvádza, že premlčaciu dobu prerušuje „akýkoľvek akt [úkon – neoficiálny preklad] vykonaný Komisiou alebo členským štátom, konajúcim na žiadosť Komisie, v súvislosti s protiprávnou pomocou“. Ak úkon členského štátu uskutočnený na žiadosť Komisie prerušuje premlčaciu dobu, dôvodí Scott, musí byť predpokladané, že táto žiadosť sama osebe nie je toho schopná.
86. Predmetné znenie by s určitosťou podporilo tvrdenie spoločnosti Scott, ak by existovali aj iné indície ukazujúce tým istým smerom – ktoré, ako som už spomenul, verím, že neexistujú. Ale aj bez týchto indícií je jeho vloženie divné z dôvodov, ktoré zdôraznila spoločnosť Scott.
87. Jedno vysvetlenie, aj keď nie najprijateľnejšie, môže byť, že je to prehliadnutie pri zostavovaní. Komisia zdôrazňuje, že jej pôvodný návrh nariadenia Rady(18) neobsahoval žiadne ustanovenie o premlčacích dobách a že článok 15 bol doplnený Radou. Takisto zdôrazňuje, že článok 15 nariadenia č. 659/1999 sa nápadne podobá článkom 2 a 3 nariadenia č. 2988/74.(19) Možno sa domnievať, že predmetné znenie bolo odpísané z jedného nariadenia do druhého bez toho, aby sa venovala riadna pozornosť procesným rozdielom medzi súťažnými pravidlami uplatňovanými na podniky a pravidlami štátnej pomoci. Vo veciach hospodárskej súťaže môže byť Komisia vo vzájomnej súčinnosti s podnikmi buď priamo alebo prostredníctvom členských štátov, takže predmetné znenie sa zdá byť vhodné; vo vzťahu k štátnej pomoci je jediným partnerom Komisie členský štát.
88. Iné vysvetlenia, ktoré priznávajú tomuto slovnému spojeniu istý – aj keď asi obmedzený – praktický význam, je však možné takisto odvodiť.
89. Komisia napríklad zdôrazňuje, že môže zaslať členskému štátu všeobecnú žiadosť o zastavenie schémy štátnej pomoci, ktorá zahŕňa pomoc poskytnutú v rozmedzí určitého obdobia napríklad na regionálnej úrovni. Táto žiadosť by prerušila premlčaciu dobu pre pomoc, ktorá už bola poskytnutá, ale nie vo vzťahu k pomoci poskytnutej následne, predtým ako bude v skutočnosti možné túto schému zastaviť. Vo vzťahu k poslednej uvedenej pomoci by práve konanie členského štátu na žiadosť Komisie predstavovalo prerušujúcu udalosť.
90. Alebo môže vzniknúť prípad, v ktorom je žiadosť Komisie vo forme – možno telefonického rozhovoru –, ktorá nemôže byť dostatočne právne preukázaná, ale ktorej členský štát napriek tomu vyhovie. Úkon členského štátu v tom prípade preruší premlčaciu dobu.
91. Nakoniec možno pripomenúť, že článok 15 stanovuje, že po každom prerušení začne premlčacia doba plynúť odznova. To jasne ukazuje, že premlčacia doba môže byť prerušená opakovane a možnosť, že členský štát môže uskutočniť jeden alebo viac prerušujúcich úkonov nadväzujúcich na pôvodný prerušujúci úkon, je v tomto smere plne prijateľná.
92. Z týchto dôvodov sa nedomnievam, že argument spoločnosti Scott o znení článku 15 môže pozbaviť platnosti záver v bode 60 napadnutého rozsudku, aj keď by bolo vhodné, keby Súd prvého stupňa odpovedal na tento argument, ktorý považoval za dostatočne relevantný na to, aby ho zhrnul v bode 42 napadnutého rozsudku.
Úloha príjemcu ako zdroj informácií a povinnosť Komisie upozorniť príjemcu
93. Dva posledné body, ktorými spoločnosť Scott spochybňuje bod 59 napadnutého rozsudku, môžu byť preskúmané veľmi stručne.
94. Súd prvého stupňa uviedol, že „dotknuté osoby majú v podstate úlohu informačných zdrojov pre Komisiu v správnom konaní“, a že „Komisia nemá povinnosť upovedomiť potenciálne dotknuté osoby, vrátane príjemcov pomoci, o opatreniach, ktoré vykonáva v súvislosti s protiprávnou pomocou predtým, ako začne správne konanie.“
95. Nezdá sa, že by spoločnosť Scott napádala obsah týchto tvrdení, ale tvrdí, že nepodporujú záver obsiahnutý v bode 60, že skutočnosť, že spoločnosť Scott nevedela o žiadostiach Komisie o poskytnutie informácií, ich nezbavovala právneho účinku vo vzťahu k spoločnosti Scott.
96. Zo znenia relevantných bodov napadnutého rozsudku mi je jasné, že záver v bode 60 bol vyvodený zo súboru premís nachádzajúcich sa v bodoch 58 a 59. Dve najdôležitejšie premisy sú, že existuje jediná premlčacia doba, ktorá sa uplatňuje rovnakým spôsobom voči všetkým stranám a že preskúmanie štátnej pomoci a proces kontroly sa uskutočňujú hlavne medzi Komisiou a dotknutými členskými štátmi. Už som spomenul, prečo si nemyslím, že tieto dve premisy môžu byť spochybnené. Ďalšie dve vyjadrenia, ktoré spoločnosť Scott kritizuje, síce sami osebe nie sú schopné podporiť záver, ale sú s ním plne v súlade a podporujú ho.
Záver o bodoch 58 až 60 napadnutého rozsudku
97. Dospel som teda k názoru, že odôvodnenie v bodoch 58 až 60 napadnutého rozsudku je správne a postačujúce pre rovnako správny záver, že premlčacia doba v článku 15 nariadenia č. 659/1999 môže byť prerušená žiadosťou Komisie o poskytnutie informácií adresovanej dotknutému členskému štátu a že prerušenie pôsobí právne účinky vo vzťahu ku všetkým osobám, aj keď príjemca predmetnej pomoci nemá vedomosť o tejto žiadosti.
98. Toto je podľa môjho názoru postačujúce pre záver, že Súd prvého stupňa sa nemýlil v práve a že odvolanie by malo byť zamietnuté. Napriek tomu ešte zostávajú niektoré argumenty týkajúce sa bodov 61 a 62 napadnutého rozsudku, s ktorými je možné sa stručne vysporiadať.
Oprávnené očakávanie
99. V bode 61 Súd prvého stupňa zdôraznil, že vzhľadom na to, že predmetná pomoc nebola oznámená, spoločnosť Scott nemohla mať oprávnené očakávanie, že bola riadne poskytnutá, a že rozvážny hospodársky subjekt sa mal uistiť, že bol dodržaný správny postup.
100. Spoločnosť Scott tvrdí, že ak by nedostatok oprávnených očakávaní, že pomoc bola riadne poskytnutá, mal vylúčiť spoliehanie sa na premlčaciu dobu, na túto premlčaciu dobu by sa nebolo možné nikdy odvolať, pretože sa uplatňuje ex hypothesi iba v prípadoch neoznámenej pomoci, v ktorých príjemca nemôže mať oprávnené očakávania súladu s právom. Súd prvého stupňa preto nesprávne považoval prítomnosť alebo neprítomnosť takéhoto očakávania za relevantnú pre uplatnenie článku 15.
101. Súhlasím vo veľkej miere so spoločnosťou Scott. Odkaz na oprávnené očakávanie je nesprávne umiestnený do tohto kontextu, kde v súlade s ustálenou judikatúrou, na ktorú sa Súd prvého stupňa odvoláva, nie je jej existencia možná.
102. Ako však tvrdí Komisia, jej zahrnutie neznamená, že rozsudok musí byť zrušený, pokiaľ nie je nevyhnutnou súčasťou odôvodnenia, ktorým bol dosiahnutý právny záver a, ako som uviedol vyššie, zastávam názor, že záver bol dosiahnutý nezávisle a na základe dostačujúcich dôvodov uvedených v bode 60.
103. Odkaz na oprávnené očakávanie je teda v tomto kontexte, ako tvrdí Scott, pre napadnutý rozsudok irelevantný. Z tých istých dôvodov je irelevantný aj pre odvolanie.
104. V každom prípade by som chcel zdôrazniť, že pripomenutie, že rozvážny hospodársky subjekt by sa mal uistiť, že bol dodržaný správny postup, nie je irelevantné ako všeobecná poznámka v kontexte článku 15, hlavne vo svetle obrany spoločnosti Scott týkajúcej sa vedomosti príjemcu o prerušujúcej udalosti.
Právna istota pred zavedením premlčacej doby
105. V bode 62 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uviedol, že predtým ako nariadenie č. 659/1999 nadobudlo účinnosť, spoločnosť Scott nemohla mať žiadnu právnu istotu vo vzťahu k premlčacej dobe uplatniteľnej na neoznámenú pomoc poskytnutú roku 1987, a teda táto právna istota jej nemohla byť odobratá zistením, že premlčacia doba bola prerušená žiadosťou Komisie.
106. Spoločnosť Scott tvrdí, že Súd prvého stupňa nesprávne posúdil túto skutočnosť ako relevantnú a že toto vyhlásenie je v rozpore s predchádzajúcim záverom, že nariadenie sa malo uplatniť na skutkový stav, ktorý existoval 12. júla 2000, teda v deň, keď bolo prijaté napadnuté rozhodnutie, pričom 31. august 1987 mal byť začiatkom plynutia premlčacej doby.
107. Súhlasím, že konštatovanie v bode 62, pokiaľ sa týka právnej istoty(20), nie je nevyhnutným krokom v argumentácii na dosiahnutie záveru v bode 60 – čo možno pochopiť z faktu, že sa objavuje až po tomto závere. Nie je však irelevantné ako všeobecná poznámka, pretože ak by prerušenie premlčacej doby žiadosťou Komisie porušilo právnu istotu, mohlo by byť nutné použiť inú argumentáciu.
108. Okrem toho, čo sa týka právnej istoty, podľa môjho názoru toto tvrdenie jednoducho zdôrazňuje, že v neobyčajných okolnostiach tohto prípadu nevznikla právna istota týkajúca sa plynutia premlčacej doby pred 16. aprílom 1999, kedy nariadenie č. 659/1999 nadobudlo účinnosť. To je úplne v súlade s predchádzajúcim záverom, pokiaľ ide o uplatniteľnosť premlčacej doby. Keďže spoločnosť Scott bola informovaná o udalosti, ktorá prerušila plynutie premlčacej doby, predtým, ako vznikla právna istota, potom aj keby mala spoločnosť Scott pravdu o potrebe oboznámenia príjemcu, nepomohlo by jej to za týchto okolností v podpore jej argumentácie. Vskutku môže byť stručne povedané, že právna istota, ktorá vznikla 16. apríla 1999, obsahovala istotu, že premlčacia doba bola prerušená 17. januára 1997.
109. Následne, v bodoch 61 a 62 napadnutého rozsudku alebo v tvrdeniach spoločnosti Scott týkajúcich sa týchto bodov nie je nič, čo by dávalo dôvod pre zrušenie rozsudku.
Vrátenie veci Súdu prvého stupňa – trovy konania
110. Ak je napadnutý rozsudok zrušený, Súdny dvor môže podľa článku 61 svojho štatútu sám vydať konečný rozsudok vo veci, ak to dovoľuje stav konania.
111. V tomto prípade nebol napadnutý rozsudok konečným rozhodnutím, ale sa týkal iba jedného problému. Vo zvyšnej časti konanie pokračovalo a bolo prerušené až do rozhodnutia o tomto odvolaní. Vzhľadom na tento postup – ktorý sa môže zdať prekvapujúci, keďže pokiaľ odvolanie spoločnosti Scott nebude úspešné, bude mať zrejme za následok opätovné a do istej miery oneskorené preskúmanie zostávajúcich otázok – Súdny dvor nemôže vydať konečný rozsudok.
112. Podľa článku 122 rokovacieho poriadku, ak nie je odvolanie dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania. Podľa článku 69 ods. 2 účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to navrhol úspešný účastník konania. Podľa článku 69 ods. 5, ak žiadny z účastníkov konania nežiadal náhradu trov konania, každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy.
113. V tomto prípade sa domnievam, že odvolanie je nedôvodné. Komisia však nežiadala náhradu trov konania, takže každý z účastníkov konania musí znášať svoje vlastné trovy.
Záverečné poznámky – praktické úvahy
114. Niekoľko aspektov tohto prípadu nadobúda trochu surreálny charakter, keď zvážime, že predmet sporu sa týka relevantnosti, na účely právnej istoty, vedomosti alebo nevedomosti príjemcu o úkone Komisie, ktorý mal prerušiť premlčaciu dobu, keď táto doba bola v skutočnosti zavedená legislatívou až potom, čo uplynuli všetky relevantné dátumy.
115. Za týchto okolností sa zdá ťažké pripustiť, že akákoľvek udalosť alebo vedomosť o nej by mohla zapríčiniť vznik akejkoľvek právnej istoty pred 16. aprílom 1999, keď bola zavedená premlčacia doba.
116. Navrhol som,(21) že správny pohľad mohol byť taký, že premlčacia doba sa vôbec nemohla uplatniť na okolnosti tohto prípadu – postup, ktorý by v podstate viedol k takému istému výsledku ako záver, že spoločnosť Scott sa nemôže odvolávať na jej uplynutie, pretože bola prerušená.
117. Teraz, keď je existencia relevantných procesných pravidiel známa, však vedomosť o úkonoch Komisie má zjavne veľkú praktickú dôležitosť pre príjemcu neoznámenej pomoci, aj keď, ako som spomenul vo svojej analýze, nie je právne relevantná.
118. V tomto ohľade sa mi zdá, celkom nezávisle od pravidiel upravených v nariadení č. 659/1999, že Komisia by mala v rámci dobrého administratívneho postupu oznámiť príjemcom všetky úkony, ktoré môžu prerušiť beh premlčacej doby, hlavne ak táto doba práve končí a je možnosť, že príjemca sa nedozvie iným spôsobom o úkone predtým, ako táto doba uplynie.
119. Oznam môže byť vo forme veľmi krátkej publikácie v Úradnom vestníku Európskej únie. Na pojednávaní predložil zástupca Komisie početné dôvody, prečo by podľa jeho názoru nebol tento postup tak praktický, ako sa zdá na prvý pohľad. Nie som presvedčený, že problémy sú tak veľké, ako ich prezentoval. Stručný oznam v úradnom vestníku by bol jednoduchým a praktickým krokom, ktorý by zabránil problémom takého druhu, na ktoré upozorňuje vec Scott.
Návrh
120. Na základe všetkých uvedených úvah zastávam názor, že Súdny dvor by mal zamietnuť odvolanie a vrátiť vec Súdu prvého stupňa na rozhodnutie o otázkach, ktorými sa vo svojom rozsudku nezaoberal, a účastníci by mali znášať svoje vlastné trovy odvolacieho konania.
1 – Jazyk prednesu: angličtina.
2 – Rozsudok z 10. apríla 2003, Scott/Komisia, T‑366/00, Zb. s. II‑1763.
3 – Z 22. marca 1999 (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339).
4 – Pozri hlavne odôvodnenia č. 2 a 3 preambuly.
5 – Sic. Táto nešťastná formulácia je lepšie vyjadrená vo francúzskej verzii: „Les pouvoirs de la Commission en matière de récupération de l’aide“, s ktorou súhlasí niekoľko iných jazykových verzií. Nepochybne je na členskom štáte, ktorý poskytol štátnu pomoc, aby ju vymáhal späť, právomoci Komisie sú obmedzené len na nariadenie tohto vymáhania.
6 – Pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. septembra 1998, BFM a EFIM/Komisia, T‑126/96 a T‑127/96, Zb. s. II‑3437, body 67 až 69.
7 – Odôvodnenie č. 14.
8 – Ú. v. ES C 301, s. 4.
9 – Rozhodnutie o štátnej pomoci poskytnutej Francúzskom spoločnosti Scott Paper SA Kimberly-Clark (Ú. v. ES L 12, s. 1).
10 – Pozri odôvodnenia č. 219 až 224 rozhodnutia.
11 – Toto sa zdá byť nesprávne; list je datovaný 17. januára.
12 – Rozsudok z 15. júla 1970, 41/69, Zb. s. 661, na s. 723; návrhy sa taktiež vzťahovali k rozsudkom z toho istého dňa Buchler/Komisia, 44/69, Zb. s. 733, a Boehringer Mannheim/Komisia, 45/69, Zb. s. 769.
13 – Nariadenie Rady (EHS) č. 2988/74 z 26. novembra 1974 o premlčacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej súťaže Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 319, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 61).
14 – Rozsudok z 15. februára 2001, C‑99/98, Zb. s. I‑1101, body 27 a 28.
15 – Použitie „v“ v slovnom spojení „možnosti, v ktorých tretie strany majú chrániť svoje záujmy“ v angličtine zrejme nezodpovedá väčšine iných jazykových verzií, ktoré hovoria o možnostiach dostupných tretím stranám na obranu svojich záujmov.
16 – Pozri bod 69 vyššie.
17 – Pozri ďalej moje záverečné poznámky v bode 114 a nasl. nižšie.
18 – Návrh Komisie na nariadenie Rady (ES) stanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy ES [KOM(98) 73, konečné znenie, Ú. v. ES C 116, 1998, s. 13].
19 – Pozri bod 55 vyššie.
20 – Súd prvého stupňa takisto v tomto ohľade odkázal na oprávnené očakávanie, ale spoločnosť Scott obmedzuje svoje námietky na odkaz na právnu istotu. Moje posúdenie však platí mutatis mutandis na oprávnené očakávanie.
21 – V bode 45 a nasl.