NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

CHRISTINE STIX-HACKL

prednesené 28. októbra 2004 (1)

Spojené veci C‑128/03 a C-129/03

AEM SpA (C‑128/03)

proti

Autorità per l’energia elettrica e per il gas,

Ministero dell’Economia e delle Finanze

Ministero delle Attività Produttive

AEM Torino SpA(C‑129/03)

proti

Autorità per l’energia elettrica e per il gas,

Ministero dell’Economia e delle Finanze

Ministero delle Attività Produttive

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Consiglio di Stato (Taliansko)]

„Vnútorný trh s elektrickou energiou – Zvýšenie poplatku za prístup do vnútroštátnej elektrickej prenosovej sústavy a jej používanie – Kompenzácia všeobecných nákladov v rámci elektrickej sústavy ako deklarovaný cieľ zvýšenia – Definícia všeobecných nákladov – Lepšie zhodnotenie elektrickej energie vyrábanej vodnými a geotermálnymi elektrárňami – Štátna pomoc – Článok 87 ES – Je kompenzácia neodôvodnenej výhody v oblasti výdavkov preferenčným zaobchádzaním? – Vzťah medzi financovaním a opatreniami predstavujúcimi pomoc – Články 7 a 8 smernice 96/92/ES – Zákaz diskriminácie v oblasti prístupu do sústavy“

I – Úvod

1. Podobne ako vo veci Vereniging voor Energie, Milieu en water a i. (C‑17/03)(2), Súdny dvor bol znovu poverený riešením otázok prechodného charakteru týkajúcich sa prebrania smernice 96/92/ES(3) (ďalej len „smernica 96/92“).

2. V danom prípade ide o použitie zvýšenia poplatku za prístup do talianskej elektrickej prenosovej sústavy a jej používanie voči niektorým výrobcom elektrickej energie. Podľa údajov poskytnutých vnútroštátnym súdom toto zvýšenie má za cieľ kompenzovať neodôvodnené výhody v oblasti výdavkov spojených s liberalizáciou vnútroštátneho trhu s elektrickou energiou z dôvodu, že podniky, na ktoré sa zvýšenie poplatku vzťahuje, by inak platili distribútorom, rovnako aj po liberalizácii tohto trhu a po zániku niektorých vyrovnávacích mechanizmov medzi výrobcami elektrickej energie, sadzby nezohľadňujúce ich výdavky.

3. Výrobcovia elektrickej energie, na ktorých sa vzťahuje zvýšenie poplatku, považujú toto za diskriminačné a problematické z pohľadu pravidiel týkajúcich sa štátnej pomoci. Okrem toho tiež tvrdia, že príjmy získané z toho zvýšenia, na rozdiel od toho čo vyplýva z uznesenia vnútroštátneho súdu o predložení návrhu na prejudiciálne konanie, by mali slúžiť na financovanie opatrení predstavujúcich štátnu pomoc.

4. Predpokladajúc, že liberalizácia trhu s elektrickou energiou po prebratí smernice 96/92 vytvára výhody v oblasti výdavkov, je potrebné odpovedať najmä na otázku, či článok 87 ES alebo zákaz diskriminácie podľa článkov 7 a 8 smernice 96/92 odporujú alebo neodporujú tomu, aby tieto výhody boli kompenzované vyberaním zvýšeného poplatku v prípade niektorých poplatkov.

II – Právny rámec

A – Právna úprava Spoločenstva

5. Smernica 96/92 na základe článku 1 „stanovuje spoločné pravidlá pre výrobu, prenos a rozvod elektrickej energie. Stanovuje pravidlá, ktoré sa vzťahujú na organizáciu a fungovanie sektoru elektroenergetiky, prístup na trh, kritériá a postupy, ktoré sa vzťahujú na vyhlásenie verejných súťaží a udeľovanie povolení a na prevádzkovanie sústav“.

6. Článok 7 ods. 1 a 5 smernice 96/92 stanovuje toto:

„1. Členské štáty vymenujú [určia – neoficiálny preklad] alebo požiadajú podniky s vlastnými prenosovými sústavami, aby vymenovali [určili – neoficiálny preklad] – na obdobie, ktoré stanoví príslušný členský štát s prihliadnutím na efektívnosť a ekonomickú rovnováhu – prevádzkovateľa sústavy, ktorý bude zodpovedný za prevádzkovanie, zabezpečenie údržby a, ak to bude potrebné, aj za rozvoj prenosovej sústavy v danej oblasti a za jej prepojenie s inými sústavami tak, aby sa zabezpečila spoľahlivosť dodávok.

...

5. Prevádzkovateľ systému nediskriminuje žiadnych užívateľov ani skupiny užívateľov systému, najmä nie v prospech svojich dcérskych spoločností alebo účastinárov.“

7. Článok 8 ods. 1 až 3 smernice 96/92 stanovuje toto:

„1. Prevádzkovateľ prenosovej sústavy zodpovedá za dispečing výrobných zariadení vo svojej oblasti a za určenie použitia prepojovacích zariadení s ostatnými sústavami.

2. Bez toho, aby bola dotknutá dodávka elektrickej energie na základe zmluvných záväzkov, vrátane záväzkov pochádzajúcich zo zadania verejnej súťaže, dispečing výrobných zariadení a použitie prepojovacích zariadení budú stanovené na základe kritérií, ktoré môže schváliť príslušný členský štát a ktoré musia byť objektívne, uverejnené a používané nediskriminačným spôsobom, ktorý zabezpečí riadne fungovanie vnútorného trhu s elektrickou energiou. Zohľadnia ekonomickú prioritu elektrickej energie z dostupných výrobných zariadení, prioritu prenosov v rámci prepojení, a technické obmedzenia sústavy.

3. Členské štáty môžu požadovať od prevádzkovateľa sústavy, aby pri dispečingu výrobných zariadení dal prednosť výrobným zariadeniam, ktoré používajú energiu z obnoviteľných zdrojov alebo z odpadu, alebo vyrábajú súčasne teplo a elektrickú energiu.“

8. Článok 24 ods. 1 smernice 96/92 stanovuje toto:

„1. Členské štáty, v ktorých s ohľadom na ustanovenia tejto smernice nebude možné plniť záväzky alebo záruky prevádzky vydané pred nadobudnutím účinnosti tejto smernice, môžu požiadať o prechodný režim, ktorý môže Komisia povoliť, pričom okrem iného zoberie do úvahy veľkosť sústavy, ktorej sa to týka, úroveň vzájomného prepojenia sústavy a štruktúru elektroenergetiky tejto krajiny. Komisia informuje členské štáty o takýchto žiadostiach predtým, než prijme rozhodnutie, pričom zoberie ohľad na zachovávanie mlčanlivosti. Rozhodnutie sa uverejní v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev.“

9. Článok 24 ods. 2 smernice 96/92 upresňuje, že žiadosti o prechodný režim musia byť oznámené Komisii najneskôr jeden rok od nadobudnutia účinnosti smernice 96/92.

B – Vnútroštátna právna úprava

10. Uznesenie vnútroštátneho súdu opisuje v podstate nasledujúcu právnu situáciu.

11. Na základe článku 3 ods. 10 Dekrétu so silou zákona č. 79 zo 16. marca 1999 o vykonaní smernice 96/92/ES(4) (ďalej len „DSZ č. 79/99“), za prístup do prenosovej sústavy a jej používanie patrí prevádzkovateľovi sústavy poplatok, ktorého výšku určuje AEEG (Autorità per l’energia elettrica e per il gas, úrad pre elektrickú energiu a plyn), na základe nediskriminačných kritérií nezávisle od zemepisnej polohy výrobných miest a konečných odberateľov.

12. Článok 3 ods. 11 DSZ č. 79/99 stanovuje, že v zmysle dekrétov vydávaných Ministro dell’industria, del commercio e dell’artigianato (ministerstvo priemyslu, obchodu a živnostenského podnikania) po dohode s Ministro del tesoro, del biliancio e della programmazione economica (ministerstvo financií, rozpočtu a hospodárskeho programovania) a na návrh AEEG, sa upresňujú všeobecné náklady elektrickej sústavy zahŕňajúce náklady na výskumnú činnosť, likvidáciu vyradených jadrových zariadení, náklady súvisiace so zastavením jadrového spaľovacieho cyklu, ako aj vyplývajúce zo súvisiacich alebo dodatočných činností. AEEG pristupuje tiež k nutným úpravám poplatku pri aplikovaní ods. 10.

13. Článok 2 ods. 1 dekrétu Ministro dell’industria, del commercio e dell’artigianato z 26. januára 2000 o určení všeobecných nákladov elektrickej sústavy (ďalej len „DSZ“), prijatý v zhode s Ministro del tesoro, del bilancio e della programmazione economica na návrh AEEG(5), najmä upresňuje, že „všeobecnými nákladmi elektrickej sústavy sú:

a) odškodnenie výrobných a rozvodných podnikov na základe kritérií stanovených v tomto dekréte pre tú časť výdavkov vzniknutých v dôsledku výroby elektrickej energie, ktoré nemôžu byť nahradené v dôsledku vykonania smernice 96/92/ES;

b) kompenzácia lepšieho zhodnotenia elektrickej energie vyrobenej vo vodných a geotermálnych zariadeniach, ktoré boli k 19. februáru 1997 vo vlastníctve alebo k dispozícii výrobných a rozvodných podnikov, vyplývajúca z prebratia smernice 96/92/ES;

c) náklady spojené s likvidáciou vyradených jadrových elektrární, so zastavením jadrového spaľovacieho cyklu a s tým súvisiacimi alebo dodatočnými činnosťami;

d) náklady výskumnej a vývojovej činnosti na účely technologickej inovácie vo všeobecnom záujme pre elektrickú sústavu;

e) použitie výhodných taríf pre dodávky elektrickej energie na základe vyššie uvedených ustanovení článku 2 ods. 2 bodu 4 rozhodnutia AEEG č. 70/97 a dekrétu Ministro dell’industria, del commercio e dell’artigianato z 19. decembra 1995.“

14. Čo sa týka článku 2 ods. 1 písm. b), článok 3 ods. 3 DSZ v časti nazvanej „Náklady vyplývajúce z vykonania smernice 96/92“ stanovuje:

„Na účely aspoň čiastočnej kompenzácie všeobecných nákladov elektrickej sústavy sa počas obdobia siedmich rokov počnúc 1. januárom 2000 a na základe podmienok upresnených v článku 5 nahrádza výlučne čiastka zodpovedajúca lepšiemu zhodnoteniu elektrickej energie vyrobenej vo vodných a geotermálnych zariadeniach, ktoré sa nezúčastňujú systému príspevkov, stanovená rozhodnutiami Comitato interministerale dei prezzi [medzirezortný výbor pre ceny] č. 15 z 12. júla 1989, č. 34 zo 14. novembra 1990 a č. 6 z 19. apríla 1996, v znení neskorších zmien. Ustanovenia tohto odseku sa nepoužijú na zariadenia s nominálnym výkonom nižším ako 3 MW, ani na prečerpávacie vodné zariadenia.“

15. Nakoniec článok 5 ods. 9 DSZ upravuje výpočet výšky čiastky zodpovedajúcej lepšiemu zhodnoteniu, ktorá má byť nahradená:

„Čiastka zodpovedajúca lepšiemu zhodnoteniu, ktorá má byť nahradená počas obdobia uvedeného v článku 3 ods. 3, predstavuje pre rok 2000 uznávané jednotkové variabilné náklady elektrickej energie vyrobenej v tepelných elektrárniach použitím obchodovateľných fosílnych palív v zmysle článku 6 ods. 5 rozhodnutia AEEG č. 70/97 a pre nasledujúce roky predstavuje pre každú elektráreň a každé dvojmesačné obdobie časť rozdielu medzi váženým priemerom hodnôt hrubých cien elektrickej energie na vnútroštátnom trhu počas jednotlivých dvojmesačných období a priemernými jednotkovými fixnými nákladmi elektrárne, ktoré upresní AEEG každý rok počnúc 31. decembrom predchádzajúceho roku. Táto časť predstavuje 75 % pre roky 2001 a 2002, 50 % pre roky 2003 a 2004 a 25 % pre roky 2005 a 2006. Po uplynutí tejto doby sa táto časť rovná nule.“

16. Na základe článku 2 ods. 1 a 2 rozhodnutia AEEG č. 231/00 z 20. decembra 2000 týkajúceho sa určenia výšky čiastky lepšieho zhodnotenia elektrickej energie vyrobenej vo vodných a geotermálnych zariadeniach pre rok 2000(6), elektrická energia vyrobená a uvedená do prenosovej sústavy vodnými elektrárňami s výnimkou prečerpávacích vodných elektrární a geotermálnymi elektrárňami s nominálnym výkonom vyšším ako 3 MW, ktoré boli k 19. februáru 1997 vo vlastníctve alebo k dispozícii podnikov, ktoré v danom čase rozvádzali a zároveň sami vyrábali všetku rozvádzanú elektrickú energiu alebo jej časť, je predmetom „zvýšenia poplatku za používanie sústavy s cieľom pokrytia dynamických služieb v zmysle článku 8 ods. 1 písm. a) rozhodnutia č. 13/99“ s cieľom kompenzácie lepšieho zhodnotenia podľa článku 2 ods. 1 písm. b) DSZ.

17. Na základe článku 2 ods. 1 a 2 rozhodnutia AEEG č. 232/00 AEEG z 20. decembra 2000 týkajúceho sa určenia výšky poplatku lepšieho zhodnotenia elektrickej energie vyrobenej vo vodných a geotermálnych zariadeniach pre roky 2001 až 2006(7) elektrická energia uvedená v článku 3 ods. 3 DSZ, vyrobená a uvedená do sústavy vodnými elektrárňami s výnimkou prečerpávacích vodných elektrární a geotermálnymi elektrárňami s nominálnym výkonom vyšším ako 3 MW, ktoré boli k 19. februáru 1997 vo vlastníctve alebo k dispozícii podnikov, ktoré v danom čase rozvádzali a zároveň sami vyrábali všetku rozvádzanú elektrickú energiu alebo jej časť, je predmetom „kompenzácie lepšieho zhodnotenia upraveného v článku 2 ods. 1 písm. b) DSZ z 26. januára 2000“. Na základe článku 2 ods. 8 rozhodnutia č. 232/00 táto kompenzácia spočíva vo „zvýšení poplatku za používanie prenosovej sústavy s cieľom pokrytia dynamických služieb v zmysle článku 8 ods. 1 písm. a) rozhodnutia č. 13/99“.

18. Podľa článku 3 ods. 1 z každého z týchto rozhodnutí prevádzkovateľ sústavy poskytne výnos zo zvýšenia poplatku upraveného v článkoch 2 rozhodnutí č. 231/00 a 232/00 Cassa conguaglio per il settore elettrico (vyrovnávací fond pre odvetvie elektrickej energie, ďalej len „vyrovnávací fond“). Články 3 ods. 2 týchto rozhodnutí stanovujú, že tieto platby sa pripisujú v prospech „Conto per la gestione della compensazione della maggiore valorizzazione dell’energia elettrica nella transizione“ (účet pre kompenzáciu lepšieho zhodnotenia elektrickej energie počas prechodného obdobia). Podľa článkov 3 ods. 3 tých istých rozhodnutí sa prípadný zostatok výnosu zo zvýšenia, po odpočítaní v tom čase aplikovateľných poplatkov, prevedie na „Conto per nuovi impianti da fonti rinnovabili e assimilate“ (účet pre nové zariadenia využívajúce obnoviteľné a podobné zdroje energie).

III – Skutkový stav a konanie

19. Z uznesení o začatí prejudiciálneho konania vyplýva, že AEM Spa (ďalej len „AEM“) a AEM Torino Spa (ďalej len „AEM Torino“) podali na Tribunale Amministrativo Regionale per la Lombardia (Taliansko) žaloby proti rozhodnutiam č. 231/00 a 232/00 a proti „prípravným, základným a súvisiacim aktom“, vrátane DSZ.

20. Keďže tieto žaloby boli zamietnuté, AEM a AEM Torino podali odvolanie na Consiglio di Stato a navrhovali zrušenie rozhodnutí o zamietnutí ich žalôb.

21. Vnútroštátny súd Consiglio di Stato uvádza že tvrdenie AEM a AEM Torino je možné zhrnúť takto:

– Sporný dodatok plne zapadá do systému podpôr pre fungovanie určitých podnikov alebo výrob financovaných prostredníctvom poplatkov z dodávok podnikov v odvetví, čím dochádza k štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, pričom v tomto prípade bola pomoc poskytnutá bez dodržania postupu stanoveného v samotnej Zmluve ES.

– Určenie rôznej ceny za prístup do prenosovej sústavy vo forme vyššieho poplatku pre niektoré podniky predstavuje porušenie jedného zo základných zásad smernice 96/92 o prístupe každého a bez diskriminácie k prenosovej sústave.

– Zavedenie kompenzačného poplatku z výroby geotermálnej elektrickej energie v prospech výroby tepelnými elektrárňami, ktorých výška príjmov je ohrozovaná hladinou cien vyplývajúcou z voľného trhu a hospodárskej súťaže, predstavuje opatrenie, ktoré môže umelým spôsobom narúšať trhové ceny.

– V konečnom dôsledku by to malo za následok narušenie hospodárskej súťaže jednak medzi podnikmi pôsobiacimi na tom istom trhu (podniky vyrábajúce elektrickú energiu), ako aj medzi podnikmi s rovnakými špecifikáciami v súvislosti s výrobou (výroba elektrickej a geotermálnej energie), a taktiež obchodných vzťahoch medzi členskými štátmi, ak sa zoberie do úvahy, že Talianska republika je jediným členským štátom, ktorý zaviedol nútený poplatok z dodávok niektorých vodných elektrární s cieľom financovať výdavky spôsobené prebraním smernice 96/92.

22. Consiglio di Stato v tejto súvislosti po celkovom preskúmaní napadnutých rozhodnutí zistil, že sporné zvýšenie poplatku sa zakladá na potrebe napraviť neodôvodnenú výhodu a konkurenčnú nerovnováhu týkajúce sa prvej fázy liberalizácie trhu s elektrickou energiou (určenej od roku 2000 do roku 2006) v dôsledku prebratia smernice 96/92.

Vnútroštátny súd považuje za nutné v prvom rade overiť, či systém, ktorý je predmetom sporu, predstavuje štátnu pomoc v zmysle článkov 87 a nasl. ES. Zvažuje zápornú odpoveď, berúc do úvahy, že výnos zo zvýšenia poplatku za použitie sústavy sa nepoužíva v prospech určitých podnikov alebo určitých kategórií podnikov pôsobiacich na trhu, ako by išlo o krížové dotácie, ale jeho účelom je naopak vyrovnať sa so všeobecnými nákladmi elektrickej sústavy v prospech jej používateľov (ktorí by v opačnom prípade museli zobrať na seba toto bremeno) a zamedziť tomu, aby vyššie sumy vybraté na krytie výdavkov, ktoré nejdú na ťarchu výrobných a rozvodných podnikov mohli spôsobiť penalizáciu jej používateľov v oblasti sadzieb. Ide teda podľa neho o všeobecné opatrenie hospodárskej politiky, ktorého účelom nie je zvýhodnenie určitých konkrétnych podnikov alebo určitých druhov výroby, ale naopak, sledovanie všeobecného záujmu viazaného na potrebu zamedziť, aby tvorba zisku mohla znevýhodňovať spotrebiteľov a narušiť rovnováhu a fungovanie trhu. Napadnuté ustanovenia nepredvídajú, na rozdiel od niektorých údajov v prípravných prácach, prerozdelenie príjmov získaných zo zvýšenia poplatku v prospech určitej konkrétnej kategórie podnikov s účelom nahradiť to, čomu sa hovorí „uviaznuté náklady“. Tieto príjmy by mali byť naopak prevedené z dôvodu kompenzácie všeobecných nákladov sústavy na Conto per la gestione della compensazione della maggiore valorizzazione dell’energia elettrica nella transizione (v zmysle článku 4 rozhodnutia č. 53/00). Rozhodnutia č. 231/00 a 232/00 okrem toho predpokladajú, iba ako jednu z možností, že prípadné zostatky na vyššie uvedenom účte budú prevedené na Conto per nuovi impianti da fonti rinnovabili e assimilate upravené v článku 5 rozhodnutia č. 70/97. Nakoniec, podľa vnútroštátneho sudcu by sa nemali považovať za štátnu pomoc ustanovenia DSZ predpokladajúce, že dané čiastky budú prevádzané na jediný účet určený na financovanie všeobecných nákladov sústavy, ale prípadne osobitné a následné rozhodnutie o pridelení týchto čiastok, ktoré sú k dispozícii štátnej pokladnici, v prospech konkrétnych podnikov alebo výrob v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

23. Vnútroštátny súd považuje za potrebné obrátiť sa na Súdny dvor taktiež s otázkami interpretácie o zlučiteľnosti správneho opatrenia v oblasti liberalizácie trhu s elektrickou energiou (predpokladaného DSZ a realizovaného rozhodnutiami č. 231/00 a 232/00), ktoré ukladá na prechodné obdobie šiestich rokov (od 2000 do 20006), nad rámec režimu v zmysle článku 24 smernice 96/92, zvýšenie poplatku za prístup do prenosovej sústavy a jej používanie na úkor podnikov zvýhodnených liberalizáciou dodávok na obmedzený trh ako aj v rámci voľného trhu, s ustanoveniami smernice 96/92, ako aj so všeobecnými zásadami Zmluvy v oblasti hospodárskej súťaže a voľného pohybu.

24. Osobitne sa od Súdneho dvora v tejto súvislosti žiada, aby okrem iného na základe všeobecných zásad Zmluvy či v kontexte zásad a ustanovení smernice 96/92 upresnil, či dané opatrenie, aj keď pravdepodobne diskriminačné a ovplyvňujúce hospodársku súťaž, môže byť založené na vyššie upresnenej a v sporných ustanoveniach dostatočne odôvodnenej potrebe na jednej strane zamedziť vzniku výhody na úkor tepelných elektrární znášajúcich výdavky na palivo viazané na konkrétne použitie istých príjmov, ktoré vyplývajú v ich prípade najmä z už prekonaného režimu sadzieb a na druhej strane zamedzeniu penalizácie používateľov sústavy spočívajúcej v znášaní bremena výdavkov, ktoré by nešli na ťarchu uvedených podnikov.

25. Consiglio di Stato ďalej považuje za potrebné, aby Súdny dvor overil zlučiteľnosť daného zvýšenia s ustanoveniami článku 7 smernice 96/92 a jej odôvodnenia č. 25. Rovnako aj v tejto otázke sa vnútroštátny súd skôr prikláňa k zlučiteľnosti daných ustanovení s právom Spoločenstva, berúc do úvahy, že akékoľvek diskriminačné správanie prevádzkovateľa sústavy voči používateľom sústavy je v rozpore s právom Spoločenstva, kým v danom prípade ide o rozhodnutia ministerstva a AEEG ktoré, bez toho, aby ovplyvnili prístup k sústave, určili kritérium pre určenie rôzneho poplatku za prístup k sústave počas prechodného obdobia, ktorý legislatíva Spoločenstva nezakazuje a navyše nie je diskriminačný, keďže jeho cieľom je zabrániť nerovnováhe v prospech niektorých používateľov sústavy, ktorí vytvárajú istý zisk len v dôsledku zmeny právneho rámca.

26. Za týchto okolností vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby v prejudiciálnom konaní v týchto dvoch veciach rozhodol o nasledujúcich otázkach:

„1. Predstavuje správne opatrenie, ktoré na základe uvádzaných dôvodov a podmienok predvída zvýšenie poplatku za prístup do sústavy a jej používanie pre určité podniky používajúce elektrickú prenosovú sústavu na účely financovania všeobecných nákladov elektrickej sústavy štátnu pomoc v zmysle článku 87 a nasl. Zmluvy?

2. Vylučujú zásady uvedené v smernici 96/92 v oblasti liberalizácie vnútorného trhu s elektrickou energiou a najmä články 7 a 8 o prevádzkovaní elektrickej prenosovej sústavy to, aby členský štát prechodne prijal opatrenie, ktoré pre určité konkrétne podniky predvída zvýšenie poplatku určeného na kompenzáciu lepšieho zhodnotenia vodnej a geotermálnej energie, čo podľa uvádzaných podmienok a dôvodov vyplýva zo zmeny zákonnej úpravy, a na financovanie všeobecných nákladov elektrickej sústavy?“

IV – Právne posúdenie

A – Úvodné poznámky

27. Cieľom prvej prejudiciálnej otázky je v podstate umožniť vnútroštátnemu súdu zistiť, za akých podmienok vyberanie dane vo forme zvýšenia poplatku(8) na účely kompenzácie neodôvodnených výhod v oblasti výdavkov súvisiacich s liberalizáciou predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ES.

28. Cieľom druhej prejudiciálnej otázky je v podstate umožniť vnútroštátnemu sudcovi zistiť, či a v čom je vyberanie tejto dane v rozpore so zákazom diskriminácie v oblasti prístupu k prenosovej sústave podľa článkov 7 a 8 smernice 96/92.

29. Keďže ustanovenia Zmluvy ES týkajúce sa štátnej pomoci sú v zásade použiteľné aj na ostatné ustanovenia Zmluvy a smernica 96/92 je smernicou o liberalizácii, je potrebné preskúmať postupne obidve otázky. V tomto kontexte je však potrebné ešte predtým poznamenať, že vnútroštátny súd výslovne uviedol, že výrobcovia elektrickej energie pôsobia na rovnakom trhu, z čoho sa zdá byť zrejmým vyvodenie existencie diskriminácie v zmysle smernice ako dôsledku prípadného narušenia hospodárskej súťaže, ktoré je v rozpore s článkom 87 ES.

B – Článok 87 ES

1. Úvodné poznámky

30. Článok 87 ods. 1 ES definuje štátnu pomoc upravenú touto Zmluvou ako pomoc poskytovanú členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určité podniky alebo výrobu určitých druhov tovaru, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. Podľa ustálenej judikatúry „pojem štátnej pomoci je všeobecnejší ako pojem subvencie, keďže nezahŕňa iba skutočné plnenia, ako samotné subvencie, ale takisto zásahy, ktoré v rôznych formách zmierňujú náklady bežne zaťažujúce rozpočty určitého podniku“.(9)

31. Z tejto všeobecnej definície pojmu štátnej pomoci vyplýva, že opatrenia členského štátu v oblasti priamych(10) či nepriamych(11) daní a príspevkov na sociálne zabezpečenie(12) môžu v zásade zodpovedať pojmu štátnej pomoci.

32. S cieľom odpovedať na položenú otázku je potrebné preskúmať, či sú splnené rôzne podmienky vzťahujúce sa na pojem štátnej pomoci uvedené v článku 87 ods. 1 ES.

33. V prvom rade musí ísť o štátnu podporu alebo prostriedky zo štátnych zdrojov.

34. V danom prípade ide o správne opatrenia, ktoré nepochybne patria do kompetencie štátu. Čo sa týka použitia štátnych prostriedkov, je potrebné zdôrazniť, že vyberanie zvýšenia od niektorých výrobcov elektrickej energie – v danom prípade za prístup k prenosovej sústave a jej používanie – sa v prvom rade prejaví zvýšením príjmov štátu.(13) Keďže toto zvýšenie sa vzťahuje len na niektoré podniky, bolo by možné považovať za štátnu pomoc skutočnosť, že ostatné podniky nemajú povinnosť platiť zvýšenie, čím sa štát vzdáva svojich príjmov, čo by mohlo byť považované za použitie štátnych prostriedkov.(14)

35. Po druhé, štátna podpora musí ovplyvňovať obchod medzi členskými štátmi. Od liberalizácie trhov s elektrickou energiou a vytvorenia vnútorného trhu s elektrickou energiou na základe smernice 96/92 je možnosť takéhoto vplyvu na obchod medzi členskými štátmi málo pravdepodobná.(15)

36. Po tretie, pomoc musí byť považovaná za výhodu udelenú podniku príjemcu a po štvrté, táto výhoda musí narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením.

37. V súvislosti s narušením je potrebné vopred konštatovať, že objektívne neopodstatnené nerovnaké zaobchádzanie s konkurujúcimi podnikmi je v zásade schopné narušiť podmienky hospodárskej súťaže. Existencia takéhoto objektívne neopodstatneného nerovnakého zaobchádzania v tomto prípade závisí od prípadného udelenia istej výhody.

38. Tretia podmienka zodpovedá domnienke selektívneho udeľovania výhody. V tejto súvislosti je potrebné najmä overiť, v akom rozsahu má určenie skupiny podnikov, na ktoré sa zvýšenie poplatkov vzťahuje, pôvod v objektívne odôvodnenom rozlišovaní. Okrem toho, s ohľadom na podmienky poskytnutia výhody je potrebné odpovedať na otázku, či prostriedky získané zo zvýšenia slúžia na financovanie opatrení predstavujúcich štátnu pomoc.

39. Je teda potrebné skúmať, v akom rozsahu výber sporného zvýšenia, v tom, že sa týka len niektorých výrobcov elektrickej energie, spadá pod pojem štátnej pomoci, a v akom rozsahu je určujúcim faktorom použitie príjmov získaných z tohto zvýšenia.

2. Udelenie výhody a výber zvýšenia ako štátna pomoc

40. Pokiaľ je sporné zvýšenie vyššie ako poplatok za prístup do sústavy a jej používanie slúži na financovanie všeobecných nákladov elektrickej sústavy, je potrebné ho označiť za parafiskálnu daň.(16)

41. Otázka, v akom rozsahu daňová právna úprava udeľuje selektívne výhody, závisí podľa ustálenej judikatúry od otázky, či toto opatrenie má za cieľ čiastočne vyňať podniky spod peňažného bremena vyplývajúceho z riadnej aplikácie všeobecného daňového systému „bez toho, aby toto vyňatie bolo odôvodnené povahou alebo štruktúrou tohto systému“.(17)

42. Vnútroštátny „všeobecný“ daňový systém slúži ako kritérium skúmania, s tým, že je potrebné určiť čo môže spadať pod pojem „všeobecného“ daňového režimu. Ide nepochybne o extrémne chúlostivý prístup, ktorý si v každom štádiu, pokiaľ ide o priame dane, vyžaduje hĺbkovú analýzu ustanovení vnútroštátnych daňových predpisov.(18)

43. V súvislosti so zvýšením typu sporného zvýšenia je analýza jednoduchšia v tom, že sa nemusí vzťahovať na dotknutý daňový systém ako celok, ale priamo len na osobitný režim, ktorý sa vzťahuje na predmetnú spornú daň. Najskôr je však potrebné povedať, či a v akom rozsahu prípadné zvýhodnené podniky súťažia s podnikmi, na ktoré sa zvýšenie poplatku vzťahuje. V tejto veci generálny advokát Tizzano tvrdil vo svojich návrhoch vo veci Ferring(19), že „akákoľvek daň uložená jednej skupine hospodárskych subjektov môže byť považovaná za výhodu udelenú hospodárskym subjektom, na ktoré sa táto daň nevzťahuje, pokiaľ sú viac či menej v súťaži s prvou skupinou subjektov“. Generálny advokát Tizzano správne zdôrazňuje dôležitosť analýzy podmienok súťaže medzi všetkými zúčastnenými a následne náležite vylučuje možnosť odpovede všeobecného charakteru o udelení výhody tak, že „riešenie je nutné hľadať od prípadu k prípadu, berúc do úvahy špecifiká vlastné pre každú vec, a najmä súťažného vzťahu medzi zúčastnenými hospodárskymi subjektami, z dôvodu zavedenia dane a z dôsledkov, ktoré spôsobuje“.(20)

44. V súvislosti s konaním vo veci samej je potrebné pripomenúť, že, ako to výslovne zdôrazňuje vnútroštátny súd, všetci výrobcovia elektrickej energie pôsobia na tom istom trhu. Vzhľadom na to, že sporné správne opatrenie o zvýšení má pôvod v rozlišovaní medzi výrobcami elektrickej energie, by rozhodujúcim faktorom mala byť existencia objektívnych dôvodov odôvodňujúcich toto rozlišovanie.

45. Kompenzácia neodôvodnených výhod v oblasti výdavkov, ktoré majú niektoré hospodárske subjekty, by mohla predstavovať dôvod objektívnej opodstatnenosti daného opatrenia. Je teda potrebné skúmať, či a za akých podmienok môže byť kompenzácia neodôvodnených výhod v oblasti výdavkov prostredníctvom zvýšenia poplatku považovaná za objektívny dôvod opodstatňujúci rozlíšenie medzi podnikmi uskutočnené dotknutým správnym opatrením, v dôsledku čoho by podniky, na ktoré sa zvýšenie poplatku nevzťahuje, nemali mať selektívnu výhodu zo zvýšenia poplatku pre ostatné konkurenčné podniky.

46. Väzba medzi touto otázkou a kľúčovou problematikou vecí Ferring(21), Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg(22) a Enirisorse(23) je evidentná. Je známe, že v týchto veciach išlo o to, či a v akom rozsahu mali členské štáty právo kompenzovať dodatočné náklady viazané na poskytovanie služieb všeobecného hospodárskeho záujmu bez toho, aby spadali pod ustanovenia Zmluvy týkajúce sa štátnej pomoci. V týchto troch rozsudkoch Súdny dvor za istých okolností neodmietol princíp kompenzácie. Pokiaľ by šlo len o súdržnosť judikatúry, uznanie zásady možnosti kompenzovať isté neodôvodnené výhody v oblasti výdavkov bez toho, aby išlo o selektívnu výhodu v zmysle pojmu štátnej pomoci, sa ponúka aj v danom prípade.

47. Vnútroštátny súd sám jasne vychádza zo zásady, že podniky, na ktoré sa zvýšenie vzťahuje, požívajú neodôvodnené výhody v oblasti výdavkov a tvrdí v tejto súvislosti, že talianski výrobcovia elektrickej energie by sa neocitli v rovnakej situácii bez prebratia smernice 96/92: vysvetlením je nezmenená všeobecná úprava sadzieb – každopádne v prípade klientov obmedzeného trhu – aplikovaná všetkými výrobcami elektrickej energie voči rozvodným podnikom, ktorá zahŕňa tiež zložku sadzby určenú na krytie výdavkov na palivo. Do tohto zapadá tiež skutočnosť, že nie všetci výrobcovia elektrickej energie, ako napríklad výrobcovia vodnej a geotermálnej elektrickej energie, musia znášať výdavky na palivo. Už pred liberalizáciou trhu s elektrickou energiou teda existoval vyrovnávací mechanizmus s cieľom, aby výrobcovia elektrickej energie, ktorí neznášajú výdavky na palivo, previedli do Cassa conguaglio príjmy získané v dôsledku existencie takejto zložky sadzby. Počas liberalizácie trhu bol tento vyrovnávací mechanizmus zrušený – k čomu však nedošlo v prípade systému sadzieb – dôsledkom čoho došlo k vytvoreniu neodôvodnenej výhody v oblasti výdavkov v prospech výrobcov elektrickej energie, ktorí neznášajú výdavky na palivo. Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom tento systém sadzieb je vhodný aj pre liberalizovaný trh s elektrickou energiou v tom zmysle, že veľkoobchodná predajná cena na obmedzenom trhu je východiskom pre dvojstranné dohody na voľnom trhu.

48. Z tvrdení vnútroštátneho súdu je možné vyvodiť, že liberalizácia talianskeho trhu s elektrickou energiou priniesla pre niektorých výrobcov elektrickej energie neodôvodnené výhody v oblasti výdavkov, ktorých odstránenie prostredníctvom dočasného(24) zvýšenia poplatku voči bezdôvodne zvýhodneným podnikom – konkrétne výrobcom vodnej a geotermálnej elektrickej energie – by za istých podmienok nemalo byť považované za selektívnu výhodu v prospech ostatných výrobcov elektrickej energie, na ktorých sa zvýšenie poplatku nevzťahuje.

49. Napriek tomu, uznanie zásady kompenzácie ako objektívneho dôvodu opodstatnenosti takéhoto opatrenia v danom prípade predpokladá na jednej strane, že skupina podnikov, na ktoré sa zvýšenie vzťahuje, zodpovedá skupine podnikov, ktorým liberalizácia trhu priniesla neodôvodnené výhody v oblasti výdavkov, a na druhej strane, že kompenzácia uskutočnená výberom zvýšenia nepresiahne to, čo je nutné na nahradenie takzvaného „lepšieho zhodnotenia“ vodnej a geotermálnej elektrickej energie. Je isté, že prechodná povaha sporného zvýšenia poplatku a postupné znižovanie jeho výšky sú prvkami idúcimi v súlade s touto podmienkou. V každom prípade je však na vnútroštátnom sudcovi, aby v tejto súvislosti prijal záverečné stanovisko.

3. Poskytnutie výhody a financovanie opatrení predstavujúcich štátnu pomoc z príjmov zo zvýšenia poplatku

50. Diskusiu vyvolala tiež otázka, v akej miere je použitie príjmov z výberu sporného zvýšenia poplatku významné z pohľadu analýzy sporného správneho opatrenia podľa ustanovení týkajúcich sa štátnej pomoci.

51. Vnútroštátny súd nakoniec tvrdí, že „za štátnu pomoc by sa nemali považovať tie ustanovenia DSZ z 26. januára 2000, ktoré predpokladajú vo všeobecnosti prevod daných súm na jeden účet určený na financovanie všeobecných výdavkov sústavy, ale prípadne osobitné a následné rozhodnutie o pridelení týchto súm, ktoré sú k dispozícii štátnej pokladnici, v prospech podnikov alebo výrob určených v zmysle článku 87 ods. 1 ES“. Komisia v podstate súhlasí s týmto stanoviskom.

52. V danom prípade je to najskôr ustálená judikatúra Súdneho dvora, podľa ktorej „pokiaľ je pomoc financovaná z poplatkov týkajúcich sa len niektorých podnikov alebo výrob, Komisia musí skúmať… či spôsob jej financovania… spolu s pomocou, ktorú dotuje... je zlučiteľný s požiadavkami článkov [87 ES a 88 ES]“(25), čo podľa mňa stojí za povšimnutie. Náležitosť spôsobu financovania pomoci bola naposledy potvrdená taktiež v rozsudku Enirisorse, odkazujúcom na predchádzajúcu judikatúru: „[pojem] pomoci sa nevzťahuje len na niektoré parafiškálne dane, v závislosti od pridelenia ich výťažku na financovanie pomoci (pozri najmä rozsudok Lornoy a i., C‑17/91, Zb. s. I‑6523, bod 28), ale aj na výber príspevku predstavujúceho daň (pozri rozsudok z 27. októbra 1993, Scharbatke, C‑72/92, Zb. s. I‑5509, bod 20).

Z najnovšej judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že keďže spôsob financovania štátnej pomoci najmä prostredníctvom povinných príspevkov tvorí neoddeliteľnú súčasť opatrenia štátnej pomoci, Komisia musí pri skúmaní pomoci nepochybne vziať do úvahy aj spôsob jej financovania (pozri rozsudok z 21. októbra 2003, Van Calster a i., C‑261/01 a C‑262/01, Zb. s. I‑12249, bod 49)“.(26)

53. Judikatúra trvale zdôrazňuje nutnosť tejto väzby(27). Súdny dvor potvrdil nutnosť vziať do úvahy financovanie opatrenia štátnej pomoci, pokiaľ išlo o dane pridelené na špecifické účely, kde daň zjavne slúžila na financovanie štátnej pomoci.(28)

54. Vo svojom rozsudku Van Calster a i.(29) sa Súdny dvor takto zmieňuje o „dani osobitne určenej na financovanie štátnej pomoci“(30) alebo následne, v súvislosti so spôsobom financovania štátnej pomoci o „systéme pomoci, ktorý mal financovať“.(31) Súdny dvor v tejto súvislosti o povinnosti oznámenia konštatuje, že „členský štát je povinný, na účely dodržania danej povinnosti, oznámiť nielen projekt samotnej štátnej pomoci, ale aj spôsob jej financovania, pokiaľ tento tvorí neoddeliteľnú súčasť zamýšľaného opatrenia“ (mnou zvýraznené).(32)

55. Vo veci Enirisorse(33) išlo tiež o otázku dane, ktorej výnos slúžil sčasti na financovanie opatrení predstavujúcich štátnu pomoc. Súdny dvor v súvislosti so vzťahom medzi výberom dane a použitím jej výnosov odkázal na rozsudok Van Calster a i.

56. Z toho vyplýva, že spôsob financovania opatrenia predstavujúceho štátnu pomoc predstavuje náležitú otázku z pohľadu pravidiel týkajúcich sa štátnej pomoci, pokiaľ tvorí neoddeliteľnú súčasť navrhovaného opatrenia. Takáto väzba chýba v konaní o veci samej. Prinajmenšom v čase výberu spornej dane mali byť financované iba všeobecné náklady elektrickej sústavy. Financovanie všeobecných nákladov nemôže v zmysle definície predstavovať selektívne udelenie výhody, avšak otázka, či by to tak bolo aj v kontexte štátnej pomoci, napríklad v prípade financovania „uviaznutých nákladov“ alebo podpory obnoviteľných zdrojov elektrickej energie, zostáva predbežne bez odpovede. Takýto obrat v rámci vnútroštátneho právneho rámca nemôže dodatočne vytvoriť väzbu medzi výberom zvýšenia poplatku a použitím príjmov z tohto zvýšenia vo forme prípadného opatrenia predstavujúce štátnu pomoc, a je teda v danom prípade nenáležitý.

57. Je teda potrebné konštatovať, že v týchto veciach nie je použitie výnosov zo sporného zvýšenia poplatku definitívne objasnené. Jediná vec, ktorou som si istá, je skutočnosť, že výnosy zo sporného zvýšenia poplatku sú, po ich zaslaní prevádzkovateľom sústavy, pripísané na osobitný účet spravovaný Cassa conguaglio.(34) Účelom tohto účtu je financovanie všeobecných výdavkov sústavy v súlade s ich definíciou v článku 2 ods. 1 DSZ s tým, že prípadné zostatky na tomto účte, ktoré presiahnu potreby krytia všeobecných výdavkov, budú prevedené na účet pre nové zariadenia používajúce obnoviteľné a podobné zdroje energie v zmysle článku 5 rozhodnutia č. 70/97.

58. Navrhovateľky vo veci samej dávajú do popredia podľa nich zrejmú väzbu medzi výnosmi vytvorenými sporným zvýšením a jeho použitím. Týmto však jednoducho zároveň dokazujú, v súlade s už citovanou judikatúrou, že výber sporného zvýšenia spadá pod pojem štátnej pomoci, pokiaľ výnosy z neho získané slúžia na jej financovanie.

59. Tento argument navrhovateliek nie je presvedčivý.

60. Je nepopierateľné, že by mohla existovať istá väzba medzi sporným zvýšením a financovaním prípadných opatrení predstavujúcich štátnu pomoc. V tomto prípade však nie je nutné určiť, či výnosy zo sporného zvýšenia musia byť použité len na financovanie všeobecných výdavkov podľa DSZ(35), alebo tiež na financovanie prípadných opatrení predstavujúcich štátnu pomoc, napríklad v prospech obnoviteľných zdrojov elektrickej energie.(36) V skutočnosti však prislúcha vnútroštátnemu sudcovi, aby pristúpil k skúmaniu, ktoré je potrebné s ohľadom na reálne použitie výnosov zo sporného zvýšenia poplatku. Bez závislosti od konečného použitia týchto výnosov sa však domnievam, že prihliadnuc k citovanej judikatúre, neexistuje dostatočne identifikovateľná väzba medzi postupom pri výbere sporného zvýšenia a použitím týchto prostriedkov.

61. Preto Súdnemu dvoru navrhujem, aby odpovedal na prvú otázku v tom zmysle, že na základe článku 87 ods. 1 ES nie je možné právnu úpravu, akou je sporná úprava v konaní o veci samej, ktorá ukladá niektorým výrobcom elektrickej energie zvýšenie poplatku za prístup do elektrickej sústavy, pričom jej účelom je financovanie všeobecných nákladov elektrickej sústavy, považovať za štátnu pomoc pokiaľ:

– skupina výrobcov elektrickej energie, na ktorých sa vzťahuje zvýšenie poplatku, zodpovedá skupine výrobcov, ktorí z dôvodu zmien vnútroštátneho právneho rámca získali neodôvodnené výhody v oblasti výdavkov,

– zvýšenie poplatku je vypočítané takým spôsobom, že jeho výška nepresiahne mieru nutnú na odstránenie neoprávnenej výhody v oblasti výdavkov, ktorú majú dotknutí výrobcovia elektrickej energie.

C – Smernica 96/92

62. Vo vzťahu k smernici 96/92 vnútroštátny súd považuje výber sporného zvýšenia poplatku za zjavne problematický v dvoch ohľadoch. Na jednej strane, pravidlo článku 24 tejto smernice týkajúce sa financovania uviaznutých nákladov nebolo použité na spornú vnútroštátnu úpravu; na druhej strane zvýšenie poplatku by sa mohlo ukázať ako problematické v tom, že je sprevádzané nerovnosťou zaobchádzania s výrobcami elektrickej energie s ohľadom na prístup k prenosovej sústave.

63. Teraz pristúpim postupne k obom otázkam.

1. Vzťah medzi „uviaznutými nákladmi“ a týmto konaním

64. Na základe článku 24 smernice členské štáty, v ktorých nebude možné plniť záväzky alebo záruky prevádzky vydané pred nadobudnutím účinnosti tejto smernice, môžu „požiadať o prechodný režim, ktorý môže Komisia povoliť, pričom okrem iného zoberie do úvahy veľkosť sústavy, ktorej sa to týka, úroveň vzájomného prepojenia sústavy a štruktúru elektroenergetiky tejto krajiny“.

65. Toto ustanovenie dovoľuje pod dozorom Komisie financovať „uviaznuté náklady“, to znamená vyplývajúce z ešte neodpísaných investícií, ktoré boli uskutočnené v minulosti s predpokladom dlhej doby odpisovania, a nemôžu byť nahradené z dôvodu otvorenia trhov.

66. Nastoľuje sa tiež otázka vzťahu medzi spornou vnútroštátnou úpravou a problematikou „uviaznutých nákladov“, keďže financovanie „uviaznutých nákladov“ v Taliansku je pred Komisiou(37) predmetom konania o aplikácii ustanovení týkajúcich sa štátnej pomoci, a teda je z normatívneho hľadiska úzko viazané na sporné ustanovenia týkajúce sa kompenzácie lepšieho zhodnotenia elektrickej energie vyrobenej vodnými a geotermálnymi elektrárňami.

67. Predmetom DSZ je financovanie všeobecných nákladov elektrickej sústavy. Článok 2 ods. 1 DSZ definuje všeobecné náklady ako kompenzáciu lepšieho zhodnotenia vodnej a geotermálnej elektrickej energie a zároveň ako náhradu časti všeobecných nákladov v podobe výdavkov na výrobu elektrickej energie, ktoré nie je možné nahradiť inak z dôvodu aplikácie smernice 96/92 – inak povedané: „uviaznuté náklady“. DSZ teda predstavuje všeobecný právny základ financovania týchto dvoch zložiek.

68. Talianska vláda uznala(38), že kompenzácia lepšieho zhodnotenia vodnej a geotermálnej elektrickej energie nebola viazaná na „uviaznuté náklady“ v tom zmysle, že výber sporného zvýšenia poplatku sa nezakladal na článku 24 smernice 96/92 a že použitie výnosov zo zvýšenia poplatku predstavuje otázku, ktorá nemá žiadny súvis s dôvodom existencie(39) ustanovení týkajúcich sa výberu tohto zvýšenia. Komisia zdá sa vychádza z toho istého názoru, keďže vylúčila túto kompenzáciu z predmetu svojho šetrenia. Dôsledkom toho sa ponúka otázka zlučiteľnosti sporného zvýšenia najmä s ustanoveniami smernice 96/92 týkajúcimi sa prístupu do prenosovej sústavy bez toho, aby bolo nutné interpretovať článok 24 tejto smernice.

2. Interpretácia článkov 7 a 8 smernice 96/92

69. Článok 7 smernice upravuje všeobecné zásady týkajúce sa prevádzkovania prenosovej sústavy. Toto prevádzkovanie musí byť zverené prevádzkovateľovi sústavy, ktorému odsek 5 stanovuje zdržať sa akejkoľvek diskriminácie medzi používateľmi sústavy alebo kategóriami používateľov sústavy. Článok 8 smernice 96/92 vymenováva hlavne kritériá, ktoré je potrebné aplikovať na dispečing výrobných zariadení a použitie prepojení s ostatnými sústavami.

70. Najskôr je potrebné poukázať na skutočnosť, že použiteľnosť zákazu diskriminácie v zmysle článku 7 ods. 5 závisí od odpovede na prejudiciálnu otázku v nerozhodnutej veci Vereniging voor Energie, Milieu en water a i. (C‑17/03)(40). V tejto veci sa od Súdneho dvora taktiež žiada, aby upresnil, či sa zákaz diskriminácie podľa článku 7 ods. 5 vzťahuje alebo nevzťahuje len na technické predpisy. Predmetné správne opatrenie stanovujúce sporné zvýšenie poplatku očividne nepredstavuje takýto technický predpis. V súlade s mojím návrhom odpovede vo veci C‑17/03, je podľa mňa potrebné uznať rovnako aj v tejto veci, že článok 7 ods. 5 smernice 96/92 sa nevzťahuje len na technické predpisy.

71. Komisia okrem toho vyslovuje svoje pochybnosti o použiteľnosti článkov 7 a 8 smernice 96/92 z dôvodu, že sporné zvýšenie nie je v konečnom dôsledku daňou predstavujúcou druh odmeny – ako je to v prípade poplatku za prístup do sústavy a jej použitie(41) – ale daňou majúcou presný cieľ, ktorým v žiadnom prípade nie je prospech prevádzkovateľa sústavy.(42)

72. Jej pripomienky sú správne, avšak nemajú za následok neprípustnosť aplikácie článku 7 ods. 5 smernice 96/92 pri skúmaní spornej dane. Ako som už vysvetľovala vo vzťahu k tejto problematike v kontexte systému štátnej pomoci(43), v súvislosti s prístupom do sústavy je potrebné vychádzať zo zásady, že rozdiel v zaobchádzaní s rôznymi výrobcami elektrickej energie – spočívajúci v danom prípade v selektívnom zvýšení poplatku – nie je dovolený, ibaže by bol objektívne opodstatnený. V zásade takáto diferenciácia sama osebe môže spôsobiť to, že prístup do prenosovej sústavy a jej používanie sa stane menej výhodným, to znamená ťažším, čo je v rozpore s jasnými cieľmi otvorenia trhu v zmysle smernice 96/92.

73. V súvislosti s otázkou objektívnej opodstatnenosti môžem teda odkázať na svoju predchádzajúcu argumentáciu(44), na základe ktorej možno dospieť k záveru, že pokiaľ zmena rámcových ustanovení vnútroštátneho práva vytvorí neodôvodnenú výhodu v oblasti výdavkov v prospech istých výrobcov elektrickej energie, zrušenie tejto výhody nie je v zásade závažným preferenčným zaobchádzaním v zmysle ustanovení týkajúcich sa štátnej pomoci, keďže rozdiel v zaobchádzaní sa v konečnom dôsledku môže zdať objektívne opodstatneným na základe podmienok stanovených týmito ustanoveniami. Vzhľadom na túto skutočnosť nie je potrebné sa zaoberať otázkou, či selektívna aplikácia sporného zvýšenia predstavuje rozdiel v zaobchádzaní s výrobcami elektrickej energie, ktorých nie je možné porovnávať(45), respektíve objektívne opodstatnený rozdiel v zaobchádzaní s porovnateľnými výrobcami elektrickej energie.

74. Preto Súdnemu dvoru navrhujem, aby na druhú položenú otázku odpovedal v tom zmysle, že článok 7 ods. 5 smernice 96/92 neodporuje tomu, aby členské štáty prijali opatrenia, na základe ktorých sa na isté podniky bude dočasne vzťahovať zvýšenie poplatku za prístup do prenosovej sústavy a jej použitie, s cieľom kompenzácie lepšieho zhodnotenia vodnej a geotermálnej elektrickej energie spôsobeného zmenou rámcových ustanovení vnútroštátneho práva, keďže výnosy z predmetného zvýšenia sú určené na financovanie všeobecných nákladov elektrickej sústavy, avšak pod podmienkou, že bude dokázané, že neodôvodnené výhody v oblasti výdavkov sa skutočne objavili počas prechodného obdobia.

V – Návrh

75. S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na položené otázky dal nasledujúce odpovede:

1. Na základe článku 87 ods. 1 ES nie je možné právnu úpravu, akou je sporná úprava v konaní o veci samej, ktorá ukladá niektorým výrobcom elektrickej energie zvýšenie poplatku za prístup do elektrickej sústavy, pričom jej účelom je financovanie všeobecných nákladov elektrickej sústavy, považovať za štátnu pomoc pokiaľ:

– skupina výrobcov elektrickej energie, na ktorých sa vzťahuje zvýšenie poplatku zodpovedá skupine výrobcov, ktorí z dôvodu zmien vnútroštátneho právneho rámca získali neodôvodnené výhody v oblasti výdavkov,

2. Článok 7 ods. 5 smernice 96/92 neodporuje tomu, aby členské štáty prijali opatrenia, na základe ktorých sa na isté podniky bude dočasne vzťahovať zvýšenie poplatku za prístup do prenosovej sústavy a jej použitie, s cieľom kompenzácie lepšieho zhodnotenia vodnej a geotermálnej elektrickej energie pod podmienkou, že bude dokázané, že toto lepšie zhodnotenie zodpovedá neodôvodneným výhodám v oblasti výdavkov v prospech týchto podnikov, spôsobených zmenou rámcových ustanovení vnútroštátneho práva.

1 – Pôvodný jazyk: nemčina.

2 – Pozri moje návrhy v tejto ešte nerozhodnutej veci, ktoré dnes tiež prednášam.

3 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 19. decembra 1996, o spoločnej úprave vnútorného trhu s elektrickou energiou (Ú. v. ES L 27, 1997, s. 20; Mim. vyd. 12/002 s. 3).

4 – GURI č. 75 z 31. marca 1999.

5 – GURI č. 27 z 3. februára 2000.

6 – Riadny dodatok ku GURI č. 4 z 5. januára 2001.

7 – Riadny dodatok ku GURI č. 4 z 5. januára 2001.

8 – Pre zjednodušenie bude sporné zvýšenie poplatku za prístup do elektrickej prenosovej sústavy a jej použitie pre niektorých výrobcov elektrickej energie ďalej označované ako „zvýšenie“, s tým, že je potrebné rozlišovať medzi (základným) poplatkom vzťahujúcim sa na všetkých výrobcov elektrickej energie – o ktorý tu nejde – a upraveným zvýšením tohto poplatku – vzťahujúcim sa len na niektorých výrobcov elektrickej energie – ktoré je potrebné preskúmať.

9 – Pozri naposledy rozsudok z 14. septembra 2004, Španielsko/Komisia, C‑276/02, Zb. s. I‑8091, bod 24, s mnohými inými odkazmi.

10 – Pozri napríklad rozsudky z 11. novembra 2004, Demesa a Territorio Histórico de Àlava/Komisia, C‑183/02 P a C‑187/02 P, Zb. s. I-10609, a Ramondin a i./Komisia, C‑186/02 P a C‑188/02 P, v prebiehajúcom konaní.

11 – Pozri napríklad rozsudok z 20. novembra 2003, GEMO, C‑126/01, Zb. s. I‑13769).

12 – Pozri napríklad rozsudok z 12. decembra 2002, Belgicko/Komisia, C‑5/01, Zb. s. I‑11991, ktoré sa týkali ustanovení v oblasti štátnej pomoci Zmluvy ESUO. Predmetom konania bolo zvýšenie účasti zamestnanca na sociálnych odvodoch.

13 – V tejto súvislosti nezáleží na tom, že prevádzkovateľ sústavy poverený na základe sporného režimu vyberaním dane má právnu formu obchodnej spoločnosti, pretože vybraté čiastky sú prevedené do Cassa conguaglio (vyrovnávací fond), ktorého členovia podľa článku 6 rozhodnutia AEEG č. 194/00 (GURI z 3. novembra 2000) sú menovaný AEEG po dohode s ministerstvom financií. Komisia v tomto ohľade správne odkazuje na rozsudok z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, Zb. s. I‑2099, podľa ktorého „výhody udelené priamo štátom alebo verejnými či súkromnými inštitúciami poverenými alebo vytvorenými štátom“ spadajú pod definíciu pojmu štátnej pomoci.

14 – Pozri v tejto súvislosti JANSEN: Vorgaben des europäischen Beihilferechts für das nationale Steuerrecht, Baden-Baden, 2003, s. 126 a nasl.

15 – Obchod je ovplyvnený, pokiaľ podnik majúci výhodu vykonáva obchodnú činnosť v rámci obchodu medzi členskými štátmi. Pozri JANSEN: c. d. v poznámke pod čiarou 14, s. 135.

16 – V súvislosti s touto otázkou pozri moje návrhy zo 7. novembra 2002 vo veci Enirisorse (rozsudok z 27. novembra 2003, C‑34/01 až C‑38/01, Zb. s. I‑ 14223, bod 167).

17 – Pozri, okrem iných, rozsudok z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia, 173/73, Zb. s. 709, body 33 až 35. Pozri tiež rozsudok z 8. novembra 2001, Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerk, C‑143/99, Zb. s. I‑8365, bod 42.

18 – V súvislosti so snahami o definovanie základným spôsobom kritéria skúmania s tým, že napríklad zásada rovnosti v oblasti odvodov v prospech štátu („Leistungsfähigkeitsprinzip“) by mala byť uznaná za všeobecnú právnu zásadu (pozri v tomto zmysle napríklad JANSEN: c. d. v poznámke pod čiarou 14, s. 68 a nasl.), je potrebné poukázať na to, že táto zásada – ako prejav zásady rovnosti – nedovoľuje upustiť od hĺbkovej analýzy prípadných objektívnych dôvodov vykonaného rozlíšenia, takže jej prínos v oblasti právnej istoty by bol skôr slabý.

19 – Návrhy z 8. mája 2001, bod 36 (rozsudok z 22. novembra 2001, C‑53/00, Zb. s. I‑9067).

20 – Tamže, bod 39.

21 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 19.

22 – Rozsudok z 24. júla 2003, C‑280/00, Zb. s. I‑7747.

23 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 16.

24 – Z uznesení o návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že určenie začiatku výberu zvýšenia poplatku berie do úvahy objavenie sa spornej neoprávnenej výhody. V súvislosti s dobou platnosti tohto zvýšenia poplatku – považovaného za prechodné opatrenie – je potrebné okrem iného povedať, že sporné zvýšenie bolo zrušené od 1. januára 2002.

25 – V súvislosti so zásadou pozri rozsudok z 25. júna 1970, Francúzsko/Komisia, 47/69, Zb. s. 487, body 11 až 14.

26 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 16, bod 43 a nasl.

27 – Toto spadá do kontextu, keď sa domnievam, že opatrenia štátnej pomoci sú definované ako financované zo štátnych zdrojov, čo však neznamená, že všetky dotknuté príjmy štátu musia byť považované za neoddelite;ľnú súčasť opatrení štátnej pomoci.

28 – Pozri rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 25.

29 – Rozsudok už citovaný, bod 52.

30 – Tamže, bod 48.

31 – Tamže, bod 49.

32 – Tamže, bod 51.

33 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 16.

34 – Účet pre kompenzáciu lepšieho zhodnotenia elektrickej energie počas prechodného obdobia v zmysle článku 4 rozhodnutia č. 53/00.

35 – Nie je namietané, že by tento systém nebol oznámený Komisii – každopádne aspoň v časti financovania „uviaznutých nákladov“ a kompenzácie lepšieho zhodnotenia vodnej a geotermálnej elektrickej energie.

36 – Navrhovateľky vo veci samej počas pojednávania tvrdili, že rozhodnutia AEEG, najmä rozhodnutie č. 228/01, zmenili účel použitia predmetných výnosov tak, že slúžia hlavne na podporu obnoviteľných zdrojov elektrickej energie.

37 – Komisia zdôrazňuje, že talianske úrady sa mali vzdať oznámenia podľa článku 24 smernice 96/92 a namiesto toho podniknúť kroky na oznámenie opatrení štátnej pomoci v zmysle článku 88 ods. 3 ES.

38 – Pozri napríklad oznámenie ministerstva výrobných činností z 25. januára 2002 citovaného vnútroštátnym súdom.

39 – Konkrétne „neutralizácia“ neodôvodnenej výhody v oblasti výdavkov u niektorých výrobcov elektrickej energie.

40 – Pozri tiež moje návrhy v tejto veci už citovanej v poznámke pod čiarou 2.

41 – Konkrétne ide o kompenzáciu lepšieho zhodnotenia vodnej a geotermálnej elektrickej energie, inými slovami nenáležitá výhoda v zmysle výdavkov.

42 – V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že hoci je sporná daň vyberaná prevádzkovateľom sústavy, príslušné sumy sú prevedené do vyrovnávacieho fondu pre sektor elektrickej energie, kde sú pripísané na účet pre kompenzáciu lepšieho zhodnotenia elektrickej energie počas prechodného obdobia.

43 – Pozri body 44 a nasl. vyššie.

44 – Pozri body 45 a nasl. vyššie.

45 – Nemožnosť porovnania vyplýva z existencie neodôvodnenej výhody v zmysle výdavkov alebo ich zjavne nižších výrobných nákladov.