NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
F. G. JACOBS
prednesené 6. mája 2004 (1)
Vec C‑123/03 P
Greencore Group plc
1. V tomto konaní sa Komisia odvoláva proti uzneseniu Súdu prvého stupňa(2) o zamietnutí jej námietky neprípustnosti proti žalobe podanej Greencore Group plc (ďalej len „Greencore“) o neplatnosť údajného rozhodnutia Komisie.
Okolnosti
2. Roku 1997 uložila Komisia spoločnosti Irish Sugar plc, dcérskej spoločnosti Greencore pokutu podľa článku 86 Zmluvy ES (teraz článok 82 ES).(3) Roku 1999 Súd prvého stupňa na základe žaloby Irish Sugar znížil pokutu o 916 674 eur.(4)
3. V októbri 1999, krátko po vyhlásení rozsudku Súdu prvého stupňa, Greencore oznámil faxom Komisii podrobné údaje bankového účtu Irish Sugar, na ktorý sa mala uvedená suma poukázať. Vo faxe sa na záver uvádzalo:
„Taktiež vás žiadame, aby ste nám potvrdili, že zaplatíte úroky z vrátenej sumy za obdobie od vykonania platby spoločnosťou Irish Sugar plc v prospech Komisie až do dátumu jej vrátenia. Žiadame vás, aby ste nám oznámili výšku úrokov.“
4. Dňa 4. januára 2000 Komisia previedla sumu dlhovanej istiny na účet, ale nezaplatila žiadne úroky.
5. V októbri 2001 Súd prvého stupňa rozhodol v rozsudku Corus(5), že ak sa rozsudkom zruší alebo zníži pokuta uložená podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže zakotvených v Zmluve ES, je Komisia povinná podľa článku 34 Zmluvy ECSC(6) vrátiť nielen istinu neprávom zaplatenej pokuty, ale aj úroky z omeškania z tejto sumy.(7)
6. V novembri 2001 Greencore, odvolávajúc sa na už citovaný rozsudok Corus, požiadal Komisiu, aby zaplatila Irish Sugar sumu 154 892 eur rovnajúcu sa úroku zo sumy neprávom zaplatenej pokuty.
7. Komisia odpovedala listom z 11. februára 2002 takto:
„Platba istiny bez úrokov vykonaná 4. januára 2000 predstavuje odmietnutie Komisie zaplatiť úroky. Toto rozhodnutie nezaplatiť úroky ste nenapadli do dvoch mesiacov stanovených v článku 230 Zmluvy ES (predtým článok 173). Namiesto toho ste sa rozhodli vyčkať na výsledok sporu vo veci ‚Corus‘ pred vrátením sa k tejto otázke.
...
Už preto nemáte právo sa odvolať rozsudok Corus po tom, čo ste pôvodne prijali platbu istiny bez úrokov.“
8. V apríli 2002 Greencore požiadal o zrušenie uvedeného údajného rozhodnutia v súlade s článkom 230 ES. Komisia vzniesla námietku neprípustnosti na základe toho, že list nijakým spôsobom nezmenil právne postavenie Greencore, ale jednoducho informoval Greencore, že Komisia zastáva názor, že nenapadol rozhodnutie Komisie zo 4. januára 2000 a toto právo preto zaniklo; keďže list bol len informatívny, nebolo možné ho zrušiť podľa článku 230 ES. Vo svojej odpovedi Greencore tvrdí, že nikdy neexistovalo skoršie rozhodnutie o úrokoch, a preto nemohol byť list čisto informatívny.
9. Uznesením zo 7. januára 2003 zamietol Súd prvého stupňa námietku neprípustnosti Komisie, uvádzajúc:
„Ďaleko od toho, aby len oznamoval informáciu, list Komisie z 11. februára 2002, ako je zrejmé zo samotných pojmov, v ktorých je list formulovaný..., jasne vyjadruje odmietnutie uvedenej inštitúcie platiť úroky z omeškania požadované žalobcom v prospech jeho dcérskej spoločnosti. Uvádzaným dôvodom pre toto zamietnutie je, že žalobcovi zaniklo právo požadovať platbu úrokov, keďže túto otázku neuplatnil vtedy, keď bola 4. januára 2000 vrátená istina zaplatenej pokuty.
Súdny dvor v rozsudku z 26. mája 1982, Nemecko a i./Komisia, (44/81, Zb. s. 1855), v bode 6 vyslovil, že pokiaľ inštitúcia odmieta uhradiť platbu tým, že spochybňuje predchádzajúci záväzok alebo popiera jeho existenciu, dopúšťa sa konania, ktoré z právneho hľadiska môže byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 230 ES. Ak táto žaloba vedie k zrušeniu rozhodnutia o odmietnutí uhradiť platbu, žalobcovo právo je preukázané a dotknutá inštitúcia bude musieť v súlade s článkom 233 ES zabezpečiť výkon tejto nezákonne odmietnutej platby. Navyše, ak by inštitúcia neodpovedala na žiadosť o úhradu platby, možno docieliť rovnaký výsledok prostredníctvom článku 232 ES.
Tento judikát možno uplatniť aj v prípade ako je tento, keď inštitúcia, tým, že odmieta uskutočniť platbu, popiera existenciu svojho záväzku podľa ustanovení Zmluvy.“(8)
10. Komisia sa odvolala proti uzneseniu Súdu prvého stupňa. Tvrdí, že súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol jej námietku neprípustnosti a najmä že porušil článok 230 ES tým, že vyhlásil za prípustnú žalobu o neplatnosť aktu, ktorý napadnúť nemožno, pretože nespôsobuje osobitnú zmenu v právnom postavení žalobcu.
11. Greencore tvrdí po prvé, že Súd prvého stupňa dospel ku skutkovému zisteniu, že list „jasne vyjadruje odmietnutie zaplatiť úroky z omeškania“ a že neexistovalo žiadne skoršie odmietnutie a, po druhé, že súd rozhodol správne, keď uviedol, že list je aktom, ktorý možno napadnúť, pretože zbavil Greencore výhod článku 233 ES, ako boli interpretované v už citovanom rozsudku Corus.
Posúdenie
12. Podstatnou otázkou tohto odvolania je, či Súd prvého stupňa správne analyzoval list Komisie ako akt, ktorý možno napadnúť.
13. Nesúhlasím s tvrdením Greencore, že uvedená kvalifikácia listu vykonaná súdom je ako taká posúdením skutkového stavu a v dôsledku toho nepodlieha kontrole na základe odvolania. Hoci vo všeobecnosti Súdny dvor nemôže znovu posudzovať skutkový stav zistený Súdom prvého stupňa, podľa ustálenej judikatúry má Súdny dvor právomoc kontroly právnej kvalifikácie skutkového stavu vykonanej Súdom prvého stupňa a právnych záverov, ktoré z nej vyvodil.(9) V tomto prípade boli právna kvalifikácia listu Súdom prvého stupňa a právne závery, ktoré z nej vyvodil, rozhodujúce pre jeho rozhodnutie.
14. Súd prvého stupňa založil svoju kvalifikáciu listu na svojom dojme, že list „jasne vyjadruje odmietnutie uvedenej inštitúcie platiť požadované úroky z omeškania“. Jediná časť listu, ktorú by bolo možné použiť na podporu takéhoto záveru, je veta:
„Platba istiny bez úrokov vykonaná 4. januára 2000 predstavuje odmietnutie Komisie zaplatiť úroky.“
15. Aj keby sa prijalo tvrdenie, že uvedené stanovisko obsahuje odmietnutie zaplatiť úroky, jeho právny status a následky závisia od správnej kvalifikácie platby istiny bez úrokov Komisiou 4. januára 2000. Ak je list iba potvrdením odmietnutia zaplatiť úroky, ktoré už malo formu napadnuteľného aktu, pri ktorom právo podať žalobu zaniklo, nebude zjavne samotný napadnuteľný žalobou. Súd prvého stupňa sa však uvedenou otázkou vôbec nezaoberal.
16. Podľa môjho názoru tak Súd prvého stupňa mal urobiť. Tento súd dospel k skutkovému zisteniu, že hoci Komisia previedla sumu istiny na účet Greencore, „nevyhovela žiadosti o úroky“.(10) Keďže Komisia žiadosti nevyhovela, treba sa podľa môjho názoru domnievať, že žiadosť zamietla. Súd prvého stupňa mal preto zistiť, že platba istiny bez úrokov Komisiou mala byť správne analyzovaná ako implicitné odmietnutie zaplatiť požadované úroky. Hoci vo všeobecnosti samotné mlčanie zo strany inštitúcie nemôže zakladať implicitné odmietnutie,(11) situácia je jasne odlišná, keď je žiadosť konfrontovaná s konaním, ktorým sa jej nevyhovie.(12) Implicitné rozhodnutie možno v zásade napadnúť podľa článku 230 ES.(13)
17. Článok 230 ES priznáva právo požadovať súdnu kontrolu konania inštitúcie. Ak konanie nie je rozhodnutím napadnuteľným podľa uvedeného článku, článok 232 ES stanovuje, že inštitúciu možno vyzvať, aby konala. Každý článok stanovuje striktnú lehotu na výkon ním priznaného práva. Je jasné, že systém opravných prostriedkov by bol ohrozený, ak by účastník konania, ktorý sa cítil poškodený konaním inštitúcie a pritom neuplatnil žiadne právo v príslušnej lehote, napriek tomu následne mohol napadnúť konanie.
18. Ak, ako navrhujem, je odmietnutie Komisie zaplatiť úroky správne analyzované ako rozhodnutie tak neurobiť, list nemôže byť podľa môjho názoru rozhodnutím, ktoré možno napadnúť podľa článku 230 ES, pretože iba potvrdil uvedené skoršie rozhodnutie. Podľa ustálenej judikatúry žaloba o neplatnosť podaná proti rozhodnutiu potvrdzujúcemu skoršie rozhodnutie, ktoré nebolo napadnuté v riadnom čase, je neprípustná a rozhodnutie je iba potvrdením skoršieho rozhodnutia, keď neobsahuje žiadne nové okolnosti v porovnaní so skorším aktom a nepredchádza mu žiadne opätovné skúmanie situácie adresáta skoršieho aktu.(14) Predovšetkým fax, v ktorom Komisia odmieta znovu zvážiť skoršie rozhodnutie, nemožno považovať za nové rozhodnutie.(15) Naopak stretnutie medzi adresátom skoršieho aktu a inštitúciou, ktorá odmietla platbu údajne dlhovanej sumy, na ktorom sa o uvedenom odmietnutí zaplatenia diskutuje, by malo byť považované za opätovné skúmanie v zmysle tejto judikatúry.(16)
19. V už citovanom rozsudku Nemecko/Komisia, jedinom autoritatívnom rozhodnutí, na ktoré sa Súd prvého stupňa v spornej veci odvolal, žiadalo Nemecko zaplatenie pomoci, ktorú Komisia predtým schválila ako grant. V júli 1980 Komisia informovala Nemecko, že žiadosti nemôže vyhovieť keďže nebola podaná načas. V auguste 1980 Nemecko odpovedalo napadnutím stanoviska Komisie a žiadalo ju o vysvetlenie jej názoru. Uvedená žiadosť bola formálne prijatá Komisiou a uskutočnilo sa stretnutie, na ktorom Komisia súhlasila, že znovu zváži postoj Nemecka. V októbri a decembri 1980 napísalo Nemecko opäť Komisii s cieľom dostať platbu; v decembri 1980 Komisia potvrdila odmietnutie. Skutočnosť, že Komisia súhlasila s opätovným zhodnotením a vec opätovne uvedeným spôsobom zhodnotila po jej úvodnom odmietnutí zaplatiť údajne dlhovanú sumu, je podľa môjho názoru dostatočná na preukázanie toho, že už citovaný rozsudok Nemecko/Komisia možno od tohto prípadu jasne odlíšiť.(17)
20. Súd prvého stupňa v už citovanom rozsudku Corus zaviedol zásadu práva na úroky z pokút, ktoré boli zaplatené a následne zrušené alebo znížené. Greencore správne uvádza, že uvedený výklad pravidla práva Spoločenstva súdmi Spoločenstva „objasňuje a definuje zmysel a rozsah uvedeného pravidla, ako malo byť chápané a uplatňované od nadobudnutia jeho účinnosti“(18). Nie je mi však zrejmé, ako je uvedený predpoklad relevantný vo vzťahu k prípustnosti žaloby Greencore, alebo ako môže oslobodiť Greencore od požiadavky článku 230 ES, aby začal konanie do dvoch mesiacov odo dňa implicitného rozhodnutia Komisie odmietajúceho zaplatenie úroku po tom, keď bola Komisia o zaplatenie po prvýkrát požiadaná. Je zrejmé, že neskoršie rozhodnutie Súdneho dvora nespôsobuje opätovné plynutie lehoty na začatie konania v prípadoch, keď už táto lehota márne uplynula.
21. Možno poznamenať, že ak by Súdny dvor zamietol odvolanie v tomto prípade, malo by to ten účinok, že Komisia by sa nemohla dovolávať lehoty stanovenej v článku 230 proti žiadnemu podniku, ktorému bola kedykoľvek v minulosti uložená Komisiou pokuta, ktorá bola následne súdom Spoločenstva znížená alebo zrušená. Podľa ustálenej judikatúry je táto lehota založená najmä na úvahe, že účelom lehôt, v rámci ktorých musí konanie začať, je zabezpečiť právnu istotu tým, že zabránia tomu, aby boli akty Komisie vyvolávajúce právne následky spochybňované donekonečna.(19) Tejto úvahe by zjavne nezodpovedal vyššie opísaný výsledok.
22. Napokon by som rád dodal, že ak sa Greencore v čase, keď dostal platbu istiny od Komisie domnieval, že nezaplatenie úroku nebolo aktom, ktorý možno napadnúť podľa článku 230 ES, správnym postupom by bolo, ak by vyzval Komisiu, aby konala v súlade s druhým odsekom článku 232 ES. Skutočnosť, že podľa jeho žaloby na Súd prvého stupňa sa Greencore „rozhodol nepoužiť tento prostriedok nápravy“, nemôže mať nijaký vzťah k prípustnosti žaloby, ktorú sa následne rozhodol podať podľa článku 230 ES.
23. S prihliadnutím na uvedené by napadnuté uznesenie Súdu prvého stupňa malo byť zrušené a s ohľadom na prvý odsek článku 61 Štatútu Súdneho dvora musí byť žaloba o neplatnosť údajného rozhodnutia vyhlásená za neprípustnú.
Návrh
24. Preto navrhujem, aby Súdny dvor:
1. zrušil uznesenie Súdu prvého stupňa zo 7. januára 2003, Greencore Group/Komisia, T‑135/02;
2. vyhlásil žalobu Greencore o neplatnosť údajného rozhodnutia Komisie zo 11. februára 2002 za neprípustnú;
3. zaviazal Greencore na náhradu trov konania pred Súdnym dvorom a Súdom prvého stupňa.
1 – Jazyk prednesu: angličtina.
2 – Uznesenie zo 7. januára 2003, Greencore Group/Komisia, T‑135/02, zatiaľ neuverejnené v Zbierke.
3 – Rozhodnutie Komisie 97/624/ES zo 14. mája 1997 o konaní podľa článku 86 Zmluvy ES [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 258, s. 1).
4 – Rozsudok zo 7. októbra 1999, Irish Sugar/Komisia, T‑228/97, Zb. s. II‑2969.
5 – Rozsudok 10. októbra 2001, Corus UK/Komisia, T‑171/99, Zb. s. II‑2967.
6 – Je potrebné ho uplatňovať rovnako ako článok 176 Zmluvy ES, teraz článok 233 ES (pozri bod 51 už citovaného rozsudku Corus UK/Komisia), ktorý od inštitúcie, ktorého akt bol súdom Spoločenstva vyhlásený za neplatný, požaduje, aby uskutočnil nevyhnutné opatrenia na to, aby vyhovel rozsudku.
7 – Body 52 a 53 už citovaného rozsudku Corus UK/Komisia.
8 – Body 14 až 16.
9 – Rozsudok z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C‑136/92, P, Zb. s. I‑1981, body 48 a 49.
10 – Bod 5 už citovaného uznesenia Greencore Group/Komisia.
11 – Rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 1999, Sodima/Komisia, spojené veci T‑190/95 a T‑45/96, Zb. s. II‑3617, bod 32.
12 – Pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júla 1996, Branco/Komisia, T‑271/94, Zb. s. II‑749, bod 48.
13 – Pozri napríklad rozsudok z 25. mája 2000, Ca’ Pasta/Komisia, C‑359/98 P, Zb. s. I‑3977, bod 32.
14 – Rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. októbra 2000, Ripa di Meana/Komisia, spojené veci T‑83/99, T‑84/99 a T‑85/99, Zb. s. II‑3493, bod 33 a tam citovaná judikatúra.
15 – Rozsudok súdu prvého stupňa z 18. septembra 1997, Mutual Aid Administration Services/Komisia, spojené veci T‑121/96 a T‑151/96, Zb. s. II‑1355, bod 48.
16 – Rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. októbra 1997, IPK/Komisia, T‑331/94, Zb. s. II‑1665, body 25 a 26.
17 – Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Darmon k veci Oliveira/Komisia, (rozsudok zo 7. mája 1991, C‑304/89, Zb. s. I‑2283), kde popísal už citovaný rozsudok Nemecko/Komisia ako odmietnutie uznania toho, že prijatie postoja, ktorý sa inštitúcia Spoločenstva podujme opätovne preskúmať, predstavuje rozhodnutie (bod 12 návrhov).
18 – Bod 26 odpovede Greencore.
19 – Pozri, ako príklad z posledného obdobia, rozsudok z 22. októbra 2002, National Farmers’ Union, C‑241/01, Zb. s. I‑9079, bod 34 a tam citovanú judikatúru.