NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
M. POIARES MADURO
prednesené 6. mája 2004 (1)
Vec C‑72/03
Carbonati Apuani Srl
proti
Comune di Carrara
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Commissione tributaria provinciale di Massa Carrara (Taliansko)]
„Voľný pohyb tovarov – Poplatok s rovnakým účinkom ako clo – Poplatok z mramoru vyťaženého na území obce z dôvodu jeho prepravy mimo územia obce – Výhradne vnútroštátny skutkový stav“
1. Stále častejšie je Súdny dvor dožiadaný rozhodovať o aplikácii predpisov o voľnom pohybe tovaru vo výhradne vnútroštátnych prípadoch členských štátov. Jednou z otázok, s ktorými sa Súdny dvor v tejto súvislosti zaoberá, je isto otázka, aká široká je oblasť aplikácie práva Spoločenstva a následne na to, aká široká je príslušnosť Súdneho dvora rozhodovať o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania v otázkach týkajúcich sa takýchto prípadov. Podľa môjho názoru má Súdny dvor predložením tohto návrhu príležitosť znova sa zaoberať uvedenou otázkou.
2. Týmto návrhom položila Commissione tributaria provinciale di Massa Carrara (Taliansko) Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa súladu poplatku vyrubeného pri preprave tovaru mimo územia obce členského štátu, postihujúceho tak tovar vyvážaný do iného členského štátu, ako aj tovar prepravený do inej oblasti uvedeného členského štátu, s právom Spoločenstva(2). Na prvý pohľad je jasná otázka, či treba rozlišovať medzi tovarom spoplatňovaným na základe jeho vývozu z Talianska a tovarom spoplatňovaným na základe jeho prepravy do inej oblasti Talianska.
3. S ohľadom na rozsudky vo veciach Lancry a i. a Simitzi sa zdá, že odpoveď je jednoduchá(3). Pokiaľ sa poplatok vyrubuje na základe prechodu hranice, predstavuje poplatok s rovnakým účinkom ako clo, aj keď ide o vnútroštátnu hranicu. V takomto prípade je irelevantné, či sa poplatok týka pohybu tovaru v rámci Spoločenstva alebo aj v rámci štátu. Samotným prekročením hranice porušuje predpis, ktorý zaviedol poplatok ako taký a v jeho celosti článok 25 ES. Judikatúra Súdneho dvora teda ponúka zreteľne jednoduché a jednoznačné riešenie problému, o ktorý ide v tejto veci.
4. Dané riešenie sa však zdá málo uspokojivým. Súdny dvor v ustálenej judikatúre formuloval zásadu, ktorá je prakticky v rozpore so zásadou platnou v oblasti poplatkov s rovnakým účinkom ako clo. Podľa tejto judikatúry sa predpisy o voľnom pohybe tovaru nepoužijú, pokiaľ sa týkajú len vnútroštátneho obchodu členského štátu. Pokiaľ sú prípustné výnimky z tejto rigoróznej zásady, ide len o zohľadnenie osobitných okolností jednotlivého prípadu a za dodržania zásady o nepoužiteľnosti predpisov o voľnom pohybe tovaru na výhradne vnútroštátne prípady(4). Z tohto dôvodu treba otázku formulovať takto: uplatňuje sa navrhnuté riešenie na poplatky s rovnakým účinkom a ak nejde o tento prípad, nebola by vhodná jednotná formulácia, ktorá môže viesť k rovnakému výsledku.
I – Právny rámec, skutkový stav a prejudiciálna otázka
5. V tejto veci je sporný poplatok historicky podmienený. Počiatky siahajú až k Notificazione Governatoriale zo 14. júla 1846 vydané guvernérom provincie Lunigiana Estense. Po zjednotení talianskeho kráľovstva bol kráľovským dekrétom z 19. septembra 1860 zavedený poplatok za prevoz mramoru po ceste z Carrary. Zákonom č. 749 z 15. júla 1911 bol zmenený na poplatok za prepravu mramoru vyťaženého v obci.
6. Dnes predstavuje komplikovaná úprava základ poplatku. Jediný článok zákona č. 749/1911 v znení zákona č. 449 z 27. decembra 1997 stanovuje:
„Určuje sa poplatok z mramoru vyberaný obcou Carrara za mramor vyťažený na jej území, ktorý je prepravený mimo územia obce. Poplatok uplatní a vyrubí obec na základe osobitného nariadenia vydaného obecnou radou po prerokovaní so sociálnymi partnermi, ak mramor opustí územie obce.
Obecná rada každý rok pri schvaľovaní rozpočtu obce stanoví výšku poplatku pre nasledujúci rok. Ak však obec príjmy z poplatku využíva na financovanie alebo zabezpečenie dlhodobých záväzkov, môže obecná rada stanoviť výšku poplatku na niekoľko rokov vopred.
Obec môže uznesením obecnej rady za podmienok stanovených obecným alebo provinčným zákonom a po odsúhlasení Giunta provinciale amministrativa [provinčnou správnou radou] rozhodnúť, že prípadne na základe zákona č. 50 z 12. februára 1903 časť príjmov z poplatku sa použije na úhradu výdavkov a záväzkov spojených s výstavbou a prevádzkou prístavu Marina di Carrara a časť na príspevok na poistenie zamestnancov v mramorovom priemysle v Cassa nazionale di previdenza per gli operai (Národná poisťovňa starostlivosti o zamestnancov)“.
7. Toto ustanovenie bolo neskôr upresnené zákonom Decreto legge (zákonný dekrét) č. 8 z 26. januára 1999 v znení zákona č. 75 z 25. marca 1999, ktoré stanovuje:
„Jediný článok zákona č. 749… treba vykladať v tom zmysle, že poplatok, ktorý sa ním zavádza, sa uplatňuje na mramor a vedľajšie produkty z mramoru a stanovuje sa s ohľadom na nároky súvisiace s výdavkami obce priamo alebo nepriamo spojenými s činnosťou miestneho mramorového priemyslu“.
8. Ďalej musí byť zohľadnené nariadenie Comune di Carrara (ďalej len „obec Carrara“) schválené 23. marca 1999, podľa ktorého obecná rada stanovuje výšku poplatku každý rok s ohľadom najmä na škody na životnom prostredí spôsobené mramorovým priemyslom. Naopak zmeny uskutočnené v rokoch 2001 a 2004 vydanými nariadeniami a zákonmi sú irelevantné pre právne posúdenie Súdneho dvora, keďže boli vydané až po čase, ktorý je rozhodujúci pre skutkový stav veci(5).
9. Z predloženého rozhodnutia vyplýva, že na základe tohto predpisu je mramor vyťažený a spracovaný na území obce Carrara oslobodený od poplatku, zatiaľ čo mramor vyťažený a spracovaný susednými obcami môže byť zaťažený poplatkom čiastočne prípadne úplne.
10. V danej veci je základom nasledujúci skutkový stav. Spoločnosť Carbonati Apuani Srl pôsobí v oblasti ťažby a spracovania mramorových blokov a ťažby zeminy v obci Carrara. Platobným výmerom zo 7. mája 2001 vyrubila obec Carrara tejto spoločnosti poplatok za vývozy mimo územia obce uskutočnené v apríli 2001. Spoločnosť napadla tento platobný výmer pred súdom, ktorý položil otázku, a uplatňovala, že zákony, na základe ktorých bol poplatok vyrubený, sú v rozpore s právom Spoločenstva.
11. Otázka, ktorú položil súd v tejto veci sa týka súladu uvedenej právnej úpravy s článkami 23, 81, 85 a 86 ES.
II – Úvodné pripomienky
12. Úvodné pripomienky sa členia do troch odsekov. Umožnia nám upresniť rámec, v akom sú zoradené položené otázky.
A – O prípustnosti položenej otázky
13. Vo svojich písomných pripomienkach vyzýva Komisia Súdny dvor, aby rozhodol o prípustnosti položenej otázky. Je otázkou, či návrh spĺňa požiadavky obsiahnuté v judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorej je vnútroštátny súd povinný vymedziť skutkový a právny rámec, z ktorého vyplynuli položené otázky(6).
14. Táto námietka je neopodstatnená. Skutkový stav nevykazuje žiadne osobitné vady a aj keď nebol v uznesení vnútroštátneho súdu popísaný do úplných podrobností, úplný popis vyplýva z písomných pripomienok účastníkov konania doručených v predmetnom spore. Čo sa týka právneho rámca, je zreteľne uvedený v predloženom rozhodnutí(7). Za týchto podmienok je neprípustná požiadavka, že Súdnemu dvoru by museli byť predložené všetky detaily právneho sporu, aby mohol posúdiť prospešnosť výkladu, ktorý sa od neho žiada. Samotná skutočnosť, že Komisia v tejto veci mohla podať účelne pripomienky, stačí ako dôkaz dostatočne odôvodňujúci uznesenie(8). V predmetnom spore má Súdny dvor k dispozícii dostatok podkladov, ktoré umožňujú dať uspokojivú odpoveď na prejudiciálnu otázku.
15. V prejudiciálnom konaní by nebolo v každom prípade rozumné sa nadmieru rozširovať o dôvodoch prípustnosti, okrem prípadov, keď Súdny dvor nemá v potrebnej miere informácie o predmete sporu z dôvodu, že chýbajú dostatočné informácie(9), alebo na základe jednoduchých konštrukcií(10). Takéto pravidlo obozretnosti je podľa môjho názoru primerané podstate a cieľom spolupráce v súdnej oblasti v zmysle článku 234 ES, ktorá spočíva v spolupráci dvoch súdov s ohľadom na rozhodovanie v tej istej veci.
B – O otázke použitia práva na danú vec
16. Súd, ktorý položil otázku, žiada Súdny dvor, aby rozhodol o súlade talianskej právnej úpravy na jednej strane s článkom 23 ES o colnej únii a na druhej strane s článkami 81, 85 a 86 ES, ktoré sa týkajú zásady voľnej hospodárskej súťaže podnikov.
17. Predovšetkým treba pripomenúť, že Súdny dvor nemá právomoc v rámci konania podľa článku 234 ES rozhodovať o súlade vnútroštátnych predpisov s právom Spoločenstva. Podľa ustálenej judikatúry treba otázky položené v uvedenom spore chápať tak, že Súdny dvor bol požiadaný dať všetky usmernenia súdu, ktorý položil otázku, k výkladu práva Spoločenstva, a tým mu umožniť rozhodnúť o otázke súladu v rámci rozhodovania v konaní začatom pred daným súdom(11).
18. Ďalej bude predmet návrhu na začatie prejudiciálneho konania obmedzený len na prvú časť otázky.
19. Keďže tento bod je jednoznačný, nebudem sa musieť ním zaoberať podrobnejšie. Po prvé neprichádza do úvahy použitie článku 86 ES na uvedenú vec, pretože sporné ustanovenie sa netýka ani verejných podnikov, ani výkonu osobitných alebo výlučných práv podnikov.
20. Po druhé, pri poplatku ide o opatrenie štátu, na ktoré sa nevzťahuje ani článok 81 ES, ani 82 ES. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je zásada voľnej hospodárskej súťaže podnikov irelevantná pri rozhodovaní o otázke súladu zákonov alebo nariadení členského štátu s právom Spoločenstva(12). Nie je síce vylúčené, že opatrenie štátu môže byť v rozpore s článkom 81 ES a 82 ES v spojení s článkom 10 ES, pokiaľ môže účinne porušovať pravidlá voľnej hospodárskej súťaže uplatňované pri podnikoch. Podľa Súdneho dvora ide o takýto prípad vtedy, keď členský štát v rozpore s článkom 81 ES stanovuje, uľahčuje alebo zosilňuje účinky nedovolených kartelových dohôd, alebo keď prostredníctvom vlastného predpisu im dodáva štátny charakter prebraním zodpovednosti za rozhodnutia súkromných hospodárskych subjektov prijaté v ekonomickej oblasti(13). Minimálne treba dokázať priamu súvislosť medzi príslušným opatrením a konaním v rozpore s pravidlami voľnej hospodárskej súťaže. Okolnosti predmetného sporu však neobsahujú žiaden dôkaz takejto súvislosti. V každom prípade nepostačuje tvrdenie „účinku na voľnú hospodársku súťaž“, ako uvádza žalobkyňa v predmetnom spore, aby sporný poplatok spadal do pôsobnosti tohto článku.
21. Články 81 ES, 85 ES a 86 ES nie sú v zásade použiteľné na okolnosti v tejto veci a nemožno ich brať do úvahy ako základňu pre posúdenie súladu sporného poplatku s právom Spoločenstva.
C – O ďalšom postupe v týchto návrhoch
22. Zdá sa, že na takto ohraničenú predloženú otázku je ľahké odpovedať. Téma nesúladu tohto druhu poplatku s právom Spoločenstva je klasickou témou judikatúry Súdneho dvora. Je jednoduché použiť zásady výkladu článku 25 ES obsiahnuté v už citovaných rozsudkoch Lancry a i. a Simitzi. Nimi sa následne budem zaoberať ako prvými.
23. Podľa môjho názoru to však nepostačuje. Podľa ustálenej judikatúry sa predpisy o voľnom pohybe nepoužijú na situácie, ktoré prvkami a účinkami neprekračujú hranice členského štátu(14). Ak by Súdny dvor potvrdil výklad uvedený v už citovaných rozsudkoch Lancry a i. a Simitzi, znamenalo by to ohrozenie jednotnosti v oblasti slobôd pohybu. Ustanovenie práva Spoločenstva však nesmie byť nikdy vykladané spôsobom, ktorý by bol v rozpore s právnym poriadkom Spoločenstva, pokiaľ je možný odlišný výklad. Preto by som chcel Súdnemu dvoru navrhnúť následne tento odlišný výklad.
III – Aplikácia judikatúry Súdneho dvora o poplatkoch s rovnakým účinkom na sporný poplatok
A – Opodstatnené použitie judikatúry Lancry a i. a Simitzi
24. Vec Simitzi je známym precedensom pre uvedenú vec. V danej veci ide o poplatok, ktorý sa však týka tovaru dovážaného do oblasti geograficky izolovanej od gréckeho územia, ostrova Dodekanes, ako aj tovaru vyvážaného z tejto oblasti. Na základe záverov, ktoré vyplynuli z rozsudkov Legros a i. a Lancry a i. Súdny dvor sformuloval v týchto sporoch zásadu zhody medzi poplatkom vyberaným pri prechode tovaru cez štátnu hranicu na celom území členského štátu na strane jednej a poplatkom vyberaným z dôvodu prepravy tovaru z jedného regiónu členského štátu do iného regiónu toho istého členského štátu na strane druhej(15). Účinky týchto dvoch typov poplatkov sú rovnaké a oba musia byť zakázané.
25. Na základe tejto zásady možno hneď odpovedať na otázku, ktorú položil vnútroštátny súd, v tomto zmysle, že poplatok, ktorý vyrubila obec za tovar prepravovaný mimo jej územia, je poplatkom s rovnakým účinkom ako vývozné clo, nielen pokiaľ ide o poplatok vyrubený pri tovare prepravovanom z obce do iného členského štátu, ale aj pokiaľ ide o poplatok vyrubený pri tovare prepraveného z obce do inej oblasti toho istého členského štátu(16).
26. Obec Carrara však vzniesla dve námietky voči takémuto posúdeniu. Po prvé, na rozdiel od skutkového stavu, ktorý je základom rozsudku Simitzi, sa sporný poplatok týka len jediného tovaru, a to mramoru z Carrary, a nie vcelku všetkých tovarov vyvážaných mimo územia obce.
27. Táto prvá námietka je nedôvodná. Vo vzťahu k poplatkom s rovnakým účinkom neexistujú žiadne osobitné požiadavky na počet výrobkov, ktorých sa takýto poplatok týka. Táto požiadavka vyplýva z definície pojmu vnútroštátna daň v zmysle článku 90 ES, podľa ktorej sa tento pojem vzťahuje na „všetky kategórie výrobkov“, ktoré podliehajú „všeobecnej vnútroštátnej daňovej úprave“(17). Táto požiadavka je vzhľadom na poplatok s rovnakým účinkom irelevantná. V tejto oblasti sa Zmluva snaží úplne odstrániť všetky tarifné obmedzenia obchodu, aj keď sa týkajú len jediného výrobku(18).
28. Druhá námietka sa zakladá na tvrdení, že územie obce Carrara je menšie ako dotknutý región vo už citovanej veci Simitzi.
29. Aj táto námietka je chybná. V oboch právnych sporoch ide o opatrenie, ktorým príslušný štátny úrad vytvára prekážku obchodu. V skutkovej podstate, ktorá je základom veci už citovanej Simitzi, je takéto opatrenie len niekoľkokrát opakované. Predsa však, s ohľadom na takúto klasifikáciu, zahŕňa samotný výsledok takéhoto opatrenia, t. j. vznik finančného obmedzenia obchodu v rámci spoločného trhu, aj keď ide len o nepatrnú alebo nízku sumu(19). Teda nie je žiaden dôvod rozlišovať medzi poplatkom stanoveným obecnou radou na základe vnútroštátneho zákona pre územie obce a uvedeným poplatkom v predmetnej veci a poplatkom stanoveným obecnými radami hlavných miest regiónu na základe vládneho dekrétu pre oblasť regiónu spadajúceho do ich pôsobnosti a dotknutým poplatkom v už citovanej veci Simitzi.
B – Zamietnutie tvrdení obhajoby
30. Keď vychádzame zo zásady aplikácie už citovanej judikatúry Simitzi na uvedenú vec, treba posúdiť význam tvrdení prednesených obcou Carrara v rámci jej obhajoby. Uviedla tri rôzne tvrdenia.
31. Jednak poukazuje na predpokladané účinky žalovaného poplatku. Obec vychádza z toho, že poplatok nespôsobuje narušenie voľnej hospodárskej súťaže na spoločnom trhu.
32. Na tomto mieste treba poukázať na to, že za poplatok s rovnakým účinkom ako clo sa považuje v zmysle Zmluvy každé jednostranne uložené finančné zaťaženie vzťahujúce sa na zahraničný tovar z dôvodu prekročenia štátnej hranice, aj keď nie je vyrubený v prospech štátu a nemá žiadne diskriminačné alebo zvýhodňujúce účinky(20). Ďalej nie je podstatné pre začlenenie, či poplatok má vplyv na obchod v rámci Spoločenstva, alebo či môže vyvolať obmedzenie hospodárskej súťaže. Z toho rovnako vyplýva, že sú irelevantné tvrdenia obce, že zaťaženie výrobku nebráni hospodárskej súťaži s výrobkami v oblastiach mimo územia obce.
33. Tvrdenia obce sa opierajú na druhej strane o ciele sledované zavedením poplatku. Tieto spočívajú najmä v tom, že sa týkajú možnosti vybudovania a prevádzky dopravnej infraštruktúry a infraštruktúry prístavu, realizácie opatrení na ochranu životného prostredia, podpory kultúrnych aktivít a nakoniec aj opatrení na finančnú podporu zamestnancov. To je aj hlavné tvrdenie, ktoré uvádza talianska vláda vo svojom ústnom vyjadrení. Ona dodáva, že všetky tieto činnosti priamo súvisia s činnosťou mramorového priemyslu.
34. Všeobecnosť a absolútnosť zákazu všetkých ciel v pohybe tovaru medzi členskými štátmi treba chápať tak, že zákaz cla nezávisí od účelu, pre ktorý bol zavedený, ani od účelu požitia takto získaných príjmov(21). Preto nebráni ani sociálny, environmentálny, kultúrny alebo iný účel, v dôsledku ktorého sa zaviedol poplatok, ani okolnosť, že príjem z neho je určený pre mramorový priemysel, jeho klasifikácii ako poplatku s rovnakým účinkom ako clo v zmysle článku 23 ES a 25 ES(22).
35. Súdny dvor pripúšťa len jedinú výnimku zo zákazu poplatkov s rovnakým účinkom ako clo. On poznamenáva, že „nie je vylúčené, že v určitých prípadoch určitá skutočne poskytnutá služba môže byť v závislosti od okolností vyrovnaná poskytnutím primeraného protiplnenia“(23). V tomto prípade však musí byť služba hospodárskemu subjektu skutočne a individuálne poskytnutá a výška poplatku musí byť úmerne primeraná tejto službe(24). Ak sú splnené tieto kumulatívne podmienky, môžeme povedať, že poplatok nepredstavuje samotné ochranné opatrenie príslušného členského štátu.
36. Rozhodovanie o tom, či sú splnené tieto podmienky, je vecou vnútroštátneho súdu. Treba však upozorniť na základné zásady, na ktoré sa prihliada pri výklade a sú potrebné pre rozhodovanie, pokiaľ pre Súdny dvor vyplývajú z predložených podkladov. Ak sa obec odvoláva na výhody vyplývajúce zo zmeny predpisu, súčasne uznáva, že zo zákona č. 75/1999, ktorého obsahom je autentický výklad sporného poplatku zavedeného zákonom, vyplýva, že hospodárske subjekty v tomto sektore nebudú „priamymi príjemcami príjmov z poplatku“(25). Nepriamo slúži poplatok záujmom všetkých hospodárskych subjektov v tomto priemysle. Následne treba skúmať, či sa príjmy z poplatku skutočne využívajú na úhradu výdavkov spojených s mramorovým priemyslom. No aj keby to tak bolo, slúžila by výhoda plynúca údajne z poplatku v každom prípade všeobecnému záujmu väčšiny všetkých vývozcov a nešlo by o službu poskytnutú skutočne a individuálne(26). Tento záver potvrdzuje skutočnosť, že vývozcom sa vyrubuje poplatok výlučne podľa množstva prepraveného mramoru. Teda poplatok prakticky nesúvisí so skutočnými výdavkami na hocijakú individuálne poskytnutú službu(27).
37. Z tohto posúdenia vyplýva, že žiaden z dôkazov prednesených v obhajobe obce Carrara nemožno uznať.
C – Zamietnutie kvalifikácie poplatku ako vnútroštátnej dane
38. Na záver obec Carrara uvádza, že sporný poplatok treba kvalifikovať ako vnútroštátnu daň v zmysle článku 90 ES. Pritom sa opiera predovšetkým o to, že žiaden mramor nezostáva na území obce, prípadne na území obce zostáva len nepatrná časť. Z toho vyplýva, že poplatok treba chápať ako povinný všeobecný vnútroštátny poplatok s povolenou výnimkou pre mramor zostávajúci na území obce. Okrem toho tento povinný poplatok sa vyrubuje na všetky druhy mramoru a na tom istom stupni obchodného reťazca, tak na zostávajúce na talianskom území, ako aj na vyvážané mramory. Teda takáto úprava nepredstavuje žiadnu diskrimináciu a je v súlade s ustanoveniami Zmluvy.
39. Tieto tvrdenia nie sú presvedčivé. Po prvé je medzi účastníkmi konania nesporné, že časť mramoru, ktorá je vyťažená v tejto oblasti a zostáva na území obce, je zanedbateľná. Po druhé obhajovanie tejto skutočnosti nemá vplyv na kvalifikáciu sporného poplatku. Podľa ustálenej judikatúry sa vzťahuje článok 90 ES na tie finančné zaťaženia, ktoré sú súčasťou vnútroštátnej daňovej úpravy a spoplatňujú systematicky všetok vnútroštátny tovar a zahraničný tovar podľa tých istých kritérií(28). V predmetnej veci však ide o to, že na území obce vyťažený a tu zostávajúci mramor je oslobodený od sporného poplatku. Na rozdiel od vyjadrení obce Carrara a talianskej vlády na ústnom pojednávaní je miesto určenia tovaru rozhodujúcim kritériom pri vyrubení poplatku. Pre vyrubenie poplatku nepostačuje, že mramor bol vyťažený v obci. Naopak musí byť buď neopracovaný, alebo ako vedľajší produkt prepravený mimo územia obce. Teda zo znenia sporného predpisu zreteľne vyplýva, že rozhodujúcim kritériom pre vyrubenie poplatku je prekročenie hranice obce. Daňové opatrenie sa následne uplatňuje tak, že sa týka špeciálne prepravy a vývozov. Ide tu o objektívne kritérium, ktoré je jej základom. Skutočnosť, že len nepatrná časť tovaru je určená na vývoz nemá vplyv na podstatu právnej úpravy, ktorá má rozhodujúci význam pre kvalifikáciu.
40. Ak by sa predsa vychádzalo z toho, že chybné miestne užívanie a spotreba by boli kvalifikované ako rozhodujúce v rámci tohto posúdenia, napriek predchádzajúcim výkladom, boli by potom odôvodnené tvrdenia obce, že sporný poplatok na základe týchto skutočností je kvalifikovaný ako vnútroštátna daň?
41. O tom treba silno pochybovať. Súdny dvor síce rozhodol, že v prípade poplatku vyrubeného na jeden tovar dovezený z iného členského štátu absencia rovnakého tovaru alebo rovnakého druhu vnútroštátneho tovaru vedie k zaradeniu tohto poplatku do pôsobnosti článku 90 ES, pokiaľ patrí k všeobecnému daňovému systému(29). Naopak poplatok bude v takomto prípade kvalifikovaný ako poplatok s rovnakým účinkom, ak je evidentné, že skutočne špeciálne zaťažuje dovážaný a vyvážaný tovar(30). V danej veci však po preskúmaní štruktúry sporného poplatku niet žiadnych pochybností v súvislosti s predmetom a účelom, ktorý zákonodarca sledoval jeho zavedením(31). Takýto poplatok je zameraný špeciálne na vývoz tovaru. Teda nemôže byť klasifikovaný ako vnútroštátny poplatok v zmysle článku 90 ES.
42. Za týchto podmienok je irelevantné tvrdenie, že poplatok sa týka rovnako talianskeho tovaru a rovnako vyvážaného tovaru a v tom istom stupni obchodného reťazca. Keď sa vychádza zo skutočnosti, že článok 25 ES je použiteľný na také poplatky, ktoré sú vyrubené na základe prechodu tovaru cez hranicu obce v rámci členského štátu, nemôže sa v žiadnom prípade navzájom porovnávať taliansky tovar a vyvážaný tovar, ale tovar, ktorý zostáva v určitej časti talianskeho územia s tovarom, ktorý je z tejto oblasti vyvezený. Z tohto hľadiska predstavuje poplatok z mramoru prepraveného mimo územia očividne zásah do colného územia Spoločenstva a porušenie článku 25 ES.
43. Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že sporný poplatok ako taký predstavuje poplatok s rovnakým účinkom ako clo, či sa týka vnútroštátneho obchodu, alebo obchodu v rámci Spoločenstva. Vzťahuje sa na neho zásada zákazu stanovený v Zmluve ES pre takéto druhy poplatkov.
IV – Iný prístup
A – Nevýhody „riešenia Lancry“
44. Už predtým prezentované riešenie, spočívajúce na príslušnej judikatúre Súdneho dvora, najmä v už citovanej veci Lancry a i. ponúka výhodu zabezpečenia jednoty colného územia Spoločenstva, a tým zabezpečuje jednotné používanie ustanovení Zmluvy o colnej únii. Bolo by skutočne paradoxné, ako uviedol generálny advokát Tesauro vo svojich návrhoch vo veci Lancry a i., ak by sa v rámci spoločného trhu pripustilo, že „obmedzenia obchodu medzi Portugalskom a Dánskom sú zakázané, zatiaľ čo obmedzenia obchodu medzi Neapolom a Capri zostanú bez povšimnutia“(32). Na druhej strane takéto riešenie má aj značné nevýhody.
45. Po prvé zostane základ tejto judikatúry napadnuteľný. Stačí nahliadnuť do ustanovení Zmluvy, o ktoré sa opiera judikatúra. Účelom článkov 23 ES a 25 ES je zabrániť tarifným obmedzeniam pri výmene tovarov medzi členskými štátmi. Zrejme nie sú tieto ustanovenia určené na použitie na výmenu tovarov medzi obchodnými partnermi na území toho istého členského štátu.
46. Bezpochyby sa zakladá judikatúra Lancry na predpoklade, že tranzitný poplatok vo svojej podstate predstavuje narušenie „jednoty colného územia Spoločenstva“(33). To môže byť teoreticky správne, ale v praxi to má neudržateľné následky. V článku 23 ES sa odráža len vôľa zakladajúcich štátov Spoločenstva obmedziť členské štáty pri uplatňovaní ich právomoci v colných záležitostiach. Nebola však zohľadnená právomoc členských štátov regulovať vzťahy spadajúce výlučne do oblasti ich zvrchovaného územia. Súdny dvor zo zásady voľného pohybu, ktorá reguluje nadnárodné vzťahy, vyvodil zásadu regulácie cezhraničných vzťahov, pričom regionálne hranice porovnáva so štátnymi hranicami(34). Systém colnej únie je ale predovšetkým voľný pohyb medzi členskými štátmi, a nie cezhraničný režim. Tým, že Súdny dvor spája obidva systémy, uplatňuje zásadu voľného pohybu aj pri poplatkoch vyrubených v prípadoch, ktoré nesúvisia s touto zásadou.
47. Po druhé sa Súdny dvor vystavuje už citovaným rozsudkom Lancry a i. a nadväzujúcou judikatúrou odporovacej námietke. V skutočnosti by sa dalo očakávať, že „riešenie Lancry“ sa bude extenzívne uplatňovať na všetky oblasti voľného pohybu, ktorých sa týkajú predpisy o voľnom pohybe(35). Zdalo by sa, že nič neodporuje uplatňovaniu úvah, z ktorých vychádza táto vec, na iné prípady obmedzovania obchodu. Namiesto obmedzovania jednoty colného územia Spoločenstva by postačovalo uplatňovať obmedzovanie vnútorného trhu(36) alebo ekonomickej jednoty(37) vybudovanej na hospodárskej a menovej únii. Za týmito pojmami by sa mohli teoreticky skrývať tie isté praktické účinky. Súdny dvor však nedospel k adekvátnemu riešeniu. Vo všetkých týchto oblastiach sa rozhodol prikloniť sa ku klasickej zásade nepoužiteľnosti predpisov o voľnom pohybe na výhradne vnútroštátne prípady.
48. Preto existuje rozpor medzi stanoviskom Súdneho dvora k poplatkom s rovnakým účinkom a jeho všeobecným stanoviskom v iných oblastiach, ktorý nemá opodstatnenie(38). Novšia judikatúra nepochybne prispieva k zmenšeniu rozdielu medzi colnou úniou a inými systémami voľného pohybu. Súdny dvor sa nedávno pokúsil rozšíriť svoju právomoc s ohľadom na použitie práva Spoločenstva na vnútroštátne prípady, ktoré môžu súvisieť s prípadmi, ktoré patria do pôsobnosti práva Spoločenstva(39). Pri tejto príležitosti sa však Súdny dvor nezaoberal zásadou nepoužitia práva Spoločenstva na výhradne vnútroštátne prípady. Rozhodnutie Súdneho dvora neodchýliť sa od tradičnej zásady podľa môjho názoru vyplýva z oprávnenej výhrady voči svojvoľnému rozširovaniu oblasti použitia práva Spoločenstva.
49. Na záver posledný argument pre upustenie od „riešenia Lancry“ tkvie v tom, že existuje dobrý dôvod pre vrátenie sa k judikatúre prevládajúcej v tejto oblasti opatrení s rovnakým účinkom. Po prvé táto judikatúra znením a účelom ustanovení o voľnom pohybe nie je určená na použitie na výhradne vnútroštátne prípady. Po druhé korešponduje podľa môjho názoru so všeobecnou vôľou Súdneho dvora nevykladať predpisy o voľnom pohybe tovaru vo svetle zásady o slobodnom výkone podnikateľskej činnosti. Jeden z podstatných oprávnených dôvodov na obmedzenie oblasti pôsobnosti predpisov o voľnom pohybe na nadnárodné záležitosti tkvie v tom, že tieto predpisy sa majú uplatňovať výlučne v zornom uhle liberalizácie obchodu(40).
50. Podľa môjho názoru všetky tieto dôvody smerujú dnes k novej úvahe, bez toho, aby sme si kládli otázku oprávnenosti úvah, ktoré viedli k rozsudku Lancry a i.
B – Možné riešenia
51. V dôsledku klasickej úvahy sa sporný poplatok javí ako komplexný systém, ktorý možno rozdeliť na rôzne časti: časti, ktoré sa opierajú o oblasť pôsobnosti predpisov Spoločenstva o voľnom pohybe a iné časti. Na základe toho nesmie byť dotknutý predpis posudzovaný ako celok, ale musí byť vždy diferencovaný podľa toho, aké má účinky na obchod v rámci Spoločenstva(41).
52. Pokiaľ ide o tovar vyvážaný z talianskeho štátneho územia, podlieha sporný poplatok zákazu uvedenému v článku 25 ES. Na túto časť vnútroštátnej úpravy teda treba aplikovať úvahy rozvíjané v bodoch 24 až 43 uvedeného záverečného návrhu. Pokiaľ však ide o tovar, ktorý zostáva v Taliansku, vzťahuje sa na neho systém colnej únie Spoločenstva.
53. V tejto súvislosti má Súdny dvor na výber tri riešenia.
54. Prvé riešenie by spočívalo v uplatnení nepoužiteľnosti práva Spoločenstva na poplatky, ktoré sú vyrubené členským štátom v rámci vnútroštátneho obchodu realizovaného na jeho štátnom území. V tejto veci by Súdny dvor uplatnil riešenie, ktoré odporúčal generálny advokát Tesauro vo svojich návrhoch v už citovanej veci Lancry a i.
55. Toto riešenie sa mi zdá problematické, pretože nezohľadňuje oprávnené požiadavky, ktoré viedli k „riešeniu Lancry“. Tieto požiadavky sa týkajú predovšetkým praktických problémov s určovaním krajiny pôvodu a krajiny určenia tovaru, ktorý je daný do obehu v Spoločenstve(42). Ďalej sa týka problémov spojených s takzvanou „vnútroštátnou diskrimináciou“(43). Týmto označením sa myslia najmä také prípady, v ktorých príslušníci jedného členského štátu nemôžu uplatňovať slobodu pohybu zaručenú Zmluvou, a tým sú v nevýhodnejšom postavení voči štátnym príslušníkom, ktorí uplatňujú práva odvodené z voľného pohybu. Ako je známe, Súdny dvor uplatnil pravidlo nerešpektovania týchto prípadov, pričom sa opieral o to, že výhradne vnútroštátne prípady sú vyňaté z oblasti pôsobnosti práva Spoločenstva(44). Na základe toho je výlučne vecou vnútroštátnych súdov rozhodovať v takejto situácii(45). Takéto vysvetlenie nepríslušnosti môže spôsobiť, že vnútroštátne súdy zostanú bezradné pri prípadoch diskriminácie, ktorá má pôvod v aplikácii práva Spoločenstva(46). Je ťažko pochopiteľné, prečo ignoruje právo Spoločenstva prípad, ku ktorému samo prispelo. V prípadoch tohto druhu spôsobilo právo Spoločenstva problém, ktorý by neexistoval, ak by toto neovplyvňovalo vnútroštátne právo a nebol by isto trpený a nebolo by vnútroštátne právo voči nemu bezmocné.
56. Aby sa zabránilo týmto problémom, prichádzalo by do úvahy druhé riešenie: riešenie spracované Súdnym dvorom v rozsudku Guimont(47) a aplikované na časť vnútroštátneho poplatku. Odporúčal v ňom vnútroštátnemu súdu aplikovať riešenie vyplývajúce zo zákazu poplatkov s rovnakým účinkom na tie prípady, v ktorých vnútroštátne právo príslušného štátu stanovuje, že vnútroštátnemu hospodárskemu subjektu patria tie isté práva, aké má vývozca v rovnakej situácii na základe práva Spoločenstva. Aj keď by sa obe časti právnej úpravy v súvislosti s použitím práva Spoločenstva navzájom líšili, postupovalo by sa nepriamo alebo priamo podľa tých istých zásad, a to podľa zásad o voľnom pohybe tovaru.
57. Aj keď sa mi zdá toto riešenie lepšie ako predchádzajúce, nevidí sa mi celkom uspokojivé. Na jednej strane skrýva v sebe nebezpečenstvo, že v prospech rozšírenia právomoci Súdneho dvora rozhodovať o prejudiciálnych otázkach bude ťažké zabrániť expanzii v oblasti použitia práva Spoločenstva. Formulácie v rozsudku Guimont sú chápané veľmi široko. Podľa nich prakticky neexistuje situácia, ktorá by nepodliehala právomoci Súdneho dvora a minimálne nepriamemu vplyvu práva Spoločenstva. Postačuje, že daný skutkový stav môže súvisieť s otázkou výkladu práva Spoločenstva, ktoré nie je zjavne irelevantné. Len sa zdá, že tento vzťah je príliš komplikovaný, predovšetkým je zásadne vecou samotného vnútroštátneho súdu posúdiť závažnosť a nevyhnutnosť rozhodnutia o prejudiciálnej otázke(48). Na druhej strane je účinnosť takéhoto riešenia spojená s predpokladom, že vnútroštátne právo priznáva svojim občanom v rámci výhradne vnútroštátnych prípadov tie isté práva, aké zaručuje právo Spoločenstva(49). Teda odstránenie prípadnej vnútroštátnej diskriminácie závisí od možností vnútroštátnej úpravy a od toho, či sú k dispozícii adekvátne právne nástroje. Takýto postup však v určitých prípadoch naráža na hranice týkajúce sa podstaty jednotlivých právnych systémov(50).
58. Z tohto dôvodu uprednostňujem na záver tretie riešenie, ktoré ponúka dve výhody: Na jednej strane je dodržaná zásada nepoužiteľnosti predpisov o voľnom pohybe na čisto vnútroštátne prípady a na druhej strane sú zohľadnené praktické riziká spojené s touto zásadou. Pri tomto riešení sa rozlišuje medzi vnútroštátnou právnou úpravou a vnútroštátnymi prípadmi, ktoré z nej vyplývajú. Ak prvá čiastočne podlieha ustanoveniam Spoločenstva o colnej únii, tak druhé bezpečne nepodliehajú. Z toho však nevyplýva, že sú úplne vyňaté z oblasti pôsobnosti práva Spoločenstva. Oni ako „osobitné“ situácie sú dotknuté účinkami ustanovení Zmluvy na právnu úpravu, ktorou sú regulované a podľa môjho názoru podliehajú naďalej všeobecným zásadám práva Spoločenstva.
C – Navrhované riešenie
59. Navrhujem rozlišovať otázku použiteľnosti práva Spoločenstva na vnútroštátne situácie, ako je to v uvedenej veci, od otázky použitia nástrojov práva Spoločenstva na dané prípady, lebo tieto dve otázky riešia rozdielnu problematiku.
1. Použiteľnosť práva Spoločenstva na situáciu, o ktorú ide aj v predmetnom spore
60. Na tomto mieste treba upozorniť na zásadu, podľa ktorej každý členský štát pri dodržaní svojich povinností vyplývajúcich zo Zmluvy ES je oprávnený pre každý výrobok zaviesť najvhodnejší daňový poriadok(51). Neprichádza do úvahy spochybňovať priznanú, výlučnú právomoc členských štátov v oblasti vnútroštátnych poplatkov. Súčasne to však neznamená, že vnútroštátna situácia, ktorá vyplýva z použitia ustanovení Zmluvy na daňovú právnu úpravu, je úplne vyňatá z práva Spoločenstva.
61. My sa tu stretávame s obmedzenou vnútroštátnou právnou úpravou, čo sa týka rozsahu, použitím ustanovení o voľnom pohybe, ktorá však naďalej vytvára veľké množstvo sporných situácií s ohľadom na právo Spoločenstva. Na jednej strane musí vnútroštátna právna úprava ustúpiť systému voľného pohybu Spoločenstva, pokiaľ sa týka obchodu Spoločenstva. Na druhej strane platí aj naďalej, ak ide o čisto vnútroštátne prípady. V súlade s miestom pôvodu a miestom určenia budú tovary obsiahnuté v úprave podliehať rozdielnym systémom právnej úpravy. To môže viesť k diskriminácii vo vzťahu k zjavne podobným veciam, pri ktorých budú podľa voľby aplikované ustanovenia práva Spoločenstva alebo vnútroštátne predpisy(52). Teda v danej veci by sa aplikovali podľa miesta určenia tovaru dva rôzne právne systémy, aj keď ide o ten istý prípad prepravy tovaru mimo územia obce členského štátu.
62. V tomto prípade bude vyvolaná diskriminácia buď samotnou vnútroštátnou úpravou alebo samotným právom Spoločenstva. Správnejšia je pri tovare čiastočná aplikácia práva Spoločenstva na dotknutú vnútroštátnu právnu úpravu. Najmä ak chcela, alebo ustanovila, že v daných prípadoch je nutné použiť právo Spoločenstva. Dokonca aj keď táto vec podlieha čo do základu vnútroštátnemu právu, tak predstavuje z pohľadu práva Spoločenstva aj „osobitný“ prípad. Pre jeho úmyselné alebo neúmyselné účinky sa stane právo Spoločenstva jedným z konštitutívnych prvkov dotknutej veci.
63. Možno sa zdá, že takýto vzťah nestačí na to, aby prišlo k materiálnej nadväznosti na právo Spoločenstva a následne sa aplikovalo právo Spoločenstva. Všeobecne naozaj platí zásada, že pre použitie práva Spoločenstva nestačí, že skutkový stav má svoj pôvod v aplikácii práva Spoločenstva. Okrem toho treba preukázať, že nespôsobí narušenie osobitných cieľov Zmluvy ES. To je klasický prípad, keď skúmaný skutkový stav spôsobuje prekážku obchodu v rámci Spoločenstva(53). V tomto prípade je dovolené zaradiť tento skutkový stav pod ustanovenia o základných slobodách a pod cieľ ochrany spoločného trhu. Tu však boli ciele Zmluvy rozšírené. Podľa môjho názoru aj dnes patrí k základným cieľom Spoločenstva zabraňovať vzniku akejkoľvek formy diskriminácie vyplývajúcej z použitia ustanovení Spoločenstva(54). Z toho vyplýva, že pri aplikácii právnych noriem Spoločenstva treba v čo najširšej miere zabrániť porušeniu zákazu diskriminácie.
64. Tak vznik, ako aj účinky skutkového stavu, o ktorom pojednáva predmetná vec, dokazujú vzťah k právu Spoločenstva. Z tohto dôvodu ho nemožno vyňať z práva Spoločenstva.
2. Nástroje práva Spoločenstva, ktoré možno použiť v danej situácii
65. Všeobecné zásady práva Spoločenstva sú nástroje, ktoré prirodzene slúžia pre takéto relatívne rozšírenie oblasti pôsobnosti práva Spoločenstva. Tieto zásady sú vo svojej podstate základnými pravidlami právneho poriadku Spoločenstva. Vytvárajú objektívny rámec všetkých predpisov a skutkových stavov, ktoré možno zahrnúť do práva Spoločenstva(55). Okrem toho slúžia na jednej strane ako kritériá na posúdenie platnosti právnych aktov Spoločenstva a na druhej strane ako kritériá výkladu právnych aktov a skutkových stavov podriadených normám Spoločenstva. Tento posledný bod musí byť častejšie zohľadnený v posúdení Súdneho dvora v používaných vyjadreniach, podľa ktorých oprávnenie štátu s ohľadom na vnútroštátne opatrenia, ktoré môžu spôsobiť porušenie základných slobôd garantovaných Zmluvou, treba vykladať „vo svetle všeobecných právnych zásad a najmä základných práv“(56). Podľa môjho názoru je v každom prípade možné rozšíriť túto zásadu a uplatniť ju pri posudzovaní „osobitného“ skutkového stavu, ako je uvedené vyššie, pokiaľ je dokázané, že tento skutkový stav patrí do pôsobnosti práva Spoločenstva.
66. Takéto posúdenie prislúcha príslušným vnútroštátnym úradom. Oni evidentne pri posúdení v širokom rozsahu disponujú prostriedkami na použitie a aplikáciu, ktoré im dáva k dispozícii právo Spoločenstva. Spočíva v tom, že musia zohľadniť mnohé konkrétne a vzájomne si odporujúce záujmy vo výhradne vnútroštátnom kontexte. Je jasné, že vnútroštátny súd zaoberajúci sa prípadom môže najlepšie rozhodnúť o tom, či v predmetnej veci ide o diskrimináciu. V tomto prípade, tak ako v predloženej veci, by musel napríklad skúmať, či je opodstatnené rozdielne zaobchádzanie s tovarom zostávajúcim na štátnom území a tovarom určeným na vývoz. Môže však nastať situácia, že vnútroštátne právo neposkytuje žiadne možnosti ako identifikovať a ako odstrániť diskriminácie tohto druhu(57). V tomto prípade je podľa môjho názoru úplne opodstatnené, že právo Spoločenstva dáva k dispozícii normatívne možnosti.
67. K zásadám použiteľným v takomto prípade patrí najmä zákaz diskriminácie, ktorý Súdny dvor považuje za základnú zásadu práva Spoločenstva(58). Podľa klasickej úvahy je táto zásada jednoducho „funkčným predĺžením“ predpisov o voľnom pohybe(59). Skutočne, keď sudca Spoločenstva použije túto zásadu, siahne po všeobecnom predpise na ochranu slobôd uvedených v Zmluve. Podľa klasickej doktríny Súdneho dvora bola považovaná táto zásada za nástroj na realizáciu ekonomických slobôd garantovaných Zmluvou(60).
68. Súčasne sa zdá vyhovujúce priznať tejto zásade nezávislé postavenie a samostatný dosah. Možno vychádzať z toho, že užívanie ekonomických slobôd nie je nutné ďalej podmieniť použitím zákazu diskriminácie. Logicky znie záver rozsudku Martínez Sala v spojení s rozsudkom Baumbast a R(61). Vo veci Martínez Sala Súdny dvor dôkladne oddelil použitie zákazu diskriminácie od každej úvahy v súvislosti s výkonom hospodárskej činnosti. Z veci Baumbast a R vyplýva, že práva vyplývajúce z európskeho občianstva priamo prechádzajú do osobného vlastníctva príslušníka členského štátu. K týmto právam patrí ale aj právo nemusieť znášať akúkoľvek neoprávnenú diskrimináciu(62).
69. Nejde pritom o rozšírenie práva Spoločenstva na všetky vnútroštátne prípady možnej diskriminácie. Práve v menšej miere ako ustanovenia Zmluvy o voľnom pohybe alebo ustanovenia o občianstve Únie(63) spôsobuje zákaz diskriminácie rozšírenie podstatnej oblasti pôsobnosti práva Spoločenstva na výhradne vnútroštátne prípady, ktoré nesúvisia s právom Spoločenstva(64). Zastávam teda názor, že na základe miesta pôvodu alebo miesta určenia tovaru nesmie u štátneho príslušníka v rámci „osobitného“ skutkového stavu, ktorého základ je v práve Spoločenstva, dôjsť k diskriminácii tohto štátneho príslušníka, okrem prípadu, keď je opodstatnená. Štátnemu príslušníkovi musí byť umožnené požadovať ochranu, ktorá nespočíva v použití ustanovení o voľnom pohybe, ale v zohľadnení zákazu diskriminácie.
3. Závery skúmania
70. Ak zhrnieme všetky tieto úvahy, potom z nich vyplynie, že:
1) Poplatok, ako v danej veci sporný poplatok, je poplatkom s rovnakým účinkom ako clo, pokiaľ ide o tovar vyvážaný z územia členského štátu.
2) Prípady, ktoré môžu vyplynúť z aplikácie článku 25 ES na takýto poplatok, v súvislosti s tovarom, ktorý zostáva na území štátu, musia byť posudzované z hľadiska všeobecných zásad práva Spoločenstva a najmä z hľadiska zákazu diskriminácie.
71. Či už sa bude, prípadne nebude Súdny dvor riadiť mojimi návrhmi, chcel by som mu v každom prípade naznačiť, že treba vypracovať jednotné riešenie pre poplatky s rovnakým účinkom a iné oblasti voľného pohybu. Ak by sa riadil mojimi návrhmi, prinieslo by mu to okrem iného dvojnásobný úžitok. Po prvé mohol by zachovať zásadu, že ustanovenia o voľnom pohybe sa nepoužijú na tie prípady, ak neexistuje žiadna súvislosť s týmito prípadmi, na ktoré sú zamerané. Po druhé by sa Súdny dvor ocitol v situácii, že pri dodržaní hraníc právomocí prenesených na neho rozsudkom Guimont bude mať k dispozícii od vnútroštátneho súdu účinné nástroje regulácie sporných skutkových stavov, ktoré majú pôvod v použití práva Spoločenstva.
V – O časovom účinku rozsudku o prejudiciálnej otázke
72. Obec Carrara žiada Súdny dvor o časové ohraničenie účinkov tohto rozsudku v prípade, ak dôjde k záveru, že poplatok, ktorý je predmetom prejednávaného sporu, je nezlučiteľný s právom Spoločenstva. Dovoláva sa na jednej strane neistoty spojenej s platným právnym rámcom na predmetný poplatok a na druhej strane na finančné následky, ktoré by mal časovo neobmedzený účinok rozsudku pre obec.
73. Zásadne predpis vykladaný Súdnym dvorom v zmysle článku 234 ES môžu a musia vnútroštátne súdy použiť aj na právne vzťahy vzniknuté a založené pred vyhlásením rozsudku vydaného na základe žiadosti o výklad(65). Len výnimočne môže Súdny dvor z naliehavých dôvodov zohľadniť zásadu právnej istoty a obmedziť možnosti dotknutých osôb odvolávať sa na jeho výklad ustanovenia, aby sa nespochybnili právne vzťahy založené v dobrej viere(66).
74. V danej veci sa skúmaním ukázalo, že neexistuje objektívne žiadna pochybnosť o pôsobnosti článku 25 ES. Neboli predložené žiadne vážne dôvody, ktoré by mohli zdôvodniť pochybnosti o nezlučiteľnosti takéhoto poplatku s právom Spoločenstva. Z toho však treba vyňať prípady, v ktorých bol vyrubený poplatok pred vyhlásením už citovaného rozsudku Legros a i. Až do vyhlásenia tohto rozsudku sa mohla obec domnievať, že poplatok je v súlade s právom Spoločenstva, minimálne pokiaľ ide o výlučne vnútroštátny obchod. Naopak úvahy obsiahnuté v tomto rozsudku by museli vyvolať vážne pochybnosti o platnosti sporného poplatku. Tak postupoval ostatne Súdny dvor v už citovanom rozsudku Simitzi.
75. Keďže ide pri spornom poplatku o poplatok rovnakého druhu ako v rozsudku Simitzi, bolo by vhodné použiť to isté riešenie. Súdny dvor by mal v tomto prípade rozhodnúť, že na ustanovenia Zmluvy ES týkajúce sa poplatkov s účinkom rovnakým ako clo sa nemôže odvolávať žiaden subjekt v súvislosti so žiadosťou o vrátenie čiastok zaplatených pred 16. júlom 1992, s výnimkou žalobcov, ktorí pred týmto dňom podali žalobu na súd alebo obdobnú sťažnosť.
76. Na záver chcem upozorniť na to, že Súdny dvor by sa mal riadiť mojou úvahou a z tohto hľadiska by nemal dospieť k inému výsledku. Po prvé je vhodné zobrať do úvahy, že rozsudok Legros a i. vytvoril v tejto oblasti nový právny stav, ktorý dotknutí účastníci konania musia považovať za trvalý a jednoznačný. Po druhé navrhovaným rozhodnutím nedospejeme k inému výsledku, než vyplýva z rozsudku Simitzi, aj keď uvedené úvahy ukazujú novú cestu.
VI – Návrh
77. V zmysle vyššie uvedeného navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálnu otázku odpovedal takto:
1) Poplatok vyrubený členským štátom na tovar prepravovaný mimo územia obce je poplatkom s rovnakým účinkom ako clo vo vzťahu k tovaru vyvážanému do iného členského štátu.
2) Prípady, ktoré môžu vyplynúť z aplikácie ustanovení Zmluvy ES o poplatkoch s rovnakým účinkom ako clo na sporný poplatok vyrubený na tovar prepravený do inej časti územia štátu, musia byť posudzované z hľadiska všeobecných zásad práva Spoločenstva a najmä z hľadiska zásady zákazu diskriminácie.
3) Na ustanovenia Zmluvy ES týkajúce sa poplatkov s účinkom rovnakým ako clo sa nemôže odvolávať žiaden subjekt v súvislosti so žiadosťou o vrátenie čiastok zaplatených pred 16. júlom 1992, s výnimkou žalobcov, ktorí pred týmto dňom podali žalobu na súd alebo obdobnú sťažnosť.
1 – Jazyk prednesu: portugalčina.
2 – Treba poukázať na to, že Súdny dvor sa v rámci iných návrhov na prejudiciálne konanie zaoberal v tomto čase trikrát tou istou otázkou týkajúcou sa použitia tohto poplatku a tieto prípady sú navzájom spojené uznesením (GE.M.E.G. a i., C‑426/03 až C‑429/03).
3 – Rozsudky z 9. augusta 1994, Lancry a i., C‑363/93, C‑407/93, C‑408/93, C‑410/93 a C‑411/93, Zb. s. I‑3957, a zo 14. septembra 1995, Simitzi, C‑485/93 a C‑486/93, Zb. s. I‑2655. Táto judikatúra vychádza z rozsudku zo 16. júla 1992, Legros a i., C‑163/90, Zb. s. I‑4625.
4 – Pozri najmä rozsudky Súdneho dvora zo 7. mája 1997, Pistre a i., C‑321/94, C‑322/94, C‑323/94 a C‑324/94, Zb. s. I‑2343, a z 5. decembra 2000, Guimont, C‑448/98, Zb. s. I‑10663.
5 – Vyjadrenia na ústnom pojednávaní nie sú rozhodne ovplyvnené zmenami tohto predpisu v predmetnej veci.
6 – Rozsudok z 26. januára 1993, Telemarsicabruzzo a i., C‑320/90 až C‑322/90, Zb. s. I‑393, body 6 a 7.
7 – V tomto zmysle sa líši tento prípad od prípadu, v ktorom Súdny dvor uznesením z 13. marca 1996 vyhlásil, že príslušné prejudiciálne otázky sú zjavne neprípustné na rozhodovanie pred Súdnym dvorom (Banco de Fomento e Exterior, C‑326/95, Zb. 1996, s. I‑1385).
8 – Pozri najmä rozsudok z 12. septembra 2000, Pavlov a i., C‑180/98 až C‑184/98, Zb. s. I‑6451, body 52 a 53.
9 – Pozri najmä rozsudok z 12. júla 1979, Union laitière normande, 244/78, Zb. s. 2663, a z 26. januára 1993, Telemarsicabruzzo a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 6.
10 – Pozri najmä rozsudky z 11. marca 1980, Foglia/Novello, 104/79, Zb. s. 745, a zo 16. decembra 1981, Foglia/Novello, 244/80, Zb. s. 3045.
11 – Pozri najmä rozsudok z 30. apríla 1998, Sodiprem a i., C‑37/96 a C‑38/96, Zb. s. I‑2039, bod 22.
12 – Rozsudok zo 7. februára 1984, Duphar, 238/82, Zb. 1984, s. 523, bod 30.
13 – Rozsudky z 21. septembra 1988, Van Eycke/ASPA, 267/86, Zb. s. 4769, bod 16, a naposledy z 9. septembra 2003, Consorzio Industrie Fiammiferi, C‑198/01, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 45 a 46).
14 – Pozri najmä rozsudky z 15. decembra 1982, Oosthoek’s Uitgeversmaatschappij, 286/81, Zb. s. 4575, bod 9; z 18. februára 1986, Mathot, 98/86, Zb. s. 809, body 7 až 9; z 28. januára 1992, Steen, C‑332/90, Zb. s. I‑341, bod 9, ako aj z 9. septembra 1999, RI.SAN., C‑108/98, Zb. s. I‑5219, bod 23.
15 – Rozsudok Simitzi, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, body 21 a 25. Súdny dvor sa odvoláva v tomto zmysle na rozsudky Legros, a i. a Lancry a i., už citované v poznámke pod čiarou 3.
16 – Pozri analogicky rozsudok zo 14. septembra 1995, Simitzi, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 22.
17 – Pozri najmä rozsudok z 9. novembra 1983, Komisia/Dánsko, C‑158/82, Zb. s. 3573, bod 24, ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mancini k tejto veci.
18 – Pozri najmä rozsudok z 21. septembra 2000, Michaïlidis, C‑441/98 a C‑442/98, Zb. s. I‑7145. Predmetom sporu v tejto veci bol poplatok týkajúci sa vývozu tabakových výrobkov.
19 – Rozsudok z 1. júla 1969, Komisia/Taliansko, 24/68, Zb. s. 193, body 9 a 14.
20 – Pozri najmä rozsudok z 1. júla 1969, Social Fonds voor de Diamantarbeiders, 2/69 a 3/69, Zb. s. 211, bod 18.
21 – Rozsudok Komisia/Taliansko, už citovaný v poznámke pod čiarou 19, bod 7.
22 – Pozri najmä rozsudky z 10. decembra 1968, Komisia/Taliansko, 7/68, Zb. s. 617; zo 14. decembra 1972, Marimex, 29/72, Zb. s. 1309, bod 7, ako aj rozsudok Michaïlidis, už citovaný v poznámke pod čiarou 18, bod 17.
23 – Rozsudok Komisia/Taliansko, už citovaný v poznámke pod čiarou 19, bod 11.
24 – Pozri najmä rozsudky z 26. februára 1975, Cadsky, 63/74, Zb. s. 281, bod 8, a zo 17. mája 1983, Komisia/Belgicko, 132/82, Zb. s. 1649, bod 8.
25 – Tvrdenia žalovanej strany, s. 12. Podľa zákona č. 75/1999 z 25. marca 1999, ktorý vykladá zákon č. 749/1911, je poplatok z mramoru ustanovený s ohľadom na „nevyhnutné výdavky obce súvisiace priamo alebo nepriamo s činnosťou mramorového priemyslu“.
26 – Pozri analogicky rozsudok Cadsky, už citovaný v poznámke pod čiarou 24, bod 8.
27 – Pozri analogicky rozsudok z 27. februára 2003, Komisia/Nemecko, C‑389/00, Zb. s. I‑2001, body 35 a 36.
28 – Pozri najmä rozsudky Marimex, už citovaný v poznámke pod čiarou 22, bod 7, a z 22. marca 1977, Steineke & Weinlig, 78/76, Zb. s. 595, bod 28.
29 – Pozri najmä rozsudok z 3. februára 1981, Francúzsko/Komisia, 90/79, Zb. s. 283, bod 14.
30 – Pozri najmä rozsudky z 9. novembra 1983, Komisia/Dánsko, 158/82, Zb. s. 3573, a z 22. apríla 1999, CRT France International, C-109/98, Zb. s. I-2237.
31 – Vo svojich návrhoch vo veci uvedenej v rozsudku CRT France International, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, generálny advokát Cosmas poukazoval na to, že Súdny dvor nezobral do úvahy pri skúmaní vhodnej klasifikácie v obdobných prípadoch históriu vzniku a cieľ sporného poplatku (bod 25).
32 – Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tesauro vo veci uvedenej v rozsudku Lancy a i., už citované v poznámke pod čiarou 3, bod 28.
33 – Táto starostlivosť je významným základom tvrdenia Súdneho dvora v predmetnej veci. Treba poukázať na to, že pojem „colné územie Spoločenstva“ slúži Súdnemu dvoru všeobecne k priestorovému označeniu oblasti použiteľnosti ustanovení Zmluvy ES o colnej únii a nepopisuje oblasť právomoci, ktorá by prináležala ako-taká Spoločenstvu.
34 – Z tohto hľadiska sa musí Súdny dvor opierať o hraničný pojem, ktorý nezodpovedá všeobecne uznávanej definícii v oblasti medzinárodného práva. Basdevant, J. (ed.): Dictionnaire de la terminologie du droit international public definuje pojem hranica takto: „Ohraničenie zvrchovaného územia štátu. Ohraničenie určuje začiatok a koniec zvrchovaného územia dvoch susedných štátov“ (definícia sa opakovane nachádza aj v Salmon J. (ed.): Dictionnaire de droit international public, Bruylant, Brusel, 2001, s. 520). Podobná definícia sa nachádza v Bernhardt, R. (ed.): Encyclopedia of Public International Law pod heslom „Boundaries“.
35 – To bolo v skutočnosti aj stanovisko časti literatúry : najmä Keppenne, J.-P., van Ypersele, P.: „Vers une application du droit communautaire à des obstacles à la libre circulation des marchandises à l’intérieur d’un État membre“, Journal des tribunaux de droit européen, 1994, s. 179, ako aj Rigaux, A. a Simon, D.: komentár k rozsudku Lancry a i., Europe, 1994, č. 361.
36 – V tomto zmysle d’Oliveira, H.U.J.: „Is reverse discrimination still possible under the Single European Act?“, Forty years on: the evolution of private international law in Europe, Kluwer, Deventer, 1990, s. 71 až 86.
37 – V tomto zmysle mohol generálny advokát Geelhoed zastávať názor, že jednotný kapitálový trh vybudovaný v rámci hospodárskej a menovej únie vedie k tomu, že už nie je možné hovoriť pri voľnom pohybe kapitálu o čisto vnútornej záležitosti. Podľa jeho názoru je tento jednotný kapitálový trh porovnateľný s už dlhšie existujúcou jednotou colného územia Spoločenstva (návrhy, ktoré sú k rozsudku z 5. marca 2002, Reisch a i., C‑515/99 a C‑527/99 až C‑540/99, Zb. s. I‑2157, body 104 a 105).
38 – Táto námietka je ostatne uvedená aj v literatúre, najmä v Oliver, P.:Free Movement of Goods in the European Community, Sweet & Maxwell, č. 6.103 až 6.106, 2003.
39 – Toto rozšírenie právomoci sa objavilo v novšej judikatúre Súdneho dvora v dvoch rozdielnych formách: buď zakladá a zachováva rozdielnu úpravu, ktorá obmedzuje obchod v rámci Spoločenstva vnútroštátnym diskriminujúcim predpisom alebo predpisom obmedzujúcim prístup členského štátu na trh (rozsudky Pistre a i., už citované v poznámke pod čiarou 4, a z 13. januára 2000, TK-Heimdienst, C‑254/98, Zb. s. I‑151), alebo Súdny dvor môže dať vnútroštátnemu súdu s ohľadom na okolnosti jednotlivého prípadu potrebnú odpoveď, a tým uskutočniť posúdenie vnútroštátneho predpisu v rámci konania, ktoré je na ňom zahájené (rozsudky Guimont, už citovaný v poznámke pod čiarou 4, a Reisch a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 37).
40 – Pozri najmä rozsudok z 24. novembra 1994, Keck a Mithouard, C‑267/91 a C‑268/91, Zb. s. I‑6097; návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tesauro k rozsudku z 15. decembra 1993, Hünermund a i., C‑292/92, Zb. s. I‑6787, ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano k rozsudku z 25. marca 2004, CaixaBank France, C‑442/02, zatiaľ neuverejnené v Zbierke, body 62 a 63). Pozri tiež v tomto zmysle Bernard, N.: „La libre circulation des marchandises, des personnes et des services dans le traité CE sous l’angle de la compétence“, Cahiers de droit européen, 1998, najmä s. 26.
41 – Pozri analogicky rozsudok zo 14. decembra 1982, Waterkeyn a i., 314/81 až 316/81 a 83/82, Zb. s. 4337, body 11 a 12).
42 – Rozsudok Lancry a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 31.
43 – Pozri k tomuto problému návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger k ruzsudku z 23. novembra 2003, Granarolo SpA, C‑294/01, zatiaľ neuverejnené Zbierke, body 78 a nasl.).
44 – Pozri okrem iného rozsudky z 13. marca 1979, Peureux, 86/78, Zb. s. 897, bod 38; z 23. októbra 1986, Driancourt, 355/86, Zb. s. 3231, body 10 a 11, a z 18. februára 1987, Mathot, 98/86, Zb. s. 809, bod 7. Pozri aj odlišný názor, ktorý zaujal generálny advokát Mischo k rozsudku z 13. novembra 1986, Edah, 80/85 a 159/85, Zb. s. 3359, ktorý uviedol: „Nepriama diskriminácia je nemysliteľná natrvalo v rámci skutočného spoločného trhu, ktorý sa podľa potreby opiera o zásadu rovnosti. Musia byť odstránené cestou harmonizácie práva“.
45 – Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 1994, Steen, C‑132/93, Zb. s. I‑2715, bod 10.
46 – Tu je napríklad vyjadrená neistota francúzskych súdov voči odsúdeniu francúzskeho systému reklamy alkoholických nápojov Súdnym dvorom: pozri Isaac, G.: „La condamnation du régime français de publicité pour les boissons alcooliques“, Revue trimestrielle de droit européen, 1983, s. 470 a nasl.
47 – C-448/98, už citovaný v poznámke pod čiarou 4.
48 – Ustálená judikatúra, pozri okrem iného rozsudok z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, Zb. s. I‑4921, bod 59.
49 – Rozsudok Guimont, už citovaný v poznámke pod čiarou 4, bod 23.
50 – Niektoré vnútroštátne právne systémy sú obzvlášť zle vybudované na boj proti diskriminácii, ako vyplýva z aplikácie vnútroštátnych zákonov. Ide najmä o systémy, ktoré nepoznajú preskúmavanie súladu zákonov s ústavou cestou súdu alebo poznajú nanajvýš preventívnu kontrolu. Ide v tomto prípade najmä o Francúzsko a Spojené kráľovstvo.
51 – Rozsudok z 22. júna 1976, Bobie, 127/75, Zb. s. 1079, bod 9.
52 – V tomto zmysle pozri Due, O., Gulmann, C.: „Restrictions à la libre circulation intracommunautaire et situations purement internes“, Une Communauté de droit. Festschrift für Gil Carlos Rodríguez Iglesias, Berliner Wissenschaftsverlag, Berlin, 2003, najmä s. 383.
53 – Pozri najmä rozsudky zo 7. februára 1979, Knoors, 115/78, Zb. 1979, s. 399, body 20 a 24, a z 23. októbra 1986, Driancourt, už citovaný v poznámke pod čiarou 44, bod 10.
54 – Bez toho, aby sme chceli vyvodiť právne následky, treba poukázať na to, že návrh Zmluvy o Ústave pre Európu v článku 2 stanovuje, že v Únii sú „všetky členské štáty Spoločenstva založené na pluralizme, tolerancii, práve, solidarite a nediskriminácii“ a v článku 3 si Únia určuje ako cieľ boj proti diskriminácii.
55 – Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Stix-Hackl 18. marca 2004 vo veci Omega/Oberbügermeisterin der Bundesstadt Bonn, C‑36/02 v súvislosti so všeobecnými zásadami v rámci právneho poriadku Spoločenstva.
56 – V judikatúre Súdneho dvora sa používa táto formulácia tak pre štátne právne zdôvodnenie v súvislosti s nutnými požiadavkami vo všeobecnom záujme (rozsudok z 26. júna 1997, Familiapress, C‑368/95, Zb. s. I‑3689, bod 24, ako aj s ohľadom na ustanovenia Zmluvy ES o verejnom poriadku (rozsudok z 18. júna 1991, ERT, C‑260/89, Zb. s. I‑2925, bod 43).
57 – Treba poukázať na to, že taliansky Corte costituzionale už rozsudkom z 30. decembra 1997 následne zrušil vnútroštátny predpis spôsobujúci vnútroštátnu diskrimináciu v dôsledku použitia článku 28 ES na časť vnútroštátneho predpisu (rozhodnutie č. 443, bod 5 odôvodnenia rozsudku, zverejnený v Rivista di diritto internazionale, 1998, s. 531). V tomto prípade sa samotný súd opiera o vnútroštátne ústavné zásady rovnosti a slobody výkonu podnikateľskej činnosti. Môže sa však stať, že vnútroštátny súd konfrontovaný s obdobným skutkovým stavom nenájde vo vnútroštátnom práve cestu a nemá možnosti, ako dospieť k takémuto riešeniu.
58 – Rozsudok z 19. októbra 1977, Ruckdeschel/Hauptzollamt Hamburg-St. Annen, 117/76 a 16/77, Zb. s. 1753, bod 7.
59 – Pozri v tomto zmysle najmä štúdiu Lenaerts, K.: „L’égalité de traitement en droit communautaire. Un principe unique aux apparences multiples“, In: Cahiers de droit européen, 1991, s. 3 až 41.
60 – Pozri okrem iného rozsudky z 2. februára 1989, Cowan, 186/87, Zb. s. 195, a z 11. júla 2002, D’Hoop, C‑224/98, Zb. s. I‑6191. Pozri práve v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lagrange k rozsudku zo 17. júla 1963, Taliansko/Komisia, 13/63, Zb. s. 334, v ktorých vysvetľuje, že „zásadu treba zohľadniť len v rámci sledovaných cieľov“, ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát La Pergola k rozsudku z 12. mája 1998, Martínez Sala, C‑85/96, Zb. s. I‑2691, v ktorých je zásada kvalifikovaná ako „nutný dôsledok voľného pohybu“.
61 – Rozsudky Martínez Sala, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, ako aj zo 17. septembra 2002, Baumbast a R, C‑413/99, Zb. s. I-7091. Medzi týmito dvoma rozsudkami sa ďalej rozvíjala judikatúra Súdneho dvora rozsudkami v tejto oblasti z 24. novembra 1998, Bickel a Franz, C‑274/96, Zb. s. I‑7637; z 20. septembra 2001, Grzelczyk, C‑184/99, Zb. s. I‑6193, a z 11. júla 2002, D’Hoop už citovaný v poznámke pod čiarou 60.
62 – Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát La Pergola k rozsudku Martínez Sala, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 23.
63 – Rozsudok z 5. júna 1997, Uecker a Jacquet, C‑64/96 a C‑65/96, Zb. s. I‑3171, bod 23.
64 – Rozsudok z 15. januára 1986, Hurd, 44/84, Zb. 1986, s. 429, bod 55.
65 – Rozsudok z 27. marca 1980, Denkavit italiana (61/79, Zb. 1980, s. 1205, bod 16).
66 – Rozsudok z 16. júla 1992, Legros, citovaný v poznámke pod čiarou 4, body 30 až 36.