1

Žalobkyňa Azienda Mediterranea Gas e Acqua SpA (AMGA) je kapitálovou spoločnosťou, v ktorej 51-percentný podiel vlastní mesto Janov (Taliansko). Založená v roku 1995 prostredníctvom transformácie obecného podniku s rovnakým menom, pôsobí tak v oblasti energie, najmä ako dodávateľ služieb distribúcie plynu, vykurovacích zariadení, distribúcie tepla vyrábaného centrálami kombinovanej výroby elektriny a tepla, ako aj v oblasti vôd, najmä v rozsahu, v ktorom poskytuje služby distribúcie, zberu a spracovania odpadových vôd. Svoje činnosti vykonáva v obci Janov.

2

Legge no 142 ordinamento delle autonomie locali (zákon č. 142 o organizácii miestnych samospráv z 8. júna 1990, GURI č. 135 z 12. júna 1990, ďalej len „zákon č. 142/90“) uskutočnil v Taliansku reformu právnych organizačných nástrojov poskytnutých obciam na účely správy služieb vo verejnom záujme, najmä v oblastiach distribúcie vody, plynu, elektriny a v oblasti dopravy. Článok 22 uvedeného zákona v zmení zmien a doplnení stanovuje obciam možnosť založiť spoločnosti v rôznych právnych formách na účely poskytovania služieb vo verejnom záujme. Medzi nimi sa nachádza možnosť založenia obchodných spoločností alebo spoločností s ručením obmedzením s väčšinovou kapitálovou účasťou verejnoprávnych subjektov (ďalej len „spoločnosti podľa zákona č. 142/90“).

3

V tomto kontexte sa na základe článku 9a legge no 488 di conversione in legge, con modificazioni, del decreto-legge 1o luglio 1986, no 318, recante provvedimenti urgenti per la finanza locale (zákon č. 488 o zmene na zákon a o doplnení zákonného dekrétu č. 318 z 1. júla 1986 o zavedení súrnych opatrení v prospech miestnych financií z 9. augusta 1986, GURI č. 190 z 18. augusta 1986), poskytli v rokoch 1994 až 1998 úvery so zvýhodnenou úrokovou sadzbou od Cassa Depositi e Prestiti (ďalej len „CDDPP“) spoločnostiam podľa zákona č. 142/90, ktoré poskytovali služby vo verejnom záujme (ďalej len „úvery CDDPP“).

4

Okrem toho na základe ustanovení článku 3 ods. 69 a 70 legge no 549 (su) misure di razionalizzazione della finanza pubblica (zákon č. 549 o opatreniach na racionalizáciu verejných financií z 28. decembra 1995, riadna príloha ku GURI č. 302 z 29. decembra 1995, ďalej len „zákon č. 549/95“) v spojení s ustanoveniami decreto-legge no 331 (su) armonizzazione delle disposizioni in materia di imposte sugli oli minerali, sull’alcole, sulle bevande alcoliche, sui tabacchi lavorati e in materia di IVA con quelle recate da direttive EHS e modificazioni conseguenti a detta armonizzazione, nonché disposizioni concernenti la disciplina dei centri autorizzati di assistenza fiscale, le procedure dei rimborsi di imposta, l’esclusione dall’ILOR dei redditi di impresa fino all’ammontare corrispondente al contributo diretto lavorativo, l’istituzione per il 1993 di un’imposta erariale straordinaria su taluni beni ed altre disposizioni tributarie (zákonný dekrét č. 331 z 30. augusta 1993 o harmonizácii predpisov v oblasti daní v rôznych oblastiach, GURI č. 203 z 30. augusta 1993, ďalej len „zákonný dekrét č. 331/93“), sa v prospech spoločností podľa zákona č. 142/90 zaviedli tieto opatrenia:

5

V nadväznosti na sťažnosť týkajúcu sa uvedených opatrení Komisia žiadala talianske orgány listami z 12. mája, zo 16. júna a z 21. novembra 1997 o informácie v tejto súvislosti.

6

Listom zo 17. decembra 1997 talianske orgány poskytli časť požadovaných informácií. Následne došlo na žiadosť talianskych orgánov 19. januára k vzájomnému stretnutiu.

7

Listom zo 17. mája 1999 Komisia oznámila talianskym orgánom svoje rozhodnutie o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES. Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 220, s. 14).

8

Po prijatí pripomienok od tretích dotknutých osôb a talianskych orgánov Komisia viackrát požiadala tieto orgány o doplňujúce informácie. Došlo tiež k stretnutiam medzi Komisiou na jednej strane a talianskymi orgánmi, ako aj tretími dotknutými osobami na strane druhej.

9

Niektoré spoločnosti podľa zákona č. 142/90 ako žalobkyňa, ako aj ACEA SpA a AEM SpA, ktoré následne podali žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu, ktoré je predmetom tejto veci (veci T-297/02 a T-301/02), najmä tvrdili, že tri druhy predmetných opatrení nie sú štátnou pomocou.

10

Talianske orgány a Confederazione Nazionale dei Servizi (Confservizi), konfederácia zoskupujúca najmä podniky podľa zákona č. 142/90 a osobitné obecné podniky v Taliansku, zastávajú v podstate rovnaké stanovisko.

11

Naopak Bundesverband der deutschen Industrie eV (BDI), nemecké združenie priemyslu a poskytovateľov s tým súvisiacich služieb, sa domnievalo, že predmetné opatrenia by mohli vyvolať skreslenia hospodárskej súťaže nielen v Taliansku, ale aj v Nemecku.

12

Rovnako tiež Gas-it, talianske združenie súkromný podnikov v oblasti distribúcie plynu, vyhlásilo, že predmetné opatrenia, najmä oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb, sú štátnou pomocou.

13

Dňa 5. júna 2002 prijala Komisia rozhodnutie 2003/193/ES o štátnej pomoci vo forme daňových oslobodení a zvýhodnených úverov poskytnutých Talianskom podnikom podľa zákona č. 142/90 (Ú. v. ES L 77, 2003, s. 21, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

14

Komisia najskôr zdôrazňuje, že jej preskúmanie sa týka len schém pomoci všeobecného dosahu zavedených spornými opatreniami, a nie individuálnej pomoci poskytnutej rôznym podnikom, a preto je jej preskúmanie v napadnutom rozhodnutí všeobecné a abstraktné. V tomto ohľade vyhlasuje, že Talianska republika „neposkytla daňové výhody individuálne a v rámci poskytnutia informácií nevyhnutných pre jej posúdenie [jej] neoznámila… žiaden individuálny prípad pomoci“. Komisia uvádza, že sa preto považovala za povinnú pristúpiť k všeobecnému a abstraktnému preskúmaniu sporných schém, jednak čo sa týka ich kvalifikácie, jednak čo sa týka ich zlučiteľnosti so spoločným trhom (odôvodnenia č. 42 až 45 napadnutého rozhodnutia).

15

Podľa Komisie sú úvery CDDPP a trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb (ďalej len spoločne „sporné opatrenia“) štátnou pomocou. Poskytnutie takýchto výhod zo štátnych zdrojov spoločnostiam podľa zákona č. 142/90 má totiž za následok posilnenie ich konkurenčného postavenia na trhu vo vzťahu k všetkým ostatným podnikom, ktoré by chceli poskytovať také isté služby (odôvodnenia č. 48 až 75 napadnutého rozhodnutia). Sporné opatrenia sú nezlučiteľné so spoločným trhom, pretože nespĺňajú podmienky článku 87 ods. 2 a 3 ES ani podmienky článku 86 ods. 2 ES a navyše porušujú článok 43 ES (odôvodnenia č. 94 až 122 napadnutého rozhodnutia).

16

Naopak, oslobodenie od poplatkov z prevodu nie je podľa Komisie štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES, keďže tieto poplatky sú splatné pri zakladaní nového hospodárskeho subjektu alebo pri prevode aktív medzi rôznymi hospodárskymi subjektmi. Z vecného hľadiska však obecné podniky na jednej strane a spoločnosti podľa zákona č. 142/90 na strane druhej predstavujú ten istý hospodársky subjekt. Im priznané oslobodenie od týchto poplatkov je teda odôvodnené povahou alebo štruktúrou systému (odôvodnenia č. 76 až 81 napadnutého rozhodnutia).

17

Výrok napadnutého rozhodnutia znie takto:

„Článok 1

Oslobodenie od poplatkov z prevodu… nie je štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 [ES].

Článok 2

Trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb… a výhody vyplývajúce z úverov [CDDPP…] sú štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 [ES].

Táto pomoc nie je zlučiteľná so spoločným trhom.

Článok 3

Taliansko príjme všetky nevyhnutné opatrenia, aby mohlo od príjemcu pomoci požadovať, aby vrátil protiprávne poskytnutú pomoc opísanú v článku 2.

K vymáhaniu pomoci dochádza okamžite podľa vnútroštátnych procesných predpisov v tej miere, v ktorej umožňujú účinný a okamžitý výkon [napadnutého] rozhodnutia.

Pomoc, ktorá sa má vymôcť, zahŕňa úroky odo dňa, keď príjemca prijal protiprávnu pomoc, až do dňa jej skutočného vrátenia. Tieto úroky sa vypočítajú na základe referenčnej sadzby na výpočet subvenčného ekvivalentu regionálnej pomoci.

…“

18

Návrhom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 30. septembra 2002 žalobkyňa podala túto žalobu.

19

Podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 2. januára 2003 ASM Brescia SpA požiadala o povolenie vstupu do tohto konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov žalobkyne. Uznesením z 12. mája 2003 predseda piatej rozšírenej komory Súdu prvého stupňa (v pôvodnom zložení) povolil tieto vstupy vedľajších účastníkov do konania. Vedľajší účastník podal svoje vyjadrenie a ostatní účastníci konania podali pripomienky k nim v stanovených lehotách.

20

Osobitným podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 6. januára 2003 podala Komisia námietku neprípustnosti na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.

21

Dňa 14. marca 2003 žalobkyňa podala svoje pripomienky k námietke neprípustnosti.

22

Dňa 8. augusta 2002 Talianska republika podala na Súdny dvor žalobu o neplatnosť proti napadnutému rozhodnutiu, ktorá bola zapísaná do registra pod číslom C-290/02. Súdny dvor konštatoval, že táto žaloba a žaloby vo veciach T-292/02, T-297/02, T-300/02, T-301/02 a T-309/02 mali rovnaký predmet, konkrétne zrušenie napadnutého rozhodnutia, a boli prepojené, pretože žalobné dôvody predložené v každej z týchto vecí sa v širokej miere prekrývali. Uznesením z 10. júna 2003 Súdny dvor prerušil konanie vo veci C-290/02 podľa článku 54 tretieho odseku svojho štatútu až do vyhlásenia rozhodnutia Súdu prvého stupňa, ktorým sa ukončia konania vo veciach T-292/02, T-297/02, T-300/02, T-301/02 a T-309/02.

23

Uznesením z 8. júna 2004 Súdny dvor rozhodol o postúpení veci C-290/02 na Súd prvého stupňa, ktorý nadobudol právomoc rozhodovať o žalobách podaných členskými štátmi proti Komisii na základe ustanovení článku 2 rozhodnutia Rady 2004/407/ES, Euratom z 26. apríla 2004, ktorým sa menia a dopĺňajú články 51 a 54 protokolu o štatúte Súdneho dvora (Ú. v. EÚ L 132, s. 5; Mim. vyd. 01/005, s. 85). V dôsledku toho bola táto vec kanceláriou Súdu prvého stupňa zapísaná do registra pod číslom T-222/04.

24

Uznesením z 5. augusta 2004 Súd prvého stupňa rozhodol, že o námietke neprípustnosti podanej Komisiou a o veci samej rozhodne súčasne.

25

Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (ôsma rozšírená komora) rozhodol o začatí ústneho konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 rokovacieho poriadku položil účastníkom konania písomné otázky, na ktoré v stanovenej lehote odpovedali.

26

Uznesením predsedu ôsmej rozšírenej komory Súdu prvého stupňa z 13. marca 2008 boli veci T-292/02, T-297/02, T-300/02, T-301/02, T-309/02, T-189/03 a T-222/04 spojené na účely ústneho konania v súlade s článkom 50 rokovacieho poriadku.

27

Na pojednávaní, ktoré sa konalo 16. apríla 2008, boli vypočuté prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky Súdu prvého stupňa.

28

Žalobkyňa podporovaná vedľajším účastníkom konania navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

29

Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

30

Komisia spochybňuje aktívnu legitimáciu žalobkyne z dôvodu, že žalobkyňa údajne nie je osobne dotknutá napadnutým rozhodnutím v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.

31

Komisia v podstate uvádza, že napadnuté rozhodnutie sa musí kvalifikovať ako všeobecne platný akt, pretože sa týka schémy pomoci, a teda neurčeného a neurčiteľného počtu podnikov vymedzených v závislosti od všeobecného kritéria, akým je to, že patrí do určitej kategórie podnikov. Všeobecný dosah, a teda normatívnu povahu určitého aktu, totiž nemôže spochybniť možnosť viac či menej presne stanoviť počet alebo dokonca identitu právnych subjektov, na ktoré sa v danom okamihu uplatňuje, pokiaľ je nesporné, že k tomuto uplatneniu dochádza v objektívnej právnej a skutkovej situácii vymedzenej týmto aktom, ktorá súvisí s účelom tohto aktu.

32

Podľa Komisie na to, aby bol jednotlivec osobne dotknutý určitým všeobecne platným aktom, musí tento akt poškodzovať jeho osobitné práva, alebo inštitúcia, ktoré je jeho autorom, musí byť nútená zohľadniť dôsledky tohto aktu v situácii tohto jednotlivca. Komisia sa však domnieva, že v prejednávanej veci to tak nie je. Napadnuté rozhodnutie by sa totiž odrazilo na situácii všetkých podnikov, ktoré mali prospech zo sporných opatrení. V dôsledku toho by nedošlo k porušeniu konkrétnych práv určitých podnikov, ktoré by sa mohli líšiť vo vzťahu k akémukoľvek inému podniku, ktorý mal prospech zo sporných opatrení. Navyše Komisia pri prijímaní napadnutého rozhodnutia nemusela a ani nemohla zohľadniť dôsledky svojho rozhodnutia na situáciu konkrétneho podniku. Ani vyhlásenie nezlučiteľnosti, ani príkaz vymáhať obsiahnutý v napadnutom rozhodnutí neodkazovali na situáciu individuálnych príjemcov.

33

Podľa Komisie je jej analýza potvrdená judikatúrou, ktorá existuje v oblasti štátnej pomoci, podľa ktorej skutočnosť, že príjemcovia schémy pomoci vyhlásenej za nezlučiteľnú so spoločným trhom, nestačí na preukázanie osobnej dotknutosti v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.

34

Neskoršie veci nespochybňujú ustálenú judikatúru. Riešenie prijaté v rozsudku Súdneho dvora z 19. októbra 2000, Taliansko a Sardegna Lines/Komisia (C-15/98 a C-105/99, Zb. s. I-8855, ďalej len „rozsudok Sardegna Lines“), nemožno podľa Komisie uplatniť na všetky žaloby podané príjemcami schémy pomoci vyhlásenej za protiprávnu a nezlučiteľnú, ktorej vymáhanie sa nariadilo. K tomuto záveru sa musí dospieť najmä vtedy, keď bola schéma pomoci, ako v prejednávanej veci, preskúmaná abstraktným spôsobom. Navyše vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Sardegna Lines, sa žalobkyni v skutočnosti poskytla individuálna pomoc, pretože išlo o poskytnutie výhody na základe aktu prijatého podľa regionálneho zákona charakterizovaného širokou mierou diskrečnej právomoci. Navyše bola táto situácia predmetom pozorného skúmania v rámci vyšetrovacieho konania vo veci formálneho zisťovania.

35

Skutkové okolnosti prejednávanej veci sa tiež líšia od tých, ktoré viedli k rozsudku Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia (C-298/00 P, Zb. s. I-4087, ďalej len „rozsudok Alzetta“), v tom zmysle, že v prejednávanej veci Komisia nepoznala ani presný počet, ani identitu príjemcov spornej pomoci, nedisponovala všetkými relevantnými informáciami, ani nepoznala výšku poskytnutej pomoci v jednotlivých prípadoch. Navyše v tomto prípade sa trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb uplatňovalo automaticky, kým sporné pomoci vo veci, ktorá viedla k rozsudku Alzetta, boli poskytnuté prostredníctvom následného aktu.

36

V rozpore s tvrdeniami žalobkyne nie je na účely preskúmania prípustnosti dôležité poznanie identity určitého podniku, ale skutočnosť, že pozornosť Komisie budili vlastnosti prejednávanej veci, ktoré odôvodňovali osobitné preskúmanie. V napadnutom rozhodnutí Komisia uviedla, že sa jej neposkytla žiadna informácia, ktorá by preukazovala, že sporné opatrenie nebolo vo vzťahu k žalobkyni pomocou, alebo bolo existujúcou pomocou či pomocou zlučiteľnou so spoločným trhom.

37

V každom prípade ani účasť na konaní vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES, ani príkaz na vymáhanie obsiahnutý v napadnutom rozhodnutí nestačia podľa Komisie na individualizáciu žalobkyne. Keďže žaloby podané potenciálnymi príjemcami oznámenej schémy pomoci nie sú v zmysle článku 230 ES prípustné, malo by to isté platiť aj pre žaloby podané príjemcami neoznámenej schémy pomoci.

38

Nakoniec vyhlásenie žaloby podanej v prejednávanej veci žalobkyňou za neprípustnú neporušuje zásadu účinnej súdnej ochrany, keďže opravné prostriedky upravené článkami 241 ES a 234 ES sú dostatočné (rozsudok Súdneho dvora z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada, C-50/00 P, Zb. s. I-6677).

39

Žalobkyňa tvrdí, že je osobne dotknutá v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES tým, že je spoločnosťou podľa zákona č. 142/90, teda podnikom, na ktorý sa vzťahuje schéma pomoci spochybňovaná v napadnutom rozhodnutí, ktorej vymáhanie bolo nariadené.

40

Žalobkyňa spochybňuje skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie je všeobecne platným aktom. V tomto ohľade sa žalobkyňa domnieva, že tvrdenie Komisie, podľa ktorého sa napadnuté rozhodnutie týka neurčeného a neurčiteľného počtu podnikov, je nesprávne. Podľa nej totiž ide o uzavretú skupinu, konkrétne o skupinu obecných podnikov premenených na spoločnosti podľa zákona č. 142/90, ktoré začali vykonávať svoju činnosť pred 31. decembrom 1999. Ich počet je ešte menší, ak sa zohľadní skutočnosť, že na základe vlastnej definície sa výhoda vyplývajúca z trojročného oslobodenia do dane z príjmov právnických osôb môže uplatniť len na podniky, ktoré v dotknutom období dosahovali zisk.

41

Žalobkyňa uvádza, že aj za predpokladu, že by sa napadnuté rozhodnutie kvalifikovalo ako všeobecne platný akt, musí sa považovať za osobne dotknutú týmto aktom. Komisia mala zohľadniť osobitnú situáciu žalobkyne vzhľadom na to, že sporné opatrenie sa dotklo každej z osôb, na ktoré sa uplatňovalo, iným spôsobom a že situácie jednotlivých príjemcov sa značne líšili.

42

Navyše z judikatúry a najmä z rozsudku Sardegna Lines jasne vyplýva, že osobne dotknutí sú skutoční príjemcovia individuálnej pomoci, ktorá sa poskytla v rámci všeobecnej schémy pomoci vyhlásenej za nezlučiteľnú so spoločným trhom a ktorej vymáhanie Komisia nariadila. Okrem toho Komisia vedela o žalobkyni, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že žalobkyňa bola v napadnutom rozhodnutí výslovne viackrát spomenutá.

43

Argumentácia Komisie týkajúca sa rozlišovania medzi oznámenou pomocou a neoznámenou pomocou tento záver nespochybňuje. Podľa judikatúry je totiž relevantné výlučne rozlišovanie medzi vyplatenou a nevyplatenou pomocou.

44

Vedľajší účastník konania sa v súvislosti s otázkou prípustnosti žaloby v podstate pripája k stanovisku a argumentácii žalobkyne.

45

Podľa článku 230 štvrtého odseku ES môže fyzická alebo právnická osoba podať žalobu proti rozhodnutiu adresovanému inej osobe len vtedy, ak sa jej toto rozhodnutie priamo a osobne týka.

46

Čo sa týka osobnej väzby vyžadovanej citovaným ustanovením, z ustálenej judikatúry vyplýva, že iná fyzická alebo právnická osoba ako osoba, ktorej je rozhodnutie určené, sa môže považovať za osobne dotknutú týmto rozhodnutím len vtedy, ak sa jej týka na základe jej určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ju charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe a tým ju individualizuje podobným spôsobom, ako by bola individualizovaná osoba, ktorej je akt určený (rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, 223, a z 2. apríla 1998, Greenpeace Council a i./Komisia, C-321/95 P, Zb. s. I-1651, body 7 a 28).

47

Súdny dvor rozhodol, že podnik v zásade nemôže podať žalobu o neplatnosť voči rozhodnutiu Komisie, ktorým zakazuje odvetvovú schému pomoci, ak je týmto rozhodnutím dotknutý len z dôvodu svojej príslušnosti k predmetnému odvetviu a z dôvodu svojho postavenia potenciálneho príjemcu tejto schémy. Takéto rozhodnutie sa totiž s ohľadom na žalobcu javí ako všeobecne platné opatrenie, ktoré sa uplatňuje na objektívne určené situácie a zahŕňa právne účinky voči určitej kategórii osôb vymedzenej všeobecným a abstraktným spôsobom (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. februára 1988, Van der Kooy a i./Komisia, 67/85, 68/85 a 70/85, Zb. s. 219, bod 15, a rozsudok Alzetta, bod 37 a tam citovanú judikatúru).

48

Súdny dvor však už v bodoch 34 a 35 rozsudku Sardegna Lines rozhodol, že vzhľadom na to, že podnik Sardegna Lines bol predmetným rozhodnutím v tejto veci dotknutý nielen ako podnik v odvetví námornej dopravy na Sardínii, ktorý je potenciálnym príjemcom schémy pomoci sardínskym vlastníkom lodí, ale aj ako skutočný príjemca individuálnej pomoci poskytnutej na základe tejto schémy, ktorej vymáhanie nariadila Komisia, bol uvedeným rozhodnutím osobne dotknutý a že jeho žaloba namierená proti tomuto rozhodnutiu bola prípustná (pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Alzetta, bod 39).

49

Preto je potrebné preskúmať, či je žalobkyňa skutočným príjemcom individuálnej pomoci poskytnutej na základe odvetvovej schémy pomoci, ktorej vymáhanie nariadila Komisia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. septembra 2007, Salvat père & fils a i./Komisia, T-136/05, Zb. s. II-4063, bod 70).

50

Z odpovede Talianskej republiky a z odpovede žalobkyne na písomné otázky položené Súdom prvého stupňa však vyplýva, že žalobkyňa v dotknutom období mala výlučne stratu. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nepožívala výhodu trojročného oslobodenia do dane z príjmov právnických osôb, nie je osobne dotknutá napadnutým rozhodnutím.

51

Zo všetkého predchádzajúceho vyplýva, že táto žaloba sa musí vyhlásiť za neprípustnú.

52

Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Komisie.

53

Podľa článku 87 ods. 4 tretieho odseku rokovacieho poriadku vedľajší účastník konania znáša vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (ôsma rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil: