NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

M. POIARES MADURO

prednesené 21. októbra 2004 (1)

Vec C‑141/02 P

Komisia Európskych spoločenstiev

proti

max.mobil Telekommunikation Service GmbH

„Odvolanie – Článok 86 ods. 3 ES – Zamietnutie sťažnosti – Prípustnosť – Povaha a rozsah súdneho preskúmania“

1.     Počas niekoľkých posledných rokov vzrástol počet žalôb jednotlivcov proti rozhodnutiam o zamietnutí sťažností podaných Komisii v oblasti hospodárskej súťaže. Súdny dvor bol doposiaľ ochotný takýmto žalobám vyhovieť. Spočiatku sa prikláňal k prípustnosti žalôb podaných sťažovateľmi proti rozhodnutiam prijatým pri uplatnení článkov 81 ES a 82 ES(2), potom túto judikatúru rozšíril na sťažovateľov alebo tretie osoby dotknuté v rámci kontroly štátnej pomoci(3) a kontroly koncentrácií(4). Tomuto rozšíreniu zrejme unikala len jediná oblasť, a to oblasť kontroly verejnoprávnych podnikov a podnikov uvedených v článku 86 ES, ktorým členské štáty priznávajú osobitné alebo výlučné práva. V tejto oblasti sa Súdny dvor obmedzil v rozsudku z 20. februára 1997, Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia (ďalej len „Bilanzbuchhalter“)(5) na vyhlásenie, že „nemožno vopred vylúčiť, že môžu existovať výnimočné situácie, v ktorých jednotlivec alebo združenie založené na ochranu spoločných záujmov určitej kategórie právnych subjektov sú oprávnení podať žalobu proti odmietnutiu Komisie prijať rozhodnutie v rámci jej úlohy vykonávať dozor podľa článku 90 ods. 1 a 3“(6).

2.     V rozsudku z 30. januára 2002, max.mobil/Komisia (ďalej len „napadnutý rozsudok“)(7), sa Súd prvého stupňa pokúsil o prekonanie tejto formulácie tým, že určil zásadu, podľa ktorej je žaloba sťažovateľov smerujúca proti rozhodnutiu Komisie zamietajúcemu ich sťažnosť založenú na článku 86 ES prípustná. Na základe tohto odvolania sa má Súdny dvor vyjadriť k súladu týchto snáh so Zmluvou ES a s jeho vlastnou judikatúrou.

I –    Rámec odvolania

3.     Z napadnutého rozsudku vyplýva, že spor sa zakladá na rozhodnutí Komisie z 11. decembra 1998 (ďalej len „sporný akt“), ktorá nevyhovela sťažnosti, podľa ktorej malo byť rozhodnuté, že Rakúska republika porušila ustanovenia článku 82 ES v spojení s článkom 86 ods. 1 ES.

4.     V čase podania tejto sťažnosti bol rakúsky trh GSM rozdelený medzi troch operátorov. Mobilkom Austria AG (ďalej len „Mobilkom“) bol prvým operátorom činným na tomto trhu. Tento podnik požíval zo zákona monopolné postavenie v odvetví mobilných telefónov až do príchodu max.mobil Telekommunikation Service GmbH (ďalej len „max.mobil“) na tento trh. Mobilkom má v súčasnosti formu akciovej spoločnosti, časť jej akcií však naďalej vlastní rakúsky štát. Spoločnosť max.mobil sa objavila na trhu v októbri 1996, potom, ako získala v januári 1996 koncesiu GSM. Po tom, ako Connect Austria GmbH vyhral súťaž v auguste 1997, vstúpil na trh ďalší operátor. Cieľom sťažnosti podanej spoločnosťou max.mobil v októbri 1997 bolo v zásade napadnúť po prvé nedostatočnú diferenciáciu medzi výškou poplatkov vyžadovaných od max.mobilu a Mobilkomu a po druhé výhody a podpory poskytnuté spoločnosti Mobilkom zo strany rakúskych orgánov.

5.     Komisia oboznámila sťažovateľa o svojich zámeroch listom z 11. decembra 1998 („sporný akt“), v ktorom bolo upresnené, že „čo sa týka [skutočnosti, že spoločnosti Mobilkom nebol uložený vyšší poplatok ako ten, ktorý zaplatila vaša spoločnosť], Komisia usudzuje, že ste nepredložili dostatočný dôkaz o existencii štátneho opatrenia, ktoré by viedlo Mobilkom k zneužitiu jeho dominantného postavenia. V súlade so svojou doterajšou praxou Komisia začne konanie o nesplnenie povinnosti v porovnateľných veciach, len ak členský štát uložil vyšší poplatok podniku novovstupujúcemu na trh než podniku, ktorý už na ňom vykonával svoju činnosť (pozri rozhodnutie Komisie zo 4. októbra 1995 o podmienkach stanovených pre druhého rádiotelefónneho operátora GSM v Taliansku, Ú. v. ES L 280, 23.11.1995)“.

6.     Spoločnosť max.mobil podala do kancelárie Súdu prvého stupňa 22. februára 1999 žalobu, ktorej predmetom bolo zrušenie sporného aktu v rozsahu, v akom tento akt nevyhovel sťažnosti. Komisia vzniesla námietku neprípustnosti a subsidiárne námietku nedôvodnosti žaloby.

7.     Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku rozhodol o zamietnutí žaloby v merite veci. K tomuto riešeniu však prišiel až v závere postupného odôvodnenia. Považoval za potrebné posúdiť žalobu najprv vo svetle všeobecných úvodných pripomienok. V tejto súvislosti uviedol, že povinnosť starostlivého a nestranného prejednania sťažnosti vychádza z práva na správny úradný postup stanoveného v článku 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie(8), vyhlásenej v Nice 7. decembra 2000.

8.     Podľa napadnutého rozsudku má táto povinnosť dvojaký základ. Po prvé vychádza z judikatúry Súdu prvého stupňa k článkom 81 ES a 82 ES a k článkom 87 ES a 88 ES. Podľa Súdu prvého stupňa treba túto judikatúru rozšíriť aj na článok 86 ods. 3 ES. Takéto rozšírenie sa zakladá na skutočnosti, že sa toto ustanovenie Zmluvy uplatní v zmysle jeho odseku 1 vždy v spojení s inými ustanoveniami Zmluvy, ku ktorým patria aj ustanovenia týkajúce sa hospodárskej súťaže, ktoré sťažovateľom výslovne priznávajú procesné práva. V danom prípade sa žalobca nachádzal v situácii porovnateľnej so situáciou, ktorú uvádza článok 3 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články 85 a 86 Zmluvy(9), ktorý povoľuje podať sťažnosť na Komisiu. Po druhé vyplýva táto povinnosť podľa ich názoru zo všeobecnej dozornej povinnosti Komisie. Táto sa potom prirodzene použije vo všetkých oblastiach práva Spoločenstva vzťahujúcich sa na vytvorenie nerušeného režimu hospodárskej súťaže na spoločnom trhu, ku ktorým patrí najmä článok 86 ES.

9.     Súd prvého stupňa v tejto súvislosti upresnil, že konanie podľa článku 86 ES nemožno zamieňať s konaním upraveným článkom 226 ES. Totiž kým podľa článku 226 Zmluvy Komisia „môže“ začať proti členskému štátu konanie o nesplnení povinnosti, je nesporné, že podľa článku 86 ods. 3 ES Komisia prijíma vhodné opatrenia „v prípade potreby“. Podľa neho má Komisia v tejto oblasti právomoc, ktorá „však nie je celkom diskrečná“.

10.   Podľa Súdu prvého stupňa skutočnosť že Komisia má povinnosť skúmať starostlivo a nestranne, neznamená, že by bola zbavená práva rozsiahlej voľnej úvahy, ktoré jej priznáva judikatúra tak pri výbere úkonu, ako aj pri výbere vhodných prostriedkov na jeho dosiahnutie. Táto voľnosť však nie je neobmedzená: Komisia je povinná na jednej strane starostlivo a nestranne skúmať individuálne sťažnosti a na druhej strane podlieha súdnemu preskúmaniu dodržiavania tejto povinnosti. Súd prvého stupňa vyvodil z tejto analýzy dva dôsledky. Po prvé prichádza k záveru, že sťažovatelia musia mať možnosť podať žalobu na ochranu svojich oprávnených záujmov. Po druhé z toho potom vyplýva, že úloha súdu Spoločenstva je obmedzená na preskúmanie spočívajúce v preverení toho, či je odôvodnenie prima facie konzistentné, či je popis skutkového stavu vecne správny a či nedošlo k jeho zjavne nesprávnemu posúdeniu.

11.   Súd prvého stupňa posúdil dôvody žaloby vo svetle týchto svojich úvah. Pokiaľ ide o prípustnosť, Súd vykonal analýzu v dvoch paralelných rovinách. Najmä zastáva názor, že na rozdiel od riešenia v oblasti štátnej pomoci by boli sťažnosti v rámci článku 86 ods. 3 ES zamietnuté rozhodnutím. Podľa jeho názoru niet pochybností o tom, že sporný akt treba takto kvalifikovať. V prvom rade bol teda žalobca aktívne legitimovaný podať žalobu proti Komisii z toho dôvodu, že mu bol sporný akt adresovaný. V prípade, že by však sporný akt nemal charakter rozhodnutia adresovaného sťažovateľovi, Súd prvého stupňa vyslovil doplňujúcu úvahu, že žalobca je sporným aktom priamo a osobne dotknutý. Súd prvého stupňa uviedol v tejto súvislosti šesť úvah týkajúcich sa vypracovania aktu a skutočnej situácie žalobcu.

12.   Pokiaľ ide o vec samú, Súd prvého stupňa pripomína, že jeho preskúmanie sa musí obmedziť na to, či Komisia dodržala svoju povinnosť skúmať sťažnosti starostlivo a nestranne. V tejto súvislosti možno po preskúmaní sporného aktu usudzovať, že sa správne prihliadlo na rozhodujúce skutočnosti prípadu. Komisia sa nedopustila ani vecnej chyby pri zisťovaní skutkových okolností, ani zjavne nesprávneho právneho posúdenia týchto skutkových okolností. Zo skutočnosti, že sporný akt bol prijatý v následnosti na viacero stretnutí medzi Komisiou a žalobcom okrem toho vyplýva, že žalobca mal možnosť porozumieť dôvodom tohto aktu. Nemožno preto sporný akt považovať za nedostatočne odôvodnený s ohľadom na požiadavky článku 253 ES. Z toho dôvodu bola žaloba zamietnutá.

13.   Proti časti rozsudku podala Komisia toto odvolanie. Nespochybňuje analýzu Súdu prvého stupňa po materiálnej stránke. Žiada zrušenie napadnutého rozsudku len v rozsahu, v akom vyhlasuje žalobu za prípustnú. V tejto súvislosti uplatňuje tri dôvody odvolania. Po prvé spochybňuje existenciu práva na preskúmanie sťažností, ktorému by zodpovedalo právo sťažovateľa podať žalobu v prípade zamietnutia jeho sťažnosti. Komisia po druhé odmieta priznať spornému aktu charakter rozhodnutia adresovaného žalobcovi. Po tretie sa domnieva, že neexistuje žiadny poznatok, ktorý by mohol priznať žalobcovi postavenie osobne dotknutej osoby. Všetkými týmito dôvodmi Komisia tvrdí, že napadnutý rozsudok nezohľadnil dosah už citovaného rozsudku Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, ktorý určuje rámec prístupu jednotlivcov na súd Spoločenstva v tejto oblasti. Spoločnosť max.mobil navrhuje vo svojom vyjadrení k odvolaniu zamietnuť odvolanie a podáva vzájomné odvolanie, ktorým žiada zrušiť napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom bola jeho žaloba zamietnutá. Uznesením z 24. októbra 2002 bol Francúzskej republike povolený vstup do konania na podporu návrhov Komisie.

14.   Keďže ide o vec, ktorá nastoľuje zložité právne problémy, bude podľa môjho názoru vhodné posúdiť najprv všeobecné otázky (III). Ich posúdenie vyjasní riešenie jednotlivých dôvodov uplatnených v odvolaní a vo vzájomnom odvolaní podanom proti napadnutému rozsudku (IV). Pred tým, ako pristúpim k tejto analýze, treba vyriešiť otázku prípustnosti odvolania (II).

II – Prípustnosť odvolania

15.   Účastník konania, proti ktorému odvolanie smeruje, tvrdí, že odvolanie nie je prípustné z dôvodu, že Komisia bola na prvom stupni v plnom rozsahu úspešná. Odvoláva sa na článok 56 druhý odsek Štatútu Súdneho dvora ES (ďalej len „štatút“), ktorý uvádza, že odvolanie môže podať ktorýkoľvek účastník konania, ktorý vo svojich návrhoch nebol vôbec úspešný alebo bol len čiastočne úspešný. Treba si preto položiť otázku, či skutočnosť, že žaloba o veci samej bola zamietnutá, v súlade s návrhmi predloženými Komisiou na prvom stupni, bráni Komisii podať odvolanie žiadajúce čiastočné zrušenie napadnutého rozsudku.

16.   Táto otázka nie je celkom nová. Už v rozsudku Francúzsko/Comafrica a i.(10) Súdny dvor pripustil odvolanie smerujúce proti rozsudku Súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá námietka neprípustnosti vznesená účastníkom konania, hoci Súdny dvor v súlade s návrhom tohto účastníka konania nakoniec žalobu zamietol ako nedôvodnú. Podľa účastníka konania, proti ktorému smeruje odvolanie, je však tento rozsudok irelevantný. Týka sa „výnimočného a vzácneho prípadu“ v tom zmysle, že príslušné nariadenie v tejto veci pozostávalo z určitého množstva individuálnych rozhodnutí. Zmyslom tejto judikatúry je snaha predísť pravdepodobnému premnoženiu sa žalôb proti Komisii. Podľa odvolateľky sa naopak riešenie vyvodené Súdnym dvorom v tomto rozsudku uplatní na prejednávaný prípad a fortiori, keďže Komisia nestojí mimo sporu, ako to bolo v prípade Francúzskej republiky vo veci Francúzsko/Comafrica a i., ale je sama účastníčkou konania.

17.   Predtým, ako dám na túto otázku odpoveď, pripomínam, že štatút celkom zreteľne rozlišuje medzi dvomi kategóriami osôb oprávnených podať odvolanie. Podľa článku 56 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora ES môže odvolanie podať „účastník konania, ktorý vo svojich žalobných návrhoch nebol vôbec úspešný alebo bol len čiastočne úspešný. Vedľajší účastníci konania, s výnimkou členských štátov a inštitúcii Spoločenstiev, však môžu podať odvolanie len vtedy, ak sa ich rozhodnutie Súdu prvého stupňa priamo dotýka.“ Zatiaľ čo neprivilegovaní navrhovatelia musia mať na podaní odvolania záujem, je nesporné, že „inštitúcie Spoločenstva teda nemusia preukazovať žiadny záujem na tom, aby mohli podať odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupňa“.(11) Z toho vyplýva, že sa na uvedené inštitúcie nevzťahuje povinnosť preukazovať, že výsledok odvolania je spôsobilý zabezpečiť im výhodu.(12)

18.   Spoločnosť max.mobil však tvrdí, že keďže Súd prvého stupňa môže rozhodovať o prípustnosti, treba každé odvolanie smerujúce len proti záverom Súdu prvého stupňa o prípustnosti žaloby na prvom stupni považovať na Súdnom dvore za neprípustné. Vychádza v tejto súvislosti z rozsudku Rada/Boeringher(13).

19.   S týmto tvrdením nemožno súhlasiť. V tomto rozsudku totiž Súdny dvor nezamietol odvolanie z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu týkajúcemu sa prípustnosti. Zamietol ho preto, že neexistovalo žiadne napadnuteľné rozhodnutie. Súdny dvor zastával názor, že Súd prvého stupňa mohol za daných okolností prípadu, bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, rozhodnúť, že o námietke neprípustnosti vznesenej na prvom stupni netreba rozhodovať. V tomto prípade teda neexistovalo rozhodnutie, ktoré by sa nepriaznivo dotýkalo práv účastníka konania a ktoré by bolo možné napadnúť v zmysle článku 56 prvého odseku štatútu. Postavenie inštitúcií Spoločenstva je síce v súvislosti s odvolaním zvýhodnené, neznamená to však, že sú zbavené všetkých povinností. Tento rozsudok znamená, že pred podaním odvolania musia určiť napadnuteľné rozhodnutie v zmysle článku 56 prvého odseku štatútu.

20.   Z tohto istého pravidla vychádzal Súdny dvor v rozsudku Komisia a Francúzsko/TF1(14), o ktorý sa max.mobil podľa vlastného tvrdenia tiež opiera. Samotný predmet žaloby na nečinnosť v tejto veci zanikol v dôsledku postoja vyjadreného Komisiou v priebehu konania na prvom stupni. Z toho vyplýva, že Súd prvého stupňa postupoval správne, keď považoval preskúmanie prípustnosti žaloby v tomto ohľade za zbytočné, a že akékoľvek dôvody, ktoré by v rámci odvolania smerovali proti domnelému rozhodnutiu o prípustnosti, sú neúčinné, lebo takéto rozhodnutie neexistuje.

21.   Možno však z toho vyvodzovať, že akonáhle je prijaté rozhodnutie, štatút oprávňuje privilegovaného navrhovateľa podať odvolanie len v právnom záujme? Podľa môjho názoru existujú proti takémuto záveru dva dôvody, jeden praktický a druhý právny. Stanovenie striktnej hranice možnosti podať odvolanie je v praxi celkom určite v záujme riadneho výkonu spravodlivosti. Táto požiadavka je ešte nevyhnutnejšia v súčasnej situácii, keď bola úloha Súdneho dvora ako kasačného súdu v dôsledku prenesenia právomoci podľa Zmluvy ES, zmenenej a doplnenej Zmluvou z Nice, podstatne rozšírená. V tom istom ohľade existuje aj iná, čisto právna úvaha. Cieľom článku 56 druhého a tretieho odseku štatútu je uľahčiť podanie odvolania určitým navrhovateľom. Toto ustanovenie upravuje pre nich výnimku z podmienok pre podanie odvolania. Okrem tohto režimu výnimiek však uvedení navrhovatelia podliehajú bežným podmienkam pre odvolanie. Aj keď je odvolanie svojou povahou oddelené od skutkového stavu, spája sa s rozsudkom v danej veci. Súdny dvor síce na základe odvolania posudzuje len právne otázky, je však potrebné, aby tieto otázky zistil na účely vyriešenia konkrétneho sporu už súd zaoberajúci sa meritórnou stránkou veci. Súdny dvor nemá za úlohu zaoberať sa pri tejto príležitosti všeobecnými a abstraktnými otázkami alebo dávať „lekcie z práva“. Takto sa vysvetľuje najmä pravidlo neprípustnosti odvolania smerujúce proti údajnému nesprávnemu právnemu dôvodu, ak sa ukáže, že napadnutý dôvod nesúvisí priamo s riešením, ktoré zvolil Súd prvého stupňa.(15) Toto pravidlo vyplýva zo samotnej povahy kasačného preskúmania, ktorého úlohou je posúdenie správneho výkladu a uplatnenia práva Spoločenstva v určitej veci. Preto sa použije bez rozdielu na všetkých navrhovateľov. Z tohto dôvodu je tiež potrebné chápať režim výnimky upravený štatútom v prospech niektorých navrhovateľov tak, že majú mať uľahčené podanie odvolania bez toho, aby táto viedla vo svojom dôsledku k skresleniu objektívneho účelu tohto opravného prostriedku.

22.   V tomto duchu navrhujem, aby sa v súvislosti so skupinou navrhovateľov zvýhodnených štatútom prípustnosť odvolania neposudzovala len vo vzťahu k výroku, ale tiež vo vzťahu k právnym záverom vyvodeným prvostupňovým súdom v napadnutom rozsudku. Aj keď výrok rozsudku môže ich návrhom plne vyhovieť, musia mať možnosť podať odvolanie proti predbežným záverom Súdu prvého stupňa. V takomto prípade však treba ešte splniť dve podmienky. Treba posúdiť, či napadnuté závery skutočne vychádzajú zo sporu riešeného v rámci daného prípadu a či súvisia s riešením, ktoré Súd prvého stupňa vyjadril vo výroku rozhodnutia.(16)

23.   Ak s touto analýzou súhlasíme, nie je už potrebné skúmať dôsledky, ktoré by mohla mať napadnutá časť rozsudku na prípadné ďalšie prípady, ako to požaduje max.mobil.(17) Z toho tiež vyplýva, že v súlade s ustálenou judikatúrou nebude prípustné podanie odvolania akýmkoľvek navrhovateľom, ktorý napáda právne dôvody nesúvisiace so sporom alebo ktoré nemajú žiadny vplyv na výrok rozsudku. Toto riešenie síce rozširuje dôvody pre podanie odvolania v prospech určitých navrhovateľov, vylučuje však akékoľvek odvolanie, ktoré by bolo podané len v čisto právnom záujme.

24.   V prejednávanej veci je záver Súdu prvého stupňa vyhlasujúci žalobu za prípustnú v rozpore s námietkou neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia v priebehu konania na prvom stupni. Prvá podmienka, ktorou je existencia sporu, je teda splnená. Súd prvého stupňa navyše zjavne považoval napadnutý záver za nevyhnutný krok pri riešení predmetného sporu. Napriek tomu, že záver o prípustnosti nie je uvedený vo výroku rozsudku, je neoddeliteľnou súčasťou právneho riešenia, ku ktorému dospel Súd prvého stupňa v tomto spore. Podmienka existencie vzťahu medzi napadnutým rozsudkom a prijatým riešením je tiež splnená. Domnievam sa preto, že odvolanie treba vyhlásiť za prípustné.

III – Úvodné otázky

25.   V rámci tejto právnej veci treba ešte skúmať dve otázky. Týkajú sa, na jednej strane, miesta článku 86 ES a v ňom uvedených kontrolných postupov v celkovom usporiadaní Zmluvy a na druhej strane právnej povahy sporného aktu. Tieto dve otázky vymedzujú celý rad aspektov problematiky prístupu sťažovateľov na súd Spoločenstva v prípade, keď Komisia odmietne začať konanie podľa článku 86 ods. 3 ES.

26.   Dovolím si rovno tvrdiť, že právomoc priznaná Komisii podľa článku 86 ES sa podľa môjho názoru môže dotýkať priamo záujmov jednotlivcov. To však neznamená, že s každým z týchto záujmov možno spájať aktívnu legitimáciu na napadnutie aktu prijatého Komisiou. K tomu treba ešte overiť, či boli splnené podmienky prípustnosti stanovené Zmluvou.

A –    Miesto kontroly uvedenej v článku 86 ods. 3 ES v celkovom usporiadaní Zmluvy

27.   Na rozdiel od ostatných oblastí práva hospodárskej súťaže neboli v oblasti kontroly správania sa podnikov, ktoré majú zvláštne vzťahy so štátom prijaté vykonávacie právne predpisy. Takáto medzera v právnej úprave teda otvára priestor pre analógiu. Možno si predstaviť, že sa táto kontrola bude všeobecne vykonávať dvomi možnými spôsobmi, a to buď zvláštnou formou žaloby o nesplnení povinnosti, alebo ako konanie odvodené od kontroly protisúťažných postupov.

28.   Podľa prvej tézy, ktorú Komisia pravidelne obhajuje(18), kontrola v tejto oblasti je predovšetkým založená na dialógu medzi Komisiou a príslušným členským štátom. Z toho potom vyplýva, že Komisia uplatňuje voľnú úvahu vylučujúcu nárok jednotlivcov domáhať sa toho, aby zaujala postoj v určitom ohľade. Sťažovatelia nemajú priznané individuálne právo, lebo v takto poňatom systéme je predmet zásahu Komisie výlučne vecou štátnych orgánov a inštitúcií Spoločenstva. Proti tejto koncepcii stojí téza, ktorú v danom prípade obhajuje max.mobil, podľa ktorej kontrola vykonávaná podľa článku 86 ES musí byť spojená s právom hospodárskej súťaže. To, že toto ustanovenie bolo zaradené do kapitoly týkajúcej sa pravidiel hospodárskej súťaže platných pre podniky, naznačuje jasný zámer autorov Zmluvy. Z toho vyplýva, že táto kontrola má výraznú subjektívnu zložku v tom zmysle, ako už vyhlásil Súd prvého stupňa, že „jej účelom… je ochrana hospodárskych subjektov pred opatreniami, ktorými by členský štát narušoval základné hospodárske slobody zakotvené v Zmluve“.(19) Voľná úvaha priznaná Komisii v tejto oblasti je teda obmedzená súborom subjektívnych práv priznaných jednotlivcom.(20)

29.   Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku výslovne priklonil k tejto posledne uvedenej téze. Podľa môjho názoru je Súdny dvor vo svojej judikatúre menej kategorický. V rozsudku Holandsko a i./Komisia(21) mal Súdny dvor príležitosť vysloviť, že takáto právomoc sa môže ukázať nevyhnutnou na to, aby umožnila Komisii plniť poslanie, ktoré jej zverili články 81 ES až 88 ES, a síce zabezpečiť uplatnenie pravidiel hospodárskej súťaže. Súdny dvor takto priblížil právomoci, ktoré vykonáva Komisia voči členským štátom prostredníctvom rozhodnutí prijímaných podľa článku 86 ES a právomoci jej zverenej podľa článku 88 ES.(22) V iných prípadoch však Súdny dvor rozhodol, že kontrola štátnej pomoci „je len obmenou žaloby o nesplnenie povinnosti“(23).

30.   Domnievam sa, že treba rozlišovať, ako to aj robí Súd prvého stupňa, medzi článkom 86 ods. 3 ES a článkom 226 ES. Súd prvého stupňa však v napadnutom rozsudku toto rozlíšenie nesprávne aplikoval na intenzitu diskrečnej právomoci Komisie. Voľnosť Komisie nemožno dosť dobre rozlišovať podľa toho, či „môže“ konať, alebo či má dovolené konať „v prípade potreby“. Medzi týmito postupmi možno rozlišovať skôr podľa zásadného rozdielu v poňatí a povahe kontrol upravených v Zmluve.(24)

31.   Ako už Súdny dvor zdôraznil, účelom správneho konania upraveného v článku 226 ES je len „umožniť členskému štátu, aby dobrovoľne splnil požiadavky Zmluvy“.(25) Komisia zasahuje len preto, aby objasnila rozpory vo výklade týkajúcom sa povinností vyplývajúcich členskému štátu zo Zmluvy. Pritom však „nemá právomoc určovať definitívnym spôsobom práva a povinnosti členského štátu, alebo mu dávať záruky o zlučiteľnosti určitého konania s právom Spoločenstva“.(26) Nemá možnosť určovať, že došlo k porušeniu a prikazovať členskému štátu aby odstránil nesplnenie povinnosti.(27) Z toho vyplýva, že nie je prípustné, aby jednotlivci napádali skutočnosť, že Komisia odmietla začať proti členskému štátu konanie o nesplnení povinnosti, alebo že takéto konanie nezačala.(28) Na jednej strane zostáva prístup k takémuto konaniu „pre jednotlivca uzatvorený“.(29) Na druhej strane účelom tohto konania nie je prijatie rozhodnutia, ktorým by sa jednotlivcom priznávali práva.(30) Preto je celkom jasné, že konania o nesplnení povinnosti nezakladajú žiadny priamy právny vzťah s jednotlivcami.(31)

32.   Právomoc Komisie podľa článku 86 ods. 3 ES je celkom iného druhu. Z judikatúry vyplýva, že „dozorná právomoc zverená Komisii zahŕňa v súlade s článkom 90 ods. 3 ES možnosť upresniť povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy“.(32) Rozsah tejto dozornej právomoci závisí od dosahu pravidiel Zmluvy, ktorých dodržanie má byť zabezpečené.(33) Ak sa táto právomoc vykonáva v súlade s pravidlami hospodárskej súťaže týkajúcimi sa podnikov, tak je očividne logické, aby boli Komisii priznané právomoci obdobné tým, aké vykonáva v rámci kontroly uvedených pravidiel. Tieto pravidlá však Komisii zverujú vo vzťahu k hospodárskym subjektom na spoločnom trhu priame kontrolné právomoci, ktoré so sebou prinášajú napadnuteľné záväzné rozhodnutia.

33.   V rozsudku Holandsko a i./Komisia Súdny dvor vyhlásil, že na to, aby právomoc zverená Komisii článkom 86 ods. 3 ES nebola zbavená effet utile, treba „jej priznať právomoc určiť, že zistená štátna pomoc nie je zlučiteľná s pravidlami Zmluvy a stanoviť opatrenia, ktoré musí príslušný štát prijať, aby splnil povinnosti vyplývajúce mu z práva Spoločenstva“.(34) V nasledujúcom bode Súdny dvor dodal, že „priznanie takejto právomoci sa tiež zdá ako nevyhnutné na to, aby Komisia mohla plniť poslanie, ktoré jej zverujú články 85 až 93 Zmluvy a to bdieť nad uplatňovaním pravidiel hospodárskej súťaže“. Účelom článku 86 ES v spojení s pravidlami hospodárskej súťaže je zabezpečiť, aby v určitom odvetví nedochádzalo k narušeniam hospodárskej súťaže medzi súkromnými podnikmi a podnikmi kontrolovanými alebo zvýhodňovanými štátom. Ide teda o kontrolu určitých štátnych opatrení spôsobilých narušovať hospodársku súťaž na spoločnom trhu vo vzťahu k pravidlám Zmluvy.(35)

34.   Ak hľadáme analógiu s iným konaním upraveným zmluvami, skôr ako v článku 226 ES ju nájdeme v článku 88 Zmluvy ESUO, ktorý Komisii umožňoval priamo ukladať členským štátom povinnosti a sankcie.(36) Je však nesporné, že v tomto kontexte boli dotknutí jednotlivci oprávnení napadnúť na Súdnom dvore to, že Komisia odmietla uložiť štátu splnenie povinnosti.(37)

35.   Z vyššie uvedeného vyplýva, že právomoci priznané Komisii podľa článku 226 ES a jej právomoci založené na článku 86 ES sledujú odlišné ciele a podliehajú odlišným modalitám. Komisia síce nemá podľa judikatúry Súdneho dvora v žiadnom prípade povinnosť konať(38), vyžaduje však, pokiaľ má Komisia rovnako ako v oblasti hospodárskej súťaže priamu rozhodovaciu právomoc s vplyvom na trh, aby bola dotknutým osobným záujmom priznaná právna ochrana. Táto ochrana môže byť širšia alebo užšia v závislosti od zvláštností príslušných odvetví a od prijatej právnej úpravy. Treba hlavne zohľadniť povahu záujmov, ktorých sa rozhodnutie Komisie dotýka.(39) Vo všetkých oblastiach, kde má Komisia takúto právomoc, treba pritom priznať oprávneným osobám alebo tým, ktorých záujmy sú prijatým rozhodnutím obzvlášť dotknuté, možnosť obrátiť sa na súd s cieľom uplatniť svoje práva alebo záujmy.(40)

B –    Právna povaha sporného aktu

36.   Pre odpoveď, či sporný akt má charakter napadnuteľného aktu v zmysle judikatúry Súdneho dvora, treba presne vymedziť jeho obsah a dosah.

37.   Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku kvalifikuje sporný akt ako individuálne rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti, podobné rozhodnutiu o odložení sťažnosti v rámci článkov 81 ES a 82 ES. Podľa Komisie sa treba na tento list naopak pozerať ako na akt, ktorý nemá povahu rozhodnutia. Podľa jej názoru ide o čisto interný akt vyjadrujúci jej vôľu v danom momente. To, že bol tento akt oznámený sťažovateľovi pre informáciu, neznamená, že mu treba priznať povahu rozhodnutia, ktoré má záväzné právne účinky. Francúzska vláda sa subsidiárne pripája k názoru vyjadrenému Súdom prvého stupňa a domnieva sa, že aktom prijatým v tomto rámci môže byť len rozhodnutie adresované danému členskému štátu a nie jednotlivcovi. V tejto súvislosti vychádza z porovnania ustanovení článku 88 ES a článku 86 ods. 3 ES, z ktorého vyplýva, že potrebné rozhodnutia sú adresované „členským štátom“.

38.   Žiadna z týchto kvalifikácií mi nepripadá byť celkom presvedčivá. V prvom rade možno vysloviť námietky voči porovnaniu, z ktorého vychádza Súd prvého stupňa. Rozhodnutie o odložení, o ktorom je reč v bode 67 napadnutého rozsudku, je odpoveďou na žiadosť podanú na základe nariadení, ktorými sa vykonávajú články 81 ES a 82 ES. Týmto rozhodnutím končí konanie, v ktorom sa fyzickým alebo právnickým osobám uplatňujúcim svoj oprávnený záujem priznávajú isté procesné záruky vo vzťahu k právu podať sťažnosť a k právu predložiť vyjadrenie. Práve na základe týchto záruk upravených v článku 3 nariadenia č. 17(41) a článku 6 nariadenia (ES) č. 2842/98(42) však Súdny dvor priznáva sťažovateľom právo domôcť sa rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti. Na tomto základe Súdny dvor rozhodol v rozsudku Guérin automobiles/Komisia(43), že po skončení tohto konania „je Komisia povinná buď začať konanie proti osobe, ktorá je predmetom sťažnosti…, alebo prijať konečné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti, ktoré môže byť na súde Spoločenstva napadnuté žalobou o neplatnosť“. Takéto rozhodnutie samozrejme výslovne neupravuje žiadny právny predpis. O jeho existencii však možno usudzovať z právneho postavenia priznaného sťažovateľovi v rámci kontroly podľa článku 85 ES.

39.   Článok 86 ES s takýmto postavením nepočíta. Hoci je pravdou, ako uvádza Súd prvého stupňa v bode 51 napadnutého rozsudku, že situácia sťažovateľa, ktorá poukazuje na porušenie článku 86 ES je „porovnateľná“ so situáciou uvedenou v článku 3 nariadenia č. 17, obidve situácie však nie sú totožné. Podanie sťažnosti v tejto oblasti samozrejme nie je vylúčené. Nie je však právne chránené. Pritom je zrejmé, že z podania sťažnosti, ktorá nie je právne chránená, ale len prípustná po vecnej stránke, nemôžu sťažovateľovi vzniknúť zvláštne práva.(44) V tejto veci nemal sťažovateľ formálne žiadny dôvod na podanie žiadosti a účasť na konaní na prešetrovanie vedenom Komisiou. Jeho sťažnosť preto nezakladá žiadny zvláštny právny vzťah ku Komisii. Akt Komisie právne nesúvisí so žiadosťou, z hľadiska ktorej predstavuje riadnu odpoveď v náležitej forme. Aj keď sporný akt má v skutočnosti svoj pôvod v sťažnosti, z právneho hľadiska nie je táto sťažnosť aktom na začatie konania o preskúmaní Komisiou a jej predkladateľ nie je formálne osobou, ktorej je akt, prijatý po vykonanom prešetrovaní, určený. Pri určovaní právnej povahy aktu teda treba skúmať nielen jeho formu. Sporný akt nemá povahu individuálneho rozhodnutia o odložení sťažnosti, hoci je určený žalobcovi.

40.   Možno dôverovať skôr téze, ktorú zastáva francúzska vláda a podľa ktorej je sporný akt rozhodnutím určeným danému štátu? Francúzska vláda môže vychádzať z postoja vyjadreného Súdnym dvorom v oblasti štátnej pomoci. Vo svojom rozsudku Komisia/Sytraval a Brink’s France(45) Súdny dvor vyslovil, že keďže ani Zmluva, ani právne predpisy Spoločenstva nevymedzujú procesný režim sťažností proti štátnej pomoci, rozhodnutia prijímané Komisiou v tejto oblasti sú adresované dotyčným členským štátom. Bolo by možné sa domnievať, že keďže sa v rámci článku 86 ES uplatnia tie isté podmienky, je možné urobiť mutatis mutandis obdobný záver. Tak by však zostali nezohľadnené zvláštnosti článku 88 ES a jeho vykonávacích predpisov.

41.   Akty prijímané Komisiou podľa článku 88 ES vychádzajú totiž z oznamovacej povinnosti, alebo z povinnosti priebežného skúmania opatrení prijímaných štátmi. Na rozdiel od právomoci založenej na článku 86 ods. 3 ES má Komisia v oblasti štátnej pomoci výlučnú právomoc, ktorú vykonáva v úzkej spolupráci s členskými štátmi. Aj keď rozhodne o neoprávnenej pomoci, ktorá jej nebola oznámená, Komisia vykonáva preskúmanie v rámci dialógu s príslušným členským štátom. V tomto prípade totiž o začatí konania, ktoré vedie k rozhodnutiu o vrátení alebo o zlučiteľnosti pomoci, nerozhoduje spôsob, akým sa Komisia o pomoci dozvedela: takéto rozhodnutie sa vždy chápe ako odpoveď na informácie a vyjadrenia podané dotknutým členským štátom. Z tohto hľadiska potom vykonávacie nariadenie k článku 93 Zmluvy ES, prijaté Radou 22. marca 1999, zakotvuje zásadu, podľa ktorej sú všetky rozhodnutia prijaté v oblasti štátnej pomoci adresované dotknutému členskému štátu.(46)

42.   Režim článku 86 ods. 3 ES však nepodlieha zvláštnym podmienkam ako článok 88 ES. V rámci článku 86 ES nezapadajú akty prijímané Komisiou do rámca výlučného dialógu s danými členskými štátmi. Preto sa nemožno domnievať, že akt Komisie týkajúci sa štátneho opatrenia je nevyhnutne adresovaný štátu, ktorý toto opatrenie prijal.

43.   V skutočnosti je predmetom aktu v tejto veci len určenie okolností určitej situácie vo vzťahu k pravidlám hospodárskej súťaže. Komisia tvrdí, že článok 82 ES v spojení s článkom 86 ES nemožno na danú situáciu uplatniť. Týmto aktom spája objektívne konkrétnu situáciu s určitými pravidlami Zmluvy a vyvodzuje z toho dôsledky pre svoju úlohu strážkyne dodržiavania Zmluvy. Takýto akt nemá sám osebe určitého adresáta. Nie je odpoveďou na žiadosť formulovanú sťažovateľom, ktorý by mal oprávnenie na to, aby dostal odpoveď a sporný akt nepredpisuje danému členskému štátu určité správanie. Skutočnosť, že bol prijatý na základe údajov uvedených v sťažnosti a že sa týka opatrení konkrétneho štátu, nemení nič na jeho povahe, teda že akt je zobrazením objektívnejprávnej situácie týkajúcej sa uplatniteľnosti určitých ustanovení Zmluvy. Tento akt však môže mať právne účinky pre štát a daných jednotlivcov.

44.   Pre určenie povahy aktu Spoločenstva z pohľadu súdneho sporu je potrebné posúdiť jeho účinky a nie jeho predmet. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že napadnuteľnými aktmi v zmysle článku 230 ES sú všetky opatrenia prijímané inštitúciami majúce právne účinky.(47) To platí hlavne vtedy, ak je účelom predmetného aktu zabrániť prijatiu noriem alebo postupov, ktoré podstatne menia právnu situáciu určitých osôb, alebo naopak ich prijatie vyvolať. Súd prvého stupňa už v tomto zmysle rozhodol, že aj keď určité vyhlásenie člena Komisie o tom, že určitá transakcia spočívajúca v koncentrácii podnikov nemala rozmer Spoločenstva, nesmerovalo menovite určitému adresátovi, dotýkalo sa zároveň členských štátov, ktorých právomoc vo vzťahu k predmetnej transakcii tým bola potvrdená, podnikov zúčastnených na tejto koncentrácii, ktoré tak boli oslobodené od povinnosti oznámiť ju, a samotnej Komisie, ktorej konanie bolo následne týmto vyhlásením určené.(48)

45.   Podľa môjho názoru je v tejto veci nepopierateľné, že sporný akt má právne účinky voči danému štátu, ktorý si môže byť istý tým, že proti nemu Komisia nezačne kontrolné konanie o niektorom z bodov uvedených v sťažnosti. Okrem toho podnik, ktorého sa štátne opatrenie týkalo, ako aj tretie osoby dotknuté týmto opatrením sú zbavené možnosti rozhodnutia Komisiou o zlučiteľnosti tohto opatrenia s pravidlami Zmluvy. Ak by teda takéto rozhodnutie mohlo mať právne účinky voči jednotlivcom na danom trhu, platilo by to isté aj v prípade odmietnutia vydať takéto rozhodnutie. Preto sa domnievam, že sporný akt má povahu rozhodnutia, ktoré môže byť predmetom žaloby o neplatnosť.

46.   Na záver tejto analýzy sú dva body jasné. Aktívna legitimácia žalobcu sa na rozdiel od záverov Súdu prvého stupňa nemôže zakladať na skutočnosti, že mu bol sporný akt určený. Na druhej strane sa možno domáhať ochrany osobných záujmov dotknutých prijatým aktom.(49) Zostáva teda overiť, či má žalobca v tejto veci, ako tretia osoba nezúčastnená v konaní a v prijatom akte, aktívnu legitimáciu v súlade s podmienkami článku 230 štvrtého odseku ES.

IV – Posúdenie dôvodov odvolania

47.   Dôvody odvolania sa týkajú záveru Súdu prvého stupňa o prípustnosti žaloby. Hlavný problém je v existencii aktívnej legitimácie žalobcu.

48.   Na stanovenie aktívnej legitimácie treba preukázať existenciu zvláštneho vzťahu medzi žalobcom a sporným aktom. V súlade s článkom 230 štvrtým odsekom ES musí žalobca preukázať, že sa ho sporný akt priamo a osobne dotýka. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa zo skutočnosti, že situácia žalobcu je priamo dotknutá sporným aktom zjavne odvodil právo napadnúť tento akt na súde Spoločenstva. Domnievam sa však, že týmto rozhodnutím Súd prvého stupňa zaujal prístup, ktorý je cudzí systému súdneho konania podľa Zmluvy. Tento systém priznáva aktívnu legitimáciu len žalobcovi so zvláštnymi vlastnosťami, ktoré ho individualizujú, podobne ako je tomu v prípade adresáta. Súdy Spoločenstva síce v súdnom konaní v oblasti hospodárskej súťaže preukázali pri posudzovaní tejto podmienky prípustnosti istú pružnosť, nedovoľujú však, aby bola táto podmienka opomínaná.(50)

49.   V tejto veci niet pochýb o tom, že rozhodnutie nezačať konanie o nesplnení povinnosti voči danému štátu sa priamo dotýka situácie podnikov pôsobiacich na rakúskom trhu GSM, medzi ktoré patrí aj žalobca. Z toho však nevyplýva, že by žalobca bol sporným aktom osobne dotknutý.

50.   Judikatúra Súdneho dvora chápe pod pojmom osobný záujem na podaní žaloby zvláštne vlastnosti alebo skutkový stav, ktorým možno žalobcu individualizovať, podobne ako to je u adresáta dotyčného aktu.(51) V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa uvádza, že takýto záujem našiel jednak v povinnosti Komisie posúdiť sťažnosť podanú žalobcom a formálne na ňu odpovedať a jednak v celom rade úvah týkajúcich sa skutkového stavu.

51.   Komisia vzniesla proti tejto analýze dve námietky. Vo všeobecnej rovine tvrdí, že v danej oblasti neexistuje právo na posúdenie sťažnosti, na základe ktorého by mohol byť sťažovateľ aktívne legitimovaný. Konkrétne uvádza, že nie je preukázané, že jednotlivec sa nachádza v skutkovej situácii, ktorá ho z právneho hľadiska dostatočne individualizuje.

A –    O práve sťažovateľa na posúdenie jeho sťažnosti

52.   V bode 56 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uvádza, že toto právo možno odvodiť z povinnosti starostlivo a nestranne skúmať sťažnosti, ktorú má Komisia. Z práva na posúdenie sťažnosti však podľa neho vyplývajú pre sťažovateľa oprávnené záujmy, ktoré sú hodné súdnej ochrany. Z toho podľa Súdu vyplýva existencia práva napadnúť rozhodnutie Komisie konať či nekonať.

53.   Súdny dvor síce opakovane rozhodol, že právo priznané v rámci prijímania aktu poskytuje takto oprávnenej osobe zvláštne vlastnosti, na základe ktorých môže mať aktívnu legitimáciu napadnúť tento akt.(52) Otázkou je teda, či takéto právo existuje v rámci článku 86 ES.

54.   Keď rozhodoval Súdny dvor o tejto otázke, neuspokojil sa s existenciou nejasne vymedzených procesných práv, aby na ich základe priznal aktívnu legitimáciu. Súdny dvor vyžaduje vo všeobecnosti, aby práva uplatňované na podporu žaloby boli dostatočne „presné“.(53) Tak je tomu v prípade, keď individuálne práva vyplývajú z nariadenia(54), alebo ak ich možno odvodiť priamo z ustanovení Zmluvy.(55) Toto je najmä zmyslom rozsudku Metro/Komisia, ktorý Súd prvého stupňa cituje v bode 56 napadnutého rozsudku. V tomto rozsudku vychádza Súdny dvor zo zásady riadneho výkonu spravodlivosti a vyhlasuje, že oprávnené záujmy priznané fyzickým či právnickým osobám nariadením Spoločenstva nemôžu byť účinné, ak nie sú chránené súdom.(56) „Oprávnené záujmy“, o ktorých je v tomto prípade reč, sú však záujmami osôb oprávnených podať sťažnosť podľa článku 3 nariadenia č. 17, ktoré majú tiež priznaný celý súbor procesných práv. V rámci článku 86 ES však neexistuje ustanovenie, ktoré by takéto záujmy chránilo a priznávalo oprávneným osobám práva rovnocenné s právami udelenými článkami 81 ES a 82 ES.(57) Nemožno teda správne tvrdiť, ako to robí Súd prvého stupňa, že táto judikatúra sa použije za rovnakých podmienok v rámci článku 86 ods. 3 ES.

55.   Vzhľadom na to, že neexistuje ustanovenie, ktoré by sťažovateľom doslovne poskytovalo procesné práva v rámci kontroly verejnoprávnych alebo podobných podnikov, Súd prvého stupňa uvádza, že vychádzal zo všeobecnej povinnosti starostlivo a nestranne skúmať, zakotvenej v judikatúre a odôvodnenej existenciou všeobecnej dozornej povinnosti, ktorú má Komisia. Z celej analýzy Súdu prvého stupňa jasne vyplýva, že z týchto povinností chce urobiť všeobecné a právu Spoločenstva nadriadené pravidlá, ktoré by mohli vymedziť diskrečné právomoci priznané Komisii a založiť právo sťažovateľov podať žalobu.

56.   Domnievam sa, že takýto prístup je odsúdený na neúspech. Podľa môjho názoru tieto povinnosti nemôžu zakladať individuálne právo na podanie žaloby. Pokiaľ ide o všeobecnú dozornú povinnosť vychádzajúcu z článku 211 ES, celkom istotne jej chýba spôsobilosť na to, aby mohla založiť právo v prospech žalobcu. Len z tejto všeobecnej povinnosti nemožno vyvodiť poskytnutie konkrétneho práva v prospech sťažovateľov v rámci článku 86 ES. Aj keď pripúšťam, že Komisia má povinnosť starostlivo a nestranne skúmať vec(58), nedomnievam sa, že by táto povinnosť bola relevantná v rámci skúmania prípustnosti žaloby. Táto povinnosť má objektívny dosah. Požadované starostlivé a spravodlivé posúdenie sa nevykonáva s prihliadnutím na osobu, ktorá podala sťažnosť, ale v prvom rade so zreteľom na záujem o riadnu správu a správne uplatnenie pravidiel Zmluvy.(59) V tomto zmysle nemožno túto povinnosť porovnávať s právami, ktoré môžu byť priznané osobám majúcim záujem vstúpiť do postupu prijímania aktov, ktoré sa ich dotýkajú, ako je právo byť vypočutý alebo právo nahliadnuť do spisu. Z toho vyplýva, že na rozdiel od uvedených práv táto povinnosť nemôže založiť subjektívne právo na vydanie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti a tým pádom právo na podanie žaloby proti takémuto rozhodnutiu.(60)

57.   Podľa môjho názoru teda Súd prvého stupňa rozhodol nesprávne, že samotná povinnosť starostlivo a nestranne skúmať vec môže sťažovateľom založiť právo na podanie žaloby v rámci článku 86 ES. Tvrdenie, že z existencie povinnosti Komisie vyplýva existencia súdnej ochrany pre jednotlivca, sa v systéme Zmluvy ukazuje ako nesprávne. Právo podať žalobu musí byť preukázané na základe posúdenia konkrétnej situácie dotknutej osoby.(61) Snaha o obídenie tohto systému, ako to robí Súd prvého stupňa v bodoch 56 a 57 napadnutého rozsudku s poukazom na zásadu riadneho výkonu spravodlivosti alebo na základné právo na účinný právny prostriedok, je preto márna.

B –    O zvláštnej situácii žalobcu

58.   Komisia spochybňuje doplňujúcu analýzu Súdu prvého stupňa, podľa ktorej je žalobca v každom prípade sporným aktom priamo a osobne dotknutý.

59.    V prvom rade poznamenávam, že Súd prvého stupňa pri svojej analýze neprihliada na judikatúru Súdneho dvora v danej oblasti. Je totiž nutné konštatovať, že Súd nevychádza z judikatúry, podľa ktorej môže byť jednotlivec aktívne legitimovaný napadnúť na súde odmietnutie Komisie prijať rozhodnutie v rámci svojho dozorného poslania podľa článku 86 ods. 3 ES len vo „výnimočných situáciách“.(62) V napadnutom rozsudku chýba výslovná analýza prípadnej „výnimočnej situácie“, v ktorej sa mal žalobca nachádzať.

60.   Účastník konania, proti ktorému smeruje odvolanie, sa v tomto ohľade márne odvoláva na rozsudok Súdu prvého stupňa, TF1/Komisia(63). Nie je pravda, že v tomto rozsudku Súd vyvodil priamo z článku 86 ods. 3 ES ochranu pre sťažovateľov, ktorá by bola rovnocenná ochrane priznanej v rámci článkov 81 ES a 82 ES. Súd prvého stupňa síce v tomto prípade pripustil, že článok 86 ods. 3 ES chráni hospodárske subjekty, posúdenie prípustnosti žaloby žalobcu však podmienil overením výnimočnej situácie, v ktorej sa mohol nachádzať, a to so zreteľom na už citovaný rozsudok Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia.(64)

61.   Zostáva však položiť si otázku, či rámec takto vymedzený judikatúrou Súdneho dvora je vhodný na posudzovanie prístupu sťažovateľov na súdy Spoločenstva v rozsahu pôsobnosti článku 86 ES.

62.   Pripomínam, že podľa už citovaného rozsudku Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia „nemožno vopred vylúčiť existenciu výnimočných situácií, keď jednotlivec, prípadne združenie založené na ochranu kolektívnych záujmov určitej kategórie procesných subjektov, je aktívne legitimovaný napadnúť na súde odmietnutie Komisie prijať rozhodnutie v rámci jej poslania dozoru podľa článku 90 ods. 1 a ods. 3“.(65) Aké sú tieto situácie? Súdny dvor vo svojom rozsudku nepovažoval za užitočné to upresniť.

63.   Podľa môjho názoru sa nemožno domnievať, že by zámerom tejto formulácie Súdneho dvora bolo uľahčiť žalobcovu potrebu preukázať existenciu bezprostredného a osobného záujmu na zrušení napadnutého aktu. Úmysly Súdneho dvora jasne ukazuje sled úvah, v ktorých je táto formulácia obsiahnutá. Súdny dvor na prvom mieste pripomína, že z rozsudku Holandsko a i./Komisia vyplýva, že jednotlivec môže mať prípadne právo podať žalobu o neplatnosť podľa článku 230 štvrtého odseku ES.(66) V tejto veci bol dotknutým jednotlivcom podnik verejného práva zvýhodnený štátnym opatrením, ktoré Komisia napadla. V tomto prípade neboli o prípustnosti žaloby žiadne pochybnosti, lebo bezprostredný a osobný vzťah medzi žalobcom a napadnutým aktom bol nesporný. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, je situácia úplne odlišná. V tejto veci bola žaloba podaná profesným združením založeným podľa nemeckého práva proti rozhodnutiu Komisie nevyhovieť jeho sťažnosti, ktorá smerovala proti nemeckému zákonu o povolaní daňového poradcu. Medzi žalobcom a napadnutým aktom nebol zjavný vzťah. V tomto prípade bolo možné pripustiť žalobu proti odmietnutiu Komisie vyhovieť sťažnosti len na základe výnimočných okolností.

64.   Preto sa domnievam, že výnimočná povaha situácií, na ktoré Súdny dvor poukazoval, vyplýva len z ťažkostí preukázať v takýchto prípadoch postavenie osobne dotknutého jednotlivca. Ako som už uviedol, nemajú tretie osoby dotknuté napadnutým aktom v danej oblasti chránené práva, ktoré by mohli uplatniť na podporu žaloby. Pri neexistencii takých práv je však ťažké vyvodiť z faktického stavu osobný záujem na začatí súdneho konania. Nesporný je najmä fakt, že samotný súťažný vzťah medzi žalobcom a adresátom napadnutého štátneho opatrenia nemôže sám osebe také postavenie zakladať.(67) Preto treba navyše preukázať „zvláštne okolnosti“(68) alebo „zvláštnu situáciu“(69), ktorá odlišuje žalobcu vzhľadom na dané opatrenia od všetkých ostatných dotknutých subjektov.

65.   Tento záver je v súlade so návrhom, ktorý urobil generálny advokát Mischo vo veci Komisia a Francúzsko/TF1(70). Tento záver sa vnucuje s ešte väčšou intenzitou od chvíle, keď Súdny dvor v rozsudku Unión de Pequeños Agricultores/Rada z 25. júla 2002 rozhodol, že podmienku osobnej aktívnej legitimácie nemožno v žiadnom prípade opomenúť, inak by súdy Spoločenstva prekročili právomoc, ktorá im bola zverená.(71)

66.   Teraz zostáva vyjadriť sa ku kritériu, na základe ktorého možno za týchto okolností preukázať osobný záujem na podaní žaloby. Z judikatúry vyplýva, že žalobca je osobne dotknutý, ak bola jeho konkrétna situácia pri prijatí sporného aktu zohľadnená tvorcom tohto aktu.(72) Toto kritérium je podľa môjho názoru rozhodujúce.

67.   V tejto súvislosti Súd prvého stupňa uvádza v napadnutom rozsudku rôzne skutočnosti, ktoré však nie sú všetky rovnako presvedčivé.(73) Hlavne pripomína, že sporný akt je odpoveďou na sťažnosť žalobcu a že Komisia so žalobcom niekoľkokrát rokovala. Keďže však žalobcovi neprislúchali formálne chránené procesné práva, nemožno tieto skutočnosti považovať za rozhodujúce. Súd prvého stupňa okrem toho pripomína, že podstatná časť činností žalobcu konkuruje podstatnej časti činností oprávneného zo štátneho opatrenia, ktoré je predmetom vydaného aktu. Súťažný vzťah však nie je postačujúci. Na preukázanie osobnej aktívnej legitimácie je v tejto veci zrejme rozhodujúca skutočnosť, že Komisia pri rozhodovaní vychádzala z toho, že výška poplatkov uložených spoločnostiam Mobilkom a max.mobil je totožná. Toto rozhodnutie bolo teda prijaté na základe porovnania výšky čiastky uloženej žalobcovi a čiastky uloženej verejnoprávnemu operátorovi. Ide tu teda o výnimočnú situáciu, lebo v tomto prípade spočíva akt vydaný Komisiou z veľkej časti na zohľadnení zvláštnej situácie žalobcu.(74) Za týchto okolností je zjavné, že sa max.mobil nenachádza v situácii bežného súťažiteľa. Je osobne dotknutý sporným aktom.

68.   Treba brať zreteľ na výhradu vyslovenú Súdnym dvorom v rozsudku Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, podľa ktorej sa jednotlivec v žiadnom prípade nemôže takouto žalobou domáhať, aby bol daný členský štát nepriamo donútený prijať všeobecne záväzný právny predpis? Ako Súd prvého stupňa správne pripomína v bode 70 napadnutého rozsudku, dotknuté opatrenie v tejto veci sa líši od opatrenia vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdneho dvora. V tejto veci sa totiž žalobca snaží spochybniť štátne opatrenia, ktorými sa stanovia poplatky súkromným operátorom. Táto výhrada sa teda nepoužije.

69.   Ďalej sa domnievam, že zohľadnenie povahy záujmov, ktoré môžu byť dotknuté pri uplatňovaní ochrany priznanej jednotlivcom(75), síce môže byť oprávnené, existenciu takejto ochrany však nemožno na základe žiadnych dôvodov spochybniť. V tejto súvislosti je dôležitá len povaha aktu Spoločenstva. Povahu štátneho opatrenia, ktoré je predmetom sporného aktu, nemožno brať do úvahy, inak by účinnosť kontrol upravených Zmluvou bola zbavená užitočného účinku.

C –    Čiastočný návrh

70.   Na základe doterajšej analýzy je zjavné, že záver Súdu prvého stupňa, podľa ktorého „aktívna legitimácia žalobcu vyplýva zo skutočnosti, že je adresátom sporného aktu, ktorým Komisia rozhodla o neprijatí opatrení voči Rakúskej republike na základe článku 90 ods. 3 Zmluvy o ES, pokiaľ ide o výšku poplatkov za koncesie v oblasti mobilnej rádiotelefónie“, je nesprávny. Ak sa Súd prvého stupňa domnieva, že tento záver stačí na preukázanie prípustnosti žaloby, dopúšťa sa tým nesprávneho právneho posúdenia.

71.   Nesprávne posúdenie však v tomto bode nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku, ak možno preukázať, že žalobca je bezprostredne a osobne dotknutý napadnutým aktom v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES. Podľa môjho názoru by tomu tak v danej oblasti bolo, keby situácia žalobcu bola výrazne odlišná od situácie prípadných tretích osôb taktiež dotknutých napadnutým aktom. Analýza vykonaná Súdom prvého stupňa v danej veci ukázala, že sporný akt bol prijatý s priamym zohľadnením situácie žalobcu. Z tohto dôvodu je jeho žaloba o neplatnosť tohto aktu prípustná. Preto je správne konštatovať, že sa Súd prvého stupňa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že žaloba je prípustná a že treba zamietnuť návrhy uplatnené v rámci odvolania.

V –    Posúdenie dôvodov vzájomného odvolania

72.   Účastník konania, proti ktorému smeruje odvolanie, napáda vzájomným odvolaním materiálne posúdenie žaloby. Uplatňuje tri dôvody týkajúce sa nesprávneho skutkového zistenia a nesprávneho právneho posúdenia, ktorých sa dopustil Súd prvého stupňa.

73.   Pre náležité posúdenie dôvodov tohto odvolania je potrebné najprv sa vysporiadať s povahou kontroly, ktorú v tejto oblasti vykonávajú súdy Spoločenstva. Prehľad rámca súdneho preskúmania, ktorý Súd prvého stupňa vypracoval v bodoch 58, 59 a 73 napadnutého rozsudku, prezrádza isté nejasnosti, ktoré pramenia zo spôsobu, akým bola kontrola vykonaná v tejto veci.

A –    Povaha súdneho preskúmania

74.   Aby sa zamedzilo akýmkoľvek nejasnostiam, treba podľa môjho názoru riadne odlíšiť dve otázky, a to otázku rozsahu súdneho preskúmania a otázku prostriedkov a kritérií tohto preskúmania.

1.      Rozsah preskúmania

75.   Podľa Súdu prvého stupňa je pri preskúmavaní aktu prijatého na základe článku 86 ods. 3 ES „úlohou súdov len obmedzené preskúmanie“(76), ktoré má „obmedzený rozsah pôsobnosti a rôznu intenzitu. Na vecnú správnosť skutkových zistení sa totiž vzťahuje úplne súdne preskúmanie, zatiaľ čo na posúdenie prima facie skutkových okolností, a tým skôr na posúdenie potrebnosti zásahu, sa vzťahuje obmedzené preskúmanie Súdom prvého stupňa“(77).

76.   Tieto tvrdenia sú správne len sčasti.

77.   Je totiž nesporné, že výkon právomocí Komisie na základe pravidiel hospodárskej súťaže zahŕňa zložité posudzovanie ekonomických otázok.(78) Z toho vyplýva, že súd na to musí brať zreteľ a obmedziť preskúmanie, ktorú vykonáva nad takýmto posúdením.(79) Takto poňaté preskúmanie je úplným preskúmaním zákonnosti v tom zmysle, že sa vzťahuje na všetky pochybenia, ktoré súd pravidelne kontroluje v rámci žaloby o neplatnosť. V tomto prípade sa súdne preskúmanie týka vecnej správnosti skutkových zistení, dodržania formálnych náležitostí a procesných pravidiel, neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia a zneužitia právomoci.(80)

78.   Z tohto dôvodu nie je správne tvrdenie, že súdne preskúmanie je obmedzené, pokiaľ ide o jeho rozsah. Na jednej strane sa obmedzenie týka intenzity preskúmania, nie však rozsahu. Sudca posudzuje len to, či neexistuje zjavné porušenie Zmluvy a všetkých právnych noriem týkajúcich sa jej výkonu. Zaoberá sa odhaľovaním zjavných pochybení, ku ktorým došlo vo vzťahu k dodržovaniu uplatniteľného práva a k právnej kvalifikácii rozhodujúcich skutočností. Na druhej strane, vzhľadom voľnú úvahu priznanú Komisii v tomto rámci, neprislúcha súdu preskúmavať „potrebnosť zásahu“. Posúdenie vhodnosti opatrení, ktoré patrí do diskrečnej právomoci inštitúcie, prekračuje medze samotného preskúmania zákonnosti, a to bez ohľadu na jeho intenzitu. Takéto posúdenie patrí len politickým či správnym orgánom, ktorým Zmluva zveruje úlohu vydávať akty Spoločenstva.(81)

79.   Ak je súdne preskúmanie aktov Komisie prijímaných v rámci diskrečnej právomoci skutočne špecifické, treba túto špecifickosť hľadať inde. Spočíva v povahe noriem, ktoré sú podkladom pre výkon tohto preskúmania, teda v povahe zdrojov, podľa ktorých sa posudzuje zákonnosť prijatých aktov.(82)

2.      Kritériá preskúmania

80.   Vo všetkých prípadoch, keď má Komisia diskrečnú právomoc pri plnení svojej funkcie správneho orgánu Spoločenstva, rozšíril súd Spoločenstva svoje preskúmanie o nové prostriedky. Toto rozšírenie bolo vôbec prvý raz stanovené Súdnym dvorom v rozsudku z 21. novembra 1991, Technische Universität München(83). V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že v správnom konaní, ktorého predmetom je zložité posudzovanie, „má dodržiavanie záruk v správnych konaniach upravených právnym poriadkom Spoločenstva celkom zásadný význam. Medzi tieto záruky patrí najmä povinnosť príslušnej inštitúcie posúdiť starostlivo a nestranne všetky rozhodujúce skutočnosti prejednávanej veci…, ako aj [právo] na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia“.(84) Tieto záruky boli rozšírené na všetky konania, v ktorých sa uplatňujú pravidlá hospodárskej súťaže. Tu má napokon svoj pôvod článok 41 Charty základných práv Európskej únie, na ktorý Súd prvého stupňa odkazuje v napadnutom rozsudku.(85)

81.   V judikatúre sú tieto záruky poňaté jednak ako prostriedok na vymedzenie výkonu diskrečnej právomoci Komisie a jednak na ochranu tretích osôb, ktorých záujmy boli dotknuté, ale ktorých procesná ochrana nie je rovnocenná s ochranou osôb, ktorým sú prijímané rozhodnutia určené. Komisia v tejto súvislosti nesprávne uvádza, že tieto záruky sú len dôsledkom procesných práv priznaných v práve hospodárskej súťaže. Súdny dvor totiž obvykle uplatňovanie týchto záruk rozlišuje od uplatňovania procesných práv jednotlivcov.(86)

82.   V dôsledku toho Súd prvého stupňa celkom oprávnene preskúmal ich uplatňovanie v prípade, keď Komisia odmietla vyhovieť sťažnosti podľa článku 86 ods. 3 ES. Nie je však oprávnený z toho vyvodzovať, že preskúmanie sa má obmedzovať najmä na „overenie, či… obsahuje odôvodnenie, ktoré je prima facie konzistentné a zohľadňuje relevantné skutočnosti uvedené v spise“.(87)

83.   Takýto pohľad na vec nie je v súlade s kritériami preskúmania stanovenými v judikatúre Súdneho dvora. Proti analýze, ktorú v tomto bode Súd prvého stupňa vykonal, hovoria dve skutočnosti. Po prvé napadnutý rozsudok nezohľadňuje, že kedykoľvek, keď Komisia vykonáva voľnú úvahu pri uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže, odôvodnenie „prima facie konzistentné“ nepostačuje. V danom prípade je nepochybne potrebné prihliadať k povahe prijatého aktu. V každom prípade však v odôvodnení podľa článku 253 ES „musia byť jasne a jednoznačne uvedené úvahy inštitúcie, ktorá je pôvodcom aktu, tak, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatého opatrenia a aby príslušný súd mohol vykonať preskúmanie“.(88) Preto len preskúmanie logického sledu úvah nestačí: treba tiež overiť, či pôvodca aktu dostatočne posúdil okolnosti veci a dôvody, na ktorých spočíva jeho posúdenie.

84.   Po druhé Súd prvého stupňa zjavne zasadzuje nevyhnutnosť zohľadniť rozhodné skutočnosti veci, ktorá vyplýva z povinnosti starostlivého a nestranného posúdenia, len do rámca preskúmania povinnosti uviesť odôvodnenie. Každá z týchto povinností však nepochybne patrí do inej kategórie právnych prostriedkov. Povinnosť uviesť dostatočné odôvodnenie súvisí s posúdením formálnych pravidiel, ktorými sa sporný akt riadi. Ide o to, aby v hlavnej časti aktu boli uvedené dôvody jeho prijatia. Naopak povinnosť nestranného posúdenia sťažnosti patrí do rámca analýzy materiálnej zákonnosti sporného aktu. To znamená, že k platnosti aktu, ktorý je predmetom preskúmania, nestačí zjavne správna právna kvalifikácia: táto kvalifikácia musí navyše vychádzať zo starostlivého posúdenia celého skutkového a právneho stavu, ktorým možno tento akt odôvodniť.

85.   Z toho vyplýva, že nemožno „posúdiť spoločne“, ako to vyhlasuje Súd prvého stupňa v bode 73 napadnutého rozsudku, „dôvod týkajúci sa porušenia povinnosti uviesť odôvodnenie a dôvod týkajúci sa zjavne nesprávneho posúdenia, či došlo alebo nedošlo k porušeniu článkov [82 ES a 86 ES]“. Takéto zblíženie oboch pojmov môže vyvolať zámenu medzi posúdením dôvodov a posúdením odôvodnenia sporného aktu. Ako už Súdny dvor konštatoval v kontexte veci Komisia/Sytraval a Brink’s France, Súd prvého stupňa porušil rámec svojho preskúmania tým, že nevykonal, hoci len v rovine formálnej, „nevyhnutné rozlíšenie medzi požiadavkou uviesť odôvodnenie a materiálnou zákonnosťou rozhodnutia“.(89)

86.   Ďalej treba overiť, či sa Súd prvého stupňa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že pri spornom akte nedošlo k porušeniu žiadneho z týchto dvoch dôvodov posudzovaných zvlášť.

B –    O výkone súdneho preskúmania

87.   Účastník konania, proti ktorému smeruje odvolanie, uplatňuje voči analýze vykonanej Súdom prvého stupňa po materiálnej stránke veci tri dôvody.

1.      Nesprávne posúdenie skutkového stavu

88.   Účastník konania, proti ktorému smeruje odvolanie, na prvom mieste tvrdí, že Súd prvého stupňa opomenul zvážiť rad skutkových okolností, ktoré vedú k zisteniu, že výška poplatkov platených spoločnosťou max.mobil a spoločnosťou Mobilkom v skutočnosti nie je rovnaká.

89.   Pripomínam, že Súdny dvor v rámci odvolania nemá právomoc vyjadrovať sa k posúdeniu skutkového stavu vykonanému Súdom prvého stupňa okrem prípadu ak by na Súde prvého stupňa došlo k zjavnému skresleniu skutkového stavu.(90) V tejto veci však nebolo nijako preukázané, že by k takémuto skresleniu došlo. O skutočnosti, že poplatky platené dotknutými operátormi sú formálne totožné, totiž nie sú pochybnosti. Súd prvého stupňa sa teda nedopustil žiadneho pochybenia, keď konštatoval, že sporný akt sa zakladá na skutočnostiach, ktorých vecná správnosť nie je spochybňovaná. Z toho vyplýva, že tento dôvod založený na skreslení skutkového stavu v napadnutom rozsudku treba zamietnuť ako zjavne nedôvodný.

90.   Účastník konania, proti ktorému smeruje odvolanie, svojou úvahou o existencii rozdielu medzi poplatkami uhradenými dotknutými operétormi, ktorý predstavuje diskrimináciu z dôvodu zľavy a odkladu platby poplatku poskytnutého spoločnosti Mobilkom, v skutočnosti poukazuje na údajné pochybenie Súdu prvého stupňa pri právnej kvalifikácii rozhodných skutočností. Preto treba túto otázku riešiť v rámci druhého dôvodu.

2.      Nesprávne právne posúdenie pri preskúmaní právnej kvalifikácie skutkového stavu

91.   Účastník konania, proti ktorému smeruje odvolanie, uplatňuje v druhom rade dôvod týkajúci sa zjavne nesprávneho právneho posúdenia. Súd prvého stupňa mal uznať, že rovnosť zaobchádzania s dvomi zásadne odlišnými situáciami, a síce so situáciou tohto účastníka konania a situáciou spoločnosti Mobilkom, predstavuje diskrimináciu, ktorú Zmluva zakazuje.

92.   V bode 75 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa celkom založil svoje posúdenie na skutočnostiach, ktoré uvádzala Komisia v spornom akte, ktorými sú jednak úhrada totožného poplatku obidvomi dotyčnými operátormi a jednak zlučiteľnosť záveru Komisie s jej predchádzajúcou praxou. To Súdu prvého stupňa postačovalo, aby konštatoval, že sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia.

93.   Keď však Súd prvého stupňa takto rozhodol, porušil rámec preskúmania, ktorým sa celkom správne cítil byť zaviazaný. Súd bol totiž povinný v súvislosti so zjavne nesprávnym posúdením kontrolovať dodržanie povinnosti nestranného a starostlivého posúdenia. Z tejto povinnosti však vyplýva potreba vykonať pozorné posúdenie celého skutkového a právneho stavu, ktorý sťažovateľ predložil. V danom prípade tento stav spočíval, ako to vyplýva najmä z bodov 30 až 34 napadnutého rozsudku, v prípadnej existencii finančných výhod poskytnutých spoločnosti Mobilkom, v tvrdenej vyššej hodnote koncesie poskytnutej tejto spoločnosti a v potrebe dodržiavať rovnosť zaobchádzania s jednotlivými hospodárskymi subjektami pri udeľovaní koncesií na takýchto trhoch.

94.   Súd prvého stupňa sa zjavne dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nepreskúmal, či Komisia zohľadnila všetky rozhodujúce skutočnosti jemu predloženej veci, pričom nie je nutné sa vyjadrovať k záveru, ku ktorému takéto overenie malo viesť, a najmä k otázke, či Komisia opomenula poukázať na zjavnú diskrimináciu v rámci posudzovanej situácie.(91)

3.      Nesprávne právne posúdenie pri preskúmaní nedostatku odôvodnenia

95.   Účastník konania, proti ktorému smeruje odvolanie, Súdu prvého stupňa na poslednom mieste vytýka, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že sporný akt je dostatočne odôvodnený vo vzťahu k požiadavkám vyplývajúcim z článku 253 ES.

96.   V bode 79 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že odôvodnenie je dostatočné s tým, že žalobca bol schopný porozumieť dôvodom uvedeným v odôvodnení sporného aktu. Podľa jeho názoru to tak bolo preto, že sporný akt bol prijatý v nadväznosti na niekoľko rokovaní medzi žalobcom a Komisiou a v celkových súvislostiach, ktoré boli žalobcovi známe.

97.   Je nesporné, že otázka, či je odôvodnenie rozhodnutia dostatočné, „musí byť posúdená vo vzťahu nielen k jeho zneniu, ale tiež vo vzťahu k jeho súvislostiam a k právnym normám upravujúcim danú oblasť^“.(92) Podľa judikatúry môže byť toto zohľadnenie celkových súvislostí dôvodom pre zmiernenie prísnosti požiadavky uviesť odôvodnenie, a to najmä z dôvodu „získaných poznatkov“. Ak sa totiž možno dôvodne domnievať, že sa žalobca mohol oboznámiť s odôvodnením rozhodnutia prijatého Komisiou, možno sa tiež domnievať, že požiadavke uviesť odôvodnenie je v jeho prípade vyhovené.(93) Takáto analýza však musí byť vykonaná obozretne, inak dôjde k spochybneniu ochrany patriacej dotknutým osobám.(94) O tom, že dotknutá osoba mala skutočné znalosti, nesmú byť žiadne pochybnosti. V každom prípade sa nemožno v súvislosti s dostatočným odôvodnením prijatého rozhodnutia uspokojiť s odkazom na predchádzajúce rozhodnutia(95) alebo na argumentáciu vedľajších účastníkov.(96) To platí tým skôr v prípade, keď má Komisia širokú diskrečnú právomoc v zložitých hospodárskych situáciách. V takom prípade majú dotknuté osoby oprávnený záujem byť náležite informované o dôvodoch, ktoré Komisiu viedli k prijatiu aktu.(97) Tento záujem musí byť priznaný nielen osobám, ktorým je akt určený, ale tiež ostatným osobám aktom priamo a osobne dotknutým v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.(98)

98.   V tejto veci sa Súd prvého stupňa celkom opieral o doplňujúce vyjadrenia predložené žalobcom Komisii v priebehu prešetrovania sťažnosti. Takáto analýza je zjavne nesprávna. Povinnosť zakotvená v článku 253 ES vyžaduje nielen znalosť kontextu, v ktorom bolo rozhodnutie prijaté, ale tiež znalosť dôvodov jeho prijatia. Od osôb podieľajúcich sa na rozhodovacom procese síce možno vyžadovať isté úsilie pri výklade, to však nemôže zachádzať až do tak krajnej situácie, že by sa vyžadovalo, aby odôvodnenie rozhodnutia vyvodili z predchádzajúcich okolností a z kontextu prejednávanej veci. Z toho vyplýva, ako tiež uvádza Súd prvého stupňa, že nestačí umožniť žalobcovi, aby týmto dôvodom porozumel. Prinajmenšom sa treba ubezpečiť, že tieto dôvody boli žalobcovi v určitom okamihu v priebehu rozhodovacieho procesu oznámené. Súd prvého stupňa opomenul túto skutočnosť overiť, a tým sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

VI – Zhrnutie

99.   Z celej tejto analýzy vyplýva, že v napadnutom rozsudku došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Pochybenie týkajúce sa prípustnosti žaloby podanej na prvom stupni možno ľahko napraviť nahradením dôvodov, na základe ktorých bude záver Súdu prvého stupňa o prípustnosti žaloby právne dôvodný. Tak tomu však nie je v prípade pochybení týkajúcich sa materiálneho preskúmania žaloby. Vzhľadom na to, že tieto pochybenia sú nenapraviteľné, treba odvolaniu vyhovieť. Podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Súdu prvého stupňa. Súdny dvor môže sám právoplatne rozhodnúť o veci samej, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť Súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

100. Keďže Súd prvého stupňa neposúdil, do akej miery Komisia zohľadnila všetky skutočnosti uvedené v spise, ani neoveril, či bol daný akt dostatočne odôvodnený s ohľadom na podmienky jeho prijatia, nemožno spor rozhodnúť. Preto treba vec vrátiť Súdu prvého stupňa a o trovách konania rozhodnúť v rozhodnutí vo veci samej.

VII – Návrh

101. Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:

1.      Rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. januára 2002, max.mobil/Komisia, T‑54/99, sa zrušuje.

2.      Vec sa vracia Súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3.      O trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej.

1 – Jazyk prednesu: portugalčina.

2 – Rozsudok z 25. októbra 1977, Metro/Komisia, 26/76, Zb. s. 1875.

3 – Rozsudok z 28. januára 1986, Cofaz a i./Komisia, 169/84, Zb. s. 391.

4 – Rozsudok z 31. marca 1998, Francúzsko a i./Komisia, C‑68/94 a C‑30/95, Zb. s. I‑1375. Pozri tiež novší rozsudok z 25. septembra 2003, Schlüsselverlag J. S. Moser a i./Komisia, C‑170/02 P, Zb. s. I‑9889.

5 – C‑107/95 P, Zb. s. I‑947.

6 – Bod 25 rozsudku.

7 – T‑54/99, Zb. s. II‑313. Treba však poznamenať, že Súd prvého stupňa sa čiastočne vrátil k tomuto riešeniu v nedávnom rozsudku zo 17. júna 2003, Coe Clerici Logistics/Komisia, T‑52/00, Zb. s. II‑2123.

8 – Ú. v. ES C 364, s. 1.

9 – Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 1.

10 – Rozsudok z 21. januára 1999, C‑73/97 P, Zb. s. I‑185. Pozri tiež v tom istom zmysle rozsudok z 23. marca 2004, Európsky ombudsman/Lamberts, C‑234/02 P, Zb. s. I‑2803.

11 – Rozsudok z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 171.

12 – Pozri a contrario rozsudok z 19. októbra 1995, Rendo a i./Komisia, C‑19/93 P, Zb. s. I‑3319, bod 13.

13 – Rozsudok z 26. februára 2002, C‑23/00 P, Zb. s. I‑1873.

14 – Rozsudok z 12. júla 2001, C‑302/99 P a C‑308/99 P, Zb. s. I‑5603.

15 – Pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C‑136/92 P, Zb. s. I‑1981, body 34 a 59.

16 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia a Francúzsko/TF1, už citovaný v poznámke pod čiarou 14, bod 27.

17 – Pozri bod 16 týchto návrhov.

18 – Pozri najmä rozsudok Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 22.

19 – Rozsudok Súdu prvého stupňa z 3. júna 1999, TF1/Komisia, T‑17/96, Zb. s. II‑1757, bod 50.

20 – Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát La Pergola vo veci Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, už citovanej v poznámke pod čiarou 5, bod 21.

21 – Rozsudok z 12. februára 1992, C‑48/90 a C‑66/90, Zb. s. I‑565.

22 – Rozsudok Holandsko a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 21, bod 29.

23 – Rozsudok zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, C‑301/87, Zb. s. I‑307, bod 23.

24 – Pozri TIMMERMANS, C. W. A.: Judicial Protection against Member States: Articles 169 and 177 Revisited, In: Institutional Dynamics of European Integration. Essays in Honour of Henry G. Schermers, diel. II, Nijhoff, Dordrecht 1994, s. 391.

25 – Pozri rozsudok z 29. septembra 1998, Komisia/Nemecko, C‑191/95, Zb. s. I‑5449, body 44.

26 – Rozsudok Komisia/Nemecko, už citovaný v poznámke pod čiarou 25, bod 45. Vo svojich návrhoch prednesených vo veci Komisia/Nemecko (rozsudok z 8. júna 1999, C‑198/97, Zb. s. I‑3257), generálny advokát Jacobs vhodne stavia do protikladu obmedzenia vzťahujúce sa na žalobu Komisie v rámci článku 226 ES s rozhodnutiami vydanými s cieľom zabezpečiť dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže (bod 11).

27 – Pozri rozsudok zo 14. decembra 1971, Komisia/Francúzsko, 7/71, Zb. s. 1003, body 49 a 50. Pozri vo všeobecnosti GRAY, D.C.: Judicial Remedies in International Law, Clarendon Press, Oxford 1987, najmä s. 120 a nasl.

28 – Rozsudok Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 19. Pozri aj rozsudok z 1. marca 1966, Lütticke/Komisia, 48/65, Zb. s. 27. To však neznamená, že by jednotlivci nemali vôbec žiadnu právnu ochranu. Článok 234 ES ponúka iný spôsob, ako sa domôcť, aby Súdny dvor určil, že si členský štát porušil povinnosti vyplývajúce z práva Spoločenstva (rozsudok z 5. februára 1963, Van Gend a Loos, 26/62, Zb. s. 1, s. 24 a 25).

29 – Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Gand k rozsudku Lütticke/Komisia, už citovanému v poznámke pod čiarou 28, Zb. s. 46.

30 – Pozri rozsudok zo 14. decembra 1982, Waterkeyn a i., 314/81 až 316/81 a 83/82, Zb. s. 4337, bod 15.

31 – Pozri v tomto zmysle uznesenie zo 17. júla 1998, Sateba/Komisia, C‑422/97 P, Zb. s. I‑4913, bod 42.

32 – Rozsudok z 19. marca 1991, Francúzsko/Komisia, C‑202/88, Zb. s. I‑1223, bod 21. Porovnaj s poznámkou pod čiarou 26 vyššie.

33 – Pozri rozsudok z 19. marca 1991, Francúzsko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 21.

34 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 21, bod 28. Súdny dvor prvýkrát priznal právnu záväznosť rozhodnutí prijatých Komisiou na základe článku 86 ods. 3 ES v rozsudku z 30. júna 1988, Komisia/Grécko, 226/87, Zb. s. 3611, body 11 a 12.

35 – Ako pripomína Súdny dvor, článok 86 ods. 3 ES sa týka len „opatrení prijatých členskými štátmi voči podnikom, s ktorými tieto štáty udržujú zvláštne vzťahy, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia tohto článku. Len vo vzťahu k týmto opatreniam ukladá Komisii dozornú povinnosť, ktorú môže táto podľa potreby plniť prijímaním smerníc a rozhodnutí určených členským štátom“ (rozsudok z 19. marca 1991, Francúzsko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 24).

36 – Pripomínam, že toto ustanovenie znie: „Ak sa Komisia domnieva, že si členský štát nesplnil povinnosť, ktorá pre neho vyplýva z tejto Zmluvy, určí odôvodneným rozhodnutím, že došlo k tomuto nesplneniu povinnosti, po tom ako umožní tomuto členskému štátu predložiť pripomienky. Určí príslušnému štátu lehotu, v ktorej má splniť svoju povinnosť “a ďalej uvádza, že ak daný štát nesplnil svoju povinnosť v lehote určenej Komisiou, alebo v prípade žaloby, ak bola táto žaloba zamietnutá, Komisia môže na základe súhlasu Rady odložiť vyplácanie platieb, ktoré má poskytnúť príslušnému štátu, alebo splnomocniť iné členské štáty, aby prijali odlišné opatrenia. Pozri tiež rozsudok z 15. júla 1960, Talianska republika/Vysoký úrad, 20/59, Zb. s. 663, v ktorom Súdny dvor vyhlásil, že tento článok je „ultima ratio pre zabezpečenie prevahy záujmov Spoločenstva zakotvených v Zmluve nad nečinnosťou a odporom členských štátov; ide tu o postup pre zabezpečenie plnenia povinností zo strany štátov, ktorý výrazne prekračuje doposiaľ uznávané pravidlá klasického medzinárodného práva“ (Zb. s. 692).

37 – Rozsudok z 23. apríla 1956, Groupement des industries sidérurgiquesluxembourgeoises/Vysoký úrad, 7/54 a 9/54, Zb. s. 53.

38 – Pokiaľ ide o konanie o nesplnení povinnosti, pozri rozsudok zo 14. februára 1989, Star Fruit/Komisia, 247/87, Zb. s. 291, bod 11; pokiaľ ide o právomoc podľa článku 86 ods. 3 ES, pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. októbra 1994, Ladbroke Racing/Komisia, T‑32/93, Zb. s. II‑1015, bod 38.

39 – Práve toto mal podľa môjho názoru na mysli Súdny dvor, keď v rozsudku Bundesverband der Bilanzbuchhalter/Komisia, už citovanom v poznámke pod čiarou 5, rozhodol, že „ jednotlivec sa nemôže prostredníctvom žaloby smerujúcej proti odmietnutiu Komisie prijať rozhodnutie voči členskému štátu podľa článku 90 ods. 1 a 3 usilovať o to, aby tento členský štát nepriamo prinútil prijať všeobecne záväzný právny predpis“ (bod 28). Možno totiž pripustiť, že v tejto oblasti sa kontrola štátu ako hospodárskeho subjektu neriadi rovnakými kritériami ako kontrola jeho činnosti ako zákonodarcu.

40 – Všeobecne k zásade právnej ochrany pozri rozsudok z 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia, 46/87 a 227/88, Zb. s. 2859, bod 19. Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Van Gerven vo veci Parlament/Rada (rozsudok z 22. mája 1990, C‑70/88, Zb. s. I‑2041), bod 6.

41 – Nariadenie č. 17 Rady (EHS) zo 6. februára 1962 Prvé nariadenie implementujúce články 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES č.13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3). Upresňujem, že toto nariadenie bolo nahradené s účinnosťou od 1. mája 2004 nariadením Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, s. 1, Mim. vyd. 08/002, s. 205). Právo na podanie sťažnosti podľa článku 3 nariadenia č. 17 bolo v rovnakom znení prevzaté do článku 7 nového nariadenia.

42 – Nariadenie Komisie (ES) č. 2842/98 z 22. decembra 1998 o vypočutí strán v určitých konaniach podľa článkov 85 a 86 zmluvy o ES (Ú. v. ES L 354, s. 18; Mim. vyd. 07/004, s. 204).

43 – Rozsudok z 18. marca 1997, C‑282/95 P, Zb. s. I‑1503, bod 36.

44 – Pozri obdobne ako v oblasti štátnej pomoci rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. septembra 1998, Waterleiding Maatschappij/Komisia, T‑188/95, Zb. s. II‑3713, body 143 až 145.

45 – Rozsudok z 2. apríla 1998, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, body 44 a 45.

46 – Článok 25 nariadenia (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339).

47 – Pozri ako posledný rozsudok z 13. júla 2004, Komisia/Rada, C‑27/04, Zb. s. I‑6649, bod 44. Pozri pre odlišnú formuláciu rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 9.

48 – Rozsudok z 24. marca 1994, Air France/Komisia, T‑3/93, Zb. s. II‑121, body 43 až 54.

49 – Pokiaľ ide v tomto zmysle o podniky zvýhodnené štátnym opatrením, ktoré bolo predmetom rozhodnutia Komisie prijatého na základe článku 86 ods. 3 ES, pozri rozsudok Holandsko a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 21, ako aj rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 1999, Vlaamse Televisie Maatschappij/Komisia, T‑266/97, Zb. s. II‑2329.

50 – Poznamenávam, že aj keď chýba aktívna legitimácia na podanie žaloby na súd Spoločenstva, účinná ochrana dotknutých záujmov nie je napriek tomu stratená. Dotknutí jednotlivci totiž môžu vždy využiť právne prostriedky, s ktorých pomocou môžu na vnútroštátnom súde uplatniť svoje práva vyplývajúce z pravidiel hospodárskej súťaže týkajúce sa podnikov, či už verejnoprávnej alebo súkromnoprávnej povahy. To je, na jednej strane, dôsledkom priameho účinku, ktorý bol uznaný článkami 81 ES, 82 ES a 86 ods. 2 ES a, na druhej strane, povinnosti členských štátov upraviť systém opravných prostriedkov a postupov na zabezpečenie dodržiavania práva na účely účinnej súdnej ochrany (rozsudok z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada, C‑50/00 P, Zb. s. I‑6677, bod 41).

51 – Rozsudok z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, 223.

52 – S tým súvisiaca judikatúra je veľmi bohatá. Pozri najmä rozsudky Metro/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 2; zo 17. januára 1985, Piraiki-Patraiki a i./Komisia, 11/82, Zb. s. 207; z 20. marca 1985, Timex/Rada a Komisia, 264/82, Zb. s. 849, a z 28. januára 1986, Cofaz a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 3.

53 – Pozri rozsudok zo 4. októbra 1983, Fediol/Komisia, 191/82, Zb. s. 2913, bod 25.

54 – Pozri napríklad rozsudky Metro/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 13, a Fediol/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 53, bod 27.

55 – Pozri napríklad rozsudok Cofaz a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 25 a Piraiki-Patraiki a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 52, bod 28.

56 – Rozsudok Metro/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 13.

57 – Ako už pripomenul Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku Ladbroke Racing/Komisia, už citovanom v poznámke pod čiarou 38, bod 43.

58 – Pozri bod 80 týchto návrhov.

59 – Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Slynn vo veci Lord Bethell/Komisia (rozsudok z 10. júna 1982, 246/81, Zb. s. 2277), v ktorom sa uvádza: „Aj keď… má Komisia povinnosť prešetriť každý prípad, o ktorom sa dozvie a ktorý sa týka tvrdeného porušenia (a snáď aj – sed quaere – povinnosť uviesť dôvody, pre ktoré nevykonala prešetrenie), nedomnievam sa, že ide o povinnosť voči osobe, ktorá upozornila Komisiu na daný problém, a že by táto povinnosť mala byť splnená na podnet tejto osoby“ (Zb. s. 2296).

60 – Pozri analogicky rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný v poznámke pod čiarou 45, body 45 a 62.

61 – Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Komisia/Jégo-Quéré (rozsudok z 1. apríla 2004, C‑263/02 P, Zb. s. I‑3425, bod 45.

62 – Porovnaj v tejto súvislosti rozsudok Coe Clerici Logistics/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 7, ktorý vychádza predovšetkým z judikatúry Súdneho dvora.

63 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 19.

64 – Bod 52 rozsudku TF1/Komisia.

65 – Bod 25 rozsudku.

66 – Rozsudok Bundesverband der Bilanzbuchhalter, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 23. Súdny dvor odkázal na rozsudok Holandsko a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 21.

67 – To jasne vyplýva z rozsudku z 10. decembra 1969, Eridiana Zuccherifici a i./Komisia, 10/68 a 18/68, Zb. s. 459, bod 7. V kontexte podobnom prejednávanej veci bol tento bod prevzatý do rozsudku Coe Clerici Logistics/Komisia, už citovaného v poznámke pod čiarou 7, bod 90.

68 – Rozsudok Eridiana a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 67, bod 7.

69 – Pozri napríklad rozsudok zo 16. mája 1991, Extramet Industrie/Rada, C‑358/89, Zb. s. I‑2501, bod 17; v tom istom zmysle aj rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. apríla 1995, ASPEC a i./Komisia, T‑435/93, Zb. s. II‑1281, body 64 až 70.

70 – Pozri bod 71 návrhov vo veci Komisia a Francúzsko/TF1, už citovaných v poznámke pod čiarou 14.

71 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 50, bod 44.

72 – Táto formulácia jasne vyplýva z rozsudku z 2. apríla 1998, Greenpeace Council a i./Komisia, C‑321/95 P, Zb. s. I‑1651, bod 28, v ktorom Súdny dvor pripomína a zhŕňa svoju ustálenú judikatúru. Pozri vo všeobecnosti CASSIA, P.: L’accès des personnes physiques ou morales au juge de la légalité des actes communautaires, Dalloz, Paríž 2002, najmä s. 567 a nasl.

73 – Bod 70 napadnutého rozsudku.

74 – Pozri v tejto súvislosti rozsudok Timex/Rada a Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 52, body 13 až 16, v ktorom Súdny dvor vyvodil osobný záujem žalobcu zo skutočnosti, že napadnuté antidumpingové nariadenie zohľadňovalo jeho pripomienky a situáciu, ktorá pre neho vyplýva zo zisteného dumpingu. Pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. októbra 1996, Skibsværftsforeningen a i./Komisia, T‑266/94, Zb. s. II‑1399, body 46 až 48, v ktorom Súd prvého stupňa rozhodol o prípustnosti žaloby jednak z dôvodu, že žalobcovia sú priamymi spolusúťažiacimi podniku, ktorý získal štátnu pomoc a táto pomoc bola predmetom napadnutého rozhodnutia, a jednak z dôvodu, že Komisia v správnom konaní vychádzala z porovnania medzi zariadeniami žalobcov a zariadeniami oprávneného podniku.

75 – Pozri bod 35 týchto návrhov.

76 – Bod 58 napadnutého rozsudku.

77 – Bod 59 napadnutého rozsudku.

78 – Súdny dvor takto rozhoduje opakovane od vyhlásenia rozsudku z 13. júla 1966, Consten a Grundig/Komisia, 56/64 a 58/64, Zb. s. 429, 501.

79 – Pozri napríklad rozsudok z 11. júla 1985, Remia a i./Komisia, 42/84, Zb. s. 2545, bod 34. V rámci článku 86 ES pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. februára 1997, FFSA a i./Komisia, T‑106/95, Zb. s. II‑229, bod 100.

80 – Pozri napríklad nedávny rozsudok z 8. mája 2003, Taliansko a SIM 2 Multimedia/Komisia, C‑328/99 a C‑399/00, Zb. s. I‑4035, bod 39.

81 – Pozri najmä v oblasti vybavovania sťažností v rámci práva hospodárskej súťaže rozsudok Súdneho dvora z 18. októbra 1979, GEMA/Komisia, 125/78, Zb. s. 3173, bod 18, ako aj rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1992, Automec/Komisia, T‑24/90, Zb. s. II‑2223, body 73 až 77.

82 – Pozri RITLENG, D.: Le juge communautaire de la légalité et le pouvoir discrétionnaire des institutions communautaires, In: Actualité juridique. Droit administratif, 1999, s. 645.

83 – C‑269/90, Zb. s. I‑5469.

84 – Pozri rozsudok Technische Universität München, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, bod 14.

85 – Mimochodom vysvetlenie podané prezídiom Konventu, ktoré vypracovalo Chartu, na tento rozsudok odkazuje. Návrh zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu upresňuje, že „túto chartu budú v tejto súvislosti súdy Únie a členských štátov vykladať s náležitým zreteľom na vysvetlenia vyhotovené pod vedením prezídia Konventu“. Preto je oprávnené hodnotiť už teraz dosah tohto článku vo svetle judikatúry Súdneho dvora.

86 – Pozri napríklad rozsudky Schlüsselverlag J. S. Moser a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 4, bod 29, a Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný v poznámke pod čiarou 45, body 62 až 64.

87 – Bod 58 napadnutého rozsudku.

88 – Rozsudok z 29. marca 2001, Portugalsko/Komisia, C‑163/99, Zb. s. I‑2613, bod 38.

89 – Rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s Francúzsko, už citovaný v poznámke pod čiarou 45, bod 72.

90 – Pozri najmä uznesenie z 11. novembra 2003, Martinez/Európsky parlament, C‑488/01 P, Zb. s. I‑13355, bod 53.

91 – V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor nedávno rozhodol v rozsudku z 22. mája 2003, Connect Austria, Zb. s. I‑5197, v súvislosti s rakúskym trhom GSM, že existencia diskriminácie v oblasti poplatkov uložených prevádzkovateľom sa posudzuje podľa hospodárskej rovnocennosti ich pozície na príslušnom trhu (bod 116).

92 – Pozri najmä rozsudok z 22. júna 2004, Portugalsko/Komisia, C‑42/01, Zb. s. I‑6079, bod 66.

93 – Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. decembra 1980, Lucchini/Komisia, 1252/79, Zb. s. 3753, bod 14.

94 – Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Roemer vo veci Nemecko/Komisia (rozsudok zo 4. júla 1963, 24/62, Zb. s. 131), v ktorom sa uvádza: „Chcem odmietnuť myšlienku, že odôvodnenie rozhodnutia treba vykonať v závislosti na informačných možnostiach osôb, ktorým je určené, lebo z iných konaní viem, že v prípadoch ako je tento, je sporné, kto je okrem osôb uvedených v rozhodnutí aktívne legitimovaný. Ďalej, a tu chcem dať za pravdu žalobcovi, nemožno opomínať užitočnú funkciu, akú plní povinnosť uviesť odôvodnenie v rámci posilnenia súdnej ochrany, lebo núti orgány výkonnej moci, aby si pri formulácii odôvodnení rozhodnutí upresnili podmienky, ktorým toto rozhodnutie podlieha“ (Zb. s. 155).

95 – Pozri v tomto zmysle rozsudok z 17. marca 1983, Control Data/Komisia, 294/81, Zb. s. 911, bod 15.

96 – Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 1984, Intermills/Komisia, 323/82, Zb. s. 3809, bod 38.

97 – Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. apríla 1992, Compagnia italiana alcool/Komisia, C‑358/90, Zb. s. I‑2457, body 42 a 43, ako aj Technische Universität München, už citovaný v poznámke pod čiarou 83, bod 27.

98 – Rozsudky Súdneho dvora z 13. marca 1985, Holandsko a Leeuwarder Papierwarenfabriek/Komisia, 296/82 a 318/82, Zb. s. 809, bod 19, ako aj Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný v poznámke pod čiarou 45, bod 63, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. júna 1998, British Airways a i. a British Midland Airways/Komisia, T‑371/94 a T‑394/94, Zb. s. II‑2405, bod 64.