ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)

z 29. apríla 2004 (*)

„Odvolanie – Štátna pomoc – Cestná preprava tovarov – Vplyv na obchod medzi členskými štátmi a skreslenie hospodárskej súťaže – Existujúca pomoc alebo nová pomoc – Zásady proporcionality a ochrany legitímnej dôvery – Odôvodnenie“

Vo veci C‑298/00 P,

Talianska republika, v zastúpení: I. M. Braguglia, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci G. Aiello, avvocato dello Stato, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

odvolateľka,

ktorej predmetom je odvolanie podané proti rozsudku Súdu prvého stupňa (štvrtá rozšírená komora) z 15. júna 2000, Alzetta a i./Komisia (T‑298/97, T‑312/97, T‑313/97, T‑315/97, T‑600/97 až T‑607/97, T‑1/98, T‑3/98 až T‑6/98 a T‑23/98, Zb. s. II‑2319), smerujúce k zrušeniu tohto rozsudku,

ďalší účastníci konania:

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: V. Di Bucci, splnomocnený zástupca, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

Impresa Edo Collorigh a i., v zastúpení: V. Cinque, avvocato,

Mauro Alzetta a i.,

Masotti Srl a i.,

Impresa Anna Maria Baldo a i.,

SUTES SpA a i.,

Ditta Pietro Stagno a i.,

Ditta Carlo Fabris & C. Snc,

Ditta Franco D’Odorico,

Ditta Fiorindo Birri,

Ditta Maria Cecilia Framalicco,

Autotrasporti Claudio Di Viola & C. Snc

a

Impresa Amedeo Musso,

žalobkyne v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (šiesta komora),

v zložení: predseda V. Skouris, vykonávajúci funkciu predsedu šiestej komory, sudcovia J. N. Cunha Rodrigues, J.‑P. Puissochet, R. Schintgen a F. Macken (spravodajkyňa),

generálny advokát: S. Alber,

tajomník: M.‑F. Contet, hlavná referentka,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí prednesov účastníkov konania na pojednávaní 20. marca 2003,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 15. mája 2003,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 3. augusta 2000 Talianska republika na základe článku 49 Štatútu ES Súdneho dvora podala odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupňa z 15. júna 2000, Alzetta a i./Komisia (T‑298/97, T‑312/97, T‑313/97, T‑315/97, T‑600/97 až T‑607/97, T‑1/98, T‑3/98 až T‑6/98 a T‑23/98, Zb. s. II‑2319, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Súd prvého stupňa čiastočne zamietol žalobou smerujúcu k čiastočnému zrušeniu rozhodnutia Komisie 98/182/ES z 30. júla 1997 o pomoci poskytnutej regiónom Furlansko‑Julské Benátsko (Taliansko) podnikom cestnej prepravy tovarov z tohto regiónu (Ú. v. ES L 66, 1998, s. 18, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

 Právny a skutkový rámec

 Právny rámec

2        Právny rámec sporu stanovuje napadnutý rozsudok takto:

„2      Všeobecné ustanovenia týkajúce sa štátnej pomoci uvedené v článkoch 92 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 87 ES) a 93 a 94 Zmluvy ES (teraz články 88 ES a 89 ES) sa uplatňujú v oblasti dopravy s výhradou uplatnenia osobitných ustanovení článku 77 Zmluvy ES (teraz článok 73 ES), podľa ktorého je pomoc, ak slúži na koordináciu dopravy alebo tvorí náhrady za plnenie niektorých záväzkov súvisiacich s verejnoprospešnou službou, zlučiteľná so Zmluvou.

3      Nariadenie Rady (EHS) č. 1107/70 zo 4. júna 1970 o poskytnutí pomoci pre železničnú, cestnú a vnútrozemskú vodnú dopravu (Ú. v. ES L 130, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 39), naposledy zmenené a doplnené nariadením Rady (ES) č. 543/97 zo 17. marca 1997 (Ú. v. ES L 84, s. 6; Mim. vyd. 07/003, s. 25), ktoré je založené na článku 75 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 71 ES) a článkoch 77 a 94 Zmluvy, v článku 2 potvrdzuje, že články 92 až 94 Zmluvy sa vzťahujú na dotknutú oblasť, a okrem iného uvádza niekoľko osobitných pravidiel týkajúcich sa pomoci v rozsahu, v akom sa tieto pravidlá týkajú osobitne činností v tomto odvetví. Spresňuje prípady a podmienky, v rámci ktorých majú členské štáty možnosť prijať koordinačné opatrenia alebo uložiť záväzky obsiahnuté v koncepcii služby vo verejnom záujme zahŕňajúce udelenie štátnej pomoci podľa článku 77 Zmluvy.

4      V oblasti koordinácie dopravy článok 3 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1107/70 až do nadobudnutia platnosti pravidiel spoločenstva o prístupe k trhu dopravy povoľuje pomoc poskytnú výnimočne a dočasne s cieľom v rámci plánu reorganizácie eliminovať nadbytočnú kapacitu, ktorá spôsobuje vážne problémy, čím sa má prispieť k efektívnejšiemu uspokojeniu potrieb trhu dopravy.

5      V rámci zavedenia spoločnej politiky dopravy bol trh medzinárodnej cestnej prepravy tovarov v Spoločenstve čiastočne liberalizovaný v roku 1969 zavedením systému kvót nariadením Rady (EHS) č. 1018/68 z 19. júla 1968 o vytvorení kvóty Spoločenstva na prepravu tovarov vykonávanú medzi členskými štátmi [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 175, s. 13). Napríklad v rokoch 1991 a 1992 predstavovala kvóta Spoločenstva 47 094 a 65 936 povolení rozdelených medzi jednotlivé členské štáty podľa stanoveného kľúča. Talianskej republike bolo takto pridelených 5 550 povolení v roku 1991 a 7 770 v roku 1992. Povolenia Spoločenstva oprávňovali svojich držiteľov vykonávať prepravu medzi členskými štátmi počas doby jedného roka. Tento režim bol účinný až do 1. januára 1993, teda do úplnej liberalizácie tejto činnosti nariadením Rady (EHS) č. 881/92 z 26. marca 1992 o prístupe na trh v preprave tovarov cestnou dopravou v rámci spoločenstva na územie alebo z územia členského štátu alebo pri prechode cez územie jedného alebo viacerých členských štátov (Ú. v. ES L 95, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 370).

6      Pokiaľ ide o trh dopravy vnútri členského štátu, nariadenie Rady (EHS) č. 4059/89 z 21. decembra 1989, ktorým sa stanovujú podmienky, za ktorých sú dopravcovia, ktorí nemajú bydlisko alebo sídlo v určitom členskom štáte, oprávnení vykonávať vnútroštátnu nákladnú cestnú dopravu v tomto štáte prijatia dopravcov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 390, s. 3), podriadilo od 1. júla 1990 kabotáž, teda prepravu tovarov vnútri daného členského štátu dopravcom s bydliskom alebo sídlom v inom členskom štáte, prechodnému režimu vo forme progresívne rastúcej kvóty Spoločenstva. Celková pôvodná kabotážna kvóta predstavovala 15 000 povolení počas dvoch mesiacov, rozdelených medzi členské štáty podľa stanoveného kľúča. V rámci toho bolo 1 767 povolení pridelených Talianskej republike. Nariadenie Rady (EHS) č. 3118/93 z 25. októbra 1993, ktorým sa stanovujú podmienky, za ktorých sú dopravcovia, ktorí nemajú bydlisko/sídlo v určitom členskom štáte, oprávnení vykonávať vnútroštátnu nákladnú cestnú dopravu v tomto štáte (Ú. v. ES L 279, s. 1; Mim. vyd. 07/002, s. 103), stanovilo zachovanie tohto prechodného režimu vo forme celkovej pôvodnej kvóty Spoločenstva pozostávajúcej z 30 000 povolení (z toho 3 520 pre Taliansku republiku), ktorá sa zvyšovala o 30 % ročne až do zavedenia úplnej liberalizácie kabotáže od 1. júla 1998.“

 Skutkový rámec

3        Skutkové okolnosti uvedené v tomto bode vychádzajú zo skutkových zistení Súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku takto:

„7      Legge regionale regiónu Furlansko-Julské Benátsko č. 28 z 18. mája 1981 o pomoci na podporu a rozvoj dopravy v záujme regiónu Furlansko-Julské Benátsko, ako aj cestnej prepravy tovarov v prospech tretích strán (ďalej len ‚zákon č. 28/1981‘) stanovoval v článkoch 4, 7 a 8 určité opatrenia pomoci v prospech dopravných podnikov sprostredkujúcich prepravu so sídlom na území regiónu.

8      Režim zavedený týmto zákonom bol nahradený legge regionale č. 4 zo 7. januára 1985 o pomoci na podporu a rozvoj dopravy v záujme regiónu Furlansko-Julské Benátsko, ako aj cestnej prepravy tovarov v prospech tretích strán (… ďalej len ‚zákon č. 4/1985‘). Zákon č. 4/1985 zaviedol v článkoch 4 až 6 schému regionálnej pomoci v zásade zhodnú s pomocou zavedenou zákonom č. 28/1981.

9      Tieto zákony stanovovali tri opatrenia v prospech cestných dopravných podnikov sprostredkujúcich prepravu so sídlom na územní regiónu Furlansko-Julské Benátsko:

a)      ročné financovanie úrokov z pôžičiek počas obdobia najviac desať rokov vo výške 60 % (pre individuálne podniky) a 70 % (pre družstvá a zoskupenia) referenčnej sadzby stanovenej ministerským dekrétom, dohodnutých na účely (článok 4 zákona č. 28/1981 a článok 4 zákona č. 4/1985):

–        realizácie infraštruktúry podniku (výstavba, kúpa, rozšírenie, dokončenie a modernizácia nevyhnutných priestorov a činnosť podniku, vrátane priestorov určených na uskladnenie, zásobovanie a manipuláciu s tovarom),

–        kúpu, rozvoj a obnovu pevných a pohyblivých zariadení, ako aj interných a cestných dopravných prostriedkov,

b)      financovanie nákladov na lízingové transakcie počas troch alebo piatich rokov týkajúce sa nových vozidiel, prívesov a návesov a ich snímateľných karosérií prispôsobených na činnosť cestnej prepravy tovarov, ako aj inštalácií, strojov a zariadení na používanie, údržbu a opravu vozidiel a zaobchádzanie s tovarmi vo výške 25 % (pre individuálne podniky) a 30 % (pre družstvá a zoskupenia) z kúpnej ceny tovarov. Táto pomoc stanovená článkom 7 zákona č. 28/1981 a článkom 5 zákona č. 4/1985 bola neskoršími regionálnymi zákonmi znížená pre všetkých príjemcov na 20 % a potom na 15 % z kúpnej ceny tovarov;

c)      ročné financovanie v prospech zoskupení a iných foriem združení vo výške 50 % z investícií určených na výstavbu alebo nákup inštalácií a zariadení potrebných na sledovanie cieľa zoskupenia alebo združenia alebo prispievajúcich na správu alebo rozvoj spoločných služieb garážovania, údržby a opravy vozidiel a súvisiacich inštalácií a zariadení (článok 8 zákona č 28/1981 a článok 6 zákona č. 4/1985).

10      … výška úverov stanovených pre pomoc uvedenú v článku 4 zákona č. 4/1985 na obdobie rokov 1985 až 1995 sa zvýšila na 13 000 miliónov ITL (6,7 milióna eur) a žiadostí, ktorým sa vyhovelo, bolo 155. V priemere sa úroveň vyplatenej pomoci pohybovala medzi 13 a 26 % nákladov a úrokov z úverov. Čiastka stanovená na obdobie rokov 1981 až 1985 dosiahla 930 miliónov ITL (0,4 milióna eur) a počas tohto obdobia sa vyhovelo 14 žiadostiam (bod II napadnutého rozhodnutia).

11      … úvery stanovené pre pomoc uvedenú v článku 5 zákona č. 4/1985 dosiahli 23 300 miliónov ITL (11,8 milióna eur) počas obdobia rokov 1985 až 1995 a počas tohto obdobia sa vyhovelo 1 691 žiadostiam s priemernou sadzbou financovania 19 %. V roku 1993 bolo prijatých 83 žiadostí a úroveň pomoci bola 10 %. V rokoch 1981 až 1985 sa vyhovelo 305 žiadostiam a vyplatilo sa 5 790 miliónov ITL (2,9 milióna eur) pomoci (bod II napadnutého rozhodnutia).

12      Podľa informácií poskytnutých Komisii [Európskych spoločenstiev] talianskou vládou v nadväznosti na začatie správneho konania bola pomoc poskytnutá na základe článku 6 zákona č. 4/1985 určená na investície v odvetví kombinovanej dopravy (bod II siedmy odsek napadnutého rozhodnutia). Z napadnutého rozhodnutia (bod VIII siedmy odsek) vyplýva, že táto pomoc predstavovala 10 až 15 % celkovej výšky poskytnutej pomoci.

…

16      Listom zo 14. februára 1997 informovala Komisia taliansku vládu o svojom rozhodnutí začať konanie stanovené v článku 93 ods. 2 Zmluvy proti schéme pomoci v prospech podnikov sprostredkujúcich cestnú prepravu tovarov zavedenej zákonmi č. 4/1985 a 28/1981 (Ú. v. ES C 98, 1997, s. 16). Vyzvala talianske orgány a dotknuté tretie osoby, aby predložili svoje pripomienky a poskytli všetky dokumenty, informácie a údaje potrebné na preskúmanie zlučiteľnosti dotknutej pomoci so spoločným trhom. Komisia dostala pripomienky talianskej vlády 3. apríla 1997…

17      Komisia 30. júla 1997 skončila konanie prijatím napadnutého rozhodnutia. …“

4        Bod VI odôvodnení napadnutého rozhodnutia spresňuje, že keďže cieľom dotknutej pomoci bolo zlepšiť súťažné postavenie podnikov sprostredkujúcich cestnú prepravu tovarov so sídlom v regióne Furlansko-Julské Benátsko (ďalej len „región“) znížením bežných nákladov na ich činnosť, ktoré konkurenčné podniky mimo tohto regiónu naďalej znášajú, zvýhodňovala tieto podniky a toto osobitné odvetvie, čo mohlo spôsobiť skreslenie hospodárskej súťaže.

5        Komisia v prvom rade v bode VII treťom až jedenástom odseku odôvodnení napadnutého rozhodnutia rozlišuje medzi na jednej strane trhom cestnej prepravy tovarov na lokálnej, regionálnej a vnútroštátnej úrovni a na druhej strane trhom medzinárodnej cestnej prepravy tovarov. Pripomína, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 4059/89 1. júla 1990 prvý trh nebol otvorený hospodárskej súťaži Spoločenstva. V dôsledku toho pomoc dopravným podnikom činným výlučne na lokálnej, regionálnej alebo vnútroštátnej úrovni poskytnutá pred týmto dátumom nemohla ovplyvniť obchod v rámci Spoločenstva, a teda nepredstavovala štátnu pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy. Naopak pomoc poskytnutá týmto podnikom po tomto dátume je štátna pomoc v zmysle tohto ustanovenia, pretože bola spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

6        Pokiaľ ide o trh medzinárodnej cestnej prepravy tovarov, Komisia v bode III štvrtom odseku odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že sa hospodárskej súťaži na úrovni Spoločenstva otvoril od roku 1969, teda od nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 1018/68. V bode VII poslednom odseku týchto odôvodnení z toho vyvodila záver, že pomoc stanovená zákonmi č. 28/1981 a 4/1985 posilnila finančné postavenie, a teda aj možnosti činnosti podnikov sprostredkujúcich cestnú prepravu tovarov v regióne vo vzťahu ku konkurenčným podnikom od roku 1969, pre podniky vykonávajúce medzinárodnú prepravu a v dôsledku toho mohla mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi. Táto pomoc teda predstavovala štátnu pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy a jeho uplatnenie nemôže byť vylúčené lokálnou alebo obmedzenou povahou hospodárskej súťaže regionálnych prepravcov.

7        Ďalej v bode VIII deviatom odseku odôvodnení napadnutého rozhodnutia pri skúmaní, či sa na takto kvalifikovanú pomoc mohla uplatniť výnimka, Komisia dospela k záveru, že pomoc poskytnutá na základe článku 6 zákona č. 4/1985 na financovanie materiálu určené pre odvetvie kombinovanej dopravy môže požívať výnimku stanovenú v článku 3 ods. 1 písm. e) nariadenia č. 1107/70. Žiadne iné výnimky stanovené týmto nariadením alebo Zmluvou nie sú uplatniteľné na inú pomoc poskytnutú regiónom.

8        Napokon v bode VIII poslednom odseku odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa spresňuje, že pomoc poskytnutá na základe zákonov č. 28/1981 a 4/1985 podnikom cestnej prepravy tovarov v regióne vykonávajúcim lokálnu, regionálnu alebo vnútroštátnu prepravu od 1. júla 1990 a podnikom vykonávajúcim medzinárodnú prepravu nie je zlučiteľná so spoločným trhom v zmysle článku 92 Zmluvy. Komisia z toho v bode IX týchto odôvodnení vyvodila záver, že keďže talianska vláda zaviedla schému dotknutej pomoci bez toho, aby si splnila oznamovaciu povinnosť, túto schému pomoci treba považovať za protiprávnu a že na obnovenie spravodlivých podmienok hospodárskej súťaže, ktoré existovali pred poskytnutím takejto pomoci, je nevyhnutné jej vrátenie.

9        Výrok napadnutého rozhodnutia znie:

„Článok 1

Subvencie poskytnuté na základe zákonov regiónu Furlansko-Julské Benátsko č. 28/81 a 4/85 (ďalej len ‚subvencie‘) do 1. júla 1990 podnikom vykonávajúcim výlučne lokálnu, regionálnu alebo vnútroštátnu prepravu nepredstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy.

Článok 2

Subvencie, na ktoré sa nevzťahuje článok 1 tohto rozhodnutia, predstavujú pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy a sú protiprávne, pretože ich uplatnením sa porušil článok 93 ods. 3 Zmluvy.

Článok 3

Subvencie určené na financovanie materiálu osobitne prispôsobeného na kombinovanú dopravu a používaného iba na kombinovanú dopravu predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy, ale sú zlučiteľné so spoločným trhom na základe článku 3 ods. 1 písm. e) nariadenia (EHS) č. 1107/70.

Článok 4

Subvencie udelené od 1. júla 1990 podnikom vykonávajúcim lokálnu, regionálnu alebo vnútroštátnu prepravu a podnikom vykonávajúcim medzinárodnú prepravu sú nezlučiteľné so spoločným trhom, pretože nespĺňajú žiadnu z podmienok požadovaných pre výnimky stanovené v článku 92 ods. 2 a 3 Zmluvy ani podmienky stanovené nariadením (EHS) č. 1107/70.

Článok 5

Taliansko zruší a vymôže pomoc uvedenú v článku 4. Pomoc zvýšená o úroky vypočítané na základe referenčnej sadzby používanej na hodnotenie regionálnych schém pomoci, uplatnené odo dňa poskytnutia pomoci do dňa ich skutočného vrátenia, sa vráti podľa ustanovení vnútroštátneho práva.

…

Článok 7

Toto rozhodnutie je určené Talianskej republike.“

10      V nadväznosti na prijatie napadnutého rozhodnutia región, ktorý prerušil poskytovanie pomoci od 1. januára 1996, zrušil schému pomoci stanovenú zákonom č. 4/1985 a prijal opatrenia potrebné na vymoženie poskytnutej pomoci.

 Konanie, návrhy a dôvody na Súde prvého stupňa, ako aj napadnutý rozsudok

11      Za týchto okolností niektoré podniky, ktorým bola poskytnutá pomoc, návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa 2. decembra 1997 (T‑298/97), 11. decembra 1997 (T‑312/97 a T‑313/97), 16. decembra 1997 (T‑315/97), 19. decembra 1997 (T‑600/97 až T‑607/97), 2. januára 1998 (T‑1/98), 5. januára 1998 (T‑3/98 až T‑6/98) a 26. januára 1998 (T‑23/98) podali žalobu smerujúcu k čiastočnému zrušeniu napadnutého rozhodnutia.

12      Uznesením predsedu štvrtej rozšírenej komory z 29. septembra 1998 bolo Talianskej republiky povolené vstúpiť do konania ako vedľajší účastník na podporu podnikov žalobkýň v prvostupňovom konaní (ďalej len „žalobkyne“).

13      Okrem toho Talianska republika návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 28. októbra 1997 podala žalobu, zapísanú pod číslom C‑372/97, ktorá smerovala v prvom rade k čiastočnému zrušeniu napadnutého rozhodnutia a subsidiárne k jeho zrušeniu iba v rozsahu, v akom vo svojom článku 5 ukladá členskému štátu povinnosť vymôcť pomoc poskytnutú od 1. júla 1990. Toto konanie bolo prerušené uznesením Súdneho dvora z 24. novembra 1998 až do vyhlásenia napadnutého rozsudku.

14      Žalobkyne svojou žalobou na Súdne prvého stupňa navrhovali, aby Súd prvého stupňa v prvom rade zrušil čiastočne napadnuté rozhodnutie a subsidiárne ho zrušil v rozsahu, v akom vo svojom článku 5 ukladá Talianskej republike vymôcť pomoc poskytnutú od 1. júla 1990, zvýšenú o úroky. Na podporu svojich návrhov uviedli v podstate štyri dôvody na zrušenie.

15      Prvý dôvod na zrušenie bol založený na porušení článku 92 ods. 1 Zmluvy. Žalobkyne tvrdili, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že iba poukázala na možnosť ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi a nepreukázala existenciu skutočnej a konkrétnej hrozby skreslenia hospodárskej súťaže. Vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanej veci bola dotknutá pomoc nízka, že jej príjemcovia vykonávali najmä regionálne aktivity a že mala kompenzačnú úlohu, táto pomoc nemohla ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi ani narušiť hospodársku súťaž. Okrem toho žalobkyne napadnutému rozhodnutiu vytýkali nedostatok odôvodnenia.

16      Súd prvého stupňa tento prvý dôvod zamietol, pričom vychádzal z odôvodnenia vysvetleného v bodoch 76 až 106 napadnutého rozsudku. Predovšetkým z neho vyplýva jednak to, že Komisia nebola povinná preukázať existenciu skutočného vplyvu dotknutej pomoci na obchod medzi členskými štátmi a hospodársku súťaž, a jednak, že ani údajne nízka úroveň tejto pomoci, ani skutočnosť, že išlo o relatívne malé podniky, ktoré vykonávajú svoju činnosť na lokálnej úrovni, neumožňovali vyvodiť záver, že táto pomoc nemá vplyv na trh a na obchod v rámci Spoločenstva. Okrem toho výhradu týkajúcu sa nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Súd prvého stupňa takisto zamietol z dôvodu, že Komisia v napadnutom rozhodnutí stručne, ale jasne uviedla dôvody, pre ktoré táto pomoc mohla mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž.

17      Druhý dôvod na zrušenie uvádzaný žalobkyňami vychádzal jednak z porušenia článku 92 ods. 3 písm. a) a c) Zmluvy a článku 3 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1107/70 Komisiou, pokiaľ ide o výklad ustanovení týchto článkov o výnimke, a jednak z nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v tejto súvislosti.

18      Súd prvého stupňa zamietol tento druhý dôvod, pričom sa v bodoch 124 až 135 napadnutého rozsudku domnieval, že napadnuté rozhodnutie v tomto bode nemožno považovať za rozhodnutie, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a ktoré je nedostatočne odôvodnené.

19      Tretí dôvod na zrušenie uvádzaný žalobkyňami spočíval v tvrdení, že keďže bola dotknutá pomoc založená zákonmi, ktoré predchádzali liberalizácii odvetvia dopravy, nemôže byť kvalifikovaná ako nová pomoc, ale musí sa považovať za existujúcu pomoc.

20      Súd prvého stupňa prijal tento dôvod iba v rozsahu, v akom sa týka pomoci poskytnutej podnikom vykonávajúcim výlučne lokálnu, regionálnu alebo vnútroštátnu prepravu, a odmietol ho, pokiaľ ide o podniky činné v odvetví medzinárodnej cestnej prepravy tovarov. Súd prvého stupňa založil svoje odôvodnenie na týchto úvahách:

„142      Podľa ustálenej judikatúry predstavuje existujúcu pomoc pomoc zavedená pred nadobudnutím účinnosti Zmluvy alebo pred pristúpením dotknutého členského štátu do Európskych spoločenstiev a pomoc, ktorú bolo možné pravidelne poskytnúť za podmienok stanovených v článku 93 ods. 3 Zmluvy (rozsudky Súdneho dvora [z 15. marca 1994,] Banco Exterior de España, [C‑387/92, Zb. s. I‑877], bod 19, a zo 17. júna 1999, Piaggio, C‑295/97, Zb. s. I‑3735, bod 48).

143      Takisto schéma pomoci zavedená na trhu, ktorý bol pôvodne uzatvorený hospodárskej súťaži, sa musí považovať, pokiaľ je liberalizovaný, za existujúcu schému pomoci, pretože sa naň v okamihu jeho vzniku nevzťahovala pôsobnosť článku 92 ods. 1 Zmluvy, ktorý sa uplatňuje výlučne na trhy otvorené hospodárskej súťaži vzhľadom na podmienky uvedené v tomto ustanovení, týkajúce sa ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi a účinkov na hospodársku súťaž.

…

145      Keďže v prejednávanom prípade sa odvetvie medzinárodnej cestnej prepravy tovarov otvorilo hospodárskej súťaži nariadením č. 1018/68 od roku 1969, dotknuté schémy pomoci, zavedené v roku 1981 a v roku 1985, teda od svojho vzniku spadajú do pôsobnosti článku 92 ods. 1 Zmluvy, a preto ich treba považovať za nové schémy pomoci z tohto dôvodu podliehajúce oznamovacej povinnosti stanovenej v článku 93 ods. 3 Zmluvy.

146      Keďže trh kabotáže bol naopak liberalizovaný až nariadením č. 4059/89 od 1. júla 1990, na dotknuté schémy pomoci sa od ich vzniku v roku 1981 a v roku 1985 nevzťahovala pôsobnosť článku 92 ods. 1 Zmluvy, pokiaľ ide o pomoc poskytnutú v odvetví lokálnej, regionálnej alebo vnútroštátnej prepravy.

147      Z uvedeného vyplýva, že pomoc poskytnutá podnikom vykonávajúcim výlučne taký typ prepravy musí byť kvalifikovaná ako existujúca pomoc, a teda môže byť len predmetom rozhodnutia o nezlučiteľnosti s účinkami do budúcnosti.

148      Podľa ustanovení článku 93 ods. 1 a 2 Zmluvy a v súlade so zásadou právnej istoty je totiž Komisia v rámci stálej kontroly existujúcej pomoci oprávnená iba uložiť povinnosť zrušiť alebo zmeniť takúto pomoc v lehote, ktorú určí. Existujúca pomoc teda môže byť poskytovaná dovtedy, kým Komisia nerozhodne o jej nezlučiteľnosti (rozsudky Súdneho dvora z 30. júna 1992, Taliansko/Komisia, C‑47/91, Zb. s. I‑4145, body 23 a 25, a Banco Exterior de España, už citovaný, bod 20).

…

150      Napadnuté rozhodnutie preto musí byť zrušené v rozsahu, v akom v článku 2 stanovuje, že pomoc poskytnutá od 1. júla 1990 podnikom vykonávajúcim výlučne lokálnu, regionálnu alebo vnútroštátnu prepravu je protiprávna, a v článku 5 nariaďuje jej vymoženie.“

21      Štvrtý dôvod na zrušenie uvádzaný žalobkyňami bol založený na skutočnosti, že článok 4 napadnutého rozhodnutia, na ktorý odkazuje jeho článok 5, stanovujúci vymoženie pomoci nezlučiteľnej so Zmluvou, jednoznačne konštatuje nezlučiteľnosť pomoci poskytnutej od 1. júla 1990 so spoločným trhom, teda od dátumu, ktorý sa neuplatňuje iba na pomoc poskytnutú podnikom vykonávajúcim výlučne lokálnu, regionálnu alebo vnútroštátnu prepravu, ale aj podnikom vykonávajúcim medzinárodnú cestnú prepravu tovarov. Komisii sa teda vytýka, že porušila tak zásadu proporcionality a ochrany legitímnej dôvery, ako aj povinnosť odôvodnenia, pokiaľ ide o vymoženie pomoci.

22      Súd prvého stupňa zamietol aj tento dôvod, pričom prijal odôvodnenie uvedené v bodoch 162 až 177 napadnutého rozsudku, ktoré je založené na názore, že článok 4 napadnutého rozhodnutia sa má vykladať v tom zmysle, že sa týka pomoci udelenej podnikom vykonávajúcim lokálnu, regionálnu alebo vnútroštátnu prepravu od 1. júla 1990, ako aj pomoci udelenej podnikom vykonávajúcim medzinárodnú cestnú prepravu tovarov od zavedenia dotknutých schém pomoci.

23      Súd prvého stupňa tiež rozhodol, že keďže dotknutá pomoc nebola oznámená Komisii, žalobkyne nepreukázali existenciu nijakého konkrétneho dôkazu, ktorý by umožňoval domnievať sa, že povinnosť vrátiť individuálnu pomoc udelenú podnikom vykonávajúcim medzinárodnú cestnú prepravu tovarov má vzhľadom na vplyv tejto pomoci na hospodársku súťaž zjavne neprimeranú povahu vo vzťahu k cieľom Zmluvy, ani existenciu žiadnej výnimočnej okolnosti, ktorá by mohla založiť legitímnu dôveru v zákonnosť pomoci poskytnutej týmto podnikom. Okrem toho vyvodil záver, že napadnuté rozhodnutie je v tejto súvislosti dostatočne odôvodnené.

24      Výrok napadnutého rozsudku znie takto:

„1.      Článok 2 rozhodnutia Komisie 98/182/ES z 30. júla 1997 o pomoci poskytnutej regiónom Furlansko-Julské Benátsko (Taliansko) podnikom cestnej prepravy tovarov z tohto regiónu sa zrušuje v rozsahu, v akom vyhlasuje pomoc poskytnutú od 1. júla 1990 podnikom vykonávajúcim výlučne lokálnu, regionálnu alebo vnútroštátnu prepravu za protiprávnu.

2.      Článok 5 rozhodnutia 98/182 sa zrušuje v rozsahu, v akom ukladá Talianskej republike vymôcť túto pomoc.

3.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

4.      Každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania.“

 Odvolanie

25      Svojím odvolaním Talianska republika navrhuje, aby Súdny dvor:

–        v prvom rade čiastočne zrušil napadnutý rozsudok,

–        subsidiárne zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom ukladá povinnosť vymôcť poskytnuté subvencie zvýšené o úroky,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

26      Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zamietol odvolanie,

–        zrušil napadnutý rozsudok alebo subsidiárne zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom čiastočne zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        zaviazal Talianku republiku a Impresa Edo Collorigh a i. (ďalej len „Collorigh a i.“), niektoré zo žalobkýň v prvostupňovom konaní, na náhradu trov konania.

27      Collorigh a i. vo vyjadrení, ktoré predložili v odpovedi na oznámenie o odvolaní, v podstate navrhujú, aby Súdny dvor:

–        zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom:

–        určuje, že pomoc poskytnutá podnikom vykonávajúcim činnosť medzinárodnej cestnej prepravy tovarov, ktoré boli príjemcami subvencií poskytnutých na základe zákonov č. 28/1981 a 4/1985, je nezlučiteľná so spoločným trhom,

–        kvalifikuje ako „novú pomoc“ subvencie poskytnuté podnikom, ktoré vykonávali činnosť medzinárodnej cestnej prepravy tovarov v období rokov 1981 až 1995,

–        nariaďuje príslušným orgánom Talianskej republiky pristúpiť k vymoženiu údajne protiprávnej pomoci,

–        subsidiárne zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom ukladá povinnosť vymôcť udelené subvencie zvýšené o úroky,

–        a ešte subsidiárnejšie zrušil napadnuté rozhodnutie s tým, že povinnosť vrátiť prostriedky sa obmedzí na minimálnu čiastku s ohľadom na zisk, ktorý dotknuté podniky skutočne dosiahli, a na daňové zaťaženie, ktoré znášajú.

 O vzájomnom odvolaní

 Argumentácia účastníkov konania

28      Vo vzájomnom odvolaní, ktoré treba preskúmať v prvom rade, Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil tak svoju povinnosť preskúmať ex offo prípustnosť žalôb podaných na prvom stupni, ako aj článok 173 ods. 4 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 230 ods. 4 ES), teda ustanovenie, ktoré stanovuje kritérium osobného záujmu. Podľa Komisie mal Súd prvého stupňa rozhodnúť, že uvedené žaloby musia byť vyhlásené za neprípustné z dôvodu neexistencie takéhoto osobného záujmu, keďže žalobkyne sa nemôžu dovolávať ani nijakých osobitných vlastností, ani nijakej skutkovej okolnosti, ktoré by ich odlišovali od akéhokoľvek iného skutočného alebo potenciálneho príjemcu dotknutej pomoci.

29      Komisia sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie predstavuje všeobecne platný akt, a tvrdí, že sa osobne netýka žalobkýň, teda podnikov, ktoré sa nedovolávajú a nemôžu dovolávať nijakého osobitného znaku, ktorý by ich mohol individualizovať vo vzťahu k iným zainteresovaným podnikom, ktoré sa nezúčastnili na konaní vo veci formálneho zisťovania dotknutej pomoci. Konkrétne, toto rozhodnutie nemôže porušiť osobitné práva týchto žalobkýň, ktoré by sa odlišovali od práv iných podnikov príjemcov tejto pomoci.

30      Podľa Komisie túto analýzu potvrdzuje judikatúra (pozri najmä rozsudky z 10. júla 1986, DEFI/Komisia, 282/85, Zb. s. 2469, a z 2. februára 1988, Van der Kooy a i./Komisia, 67/85, 68/85 a 70/85, Zb. s. 219) a nie je spochybnená rozsudkom z 19. októbra 2000, Taliansko a Sardegna Lines/Komisia (C‑15/98 a C‑105/99, Zb. s. I‑8855). Konkrétne, dotknutý podnik sa vo veci, ktorá viedla k vydaniu tohto posledného rozsudku, nachádzal v odlišnej situácii, lebo nielenže bol dotknutý rozhodnutím Komisie ako podnik, ktorý bol potenciálnym príjemcom schémy pomoci, „ale aj ako skutočný príjemca individuálnej pomoci poskytnutej na základe tohto systému, ktorej vymáhanie nariadila Komisia“.

31      Komisia najmä v prvom rade zdôrazňuje, že poradie vymáhania už poskytnutej pomoci predstavuje iba jeden z aspektov napadnutého rozhodnutia, ktoré sa naďalej týka všetkých príjemcov, vrátene tých, ktorí sú iba potenciálni. Ďalej tvrdí, že skutočná existencia povinnosti vrátiť získanú pomoc uložená každému podniku môže byť vymedzená iba na základe komplexných zistení. Napokon, ak by boli prípustné všetky žaloby podnikov, ktoré boli príjemcami udelenej pomoci v rámci schém pomoci vyhlásených za protiprávne a nezlučiteľné so spoločným trhom, ktorých vymoženie bolo nariadené rozhodnutím Komisie, s cieľom spochybniť toto rozhodnutie na Súde prvého stupňa, v prípade, že by tieto podniky nepodali žaloby, by bol akýkoľvek návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa vymoženia takej pomoci považovaný za neprípustný (pozri rozsudok z 9. marca 1994, TWD Textilwerke Deggendorf, C‑188/92, Zb. s. I‑833, body 25 a 26). Domnieva sa, že zvrátený účinok takejto situácie by spočíval v tom, že podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, by museli napadnúť rozhodnutie na Súdne prvého stupňa v obmedzenej lehote stanovenej na podanie žaloby o neplatnosť ešte predtým, ako by sa dozvedeli, či sú podľa vnútroštátneho práva skutočne vyzvané vrátiť získanú pomoc, pričom takýto účinok by mohol oslabiť súdnu ochranu týchto podnikov.

32      Komisia sa domnieva, že tento dôvod neprípustnosti má kogentnú povahu. Keďže Súd prvého stupňa mal overiť ex offo, či sa napadnuté rozhodnutie osobne týka žalobkýň, Súdny dvor preto musí sankcionovať takéto porušenie uvedenej povinnosti. Subsidiárne Komisia navrhuje, aby Súdny dvor sám preskúmal otázku prípustnosti žalôb podaných na prvom stupni. Súdny dvor môže na základe článku 61 prvého odseku svojho štatútu zamietnuť tieto žaloby ako neprípustné.

 Posúdenie Súdnym dvorom

33      Na úvod treba konštatovať, že Komisia vzala späť svoj subsidiárny návrh smerujúci k zrušeniu napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom čiastočne zrušil napadnuté rozhodnutie.

34      Treba pripomenúť, že článok 173 Zmluvy, na základe ktorého Súdny dvor preskúmava zákonnosť aktov Spoločenstva, stanovuje, že každá fyzická alebo právnická osoba môže podať žalobu z dôvodu nedostatku právomoci, porušenia podstatných procesných predpisov, porušenia tejto zmluvy alebo akéhokoľvek právneho pravidla týkajúceho sa jej uplatňovania alebo zneužitia právomoci proti rozhodnutiam, ktoré sú jej určené, alebo proti rozhodnutiam, ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, hoci je vydané formou nariadenia alebo rozhodnutia určeného inej osobe.

35      Pokiaľ nie je fyzická alebo právnická osoba osobne dotknutá rozhodnutím v zmysle tohto ustanovenia, čo je základná podmienka pre aktívnu legitimáciu v rámci žalôb smerujúcich k súdnej kontrole aktu Spoločenstva, žaloba je neprípustná a takáto neprípustnosť predstavuje v dôsledku toho kogentný dôvod, ktorý súd Spoločenstva môže a dokonca musí vzniesť ex offo (pokiaľ ide o nedostatok záujmu účastníka konania na podaní odvolania alebo pokračovaní v odvolacom konaní, pozri rozsudok z 19. októbra 1995, Rendo a i./Komisia, C‑19/93 P, Zb. s. I‑3319, bod 13).

36      Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora môžu iné osoby ako tie, ktorým je rozhodnutie určené, tvrdiť, že sa ich rozhodnutie osobne týka, iba vtedy, keď sa ich dotýka na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe a tým ich individualizuje podobne ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené (pozri najmä rozsudky z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, 223; z 2. apríla 1998, Greenpeace Council a i./Komisia, C‑321/95 P, Zb. s. I‑1651, body 7 a 28, ako aj Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, už citovaný, bod 32).

37      Súdny dvor už rozhodol, že podnik v zásade nemôže napadnúť rozhodnutie Komisie, ktorým zakazuje schému odvetvovej pomoci, ak je týmto rozhodnutím dotknutý len z dôvodu svojej príslušnosti k predmetnému odvetviu a z dôvodu svojho postavenia potenciálneho príjemcu tejto schémy. Takéto rozhodnutie sa totiž vzhľadom na žalujúci podnik javí ako všeobecne platné opatrenie, ktoré sa uplatňuje na objektívne určené situácie a zahŕňa právne účinky vzhľadom na určitú kategóriu osôb vymedzených všeobecným a abstraktným spôsobom (rozsudky Van der Kooy a i./Komisia, už citovaný, bod 15; zo 7. decembra 1993, Federmineraria a i./Komisia, C‑6/92, Zb. s. I‑6357, bod 14, ako aj Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, už citovaný, bod 33).

38      Treba však pripomenúť stanovisko Súdneho dvora v už citovanom rozsudku Taliansko a Sardegna Lines/Komisia v súvislosti s rozhodnutím Komisie 98/95/ES z 21. októbra 1997 o pomoci poskytnutej regiónom Sardínia (Taliansko) odvetviu námornej dopravy na Sardínii (Ú. v. ES L 20, 1998, s. 30), ktoré zaviazalo Taliansku republiku vymôcť od každého príjemcu dotknutých pôžičiek a lízingov zložku pomoci, ktorú obsahovali. V bodoch 34 a 35 tohto rozsudku totiž Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na to, že podnik Sardegna Lines bol rozhodnutím 98/95 dotknutý nielen ako podnik v odvetví námornej dopravy na Sardínii, ktorý je potenciálnym príjemcom schémy pomoci určenej sardínskym vlastníkom lodí, ale aj ako skutočný príjemca individuálnej pomoci poskytnutej na základe tejto schémy, ktorej vymáhanie nariadila Komisia, bol tento podnik uvedeným rozhodnutím osobne dotknutý a jeho žaloba namierená proti tomuto rozhodnutiu bola prípustná.

39      Na rozdiel od tvrdenia Komisie to je práve prípad prejednávanej veci, pretože žalobkyne sa nachádzajú v situácii odlišnej od situácie žiadateľov, pre ktorých má rozhodnutie Komisie povahu všeobecne platného opatrenia. Tieto žalobkyne sú napadnutým rozhodnutím dotknuté nielen ako podniky odvetvia cestnej prepravy tovarov, ktoré sú potenciálnymi príjemcami dotknutej schémy pomoci, ale aj ako skutoční príjemcovia individuálnej pomoci poskytnutej na základe tejto schémy, ktorej vymáhanie nariadila Komisia. Ako vyplýva z bodov 10 a 11 napadnutého rozsudku, počet žiadostí, ktorým sa vyhovelo, a výška úverov stanovených pre dotknutú pomoc v priebehu období rokov 1981 až 1985 a rokov 1985 až 1995 boli spresnené v bode II odôvodnení napadnutého rozhodnutia, a teda Komisia nemôže nezohľadniť existenciu týchto skutočných príjemcov.

40      Vzhľadom na to, že z uvedených skutočností vyplýva, že v prejednávanom prípade boli podania žalobkýň prípustné, Súd prvého stupňa sa nedopustil zjavne nesprávneho právneho posúdenia tým, že nevzniesol ex offo námietku neprípustnosti z dôvodu, že žalobkyne neboli osobne dotknuté napadnutým rozhodnutím.

41      Z uvedeného vyplýva, že vzájomné odvolanie Komisie musí byť zamietnuté ako nedôvodné.

 O veci samej

42      Talianska republika vzniesla na podporu svojho odvolania dva odvolacie dôvody. Svojím prvým odvolacím dôvodom v podstate tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil článok 92 ods. 1 Zmluvy. V prvej časti tohto odvolacieho dôvodu sa domnieva, že Súd prvého stupňa sa pri výklade tohto ustanovenia vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. V druhej a tretej časti tohto odvolacieho dôvodu tvrdí, že Súd prvého stupňa v nadväznosti na nesprávne posúdenie rozhodol, že pomoc udelená podnikom vykonávajúcim medzinárodnú cestnú prepravu tovarov (ďalej len „sporná pomoc“) mala vplyv na obchod v rámci Spoločenstva a hospodársku súťaž a v dôsledku toho musí byť považovaná za novú schému pomoci, ktorá z tohto dôvodu podlieha oznamovacej povinnosti stanovenej v článku 93 ods. 3 Zmluvy. Vo štvrtej časti toho istého odvolacieho dôvodu sa tvrdí, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený, pokiaľ ide o vplyv spornej pomoci na tento obchod. Svojím druhým odvolacím dôvodom, ktorý sa týka požiadavky vrátiť uvedenú pomoc, Talianska republika tvrdí, že Súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho posúdenia a porušil zásady proporcionality a ochrany legitímnej dôvery.

 O prvom dôvode

 O prvej časti prvého dôvodu založenej na nesprávnom právnom posúdení Súdu prvého stupňa pri výklade článku 92 ods. 1 Zmluvy

–       Argumentácia účastníkov konania

43      Talianska republika a Collorigh a i. tvrdia, že Súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol, že článok 92 ods. 1 Zmluvy sa nesmie vykladať reštriktívnym spôsobom tak, že vyžaduje skutočný a konkrétny vplyv pomoci uvedenej v tomto ustanovení na obchod v rámci Spoločenstva. Súd prvého stupňa mal podľa nich toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby Komisia preukázala a konkrétne spresnila, či podniky utrpeli ujmu a prípadne aký počet z nich bol dotknutý.

44      Komisia naopak tvrdí, že ani ona, ani Súd prvého stupňa neboli povinní overiť, či pomoc za daných okolností spôsobila ujmu iným podnikom Spoločenstva. Takéto preskúmanie nevyžaduje ani znenie článku 92 Zmluvy, ktorý odkazuje iba na hrozbu skreslenia hospodárskej súťaže, ani systematika tohto ustanovenia. Okrem toho by takéto preskúmanie bolo takmer nemožné vykonať najmä na rozdrobených trhoch, ktoré sa vyznačujú prítomnosťou veľkého množstva hospodárskych subjektov.

–       Posúdenie Súdnym dvorom

45      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že článok 92 ods. 1 Zmluvy definuje pomoc, ktorú upravuje, ako pomoc poskytovanú členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru v rozsahu, v akom ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.

46      Procesné pravidlá stanovené Zmluvou sa odlišujú v závislosti od toho, či pomoc predstavuje existujúcu alebo novú pomoc.

47      Pokiaľ ide o existujúcu pomoc, ak Komisia na základe ustanovení článku 93 ods. 1 a 2 Zmluvy a v súlade so zásadou právnej istoty v rámci stálej kontroly tejto pomoci a po výzve, aby príslušné strany predložili pripomienky, zistí, že pomoc je nezlučiteľná so spoločným trhom podľa článku 92 tejto zmluvy alebo že sa táto pomoc zneužíva, rozhodne o tom, že príslušný štát túto pomoc v lehote stanovenej Komisiou zruší alebo upraví. Takúto pomoc teda možno pravidelne poskytovať, pokiaľ Komisie nekonštatuje jej nezlučiteľnosť (pozri rozsudky Taliansko/Komisia, už citovaný, body 23 a 25, a Banco Exterior de España, už citovaný, bod 20).

48      Pokiaľ ide o novú pomoc, článok 93 ods. 3 Zmluvy stanovuje, že Komisia musí byť v dostatočnom čase upovedomená o zámeroch v súvislosti s poskytnutím takej pomoci, aby mohla podať svoje pripomienky. Vykoná teda prvé preskúmanie zámeru poskytnúť pomoc. Ak na základe tohto preskúmania usúdi, že takýto zámer je nezlučiteľný so spoločným trhom, začne bezodkladne kontradiktórne konanie o preskúmaní podľa odseku 2 tohto článku. V takom prípade členský štát nemôže vykonať navrhované opatrenia, pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou. Nová pomoc teda podlieha preventívnej kontrole vykonávanej Komisiou a v zásade nemôže byť vykonaná dovtedy, pokiaľ ju Komisia nevyhlási za zlučiteľnú so Zmluvou.

49      Ako konštatoval Súd prvého stupňa v bodoch 77 až 79 napadnutého rozsudku, Komisia je povinná v rámci posúdenia novej pomoci, ktorá jej musí byť pred implementáciou oznámená na základe článku 93 ods. 3 Zmluvy, preukázať nie skutočný vplyv tejto pomoci na obchod medzi členskými štátmi a hospodársku súťaž, ale či táto pomoc takýto obchod môže ovplyvniť. Ak by Komisia vo svojom rozhodnutí musela preukázať skutočný účinok už poskytnutej pomoci, viedlo by to k uprednostňovaniu členských štátov poskytujúcich pomoc v rozpore s oznamovacou povinnosťou stanovenou v článku 93 ods. 3 Zmluvy na úkor členských štátov, ktoré oznámia pomoc ešte v štádiu zámeru (rozsudok zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, nazývaný „Boussac Saint Frères“, C‑301/87, Zb. s. I‑307, body 32 a 33).

50      Súd prvého stupňa teda v bode 95 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že nebolo potrebné preukázať, že určité podniky Spoločenstva utrpeli ujmu v dôsledku udelenia spornej pomoci. Táto prvá časť prvého odvolacieho dôvodu založená na nesprávnom právnom posúdení, z ktorého Súd prvého stupňa vychádzal pri vykladaní článku 92 ods. 1 Zmluvy, teda musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

 O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na vplyve spornej pomoci na obchod v rámci Spoločenstva a hospodársku súťaž

–       Argumentácia účastníkov konania

51      Talianska republika a Collorigh a i. tvrdia, že Súd prvého stupňa mal vzhľadom na niektoré relevantné okolnosti prípadu dospieť k záveru, že sporná pomoc nemá vplyv na obchod v rámci Spoločenstva a hospodársku súťaž. Po prvé vzhľadom na skutočnosť, že jednak úroveň tejto pomoci bola veľmi nízka a jednak cestní prepravcovia v regióne predstavovali úplne marginálnu časť odvetvia dopravy v Spoločenstve, vplyv tejto pomoci nemohol byť iný ako úplne bezvýznamný. Po druhé odvetvie medzinárodnej cestnej prepravy tovaru, ktoré sa vyznačuje kvótami a bilaterálnymi zmluvami, ešte nemohlo byť považované za plne liberalizované. Okrem toho mal Súd prvého stupňa preukázať, že kvóta Spoločenstva platná na trhu medzinárodnej cestnej prepravy nebola vyčerpaná, hoci v prejednávanom prípade to tak bolo. Po tretie podľa Collorigh a i. mal Súd prvého stupňa vylúčiť, že schéma spornej pomoci mohla posilniť finančné postavenie podnikov príjemcov, keďže cieľom tejto pomoci bolo vyvážiť konkurenciu hospodárskych subjektov z Rakúska, Chorvátska a zo Slovinska.

52      Na jednej strane Komisia namieta, že uplatnenie schémy pomoci, ktorá môže uprednostňovať nielen samotný podnik, ale celé jedno odvetvie, najmä ak sa štruktúra trhu vyznačuje prítomnosťou veľkého počtu malých podnikov, má nevyhnutne vplyv na obchod. Ako Súd prvého stupňa správne zdôraznil v bode 86 napadnutého rozsudku, v takomto kontexte by mohli byť účinky aj relatívne nízkej úrovne pomoci na hospodársku súťaž a obchod nie nezanedbateľné a takúto pomoc nemožno považovať za pomoc malého významu.

53      Na druhej strane v odvetví medzinárodnej cestnej prepravy tovarov existovala v Taliansku, a to aj pred rokom 1969, určitá hospodárska súťaž na základe bilaterálnych zmlúv uzatvorených Talianskou republikou. V roku 1981 a v roku 1985, keď sa zaviedli schémy spornej pomoci, kvóty Spoločenstva oprávňovali všetkých prepravcov majúcich požadované povolenia zaviesť akúkoľvek dopravnú linku medzi dvoma členskými štátmi a vytvorili alebo posilnili súťažný vzťah medzi podnikmi so sídlom v rôznych členských štátoch, ako to Súd prvého stupňa zdôraznil v bode 145 napadnutého rozsudku. Navyše v tom istom bode Súd prvého stupňa správne uviedol dôvody, ktoré ho viedli k názoru, že výhody poskytnuté podnikom medzinárodnej cestnej prepravy tovarov predstavujú štátnu pomoc v zmysle Zmluvy.

–       Posúdenie Súdnym dvorom

54      Po prvé treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry relatívne nízka úroveň pomoci alebo relatívne malá veľkosť podniku príjemcu pomoci a priori nevylučuje, že obchod medzi členskými štátmi môže byť ovplyvnený (pozri rozsudky z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, nazývaný „Tubemeuse“, C‑142/87, Zb. s. I‑959, bod 43; zo 14. septembra 1994, Španielsko/Komisia, C‑278/92 až C‑280/92, Zb. s. I‑4103, bod 42, a z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C‑280/00, Zb. s. I‑7747, bod 81). Relatívne nízka úroveň pomoci môže ovplyvniť hospodársku súťaž a obchod medzi členskými štátmi, ak v odvetví, kde pôsobia podniky, ktoré sú jej príjemcami, vládne živá hospodárska súťaž (pozri rozsudky z 11. novembra 1987, Francúzsko/Komisia, 259/85, Zb. s. 4393, bod 24, a z 26. septembra 2002, Španielsko/Komisia, C‑351/98, Zb. s. I‑8031, bod 63).

55      Súd prvého stupňa po tom, ako konštatoval, že táto judikatúra je uplatniteľná na prejednávaný prípad, na jednej strane v bodoch 84 a 86 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že malá veľkosť podnikov príjemcov pomoci a relatívne nízka úroveň poskytnutej pomoci neumožňuje vylúčiť akýkoľvek vplyv na hospodársku súťaž a obchod, pokiaľ sa štruktúra trhu vyznačuje prítomnosťou veľkého počtu malých podnikov, ako je to v odvetví cestnej prepravy tovarov. Na druhej strane, ako Súd prvého stupňa zdôraznil v bode 94 napadnutého rozsudku, hoci sú prepravcovia v regióne v tomto odvetví zastúpení iba vo veľmi malej miere, takáto obmedzená povaha hospodárskej súťaže nemôže vylúčiť uplatnenie článku 92 ods. 1 Zmluvy. Vyvodil z toho v tom istom bode záver, že sporná pomoc posilnila finančné postavenie, a teda aj možnosti činnosti podnikov sprostredkujúcich cestnú prepravu tovarov v regióne vo vzťahu k ich konkurentom, a preto mohla mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi.

56      Vzhľadom na skutočnosť, že Talianska republika neuviedla nijaký dôkaz spôsobilý preukázať, že Súd prvého stupňa v prejednávanom prípade porušil zásady uznané Súdnym dvorom v judikatúre uvedenej v bode 54 tohto rozsudku, toto tvrdenie týkajúce sa vplyvu spornej pomoci na obchod v rámci Spoločenstva a hospodársku súťaž musí byť zamietnuté ako nedôvodné.

57      Po druhé tvrdenie Talianskej republiky a Collorigh a i., podľa ktorého mal Súd prvého stupňa dospieť k záveru, že odvetvie medzinárodnej cestnej prepravy tovarov, ktoré sa vyznačuje existenciou kvót a bilaterálnych zmlúv, ešte nemohlo byť považované za plne liberalizované ku dňu napadnutého rozhodnutia a že spornú pomoc v dôsledku toho nemožno považovať za pomoc ovplyvňujúcu hospodársku súťaž, musí byť zamietnuté ako nedôvodné.

58      V bode 92 napadnutého rozsudku totiž Súd prvého stupňa konštatoval, že na základe relevantných ustanovení nariadenia č. 1018/68 boli povolenia Spoločenstva, vystavené na meno prepravcu a použiteľné iba pre jedno vozidlo, udeľované v rámci vnútroštátnych kvót na obdobie jedného roka, pokiaľ ide o medzinárodnú cestnú prepravu tovarov, pričom držitelia povolenia na medzinárodnú cestnú prepravu boli počas platnosti povolenia oprávnení s jedným vozidlom bez obmedzenia vykonávať prepravu tovarov medzi členskými štátmi podľa svojho výberu.

59      Súd prvého stupňa teda správne vyvodil záver, že režimy kvót platné od roku 1969 do roku 1993 na trhu medzinárodnej cestnej prepravy tovarov umožnili vznik súťažného prostredia v rozsahu stanovených kvót, ktoré mohlo byť ovplyvnené udeľovaním spornej pomoci.

60      Súd prvého stupňa v tejto súvislosti v bode 96 napadnutého rozsudku takisto správne rozhodol, že aj za predpokladu, že by bola kvóta Spoločenstva vyčerpaná, táto okolnosť by neumožnila vyvodiť záver, že neexistuje vplyv spornej pomoci na obchod v rámci Spoločenstva a na hospodársku súťaž. Vzhľadom na slobodnú voľbu, ktorú režim kvót ponecháva držiteľom povolení Spoločenstva, pokiaľ ide o členské štáty, medzi ktorými môžu uskutočňovať medzinárodnú cestnú prepravu tovarov, vyčerpanie týchto kvót v každom prípade neposkytuje nijaký náznak o ich použití, najmä pokiaľ ide o prepravu z a do Talianska alebo konkrétnejšie z a do regiónu.

61      Po tretie podľa ustálenej judikatúry skutočnosť, že členský štát sa snaží prostredníctvom jednostranných opatrení priblížiť existujúce podmienky hospodárskej súťaže v určitom hospodárskom odvetví podmienkam, ktoré prevládajú v iných členských štátoch, nemôže zbaviť tieto opatrenia povahy pomoci (rozsudky z 10. decembra 1969, Komisia/Francúzsko, 6/69 a 11/69, Zb. s. 523, body 20 a 21, ako aj z 19. mája 1999, Taliansko/Komisia, C‑6/97, Zb. s. I‑2981, bod 21).

62      Z uvedeného vyplýva, že Súd prvého stupňa v bode 101 napadnutého rozsudku správne uviedol, že sporná pomoc nemôže byť odôvodnená ani existenciou vyššej diskontnej sadzby v Taliansku, ani konkurenciou hospodárskych subjektov so sídlom v Rakúsku, Chorvátsku alebo Slovinsku. Tvrdenie Collorigh a i., podľa ktorého mal Súd prvého stupňa vylúčiť, že schéma spornej pomoci mohla posilniť finančné postavenie podnikov príjemcov, keďže cieľom tejto pomoci bolo vyvážiť takúto konkurenciu, musí byť zamietnuté ako nedôvodné.

63      Druhá časť prvého odvolacieho dôvodu založená na vplyve spornej pomoci na obchod v rámci Spoločenstva a hospodársku súťaž preto musí byť v celom rozsahu zamietnutá ako nedôvodná.

 O tretej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na nesprávnom posúdení spornej pomoci ako novej pomoci

–       Argumentácia účastníkov konania

64      Talianska republika a Collorigh a i. spochybňujú posúdenie Súdu prvého stupňa v bode 145 napadnutého rozsudku, podľa ktorého treba sporné pomoci, keďže od svojho vzniku spadajú do pôsobnosti článku 92 ods. 1 Zmluvy, považovať za nové schémy pomoci podliehajúce z tohto dôvodu oznamovacej povinnosti stanovenej v článku 93 ods. 3 Zmluvy. Súd prvého stupňa mal podľa nich konštatovať, že takáto pomoc, zavedená v rokoch 1981 a 1985 na trhu, ktorý nebol plne liberalizovaný, mala byť kvalifikovaná ako existujúca pomoc, ktorá môže byť v prípade potreby len predmetom rozhodnutia o nezlučiteľnosti s účinkami do budúcnosti.

65      Naproti tomu, hoci Komisia nespochybňuje výklad existujúcej pomoci vykonaný Súdom prvého stupňa v bodoch 142 a 143 napadnutého rozsudku, zdôrazňuje, že ide o veľmi extenzívne vnímanie pojmu existujúca pomoc. V každom prípade, keďže sporná pomoc bola zavedená v rokoch 1981 a 1985 v odvetví otvorenom hospodárskej súťaži, vzťahovala sa na ňu pôsobnosť článku 92 ods. 1 Zmluvy a mala byť posúdená ako nová pomoc.

–       Posúdenie Súdnym dvorom

66      V prejednávanom prípade, ako to už správne zdôraznil Súd prvého stupňa v bode 5 napadnutého rozsudku, bolo odvetvie medzinárodnej cestnej prepravy tovarov čiastočne otvorené hospodárskej súťaži Spoločenstva už od roku 1969 nariadením č. 1018/68 a plne liberalizované od 1. januára 1993.

67      Súd prvého stupňa z toho v bode 94 napadnutého rozsudku vyvodil záver, že sporná pomoc posilnila finančné postavenie, a teda aj možnosti činnosti prepravcov sprostredkujúcich cestnú prepravu tovarov v regióne vo vzťahu k ich konkurentom, a preto mohla mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi.

68      Dotknuté schémy pomoci zavedené v rokoch 1981 a 1985 teda od svojho vzniku spadali do pôsobnosti článku 92 ods. 1 Zmluvy. Z toho vyplýva, že Súd prvého stupňa sa tým, že v bode 145 napadnutého rozsudku konštatoval, že túto pomoc treba preto považovať za nové schémy pomoci z tohto dôvodu podliehajúce oznamovacej povinnosti stanovenej v článku 93 ods. 3 Zmluvy, nedopustil nesprávneho právneho posúdenia.

69      Tretia časť prvého odvolacieho dôvodu založená na nesprávnom posúdení spornej pomoci ako novej pomoci preto musí byť zamietnutá.

 O štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku

70      Pokiaľ ide o štvrtú časť prvého odvolacieho dôvodu založenú na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku vzhľadom na vplyv spornej pomoci na obchod v rámci Spoločenstva, treba pripomenúť, že Súd prvého stupňa v bodoch 76 až 106 napadnutého rozsudku podrobne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa Komisia domnievala, že dotknutá pomoc mohla ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž.

71      Štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu založená na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku preto musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

72      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy nemožno prijať žiadnu zo štyroch častí prvého odvolacieho dôvodu, a preto musí byť tento odvolací dôvod zamietnutý ako nedôvodný v celom rozsahu.

 O druhom odvolacom dôvode

73      Svojím druhým odvolacím dôvodom, ktorý sa skladá z troch častí, Talianska republika Súdu prvého stupňa vytýka, že sa jednak dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pretože rozhodol, že napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom ukladá vymoženie spornej pomoci zvýšenej o úroky, je zlučiteľné so zásadami proporcionality a ochrany legitímnej dôvery, a jednak nezohľadnil rozsah povinnosti vymôcť túto pomoc.

 O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu založenej na porušení zásady proporcionality

–       Argumentácia účastníkov konania

74      V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu Collorigh a i. tvrdia, že Súd prvého stupňa mal konštatovať, že Komisia opomenula predložiť skutočnosti, ktoré by mohli odôvodniť, že vymoženie spornej pomoci bolo buď primerané, alebo nevyhnutné. Talianska republika tvrdí, že hoci táto pomoc mala zanedbateľný vplyv na postavenie podnikov príjemcov, jej vrátenie predstavuje pre tieto podniky veľmi vysokú záťaž, ktorá môže množstvu z nich spôsobiť hospodársku katastrofu.

–       Posúdenie Súdnym dvorom

75      Podľa ustálenej judikatúry, ktorú Súd prvého stupňa správne pripomenul v bode 169 napadnutého rozsudku, je zrušenie protiprávnej pomoci prostredníctvom jej vymáhania logickým dôsledkom konštatovania jej protiprávnosti. V dôsledku toho vymáhanie protiprávne priznanej štátnej pomoci s cieľom obnoviť pôvodný stav v zásade nemôže byť považované za neprimerané opatrenie vzhľadom na ciele ustanovení Zmluvy v oblasti štátnej pomoci (pozri rozsudky Tubemeuse, už citovaný, bod 66, a zo 14. januára 1997, Španielsko/Komisia, C‑169/95, Zb. s. I‑135, bod 47).

76      Vrátením pomoci jej príjemca stratí výhodu, ktorú na trhu požíval voči svojim konkurentom, a obnoví sa pôvodný stav, ktorý existoval pred poskytnutím pomoci (pozri rozsudok zo 4. apríla 1995, Komisia/Taliansko, C‑350/93, Zb. s. I‑699, bod 22). Z účelu tohto vrátenia tiež vyplýva, že okrem výnimočných okolností Komisia v zásade nemôže porušiť svoju diskrečnú právomoc priznanú judikatúrou Súdneho dvora, keď od členského štátu žiada, aby vymáhal sumy priznané ako protiprávnu pomoc, lebo vymáhanie sa týka len obnovenia pôvodného stavu (pozri rozsudky zo 17. júna 1999, Belgicko/Komisia, C‑75/97, Zb. s. I‑3671, bod 66, a zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C‑310/99, Zb. s. I‑2289, bod 99).

77      Pokiaľ ide o tvrdenie Collorigh a i., podľa ktorého bude vrátenie spornej pomoci pre podniky príjemcov predstavovať veľmi vysoké zaťaženie, ktoré môže spôsobiť odchod veľkého množstva z nich z trhu a vyvolať vážnu krízu tak v oblasti zamestnanosti, ako aj v sociálnej oblasti, takže takéto vymoženie bude prakticky nemožné, stačí zdôrazniť, že okolnosti uvádzané Collorigh a i. nie sú spôsobilé nijakým spôsobom preukázať nemožnosť vymoženia spornej pomoci. Ide jednoducho iba o prípadné vnútorné ťažkosti.

78      V súlade s judikatúrou Súdneho dvora však obava z vnútorných ťažkostí nemôže odôvodniť, aby členský štát nedodržal povinnosti, ktoré mu vyplývajú z práva Spoločenstva (pozri najmä rozsudky z 27. júna 2000, Komisia/Portugalsko, C‑404/97, Zb. s. I‑4897, bod 52; zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, už citovaný, bod 105, a z 26. júna 2003, Komisia/Španielsko, C‑404/00, Zb. s. I‑6695, bod 55).

79      Za týchto okolností Súd prvého stupňa v bode 170 napadnutého rozsudku správne vyvodil záver, že nebol predložený nijaký konkrétny dôkaz, ktorý by umožňoval domnievať sa, že povinnosť vrátiť spornú pomoc má neprimeranú povahu vzhľadom na ciele Zmluvy.

80      Prvá časť druhého odvolacieho dôvodu, ktorú Talianska republika založila na porušení zásady proporcionality Súdom prvého stupňa, preto musí byť zamietnutá.

 O druhej časti druhého odvolacieho dôvodu založenej na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery

–       Argumentácia účastníkov konania

81      Hoci Talianska republika nespochybňuje judikatúru Súdneho dvora, ktorá vo všeobecnosti neumožňuje členskému štátu, ktorý udelil pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom, dovolávať sa legitímnej dôvery príjemcov pomoci s cieľom vyhnúť sa povinnosti vymáhať túto pomoc, v druhej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu tvrdí, že táto zásada by mohla byť preformulovaná v prípadoch, keď sa opatrenie, ako v prejednávanej veci, uplatňovalo počas veľmi dlhého obdobia bez akéhokoľvek spochybnenia a počas veľkej časti tohto obdobia bolo dokonca oprávnené a zlučiteľné so Zmluvou.

82      Talianska republika tvrdí na jednej strane, že časové obmedzenie povinnosti vymáhať spornú pomoc výrokom napadnutého rozhodnutia by mohlo byť v prejednávanom prípade odôvodnené, pretože ide o pomoc, ktorá bola v čase, keď Komisia začala konanie, teda v novembri 1995, zavedená a vyplácaná viac ako štrnásť rokov, a na druhej strane, že napadnutý rozsudok predstavuje reformatio in peius tohto rozhodnutia, čím sa porušili zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty. Práve s cieľom predchádzať prijímaniu aktov týkajúcich sa právnych a hospodárskych situácií ustálených v čase článok 15 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) správne stanovil, že právomoc Komisie vymáhať protiprávnu pomoc je predmetom vymedzeného obdobia desiatich rokov, ktoré sa začína dňom, keď sa protiprávna pomoc udelila. Hoci ide o ustanovenie, ktoré na prejednávaný prípad nemožno uplatňovať ratione temporis, možno z neho vyvodiť niektoré užitočné kritériá s cieľom primerane obmedziť časový rozsah vymáhania spornej pomoci.

83      Collorigh a i. súhlasia s touto tézou, pričom zdôrazňujú, že tvrdenie Súdu prvého stupňa v bode 173 napadnutého rozsudku, podľa ktorého pre podniky príjemcov tejto pomoci neexistuje vôbec možnosť dovolávať sa výnimočných okolností, ktoré by mohli legitímne odôvodniť ich dôveru v zákonnú povahu tejto pomoci, a v dôsledku toho odmietnuť jej vrátenie, je nesprávne. Podľa ich názoru Súd prvého stupňa zohľadnil množstvo okolností, ktoré môžu byť určite kvalifikované ako výnimočné okolnosti.

84      Komisia namieta, že Súd prvého stupňa v bodoch 172 a 173 napadnutého rozsudku oprávnene odmietol konštatovať existenciu výnimočných okolností, ktoré by mohli odôvodniť legitímnu dôveru v zákonnosť spornej pomoci.

85      Talianska republika totiž neuviedla nijaký presvedčivý argument, ktorý by mohol tento záver vyvrátiť. Predovšetkým, keďže neexistuje nijaká premlčacia lehota, tvrdenie, podľa ktorého boli opatrenia v čase, keď Komisia začala konanie vo veci formálneho zisťovania, uplatňované už desať alebo štrnásť rokov, nie je relevantné a odvolanie sa na článok 15 nariadenia č. 659/1999 sa zdá bezpredmetné. Ďalej by bolo nesprávne domnievať sa, že dotknuté opatrenie bolo „zákonné a zlučiteľné so Zmluvou počas dlhého obdobia“. Naopak, toto opatrenie nebolo nikdy zákonné, pretože nebolo oznámené. Okrem toho, keď mala Komisia príležitosť preskúmať toto opatrenie, rozhodla, že je nezlučiteľné so spoločným trhom, a jej rozhodnutie potvrdil napadnutý rozsudok, ktorý v tomto bode nie je kritizovaný. Napokon v rozpore s tým, čo tvrdí Talianska republika, táto nezlučiteľnosť nenastala náhle, ale od okamihu, keď bola zavedená sporná pomoc.

–       Posúdenie Súdnym dvorom

86      Treba zdôrazniť, že bezpochyby nemožno vylúčiť možnosť príjemcu protiprávnej pomoci dovolávať sa výnimočných okolností, ktoré by mohli legitímne odôvodniť jeho dôveru v zákonnú povahu tejto pomoci, a v dôsledku toho odmietnuť jej vrátenie. V takomto prípade je úlohou vnútroštátneho súdu, na ktorom prebieha konanie, aby posúdil okolnosti daného prípadu, prípadne po tom, ako položí Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu (rozsudky z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko, C‑5/89, Zb. s. I‑3437, bod 16, a zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, už citovaný, bod 103).

87      Súd prvého stupňa najskôr v bode 172 napadnutého rozsudku konštatoval, že sporná pomoc bola udelená bez toho, aby bola vopred oznámená Komisii, v rozpore s povinnosťou, ktorú členským štátom ukladá článok 93 ods. 3 Zmluvy.

88      Súd prvého stupňa ďalej v tom istom bode napadnutého rozsudku správne vyvodil záver, že skutočnosť, že podniky príjemcovia sú malé podniky, nemôže odôvodniť, že mohli mať legitímnu dôveru v zákonnosť tejto pomoci.

89      Napokon vzhľadom na to, že Talianska republika tvrdí, že keďže sa podniky príjemcovia spoliehali na zákonnosť pomoci zavedenej a vyplácanej mnoho rokov, Súd prvého stupňa mal z toho vyvodiť záver, že uvedené dlhé obdobie založilo legitímnu dôveru týchto príjemcov pomoci vzhľadom na vymoženie tejto spornej pomoci, ktorá by odôvodnila, ako už rozhodol Súdny dvor, časové obmedzenie právomoci Komisie na výkon svojej funkcie, stačí odpovedať, že takáto premlčacia lehota musí byť stanovená vopred, pričom stanovenie takejto lehoty a spôsob jej uplatnenia spadajú do právomoci normotvorcu Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 1972, Geigy/Komisia, 52/69, Zb. s. 787, bod 21). K dátumu napadnutého rozhodnutia však normotvorca Spoločenstva nestanovil premlčaciu lehotu v oblasti kontroly pomoci poskytnutej na základe Zmluvy, pričom nariadenie č. 659/1999, ktoré nadobudlo účinnosť až 16. apríla 1999, sa na okolnosti prejednávaj veci neuplatňuje.

90      Základná požiadavka právnej istoty však bráni tomu, aby mohla Komisia neustále odďaľovať výkon svojej právomoci (pozri rozsudky Geigy/Komisia, už citovaný, body 20 a 21, ako aj z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C‑74/00 P a C‑75/00 P, Zb. s. I‑7869, bod 140). V tejto súvislosti zdržanie Komisie pri rozhodnutí, že určitá pomoc je protiprávna a členský štát ju musí zrušiť a vymáhať, môže za určitých okolností vyvolať v príjemcoch tejto pomoci legitímnu dôveru, ktorá môže brániť Komisii uložiť uvedenému členskému štátu povinnosť, aby nariadil vrátenie tejto pomoci (pozri rozsudok z 24. novembra 1987, RSV/Komisia, 223/85, Zb. s. 4617, bod 17). Okolnosti, ktoré viedli k prijatiu uvedeného rozsudku, však boli výnimočné a vôbec sa nepodobajú okolnostiam v prejednávaj veci. Opatrenie dotknuté v uvedenom rozsudku sa totiž týkalo odvetvia, ktorému bola počas niekoľkých rokov udeľovaná štátna pomoc schválená Komisiou, a bolo určené na pokrytie dodatočných nákladov transakcie, ktorej už bola poskytnutá schválená pomoc (rozsudok z 28. januára 2003, Nemecko/Komisia, C‑334/99, Zb. s. I‑1139, bod 44).

91      V prípade neoznámenej štátnej pomoci však môže byť takéto zdržanie pripísané Komisii iba od okamihu, keď sa dozvedela o existencii pomoci nezlučiteľnej so spoločným trhom.

92      V prejednávanej veci je nesporné, že Komisia sa o spornej pomoci dozvedela až v septembri 1995. Vzhľadom na skutočnosť, že Komisia po prvé túto pomoc neschválila a po druhé nevedela o komplexnej situácii, v rámci ktorej bola táto pomoc udeľovaná, pred prijatím rozhodnutia bolo nevyhnutné vykonať šetrenie. Za týchto okolností je doba, ktorá uplynula medzi septembrom 1995 a dňom prijatia napadnutého rozhodnutia, teda 30. júlom 1997, primeraná. V dôsledku toho nemožno Súdu prvého stupňa vytýkať, že v tejto súvislosti porušil zásadu ochrany legitímnej dôvery.

93      Druhá časť druhého odvolacieho dôvodu preto musí byť zamietnutá.

 O tretej časti druhého odvolacieho dôvodu založenej na rozsahu povinnosti vymáhať spornú pomoc

–       Argumentácia účastníkov konania

94      V tretej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu Talianska republika tvrdí, že článok 4 napadnutého rozhodnutia, na ktorý odkazuje jeho článok 5, stanovujúci vymoženie pomoci nezlučiteľnej so Zmluvou, vôbec nerozlišuje medzi pomocou poskytnutou podnikom vykonávajúcim lokálnu, regionálnu alebo vnútroštátnu prepravu a podnikom vykonávajúcim medzinárodnú cestnú prepravu tovarov a že tento článok 4 jednoznačne konštatuje nezlučiteľnosť každej pomoci, ktorú región vyplatil od 1. júla 1990. V prejednávanej veci preto nie je relevantná zásada, podľa ktorej je v prípade nejasného výroku rozhodnutia možné odvolávať sa na jeho odôvodnenie.

95      Komisia namieta, že nie je zrejmé, či sa dátum 1. júl 1990 uvedený v článku 4 napadnutého rozhodnutia odvoláva iba na subvencie udelené podnikom vykonávajúcim lokálnu, regionálnu alebo vnútroštátnu prepravu, alebo či sa týka aj subvencií udelených podnikom medzinárodnej cestnej prepravy tovarov. Ako však správne pripomenul Súd prvého stupňa v bodoch 163 a 164 napadnutého rozsudku, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto súvislosti rozptýlilo akékoľvek pochybnosti a spresnilo, že časové obmedzenie k 1. júlu 1990 sa uplatňuje výlučne na pomoc udelenú prvej kategórii podnikov a netýka sa podnikov druhej kategórie. Navyše analýza Súdu prvého stupňa vykonaná v bode 165 rozsudku, ktorá zohľadňuje celý výrok napadnutého rozhodnutia, toto tvrdenie Talianskej republiky vyvracia.

–       Posúdenie Súdnym dvorom

96      Na rozdiel od tvrdenia Talianskej republiky Súd prvého stupňa v bode 164 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že článok 4 napadnutého rozhodnutia je formulovaný nejasným spôsobom, pokiaľ ide o požiadavku vymáhania, ktorá sa môže týkať buď každej spornej pomoci udelenej od jej zavedenia, alebo iba pomoci udelenej od 1. júla 1990.

97      V každom prípade treba pripomenúť, že Súd prvého stupňa v bode 163 napadnutého rozsudku vychádzal zo všeobecnej zásady, podľa ktorej výrok aktu nemožno oddeliť od jeho odôvodnenia, a ak je to potrebné, musí sa vykladať tak, aby sa zohľadnili dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu (pozri najmä rozsudky z 15. mája 1997, TWD/Komisia, C‑355/95 P, Zb. s. I‑2549, bod 21, a Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 41).

98      Súd prvého stupňa v tejto súvislosti v bodoch 164 a 166 napadnutého rozsudku na jednej strane vyvodil záver, že vzhľadom na odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a najmä jeho bod VIII posledný odsek sa má článok 4 tohto rozhodnutia vykladať v tom zmysle, že pomoc udelená na základe zákonov č. 28/1981 a 4/1985 od 1. júla 1990 podnikom vykonávajúcim lokálnu, regionálnu alebo vnútroštátnu cestnú prepravu, ako aj pomoc udelená podnikom vykonávajúcim medzinárodnú cestnú prepravu tovarov je od zavedenia tejto spornej pomoci nezlučiteľná so spoločným trhom.

99      Na druhej strane v bode 165 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že takýto výklad vyplýva zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia posúdeného ako celok, pričom táto analýza nie je poznačená nesprávnym právnym posúdením Súdu prvého stupňa.

100    Z uvedeného vyplýva, že tretia časť druhého odvolacieho dôvodu založená na rozsahu povinnosti vymôcť spornú pomoc musí byť zamietnutá.

101    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy musí byť druhý odvolací dôvod zamietnutý v celom rozsahu.

102    Keďže nemožno vyhovieť žiadnemu z dvoch odvolacích dôvodov, ktorých sa Talianska republika dovolávala na podporu svojho odvolania, toto odvolanie treba zamietnuť.

 O trovách

103    Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 118 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Avšak podľa článku 69 ods. 3 prvého pododseku tohto rokovacieho poriadku môže Súdny dvor rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania nemali úspech len v jednej časti predmetu konania alebo vo viacerých častiach predmetu konania. Keďže Talianska republika ani Collorigh a i. nemali úspech vo svojich dôvodoch v rámci hlavného odvolania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch v rámci vzájomného odvolania, je opodstatnené rozhodnúť, že každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR (šiesta komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Hlavné odvolanie a vzájomné odvolanie sa zamietajú.

2.      Talianska republika, Impresa Edo Collorigh a i. a Komisia Európskych spoločenstiev znášajú svoje vlastné trovy konania.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 29. apríla 2004.

* Jazyk konania: taliančina.