ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 22. októbra 2002 (*)

„Súťažné právo – Článok 14 ods. 3 a 6 nariadenia č. 17 – Rozhodnutie Komisie, ktorým sa nariaďuje kontrola – Pomoc vnútroštátnych orgánov – Výklad rozsudku z 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia – Všeobecné princípy – Ochrana proti svojvoľným alebo neprimeraným zásahom verejnej moci do oblasti súkromnej činnosti právnických osôb – Rozsah kontroly, ktorú má vykonať príslušný vnútroštátny súd na účely povolenia opatrení zasahujúcich do práv a slobôd osoby, ktoré sa majú uložiť podnikom – Povinnosť Komisie informovať – Lojálna spolupráca“

Vo veci C‑94/00,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 234 ES, ktorým Cour de cassation (Francúzsko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi

Roquette Frères SA

a

Directeur général de la concurrence, de la consommation et de la répression des fraudes,

za účasti:

Komisie Európskych spoločenstiev,

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článku 14 nariadenia Rady (EHS) č. 17 zo 6. februára 1962 Prvé nariadenie implementujúce články 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001 s. 3), a výklade rozsudku z 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia (46/87 a 227/88, Zb. s. 2859),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr J. P. Puissochet, M. Wathelet a R. Schintgen, sudcovia C. Gulmann, D. A. O. Edward, A. La Pergola (spravodajca), P. Jann, V. Skouris, F. Macken, N. Colneric, S. von Bahr a J. N. Cunha Rodrigues,

generálny advokát: J. Mischo,

tajomník: L. Hewlett, referentka,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        Roquette Frères SA, v zastúpení: O. Prost a A. Choffel, advokáti,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: G. Marenco a F. Siredey‑Garnier, splnomocnení zástupcovia,

–        francúzska vláda, v zastúpení: K. Rispal-Bellanger a F. Million, splnomocnení zástupcovia,

–        nemecká vláda, v zastúpení: W.-D. Plessing a B. Muttelsee-Schön, splnomocnení zástupcovia,

–        grécka vláda, v zastúpení: A. Samoni-Rantou a G. Karipsiadis, splnomocnení zástupcovia,

–        talianska vláda, v zastúpení: U. Leanza, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci F. Quadri, avvocato dello Stato,

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. E. Collins, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci J. Turner, barrister,

–        nórska vláda, v zastúpení: H. Seland, splnomocnený zástupca,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok Roquette Frères SA, v zastúpení: O. Prost a A. Choffel, Komisie, v zastúpení: G. Marenco a F. Siredey-Garnier, francúzskej vlády, v zastúpení: R. Abraham, splnomocnený zástupca, gréckej vlády, v zastúpení: A. Samoni-Rantou a G. Karipsiadis, talianskej vlády, v zastúpení: M. Greco, splnomocnený zástupca, a vlády Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. E. Collins a J. Turner, na pojednávaní 10. júla 2001,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 20. septembra 2001,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Rozsudkom zo 7. marca 2000, ktorý bol doručený Súdnemu dvoru 13. marca toho istého roku, Cour de cassation položil v súlade s článkom 234 ES dve prejudiciálne otázky, ktorých predmetom je výklad článku 14 nariadenia Rady (EHS) č. 17 Prvé nariadenie implementujúce články 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001 s. 3), a o výklad rozsudku z 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia (46/87 a 227/88, Zb. s. 2859).

2        Tieto otázky boli položené v súvislosti so súdnym konaní o odvolaní, ktoré podala obchodná spoločnosť Roquette Frère SA (ďalej len „Roquette Frère“) proti uzneseniu predsedu Tribunal de grande instance v Lille (Francúzsko), ktorým tento súd nariadil miestne zisťovanie a zabezpečenie veci v budovách a na pozemkoch tejto obchodnej spoločnosti na účely obstarania dôkazov o jej prípadnej účasti na dohodách a/alebo zosúladených postupoch, ktoré môžu byť porušením článku 85 Zmluvy ES (teraz článok 81 ES).

 Právny rámec

 Nariadenie č. 17

3        Z článku 14 nariadenia č. 17 vyplývajú Komisii kontrolné právomoci na účely vyšetrovania prípadných porušení pravidiel o hospodárskej súťaži, ktoré sa uplatňujú na podniky. Podľa tohto ustanovenia:

„1.      …

… Komisiou poverení pracovníci sú oprávnení:

a) preskúmať všetky účtovné knihy a iné obchodné záznamy;

b) zhotoviť kópie výťahov z účtovných kníh a obchodných záznamov;

c) žiadať ihneď ústne vysvetlenie;

d) vstúpiť do akýchkoľvek budov, pozemkov a dopravných prostriedkov podniku.

…

3.      Podniky a združenia podnikov sa podriadia šetreniam, ktoré sú nariadené rozhodnutím Komisie. Rozhodnutie bude špecifikovať predmet a cieľ šetrenia, stanoví dátum začatia šetrenia a označí pokuty podľa článku 15 (1) c) a článku 16 (1) d) a právo na revíziu rozhodnutia Súdnym dvorom.

…

6.      Ak podnik odporuje šetreniu, ktoré je nariadené podľa tohto článku, príslušný členský štát poskytne nevyhnutnú pomoc pracovníkom oprávneným Komisiou na vykonanie tohto šetrenia. Členské štáty po konzultácií s Komisiou prijmú s týmto cieľom všetky nevyhnutné opatrenia pred 1. októbrom 1962.“

 Vnútroštátne právo

4        Vo Francúzsku sa šetrenie v oblasti hospodárskej súťaže riadi ustanoveniami nariadenia č. 86-1243 z 1. decembra 1986 o slobodnej tvorbe cien a o hospodárskej súťaži (JOFR z 9. decembra 1986, s. 14773, ďalej len „nariadenie o hospodárskej súťaži“).

5        Článok 48 nariadenia o hospodárskej súťaži ustanovuje:

„Pracovníci poverení vyšetrovaním môžu vykonať miestne zisťovanie a zabezpečiť dokumenty v budovách podniku len v rámci vyšetrovaní vykonávaných z podnetu ministra hospodárstva alebo Rady pre hospodársku súťaž, a ktoré uznesením nariadil predseda Tribunal de grande instance…

Predseda súdu preskúma, či návrh o nariadení, ktorý mu bol predložený na rozhodnutie, je dôvodný; tento návrh musí obsahovať všetky informácie, ktoré odôvodňujú vykonanie miestneho zisťovania.

… Predseda Tribunal de grande instance vymenuje jedného alebo viacerých príslušníkov justičnej polície poverených poskytnúť pomoc zamestnancom pri výkone týchto úkonov. Príslušníci justičnej polície ho informujú o ich priebehu.

…“

6        Na účely objasnenia významu tohto ustanovenia vnútroštátny súd poukazuje na to, že Conseil constitutionnel [Ústavná rada] (Francúzsko) svojím rozhodnutím z 29. decembra 1983 rozhodol tak, že miestne zisťovania na súkromných miestach sa môžu vykonávať iba v súlade s článkom 66 Ústavy, ktorá zveruje právomoc súdnemu orgánu chrániť osobnú slobodu a najmä právo na nedotknuteľnosť obydlia. Conseil constitutionnel z toho vyvodil právny záver, v zmysle ktorého zo zákonných ustanovení použiteľných v danom prípade výslovne vyplýva povinnosť príslušného súdu skúmať konkrétnym spôsobom dôvodnosť návrhu, o ktorom rozhoduje.

7        Z článku 56a nariadenia o hospodárskej súťaži vyplýva, že ustanovenia článku 48 tohto nariadenia sa použijú v prípade žiadosti o pomoc podanej Komisiou na základe článku 14 ods. 6 nariadenia č. 17.

 Skutkový a procesný rámec sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky

8        Roquette Frères vykonáva podnikateľskú činnosť, ktorá spočíva v obchodovaní s glukonátom sodným a glukóno-delta-laktónom.

9        Dňa 10. septembra 1998 Komisia vydala v súlade s článkom 14 ods. 3 nariadenia č. 17 rozhodnutie, ktorým uložila povinnosť podniku Roquette Frères podrobiť sa kontrole (ďalej len „rozhodnutie o kontrole z 10. septembra 1998“).

10      Článok 1 uvedený vo výrokovej časti rozhodnutia je sformulovaný takto:

„Podnik Roquette Frères SA je povinný podrobiť sa kontrole, ktorej predmetom je jeho prípadná účasť na dohodách a/alebo zosúladených postupoch v oblasti glukonátu sodného a glukono-delta-laktonu, ktoré môžu byť porušením článku 85 Zmluvy ES. Kontrola sa môže vykonať vo všetkých zariadeniach tohto podniku.

Podnik umožní pracovníkom splnomocneným Komisiou a pracovníkom členského štátu, ktorí im pomáhajú pri kontrole, vstup do všetkých budov, na všetky pozemky a do všetkých dopravných prostriedkov podniku počas doby prevádzky. Na požiadanie týchto pracovníkov podnik poskytne na účely kontroly účtovné knihy a iné obchodné záznamy; umožní im tiež skúmať jeho účtovné knihy a iné obchodné záznamy v miestach, kde sa nachádzajú, a robiť si z nich kópie alebo výpisy. Okrem toho im okamžite podá ústne potrebné vysvetlenia, ktoré by uvedení pracovníci mohli vyžadovať v súvislosti s predmetom kontroly.“

11      V odôvodnení rozhodnutia o kontrole z 10. septembra 1998 je uvedené:

„Subjekt, ktorému je toto rozhodnutie určené, vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti obchodovania s glukonátom sodným. Glukonát sodný je používaný okrem iného ako priemyselný čistiaci prostriedok na čistenie kovových povrchov, na výrobu chemických textilných substancií a tiež ako spomalovač používaný v stavebnom priemysle.

Komisia má informácie, podľa ktorých sa vedúci riadiaci pracovníci uvedeného podniku zúčastnili na pravidelných schôdzkach s konkurentmi, počas ktorých si rozdelili medzi sebou trh s glukonátom sodným a súčasne sa dohodli na minimálnych cenách uplatňovaných voči spotrebiteľom z rôznych regiónov trhu s týmto výrobkom. Počas týchto stretnutí boli stanovené celkové objemy predaja, ako aj objemy predaja pre jednotlivé regióny s glukonátom sodným. Na každom stretnutí sa tiež hodnotilo, do akej miery sú dodržiavané tieto dohody. Každý podnik, ktorý prekročil dohodnutú kvótu objemu predaja, sa podľa všetkého snažil znížiť objem svojho predaja v nasledujúcom období.

Subjekt, ktorému je toto rozhodnutie určené, je tiež výrobcom glukono‑delta‑laktonu. Glukono-delta-lakton je používaný pri výrobe syrov, mäsových výrobkov a tiež tofu.

Komisia má informácie, podľa ktorých sa uvedené kontakty s konkurentmi rozšírili tiež na oblasť glukono-delta-laktózy. Najmä išlo o dvoj- alebo viacstranné rokovania, ktoré sa konali často na okraji (pred, po, alebo počas prestávok) schôdzok týkajúcich sa glukonátu sodného. Pri tejto príležitosti si účastníci vymieňali informácie o trhu, o cenách na trhu a o situácii týkajúcej sa dopytu. Rokovali tiež o výrobných možnostiach a objemoch predaja. Tieto kontakty boli zamerané na kontrolu cien a mohli, ako sa zdá, vyvolať zosúladenie postupov účastníkov na trhu.

Pokiaľ by existencia uvedených dohôd a/alebo zosúladených postupov bola dokázaná, tie by mohli predstavovať vážne porušenie článku 85 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Samotný charakter takýchto dohôd a/alebo zosúladených postupov je dôvodom toho, aby sme sa domnievali, že boli uplatňované tajne a že šetrenie je z tohto pohľadu najvhodnejší prostriedok ako zhromaždiť dôkazy o ich existencii.

Na to, aby sa Komisia mohla oboznámiť so všetkými skutkovými okolnosťami týkajúcimi sa prípadných dohôd a/alebo zosúladených postupov a súvislostí, s ktorými sa spájajú, je teda nevyhnutné vykonať kontrolu podľa článku 14 nariadenia č. 17.

Subjekt, ktorému je určené toto rozhodnutie, môže mať informácie, ktoré Komisia potrebuje na to, aby mohla pokračovať vo vyšetrovaní vo vyššie opísanej veci.

Preto, aby sa nezmaril účinok kontroly, je nevyhnutné, aby podnik nebol o jej vykonaní vopred informovaný.

Je teda nevyhnutné uložiť podniku formou rozhodnutia povinnosť podrobiť sa kontrole v zmysle článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17.“

12      Komisia požiadala francúzsku vládu o prijatie nevyhnutných opatrení na to, aby vnútroštátne orgány poskytli pomoc, ktorú upravuje článok 14 ods. 6 nariadenia č. 17 v prípade, že sa Roquette Frères dobrovoľne nepodrobí pripravovanej kontrole.

13      Na základe tejto žiadosti 14. septembra 1998 príslušné správne orgány podali návrh predsedovi Tribunal de grande instance v Lille s cieľom získať v konaní proti odporcovi Roquette Frères súdne rozhodnutie o nariadení miestneho zisťovania a zabezpečenia veci upravené v článku 48 a 56a nariadenia o hospodárskej súťaži. K uvedenému návrhu bola pripojená kópia rozhodnutia o kontrole z 10. septembra 1998 a text už citovaného rozsudku Hoechst/Komisia.

14      Predseda Tribunal de grande instance v Lille vyhovel tomuto návrhu uznesením z toho istého dňa (ďalej len „uznesenie o nariadení“).

15      Uznesenie o nariadení bolo doručené 16. septembra 1998. Úkony kontroly boli vykonané 16. a 17. septembra 1998. Obchodná spoločnosť Roquette Frères spolupracovala v rámci tejto kontroly, aj keď namietala vyhotovenie kópií niektorých dokumentov.

16      Vo svojom odvolaní proti uzneseniu o nariadení obchodná spoločnosť Roquette Frères uviedla, že predseda Tribunal de grande instance v Lille nemohol nariadiť miestne zisťovanie bez toho, aby sa vopred na základe dokumentov, ktoré mu bol povinný poskytnúť správny orgán, neubezpečil, že existujú vážne domnienky o nedovolenom obmedzovaní hospodárskej súťaže, ktoré môžu byť dôvodom na nariadenie takýchto zásahov do práv osoby.

17      V rozhodnutí, ktorým Cour de cassation podal návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, sa konštatuje, že žiadna informácia a ani žiadna indícia, na základe ktorých by bolo možné predpokladať existenciu podozrivých postupov obmedzujúcich hospodársku súťaž, neboli predložené predsedovi Tribunal de grande instance v Lille, v dôsledku čoho tento súd nemohol preskúmať konkrétnym spôsobom dôvodnosť návrhu, o ktorom konal. Cour de cassation tiež zdôrazňuje, že v rozhodnutí o kontrole z 10. septembra 1998 sa Komisia obmedzila len na to, že uviedla, že má informácie, podľa ktorých podnik Roquette Frères uplatňuje takéto postupy. Tieto postupy popisuje a analyzuje bez odvolania sa, čo i len v stručnosti, na informácie, ktoré, ako tvrdí, má a o ktoré opiera svoje hodnotenie.

18      Cour de cassation po tom, ako vysvetlil charakteristické znaky dohľadu, ktorý musí vykonať francúzsky súd, ktorému táto právomoc vyplýva z článku 48 nariadenia o hospodárskej súťaži a z rozhodnutia Conseil constitutionnel z 29. decembra 1983 uvedenom v bode 6 tohto rozsudku, uvádza, že v tejto súvislosti vyplýva z už citovaného rozsudku Hoechst/Komisia, že pri vykonávaní svojich kontrolných právomocí je Komisia povinná dodržiavať procesné záruky zakotvené vo vnútroštátnom práve.

19      Okrem iného sa Cour de cassation odvoláva na body 17 a 18 už citovaného rozsudku Hoechst/Komisia, v zmysle ktorých nejestvuje všeobecná zásada práva Spoločenstva, z ktorého by vyplývalo právo na nedotknuteľnosť objektov a priestorov, v ktorých je podnik umiestnený; ani súdna prax Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá by vyvodila takúto zásadu z článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).

20      Cour de cassation však v tejto súvislosti poznamenáva, že v rozsudku Niemietz v. Nemecko zo 16. decembra 1992 (séria A č. 251-B), ktorý Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil neskoršie ako už citovaný rozsudok Hoechst/Komisia, rozhodol tak, že článok 8 EDĽP sa môže použiť na určité podnikateľské alebo obchodné činnosti alebo na určité podnikateľské, alebo obchodné objekty, priestory a pozemky. Cour de cassation sa rovnako odvoláva na článok 6 ods. 2 EÚ, ktorý zaväzuje Európsku úniu rešpektovať základné ľudské práva, ktoré zaručuje EDĽP ako základné zásady práva Spoločenstva. Cour de cassation sa tiež odvoláva na článok 46 písm. d) EÚ, podľa ktorého uvedený článok 6 ods. 2 patrí do pôsobnosti Súdneho dvora.

21      Za týchto podmienok Cour de cassation rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa rozsudok Hoechst vyhlásený 21. septembra 1989 vzhľadom na základné práva uznané právnym poriadkom Spoločenstva a článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý má právomoc na základe svojho vnútroštátneho práva v oblasti hospodárskej súťaže nariadiť miestne zisťovanie a zabezpečenie veci pracovníkmi štátnej správy v objektoch, v budovách a na pozemkoch podniku, nemôže zamietnuť návrh na nariadenie uvedených úkonov, ak sa domnieva, že informácie alebo indície, ktoré sú mu predložené ako domnienky o existencii postupov obmedzujúcich hospodársku súťaž vykonaných daným podnikom a ktoré sú obsiahnuté v rozhodnutí Komisie o kontrole, sú nedostatočné na to, aby nariadil takéto úkony, alebo keď, ako je to v danom prípade, žiadna informácia alebo indícia mu neboli predložené?

2.      Za predpokladu, že Súdny dvor by vyjadril právny názor, v zmysle ktorého Komisia nemá povinnosť predložiť príslušnému vnútroštátnemu súdu indície a informácie, ktoré má a na základe ktorých sa domnieva, že existujú postupy obmedzujúce hospodársku súťaž, je tento súd napriek tomu oprávnený vzhľadom na už citované základné práva zamietnuť návrh na nariadenie miestneho zisťovania a zabezpečenia veci, ak sa domnieva, že rozhodnutie Komisie, ako je to v danom prípade, nie je dostatočne odôvodnené a neumožňuje súdu konkrétnym spôsobom skúmať dôvodnosť návrhu, ktorý mu bol predložený, v dôsledku čoho súd nemôže vykonať dohľad vyžadovaný svojím vnútroštátnym ústavným právom?“

 O účinkoch všeobecných zásad práva Spoločenstva

22      Ako vyplýva z rozhodnutia, na základe ktorého sa začalo konanie na Súdnom dvore o prejudiciálnych otázkach, Cour de cassation sa pýta na to, aký prípadný vplyv má vývoj právnej praxe v oblasti ochrany základných práv nasledujúcej po vyhlásení rozsudku vo veci Hoechst/Komisia na zásady vyjadrené Súdnym dvorom v uvedenom rozsudku a v dôsledku toho na odpovede na prejudiciálne otázky, ktoré aj Cour de cassation sformuloval.

23      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry základné práva tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor, ktorý na tieto účely vychádza z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, ako aj z usmernení, ktoré vyplývajú z medzinárodných nástrojov ochrany ľudských práv, na ktorých tvorbe členské štáty spolupracovali alebo ku ktorým pristúpili. Zvláštny význam prináleží v tejto súvislosti EDĽP (pozri najmä rozsudky Hoechst/Komisia, už citovaný, bod 13, a zo 6. marca 2001, Connolly/Komisia, C‑274/99 P, Zb. s. I‑1611, bod 37).

24      Ako už uviedol Súdny dvor, zásady sformulované touto judikatúrou sú potvrdené preambulou Jednotného európskeho aktu, ďalej článkom F ods. 2 Zmluvy o Európskej Únii (rozsudok z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, Zb. s. I‑4921, bod 79). V súčasnosti sú začlenené do článku 6 ods. 2 EÚ (rozsudok Connolly/Komisia, už citovaný, bod 38).

25      Ďalej z ustálenej judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že ak sa na Súdnom dvore začalo konanie o prejudiciálnych otázkach a ak vnútroštátny právny predpis patrí do pôsobnosti práva Spoločenstva, Súdny dvor je v rámci prejudiciálneho konania povinný poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky podklady pre výklad potrebné na to, aby vnútroštátny súd mohol posúdiť súlad tejto právnej úpravy so základnými právami, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor, a osobitne tie, ktoré vyplývajú z EDĽP (pozri najmä rozsudky z 18. júna 1991, ERT, C‑260/89, Zb. s. I‑2925, bod 42, a zo 4. októbra 1991, Society for Protection of Unborn Children Ireland, C‑159/90, Zb. s. I‑4685, bod 31).

26      Prejudiciálne otázky sa v podstate týkajú rozsahu dohľadu, ktorý môže vykonávať súdny orgán členského štátu, v prípade, ak tento súdny orgán má rozhodnúť o žiadosti o poskytnutie pomoci podanej Komisiou na základe článku 14 ods. 6 nariadenia č. 17. Z toho vyplýva, že Súdny dvor má právomoc poskytnúť súdnemu orgánu všetky podklady pre výklad nevyhnutné na to, aby tento vnútroštátny súd mohol posúdiť súlad vnútroštátneho právneho predpisu uplatniteľného na účely uvedenej kontroly s právom Spoločenstva, prípadne vrátane práv zakotvených v EDĽP vo forme všeobecných zásad práva, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje.

27      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v bode 19 už citovaného rozsudku Hoechst/Komisia Súdny dvor vyslovil právny názor, podľa ktorého požiadavka ochrany proti svojvoľným alebo neprimeraným zásahom verejnej moci do oblasti súkromnej činnosti, či už právnickej alebo fyzickej osoby, predstavuje všeobecnú zásadu práva Spoločenstva.

28      Súdny dvor tiež upresnil, že príslušné orgány členských štátov musia dodržiavať túto všeobecnú zásadu, ak konajú na základe žiadosti o poskytnutie pomoci podanej Komisiou na základe článku 14 ods. 6 nariadenia č. 17 (pozri rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný, body 19 a 33).

29      Pri objasňovaní účinkov tejto zásady, teda zásady ochrany nedotknuteľnosti objektov, priestorov a pozemkov obchodných spoločností, treba brať do úvahy súdnu prax Európskeho súdu pre ľudské práva vytvorenú po vyhlásení už citovaného rozsudku Hoechst/Komisia, z ktorej vyplýva na jednej strane, že ochrana nedotknuteľnosti obydlia zakotvená v článku 8 EDĽP môže byť za určitých okolností rozšírená i na prípady obchodných objektov, priestorov a pozemkov (pozri najmä rozsudok Colas Est a i. v. Francúzsko zo 16. apríla 2002, zatiaľ neuverejnený v Zbierke rozsudkov a rozhodnutí, § 41), a na strane druhej, že oprávnenie verejnej moci zasiahnuť do práv a slobôd vyplývajúce z článku 8 ods. 2 EDĽP „môže byť v podstatnej miere širšie v oblasti podnikateľských alebo obchodných objektov, priestorov alebo pozemkov alebo v oblasti podnikateľských alebo obchodných činností ako v iných prípadoch“ (rozsudok Niemietz v. Nemecko, už citovaný, § 31).

 O povinnosti lojálnej spolupráce

30      Na to, aby bolo možné dať užitočnú odpoveď na položené prejudiciálne otázky súdu, ktorý podal návrh na konanie o nich, je nutné brať do úvahy požiadavky vyplývajúce z povinnosti lojálnej spolupráce, ktorá je zakotvená v článku 5 Zmluvy ES (teraz článok 10 ES).

31      Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, povinnosť lojálnej spolupráce zaväzuje tak súdne orgány členských štátov konajúcich v rámci ich právomocí (pozri najmä rozsudky z 10. apríla 1984, Von Colson a Kamann, 14/83, Zb. s. 1891, bod 26, a z 8. októbra 1987, Kolpinghuis Nijmegen, 80/86, Zb. s. 3969, bod 12), ako aj inštitúcie Spoločenstva, ktoré sú viazané recipročnou povinnosťou lojálne spolupracovať s členskými štátmi (pozri najmä rozsudok z 10. februára 1983, Luxembursko/Parlament, 230/81, Zb. s. 255, bod 38, a uznesenie z 13. júla 1990, Zwartveld a i., C‑2/88, IMM, Zb. s. I‑3365, bod 17).

32      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že keďže inštitúcie Spoločenstva a vnútroštátne orgány sú ako v prejednávanej veci povinné spolupracovať na účely dosiahnutia zmluvne stanovených cieľov, a to formou zosúladenia výkonu ich právomocí, takáto súčinnosť nadobúda osobitne dôležitý charakter.

 O prejudiciálnych otázkach

33      Prostredníctvom svojich dvoch prejudiciálnych otázok, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátny súdny orgán v podstate pýta, či vzhľadom na právo Spoločenstva vnútroštátny súd, ktorému vyplýva na základe vnútroštátneho práva právomoc nariadiť miestne zisťovanie a zabezpečenie veci v budovách a na pozemkoch podnikov, ktoré sú podozrivé z porušenia právnych pravidiel na ochranu hospodárskej súťaži, môže na základe žiadosti o poskytnutie pomoci podanej Komisiou v súlade s článkom 14 ods. 6 nariadenia č. 17:

–        zamietnuť návrh na nariadenie miestneho zisťovania, a to z dôvodu, že informácie alebo indície, ktoré sa nachádzajú v spisovom materiáli Komisie a na ktorých spočíva podozrenie Komisie, neboli predložené súdu alebo že takéto informácie a indície sú nedostatočné pre dôvodnosť navrhovaného opatrenia,

–        alebo zamietnuť návrh na nariadenie miestneho zisťovania, ak by aj tento vnútroštátny súd nebol oprávnený vyžadovať predloženie informácií alebo indícií, a to z toho dôvodu, že informácie vyplývajúce z odôvodnenia rozhodnutia Komisie o kontrole sú nedostatočné na to, aby mohol uvedený súdny orgán v posudzovanom prípade skúmať konkrétne dôvodnosť navrhovaných opatrení, tak ako mu to vyplýva z právnych noriem vnútroštátneho práva.

34      Z toho dôvodu, aby bolo možné zodpovedať na tieto otázky, treba na úvod pripomenúť, že z článku 14 ods. 6 nariadenia č. 17 vyplýva, že je úlohou každého členského štátu upraviť podmienky, za ktorých vnútroštátne orgány poskytnú pomoc pracovníkom Komisie. Z toho najmä vyplýva, že ak Komisia mieni vykonať v súčinnosti s vnútroštátnymi orgánmi úkony kontroly bez spolupráce s kontrolovaným podnikom, v takom prípade je Komisia povinná dodržiavať procesné záruky zakotvené na tento účel vnútroštátnym právom (rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný, body 33 a 34).

35      Ako však vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, pri výkone tejto právomoci členské štáty musia dodržať dve obmedzenia vyplývajúce z práva Spoločenstva. Musia zabezpečiť účinnosť činnosti Komisie a zároveň dodržiavať v plnej miere rôzne všeobecné zásady práva Spoločenstva (rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný, bod 33).

36      Práve na účely zaručenia dodržiavania všeobecnej zásady uvedenej v bode 27 tohto rozsudku Súdny dvor rozhodol tak, že je úlohou vnútroštátneho súdneho orgánu skúmať, či zamýšľané úkony zasahujúce do práv a slobôd osoby nie sú svojvoľné alebo neprimerané vzhľadom na predmet kontroly (rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný, bod 35).

37      Súdny dvor rovnako uviedol, že Komisia musí dávať pozor na to, aby uvedený vnútroštátny súd mal všetky nevyhnutné informácie na to, aby si mohol plniť úlohy dohľadu a mohol dozerať nad dodržiavaním vnútroštátnych právnych noriem počas výkonu úkonov zasahujúcich do práv a slobôd osoby (rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný, body 34 a 35).

38      V prejednávanej veci predmetom prejudiciálnych otázok je rozsah dohľadu, ktorý môže vykonávať vnútroštátny súd oprávnený na základe vnútroštátneho práva pre nariadenie miestneho zisťovania v budovách alebo na pozemku podniku podozrivého z porušenia právnych pravidiel na ochranu hospodárskej súťaže, ak je podaný návrh na tento súd následne po tom, čo Komisia podala žiadosť o poskytnutie pomoci na základe článku 14 ods. 6 nariadenia č. 17, a predmetom týchto prejudiciálnych otázok je tiež charakter informácií, ktoré Komisia musí predložiť uvedenému vnútroštátnemu súdu na to, aby si mohol plniť úlohy dohľadu.

 O predmete dohľadu, ktorý vykonáva príslušný vnútroštátny súd

39      Na úvod je potrebné pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pri dohľade vykonávanom príslušným vnútroštátnym súdom tento súd nemôže hodnotiť namiesto Komisie, či ňou nariadená kontrola má, alebo nemá nevyhnutný charakter, pretože dohľad nad zákonnosťou skutkových a právnych hodnotení Komisie vykonávajú len súdy Spoločenstva (rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný, bod 35).

40      Dohľad, ktorý vykonávaná príslušný vnútroštátny súd, ktorého predmetom musia byť len navrhované úkony, nemôže ísť nad rámec súdneho dohľadu, ktorý vyžaduje právo Spoločenstvo a ktorého cieľom je zamedziť tomu, že takéto úkony zasahujúce do práv a slobôd osôb majú svojvoľný charakter, a súčasne zabezpečiť primeranosť týchto úkonov vo vzťahu k predmetu kontroly. Právomoc vnútroštátneho súdu, čo sa týka súdneho dohľadu, sa tak len obmedzuje na skúmanie dôvodnosti navrhovaných úkonov zasahujúcich do práv a slobôd osoby po tom, ako Komisia podala žiadosť o poskytnutie pomoci na základe článku 14 ods. 6 nariadenia č. 17.

 O rozsahu dohľadu vykonávaného príslušným vnútroštátnym súdom

41      Na to, aby bolo možné určiť rozsah dohľadu, ktorý vyžaduje právo Spoločenstva a ktorý musí vykonávať príslušný vnútroštátny súd, je na úvod potrebné pripomenúť súvislosti, s ktorými sú spojené úkony zasahujúce do práv a slobôd osoby, ktoré sú predmetom súdneho dohľadu.

42      Na prvom mieste je potrebné pripomenúť, že cieľom právomocí, ktoré Komisii vyplývajú z článku 14 ods. 1 nariadenia č. 17, je jej umožniť splniť úlohu, ktorou je kontrola dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže na spoločnom trhu, a ktorých cieľom je vyhnúť sa tomu, že súťaž bude narušovaná na ujmu všeobecného záujmu, záujmu individuálnych podnikov a záujmu spotrebiteľov (rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný, bod 25), a tým prispieť k zabezpečeniu hospodárskeho blahobytu v Spoločenstve.

43      Po druhé je potrebné zdôrazniť existenciu rôznych záruk vyplývajúcich z práva Spoločenstva.

44      Predovšetkým, jediným cieľom úkonov zasahujúcich do práv a slobôd osoby navrhovaných vnútroštátnymi orgánmi v rámci uplatnenia článku 14 ods. 6 nariadenia č. 17 je výlučne umožniť pracovníkom Komisie vykonať právomoci kontroly, ktoré má tento orgán. Tieto právomoci vypočítané v článku 14 ods. 1 uvedeného nariadenia sú však presne ohraničené.

45      Z vyšetrovania, ktoré vykonáva Komisia, sú vylúčené najmä dokumenty, ktoré nemajú podnikateľský charakter, to znamená, že nesúvisia s podnikaním podniku na trhu (pozri rozsudok z 18. mája 1982, AM & S Europe/Komisia, 155/79, Zb. s. 1575, bod 16).

46      Následne bez toho, že by boli dotknuté záruky vyplývajúce z ustanovení vnútroštátneho práva upravujúceho výkon úkonov zasahujúcich do práv a slobôd osoby, podnik, v ktorom sa vykonáva kontrola, požíva rôzne záruky vyplývajúce z práva Spoločenstva, medzi ktorými je osobitne právo na právnu pomoc alebo právo na ochranu dôvernosti dokumentov písomného styku medzi advokátom a klientom (pozri rozsudky AM & S Europe/Komisia, už citovaný, body 18 až 27; Hoechst/Komisia, už citovaný, bod 16, a rozsudok zo 17. októbra 1989, Dow Benelux/Komisia, 85/87, Zb. s. 3137, bod 27).

47      Konečne článok 14 ods. 3 nariadenia č. 17 ukladá Komisii povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorým nariaďuje kontrolu uvedením predmetu a cieľa kontroly. Ako to upresnil Súdny dvor, táto povinnosť predstavuje podstatnú náležitosť rozhodnutia, a to nielen na to, aby sa preukázala dôvodnosť zamýšľaného zásahu do práv a slobôd podniku, ale aj na to, aby sa umožnilo tomuto podniku pochopiť rozsah jeho povinnosti spolupracovať zachovávajúc však v plnej miere jeho právo na obhajobu (rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný, bod 29).

48      Rovnako je povinnosťou Komisie označiť v uvedenom rozhodnutí, čo možno najpresnejšie, čo sa kontrolou hľadá a čoho sa kontrola týka (rozsudok z 26. júna 1980, National Panasonic/Komisia, 136/79, Zb. s. 2033, body 26 a 27). Takto Súdny dvor rozhodol, že takáto požiadavka je vhodná preto, aby boli chránené práva na obhajobu dotknutého podniku, keďže tieto práva by boli vážne ohrozené, ak by Komisia mohla použiť proti podniku dôkazy, ktoré získala v priebehu kontroly a ktoré nemajú nič spoločné s predmetom a cieľom kontroly (rozsudok Dow Benelux/Komisia, už citovaný, bod 18).

49      Po tretie treba pripomenúť, že podnik, voči ktorému Komisia rozhodla o vykonaní kontroly, môže v súlade s ustanoveniami článkom 173 ods. 4 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 230 ods. 4 ES) podať žalobu proti takémuto rozhodnutiu na súdny orgán Spoločenstiev. V prípade, že by súdny orgán Spoločenstiev uvedené rozhodnutie zrušil, Komisia by nemohla použiť v konaní o porušení pravidiel Spoločenstva na ochranu hospodárskej súťaže žiadne usvedčujúce dokumenty a doklady, ktoré získala v priebehu tejto kontroly. Ak by ich Komisia použila, vystavila by sa nebezpečenstvu, že súdny orgán Spoločenstva následne zruší jej rozhodnutie o porušení pravidiel na ochranu hospodárskej súťaže, pretože by sa zakladalo na takýchto dôkazoch (pozri uznesenia z 26. marca 1987, Hoechst/Komisia, 46/87 R, Zb. s. 1549, bod 34, a z 28. októbra 1987, Dow Chemical Nederland/Komisia, 85/87 R, Zb. s. 4367, bod 17).

50      Treba teda konštatovať, že existencia súdneho dohľadu, ktorá patrí do právomoci súdneho orgánu Spoločenstva, a spôsoby výkonu právomocí kontroly Komisiou, ako vyplývajú najmä z bodov 43 až 48 tohto rozsudku, prispievajú k ochrane podniku pred opatreniami, ktoré by boli svojvoľné, a udržiavajú tieto opatrenia v hraniciach toho, čo je nevyhnutné na zachovanie oprávnených záujmov uvedených v bode 42 tohto rozsudku.

51      Po štvrté treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodov 35 a 39 tohto rozsudku, príslušný vnútroštátny súd musí na jednej strane dohliadať na to, aby bola zabezpečená efektívnosť činnosti Komisie, a na strane druhej sa tento súd musí vyhnúť tomu, aby posudzoval namiesto Komisie, či kontrola má nevyhnutný charakter, pretože skutkové a právne hodnotenia Komisie sú predmetom dohľadu súdneho orgánu Spoločenstva.

52      V týchto rôznych súvislostiach treba upresniť, že ak aj vnútroštátny súd príslušný na nariadenie úkonov zasahujúcich do práv a slobôd osoby musí brať do úvahy osobitné súvislosti, za akých sa u neho začalo konanie, a aj právne úvahy uvedené v bodoch 42 až 51 tohto rozsudku, napriek tomu mu tieto povinnosti však nemôžu zabrániť ani ho nemôžu oslobodiť od povinnosti ubezpečiť sa konkrétne v každom individuálnom prípade, že plánované úkony zasahujúce do práv a slobôd osoby nie sú ani svojvoľné, ani neprimerané vo vzťahu k predmetu nariadenej kontroly (pozri v analogickom zmysle rozsudky ESĽP Funke v. Francúzsko z 25. decembra 1993, séria A č. 256-A, § 55; Camnezind v. Švajčiarsko zo 16. decembra 1997, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII, § 45, a Colas Est a i. v. Francúzsko, už citovaný, § 47).

53      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné určiť, čo si takýto súdny dohľad presnejšie vyžaduje, ako aj charakter informácií, ktoré majú byť uvedenému vnútroštátnemu súdu k dispozícii. V tejto súvislosti je potrebné rozlišovať medzi dohľadom nad tým, aby úkony zasahujúce do práv a slobôd osoby neboli svojvoľné, a dohľadom nad tým, aby tieto úkony boli primerané vo vzťahu k predmetu kontroly.

 Dohľad nad tým, aby úkony zasahujúce do práv a slobôd osoby neboli svojvoľné, a to, čo môže vnútroštátny súd vyžadovať od Komisie na účely takého dohľadu

54      Po prvé, pokiaľ ide o dohľad zameraný na preskúmanie toho, či úkon zasahujúci do práv a slobôd osoby, ktorý má umožniť vykonanie kontroly, o ktorej rozhodla Komisia, nie je svojvoľný, je potrebné uviesť, že v podstate si tento dohľad vyžaduje, aby sa príslušný vnútroštátny súd uistil o existencii dostatočne vážnych indícií, na základe ktorých možno mať podozrenie, že dotknutý podnik porušil pravidlá na ochranu hospodárskej súťaže.

55      Bezpochyby sa takýto dohľad podstatne neodlišuje od toho, ktorý by mohli vykonať súdne orgány Spoločenstva, aby sa uistili, že samotné rozhodnutie o kontrole nemá svojvoľný charakter, teda že nebolo vydané bez toho, aby existovala akákoľvek skutočnosť, ktorá by odôvodnila vykonanie kontroly (rozsudok zo 17. októbra 1989, Dow Chemical Ibérica a i./Komisia, 97/87 až 99/87, Zb. s. 3165, bod 52). Treba totiž v tejto súvislosti pripomenúť, že cieľom kontrol vykonávaných Komisiou je zhromaždiť dokumenty nevyhnutné na preskúmanie tak skutočnosti, ako aj dôsledkov určitého právneho a skutkového stavu, o ktorom má Komisia už informácie (rozsudok National Panasonic/Komisia, už citovaný, body 13 a 21).

56      Napriek podobnosti dohľadov vykonávaných na jednej strane súdnymi orgánmi Spoločenstva a na strane druhej vnútroštátnym súdom netreba spustiť zo zreteľa odlišnosť predmetov, na ktoré sú tieto súdne dohľady zamerané.

57      Právomoci spojené s kontrolou, ktoré má Komisia na základe článku 14 ods. 1 nariadenia č. 17, sa obmedzujú na poverenie pracovníkov Komisie na vstup do miest podľa ich výberu, na získanie dokumentov, o ktoré žiadajú, a na prezretie obsahu hnuteľných vecí, ktoré označia (rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný, bod 31).

58      Úkony zasahujúce do práv a slobôd osoby, ktorých nariadenie je v právomoci vnútroštátnych orgánov, obsahujú právomoc vynútiť si prístup do budov a na pozemky alebo k hnuteľným veciam alebo prinútiť pracovníkov podniku umožniť takýto prístup, a tiež právomoc vykonať prehliadky bez súhlasu vedenia podniku (rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný, bod 31).

59      Vzhľadom na zásah do súkromnej oblasti, ktorý tieto úkony spôsobujú, použitie týchto prostriedkov si vyžaduje, aby sa príslušný vnútroštátny súd mohol nezávislým spôsobom ubezpečiť, že úkony zasahujúce do práv a slobôd osoby nemajú svojvoľný charakter.

60      Najmä posúdenie vnútroštátneho súdu nemôže byť obídené s odôvodnením, že príslušný vnútroštátny súd pri posudzovaní, či existujú vážne indície vyvolávajúce podozrenia o porušení pravidiel na ochranu hospodárskej súťaže, by sa odvážil hodnotiť namiesto Komisie, v zmysle bodu 35 už citovaného rozsudku Hoechst/Komisia, či kontrola, o ktorej rozhodla, má alebo nemá nevyhnutný charakter, a spochybniť tým jej skutkové a právne hodnotenia.

61      Z uvedeného vyplýva, že na to, aby sa mohol príslušný vnútroštátny súd uistiť o tom, že navrhované úkony zasahujúce do práv a slobôd osoby nemajú svojvoľný charakter, je Komisia povinná podať tomuto vnútroštátnemu súdu vysvetlenia, z ktorých podrobne vyplýva, že vo svojom spisovom materiáli má Komisia vážne informácie a indície, na základe ktorých možno podozrievať dotknutý podnik z porušenia pravidiel na ochranu hospodárskej súťaže.

62      Naopak, príslušný vnútroštátny súd nemôže vyžadovať odovzdanie informácií a indícií, ktoré sa nachádzajúcich v spisovom materiáli Komisie a o ktoré sa opierajú jej podozrenia.

63      V tejto súvislosti treba brať do úvahy záväzok členských štátov uvedený v bode 35 tohto rozsudku zabezpečiť účinnosť činnosti Komisie.

64      Na jednej strane, ako to správne uviedli Komisia, nemecká vláda a vláda Spojeného kráľovstva, schopnosť Komisie zaručiť zachovanie anonymity určitých informačných zdrojov má rozhodujúci význam pre účinnú prevenciu i potláčanie zakázaných postupov obmedzujúcich hospodársku súťaž.

65      V tejto súvislosti je nutné konštatovať, že ak by Komisia musela predložiť rôznym vnútroštátnym súdnym orgánom povereným ochranou hospodárskej súťaže informácie a konkrétne indície odhaľujúce totožnosť svojich zdrojov informácií alebo umožňujúce odhaliť túto totožnosť, tak riziko, ktoré podstupujú informátori, že ich totožnosť bude odhalená tretím osobám, a to najmä vzhľadom na procesné povinnosti, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho práva členského štátu, môže byť vyššie.

66      Na druhej strane je potrebné zobrať do úvahy skutočnosť, že fyzické predloženie rôznych informácií a konkrétnych indícií, ktoré sa nachádzajú v spisovom materiáli Komisie, príslušným vnútroštátnym súdnym orgánom, by mohlo ohroziť účinnosť činností Spoločenstva, najmä v prípade súbežne vykonávaných kontrol vo viacerých členských štátoch. Treba totiž zobrať do úvahy riziká a lehoty spojené s podobným predkladaním informácií a indícií, ako aj rôznorodosť procesných úprav, ktorých povinnosť dodržiavania by mohla existovať v závislosti od právnych poriadkov dotknutých členských štátov. Tiež je potrebné počítať s lehotami prípadne nevyhnutnými na to, aby vnútroštátne súdne orgány mohli preskúmať dokumenty, ktoré môžu byť zložité a rozsiahle.

67      V rámci rozdelenia právomoci upravených v článku 234 ES v zásade príslušný vnútroštátny súd má právomoc posudzovať, či vysvetlenia uvedené v bode 61 tohto rozsudku boli v danom prípade dostatočne podané, a na tomto základe vykonávať dohľad, ktorý mu ako povinnosť vyplýva z práva Spoločenstva. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že keď má vnútroštátny súd rozhodnúť o žiadosti o poskytnutie pomoci podanej Komisiou na základe článku 14 ods. 6 nariadenia č. 17, musí tento súd o to pozornejšie zachovávať toto rozdelenie právomocí, pretože návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke s výnimkou prípadu, že vnútroštátny súd rozhoduje po tom, ako kontrola bola vykonaná, môže spomaliť rozhodovanie tohto súdu a môže tiež spôsobiť preniknutie informácií o žiadosti o poskytnutie pomoci na verejnosť, čím by vzniklo nebezpečenstvo ochromenia činnosti Komisie a tiež zbavenia účinnosti akejkoľvek kontroly, ktorá by bolo vykonaná následne.

68      Na základe týchto upresnení treba pripomenúť, že ak Súdny dvor koná a rozhoduje v prejudiciálnom konaní, má právomoc poskytnúť všetky podklady pre výklad práva Spoločenstva, ktoré môžu umožniť vnútroštátnemu súdu rozhodnúť vo veci samej.

69      Čo sa týka veci samej, treba poznamenať, že z odôvodnenia rozhodnutia o kontrole z 10. septembra 1998, tak ako je uvedené v bode 11 tohto rozsudku, vyplýva, že Komisia vyslovila veľmi presné podozrenia voči obchodnej spoločnosti Roquette Frères a ďalším účastníkom podozrivej dohody a v podrobnej miere informovala o pravidelnom konaní tajných schôdzok a tiež o tom, o čom sa na nich rokovalo a čo sa dohodlo.

70      Ak Komisia neoznačila charakter indícií, na ktorých založila svoje podozrenia, ako napr. sťažnosť, výpoveď svedka alebo dokumenty, ktoré si vymieňali účastníci podozrivej dohody, iba skutočnosť, že Komisia tak neurobila, nestačí na to, aby vznikla pochybnosť o existencii dostatočne závažných indícií, keď ako vo veci samej podrobné vysvetlenie informácií, ktoré má Komisia a ktoré sa týkajú presného predmetu podozrivej dohody a konkrétnych spôsobov, ktoré boli uplatnené na jej splnenie, sú dôvodom na to, aby príslušný vnútroštátny súd mohol nadobudnúť presvedčenie, že Komisia preukázateľne disponuje takýmito indíciami.

 Kontrola primeranosti úkonov zasahujúcich do práv a slobôd osoby vo vzťahu k predmetu kontroly a informácie, ktoré možno vyžadovať od Komisie na účely tejto kontroly

71      Po druhé, pokiaľ ide o súdny dohľad, ktorého predmetom je skúmanie primeranosti úkonov zasahujúcich do práv a slobôd osoby vo vzťahu k predmetu kontroly, o ktorej rozhodla Komisia, je potrebné uviesť, že na jednej strane takýto súdny dohľad spočíva v preukázaní toho, že uvedené úkony sú primerané účelu, akým je zabezpečenie vykonania spomínanej kontroly.

72      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že predovšetkým z článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17 vyplýva záväzok dotknutých podnikov podrobiť sa kontrolám, o ktorých rozhodla Komisia, a že odsek 6 toho istého ustanovenia zakotvuje povinnosť členských štátov poskytnúť pomoc povereným pracovníkom Komisie len za predpokladu, že sa podnik odmietne podrobiť takejto kontrole.

73      V tejto súvislosti bezpochyby Súdny dvor pripustil, že pomoc môže byť vyžadovaná aj preventívne s cieľom prekonať prípadné odmietnutie podniku podriadiť sa kontrole (rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný, bod 32).

74      Treba však upresniť, že úkony zasahujúce do práv a slobôd osoby môžu byť navrhované preventívne len za predpokladu, že existujú obavy, že dotknutý podnik sa odmietne podriadiť kontrole alebo sa pokúsi utajiť alebo odstrániť dôkazy za predpokladu, že kontrola, o ktorej Komisia rozhodla na základe článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17, by mu bola vopred oznámená.

75      Z toho vyplýva, že Komisia má povinnosť príslušnému vnútroštátnemu súdu podať vysvetlenia, aby sa mohol uistiť o tom, že zisťovanie skutočností svedčiacich o porušení právnych noriem by bolo odsúdené na neúspech alebo výrazne sťažené v prípade, ak by Komisia nemala právomoc preventívne vyžadovať pomoc na účely prekonávania prípadného odmietnutia podniku podriadiť sa kontrole.

76      Dohľad nad proporcionalitou zamýšľaných úkonov zasahujúcich do práv a slobôd osoby vo vzťahu k predmetu kontroly spočíva v preukázaní toho, že takéto úkony nevytvoria nadmerné a neznesiteľné nevýhody vzhľadom na ciele, ktoré sú sledované takouto kontrolou (pozri najmä rozsudky z 13. novembra 1990, Fedesa a i., C‑331/88, Zb. s. I‑4023, bod 13; z 21. februára 1991, Zuckerfabrik Süderdithmarschen a Zuckerfabrik Soest, C‑143/88 a C‑92/89, Zb. s. I‑415, bod 73; z 13. mája 1997, Nemecko/Parlament a Rada, C‑233/94, Zb. s. I‑2405, bod 57, a z 28. apríla 1998, Metronome Musik, C‑200/96, Zb. s. I‑1953, body 21 a 26).

77      V tejto súvislosti je určite potrebné pripomenúť, že pokiaľ ide o hodnotenie primeranosti samotného úkonu kontroly, Súdny dvor rozhodol tak, že výber Komisie medzi vykonaním kontroly na základe rozhodnutia o poverení a vykonaním kontroly na základe súdneho rozhodnutia nezáviselo od takých okolností, akými sú osobitná závažnosť stavu ani veľká naliehavosť alebo nevyhnutnosť absolútneho utajenia, ale od nevyhnutnosti primeranej kontroly vzhľadom na osobitosti prípadu. Súdny dvor z toho vyvodil, že ak je cieľom rozhodnutia o kontrole len to, aby Komisia mohla zhromaždiť nevyhnutné informácie na to, aby posúdila prípadnú existenciu porušenia Zmluvy, potom takéto rozhodnutie nepredstavuje porušenie zásady proporcionality (rozsudok National Panasonic/Komisia, už citovaný, body 28 až 30).

78      Je potrebné rovnako uviesť v tejto súvislosti, že je v zásade v právomoci Komisie posúdiť, či informácia je nevyhnutná na to, aby mohlo byť odhalené porušenie pravidiel na ochranu hospodárskej súťaže (rozsudky AM & S Europe/Komisia, už citovaný, bod 17, a z 18. októbra 1989, Orkem/Komisia, 374/87, Zb. s. 3283, bod 15). Keď už má Komisia indície, dokonca dôkazy o existencii tohto protiprávneho činu, môže teda v súlade s právom považovať za nevyhnutné rozhodnúť o vykonaní dodatočnej kontroly na to, aby mohla lepšie ohraničiť tento delikt, jeho trvanie alebo okruh podnikov, ktoré sú jeho spolupáchateľmi (pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o žiadosti o poskytnutie dodatočných informácií, rozsudok Orkem/Komisia, už citovaný, bod 15).

79      S výnimkou toho, že by bol dohľad vykonávaný príslušným národným súdom zbavený úplne svojich účinkov a že by sa nebral do úvahy zásah verejnej moci do súkromnej oblasti, je potrebné uznať, že pokiaľ sa dohľad týka úkonu zasahujúceho do práv a slobôd osoby, tento dohľad nad jeho primeranosťou nemôže byť vykonávaný vnútroštátnym súdom tak, že tento súd neberie do úvahy také skutočnosti ako závažnosť deliktu, charakter spolupáchania deliktu dotknutým podnikom a tiež dôležitosť toho, čo sa kontrolou hľadá.

80      Príslušný vnútroštátny súd preto musí mať právomoc odmietnuť navrhované úkony zasahujúce do práv a slobôd osoby, ak závažnosť podozrivého zásahu do hospodárskej súťaže je príliš malá, stupeň pravdepodobnej spoluúčasti dotknutého podniku príliš slabý alebo ak to, čo sa hľadá v rámci kontroly, je príliš nepodstatné na to, aby sa zásah do sféry súkromnej činnosti právnickej osoby, ktorý spočíva v prehliadke budov a pozemku za súčinnosti s verejnou mocou, neukázal ani ako neprimeraný, ani ako neprípustný vzhľadom na ciele kontroly.

81      Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že na to, aby príslušný vnútroštátny súd mohol vykonávať svoju právomoc dohľadu nad primeranosťou, Komisia mu musí v zásade poskytnúť informácie o podstatných charakteristických vlastnostiach podozrivého deliktu, aby tento vnútroštátny súd mohol na základe týchto informácií hodnotiť stupeň jeho závažnosti, a to tak, že označí predpokladaný predmetný trh a charakter podozrivých obmedzení hospodárskej súťaže a takisto mieru predpokladaného spolupáchania deliktu podnikom, v ktorom sa má vykonať kontrola.

82      Ako už Súdny dvor rozhodol v súvislosti s odôvodnením samotných rozhodnutí o kontrole, nie je naopak nevyhnutné, aby oznámené informácie obsahovali presné ohraničenie dotknutého trhu, presnú právnu kvalifikáciu predpokladaných deliktov alebo určenie obdobia, počas ktorého tieto delikty boli spáchané (rozsudok Dow Benelux/Komisia, už citovaný, bod 10).

83      Je rovnako povinnosťou Komisie čo najpresnejšie označiť, čo sa kontrolou hľadá a čoho sa kontrola týka (rozsudok National Panasonic/Komisia, už citovaný, body 26 a 27), ako aj právomoci, ktoré sú zverené pracovníkom Komisie povereným kontrolou.

84      Je však potrebné v tejto súvislosti uviesť, že nemožno vyžadovať od Komisie, aby sa obmedzila len na vyžadovanie predloženia dokumentov alebo spisových materiálov, ktoré presne označila vopred. V opačnom prípade by sa mohlo stať, že jej právo na prístup k takýmto dokumentom a k spisovým materiálom bude zbavené svojej prospešnosti. Súdny dvor už rozhodol v tom zmysle, že naopak z tohto práva vyplýva možnosť vyhľadávať rôzne informácie, ktoré ešte nie sú známe alebo v plnej miere zistené (rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný, bod 27).

85      Ako bolo upresnené v bode 67 tohto rozsudku, v zásade je úlohou príslušného vnútroštátneho súdu posúdiť, či mu Komisia v danom prípade predložila informácie uvedené v bodoch 75, 81 a 83 tohto rozsudku, a na tomto základe vykonávať dohľad, ktorý mu ako povinnosť vyplýva z práva Spoločenstva.

86      Ako Súdny dvor pripomenul v bode 68 tohto rozsudku, Súdny dvor má však právomoc poskytnúť všetky podklady pre vklad práva Spoločenstva, ktoré môžu umožniť vnútroštátnemu súdu rozhodnúť vo veci, o ktorej koná.

87      Pokiaľ sa týka veci samej, treba v úvode uviesť, že z odôvodnenia rozhodnutia o kontrole z 10. septembra 1998, ako je opísané v bode 11 tohto rozsudku, vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne vyjadrila charakteristické znaky podozrivej dohody, zdôraznila jej závažnosť a upresnila, že obchodná spoločnosť Roquette Frères bola jedným z účastníkov opísaných schôdzok.

88      Rovnako je potrebné konštatovať, že v odôvodnení uvedeného rozhodnutia Komisia na jednej strane zdôraznila, že Roquette Frères mohla mať informácie nevyhnutné pre pokračovanie vo vyšetrovaní. Na druhej strane uviedla, že na základe samotného charakteru podozrivých dohôd sa možno domnievať, že tieto dohody boli uplatňované tajne, a teda kontrola je najvhodnejším prostriedkom na získanie dôkazov o ich existencii a je nevyhnutné uložiť podniku povinnosť na základe rozhodnutia podrobiť sa kontrole podľa článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17. Tieto údaje sú v takom počte, že sa zdá, že môžu umožniť príslušnému vnútroštátnemu súdu posúdiť, či je nevyhnutné preventívne nariadiť navrhované úkony kontroly.

89      Čo sa týka predmetu kontroly, ktorá má byť vykonaná, z výroku a z odôvodnenia rozhodnutia o kontrole z 10. septembra 1998 tak, ako sú uvedené v bodoch 10 a 11 tohto rozsudku, vyplýva, že Komisia mala úmysel oboznámiť sa so všetkými skutkovými okolnosťami týkajúcimi sa podozrivých dohôd a/alebo dohodnutých postupov a chcela preskúmať prípadnú účasť Roquette Frères na nich. Aby sa dosiahli tieto ciele, uvedené rozhodnutie ukladá povinnosť tomuto podniku umožniť vstup do svojich budov alebo na pozemky pracovníkom povereným Komisiou, predložiť účtovné knihy a iné obchodné záznamy vyžadované týmito pracovníkmi, umožniť ich preskúmanie a vyhotovenie ich kópií, ako aj podať všetky ústne vysvetlenia súvisiace s predmetom kontroly, ktoré vyžadujú títo pracovníci. Tieto upresnenia dostatočne označujú, čo sa hľadá, a právomoci, ktoré možno vykonať na tento účel.

 O tom, ako má konať príslušný vnútroštátny súd a Komisia v prípade, že Komisia oznámila nedostatočné informácie

90      V prípade, že sa vnútroštátny súd domnieva, že informácie oznámené Komisiou nespĺňajú požiadavky uvedené v bodoch 75, 81, a 83 tohto rozsudku, vnútroštátny súd, ktorý je príslušný na základe vnútroštátneho práva nariadiť miestne zisťovanie, nemôže zamietnuť návrh, ktorý mu bol podaný.

91      V takom prípade tento vnútroštátny súd a Komisia musia v súlade s povinnosťou lojálnej spolupráce uvedenej v bodoch 30 až 32 tohto rozsudku spolupracovať, aby prekonali ťažkosti pri uplatňovaní rozhodnutia o kontrole vydanom Komisiou (pozri analogicky rozsudky z 15. januára 1986, Komisia/Belgicko, 52/84, Zb. s. 89, bod 16, a z 10. júla 1990, Komisia/Nemecko, C‑217/88, Zb. s. I‑2879, bod 33).

92      Na účely splnenia tejto povinnosti a s cieľom prispieť k zaručeniu efektívnosti činnosti Komisie musí príslušný vnútroštátny súd informovať o ťažkostiach spojených s rozhodovaním o návrhu čo najskôr Komisiu alebo vnútroštátny orgán, ktorému podala návrh Komisia. Príslušný vnútroštátny súdny môže prípadne vyzvať orgán na doplnenie informácií, ktoré mu umožnia vykonať dohľad, ktorým je poverený. V tejto súvislosti musí uvedený súd venovať zvláštnu pozornosť požiadavkám koordinácie, časovej primeranosti a zachovávania dôvernosti, ktorých účelom je zaručiť účinnosť súbežne vykonávaných kontrol, spomínaných v bode 66 tohto rozsudku.

93      Povinnosť lojálnej spolupráce, ktorou je viazaná Komisia, sa stáva práve tak mimoriadne dôležitou, pokiaľ takáto spolupráca je nadviazaná so súdnymi orgánmi členského štátu povereného dohľadom nad uplatňovaním a dodržiavaním práva Spoločenstva vo vnútroštátnom právnom poriadku (uznesenie Zwartveld a i., už citované, bod 18). Je tiež povinnosťou Komisie v čo najkratšej lehote predložiť prípadné dodatočné informácie, ktoré takto vyžaduje príslušný vnútroštátny súd a ktoré môžu splniť požiadavky uvedené v bode 90 tohto rozsudku.

94      Len ak príslušný vnútroštátny súd dostane od Komisie takéto prípadné vysvetlenia alebo ak na jeho výzvu Komisia patrične nereaguje, má tento príslušný súd právny dôvod zamietnuť žiadosť o poskytnutie pomoci, a to za podmienky, že nemôže vzhľadom na informácie, ktorými disponuje, rozhodnúť o tom, že navrhované úkony zasahujúce do práv a slobôd osoby nie sú svojvoľné a že sú primerané predmetu kontroly.

 O spôsobe oznámenia informácií príslušnému vnútroštátnemu súdu

95      Čo sa týka spôsobu, ktorým môžu byť požadované informácie oznámené príslušnému vnútroštátnemu súdu, je potrebné zdôrazniť, že ak vnútroštátny súd Súdnemu dvoru kladie otázku o prípadne nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia o kontrole z 10. septembra 1998, je to predovšetkým preto, že vo veci samej jediné, čo bolo príslušnému vnútroštátnemu súdu predložené na posúdenie, bol text uvedeného rozhodnutia.

96      Je však potrebné uviesť, že pre vnútroštátny súd je odôvodnenie takéhoto rozhodnutia o kontrole dôležité len z toho pohľadu, že odôvodnenie je tým, čo tento súd hodnotí a čo mu umožňuje uistiť sa, že navrhovaný úkon zasahujúci do práv a slobôd osoby nie je ani svojvoľný, ani neprimeraný vzhľadom na predmet kontroly. Skúmanie náležitostí odôvodnenia každého rozhodnutia Komisie rozhodujúcej o kontrole, ako sú tieto náležitosti vymedzené v článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17, totiž patrí do výlučnej právomoci súdov Spoločenstva.

97      Ak náležitosti, ktoré musí obsahovať samotné rozhodnutie o kontrole, najmä na základe článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17 sú sčasti informácie, ktoré musia byť oznámené príslušnému vnútroštátnemu súdu preto, aby mohol vykonať dohľad, takéto informácie môžu rovnako vyplynúť z iných zdrojov.

98      V tejto súvislosti právo Spoločenstva neurčuje žiadnu zvláštnu formu, v akej majú byť informácie oznámené príslušnému vnútroštátnemu súdu, a keďže ide o umožnenie výkonu dohľadu tomuto súdu, potom takéto informácie môžu vyplynúť ako zo samotného rozhodnutia o kontrole, tak aj z návrhu podaného príslušným vnútroštátnym orgánom na základe článku 14 ods. 6 nariadenia č. 17, alebo dokonca z ústne podanej odpovede na otázku, ktorá bola položená týmto súdom.

99      So zreteľom na všetky uvedené okolnosti treba na položené otázky odpovedať takto:

–        Na základe všeobecnej zásady práva Spoločenstva nariaďujúcej ochranu proti svojvoľným alebo neprimeraným zásahom verejnej moci do sféry súkromnej činnosti fyzickej alebo právnickej osoby je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý je príslušný na základe vnútroštátneho práva, nariadiť miestne zisťovanie a zabezpečenie veci v budovách alebo na pozemkoch podnikov podozrivých z porušenia právnych noriem na ochranu hospodárskej súťaže, skúmať, či úkony zasahujúce do práv a slobôd osoby navrhované po podaní žiadosti o poskytnutie pomoci Komisiou na základe článku 14 ods. 6 nariadenia č. 17 nie sú svojvoľné alebo neprimerané vo vzťahu k predmetu kontroly, o ktorej sa rozhodlo. Bez toho, že by tým bolo dotknuté uplatnenie ustanovení vnútroštátneho práva upravujúce priebeh vykonávania úkonov zasahujúcich do práv a slobôd osoby, právo Spoločenstva bráni tomu, aby dohľad vykonávaný týmto vnútroštátnym súdom, čo sa týka dôvodnosti uvedených úkonov, išiel nad rámec toho, čo takto vyžadujú už spomínané všeobecné zásady.

–        Právo Spoločenstva zaväzuje Komisiu zabezpečiť, aby uvedený vnútroštátny súd mal všetky nevyhnutné informácie na to, aby mohol vykonávať dohľad, ktorý je jeho povinnosťou. V tejto súvislosti informácie predložené Komisiou musia v zásade obsahovať:

–        opis základných charakteristických vlastností podozrivého deliktu, to znamená minimálne označenie predpokladaného dotknutého trhu a charakter podozrivých obmedzení hospodárskej súťaže,

–        vysvetlenia toho, akým predpokladaným spôsobom podnik, voči ktorému smerujú úkony obmedzujúce práva a slobody osoby, spoločným konaním spáchal uvedený delikt,

–        vysvetlenia, z ktorých podrobne vyplýva, že Komisia má informácie a závažné materiálne indície, na základe ktorých podozrieva dotknutý podnik zo spolupáchateľstva deliktu,

–        čo najpresnejšie označenie toho, čo sa kontrolou hľadá a čoho sa kontrola týka, ako aj označenie právomocí, ktoré majú pracovníci vykonávajúci kontrolu, a

–        za predpokladu, že Komisia preventívne žiada vnútroštátne orgány o pomoc na účely prekonania prípadného odmietnutia dotknutého podniku podrobiť sa kontrole, vysvetlenia umožňujúce uvedenému vnútroštátnemu súdu uistiť sa, že zisťovanie skutočnosti svedčiacich o spáchaní deliktu by bolo odsúdené na neúspech alebo výrazne sťažené v prípade, ak by preventívne nenariadil úkony zasahujúce do práv a slobôd osoby.

–        Naopak, vnútroštátny súd nemôže vyžadovať odovzdanie informácií a indícií, ktoré sa nachádzajú v spisovom materiáli Komisie a na ktorých spočívajú jej podozrenia.

–        Keď sa vnútroštátny súd domnieva, že informácie oznámené Komisiou nespĺňajú spomenuté požiadavky, tento súd nemôže zamietnuť návrh, ktorý mu bol podaný, bez toho, že by tým neporušil článok 14 ods. 6 nariadenia č. 17 a článok 5 Zmluvy. V tomto prípade musí tento súd informovať v čo najkratšej lehote o ťažkostiach spojených s rozhodovaním o návrhu Komisiu alebo vnútroštátny orgán, ktorý mu podal návrh. Môže prípadne vyzvať na doplnenie informácií, ktoré mu umožnia vykonať dohľad, ktorým je poverený. Len po tom, ako príslušný vnútroštátny súd dostane od Komisie takéto prípadné vysvetlenia, alebo ak na jeho výzvu Komisia patrične nereaguje, má tento súd právny dôvod zamietnuť návrh na nariadenie úkonov, a to za podmienky, že nemôže vzhľadom na informácie, ktorými disponuje, rozhodnúť o tom, že navrhované úkony zasahujúce do práv a slobôd osoby nie sú svojvoľné a že sú primerané vo vzťahu k predmetu kontroly.

–        Informácie, ktoré oznámila Komisia spomenutému vnútroštátnemu súdu, môžu vyplynúť tak zo samotného rozhodnutia o kontrole, ako aj z návrhu zaslaného príslušným vnútroštátnym orgánom na základe článku 14 ods. 6 nariadenia č. 17, alebo tiež dokonca z ústne podanej odpovede na otázku, ktorú položil tento súd.

 O trovách

100    Francúzska, nemecká, grécka, talianska a nórska vláda a vláda Veľkej Británie nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania o veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR

o otázkach, ktoré mu položil Cour de cassation rozsudkom zo 7. marca 2000, rozhodol takto:

1.      Na základe všeobecnej zásady práva Spoločenstva nariaďujúcej ochranu proti svojvoľným alebo neprimeraným zásahom verejnej moci do sféry súkromnej činnosti fyzickej alebo právnickej osoby je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý je príslušný na základe vnútroštátneho práva, nariadiť miestne zisťovanie a zabezpečenie vecí v budovách alebo na pozemkoch podnikov podozrivých z porušenia právnych noriem na ochranu hospodárskej súťaže, skúmať, či úkony zasahujúce do práv a slobôd osoby navrhované po podaní žiadosti o poskytnutie pomoci Komisiou na základe článku 14 ods. 6 nariadenia č. 17 nie sú svojvoľné alebo neprimerané vo vzťahu k predmetu kontroly, o ktorej sa rozhodlo. Bez toho, že by tým bolo dotknuté uplatnenie ustanovení vnútroštátneho práva upravujúce priebeh vykonávania úkonov zasahujúcich do práv a slobôd osoby, právo Spoločenstva bráni tomu, aby dohľad vykonávaný týmto vnútroštátnym súdom, pokiaľ sa týka dôvodnosti uvedených úkonov, išiel nad rámec toho, čo takto vyžadujú už spomínané všeobecné zásady.

2.      Právo Spoločenstva zaväzuje Komisiu zabezpečiť, aby uvedený vnútroštátny súd mal všetky nevyhnutné informácie na to, aby mohol vykonávať dohľad, ktorý je jeho povinnosťou. V tejto súvislosti informácie predložené Komisiou musia v zásade obsahovať:

–        opis základných charakteristických vlastností podozrivého deliktu, to znamená minimálne označenie predpokladaného dotknutého trhu a charakter podozrivých obmedzení hospodárskej súťaže,

–        vysvetlenia toho, akým predpokladaným spôsobom podnik, voči ktorému smerujú úkony obmedzujúce práva a slobody osoby, spoločným konaním spáchal uvedený delikt,

–        vysvetlenia, z ktorých podrobne vyplýva, že Komisia má informácie a závažné materiálne indície, na základe ktorých podozrieva dotknutý podnik zo spolupáchateľstva deliktu,

–        čo najpresnejšie označenie toho, čo sa kontrolou hľadá a čoho sa kontrola týka, ako aj označenie právomocí, ktoré majú pracovníci vykonávajúci kontrolu, a

–        za predpokladu, že Komisia preventívne žiada vnútroštátne orgány o pomoc na účely prekonania prípadného odmietnutia dotknutého podniku podrobiť sa kontrole, vysvetlenia umožňujúce uvedenému vnútroštátnemu súdu uistiť sa, že zisťovanie skutočností svedčiacich o spáchaní deliktu by bolo odsúdené na neúspech alebo výrazne sťažené v prípade, ak by preventívne nenariadil úkony zasahujúce do práv a slobôd osoby.

3.      Naopak, vnútroštátny súd nemôže vyžadovať odovzdanie informácií a indícií, ktoré sa nachádzajú v spisovom materiály Komisie a na ktorých spočívajú jej podozrenia.

4.      Keď sa vnútroštátny súd domnieva, že informácie oznámené Komisiou nespĺňajú spomenuté požiadavky, tento súd nemôže zamietnuť návrh, ktorý mu bol podaný, bez toho, že by tým neporušil článok 14 ods. 6 nariadenia č. 17 a článok 5 Zmluvy. V tomto prípade musí tento súd informovať v čo najkratšej lehote o ťažkostiach spojených s rozhodovaním o návrhu Komisiu alebo vnútroštátny orgán, ktorý mu podal návrh. Môže prípadne vyzvať na doplnenie informácií, ktoré mu umožnia vykonať dohľad, ktorým je poverený. Len po tom, ako príslušný vnútroštátny súd dostane od Komisie takéto prípadné vysvetlenia, alebo ak na jeho výzvu Komisia patrične nereaguje, má tento súd právny dôvod zamietnuť návrh na nariadenie úkonov, a to za podmienky, že nemôže vzhľadom na informácie, ktorými disponuje, rozhodnúť o tom, že navrhované úkony zasahujúce do práv a slobôd osoby nie sú svojvoľné a že sú primerané vo vzťahu k predmetu kontroly.

5.      Informácie, ktoré oznámila Komisia spomenutému vnútroštátnemu súdu, môžu vyplynúť tak zo samotného rozhodnutia o kontrole, ako aj z návrhu zaslaného príslušným vnútroštátnym orgánom na základe článku 14 ods. 6 nariadenia č. 17, alebo tiež dokonca z ústne podanej odpovede na otázku, ktorú položil tento súd.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 22. októbra 2002.

* Jazyk konania: francúzština.