Vec C-400/99

Talianska republika

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Žaloba o neplatnosť – Štátna pomoc – Opatrenia voči podnikom poskytujúcim námornú dopravu – Zmluvy o výkone vo verejnom záujme – Neexistencia pomoci, existujúca pomoc alebo nová pomoc – Začatie konania podľa článku 88 ods. 2 ES – Povinnosť pozastavenia“

Abstrakt rozsudku

1. Žaloba o neplatnosť – Predmet – Návrh na zrušenie rozhodnutia začať formálny postup preskúmania štátnej pomoci podľa článku 88 ods. 2 ES smerujúci k napadnutiu povinnosti pozastaviť preskúmavané opatrenia v očakávaní ukončenia tohto konania – Pôsobenie rozhodnutia o ukončení konania a nadobudnutie jeho definitívneho charakteru – Žaloba zachovávajúca svoj predmet

2. Akty inštitúcií – Odôvodnenie – Povinnosť – Dosah – Rozhodnutie začať formálny postup preskúmania podľa článku 88 ods. 2 ES

(Článok 88 ods. 2 ES a článok 253 ES; nariadenie Rady č. 659/1999)

3. Pomoc poskytovaná štátmi – Preskúmanie Komisiou – Rozhodnutie začať formálny postup preskúmania podľa článku 88 ods. 2 ES – Povinnosť predbežne nastoliť opatrenie pomoci s dotknutým členským štátom a preskúmať situáciu vo svetle ním poskytnutých podkladov – Povinnosť lojálnej spolupráce tohto členského štátu

(Články 10 ES a 88 ods. 2 ES; nariadenie Rady č. 659/1999, články 10 a 13)

4. Žaloba o neplatnosť – Dôvody – Zneužitie právomoci – Pojem

(Článok 230 ES)

5. Pomoc poskytovaná štátmi – Preskúmanie Komisiou – Ťažkosti s posúdením zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom alebo existencia pochybností o charaktere pomoci – Povinnosť Komisie začať formálny postup preskúmania podľa článku 88 ods. 2 ES

(Články 87 ES a 88 ods. 2 a 3 ES)

6. Pomoc poskytovaná štátmi – Preskúmanie Komisiou – Procesný rámec stanovený predbežným posúdením existujúcich pomocí alebo nových pomocí dotknutých opatrením – Neexistencia diskrečnej právomoci Komisie – Povinnosť lojálnej spolupráce členského štátu požadujúceho posúdenie existujúcich pomocí

(Články 10 ES a 88 ES)

7. Pomoc poskytovaná štátmi – Všeobecná schéma pomoci schválená Komisiou – Individuálna pomoc prezentovaná ako spadajúca do rámca schválenia – Preskúmanie Komisiou – Prednostné posúdenie s ohľadom na rozhodnutie o schválení a len subsidiárne s ohľadom na Zmluvu

(Články 87 ES a 88 ES)

8. Pomoc poskytovaná štátmi – Existujúce pomoci a nové pomoci – Platby námorným spoločnosťami zabezpečujúce v rámci zmlúv o výkone vo verejnom záujme pravidelnú prepravu na ostrovy – Článok 4 ods. 3 nariadenia č. 3577/92 – Uplatniteľnosť schémy nových pomocí na samotné platby nepotrebné na zachovanie rovnováhy zmlúv

(Článok 88 ods. 1 a 3 ES; nariadenie Rady č. 3577/92, článok 4 ods. 3)

1. Žaloba proti rozhodnutiu Komisie začať konanie na preskúmanie štátnej pomoci podľa článku 88 ods. 2 ES, ktorá smeruje v podstate k tomu, aby Súdny dvor rozhodol, že dotknuté opatrenia nemajú byť pozastavené, kým sa neukončí toto konanie, nie je bezpredmetná, z dôvodu pôsobenia, po jej podaní, rozhodnutia, ktorým sa ukončilo uvedené konanie a ktoré medzitým nadobudlo definitívny charakter.

(pozri body 15 – 18)

2. Povinnosť odôvodniť rozhodnutie spôsobujúce ujmu, stanovená v článku 253 ES, ktorej účelom je umožniť Súdnemu dvoru vykonať preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a dotknutej osobe poskytnúť dostatočné podklady na to, aby zistila, či je rozhodnutie opodstatnené, alebo či má vady, ktoré by umožnili napadnúť jeho zákonnosť.

Nespomenutie nariadenia č. 659/1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES], alebo niektoré z jeho ustanovení, v rozhodnutí začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES v súvislosti s predpokladanou štátnou pomocou, by mohlo prípadne predstavovať nedostatočné odôvodnenie len vtedy, ak by Komisia uplatnila ustanovenia tohto nariadenia, ktoré nevyplývajú priamo zo Zmluvy.

(pozri body 22 – 23)

3. Vzhľadom na právne dôsledky rozhodnutia o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES, Komisia musí, pri predbežnom posúdení sledovaných opatrení ako novej pomoci v prípade, že je možné, že dotknutý členský štát s takýmto posúdením nebude súhlasiť, nastoliť s dotknutým členským štátom dotknuté opatrenia, aby mal tento príležitosť prípadne Komisii oznámiť, že podľa neho uvedené opatrenia nie sú pomocou, alebo že sú existujúcou pomocou. Články 10 a 13 nariadenia č. 659/1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES], sú s touto požiadavkou zlučiteľné a Komisia sa nemôže zdržať nastolenia opatrenia s daným členským štátom predtým, než voči nemu začne konanie podľa článku 88 ods. 2 ES.

Komisia musí, ak je napadnutý charakter pomoci, dostatočne túto otázku preskúmať na základe informácií, ktoré jej v tomto štádiu poskytol uvedený štát, aj ak takéto skúmanie nevyústi do definitívneho posúdenia. V rámci zásady lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi a inštitúciami, ktorá vyplýva z článku 10 ES, a tiež preto, aby sa konanie nespomaľovalo, prináleží členskému štátu, ktorý usudzuje, že sporné opatrenia nepredstavujú pomoc, aby čo najskôr od okamihu, keď sa naň Komisia obráti v súvislosti s týmito opatreniami, poskytol Komisii podklady odôvodňujúce takýto postoj. Ak tieto podklady umožnia rozptýliť pochybnosti a dospieť k tomu, že skúmané opatrenia neobsahujú prvky pomoci, Komisia nemôže začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES. Ak však tieto podklady neumožňujú vylúčiť pochybnosti o existencii prvkov pomoci a ak existujú tiež pochybnosti o ich zlučiteľnosti so spoločným trhom, Komisia musí začať uvedené konanie.

(pozri body 29 – 30, 48)

4. Pojem zneužitia právomoci sa týka skutočnosti, keď správny orgán využil svoje právomoci na iný účel ako na ten, na ktorý mu boli zverené. Rozhodnutie má vadu spočívajúcu v zneužití právomoci len vtedy, ak je na základe objektívnych, relevantných a koherentných ukazovateľov zjavné, že bolo prijaté na takýto účel.

(pozri bod 38)

5. Komisia pri skúmaní opatrení pomoci z hľadiska článku 87 ES s cieľom určiť, či sú tieto opatrenia zlučiteľné so spoločným trhom, musí začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES, ak po predbežnom preskúmaní nemohla vylúčiť všetky pochybnosti o zlučiteľnosti týchto opatrení so spoločným trhom. Rovnaké zásady sa prirodzene musia uplatňovať aj vtedy, ak má Komisia naďalej pochybnosti o samotnom posúdení skúmaného opatrenia ako pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

(pozri bod 47)

6. Povinnosť začať za určitých okolností konanie podľa článku 88 ods. 2 ES neovplyvňuje to, do akého procesného rámca takéto rozhodnutie bude patriť, pričom pôjde buď o trvalé skúmanie schém existujúcej pomoci vyplývajúce z ustanovení článku 88 ods. 1 v spojení s odsekom 2, alebo o kontrolu novej pomoci vyplývajúcu z ustanovení toho istého článku odseku 3 v spojení s odsekom 2.

Vzhľadom na právne účinky tejto procesnej voľby vtedy, keď ide o opatrenia, ktoré sa už vykonávajú, Komisia si nemôže bez ďalšieho zvoliť druhý z uvedených procesných rámcov, ak dotknutý členský štát tvrdí, že sa má uplatniť prvý z nich. V takom prípade musí Komisia vykonať dostatočné skúmanie tejto otázky na základe informácií, ktoré jej v tomto štádiu odovzdal členský štát, aj ak takéto skúmanie nevyústi do definitívneho posúdenia skúmaných opatrení.

Podobne, ako treba postupovať, ak ide o otázku samotnej existencie prvkov pomoci, je v rámci zásady lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi a inštitúciami, ktorá vyplýva z článku 10 ES, a tiež preto, aby sa konanie nespomaľovalo, úlohou členského štátu, ktorý usudzuje, že ide o existujúcu pomoc, aby čo najskôr od okamihu, keď sa naň Komisia obráti v súvislosti s týmito opatreniami, poskytol Komisii podklady odôvodňujúce takýto postoj. Ak tieto podklady umožnia v rámci predbežného posúdenia usúdiť, že sporné opatrenia sú naozaj existujúcou pomocou, Komisia sa nimi musí zaoberať v procesnom rámci upravenom v článku 88 ods. 1 a 2 ES. Ak, naopak, podklady poskytnuté členským štátom neumožňujú dospieť k tomuto predbežnému záveru, alebo ak členský štát v tejto súvislosti neposkytne žiadne podklady, Komisia sa musí týmito opatreniami zaoberať v procesnom rámci upravenom v odsekoch 3 a 2 toho istého článku.

(pozri body 53 – 55)

7. Ak Komisia povolila schému pomoci, bolo by v rozpore so zásadami legitímnej dôvery a právnej istoty, aby znova skúmala opatrenia, prijaté na základe tejto schémy, ako novú pomoc. Z toho vyplýva, že pokiaľ dotknutý členský štát tvrdí, že opatrenia sa poskytujú na základe vopred schválenej schémy pomoci, Komisia nemôže v súvislosti s týmito opatreniami hneď začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES tak, že by ich považovala za novú pomoc, čoho dôsledkom by bolo ich pozastavenie, ale musí najprv určiť, či sa na tieto opatrenia vzťahuje daná schéma a v prípade, že tomu tak je, určiť, či spĺňajú podmienky stanovené v rozhodnutí o schválení tejto schémy. Komisia tak môže začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES, posudzujúc sporné opatrenia ako novú pomoc, iba v prípade, že pri uvedených skúmaniach dospeje k zápornej odpovedi. V prípade kladného záveru musí Komisia na sporné opatrenia hľadieť ako na existujúcu pomoc a konať podľa článku 88 ods. 1 a 2 ES.

(pozri bod 57)

8. Vzhľadom na to že, zmluvy o výkone vo verejnom záujme spomenuté v článku 4 nariadenia č. 3577/92, ktorým sa uplatňuje zásada slobody poskytovania služieb na námornú dopravu v rámci členských štátov (námorná kabotáž), obsahujú finančné ustanovenia potrebné na zabezpečenie povinností výkonu služieb vo verejnom záujme, ktoré sú v nich uvedené, a že znenie odseku 3 tohto článku sleduje zachovanie daných zmlúv až do uplynutia ich platnosti bez toho, aby obmedzilo rozsah tohto ustanovenia len na určité aspekty uvedených zmlúv, na finančné ustanovenia potrebné na zabezpečenie povinností výkonu služieb vo verejnom záujme sa uvedený článok 4 ods. 3 vzťahuje.

Naopak, prípadná pomoc presahujúca potreby na zabezpečenie povinností výkonu služieb vo verejnom záujme, čo je predmetom sporných zmlúv, nemôže patriť do oblasti pôsobnosti uvedeného článku 4 ods. 3 práve preto, že nie je potrebná na rovnováhu, a teda na zachovanie takýchto zmlúv. Takáto pomoc teda nemôže byť považovaná za existujúcu pomoc na základe tohto ustanovenia.

(pozri body 64 – 65)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 10. mája 2005 (*)

Vo veci C‑400/99,

ktorej predmetom je žaloba o neplatnosť podľa článku 230 ES, podaná 18. októbra 1999,

Talianska republika, v zastúpení: pôvodne U. Leanza, neskôr I. M. Braguglia, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci P. G. Ferri a M. Fiorilli, avvocati dello Stato, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalobkyňa,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: E. De Persio, D. Triantafyllou a V. Di Bucci, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovanej,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr P. Jann, C. W. A. Timmermans a A. Rosas, sudcovia J.‑P. Puissochet (spravodajca), R. Schintgen, N. Colneric, S. von Bahr a J. N. Cunha Rodrigues,

generálna advokátka: C. Stix-Hackl,

tajomník: R. Grass,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 10. júna 2004,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Svojou žalobou Talianska republika navrhuje zrušenie rozhodnutia Komisie Európskych spoločenstiev oznámeného listom SG(99) D/6463 zo 6. augusta 1999 o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES týkajúceho sa štátnej pomoci K‑64/99 (ex NN 68/99) – Taliansko – poskytnutej v prospech podnikov patriacich do Gruppo Tirrenia di Navigazione [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 306, s. 2, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) v rozsahu, v akom z tohto rozhodnutia vyplýva pozastavenie danej pomoci.

Skutkový stav a konanie

2 Oddelenia Komisie po prijatí sťažností, podľa ktorých talianske orgány poskytovali nepovolenú pomoc vnútroštátnym službám prepravy kompami prevádzkovanými podnikmi patriacimi do Gruppo Tirrenia di Navigazione (ďalej len „skupina Tirrenia“), listom z 12. marca 1999 položili v tejto súvislosti otázky talianskym orgánom.

3 Táto žiadosť o informácie sa týkala najmä povinností poskytovať služby vo verejnom záujme, ktoré prináležali podnikom skupiny Tirrenia, a podmienok určenia nadmerných nákladov vyplývajúcich z týchto povinností, ako aj ich kompenzácie.

4 V nadväznosti na rôznu korešpondenciu s talianskymi orgánmi Komisia usúdila, že existujú závažné pochybnosti o zlučiteľnosti opatrení, spôsobilých predstavovať štátnu pomoc v prospech podnikov patriacich do skupiny Tirrenia, so spoločným trhom. Napadnutým rozhodnutím preto začala v súvislosti s predpokladanou pomocou konanie podľa článku 88 ods. 2 ES. V tomto rámci Komisia hľadela na sporné opatrenia ako na novú pomoc alebo na zmeny existujúcej pomoci v zmysle článku 88 ods. 3 ES (ďalej len „nová pomoc“), a nie ako na existujúcu pomoc v zmysle článku 88 ods. 1 (ďalej len „existujúca pomoc“). Toto rozhodnutie následne doručila talianskym orgánom.

5 V časti uvedeného rozhodnutia nazvaného „Závery“ Komisia okrem iného uviedla, že si vyhradzuje právo požiadať talianske orgány, aby pozastavili vyplácanie akejkoľvek pomoci presahujúcej čistý príplatok pokrývajúci náklady spojené s poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu. Následne vyzvala talianske orgány, aby do desiatich pracovných dní potvrdili pozastavenie týchto platieb a uviedla, že ak by prevyšujúca poskytovaná pomoc nebola pozastavená a ak by pozastavená suma nebola odôvodnená, môže talianskym orgánom v tomto zmysle zaslať príkaz. Komisia upresnila, že pozastavenie je potrebné na obmedzenie dosahu narúšania hospodárskej súťaže, ale že sa netýka pozastavenia samotných služieb, ktoré možno naďalej zabezpečovať v súlade s právom Spoločenstva. Komisia talianske orgány upozornila okrem iného na odkladný účinok článku 88 ods. 3 ES a na list zaslaný členským štátom 22. februára 1995, v ktorom uviedla, že všetku protiprávne poskytnutú pomoc možno vymáhať od príjemcu.

6 Talianska republika podala 18. októbra túto žalobu, ktorou navrhuje zrušenie napadnutého rozhodnutia „v časti, v ktorej rozhoduje o pozastavení pomoci vyhlásenej za protiprávnu“.

7 Tirrenia di Navigazione SpA, Adriatica di Navigazione SpA, Caremar SpA, Toremar SpA, Siremar SpA a Saremar SpA, spoločnosti patriace do skupiny Tirrenia, podali 19. októbra 1999 do kancelárie Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev žalobu zapísanú do registra pod číslom T‑246/99, ktorou navrhujú zrušenie napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu.

8 Samostatným podaním podaným do kancelárie Súdneho dvora 25. novembra 1999 Komisia na základe článku 91 ods. 1 navrhla, aby Súdny dvor rozhodol o zastavení konania, alebo aby vyhovel námietke neprípustnosti pred prejednaním veci samej.

9 Rozsudkom z 9. októbra 2001, Taliansko/Komisia (C‑400/99, Zb. s. I‑7303, ďalej len „medzitýmny rozsudok“) Súdny dvor túto žiadosť zamietol a konanie pokračovalo prejednávaním vo veci samej. Súdny dvor v podstate v tomto rozsudku rozhodol, že žaloba je prípustná, keďže Komisia posúdila sporné opatrenia ako protiprávne vykonanú novú pomoc, zatiaľ čo talianska vláda tvrdí, že niektoré z nich sú zákonne poskytovanou existujúcou pomocou a že iné neobsahujú prvky pomoci, a teda že tieto opatrenia nemôžu byť, na rozdiel od toho, čo vyplýva z napadnutého rozhodnutia, pozastavené. Vzhľadom na tieto súvislosti Súdny dvor usúdil, že uvedené rozhodnutie má samostatné právne účinky, a že je teda napadnuteľným aktom. Podrobná analýza úvahy, ktorá viedla Súdny dvor k tomuto záveru, sa nachádza v medzitýmnom rozsudku.

10 Uznesením z 25. marca 2003 Súd prvého stupňa na základe článku 54 tretieho odseku Štatútu Súdneho dvora v rozsahu, v akom sa ho týka, prerušil konanie vo veci T‑246/99, ktoré pred ním prebieha, a to až do vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora v tejto veci.

11 Komisia medzičasom ukončila konanie, ktoré sa začalo napadnutým rozhodnutím v súvislosti s opatreniami poskytnutými jednému z podnikov skupiny Tirrenia, konkrétne námornej spoločnosti Tirrenia di Navigazione SpA, v rámci schémy vyplývajúcej z dohody uzatvorenej s talianskym štátom roku 1991, ktorá sa týkala povinností tohto podniku poskytovať služby vo verejnom záujme [rozhodnutie z 21. júna 2001 o štátnej pomoci poskytnutej Talianskom v prospech námornej spoločnosti Tirrenia di Navigazione [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 318, s. 9, ďalej len „rozhodnutie z 21. júna 2001“)]. Komisia vyhlásila platby uhradené v tomto rámci ako kompenzácie za služby vo verejnom záujme od 1. januára 1990 do 31. decembra 2000 za zlučiteľné so spoločným trhom a za určitých podmienok povolila rovnaký typ financovania aj na obdobie od 1. januára 2001 do 31. decembra 2004. V tomto rozhodnutí však naďalej posudzovala tieto opatrenia ako novú pomoc, pričom takéto posúdenie uviedla už v napadnutom rozhodnutí a Talianska republika ho touto žalobou napáda.

12 Druhým rozhodnutím prijatým na konci písomnej časti konania v tejto veci Komisia ukončila konanie, ktoré sa začalo napadnutým rozhodnutím v súvislosti s inými podnikmi skupiny Tirrenia [rozhodnutie Komisie 2005/163/ES zo 16. marca 2004 o štátnej pomoci poskytovanej Talianskom námorným spoločnostiam Adriatica, Caremar, Siremar, Saremar a Toremar (Gruppo Tirrenia) (Ú. v. EÚ L 53, 2005, s. 29). Komisia vyhlásila hlavnú časť platieb poskytnutých ako kompenzácie za výkon služieb vo verejnom záujme týmito podnikmi od 1. januára 1992 a za určitých podmienok povolila ich uhrádzanie aj od roku 2004. Za nezlučiteľné so spoločným trhom však Komisia vyhlásila platby poskytnuté podniku Adriatica za námorné spojenie od januára 1992 do júla 1994 a od 1. septembra 2004 zrušila financovanie poskytované podniku Caremar za rýchle spojenia na prepravu pasažierov. V tomto druhom rozhodnutí o ukončení Komisia tiež posudzovala všetky vyššie uvedené opatrenia ako novú pomoc, pričom takéto posúdenie uviedla už v napadnutom rozhodnutí.

Návrhy účastníkov konania

13 Talianska republika navrhuje:

– zrušiť list Komisie zo 6. augusta 1999 „v časti, v ktorej rozhoduje o pozastavení pomoci vyhlásenej za protiprávnu“,

– zaviazať Komisiu na náhradu trov konania.

14 Komisia navrhuje:

– aby Súdny dvor určil, že žaloba sa stala bezpredmetnou vo vzťahu k časti napadnutého rozhodnutia týkajúcej sa pomoci v prospech Tirrenia di Navigazione,

– zamietnuť žalobu v zostávajúcej časti,

– zaviazať žalovanú na náhradu trov konania.

O návrhu na zastavenie konania

15 Komisia vo svojej duplike tvrdí, že žaloba sa stala bezpredmetnou vo vzťahu k pomoci v prospech Tirrenia di Navigazione SpA. Keďže rozhodnutie z 21. júna 2001 nebolo napadnuté pred uplynutím lehoty na podanie žaloby, v súčasnosti je s konečnou platnosťou rozhodnuté, že hoci sú opatrenia prijaté v prospech tejto spoločnosti zlučiteľné so spoločným trhom, sú protiprávnou pomocou, a to novou pomocou vykonanou bez predchádzajúceho povolenia, ktoré vyžaduje článok 88 ods. 3 ES. Vo vzťahu k týmto opatreniam stratilo napadnuté rozhodnutie akýkoľvek samostatný právny účinok a talianska vláda už nemá žiadny záujem na jeho zrušení.

16 Tvrdenie Komisie je potrebné zamietnuť.

17 Je pravdou, že Komisia vo svojom rozhodnutí z 21. júna 2001, ktorým sa čiastočne ukončilo konanie začaté napadnutým rozhodnutím, potvrdila svoje pôvodné posúdenie, podľa ktorého boli dotácie poskytnuté v prospech Tirrenia di Navigazione Spa v súvislosti s povinnosťami tohto podniku poskytovať služby vo verejnom záujme novou pomocou v zmysle článku 88 ods. 3 ES a že toto rozhodnutie, ktoré nebolo napadnuté v lehote na podanie žaloby, sa stalo definitívnym. Žaloba proti napadnutému rozhodnutiu však v podstate smeruje k tomu, aby Súdny dvor rozhodol, že opatrenia, ktorých pozastavenie žiadala Komisia v tomto rozhodnutí, nemali byť pozastavené, kým nebude prijaté rozhodnutie alebo rozhodnutia, ktorým sa ukončí konanie začaté napadnutým rozhodnutím. Ako však vyplýva z článku 88 ods. 2 prvého pododseku ES, ako aj z článku 7 ods. 2 až 5 a článku 14 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), ďalej len „procesné nariadenie o štátnej pomoci“), takáto otázka nie je predmetom rozhodnutia o ukončení konania.

18 Z uvedeného vyplýva, že žaloba vôbec nie je bezpredmetnou.

O veci samej

19 Talianska vláda v podstate uvádza štyri žalobné dôvody. V prvom rade tvrdí, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené. V druhom rade podľa nej Komisia neumožnila talianskym orgánom predložiť pripomienky pred prijatím napadnutého rozhodnutia. V treťom rade sa Komisia dopustila zneužitia právomoci. Nakoniec podľa talianskej vlády napadnuté rozhodnutie z rôznych dôvodov porušuje článok 87 ods. 1 ES a článok 88 ods. 1 a 3 ES.

O odôvodnení

Argumentácia účastníkov konania

20 Talianska vláda vytýka Komisii, že v napadnutom akte opomenula odkaz na „procesné nariadenie o štátnej pomoci“, hoci toto nariadenie už bolo v platnosti.

21 Komisia odpovedá, že právny základ rozhodnutia o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES, takého, akým je napadnuté rozhodnutie, je obsiahnutý priamo v Zmluve ES a že o „procesné nariadenie o štátnej pomoci“ sa preto nebolo potrebné oprieť.

Posúdenie Súdnym dvorom

22 Článok 253 ES okrem iného stanovuje, že rozhodnutia prijaté Komisiou musia byť odôvodnené. Dôvodom povinnosti odôvodniť rozhodnutie spôsobujúce ujmu je umožniť Súdnemu dvoru vykonať preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a dotknutej osobe poskytnúť dostatočné podklady na to, aby zistila, či je rozhodnutie opodstatnené, alebo či má vady, ktoré by umožnili napadnúť jeho zákonnosť (pozri najmä rozsudok z 26. novembra 1981, Michel/Parlament, 195/80, Zb. s. 2861, bod 22).

23 V danom prípade by skutočnosť, že v napadnutom rozhodnutí nie je spomenuté „procesné nariadenie o štátnej pomoci“ alebo niektoré z jeho ustanovení, mohla prípadne predstavovať nedostatočné odôvodnenie len vtedy, ak by Komisia uplatnila ustanovenia tohto nariadenia, ktoré nevyplývajú priamo zo Zmluvy. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že nariadenie v rozsiahlej miere len kodifikuje detailný výklad procesných ustanovení Zmluvy týkajúcich sa štátnej pomoci, ktoré poskytol sudca Spoločenstva pred prijatím tohto nariadenia.

24 V danom prípade napadnuté rozhodnutie nevykonáva žiadne procesné ustanovenie týkajúce sa kontroly štátnej pomoci, ktoré by nevyplývalo priamo zo Zmluvy. Týmto rozhodnutím Komisia vyzvala talianske orgány predložiť ich pripomienky podľa článku 88 ods. 2 ES k opatreniam, ktorých sa týka, a formulovala túto výzvu tak, že uvedené opatrenia predbežne posúdila ako novú pomoc, čoho dôsledkom malo byť ich pozastavenie v rozsahu upresnenom v uvedenom rozhodnutí (pozri rozsudky z 30. júna 1992, Španielsko/Komisia, C‑312/90, Zb. s. I‑4117, bod 17, a Taliansko/Komisia, C‑47/91, Zb. s. I‑4145, bod 25, ako aj medzitýmny rozsudok, bod 56). Žiadne konanie, ani žiadny právny účinok vyplývajúce z tohto rozhodnutia nie sú založené na novom ustanovení „procesného nariadenia o štátnej pomoci“.

25 Žalobný dôvod založený na nedostatočnom odôvodnení je preto potrebné zamietnuť.

O žalobnom dôvode založenom na tom, že talianska vláda nemala možnosť predložiť pripomienky

Argumentácia účastníkov konania

26 Talianska vláda tvrdí, že Komisia jej mala umožniť predložiť pripomienky pred prijatím napadnutého rozhodnutia, ktorého dôsledkom malo byť pozastavenie určitých platieb. Usudzuje, že nevykonanie takéhoto postupu je obzvlášť závažné v súvislosti s dvoma typmi opatrení, ktorých sa týka napadnuté rozhodnutie, a to sprevádzajúcim opatrením pre priemyselný projekt skupiny Tirrenia na roky 1999 – 2002 a daňovými opatreniami týkajúcimi sa zásobovania pohonnými látkami a motorovým olejom, o ktorých sa Komisia nikdy pred tým, ako ich uviedla v napadnutom rozhodnutí, pred talianskymi orgánmi nezmienila.

27 Komisia pripomína, že rozhodnutie neobsahuje príkaz na pozastavenie sporných opatrení. Ustanovenia článku 11 ods. 1 „procesného nariadenia o štátnej pomoci“, ktoré uvádza talianska vláda v žalobe, a ktoré ukladajú povinnosť zhromaždiť pripomienky dotknutého členského štátu pred vydaním takéhoto príkazu, sa teda podľa nej neuplatňujú. Napadnuté rozhodnutie naopak obsahuje práve výzvu na predloženie pripomienok k prípadnému neskoršiemu príkazu na pozastavenie.

28 Komisia dodáva, že v prípade vykonania novej neoznámenej pomoci („protiprávna“ pomoc upravená v kapitole III „procesného nariadenia o štátnej pomoci“) rozhodnutiu o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES nemusí predchádzať korešpondencia s dotknutým členským štátom. Článok 10 ods. 2 tohto nariadenia síce umožňuje Komisii vopred požiadať uvedený štát o informácie, ale neukladá jej to ako povinnosť. Článok 13 ods. 1 uvedeného nariadenia povoľuje začatie daného konania bez toho, že by prikazoval akúkoľvek predchádzajúcu povinnosť.

Posúdenie Súdnym dvorom

29 Vzhľadom na právne dôsledky rozhodnutia o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES Komisia musí, pri predbežnom posúdení sledovaných opatrení ako novej pomoci v prípade, že je možné, že dotknutý členský štát s takýmto posúdením nebude súhlasiť (pozri medzitýmny rozsudok, body 59 a 60), nastoliť s dotknutým členským štátom sporné opatrenia, aby mal tento príležitosť prípadne Komisii oznámiť, že podľa neho uvedené opatrenia nie sú pomocou, alebo že sú existujúcou pomocou.

30 Články 10 a 13 „procesného nariadenia o štátnej pomoci“ uvádzané Komisiou sú s touto požiadavkou zlučiteľné. V článku 10, ktorý sa týka situácie, keď Komisia má k dispozícii informácie z akéhokoľvek zdroja týkajúce sa údajnej protiprávnej pomoci, pojem „podľa potreby“ použitý v odseku 2 uvádzajúci vetu „[Komisia podľa potreby] požiada o informácie od daného členského štátu“ sa týka prípadov, keď bolo medzi Komisiou a uvedeným členským štátom už sporné opatrenie nastolené, napríklad ak on sám informoval Komisiu o existencii takéhoto opatrenia. Tento pojem neznamená, že Komisia sa môže zdržať nastolenia sporného opatrenia s daným členským štátom predtým, než voči nemu začne konanie podľa článku 88 ods. 2 ES. Rovnako článok 13, ktorý uvádza, že výsledkom preskúmania možnej protiprávnej pomoci môže byť rozhodnutie o začatí uvedeného konania, nezbavuje Komisiu povinnosti nastoliť s dotknutým členským štátom sporné opatrenie pred prijatím takéhoto rozhodnutia.

31 V danom prípade Komisia nenastolila s talianskymi orgánmi daňový režim, z ktorého skupina Tirrenia požívala výhody v súvislosti so zásobovaním jej lodí pohonnými látkami a motorovým olejom pred prijatím napadnutého rozhodnutia, ktoré predpokladalo prinajmenšom čiastočné pozastavenie tohto režimu. Ak by to Komisia bola urobila, talianske orgány by hneď mohli predložiť podklady s cieľom preukázať, že tento režim nemá byť pozastavený ako protiprávna pomoc. V tejto súvislosti treba uviesť, že v rozhodnutí o čiastočnom ukončení konania z 21. júna 2001 týkajúcom sa Tirrenia di Navigazione Komisia oznámila talianskym orgánom, že rozšírili schému na všetky lode ponechané v prístave z dôvodu údržby odo dňa prijatia rozhodnutia z 2. marca 1996, teda pred prijatím napadnutého rozhodnutia.

32 Pokiaľ ide naopak o priemyselný plán skupiny Tirrenia na roky 1999 – 2002, zo spisu vyplýva, že Komisia v žiadosti o informácie uvedenej v liste z 12. marca 1999 nastolila mechanizmus viacročných hospodárskych plánov, ktoré musí skupina Tirrenia predložiť talianskym orgánom. Preto, keďže sa nový plán alebo opatrenia doplňujúce predchádzajúci plán pripravovali a následne ich skupina predstavila počas úvodnej časti skúmania opatrení spomenutých v uvedenom liste, talianske orgány mohli očakávať, že tento nový plán alebo jeho doplnky budú zahrnuté do oblasti pôsobnosti prípadného rozhodnutia o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES. Sami mohli Komisiu informovať tým, že by podľa potreby predložili podklady spôsobilé zabrániť tomu, aby boli tieto opatrenia zahrnuté do takéhoto rozhodnutia ako údajná nová pomoc.

33 Pokiaľ ide o dotácie vyplatené skupine Tirrenia z dôvodu jej povinností poskytovať služby vo verejnom záujme, zo spisu vyplýva, že tieto opatrenia nastolili tak oddelenia Komisie, ako aj talianske orgány v žiadosti Komisie o informácie z 12. marca 1999, v odpovedi talianskych orgánov na túto žiadosť a počas dvojstranného stretnutia, pričom všetko toto nastalo ešte pred prijatím napadnutého rozhodnutia. Talianska republika preto v súvislosti s nimi nemôže tvrdiť, že nemala možnosť predložiť relevantné podklady pred prijatím napadnutého rozhodnutia.

34 Napadnuté rozhodnutie preto musí byť zrušené v rozsahu, v akom viedlo k pozastaveniu daňového režimu vzťahujúcemu sa na skupinu Tirrenia vo vzťahu k zásobovaniu jej lodí pohonnými látkami a motorovým olejom.

35 Ďalšia analýza obsiahnutá v tomto rozsudku sa preto týka už len dotácií vyplatených skupine Tirrenia na základe jej povinností poskytovať služby vo verejnom záujme, o ktorých talianska vláda tvrdí, že ak by obsahovali prvky pomoci, boli by v každom prípade existujúcou pomocou, a takisto priemyselného plánu skupiny Tirrenia na roky 1999 – 2002.

O zneužití právomoci

Argumentácia účastníkov konania

36 Talianska vláda usudzuje, že napadnuté rozhodnutie, ktorým Komisia posudzuje sporné opatrenia ako protiprávnu pomoc a ktoré predpokladá ich pozastavenie, neobsahuje odôvodnenie takéhoto posúdenia. Jediné odôvodnenie týkajúce sa pozastavenia sa týka ujmy, ktorú by pokračovanie vo vykonávaní uvedených opatrení spôsobilo konkurenčným podnikom skupiny Tirrenia, ale nepreukazuje, že ide o pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES a o novú pomoc. Komisia tak prijala len rozhodnutie o preventívnom pozastavení pre prípad, že sledované opatrenia by boli naozaj novou pomocou, no toto rozhodnutie v žiadnom prípade nie je založené na dostatočnom skúmaní umožňujúcom dospieť k takémuto záveru.

37 Komisia v tejto súvislosti zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje príkaz na zastavenie, ktorý by bol vyžadoval preukázanie existencie protiprávnej pomoci. Vyjadruje len pochybnosti o existencii pomoci, o jej protiprávnom charaktere a o jej zlučiteľnosti so spoločným trhom. Úvahy týkajúce sa prípadnej ujmy, ktorú by sporné opatrenia mohli spôsobiť konkurentom skupiny Tirrenia, sa týkajú len prípadnej možnosti neskoršieho príkazu na pozastavenie, v súvislosti s ktorou boli talianske orgány vyzvané, aby sa vyjadrili.

Posúdenie Súdnym dvorom

38 Pojem zneužitia právomoci sa týka skutočnosti, keď správny orgán využil svoje právomoci na iný účel ako na ten, na ktorý mu boli zverené (pozri najmä rozsudok zo 4. februára 1982, Buyl a i./Komisia, 817/79, Zb. s. 245, bod 28). Rozhodnutie má vadu spočívajúcu v zneužití právomoci len vtedy, ak je na základe objektívnych, relevantných a koherentných ukazovateľov zjavné, že bolo prijaté na takýto účel (pozri najmä rozsudok z 5. mája 1966, Gutmann, 18/65 a 35/65, Zb. s. 149, 170).

39 V danom prípade tomu však tak nie je. Ako Súdny dvor rozhodol v medzitýmnom rozsudku, pozastavenie vykonávaných opatrení, ktoré Komisia v rozhodnutí o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES posudzuje ako novú pomoc, vyplýva priamo z tohto posúdenia v spojení s ustanoveniami článku 88 ods. 3 poslednou vetou ES. Preto by mohlo byť zneužitie právomoci konštatované len vtedy, ak by sa preukázalo, že Komisia úmyselne ako novú pomoc posúdila opatrenia, o ktorých bolo nepochybné, že ide o existujúcu pomoc podliehajúcu kontrolnému režimu podľa článku 88 ods. 1 ES alebo o opatrenia, ktoré nepatria do oblasti pôsobnosti článkov 87 ES a 88 ES, teda ak by sa preukázalo, že Komisia úmyselne chcela dosiahnuť krátku lehotu na pozastavenie opatrení, o ktorých nemohla pochybovať, že sa ešte môžu legálne vykonávať prinajmenšom do ukončenia konania.

40 Ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia vzhľadom na informácie, ktoré mala Komisia k dispozícii, však nebolo nepochybne zjavné, že dotácie uhradené skupine Tirrenia, ktoré presahovali čistý príplatok pokrývajúci náklady spojené s poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu a ktoré boli predmetom pozastavenia vyplývajúceho z uvedeného rozhodnutia, predstavovali buď existujúcu pomoc vo vyššie uvedenom význame alebo opatrenia neobsahujúce prvky pomoci.

41 Žalobný dôvod založený na zneužití právomoci preto nie je opodstatnený.

O porušení článku 87 ods. 1 ES a článku 88 ods. 1 a 3 ES

Argumentácia účastníkov konania

42 Talianska vláda zdôrazňuje, že Komisia v napadnutom rozhodnutí uvádza, že v danom štádiu nie je možné vysloviť sa o existencii prvkov pomoci. Takýto stupeň neistoty neumožňuje začať konanie, ktorého dôsledkom je pozastavenie sporných opatrení. Talianska vláda z tohto hľadiska odkazuje na rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 1994, Taliansko/Komisia (C‑47/91, Zb. s. I‑4635), v ktorom Súdny dvor v súvislosti so súladom individuálnej pomoci s rozhodnutím o schválení schémy pomoci rozhodol:

„33 … keďže [článok 88 ods. 3 ES] umožňuje Komisii nariadiť len pozastavenie novej pomoci, nestačí, aby mala len pochybnosti o súlade individuálnej pomoci s jej rozhodnutím o schválení schémy pomoci.

34 Ak má Komisia pochybnosti o súlade individuálnej pomoci s jej rozhodnutím o schválení schémy pomoci, prináleží jej prikázať dotknutému členskému štátu, aby jej v ňou stanovenej lehote poskytol všetky dokumenty, informácie a údaje potrebné na jej vyjadrenie o súlade individuálnej pomoci s jej rozhodnutím o schválení schémy pomoci.“

43 Podľa talianskej vlády okrem iného Komisia v napadnutom rozhodnutí pripustila, že pomoc potrebná na pokrytie výdavkov na služby vo verejnom záujme poskytnutá na základe zmlúv o výkone vo verejnom záujme existujúcich pred nadobudnutím účinnosti nariadenia Rady (EHS) č. 3577/92 zo 7. decembra 1992, ktorým sa uplatňuje zásada slobody poskytovania služieb na námornú dopravu v rámci členských štátov (námorná kabotáž) (Ú. v. ES L 364, s. 7; Mim. vyd. 06/002, s. 10), je povolená na základe článku 4 ods. 3 tohto nariadenia, ktorý stanovuje, že „existujúce zmluvy o výkone vo verejnom záujme zostanú v platnosti do dátumu uplynutia platnosti príslušnej zmluvy“.

44 V tejto súvislosti talianska vláda uvádza, že všetko, čo bolo uhradené v prospech podnikov skupiny Tirrenia ako protihodnota ich úloh vo verejnom záujme, je upravené v zmluvách o výkone vo verejnom záujme uzavretých 30. júla 1991 medzi ministerstvom dopravy a uvedenými podnikmi, že Komisia dostala oznámenie o týchto zmluvách už roku 1991 a že v rokoch 1991 a 1997 jej bol doručený určitý počet súvisiacich podkladov. V replike zdôrazňuje, že prípadná pomoc tak bola vykonaná pred liberalizáciou zavedenou nariadením č. 3577/92, pričom podstatné náležitosti povinností poskytovať služby vo verejnom záujme a príslušných kompenzácií pochádzajú ešte z obdobia pred prijatím Rímskej zmluvy, a že v každom prípade Komisia vzhľadom na to, že dostala oznámenie o uvedených zmluvách, priamo alebo nepriamo potvrdila uvedenú pomoc. Preto pokiaľ by platby v prospech podnikov skupiny Tirrenia mali byť posúdené ako štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, v každom prípade by šlo o existujúcu pomoc.

45 Podľa talianskej vlády však Komisia pri určení, či ide o existujúcu pomoc alebo o novú pomoc, nezohľadnila podklady, ktoré jej boli poskytnuté v rokoch 1991 a 1997. Hneď sa bez odôvodnenia rozhodla pre druhý uvedený predpoklad.

46 Komisia vysvetľuje, že skutočnosť, že vyjadrila neistotu o existencii prvkov pomoci v skúmaných opatreniach, je v rámci rozhodnutia o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES obvyklá. Uvádza však, že v napadnutom rozhodnutí nevyjadrila žiadnu pochybnosť, či majú sporné opatrenia charakter nových opatrení, pretože v korešpondencii, ktorá predchádzala prijatiu tohto rozhodnutia, talianske orgány žiadnym spôsobom netvrdili, že ide o existujúcu pomoc. Preto táto situácia nie je porovnateľná s tou, ktoré viedla k už citovanému rozsudku Taliansko/Komisia.

Posúdenie Súdnym dvorom

47 Tak, ako Súdny dvor rozhoduje ustáleným spôsobom, Komisia pri skúmaní opatrení pomoci z hľadiska článku 87 ES s cieľom určiť, či sú tieto opatrenia zlučiteľné so spoločným trhom, musí začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES, ak po predbežnom preskúmaní nemohla vylúčiť všetky pochybnosti o zlučiteľnosti týchto opatrení so spoločným trhom (rozsudok z 20. marca 1984, Nemecko/Komisia, 84/82, Zb. s. 1451, bod 13). Rovnaké zásady sa prirodzene musia uplatňovať aj vtedy, ak má Komisia naďalej pochybnosti o samotnom posúdení skúmaného opatrenia ako pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Nemožno teda vytýkať Komisii začatie uvedeného konania aj vtedy, ak v rozhodnutí prijatom na tento účel vyjadrí pochybnosti o tom, či opatrenia, ktoré sú jeho predmetom, majú charakter pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

48 Vzhľadom na právne dôsledky začatia konania podľa článku 88 ods. 2 ES na opatrenia posudzované ako nová pomoc však musí Komisia v prípade, že členský štát tvrdí, že opatrenia nie sú pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES, dostatočne túto otázku preskúmať na základe informácií, ktoré jej v tomto štádiu poskytol uvedený štát, aj ak takéto skúmanie nevyústi do definitívneho posúdenia. V rámci zásady lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi a inštitúciami Spoločenstva, ktorá vyplýva z článku 10 ES, a tiež preto, aby sa konanie nespomaľovalo, prináleží členskému štátu, ktorý usudzuje, že sporné opatrenia nepredstavujú pomoc, aby čo najskôr od okamihu, keď sa naň Komisia obráti v súvislosti s týmito opatreniami, poskytol Komisii podklady odôvodňujúce takýto postoj. Ak tieto podklady umožnia rozptýliť pochybnosti a dospieť k tomu, že skúmané opatrenia neobsahujú prvky pomoci, Komisia nemôže začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES. Ak však tieto podklady neumožňujú vylúčiť pochybnosti o existencii prvkov pomoci a ak existujú tiež pochybnosti o ich zlučiteľnosti so spoločným trhom, Komisia musí začať uvedené konanie.

49 V danom prípade zo spisu vyplýva, že talianske orgány v odpovedi na prvú žiadosť Komisie o informácie tvrdili, že dotácie vyplývajúce zo zmlúv o výkone vo verejnom záujme uzatvorených s podnikmi skupiny Tirrenia roku 1991 nepredstavujú štátnu pomoc. Keďže však Komisia nemala možnosť v tomto štádiu preveriť primeranosť dotácií vo vzťahu k nadmerným nákladom vyplývajúcim z povinností poskytovať služby vo verejnom záujme, bolo legitímne, že mala naďalej pochybnosti týkajúce sa existencie prvkov pomoci v týchto dotáciách. Navyše Komisia nastolila pozastavenie týchto subvencií len v rozsahu, v akom presahovali čistý príplatok pokrývajúci náklady spojené s poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu. Talianska vláda zasa v rámci tejto žaloby uviedla, že nepovažovala za potrebné vyjadriť sa k uplatniteľnosti článku 87 ES na jej vzťahy so skupinou Tirrenia ako zmluvnou stranou zmlúv o výkone vo verejnom záujme. Pokiaľ ide o priemyselný plán skupiny Tirrenia na obdobie 1999 – 2002, talianske orgány nepredložili Komisii pred prijatím napadnutého rozhodnutia príslušné podklady, ktoré by prípadne mohli vylúčiť existenciu prvkov štátnej pomoci medzi opatreniami, ktoré tento plán predvída. Za týchto okolností talianska vláda nemôže Komisii vytýkať, že začala konanie podľa článku 88 ods. 2 ES z dôvodu, že mala pochybnosti o existencii prvkov pomoci v skúmaných opatreniach.

50 Výhrada, v zmysle ktorej Komisia neoprávnene posúdila sporné opatrenia ako novú pomoc, hoci mala vedomosť o podkladoch umožňujúcich posúdiť tieto opatrenia ako existujúcu pomoc, sa týka len financovania vyplývajúceho zo zmlúv o výkone vo verejnom záujme uzatvorených s podnikmi skupiny Tirrenia roku 1991. V ďalšom texte tohto rozsudku sa preto analýza už netýka priemyselného plánu na obdobie 1999 – 2002. Po vyjasnení tejto okolnosti treba zo skutkových dôvodov čiastočne zamietnuť tvrdenie Komisie, podľa ktorého talianske orgány nepredložili uvedené podklady pred začatím konania.

51 Zo spisu totiž vyplýva, že talianske orgány už počnúc ich odpoveďou na prvú žiadosť Komisie o informácie uvádzali, že na zmluvy o výkone vo verejnom záujme uzatvorené s podnikmi skupiny Tirrenia sa vzťahuje článok 4 ods. 3 nariadenia č. 3577/92, čím v podstate tvrdili, že financovania vyplývajúce z týchto zmlúv sú zákonné a že teda nepredstavujú novú pomoc, ale existujúcu pomoc. Len samotný odkaz na rôznu korešpondenciu s Komisiou v rokoch 1991 až 1997 obsiahnutý v tejto odpovedi bez toho, aby bolo preukázané akékoľvek prepojenie medzi podkladmi poskytnutými v tejto korešpondencii a prípadným posúdením sporných opatrení ako existujúcej pomoci, však nepostačuje na to, aby talianska vláda mohla vytýkať Komisii skutočnosť, že nezohľadnila tieto podklady pri posúdení toho, či majú sporné opatrenia charakter nových alebo existujúcich opatrení predtým, než začala konanie podľa článku 88 ods. 2 ES.

52 Žalobný dôvod talianskej vlády sa preto v ďalšom texte skúma len v rozsahu, v akom sa opiera o skutočnosť, že Komisia pri voľbe, že na sporné opatrenia bude hľadieť ako na novú pomoc a nie na existujúcu pomoc, nezohľadnila ustanovenia článku 4 ods. 3 nariadenia č. 3577/92.

53 Povinnosť začať za určitých okolností konanie podľa článku 88 ods. 2 ES, pripomenutá v bode 46 tohto rozsudku, neovplyvňuje to, do akého procesného rámca takéto rozhodnutie bude patriť, pričom pôjde buď o trvalé skúmanie schém existujúcej pomoci vyplývajúce z ustanovení článku 88 ods. 1 v spojení s odsekom 2, alebo o kontrolu novej pomoci vyplývajúcu z ustanovení toho istého článku odseku 3 v spojení s odsekom 2.

54 Vzhľadom na právne účinky tejto procesnej voľby vtedy, keď ide o opatrenia, ktoré sa už vykonávajú (pozri medzitýmny rozsudok, body 56 až 63), Komisia si nemôže bez ďalšieho zvoliť druhý z uvedených procesných rámcov, ak dotknutý členský štát tvrdí, že sa má uplatniť prvý z nich. V takom prípade musí Komisia vykonať dostatočné skúmanie tejto otázky na základe informácií, ktoré jej v tomto štádiu odovzdal členský štát, aj ak takéto skúmanie nevyústi do definitívneho posúdenia skúmaných opatrení.

55 Podobne tomu, ako treba postupovať, ak ide o otázku samotnej existencie prvkov pomoci, je v rámci zásady lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi a inštitúciami Spoločenstva, ktorá vyplýva z článku 10 ES, a tiež preto, aby sa konanie nespomaľovalo, úlohou členského štátu, ktorý usudzuje, že ide o existujúcu pomoc, aby čo najskôr od okamihu, keď sa naň Komisia obráti v súvislosti s týmito opatreniami, poskytol Komisii podklady odôvodňujúce takýto postoj. Ak tieto podklady umožnia v rámci predbežného posúdenia usúdiť, že sporné opatrenia sú naozaj existujúcou pomocou, Komisia sa nimi musí zaoberať v procesnom rámci upravenom v článku 88 ods. 1 a 2. Ak, naopak, podklady poskytnuté členským štátom neumožňujú dospieť k tomuto predbežnému záveru, alebo ak členský štát v tejto súvislosti neposkytne žiadne podklady, Komisia sa musí týmito opatreniami zaoberať v procesnom rámci upravenom v článku odsekoch 2 a 3 toho istého článku.

56 Daný prípad preto treba skúmať z hľadiska týchto zásad.

57 Situácia nie je úplne porovnateľná s tou, ktorá viedla k rozsudku Taliansko/Komisia, už citovanému talianskou vládou. V tomto rozsudku Súdny dvor usúdil, že ak Komisia povolila schému pomoci, bolo by v rozpore so zásadami legitímnej dôvery a právnej istoty, aby znova skúmala opatrenia, prijaté na základe tejto schémy, ako novú pomoc. Preto Súdny dvor rozhodol, že pokiaľ členský štát tvrdí, že opatrenia sa poskytujú na základe vopred schválenej schémy pomoci, Komisia nemôže v súvislosti s týmito opatreniami hneď začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES tak, že by ich považovala za novú pomoc, čoho dôsledkom by bolo ich pozastavenie, ale musí najprv určiť, či sa na tieto opatrenia vzťahuje daná schéma a v prípade, že tomu tak je, určiť, či spĺňajú podmienky stanovené v rozhodnutí o schválení tejto schémy. Komisia tak môže začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES, posudzujúc sporné opatrenia ako novú pomoc, iba v prípade, že pri uvedených skúmaniach dospeje k zápornej odpovedi. V prípade kladného záveru musí Komisia na sporné opatrenia hľadieť ako na existujúcu pomoc a konať podľa článku 88 ods. 1 a 2 ES.

58 V danom prípade však prípadné posúdenie sporných opatrení ako existujúcej pomoci nevyplýva z rozhodnutia, vo vzťahu ku ktorému by sa účastníci zhodli, že prináša schválenie schémy pomoci. Talianska vláda totiž tvrdí, že článok 4 ods. 3 nariadenia č. 3577/92 schvaľuje schémy pomoci upravené v zmluvách o výkone vo verejnom záujme, ktoré sú v ňom spomenuté, ale Komisia tvrdí opak. Preto nie je možné tvrdiť, že Komisia mala ihneď skúmať súlad uvedených opatrení z hľadiska tohto nariadenia, keďže popiera, že by toto nariadenie predstavovalo schválenie schémy pomoci.

59 V tomto prípade treba pri procesnej voľbe, či posudzovať sporné opatrenia ako existujúcu pomoc alebo ako novú pomoc, zodpovedať práve otázku, či článok 4 ods. 3 nariadenia č. 3577/92 schvaľuje všetku pomoc upravenú v zmluvách o výkone vo verejnom záujme, ktoré sú v ňom spomenuté.

60 Komisia túto otázku skúmala. Napadnuté rozhodnutie tak obsahuje časť, ktorá znie takto: „Článok 4 ods. 3 povoľuje, aby existujúce zmluvy o výkone vo verejnom záujme zostali v platnosti do dátumu uplynutia ich platnosti. Tieto ‚ustanovenia o pôvodných aktoch‘ sa musia vykladať reštriktívne, pretože sú výnimkou zo všeobecného pravidla, podľa ktorého zmluvy [o výkone vo verejnom záujme] musia byť otvorené všetkým dotknutým subjektom Európskej únie. Preto sa tieto ustanovenia môžu vzťahovať len na pomoc potrebnú na zabezpečenie ponuky služieb vo verejnom záujme. Pomoc, ktorá presahuje alebo pri ktorej je riziko, že presiahne tento limit, musí skúmať Komisia na základe ustanovení o štátnej pomoci podľa bežných procesných pravidiel“ [neoficiálny preklad]. Z tohto úryvku vyplýva, že Komisia posúdila ako novú pomoc len financovanie, ktoré prekračuje náklady vyplývajúce z povinnosti poskytovať služby vo verejnom záujme. Táto analýza je navyše aj v úplnom súlade s tým, že napadnuté rozhodnutie obsahuje výzvu pozastaviť len také financovanie, ktoré presahuje čistý príplatok pokrývajúci náklady spojené s poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu, no nie všetko financovanie zmlúv o výkone vo verejnom záujme uzatvorených s podnikmi skupiny Tirrenia.

61 Talianska vláda preto nemôže vytýkať Komisii, že opatrenia, ktorých pozastavenie vyplýva z napadnutého rozhodnutia, hneď považovala za novú pomoc v zmysle článku 88 ods. 3 ES, bez toho, že by najprv skúmala podklady predložené talianskymi orgánmi na podporu ich stanoviska, podľa ktorého sa na sporné opatrenia malo hľadieť ako na existujúcu pomoc.

62 Vo veci samej je preto potrebné skúmať otázku, či v protiklade s tým, čo tvrdí Komisia, článok 4 ods. 3 nariadenia č. 3577/92 mal viesť Komisiu k tomu, že sporné opatrenia posúdi ako existujúcu pomoc v štádiu konania, v ktorom treba rozhodnúť, či sa nimi bude zaoberať ako s existujúcou pomocou alebo ako s novou pomocou.

63 Komisia popiera, že by článok 4 ods. 3 nariadenia č. 3577/92 mohol povoliť štátnu pomoc a urobiť z nej existujúcu pomoc už na základe samotnej skutočnosti, že ju predpokladá zmluva o výkone vo verejnom záujme, ktorá existovala v čase, keď toto nariadenie nadobudlo platnosť. Toto nariadenie prijaté na základe článku 84 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 80 ES) sa týka slobodného poskytovania služieb v oblasti námornej dopravy a štátnu pomoc môže povoliť len akt, ktorého právnym základom je článok 94 Zmluvy ES (teraz článok 89 ES). Jediným cieľom článku 4 uvedeného nariadenia je umožniť dočasné ponechanie určitých zásahov do slobodného poskytovania služieb odôvodnených potrebou zachovať určité dopravné služby vo verejnom záujme. Komisia zdôrazňuje, že, v každom prípade, medzinárodné spojenia zabezpečované určitými podnikmi skupiny Tirrenia nepatria do oblasti pôsobnosti nariadenia č. 3577/92 týkajúceho sa len námornej kabotáže.

64 Tvrdenia Komisie sú správne len čiastočne. Článok 4 nariadenia č. 3577/92, ktorý sa v súvislosti s touto problematikou týka zmlúv o výkone vo verejnom záujme uzavretých s námornými spoločnosťami podieľajúcimi sa na pravidelnej preprave na ostrovy, z ostrovov a medzi ostrovmi, vo svojom odseku 3 stanovuje, že zmluvy o výkone vo verejnom záujme existujúce k 1. januáru 1993 môžu zostať v platnosti do dátumu uplynutia ich platnosti. Zmluvy tohto typu však prirodzene obsahujú finančné ustanovenia potrebné na zabezpečenie povinností výkonu služieb vo verejnom záujme, ktoré sú v nich uvedené. Keďže znenie článku 4 ods. 3 nariadenia č. 3577/92 sleduje zachovanie daných zmlúv bez toho, aby obmedzilo rozsah tohto ustanovenia len na určité aspekty uvedených zmlúv, na finančné ustanovenia potrebné na zabezpečenie povinností výkonu služieb vo verejnom záujme sa uvedený článok 4 ods. 3 vzťahuje. Komisia preto nesprávne tvrdí, že tento sa obmedzuje len na povolenie zachovania prípadných výlučných alebo osobitných práv vyplývajúcich z uvedených zmlúv. Koniec koncov, Komisia v napadnutom rozhodnutí nezaujala až také reštriktívne stanovisko, pretože uznala, že mechanizmy financovania daných zmlúv sú v medziach financovania nadmerných nákladov na povinnosti výkonu služieb vo verejnom záujme pokryté článkom 4 ods. 3 nariadenia č. 3577/92.

65 V rozpore s tým, čo v podstate tvrdí talianska vláda, však prípadná pomoc presahujúca potreby na zabezpečenie povinností výkonu služieb vo verejnom záujme, čo je predmetom sporných zmlúv, nemôže patriť do oblasti pôsobnosti článku 4 ods. 3 nariadenia č. 3577/92 práve preto, že nie je potrebná na rovnováhu, a teda na zachovanie takýchto zmlúv. Takáto pomoc teda nemôže byť považovaná za existujúcu pomoc na základe tohto ustanovenia.

66 V tejto veci sa však žaloba talianskej vlády týka len opatrení, ktorých pozastavenie Komisia nastolila v napadnutom rozhodnutí, a to výlučne „akejkoľvek pomoci presahujúcej čistý príplatok pokrývajúci náklady spojené s poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu v súlade s [povinnosťami výkonu služieb vo verejnom záujme] stanovenými talianskymi orgánmi v závislosti od všeobecného hospodárskeho záujmu“. Ide o prípadnú pomoc, ktorá nie je potrebná na zabezpečenie uvedených povinností, a preto sa na ňu nemôže hľadieť ako na existujúcu pomoc na základe článku 4 ods. 3 nariadenia č. 3577/92. Komisia sa preto oprávnene mohla zaoberať touto prípadnou pomocou ako novou pomocou v protiklade s tvrdením talianskej vlády.

67 Žalobný dôvod založený na porušení článku 87 ods. 1 ES a článku 88 ods. 1 a 3 ES je preto nedôvodný.

68 Zo všetkého predchádzajúceho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie musí byť zrušené v rozsahu, v akom z neho vyplýva pozastavenie daňového režimu uplatňovaného na zásobovanie lodí skupiny Tirrenia pohonnými látkami a motorovým olejom až do doručenia rozhodnutia o ukončení konania týkajúceho sa dotknutého podniku talianskym orgánom a že v zostávajúcej časti musí byť žaloba zamietnutá.

O trovách

69 Podľa článku 69 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Súdny dvor rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania nemajú úspech v jednej časti alebo vo viacerých častiach predmetu konania. V tomto prípade je opodstatnené, aby každý účastník znášal svoje vlastné trovy.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil:

1. Rozhodnutie Komisie oznámené talianskym orgánom listom SG (99) D/6463 zo 6. augusta 1999 o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES, týkajúce sa štátnej pomoci K‑64/99 (ex NN 68/99) [neoficiálny preklad] sa zrušuje v rozsahu, v akom z neho vyplýva pozastavenie daňového režimu uplatňovaného na zásobovanie lodí Gruppo Tirrenia di Navigazione pohonnými látkami a motorovým olejom až do doručenia rozhodnutia o ukončení konania týkajúceho sa dotknutého podniku [rozhodnutie Komisie K(2001) 1684 z 21. júna 2001 alebo rozhodnutie Komisie K(2004) 470, konečné znenie zo 16. marca 2004] talianskym orgánom.

2. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3. Každý účastník znáša svoje vlastné trovy konania.

Podpisy

* Jazyk konania: taliančina.